Východiská problematiky stanovené Európskou chartou miestnej samosprávy
Problematiku ochrany životného prostredia nemožno vnímať v rozsahu určitého hranicami limitovaného teritória, prípadne regiónu. Je nepochybné, že jej dosah má v dnešnom období svoj európsky a tiež celosvetový rozmer.
Už preambula Európskej charty miestnej samosprávy (ďalej len charta), ktorá je – podľa nášho názoru – dôležitá najmä z interpretačného a aplikačného hľadiska, zdôrazňuje význam územnej samosprávy.
Miestne orgány sú jedným z hlavných základov každého demokratického systému. Právo občanov podieľať sa na riadení verejných vecí je jedným z demokratických princípov uznávaných [1] členskými štátmi Rady Európy. Existencia miestnych orgánov so skutočnými právomocami môže zabezpečiť výkon správy, ktorá je efektívna a zároveň i blízka občanovi. Ochrana a posilňovanie miestnej samosprávy v rôznych európskych krajinách je dôležitým príspevkom k budovaniu Európy založenej na zásadách demokracie a decentralizácie moci.
Ústava Slovenskej republiky v čl. 64 považuje obec za základ územnej samosprávy. Podľa čl. 67 ods. 1 územná samospráva sa uskutočňuje na zhromaždeniach obyvateľov obce, miestnym referendom, referendom na území vyššieho územného celku, orgánmi obce alebo orgánmi vyššieho územného celku. Spôsob vykonania miestneho referenda a referenda na území vyššieho územného celku ustanoví zákon. Táto ústavnoprávna požiadavka sa premieta v § 3 ods. 2 písm. a) až c) zákona SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o obecnom zriadení). Tým sa premietajú požiadavky o základných demokratických princípoch demonštrovaných chartou do slovenskej právnej úpravy v súlade s čl. 2 charty, podľa ktorého „princíp miestnej samosprávy je uznaný zákonodarstvom príslušnej krajiny, a kde je to možné, aj ústavou“.
Podľa čl. 3 ods. 1 charty „miestna samospráva označuje právo a spôsobilosť miestnych orgánov v medziach zákona spravovať a riadiť podstatnú časť verejných záležitostí v rámci ich kompetencií a v záujme miestneho obyvateľstva“. Uvedená definícia charakterizuje samosprávu v dynamickom zmysle, t. j. ako činnosť. Vymedzenie pojmu v statickom zmysle, ktoré odpovedá na otázku „kto je oprávnený vykonávať miestnu samosprávu“ sa nachádza v nasledujúcom ustanovení či. 3 charty. Právo riadiť a spravovať vykonávajú rady alebo zastupiteľstvá, ktorých členovia sú slobodne volení na základe priameho, rovného a všeobecného volebného práva tajným hlasovaním a ktoré môžu mať k dispozícii im podriadené výkonné orgány. Týmto ustanovením nie je dotknutá možnosť konať zhromaždenia občanov, referendum alebo použiť akúkoľvek inú formu priamej účasti občanov tam, kde to dovoľuje zákon.
Charta tak neopisuje len „architektúru“ samosprávnej moci, ale načrtáva aj mechanizmus jej vzniku. Tieto požiadavky charty sa z legislatívneho hľadiska premietli do zákona SNR č. 346/1990 Zb. o voľbách do samosprávy obcí v znení neskorších predpisov a do zákona č. 303/2001 Z.z. o voľbách do orgánov samosprávnych krajov a o doplnení Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 335/2007 Z. z.
Pôsobnosť a právomoc územnej samosprávy
Pôsobnosť vykonávateľa verejnej správy predstavuje z právneho hľadiska vymedzenie záležitostí, ktoré vykonávateľ verejnej správy prejednáva, o ktorých rozhoduje a za výkon ktorých zodpovedá.
Z čl. 4 ods. 1 charty vyplýva dôležitá právna požiadavka, aby základné práva a povinnosti miestnych orgánov boli zakotvené v ústave alebo zákone. Výkon moci v samospráve tak musí mať zákonný základ.
Samosprávu definuje zákon o obecnom zriadení v § 4. Obec samostatne rozhoduje a uskutočňuje všetky úkony súvisiace so správou obce a jej majetku, všetky záležitosti, ktoré ako jej samosprávnu pôsobnosť upravuje osobitný zákon, ak takéto úkony podľa zákona nevykonáva štát alebo iná právnická osoba alebo fyzická osoba. Slovenský zákonodarca tak vymedzil samosprávnu pôsobnosť obce negatívnym spôsobom. V ustanovení § 4 ods. 3 exemplifikatívne vymenoval úlohy, ktoré má obec plniť a zabezpečovať. Výpočet oprávnení je len demonštratívny a oprávňuje k uskutočňovaniu iných nevyhnutných úloh s prihliadnutím na limity ustanovené v § 4 ods. 1 zákona. Takéto legislatívne riešenie má oporu v čl. 4 ods. 2 charty. Miestne orgány majú v medziach zákona plné právo konať vo všetkých veciach, ktoré nie sú vyňaté z ich pôsobnosti, alebo nie sú v pôsobnosti iného orgánu, teda aj iných právnických osôb alebo fyzických osôb.[2]
Ustanovenie čl. 4 ods. 3 charty vyjadruje požiadavku, aby správu verejných vecí vykonávali prednostne tie orgány, ktoré sú k občanovi najbližšie. Priznanie kompetencie inému orgánu by malo zohľadňovať rozsah a charakter úlohy i požiadavku efektívnosti a hospodárnosti. Predmetné ustanovenie nevylučuje možnosť, aby sa na samosprávne podieľal obyvateľ obce, t. j. osoba, ktorá má na jej území trvalý pobyt. Existencia trvalého pobytu na území obce vytvára podklad k tvrdeniu existencie určitého efektívneho vzťahu medzi obcou a konkrétnou fyzickou osobou.
Právomoc vykonávateľa verejnej správy predstavuje súhrn právnych nástrojov, ktorými disponuje v súvislosti s plnením úloh vyplývajúcich z jeho pôsobnosti.
Podľa čl. 4 ods. 4 charty právomoci priznané miestnym orgánom sú zvyčajne „plné a výlučné“ a nesmú byť porušené ani obmedzené žiadnym ústredným alebo regionálnym orgánom (okrem prípadov ustanovených zákonom).
Podľa čl. 67 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky povinnosti a obmedzenia pri výkone územnej samosprávy možno obci a vyššiemu územnému celku ukladať zákonom a na základe medzinárodnej zmluvy podľa čl. 7 ods. 5.[3] Štát môže zasahovať do činnosti obce a vyššieho územného celku len spôsobom ustanoveným zákonom. Platná úprava tak zohľadňuje požiadavky ustanovené chartou, nakoľko táto v čl. 4 ods. 5 zakotvuje špeciálne požiadavky vo vzťahu k delegovanému výkonu štátnej správy. Tam, kde právomoci deleguje ústredný alebo regionálny orgán a pokiaľ je to možné, majú miestne orgány právo prispôsobiť ich vykonávanie miestnym podmienkam. Toto ustanovenie však nemožno vykladať výhradne ako oprávnenie. Prenesený výkon štátnej správy je predovšetkým povinnosťou. Samospráva v takom prípade nekoná samostatne a oddelene od orgánov štátnej správy. Príkladom v tomto smere môže byť aj právomoc obce vydávať všeobecne záväzné nariadenia vo veciach štátnej správy podľa čl. 71 Ústavy Slovenskej republiky. Normotvornú právomoc obec v takom prípade vykonáva len na základe výslovného splnomocnenia zákona a v jeho medziach. Takéto nariadenia musia byť v súlade aj s nariadeniami vlády, so všeobecne záväznými predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.
Charta nezachádza do podrobností, ale iba ustanovuje základné princípy výkonu samosprávy[4], jej pôsobnosti a zverovania právomocí v členských štátoch Rady Európy. Nakoľko na Slovensku ochrana životného prostredia patrí do kompetencie obcí ako predstaviteľov územnej samosprávy, je nutné požiadavky charty aplikovať i na právnu úpravu predmetnej oblasti a vykladať ich v súlade s chartou.
Normotvorná právomoc obce v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ilustrácii vzťahu normotvornej právomoci obcí vo veciach samosprávy a vo veci preneseného výkonu štátnej správy môže slúžiť nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) sp. zn. II. ÚS 39/98 z 3. novembra 1998[5]. Podľa neho „ak obec všeobecne záväzným nariadením rieši problematiku nakladania so všetkým odpadom (teda aj odpadom vzniknutým mimo územia obce) a nerieši ním len problematiku komunálneho odpadu, na ktorú ju splnomocňuje zákon, neprípustné upravuje aj tú problematiku odpadového hospodárstva, ktorú zákon zveruje do kompetencie špecializovanej štátnej správy“.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky podal návrh na začatie konania o vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia mesta Pezinok s čl. 2 ods. 3, čl. 67, čl. 71 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, s ustanovením § 4 ods. 1 a 3 písm. g), § 6 ods. 1, § 13 ods. 3 zákona SNR o obecnom zriadení, s § 1 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. d) zákona c. 238/1991 Zb. o odpadoch v znení neskorších predpisov a s § 1 a § 6 ods. 6 zákona SNR č. 494/1991 Zb. o štátnej správe v odpadovom hospodárstve v znení neskorších predpisov. Podľa generálneho prokurátora mesto Pezinok tým, že založilo právomoc mestského zastupiteľstva stanovovať osobitnými uzneseniami podmienky dovozu odpadu, ktorý vznikol mimo územia mesta, prekročilo rámec pôsobnosti vymedzenej pre výkon samosprávy. Vychádzajúc zo skutočnosti, že všetka činnosť subjektov územnej samosprávy je viazaná platným právnym poriadkom, je mesto ako subjekt územnej samosprávy v normotvornej činnosti povinné rešpektovať ústavu, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy. Pôsobnosť a právomoc obce pri výkone samosprávy je v rámci ochrany životného prostredia stanovená ustanoveniami zákona o obecnom zriadení. Podľa rozhodnutia ústavného súdu na obce možno preniesť zákonom niektoré úlohy štátnej správy, ak je ich plnenie týmto spôsobom racionálnejšie a efektívnejšie6 (§ 5 ods. 1 zákona o obecnom zriadení). Určenie rozsahu takýchto úloh je [6] [7] vo výlučnej právomoci zákonodarcu, a preto nemožno zamieňať reguláciu a realizáciu spoločenských vzťahov patriacich do pôsobnosti štátnej správy s reguláciou a realizáciou spoločenských vzťahov patriacich do pôsobnosti územnej samosprávy. Nakladanie s odpadmi zákon zveruje orgánom štátnej správy a na obec boli prenesené jej úlohy, len pokiaľ ide o nakladanie s komunálnym odpadom, teda s odpadom, ktorý vznikol na území obce. Obciam zákon dáva možnosť regulovať tie aspekty odpadového hospodárstva, ktoré sú dôležité z miestneho hľadiska, a za ktoré obec v konečnom dôsledku zodpovedá ako pôvodca komunálneho odpadu. Obec preto nemôže všeobecne záväzným nariadením upraviť akékoľvek nakladanie s iným druhom odpadu. Všeobecne záväzné nariadenie mesta Pezinok však umožňuje dovážať na územie mesta akýkoľvek odpad a skladovať ho i likvidovať na tomto území.
Mesto Pezinok v konaní tvrdilo, že pojem komunálny odpad nie je definovaný a mohlo by ísť aj o odpad z jadrovej elektrárne. Legislatíva v tomto smere nestanovuje úlohy štátnej správy a preto si mesto upravilo túto problematiku vlastným všeobecne záväzným predpisom. Podľa názoru zástupcu mesta štátna správa nemá v tomto smere kompetencie, takže túto oblasť považovalo mesto za úlohu samosprávy mesta. Účelom úpravy je chrániť zdravé podmienky života občanov a životné prostredie mesta.
Podľa právneho názoru ústavného súdu ústavou ohraničená právomoc obce vydávať rozhodnutia, všeobecne záväzné nariadenia, je daná predmetom zákonnej úpravy. Len v hraniciach a v rozsahu územnej samosprávy možno hovoriť o všeobecne záväzných nariadeniach ako o autonómnych rozhodnutiach.
Do správy vnútorných vecí obce patrí podľa zákona o obecnom zriadení aj zber a odvoz komunálneho odpadu a čistenie obce. Podľa názoru ústavného súdu nemožno akceptovať tvrdenie mesta Pezinok, že pojem komunálny odpad nie je právne definovaný. Napadnuté všeobecne záväzné nariadenie rieši nakladanie so všetkými odpadmi (s odpadmi vzniknutými mimo územia obce), nielen problematiku komunálneho odpadu, čím prekračuje rámec zákonnej úpravy. Napadnuté všeobecne záväzné nariadenie zasiahlo do kompetencií špecializovanej štátnej správy, ktorú obec nemá zverenú zákonom, a nedotýkalo sa otázok samosprávy obce.
Právomoc obce pri nakladaní s komunálnym odpadom a drobným stavebným odpadom v judikatúre ústavného súdu
Podľa zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon odpadoch) je obec vykonávateľom verejnej správy. Jej úlohou je tak spolu s orgánmi štátnej správy predchádzať vzniku odpadov a plniť úlohy pri nakladaní s odpadmi. Obec podľa ustanovenia § 72 zákona kontroluje dodržiavanie povinností na úseku odpadového hospodárstva a vyvodzuje zodpovednosť za správne delikty v rámci preneseného výkonu štátnej správy.
Za nakladanie s komunálnym odpadom, ktorý vznikol na území obce, a s drobnými stavebnými odpadmi, ktoré vznikli na území obce, zodpovedá obec. Obec je povinná zavedením vhodného systému zberu odpadov zabezpečiť alebo umožniť zber a prepravu komunálnych odpadov vznikajúcich na jej území na účely ich zhodnotenia alebo zneškodnenia, vrátane zabezpečenia zberných nádob zodpovedajúcich systému zberu komunálnych odpadov v obci a zabezpečenia priestoru, kde môžu občania odovzdávať oddelené zložky komunálnych odpadov v rámci separovaného zberu.
Obec je ďalej povinná zabezpečiť podľa potreby, najmenej dvakrát do roka, zber a prepravu objemných odpadov na účely ich zhodnotenia alebo zneškodnenia, oddelene vytriedených odpadov z domácností s obsahom škodlivín a drobných stavebných odpadov. Podrobnosti o týchto činnostiach je obec povinná upraviť všeobecne záväzným nariadením.
Ústavnému súdu bol 20. mája 2002 doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu § 6 ods. 1 písm. b) a e) všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 12/2001 z 8. novembra 2001 o nakladaní s komunálnymi odpadmi a drobnými stavebnými odpadmi na území hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy v znení všeobecne záväzného nariadenia č. 3/2002 zo 14. marca 2002 (ďalej len nariadenie) s ústavou, zákonom o obecnom zriadení, zákonom SNR č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave) a zákonom o odpadoch.
Podľa § 6 ods. 1 písm. b) nariadenia bol správca nehnuteľnosti povinný mimo dní odvozu zmesového odpadu zabezpečovať udržiavanie čistoty na stanovišti a jeho okolí, a to v trojmetrovom rádiuse. Správca bol ďalej povinný podľa § 6 ods. 1 písm. e) nariadenia umožniť vstup k stanovišťu za účelom vyprázdňovania zberných nádob, kontajnerov.
Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy pri vydaní nariadenia porušilo čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ustanovenie § 6 ods. 2 zákona o obecnom zriadení v spojení s § 11 ods. 5 písm. a) zákona o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave, pretože prijalo všeobecne záväzné nariadenie, ktoré bez základu v zákone ustanovilo povinnosti obmedzujúce základné práva a slobody priznané ústavou. Ústavný súd preto svojím nálezom (sp. zn. III. ÚS 100/02 z 30. januára 2003) vyslovil, že „povinnosť uložená správcovi stanovišťa, aby v určené dni (mimo dní odvozu) zabezpečoval udržiavanie čistoty stanovišťa, je povinnosť uložená nad rámec zákonnej úpravy“.
Pre rozhodnutie vo veci nebolo podstatné, či nariadenie bolo vydané vo veci územnej samosprávy alebo či bolo vydané pri výkone štátnej správy. V oboch prípadoch totiž obec musí pri ukladaní povinností rešpektovať čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého povinnosti možno ukladať len v medziach zákona.
Keďže vo veciach samosprávnej pôsobnosti obce podľa čl. 68 ústavy v spojení s čl. 65 ods. 1 ústavy a § 4 ods. 4 zákona o obecnom zriadení bol vydaný zákon, obec nemohla nariadením uložiť nové povinnosti nad rámec zákona.
Ústavný súd pritom vychádzal z názoru, že pod zákonný pojem nakladanie s odpadom možno subsumovať aj povinnosť udržiavať čistotu na stanovišti a v jeho okolí. Za nesplnenie týchto zákonných povinnosti zodpovedá obec a pôvodca odpadu, nie správca nehnuteľnosti.
K právomociam obce pri chove hospodárskych zvierat
Rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 88/01 z 19. februára 2003 sa netýkalo priamo otázky ochrany zvierat, ale – v rámci otázky súladu všeobecne záväzného nariadenia obce Golianovo z 25. júna 1999 o zásadách chovu hospodárskych zvierat a spoločenských zvierat chovaných v domácnosti v intraviláne obce Golianovo s Ústavou, s Občianskym zákonníkom, so zákonom o obecnom zriadení a so zákonom o ochrane zvierat – sa zaoberalo ústavnoprávnou dimenziou právomoci obce ako samosprávneho subjektu.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky uvedenému nariadeniu vytýkal najmä to, že ho samospráva nevydala na plnenie úloh štátnej správy, ale nad rámec svojej samosprávnej normotvornej právomoci. Národná rada Slovenskej republiky – podľa jeho názoru – nepreniesla na obce úlohy štátnej správy a orgány územnej samosprávy ani nezaradila medzi orgány na ochranu zvierat. Obecné zastupiteľstvo tak vydalo nariadenie na základe právomoci, ktorú si de facto samo udelilo. Navyše všeobecne záväzné nariadenie obmedzovalo vlastníkov hospodárskych zvierat. V čl. 5 ustanovovalo maximálny počet hospodárskych zvierat, ktoré môže ich majiteľ chovať na jednom pozemku.
Obec Golianovo argumentovala tým, že chcela iba usmerniť chov v zmysle zákona č. 337/1998 Z. z. o veterinárnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o veterinárnej starostlivosti) na základe požiadaviek obyvateľov obce.
Výkon samosprávy obce najmä pri utváraní a ochrane zdravých podmienok a zdravého spôsobu života a práce obyvateľov obce, pri ochrane životného prostredia sa nutne prelínal s jej právomocou podľa § 13 ods. 1 písm. b) zákona o veterinárnej starostlivosti, t. j. s právomocou usmerňovať a evidovať chov hospodárskych zvierat a zvierat chovaných v domácnostiach a tiež povinnosťou utvárať predpoklady na zdravé životné podmienky, pracovné podmienky a zdravý spôsob života v zmysle § 10 písm. a) zákona NR SR č. 272/1994 Z. z. o ochrane zdravia ľudí v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd súhlasil s právnou argumentáciou obce. Znenie vyššie označených článkov napadnutého nariadenia nešlo podľa neho nad rámec medzí, zákazov alebo povinností, ktoré boli upravené v citovaných zákonoch. Obecné zastupiteľstvo viac-menej reinterpretovalo zákonný text na miestne pomery, v niektorých prípadoch takmer doslova recipovalo dotknuté ustanovenia zákona o veterinárnej starostlivosti.
Na uvedenom príklade tak možno sledovať ako si miestna samospráva v praxi prispôsobila výkon svojich právomocí v zmysle čl. 4 ods. 5 charty.
Obec a vyberanie poplatkov za znečisťovanie ovzdušia
Pôsobnosť obcí je upravená zákonom č. 401/1998 Z. z. o poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia v znení neskorších predpisov v § 2 ods. 2 tak, že zákonodarca obec zaraďuje medzi orgány ochrany ovzdušia. V zákone č. 478/2002 Z. z. o ochrane ovzdušia a ktorým sa dopĺňa zákon č. 401/1998 Z.z. o poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia v znení neskorších predpisov (zákon o ovzduší) je právne postavenie obce vymedzené ustanovením § 34, ktoré taxatívne vymenúva jej úlohy v oblasti ochrany ovzdušia.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky napadol ústavnosť všeobecne záväzného nariadenia mesta Snina č. 43/1998 na ochranu ovzdušia na území mesta a poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia, ktoré nadobudlo účinnosť 11. mája 1998. Jeho doplnok č. 1, ktorým bolo do nariadenia inkorporované ustanovenie čl. 4 ods. 3 tvoriace predmet tohto návrhu, nadobudol účinnosť 14. júna 2002. Mesto Snina nariadením zakázalo vytvárať nové malé zdroje znečisťovania ovzdušia[8] odpájaním sa od jestvujúceho centrálneho zdroja tepla. Mesto tým – podľa názoru generálneho prokurátora Slovenskej republiky – pochybilo, pretože na vydanie zákazu takouto formou nebolo oprávnené zákonom. Pôsobnosť obcí v oblasti ochrany ovzdušia a s tým súvisiacich poplatkov je preneseným výkonom štátnej správy, a preto na vydávanie všeobecne záväzného nariadenia bolo potrebné výslovné zákonné splnomocnenie.
Obec má navyše podľa § 34 ods. 1 písm. d) a ods. 2 zákona právo i povinnosť vydávať súhlas na povoľovanie malých zdrojov vrátane ich zmien a na ich užívanie, ako i určiť podmienky ich prevádzkovania. Túto činnosť však musí vykonávať v režime zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Z toho vyplýva, že nemôže paušálne zakázať vytváranie nových malých zdrojov znečisťovania ovzdušia, ale o každej žiadosti tohto druhu musí rozhodnúť individuálne rozhodnutím. Zo strany obce tak došlo k zámene normotvornej právomoci s rozhodovacou právomocou.
Ústavný súd vydal v predmetnej problematike nález (sp. zn. I. ÚS 129/04 z 12. novembra 2004)[9]. Preskúmal predovšetkým otázku, či napadnuté všeobecne záväzné nariadenie bolo vydané na základe pôvodnej (originálnej) normotvornej pôsobnosti mesta alebo na základe jeho prenesenej normotvornej pôsobnosti. Ústavný súd dospel k záveru, že Mestské zastupiteľstvo v meste Snina pri vydaní doplnku č. 1 k nariadeniu nepostupovalo ústavne predpísaným spôsobom. Vybočilo z medzí prenesenej normotvornej pôsobnosti podľa čl. 72 ods. 2 ústavy, pretože zákony upravujúce danú problematiku neobsahovali výslovné splnomocnenie pre obce, na základe ktorého by mohli zakotviť všeobecný zákaz vytvárať nové malé zdroje znečisťovania ovzdušia odpájaním sa od jestvujúceho centrálneho zdroja tepla.
V čl. 4 ods. 3 nariadenia mesto Snina uložilo nekonkretizovaným subjektom zákaz, ktorý neukladá žiadny zákon, a na uloženie ktorého nebolo splnomocnené žiadnym zákonom. V dôsledku toho postupovalo protiústavne a dostalo sa do rozporu aj s prvou vetou § 6 ods. 2 zákona o obecnom zriadení.
Obce a mestá na Slovensku ako predstavitelia územnej samosprávy sa snažia aktívne pôsobiť pri ochrane životného prostredia. Nie vždy sa im však darí realizovať svoje právomoci ústavne konformným spôsobom, v medziach zákonmi zverenej pôsobnosti.
Výkon práv a povinností v rámci územnej samosprávy musí mať oporu v ústave a v zákonoch. Orgány samosprávy nemôžu zasahovať do výkonu právomoci iných vykonávateľov verejnej správy ustanovenej zákonom. Pri posudzovaní ich postupu je vždy potrebné ich oprávnenia vykladať aj v súlade s chartou. Pritom oprávnenia územnej samosprávy zakotvené chartou je potrebné vykladať aj ako povinnosti zakladajúce zodpovednosť miestnej samosprávy za kvalitný výkon verejnej správy.
Rozhodnutia ústavného súdu citované v texte nášho konferenčného príspevku sa zameriavajú predovšetkým na problematiku normotvornej právomoci obcí. Na základe ich analýzy možno zovšeobecniť niektoré základné problémy, ktoré sprevádzajú normotvorbu obcí a miest, a ktoré majú základ v nepochopení vzťahu medzi výkonom úloh územnej samosprávy a prenesenej miestnej štátnej správy.
Najcitlivejším problémom sa javí skĺbenie dobrého úmyslu obce ako normotvorcu pri úprave vzťahov v rámci jej samosprávnej pôsobnosti (v záujme ochrany miestneho záujmu, záujmu obyvateľov územného celku, efektívnosti výkonu miestnej samosprávy atď.) s ústavnoprávnymi požiadavkami na takúto právnu reguláciu (zákaz ukladania povinností osobám, ktoré nemajú oporu v zákone atď.).
Ústavný súd v tejto oblasti určil svojimi početnými nálezmi spôsob, ako nazerať na otázku ústavnoprávnych aspektov postavenia obcí a miest v rámci výkonu ich samosprávnej pôsobnosti, pričom pri svojej interpretáciu vychádzal i z charty. Bude zaujímavé sledovať, akým spôsobom sa bude ďalej v tomto ohľade vyvíjať judikatúra v rámci správneho súdnictva, do kompetencie ktorého sa dostala právomoc rozhodovať o zákonnosti všeobecne záväzných nariadení územnej samosprávy.P
Autor
JUDr. Michal Maslen PhD.