Abstrakt
Príspevok sa zameriava na zmeny, ktoré prináša zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok do systému opravných prostriedkov, pokiaľ ide o opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam súdu prvej inštancie. Pozornosť sa sústredí na sťažnosť ako novozavedený prostriedok smerujúci len proti rozhodnutiam súdu prvej inštancie vydaným súdnym úradníkom. Cieľom je poukázať na nové riešenia, ako aj na ich možné problematické aspekty.
1 ÚVOD
Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), predstavujúci rekodifikáciu civilného procesného práva v sporovej oblasti a nahrádzajúci doterajší civilno-procesný kódex, zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej „OSP“), pozostáva z piatich častí, pričom v štvrtej časti s názvom Opravné prostriedky sú upravené odvolanie, žaloba na obnovu konania, dovolanie a dovolanie generálneho prokurátora. Okrem toho v druhom oddiele piatej hlavy druhej časti CSP (teda systematicky v rámci konania v prvej inštancii a v hlave upravujúcej súdne rozhodnutia) zákon reglementuje nový procesný prostriedok – sťažnosť.
2 RIADNE OPRAVNÉ PROSTRIEDKY V CSP
V súvislosti s odvolaním nie je sporné, že i v intenciách CSP je potrebné zaraďovať ho medzi riadne opravné prostriedky (v časti zákona týkajúcej sa opravných prostriedkov je jeho úprava aj začlenená). Podľa dôvodnej správy ide o jediný riadny opravný prostriedok. V Legislatívnom zámere rekodifikácie civilného práva procesného boli predpokladané dva riadne opravné prostriedky – okrem odvolania ním mala byť aj sťažnosť, ktorá by bola tiež upravená v časti venovanej opravným prostriedkom. Podľa systematiky prijatého zákona úprava sťažnosti nie je zaradená do piatej časti CSP a zákonodarca ju v dôvodovej správne ani nepovažuje za opravný prostriedok, ale za osobitný prostriedok procesnej obrany.
Vyhodnotenie charakteru sťažnosti podľa CSP podľa našej mienky vyžaduje hlbšiu analýzu a nemôže vychádzať výlučne zo systematiky zákona resp. z dôvodovej správy. Na úvod je potrebné vymedziť, čo je vlastne opravný prostriedok a opravné konanie.
Prikláňame sa k definícii, podľa ktorej opravným prostriedkom je právny inštitút, ktorý pri súčasnom splnení všetkých zákonom požadovaných podmienok, t. j. prípustnosti, včasnosti a oprávnenej osoby, umožňuje preskúmanie rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania príslušným súdom v rámci opravného konania za účelom dosiahnutia nápravy napadnutého rozhodnutia. Obranné prostriedky ako napr. odpor, námietky, návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie sú podľa prevažujúcich záverov právnej vedy považované za osobitné prostriedky procesnej obrany, a nie za opravné prostriedky.
Aj keď v literatúre sa možno stretnúť s posudzovaním inštitútov ako (riadnych) opravných prostriedkov alebo iných prostriedkov procesnej obrany na základe kritéria, či je s nimi spojený suspenzívny a devolutívny účinok, s takýmto konceptom sa celkom nestotožňujeme. Suspenzívny a devolutívny účinok sú síce charakteristickými znakmi riadnych opravných prostriedkov, nie však ich definičnými znakmi (napr. odvolanie ani podľa OSP nemalo resp. nemuselo mať v každom prípade devolutívny účinok, čo však neznamená, že by nešlo o opravný prostriedok; podobne dovolanie proti rozhodnutiam odvolacieho súdu v prípadoch, keď v prvom stupni rozhodoval krajský súd, nemalo devolutívny účinok a pod.). Referenčné kritérium riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov vidíme v tom, či sa nimi napáda zatiaľ neprávoplatné alebo už právoplatné rozhodnutie.
Vychádzajúc z vyššie naznačených teoretických záverov sa domnievame, že sťažnosť podľa CSP aj napriek jej systematickému zaradeniu treba považovať za opravný prostriedok, a to za opravný prostriedok riadny. Stážnosť smeruje proti neprávoplatnému uzneseniu (pozri § 247 CSP) súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, pričom na jej základe sa rozhodnutie preskúmava sudcom súdu prvej inštancie, ktorý môže v prípade dôvodnosti sťažnosti napadnuté uznesenie zrušiť alebo zmeniť (§ 250 ods. 2 CSP). Sťažnosťou teda osoba oprávnená na jej podanie iniciuje opravné konanie (i keď na tom istom súde a pod touže spisovou značkou – treba poznamenať, že pravidlá priraďovanie spisovej značky sú predmetom iba podzákonnej úpravy), v ktorom sa preskúmava napadnuté rozhodnutie (jeho správnosť), ktoré môže byť zrušené alebo zmenené. Tým sa sťažnosť odlišuje napr. od odporu proti platobnému rozkazu, na základe ktorého nedochádza k preskúmavaniu platobného rozkazu, ale k jeho zrušeniu ex lege, ako aj od návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, ktorý nevedie k prieskumu vecnej správnosti rozsudku pre zmeškanie, ale iba k posúdeniu, či strana zmeškala pojednávanie z ospravedlniteľného dôvodu alebo nie. Prieskum napadnutého rozhodnutia na základe sťažnosti je z obsahovej stránky prakticky totožný a jeho výsledok v prípade dôvodnosti sťažnosti môže mať rovnaký charakter (zmenu, zrušenie rozhodnutia) ako preskúmanie rozhodnutia v odvolacom konaní. Napokon je nutné dodať, že sťažnosť má vo vzťahu k právoplatnosti uznesenia suspenzívny účinok (§ 238 ods. 1 v spojení s 247 CSP), nemá ho však – podobne ako ani odvolanie – vo vzťahu k vykonateľnosti (§ 238 ods. 3); sťažnosť taktiež nemá odkladný účinok (§ 248 CSP); absencia devolutívneho účinku, ako sme už vyššie uviedli, však podľa nás nemôže vylučovať záver o povahe sťažnosti ako opravného prostriedku, keďže metodologicky ide o typický, nie pojmový znak opravného prostriedku.
V ďalšej časti príspevku sa zameriame na vymedzenie niektorých povšimnutiahodných aspektov týkajúcich sa sťažnosti v novom zákone, najmä v porovnaní s odvolaním.
3 VYMEDZENIE SŤAŽNOSTI
Podľa dôvodovej správy k vládnemu návrhu CSP cieľom a zmyslom sťažnosti je „jednoznačne zrýchlenie súdneho konania“.
Úprava sťažnosti v ustanoveniach § 239 až 250 CSP je pomerne koncízna. Sťažnosť sa podáva proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť (§ 239 CSP). Z ustanovenia § 235 ods. 1 CSP vyplýva, že písomne sa vyhotovuje a stranám doručuje uznesenie, ak je proti nemu prípustné odvolanie, alebo ak je to pre vedenie konania potrebné, alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa v konaní ukladá nejaká povinnosť. Vzhľadom na to, že súdny úradník nikdy nerozhoduje na pojednávaní na predbežnom prejednaní sporu, v zásade každé uznesenie vydané súdnym úradníkom, ktoré sa týka prejednávanej veci, musí byť podľa nášho názoru vyhotovené písomne a doručené stranám (čo zároveň v zmysle § 235 ods. 1 CSP zakladá prípustnosť sťažnosti proti nemu).
Doterajší procesný predpis upravoval rozhodovanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu vydanému súdnym úradníkom v konečnom stupni sudcom súdu prvej inštancie v dvoch prípadoch – pokiaľ ide o odvolanie proti výroku platobného rozkazu o náhrade trov konania, alebo pokiaľ ide o včasné a oprávnenou osobou podané odvolanie proti rozhodnutiu vydanému súdnym úradníkom, proti ktorému by inak odvolanie nebolo prípustné. Na rozdiel od druhej uvedenej situácie, v prípade sťažnosti podľa CSP je podstatnou odlišnosťou skutočnosť, že uznesenie vydané súdnym úradníkom sa podaním sťažnosti podľa CSP zo zákona nezrušuje, ale o jeho preskúmaní vydá sudca ďalšie (zamietajúce, zrušujúce, zmeňujúce) uznesenie.
Konštrukcia prípustnosti stážnosti a odvolania zvolená v CSP má za následok, že proti vybraným druhom uznesení súdu prvého stupňa bude v prípade, ak také uznesenie vydá sudca, prípustné odvolanie, ktoré sa bude spravovať ustanoveniami § 355 až 396 CSP, avšak v prípade, ak uznesenie o tej istej veci vydá súdny úradník, napadnúť ho bude možné sťažnosťou. Napr. uznesenie o zastavení konania (ak nebude vyhlásené na pojednávaní alebo na predbežnom prejednaní sporu) môže v rámci prvoinštančného konania vydať sudca i ním poverený vyšší súdny úradník; to platí tiež pre uznesenie o odmietnutí podania vo veci samej, uznesenie o prerušení konania, uznesenie o návrhu na opravu chýba v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností a pod. Podľa doterajšej procesnej úpravy ak sudca súdu prvého stupňa sám v celom rozsahu nevyhovie odvolaniu podanému proti uzneseniu vydanému súdnym úradníkom, pričom druhovo nejde o uznesenie, proti ktorému inak odvolanie nie je prípustné, procesný režim jeho preskúmania je rovnaký ako v prípade, ak by také uznesenie vydal sudca, teda o odvolaní rozhodne odvolací súd v odvolacom konaní (§ 374 ods. 4 OSP). Myslíme si, že riešenie zvolené zákonodarcom v CSP, v zmysle ktorého proti určitému druhu uznesení (napr. o zastavení konania) sa vylúči ich prieskum v odvolacom konaní iba na základe toho, že uznesenie vydá súdny úradník poverený sudcom, môže viesť k tomu, že sudcovia súdov prvej inštancie budú vydávaním takýchto uznesení zásadne poverovať vyšších súdnych úradníkov a nebudú ich vydávať sami. Domnievame sa, že pri zavedení sťažnosti v podobe, akú má v CSP, by bolo žiaduce vyhodnotiť početnosť prípadov, keď sudcovia súdu prvého stupňa v režime § 374 ods. 4 druhej vety OSP nevyhoveli odvolaniu podanému proti rozhodnutiu vydanému súdnym úradníkom a odvolací súd následne takémuto odvolaniu vyhovel.
Vzniká tu tiež otázka, či pri zastavení konania súdom prvej inštancie alebo odmietnutí podania vo veci samej ide o také rozhodnutia, pri ktorých je efektívne vylúčiť odvolací a následne prirodzene i dovolací prieskum. V takýchto prípadoch nemožno použiť ani neskorší odvolací dôvod podľa § 365 ods. 2 CSP, ktorý inak zmierňuje možné následky nesprávneho procesného rozhodnutia súdu prvej inštancie, keďže meritórne rozhodnutie vôbec nebude vydané. Odbremenenie odvolacích súdov, ktoré bolo sledované zavedením sťažnosti, totiž iste nemá mať za následok, že bezprostredne nasledujúcou inštanciou naprávajúcou pochybenia okresných súdov (hoc aj ústavnoprávnej dimenzity) sa stane Ústavný súd Slovenskej republiky. Ako čiastočné riešenie by prichádzalo do úvahy zmeniť zákonnú úpravu tak, aby určité procesné rozhodnutia (§ 6 písm. r) zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch), ktoré majú zásadný význam (napr. o zastavení konania pre neodstrániteľný nedostatok procesných podmienok, o odmietnutí podania vo veci samej), mohol vydať iba sudca.
4 SŤAŽNOSŤ A ODVOLANIE – VYBRANÉ PRIENIKY A ODLIŠNOSTI
Tendencia zákonodarcu poňať sťažnosť nie ako opravný prostriedok, ale iba ako osobitný prostriedok procesnej obrany, sa zreteľne prejavila i v tom, že CSP neustanovuje vo vzťahu ku sťažnosti subsidiárne, resp. primerané použitie ustanovení o odvolaní; konanie o sťažnosti je zrejme chápané ako jednotná súčasť prvoinštančného konania. Nie je však vylúčené (považujeme to skôr za vysoko pravdepodobné), že pri rozhodovaní o sťažnosti nastanú situácie, ktoré budú vyžadovať riešenie aj s analogickou aplikáciou ustanovení o odvolaní, ktoré napriek všetkému možno pokladať za ustanovenia upravujúce problematiku obsahovo a účelom najbližšiu (porovnaj čl. 4 ods. 1 základných princípov CSP).
Demonštratívne uvádzame, že zákon zakotvuje rovnakú dĺžku lehoty na podanie sťažnosti (15 dní od doručenia uznesenia), ako je lehota na … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
Mgr. Adam Aštary