• neudelenie azylu
• Zákon – Zákon o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov 480/2002 | Paragrafy: § 13

Úvod

Ľudské práva, resp. základné práva sú v európskom priestore považované za základný rámec, štandard právnej regulácie. Napriek tomu, v čase klimaxu mediálneho a politického záujmu o súčasnú azylovú politiku Európskej únie a hľadania nových riešení sa môže zdať, že otázka základných práv ustupuje do úzadia. Otázky plynúce z dlhodobo pretrvávajúcich problémov Únie s azylovým procesom v niektorých krajinách sa odrazili aj v rozhodovacej činnosti súdnych orgánov Rady Európy a Európskej únie. Tento príspevok zhŕňa vývoj Spoločného európskeho azylového systém a predstavuje základné skutkové okolnosti tzv. Dublinských odovzdaní, ktoré boli predmetom prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom v spojených veciach C- 411/10 a C-493/10. Ústredným cieľom príspevku je na základe právnych záverov analyzovaného rozsudku Súdneho dvora poukázať na vplyv Charty základných práv na fungovanie a ďalší vývoj azylového systému.

1. Stručná charakteristika Spoločného európskeho azylového systému

V roku 1990 členské štáty Spoločenstiev podpísali v Dubline medzinárodný dohovor, ktorým sa určoval štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o azyl,1 ktorého fungovanie bolo neskôr podporené systémom na porovnávanie odtlačkov prstov (Eurodac). 2 Nadobudnutím platnosti Amsterdamskej zmluvy v roku 1999 došlo k začleneniu oblasti priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti do prvého piliera Európskej únie. 3 V nadväznosti na to Európska rada na mimoriadnom zasadnutí v Tampere vytýčila za cieľ vytvorenie Spoločného európskeho azylového systému (CEAS) s cieľom zasadiť sa o efektívne dodržiavanie zásady non-refoulement v zmysle Ženevského dovohoru o postavení utečencov a New Yorského protokolu.4 Po zmene primárneho práva bol na základe záverov Európskej rady systém vytvorený Dublinským dohovorom nahradený Nariadením Rady č. 343/2003 5 a viacerými smernicami, ktoré stanovovali štandardy azylového systému. Nariadenie (tzv. Dublin II) obsahovalo široký výpočet kritérií pre učenie štátu, ktorý mal posudzovať žiadosť o azyl a osobitné ustanovenie, podľa ktorého mohol členský štát dobrovoľne prevziať zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl.6

2. Skutkový stav

Podľa nariadenia Dublin II v prípade, ak bola žiadosť podaná osobou, ktorá prekročila neoprávnene hranicu členského štátu, sa za štát zodpovedný za posúdenie žiadosti považoval štát prvého vstupu žiadateľa o azyl. 7 V roku 2010 bolo takmer 90 % všetkých neoprávnených vstupov do Európskej únie zaznamenaných v Grécku.8 Aj v dôsledku nadmerného množstva migrantov žiadatelia o azyl v Grécku čelili viacerým ťažkostiam. Popri nevyhovujúcich životných podmienkach, bezdomovectve, nedostatočnom informovaní žiadateľov a ďalších fatálych zlyhaniach gréckeho systému, 9 bolo najväčšou hrozbou pre žiadateľov o azyl v Grécku odovzdanie do Turecka na základe bilaterálnej dohody. 10 Takýto žiadatelia tak mohli byť vystavení reťazovému vráteniu do krajiny pôvodu, resp. do krajiny, v ktorej im hrozí prenasledovanie bez riadneho preskúmania žiadosti o azyl, v rozpore so zásadou non-refoulement Ženevského dovhoru.11 Vo veci C-411/10 sa žiadateľ o azyl afgánskeho pôvodu, pán Saeedi (N. S.), ocitiol v situácii, v ktorej mal byť na základe ustanovení nariadenia Dublin II odovzdaný zodpovednému štátu na posúdenie jeho žiadosti o azyl, ktorú podal v Spojenom kráľovste. Saeedi počas svojej cesty neoprávnene prekročil grécku hranicu, kde bol zadržaný, boli mu odobraté odtlačky prstov do systému Eurodac, a následne odovzdaný do Turecka, odkiaľ ušiel do Spojeného kráľovstva. Na základe kritéria prvého vstupu Secretary of State for Home Department rozhodol o jeho odovzdaní do Grécka. Jeho námietky o porušovaní ľudských práv žiadateľov o azyl v Grécku Secretary of State odmietol ako nedôvodné (potvrdzujúce rozhodnutie), rovnako nezmenil svoje rozhodnutie o odovdzaní ani po žiadosti, ktorou sa pán Saeedi domáhal, aby Spojené kráľovstvo prevzalo zodpovednosť za posúdenie jeho žiadosti o azyl. Na základe žiadosti pána Saeediho bolo povolené začatie konania o súdnom preskúmaní potvrdzujúceho rozhodnutia (judicial review). High Court of Justice of England and Wales, Queen’s Bench Division však žalobu zamietol, povolil ale odvolacie konanie. Court of Appeal of England and Wales sa rozhodol prerušiť konanie o odvolaní a požiadal Súdny dvor o rozhodnutie o predbežných otázkach týkajúcich sa základných práv žiadateľa o azyl.12, 13, 14

Rovnako predmetom sporov, v ktorých boli predložené Súdnemu dvoru otázky v konaní C-493/10 bolo odovzdanie žiadateľov o azyl do Grécka ako štátu prvého vstupu. Každý z piatich žiadatelia o azyl (Afgánci M. E., A. S. M. a E. H., Alžírčan M. T. a Iránčan K. P.) bol po neoprávnenom prekročení hranice zatknutý v Grécku, pričom každému boli odobrané odtlačky prstov a zaevidované v systéme Eurodac. Všetci žiadatelia opustili územie Grécka a pricestovali do Írska, kde podali žiadosť o azyl.

V rámci konaní o určenie zodpovedného štátu žiadatelia namietali neprimerané podmienky v Grécku a žiadali, aby Írsko prevzalo zodpovednosť za posúdenie ich žiadostí o azyl. Tieto žiadosti Refugee Applications Commisioner zamietol, vyzval Grécko na prevzatie žiadateľov a následne v súlade s nariadením Dublin II im oznámil rozhodnutie, že neposúdi ich žiadosti, a že budú odovzdaní do Grécka.

V nadväznosti na to Minister for Justice, Equality and Law Reform vydal príkazy na ich odovzdanie. Medzičasom sa na návrhy žiadateľov začali na High Court konania o súdne preskúmanie rozhodnutí o zamietnutí žiadostí na prevzatie zodpovednosti za posúdenie. Vykonateľnosť príkazov na odovzdanie bola preto odložená do vydania rozhodnutí v konaniach o juducial review. 15, 16 17

3. Konanie vo veciach a quxstiones iuris

Konania o predbežných otázkach sa začali doručením návrhov 18. augusta 2010 (C-411/10) a 15. októbra 2010 (C-493/10). Následne boli konania po vypočutí generálnej advokátky spojené pre písomnú časť konania rozhodnutím predsedu súdu18 a taktiež rozhodnutím predsedu došlo k spojeniu konaní aj pre účely ústnej časti konania a vynesenia rozsudku.19 Konanie v spojených veciach bolo pridelené veľkej komore Súdneho dvora, čo len odráža osobitnú významnosť tohto rozhodnutia.20 Predmetom konania vo veciach samých bol výklad ustanovení nariadenia Dublin II, ku ktorému predložili Court of Appeal of England and Wales 7 prejudiciálnych otázok a írsky High Court 2 otázky. S ohľadom na vyššie načrtnutú situácii v Grécku, ktoré bolo pre žiadateľov, ktorí boli účastníkmi konania vo veciach samých, určené ako štát zodpovedný za posúdenie ich žiadostí o azyl, sa všetky otázky výkladu dotknutého nariadenia týkali uplatňovania Charty základných práv najmä s prihliadnutím na čl. 4 (zákaz mučenia a ponižujúceho zaobchádzania), čl. 1 (ochrana ľudskej dôstojnosti), čl. 18 (právo na azyl) a čl. 47 (právo na účinný prostriedok nápravy).

3.1 Pôsobnosť Charty základných práv

Základnou otázkou adresovanou Súdnemu dvoru bol rozsah pôsobnosti Charty základných práv. Podľa čl. 51 ods. 1 Charty sa táto vzťahuje na členské štáty iba v prípade, ak vykonávajú právo únie (ang implementing Union law, fr. mettre en ouvre). 21 K takejto situácii dochádza výlučne vtedy, ak členské štáty konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva Únie (ang. in the scope of Union law, fr. dans le champ d’application du droit de l’Union ).22 Vo veci samej bolo predmetom prvej prejudiciálnej otázky, či možno za vykonávanie práva únie považovať výkon diskrečnej právomoci pri rozhodnutí členského štátu o prevzatí zodpovednosti za posúdenie žiadosti o azyl namiesto primárne zodpovedného štátu.23

Členské štáty v niektorých prípadoch zastávajú stanovisko, že uplatnenie ustanovenia o výnimke (ang. derogation clausé), ktorá výslovne zveruje štátom mieru voľnej úvahy (ang. a margin of discretion, appreciation) vylučuje konanie v jej rámci z pôsobenia práva Únie. 24 Tento argument predniesli v konaní zástupcovia Írska, Spojeného kráľovstva, Belgicka a Talianska s ohľadom na gramatický výklad 25 návrhu komisie opierajúci sa o ustanovenie o zvrchovanosti.26’27

Pre posúdenie, či nejaké konanie členského štátu je vykonávaním práva Únie a patrí do pôsobnosti práva Únie je nutné zohľadniť rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora, podľa ktorého členské štáty vykonávajú právo únie ak 1. preberajú právo Únie (Wachauf doktrína -„when […] implement Community rules“28) alebo 2. predstavujú výnimku z práva Únie (ERT doktrína – „fall under the exceptions“29) alebo 3. sa v danej situácii uplatňuje norma Únie (Karner doktrína – „where national legislation falls within thefield of application of Community law“30).31 Pritom s ohľadom na skutočnosť, že Charta nerozširuje pôsobnosť práva Únie, 32, 33 môžeme o pôsobnosti práva Únie ergo o pôsobnosti Charty uvažovať len v prípade, ak existuje priama súvislosť s právom Únie, i. e. s konkrétnym prípadom sa spája ustanovenie primárneho alebo sekundárneho práva, nie len ustanovenie Charty samotnej.34,35

Ako poukázala generálna advokátka Trstenjak, nariadenie Dublin II vytvára systém pravidiel na účely posudzovania žiadostí o azyl, pričom súčasťou týchto pravidiel je aj ustanovenie o výnimke. Keďže uplatnenie takejto výnimky vyvoláva právne dôsledky predvídané v nariadení, je aplikáciu výnimiek členskými štátomi potrebné považovať za vykonávacie opatrenia, a to aj napriek voľnej úvahe, ktorou členské štáty disponujú. 36 Takýto záver, podľa generálnej advokátky, implicitne vyplýva aj z rozhodnutia vo veci Wachauf.37

S návrhom k tejto otázke sa Súdny dvor stotožnil v plnej miere konštatovaním, že voľná úvaha je súčasťou mechanizmov dotknutého nariadenia, preto uplatnenie tohto diskrečného oprávnenia je konaním v rozsahu pôsobnosti práva Únie, v dôsledku čoho sa na toto konanie v plnej miere vzťahujú ustanovenia Charty základných práv.38

3.2 Povinnosť dodržiavať základné práva, princíp vzájomnej dôvery a prezumpcia dodržiavania základných práv

Spločný európsky azylový systém, tak ako sme opísali v prvej kapitole, je systémom právnych noriem, ktoré nadväzujú na ustanovenia Ženevského dohovoru s cieľom zabezpečiť efektívny postup štátov pri vybavovaní žiadostí o azyl. Viazanosť členských štátov sekundárnym právom, ustanoveniami Ženevského dovohoru a medzinárodnými dohovormi vytvárajú právne záruky dodržiavania Charty, Ženevského dovohoru a Európskeho dohovoru. 39 Tieto záruky v spoločnom európskom azylovom systéme sú základom vzájomnej dôvery zúčastnených štátov. Na základe tohto princípu, podľa niektorých členských štátov, nie je možné, aby členský štát preskúmaval súlad konania iného členského štátu s právom Únie a základnými právami (nevyvrátiteľná domnienka súladu). 40

Druhá, tretia a šiesta otázka predložená Súdnemu dvoru v konaní C- 411/10 smeruje k výkladu uplatňovania tejto domnienky s ohľadom na ustanovenia Charty. Súdny dvor najprv poukázal na to, že Spoločný európsky azylový systém, ktorého cieľom je efektivita posudzovania žiadostí o azyl, je založený na dostatočných právnych zárukách. V takom prípade je nevyhnutné predpokladať súlad konania členského štátu so základnými právami, čím Súdny dvor potvrdil existenciu princípu vzájomnej dôvery.41 Avšak, ak by v tomto prípade išlo o nevyvrátiteľnú domnienku (ang. conclusive presumtion), ako tvrdili členské štáty, tak v prípade faktických zlyhaní systému by boli spochybnené všetky záruky ochrany základných práv.42 Takáto nevyvrátiteľná domnienka by bola taktiež v rozpore s povinnosťou výkladu a aplikácie práva Únie v súlade so základnými právami, preto sa uvedená podmienka má považovať za vyvrátiteľnú. 43 Ako uvádza Mellon z rozhodnutia môžeme navyše extrahovať test vyvrátenia domnienky, teda kritéria na určenie, kedy nemožno bez porušenia základných práv žiadateľa o azyl odovzdať do primárne zodpovedného štátu.44 Domnienka dodržiavania základných práv sa má považovať za vyvrátenú ak odovdzávajúci štát – a) nemôže ignorovať b) systémové zlyhania c) predstavujúce vážne a preukázané dôvody domnievať sa, d) že existuje skutočné nebezpečenstvo neľudského a ponižujúceho zaobchádzania.45 Podľa nášho názoru je taktiež potrebné venovať patričnú pozornosť aj procesnému postupu, ktorým môže byť domnienka dodržiavania základných práv vyvrátená. Ako uviedla generálna advokátka odovzdávajúci štát má povinnosť skúmať pred odovzdaním, či existuje nebezpečenstvo porušenia základných práv, čo však neznamená, že odovzdávajúci štát musí tieto skutočnosti aktívne skúmať.46 Štát môže uplatniť vyvrátiteľnú domnienku, avšak musí byť zachovaná zásada efektivity, tak aby výkon práv žiadateľa o azyl nebol znemožnený alebo neprimerane sťažený, žiadateľovi musí byť procesne umožnené túto domnienku skutočne vyvrátiť. 47 Na rozdiel od návrhov sa Súdny dvor explicitne tejto právnej otázke nevenoval. Z rozhodnutia však môžeme dedukovať, že ak existujú dôveryhodné informácie, ku ktorým má členský štát prístup, najmä informácie plynúce z jeho účasti v inštitúciách Únie, alebo z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva, alebo z iných hodnoverných zdrojov, členský štát sa má takýmito informáciami spochybňujúcimi dodržiavanie základných práv v primárne zodpovednom členskom štáte zaoberať.48 V tejto súvislosti si dovoľujeme poukázať aj na názor Súdneho dvora v neskoršom rozsudku Abdullahi, v ktorom súd konštatoval, že žiadateľ o azyl v odvolacom konaní proti rozhodnutiu o odovzdaní do primárne zodpovedného členského štátu určeného podľa miesta jeho neoprávneného vstupu do Únie môže uplatniť len také námietky, ktoré smerujú k vyvráteniu domnienky dodržiavania základných práv.49

3.3 Povinnosť prevziať zodpovednosť

Štvtou otázkou v C-411/10 a druhou otázkou v C-493/10 vnútroštátne súdy žiadali, aby Súdny dvor posúdil, či existuje povinnosť členských štátov uplatniť voľnú úvahu a prevziať zodpovednosť za vybavenie žiadosti v prípade, ak je zrejmé, že v primárne zodpovednom štáte môže dôjsť k porušeniu práv žiadateľov.50

Podľa generálnej advokátky nedržiavanie pravidiel Spoločného európskeho azylového systému môže zakladať nebezpečenstvo zaobchádzania v rozpore so základnými právami, pričom odovdzanie žiadateľa do takéhoto štátu je nezlučiteľné s Chartou. 51 Keďže vykonanie diskrečnej právomoci môže takéto nebezpečenstvo vylúčiť, s ohľadom na povinnosť uplatnovať právo Únie v súlade so základnými právami je odovzdávajúci štát povinný vykonať diskrečné oprávnenie a prevzdiať zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl.52 Na vznik tejto povinnosti je ďalej podľa generálnej advokátky nutné, aby nešlo iba o nebezpečenstvo porušenia jednotlivých procesných predpisov ale musí hroziť poručenie práv vyplývajúcich z Charty.53

Súdny dvor zaujal odlišné stanovisko. Samotná nemožnosť odovzdať žiadateľa o azyl do primárne zodpovedného štátu nevytvára z diskrečného oprávnenia povinnosť. Odovzdávajúci štát má preto skúmať ďalšie kritériá pre určenie iného zodpovedného štátu. 54 Avšak s ohľadom na primeranosť dĺžky konania odovzdávajúcemu štátu v prípade potreby prináleží, aby sám posúdil túto žiadosť (ang. must itself examine). 55 Klarifikáciu týchto záverov Súdneho dvora nachádzame v rozhodnutí vo veci Piud, v ktorom bolo potvrdené, že nemožnosť odovzdať žiadateľa o azyl do členského štátu pôvodne označeného za zodpovedný sama osebe neznamená, že členský štát pristupujúci k určeniu zodpovedného členského štátu je povinný sám preskúmať žiadosť o azyl.56

3.4 Výnimky podľa Protokolu č. 30

Súčasťou Lisabonskej zmluvy je Protokol, ktorý ustanovuje špecifiká uplatňovania Charty základných práv v Poľsku a Spojenom kráľovstve (tzv. protokol č. 30).57 V konaní pred High Court of Justice of England and Wales zastával Secretary of State stanovisko, podľa ktorého sa na Spojené kráľovstvo neuplatňujú ustanovenia Charty, následne však od tohto stanoviska upustil. 58 Súdny dvor súhlasne s generálnou advokátkou v tejto súvislosti zdôraznil, že uvedený protokol v žiadnom svojom ustanovení nespochybňuje uplatňovanie Charty, iba objasňuje jej pôsobnosť, v dôsledku čoho nie je Spojené kráľovstvo ani Poľsko oslobodené (tzv. opt-out) od povinnosti dodržiavať základné práva vyjadrené v Charte, preto v konaní vo veciach samých je uplatnenie tohto protokolu bez právneho významu. 59

4. Spoločný európsky azylový systém post N. S.

Pri pohľade na rozhodnutie Súdneho dvora vyhlásené po dvoch rokoch od nadobudnutia účinnosti Lisabonskej zmluvy, vďaka ktorej sa Charta stala súčasťou primárneho práva, 60 je možné konštatovať, že Súdny dvor zásadným spôsobom potvrdil Chartu ako základný pilier ochrany základných práv v Únii. 61 Napriek predchádzajúcemu Rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva v podobnej veci (M. S. S. proti Belgicku a Grécku), sa Súdny dvor naň odvoláva iba v skutkových otázkach ale nie na jeho právne závery.

Keďže ako potvrdil Súdny dvor, Charta sa ako prameň práva Únie vzťahuje na všetky inštitúcie, orgány a úrady Únie a členské štáty pri výkone práva Únie, preto v tomto zmysle, je po rozhodnutí vo veci N. S. zremé, že členské štáty sú povinné v rozhodnutiach v oblasti azylu uplatňovať Chartu a to bez ohľadu na mieru voľnej úvahy zverenú zákonodarcami Únie. Na toto uplatňovanie Charty v Poľsku a Spojenom kráľovstve nemá vplyv ani osobitný protokol o uplatňovaní Charty (Protokol č. 30).

Súdny dvor v tomto rozsudku zásadným spôsobom ovplyvnil fungovanie azylového systému spochybnením princípu (bezvýhradnej) vzájomnej dôvery, ktorý má podľa dvora obmedzené pôsobenie vzhľadom na základné práva chránené právom Únie. Súdny dvor sa takýmto výkladom pokúsil nastoliť rovnováhu medzi efektívnosťou práva Únie a základnými právami.64 Členským štátom prislúcha posúdiť, či existujú systémové zlyhania, ktoré by znamenali vážne a preukázané dôvody pre vznik obáv zo skutočného porušenia základných práv v inom členskom štáte. Pre existenciu Spoločného európskeho azylového systému má rovnako zásadný význam povinnosť členských štátov, postupovať pri určovaní členského štátu, tak aby nedošlo k zhoršeniu situácie žiadateľa o azyl. Konanie členského štátu nesmie prekročiť primeranú dobu s ohľadom na judikatúru dvora 65 a na článok 47 Charty (právo na spravidlivý proces).

V neposlednom rade, pri posudzovaní prínosu rozsudku Súdneho dvora je potrebné aspoň stručne poukázať aj na jeho vplyv na ďalší vývoj práva Únie v oblasti Spoločného európskeho azylového systému. Reakciou na závery tohto rozsudku je aj prijatie nariadenia Dublin III, 66 ktorého návrh bol v 1. čítaní riadneho legislatívneho postupu pri prijímaní pozície Rady doplnený o ustanovenie zohľadňujúce vyvrátiteľnosť domnienky dodržiavania základných práv, rovnako ako o povinnosť pokračovať v skúmaní ďalších kritérií pre určenie zodpovedného štátu. 67 Prijatím nariadenia Dublin III, tak došlo k inkorporácii judikatúry dvora do sekundárneho práva.

Záver

Rozsudok Súdneho dvora je jasnou kritikou súčasného azylového systému. Poskytovanie azylu v zjednotenej Európe potrebuje silnejšie uplatňovanie princípu solidarity a spravodlivého prerozdelenia žiadateľov o azyl. Bez solidarity členských štátov je totiž ochrana základných práv v krajinách s vyšším nápadom žiadostí sťažená. Aj v tejto zložitej situácii je potrebné záklané práva nie len formálne garantovať ale rovnako má byť zaručená aj ich faktická ochrana. Vo vzťahu k princípu vzájomnej dôvery, ktorého existenciu potvrdil Súdny dvor, má mať faktická ochrana základných práv prednosť, ak existujú systémové zlyhania zakladajúce obavu z možnosti nebezpečenstva zaobchádzania v rozpore so základnými právami. Táto výnimka z princípu vzájomnej dôvery je podčiarknutím povinnosti štátov vykonávať právo Únie v súlade so základnými právami. 68 Napriek uvedenému je otázne, či tieto závery Súdneho dvora sú dostatočným krokom k faktickej ochrane záklaných práv. Vymedzený rozsah kritérií podmieňujúcich použitie výnimky z princípu vzájomnej dôvery má viesť k zdržanlivosti členských štátov pri odchyľovaní sa od práva Únie. Týmto na jednej strane zachováva efektívnosť právneho poriadku, avšak podľa nás na druhej strane ponecháva medze, v ktorých môže dochádzať k porušovaniu základných práv (e. g. v čase, kedy ešte nie je možné určiť, že v inom členskom štáte ide o systémové zlyhanie alebo v prípade, ak systémové zlyhania nie sú členskému štátu známe). Rozhodnutie Súdneho dvora tak šalamúnsky síce potvrdzuje vzájomnú dôveru, no zároveň vytvára aj spôsob ochrany (iba) pred jej najväčšími nedostatkami – systémovými zlyhaniami členských štátov pri zabezpečovaní ochrany základných práv, čím obmedzuje jeho uplatnenie.

Keďže ďalšie možnosti posilnenia ochrany základných práv v azylovom systéme majú v rukách už iba členské štáty, je nepochybne nutná systémová reforma Dublinského nariadenia a príslušných smerníc. Zmena by však okrem jednotného postupu mala viac reflektovať samotný raison d’étre azylu – solidaritu a ochranu základných práv.

Autor
Mgr. Adrián Lukáčik

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_50.pdf

• nadobúdanie štátneho občianstva slovenskej republiky
• Zákon – Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o štátnom občianstve Slovenskej republiky 40/1993 | Paragrafy: § 2, § 3, § 4, § 5, § 6 …

Úvod

Štátna príslušnosť predstavuje právny vzťah občana s určitým štátom. Je základom budovania identity každého z nás a zároveň rámcom základných práv či povinností s tým spojených. My všetci, ktorí sme občanmi niektorého štátu, si často ani sami neuvedomujeme, aké významné a nevyhnutné právo to je. Vzdelávanie, zdravotná starostlivosť, právo na slobodný výber povolania a zamestnania, sociálne dávky, či účasť na voľbách a podieľanie sa na formovaní spoločenského života spoločnosti. To všetko považujeme za samozrejmosť, s ktorou sa rodíme do tohto sveta. No je potrebné si uvedomiť, že nie všade na svete je to takto. Na svete žije viac ako 12 miliónov ľudí, ktorí nemajú tú možnosť zapísať dieťa do školy, legálne pracovať alebo oficiálne uzavrieť manželstvo. Takýmto osobám sú často krát odopierané aj tie najzákladnejšie práva. Napriek medzinárodnému uznaniu práva na štátnu príslušnosť, stále vznikajú nové prípady osôb bez štátnej príslušnosti a riešenie otázky štátnej príslušnosti má stále miesto aj v 21. storočí.

1. Štátna príslušnosť v medzinárodnom práve

Štátne občianstvo ako právo každej osoby priznáva Všeobecná deklarácia ľudských práv.i Táto úprava však nie je záväzná a nie je z nej jasné, ktorý štát by mal toto právo garantovať. S nadobúdaním štátnej príslušnosti sú v medzinárodnom práve spojené dve základné podmienky. Tou prvou je potreba rešpektovať suverenitu štátov a nezasahovať do vecí, ktoré tvoria ich vnútorné právomoci, a teda aj do otázok štátnej príslušnosti. A druhou podmienkou je rešpektovanie užšieho (faktického) vzťahu, tzv. genuine link osoby k štátu, o občianstvo ktorého sa žiada, ako základný predpoklad vôbec predovšetkým v skoršom období. 2 V dnešnom globalizovanom svete sa táto požiadavka faktického vzťahu stretáva s väčším odporom. Voľný pohyb osôb a možnosti, ktoré im svet ponúka, majú za následok, že ľudia sú schopní nadväzovať vzťahy s viacerými štátmi. Viacerí žijú alebo pracujú na území úplne iného štátu, ako svojho domovského, ktorého štátnu príslušnosť majú, a bez toho aby museli mať štátnu príslušnosť štátu, v ktorom realizujú svoje pracovné a podnikateľské aktivity. Zároveň sa menil aj prístup medzinárodného práva k vzniku bipolitizmu. Nepovažuje ho za niečo neprípustné, vychádzajúc z výnimočnosti vzťahu občana a štátu, ale stáva sa bežnou súčasťou a väčšina štátov k nemu nezaujíma už odmietavý postoj. Reštriktívny výklad vzťahu občana a štátu by mohol mať preto za následok množstvo osôb bez prístupu k diplomatickej ochrane. Preto aj Komisia OSN pre medzinárodné právo pri formulovaní Návrhu článkov o diplomatickej ochrane formulovala, že nevyžaduje, aby štát preukázal efektívne a skutočné väzby medzi ním a štátnymi občanmi ako to bolo v prípade Nottebohm, v záujme poskytnutia diplomatickej ochrany, aj v prípade, že osoba má len jednu štátnu príslušnosť. 3 Za pôvodný spôsob nadobudnutia štátneho občianstva sa považuje narodenie dieťaťa. Každý ďalší spôsob je odvodený. Narodenie dieťaťa pritom môže predstavovať narodenie dieťaťa rodičom určitej štátnej príslušnosti bez ohľadu na miesto kde sa narodilo, založené na tzv. princípe krvi, ius sanguinis. Alebo sa bude naopak upínať na miesto narodenia, a teda na princíp ius soli. Za dôkaz užšieho vzťahu je možné považovať aj uzavretie manželstva medzi cudzincom a štátnym príslušníkom, osvojenie dieťaťa alebo splnenie podmienky určitej dĺžky pobytu na území štátu.

1.1 Problém odlišných vnútroštátnych úprav

Štáty prijímajú vlastné právne predpisy a stanovujú vlastné podmienky pre udeľovanie, či stratu občianstva. Jednotlivé vnútroštátne úpravy sú odlišné a môžu mať za následok situácie, kedy k nadobudnutiu občianstva vôbec nedôjde, a dochádza k vzniku osôb bez štátnej príslušnosti, alebo naopak môže vzniknúť dvojobčianstvo. K apolitizmu zväčša dochádza v prípade, keď sa dieťa narodí osobám bez štátnej príslušnosti na území štátu, ktoré uznáva ius sanguinis, prípadne ak štátna príslušníčka uzavrie sobáš s cudzincom, v dôsledku čoho ju jej právny poriadok zbaví štátneho občianstva, bez toho aby nadobudla nové štátne občianstvo manžela. Nevylučuje sa strata občianstva ani v dôsledku odňatia štátom, zväčša z dôvodu zrady, či podvodného nadobudnutia. V prípade bipolitizmu, jednotlivec nadobúda štátne občianstvo dvoch prípadne aj viacerých štátov. Je tomu tak najčastejšie v prípade narodenia dieťaťa rodičom ako štátnym príslušníkom štátu, ktorý uznáva ius sanguinis, ak sa dieťa narodí na území iného štátu, v ktorom sa uplatňuje ius soli. Zároveň k vzniku bipolitizmu môže dôjsť pri každom odvodenom spôsobe nadobudnutia štátneho občianstva bez toho, aby to malo za následok zánik predchádzajúceho.

Väčšina prípadov nepriznania štátnej príslušnosti vzniká v dôsledku diskriminácie etnickej, náboženskej alebo diskriminácie na základe pohlavia. Vo viac ako 27 krajinách sveta je ženám odopieraná možnosť, aby ich deti nadobudli štátnu príslušnosť na rovnakom základe ako v prípade zo strany mužov. Má to síce svoj historický základ, v snahe ponechať určitú jednotu ale môže to viesť k častým prípadom narodenia detí bez štátnej príslušnosti z generácie na generáciu. Najmä v prípadoch detí slobodných matiek, alebo v prípadoch keď ich otcovia zahynuli v bojoch pred ich narodením a zároveň štát, v ktorom sa narodili neuznáva princíp ius soli. Rovnako tak v prípade, ak otec je osobou bez štátnej príslušnosti aj dieťa bude osobou bez štátnej príslušnosti, aj keby matka dieťaťa bola občiankou niektorého štátu. Ide o štáty ako Kuvajt, Malajzia, či Sýria. Zároveň je problémom vytváranie nových štátov, ktoré nemajú ešte administratívne a legislatívne opatrenia na predchádzanie osobám bez štátnej príslušnosti. A riziko vzniku ďalších prípadov je samozrejme spojené aj s prebiehajúcimi konfliktmi vo svete, v dôsledku ktorých množstvo ľudí nadobúda postavenie vysídlencov vlastných krajín alebo utečencov.

1.2 Vymedzenie medzinárodnoprávnej úpravy

Prvým medzinárodným pokusom o zabezpečenie štátnej príslušnosti všetkým osobám bol Haagsky dohovor o určitých otázkach týkajúcich sa konfliktu zákonov o štátnej príslušnosti. Vychádzal zo skutočnosti, že aj keď je otázka štátnej príslušnosti právom každého štátu, je potrebné brať ohľad na medzinárodnoprávnu úpravu a jej vývoj: „Je na každom štáte, aby si podľa vlastného zákona stanovil, kto sú jeho občania. Tento zákon musí byť uznaný inými štátmi do tej miery, do akej je zhodný s medzinárodnými dohovormi, medzinárodnými zvyklosťami a všeobecne uznávanými právnymi princípmi o štátnej príslušnosti.“ 4 Postupom času sa táto myšlienka formovala pod tlakom presadzovania ľudských práv na úkor obmedzovania štátnej suverenity. Ale predstavoval prvý krok k znižovaniu počtu osôb bez štátnej príslušnosti. Najmä v období po druhej svetovej vojne bolo naliehavou otázkou vyriešiť postavenie osôb, ktoré sa v dôsledku vojny stali utečencami a osobami bez štátnej príslušnosti. Na vypracovanie Dohovoru o právnom postavení utečencov a osôb bez štátnej príslušnosti bola zriadená ad hoc komisia. Tá vypracovala Dohovor o právnom postavení utečencov a protokol k nemu, ktorý sa zameriaval na osoby bez štátnej príslušnosti. Otázkou osôb bez štátnej príslušnosti sa nezaoberala v plnej miere, nakoľko sa ňou mala zaoberať novovytvorené Medzinárodná právna komisia. Naliehavosť otázky utečencov a blížiaci sa koniec Medzinárodnej organizácie pre utečencov nakoniec spôsobili, že na konferencii v roku 1951 bol prijatý len Dohovor o právnom postavení utečencov. 5 V roku 1967 bol doplnený Protokolom o právnom postavení utečencov. Protokol o osobách bez štátnej príslušnosti, pôvodne plánovaný ako dodatok k tomuto dohovoru, bol v roku 1954 prepracovaný a v konečnom dôsledku prijatý ako Dohovor o právnom postavení osôb bez štátnej príslušnosti. Dohovor z roku 1951 predstavuje rovnaký rámec pre osoby bez štátnej príslušnosti, ktoré sú zároveň utečencami ako pre utečencov. Navrhovatelia Dohovoru z roku 1954 vychádzali z názoru, že všetky osoby, ktoré sú de facto bez štátnej príslušnosti (nedokážu uplatňovať a využívať svoju štátnu príslušnosť) spadajú pod režim ochrany utečencov. Preto definícia osôb bez štátnej príslušnosti v zmysle Dohovoru z r. 1954 sa na tieto osoby nevzťahuje.6 Ustanovenia obidvoch dohovorov sú v mnohých ohľadoch podobné. Pristúpenie k dohovorom však nezakladá právo osoby na získanie občianstva niektorého štátu. Je len prostriedkom smerujúcim k uľahčeniu procesu integrácie a naturalizácie osôb bez štátnej príslušnosti. Pri rešpektovaní právnej úpravy štátu pobytu, Dohovor z roku 1954 stanovuje základnú úroveň ochrany týchto osôb. Pokiaľ Dohovor nezakladá výhodnejšie zaobchádzanie, stanovuje požiadavku aby sa vo vzťahu k týmto osobám zaobchádzalo rovnako ako vo vzťahu k iným cudzincom (čl. 7). Ide predovšetkým o možnosti prístupu k vzdelávaniu, zárobkovej činnosti, pohybu a bývania. Pokiaľ ide o možnosti náboženskej slobody, umeleckých práv a práv priemyselného vlastníctva, prístupu k súdom, verejnej podpory a pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia, Dohovor stanovuje požiadavku zaobchádzať nie menej priaznivo ako s vlastnými štátnymi občanmi. Osobitný význam majú predovšetkým ustanovenia umožňujúce získanie dokladov totožnosti, cestovných dokladov a možnosti pohybu. Dohovor vyzýva všetky zmluvné štáty, aby umožnili osobám bez štátnej príslušnosti, ktoré sa na ich území zdržiavajú zákonne, vybrať si miesto svojho pobytu a slobodne sa pohybovať na území tohto štátu (čl. 26). Stanovuje požiadavku vystaviť osobné doklady, a to najmä platný cestovný doklad každej osobe bez štátnej príslušnosti, ktorá sa na jeho území zdržiava (čl. 27 a 28), čo má pre tieto osoby obzvlášť veľký význam spojený s možnosťou vzdelávania či vykonávania inej zárobkovej činnosti slobodne aj mimo územia tohto štátu, pokiaľ tomu nebránia závažné dôvody týkajúce sa štátnej bezpečnosti alebo verejného poriadku. Zároveň je prostriedkom identifikácie týchto osôb.

Prvým medzinárodným dohovorom, ktorý sa zameriaval na zachovávanie štátneho občianstva určitej skupiny osôb bol Dohovor o štátnom občianstve nevydatých žien z roku 1957. Účelom tohto dohovoru bolo zabrániť situáciám zániku štátnej príslušnosti žien v dôsledku sobáša s cudzími štátnymi príslušníkmi. Bol reakciou predovšetkým na prax arabských štátov, ktoré neumožňovali ženám nadobudnúť štátnu príslušnosť svojho manžela a z dôvodu zániku pôvodného štátneho občianstva nemali nárok ani na poskytnutie konzulárnej pomoci alebo diplomatickej ochrany zo strany domovského štátu.

Ďalším pokusom medzinárodného spoločenstva v otázke osôb bez štátnej príslušnosti bol Dohovor o redukovaní počtu osôb bez štátnej príslušnosti z roku 1961. Vyzýva zmluvné strany aby sa zdržali prijímania takej právnej úpravy, ktorá by viedla k negatívnym vplyvom na štátne občianstvo alebo by ho neumožňovala nadobudnúť. Koncepcia jednotlivých článkov sa zameriava na predchádzanie situácií, kedy by sa dieťa narodilo ako osoba bez štátnej príslušnosti. A teda, zmluvné strany sa zaväzujú udeliť štátne občianstvo deťom narodených na ich území, nájdeným na ich území alebo deťom, ktoré sa narodili mimo ich územia, ak aspoň jedným z rodičov je štátny príslušník tohto štátu, ak by inak ostalo bez štátnej príslušnosti. Zároveň pomýšľa aj na situácie manželstva, adopcie alebo rozvodu, v ktorých nepripúšťa zánik štátnej príslušnosti bez súčasného nadobudnutia štátnej príslušnosti novej.

Aj na regionálnej úrovni bolo prijatých viacero dohovorov zameraných na elimináciu osôb bez štátnej príslušnosti. Majú skôr doplnkový charakter popri primárnom postavení Dohovoru z r. 1961 ako jedinom spoločnom nástroji predchádzania osobám bez štátnej príslušnosti. 7 Ide o dohovory ako Americký dohovor o ľudských právach (1969), Dohovor o znižovaní prípadov viacnásobného štátneho občianstva a o vojenských záväzkoch v prípadoch viacnásobného štátneho občianstva (1963), Africká charta o právach a blahu dieťaťa (1999), Pakt o právach dieťaťa v islame , Európsky dohovor o občianstve (1997) a Protokol k Európskemu dohovoru o štátnom občianstve prijatý Radou Európy v roku 2006, ktorý sa zameriava na predchádzanie zániku štátnej príslušnosti v dôsledku sukcesie štátov. Európsky dohovor stanovuje zásady, na ktorých by mali spočíva vnútroštátne právne predpisy vzťahujúce sa na štátne občianstvo. V zmysle tohto Európskeho dohovoru, každá zmluvná strana má vychádzať zo skutočnosti, že:

a) každá osoba má právo na štátne občianstvo,

b) je potrebné sa vyhýbať stavu bez štátnej príslušnosti,

c) žiadna osoba nesmie byť svojvoľne zbavená svojho štátneho občianstva,

d) manželstvo, jeho zmena a zrušenie neovplyvní manželstvo druhého manžela.8

Nehľadiac len na regionálnu úpravu by štáty mali byť otvorené predovšetkým možnosti pristúpenia tak k Dohovoru z r. 1954 ako aj Dohovoru z r. 1961. Kým Dohovor z r. 1954 predstavuje dočasné riešenie, pokiaľ sa skúmajú možnosti nadobudnutia štátneho občianstva niektorého zo zmluvných štátov, dohovor z roku 1961 poskytuje štátom nástroje na predchádzanie a riešenie situácií osôb bez štátnej príslušnosti. 9 Preto je vhodné, v záujme nachádzania efektívnych riešení pristúpiť k obidvom. Vychádzajúc z medzinárodnoprávnych úprav tak môžu štáty dosiahnuť najefektívnejšiu ochranu osôb bez štátnej príslušnosti, prijímaním predovšetkým vlastných vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré budú schopné zabrániť vzniku situácií, že sa osoby aj naďalej ocitnú v situácii bez štátnej príslušnosti.

2. Osoby postavené mimo medzinárodnoprávnu úpravu dohovorov

Napriek tomu, že na úrovni medzinárodného spoločenstva boli prijaté viaceré významné dohovory vzťahujúce sa na problematiku osôb bez štátnej príslušnosti, sú tu určité skupiny osôb, ktoré nemajú štátnu príslušnosť. Sú tu stále krajiny, ktoré nie sú viazané Dohovorom z r. 1954 (k dnešnému dňu má 86 pristupujúcich štátov) a Dohovorom z roku 1961 (pristúpilo 65 štátov). Zároveň v týchto krajinách nemajú status utečenca, napriek tomu, že by zaň mali byť uznané. Štát, na území ktorého sa nachádzajú nechráni utečencov alebo žiadosti o azyl neoprávnene zamieta. A teda nie sú chránené ani režimom Dohovoru o právnom postavení utečencov. Osoby bez štátnej príslušnosti sa v podstate nachádzajú kdekoľvek na svete. Svoju pozornosť by som však chcela venovať najmä týmto skupinám:

Rohingovia v Mjanmarsku: sú považovaní za svetovo najviac prenasledovanú menšinu. Predstavujú etnickú, lingvistickú a náboženskú menšinu, ktorá sa nachádza predovšetkým v Severnom Arakane (Rakhine) v Barme. Odhaduje sa, že ich počet je približne 800 000 a zároveň viac ako 230 000 z nich žije ako vnútorní vysídlenci na juhovýchode Mjanmarska, a približne 130 000 na hraniciach Thajska. 10 Rohingovia boli vyčlenení z procesu budovania národa. Zákonom o občianstve z roku 1982 vychádzajúc z princípu ius sanguinis sa obyvateľstvo rozdelilo na plnohodnotných, asocializovaných a naturalizovaných občanov. Rohingovia sa nedostali ani do jednej z týchto skupín. Na to aby mohli byť považovaní aspoň za naturalizovaných občanov by museli preukázať, že na území Mjanmarska žili pred rokom 1948, čo je pre väčšinu z nich nemožné, nakoľko nemajú prístup k takýmto dokumentom a dokladom. Od roku 1995 sa v dôsledku snahy UNHCR začali vydávať dočasné registračné karty, ktoré však neznamenali možnosť získania občianstva. Tieto osoby sú prakticky obmedzené len na život vo svojich dedinách. Môžu ich opustiť len s predchádzajúcim povolením a pri zaplatení poplatkov. To značne znižuje ich možnosti vzdelávania, zamestnania, či prístupu k lekárskej pomoci. Až 80% z nich sú analfabeti. Bez povolenia nemôžu uzavrieť manželstvo, čo pri zaplatení všetkých poplatkov môže trvať aj niekoľko rokov. Deťom sa prestali vydávať rodné listy. Ženy, ktoré otehotneli, bez toho aby mali uzavreté povolené manželstvo museli často krát podstúpiť potraty, čo viedlo aj k ich stratám na životoch. Prípadne sa pokúsili dieťa tajne dostať do Bangladéša a tam ho opustili. Žiadať o povolenie cestovať musia aj v stave núdze. Bez takéhoto povolenia, často krát podnikajú tajný útek do pohraničných dedín a následne do Bangladéša. Ak ich však chytia, hrozí im trest odňatia slobody. Ako náhle sa dostanú mimo Barmy, je im odopreté právo vrátiť sa a sú vyškrtnutí zo zoznamu rodinných príslušníkov, ktoré sa v rodinách vedú.11 Barma ich odmieta prevziať, a preto často krát ostávajú vo väzniciach v Bangladéši ako „povolení väzni“. Bangladéš využívajú ako tranzitnú krajinu a ako osoby bez štátnej príslušnosti a akýchkoľvek dokladov sa jedinou možnosťou pre nich stáva nelegálna a nebezpečná cesta do iných krajín za pomoci pašerákov. Malajzia ich zvyčajne deportuje cez Thajsko a tí, ktorí nie sú schopní zaplatiť sú predaní do otroctva v rybolove alebo na plantážach. Rok 2008 bol krokom bližšie k zlepšeniu ich postavenia, keď sa im umožnilo voliť v ústavnom referende, ale ani to neznamenalo zmenu Ústavy, ktorá by im zaručila občianske práva. UNHCR podniká viaceré kroky k zlepšeniu ich situácie a postavenia. Usiluje sa predovšetkým vytvoriť podmienky pre návrat týchto ľudí. A je zrejmé, že nevyhnutnosťou je zrušenie a nahradenie samotného zákona o občianstve. V spolupráci s vládou Filipín, UNHCR v priebehu minulého roka dohodlo poskytnutie dočasnej ochrany a prístrešia pre približne 3000 Rohingov, ktorí sa plavia na mori.

Problém sýrskych utečencov. Utečenecká kríza v Európe a problém osôb bez štátnej príslušnosti môže budovať novú generáciu detí bez štátnej príslušnosti. Je tomu tak v dôsledku zákonov v Sýrii v kombinácii s neúčinnými zárukami v štátoch Európskej únie. Sýria je jednou z krajín, kde štátna príslušnosť prechádza výlučne z otca dieťaťa a približne 25% utečeneckých rodín je bez otca. Viac ako 30 000 detí narodených v Libanone ako sýrski utečenci sú vystavení riziku neobčanov a v rovnakom postavení by mohlo byť aj 60 000 detí narodených v Turecku od roku 2011.12 Jednak v dôsledku neschopnosti správnej registrácie narodenia, ale aj v prípade detí počatých v dôsledku znásilnenia, narodených maloletým dievčatám, ktoré neboli schopné zdokladovať otcovstvo. Bez evidencie otca, buď v dôsledku neidentifikovania, smrti, alebo pri neplatne uzavretom manželstve, sa nemôžu stať sýrskymi občanmi. Je im vydaný cestovný doklad, ktorý ich identifikuje ako sýrskych utečencov. V Turecku tieto osoby, ktorým sa narodí dieťa na jeho území, môžu požiadať o vydanie medzinárodného rodného listu. Je však potrebné aby bol prítomný otec, alebo aby matka dieťaťa zdokladovala sobášny list a rodný list otca dieťaťa. Postavenie týchto osôb, ktoré nenadobudnú ani status utečenca značne znižuje možnosti prístupu k vzdelaniu, zdravotnej starostlivosti, čelia zvýšenému riziku vykorisťovania, obchodovania s ľuďmi, nezákonného osvojovania alebo detskej práce. Konečným cieľom je zabezpečiť registráciu každého sýrskeho dieťaťa narodeného v exile, za účelom ochrany svojich práv a ochrany ako utečenca, a ako náhle to podmienky v Sýrii umožnia, vytvoriť základy pre ich bezpečný návrat domov. 13 Táto problematika sa zároveň netýka len detí, ale je problémom aj u dospelých, ktorí doklady stratili pri zničení domov alebo pri úteku z krajiny. Prípadne ich doklady stratili platnosť a môžu byť obnovené len v samotnej Sýrii alebo na sýrskom konzuláte.

Núbovia v Keni: predstavujú približne 100 000 ľudí pôvodom zo Sudánu, ktorí sa ako vojaci začlenili do britskej armády a usadili sa v slame v Kibere (Nairobi). Napriek tomu, že na tomto území žijú po desaťročia, nie sú považovaní za štátnych príslušníkov. Ich identita je spochybnená. Nemajú doklady totožnosti, čo im neumožňuje získať zdravotnú starostlivosť, získať úmrtný list alebo otvoriť bankový účet. Nemajú právo vlastniť pôdu a teda nemôžu si stavať vlastné domy. Získanie vyššieho vzdelania je skôr výnimkou, a ani po jeho získaní nemajú veľké možnosti na rozvoj svojej kariéry. Diskrimináciu pociťujú v ich každodennom živote. Jediným miestom, kde cítia, že skutočne patria je príslušný cintorín, jedine vtedy sú súčasťou Kene. Nie sú uznaní ani za komunitu. Podľa vnútroštátnych predpisov sú vraj štátnymi príslušníkmi, ale podľa nich samotných sú bez štátnej príslušnosti. Sú im odopierané základné práva, nemôžu vlastniť doklady, a už vôbec nie pasy. Teoreticky síce majú tú možnosť, ale na získanie pasu musia predložiť rodný list vlastný (ako žiadateľa), rodný list rodičov a rovnako prarodičov. To je prakticky nemožné, keďže v Keni sa začalo s vydávaním rodných listov po roku 1970 s určitými minimálnymi výnimkami.

Osoby bez štátnej príslušnosti v Dominikánskej republike: na území Dominikánskej republiky bolo po desaťročia problémom získať občianstvo pre deti nelegálnych haitských prisťahovalcov narodených na jej území. Odvolávali sa na skutočnosť, že tieto osoby majú občianstvo haitské, avšak podľa predpisov Haiti tomu tak nebolo vždy. Situácia sa zmenila v roku 2005, keď Inter-Americký súd pre ľudské práva zaviazal Dominikánsku republiku v súlade s jej ustanoveniami uznávať právo na štátnu príslušnosť všetkým, ktorí sa narodili na jej území. Naopak Najvyšší súd Dominikánskej republiky vyslovil prednosť ústave Haiti a poprel, že by odmietnutie udelenia štátnej príslušnosti na tomto území znamenalo stratu akéhokoľvek občianstva, pretože haitská ústava stanovuje princíp ius sanguinis.14 V roku 2013 bolo nálezom Ústavného súdu spochybnené nadobudnutie občianstva tisícom ľudí narodených migrujúcim rodičom po roku 1929. Ide o približne o 138-tisíc ľudí, ktorí sa dostali do každodennej obavy čo bude ďalej a obavy z deportácie. Ide o osoby, ktoré sa narodili cudzincom, alebo ich rodičia neboli nikdy registrovaní alebo im bolo odopreté vydanie rodného listu. Bez dokladov rovnako nemôžu študovať, pracujú iba na trstinových poliach, nemôžu získať zdravotné poistenie, zaregistrovať manželstvo alebo voliť. Viacerí z nich odišli z obavy dobrovoľne, niektorí už boli deportovaní. Ich jedinou legálnou možnosťou ako zotrvať na území Dominikánskej republiky je podanie žiadosti o ich ponechanie na území ako cudzincov. Úrad vysokého komisára pre utečencov apeluje na dominikánsku vládu, aby nedeportovala ľudí, ktorí nemajú oficiálny status občana.15

Bihari v Bangladéš: predstavujú potomkov moslimov, ktorí sa stali nežiaducimi v Bangladéši v dôsledku podporovania západného Pakistanu vo vojne, a odvtedy boli terčom diskriminácie. Trpeli vážnymi nedostatkami vzdelávania, zdravotnej starostlivosti, komunitného rozvoja. V roku 2008 boli zahrnutí do zoznamu voličov a postupne nadobúdali štátneho občianstvo a vnútroštátne preukazy totožnosti. Napriek tomu, stále nemôžu získať napríklad cestovný pas, pretože nemajú platnú adresu. Stále žijú v chudobných podmienkach a čelia pravidelnej diskriminácii. Sú dôkazom, že je možné riešiť situáciu stotisíc ľudí prostredníctvom politickej vôle a činnosti, technického poradenstva, spoluprácou s UNHCR a širokého spektra občianskej spoločnosti. 16 Úlohou na najbližšie obdobie je predovšetkým uľahčiť neobmedzený prístup k občianskym právam a zaručiť rovnaké príležitosti, ako pre ktoréhokoľvek iného bangladéšskeho občana.

2.1 Dôsledky a dopad bezdomovectva na migráciu

Ako sme už spomenuli vyššie, existencia osôb bez štátnej príslušnosti má negatívny vplyv na ich život v štáte, na území ktorého sa nachádzajú. Jednak preto, že žijú často krát na okraji spoločnosti, kde možnosti sebarealizácie a aspoň minimálnej ochrany ľudských práv sú často krát popierané a jednak preto, že sa nachádzajú v štátoch, ktoré nechcú prijať zodpovedajúce dohovory, respektíve prijať vhodné opatrenia na úrovni vnútroštátnej, bez ohľadu na dohovory, v snahe zabezpečiť im plnohodnotný život a možnosti ako pre vlastných štátnych občanov alebo cudzincov so štátnou príslušnosťou iného štátu. Je potrebné si uvedomiť, že ich postavenie nie je negatívne len na úrovni jedného štátu ale aj každého ďalšieho, ktorý takéto opatrenia a dohovory odmieta. A môže to mať dopad aj na samotnú migráciu osôb bez štátnej príslušnosti. Jednak je to už spomínaný problém v prípade mjanmarských rohingov, ale aj ďalších skupín osôb bez štátnej príslušnosti, ktorým hrozí zatknutie v prípade prekročenia hraníc, čo značne eliminuje možnosti získania lepšieho vzdelania, zamestnania alebo zdravotnej starostlivosti. Takéto osoby majú strach o vlastný život a majú strach o rodinu, využívajú služby prevádzačov aby mali aspoň nejakú šancu na lepší život, čo je samozrejme veľmi riskantné. V tejto súvislosti je možné spomenúť aj otázku vrátenia do krajiny, z ktorej prišli. Štáty môžu vyhostiť osoby, ktoré predstavujú riziko pre národnú bezpečnosť. Štát pôvodu je povinný prijať svojich štátnych príslušníkov. Ale v prípade osôb bez štátnej príslušnosti vyvstáva otázka, aký štát by ich mal prijať? Preto často krát sú tieto osoby väznené, na území toho štátu, ktorý ich chcel vyhostiť a to na dobu neurčitú, teda čelia tak neobmedzenému zadržiavaniu. Rovnako aj v prípade, že nedôjde k deportácii, v praxi sa tieto osoby ocitnú bez nároku na odovzdanie do štátu pobytu, bez ohľadu na ich právo na návrat do svojej vlastnej krajiny, ktoré je zaručené podľa čl. 12 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. 17 To obmedzuje ich možnosti prekračovať hranice, ibaže by bolo zabezpečené ich právo na návrat. To predstavuje prvý problém samotnej migrácie osôb bez štátnej príslušnosti.

Druhý problém súvisí s ich možnosťou získania azylu. Ak sa im podarí dostať do krajiny, ktorá participuje na spomínaných dohovoroch poskytuje sa im príslušná ochrana, buď ako cudzincom alebo minimálny štandard ochrany. Zároveň sú tieto krajiny povinné im vydať pas, čo môže uľahčiť ich situáciu. Zároveň, ak sú utečencami, majú záujem získať azyl v bezpečnej krajine. Aj osoby bez štátnej príslušnosti môžu žiadať o azyl, nakoľko možnosť získania azylu nie je viazaná na štátne občianstvo, ale na akúkoľvek ľudskú existenciu pri splnení požadovaných podmienok, ktoré si kladú jednotlivé štáty voči utečencom. Avšak na to, aby ho získali je potrebné okrem iného určitým spôsobom preukázať, že pochádzajú z krajiny, z ktorej tvrdia, že prišli. Na to slúžia predovšetkým služby tlmočníkov, ktorí dokážu rozpoznať či vravia pravdu alebo nie. A takýmto spôsobom je možné zistiť, či skutočne pochádzajú z oblasti, v ktorej im hrozí bezprostredné nebezpečenstvo a majú dôvodnú obavu o svoj život a preto chcú aby im bol azyl udelený, a nejde tak len o osoby, ktoré sa snažia zlepšiť si svoj život po ekonomickej stránke. Takýmto spôsobom, na rozdiel od utečencov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi, môže byť proces vybavenia žiadosti o azyl jednoznačne zdĺhavejší. Predstavuje teda skôr technickú prekážku, nakoľko úradmi štátu, na území ktorého pôvodne žili, sú ignorovaní a prístup k dokladom o svojej osobe nemajú. Nepredstavuje to však nemožnosť získania azylu.

Tretí problém, ktorý by sme radi načrtli nie je ani tak problémom uchádzania sa o azyl, ako problémom, ktorý by sme mohli vymedziť ako rozširovanie počtu osôb bez štátnej príslušnosti práve v dôsledku migrácie. S prihliadnutím na pokrok globalizácie, ktorá prispieva k pohybu osôb do štátov, ktoré pre nich ponúkajú lepšie možnosti, sú posudzovaní často v závislosti od ich povolenia na pobyt. Kým registrované osoby a ich rodinní príslušníci majú v zásade neobmedzené možnosti pohybu cez hranice bez ohľadu na ich národnosť, u neregistrovaných, nekvalifikovaných osôb je to problematické, musia často krát odísť a následne aj zotrvať v inej krajine, keď niet možnosti ich návratu. Nemajú doklady, ktoré stratili, sú zničené alebo používajú falošné doklady, čo môže budovať generácie osôb bez štátnej príslušnosti, najmä v štátoch, ktoré neuznávajú princíp ius soli, alebo ak ide o prípady, kedy sa rodia deti, ktoré môžu nadobudnúť len štátne občianstvo otca, ktorý ho buď nemá alebo nie je známy, prípadne je mŕtvy. Preto je potrebné sa v najbližšom období zamerať na odstránenie takýchto prístupov, a zabezpečiť, aby každé dieťa na zemi, malo štátne občianstvo nejakého štátu, a nebudovali sa tak nové a nové generácie osôb bez štátnej príslušnosti.

3. Úloha Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) v súvislosti s osobami bez štátnej príslušnosti

UNHCR sa od začiatku svojho pôsobenia v roku 1950 zapája do činností týkajúcich sa osôb bez štátnej príslušnosti. Poskytuje medzinárodnú ochranu a hľadá trvalé riešenia pre utečencov bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa v plnej miere uplatňuje Dohovor z r. 1951. UNHCR sa aktívne podieľal na príprave oboch dohovorov vzťahujúcich sa na osoby bez štátnej príslušnosti. Čl. 11 Dohovoru o redukovaní počtu osôb bez štátnej príslušnosti vyzýval, aby v rámci OSN bola založená inštitúcia, prostredníctvom ktorej bude môcť osoba uplatňujúca nároky z tohto dohovoru, požadovať preskúmanie svojho nároku a požadovať pomoc pri predložení veci príslušnému orgánu. Valné zhromaždenie OSN požiadalo v roku 1975 UNHCR aby túto úlohu prevzalo. Rezolúciou z roku 1994 poverilo UNHCR na zabezpečenie prevencie a zníženie počtu osôb bez štátnej príslušnosti a zabezpečenie ich ochrany. 18 Reagovalo sa na masívny nárast počtu osôb bez štátnej príslušnosti v dôsledku rozpadu ZSSR, Juhoslávie a Československa a vznik nástupníckych štátov na začiatku 90-tych rokov zdôrazňujúc potrebu účinnejšej medzinárodnej reakcie.19 Na jednej strane napomáha riešiť jednotlivé prípady a na strane druhej, aj keď nemôže nahrádzať legislatívu štátov, má napomáhať pri odstraňovaní nedostatkov v súvislosti s aplikáciou dohovorov. Jednotlivým štátom napomáha koncipovať a uvádzať do života právne normy týkajúce sa tejto oblasti. Výkonný výbor UNHCR (ExCom) prijíma pravidelne súbor usmernení vo vzťahu k osobám bez štátnej príslušnosti. Žiada presadzovať pristúpenie k dohovorom ako aj rozširovať povedomie a upevňovať spoluprácu s relevantnými organizáciami. Za kľúč vyriešenia situácie považuje jednak pristúpenie k dohovorom, pretože táto situácia je priamo podmienená existenciou rôznych prístupov jednotlivých štátov. Pristúpenie k nim a využívanie práv z nich vyplývajúcich sú však len dočasným riešením. Preto sa zameriava aj na zosúladenie vnútroštátnych úprav s Dohovormi. Rovnako štáty by mali bez ohľadu na to či sú alebo nie sú ich zmluvnými stranami zavádzať účinné ochranné opatrenia pre tieto osoby. Len rozširovanie účasti štátov na riešení tejto problematiky a kolektívne úsilie sú spôsobilé navodiť politickú vôľu, ktorá povedie aj k celkovému vyriešeniu problému osôb bez štátnej príslušnosti. Za týmto účelom, vydáva odporúčania vládam štátov, akým smerom by sa mali uberať ich politiky a akým spôsobom môžu situácii napomáhať.

Úlohy UNHCR sa sústreďujú aj na poskytovanie technickej pomoci v súvislosti s modernizáciou registrácie, čo napomáha ľuďom ľahšiemu získavaniu dôkazov o svojej totožnosti (ide o štáty ako Srí Lanka, Nepál, Srbsko). Jednotlivým skupinám osôb poskytuje informácie o programoch a postupoch, ktoré by vyriešili alebo eventuálne aspoň uľahčili ich situáciu. Zabezpečuje ich plnú integráciu do spoločnosti občanov a vyvíja snahy na zabezpečenie využívania práv za rovnakých podmienok ako majú štátni občania. Za hlavný cieľ si kladie zabezpečiť dôstojnosť, stabilitu a ochranu týchto osôb, čo môže nastať len pri ich uznaní ako štátnych príslušníkov.

3.1 #IBELONG

I Belong predstavuje celosvetovú kampaň iniciovanú UNHCR od roku 2014 s cieľom ukončiť existenciu stavu osôb bez štátnej príslušnosti v priebehu desiatich rokov. Cieľom je vzbudiť celosvetovú pozornosť na závažné nedostatky súvisiace s nepriznaním štátnej príslušnosti. UNHCR prinieslo 10-bodový globálny akčný plán na ukončenie praxe neudeľovania štátnej príslušnosti s cieľom vyriešiť existujúcu krízu a zabezpečiť, aby sa žiadne dieťa v budúcnosti nenarodilo bez toho, aby nikam nepatrilo.20 Bol vypracovaný v spolupráci so štátmi občianskou spoločnosťou a medzinárodnými organizáciami. Nie v každom štáte sú potrebné všetky body plánu, v závislosti od odlišnosti jednotlivých úprav. Zároveň podotýka potrebu vytvorenia národných akčných plánov, doplnených a formovaných cestou konzultácie s UNHCR. 10 priorít pre roky 2014 – 2024 predstavuje21:

Vyriešiť súčasné hlavné situácie osôb bez štátnej príslušnosti: krokom k tomu by mala byť zmena právnych predpisov jednotlivých štátov a vládnych politík tak, že všetky osoby, ktoré sa na území štátu narodili alebo bývali po dlhšiu dobu, alebo takéto kritéria spĺňajú ich rodičia alebo prarodičia, sa budú považovať sa občanov tohto štátu. Je potrebné uľahčiť získavanie občianstva, znížením počtu rokov pobytu alebo značným znížením poplatkov za podávanie žiadostí.

Zabezpečenie, že žiadne dieťa sa nenarodí bez štátnej príslušnosti: zákony štátov majú zabezpečiť aby deti narodené na ich území, získali jeho štátnu príslušnosť v prípade, že by inak bolo bez štátnej príslušnosti. Zároveň dieťa nájdené na území štátu by automaticky malo získať štátnu príslušnosť tohto štátu. Vychádza sa zo samotného Dohovoru z roku 1961 ale aj Dohovoru o právach dieťaťa a Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Predpokladá to potrebu štátu zisťovať, či skutočne dieťa nemá štátnu príslušnosť iného štátu.

Odstrániť diskrimináciu na základe pohlavia z národných právnych úprav: je potrebné zmeniť právne predpisy, ktoré neumožňujú ženám prenášať štátnu príslušnosť na svoje deti na rovnakom základe ako muži. Takéto zmeny by mali mať spätnú účinnosť, aby sa zabezpečilo, že tí ktorí nenadobudli štátnu príslušnosť v dôsledku diskriminačných zákonov, ju mohli získať.

Zabrániť popretiu, strate alebo odňatiu štátnej príslušnosti z diskriminačných dôvodov: väčšina skupín osôb bez štátnej príslušnosti patria medzi menšiny. V priebehu posledných desaťročí bolo dôvodom pozbavenia štátnej príslušnosti veľa krát etnický pôvod alebo rasa. Je potrebné, aby štáty zaviedli nediskriminačné ustanovenia do vnútroštátnych noriem a zaviedli účinné mechanizmy kontroly, či už prostredníctvom podávania sťažností, súdneho preskúmania alebo navrátenia štátnej príslušnosti odňatej z dôvodu príslušnosti k určitej rase, etniku, náboženstva, jazyka.

Zabrániť vzniku osôb bez štátnej príslušnosti v prípadoch sukcesie štátov: spájanie viacerých štátov, oddelenie časti územia a vytváranie viacerých nových štátov alebo zmena štátneho zriadenia predstavujú prípady, ktorých dôsledkom je hromadná strata štátnej príslušnosti. Preto je potrebné zabezpečiť záruky v rámci národných úprav aj pre tieto situácie.

Garantovať stav ochrany pre osoby bez štátnej príslušnosti, ktorí sú utečencami a uľahčiť získanie ich občianstva: aj keď väčšina osôb bez štátnej príslušnosti ostáva na svojom území pretože je nemožné sa pre nich voľne pohybovať, niektorí z nich sa stávajú utečencami. Nemajú ani minimálny štandard ochrany a často čelia opakovanému zadržiavaniu. Aj v prípade udelenia legálneho pobytu, ktorý nie sú ochotný udeliť všetky štáty, sa môžu pohybovať len na území tohto štátu, v prípade vycestovania sa opätovne vrátiť nemôžu. Preto je požiadavka upraviť postup naturalizácie týchto osôb tak, aby sa uľahčila možnosť získania štátnej príslušnosti a sprístupňovať informácie o týchto požiadavkách.

Zabezpečiť registráciu narodenia ako spôsob prevencie: je povinnosťou každého štátu zaregistrovať narodenie dieťaťa na jeho území. Registrácia by mala byť bezplatná a prístupná každému bez diskriminácie. Rovnako by sa mali vytvárať predpoklady aj pre registráciu už skôr narodených a starších detí. Nemožnosť získať doklady a potvrdenie o mieste narodenia sú často dôvodom existencie osôb bez štátnej príslušnosti.

Vydanie národných dokumentov tým, ktorí na ne majú nárok: táto požiadavka súvisí s predchádzajúcou, pričom vzťahuje sa aj na dospelé osoby. Je potrebné uľahčiť samotný postup a sprístupniť možnosť vydávania dokladov totožnosti všetkým osobám, bez toho aby boli zaťažované neprimeranými ťažkosťami. Dokumentácia osôb je na veľmi zlej úrovni a rovnako nemôžu byť zisťované ani presné štatistiky osôb bez štátnej príslušnosti.

Podporiť prístup k dohovorom OSN týkajúcich sa osôb bez štátnej príslušnosti: zvýšenie počtu zmluvných strán je významným predpokladom realizácie základných práv vo vzťahu k osobám bez štátnej príslušnosti ako dočasný režim, kým nedôjde k získaniu občianstva. Je predpokladom naplnenia najmä požiadavky zabránenia narodeniu detí bez štátnej príslušnosti a existencie osôb bez štátnej príslušnosti v dôsledku sukcesie štátov.

Zlepšiť kvantitatívne a kvalitatívne údaje o populáciách bez štátnej príslušnosti: je ťažké určiť presné počty osôb bez štátnej príslušnosti, nakoľko často krát žijú práve na okraji spoločnosti. Sú nie len neregistrované ale aj ignorované samotnými úradmi a spoločnosťou. Je preto potrebné dosiahnuť v čo najväčšej možnej miere registráciu všetkých týchto osôb a zabezpečiť účinné prepojenie štatistík.

Záver

Kto som? Kam patrím? Patrím vôbec niekam? Prečo nemôžem študovať? Prečo nemôžem pracovať? Nemôžem uzavrieť manželstvo? To všetko sú otázky, ktoré si denno-denne kladú osoby bez štátnej príslušnosti. Niečo, čo my pokladáme za samozrejmosť, je pre nich ťažko dosiahnuteľné, či priam nemožné. Sú tiež dôvodom vysídľovania a obrovských utečeneckých vĺn. Je preto potrebné zmeniť prístup krajín k týmto ľuďom. Je potrebné zabezpečiť im tú možnosť, stať sa plnohodnotným členom spoločnosti. Hoci len čiastočné naplnenie stanovených cieľov UNHCR na najbližšie roky, bude značným pokrokom a smerovaním k úplnému vyriešeniu postavenia osôb bez štátnej príslušnosti. Nebude to len významným krokom pre nich, ale aj významným krokom medzinárodného spoločenstva ako celku. No je zrejmé, že na to, aby posun skutočne nastal, nepostačuje vôľa jednotlivca, alebo vôľa skupiny, ale snaha a odhodlanie všetkých štátov sveta.

Autor
Mgr. Tímea Lazorčáková

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_50.pdf

• utečenec
• Zákon – Zákon o utečencoch 498/1990 | Paragrafy: § 2

Úvod

Slovo migrácia pochádza z latinčiny a znamená sťahovanie, pohyb, presun. V súčasnosti je vnímaná ako integrálna súčasť globalizačných procesov. Medzinárodná migrácia je sťahovanie osôb, pri ktorom dochádza k prekročeniu štátnych hraníc s cieľom usadiť sa v inej krajine ako je krajina pôvodu osoby na dlhšiu dobu, resp. natrvalo.i V dejinách Európy ale i sveta sa vyskytlo mnoho etáp, kedy sa ľudia jednotlivo, no i hromadne vydávali na útek zo svojich krajín a migrovali. Utečenecká problematika i sama migrácia je stará snáď ako ľudstvo samo a má rôzne príčiny, počnúc zmenou životných podmienok až po prenasledovanie z rasových či politických dôvodov. V súčasnosti sa aj vplyvom „utečeneckej krízy“ stávajú otázky týkajúce sa migrácie súčasťou nášho každodenného života.

Jednou z prvoradých úloh štátu má byť ochrana jeho občanov.

V prípadoch, keď štáty nechcú alebo nedokážu poskytnúť svojim občanom ochranu, môže dochádzať k závažnému porušovaniu ľudských práv jednotlivcov. Jednotlivo, ale mnohokrát aj v skupinách sú ľudia nútení opustiť svoje domovy a hľadať bezpečie v iných krajinách.

V prípade, ak dôjde k zlyhaniu „národnej ochrany“, ostáva medzinárodná ochrana, ktorá spočíva v presadzovaní a obhajovaní práv osôb, ktoré boli nútené prerušiť kontakty so svojou krajinou pôvodu.

Medzi subjekty, ktoré sa podieľajú na riešení problematiky utečencov či už po stránke legislatívnej, organizačnej, finančnej, materiálnej, humanitárnej alebo personálnej, patria aj medzinárodné organizácie. Okrem vládnych organizácií však majú určitý vplyv aj medzinárodné nevládne (mimovládne) organizácie s neziskovými, medzinárodne prospešnými cieľmi (napr. Liga za ľudské práva) a podieľajú sa na pomoci utečencom.2

1. Medzinárodné medzivládne organizácie v oblasti migrácie

Medzinárodná migrácia predstavuje dôležitú a komplexnú oblasť. Musí k nej byť pristupované s plnou úctou k ľudským právam i medzinárodnoprávnym princípom. V nasledujúcich podkapitolách bude vymenovaných niekoľko najvýznamnejších medzinárodných organizácií, ktoré svojou činnosťou napomáhajú k zvládnutiu migrácie jednak štátom, no i samotným migrantom.

Medzinárodné organizácie predstavujú inštitucionalizovanú formu spolupráce, v rôznych oblastiach, 3 medzi inými aj v oblasti migrácie. Úlohou medzinárodných organizácií je dosahovanie spoločných cieľov, ktoré jednostranným úsilím dosiahnuť nemožno, preto presahujú štátne hranice.4

1.1 Medzinárodná migrácia a Organizácia Spojených národov

Po zániku Spoločnosti národov prevzali zodpovednosť za utečeneckú problematiku najmä jej tri nástupnícke inštitúcie v rámci Organizácie Spojených národov (Medzivládny výbor pre utečencov, Agentúra Spojených národov na pomoc a obnovu, Medzinárodná organizácia pre utečencov).

Organizácia Spojených národov (ďalej len OSN) kladie aj v súčasnosti na medzinárodnú migráciu veľký dôraz. Z hľadiska zaradenia do tematických oblastí patrí migrácia v rámci OSN do okruhu týkajúcich sa obyvateľstva. Populačná problematika okrem odhadov počtu obyvateľstva na svete, úmrtnosti a zdravia zahŕňa aj migráciu. Na pôde OSN plnia najdôležitejšie úlohy v migračnej oblasti

– Valné zhromaždenie, na pôjde ktorého sa uskutočňujú aj diskusie so zástupcami mimovládnych organizácií, občianskej spoločnosti a súkromného sektora

– Druhý výbor – hospodársky a finančný

– Tretí výbor – sociálny, humanitárny a kultúrny

– Hospodárska a sociálna rada

– Komisia pre obyvateľstvo a rozvoj (Commission on Population and Development)
– Výbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva (Committee on Economic, Social and Cultural Rights)

– Oddelenie hospodárskych a sociálnych vecí (Department on Economic, Social Affairs) zriadený v rámci Sekretariátu Valného zhromaždenia
– Sekcia obyvateľstva (Population Division)
– Sekcia štatistiky (Statistic Division)

Problematike migrácie sa, či už centrálne alebo okrajovo, venujú aj mnohé z odborných organizácií OSN. Medzi najvýznamnejšie, ktorým sa budeme podrobnejšie venovať, patria Medzinárodná organizácia pre migráciu (International Organization for Migration) a Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov (United Nations High Commissioner for Refugees). Nemožno však opomenúť prínos ďalších medzinárodných organizácií, ako sú napríklad OHCHR (Úrad Vysokého komisára OSN pre ľudské práva), UNICEF (Detský fond OSN), či UNRWA (Agentúra Spojených národov pre pomoc palestínskym utečencom na blízkom východe).5

Medzi najväčšie úspechy, ktorými sa OSN pričinila o ochranu utečencov, je Dohovor o právnom postavení utečencov z r. 1951 prijatý v Ženeve (ďalej len Dohovor). Čo sa týka medzinárodnej úpravy v danej oblasti, treba povedať, že pôvodne dosť nesúrodé a roztrieštené pokusy o riešenie problému utečencov v období medzi svetovými vojnami v rámci Spoločnosti národov sa po 2. svetovej vojne nahradili všeobecným právnym režimom. 6 Tento všeobecný právny režim je obsiahnutý práve v tomto Dohovore v znení Protokolu k tomuto dohovoru z r. 1967. Tento Dohovor poskytuje tiež najautoritatívnejšiu definíciu utečenca,7 keď v čl. 1 ods. 2 definuje utečenca ako osobu, ktorá „…sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osobe bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. ..“.8 Z tejto definície sa napokon odrazili aj členské štáty, ktoré vo svojich vnútroštátnych azylových zákonoch definovali pojem utečenca.

Dohovor však zakotvuje aj významnú zásadu, ktorú sa štáty pristúpením k Dohovoru alebo jeho Protokolu zaviazali rešpektovať – zásada non- refoulement zakotvená v čl. 33 Dohovoru. Z tohto, ani z iného univerzálneho medzinárodnoprávneho dokumentu (s výnimkou bilaterálnych či multilaterálnych zmlúv, lebo nemožno vylúčiť že tieto to upravia individuálne) nevyplýva subjektívne právo na udelenie azylu ani na vstup cez hranice daného štátu. Význam tejto zásady spočíva v tom, že ak by neprijatie viedlo k refoulementu, musí sa vstup umožniť aspoň a umožniť aspoň dočasné útočisko. Keďže sa zásada non-refoulement považuje za kogentnú normu medzinárodného obyčajového práva, sú ňou viazané aj štáty, ktoré k Dohovoru nepristúpili. Táto zásada preto môže predstavovať zásah do suverenity štátu v oblasti prijímania utečencov, v zmysle obmedzenia jeho voľnej úvahy, komu umožní vstup na svoje teritórium.9 Dožadovať tohto princípu sa nemôže utečenec, ktorého možno odôvodnene považovať za hrozbu pre spoločnosť a bezpečnosť štátu.

2. Medzinárodná organizácia pre migráciu

Medzinárodná organizácia pre migráciu (International Organization for Migration, ďalej len IOM) je medzinárodná medzivládna organizácia, ktorá vznikla v r. 1951 v Ženeve. Bola vytvorená s cieľom pomôcť vládam európskych štátov nájsť domovy osobám vysídleným v dôsledku vojny. Po splnení tejto úlohy však nezanikla, nakoľko migrácia sa po Druhej svetovej vojne stala významným celospoločenským javom.

IOM vykonáva svoju činnosť mimo rámca OSN, úzko však spolupracujú, podobne ako s ďalšími relevantnými medzinárodnými medzivládnymi a mimovládnymi organizáciami a vládami štátov.10

2.1 Úlohy IOM

IOM sa na pomoci počas súčasnej migračnej krízy podieľa na príprave podmienok na organizovaný presun migrantov, pre ktorých sú dané možnosti nedostatočné, alebo ktorí by sa neboli schopní bez konkrétnej pomoci bezpečne sa presúvať. IOM uzatvára s jednotlivými štátmi dohody o poskytovaní migračných služieb, napríklad organizačnú asistenciu, logistiku, lekárske prehliadky, aktivity uľahčujúce príjem a integráciu, právne poradenstvo a pod.11

IOM poskytuje služby v spolupráci s ďalšími medzinárodnými organizáciami s cieľom asistovať v procese dobrovoľného návratu do krajiny pôvodu. Utečenci a azylanti majú právo slobodného návratu do domovského štátu a osoby bez štátneho občianstva do štátu svojho predchádzajúceho pobytu, ak zanikli okolnosti, pre ktoré sa týmto osobám udelil azyl. Na nasledujúcich príkladoch možno demonštrovať význam medzinárodných organizácií, v prvom rade IOM, pri vypĺňaní medzier vo vnútroštátnej legislatíve vybraných štátov skutočnou pomocou utečencom pri ich návratoch do domovských krajín.

Rakúsky cudzinecký zákon 12 upravuje právny základ krajinu opustiť v článkoch 55 až 58. Okrem iného tu zaväzuje Federálny úrad pre imigráciu a azyl 13 informovať cudzinca, voči ktorému bolo vydané rozhodnutie o návrate o jeho povinnosti krajinu opustiť. Takéto rozhodnutie najskôr uvádza lehotu, v ktorej má krajinu opustiť, zároveň však upozorňuje na možnosť vrátiť sa do krajiny pôvodu dobrovoľne. Takéto rozhodnutie obsahuje aj informácie o mimovládnych organizáciách, na ktoré sa môže jednotlivec obrátiť a požiadať o poradenstvo a podporu.14

Ak žiadateľ o azyl vo Veľkej Británii dostane zamietavé rozhodnutie, ministerstvo vnútra (Home office) ho listom alebo osobne upovedomí o možnostiach jeho dobrovoľného návratu a asistovaného dobrovoľného návratu, keďže ďalej nemá právo ostávať na území Veľkej Británie. 15 Naproti tomu, Grécka legislatíva šírenie informácií o dobrovoľných návratoch a asistovaných dobrovoľných nezakotvuje. Postup na vrátenie prisťahovalcov aj neúspešných žiadateľov o azyl upravuje čl. 76 zákona č. 3386/2005. 16 Informácie o týchto možnostiach sú poskytované mimovládnymi organizáciami, prevažne IOM Greece.17

Význam organizácie IOM, ktorá zapĺňa medzery v pomoci poskytovanou štátmi, je viditeľná aj pri ďalších jej aktivitách, ktorými sa podieľa na ochrane práv utečencov, napríklad poskytovaní právnej pomoci žiadateľom o azyl. Hoci niekoľko štátov, napríklad Francúzsko, Taliansko, Belgicko či Švédsko, si uvedomuje neblahú situáciu utečencov, preto poskytujú bezplatné právne poradenstvo počas azylového konania 18, v mnohých štátoch, kde to však nie je právne zakotvené, takéto právne poradenstvo sprostredkúvajú medzinárodné organizácie ako Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov a Medzinárodná organizácia pre migráciu.

3. Úrad Vysokého komisára Organizácie Spojených národov- UNHCR

Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov, teda Office of the United Nations High Commissioner for Refugees (ďalej len UNHCR), je jednou z popredných humanitárnych organizácií vo svete. Bol založený 14. 12. 1950 Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov rezolúciou č. 42819. UNHCR nahradil Medzinárodnú organizáciu pre utečencov (1947-1951) a 1.1.1951 začalo svoju prácu, ktorá mala pôvodne trvať len 3 roky. 3- ročný mandát, mal slúžiť na pomoc pri presídľovaní utečencov po Druhej svetovej vojne. Hoci UNHCR svoju úlohu naplnil, rozpustený nebol a svoje opodstatnenie mal aj v nasledujúcich rokoch. Dostal mandát chrániť utečencov a pomáhať im riešiť ich krízovú situáciu po právnej aj materiálnej stránke. Jeho ďalšia činnosť na medzinárodnej úrovni sa týka presadzovania zmlúv, ktoré sa týkajú ochrany utečencov, najmä bdie nad dodržiavaním Dohovoru o právnom postavení utečencov z r. 1951. Na praktickej úrovni však utečencov chráni svojimi konkrétnymi aktivitami, ktorými reaguje na núdzové situácie. Pracovníci UNHCR sa aj počas súčasnej „migračnej krízy“ v teréne starajú o zriaďovanie utečeneckých táborov, zlepšovanie bezpečnostných podmienok, zjednocovanie rozdelených rodín, poskytovanie informácií utečencom a podobne. Okrem okamžitej pomoci však hľadajú aj dlhodobé riešenia situácie utečencov, či už prostredníctvom pomoci pri návrate do krajiny pôvodu, integrácií v azylovej krajine alebo presídlením do inej krajiny.20 Na čele UNHCR stojí Vysoký komisár menovaný Valným zhromaždením OSN, ktorý je zodpovedný za jeho smerovanie. Svoju činnosť vykonáva na základe oprávnenia od Valného zhromaždenia OSN a pod záštitou OSN. Má právo prezentovať svoje názory pred Valným zhromaždením OSN a Ekonomickou a sociálnou radou.21 Činnosť Vysokého komisára je humanitárna a sociálna a má úplne nepolitický charakter. Jeho úlohy týkajúce sa ochrany utečencov (ktorí spadajú pod jeho pôsobnosť) vymedzuje Štatút UNHCR.22

Podľa Štatútu je Vysoký komisár volený Valným zhromaždením OSN na návrh Generálneho tajomníka OSN a jeho funkčné obdobie sú 3 roky. António Guterres, v poradí desiaty Vysokým komisárom OSN pre utečencov tento post zastáva od r. 2005 do r. 2015 počas dvoch 5 ročných funkčných období. V r. 2015 Generálny tajomní vymenoval nového Vysokého komisár, ktorým sa stal taliansky diplomat Filippo Grandi. Vysoký komisár pri plnení svojich funkcií postupuje podľa smerníc Valného zhromaždenia OSN, Hospodárskej a sociálnej rady OSN a výkonného výboru programu Vysokého komisára. Výbor sa schádza pravidelne raz ročne alebo v prípade mimoriadnej situácie, aby určil smer činností UNHCR, prerokoval plnenie programov, a spôsob prerozdelenia prostriedkov.23

Úlohy a ciele UNHCR sú zakotvené v Štatúte UNHCR a v Dohovore a sú koncipované veľmi široko. UNHCR na základe mandátu OSN riadi a koordinuje medzinárodné aktivity týkajúce sa ochrany utečencov a riešenia ich problémov na celom svete Jeho hlavným cieľom je ochrana práv utečencov, teda zabezpečenie možnosti podať žiadosť o udelenie azylu, pomôcť sprostredkovať útočisko v bezpečnej krajine.24 Usiluje sa najmä zabezpečiť riešenie materiálnej, sociálnej a právnej situácie utečencov v štáte, do ktorého prišli, ak nie je možný ich dobrovoľný návrat a vykonáva starostlivosť o osoby so štatútom utečenca. Jej pozornosť sa po skončení studenej vojny v Európe obrátila najmä na Áziu a Afriku.

4. Úrad OSN pre palestínskych utečencov na Blízkom východe – UNRWA

Vo svete sa aj dnes vyskytujú konflikty, medzi nimi aj aj dlhotrvajúci izraelsko- palestínsky konflikt, ktorý trvá už viac ako polstoročie a vyžiadal si veľký počet obetí na oboch stranách. Po prvej arabsko- izraelskej vojne vznikli problémy ako s palestínskymi, tak aj s izraelskými utečencami, Izrael však tento problém vyriešil tým, že židovským utečencom bolo udelené právo usadiť sa v Izraeli.25 Jeden z najzávažnejších dôsledkov samotného konfliktu je problém palestínskych utečencov. Status palestínski utečenci majú ľudia, ktorých normálnym miestom pobytu bola medzi júnom 1946 a májom 1948 Palestína, ktorí stratili svoje domovy a spôsoby obživy v dôsledku Arabsko-izraelského konfliktu v roku 1948.26 Sú to teda Arabi a ich potomkovia, ktorí opustili dobrovoľne alebo nútene tú časť Palestíny, ktorá sa stala súčasťou Izraela.27 Úrad OSN pre palestínskych utečencov na Blízkom východe vznikol na základe Rezolúcie Valného zhromaždenia OSN 28 , aby pomohol riešiť situáciu približne 700 000 utečencov. Postupným rozširovaním statusu palestínskeho utečenca aj na potomkov pôvodných utečencov však počet registrovaných palestínskych utečencov vzrástol na viac ako 5 000 000.29 UNRWA je ako jediná z menovaných organizácií vytvorená na riešenie problémov špecificky určených ľudí a nimi sú palestínski utečenci. Nemá však na starosti administratívnu správu palestínskych utečeneckých táborov. Poskytuje služby najmä v oblasti zdravotníctva budovaním zdravotníckych zariadení, vzdelania zriaďovaním škôl, sociálnej a materiálnej pomoci financovaním opráv ich príbytkov a poskytuje aj prípadnú pohotovostnú pomoc.

5. Detský fond OSN – UNICEF

Každé dieťa má právo na ochranu, starostlivosť a pomoc. Tieto úlohy má zabezpečovať predovšetkým jeho rodina. Ak takejto starostlivosti rodina nie je schopná, jej úlohu by mal prevziať domovský štát. Rôzne objektívne či subjektívne okolnosti však môžu prinútiť migrovať nielen jednotlivcov, ale často aj celé rodiny. Za najzraniteľnejšiu skupinu migrantov však môžeme označiť maloleté deti bez sprievodu. Ich motivácia na odchod z krajiny sú napríklad vojnové konflikty, nedostatok bezpečia, vyslanie rodinou, porušovanie ich ľudských práv, obchodovanie s deťmi, zlá ekonomická situácia, a mnohé ďalšie.30 Starostlivosť o maloletého bez sprievodu prevezmú štátne orgány v krajine, kde boli nájdení, ktoré zabezpečujú ubytovanie a základnú materiálnu starostlivosť. Dôležitú úlohu v práci s deťmi zohrávajú aj medzinárodné organizácie, či už pri právnom a psychologickom poradenstve, alebo pri pomoci so získavaním azylu alebo doplnkovej ochrany. UNHCR monitoruje vstup maloletých do azylového konania a drží ochrannú ruku nad podmienkami, v azylových zariadeniach a detských domovoch, v ktorých sa počas azylového konania nachádzajú deti. IOM zas poskytuje pomoc pri zlučovaní rodín, asistovaných dobrovoľných návratoch a pri reintegrácií. Na pomoci sa často podieľajú aj mimovládne organizácie, prostredníctvom financovania učebníc, vzdelávacích kurzov, hradení poplatkov v školských zariadeniach a organizovaní voľnočasových aktivít.

Najvýznamnejší prínos pri pomoci deťom má spomedzi medzinárodných organizácii UNICEF. Poslaním UNICEF je prispievať k tomu, aby mohli najviac ohrozené deti kdekoľvek vo svete prežiť, boli zdravé a bola im zabezpečená ochrana pred násilím. Počas dlhých, často niekoľkomesačných ciest migrovania sú práve deti veľmi zraniteľné. Okrem ohrozenia ich života počas samotnej cesty ich aj po príchode do cieľovej krajiny čaká život plný strachu a neistote. Deti v tejto situácií sú vystavené ťažkým životným situáciám, ktoré sú spojené so situáciami ohrozujúcimi ich samotnú existenciu a existenciu ich najbližších rodinných príslušníkov.31 UNHCR sa preto zameriava aj na podporu práv detí ovplyvnených medzinárodnou migráciou, vrátane detí, ktoré migrujú samy alebo s rodinami, detí, ktoré sa stali obeťami obchodovania s deťmi, maloletých žiadateľov o azyl, detských utečencov alebo zanechaných detí, ktoré sa počas cesty stratili svojim rodinným príslušníkom.

UNICEF podporuje zlepšenie legálnych a bezpečných ciest pre utečencov, ktoré budú dostupné pre deti a ich rodičov a účinný spôsob zaistenia dlhodobého regulárneho štatútu migranta. Plní rozličné funkcie pri ochrane práv detí ovplyvnených migráciou a zastáva úlohu autority v súvislosti s dodržiavaním Dohovoru o právach dieťaťa. Tento Dohovor poskytuje ochranu aj utečeneckým deťom a stanovuje, že zmluvné strany dohovoru sú povinné zabezpečiť, aby dieťa žiadajúce o postavenie utečenca dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc.32

V kontexte Európskej únie UNICEF spolupracuje s Európskou komisiou a jej generálnym riaditeľstvom pre migráciu a vnútorné záležitosti a Európskym parlamentom, podporujúc najmä parlamentnú medziskupinu pre práva detí. Poskytuje tiež expertné vyjadrenia k parlamentným rezolúciám a legislatívnym návrhom Európskej únie a poskytuje strategické rady v kľúčových záležitostiach. Na miestach, kde je to potrebné, poskytuje UNICEF v utečeneckých táboroch pitnú vodu, hygienické pomôcky, vzdelávacie balíčky, zdravotnícke potreby, antibiotiká a iné lieky a ďalšie zásoby humanitárnej pomoci. Poskytuje taktiež psychosociálnu pomoc pre deti a usiluje sa o návrat detí do škôl.33

Záver

V súčasnosti sme svedkami toho, ako situácia prisťahovalcov v Európe eskaluje. Otázka migrácie je preto dnes nevídane aktuálna a venuje sa jej veľká pozornosť (nielen) v rámci Európskej únie. Doslova denne sme zahltení správami o prílive migrantov, ktorí masovo opúšťajú svoje rodné krajiny a smerujú do západnej Európy, pričom utečenecké centrá v európskych štátoch praskajú vo švíkoch. Štáty na túto novú situáciu reagujú odlišne, čomu prispôsobujú aj svoje azylové zákony a migračnú politiku. Sú to však štáty, ktoré túto situáciu často nie sú schopní zvládnuť a v oblasti ochrany práv utečencov zlyhávajú.

Otázka medzinárodnoprávnej ochrany ľudských práv utečencov sa po prvý krát stala predmetom hlbšieho medzinárodného záujmu najmä po prvej svetovej vojne, a to na pôde Spoločnosti národov v dôsledku masových utečeneckých vĺn po revolúcií v Rusku a po rozpade Osmanskej ríše. Začali sa vytvárať prvé medzinárodné zmluvy a medzinárodné organizácie s pôsobnosťou pre oblasť ochrany práv utečencov 34. Práve organizácie na ochranu a pomoc utečencom majú v súčasnosti nenahraditeľnú úlohu. Ich príspevok k celkovému riešeniu migračnej a utečeneckej problematike nespočíva len v pomoci jednotlivcom žiadajúcim o azyl či skupinám pokúšajúcim sa o bezpečný presun a hľadanie útočiska. Dohliadajú tiež na to, aby si štáty neplnili svoje povinnosti len v poskytovaní základných materiálnych potrieb utečencov, ale aby dbali na aj na dodržiavanie ich ľudských práv a bolo k nim pristupované v súlade so zásadami humanity a ľudskosti.P

Autor
Ivana Kuráková

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_50.pdf

Úvod

Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov (United Nations High Commissioner for Refugees, ďalej len UNHCR alebo Úrad) sa po takmer šesťdesiatich šiestich rokoch svojej existencie stal už pevnou súčasťou spektra medzinárodných inštitúcii poskytujúcich ochranu základným ľudským právam a slobodám uznávaných drvivou väčšinou krajín sveta. Za toto obdobie bola činnosť Úradu ocenená dva razy Nobelovou cenou za mier. Aj toto ocenenie svedčí o správnosti úsudku medzinárodného spoločenstva, ktoré sa v roku 1949 na pôde OSN rozhodlo vytvoriť tento Úrad. Za každým štatistickým číslom nájdeme človeka, ktorému osud nedoprial žiť vo svojom domove a za každým takýmto číslom sa ukrýva ľudská spolupatričnosť a veľkorysosť. Je dôležité pripomínať si dôvody, ktoré predchádzajúce generácie viedli k myšlienke kreovať túto inštitúciu. Nemenej dôležitou je úloha, v každom čase podrobovať súčasnú právnu úpravu postavenia Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov prísnej analýze za účelom hľadania nových efektívnejších prostriedkov na pomoc ľuďom bez domova. Tento príspevok sa snaží ozrejmiť historické okolnosti vzniku UNHCR, pôsobnosť tejto inštitúcie, postavenie, ktoré mu prisudzuje legislatíva Európskej únie a v neposlednom rade i úlohu, ktorú zohráva v azylovom konaní podľa slovenského právneho poriadku.

1. Stručná história vzniku a postavenie Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov

Úrad začal svoju činnosť 1. januára 1951. Pre jeho konštituovanie je dôležitá rezolúcia Valného zhromaždenia OSN (ďalej len VZ OSN) č. 319 z 3. decembra 1949, v ktorej uznáva VZ OSN prirodzenú povahu problému utečencov v medzinárodnom meradle a s tým spojenú zodpovednosť OSN za ochranu takýchto osôb, pričom riešene nachádza v spolupráci s vládami a v závislosti od schválenia príslušnými vládami aj súkromnými organizáciami a v dobrovoľnej repatriácii alebo asimilácii utečencov v nových národných spoločenstvách.i Na základe tohto dokumentu bol rezolúciou č. 428 zo 14. decembra 1950 schválený Štatút UNHCR. Úrad sa ujal medzinárodnej ochrany utečencov a hľadania stálych postupov, ktoré riešia problematiku utečencov. Podľa čl. 2 Štatútu UNHCR, práca Úradu má úplne nepolitický charakter, jeho činnosť je humanitárna a sociálna.2 V zmysle článku 22 Charty OSN je UNHCR pomocným orgánom OSN. Úlohou Úradu bola spočiatku pomoc presídleným osobám po druhej svetovej vojne a dohľad nad dodržiavaním medzinárodnej zmluvnej ochrany utečencov, pričom mal časovo obmedzený mandát pre svoju činnosť v rozsahu troch rokov. V zriaďovacej rezolúcii preto v článku 5 nachádzame ustanovenie, podľa ktorého Valné zhromaždenie najneskôr na svojom ôsmom riadnom zasadnutí zhodnotí opatrenia Vysokého komisára a na základe toho rozhodne, či bude jeho činnosť predĺžená aj na dobu po 31. decembri 1953. Utečenecká otázka sa však ukázala ako pretrvávajúca, a tak si Úrad musel svoj mandát v pravidelných cykloch obnovovať. Táto povinnosť bola v roku 2003 VZ OSN zrušená a odvtedy vykonáva Úrad svoj mandát na dobu neurčitú až kým sa problém s utečencami nepodarí vyriešiť. Úrad má svoje sídlo v švajčiarskej Ženeve, pričom v roku 1993 zriadil svoje pracovisko aj v hlavnom meste Slovenskej republiky. V roku 1956 bola činnosť Úradu vystavená prvej väčšej ,,skúške”. V súvislosti s humanitárnou krízou po krvavom potlačení maďarskej revolúcie sa stal nedielnou súčasťou humanitárnej pomoci v globálnom meradle.3 V roku 1954 získal UNHCR Nobelovu cenu za mier, za poskytovanie pomoci utečencom v Európe. V roku 1981, získal Úrad svoju druhú Nobelovu cenu, ako ocenenie za pomoc utečencom po celom svete zohľadňujúc politické prekážky, ktorým organizácia čelila pri svojej práci.4 UNHCR zamestnáva viac ako 9 700 pracovníkov, ktorý pracujú v 126-tich krajinách sveta, poskytujúc ochranu viac ako 60 000 000 osobám, nad ktorých je daná pôsobnosť Úradu. Činnosť UNHCR riadi VZ OSN a Hospodárska a sociálna rada OSN. Program a rozpočet schvaľuje Výkonný výbor UNHCR. Najvyšším predstaviteľom Úradu je Vysoký komisár, volený VZ OSN na funkčné obdobie piatich rokov, s možnosťou znovuzvolenia, ktorým je od 1. januára 2016 Filippo Grandi. Ten sa stal v poradí už jedenástym Vysokým komisárom.5

1.1 Postavenie UNHCR vo svetle ľudských práv

Inštitút ochrany utečencov a práva utečencov ako také zaradzujeme medzi skupinu ľudských práv. Ľudské práva sa spájajú s myšlienkami dôstojnosti človeka, osobnej slobody a rovnoprávnej koexistencie s inými ľudskými bytosťami. Prijatím Charty Organizácie Spojených národov nadobudla ochrana ľudských práv nadnárodný a medzinárodný charakter.6 Normy o ochrane základných ľudských práv zaraďujeme k ius cogens medzinárodného práva. Preambula Dohovoru o právnom postavení utečencov OSN (ďalej len „Dohovor“) deklaruje svoje úsilie zabezpečiť, čo najväčšiu možnosť užívať tieto základné práva a slobody.7 Ľudsko-právny charakter pripisuje Dohovoru popredný odborník medzinárodného utečeneckého práva, profesor James C. Hathaway. 8 Priamu spojitosť s ľudsko-právnym katalógom preukazuje aj rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva. Ten vo svojom rozhodnutí v prípade Soering proti Spojenému kráľovstvu 9 skonštatoval, že navrátenie osoby do domovskej krajiny by znamenalo porušenie článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len EDĽP), prijatého na pôde Rady Európy, dňa 04.11.1950, ktorý stanovuje zákaz neľudského a ponižujúceho zaobchádzania. 10 Tento verdikt v súvislosti s článkom 33 Dohovoru, ktorý zakotvuje princíp non- refoulement (Žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov. ) potvrdzuje priamu linku ustanovení EDĽP a ustanovení Dohovoru, a teda ľudsko-právny rozmer poskytovanej ochrany UNHCR. Princíp non-refoulement je jedným z pilierov, na ktorých stojí medzinárodné utečenecké právo a právo azylu. Oficiálne dokumenty UNHCR sa o tomto princípe zmieňujú ako o základnom stavebnom kameni. 11

1. 2 Personálna pôsobnosť UNHCR podľa Štatútu

Štatút UNHCR prijatý vyššie uvedenou rezolúciou pomerne jasne v svojej II. časti definuje skupiny osôb, ktorým Úrad poskytuje ochranu; podľa znenia Štatútu: ,, vo vzťahu, ku ktorým vykonáva svoj mandát”. V článku 6 sú stanovené kritéria pôsobnosti Úradu, prostredníctvom vymedzenia pojmu utečenec, tak ako ho definuje Dohovor o právnom postavení utečencov. Teda ochrana poskytovaná Úradom sa vzťahuje na každú osobu, ktorá bola považovaná za utečenca podľa dohôd z 12. mája 1926 a 30. júna 1928, alebo podľa dohovorov z 28. októbra 1933 a 10. februára 1938 a podľa protokolu zo 14. septembra 1939 alebo tiež podľa ustanovení stanov Medzinárodnej organizácie pre utečencov. Takisto je utečencom každá osoba, ktorá sa v dôsledku udalostí, ktoré nastali pred 1. januárom 1951i2, nachádza mimo svojej vlasti a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z dôvodov rasových, náboženských alebo národnostných alebo z dôvodov príslušnosti k určitým spoločenským vrstvám alebo i zastávania určitých politických názorov, a ktorá je neschopná prijať, alebo vzhľadom k hore uvedeným obavám, odmieta ochranu svojej vlasti. To isté platí aj pre osobu bez štátnej príslušnosti nachádzajúcej sa mimo krajinu svojho doterajšieho obvyklého pobytu následkom vyššie uvedených udalostí, a ktorá sa vzhľadom na uvedené obavy nechce alebo nemôže vrátiť. Status utečenca sa vzťahuje aj každú osobu, ktorá sa nachádza mimo svoju vlasť, alebo pokiaľ je osobou bez občianstva, sa nachádza mimo krajiny svojho obvyklého pobytu, a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z dôvodov rasových, náboženských alebo národnostných alebo z dôvodov príslušnosti k určitým spoločenským vrstvám alebo i zastávania určitých politických názorov. Takáto osoba je neschopná prijať, alebo vzhľadom k hore uvedeným obavám odmieta ochranu svojej vlasti, alebo pokiaľ je osobou bez občianstva, sa nechce vrátiť do krajiny svojho obvyklého pobytu.

V súčasnosti UNHCR zodpovedá aj za ochranu utečencov pred vojnou alebo závažným porušením verejného poriadku, navrátilcov, žiadateľov o azyl, osôb bez štátnej príslušnosti ale aj vnútorne presídlených osôb. Posledná menovaná skupina však nepožíva status utečenca v plnom rozsahu. Na rozdiel od utečencov, tieto osoby neprekročili hranice štátu.

V roku 1998 boli vypracované Hlavné princípy v oblasti vnútorného presídľovania. Vnútorne presídlená osoba bola definovaná ako osoba, ktorá bola donútená opustiť svoj domov alebo miesto obvyklého pobytu predovšetkým v snahe vyhnúť sa následkom ozbrojeného konfliktu, situáciám všeobecného násilia, porušovaniu ľudských práv alebo prírodných, či človekom zapríčinených katastrof, a ktorá neprekročila medzinárodne uznané štátne hranice. 13 V záležitostiach vnútorne presídlených osôb vykonáva UNHCR svoj mandát za podmienok stanovených VZ OSN v roku 1993, ktorými sú: 1) požiadavka alebo súhlas VZ OSN alebo kompetentného orgánu OSN 2) súhlas zúčastneného štátu a iných strán konfliktu 3) prístup k zasiahnutej populácii 4) zaistená bezpečnosť pracovníkov UNHCR a ich partnerov 5) jasné pravidlá, čo sa týka povinností a možnosti intervencie v otázkach ochrany 6) zodpovedajúce zdroje a kapacity.

Podľa štatistiky vypracovanej Úradom tvoria deti skoro polovicu zo všetkých nútene vysídlených osôb. Napríklad, v roku 2011 bol ich počet viac ako 12 miliónov chlapcov a dievčat. Na základe týchto znepokojivých údajov bol na pôde UNHCR vypracovaný Rámcový dokument pre ochranu detí, ktorý za hlavné ciele ochrany považuje bezpečnosť takýchto detí, aktívnu účasť detí na integrácii, obdŕžanie zákonnej dokumentácie, či nachádzanie trvalých riešení… 14 Úrad vo svojej činnosti poskytuje osobitnú ochranu aj osobám utečencov, ktoré sa stali objektom sexuálneho násilia.

1.3 Vecná pôsobnosť UNHCR podľa Štatútu

V článku 8 Štatútu nachádzame vymedzenie základnej vecnej pôsobnosti Úradu vo vzťahu k osobám, ktoré spadajú pod jeho osobnú pôsobnosť. Úrad podľa tohto článku podporuje uzatváranie a ratifikáciu medzinárodných zmlúv o ochrane utečencov, dohliada na ich aplikáciu a navrhuje ich zmeny; v spolupráci so štátmi vykonáva opatrenia zamerané na zlepšenie osudu utečencov a zníženie ich počtu; napomáha relevantným inštitúciám v repatriácii; podporuje prijímanie utečencov a usiluje, aby utečenci získali povolenie k prevodu svojho majetku. Vo svojej činnosti získava od vlád informácie o počte utečencov na ich území a o zákonoch a nariadeniach, ktoré sa ich týkajú a nadväzuje styk so súkromnými organizáciami zaoberajúcimi sa otázkami utečencov. V ďalších článkoch je upravená pôsobnosť Úradu v oblasti nakladania s finančnými prostriedkami, či akýmikoľvek ďalšími možnými funkciami, ktorými ho poverí Valné zhromaždenie, atď. Vo všeobecnosti môžeme hlavné činnosti UNHCR rozdeliť do dvoch základných skupín a to a) poskytovanie medzinárodnej ochrany utečencom a b)humanitárna pomoc, ktorá spočíva v zabezpečení potravín, prístupe k zdravotnej starostlivosti, budovaní infraštruktúry, atď. Kerry Smith a Sophia Swithem načrtli v dokumente The 2014 UN appeal ako by mal prebiehať cyklus humanitárnej pomoci poskytovanej UNHCR, či inými medzinárodnými organizáciami, ktorý pozostáva zo štyroch fáz: 1. posúdenie situácie; 2. vypracovanie strategického plánu; 3. „mobilizácia“ zdrojov; 4. vyhodnotenie výsledkov.15

2. Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov vo svetle európskej legislatívy azylového procesu

Medzinárodné utečenecké právo je tvorené medzinárodnými univerzálnymi a regionálnymi právnymi predpismi. Avšak dôležitým prameňom zostáva medzinárodná obyčaj. Samozrejme je potrebné taktiež sa zaoberať vnútroštátnou úpravou toho – ktorého štátu. Najvýznamnejšie postavenie v spektre medzinárodných noriem má Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951 a k nemu pripojený Protokol týkajúci sa právneho postavenia utečencov z roku 1967. Z hľadiska nášho regionálneho postavenia je pre SR dôležitá a zároveň záväzná aj legislatíva Európskej únie v tejto oblasti.

2.1 Vývoj legislatívy Európskej únie.

Pre krajiny integrujúce sa v spoločenstve, ktorého hlavným cieľom bolo vytvorenie vnútorného trhu, vzhľadom na hospodárske záujmy, nebola v počiatkoch Európskeho spoločenstva výzvou harmonizácia azylových politík členských štátov. Avšak s vnútorným trhom a slobodným pohybom osôb vyvstávajú práve otázky spoločnej úpravy migračného, či azylového práva. V roku 1985 bola medzi niektorými členskými štátmi uzatvorená Schengenská dohoda o postupnom rušení kontrol na spoločných hraniciach. Tá spolu so Schengenským vykonávacím dohovorom tvorí tzv. Schengenské acquis. Tieto zmluvy sa tak stali jedným z nástrojov kreovania spoločného hraničného režimu a spoločnej migračnej politiky. cie. Jedným z najdôležitejších a prelomových dokumentov, týkajúcich sa európskej azylovej politiky je Amsterdamská zmluva prijatá v októbri 1997 (v platnosti o 1. mája 1999), ktorá sa stala základom tvorby Spoločného európskeho azylového systému (ďalej len SEAS). Azylová politika bola odvtedy súčasťou prvého piliera. 16 Európska rada prijala 3. decembra 1998 Viedenský akčný plán, ktorého úlohou bola realizácia Amsterdamskej zmluvy v čo najkratšom čase. Na jeho základe schválila Európska rada na zasadaní v Tampere konanom v dňoch 15. až 16. novembra 1999 5 ročný plán budovania SEAS, tzv. Závery Európskej rady z Tampere. Plynule na neho nadviazal Haagský program, prijatý EÚ v roku 2004. Významným dokumentom upravujúcim azylový proces je taktiež Dublinská dohoda, podpísaná 15. júna 1990. Tá určovala štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o azyl podanej v jednom z členských štátov. Základnou zásadou Nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 (dublinské nariadenie) je, že zodpovednosť za posúdenie žiadosti nesie v prvom rade členský štát, ktorý zohral najväčšiu úlohu pri vstupe žiadateľa do EÚ alebo jeho pobyte v EÚ. Lisabonská zmluva rozširuje právomoci EÚ za účelom vytvárania spoločného európskeho azylového systému. Nariadením EURODAC sa zase zriadila azylová databáza EÚ pre odtlačky prstov. Ak určitá osoba požiada o azyl kdekoľvek v EÚ, jej odtlačky prstov sa prenesú do centrálneho systému Eurodac. Eurodac je v prevádzke od roku 2003 a ukázal sa ako veľmi úspešný IT nástroj. 17 Priamo v primárnom práve nachádzame zmienku o UNHCR. Vo vyhlásení č.17 o článku 73k Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pripojenom k Amsterdamskej zmluve je uvedené, že sa vedú porady s Vysokým komisárom OSN pre utečencov a ostatnými relevantnými medzinárodnými organizáciami o záležitostiach týkajúcich sa azylovej politiky.18 Jednou z najnovších právnych úprav je Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ19, ktorá upravuje normy pre prijímanie osôb, ktoré požadujú medzinárodnú ochranu. Vo svojom obsahu upravuje úlohy a oprávnenia UNHCR, ktoré sú členské štáty povinné implementovať vo svojich právnych poriadkoch, akou je prístup k žiadateľom o azyl, prístup k informáciám a k rozhodnutiam v konaniach. Táto Smernica revidovala skôr prijatú Smernicu Rady 2005/85/ES, ktorá však bola s účinnosťou od 21. júla 2015 na základe článku 35 Smernice 2013/33/EÚ zrušená.20

Prijatie Lisabonskej zmluvy v roku 2007 znamená rozšírenie právomocí EÚ za účelom kreovania SEAS, teda vývoj smeruje k jednotnému azylovému konaniu a jednotnému statusu osôb, ktorým bol udelený azyl, v rámci celej EÚ.21

2.1 Spoločný európsky azylový systém

SEAS (angl. Common European Asylum System) je tvorený z veľkej časti smernicami a nariadeniami. Základnými dokumentmi, ktoré tvoria SEAS je
– Revidovaná smernica o konaní o azyle22
– Revidovaná smernica o podmienkach prijímania23
– Revidovaná kvalifikačná smernica24
– Revidované dublinské nariadenie25
– Revidované nariadenie EURODAC26

2.2.1 UNHCR v Revidovanej smernici o konaní o azyle

Pôvodná Smernica o konaní o azyle stanovuje pravidlá pre celý postup podávania žiadosti o azyl, okrem iného: ako podať žiadosť ,ako sa bude žiadosť posudzovať, akú pomoc dostane žiadateľ o azyl, aké sú možnosti odvolania a či odvolanie umožní príslušnej osobe zotrvať na danom území ,čo možno urobiť, ak sa žiadateľ vydá na útek, alebo ako sa riešia opakované žiadosti. Revidovaná smernica Vytvára súdržný systém, ktorý zabezpečuje, aby sa rozhodnutia o azyle prijímali efektívnejšie a spravodlivejšie a aby všetky členské štáty posudzovali žiadosti na základe spoločnej normy na vysokej kvalitatívnej úrovni. 27 Predmetná smernica vymedzuje postavenie UNHCR v azylovom konaní prostredníctvom povinností členských štátov, ktoré majú splniť vo vzťahu k ustanoveným úlohám UNHCR. Tieto povinnosti (oprávnenia z pohľadu UNHCR) ustanovuje článok 29 (v pôvodnej smernici článok 21). Členské štáty teda umožnia UNHCR:

a) prístup ku žiadateľom vrátane tých, ktorí sú zaistení, na hraniciach a v tranzitnom priestore;
b) prístup k informáciám o jednotlivých žiadostiach o medzinárodnú ochranu, o priebehu konania a o prijatých rozhodnutiach, ak s tým žiadateľ súhlasí;
c) pri výkone svojej dozornej úlohy podľa článku 35 Ženevského dohovoru predkladať ktorémukoľvek príslušnému orgánu svoje názory k jednotlivým žiadostiam o medzinárodnú ochranu v ktoromkoľvek štádiu konania. 2. Pričom tieto ustanovenia sa majú uplatňovať aj na organizáciu, ktorá pracuje na území dotknutého členského štátu v mene UNHCR na základe dohody s týmto členským štátom. Na legislatívnom procese prijímania tejto smernice sa vo forme rôznych odporúčaní, návrhov a pripomienok podieľal aj samotný Úrad. V roku 2006 vydal v Pripomienky k Smernici Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca. Úrad požadoval možnosť predkladať svoje názory k jednotlivým žiadostiam o azyl vo všetkých fázach azylového konania. Takisto v týchto pripomienkach Úrad namietal že rešpektuje zásadu dôvernosti informácií vo vzťahu k žiadateľom o azyl, avšak domnieva sa, že nie je nevyhnutné aby na prístup ku všetkým informáciám, týkajúcim sa žiadateľa o azyl bol potrebný súhlas takéhoto žiadateľa. Preto odporúčal aby sa jasne rozlišovalo medzi všeobecnými informáciami o žiadostiach na strane jednej a informáciami o konkrétnych osobách na strane druhej, kde by bolo opodstatnené vyžadovať súhlas žiadateľa. Avšak tieto odporúčania nenašli v Revidovanej Smernici legislatívnu odozvu a naďalej je v takýchto prípadoch potrebný súhlas žiadateľa.28 Netreba zabúdať na právnu úpravu, ktorú obsahuje odsek 25 uvedenej Smernice, ktorý ustanovuje, že v záujme správneho uznania tých osôb, ktoré potrebujú ochranu ako utečenci v zmysle článku 1 Ženevského dohovoru alebo ako osoby oprávnené na doplnkovú ochranu, by mal mať každý žiadateľ účinný prístup ku konaniu, možnosti spolupráce a riadnej komunikácii s príslušnými orgánmi, aby mohol predložiť relevantné dôkazy týkajúce sa jeho prípadu, a dostatočným procesným zárukám vo všetkých štádiách konania. Konanie, v rámci ktorého prebieha posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, by navyše za bežných okolností malo žiadateľovi o azyl poskytnúť aspoň: právo zostať v členskom štáte do vydania rozhodnutia rozhodujúcim orgánom; prístup k tlmočníckej službe pri predkladaní svojho prípadu v prípade pohovoru s úradmi; možnosť komunikovať so zástupcom UNHCR a s organizáciami poskytujúcimi poradenstvo alebo konzultácie žiadateľom o medzinárodnú ochranu; právo na primerané oznámenie rozhodnutia a skutkové a právne dôvody uvedeného rozhodnutia; možnosť konzultácie s právnym zástupcom alebo iným poradcom; právo byť v rozhodujúcich okamihoch v priebehu procesu informovaný o svojom právnom postavení v jazyku, ktorému rozumie alebo o ktorom sa odôvodnene predpokladá, že mu rozumie; a právo na účinný opravný prostriedok pred súdom v prípade zamietavého rozhodnutia.29

2.1 Postavenie UNHCR vo svetle slovenskej právnej úpravy azylu

V roku 2002 prijatý zákon č. 480/2002 Z.z. o azyle, ktorý zostal dodnes v platnosti. Tento základný právny predpis upravujúci v podmienkach Slovenskej republiky azylové konanie sa o UNHCR zmieňuje na viacerých miestach. V §13, podmieňuje neudelenie azylu situáciou ak žiadateľ požíva ochranu alebo pomoc iných orgánov alebo odborných organizácií Organizácie Spojených národov, ako je Úrad Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov. V tretej hlave, ktorá upravuje spoločné ustanovenia o azylovom konaní je v § 17 stanovené právo účastníka konania byť počas konania v styku s úradom vysokého komisára a mimovládnymi organizáciami, ktoré sa na území Slovenskej republiky zaoberajú starostlivosťou o žiadateľov a azylantov. Cudzinec hľadajúci na území SR dočasné útočisko, ktoré zákonná úprava vymedzuje ako inštitút na účely ochrany osoby pred vojnovým konfliktom, endemickým násilím, následkami humanitárnej katastrofy alebo sústavným, alebo hromadným porušovaním ľudských práv v ich krajine pôvodu sa v doklade o tolerovanom pobyte označuje ako odídenec, ak jeho príchod na územie Slovenskej republiky zabezpečoval UNHCR. Osoba umiestnená v azylovom zariadení má právo na rozhovor s povereným zástupcom úradu vysokého komisára. Explicitne je spolupráca Ministerstva vnútra s UNHCR uvedená v siedmej časti uvedeného zákona, v § 42 a nasl.. Odsek 2, § 42 uvádza, že Úrad vysokého komisára má počas konania o azyle právo na prístup k žiadateľovi. Takisto môže Úrad vysokého komisára v konaní o azyle predkladať svoje stanoviská, a ak s tým účastník konania súhlasí, môže sa zúčastniť na konaní o azyle, môže nahliadať do spisu účastníka konania a takisto sa mu oznamuje rozhodnutie v azylovom konaní. §43 ustanovuje povinnosť MV SR poskytovať UNHCR štatistické údaje o žiadateľoch o azyl. Práva UNHCR, ktoré mu zákon priznáva korešpondujú s povinnosťou spolupracovať s UNHCR, ktorú sa zmluvné strany Dohovoru o ochrane utečencov zaviazali dodržiavať. 30 2.3.1. Oprávnenia UNHCR v konaní o azyle podľa zákona č. 480/2002 Z.z. Oprávnenie účastníka konania ustanovené v §17 byť počas konania v styku s úradom vysokého komisára v spojení s právom Úradu vysokého komisára mať počas konania prístup k žiadateľovi, je potrebné podľa nášho názoru aplikovať extenzívne aj na odídenca, ktorý žiada o poskytnutie dočasného útočiska, či žiadateľa o doplnkovú ochranu. Na takúto možnosť styku by v súlade so zásadou efektivity mali byť oprávnené osoby upovedomené v jazyku, ktorému rozumejú. §42, ods. 1 písm. b stanovuje možnosť UNHCR nahliadať do spisu. Česká právna úprava (zákon č. 325/1999 Sb o azylu), 31 ktorá obdobné právo upravuje v § 37 vzťahuje toto oprávnenie UNHCR na spis súdny i správny. Takýto úmysel mal zrejme aj slovenský zákonodarca. Významným oprávnením podľa §42, ods.1, písm. c je možnosť UNHCR byť oboznámený s rozhodnutím v konaní o azyle. Zaujímavosťou je fakt, že pred novelizáciou ustanovení paragrafov 42 a 43, ktorá bola vykonaná zákonom č. 451/2008 Z.z. malo MV SR, podľa §43, ods.1 povinnosť predkladať UNHCR informácie o rozhodnutiach vydaných v konaní o azyle. V súčasnom znení je poskytnutie takejto informácie viazané na súhlas účastníka konania. Je však otázkou kedy je potrebné takýto súhlas zo strany účastníka konania poskytnúť. Zákonné znenie totiž uvádza rozhodnutia vydané v konaní, a to evokuje stav ukončenia konania. Účastníctvo sa však viaže na prebiehajúce konanie a nie na konanie ukončené. V takomto prípade by sa oprávnenie UNHCR vzťahovalo len na konanie na odvolacom orgáne a rozhodnutia v tejto fáze konania. Preto je potrebné takýto súhlas zo strany účastníka konania poskytnúť ex ante. Riešením by mohlo byť, ak by oprávnenia, vymenované v §42, ods. 2 boli považované suma summarum za komplex oprávnení, teda nie za akési alternatívne možnosti. Logicky, z podstaty jednotlivých podmienených oprávnení vyplýva ich vzájomná prepojenosť. Je relatívne ťažké predstaviť si účastníka konania, ktorý by súhlasil s predložením stanoviska zo strany UNHCR, no nesúhlasil by s jeho oboznámením sa s výsledkom konania, či vôbec možnosť vypracovania právne relevantného stanoviska Úradom bez možnosti nahliadať do spisu, týkajúceho sa konkrétneho konania. Je otázkou, či takáto úprava nie je kontraproduktívna vzhľadom na úlohu UNHCR efektívne dohliadať na proces azylového konania.

2.3.2. Postavenie UNHCR v správnom konaní

Podľa § 52, ods. 1 zákona o azyle sa na konanie podľa tohto zákona vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní), ak zákon o azyle neustanovuje inak.32 Aké je teda postavenie UNHCR v azylovom konaní, ktoré je správnym konaním? Subjekt správneho konania je nositeľom procesných práv a povinností. Takýmito subjektmi sú správne orgány, účastníci konania a zúčastnené osoby. Účastníkom konania je ten o koho právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím dotknuté; účastníkom konania je j ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, do času kým sa nepreukáže opak. Na konaní sa má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník konania, ak jej takéto postavenie priznáva osobitný zákon, pričom takáto osoba má právo byť upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, atď.. Ak vychádzame z oprávnení, prostredníctvom, ktorých do určitej miery Správny poriadok definuje zúčastnenú osobu a z explicitne stanoveného práva UNHCR zúčastniť sa na konaní ak s tým účastník konania súhlasí, môžeme konštatovať že UNHCR má v azylovom konaní za uvedených podmienok právny status zúčastnenej osoby.

Záver

Načrtnuté aplikačné „problémy” a otázky postavenia Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov v procese poskytovania ochrany takýmto osobám prostredníctvom azylového konania vyvolávajú ďalšiu diskusiu o možných zmenách platnej a účinnej právnej úpravy. Zákon o azyle a vôbec celý komplex právnych predpisov v oblasti ochrany utečencov boli prijímané za účelom poskytovať relevantnú a čo možno najúčinnejšiu ochranu cieľovým skupinám osôb. Na to netreba zabúdať a v tomto duchu je potrebné usmerňovať nasledujúce legislatívne procesy. Francúzsky básnik Jean – Antoine de Bai’f raz povedal: „Spoločné omyly spájajú ľudstvo viac než vzájomná láska.

Autor
Bc. Dávid Danočko

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_50.pdf

• utečenec
• Zákon – Zákon o utečencoch 498/1990 | Paragrafy: § 2

Úvod

Téma utečencov je stále aktuálna a to najmä z dvoch hľadísk. Jedným z nich je nemožnosť predvídania situácii vo svete, v dôsledku čoho sa utečencami môže raz stať každý z nás, druhé hľadisko môžeme deklarovať na príklade migrácie z afrického kontinentu do európskych krajín, ktorý nám ukázal, že dopad takýchto skutočností sa netýka len domovských krajín, ale môže mať veľký vplyv aj na spoločenstvá štátov, do ktorých tieto osoby prichádzajú. Je teda zrejmé, že utečenci sú tak špecifickou skupinou osôb, ktorá si vyžaduje osobitnú právnu úpravu. Práve preto musíme nielen zo solidarity, ale mysliac aj na zodpovednosť, ktorá ňou vzniká, presadzovať práva a s nimi spojené povinnosti týchto osôb. Vo svojej téme som sa preto zamerala na právnu úpravu ochrany utečencov a jej vývoj v Európe, následne na jednotlivé články Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“) a Charty základných práv Európskej Únie (ďalej len „Charta EÚ“), ktoré sa týkajú ochrany práv týchto osôb, poukazujúc na jednotlivé rozhodnutia Európského súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej Únie. Pri spracovaní danej problematiky som preto využila historickú, deskriptívnu, analytickú a komparatívnu metódu.

1. Kto je utečenec

Sloveso „musieť“ vyvoláva v každom z nás negatívny pocit, pretože my ľudia túžime po slobodnom rozhodovaní a presadzovaní si vlastnej vôle. Práve utečenci sú osoby, ktoré nemali na výber a z obáv o svoj vlastný život museli opustiť svoju domovskú krajinu. Legálnu definíciu pojmu utečenca nájdeme aj v Dohovore o právnom postavení utečencovi, podľa ktorého je to osoba, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu. Títo ľudia túžia po tom, aby boli začlenení do komunity, aby sa k nim ostatní správali ako k rovnocenným a mohli tak nájsť vytúžený pokoj. Pre naplnenie týchto cieľov je dôležitá ich medzinárodná ochrana, nakoľko: „…utečenci nepožívajú ochranu svojho domovského štátu – v skutočnosti sú to práve štátne orgány ich krajiny pôvodu, ktoré ich prenasledujú. Ak im ostantné krajiny neumožnia vstup na svoje územie alebo im nepomôžu, ak už sa ocitli na ich území, môžu ich tým odsúdiť na smrť – alebo na neznesiteľný život v tieni, bez akéhokoľvek živobytia a práv.“2 Práve preto sa títo utečenci snažia o udelenie azylu v krajine, v ktorej sa zo strachu uchýlili, čím sa stávajú azylantmi.

2. História právnej úpravy ochrany utečencov

Vývoj významných právnych nástrojov, dohovorov a smerníc na ochranu utečencov začal už začiatkom 20. storočia v Lige národov, predchodkyni Organizácie spojených národov. Vyvrcholil do už spomínaného dohovoru z 28. júla 1951, keď špeciálna komisia OSN schválila Dohovor o právnom postavení utečencov. Na začiatku bol tento Dohovor […] viac menej obmedzený na ochranu európskych utečencov po druhej svetovej vojne. Protokol z roku 1967 rozšíril jeho pôsobnosť a odstránil zemepisné a časové obmedzenia. Dohovor sa tým zmenil na skutočne univerzálny nástroj, pretože problém vysídlených ľudí sa rozšírili do celého sveta. Práve preto je tento dokument významným právnym nástrojom súčasnej medzinárodnej ochrany utečencov. Dohovor definuje pojem utečenec, formu právnej ochrany, inú pomoc a sociálne práva utečencov, ktoré by im mali poskytnúť štáty, ktoré sú signatármi Dohovoru.3 Rovnako tak aj o postavení utečencov nezákonne sa nachádzajúcich v štáte, do ktorého sa uchýlili, ako aj o vyhostení a najmä o zásade „non-refoulement“ teda zákazu vyhostenia alebo vrátenia. Táto zásada tvrdí, že: „žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov. Výhody možno považovať za nebezpečného pre bezpečnosť štátu, v ktorom sa nachádza, alebo ktorý po tom, čo bol právoplatným rozsudkom uznaný za vinného z osobitne závažného trestného činu, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto štátu.“4

3. Úprava práv utečencov v Európe

Ochrana práv utečencov je v Európe zabezpečená najmä prostredníctvom Dohovoru o ochrane ľudkých práv a základných slobôd 5 a Charty základných práv EÚ. 6 EDĽP je dokument prijatý Radou Európy, medzivládnou organizáciou európskych štátov, ktorý do platnosti vstúpil v roku 1953. Od tohto roku tento dohovor upravuje aktuálne otázky a nachádza riešenia vďaka jeho protokolom. EDĽP poskytuje procesnú ochranu jednotlivcom a to vďaka Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorý sa po využití všetkých vnútroštátnych prostriedkov ochrany a v prípade porušenia základných práv zo strany členského štátu môžu obrátiť. Štáty ako zmluvné strany dohovoru sú ním právne viazané, a preto sa jednotlivci môžu vždy domáhať práv pred vnútroštátnymi súdmi alebo ESĽP.

Naopak Chartu základných práv EÚ možno uplatniť pri rozhodovaní, iba v prípade ak sa predmet sporu týka práva Únie. Chartu EÚ vyhlásil Európsky parlament, Rada a Komisia. V článku 6 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy sa hovorí, že: „Únia uznáva práva, slobody a zásady uvedené v Charte základných práv Európskej únie zo 7. decembra 2000 upravenej 12. decembra 2007 v Štrasburgu, ktorá má rovnakú právnu silu ako zmluvy.“ Charta EÚ preto Lisabonskou zmluvou nadobudla status primárneho práva Európskej únie. Na základe preambuly vieme, že: „Charta EÚ opätovne potvrdzuje práva vyplývajúce najmä z ústavných tradícií a medzinárodných záväzkov spoločných pre členské štáty, Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sociálnych chárt prijatých Úniou a Radou Európy, ako aj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva.“ Dodržiavanie a výklad jednotlivých článkov Charty môže byť predmetom konania pred vnútroštátnými súdmi ako aj pred Súdnym dvorom Európskej únie, ktorý rozhoduje najčastejšie o prejudiciálnych otázkach a v rámci nich o autoritatívnom výklade práva EÚ.

3.1 Právo na azyl

Článok 18 Charty znie: „Právo na azyl sa zaručuje dodržiavaním pravidiel Ženevského dohovoru z 28. júla 1951 a Protokolu z 31. januára 1967 týkajúcich sa postavenia utečencov a v súlade so Zmluvou o Európskej únii a so Zmluvou o fungovaní Európskej únie (ďalej len „zmluvy“). Na základe vysvetliviek k Charte EÚ vieme, že: „znenie tohto článku je založené na článku 63 Zmluvy o ES, ktorý je súčasnosti nahradený článkom 78 Zmluvy o fungovaní Európskej Únie. Zmluva o fungovaní Európskej Únie sa vo svojej 5.hlave venuje politikám vzťahujúcich sa na pohraničnú kontrolu, azyl a prisťahovalectvo, konkrétne spomínaný čl.78 ods. 1 pojednáva o zásade non-refoulement, teda zákaze vyhostenia, v ktorom sa hovorí, že: „Únia tvorí spoločnú politiku v oblasti azylu, doplnkovej ochrany a dočasnej ochrany s cieľom poskytnúť zodpovedajúce právne postavenie každému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý potrebuje medzinárodnú ochranu, a zabezpečiť súlad so zásadou non-refoulement. Táto politika musí byť v súlade so Ženevským dohovorom z 28. júla 1951 a Protokolom z 31. januára 1967 týkajúcimi sa právneho postavenia utečencov, ako aj inými príslušnými zmluvami. Čo sa týka dohovoru, ten síce neupravuje explicitne právo na azyl, ale aj napriek tomu práva utečencov možno vyvodiť z ďalších jeho ustanovení.

3.2 Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania

Článok 4 Charty sa venuje zákazu mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. Toto právo sa zaručuje aj čl.3 EDĽP, ktorý má rovnaké znenie. 7 Bližšie definície jednotlivých pojmov sa vytvorili na základe prípadu Írsko c. Spojené kráľovstvos, kedy sa špecifikovalo za neľudské zaobchádzanie alebo trest spôsobenie intenzívneho duševného a fyzického utrpenia a ponižujúce zaobchádzanie za zlé zaobchádzanie, ktoré ma vzbudiť u obetí pocity strachu, úzkosti a podriadenosti a ktoré je spôsobilé potupiť a ponížiť ich a prípadne zlomiť ich fyzický alebo morálny odpor. 9 Prípad, kedy sa potvrdil absolútny zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zabodchádzania, bola vec Saadi proti Taliansku 10. Žiadateľ bol v Taliansku stíhaný za účasť na medzinárodnom terorizme a bol vydaný rozkaz na jeho deportáciu do Tuniska. ESĽP zistil, že keby sa vrátil do Tuniska, podstúpil by reálne riziko zaobchádzania, ktoré porušuje článok 3 Dohovoru. Jeho správanie a závažnosť obvinení proti nemu boli pre posúdenie článku 3 irelevantné.11

3.3 Zákaz hromadného vyhostenia

Článok 19 ods. 1 Charty má rovnaký význam ako čl. 4 Protokolu č.4 k EDĽP a týka sa zákazu hromadného vyhostenia. Ich účelom je zaručiť, aby každé rozhodnutie podliehalo osobitnému preskúmaniu a aby nebolo možné rozhodnúť jedným opatrením o vyhostení všetkých osôb, ktoré majú štátnu príslušnosť určitého štátu. 12 Ods. 2 toho istého článku pojednáva o tom, že nikto nesmie byť vysťahovaný, ani vydaný do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že bude vystavený trestu smrti, mučeniu alebo inému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Takéto ustanovenie výslovne EDĽP neobsahuje, ale v judikatúre Európského súdu pre ľudské práva vzhľadom na už spomínaný čl. 3 sa aplikuje.13 Rozhodnutím v prípade ESĽP sa rozšíril tento zákaz aj na zásahy na šírom mori, kedy vo veci Hirsi Jamaa a i. proti Taiianskuíé talianske orgány odopreli potenciálnym žiadateľom o azyl povolenie vystúpiť z lode na breh, čím porušili článok 4 protokolu č. 4. Súd zastáva názor, že zákaz vyhostenia sa vzťahoval aj na opatrenia prijaté na šírom mori. ESĽP preskúmal medzinárodné právne ustanovenia a právo EÚ týkajúce sa zásahov na mori a povinností pobrežnej stráže, kde má štát ešte právomoc v zmysle článku 1 EDĽP. Prípad porušenia spomínaného článku nastal aj vo veci Čonka proti Belgickuxs. ESĽP zistil, že vyhostenie skupiny rómskych žiadateľov o azyl porušilo článok 4 protokolu č. 4 k EDĽP. Súd neuspokojilo, že sa nevykonalo individuálne posúdenie osobných okolností každého člena vyhostenej skupiny. Predovšetkým, že pred deportáciou žiadateľov politické orgány vyhlásili, že dôjde k hromadnému vyhosteniu. Príslušným orgánom vydali pokyny na jeho uskutočnenie. Všetkým jednotlivcom povedali, že sa majú v rovnakom čase hlásiť na policajnej stanici a každý príkaz na vyhostenie a dôvody na zaistenie boli vyjadrené v rovnakých pojmoch. Navyše, nedostali prístup k právnikom a azylové konanie nebolo ukončené.16

3.4 Právo na účinný prostriedok nápravy

V prípade Čonka proti Belgicku okrem už spomínaného, v prvostupňovom konaní nemali žiadatelia prístup k svojmu spisu a nemohli ani nazrieť do záznamov z konania. Preto súd dospel k záveru, že došlo aj k porušeniu článku 13 EDĽP.17 Tento článok hovorí o práve na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom. 18 Na tomto článku je založený prvý odsek čl.47 Charty, avšak v práve Únie je ochrana rozsiahlejšia, pretože zaručuje právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Druhý odsek článku 47 Charty základných práv EÚ vychádza z článku 6 ods.1 EDĽP a hovorí o práve na spravodlivý súdny proces, pričom jednou z požiadaviek je, aby záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná pred nezávislým a nestanným súdom zriadneným zákonom […]i9. Tretí odsek sa venuje poskytnutiu právej pomoci, možnosti obhajovať sa a nechať zastupovať. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva sa musí poskytnúť právna pomoc v prípade, ak by absencia takejto pomoci znemožnila zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti. 20

4. Komparácia rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora EÚ

V prípade N. proti Spojenému kráľovstvu2i rozhodoval Európsky súd pre ľudské práva vo veci poskytnutia zdravotnej starostlivosti cudzincovi iného štátu. Z rozhodnutia v danom prípade vyplýva, že cudzinci, ktorí majú byť vyhostení principiálne nemajú nárok na zotrvanie v signatórskom v štáte s cieľom benefitovať zo zdravotného, sociálneho alebo inej formy pomoci poskytovanej štátom. Skutočnosť, že zdravotná situácia, napríklad očakávaná dĺžka života, by mohla byť značne skrátená, ak by bola osoba vyhostená zo signatórskeho štátu nie je dostatočná na konštatovanie porušenia článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Samotné rozhodnutie vyhostiť cudzinca, ktorý trpí závažnou psychickou alebo fyzickou chorobou do krajiny, kde nie sú dostatočné podmienky na jeho liečbu v porovnaní so signatórskym štátom, môžu znamenať porušenie článku 3, ale iba vo výnimočných prípadoch, ako napríklad z humanitárnych dôvodov. Tak ako v prípade D. v. Spojené kráľovstvo, za veľmi výnimočných okolností, keď žiadateľ bol kriticky chorý, javil znaky blízke smrti a nemôže byť garantované žiadne ošetrenie alebo zdravotnícka starostlivosť v jeho krajine pôvodu a nemá nikoho z rodiny ochotného a schopného na jeho starostlivosť alebo poskytnutie mu základnej stravy, bezpečia a sociálnej podpory.

V obdobnej veci rozhodoval aj Súdny dvor EÚ v prípade Mohamed M’Bodj proti Belgicku 22 z 18.decembra 2014. V tomto rozhodnutí konštatoval, že: „…členský štát nemusí poskytnúť sociálnu ochranu a zdravotnú starostlivosť stanovenú týmito článkami štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý má povolenie na pobyt na území tohto členského štátu podľa vnútroštátnej právnej úpravy, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá stanovuje právo na pobyt v uvedenom členskom štáte pre cudzinca, ktorý trpí chorobou vyvolávajúcou reálne riziko ohrozenia jeho života alebo fyzickej integrity, alebo reálne riziko neľudského či ponižujúceho zaobchádzania, pokiaľ neexistuje nijaká primeraná liečba v krajine jeho pôvodu alebo v tretej krajine, kde sa predtým zdržiaval, ak nejde o prípad úmyselného odmietnutia poskytnutia starostlivosti uvedenému cudzincovi v tejto krajine.“ Pri riešení tejto prejudiciálnej otázky Súdny dvor spomína aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v už vyššie spomenutom prípade N. v. Spojené kráľovstvo kde konštatuje, že len naozaj vo veľmi výnimočných prípadoch, kde existujú naliehavé humanitárne dôvody, ako to bolo vo veci N. v. Spojené kráľovstvo, sa môžu osoby domáhať porušenia svojich práv.

Môžeme teda konštatovať, že na základe vyššie uvedeného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj rozhodnutia Súdneho dvora tak Charta EÚ ako aj EDĽP poskytujú utečencom, resp. žiadateľom o azyl rovnaký rozsah ochrany a nepožadujú poskytnutie sociálnej či zdravotnej starostlivosti až na jedinú výnimku, humanitárne dôvody, ktoré však bližšie nešpecifikujú a sú teda posudzované so zreteľom na osobitný prípad. Komparáciou týchto rozhodnutí teda vidíme, že rozsah ochrany priznanej podľa EDĽP a Charty EÚ aplikujú oba súdy rovnako a to aj napriek tomu, že podľa čl. 52 ods. 3 Charty môže právo Únie priznať širší rozsah ochrany práv.23

Vychádzajúc z komparácie rozsahu jednotlivých práv utečencov podľa EDĽP a Charty môžeme konštatovať, že v niektorých prípadoch je rozsah práv utečencov uznaných EDĽP rovnaký ako rozsah práv uznaných Chartou (právo nebyť mučený a podrobený neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzaniu alebo trestu, právo nebyť hromadne vysťahovaný), niekedy je určité právo výslovne upravené len v Charte a ochranu podľa EDĽP požíva len na základe jeho uznania judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (právo na azyl, právo nebyť vysťahovaný, vyhostený ani vydaný do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že bude vystavený trestu smrti, mučeniu alebo inému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu) a napokon, niekedy je rozsah práv uznaných Chartou väčší ako identických práv uznaných EDĽP (právo na spravodlivý proces a účinný prostriedok nápravy).

Záver

Otázka ochrany utečencov je aktuálna už niekoľko rokov a vzhľadom na počet utečencov a potrebnú pomoc je právna úprava ich ochrany viac než žiadúca. Dôležitosť ochrany utečencov dokazuje aj to, že medzinárodné spoločenstvo v rámci Organizácie spojených národov upravilo ich hlavné práva a povinnosti pomocou Dohovoru o právnom postavení utečencov už na prelome druhej polovice minulého storočia.

Túto univerzálnu ochranu práv sa Európa snažila vylepšiť zavadením regionálnej ochrany, ktorá umožňuje efektívnejším spôsobom presadiť ich dodržiavanie a zabezpečiť ich vynútiteľnosť. Práve preto bol prijatý EDĽP a ochranou jeho ustanovení poverený Európsky súd pre ľudské práva a neskôr rovnako aj Charta a dohľadom na rešpektovaní jej ustanovení poverený Súdny dvor EÚ. Napríklad, v prípade práva na azyl podľa čl. 18 Charty, aj keď uvedený článok len odkazuje na dodržiavanie pravidiel Ženevského dohovoru a Protokolu týkajúcich sa postavenia utečencov, t.j. na univerzálne nástroje ochrany práv utečencov, má zakotvenie práva na azyl v Charte veľký význam. Ako súčasť práva Únie sa na jeho dodržiavaní spolupodieľa celý súdny systém EÚ – Súdny dvor EÚ ako aj vnútroštátne súdy, čím sa dodržiavania tohto práva vedia dotknutí jednotlivci (utečenci) dovolávať efektívnejšie.

Autor
Katarína Koromházová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_50.pdf

• kybernetická bezpečnosť
• Zákon – Zákon o kybernetickej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov 69/2018 | Paragrafy: § 3

Úvod

Technologický prokrok spôsobený rozšírením Internetu má za následok vznik nových situácií, s ktorými dovtedajšie právne poriadky nepočítali. Nové rozmery spoločenských vzťahov, ktoré používanie Internetu prináša prinášajú so sebou otázky, ktoré je potrebné riešiť. Otázky, ktoré sa dotýkajú práva Internetu sú prierezové, súvisia s otázkami ako sloboda prejavu a cenzúra, doménové mená, autorské právo, kyberbezpečnosť, riešenie sporov online a mnohé ďalšie.¹

Tým, že Internet nie je geografický vymedzený, ale predstavuje nový druh priestoru, vstáva otázka, ktor by mal určiť, kým a ako bude Internet regulovaný. Preto je na mieste položiť si otázku, či by mal byť Internet upravený multilateralnou zmluvou medzi štátmi, fragmento- vanou právnou úpravou založenou na právnych poriadkoch štátov alebo normách neštátnej povahy – soft law. Pochopiteľne, do úvahy prichádza aj kombinácia predchádzajúcich prístupov. Tento pohľad závisí najmä od toho, ako sa dívame na jurisdikciu kyberpriestoru, mala by byť samostatná alebo podliehať moci suverénov? Jedná sa o úplne nové prostredie, ktoré by malo byť regulované silovými prostriedkami štátnej moci alebo je efektívnejšia viac flexibilná soft law úprava? Aké úskalia nám prináša hard law a aké soft law a naopak aké benefity prinášajú uvedené dva prístupy? Je lepšie sa spoliehať na reguláciu alebo umožniť samoreguláciu? V ktorých prípadoch je samoregulácia efektívnejšia? A v ktorých regulácia?

V našom príspevku sa budeme zaoberať prístupom soft law pre reguláciu Internetu, právnou povahou fungovaním príkladov súčasnej právnej regulácie soft law, analýzou výhod a nevýhod soft law regulácie a ďalšími aspektmi tohto fenoménu. Závere zhrnieme demokratickosť uvádzaného prístupu a tiež rozlíšenie oblastí, pre soft a pre hard law založených na predchádzajúcej analýze. Samotnú otázku právnej povahy komplikuje aj fakt klasickej reflexie právneho princípu teritoriality^[1] [2] právnymi poriadkami na rozdiel od Internetu pôsobiaceho prakticky bez geografických obmedzení. Otázka budúcnosti regulácie Internetu je tak živou otázkou.^[3]

Geografická delokalizácia kyberpriestoru sa vyznačuje tým, že vzhľadom na technologicky možné prekonanie vzdialenosti, dochádza k stretu rôznych účastníkov, kultúr, záujmov, vzniku cezhraničných transakcií, šíreniu myšlienok a konfrontácii názorov. Takto môžu mať politiky alebo konania iných účastníkov dopad na dianie v krajinách, kde nevznikli alebo kde tieto konania nie sú povolené, majú iný status právnej ochrany alebo nie sú regulované vôbec, poprípade sa vyznačujú iným faktickým dopadom. Existuje teda množstvo problémov, pri ktorých bude potrebné aplikovať niektoré zo známych druhov regulácie alebo ich neregulovať vôbec alebo v rôznom rozsahu.

Emergentná povaha soft law, spoliehajúca sa na neštátne prostriedky tvorby právnych pravidiel a donútenia poprípade reputačných mechanizmov, je analogická princípom fungovania. Lex mercatoria ako stredoveké právo kupcov sa spoliehala na autonómnu tvorbu práva, riešenie sporov založené na kupeckých súdoch, kde si strany sporu dobrovoľne vyberali spomedzi seba sudcov, ktorí požívali dôveru strán a rozhodovlai podľa obyčají obchodníckej komunity, rozhodovali podľa zásad dobrého a spravodlivého (ex aequo et bono). Tento systém fungoval na báze právnych obyčají charakteristických pre medzinárodnú komunitu kupcov a ich vlastných pravidiel a zvyklostí. Ako ukážeme ďalej, viacero z týchto aspektov je charakteristických aj pre právnu reguláciu Internetu. Lex informatica alebo lex mercatoria ako pravidlá neštátnej povahy majú v uvádzaných otázkach esenciálne postavenie, a len kvôli prvotnej percepcii povahy nižšieho stupňa právnej záväznosti by nemali byť podceňované, práve naopak, zastávajú významené miesto v rámci súčasnej úpravy pravidiel fungovania Internetu.

1. Charakteristika soft law

Soft law je možné voľnou definíciou vymedziť ako súbor pravidiel, ktoré sú pôvodom svojho vzniku pravidlami neštátnej povahy. Prvým definičným znakom je teda tvorba týchto noriem subjektmi, ktoré sú odlišné od štátu. Druhým definičným znakom je predovšetkým ich nižší stupeň právnej záväznosti.

Aj keď je otázne, či táto nižší stupeň právnej záväznosti má nejaké opodstatnenie ak je často krát efektívna vykonateľnosť porovnateľná (uživateľov porušujúcich podmienky používania je možné odpojiť zo servra). Je treba povedať, že nižší stupeň právnej záväznosti vyplýva najmä z porovnania s tým, čo rozumieme pod pojmom „hard law“. V tomto kontexte treba treba chápať rozlíšenie na soft law a hard law, nakoľko donucovacia autorita je spätá so suverénom – štátom. Tiež je otázne, ktoré porušenia pravidiel správania onlin sú detekovateľné.

Soft law nástroje fungujú na báze „opt in“, čo znamená, že subjekty si zvolia súbor noriem, ktoré sa budú na nich aplikovať. Soft law nie je iba teoretickým konceptom, ale aj aj prí- stpom, ktorý je známy svojim empirickým fungovaním a praktickou aplikáciou. Jedná sa o kváziprávne prostriedky alebo nástroje. Existuje otázka, či soft law je vôbec law, teda či sa jedná o právo vo vlastnom zmysle slova. Soft law, či už vo forme guidelines, standards of practice, best practice, codes of conduct, modelové zákony a súborov v rozdmedzí iných pomenovaní je používaná aj v iných prostrediach, v rámci regulácie spoločenských vzťahov v EU medzinárodných organizáciách a tiež súkromných entitách. Keďže právne poriadky sa prispôsobujú novým situáciám s oneskorením, soft law normy spontánne vznikali na dobrovoľnej báze bez ingenerecie štátu, aby sa pravidlami upravilo fungovanie otázok, ktoré bolo potrebné riešiť. Väčšinou sa jedná o súbory pravidiel, ktoré vypracovali rôzne technické a inžinierske organizácie, s potrebou riešiť vzniknuté situácie súvisiace s používaním technológií.^[4]

ICANN, Internet Corporation of Assigned Names and Numbers, ktorá registruje domény a je fundamentálnou súčasťou internetovej infraštruktúry, má svoje vlastné súbory soft law pravidiel, a čo sa týka jej právnej formy je neziskovou organizáciou (non-profit). Jedná sa o súkromnú entitu, ktorá sa vyznačovala samoreguláciou. To isté platí aj pre Internet Engi- neering Task Force a mnohé ďalšie entity. Podobné organizácie sa v minulosti sústredili najmä na harmonizáciu technických štandardov, aby sa prekonávali technické bariery. Okrem hmotnoprávnych oprávnení a povinností, soft law upravuje aj procesné ustanovenia, jedná sa o online dispute resolution methods. V podstate ide o alternatívne m etódy riešenia sporov online. Riešenie doménových sporov, online arbitráž, online mediácia a online konciliácia, podávanie sťažností elektronicky v rámci poskytovanie online služieb, výkonu transakcií online atď. Tieto procesné mechanizmy majú za následok konštitutova- nie procesnej stránky práva Internetu. Ďalším definičným znakom soft law je decentralizovaná tvorba soft law. Neexistuje centralizovaná autorita, ktorá by určila pravidlá, ktoré budú platiť pre celý Internet vo všetkých ohľadoch regulácie vo všetkých spoločenských vzťahoch, práve naopak, viac rozšírená je súkromná tvorba práva, ktorá je decentralizovaná. Ak si zoberieme napríklad Paypal, podmienky používania Paypal-u vrátane riešenia sporov sú založené na báze pravidiel vypracovaných súkromnou spoločnosťou, jedná sa teda o soft law.

Môžeme sa pozrieť aj na UDRP, politiku riešenia doménových sporov, ktoré sú tiež soft law. ICANN, ktorá registruje a prideľuje IP adresy funguje na princípoch soft law úpravy, ako sme už uviedli, jedná sa o neziskovú organizáciu založenú na účely charitatívne a verejné podľa kalifornského práva. Bitcoin,^[5] globálna elektronická mena fungujúca na privátnej báze je upravená výlučne podľa vlastných soft law noriem a na týchto princípoch funguje. Existujú aj ďalšie prípady soft law pravidiel, reputačný mechanizmus predajcov na eBay, kde sú hodnotení hviezdičkami podľa svojej kvality, a tak sa dosahuje ochrana zákazníkov na základe vyžiadania hodnotenia podľa ich spokojnosti. V zásade nie je nutné používať formálne právne postupy a aplikovať legislatívu danej jurisdikcie, pretože spoločná platforma umožňuje prostredníctvom svojich pravidiel odmeňovať poctivých predaj- cov na základe ich hodnotení, a poškodenie reputácie má ďalekosiahlejší vplyv ako zarobenie na nespokojnom zákazníkovi. Toto je výhodné najmä pri transakciách malej hodnoty, čo pôsobí ako motivačný mechanizmus na predajcov dodržiavať etický štandard, sledovať spokojnosť zákazníka a zabezpečovať dôveru v rámci spomenutej platformy.

K ďalšiemu znaku soft law patrí aj emergentnosť systému pravidiel. Pravidlá vznikajú spontánne, prirodzene, keďže subjekty spoločenských vzťahov túto úpravu vzťahvo požadujú pre svoje fungovanie a vymedzenie pravidiel, ktoré by transparentne určili ich povinnosti a práva, a tak vymedzili spôsob a princípy svojho fungovania, čím by eliminovali riziká plynúce z právnej neistoty, ktorá je charakteristická pre stav bez úpravy. Súkromné subjekty tak autonómne vytvárajú vlastné súbory pravidiel podľa potreby vzhľado mna vzniknuté situácie. Táto spontánna tvorba pravidiel je podobná hayekovskému modelu spontánneho poriadku, kde pravidlá vznikajú spontánne, prirodzene a na báze samoregulácie vznikajú pravidlá v spoločnosti a upravujú jej fungovanie.

Nastolenie soft law pravidiel znamená viacero vecí,^[6] ide najmä o rešpekt pred hard law, snahy o nastolenie spolupráce pri štátoch, ktoré nemajú ochotu spolupracovať, prekonanie súvisiacej neistoty a ďalšie.

2. Soft law a hard law – porovnanie výhod a nevýhod

Učenie sa a evolúcia noriem

Medzi výhody soft law patrí – učenie sa^[7] – soft law pravidlá umožňujú začleniť praktické riešenia vzniknutých situácií do svojich štandarov praktík, best practice, pravidiel používania, guidelinov a iných kódexov, pričom pravidlá su vzhľadom na flexibilitiu tohto prístupu ľahšie meniteľné a nevyžaduje sa komplikovaný a namáhavý legislatívny proces charakteristický pre striktné písané „hard law“. Vzhľadom na nové vzniknuté situácie je možné adaptovať pravidlá poprípade ich meniť. Aj keď soft law pravidlá existujú samostatne, stále je otvorený priestor na reguláciu klasickými prostriedkami hard law, ak by sa tieto pravidlá neosvedčili alebo by bola z rôznych dôvodov táto úprava potrebná. Učenie, skúšanie a experimentovanie s rôznymi pravidlami umožňuje flexibilne sa adaptovať novým situáciám a vzhľadom na testovanie rôznych súborov pravidiel je tak možné vybrať tie najlepšie. Ich zmenu je možné uskutočniť rýchlo. Jedná sa teda o learning by doing. Skúšanie a testovanie nových pravidiel urýchľuje učenie a otvára cestu k lepším pravidlám s možnosťou rýchlych zmien a flexibilnej reakcie na vstávajúce a nepredvídané problémy. Rozsah vzťahov, ktorý je potrebné upraviť a rozsah problémov štát vzhľadom na svoju obmedzenú právotvornú kapacitu nemôže poňať a ani obsiahnuť, a tiež ani často meniť. Na to sú lepšie súkromné organizácie, ktoré sa prispôsobujú rýchejšie ako právne prostriedky štátov. Ďalším dôvodom, prečo je lepšie regulovať prostredníctvom soft law je to, že soft law je rýchlejšie a jednoduchšie upraví obrovský rozsah vzťahova problémov na báze špecializácie organizácií, keďže tieto sa problémami zaoberajú, vidia riešenia a úskalia a sú rýchlejšie. Regulácia legislatívou nie je pre tieto prípady vhodná a ani očakávateľná vzhľadom na rapídny technologický rozvoj, je soft law lepším nástrojom regulácie.^[8]

Špecializácia je typickým atribútom pre arbitrážne súdnictvo. Analógia z lex mercatoria, kde spory rozhodovali sudcovia – kupci, ktorí rozumeli obchodným zvyklostiam, je príznačná aj pre súčasnú samoreguláciu Internetu. Špecializácia má svoje opodstatnenie pretože sa jedná o konkrétnu oblasť, ktorej fungovanie ovplyvňujú odborníci, o ktorých sme už hovorili. To sa týka aj regulácie práv a povinností a aj procesu riešenia sporov, kde nemusí ísť vždy nutne o spory čisto právnej povahy, aj keď sa práva a povinnosti s týmito spormi spájajú.

Je treba povedať, že soft law môže slúžiť aj v zmysle opinio iuris, pri interpretácii zmlúv v medzinárodnom práve, poprípade aj ako inšpirácia pre právne úpravy hard law. Soft law ponúka vodítko pre štáty, aby reflektovali priania občanov, neziskové organizácie a aj ďalších stakeholderov, ktorí si vytvorili vlastné pravidlá pri formulácii právnych úprav. Vzhľadom na širšiu účasť súkromných entít a rôznych stakeholderov, je možné hovoriť o legitimizačnej funkcii, najmä v prípade ak sa sami aktéri internetových vzťahov podieĺajú na tvorbe noriem. Toto prostredie teda môže slúžiť na zapojenie viacerých subjektov do diskusie o podobe pravidiel.

V každom prípade je lepšie mať prvotne úpravu soft law, ktorá sa môže meniť. Ak by táto právna úprava zlyhala, stále existuje priestor na reguláciu zo strany štátov.^[9] Soft law je teda dobrý mechanizmus, ktorý sa dokáže sám udržiavať a regulovať, a necháva priestor otvorený pre reguláciu v ďalšom čase.

Je to dôležité najmä v tých prípadoch, keď štáty nechcú spolupracovať pri prijímaní hard law úprav. Prijatie globálnej medzinárodnej zmluvy o regulácii Internetu sa javí nereálne, vzhľadom na širokú diverzitu účastníkov tohto procesu, s rôznymi a často krát protichodnými záujmami. Je treba povedať, že soft law dokáže prekonať právnu neistotu spojenú s neexistujúcou úpravou, poskytnúť priestor a zmenu a vyjednávanie pri riešení problémov, vzhľadom na nižší stupeň právnej záväznosti štáty nebudú mať čo ľutovať, ak sa do tohto procesu tvorby pravidiel zapoja, naproti situácii ak by sme hovorili o prijatí medzinárodnej zmluvy regulujúcej Internet, pretože táto môže mať dopad na rozloženie práv a povinností a záujmy štátov bez jednoduchej možnosti opt out alebo rýchlej zmeny v prípade nevyhovujúcej úpravy. Je to tvrdé právo, ktoré platí. Tiež je potrebné povedať, že predčasné riešenie problémov spätých s Internetom môže mať ďalekosiahly dopad na jeho ďalšie fungovanie a môžu nastať situácie, ktoré sme nepredvídali. Zvyšuje to riziko toho, že to ovplvní štáty s rôznymi záujami tak, že im táto úprava môže prestať v budúcnosti vyhovovať. Soft law tak dokáže svojou evolučnou charakteristikou rýchlo, neformálne a pružne reagovať na meniace sa potreby a otvára priestor pre vyjednávaneei a zapojenie rôznych stakehol- derov, čo by malo robiť proces demokratickejším, vzhľadom na rešpektovanie a zohľadňovanie rôznych názorov. Je treba povedať, že s demokratickosťou tvorby rôznych praivdiel to nie je vždy úplne jednoduché, vzhľadom na niektoré problémy známe z histórie. Politika budujúca na úprave soft law sa zakladá na „adaptive“ atribúte uvádzanej úpravy.^[10] [11] Vzhľadom na uvedené argumenty, tento nástroj je vhodné najmä pre situácie, keď štáty nechcú spolupracovať.¹¹ Tento prístup môže tak uľahčiť spoluprácu na menej formálnej, menej záväznej a viac flexibilnej báze.

Ak chceme hovoriť o nevýhodach soft law úpravy alebo o sitácii, kedy je lepšie použiť hard law, jedná sa o nasledovné situácie:^[12]
1. Ak ide o situáciu, keď benefity zo spolupráce sú vysoké, a náklady z porušenia sú tiež vysoké.
2. Ak je ťažké detekovať „non compliance“, teda nedodržanie alebo nezosúladenie sa s právnymi pravidlami. Ide teda o klasický prípad free ridingu.

3. Keď sa štáty snažia získať dôveru v medzinárodnej komunite
4. keď majú domáce agentúry s malou kontrolou od exekutívy právo uzatvárať zmluvy. Tiež sme toho názoru, že aj keď konkurencia a učenie sa prostredníctvom rôznych súborov pravidiel a ich skúšania prináša svoje benefity, štadnardizácia a jednotná úprava eliminuje právne riziká a neznalosť lokálnych alebo špecifických noriem soft law u každého subjektu (napríklad rôzne podmienky u každého prevádzkovateľa servra). Na druhej strane, výhody zo štandardizácie nezohľadnia vždy technologický pokrok, ak máme na mysli ich uniformitu. Na druhej strane, aj soft law dokáže priniesť štandardizáciu, vzhľadom na inžinierske organizácie, ktoré vytvárajú pravidlá ako ICANN alebo Internet Engineering Task Force, ktoré plati v podstate pre celý Internet. Ide o to, či ide o subjekty, ktoré tvoria vlastné pravidlá, a či ide o viacero subjektov, ktoré tvoria pravidlá regulujúce tie isté vzťahy alebo o pravidlá, ktoré regulujú celú Internetovú štruktúru alebo architektúru a fundamentálne aspekty jeho fungovania. Či ide o centralizovanú tvorbu soft law alebo o decentralizovanú tvorbu soft law. Aj keď je decentralizovaná tvorba pravidiel frekventovanejšia a charakteristická, existujú aj soft law normy s extenzívnejším dopadom.

Demokratickosť súčasného mechanizmu správy Internetu bola vo viacerých prípadoch spochybňovaná. Existovalo viacero kontroverzných rozhodnutí o správe ICANN.^[13]Tiež existuje viacero kontroverzných rozhodnutí UDRP procesu. V tomto prípade ide najmä o favorizáciu držiteľov ochranných známok, ktorým podľa viacerých skutočností UDRP ako politika nadržiava^[14]. Existujú teda kritické názory týkajúce sa nezávislosti a nestrannosti rozhodovania týchto sporov.

Záver

Ak máme na mysli otázky, ktoré majú tendenciu byť upravené medzinárodným právom verejným alebo právnou úpravou štátov môžeme povedať, že medzi tieto oblasti patria tie, ktoré sú charakteristické verejným záujmom alebo späté s oblasťami trestného práva, otázky týkajúce sa národnej bezpečnosti atď, je vhodné regulovať prostriedkami hard law. Niektoré je vhodnejšie zahrnúť pod doménu hard law úpravy. Soft law umožňuje demokraticky zapojiť viac stakeholderov, na druhej strane, neexistuje dokonalé fungovanie spoločenských vzťahov a ani v tomto prípade soft law nie je panacea. V budúcnosti môžeme očakávať pretrvávanie kombinácie soft law a hard law úpravy fungovania Internetu.

Autor
František Lipták

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_35.pdf

• alternatívne riešenie spotrebiteľských sporov
• Zákon – Zákon o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov a o zmene a doplnení niektorých zákonov 391/2015 | Paragrafy: § 1

Úvod

Internet je v dnešnej dobe natoľko rozšírený, že si mnohí existenciu bez neho nedokážu predstaviť. Informačné a komunikačné technológie sú nenahraditeľnými pomocníkmi. Čím je však ich význam väčší a čím viac sme od nich závislí, tým väčšie problémy vznikajú pri ich neopatrnom používaní alebo zneužívaní. Právny poriadok sa len veľmi ťažko vyspora- dúva s takým fenoménom, akým je internet a technológiami, ktoré pracujú na jeho báze. Je to zapríčinené, predovšetkým, rýchlym tempom vývoja technológií, v porovnaní s pomalým tempom tvorby zákonov, globálnym rozmerom internetu a v konečnom dôsledku aj faktom, že internet ako taký nie je právnym subjektom. Jedna z najkomplikovanejších právnych situácií, ktorá vzniká s používaním internetu, je princíp teritoriality pri poskytovaní služieb, ktorá sa riadi konkrétnym právom krajiny, v ktorej sa daná služba poskytuje. V súvislosti s prebiehajúcou európskou integráciou, sa do popredia dostáva európske právo.

1. Právo Európskej únie

Európske právo označuje súhrn právnych noriem súvisiacich s činnosťou a existenciou Európskej únie. Tieto normy môžu byť vyjadrené v rôznych právnych formách, či už v medzinárodných zmluvách, ktoré sú výsledkom činnosti členských štátov, ale aj Európskej únie a Európskych spoločenstiev, alebo môžu byť vyjadrené v právnych aktoch orgánov Európskej únie, prípadne môžu mať podobu medzinárodnej obyčaje.¹ Európska únia odvodzuje všetky svoje činnosti zo zakladajúcich zmlúv, ktoré sú dobrovoľne a demokraticky dohodované so všetkými členskými krajinami a ktoré tvoria tzv. „primárne právo“. Na ďalšie rozpracovanie primárnych prameňov práva je zamerané „sekundárne právo EÚ“, využívajúc pri tom atypické (biele a zelené knihy) a typické právne nástroje, ktoré sa ďalej členia na právne nezáväzné (odporúčania a stanoviská) a právne záväzné nástroje (smernice a nariadenia) – a práve prostredníctvom týchto právnych nástrojov sekundárneho práva, vychádzajúc z práva primárneho, reguluje EÚ aj kyberpriestor.

V Európe začala regulácia internetového priestoru získavať dôležitosť koncom 90-tych rokov 20. storočia. V súčasnosti je veľmi rozšírená. Európska únia podporuje spôsob samoregulácie on-line priestoru, ktorá je obsiahnutá v rozličných politických dokumentoch.^[1] [2]

Smernica stanovuje ciele, ktoré majú dosiahnuť členské štáty a na ktorých dosiahnutie si môžu zvoliť vlastné prostriedky, pričom môže byť určená členskému štátu, viacerým alebo všetkým členským štátom. Používa na zosúladenie vnútroštátnych právnych predpisov jednotlivých štátov. Na rozdiel od smerníc, ktoré sú určené členským štátom, nariadenie je určené všetkým. Je priamo uplatniteľným, všeobecne záväzným právnym aktom, ktorý prijíma Rada Európskej únie spolu s Európskym parlamentom alebo Európska komisia. Dnešná európska regulácia internetu predstavuje akúsi mozaiku rôznych právnych predpisov, ktoré upravujú niektoré časti spoločenského života v tomto priestore, počnúc právom na prístup k sieťam a službám poskytovaným on-line, či ochranou osobných údajova bezpečnosti. Významným aspektom regulácie je elektronický obchod, v ktorom sa premietajú princípy voľného pohybu tovarov a služieb, ochrany spotrebiteľa, poskytovania finančných služieb na diaľku. Internet vo svojich širších súvislostiach presahuje aj do oblastí ako je hospodárska súťaž, e-government, vrátane elektronického verejného obstarávania, elektronického podpisu a opakovaného použitia informácií verejného sektora, až po ochranu duševného vlastníctva.

Problémy európskej regulácie súvisiacej s internetom však obsahujú oveľa širšie spektrum otázok patriacich k on-line priestoru a preto sa ani nedajú presne načrtnúť a zosumarizo- vať.

2. Prístup k sieťam a službám poskytovaným on-line

V súčasnosti približne 60% populácie v celej Európe používa internet pravidelne a 48% na dennej báze.^[3] [4] Užívatelia však každým dňom pribúdajú. Tento narastajúci trend súvisí, okrem iného, s neustálym napredovaním a modernizáciou informačných a telekomunikačných zariadení, ako aj s možným rozšírením základných ľudských práv o nové právo, ktorým by sa malo stať právo na slobodný prístup na internet.

Za uznanie tohto práva sa, 10. júna 2011, pridalo 41 krajín sveta k stanovisku, ktoré vzniklo na základe správy špeciálneho spravodajcu OSN pre podporu a ochranu práva na slobodu názoru a vyjadrovania pre Výbor OSN pre ľudské práva, Franka La Rue, podľa ktorého sa „internet stal nenahraditeľným nástrojom boja za ľudské práva, proti nerovnoprávnosti, urýchľujúci vývoj a napredovanie ľudstva, a preto by malo byť zabezpečenie prístupu na internet prioritou každého štátu.“⁴

Vychádzajúc z poznatku, že Európska únia je zoskupením štátov, ktoré sa v jej prospech vzdávajú časti svojich národných suverenít, zabezpečenie prístupu na internet stalo prioritou práve tohto nadnárodného zväzku. Občania EÚ majú v súčasnosti k dispozícii základný súbor práv v oblasti prístupu a používania on-line sietí a služieb. Tieto práva podrobne opisuje Kódex EÚ práv v on-line prostredí. Tento kódex je kompiláciou základného súboru práv a zásad ukotvených v právnych predpisoch EÚ, ktoré chránia občanov EÚ pri prístupe k on-line sieťam a službám a ich využívaní.^[5]

Každý v EÚ má nárok na základné a cenovo dostupné on-line služby dobrej kvality, ktoré môže využívať vo svojom domove.^[6] [7] Znamená to, že v každom členskom štáte EÚ musí pôsobiť aspoň jeden operátor schopný tieto služby poskytovať. V právnych predpisoch EÚ sa takýto prevádzkovateľ označuje ako „poskytovateľ univerzálnej služby“.⁷ V súlade s princípom rovnosti a zákazom diskriminácie, má nárok vybrať si z dostupných poskyto- vateľov a služieb, ktoré využíva väčšina spotrebiteľov aj osoba so zdravotným postihnutím. Ak má používateľ zhoršený zrak, má nárok aj na osobitné zariadenia na zabezpečenie dostupnosti k on-line službám, akými sú napríklad softvér na zväčšenie textu alebo čítač obrazovky.^[8] Každý v EÚ musí mať možnosť prístupu k akýmkoľvek informáciám, možnosť šíriť akékoľvek informácie a využívať akékoľvek aplikácie a služby podľa vlastného výberu prostredníctvom sietí elektronických komunikácií. V tejto súvislosti sa dodržiavajú základné práva a slobody fyzických osôb, ktoré zaručuje Charta základných práv Európskej únie, Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a všeobecné zásady právnych predpisov EÚ.^[9] V nadväznosti na spomínanú možnosť slobodného využívania aplikácií a služieb sa však naskytuje otázka porušovania autorských práv. Podľa údajov Medzinárodnej Federácie Hudobného Priemyslu, si šestnásť percent užívateľov internetu v Európe pravidelne sťahuje nelegálne šírenú hudbu, pričom 95 percent z toho, sú sťahované nelegálne. Boj proti užívateľom internetu, ktorí si nelegálne sťahujú filmy alebo hudbu však nabral po novembri 2009 v Európskej únii nový smer.

V Európe sa boj proti internetovým pirátom doposiaľ nesústreďoval priamo na žaloby vlastníkov autorských práv proti fyzickým osobám, „zneužívateľom“ internetu, ale v snahe zabrániť tomuto javu, žaloby smerovali buď priamo proti serverom, ktoré ponúkali sťahovanie hudby či filmov, alebo sa vlastníci autorských práv spojili s legislatívcami a za ich pomoci presadili zákony, na základe ktorých prinútili providerov^[10] [11] internetu, aby vyhľadávali „pirátov“, posielali im varovania a v prípade neuposlúchnutia a za uplatnenia zásady „trikrát a dosť“ ich odpájali z internetu. Kým prvá cesta sa ukázala ako málo účinná, z dôvodu, že aj v prípade „víťazstva hudby“ nad pirátstvom, keď súd nariadil uzavretie toho ktorého servera, dopyt spôsobil, že na uvoľnené miesto prišiel nový portál, druhý spôsob bol v novembri 2009 zablokovaný priamo Európskym parlamentom.

Smernica Európskeho parlamentu a Európsky Rady č. 2009/140/EC,¹¹ ktorá je súčasťou tzv. telekomunikačného balíčku, prvýkrát reguluje prístup k internetu na úrovni práva Európskej únie. Dosiaľ bola táto oblasť výlučne v oblasti národnej regulácie členských štátov, z čoho vyplývala aj rozličná právna úprava v jednotlivých členských štátoch EÚ. Nová úprava prístupu na internet zaviedla do tejto oblasti tzv. due process cíause, a teda osoby podozrivé z porušenia zákona už nemôžu byť odpojené od internetu bez náležitého procesu (due process). Obmedzenia v prístupe užívateľov internetu môžu „byť uložené iba vtedy, ak sú opodstatnené, primerané a nevyhnutné v rámci demokratickej spoločnosti.“^[12]Takého opatrenia môžu byť prijaté iba „s náležitým zohľadnením zásady prezumpcie neviny a práva na súkromie. Zaručí sa predchádzajúce spravodlivé a nestranné konanie, vrátane práva na vypočutie dotknutej osoby alebo osôb, podliehajúce potrebe primeraných podmienok a procesných úprav náležite v opodstatnených naliehavých prípadoch v súlade s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zaručí sa právo na účinné a včasné súdne preskúmanie.“^[13]

Táto legislatívna úprava telekomunikačného balíčka sa rodila ťažko, jedným z dôvodov bolo, že internet ako celosvetová sieť je v súčasnosti považovaný za jeden zo základných nástrojov pri uplatňovaní základných práv občanov EÚ, akými sú právo na súkromie, na vzdelávanie, slobodu prejavu a prístup k informáciám. Prvýkrát bol pozmeňovací návrh Európskemu parlamentu predložený už v roku 2007, spornou však bola otázka týkajúca sa práve oblasti ochrany práva na prístup na internet a tým aj práva na informácie a slobodu prejavu, ktorá sa v pôvodnom legislatívnom návrhu vôbec nenachádzala. Rada EÚ dvakrát odmietla tento pozmeňovací návrh, čím spôsobila tretie, a teda posledné štádium legisl a- tívneho procesu EÚ, známe ako zmierovacie konanie. Tento návrh bol preto po mesiacoch rokovaní v EP doplnený o ochranné záruky proti neoprávnenému obmedzeniu užívateľov v prístupe na internet v podobe požiadavky predchádzajúceho rozhodnutia súdu. Parlament presadením tohto pozmeňujúceho návrhu dosiahol, že v prípade, že chce národný súd alebo správny orgán obmedziť prístup používateľa internetu, používateľ má právo ešte pred prijatím rozhodnutia brániť sa obvineniam za náležitého zohľadnenia zásady prezumpcie neviny, ako aj práva na účinné a včasné preskúmanie súdom. „Telekomunikačný balíček“ je od 18.decembra 2009 účinný v Európskej únii a členské štáty boli povinné ho transponovať do svojich národných legislatív do júna 2011.

3. Riešenie sporov vzniknutých v on-line prostredí

Charta základných práv Európskej únie stanovuje: „Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom a každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.“¹⁴ Tieto ustanovenia sa vzťahujú aj na spotrebiteľov, ktorí získavajú prístup k on-line službám a využívajú ich.

Užívateľ, ktorý má podozrenie, že jeho práva boli porušené poskytovateľom služieb alebo bol podvedený internetovým predajcom, má niekoľko možností ako môže danú situáciu riešiť:

1. kontaktovanie priamo poskytovateľa služieb resp. predajcu;

2. kontaktovanie vnútroštátneho regulačného orgánu (pre poskytovateľov internetových služieb);

3. mimosúdne riešenie sporov;

4. súdna žaloba.

3.1. Kontaktovanie priamo poskytovateľa služieb resp. predajcu

Prvým krokom riešenia sporu je možnosť obrátiť sa na poskytovateľa služieb alebo pre- dajcu. Je potrebné oboznámiť ho, že konal v rozpore s právnymi predpismi EÚ a daného členského štátu a požiadať ho, aby problém vyriešil. Ak poskytovateľ služieb alebo predaj- ca neposkytne súčinnosť, poškodenému nezostáva nič iné, ako podniknúť ďalšie kroky v tejto veci.

3.2. Kontaktovanie vnútroštátneho regulačného orgánu

Ďalším krokom v prípade, že poskytovateľ služieb alebo predajca sťažnosť zamietne, je možnosť obrátenia sa na Vnútroštátny regulačný úrad pre odvetvie elektronickej komunikácie, ktoré zahŕňa aj internetové služby. Tento úrad môže vyriešiť spory medzi sťažovateľom a poskytovateľom internetových služieb. Vďaka osobitným postupom pre poskytova- teľov internetových služieb často dokáže spravodlivo a rýchlo vyriešiť spotrebiteľské spory týkajúce sa napríklad zmluvných podmienok, kvality služieb, prístupu k sieťam a službám.

3.3. Mimosúdne riešenie sporov

Spotrebitelia majú takisto možnosť vyriešiť spor súvisiaci s on-line transakciou mimosúd- nou cestu prostredníctvom subjektov poskytujúcich alternatívne riešenia sporov, keď takéto subjekty existujú. Nie všetky členské štáty EÚ však majú takéto subjekty ARS, ktoré by zastrešovali všetky druhy sporov medzi spotrebiteľmi a obchodníkmi. Európska komisia preto prijala návrh smernice o alternatívnom riešení sporov (ARS) a o riešení sporov on-line (ORS) s cieľom zabezpečiť, aby subjekty ARS boli k dispozícii v prípade akýchkoľvek sporov o zmluve medzi obchodníkmi a spotrebiteľmi, ktoré vznikajú vzhľadom na predaj tovaru alebo poskytovanie služieb na jednotnom trhu.

Výraz alternatívne riešenie sporov pokrýva mimosúdne postupy, ako je zmierenie, me- diácia, arbitráž, rada pre sťažnosti. Na účely tohto posúdenia vplyvu sa ARS vzťahuje na riešenie sporov medzi spotrebiteľmi a obchodníkmi súvisiacich s predajom tovaru a poskytovaním služieb zo strany obchodníkov. Cieľom systémov ARS je urovnanie sporov medzi stranami zapojením príslušného subjektu (napr. zmierovacieho vyjednávača, mediá- tora, ombudsmana, rady pre sťažnosti atď.). Systémy ARS zamerané na riešenie sporov medzi spotrebiteľmi a obchodníkmi uplatnením online postupu sa volajú systémy riešenia sporov online a mohli by byť účinným nástrojom najmä pri riešení sporov súvisiacich s transakciami online.^[14]

Výhodou týchto mechanizmov je zvyčajne ich rýchlejšie, lacnejšie a jednoduchšie využitie ako súdne konanie. O väčšine sporov postúpených na alternatívne riešenie sporov sa rozhodne do 90 dní, pričom veľká väčšina konaní je pre spotrebiteľov bezplatná alebo je spojená iba s nízkymi nákladmi (menej ako 50 EUR).

Opatrenia vo vzťahu k subjektom ARS by mali začať platiť v roku 2014, spustenie platformy riešenia sporov on-line a dobudovanie pokrytia ARS v súlade s ustanoveniami o ARS sa plánuje v roku 2015. Po uvedení návrhu do praxe, budú mať spotrebitelia možnosť vyriešiť spory s obchodníkmi týkajúce sa tovarov a služieb rýchlo, jednoducho, efektívne a mimosúdne bez ohľadu na to, či nakupujú on-line alebo tradične, doma či v zahraničí a podnikatelia budú mať možnosť ukončiť spory so spotrebiteľmi rýchlo, jednoducho, efektívne a mimosúdne, čím sa vyhnú vysokým dodatočným nákladom a poškodeniu svojej reputácie. Aj keď smernica o alternatívnom riešení sporov a riešení sporov on-line nie je v súčasnosti účinná, to neznamená, že spotrebitelia nemajú právo na vyriešenie svojich sporov mimosúdnou cestou. Toto právo im zaručuje smernica o platobných službách, ktorá obsahuje obdobné ustanovenie, v ktorom je zakotvený nárok na osobitné mimosúdne vyrovnanie, ktoré majú on-line spotrebitelia k dispozícii na riešenie sporov týkajúcich sa predovšetkým platobných transakcií.^[15]

Pokiaľ ide o poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb, spotrebitelia musia mať prístup k transparentným, nediskriminačným, jednoduchým mimosúdnym vyrovnaniam spojeným s nízkymi nákladmi, ktoré im zabezpečujú členské štáty na vyriešenie nedoriešených sporov s poskytovateľmi služieb, ktoré sa týkajú zmluvných podmienok alebo vykonávania zmluvy.^[16] V cezhraničných prípadoch sa on-line spotrebiteľom odporúča využiť mediačný postup, ktorý zostane dôverný a v rámci ktorého strany môžu požiadať, aby obsah ich dohody o urovnaní bol vyhlásený za vynútiteľný. Ak pokus o vyrovnanie sporu mediáciou zlyhá, spotrebiteľovi nič nebráni iniciovať súdne konanie z dôvodu premlčacích a prekluzívnych dôb.^[17]

3.4. Súdna žaloba

Poslednou možnosťou riešenia sporu je súd. Každý má právo podať žalobu a byť žalovaní vo veciach týkajúcich sa spotrebiteľskej zmluvy na súde v mieste bydliska spotrebiteľa, v prípade, že spoločnosť je obchodne alebo pracovne činná v členskom štáte bydliska spotrebiteľa alebo tieto jej aktivity smerujú do predmetného členského štátu.^[18]

V niektorých prípadoch, vrátane on-line transakcií do 2 000 EUR, majú spotrebitelia možnosť využiť európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, ktoré je rýchlou a z finančného hľadiska výhodnou alternatívou k tradičnému súdnemu konaniu. Na začatie takéhoto konania stačí podať štandardný formulár pre konanie vo veciach s nízkou hodnotu sporu.

V konaní pred súdom sa obom stranám zaručujú práva vyplývajúce z práva na súdnu a inú právnu ochranu stanovené v Charte základných práv a slobôd Európskej únie, ako aj iných právnych aktov, ktoré zakotvujú základné ľudské práva a slobody.

Záver

Informačné a komunikačné technológie sú v súčasnosti jednými z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich odvetví vôbec. Na druhej strane, tvorba práva je oveľa komplexnejší proces ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Právo samo o sebe netvorí len konečná forma ako je napríklad zákon, či smernica. Tvoriť právo v širšom ponímaní znamená aj zásah do už vzniknutého právneho poriadku, systému práva, a do právnych noriem. A to je, hádam, jednou z najpodstatnejších príčin, prečo má právo Európskej únie v istých oblastiach regulácie medzery. Informačná spoločnosť síce neustále napreduje, no „inštitucionálny trojuholník“ troch hlavných inštitúcií (Európsky parlament, Rada Európskej únie a Európska komisia) zúčastňujúcich sa legislatívneho procesu svojou činnosťou postupne reaguje na prebiehajúce zmeny týkajúce sa nielen oblastí elektronického obchodu a ochrany spotrebiteľa, ktoré tvoria najdôležitejšiu súčasť európskej on-line regulácie, ale aj ostatných častí „mozaiky“ spoločenského života na internete.P

Autor
Michaela Fabiánová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_35.pdf

kybernetická bezpečnosť

Zákon – Zákon o kybernetickej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov 69/2018 | Paragrafy: § 3

Úvod

Posledné desaťročia sú sprevádzané náhlym technologickým vývojom. Vďaka tomuto rapídnemu progresu máme náš každodenný život okorenený technickými aparátmi rôzneho druhu. Gramotnosť v tejto oblasti nezohráva žiadnu úlohu, keďže ich ovládateľnosť je poväčšine prispôsobená k užívaniu čo najpočetnejšej skupine ľudí. Či už hovoríme o mobilných telefónoch, alebo priemyselných robotoch, spektrum je široké. Práve jeho univerzálny charakter vystihuje podstatu informačnej spoločnosti vo všeobecnosti. Priestor, kde prebieha výmena, ukladanie a narábanie s informáciami sa nazýva kyberpriestor. Fyzické osoby majú ľahší prístup k informáciám hlavne kvôli internetu, ktorý v dnešnej dobe podľa internetového portálu InternetWorldStats.com využíva k decembru 2011 približne 32,7 % populácie. Toto percento nemá tendenciu klesať, naopak, zvyšuje sa. V súvislosti s medzinárodným právom a celkovo s právom je dôležité spomenúť, že aj na túto oblasť sa vzťahujú špecifické normy, ktoré ju regulujú. Našim cieľom je Vás oboznámiť vo všeobecnosti so spomínanou problematikou a vytvoriť ďalší priestor – priestor určený Vám na rozmýšľanie, či je tento nezastaviteľný fenomén informovanosti dostatočne právne upravený. Či je len nástrojom na uľahčenie mnohých úkonov, alebo aj hrozbou na vytvorenie nových konfliktov v relatívne novo vzniknutom priestore.

1. Kyber priestor

Na začiatok tejto práce je potrebné si vymedziť, čo pojem „kyber priestor“ vlastne znamená. Autorom je americko-kanadský spisovateľ William F. Gibson, zakladateľ tzv. cyberpunku. Je trochu mätúce, že pojem vysvetľujem pojmom, ale cyberpunk je podžáner science-fiction. Gibson tento pojem použil vo svojich viacerých dielach a jeho definícia znela nasledovne: „kyberpriestor (v origináli „cybercpace“) je konsenzuálna dátová halucinácia, vizualizovaná v podobe imaginárneho priestoru, tvoreného počítačovo spracovanými dátami a prístupného len vedomiu (a nie fyzickej telesnosti) užívateľov.“ Pojem sa tak javí ako protipól skutočnému priestoru, ktorý je naopak založený na hmotnej existencii.1

Kyberpriestor je elektronický priestor, miesto, ktoré je v súlade s naším chápaním skutočného sveta, avšak má vlastné priestory, ako sú webové stránky, e- mailové účty a rôzne iné siete, ktoré spájajú verejnosť sieťovým prepojením. Okrem toho, kyberpriestor je virtuálny no existuje v ňom prevádzka na internete, sieť počítačov, ktoré zdieľajú informácie medzi sebou navzájom a so všetkými inými elektronickými obdobnými zariadeniami, ako družice a mobilné telefóny, ktoré môžu byť prepojené. To vytvára ďalšiu formu globalizácie, ba dokonca máme za to, že tú najefektívnejšiu, prístupnú pre nespočetné množstvo ľudí, ktorí používajú elektronické zariadenia na celej Zemi. Tu sa vynárajú otázky typu, či vôbec štáty majú ešte nejakú suverenitu. Tento typ globalizácie je [1] vnímaný ako nezvyčajný druh teritoriality.[2] V tomto virtuálnom svete už nie je podstatná separácia štátov na dosiahnutie väčšej efektivity informovanosti cieľovej skupiny – fyzické osoby každej generácie. Interakcia prebieha v rámci odlišných nadnárodných sietí. Slovo „suverenita“ tu nadobúda iný význam. Je mnoho významov prislúchajúcich tomuto slovu.

V Kyber priestore sa pod suverenitou rozumie „totalita medzinárodných práv a povinností uznaných medzinárodným právom“ s územnou jednotkou národ – štát.[3] Neznie to zároveň protichodne? Je suverenita štátov a nárastom vplyvu kyber sveta ohrozená?

V medzinárodnom práve je chápaná ako nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej moci, či vo vnútri štátu (vnútorná suverenita) alebo mimo hraníc daného štátu (vonkajšia suverenita). Metafora kybernetického priestoru navráva, že internet je autonómny svet. A odtiaľ je už blízko k protestom proti každému pokusu regulovať internet napríklad uplatňovaním autorských práv, či obmedzovaním extrémizmu. Nie je to celkom tak. Namiesto odlišovania medzi naším reálny svetom a kybernetickým priestorom by sme mali skôr vnímať ich prepojenosť a ovplyvňovanie. Jedinci sediaci za počítačmi nie sú občanmi žiadneho paralelného, autonómneho kyberpriestoru či nejakého univerza mimo nášho sveta. Štát má svoje zákony a právomoci vo vzťahu k tomu, čo sa deje vnútri medzinárodne uznaných hraníc. A z toho sa nemôže vymknúť ani poskytovanie internetových služieb, ktoré tiež nemôže byť v príkrom rozpore s tým, čo nazývame verejným záujmom. Štát má v prípade internetu rovnaké práva i povinnosti kontroly a regulácie ako pri iných moderných informačných a komunikačných technológiách, tvrdí americký publicista Michael Lind v magazíne Salon.[4] Nemá právo zneužiť osobné údaje ani obmedziť slobodu prejavu. Ani toto sa však nevzťahuje len na kybernetický priestor.

1.1. Internet ako súčasť kybernetického priestoru

Internet je otvorená sieť sietí. Zo všetkých sietí na internete by mali užívatelia byť schopní komunikovať s ľubovoľného počítača pripojeného na ktorúkoľvek internetovú sieť.[5]

V prvej časti sme sa venovali kyberpriestoru zo všeobecného hľadiska. Načrtli sme tam aj, že internet je jeho súčasťou, akousi pomyselnou podmnožinou. Informovanosť je zabezpečená v rámci kyberpriestoru hlavne vďaka internetu, ktorý je riadený a kontrolovaný z mnoho strán. Existuje veľa inštitútov zriadených na národnej úrovni, ako aj na nadnárodnej, ktoré sa zaoberajú globálnym riadením v tejto oblasti. Spomeniem dva, ktoré zaraďujeme medzi hlavnejšie. Prvým z nich je the Internet Corporation of Assigned Names and Numbers (ICANN)[6] a druhým Global Business Dialogue on Electronic Commerce (GBDe).[7]

V nasledujúcich riadkoch sa budeme venovať v stručnosti obidvom spomínaným organizáciám.

1.1.1. ICANN

„Internet Corporation of Assigned Names and Numbers.“ Na prvý pohľad zhluk nič nehovoriacich písmen. Avšak ICANN vo voľnom preklade do slovenčiny znamená Internetová organizácia (združenie) zapísaných mien a čísel. Na akom princípe funguje? Ak ste sa rozhodli nájsť inú osobu prostredníctvom ICANN, musíte do svojho počítača zadať adresu – meno alebo číslo. Táto adresa musí byť unikátna, aby počítač vedel, kde nájsť hľadaný počítač. ICANN koordinuje tieto jedinečné informácie po celom svete. Bez tejto koordinácie by sme nemali jeden globálny Internet. Z viac technického hľadiska by sme Internetové združenie pre prideľovanie mien a čísel (ICANN) definovali pojmom koordinácia. Koordinuje Domain Name System (DNS) – doménový systém, IP (Internet Protocol) a s ním súvisiace IP adresy, alokácie, henerické kódy a kódy krajiny, a koreňový server funkcie pre správu systému. Tieto služby boli pôvodne vykonané na základe zmluvy vlády Spojených štátov o Internet Assigned Numbers Authority (IANA) a ďalšími subjektmi. ICANN teraz vykonáva funkciu IANA.

Podobné organizácie, ktoré vzájomne participujú medzi sebou za rovnakým účelom sú napríklad:

– Address Supporting Organization (ASO),

– At-Large Advisory Committee (ALAC),

– Country Code Domain Name Supporting Organization (ccNSO),

– Generic Names Supporting Organization (GNSO),

– Governmental Advisory Committee (GAC),

– Root Server System Advisory Committee (RSSAC),

– Security and Stability Advisory Committee (SSAC).[8]

1.1.2. GBDe

„Global Business and Eletronic commerce“ – stále narastajúca globalizácia vytvára priestor na potrebu ďalšej regulácie pomocou zriaďovania nových inštitútov. V minulosti bola postačujúca iná úprava, jednoduchšia. Je potrebné odstrániť paradigmy z minulosti a to bol aj jeden z dôvodov vzniku GBDe.[9] Obsahom tejto organizácie je právna regulácia rôznych oblastí kybernetického priestoru. Každá firma používa počítače, spravuje sa pri tom zákonmi, ktoré regulujú danú oblasť. Do ich interných zákonov vstupujú aj iné, nadradené jurisdikcie. Cieľom je zabezpečiť, aby tieto prístroje boli v súlade s právnou úpravou. Ich vzájomná prepojenosť je nevyhnutná a súlad samozrejmý. Jedným z príkladov zavedenia zákona platného nadnárodne bol v roku 1990 the Computer Misure Act schválený vo Veľkej Británii. Zahŕňa mnoho rôznych právnych aspektov používania počítačov alebo iných sietí v súlade s právom. Dôraz sa kladie hlavne na bezpečnosť uloženia informácii v počítačoch a zároveň aby k týmto informáciám mali prístup len spoločnosti, ktorým počítače patria. Keďže táto oblasť vývoja napreduje závratným tempom, už pár rokov na to bolo potrebné uviesť to platnosti ďalšie zákony. Nie je pravidlom, že zákon prijatý v jednej krajine bude platným napriek svojej univerzalite v iných krajinách. Faktom však je, že krajiny sa inšpirujú a vďaka informovanosti sa podieľajú v konečnom dôsledku na tom, že ich úprava je často krát podobná. Tu je na mieste uviesť aj ďalšie krajiny, ktoré zaviedli zákony, ktorými sa riadi internet, podnikanie v kyber priestore. India v roku 2000 priniesla svoj India’s Technology Act, jednotlivé štáty USA priniesli do sveta informačných technológii niekoľko zákonov, na príklad the Florida Electronic Security Act. Illinois a Texas sa podieľajú na zákonoch súvisiacich s bezpečnosťou elektronického obchodovania ( Electronic Security Act). Niektoré krajiny sa rozhodli pre takú právnu úpravu, ktorá sa nepriamo týka aj iných krajín a to je zavedenie internetovej cenzúry. Informácie sú dostupné len na počítačoch, ktoré sídlia v danej krajine. Je niekoľko krajín, ktoré to považujú za nevyhnutné pre vlastné jedinečné dôvody.[10] [11] Medzi najznámejšie patrí Rusko, kde je prenikavá cenzúra. To znamená, že pod cenzúru spadá veľké množstvo informácii rôznych kategórii. Naopak, takmer žiadna cenzúra nie je v štátoch USA, západnej Európe a na juhu Afriky. Ani táto oblasť nie je čierno biela a klasifikácia cenzúry je obšírnejšia.11 V jednoduchosti a v skratke by sme mohli povedať, že firma sa riadi zákonmi tej krajiny, v ktorej sídli.

Na tomto príklade sme chceli v krátkosti vysvetliť, čím sa GBDe zaoberá. Je to organizácia, ktorá poskytuje kvantum informácii, ktoré sú dostupné aj bežnému používateľovi internetu. Zámerne sme vybrali pre objasnenie príklady legálneho používania počítačov, no GBDe poskytuje informácie z rôznych oblastí kyber priestoru.

2. Komunikácia v rámci informačných systémov – Interoperabilita

V tejto časti len okrajovo spomenieme túto problematiku, z dôvodu jej obšírnosti. Keď sa zameriame na informačné systémy ako také, samostatná ich existencia by nebola až taká efektívna nebyť ich vzájomného prepojenia. Interoperabilita je schopnosť informačného systému používať informácie a funkcie iného systému používaním spoločných štandardov.[12]

Schopnosť vymieňať si údaje a zdieľať informácie a vedomosti. Na nadnárodnej úrovni sa problematikou interoperability zaoberá Európska komisia v rámci skupiny IDA (Inter- change of Data between Administrations), ktorá v roku 2004 publikovala návrh rámca interoperability EIF (European Interoperability Framework), ktorý má podporovať poskytovanie celoeurópskych služieb elektronickej správy e-governmentu.[13] Na základe dokumentu „Európsky rámec interoperability pre paneurópske e-Government služby“ rozlišujeme sa tri aspekty (úrovne) interoperability:

– organizačná – definovanie podobných cieľov biznisu, modelovanie biznis procesov, zavádzanie spolupráce administratív a zohľadnenie používateľských požiadaviek,

– sémantická – porozumenie vymieňanej / poskytovanej informácii nezávisle od zariadenia a cieľa,

– technická – technologické prepojenie systémov a IT technológií.[14]

2.1. SIS

Možno sa po prečítaní prvých strán môže zdať, že dnešná miera informovanosti je až ne- komfortne obšírna, hlavne čo sa týka možnosti vystopovať osobu, a teda aj Vás práve tam, kde čítate tento príspevok. Tu Vám však demonštrujeme, že vďaka informačným systémom je možné vypátrať osobu, ktorá je medzinárodne hľadaná. „Schenhenský informačný systém“ (SIS) je databázou, ktorá pomáha členským krajinám v pátraní po osobách a veciach. Na zhrnutie činnosti SIS je namieste uviesť prehľadne, čím sa zaoberá:

– osobami, na ktoré sa vzťahuje požiadavka na ich zatknutie či odovzdanie na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, alebo osobami, na ktoré sa vzťahuje požiadavka na vzatie do predbežnej väzby za účelom ich vydania;

– štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorým je nutné odoprieť vstup na územie schen- genských krajín;

– nezvestnými osobami, ktoré v záujme svojej vlastnej ochrany, alebo predídeniu nebez- pečia musia byť dočasne pod policajnou ochranou;

– osobami, u ktorých je potrebné zistiť pobyt za účelom trestného konania;

– osobami a predmetmi, ktoré sú predmetom skrytej kontroly alebo špecifickej kontroly;

– stratenými alebo ukradnutými predmetmi, alebo predmetmi hľadaných za účelom zaistenia dôkazov v trestnom konaní (napr. ukradnuté, neoprávnene používané alebo zmiznuté motorové vozidla, strelné zbrane, nevyplnené úradné doklady, bankovky, ukradnuté kreditné karty, atď. ).[15]

Do SIS prispievajú členské krajiny Schengenu priamo zo svojich národných pátracích databáz. SIS má aj zoznam nežiaducich osôb, má ho však aj Interpol. S týmto zoznam prichádza do styku veľmi málo ľudí. Krajiny Schengenu: 22 členských krajín EÚ, ktoré sa dohodli medzi sebou na zrušení hraničných kontrol. Do tohto priestoru patrí aj územie pridružených krajín Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHP) a od 12. decembra 2008 aj územie Švajčiarska. Spolu je to teda územie 25 európskych krajín.[16]

3. Prístup k internetu – ponímané ako ľudské právo?

Vynálezca internetu Sir Tim Berners-Lee John povedal: „Prístup na web je teraz ľudské právo. Je možné žiť bez internetu, no nie je možné žiť bez vody. Ale ak máš vodu, potom rozdiel medzi niekým kto je pripojený k internetu a súčasťou informačnej spoločnosti a niekým kto nie, je stále väčší a väčší“.[17] V nadväznosti na tento výrok sme poukázali aj na fakt, že aj keď je tu internet od roku 1960, až dnes sa stal súčasťou prakticky všetkých aspektov moderného ľudského života. Stal sa nenahraditeľným nástrojom na realizáciu celej rady ľudských práv, v boji proti nerovnosti a je prostriedkom na urýchlenia ľudského pokroku. Práve pre to by mala byť čo najväčšia snaha štátov o zabezpečenie jeho univerzálneho prístupu. Osobitný spravodajca OSN Frank La Rue je názoru, že internet je jedným z najmocnejších nástrojov 21. storočia na zvýšenie transparentnosti v správaní mocných, prístupu k informáciám, ako aj na uľahčenie aktívnej účasti občanov pri budovaní demokratickej spoločnosti. Dodal, že nedávna vlna demonštrácií v krajinách Blízkeho východu a severnej Afriky ukázala, že internet môže zohrať kľúčovú úlohu pri mobilizácii populácie a jej hlasu po spravodlivosti, rovnosti, zodpovednosti a lepšieho dodržiavanie ľudských práv.[18] My zdieľame jeho názor, keďže je isté, že rast používateľov internetu sa nedá spochybniť a tým je priamočiara aj rastúca krivka informovanosti jeho používateľov, čo v neposlednom rade prospieva k mobilizácii populácie a k ďalším spomínaným aspektom. Touto problematikou sa zaoberá viac dohovorov, namieste je však spomenúť Medzinárodný pakt o občianskych a politických práv, ktorého článok 19 ods. 3 znie nasledovne: „Užívanie práv uvedených v odseku 2 tohto článku nesie so sebou osobitné povinnosti a zodpovednosť. Môže preto podliehať určitým obmedzeniam, tieto obmedzenia však budú len také, aké ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné:

a) na rešpektovanie práv alebo povesti iných;

b) na ochranu národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku alebo verejného zdravia alebo morálky.“[19]

Tu sme preukázali, že prístup na internet má už aj inštitucionálny rámec a odrezanie používateľov od prístupu k internetu je porušením citovaného odseku.

3.1. Sloboda prejavu a sloboda protestovania na internete

Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobodách zakotvuje vo svojich štrnástich článkoch aj slobodu prejavu (čl. 10). Týka sa aj internetu. No ako je to vlastne so slobodou protestovania? V nedávnej minulosti sme mali možnosť sledovať aktuálne dianie v kyber priestore týkajúce sa Slovenskej republiky. Aktivisti z hnutia Anonymous odstavili a znefunkčnili stránku generálnej prokuratúry. Cieľom útoku bola podpora protestu proti vývoju v kauze Gorila.[20] Podobných Tu sa vynára ďalšia otázka, či je to vôbec legálny spôsob protestu, ktorý neodporuje súčasnej legislatíve. V Amerike žiadajú aktivisti Anonymo- use prezidenta Obamu o uznanie DDoS (Distributed dential-of-service) útoku ako legálnu formu online protestu.[21] Svoju petíciu odôvodňujú tým, že s rozvojom technológii a internetu prichádzajú nové možnosti na protest. Nepovažujú to za formu hackingu, ale ako ekvivalent k protestom konajúcim sa v reálnom svete. My sa s ich názorom nestotožňujeme úplne, keďže nabúranie na sa cudziu stránku je nelegálne ale zároveň súhlasíme s časťou, ktorá pojednáva o proteste. Aj v reálnom živote môžeme protestovať, avšak zákonom vymedzeným spôsobom. Tu sa žiada, aby sme v krátkosti priblížili činnosť hackera. Samotný pojem má neutrálny charakter, o jeho náboji sa rozhodne v závislosti od toho, do akej sféry sa hacker nabúra a ako ďalej využíva informácie, ktoré svojimi zručnosťami v IT svete získal. Ak sa činnosť hackera dostane až na súd, vyrieknutie trestu bude znamenať, že virtuálne kroky majú dohru v reálnom svete. Clemens Kurtenbach, špecialista na boj s počítačovou kriminalitou zo španielskej Pamplony tvrdí, že v tom prípade ich činnosť nenazývame hackovaním, ale cybekriminalitou.[22] Dvadsiatka expertov na vojenské a inter- netové právo zverejnila dokument Tallinský manuál o medzinárodnom práve aplikovateľnom na kybervojnu, ktorý má pre NATO odporúčací charakter. Zaoberali sa v ňom aj otázkami kyberútokov a ochranou ľudí, ktorí takéto útoky páchajú či sú ich obeťami. Výsledkom je, až ak sú následkom kyberútoku značné hospodárske škody, verejné ohrozenie či dokonca obete, je takýto útok považovaný za vojnový akt. Obzvlášť, ak sa ho dopustí jeden štát voči inému.[23] Hackeri sú zväčša civilisti a tak majú právo na ochranu, akú v konfliktoch majú podľa Ženevskej konvencie civilní obyvatelia. To znamená, že ak niekto ha ckera za podmienok stanovených v tomto dokumente a teda, ak kyberútok možno považovať za vojnový akt, nemôže byť súdený za vojnové zločiny.

Naša legislatívna úprava online protesty výslovne nezakazuje, avšak nie je úplne jasná ani definícia pojmu „zhromažďavanie“ podľa zákona 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve. Otázka teda podľa nášho názoru nestojí tak či je možné v kyberpriestore vôbec protestovať, ale skôr či je možné ešte považovať DDoS útoky za súčasť práva pokojne sa zhromažďovať. Naša ústava v čl. 28 na túto otázku priamo neodpovedá, odkazuje nás však na spomínaný zákon. Naša podústavná úprava zhromažďovacieho práva pamätá predovšetkým na fyzické protesty a nie online protesty. Niektoré ustanovenia sú teda zjavne neaplikova- teľné na protest v kyberpriestore (§ 4 ods. 2, § 7 ods. 3 a pod.).[24] Stručným zhrnutím by sme mohli konštatovať, že to, do akej miery je protest protizákonný a do akej mieri ešte spadá pod slobodu zhromažďovania, možno zistiť až ex post po vznesení prvých obvinení a uložení prvých pokút.P

Autor
Valéria Lásková

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_35.pdf

• slobodný prístup k informáciám
• Zákon – Zákon o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) 211/2000 | Paragrafy: § 1
• sloboda prejavu
• Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 26Ústavný zákon – Ústavný zákon, ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky 23/1991 | Paragrafy: § 17

Úvod

V posledných rokoch nás čoraz viac a intenzívnejšie obklopujú informačné a komunikačné technológie. IT odvetvie a telekomunikačný sektor zaznamenáva neustále silnejúci rozmach, ktorý so sebou prináša zásadné zmeny v našom živote a pohľade na okolitý svet. Nové technológie a digitálna technika umožňujú vznik nových multimediálnych služieb a aplikácii, ktoré sú prostredníctvom telekomunikácie prístupné kdekoľvek na svete. Samozrejmosťou sa pre nás stali platobné karty, telefóny, televízia, počítače, internet a mnohé ďalšie vymoženosti moderného sveta. Prenikanie týchto nových informačno- komunikačných technológií (IKT) do všetkých úrovni ekonomiky a spoločenského života je to, čo našu spoločnosť zásadne mení. Tento jav ktorého sme na začiatku 21. storočia svedkami, sa dá charakterizovať ako prechod od priemyselnej spoločnosti k informačnej spoločnosti.

Charakter spoločnosti sa mení, vznikajú nové možnosti uplatnenia v nových odvetviach hospodárstva. Rozvoj informačnej spoločnosti vytvára nové pracovné príležitosti, odstraňuje menej kvalifikované pracovné miesta a vytvára väčší počet pracovných miest závislých na spracovaní informácií. Nové technológie lákajú aj nové investície. Rozvoj informačnej spoločnosti sa stáva politickým programom pre najvyspelejšie štáty sveta a tiež pre Európsku úniu. Vzhľadom na to, že vývoj v tejto oblasti napreduje veľkou rýchlosťou, prijímajú sa viaceré opatrenia na zabezpečenie prípravy obyvateľov na novú dobu, ako i zachovanie ekonomických a politických štandardov. Technologický vývoj musí byť sprevádzaný aj zmenami v ekonomicko-sociálnej oblasti, aby žiadna časť populácie nebola odstavená od možnosti participácie na týchto zmenách.1

1. Internet

K charakteristike informačnej spoločnosti je nutné vymedziť pojem internet, bez ktorého je dnešná informačná spoločnosť nemysliteľná. Internet ako sieť sietí vznikol pre vojenské účely, neskôr sa začal využívať v akademickej sfére, až pred niekoľkými rokmi komerčný svet objavil potenciál tohto nástroja.

Dnes je z internetu celosvetová informačná sieť, určená pre vzájomnú komunikáciu. Spája milióny počítačov a iných zariadení po celom svete. Aplikácie internetu sú neustále zdokonaľované tak, aby bol umožnený rýchly prenos nielen textov ale hlavne multimediálnych súborov – obrazu, zvuku, videa a podobne. Internet predstavuje nevyčerpateľný zdroj informácií každého druhu a odvetvia. Každý užívateľ si medzi, v súčasnosti najbohatšou všeobecnou databázou dokumentov, nájde tému, ktorá ho zaujíma a obohatí, dokonca môže o nej diskutovať s miliónmi ďalších ľudí, ktorí sú pripojení k internetu.

Táto prevratná technológia vniesla novú dimenziu do komunikácie. Rýchlosť, jednoduchosť, prístupnosť, flexibilita a rýchly rozvoj sú základné charakteristiky tohto média. Úspech človeka v tejto imformačnej spoločnosti do veľkej miery závisí od znalosti práce s informáciami. Schopnosť vylúčiť nepotrebné informácie a vyhľadať tie správne zdroje je základom pre úspech. A práve internet priniesol do práce s informáciami nový pohľad. [1]

Medzi základné služby internetu patrí: Elektronická pošta (e-mail), World Wide Web, Mailing List, Electronic Banking, Telnet, Gopher, Wais (Wide Area Information Servers), Intranet.

1.1. Sloboda prejavu v informačnej spoločnosti

Sloboda prejavu patrí medzi základné ľudské ľudské práva. V medzinárodnom práve slobodu prejavu upravuje aj OSN vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, ktorú ako jeden z najvýznamnejších dokumentov medzinárodného práva akceptuje a zakotvuje do svojich právnych poriadkov väčšina štátov medzinárodného spoločenstva. Sloboda prejavu je zakotvená v článku 19:

„Každý má právo na slobodu názoru a prejavu; toto právo zahŕňa slobodu zastávať názor bez zasahovania a vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky prostredníctvom ľubovoľných médií a bez ohľadu na hranice.“2

Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd je najdôležitejšou medzinárodnou ľudskoprávnou zmluvou na európskom kontinente, ktorá zabezpečuje dodržiavanie najdôležitejších práv človeka a takisto sa v článku 10 venuje slobode prejavu:

1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

2. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Bližšie sa k slobode prejavu v informačnej spoločnosti a o slobode prejavu na internete vyjadruje aj Medzinárodná asociácia vydavateľov a Medzinárodná federácia knižničných asociácií a inštitúcií.

2. Spoločné vyhlásenie IFLA/IPA o slobode prejavu na Internete3

Medzinárodná asociácia vydavateľov (International Publishers Association, IPA) a Medzinárodná federácia knižničných asociácií a inštitúcií (International Federation of Library Associations and Institutions, IFLA) vyhlasujú, že prejav na internete a prístup k internetu a všetkým jeho zdrojom by mali byť v súlade so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv Organizácie spojených národov (Universal Declaration of Human Rights, UDHR), najmä s jej článkom 19.

– Vyhlasujú, že bezbariérový prístup k informáciám je nevyhnutný pre slobodu, rovnosť, globálne porozumenie a mier.

– Potvrdzujú, že základné princípy ochrany autorských práv materiálov v tlačovom prostredí zostávajú rovnaké aj v elektronickom prostredí. [2] [3]

– Presadzujú, že intelektuálna sloboda je právom každého jednotlivca mať a vyjadrovať svoje názory, vyhľadávať a prijímať informácie a je podstatou tak vydavateľských, ako aj knižničných a informačných služieb.

Upozorňujú, že:

– internet sa stal nevyhnutným prostriedkom pre slobodu prejavu a slobodný prístup k informáciám,

– poskytovanie bezbariérového prístupu k informáciám prostredníctvom internetu pomáha komunitám a jednotlivcom dosiahnuť slobodu, prosperitu, kreativitu a rozvoj.

IFLA a IPA zdôrazňujú, že:

– prístup by nemal podliehať žiadnej forme ideologickej, politickej alebo náboženskej cenzúry.

IFLA a IPA nabádajú:

– medzinárodné spoločenstvo, aby podporilo dostupnosť internetu na celom svete, najmä v rozvojových krajinách, a tým im umožnilo naplno využívať globálne výhody, ktoré poskytuje internet,

– vlády štátov, aby rozvíjali národné informačné infraštruktúry, ktoré zabezpečia prístup k internetu pre celú svoju populáciu;

– všetky vlády, aby podporovali bezbariérový tok informácií dostupných prostredníctvom internetu a odmietali akékoľvek pokusy o cenzúru alebo potláčanie slobody prejavu.

3. Slobodný prístup k informáciám

O slobodnom prístupe k informáciám a vedomostiam sa zmieňuje Svetový summit o informačnej spoločnosti,[4] ktorý sa konal v dvoch fázach. Prvá fáza summitu bola v Ženeve v roku 2003 decembri a druhá fáza sa uskutočnila v Tunise v novembri roku 2005. Tento summit o informačnej spoločnosti sa koná z rozhodnutia Medzinárodnej telekomunikačnej únie a je súčasťou agendy Spojených národov. Stretávajú sa tu hlavy štátov, medzinárodní delegáti, medzivládne a mimovládne organizácie, riaditelia spoločností zo súkromného sektora, občania, médiá, akademici a ďalší podporovatelia myšlienky informačnej spoločnosti.

Výsledkom tohto summitu je vyjadriť spoločnú vôľu zúčastnených subjektov vybudovať informačnú spoločnosť vo svete, ktorá by mala byť orientovaná na ľudí, inkluzívna a rozvojová. Každý človek by mal mať možnosť šíriť, využívať a prijímať informácie a vedomosti. Treba umožniť ľuďom a komunitám využívať potenciál infokomunikačných technológií (IKT) na zabezpečenie trvalo udržateľného rozvoja, zlepšenia kvality života a ochrany ľudských práv. Deklarácia princípov definuje výzvy, ktoré stoja pred ľudstvom a v článkoch 24 až 28 sa venuje prístupu k informáciám a vedomostiam.[5] Hovorí o tom že každý má právo na prístup k informáciám a vedomostiam a preto sa majú odstrániť všetky prekážky, ktoré tomu odporujú. Informácie vo verejnej sfére by mali byť ľahko prístupné na podporu informačnej spoločnosti a chránené pred zneužitím. Prístup k informáciám a vedomostiam zvyšuje životný štandard miliónov ľudí na svete. Napriek tomu sa neustále zväčšuje priepasť medzi vzdelanými a nevzdelanými, medzi chudobnými a bohatými. Je v záujme celého sveta a medzinárodného rozvoja snažiť sa tieto priepastné rozdiely preklenúť.

Ďalším významnýím dokumentom v medzinárodnom práve týkajúci sa slobodného prístupu k informáciám na internete, internetových knižníc a informačných služieb je Manifest IFLA/UNESCO o internete[6] prijatý správnou radou Medzinárodnej federácie knižničných asociácií a inštitúcií (IFLA) v roku v auguste 2002 v Glasgowe.

4. Manifest IFLA/UNESCO o internete

Neobmedzený prístup k informáciám má zásadný význam pre dosiahnutie slobody, rovnosti, globálneho porozumenia a mieru. Z tohto dôvodu Medzinárodná federácia knižničných asociácií a inštitúcií (IFLA) vyhlasuje:

– Intelektuálna sloboda je právom každého jednotlivca zastávať a vyjadrovať svoje názory a vyhľadávať a získavať informácie; je základom demokracie a je stredobodom knižničných služieb.

– Sloboda prístupu k informáciám, nezávisle od média a hraníc štátov, je základnou zodpovednosťou knihovníckej a informačnej profesie.

– Zabezpečenie neobmedzeného prístupu na internet prostredníctvom knižníc a informačných služieb napomáha dosiahnuť slobodu, prosperitu a rozvoj.

– Prekážky brániace toku informácií by mali byť odstránené, najmä tie, ktoré prehlbujú nerovnosť, chudobu a beznádej.

4.1. Slobodný prístup k informáciám, internet, knižnice a informačné služby

Knižnice a inštitúcie poskytujúce informačné služby sú dynamické inštitúcie, ktoré spájajú ľudí s globálnymi informačnými zdrojmi, myšlienkami a kreatívnymi prácami, ktoré hľadajú. Knižnice a informačné služby sprístupňujú celé bohatstvo ľudského poznania a kultúrnej rozmanitosti prostredníctvom všetkých dostupných médií.

Globálna sieť internetu umožňuje jednotlivcom aj komunitám na celom svete rovnocenný prístup k informáciám v záujme osobného rozvoja, vzdelávania, motivácie, kultúrneho obohacovania, ekonomických aktivít a informovanej účasti na demokracii, bez ohľadu na to, či už sa nachádzajú v najmenších a najvzdialenejších obciach alebo vo veľkomestách. Každý môže prezentovať svoje záujmy, znalosti a kultúru a sprístupniť ich svetu.

Knižnice a informačné služby predstavujú hlavné vstupné brány k internetu. Niekomu poskytujú technické vymoženosti, poradenstvo a pomoc, pre iných sú jedinými dostupnými prístupovými miestami. Knižnice a informačné služby poskytujú mechanizmus na prekonanie prekážok vytvorených rozmanitosťou zdrojov, technológií a nadobudnutých zručností.

5. Princípy slobodného prístupu k informáciám prostredníctvom internetu

Prístup k internetu a všetkým jeho zdrojom by mal byť v súlade so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv Organizácie spojených národov, najmä s článkom 19: „Každý má právo na slobodu názoru a prejavu; toto právo zahŕňa slobodu zastávať názor bez zasahovania a vyhľadávať, získavať a šíriť informácie a myšlienky prostredníctvom ľubovoľných médií a nezávisle od hraníc štátov.“

Celosvetová prepojenosť internetu predstavuje médium, prostredníctvom ktorého môžu využívať toto právo všetci. V dôsledku toho by prístup na internet nemal byť predmetom ideologickej, politickej alebo náboženskej cenzúry ani ekonomických bariér. Knižnice a informačné služby majú tiež povinnosť slúžiť všetkým členom ich komunít bez ohľadu na vek, rasu, národnosť, vieru, kultúru, politickú orientáciu, fyzické alebo iné postihnutie, pohlavie, sexuálnu orientáciu alebo akékoľvek iné dôvody.

Knižnice a informačné služby by mali podporovať právo používateľov vyhľadávať informácie podľa ich výberu a mali by rešpektovať súkromie svojich používateľov a rešpektovať, že informácie o vyhľadávaní v informačných zdrojoch, ktoré používatelia používajú, by mali zostať dôverné. Knižnice a informačné služby majú povinnosť umožniť a podporovať verejný prístup ku kvalitným informáciám a komunikačným prostriedkom. Používatelia by mali mať k dispozícii odbornú pomoc a vhodné prostredie, v ktorom môžu vybrané informačné zdroje slobodne a s dôverou využívať.

Okrem množstva hodnotných informačných zdrojov prístupných prostredníctvom internetu, sú niektoré z nich nesprávne, zavádzajúce a môžu byť urážlivé. Knihovníci by mali poskytovať používateľom knižníc také informácie a informačné zdroje, ktoré by ich naučili využívať internet a elektronické informácie účelne a efektívne. Mali by aktívne podporovať a uľahčovať spoľahlivý prístup ku kvalitným sieťovým informáciám všetkým svojim používateľom vrátane detí a mládeže. Rovnako ako ostatné základné služby aj prístup na internet v knižniciach a informačné služby by mali byť bezplatné.

5.1. Uplatnenie Manifestu

IFLA vyzýva medzinárodné spoločenstvo k podpore rozvoja dostupnosti internetu na celom svete, najmä v rozvojových krajinách, aby globálne výhody internetu boli dostupné pre všetkých.

IFLA vyzýva národné vlády k rozvoju národnej informačnej infraštruktúry, ktorá zabezpečí prístup na internet celej populácii štátu. IFLA vyzýva všetky vlády, aby podporovali neobmedzený tok informácií prístupných na internete prostredníctvom knižníc a informačných služieb a aby čelili akýmkoľvek pokusom cenzurovať alebo obmedziť tento prístup. 6

6. Internet a bezpečnosť

Používanie internetu so sebou prináša aj otázku bezpečnosti a ochrany pred rôznymi kybernetickými útokmi v kyberpriestore. Práve bezpečnosťou a ochranou kyberpriestoru sa zaoberá aj Európske spoločenstvo. Európska komisia 7. februára 2013 zverejnila stratégiu pre oblasť kybernetickej (informačnej) bezpečnosti: „otvorený, bezpečný a chránený kybernetický priestor“, ktorá má určiť spoločnú politiku členských štátov v tejto oblasti.

Stratégia identifikuje 5 priorít:

1. dosahovanie odolnosti voči kybernetickým útokom,

2. prudké zníženie počítačovej kriminality,

3. rozvíjanie politiky a spôsobilostí kybernetickej obrany, ktoré súvisia so spoločnou bezpečnostnou a obrannou politikou,

4. rozvíjanie priemyselných a technologických zdrojov na účely kybernetickej bezpečnosti,

5. vytvorenie politiky súdržného medzinárodného kybernetického priestoru pre Európsku úniu a presadzovanie základných hodnôt EÚ. [1]

Komisia zároveň zverejnila pripravovanú smernicu o opatreniach na zabezpečenie vysokej spoločnej úrovne bezpečnosti sietí a informácií v celej Únii,[2] ktorá je hlavným mechanizmom, vyplývajúcim z tejto stratégie. Medzi hlavné opatrenia smernice patria nasledovné:

1. členský štát musí prijať národnú stratégiu bezpečnosti sietí a informácií a určiť vnútroštátny orgán príslušný pre bezpečnosť sietí a informácií, disponujúci dostatočnými finančnými a ľudskými zdrojmi, na účely predchádzania rizikám a incidentom v tejto obalsti, ich riešenia a reagovania na ne,

2. vytvára sa mechanizmus spolupráce medzi členskými štátmi a Komisiou na účely vzájomného včasného varovania o rizikách a incidentoch prostredníctvom chránenej infra- štruktúry, a na účely spolupráce a organizácie pravidelných hodnotení,

3. prevádzkovatelia mimoriadne dôležitých infraštruktúr v niektorých odvetviach (finančné služby, doprava, energetika, zdravotníctvo), aktéri sprístupňovania služieb informačnej spoločnosti (osobitne: platformy elektronického obchodu založené na tzv. app stores, platby cez internet, cloud computing, internetové vyhľadávače, sociálne siete) a orgány verejnej správy musia prijať postupy riadenia rizík a podávať správy o významných bezpečnostných incidentoch na ich hlavných službách.

Okrem počítačovej kriminality sa vyskytli aj iné problémy ktoré musí Európske spoločenstvo riešiť, ako je ochrana bezpečnejšieho používania a ochrana konečného užívateľa pred nevyžiadaným obsahom. Keďže počet internetových pripojení a používanie nových technológií v Spoločenstve stále významne rastie, naďalej existuje nebezpečenstvo, najmä pre deti, a zneužívanie uvedených technológií a objavujú sa nové nebezpečenstvá a zneužitia. S cieľom podporiť využívanie príležitostí, ktoré ponúka internet a nové online technológie, sú potrebné aj opatrenia na podporu ich bezpečnejšieho používania a ochranu konečného užívateľa pred nevyžiadaným obsahom.

Preto bol vytvorený akčný plán eEurope 2005,[3] ktorý rozvíja lisabonskú stratégiu, má za cieľ stimulovať bezpečné služby, aplikácie a obsah, založené na široko dostupnej širokopásmovej infraštruktúre. K jeho ďalším cieľom patrí bezpečná informačná infraštruktúra, vývoj, analýza a rozširovanie najlepších postupov, referenčného porovnávania a mechanizmus koordinácie elektronických politík.

Legislatívny rámec vytvorený na úrovni Spoločenstva na riešenie problémov týkajúcich sa digitálneho obsahu v informačnej spoločnosti teraz zahŕňa pravidlá týkajúce sa online služieb, najmä nevyžiadaných reklamných e-mailov v smernici o súkromí a elektronických komunikáciách, dôležitých aspektov zodpovednosti poskytovateľov sprostredkovateľských služieb v smernici o elektronickom obchode, odporúčania pre členské štáty, hospodárske odvetvie a dotknuté strany a Komisiu, spolu s indikatívnymi usmerneniami o ochrane neplnoletých osôb v odporúčaní 98/560/ES.

Jednostaj bude existovať potreba konať v oblasti obsahu s možným škodlivým účinkom na deti alebo obsahu nevyžiadaného konečným užívateľom a v oblasti nezákonného obsahu, najmä detskej pornografie a rasistického materiálu.

Správa Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov z 13. septembra 2011 o uplatňovaní odporúčania Rady z 24. septembra 1998 o ochrane neplnoletých osôb a ľudskej dôstojnosti a odporúčania Európskeho parlamentu a Rady z 20. decembra 2006 o ochrane neplnoletých osôb a ľudskej dôstojnosti a o práve na vyjadrenie vo vzťahu ku konkurencieschopnosti európskeho priemyslu audiovizuálnych a online informačných služieb s názvom Ochrana detí v digitálnom svete.[4] Táto správa predstavuje opatrenia prijaté v členských štátoch na ochranu detí pri činnostiach na internete. Nadväzuje na odporúčanie z roku 2006 o ochrane neplnoletých v audiovizuálnych a informačných službách a na odporúčanie z roku 1998 o ochrane neplnoletých a ľudskej dôstojnosti. Správa poskytuje prehľad iniciatív v členských štátoch, ktoré sú zamerané na boj proti diskriminujúcemu, nezákonnému alebo škodlivému obsahu na internete. Ide predovšetkým o záväzky či kódexy správania. Umožňujú napríklad na webových lokalitách zobrazovať označenie o ich dodržiavaní.

Úrovne ochrany zabezpečené v rámci takýchto iniciatív sa však v rôznych členských štátoch líšia. Jestvujúce opatrenia by sa mali neprestajne monitorovať, aby sa zabezpečila ich účinnosť. Nezákonný alebo škodlivý obsah pochádza vo všeobecnosti z iných členských štátov EÚ alebo z krajín mimo nej. Koordinovaným prístupom na celoeurópskej úrovni a neskôr aj na medzinárodnej úrovni by sa umožnila harmonizácia ochrany voči tomuto typu obsahu.

Poskytovatelia internetových služieb (PIS) by sa mali čoraz aktívnejšie podieľať na ochrane neplnoletých. Uplatňovanie kódexov správania by malo byť rozšírenejšie a lepšie vymedzené. Združeniam PIS sa adresuje výzva, aby zahŕňali ochranu neplnoletých do svojich činností a svojim členom tak ukladali povinnosti zodpovedajúce tejto ochrane. Väčšie zapojenie spotrebiteľov a orgánov do zostavovania kódexov správania by pomohlo zabezpečiť, aby samoregulácia skutočne reagovala na rýchlo sa rozvíjajúci digitálny svet. Komisia podnecuje PIS, aby rozširovali uplatňovanie kódexov správania a zahŕňali ochranu neplnoletých do svojich mandátov. Sociálne siete od základu zmenili správanie neplnoletých, pokiaľ ide o spôsob, ako na seba navzájom pôsobia a komunikujú. Tieto siete prinášajú mnohé riziká, ako napríklad nezákonný obsah, obsah nevhodný pre neplnoletých, nevhodné kontakty a nevhodné správanie. Jedným z možných spôsobov riešenia týchto rizík zmienených v správe je vytvorenie usmernení o správaní, ktoré by boli určené poskytovateľom sociálnych sietí. Komisia podporuje znásobovanie miest na nahlasovanie problémov a zavedenie dobre fungujúcich administratívnych štruktúr, ktoré sa využijú na sociálnych sieťach.

7. Elektronický obchod

Elektronický obchod je prenos a spracovanie dát v elektronickom prostredí, ktoré zahŕňa takmer všetky činnosti a operácie elektronického obchodovania, finančných transakcií a elektronickej komerčnej komunikácie. Predstavuje rýchly, efektívny, pohodlný a relatívne bezpečný spôsob obchodovania. Jednotlivé služby elektronického obchodovania by sme podľa Central European Initiative, fóra, ktoré presadzuje regionálnu spoluprácu medzi stredoeurópskymi a východoeurópskymi štátmi, mohli rozdeliť do dvoch základných kategórií,11 a to:

1. priamy e-obchod – elektronické objednávanie nehmotných tovarov a služieb, ich elektronické doručenie a zaplatenie;

2. nepriamy e-obchod – je elektronickým objednávaním hmotných tovarov. Ich dodanie je uskutočnené fyzicky, pričom takáto operácia je ovplyvnená vonkajšími faktormi, ako sú napríklad dopravný a poštový systém.

7.1. Elektronický obchod a informačná spoločnosť

Služby e-obchodu, nazývané aj služby informačnej spoločnosti, sú realizované najmä prostredníctvom nasledujúcich operácií:

– elektronické obchodovanie s tovarmi a službami,

– elektronické prevody finančných prostriedkov,

– online doručovanie digitálneho obsahu,

– online sprístupňovanie informácií,

– elektronické obchodovanie s akciami,

– verejné obstarávanie,

– elektronická komerčná komunikácia (prostredníctvom e-mailov),

– elektronické platenie daní,

– elektronické poisťovníctvo,

– elektronické účtovníctvo,

– elektronické uzatváranie zmlúv.

Poskytovanie služieb elektronického obchodovania vyplýva aj zo základných predpokladov existencie a rozvoja informačnej spoločnosti, pretože ponúka značné príležitosti na zamestnanie, stimuluje hospodársky rast a investície európskych spoločností do inovácií a zlepšuje konkurencieschopnosť európskeho priemyslu.[5] [6]

Európska únia sa snaží vytvoriť ešte užšie väzby medzi štátmi a ľuďmi Európy, aby zabezpečila hospodársky a spoločenský pokrok. Vnútorný trh predstavuje priestor bez vnútorných hraníc, v ktorom je zabezpečený voľný pohyb tovaru, služieb a sloboda podnikania. Rozvoj služieb informačnej spoločnosti v oblasti bez vnútorných hraníc je veľmi dôležitý pre odstránenie bariér, ktoré rozdeľujú európske národy.

Služby informačnej spoločnosti zahŕňajú celú škálu ekonomických činností, ku ktorým dochádza on-line; tieto služby môžu pozostávať najmä z predaja tovaru on-line; nepatria sem činnosti ako je dodávka tovaru alebo poskytovanie služieb off-line; služby informačnej spoločnosti nie sú výlučne obmedzené na služby, ktoré vedú k vzniku zmluvného vzťahu on-line, ale sa rozširujú aj na služby, ktoré nie sú platené ich príjemcami, pokiaľ p redstavu- jú ekonomickú činnosť, ako sú napríklad služby poskytujúce on-line informácie alebo komerčnú komunikáciu alebo tie, ktoré poskytujú nástroje umožňujúce vyhľadávanie, prístup a získavanie údajov; služby informačnej spoločnosti taktiež zahŕňajú služby pozostávajúce z prenosu informácií prostredníctvom komunikačnej siete, v poskytovaní prístupu do komunikačnej siete alebo v ukladaní informácií poskytnutých príjemcom služby na hosťovskom počítači; televízne vysielanie v zmysle smernice EHS/89/552 a rozhlasové vysielanie nie sú službami informačnej spoločnosti, pretože nie sú poskytované na žiadosť jednotlivca; naproti tomu služby, ktoré sú prenášané z bodu do bodu, ako napríklad video na požiadanie alebo poskytovanie komerčnej komunikácie prostredníctvom elektronickej pošty sú službami informačnej spoločnosti; použitie elektronickej pošty alebo rovnocennej individuálnej komunikácie, napríklad fyzickými osobami, ktoré konajú mimo svojho obchodu, podnikania alebo povolania, vrátane ich využitia na uzatváranie zmlúv medzi takýmito osobami, nie je službou informačnej spoločnosti; zmluvný vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom nie je službou informačnej spoločnosti; činnosti, ktoré kvôli svojej povahe nemôžu byť vykonávané na diaľku a elektronicky, ako napríklad zákonný audit účtov spoločnosti alebo lekárske poradenstvo, ktoré si vyžaduje fyzické vyšetrenie pacienta, nie sú službami informačnej spoločnosti.

Napriek globálnej povahe elektronickej komunikácie je nevyhnutná koordinácia vnútroštátnych regulačných opatrení na úrovni Európskej únie, s cieľom vyvarovať sa rozdeleniu vnútorného trhu a ustanovenia vhodného európskeho regulačného rámca; takáto koordinácia by mala taktiež prispieť k vytvoreniu spoločnej a silnejšej rokovacej pozícii na medzinárodných fórach. S cieľom umožniť ničím nerušený rozvoj elektronického obchodu, musí byť právny rámec jasný a jednoduchý, predvídateľný a v súlade s pravidlami uplatni- teľnými na medzinárodnej úrovni, aby nemal nepriaznivý vplyv na konkurencieschopnosť európskeho priemyslu, alebo aby nebránil inovácii v tomto sektore. Ak má trh skutočne fungovať elektronickým spôsobom v kontexte globalizácie, musia sa Európska únia a hlavné neeurópske oblasti navzájom poradiť, aby ich zákony a postupy boli navzájom zosúladené. V oblasti elektronického obchodu by sa mala posilniť spolupráca s tretími krajinami, najmä so žiadateľskými krajinami o vstup do EÚ, rozvojovými krajinami a ostatnými obchodnými partnermi Európskej únie.

Záver

Úloha internetu v informačnej spoločnosti je nepochybne veľmi významná, nielen preto že internet sa stal globálnym zdrojom informácii, komunikácie a zábavy, ale aj zdrojom príjmu pre určitú skupinu ľudí. A aj to je jeden z dôvodov prečo vyvstala potreba regulovať používanie internetu aj na medzinárodnej úrovni, osobitne upravovať ochranu základných ľudských práv a slobôd v spojitosti s internetom.P

Autor
Peter Kaňuch

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_35.pdf

• kybernetická bezpečnosť
• Zákon – Zákon o kybernetickej bezpečnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov 69/2018 | Paragrafy: § 3

– Súčasná úprava používania internetu sa skladá z vlastných pravidiel neprávnej povahy, ako aj pravidiel vnútroštátneho a medzinárodného práva, pričom právne pravidlá upravujú rôzne účinky používania internetu vo vybraných oblastiach.

– Samotné fungovanie a „management“ internetu sú v rozhodujúcej miere predmetom úpravy pravidiel neprávnej povahy prijímaných samotnými užívateľmi internetu (ich skupinami) alebo špecializovanými organizáciami nevládnej povahy.

– Vnútroštátne a medzinárodné právo sa zaoberá predovšetkým trestnoprávnou úpravou a/alebo kvalifikáciou škodlivých účinkov pôsobenia internetu v oblasti ľudských práv (ochrana detí, zákaz pornografie), ako aj právom na prístup k internetu ako ľudského práva tvoriaceho súčasť práva na informácie. Potenciálnou oblasťou vnútroštátnej úpravy sa stáva aj otázka informačnej (kybernetickej) bezpečnosti štátov.

– Trestnoprávna úprava tzv. počítačovej kriminality zostáva na úrovni vnútroštátneho práva, nakoľko medzinárodné dohovory ukladajú svojim zmluvným stranám určité konania trestnoprávne kvalifikovať v rámci a na úrovni vnútroštátnych právnych poriadkov. Pre trestný postih páchateľov sa uplatňuje pravidlo aut dede- re aut iudicare používané v súčasnom medzinárodnom práve pre postih páchateľov trestnej činnosti s medzinárodným prvkom (napríklad trestné činy ohrozujúce bezpečnosť medzinárodného civilného letectva). Predovšetkým z tohto dôvodu sa návrhy na vznik medzinárodného súdu na postihovanie počítačovej kriminality nejavia veľmi reálne, čo nevylučuje medzinárodnú spoluprácu pri jej potieraní v iných oblastiach a inými spôsobmi (EÚ, Interpol a pod.)

– Používanie internetu v diplomatickom práve neposkytuje (zdá sa) taký stupeň ochrany prenášaných informácií ako tradičné prostriedky používané na prepravu správ (diplomatická pošta, diplomatickí kuriéri) vzhľadom na možnosť napadnutia napr. hackermi.

– Existujú rôzne názory doktríny, či tzv. kyberútoky možno kvalifikovať ako ozbrojený útok podľa čl. 51 Charty OSN, ktorý by zakladal právo na použitie individuálnej alebo kolektívnej sebaobrany takto „napadnutého“ štátu. Budúca prax predovšetkým BR OSN ukáže, či a ak áno, v akom rozsahu je Charta OSN schopná „absorbovať“ aj výklad termínu ozbrojený útok v naznačenom smere.P

Autor
prof. JUDr. Ján Klučka CSc.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_35.pdf