Niekoľko úvah o regionalizme v európskom medzinárodnom práve súkromnom

V pozvánke na publikovanie v tomto zborníku stojí, že jeho cieľom je v odbornej diskusii zamerať pozornosť na aktuálne výzvy stojace pred medzinárodným právom verejným, medzinárodným právom súkromným a procesným a tiež európskym právom, „osobitne s ohľadom na prejavy regionalizmu“. Cítil som preto potrebu si ujasniť, čo regionalizmus vlastne je. Podľa Wikipédie je regionalizmus definovateľný ako hospodárske, politické a kultúrne hnutie snažiace sa o väčšiu samostatnosť jednotlivých regiónov (krajov) a oblastí proti centrálnej moci. To, čo je regionálne, je teda chápané ako protiklad niečoho centrálneho, globálneho, univerzálneho. Podľa môjho názoru je regionálne ale zároveň aj protikladom miestneho, lokálneho. Ide teda o niečo uprostred, medzi lokálnym a globálnym.

Pri takomto chápaní je celé právo Európskej únie (EÚ) právom regionálnym, keďže Európa je z globálneho hľadiska iba jeden z viacerých regiónov na tejto planéte. Toto platí samozrejme aj pre medzinárodné právo súkromné a procesné EÚ. Oficiálna terminológia je v tomto smere niekedy nepresná. Tak napr. čl. 2 nariadenia Rím I[1] má v anglickom texte titulok „Universal application“ a v češtine „Univerzální použitelnost“, pričom v skutočnosti ide o predpis adresovaný len súdom členských zemí, podľa ktorého sa právny poriadok určený podľa nariadenia uplatní bez ohľadu na to, či je alebo nie je právnym poriadkom členského štátu. Slovenská verzia titulku, „Všeobecné uplatnenie“, je podľa môjho názoru lepšia, i keď tiež môže viest k nedorozumeniu. Predpisy nariadení EÚ o uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí platia oproti tomu výslovne len vo vzťahu k ostatným členským zemiam.[2] Predpisy EÚ o právomoci súdov členských štátov predpokladajú zväčša určitý vzťah k EÚ, ako je napr. požiadavka v čl. 2-4 nariadenia Brusel I[3] na bydlisko žalovaného na území Únie; ak táto požiadavka nie je splnená, právomoc každého členského štátu sa v zásade spravuje jeho vlastnými predpismi. Výnimku tu tvoria nariadenia EÚ o veciach vyživovacej povinnosti[4] a o dedičských veciach,[5] obsahujúce kompletnú úpravu právomoci vrátane núdzovej kompetencie (forum necessitatis), nenechávajúc tak žiadny priestor pre predpisy jednotlivých členských štátov.

Nielen normy, ale aj ambície a ciele medzinárodného práva súkromného a procesného EÚ sú v podstate tiež regionálne. Právnym základom väčšiny európskych nariadení a smerníc v tomto obore je dnes čl. 81 Zmluvy o fungovaní EÚ, podľa ktorého EÚ prijme opatrenia, zamerané na zabezpečenie mimo iného vzájomného uznávania a výkonu súdnych a mimosúdnych rozhodnutí medzi členskými štátmi, ako aj zlučiteľnosti kolíznych noriem a noriem určujúcich právomoc uplatniteľných v členských štátoch, „najmä ak je to nevyhnutné pre riadne fungovanie vnútorného trhu“. Táto formulácia je síce miernejšia než jej predchodca v čl. 65 Zmluvy o Európskom spoločenstve, kde sa takého opatrenia povoľovali, len ak boli „nevyhnutné“ pre riadne fungovanie vnútorného trhu, ale je zrejmé, že hlavným účelom medzinárodného práva súkromného a procesného EÚ je práve dobre fungujúci vnútorný trh charakterizovaný voľným pohybom tovaru, osôb, služieb a kapitálu vo vnútri EÚ, čiže vnútorný trh výsostne regionálny. Isteže by vnútornému trhu neprospelo, ak by napr. tá istá zmluva platila v jednej, ale nie druhej členskej zemi, čo by sa ľahko mohlo stať, ak by rôzne členské štáty používali rôzne kolízne normy alebo vzájomne si neuznávali súdne rozhodnutia. Alternatívnym riešením by síce teoreticky mohla byť unifikácia či aspoň harmonizácia materiálneho práva členských zemí, ale na túto alternatívu zatiaľ EÚ nemá legislatívnu právomoc. Hore uvedený čl. 81 Zmluvy o fungovaní EÚ hovorí totiž o spolupráci len v takých občianskych veciach, ktoré majú „cezhraničné dôsledky“. Unifikácia či ďalekosiahla harmonizácia práva členských zemí by podľa mňa ani nebola žiaduca, veď právo je z veľkej časti jedným z výrazov národnej kultúry, tak ako hudba či jedlo; tak isto, ako by nebolo žiaduce vytvoriť jednotný európsky jedálny lístok či jednotný európsky folklór, je treba rešpektovať rôznosť práva. Eventuálne negatívne dopady takýchto rozdielov na fungovanie vnútorného trhu je možné z veľkej časti kompenzovať práve unifikáciou medzinárodného práva súkromného a procesného, ktorá povedie k tomu, že všetky členské štáty v konkrétnom prípade použijú to isté národné právo, čo by normálne malo viesť k tomu istému výsledku. Unifikáciou noriem o súdnej právomoci a vzájomným uznávaním súdnych rozhodnutí sa tiež predíde tomu, aby rôzne členské štáty došli k rôznym výsledkom, čo by sa inak niekedy mohlo stať i pri aplikácii toho istého práva. K úplnému zjednoteniu medzinárodného práva súkromného a procesného členských zemí, t.j. k vytvoreniu kompletného regionálneho európskeho medzinárodného práva súkromného a procesného však zatiaľ nedošlo. Niektorí snívajú o európskom zákonníku medzinárodného práva súkromného a procesného, to ale tiež nie je realistické. Niektoré dôležité oblasti súkromného práva zatiaľ nie sú regulované európskymi kolíznymi normami, ako v rodinnom práve (napríklad platnosť manželstva, manželský majetkový režim, otcovstvo, osvojenie, právna spôsobilosť dospelých), tak aj v majetkových a záväzkových vzťahoch (napríklad vecné práva a mimozmluvné záväzky vyplývajúce z porušenia práva na súkromie a práva na ochranu osobnosti vrátane poškodenia dobrého mena). Nesmie sa ale zabudnúť na to, že aj otázky mimo dopadu nariadení a smerníc EÚ sú ovplyvnené primárnymi normami práva EÚ, ako sú napríklad ustanovenia Zmluvy o fungovaní EÚ o zákaze diskriminácie na základe štátnej príslušnosti (čl. 18) a o slobodnom pohybe osôb (čl. 21).

Ani v tých oblastiach, kde už k unifikácii medzinárodného práva súkromného a procesného na regionálnej európskej úrovni došlo, neplatia tieto normy jednotne v celej Únii. V tejto súvislosti sa možno dá hovoriť o istých subregiónoch v rámci Únie.

V súlade s čl. 1 a 2 Protokolu o postavení Dánska pripojeného k Zmluve o EÚ a Zmluve o fungovaní EÚ sa Dánsko nezúčastňuje na prijatí nariadení v oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach a nie je ani nimi viazané.[6] Veľká Británia a Írsko majú podobnú výnimku, ale na rozdiel od Dánska majú možnosť akceptovať jednotlivé nariadenia (právo „opt in”, ktoré v naprostej väčšine prípadov – i keď nie vždy – aj využili).

Pomerne novým zjavom v európskom medzinárodnom práve súkromnom a procesnom je tiež tzv. „posilnená spolupráca“ podľa čl. 326-334 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorá umožňuje skupine členských štátov prehĺbiť svoju spoluprácu, nečakajúc na ostatné členské štáty. Táto možnosť bola využitá v súvislosti s nariadením, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku (tzv. Rím III),[7] keď sa kvôli odporu, mimo iného Švédska, ukázalo nemožným prijať nariadenie záväzné pre všetky členské štáty. Takáto posilnená spolupráca môže samozrejme viest k „two-speed Europe“ a rozdelí EÚ na menšie podskupiny. Či sa v tejto situácii, keď ide o skupinu členských zemí, ktorá nie je stmelená geograficky, dá hovoriť o „regionalizácii“ či „subregionalizácii“, je otázka len terminologického významu.

O subregióne v rámci EÚ je ale iste možno hovoriť v súvislosti v nordickou legislatívnou spoluprácou. Päť nordických zemí (Dánsko, Fínsko, Island, Nórsko a Švédsko) spolupracuje tradične v legislatívnej oblasti, vrátane ohľadom otázok medzinárodného práva súkromného a procesného. Existujú preto unifikované alebo aspoň ďalekosiahlo harmonizované predpisy týchto zemí o mnohých otázkach medzinárodného práva rodinného, dedičského i konkurzného.[8] Pritom vzťah jednotlivých nordických zemí k EÚ sa líši. Dánsko, Fínsko a Švédsko sú členmi EÚ, aj keď Dánsko, ako už bolo spomenuté, sa európskej spolupráce v tejto oblasti nezúčastňuje. Island a Nórsko nie sú členské zeme, ale viaže ich s EÚ tzv. Luganska zmluva, ktorá je vlastne kópiou nariadenia Brusel I.

Tolerancia EÚ k nordickej spolupráci v oblasti medzinárodného práva súkromného a procesného nie je jednotná. Pokiaľ sa napríklad týka nariadenia Brusel I, je nordická spolupráca zachránená prostredníctvom už spomenutej bilaterálnej dohody EÚ s Dánskom a Lugánskej zmluvy EÚ s Islandom a Nórskom. V ostatných ohľadoch je prežitie nordických predpisov problematické iba vo vzťahu medzi Fínskom a Švédskom, kde tolerancia EÚ kolíše od nepovolenia žiadnej výnimky (napríklad nariadenie EÚ o konkurznom konaní[9] platí naplno medzi Švédskom a Fínskom a vylučuje medzi nimi použitie nordickej zmluvy z roku 1933 o konkurznom konaní) k všeobecnej tolerancii k iným dohodám (napríklad čl. 20(2) v nariadení o doručovaní písomností[10] a podobný čl. 21(2) v nariadení o vykonávaní dôkazov,[11] podľa ktorých tieto nariadenia nebránia členským štátom naďalej uplatňovať alebo dokonca uzatvárať dohody na ďalšie urýchlenie alebo zjednodušenie konania). Niektoré nariadenia dokonca obsahujú špecifické, niekedy aj dosť komplikované výnimky, menovite pre Fínsko a Švédsko, umožňujúce im v určitom rozsahu aj naďalej sa zúčastniť regionálnej nordickej spolupráce (napríklad čl. 69(3) nariadenia o veciach vyživovacej povinnosti,[12] čl. 75(3) nariadenia o dedičských veciach[13] a čl. 59(2) nariadenia Brusel II[14]). Tieto „nordické“ výnimky však neplatia pre použitie kolíznych noriem, ale obmedzujú sa na otázky medzinárodného práva procesného, čo súvisí s tým, že kolízne normy EÚ, ako už bolo zmienené, sú určené k tomu, aby boli použité vo vzťahu k právnym poriadkom celého sveta. Je tiež diskutabilné, či nordická legislatívna spolupráca, vychádzajúca z geografickej, jazykovej a hlavne hodnotovej blízkosti a zvláštností nordických zemí, má vecné odôvodnenie v novej integrovanej Európe.

Napriek svojmu regionalizmu má medzinárodné právo súkromné a procesné EÚ v niektorých dielčích úpravách univerzalistické ambície, predovšetkým prostredníctvom členstva EÚ od r. 2007 v Haagskej konferencii pre medzinárodné právo súkromné. Niektoré Haagske dohody sa stali rôznymi spôsobmi súčasťou práva EÚ. Tak napríklad Haagsky protokol z r. 2007 o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť bol ratifikovaný EÚ a stal sa súčasťou jej práva (viď čl. 15 nariadenia 9/2009). Iná možnosť je inkorporácia odkazom bez ratifikácie EÚ: napríklad nariadenie Brusel II odkazuje v čl. 11 na Haagsky dohovor z r. 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ktorý síce nebol ratifikovaný EÚ, ale aj tak platí pre všetky členské štáty na základe ich individuálnych ratifikácií. U starších haagskych dohovorov, ktoré pripúšťajú len ratifikáciu štátmi a nie medzinárodnými organizáciami ako je EÚ, má Únia dokonca možnosť nútiť členské štáty, aby dohovor individuálne ratifikovali „v záujme EÚ“, ako sa stalo v súvislosti s Haagskou dohodou z r. 1996 o rodičovskej zodpovednosti a opatreniach na ochranu detí.

Skutočné regionálne európske medzinárodné právo súkromné a procesné by ale vyžadovalo aj unifikáciu či aspoň ďalekosiahlu harmonizáciu všeobecnej časti tohto oboru. Majú sa napríklad európske kolízne normy a cudzie právo, na ktoré odkazujú, použiť ex officio (tak ako sa kolízne normy používajú v Nemecku) alebo len ak sa ich dovoláva aspoň jedna zo strán sporu (čo je prístup ku kolíznej problematike v Anglicku)? Ďalšou otázkou je, či existuje regionálny (európsky) verejný poriadok (ordre public). Výhrady verejného poriadku v nariadeniach medzinárodného práva súkromného a procesného EÚ odkazujú totiž dnes zásadne na verejný poriadok členského štátu súdu,[15] i keď s určitými obmedzeniami (tak napríklad čl. 24 nariadenia Brusel II zakazuje, v súvislosti s uznávaním rozsudkov vydaných v inom členskom štáte, preskúmavať z hľadiska verejného poriadku právomoc súdu, ktorý rozsudok vydal). Súdny dvor EÚ vyžaduje pre použitie výhrady verejného poriadku, aby šlo o výnimočné prípady, kde porušenie verejného poriadku členského štátu súdu prekročilo určitý „prah“ závažnosti.[16] Na druhej strane je možno spomenúť odstavec 32 v preambule nariadenia Rím II, podľa ktorého priznanie nekompenzačnej exemplárnej alebo represívnej náhrady škody podľa cudzieho práva (napr. tzv. punitive damages podľa práva mnohých častí USA) možno „v závislosti od okolností prípadu a právneho poriadku členského štátu súdu konajúceho vo veci“ považovať za nezlučiteľné s verejným poriadkom štátu súdu. Právny význam tejto formulácie je zrejme ten, že európsky zákonodarca považuje takúto náhradu škody za natoľko zavrhnutiahodnú, že Súdny dvor EÚ v týchto prípadoch je povinný použitie výhrady verejného poriadku akceptovať, ale stále sa bude jednať o verejný poriadok zeme súdu, a nie o nejaký jednotný regionálny európsky verejný poriadok ako taký.[17] Je ale možné tvrdiť, že spoločný európsky verejný poriadok fakticky existuje vo forme Európskeho dohovoru z roku 1950 o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj Charty základných práv EÚ z roku 2012, ktorými sú všetky členské štáty viazané. Toto vedie tiež k otázke, či použitie výhrady verejného poriadku by sa de lege ferenda nemalo vylúčiť, pokiaľ ide o vzťahy medzi členskými štátmi EÚ. Podľa môjho názoru opatrnosť vyžaduje si výhradu ponechať i v týchto vzťahoch. Toto je potvrdené praktickou skúsenosťou, že potreba výhrady verejného poriadku sa môže aktualizovať aj medzi tak blízkymi štátmi, ako sú nordické krajiny.[18]

Na záver svojho príspevku by som si dovolil krátku všeobecnú poznámku týkajúcu sa zákonodarstva EÚ v oblasti medzinárodného práva súkromného a procesného. Toto zákonodarstvo je pomerne nové, keďže Amsterdamská zmluva, ktorá dala vtedajšiemu Európskemu spoločenstvu zákonodarnú právomoc v oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach, vstúpila v účinnosť až v roku 1999.[19] Od tej doby ale je legislatívna aktivita Bruselu v tejto oblasti mimoriadne intenzívna. Proti tomu by nebolo možné nič namietať, pokiaľ by legislatívny proces bol racionálny a bral ohľad na potreby právnej praxe. V prvom rade je možno kritizovať kvantitu textov, ktorá jedným kolegom bola prirovnaná k tsunami. Nejedná sa ani tak o množstvo nariadení, ako o ich objem. K dnešnému dnu zaberá medzinárodné právo súkromné a procesné mnoho stoviek strán v Úradnom vestníku a legislatívny proces pokračuje (napríklad sa pripravujú objemné nariadenia o manželskom majetkovom režime a o majetkových aspektoch registrovaných partnerstiev). Predpisy sú mimoriadne komplikované a neprehľadné, s množstvom výnimiek a výnimiek z výnimiek, pravdepodobne následkom kompromisov vynútených prestížnym myslením reprezentantov rôznych členských štátov. Dochádza k častej fragmentácii a častému opakovaniu. Texty nie sú dostatočne koordinované. Prístup k identickým problémom nie je konzekventný a dôsledný, napríklad spätný odkaz (renvoi) je vylúčený v nariadeniach Rím I (čl. 20) a Rím II (čl. 24), zatiaľ čo je v princípe akceptovaný v čl. 34 nariadenia o dedičských veciach. V posledných rokoch konštatujem stúpajúci počet žiadostí o rady a konzultácie zo strany nielen advokátov, ale aj sudcov, ktorí dnes majú veľké ťažkosti získať čo i len prehľad o materiáli. Ako vysokoškolský učiteľ chcem tiež poukázať na to, že toto všetko má negatívny dopad nielen pre praktikov, ale aj na výuku medzinárodného práva súkromného a procesného. Pokiaľ tento predmet má zostať povinným, nie je žiaľ realisticky možné ho nechať rasť na úkor štúdia ostatných právnych oborov. Legislatíva EÚ, ku ktorej treba pripočítať národné zákonodarstvo v tých oblastiach, kde ešte nariadenia EÚ nie sú, však v novom miléniu niekoľkonásobne narástla. Ako príklad stačí porovnať niekoľkoriadkový §15 zákona č. 97/1963 o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom s 9 stranami nariadenia Rím II v Úradnom vestníku EÚ. Samotné nariadenie Brusel I presahuje svojím rozsahom značne celý zmienený zákon z roku 1963. Podľa môjho názoru je zrejmé, že pri výuke medzinárodného práva súkromného a procesného, ako povinného predmetu (niečo iného platí pre voliteľné špecializované kurzy), je dnes nutné vynechať detaily a obmedziť sa na hlavné rysy, preferujúc všeobecné otázky, ktorých pochopenie je nutné k tomu, aby mladí právnici boli schopní v prípade potreby konkrétne podrobné predpisy nájsť a použiť.

Autor
Michael Bogdan