Zákon – Zákon o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (patentový zákon) 435/2001 | Paragrafy: § 13

6.1 Úvod

Európska únia vytvára vnútorný trh, ktorý definuje ako priestor bez vnútorných hraníc, kde je zabezpečený voľný pohyb tovarov, osôb, služieb, podnikania a kapitálu. Usiluje sa aj o trvalo udržateľný rozvoj Európy založený na vyváženom hospodárskom raste a cenovej stabilite.[1] Jedným z prostriedkov, ktorý Únia využíva na splnenie týchto cieľov je systém zabezpečujúci, aby sa na vnútornom trhu nenarúšala súťaž. Súťažné pravidlá sú určené podnikom[2] pôsobiacim na trhu, ktorí medzi sebou navzájom vstupujú do súťažných vzťahov. Účelom súťažných pravidiel je regulovať správanie podnikov tak, aby bola zachovaná slobodná, poctivá, nenarušená a účinná súťaž.

6.2 Zneužívanie dominantného postavenia podniku na relevantnom trhu

Témou tohto príspevku je ochrana hospodárskej súťaže Európskej únie (ďalej len „Únia) pred protisúťažným správaním podnikov v dominantnom postavení. Zneužívanie dominantného postavenia je upravené v článku 102 ZFEÚ formou generálnej klauzuly: „Akékoľvek zneužívanie dominantného postavenia na vnútornom trhu či jeho podstatnej časti jedným alebo viacerými podnikmi sa zakazuje ako nezlučiteľné s vnútorným trhom, ak sa tým môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.“

Uvedená textácia je pomerne abstraktná a ponecháva široké interpretačné možnosti na orgány aplikácie práva. Tu zastáva osobitné postavenie Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). Vďaka judikatúre Súdneho dvora dnes môžeme podnikom v zmysle článku 102 ZFEÚ definovať každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť bez ohľadu na jej právnu formu a spôsob jej financovania, pričom hospodárskou činnosťou je akákoľvek činnosť spočívajúca v ponúkaní tovarov a služieb na danom trhu“ a pojmovým znakom hospodárskej činnosti podniku nemusí byť nevyhnutne činnosť zameraná na zisk.[3] Dominantným podnikom potom rozumieme podnik v takom hospodárskom postavení, ktoré mu umožňuje brániť ďalšej existencii účinnej súťaže na relevantnom trhu, a to tým, že mu poskytuje možnosť v značnom rozsahu správať sa nezávisle voči svojim konkurentom, odberateľom a spotrebiteľom.[4]

Pojmom „vnútorný trh“ v uvedenej klauzule v skutočnosti rozumieme relevantný trh. Ten je z hľadiska dimenzie výrobkov definovaný ako trh výrobkov a/alebo služieb, ktoré sú považované za vzájomne zameniteľné alebo nahraditeľné z hľadiska spotrebiteľa, a to na základe ich vlastností, cien a zamýšľaného účelu použitia.[5] Z hľadiska územného vymedzenia zahŕňa oblasť, v ktorej sú dotknuté podniky zapojené do vzťahov dopytu a ponuky výrobkov alebo služieb, v ktorej sú súťažné podmienky dostatočne homogénne a ktorá sa od ostatných susedných oblastí výrazne odlišuje práve preto, že konkurenčné podmienky v nej sú zjavne odlišné od podmienok v týchto oblastiach.[6] Cieľom definície trhu v jeho dimenzii výrobkov a geografickej dimenzii je identifikovať takých skutočných konkurentov v podnikov, ktorí môžu ovplyvniť ich trhové správanie a zabrániť im správať sa nezávisle od účinného konkurenčného tlaku.

Napokon, problematiku vplyvu na obchod medzi členskými štátmi vysvetľuje Komisia,[7] tak, že ustanovenie článku 102 je aplikovateľné iba v prípade, ak správanie dominantného podniku môže mať priamy, nepriamy, skutočný alebo potenciálny účinok na tok obchodných transakcií alebo spôsob obchodovania aspoň medzi dvoma členskými štátmi Únie.

Sústreďme sa však na pojem zneužívanie a zneužívajúce praktiky. Článok 102 za zneužitím zaoberá iba v tom rozsahu, že ho reprobuje. Legálnu definíciu potom nachádzame v judikatúre Súdneho dvora, ktorý v rozhodnutí vo veci L’Oréal[8] zneužitie definoval ako „objektívny pojem pre správanie podniku v dominantnom postavení na už oslabenom trhu, kedy toto správanie spočívajúce v použití prostriedkov odlišných od tých, ktoré vládnu v normálnej súťaži výrobkov, má za následok narušenie súťaže a bráni rozvoju ďalšej konkurencie.“

Pri formulovaní zneužívajúcich praktík je potom o niečo konkrétnejší, keď stanovuje, že zneužívanie môže zahŕňať najmä (a) priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných nákupných alebo predajných cien[9] alebo iných obchodných podmienok;[10] (b) obmedzovanie výroby, odbytu alebo technického rozvoja na úkor spotrebiteľov;[11] (c) uplatňovanie nerovnakých podmienok voči obchodným partnerom pri rovnakých plneniach, čím ich v hospodárskej súťaži znevýhodňujú;[12] (d) podmieňovanie uzatvárania zmlúv prijatím dodatočných záväzkov, ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom týchto zmlúv.[13]

Pri použití jazykového výkladu možno konštatovať, že uvedený výpočet nie je uzavretý. Tento fakt potvrdzuje aj aplikačná prax orgánov ochrany súťaže, ktorá citlivo reaguje na stále sofistikovanejšie pokusy podnikov neférovo sa obohatiť a nachádza a formuluje stále nové formy zneužívania dominantného postavenia. Keďže predmetom príspevku sú práve netypické formy zneužívania dominantného postavenia, v ďalšom texte sa budem venovať už len tejto téme.

6.3 Odmietnutie prístupu k unikátnemu zariadeniu

„Typickým“ príkladom netypickej formy zneužívania dominantného postavenia, je odmietanie prístupu dominantného podniku k unikátnemu zariadeniu. Unikátne zariadenie možno definovať ako zariadenie, infraštruktúru alebo jej časť, miesto alebo právo, vybudovanie alebo nadobudnutie ktorých iným podnikateľom nie je objektívne možné a bez prístupu ku ktorým alebo bez uplatnenia ktorých by došlo alebo mohlo dôjsť k obmedzeniu súťaže na príslušnom relevantnom trhu. Podnik, ktorý takéto zariadenie vlastní, je z titulu jeho výlučnosti vždy považovaný za dominanta. Jeho obvyklým (a z istého uhlu pohľadu pochopiteľným) prejavom správania je, že bráni ostatným súťažiteľom na trhu v prístupe k užívaniu tohto zariadenia. Unikátne zariadenie je totiž často výsledkom dlhoročného vývoja alebo rozsiahlych investícií. Orgány ochrany súťaže však pri svojom rozhodovaní potvrdili, že za určitých okolností môže byť takého odmietnutie prístupu kvalifikované ako zneužitie dominantného postavenia v zmysle článku 102 ZFEÚ.

Súdny dvor potom vo svojej rozhodovacej praxi formuloval tzv. doktrínu unikátnych zariadení, v ktorej špecifikoval, kedy je vlastník unikátneho zariadenia povinný poskytnúť prístup k tomuto zariadeniu. V prípade Oscar Bronner[14] Súdny dvor judikoval, že článok 102 sa môže aplikovať iba v prípade, ak sú splnené 3 nasledujúce podmienky:

1. odmietnutie prístupu k zariadeniu musí byť spôsobilé vylúčiť celú súťaž na všetkých sťažovateľových trhoch,

2. prístup musí byť nenahraditeľný resp. esenciálny pre výkon sťažovateľovho podnikania, a

3. prístup musí byť odmietnutý bez objektívne ospravedlniteľného dôvodu

Uvedené pravidlá následne aplikoval v prípade Magill.[15] V danom prípade britské a írske televízne spoločnosti RTE a ITP publikovali vlastné televízne magazíny, v ktorých zverejňovali svoj týždenný televízny program. Tieto spoločnosti odmietli poskytnúť zoznamy svojich televíznych programov pre nasledujúci týždeň nezávislému televíznemu magazínu nazvanému Magill, ktorý chcel publikovať celotýždňový program všetkých televíznych kanálov – produkt, po ktorom existoval neuspokojený zákaznícky dopyt. Súdny dvor konštatoval, že spoločnosti RTE a ITP mali monopolné postavenie na sekundárnom trhu týždenných prehľadov programov a konštatoval, že národné ustanovenia o autorských práva musia byť zúžené na zladenie sa s realizáciou voľného pohybu tovarov a efektívnou súťažou. Spôsob vykonávania týchto práv musí byť predovšetkým legitímny a nesmie jasne ukazovať, že ide o pokus o zmarenie súťaže. Súd ďalej konštatoval, že vo výnimočných prípadoch odmietnutie materiálov chránených autorským právom (t.j. v danom prípade sporné prehľady programov), môže byť zneužitím. Za výnimočné okolnosti tu súd považoval, že neexistovala žiadna náhrada za týždenný televízny program; účelom odmietnutia sprístupnenia svojich programov bolo zabrániť vzniku nového produktu, po ktorom existoval neuspokojený zákaznícky dopyt, a preto neexistovalo ospravedlnenie pre takéto odmietnutie. Súd mal tiež za preukázané, že dôsledkom odmietnutia prístupu k programom spoločností RTE a ITP bolo vylúčenie konkurencie zo sekundárneho trhu. Obe spoločnosti boli preto rozhodnutím súdu zaviazaní na poskytnutie práv spoločnosti Magill za primeranú cenu.[16]

Z uvedeného rozhodnutia možno dedukovať, že prikázanie prístupu k u nikátnemu zariadeniu nie je absolútne a existujú ospravedlniteľné dôvody. Môže ísť napríklad o nasledovné situácie:

1. ak by poskytnutie prístupu obmedzilo efektivitu užívateľov licencií vrátane konečných užívateľov v rámci veľkoobchodu; alebo

2. ak by poskytnutie prístupu obmedzilo efektivitu alebo znížilo hodnotu zariadenia; alebo

3. ak by poskytnutie prístupu spôsobilo neekonomické využívanie zariadenia alebo za nižšiu cenu, ako by vlastník inak mohol dosiahnuť, alebo ak by bolo využívané na úplne inú činnosť, ako je jeho súčasné využitie; alebo

4. ak by poskytnutie prístupu bránilo v zlepšovaní, rozmachu alebo vývoji zariadenia; alebo

5. ak by poskytnutie prístupu bránilo dosahovaniu bezpečnostných alebo technických štandardov (napríklad nadmerným preťažením, alebo spôsobením problémov s kompatibilitou s operačným systémom); alebo

6. ak vlastník zariadenia vie preukázať prirodzené a objektívne výhody vertikálnej (alebo aj horizontálnej) integrácie, ktorá by nemohla byť dosiahnutá ani prostredníctvom úzkej spolupráce s inou nezávislou spoločnosťou. V praxi je však bežnejšie, že spoločnosť v dominantnom postavení sa snaží vytlačiť svojich konkurentov z trhu súťažou v oblasti vlastností tovarov, a nie odmietnutím prístupu k zariadeniam (podnik v dominantnom postavení nemôže ospravedlniť odmietnutie prístupu tvrdením, že zariadenie je takto efektívnejšie, ako keby k nemu mali prístup aj súťažitelia); alebo

7. ak spoločnosť hľadajúca prístup k zariadeniu nie je dostatočne kredibilná alebo nedisponuje dostatočnými profesionálnymi a technickými kapacitami potrebnými na zdieľanie zariadenia; alebo

8. ak nie je dostupná rezervná kapacita (napríklad, keď je užívateľov zariadenia už priveľa); alebo

9. ak ide o prípad ochrany práva duševného vlastníctva, kde je podstatným prvkom zrejmý a neuspokojený dopyt, kde práve podnik v dominantnom postavení musí preukázať, že napriek skutočnosti, že v súčasnosti nevyrába nové druhy žiadaného tovaru, už čoskoro tak začne (aby bola obrana dominantného podniku účinná, musí sa preukázať podrobným plánom výroby a časovým plánom).[17]

Súdny dvor však uvedené dôvody posudzuje reštriktívne a dôkazné bremeno na preukázanie tvrdených skutočností znáša vyšetrovaný podnik.

6.4 Zneužívanie postupov verejných orgánov

Príkladom takéhoto konania je prípad AstraZeneca.[18] Prípad sa týka zneužívania postupov verejných orgánov zo strany spoločnosti AstraZeneca s cieľom vylúčiť generické firmy a paralelných obchodníkov z hospodárskej súťaže vo vzťahu k farmaceutickému výrobku spoločnosti AstraZeneca s názvom „Losec“. Konkrétne ide o zneužívanie patentového systému formou vedomého predkladania zavádzajúcich informácií patentovým úradom na účely predĺženia základnej patentovej ochrany výrobku Losec, ako aj o zneužívanie systému registrovania liečiv formou zrušenia registrácie originálnej verzie kapsúl Losec vo vybraných krajinách s cieľom zabrániť registrácii generických verzií Losecu a zároveň vylúčiť paralelný obchod.

Spoločnosť AstraZeneca mala dominantné postavenie na trhu inhibítorov protónovej pumpy[19] v siedmych krajinách EHP. Keďže na tento trh vstúpila ako prvá, bola schopná dosiahnuť a udržať vyššie ceny ako subjekty, ktoré vstúpili na trh neskôr.

Prvou formou zneužitia, ktorého sa dopustila AstraZeneca bolo zneužitie nariadenia č. 1768/92[20] o vytvorení dodatkového ochranného osvedčenia, na základe ktorého možno predĺžiť základnú patentovú ochranu pre farmaceutické výrobky. Toto zneužitie spočívalo v charaktere zavádzajúcich vyhlásení spoločnosti AstraZeneca adresovaných patentovým úradom vo viacerých krajinách EHP v súvislosti so žiadosťami o vydanie dodatkového ochranného osvedčenia pre látku omeprazol (aktívna látka vo výrobku Losec). Na základe týchto zavádzajúcich informácií získala spoločnosť AstraZeneca vo viacerých krajinách osobitnú ochranu, v dôsledku čoho sa oddialil príchod lacnejších generických verzií Losecu na trh, čo zároveň malo za následok zvýšené náklady pre zdravotnícke systémy a spotrebiteľov.

Po posúdení veci Komisia dospela k záveru, že používanie týchto postupov a predpisov môže byť za určitých okolností protiprávne, najmä ak orgány a inštitúcie, ktoré tieto postupy uplatňujú, majú malú alebo žiadnu možnosť konať podľa vlastného uváženia. Existencia nápravných prostriedkov podľa iných právnych predpisov nemôže sama osebe vylúčiť uplatňovanie článku 102 ZFEÚ, aj keď sa tieto prostriedky vzťahujú na aspekty konania zameraného na bránenie prístupu na trh. Komisia ďalej konštatovala, že neexistuje žiadny dôvod na obmedzenie uplatniteľnosti práva hospodárskej súťaže iba na tie situácie, v ktorých takéto konanie nie je v rozpore s inými zákonmi a v ktorých neexistujú žiadne ďalšie nápravné prostriedky.

Druhé zneužitie sa týkalo žiadosti spoločnosti AstraZeneca o zrušenie registrácie jeho obchodného povolenia pre kapsule Losec v Dánsku, Nórsku a Švédsku v situácii, keď v týchto troch krajinách boli kapsule Losec stiahnuté z trhu a boli uvedené tablety Losec MUPS. Selektívnym zrušením registrácie sa zrušilo referenčné obchodné povolenie, o ktoré sa podniky vyrábajúce generické lieky a paralelní dovozcovia preukázateľne potrebovali opierať v čase, keď chceli vstúpiť na trh alebo na ňom zostať. Komisia v tomto prípade dospela k záveru, že spoločnosť AstraZeneca sa svojím konaním snažila predĺžiť poskytnutú ochranu ďaleko za rámec lehoty stanovenej v platných pravidlách, a že sa mu de facto podarilo túto ochranu sčasti predĺžiť.

Toto druhé zneužitie je charakterizované aj zámerom protiprávne brániť v prístupe na trh v regulačnom prostredí vyznačujúcom sa malou alebo žiadnou možnosťou príslušných orgánov konať podľa vlastného uváženia.

Všeobecný súd rozhodnutie Komisie vo väčšej časti potvrdil[21] a spoločnostiam uložil pokuty vo výške 40 250 000 € a 12 250 000 €.

6.5 Záver

Z prezentovaných judikátov je zrejmé, že podniky pri svojich protisúťažných obchodných praktikách postupujú čoraz sofistikovanejšie a spôsob ich odhaľovania je čoraz zložitejší. I keď v zásade platí, že čo nie je zakázané, je dovolené, dominantné spoločnosti majú zvláštnu zodpovednosť za primerané využívanie špecifických súkromných, ako aj štátnych oprávnení v súvislosti s prístupom iných strán na trh. Zneužívanie dominantného postavenia a jeho jednotlivé podoby predstavujú dynamický inštitút, ktorý je neustále rozvíjaný a rozširovaný rozhodovacou činnosťou Komisie a Súdneho dvora. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach opakovane potvrdzuje, že dominantný podnik má zvýšenú zodpovednosť za zachovanie efektívneho súťažného prostredia, ktorá mu neumožňuje určovať a uplatňovať akúkoľvek obchodnú stratégiu na obranu svojich záujmov. Uplatňovanie zneužívajúcich praktík dominantným podnikom, ktoré nie je ospravedlnené objektívnymi skutočnosťami a má negatívny vplyv na hospodársku súťaž v Únii európske právo nielen zakazuje, ale aj tvrdo postihuje.

Autor
JUDr. Hana Kováčiková PhD.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_37.pdf

Ústavný zákon – Ústavný zákon, ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky 23/1991 | Paragrafy: § 10

Morálka je zmysel pre to, čo je správne, preto čo sa môže a nemôže, slovo morálka pochádza z latinského „mos“ (pl. „mores“)[1], t.j. zvyk, obyčaj, mravy. Morálku môžeme vnímať ako súhrn kultúrnych, historických, spoločenských pravidiel, ktoré našli odraz v spoločnosti, kde zohráva stále dôležitú rolu. Spoločnosť sa podieľa na vytváraní a následnom uznávaní a vynucovaní morálnych noriem. Morálka sa dostáva do úzkeho kontextu s kresťanskou morálkou, nie sú však totožné, pretože kresťanská morálka vyplýva priamo z kresťanskej viery, zo zákonov kresťanského sveta.

Otázka vzťahu práva a morálky nie je do dnešného dňa úplne jasná, dochádza tu k sporu medzi prívržencami teórie prirodzeného práva a právneho pozitivizmu. Teória prirodzeného práva vychádza z predpokladu, že právo nemôže existovať pokiaľ nedosiahne určité minimálne morálne kvality[2], t.j. bez morálky by neexistovalo platné právo. Ako protiklad existujú teórie pozitivistov, ktorí odmietajú legitimizáciu práva morálkou a v otázkach platnosti odkazujú iba na jeho zákonnú formu. Právny pozitivizmus trvá na oddelení práva a morálky a zastáva názor, že aj nespravodlivé vlády sú vládami na základe platných zákonov.

Samotný vznik práva a morálky je veľmi ťažko určiteľný, intenzívnejšie sa s týmito pojmami dostávame do styku pri skúmaní histórie starovekého Grécka a Ríma, kolísky našej právnej kultúry a vzdelanosti. Stredovek je príznačný prepojením troch základných normatívnych systémov /právo, morálka, náboženstvo/, renesancia priniesla potlačenia vplyvu náboženstva v oblasti štátu a práva, v 17. storočí sa dostávajú do popredia myšlienky absolutizmu a právneho pozitivizmu, ktorý uznáva morálnu neutralitu pojmu právo.

Obdobie osvietenstva, 18. storočie uznáva existenciu ľudskej dôstojnosti a oddelenie človeka od štátu. Immaneal Kant a jeho pojem kategorický imperatív predstavuje základný morálny princíp, ktorého dôsledkom je rešpektovanie slobody a dôstojnosti iných ľudí, pre prijatie platného práva nie je dôležité len jeho vytvorenie zákonodarnou autoritou ale aj jeho morálne odôvodnenie.[3] Kantovo učenie nachádza priamu súvislosť medzi právom a morálkou.

Okrem Kantovho učenia sa do popredia dostávajú ďalšie myšlienkové smery, a to liberalizmus a humanizmus, v tomto období dochádza aj k formulovaniu pojmu právny štát. Právny štát je štátom budovaným na princípe vlády práva v súvislosti s rešpektovaním základných ľudských práv a slobôd.

Po 2. svetovej vojne dochádza k presadzovaniu myšlienky neoddeliteľnosti pojmov právo a morálka. Nacistické právo a ďalšie totalitné režimy založené na princípe rasizmu a diskriminácie sa dostávajú do silného rozporu s morálkou, základné ľudské práva a slobody sa dostávajú do úzadia.

Renesanciu vzťahu práva a morálky a tým aj pozitívneho a prirodzeného práva prinieslo opätovne až 20. storočie prostredníctvom Norimberského procesu. Avšak ešte predtým otvoril novú kapitolu vzťahov práva a morálky Gándhí.

V šesťdesiatych rokoch jeho myšlienku pasívnej rezistencie, nenásilia, ale aj priamej akcie oživil Martin Luther King Jr. V známom liste z Birminghamského väzenia napísal v apríli 1963, že akékoľvek právo, ktoré degraduje ľudskú osobnosť, je nespravodlivé, a v jednote s Gándhím zdôraznil, že je nesprávne použiť nemorálne prostriedky na dosiahnutie morálnych cieľov. Moderná problematika vzťahu práva a morálky sa začína otázkou rozdielneho definovania práva prirodzenou právnou teóriou a právnym pozitivizmom.[4] Formovanie morálky, morálny hodnôt v spoločnosti by sa dalo prirovnať k vzniku a uplatneniu obyčajového práva. Právna obyčaj, zvykové právo alebo obyčajové právo je všeobecne akceptované a štátom (verejnou mocou) uznané pravidlo správania sa, ktoré sa vžilo do vedomia spoločnosti v dôsledku jeho logického, racionálneho základu, dlhodobého používania a opakovania úkonov, a ktoré je vymáhateľné štátom (verejnou mocou), ak sa porušuje. Tvorca je anonymný, právna obyčaj vzniká v spoločnosti („zdola“) v dlhodobom procese, preto hovoríme o jej societálnom vzniku (pre porovnanie: normatívny právny akt – právny predpis, napr. zákon, je tvorený štátnou mocou, „zhora“ – tzv. etatický vznik). Predstavuje pasívnu tvorbu práva, v ktorej sa štát neangažuje, ale len uznáva jej obsah za všeobecne záväzný.

Znaky:

1. racionálnosť, logický základ, t.j. presvedčenie o jej správnosti, neodporovanie zákonu ani prirodzenej morálke;

2. premlčanie, čas (praescriptio) – dlhodobé používanie, pôsobenie v spoločnosti;

3. opakovanie úkonov (fraequentia actuum), ktoré je slobodné, vážne a verejné;

4. všeobecnosť jej rešpektovania;

5. uvedomovanie si jej záväznosti, hrozba sankcie za jej neplnenie (tzv. nepriame donútenie);

6. vymedziteľnosť jej obsahu v právnom jazyku – zrozumiteľnosť a určitosť obsahu právnej obyčaje;

7. uplatňovanie opierajúce sa o autoritu verejnej moci a prostriedky mocenského donútenia.[5]

V dnešnej dobe sa do popredia dostáva právo pred morálkou, právo a morálka sú dve autonómne zložky duchovnej kultúry, ktoré sa niekedy prekrývajú a niekedy odlišujú, ale musia aspoň v nevyhnutných oblastiach spolu súvisieť. Ľudia dodržiavajú množstvo právnych noriem, pretože sa obsahovo zhodujú s pravidlami morálky, a naopak je vecou morálky dodržiavať súlad chovania s právnymi normami, čo môže byť na škodu v prípade, že právo nie je morálne a ľudia si časom následne otupujú svoju schopnosti rozoznávať medzi dobrým a zlým.

Právo je minimum morálky. Pokiaľ by sme tento výrok považovali za správny, všetky právne normy by mali byť zároveň normami morálnymi, a naopak všetky morálne normy by mali byť súčasťou noriem právnych, čo však nie je pravda, niektoré právne normy sa nedajú posudzovať ani ako morálne ani ako nemorálne a platí to aj naopak.

Právo nie je totožné s pojmom morálka, ani nie je od neho úplne oddelené, ale sa s týmto pojmom prelína a vzájomne dopĺňa.

Podľa sudkyne Ireny Pelikánovej existujú tri skupiny právnych noriem, ktoré s morálkou nejako súvisia. Prvé sú právne normy, ktoré majú morálny obsah, napr. normy trestného práva. Druhá skupina je skupina právnych noriem, ktoré odkazujú na normy morálne, napr. neplatnosť právneho úkonu. Tretia, posledná skupina upravuje právne normy, ktorých výklad je úzko spätý s morálkou.[6]

Rešpektovanie morálky pri dodržiavaní práva je dôležité pre celkové zdravé fungovanie právneho systému. Pri tvorbe práva by vždy za každých okolností mali byť dodržiavané základné pravidlá morálky.

V neposlednom rade treba udržiavať morálnu vyspelosť obyvateľstva ako adresáta právnych noriem, právo musí byť jasné a pochopiteľné a spravodlivé a aby ho občania plnili intuitívne bez hlbších znalostí na základe svojho morálneho cítenia.

Právo a morálka predstavujú súbory sociálnych noriem, ktoré majú silu pôsobiť na spoločnosť a jej kultúru. Nezanedbateľným spoločným znakom práva a morálky je ich účel, t.j. regulácia chovania ľudí v rámci systému fungovania spoločnosti, ktorých nedodržanie je sprevádzané sankciami pre celkové zabezpečenie pocitu stability a istoty a možnej predvídateľnosti. Porušovanie noriem nasledované sankciami sa dá považovať za formu psychického donútenia. Psychické donútenie má aj preventívnu funkciu, obava trestu obvykle bráni porušovaniu noriem v opačnom prípade dochádza k fyzickému donúteniu. Účelom práva je zabezpečenie integrity a istoty, rovnosti, rovnakého zaobchádzania, individuálnej slobody a spravodlivosti v zmysle vyrovnanie a garancie materiálnej istoty. Cieľom morálneho konania je utvárať dobré medziľudské vzťahy, ktoré umožnia rozvoj človeka ako uvedomelej a zodpovednej bytosti a tiež rozvoj spoločnosti, ktorá sa usiluje vytvoriť svojim členom podmienky k dobrému životu[7].

Pojem dobré mravy je súčasťou aj mnohých právnych poriadkov, o.i. aj slovenského právneho poriadku. Tento pojem pochádzajúci z obdobia rímskeho práva nie je presne vymedzený a poskytuje široký priestor pre interpretáciou, ktorá je väčšinou závislá od konkrétneho prípadu.

Právne normy sú vytvárané zákonodarcom presne určeným spôsobom, formálnym postupom. Právne normy regulujú spoločenské vzťahy dôležité z hľadiska štátu a jeho fungovania. Právne normy sú záväzné a vynútiteľné štátnou mocou.

Morálne normy vznikajú dlhodobým uplatňovaním a používaním v bežnom živote a akceptáciou širším okruhom spoločnosti, neformálnym nepísaným spôsobom /existujú výnimky – Etický kódex advokáta/. Keďže sa jedná o dlhodobý spôsob tvorby morálnych noriem, ich zmena podlieha tiež dlhodobému procesu, pri zmene právnych noriem stačí dodržať predpísaný postup. Upravujú širšiu oblasť vzťahom o.i. aj súkromnej povahy. Morálne normy nie sú vynútiteľné štátnou mocou a ich dodržiavanie záleží na výchove a presvedčení každého jednotlivca. Nedodržiavaním morálnych noriem môže však dôjsť k vyhosteniu jednotlivca z okruhu spoločnosti do ktorej patril.

Morálka je dôležitý a nenahraditeľný prvok ovplyvňujúci spoločnosť, vychádza vo svojom základe z kultúrnych a spoločenských tradícií hlboko vrytých vo vedomia obyvateľov daného priestoru, nepodlieha dočasným zmenám, nemožno ju úspešne umelo vytvárať a našťastie ani pretvárať k obrazu aktuálnej moci, nepodlieha pôsobeniu rôznych dočasných vplyvov či už v politickej oblasti, kultúrnej oblasti, hospodárskej oblasti atď.

Ak právo bez morálky môže byť použité k zneužitiu moci, morálka smeruje skôr k náprave a odstránenie neprávostí, je nevyhnutná pri tvorbe práva a taktiež pri jeho následnej aplikácii. Uplatnenie morálky pri aplikácii práva je úzko späté s osobou, ktorá dané právo aplikuje, t.j. s osobou sudcu, ktorý by mal pre výkon svojej funkcie prísne kritériá a mal by podliehať neustálej kontrole.

Vzhľadom na vyššie uvedené je viac než jasné, že sa morálka a morálke princípy líšia vzhľadom na povahu národu, historický vývoj daného územia a iné sociálne súvislosti. Morálka ako jeden s faktorov sa podieľajú na formovaní rozličných skupín právnych systémov a prispieva k regionalizmu. Existujú rôzne delenia právnych systémov, ktoré o.i. obsiahol vo svojej publikácii „Velké právni systémy. Úvod do srovnávací právni vedy“ Viktor Knapp, ktorý právne systémy delí na kontinentálne (systém písaného práva hostoricky odvodení od recepcie rímskeho práva); angloamerický systém (vytvorený na základe praxe súdnictva v UK); islamský systém (vychádzajúci z islamu). V každom systéme existujú množstvá morálnych noriem, ktoré nielenže sú odlišné ale si navzájom aj odporujú. Ako samostatný región, resp. samostatný právny systém môžeme chápať systém/región Európskej únie. S procesom integrácie a zbližovania jednotlivých štátov úzko súvisí otázka budovania európskej identity a spoločných základov práva Európskej nie. Súčasná Európa vychádza minimálne z troch pilierov. Prvým pilierom je antika a grécky spôsob uvažovania, druhý je osvietenstvo a humanizmus a tretí nemenej dôležitý je pilier kresťanstva. Kresťanstvo v hlavne v oblasti Európy má historicky danú zásadnú úlohu. Pre kresťanskú morálku nie je zdrojom ľudský rozum ale Biblia, môžeme tvrdiť, že má absolútny charakter, kresťanským morálnym zásadám sa kresťan musí podriadiť, čo bolo rozhodujúce najmä v období stredoveku a raného novoveku.

Vzhľadom na rozdiely medzi právnymi poriadkami jednotlivých štátov (najmä Veľkej Británie), EÚ potrebuje jednotiace prvky, otázkou je či práve morálka, nemenej kresťanská morálka bude tým jednotiacim prvkom alebo práve bude problémom, ktorý bude komplikovať proces harmonizácie a unifikácie. Mentalita a chápanie morálky sa líši v závislosti od kultúrnych, historických náboženských tradícií. V rámci fungovania spoločnosti vo vnútri Európskej únie existujú normy nemorálne chápané celospoločensky /konflikt práva a morálky napr. v období totality/, alebo individuálne /výhrada svedomia, otázka registrovaných partnerstiev/. Niekedy konať podľa vlastného svedomia znamená vedome či nevedome porušiť zákon. Región Európskej únie spája a zároveň sčasti aj rozdeľuje chápanie morálky a morálno-právnych noriem, čo ovplyvňuje jej ďalšie smerovanie.

Uplatnenie morálky a kreovanie práva sa dostáva do konfliktu pri viacerých otázkach, na ktoré aj v tejto dobe reaguje spoločnosť veľmi citlivo aj v oblasti súkromnoprávnej aj v oblasti verejnoprávnej. V procese snahy o unifikáciu a harmonizáciu medzinárodného práva súkromného spoločnosť v rámci EÚ upevňuje a zjednocuje základné morálne hodnoty, ktoré by mali byť vodítkom pre štáty EÚ pri tvorbe a uplatňovaní práva.

Morálka sa dostáva do konfliktu s právom vo viacerých oblastiach, kde je takmer nemožné nastaviť jednotný smer, deje sa tak v týchto otázkach/problémoch:

1. Otázka slobody svedomia a náboženského vierovyznania, ktoré sú neodlučiteľnou súčasťou základných ľudských práv, ktoré tvoria principiálne východiská liberálnej demokracie. Od týchto slobôd je odvodené aj uplatňovanie výhrady svedomia. Na rozdiel od základného práva slobody myslenia a svedomia je výhrada svedomia spojená s konkrétnym konaním, ktoré býva podľa princípov právneho štátu regulované; sloboda jedného človeka končí tam, kde začínajú sloboda a práva iného. Uplatňovanie výhrady svedomia preto nie je právo absolútne, ale musí byť upravené tak, aby neohrozovalo základné individuálne ľudské práva a slobody iných osôb. Právo odmietnuť vykonať určitú profesionálnu povinnosť preto býva v demokratickej spoločnosti obmedzené zákonom, ak je to nevyhnutné na ochranu základných práv a slobôd ostatných ľudí.[8]

Výhrada svedomia je súčasťou slobody myslenia, svedomia a náboženského vyznania. Rozdiel medzi výhradou svedomia a právom na výhradu svedomia tkvie v tom, že právo na výhradu svedomia znamená právnu možnosť odmietnuť povinnosť na základe vlastného rozhodnutia postaveného na rozpore medzi uvedenou povinnosťou a vlastným svedomím, musí obsahovať vnútorný rozmer.

2. Pri výkone vojenskej služby, ktorý je v rámci slovenskej hmotnoprávnej úpravy dobrovoľný.

3. Pri otázke interupcie. Interupcia je chápaná na jednej strane prejavom slobody matky, nie vždy k počatiu vedú prijemné okolnosti a nie vždy sa dieťaťa má šancu narodiť zdravé. Ako už bolo uvedené právo na výhradu svedomia je podľa expertov odvodené z práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania, ktoré je uznané v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach. Toto právo zahŕňa aj právo nebyť nútený vykonávať určité povinnosti, ak by boli v rozpore s náboženským presvedčením. V rámci existujúceho systému práva je úplne neprijateľné a v rozpore s týmito ustanoveniami vyžadovať, či už od katolíckych zdravotníckych pracovníkov alebo od ktorejkoľvek inej osoby, ktorej náboženské presvedčenie odporuje interupciám, aby sa aktívne zúčastňovali na ich vykonávaní. Druhá skupina ľudí chápe začiatok života počatím a nie narodením a nepriznáva matke právo o živote plodu rozhodovať, a to za žiadnych okolností. Na druhej strane ženy v štátoch, kde je interupcia legálna, musia mať zaručené právo na efektívny prístup k tejto službe.

4. Problémom je aj sterilizácie viazaná na súhlas pacienta, ktorá však nie je regulovaná zákonom, lekár nemôže byť donútený k výkonu sterilizácie ak to odporuje jeho svedomiu.[9]Každá minca má dve strany a výhrada svedomia nemôže byť na úkor práva pacienta na poskytnutie lekárskej starostlivosti.

5. Pri otázke eutanázie, t.j. umelé skrátenie ťažkého smrteľného zápasu; pomoc pri umieraní, umenie lekára uľahčiť umierajúcemu smrť alebo privodiť smrť umierajúcemu, ktorý prežíva utrpenie.

6. Pri klonovaní, získavaní kmeňových buniek z embryí. Najlepšie kmeňové bunky sa získavajú z embryí, ktoré sa však po odobratí tkaniva stáva nepoužiteľné, zaniká a nevyvíja sa, čo je základným etickým problémom. Slovenská legislatíva takúto možnosť nepriamo dovoľuje prostredníctvom povolenia asistovanej reprodukcie.

7. Samostatne pri otázke asistovanej reprodukcie. Asistovaná reprodukcia rieši problémy neplodnosti a zároveň je plná etických a právnych problémov (problém – nastavenie vzťahov medzi biologickým, sociálny a právny rodičovstvom a právom na súkromný a rodinný život a právom poznať svoj pôvod).

8. Oblasť záväzkových vzťahov je tiež oblasťou kedy sa do konfliktu môže dostať právo a morálka. Inštitút premlčania kde sa výkon práva dostáva do rozporu s dobrými mravmi, týka sa to najmä situácii, kde by nemorálne ľudské správanie bolo podporené existenciou inštitútu premlčania, ktorý toto chovanie zahládza, súd nemôže konať a tak nedôjde k uplatneniu spravodlivosti. Ak teda je právny predpis v špecifickej jedinečnej skutkovej situácii spôsobilý založiť výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, mali by súdy použiť inštitút dobrých mravov ako interpretačné pravidlo.

9. Vyčíslenie neprimeraných úrokov sa považuje taktiež za nemorálne. Viacero nebankových spoločností v súčasnosti prehráva svoje súdne spory, keďže úroky mnohokrát boli totožné s poskytnutou výškou istiny a došlo tak k zneužívaniu nepriaznivej situácie bežného občana, resp. spotrebiteľa.

10. Problémy spočívajúce v nepresnej či nedostatočnej právnej kodifikácii, môžu taktiež byť zodpovedné za konflikt práva a morálky, napr. pri nedostatočnej úprave a následnej kontroly dodržiavania ochrany práv duševného vlastníctva, či pri problematike týrania zvierat.

Zaujímavou témou pre medzinárodné právo súkromné a právo Európskej únie je téma registrovaných partnerstiev. Partnerstvo môže mať rôzne podoby – manželstvo, registrované partnerstvo a faktický zväzok.

Manželstvo ako také je uznávaným právnym inštitútom vo všetkých členských štátoch EÚ, na registrované partnerstvá a faktické zväzky sa vzťahujú rôzne pravidlá. Registrované partnerstvo je zväzok dvoch osôb žijúcich v partnerskom zväzku, zaregistrované na príslušnom verejnom orgáne štátu pobytu. Rozdiely medzi právnymi systémami v rámci štátov EÚ sú veľké.

Z krajín EÚ nie je homosexualita trestaná, ale sa v nej neumožňuje registrované partnerstvo a niet ani antidiskriminačnej legislatívy:

Cyprus, Estónsko, Grécko, Írsko, Lotyšsko, Malta, Poľsko a Rakúsko, z kandidátskych krajín Turecko

Krajiny EÚ, v ktorých nejestvuje možnosť uzavrieť registrované partnerstvo, ale zákony zakazujú diskrimináciu homosexuálov v prístupe k službám či prijímaní do zamestnania: Litva, Slovenská republika, Taliansko, Bulharsko a Rumunsko, z krajín blízkych EÚ – Švajčiarsko

Krajiny EÚ, v ktorých homosexuáli majú možnosť uzavrieť registrované partnerstvá:

Česká republika, Fínsko, Francúzsko, Luxembursko, Maďarsko, Nemecko, Portugalsko, Slovinsko a Švédsko, Chorvátsko, z krajín Európskeho hospodárskeho priestoru – Nórsko Krajiny EÚ, ktoré pripúšťajú možnosť uzatvárať homosexuálom nielen manželstvá, ale i adopciu detí: Holandsko, Španielsko, Belgicko

Krajiny EÚ, v ktorých je uzákonená možnosť adopcie pre homosexuálne páry: Dánsko, Švédsko, Veľká Británia.[10]

Zákon o registrovanom partnerstve prijalo ako prvé na svete Dánsko v roku 1989. Potom nasledovali ďalšie členské štáty EÚ. Niektoré umožnili homosexuálnym párom uzatvárať manželstvo, čím získali viac práv ako v registrovanom partnerstve. Predovšetkým v arabských krajinách, ale napríklad aj v štyroch štátoch USA sa homosexualita stále trestá pokutou, väzením, dokonca smrťou. Slovenská spoločnosť zaostáva za ČR, kde páry môžu uzatvárať homosexuálne manželstvá (návrh preložený v 2002, neuspel). Slovenskí homosexuáli majú však šancu zaregistrovať svoj zväzok iných v krajinách (v Holandsku je však podmienkou, aby aspoň jeden z partnerov bol Holanďan, najliberálnejší zákon medzi členskými krajinami EÚ má Španielsko, aj v ČR je podmienka, aby aspoň jeden z partnerov bol občanom Českej republiky). V krajinách možnej registrácie majú partneri rovnaké pobytové práva ako manželia. Ak chce registrovaný partner žiť v členskom štáte EÚ, ktorý vôbec neuznáva registrované partnerstvá, bude jej partnerstvo považované za riadne potvrdený dlhodobý vzťah bez právneho významu. Majetkové práva a vyživovacia povinnosť registrovaných partnerov nie sú v rámci EÚ upravené rovnakým spôsobom – práva vyplývajúce z registrovaného partnerstva v jednom členskom štáte sa môžu značne líšiť od práv priznaných v inom štáte. [11] Najmä rôzne morálne hodnoty členských štátov bránia ku unifikovaniu podmienok registrovaného partnerstva v rámci MPS a práva EÚ.

V rámci EÚ existujú snahy o vytvorenie jasného právneho rámca upravujúceho určenie príslušného súdu a rozhodného práva vo veciach majetkových aspektov uvedených partnerstiev a uľahčiť pohyb rozhodnutí a verejných listín medzi členskými štátmi. Európska komisia predložila na rokovanie dňa 16.03.2011 o Návrhu Nariadenia Rady o súdnej príslušnosti, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí vo veciach majetkových dôsledkov registrovaných partnerstiev (ďalej len „Návrh“). Návrh prešiel Európskym hospodárskym a sociálnym výborom, Radou a momentálne sa nachádza na rokovaní Európskeho parlamentu (dňa 09.09.2013 sa Európsky parlament zaoberal majetkovými dôsledkami registrovaných partnerstiev – bola predložená Správa o návrhu nariadenia Rady o súdnej príslušnosti, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí vo veciach majetkových dôsledkov registrovaných partnerstiev).

Právnym základom tohto návrhu je článok 81 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorým sa udeľuje Rade právomoc prijať po porade s Európskym parlamentom opatrenia týkajúce sa rodinného práva, ktoré majú cezhraničný dosah. Cieľom tohto Návrhu je vytvoriť úplný súbor pravidiel medzinárodného práva súkromného uplatniteľných na majetkové aspekty registrovaných partnerstiev cez hraničného charakteru.

Základnou zásadou Návrhu, podľa ktorej sa bude hľadieť na majetkové dôsledky registrovaného partnerstva, je zásada uplatnenia práva toho štátu, v ktorom bolo partnerstvo zaregistrované. Je veľmi dôležité chápať rozdiely medzi faktickým zväzkom a registrovaným partnerstvom, pretože Návrh ponúka ochranu je jednému z nich. Pojem „registrované partnerstvo“ je zahrnutý len pre potreby tohto Návrhu. Osobitný obsah tohto pojmu je vymedzený vo vnútroštátnych právnych predpisoch členských štátov. Pozmeňujúce návrhy k Nariadeniu zotierajú rozdiely medzi prístupom k registrovaným partnerstvám a manželstvám v zmysle Návrhu Nariadenia Rady o súdnej príslušnosti, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí vo veciach majetkových režimov manželov, aj keď zatiaľ k ich zjednoteniu do jedného návrhu nedošlo. Účelom oboch je zabezpečenie väčšej právnej istotu pre partnerov/manželov a regulácia súdnej príslušnosti a rozhodného práva vzťahujúceho sa na každodennú správu majetku registrovaných partnerov a manželov, otázky týkajúce sa rozdelenia majetku v cezhraničných situáciách po ukončení vzťahu páru z dôvodu rozluky alebo úmrtia. V pôvodnom návrhu bol vylúčený inštitút voľby práva, ktorý však pravdepodobne bude doplnený, keďže voľba práva poskytuje dotknutým stranám väčšiu slobodu a keďže sa plánuje regulácia v širšom rozsahu, ktorá má pokryť všetky majetkové aspekty registrovaných partnerstiev. Z toho dôvodu sa zmenami a doplneniami súčasného návrhu zabezpečuje, aby boli možnosti voľby k dispozícii manželom alebo registrovaným partnerom rovnaké, ale vždy pod podmienkou, že zákony sú zákonmi štátu, ktorý uznáva inštitút registrovaných partnerstiev, ak ide o registrovaných partnerov.

Téma registrovaného partnerstva je beh na dlhé trate, spoločnosť pomaly mení svoj negatívny postoj. Konflikt budúceho práva s morálkou v spoločnosti sa pomaly zmierňuje, stále tu však existujú morálne výhrady vyplývajúce okrem iného aj rôzneho chápania manželstva, či už z dominantného kresťanského pohľadu alebo z pohľadu islamu. Kresťanstvo chápe manželstvo skrz Bibliu. Nový zákon hovorí, že Ježiš Kristus považuje manželstvo za ustanovené Hospodinom, za trvalé spojenie jedného muža a jednej ženy. Žena má v manželstve rovnoprávne postavenie zaistené príbehom o stvorení (Mk 10,6-9; Mt 19,4n.). Manželstvo má podľa Nového zákona svoje miesto v dejinách spásy a vzťah muža a ženy je podľa neho predobrazom vzťahu Krista a cirkvi (Ef 5,32). Na manželstvo sa teda pozerá ako na znamenie milostiplnej Božej vôle (teda ako na sviatosť), lebo Boh stvoril človeka, ako muža a ženu a muž opustí svojho otca i matku a privinie sa k svojej manželke a stanú sa jedným telom. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo.

Islam chápe manželstvo ako civilný kontrakt, v ktorom sa prejavujú stopy pôvodného vnímania manželstva cez kúpu nevesty, kde ženích uzatvára zmluvu so zákonným zástupcom nevesty a zaväzuje sa jej zaplatiť svadobný dar neveste.[12] Na základe Koránu je nevyhnutný súhlas nevesty[13], aj keď sama manželstvo nemôže uzavrieť z dôvodu svojej ochrany ( rozhoduje adekvátnosť partnera, sociálne postavenie, viera a pod.).

Dnešné chápanie manželstva ešte sčasti ovplyvňuje aj socializmus, kde výber manželského partnera podliehal rôznym kritériám a hlavne zvoleniu rodiny. Socialistická spoločnosť sa usilovala o to, aby sa morálka socialistickej spoločnosti stala základom pre všetky vzťahy v rodine, manželstve a pri výchove detí. Ochranu manželstva, materstva, rodiny, záujmov všetkých detí, ako aj zvýšenú starostlivosť o rodiny s viacerými deťmi uskutočňovala celá spoločnosť. Striedanie partnerov a voľné spolužitie bolo v silnom rozpore s morálkou socialistickej spoločnosti. Svadba bola väčšinou civilným obradom na MNV, cirkevný sobáš mal väčšinou politické následky. Úlohou ženy bolo dobre sa vydať, založiť si rodinu a starať sa o ňu a úlohou muža bolo finančne rodinu zabezpečiť. Život mladomanželov a založenie rodiny bolo podporované štátom či už formou výhodných pôžičiek, pridelením práce, resp. bývania. Umelé prerušenie tehotenstva nepripadalo do úvahy. Manželstvo bolo brané ako zväzok muža a ženy, homosexuálne partnerstvá neboli na verejnosti prezentované. Socializmus deformoval chápanie princípov rodinných vzťahov – definoval ich ako socialistické rodinné vzťahy, čím povýšil záujmy štátu nad záujmy spoločnosti. Napriek tomu fungoval podobný inštitút registrovanému partnerstvu, určený ale bol len pre heterosexuálne dvojice, čo v svetle dneška môžeme považovať za diskriminujúce. Druh a družka si v tom čase, po zaplatení kolku, mohli nechať uviesť meno svojho partnera do občianskeho preukazu.

Tradičný pohľad na rodinu vychádza z predstavy manželského páru muža a ženy v príbuzenskom vzťahu s deťmi, ktorí spolu žijú, vychovávajú deti a starajú sa o deti a chod domácnosti. Tento tradičný pohľad sa mení vzhľadom na existenciu adopcii, nemanželských detí a homosexuálnych rodičov.

Medzi najčastejšie výhrady voči zakladaniu homosexuálnych rodín a u znávaní registrovaných partnerstiev patrí najmä:

– gejovia a lesbické ženy, bisexuáli a bisexuálky nie sú psychicky zdraví/é, a preto by sa nemali starať o deti,

– lesbické ženy, gejovia, bisexuálky a bisexuáli nie sú dosť vhodnými rodičmi – chýbajú im rodičovské schopnosti, cit pre rodičovstvo, resp. sú menej „rodičovskí“ ako heterosexuálni rodičia,

– z detí gejov alebo lesieb s väčšou pravdepodobnosťou vyrastú homosexuáli,

– u detí z lesbických a gejských rodín sa častejšie objavujú problémy s identifikáciou sa s vlastným biologickým pohlavím, prípadne rodovou rolou,

– obava, že v gejskolesbických rodinách hrozí zneužívanie detí ich rodičmi,

– vývin detí bude v gejskej alebo lesbickej rodine problémový – deti môžu mať emocionálne problémy ako úzkosť a depresie, ďalej znížené sebavedomie, prípadne je ohrozená ich inteligencia alebo budú mať problémy v správaní, v prispôsobovaní sa okoliu atď.,

– deti budú mať určite problémy s akceptáciou zo strany rovesníkov – budú izolované,

– deti budú izolované od ostatných členov širšej rodiny (starí rodiča, strýcovia, tety a pod.), ako aj od spoločnosti ako takej, práve kvôli homosexualite ich rodičov,

– deti reagujú na homosexualitu rodičov negatívne a rodičia by ich tomu tejto vnútornej traume nemali vystavovať (týka sa najmä rodičov pôvodne z heterosexuálnych manželstiev).

Tieto výhrady voči lesbickým a gejským rodinám majú jeden spoločný základ, sú vnímané ako ‚iné‘, než heterosexuálne rodiny, menejcenné. Inakosť spočíva v tomto prípade v absencii heterosexuálneho modelu (muž a žena), pričom heterosexuálny model je podsúvaný ako a priori lepší.[14]

Výskumy homosexuálnych vzťahov a rodín, tieto obavy nepotvrdili, ale odpor ku takýmto druhom vzťahov je v našej spoločnosti tak hlboko zakorenený, že je dodnes v konflikte so základnými morálnym hodnotám väčšinovej časti spoločnosti. Odrazom takéhoto vnímania je aj slovenská legislatíva, kde inštitút manželstva požíva výhody pri vzájomnom zastupovaní bez plnomocenstva, pri úprave majetkových vzťahoch, vyživovacej povinnosti, osvojení dieťaťa, dedení, pracovnoprávnych vzťahoch, v oblasti sociálneho zabezpečenia (nárok na vdovské a vdovecké, ošetrovné alebo jednorazové odškodnenie v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania), v trestnom konaní, znižovaní základu dane a pod.

Rovnako ako spoločnosť má svoje dejiny, súčasnosť i budúcnosť, aj jej hodnotové a normatívne systémy prechádzajú vývojom a neustálymi zmenami. Ľudská spoločnosť je charakteristická tým, že si vytvára pravidlá správania, ktorými chráni svoje hodnoty a tým si určuje aj svoju budúcnosť. Hodnoty sú veľmi úzko späté s potrebami spoločnosti.

Každé obdobie prináša so sebou množstvo zmien, nových pohľadov na problémy a riešenia, mnoho nových komplikácií a nebezpečenstvo. Ak by neexistovali zásadné rozdiely v spoločnostiach, nemuseli by sme si klásť otázku, či sa súčasná spoločnosť ocitla v celkovej kríze. Spoločnosť ako celok, rovnako ako každý jedinec, sa musí nejakým spôsobom vyrovnať s novými situáciami.

Svet sa nachádza opätovne v morálnej kríze, kde jediným východiskom je prehodnotenie tradičných hodnôt, nastavenie nového systému a užšie prepojenie práva a morálky. Zvyšujúce sa nároky na jedinca, či už v pracovnej či v súkromnej oblasti vytvárajú priam neznesiteľný tlak na jednotlivca, ktorý je nútený, aj v rozpore so svojím svedomím porušovať právo, aby sa mohol lepšie začleniť do spoločnosti. Dokedy sa dá dakto žiť a či je toto správna cesta je však otázne.P

Autor
Mária Sumková

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_37.pdf

V pozvánke na publikovanie v tomto zborníku stojí, že jeho cieľom je v odbornej diskusii zamerať pozornosť na aktuálne výzvy stojace pred medzinárodným právom verejným, medzinárodným právom súkromným a procesným a tiež európskym právom, „osobitne s ohľadom na prejavy regionalizmu“. Cítil som preto potrebu si ujasniť, čo regionalizmus vlastne je. Podľa Wikipédie je regionalizmus definovateľný ako hospodárske, politické a kultúrne hnutie snažiace sa o väčšiu samostatnosť jednotlivých regiónov (krajov) a oblastí proti centrálnej moci. To, čo je regionálne, je teda chápané ako protiklad niečoho centrálneho, globálneho, univerzálneho. Podľa môjho názoru je regionálne ale zároveň aj protikladom miestneho, lokálneho. Ide teda o niečo uprostred, medzi lokálnym a globálnym.

Pri takomto chápaní je celé právo Európskej únie (EÚ) právom regionálnym, keďže Európa je z globálneho hľadiska iba jeden z viacerých regiónov na tejto planéte. Toto platí samozrejme aj pre medzinárodné právo súkromné a procesné EÚ. Oficiálna terminológia je v tomto smere niekedy nepresná. Tak napr. čl. 2 nariadenia Rím I[1] má v anglickom texte titulok „Universal application“ a v češtine „Univerzální použitelnost“, pričom v skutočnosti ide o predpis adresovaný len súdom členských zemí, podľa ktorého sa právny poriadok určený podľa nariadenia uplatní bez ohľadu na to, či je alebo nie je právnym poriadkom členského štátu. Slovenská verzia titulku, „Všeobecné uplatnenie“, je podľa môjho názoru lepšia, i keď tiež môže viest k nedorozumeniu. Predpisy nariadení EÚ o uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí platia oproti tomu výslovne len vo vzťahu k ostatným členským zemiam.[2] Predpisy EÚ o právomoci súdov členských štátov predpokladajú zväčša určitý vzťah k EÚ, ako je napr. požiadavka v čl. 2-4 nariadenia Brusel I[3] na bydlisko žalovaného na území Únie; ak táto požiadavka nie je splnená, právomoc každého členského štátu sa v zásade spravuje jeho vlastnými predpismi. Výnimku tu tvoria nariadenia EÚ o veciach vyživovacej povinnosti[4] a o dedičských veciach,[5] obsahujúce kompletnú úpravu právomoci vrátane núdzovej kompetencie (forum necessitatis), nenechávajúc tak žiadny priestor pre predpisy jednotlivých členských štátov.

Nielen normy, ale aj ambície a ciele medzinárodného práva súkromného a procesného EÚ sú v podstate tiež regionálne. Právnym základom väčšiny európskych nariadení a smerníc v tomto obore je dnes čl. 81 Zmluvy o fungovaní EÚ, podľa ktorého EÚ prijme opatrenia, zamerané na zabezpečenie mimo iného vzájomného uznávania a výkonu súdnych a mimosúdnych rozhodnutí medzi členskými štátmi, ako aj zlučiteľnosti kolíznych noriem a noriem určujúcich právomoc uplatniteľných v členských štátoch, „najmä ak je to nevyhnutné pre riadne fungovanie vnútorného trhu“. Táto formulácia je síce miernejšia než jej predchodca v čl. 65 Zmluvy o Európskom spoločenstve, kde sa takého opatrenia povoľovali, len ak boli „nevyhnutné“ pre riadne fungovanie vnútorného trhu, ale je zrejmé, že hlavným účelom medzinárodného práva súkromného a procesného EÚ je práve dobre fungujúci vnútorný trh charakterizovaný voľným pohybom tovaru, osôb, služieb a kapitálu vo vnútri EÚ, čiže vnútorný trh výsostne regionálny. Isteže by vnútornému trhu neprospelo, ak by napr. tá istá zmluva platila v jednej, ale nie druhej členskej zemi, čo by sa ľahko mohlo stať, ak by rôzne členské štáty používali rôzne kolízne normy alebo vzájomne si neuznávali súdne rozhodnutia. Alternatívnym riešením by síce teoreticky mohla byť unifikácia či aspoň harmonizácia materiálneho práva členských zemí, ale na túto alternatívu zatiaľ EÚ nemá legislatívnu právomoc. Hore uvedený čl. 81 Zmluvy o fungovaní EÚ hovorí totiž o spolupráci len v takých občianskych veciach, ktoré majú „cezhraničné dôsledky“. Unifikácia či ďalekosiahla harmonizácia práva členských zemí by podľa mňa ani nebola žiaduca, veď právo je z veľkej časti jedným z výrazov národnej kultúry, tak ako hudba či jedlo; tak isto, ako by nebolo žiaduce vytvoriť jednotný európsky jedálny lístok či jednotný európsky folklór, je treba rešpektovať rôznosť práva. Eventuálne negatívne dopady takýchto rozdielov na fungovanie vnútorného trhu je možné z veľkej časti kompenzovať práve unifikáciou medzinárodného práva súkromného a procesného, ktorá povedie k tomu, že všetky členské štáty v konkrétnom prípade použijú to isté národné právo, čo by normálne malo viesť k tomu istému výsledku. Unifikáciou noriem o súdnej právomoci a vzájomným uznávaním súdnych rozhodnutí sa tiež predíde tomu, aby rôzne členské štáty došli k rôznym výsledkom, čo by sa inak niekedy mohlo stať i pri aplikácii toho istého práva. K úplnému zjednoteniu medzinárodného práva súkromného a procesného členských zemí, t.j. k vytvoreniu kompletného regionálneho európskeho medzinárodného práva súkromného a procesného však zatiaľ nedošlo. Niektorí snívajú o európskom zákonníku medzinárodného práva súkromného a procesného, to ale tiež nie je realistické. Niektoré dôležité oblasti súkromného práva zatiaľ nie sú regulované európskymi kolíznymi normami, ako v rodinnom práve (napríklad platnosť manželstva, manželský majetkový režim, otcovstvo, osvojenie, právna spôsobilosť dospelých), tak aj v majetkových a záväzkových vzťahoch (napríklad vecné práva a mimozmluvné záväzky vyplývajúce z porušenia práva na súkromie a práva na ochranu osobnosti vrátane poškodenia dobrého mena). Nesmie sa ale zabudnúť na to, že aj otázky mimo dopadu nariadení a smerníc EÚ sú ovplyvnené primárnymi normami práva EÚ, ako sú napríklad ustanovenia Zmluvy o fungovaní EÚ o zákaze diskriminácie na základe štátnej príslušnosti (čl. 18) a o slobodnom pohybe osôb (čl. 21).

Ani v tých oblastiach, kde už k unifikácii medzinárodného práva súkromného a procesného na regionálnej európskej úrovni došlo, neplatia tieto normy jednotne v celej Únii. V tejto súvislosti sa možno dá hovoriť o istých subregiónoch v rámci Únie.

V súlade s čl. 1 a 2 Protokolu o postavení Dánska pripojeného k Zmluve o EÚ a Zmluve o fungovaní EÚ sa Dánsko nezúčastňuje na prijatí nariadení v oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach a nie je ani nimi viazané.[6] Veľká Británia a Írsko majú podobnú výnimku, ale na rozdiel od Dánska majú možnosť akceptovať jednotlivé nariadenia (právo „opt in”, ktoré v naprostej väčšine prípadov – i keď nie vždy – aj využili).

Pomerne novým zjavom v európskom medzinárodnom práve súkromnom a procesnom je tiež tzv. „posilnená spolupráca“ podľa čl. 326-334 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorá umožňuje skupine členských štátov prehĺbiť svoju spoluprácu, nečakajúc na ostatné členské štáty. Táto možnosť bola využitá v súvislosti s nariadením, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku (tzv. Rím III),[7] keď sa kvôli odporu, mimo iného Švédska, ukázalo nemožným prijať nariadenie záväzné pre všetky členské štáty. Takáto posilnená spolupráca môže samozrejme viest k „two-speed Europe“ a rozdelí EÚ na menšie podskupiny. Či sa v tejto situácii, keď ide o skupinu členských zemí, ktorá nie je stmelená geograficky, dá hovoriť o „regionalizácii“ či „subregionalizácii“, je otázka len terminologického významu.

O subregióne v rámci EÚ je ale iste možno hovoriť v súvislosti v nordickou legislatívnou spoluprácou. Päť nordických zemí (Dánsko, Fínsko, Island, Nórsko a Švédsko) spolupracuje tradične v legislatívnej oblasti, vrátane ohľadom otázok medzinárodného práva súkromného a procesného. Existujú preto unifikované alebo aspoň ďalekosiahlo harmonizované predpisy týchto zemí o mnohých otázkach medzinárodného práva rodinného, dedičského i konkurzného.[8] Pritom vzťah jednotlivých nordických zemí k EÚ sa líši. Dánsko, Fínsko a Švédsko sú členmi EÚ, aj keď Dánsko, ako už bolo spomenuté, sa európskej spolupráce v tejto oblasti nezúčastňuje. Island a Nórsko nie sú členské zeme, ale viaže ich s EÚ tzv. Luganska zmluva, ktorá je vlastne kópiou nariadenia Brusel I.

Tolerancia EÚ k nordickej spolupráci v oblasti medzinárodného práva súkromného a procesného nie je jednotná. Pokiaľ sa napríklad týka nariadenia Brusel I, je nordická spolupráca zachránená prostredníctvom už spomenutej bilaterálnej dohody EÚ s Dánskom a Lugánskej zmluvy EÚ s Islandom a Nórskom. V ostatných ohľadoch je prežitie nordických predpisov problematické iba vo vzťahu medzi Fínskom a Švédskom, kde tolerancia EÚ kolíše od nepovolenia žiadnej výnimky (napríklad nariadenie EÚ o konkurznom konaní[9] platí naplno medzi Švédskom a Fínskom a vylučuje medzi nimi použitie nordickej zmluvy z roku 1933 o konkurznom konaní) k všeobecnej tolerancii k iným dohodám (napríklad čl. 20(2) v nariadení o doručovaní písomností[10] a podobný čl. 21(2) v nariadení o vykonávaní dôkazov,[11] podľa ktorých tieto nariadenia nebránia členským štátom naďalej uplatňovať alebo dokonca uzatvárať dohody na ďalšie urýchlenie alebo zjednodušenie konania). Niektoré nariadenia dokonca obsahujú špecifické, niekedy aj dosť komplikované výnimky, menovite pre Fínsko a Švédsko, umožňujúce im v určitom rozsahu aj naďalej sa zúčastniť regionálnej nordickej spolupráce (napríklad čl. 69(3) nariadenia o veciach vyživovacej povinnosti,[12] čl. 75(3) nariadenia o dedičských veciach[13] a čl. 59(2) nariadenia Brusel II[14]). Tieto „nordické“ výnimky však neplatia pre použitie kolíznych noriem, ale obmedzujú sa na otázky medzinárodného práva procesného, čo súvisí s tým, že kolízne normy EÚ, ako už bolo zmienené, sú určené k tomu, aby boli použité vo vzťahu k právnym poriadkom celého sveta. Je tiež diskutabilné, či nordická legislatívna spolupráca, vychádzajúca z geografickej, jazykovej a hlavne hodnotovej blízkosti a zvláštností nordických zemí, má vecné odôvodnenie v novej integrovanej Európe.

Napriek svojmu regionalizmu má medzinárodné právo súkromné a procesné EÚ v niektorých dielčích úpravách univerzalistické ambície, predovšetkým prostredníctvom členstva EÚ od r. 2007 v Haagskej konferencii pre medzinárodné právo súkromné. Niektoré Haagske dohody sa stali rôznymi spôsobmi súčasťou práva EÚ. Tak napríklad Haagsky protokol z r. 2007 o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť bol ratifikovaný EÚ a stal sa súčasťou jej práva (viď čl. 15 nariadenia 9/2009). Iná možnosť je inkorporácia odkazom bez ratifikácie EÚ: napríklad nariadenie Brusel II odkazuje v čl. 11 na Haagsky dohovor z r. 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ktorý síce nebol ratifikovaný EÚ, ale aj tak platí pre všetky členské štáty na základe ich individuálnych ratifikácií. U starších haagskych dohovorov, ktoré pripúšťajú len ratifikáciu štátmi a nie medzinárodnými organizáciami ako je EÚ, má Únia dokonca možnosť nútiť členské štáty, aby dohovor individuálne ratifikovali „v záujme EÚ“, ako sa stalo v súvislosti s Haagskou dohodou z r. 1996 o rodičovskej zodpovednosti a opatreniach na ochranu detí.

Skutočné regionálne európske medzinárodné právo súkromné a procesné by ale vyžadovalo aj unifikáciu či aspoň ďalekosiahlu harmonizáciu všeobecnej časti tohto oboru. Majú sa napríklad európske kolízne normy a cudzie právo, na ktoré odkazujú, použiť ex officio (tak ako sa kolízne normy používajú v Nemecku) alebo len ak sa ich dovoláva aspoň jedna zo strán sporu (čo je prístup ku kolíznej problematike v Anglicku)? Ďalšou otázkou je, či existuje regionálny (európsky) verejný poriadok (ordre public). Výhrady verejného poriadku v nariadeniach medzinárodného práva súkromného a procesného EÚ odkazujú totiž dnes zásadne na verejný poriadok členského štátu súdu,[15] i keď s určitými obmedzeniami (tak napríklad čl. 24 nariadenia Brusel II zakazuje, v súvislosti s uznávaním rozsudkov vydaných v inom členskom štáte, preskúmavať z hľadiska verejného poriadku právomoc súdu, ktorý rozsudok vydal). Súdny dvor EÚ vyžaduje pre použitie výhrady verejného poriadku, aby šlo o výnimočné prípady, kde porušenie verejného poriadku členského štátu súdu prekročilo určitý „prah“ závažnosti.[16] Na druhej strane je možno spomenúť odstavec 32 v preambule nariadenia Rím II, podľa ktorého priznanie nekompenzačnej exemplárnej alebo represívnej náhrady škody podľa cudzieho práva (napr. tzv. punitive damages podľa práva mnohých častí USA) možno „v závislosti od okolností prípadu a právneho poriadku členského štátu súdu konajúceho vo veci“ považovať za nezlučiteľné s verejným poriadkom štátu súdu. Právny význam tejto formulácie je zrejme ten, že európsky zákonodarca považuje takúto náhradu škody za natoľko zavrhnutiahodnú, že Súdny dvor EÚ v týchto prípadoch je povinný použitie výhrady verejného poriadku akceptovať, ale stále sa bude jednať o verejný poriadok zeme súdu, a nie o nejaký jednotný regionálny európsky verejný poriadok ako taký.[17] Je ale možné tvrdiť, že spoločný európsky verejný poriadok fakticky existuje vo forme Európskeho dohovoru z roku 1950 o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj Charty základných práv EÚ z roku 2012, ktorými sú všetky členské štáty viazané. Toto vedie tiež k otázke, či použitie výhrady verejného poriadku by sa de lege ferenda nemalo vylúčiť, pokiaľ ide o vzťahy medzi členskými štátmi EÚ. Podľa môjho názoru opatrnosť vyžaduje si výhradu ponechať i v týchto vzťahoch. Toto je potvrdené praktickou skúsenosťou, že potreba výhrady verejného poriadku sa môže aktualizovať aj medzi tak blízkymi štátmi, ako sú nordické krajiny.[18]

Na záver svojho príspevku by som si dovolil krátku všeobecnú poznámku týkajúcu sa zákonodarstva EÚ v oblasti medzinárodného práva súkromného a procesného. Toto zákonodarstvo je pomerne nové, keďže Amsterdamská zmluva, ktorá dala vtedajšiemu Európskemu spoločenstvu zákonodarnú právomoc v oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach, vstúpila v účinnosť až v roku 1999.[19] Od tej doby ale je legislatívna aktivita Bruselu v tejto oblasti mimoriadne intenzívna. Proti tomu by nebolo možné nič namietať, pokiaľ by legislatívny proces bol racionálny a bral ohľad na potreby právnej praxe. V prvom rade je možno kritizovať kvantitu textov, ktorá jedným kolegom bola prirovnaná k tsunami. Nejedná sa ani tak o množstvo nariadení, ako o ich objem. K dnešnému dnu zaberá medzinárodné právo súkromné a procesné mnoho stoviek strán v Úradnom vestníku a legislatívny proces pokračuje (napríklad sa pripravujú objemné nariadenia o manželskom majetkovom režime a o majetkových aspektoch registrovaných partnerstiev). Predpisy sú mimoriadne komplikované a neprehľadné, s množstvom výnimiek a výnimiek z výnimiek, pravdepodobne následkom kompromisov vynútených prestížnym myslením reprezentantov rôznych členských štátov. Dochádza k častej fragmentácii a častému opakovaniu. Texty nie sú dostatočne koordinované. Prístup k identickým problémom nie je konzekventný a dôsledný, napríklad spätný odkaz (renvoi) je vylúčený v nariadeniach Rím I (čl. 20) a Rím II (čl. 24), zatiaľ čo je v princípe akceptovaný v čl. 34 nariadenia o dedičských veciach. V posledných rokoch konštatujem stúpajúci počet žiadostí o rady a konzultácie zo strany nielen advokátov, ale aj sudcov, ktorí dnes majú veľké ťažkosti získať čo i len prehľad o materiáli. Ako vysokoškolský učiteľ chcem tiež poukázať na to, že toto všetko má negatívny dopad nielen pre praktikov, ale aj na výuku medzinárodného práva súkromného a procesného. Pokiaľ tento predmet má zostať povinným, nie je žiaľ realisticky možné ho nechať rasť na úkor štúdia ostatných právnych oborov. Legislatíva EÚ, ku ktorej treba pripočítať národné zákonodarstvo v tých oblastiach, kde ešte nariadenia EÚ nie sú, však v novom miléniu niekoľkonásobne narástla. Ako príklad stačí porovnať niekoľkoriadkový §15 zákona č. 97/1963 o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom s 9 stranami nariadenia Rím II v Úradnom vestníku EÚ. Samotné nariadenie Brusel I presahuje svojím rozsahom značne celý zmienený zákon z roku 1963. Podľa môjho názoru je zrejmé, že pri výuke medzinárodného práva súkromného a procesného, ako povinného predmetu (niečo iného platí pre voliteľné špecializované kurzy), je dnes nutné vynechať detaily a obmedziť sa na hlavné rysy, preferujúc všeobecné otázky, ktorých pochopenie je nutné k tomu, aby mladí právnici boli schopní v prípade potreby konkrétne podrobné predpisy nájsť a použiť.

Autor
Michael Bogdan

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_37.pdf

I. Všeobecné a teoretické otázky výučby na právnických fakultách (nielen)

Otázky výučby práva na univerzitách, prípadne na iných vysokých školách (dokonca aj na stredných školách) už dávnejšie upútavajú pozornosť, a to nielen pedagógov, ako aktívnych účastníkov vyučovacieho procesu, ale aj študujúcich tie-ktoré disciplíny (učebné predmety) v rôznych formách štúdia, predovšetkým na právnických fakultách vysokých škôl. V širšom slova zmysle o tieto problémy, vrátane ich organizačnej a inštitucionálnej stránky prejavovali vždy záujem aj reformátori školských systémov, skúmajúc pritom dopad (efektívnosť) výučby so zreteľom na pripravenosť absolventov práv pre potreby právnej praxe.²⁶⁶

Profesor Vratislav BUŠEK (c.d.) v tejto súvislosti napríklad poznamenal: „Problém reformy právnických studií není problémem vnejšího usporádání prednášených a zkoušených oboru, je to problém hlubší, je to problém výchovy právníka, správne právnicky myslícího a charakterního, se smyslem pro spravedlnost a právo“ (s. 377).

Problémami pripravenosti absolventov právnických fakúlt pre ich pôsobenie v oblasti súdnictva (prípadne aj v iných sférach právnej praxe) v období prvej ČSR sa zaoberali viacerí významní profesori a ďalší renomovaní právnici. Na prvom mieste to bol svetovo uznávaný procesualista profesor Karlovej Univerzity Václav Hora.²⁶⁷

Vychádzajúc zo všeobecne uznávaných a tradične postulovaných požiadaviek na profil absolventa práv, verifikovaných dlhodobým vývojom právnickej vzdelanosti (vysokoškolského právnického štúdia) sa za určujúce zložky takého profilu už v minulosti považovali:

1) odborná (profesionálna) pripravenosť a spôsobilosť právnika uchádzať sa o miesto a následne pôsobiť predovšetkým v justícii, v štátnej správe a v tzv. slobodných právnických povolaniach (napr. v advokácii), stručne povedané profesionalita,

2) vysoký morálny kredit vrátane občianskej zodpovednosti absolventa práv s vyvinutým zmyslom pre spravodlivosť, t.j. občiansky, mravný a etický profil.

Koncepcia výučby práva na právnických fakultách, ktorá v určitom zmysle si všíma aj širšie kontexty so školskou politikou štátu, zohľadňovala (podľa dobových pomerov a zmien) uvedené požiadavky, všeobecne kladené na profil absolventa práv, pričom aspoň v deklaratórnej rovine tieto vzájomne späté atribúty výchovno-vzdelávacieho procesu viac menej rešpektovala.

So vznikom československej štátnosti v roku 1918 a nadväzne po konštituovaní prvej slovenskej právnickej fakulty v rámci Komenského Univerzity v Bratislave (v roku 1921) sa vytvárajú priaznivé predpoklady pre výchovu a vzdelávanie mladej slovenskej právnickej generácie.^[1]

Na právnických fakultách za prvej ČSR, pokiaľ išlo o štruktúru učebných predmetov, sa realizoval v podstate klasický model výučby a univerzitného vzdelávania, pochádzajúci z obdobia Rakúsko-Uhorskej monarchie.^[2]

Podnetné návrhy ohľadne reformy právnického štúdia v Česko-Slovensku v tridsiatych rokoch minulého storočia prezentoval prof. Otakar Sommer (c.d. v poznámke č. 1). Podstatou jeho návrhov v súvislosti s prípravou na rigoróznu skúšku (doktorát) bola nová kombinácia predmetov a to:

– rímske právo s právom civilným (občianskym alebo obchodným),

– právo kanonické s právom správnym, trestným alebo s civilným procesom,

– dejiny práva (československého, stredoeurópskeho alebo slovenského) s právom civilným, ústavným alebo správnym,

– právna filozofia s právom ústavným alebo civilným, a podľa voľby s niektorým predmetom historickoprávnym,

– civilné právo s právom rímskym,

– civilný proces s právom rímskym alebo kanonickým,

– trestné právo s dejinami práva alebo s právom kanonickým,

– ústavné, správne a medzinárodné právo s dejinami práva alebo s právom kanonickým,

– národné hospodárstvo s právom správnym,

– finančná veda s právom finančným a naopak..

Prof. Sommer, polemizujúc (na vynikajúcej akademickej úrovni) s názormi väčšiny pražskej právnickej fakulty ohľadne doktorátu práv, záväznosti praktických cvičení a postupu štúdia a skúšok, ktoré fakulta prezentovala v januárovom a februárovom čísle časopisu Právník (roč. 76, s. 77 a nasl.), zhrnul v citovanom článku svoje predstavy k uvedeným problémom, a to pomerne veľmi obšírne a fundovane. Predtým ich predniesol na zasadnutí profesorského zboru Právnickej fakulty Karlovej univerzity dňa 3. decembra 1936. Pokiaľ ide o postup štúdia a radenie predmetov a skúšok Sommer mimoriadnu váhu kládol na zavedenie prednášky o ústavnom práve už od druhého semestra s poukázaním , že „bylo by tak možno priblížiti se ideálu, aby každý právník byl zcela prostoupen znalostí ústavy svého státu“ (s. 213).

Ako vyplýva z rozsiahlych polemík a diskusií o reforme právnického štúdia v prvej Česko-Slovenskej republike, vtedajší profesori sa zamýšľali tiež nad problémom a významom štúdia historickoprávneho základu, vrátane práva rímskeho a kanonického, berúc pritom do úvahy (v tom čase, nielen) nesporný vplyv práva pandektného a všeobecného súkromného práva nemeckého. V tejto súvislosti prof. Sommer poukázal aj na pretrvávajúce tradície známej, tzv. Thunovskej reformy právnických štúdií z roku 1855.

Po odstupe času možno konštatovať, že problém výberu a optimálneho riadenia učebných predmetov (pedagogických disciplín) na právach je stále aktuálny.

II. Výučba obchodného práva a práva hospodá rskeho – otvorené otázky

Prudký rozvoj legislatívy po roku 1989 vyvolal viaceré problémy aj pokiaľ ide o výučbu práva na vysokých školách.

Po prvé sa rozšíril počet právnických fakúlt a tým aj katedier, zaoberajúcich sa výučbou skúmaných a porovnávaných učebných predmetov (pedagogických disciplín).

Po druhé náš vysokoškolský vzdelávací systém akceptoval model bakalárskeho, magisterského a doktorandského štúdia, pričom na právnických fakultách sa naviac uplatňuje v rámci rigorózneho konania možnosť priznávať klasické, v stredoeurópskom priestore všeobecne uznávané akademické tituly JUDr. (doktor práv).

Po tretie nové právne predpisy o vysokých školách, prijaté po roku 1990, zaviedli (pravda iba v počiatočnom období) rozsiahlu decentralizáciu a autonómiu vysokých škôl, najmä pokiaľ ide o rozhodovanie o študijných programoch a vedecko-výskumnej orientácii.

Po štvrté, vzhľadom na rozširovanie počtu vysokých škôl, vrátane súkromných, a tým aj počtu študujúcich na právnických fakultách, vzniká u nás problém nedostatku univerzitných profesorov, vrátane garantov príslušných odborov. Ani inštitút akreditácií neodstránil existujúce problémy v úrovni jednotlivých vysokých škôl, fakúlt a katedier, pričom sa naďalej prehlbuje ich diferenciácia, pokiaľ ide o kvalitu výučby (a vlastne celého výchovno-vzdelávacieho procesu) a spätosti výchovy, výučby a vedeckého výskumu. Spätosť a vzájomná podmienenosť uvedených zložiek pôsobenia vysokoškolských učiteľov je v ostatnom čase spochybňovaná.^[3]

Je všeobecne známe a pedagogickou praxou preukázané, že nositeľom úspešnej výučby môže byť len ten učiteľ, ktorý sa aktívne podieľa na riešení vedeckých programov. Profesor Holländer (c.d., s. 195) v tejto súvislosti trefne poznamenáva, že „výuka je derivátem vedecké aktivity“.

Z dejín vysokého školstva, vrátane univerzitných právnických fakúlt možno vystopovať prípady, keď nové pedagogické disciplíny (učebné predmety) školy zaviedli len vďaka iniciatíve a odbornej garancii univerzitných profesorov alebo docentov.

Na integritu výučby určitého právneho súboru (bloku) a vedeckého výskumu na právnických fakultách svojho času poukázal vo svojej inauguračnej prednáške aj profesor Ján HURDÍK z Právnickej fakulty Masarykovej Univerzity v Brne.^[4] V tejto súvislosti sa Hurdík zamýšľa nad vzťahom vedy a výučby občianskeho práva (rovnako sa to môže vzťahovať aj na ďalšie súkromnoprávne disciplíny vrátane práva obchodného), pričom zdôrazňuje, že tento vzťah treba skúmať so zreteľom na viaceré roviny. Na prvom mieste je to objasnenie samého východiska výučby, tj. „o jakém občanském právu je namíste hovorit ?“ Hurdík tento problém chápe z aspektu:

a) de lege lata,

b) zmien občianskeho práva v kontexte s rekodifikáciou českého (aj slovenského !) súkromného práva ako celku, prípadne s európskymi unifikovanými úpravami,

c) koncepcií, inštitútov a systému občianskeho práva v spojitosti s novými poznatkami z ekonómie, sociológie, filozofie, teoretických a aplikovaných prírodných a technických vied.

Ešte niekoľko slov k výučbe platných zákonov (právnych normatívnych textov). Tento problém sa upína na proces výučby pozitívnoprávnych disciplín, konkrétne aj práva obchodného a práva hospodárskeho.

Vzhľadom na časté zmeny zákonov, predovšetkým z oblasti ekonomických (hospodárskych a obchodných) vzťahov, žiaľ týka sa to aj zákonov kódexového typu, napríklad Obchodného zákonníka, v pedagogickom procese sa ponúka racionálnejší model výučby než je štúdium samotného zákona (právnych normatívnych aktov), vrátane rozsiahlych súborov noriem, teda model výučby (pedagogicko-didaktickej prezentácie) relevantných právnych inštitútov príslušných odborov (disciplín) v ich hierarchickom usporiadaní, a to aj s prihliadnutím na historicko-právnu hodnotu pertraktovaných inštitútov.

Pokiaľ ide o štúdium a metodológiu poznávania právnych textov, v právnickej literatúre (teoreticky orientovanej) boli publikované viaceré interesantné štúdie, napríklad V. Knapp, A. Gerloch, P. Maršálek, M. Večera, F. Novák, Z. Kuhn, Fr. Cvrček a ďalší.^[5]

Cvrček sa napríklad zaoberá problematikou výučby interpretácie právnych textov, pričom rozlišuje dva prístupy, a to vedecký (deskripcia a pochopenie interpretačných postupov) a pedagogicko-pragmatický („naučit studenty nové znalosti a predevším dovednosti“) – c.d. s. 60.

V súčasnom období vo viacerých krajinách stredoeurópskeho priestoru, vrátane Slovenska, Česka, Maďarska a Poľska prebiehajú v legislatíve z historického hľadiska významné procesy, označované ako rekodifikácia súkromného práva. V Českej republike v minulom roku prijali významné zákony, predovšetkým Nový Občiansky zákonník (zákon č. 89/2012 Sb.) a Zákon o obchodných korporáciách (zákon č. 90/2012 Sb. o obchodních společnostech a družstvech), ktoré majú nadobudnúť účinnosť dňom 1. januára 2014. Nemôže byť sporu o tom, že uvedené legislatívne pohyby v značnej miere ovplyvňujú aj pedagogický proces na právnických fakultách, konkrétne koncepciu výučby súkromnoprávnych disciplín. Rovnako sa to týka aj výučby práva obchodného a práva hospodárskeho. V Slovenskej republike sa už dávnejšie uvedené odbory vyučujú ako jeden učebný predmet, vychádzajúc z toho, že ich matéria je už z historického hľadiska vzájomne prepojená. Niet preto dôvodu doterajšie usporiadanie (radenie) učebných (pedagogických) disciplín (predmetov) zásadne meniť. Naproti tomu však, vychádzajúc z úvah de lege ferenda (skôr de codificatione ferenda), treba odôvodnene uvažovať o novom usporiadaní vnútornej štruktúry vyučovaných disciplín (predmetov).

Autor
Prof. JUDr. Jozef Suchoža DrSc.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/17619/Zbornik_Posobenie-prava-v-21-storoci.pdf

1 Krátky exkurz k pojmu právna zodpovednosť a otázkam s ňou súvisiacimi

Problematika zodpovednosti je jednou z najkomplikovanejších otázok v právnej vede. V literatúre sa dokonca môžeme stretnúť aj s názorom, či je vôbec možné vo všeobecnosti vymedziť pojem zodpovednosť. Tento názor prezentuje aj profesor Knapp, ktorý ho v jednej zo svojich prác jednoducho vysvetľuje tým, že o zodpovednosti hovoríme buď ako o politickej, morálnej, právnej či inej.^[1] Každá z týchto zodpovedností má svoje osobité špecifiká a v teórii prevláda názor, že podať všeobecnú definíciu zodpovednosti^[2] ani nie je možné.^[3]

Pre potreby nášho príspevku sa však ďalej budeme venovať už len zodpovednosti ako zodpovednosti právnej. Ani pri tomto zjednodušení sa však nedá povedať, že by to bolo jednoduché, nakoľko aj právna zodpovednosť má rôzne formy, a to ako zodpovednosť ústavnoprávna, správnoprávna (administratívna), súkromnoprávna (civilná), trestná, medzinárodnoprávna. Napriek všetkým rozdielom medzi jednotlivým formami právnej zodpovednosti, právna obec chápe právnu zodpovednosť predovšetkým ako sankciu a pojem zodpovednosť spája s právnymi následkami porušenia právnej povinnosti^[4].

Nakoľko v teórii aj v praxi prevláda názor, že právna zodpovednosť je zodpovednosťou následnou, teda spočíva vo vzniku sankcie (na druhej strane je názor, podľa ktorého je zodpovednosť zodpovednosťou preventívnou, teda pôsobí ako hrozba sankciou), je potrebné vymedziť aj pojem sankcia. Tá sa chápe ako sekundárna právna povinnosť, ktorá vzniká ako následok nesplnenia primárnej povinnosti, ktorú stanovuje zákon alebo iný právny predpis.^[5] Sankcie sa ďalej rozdeľujú podľa toho, či ide o verejnoprávne alebo súkromnoprávne sankcie. Kým vo verejnom práve (napr. trestné právo, finančné právo, správne právo) sa využívajú represívne sankcie, v súkromnom práve (napr. občianskom práve, obchodnom práve) sa využívajú sankcie reparačné (náhrada škody), reštitučné (požadujú návrat do predošlého stavu) a satisfakčné (využívane najmä pri spôsobení nemajetkovej ujmy neoprávneným zásahom do osobnostných práv jednotlivca, jeho cti, dôstojnosti a tiež za vytrpenie bolesti).

Spomínali sme, že zodpovednosť sa spája s právnymi následkami porušenia právnej povinnosti. Táto povinnosť vyplýva buď priamo zo zmluvy a teda hovoríme o záväzkovej (zmluvnej) zodpovednosti, ktorá vzniká ako následok porušenia povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy. Na druhej strane sa stretávame aj s tzv. mimozáväzkovou (deliktnou) zodpovednosťou, ktorá vzniká ako dôsledok porušenia zákona, a teda ide o „zodpovednosť za porušenie právnej povinnosti, ktorú vo všeobecnej rovine stanovujú právne normy. (…) vzniká teda priamo z porušenia právneho predpisu.“^[6]

Právna zodpovednosť sa ďalej na základe vzťahu objektívnych a subjektívnych predpokladov rozlišuje na:

a) subjektívnu zodpovednosť (zodpovednosť za zavinenie) a

b) objektívnu zodpovednosť (zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie), ktorá môže byť absolútna (bez možnosti liberácie) alebo objektívna s možnosťou liberácie.

Subjektívna zodpovednosť sa plne uplatňuje v práve trestnom a priestupkovom. Stretávame sa s ňou aj v práve občianskom. Na druhej strane objektívna zodpovednosť zastáva čoraz silnejšiu pozíciu v rámci práva súkromného, a to predovšetkým v práve obchodnom, ale aj v práve občianskom.

Záverom k tejto časti je v súvislosti s vymedzením pojmu zodpovednosť potrebné poukázať na to, že v tejto otázke hrá nezastupiteľnú úlohu nielen právna teória, ale aj judikatúra, ktorá často obsah právnych noriem konkretizuje.

2 Vzťah Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka

Súkromné právo je v podmienkach Slovenskej republiky postavené na existencii generálneho právneho predpisu, zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), všeobecne upravujúceho otázky typické pre vzťahy, ktoré v rámci súkromného práva medzi subjektmi vznikajú. Tento základný predpis však nezahŕňa všetky právne relevantné skutočnosti, ktoré sa v bežnom živote spoločnosti vyskytujú. Práve táto rôznorodosť vzťahov podmienila aj vznik ďalších právnych predpisov, ktoré spolu s Občianskym zákonníkom pokrývajú celú oblasť súkromného práva. Medzi tieto ďalšie právne predpisy sa radia napr. zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), zákon č. 35/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, či zákon č. 191/1950 Zb. zmenkový a šekový a iné.

Existenciou väčšieho množstva právnych predpisov upravujúcich odvetvie súkromného práva sa zvyšuje možnosť, že niektorý zo všeobecných inštitútov bude upravený aj niekoľkokrát, zvlášť pre každý zo zákonov. Pochopiteľne tým v rámci aplikačnej praxe môže dochádzať (a aj dochádza) k ich nesprávnej aplikácii. Zákonodarca sa snaží predísť týmto problémom začleňovaním právnych noriem upravujúcich vzájomné vzťahy medzi Občianskym zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi. Jedným z najtypickejších príkladov je vzťah Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka, ktorý bude kľúčový pre náš príspevok.

Na základe ustanovenia § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka predstavuje Obchodný zákonník lex specialis ku lex generalis, ktorým je Občiansky zákonník. V rámci záväzkových vzťahov je však dôležité poukázať aj na ustanovenia § 261 a § 262 Obchodného zákonníka, upravujúce relatívne, absolútne, fakultatívne a absolútne neobchodné záväzkové vzťahy. Ani toto, zdanlivo elegantné riešenie však nezabezpečilo, aby v praxi nedochádzalo k problémom o čom svedčí aj názor vyjadrený profesorkou Ovečkovou, podľa ktorej: „Problematika vzťahu Obchodného zákonníka (OBZ) a Občianskeho zákonníka (OZ) sa kumuluje predovšetkým do oblasti obchodných záväzkových vzťahov, kde sa vyskytuje najviac výkladových a aplikačných problémov práve v súvislosti s otázkou, či v konkrétnom prípade je potrebné aplikovať Obchodný zákonník alebo Občiansky zákonník.“^[7]

Spomínaný problém vyplýva aj zo skutočnosti, že niektoré právne inštitúty sú upravené duplicitne, medzi ktoré patrí aj inštitút zodpovednosti za škodu. K problému správneho aplikovania príslušných ustanovení Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka sa vyjadril vo vzťahu k zodpovednosti za škodu aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v jednom z nálezov^[8] uviedol, že Obchodný zákonník neupravuje problematiku zodpovednosti za škodu v celom rozsahu, a preto ak nie je náhrada škody upravená v Obchodnom zákonníku, potom v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka^[9]treba aj na podnikateľské subjekty aplikovať ustanovenia o zodpovednosti za škodu z Občianskeho zákonníka, a to najmä ustanovenia o všeobecnej povinnosti predchádzania škodám (§ 415 Občianskeho zákonníka), o všeobecnej zodpovednosti za škodu (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka), ako aj o zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom (§ 424 Občianskeho zákonníka).

3 Právna úprava zodpovednosti za škodu v Obchodnom zákonníku a v Občianskom zákonníku

Už v predošlej časti nášho príspevku sme naznačili, že vzťah Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka je do značnej miery, napriek snahám zákonodarcu, komplikovaný. Zložitosť tohto vzťahu sa prejavuje najmä v duplicitnej úprave niektorých inštitútov. Okrem zodpovednosti za škodu, ktorá je predmetom záujmu tohto príspevku, je duplicitnou aj úprava týkajúca sa právnych úkonov, uzavierania zmlúv, solidárnych záväzkov, zabezpečenia záväzkov, zániku záväzkov, omeškania dlžníka, omeškania veriteľa, premlčania, či niektorých typov zmlúv.

Pri bližšom pohľade na inštitút zodpovednosti za škodu zistíme (čo potvrdzuje aj už spomínaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: II. ÚS 120/2011), že základným právnym predpisom, ktorý upravuje problematiku zodpovednosti za škodu je Občiansky zákonník. Ten v ustanovení § 420 obsahuje všeobecnú úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti – záväzkovej aj mimozáväzkovej, upravenej ako zodpovednosť za zavinenie.

Na vzťahy medzi podnikateľmi sú však aplikovateľné aj ďalšie osobitné druhy zodpovednosti za škodu – zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou (§420a Občianskeho zákonníka), zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov (§ 427 až § 431 Občianskeho zákonníka), zodpovednosť za škodu spôsobenú zvlášť nebezpečnou prevádzkou (§ 432 Občianskeho zákonníka), zodpovednosť za škodu spôsobenú na vnesených alebo odložených veciach (§ 433 až § 437 Občianskeho zákonníka).

Vzhľadom na to, že Občiansky zákonník upravuje základ právnej úpravy (nielen) inštitútu zodpovednosti za škodu, aplikuje sa aj na vzťahy obchodnoprávne úprava generálnej preventívnej povinnosti, teda ustanovenie Občianskeho zákonníka o povinnosti predchádzať škodám a súvisiace ustanovenia (§ 415 až § 419 Občianskeho zákonníka). Uvedené platí za predpokladu, že dôjde k porušeniu povinnosti zo záväzkového vzťahu podľa osobitného predpisu, z ktorého nevyplýva nič iné.^[10]

Komplikovanosť právnej úpravy zodpovednosti za škodu z pohľadu obchodného práva je však znásobená aj tým, že Obchodný zákonník ju neupravuje ucelene, ale úpravu nájdeme aj v ustanoveniach mimo § 373 až § 386. Toto riešenie však možno obhájiť vzhľadom na špecifiká niektorých právnych vzťahov, z ktorých môže v budúcnosti vzniknúť jednej zo strán nárok na náhradu škody a nebolo by rozumné, napríklad vzhľadom na prehľadnosť zákona, včleňovať špeciálne ustanovenia o náhrade škody priamo medzi ustanovenia § 373 až § 386 Obchodného zákonníka.^[11]

Právna úprava zodpovednosti za škodu (resp. náhrady škody) obsiahnutá v ustanoveniach § 373 až § 386 Obchodného zákonníka je pre obchodné záväzkové vzťahy úpravou všeobecnou.^[12] V rámci týchto ustanovení sú obsiahnuté predpoklady vzniku zodpovednosti, okolnosti vylučujúce zodpovednosť, ale aj otázky rozsahu a spôsobu hradenia škody, prípady, kedy sa škoda nehradí alebo je jej rozsah priamo zákonom obmedzený. Na tomto mieste je potrebné dodať, že zodpovednosť za škodu je tu koncipovaná len ako zodpovednosť za porušenie povinnosti zo záväzku. Okrem tejto všeobecnej úpravy, obsahuje Obchodný zákonník aj špeciálne ustanovenia o zodpovednosti za škodu, ktoré sú naviazané predovšetkým na jednotlivé zmluvné typy.^[13]

V Obchodnom zákonníku však nie je opomenutá ani mimozáväzková (deliktná) zodpovednosť za škodu, pretože ustanovenie § 757 hovorí, že: „Pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl.“ ²⁴⁰ K otázke aplikovateľnosti úpravy podľa § 373 Obchodného zákonníka aj na zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených zákonom sa v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyjadril aj Najvyšší sú Slovenskej republiky, ktorý zastal názor, podľa ktorého sa práve vzhľadom na ust. § 757 Obchodného zákonníka, vzťahuje úprava podľa § 373 nielen na škodu vzniknutú porušením povinností vyplývajúcich z platnej zmluvy, ale aj na škodu, ktorá vznikla porušením povinností plynúcich zo zákona, alebo rozhodnutia štátneho orgánu.^[14] [15] Podobný názor je vyslovený aj v českej judikatúre, podľa ktorého: „Obecná úprava náhrady škody v obchodním zákonníku je úprava konstruovaná jako následek porušení smluvních povinností. Proto je povinnost k náhrade škody spojená s porušením povinnosti ze závazkového vztahu (§ 373 obch. zák.), a proto také obchodní zákonník v ustanovení § 757 uvedenou úpravu obdobne vzthuje také na odpovednost za škodu zpusobenou porušením povinností stanoveních obchodním zákonníkem. Temi je treba rozumet takové povinnosti stanovené obchodním zákonníkem, které nejsou obsahem závazkového vztahu.“^[16]

Ani týmto dlhým výpočtom sme však úplne nevyčerpali všetky prípady, pri ktorých sa v obchodnom práve s inštitútom zodpovednosti stretávame. V rámci všeobecnej záväzkovej časti Obchodného zákonníka je samostatne upravená zodpovednosť za škodu spôsobenú neplatnosťou právneho úkonu (§ 268) a prezradením a použitím dôverných informácií (§ 271), škoda spôsobená zánikom obchodného záväzkového vzťahu pre nemožnosť plnenia (§ 353) a škoda spôsobená pri odstúpení od zmluvy pre zmarenie účelu zmluvy (§ 357).

Pre podnikateľov majú význam aj ďalšie zákony, ktoré majú vzťah k Obchodnému zákonníku. Ide predovšetkým o zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách^[17], zákon č. 203/2011 Z. z. o kolektívnom investovaní^[18], zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa^244 [19], ktorý odkazuje na zákon č. 294/1999 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom^[20].

Na tomto mieste môžeme zhrnúť, po prvé, že pre všetky ustanovenia o náhrade škody nachádzajúce sa mimo všeobecnej úpravy obsiahnutej v § 373 až § 386, bez ohľadu na to, či ide o zodpovednosť za porušenie povinnosti zo záväzku alebo o mimozáväzkovú zodpovednosť za škodu platí, že tieto ustanovenia sú lex specialis k úprave všeobecnej^[21] a po druhé, že v prípade porušenia povinností ustanovených v osobitných právnych predpisoch (teda nie v Obchodnom zákonníku) sa zodpovednosť za škodu bude riadiť podľa ustanovení § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, samozrejme pokiaľ osobitný právny predpis neobsahuje špeciálnu právnu úpravu,^[22] [23] prípadne ak osobitný zákon sám výslovne neodkazuje na právnu úpravu v Obchodnom zákonníku.

Z doteraz načrtnutého vyplýva, že právna úprava zodpovednosti za škodu je komplikovaná, najmä pokiaľ ide o obchodno-právne vzťahy. Správnej aplikácii ustanovení zákona v prípadoch, keď nie je možné použiť niektorú z komplexných úprav Obchodného zákonníka, neprispieva ani často nesprávne chápanie ust. § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka. V tomto prípade nejde len o problém so správnou aplikáciou ustanovení o jednotlivých zmluvách, ale aj o problém správnej aplikácie ďalších inštitútov – zodpovednosť za škodu (resp. náhrady škody), ale aj iných, ktoré nie sú komplexne v Obchodnom zákonníku upravené. Správnej aplikácii neprispelo ani rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého: „Obchodné záväzkové vzťahy v rámci zmluvných typov uvedených iba v Občianskom zákonníku, vrátane premlčania, sa spravujú Občianskym zákonníkom.“²⁴⁹ Takáto interpretácia však nie je v súlade textom ustanovenia § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka ani v súlade so zásadou subsidiarity podľa ustanovenia § 1 Obchodného zákonníka. Zároveň je nevyhnutné správne vykladať pojem záväzkové vzťahy v ust. § 261 ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka a pojem zmluvy v ust. § 261 ods. 9.^[24] [25]

Základným rozdielom medzi zodpovednosťou za škodu v Občianskom zákonníku a v Obchodnom zákonníku je chápanie zodpovednosti za škodu postavenej na subjektívnom princípe v Občianskom zákonníku (umožňuje však zbaviť sa zodpovednosti – tzv. exkulpácia), kým v Obchodnom zákonníku je zodpovednosť za škodu postavená na princípe objektívnom s možnosťou liberácie. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v prípade Obchodného zákonníka ide o prísnejší režim, ktorý je odôvodnený požiadavkou profesionality podnikateľa.

Aj keď na prvý pohľad možno nejde o viditeľný problém, v teórii sú aj určité rozdielnosti pokiaľ ide o vymedzenie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Kým občianskom práve je zhoda na tom, že predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie, v obchodnom práve nájdeme viacero úvah o predpokladoch vzniku zodpovednosti za škodu. Podľa Obchodného zákonníka sa na vznik zodpovednosti za škodu vyžaduje naplnenie zákonom stanovených predpokladov – protiprávnosť konania, vznik škody, príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody. Najvyšší súd Slovenskej republiky k predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu podľa Obchodného zákonníka uviedol, že „(…) všeobecná zodpovednosť za škodu podľa Obchodného zákonníka upravená v ustanoveniach § 373 až 386 je založená na princípe objektívnej zodpovednosti a predpokladom pre vznik zodpovednosti je porušenie povinnosti zo záväzku (alebo inej právnej povinnosti stanovenej v Obchodnom zákonníku), vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti.“²⁵¹ Vo všetkých uvedených prípadoch ide o akýsi „základný“ výpočet predpokladov, pretože niektorí odborníci pridávajú aj ďalšie. Napríklad Pelikánová uvádza aj absenciu okolností vylučujúcich zodpovednosť^[26]a Jakubovič pridáva piaty predpoklad – predvídateľnosť vzniku škody^[27] ako dôsledku protiprávneho konania^[28]. V rozhodovacej praxi sa však s týmto výpočtom predpokladov často nestretávame. Po dlhšom hľadaní však možno naraziť na jedno rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II, sp. zn.: 54Cb/23/2006, z 24. januára 2007, v ktorom súd pri výpočte predpokladov vzniku práva na náhradu škody uviedol, že tými sú: porušenie právnej povinnosti, vznik škody, príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody, podľa všeobecnej úpravy zavinenie a v obchodných veciach predvídateľnosť škody. Na druhej strane sa však v teórii môžeme stretnúť s názormi, ktoré predvídateľnosť škody považujú za jednoznačne dôležitý predpoklad vzniku zodpovednosti v obchodnom práve.^[29]Význam tohto inštitútu v rámci zodpovednosti za škodu v obchodnom práve môžeme vidieť najmä v súvislosti s nemožnosťou uplatnenia moderačného práva súdu^[30], pretože vďaka inštitútu predvídateľnosti škody sa škodca môže v prípadnom spore brániť, a teda aby nemusel zodpovedať aj za škodu, ktorú nebolo možné predvídať.

4 Niekoľko poznámok k zodpovednosti za škodu v novom českom Občianskom zákonníku

Už nie je žiadnou novinkou, že Česká republika rekodifikovala súkromné právo a prešla z dualistického systému na monistický systém, a teda s účinnosťou od januára 2014 už nebude popri sebe existovať Občiansky zákonník a Obchodný zákonník. V Českej republike sa však nevybrali cestou úplnej komercionalizácie súkromného práva. Právna úprava obchodných spoločností tak nie je zahrnutá do ustanovení nového Občianskeho zákonníka^[31], ale je obsiahnutá v Zákone o obchodných korporáciách^[32]. Podstatou tohto riešenia je, že už popri sebe nebudú vedľa seba existovať dve sústavy záväzkového práva, ale len jedna sústava.

Nový český Občiansky zákonník upravuje v ust. § 2894 až § 2971 v tretej hlave – záväzky z deliktov prvého dielu – náhrada majetkovej a nemajetkove ujmy. Základným rozdielom oproti pôvodnej úprave je, že nový český Občiansky zákonník vo väčšom rozsahu upravuje nemajetkové ujmy, ktoré je potrebné nahradiť v prípade keď ju zvlášť stanovuje zákon, alebo ak je výslovne dohodnutá^[33]. Otázka zavinenia je vyriešená v rámci základných ustanovení tak, že škodca je povinný nahradiť škodu bez ohľadu na zavinenie v prípadoch stanovených zvlášť zákonom^[34]. Táto výnimka je hneď uplatnená pri porušení povinnosti zo zmluvy. V danom prípade teda ide o zodpovednosť objektívnu, s možnosťou liberácie, ktorá je však stanovená prísne. Toto riešenie je podobné aké je aj v Obchodnom zákonníku, avšak s tým rozdielom, že sa neprebrala podmienka predvídateľnosti^[35].

Zaujímavo je riešená aj otázka vzdania sa práva na náhradu škody. Kým Obchodný zákonník možnosť vzdania sa nároku na náhradu škody pred porušením povinnosti, z ktorého môže škoda vzniknúť nepripúšťa^[36], resp. sa o tom vedú diskusie v akademickej obci, nový český Občiansky zákonník umožňuje vzdať sa ho tak po vzniku nároku ako aj pred jeho vznikom^[37]. Nanovo je riešená aj všeobecná prevenčná povinnosť, ktorá je oproti pôvodnému ust. § 415 Občianskeho zákonníka zúžená^[38].

Samozrejme noviniek, ktoré by stáli za zmienku je v novom českom Občianskom zákonníku viac. Určite bude zaujímavé sledovať ako sa situácia v Českej republike vyvinie a čo prax novému zákonníku prinesie.P

Autor
Mgr. Sabína Petríková

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/17619/Zbornik_Posobenie-prava-v-21-storoci.pdf

ÚVOD

Správne súdnictvo Slovenskej republiky (ďalej len SR) sa stalo pevnou súčasťou súdnej moci a postupne sa začína rozvíjať do samostatného druhu súdnictva v rámci súdnej moci. Existencia správneho súdnictva v rámci „trojdelenia“ štátnej moci je konečným výsledkom naplnenia teórie deľby štátnej moci, na moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu.^[1]Základy správneho súdnictva u nás boli položené za prvej ČSR zákonom č. 3/1918 Sb. o Najvyššom správnom súde a riešení kompetenčných konfliktov. Takto začatý vývoj správneho súdnictva u nás bol prerušený v období ľudovodemokratického a socialistického typu štátu. Správne súdnictvo tu síce existovalo, no vo veľmi obmedzenom rozsahu v rámci všeobecného súdnictva. Najvyšší správny súd v Československu prakticky existoval v období rokov 1918 až 1953. Po roku 1989 nastalo obnovenie správneho súdnictva v rámci spoločného štátu Čechov a Slovákov na princípe všeobecných súdov. Po vzniku samostatnej SR v roku 1993, správne súdnictvo sa stalo nevyhnutnou súčasťou súdnej moci. Správne súdnictvo SR bolo založené na princípe všeobecných súdov. V súčasnom období sa správne súdnictvo SR nachádza v akomsi „prechodnom“ období, ktoré je charakteristické množstvom právnych predpisov, ktoré tzv. správne súdy musia aplikovať, ako pri samotnom konaní, tak aj pri plnení jednotlivých funkcií v rámci súdnej moci. Preto správne súdnictvo v podmienkach SR nie je jasne formulované, ako po stránke legislatívnej, po stránke organizačnej, ako aj po stránke procesnej. Ani Ústava SR nemá výslovné ustanovenie o existencii správneho súdnictva u nás. Správnemu súdnictvu SR veľmi chýba kompletná právna úprava týkajúca sa organizácie správnych súdov, ako aj konania pred nimi. A tak správne súdy SR sú vlastne všeobecné civilné súdy a konanie pred nimi má povahu občianskeho súdneho konania s určitými zvláštnosťami. Preto slovenské správne súdnictvo v súčasnosti nemá povahu „verejného súdnictva,“ ako je to vo väčšine štátov Európskej únie (ďalej len EU). Slovenskému správnemu súdnictvu chýba jednotný model (typ), ktorý je charakteristický pre klasické správne súdnictvo. Preto podľa súčasnej právnej úpravy existuje u nás správne súdnictvo právne zakotvené v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP) v podobe typu (modelu) generálnej klauzuly a v podobe typu enumeratívneho. Zároveň naše správne súdy rozhodujú (spolurozhodujú) aj vo veciach volebných, komunálnych a vo veciach politických strán a politických hnutí.

Takáto rozmanitosť predmetu konania pred správnymi súdmi zákonite vyvoláva neustále zmeny v procesných i hmotnoprávnych predpisoch. Určitým pokrokom vo vývoji správneho súdnictva SR, čo do kvality rozhodovania, je existencia špecializovaných správnych senátov a špecializovaných správnych samosudcov v rámci jednotlivých druhov súdov. Terajšia sústava správnych súdov SR nestačí procesne, ani inak, reagovať na neustále sa meniacu štruktúru verejnej moci podmienenú decentralizáciou štátnej správy i neustálym rozširovaním právomocí samosprávy. Znamená to, že správne súdnictvo SR sa tým stáva málo účinnou „brzdou“ výkonnej moci. Hlavným poslaním správneho súdnictva je hlavne ochrana základných práv a slobôd, ako fyzických osôb, tak aj osôb právnických. Zároveň správne súdnictvo musí zabezpečovať dodržiavanie zákonnosti v postupe a rozhodovaní všetkých orgánov verejnej správy, hlavne formou právnej kontroly, ktorá sa uskutočňuje v konaní pred správnymi súdmi. Správne súdnictvo sa preto stáva v podmienkach právneho štátu významným nástrojom posilňovania demokracie, na úkor partokracie. V súvislosti s rekodifikáciou civilného práva procesného sa vážne počíta aj s čiastočnou reformou doterajšieho správneho súdnictva SR. Zmeny správneho súdnictva hlavne po stránke legislatívnej úpravy a čiastočne aj po stránke štrukturálnej, by mali dostať doterajší stav, do polohy európskeho štandardu. Zmeny v správnom súdnictve SR vyžaduje, ako jeho doterajšia prax, tak aj odborná verejnosť. Tento príspevok by chcel aspoň čiastočne upozorniť hlavne na nedostatky v legislatívnej i rozhodovacej činnosti správnych súdov. Zároveň tento príspevok by chcel rozšíriť rozsah doterajšej odbornej i praktickej diskusie týkajúcej sa ďalšieho smerovania správneho súdnictva SR, ako v podmienkach nášho právneho poriadku, tak aj vo vzťahu k právnemu poriadku EÚ.

II. POJEM A FUNKCIE SPRÁVNEHO SÚDNICTVA.

Správne súdnictvo ako súčasť štátnej moci sa v modernom právnom štáte stáva jeho charakteristickou črtou. Toto právne postavenie robí zo správneho súdnictva rovnocenný druh, ako súdnictvo ústavné, trestné a civilné.^[2] Pochopenie podstaty fungovania správneho súdnictva v systéme štátnej moci v mnohom závisí od vymedzenia jeho pojmu a vymedzenia funkcií, ktoré vykonáva. Vymedziť pojem „správne súdnictvo“ bolo vždy a je veľmi problematické. Zložitosť vymedzenia tohto pojmu je determinovaná jeho modelom (typom a druhom), jeho právomocou, povahou konania pred správnymi sudmi, inštančnosťou tohto konania a nakoniec i jeho samotnou organizačnou štruktúrou. Všetky tieto atribúty vyplývajú zo samotnej právnej úpravy správneho súdnictva i z jeho doterajšieho historického vývoja. Preto dnešná existencia správneho súdnictva sa musí zákonite odvíjať od existencie štátnej moci a právneho systému toho – ktorého štátneho útvaru.

Pojem správne súdnictvo

Vymedziť pojem „správne súdnictvo“ sa pokúšali mnohí predstavitelia právnej vedy i právnej praxe. Tieto pokusy vychádzali z toho, že neexistuje zákonné vymedzenie tohto pojmu. Správne súdnictvo je v zákonoch jednotlivých štátov vymedzené iba z hľadiska svojho predmetu, povahy konania pred správnymi súdmi, či samotnej organizačnej štruktúry. Pri pokuse o vymedzenie pojmu „správne súdnictvo“ treba vychádzať z doterajších pokusov niektorých predstaviteľov právnej vedy i právnej praxe, ktorých názory mali a majú vplyv na podobu správneho súdnictva SR. Emil Hácha, bývalý prezident Najvyššieho správneho súdu ČSR považoval správne súdnictvo za výsledok judicializácie verejnej správy.^[3] Významný predstaviteľ správneho práva J. Hoetzel považoval správne súdnictvo za inštitút, ktorý má garantovať dobrú aplikáciu verejného práva.^[4] Ďalší významný predstaviteľ vedy správneho práva F. Weyr chápal správne súdnictvo ako právnu kontrolu činnosti jednej skupiny úradov, skupinou inou.^[5] Podľa neho správne súdnictvo je inštitútom slúžiacim na ochranu občanov proti prehmatom výkonnej moci. Novodobí predstavitelia právnej vedy už chápu správne súdnictvo ako činnosť súdov vo vzťahu k fungovaniu štátnej moci. Medzi novodobých predstaviteľov právnej vedy patrí aj V. Mikule, ktorý chápe správne súdnictvo ako činnosť súdov, ktorej predmetom sú správne záležitosti.^[6] Medzi významných predstaviteľov civilného práva procesného patril aj J. Macur, ktorý správne súdnictvo chápal ako činnosť osobitných správnych súdov v zmysle inštitucionálnom a ako systém súdneho preskúmavania administratívnych aktov v zmysle funkčnom.^[7] V. Mazanec chápe správne súdnictvo ako nástroj k nastoleniu a udržaniu rovnováhy medzi mocou súdnou a mocou výkonnou a do určitej miery taktiež medzi mocou súdnou a mocou zákonodarnou.^[8] Významný predstaviteľ rakúskej právnej teórie A. Merkl, správne súdnictvo chápe ako súdnictvo, ktorého predmetom rozhodovania je verejná správa.^[9] Ako vyplýva z uvedených názorov jednotlivých predstaviteľov právnej vedy, správne súdnictvo treba chápať ako súčasť súdnej moci a ako vzťah tejto moci, k moci výkonnej. Ako už bolo spomínané, správne súdnictvo v dnešnej podobe sa už stáva samostatným druhom súdnictva, popri trestnom, civilnom a ústavnom súdnictve. Vychádzajúc z historického vývoja, správne súdnictvo vznikalo buď odčlenením od moci výkonnej (od štátnej správy) alebo postupným odčleňovaním sa od všeobecného súdnictva.

Preto správne súdnictvo v súčasnom období môže existovať v podobe:^[10]

– administratívnych orgánov oddelených od výkonnej moci, ktoré právna teória i legislatíva nazýva administratívne tribunály alebo administratívne rady (Francúzsko, Taliansko),

– administratívne tribunály s plnou jurisdikciou, ktoré pôsobia ako odvolacie orgány proti rozhodnutiam orgánom verejnej správy (Veľká Británia),

– osobitných správnych súdov, ako súčasť súdnej moci, v jednej alebo viacerých inštanciách (Rakúsko, Nemecko),

– všeobecných súdov, ako súčasť súdnej moci v jednej alebo viacerých inštanciách (Slovensko),

– všeobecných súdov a osobitných správnych súdov, ako súčasť súdnej moci v jednej alebo viacerých inštanciách (Česko).

Vychádzajúc z toho čo bolo uvedené, môžeme správne súdnictvo vymedziť ako sústavu súdnych orgánov s plnou jurisdikciou, ktorých predmetom konania je preskúmavanie zákonnosti postupov a rozhodnutí orgánov verejnej správy v rámci jednej alebo viacerých inštancií, s cieľom poskytnutia ochrany základným právam a slobodám fyzických a právnických osôb.

Podľa rozsahu prieskumnej právomoci (súdnej kontroly) správnych súdov môžeme správne súdnictvo rozdeliť na:

– jednoinštančné ( jednostupňové), kedy rozhodnutie správneho súdu je v danej veci konečné,

– dvnojinštančné, kedy proti rozhodnutiu správneho súdu prvej inštancie (I. stupňa) je možné podať opravný prostriedok,

– trojinštančné, ktoré sa vyskytuje v podmienkach zloženého štátu (federácie), kedy proti rozhodnutiu správneho súdu druhej inštancie (II. stupňa) je prípustný ďalší opravný (mimoriadny) prostriedok.

Funkcie správneho súdnictva

Povaha a význam správneho súdnictva v právnom systéme štátu sa najlepšie posudzuje podľa funkcií, ktoré vykonáva.^[11] Obsah, rozsah i povaha jednotlivých funkcií správneho súdnictva sú podmienené povahou štátu, povahou právneho systému štátu i samotnou právnou úpravou správneho súdnictva štátu. Funkcie správneho súdnictva podľa ich obsahu môžeme rozdeliť na :

a. všeobecné funkcie správneho súdnictva

b. osobitné funkcie správneho súdnictva

a. Medzi všeobecné funkcie správneho súdnictva možno zaradiť:

1. ochrannú funkciu

2. kontrolnú funkciu

3. sankčnú funkciu

1. Obsahom tejto funkcie správneho súdnictva je zabezpečenie ochrany základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb. K realizácii tejto funkcie správneho súdnictva dochádza vtedy, ak fyzická, či právnická osoba ako subjekt verejného práva a s tým spojeného i súkromného práva, bola postupom i následným rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená vo svojich právach, či slobodách. Pri realizácii tejto funkcie správne súdy musia v spolupráci s inými orgánmi štátnej moci (prokurátor, štátny zástupca) zabezpečovať aj ochranu objektívneho práva (zákonnosti). Z hľadiska rozsahu výkonu tejto funkcie, správne súdnictvo zabezpečuje aj ochranu deľby štátnej moci.

2. Veľmi dôležitou všeobecnou funkciou správneho súdnictva je funkcia právnej kontroly. Obsahom tejto funkcie správneho súdnictva je kontrola činnosti, vrátane nečinnosti, a postupov orgánov verejnej správy. Procesne povedané obsahom kontrolnej funkcie správneho súdnictva je súdna kontrola právoplatných i neprávoplatných rozhodnutí orgánov verejnej správy, ako aj procesného postupu, ktorý tomu predchádzal.

3. Obsahom sankčnej (kárnej) funkcie správneho súdnictva je uloženie povinnosti orgánu verejnej správy tak, aby postupoval pri výkone svojich práv a povinností v súlade so zákonom (zákonne). Druhou stránkou tejto funkcie je ukladanie sankcií správnym súdom vtedy, ak orgán verejnej správy nerešpektoval povinnosť mu uloženú správnym súdom. Najčastejšou sankciou v týchto prípadoch je ukladanie pokút správnym orgánom.

b. Medzi osobitné funkcie správneho súdnictva je možné zaradiť:

1. funkciu vymožiteľnosti práva vo verejnej správe

2. funkciu posilňovania demokracie v právnom štáte

3. funkciu právnoregulačnú

1. Obsahom tejto funkcie správneho súdnictva je skutočnosť, že konečné rozhodnutie správneho súdu sa stáva titulom pre vymoženie zákonnosti postupu a rozhodovania orgánov verejnej správy a vymoženie práv fyzických a právnických osôb, do ktorých zasiahol orgán verejnej správy svojím postupom a vydaným rozhodnutím. Osobitný význam má táto funkcia správneho súdnictva pri vymožiteľnosti základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb.

2. Obsahom funkcie posilňovania demokracie v právnom štáte je ochrana pred nezákonným postupom a rozhodovaním orgánov verejnej správy, ktorý môže dosahovať intenzitu svojvôle, či ignorancie alebo arogancie vo vzťahu k verejnému, či súkromnému právu. Svojvôľa, či arogancia pri postupe a rozhodovaní orgánov verejnej správy môže vážne obmedziť, či narušiť základy demokracie. Tento nezákonný stav môže spôsobiť ignoranciu verejných záujmov a tak nastoliť stav presadzovania skupinových, či politických záujmov politických strán, alebo politických hnutí. Takáto situácia môže privodiť stav partokracie, čiže vládu politických strán alebo politických hnutí, nerešpektujúcu vôľu príslušného štátu (hlavne občanov). Za takéhoto nezákonného stavu demokraciu by vystriedala partokracia.

3. Obsahom právnoregulačnej funkcie správneho súdnictva je predchádzanie stavu nezákonností v konaní a rozhodovaní orgánov verejnej správy tým, že správne súdy publikujú svoje rozhodnutia vo verejných zbierkach, ktoré sú dostupné každému subjektu práva. Ide tu o druh verejnej publicity rozhodnutí správnych súdov. Druhou stránkou tejto funkcie správneho súdnictva je inštitút záväznosti správneho orgánu právnym názorom súdu, ktorý je daný v rozhodnutí správneho súdu. Záväznosť právnym názorom správneho súdu pre orgán verejnej správy môže vo vzťahu k výkonnej moci a nepriamo i k moci zákonodárnej vyvolať zmenu doterajšej právnej úpravy, či iniciovanie prijatia novej právnej úpravy. Správne súdnictvo v rámci tejto funkcie tak významnou mierou prispieva k zlepšovaniu kvality legislatívy, ktorá upravuje činnosť orgánov verejnej moci.

III. SPRÁVNE SÚDNICTVO SR A KONANIA PRED SPRÁVNYMI SÚDMI

Legislatívny základ správneho súdnictva SR je daný ústavou, ako základným zákonom štátu. Právna úprava správneho súdnictva vychádza všeobecne z ustanovenia článku 46 ods.2 a 4 v spojení s článkom 142 ods.1 Ústavy. Vychádzajúc z tohto ústavného zakotvenia, správne súdnictvo SR vychádza z materiálneho chápania právneho štátu vyžadujúceho, aby verejná správa (moc) bola (mohla byť) kontrolovaná súdnou mocou.^[12] Na rozdiel od právnej úpravy správneho súdnictva Českej republiky (ďalej len ČR), na Slovensku správne súdnictvo nie je v ústave uvedené expressis verbis.^[13] Výslovná právna úprava správneho súdnictva SR je aj po stránke procesnej uvedená v OSP, ktorého piata časť, ustanovenia §§244-250zg, má názov „Správne súdnictvo.“ Právna úprava správneho súdnictva SR je ďalej uvedená v osobitných zákonoch, ktoré majú povahu hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu. Znamená to, že terajšiemu správnemu súdnictvu SR chýba ucelená právna úprava, ako po stránke štrukturálnej (organizačnej), tak aj po stránke funkčnej (procesnej). Dnešná rozsiahla právna úprava správneho súdnictva sa zdá byť už veľmi nevyhovujúca, čo výraznou mierou prispieva k určitým rozhodovacím problémom v praxi správnych súdov. Pri formovaní správneho súdnictva SR výraznú úlohu zohrával aj jeho historický vývoj i procesný vývoj, jednak v podmienkach československej štátnosti, ako aj v podmienkach samostatnej SR. Preto v dnešnej podobe sa správne súdnictvo SR vyskytuje ako typ (model) založený na princípe generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou alebo ako typ (model) založený na princípe pozitívnej enumerácie. Do právomoci správneho súdnictva, okrem vecí týkajúcich sa preskúmavania právoplatných rozhodnutí orgánov verejnej správy, patria aj veci týkajúce sa preskúmavania neprávoplatných rozhodnutí orgánov verejnej správy a veci týkajúce sa nečinnosti orgánov verejnej správy, ako aj veci týkajúce sa ochrany pred nezákonným zásahom orgánov verejnej správy. Takto vymedzená právomoc tvorí súčasť, tzv. všeobecného správneho súdnictva. Do právomoci správnych súdov v podmienkach právneho poriadku SR patria aj veci týkajúce sa volebného práva, veci týkajúce sa komunálneho práva a veci týkajúce sa práv politických strán a hnutí. Takto daná právomoc správneho súdnictva je právne upravená v siedmej hlave, piatej časti OSP. V takej forme vymedzená právomoc správneho súdnictva tvorí súčasť, tzv. osobitného správneho súdnictva. Do právomoci správneho súdnictva SR patrí aj konanie týkajúce sa vykonateľnosti rozhodnutí cudzích správnych orgánov. Toto konanie bolo zaradené do právomoci správneho súdnictva s účinnosťou od 1. Januára 2003 z dôvodu záväzkov vyplývajúcich pre SR z medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku SR. Z hľadiska organizačnej štruktúry, súčasťou správneho súdnictva SR sú všetky druhy súdov určené zákonom. To znamená, že ako správne súdy v súčasnosti vystupujú okresné súdy, krajské súdy a Najvyšší súd SR. Vecná príslušnosť správnych súdov je teda daná výlučne zákonom a je založená na princípe krajských súdov. Správne súdnictvo SR z hľadiska inštančnosti konania v súčasnosti je jednoinštančné aj dvojinštančné. Inštančnosť správneho súdnictva vyplýva jednoznačne zo zákona. Konanie pred NS SR, ako správnym súdom, je vždy jednoinštančné. Rozhodovacia činnosť správnych súdov SR je založená na kasačnom princípe. Výnimkou je stav, kedy správny súd rozhoduje s plnou jurisdikciou, vtedy tu prichádza do úvahy revízny (reformačný) rozhodovací princíp. Predmetom rozhodovania správnych súdov SR sú rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy.^[14] Rozhodnutiami orgánov verejnej správy treba v zmysle ustanovenia §244 ods.3 OSP, rozumieť správne rozhodnutia vydané v správnom konaní (podľa správneho poriadku) alebo rozhodnutia vydané v správnom konaní „sui generis“ podľa osobitných procesných predpisov (vo veciach daňových, odvodových, colných, vo veciach priestupkov a pod.) a niektoré rozhodnutia orgánov záujmovej samosprávy vydané v tzv. disciplinárnom konaní. V zmysle ustanovenia §244 ods.2 OSP medzi orgány verejnej správy treba zaradiť orgány:

– štátnej správy,

– územnej samosprávy,

– záujmovej samosprávy, ak tak ustanovuje osobitný zákon,

– ako aj ďalšie fyzické a právnické osoby, ktorým zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb.

Súdy v správnom súdnictve rozhodujú buď v podobe špecializovaných samosudcov v rámci okresných súdov, alebo ako špecializované senáty, zložené z troch profesionálnych sudcov v rámci krajských súdov a NS SR. Pre začatie konania pred správnym súdom platí výlučne dispozičný princíp, t. j. konanie sa môže začať iba na základe podanej žaloby, či návrhu. Konanie pred správnymi súdmi, keďže je procesne upravené v OSP, má povahu občianskeho súdneho konania s určitými odlišnosťami stanovenými v piatej časti OSP a osobitnými právnymi predpismi. Ako už bolo spomínané, vecná príslušnosť správneho súdnictva je založená na princípe krajských súdov. Najvyšší súd SR ako správny súd prvej inštancie je vecne príslušný:

– na preskúmavanie rozhodnutí a postupov ústredných orgánov štátnej správy a iných orgánov s pôsobnosťou pre celé územie SR, ak to stanoví zákon,

– na konanie proti nečinnosti a konanie o ochrane pred nezákonným zásahom, ak je žalovaným ústredný orgán štátnej správy alebo iný orgán s pôsobnosťou pre celé územie SR.

Okresné súdy sú vecne príslušné ako správne súdy:

– vo volebných veciach,

– vo veciach združovania občanov, pri preskúmavaní orgánov združenia,

– vo veciach rozhodnutia disciplinárnej komisie Notárskej komory SR.

Miestna príslušnosť správnych súdov je vymedzená trojakým spôsobom v závislosti od druhu konania. Všeobecne je miestna príslušnosť správneho súdnictva daná súdom, v ktorého obvode má sídlo správny orgán, ktorého rozhodnutie a postup sa preskúmava, ak nie je osobitným zákonom ustanovené inak.^[15] Ak ide o rozhodnutie orgánu s pôsobnosťou pre celé územie SR, okrem ústredných orgánov štátnej správy, miestne príslušným je krajský súd (ako správny súd), v ktorého obvode je všeobecný súd navrhovateľa. V konaniach, kde sa uplatňuje správne súdnictvo založené na princípe pozitívnej enumerácie je miestne príslušný všeobecný súd navrhovateľa alebo krajský súd, v ktorého obvode sa nachádza tento súd. Tretí spôsob vymedzenia miestnej príslušnosti správneho súdu sa týka nehnuteľností a správneho rozhodnutia viažúceho sa k nim. V týchto prípadoch je miestne príslušným správny súd, v obvode ktorého sa nachádza predmetná nehnuteľnosť.

Ako už bolo uvedené správne súdnictvo SR z hľadiska jeho historického a procesného vývoja, z hľadiska teraz platnej právnej úpravy i procesnej povahy jednotlivých konaní pred správnymi súdmi môžeme rozdeliť na:

– všeobecné správne súdnictvo

– osobitné správne súdnictvo

Všeobecné správne súdnictvo ( klasické správne súdnictvo) je charakteristické tým, že existuje podoba (model, typ) správneho súdnictva založená na princípe generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou vyjadrenou priamo v OSP^[16] a podoba pozitívnej enumerácie daná taxatívnym výpočtom v rámci jednotlivých osobitných zákonov. Tento stav správneho súdnictva SR vyvoláva stále komplikovanejšiu právnu úpravu, ktorá je veľmi rozsiahla a vo veľkej miere ovplyvňovaná aj politizáciou orgánov verejnej správy. Medzi konania patriace do právomoci všeobecného správneho súdnictva zaraďujeme:

– rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§§247- 250k OSP)

– rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov (§§250t – 250s OSP)

– konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy (§§250t – 250u OSP)

– konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy §250v OSP Osobitné správne súdnictvo je charakteristické tým, že tu nemôžeme výslovne hovoriť

o modeloch správneho súdnictva. Toto správne súdnictvo je prejavom kontrolnej funkcie ako prostriedku právnej kontroly zákonnosti vo verejnej správe. Konania patriace do osobitného správneho súdnictva sú procesne upravené v siedmej hlave, piatej časti OSP, ktorá má názov „Osobitné konania.“

Konania patriace do osobitného správneho súdnictva sa týkajú vecí:

– volebných,

– politických strán a hnutí,

– komunálnych,

– iných.

Medzi konania patriace do osobitného správneho súdnictva zaraďujeme:

– konanie vo veciach zoznamov voličov a zoznamov oprávnených občanov na hlasovanie v referende (§250z OSP)

– konanie vo veciach registrácie kandidátnych listín (§250za. OSP)

– konanie vo veciach registrácie kandidátnych listín pre voľby do orgánov samosprávy obcí (§250zb. OSP)

– konanie vo veciach registrácie kandidátnych listín pre voľby do orgánov samosprávneho kraja (§250zd. OSP)

– konanie vo veciach prijatia návrhu na kandidáta na funkciu prezidenta Slovenskej republiky (§250zc OSP)

– konanie vo veciach registrácie politických strán a politických hnutí (§250ze OSP)

– konanie o preskúmaní zákonitosti, uznesení obecného zastupiteľstva, mestského zastupiteľstva, miestneho zastupiteľstva alebo zastupiteľstva vyššieho územného celku (§250zf OSP)

– konanie o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce a vyššieho územného celku so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy (§250zfa OSP)

– konanie vo veciach dohôd obcí o spolupráci s územnými celkami alebo orgánmi iných štátov a členstva v medzinárodnom združení (§250zg OSP)

– konanie o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích správnych orgánov (§§250w – 250ya OSP)

IV. MOŽNOSTI ĎALŠIEHO VÝVOJA A ZDOKONAĽOVANIA SPRÁVNEHO SÚDNICTVA SR

Ako už bolo uvedené, v SR v súčasnosti prebieha rekodifikácia v oblasti súkromného práva, ktorej výsledkom by malo byť prijatie nového Občianskeho zákonníka, nového Obchodného zákonníka a nových zákonov nadväzujúcich a vykonávajúcich tieto základné právne kódexy súkromného práva. Súčasťou tejto rekodifikácie sa od marca tohto roku stala aj rekodifikácia občianskeho práva procesného, ktorej výsledkom by mali byť nové kódexy občianskeho súdneho konania, a to Občiansky sporový poriadok, zákon o mimosporovom konaní a Správny súdny poriadok. Pri prijímaní týchto procesných kódexov sa zároveň pripravujú novelizácie alebo prijímanie nových zákonov pre súdnu exekúciu, notárstvo a rozhodcovské súdnictvo. Pripravovaná rekodifikácia civilného procesu bola zatiaľ schválená vládou SR v podobe „Návrhu legislatívneho zámeru rekodifikácie civilného práva procesného.^[17] Súčasťou tohto legislatívneho zámeru je aj pripravovaná reforma, či rekodifikácia správneho súdnictva v podmienkach právneho poriadku SR.^[18] Na základe tohto legislatívneho zámeru, vývoj správneho súdnictva SR by sa mal uberať cestou postupného vytvorenia nového druhu všeobecného súdnictva. Tým by sa v podmienkach súdnej moci vytvorili štyri druhy súdnej moci, a to už existujúce ústavné súdnictvo, trestné súdnictvo, civilné súdnictvo a nové správne súdnictvo. Správne súdnictvo by malo fungovať ako verejné súdnictvo s plnou jurisdikciou.

V rámci právnej úpravy správneho súdnictva by sa malo pri jeho ďalšom fungovaní vychádzať z týchto skutočností:

1. Zachovať správne súdnictvo v systéme všeobecných súdov.

Ide o druh správneho súdnictva, ktorý sa vo svete vyskytuje v podobe správnych súdov ako súdov všeobecných , pri zachovaní doterajšej organizačnej štruktúry. Vo väčšine krajín EÚ sa však správne súdnictvo vytvorilo na princípe osobitného súdnictva. Tieto správne súdy vznikali postupným odčleňovaním sa od štátnej správy alebo postupným odčleňovaním sa od všeobecných súdov. V SR sa teda organizačne naďalej počíta s existenciou správneho súdnictva v rámci všeobecného súdnictva, teda civilného súdnictva.

2. Nevyhnutnosť špecializácie správnych sudcov na jednotlivé oblasti verejnej správy, stabilizácia okruhu týchto sudcov, garantovanie ich dlhodobej špecializácie

a systematickej odbornej prípravy.

3. Ponechanie krajských súdov ako základného článku organizácie správneho súdnictva.

4. Preskúmavanie len právoplatných rozhodnutí orgánov verejnej správy.

5. Zachovanie rozhodovania správnych súdov v tzv. plnej jurisdikcii.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, právna úprava správneho súdnictva SR by mala vychádzať z týchto princípov:

– princípu zachovania a ochrany deľby štátnej moci,

– princípu ochrany verejného záujmu,

– princípu viazanosti správneho orgánu právnym názorom správneho súdu vysloveným v jeho rozhodnutí,

– princípu nadväznosti správneho súdnictva na orgány prokuratúry v oblasti kontroly zákonnosti činnosti a rozhodovania orgánov verejne správy,

– princípu povinného zastúpenia žalobcu advokátom,

– princípu kasačného rozhodovania s možnosťou revízie pri plnej jurisdikcii správneho súdu,

– princípu používania terajších zásad občianskeho súdneho konania,

– princípu subsidiarity OSP v konaní a rozhodovaní správnych súdov.

Nová právna úprava správneho súdnictva by mala byť založená na princípe legislatívneho odčlenenia po procesnej stránke. Ide tu o tzv. legislatívnu autonómiu, ktorá znamená, že základnou procesno-právnou normou (kódexom) správneho súdnictva by mal byť, po vzore ČR, Správny súdny poriadok.^[19] Podľa pripravovanej právnej úpravy správneho súdnictva by mali správne súdy rozhodovať o:

– zákonnosti rozhodnutí, opatrení a postupov orgánov verejnej správy na základe žaloby proti orgánu verejnej správy,

– v osobitných konaniach vo veciach správneho trestania, vo veciach sociálnych, vo veciach azylových a veciach zaistenia,

– ochrane proti nečinnosti orgánu verejnej správy,

– ochrane proti nezákonným zásahom orgánu verejnej správy,

– veciach volebných, v rozsahu stanovenom osobitnými zákonmi,

– veciach politických strán v rozsahu stanovenom osobitnými zákonmi,

– veciach územnej samosprávy,

– kompetenčných žalobách, v sporoch medzi orgánmi verejnej správy navzájom a medzi súdmi a orgánmi verejnej správy,

– vykonateľnosti rozhodnutí cudzích správnych orgánov,

– veciach náhrady škody vyplývajúcej z porušenia pravidiel hospodárskej súťaže v rámci EÚ.

Vecná príslušnosť správnych súdov by mala byť založená na princípe krajských súdov, ako súdov prvého stupňa. Najvyšší súd SR, prípadne okresný súd by mali v prvom stupni rozhodovať v osobitných konaniach stanovených zákonom. Miestna príslušnosť správnych súdov bude daná súdom, v obvode ktorého je sídlo orgánu verejnej správy, ktorý rozhodoval v prvom stupni alebo ktorý inak zasiahol do práv toho, kto sa domáha ochrany. Vo veciach sociálneho poistenia a dôchodkového sporenia a zdravotného poistenia, kde je žalovaným orgán verejnej správy s pôsobnosťou pre celé územie SR alebo ústredný orgán štátnej správy, bude miestne príslušným súd, v obvode ktorého má žalobca bydlisko, alebo v obvode ktorého sa zdržuje. Na konanie pred správnym súdom sa zavádza nový druh miestnej príslušnosti, tzv. kauzálna príslušnosť. Kauzálna miesta príslušnosť bude určená zákonom, so zreteľom na špecializáciu vybraného súdu, vo veciach azylových, vo veciach zaistenia, vo veciach jadrových udalostí, prípade ďalších veciach určených osobitným zákonom. Konanie pred správnym súdom bude mať naďalej povahu občianskeho súdneho konania sui generis. Preto pre toto konanie subsidiárne budú platiť ustanovenia OSP. Do právomoci správneho súdnictva budú patriť:

a) konanie o správnej žalobe,

b) konanie o správnom trestaní,

c) konanie vo veciach sociálnych,

d) konanie v azylových veciach a veciach zaistenia,

e) konanie o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy,

f) konanie o žalobe na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy,

g) konanie vo veciach zoznamov voličov a zoznamov osôb na hlasovanie v referende,

h) konanie vo veciach registrácie kandidátnych listín,

i) konanie vo veciach prijatia návrhu na kandidáta na funkciu prezidenta SR,

j) konanie o preskúmavaní iného rozhodnutia volebnej komisie,

k) konanie o preskúmavaní zákonitosti uznesení obecného zastupiteľstva, mestského zastupiteľstva, miestneho zastupiteľstva alebo zastupiteľstva vyššieho územného celku,

l) konanie vo veciach zániku mandátu člena zastupiteľstva, starostu a predsedu samosprávneho kraja,

m) konanie o preskúmavaní zákonitosti uznesení územnej samosprávy, obecného zastupiteľstva, mestského zastupiteľstva, miestneho zastupiteľstva alebo zastupiteľstva vyššieho územného celku,

n) konanie o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce a vyššieho územného celku so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy,

o) konanie vo veciach dohôd obcí a vyšších územných celkov a spolupráci s územnými celkami alebo orgánmi iných štátov,

p) konanie vo veciach členstva obcí a vyšších územných celkov v medzinárodnom združení a o vypovedaní členstva v týchto združeniach,

q) konanie o registrácii politickej strany alebo politického hnutia,

r) konanie o návrhu generálneho prokurátora SR na rozpustenie politickej strany alebo politického hnutia,

s) konanie o návrhu generálneho prokurátora, na pozastavenie činnosti politickej strany

alebo politického hnutia,

t) konanie vo veciach iných politických práv,

u) konanie o kompetenčných žalobách,

v) konanie o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích správnych orgánov.

Ako už bolo uvedené konanie pred správnymi súdmi, podľa pripravovanej právnej úpravy, by malo byť dvojinštančné. Znamená to, že proti rozhodnutiu správneho súdu prvej inštancie budú prípustné opravné prostriedky. Medzi opravné prostriedky v rámci konania pred správnymi súdmi, by mali patriť:

– sťažnosť,

– kasačná sťažnosť,

– žaloba na obnovu konania.

Možnosť podávania týchto opravných prostriedkov bude daná výslovne Správnym súdnym poriadkom, na základe stanovených podmienok, času a dôvodov.

ZÁVER

Správne súdnictvo SR prešlo zdĺhavým legislatívnym i inštitucionálnym vývojom. Vývoj správneho súdnictva bol poznačený jednak historickým vývojom samotného štátu a jednak spoločensko-politickým vývojom i vývojom samotného právneho poriadku štátu. Z toho, čo bolo uvedené je treba konštatovať, že správne súdnictvo SR sa stále nachádza ešte v prechodnom období a jeho stav sa stále formuje. Dôkazom toho je aj už spomínaná rekodifikácia civilného procesného práva. Správne súdnictvo stále nie je vyformované do samostatného druhu súdnictva. Svedčia o tom skutočnosti, že stále je plnou súčasťou civilného súdnictva, jednak z legislatívneho pohľadu, tak aj z pohľadu jeho organizačnej štruktúry. Konanie pred správnymi súdmi má naďalej povahu občianskeho súdneho konania. Právna úprava správneho súdnictva je založená na pomerne veľkom počte právnych predpisov, ktoré robia túto úpravu neprehľadnou. Pripravovaná autonómia správneho súdnictva v legislatívnej (oblasti) úprave by mohla naznačiť jeho ďalší smer pri zabezpečovaní ochrany subjektívnych práv fyzických i právnických osôb. Preto bude potrebné v rámci správneho súdnictva zdokonaliť:

– jeho právnu úpravu tak, aby správne súdnictvo sa postupne stalo samostatným druhom súdnictva,

– organizačnú štruktúru správnych súdov tak, aby postupne mohli vznikať osobitné správne súdy, aspoň na úrovni druhej inštancie,

– kvalifikovanú pripravenosť „správnych sudcov“ ohľadom orientácie na verejnú správu.

Pri napĺňaní týchto predpokladov by mohlo správne súdnictvo výraznou mierou prispieť k zdokonaľovaniu ochrany subjektívnych práv fyzických a právnických osôb, hlavne v oblasti základných práv a slobôd a tým sa podieľať pri zabezpečovaní ochrany deľby štátnej moci i prehlbovaní demokracie v právnom štáte. Zároveň pripravovaná zmena právnej úpravy správneho súdnictva musí korešpondovať pripravovaným zmenám právnej úpravy jednotlivých správnych konaní i pripravovaným zmenám v oblasti volebného práva. Zároveň bude potrebné zjednotiť „legislatívny jazyk“ správneho konania a konania pred správnym súdom.k

Autor
JUDr. Jozef Kravec CSc.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/17619/Zbornik_Posobenie-prava-v-21-storoci.pdf

1. VÝCHODISKÁ ZMENY OBSAHU ZMLUVY- DE LEGE LATA

Pre správne uvedenie do problematiky, je potrebné vymedziť základnú právnu úpravu aplikujúcu sa na proces uzavierania dodatku k zmluve, z ktorej vychádza aj regulácia úpravy elektronickej kontraktácie. Dodatkovanie zmlúv prebieha v zásade rovnako, ako proces uzavierania zmlúv. Zásadný rozdiel z ekonomického, ale aj právneho hľadiska bude v štádiu negociácie a pri posudzovaní právnej formy a tým aj záväznosti dodatku. Negociáciu alebo proces vyjednávanie novyčh zmluvných podmienok nie je regulovaný len zákonom v zmysle napr. povinností upravených v §269 a nasl. Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskoršich predpisov (ďalej aj „ObZ“), kde sa v širšom ponímaní budú nepochybne uplatňovať tieto zákonné ustanovenia, najmä s dôrazom na §271 ObZ, a to v rozsahu ochrany dôverných informácií, ktoré jedna zo zmluvých strán takto označí, ale s väčším dôrazom bude mať na takýto negociačný proces prijímania dodatku vplyv aj zmluvná úprava, týkajúca sa napr. ochrany dôverných informácií alebo prípadnej úpravy riešenia sporov. Pôvodný zmluva však spravidla vytvára aj formálny rámec, ako má prebiehať proces negociácie, od podania žiadosti o prerokovanie zmien až po samotný proces oferty a akceptácie, a to vrátane ich formálnych náležitostí.

Schválenie dodatku je regulované rovnakou právnou úpravou ako uzavretie zmluvy. Naša právna úprava nepozná osobitnú úpravu schvaľovania dodatkov. Aspoň všeobecný rámec dodatku k zmluve upravuje §516 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OZ“), ktorý sa bude uplatňovať aj na obchodnoprávne zmluvy, nakoľko ObZ nemá osobitnú úpravu zmeny záväzku dohodou strán, resp. dodatkom. V tomto ustanovení OZ sa v ods. 1 nachádza len pomerne vágne ustanovenie o možnosti účastníkov meniť vzájomné práva a povinnosti dohodou. Ďalšie odseky tohto ustanovenia upravujú následky dohody o zmene v obsahu záväzku, neupravujú už moment uzavretia dodatku.

Ako je uvedené vyššie prijímanie dodatku sa spravuje úpravou obsiahnutou k procesu uzavierania zmluvy v §43 a nasl OZ spolu s úpravou Návrhu na uzavretie zmluvy až po Prijatie návrhu, v prípade obchodnoprávnych zmlúv sa bude na prijímanie dodatku vzťahovať aj úprava obsiahnutá v ObZ Diel III, oddiel 1 Rokovanie o uzavretí zmluvy.

V procese prijímania dodatku teda taktiež nastupuje ponuka alebo oferta. Od zmluvnej oferty sa bude odlišovať len obsahom, tzn. bude spravidla menšieho rozsahu, nakoľko v ňom nebudú obsiahnuté všetky zmluvné ustanovenia, ale len vybrané, ktoré si vyžadujú dodatok alebo následnú úpravu, tzn. nemusia v nej byť obsiahnuté ani podstatné náležitosti zmluvy a pod. Na ofertu bude nadväzovať akceptácia od druhej zmluvnej strany, tá v rámci svojej zmluvnej slobody posúdi, či uvedený návrh dodatku schváli alebo nie.

2. KONFLITK PRÁVNEJ FORMY DODATKU A PÔVODNEJ ZMLUVY

Z praktického hľadiska nastávajú komplikácie vo vzťahu k formálnym náležitostiam týchto dodatkov. Nie je nezvyčajné, že pri kontraktoch, ktoré sa uzavierajú na dlhšie časové obdobie plnenia môžu nastať komplikácie pri posudzovaní platnosti takýchto dojednaní.

Pre upresnenie úvahy uvedieme príklad, alebo prípadovú štúdiu: Zmluvné strany uzavrú zmluvu o nájme nebytových priestorov alebo inú zmluvu s plnením spočívajúcom v priebežnom poskytovaní služby. Túto zmluvu uzavrú v štandardnej písomnej forme, kde sa pokúsia vymieniť všetky práva a povinnosti ich budúcej dlhodobej obchodnej spolupráce. Zmluva sa uzavrie na určité dlhšie časové obdobie, alebo na dobu neurčitú. Zmluva sa stane účinnou, alebo laicky povedané vstúpi do života. Ako plynie dojednané obdobie účastníci zistia, že niektoré ustanovenia pôvodne dojednanej zmluvy im nevyhovujú alebo komplikujú ich vzájomnú podnikateľskú aktivitu. Následne sa zhodnú vo vzájomnej komunikácii, že niektoré ustanovenie pôvodnej zmluvy nebudú dodržiavať prípadne sa budú správať iným dohodnutým spôsobom. Po tomto odsúhlasení účastníci skutočne vykonávajú svoje práva a plnia povinnosti v zmysle nových dohodnutých podmienok.

Na uvedenej prípadovej štúdii sa nemusí javiť nič komplikované, až do doby kým nastane konflikt medzi účastníkmi ohľadne novo (dodatkom) upravených podmienok vzájomného fungovania. Prvou obranou tej zmluvnej strany, ktorej nové podmienky z obchodného hľadiska prestali spravdla z ekonomického hľadiska vyhovovať bude napadnutie platnosti dohodnutej zmeny. Opierať sa bude o prvú náležitosť, ktorá sa v právnej praxi skúma pri posudzovaní platnosti právneho úkonu, a to náležitosť formy. V obchodnej praxi je totiž takmer pravidlom, že zmluvné strany pri dlhodobých kontraktoch využívajú prísnu skripčnú formu. Pri zmenách obsahu takejto zmluvy, alebo jej dodatkovaní sa už vzhľadom na domnelú znalosť obchodného partnera nekladie taký dôraz na dodržiavanie písomnej formy. Spravidla sa tieto dojednania potvrdzujú ústne v tom lepšom prípade elektronicky- emailom.

Predmetom právnej úvahy je, či sú takého dojednania popri hlavnej zmluve platné, alebo nie. Či ich možno považovať za dodatok pôvodnej zmluvy, alebo za záväzok nový, prípadne sú v krajnom prípade neplatné.

Na prvom mieste sa pokúsime vysporiadať s neplatnosťou takéhoto dojednania. Hlavným argumentom v prospech platnosti je, že obidve zmluvné strany súhlasili s dojednaným obsahom a súčasne prejavili vôľu podľa tejto úpravy spravovať vzájomný vzťah. Samozrejme je tu nevyhnutná podmienka dodržiavania predpísanej formy, no nemožno si podľa nášho názoru zamieňať formálnu prísnosť v obchodno právnej praxi s materiálnou aplikáciou. V Slovenskej republike zatiaľ nedisponujeme jednoznačným stanoviskom najvyššieho súdu prípadne ústavného, ktorý by jasne právnou vetou vymedzil ako postupovať pri posudzovaní platnosti takýchto dodatkov.

Vychádzajúc zo zákonnej úpravy formy právneho úkonu, je prístup zákonodarcu k formálnej náležitosti pomerne striktný. Platný Občiansky zákonník v § 40 stanovuje v ods. 1 a 2 nasledovné:

Ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

Občianky zákonník tak neumožňuje svojvoľnú voľbu formy dodatku pre úpravu už dojednaných ustanovení v zmluve. Ako uvádza odsek 2 predmetného ustanovenia písomná zmluva sa môže zmeniť iba písomne, to vylučuje akúkoľvek ústnu dohodu o zmene ustanovenia zmluvy. Zákon však nepočíta so situáciou, keď zmluvné strany napriek tomuto zákonnému príkazu dobrovoľne postupujú podľa ústnej dohody. Neplatnosť takejto dohody (alebo „dodatku) sa dostáva do rozporu so zmluvnou slobodou účastníkov, totiž ak by sme postupovali striktne podľa zákonného znenia, zmluvné strany by si plnili z neplatného právneho úkonu a v zásade by sa bezdôvodne obohatili, nakoľko by sa nepochybne subsumovali pod jednu zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia. Podľa nášho názoru gramatický výklad takéhoto ustanovenia sa prieči účelu právneho predpisu. Samozrejme ústna dohoda nemôže nahradiť tú písomnú automaticky. Ak sa však účastníci podľa tejto dohody aj začnú preukázateľne správať, potom stojí za to úvaha, či je možné konkludentné schválenie dodatku zmluvy.

Dodatok zmluvy, ktorý sa dojednal elektronicky- emailom, je však v odlišnej polohe, nakoľko vychádzajúc z ustanovení Občianskeho zákonníka v §40 ods. 4 je náležitosť formy v tomto prípade splnená. Zákon pomerne jednoznačne stanovuje, že písomná forma je zachovaná, ak je právny úkon urobený telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila. Vo vzťahu k emailu je nepochybné, že zákonné podmienky sú v tomto prípade splnené.

Mierne odlišná je právna úprava formálnych náležitostí dodatku v obchodnom zákonníku, ktorý uvedenú problematiku rieši v ustanovení §272 ods. 2, a to nasledovne:

Ak písomne uzavretá zmluva obsahuje ustanovenie, že sa môže meniť alebo zrušiť iba dohodou strán v písomnej forme, môže sa zmluva meniť alebo zrušiť iba písomne.

„Obchodný zákonník pristupuje k úprave zmeny alebo zrušenia písomne uzavretej zmluvy inak. Z ustanovenia odseku 2 je na prvý pohľad zrejmé, že Obchodný zákonník neprijal logiku Občianskeho zákonníka, že ak zmluva bola uzavretá písomne, musí mať písomnú formu aj jej zmena a takáto zmluva musí byť písomne aj zrušená. Ustanovenie §272 ods. 2 je osobitnou úpravou a pre obchodné vzťahy má prednosť pred ustanovením §40 ods. 2 OZ. Preto na obchodné vzťahy všeobecnú úpravu Občianskeho zákonníka v tomto prípade nemožno použiť.

Osobitná úprava odseku 2 celkom zreteľne umožňuje, aby písomne uzavretá zmluva, na platnosť ktorej sa podľa zákona alebo dohody strán vyžaduje písomná forma, mohla byť zmenená ústne, a to v prípade, ak v písomne uzavretej zmluve nie je obsiahnutá dohoda strán, že táto zmluva sa môže zmeniť alebo zrušiť iba dohodou strán v písomnej forme. Na tom, aby sa písomne uzavretá zmluva menila alebo rušila v písomnej forme, sa strany musia v zmluve dohodnúť.“^[1]

Napriek tomuto ustanoveniu ObZ tu môže taktiež nastať obdobná situácia ako v prípade zmluvy spravujúcej sa výhradne úpravou v OZ. Opätovne zákon nerieši prípad, kedy zmluvné strany zhodne súhlasia s úpravou obsiahnutou v nesprávnej forme. Nie je zrejmé ani z judikatúry podľa akých pravidiel sa bude postupovať a pod. Podľa gramatického výkladu by boli takéto zmluvy neplatné, nakoľko sa jedná o kogentné ustanovenie Obchodného zákonníka.

Podľa striktného gramatického výkladu je takýto dodatok neplatný, nakoľko nespĺňa náležitosť formy. V prípade, ak si budú zmluvné strany plniť aj napriek nedodržania formy, bude vznikať na jednej strane bezdôvodné obohatenie.

„Z dikcie zákona vyplýva, že pokiaľ písomne uzavretá zmluva obsahuje klauzulu, že zmluvu možno meniť alebo rušiť iba dohodou strán v písomnej forme, potom dohoda strán o zmene a zrušení zmluvy uzavretá ústne je neplatná.“¹⁹³ Tu len doplníme, že ak ustanovenie zmluvy, ktorá spadá pod úpravu v ObZ, vylučuje akýkoľvek iný dodatok ako dodatok písomný a navyše s číselným označením poradia, potom platnosť dodatku uzavretého emailom je viac ako otázna, no napriek tomu tu možno podľa nášho názoru uvažovať o okolnostiach a následkoch popísaných nižšie.

3. EMAIL AKO DODATOK ZMLUVY

Aktuálne je veľmi preferovanou formou komunikácie medzi obchodnými partnermi práve elektronická pošta- email. Obľúbenosť nadobudol práve rýchlosťou a schopnosťou komunikovať v reálnom čase, v neposlednom rade je jeho výhodou schopnosť pomerne nepochybného prostriedku na preukázanie sporných skutočností v prípadnom spore.

V nedávnom prípade spoločnosti Golden Ocean Group Ltd. V. Salgaocar Mining Industris PVT Ltd. A iní (2012), England and Wales Court af Appeal (civil division), (2012) EWCA Civ 265 ako odvolací súd potvrdil, že výmena emailov môže vytvoriť vymáhateľné „záruky“. Záruky (guarantees) sú formou zmluvy a musia mať následky platne uzatvorenej zmluvy. Súd zistil, že účastníci konania majú byť viazaní podmienkami dohodnutými v emaile, a to aj v prípade ak formálne spracovaná „záruka“ bude až v budúcnosti. Súd taktiež ustálil, že ak oprávnená osoba odošle email, považuje sa za podpis emailu aj ak používa iba krstné meno prípadne prezývku.¹⁹⁴

Ďalším zaujímavým rozhodnutím z anglosaskej právnej kultúry je Bryant v. Way. Najvyšší súd skúmal podmienky, či email spĺňa prvky platné a vymožiteľné pre zmluvy, tieto prvky pomenoval nasledovne:

1. Strany predpokladajú, že sa zmluvne zaviažu.

2. Podmienky zmluvy sú dostatočne určité.

3. Strany si vymenia consideration, tzn. ofertu a akceptáciu. ^[2] [3]

Najvyšší súd taktiež poukázal na to, že sa môže jednať aj o akési Memorandum a nie o zmluvu, čo je potrebné takisto vyvodiť z vôle strán, ktoré však nebude mať záväznú povahu.^[4]

Dnes sa prostredníctvom emailu uzavierajú na Slovensku tisícky zmlúv. Ak sa vrátime k prípadovej štúdii uvedenej vyššie, kedy zmluvné strany uzavreli písomnú zmluvu, kde na dôvažok v záverečných ustanoveniach uviedli, že ju možno meniť, dopĺňať alebo zrušiť len písomne, potom sa nám opätovne otvorí otázka platnosti dodatku k takejto zmluve, ktorý nebol uzavretý písomne.

V zmysle už spomínaného §40 ods. 4 OZ zákonodarca postavil elektronickú komunikáciu na roveň písomnej formy. V tomto ustanovení nie sú stanovené žiadne ďalšie osobitné podmienky na to, aby bol takýto elektronický prejav vôle platný, navyše s platnosťou takéhoto prejavu je vysporiadaná jednak vedecká ale aj aplikačná prax vrátane súdov. Emaily sú všeobecne považované za záväzné vo vzťahu k ich platnosti. Vysporiadanou skutočnosťou rozhodne nie je, či emailový dodatok schválený obidvoma zmluvnými stranami, je platný vo vzťahu k reálne písomnej zmluve.

Ak prejdeme k negociácii takéhoto dodatku k písomnej zmluve, je dnes pomerne bežné alebo pravidlom, že sa návrhy zmlúv zasielajú a vzájomne vymieňajú prostredníctvom emailu. Takáto situácia nie je nijak zvlášť komplikovaná, ak následne po emailovej negociácii dôjde k reálnemu podpisu dodatku písomnej zmluvy. Ak však k takémuto reálne písomnému dodatku nedôjde, nakoľko jedna zo zmluvných strán tesne pred podpisom odmietne vykonať daný úkon, potom môžu nastať viaceré eventuality riešenia takejto situácie:

V prípade Immingham Storage Co Ltd proti Clear Plc [2011] EWCA Civ 89, odvolací súd mal rozhodnúť, či došlo k uzavretiu zmluvy v priebehu zmluvných rokovaní, ktorá prebehli prostredníctvom e-mailu. Žalovaný tvrdíl, že preto, že žalobca poslal cenovú ponuku, v ktorej bolo uvedené: „formálne uzavretie zmluvy bude nasledovať v pravý čas“, nemohlo akceptáciou cenovej ponuky dôjsť k uzavretiu platnej zmluvy. Odvolací súd však nesúhlasil.

Odvolací súd preskúmal e-mailovú výmenu a rozhodol, že všetky kľúčové zmluvné podmienky boli výslovne dohodnuté a v emaile žalovaný neuviedol, že nemieni byť viazaný až do uzavretia formálnej zmluvy.

Súd usúdil, že tam boli tri kľúčové body, ktoré preukázali, že účastníci konania mali v úmysle byť viazaní:

1. Všetky základné obchodné podmienky (cena, dátum, trvanie atď) boli jasne vyjadrené.

2. E-mailová korešpondencia nebola označená ako nezáväzná komunikácia, na ktorú sa vzťahuje následné uzavretie formálnej dohody, a

3. Zmluvné strany potvrdili súhlas všetkých kľúčových termínov, ktoré boli obmedzené iba na dvoch podmienkach (ktoré boli následne splnené). ^[5]

Tento prípad ukazuje, že formálnosť zmluvy má len malý význam v snahe poprieť existenciu zmluvy, kde skutočným úmysel oboch strán vyplýva z rokovaní a korešpondencie.

4. VŠEOBECNÉ VÝCHODISKÁ DODATKU K ZMLUVE

Dodatky k zmluvám sa uzavierajú z viacerých ekonomických káuz. Dôvodom pre dodatkovanie zmluvy môže byť objektívna skutočnosť, o ktorej zmluvné strany v čase podpisu nevedeli, alebo v tom čase ešte nenastala a súčasne je natoľko závažnou, že obidve zmluvné strany slobodne pristúpia po negociačnom procese k novácii pôvodnej zmluvy. Dôvodom pre dodatkovanie zmluvy môže byť takisto subjektívna skutočnosť jednej alebo druhej zmluvnej strany, ktorá jej znemožňuje splniť predmet zmluvy podľa pôvodne dohodnutých zmluvných podmienok a bude vyvíjať snahu o dosiahnutie zmeny nevyhovujúcich ustanovení zmluvy. Takúto subjektívnu skutočnosť však netreba vnímať vo vyhranenom negatívnom zmysle. Subjektívna skutočnosť, ktorá môže motivovať zmluvnú stranu k vyjednávaniu dodatku k zmene zmluvných podmienok, môže byť naopak skutočnosťou, ktorá zefektívni výkon zmluvných povinností, prípadne je výhodnou pre obidve zmluvné strany, čo v prípade dodatku býva spravidla podmienkou jeho uzavretia (tzv. podmienka obojstrannej výhodnosti alebo win- win).

„Zmena v obsahu záväzku sa týka vzájomných práv a povinností účastníkov (dlžníka a veriteľa). Podľa právnej úpravy môže k zmene obsahu záväzkov dôjsť na základe dohody strán (§516 OZ), v dôsledku omeškania dlžníka (§517 a nasl. OZ), alebo veriteľa (§585 OZ), pri ktorom dochádza k zániku pôvodného záväzku a k jeho nahradeniu celkom novým záväzkom.

Dohoda o dojednaní nového záväzku sa dotýka predmetu alebo obsahu pôvodného záväzku, avšak obstojí mimo pôvodného záväzku, príp. Vedľa časti pôvodného záväzku.“^[6]

V nadväznosti na uvedené skutočnosti, ktoré bývajú ekonomickým motívom dodatkovania zmlúv, možno rozdeliť na základe uvedeného faktora dodatky na:

a) dodatky vynútené objektívnymi skutočnosťami

b) dodatky vyžiadané zmluvnou stranou na základe subjektívnej skutočnosti

V prvom slede by sa mohlo uvedené rozdelenie zdať ako nepresné a pre účely právnej analýzy zbytočné. No podľa nášho názoru je práve toto delenie tým základným, od ktorého sa následne odvýja celá štruktúra a metodika dodatkovania zmluvy. Dodatky vynútené objektívnou skutočnosťou sú uzavierané spravidla bez tlaku, nakoľko sú negociované v záujme a z popudu obidvoch zmluvných strán. Naopak dodatky vyžiadané jednou zmluvnou stranou na základe subjektívnej skutočnosti sa budú prijímať spravidla ťažšie, a zmluvná strana, ktorá bude na strane oferenta dodatku, bude musieť nájsť ekonomickú motiváciu pre uzavretie takéhoto dodatku akceptantom. Práve na to môžu byť naviazané omnoho širšie súvislosti právnej regulácie takejto oferty, a to najmä z pohľadu jej účinnosti. Omnoho podstatnejším javom bude stanoviť moment, kedy došlo k účinnej akceptácii daného návrhu, a to najmä v tom prípade, ak sa druhá zmluvná strana danému dodatku bránila.

ZÁVER

V našich podmienkach možno nájsť tri možné postoje k dodatku, ktorý bol odsúhlasený elektronicky naproti tradične písomne uzavretej zmluve a to:

1. Dodatok sa bude považovať ako za neuzavretý, nakoľko nikdy nedošlo k reálnemu podpisu písomnej formy,

2. Dodatok sa bude považovať za neuzavretý, ale nastúpi pomerne neprebádaný inštitút predzmluvnej zodpovednosti, ale len vo vzťahu k dodatku zmluvy, kde si kontrahujúca strana, ktorej bol odmietnutý podpis dodatku, môže uplatniť eventuálnu náhradu škody, ktorá jej mohla vzniknúť v dôsledku odmietnutia podpisu tohto dodatku.

3. Dodatok sa bude považovať za uzavretý momentom, kedy si zmluvné strany prostredníctvom emailu potvrdili záväzné znenie dodatku a samotný podpis sa bude z právneho hľadiska vnímať skôr ako memorandum, bez právnych účinkov,

Podľa nášho názoru je v zmysle zásady dobromyseľnosti a poctivého obchodného styku potrebné vylúčiť prvú možnosť, aj keď si v rámci akademickej debaty vieme predstaviť minimálne zaujímavú debatu na túto tému. V zmysle spomenutej zásady poctivého obchodného styku, aj z ktorej bol odvodený inštitút predzmluvnej zodpovednosti a pod., sú podľa nášho názoru spravodlivejším riešeniami situácie podom bodom dva alebo tri, ktoré boli vymienené vyššie. Opätovne nateraz absentuje akákoľvek judikatúra na túto problematiku a veríme, že sa v dohľadnej dobe objaví akýkoľvek rozsudok, ktorý nám na to poskytne aspoň navádzajúcu odpoveď.

Inštitút predzmluvnej zodpovednosti, môže hľadať oporu v tom, že prípadné uplatnenie nárokov na náhradu škody nebude vyžadovať preukázanie uzavretia dodatku. Dôkazné bremeno v prípadnom spore sa bude orientovať skôr na preukázanie oprávnených očakávaní spolu s prípadnými stratami. Zmluvná strana, ktorá odmietla reálny podpis dohody, môže svojou argumentáciou trvať na tom, že mala právo do poslednej chvíle neuzavrieť danú zmluvu, nakoľko vyžaduje písomnú formu, a preto nemohol vzniknúť ani eventuálny nárok na náhradu škody. Vystavuje sa však riziku, že druhej zmluvnej strane bude priznaná samozrejme nielen náhrada skutočnej škody ale aj ušlý zisk, čo môže byť niekedy vyšším ekonomickým rizikom pre túto stranu, ako keď radšej ustúpi a prizná platné uzavretie zmluvy. Samozrejme výhodou tejto strany je, že takéto potvrdenie môže uskutočniť prakticky kedykoľvek, a tak zmariť akékoľvek snahy o náhradu ušlého zisku a pod.

Postup, ktorý prizná účinný akt uzretia zmluvy v čase vzájomného potvrdenia zmluvnými stranami emailom. K tomuto záveru sa dá dopracovať pomerne jednoduchým gramatickým výkladom. Avšak pripustením takéhoto výkladu sa môžeme dostať na šikmú plochu, kde akékoľvek emailové potvrdenie znenia, môže znamenať platné uzavretie zmluvy alebo dodatku k zmluve. V tomto prípade bude faktický podpis, len laickou formalitou bez právnych následkov.

Podľa nášho právneho názoru je najspravodlivejší práve tento postup.

Autor
JUDr. Ing. Michal Juhás

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/17619/Zbornik_Posobenie-prava-v-21-storoci.pdf

Národné poriadky v prístupových rokovaniach a po vstupe jednotlivých štátov do Európskej únie podliehajú postupnému vplyvu a prenikaniu európskych prvkov. Neodvratný proces europeizácie práva je možné vnímať z rôznych konceptualistických hľadísk, čo predstavuje skôr o teoretickú otázku, pričom dôležitejšie sú jej praktické dopady. Jedným z najciteľnejších prejavov je jednoznačne vplyv nariadení a smerníc. Čoraz viac do popredia sa v európskych akademických kruhoch dostáva otázka spontánnej europeizácie, teda prirodzenej snahy o integráciu v oblasti práva. Návrh nariadenia Common European Sales Law (ďalej len „CESL“) vytvára obdobné podmienky v oblasti času plnenia a úrokov z omeškania. CESL predstavuje potenciálnu budúcu právnu úpravu, a preto je cieľom najväčší súlad s už existujúcimi inštitútmi. Naopak nežiaducou je koncepcia vytvárania hybridných inštitútov, ktoré nie sú adresátom známe. Ide o logické riešenie, ktoré zmierňuje dopad fenoménu „nepoznaného“. Adresát je pri voľbe náchylnejší zvoliť si režim, ktorý pozná, resp. už ho niekedy aplikoval.

Poslednou novelou Obchodného zákonníka bola transponová Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (ďalej len „smernica“). Transpozíciou postupne dochádza k zjednocovaniu podmienok obchodovania pre podnikateľov v celej Európskej únii. V konečnom dôsledku by jednotné podmienky mali znamenať zjednodušenie a prehľadnosť právneho prostredia na území členských štátov a prispievať k právnej istote. Uplatňovanie rozličných podmienok v jednotlivých členských štátoch brzdí rozvoj trhu a negatívne ovplyvňuje hospodársku súťaž.

V oblasti úrokov z omeškania smernica čiastočne vychádzala a kopírovala aktuálny vývoj v oblasti europeizačných procesov v súkromnom práve. Okrem súčasného návrhu

CESL, ktorý čiastočne vychádza zo smernice, obsah je inšpirovaný výsledkami práce iných pracovných skupín akademikov, ktoré sa zaoberajú nachádzaním spoločných prvkov jednotlivých právnych rodín a spoločne tendujú k vytváraniu celoeurópskych predpisov súkromného práva v rôznych oblastiach.

Napriek tomu, že návrh nariadenia je primárne zameraný na reguláciu business to consumer vzťahov (ďalej len B2C), Komisia strategicky rozšírila pôsobnosť aj na business to businees vzťahy (ďalej len B2B). Kvalitatívna odlišnosť a samotný charakter B2B vzťahov je zohľadnený aj pri jednotlivých ustanoveniach.

Regulácia úrokov z omeškania v rámci úpravy návrhu CESL je popri všeobecnej úprave úrokov v článku 166 zakotvená špeciálne v článku 168 v prípade, že v omeškaní s peňažným plnením, teda dlžníkom je podnikateľ, a v prípadoch oneskorených platieb medzi podnikateľmi.^[1] Lex specialis sa aplikuje výhradne na omeškanie so zaplatením kúpnej ceny za dodanie tovaru, digitálneho obsahu a súvisiacich služieb. Iné peňažné nároky podliehajú všeobecnej sadzbe podľa článku 166. Z uvedeného vyplýva, že CESL v porovnaní so slovenskou obchodnoprávnou úpravou rozlišuje 2 druhy sadzieb úrokov z omeškania aplikovateľné v rámci uplatňovania nárokov z toho istého záväzkového vzťahu.

V právnej úprave európskeho návrhu, ako aj v obchodnoprávnom kódexe je zakotvená zásada dies interpellat pro homine, tzn. že nie je potrebné, aby veriteľ uviedol dlžníka do omeškania, omeškanie sa neviaže na žiadnu výzvu alebo iné oznámenie, ale úroky z omeškania prirastajú automaticky v prvý deň omeškania, teda po márnom uplynutí času na plnenie. Opačná koncepcia bola zohľadnená v rámci úpravy B2C vzťahov. Európsky trend zvýšenej ochrany spotrebiteľa a politika ochrany slabšieho a menej znalého subjektu bola pretavená aj do návrhu nariadenia. Ak je spotrebiteľ v pozícii dlžníka a dostane sa do omeškania, úroky sa začnú pripisovať až uplynutím 30-dňovej lehoty po tom, čo podnikateľ (veriteľ) oznámil dlžníkovi povinnosť platiť úroky a ich sadzbu. Koncept uvedenia dlžníka do omeškania (moram facere) oznámením veriteľa (interpellatio) je pomerne známym inštitútom v kontinentálnej Európe a zastáva svoju pozíciu v obchodnoprávnych kódexoch kľúčových štátnych regulátorov podnikateľského prostredia.

Z pohľadu podnikateľov dlžník – spotrebiteľ disponuje v danom období peňažnými prostriedkami veriteľa, pričom mu nie sú pripisované žiadne úroky. Už skôr v slovenskej odbornej verejnosti rezonoval názor^[2], že ide o formu nevyžiadaného úveru na strane spotrebiteľa a v európskom návrhu navyše umocnený absenciou „sankcie“ pre spotrebiteľa resp. „odmeny“ pre poskytovateľa. Napriek tomu, že uvedené sa na prvý pohľad týka „len“ vzťahu podnikateľ – spotrebiteľ, reálne sa táto skutočnosť reflektuje do celého reťazca záväzkových vzťahov. Ovplyvňuje nielen samotného veriteľa, ale vo významnej miere je spôsobilá ovplyvňovať bilanciu ziskov a strát jeho ďalších subdodávateľov, a tak sa podieľať na iniciovaní druhotnej platobnej neschopnosti. Pre samotného veriteľa nemusí koncept „odloženia“ pripisovania úrokov znamenať veľkú stratu, avšak z pohľadu subdodáteľov patriacich väčšinou do skupiny malých a stredných podnikateľov môžu takéto oneskorené platby spôsobovať existenčné problémy.

Samotný návrh nariadenia v úvodnom Recitáli prezentuje ako jeden z highlightov celého zámeru podporu malých a stredných podnikateľov, oživenie obchodných stykov a tok kapitálu. Hlavným cieľom ustanovenia nie je znevýhodňovanie veriteľa, ale práve naopak upozornenie spotrebiteľa na peňažný záväzok, podpora k zaplateniu dlhu pod hrozbou prípadných sankcií. Oznámenie má s využitím psychologického efektu priviesť spotrebiteľa k riadnemu a včasnému plneniu.

Negatívne načrtnutý scenár pripisovania úrokov v B2C vzťahoch zmierňuje článok 166 ods. 1, ktorý uvádza, že oznámenie je možné dlžníkovi predložiť pred dňom splatnosti peňažného plnenia. Výkladom litery príslušného článku dochádzame k záveru, že oznámenie môže byť doručené a 30 dňová lehota môže uplynúť ešte pred splatnosťou záväzku. Na aktivizáciu úrokov a ich prirastanie potom stačí, ak sa naplní len samotná podmienka splatnosti záväzku a stricto sensu úroky môžu byť pripisované hneď nasledujúci deň po splatnosti^[3].

Zásada zmluvnej slobody a autonómie vôle v oblasti dojednania času plnenia je rovnako preferovaná v oboch úpravách. Obchodný zákonník aj CESL však do určitej miery okliešťujú zmluvnú slobodu pri nastavovaní času plnenia peňažného záväzku. Novelizované ustanovenie § 340a a článok 168 CESL reagujú na obvyklú prax medzi podnikateľmi, kedy dochádzalo k vykorisťovaniu malých a stredných podnikateľov, a to nastavovaním neprimerane dlhých/ likvidačných lehôt na poskytnutie peňažného plnenia. Argumentácia oponentov zásadou zmluvnej slobody a autonómie vôle bola konfrontovaná s reálnou praxou a takmer žiadnou vyjednávacou pozíciou malých a stredných podnikateľov v predzmluvných rokovaniach s dominantnými subjektmi. V snahe vyrovnávať vzájomné postavenie zmluvných strán zákonodarca pripúšťa zmluvné dojednanie lehôt aj nad rámec limitov, maximálne však 60 dní, avšak podriaďuje ich testu tradičnej obchodnej poctivosti v podobe nekalých zmluvných podmienok. Pri CESL platí alternatíva v podobe testu prijateľnosti pod hrozbou sankcie neplatnosti.

Článok 168 ods. 1 pripúšťa situáciu v B2B vzťahoch, keď dlžník nie je v omeškaní, pokiaľ je jeho neplnenie ospravedlneným podľa článku 88 CESL.^[4] Tradičným pravidlom platiacim oboch úpravách je zásada, že dlžník nie je v omeškaní, pokiaľ je v omeškaní veriteľ.

Pri určovaní výšky úrokov z omeškania odkazuje Obchodný zákonník na nariadenia vlády SR, pričom CESL priamo v texte upravuje výšku úrokov. V zmysle nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka je v zásade možný výber medzi fixným a variabilným modelom úrokov z omeškania. Fixná sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe ECB platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku zvýšenej o 9 percentuálnych bodov a takáto sadzba platí potom počas celej doby omeškania s plnením záväzku. Druhá alternatíva v podobe variabilných úrokov z omeškania ponúka veriteľovi možnosť výpočtu úrokov z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe ECB platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej o 8 percentuálnych bodov a takto určená sadzba sa použije počas celého tohto kalendárneho polroka omeškania. Obe vyššie uvedené modely je možné aplikovať v prípade ak záväzkovo-právny vzťah vznikol po 1.februári 2013. V opačnom prípade sa bude aplikovať doterajšia právna úprava.

Hlavným diferenciačným kritériom pri CESL je obvyklý pobyt veriteľa v štáte ktorého menou je alebo nie je euro. Výsledná sadzba predstavuje úrokovú sadzbu, ktorú Európska centrálna banka použila pre svoju poslednú hlavnú refinančnú operáciu uskutočnenú pred prvým kalendárnym dňom príslušného polroka, alebo hraničnú úrokovú sadzbu vyplývajúca z tendrových postupov s variabilnou sadzbou pre posledné hlavné refinančné operácie Európskej centrálnej banky, zvýšená o osem percentuálnych bodov. Algoritmus úrokov z omeškania plní v danom prípade dvojakú funkciu. Kým úroková sadzba stanovená ECB reflektuje cenu peňazí, počet percentuálnych bodov slúži ako pozitívny stimul pre platobnú disciplínu, pretože vytvára prirodzený tlak na dlžníka, aby plnil riadne a včas. Z nášho pohľadu výška sadzby úrokov z omeškania nebude rozhodujúcim kritériom pri voľbe CESL, keďže právna úprava je takmer totožná.

Úroky z omeškania prirastajú pokiaľ dlžník nesplní svoj peňažný záväzok, a teda kým nezaplatí veriteľovi istinu spolu s úrokmi z omeškania. Pri bankovom prevode je to okamih pripísania sumy na účet veriteľa, nie okamih realizácie platby dlžníkom.

V obchodnoprávnych vzťahoch je vylúčená zásada usuare ultra alternum tantum, podľa ktorej úroky z omeškania ďalej neprirastajú, ak výška úrokov dosiahne výšku istiny.

Otvorenou otázkou zostáva kapitalizácia úrokov z omeškania. V súvislosti s touto problematikou ponúka CESL v zásade dve alternatívy. Jednoduchý úrok z omeškania je vypočítaný vždy z nezaplatenej peňažnej čiastky – istiny, pričom prirastajúce úroky z omeškania sú vedené osobitne. Model zložených úrokov z omeškania znamená, že nezaplatené úroky z omeškania sa po určitom čase stávajú súčasťou istiny a ďalšie úroky sú vypočítané z tejto zloženej čiastky. Zložené úroky z omeškania reflektujú moderné ekonomické a finančné trhy a v oveľa väčšej miere prispievajú k naplneniu princípu maximálnej kompenzácie na strane veriteľa. V konečnom dôsledku nezaplatené úroky z omeškania na ktoré má veriteľ podľa zákona nárok sú hodnotou, ktorá patrí veriteľovi a predstavujú finančné prostriedky, ktoré by za normálnych okolností mohli podnikateľovi prinášať zisk. Omeškanie s platením úrokom je z pozície veriteľa rovnakou stratou ako je omeškanie s platením istiny. Vo všeobecnosti CESL neponúka odpoveď na kapitalizáciu. Kým v B2C vzťahoch je explicitne vylúčená, v prípade B2B vzťahov chýba explicitný zákaz. Príslušné ustanovenie vychádza zo smernice 2011/7/EÚ Recitál 15, kde je zakotvený model základných úrokov z omeškania, avšak dispozitívny charakter pripúšťa možnosť dohody zmluvných strán na zložených úrokoch z omeškania. Protichodné názory zakladajú svoju argumentáciu na odklone formulácie CESL od čl. III.-3:709 DCFR, a preto ich podporujú alternatívu, že CESL preberá zo spomínanej smernice model jednoduchých úrokov.

V opačnom prípade by to bolo ustanovené expressis verbis v samotnom texte návrhu.

Novinkou z pohľadu slovenského právneho poriadku je paušálna náhrada nákladov spojená s uplatnením pohľadávky. Zámerom zákonodarcu je poskytnúť dodatočnú ochranu veriteľovi, a to priznaním práva na fixnú sumu ako kompenzáciu na pokrytie súvisiacich nákladov. Kompenzácia má pokryť administratívne a iné interné náklady veriteľa. Ratio legis vychádza z predpokladu, že uvedené náklady je náročné a neefektívne uplatňovať prostredníctvom žaloby na náhradu škody. Náklady na preukázanie škody sú často neproporcionálne vyššie ako samotná škoda, a preto demotivujú veriteľa vôbec žalobu podať. Veriteľ má nárok na paušálnu náhradu bez ohľadu na vzniknutú škodu. Paušálna náhrada škody per se obsahuje istý sankčný prvok, a tak vytvára na dlžníka dodatočný tlak, ktorý ho navádza splniť riadne a včas. Totožný inštitút je zakomponovaný v článku 169 CESL.

Záver

Smernica o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, ako aj z nej vychádzajúci návrh nariadenia CESL sú reakciou na iniciatívu Komisie pod názvom Small Business Act s cieľom zlepšiť prístup k financovaniu a oživiť tok a obeh peňazí medzi podnikateľmi a prispievať k revitalizácii obchodu ako takého.

Z vyššie uvedeného príspevku je možné odvodiť, že ani slovenská právna úprava sa nevyhne fenoménu europeizácie práva, či už v podobe nariadení a smerníc alebo v jeho spontánnej mutácii. Tendencie zákonodarcov sú jednoznačné a reálne dochádza k postupnému zbližovaniu, resp. zjednocovaniu právnych úprav. V rámci otvoreného a dobre fungujúceho trhu je tento trend nevyhnutný, najmä ak chceme zabezpečiť konkurenčne porovnateľné podmienky pre (slovenských) podnikateľov, avšak nie na úkor poskytnutia adekvátnej právnej ochrany.

Právna úprava úrokov z omeškania je aktuálna v každom období. Novelizácia slovenského Obchodného zákonníka precizovala pod vplyvom transpozície smernice právnu úpravu inštitútu úrokov z omeškania vo vzťahoch B2B ako aj B2G, teda zahŕňa oblasť súkromnoprávnych (obchodných) aj verejnoprávnych subjektov. Základná koncepcia právnej úpravy úrokov z omeškania zostala zachovaná a pre adresáta zostávajú zachované rovnaké zásady aké boli aktuálne doteraz. Z nášho pohľadu je vhodné postupne sa oboznamovať s obsahom a výkladom jednotlivých inštitútov CESL aj keď (zatiaľ) len v podobe návrhu.

Reálna prax malých a stredných podnikateľov vo vzťahu k úrokom z omeškania je veľmi skeptická. Úroky z omeškania vnímajú len ako akúsi formulku na faktúre, pričom jej reálna vymožiteľnosť, resp. rozdiel nákladov na vymoženie ku výške úrokov je obrovský, a v konečnom dôsledku znamená pre podnikateľa stratu. Z pohľadu daňového zaťaženia by subjekty, ktoré účtujú v podvojnom účtovníctve preferovali úpravu, ak by sa pri ročnej uzávierke uznali do príjmu len skutočne zaplatené faktúry. V súčasnosti platí, že do dane sú zahrnuté a teda aj zdanené všetky príjmy, vrátane tých, ktorých samotné plnenie bude oveľa neskôr, ak vôbec. Zastávame názor, že okrem precizovania sankcií v podobe úrokov z omeškania a i. by bolo de lege ferenda vhodné pouvažovať nad odmeňovaním poctivých podnikateľov, ktorí si plnia svoje záväzky riadne a včas a to napr. vo forme zníženia sadzby dane alebo upustenia od preddavkov a pod.

Autori
Mgr. Miriam Janečková
JUDr. Kristína Szarková

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/17619/Zbornik_Posobenie-prava-v-21-storoci.pdf

„Za účelom dosiahnutia súladu s princípmi právnej istoty a res judicata, dôvody, na základe ktorých môže prokurátor podať návrh na preskúmanie konečného rozhodnutia súdu by mali byť obmedzené na výnimočné prípady a preskúmanie by malo byť vykonané v rozumnej lehote. Účastníci konania by mali byť informovaní (rozumej o začatí konania o preskúmanie konečného rozhodnutia) a ak si to želajú, mali by sa zúčastniť prieskumného konania.“¹⁷ Tento citát z dokumentu hlavého orgánu Rady Európy obsahuje takmer všetky základné výčitky, ktoré sa kladú proti súčasnej právnej úprave mimoriadneho dovolania v Občianskom súdnom poriadku (ďalej v texte len „OSP“). Právo na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len „Dohovor“) a taktiež v čl. 46 Ústavy SR sa tak skrz princíp právneho štátu, vyjadrený aj procesným princípom res judicata, dostáva do prehodnocovania v tom význame, či a nakoľko majú byť právoplatné súdne rozhodnutia nemenné, resp. nepreskúmateľné.^[1]Táto otázka hodnoty právnej istoty môže mať dvojitý rozmer – istota zákonného rozhodnutia alebo istota nemenného nezákonného rozhodnutia. Táto myšlienka vychádza z pochybnosti, či môže mať spoločnosť v právnom štáte záujem na nezákonných rozhodnutiach, ktoré nemožno v rozumnej lehote zmeniť len preto, aby boli stabilizované právne vzťahy. Túto otázku možno položiť aj inak a to, či je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné zabezpečiť zákonnosť alebo či nemennosť súdnych rozhodnutí, a aký to ma význam pre spoločnosť v tomto čase?

Súdny proces a teda aj jeho výsledok – súdne rozhodnutie, je v modernom procesnom chápaní vnímaný ako formálne nachádzanie (aplikácia) práva za rešpektovania procesných pravidiel, ktoré sú garantované ústavou. Tomuto chápaniu zodpovedná aj charakter dovolacích dôvodov, ktoré uvádza § 237 OSP, kde ide o závažné pochybenia súdu, ktoré nie sú akceptovateľné. Na druhej strane § 236 OSP exaktne stanovuje, že dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Formálna spravodlivosť – teda zákonnosť, je

kritérium, ktoré tvorí základ právneho štátu. Súdy teda musia vydávať rozhodnutia zákonné, ktoré sa môžu zdať účastníkom konania nespravodlivé. Nemôžu však vydávať rozhodnutia, ktoré sú nezákonné. Táto striktná požiadavka právneho štátu je náročná z viacerých hľadísk, pričom nemožno na ňu rezignovať. Demokratický a právny štát, ak má záujem napĺňať právo na spravodlivý proces, musí vytvoriť také mechanizmy, ktoré vedú k jeho napĺňaniu. Ak dochádza k častým zrušeniam súdnych rozhodnutí (aj na prvom stupni), potom možno konštatovať, že potrebné právne mechanizmy nie sú dobre nastavené, resp. je dôvodné sa zamýšľať nad príčinami a dôvodmi tejto nezákonnosti. Nazdávam sa, že hodnota formálnej zákonnosti a teda aj predvídateľnosti práva je v pomyselnom rebríčku právnych hodnôt vyššie ako princíp právnej istoty a s ním spojený princíp res judicata. Tento názor zvýrazňuje aj fakt, že nezákonné, ale materiálne právoplatné súdne rozhodnutia sa stávajú súčasťou argumentácie iných súdov, ktoré ich ďalej môžu „oživovať“. Je potrebné tiež vnímať rozdiel medzi argumentáciou (ustaľovaním právnych názorov) Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej v texte len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej v texte len „ÚS SR“) a súdmi všeobecnými, ktoré nemôžu využívať komfort všeobecnej záväznosti a teda akejsi neomylnosti. V tomto svetle sa právna argumentácia, resp. výklad všeobecných súdov javí ako niečo relatívne, ako niečo, čo nemusí závisieť len od zákona. V. Knapp uvádza: „Teorie právni argumentace vycházejí … z toho, že právni veda není axiomatická, ale veda ,argumentativní. To znamená, že poznánípráva, právních institutú atd. a dúsledné ani zjištení quid iuris v určitém prípadu nelze odvozovat od axiomú, nýbrž je zpravidla treba se ho dobrat argumentacípro nekolikz více možnost퓹⁸ Keď je takto vnímané nachádzanie práva, potom je na mieste aj úvaha, akým spôsobom splniť záväzok právneho štátu na právo na spravodlivé súdne konanie, ktorého súčasťou je aj zákonné a náležite odôvodnené súdne rozhodnutie.

Vychádzajúc z dostupnej rozhodovacej praxe ESĽP^[2] [3] sa môže zdať, že objektívne nesprávny výklad a nesprávna aplikácia ustanovení zákona súdmi, nie je až takým výnimočným pochybením, pre ktoré by bolo vhodné prelomiť princíp právnej istoty v prospech princípu zákonnosti, resp. predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.

V konaní Sutyazhnik proti Rusku,^[4] ESĽP uviedol, že „(…) v civilnom súdnom konaní majú účastníci konania nevyhnutne odlišný názor na aplikáciu hmotného práva. (…) nesúhlas s hodnotením veci prvostupňovým a odvolacím súdom nebol, ako taký, mimoriadnou okolnosťou, ktorá by oprávňovala zrušenie záväzného a vykonateľného rozhodnutia a „znovuotvorenie“ konania (…).“ ESĽP v týchto prípadoch konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Tento právny názor v „domestikovanej“ podobe často využíva aj Ústavný súd SR, ktorý v tejto súvislosti konštatuje: „Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.“ Pri týchto konštatáciách je potrebné si uvedomiť, že ESĽP vyslovuje porušenie práva na spravodlivý súdny proces z dôvodu, že dovolací súd, na popud účastníka konania, zrušil právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pretože došlo k nesprávnemu právnemu hodnoteniu veci. V tejto súvislosti uvádzam citáciu konštantnej judikatúry ÚS SR, z ktorej taktiež vyplýva, že nesprávne právne hodnotenie všeobecného súdu, nie je bez ďalšieho (porušenie základných práv a slobôd) dôvodom na zrušenie rozhodnutia súdu. „Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred ním bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. (…)V dôsledku toho v konaní o ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp. nahradzovanie všeobecných súdov.“

V tomto kontexte sa potom javí otázka, kto teda preskúmava právne hodnotenie súdov a ako sa zabezpečuje elementárna zákonnosť súdnych rozhodnutí. Na túto otázku možno odpovedať citáciou § 238 ods. 1, resp. § 239 ods. 1 písm. a) OSP, tj. v tých prípadoch, kedy dôjde k zmene právneho názoru odvolacieho súdu. Neberúc do úvahy mimoriadne dovolanie a iné dovolacie dôvody, z takto koncipovanej zásady záruk zákonnosti v Slovenskej republike potom vyplýva, že k preukázateľnej nezákonnosti môže dôjsť, len ak odvolací súd vysloví nesprávne právne hodnotenie súdu prvého stupňa. V ostatných prípadoch (najmä pri potvrdení rozhodnutia) ide zrejme o napĺňanie princípu právnej istoty, ale bohužiaľ aj niekedy latentnej nezákonnosti. Uvedomujem si, že takéto zjednodušené vnímanie tohto pomerne vážneho problému vedie ku rôznym otázkam, ale vzhľadom na prax pri vybavovaní podnetov na podanie mimoriadnych dovolaní je tento problém „hmatateľný“. Tu je potrebné ešte spomenúť, že účastník konania je pri domáhaní sa nápravy limitovaný princípom subsidiarity procesných prostriedkov a rôznymi procesnými lehotami, ktoré musí kvalifikovane poznať, čo je možné zabezpečiť výkonom advokácie, resp. individuálnou znalosťou veci.

V súčasnosti možno postrehnúť tieto publikované výhrady k existencii mimoriadneho dovolania:

– narušenie princípu právnej istoty

– dôvod súdneho prieskumu – nesprávne právne posúdenie

– duplicita k inštitútu dovolania

– súdny prieskum z dôvodov, ktoré nie sú výnimočné a pritom sú široko koncipované (podávanie mimoriadneho dovolania vo verejnom záujme – ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických, právnických osôb a štátu)

– nejasnosť charakteristiky podávateľov podnetov na podanie mimoriadneho dovolania (osoba poškodená a dotknutá)

– dlhá lehota na podanie mimoriadneho dovolania (1 rok od právoplatnosti rozhodnutia)

– nemôže ho podať aj účastník konania

– bez povinnosti zaplatiť súdny poplatok a bez právneho zastúpenia advokátom

– možnosť pozastavenia vykonateľnosti rozhodnutia pri podaní mimoriadneho dovolania

K uvedeným výhradám možno dodať ešte ďalšiu teoretickú výhradu, a to absenciu zmyslu (dôvodu) zásahu štátu, prostredníctvom generálneho prokurátora, do sporových civilných konaní. V tomto zmysle je oprávnenie generálneho prokurátora vnímané ako prežitok z minulých rokov, pričom toto oprávnenie má zakladať nerovnosť účastníkov v súdnom konaní. Takéto ponímanie právnej povahy mimoriadneho dovolania je v rozpore so zmyslom existencie ústavného zakotvenia prokuratúry ako ústavného orgánu na ochranu verejného záujmu.^[5] Prokuratúra nevystupuje ako vedľajší účastník, ktorý ma podporovať procesné postavenie jednej procesnej strany, ale jej úloha je sústredená na dodržiavanie princípu zákonnosti, ktorý musí byť vyvážený relevantnými dôvodmi, ktorými sú najčastejšie hrubé a exaktné porušenie zákona.

Nesprávne právne posúdenie veci (§ 243f ods. 1 písm. c) OSP) je dôvodom, ktorý je najčastejšie aplikovaný ako argument v podnetoch na podanie mimoriadneho dovolania. Tento dovolací dôvod môže umožniť preskúmanie druhostupňového rozhodnutia, ak sa ním potvrdzuje prvostupňové, za predpokladu, že všetky procesné podmienky súdneho konania sú správne a zákonné, resp. že dokazovanie bolo vykonané v súlade so zákonom (dôvod v § 243f ods. 1 písm. b) OSP). Nesprávne právne posúdenie veci je v judikatúre súdov už dostatočne definované, napriek tomu je veľmi častým javom, že podávatelia podnetov si tento procesný dôvod zamieňajú s dôvodom uvedeným § 243f ods. 1 písm. b) OSP, resp. s ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy SR.^[6] Pri otázke nesprávneho právneho posúdenia veci ako dovolacieho dôvodu možno poukázať na častú chybu pri podávaní podnetov na podanie mimoriadneho dovolania. Podávatelia podnetov najčastejšie argumentujú nesprávnym skutkovým zistením konajúceho súdu, resp., že súd nesprávne vyhodnotil dôkazy. Nesprávny skutkový záver a hodnotenie dôkazov súdom samo o sebe nie je dovolacím dôvodom. Ak súd vykonané dôkazy podľa svojej úvahy vyhodnotil a na základe toho dospel k uvedeným skutkovým záverom, nemožno prehodnocovať vykonané dôkazy v dovolacom konaní. Len iným hodnotením dôkazov v dovolacom konaní nie je možné argumentovať. Ak však súd správne zistí skutkový stav, no nesprávne právne vec posúdi (napr. že nejde o vydržanie, pretože neboli splnené podmienky, ktoré boli ustálené počas dokazovania), potom je dôvod na podanie mimoriadneho dovolania.

V judikatúre súdov sa najčastejšie objavuje definícia nesprávneho právneho posúdenia veci ako omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Teda ide o to, že súd nepoužil korektný právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval, alebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Takéto definovanie nesprávneho právneho hodnotenia súdu predpokladá, že súd správne a zákonne zistí skutkový stav veci, pretože nesprávne, resp. nezákonne zistený skutkový stav je tzv. iná vada v konaní, ktorá mala za následok nesprávne právne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b) OSP). K tomuto dovolaciemu dôvodu taktiež existuje „bohatá“ súdna judikatúra. Spojením týchto dvoch dovolacích dôvodov (§ 243f ods. 1 písm. b) a c) OSP), ktoré nemôže použiť účastník konania v rámci dovolania, možno konštatovať, že prokuratúra disponuje zásadným účinným právnym prostriedkom, ktorý dokáže zabezpečiť ochranu nielen právam vyplývajúcich z občianskeho súdneho procesu, ale aj ústavným právam. Práve charakter týchto dovolacích dôvodov (tzn. že nejde o procesné dôvody) je aj dôvodom ingerencie prokuratúry do občianskeho súdneho konania a to z toho pohľadu, že vyspelá právna kultúra, resp. spoločnosť musí mať záujem na zákonnom rozhodovaní za rešpektovania ústavných základných práv a slobôd (princíp verejného záujmu). Možno si len položiť hypotetickú otázku, či náš štátny aparát a kvalita súdnych rozhodnutí je na želanej právnej úrovni a preto už nepotrebuje spoločnosť právne prostriedky, ktorými sa zaručí objektívna zákonnosť (aspoň preskúmateľnosť), pretože podľa jej mienky už existuje na želanej úrovni a teda zákonnosť bude ponechá len na zainteresované subjekty, resp. bude uplatnená akási deetatizácia zákonnosti. Je teda zákonnosť kategória, ktorá je závislá len na argumentačnej schopnosti procesných strán a na momentálnom poznaní práva alebo je to hodnota, od ktorej sa odvíjajú iné hodnoty nielen v práve, ale aj v spoločnosti?

Je nepochybné, že inštitút mimoriadneho dovolania je silným oprávnením voči súdnej moci, a taktiež je nepochybné, že vyplýva z histórie Slovenskej republiky. Je však potrebné poukázať na opodstatnenosť podaných mimoriadnych dovolaní, ktoré boli podané doposiaľ (úspešnosť) a na právne skúsenosti (dôvody), ktoré viedli k podaniu mimoriadneho dovolania. Mimoriadne dovolanie je prípustné nielen proti uzneseniam, rozsudkom či platobným rozkazom, ale aj napr. proti osvedčeniu o dedičstve. Na druhej strane mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiam o podmienkach konania, o zastavení alebo o prerušení konania alebo proti rozhodnutiam, ktorými sa upravuje vedenie konania.^[7] V súvislosti s procesnými podmienkami na podanie mimoriadneho dovolania možno spomenúť, že ním možno napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa (Stanovisko NS SR 36/2008), teda nie je nevyhnutné využiť všetky dostupné právne prostriedky, avšak ÚS SR pri podávaní ústavnej sťažnosti podľa č. 127 Ústavy SR nepovažuje podnet na podanie mimoriadneho dovolania ako účinný právny prostriedok, ktorý by bol spôsobilý k samostatnému preskúmaniu. Z uvedeného dôvodu je vhodné podať sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR na ÚS SR súbežne s podnetom na podanie mimoriadneho dovolania, ak dovolanie (§ 236 a nasl. OSP) nie je prípustné. Tento názor vyplýva z procesného postupu zainteresovaných štátnych orgánov, pretože ÚS SR po podaní podnetu na podanie mimoriadneho dovolania preruší svoje konanie a umožní rozhodnúť generálnemu prokurátorovi o podnete.

Diskusiu vzbudzujú aj otázky o podaniach mimoriadneho dovolania v súdnych konaniach, ktoré sú tzv. bagateľné. Procesná prípustnosť nie je vylúčená ani v týchto konaniach a teda predmetom prieskumu sú všetky súdne rozhodnutia bez rozdielu hodnoty sporu (uznesenie NS SR 5 M Cdo 20/2009 zo dňa 25.01.2011) V tejto súvislosti je otázne, či takéto tzv. bagateľné spory spĺňajú atribúty podľa čl. 6 Dohovoru, a teda či spĺňajú kritérium výnimočnosti.

V tejto súvislosti je potrebné spomenúť, že podanie mimoriadneho dovolania je inštitút, ktorý je subsidiárny k dovolaniu (tzn. že dovolanie má prednosť) a taktiež podnet na podanie mimoriadneho dovolania je právny inštitút, ktorý sa spravidla podáva, keď už oprávnená osoba nemá iné právne prostriedky a teda je posledným právnym prostriedkom, kedy možno súdne rozhodnutie napadnúť pred ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy SR.

Záver

Mimoriadne dovolanie je právny inštitút, ktorý by mal byť vnímaný v kontexte našej právnej kultúry a právnej histórie. Argumenty, ktoré stoja proti mimoriadnemu dovolaniu sú logické, avšak v spojení s výsledkami, ktoré doposiaľ mimoriadne dovolanie charakterizujú, možno vysloviť záver, že mimoriadne dovolanie je účinný právny prostriedok na vyhľadávanie a odstránenie nezákonnosti. Slovenská republika v súčasnosti nedisponuje takými právnymi prostriedkami a možnosťami, ktoré dokážu zaručiť právo na spravodlivé súdne konanie v každom súdnom konaní, avšak je otázne, či tento cieľ je tým, ktorý by mal byť preferovaný na úkor stability právnych vzťahov. Trend právneho vývoja v Európskej únii je evidentný – princíp ochrany slabšej strany, právny komfort zo strany štátu, resp. príklon k teleologickému výkladu. V tomto kontexte sa nazdávam, že zrušenie mimoriadneho dovolania len preto, že ide o inštitút pripomínajúci červené súkno z dôb nedávno minulých, môže mať presne opačný účinok – oslabenie predvídateľnosti práva a tým aj oslabenie princípu právnej istoty a stability právnych vzťahov.

Autor
JUDr. Ondrej Hvišč PhD.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/17619/Zbornik_Posobenie-prava-v-21-storoci.pdf

Úvod

Súkromnoprávne predpisy upravujú zabezpečovacie prostriedky, ktoré majú za cieľ znížiť riziko nedostatočného uspokojenia veriteľa poskytujúceho finančné prostriedky dlžníkovi, posilniť pozíciu veriteľov a umožniť im uspokojenie z náhradného, sekundárneho zdroja. Ustanovenie § 553 až § 553e zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) upravuje zabezpečovací prevod práva ako jeden zo základných zabezpečovacích inštitútov, ktoré je možné použiť pre zabezpečenie záväzkov vyplývajúcich z občianskoprávnych, ako aj obchodnoprávnych vzťahov. Zabezpečovací prevod práva možno považovať za pomerne kontroverzný inštitút, a to jednak z dôvodu jeho veľmi strohej právnej úpravy do novelizácie v roku 2007, ako aj vzhľadom na jeho podobnosť s ďalšími zabezpečovacími inštitútmi. Podobnosť tohto inštitútu je zrejmá so záložným právom, ale aj so zabezpečením záväzku postúpením pohľadávky, najmä vzhľadom na to, že pohľadávka je majetkovým právom, a preto by sme tento inštitút zakotvený v ustanovení § 554 OZ mohli podradiť pod zabezpečovací prevod práva. Rovnako aj zo zákonného znenia ustanovenia § 553e OZ po novelizácii zákonom č. 568/2007 Z. z. je zrejmé, že zabezpečovací prevod práva má veľa spoločných čŕt so záložným právom podľa ustanovenia § 552 OZ v spojitosti s ustanovením § 151a a nasl. OZ. Je potrebné zaujať stanovisko k tomu, aká je opodstatnenosť existencie zabezpečovacieho prevodu práva v aktuálnej podobe (s prihliadnutím na prevod práve k nehnuteľnosti), vzhľadom na jeho slabšiu aplikáciu v praxi, ako aj vzhľadom na jeho podobnosť s inými zabezpečovacími prostriedkami. Zároveň je zámerom tohto článku podať námet, ako by mohla byť právna úprava zmenená, aby sa docielila jeho väčšia aplikačná využiteľnosť.

Právna úprava ustanovenia § 553 Občianskeho zákonníka po novelizácii vykonaná zákonom č. 568/2007 Z. z.

Účelom zabezpečovacieho prevodu práva je dočasné prevedenie práva (akéhokoľvek majetkového práva) na veriteľa, čím sa veriteľ dočasne a obmedzene stáva oprávneným subjektom tohto práva namiesto dlžníka, pričom toto právo nemusí vôbec súvisieť s jeho primárnym záväzkom. Zabezpečovací prevod práva teda predpokladá rozväzovaciu podmienku, ktorou je splnenie záväzku dlžníkom, ktorej naplnením zanikajú účinky tohto zabezpečovacieho prostriedku.[1] Kontroverznosť tohto inštitútu spočíva najmä v tom, že zabezpečovacím prevodom práva ako inštitútom obligačného práva, ktorý má relatívny charakter, sa hoci len dočasne, zasahuje do absolútneho práva, akým je najmä vlastnícke právo. Ustanovenie § 553 OZ obsahovalo do novelizácie zákonom č. 568/2007 Z. z. len dva strohé odseky, ktoré ponechávali podrobnosti zabezpečenia prevodom práva na zmluvné dojednania strán, z čoho pramenila vysoká možnosť zneužitia najmä vo vzťahu k slabšej zmluvnej strane, dlžníkovi, ktorý často nebol schopný dostatočne obozretne chrániť svoje záujmy, čo viedlo k veľkej disproporcii v právach a povinnostiach zmluvných strán, najčastejšie v neprospech dlžníka. Ak by sme vychádzali z doslovného znenia pôvodného ustanovenia § 553 OZ, toto neuvádzalo ani základný charakteristický znak tohto inštitútu, ktorým je dočasnosť prevodu práva. Následok v podobe automatického nadobudnutia vlastníctva prevedeného práva podľa vtedajšej právnej úpravy bol veľmi ľahko zneužiteľným, najmä pokiaľ prevedené právo bolo nepomerne väčšej hodnoty ako zabezpečovaná pohľadávka, keďže OZ neupravoval vysporiadanie hyperochy. Častokrát sa stávalo, že dlžník prišiel o vlastnícke právo k nehnuteľnosti v niekoľkonásobne vyššej hodnote ako bola zabezpečená pohľadávka. Dlžník si neuvedomoval následky svojho omeškania so splatením svojho peňažného dlhu na jeho majetkové právo, a preto si pre prípad omeškania v zmluve nedojednal povinnosť veriteľa vydať mu rozdiel medzi hodnotou nehnuteľnosti a zabezpečenej pohľadávky, v dôsledku čoho prišiel o nehnuteľnosť pre nepatrný dlh.

Vtedajšia obrana veriteľov vychádzala zo zásady „neznalosťzákona neospravedlňuje“, avšak nebolo spravodlivé na tejto zásade trvať, pokiaľ zákon ani okrajovo dôsledky použitia tohto inštitútu neupravoval. Ukázalo sa neprípustným, aby bol tento inštitút postavený na prílišnej zmluvnej voľnosti, teda na povinnosti subjektov chrániť svoje postavenie zmluvnými dojednaniami, keďže v občianskom práve neexistuje prezumpcia odbornosti a dostatočnej právnej znalosti. Na tento stav začala poukazovať aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojich rozhodnutiach[2] prejudikoval takéto situácie ako obchádzajúce zákon. V tejto situácii bolo otázne, či daný stav, považovaný judikatúrou súdov za nevhodný a nedostatočný bolo potrebné riešiť formou zmeny právnej úpravy alebo postačovalo ponechať potrebné zmeny len na prax a súdne rozhodnutia. V právno-teoretickej rovine platí, že súdne rozhodnutia síce nie sú formálne záväzné, nie sú prameňom práva, avšak nie je možné opomenúť ich normatívnu silu, ktorá spočíva v povinnosti sudcu zvážiť aplikovateľnosť relevantnej judikatúry vyšších súdov.[3] Odborná verejnosť podáva základné členenie zdrojov, z ktorých má vychádzať súd pri vytváraní súdneho rozhodnutia, pričom prvé základné pramene sú:

• tie, ktoré súd musí použiť (zákony),

• tie, ktoré by súd mal použiť, aby o jeho rozhodnutí bolo možné povedať, že ide o rozhodnutie spĺňajúce podmienku presvedčivosti (normatívne pôsobiaca judikatúra).[4]

Uvedeným spôsobom by preto vzhľadom na relatívnu viazanosť súdov a sudcov predchádzajúcimi rozhodnutiami mohlo dôjsť k vytvoreniu dostatočne silnej a zaužívanej judikatúry, ktorá by mohla dotvoriť medzeru existujúcu v právnej úprave zabezpečovacieho prevodu práva. Je však potrebné povedať, že judikatúra v našich podmienkach má síce svoje opodstatnenie, nie je ju teda možné považovať za právne irelevantnú pre iné prebiehajúce konania, na druhej strane je však potrebné prihliadnuť aj na to, že súd má možnosť sa od judikatúry odchýliť, v takom prípade je však povinný svoje rozhodnutie podložiť relevantnou argumentáciou. Vzhľadom na to by snaha o odstránenie zneužívania tohto inštitútu mohla naraziť na opozitné názory, ktoré by boli po formálnej stránke natoľko vhodne odôvodnené, že by k potrebnej právnej istote nemuselo dôjsť. Z uvedeného dôvodu by dotvorenie práva formou judikatúry nebolo postačujúce a skutočne vyvstala potreba striktnejšej kogentnej zákonnej úpravy. Novelizáciou, zákonom č. 568/2007 Z. z. sa preto zaviedla podrobnejšia právna úprava zabezpečovacieho prevodu práva, a to najmä v otázke postavenia veriteľa a realizácie uhradzovacej funkcie tohto inštitútu.

Každý zabezpečovací prostriedok je špecifický spôsobom, akým dochádza k realizácii jednak zabezpečovacej a následne aj uhradzovacej funkcie. Postavenie veriteľa bolo v právnej úprave do novelizácie v roku 2007 založené na tom, že veriteľ sa stal od momentu podpísania zmluvy o zabezpečovacom prevode práva dočasným, podmieneným vlastníkom prevedeného práva, čím bola realizovaná zabezpečovacia funkcia a po tom, čo dlžník nesplnil svoj záväzok riadne a včas, stal sa vlastníkom trvalým, čo malo plniť uhradzovaciu funkciu tohto zabezpečovacieho prostriedku. Vtedajšia úprava zabezpečovacieho prevodu práva bola síce z praktického hľadiska nedostatočná, avšak boli z nej zreteľné základné charakteristické znaky, odlišujúce zabezpečovací prevod práva od ostatných zabezpečovacích inštitútov, čím bola zrejmá aj opodstatnenosť jeho zavedenia v právnej úprave. Podľa právnej úpravy do účinnosti zákona č. 568/2007 Z. z. bolo možné tento zabezpečovací prostriedok považovať za veľmi výhodný pre veriteľa a plniaci účel motivovania dlžníka k splneniu jeho záväzkov pod sankciou trvalej straty dočasne prevedeného práva. Aktuálna úprava postavenia veriteľa (po novelizácii) vo vzťahu k naplneniu základných funkcií tohto prostriedku spočíva v tom, že veriteľ sa rovnako počas trvania zabezpečenia stáva dočasným vlastníkom prevedeného práva, nejde tu však už o žiadnu podmienenosť, teda prevod práva viazaný na rozväzovaciu podmienku, ktorou je splnenie záväzku dlžníkom riadne a včas. Veriteľov status dočasného vlastníka je pomerne málo významný, keďže sa jeho postavenie mení v momente, keď sa dlžník dostane do omeškania, a to v tom zmysle, že sa nestáva automaticky vlastníkom prevedeného práva tak, ako to bolo do roku 2007, ale stáva sa len oprávneným na výkon zabezpečovacieho prevodu práva. Línia uvažovania zákonodarcu sa s poukazom na zavedenie výkonu zabezpečovacieho prevodu práva začala posúvať do alibistickej roviny, a to v zmysle pripodobňovania zabezpečovacieho prevodu práva k záložnému právu. Iný záver nie je objektívne možné vyvodiť s ohľadom na to, že sa za účelom ochrany dlžníka zaviedol výkon zabezpečovacieho prevodu práva (rovnako ako u záložného práva) a dokonca na právnu úpravu záložného práva odkazuje priamo aj ustanovenie § 553e OZ. Aktuálne zakotvenie tohto zabezpečovacieho prostriedku neplní svoju funkciu dostatočne a má len marginálny význam, vzhľadom na odstránenie jeho pôvodných nesporných výhod oproti ostatným zabezpečovacím prostriedkom.

Rozdiely medzi zabezpečovacím prevodom práva a inými zabezpečovacími inštitútmi

Marginálny význam aktuálnej úpravy zabezpečovacieho prevodu práva v našich podmienkach je možné demonštrovať na jeho takmer totožných znakoch s ďalšími zabezpečovacími inštitútmi. Podobnosť zabezpečovacieho prevodu práva, ako sme uviedli, je možné vidieť v prvom rade so zabezpečením záväzku postúpením pohľadávky. Pohľadávka ako predmet zabezpečenia postúpením pohľadávky sa považuje za majetkové právo, pričom právom sa rozumie akékoľvek majetkové právo, či už vecné právo vrátane vlastníckeho alebo záväzkové právo. Je evidentné, že zabezpečenie záväzku prevodom (postúpením) pohľadávky je zahrnuté v zabezpečovacom prevode práva, a to vzhľadom na subsumovateľnosť pohľadávky pod predmet zabezpečovacieho prevodu práva. Druhý rozdiel, ktorý medzi týmito inštitútmi do novelizácie existoval, spočíval v tom, že zatiaľ čo pri zabezpečovacom prevode práva platila zásada identity hlavného dlžníka a dlžníka zo zabezpečovacieho vzťahu, u zabezpečenia postúpením pohľadávky mohla byť pohľadávka postúpená aj treťou osobou.[5]

Od roku 2007 je však aj tento rozdiel odstránený,[6] keď sa aj pri zabezpečovacom prevode práva umožnilo, aby toto právo previedla ako zabezpečenie namiesto dlžníka aj tretia osoba. Vzhľadom na uvedené sa preto domnievame, že existencia oboch uvedených zabezpečovacích inštitútov v právnom poriadku, vzhľadom na totožný predmet zaistenia je v podstate úpravou duplicitnou, a preto je potrebné zvážiť, či je v právnom poriadku vôbec potrebná.

Druhý zabezpečovací prostriedok, ktorý má takmer rovnaké znaky ako nami rozoberaný zabezpečovací prostriedok, je záložné právo. Aby sme však boli dôslední, medzi záložným právom a zabezpečovacím prevodom práva existujú isté rozdiely. Tieto rozdiely však nie je možné považovať za aplikačné rozdiely, ktoré by vystihovali podstatu toho ktorého inštitútu, môžeme ich považovať len za rozdiely v právno-teoretickej rovine:

a) postavenie veriteľa do splatnosti pohľadávky – pri zabezpečovacom prevode práva sa vlastníkom prevedeného práva stáva veriteľ; v prípade záložného práva sa na veriteľa môže previesť len detencia veci (ručný záloh), pričom spravidla záloh môže naďalej užívať dlžník (pri registrovanom záložnom práve);

b) počet zabezpečovacích prostriedkov – v prípade zabezpečovacieho prevodu práva možno realizovať k jednému predmetu iba jeden zabezpečovací prevod práva; v prípade záložného práva môže na ten istý záloh vzniknúť aj viacero záložných práv (§ 151 k OZ); zároveň je potrebné sa zamyslieť nad tým, do akej miery je možné, aby popri zabezpečovacom práve na tej istej veci existovalo zabezpečenie záložným právom. Pokiaľ prihliadneme na to, že veriteľ sa do splatnosti pohľadávky stáva vlastníkom dočasne prevedeného práva, zastávame názor, že nakoľko veriteľ je síce vlastníkom, avšak obmedzeným, teda nemôže predmetom prevodu disponovať[7], nie je možné, aby popri zabezpečovacom prevode práva existovalo záložné právo, a preto ide v tejto postupnosti evidentne o konkurenčné inštitúty; v prípade, ak by došlo k vzniku zabezpečovacieho prevodu práva až po tom, čo na predmete vzniklo záložné právo, podľa nášho názoru, nie je vylúčená ich súčasná existencia.

c) spôsob vzniku – zabezpečovací prevod práva môže vzniknúť len na základe zmluvy (§ 553a OZ), zatiaľ čo záložné právo môže vzniknúť na základe ďalších právnych skutočností, ktoré sú uvedené v ustanovení § 151b ods. 1 OZ;

d) registrácia – zabezpečovací prevod práva možno registrovať vo vzťahu k nehnuteľnostiam (v katastri nehnuteľností) a iným majetkovým právam (napr. patent, ochranná známka); záložné právo možno registrovať v notárskom centrálnom registri záložných práv aj vo vzťahu k hnuteľným veciam;

e) fázovosť vzniku zabezpečovacieho prostriedku – v prípade vzniku záložného práva zákon rozlišuje dve fázy, t. j. zriadenie (zmluva) a vznik (registrácia); v prípade zabezpečovacieho prevodu práva zákon tak nerobí, pričom toto rozlišovanie možno urobiť len vo vzťahu k tým majetkovým právam, ktoré sa zapisujú do príslušného registra (napríklad kataster nehnuteľností).[8]

Ak na uvedené rozdiely prihliadneme do dôsledkov, je zrejmé, že ani jeden z uvedených rozdielov nie je natoľko významným, aby podporoval podstatu a samostatné postavenie zabezpečovacieho prevodu práva ako špecifického spôsobu zabezpečenia záväzkov so sebe vlastnými, charakteristickými znakmi. Pochybnosti ohľadom relevancie tohto inštitútu vznikajú vzhľadom na jeho aktuálnu úpravu a jeho zastupiteľnosť inými zabezpečovacími prostriedkami.

Postavenie veriteľa a dlžníka v aktuálnej právnej úprave

Podstata a význam zabezpečovacieho prevodu práva spočívali do novelizácie v roku 2007 v postavení veriteľa, ktorý sa v prípade omeškania dlžníka stal trvalým vlastníkom predmetu zabezpečenia. V praxi sa však ukázalo, že tento charakteristický znak sa bez adekvátnej zákonnej úpravy, ktorá by znemožnila špekulácie zo strany veriteľa, môže stať ľahko zneužiteľným. Považujeme však za absolútne neopodstatnený prevod (akéhokoľvek, najmä však) vlastníckeho práva na veriteľa len do splatnosti pohľadávky, pokiaľ sa veriteľ v dôsledku omeškania dlžníka následne nestane aj trvalým vlastníkom prevedeného práva.

Tento následok bol pre zabezpečovací prevod práva práve tým hlavným charakteristickým znakom, keďže bez tohto hlavného znaku je pozícia tohto zabezpečovacieho prostriedku značne ohrozená, vzhľadom na to, že v aktuálne upravenom postavení veriteľa nevidieť jeho charakteristické osobitosti. Aký je reálny rozdiel medzi zabezpečovacím prevodom práva a záložným právom, pokiaľ sa veriteľ stáva „obmedzeným“ vlastníkom prevedeného práva len do splatnosti pohľadávky, pričom podľa ustanovenia § 553b OZ s týmto právom nie je oprávnený disponovať, ale po splatnosti pohľadávky, teda pri omeškaní dlžníka, je oprávnený len na výkon tohto práva formou prevodu na dražbe, alebo iným dojednaným spôsobom? Aký má význam dočasne prevádzať právo na veriteľa (okrem toho, že oproti záložnému právu do splatnosti pohľadávky dlžník nemôže disponovať s vecou), keď sa v konečnom dôsledku aj tak musí realizovať výkon zabezpečovacieho prevodu práva rovnako, ako je to pri uspokojení veriteľa pri záložnom práve? Utrpel by právny poriadok na komplexnosti, ak by sa tento inštitút úplne vynechal, resp. nie je tento inštitút obsolentnou právnou normou, keď je v praxi už takmer nevyužívaný, nakoľko je bez akýchkoľvek problémov zastupiteľný záložným právom? Zastávame názor, že tieto otázky boli práve tie, ktoré si mal zákonodarca zvážiť pred tým, než zo zabezpečovacieho prevodu práva vytvoril „kópiu“ záložného práva. Za inšpiratívnu v tomto smere považujeme právnu úpravu zabezpečovacieho prevodu práva v novom českom občianskom zákonníku. Český zákonodarca sa podľa nášho názoru vydal vhodnejšou cestou potrebných zmien, a to cestou ponechania tohto inštitútu s jeho, v zásade, pôvodným významom a špecifickými črtami.

Český zákonodarca sa nenechal ovplyvniť problémami zneužívania tohto inštitútu do takej miery, aby potrel jeho základný význam, ale zachoval základ zabezpečovacieho prevodu práva, teda to, že veriteľ sa v prípade omeškania dlžníka stane trvalým vlastníkom prevedeného práva.[9] Zákon zavádza proti zneužívaniu postavenia veriteľa aj nový pojem, tzv. „prostú správu veci“.[10] Táto „prostá správa veci“ znamená, že do splatnosti pohľadávky veriteľ nie je oprávnený vykonávať všetky oprávnenia skutočného vlastníka, teda nie je oprávnený na žiadne dispozície s predmetom zabezpečenia okrem tejto „prostej správy veci“.

Najväčší problém tohto inštitútu, spočívajúci v nedoriešení hyperochy vyriešil český zákonodarca veľmi jednoducho. Bez potreby zmeniť celý mechanizmus tohto inštitútu zavádza aktuálna česká právna úprava na zabezpečenie postavenia dlžníka povinnosť veriteľa dlžníkovi (resp. osobe, ktorá zabezpečenie poskytla) rozdiel – hyperochu vyplatiť.[11] Nie je nám preto vôbec zrejmé, prečo sa slovenský zákonodarca priklonil k tomu, že mechanizmus záložného práva, teda výkon formou predaja alebo iného speňaženia predmetu zabezpečenia, ktorý v celom rozsahu plní svoj význam pri záložnom práve, považoval za tú cestu, ktorá bude rovnako vhodná aj pre zabezpečovací prevod práva, a to bez ujmy na jeho špecifickosti.

Právna úprava Nového občianskeho zákonníka Českej republiky evidentne naznačuje, že problém nedostatočného zakotvenia povinnosti veriteľa vrátiť dlžníkovi rozdiel medzi hodnotou zabezpečovacieho práva a hodnotou zabezpečenej pohľadávky – hyperochu, je možné riešiť jednoduchým zakotvením tejto povinnosti za súčasného ponechania nadobudnutia dočasne prevedeného práva natrvalo. Vzhľadom na závažnosť následkov tohto inštitútu zastávame názor, že vhodným spôsobom posilnenia pozície dlžníka by bolo doplnenie povinnosti veriteľa o znalecké ocenenie predmetu, právo ku ktorému bolo na veriteľa dočasne prevedené. Uvedeným by sa vylúčila možnosť veriteľa špekulatívne speňažiť predmet prevodu za cenu pokrývajúcu výšku jeho pohľadávky bez prihliadnutia na skutočnú hodnotu predmetu prevodu a na cenový rozdiel, na ktorý má dlžník právo.

Význam zabezpečovacieho prevodu práva spočíva aj v postavení dlžníka. Vzhľadom na to, že dlžník stráca svoje postavenie vlastníka predmetu, právo ku ktorému bolo dočasne prevedené na veriteľa, so stratou tohto postavenia rovnako stráca aj oprávnenie predmetom prevodu akokoľvek disponovať. Na rozdiel od záložného práva, kde dlžník v súlade s ustanovením § 151h OZ môže predmetom zálohu naďalej disponovať, v prípade zabezpečovacieho prevodu práva dlžník toto oprávnenie stráca. Dlžník je oprávnený predmet, právo ku ktorému bolo dočasne prevedené na veriteľa len užívať, a to tiež len v prípade, ak mu to veriteľ umožnil. Tento aspekt je možné považovať za ďalšiu výhodu pre veriteľa, teda za posilnenie jeho pozície, ktorý počas trvania tohto zabezpečovacieho inštitútu má možnosť mať predmet prevedeného práva plne „pod kontrolou“.

Zabezpečovací prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

Zabezpečovací prevod vlastníckeho práva má osobité dôsledky najmä v prípade, ak predmetom zabezpečovacieho prevodu práva je práve vlastnícke právo k nehnuteľnosti.

Z intabulačného princípu vyplýva, že nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti je možné až od momentu vkladu do v katastra nehnuteľností. Právna veda v súčasnosti nepodáva jednotný pohľad na to, akým spôsobom by sa mal zabezpečovací prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísať do katastra nehnuteľností. Na jednej strane stoja názory, podľa ktorých sa zabezpečovací prevod tohto práva do katastra zapisuje vkladom, na základe ktorého dochádza k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti[12] a súčasne sa do katastra nehnuteľností zapíše do poznámky dočasnosť tohto prevodu. S týmto postupom sa však nemôžeme stotožniť a prikláňame sa skôr k názoru JUDr. Štefanka, podľa ktorého sa takýto dočasný prevod má do katastra nehnuteľností zapísať len vo forme poznámky,[13] bez toho, aby sa niečo menilo v zápise pôvodného vlastníka nehnuteľnosti. Takáto poznámka by mohla mať obmedzujúce účinky do doby splatnosti pohľadávky, čo by úplne postačovalo na ochranu veriteľa. V prospech tohto názoru hovorí aj samotná úprava ustanovenia § 553b ods. 1 OZ, ktoré pri zmienke o zápise zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti odkazuje na ustanovenie § 44 ods. 1 vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. 79/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 79/1996“), ktorá hovorí o zápisoch v katastri nehnuteľností vo forme poznámky. Predmetná vyhláška však bola s účinnosťou k 1. decembru 2009 zrušená vyhláškou č. 461/2009 Z. z. ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „nová vyhláška“). Vzhľadom na to, že podľa ustanovenia § 29 tejto novej vyhlášky, ktorá sa venuje problematike poznámky v katastri nehnuteľností, je subsumovanie zabezpečovacieho prevodu práva problematickejšie, je otázne, či sa ponechanie odkazu na vyhlášku č. 79/1996 v Občianskom zákonníku stalo nedopatrením, alebo zámerne alibisticky. V každom prípade však na otázku, akým spôsobom evidovať zabezpečovací prevod práva v katastri nehnuteľností nie je možné jednoznačne odpovedať.

Otázka formy zápisu zabezpečovacieho prevodu práva v katastri nehnuteľnosti bola problematická aj v čase pred novelizáciou predmetných ustanovení OZ zákonom č. 568/2007 Z. z., tj. pred 1. januárom 2008, kedy sa veriteľ po splatnosti pohľadávky a omeškaní dlžníka mohol stať a aj sa stal reálnym a trvalým vlastníkom zabezpečenej nehnuteľnosti.

V podmienkach vtedajšej úpravy bol zápis tohto prostriedku vkladom opodstatnenejší ako je tomu dnes. Pokiaľ prihliadneme na túto otázku v medziach aktuálnej právnej úpravy, keď je vylúčené, aby sa veriteľ stal reálnym a trvalým vlastníkom prevedeného vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, nevidíme žiadny relevantný právny dôvod na to, aby bol do katastra nehnuteľností vpisovaný zabezpečovací prevod práva formou vkladu veriteľa ako vlastníka predmetnej nehnuteľnosti. Aký význam má zapisovať ako jediného vlastníka do katastra veriteľa zabezpečenej pohľadávky, ak sa následne tento vlastníkom nestane a ako vlastník bude aj tak zapísaný buď pôvodný vlastník – dlžník, za predpokladu, že splní svoj splatný záväzok, alebo iná – tretia osoba, ktorá toto právo v rámci výkonu zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva nadobudne v prípade, ak sa dlžník dostane do omeškania.

Zabezpečovací prevod práva k nehnuteľnosti a jeho prednosť de facto (de iure?)

V nadväznosti na vyššie zmienený problém formy zápisu zabezpečovacieho prevodu práva do katastra nehnuteľností považujeme za vhodné načrtnúť dôsledky formy zápisu tohto inštitútu do katastra nehnuteľností (forma vkladu) bez reálnej vedomosti o skutočnom vlastníkovi (dlžníkovi) pre iné, súčasne prebiehajúce konania voči tomuto vlastníkovi – dlžníkovi. K stanovisku o zápise zabezpečovacieho prevodu práva formou poznámky sa preto prikláňame z toho dôvodu, že vo vzťahu k akémukoľvek dlžníkovi nie je možné opomenúť iné možné prebiehajúce konania týkajúce sa dlžníka, pôvodného vlastníka, akými sú napríklad konkurzné, či exekučné konanie. Prihliadnuc na aktuálne znenie ustanovení týkajúcich sa zabezpečovacieho prevodu práva platí, že počas trvania tohto zabezpečovacieho inštitútu je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník veriteľ zo zabezpečovacieho prevodu práva.

Veriteľ zo zabezpečovacieho prevodu práva je pri uspokojovaní svojej pohľadávky de facto „uprednostnený“ pred ostatnými veriteľmi dlžníka, nakoľko reálne môžu byť ostatní veritelia uspokojení až potom, čo bude uspokojený veriteľ zo zabezpečovacieho prevodu práva, pretože zanikne zápis o ňom ako vlastníkovi a ako vlastník bude opätovne uvedený dlžník. Podľa nášho názoru preto nie je žiaduce, aby boli nehnuteľnosti dlžníka úplne vylúčené z majetku podliehajúceho exekúcii, či majetku patriaceho do konkurznej podstaty, a to len v dôsledku toho, že je do katastra nehnuteľností (hoci len dočasne) zapísaný iný vlastník (veriteľ zo zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva) a nie skutočný vlastník tohto predmetu – dlžník. Predmetné prebiehajúce exekučné či konkurzné konanie voči dlžníkovi je nepochybne nehospodárne sťažené, pokiaľ kataster nehnuteľností neuvádza reálne existujúce údaje o skutočnom vlastníkovi (dlžníkovi pri zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva). To teda znamená, že iní veritelia tohto dlžníka sú pri uspokojovaní svojich pohľadávok vzhľadom na momentálne, ale zároveň neisté zmenšenie majetku tohto dlžníka znevýhodnení, či ukrátení, a to len na základe zabezpečovacieho prostriedku, ktorý splnením záväzku môže kedykoľvek zaniknúť, resp. rozsah krytia zabezpečenej pohľadávky nemusí vôbec zodpovedať hodnote zabezpečenej nehnuteľnosti. Podľa nášho názoru nie je vylúčené, že dlžník sa zabezpečovacím prevodom práva môže aj „fingovane“ vyhnúť iným veriteľom. V naznačených súvislostiach preto zastávame názor, že ostatní veritelia dlžníka (či správcovia konkurznej podstaty, exekútori) by mali mať vedomosť o existencii ďalšieho predmetu patriaceho do majetku dlžníka, nakoľko by v tejto súvislosti nebolo odôvodnené vyžadovať od veriteľov (či exekútorov, správcov konkurznej podstaty, atď.), aby si zdĺhavo vyžiadavali od príslušných okresných úradov, odborov katastrálnych výpisy z listov vlastníctva s údajmi, ktoré by neboli v katastri nehnuteľností aktuálne uvedené. Uvedené podporujú aj ustanovenia OZ a zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), ako aj zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej len „ZoDP“). Podľa ustanovenia § 157 ods. 1 písm. c) EP sa podľa výsledkov rozvrhového pojednávania uspokojujú v treťom rade „pohľadávky zabezpečené záložným právom zákonným, zmluvným, sudcovským alebo exekučným, zabezpečovacím prevodom práva, postúpením pohľadávky, prípadne obmedzením prevodu nehnuteľností vcelku podľa času vzniku záložného práva, prípadne vzniku obmedzenia prevodu nehnuteľností.“172 Podľa ustanovenia § 23 ods. 2 písm. d) ZoDP je z odpisovania hmotného a nehmotného majetku vylúčený „hmotný majetok u veriteľa, ktorý nadobudol vlastnícke právo v dôsledku zabezpečenia záväzku prevodom práva počas zabezpečenia tohto záväzku“ a podľa ustanovenia § 24 ods. 1 písm. a) ZoDP: „Hmotný majetok a nehmotný majetok odpisuje aj daňovník, ktorý nemá vlastnícke právo k tomuto majetku, ak účtuje alebo vedie evidenciu podľa § 6 ods. 11 alebo 14 o hmotnom majetku pri prevode vlastníckeho práva z dôvodu zabezpečenia záväzku prevodom práva na veriteľa, ak sa pôvodný vlastník (dlžník) písomne dohodne s veriteľom na výpožičke tohto majetku počas trvania zabezpečenia záväzku, (…).“, čo znamená, že hoci dlžník prevedie svoje vlastnícke právo na veriteľa, tento majetok veriteľ ako svoj vlastný neeviduje a odpisuje ho dlžník zabezpečovacieho prevodu práva. Z uvedeného vyplýva, že predmety zabezpečovacieho prevodu práva nie sú predmetmi, ktoré by nepripúšťali výkon exekúcie z dôvodu prevodu vlastníckeho práva, k čomu sa podrobne vyjadril aj Najvyšší súd ČSR v rozhodnutí ešte zo dňa 03.04.1952, sp. zn. Cz 118/52[14] [15], z čoho teda vyplýva, že účelom tohto zabezpečovacieho prostriedku nie je prednostné uspokojenie týchto veriteľov ani znemožnenie zaradenia predmetov zabezpečovacieho prevodu práva do majetku dlžníka pre iné, voči nemu prebiehajúce konania.

Na druhej strane dávame do pozornosti ustanovenie § 151h ods. 6 OZ, podľa ktorého platí, že: „Konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávneným je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s výkonom rozhodnutia alebo s exekúciou súhlasí.“ Toto ustanovenie jednoznačne zakotvuje prednostné postavenie záložného veriteľa vo vzťahu k ostatným veriteľom dlžníka. V ustanovení § 553e OZ, ktoré určuje, ktoré ustanovenie o záložnom práve sa použijú pre účely zabezpečovacieho prevodu práva však ustanovenie § 151h ods. 6 OZ nie je zahrnuté, a preto je nutné z uvedeného vyvodiť, že veriteľ zo zabezpečovacieho prevodu práva nemá možnosť chrániť výšku svojho uspokojenia v inom prebiehajúcom konaní tak ako záložný veriteľ, bez ktorého súhlasu nie je možné exekvovať. Je preto potrebné sa zamyslieť nad tým, aký význam má, resp. akú pozíciu v právnom poriadku zastáva zabezpečovací prevod práva ako zabezpečovací prostriedok, ak veriteľovi nezabezpečuje silnejšie postavenie oproti iným veriteľom, ktorí disponujú právom z iného zabezpečovacieho prostriedku, resp. zo súdneho rozhodnutia ako exekučného titulu?

Po dôkladnom zhodnotení vyššie uvedených skutočností je aktuálny právny stav taký, že na jednej strane je de facto veriteľ zo zabezpečovacieho prevodu práva zvýhodnený pred ostatnými veriteľmi (pokiaľ ide o nehnuteľné veci), nakoľko v katastri nehnuteľností nie je ako vlastník zapísaný dlžník, ale veriteľ zo zabezpečovacieho prevodu práva a napriek tomu, že z daňových predpisov, ako aj z EP implicitne vyplýva že tento zabezpečovací prostriedok nemá vplyv na zahrnutie tohto majetku do exekúcie, či do iných majetkových podstát, ostatní veritelia sú ukracovaní o možnosť uspokojenia z takéhoto majetku práve z dôvodu nevedomosti o skutočnom vlastníkovi nehnuteľnosti pre zápis dočasného vlastníka – veriteľa zo zabezpečovacieho prevodu práva bez súčasného uvedenia údaja o dlžníkovi. Na druhej strane, postavenie veriteľa zo zabezpečovacieho prevodu práva je de iure natoľko slabé, že tento nemá možnosť sa účinne brániť voči exekúcii, či výkonu rozhodnutia v prospech iného veriteľa na predmet, ku ktorému bolo na neho dočasne prevedené právo takým spôsobom ako záložný veriteľ, ktorého súhlas sa explicitne podľa ustanovenia § 151h ods. 6 OZ vyžaduje, a preto nemá možnosť prednostného uspokojenia nie len pred záložnými veriteľmi, ale ani pred inými nezabezpečenými veriteľmi.

Zabezpečovací prevod práva a dobré mravy

Na tomto mieste by sme chceli podať pohľad na to, ako by právna úprava zabezpečovacieho prevodu práva mohla vyzerať. Nie sme stotožnení so zavedením výkonu zabezpečovacieho prevodu práva a väčší význam vidíme v modifikovanom znení, aké existovalo do roku 2007. Za problém, ktorý však nebol vyriešený ani zmenou právnej úpravy, (ani zmenami, ktoré priniesla úprava českého občianskeho zákonníka) považujeme dobré mravy a ich súvis so zabezpečením pohľadávky pomerne nepatrnej čiastky nehnuteľnosťou (prípadne aj hodnotnou hnuteľnou vecou) v rádovo vyššej hodnote. Základnou zásadou civilného práva je zásada zmluvnej voľnosti. Zastávame názor, že pokiaľ by veriteľ v nami preferovanom znení právnej úpravy zvolil ako formu zabezpečenia zabezpečovací prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, mala a musela by tomu zodpovedať aj výška zabezpečovanej pohľadávky, to znamená, že hodnota prevedeného práva by nesmela byť v hrubom nepomere s výškou zabezpečovanej pohľadávky. V opačnom prípade by sme jeho konanie mohli (mali?) považovať za rozporné s dobrými mravmi, nakoľko ak existujú aj práva k iným hodnotám (napr. k hnuteľným veciam adekvátnej hodnoty), či iné zabezpečovacie prostriedky, menej nevýhodné pre dlžníka a rovnako zabezpečujúce pre veriteľa, nie je možné takýto výber veriteľa považovať za nič iné ako špekuláciu. Vzhľadom na uvedené sa domnievame, že by bolo účelné, ak by právna úprava zabezpečovacieho prevodu práva obsahovala zásadu, podľa ktorej pri určovaní práva, ktoré sa má dočasne previesť na veriteľa, by sa malo prihliadať na hodnotu tohto práva v pomere k hodnote zabezpečovanej pohľadávky, najmä pokiaľ má ísť o právo k nehnuteľnosti. Zavedenie tejto zásady by znemožnilo veriteľom nekalo sa obohacovať na úkor dlžníkov. K tejto otázke poukazujeme aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorá je už síce dnes vzhľadom na zmenu v právnej úprave neaktuálna, avšak vzhľadom na nami navrhované riešenie zabezpečovacieho prevodu práva relevantná: „Zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na veriteľa stane nepodmieneným, svojím účelom a obsahom obchádza zákon, je teda neplatné v zmysle § 39 OZ.“174 Relevantným v danej veci je aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 5 Tz 28/2004, ktoré sa síce týka zádržného práva, avšak považujeme ho za primerane aplikovateľné. Uvedené rozhodnutie stanovuje, že medzi hodnotou peňažnej pohľadávky a hodnotou zadržanej veci by mala byť zachovaná ekvivalencia, nakoľko v opačnom prípade, ak by hodnota zadržanej veci niekoľkokrát prevyšovala hodnotu zabezpečovanej pohľadávky, bolo by možné argumentovať absolútnou neplatnosťou úkonu podľa ustanovenia § 39 OZ pre jeho rozpor s dobrými mravmi (ustanovenia § 3 ods. 1 OZ).[16] [17] Ustanovenia zákona týkajúce sa neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi, či pre obchádzanie zákona sú považované za formu otvorenej právnej normy. Otvorenou právnou normou sa rozumie právna norma, ktorá síce vyžaduje určitú formu správania sa, avšak prípad jej porušenia, teda správanie sa spôsobom nevyhovujúcim tomuto modelu nie je možné posúdiť jednoznačne a je len na rozhodnutí kompetentného orgánu (spravidla súdu), či konkrétny prípad je možné pod sankciu neplatnosti právneho úkonu z tohto dôvodu subsumovať. Argumentáciu rozporu s dobrými mravmi, či obchádzaním zákona preto nepovažujeme za dostatočne vhodné riešenie a zastávame názor, že požiadavka adekvátnosti a ekvivalencie hodnoty prevedeného práva k výške zabezpečovanej pohľadávky by mala byť zavedená v právnej úprave jednoznačnejším spôsobom. Z hľadiska znenia právnej úpravy by táto zásada mohla byť zakotvené rôzne.

Radikálnym spôsobom by bolo, ak by bolo explicitne uvedené, že veriteľ nie je oprávnený žiadať dlžníka o prevedenie práva k takému predmetu, ktorého hodnota po prípadnom znaleckom ocenení je v hrubom nepomere[18] k hodnote zabezpečovanej pohľadávky. Tým by sa v prípade porušenia dalo argumentovať absolútnou neplatnosťou právneho úkonu. Menej radikálnym spôsobom by bolo zakotvenie možnosti dlžníka odstúpiť od zmluvy v prípade, ak sa dozvie, že nebude schopný splniť svoj záväzok riadne a však s tým, že by bol povinný zabezpečenie pohľadávky veriteľa bez zbytočného odkladu po odstúpení od zmluvy doplniť iným spôsobom. V dôsledku zavedenia takýchto mechanizmov by zabezpečovací prevod práva mal svoju stabilnú pozíciu a opodstatnenie v právnej úprave a plnil by jednak pre veriteľa funkciu dostatočne silného zabezpečenia a na druhej strane by spĺňal aj funkciu prostriedku, ktorý neumožňuje neodôvodnené „okrádanie“ dlžníka, teda zhoršovanie jeho postavenia.

Záver

Zabezpečovací prevod práva v znení aktuálnej právnej úpravy nezastáva v aplikačno- praktickej rovine dostatočne silnú pozíciu. Uvedené vidíme ako dôsledok zmien, ktoré nastali po novelizácii ustanovenia § 553 OZ v roku 2007. Zákonodarcovi pri riešení problému nedostatočnosti tejto právnej úpravy zabezpečovacieho prevodu práva možno vyčítať najmä nedostatočné pochopenie potrieb praxe pri zabezpečení záväzkov, ak prihliadneme najmä na jednoduchosť riešenia v právnej úprave Českej republiky. Český zákonodarca upravil tento zabezpečovací prostriedok takým spôsobom, ktorý nespôsobuje jeho zmenu do takej miery, ktorá by z neho robila prakticky nevyužívaný a nepotrebný inštitút. Český zákonodarca si bol vedomý výhody tohto inštitútu, spočívajúcej v špecifickom postavení veriteľa, a preto v právnej úprave ponechal automatické a nepodmienené nadobudnutie práva veriteľom v prípade, ak dlžník svoj záväzok riadne a včas nesplní. Problematika hyperochy je v tomto prípade veľmi špecifickou. V českej právnej úprave je riešená jednoducho, zakotvením povinnosti veriteľa ju dlžníkovi vydať, teda vydať mu rozdiel medzi hodnotou zabezpečovanej pohľadávky a hodnotou nadobudnutého práva. V našich podmienkach bol (pravdepodobne) za účelom jej riešenia zavedený výkon zabezpečovacieho prevodu práva.

Uvedeným sa síce vyriešila otázka finančného prebytku, o ktorý bol dlžník častokrát nezákonne ukracovaný, avšak zrušila sa tým aj možnosť veriteľa stať sa majiteľom dočasne prevedeného práva, čo považujeme vo vykonaných zmenách za jednu z najväčších nevýhodu tohto inštitútu v slovenskej právnej úprave. Je otázne, prečo slovenský zákonodarca nezvolil cestu zdokonalenia už existujúcej právnej úpravy, ale zvolil cestu zavedenia výkonu zabezpečovacieho prevodu práva, čím potrel význam tohto inštitútu. Na podporu tohto stanoviska opätovne pripomíname aj vyššie analyzovaný nedostatok aktuálnej právnej úpravy spočívajúci v postavení veriteľa, ktorý napriek tomu, že jeho pohľadávka je zabezpečená týmto zabezpečovacím prostriedkom nemá zabezpečené prednostné postavenie ani pred nezabezpečenými veriteľmi, nakoľko exekúcia, či výkon rozhodnutia na predmet zabezpečenia môže byť vedená aj bez jeho súhlasu, čo podľa nášho názoru spôsobuje absolútnu nepotrebnosť jeho využitia. Dôsledkom uvedených zmien je, že tento inštitút sa stáva v našich podmienkach v aktuálnej podobe relatívne nadbytočným a nevyužívaným.

Podľa nášho názoru bolo predmetnou novelizáciou postavenie tohto bezpochyby efektívneho zabezpečovacieho prostriedku natoľko oslabené, že sa domnievame, že jeho úplne vylúčenie z právnej úpravy by neznamenalo pre aplikačnú prax žiadnu neprekonateľnú stratu. Riešením z hľadiska prípadnej snahy o opätovné zefektívnenie tohto prostriedku by mohlo byť zavedenie zápisu iba do poznámky bez vkladu, za súčasného zavedenia povinnosti veriteľa vydať dlžníkovi hyperochu a so zakotvením jednej z alternatív, a to že by veriteľ buď nebol oprávnený žiadať od dlžníka prevedenie práva, ktorého hodnota je v hrubom nepomere k výške zabezpečovanej pohľadávky, čím by sa docielila priama aplikácia ustanovenia o neplatnosti právneho úkonu pre rozpor so zákonom podľa ustanovenia § 39 OZ, alebo by dlžník mohol od zmluvy odstúpiť, avšak musel by poskytnúť inú adekvátnu zábezpeku.

Autor
JUDr. Adrián Graban

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/17619/Zbornik_Posobenie-prava-v-21-storoci.pdf