Národné poriadky v prístupových rokovaniach a po vstupe jednotlivých štátov do Európskej únie podliehajú postupnému vplyvu a prenikaniu európskych prvkov. Neodvratný proces europeizácie práva je možné vnímať z rôznych konceptualistických hľadísk, čo predstavuje skôr o teoretickú otázku, pričom dôležitejšie sú jej praktické dopady. Jedným z najciteľnejších prejavov je jednoznačne vplyv nariadení a smerníc. Čoraz viac do popredia sa v európskych akademických kruhoch dostáva otázka spontánnej europeizácie, teda prirodzenej snahy o integráciu v oblasti práva. Návrh nariadenia Common European Sales Law (ďalej len „CESL“) vytvára obdobné podmienky v oblasti času plnenia a úrokov z omeškania. CESL predstavuje potenciálnu budúcu právnu úpravu, a preto je cieľom najväčší súlad s už existujúcimi inštitútmi. Naopak nežiaducou je koncepcia vytvárania hybridných inštitútov, ktoré nie sú adresátom známe. Ide o logické riešenie, ktoré zmierňuje dopad fenoménu „nepoznaného“. Adresát je pri voľbe náchylnejší zvoliť si režim, ktorý pozná, resp. už ho niekedy aplikoval.
Poslednou novelou Obchodného zákonníka bola transponová Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (ďalej len „smernica“). Transpozíciou postupne dochádza k zjednocovaniu podmienok obchodovania pre podnikateľov v celej Európskej únii. V konečnom dôsledku by jednotné podmienky mali znamenať zjednodušenie a prehľadnosť právneho prostredia na území členských štátov a prispievať k právnej istote. Uplatňovanie rozličných podmienok v jednotlivých členských štátoch brzdí rozvoj trhu a negatívne ovplyvňuje hospodársku súťaž.
V oblasti úrokov z omeškania smernica čiastočne vychádzala a kopírovala aktuálny vývoj v oblasti europeizačných procesov v súkromnom práve. Okrem súčasného návrhu
CESL, ktorý čiastočne vychádza zo smernice, obsah je inšpirovaný výsledkami práce iných pracovných skupín akademikov, ktoré sa zaoberajú nachádzaním spoločných prvkov jednotlivých právnych rodín a spoločne tendujú k vytváraniu celoeurópskych predpisov súkromného práva v rôznych oblastiach.
Napriek tomu, že návrh nariadenia je primárne zameraný na reguláciu business to consumer vzťahov (ďalej len B2C), Komisia strategicky rozšírila pôsobnosť aj na business to businees vzťahy (ďalej len B2B). Kvalitatívna odlišnosť a samotný charakter B2B vzťahov je zohľadnený aj pri jednotlivých ustanoveniach.
Regulácia úrokov z omeškania v rámci úpravy návrhu CESL je popri všeobecnej úprave úrokov v článku 166 zakotvená špeciálne v článku 168 v prípade, že v omeškaní s peňažným plnením, teda dlžníkom je podnikateľ, a v prípadoch oneskorených platieb medzi podnikateľmi.[1] Lex specialis sa aplikuje výhradne na omeškanie so zaplatením kúpnej ceny za dodanie tovaru, digitálneho obsahu a súvisiacich služieb. Iné peňažné nároky podliehajú všeobecnej sadzbe podľa článku 166. Z uvedeného vyplýva, že CESL v porovnaní so slovenskou obchodnoprávnou úpravou rozlišuje 2 druhy sadzieb úrokov z omeškania aplikovateľné v rámci uplatňovania nárokov z toho istého záväzkového vzťahu.
V právnej úprave európskeho návrhu, ako aj v obchodnoprávnom kódexe je zakotvená zásada dies interpellat pro homine, tzn. že nie je potrebné, aby veriteľ uviedol dlžníka do omeškania, omeškanie sa neviaže na žiadnu výzvu alebo iné oznámenie, ale úroky z omeškania prirastajú automaticky v prvý deň omeškania, teda po márnom uplynutí času na plnenie. Opačná koncepcia bola zohľadnená v rámci úpravy B2C vzťahov. Európsky trend zvýšenej ochrany spotrebiteľa a politika ochrany slabšieho a menej znalého subjektu bola pretavená aj do návrhu nariadenia. Ak je spotrebiteľ v pozícii dlžníka a dostane sa do omeškania, úroky sa začnú pripisovať až uplynutím 30-dňovej lehoty po tom, čo podnikateľ (veriteľ) oznámil dlžníkovi povinnosť platiť úroky a ich sadzbu. Koncept uvedenia dlžníka do omeškania (moram facere) oznámením veriteľa (interpellatio) je pomerne známym inštitútom v kontinentálnej Európe a zastáva svoju pozíciu v obchodnoprávnych kódexoch kľúčových štátnych regulátorov podnikateľského prostredia.
Z pohľadu podnikateľov dlžník – spotrebiteľ disponuje v danom období peňažnými prostriedkami veriteľa, pričom mu nie sú pripisované žiadne úroky. Už skôr v slovenskej odbornej verejnosti rezonoval názor[2], že ide o formu nevyžiadaného úveru na strane spotrebiteľa a v európskom návrhu navyše umocnený absenciou „sankcie“ pre spotrebiteľa resp. „odmeny“ pre poskytovateľa. Napriek tomu, že uvedené sa na prvý pohľad týka „len“ vzťahu podnikateľ – spotrebiteľ, reálne sa táto skutočnosť reflektuje do celého reťazca záväzkových vzťahov. Ovplyvňuje nielen samotného veriteľa, ale vo významnej miere je spôsobilá ovplyvňovať bilanciu ziskov a strát jeho ďalších subdodávateľov, a tak sa podieľať na iniciovaní druhotnej platobnej neschopnosti. Pre samotného veriteľa nemusí koncept „odloženia“ pripisovania úrokov znamenať veľkú stratu, avšak z pohľadu subdodáteľov patriacich väčšinou do skupiny malých a stredných podnikateľov môžu takéto oneskorené platby spôsobovať existenčné problémy.
Samotný návrh nariadenia v úvodnom Recitáli prezentuje ako jeden z highlightov celého zámeru podporu malých a stredných podnikateľov, oživenie obchodných stykov a tok kapitálu. Hlavným cieľom ustanovenia nie je znevýhodňovanie veriteľa, ale práve naopak upozornenie spotrebiteľa na peňažný záväzok, podpora k zaplateniu dlhu pod hrozbou prípadných sankcií. Oznámenie má s využitím psychologického efektu priviesť spotrebiteľa k riadnemu a včasnému plneniu.
Negatívne načrtnutý scenár pripisovania úrokov v B2C vzťahoch zmierňuje článok 166 ods. 1, ktorý uvádza, že oznámenie je možné dlžníkovi predložiť pred dňom splatnosti peňažného plnenia. Výkladom litery príslušného článku dochádzame k záveru, že oznámenie môže byť doručené a 30 dňová lehota môže uplynúť ešte pred splatnosťou záväzku. Na aktivizáciu úrokov a ich prirastanie potom stačí, ak sa naplní len samotná podmienka splatnosti záväzku a stricto sensu úroky môžu byť pripisované hneď nasledujúci deň po splatnosti[3].
Zásada zmluvnej slobody a autonómie vôle v oblasti dojednania času plnenia je rovnako preferovaná v oboch úpravách. Obchodný zákonník aj CESL však do určitej miery okliešťujú zmluvnú slobodu pri nastavovaní času plnenia peňažného záväzku. Novelizované ustanovenie § 340a a článok 168 CESL reagujú na obvyklú prax medzi podnikateľmi, kedy dochádzalo k vykorisťovaniu malých a stredných podnikateľov, a to nastavovaním neprimerane dlhých/ likvidačných lehôt na poskytnutie peňažného plnenia. Argumentácia oponentov zásadou zmluvnej slobody a autonómie vôle bola konfrontovaná s reálnou praxou a takmer žiadnou vyjednávacou pozíciou malých a stredných podnikateľov v predzmluvných rokovaniach s dominantnými subjektmi. V snahe vyrovnávať vzájomné postavenie zmluvných strán zákonodarca pripúšťa zmluvné dojednanie lehôt aj nad rámec limitov, maximálne však 60 dní, avšak podriaďuje ich testu tradičnej obchodnej poctivosti v podobe nekalých zmluvných podmienok. Pri CESL platí alternatíva v podobe testu prijateľnosti pod hrozbou sankcie neplatnosti.
Článok 168 ods. 1 pripúšťa situáciu v B2B vzťahoch, keď dlžník nie je v omeškaní, pokiaľ je jeho neplnenie ospravedlneným podľa článku 88 CESL.[4] Tradičným pravidlom platiacim oboch úpravách je zásada, že dlžník nie je v omeškaní, pokiaľ je v omeškaní veriteľ.
Pri určovaní výšky úrokov z omeškania odkazuje Obchodný zákonník na nariadenia vlády SR, pričom CESL priamo v texte upravuje výšku úrokov. V zmysle nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka je v zásade možný výber medzi fixným a variabilným modelom úrokov z omeškania. Fixná sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe ECB platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku zvýšenej o 9 percentuálnych bodov a takáto sadzba platí potom počas celej doby omeškania s plnením záväzku. Druhá alternatíva v podobe variabilných úrokov z omeškania ponúka veriteľovi možnosť výpočtu úrokov z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe ECB platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej o 8 percentuálnych bodov a takto určená sadzba sa použije počas celého tohto kalendárneho polroka omeškania. Obe vyššie uvedené modely je možné aplikovať v prípade ak záväzkovo-právny vzťah vznikol po 1.februári 2013. V opačnom prípade sa bude aplikovať doterajšia právna úprava.
Hlavným diferenciačným kritériom pri CESL je obvyklý pobyt veriteľa v štáte ktorého menou je alebo nie je euro. Výsledná sadzba predstavuje úrokovú sadzbu, ktorú Európska centrálna banka použila pre svoju poslednú hlavnú refinančnú operáciu uskutočnenú pred prvým kalendárnym dňom príslušného polroka, alebo hraničnú úrokovú sadzbu vyplývajúca z tendrových postupov s variabilnou sadzbou pre posledné hlavné refinančné operácie Európskej centrálnej banky, zvýšená o osem percentuálnych bodov. Algoritmus úrokov z omeškania plní v danom prípade dvojakú funkciu. Kým úroková sadzba stanovená ECB reflektuje cenu peňazí, počet percentuálnych bodov slúži ako pozitívny stimul pre platobnú disciplínu, pretože vytvára prirodzený tlak na dlžníka, aby plnil riadne a včas. Z nášho pohľadu výška sadzby úrokov z omeškania nebude rozhodujúcim kritériom pri voľbe CESL, keďže právna úprava je takmer totožná.
Úroky z omeškania prirastajú pokiaľ dlžník nesplní svoj peňažný záväzok, a teda kým nezaplatí veriteľovi istinu spolu s úrokmi z omeškania. Pri bankovom prevode je to okamih pripísania sumy na účet veriteľa, nie okamih realizácie platby dlžníkom.
V obchodnoprávnych vzťahoch je vylúčená zásada usuare ultra alternum tantum, podľa ktorej úroky z omeškania ďalej neprirastajú, ak výška úrokov dosiahne výšku istiny.
Otvorenou otázkou zostáva kapitalizácia úrokov z omeškania. V súvislosti s touto problematikou ponúka CESL v zásade dve alternatívy. Jednoduchý úrok z omeškania je vypočítaný vždy z nezaplatenej peňažnej čiastky – istiny, pričom prirastajúce úroky z omeškania sú vedené osobitne. Model zložených úrokov z omeškania znamená, že nezaplatené úroky z omeškania sa po určitom čase stávajú súčasťou istiny a ďalšie úroky sú vypočítané z tejto zloženej čiastky. Zložené úroky z omeškania reflektujú moderné ekonomické a finančné trhy a v oveľa väčšej miere prispievajú k naplneniu princípu maximálnej kompenzácie na strane veriteľa. V konečnom dôsledku nezaplatené úroky z omeškania na ktoré má veriteľ podľa zákona nárok sú hodnotou, ktorá patrí veriteľovi a predstavujú finančné prostriedky, ktoré by za normálnych okolností mohli podnikateľovi prinášať zisk. Omeškanie s platením úrokom je z pozície veriteľa rovnakou stratou ako je omeškanie s platením istiny. Vo všeobecnosti CESL neponúka odpoveď na kapitalizáciu. Kým v B2C vzťahoch je explicitne vylúčená, v prípade B2B vzťahov chýba explicitný zákaz. Príslušné ustanovenie vychádza zo smernice 2011/7/EÚ Recitál 15, kde je zakotvený model základných úrokov z omeškania, avšak dispozitívny charakter pripúšťa možnosť dohody zmluvných strán na zložených úrokoch z omeškania. Protichodné názory zakladajú svoju argumentáciu na odklone formulácie CESL od čl. III.-3:709 DCFR, a preto ich podporujú alternatívu, že CESL preberá zo spomínanej smernice model jednoduchých úrokov.
V opačnom prípade by to bolo ustanovené expressis verbis v samotnom texte návrhu.
Novinkou z pohľadu slovenského právneho poriadku je paušálna náhrada nákladov spojená s uplatnením pohľadávky. Zámerom zákonodarcu je poskytnúť dodatočnú ochranu veriteľovi, a to priznaním práva na fixnú sumu ako kompenzáciu na pokrytie súvisiacich nákladov. Kompenzácia má pokryť administratívne a iné interné náklady veriteľa. Ratio legis vychádza z predpokladu, že uvedené náklady je náročné a neefektívne uplatňovať prostredníctvom žaloby na náhradu škody. Náklady na preukázanie škody sú často neproporcionálne vyššie ako samotná škoda, a preto demotivujú veriteľa vôbec žalobu podať. Veriteľ má nárok na paušálnu náhradu bez ohľadu na vzniknutú škodu. Paušálna náhrada škody per se obsahuje istý sankčný prvok, a tak vytvára na dlžníka dodatočný tlak, ktorý ho navádza splniť riadne a včas. Totožný inštitút je zakomponovaný v článku 169 CESL.
Záver
Smernica o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, ako aj z nej vychádzajúci návrh nariadenia CESL sú reakciou na iniciatívu Komisie pod názvom Small Business Act s cieľom zlepšiť prístup k financovaniu a oživiť tok a obeh peňazí medzi podnikateľmi a prispievať k revitalizácii obchodu ako takého.
Z vyššie uvedeného príspevku je možné odvodiť, že ani slovenská právna úprava sa nevyhne fenoménu europeizácie práva, či už v podobe nariadení a smerníc alebo v jeho spontánnej mutácii. Tendencie zákonodarcov sú jednoznačné a reálne dochádza k postupnému zbližovaniu, resp. zjednocovaniu právnych úprav. V rámci otvoreného a dobre fungujúceho trhu je tento trend nevyhnutný, najmä ak chceme zabezpečiť konkurenčne porovnateľné podmienky pre (slovenských) podnikateľov, avšak nie na úkor poskytnutia adekvátnej právnej ochrany.
Právna úprava úrokov z omeškania je aktuálna v každom období. Novelizácia slovenského Obchodného zákonníka precizovala pod vplyvom transpozície smernice právnu úpravu inštitútu úrokov z omeškania vo vzťahoch B2B ako aj B2G, teda zahŕňa oblasť súkromnoprávnych (obchodných) aj verejnoprávnych subjektov. Základná koncepcia právnej úpravy úrokov z omeškania zostala zachovaná a pre adresáta zostávajú zachované rovnaké zásady aké boli aktuálne doteraz. Z nášho pohľadu je vhodné postupne sa oboznamovať s obsahom a výkladom jednotlivých inštitútov CESL aj keď (zatiaľ) len v podobe návrhu.
Reálna prax malých a stredných podnikateľov vo vzťahu k úrokom z omeškania je veľmi skeptická. Úroky z omeškania vnímajú len ako akúsi formulku na faktúre, pričom jej reálna vymožiteľnosť, resp. rozdiel nákladov na vymoženie ku výške úrokov je obrovský, a v konečnom dôsledku znamená pre podnikateľa stratu. Z pohľadu daňového zaťaženia by subjekty, ktoré účtujú v podvojnom účtovníctve preferovali úpravu, ak by sa pri ročnej uzávierke uznali do príjmu len skutočne zaplatené faktúry. V súčasnosti platí, že do dane sú zahrnuté a teda aj zdanené všetky príjmy, vrátane tých, ktorých samotné plnenie bude oveľa neskôr, ak vôbec. Zastávame názor, že okrem precizovania sankcií v podobe úrokov z omeškania a i. by bolo de lege ferenda vhodné pouvažovať nad odmeňovaním poctivých podnikateľov, ktorí si plnia svoje záväzky riadne a včas a to napr. vo forme zníženia sadzby dane alebo upustenia od preddavkov a pod.
Autori
Mgr. Miriam Janečková
JUDr. Kristína Szarková
Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/17619/Zbornik_Posobenie-prava-v-21-storoci.pdf