„Za účelom dosiahnutia súladu s princípmi právnej istoty a res judicata, dôvody, na základe ktorých môže prokurátor podať návrh na preskúmanie konečného rozhodnutia súdu by mali byť obmedzené na výnimočné prípady a preskúmanie by malo byť vykonané v rozumnej lehote. Účastníci konania by mali byť informovaní (rozumej o začatí konania o preskúmanie konečného rozhodnutia) a ak si to želajú, mali by sa zúčastniť prieskumného konania.“¹⁷ Tento citát z dokumentu hlavého orgánu Rady Európy obsahuje takmer všetky základné výčitky, ktoré sa kladú proti súčasnej právnej úprave mimoriadneho dovolania v Občianskom súdnom poriadku (ďalej v texte len „OSP“). Právo na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len „Dohovor“) a taktiež v čl. 46 Ústavy SR sa tak skrz princíp právneho štátu, vyjadrený aj procesným princípom res judicata, dostáva do prehodnocovania v tom význame, či a nakoľko majú byť právoplatné súdne rozhodnutia nemenné, resp. nepreskúmateľné.^[1]Táto otázka hodnoty právnej istoty môže mať dvojitý rozmer – istota zákonného rozhodnutia alebo istota nemenného nezákonného rozhodnutia. Táto myšlienka vychádza z pochybnosti, či môže mať spoločnosť v právnom štáte záujem na nezákonných rozhodnutiach, ktoré nemožno v rozumnej lehote zmeniť len preto, aby boli stabilizované právne vzťahy. Túto otázku možno položiť aj inak a to, či je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné zabezpečiť zákonnosť alebo či nemennosť súdnych rozhodnutí, a aký to ma význam pre spoločnosť v tomto čase?

Súdny proces a teda aj jeho výsledok – súdne rozhodnutie, je v modernom procesnom chápaní vnímaný ako formálne nachádzanie (aplikácia) práva za rešpektovania procesných pravidiel, ktoré sú garantované ústavou. Tomuto chápaniu zodpovedná aj charakter dovolacích dôvodov, ktoré uvádza § 237 OSP, kde ide o závažné pochybenia súdu, ktoré nie sú akceptovateľné. Na druhej strane § 236 OSP exaktne stanovuje, že dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Formálna spravodlivosť – teda zákonnosť, je

kritérium, ktoré tvorí základ právneho štátu. Súdy teda musia vydávať rozhodnutia zákonné, ktoré sa môžu zdať účastníkom konania nespravodlivé. Nemôžu však vydávať rozhodnutia, ktoré sú nezákonné. Táto striktná požiadavka právneho štátu je náročná z viacerých hľadísk, pričom nemožno na ňu rezignovať. Demokratický a právny štát, ak má záujem napĺňať právo na spravodlivý proces, musí vytvoriť také mechanizmy, ktoré vedú k jeho napĺňaniu. Ak dochádza k častým zrušeniam súdnych rozhodnutí (aj na prvom stupni), potom možno konštatovať, že potrebné právne mechanizmy nie sú dobre nastavené, resp. je dôvodné sa zamýšľať nad príčinami a dôvodmi tejto nezákonnosti. Nazdávam sa, že hodnota formálnej zákonnosti a teda aj predvídateľnosti práva je v pomyselnom rebríčku právnych hodnôt vyššie ako princíp právnej istoty a s ním spojený princíp res judicata. Tento názor zvýrazňuje aj fakt, že nezákonné, ale materiálne právoplatné súdne rozhodnutia sa stávajú súčasťou argumentácie iných súdov, ktoré ich ďalej môžu „oživovať“. Je potrebné tiež vnímať rozdiel medzi argumentáciou (ustaľovaním právnych názorov) Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej v texte len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej v texte len „ÚS SR“) a súdmi všeobecnými, ktoré nemôžu využívať komfort všeobecnej záväznosti a teda akejsi neomylnosti. V tomto svetle sa právna argumentácia, resp. výklad všeobecných súdov javí ako niečo relatívne, ako niečo, čo nemusí závisieť len od zákona. V. Knapp uvádza: „Teorie právni argumentace vycházejí … z toho, že právni veda není axiomatická, ale veda ,argumentativní. To znamená, že poznánípráva, právních institutú atd. a dúsledné ani zjištení quid iuris v určitém prípadu nelze odvozovat od axiomú, nýbrž je zpravidla treba se ho dobrat argumentacípro nekolikz více možnost퓹⁸ Keď je takto vnímané nachádzanie práva, potom je na mieste aj úvaha, akým spôsobom splniť záväzok právneho štátu na právo na spravodlivé súdne konanie, ktorého súčasťou je aj zákonné a náležite odôvodnené súdne rozhodnutie.

Vychádzajúc z dostupnej rozhodovacej praxe ESĽP^[2] [3] sa môže zdať, že objektívne nesprávny výklad a nesprávna aplikácia ustanovení zákona súdmi, nie je až takým výnimočným pochybením, pre ktoré by bolo vhodné prelomiť princíp právnej istoty v prospech princípu zákonnosti, resp. predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.

V konaní Sutyazhnik proti Rusku,^[4] ESĽP uviedol, že „(…) v civilnom súdnom konaní majú účastníci konania nevyhnutne odlišný názor na aplikáciu hmotného práva. (…) nesúhlas s hodnotením veci prvostupňovým a odvolacím súdom nebol, ako taký, mimoriadnou okolnosťou, ktorá by oprávňovala zrušenie záväzného a vykonateľného rozhodnutia a „znovuotvorenie“ konania (…).“ ESĽP v týchto prípadoch konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Tento právny názor v „domestikovanej“ podobe často využíva aj Ústavný súd SR, ktorý v tejto súvislosti konštatuje: „Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.“ Pri týchto konštatáciách je potrebné si uvedomiť, že ESĽP vyslovuje porušenie práva na spravodlivý súdny proces z dôvodu, že dovolací súd, na popud účastníka konania, zrušil právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pretože došlo k nesprávnemu právnemu hodnoteniu veci. V tejto súvislosti uvádzam citáciu konštantnej judikatúry ÚS SR, z ktorej taktiež vyplýva, že nesprávne právne hodnotenie všeobecného súdu, nie je bez ďalšieho (porušenie základných práv a slobôd) dôvodom na zrušenie rozhodnutia súdu. „Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred ním bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. (…)V dôsledku toho v konaní o ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp. nahradzovanie všeobecných súdov.“

V tomto kontexte sa potom javí otázka, kto teda preskúmava právne hodnotenie súdov a ako sa zabezpečuje elementárna zákonnosť súdnych rozhodnutí. Na túto otázku možno odpovedať citáciou § 238 ods. 1, resp. § 239 ods. 1 písm. a) OSP, tj. v tých prípadoch, kedy dôjde k zmene právneho názoru odvolacieho súdu. Neberúc do úvahy mimoriadne dovolanie a iné dovolacie dôvody, z takto koncipovanej zásady záruk zákonnosti v Slovenskej republike potom vyplýva, že k preukázateľnej nezákonnosti môže dôjsť, len ak odvolací súd vysloví nesprávne právne hodnotenie súdu prvého stupňa. V ostatných prípadoch (najmä pri potvrdení rozhodnutia) ide zrejme o napĺňanie princípu právnej istoty, ale bohužiaľ aj niekedy latentnej nezákonnosti. Uvedomujem si, že takéto zjednodušené vnímanie tohto pomerne vážneho problému vedie ku rôznym otázkam, ale vzhľadom na prax pri vybavovaní podnetov na podanie mimoriadnych dovolaní je tento problém „hmatateľný“. Tu je potrebné ešte spomenúť, že účastník konania je pri domáhaní sa nápravy limitovaný princípom subsidiarity procesných prostriedkov a rôznymi procesnými lehotami, ktoré musí kvalifikovane poznať, čo je možné zabezpečiť výkonom advokácie, resp. individuálnou znalosťou veci.

V súčasnosti možno postrehnúť tieto publikované výhrady k existencii mimoriadneho dovolania:

– narušenie princípu právnej istoty

– dôvod súdneho prieskumu – nesprávne právne posúdenie

– duplicita k inštitútu dovolania

– súdny prieskum z dôvodov, ktoré nie sú výnimočné a pritom sú široko koncipované (podávanie mimoriadneho dovolania vo verejnom záujme – ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických, právnických osôb a štátu)

– nejasnosť charakteristiky podávateľov podnetov na podanie mimoriadneho dovolania (osoba poškodená a dotknutá)

– dlhá lehota na podanie mimoriadneho dovolania (1 rok od právoplatnosti rozhodnutia)

– nemôže ho podať aj účastník konania

– bez povinnosti zaplatiť súdny poplatok a bez právneho zastúpenia advokátom

– možnosť pozastavenia vykonateľnosti rozhodnutia pri podaní mimoriadneho dovolania

K uvedeným výhradám možno dodať ešte ďalšiu teoretickú výhradu, a to absenciu zmyslu (dôvodu) zásahu štátu, prostredníctvom generálneho prokurátora, do sporových civilných konaní. V tomto zmysle je oprávnenie generálneho prokurátora vnímané ako prežitok z minulých rokov, pričom toto oprávnenie má zakladať nerovnosť účastníkov v súdnom konaní. Takéto ponímanie právnej povahy mimoriadneho dovolania je v rozpore so zmyslom existencie ústavného zakotvenia prokuratúry ako ústavného orgánu na ochranu verejného záujmu.^[5] Prokuratúra nevystupuje ako vedľajší účastník, ktorý ma podporovať procesné postavenie jednej procesnej strany, ale jej úloha je sústredená na dodržiavanie princípu zákonnosti, ktorý musí byť vyvážený relevantnými dôvodmi, ktorými sú najčastejšie hrubé a exaktné porušenie zákona.

Nesprávne právne posúdenie veci (§ 243f ods. 1 písm. c) OSP) je dôvodom, ktorý je najčastejšie aplikovaný ako argument v podnetoch na podanie mimoriadneho dovolania. Tento dovolací dôvod môže umožniť preskúmanie druhostupňového rozhodnutia, ak sa ním potvrdzuje prvostupňové, za predpokladu, že všetky procesné podmienky súdneho konania sú správne a zákonné, resp. že dokazovanie bolo vykonané v súlade so zákonom (dôvod v § 243f ods. 1 písm. b) OSP). Nesprávne právne posúdenie veci je v judikatúre súdov už dostatočne definované, napriek tomu je veľmi častým javom, že podávatelia podnetov si tento procesný dôvod zamieňajú s dôvodom uvedeným § 243f ods. 1 písm. b) OSP, resp. s ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy SR.^[6] Pri otázke nesprávneho právneho posúdenia veci ako dovolacieho dôvodu možno poukázať na častú chybu pri podávaní podnetov na podanie mimoriadneho dovolania. Podávatelia podnetov najčastejšie argumentujú nesprávnym skutkovým zistením konajúceho súdu, resp., že súd nesprávne vyhodnotil dôkazy. Nesprávny skutkový záver a hodnotenie dôkazov súdom samo o sebe nie je dovolacím dôvodom. Ak súd vykonané dôkazy podľa svojej úvahy vyhodnotil a na základe toho dospel k uvedeným skutkovým záverom, nemožno prehodnocovať vykonané dôkazy v dovolacom konaní. Len iným hodnotením dôkazov v dovolacom konaní nie je možné argumentovať. Ak však súd správne zistí skutkový stav, no nesprávne právne vec posúdi (napr. že nejde o vydržanie, pretože neboli splnené podmienky, ktoré boli ustálené počas dokazovania), potom je dôvod na podanie mimoriadneho dovolania.

V judikatúre súdov sa najčastejšie objavuje definícia nesprávneho právneho posúdenia veci ako omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Teda ide o to, že súd nepoužil korektný právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval, alebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Takéto definovanie nesprávneho právneho hodnotenia súdu predpokladá, že súd správne a zákonne zistí skutkový stav veci, pretože nesprávne, resp. nezákonne zistený skutkový stav je tzv. iná vada v konaní, ktorá mala za následok nesprávne právne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b) OSP). K tomuto dovolaciemu dôvodu taktiež existuje „bohatá“ súdna judikatúra. Spojením týchto dvoch dovolacích dôvodov (§ 243f ods. 1 písm. b) a c) OSP), ktoré nemôže použiť účastník konania v rámci dovolania, možno konštatovať, že prokuratúra disponuje zásadným účinným právnym prostriedkom, ktorý dokáže zabezpečiť ochranu nielen právam vyplývajúcich z občianskeho súdneho procesu, ale aj ústavným právam. Práve charakter týchto dovolacích dôvodov (tzn. že nejde o procesné dôvody) je aj dôvodom ingerencie prokuratúry do občianskeho súdneho konania a to z toho pohľadu, že vyspelá právna kultúra, resp. spoločnosť musí mať záujem na zákonnom rozhodovaní za rešpektovania ústavných základných práv a slobôd (princíp verejného záujmu). Možno si len položiť hypotetickú otázku, či náš štátny aparát a kvalita súdnych rozhodnutí je na želanej právnej úrovni a preto už nepotrebuje spoločnosť právne prostriedky, ktorými sa zaručí objektívna zákonnosť (aspoň preskúmateľnosť), pretože podľa jej mienky už existuje na želanej úrovni a teda zákonnosť bude ponechá len na zainteresované subjekty, resp. bude uplatnená akási deetatizácia zákonnosti. Je teda zákonnosť kategória, ktorá je závislá len na argumentačnej schopnosti procesných strán a na momentálnom poznaní práva alebo je to hodnota, od ktorej sa odvíjajú iné hodnoty nielen v práve, ale aj v spoločnosti?

Je nepochybné, že inštitút mimoriadneho dovolania je silným oprávnením voči súdnej moci, a taktiež je nepochybné, že vyplýva z histórie Slovenskej republiky. Je však potrebné poukázať na opodstatnenosť podaných mimoriadnych dovolaní, ktoré boli podané doposiaľ (úspešnosť) a na právne skúsenosti (dôvody), ktoré viedli k podaniu mimoriadneho dovolania. Mimoriadne dovolanie je prípustné nielen proti uzneseniam, rozsudkom či platobným rozkazom, ale aj napr. proti osvedčeniu o dedičstve. Na druhej strane mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiam o podmienkach konania, o zastavení alebo o prerušení konania alebo proti rozhodnutiam, ktorými sa upravuje vedenie konania.^[7] V súvislosti s procesnými podmienkami na podanie mimoriadneho dovolania možno spomenúť, že ním možno napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa (Stanovisko NS SR 36/2008), teda nie je nevyhnutné využiť všetky dostupné právne prostriedky, avšak ÚS SR pri podávaní ústavnej sťažnosti podľa č. 127 Ústavy SR nepovažuje podnet na podanie mimoriadneho dovolania ako účinný právny prostriedok, ktorý by bol spôsobilý k samostatnému preskúmaniu. Z uvedeného dôvodu je vhodné podať sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR na ÚS SR súbežne s podnetom na podanie mimoriadneho dovolania, ak dovolanie (§ 236 a nasl. OSP) nie je prípustné. Tento názor vyplýva z procesného postupu zainteresovaných štátnych orgánov, pretože ÚS SR po podaní podnetu na podanie mimoriadneho dovolania preruší svoje konanie a umožní rozhodnúť generálnemu prokurátorovi o podnete.

Diskusiu vzbudzujú aj otázky o podaniach mimoriadneho dovolania v súdnych konaniach, ktoré sú tzv. bagateľné. Procesná prípustnosť nie je vylúčená ani v týchto konaniach a teda predmetom prieskumu sú všetky súdne rozhodnutia bez rozdielu hodnoty sporu (uznesenie NS SR 5 M Cdo 20/2009 zo dňa 25.01.2011) V tejto súvislosti je otázne, či takéto tzv. bagateľné spory spĺňajú atribúty podľa čl. 6 Dohovoru, a teda či spĺňajú kritérium výnimočnosti.

V tejto súvislosti je potrebné spomenúť, že podanie mimoriadneho dovolania je inštitút, ktorý je subsidiárny k dovolaniu (tzn. že dovolanie má prednosť) a taktiež podnet na podanie mimoriadneho dovolania je právny inštitút, ktorý sa spravidla podáva, keď už oprávnená osoba nemá iné právne prostriedky a teda je posledným právnym prostriedkom, kedy možno súdne rozhodnutie napadnúť pred ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy SR.

Záver

Mimoriadne dovolanie je právny inštitút, ktorý by mal byť vnímaný v kontexte našej právnej kultúry a právnej histórie. Argumenty, ktoré stoja proti mimoriadnemu dovolaniu sú logické, avšak v spojení s výsledkami, ktoré doposiaľ mimoriadne dovolanie charakterizujú, možno vysloviť záver, že mimoriadne dovolanie je účinný právny prostriedok na vyhľadávanie a odstránenie nezákonnosti. Slovenská republika v súčasnosti nedisponuje takými právnymi prostriedkami a možnosťami, ktoré dokážu zaručiť právo na spravodlivé súdne konanie v každom súdnom konaní, avšak je otázne, či tento cieľ je tým, ktorý by mal byť preferovaný na úkor stability právnych vzťahov. Trend právneho vývoja v Európskej únii je evidentný – princíp ochrany slabšej strany, právny komfort zo strany štátu, resp. príklon k teleologickému výkladu. V tomto kontexte sa nazdávam, že zrušenie mimoriadneho dovolania len preto, že ide o inštitút pripomínajúci červené súkno z dôb nedávno minulých, môže mať presne opačný účinok – oslabenie predvídateľnosti práva a tým aj oslabenie princípu právnej istoty a stability právnych vzťahov.

Autor
JUDr. Ondrej Hvišč PhD.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/17619/Zbornik_Posobenie-prava-v-21-storoci.pdf