Abstrakt
Autorka príspevku poukazuje na historické aspekty vývoja záväznosti právnej obyčaje v etapách vývoja spoločnosti. Pri spracovávaní príspevku najviac využívala vedeckú metódu analýzy vzhľadom na to, že ide o historické aspekty práva. Cieľom príspevku je poskytnúť erudovaný prehľad o záväznosti a legitímnom používaní právnej obyčaje.
Abstrakt EN: The author of the article wanted to point out the historical aspects of the development of the binding of the legal custom in the stages of the development of society. The scientific method of analysis was the most used in the preparation of the paper, given that these are historical aspects of law. The aim of the paper is to provide an erudite overview of the binding and legitimate use of legal customs.
Úvod
Rímske právo platilo ako jednotný poriadok ľudského správania po dobu viac ako 1000 rokov. Skoro všetky európske štáty prijali rímske právo ako svoje právo, právo všeobecné a podporné. Aj keď sa rímske právo nezachovalo ako celok, za- nechalo svoje dedičstvo v občianskych zákonníkoch.
„Obyčajové právo predstavuje najstarší prameň rímskeho práva súkromného.“(1) Obyčajové právo prevláda aj v prvej fáze vývoja raného feudálneho štátu, naďalej aj pre obdobie feudálnej rozdrobenosti i za stavovskej monarchie. Už absolútna monarchia obyčajové právo plánovite vytláča a snaží sa ho nahradiť písaným právom.(2)
O obsahu obyčajového práva však existuje málo písomných zmienok. Obyča- jové právo by sme mohli de novať aj ako „súhrn právnych pravidiel, ktoré prýštia zo všeobecného presvedčenia občanov a javia sa navonok v ich dôsledne rovnakom konaní, zachovávaní sa v určitých situáciách právneho vzťahu po dlhú dobu.“(3)
Z uvedeného vyplýva, že na to, aby mohla vzniknúť právna obyčaj, musí byť splnená podmienka existencie všeobecného presvedčenia o nutnosti dodržiavať obyčaj – opinio necessitatis, spolu s podmienkou dlho trvácnosti, t. j. jeho zacho- vávanie po dlhú dobu – usus longaevus.
Rímsky právny systém sa vyvinul z obyčajového práva, ktoré bolo nepísané a platilo medzi obyvateľmi ešte pred vytvorením štátu. Veľmi úzko súviselo s ná- boženskými predstavami, bolo považované za prejav božej vôle. Vyplýva to aj z formy trestov, ktoré prevládali, išlo o tresty sakrálneho charakteru, ako naprí- klad prekliatie. Preto prvými subjektmi, ktoré vykladali právo, boli kňazi – pon- ti kovia.
Právna obyčaj je najstarším prameňom práva. Od iných prameňov práva sa odlišuje tým, že vzniká spontánne, nezávisle od vôle zákonodarných orgánov. Takto vzniknuté pravidlo správania prijme spoločnosť za svoje až do tej miery, že ho uzná a vynucuje aj štátna autorita. Najviac právnych obyčajov sa užívalo v starších, teda jednoduchších právnych poriadkoch. Avšak s rozmachom právnej vedy vplyv právnych obyčajov upadal.
Možno sa zdá byť jednoduché de novať obyčajové právo (aj obyčaj ako takú), ale opak je pravdou. O de níciu obyčajového práva sa pokúsilo viacero vedeckých odborníkov. Je však potrebné chápať význam obyčajového práva aj vzhľadom na dobu, v ktorej sa uplatňuje. Začala by som de níciou obyčajového práva súčasný- mi vedeckými odborníkmi až po vyjadrenia rímskych právnikov, ktorí pôsobili v danej dobe a ktorí tou dobou vnímali význam obyčajového práva, t. j. právnej obyčaje.
A. Krsková de nuje obyčaj ako „pravidlo, ktoré vzniklo z dlho opakovaného zvyku a ktoré sa postupne začalo považovať za záväzné. Patria sem napríklad miestne zvyky, týkajúce sa vlastníctva pôdy, užívania vôd, vzdialenosti pri výstavbe budov či stavania plotov medzi nimi. Patria sem tiež konvencie, bežné praktiky pri uzavieraní zmlúv a pod.“ A. Krsková uvádza, že obyčaj je sprevádzaná dvoma ele- mentmi, a to materiálnym a psychologickým. Materiálny element spočíva v tom, že ide o obvyklé spoločenské správanie, stabilnú prax, ktorá je rozšírená na urči- tom teritóriu. Pravidelným opakovaním sa ustálila, pričom je pevne zakotvená v čase a pretrváva. Čiže ide o dlhotrvajúce faktické masové uskutočňovanie urči- tého správania. Psychologický element vychádza z toho, že v povedomí pospoli- tosti je obyčaj považovaná za záväzné správanie bez toho, aby bola niekde priamo napísaná. Záväznosť obyčaje si vyžaduje aj jej určitosť, t. j. možnosť viac-menej presne stanoviť jej obsah.(4)
Podľa J. Vážneho je právna obyčaj charakterizovaná predovšetkým negatívne tým, že to nie je norma vydaná zákonodarcom. V pozitívnom poňatí spočíva jej podstata v tom, že nejaká norma (to a to má byť) sa fakticky zachováva v životnej praxi opakovane, takže je tu „inventerata, longa consuetudo“. A spoločnosť takúto normu fakticky zachováva. Spoločnosť je aj presvedčená o tom, že tak musí byť, je tu „opinio necessitatis“. Ďalej J. Vážny uvádza, že v starom práve rímskom prevláda právna obyčaj, ba nepísané, na mravoch zachovávané právo.(5)
K. Rebro sa snaží o de novanie obyčajového práva, ktoré platilo počas Rím- skej ríše. Tvrdí, že obyčajové právo je také právo, ktoré sa zakladá na vôli všetkých občanov, ktorí ho však nevyslovili zákonným ustanovením, ale cestou zvyku, dl- hého času a týmto dlhým časom je tiež potvrdzované. Sporné pri tomto výklade je, aké je podľa Cicerona postavenie súdneho rozhodnutia ako prameňa práva. Rozdeľuje pramene práva na dve veľké skupiny – jednak tie ustanovenia, kto- ré sú určitým následkom zvyku (teda záväzné) – medzi ne patria i rozhodnutia prétorov vyhlasované v ediktoch – teda akoby prétori vo svojich rozhodnutiach nachádzali obyčajové právo. Druhé sú tie ustanovenia, ktoré sa nemuseli stať ur- čitými, ale ako hotové, perfektné normy dlhodobým užívaním prešli do práva obyčajového – teda dohoda strán, rozhodnutia súdu alebo aequita. Rovnako tak prétori prijímali do svojich ediktov už hotové právne normy obyčajového práva.(6)
K. Rebro tvrdí, že za principátu úloha obyčajového práva už rozsahovo nebola taká dôležitá, pretože jeho funkciu rýchlejšie obstarali iné pramene vzniku práva a obyčajové právo na seba často vzalo rúcho iných prameňov. Každý sa radšej do- volával iných prameňov než obyčajového práva. Napríklad sa odvolávali na edikty alebo dobrozdania právnikov.(7)
P. Dostalík sa tiež pokúsil analyzovať pojem obyčaj, ktorej význam vymedzuje v troch bodoch. V prvom bode vidí význam obyčajov v tom, že ide o prvotný, pri- mitívny prameň práva, tak ako je to aj u všetkých ostatných národov. V druhom bode zvýraznil význam obyčajov v tom, že všetka neskoršia normotvorba, či už na základe zákona alebo stanoviska právnikov či prétorskej jurisdikcie sa nesnaží o vytvorenie nových právnych noriem, ale o správne poznanie a pochopenie už existujúcich právnych obyčajov. Tretí význam rímskych obyčajov ako prameňov práva vidí v tom, že právna obyčaj platila vedľa písaných právnych noriem. Aj napriek tomu, že Zákon XII tabúľ je iba spísaním obyčajového práva, odkedy bol prijatý, stále sa zvyšuje sila písaného prameňa práva – zákona, prijatého zákono- darným zhromaždením (comitia curiata, concilium plebis), a jeho interpretácie najprv ponti kálnou, neskôr laickou právnou vedou.(8) P. Dostalík spája právnu obyčaj s pojmom mos, ktorého význam poňal dvojakým spôsobom. V prvom zmysle mos označuje ako spoločenské zvyklosti, napríklad zvyk dávať dcére veno. Ide o zvyk založený na mravoch predkov, a pritom nie je právne záväzný. V dru- hom význame mos označuje ako spoločenské obyčaje ako pramene práva, ktoré sa obvykle uvádzajú ako mores maiorum – mravy predkov tak, aby sa zdôraznila starobylosť tejto obyčaje.(9)
Niektorí odborníci stotožňujú obyčajové právo s nepísaným právom a norma- tívne právne akty označujú ako písané právo. Rozdelenie práva na písané a nepí- sané pochádza z rímskej právovedy. Konkrétne to bol Justinián, ktorý prehlásil, že písané právo je zákon a právo nepísané je obyčaj. Aj podľa Cicerona sa ľudské právo delí na právo písané a nepísané, a obyčaj patrí medzi nepísané právo. Takto právo člení aj A. Gellius, uznáva aj derogačnú moc nepísaného práva, keď uvádza, že Drakónové zákony v Aténach neboli zrušené žiadnym rozkazom, ale tichým a nepísaným súhlasom Aténčanov.(10) K. Rebro k tomu uvádza, že ius scriptum (písané právo), ako aj ius non scriptum (nepísané právo) patria pod pojem lex, teda právo ľudské, a to je v protiklade pojmu ius nature – právo prirodzené.
O právnej obyčaji sa dočítame vo výrokoch viacerých rímskych právnikov, ktoré sú zachytené v právnych i neprávnych prameňoch.
Z diela Partitio Oratione vyplýva: Cic. Part. Orat. 36.130.
„Právo, ktoré bolo napísané, rozlišujeme na právo verejné a súkromné. Prame- ňom verejného práva je zákon, rozhodnutie senátu, spojenecká zmluva, prame- ňom súkromného práva je závet, zmluva alebo stipulácia. Takisto i právo, ktoré má svoj pôvod v nepísanom, nás zaväzuje buď právnymi obyčajmi, alebo zvyklos- ťami ľudí, a teda akoby súhlasom. A tu teda, ak zachovávame naše zákony a oby- čaje, ako by sme zachovávali to, čo je predpísané prirodzeným právom.“(11)
Z cit. Cic. De inv. 2.54.162.
„Obyčaj je právom, ktoré je možno ľahšie zachovávať na základe prírody a čo závažnejšie učinil zvyk, ako je napr. náboženstvo, alebo čo vychádza z prírody a máme za to, že bolo uznané za záväzné prostredníctvom zvyklosti alebo čo na základe generálneho schválenia dlhodobé užívanie priviedlo medzi právne obyčaje, ako je napríklad súdne rozhodnutie rovnako ako zmluva.“ Cicero teda uplatňuje dva znaky – jedným je súhlas občanov – „adporbatio vulgi“ a druhým znakom je dlhodobé užívanie – „vetustas“.
Právna obyčaj podľa Cicerona platila nielen v súkromnom práve, ale aj v ústav- nom práve a vo vojnovom práve, keď uvádza, že vojna sa musí viesť „consuetudinis iura“ teda podľa pravidiel zachovávaných zákonmi a obyčajmi.(12)
Cic. Part. Orat 36.130 – prvá časť
„Sed propria legis et ea quae scripta sunt, et ea que sine letteris, aut gentium iure, aut maiorum iure retinentur.“
„Ale vlastné zákony a ostatné písané normy, a tiež tie, ktoré bez spísania, ako právne normy, ktoré platia na základe ius gentium alebo na základe práva predkov (rozumie sa tým obyčajové právo)“
Cicero uvádza obyčaj ako prameň práva i vo svojom lozo ckom spise Topica. Medzi pramene občianskeho práva radí i mravy – mores.
Julianus vo svojej publikácii tvrdí: „Starý obyčaj má nezaslúžiteľne prednosť pred zákonom, rovnako ako právo, ktoré je založené na zvykoch. Ak nás samotné zákony nezaväzujú zo žiadnej inej príčiny, okrem tej, že sú prijaté rozhodnutím ľudu, preto i tie, ktoré ľud potvrdil, aj keď neboli spísané, zaväzujú všetkých. Pretože nezáleží na tom, či ľud verejne vyhlási svoju vôľu hlasovaním alebo samými vecami a skutkami. A z tejto veci tiež vyvodzuje, že zákony sa zrušujú nielen hlasovaním zákonodarcom, ale tiež neužívaním za mlčanlivého súhlasu.“(13)
Koexistencia právnych obyčajov popri iných prameňoch práva je jedným z hlavných rysov rímskeho práva súkromného. Zákonmi boli upravované najmä tie spoločenské vzťahy, ktoré boli sporné alebo zdrojom napätia v štáte, naprí- klad spory medzi plebejcami a patricijmi. Zákony upravovali vzťahy, ktoré boli pre rímskych občanov podstatné, alebo kde bola z nejakého iného dôvodu potre- ba štátneho zásahu. Napríklad inštitút zneužitia otcovskej moci nebol upravený vôbec. Ani inštitút otroctva nebol upravený zákonmi, ale naopak, existujú pod- robné predpisy ohľadom vedenia sporu o slobodu človeka (liber homo bona de servient). Alebo ohľadom práva návratu (postliminium – to bolo riešené dokon- ca zákonnou úpravou – Lex Cornelia). Oblasť, ktorá nebola upravená písaným právom, bola ponechaná na obyčajové právo, ktoré bolo spracované a pretvorené právnou vedou a prétorskou právotvornou činnosťou podľa potrieb konkrétneho prípadu a podľa zásad aequity. M. T. Cicero v prvom storočí pred Kr. zreteľne rozlišuje právo na písané a nepísané.
Problém medzi obyčajovým právom a písaným právom nastal po roku 212 n. l., kedy sa všetkým obyvateľom Rímskej ríše priznalo rímske štátne občian- stvo. Občania provincií sa naďalej riadili svojím skorším právom a nie rímskym právom. „Rímski juristi riešili túto rozpornú situáciu tak, že platnosť domácich provinčných práv prijali pod kepienkom obyčajového práva. Právnik Julián to zdôvodnil takto: „Keď nás zákony zaväzujú len preto, že boli prijaté rozhodnutím národa, potom právne zaväzujú všetkých aj tie ustanovenia, ktoré národ schválil bez akéhokoľvek spísania“. (D. 1,3,32,1)(14) Týmto Julián priznal provinčnému oby- čajovému právu prednosť pred rímskym právom, teda platnosť obyčaje oproti zákonom – contra legem – proti zákonu. Naopak, absolútni cisári aj Justinián pri- pustili obyčajové právo, len keď nebolo v tej veci zákonného ustanovenia, teda len popri zákone.(15)
Na základe uvedeného možno jednoznačne tvrdiť, že právna obyčaj bola zdro- jom práva v najstarších dobách, kedy bola základom všetkého práva. Právnou obyčajou sa tu myslia aj právne normy náboženské, presvedčenie staršinov jed- notlivých rodov alebo patres familias, i názory jurisprudencie. V najstarších do- bách nie je možné oddeliť právo a neprávne zvyklosti. Síce s rozvojom rímskeho práva v jeho písanej podobe sa obyčajové právo dostáva do úzadia, ale nestráca na svojom význame a podľa správ Cicerona a Gaia má v predklasickom období rímskeho práva funkciu nielen podpornú – subsidiárnu, ale i interpretačnú, podľa ktorej súdia prétori. A má aj derogačnú funkciu, pretože mnohé zákony sú podľa Cicerona zrušené neužívaním za mlčanlivého súhlasu všetkých a A. Gellius uvá- dza to isté o normách Zákona XII tabúľ.
„Ešte v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia prevládal názor, v zmysle ktorého klasickí právnici obyčajové právo ako prameň rímskeho práva neuznávali. Predpokladalo sa, že ako prameň vzniku práva bolo obyčajové právo uznané a náuka o obyčajovom práve v rímskej právnej vede vznikla až v dobe poklasickej.“(16) Postupne romanistika takéto negatívne stanovisko vo vzťahu k obyčajovému právu prekonala.
Dnes prevládajú názory, že obyčajové právo sa radí medzi pramene vzniku práva.
Klasickej jurisprudencii bola predstava obyčajového práva ako prameňa vzni- ku práva cudzia. Vychádza sa z otázky, prečo ani jeden z troch klasických právni- kov pri uvádzaní prameňov vzniku práva rímskeho národa nespomína obyčajové právo.
V súčasnej dobe, vzhľadom na pluralitu zdrojov tvorby práva, môžeme hovoriť o pluralizme prameňov práva, kam radíme aj právnu obyčaj. Súčasťou slovenské- ho právneho systému musí byť aj právna obyčaj, pretože prameňom medzinárod- ného práva je bezpochyby aj právna obyčaj. Medzinárodné právo, ktoré uznáva právnu obyčaj za prameň práva, má v zmysle Ústavy Slovenskej republiky pred- nosť pred vnútroštátnym právom, a preto je legitímne považovať právnu obyčaj za prameň vnútroštátneho práva. V tomto prípade pôjde o medzinárodnú obyčaj. A preto v rámci záväznosti národných právnych obyčajov zostáva ich záväznosť stále otvorená a nie úplne jednotná. K záväznosti medzinárodnej obyčaje sa vy- jadril aj vo svojom náleze Ústavný súd Slovenskej republiky nasledujúco: „Článok 1 ods. 2 ústavy sa týka všetkých medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky bez ohľadu na ich obsah a ustanovuje povinnosť ich plnenia. Každý medzinárodný záväzok Slovenskej republiky má svoj konkrétny obsah (znenie) zahrnutý buď v me- dzinárodnej zmluve, medzinárodnej obyčaji, alebo v inom prameni medzinárodné- ho práva. V dôsledku toho sa príslušná vnútroštátna právna úprava (zákon) môže dostať do nesúladu s takýmto medzinárodným záväzkom a o takomto ich nesúlade je ústavný súd oprávnený aj konať v konaní o súlade právnych predpisov (za pred- pokladu, že sú splnené aj iné podmienky tohto konania).“(17)
Obyčajové pravidlá majú na medzinárodnej úrovni v medzinárodnom práve všeobecne prirodzene oveľa väčší význam, ako je tomu vo vnútroštátnom práve. Pokiaľ ide o medzinárodné právo životného prostredia, treba však konštatovať, že význam medzinárodnej obyčaje v medzinárodnoprávnej ochrane životného prostredia úmerne klesá so zvyšujúcim sa počtom medzinárodných environmen- tálnych zmlúv.
Normy medzinárodného obyčajového práva sú používané v dvoch prípadoch. V prvom prípade, ak ide o situáciu medzier v medzinárodnom práve a v druhom prípade pri riešení otázok ochrany životného prostredia vo vzťahu ku štátom, kto- ré nie sú viazané príslušnou medzinárodnou zmluvou. Najdôležitejším obyčajo- vým pravidlom medzinárodného práva životného prostredia je zákaz poškodzo- vania životného prostredia presahujúci hranice štátov.
Odborníci z Ústavného práva píšu o ústavných tradíciách ako prameňoch Ústavného práva, ktoré pochádzajú z obyčají. Za ústavnú tradíciu možno považo- vať tradíciu, podľa ktorej prezident poveruje zostavením novej vlády predsedu vo voľbách víťaznej politickej strany.(18)
Za právnu obyčaj ako prameň práva môžeme považovať aj ustálenú rozho- dovaciu prax súdov. Vychádzam z rozhodnutia súdu, v ktorom sa na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR odkazuje. „Súdy majú právo sa odklo- niť od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ak tento odklon dôkladne odôvodnia.“(19) V súdnej praxi sa stretneme aj s používaním procesnej obyčaje, ktorou súdy dopĺňajú medzery v zákonoch. Ako príklad sa môže uviesť, keď ustanovenie § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní jednoznačne neu- vádzalo, proti komu má byť podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Až súdna prax ustálila, že táto žaloba má byť podaná proti protistrane v rozhod- covskom konaní.(20) V rozhodnutiach súdov nájdeme viac prípadov, kedy sa sud- covia odvolávajú na právnu obyčaj.(21)
V teórii správneho práva sa s obyčajmi ráta ako s prameňmi práva, otázkou však zostáva, či ide o priame alebo nepriame pramene. I keď aj v rámci kreova- nia správneho práva právna obyčaj ako prameň správneho práva prešla vývo- jovými štádiami, kedy bolo jej radenie do prameňov správneho práva neakcep- tované. V niektorých starších odborných publikáciách správneho práva autori neuvádzajú za prameň správneho práva právnu obyčaj vôbec alebo jej radenie medzi pramene správneho práva priamo vylučujú.(22) Aj napriek tomu, že neboli vyslovene považované za legitímny prameň správneho práva, právnej obyčaji sa pripisoval určitý význam s tým, že príslušné orgány aplikácie práva na existu- júcu právnu obyčaj prihliadajú a akceptujú ju. Postupom času sa v odborných publikáciách medzi prameňmi správneho práva začala legitímne objavovať aj právna obyčaj. Pritom sa stále poukazuje len na jej teoretickú možnosť zohľad- nenia v konkrétnom prípade a nie na jej všeobecnú záväznosť.(23) Niektorí autori venujúci sa teórii správneho práva stále právnu obyčaj nepovažujú za formálny prameň správneho práva, ale pripúšťajú jej aplikáciu, ak to právne predpisy do- voľujú. Napríklad v prípade, ak správny orgán má možnosť výberu z viacerých alternatív, alebo ak je prípustná správna úvaha napríklad pri výklade právne neurčitých pojmov.(24)
Záver
Právna obyčaj bola v stredovekom Uhorsku významným prameňom práva. Bola najstarším prameňom práva a základom pre tvorbu písaného práva. Všet- ka zaužívaná právna obyčaj bola v nasledujúcich obdobiach zakomponovaná do platných prameňov, ktoré vzhľadom na dané obdobie mali svoju záväznosť. Išlo napríklad o nariadenia panovníkov, neskôr ľudových zhromaždení, prípadne roz- hodnutí oprávnených subjektov danej doby od sudcov až po rôznych úradníkov. Právna obyčaj v dnešnej podobe má význam iných rozmerov ako v minulosti. V súčasnosti v podmienkach Slovenskej republiky platí písané právo, ktoré je v stanovenej forme prijaté len kompetentnými subjektmi v predpísanom proces- nom postupe. Už v takom význame ako v Uhorsku právnu obyčaj nepoznáme. Už len z toho dôvodu, že pokiaľ nenaplníme jej obsah, nie je možné vyvodiť právnu zodpovednosť. Pokiaľ nie je prípustná právna zodpovednosť a sankcionovateľ- nosť, nemožno hovoriť o všeobecnej záväznosti. Aj z princípu právnej istoty ako základného princípu právneho štátu vyplývajú legitímne očakávania vo vzťahu k rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. Preto na záver konštatujem, že právna obyčaj nie je primárnym prameňom správneho práva, ale nemožno opo- menúť jej podpornú silu k imanentným prameňom správneho práva. Jej právna úprava buď nie je potrebná, alebo nie je možné ju zovšeobecniť a použiť na každý právny skutok. A preto aj záväzné pramene správneho práva musia mať medzery, ktorých vypĺňanie zostáva na individuálnom posúdení danej právnej skutočnosti, ktorá za rôznych okolností je jedinečná, často aj neopakovateľná.
LITERATÚRA
- BLAHO, P. – HOLLANDER, P. Postavenie práva v systéme metód štátneho ria- denia spoločnosti. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 1989. 297 s.
- DOSTALÍK, P. Právní obyčej jako pramen práva v právu římském. In Dny prá- va. 2009, Brno: Masarykova univerzita. ISBN 978-80-210-4990-1. (cit. 2017- 05-22) Dostupné na:https://www.law.muni.cz/sborniky/dny_prava_2009/ les/prispevky/tvorba_prava/Dostalik_Petr__1193_.pdf
- KLEŇOVÁ, V. Obyčajové právo rímske – ius, quod (etiam) ex auctoritate pru- dentium venit. ISSN 0231-6625. In Právník. 9/2012. s. 1029-1045.
- KOŠIČIAROVÁ, S. Správne právo hmotné. Všeobecná časť. Plzeň : Aleš Čeněk, 2015. 376 s. ISBN 978-80-7380-578-4.
- KRSKOVÁ, A. Úvod do štúdia práva. (Základné pojmy teórie práva). Bratisla- va : Akadémia PZ v Bratislave, 1997. 166 s. ISBN 80-8054-033-0.
- MACHAJOVÁ, J. a kol. Všeobecné správne právo. 5. aktualizované vydanie – Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2010. 688s. ISBN:978-80-89447-27-5.
- REBRO, K. Juliánova náuka o práve obyčajovom. Bratislava : Právnická fakulta Slovenskej univerzity v Bratislave. 1944. 101 s.
- REBRO, K. 1984. Latinské právnické výrazy a výroky. Bratislava : Obzor, 1984. 264 s.
- REBRO, K. – BLAHO, P. Rímske právo. Bratislava : Iura Edition, 2010. 522 s. ISBN 978-80-8078-352-5.
- SVÁK, J. a kol. Ústavné právo Slovenskej republiky. Bratislava : Akadémia Poli- cajného zboru v Bratislave. 2001. 300 s. ISBN 80-8054-159-0.
- VÁŽNY J. Nauky všeobecné. Soustava práva římského, díl I. Brno : Čs. A. S. Právník v Brně, 1946. s. 12.
- VRABKO, M. a kol. Správne právo hmotné. Všeobecná časť. 2. vydanie. Brati- slava : C. H. Beck, 2018, 338 s. ISBN 978-80-89603-68-8.
- Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky.
- Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 188/2017-48.
- Uznesenie Ústavného súdu SR PL.ÚS 44/03-12.
- Rozsudok okresného súdu Nové Zámky, sp.zn. 6Pc/6/2018 vydaného 30.11.2018.
Poznámky
- 1) REBRO, K. Rímske právo. Bratislava 1980, s. 15.
- 2) KINCL, J. a kol. Všeobecné dějiny státu a práva. Praha 1983, s. 117-118.
- 3) FAJNOR, V. – ZÁTURECKÝ, A. Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Bratislava 1935, s. 22.
- 4) KRSKOVÁ, A. Úvod do štúdia práva (Základné pojmy teórie práva). Bratislava 1997. s. 32.
- 5) VÁŽNY J. Nauky všeobecné. Soustava práva římského, díl I. Brno : 1946. s. 12.
- 6) REBRO, K. „Právní normy vyjádřené ve formě smlouvy, soudního rozsudku nebo aequity přešly jako právní normy do obyčejového práva“, op.cit. str. 77.
- 7) REBRO, K. Rímske právo. Bratislava. 1980. s. 16.
- 8) DOSTALÍK, P. Právní obyčej jako pramen práva v právu římském.In Dny práva. 2009.
- 9) DOSTALÍK, P. Právní obyčej jako pramen práva v právu římském. In Dny práva. 2009.
- 10) A. Gellius, Noctae Atticae 18.4.
- 11) Čerpané od DOSTALÍK, P. Právní obyčej jako pramen práva v právu římském.In Dny práva. 2009.
- 12) Cic. In Verrem 2.4.122.
- 13) REBRO, K. Juliánova nauka o práve obyčajovom,Bratislava : 1944. S. 11.
- 14) BLAHO, P. – HOLLANDER, P. Postavenie práva v systéme metód štátneho riadenia spoločnosti, s. 137-138.
- 15) REBRO, K. Rímske právo. Bratislava. 1980. s. 15.
- 16) KLEŇOVÁ, V. Obyčajové právo rímske – ius, quod (etiam) ex auctoritate prudentium venit. In PRÁVNÍK č. 9. s. 1043.
- 17) Bližšie pozri PL.ÚS44/03-12.
- 18) SVÁK, J. a kol. Ústavné právo SR. vyd. Akadémia PZ v Bratislave. 2002. s. 19.
- 19) Bližšie porovnaj Rozsudok okresného súdu Nové Zámky, sp. zn. 6Pc/6/2018 vydaného 30.11.2018.
- 20) Bližšie pozri Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 188/2017-48.
- 21) Porovnaj Rozsudok Okresného súdu Galanta sp.zn.26C/245/2011 vydané dňa 15.01.2014, v ktorom sa uvádza „Titul vzniku držby ako zákonný predpoklad vydržania je ťažiskovým predpokladom súčas-nej aj predchádzajúcich zákonných úprav vydržania (aj podľa obyčajového práva, aj podľa Stredného občianskeho zákonníka, rovnako podľa súčasnej právnej úpravy Občianskeho zákonníka).“
- 22) Pozri KOŠIČIAROVÁ, S. Správne právo hmotné. Všeobecná časť. Vyd. Aleš Čeněk. Plzeň : 2015. S. 30-42, kde sa právna obyčaj ako prameň správneho práva vôbec neuvádza a napr. ŠKULTÉTY, P. Základy správneho práva. Bratislava, 2008. S. 13, priamo vylučuje právnu obyčaj za prameň správneho práva nasledovne: „Prameňom správneho práva nie sú precedensy a právne obyčaje“.
- 23) Pozri MACHAJOVÁ, J. a kol. Všeobecné správne právo. 5. aktualizované vydanie. Paneurópska vysoká škola. 2010. s. 53.
- 24) VRABKO, M. a kol. Správne právo hmotné. Všeobecná časť. Nakladateľstvo C. H. Beck. 2018. s. 43.
Autor
mjr. JUDr. Petra Andorová PhD.