Abstrakt
Rovnako ako je pre právny štát esenciálne významná stabilita súdnej judikatúry a zachovanie opakovane pertraktovaného princípu, že na rovnakú právnu otázku musí byť v nezmenených podmienkach daná rovnaká odpoveď, je vo vzťahu k samotnej judikatúre dôležitý jej evolučný (dynamický) potenciál. Na základe prirodzených úvah nemožno pripustiť stabilitu judikatúry v zmysle jej definitívnosti a nemennosti. Rigidná judikatúra, a priori vylučujúca akúkoľvek vlastnú zmenu, by znamenala intelektuálnu a hodnotovú stagnáciu, ktorá je neakceptovateľná. Ani stabilná judikatúra nemôže vo svojej podstate rezignovať na potenciálne zdokonalenie.

Rovnako ako je pre právny štát esenciálne významná stabilita súdnej judikatúry a zachovanie opakovane pertraktovaného princípu, že na rovnakú právnu otázku musí byť v nezmenených podmienkach daná rovnaká odpoveď, je vo vzťahu k samotnej judikatúre dôležitý jej evolučný (dynamický) potenciál. Na základe prirodzených úvah nemožno pripustiť stabilitu judikatúry v zmysle jej definitívnosti a nemennosti. Rigidná judikatúra, a priori vylučujúca akúkoľvek vlastnú zmenu, by znamenala intelektuálnu a hodnotovú stagnáciu, ktorá je neakceptovateľná. Ani stabilná judikatúra nemôže vo svojej podstate rezignovať na potenciálne zdokonalenie.

Vzletné úvahy samovoľne nabádajú k otázke „ako na to“ v prísnych podmienkach prípustnosti dovolania podľa CSP? Diskusia na danú tému sa rozvinula v podstate už v zárodkoch, keď bol v rámci legislatívneho procesu (na základe parlamentného pozmeňujúceho návrhu) vypustený spomedzi dôvodov prípustnosti dovolania v súvislosti s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu samostatný štvrtý dôvod v znení „d) ak má byť dovolacím súdom vyriešená právna otázka posúdená inak“. Výsledkom je aktuálne znenie § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, obsahujúce iba tri dôvody prípustnosti dovolania.

Následne sa na rôznych odborných fórach viedla rozprava na tému, či možno podľa § 421 ods. 1 CSP dovolaním napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je v súlade s publikovanou judikatúrou resp. ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. Výslovné znenie zákona to totiž vylučuje a § 419 CSP je nekompromisný, pokiaľ ide o všeobecné pravidlo prípustnosti dovolania.

Môže však nepochybne nastať situácia, keď je takéto rozhodnutie odvolacieho súdu nesprávne a nevyhnutne vyžaduje dovolací prieskum. To, samozrejme, zahŕňa aj prehodnotenie samotného judikátu, keďže ide o spojené nádoby. Inými slovami, môže nastať čas na zmenu paradigmy. Čas na myšlienkové či argumentačné zdokonalenie, pre ktoré musí byť v podmienkach právneho štátu vytvorený adekvátny priestor.

Polemiku teoretickú pretavil do praxe prednedávnom veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, a to uznesením zo dňa 26. 11. 2019 sp. zn. 1 VCdo 1/2019 (ďalej len „uznesenie“). Je to zdanlivo nenápadné rozhodnutie, ktoré kancelária najvyššieho súdu dokonca ani nezverejnila na obvyklom mieste, teda medzi rozhodnutiami veľkých senátov jednotlivých kolégií (https://www.nsud.sk/rozhodnutia-velkeho-senatu/).

V danom prípade išlo v spore o vlastnícke právo k nehnuteľnosti o prekonanie judikátu R 61/2014, ktorého právna veta znie „Ak ten, vec ktorého bola dražená v rámci dobrovoľnej dražby, nebol jej vlastníkom, nestal sa vydražiteľ príklepom a zaplatením ceny dosiahnutej vydražením vlastníkom draženej veci, a to ani v prípade, že bol inak zachovaný postup podľa § 10 až 33 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov.“ Dovolanie podal procesne neúspešný žalovaný.
V súvislosti s pomerne citlivou a aktuálnou témou dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka (prelomením zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet) dospel dovolací senát najvyššieho súdu k záveru, že je potrebné odkloniť sa od R 61/2014 a z tohto dôvodu postúpil vec na rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia NS SR, ako mu to ukladá § 48 ods. 1 CSP.

Pokiaľ by išlo iba o otázky hmotného práva, je tento postup v zásade štandardný. V načrtnutých súvislostiach ale vyvstávajú otázky procesné, bezprostredne súvisiace s prípustnosťou dovolania. Trojčlenný senát najvyššieho súdu zastával názor, že dovolanie je prípustné v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP, teda z dôvodu odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

Tento argument vyznieva zdanlivo paradoxne, keďže odvolací súd vice versa rozhodol v súlade s R 61/2014 a práve z tohto dôvodu by nemalo byť dovolanie prípustné. Dovolací senát však apeloval na extenzívny výklad dotknutého ustanovenia a prezentoval záver, že dovolanie by malo byť prípustné aj vtedy, ak sa síce odvolací súd od ustálenej rozhodovacej praxe NS SR neodklonil, avšak sa odkloniť mal, pretože vymedzenú právnu otázku je nevyhnutné riešiť inak (bližšie ods. 8 uznesenia).

Veľký senát o dovolaní v postúpenej veci nerozhodol a uznesením ju vrátil trojčlennému senátu na prejednanie a rozhodnutie. Primárne skonštatoval, že nie sú splnené zákonné podmienky prípustnosti dovolania, keďže znenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP nemožno interpretovať extenzívnym spôsobom do takej miery, že sa v rámci sudcovskej tvorby práva v podstate kreuje nový dôvod prípustnosti dovolania, ktorý zákon ani v náznakoch nepredpokladá.

V tomto smere je neľahké veľkému senátu občianskoprávneho kolégia čokoľvek vytknúť. Svoj názor odôvodnil pomerne precízne (pozri najmä ods. 32 až 41 uznesenia), vychádzajúc z akceptovateľnej premisy, že v prípade mimoriadnych opravných prostriedkov proti právoplatným súdnym rozhodnutiam je v záujme právnej istoty extenzívna interpretácia neprípustná, resp., že je skôr opodstatnený doslovný alebo dokonca reštriktívny výklad. Poukázal zároveň aj na vyššie naznačené legislatívne súvislosti, pokiaľ ide o vypustenie samostatného štvrtého dôvodu prípustnosti dovolania z návrhu znenia § 421 ods. 1 CSP, čo má osobitnú výpovednú hod- notu (ods. 42 uznesenia).

Na druhej strane je tragicky evidentné, že dovolací súd má pri snahe o prekonanie vlastnej judikatúry výrazne obmedzené možnosti. Aj keby celé občianskoprávne kolégium v uvedenom prípade uni sono dospelo k záveru, že judikát R 61/2014 je prekonaný a musí byť prehodnotený (z akýchkoľvek dôvodov), nemá možnosť postupovať inak, než dovolanie bez meritórneho prieskumu odmietnuť.

Neúspešnému dovolateľovi ostáva zachovaná už iba možnosť napadnúť pôvodné rozhodnutie odvolacieho súdu ústavnou sťažnosťou. Zákonnú dvojmesačnú lehotu má pritom zachovanú vzhľadom na poslednú vetu § 124 ZÚS. Pokiaľ by Ústavný súd SR napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu, pričom by v dotknutej judikatórnej otázke vyjadril záväzný právny názor, samotný odvolací súd by sa musel od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu odkloniť pod vplyvom kasačnej záväznosti právneho názoru ústavného súdu (§ 134 ods. 1 ZÚS).

To by zároveň vytváralo adekvátny priestor pre nové dovolanie procesne neúspešnej protistrany, tentoraz už v evidentnom súlade s § 421 ods. 1 písm. a) CSP, ktoré by mohlo viesť k postúpeniu veci veľkému senátu a tým prípadne aj k zmene judikatúry. Samozrejme, nemožno vylúčiť, že trojčlenný senát názorovo zotrvá na predchádzajúcej judikatúre a alternatívne vec bez postúpenia veľkému senátu sám prejedná a rozhodne vo forme zrušujúceho alebo zmeňujúceho výroku (proti ktorému by následne tiež mohla smerovať ústavná sťažnosť).

Nielenže sa to javí ako procesne komplikované, ono to také vskutku aj je. A je otázne, či nejde o samoúčelnú komplikáciu – aj keď lege artis, pri ktorej sa pozornosť výrazne odkláňa od hmotnoprávneho problému k problému procesnému, pričom samotné procesné právo by malo, práve naopak, efektívne slúžiť na presadzovanie práva hmotného.

Navyše, ak má prekonaniu judikatúry dovolacieho súdu slúžiť ústavnoprávny prieskum, čelí potenciálny sťažovateľ dvom nezanedbateľným rizikám. V prvom rade je pravdepodobné, že ústavný súd bude zdržanlivý, pokiaľ pôjde iba o prieskum právnych názorov všeobecných súdov, ktoré sú plne súladné s judikatúrou. Interpretačný exces by musel vykazovať objektívny ústavnoprávny rozmer, čo je v prípade ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu málo pravdepodobné. Ústavný súd zároveň sám opakovane judikoval, že ak právna norma pripúšťa rôzne výklady, pričom každý z nich je ústavne konformný a legitímny, nemožno v aplikačnom priklonení sa všeobecného súdu k jednému z nich vidieť porušenie ústavy (pozri napr. II. ÚS 790/2016).

Druhé riziko spočíva v povinnom vyčerpaní dovolania ako dostupného právneho prostriedku ochrany základných práv a slobôd. Nemožno totiž jednoznačne konštatovať, že procesne neúspešná strana je oprávnená obrátiť sa bez podania dovolania priamo na ústavný súd v prípade, ak je napadnuté odvolacie rozhodnutie v súlade s ustálenou judikatúrou. Pokiaľ by za daných okolností ústavný súd skúmal prípustnosť dovolania formálne, mohol by ústavnú sťažnosť odmietnuť v rámci princípu subsidiarity s poukazom na § 132 ods. 2 ZÚS. Dovolanie teda reálne mohlo byť podané a až po jeho odmietnutí prichádza do úvahy ústavnoprávny prieskum.

S takýmto formalistickým postupom sa spája aj množstvo ďalších komplikácií. Dovolateľ je nútený podať neprípustné dovolanie, ktorého odmietnutie sám dokáže predpokladať, a zároveň je povinný zaplatiť súdny poplatok v dvojnásobnej výške (!), ktorý mu po odmietnutí dovolania nebude vrátený (na rozdiel od právnej úpravy účinnej do 31. 10. 2015). Stráca súčasne čas aj peniaze.

Za daných okolností sa javí ako vhodné apelovať na Ústavný súd SR, aby v prípade podanej ústavnej sťažnosti bez predchádzajúceho dovolacieho prieskumu aplikoval princíp subsidiarity na základe materiálnych kritérií a sťažnosť pripustil, ak je vzhľadom na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu nepochybné, že by bolo dovolanie odmietnuté, alebo v plnej miere využil materiálny korektív v zmysle § 132 ods. 3 ZÚS, spočívajúci v dôvodoch hodných osobitného zreteľa.

Autor
JUDr. František Sedlačko PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/10