právo na priaznivé životné prostredie

Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 44

1. Ochrana ozónovej vrstvy v kontúrach medzinárodného práva životného prostredia

Medzinárodné právo životného prostredia, ktoré vzniká začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia, možno považovať za najmladšie odvetvie medzinárodného práva. Avšak pozoruhodný výkon v jeho medzinárodnej normotvorbe, z hľadiska formy a meradla porovnateľný len s oblasťou ľudských práv, či medzinárodného obchodu, zaraďuje toto odvetvie medzinárodného práva medzi jeho popredné oblasti.¹ Ochrana ozónovej vrstvy ako jeden zo sektorov medzinárodnoprávnej úpravy v rámci ochrany životného prostredia vystupuje do popredia najmä v posledných desaťročiach v súvislosti s vedeckými poznatkami o úbytku ozónu v stratosfére, čo možno označiť za jeden z najvýznamnejších environmentálnych problémov, ktorým musí ľudstvo v súčasnosti čeliť.^[1] [2] Preto sa medzinárodnoprávna úprava ochrany životného prostredia, vrátane ochrany ozónovej vrstvy, vynára ako nevyhnutnosť v snahe o riešenie tejto globálnej hrozby. Bolo by však naivné očakávať, že medzinárodné právo dokáže čeliť svetovým environmentálnym problémom v ich celej komplexnosti bez podstatnej politickej, vedeckej a technickej angažovanosti štátov a korešpondujúcej odozvy v národných právnych a politických systémoch.^[3]

2. Ozónová vrstva a režim jej ochrany

2.1. Ozónová vrstva

V roku 1974 vedci publikovali prvé vedecké hypotézy, že chemikálie, ktoré produkujeme, môžu poškodiť stratosférickú ozónovú vrstvu.^[4] Ozón, trojatómová molekula kyslíka, ktorý sa nachádza v stratosfére vo výške 10 až 50 kilometrov nad Zemou, zachytáva škodlivé ultrafialové žiarenie, a tým umožňuje život na našej planéte.

Látky ako chlórofluórované plnohalogénové uhľovodíky, uhľovodíky, halóny, tetra- chlórmetán, 1,1,1,-trichlóretán, metylbromid a ostatné zlúčeniny brómu, chlóru a fluóru narúšajú rovnováhu medzi prirodzeným rozkladom ozónu a jeho vznikom, a tak spôsobujú, že jeho úbytok v stratosfére prevyšuje jeho tvorbu.^[5] Úbytok ozónu spôsobený látkami pochádzajúcimi z priemyselnej činnosti má za následok dopad vyššieho množstva UV-B žiarenia, ktoré následne vyvoláva zvýšený výskyt rakoviny kože, zníženie imunity, zníženie výnosov úrody a okrem iných škodlivých dôsledkov aj narušenie potravinového reťazca v svetovom oceáne. Je potrebné ešte dodať, že vyššie uvedené chemické látky, ktoré spôsobujú úbytok ozónu v stratosfére, sú tiež silnými skleníkovými plynmi, a teda prispievajú aj ku zmene klímy.^[6]

2.2. Náčrt vývoja režimu ochrany ozónovej vrstvy

V dôsledku hroziacich závažných implikácií takéhoto znečistenia atmosféry a poškodenia ozónovej vrstvy medzinárodné spoločenstvo reaguje vytváraním autonómneho zmluvného systému práva životného prostredia. Vo všeobecnosti môžeme teda konštatovať, že medzinárodnoprávna ochrana životného prostredia je založená prevažne na medzinárodných zmluvách. Takýto podnet dala prvá svetová konferencia zvolaná Spojenými národmi (za účasti 113 štátov) do Štokholmu v roku 1972 a tam prijatá Deklarácia OSN o životnom prostredí.^[7] I keď táto deklarácia bola svojou povahou skôr dokumentom politickým (soft law), sformulovala viacero ekologických zásad legis ferendae, súčasne však už iniciovala prípravu veľkého množstva konkrétnych medzinárodných zmlúv.^[8] Ustanovenia takýchto medzinárodných (sektorových, rámcových) zmlúv, prijímaných na pôde Organizácie spojených národov pre životné prostredie (UNEP – United Nations Environment Programme), bývajú konkretizované prostredníctvom protokolov, ktorých obsahom sú už konkrétne záväzky zmluvných štátov. Popri protokoloch umožňujú zmluvy v oblasti medzinárodnoprávnej ochrany životného prostredia spravidla aj prijímanie dodatkov. Tieto zmluvy sa týkajú jednotlivých zložiek (oblastí) životného prostredia.^[9] Za rámcové zmluvy v oblasti ochrany atmosféry pred znečisťovaním a klimatickými zmenami ako následku tohto znečisťovania, možno chápať Rámcový dohovor OSN o klimatických zmenách z Rio de Janeira^[10] z roku 1992 (United Nations Framework Convention on Climate Change – UNFCCC), a rovnako aj Viedenskú zmluvu o ochrane ozónovej vrstvy (1985). Obe tieto zmluvy vytvárajú predpoklady pre vypracovanie protokolov konkretizujúcich záväzky zmluvných štátov. Základný kameň úsilia o ochranu ozónosféry predstavuje Montrealský protokol o látkach, ktoré porušujú ozónovú vrstvu, prijatý k Viedenskej zmluve o ochrane ozónovej vrstvy v roku 1987. Neskôr bolo k Montrealskému protokolu prijatých niekoľko zmien a úprav – Londýnsky dodatok (1990), Kodanský dodatok (1992), ktorý ukladá zmluvným štátom povinnosť, zabezpečiť, aby za obdobie jedného roka nepresiahla spotreba kontrolovaných látok 25% spotreby vypočítanej v roku 1986. V druhej polovici deväťdesiatych rokov boli prijaté k Montrealskému protokolu ešte ďalšie dodatky: Viedenský dodatok (1995), Montrealský dodatok (1998) a Pekinský dodatok (1999).

V roku 1997 bol už k spomínanej Rámcovej zmluve o klimatických zmenách (Rio, 1992) prijatý Kjótsky protokol,¹¹ najvýznamnejšia globálna iniciatíva v rámci ochrany atmosféry a boja proti klimatickým zmenám, zahŕňajúca čiastočne aj ochranu ozónovej vrstvy, ktorý vstupuje do platnosti, po tom, ako ho ratifikovalo Rusko, v roku 2005. V súvislosti s Kjótskym protokolom je žiadúce spomenúť Implementač- ný plán, ktorý bol prijatý na Svetovom summite o trvalo udržateľnom rozvoji v Johannesburgu (World Summit on Sustainable Development, 2002), najväčšej medzinárodnej konferencii, ktorá sa v rámci OSN konala,^[11] [12] kde okrem iného bol prijatý záväzok nájsť vhodné alternatívy pre chemikálie poškodzujúce ozónovú vrstvu, a taktiež rezolúciu prijatú na Svetovom summite v roku 2005. Implementačný plán, ako aj rezolúcia z roku 2005 (RES 60/1. 2005 World Summit Outcome) vyzývajú štáty k ratifikácií Kjótskeho protokolu a upozorňujú na závažnosť klimatických zmien. Cieľom všetkých vyššie spomenutých zmlúv, či už rámcových alebo sektorových, vrátane dodatkov a protokolov, je stabilizovať koncentráciu skleníkových plynov v atmosfére, obmedzenie emisií látok poškodzujúcich ozónovú vrstvu, a tým prispieť k ochrane klimatického systému. Za najdôležitejšie zmluvy v sektore možno považovať Viedenský dohovor o ochrane ozónovej vrstvy a Montrealský protokol.

3. Viedenský dohovor o ochrane ozónovej vrstvy

Dňa 22. marca 1985 bol vo Viedni prijatý Viedenský dohovor o ochrane ozónovej vrstvy (Slovenská republika sukcesiou 28. mája 1993),^[13] ktorý vstúpil do platnosti v roku 1988. Viedenský dohovor je dokumentom, ktorého hlavným cieľom je chrániť ľudské zdravie a životné prostredie proti nepriaznivým účinkom, ktoré sú spôsobené alebo môžu byť spôsobené ľudskými činnosťami, ktoré modifikujú alebo môžu modifikovať ozónovú vrstvu,^[14] a ktorý nabáda krajiny k spolupráci pri harmonizácií vhodných politík za účelom kontroly činností, ktoré sú príčinou zmeny ozónovej vrstvy^[15] a ďalej k spolupráci pri tvorbe dohodnutých opatrení na vykonávanie tohto dohovoru. Viedenský dohovor o ochrane ozónovej vrstvy, ktorý vnímame ako rámcovú dohodu, doposiaľ ratifikovalo 196 krajín sveta.

Napriek tomu, že už krajiny, ktoré sa zúčastnili rokovaní o Viedenskom dohovore diskutovali o možnom prijatí protokolu, ktorý by reguloval určité špecifické látky v atmosfére, konsenzus nebol dosiahnutý. Došlo však ku dohode na spolupráci v oblasti výskumu a vedeckého spracovania informácií v rámci ochrany ozónovej vrstvy ako aj k vzájomnej výmene týchto informácií. Dohovor v Prílohe II konkretizuje jednotlivé druhy informácií (vedecké, technické, právne, sociálno-ekonomické a podobne). Ďalej, v čl. 6 upravuje spôsob zvolávania a riadenia konferencií strán dohovoru, na ktorých je možné prijímať doplnky a zriaďovať pomocné orgány. Riešenie sporov vyplývajúcich z dohovoru sa riadi článkom 11, a to jednaním, zmierovacím konaním alebo iným spôsobom stanoveným v čl. 11. Povinnosti vyplývajúce z protokolu sú všeobecné a neobsahujú žiadne konkrétne limity pre ozón poškodzujúce chemické látky.^[16]

Tento nedostatok mal napraviť Montrealský protokol, ktorý vypracovala pracovná skupina v rámci UNEP (Organizácia spojených národov pre životné prostredie) len deväť mesiacov po začiatku samotných rokovaní (september 1987). Štát sa však musí najskôr stať zmluvnou stranou Viedenského dohovoru, aby sa stal aj zmluvnou stranou Montrealského protokolu.^[17] Týmto bol založený precedens týkajúci sa kompletizácie rámcových zmlúv, ktorý sa neskôr uplatnil napríklad aj vo vzťahu Rámcového dohovoru OSN o klimatických zmenách a Kjótskeho protokolu.

4. Montrealský protokol o látkach, ktoré porušujú ozónovú vrstvu

Viedenský dohovor o ochrane ozónovej vrstvy a Montrealský protokol sú vyvrcholením viac než dvadsaťročného úsilia medzinárodného spoločenstva s cieľom zaistiť, aby zmluvy o ochrane ozónovej vrstvy dosiahli globálnu podporu a implementáciu.^[18]Pre Montrealský protokol o látkach, ktoré porušujú ozónovú vrstvu,^[19] prijatý 16. septembra 1987 k Viedenskému dohovoru (1985), je charakteristické, že je považovaný za jednu z najúspešnejších medzinárodných zmlúv v sektore.

Prvý rozmer jeho úspechu sa zrkadlí v pomerne veľkom množstve zmluvných strán, vrátane vyspelých štátov, ktoré ratifikovali tento protokol (191 štátov, spolu s USA,

Ruskom, Čínou, Indiou a Brazíliou). Svedectvom druhého rozmeru jeho úspechu možno vidieť v dynamickom a flexibilnom spôsobe, v ktorom operuje^[20] (rozdielna doba na vyradenie škodlivých látok, fond na pomoc rozvojovým krajinám, podpora transferu technológií) a ďalej v sprísnenej kontrole látok poškodzujúcich ozónovú vrstvu, vykonávanej na stretnutiach zmluvných strán. Je žiadúce ešte dodať, že na to, aby sa zachovala rovnováha medzi rozvinutými a rozvojovými krajinami, ktoré sú účastníkmi dohovoru, rozhodnutia o spotrebe a produkcii kontrolovaných látok ako aj rozhodnutia týkajúce sa mechanizmov financovania, rozhodnutia prijaté dvojtretinovou väčšinou štátov sú záväzné pre všetkých.

Montrealský protokol vo svojich 19 článkoch stanovuje základný režim regulácie produkcie a spotreby kontrolovaných látok podľa jednotlivých skupín škodlivých látok uvedených v prílohe protokolu. Reguluje obchod s krajinami, ktoré nie sú stranami protokolu. Stanovuje, aby zakázala každá strana dovoz regulovaných látok z ktorejkoľvek krajiny, ktorá nie je stranou tohto protokolu.^[21] Rovnako tak to platí aj pre export regulovaných látok a zariadení na výrobu týchto látok do krajín, ktoré nie sú stranami protokolu. V článku 5 protokolu je upravené osobité postavenie rozvojových krajín, ktorým sa má uľahčiť prístup k alternatívnym látkam a technológiám z hľadiska životného prostredia a napomáhať k urýchlenému využívaniu týchto alternatív, napríklad poskytovaním subvencií, úverov, pomoci a záruk. Montrealský protokol tiež konštituuje kontrolný mechanizmus v článkoch 6 až 11, ktorý má zabezpečiť funkčnosť a kontrolu plnenia tohto protokolu. Takáto kontrola sa vykonáva aj v rámci pravidelných stretnutí strán protokolu alebo aj na mimoriadnych stretnutiach, ak takúto požiadavku predloží sekretariátu aspoň jedna tretina strán. Práve už spomenutý sekretariát môžeme považovať za orgán, ktorý usporadúva a organizuje stretnutia a riadi ďalšiu činnosť tak, aby boli naplnené ciele protokolu. V posledných článkoch protokolu nachádzame ustanovenia o jeho účinnosti ako aj o možno pristúpenia či odstúpenia od protokolu.

Za úspech, ktorý sa však ukazuje len ako čiastočný, možno považovať aj to, že vďaka Montrealskému protokolu došlo k 95% zníženiu koncentrácie látok poškodzujúcich ozónovú vrstvu (najmä chluórovaných plnohalogénovaných uhľovodíkov a iných). No napriek temer 95 %-nému vylúčeniu spotreby a výroby látok poškodzujúcich ozónovú vrstvu vedecké reprezentácie ukázali, že úroveň stratosférického ozónu je nízka.“^[22] Odhaduje sa, že ak by Montrealský protokol zostal v pôvodnej forme, to znamená, že by nebol modifikovaný ďalšími dodatkami (najmä Kodanský a Londýnsky dodatok), nebol by schopný čeliť vzrastajúcemu stupňu koncentrácie látok poškodzujúcich ozón. Dnes sa dokonca odhaduje, že ak nevyvstanú ďalšie pro b- lémy, „mohla by ozónová diera nad Antarktídou zmiznúť do roku 2 0 5 0.^[23] Posledná správa Svetovej meteorologickej organizácie (WMO) z 5. apríla tohto roku však rela- tivizuje podobné predpovede, pretože ako uvádza: Od začiatku zimy po koniec ma rca zaznamenal ozónový stĺpec nad Arktídou 40% stratu.^[24] Dosiaľ najväčšie úbytky ozónu nad oblasťou severného pólu, dosahovali asi 30 %.

Prvým z dodatkov, ktoré boli prijaté, je Londýnsky dodatok^[25] prijatý v Londýne v roku 1990, s účinnosťou od 10. augusta 1992. Okrem iného umožňuje rozvojovým krajinám ako stranám protokolu poskytnúť kvalifikovanú pomoc (finančnú) z fondu, ktorý bol na tento účel zriadený, najmä kvôli nedodržiavaniu postupu pri pridávaní nových chemických látok do zoznamu kontrolovaných látok.^[26] Dodatok z roku 1992 prijatý v Kodani^[27] pridáva do zoznamu regulovaných látok, hlavne metylbromid a neplnohalogénované chladivá (HCFCs), ktoré sa využívajú v chladiacich a klimatizačných zariadeniach. Ďalší, v poradí už tretí dodatok prijatý v roku 1997 v Montreale zaväzuje krajiny zaviesť systém licencií pre vývoz a dovoz regulovaných látok a rovnako sprísňuje kontrolu obchodu s týmito látkami, ktorý nie je v súlade s Montrealským protokolom. Montrealský dodatok^[28] zahŕňa aj stratégiu odstránenia už spomínaných neplnohalogénovaných chladív v rozvojových krajinách ako aj odstránenie metylbromidu v rozvojových aj rozvinutých krajinách v časovom horizonte rokov 2005, resp. 20 1 5.^[29] Doposiaľ poslednou zmenou je Pekingský dodatok^[30] z roku 1999, ktorý okrem toho, že pre „základné domáce potreby“ štátov stanovuje výnimky zo zoznamu kontrolovaných chemických látok, pridáva do zoznamu kontrolovaných látok brómchlórmetán, s cieľom úplného ukončenia jeho produkcie do roku 2004.

5. Záver

Cieľom práce bolo načrtnúť a priblížiť pozoruhodný vývoj, ktorý medzinárodné právo životného prostredia zaznamenalo od svojho vzniku v oblasti ochrany ozónovej vrstvy. Predchádzanie poškodzovaniu ozónovej vrstvy bolo jednou z prvých oblastí ochrany životného prostredia, v ktorej dokázalo medzinárodné spoločenstvo nájsť konsenzus, aj napriek tomu, že dôsledky vyplývajúce z tohto poškodenia sa prejavujú z pomerne veľkým odstupom. Štáty si rýchlo uvedomili, že znečistenie ovzdušia látkami spôsobujúcimi úbytok ozónu v atmosfére sa neobmedzuje na hranice štátov, a preto si vyžaduje širokú medzinárodnú spoluprácu. Ukazuje sa, že momentálny režim ochrany sa javí ako pomerne účinný. Príčiny takéhoto stavu je potrebné hľadať nielen v právnom režime jeho ochrany, ale aj vo vzrastajúcom vedeckom, politickom a celospoločenskom záujme o tému ochrany ozónovej vrstvy a fortiori ochrany životného prostredia. Naďalej je však potrebné pokračovať v zdokonaľovaní a v sprísňovaní režimu takejto ochrany, ak chceme škody spôsobené doterajšou ľudskou činnosťou nielen zastaviť či zmierniť, ale aj napraviť.

A. Maurois: „Hoci nemôžeme čakať od prírody milosť, zato by sme ju však nemuseli nechať na milosť a nemilosť.“^[31]
P

Autor
Juraj Martaus

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_19.pdf

1. Úvod

„Múdrosť človeka možno merať podľa starostlivosti, s ktorou myslí na veci budúce alebo na koniec. „[1] Slová nemeckého satirika a prírodovedca Georga Christopha Lich- tenberga nás upozorňujú, že máme myslieť na budúcnosť. Aj na budúcnosť našej planéty, ktorej životné prostredie, okrem iných mechanizmov, chráni aj medzinárodné právo.

Ale prečo chrániť Antarktídu? Je to predsa najvzdialenejšie a najnehostinnejšie miesto na Zemi. Predstavuje oblasť takmer 14 miliónov kilometrov štvorcových, ale takmer celá pevnina je pokrytá rozsiahlou ľadovou prikrývkou2 a nemá žiadne stále ani pôvodné obyvateľstvo.

1.1. Význam Antarktídy

Od dobytia južného pólu 15. decembra 1911 nórskym bádateľom Roaldom Amun- dsenom sa kontinent ocitol v centre záujmu mnohých štátov, ktoré si nárokovali časti kontinentu kvôli nerastnému bohatstvu a výnosnému lovu zvierat.

Ľadová pokrývka Antarktídy ukrýva v sebe asi 80 % všetkých zásob sladkej vody na Zemi,[2] čo potvrdzuje, že otázky týkajúce sa stability ľadovca Antarktídy a ochrany kontinentu sú globálne dôležité. Počas zimy kontinent vytvára dodatočný priestor ľadom pokrytého oceánu. To robí z kontinentu ideálne laboratórium pre skúmanie vplyvu ľadu na globálnu klímu a oceánografické procesy. Vyšetrovanie pomáha pri posudzovaní všeobecnej úlohy ľadu pri geologickom utváraní našej planéty v súčasnosti a v minulosti.[3]

V súčasnosti je Antarktída „kontinentom vedy.”[4] Výskum je tu rozšírený vďaka neprítomnosti priemyslu, ľudského osídlenia, jednoduchosti a zároveň jedinečnosti tejto časti Zeme. Vo vrstve ľadu hrubej 4 km je unikátny záznam o tom, ako vyzerala klíma našej planéty posledných milión rokov.

1.2. Medzinárodnoprávny režim Antarktídy

Právny režim Antarktídy je výnimočný rovnako ako kontinent sám. Zatiaľ čo iné kontinenty sú rozdelené na štátne územia patriace jednotlivým štátom, Antarktída má medzinárodnoprávny režim podobne ako šíre more a kozmický priestor. Na jeho vytvorení sa dohodlo dvanásť štátov v roku 1959 na základe predošlej úspešnej spolupráce vedcov počas Medzinárodného geofyzikálneho roku (1957 a 1958) venovaného polárnemu výskumu a výskumu vyššej atmosféry.[5] Následne Zmluva o Antarktíde obmedzila územné nároky tých štátov,[6] ktoré si ich uplatnili pred jej prijatím (tzv. sektory). V ničom síce neupiera zainteresovaným štátom ich – prvým objavom zdôvodňované (inchoate title) – územné nároky, zachováva staus quo, ale ide o zmrazenie (freezing) ich realizovania, t.j. neaplikovanie. [7] Nerealizovanie územných nárokov štátov značne napomáha uplatňovaniu Antarktického zmluvného systému.

2. Zmluva o Antarktíde

Zmluva o Antarktíde (Antarctic Treaty, ďalej len Zmluva) bola podpísaná vo Wash- ingtone 1. decembra 1959 a nadobudla platnosť 23. júna 1961. Vzťahuje sa na oblasť južne od 60° južnej zemepisnej šírky, vrátane plávajúcich ľadovcov a ostrovov (čl. VI Zmluvy).

Napriek tomu, že zmluva nie je primárne zameraná na ochranu životného prostredia, niektoré jej ustanovenia (o zákaze aktivít vojenského charakteru, zákaze jadrových výbuchov a zneškodňovania rádioaktívneho odpadu a o podpore vedeckého výskumu) chránia antarktické životné prostredie. Zmluva patrí k prvým medzinárodným multilaterálnym dohovorom, ktoré environmentálne problémy sveta riešia z regionálneho hľadiska. Prvý raz v histórii sa takýto dohovor vzťahuje na celý kontinent, ktorý sa v záujme vedy a pokroku celého ľudstva môže podľa Zmluvy využívať len na mierové účely a na slobodný vedecký výskum s podporou medzinárodnej spolupráce.[8] V Preambule zmluvné strany okrem iného uznávajú významný prínos tohto kontinentu k vedeckému poznaniu a že je v záujme celého ľudstva, aby Antarktída naďalej vždy slúžila výhradne mierovým účelom a nestala dejiskom alebo predmetom medzinárodného sporu. Vytvorenie pevného základu pre pokračovanie a rozvoj tejto spolupráce na základe slobody vedeckého bádania v Antarktíde má zodpovedať záujmom vedy a pokroku všetkého ľudstva a zmluva má prispieť k realizácii cieľov a zásad obsiahnutých v Charte OSN.

2.1. Zmluvné strany Zmluvy o Antarktíde

Špecifikom zmluvy je skutočnosť, že rozlišuje niekoľko kategórií zmluvných strán.[9] [10] Prvú kategóriu tvorí 12 štátov, ktoré uskutočňovali výskum v rámci Medzinárodného geofyzikálneho roku. Sú to pôvodní signatári zmluvy: Argentína, Austrália, Belgicko, Chile, Francúzsko, Japonsko, Juhoafrická republika, Nórsko, Nový Zéland, USA, Veľká Británia a Ruská federácia. Druhú kategóriu tvoria zmluvné štáty,11 ktoré v Antarktíde vyvíjajú podstatnú vedeckú výskumnú činnosť (akou je vybudovanie vedeckej stanice alebo vyslanie vedeckej expedície – čl. IX ods. 2 Zmluvy). Tretiu kategóriu tvoria ostatné zmluvné strany, ktoré nemajú také práva ako prvé dve kat e- górie. Avšak každá zo zmluvných strán sa zaväzuje, že vyvinie náležité úsilie, v súlade s Chartou OSN, aby sa v Antarktíde nevykonávala žiadna činnosť odporujúca zásadám alebo cieľom tejto Zmluvy (čl. X).

Slovenská republika patrí do tretej kategórie zmluvných strán. Listina o prístupe k Zmluve, ktorú schválilo Národné zhromaždenie 29. marca 1962 a prezident bývalej ČSSR podpísal 6. mája 1962, vstúpila do platnosti 14. júna 1962. Vyhlášku o Zmluve o Antarktíde vydal minister zahraničných vecí 11. júla 1962 (pod č. 76/1962 Zb.). Sl o- venská republika sa po rozdelení ČSFR stala samostatnou zmluvnou stranou Zmluvy o Antarktíde od 1. januára 1993.

2.2. Poradné zhromaždenia k Zmluve o Antarktíde

Poradných zhromaždení (Antarctic Treaty Consultative Meetings – ATCM) sa zúčastňujú prvé dve kategórie zmluvných strán. Pretože na týchto zhromaždeniach môžu štáty týchto dvoch kategórií voľne diskutovať, bývajú nazývané konzultatívne strany (consultative parties).12 Schádzajú sa v termínoch (zvyčajne raz do roka) a na miestach, ktoré si určia v záujme výmeny informácií a vzájomných konzultácií o otázkach Antarktídy, ktoré predstavujú všeobecný záujem a tiež v záujme rozpracovania, preskúmania a odporúčania opatrení svojim vládam, ktoré by prispeli k uskutočneniu zásad a cieľov tejto Zmluvy (čl. IX ods. 1). Tieto štáty majú tiež právo jednostranne vymenúvať svojich občanov za pozorovateľov pre akúkoľvek inšpekciu (čl. VII ods. 1 Zmluvy). Pozorovatelia majú celkom voľný prístup do všetkých oblastí Antarktídy v ktoromkoľvek čase.

2.3. Zákaz aktivít vojenského charakteru

Zákaz vojenských aktivít v Antarktíde patrí medzi najdôležitejšie ustanovenia Zmluvy, a preto sa tento cieľ nachádza aj v jej Preambule. Podľa samotného textu Zmluvy (čl. I) sa Antarktída využije len pre mierové účely. Zakazujú sa okrem iného akékoľvek opatrenia vojenského charakteru, ako je vybudovanie vojenských základní a opevnení, konanie vojenských manévrov, ako aj pokusy s akýmikoľvek druhmi zbraní. Zmluva však nezabraňuje využiť vojenský personál a zariadenie pre vedecké výskumy alebo pre akékoľvek iné mierové účely.

2.4. Podpora vedeckého bádania a medzinárodnej vedeckej spolupráce

Tento záväzok je upravený v čl. II a čl. III Zmluvy. Slobodný vedecký výskum v Antarktíde a spolupráca v tomto smere sa majú naďalej uplatňovať tak, ako počas Medzinárodného geofyzikálneho roku. Na podporu medzinárodnej spolupráce vedeckého výskumu v Antarktíde, sa zmluvné strany dohodli, že si budú v najvyššej možnej a prakticky vykonateľnej miere vymieňať informácie o plánoch vedeckých prác v Antarktíde, vedecký personál medzi výpravami a stanicami v Antarktíde a údaje a výsledky vedeckých pozorovaní a zabezpečia k nim voľný prístup. Pri plnení tohto záväzku sa má podporovať nadväzovanie aktívnej spolupráce s tými odbornými organizáciami OSN a inými medzinárodnými organizáciami, ktoré majú o Antarktídu záujem z vedeckého alebo technického hľadiska.

Vedecký výbor pre výskum Antarktídy

Jedným z takýchto medzinárodných vedeckých organizácií je Vedecký výbor pre výskum Antarktídy (Scientific Committee on Antarctic Research – CSAR). Je orgánom Medzinárodnej rady pre vedu, ktorá sa skladá z vedcov a nie zo zástupcov vlád.[11] [12] Je to mimovládna organizácia. Poskytuje nezávislé vedecké poradenstvo k Zmluve o Antarktíde a tiež iniciuje, propaguje a koordinuje vedecký výskum v Antarktíde.

2.5. Zákaz jadrových výbuchov a zneškodňovania rádioaktívneho odpadu

Jadrové výbuchy v Antarktíde, ako aj zneškodňovanie rádioaktívneho odpadového materiálu v tejto oblasti, sú zásadne zakázané podľa čl. V Zmluvy. Zmluva však dáva možnosť uzavrieť medzinárodné dohody, týkajúce sa využitia jadrovej energie vrátane jadrových výbuchov a zneškodňovania rádioaktívneho odpadového materiálu, na ktorých sa budú podieľať všetky zmluvné strany, predstavitelia ktorých majú právo zúčastniť sa poradných zhromaždení (tzv. konzultatívne strany). V takom prípade sa neskoršie dohody o otázkach nukleárnej energie aplikujú i na Antarktídu[13] (takto platí pre územie Antarktídy Zmluva o zákaze pokusov s jadrovými zbraňami v ovzduší, v kozmickom priestore a pod vodou z roku 1963 a Zmluva o zákaze umiestňovania jadrových zbraní hromadného ničenia na morskom a oceánskom dne i v jeho podzemí z roku 1971).

3. Ochrana živočíchov a voľne rastúcich rastlín Antarktídy

V porovnaní s inými časťami sveta je Antarktída relatívne nezmenená ľudskou činnosťou. Ochrana prirodzenej fauny a flóry bola záujmom tzv. konzultatívnych strán Zmluvy o Antarktíde od začiatku.[14] Preto boli v roku 1964 prijaté Opatrenia na zachovanie antarktických živočíchov a voľne žijúcich rastlín (Agreed Measures for the Conservation of Antarctic Fauna and Flora). Poradné zhromaždenia (ATCM) prijali tiež osobitné opatrenia na zabránenie ľudského poškodzovania antarktickej fauny a flóry, vrátane Pokynov pre návštevníkov Antarktídy (Guidance for Visitors to the Antarctic, 1994) a Pokynov pre prevádzku lietadla v blízkosti koncentrácie vtákov v Antarktíde (Guidelines for the Operation of Aircraft Near Concentrations ofBirds in Antarctica, 2004). Ochranou fauny a flóry sa zaoberá aj Protokol o ochrane životného prostredia a jeho II. príloha (pozri ďalej). Protokol v čl. 3 ods. 2 okrem iného stanovuje, že činnosti v Antarktíde by sa mali plánovať a vykonávať tak, aby sa zabránilo negatívnym zmenám v rozložení, množstve alebo produktivite druhov živočíchov a rastlín.

3.1. Dohovor o zachovaní antarktických tuleňov

Zmluvné strany Dohovoru o zachovaní antarktických tuleňov (Convention for the Connservation of Antarctic Seals, 1972) uznávajú, že zásoby antarktických tuleňov sú dôležitým žijúcim zdrojom v morskom prostredí. Štáty sa dohodli, že určité druhy tuleňov (ktoré sú uvedené v článku 1), nesmú byť usmrtené alebo ulovené v oblasti dohovoru, ich štátnymi príslušníkmi alebo plavidlami pod ich vlajkou, pokiaľ to nie je v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru (čl. 2). Zmluvné strany môžu vydať povolenie zabiť alebo zachytiť tuleňov v obmedzenom množstve, a to v súlade s cieľmi a princípmi tohto dohovoru, za účelom poskytovania potrebných potravín pre mužov alebo psov, pre vedecký výskum alebo ako vzorky pre múzeá, vzdelávacie a kultúrne inštitúcie (čl. 4 ods. 1).

3.2. Dohovor o zachovaní antarktických morských žijúcich zdrojov

Dohovor o zachovaní antarktických morských žijúcich zdrojov (Convention on the Conservation of Antarctic Marine Living Resources, 1980) bol prijatý ako reakcia na obavy, že zvýšenie úlovkov kryl by mohlo mať vážny vplyv na zásoby kryl a ďalší morský život; najmä na vtáky, tulene a ryby. Cieľom dohovoru je ochrana morského života. Dohovor určuje Komisii pre zachovanie žijúcich morských zdrojov (The Com- mission for the Conservation of Antarctic Marine Living Resources – CCAMLR) a jej vedeckému výboru (Scientific Committee), aby spoločne pracovali na riadení žijúcich morských zdrojov.[15]

4. Ochrana nerastných zdrojov Antarktídy

Vzhľadom na to, že výsledky vedeckých výskumov potvrdili v Antarktíde prítomnosť nerastných surovín, v roku 1988 bol podpísaný Dohovor o úprave činností v oblasti nerastných zdrojov Antarktídy (Convention on the Regulation of Antarctic Mineral Resource Activities). Dohovor však nevstúpil do platnosti a otázka ťažby nerastných surovín bola vyriešená Protokolom o ochrane životného prostredia (pozri ďalej), ktorý v čl. 7 stanovuje, že akákoľvek činnosť týkajúca sa nerastných zdrojov, okrem vedeckého výskumu, je zakázaná. Toto pravidlo možno zmeniť až po päťdesiatich rokoch od nadobudnutia platnosti Protokolu (nadobudol platnosť v roku 1998). Medzinárodné spoločenstvo tak na dlhé obdobie dalo prednosť nedotknuteľnosti nerastných zdrojov Antarktídy pred pokusmi o regulovanie ich využívania.[16]

5. Protokol o ochrane životného prostredia k Zmluve o Antarktíde

Ochrana životného prostredia bola vždy jednou z ústredných tém spolupráce medzi stranami Zmluvy o Antarktíde. V roku 1991, tridsať rokov od účinnosti Zmluvy o Antarktíde, zmluvné strany uznali pretrvávajúcu silu a význam Zmluvy prijatím vyhlásenia, ktorým vyjadrili svoje odhodlanie zachovať a posilniť postavenie Zmluvy a ochrany životného prostredia Antarktídy a jej vedeckej hodnoty.[17] Dňa 4. októbra 1991 bol preto (na XI. zasadnutí osobitnej konzultatívnej schôdze Zmluvy o Antarktíde v Madride) podpísaný Protokol o ochrane životného prostredia k Zmluve o Antarktíde (Protocol on Environmental Protection, tzv. Madridský protokol, ďalej len Protokol). Platnosť nadobudol 14. januára 1998 po ratifikácii všetkými zmluvnými stranami Zmluvy o Antarktíde.

Protokol dopĺňa Zmluvu o Antarktíde a nemôže ju modifikovať alebo meniť (čl. 4 Protokolu). Jeho účelom je zvýšenie ochrany životného prostredia Antarktídy a závislých a pridružených ekosystémov, ako aj posilnenie osobitného právneho a politického postavenia Antarktídy. Zmluvné strany uznávajú, že Antarktída ponúka jedinečné príležitosti pre vedecký výskum a sledovanie procesov, ktoré majú globálny i regionálny význam (Preambula Protokolu).

Zmluvné strany sa zaväzujú na komplexnú ochranu životného prostredia Antarktídy a závislých a pridružených ekosystémov a týmto vytvárajú z Antarktídy prírodnú rezerváciu, oddanú mieru a vede (čl. 2 Protokolu). Protokol okrem iného obsahuje Zásady ochrany životného prostredia Antarktídy (čl. 3) a spoluprácu v tomto smere (čl. 6). Ako som už spomínala, venuje sa aj zákazu činností tykajúcich sa nerastných zdrojov (čl. 7). Obsahuje aj ustanovenia o riešení sporov, voľbe spôsobu pokojného riešenia, postupe pri opatreniach reagujúcich na stav núdze, zodpovednosti za škody a ďalšie v rámci medzinárodného práva všeobecne zaužívané ustanovenia.

Súčasťou Protokolu je niekoľko príloh. V prílohách sa uvádzajú najmä záväzky zmluvných strán v územnej a druhovej ochrane prírody, v ochrane vôd a pri riešení problémov odpadového hospodárstva. Prvá príloha obsahuje aj postup pri hodnotení a sledovaní životného prostredia Antarktídy a vplyvov ľudských činností, rozosielanie informácií o stave životného prostredia a pri havarijných situáciách.[18]

5.1. Zásady ochrany životného prostredia Antarktídy v Protokole

Spomínala som už, že čl. 3 Protokolu obsahuje Zásady ochrany životného prostredia Antarktídy. Podľa týchto ustanovení sa chráni životné prostredie Antarktídy a závislých a pridružených ekosystémov, vnútorná hodnota Antarktídy, vrátane jej divočiny a estetických hodnôt a jej hodnota ako oblasti pre realizáciu vedeckého výskumu, najmä výskumu významného pre globálne životné prostredie, a to pri plánovaní a vykonávaní všetkých činností v oblasti Zmluvy o Antarktíde. Tieto činnosti sa plánujú a vykonávajú tak, aby nedochádzalo: k nepriaznivým vplyvom na podnebie alebo počasie; k závažným nepriaznivým účinkom na ovzdušie alebo kvalitu vody; k významným zmenám v atmosfére, pozemnom (vrátane vôd), glaciálnom alebo morskom prostredí; ku škodlivým zmenám v rozložení, množstve alebo produktivite druhov živočíchov a rastlín a ohrozených druhov a ku degradácii riziku v oblastiach, ktoré majú biologický, vedecký, historický, estetický význam.

5.2. Výbor pre ochranu životného prostredia

Výbor pre ochranu životného prostredia Antarktídy (The Committee for Environmen- tal Protection) bol vytvorený na základe čl. 11 ods. 1 Protokolu o ochrane životného prostredia. Každá zmluvná strana Protokolu má právo byť členom výboru a vymenovať zástupcu, ktorý môže byť sprevádzaný expertmi a poradcami. Pozorovateľom vo výbore môže byť aj štát, ktorý nie je zmluvnou stranou Protokolu.

Výbor podáva rady a odporúčania poradným zhromaždeniam (ATCM) a zmluvným stranám. Rady a odporúčania sa týkajú všeobecných zásad pre všestrannú ochranu životného prostredia a závislých a pridružených ekosystémov, prípadne prijímania opatrení na vykonanie Madridského protokolu.[19]

5.3. Zachovanie fauny a flóry Antarktídy (II. príloha Protokolu)

Akékoľvek druhy pôvodných cicavcov, vtákov a rastlín uvedené v tejto prílohe musia byť označené ako „osobitne chránené druhy” a musí im byť poskytnutá ochrana. Akékoľvek škodlivé rušenie antarktickej fauny a flóry sa zakazuje s výnimkou povolenia napr. v prípade poskytovania vzoriek pre vedecké štúdium, múzeá, herbáre, botanické a zoologické záhrady.

5.4. Nakladanie s odpadmi (III. príloha Protokolu)

Príloha stanovuje, že množstvo odpadov vznikajúcich alebo zlikvidovaných v Antarktíde má byť zredukované tak, aby sa minimalizoval vplyv na životné prostredie Antarktídy. Uvádza druhy odpadov, ktoré musia byť odstránené a stanovuje pravidlá pre skladovanie a odstraňovanie odpadov. Príloha tiež plánuje odstraňovanie odpadov z minulých aktivít. Táto príloha sa nevzťahuje na prípady núdze týkajúce sa bezpečnosti ľudského života alebo lodí a lietadiel. Oznámenie o činnostiach vykonávaných v prípadoch núdze musí byť okamžite rozoslané všetkým stranám Výboru pre ochranu životného prostredia (pozri ďalej).

5.5. Prevencia znečistenia morí (IV. príloha Protokolu)

V oblasti Zmluvy sa touto prílohou zakazuje vypúšťanie ropy, všetkých jedovatých kvapalných látok a akýchkoľvek iných chemických alebo iných látok v množstvách alebo koncentráciách, ktoré sú škodlivé pre morské prostredie. Obsahuje aj pravidlá pre vypúšťanie odpadových vôd, preventívne a havarijné opatrenia. Príloha tiež pripúšťa výnimky v naliehavých prípadoch, ale oznámenie o činnostiach vykonávaných v prípadoch núdze musí byť okamžite rozoslané všetkým stranám a Výboru (rovnako ako pri nakladaní s odpadmi).

5.6. Ochrana a správa územia (V. príloha Protokolu)

Na základe tejto prílohy sa akékoľvek oblasť Antarktídy, vrátane morských oblastí, môže označiť ako osobitne chránené územie (Antarctic SpeciaHy Protected Area – ASPA) za účelom ochrany životného prostredia, vedeckých, historických, estetických či iných hodnôt alebo prebiehajúcich resp. plánovaných vedeckých výskumov. Vstup na tieto chránené územia je dovolený iba na základe osobitného povolenia (čl. 7 tejto prílohy).

6. Spôsoby riešenia sporov z antarktických zmlúv

6.1. Zmluva o Antarktíde

Vznik sporov predvída čl. XI Zmluvy, podľa ktorého ak vznikne nejaký spor medzi dvoma alebo viacerými zmluvnými stranami o výklad alebo vykonávanie tejto Zmluvy, budú sa tieto zmluvné strany navzájom konzultovať, aby spor vyriešili jednaním, vyšetrovaním, sprostredkovaním, zmierovacím, rozhodcovským, súdnym konaním alebo inými pokojnými prostriedkami, ktoré si samy zvolia. Ak by sa spor nevyriešil uvedeným spôsobom, môže sa predložiť na Medzinárodný súdny dvor (ICJ), ale iba so súhlasom všetkých strán zúčastnených na tomto spore, Medzinárodnému súdu. Ak sa súhlas nedosiahne, zúčastnené strany nie sú pozbavené povinnosti i naďalej sa usilovať o jeho vyriešenie najrôznejšími pokojnými prostriedkami.

6.2. Protokol o ochrane životného prostredia k Zmluve o Antarktíde

Na rozdiel od Zmluvy o Antarktíde, Protokol o ochrane životného prostredia (Dodatok k Protokolu) zriaďuje rozhodcovský tribunál (The Arbitral Tribunál). Spory o výklad alebo aplikáciu ustanovení Protokolu obligatórne podliehajú arbitrážnemu konaniu vtedy, ak pokusy o zmier boli vyčerpané. Hociktorá zo strán Zmluvy sa však môže uznať aj príslušnosť Medzinárodného súdneho dvora. Každá zmluvná strana je oprávnená menovať až troch rozhodcov. Takáto osoba musí byť „skúsená v záležito s- tiach Antarktídy” a má mať „dôkladné znalosti z medzinárodného práva”. Spor sa môže rozhodnúť aj ex aequo et bono, ak sa na tom dohodnú sporové strany.[20] Ak sa strany sporu nedohodnú inak, rozhodcovské konanie sa uskutoční v Haagu.

7. Záver

Existuje len málo miest na svete, kde nikdy nebola vojna, kde je životné prostredie plne chránené a vedecký výskum má prednosť. Zmluva o Antarktíde je výnimočnou zmluvou, pretože ide o výnimočné miesto. Každá zmluvná strana sa teší mierovej spolupráci a slobode vedeckého bádania. Výskum významne prispel k poznaniu Z eme a prispieva k ochrane globálneho životného prostredia. Antarktický zmluvný systém sa stal jedným z najúspešnejších súborov medzinárodných dohôd, stanovujúcich mierovú spoluprácu pre zvyšok sveta.[21]

Je pozoruhodné, že Antarktický zmluvný systém za začal vytvárať už v 50. rokoch minulého storočia, kedy neboli problémy klimatických zmien a ochrany prírody také výrazné. Dnes ho tvoria desiatky zmlúv ktoré majú zabezpečiť zachovanie Antarktídy ako prírodného dedičstva pre ďalšie generácie. Vzhľadom na to, že ochrana živo t- ného prostredia patrí medzi najdôležitejšie globálne problémy ľudstva, význam Antarktídy a antarktických zmlúv je plne uznávaný medzinárodným spoločenstvom. Tento kontinent spojil štáty, ktoré spolupracujú na zachovaní jeho jedinečnosti.P

Autor
Michaela Berdisová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_19.pdf

Začiatkom roka 2008 začalo MŽP SR pripravovať novelu zákona č 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Dôvodom prípravy rozsiahlej novely zákona o odpadoch bola povinnosť prevziať Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2006/66/ES o batériách a akumulátoroch a použitých batériách a akumulátoroch, ktorou sa zrušuje smernica 91/157/EHS, v porovnaní s rušenou smernicou rozširuje svoju pôsobnosť na všetky druhy batérií a akumulátorov a prináša nové povinnosti pre výrobcov, dovozcov a distribútorov batérií a akumulátorov a spracovateľov použitých batérií a akumulátorov. Ďalším dôvodom, prečo MŽP SR pripravilo novelu zákona o odpadoch, je aj potreba úprav požadovaných v dvoch formálnych oznámeniach o nesprávnej a neúplnej transpozícii, ktoré Komisia Európskych spoločenstiev zaslala Slovenskej republike v roku 2008, tieto sa týkajú Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/96/ES o odpade z elektrických a elektronických zariadení a Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/95/ES o obmedzení požívania niektorých látok v elektrických a elektronických zariadeniach. Prijatie novely zákona o odpadoch, ktorá bola publikovaná v Zbierke zákonov pod c.386/2009 Z. z. predchádzali mnohé diskusie a kritiky.

Najväčšiu vlnu kritiky spôsobil likvidačný charakter pozmeňovacích návrhov Recyklačného fondu (RF), Združenia miest a obcí Slovenska (ZMOS) a Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení SR (AZZZ) k novele zákona č. 223/2001 Z.z. o odpadoch schválenej 15.4.2009 v 1.čítaní v Národnej rade SR. Predmetom uvedených návrhov bolo zavedenie povinnosti výrobcov a dovozcov elektrozariadení platiť príspevky do neštátneho Recyklačného fondu (RF) za každý výrobok uvedený na trh bez akejkoľvek zodpovednosti a povinnosti RF za zber a recykláciu. Povinnosti v zbere a recyklácii a finančné náklady s tým spojené by naďalej zostávali v plnom rozsahu na výrobcoch a dovozcoch, tak ako v zmysle Smernice EÚ a platného zákona o odpadoch dovtedy zabezpečovali. Pričom v zmysle európskej smernice a platného zákona o odpadoch boli slovenskí výrobcovia a dovozcovia už od augusta 2005 zodpovední za organizačné a finančné zabezpečenie ekologickej likvidácie elektroodpadu, ktorý na Slovensku vznikal.

Od 13. augusta 2005 uložili slovenské právne normy výrobcom a dovozcom elektrozariadení povinnosť postarať sa o svoje výrobky aj po skončení ich životnosti – teda keď sa stanú elektrodpadom. S cieľom naplniť túto zákonnú povinnosť založili výrobcovia a dovozcovia elektrozariadení kolektívne systémy. Ich úlohou je zabezpečovať zber a ekologicky vhodnú recykláciu elektroodpadu. Za obdobie rokov 2005 až 2008 výrobcovia a dovozcovia zabezpečili a financovali zber, prepravu a spracovanie takmer 44 – tisíc ton elektroodpadu, na čo vynaložili vyše 33 miliónov EUR (takmer jednu miliardu Sk). Súčasne vybudovali efektívny a pre spotrebiteľov pohodlný systém spätného odberu prostredníctvom predajní elektro. Tento systém je štandardný v celej Európskej únii.

Štyri roky po úspešnom spustení celého systému začali ohrozovať jeho efektívne fungovanie zmeny k novele zákona o odpadoch, ktorá bola v apríli 2009 posunutá do prvého čítania v NR SR. Nové návrhy, ktoré predložili RF, AZZZ a ZMOS boli k novele uplatnené 9. júna 2009 vo Výbore NR SR pre pôdohospodárstvo, životné prostredie a ochranu prírody. Zmeny sa týkali predovšetkým dodatočných neodôvodnených príspevkov do RF a znamenali by podľa Združenia a asociácie výrobcov a dovozcov elektrospotrebičov zvýšenie nákladov výrobcov a dovozcov súvisiacich s recykláciou o ďalších približne 35 miliónov EUR ročne (vyše jednej miliardy Sk), ktoré by sa následne premietli do spotrebiteľských cien výrobkov a ďalšieho poklesu až zastavenia ich predaja. Odporcovia zmien v novele zákona napríklad uvádzali, že pre chladničky a mrazničky by zvýšenie maloobchodných cien predstavovalo 10 až 20 %, čo by pre zákazníka znamenalo zvýšenie ceny jedného výrobku o 50 – 100 EUR (1 500 až 3 000 Sk). To by malo za následok, väčšiu podporu nákupu elektrospotrebičov v okolitých krajinách, čo by znamenalo ohrozenie stoviek pracovných miest v segmente obchodu. Zavedenie príspevku do RF by teda znamenalo najmä zvýšenie cien spotrebičov pre spotrebiteľov už aj tak zaťažených dôsledkami hospodárskej krízy. Výrobcovia a dovozcovia túto novelu vnímali ako zásadné porušenie Memoránd o spolupráci pri riešení dopadov finančnej a hospodárskej krízy podpísanými v marci 2009 medzi vládou SR a zamestnávateľmi zastúpenými AZZZ, RÚZ a Klubom 500. V rámci týchto Memoránd sa vláda v čase hospodárskej krízy zaviazala, že nebude prijímať zákony, ktoré by neprimerane zaťažili zamestnávateľov a podnikateľov ďalšími finančnými, regulačnými, či administratívnymi nákladmi nad rámec súčasnej legislatívy. Zaviazala sa naopak, že bude v čo najširšej miere podporovať a prijímať opatrenia smerujúce k udržaniu a rozširovaniu zamestnanosti a k zlepšovaniu podmienok pre podnikanie s cieľom podporiť hospodársky rast a životnú úroveň v krajine.

Uvedené pripomienky a stanoviská Združenia a asociácie výrobcov a dovozcov elektrospotrebičov bolo možné zhrnúť do nasledujúcich bodov:

• Zvýšenie cien elektrospotrebičov o 50 až 100 EUR, čo bude mať zásadný dopad na predaj elektrospotrebičov na Slovensku.

• Zvýšenie individuálnych dovozov zo zahraničia bez zaplatenia recyklačných poplatkov v SR, pričom odpad z nich ostane na území SRa jeho likvidáciu zaplatia výrobcovia a tým aj občania SR, čo následne spôsobí:

■ zníženie počtu pracovných miest,

■ zníženie daňových príjmov do štátneho rozpočtu

■ a celkové zníženie konkurencieschopnosti slovenských subjektov ich neopodstatneným dodatočným finančným zaťažením

Stanovisko Recyklačného fondu bolo na uvedenú kritiku novely zákona o odpadoch jednoznačné. RF tvrdil, že schválenie novely zákona je správnym krokom k zabezpečeniu dostatku financií na podporu separovaného zberu pre mestá a obce a na zhodnotenie druhotných surovín. V stanovisku recyklačného fondu sa uvádzalo, že neschválením novely zákona by hrozilo, že by došlo k ďalšiemu finančnému zaťaženiu občanov SR v poplatkoch za odpady, ohrozeniu celého separovaného zberu na Slovensku a plnenia limitov separácie prijatých EU. K otázke zdražovania výrobkov najmä potravín a elektrospotrebičov, ktoré by v dôsledku prijatia novely mali zdražieť v priemere o 50 až 100 Eur na kus, sa vyjadril recyklačný fond jasne. Tvrdil, že ide o strašenie verejnosti a že na zdražovanie a ešte takéto drastické, nie je dôvod. Naopak, uplatňovaním novely zákona by sa mali sústrediť vybrané poplatky do recyklačného fondu, kde je zo zákona istota, že všetky prostriedky sa použijú iba na účely súvisiace s recykláciou. Recyklačný fond má takéto požitie predpísané zákonom v 100% výške, zatiaľ čo kolektívne systémy tak robia len do výšky prepísaných limitov, čo je podľa RF dôvod, prečo sa v súkromných spoločnostiach strácalo cca 60 mil. Eur ročne z vyzbieraných poplatkov. 1

Avšak proces schvaľovania zákona jednoznačne vyvrátil tvrdenie Recyklačného fondu o tom, že účelom zákona je získať viac financií pre obce na financovanie zberu odpadu. Koaliční poslanci totiž zamietli pozmeňovací návrh opozičného poslanca Petra Gaburu, ktorý navrhol zvýšiť podporu za vyseparovaný odpad pre mestá a obce z 12% na 50% zo zdrojov fondu.[1] [2]

Dňa 30. júna 2009 bola v NR SR schválená novela zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch v znení pozmeňujúcich návrhov RF, ZMOS a AZZZ, ktorá mala nadobudnúť účinnosť v l.septembra 2009. Avšak prezident Gašparovič vetoval kontroverznú novelu zákona o odpadoch, napriek tomu, že o jej presadenie sa usiloval najmä recyklačný fond a združenie miest a obcí Slovenska, ktorí proklamovali, že predloha by v žiadnom prípade nemala viesť k zdražovaniu výrobkov. Aj vďaka mnohým protestným aktivitám rôznych profesijných združení zastupujúcich výrobcov a dovozcov, sa prezident stotožnil s negatívnymi dopadmi, ktoré by prijatá novela zákona o odpadoch priniesla. Prezident vo svojom pozmeňovacom návrhu navrhoval, aby Národná rada pri opätovnom prerokovaní zákona okrem iných zmien, vypustila aj články, ktorými sa zaviedli nové poplatky do Recyklačného fondu.

Ak si zoberieme článok 55 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, kde sa v prvej vete uvádza, že hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne orientovanej trhovej ekonomiky, vzniká tu otázka, či schválenie novely zákona o odpadoch by v čase krízy nemalo dopad aj na sociálnu situáciu obyvateľov SR?

Poslanci nakoniec schválili novelu so všetkými pripomienkami prezidenta, stotožnili sa teda s jeho argumentmi, pre ktoré prezident vrátil túto novelu na opätovné prerokovanie. Novela zákona nadobudla účinnosť 1. novembra 2009 a spolu obsahuje 173 novelizačných bodov. Novela zákona o odpadoch okrem mnohých nedostatkov prináša aj viaceré zmeny, či už pozitívne alebo negatívne, aj pre obce v oblasti nakladania s odpadmi.

Jednou zo zmien (nie zmien) sa týka režimu opusteného odpadu. Zatiaľ čo vo vzťahu k obvodnému úradu životného prostredia nastala zmena v paragrafe 18 ods. 6 – 10, kde podľa novely zákona nebude obvodný úrad žiadať o zistenie zodpovednej osoby, za umiestnenie odpadu na nehnuteľnosť, v rozpore so zákonom, Policajný zbor, ako to bolo v pôvodnom znení zákona, ale v záujme urýchlenia zisťovania zodpovednej osoby tak bude činiť práve obvodný úrad životného prostredia. Dôvodom tejto zmeny bolo práve to, že Policajný zbor skoro v 99% nezistil zodpovednú osobu za umiestnenie odpadu a tak sa celý proces neúmerne natiahol a počas tejto doby sa len zvyšovalo množstvo odpadu na dotknutom mieste. V prípade obcí však žiadna zmena nenastala, pretože ako zákon uvádza, ak je opusteným odpadom komunálny odpad a obvodný úrad životného prostredia nezistí osobu zodpovednú za uloženie odpadu, je povinná zabezpečiť zhodnotenie alebo zneškodnenie tohto odpadu mieste príslušná obec na vlastné náklady.[3] [4] ZMOS už v januári minulého roku vo svojom stanovisku k novele zákona o dopadoch nesúhlasila so zaradením tohto ustanovenia, prípadne žiadala jeho prepracovanie. Na základe tohto ustanovenia je obec neprimerane zaťažovaná, pričom chýba systémové riešenie tohto problému. Jedným z možných riešení by mohlo byť prenesenie zodpovednosti a povinnosti odstránenia takéhoto odpadu z obce na každú fyzickú osobu alebo právnickú osobu, ktorá má vlastnícke právo k pozemku, alebo je jeho nájomcom či užívateľom, na ktorom sa takýto opustený odpad vyskytne.[5] Tak by obec ušetrila prostriedky, ktoré by mohla efektívnejšie využiť napríklad na separovanie odpadu.

Ďalším negatívnym dopadom, ktorý priniesol zákon o odpadoch pre obce, by mohlo byť ustanovenie zákona, týkajúce sa účelovej finančnej rezervy na uzavretie, rekultiváciu a monitorovanie skládok odpadov (§ 22). Novelou zákona sa znenie § 22 modifikovalo tak, že sa ponechala povinnosť prevádzkovateľa odvádzať ročne účelovú finančnú rezervu len do výšky 50%, ale v predmetnom ustanovení v odseku 6 sa ďalej uvádza, že účelová finančná rezerva ku dňu podania žiadosti o udelenie súhlasu na uzavretie skládky odpadov alebo jej časti, vykonanie jej rekultivácie a jej následné monitorovanie, musí dosiahnuť výšku celkových nákladov na uzavretie, rekultiváciu a monitorovanie skládky odpadov po uzavretí. Toto ustanovenie by však pre obce, na území ktorých sa nachádzajú skládky odpadov, predstavovalo veľké riziko. Podľa zákona o odpadoch, ak zanikne prevádzkovateľ skládky bez právneho nástupcu, prechádza povinnosť uzavrieť, rekultivovať a monitorovať skládku na miestne príslušnú obec. Na túto obec by ex lege prešla aj uložená účelová finančná rezerva, ale tá by v takomto prípade bola len vo výške 50% celkových nákladov. Ďalších 50% by potom obec musela vynaložiť z vlastných prostriedkov.[6] Schválenie takéhoto ustanovenia by malo za následok porušenie Smernice Rady č. 1999/31/ES z 26. apríla 1999 o skládkach odpadov, kde sa v článku 8 písm. a) bode iv) pre členské štáty ustanovuje povinnosť prijať také opatrenia, ktoré by zabezpečili, že pred zahájením prevádzky skládky žiadateľ vykonal alebo vykoná primerané opatrenia vo forme finančnej záruky alebo v podobnej forme na základe postupov, o ktorých rozhodnú členské štáty, aby sa zabezpečilo, že povinnosti (vrátane opatrení o starostlivosti o skládku po ukončení prevádzky) vyplývajúce z povolenia vydaného podľa ustanovení tejto smernice budú splnené, a že budú dodržané postupy pre uzatvorenie skládky, ktoré vyžaduje článok 13 tejto smernice. Táto smernica vo svojom piatom bode preambuly jasne stanovuje princíp „znečisťovateľ platí“. Odvádzanie len minimálne 50% ročnej výšky prostriedkov účelovej finančnej rezervy prevádzkovateľom skládky odpadov by bolo jednoznačne v rozpore s týmto princípom.[7] Toto ustanovenie novely zákona o odpadoch napadol z tohto dôvodu aj prezident SR. Výsledkom je napokon súčasný stav ustanovenia § 22 zákona o odpadoch.[8] Z hľadiska obcí teda nenastane po nadobudnutí účinnosti žiadna zmena.

Ako pozitívnu zmenu pre obce možno vnímať to, že novelou zákona o odpadoch došlo k zmene v ustanovení týkajúcej sa biologicky rozložiteľného odpadu. Došlo k vypusteniu lehoty, ktorá bola zavedená v roku 2004 do zákona o odpadoch a zaviedla povinnosť obcí zaviesť do 1. 1. 2010 separovaný zber papiera, plastov, kovov, skla a biologických rozložiteľných odpadov. Zavedenie tejto povinnosti pre obce v súvislosti s ich finančnou a technickou nepripravenosťou a absenciou systémového riešenia a prístupu na celoslovenskej úrovni by bola táto požiadavka nesplniteľná, hoci obce mali na to šesť rokov. Na túto tému bolo usporiadaných mnoho poradenských seminárov a vydávali sa informačné materiály pre obce. Obce mali dokonca možnosť získať množstvo dotácií na riešenie tohto problému z európskych a štátnych fondov. Podľa platného ustanovenia § 39 ods. 15 „je obec povinná separovať biologicky rozložiteľný odpad podľa stratégie nakladania s biologicky rozložiteľným odpadom schválenej vládou Slovenskej republiky“. Nikde v zákone však nie je uvedená lehota dokedy obce budú povinné zaviesť separovanie biologicky rozložiteľného odpadu. Stratégia vlády však doteraz nie je schválená a pokiaľ ju vláda schváli vo forme uznesenia a nie ako všeobecne záväzného právneho predpisu, nebude pre obce záväzná, pretože podľa článku 67 ods. 2 a 3 Ústavy SR „ povinnosti a obmedzenia pri výkone územnej samosprávy možno obci ukladať zákonom a na základe medzinárodnej zmluvy podľa článku 7 ods. 5. Štát môže zasahovať do činnosti obce a vyššieho územného celku len spôsobom ustanoveným zákonom.[9] Prax však ukázala, že od januára tohto roku približne 250 menších obcí nezaviedlo povinné separovanie komodít, ktoré im ustanovoval zákon, teda mimo biologicky rozložiteľného odpadu. Zistilo sa, že problémom je práve náročné financovanie separovaného zberu v týchto malých obciach, kde je nízky počet obyvateľov a zlá dostupnosť terénu. Recyklačný fond, ako finančný nástroj na podporu separácie odpadu v obciach, ktorý mal čiastočne sanovať deficit rozpočtov odpadového hospodárstva v obciach, sa ukázal ako nie veľmi účinný. Podľa publikovaných výročných správ fondu, fond v rokoch 2003-2008 vyplatil na základe nárokovateľných žiadostí obcí o príspevok podľa § 64 zákona o odpadoch celkovú sumu 259,8 mil. Sk. Ak však rozpočítame túto sumu na celkový počet obyvateľov, vzhľadom k tomu, že do procesu separácie je zapojená už väčšina obyvateľstva, dostaneme sumu 8 Sk, čo je úplne zanedbateľná čiastka. Bude preto potrebné sa zamyslieť nad tým, ako sa bude dať pomôcť získať obciam potrebné finančné prostriedky, pretože veľkým rizikom pre hospodárenie obcí, ktoré povinne nezaviedli separovanie zberu, môže byť kontrola zo strany Slovenskej inšpekcie životného prostredia.[10] [11]

Zmena nastala aj v ustanovení § 64 ods. 1 zákona o odpadoch, ktorá spočíva v tom, že sa rozširuje možnosť pre obce získať nárokovateľný príspevok z Recyklačného fondu nielen pri preukázaní recyklácie a separácie, ako to bolo v pôvodnom znení zákona, ale pri preukázaní materiálového zhodnotenia vyseparovaných odpadov. Odpad však môže byť odovzdaný na zhodnotenie len do takého zariadenia na zhodnocovanie odpadov, v ktorom dochádza k zhodnocovaniu činnosťami R1 – R11, teda nie činnosťami R12 ani R1311. Obec by si preto mala vopred overiť či zariadenie, do ktorého vyseparované zložky komunálneho odpadu odovzdáva má vydaný súhlas na prevádzkovanie zariadenia na zhodnocovanie odpadov podľa platného zákona o odpadoch. V opačnom prípade sa stane, že Recyklačný fond príspevky obci neuzná.[12]

Hlavným dôvodom prijatia novely zákona o odpadoch, ako už bolo vyššie spomenuté, bola potreba transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/66/ES o batériách a akumulátoroch a použitých batériách a akumulátoroch, ktorou sa zrušuje smernica 91/157/EHS. Novelou bola do zákona o odpadoch vložená nová šiesta časť venovaná batériám a akumulátorom. Ide o paragrafy 48a-48f. Touto novelou boli do zákona zavedené aj nové zákazy týkajúce sa týchto batérií a akumulátorov. Z článku 16 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/66/ES jasne vyplýva, že náklady na zber, spracovanie a recykláciu použitých batérií a akumulátorov majú znášať práve výrobcovia týchto batérií a akumulátorov. Novela zákona však v žiadnom svojom ustanovení neobsahuje finančnú zodpovednosť týchto subjektov. Pre obce však naďalej zostalo v platnosti ustanovenie § 39 ods. 3 písm. b), podľa ktorého je obec povinná zabezpečiť podľa potreby najmenej dvakrát do roka zber a prepravu objemných odpadov na účely ich zhodnotenia alebo zneškodnenia a tiež oddelene vytriedených odpadov z domácností s obsahom škodlivín a drobných stavebných odpadov. Držiteľ použitých batérií a akumulátorov ich môže podľa nového ustanovenia §48d ods. 1 písm. a) odovzdať len na zberné miesto podnikateľovi oprávnenému vykonávať ich zber alebo podnikateľovi, ktorému bola udelená autorizácia na ich zhodnotenie. Obec preto musí uskutočniť zber použitých batérií a akumulátorov najmenej dvakrát do roka a len v súčinnosti s oprávnenými subjektmi. Náklady na zber použitých batérií a akumulátorov v obciach by mal znášať výrobca batérií a akumulátorov alebo osoba, ktorá túto činnosť zabezpečuje. Obce by preto mali vo svojich všeobecne záväzných nariadeniach zakotviť spôsob zberu použitých batérií a akumulátorov po tom, ako sa dohodnú s osobami oprávnenými na ich zber.

Novela zákona o odpadoch priniesla mnohé zmeny týkajúce sa elektrozariadení a elektroodpadu. Vo vzťahu k obciam možno tieto zmeny vnímať pozitívne. Zodpovednosť za zber elektroodpadu z domácností vrátane znášania s tým spojených nákladov zostáva na výrobcoch elektrozariadení. Úlohou obcí je umožniť výrobcovi elektrozariadení, resp. kolektívnym organizáciám, aby na svoje náklady zaviedli a prevádzkovali na území obce systém oddeleného zberu elektroodpadu z domácností, a aby pri tom mohli užívať v rozsahu potrebnom na tento účel existujúce zariadenia na zber komunálnych odpadov. Pozitívum tu možno vidieť nielen pre obce, ale aj pre výrobcov a dovozcov elektrozariadení a to najmä v tom, že sa im nakoniec podarilo obísť recyklačný fond a jeho požiadavku platenia povinných príspevkov doň. Keďže požiadavka recyklačného fondu o platení povinných príspevkov neprešla, situácia týkajúca sa elektrozariadení sa musela riešiť inak. Za čiastočné považujem riešenie, ktoré hovorí, že výrobcovia elektrozariadení sú povinný zabezpečiť prevádzkovanie najmenej jedného zariadenia na zber elektroodpadu v rámci ustanovených územných oblastí, čím sa zabezpečí zber elektroodpadu z domácností z celého územia SR. Na znižovanie množstva elektoodpadu z domácností bude mať vplyv aj nová povinnosť uložená v § 54c ods. 1 distribútorom elektrozariadení, podľa ktorej každý distribútor bude povinný bezplatne uskutočňovať spätný odber v prevádzkach, ktoré slúžia na predaj elektrozariadení.P

Autor
JUDr. Veronika Perduková

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_20.pdf

Obsahom tohto príspevku sú tri nasledovné oblasti:

1. Pojednanie o možnosti postihovania obce za spáchanie správneho poriadkového deliktu.

2. Poukázanie na možnosť postihovania obce za spáchanie správneho deliktu na úseku ochrany a tvorby životného prostredia (s dôrazom na oblasť odpadového hospodárstva, vodného hospodárstva a ochrany prírody a krajiny).

3. Zamyslenie sa nad súbehom správnych deliktov a ich postihovaním vo svetle jedného judikátu.

Obec v administratívnoprávnych vzťahoch vystupuje najčastejšie ako spravujúci subjekt. Riadi, organizuje výkon správy na zákonom zverených úsekoch v samosprávnej pôsobnosti alebo pri prenesenom výkone štátnej správy. No obec môže v administratívnoprávnych vzťahoch vystupovať aj ako spravovaný subjekt. V súvislosti s touto pozíciou obce je zaujímavé zaoberať sa otázkou, či obec ako spravovaný subjekt podlieha sankčnému mechanizmu podľa slovenských právnych predpisov, vrátane environmentálnych právnych predpisov.

V právnom poriadku Slovenskej republiky je možné nájsť viacero príkladov, kde sa sankcia môže aplikovať aj voči obci.

V tejto súvislosti je vhodné spomenúť Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom sa uvádza, že z ústavnej úpravy jednotlivých zložiek verejnej moci (zákonodarná, výkonná a súdna) nevyplýva súdnej moci právomoc sankcionovať, inými slovami trestať (napr. pokutou), za správny delikt výkonnú moc. Výkonnú moc uskutočňujú aj iné subjekty (orgány) ako štátne. Medzi také subjekty patria aj obce, a preto ani obci nemožno ukladať sankcie vo forme pokút (…).1

Aj napriek uvedenému konštatovaniu, z konkrétnych právnych predpisov vyplýva, že obec môže byť postihovaná za rôzne správne delikty. Ako príklad možno uviesť poriadkovú pokutu, ktorú správny orgán môže uložiť komukoľvek, obec nevynímajúc, pokiaľ naplní skutkovú podstatu správneho poriadkového deliktu tým, že sťažuje postup správneho konania, (napr. povinnosť obce poskytnúť súčinnosť správnemu orgánu podľa správneho poriadku[1] [2]). Totiž, podľa zákona o správnom konaní správny orgán môže uložiť poriadkovú pokutu tomu, kto sťažuje postup konania, pričom sťažovanie postupu konania je demonštratívne vymedzené tak, že ide o sťažovanie postupu konania najmä tým, že sa bez závažných dôvodov nedostaví na výzvu na správny orgán, ruší napriek predchádzajúcemu napomenutiu poriadok, bezdôvodne odmieta svedeckú výpoveď, predloženie listiny alebo vykonanie ohliadky.

Od 1. februára 2010 účinný zákon c. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach tiež obsahuje vymedzenie skutkovej podstaty správneho poriadkového deliktu, za ktorý môže byť orgánu verejnej správy, teda aj obci, uložená poriadková pokuta, pokiaľ neplní povinnosti podľa tohto zákona a tým sťažuje vybavovanie sťažnosti, marí jej vybavovanie alebo nápravu nedostatkov.[3] [4] Neplnenie povinností podľa zákona o sťažnostiach môže spočívať napríklad v neposkytnutí dokladov, iných písomností, vyjadrení, informácií, údajov potrebných na vybavovanie sťažnosti, ako aj ďalšej nevyhnutnej súčinnosti orgánu verejnej správy príslušnému na vybavenie sťažnosti, prípadne môže spočívať v nedodržaní zákonnej lehoty na poskytnutie súčinnosti.[5] Pôjde o prípady, keď orgán špecializovanej miestnej štátnej správy bude vybavovať s ťažnosť smerujúcu proti starostovi obce pri prenesenom výkone štátnej správy,[6] [7] pretože na vybavenie sťažnosti proti vedúcemu orgánu územnej samosprávy pri výkone štátnej správy je príslušný najbližší orgán štátnej správy, ktorému zákon zveril kontrolnú pôsobnosť podľa osobitného predpisu. No a tento špecializovaný orgán miestnej štátnej správy má oprávnenie uložiť orgánu verejnej správy (v tomto prípade orgánu územnej samosprávy) poriadkovú pokutu s prihliadnutím na mieru sťaženia alebo marenia vybavovania sťažnosti alebo nápravy nedostatkov.

Z dvoch príkladov, uvedených vyššie, je zrejmé, že obec nie je vylúčená zo zodpovednosti za omisívne či komisívne správanie sa, ktorým naplní skutkovú podstatu správneho poriadkového deliktu.

1. Pokiaľ ide o ukladanie sankcií obci na úseku životného prostredia, aktuálna právna úprava nevylučuje obec zo zodpovednosti za protiprávne konania. Ako ilustráciu je možné uviesť postavenie obce v oblasti odpadového hospodárstva, vodného hospodárstva a v oblasti ochrany prírody a krajiny. Obec totiž vystupuje v dvojakej pozícii: je orgánom verejnej správy, ktorý vykonáva správu zverenú jej zákonom, a zároveň je aj subjektom povinností vyplývajúcich pre obec rovnako ako pre ktorýkoľvek iný subjekt.

To, že obec vykonáva správu vo veciach životného prostredia, je nesporné. V rámci výkonu tejto správy je obec oprávnená ukladať sankcie subjektom, ktoré porušia ustanovenia príslušného právneho predpisu. Tak je tomu napríklad v oblasti odpadového hospodárstva, kde obec ako príslušný orgán štátnej správy odpadového hospodárstva je oprávnená uložiť pokutu právnickej osobe alebo fyzickej osobe – podnikateľovi, ktorá nesplní zákonné povinnosti. Pôsobnosť obce na prejednanie správneho deliktu vyplýva zo zákona o odpadoch.[1] Konkrétne ide o prejednávanie priestupkov obcou. Totiž, obec vo veciach štátnej správy odpadového hospodárstva prejednáva niektoré priestupky v odpadovom hospodárstve[2] [3] a ukladá pokuty za priestupky.11 V súlade s § 80 ods. 3 psím. a), priestupky podľa § 80 odseku 1 písm. a) až c), f) a s) prejednáva obec. Podľa uvedeného ustanovenia, priestupku, prejednávaného obcou, sa dopustí ten, kto zneškodní odpad alebo zhodnotí odpad v rozpore s týmto zákonom, uloží odpad na iné miesto než na miesto určené obcou, nesplní oznamovaciu povinnosť podľa § 18 ods. 6, neposkytne obcou požadované údaje podľa § 39 ods. 9, nakladá so stavebnými odpadmi alebo s odpadmi z demolácií v rozpore s § 40c. Za uvedený priestupok obec môže uložiť pokutu do 165,96 eura. Na priestupky a na ich prejednávanie sa vzťahujú všeobecné predpisy o prejednávaní priestupkov, ak zákon o odpadoch neustanovuje inak.[4] Výnosy z pokút uložených obcou sú príjmom rozpočtu obce.[5]

Pokiaľ ide o nakladanie s odpadmi, obci môže byť príslušným orgánom orgán štátnej správy odpadového hospodárstva uložená pokuta za nesplnenie povinností podľa zákona o odpadoch.[6] Z ustanovenia § 39 odseku 3 zákona o odpadoch vyplýva, že v súvislosti s nakladaním s komunálnymi odpadmi a s drobnými stavebnými odpadmi obec, okrem iných povinností, je povinná zavedením vhodného systému zberu odpadov zabezpečiť alebo umožniť zber a prepravu komunálnych odpadov vznikajúcich na jej území na účely ich zhodnotenia alebo zneškodnenia v súlade s týmto zákonom vrátane zabezpečenia zberných nádob zodpovedajúcich systému zberu komunálnych odpadov v obci a zabezpečenia priestoru, kde môžu občania odovzdávať oddelené zložky komunálnych odpadov v rámci separovaného zberu, a tiež zabezpečiť podľa potreby, najmenej dvakrát do roka, zber a prepravu objemných odpadov na účely ich zhodnotenia alebo zneškodnenia, oddelene vytriedených odpadov z domácností s obsahom škodlivín a drobných stavebných odpadov.[7]

Niet sporu o tom, že najdôležitejšou zložkou životného prostredia je voda. Pokiaľ ide o štátnu vodnú správu, okrem iných úloh v oblasti vodného hospodárstva obec v prenesenom výkone pôsobnosti na úseku štátnej vodnej správy prejednáva priestupky na úseku ochrany vôd, vodných tokov a vodných stavieb.[8] Konkrétne ide o prejednávanie zákonom vymedzených priestupkov obcou.[9] Teda, obec prejednáva priestupok na úseku ochrany vôd, vodných tokov a vodných stavieb, ktorého sa dopustí ten, kto vysádza, stína a odstraňuje stromy a kry v korytách, na pobrežných pozemkoch a v inundacných územiach alebo ťaží riečny materiál z pozemkov tvoriacich koryto bez povolenia orgánu štátnej vodnej správy alebo v rozpore s ním (za tento priestupok obec môže uložiť pokutu do výšky 99,58 eura), umýva motorové vozidlá a mechanizmy v povrchových vodách alebo v odkrytých podzemných vodách, alebo na miestach, z ktorých by uniknuté pohonné látky mohli vniknúť do povrchových vôd alebo do podzemných vôd (za tento priestupok obec môže uložiť pokutu do výšky 66,38 eura), mení smer koryta, poškodzuje brehy, ukladá predmety do vodného toku, ktoré môžu ohroziť plynulosť odtoku vody v koryte, zdravie ľudí a ich bezpečnosť, alebo ukladá predmety na miesta, z ktorých môžu byť splavené do vodného toku (za tento priestupok obec môže uložiť pokutu do výšky 99,58 eura), poškodzuje vodné stavby a ich funkcie najmä tým, že ťaží zeminu z ochranných hrádzí, vysádza na nich dreviny, pasie na nich alebo preháňa cez ne hospodárske zvieratá, jazdí po nich motorovými vozidlami (za tento priestupok obec môže uložiť pokutu do výšky 165,96 eura), poškodzuje ciachy, vodočty, vodomery a iné meracie zariadenia a poškodzuje plavebné znaky a výstražné tabule (za tento priestupok obec môže uložiť pokutu do výšky 165,96 eura). Na priestupky a na ich prejednávanie sa vzťahujú všeobecné predpisy o priestupkoch. Výnosy z pokút uložených obcou za uvedené priestupky sú príjmom rozpočtu obce.[10]

Ak by sa obec dopustila konania v rozpore so zákonom o vodách, môže jej byť uložená pokuta za takýto správny delikt iným orgánom štátnej vodnej správy, no v takom prípade obec by nebola postihnutá ako orgán verejnej správy, ale ako ktorákoľvek iná právnická osoba, teda ako subjekt – adresát povinností uložených zákonom o vodách. Pokuta za správny delikt by teda bola obci uložená ako ktorejkoľvek inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe – podnikateľovi, ktorá napríklad odoberie povrchové vody bez povolenia orgánu štátnej vodnej správy alebo v rozpore s ním, odoberie podzemné vody bez povolenia orgánu štátnej vodnej správy alebo v rozpore s ním, užíva povrchové vody na ich vzdúvanie a na iný spôsob akumulácie alebo užíva podzemné vody na ich akumuláciu alebo čerpanie na účel znižovania ich hladiny alebo na umelé zvyšovanie ich množstva povrchovou vodou bez povolenia orgánu štátnej vodnej správy alebo v rozpore s ním, využíva hydroenergetický potenciál vodných tokov bez povolenia orgánu štátnej vodnej správy alebo v rozpore s ním, vypúšťa odpadové vody alebo osobitné vody do povrchových vôd alebo do podzemných vôd alebo vypúšťa priemyselné odpadové vody alebo osobitné vody s obsahom obzvlášť škodlivých látok do verejnej kanalizácie bez povolenia orgánu štátnej vodnej správy alebo v rozpore s ním, vypúšťa vody z povrchového odtoku do povrchových vôd alebo do podzemných vôd, čerpá znečistené podzemné vody na účely zníženia ich znečistenia alebo zníženia znečistenia horninového prostredia bez povolenia orgánu štátnej vodnej správy alebo v rozpore s ním, vykonáva činnosti, ktoré môžu ovplyvniť vodné pomery bez povolenia alebo súhlasu orgánu štátnej vodnej správy alebo v rozpore s nimi, neplní iné povinnosti ustanovené týmto zákonom alebo povinnosti podľa neho uložené orgánom štátnej vodnej správy.[11] [12] Výška pokút je ustanovená podľa konkrétnej skutkovej podstaty správneho deliktu. Pri ukladaní pokuty za niektoré správne delikty sa prihliada najmä na škodlivé následky porušenia povinností, na okolnosti, za ktorých sa povinnosti porušili, a ako sa právnická osoba alebo fyzická osoba – podnikateľ pričinili o odstránenie alebo zmiernenie škodlivých následkov. Konanie o uložení pokuty možno začať najneskoršie do jedného roka odo dňa, keď sa orgán štátnej vodnej správy dozvedel o porušení povinností, najdlhšie však do uplynutia troch rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo. Konanie o uložení pokuty vykoná orgán štátnej vodnej správy, ktorý ako prvý zistil porušenie povinností. Pokuta je splatná do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ak orgán štátnej vodnej správy neurčí lehotu jej splatnosti inak.[13]

Pôsobnosť orgánov štátnej správy a obcí, ako aj práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb pri ochrane prírody a krajiny s cieľom prispieť k zachovaniu rozmanitosti podmienok a foriem života na Zemi, utvárať podmienky na trvalé udržiavanie, obnovovanie a racionálne využívanie prírodných zdrojov, záchranu prírodného dedičstva, charakteristického vzhľadu krajiny a na dosiahnutie a udržanie ekologickej stability upravuje zákon o ochrane prírody a krajiny.[14] Obec patrí medzi orgány ochrany prírody.[15] Okrem toho však rovnako ako iný subjekt je adresátom povinností na úseku ochrany prírody a krajiny. Obce sa teda týka aj zodpovednosť za porušenie povinností na úseku ochrany prírody a krajiny.

Orgán ochrany prírody[16] môže uložiť pokutu a prepadnutie veci aj obci, pokiaľ naplní znaky skutkovej podstaty iného správneho deliktu, rovnako ako podnikateľovi alebo právnickej osobe, ktorá sa dopustí protiprávneho konania napríklad aj tým, že vykonáva činnosť uvedenú v zákone bez súhlasu príslušného orgánu ochrany prírody, vykonáva činnosť zakázanú, nedodržuje obmedzenie alebo vyhlásený zákaz, neumožní oprávneným osobám vstup na pozemky alebo do iných nehnuteľností, ktoré vlastní alebo užíva, nesplní povinnosť podľa zákona, vykonáva činnosť zakázanú, používa názov „zoologická záhrada“, „zoo“, „zoopark“, „zoosafari“, „delfinárium“, „botanická záhrada“, „arborétum“, „chovná stanica“, „rehabilitačná stanica“ alebo „záchytné stredisko“ v rozpore so zákonom, vyrúbe, objedná výrub alebo dá pokyn na výrub dreviny alebo chráneného stromu alebo ho ošetrí bez súhlasu orgánu ochrany prírody.[17] Pri určení výšky pokuty za iný správny delikt sa prihliadne na jeho závažnosť, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky vrátane vzniknutej ujmy, na rozsah a mieru hroziacej ujmy alebo ohrozenej spoločenskej hodnoty a na okolnosti, za ktorých bol spáchaný.[18]

2. Na tomto mieste nemožno nespomenúť jedno rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.[19] Toto súdne rozhodnutie obsahuje právne vety k výroku administratívneho rozhodnutia o správnom delikte a ukladanie sankcie pri súbehu viacerých správnych deliktov. Podľa uvedeného súdneho rozhodnutia, „výrok rozhodnutia o postihu za iný správny delikt musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade aj evidencie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený s iným. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, poruší ustanovenie §47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní“. Pokiaľ ide o súbeh správnych deliktov, vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky, že „pri súbehu viacerých správnych deliktov (viacčinný súbeh) treba použiť „analogiae legis“ tzv. absorpčnú zásadu. Za viaceré delikty správny orgán uloží sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na najprísnejšie postihnuteľný správny delikt“.

V odôvodnení tohto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na teoretickoprávne rozoznávanie trestných činov, priestupkov, iných správnych deliktov, správnych disciplinárnych deliktov a správnych poriadkových deliktov, ako protispoločenských konaní v rámci verejnoprávnej zodpovednosti, pričom iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve priestupkom a v oboch prípadoch ide o súčasť postihu za nedovolené konanie (opomenutie) správnym orgánom.

Ďalej súd poukazuje na nevyhnutnosť konkretizácie skutku ako aj na jednoznačnú zákonnú úpravu, pokiaľ ide o trestné činy, pretože výrok rozsudku musí presne označovať trestný čin zákonným pomenovaním, uvedením zákonného ustanovenia a aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade aj iných skutočností potrebných, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Podľa zákona o priestupkoch výrok rozhodnutia o priestupku musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druh a výmeru sankcie. Takéto jednoznačné vymedzenie výroku rozhodnutia však nemá procesná úprava konania o iných správnych deliktoch, kde osobitný zákon odkazuje na správny poriadok (§ 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.), podľa ktorého výrok rozhodnutia obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté, prípadne rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania a určenie lehoty, pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť plnenia.

Jednoznačne správne je aj konštatovanie súdu, že vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby nebol zameniteľný s iným (tento záver je vyvoditeľný z § 47 ods. 2 správneho poriadku) a to konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, teda pre určenie totožnosti skutku, vylučujúce možnosť zámeny skutku či opakovaného postihu za rovnaký skutok, pričom nestačí, ak sú tieto náležitosti uvedené len v odôvodnení rozhodnutia, keďže iba výroková časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Nevyhnutnosť úplnej (vecnej, časovej a miestnej) špecifikácie iného správneho deliktu korešponduje aj medzinárodným záväzkom SR. Najvyšší súd SR pripomína, že aj na rozhodovanie o iných správnych deliktoch sa týkajú požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej aj „Dohovor“)[20]. „Akékoľvek trestné obvinenie“, uvedené v článku 6 odseku 1

Dohovoru, znamená, že treba poskytnúť záruku tomu, kto je obvinený v trestnom konaní ako aj v správnom konaní pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu. Takto vykladá Dohovor stabilne aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Teda, z uvedeného Najvyšší súd SR vyvodzuje, že výrok rozhodnutia o postihu za iný správny delikt musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne aj iných skutočností, potrebných na to, aby nemohol byť zamenený iným. Áno. Ak správny orgán tieto náležitosti neuvedie do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie zákona o správnom konaní (§ 47 ods. 2 správneho poriadku).

Právne predpisy, zakotvujúce skutkové podstaty správnych deliktov, neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za súbeh viacerých deliktov ako je to v Trestnom zákone. Najvyšší súd SR vyslovil, že pri viacčinnom súbehu, teda súbehu viacerých správnych deliktov, pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť „analogiae legis“ tzv. absorpčnú zásadu, ktorej podstata spočíva v absorpcii sadzieb, teda, že miernejší trest je pohlcovaný prísnejším trestom. Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán má posúdiť závažnosť deliktu a úhrnný trest uložiť podľa sadzby za najzávažnejší (podľa charakteru individuálneho objektu deliktu, teda záujmu, proti ktorému delikt smeruje a ktorý je chránený právnym predpisom) z týchto deliktov. Podľa názoru súdu, v danom prípade má teda správny orgán na základe analógie aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu, čiže uložiť za viaceré delikty sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Teda, pri ukladaní pokuty za viacero správnych deliktov, spáchaných jedným subjektom, má správny orgán uložiť sankciu za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný.

Z odôvodnenia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že konajúci správny orgán má postupovať pri zistení, objasnení, konaní a sankcionovaní v súlade s ustanoveniami zákona c. 71/1967 Zb. o správnom konaní, na ktoré odkazuje osobitný zákon (upravujúci iný správny delikt), a v prípade nedostatku špeciálnej zákonnej úpravy sankcionovanie posúdiť analogicky podľa § 12 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a že tento výklad je v súlade s článkom 6 ods. 1 Dohovoru a je nezákonné, ak správny orgán „uno actu“ uloží totožnému subjektu dve pokuty za dva správne delikty, pretože podľa absorpčnej zásady má uložiť len jednu pokutu podľa prísnejšej sadzby.

V poznámke k odôvodneniu Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že právnu úpravu správnych deliktov môžeme nájsť prakticky vo všetkých zákonoch, ukladajúcich fyzickým osobám (podnikateľom) a právnickým osobám povinnosti v oblasti verejnej správy, ktoré v prípade ich nesplnenia počítajú s uložením sankcie. Podobne ako chýba jednotná hmotnoprávna úprava správnych deliktov, neexistuje procesná úprava konania o správnych deliktoch a väčšina zákonov odkazuje na zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.

V komentovanej veci sa Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd snažil riešiť chýbajúcu právnu a procesnú úpravu hmotnoprávnych inštitútov výkladom a, ako uviedol, hoci prekročil rámec dispozičnej zásady, ovládajúcej správne súdnictvo, urobil tak s cieľom pomôcť správnemu orgánu pri ďalšom postupe po vrátení veci na ďalšie konanie. Keďže predmetom správneho súdnictva je rozhodovanie sporov z oblasti práva verejného, podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky správny súd má právo, ale aj povinnosť, fungovať ako garant ochrany práva.

S argumentáciou Najvyššieho súdu SR je možné súhlasiť v prevažnom rozsahu, predovšetkým pokiaľ ide o náležitosti výrokovej časti administratívneho rozhodnutia vo veci uloženia sankcie za správny delikt.

Pokiaľ však ide o argumentáciu, ktorá pojednáva o ukladaní úhrnnej sankcie pri súbehu iných správnych deliktov než priestupkov, podľa môjho názoru takúto úhrnnú sankciu možno uložiť iba v konaní o viacerých priestupkoch toho istého páchateľa, a to preto, lebo tak ustanovuje zákon o priestupkoch. Na konanie o inom správnom delikte, ktorý nie je priestupkom, sa zákon o priestupkoch aplikovať nemôže. A už vôbec sa aplikovať nemôže (ani analogicky) Trestný zákon, upravujúci úhrnný trest . Priestupkový zákon, ktorý sa aplikuje v konaní o priestupkoch, pozná tzv. spoločné konanie. „Ak sa páchateľ dopustil viacerých priestupkov, ktoré je príslušný prejednať ten istý orgán, prejednajú sa tieto priestupky v jednom konaní. Spoločné konanie sa uskutočňuje tiež proti všetkým páchateľom, ktorých priestupky spolu súvisia a ktoré prejednáva ten istý orgán. [21]

Na urýchlenie konania alebo z iného dôležitého dôvodu možno vec niektorého páchateľa priestupku vylúčiť zo spoločného konania. „[22] [23]

Pokiaľ ide o ukladanie sankcie za priestupky toho istého páchateľa prejednávaných v jednom konaní, priestupkový zákon ustanovuje, že „Za viac priestupkov toho istého páchateľa prejednávaných v jednom konaní sa uloží sankcia podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na priestupok najprísnejšie postihnuteľný; zákaz činnosti možno uložiť, ak ho možno uložiť za niektorý z týchto priestupkov.“

No v prípade tým istým páchateľom spáchaných správnych deliktov, na ktorých prejednávanie sa zásadne vzťahuje iba zákon o správnom konaní, podľa môjho názoru, nie je možné aplikovať úhrnnú sankciu, a už vôbec nie s aplikáciou zákona o priestupkoch, pretože tento sa vzťahuje iba na konanie o priestupkoch. Analógia legis je vylúčená, pretože použitie ustanovení zákona o priestupkoch na konanie o správnych deliktoch, ktoré nie sú priestupkami, nie je možné, takisto, všeobecný predpis o správnom konaní neobsahuje zmienku o možnosti použitia analógie. Veď aj celá tretia časť zákona o priestupkoch má názov „konanie o priestupkoch“ a presná definícia priestupku je obsiahnutá v § 2 zákona o priestupkoch, predovšetkým ak má ísť o priestupok, toto konanie musí v zákone byť označené výrazom priestupok.[24] Aplikácia zákona o priestupkoch by bola možná iba vtedy, ak by osobitný zákon, zakotvujúci správny delikt odkazoval na použitie aspoň niektorých ustanovení zákona o priestupkoch. Avšak neodkazuje. No a zákon o správnom konaní, ako všeobecný predpis o správnom konaní, zásadne sa aplikujúci v konaní o správnych deliktoch, neobsahuje ani žiadne ustanovenia o možnosti spájania konaní. Teda, o každom správnom delikte je možné konať iba v samostatnom konaní. Nehovoriac o tom, že pri súčasnom postihovaní viacerých (povedzme, troch) správnych deliktov by ľahko mohlo dôjsť k situácii, že subjekt by spáchanie deliktu uznal vo dvoch z nich, avšak u jedného by to popieral, no v odvolacom konaní sa preskúmava rozhodnutie ako celok, teda odvolací orgán by povinne preskúmaval aj konanie o tých správnych deliktoch, u ktorých odvolateľ by nenamietal nič. Rovnako netreba zabudnúť, že v konaní o správnych deliktoch je rozhodnutie o uložení sankcie časovo viazané na objektívnu lehotu, ktorá najčastejšie je trojročná a plynie od spáchania skutku. Časové obmedzenie na právoplatné rozhodnutie napríklad trestné konanie nepozná. Takže úhrnná sankcia za viacero správnych deliktov, ktoré nie sú priestupkami, nielenže nemá oporu v platnom správnom práve, ale odporuje aj princípu právnej istoty, vyplývajúceho z objektívnej lehoty, v rámci ktorej treba sankciu uložiť, ako aj právnej istoty v prípade odvolania, keď odvolateľ podaním odvolania podstupuje riziko, že v rámci preskúmania prvostupňového rozhodnutia v plnom rozsahu, by v prípade správneho konania o viacerých správnych deliktoch mohlo dôjsť k zmene časti za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.“ rozhodnutia o niektorom správnom delikte, hoci to odvolaním účastník správneho konania nenapadol.

Ak aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, treba poznamenať, že rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva sú právne záväzné pre subjekty, ktoré pred týmto súdom boli účastníkmi konania, teda zaväzujú dotknuté strany. Ani ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nie je prameňom slovenského práva. Takisto, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú právne záväzné pre subjekty, ktoré pred týmto súdom boli účastníkmi konania. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je prameňom slovenského práva. Postihovanie súbehu správnych deliktov, ktoré nie sú priestupkami, úhrnným spôsobom, nezodpovedá ustanoveniam právnych predpisov Slovenskej republiky, dokonca je v rozpore so slovenskými zákonmi. Z Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“33 Teda, o viacerých správnych deliktoch, ktoré nie sú priestupkom, toho istého subjektu ani nie je možné konať v jednom, spoločnom konaní, pretože na takýto postup nie je v osobitnom zákone a ani vo všeobecnom predpise o správnom konaní (správnom poriadku) dané správnemu orgánu oprávnenie.P

Autor
JUDr. Tibor Seman PhD.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_20.pdf

Východiská problematiky stanovené Európskou chartou miestnej samosprávy

Problematiku ochrany životného prostredia nemožno vnímať v rozsahu určitého hranicami limitovaného teritória, prípadne regiónu. Je nepochybné, že jej dosah má v dnešnom období svoj európsky a tiež celosvetový rozmer.

Už preambula Európskej charty miestnej samosprávy (ďalej len charta), ktorá je – podľa nášho názoru – dôležitá najmä z interpretačného a aplikačného hľadiska, zdôrazňuje význam územnej samosprávy.

Miestne orgány sú jedným z hlavných základov každého demokratického systému. Právo občanov podieľať sa na riadení verejných vecí je jedným z demokratických princípov uznávaných [1] členskými štátmi Rady Európy. Existencia miestnych orgánov so skutočnými právomocami môže zabezpečiť výkon správy, ktorá je efektívna a zároveň i blízka občanovi. Ochrana a posilňovanie miestnej samosprávy v rôznych európskych krajinách je dôležitým príspevkom k budovaniu Európy založenej na zásadách demokracie a decentralizácie moci.

Ústava Slovenskej republiky v čl. 64 považuje obec za základ územnej samosprávy. Podľa čl. 67 ods. 1 územná samospráva sa uskutočňuje na zhromaždeniach obyvateľov obce, miestnym referendom, referendom na území vyššieho územného celku, orgánmi obce alebo orgánmi vyššieho územného celku. Spôsob vykonania miestneho referenda a referenda na území vyššieho územného celku ustanoví zákon. Táto ústavnoprávna požiadavka sa premieta v § 3 ods. 2 písm. a) až c) zákona SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o obecnom zriadení). Tým sa premietajú požiadavky o základných demokratických princípoch demonštrovaných chartou do slovenskej právnej úpravy v súlade s čl. 2 charty, podľa ktorého „princíp miestnej samosprávy je uznaný zákonodarstvom príslušnej krajiny, a kde je to možné, aj ústavou“.

Podľa čl. 3 ods. 1 charty „miestna samospráva označuje právo a spôsobilosť miestnych orgánov v medziach zákona spravovať a riadiť podstatnú časť verejných záležitostí v rámci ich kompetencií a v záujme miestneho obyvateľstva“. Uvedená definícia charakterizuje samosprávu v dynamickom zmysle, t. j. ako činnosť. Vymedzenie pojmu v statickom zmysle, ktoré odpovedá na otázku „kto je oprávnený vykonávať miestnu samosprávu“ sa nachádza v nasledujúcom ustanovení či. 3 charty. Právo riadiť a spravovať vykonávajú rady alebo zastupiteľstvá, ktorých členovia sú slobodne volení na základe priameho, rovného a všeobecného volebného práva tajným hlasovaním a ktoré môžu mať k dispozícii im podriadené výkonné orgány. Týmto ustanovením nie je dotknutá možnosť konať zhromaždenia občanov, referendum alebo použiť akúkoľvek inú formu priamej účasti občanov tam, kde to dovoľuje zákon.

Charta tak neopisuje len „architektúru“ samosprávnej moci, ale načrtáva aj mechanizmus jej vzniku. Tieto požiadavky charty sa z legislatívneho hľadiska premietli do zákona SNR č. 346/1990 Zb. o voľbách do samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a do zákona č. 303/2001 Z.z. o voľbách do orgánov samosprávnych krajov a o doplnení Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 335/2007 Z. z.

Pôsobnosť a právomoc územnej samosprávy

Pôsobnosť vykonávateľa verejnej správy predstavuje z právneho hľadiska vymedzenie záležitostí, ktoré vykonávateľ verejnej správy prejednáva, o ktorých rozhoduje a za výkon ktorých zodpovedá.

Z čl. 4 ods. 1 charty vyplýva dôležitá právna požiadavka, aby základné práva a povinnosti miestnych orgánov boli zakotvené v ústave alebo zákone. Výkon moci v samospráve tak musí mať zákonný základ.

Samosprávu definuje zákon o obecnom zriadení v § 4. Obec samostatne rozhoduje a uskutočňuje všetky úkony súvisiace so správou obce a jej majetku, všetky záležitosti, ktoré ako jej samosprávnu pôsobnosť upravuje osobitný zákon, ak takéto úkony podľa zákona nevykonáva štát alebo iná právnická osoba alebo fyzická osoba. Slovenský zákonodarca tak vymedzil samosprávnu pôsobnosť obce negatívnym spôsobom. V ustanovení § 4 ods. 3 exemplifikatívne vymenoval úlohy, ktoré má obec plniť a zabezpečovať. Výpočet oprávnení je len demonštratívny a oprávňuje k uskutočňovaniu iných nevyhnutných úloh s prihliadnutím na limity ustanovené v § 4 ods. 1 zákona. Takéto legislatívne riešenie má oporu v čl. 4 ods. 2 charty. Miestne orgány majú v medziach zákona plné právo konať vo všetkých veciach, ktoré nie sú vyňaté z ich pôsobnosti, alebo nie sú v pôsobnosti iného orgánu, teda aj iných právnických osôb alebo fyzických osôb.[2]

Ustanovenie čl. 4 ods. 3 charty vyjadruje požiadavku, aby správu verejných vecí vykonávali prednostne tie orgány, ktoré sú k občanovi najbližšie. Priznanie kompetencie inému orgánu by malo zohľadňovať rozsah a charakter úlohy i požiadavku efektívnosti a hospodárnosti. Predmetné ustanovenie nevylučuje možnosť, aby sa na samosprávne podieľal obyvateľ obce, t. j. osoba, ktorá má na jej území trvalý pobyt. Existencia trvalého pobytu na území obce vytvára podklad k tvrdeniu existencie určitého efektívneho vzťahu medzi obcou a konkrétnou fyzickou osobou.

Právomoc vykonávateľa verejnej správy predstavuje súhrn právnych nástrojov, ktorými disponuje v súvislosti s plnením úloh vyplývajúcich z jeho pôsobnosti.

Podľa čl. 4 ods. 4 charty právomoci priznané miestnym orgánom sú zvyčajne „plné a výlučné“ a nesmú byť porušené ani obmedzené žiadnym ústredným alebo regionálnym orgánom (okrem prípadov ustanovených zákonom).

Podľa čl. 67 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky povinnosti a obmedzenia pri výkone územnej samosprávy možno obci a vyššiemu územnému celku ukladať zákonom a na základe medzinárodnej zmluvy podľa čl. 7 ods. 5.[3] Štát môže zasahovať do činnosti obce a vyššieho územného celku len spôsobom ustanoveným zákonom. Platná úprava tak zohľadňuje požiadavky ustanovené chartou, nakoľko táto v čl. 4 ods. 5 zakotvuje špeciálne požiadavky vo vzťahu k delegovanému výkonu štátnej správy. Tam, kde právomoci deleguje ústredný alebo regionálny orgán a pokiaľ je to možné, majú miestne orgány právo prispôsobiť ich vykonávanie miestnym podmienkam. Toto ustanovenie však nemožno vykladať výhradne ako oprávnenie. Prenesený výkon štátnej správy je predovšetkým povinnosťou. Samospráva v takom prípade nekoná samostatne a oddelene od orgánov štátnej správy. Príkladom v tomto smere môže byť aj právomoc obce vydávať všeobecne záväzné nariadenia vo veciach štátnej správy podľa čl. 71 Ústavy Slovenskej republiky. Normotvornú právomoc obec v takom prípade vykonáva len na základe výslovného splnomocnenia zákona a v jeho medziach. Takéto nariadenia musia byť v súlade aj s nariadeniami vlády, so všeobecne záväznými predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.

Charta nezachádza do podrobností, ale iba ustanovuje základné princípy výkonu samosprávy[4], jej pôsobnosti a zverovania právomocí v členských štátoch Rady Európy. Nakoľko na Slovensku ochrana životného prostredia patrí do kompetencie obcí ako predstaviteľov územnej samosprávy, je nutné požiadavky charty aplikovať i na právnu úpravu predmetnej oblasti a vykladať ich v súlade s chartou.

Normotvorná právomoc obce v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ilustrácii vzťahu normotvornej právomoci obcí vo veciach samosprávy a vo veci preneseného výkonu štátnej správy môže slúžiť nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) sp. zn. II. ÚS 39/98 z 3. novembra 1998[5]. Podľa neho „ak obec všeobecne záväzným nariadením rieši problematiku nakladania so všetkým odpadom (teda aj odpadom vzniknutým mimo územia obce) a nerieši ním len problematiku komunálneho odpadu, na ktorú ju splnomocňuje zákon, neprípustné upravuje aj tú problematiku odpadového hospodárstva, ktorú zákon zveruje do kompetencie špecializovanej štátnej správy“.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky podal návrh na začatie konania o vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia mesta Pezinok s čl. 2 ods. 3, čl. 67, čl. 71 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, s ustanovením § 4 ods. 1 a 3 písm. g), § 6 ods. 1, § 13 ods. 3 zákona SNR o obecnom zriadení, s § 1 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. d) zákona c. 238/1991 Zb. o odpadoch v znení neskorších predpisov a s § 1 a § 6 ods. 6 zákona SNR č. 494/1991 Zb. o štátnej správe v odpadovom hospodárstve v znení neskorších predpisov. Podľa generálneho prokurátora mesto Pezinok tým, že založilo právomoc mestského zastupiteľstva stanovovať osobitnými uzneseniami podmienky dovozu odpadu, ktorý vznikol mimo územia mesta, prekročilo rámec pôsobnosti vymedzenej pre výkon samosprávy. Vychádzajúc zo skutočnosti, že všetka činnosť subjektov územnej samosprávy je viazaná platným právnym poriadkom, je mesto ako subjekt územnej samosprávy v normotvornej činnosti povinné rešpektovať ústavu, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy. Pôsobnosť a právomoc obce pri výkone samosprávy je v rámci ochrany životného prostredia stanovená ustanoveniami zákona o obecnom zriadení. Podľa rozhodnutia ústavného súdu na obce možno preniesť zákonom niektoré úlohy štátnej správy, ak je ich plnenie týmto spôsobom racionálnejšie a efektívnejšie6 (§ 5 ods. 1 zákona o obecnom zriadení). Určenie rozsahu takýchto úloh je [6] [7] vo výlučnej právomoci zákonodarcu, a preto nemožno zamieňať reguláciu a realizáciu spoločenských vzťahov patriacich do pôsobnosti štátnej správy s reguláciou a realizáciou spoločenských vzťahov patriacich do pôsobnosti územnej samosprávy. Nakladanie s odpadmi zákon zveruje orgánom štátnej správy a na obec boli prenesené jej úlohy, len pokiaľ ide o nakladanie s komunálnym odpadom, teda s odpadom, ktorý vznikol na území obce. Obciam zákon dáva možnosť regulovať tie aspekty odpadového hospodárstva, ktoré sú dôležité z miestneho hľadiska, a za ktoré obec v konečnom dôsledku zodpovedá ako pôvodca komunálneho odpadu. Obec preto nemôže všeobecne záväzným nariadením upraviť akékoľvek nakladanie s iným druhom odpadu. Všeobecne záväzné nariadenie mesta Pezinok však umožňuje dovážať na územie mesta akýkoľvek odpad a skladovať ho i likvidovať na tomto území.

Mesto Pezinok v konaní tvrdilo, že pojem komunálny odpad nie je definovaný a mohlo by ísť aj o odpad z jadrovej elektrárne. Legislatíva v tomto smere nestanovuje úlohy štátnej správy a preto si mesto upravilo túto problematiku vlastným všeobecne záväzným predpisom. Podľa názoru zástupcu mesta štátna správa nemá v tomto smere kompetencie, takže túto oblasť považovalo mesto za úlohu samosprávy mesta. Účelom úpravy je chrániť zdravé podmienky života občanov a životné prostredie mesta.

Podľa právneho názoru ústavného súdu ústavou ohraničená právomoc obce vydávať rozhodnutia, všeobecne záväzné nariadenia, je daná predmetom zákonnej úpravy. Len v hraniciach a v rozsahu územnej samosprávy možno hovoriť o všeobecne záväzných nariadeniach ako o autonómnych rozhodnutiach.

Do správy vnútorných vecí obce patrí podľa zákona o obecnom zriadení aj zber a odvoz komunálneho odpadu a čistenie obce. Podľa názoru ústavného súdu nemožno akceptovať tvrdenie mesta Pezinok, že pojem komunálny odpad nie je právne definovaný. Napadnuté všeobecne záväzné nariadenie rieši nakladanie so všetkými odpadmi (s odpadmi vzniknutými mimo územia obce), nielen problematiku komunálneho odpadu, čím prekračuje rámec zákonnej úpravy. Napadnuté všeobecne záväzné nariadenie zasiahlo do kompetencií špecializovanej štátnej správy, ktorú obec nemá zverenú zákonom, a nedotýkalo sa otázok samosprávy obce.

Právomoc obce pri nakladaní s komunálnym odpadom a drobným stavebným odpadom v judikatúre ústavného súdu

Podľa zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon odpadoch) je obec vykonávateľom verejnej správy. Jej úlohou je tak spolu s orgánmi štátnej správy predchádzať vzniku odpadov a plniť úlohy pri nakladaní s odpadmi. Obec podľa ustanovenia § 72 zákona kontroluje dodržiavanie povinností na úseku odpadového hospodárstva a vyvodzuje zodpovednosť za správne delikty v rámci preneseného výkonu štátnej správy.

Za nakladanie s komunálnym odpadom, ktorý vznikol na území obce, a s drobnými stavebnými odpadmi, ktoré vznikli na území obce, zodpovedá obec. Obec je povinná zavedením vhodného systému zberu odpadov zabezpečiť alebo umožniť zber a prepravu komunálnych odpadov vznikajúcich na jej území na účely ich zhodnotenia alebo zneškodnenia, vrátane zabezpečenia zberných nádob zodpovedajúcich systému zberu komunálnych odpadov v obci a zabezpečenia priestoru, kde môžu občania odovzdávať oddelené zložky komunálnych odpadov v rámci separovaného zberu.

Obec je ďalej povinná zabezpečiť podľa potreby, najmenej dvakrát do roka, zber a prepravu objemných odpadov na účely ich zhodnotenia alebo zneškodnenia, oddelene vytriedených odpadov z domácností s obsahom škodlivín a drobných stavebných odpadov. Podrobnosti o týchto činnostiach je obec povinná upraviť všeobecne záväzným nariadením.

Ústavnému súdu bol 20. mája 2002 doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu § 6 ods. 1 písm. b) a e) všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 12/2001 z 8. novembra 2001 o nakladaní s komunálnymi odpadmi a drobnými stavebnými odpadmi na území hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy v znení všeobecne záväzného nariadenia č. 3/2002 zo 14. marca 2002 (ďalej len nariadenie) s ústavou, zákonom o obecnom zriadení, zákonom SNR č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave) a zákonom o odpadoch.

Podľa § 6 ods. 1 písm. b) nariadenia bol správca nehnuteľnosti povinný mimo dní odvozu zmesového odpadu zabezpečovať udržiavanie čistoty na stanovišti a jeho okolí, a to v trojmetrovom rádiuse. Správca bol ďalej povinný podľa § 6 ods. 1 písm. e) nariadenia umožniť vstup k stanovišťu za účelom vyprázdňovania zberných nádob, kontajnerov.

Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy pri vydaní nariadenia porušilo čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ustanovenie § 6 ods. 2 zákona o obecnom zriadení v spojení s § 11 ods. 5 písm. a) zákona o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave, pretože prijalo všeobecne záväzné nariadenie, ktoré bez základu v zákone ustanovilo povinnosti obmedzujúce základné práva a slobody priznané ústavou. Ústavný súd preto svojím nálezom (sp. zn. III. ÚS 100/02 z 30. januára 2003) vyslovil, že „povinnosť uložená správcovi stanovišťa, aby v určené dni (mimo dní odvozu) zabezpečoval udržiavanie čistoty stanovišťa, je povinnosť uložená nad rámec zákonnej úpravy“.

Pre rozhodnutie vo veci nebolo podstatné, či nariadenie bolo vydané vo veci územnej samosprávy alebo či bolo vydané pri výkone štátnej správy. V oboch prípadoch totiž obec musí pri ukladaní povinností rešpektovať čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého povinnosti možno ukladať len v medziach zákona.

Keďže vo veciach samosprávnej pôsobnosti obce podľa čl. 68 ústavy v spojení s čl. 65 ods. 1 ústavy a § 4 ods. 4 zákona o obecnom zriadení bol vydaný zákon, obec nemohla nariadením uložiť nové povinnosti nad rámec zákona.

Ústavný súd pritom vychádzal z názoru, že pod zákonný pojem nakladanie s odpadom možno subsumovať aj povinnosť udržiavať čistotu na stanovišti a v jeho okolí. Za nesplnenie týchto zákonných povinnosti zodpovedá obec a pôvodca odpadu, nie správca nehnuteľnosti.

K právomociam obce pri chove hospodárskych zvierat

Rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 88/01 z 19. februára 2003 sa netýkalo priamo otázky ochrany zvierat, ale – v rámci otázky súladu všeobecne záväzného nariadenia obce Golianovo z 25. júna 1999 o zásadách chovu hospodárskych zvierat a spoločenských zvierat chovaných v domácnosti v intraviláne obce Golianovo s Ústavou, s Občianskym zákonníkom, so zákonom o obecnom zriadení a so zákonom o ochrane zvierat – sa zaoberalo ústavnoprávnou dimenziou právomoci obce ako samosprávneho subjektu.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky uvedenému nariadeniu vytýkal najmä to, že ho samospráva nevydala na plnenie úloh štátnej správy, ale nad rámec svojej samosprávnej normotvornej právomoci. Národná rada Slovenskej republiky – podľa jeho názoru – nepreniesla na obce úlohy štátnej správy a orgány územnej samosprávy ani nezaradila medzi orgány na ochranu zvierat. Obecné zastupiteľstvo tak vydalo nariadenie na základe právomoci, ktorú si de facto samo udelilo. Navyše všeobecne záväzné nariadenie obmedzovalo vlastníkov hospodárskych zvierat. V čl. 5 ustanovovalo maximálny počet hospodárskych zvierat, ktoré môže ich majiteľ chovať na jednom pozemku.

Obec Golianovo argumentovala tým, že chcela iba usmerniť chov v zmysle zákona č. 337/1998 Z. z. o veterinárnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o veterinárnej starostlivosti) na základe požiadaviek obyvateľov obce.

Výkon samosprávy obce najmä pri utváraní a ochrane zdravých podmienok a zdravého spôsobu života a práce obyvateľov obce, pri ochrane životného prostredia sa nutne prelínal s jej právomocou podľa § 13 ods. 1 písm. b) zákona o veterinárnej starostlivosti, t. j. s právomocou usmerňovať a evidovať chov hospodárskych zvierat a zvierat chovaných v domácnostiach a tiež povinnosťou utvárať predpoklady na zdravé životné podmienky, pracovné podmienky a zdravý spôsob života v zmysle § 10 písm. a) zákona NR SR č. 272/1994 Z. z. o ochrane zdravia ľudí v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd súhlasil s právnou argumentáciou obce. Znenie vyššie označených článkov napadnutého nariadenia nešlo podľa neho nad rámec medzí, zákazov alebo povinností, ktoré boli upravené v citovaných zákonoch. Obecné zastupiteľstvo viac-menej reinterpretovalo zákonný text na miestne pomery, v niektorých prípadoch takmer doslova recipovalo dotknuté ustanovenia zákona o veterinárnej starostlivosti.

Na uvedenom príklade tak možno sledovať ako si miestna samospráva v praxi prispôsobila výkon svojich právomocí v zmysle čl. 4 ods. 5 charty.

Obec a vyberanie poplatkov za znečisťovanie ovzdušia

Pôsobnosť obcí je upravená zákonom č. 401/1998 Z. z. o poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia v znení neskorších predpisov v § 2 ods. 2 tak, že zákonodarca obec zaraďuje medzi orgány ochrany ovzdušia. V zákone č. 478/2002 Z. z. o ochrane ovzdušia a ktorým sa dopĺňa zákon č. 401/1998 Z.z. o poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia v znení neskorších predpisov (zákon o ovzduší) je právne postavenie obce vymedzené ustanovením § 34, ktoré taxatívne vymenúva jej úlohy v oblasti ochrany ovzdušia.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky napadol ústavnosť všeobecne záväzného nariadenia mesta Snina č. 43/1998 na ochranu ovzdušia na území mesta a poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia, ktoré nadobudlo účinnosť 11. mája 1998. Jeho doplnok č. 1, ktorým bolo do nariadenia inkorporované ustanovenie čl. 4 ods. 3 tvoriace predmet tohto návrhu, nadobudol účinnosť 14. júna 2002. Mesto Snina nariadením zakázalo vytvárať nové malé zdroje znečisťovania ovzdušia[8] odpájaním sa od jestvujúceho centrálneho zdroja tepla. Mesto tým – podľa názoru generálneho prokurátora Slovenskej republiky – pochybilo, pretože na vydanie zákazu takouto formou nebolo oprávnené zákonom. Pôsobnosť obcí v oblasti ochrany ovzdušia a s tým súvisiacich poplatkov je preneseným výkonom štátnej správy, a preto na vydávanie všeobecne záväzného nariadenia bolo potrebné výslovné zákonné splnomocnenie.

Obec má navyše podľa § 34 ods. 1 písm. d) a ods. 2 zákona právo i povinnosť vydávať súhlas na povoľovanie malých zdrojov vrátane ich zmien a na ich užívanie, ako i určiť podmienky ich prevádzkovania. Túto činnosť však musí vykonávať v režime zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Z toho vyplýva, že nemôže paušálne zakázať vytváranie nových malých zdrojov znečisťovania ovzdušia, ale o každej žiadosti tohto druhu musí rozhodnúť individuálne rozhodnutím. Zo strany obce tak došlo k zámene normotvornej právomoci s rozhodovacou právomocou.

Ústavný súd vydal v predmetnej problematike nález (sp. zn. I. ÚS 129/04 z 12. novembra 2004)[9]. Preskúmal predovšetkým otázku, či napadnuté všeobecne záväzné nariadenie bolo vydané na základe pôvodnej (originálnej) normotvornej pôsobnosti mesta alebo na základe jeho prenesenej normotvornej pôsobnosti. Ústavný súd dospel k záveru, že Mestské zastupiteľstvo v meste Snina pri vydaní doplnku č. 1 k nariadeniu nepostupovalo ústavne predpísaným spôsobom. Vybočilo z medzí prenesenej normotvornej pôsobnosti podľa čl. 72 ods. 2 ústavy, pretože zákony upravujúce danú problematiku neobsahovali výslovné splnomocnenie pre obce, na základe ktorého by mohli zakotviť všeobecný zákaz vytvárať nové malé zdroje znečisťovania ovzdušia odpájaním sa od jestvujúceho centrálneho zdroja tepla.

V čl. 4 ods. 3 nariadenia mesto Snina uložilo nekonkretizovaným subjektom zákaz, ktorý neukladá žiadny zákon, a na uloženie ktorého nebolo splnomocnené žiadnym zákonom. V dôsledku toho postupovalo protiústavne a dostalo sa do rozporu aj s prvou vetou § 6 ods. 2 zákona o obecnom zriadení.

Obce a mestá na Slovensku ako predstavitelia územnej samosprávy sa snažia aktívne pôsobiť pri ochrane životného prostredia. Nie vždy sa im však darí realizovať svoje právomoci ústavne konformným spôsobom, v medziach zákonmi zverenej pôsobnosti.

Výkon práv a povinností v rámci územnej samosprávy musí mať oporu v ústave a v zákonoch. Orgány samosprávy nemôžu zasahovať do výkonu právomoci iných vykonávateľov verejnej správy ustanovenej zákonom. Pri posudzovaní ich postupu je vždy potrebné ich oprávnenia vykladať aj v súlade s chartou. Pritom oprávnenia územnej samosprávy zakotvené chartou je potrebné vykladať aj ako povinnosti zakladajúce zodpovednosť miestnej samosprávy za kvalitný výkon verejnej správy.

Rozhodnutia ústavného súdu citované v texte nášho konferenčného príspevku sa zameriavajú predovšetkým na problematiku normotvornej právomoci obcí. Na základe ich analýzy možno zovšeobecniť niektoré základné problémy, ktoré sprevádzajú normotvorbu obcí a miest, a ktoré majú základ v nepochopení vzťahu medzi výkonom úloh územnej samosprávy a prenesenej miestnej štátnej správy.

Najcitlivejším problémom sa javí skĺbenie dobrého úmyslu obce ako normotvorcu pri úprave vzťahov v rámci jej samosprávnej pôsobnosti (v záujme ochrany miestneho záujmu, záujmu obyvateľov územného celku, efektívnosti výkonu miestnej samosprávy atď.) s ústavnoprávnymi požiadavkami na takúto právnu reguláciu (zákaz ukladania povinností osobám, ktoré nemajú oporu v zákone atď.).

Ústavný súd v tejto oblasti určil svojimi početnými nálezmi spôsob, ako nazerať na otázku ústavnoprávnych aspektov postavenia obcí a miest v rámci výkonu ich samosprávnej pôsobnosti, pričom pri svojej interpretáciu vychádzal i z charty. Bude zaujímavé sledovať, akým spôsobom sa bude ďalej v tomto ohľade vyvíjať judikatúra v rámci správneho súdnictva, do kompetencie ktorého sa dostala právomoc rozhodovať o zákonnosti všeobecne záväzných nariadení územnej samosprávy.P

Autor
JUDr. Michal Maslen PhD.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_20.pdf

Ochrana životného prostredia predstavuje jeden z pilierov trvalo udržateľného rozvoja. Presadzovanie ochrany životného prostredia ako jedného z krokov k dosiahnutiu trvalo udržateľného rozvoja je veľmi náročné, pretože ochrana životného prostredia nie je nikoho výsostne súkromný záujem.

Životné prostredie, resp. jeho ochrana je jedným z najvýznamnejších verejných záujmov, ktoré fungujú v procese územného plánovania. Ako veľmi komplexná a rozsiahla oblasť je ochrana životného prostredia rozdelená na viaceré oblasti, ktoré sú predmetom ochrany alebo naopak zdrojom potenciálneho ohrozenia a ktoré v územnom plánovaní pomerne abstraktný verejný záujem ochrany životného prostredia konkretizujú. Na to, aby mohli byť všetky tieto oblasti ochrany životného prostredia v územnom plánovaní zohľadnené, musia mať orgány územného plánovania relevantné informácie. Tomuto účelu slúžia územnoplánovacie podklady, ktoré obsahujú aktualizovaný súbor informácií o území, vrátane obmedzení vyplývajúcich z ochrany rôznych verejných záujmov alebo tzv. limitov využívania územia.

Pre územné plánovanie je už z povahy veci charakteristické, že musí byť svojím postavením a poslaním funkčne prepojené s vecne nadväzujúcimi mechanizmami predpisovanými pre nakladanie s územím na účely jeho cieleného využívania. Územné plánovanie je akýmsi predstupňom v procedúre, ktorá vyúsťuje najmä v konaní územnom a stavebnom. Platná právna úprava upresňuje ciele územného plánovania, pričom sa potvrdzuje komplexnosť a permanentnosť ako základné charakteristiky územného plánovania. Pre akúkoľvek činnosť v území je potrebné zistiť možnosti územia pre jej umiestnenie a skoordinovať všetky činnosti a zámery v danom území. Posilňuje sa postavenie územného plánovania ako základného nástroja na zabezpečovanie trvalo udržateľného rozvoja. Vymedzenie úloh územného plánovania má zásadný význam pri formulovaní záväznej a smernej časti riešenia územnoplánovacej dokumentácie.

Určovaním regulatív priestorového usporiadania a funkčného využívania územia najmä z hľadiska ochrany zložiek životného prostredia, určením ich únosného zaťaženia (napr. stanovenie maximálneho prípustného množstva škodlivín v ovzduší), územné plánovanie nepriamo obmedzuje alebo dokonca vylučuje budúci rozvojový zámer v území (napr. chemická výroba). Súčasne podporuje a usmerňuje využitie územia a priestorov s cieľom zabezpečiť trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti. Regulatívy, ktoré vychádzajú zo všeobecne záväzných právnych predpisov, sú spravidla tie, ktoré sa týkajú jednotlivých zložiek životného prostredia a zachovania ekologickej stability v území. Regulatívy určené spracovateľom územnoplánovacej dokumentácie sú napríklad maximálna intenzita využitia plôch (parciel, podiel zastavanej plochy na pozemku, usporiadanie zelene, výška stavieb a pod.).

Úprava územného plánovania ráta s diferencovanou úpravou tzv. nástrojov územného plánovania ako dokumentu, prostredníctvom ktorého sa stanovujú záväzné pravidlá pre ochranu, nakladania s územím a jeho využívaním. Na úrovní obcí prichádzajú do úvahy územnoplánovacie podklady, ďalej územnoplánovacia dokumentácia a rovnako i nadväzné územné rozhodnutia.

V tomto systéme nástrojov územného plánovania vzhľadom k základnému poslaniu obcí zohráva územnoplánovacia dokumentácia a taktiež platí, že v procedúre jej obstarávania, schvaľovania a vydávania, sa najvýraznejšie prejavuje diferenciácia postupov v originárnej a delegovanej pôsobnosti obcí.

K ľúčové postavenie má obec najmä pri vytváraní územných podmienok pre sociálnu súdržnosť prostredníctvom územných plánov na miestnej úrovni. Túto súdržnosť v území ohrozujú predovšetkým sociálne sugregácie a suburbanizácie. Tieto problémy sú v územnom plánovaní riešené urbanistickými koncepciami, cieľom ktorých je najmä polycentrický a polyfunkčný rozvoj sídiel a zlepšovanie vzťahu medzi mestom a vidiekom. V zásade je možné konštatovať, že tieto urbanistické ciele sú pre väčšinu európskych štátov rovnaké, pretože reagujú na všeobecné trendy vo vývoji ľudských sídiel.

S problematikou subordinácie súvisí trend umiestňovania veľkoplošných komerčných objektov do extravilánu, teda na tzv. zelenú lúku. Podrobný rozbor urbanistických problémov súčasných sídiel by mohol obsiahnuť samostatnú monografiu, preto sa aj vzhľadom k zameraniu tohto príspevku budem venovať iba postaveniu obcí v územnom plánovaní, a to zo všeobecného pohľadu, a o základných právach, ktoré sa v územnom plánovaní uplatňujú.

Primárne komunitárne právo vyzýva členské štáty na delegáciu pôsobností v oblasti udržateľného rozvoja na čo najnižší stupeň. Tento prístup je známy ako subsidiarita a na národnej úrovni je spätá s procesom decentralizácie. Spočíva v rozdelení právomocí na rôzne stupne správnych orgánov vykonávajúcich verejnú moc podľa princípu efektivity. Tento prístup prispieva k demokratizácii a zaručuje, že štátna politika v určitej oblasti je uskutočňovaná takým spôsobom, ktorý podporuje pocit sebaurčenia a zodpovednosti na miestnej úrovni, vrátane politickej slobody, flexibility, zachovania identity miestnych komunít, sociálnych a kultúrnych odlišností.

Možnosť rozhodovať o územnom rozvoji patrí k základným prvkom práva územných jednotiek na samosprávu. Obce predstavujú najmenšiu a základnú jednotku každého štátu a pri výkone verejnej moci sú najbližšie k občanom. Každá časť územia Slovenskej republiky a Rakúska je súčasťou územia niektorej z obcí. Obce sú zodpovedné za rozvoj svojho územia a vydávajú za účelom regulácie zmien v území veľmi konkrétnu územnoplánovaciu dokumentáciu.

V podmienkach Slovenskej republiky z povahy územného plánovania ako komplexného procesu plánovania rozvoja územia vyplýva, že sa jedná o veľmi zložitý proces, ktorý vyžaduje náležitú kvalifikáciu. Verejná správa v oblasti územného plánovania sa vykonáva v delegovanej štátnej správe, ale aj samosprávnej pôsobnosti orgánov územnej samosprávy. Územné a regulačné plány sú realizované v prenesenej pôsobnosti a schvaľované obecnými zastupiteľstvami v pôsobnosti samosprávnej.

Podľa štatistických údajov je v Slovenskej republike približne 2 900 obcí, z toho viac ako 50 % predstavujú obce do 500 obyvateľov a asi tri štvrtiny obce do 1000 obyvateľov. Väčší podiel v tomto procese majú teda malé obce. Problém pri výkone štátnej správy na úseku územného plánovania vzniká práve v týchto malých obciach, ktoré veľakrát nespĺňajú kvalifikačné kritériá pre obstarávanie územnoplánovacej dokumentácie. Stavebný zákon umožňuje každej obci, aby si pre svoje zaobstarala územný plán obce a regulačný plán, a nelimituje túto právomoc kvalifikačnými predpokladmi zamestnancov obecných úradov. V Českej republike pomerne nový zákon č. 183/2006 Sb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku priniesol v tejto oblasti určitý posun. Podľa tohto zákona môže územnoplánovaciu dokumentáciu pre svoj územný obvod obstarávať iba tá obec, ktorej úradníci spĺňajú kvalifikačné kritériá podľa § 24 stavebného zákona.[1] Pokiaľ sú tieto kvalifikačné kritériá splnené, môže túto činnosť na základe koordinačnej verejnoprávnej zmluvy vykonávať aj pre inú obec. Obecné úrady, ktoré môžu vykonávať funkciu obstarávateľa, ustanoví kraj pre svoj územný obvod nariadením. Pokiaľ obec kvalifikačné kritériá nesplní, obstaráva územnoplánovaciu dokumentáciu pre danú obec nadriadená obec s rozšírenou pôsobnosťou. Táto situácia môže na malé obce, ktoré tieto kvalifikačné kritériá nesplnia, pôsobiť demotivačne a v podstate znamená oslabenie úloh týchto malých obcí v procese územného plánovania. Na strane druhej je to vždy daná obec, ktorá prostredníctvom svojho zastupiteľstva v každej fáze obstarávania územnoplánovacej dokumentácie rozhoduje o ďalšom postupe a schvaľuje spracované návrhy dokumentácie. Navyše majú obce v Českej republike zabezpečiť splnenie kvalifikačných požiadaviek tiež zmluvne s fyzickou osobou, ktorá má osvedčenie o osobitnej odbornej spôsobilosti podľa osobitného právneho predpisu a spĺňa kvalifikačné požiadavky vzdelania a praxe.

Pokiaľ je obstarávateľom iný subjekt ako obec, pre ktorú je územnoplánovacia dokumentácia obstarávaná, český stavebný zákon ustanovuje povinnosť spolupráce. Návrh zadania, pokyny pre spracovanie návrhu územného plánu spracováva obstarávateľ v spolupráci s určeným zástupcom obce, pre ktorú sa územnoplánovacia dokumentácia obstaráva. Obstarávateľ má povinnosti poslať tejto obci návrh zadania územného plánu a oznámiť jej miesto a dobu konania spoločného rokovania o návrhu územného plánu. Občania danej obce, sú informovaní o verejných fázach procesu obstarávania (verejné prejednávanie konceptu územného plánu a verejné prejednávanie návrhu územného plánu) na úradnej tabuli obce, čo zabezpečuje obstarávateľ.

Z ustanovení českého stavebného zákona z roku 2006 vyplýva, že sa v ňom posilnila úloha obcí v územnom plánovaní. Toto posilnenie spočíva v silnejšom postavení obecných zastupiteľstiev v danom procese. Oproti predchádzajúcej právnej úprave môžu pri územnoplánovacej činnosti lepšie hospodáriť s finančnými [2] prostriedkami, ktoré na zabezpečenie územnoplánovacej dokumentácie vynakladajú a samé rozhodovať o dĺžke procesu obstarávania. Tieto možnosti sú zakotvené vo fáze konceptu, ktorý je spracovávaný fakultatívne. Ide o výhodu najmä pre malé obce, kde nie je potrebné spracovávať variantné riešenia územného plánu. Proces obstarávania sa v tomto prípade zlacňuje a skracuje. Navyše môžu obce využiť územno-analytické podklady obcí, spracovávaných obecným úradom s rozšírenou pôsobnosťou z prostriedkov štátneho rozpočtu. Taktiež majú možnosť spojiť vydávanie územného plánu a regulačného plánu. Charakterom regulačného plánu v zastavanom území ako hromadného územného rozhodnutia a možnosť tretích subjektov požiadať o vydanie regulačného plánu má obec možnosť rozhodnúť o verejnej infraštruktúre na svojom území a tým umožniť ďalší rozvoj obce, aj keď sama na vybudovanie verejnej infraštruktúry nemá finančné prostriedky. Český stavebný zákon zakotvuje tzv. plánovaciu zmluvu, ktorou má obec pri vydávaní regulačného plánu na žiadosť možnosť so žiadateľom uzavrieť a podmieniť uzavretím vydanie požadovaného regulačného plánu. V tejto zmluve dohodne obec podmienky spoluúčasti žiadateľa o vydanie regulačného plánu na vybudovanie novej alebo na úpravách existujúcej verejnej infraštruktúry. Možno konštatovať, že pre obce je obstarávanie plánovacej dokumentácie napriek finančnej náročnosti výhodou.[3] Schválený územný plán poskytuje návod pre rozhodovanie súkromného sektoru o možných investíciách do rozvoja obce, súčasne je významným podkladom na získanie verejných finančných prostriedkov. Obce a ich orgány v procese územného plánovania vystupujú opakovane, pričom ich jednotlivé úkony alebo rozhodnutia postupne smerujú k výslednému aktu, ktorým je vlastný nástroj územného plánovania. S ohľadom na to, že orgánom ktorý územný plán obstaráva, je spravidla úrad územného plánovania odlišný od obecného úradu obce, pre ktorú je územný plán obstarávaný, je zrejmé, že na územnom pláne tej ktorej obce sa nepodieľajú iba orgány tejto obce, ale podieľajú sa na ňom spravidla tiež orgány inej obce.[4]

Pre malé obce, ktoré nemajú z rôznych dôvodov schválený územný plán, zakotvuje stavebný zákon možnosť nechať si vymedziť zastavané územie, ktoré podobne ako územný plán uľahčuje rozhodovanie investorov o potenciálnych investíciách. Vymedzené zastavané územie v intraviláne však nemôže celkom nahradiť územný plán.

Obce v Rakúsku zohrávajú významnú úlohu v procese miestneho územného plánovania.[5] Stavebný zákon v Rakúsku zveruje obciam právo obstarávať v originárnej pôsobnosti v medziach spolkových a krajinských zákonoch a nariadení záležitosti miestneho územného plánovania. Túto právomoc vykonávajú obce na vlastnú zodpovednosť, samostatne, to znamená bez záväznosti pokynov nadriadených orgánov a bez možnosti podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu obce k akémukoľvek neobecnému správnemu orgánu.

V Rakúsku je celkom 2357 obcí, z toho približne 25% predstavujú obce do 1000 obyvateľov, 65% rakúskych obcí tvorí od 1000 do 5000 obyvateľov.

Obce v Rakúsku sú v zmysle zemských zákonov o organizácii území splnomocnené na:

– vydávanie miestnych konceptov rozvoja, plánov využitia plôch a zastavaných plánov,

– vyhlásenie stavebnej uzávery pri príležitosti vydania nového alebo na zmenu existujúceho plánu využitia plôch,

– stanovenie plôch vyhradených pre potreby verejnosti,

– uzavretie zmlúv za účelom zastavania.

Obce tu v rámci miestneho územného plánovania okrem opatrení výsostnej povahy prijímajú tiež súkromnoprávne opatrenia. Oba druhy opatrení spolu úzko súvisia. Niektoré krajinské zákony o územnom plánovaní, resp. o organizácii územia priamo stanovia, že investície a finančné podpory územných opatrení je možné priamo realizovať len v súlade so stanovenými cieľmi organizácie územia a schváleným programom územného rozvoja.

Obce svojím rozhodovaním zásadne ovplyvňujú budúce priestorové usporiadanie v obci, nakoľko rozhodujú o tom, ktoré obecné pozemky budú zastavané a ktoré zostanú nezastavané. K tomu im slúži niekoľko nástrojov. Jedným z nich sú opatrenia slúžiace na podporu reálneho zastavania pozemkov určených na zastavanie. Dôvodom pre takéto opatrenia je snaha znížiť vysoký podiel plôch určených na zastavanie a zabezpečiť skutočné využitie stavebných pozemkov na zastavanie.[6] Niektoré krajinské zákony tak zakotvujú obmedzenú lehotu na zastavanie stavebného pozemku. V prípade, že počas tejto zákonnej lehoty nedôjde k zastavaniu, z pozemku sa automaticky stáva pozemok nezastaviteľný, a to bez nároku vlastníka pozemku na náhradu škody. Významnú úlohu obce ďalej plnia vo vzťahu k územnému plánovaniu ako pozemkoví vlastníci. Táto úloha spočíva najmä v zabezpečení vhodných pozemkov na účely bytovej a sídelnej výstavby, ale taktiež na účely vzniku rekreačných alebo naopak priemyselných zón.[7]

RESUMÉ

Územné plánovanie je komplexná a odborná činnosť, ktorá musí zohľadňovať celý rad súkromných, ale predovšetkým verejných záujmov. Preto si štát ponecháva určitú minimálnu možnosť dohľadu nad plánovaním územného rozvoja v obciach, aby bolo možné zabezpečiť náležitú ochranu verejných záujmov a koordinovať územný rozvoj na nad regionálnou úrovňou. Postavenie a postup obcí a ich orgánov v daných procesoch sa v jednotlivých fázach spravidla striedajú výkony delegovanej štátnej správy a pôsobnosti originárnej. Zákonodarca sa tak snažil odlíšiť na jednej strane situácie, kedy obec rieši otázky a úlohy autonómnej povahy, a na strane druhej potom vymedzil tie postupy, pre ktoré je potrebný výkon štátnej správy. Podľa môjho názoru je daná kombinácia vhodná, nakoľko ide o procedúru, ktorú za daných okolností nie je zrejme možné nastaviť inak.

Územné plánovanie vzhľadom na svoju komplexnosť vyžaduje, aby orgány územného plánovania vychádzali zo všetkých relevantných podkladov. V tejto súvislosti by bolo v rámci úvah de lege ferenda vhodné, zriadenie osobitnej databázy informácií a podkladov, ktoré by obsahovali vždy aktuálne údaje o stave územia, jeho hodnotách, obmedzeniach využívania a pod. Nový stavebný zákon by mal obsahovať ustanovenia o územno-analytických podkladoch, ktoré by sa zakladali obligatórne. Ďalej je možné odporučiť, aby nová právna úprava zakotvila v čo najširšej možnej miere spôsoby účasti verejnosti, ale takisto aby bola účasť verejnosti v praxi dôsledne uplatňovaná.P

Autor
JUDr. Ing. Branislav Cepek PhD.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_20.pdf

Ak teória práva životného prostredia hovorí v súvislosti s územnou samosprávou, dovolím si zamerať sa len na špecifické roviny, ktoré sa bezprostredne týkajú konkrétneho nástroja ekologickej politiky – územného plánovania a konkrétnej územnosprávnej jednotky – obce.

Zaujímavosťou oboch je, že v nich sa snúbi hybridnosť vo výkone úloh samosprávy a štátnej správy.

Obec vystupuje v rámci starostlivosti o životné prostredie ako verejnoprávny orgán. Podľa predpisov verejného práva vystupuje obec ako nositeľ verejnej moci alebo ako osoba bez verejnomocenských oprávnení. V prvej spomínanej oblasti zabezpečuje logicky výkon úloh miestnej štátnej správy, v tej druhej zas realizáciu samosprávnych úloh, no nevyhne sa výkonu úloh ako dotknutý orgán, ďalej ako napr. vlastník pozemku alebo aj v mnohých iných pozíciách.

Judikatúra hovorí, že verejnoprávny aspekt je nadradený nad súkromnoprávny predpis. Povinnosť obce vybudovať miestnu komunikáciu nevyplýva zo žiadneho súkromnoprávneho predpisu, preto ju na návrh vlastníka stavby (pozemku) nemôže uložiť svojim rozhodnutím súd. Zo zákona vyplýva, že všetky naznačené otázky plánovania, výstavby a užívania miestnych komunikácií nie sú inštitútom súkromného práva, ale ide o verejnoprávne oprávnenia, ktoré nemožno zakladať, meniť alebo rušiť na základe jednostranných alebo dvojstranných úkonov subjektov práva. V občianskom súdnom konaní nemožno teda prejednávať a rozhodovať veci upravené zákonom verejného práva (tu zákonom o pozemných komunikáciách), ktoré majú byť prejednané v konaní vykonanom podľa všeobecných predpisov o správnom konaní alebo zákona c. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku; nebolo teda možné vydať rozhodnutie o tom, že žalovaná obec je povinná „zriadiť prístupovú komunikáciu a vystavať miestnu komunikáciu k rodinnému domu žalobcov“.1

Právne zakotvenie pôsobností

Obec a samosprávny kraj zabezpečujú plnenie svojich úloh z vlastných rozpočtov. Na prenesený výkon štátnej správy sa im poskytujú prostriedky štátneho rozpočtu podľa osobitného zákona.[

Ak zákon pri úprave pôsobnosti obce alebo vyššieho územného celku (samosprávneho kraja) neustanovuje, že ide o prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce alebo vyššieho územného celku (samosprávneho kraja).

Obec v rámci výkonu samosprávy okrem iného obstaráva a schvaľuje územnoplánovaciu dokumentáciu sídelných útvarov a zón, koncepciu rozvoja jednotlivých oblastí života obce, obstaráva a schvaľuje programy rozvoja bývania a spolupôsobí pri utváraní vhodných podmienok na bývanie v obci.[4]

Je potrebné mať na mysli, že táto samosprávna právomoc obce má svoje medze. O tom hovorí aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky: Normotvornú právomoc podľa čl. 68 Ústavy Slovenskej republiky môže obec uplatniť kedykoľvek, bez splnomocnenia v zákone. Túto právomoc nemôže obec uplatňovať v neobmedzenej miere na úpravu všetkých spoločenských vzťahov existujúcich v územnom obvode orgánu územnej samosprávy. Normotvornú právomoc môže uplatňovať len v tej časti správy svojich vnútorných vecí, ktorou realizujú územnú samosprávu podľa čl. 65 Ústavy Slovenskej republiky.

Nemožno zamieňať reguláciu a realizáciu spoločenských vzťahov patriacich do pôsobnosti štátnej správy alebo zákonom vyhradeným určitému orgánu štátnej správy s reguláciou a realizáciou spoločenských vzťahov patriacich do pôsobnosti územnej samosprávy.

Podľa čl. 68 Ústavy Slovenskej republiky: „Vo veciach územnej samosprávy môže obec vydávať všeobecne záväzné nariadenia.“ Podľa čl. 71 ods. 2 prvá veta ústavy: „Pri výkone štátnej správy obec môže vydávať na základe zákona v rámci svojej územnej pôsobnosti všeobecne záväzné nariadenia, ak je na to splnomocnená zákonom.“ [5]

Základným predpisom vymedzujúcim orgány štátnej správy a ich kompetencie na úseku tvorby a ochrany životného prostredia je zákon 525/2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie. V tomto zákone sú teda uvádzané kompetencie výlučne štátno-správne. V § 1 zákon hovorí, že štátnu správu starostlivosti o životné prostredie vykonávajú obce v rozsahu ustanovenom osobitnými predpismi. Za tieto predpisy priamym odkazom považuje zákon o odpadoch, zákon o vodách, zákon o ochrane ovzdušia, zákon o poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia, zákon o ochrane prírody a krajiny, zákon o rybárstve, zákon o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a zákon o regulácii v sieťových odvetviach. Nepochybne môžeme tento výpočet právnych predpisov považovať za demonštratívny. Zákon č. 50/ 1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku je predpisom, ktorý nepochybne upravuje kompetencie obce pri výkone štátnej správy. Zákonodarca pri výpočte predpisov v odkaze mohol mať na mysli pochybnosť priamej súvislosti územného plánovania s tvorbou a starostlivosťou o životné prostredie.

Dôkazom toho, že o tejto súvislosti, ktorá je nepochybne priama, nemožno mať ani najmenšie pochyby, je samotná definícia územného plánovania. Samotný zákon hovorí, že územným plánovaním sa sústavne a komplexne rieši priestorové usporiadanie a funkčné využívanie územia, určujú sa jeho zásady, navrhuje sa vecná a časová koordinácia činností ovplyvňujúcich životné prostredie, ekologickú stabilitu, kultúrno-historické hodnoty územia, územný rozvoj a tvorbu krajiny v súlade s princípmi trvalo udržateľného rozvoja.[6] Priestorové usporiadanie a funkčné využívanie územia je komplexný proces vzájomného zosúlaďovania požiadaviek hospodárskych a iných činností človeka v životnom prostredí.[7] [8] Územné plánovanie utvára predpoklady na zabezpečenie trvalého súladu všetkých prírodných, civilizačných a kultúrnych hodnôt v území, najmä si zreteľom na starostlivosť o životné prostredie a ochranu jeho hlavných zložiek – pôdy, vody a ovzdušia.

Význam teda naznačuje vplyv priestorového usporiadania a funkčného využívania územia na životné prostredie. Zákon č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí definuje trvalo udržateľný rozvoj ako taký rozvoj, ktorý súčasným i budúcim generáciám zachováva možnosť uspokojovať ich základné životné potreby a pritom neznižuje rozmanitosť prírody a zachováva prirodzené funkcie ekosystémov. Je rovnováhou medzi sociálnymi a ekonomickými záujmami pri zachovávaní ekologických požiadaviek. Z princípov trvalo udržateľného rozvoja by mala vychádzať každá ľudská činnosť, aj územné plánovanie.[9]

V podmienkach územia Slovenskej republiky sa územné plánovanie objavilo formou právneho zakotvenia v období predmníchovskej republiky; boli vydané predpisy o regulačných plánoch obcí a miest, ktoré požadovali určité obmedzenia a bránili špekuláciám a roztrieštenosti výstavby. Boli to však opatrenia reštrikčného charakteru a zabraňovali voľnosti výstavby a tak aj účinok týchto predpisov bol zanedbateľný. Až po roku 1945 sa aj u nás začali vytvárať podmienky na postupné prechádzanie na plánovitú výstavbu sídlisk. V tomto sú začiatky uplatňovania princípov moderného urbanizmu a krajinného plánovania (priestorového, rajónneho, regionálneho). Prvým zákonom bol zákon č. 280/1949 Zb. o územnom plánovaní, ktorý bol dôležitým krokom k modernému územnému plánovaniu. Tento zákon nezohľadňoval potrebu ochrany životného prostredia, územné plány patrili do rezortu stavebného priemyslu alebo rezortu štátneho plánovania. Táto právna úprava sa zamerala výlučne na výstavbu miest a obcí, teda na vlastnú urbanistiku a nezohľadňovala ďalšie potreby, dokonca ani ekonomické a tým menej úsek tvorby a ochrany životného prostredia. Istým vylepšením už bol ďalší zákon o územnom plánovaní a to zákon č. 84/1958 Zb. Avšak až v roku 1976 vychádza ucelený zákon, ktorý platí dodnes s najnovšími novelami a to práve už s uprednostnením a na prvom mieste uvedeným princípom ochrany a tvorby životného prostredia. [10]

Problematika hraníc medzi kompetenciami verejnoprávnymi a súkromnoprávnymi je obzvlášť v správnom práve veľmi ťažko rozlíšiteľná. Rozhoduje historický vývoj a zreteľ účinnosti. Medzi súkromným a verejným právom je pásmo spornej právnej povahy (tzv. hybridné pásmo). Verejná správa je inštitútom verejnoprávnym. Verejná správa ako správa verejných záležitostí je správou vo verejnom záujme a subjekty, ktoré ju vykonávajú, ju realizujú ako právom uloženú povinnosť, a to z titulu svojho postavenia ako verejnoprávnych subjektov. Súkromná správa je na rozdiel od toho správou súkromných záležitostí, vykonávaná v súkromnom záujme, vykonávajú ju súkromné osoby, sledujúce určitý vlastný cieľ a riadiace sa pritom vlastnou vôľou. Z pohľadu súčasných vývojových tendencií možno konštatovať, že sa postupne stierajú rozdiely medzi verejným a súkromným právom, pričom je zreteľná tendencia rozširovania oblasti práva verejného. V tejto súvislosti je zaujímavé vymedzenie vzťahu súkromného a verejného práva u teoretika ústavného práva Filipa: „ Základom pre členenie na súkromné a verejné právo je sloboda, dôstojnosť a rovnosť jednotlivca na jednej strane a možnosť konania verejnej moci len na základe zmocnenia na strane druhej.“ [11]

Štátno – správna a samosprávna kompetencia obce sa prelína v jednotlivých fázach a krokoch územného plánovania. Konkrétne teda obstarávanie územného plánu obce je výkonom úloh obce ako štátneho orgánu, zatiaľ čo schvaľovanie a vydávanie územného plánu sú postupmi obce ako samosprávnej jednotky (vo všeobecne záväznom nariadení, ktorým sa vyhlasuje záväzná časť územného plánu obce, resp. územného plánu zóny).

Všetky obce v Českej republike sú síce vybavené pôsobnosťou samostatnou, no taktiež pôsobnosťou prenesenou. Líšia sa však čo do rozsahu tejto im zverenej prenesenej pôsobnosti (stupeň poverenia). To znamená, že obec druhého typu (tzv. dvojková obec alebo obec s povereným obecným úradom) ma na viac zverenú prenesenú pôsobnosť aj v takých otázkach, ktoré neprináležia obci „jedničkovej“. Ďalším stupňom poverenia je obec s rozšírenou pôsobnosťou, tzv. trojková.[12]

Keďže sa v slovenských podmienkach na rozdiel od českých nerozlišuje medzi obcami „obyčajnými“ a „obcami s rozšírenou pôsobnosťou“, česká obec sa musí obrátiť na miestne príslušný úrad územného plánovania pri zabezpečovaní územnoplánovacej dokumentácie; zatiaľ čo akákoľvek slovenská obec zabezpečuje obstarávanie územnoplánovacích podkladov a územnoplánovacej dokumentácie „sama“, no prostredníctvom odborne spôsobilej osoby. Akúsi substitúciu „dvojkovej“ a „trojkovej“ obce v slovenských podmienkach tvorí zverenie časti kompetencií pri obstarávaní územnoplánovacej dokumentácie samosprávnemu kraju (zákonom označovaný ako úrad územného plánovania tam, kde ním nie je obec), najmä z dôvodu nedostatku odbornej spôsobilosti.

Obec vo všeobecnosti má nasledovné kompetencie pri obstarávaní územnoplánovacej dokumentácie:

1. o tom, že má byť obstarávaný územný plán, rozhoduje daná obec prostredníctvom zastupiteľstva – ako orgán samosprávny,

2. zadanie schvaľuje obecné zastupiteľstvo rozhodnutím, tým na základe spracovaných prieskumov a rozborov stanovuje základný rámec a podmienky pre spracovanie konceptu územnoplánovacej dokumentácie. Týmto zadaním vystupuje opäť ako orgán samosprávny,

3. po predchádzajúcom posúdení návrhu územného plánu vedie tzv. Konanie o územnom pláne – v pôsobnosti prenesenej. V tomto konaní sa zohľadňujú príslušné stanoviská, námietky a pripomienky,

4. takýto návrh môže obecné zastupiteľstvo akceptovať alebo vrátiť s pokynmi na dopracovanie – tu vykonáva pôsobnosť samostatnú.

Obec ako orgán územného plánovania pri obstarávaní územného plánu obce v plnom rozsahu zodpovedá za:

1. prípravné práce,

2. zadanie, v ktorom obecné zastupiteľstvo na základe spracovaných prieskumov a rozborov stanovuje základný rámec a podmienky pre spracovanie konceptu územnoplánovacej dokumentácie,

3. verejné prerokovanie konceptu, vyhodnotenie pripomienok a stanovísk a opätovné prerokovanie s tými, ktorých stanovisko a pripomienky ku konceptu neboli zohľadnené,

4. verejné prerokovanie návrhu územného plánu, vyhodnotenie pripomienok a stanoviska opätovné prerokovanie s tými, ktorých stanoviská a pripomienky ku konceptu neboli zohľadnené,

5. žiadosť o posúdenie návrhu územného plánu podľa § 25 zákona o územnom plánovaní a stavebnom poriadku,

6. schvaľovanie návrhu územného plánu, [13]

7. vyhlásenie záväznej časti územného plánu všeobecne záväzným nariadením obce,

8. uloženie schváleného územného plánu obce,

9. udržiavanie aktuálneho stavu územnoplánovacej dokumentácie.[14]

Nepochybnú záväznosť a rozhodujúci význam pri stavebnej a inej činnosti vyjadruje judikatúra. V konkrétnom prípade hovorí, že ak je pozemok určený územným plánom (územným rozhodnutím) na výstavbu rodinného domčeka, potom sama stavba garáže na tomto pozemku, aj keby sa uskutočnila na základe stavebného povolenia, nemení nezastavený stavebný pozemok (§ 490 ods. 2 O. z.) na pozemok zastavaný. Charakter pozemku určuje územný plán (územné rozhodnutie) a nie jeho momentálne určenie.[15]

Obce nemajú povinnosť mať územnoplánovaciu dokumentáciu, je však žiaduca. Dôvodom, prečo zákon povinnosť zakotvuje len obciam s počtom obyvateľov nad 2000, resp. za ďalších podmienok je, že takéto obce sú spravidla obcami menšími a teda rozvíjajúcimi hospodárske aktivity v menšej miere ako tie, ktoré už túto povinnosť majú.

Jedným z dôvodov z praxe hovoriaci v prospech územnoplánovacej dokumentácie je fakt, že proces získania stavebného povolenia je urýchlený o 30 dní, ak obec má vypracovaný územný plán. To z logického dôvodu, že je potrebné vyjadrenie menšieho poctu subjektov, pretože tieto už svoje stanoviská podali pri obstarávaní územnoplánovacích dokumentov.

Zákon dokonca umožňuje dvom alebo viacerým obciam obstarať spoločný územný plán, čo je najmä z finančného hľadiska omnoho menej náročné. Tieto môžu využiť ďalšiu výhodu, ktorou je to, že koncept územného plánu nie je potrebné spracovať, ak ide o územný plán obce s menej ako 2 000 obyvateľmi. Ďalším uľahčením pre takéto obce je skutočnosť, že územný plán obce možno spracovať s podrobnosťou územného plánu zóny a tým vlastne zlúčiť obidva stupne územných plánov do jedného.

V praxi takáto koordinácia pri vytváraní spoločných územných plánov obcí resp. zón môže sa vyskytnúť v podmienkach veľkých miest s okolitými obcami za účelom aglomeračných najmä priemyselno – hospodárskych aktivít.

V praxi obec ako taká nevníma pôvod svojich právomocí. Nerozlišuje originárnosť či odvodenosť svojich úloh. Keď je obec vlastníkom pozemku, ktorý je strategicky územným plánom vyčlenený ako použiteľný pre cestnú komunikáciu, vzhliada na túto skutočnosť len pozitívne. V praxi teda zosúladí tieto záujmy a napriek tomu, že má právne rovnaký obsah práv ako akýkoľvek iný vlastník, je logické, že záujem obce sa bude líšiť od záujmu akejkoľvek inej právnickej osoby ako aj fyzickej osoby. Obec teda v realite zosúladí záujem, ktorý sleduje najmä územným plánovaním a tak vystupuje ako jednotný správny orgán, paradoxne. Otázka napr. vylúčenia z pojednávania pre prípadný konflikt záujmov je len teoretickou rovinou. Iste, právno-teoretické ošetrenie je nevyhnutné, no napriek tomu prax sa s konfliktami v tomto smere stretáva v minimálnej miere.

Rieši skôr problém odbornosti. Obecné zastupiteľstvo zväčša netvorí dostatok kvalifikovaných osôb zaoberajúcich sa hospodárstvu, spoločnosti a životnému prostrediu vyhovujúcim funkčným rozmiestnením a priestorovým rozmiestnením.P

Autor
Mária Juraševská

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_20.pdf

Ústavný inštitút územnej samosprávy ako demokratickej formy spravovania miestnych záležitostí predstavuje neoddeliteľnú súčasť demokratického a právneho štátu. Ústava Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. v platnom znení) zakotvuje a garantuje právo na miestnu samosprávu a samosprávu vyšších územných celkov vo svojej štvrtej hlave. Miestna samospráva je definovaná ako „ právo a spôsobilosť miestnych orgánov spravovať a riadiť v medziach zákona podstatnú časť verejných záležitostí na vlastnú zodpovednosť a v záujme miestnych obyvateľov.“¹

Základnou organizačnou jednotkou územnej samosprávy je obec, ktorej najvšeobecnejšou úlohou je zabezpečiť miestny výkon verejnej správy a v jeho rámci sa súčasne starať o univerzálny rozvoj svojho územia. Jednou skupinou nástrojov, ktoré slúžia k naplneniu tohto poslania, sú tie, ktorými obec disponuje v režime zákonnej úpravy územného plánovania.^[1] [2]

Územné plánovanie možno charakterizovať ako „ štátom organizovanú činnosť, ktorá slúži k vytváraniu komplexných predpokladov pre budúce funkčné usporiadanie a využitie územia.“ „ V súlade s úlohami a zámermi rozvoja krajiny a na základe prieskumov prírodných, demografických, kultúrnych, ekonomických a technických podmienok rieši celkové usporiadanie daného územia tak, aby sa vytvoril organický a ďalšieho rozvoja schopný celok, zabezpečil vzájomný súlad všetkých územných prvkov a spoločenských záujmov a tým i predpoklady pre harmonické uspokojovanie požiadaviek obyvateľov na bývanie, prácu, kultúru a zotavenie.

Právny rámec územného plánovania je daný zákonom č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v platnom znení (ďalej len „stavebný zákon“) a vykonávacou vyhláškou Ministerstva životného prostredia SR č. 55/2001 Z. z. o územnoplánovacích podkladoch a územnoplánovacej dokumentácii v platnom znení.

Vychádzajúc z ustanovenia § 1 stavebného zákona, cieľom územného plánovania je sústavne a komplexne riešiť priestorové usporiadanie a funkčné využívanie územia, navrhovať časovú a vecnú koordináciu činností ovplyvňujúcich životné prostredie, územný rozvoj a tvorbu krajiny v súlade s princípmi trvalo udržateľného rozvoja. Pôvodná úloha „vecne a časovo koordinovať výstavbu“ tak bola upriamená v prospech ochrany životného prostredia. „ ^[3] [4]

Prostredníctvom územného plánovania dochádza k objektivizácii predstáv o budúcom využití a usporiadaní určitého územia na základe koordinácie rôznych verejných záujmov, ktoré sú v procese územného plánovania uplatňované. Ochrana životného prostredia je z nich najvýznamnejším, nie však jediným záujmom, ktorý by bez ďalšieho vylučoval možnosť rešpektovania ostatných verejných záujmov. V územnom plánovaní nachádzajú uplatnenie aj súkromné individuálne záujmy za predpokladu, že sú v súlade so záujmami verejnými. Vo vzťahu k životnému prostrediu sa majú nielen vylúčiť alebo obmedziť preň nepriaznivé zásahy pri predpokladanom budúcom využití územia, ale tiež navrhnúť opatrenia, ktoré by mohli existujúci stav životného prostredia v tomto území zlepšiť, napr. určením asanačných, rekonštrukčných, rekultivačných a podobných zásahov.“^[5]

V území by sa tak mali vykonávať iba činnosti, ktoré ho neprimerane nezdevastujú, ale ho uchovajú pre ďalšie generácie v nezmenenom alebo lepšom, nie však horšom stave. K naplneniu tohto cieľa je nevyhnutné poznať hranice (medze) únosnosti rozvoja a trendov vývoja územia, aby územné plánovanie mohlo vytvoriť predpoklady pre šetrné využívanie prírodných zdrojov s ohľadom na životné prostredie.^[6]

V demokratickej spoločnosti má územné plánovanie predovšetkým regulačnú úlohu. Nemá donucovací charakter, ale smeruje k stanoveniu určitých limitov a regulatívov, ktoré umožnia istú mieru voľnosti súčasne so zamedzením nežiaduceho vývoja.

Územné plánovanie ako koncepčná činnosť dlhodobého charakteru má širokospektrálny rozmer – zaoberá sa zástavbou sídiel, technickou a dopravnou infraštruktúrou, odpadovým hospodárstvom, prírodnými a krajinnými prvkami. Práve z tohto dôvodu je vzájomné zladenie riešení jednotlivých sektorov pomerne náročné. Za účelom naplnenia vyššie spomínaného cieľa územného plánovania je preto nesmierne dôležité v rámci územnoplánovacej činnosti klásť dôraz na odbornosť, dôslednosť, predvídavosť a maximalizovať zohľadnenie názorov a pripomienok všetkých zainteresovaných subjektov.

Primárna zodpovednosť za územné plánovanie leží na samospráve, čo však nevylučuje zúčastnenie sa ďalších subjektov na tomto procese. Územné plánovanie na miestnej úrovni má osobitný význam pre záverečné výsledky komplexného plánovania rozvoja. Na miestnej úrovni tvoria rozhodnutia o územnom plánovaní zvolení zástupcovia a súčasne na miestnej úrovni sa uskutočňuje jeho realizácia.

Úlohy územného plánovania sa zabezpečujú fungovaním informačného systému, územnoplánovacou činnosťou a rozhodovaním v územnom konaní. Základné nástroje napĺňania týchto úloh predstavujú územnoplánovacie podklady, územnoplánovacia dokumentácia a územné rozhodnutia. V tomto kontexte kľúčovú úlohu obce v procese územného plánovania vymedzuje zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov v § 4 ods. 3 písm. j): (obec) obstaráva a schvaľuje územnoplánovaciu dokumentáciu sídelných útvarov a zón, koncepciu rozvoja jednotlivých oblastí života obce, obstaráva a schvaľuje programy rozvoja bývania a spolupôsobí pri utváraní vhodných podmienok na bývanie v obci.

Obstarávanie územnoplánovacej dokumentácie (ďalej len „ÚPD) je podľa stavebného zákona (§17) povinnosťou orgánov územného plánovania, ktoré sú povinné obstarať ju v súlade s potrebami územného rozvoja a starostlivosti o životné prostredie v primeranom a hospodárnom rozsahu. Orgánmi územného plánovania sú obce, samosprávne kraje a krajské stavebné úrady. Obce a ich orgány vystupujú v územnoplánovacom procese opakovane, pričom ich jednotlivé úkony, resp. rozhodnutia postupne smerujú k výslednému aktu, ktorým je samotný nástroj územného plánovania – územný plán.^[7]

Územný plán obce tak predstavuje strategický dokument, ktorého cieľom je „vytvoriť syntézu výsledkov jednotlivých územnoplánovacích podkladov tak, aby niekedy aj za cenu drobných ústupkov a kompromisov bol schválený taký dokument, ktorý vytvorí v maximálnej miere predpoklady pre územný trvalo udržateľný rozvoj sídla.“^[8]

Obec zabezpečuje obstarávanie územnoplánovacích podkladov a ÚPD prostredníctvom odborne spôsobilej osoby, ktorej spôsobilosť overuje Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR a vedie register týchto osôb. Podnet k obstaraniu ÚPD môže byť vlastnou iniciatívou obce, ale taktiež môže pochádzať od iných orgánov štátnej správy a obcí alebo fyzických a právnických osôb. Výber zhotoviteľa/spracovateľa územného plánu podlieha režimu zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní v platnom znení.

Stavebný zákon obsahuje podrobnú reguláciu celej procedúry obstarávania územnoplánovacej dokumentácie v § 16 až 25. Prvotnú fázu predstavujú prípravné práce vykonávané obstarávateľom, ktoré spočívajú vo zverejnení oznámenia o začatí obstarávania ÚPD, sústredením potrebných podkladov, určením účelu a predmetu ÚPD a určením hraníc riešeného územia. Ďalšia etapa – prieskumy a rozbory majú stanoviť možnosti a stav priestorového usporiadania a funkčného využitia územia a identifikovať problémy a strety záujmov. Následne obstarávateľ v spolupráci so samosprávou určí hlavné ciele a požiadavky kladené na ÚPD spolu s uvedením jej formy, rozsahu a obsahu, ktoré súhrnne možno označiť ako zadanie. Táto fáza obstarávania prvýkrát vytvára priestor pre participáciu verejnosti v rámci pripomienkového konania. Fyzické osoby, občianske združenia, odborné organizácie, dotknuté orgány štátnej správy, samosprávne kraje a susediace obce sú oprávnené vzniesť voči návrhu zadania pripomienky v lehote 30 dní od jeho zverejnenia. Po schválení zadania orgánom územného plánovania vypracuje spracovateľ koncept – prvú verziu územného plánu vo viacerých variantoch. Na základe verejného prerokovania vydá obstarávateľ súborné stanovisko, v ktorom posúdi splnenie požiadaviek zadania, uvedie optimálny variant riešenia a pokyny na spracovanie návrhu ÚPD.

Návrh predstavuje finálny produkt územného plánovania, spravidla najpravdepodobnejšiu a najadekvátnejšiu verziu riešenia. V návrhu je už jednoznačne definované priestorové usporiadanie a funkčné využitie územia. Obec je povinná predložiť návrh územného plánu príslušnému krajskému stavebnému úradu za účelom preskúmania jeho súladu so záväznou časťou schváleného územnoplánovacieho dokumentu vyššieho stupňa, ako aj posúdenia, či obsah návrhu a postup jeho obstarania a prerokovania sú v súlade s právnymi predpismi.^[9] Proces tvorby územnoplánovacej dokumentácie završuje schválenie návrhu územného plánu obecným (mestským) zastupiteľstvom a vyhlásenie jeho záväzných častí všeobecne záväzným nariadením.

Realizácia úloh územného plánovania má v prevažnej väčšine prípadov bezprostredný dopad na životné prostredie, preto je samozrejmé, že jeho ochrana sa prelína celým procesom územného plánovania. Ochrana je zaistená jednak povinnosťou spracovateľa, resp. obstarávateľa riadiť sa príslušnými ustanoveniami stavebného zákona a predpisov na ochranu životného prostredia, ktorý by ich prípadným neakceptovaním riskoval neprijatie a nutnosť prepracovania predložených návrhov. Nemenej dôležité je posúdenie zadania a návrhu ÚPD nadriadeným orgánom územného plánovania a stanoviská orgánov ochrany životného prostredia ako dotknutých orgánov štátnej správy, ktorí môžu presadiť dosiaľ neakceptované požiadavky na ochranu životného prostredia. A napokon, územnoplánovací proces je plne verejný, všetky dokumenty sú predkladané na pripomienkovanie verejnosti a koncept ÚPD sa prerokováva na verejnom zasadnutí, čím sa vytvára široký priestor pre verejnú kontrolu súladu predloženej dokumentácie s právnymi predpismi na ochranu životného prostredia.^[10]

Proces obstarávania územnoplánovacej dokumentácie charakterizuje pomerne nízka spoluúčasť občanov a záujmových združení. V súvislosti s touto problematikou je potrebné vyvinúť zvýšené úsilie zo strany orgánov územného plánovania, pretože je v záujme jednotlivých fyzických a právnických osôb starať sa o ochranu vlastného životného prostredia. Včasným zapojením dotknutých občanov a záujmových združení do tohto procesu sa urýchli a skvalitní územnoplánovacia príprava a predíde sa dodatočným a nežiaducim sťažnostiam a pripomienkam komplikujúcim neskôr celý proces realizácie zámerov schválenej územnoplánovacej dokumentácie.

Tvorba územného plánu je komplikovaný a dlhodobý proces presahujúci rámec života jednej, ale i viacerých generácií, preto si v prvom rade vyžaduje profesionálny prístup a kontinuitu konania obce bez ohľadu na konkrétnu politickú reprezentáciu. To zdôrazňujem predovšetkým v súvislosti s dĺžkou funkčného obdobia volených predstaviteľov samosprávy a časovým trvaním tvorby ÚPD. Dĺžka procesu tvorby územného plánu je determinovaná viacerými faktormi – veľkosťou obce, problémovosťou riešeného územia, odbornosťou spracovateľa a celkovým prístupom zainteresovaných účastníkov. Neoficiálne štatistiky konštatujú, že tvorba územného plánu stredne veľkej obce trvá v rozhraní troch až piatich rokov.^[11]

Významným stimulom pre spracovanie územnoplánovacej dokumentácie obcí je možnosť získania dotácií a grantov podmieňovaná práve existujúcou ÚPD. Rozhodovanie obce o potrebe spracovania ( nového ) územného plánu je však do značnej miery ovplyvnené možnosťami obecného rozpočtu, pretože podľa stavebného zákona náklady na obstaranie ÚPD uhrádza obstarávateľ – teda obec. Vzhľadom na finančnú náročnosť obstarania ÚPD a rozpočtové možnosti najmä menších obcí stáva sa tvorba územného plánu ťažko realizovateľná. V tomto kontexte čoraz silnejšie postavenie zaujímajú investori (investičné skupiny), ktorí sú na jednej strane iniciátormi obstarávania územného plánu a značne finančne participujú na úhrade obstarávacích nákladov, na strane druhej dôrazne presadzujú pri jeho tvorbe svoje investičné zámery, preto je nanajvýš dôležité zabezpečiť a kontrolovať, aby sa súkromné záujmy nepresadzovali na úkor verejného záujmu.

Cieľovým poslaním územného plánovania je koordinovať a harmonizovať municipálne a vyššie spoločenské (štátne) záujmy s dosiahnutím optimálneho rozvoja potenciálu riešeného katastrálneho územia v správe samosprávy na báze uplatňovania princípov trvalo udržateľného rozvoja a s dôrazom na starostlivosť o životné prostredie.P

Autor
Mgr. Stanislava Koľová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_20.pdf

V sú-vis-los-ti s oča-ká-va-nou voľ-bou kan-di-dá-tov na sud-cov Ústav-né-ho sú-du Slo-ven-skej re-pub-li-ky sa dis-ku-tu-je naj-mä o navr-ho-va-nom zvý-še-ní kvó-ra z jed-no-du-chej väč-ši-ny pos-lan-cov ná-rod-nej ra-dy na väč-ši-nu ab-so-lút-nu a o no-vých kva-li-fi-kač-ných pred-pok-la-doch sud-cov ús-tav-né-ho sú-du, vrá-ta-ne zvý-še-nia po-ža-do-va-né-ho mi-ni-mál-ne-ho ve-ku zo 40 na 45 ro-kov.

Pod-ľa dô-vo-do-vej sprá-vy k návr-hu no-ve-ly ús-ta-vy mož-no navr-ho-va-ným zvý-še-ním kvó-ra pris-pieť k zvý-še-niu le-gi-ti-mi-ty zvo-le-né-ho kan-di-dá-ta na fun-kciu sud-cu Ústav-né-ho sú-du Slo-ven-skej re-pub-li-ky, zá-ro-veň však ide o sta-no-ve-nie ta-kej vý-šky kvó-ra, kto-rá by nep-red-sta-vo-va-la ri-zi-ko nez-vo-le-nia dos-ta-toč-né-ho poč-tu kan-di-dá-tov na fun-kciu sud-cu Ústav-né-ho sú-du Slo-ven-skej re-pub-li-ky, aké by moh-lo nas-tať pri za-ve-de-ní kvó-ra spo-čí-va-jú-ce-ho v pot-re-be do-siah-nu-tia kva-li-fi-ko-va-nej väč-ši-ny.

Sku-pi-na práv-ni-kov, kto-rá návrh no-ve-ly ús-ta-vy pri-po-mien-ko-va-la, za-stá-va ná-zor, že na voľ-bu kan-di-dá-ta na fun-kciu sud-cu ús-tav-né-ho sú-du by mal byť pot-reb-ný súh-las as-poň troj-pä-ti-no-vej väč-ši-ny všet-kých pos-lan-cov. Dô-le-ži-tosť kva-li-fi-ko-va-nej väč-ši-ny od-ôvod-ni-la tým, že vy-tvá-ra pries-tor pre do-ho-du na kan-di-dá-toch na-prieč ce-lým po-li-tic-kým spek-trom a jej pri-ja-tie od-po-ru-či-la aj Be-nát-ska ko-mi-sia v sta-no-vis-ku č. 877/2017 z 13. mar-ca 2017, pod-ľa kto-ré-ho by voľ-ba ús-tav-ných sud-cov kva-li-fi-ko-va-nou väč-ši-nou umož-ni-la od-po-li-ti-zo-va-nie ce-lé-ho pro-ce-su voľ-by sud-cov, pre-to-že dá-va aj opo-zí-cii vý-raz-né pos-ta-ve-nie v pro-ce-se vý-be-ru.

Be-nát-ska ko-mi-sia správ-ne vy-stih-la pod-sta-tu ce-lé-ho prob-lé-mu v tom, že pro-ces voľ-by kan-di-dá-tov na sud-cov ús-tav-né-ho sú-du je v Slo-ven-skej re-pub-li-ke znač-ne spo-li-ti-zo-va-ný. Sú-čas-ná práv-na úp-ra-va umož-ňu-je vlád-nej väč-ši-ne navr-hnúť a nás-led-ne aj zvo-liť kan-di-dá-tov na sud-cov ús-tav-né-ho sú-du pod-ľa vlas-tné-ho uvá-že-nia. Pred-lo-že-ný návrh no-ve-ly ús-ta-vy zvý-še-ním kvó-ra z jed-no-du-chej väč-ši-ny na väč-ši-nu ab-so-lút-nu v tom-to sme-re nič ne-me-ní.

Nao-zaj by voľ-ba kan-di-dá-tov na sud-cov ús-tav-né-ho sú-du kva-li-fi-ko-va-nou väč-ši-nou vied-la k od-po-li-ti-zo-va-niu ce-lé-ho pro-ce-su? Pri za-ve-de-ní troj-pä-ti-no-vej väč-ši-ny by vlád-na väč-ši-na bo-la nú-te-ná po-kú-siť sa dos-pieť k po-li-tic-kej do-ho-de s opo-zí-ciou, resp. jej čas-ťou, na vzá-jom-nej pod-po-re jed-not-li-vých kan-di-dá-tov na sud-cov ús-tav-né-ho sú-du. Od-hliad-nuc od mož-nos-ti, že ro-ko-va-nie o vzá-jom-nej pod-po-re jed-not-li-vých kan-di-dá-toch me-dzi vlád-nou väč-ši-nou a opo-zí-ciou ne-mu-sí vy-ús-tiť do do-ho-dy, t. j. k zvo-le-niu kan-di-dá-tov po-ža-do-va-nou kva-li-fi-ko-va-nou väč-ši-nou v ná-rod-nej ra-de ne-dôj-de a ús-tav-ný súd zos-ta-ne neob-sa-de-ný, čo lo-gic-ky po-ve-die k váž-nej ús-tav-nej a po-li-tic-kej krí-ze, uzat-vá-ra-ním po-li-tic-kých kom-pro-mi-sov me-dzi vlád-ny-mi a opo-zič-ný-mi pos-lan-ca-mi by sa ce-lý pro-ces voľ-by kan-di-dá-tov na sud-cov ús-tav-né-ho sú-du fak-tic-ky eš-te viac spo-li-ti-zo-val.

Od-po-li-ti-zo-va-nie voľ-by kan-di-dá-tov na sud-cov ús-tav-né-ho sú-du, a tým aj od-po-li-ti-zo-va-nie sa-mot-né-ho ús-tav-né-ho sú-du, ne-ve-die cez zvy-šo-va-nie kvó-ra či za-vá-dzanie kva-li-fi-ko-va-nej troj-pä-ti-no-vej väč-ši-ny. Pod-sta-ta ce-lé-ho prob-lé-mu spo-čí-va v tom, že pri voľ-be kan-di-dá-tov na sud-cov ús-tav-né-ho sú-du sa up-red-nos-tňu-jú zá-uj-my po-li-tic-kých strán pred od-bor-nou a mo-rál-nou in-teg-ri-tou jed-not-li-vých kan-di-dá-tov. Ak má mať pred-met-ná no-ve-la ús-ta-vy zmy-sel, za cieľ by si ma-la klásť od-po-li-ti-zo-va-nie voľ-by kan-di-dá-tov na sud-cov ús-tav-né-ho sú-du, čo sa dá do-siah-nuť pre-dov-šet-kým zme-nou me-cha-niz-mu ich voľ-by. Vý-raz-né od-po-li-ti-zo-va-nie voľ-by kan-di-dá-tov na sud-cov ús-tav-né-ho sú-du by sa da-lo do-siah-nuť aj bez no-ve-li-zá-cie ús-ta-vy, a to jed-no-du-chým vy-pus-te-ním pos-lan-cov ná-rod-nej ra-dy a vlá-dy SR z ok-ru-hu sub-jek-tov op-ráv-ne-ných navr-ho-vať kan-di-dá-tov na sud-cov ús-tav-né-ho sú-du v prís-luš-nom zá-ko-ne. Ak kan-di-dá-tov na sud-cov ús-tav-né-ho sú-du vo-lí, resp. sud-cov me-nu-je po-li-tic-ký or-gán, prá-vo navr-ho-vať kan-di-dá-tov by ma-li mať len ne-po-li-tic-ké sub-jek-ty, t. j. práv-nic-ké or-ga-ni-zá-cie a in-šti-tú-cie (or-gá-ny), resp. ich pred-sta-vi-te-lia, a to na zá-kla-de dôs-led-ných a tran-spa-ren-tných vý-be-ro-vých ko-na-ní, nie ka-ma-rát-skych vzťa-hov či lo-biz-mu.

Pod-ľa navr-ho-va-nej no-ve-ly ús-ta-vy za sud-cu ús-tav-né-ho sú-du by mal byť vy-me-no-va-ný ob-čan Slo-ven-skej re-pub-li-ky, kto-rý je vo-li-teľ-ný do Ná-rod-nej ra-dy Slo-ven-skej re-pub-li-ky, do-sia-hol vek 45 ro-kov, je bez-úhon-ný, má vy-so-koš-kol-ské práv-nic-ké vzde-la-nie dru-hé-ho stup-ňa, je v od-bo-re prá-va všeo-bec-ne uz-ná-va-nou osob-nos-ťou, je naj-me-nej 15 ro-kov čin-ný v práv-nic-kom po-vo-la-ní a je-ho do-te-raj-ší ži-vot dá-va zá-ru-ku, že bu-de svo-ju fun-kciu vy-ko-ná-vať riad-ne, čes-tne, ne-zá-vis-le a nes-tran-ne.

Z uve-de-né-ho je zrej-mé, že no-ve-la ús-ta-vy má pri-niesť dve zá-sad-né zme-ny v kva-li-fi-kač-ných pred-pok-la-doch na sud-cov ús-tav-né-ho sú-du – zvý-še-nie mi-ni-mál-ne-ho ve-ku na 45 ro-kov a zvý-še-nie kva-li-ta-tív-nych po-žia-da-viek na od-bor-nosť a mo-rál-nu in-teg-ri-tu sud-cov ús-tav-né-ho sú-du.

Zvý-še-nie mi-ni-mál-ne-ho ve-ku sud-cu ús-tav-né-ho sú-du v pri-po-mien-ko-vom ko-na-ní na-mie-ta-la sku-pi-na práv-ni-kov, pod-ľa kto-rej ta-ké-to zvý-še-nie ve-ko-vej hra-ni-ce nie je opod-stat-ne-né a ne-bu-de ani prí-nos-né. Pod-ľa ich ná-zo-ru zvý-še-ním tej-to hra-ni-ce bu-de neo-dô-vod-ne-ne za-me-dze-ný prís-tup k fun-kcii sud-cu ús-tav-né-ho sú-du kan-di-dá-tom, kto-rí štu-do-va-li po ro-ku 1989 a moh-li by byť prí-no-som svo-ji-mi ná-zor-mi a skú-se-nos-ťa-mi pri roz-ho-do-va-ní ús-tav-né-ho sú-du.

Zvý-še-nie mi-ni-mál-ne-ho ve-ku sud-cu ús-tav-né-ho sú-du sa nao-zaj ja-ví ako neo-pod-stat-ne-né a hlav-ne neo-dô-vod-ne-né. Vy-šší vek sud-cu ús-tav-né-ho sú-du auto-ma-tic-ky ne-ga-ran-tu-je aj je-ho väč-šie skú-se-nos-ti, me-dzi ve-kom a skú-se-nos-ťa-mi sa-moz-rej-me neexis-tu-je pria-ma úme-ra. Ak sa návr-hom no-ve-ly ús-ta-vy v uve-de-nej čas-ti sku-toč-ne sle-du-je, aby sa na ús-tav-ný súd dos-ta-li „skú-se-nej-ší“ kan-di-dá-ti, a nie iba kan-di-dá-ti „star-ší“, ove-ľa vhod-nej-šie než zvy-šo-vať ve-ko-vú hra-ni-cu pre sud-cov ús-tav-né-ho sú-du je zvý-šiť po-žia-dav-ku na dĺžku ich práv-nej praxe, resp. ich čin-nos-ti v práv-nic-kom po-vo-la-ní, z 15 na 20 ro-kov. Ak zvy-šo-vať mi-ni-mál-nu ve-ko-vú hra-ni-cu, tak pre-čo nie aj sud-com všeo-bec-ných sú-dov, kto-rí čas-to roz-ho-du-jú skut-ko-vo a práv-ne zlo-ži-té spo-ry bez to-ho, aby ma-li dos-ta-toč-né prak-tic-ké skú-se-nos-ti s vý-kla-dom a ap-li-ká-ciou prá-va?

Po-žia-dav-ka, aby sa sud-com ús-tav-né-ho sú-du moh-la stať len všeo-bec-ne uz-ná-va-ná osob-nosť v od-bo-re prá-vo, vy-znie-va tak-mer vzne-še-ne, ale len dov-te-dy, kým sa oboz-ná-mi-me s navr-ho-va-nou le-gál-nou de-fi-ní-ciou toh-to poj-mu, pod-ľa kto-rej, všeo-bec-ne uz-ná-va-nou osob-nos-ťou v od-bo-re prá-vo je ten, kto a) zlo-žil od-bor-nú jus-tič-nú skúš-ku, ad-vo-kát-sku skúš-ku, pro-ku-rá-tor-skú skúš-ku ale-bo no-tár-sku skúš-ku a pra-vi-del-ne vy-ko-ná-va pub-li-kač-nú čin-nosť ale-bo pred-ná-ša-teľ-skú čin-nosť v od-bo-re prá-va, ale-bo b) je ve-dec-kou ale-bo inou vý-znam-nou osob-nos-ťou v od-bo-re prá-va a naj-me-nej 15 ro-kov je čin-ný v práv-nic-kom po-vo-la-ní.

Jus-tič-ná či iná pro-fes-ná skúš-ka, ani pra-vi-del-ná pub-li-kač-ná ale-bo pred-ná-ša-teľ-ská čin-nosť, sa-mé ose-be eš-te z ni-ko-ho osob-nosť v od-bo-re prá-vo neu-ro-bi-li, a už vô-bec nie osob-nosť „všeo-bec-ne uz-ná-va-nú“. To-to kri-té-rium po-ľah-ky spĺňa nes-po-čet-né množ-stvo práv-ni-kov. Ak ná-rod-ná ra-da uve-de-né vy-me-dzenie poj-mu schvá-li, Slo-ven-ská re-pub-li-ka sa ne-po-chyb-ne sta-ne kra-ji-nou s naj-väč-ším poč-tom všeo-bec-ne uz-ná-va-ných osob-nos-tí v od-bo-re prá-vo na sve-te.

Sku-pi-na práv-ni-kov v pri-po-mien-ko-vom ko-na-ní navrh-la, aby po-jem všeo-bec-ne uz-ná-va-ná osob-nosť v od-bo-re prá-vo ne-bol v zá-ko-ne bliž-šie de-fi-no-va-ný, pre-to-že pod-ľa jej ná-zo-ru sna-ha o exak-tnú de-fi-ní-ciu toh-to poj-mu zna-me-ná iba je-ho skres-le-nie a de-for-má-ciu je-ho vý-zna-mu.

Uve-de-ný po-jem, ak má byť sú-čas-ťou práv-ne-ho po-riad-ku, však v zá-ko-ne de-fi-no-va-ný byť mu-sí. Pod-ľa § 3 ods. 6 zá-ko-na č. 400/2015 Z. z. o tvor-be práv-nych pred-pi-sov a o Zbier-ke zá-ko-nov Slo-ven-skej re-pub-li-ky a o zme-ne a dopl-ne-ní niek-to-rých zá-ko-nov v plat-nom zne-ní, ak sa pri tvor-be práv-ne-ho pred-pi-su pou-ží-va po-jem, kto-rý práv-ny po-ria-dok ne-poz-ná, vy-me-dzí sa je-ho pres-ný vý-znam de-fi-ní-ciou; to nep-la-tí, ak ide o po-jem, kto-ré-ho vý-znam je všeo-bec-ne zná-my ale-bo dos-ta-toč-ne zrej-mý vzhľa-dom na je-ho bež-né pou-ží-va-nie.

Po-jem „všeo-bec-ne uz-ná-va-ná osob-nosť v od-bo-re prá-vo“ náš práv-ny po-ria-dok ne-poz-ná a nej-de ani o po-jem, kto-ré-ho vý-znam je všeo-bec-ne zná-my ale-bo dos-ta-toč-ne zrej-mý vzhľa-dom na je-ho bež-né pou-ží-va-nie. Dos-ta-toč-ne jas-ná a zro-zu-mi-teľ-ná le-gál-na de-fi-ní-cia toh-to poj-mu je však v sú-la-de s prin-cí-pom práv-nej is-to-ty ne-vyh-nut-ná aj z dô-vo-du, že má ísť o jed-nu z pod-mie-nok, kto-rých spl-ne-nie sa vy-ža-du-je pri reali-zá-cii zá-klad-né-ho prá-va na prís-tup k vo-le-ným a iným ve-rej-ným fun-kciám za rov-na-kých pod-mie-nok (člá-nok 30 ods. 4 Ústa-vy Slo-ven-skej re-pub-li-ky), kam sa-moz-rej-me pat-rí aj fun-kcia sud-cu ús-tav-né-ho sú-du. Ap-li-ká-ciou poj-mu, kto-rý nie je dos-ta-toč-ne jas-ný a zro-zu-mi-teľ-ný, t. j. je-ho ob-sah nie je vy-me-dze-ný ob-jek-tív-ny-mi kri-té-ria-mi, by pri voľ-be jed-not-li-vých kan-di-dá-tov na sud-cov ús-tav-né-ho sú-du moh-lo do-chá-dzať k po-ru-šo-va-niu toh-to ús-tav-né-ho prá-va.

Kan-di-dá-ti na sud-cu ús-tav-né-ho sú-du by ma-li svo-jím pro-fe-sio-nál-nym pô-so-be-ním pre-ja-vo-vať sku-toč-ný a úp-rim-ný zá-ujem o ús-tav-né prá-vo. Ho-ci Ústa-va Slo-ven-skej re-pub-li-ky expres-sis ver-bis od kan-di-dá-tov špe-cia-li-zá-ciu na ús-tav-né prá-vo ne-vy-ža-du-je, ús-tav-ný súd, ako vy-plý-va už z je-ho náz-vu, je sú-dom špe-cia-li-zo-va-ným. Zdra-vý ro-zum nám ho-vo-rí, že od-bor-nú prá-cu by ma-li ro-biť iba od-bor-ní-ci. Ústav-né prá-vo, na roz-diel od os-tat-ných práv-nych od-vet-ví, nie je za-lo-že-né na práv-nych nor-mách, ale na práv-nych prin-cí-poch, či-že zjed-no-du-še-ne po-ve-da-né, ús-tav-né prá-vo sa ne-ria-di prá-vom „jed-no-du-chým“, ale prá-vom, kto-ré-ho ob-sah je zväč-ša hl-bo-ko uk-ry-tý vo veľ-mi všeo-bec-ne vy-jad-re-ných práv-nych prin-cí-poch a práv-nych dok-trí-nach. Dos-ta-toč-ná orien-tá-cia v ús-tav-nom prá-ve a tiež pri-me-ra-né skú-se-nos-ti s ap-li-ká-ciou a inter-pre-tá-ciou ús-tav-né-ho prá-va v kon-krét-nych prí-pa-doch by ma-li byť pre-to sa-moz-rej-mým (im-pli-cit-ným) kva-li-fi-kač-ným pred-pok-la-dom kaž-dé-ho kan-di-dá-ta na sud-cu ús-tav-né-ho sú-du. Ne-mô-že byť pred-sa vo ve-rej-nom zá-uj-me vy-be-rať ta-kých kan-di-dá-tov, kto-rí si Ústa-vu Slo-ven-skej re-pub-li-ky pr-vý raz pre-čí-ta-jú až v rých-li-ku z Bra-tis-la-vy do Ko-šíc.

Rôz-no-ro-dosť zlo-že-nia sud-cov ús-tav-né-ho sú-du, po-kiaľ ide o ich za-me-ra-nie na jed-not-li-vé práv-ne od-vet-via, je sa-moz-rej-me žia-du-ca a ví-ta-ná. Kan-di-dá-ti mô-žu byť od-bor-ník-mi na ob-čian-ske, tres-tné či me-dzi-ná-rod-né prá-vo, ale ma-li by zá-ro-veň chá-pať a mať skú-se-nos-ti s ús-tav-nop-ráv-ny-mi as-pek-tmi tých-to práv-nych od-vet-ví, nap-rík-lad sú-vi-sia-cich s ochra-nou ľud-ských práv.

Všet-ky za-in-te-re-so-va-né sub-jek-ty, kto-ré sa bu-dú po-die-ľať na no-mi-ná-ciách jed-not-li-vých kan-di-dá-tov na sud-cov ús-tav-né-ho sú-du, ich voľ-be a me-no-va-ní, by ma-li vy-vi-núť maximál-ne úsi-lie, aby sa no-vý-mi sud-ca-mi ús-tav-né-ho sú-du sta-li od-bor-ne, mo-rál-ne a osob-nos-tne vy-spe-lé osob-nos-ti s vý-bor-ným ana-ly-tic-kým mys-le-ním a s mi-mo-riad-ne vy-vi-nu-tým ci-tom pre spra-vod-li-vosť, kto-ré po-su-nú roz-ho-do-va-ciu čin-nosť ús-tav-né-ho sú-du na kva-li-ta-tív-ne vy-ššiu úro-veň. Nap-rík-lad ta-kú, že jed-né-ho dňa bu-dú sud-co-via Ústav-né-ho sú-du Čes-kej re-pub-li-ky pri kon-ci-po-va-ní svo-jich roz-hod-nu-tí opi-so-vať z ju-di-ka-tú-ry svo-jich slo-ven-ských ko-le-gov.P

Autor
JUDr. Martin Buzinger PhD.

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a680-budu-na-ustavnom-sude-kvalitnejsi-sudcovia

Zákon – Trestný zákon 300/2005 | Paragrafy: § 360a

Úvod

Cie-ľom toh-to člán-ku je ob-jas-niť vzá-jom-nú inter-ak-ciu pá-cha-te-ľa a obe-te tres-tné-ho či-nu ne-bez-peč-né-ho pre-nas-le-do-va-nia tak-zva-né-ho ,,stal-kin-gu“, všeo-bec-ne po-va-žo-va-né-ho za špe-ci-fic-kú va-rian-tu ná-si-lia, kto-ré-ho hlav-ným zna-kom je ob-se-sív-ne up-nu-tie sa zná-me-ho ale-bo nez-ná-me-ho pá-cha-te-ľa na ur-či-tú oso-bu, kto-rú nás-led-ne ob-ťa-žu-je a pre-ja-vu-je jej ne-vy-žia-da-nú a nech-ce-nú po-zor-nosť. Stal-king sa po-va-žu-je za re-la-tív-ne mo-der-ný fe-no-mén a ako o ot-vo-re-nom prob-lé-me sa o ňom dis-ku-tu-je pre-dov-šet-kým z hľa-dis-ka kri-mi-no-ló-gie, kri-mi-nál-nej psy-cho-ló-gie a tres-tné-ho prá-va. Stal-king ako so-ciál-no – pa-to-lo-gic-ký jav bol do náš-ho práv-ne-ho po-riad-ku za-kot-ve-ný 1. sep-tem-bra 2011 v po-do-be tres-tné-ho či-nu ne-bez-peč-né-ho pre-nas-le-do-va-nia, ke-dy sa Slo-ven-ská re-pub-li-ka za-ra-di-la me-dzi kra-ji-ny, kde je ne-bez-peč-né pre-nas-le-do-va-nie kri-mi-na-li-zo-va-né a kla-si-fi-ko-va-né ako trest-ný čin. Na-koľ-ko prob-le-ma-ti-ka tres-tné-ho či-nu ne-bez-peč-né-ho pre-nas-le-do-va-nia je veľ-mi roz-siah-la a mož-no ju skú-mať z via-ce-rých as-pek-tov, bliž-šie sa za-me-riam na stal-king, z hľa-dis-ka fo-ren-zno – psy-chia-tric-ké-ho po-su-dzo-va-nia pá-cha-te-ľa a obe-te toh-to tres-tné-ho či-nu.

1. Vy-me-dzenie poj-mu stal-king

Vik-ti-mo-lo-gic-ky je za-ují-ma-vým trest-ný či-nom, trest-ný čin ne-bez-peč-né-ho pre-nas-le-do-va-nia, tzv. stal-king, kto-ré-ho pod-sta-ta spo-čí-va v tom, že dl-ho-do-bo, sys-te-ma-tic-ky a čas-to do-chá-dza k psy-cho-te-ro-ru, kto-ré-ho sa do-púš-ťa zná-my a nez-ná-my pá-cha-teľ. Sku-toč-ným mo-tí-vom pre-nas-le-do-va-nia je vy-hľa-dá-va-nie kon-tak-tu s blíz-kou oso-bou, zís-ka-nie kon-tro-ly nad obe-ťou a v ne-pos-led-nom ra-de aj roz-hod-nu-tie pá-cha-te-ľa zni-čiť bla-ho, te-da psy-chic-ké i te-les-né zdra-vie obe-te.

Me-dzi pr-vých od-bor-ní-kov skú-ma-jú-cich fe-no-mén ne-bez-peč-né-ho pre-nas-le-do-va-nia pat-rí ame-ric-ký fo-renz-ný psy-chiater Park Di-etz, kto-rý nás-led-ne, čo stal-ker spá-chal aten-tát na pre-zi-den-ta Ro-nal-da Rea-ga-na, bol po-ve-re-ný vy-pra-co-va-ním štú-die, kto-rej cie-ľom bo-lo zis-tiť, či v lis-toch ad-re-so-va-ných oso-bám z ve-rej-né-ho ži-vo-ta sa da-jú zis-tiť sig-ná-ly sved-čia-ce pre bu-dú-ce ná-si-lie zo stra-ny pre-nas-le-do-va-te-ľa.

Stal-king je po-va-žo-va-ný za zlo-čin 90. ro-kov 20. sto-ro-čia, pre-to-že v tom-to ob-do-bí fe-no-mé-ny pre-nas-le-do-va-nia na se-ba str-há-va-jú vý-raz-nej-ší zá-ujem od-bor-ní-kov, kto-rý bol vy-vo-la-ný sku-toč-ný-mi prí-pad-mi pre-nas-le-do-va-nia pro-mi-nen-tov, tr-pia-cich ne-vy-žia-da-nou a ob-ťa-žu-jú-cou po-zor-nos-ťou svo-jich ob-di-vo-va-te-ľov.

Po-kiaľ ide o pô-vod an-glic-ké-ho slo-va stal-king, tak v re-či lov-cov zna-me-nal ,,sto-po-va-nie, res-pek-tí-ve sto-po-va-ním uš-tvať lo-ve-nú zver k smr-ti.“ Z poh-ľa-du kri-mi-no-ló-gie je stal-king de-fi-no-va-ný ako úmy-sel-né, svoj-voľ-né pre-nas-le-do-va-nie a ob-ťa-žo-va-nie inej oso-by, kto-rá zni-žu-je kva-li-tu ži-vo-ta a oh-ro-zu-je jej bez-peč-nosť.

Je-ho pria-mym nás-led-kom je zá-važ-né na-ru-še-nie súk-ro-mia, osob-nej slo-bo-dy a ľud-skej dôs-toj-nos-ti obe-te, pri-čom v zá-važ-nej-ších prí-pa-doch mô-že ta-ké-to ne-bez-peč-né pre-nas-le-do-va-nie poš-ko-diť du-šev-né i te-les-né zdra-vie obe-te, či do-kon-ca oh-ro-ziť jej ži-vot.

Pre-nas-le-do-va-nie te-da mô-že-me súhr-nne cha-rak-te-ri-zo-vať ako sús-tav-né a exce-sív-ne ob-ťa-žo-va-nie dru-hej oso-by pre-jav-mi ne-vy-žia-da-nej po-zor-nos-ti, v zá-sa-de buď údaj-ným ale-bo sku-toč-ným ob-di-vom, ale-bo po-ci-ťo-va-ným hne-vom či pom-stou. Mo-ti-vá-cia pá-cha-te-ľa však mô-že byť rôz-na, a to od reak-cie na od-miet-nu-tie až po fi-nanč-ný zisk. Pre-nas-le-do-va-nie sa vy-sky-tu-je me-dzi oso-ba-mi, kto-ré ma-jú ale-bo ma-li sku-toč-né vzťa-hy ( in-tím-ny, pra-cov-ný, su-sed-ský ), ale tiež me-dzi oso-ba-mi, kto-ré sa nik-dy nes-tret-li ( pre-nas-le-do-va-nie ce-leb-rít, po-li-ti-kov ).(1)

2. Ty-pic-ké spô-so-by sprá-va-nia sa pre-nas-le-do-va-te-ľov

Sprá-va-nie stal-ke-rov je po ja-vo-vej strán-ke znač-ne roz-ma-ni-té. Pre-nas-le-do-va-teľ mô-že pou-ží-vať ile-gál-ne pros-tried-ky ( nap-rík-lad ni-če-nie cu-dzích ve-cí, oho-vá-ra-nie, pod-vo-dy ), ale tiež zá-kon-né a všeo-bec-ne neš-kod-né pos-tu-py ( po-sie-la-nie lis-tov ale-bo dar-če-kov, te-le-fo-no-va-nie a pod. ). Jed-not-li-vé ak-ti-vi-ty sa-my o se-be eš-te ne-zak-la-da-jú ne-bez-peč-né pre-nas-le-do-va-nie, pre-to-že dô-le-ži-tá je cel-ko-vá sklad-ba a naj-mä re-ťa-ze-nie tých-to ak-ti-vít.

Po-kus o kon-takt pros-tred-níc-tvom ko-mu-ni-kač-ných pros-tried-kov

Sú-čas-ný ži-vot-ný št-ýl vy-tvá-ra pre pre-nas-le-do-va-te-ľov veľ-mi vhod-né pod-mien-ky, na-koľ-ko ko-mu-ni-kač-né pros-tried-ky pos-ky-tu-jú cel-kom ne-ná-roč-né a jed-no-du-ché mož-nos-ti pre ob-ťa-žo-va-nie vy-hliad-nu-tej obe-te. Pre-nas-le-do-va-teľ ju mô-že dep-tať sys-te-ma-tic-ky a bez veľ-kých in-ves-tí-cii. Zo všeo-bec-né-ho úsud-ku je pri-tom zrej-mé, že množ-stvo te-le-fo-ná-tov ale-bo iných kon-tak-tov bez pat-rič-né-ho vec-né-ho dô-vo-du a bez vy-žia-da-nia, do-kon-ca pro-ti vô-li obe-te, prek-ra-ču-je únos-nú hra-ni-cu. K ra-fi-no-va-nej-ším spô-so-bom sprá-va-nia sa pá-cha-te-ľa pat-rí umies-tňo-va-nie pí-som-ných od-ka-zov na pra-cov-ný stôl obe-te, za stie-ra-če au-ta, či do-kon-ca pria-mo do jej vo-zid-la. Do tej-to sku-pi-ny be-ha-vio-rál-nych ak-ti-vít pat-rí rov-na-ko aj za-sie-la-nie rôz-nych ve-cí ale-bo me-nej sym-bo-lic-kých pred-me-tov, prí-pad-ne ich za-ne-chá-va-nie v blíz-kos-ti obe-te. Po-ku-sy o kon-takt spra-vid-la za-hŕňa-jú aj za-stra-šo-va-nie a vy-hráž-ky, no ich ob-sa-hom mô-žu byť do-kon-ca aj neut-rál-ne od-ka-zy, či slo-vá pl-né lás-ky a ob-di-vu.

Vy-hľa-dá-va-nie fy-zic-kej blíz-kos-ti obe-te, slie-de-nie

Po-zo-ro-va-nie či strá-že-nie byd-lis-ka obe-te, pos-tá-va-nie pred mies-tom jej pra-co-vis-ka ale-bo de-monštra-tív-na prí-tom-nosť na mies-tach, kde obeť trá-vi svoj voľ-ný čas sú ty-pic-ký-mi pre-jav-mi pre-nas-le-do-va-te-ľov.

Oso-čo-va-nie, de-val-vá-cia, nát-lak a psy-chic-ké dep-ta-nie

Až v po-lo-vi-ci prí-pa-dov pre-nas-le-do-va-nia sa pá-cha-teľ uchy-ľu-je k oso-čo-va-niu a lži-vým ob-vi-ne-niam. Cel-kom bež-né je nap-rík-lad zve-rej-ne-nie te-le-fón-ne-ho čís-la obe-te s tým, že pos-ky-tu-je sexuál-ne služ-by cez te-le-fón ale-bo po-da-nie fa-loš-né-ho in-ze-rá-tu do ľu-bo-voľ-nej in-zer-cie. Do tej-to sku-pi-ny spa-da-jú tiež všet-ky ak-ti-vi-ty pre-nas-le-do-va-te-ľa, kto-rý-mi chce dos-tať obeť pod tlak. Mô-že ísť o poš-ko-dzo-va-nie jej ma-jet-ku ( pre-pich-nu-tie pneu-ma-tík u vo-zid-la, us-klad-ne-nie od-pa-du na jej po-zem-ku), vnik-nu-tie do jej súk-ro-mia za úče-lom od-cu-dzenia ur-či-tých sym-bo-lic-kých ve-cí ( fo-tog-ra-fie, osob-né fo-tog-ra-fie, spod-né prád-lo ). Zvláš-tne sú nap-rík-lad aj úto-ky vo-či do-má-cim zvie-ra-tám.

Po-ku-sy o kon-takt pros-tred-níc-tvom tre-tej oso-by

Ten-to št-ýl je ozna-čo-va-ný ako ,,stal-king by proxy“ a re-gis-tru-je-me ho asi v tre-ti-ne prí-pa-dov pre-nas-le-do-va-nia. Pá-cha-teľ pres-ved-či-vo zma-ni-pu-lu-je svo-je oko-lie a nie-ke-dy aj oko-lie obe-te. Pres-ved-čí ju nap-rík-lad o tom, že obe-ťou pre-nas-le-do-va-nia je vlas-tne on sám. Oko-lie nás-led-ne zor-ga-ni-zu-je vzá-jom-ne stret-nu-tie, do-ho-vá-ra obe-ti, aby bo-la ro-zum-ná ale-bo in-for-mu-je pre-nas-le-do-va-te-ľa o zá-me-roch sku-toč-nej obe-te.

Fy-zic-ké ná-si-lie

Me-dzi od-bor-ník-mi pa-nu-jú rôz-ne ná-zo-ry na to, čo všet-ko mô-že-me pod fy-zic-ké ná-si-lie pri stal-kin-gu za-hr-núť. Via-ce-rí od-bor-ní-ci na fy-zic-ké ná-si-lie po-va-žu-jú za stal-king už vy-tr-va-lé bú-še-nie ale-bo ko-pa-nie do dve-rí, iní pra-cu-jú s prís-nej-ším vy-me-dze-ním a za fy-zic-ké ná-si-lie po-va-žu-jú, naj-mä na-pá-da-nie osôb a sexuál-ne ata-ky, vrá-ta-ne zná-sil-ne-nia. Ná-sil-nos-ti v po-do-be fy-zic-kých úto-kov po-sú-va-jú stal-king tak-mer vždy z ka-te-gó-rie ľah-ších prí-pa-dov až do zá-važ-nej-ších káuz. Ra-ny, ko-pan-ce a úde-ry sú ob-vyk-le vní-ma-né ako sig-nál zvý-še-né-ho oh-ro-ze-nia obe-te. K zá-važ-né-mu fy-zic-ké-mu úto-ku po-mo-cou zbra-ne ale-bo škr-te-ním mô-že dôjsť náh-le aj v si-tuáciách, ke-dy sa obe-ti pred-tým da-ri-lo vy-hý-bať sa stret-nu-tiu so svo-jím pre-nas-le-do-va-te-ľom. Pre-nas-le-do-va-teľ oh-ro-zu-je svo-ju obeť aj vy-uži-tím mo-to-ro-vé-ho vo-zid-la.

Zvláš-tnos-ťou extrém-ne-ho fy-zic-ké-ho ná-si-lia je je-ho pred-chá-dza-jú-ce oh-lá-se-nie, kto-ré spo-čí-va v tom, že pre-nas-le-do-va-teľ sa uchy-ľu-je k tzv. aví-zu, čo zna-me-ná, že to čo chce spra-viť, pred-tým ozná-mi svo-jej obe-ti. Avi-zu-je aj naj-ťaž-šie zlo-či-ny, ako vraž-du a cel-kom ot-vo-re-ne ozná-mi, ke-dy ju us-ku-toč-ní a akým spô-so-bom ju vy-ko-ná.

Cy-ber-stal-king

Cy-ber-stal-king pred-sta-vu-je zvláš-tnu po-do-bu stal-kin-gu. Ten-to po-jem po pr-výk-rát pou-žil Deir-men-jian a cha-rak-te-ri-zo-val ho ako stal-king v ky-ber-ne-tic-kom pries-to-re, te-da pre-nas-le-do-va-nie pros-tred-níc-tvom inter-ne-tu. Ku ky-ber-stal-kin-gu pat-rí naj-mä:

· za-sie-la-nie ob-ťa-žu-jú-cich e-mai-lov

· ne-ga-tív-ne sprá-vy o obe-ti v rôz-nych chat- roo-moch

· ne-vy-žia-da-né pre-zen-tá-cie obe-te na rôz-nych mies-tach v inter-ne-to-vom pries-to-re

· vy-hrá-ža-nie sa pros-tred-níc-tvom inter-ne-tu, elek-tro-nic-ká sa-bo-táž ( za-ví-ro-va-nie po-čí-ta-ča, slie-de-nie v po-čí-ta-či obe-te, od-cu-dzo-va-nie elek-tro-nic-kých dát a pod. )

Inter-net pos-ky-tu-je sku-toč-ne roz-siah-le mož-nos-ti pre stal-ke-rov, ako ano-nym-ne, dl-ho-do-bo a sys-te-ma-tic-ky dep-tať vy-hliad-nu-tú obeť. Pá-cha-teľ-mi sú po-väč-ši-ne mu-ži, no v ro-ly obe-te vy-stu-pu-jú pre-dov-šet-kým že-ny. Aj u cy-ber-stal-kin-gu je vy-ššia prav-de-po-dob-nosť, že pre-nas-le-do-va-teľ a je-ho obeť sa poz-na-jú z reál-ne-ho sve-ta a ma-li pred-tým bliž-ší ale-bo in-tím-ny vzťah. Na dru-hej stra-ne je at-rak-tív-ny pre šir-šiu šká-lu pre-nas-le-do-va-te-ľov, pre-to-že je ľah-ko dos-tup-ný. Bez veľ-kých nák-la-dov a in-ves-tí-cii umož-ňu-je sús-tav-ne te-ro-ri-zo-vať obeť, a to aj na veľ-kú vzdia-le-nosť.

3. Dru-hy stal-kin-gu

Pre-nas-le-do-va-nie je dnes vní-ma-né ako za-stre-šu-jú-ci po-jem, kto-rý za-hŕňa rôz-ne dru-hy ale-bo ty-py toh-to kom-plexné-ho ja-vu. Nás-led-ne pos-kyt-ne-me je-ho roz-čle-ne-nie do nie-koľ-kých preh-ľad-ných va-riant.

Väč-ši-na od-bor-ní-kov v pr-vom kro-ku di-fe-ren-cu-je pre-nas-le-do-va-nie na:

· pre-nas-le-do-va-nie blíz-kych osôb

· pre-nas-le-do-va-nie cu-dzích osôb



Stal-king, kto-rý sa od-oh-rá-va v rám-ci exis-tu-jú-ce-ho či ukon-če-né-ho par-tner-ské-ho vzťa-hu, ale-bo mi-mo ne-ho, mô-že byť pá-cha-ný v rôz-nej in-ten-zi-te. Pre-nas-le-do-va-te-lia sa usi-lu-jú o za-cho-va-nie mo-ci a kon-tro-ly nad obe-ťou. Keď sa im ne-po-da-rí zís-kať obeť späť do svoj-ho vlas-tníc-tva, stra-te-né-ho par-tne-ra zá-mer-ne te-ro-ri-zu-jú, aby mu ži-vot, čo naj-viac znep-rí-jem-ni-li. Ak sa však pre-nas-le-do-va-teľ za-mie-ra na cu-dziu oso-bu, nej-de mu ani tak o ňu, pre-to-že ju vlas-tne z pria-me-ho kon-tak-tu ani ne-poz-ná. Mo-tí-vom je skôr pred-sta-va, kto-rú si pre-nas-le-do-va-teľ vo svo-jej mys-li vy-tvo-ril. Mô-že sa nap-rík-lad up-núť na oso-bu z pra-co-vis-ka ale-bo byd-lis-ka, ale aj na úpl-ne cu-dzie oso-by zná-me skôr z mé-dií.

Ďal-ším kri-té-riom di-fe-ren-co-va-nia rôz-nych po-dôb stal-kin-gu je je-ho zá-važ-nosť a in-ten-zi-ta. Va-rian-ty in-ten-zi-ty sia-ha-jú od pros-té-ho ob-ťa-žo-va-nia, cez opa-ko-va-né na-ru-šo-va-nie osob-nej sfé-ry obe-te až k ne-bez-peč-né-mu pre-nas-le-do-va-niu, kto-ré za-hŕňa oh-ro-zo-va-nie zdra-via a ži-vo-ta obe-te.

R. Löbmann roz-de-ľu-je stal-king pod-ľa je-ho in-ten-zi-ty do dvoch kom-plexov:

· mier-ny ale-bo ľah-ký, ozna-čo-va-ný ako ob-ťa-žo-va-nie

· ťaž-ký, ag-re-sív-ny, ozna-čo-va-ný ako ne-bez-peč-né pre-nas-le-do-va-nie

Za-tiaľ, čo pr-vá uve-de-ná for-ma pred-sta-vu-je ne-vy-žia-da-ne po-ku-sy o kon-takt pros-tred-níc-tvom ko-reš-pon-den-cie, te-le-fo-no-va-nia, sle-do-va-nia, dru-há sa pre-ja-vu-je hru-bým oso-čo-va-ním a vy-hrá-ža-ním obe-ti, vrá-ta-ne ni-če-nia jej ma-jet-ku a úto-kov na jej zdra-vie. K mier-ne-mu stal-kin-gu sa čas-to uchy-ľu-jú že-ny. Ťaž-ký stal-king ma-jú na sve-do-mí vý-hrad-ne mu-ži. Ty-pic-ké pre-nas-le-do-va-nie tr-vá prib-liž-ne dvad-sať-päť až dvad-sať-šesť me-sia-cov, ale zná-me sú tiež prí-pa-dy, ke-dy pre-nas-le-do-va-nie tr-va-lo až de-sať ro-kov.

Ďal-šie štú-die sa za-obe-ra-jú pre-nas-le-do-va-ním pod-ľa ty-pu vzťa-hu, kto-rý me-dzi stal-ke-rom a je-ho obe-ťou exis-to-val ale-bo stá-le exis-tu-je. Pod-ľa em-pi-ric-kých zis-te-ní sa pre-nas-le-do-va-nie ob-ja-vu-je naj-čas-tej-šie u tých-to ty-pov vzťa-hov:

· osob-né vzťa-hy ( mi-le-nec-ké a par-tner-ské vzťa-hy, ale tiež vzťa-hy su-sed-ské )

· pra-cov-né vzťa-hy ( bliž-šie sa roz-li-šu-je za-mes-tna-nec-ký po-mer a pro-fe-sij-ný vzťah, nap-rík-lad bý-va-lý zá-kaz-ník ale-bo klient ako pre-nas-le-do-va-teľ )

· me-diál-ne spros-tred-ko-va-né vzťa-hy ( pre-nas-le-do-va-nie me-diál-ne zná-mych osob-nos-tí )

Na otáz-ku, pre-čo sa v tých-to vzťa-hoch vô-bec ob-ja-vu-je fe-no-mén pre-nas-le-do-va-nia, od-po-ve-da-jú vý-sku-my za-me-ra-né na mo-ti-vá-ciu pá-cha-te-ľa. Pod-ľa Mulle-na mô-že-me u pre-nas-le-do-va-te-ľa iden-ti-fi-ko-vať päť hlav-ných mo-ti-vač-ných vzor-cov:

· reak-cia na od-miet-nu-tie

· hľa-da-nie in-ti-mi-ty a blíz-kos-ti za kaž-dú ce-nu

· ven-ti-lo-va-nie hos-ti-li-ty a ne-ná-vis-ti

· pre-nas-le-do-va-nie z ne-dos-tat-ku kom-pe-ten-cie rie-šiť vznik-nu-tú si-tuáciu inak

· pre-nas-le-do-va-nie ako dôs-le-dok pre-dá-tor-skej ( útoč-nej ) ag-re-si-vi-ty

K po-dob-né-mu trie-de-niu dos-pel aj Fie-dler, kto-rý roz-li-šu-je nas-le-du-jú-ce mo-ti-vač-né vzor-ce ale-bo kon-text stal-kin-gu:

· zno-vuob-no-ve-nie bý-va-lé-ho vzťa-hu

· pria-nie ale-bo túž-ba po in-tím-nom vzťa-hu

· ne-dos-ta-toč-ná so-ciál-na schop-nosť

· ne-mi-losť a zlo-ba vo-či obe-ti

· sexuál-ne mo-ti-vo-va-ný stal-king

Uve-de-né mo-ti-vač-né vzor-ce ma-jú vý-znam naj-mä pri za-ob-chá-dza-ní so stal-ke-rom. Nap-rík-lad pá-cha-te-lia, kto-rí za kaž-dú ce-nu hľa-da-jú in-ti-mi-tu a blíz-kosť bý-va-jú čas-to du-šev-ne na-ru-še-ní. Niek-to-rí sú mo-ti-vo-va-ní pria-mo ob-se-sív-nym pria-ním nad-via-zať vzťah s vy-hliad-nu-tou obe-ťou, iní sú za-sa v kon-texte svo-jej na-ru-še-nej osob-nos-ti hl-bo-ko pres-ved-če-ní, že stal-king po-ve-die k ich ús-pe-chu. Niek-to-rí je-din-ci z tej-to ka-te-gó-rie tr-pia aj váž-ny-mi du-šev-ný-mi po-ru-cha-mi psy-cho-tic-ké-ho rá-zu. Práv-ne opat-re-nia sú však vo-či nim má-lo účin-né, res-pek-tí-ve neú-čin-né. Na-mies-to po-li-caj-nej inter-ven-cie je na mies-te včas-ná spolu-prá-ca s psy-chia-trom.

4. Pá-cha-te-lia stal-kin-gu

V rám-ci Slo-ven-skej re-pub-li-ky sa tak-mer nes-tre-tá-va-me s vý-sku-ma-mi pre-nas-le-do-va-nia, res-pek-tí-ve slie-de-nia, no v za-hra-ni-čí je to prá-ve nao-pak. Už od za-čiat-ku de-väť-de-sia-tich ro-kov sa ob-ja-vu-jú em-pi-ric-ké štú-die, kto-ré po-pi-su-jú a vy-svet-ľu-jú rôz-ne as-pek-ty toh-to ce-los-po-lo-čen-ské-ho prob-lé-mu.

Prá-ve skú-ma-nie pá-cha-te-ľov pat-rí me-dzi naj-frek-ven-to-va-nej-šie zá-uj-my od-bor-ní-kov z via-ce-rých ob-las-tí. Rôz-ne psy-cho-lo-gic-ké štú-die sa sna-žia za-chy-tiť, kto-ré po-va-ho-vé vlas-tnos-ti sú pre pá-cha-te-ľa ty-pic-ké, tak-že ich mô-že-me chá-pať, aj ako osob-nos-tné po-za-die, kto-ré uľah-ču-je vznik ne-bez-peč-né-ho pre-nas-le-do-va-nia. Po me-to-do-lo-gic-kej strán-ke si väč-ši-na štú-dii za-cho-vá-va svoj kla-sic-ký di-zajn. Sku-pi-na pre-nas-le-do-va-te-ľov je pod-ro-be-ná via-ce-rým psy-cho-lo-gic-kým tes-tom, hľa-da-jú sa spo-loč-né cha-rak-te-ris-ti-ky a vý-sled-ky sú zvy-čaj-ne po-rov-ná-va-né s kon-trol-nou sku-pi-nou.

Za-tiaľ naj-zná-mej-šiu ty-po-ló-giu pre-nas-le-do-va-te-ľov vy-pra-co-val Boon a She-ri-dan, kto-rí vy-chá-dza-li z de-tail-nej ana-lý-zy 124 prí-pa-dov pre-nas-le-do-va-nia. Ok-rem to-ho v nej oba-ja auto-ri zu-žit-ko-va-li svo-je bo-ha-té skú-se-nos-ti so stal-kin-gom. Nás-led-ne uvá-dzam as-poň struč-nú cha-rak-te-ris-ti-ku jed-not-li-vých ty-pov pre-nas-le-do-va-te-ľov, kto-rú dopĺňam o od-po-rú-ča-né pos-tu-py a rie-še-nia.

Pre-nas-le-do-va-nie ex- par-tne-rom, tzv. do-mes-tic stal-ker

Až 50 % všet-kých prí-pa-dov za-hŕňa prá-ve pre-nas-le-do-va-nie ex- par-tne-rom. V prie-me-re sú bý-va-lí par-tne-ri ná-sil-nej-ší než nez-ná-mi pre-nas-le-do-va-te-lia, ale-bo stal-ke-ri, kto-rí obeť sí-ce poz-na-jú, ale ne-ma-li s ňou žiad-ny in-tím-ny vzťah. Za-tiaľ sa zdá, že jed-ným z naj-pev-nej-ších pre-di-ká-to-rov ná-si-lia je väz-ba pre-nas-le-do-va-te-ľa na pred-chá-dza-jú-ce do-má-ce ná-si-lie. Mo-ti-vá-cia k pre-nas-le-do-va-niu vy-plý-va už zo skor-šie-ho vzťa-hu. Pre-nas-le-do-va-teľ sa cí-ti ako od-vr-hnu-tý par-tner a vo svo-jom pre-ží-va-ní je pri-pú-ta-ný k mi-nu-los-ti. Do-mi-nu-jú u ne-ho po-ci-ty ne-ná-vis-ti a ne-pria-teľ-stva vo-či obe-ti. Ťaž-ko zná-ša ús-pe-chy obe-te po roz-cho-de s ňou. Prá-ve tou-to emo-cio-nál-nos-ťou a orien-tá-ciou na mi-nu-losť sa di-amet-rál-ne od-li-šu-je od tzv. sa-dis-tic-ké-ho stal-ke-ra, kto-rý je orien-to-va-ný na prí-tom-nosť a je-ho ná-si-lie je chlad-né a kal-ku-lo-va-né.(2)

V reak-cii na tie-to poz-nat-ky sa prob-le-ma-ti-ka pre-nas-le-do-va-nia bý-va-lým par-tne-rom vy-čle-ňu-je ako špe-ci-fic-ký prob-lém, kto-rý vy-ža-du-je špe-ci-fic-ké prís-tu-py pre ana-lý-zu a po-sú-de-nie kon-krét-ne-ho prí-pa-du. U ex- par-tner stal-kin-gu je ne-vyh-nut-né po-su-dzo-vať vznik, vý-voj a naj-mä spô-sob ukon-če-nia kon-krét-ne-ho vzťa-hu. Niek-to-ré obe-te sa vy-hý-ba-jú pria-mej ko-mu-ni-ká-cii o ukon-če-ní vzťa-hu, nap-rík-lad poš-lú len sms sprá-vu, od-sťa-hu-jú sa bez je-di-né-ho slo-va ale-bo vo-lia zdan-li-vo šetr-né spô-so-by ukon-če-nia vzťa-hu, kto-ré bu-dú-ci stal-ker vní-ma skôr ako ná-dej. Jed-noz-nač-né, tran-spa-ren-tné a ko-rek-tné spô-so-by ukon-če-nia vzťa-hu zo stra-ny bu-dú-cej obe-te umož-ňu-jú a pod-mie-ňu-jú zá-ver, že sa jed-ná o ex- par-tner stal-king, kto-rý mô-že-me pod-ľa in-ten-zi-ty a dĺžky tr-va-nia even-tuál-ne stí-hať prá-ve ako trest-ný čin ne-bez-peč-né-ho pre-nas-le-do-va-nia.[3]

Pre-nas-le-do-va-nie pob-láz-ne-ným (ne-kom-pe-ten-tným) ob-di-vo-va-te-ľom, tzv. in-fa-tuation ha-ras-sment

Vý-skyt toh-to ja-vu sa po-hy-bu-je zhru-ba oko-lo 18 %. Pod-ľa ve-ku sa roz-li-šu-je mla-dý ob-di-vo-va-teľ a ob-di-vo-va-teľ stred-né-ho ve-ku. Po ja-vo-vej strán-ke je ter-čom pre-nas-le-do-va-nia skôr idol ako obeť. Idol je stre-do-bo-dom pre-ží-va-nia pá-cha-te-ľa, pre-to-že do-mi-nu-je v je-ho fan-tá-zii. Pre-nas-le-do-va-teľ sa sí-ce usi-lu-je o kon-tak-ty s ido-lom, no nie je u ne-ho za-zna-me-na-né zvý-še-né ri-zi-ko fy-zic-kej ag-re-sie. V prí-pa-de mla-dé-ho ob-di-vo-va-te-ľa sa od-po-rú-ča psy-cho-lo-gic-ké po-ra-den-stvo a psy-cho-lo-gic-ká inter-ven-cia, kto-rá za-hŕňa pos-tup-né a opatr-né kro-ky, kto-ré by vied-li k zme-ne je-ho kog-ni-tív-nej per-spek-tí-vy. U ob-di-vo-va-te-ľov stred-né-ho ve-ku sa v zá-sa-de up-lat-ňu-je rov-na-ký pos-tup, kto-rý je zá-ro-veň dopl-ne-ný o pre-ru-še-nie akých-koľ-vek fy-zic-kých kon-tak-tov s obe-ťou.

Pre-nas-le-do-va-nie ,, pob-láz-ne-ným cti-te-ľom “ pred-sta-vu-je mäk-ší va-riant ja-vu, kto-rý má po-do-bu ob-ťa-žo-va-nia kvô-li údaj-nej za-mi-lo-va-nos-ti. Terč zá-uj-mu je skôr ob-jek-tom lás-ky, než oh-ro-ze-nou obe-ťou. Stal-ker ne-má v plá-ne vy-vo-le-nej oso-be ško-diť a ub-li-žo-vať jej, na-koľ-ko je-ho sprá-va-nie za-hŕňa pr-vky ado-ro-va-nia, ob-di-vu a mi-los-tné-ho pob-láz-ne-nia. Nej-de o kon-tro-lu, pom-stu či sa-dis-tic-kú túž-bu po ab-so-lút-nom ov-lád-nu-tí obe-te. Pob-láz-ne-ný cti-teľ je orien-to-va-ný na bu-dúc-nosť, tú-ži po ro-man-tic-kom vzťa-hu s vy-hliad-nu-tou obe-ťou. V je-ho pre-ží-va-ní do-mi-nu-je idea-li-zo-va-ný ob-raz, pre-to-že mi-lo-va-ná by-tosť je u ne-ho vša-de prí-tom-ná.

Fixova-ný pre-nas-le-do-va-teľ s psy-chic-ký-mi po-ru-cha-mi

Pod-ľa ne-bez-peč-nos-ti sa roz-li-šu-jú dva pod-ty-py fixova-ných pre-nas-le-do-va-te-ľov, a to me-nej ne-bez-peč-ný fixova-ný pre-nas-le-do-va-teľ a fixova-ný pre-nas-le-do-va-teľ so zvý-še-nou ne-bez-peč-nos-ťou. Me-nej ne-bez-peč-ný fixova-ný pre-nas-le-do-va-teľ sa za-me-ria-va na že-ny, s kto-rý-mi pri-chá-dza do kon-tak-tu, nap-rík-lad ko-le-gy-ne ale-bo klien-tky. Tr-pí po-ru-chou osob-nos-ti a psy-cho-pa-tie. Ži-je v ilu-zór-nej pred-sta-ve o reál-nos-ti ideál-ne-ho vzťa-hu a má po-cit, že obeť si pra-je kon-takt s ním. Kon-takt s reali-tou je však za-cho-va-ný. Iba zried-ka-ke-dy sa uchy-ľu-je k sil-ným hroz-bám, ale vy-ni-ká skôr schop-nos-ťou ma-ni-pu-lá-cie. Aj v tom-to prí-pa-de sa od-po-rú-ča ab-so-lút-ne pre-ru-še-nie kon-tak-tu me-dzi pre-nas-le-do-va-te-ľom a obe-ťou.

Dru-hým pod-ty-pom je fixova-ný pre-nas-le-do-va-teľ so zvý-še-nou ne-bez-peč-nos-ťou, kto-rý sa vy-zna-ču-je zá-važ-nej-ším stup-ňom psy-chic-ké-ho na-ru-še-nia (nap-rík-lad bor-derli-ne či epi-zo-dic-ká schi-zof-ré-nia). Je viac než prav-de-po-dob-né, že pre svo-je prob-le-ma-tic-ké sprá-va-nie už bol v sta-ros-tli-vos-ti psy-chia-tric-ké-ho za-ria-de-nia. V je-ho anam-né-ze sa vy-sky-tu-jú sexuál-ne ná-pad-nos-ti i ag-re-sív-ne pre-ja-vy. Obeť bom-bar-du-je po-kus-mi o kon-takt a vo svo-jom sprá-va-ní je ne-vys-py-ta-teľ-ný. Ob-ja-vu-je sa v nep-ra-vi-del-ných ča-so-vých inter-va-loch na rôz-nych mies-tach. Ty-pic-ký-mi obe-ťa-mi sú že-ny, ale aj mu-ži, kto-rí ma-jú vy-šší so-ciál-ny sta-tus, ako ce-leb-ri-ty, prí-pad-ne vý-znam-né a at-rak-tív-ne oso-by v ur-či-tom lo-kál-nom pros-tre-dí .

Sa-dis-tic-ký pre-nas-le-do-va-teľ

Do-mi-nan-tným zna-kom sa-dis-tic-ké-ho pre-nas-le-do-va-te-ľa je kon-tro-lo-vať ži-vo-te obe-te, ná-pad-ný je sklon k es-ka-lá-cii jej kon-tro-ly a za-stra-šo-va-nie, pri-čom pá-cha-teľ pos-tu-pu-je s ná-pad-nou ci-to-vou chlad-nos-ťou. Pá-cha-teľ vní-ma do-kon-ca aj svo-je oko-lie ako psy-cho-pa-tic-ké osob-nos-ti. Vo-či obe-ti sa strie-da-jú pre-ja-vy ná-sil-nos-ti a lás-ka-vos-ti a obeť tak strá-ca schop-nosť orien-to-vať sa. Ty-pic-ké sú vý-ro-ky ako ,, zo-mrie-me spo-lu “.

Ta-kú-to obeť je ne-vyh-nut-né ih-neď izo-lo-vať od pre-nas-le-do-va-te-ľa, do-kon-ca je nut-né uta-jiť jej po-byt, pre-to-že pá-cha-teľ má ten-den-ciu ju opä-tov-ne vy-hľa-dať a zís-kať nad ňou úpl-nú kon-tro-lu. Sa-dis-tic-ký pre-nas-le-do-va-teľ sa vy-zna-ču-je ob-rat-nos-ťou v ko-mu-ni-ká-cii, vy-ni-ká v ma-ni-pu-lá-cii a u ve-rej-nos-ti na pr-vý poh-ľad vzbu-dzu-je dob-rý do-jem. V sku-toč-nos-ti je však ego-cen-tric-ký, fa-loš-ný, aro-gant-ný a povrch-ný. Má níz-ku emo-cio-na-li-tu, pre-to-že ne-poz-ná vý-čit-ky a ani po-cit vi-ny. Je-ho sprá-va-nie je pa-ra-zi-tu-jú-ce a ne-zod-po-ved-né. Pá-cha-teľ-mi sú väč-ši-nou mu-ži, v ro-ly obe-te sa mô-žu vy-sky-to-vať obe poh-la-via. Ob-se-sia stal-ke-ra pri-tom kon-ti-nuál-ne na-ras-tá, pre-to-že mu ide o maximál-nu kon-tro-lu nad obe-ťou. Stal-ker si väč-ši-nou vy-hľa-dá-va po-zi-tív-ne la-de-nú, pria-teľ-skú, ve-se-lú a v ži-vo-te ús-peš-nú oso-bu. Z je-ho poh-ľa-du ta-ká-to oso-ba u ne-ho spĺňa všet-ky kri-té-riá, aby ju zni-čil. Pre-nas-le-do-va-ná oso-ba sa so stal-ke-rom poz-ná len povr-chne, nap-rík-lad bý-va-jú ved-ľa se-ba ale-bo ma-jú iba pra-cov-ný kon-takt.

V po-čia-toč-nej fá-ze sa stal-ker pre-zen-tu-je ako pria-teľ-ský člo-vek, ale je-ho ak-ti-vi-ty nás-led-ne sme-ru-jú k ne-ga-tív-nym cie-ľom, a to obeť zne-po-ko-jiť ale-bo ju zba-viť ži-vot-nej ener-gie. Sa-dis-tic-ký pre-nas-le-do-va-teľ vo-lí spo-čiat-ku sub-til-né me-tó-dy a dá-va sig-ná-ly, ,,že je tu“. Obe-ti za-ne-chá-va od-ka-zy nap-rík-lad v uzam-knu-tom aute ale-bo na pra-cov-nom sto-le. Ino-ke-dy naj-skôr poš-ko-dí jej vo-zid-lo a nás-led-ne jej navr-hne, že ho op-ra-ví. Cie-ľom je-ho ak-ti-vít je obeť psy-chic-ky os-la-biť a de-monštro-vať nad ňou svo-ju moc. Vy-uží-va aj ro-di-nu obe-te a jej pria-te-ľov. V roz-vi-nu-tej fá-ze pre-nas-le-do-va-nia sa obe-ti vy-hrá-ža. Ďal-ším ty-pic-kým zna-kom je ob-do-bie zdan-li-vé-ho po-ko-ja, ke-dy stal-ker skon-čí a po-tom zno-va za-čne.

Rie-še-nie prí-pa-dov u sa-dis-tic-ké-ho pre-nas-le-do-va-te-ľa je veľ-mi ná-roč-né. Kon-fron-tá-cia s ním ne-ve-die k žiad-nej zme-ne sprá-va-nia. Zvy-čaj-ne pos-tu-pu-je veľ-mi chyt-ro a sna-ží sa mi-ni-ma-li-zo-vať ri-zi-ko tres-tné-ho stí-ha-nia, pre-to-že sa do-kon-ca vy-zná aj v súd-nic-tve, a tým do-ka-zu-je, že na ne-ho nik-to ne-má. Všeo-bec-ne sa v tých-to prí-pa-doch od-po-rú-ča kom-bi-ná-cia rep-re-sív-nych a te-ra-peu-tic-kých opat-re-ní.[4]

5.Psy-cho-pa-to-lo-gic-ká cha-rak-te-ris-ti-ka stal-ke-rov a ich fo-ren-zno – psy-chia-tric-ké po-su-dzo-va-nie

V prí-pa-doch, keď ide o pre-mys-le-nú čin-nosť, kto-rej mo-tív je uve-do-mo-va-ný, stal-king pá-cha-jú naj-mä je-din-ci, kto-rí tr-pia po-ru-cha-mi osob-nos-ti. Naj-čas-tej-šie ide o osob-nos-ti s dis-ociál-ny-mi, pa-ra-noid-ný-mi, nar-cis-tic-ký-mi, schi-zoid-ný-mi, ob-se-dan-tný-mi či emoč-ne nes-ta-bil-ný-mi cha-rak-te-ris-ti-ka-mi. Vy-chá-dza sa z pred-pok-la-du, že je-di-nec s po-ru-chou osob-nos-ti má svoj poz-ná-va-cí apa-rát ne-po-ru-še-ný a je schop-ný usú-diť, že čin ne-zod-po-ve-dá so-ciál-nym a etic-kým nor-mám. Aj zá-klad-né me-cha-niz-my re-gu-lá-cie sprá-va-nia sú pri po-ru-chách osob-nos-ti za-cho-va-né, pre-to nie je dô-vod na priz-na-nie pod-stat-ne zní-že-nej schop-nos-ti ov-lá-dať ko-na-nie. Ne-pod-stat-né zní-že-nie mož-no ak-cep-to-vať, ak čin sú-vi-sí s emoč-ne sil-ne na-bi-tým pres-ved-če-ním. Je ne-vyh-nut-né si však uve-do-miť, že aj je-di-nec s po-ru-chou osob-nos-ti mô-že du-šev-ne ochorieť, a prá-ve pre-to je vždy pod-stat-né pri-hlia-dať na in-di-vi-duál-ne okol-nos-ti kaž-dé-ho prí-pa-du.

Pre-nas-le-do-va-nie u stal-ke-rov tr-pia-cich sexuál-nou de-viá-ciou sme-ru-je k cie-ľu us-po-ko-jiť vlas-tné de-vian-tné sexuál-ne túž-by. Pri fo-ren-znom po-su-dzo-va-ní je dô-le-ži-té, že sexuál-na de-viá-cia ne-me-ní schop-nosť roz-poz-nať po-va-hu svoj-ho ko-na-nia. Ho-ci je schop-nosť ov-lá-dať de-vian-tné poh-nút-ky rov-na-ká ako schop-nosť ov-lá-dať nor-mál-ne sexuál-ne poh-nút-ky, vo fo-ren-zno- psy-chia-tric-kej praxi exis-tu-je kon-ven-cia, že ak sa potvr-dí de-viá-cia v pra-vom slo-va zmys-le, priz-ná-va sa po-su-dzo-va-né-mu pod-stat-né zní-že-nie ov-lá-da-cej schop-nos-ti. Znal-ci te-da pos-ky-tu-jú sú-du pod-kla-dy na kon-šta-to-va-nie sta-vu zmen-še-nej prí-čet-nos-ti. Tým-to spô-so-bom sa umož-ní po-su-dzo-va-né-mu pá-cha-te-ľo-vi so sexuál-nou de-viá-ciou ab-sol-vo-vať ochran-nú sexuolo-gic-kú lieč-bu.

Iná si-tuácia nas-tá-va u stal-ke-rov, kto-rí tr-pia na niek-to-rú zo spek-tra psy-cho-tic-kých po-rúch, v rám-ci kto-rých bý-va naj-čas-tej-šou mo-ti-vá-ciou ich sprá-va-nia ero-to-ma-nic-ký blud. Ak je trest-ný čin spá-cha-ný po-čas akút-ne-ho ata-ku psy-cho-tic-kej po-ru-chy a je cho-rob-ne mo-ti-vo-va-ný, pri fo-ren-zno- psy-chia-tric-kom po-su-dzo-va-ní sa spra-vid-la priz-ná-va pá-cha-te-ľo-vi vy-miz-nu-tie roz-poz-ná-va-cích a ov-lá-da-cích schop-nos-tí. U tých-to pá-cha-te-ľov je pot-reb-ná ochran-ná psy-chia-tric-ká lieč-ba, väč-ši-nou ús-tav-nou for-mou, kto-rá ok-rem lie-čeb-né-ho ov-plyv-ne-nia sta-vu ve-die aj k pre-ru-še-niu kon-tak-tu me-dzi stal-ke-rom a obe-ťou. Krát-ko-do-bo sa však mô-že stal-king ob-ja-viť aj ako reak-cia na pre-ži-tý zá-važ-ný ži-vot-ný stres ( naj-čas-tej-šie roz-vod, roz-chod ), aj u osôb, kto-ré netr-pia žiad-nou di-ag-nos-ti-ko-va-teľ-nou psy-chic-kou po-ru-chou. [5]

6. Obeť stal-kin-gu

Obe-ťou stal-kin-gu sa mô-že stať kaž-dý, ne-zá-vis-le od ve-ku, poh-la-via, so-ciál-ne-ho sta-tu-su, kul-túr-ne-ho zá-ze-mia, vzhľa-du či sexuál-nej orien-tá-cie. Zo šta-tis-tic-ké-ho hľa-dis-ka je ty-pic-kou obe-ťou skôr slo-bod-ný člo-vek ži-jú-ci bez par-tne-ra ale-bo oso-ba krát-ko po par-tner-skom roz-cho-de. Pod-ľa ná-zo-ru niek-to-rých od-bor-ní-kov sa u obe-ti čas-to vy-sky-tu-je sklon k sub-mi-sii a pa-sív-ne-mu pod-ro-bo-va-niu sa vo vzťa-hoch, tak-že je pre ňu ná-roč-nej-šie jed-noz-nač-ne a pres-ved-či-vo po-ve-dať ná-pad-ní-ko-vi ale-bo ex- par-tne-ro-vi, že o kon-takt ne-má zá-ujem.

Špe-ciál-ny prí-pad pred-sta-vu-je stal-king z poh-ľa-du vik-ti-mo-ló-gie, pre-to-že nej-de o jed-no-ra-zo-vý sku-tok, s kto-rým sa obeť pos-tup-ne vy-rov-ná. Stal-king so se-bou pri-ná-ša mno-ho-ná-sob-nú a pok-ra-ču-jú-cu vik-ti-mi-zá-ciu, kto-rá sa skla-dá z množ-stva drob-ných in-ci-den-tov. Ri-zi-ko, že ďal-šie ak-ti-vi-ty bu-dú nas-le-do-vať je znač-né, pre-to-že obeť sa cí-ti per-ma-nen-tne oh-ro-ze-ná. Väč-ši-ne obe-tí nej-de o tres-tné stí-ha-nie ale-bo san-kcie vo-či pre-nas-le-do-va-te-ľo-vi, pre-to-že ich osob-nosť sa upria-mu-je pre-dov-šet-kým na ob-no-vu na-ru-še-né-ho vzťa-hu.

Za-čia-tok pre-nas-le-do-va-nia vzni-ká v oka-mi-hu, ke-dy obeť vlas-tným di-ag-nos-tic-kým úsud-kom dôj-de k zá-ve-ru, že sna-hy pre-nas-le-do-va-te-ľa vní-ma ako nech-ce-né a ne-vy-žia-da-né. Ne-vy-žia-da-né pre-ja-vy a zá-uj-my sa stá-va-jú stal-kin-gom do tej mie-ry, v akej obeť dos-pe-je k pres-ved-če-niu, že pre-nas-le-do-va-teľ sa mie-ša do jej súk-ro-mia, po-ru-šu-je ho a zís-ka-va nad ním kon-tro-lu. Obeť veľ-mi ťaž-ko od-li-šu-je neš-kod-né pre-ja-vy zá-uj-mu a ne-vy-žia-da-nej po-zor-nos-ti od pre-ja-vov ne-bez-peč-ných. Z poh-ľa-du obe-te je pre-dik-cia vý-vo-ja ďal-ších uda-los-tí ne-mož-ná, pre-to-že obeť je nú-te-ná ča-kať, čo sa bu-de ďa-lej od-oh-rá-vať. Množ-stvo obe-tí ma-jú nap-rík-lad nut-ka-nie per-ma-nen-tne sa otá-čať do-za-du a sle-do-vať, či nie je pre-nas-le-do-va-teľ niek-de nab-líz-ku.

Niek-to-rí od-bor-ní-ci pre-to ho-vo-ria o špi-rá-le stal-kin-gu, kto-rá za-hŕňa tri opa-ku-jú-ce fá-zy. Pr-vá fá-za sa vy-zna-ču-je vlas-tnou ak-ti-vi-tou stal-ke-ra ( za-sla-nie SMS, te-le-fo-nát, list ), kto-rá u obe-ti vy-vo-lá-va strach a pri-ná-ša jej znač-ný stres. Ten po-ma-ly od-znie-va a ot-vá-ra sa dru-há fá-za, v kto-rej nas-tá-va ur-či-té upo-ko-je-nie a obeť sa z ot-ra-su spa-mä-tá-va. To-to štá-dium však netr-vá dl-ho a pri-chá-dza tre-tia fá-za, v kto-rej do-mi-nu-jú nep-rí-jem-né oča-ká-va-nia a oba-vy z ďal-šej ak-cii stal-ke-ra. V pre-ží-va-ní obe-te opäť na-ras-tá stre-so-vá hla-di-na.

V dôs-led-ku to-ho, že sprá-va-nie pre-nas-le-do-va-te-ľa mô-že-me len ťaž-ko anti-ci-po-vať, obeť sa veľ-mi rých-lo dos-tá-va prá-ve do tre-tej fá-zy, v kto-rej pre-ží-va stres, oba-vy a bez-moc-nosť, pre-to-že ne-vie čo bu-de ďa-lej nas-le-do-vať. Obeť sa tak dos-tá-va do sta-vu per-ma-nen-tné-ho zne-po-ko-je-nia, stra-chu a zvý-še-nej po-zor-nos-ti spo-je-nej s ne-po-ko-jom a po-do-zrie-va-vos-ťou. Stal-ker ich ži-vot úpl-ne ov-lá-da.[6]

Otáz-ka, či exis-tu-jú oso-by, kto-ré sú ná-chyl-nej-šie na to, aby sa sta-li obe-ťa-mi stal-kin-gu vy-vo-lá-va u mno-hých od-bor-ní-kov roz-pa-ky. Aj keď na jed-nej stra-ne by sme moh-li po-ve-dať, že obe-te si za svo-je prob-lé-my mô-žu sa-mé, na stra-ne dru-hej je oči-vid-né, že vy-ššie ri-zi-ko vik-ti-mi-zá-cie hro-zí nap-rík-lad oso-bám ve-rej-ne zná-mym, kde do-chá-dza k tzv. stal-kin-gu pro-mi-nen-tov. Pri kon-tak-te s ,,oby-čaj-ný-mi “ obe-ťa-mi stal-kin-gu sa ale uka-zu-je, že exis-tu-je ur-či-tá pod-sku-pi-na obe-tí, kto-rých cha-rak-te-ris-ti-ka prav-de-po-dob-ne pod-po-ru-je vznik stal-kin-gu. Už pr-vé štú-die stal-kin-gu z po-lo-vi-ce osem-de-sia-tych ro-kov za-re-gis-tro-va-li u niek-to-rých do-ta-zo-va-ných žien, kto-ré bo-li pre-nas-le-do-va-né svo-ji-mi bý-va-lý-mi par-tner-mi, via-ce-ré rov-na-ké zna-ky. Tie-to obe-te pô-so-bi-li doj-mom až extrém-nej dob-rosr-deč-nos-ti a pria-teľ-stva, kto-ré vo-či mu-žom ťaž-šie vy-jad-ro-va-li svo-je ne-ga-tív-ne sta-no-vis-ko a od-miet-nu-tie. Cel-kom ra-zan-tne for-mu-lo-val svoj ná-zor na obe-te a pá-cha-te-ľov stal-kin-gu zná-my bez-peč-nost-ný expert de Bec-ker, kto-rý po-ve-dal že: ,, Mu-ži, kto-rí sa ne-ve-dia od-pú-tať, si vy-be-ra-jú že-ny, kto-ré ne-ve-dia po-ve-dať nie. “ Tak-tiež ne-mec-ké vý-sku-my naz-na-ču-jú, že me-dzi obe-ťa-mi stal-kin-gu je ná-pad-ne množ-stvo obe-tí so znak-mi inter-per-so-nál-nej zá-vis-los-ti a zní-že-nej se-bais-to-ty.

Do pop-re-dia sa nám te-da dos-tá-va otáz-ka, ke-dy sa za-čne oso-ba cí-tiť ako obeť stal-kin-gu a ke-dy te-da vzni-ká per-cep-cia obe-te? Em-pi-ric-ké vý-sku-my preu-ka-zu-jú, že obe-te ma-jú rôz-nu frus-trač-nú to-le-ran-ciu. Fun-gu-je tu aj tzv. gen-de-ro-vý efekt, čo zna-me-ná, že že-ny sa zvy-čaj-ne cí-tia oh-ro-ze-nej-šie skôr ako mu-ži. Per-cep-cia obe-te je naj-čas-tej-šie spo-je-ná s po-ci-tom oh-ro-ze-nia a stra-chu v mo-men-te, ke-dy si ob-ťa-žo-va-ná oso-ba za-čne uve-do-mo-vať, že ak-ti-vi-ty pre-nas-le-do-va-te-ľa ne-mô-že ov-plyv-niť či za-sta-viť. V rám-ci va-li-di-zá-cie obeť sme-ru-je k pres-ved-če-niu, že stal-ker pro-ti jej vô-li ov-plyv-ňu-je jej ži-vot, res-pek-tí-ve zís-ka-va nad svo-jou obe-ťou moc a kon-tro-lu.[7]

7. Prís-tu-py k rie-še-niu stal-kin-gu

Stal-king pred-sta-vu-je kom-plex-ný psy-cho-lo-gic-ký a so-ciál-ny dej, za kto-rým sa uk-rý-va-jú rôz-ne mo-tí-vy, emó-cie, sprá-va-nie, inter-ak-cie a tiež rôz-ne va-rian-ty psy-cho-pa-to-ló-gie. Prí-pad od prí-pa-du vy-ka-zu-je rôz-nu dy-na-mi-ku. Pri zvá-že-ní všet-kých tých-to as-pek-tov je zrej-mé, že ne-mô-že exis-to-vať je-di-ná stra-té-gia, kto-rú by sme moh-li pou-žiť uni-ver-zál-ne u všet-kých prí-pa-dov pre-nas-le-do-va-nia. Pre za-sta-ve-nie stal-kin-gu exis-tu-jú rôz-ne mož-nos-ti inter-ven-cie.

K hlav-ným stra-té-giám obe-te, kto-rý-mi mô-že-me pod-po-riť ukon-če-nie stal-kin-gu je:
Dôs-led-ne ig-no-ro-vať po-ku-sy o kon-takt

Obeť mu-sí stal-ke-ro-vi jed-noz-nač-ne a pres-ved-či-vo po-ve-dať, že si s ním nep-ra-je udr-žia-vať žiad-ny kon-takt. For-mu-lá-cia od-miet-nu-tia mu-sí byť z poh-ľa-du stal-ke-ra dô-vod-ná. Pre-nas-le-do-va-te-lia ma-jú sklon prek-rú-cať reali-tu na zá-kla-de ra-cio-na-li-zá-cie a idea-li-zá-cie. Prík-la-dom mô-že byť upo-zor-ne-nie: ,, Ne-mô-žem byť s te-bou, mám pria-te-ľa .“ Pre stal-ke-ra z to-ho ply-nie lo-gic-ký zá-ver, že ke-by ne-ma-la pria-te-ľa, tak bu-de mať zá-ujem o mňa. Pre od-miet-nu-tie kon-tak-tu je ne-vyh-nut-ne vy-tr-vať v nu-lo-vej reak-cii. Po-mer-ne čas-tou chy-bou je ne-dôs-led-nosť na stra-ne obe-te, kto-rá dl-ho zotr-vá-va v blo-ká-cii po-ku-su o kon-takt, ale na-ko-niec ne-vydr-ží a po nie-koľ-ko-ná-sob-nom za-zvo-ne-ní te-le-fó-nu, ho aj tak zdvih-ne. Pre stal-ke-ra je to akým-si pov-zbu-de-ním. Obeť je ne-vyh-nut-né va-ro-vať aj pred poz-va-ním na tzv. pos-led-nú schôdz-ku, pre-to-že je to len fa-loš-ný prís-ľub, kto-rý pre-nas-le-do-va-teľ nik-dy ne-dodr-ží.


Vy-hnúť sa stret-nu-tiu a ísť stal-ke-ro-vi z ces-ty

Od-po-rú-ča-nie, aby sa obeť stal-ke-ro-vi vy-hla, po-va-žu-jú pre-nas-le-do-va-né oso-by ako nes-pra-vod-li-vé, pre-to-že im pri-pa-dá ne-fér, že sa-mé nič zlé nes-pra-vi-li, a aj na-priek to-mu ma-jú zme-niť svo-je zvy-čaj-né ži-vot-né ná-vy-ky. Zme-na ži-vot-ných ná-vy-kov tak-mer vždy zna-me-ná pre-ru-še-nie pô-vod-ných kon-tak-tov a ďal-šie pod-stat-né so-ciál-ne ob-me-dzenia. Prá-ve tu pla-tí pra-vid-lo prag-ma-tic-ké-ho prís-tu-pu.

Stal-king do-ku-men-to-vať

Pr-vou reak-ciou na ďal-ší list, SMS či e-mail bý-va im-pul-zom ta-kú-to sprá-vu zni-čiť. Ide však o chyb-ný pos-tup, pre-to-že správ-na stra-té-gia spo-čí-va v do-ku-men-tá-cii a ar-chi-vá-cii všet-kých stal-ke-ro-vých ak-ti-vít. Ma-li by byť za-do-ku-men-to-va-né všet-ky ak-ti-vi-ty stal-ke-ra, nap-rík-lad aj po-ku-sy o vy-hľa-da-nie obe-te na jej pra-co-vis-ku, pos-tá-va-nie pred byd-lis-kom a po-dob-ne. U zni-če-ných ve-cí sa do-kon-ca od-po-rú-ča ich fo-to-do-ku-men-tá-cia. Tak-to zhro-maž-de-né in-for-má-cie sú cen-né nie len pre even-tuál-ny práv-ny pos-tup vo ve-ci, ale sú ne-vyh-nut-né aj pre po-sú-de-nie ri-zík ďal-šej es-ka-lá-cie.

Stal-king zve-rej-niť, in-for-mo-vať o ňom oko-lie

Obe-te pre-nas-le-do-va-nia by ne-ma-li ta-jiť pred svo-jím oko-lím ani na pra-co-vis-ku, in-for-má-cie o tom, čo sa de-je. Včas-né zve-rej-ne-nie stal-kin-gu v súk-rom-nom i pra-cov-nom pros-tre-dí zvy-šu-je mož-nos-ti ochra-ny obe-te a do-kon-ca za-bra-ňu-je to-mu, aby stal-ker ma-ni-pu-lo-val s je-ho oko-lím. K to-mu má príl-eži-tosť naj-mä vte-dy, keď on ako pr-vý pos-kyt-ne fa-loš-né in-for-má-cie o tom, že sa oko-lo pre-nas-le-do-va-nej oso-by nie-čo de-je. Keď-že pla-tí efekt pr-vej in-for-má-cie, pre obeť je nás-led-ne veľ-mi ťaž-ké vy-vra-cať nep-rav-dy, kto-ré uvie-dol pre-nas-le-do-va-teľ. Včas-né in-for-mo-va-nie oko-lia je z poh-ľa-du obe-te ofen-zív-na stra-té-gia, kto-rá zvy-čaj-ne po-sil-ňu-je jej po-cit vlas-tnej si-ly a kom-pe-ten-cie.

Hľa-dať po-moc a pod-po-ru

Hľa-da-nie po-mo-ci a pod-po-ry je rov-na-ko pok-la-da-né za ak-tív-nu stra-té-giu, kto-rá zmier-ňu-je sta-vy pa-si-vi-ty a bez-moc-nos-ti. Laic-ká i od-bor-ná po-moc by ma-la v pr-vom ra-de viesť k roz-ptý-le-niu klam-ných mý-tov o stal-kin-gu. Pred-sta-vy obe-te, že je to jej vi-na ale-bo že sa s tým ne-dá nič ro-biť, sú príz-nač-né pre obeť v so-ciál-nej izo-lá-cii. Po-moc a pod-po-ra z von-ku spros-tred-ko-vá-va obe-ti ob-jek-tív-ne poh-ľa-dy na jej po-ci-ty a po-sil-ňu-je jej zdro-je pre náj-de-nie vhod-ných stra-té-gii rie-še-nia.[8]

Zá-ver

Stal-king pred-sta-vu-je ak-tuál-nu té-mu, kto-rá je na-priek vy-so-ké-mu ri-zi-ku čas-to pod-ce-ňo-va-ná a nie je jej ve-no-va-ná dos-ta-toč-ná po-zor-nosť. Inter-ak-cia pá-cha-te-ľa s obe-ťou vy-vo-lá-va pri po-su-dzo-va-ní kaž-dé-ho tres-tné-ho či-nu ex post, ra-du otá-zok, kto-rý-mi je ne-vyh-nut-né sa nás-led-ne za-obe-rať. Prá-ve vzťah osob-nos-ti obe-te a pá-cha-te-ľa tres-tné-ho či-nu je špe-ci-fic-kou for-mou inter-ak-cie, pre-to-že nej-de o jed-nos-tran-ný pro-ces, ale o pro-ces, v kto-rom je prí-tom-ná spät-ná väz-ba a po-sú-de-nie aké-ho-koľ-vek tres-tné-ho či-nu, te-da nie len tres-tné-ho či-nu ne-bez-peč-né-ho pre-nas-le-do-va-nia, by bez tej-to sku-toč-nos-ti ne-bo-lo ani od-bor-ne správ-ne a ani spra-vod-li-vé.

Poznámky

• 1) ČÍRTKOVÁ, Ľ. Mo-der-ní psy-cho-lo-gie pro práv-ni-ký. Pra-ha: GRA-DA Pub-lis-hing, a.s., s. 53-55.
• 2) ČÍRTKOVÁ, Ľ. Mo-der-ní psy-cho-lo-gie pro práv-ni-ký. Pra-ha: GRA-DA Pub-lis-hing, a.s., s. 55-74
• 3) ČÍRTKOVÁ, Ľ. Vik-ti-mo-lo-gie pro fo-ren-zní praxi. Pra-ha: Por-tál s.r.o.., s. 56-57
• 4) ČÍRTKOVÁ, Ľ. Mo-der-ní psy-cho-lo-gie pro práv-ni-ký. Pra-ha: GRA-DA Pub-lis-hing, a.s., s. 74-79
• 5) http://www.so-len.sk/pdf/cda2fba8655800c0f04ed9ca718f3db7.pdf
• 6) ČÍRTKOVÁ, Ľ. Mo-der-ní psy-cho-lo-gie pro práv-ni-ký. Pra-ha: GRA-DA Pub-lis-hing, a.s., s. 82-85
• 7) ČÍRTKOVÁ, Ľ. Vik-ti-mo-lo-gie pro fo-ren-zní praxi. Pra-ha: Por-tál s.r.o.., s. 55-57
• 8) ČÍRTKOVÁ, Ľ. Mo-der-ní psy-cho-lo-gie pro práv-ni-ký. Pra-ha: GRA-DA Pub-lis-hing, a.s., s. 89-90

Autor
JUDr. Alica Fedorová

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a681-vzajomna-interakcia-pachatela-a-obete-trestneho-cinu-nebezpecneho-prenasledovania