ZODPOVEDNOSŤ ZA ŠKODU V OBCHODNOM A V OBČIANSKOM PRÁVE

1 Krátky exkurz k pojmu právna zodpovednosť a otázkam s ňou súvisiacimi

Problematika zodpovednosti je jednou z najkomplikovanejších otázok v právnej vede. V literatúre sa dokonca môžeme stretnúť aj s názorom, či je vôbec možné vo všeobecnosti vymedziť pojem zodpovednosť. Tento názor prezentuje aj profesor Knapp, ktorý ho v jednej zo svojich prác jednoducho vysvetľuje tým, že o zodpovednosti hovoríme buď ako o politickej, morálnej, právnej či inej.[1] Každá z týchto zodpovedností má svoje osobité špecifiká a v teórii prevláda názor, že podať všeobecnú definíciu zodpovednosti[2] ani nie je možné.[3]

Pre potreby nášho príspevku sa však ďalej budeme venovať už len zodpovednosti ako zodpovednosti právnej. Ani pri tomto zjednodušení sa však nedá povedať, že by to bolo jednoduché, nakoľko aj právna zodpovednosť má rôzne formy, a to ako zodpovednosť ústavnoprávna, správnoprávna (administratívna), súkromnoprávna (civilná), trestná, medzinárodnoprávna. Napriek všetkým rozdielom medzi jednotlivým formami právnej zodpovednosti, právna obec chápe právnu zodpovednosť predovšetkým ako sankciu a pojem zodpovednosť spája s právnymi následkami porušenia právnej povinnosti[4].

Nakoľko v teórii aj v praxi prevláda názor, že právna zodpovednosť je zodpovednosťou následnou, teda spočíva vo vzniku sankcie (na druhej strane je názor, podľa ktorého je zodpovednosť zodpovednosťou preventívnou, teda pôsobí ako hrozba sankciou), je potrebné vymedziť aj pojem sankcia. Tá sa chápe ako sekundárna právna povinnosť, ktorá vzniká ako následok nesplnenia primárnej povinnosti, ktorú stanovuje zákon alebo iný právny predpis.[5] Sankcie sa ďalej rozdeľujú podľa toho, či ide o verejnoprávne alebo súkromnoprávne sankcie. Kým vo verejnom práve (napr. trestné právo, finančné právo, správne právo) sa využívajú represívne sankcie, v súkromnom práve (napr. občianskom práve, obchodnom práve) sa využívajú sankcie reparačné (náhrada škody), reštitučné (požadujú návrat do predošlého stavu) a satisfakčné (využívane najmä pri spôsobení nemajetkovej ujmy neoprávneným zásahom do osobnostných práv jednotlivca, jeho cti, dôstojnosti a tiež za vytrpenie bolesti).

Spomínali sme, že zodpovednosť sa spája s právnymi následkami porušenia právnej povinnosti. Táto povinnosť vyplýva buď priamo zo zmluvy a teda hovoríme o záväzkovej (zmluvnej) zodpovednosti, ktorá vzniká ako následok porušenia povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy. Na druhej strane sa stretávame aj s tzv. mimozáväzkovou (deliktnou) zodpovednosťou, ktorá vzniká ako dôsledok porušenia zákona, a teda ide o „zodpovednosť za porušenie právnej povinnosti, ktorú vo všeobecnej rovine stanovujú právne normy. (…) vzniká teda priamo z porušenia právneho predpisu.“[6]

Právna zodpovednosť sa ďalej na základe vzťahu objektívnych a subjektívnych predpokladov rozlišuje na:

a) subjektívnu zodpovednosť (zodpovednosť za zavinenie) a

b) objektívnu zodpovednosť (zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie), ktorá môže byť absolútna (bez možnosti liberácie) alebo objektívna s možnosťou liberácie.

Subjektívna zodpovednosť sa plne uplatňuje v práve trestnom a priestupkovom. Stretávame sa s ňou aj v práve občianskom. Na druhej strane objektívna zodpovednosť zastáva čoraz silnejšiu pozíciu v rámci práva súkromného, a to predovšetkým v práve obchodnom, ale aj v práve občianskom.

Záverom k tejto časti je v súvislosti s vymedzením pojmu zodpovednosť potrebné poukázať na to, že v tejto otázke hrá nezastupiteľnú úlohu nielen právna teória, ale aj judikatúra, ktorá často obsah právnych noriem konkretizuje.

2 Vzťah Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka

Súkromné právo je v podmienkach Slovenskej republiky postavené na existencii generálneho právneho predpisu, zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), všeobecne upravujúceho otázky typické pre vzťahy, ktoré v rámci súkromného práva medzi subjektmi vznikajú. Tento základný predpis však nezahŕňa všetky právne relevantné skutočnosti, ktoré sa v bežnom živote spoločnosti vyskytujú. Práve táto rôznorodosť vzťahov podmienila aj vznik ďalších právnych predpisov, ktoré spolu s Občianskym zákonníkom pokrývajú celú oblasť súkromného práva. Medzi tieto ďalšie právne predpisy sa radia napr. zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), zákon č. 35/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, či zákon č. 191/1950 Zb. zmenkový a šekový a iné.

Existenciou väčšieho množstva právnych predpisov upravujúcich odvetvie súkromného práva sa zvyšuje možnosť, že niektorý zo všeobecných inštitútov bude upravený aj niekoľkokrát, zvlášť pre každý zo zákonov. Pochopiteľne tým v rámci aplikačnej praxe môže dochádzať (a aj dochádza) k ich nesprávnej aplikácii. Zákonodarca sa snaží predísť týmto problémom začleňovaním právnych noriem upravujúcich vzájomné vzťahy medzi Občianskym zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi. Jedným z najtypickejších príkladov je vzťah Občianskeho zákonníka Obchodného zákonníka, ktorý bude kľúčový pre náš príspevok.

Na základe ustanovenia § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka predstavuje Obchodný zákonník lex specialis ku lex generalis, ktorým je Občiansky zákonník. V rámci záväzkových vzťahov je však dôležité poukázať aj na ustanovenia § 261 a § 262 Obchodného zákonníka, upravujúce relatívne, absolútne, fakultatívne a absolútne neobchodné záväzkové vzťahy. Ani toto, zdanlivo elegantné riešenie však nezabezpečilo, aby v praxi nedochádzalo k problémom o čom svedčí aj názor vyjadrený profesorkou Ovečkovou, podľa ktorej: „Problematika vzťahu Obchodného zákonníka (OBZ) a Občianskeho zákonníka (OZ) sa kumuluje predovšetkým do oblasti obchodných záväzkových vzťahov, kde sa vyskytuje najviac výkladových a aplikačných problémov práve v súvislosti s otázkou, či v konkrétnom prípade je potrebné aplikovať Obchodný zákonník alebo Občiansky zákonník.“[7]

Spomínaný problém vyplýva aj zo skutočnosti, že niektoré právne inštitúty sú upravené duplicitne, medzi ktoré patrí aj inštitút zodpovednosti za škodu. K problému správneho aplikovania príslušných ustanovení Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka sa vyjadril vo vzťahu k zodpovednosti za škodu aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v jednom z nálezov[8] uviedol, že Obchodný zákonník neupravuje problematiku zodpovednosti za škodu v celom rozsahu, a preto ak nie je náhrada škody upravená v Obchodnom zákonníku, potom v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka[9]treba aj na podnikateľské subjekty aplikovať ustanovenia o zodpovednosti za škodu z Občianskeho zákonníka, a to najmä ustanovenia o všeobecnej povinnosti predchádzania škodám (§ 415 Občianskeho zákonníka), o všeobecnej zodpovednosti za škodu (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka), ako aj o zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom (§ 424 Občianskeho zákonníka).

3 Právna úprava zodpovednosti za škodu v Obchodnom zákonníku a v Občianskom zákonníku

Už v predošlej časti nášho príspevku sme naznačili, že vzťah Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka je do značnej miery, napriek snahám zákonodarcu, komplikovaný. Zložitosť tohto vzťahu sa prejavuje najmä v duplicitnej úprave niektorých inštitútov. Okrem zodpovednosti za škodu, ktorá je predmetom záujmu tohto príspevku, je duplicitnou aj úprava týkajúca sa právnych úkonov, uzavierania zmlúv, solidárnych záväzkov, zabezpečenia záväzkov, zániku záväzkov, omeškania dlžníka, omeškania veriteľa, premlčania, či niektorých typov zmlúv.

Pri bližšom pohľade na inštitút zodpovednosti za škodu zistíme (čo potvrdzuje aj už spomínaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: II. ÚS 120/2011), že základným právnym predpisom, ktorý upravuje problematiku zodpovednosti za škodu je Občiansky zákonník. Ten v ustanovení § 420 obsahuje všeobecnú úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti – záväzkovej aj mimozáväzkovej, upravenej ako zodpovednosť za zavinenie.

Na vzťahy medzi podnikateľmi sú však aplikovateľné aj ďalšie osobitné druhy zodpovednosti za škodu – zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou (§420a Občianskeho zákonníka), zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov (§ 427 až § 431 Občianskeho zákonníka), zodpovednosť za škodu spôsobenú zvlášť nebezpečnou prevádzkou (§ 432 Občianskeho zákonníka), zodpovednosť za škodu spôsobenú na vnesených alebo odložených veciach (§ 433 až § 437 Občianskeho zákonníka).

Vzhľadom na to, že Občiansky zákonník upravuje základ právnej úpravy (nielen) inštitútu zodpovednosti za škodu, aplikuje sa aj na vzťahy obchodnoprávne úprava generálnej preventívnej povinnosti, teda ustanovenie Občianskeho zákonníka o povinnosti predchádzať škodám a súvisiace ustanovenia (§ 415 až § 419 Občianskeho zákonníka). Uvedené platí za predpokladu, že dôjde k porušeniu povinnosti zo záväzkového vzťahu podľa osobitného predpisu, z ktorého nevyplýva nič iné.[10]

Komplikovanosť právnej úpravy zodpovednosti za škodu z pohľadu obchodného práva je však znásobená aj tým, že Obchodný zákonník ju neupravuje ucelene, ale úpravu nájdeme aj v ustanoveniach mimo § 373 až § 386. Toto riešenie však možno obhájiť vzhľadom na špecifiká niektorých právnych vzťahov, z ktorých môže v budúcnosti vzniknúť jednej zo strán nárok na náhradu škody a nebolo by rozumné, napríklad vzhľadom na prehľadnosť zákona, včleňovať špeciálne ustanovenia o náhrade škody priamo medzi ustanovenia § 373 až § 386 Obchodného zákonníka.[11]

Právna úprava zodpovednosti za škodu (resp. náhrady škody) obsiahnutá v ustanoveniach § 373 až § 386 Obchodného zákonníka je pre obchodné záväzkové vzťahy úpravou všeobecnou.[12] V rámci týchto ustanovení sú obsiahnuté predpoklady vzniku zodpovednosti, okolnosti vylučujúce zodpovednosť, ale aj otázky rozsahu a spôsobu hradenia škody, prípady, kedy sa škoda nehradí alebo je jej rozsah priamo zákonom obmedzený. Na tomto mieste je potrebné dodať, že zodpovednosť za škodu je tu koncipovaná len ako zodpovednosť za porušenie povinnosti zo záväzku. Okrem tejto všeobecnej úpravy, obsahuje Obchodný zákonník aj špeciálne ustanovenia o zodpovednosti za škodu, ktoré sú naviazané predovšetkým na jednotlivé zmluvné typy.[13]

Obchodnom zákonníku však nie je opomenutá ani mimozáväzková (deliktná) zodpovednosť za škodu, pretože ustanovenie § 757 hovorí, že: „Pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl.“ 240 K otázke aplikovateľnosti úpravy podľa § 373 Obchodného zákonníka aj na zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených zákonom sa v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyjadril aj Najvyšší sú Slovenskej republiky, ktorý zastal názor, podľa ktorého sa práve vzhľadom na ust. § 757 Obchodného zákonníka, vzťahuje úprava podľa § 373 nielen na škodu vzniknutú porušením povinností vyplývajúcich z platnej zmluvy, ale aj na škodu, ktorá vznikla porušením povinností plynúcich zo zákona, alebo rozhodnutia štátneho orgánu.[14] [15] Podobný názor je vyslovený aj v českej judikatúre, podľa ktorého: „Obecná úprava náhrady škody v obchodním zákonníku je úprava konstruovaná jako následek porušení smluvních povinností. Proto je povinnost k náhrade škody spojená s porušením povinnosti ze závazkového vztahu (§ 373 obch. zák.), a proto také obchodní zákonník v ustanovení § 757 uvedenou úpravu obdobne vzthuje také na odpovednost za škodu zpusobenou porušením povinností stanoveních obchodním zákonníkem. Temi je treba rozumet takové povinnosti stanovené obchodním zákonníkem, které nejsou obsahem závazkového vztahu.“[16]

Ani týmto dlhým výpočtom sme však úplne nevyčerpali všetky prípady, pri ktorých sa v obchodnom práve s inštitútom zodpovednosti stretávame. V rámci všeobecnej záväzkovej časti Obchodného zákonníka je samostatne upravená zodpovednosť za škodu spôsobenú neplatnosťou právneho úkonu (§ 268) a prezradením a použitím dôverných informácií (§ 271), škoda spôsobená zánikom obchodného záväzkového vzťahu pre nemožnosť plnenia (§ 353) a škoda spôsobená pri odstúpení od zmluvy pre zmarenie účelu zmluvy (§ 357).

Pre podnikateľov majú význam aj ďalšie zákony, ktoré majú vzťah k Obchodnému zákonníku. Ide predovšetkým o zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách[17], zákon č. 203/2011 Z. z. o kolektívnom investovaní[18], zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa244 [19], ktorý odkazuje na zákon č. 294/1999 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom[20].

Na tomto mieste môžeme zhrnúť, po prvé, že pre všetky ustanovenia o náhrade škody nachádzajúce sa mimo všeobecnej úpravy obsiahnutej v § 373 až § 386, bez ohľadu na to, či ide o zodpovednosť za porušenie povinnosti zo záväzku alebo o mimozáväzkovú zodpovednosť za škodu platí, že tieto ustanovenia sú lex specialis k úprave všeobecnej[21] a po druhé, že v prípade porušenia povinností ustanovených v osobitných právnych predpisoch (teda nie v Obchodnom zákonníku) sa zodpovednosť za škodu bude riadiť podľa ustanovení § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, samozrejme pokiaľ osobitný právny predpis neobsahuje špeciálnu právnu úpravu,[22] [23] prípadne ak osobitný zákon sám výslovne neodkazuje na právnu úpravu v Obchodnom zákonníku.

Z doteraz načrtnutého vyplýva, že právna úprava zodpovednosti za škodu je komplikovaná, najmä pokiaľ ide o obchodno-právne vzťahy. Správnej aplikácii ustanovení zákona v prípadoch, keď nie je možné použiť niektorú z komplexných úprav Obchodného zákonníka, neprispieva ani často nesprávne chápanie ust. § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka. V tomto prípade nejde len o problém so správnou aplikáciou ustanovení o jednotlivých zmluvách, ale aj o problém správnej aplikácie ďalších inštitútov – zodpovednosť za škodu (resp. náhrady škody), ale aj iných, ktoré nie sú komplexne v Obchodnom zákonníku upravené. Správnej aplikácii neprispelo ani rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého: „Obchodné záväzkové vzťahy v rámci zmluvných typov uvedených iba v Občianskom zákonníku, vrátane premlčania, sa spravujú Občianskym zákonníkom.“249 Takáto interpretácia však nie je v súlade textom ustanovenia § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka ani v súlade so zásadou subsidiarity podľa ustanovenia § 1 Obchodného zákonníka. Zároveň je nevyhnutné správne vykladať pojem záväzkové vzťahy v ust. § 261 ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka a pojem zmluvy v ust. § 261 ods. 9.[24] [25]

Základným rozdielom medzi zodpovednosťou za škodu v Občianskom zákonníku a v Obchodnom zákonníku je chápanie zodpovednosti za škodu postavenej na subjektívnom princípe v Občianskom zákonníku (umožňuje však zbaviť sa zodpovednosti – tzv. exkulpácia), kým v Obchodnom zákonníku je zodpovednosť za škodu postavená na princípe objektívnom s možnosťou liberácie. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v prípade Obchodného zákonníka ide o prísnejší režim, ktorý je odôvodnený požiadavkou profesionality podnikateľa.

Aj keď na prvý pohľad možno nejde o viditeľný problém, v teórii sú aj určité rozdielnosti pokiaľ ide o vymedzenie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Kým občianskom práve je zhoda na tom, že predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie, v obchodnom práve nájdeme viacero úvah o predpokladoch vzniku zodpovednosti za škodu. Podľa Obchodného zákonníka sa na vznik zodpovednosti za škodu vyžaduje naplnenie zákonom stanovených predpokladov – protiprávnosť konania, vznik škody, príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody. Najvyšší súd Slovenskej republiky k predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu podľa Obchodného zákonníka uviedol, že „(…) všeobecná zodpovednosť za škodu podľa Obchodného zákonníka upravená v ustanoveniach § 373 až 386 je založená na princípe objektívnej zodpovednosti a predpokladom pre vznik zodpovednosti je porušenie povinnosti zo záväzku (alebo inej právnej povinnosti stanovenej v Obchodnom zákonníku), vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti.“251 Vo všetkých uvedených prípadoch ide o akýsi „základný“ výpočet predpokladov, pretože niektorí odborníci pridávajú aj ďalšie. Napríklad Pelikánová uvádza aj absenciu okolností vylučujúcich zodpovednosť[26]a Jakubovič pridáva piaty predpoklad – predvídateľnosť vzniku škody[27] ako dôsledku protiprávneho konania[28]. V rozhodovacej praxi sa však s týmto výpočtom predpokladov často nestretávame. Po dlhšom hľadaní však možno naraziť na jedno rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II, sp. zn.: 54Cb/23/2006, z 24. januára 2007, v ktorom súd pri výpočte predpokladov vzniku práva na náhradu škody uviedol, že tými sú: porušenie právnej povinnosti, vznik škody, príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody, podľa všeobecnej úpravy zavinenie a v obchodných veciach predvídateľnosť škody. Na druhej strane sa však v teórii môžeme stretnúť s názormi, ktoré predvídateľnosť škody považujú za jednoznačne dôležitý predpoklad vzniku zodpovednosti v obchodnom práve.[29]Význam tohto inštitútu v rámci zodpovednosti za škodu v obchodnom práve môžeme vidieť najmä v súvislosti s nemožnosťou uplatnenia moderačného práva súdu[30], pretože vďaka inštitútu predvídateľnosti škody sa škodca môže v prípadnom spore brániť, a teda aby nemusel zodpovedať aj za škodu, ktorú nebolo možné predvídať.

4 Niekoľko poznámok k zodpovednosti za škodu v novom českom Občianskom zákonníku

Už nie je žiadnou novinkou, že Česká republika rekodifikovala súkromné právo a prešla z dualistického systému na monistický systém, a teda s účinnosťou od januára 2014 už nebude popri sebe existovať Občiansky zákonník Obchodný zákonník. V Českej republike sa však nevybrali cestou úplnej komercionalizácie súkromného práva. Právna úprava obchodných spoločností tak nie je zahrnutá do ustanovení nového Občianskeho zákonníka[31], ale je obsiahnutá v Zákone o obchodných korporáciách[32]. Podstatou tohto riešenia je, že už popri sebe nebudú vedľa seba existovať dve sústavy záväzkového práva, ale len jedna sústava.

Nový český Občiansky zákonník upravuje v ust. § 2894 až § 2971 v tretej hlave – záväzky z deliktov prvého dielu – náhrada majetkovej a nemajetkove ujmy. Základným rozdielom oproti pôvodnej úprave je, že nový český Občiansky zákonník vo väčšom rozsahu upravuje nemajetkové ujmy, ktoré je potrebné nahradiť v prípade keď ju zvlášť stanovuje zákon, alebo ak je výslovne dohodnutá[33]. Otázka zavinenia je vyriešená v rámci základných ustanovení tak, že škodca je povinný nahradiť škodu bez ohľadu na zavinenie v prípadoch stanovených zvlášť zákonom[34]. Táto výnimka je hneď uplatnená pri porušení povinnosti zo zmluvy. V danom prípade teda ide o zodpovednosť objektívnu, s možnosťou liberácie, ktorá je však stanovená prísne. Toto riešenie je podobné aké je aj v Obchodnom zákonníku, avšak s tým rozdielom, že sa neprebrala podmienka predvídateľnosti[35].

Zaujímavo je riešená aj otázka vzdania sa práva na náhradu škody. Kým Obchodný zákonník možnosť vzdania sa nároku na náhradu škody pred porušením povinnosti, z ktorého môže škoda vzniknúť nepripúšťa[36], resp. sa o tom vedú diskusie v akademickej obci, nový český Občiansky zákonník umožňuje vzdať sa ho tak po vzniku nároku ako aj pred jeho vznikom[37]. Nanovo je riešená aj všeobecná prevenčná povinnosť, ktorá je oproti pôvodnému ust. § 415 Občianskeho zákonníka zúžená[38].

Samozrejme noviniek, ktoré by stáli za zmienku je v novom českom Občianskom zákonníku viac. Určite bude zaujímavé sledovať ako sa situácia v Českej republike vyvinie a čo prax novému zákonníku prinesie.P

Autor
Mgr. Sabína Petríková

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/17619/Zbornik_Posobenie-prava-v-21-storoci.pdf