Morálne východiská regionalizácie medzinárodného práva súkromného v 21. storočí

Ústavný zákon – Ústavný zákon, ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky 23/1991 | Paragrafy: § 10

Morálka je zmysel pre to, čo je správne, preto čo sa môže a nemôže, slovo morálka pochádza z latinského „mos“ (pl. „mores“)[1], t.j. zvyk, obyčaj, mravy. Morálku môžeme vnímať ako súhrn kultúrnych, historických, spoločenských pravidiel, ktoré našli odraz v spoločnosti, kde zohráva stále dôležitú rolu. Spoločnosť sa podieľa na vytváraní a následnom uznávaní a vynucovaní morálnych noriem. Morálka sa dostáva do úzkeho kontextu s kresťanskou morálkou, nie sú však totožné, pretože kresťanská morálka vyplýva priamo z kresťanskej viery, zo zákonov kresťanského sveta.

Otázka vzťahu práva a morálky nie je do dnešného dňa úplne jasná, dochádza tu k sporu medzi prívržencami teórie prirodzeného práva a právneho pozitivizmu. Teória prirodzeného práva vychádza z predpokladu, že právo nemôže existovať pokiaľ nedosiahne určité minimálne morálne kvality[2], t.j. bez morálky by neexistovalo platné právo. Ako protiklad existujú teórie pozitivistov, ktorí odmietajú legitimizáciu práva morálkou a v otázkach platnosti odkazujú iba na jeho zákonnú formu. Právny pozitivizmus trvá na oddelení práva a morálky a zastáva názor, že aj nespravodlivé vlády sú vládami na základe platných zákonov.

Samotný vznik práva a morálky je veľmi ťažko určiteľný, intenzívnejšie sa s týmito pojmami dostávame do styku pri skúmaní histórie starovekého Grécka a Ríma, kolísky našej právnej kultúry a vzdelanosti. Stredovek je príznačný prepojením troch základných normatívnych systémov /právo, morálka, náboženstvo/, renesancia priniesla potlačenia vplyvu náboženstva v oblasti štátu a práva, v 17. storočí sa dostávajú do popredia myšlienky absolutizmu a právneho pozitivizmu, ktorý uznáva morálnu neutralitu pojmu právo.

Obdobie osvietenstva, 18. storočie uznáva existenciu ľudskej dôstojnosti a oddelenie človeka od štátu. Immaneal Kant a jeho pojem kategorický imperatív predstavuje základný morálny princíp, ktorého dôsledkom je rešpektovanie slobody a dôstojnosti iných ľudí, pre prijatie platného práva nie je dôležité len jeho vytvorenie zákonodarnou autoritou ale aj jeho morálne odôvodnenie.[3] Kantovo učenie nachádza priamu súvislosť medzi právom a morálkou.

Okrem Kantovho učenia sa do popredia dostávajú ďalšie myšlienkové smery, a to liberalizmus a humanizmus, v tomto období dochádza aj k formulovaniu pojmu právny štát. Právny štát je štátom budovaným na princípe vlády práva v súvislosti s rešpektovaním základných ľudských práv a slobôd.

Po 2. svetovej vojne dochádza k presadzovaniu myšlienky neoddeliteľnosti pojmov právo a morálka. Nacistické právo a ďalšie totalitné režimy založené na princípe rasizmu a diskriminácie sa dostávajú do silného rozporu s morálkou, základné ľudské práva a slobody sa dostávajú do úzadia.

Renesanciu vzťahu práva a morálky a tým aj pozitívneho a prirodzeného práva prinieslo opätovne až 20. storočie prostredníctvom Norimberského procesu. Avšak ešte predtým otvoril novú kapitolu vzťahov práva a morálky Gándhí.

V šesťdesiatych rokoch jeho myšlienku pasívnej rezistencie, nenásilia, ale aj priamej akcie oživil Martin Luther King Jr. V známom liste z Birminghamského väzenia napísal v apríli 1963, že akékoľvek právo, ktoré degraduje ľudskú osobnosť, je nespravodlivé, a v jednote s Gándhím zdôraznil, že je nesprávne použiť nemorálne prostriedky na dosiahnutie morálnych cieľov. Moderná problematika vzťahu práva a morálky sa začína otázkou rozdielneho definovania práva prirodzenou právnou teóriou a právnym pozitivizmom.[4] Formovanie morálky, morálny hodnôt v spoločnosti by sa dalo prirovnať k vzniku a uplatneniu obyčajového práva. Právna obyčaj, zvykové právo alebo obyčajové právo je všeobecne akceptované a štátom (verejnou mocou) uznané pravidlo správania sa, ktoré sa vžilo do vedomia spoločnosti v dôsledku jeho logického, racionálneho základu, dlhodobého používania a opakovania úkonov, a ktoré je vymáhateľné štátom (verejnou mocou), ak sa porušuje. Tvorca je anonymný, právna obyčaj vzniká v spoločnosti („zdola“) v dlhodobom procese, preto hovoríme o jej societálnom vzniku (pre porovnanie: normatívny právny akt – právny predpis, napr. zákon, je tvorený štátnou mocou, „zhora“ – tzv. etatický vznik). Predstavuje pasívnu tvorbu práva, v ktorej sa štát neangažuje, ale len uznáva jej obsah za všeobecne záväzný.

Znaky:

1. racionálnosť, logický základ, t.j. presvedčenie o jej správnosti, neodporovanie zákonu ani prirodzenej morálke;

2. premlčanie, čas (praescriptio) – dlhodobé používanie, pôsobenie v spoločnosti;

3. opakovanie úkonov (fraequentia actuum), ktoré je slobodné, vážne a verejné;

4. všeobecnosť jej rešpektovania;

5. uvedomovanie si jej záväznosti, hrozba sankcie za jej neplnenie (tzv. nepriame donútenie);

6. vymedziteľnosť jej obsahu v právnom jazyku – zrozumiteľnosť a určitosť obsahu právnej obyčaje;

7. uplatňovanie opierajúce sa o autoritu verejnej moci a prostriedky mocenského donútenia.[5]

V dnešnej dobe sa do popredia dostáva právo pred morálkou, právo a morálka sú dve autonómne zložky duchovnej kultúry, ktoré sa niekedy prekrývajú a niekedy odlišujú, ale musia aspoň v nevyhnutných oblastiach spolu súvisieť. Ľudia dodržiavajú množstvo právnych noriem, pretože sa obsahovo zhodujú s pravidlami morálky, a naopak je vecou morálky dodržiavať súlad chovania s právnymi normami, čo môže byť na škodu v prípade, že právo nie je morálne a ľudia si časom následne otupujú svoju schopnosti rozoznávať medzi dobrým a zlým.

Právo je minimum morálky. Pokiaľ by sme tento výrok považovali za správny, všetky právne normy by mali byť zároveň normami morálnymi, a naopak všetky morálne normy by mali byť súčasťou noriem právnych, čo však nie je pravda, niektoré právne normy sa nedajú posudzovať ani ako morálne ani ako nemorálne a platí to aj naopak.

Právo nie je totožné s pojmom morálka, ani nie je od neho úplne oddelené, ale sa s týmto pojmom prelína a vzájomne dopĺňa.

Podľa sudkyne Ireny Pelikánovej existujú tri skupiny právnych noriem, ktoré s morálkou nejako súvisia. Prvé sú právne normy, ktoré majú morálny obsah, napr. normy trestného práva. Druhá skupina je skupina právnych noriem, ktoré odkazujú na normy morálne, napr. neplatnosť právneho úkonu. Tretia, posledná skupina upravuje právne normy, ktorých výklad je úzko spätý s morálkou.[6]

Rešpektovanie morálky pri dodržiavaní práva je dôležité pre celkové zdravé fungovanie právneho systému. Pri tvorbe práva by vždy za každých okolností mali byť dodržiavané základné pravidlá morálky.

V neposlednom rade treba udržiavať morálnu vyspelosť obyvateľstva ako adresáta právnych noriem, právo musí byť jasné a pochopiteľné a spravodlivé a aby ho občania plnili intuitívne bez hlbších znalostí na základe svojho morálneho cítenia.

Právo a morálka predstavujú súbory sociálnych noriem, ktoré majú silu pôsobiť na spoločnosť a jej kultúru. Nezanedbateľným spoločným znakom práva a morálky je ich účel, t.j. regulácia chovania ľudí v rámci systému fungovania spoločnosti, ktorých nedodržanie je sprevádzané sankciami pre celkové zabezpečenie pocitu stability a istoty a možnej predvídateľnosti. Porušovanie noriem nasledované sankciami sa dá považovať za formu psychického donútenia. Psychické donútenie má aj preventívnu funkciu, obava trestu obvykle bráni porušovaniu noriem v opačnom prípade dochádza k fyzickému donúteniu. Účelom práva je zabezpečenie integrity a istoty, rovnosti, rovnakého zaobchádzania, individuálnej slobody a spravodlivosti v zmysle vyrovnanie a garancie materiálnej istoty. Cieľom morálneho konania je utvárať dobré medziľudské vzťahy, ktoré umožnia rozvoj človeka ako uvedomelej a zodpovednej bytosti a tiež rozvoj spoločnosti, ktorá sa usiluje vytvoriť svojim členom podmienky k dobrému životu[7].

Pojem dobré mravy je súčasťou aj mnohých právnych poriadkov, o.i. aj slovenského právneho poriadku. Tento pojem pochádzajúci z obdobia rímskeho práva nie je presne vymedzený a poskytuje široký priestor pre interpretáciou, ktorá je väčšinou závislá od konkrétneho prípadu.

Právne normy sú vytvárané zákonodarcom presne určeným spôsobom, formálnym postupom. Právne normy regulujú spoločenské vzťahy dôležité z hľadiska štátu a jeho fungovania. Právne normy sú záväzné a vynútiteľné štátnou mocou.

Morálne normy vznikajú dlhodobým uplatňovaním a používaním v bežnom živote a akceptáciou širším okruhom spoločnosti, neformálnym nepísaným spôsobom /existujú výnimky – Etický kódex advokáta/. Keďže sa jedná o dlhodobý spôsob tvorby morálnych noriem, ich zmena podlieha tiež dlhodobému procesu, pri zmene právnych noriem stačí dodržať predpísaný postup. Upravujú širšiu oblasť vzťahom o.i. aj súkromnej povahy. Morálne normy nie sú vynútiteľné štátnou mocou a ich dodržiavanie záleží na výchove a presvedčení každého jednotlivca. Nedodržiavaním morálnych noriem môže však dôjsť k vyhosteniu jednotlivca z okruhu spoločnosti do ktorej patril.

Morálka je dôležitý a nenahraditeľný prvok ovplyvňujúci spoločnosť, vychádza vo svojom základe z kultúrnych a spoločenských tradícií hlboko vrytých vo vedomia obyvateľov daného priestoru, nepodlieha dočasným zmenám, nemožno ju úspešne umelo vytvárať a našťastie ani pretvárať k obrazu aktuálnej moci, nepodlieha pôsobeniu rôznych dočasných vplyvov či už v politickej oblasti, kultúrnej oblasti, hospodárskej oblasti atď.

Ak právo bez morálky môže byť použité k zneužitiu moci, morálka smeruje skôr k náprave a odstránenie neprávostí, je nevyhnutná pri tvorbe práva a taktiež pri jeho následnej aplikácii. Uplatnenie morálky pri aplikácii práva je úzko späté s osobou, ktorá dané právo aplikuje, t.j. s osobou sudcu, ktorý by mal pre výkon svojej funkcie prísne kritériá a mal by podliehať neustálej kontrole.

Vzhľadom na vyššie uvedené je viac než jasné, že sa morálka a morálke princípy líšia vzhľadom na povahu národu, historický vývoj daného územia a iné sociálne súvislosti. Morálka ako jeden s faktorov sa podieľajú na formovaní rozličných skupín právnych systémov a prispieva k regionalizmu. Existujú rôzne delenia právnych systémov, ktoré o.i. obsiahol vo svojej publikácii „Velké právni systémy. Úvod do srovnávací právni vedy“ Viktor Knapp, ktorý právne systémy delí na kontinentálne (systém písaného práva hostoricky odvodení od recepcie rímskeho práva); angloamerický systém (vytvorený na základe praxe súdnictva v UK); islamský systém (vychádzajúci z islamu). V každom systéme existujú množstvá morálnych noriem, ktoré nielenže sú odlišné ale si navzájom aj odporujú. Ako samostatný región, resp. samostatný právny systém môžeme chápať systém/región Európskej únie. S procesom integrácie a zbližovania jednotlivých štátov úzko súvisí otázka budovania európskej identity a spoločných základov práva Európskej nie. Súčasná Európa vychádza minimálne z troch pilierov. Prvým pilierom je antika a grécky spôsob uvažovania, druhý je osvietenstvo a humanizmus a tretí nemenej dôležitý je pilier kresťanstva. Kresťanstvo v hlavne v oblasti Európy má historicky danú zásadnú úlohu. Pre kresťanskú morálku nie je zdrojom ľudský rozum ale Biblia, môžeme tvrdiť, že má absolútny charakter, kresťanským morálnym zásadám sa kresťan musí podriadiť, čo bolo rozhodujúce najmä v období stredoveku a raného novoveku.

Vzhľadom na rozdiely medzi právnymi poriadkami jednotlivých štátov (najmä Veľkej Británie), EÚ potrebuje jednotiace prvky, otázkou je či práve morálka, nemenej kresťanská morálka bude tým jednotiacim prvkom alebo práve bude problémom, ktorý bude komplikovať proces harmonizácie a unifikácie. Mentalita a chápanie morálky sa líši v závislosti od kultúrnych, historických náboženských tradícií. V rámci fungovania spoločnosti vo vnútri Európskej únie existujú normy nemorálne chápané celospoločensky /konflikt práva a morálky napr. v období totality/, alebo individuálne /výhrada svedomia, otázka registrovaných partnerstiev/. Niekedy konať podľa vlastného svedomia znamená vedome či nevedome porušiť zákon. Región Európskej únie spája a zároveň sčasti aj rozdeľuje chápanie morálky a morálno-právnych noriem, čo ovplyvňuje jej ďalšie smerovanie.

Uplatnenie morálky a kreovanie práva sa dostáva do konfliktu pri viacerých otázkach, na ktoré aj v tejto dobe reaguje spoločnosť veľmi citlivo aj v oblasti súkromnoprávnej aj v oblasti verejnoprávnej. V procese snahy o unifikáciu a harmonizáciu medzinárodného práva súkromného spoločnosť v rámci EÚ upevňuje a zjednocuje základné morálne hodnoty, ktoré by mali byť vodítkom pre štáty EÚ pri tvorbe a uplatňovaní práva.

Morálka sa dostáva do konfliktu s právom vo viacerých oblastiach, kde je takmer nemožné nastaviť jednotný smer, deje sa tak v týchto otázkach/problémoch:

1. Otázka slobody svedomia a náboženského vierovyznania, ktoré sú neodlučiteľnou súčasťou základných ľudských práv, ktoré tvoria principiálne východiská liberálnej demokracie. Od týchto slobôd je odvodené aj uplatňovanie výhrady svedomia. Na rozdiel od základného práva slobody myslenia a svedomia je výhrada svedomia spojená s konkrétnym konaním, ktoré býva podľa princípov právneho štátu regulované; sloboda jedného človeka končí tam, kde začínajú sloboda a práva iného. Uplatňovanie výhrady svedomia preto nie je právo absolútne, ale musí byť upravené tak, aby neohrozovalo základné individuálne ľudské práva a slobody iných osôb. Právo odmietnuť vykonať určitú profesionálnu povinnosť preto býva v demokratickej spoločnosti obmedzené zákonom, ak je to nevyhnutné na ochranu základných práv a slobôd ostatných ľudí.[8]

Výhrada svedomia je súčasťou slobody myslenia, svedomia a náboženského vyznania. Rozdiel medzi výhradou svedomia a právom na výhradu svedomia tkvie v tom, že právo na výhradu svedomia znamená právnu možnosť odmietnuť povinnosť na základe vlastného rozhodnutia postaveného na rozpore medzi uvedenou povinnosťou a vlastným svedomím, musí obsahovať vnútorný rozmer.

2. Pri výkone vojenskej služby, ktorý je v rámci slovenskej hmotnoprávnej úpravy dobrovoľný.

3. Pri otázke interupcie. Interupcia je chápaná na jednej strane prejavom slobody matky, nie vždy k počatiu vedú prijemné okolnosti a nie vždy sa dieťaťa má šancu narodiť zdravé. Ako už bolo uvedené právo na výhradu svedomia je podľa expertov odvodené z práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania, ktoré je uznané v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach. Toto právo zahŕňa aj právo nebyť nútený vykonávať určité povinnosti, ak by boli v rozpore s náboženským presvedčením. V rámci existujúceho systému práva je úplne neprijateľné a v rozpore s týmito ustanoveniami vyžadovať, či už od katolíckych zdravotníckych pracovníkov alebo od ktorejkoľvek inej osoby, ktorej náboženské presvedčenie odporuje interupciám, aby sa aktívne zúčastňovali na ich vykonávaní. Druhá skupina ľudí chápe začiatok života počatím a nie narodením a nepriznáva matke právo o živote plodu rozhodovať, a to za žiadnych okolností. Na druhej strane ženy v štátoch, kde je interupcia legálna, musia mať zaručené právo na efektívny prístup k tejto službe.

4. Problémom je aj sterilizácie viazaná na súhlas pacienta, ktorá však nie je regulovaná zákonom, lekár nemôže byť donútený k výkonu sterilizácie ak to odporuje jeho svedomiu.[9]Každá minca má dve strany a výhrada svedomia nemôže byť na úkor práva pacienta na poskytnutie lekárskej starostlivosti.

5. Pri otázke eutanázie, t.j. umelé skrátenie ťažkého smrteľného zápasu; pomoc pri umieraní, umenie lekára uľahčiť umierajúcemu smrť alebo privodiť smrť umierajúcemu, ktorý prežíva utrpenie.

6. Pri klonovaní, získavaní kmeňových buniek z embryí. Najlepšie kmeňové bunky sa získavajú z embryí, ktoré sa však po odobratí tkaniva stáva nepoužiteľné, zaniká a nevyvíja sa, čo je základným etickým problémom. Slovenská legislatíva takúto možnosť nepriamo dovoľuje prostredníctvom povolenia asistovanej reprodukcie.

7. Samostatne pri otázke asistovanej reprodukcie. Asistovaná reprodukcia rieši problémy neplodnosti a zároveň je plná etických a právnych problémov (problém – nastavenie vzťahov medzi biologickým, sociálny a právny rodičovstvom a právom na súkromný a rodinný život a právom poznať svoj pôvod).

8. Oblasť záväzkových vzťahov je tiež oblasťou kedy sa do konfliktu môže dostať právo a morálka. Inštitút premlčania kde sa výkon práva dostáva do rozporu s dobrými mravmi, týka sa to najmä situácii, kde by nemorálne ľudské správanie bolo podporené existenciou inštitútu premlčania, ktorý toto chovanie zahládza, súd nemôže konať a tak nedôjde k uplatneniu spravodlivosti. Ak teda je právny predpis v špecifickej jedinečnej skutkovej situácii spôsobilý založiť výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, mali by súdy použiť inštitút dobrých mravov ako interpretačné pravidlo.

9. Vyčíslenie neprimeraných úrokov sa považuje taktiež za nemorálne. Viacero nebankových spoločností v súčasnosti prehráva svoje súdne spory, keďže úroky mnohokrát boli totožné s poskytnutou výškou istiny a došlo tak k zneužívaniu nepriaznivej situácie bežného občana, resp. spotrebiteľa.

10. Problémy spočívajúce v nepresnej či nedostatočnej právnej kodifikácii, môžu taktiež byť zodpovedné za konflikt práva a morálky, napr. pri nedostatočnej úprave a následnej kontroly dodržiavania ochrany práv duševného vlastníctva, či pri problematike týrania zvierat.

Zaujímavou témou pre medzinárodné právo súkromné a právo Európskej únie je téma registrovaných partnerstiev. Partnerstvo môže mať rôzne podoby – manželstvo, registrované partnerstvo a faktický zväzok.

Manželstvo ako také je uznávaným právnym inštitútom vo všetkých členských štátoch EÚ, na registrované partnerstvá a faktické zväzky sa vzťahujú rôzne pravidlá. Registrované partnerstvo je zväzok dvoch osôb žijúcich v partnerskom zväzku, zaregistrované na príslušnom verejnom orgáne štátu pobytu. Rozdiely medzi právnymi systémami v rámci štátov EÚ sú veľké.

Z krajín EÚ nie je homosexualita trestaná, ale sa v nej neumožňuje registrované partnerstvo a niet ani antidiskriminačnej legislatívy:

Cyprus, Estónsko, Grécko, Írsko, Lotyšsko, Malta, Poľsko a Rakúsko, z kandidátskych krajín Turecko

Krajiny EÚ, v ktorých nejestvuje možnosť uzavrieť registrované partnerstvo, ale zákony zakazujú diskrimináciu homosexuálov v prístupe k službám či prijímaní do zamestnania: Litva, Slovenská republika, Taliansko, Bulharsko a Rumunsko, z krajín blízkych EÚ – Švajčiarsko

Krajiny EÚ, v ktorých homosexuáli majú možnosť uzavrieť registrované partnerstvá:

Česká republika, Fínsko, Francúzsko, Luxembursko, Maďarsko, Nemecko, Portugalsko, Slovinsko a Švédsko, Chorvátsko, z krajín Európskeho hospodárskeho priestoru – Nórsko Krajiny EÚ, ktoré pripúšťajú možnosť uzatvárať homosexuálom nielen manželstvá, ale i adopciu detí: Holandsko, Španielsko, Belgicko

Krajiny EÚ, v ktorých je uzákonená možnosť adopcie pre homosexuálne páry: Dánsko, Švédsko, Veľká Británia.[10]

Zákon o registrovanom partnerstve prijalo ako prvé na svete Dánsko v roku 1989. Potom nasledovali ďalšie členské štáty EÚ. Niektoré umožnili homosexuálnym párom uzatvárať manželstvo, čím získali viac práv ako v registrovanom partnerstve. Predovšetkým v arabských krajinách, ale napríklad aj v štyroch štátoch USA sa homosexualita stále trestá pokutou, väzením, dokonca smrťou. Slovenská spoločnosť zaostáva za ČR, kde páry môžu uzatvárať homosexuálne manželstvá (návrh preložený v 2002, neuspel). Slovenskí homosexuáli majú však šancu zaregistrovať svoj zväzok iných v krajinách (v Holandsku je však podmienkou, aby aspoň jeden z partnerov bol Holanďan, najliberálnejší zákon medzi členskými krajinami EÚ má Španielsko, aj v ČR je podmienka, aby aspoň jeden z partnerov bol občanom Českej republiky). V krajinách možnej registrácie majú partneri rovnaké pobytové práva ako manželia. Ak chce registrovaný partner žiť v členskom štáte EÚ, ktorý vôbec neuznáva registrované partnerstvá, bude jej partnerstvo považované za riadne potvrdený dlhodobý vzťah bez právneho významu. Majetkové práva a vyživovacia povinnosť registrovaných partnerov nie sú v rámci EÚ upravené rovnakým spôsobom – práva vyplývajúce z registrovaného partnerstva v jednom členskom štáte sa môžu značne líšiť od práv priznaných v inom štáte. [11] Najmä rôzne morálne hodnoty členských štátov bránia ku unifikovaniu podmienok registrovaného partnerstva v rámci MPS a práva EÚ.

V rámci EÚ existujú snahy o vytvorenie jasného právneho rámca upravujúceho určenie príslušného súdu a rozhodného práva vo veciach majetkových aspektov uvedených partnerstiev a uľahčiť pohyb rozhodnutí a verejných listín medzi členskými štátmi. Európska komisia predložila na rokovanie dňa 16.03.2011 o Návrhu Nariadenia Rady o súdnej príslušnosti, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí vo veciach majetkových dôsledkov registrovaných partnerstiev (ďalej len „Návrh“). Návrh prešiel Európskym hospodárskym a sociálnym výborom, Radou a momentálne sa nachádza na rokovaní Európskeho parlamentu (dňa 09.09.2013 sa Európsky parlament zaoberal majetkovými dôsledkami registrovaných partnerstiev – bola predložená Správa o návrhu nariadenia Rady o súdnej príslušnosti, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí vo veciach majetkových dôsledkov registrovaných partnerstiev).

Právnym základom tohto návrhu je článok 81 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorým sa udeľuje Rade právomoc prijať po porade s Európskym parlamentom opatrenia týkajúce sa rodinného práva, ktoré majú cezhraničný dosah. Cieľom tohto Návrhu je vytvoriť úplný súbor pravidiel medzinárodného práva súkromného uplatniteľných na majetkové aspekty registrovaných partnerstiev cez hraničného charakteru.

Základnou zásadou Návrhu, podľa ktorej sa bude hľadieť na majetkové dôsledky registrovaného partnerstva, je zásada uplatnenia práva toho štátu, v ktorom bolo partnerstvo zaregistrované. Je veľmi dôležité chápať rozdiely medzi faktickým zväzkom a registrovaným partnerstvom, pretože Návrh ponúka ochranu je jednému z nich. Pojem „registrované partnerstvo“ je zahrnutý len pre potreby tohto Návrhu. Osobitný obsah tohto pojmu je vymedzený vo vnútroštátnych právnych predpisoch členských štátov. Pozmeňujúce návrhy k Nariadeniu zotierajú rozdiely medzi prístupom k registrovaným partnerstvám a manželstvám v zmysle Návrhu Nariadenia Rady o súdnej príslušnosti, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí vo veciach majetkových režimov manželov, aj keď zatiaľ k ich zjednoteniu do jedného návrhu nedošlo. Účelom oboch je zabezpečenie väčšej právnej istotu pre partnerov/manželov a regulácia súdnej príslušnosti a rozhodného práva vzťahujúceho sa na každodennú správu majetku registrovaných partnerov a manželov, otázky týkajúce sa rozdelenia majetku v cezhraničných situáciách po ukončení vzťahu páru z dôvodu rozluky alebo úmrtia. V pôvodnom návrhu bol vylúčený inštitút voľby práva, ktorý však pravdepodobne bude doplnený, keďže voľba práva poskytuje dotknutým stranám väčšiu slobodu a keďže sa plánuje regulácia v širšom rozsahu, ktorá má pokryť všetky majetkové aspekty registrovaných partnerstiev. Z toho dôvodu sa zmenami a doplneniami súčasného návrhu zabezpečuje, aby boli možnosti voľby k dispozícii manželom alebo registrovaným partnerom rovnaké, ale vždy pod podmienkou, že zákony sú zákonmi štátu, ktorý uznáva inštitút registrovaných partnerstiev, ak ide o registrovaných partnerov.

Téma registrovaného partnerstva je beh na dlhé trate, spoločnosť pomaly mení svoj negatívny postoj. Konflikt budúceho práva s morálkou v spoločnosti sa pomaly zmierňuje, stále tu však existujú morálne výhrady vyplývajúce okrem iného aj rôzneho chápania manželstva, či už z dominantného kresťanského pohľadu alebo z pohľadu islamu. Kresťanstvo chápe manželstvo skrz Bibliu. Nový zákon hovorí, že Ježiš Kristus považuje manželstvo za ustanovené Hospodinom, za trvalé spojenie jedného muža a jednej ženy. Žena má v manželstve rovnoprávne postavenie zaistené príbehom o stvorení (Mk 10,6-9; Mt 19,4n.). Manželstvo má podľa Nového zákona svoje miesto v dejinách spásy a vzťah muža a ženy je podľa neho predobrazom vzťahu Krista a cirkvi (Ef 5,32). Na manželstvo sa teda pozerá ako na znamenie milostiplnej Božej vôle (teda ako na sviatosť), lebo Boh stvoril človeka, ako muža a ženu a muž opustí svojho otca i matku a privinie sa k svojej manželke a stanú sa jedným telom. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo.

Islam chápe manželstvo ako civilný kontrakt, v ktorom sa prejavujú stopy pôvodného vnímania manželstva cez kúpu nevesty, kde ženích uzatvára zmluvu so zákonným zástupcom nevesty a zaväzuje sa jej zaplatiť svadobný dar neveste.[12] Na základe Koránu je nevyhnutný súhlas nevesty[13], aj keď sama manželstvo nemôže uzavrieť z dôvodu svojej ochrany ( rozhoduje adekvátnosť partnera, sociálne postavenie, viera a pod.).

Dnešné chápanie manželstva ešte sčasti ovplyvňuje aj socializmus, kde výber manželského partnera podliehal rôznym kritériám a hlavne zvoleniu rodiny. Socialistická spoločnosť sa usilovala o to, aby sa morálka socialistickej spoločnosti stala základom pre všetky vzťahy v rodine, manželstve a pri výchove detí. Ochranu manželstva, materstva, rodiny, záujmov všetkých detí, ako aj zvýšenú starostlivosť o rodiny s viacerými deťmi uskutočňovala celá spoločnosť. Striedanie partnerov a voľné spolužitie bolo v silnom rozpore s morálkou socialistickej spoločnosti. Svadba bola väčšinou civilným obradom na MNV, cirkevný sobáš mal väčšinou politické následky. Úlohou ženy bolo dobre sa vydať, založiť si rodinu a starať sa o ňu a úlohou muža bolo finančne rodinu zabezpečiť. Život mladomanželov a založenie rodiny bolo podporované štátom či už formou výhodných pôžičiek, pridelením práce, resp. bývania. Umelé prerušenie tehotenstva nepripadalo do úvahy. Manželstvo bolo brané ako zväzok muža a ženy, homosexuálne partnerstvá neboli na verejnosti prezentované. Socializmus deformoval chápanie princípov rodinných vzťahov – definoval ich ako socialistické rodinné vzťahy, čím povýšil záujmy štátu nad záujmy spoločnosti. Napriek tomu fungoval podobný inštitút registrovanému partnerstvu, určený ale bol len pre heterosexuálne dvojice, čo v svetle dneška môžeme považovať za diskriminujúce. Druh a družka si v tom čase, po zaplatení kolku, mohli nechať uviesť meno svojho partnera do občianskeho preukazu.

Tradičný pohľad na rodinu vychádza z predstavy manželského páru muža a ženy v príbuzenskom vzťahu s deťmi, ktorí spolu žijú, vychovávajú deti a starajú sa o deti a chod domácnosti. Tento tradičný pohľad sa mení vzhľadom na existenciu adopcii, nemanželských detí a homosexuálnych rodičov.

Medzi najčastejšie výhrady voči zakladaniu homosexuálnych rodín a u znávaní registrovaných partnerstiev patrí najmä:

– gejovia a lesbické ženy, bisexuáli a bisexuálky nie sú psychicky zdraví/é, a preto by sa nemali starať o deti,

– lesbické ženy, gejovia, bisexuálky a bisexuáli nie sú dosť vhodnými rodičmi – chýbajú im rodičovské schopnosti, cit pre rodičovstvo, resp. sú menej „rodičovskí“ ako heterosexuálni rodičia,

– z detí gejov alebo lesieb s väčšou pravdepodobnosťou vyrastú homosexuáli,

– u detí z lesbických a gejských rodín sa častejšie objavujú problémy s identifikáciou sa s vlastným biologickým pohlavím, prípadne rodovou rolou,

– obava, že v gejskolesbických rodinách hrozí zneužívanie detí ich rodičmi,

– vývin detí bude v gejskej alebo lesbickej rodine problémový – deti môžu mať emocionálne problémy ako úzkosť a depresie, ďalej znížené sebavedomie, prípadne je ohrozená ich inteligencia alebo budú mať problémy v správaní, v prispôsobovaní sa okoliu atď.,

– deti budú mať určite problémy s akceptáciou zo strany rovesníkov – budú izolované,

– deti budú izolované od ostatných členov širšej rodiny (starí rodiča, strýcovia, tety a pod.), ako aj od spoločnosti ako takej, práve kvôli homosexualite ich rodičov,

– deti reagujú na homosexualitu rodičov negatívne a rodičia by ich tomu tejto vnútornej traume nemali vystavovať (týka sa najmä rodičov pôvodne z heterosexuálnych manželstiev).

Tieto výhrady voči lesbickým a gejským rodinám majú jeden spoločný základ, sú vnímané ako ‚iné‘, než heterosexuálne rodiny, menejcenné. Inakosť spočíva v tomto prípade v absencii heterosexuálneho modelu (muž a žena), pričom heterosexuálny model je podsúvaný ako a priori lepší.[14]

Výskumy homosexuálnych vzťahov a rodín, tieto obavy nepotvrdili, ale odpor ku takýmto druhom vzťahov je v našej spoločnosti tak hlboko zakorenený, že je dodnes v konflikte so základnými morálnym hodnotám väčšinovej časti spoločnosti. Odrazom takéhoto vnímania je aj slovenská legislatíva, kde inštitút manželstva požíva výhody pri vzájomnom zastupovaní bez plnomocenstva, pri úprave majetkových vzťahoch, vyživovacej povinnosti, osvojení dieťaťa, dedení, pracovnoprávnych vzťahoch, v oblasti sociálneho zabezpečenia (nárok na vdovské a vdovecké, ošetrovné alebo jednorazové odškodnenie v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania), v trestnom konaní, znižovaní základu dane a pod.

Rovnako ako spoločnosť má svoje dejiny, súčasnosť i budúcnosť, aj jej hodnotové a normatívne systémy prechádzajú vývojom a neustálymi zmenami. Ľudská spoločnosť je charakteristická tým, že si vytvára pravidlá správania, ktorými chráni svoje hodnoty a tým si určuje aj svoju budúcnosť. Hodnoty sú veľmi úzko späté s potrebami spoločnosti.

Každé obdobie prináša so sebou množstvo zmien, nových pohľadov na problémy a riešenia, mnoho nových komplikácií a nebezpečenstvo. Ak by neexistovali zásadné rozdiely v spoločnostiach, nemuseli by sme si klásť otázku, či sa súčasná spoločnosť ocitla v celkovej kríze. Spoločnosť ako celok, rovnako ako každý jedinec, sa musí nejakým spôsobom vyrovnať s novými situáciami.

Svet sa nachádza opätovne v morálnej kríze, kde jediným východiskom je prehodnotenie tradičných hodnôt, nastavenie nového systému a užšie prepojenie práva a morálky. Zvyšujúce sa nároky na jedinca, či už v pracovnej či v súkromnej oblasti vytvárajú priam neznesiteľný tlak na jednotlivca, ktorý je nútený, aj v rozpore so svojím svedomím porušovať právo, aby sa mohol lepšie začleniť do spoločnosti. Dokedy sa dá dakto žiť a či je toto správna cesta je však otázne.P

Autor
Mária Sumková