Úvod

Pri realizácií služobnej činnosti aslužobných zákrokov príslušníkom Policajného zboru (ďalej len príslušník PZ) vznikajú častokrát kritické a konfliktné situácie, ktoré si vyžadujú osobitné postupy policajta, v kontexte zásady primeranosti alegálnosti. Z pohľadu policajnej činnosti je jedným z následkov zásah do základných práv a slobôd. Pri každom zásahu sa musí dbať na zachovanie podstát a zmyslu konkrétneho práva alebo slobody. Intenzita zásahu nesmie pritom prekročiť mieru, ktorá je nevyhnutná na dosiahnutie účelu sledovaného služobnou činnosťou. Osobitný význam má v tejto súvislosti bezprostredný zásah, ktorého existenciu predpokladá § 9 ods. 3 zákon č. 171/1993 Z.z. oPolicajnom zbore vznení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 171/1993 Z. z. o PZ). Takýto zásah nastáva priamo (bezprostredne) na mieste, kde sa realizuje policajná (služobná) činnosť. S bezprostredným zásahom sa spájajú prísnejšie podmienky, ktoré umožňujú jeho uskutočnenie (napr. povinnosť použiť výzvu). Prísnejšie podmienky sú tiež ustanovené prostredníctvom dôvodu, kedy je možné takúto činnosť vykonať. Podmienky prípustného zásahu určujú tiež aj hodnoty, teda konkrétne právo a slobodu, do ktorých sa zasahuje (napr. osobitne chránené právo na súkromie, do ktorého je možné zasiahnuť použitím informačno-technických prostriedkov).

Jedným z frekventovaných inštitútov, ktoré používajú príslušníci Policajného zboru pravidelne pri výkone služobnej činnosti, je aj samotná výzva. Vzhľadom na celkovú zákonnosť služobného zákroku, ako aj voľbu primeraného postupu, považujeme za relevantné už od prvopočiatku postupovať v kontexte žiadaného a dovoleného, tzn. správne zrealizovať aj samotnú výzvu, ktorá predchádza výkonu služobného zákroku v zmysle zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov. Predmetný zákon uvádza, že policajt je povinný použiť výzvu, ak to povaha a okolnosti služobného zákroku dovoľujú. Čiže nejedná sa o prípady, ktoré si vyžadujú bezodkladný postup a uskutočnenie výzvy by ich mohlo logicky zmariť, prípadne by vznikla ujma na majetku, na zdraví alebo iná škoda. Taktiež výzvu nie je povinný policajt použiť ak dochádza k bezprostrednému porušovaniu zákonom chráneného záujmu aje viac ako žiaduce, aby okamžite realizoval služobný zákrok.

Výzvu policajt použije najčastejšie pri nenásilnom správaní osoby, prípadne v konfliktných situáciách ak útok voči zákonom chránenému záujmu ešte nezačal, ale hrozí (napr. výzva na podanie vysvetlenia na útvare PZ). Je dôležité zdôrazniť, že osoba nemá právny nárok na použitie výzvy zo strany príslušníka PZ pred vykonaním služobného zákroku. Amožno aj práve pre rôzne nuansy výzvy, osobitosti každej situácie, sa stretávame s rôznorodou judikatúrou, usmerneniami zo strany nadriadených a okliešťovaním zákonného výkladu použitia výzvy. Použitie výzvy je jedinečné a viaže sa na konkrétny služobný zákrok, konkrétnu situácia, pričom nie je možné nelogicky vynucovať jej použitie v každom prípade. Predmetný príspevok poukáže na rôznorodosť chápania výzvy aprípady jej porušovania. V závere zdôrazníme vzťah neuposlúchnutia výzvy a útoku na verejného činiteľa.

Metodika

Pri spracovaní predmetnej štúdie sme pracovali s metódami analýzy tuzemských izahraničných informačných zdrojov,interných predpisov avybranej judikatúry. Následne prostredníctvom riadených rozhovorov a metódy selekcie sme vyvodili rezultáty. V kontexte komparačného hľadiska je možné konštatovať, že inštitút použitia výzvy príslušníkom PZ nie je tak bezproblémový a vyžaduje si zvýšenú pozornosť, a to nielen z pohľadu aplikácie zásady primeranosti služobného zákroku, ale aj v kontexte garancie ochrany statusu policajta.

1.1. Legislatívne vymedzenie pojmu výzva

Elementárne teoretické vymedzenie pojmu „výzva“ môžeme analyzovať z legislatívneho a taktického hľadiska. Existujú aj rôzne klasifikácie výzvy, napríklad podľa jej charakteru:

• – Výzva s výstrahou
• – Nepomenovaná výzva
• – Márna výzva
• – Opakovaná výzva.

Za výzvu z pohľadu realizácie služobnej činnosti môžeme považovať všetko, čo jasne a jednoznačne upozorní osobu, proti ktorej sa zakročuje, že pred ňou stojí policajt a ten je rozhodnutý ukončiť jej protiprávne konanie, ak tak neurobí sama osoba. Formálna stránka výzvy nie je nikde precizovaná. Z taktického hľadiska má

byť výzva stručná, zrozumiteľná, jednoducho formulovaná, určitá a dôrazná. Ak to situácia umožňuje a policajt disponuje kvalitnou osobnou a miestnou znalosťou, je žiaduce, aby súčasťou výzvy bolo oslovenie osoby voči ktorej sa vykoná služobný zákrok (napr. krstným menom). Z koncepčného hľadiska pri tvorbe výzvy je dôležitá aktuálna situácia, ako aj úroveň osoby, voči ktorej sa používa a nemusí obsahovať prvky sofistikovanosti. Hľadí sa primárne na bezpečnostné hľadisko, následne taktiku, primeranosť a zákonnosť. Relevantným je dať jasne najavo vyzvanej osobe, aby upustila od protiprávneho konania. V zmysle § 12 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z. o PZ ak to povaha služobného zákroku vyžaduje je potrebné použiť pred výzvou slová „V mene zákona“.

Výzvou sa od osoby vyžaduje, aby upustila od svojho protiprávneho konania. Jej súčasťou môže byť upozornenie, čo bude nasledovať, vprípade jej neuposlúchnutia. Takúto výzvu možno označiť ako výzva s výstrahou. Predmetný druh výzvy je z legislatívneho hľadiska upravený v § 50 ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. o PZ, pričom policajt je povinný pre použitím donucovacích prostriedkov vyzvať osobu, voči ktorej zakročuje, aby upustila od protiprávneho konania s výstrahou, že bude použitý niektorý z donucovacích prostriedkov. Aj v predmetnom prípade, napriek zdôraznenej obligatórnosti použitia výzvy, je možné v prípade ohrozenia života alebo zdravia, alebo ak vec neznesie odklad, upustiť od jej použitia. Policajt samozrejme z taktického hľadiska nie je povinný vysvetľovať zákonné ustanovenie, ktoré ho na výzvu alebo zákrok zmocňuje a taktiež nemusí špecifikovať, akým spôsobom použije donucovací prostriedok.

S neuposlúchnutím výzvy sa priamo spájajú dve špecifické výzvy, a to márna a opakovaná výzva. Márna výzva je v podstate legálne správne zrealizovaná výzva, ktorá však nebola uposlúchnutá. Spravidla po nej nasleduje tzv. opakovaná výzva. Opakovaná výzva teda spravidla sa použije v prípade vyhodnotenia výzvy ako márnej, ak došlo k neuposlúchnutiu výzvy, ale aj jej prehliadnutiu. Spravidla sa v prípade opakovanej výzvy vyzdvihuje dôraz upustenia od konania a používa sa formula „v mene zákona vás vyzývam, …“. Ide o zdôraznenie požiadavky policajta a poukázanie na to, že jeho konanie má oporu v zákone. Všeobecne záväzné právne predpisy však nezakotvujú povinnosť policajta výzvu opakovať alebo čakať v prípadoch neopodstatneného oddialenia uposlúchnutia výzvy jej adresátom. V kontexte akceptovania zásady primeranosti je žiaduce, ak to situácia umožňuje, zopakovať výzvu. V prípade pretrvávania stavu ignorácie výzvy zo strany adresáta, policajt ju môže bez akýchkoľvek pochybností vyhodnotiť ako konanie, ktorým neuposlúchla výzvu. Napríklad pri oprávnení požadovať preukázanie totožnosti v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o PZ je policajt oprávnený vyzvať osobu, aby preukázala svoju totožnosť dokladom totožnosti.2 Ak vyzvaná osoba odmietne preukázať svoju totožnosť, policajt je oprávnený ju predviesť na útvar PZ za účelom zistenia jej totožnosti.3 Neuposlúchnutie výzvy sa môže realizovať nielen aktívne, ale aj tzv. konkludentným spôsobom, tzn. s ohľadom na tento prípad osoba len nedá doklad totožnosti, z čoho je možné jasne detekovať zámer adresáta neuposlúchnuť výzvu. Spravidla nie je žiaduce, aby policajt výzvu opakoval viackrát, pretože nielenže s opakovaním obyčajne klesá pravdepodobnosť jej uposlúchnutia, ale zároveň osobe poskytuje priestor pripraviť sa napr. na útok na policajta. Okrem uvedeného z psychologického hľadiska mnohonásobné opakovanie výzvy znevažuje postavenie policajta v očiach či už adresáta výzvy, ale aj prípadných svedkov. Ak policajt nadobudol presvedčenie, že výzva sa dostala do sféry vnímania adresáta aporozumel je, avšak nereaguje, spravidla je postačujúce jej jednorazové zopakovanie a po neuposlúchnutí môžu nastať následky jej nesplnenia.

Použitie výzvy je priamo upravené v § 12 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o PZ, konkrétne policajt je povinný pri vykonávaní služobného zákroku použiť výzvu zodpovedajúcu zákroku, ak to povaha a okolnosti dovoľujú. Použitie výzvy je tak výhradne na konajúcom policajtovi, ktorý sa rozhoduje doslova v sekundách, preto aj jeho rozhodnutie možno neskôr posúdiť len vzhľadom na situáciu, v ktorej policajt bol na mieste vykonávania zákroku alebo použitia výzvy.

Okrem už vyššie uvedených výziev sa stretávame aj spojmom nepomenovaná výzva. V podstate ide o taký druh výzvy, ktorá vyplýva policajtovi zostatných všeobecne záväzných právnych predpisov. Predmetné výzvy sa spravidla viažu na zaistenie bezpečnosti samotného policajta alebo iných osôb a ukončenia páchania protiprávneho konania. Predmetná výzva musí byť tiež :

 použitá v medziach zákona,
 v súvislosti s plnením úloh podľa zákona č. 171/1993 Z. z. o PZ,
 spĺňať zásadu primeranosti,
 adresná,
 subjekt ju pochopil a vníma ju,
 musí sledovať legitímny cieľ, čím je upustenie od nežiaduceho konania.

Takáto výzva požíva v zmysle zákona ochranu a jej splnenie je taktiež vynútiteľné a sankcionovateľné. Môže ísť napr. o bezpečnostné výzvy

– S cieľom chrániť policajta (aby osoba vytiahla ruky z vrecka, aby odložila určitý predmet – ostrý, nožnice, fľaša a pod., aby nesiahala do odkladacích priestorov v motorovom vozidle, aby stiahla tmavé fólie na zadných sedadlách a pod.) – zabezpečuje sa nimi riadny výkon právomoci príslušníka PZ, jeho bezpečnosť, pričom nie sú striktne uvedené vo všeobecne záväznom právnom predpise.

– S cieľom chrániť adresáta (policajt sa snaží zabezpečiť bezpečnosť inej osoby, napr. aby osoba nekráčala po ceste pre vozidlá, aby osoba ustúpila od agresívneho zhluku osôb, apod.)- slúžia na zabezpečenie bezpečnosti adresátov. V prípade neuposlúchnutia, osoba môže byť zaistená, vzhľadom na fakt, že svojim konaním bezprostredne ohrozuje život a zdravie seba alebo iných osôb alebo majetok4.

Aj v prípadoch tzv. bezpečnostných výziev je jej adresát ju povinný uposlúchnuť, pričom v opačnom prípade môže byť vynútiteľná sankciou.

1.2. Neuposlúchnutie výzvy policajta

Vprípade, že osoba pokračuje vsvojom protiprávnom, resp. nežiaducom konaní, prípadne sa zdráha uposlúchnuť výzvu, hovoríme o neuposlúchnutí výzvy. Z legálneho hľadiska je neuposlúchnutie výzvy verejného činiteľa upravené v § 47 ods. 1. písm.a) zákona č. 372/1990 Zb. opriestupkoch vznení neskorších predpisov (ďalej len zákon o priestupkoch). Neuposlúchnutím sa má na mysli nielen aktívne konanie, ale taktiež pasívny odpor, pričom zákonnou podmienkou je viazanie výzvy k výkonu právomoci verejného činiteľa. V prenesenom zúženom zmysle na status policajta, máme na mysli neuposlúchnutie akejkoľvek vyššie spomenutej výzvy, ktorá bola daná policajtom v súvislosti s plnením úloh PZ5 a realizáciou služobnej činnosti.

Konkrétne § 8 ods. 3 zákona o PZ jasne definuje služobnú činnosť ako činnosť policajta spojenú s plnením úloh podľa zákona o PZ alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Čiže policajtovi zákon jasne uvádza, ktoré úlohy má plniť pri výkone služobnej činnosti. Policajt je vyslaný do výkonu hliadkovej služby plniť úlohy v zmysle § 2 zákona o PZ a koná pod prísahou. Vzhľadom na variabilnosť činností, ktoré má v zmysle zákona realizovať, je pri nástupe realizovaná inštruktáž hliadok PZ s cieľom oboznámiť policajtov o úlohách, ktoré majú plniť a vzhľadom na dynamickosť a variabilnosť bezpečnostnej situácie vo vzťahu ku konkrétnym lokalitám, kde je potrebné zvýšiť výkon služby, prípadne na čo je potrebné sa viac zamerať. Policajt pri vykonávaní služobnej činnosti musí vždy dodržiavať aj zákonné podmienky, a to dbať na česť, vážnosť a dôstojnosť osoby i svoju vlastnú, dodržiavať etický kódex policajta, ak to je možné, nespôsobiť bezdôvodnú ujmu, realizovať zásah do práv a slobôd v čo najprimeranejšej miere s cieľom dosiahnuť účel sledovaný výkonom služobnej činnosti, poučiť osobu, do ktorej práv a slobôd bolo zasiahnuté, o jej právach a to podľa zákona o PZ alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu. Zákon o PZ priamo viaže výzvu k realizácií služobného zákroku. Služobný zákrok je podľa § 9 ods. 3 zákona o PZ zákonom ustanovená a v jeho medziach vykonávaná činnosť policajta, pri ktorom sa bezprostredne zasahuje do základných práv a slobôd osoby. Každý služobný zákrok je individuálny, jedinečný a neopakovateľný a policajt vykonávajúci služobný zákrok musí v reálnom čase s možnosťami, informáciami, vlastnými skúsenosťami a poznatkami z terénu improvizovať, zvážiť ďalší možný postup tak, aby v ideálnom stave bolo pristúpené k optimalizácii jednotlivých jeho krokov a nasadených úkonov (zaistenie dôkazov, vecí a osôb) bez toho, aby jeho konanie bolo v budúcnosti spochybňované.

Neuposlúchnutie spočíva vodmietnutí adresáta dobrovoľne sa podrobiť výzve policajta pri výkone jeho služobnej činnosti, a to verbálnym odmietnutím alebo konkludentným odmietavým postojom. Neuposlúchnutie výzvy sa spravidla spája s pasívnym odporom, tzn. činnosťou osoby, pri ktorej osoba bráni vykonaniu alebo dokončeniu služobného zákroku vykonávaného policajtom tým, že odmieta uposlúchnuť výzvu, pokyn, príkaz a požiadavku zakročujúceho policajta, (napr. sedí, leží, stojí). Neuposlúchnutie výzvy sa viaže aj na pokyny policajta a môže sa prejaviť napr. neodhodením zbrane, nevzdaním sa, nezastavením vozidla alebo neopustením úkrytu. Napriek tomu, že zákon nešpecifikuje časový horizont uposlúchnutia výzvy, má sa za to, že osoba jej má vyhovieť bezodkladne, prípadne v primeranom čase. Neuposlúchnutím výzvy by de facto mohlo byť aj neurčité a nepresné prezentovanie snahy vyhovieť výzve niekedy v budúcnosti, čiže adresát nedodržal podmienku časového limitu.

Podľa § 34 zákona č. 171/1993 Z. z. o PZ je každý povinný uposlúchnuť výzvu, pokyn, príkaz a požiadavku policajta alebo strpieť výkon jeho oprávnení podľa ustanovení § 17 až 33 a oprávnení podľa osobitných predpisov.6 Ide o imperfektnú právnu normu, v ktorej absentuje sankcia za porušenie žiaduceho správania, tzn. uposlúchnutia výzvy, pokynu7, príkazu8 a požiadavky policajta, resp. strpenie výkonu jeho oprávnení. Neuposlúchnutie výzvy je sankcionovateľné výlučne podľa osobitných predpisov, ktorými sú napr. už spomenutý zákon o priestupkoch (§ 47 ods. 1 písm. a)) alebo zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov (§ 3 ods. 2 písm. c) – podľa ktorého je každý účastník cestnej premávky povinný poslúchnuť pokyn, výzvu alebo príkaz policajta súvisiaci s výkonom jeho oprávnení) a iné. Požiadavka je spojená napríklad s oprávneniami podľa § 17 a § 17a Zákona o PZ, kde je policajt oprávnený požadovať potrebné vysvetlenie a informácie. V zmysle zákona o priestupkoch je možno za neuposlúchnutie výzvy policajta uložiť pokutu do 100 Eur. Alternatívy sankcionovateľnosti nám však z morálneho hľadiska poskytuje aj samotný zákon o PZ, a to napr. už spomínané použitie donucovacích prostriedkov, alebo predvedenie osoby na útvar PZ za účelom preukázania totožnosti, zaistenie osoby a pod.

Adresát si musí byť vedomý aj tej skutočnosti, že ústava, ktorá dáva občanom SR práva, je oprávnená občanov na týchto právach aj obmedziť zákonom, alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (Ústava SR, čl. 13). Jednotlivec môže byť zaťažený aj povinnosťami a to pri zachovaní pravidiel určených pre ukladanie povinnosti za predpokladu, že povinnosť je uložená zákonom. Z toho pre žalobcu vyplýva, že si mohol uplatňovať svoje právo na odpor podľa čl. 32 Ústavy SR, avšak nie absolútne, bez rešpektovania ďalších právnych noriem a z nich vyplývajúcich práv a povinností. Osoba je povinná dodržiavať aj zákon a neohrozovať bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky [čl. 13 Ústavy v spojení § 3 ods. 2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z.]. Môže byť obmedzená na osobnej slobode z dôvodu neuposlúchnutia výzvy policajta podľa zákona o cestnej premávke, aby napr. opustila pozemnú komunikáciu (vozovku) s poukazom na ust. § 3 ods. 2 písm. a/ a c/ zákona o cestnej premávke a zákona o priestupkoch, lebo svojim správaním napr. blokovala dopravu.9

Podľa § 19 ods. 1 písm.b) zákona o PZ je policajt oprávnený zaistiť osobu pristihnutú pri páchaní priestupku, ak je dôvodná obava, že v nej bude pokračovať alebo ak je to nevyhnutne potrebné na riadne zistenie a objasnenie veci. Napriek tomu, že uvedené oprávnenie predstavuje závažný, no legitímny zásah do osobnej slobody. Uvedené oprávnenie sa môže aplikovať v prípade ak osoba kladie aktívny odpor a opakovane neuposlúchla výzvu policajta, čím pokračovala v páchaní priestupku. Uvedené oprávnenie si z hľadiska zásady legality a primeranosti vyžaduje presné zistenie a špecifikáciu dôvodov, pre ktoré bola osoba zaistená pri rešpektovaní nevyhnutnosti aprimeranosti takého opatrenia.10 Pri skúmaní odôvodnenosti zaistenia osoby ako závažného zásahu do osobnej integrity jednotlivca je potrebné zobrať do úvahy aj ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej je pozbavenie osobnej slobody tak závažné, že môže byť ospravedlniteľné a odôvodnené len v prípadoch, keď menej prísne opatrenia nie sú účinné na zabezpečenie individuálneho alebo verejného záujmu.11

1.3. Neuposlúchnutie výzvy policajta vz. útok na verejného činiteľa

V praxi sa stretávame aj s prípadmi, kedy je vyhodnotené neuposlúchnutie výzvy policajta ako trestný čin útoku na verejného činiteľa12. Nemožno však uvedené konštatovať kedykoľvek a je potrebné analyzovať samotný prípad, jeho okolnosti a osobu páchateľa. Je nevyhnutné zanalyzovať a následne posúdiť konanie (objektívnu stránku), časovú následnosť a intenzitu útoku.

Trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 Trestného zákona sa dopustí osoba, ktorá použije násilie

a) v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa, alebo
b)pre výkon právomoci verejného činiteľa.

Násilím je okrem iného konanie proti telu napadnutého, kedy bola použitá fyzická sila. Nevyžaduje sa však, aby bolo spôsobené ublíženie na zdraví. K naplneniu pojmu použitia násilia nestačí však samo o sebe len uchopenie napadnutého za odev a zatrasenie s ním. Preto musí súd v každom konkrétnom prípade posúdiť všetky okolnosti prípadu a vyvodiť, či ide o použitie násilia smerujúceho proti telu napadnutého, pričom druhá podmienka sa viaže na prepojenie, a to konkrétne musí byť použité v súvislosti s výkonom právomoci verejného činiteľa. Z časového hľadiska musí byť násilie použité pri výkone právomoci verejného činiteľa alebo pred týmto výkonom.

Pre posúdenie subjektívnej stránky podľa § 323 TZ nie je rozhodujúce, že napadnutý príslušník PZ nebol v služobnej rovnošate, keď obvinený za iných okolností (napríklad z toho, že ho poznal ako príslušníka PZ) vedel, že v kritickom čase vykonáva službu a plní svoje služobné povinnosti13. Ak príslušník PZ prekročí svoju právomoc a uskutočňuje zákrok, na ktorý nie je podľa zákona oprávnený, nepožíva ochranu verejného činiteľa podľa § 323 a 324 Trestného zákona14. Útok na jeho zdravie pri takomto zákroku, ak občan prekročí hranice nutnej obrany, možno prípadne posúdiť len ako trestný čin proti zdraviu (§ 155 a nasl. TZ).

Prekonanie odporu, ktorý smeruje k zmareniu oprávneného služobného zákroku (použitie fyzickej sily na predvedenie vodiča motorového vozidla, odôvodnene podozrivého z požitia alkoholických nápojov, ktorý odmieta dobrovoľne sa nechať predviesť a zákroku príslušníkov PZ sa vzpiera), je právom i povinnosťou príslušníkov PZ (§ 19 zákona č. 171/1993 Z. z. o PZ). Preto nutná obrana proti takémuto zákroku príslušníkov PZ nie je prípustná a použitie násilia na zamedzenie zákroku treba považovať za trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 Trestného zákona.15

Záverom uvedieme príklad, kde by sme chceli zdôrazniť nevyhnutnosť rozlišovania týchto konaní. Osoba- cudzinec pod vplyvom alkoholu sa správal hlučne a agresívne, obťažoval ľudí na zástavke, pričom po príchode policajtov nevedel preukázať svoju totožnosť. Keďže nedokázal žiadnym dôveryhodným spôsobom preukázať totožnosť, bol predvedený v zmysle § 18 ods. 3 zákona o PZ na útvar PZ. Osoba sa po celú dobu správala agresívnejšie, opakovane neuposlúchla výzvu a tak boli voči kladenému aktívnemu odporu použité donucovacie prostriedky – hmaty a chvaty podľa § 51 zákona o PZ. Pri vystúpení zo služobného motorového vozidla sa cudzinec zahnal na jedného z policajtov. V danom prípade je potrebné zvažovať všetky okolnosti jednotlivo a súhrne, analyzovať objektívnu stránku trestného činu, nakoľko bolo použité násilie, intenzita útoku, spôsob a okolnosti, za ktorých k nemu došlo. V danom prípade predvádzaná osoba neznámej totožnosti bola predvádzaná viacerými príslušníkmi PZ, ktorí sú vycvičení a vyškolení k potlačeniu násilného konania a predpokladá sa u nich, že mali po celú dobu vedomosť agresivity u predvádzaného cudzinca. Keďže osoba kládla aktívny odpor už v služobnom motorovom vozidle a bol voči nej realizovaný služobný zákrok, policajti mali a mohli vedieť a predpokladať, že agresívne sklony cudzinca budú pokračovať. Tzn. mali prispôsobiť a zvoliť taktiku služobného zákroku pri predvádzaní tak, aby vopred zabránili zaútočeniu zo strany cudzinca. V kontexte krátkej právnej analýzy nemožno daný prípad vyhodnotiť ako trestný čin útoku na verejného činiteľa.

Autor: Doc. JUDr. Mgr., Jana Šimonová, PhD.

Úvod

Zisťovanie a preverovanie tzv. podozrivého majetku predstavuje náročnú činnosť, ktorá predchádza jeho zaisteniu, kon škácií či zmrazeniu. Aby mohlo byť dosiahnuté zákonné odobratie majetku, uložením príslušného trestu alebo ochranného opatrenia a zároveň nedošlo k zmareniu, resp. sťaženiu výkonu trestu alebo ochranného opatrenia, prípadne uspokojenia nároku poškodeného, je potrebné tieto požiadavky, za podmienok upravených zákonom č. 301/2005 Z. z. Trestným poriadkom v znení neskorších predpisov, zabezpečiť a zaistiť tak, aby ich nebolo možné odstrániť z dosahu orgánov činných v trestnom konaní a súdov. Problematika zisťovania a nančného preverovania sa viaže na jednej strane k príjmom z trestnej činnosti, ako aj k celému majetku páchateľa či obvineného. Cieľom predmetného príspevku bude výlučne upriamiť pozornosť na nančné preverovanie vybraných inštitútov najmä nančného trhu a peňažných fondov.

Musíme si uvedomiť, že tak, ako sa vyvíjajú technológie, zrkadlový odraz badáme na nančnom trhu, avšak obdobným tempom postupuje aj rozvoj nančného preverovania so zameraním aj na inovatívne formy peňažných fondov. Základným ukazovateľom, ktorý považujeme za najmarkantnejší z pohľadu nančného preverovania je regulácia, konkrétne či sú tieto formy peňažných fondov regulované. V prípade, ak podliehajú regulácií (v tomto prípade centrálnej banke), je jednoduchšie ich identi kovať a vykalkulovať. Iným prípadom je, ak nie sú upravené priamo legislatívne, prípadne aj sa na ne nevzťahuje dohliadacia činnosť.

Finančné preverovanie majetku

Majetok obvineného, resp. páchateľa môže mať rôznu podobu, povahu, formu, miesto kde sa nachádza, charakter a pod. Konkrétny postup pri jeho detekovaní je vždy jedinečný a závisí od konkrétneho skutku (trestného činu), osoby páchateľa, a pod. Zmysel tejto dokumentácie je pragmatický, keďže predpokladá realizáciu krokov smerujúcu k zaisteniu majetku na účely zabezpečenia trestu prepadnutia majetku.(1) Pri dokazovaní majetku páchateľa sa zároveň dokazuje jeho súvis so spáchaným skutkom.

Pro l majetku osoby predstavuje súbor informácií o hmotných aj nehmotných majetkových hodnotách určitej fyzickej alebo právnickej osoby. Práve uvedený majetkový pro l je jedným z výstupov nančného preverovania. Pri zisťovaní majetkového pro lu sa postupuje v logickej postupnosti, ktorej „vodítkom“ je regulačný a evidenčný aspekt. Tzn. že primárne sa kontrolujú dostupné evidenčné systémy, z ktorých je nepopierateľné vlastníctve právo. Ak by sme chceli vo všeobecnosti rozkategorizovať majetok, môžeme hovoriť o viacerých častiach:

1 nehnuteľný majetok – evidované katastrálnym operátom, konkrétne Úradom geodézie, kartografie a katastra SR a okresnými úradmi (2),

2 finančno-právne a obchodno-záväzkové vzťahy

• s bankami so sídlom v SR, s pobočkami zahraničných bánk, stavebnými sporiteľňami – evidované systémami banky, sú regulované (bežné účty, platobné karty, úvery, bezpečnostné schránky, bankové zmluvy a pod.)(3),

• poistné vzťahy – evidované poisťovňami(4) (životné poistenie- investičné životné poistenie, mimoriadne vklady životného poistenia, jednorazovo splatené životné poistenie, neživotné poistenie),
• s leasingovými spoločnosťami,

• v rámci kolektívneho investovania- spravované správcovskými spoločnosťami(5) (správa podielového fondu, podielové fondy – otvorený, uzatvorený, špeciálny) ,
• obchodovania s cennými papiermi a vlastníctvo cenných papierov (cenné papiere na meno, na rad, na doručiteľa, a pod.) – Centrálny depozitár cenných papierov, člen a obchodník s cennými papiermi(6), vlastnícke (majetkové) vzťahy
• vlastnícky podiel v obchodných spoločnostiach a družstvách – obchodný register,
• motorových vozidiel, lodí a lietadiel – evidencia motorových vozidiel,

• zbraní – evidencia zbraní,
• veci historickej, archeologickej, zberateľskej a umeleckej podoby,
• drahé kovy, drahé kamene,
• ďalšie hnuteľné veci
• veci súvisiace s právami duševného vlastníctva,
• pohľadávky,

4 príjmy a plnenia daňových a odvodových povinností,

5 peňažné prostriedky v hotovosti a pod.

O uvedených majetkových právach sa zisťujú v každom bode podrobné údaje, napr. v prípade nančnej inštitúcie to môže byť presný nančný nástroj, druh a typ nančnej inštitúcie, jej identi kačné údaje, číslo nástroja, vzťah osoby podozrivej (vlastník, spoluvlastník, disponent atď.), stav a samozrejme presná hodnota.

Finančné preverovanie majetku nie je výlučne zamerané len na vyššie uvedenú identi káciu nančnú, ale aj na získanie a zdokumentovanie informácií o záujmovom prostredí osoby, jej charakteru života (rodinné väzby, miesto pobytu a iné), ako aj či je majetok získaný z trestnej činnosti, prípadne či má súvis s legalizáciou príjmov z trestnej činnosti(7) Táto prvotná a „mravenčia“ činnosť má osobitný praktický význam a prínos aj pri rozhodovaní o ďalšom postupe orgánov činných v trestnom konaní. Finančné preverovanie teda chápeme ako proces vyhľadávania a dokumentovania všetkých majetkových hodnôt, výnosov z trestnej činnosti pre vypracovanie majetkového pro lu fyzickej alebo právnickej osoby, a to v prvom rade z dostupných databáz, informačných systémov, otvorených zdrojov a v neposlednom rade samotnou operatívnou činnosťou. Indikátormi sú často aj podnety o trestnej činnosti, informácie z monitoringu médií a internetu, poznatky nadobudnuté na základe osobnej a miestnej znalosti atď.

Finančné preverovanie z pohľadu legislatívy

Hlavným motívom cezhraničnej organizovanej trestnej činnosti je nančný prospech. Tento nančný prospech dáva podnet na páchanie ďalšej trestnej činnosti s cieľom dosiahnuť ešte väčší zisk. Preto by útvary vynucovania práva mali mať potrebné zručnosti na vyšetrovanie a analyzovanie nančných stôp trestnej činnosti. Na účinný boj s organizovanou trestnou činnosťou je potrebné, aby si členské štáty Európskej únie rýchlo vymieňali informácie, ktoré môžu viesť k vypátraniu a zaisteniu príjmov z trestnej činnosti a iného majetku patriaceho zločincom. Opodstatnenosť kreovania legislatívneho rámca vyplýva aj z oznámení Rade a Európskemu parlamentu, tzv. Haagsky program (Desať priorít na nasledujúcich päť rokov), v ktorom Komisia obhajovala posilnenie nástrojov na riešenie nančných aspektov organizovanej trestnej činnosti okrem iného podporou zriaďovania spravodajských jednotiek na sledovanie majetku pochádzajúceho z trestnej činnosti v členských štátoch EÚ.

Finančné preverovanie nenájdeme priamo upravené v jednom právnom predpise. Má však aj nadnárodný, európsky rozmer.

Rozhodnutím Rady Európskej únie č. 2007/845/SVV o spolupráci medzi úradmi pre vyhľadávanie majetku v členských štátoch pri vypátraní a identi kácii príjmov z trestnej činnosti alebo iného majetku súvisiaceho s trestnou činnosťou boli zriadené na národných úrovniach Kancelárie pre vyhľadávanie a identi káciu aktív (Asset Recovery Of ce). Každý členský štát zriadi alebo určí vnútroštátny subjekt- Asset Recovery Of ce (ďalej len ARO) na účely zjednodušenia vypátrania a identi kácie príjmov z trestnej činnosti a iného majetku súvisiaceho s trestnou činnosťou, ktorý môže byť predmetom príkazu vydaného príslušným justičným orgánom na jeho zmrazenie, zaistenie alebo kon škáciu v priebehu trestného konania. Výmena informácií sa nemusí realizovať výlučne len na základe žiadosti, ale aj bez vyžiadania. Okrem základného cieľa ARO, sekundárnym zámerom je v rámci platformy vymieňať si najefektívnejšie postupy týkajúce sa spôsobov zlepšenia účinnosti snahy členských štátov vypátrať a identi kovať konkrétny príjem či majetok. Kooperačnej činnosti vyhľadávania majetku medzi jednotlivými úradmi členských štátov EÚ nemožno brániť prostredníctvom vnútroštátneho práva.

ARO je výkonným operatívnym útvarom realizujúcim úlohy vyplývajúce z rozhodnutia Rady č. 2007/845/SVV na základe uplatnenia postupov a lehôt v zmysle rámcového rozhodnutia Rady č. 2006/960/ SVV, v ktorom sú zade nované pravidlá na vykonanie a zabezpečovanie podkladov a informácií pre potreby členov medzinárodnej siete agentúr, zaoberajúcich sa cezhraničnou identi káciou, zmrazením, zaisťovaním a kon škáciou príjmov z trestnej činnosti a iného majetku súvisiaceho s trestnou činnosťou. Medzi základné úlohy, ktoré oddelenie preverovania majetku uskutočňuje v zmysle postupov vyplývajúcich z rámcového rozhodnutia Rady č. 2006/960/SVV, patrí spolupráca a výmena informácií a spravodajských informácií medzi partnerskými ARO členských štátov EÚ, ktorých poskytovanie sa obmedzuje na informácie považované za dôležité a potrebné pre úspešné odhaľovanie, predchádzanie alebo vyšetrovanie vybranej trestnej činnosti.

Výmena informácií nemusí byť výlučne na báze podanej žiadosti o informácie a spravodajské informácie(8), ale aj automatická cez existujúce komunikačné kanály pre medzinárodnú spoluprácu. Pri automatickej výmene informácií poskytnú príslušné orgány činné v trestnom konaní iným príslušným orgánom iného členského štátu informácie a spravodajské informácie bez dožiadania v prípadoch, kedy existujú konkrétne dôvody domnievať sa, že informácie a spravodajské informácie by mohli pomôcť pri odhaľovaní, predchádzaní alebo objasnení trestných činov uvedených v čl. 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV. Pre účely trestného konania, ak sa realizuje výmena na základe žiadosti, dožadujúci členský štát EÚ si uvedené informácie vyžiada cestou právnej pomoci (v podmienkach SR prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR).

Výmena informácií a vzájomná spolupráca s tretími krajinami je realizovaná prostredníctvom Camdenskej medziagentúrnej siete pre vyhľadávanie majetku (Camden Asset Recovery Inter-Agency Network ‒ CARIN), zriadenej v Haagu 22. a 23. septembra 2004 Rakúskom, Belgickom, Nemeckom, Írskom, Holandskom a Spojeným kráľovstvom. CARIN tvorí celosvetovú neformálnu sieť odborníkov a expertov s cieľom zlepšiť vzájomné poznatky o metodikách a technikách v oblasti cezhraničnej identi kácie, zmrazenia, zaistenia a kon škácie príjmov z trestnej činnosti a iného majetku súvisiaceho s trestnou činnosťou.

ARO využíva iniciatívu vyplývajúcu z uvedeného rámcového rozhodnutia za účelom rýchlej a účinnej výmeny informácií a spravodajských informácií, ktoré budú môcť byť využité ako dôkaz v trestnom konaní, avšak len so súhlasom kompetentného orgánu štátu, ktorý ich poskytol. V opačnom prípade budú mať len spravodajskú hodnotu a budú môcť byť použité výhradne na spravodajské účely. Takýto súhlas sa nevyžaduje, ak dožiadaný členský štát už dal svoj súhlas na použitie informácie/spravodajskej informácie ako dôkazu v čase jej zaslania.

Informácie a spravodajské informácie sú:

– všetky typy informácií alebo údajov, ktoré majú k dispozícii orgány presadzovania práva a

– všetky typy informácií alebo údajov, ktoré majú k dispozícii verejné orgány alebo súkromné subjekty a ktoré sú dostupné orgánom presadzovania práva bez toho, aby boli použité donucovacie opatrenia.(9)

ARO úrad ako súčasť oddelenia preverovania majetku zabezpečuje a plní úlohy služby nančnej polície a kriminálnej polície, pričom v kontexte vyššie uvedeného jeho hlavnou úlohou je vyhľadávať a zbierať informácie pre orgány činné v trestnom konaní, iné súčasti Policajného zboru a zahraničné partnerské jednotky predovšetkým z ekonomickej a nančnej oblasti dôležité pre identi káciu výnosov z vybranej trestnej činnosti. Takéto informácie majú spravidla výlučne spravodajský charakter a sú využívané v ďalšom konaní smerujúcom k zhabaniu majetku, prípadne v príkaze vydaného príslušným justičným orgánom na jeho zmrazenie, zaistenie alebo kon škáciu v priebehu trestného konania. Medzinárodná spolupráca a výmena informácií medzi národnými ARO sa uskutočňuje na základe postupov a lehôt uvedených v rámcovom rozhodnutí Rady Európskej únie o zjednodušení výmeny informácií a spravodajských informácií medzi orgánmi členských štátov Európskej únie činnými v trestnom konaní.(10)

Zo správ Komisie o vykonávaní rámcových rozhodnutí 2003/577/ SVV, 2005/212/SVV a 2006/783/SVV vyplynula požiadavka zefektívniť existujúce režimy rozšírenej kon škácie a vzájomného uznávania príkazov na zaistenie a kon škáciu. Negatíva aplikačnej praxe spôsobovali rozdiely vo vnútroštátnom práve členských štátov EÚ. Za tým účelom bola prijatá smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/42 EÚ. Príjmy z trestnej činnosti zahŕňajú nielen priame príjmy, ale aj všetky nepriame výnosy vrátane následných opätovných investícií alebo premeny priamych príjmov. Príjmy tak môžu zahŕňať akýkoľvek majetok, a to aj taký, ktorý bol úplne alebo čiastočne premenený na iný majetok alebo bol zmiešaný s legitímne nadobudnutým majetkom, resp. zdrojmi . Uvedená smernica zextenzívnila chápanie majetku, na ktorý sa môže vzťahovať zaistenie a kon škácia. Kon škácia môže byť nielen štandardná, ale aj rozšírená a kon škácia majetku, ktorý bol prenesený z podozrivého na tretiu osobu alebo priamo nadobudnutý treťou osobou, ktorá mala zistiť, že je výsledkom trestného činu. Okrem vyššie načrtnutých zdrojov chápe pod majetkom aj právne listiny alebo nástroje, ktoré potvrdzujú vlastnícke alebo iné právo, napr. aj k nančným nástrojom alebo iných dokumentov, ktoré môžu viesť k nárokom veriteľov a zvyčajne sa nachádzajú u osoby, ktorej sa príslušné konanie týka. A práve tu sa nám črta vlastníctvo tzv. nančných inovácií.

Posledným významným právnym dokumentom je smernica Európskeho parlamentu a Rady 2015/849 z 20. mája 2015 o predchádzaní využívaniu nančného systému na účely prania špinavých peňazí alebo nancovania terorizmu. Uvedená smernica má označenie aj štvrtá smernica a rieši hrozby prania špinavých peňazí. V kontexte nančného preverovania však zdôrazňuje relevantnosť stability nančného systému, úroveň nančného sektora a bezpečnosť vnútorného trhu v rámci EÚ. Primárnym zámerom smernice bolo predchádzať zneužívaniu nančného systému na smerovanie peňazí na nelegálne činnosti, prípadne pochádzajúce z nezákonných činností. Napriek limitácií implementovanej smernice na oblasť prania špinavých peňazí a nancovania terorizmu, priamo v dokumente je zdôraznený jej potenciálny dopad aj na daňové trestné činy. V čo najväčšom rozsahu je potrebné umožniť výmenu informácií alebo poskytovanie pomoci medzi nančnými spravodajskými jednotkami EÚ (Financial Intelligence Units – ďalej len FIU). Pozitívom uvedenej smernice je poukázanie aj na iné typy nančných operácií, ktoré majú charakter podozrivých alebo neobvyklých operácií, pričom z praktického hľadiska možno o zaradení do danej oblasti niektorých inovatívnych foriem peňažných fondov aktívne polemizovať. Častokrát sa vybrané z nich spájajú s oblasťou prania špinavých peňazí, nancovaním terorizmu alebo inej nezákonnej trestnej činnosti.

V zmysle § 29a zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov policajt služby nančnej polície a služby kriminálne polície je oprávnený od bánk a pobočiek zahraničných bánk písomne žiadať správy, ktoré sa týkajú klientov bánk alebo pobočiek zahraničných bánk, aj keď sú predmetom bankového tajomstva, avšak za taxatívne vymedzeného predpokladu(11), že správy sú žiadané v rámci odhaľovania daňových únikov, nezákonných nančných operácií alebo legalizácie príjmov z trestnej činnosti a s nimi súvisiacich trestných činov a ich páchateľov podľa § 2 ods. 1. písm. b) a c) zákona o Policajnom zbore.

Pracovníci ARO písomne žiadajú o poskytnutie informácií inštitúcie pôsobiace mimo pôsobenia Ministerstva vnútra SR aj v rámci nančného systému, akými sú napr. banky, poisťovn;e, správcovské spoločnosti a iné nančné či iné inštitúcie. Pri nedodržaní zákonom určených lehôt na poskytnutie informácií sú pracovníci oprávnení okrem zaslania urgencií písomného resp. e-mailového charakteru pristúpiť k uloženiu postihu, napr. poriadkovej pokuty. Rovnaké oprávnenia má orgán činný v trestnom konaní, avšak s rozdielom včasného prístupu a získania požadovaných informácií ako dôkazov využiteľných v rámci trestného konania. V podmienkach zahraničia je uvedená problematika spravidla subsumovaná do FIU, v Slovenskej republike takéto činnosti primárne zabezpečuje Finančná spravodajská jednotka, ktorej viaceré pozitívne výstupy boli prezentované i medializované. Ide o vnútroštátny orgán aj pre oblasť vyhľadávania majetku a príjmov pochádzajúcich z trestnej činnosti, ktoré môžu byť potenciálne predmetom príkazu na zaistenie alebo kon škáciu. Včasný prístup k presným a aktuálnym informáciám a spravodajským informáciám je však kľúčovým prvkom úspešného odhaľovania, nančného preverovania, predchádzania a vyšetrovania trestných činov.

Inovatívne formy peňažných fondov a ich nančné preverovanie

Ak by sme orientovali pozornosť len na nančné preverovanie nástrojov nančného trhu(12) či inovatívnych peňažných fondov je viac ako zrejmý špeci cký prvok konania, a to vysoký stupeň so stikovanosti. Základným princípom z hľadiska ich detekovania je skutočnosť, či podliehajú regulácií a teda sú niekde priamo alebo odvodene evidované. Ak sú jasné dôkazy formou záznamov o nadobudnutí vlastníckeho práva k nim, prispôsobuje sa tomu preverovacia činnosť. Z pohľadu významu a účelu celého preverovania je však potrebné získavať aj informácie o tzv. neevidovaných nančných inováciach, ktoré z logiky veci nepodliehajú regulačnej činnosti. V danom prípade je nevyhnutné ich identi kovať, lokalizovať, stanoviť ich hodnotu a ak je to možné, legalizovať ich.

Ak hovoríme o implementácií digitálizácie a inovatívnych technológií do nančného trhu v podobe nových služieb a nástrojov, hovoríme o tzv. ntechu, alebo aj nančných technológiách. Prostredníctvom nich sa nám vytvárajú rôznorodé inovatívne spôsoby poskytovania nančných služieb, primárne v internetovej podobe a tým sa kreujú tzv. nančné inovácie a inovatívne formy peňažných fondov. Nie všetky majú však logicky len tzv. online podobu. Do danej kategórie zaraďujeme nielen samotné nové nástroje, ale aj platobné systémy (napr. mobilný peňažný platobný systém). Ešte stále novým fenoménom je aj crowdfunding(13), ako aj používanie kryptomien. Podľa Čunderlíka crowdfunding spočíva v cieľavedomom zbieraní nancií prostredníctvom online platforiem od väčšieho množstva spravidla laickej verejnosti, pričom rozkategorizoval tieto druhy známeho crowdfundingu:

• Crowdfunding na báze odmeny,
• Crowdfunding na báze darov,
• Crowdfunding na báze majetkovej účasti,
• Dlhový crowdfunding,
• Dlhový crowdfunding s účasťou na zisku,
• Peer-to-peer dlhový crowdfunding.(14)

Využívanie nančných technológií, ako je uvedené vyššie, sa spája aj s novými databázami typu blockchain (ich používanie zvažujú aj iné sektory), s virtuálnou „menou“ a platobným systémom bitcoin a inými kryptomenami. Je potrebné zdôrazniť, že nie všetky aktivity možno automaticky považovať za podozrivé a je potrebné pri kreovaní majetkového pro lu zvážiť všetky vyššie uvádzané okolnosti. Ako príklad uvádzam virtuálnu burzu IronX, ktorá dostala súhlas estónskej FIU a teda ako prvá svojho druhu získala takúto licenciu a úplnú podporu regulátora. Na druhej strane uvediem dôvod spájania niektorých foriem z nelegálnymi aktivitami, a tým je narastajúca anonymita. Umožňujú to aj niektoré siete, ktoré negujú možnosť spájania IP adresy a transakcie kryptomeny. Častokrát sa na otvorenie účtov používajú iné tretie osoby a následne napr. zločinecká organizácia dokáže zneužiť takúto kryptomenu. Ponúkajú možnosť prania nezákonne nadobudnutých peňazií(15), obchodovanie na Darknete, nákup drog(16) a pod. Napr. Najvyšší súd v Estónsku uvádza v stanovisku, že sprostredkovateľská činnosť bitcoinu musí podliehať dohľadu so zameraním na boj proti praniu špinavých peňazí (práve v danom prípade zo strany FIU).(17)

Aby som poukázala aj na iné potenciálne prepojenia, monitorovací orgán v Kanade sa začal zaoberať zneužívaním platformy crowdfunding s prepojením na teroristov a zdôraznil nutnosť preverovať a identi kovať takéto transakcie a to najmä z dôvodu, že povinne zasielané správy z nančných inštitúcií neposkytujú relevantné údaje o takomto type operácií.(18) Ich obrat nedosahuje zákonom stanovený limit pre postúpenie informácií (tzv. „podlieza ho“) a tým sa stávajú rizikovými.

S nančnými inováciami sa spája absencia regulačnej činnosti, čím vzniká aj absencia mechanizmu, ktorý by dokázal jednoznačne detekovať rizikovosť takejto operácie, prepojenie na konkrétnu trestnú činnosť, nančne preveriť takýto majetok a pod. S nežiadúcimi aktivitami súvisí narúšanie nančných systémov a tokov na nelegálnej úrovni. V uvedenom kontexte nám vznikajú nové, spravidla online platformy, ktoré z pohľadu vypracovania majetkového pro lu môžu parciálne spôsobovať nejasnosti v rámci nančného preverovania. Ako vidíme v načrtnutých prípadoch, aktivity FIU nepochybne sú orientované aj na nančné inovácie a tým, že v rámci platforiem dochádza aj k výmene procesných postupov, dokážu byť detekované. Na druhej strane, spravidla sa uvedenými podozrivými nančnými operáciami zaoberajú pri prepojení na vybranú trestnú činnosť, prioritne pranie špinavých peňazí a nancovanie terorizmu.

Záver

Stabilita úverových a nančných inštitúcií, ako aj dôvera vo nančný systém môže byť ohrozená snahou páchateľov trestných činov a ich spoločníkov zakryť pôvod príjmov z trestnej činnosti, prípadne smerovať peniaze pochádzajúce zo zákonnej činnosti alebo z nezákonnej činnosti na teroristické účely. Takéto osoby využívajú voľný pohyb kapitálu a slobodu poskytovať nančné služby, ktoré sú súčasťou integrovaného nančného priestoru Únie. Pre potrebnú rovnováhu je relevantné s potrebou vytvoriť regulačné prostredie, ktoré umožňuje spoločnostiam rozvíjať vlastné podnikanie bez neprimeraných nákladov na dosiahnutie súladu s uvedenými aspektmi.

Poznámky

• 1) § 58, 59 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov
• 2) Bližšie § 2, § 68, § 69 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)
• 3) § 38a ods. 4, § 91 ods. 4 písm. g) a b) zákona č. 486/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení v znení neskorších predpisov
• 4) § 72 ods.3, § 166 zákona č. 39/2015 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
• 5) § 162 ods. 3 zákona č . 203/2011 Z. z. o kolektívnom investovaní v platnom znení
• 6) § 110 ods.1, § 134 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 17 ods. 3 zákona č. 429/2002 Z. z. o burze cenných papierov v znení neskorších predpisov.
• 7) § 2 zákona č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
• 8) Pozri čl. 5, čl. 3,4 Rámcové Rozhodnutie RADY 2006/960/SVV z 18. decembra 2006 o zjednodušení výmeny informácií a spravodajských informácií medzi orgánmi členských štátov Európskej únie činnými v trestnom konaní
• 9) Čl. 2 písm. d) Rámcového Rozhodnutie RADY 2006/960/SVV z 18. decembra 2006 o zjednodušení výmeny informácií a spravodajských informácií medzi orgánmi členských štátov Európskej únie činnými v trestnom konaní
• 10) Rámcové Rozhodnutie Rady Európskej únie č. 2006/960/SVV o zjednodušení výmeny informácií a spravodajských informácií medzi orgánmi členských štátov Európskej únie činnými v trestnom konaní.
• 11) § 91 ods. 4 písm. g) zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení
• 12) Bližšie pozri KOHAJDA, M. Finanční trh a postavení klienta v rámci finančních služeb. Vybrané instituty finančního práva v roce 2014. s. 197-205 a BABČÁK, V. a kol. Finančné právo na Slovensku a v Európskej únii. s. 474 a nasl.
• 13) PICHLER, F., TEZZA, I. Crowdfunding as a New Phenomenon: Origins, Features and Literature Review. In Crowdfunding for SMEs. A European Perspective. Palgrave Macmillan Studies in Banking and Financial Institutions. s. 5
• 14) ČUNDERLÍK, Ľ. a kol. Právo finančného trhu., s. 237 a nasl.
• 15) Napr. vyšetrovanie prania špinavých peňazí v hodnote 22 miliárd dolárov v Moldavsku.
• 16) Podľa World Drug report až 25% užívateľov drog si v roku 2016 ich nakupovalo prostredníctvom internetu.
• 17) Dostupné na: https://news.bitcoin.com/heavy-handed-new-btc-regulation-estonia/
• 18) Dostupné na: https://www.thestar.com/business/2017/05/18/hard-to-identifycrowdfunding-platforms-financing-terrorism.html

Autor:Doc. JUDr. Mgr., Jana Šimonová, PhD.

Zdroj: https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Pracoviska/Katedry/KFP/Otazky/Zbornik_Inovativne_formy_tvorby_penaznych_fondov_a_ich_prevodov.pdf

Úvod

Na pozemných komunikáciách2 jazdí čoraz viac vodičov motorových vozidiel, ktorí vďaka znalostiam príslušných právnych predpisov, využívajú legislatívne nedostatky a medzery v zákonoch vo svoj prospech s cieľom vyhnúť sa prísnym postihom za spá- chaný protiprávny skutok (trestný čin alebo priestupok), ktorým ohrozili, či porušili bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky. Problémov, ktoré musia príslušné orgány v súvislosti so zabezpečením bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky denne riešiť a vhodne na ne reagovať, je enormné množstvo, avšak jeden z nich možno praxou ozna- čiť za závažný, keďže v súčasnosti sa mnoho vodičov správa spôsobom, ktorý popíšeme v článku, a vďaka ktorému sa častokrát vyhnú prísnej sankcii, či trestu. Hoci je takého konanie vodičov známe už pomerne dlhú dobu, kompetentné orgány stále neupravili legislatívu tak, aby príslušník Policajného zboru (ďalej len „policajt“) disponoval účin- nými a “nepriestelnými“ zákonnými oprávneniami a prostriedkami, ktorými by vedel vzniknutú protiprávnu situáciu úspešne vyriešiť a nezodpovedný vodič by bol spravod- livo potrestaný. Pretože ak služobný zákrok vykonáva policajt, ktorý nie je dostatočne právne zdatný a argumentačne obratný, je veľká pravdepodobnosť, že úspešné vykona- nie služobného zákroku bude zmarené, prípadne že policajt bude disciplinárne postih- nutý za nezákonný postup pri výkone služobnej činnosti.

Policajti sú mnoho krát nútení riešiť skutky, keď sa vodič motorového vozidla uzamkne vo vozidle a akúkoľvek ďalšiu spoluprácu odmieta tým, že sa tvári, že spí a nevie o dianí okolo seba, prípadne vodič len sedí na sedadle a pozerá sa alebo sa premiestni na zadné sedadlá a nereaguje na výzvy policajtov.

Článok analyzuje relevantné zákonné postupy policajtov v týchto prípadoch, poukáže na nutnosť policajtov striktne dodržiavať zákonné ustanovenia vykonáva- nia služobných zákrokov a prinesie úvahy de lege ferenda, ktoré by mohli viesť k ze- fektívneniu vykonávania služobných zákrokov policajtami v prípadoch, ak sa vodič uzamkne vo vozidle.

Vymedzenie skutkových a právnych okolností problematiky

V praxi k uzamknutiu sa vodiča vo vozidle dochádza spravidla v nasledovných prípadoch a z nasledujúcich dôvodov:

1. Vodičvozidlajezjavnepodvplyvomnávykovejlátky,3čojepolicajtomzrejmé najmä zo spôsobu jeho jazdy, ktorá je nezvyčajne pomalá, alebo vozidlo vybo- čuje z jazdných pruhov alebo sa vodič správa iným spôsobom vzbudzujúcim podozrenie, že jazdí pod vplyvom alkoholu, či inej návykovej látky. Policajt dá vodičovi pokyn na zastavenie vozidla,4 následne vodič vozidlo zastaví a vo vo- zidle sa uzamkne – vodič, ktorý je pod vplyvom návykovej látky, sa dopúšťa buď priestupku alebo trestného činu, a to v závislosti od toho, či sa podrobí vyšetre- niu na zistenie prítomnosti návykovej látky v tele, alebo sa podrobiť vyšetreniu na zistenie požitia návykovej látky odmietne, hoci by také vyšetrenie nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie. V prípade, ak sa vodič podrobil vyšetreniu na zistenie požitia návykovej látky, posudzovanie skutku závisí od množstva alkoholu, ktoré bolo u vodiča zistené.

Vodič, ktorý sa odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie prítomnosti návykovej látky, sa dopúšťa trestného činu (prečinu) ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), v zmysle ktorého sa trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky dopúšťa ten, kto sa pri výkone zamestnania alebo inej činnosti, pri ktorých by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dycho- vou skúškou alebo orientačným testovacím prístrojom, alebo sa odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného

biologického materiálu. Za tento trestný čin môže byť páchateľ potrestaný

Podrobnosti o spôsobe zisťovania prítomnosti návykovej látky v organizme upravuje zákon č. 219/1996 Z. z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a pre- vádzke protialkoholických záchytných izieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane pred alkoholizmom“), v zmysle ktorého z lekár- skej správy o výsledku laboratórneho vyšetrenia musí byť jasné, či sa v orga- nizme vyšetrovanej osoby nachádzal alkohol, omamná látka alebo psychot- ropná látka. Ak sa vykonáva vyšetrenie na alkohol, v lekárskej správe sa uvedie aj jeho množstvo. V prípade vyšetrenia na omamné látky alebo psy- chotropné látky sa za rozhodujúci výsledok považuje len výsledok labora- tórneho vyšetrenia odobratej krvi alebo iného biologického materiálu, rea- lizovaného v zariadení spoločných vyšetrovacích a liečebných zložiek.

Lekárske vyšetrenie sa vykonáva v zdravotníckych zariadeniach.

V súvislosti s odmietnutím sa podrobiť vyšetreniu treba poukázať na uzne- senie Okresného súdu v Pezinku č. 2T 136/2013, ktoré uvádza, že pojem „marenie dychovej skúšky“ je výraz pojmovo a obsahovo odlišný od pojmu „odmietnutie“, pričom iba výraz „odmietnutie“ je pojmovým znakom skut- kovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona. Pre samotné konanie páchateľa spočívajúce v tom, že dychovú skúšku opakovane maril tým, že nedostatočne fúkal do dycho- vého prístroja, nie je možné pre absenciu obligatórneho pojmového znaku „odmietnutia“ kvalifikovať ako prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona.

Vodič, ktorý sa podrobí vyšetreniu na zistenie prítomnosti alkoholu alebo inej návykovej látky s pozitívnym výsledkom, a ak je nameraná hodnota alkoholu (resp. inej návykovej látky) v tele vyššia ako 0,4762 mg/l (1‰), sa dopúšťa trestného činu (prečinu) ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, v zmysle ktorého „kto vykonáva v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorých by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok“. Uvedená hranica alkoholu v tele nie je stanovená striktne zákonom, ale vyplýva z ustálenej judikatúry5, ktorá konštatuje, že hodnota vyššia ako 0,4762 mg/l spôsobuje (s poukazom na závery medicínskej vedy) stav vylučujúci spôsobilosť, a teda nemožnosť bezpečne viesť moto- rové vozidlo.6

Ak bol vodič vozidla za taký čin v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch me- siacoch odsúdený alebo z výkonu trestu odňatia slobody uloženého za taký čin prepustený, alebo bol za obdobný čin spáchaný pod vplyvom návykovej látky v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch postihnutý, je trest odňatia slobody až dva roky, a teda motivácia správať sa uzamknutím vo vozidle, a tým sa vyhnúť trestnému stíhaniu, ešte vyššia.

V prípade, ak sa vodič podrobil vyšetreniu na zistenie prítomnosti alkoholu alebo inej návykovej látky s pozitívnym výsledkom, ktorý je do 0,4762 mg/l (vrátane) alkoholu alebo inej návykovej látky v tele, ide o priestupok v zmysle § 22 ods. 1 písm. e) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch), v zmysle ktorého sa dopúšťa priestupku ten, kto ako „vodič počas vedenia vozidla požije alkohol alebo vedie vozidlo v takom čase po jeho požití, keď sa na základe vykona- ného vyšetrenia podľa osobitného predpisu alkohol ešte nachádza v jeho or- ganizme“7. Za tento skutok sa uloží pokuta od 150 eur do 800 eur a zákaz činnosti do troch rokov,

2. Vodič vozidla vedie vozidlo bez príslušného vodičského oprávnenia alebo počas zadržania vodičského preukazu, na výzvu policajta na zastavenie vozidlo zastaví a uzamkne v ňom – podmienky získania vodičského oprávnenia, ako aj dôvody zadržania vodičského preukazu a postup po- licajta pri zadržaní vodičského preukazu upravuje zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“). Osoba, ktorá

vedie motorové vozidlo bez príslušného vodičského oprávnenia, bez osoby spolujazdcaalebo počas zadržania vodičského preukazu (okrem prípadu, ak vedie motorové vozidlo autoškoly v kurze podľa osobitného predpisu, po- drobuje sa skúške z odbornej spôsobilosti alebo preskúšaniu odbornej spô- sobilosti z vedenia motorového vozidla alebo má v čase zadržania vodič- ského preukazu povolenú jazdu) sa dopúšťa priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. c), za ktorý jej hrozí pokuta od 300 eur do 1 300 eur a zákaz činnosti od jedného roku do piatich rokov. V prípade, ak by sa táto sankcia uložila osobe, ktorá nie je držiteľom vodičského oprávnenia, v praxi to znamená, že osoba počas doby, na ktorú jej bola uložená sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlo, nemôže získať vodičské oprávnenie.

Ten, kto vedie motorové vozidlo počas zadržania vodičškého preukazu sa dopúšťa trestného činu podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, ktorý ustanovuje skutkovú podstatu trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia. Tohto trestného činu sa dopustí ten, „kto marí alebo podstatne sťažuje výkon rozhodnutia súdu alebo iného orgánu verejnej moci tým, vy- konáva činnosť, na ktorú sa vzťahuje rozhodnutie súdu alebo iného štátneho orgánu o zákaze činnosti“. V prípade preukázania viny, bude vodič potrestaný trestom odňatia slobody až na dva roky.

3. Vodič vozidla sa dopustí akéhokoľvek iného priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky (najčastejšie prekročenie rýchlosti ustanove- nej zákonom, dopravnou značkou alebo dopravným zariadením), na výzvu na zastavenie vozidla vozidlo zastaví a ihneď sa vo vozidle uzamkne – ta- kýchto prípadov je menej, keďže sankcie pri týchto deliktoch nie sú spra- vidla až také prísne, ako pri prvých dvoch príkladoch. Hoci mnoho skutkov je možné prejednať už aj v rámci objektívnej zodpovednosti, tento postup by sa nemohol uplatniť, ak je policajtom známy vodič dopravného pro- striedku, a tak uzamkutie sa vo vozidle je spôsobom, ako sa postihu vyhnúť. Za iné porušenie pravidiel cestnej premávky je spravidla možné uložiť po- kutu do 100 eur, resp. do 300 eur, ak ide o porušenie pravidiel cestnej pre- mávky závažným spôsobom8 a je možné uložiť zákaz činnosti až do dvoch rokov.

Služobná činnosť policajta pri uzamknutí sa vodiča vo vozidle

V ďalšom texte sa budeme venovať výkladu, aký postup by prichádzal do úvahy, ak sa stane skutok uvedený v bode 1, teda vodič je zjavne pod vplyvom alkoholu alebo inej návykovej látky, na pokyn policajta vozidlo zastaví, ale vo vozidle sa uzamkne a na akékoľvek ďalšie výzvy policajta úmyselne nereaguje. Ostatné proti- právne skutky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky je možné riešiť ana- logicky.

V prípade služobnej činnosti9 policajta na úseku bezpečnosti a plynulosti cest- nej premávky, v rámci ktorej policajti zaregistrujú „podozrivé“ vozidlo, ktorého vodič javí známky protiprávneho konania, sú policajti povinní postupovať v súlade s § 9 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“), v zmysle ktorého policajt v službe je po- vinný v medziach zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania.10 Policajt je aj v čase mimo služby povinný v medziach zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok, ktorým je bezprostredne ohrozený život, zdravie alebo maje- tok.11

V rámci objektívneho zistenia stavu veci, dá policajt vodičovi znamenie na za- stavenie dopravného prostriedku. Policajt dáva znamenie na zastavenie vozidla:

1. a) zdvihnutímrukyalebozdvihnutýmzastavovacímterčom,alebosvietidlom vyžarujúcim svetlo červenej farby, ktorým pohybuje v hornom polkruhu,
2. b) z idúceho vozidla môže dávať toto znamenie kývaním ruky zvisle hore a dolu, vysunutým zastavovacím terčom, alebo rozsvietením nápisu STOP umiestneného na vozidle,
3. c) z idúceho vozidla možno pokyn na zastavenie vozidla zdôrazniť zvláštnym výstražným svetlom, prípadne aj zvláštnym zvukovým znamením podľa zá- kona o cestnej premávke.

Po tom, ako vodič vozidlo zastaví na mieste, ktoré určil policajt (v praxi sa stá- vajú aj situácie, že vodič na pokyn vozidlo nezastaví, určitú dobu uniká a zastaví vozidlo až na priestranstve, kde netvorí prekážku v cestnej premávke12 (napr. na verejnom parkovisku), použije policajt výzvu zodpovedajúcu zákroku.13 Výzvou sa od osoby vyžaduje, aby sa osoba správala tak, ako to požaduje zakročujúci policajt. Súčasťou výzvy má byť upozornenie – výstraha, čo bude nasledovať, ak nebude vý- zva uposlúchnutá. Výzva má byť stručná, zrozumiteľná, jednoducho formulovaná, určitá a dôrazná. Podľa okolností prípadu je žiadúce, aby súčasťou výzvy bolo oslo- venie toho proti komu sa služobný zákrok vykonáva. Ak to povaha služobného zá- kroku vyžaduje je potrebné použiť pred výzvou slová „V mene zákona!“. V tomto prípade policajti spravidla vyzývajú vodiča, aby otvoril okienko na vozidle, prí- padne, aby z vozidla vystúpil a vydal doklady, ktoré ho oprávňujú viesť motorové vozidlo. Ak vodič na výzvu policajta nereaguje, ide o tzv. márnu výzvu. Márna vý- zva je taká výzva, ktorá nebola uposlúchnutá. Opakovaná výzva je taká výzva, ktorú bolo potrebné zopakovať z dôvodu, že mohlo dôjsť k prehliadnutiu, alebo neupos- lúchnutiu prvej výzvy. V prípade, ak vodič nereaguje, policajt svoju výzvu niekoľko krát dôrazne a dostatočne hlasne zopakuje.

Keďže použitím výzvy policajt aplikuje § 12 zákona o Policajnom zbore, je každý, aj vodič vozidla, povinný takúto výzvu uposlúchnuť. Osoba, ktorá neuposlúchne výzvu verejného činiteľa pri výkone jeho právomoci, sa dopúšťa priestupku proti verejnému poriadku podľa § 47 ods. 1 písm. a) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení ne- skorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), za ktorý možno uložiť pokutu do 33 eur. V porovnaní so sankciami, ktoré sa ukladajú za trestné činy a priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, je však pokuta 33 eur úplne zanedbateľná a motivuje páchateľov priestupkov využívať nedostatky zákona.

Vodič, ktorý sa uzamkne vo vozidle vykazuje tzv. pasívny odpor, ktorým sa ro- zumie činnosť osoby, pri ktorej osoba bráni vykonaniu alebo dokončeniu služob- ného zákroku vykonávaného policajtom tým, že odmieta uposlúchnuť výzvu, prí- kaz a požiadavku zakročujúceho policajta. V prípade pasívneho odporu má policajt obmedzené možnosti použitia donucovacích prostriedkov.

Preto policajti majú pochybnosti o ďalšom zákonnom postupe v uvedenom prí- pade, ak chcú skutok vyriešiť a páchateľa, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou viedol vozidlo pod vplyvom návykovej látky, spravodlivo potrestať. Je nepochybné, že sankciu (trest) je možné uložiť až po tom, čo bol protiprávny skutok a jeho pá- chateľ spoľahlivo zistený. Policajt je povinný preukázať všetky skutkové okolnosti prípadu a získať dôkazy, že vodič skutočne viedol vozidlo pod vplyvom návykovej látky. Na to však potrebuje spoluprácu vodiča, a to okamžitú, aby sa predpokladaná návyková látka v tele vodiča nachádzala a bolo ju možné objektívne preukázať, resp. je nevyhnutné, aby vodič hodnoverným spôsobom vyjadril vôľu, že sa odmieta po- drobiť vyšetreniu na zistenie požitia alkoholu alebo inej návykovej látky.

Aký postup teda majú zvoliť policajti, aby vodič v uzamknutom vozidle „nevy- triezvel“ a tým sa nevyhol postihu za spáchaný trestný čin alebo priestupok? V praxi sa na riešenie skutku využívajú príslušné zákonné oprávnenia upravené zákonom o Policajnom zbore, ktoré umožňujú vyriešiť popísanú situáciu a potrestať pácha- teľa skutku, ale ich aplikácia si vyžaduje policajta, ktorí je dostatočne „právne pod- kutý“ a má dostatočné skúsenosti s vykonávaním tohto druhu služobného zákroku. Policajt, ktorý nemá dostatočné znalosti a skúsenosti, takmer s istotou nebude po- stupovať zákonne a dostatočne správne na to, aby bol vodič, ktorý viedol vozidlo pod vplyvom návykovej látky, spravodlivo potrestaný.

Policajti v praxi aplikujú na riešenie tohto skutku § 55 ods. 1 písm. b) zákona o Policajnom zbore a na vozidlo založia technický prostriedok na zabránenie od- jazdu dopravného prostriedku z dôvodu, že vodič dopravného prostriedku sa aj po opakovanej výzve odmieta podrobiť služobným zákrokom vykonávaným policaj- tom a z jeho konania je zrejmé, že chce s dopravným prostriedkom z miesta odísť, prípadne pri založení technického prostriedku na zabránenie odjazdu dopravného prostriedku (papuče) poukazujú na § 55 ods. 1 písm. d) zákona o Policajnom zbore, ktorý umožňuje založiť papuču aj vtedy, ak je dôvodné podozrenie, že dopravný prostriedok sa môže použiť na odvoz páchateľa trestného činu.

Uvedený prostriedok však nie je možné zákonne aplikovať, ak je zrejmé, že vo- dič nemá v úmysle s vozidlom odísť, pretože sa napr. tvári, že spí. V prípade pou- kazu na písm. d) je splnenie zákonných podmienok na použitie „papuče“ taktiež neisté, keďže policajt sa len domnieva, že môže ísť o páchateľa trestného činu, teda že vodič buď odmietne vyšetrenie na zistenie prítomnosti návykovej látky v tele, alebo jej prítomnosť v tele prekročí 1 promile. Ak by to vodičovi nevedeli preu- kázať, čo by s najväčšou pravdepodobnosťou nevedeli,keďže vodič by ich kontak- toval za účelom zloženia „papuče“ až po niekoľkých hodinách, kedy by už nebol pod vplyvom návykovej látky, policajti by boli vo výraznej dôkaznej núdzi a len s ťažkosťami by vedeli odôvodniť a preukázať svoju úvahu, že išlo o páchateľa trest- ného činu. Policajt sa takýmto konaním vystavuje nebezpečenstvu, že bude riešený za nezákonné použitie donucovacieho prostriedku a bude voči nemu vyvodená dis- ciplinárna zodpovednosť. Tento donucovací prostriedok na vyriešenie predklada- ného problému sa preto nejaví ako účinný a je treba zvoliť iný vhodný postup.

Ďalšou možnosťou je, že policajti zotrvajú pri vozidle do času, kým vodič z vo- zidla nevystúpi. Sily a prostriedky Policajného zboru však obvykle neumožňujú, aby hliadka čakala pri vozidle, najmä ak je predpoklad, že vodič sa výzvam policajta podrobí a bude spolupracovať až vtedy, keď už požitie alkoholu alebo inej návyko- vej látky nebude možné preukázať.

Do úvahy by de iure prichádzala aj možnosť zaistiť vozidlo podľa § 21 zákona o Policajnom zbore, v zmysle ktorého je policajt oprávnený „zaistiť na vykonanie potrebných úkonov vec, ak má podozrenie, že tá súvisí so spáchaním trestného činu alebo priestupku a jej zaistenie je potrebné na zistenie skutkového stavu veci alebo na rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní alebo na rozhodnutie orgánu v konaní o priestupku“. Zaistenie veci môže trvať najviac 90 dní.14

Uvedená možnosť zaistenia vozidla však opäť nie je riešením problému. Okrem toho, keďže by sa zaisťovalo vozidlo aj s vodičom, policajti sa vystavujú nebezpe- čenstvu trestného stíhania za obmedzovanie osobnej slobody, pretože zákon o Po- licajnom zbore umožňuje zaistiť vec, ale nie osobu, prípadne osoby, ktoré sa vo veci nachádzajú.

Do úvahy by prichádzalo spojenie zaistenia veci s oprávnením na zaistenie osoby podľa § 19 ods. 1 písm. a) ktorý ustanovuje, že policajt je oprávnený zaistiť osobu, ktorá svojím konaním bezprostredne ohrozuje svoj život alebo zdravie alebo život a zdravie iných osôb alebo majetok. Keďže jazdu pod vplyvom alkoholu alebo inej návykovej látky možno považovať za ohrozenie života, zdravia alebo majetku, bolo by možné uvedené ustanovenie aplikovať. Prípadne by bolo možné osobu za- istiť aj z dôvodu uvedeného v písm. b) podľa ktorého zaistiť možno osobu pristihnú pri páchaní priestupku, ak je dôvodná obava, že v ňom bude pokračovať alebo ak je to nevyhnutne potrebné pre riadne zistenie alebo objasnenie veci.15 Aj keby zais- tená osoba neskôr namietala, že spáchanie priestupku proti bezpečnosti a plynu- losti cestnej premávky sa jej nepreukázalo, stále je možné argumentovať tým, že sa dopustila priestupku proti verejnému poriadku podľa § 47 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch, takže jej zaistenie je v súlade so zákonom. Zaistenú osobu je potrebné odovzdať útvaru Policajného zboru, ktorý o zaistení osoby vydá rozhod- nutie a bez zbytočných prieťahov ho odovzdá zaistenej osobe.

Ani prípadné zaistenie osoby v zaistenom vozidle, ktoré by sme umiestnili v priestoroch útvaru Policajného zboru by však nič nemenilo na veci, že osoba by z vozidla vystúpila až v čase, kedy by už nebolo možné preukázať, že jazdila pod vplyvom alkoholu a bolo by ju možné postihnúť len za priestupok podľa § 47 ods. 1 písm. a) a uložiť jej sankciu do 33 eur.

Najúčinnejšiou zákonnou možnosťou na riešenie tohto problému je aplikácia § 29 zákona o Policajnom zbore, a to oprávnenia otvoriť byt16, ktorým sa v zmysle uvedeného zákona rozumie aj iný uzavretý priestor, napr. vozidlo. Ak chce však policajt úspešne vyriešiť vzniknutú situáciu, musí konať premyslene a jeho postup musí byť v prísnom súlade so zákonom, pretože už pri malom zaváhaní môže dôjsť k porušeniu zásady zákonnosti a primeranosti a služobný zákrok bude vykonaný v rozpore s právnymi predpismi a policajt, ktorý ho realizoval, môže byť potrestaný.

Ak vodič vozidla nereaguje na výzvy policajta, tvári sa neprítomne, resp. pred- stiera, že spí, policajt by v dôvodnej obave, že je ohrozený život alebo vážne ohro- zené zdravie osoby a vec neznesie odklad, mohol otvoriť vozidlo (napr. rozbitím okna), vstúpiť do vozidla a vykonať opatrenia na odvrátenie hroziaceho nebezpe- čenstva. V zmysle zákona by sa však otvorením vozidla nesmel sledovať iný účel, než záchrana života alebo zdravia osoby. Ak by vodič vozidla po otvorení vozidla policajtmi uviedol, že jeho život ani zdravie nie sú ohrozené, bolo by možné pokra- čovať v riešení protiprávneho konania proti bezpečnosti a plynulosti cestnej pre- mávky a vodiča vyzvať, aby sa podrobil vyšetreniu na zistenie požitia návykovej látky.

V zmysle ods. 3 sú policajti na výkon tohto oprávnenia povinní zabezpečiť prí- tomnosť nezúčastnenej osoby. Nemusia tak urobiť len vtedy, ak by mohlo dôjsť k ohrozeniu jej života alebo zdravia alebo ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania. Odporúča sa preto, aby policajti, ak je to časovo a personálne možné, zaobstarali pri vniknutí do vozidla osobu nezúčastnenú, teda takú ktorá nemá k vodičovi vozidla ani k prejednávanej veci žiadny vzťah a mohla by v prípade potreby potr- diť, že vodič nereagoval na výzvy policajta a bolo možné domievať sa, že je v ohro- zení života alebo je vážne ohrozené jeho zdravie. Ak by policajti nemali možnosť privolať nezúčastnenú osobu pri vykonávaní oprávnenia otvoriť vozidlo, bolo by nutné, aby do úradného záznamu, ktorý sú povinní vypracovať, uviedli, že hrozilo nebezpečenstvo z omeškania, a preto nebolo možné zabezpečiť prítomnosť nezú- častnenej osoby.

Preto je nutné, aby boli policajti pri vykonávaní tohto oprávnenia dostatočne dôslední a aby v súvislosti s aplikáciou oprávnenia otvoriť byt (vozidlo), uvádzali, že pri násilnom otvorení vozidla (či už rozbitím okna alebo vypáčením dverí), sle- dovali výlučne cieľ ochrániť život a zdravie vodiča vo vozidle, pretože sa dôvodne domnievali, že ak vodič nereagoval ani na hlasné výzvy, na klopanie na okno a dvere, je vo vážnom ohrození života a je potrebný okamžitý zásah za účelom ochrany jeho života a zdravia. Ak sa vodič po tom, ako policajti v úmysle ochrániť jeho život a zdravie a začnú poškodzovať jeho majetok, začne správať agresívne, resp. aktívne, môžu policajti aplikovať širokú škálu zákonných oprávnení a donu- covacích prostriedkov, ktoré je možné použiť voči osobe, ktorá kladie aktívny od- por. Taktiež ak osoba začne komunikovať s policajtami, je možné pokračovať v rie- šení jej protiprávneho konania proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a vyzvať vodiča, aby sa podrobil vyšetreniu na zistenie prítomnosti návykovej látky v tele. Toto oprávnenie je však ťažko aplikovateľné napr. na vodiča, ktorý len sedí vo vozidle, pozerá sa, tvári sa zúčastnene, ale výzvy policajta nerešpektuje.

V prípade, ak policajti nezvolia správny postup, a napr. budú dôvodiť, že vo- zidlo násilne otvorili preto, že vodič len odmietal spolupracovať, hoci bolo jasné, že je pri vedomí a robí to úmyselne, vystavujú sa nebezpečenstvu, že vodič, bude v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) požadovať nielen náhradu škody vzniknutej na vozidle, ale policajt sa vystaví aj nebezpečenstvu disciplinárneho stíhania za ne- zákonne vykonaný služobný zákrok.

Okrem disciplinárneho postihu by služobný úrad v zmysle § 160 a nasl. zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej infor- mačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železnič- nej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) poža- doval od policajtov aj náhradu škody, ktorú spôsobili zavineným porušením povinností pri výkone štátnej služby. Dôkazné bremeno by síce niesol služobný úrad, ktorý by musel preukázať, že policajti škodu spôsobili zavineným porušením povinností, policajt však v zmysle zákona o štátnej službe nezodpovedá len za tú škodu, ktorú spôsobil pri odvracaní škody hroziacej na majetku alebo nebezpečen- stva priamo hroziaceho životu alebo zdraviu, ak tento stav sám úmyselne nevyvolal, a ak si pritom počínal spôsobom primeraným okolnostiam. Ak by bol služobný zákrok vyhodnotený, ako nezákonný, právomoc prekračujúci postup policajta, policat by bol povinný uhradiť škodu, ktorú spôsobil na vozidle v súvislosti so za- bezpečením vstupu do vozidla. Už samostná hrozba, že policajt môže zodpovedať za takúto škodu vzbudzuje u policajtov obavu vykonať služobný zákrok proti osobe, ktoré sa uzamkne vo vozidle, vniknutím do vozidla.

Záver (úvahy de lege ferenda)

Vzhľadom na nejednoznačnosť a nedostatočnosť právnej úpravy v opísaných prípadoch by bolo by žiaduce, prijať zákonnú úpravu, ktorá by umožňovala jed- noznačným, prehľadným zákonným postupom riešiť naznačené konanie vodičov, ktorí sa uzamykajú vo svojich vozidlách s cieľom vyhnúť sa prísnemu postihu za protiprávne konanie na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.

Jedným z riešení sa javí zakomponovať do zákona o Policajnom zbore oprávne- nie policajta: „otvoriť dopravný prostriedok alebo iný uzavretý priestor, ktorý bol použitý na spáchanie trestného činu alebo priestupku a vstúpiť doň, ak sa v ňom nachádza páchateľ trestného činu alebo priestupku, ktorý sa aj po opakovanej výzve odmieta podrobiť úkonom nevyhnutným na zistenie skutkového stavu veci alebo na rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní, alebo na rozhodnutie orgánu v konaní o priestupku“. Podotýkame, že v prípade, ak vodič neuposlúchne výzvy policajta, tak sa automaticky dopúšťa priestupku proti verejnému poriadku, takže policajti by výdy mali zákonný podklad vniknúť do vozidla.

Je opodstatnené domnievať sa, že ak by policajt využil na riešenie tohto skutku uvedené zákonné oprávnenie, rozbil by napr. sklo na vozidle, čím by osobe spôsobil škodu na majetku, za náhradu ktorej by nezodpovedal a s vodičom následne reali- zoval ďalšie úkony nevyhnutné na objasnenie skutku, po následnej medializácii tohto zákonného postupu policajta, by si vodiči rozmysleli, či budú s policajtmi spolupracovať pri riešení priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej pre- mávky alebo budú znášať škody na majetku, ktoré im vznikli na vozidle v dôsledku zákonného postupu policajta, ktorého výzvy nerešpektovali.

Autori: Doc. JUDr. Mgr., Jana Šimonová, PhD., pplk. doc. JUDr. Mgr. Janka Hašanová, PhD.

Zdroj: https://www.ceeol.com/search/article-detail?id=749385

prokuratúra
Zákon – Zákon o prokuratúre 153/2001 | Paragrafy: § 3

1. Úvod do problematiky

Zákaz hrozby a použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti akéhokoľvek štátu ako kogentnú normu medzinárodného práva (ale samozrejme aj iné) sú povinné rešpektovať všetky členské štáty OSN. Na zabezpečenie normy spo- menutej vyššie, ale aj na potrestanie všetkých medzinárodných zločincov bol vytvo- rený na základe rímskeho štatútu nezávislý stály Medzinárodný trestný súd so síd- lom v Haagu, ktorý má jurisdikciu nad zločinmi týkajúcimi sa medzinárodného spo- ločenstva ako celku. V tejto súvislosti treba poznamenať, že súd bol vytvorený ako doplnok k vnútroštátnym trestným jurisdikciám. Povinnosťou každého štátu je vy- konávať trestnú jurisdikciu nad osobami zodpovednými za spáchanie medzinárod- ných zločinov.1 Myslíme si, že by bolo správne aby sa slovné spojenie „povinnosťou každého štátu“ vykladalo extenzívne a to tak, že je to povinnosť každého jedného štátu, nielen zmluvného štátu podľa rímskeho štatútu. V prvom rade je to povinnosť každého štátu, ale v niektorých prípadoch táto povinnosť spadá pod právomoc súdu spomenutého vyššie. Trestne stíhať medzinárodné zločiny majú v medzinárodnom práve právomoc Úrady prokurátora ako orgány súdu zriadené pri jednotlivých trest- ných súdoch. Založenie Medzinárodného trestného súdu má pomáhať aj tým kraji- nám, ktorých súdne systémy nie sú schopné vyrovnať sa s mocou a vplyvom boha- tých drogových magnátov a zabezpečiť aby trestné stíhanie prebiehalo na nezávis- lom fóre aby nevznikal národný tlak na sudcov a prokurátorov.2 Podľa nášho názoru stíhanie zločincov na medzinárodnej úrovni výrazne napomáha k spravodlivosti a obmedzuje prípadnú korupciu na národnej úrovni. Ďalej v texte poukážeme na zloženie a úlohy prokuratúry v medzinárodnom trestnom práve.

2. Úloha prokurátora a prokuratúry

Prokurátor stojí v centre režimu medzinárodného trestného práva ako strážca a to nielen pre zmluvné strany Rímskeho štatútu,3 Charty OSN, ale podľa nášho názoru pre celé medzinárodné spoločenstvo. Prokurátor má byť pozorný, trochu zastrašujú- ci, všadeprítomný a vždy pripravený pomôcť. V prípade, kde niekoľko štátov má právomoc nad trestným činom, prokurátor by sa mal poradiť s tými štátmi, kde by bolo najlepšie vykonať súdnu právomoc. V prvom rade by to mal byť štát, v ktorom bol údajný zločin spáchaný, ďalej štát, z ktorého pochádzajú podozriví, alebo štát, ktorý zadržiava obvineného, alebo štát, ktorý má dôkazy o údajnom zločine. Úloha prokurátora nie je limitovaná len na zmluvné strany. Prokurátor sa snaží prevziať úlohu pri koordinácii stíhania medzinárodných zločinov. Úrad prokurátora má po- vinnosť zostať nezávislý a je mu ponechaná možnosť uváženia, ktorá je pozorne ohraničená. Cieľom nie je stíhať každý medzinárodný zločin na svete, ani zaoberať sa všetkými medzinárodnými zločinmi alebo zločinmi spáchanými štátnym príslušní- kom štátu, ktorý je zmluvnou stranou. Cieľom nie je ani súdiť reprezentatívnu vzor- ku takýchto zločinov. Navrhovatelia štatútu dávali súdu mierne odlišnú úlohu. Súd má podporovať domáce stíhania medzinárodných zločinov, primárne prostredníc- tvom mechanizmu komplementarity. Výsledkom komplementarity je, že keď sa pro- kurátor začne zaujímať o situáciu, ktorá je predmetom jurisdikcie súdu, potom hoci prokurátor nemôže prinútiť strany aby stíhali páchateľov, môže podniknúť kroky a vyzvať príslušné štáty k tomu aby začali vo veci konať. Toto sa deje lebo štáty, ob- zvlášť vo vzťahu k páchateľom ich národnosti, viac preferujú vyšetrovanie na národ- nej úrovni ako vyšetrovanie začaté pred zrakom šírej verejnosti nezávislým medzi- národným vyšetrovateľom. Právomoci prokurátora vyšetrovať zločiny a dozerať na národné vyšetrovania by mohli byť využité aktívnym prokurátorom na zaistenie toho, že zločiny budú vyšetrované nestranným spôsobom. Podstatným v tomto ohľa- de sú právomoci súdu nielen zahanbiť štáty tým, že ich označí za neochotné alebo neschopné súdneho stíhania, ale aj stíhať zločiny spáchané ich štátnymi príslušníkmi alebo spáchanými na ich území pred zrakom šírej verejnosti štátov.4 Vyšetrovacie právomocí prokurátora sa vykonávajú počas prípravného konania, ale prokurátor má svoje nezastupiteľné miesto aj počas samotného súdneho konania.

3. Úrad prokurátora na Medzinárodnom trestnom súde

Je to nezávislý samostatne konajúci orgán súdu, ktorý je vedený prokurátorom. Od roku 2003 zastáva funkciu prokurátora Luis Moreno-Ocampo. Úrad prokurátora tvoria ešte zástupcovia prokurátora a to konkrétne Fatou Bensouda (zástupkyňa prokurátora), Béatrice Le Fraper du Hellen (vedúca jurisdikcie, komplementarity a kooperácie), Michel de Smedt (vedúci vyšetrovania).5 Musia to byť osoby s vysokým morálnym charakterom, vysokou spôsobilosťou a rozsiahlou praktickou skúsenosťou v stíhaní alebo pojednávaní trestnoprávnych prípadov a musia mať vynikajúce znalosti aspoň jedného pracovného jazyka súdu a musia ním plynulo hovoriť.6 Sú volení v tajných voľbách absolútnou väčšinou členmi zhromaždenia zmluvných strán rímskeho štatútu. Zástupcov prokurátora navrhuje prokurátor a to takým spôsobom, že na každé miesto zástupcu nominuje troch kandidátov. Ich funkčné obdobie je deväťročné, ak sa nedohodne inak a nemôžu byť opätovne zvolení.7 Musia byť rôznej štátnej príslušnosti a majú pracovný pomer na plný úväzok.8 Na úrade pôsobia aj poradcovia, ktorých menuje prokurátor. Ich právna odbornosť sa týka oblasti sexu- álneho násilia, násilia vychádzajúceho z rozdielnosti pohlaví alebo násilia voči de- ťom.9 Úrad zodpovedá za prijímanie postúpených vecí a predložených informácií o trestných činoch v rámci jurisdikcie súdu na ich preskúmavanie a za vykonávanie vyšetrovaní a trestných stíhaní pred súdom.10 Podľa rímskeho štatútu Medzinárodný trestný súd má obmedzenú právomoc v tom zmysle, že sa obmedzuje len na zločiny týkajúce sa medzinárodného spoločenstva ako celku a to konkrétne na trestný čin genocídy, zločiny proti ľudskosti, vojnové zločiny a trestný čin agresie.11 Preto Úrad prokurátora stíha tie medzinárodné zločiny, ktoré spadajú pod jurisdikciu Medziná- rodného trestného súdu. Príslušník úradu nevyhľadáva pokyny od žiadneho vonkaj- šieho zdroja alebo nekoná podľa takýchto pokynov.12 To, že prokurátor vedie úrad znamená, že má plnú právomoc v otázkach riadenia a spravovania vrátane personá- lu, zariadenia alebo jeho ďalších zdrojov.13 Prokurátorovi pomáhajú zástupcovia, ktorí majú právo vykonávať akýkoľvek úkon prokurátora.14 V záujme zabezpečenia dôvery a nestrannosti sa členovia úradu nemôžu zúčastniť na akejkoľvek akcii, ktorá by mohla zasahovať do výkonu ich prokurátorských funkcií alebo by mohla ovplyv- niť dôveru v ich nezávislosť.15 Z vyššie spomenutého dôvodu sa nezúčastňujú na žiadnej veci, v ktorej by sa z akéhokoľvek dôvodu mohla dostatočne spochybniť ich nestrannosť. Taktiež sa vylúčia z prípadu vtedy, ak proti vyšetrovanej alebo obvine- nej osobe vystupovali pred súdom alebo v súvisiacom trestnom prípade na vnútro- štátnej úrovni.16 Ootázkach týkajúcich sa vylúčenia rozhoduje odvolací súd. O vylúčenie môže žiadať aj vyšetrovaná alebo stíhaná osoba na základe dôvodov uvedených v článku 42 rímskeho štatútu.17 Podľa nášho názoru zabezpečenie ne- strannosti súdu a úradu sú základnými hodnotami, ktorými sa musia riadiť nielen medzinárodné ale aj vnútroštátne inštitúcie najmä z toho dôvodu aby u ľudí nebola vyvolávaná právna neistota. Činnosť Úradu prokurátora môže byť začatá 3 spôsob- mi. Zmluvné strany rímskeho štatútu alebo Bezpečnostná rada OSN podľa kapitoly VII Charty OSN môžu predložiť prokurátorovi takú situáciu, v ktorej sa zdá, že došlo k spáchaniu niektorého trestného činu, ktorý spadá pod jurisdikciu súdu. Na základe takejto predloženej žiadosti je prokurátor povinný vyšetriť situáciu a určiť, či sa zo spáchania trestných činov obžaluje jedna alebo viac osôb.18 Prokurátor začne vyšet- rovanie proprio motu na základe informácií o trestných činoch, ktoré spadajú do právomoci súdu, údajne spáchané príslušníkom zmluvnej strany alebo na území štátu zmluvnej strany.19 Prokurátor po preskúmaní informácií údajného trestného činu, rozhodne či tvoria dostatočný základ na to, aby začal vyšetrovanie.20 Posúdi závažnosť získanej informácie a ak dospeje k záveru, že existuje primeraný základ na pokračovanie vo vyšetrovaní, predloží senátu prípravného konania žiadosť o poverenie vyšetrovaním spolu s celým získaným podporným materiálom. Ak senát na základe preskúmania žiadosti uváži, že existuje primeraný základ na pokračova- nie vyšetrovania a prípad sa javí ako prípad v jurisdikcii súdu, vydá poverenie začať vyšetrovanie. Samotné zamietnutie žiadosti prokurátora zo strany senátu nevylučuje možnosť predloženia novej žiadosti prokurátora vychádzajúcej z nových skutočností alebo dôkazov v súvislosti s tou istou situáciou.21 Ak prokurátor na základe vyšetro- vania dospeje kzáveru, že neexistuje dostatočný základ na stíhanie, informuje o svojich záveroch a dôvodoch senát prípravného konania a štát, ktorý postúpil vec (ďalej len „štát“) alebo Bezpečnostnú radu OSN.22 Prokurátor môže kedykoľvek zno- vu zvážiť, či na základe nových informácii začne vyšetrovanie alebo trestné stíha- nie.23 Preskúmanie rozhodnutia prokurátora vykoná senát prípravného konania v prípade ak o to žiada štát alebo Bezpečnostná rada OSN. Senát môže z vlastnej ini- ciatívy preskúmať rozhodnutie prokurátora nepokračovať za podmienok stanove- ných v štatúte.24 Na to aby prokurátor zistil pravdu, rozšíri vyšetrovanie tak, aby pokrývalo všetky skutočnosti a dôkazy relevantné na zhodnotenie, či existuje trestná zodpovednosť podľa štatútu a preverí obviňujúce a oslobodzujúce informácie. Takis- to uskutoční primerané opatrenia, aby sa zabezpečilo efektívne vyšetrovanie a trestné stíhanie trestných činov v jurisdikcii súdu a rešpektovanie záujmov a osobných okolností obetí a svedkov vrátane veku a pohlavia a zdravia a zohľadní povahu trestného činu najmä tam, kde ide o sexuálne násilie, násilie vychádzajúce z rozdielnosti pohlaví alebo násilie voči deťom. Prokurátor je povinný plne rešpektovať práva osôb, ktoré im štatút garantuje.25 Prokurátor môže uskutočňovať vyšetro- vanie na území štátu v súlade s podmienkami uvedenými v štatúte a na základe po- verenia daného senátom.26 Fakultatívne je prokurátor oprávnený získavať a skúmať dôkazy, žiadať prítomnosť vyšetrovaných osôb, obetí, svedkov a vypočúvať ich, sna- žiť sa o spoluprácu ktoréhokoľvek štátu alebo medzivládnej organizácie a i.27 Keď si prokurátor myslí, že vyšetrovanie predstavuje jedinečnú príležitosť na získanie sve- deckej výpovede alebo vyhlásenia svedka alebo na preskúmanie, zbieranie alebo preverenie dôkazov, ktoré neskôr nemusia byť na účely súdneho konania k dispozícii, informuje o tom senát prípravného konania. Vtedy môže senát na žia- dosť prokurátora uskutočniť také opatrenia, ktoré môžu byť potrebné na zabezpe- čenie efektívnosti a bezúhonnosti konania a najmä na ochranu práv obhajoby.28 Za- tykač vydá senát na základe žiadosti prokurátora. Prokurátor môže predložiť žia- dosť, aby senát prípravného konania vydal predvolanie na dostavenie sa osoby. Se- nát predvolanie vydá, ak existujú primerané dôvody myslieť si, že predvolanie stačí na zabezpečenie toho, že sa osoba dostaví.29 Žiadosť o dočasné zatknutie je smero- vaná zmluvnému štátu, ktorý okamžite uskutoční kroky na zatknutie danej osoby. Zatknutá osoba musí byť bez prieťahov predvedená pred príslušný súdny orgán v štáte väzby. Ak štát väzby rozhodne o odovzdaní, tak osoba je odovzdaná čo naj- skôr súdu.30 Miestom súdneho konania je sídlo súdu, v Haagu, ak sa nerozhodne inak.31 Dôkazné bremeno o vine obžalovaného má prokurátor.32 Proti rozhodnutiu o zbavení viny, uznaní viny alebo proti trestu je možné sa odvolať. Prokurátor vo svojom mene alebo v mene osoby uznanej vinnou môže podať odvolanie z dôvodov procesnej chyby, vecnej chyby, právnej chyby alebo z akéhokoľvek iného dôvodu, ktorý sa týka spravodlivosti alebo dôveryhodnosti konania alebo rozhodnutia. Proti trestu je možné odvolať sa aj z dôvodu nepomeru medzi trestným činom a trestom.33

4. Úrad prokurátora na Medzinárodnom trestnom tribunáli pre bývalú Juhosláviu

Vyšetrovanie sa začína na podnet prokurátora ex officio alebo na jeho podnet na základe informácií od jednotlivcov, vlád, medzinárodných organizácií alebo mimo- vládnych organizácií.

Úrad prokurátora je jeden z troch orgánov tribunálu. Pod právomoc tohto trestného tribunálu patrí vyšetrovať atrestne stíhať osoby zodpovedné za niektoré z najhorších porušovaní základných ľudských práv a medzinárodného humanitárne- ho práva, ktoré sa odohrali v Európe od druhej svetovej vojny. Tie, ktoré nastali po násilnom rozpade Juhoslávie v roku 1990. Na čele úradu je prokurátor, ktorý je vole- ný Bezpečnostnou radou OSN na štvorročné funkčné obdobie s možnosťou byť opä- tovne viac krát zvolený. Aktuálne je prokurátorom Serge Brammertz. Zástupcu pro- kurátora (Norman Farrell) vymenoval generálny tajomník OSN. Prokurátor je nezá- vislý a nesmie požadovať ani prijímať dary od vlády a organizácii. Medzi jeho úlohy patrí vyšetrovať zločiny a prípady predložené súdu a neskôr ak je to potrebné podať odvolanie. Súdne konanie je postavené na činnosti prokurátora. Neexistuje žiadny vyšetrovací sudca tribunálu. Prokurátor rozhoduje, kedy začať vyšetrovanie, zisťuje, ktoré osoby má stíhať a aké by mali byť obvinenia. Ak sa prokurátor domnieva, že existujú primerané dôvody na trestné stíhanie, spíše obžalobu, v ktorej uvedie obvi- nenia. Predtým ako bude podozrivý obvinený a zatknutý, sudca musí potvrdiť dané obvinenia a potvrdiť vydanie zatykaču. Úrad je povinný v spolupráci s políciou zhá- ňať a skúmať dôkazy, identifikovať a vypočúvať svedkov a podozrivých a vykonávať vyšetrovanie na mieste. Úrad vyšetruje a stíha jednotlivca, jeho právomoc sa nevzťa- huje na politické skupiny, organizácie, inštitúcie alebo štáty. Tribunál nemá svoje vlastné policajné sily a nemôžu zatknúť podozrivých. V tejto veci je úplne závislý od pomoci štátnych orgánov a medzinárodných subjektov. Ďalšia dôležitá úloha súdu je prejednávanie veci na súde. Účastníci konania nesú hlavnú zodpovednosť za pred- kladanie dôkazov súdu. Prokurátor má dôkazné bremeno.34

5. Úrad prokurátora na Medzinárodnom trestnom tribunáli pre Rwandu

Vyšetrovanie sa začína na podnet prokurátora ex officio alebo na jeho podnet na základe informácií z akýchkoľvek zdrojov, najmä od vlád, orgánov OSN, vládnych a mimovládnych organizácií. Prokurátor je oprávnený vypočúvať podozrivých, obete a svedkov, zhromažďovať dôkazy a vykonávať vyšetrovanie na mieste. Je to nezávislý a nestranný orgán súdu. Na jeho čele je prokurátor, ktorý je menovaný Bezpečnost- nou radou OSN na návrh Generálneho tajomníka na obdobie 4 rokov. Personál pro- kurátora je menovaný Generálnym tajomníkom na návrh prokurátora. Úrad nesie zodpovednosť za trestné stíhanie a vyšetrovanie osôb zodpovedných za porušenie medzinárodného práva za podmienok uvedených v štatúte. Funkcia prokurátora bola pôvodne personálne spojená s prokurátorom ďalšieho ad hoc súdu to Medziná- rodného trestného tribunálu pre bývalu Juhosláviu. Bezpečnostná rada OSN však rezolúciou č. 1503 (2003) zo dňa 28. augusta 2003 rozhodla o rozdelení obidvoch funkcií. Hlavným cieľom bolo, aby došlo k zrýchleniu konania. V súčasnosti má tento tribunál svojho vlastného prokurátora, ktorým je Hassan Bubacar Jallow z Gambie.35 Úrad je zložený z dvoch oddelení, a to z oddelenia stíhania, ktoré sa delí na sekcie vyšetrovania a trial tím a oddelenie pre odvolanie a právne poradenstvo. Zástupcom prokurátora je Bongani Majola.36

6. Úrad prokurátora na Špeciálnom súde pre Sierra Leone

Úrad prokurátora je jeden zo štyroch orgánov súdu. Na čele je prokurátor, ktorý je menovaný generálnym tajomníkom OSN po konzultácii s vládou Sierra Leone. Step- hen Rapp bol vymenovaný v decembri 2006 ako prokurátor. Zástupcom prokurátora je Joseph Kamara, ktorý bol menovaný vládou Sierra Leone v auguste roku 2008. Ostatný personál úradu tvoria právnici, vyšetrovatelia a ďalší špecializovaní pracov- níci. Úrad je rozdelený do piatich sekcií: trestné stíhanie, odvolanie, vyšetrovanie, SEAPA a právne úkony. Úrad je zodpovedný za vyšetrovania a trestné stíhania osôb, ktoré nesú najväčšiu zodpovednosť za porušovanie medzinárodného humanitárneho práva a práva Sierra Leone od 30. novembra 1996. Úrad koná nezávisle ako samo- statný orgán súdu a nemá požadovať ani prijímať pokyny od žiadnej vlády alebo akéhokoľvek iného zdroja. Pred súdom je prokurátor zodpovedný za začatie a vykonávanie vyšetrovania. Pri vykonávaní vyšetrovania, úrad má právo, ale záro- veň aj povinnosť vypočúvať svedkov, podozrivých a obete, zhromažďovať dôkazy a vykonávať vyšetrovania na mieste. Môže žiadať od orgánov štátu akúkoľvek po- moc, ale taktiež aj od príslušných medzinárodných organizácii vrátane Medzinárod- nej organizácie kriminálnej polície. Ak úrad počas vyšetrovania dospel k názoru, že podozrivý spáchal trestný čin, prokurátor pripraví obvinenie, ktoré sa predloží na schválenie sudcovi. Následne je úrad zodpovedný za stíhanie obvineného pred sú- dom. Aktuálne je prokurátorkou Brenda Hollis. Zástupcom prokurátora je Joseph Kamara.37

7. Úrad prokurátora na Špeciálnom tribunáli pre Libanon

Úrad prokurátora je jedným zo štyroch orgánov tribunálu. Je vedený prokurátorom, ktorého menuje generálny tajomník po konzultácii s vládou Libanonu na základe odporúčania výberovej komisie na trojročné funkčné obdobie, pričom môže byť menovaný aj viackrát. Prvý vymenovaný a zároveň aj terajší prokurátor je Daniel A. Bellemare z Kanady. Prokurátorovi pomáha pri výkone jeho funkcie libanonský zá- stupca prokurátora, ktorý je menovaný vládou Libanonskej republiky v spolupráci s generálnym tajomníkom a prokurátorom. Obsahom mandátu je vyšetrovať a trestne stíhať osoby zodpovedné za útok dňa 14. februára 2005 proti Rafíka Harí- rího a ďalších útokov, ku ktorým došlo v Libanone medzi 1.10.2004 a 12.12.2005 alebo kedykoľvek neskôr, ak tieto útoky sú spojené a podobných v povahe a závaž- nosti k útoku zo 14.2.2005 a na základe rozhodnutia tým, že Libanon a OSN so súhla- som Bezpečnostnej rady. Prokurátor vykonáva svoju funkciu nezávisle. Nesmie po- žadovať ani prijímať pokyny od vlády alebo akéhokoľvek iného zdroja. Úloha proku- rátora je vyšetrovať trestné činy, ktoré spadajú do právomoci súdu a prejednávať veci na súde a v prípade potreby podať odvolanie. Čo sa týka vyšetrovania, prokurá- tor bude pokračovať vo vyšetrovaní vykonávaného nezávislou medzinárodnou vy- šetrovacou komisiou. Pri vykonávaní vyšetrovania, prokurátor získava vyhlásenia od svedkov, zhromažďuje dôkazy a vykonáva na mieste vyšetrovanie. Pri plnení týchto úloh, prokurátor musí podľa potreby spolupracovať s príslušnými libanonskými orgánmi. Stíhanie, prejednávanie veci na súde je ďalšou hlavnou úlohou prokurátora. Hneď keď je obžaloba potvrdená, bude to oznámené obvinenému.38

8. Medzinárodná spolupráca

Zmluvné strany spolupracujú s ICC pri vyšetrovaní a trestnom stíhaní činov v jeho jurisdikcii.39 Súd má právomoc podávať zmluvným stranám žiadosti o spoluprácu. Podáva ich diplomatickou cestou alebo iným vhodným spôsobom, ktorý si pri ratifi- kácii určila zmluvná strana. Žiadosti sa v niektorých prípadoch môžu podávať pro- stredníctvom Medzinárodnej organizácie kriminálnej polície (angl. International Criminal Police Organisation). Súd môže vyzvať aj štát, ktorý nie je zmluvnou stra- nou o poskytnutie pomoci na základe ad hoc dojednania, dohody s týmto štátom alebo na akomkoľvek inom primeranom základe. Súd môže požiadať ktorúkoľvek medzivládnu organizáciu o poskytnutie informácií, dokumentov alebo o iné formy spolupráce.40 Súd môže podať žiadosť o zatknutie a odovzdanie osoby.41

Zmluvná strana môže požiadať súd o spoluprácu aby jej poskytol pomoc pri vyšetro- vaní alebo súdnom procese týkajúcom sa skutku, ktorý je trestným činom, na ktorú sa vzťahuje jurisdikcia súdu alebo ktorý je závažným trestným činom podľa vnútro- štátneho práva dožadujúceho štátu.42 Trest odňatia slobody sa vykonáva v štáte, ktorý tým súd poverí spomedzi zoznamu štátov, ktoré súdu naznačili ochotu prijať odsúdené osoby.43 Pod medzinárodnú spoluprácu môžeme zaradiť aj medzinárodné konferencie či fóra prokurátorov.

9. Konferencie generálnych prokurátorov Európy

Na moskovskej konferencii, ktorá sa konala 5.-6. júla 2006 boli prokurátori rozdelení do dvoch pracovných skupín. Prvá sa venovala téme Úlohy prokurátora voči obetiam a svedkom trestných činov, najmä mladistvým a druhá téme s názvom Úlohy proku- rátora voči osobám pozbaveným slobody. Čo sa týka prvej témy, prvá pracovná sku- pina konštatovala, že v rámci členských štátov existujú rozdiely, pokiaľ ide o kon- krétne opatrenia a riešenia situácie obetí a svedkov. Zhodli sa, že je nutné venovať oveľa väčšiu pozornosť praktickému zavádzaniu postupov pri zlepšovaní postavenia a zaobchádzania s obeťami a svedkami. Zhodli sa aj na tom, že osobný prístup a vhodný spôsob zaobchádzania s obeťami by sa mal stať zákonnou úlohou každého prokurátora. Na konferencii zdôraznili, že prokurátori sú povinní poskytovať obe- tiam a svedkom patričné informácie (o trestnom konaní, o možnostiach podpory obetí a iných sociálnych službách, o možnostiach poskytovania právneho poraden- stva a právnej pomoci a o rôznych možnostiach získania odškodnenia a finančnej kompenzácie) v spolupráci s políciou a s inštitúciami na podporu obetí. Ďalej sa tak- tiež zhodli na tom, že pri zavádzaní starostlivosti a ochrany obetí a svedkov do praxe možno viac vyťažiť zo systematickej spolupráce, partnerstva a vytváraní sietí so zahraničnými partnermi a mimovládnymi organizáciami. Vyzvala Konzultačnú radu Európskych prokurátorov (CCPE), aby pokračovala v štúdiu úloh prokurátorov voči obetiam a svedkom a aby vypracovala návrh predpisov/zásad na podporu spravodli- vých, nestranných, koherentných a účinných postupov prokurátorov v tejto oblasti a odporučila CCPE, aby začala komparatívny výskum postavenia obetí a skutočného fungovania ich práva zúčastňovať sa konaní a aby preskúmala aj práva obetí a sved- kov reagovať na rozhodnutia prokurátora o nestíhaní.

Druhá pracovná skupina, ktorá sa zaoberala úlohami prokurátora voči osobám po- zbaveným slobody, hlavne v rámci trestných konaní konštatovala, že medzi členský- mi štátmi existujú veľké rozdiely v oblasti úloh prokurátorov pri osobách pozbave- ných slobody a vyjadrila názor, že pri ochrane takýchto osôb by sa dosiahol značný pokrok, ak by si prokurátori v rámci svojich právomocí osvojili proaktívny prístup pri ochrane práv osôb, napríklad v prípade predbežného zadržania alebo extradície. Pokiaľ ide o svojvoľné pozbavenie slobody, zhodli sa, že prokurátori majú v rámci svojich právomocí úlohu zabezpečovať, aby osoby neboli pozbavované slobody ne- oprávnene alebo zbytočne a takisto majú zabezpečovať, aby takéto osoby boli oka- mžite prepustené tak skoro, ako je to primerané. Pokiaľ ide o týranie zadržaných osôb, konštatovali, že prokurátori majú v rámci svojich právomocí úlohu ochraňovať práva všetkých osôb pozbavených slobody, hlavne pokiaľ ide o štandardy/normy a požiadavky Európskeho súdu pre ľudské práva, Európskeho výboru na zabránenie mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (CPT) a Európskych väzenských predpisov (European Prison Rules). Zdôraznili podstatnú úlohu prokurátorov pri sťažnostiach na údajné týranie osôb pozbavených slobody a vyjadrila názor, že prokurátori majú úlohu zabezpečovať, aby sa takéto sťažnosti vyšetrovali čo najskôr, a to odvážne, dôkladne, spravodlivo a nestranne. Vyzvali Kon- zultačnú radu európskych prokurátorov CCPE, aby podrobne zvážila úlohy prokurá- torov voči osobám pozbaveným slobody, hlavne pokiaľ ide o to, ako môžu prokurá- tori prispievať pri predchádzaní svojvoľnému pozbaveniu slobody a týraniu počas zadržania, ako aj pokiaľ ide o odbornú prípravu na tento účel. Pracovná skupina vyzvala CCPE, aby tomuto problému venovala prvoradú pozornosť.44

Konferencia, ktorá sa konala 29.-31.mája 2005 v Budapešti, sa zúčastnilo vedenie Generálnej prokuratúry SR. Výsledkom konferencie bolo vyjadrenie spoločného pre- svedčenia, že prokuratúra zohráva kľúčovú úlohu pri boji s kriminalitou, ochrane právnych noriem azabezpečovaní plného rešpektovania Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zúčastnení venovali hlavný priestor prediskutovaniu vzťahu medzi prokuratúrou a políciou a dospeli k záveru, že v trestných veciach sú od seba pri vlastnom výkone svojich právomocí nezávislé, ďalej že, európske právne systémy dávajú prokurátorom právomoc vykonávať dozor nad zákonnosťou policajného vyšetrovania a monitorovať dodržiavanie ľudských práv políciou, ďalej že, prokuratúra prijíma rozhodnutia o stíhaní alebo nestíhaní vecí, a ďalej to, že polícia by sa mala prokuratúre zodpovedať za svoje postupy v záujme prevencie zneužívania právomocí v priebehu prípravného konania ako aj zabezpečenia rešpektovania ľudských práv. Okrem toho sa konferencia zaoberala aj prokurátorskou etikou a jednomyseľne schválila európske smernice o etike a správaní prokurátorov (tzv. Budapeštianske smernice). Konferencia sa venovala aj téme právomoc prokurátora v netrestnej oblasti. Konštatovali, že vo väčšine člen- ských štátov Rady Európy prokurátori vykonávajú úlohy aj v občianskych, sociál- nych, administratívno-správnych a iných veciach. Niektoré členské štáty nepovažujú poskytnutie netrestných kompetencií prokurátorom za potrebné a nemyslia si, že takéto úlohy sa majú prokurátorovi postupovať. Iné štáty však považujú prideľova- nie netrestných kompetencií prokurátorom za integrálnu súčasť svojich systémov, pretože zohrávajú dôležitú úlohu pri fungovaní právnej demokratickej spoločnosti a ochrane ľudských práv.45

Konferencia, ktorá sa konala 1.-3. júna 2003 v Bratislave prijala viacero záverov. Čo sa týka založenia ICC konferencia privítala skutočnosť, že bol založený Medzinárod- ný trestný súd, ktorý prispeje k zabezpečeniu dodržiavania princípov právneho štátu a k ochrane slobôd jednotlivca. Vyzvala všetky prokuratúry, aby zo založenia tohto nového orgánu vyvodili dôsledky, hlavne v oblasti profesionálnej prípravy prokurá- torov. Vyjadrila tiež želanie, aby zásady obsiahnuté v Odporúčaní boli zdrojom inšpi- rácie pri organizovaní a fungovaní tejto novej jurisdikcie. Zdôraznili význam, ktorý pripisuje posilňovaniu medzinárodnej spolupráce v trestných veciach a ústrednej úlohe, ktorú by pri nej mali zohrávať prokuratúry. Konferencia sa rozhodla iniciovať postup na posilnenie spolupráce medzi prokuratúrami Európy pomocou vytvorenia siete „národných kontaktových bodov“ na uľahčenie výmeny informácií, rešpektujúc pritom prípadnú nestrannú úlohu národných orgánov, pokiaľ takéto jestvujú. Pova- žovala za potrebné, aby táto sieť bola koordinovaná s existujúcimi sieťami operujú- cimi v rámci Európskej únie, a aby mala k dispozícii potrebné prostriedky na spoloč- nú odbornú prípravu patričných korešpondentov/spolupracovníkov siete. Konštato- vali iniciatívu vytvoriť kontakty s prokuratúrami na iných kontinentoch. Uznala výz- nam takejto iniciatívy na podporu justície v rámci celého sveta.46

10. Medzinárodné fórum prokurátorov

Fórum sa konalo 3.-5.septembra 2007 v Drážďanoch. Organizátorom bola Generálna prokuratúra Slobodného Saska v spolupráci s TAIEX-om47. Hlavnými témami fóra boli boj s terorizmom v Európe – operatívne a procesuálne prostriedky, hranice a možnosti boja s korupciou, spoločné vyšetrovacie tímy – možnosti a praktické skú- senosti. Prokuratúru SR zastupovali zástupcovia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, trestného (JUDr. Jozef Čentéš) a medzinárodného odboru (JUDr. Jozef Szabó), Úradu špeciálnej prokuratúry (JUDr. Vladimír Kuruc) pod vedením námes- tníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky JUDr. Ctibora Košťála.48 Zástup- covia slovenských prokuratúr vystúpili so správami na témy spomenuté vyššie. Kon- krétne, JUDr. Vladimír Kuruc vystúpil so správou na tému Boj proti terorizmu v Európe,49 JUDr. Jozef Čentéš si pripravil správu k problematike Hranice a možnosti boja proti korupcii50 a JUDr. Jozef Szabó prezentoval správu na tému Spoločné vyšet- rovacie tímy v Európe.51

Zámerom tohto príspevku bolo načrtnutie úlohy prokuratúry v medzinárodnom trestnom práve. Pre všestranný rozvoj a napredovanie medzinárodného trestného práva budú v budúcnosti napomáhať práve medzinárodné spolupráce medzi štátmi z celého sveta pri riešení medzinárodných, ale aj národných zločinov.

Autor: Štefan Lazorčák

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_14.PDF

nezávislosť a nestrannosť súdu
Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 141

1. Úvod

Pomerne málo odbornej literatúry sa venuje téme nezávislosti medzinárodného súdnictva. Na vnútroštátnej úrovni je legitimita a právomoc súdov viazaná na ich nezávislosť. Avšak je už menej zrejmé, aký význam by mala mať nezávislosť a nestrannosť v kontexte medzinárodných súdov.

Myšlienka nezávislosti súdov je špecifická pre každú kultúru. Ale mala by sa nezávis- losť sudcu medzinárodného trestného súdnictva merať podľa noriem jeho domácej jurisdikcie, noriem medzinárodného trestného súdnictva, alebo podľa určitého medzinárodného štandardu?

2. Nezávislosť a nestrannosť súdov a sudcov (pojmové vymedzenie)

Nezávislosť a nestrannosť spolu úzko súvisia, avšak oba tieto pojmy majú osobitný význam. Nestrannosť je predpokladom nezávislosti, sama o sebe však k naplneniu požiadavky nezávislosti nestačí.1

Sudcovská nezávislosť je vedúcou ideou, či základnou zásadou konštituovania a exis- tencie súdov. Vďaka nej sú súdy hlavnými garantmi ochrany práv fyzických a práv- nických osôb na území štátu. Sudcovská nezávislosť zabezpečuje súdom jednak adekvátne postavenie vo vzťahu k iným štátnym orgánom a jednak ich funkčnosť, ktorá sa prejavuje v nestrannom rozhodovaní sudcov.2

Nezávislosť je pojmovým znakom súdnictva, je to funkčný princíp súdnej moci, ktorý možno chápať v dvojakom význame.

1. a) Ako nezávislosť súdov ako celku na iných zložkách štátnej moci /inštitucionálna nezávislosť/.
2. b) Ako nezávislosť sudcov – vecná i osobná – pri rozhodovaní /individuálna nezávis- losť/,3 v staršej literatúre formulovaná ako „condicio sine qua non“, teda ako podmienka, od ktorej v nijakom prípade nemožno ustúpiť.

Inštitucionálna nezávislosť súdov je spojená s celkovým ústavný postavením súdov a jej posilnenie si vyžaduje ústavné zmeny, ktoré navonok definujú vzájomné vzťahy medzi súdnictvom a inými orgánmi výkonu štátnej moci. Funkčná nezávislosť sudcu je v demokratických krajinách poistená viacerými garanciami medzi ktoré možno zaradiť:

– časovú neobmedzenosť výkonu sudcovskej funkcie
– nepreložiteľnosť sudcu
– odstránenie zákonných možností zásahov správy súdov do výkonu súdnictva – posilnenie sudcovskej imunity a princíp inkompatibility sudcovskej funkcie
– predpoklady pre nárast materiálneho a sociálneho zabezpečenia sudcov
– upevnenie nezávislého procesného postavenia sudcov v súdnom konaní

Sudcovská nezávislosť rovnako znamená, že sudcovia sa pri rozhodovaní neriadia ničím iným len právom a svojím svedomím. Súčasťou statusovej nezávislosti je zása- da, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Pri odhaľovaní či definovaní faktorov ovplyvňujúcich sudcovskú nezávislosť je však potrebné vždy vychádzať z ich časových a miestnych súvislostí.4

Na druhej strane, nestrannosť súdneho orgánu sa týka už konkrétneho prípadu. V podstate je nestrannosť tá časť záruky, ktorá hrá dôležitú úlohu v ochrane individu- álnych práv. Nestrannosť znamená, že sudca nie je zaujatý v prospech druhej strany. Podľa S. Trechsela, „sudca sa musí voľne vznášať medzi pozíciami strán a nakoniec dospieť k rozhodnutiu, ktoré bude spravodlivým riešením“. Ako už bolo spomenuté, nestrannosť je predpokladom nezávislosti, avšak to na čom v konkrétnom prípade záleží najviac, je nestrannosť sudcu, a nie nutne jeho nezávislosť. Ak sudca nie je nezávislý, existuje určité podozrenie, že nebude nestranný, ale v špecifických prípa- doch môže byť ne/závislosť nepodstatná. Ak však sudca nie je nestranný, stáva sa irelevantnou otázka či je alebo nie je nezávislý.5

2.1. Nezávislosť v medzinárodnom súdnictve

Medzinárodní sudcovia vykonávajú uznávané súdne funkcie na širokej škále spoločensky, politicky a ekonomicky citlivých tém. Rozširovanie funkcií (a dosahov) medzinárodného súdnictva čoraz viac priťahuje pozornosť verejnosti, čo dokazuje pokrytie Miloševičovho procesu v ICTY alebo diskusia okolo postoja Spojených štátov k Medzinárodnému trestnému súdu. Vzhľadom k tomu, dosah medzinárodných súdov a tribunálov rastie a úsilie vyhodnotiť ich dôveryhodnosť, legitimitu a účinnosť bude pravdepodobne súbežne narastať tiež. Nezávislosť justície bude v tomto hodnotení kľúčovým faktorom.

Podľa zaužívaného pravidla sa súdne pojednávania majú konať tam, kde bol zločin spáchaný. Podmienkou však je, že nie sú fingované, neférové a nevedú k rozsudku trestu smrti. Súdne pojednávania sú väčšinou omnoho efektívnejšie a majú väčší dôraz, keď sa konajú v mieste, kde sa vyskytuje najviac dôkazov, kde žijú obvinení, obete a svedkovia, a kde väčšina zúčastnených ovláda právny systém a jazyk.

Napriek tomu ich často nemožno viesť v krajinách, kde bol zločin spáchaný. Dôvo- dom je napríklad neexistencia legislatívy postihujúcej takéto zločiny alebo zlyhanie súdneho systému. Krajina nemusí mať dostatočné prostriedky na takéto súdne pro- cesy, alebo nedokáže zaručiť bezpečnosť pre podozrivých, obete, svedkov či iné oso- by spojené s procesom. Ďalším dôvodom môže byť nedostatočná politická vôľa otvo- riť vyšetrovanie. Výkonná moc môže brániť vo vyšetrovaní alebo obžalovaní – nie- kedy práve preto, že je za zločiny priamo zodpovedná. Prekážkou môže byť aj vyhlá- senie amnestie, udelenie milosti alebo podobného prostriedku zaručujúceho beztrestnosť.

Sudcovia nezávislí od politických alebo iných tlakov rozhodujú spory podľa právnych zásad a bez zbytočného vplyvu vonkajších činiteľov, čo upevňuje rešpekt spoločnosti k súdom a podnecuje ľudí a vlády k tomu, aby sa častejšie obracali na súdy za účelom vierohodného riešenia ich sporov.

Schopnosť riešiť spory spravodlivo je z celkového hľadiska nevyhnutná pre stabilné hospodárstvo a politické zriadenie.

3. Medzinárodný trestný súd

ICC je prvou stálou medzinárodnou inštitúciou so súdnou právomocou nad osobami stíhanými za spáchanie najzávažnejších trestných činov, ktoré vyvolávajú medziná- rodné znepokojenie. Je založený na zásade komplementárnosti, čo znamená, že jeho jurisdikcia je doplnková vo vzťahu k vnútroštátnym trestným súdom. ICC bol zriadený 17. júla 1998 prijatím Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu (Štatút). Štatút nadobudol platnosť dňa 1. júla 2002. Právomoc a činnosť Súdu sa riadia ustanoveniami tohto Štatútu. Sídlom ICC je Haag (Holandsko).

Vychádzajúc zo sentencie, že Medzinárodný trestný súd zriadený podľa Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu je komplementárnou ustanovizňou k vnútroštátnym trestným jurisdikciám, možno predpokladať, že garancie nestran- nosti a nezávislosti ICC a jeho sudcov budú obdobné.

Tento predpoklad utvrdzuje i fakt, že samotný Štatút vo svojom znení v niekoľkých článkoch vymenúva požiadavky smerujúce k nestrannosti, nezávislosti či bezúhon- nosti sudcu ICC. Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu vyžaduje, aby sudcovia mali najvyššiu odbornú spôsobilosť, musia byť osobami vysokého morálneho charakteru, musia mať kvalifikáciu požadovanú v ich (príslušných) štátoch na vymenovanie do najvyšších súdnych funkcií. Musia byť taktiež nezávislí pri výkone svojich funkcií a nemôžu vykonávať žiadnu činnosť, ktorá by (pravdepodobne) bola v rozpore s ich funkciou alebo mala vplyv na dôveru v ich nezávislosť. Štatút obsahuje mno- ho opatrení aby sa zaručilo, že vyšetrovanie a stíhanie bude podložené výhradne záujmom vykonania spravodlivosti. Tieto opatrenia by mali zabrániť politickým ale i ďalším vplyvom na nezávislosť a nestrannosť Medzinárodného trestného súdu.

Sudca (prokurátor, zástupca prokurátora, tajomník a zástupca tajomníka) sa podľa štatútu odvolajú z funkcie v prípadoch, keď táto osoba závažne zneužila postavenie alebo vážne porušila povinnosti podľa tohto štatútu, alebo nie je schopná vykonávať funkcie vyžadované štatútom. Sudca (prokurátor, zástupca prokurátora, tajomník a zástupca tajomníka), ktorí zneužili postavenie menej závažným spôsobom, podliehajú disciplinárnym opatreniam v súlade s Pravidlami súdneho konania a vykonávania dôkazov.7

V súvislosti so spomínanými regresmi sa naskytuje otázka, komu je ICC zodpovedný a ako to ovplyvní jeho nezávislosť?

Zhromaždenie zmluvných štátov (ASP- Assembly of States Parties) dohliada na prácu súdu, zabezpečuje riadenie dohľadu, pokiaľ ide o správu súdu, rozhoduje o rozpočte pre súd, rozhodne či meniť počet sudcov a zvažuje akékoľvek otázky týkajúce sa odmietnutia spolupráce štátov so Súdom. ASP však nemôže zasahovať do súdnych funkcií ICC. Akékoľvek spory týkajúce sa súdnych funkcií ICC, sú riešené na základe rozhodnutia súdu samotného.8

Článok 36, ods. 3 a)
Sudcovia sa vyberajú spomedzi osôb s vysoko morálnym charakterom, ktoré sú ne- stranné a bezúhonné a ktoré majú kvalifikáciu, ktorá sa vyžaduje v ich štátoch na menovanie do najvyšších sudcovských funkcií.9

Článok 36, ods. 7
Žiadni dvaja sudcovia nemôžu byť štátnymi príslušníkmi toho istého štátu. Osoba, ktorá by sa na účely členstva v Súde mohla považovať za štátneho príslušníka viacerých štátov, považuje sa za štátneho príslušníka toho štátu, v ktorom táto osoba zvyčajne vykonáva občianske a politické práva.10

Článok 36, ods. 8
a) Štáty, zmluvné strany, pri výbere sudcov zohľadnia v rámci členstva v Súde potrebu

i) reprezentovania zásadných svetových právnych systémov
ii) spravodlivého geografického zastúpenia,
iii) spravodlivého zastúpenia sudkýň a sudcov.

b) Štáty, zmluvné strany, tiež zohľadnia potrebu zahrnúť sudcov s právnou odbor- nosťou v konkrétnych otázkach vrátane, ale nielen, násilia voči ženám alebo deťom.11

Článok 40 Nezávislosť sudcov

1. Sudcovia sú vo výkone svojich funkcií nezávislí.
2. Sudcovia sa nesmú zapájať do činností, ktoré by mohli zasahovať do ich sudcovských funkcií alebo ovplyvniť dôveru v ich nezávislosť.

3. Sudcovia, od ktorých sa žiada služobný pomer na plný úväzok v sídle Súdu, sa nesmú zapojiť do žiadneho iného povolania profesionálneho charakteru.

4. O akejkoľvek otázke týkajúcej sa uplatňovania odsekov 2 a 3 rozhoduje absolútna väčšina sudcov.

V prípadoch, kde sa takáto otázka týka jednotlivého sudcu, tento sudca sa na rozhodovaní nezúčastňuje.12

Úprava práva na spravodlivý nestranný a nezávislý proces v Štatúte ICC je prima facie dokonalejšia než úpravy v štatútoch ICTY resp. ICTR.

3. 1. Etický kódex sudcu ICC

Jedným z dokumentov zaoberajúcim sa zárukami nestrannosti a nezávislosti medzinárodného trestného súdnictva je aj Etický kódex sudcov Medzinárodného trestného súdu ( CODE OF JUDICIAL ETHIC ICC ). Podľa článku 3 ods. 1 Etického kódexu sudcov Medzinárodného trestného súdu o Sudcovskej nezávislosti sudcovia majú zachovávať nezávislosť svojho úradu a autoritu Súdu a prispôsobiť svoje správanie plneniu funkcie sudcu. Podľa odseku 2 tohto článku sudcovia nesmú vykonávať žiadnu činnosť, ktorá by mohla ovplyvňovať ich súdnu funkciu alebo ktorá by mohla mať vplyv na dôveru v ich nezávislosť.13 Článok 4 ďalej pojednáva o nestrannosti sudcov a síce podľa ods. 2: U sudcu nesmie dochádzať ku konfliktu záujmov alebo nesmie byť uvedený do situácie, ktorá by k takému konfliktu záujmov viedla.

Článok 5 – Bezúhonnosť
1. Sudcovia majú konať čestne a bezúhonne a v súlade s ich úradom a tým zvyšovať dôveru verejnosti v súdnictvo.
2. Sudcovia nesmú priamo alebo nepriamo prijímať žiadne dary, výhody, výsady alebo odmeny, ktoré by bolo možné odôvodnene vnímať ako určené na ovplyvňovanie výkonu ich súdnej funkcie.

4. Ad hoc tribunály (ICTY, ICTR)

Ad hoc tribunály vznikali na základe jednostranného rozhodnutia OSN. ICTY bol zriadený na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 827 z roku 1993, ako reak- cia na závažné porušenia medzinárodného humanitárneho práva na území bývalej Juhoslávie od roku 1991 a s tým súvisiace ohrozenie medzinárodného mieru a bez- pečnosti. ICTR bol zriadený na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 955 z r. 1994, ako reakcia na genocídu v Rwande v priebehu 100 dní v roku 1994. Účelom zriadenia ICTR je prispieť k procesu národného mieru v Rwande a k jeho udržaniu v tejto oblasti.

Ako náhle tieto ad hoc tribunály začali pracovať, bola ich súdna nezávislosť namieta- ná žalovanými stranami v prípade Prosecutor v Tadic (ICTY) a Prosecutor v Kanya- bashi (ICTR).16 V oboch prípadoch žalované strany namietali, že tribunály neboli nezávislé a to z dôvodu, že boli kreované ako politické teleso Bezpečnostnej rady OSN a naviac žalované strany argumentovali, že nezávislosť tribunálov bola ovplyv- ňovaná povinnosťou tribunálov (vyplývajúcou z článku 35 štatútu) podávať Bezpeč- nostnej rade ročnú správu.

Požiadavka podávania Výročnej správy však bola podľa tribunálov čisto administratívnym aktom a nijako neovplyvňuje nezávislosť či nestrannosť ich rozhodnutí.

Garancie nestrannosti a nezávislosti tribunálov obsahujú aj ich štatúty, napr. článok 13 v Štatúte ICTY určuje požiadavku na sudcov, aby to boli osoby bezúhonné a ne- stranné. Tento predpoklad je podčiarknutý článkom 15 (A) a (B), ktorý poskytuje možnosť diskvalifikácie sudcu v prípade spochybnenia jeho nestrannosti. Z povahy štatútov oboch tribunálov vyplývajú pre ich príslušnosť aj ďalšie skutočnosti. Oba majú – v súlade s konceptom konkurenčnej jurisdikcie – prednosť pred národnými súdmi.

5. Hybridné tribunály

Kľúčovým determinantom efektívneho pôsobenia hybridného trestného tribunálu je politická vôľa hlavných aktérov, podieľajúcich sa na jeho činnosti.“ Skúmanie vytý- čenej hypotézy je konkrétnejšie vymedzené indikátormi, a to financovaním tribuná- lov, ich organizačným zabezpečením a najmä podporou fungovania hybridných trestných tribunálov zo strany politických orgánov a predstaviteľov štátu ako na domácej, tak aj na medzinárodnej úrovni.17 Podstata daných súdnych orgánov by teda mala spočívať v ,,úsilí kombinovať silné stránky ad hoc tribunálov s výhodami miestneho trestného stíhania“.18 Ponechanie rozhodovania výhradne na domácich súdnych orgánoch totiž často nie je možné, z dôvodov akými je nedostatočná nezá- vislosť sudcov, či globálnejšie nefunkčnosť právneho systému v krajine.

Za hybridné tribunály sa zväčša považujú:
– Zvláštne senáty pre vážne zločiny vo Východnom Timore – Senáty založené na základe Nariadenia 64 v Kosove
– Zvláštny súd pre Sierru Leone
– Mimoriadne senáty pre Kambodžu.

Za jednu z foriem hybridného tribunálu je považovaný aj Zvláštny tribunál pre Liba- non.

5. 1. Zvláštny súd pre Sierru Leone (SCSL)

Na rozdiel od ad hoc tribunálov OSN, bol SCSL vytvorený dohodou medzi OSN a vlá- dou v Sierra Leone. SCLS aplikuje medzinárodné právo a oba jeho dokumenty Statu- te a Rules of Evidence and Procedure sú rovnaké ako v prípade ICTR. Oblasť pôsobnosti tohto hybridného súdu je súdiť osoby, ktoré nesú najväčšiu zodpovednosť za spáchanie zločinov proti ľudskosti, vojnových zločinov a ďalších závažných porušení medzinárodného humanitárneho práva v Sierra Leone.

Záruky nezávislého a nestranného súdu sú stanovené v článku 13 Štatútu SCSL. Ok- rem toho, článok 15 (A) a (B) hovorí o odvolaní sudcov SCLS, ak je pochybnosť o ich nestrannosti. So zreteľom na judikatúru Súd- neho dvora, bolo dôležité rozhodnutia na tému nestrannosti v prípade žalobcu Issa Hassan Sesam. V tomto prípade, obhajca obvineného podal žiadosť smerujúcu k diskvalifikácii jedného zo sudcov Súdneho dvora, z dôvodu, že sudca vyjadril zaujatosť proti žalovanému.

Záver

Potenciál skúmanej agendy je veľmi rozsiahly. V medzinárodnom kontexte, tak ako aj vo vnútroštátnom, má nezávislosť súdov mnoho rozmerov vrátane postupu pri nominácii, výberu a voľby medzinárodných sudcov, vzťahu medzi medzinárodným sudcom a stranami sporu a v konečnom dôsledku, vzťahu medzi justičnými a politickými orgánmi.

Napriek potrebe nezávislosti medzinárodných súdnych orgánov sa v oblasti úpravy trestných činov ako celku jasne reflektuje nutnosť vnímať osobitosti medzinárodné- ho práva. Normy medzinárodného práva prijímajú jeho primárne subjekty, t.j. suve- rénne štáty. Tie rozhodujú o tom, k čomu sa zaviažu a aké pozitívnoprávne normy sú ochotné prijať. Je však potrebné stanoviť určité kľúčové zásady vzťahujúce sa na všetkých medzinárodných sudcov bez ohľadu na tribunál, na ktorom pôsobia.

Autor: Tímea Brandoburová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_14.PDF

Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 48

1. Procesné práva obžalovaných pred medzinárodnými trestnými súdmi

Procesné práva obžalovaných boli dlhé roky v úzadí a pozornosť sa im začala veno- vať až po ustanovení ad hoc tribunálov. Vznik tribunálov sprevádzali rozporuplné názory na ich zriadenie, a preto na zachovanie legitimity musia od svojich počiatkov dodržiavať práva obvinených v čo najväčšej miere. Preto aj štatúty ICTY a ICTR boli viac krát novelizované a prispôsobované problémom, s ktorými sa stretli pri aplikač- nej činnosti, aby v čo najväčšom rozsahu upravovali práva obvinených a reagovali na vzniknuté situácie. Štatúty Medzinárodných vojenských tribunálov v Norimbergu a v Tokiju upravovali práva obvinených, ale táto úprava nebola komplexná a nekládol sa taký dôraz na zaistenie práv obvinených, ale na rýchle potrestanie pá- chateľov. Bolo to spôsobené skutočnosťou, že tieto tribunály boli zriadené víťazmi vojen. Na rozdiel od nich ad hoc tribunály a ICC predstavujú dohodu medzinárodné- ho spoločenstva o trestaní páchateľov zločinov genocídy, zločinov proti ľudskosti a ďalších vymedzených zločinov, aj keď boli zriadené odlišnými spôsobmi. V zaistení práv obvinených predstavuje veľký krok vpred Rímsky štatút, ktorý poskytuje obža- lovaným plnohodnotnú úpravu práv, ktorá je porovnateľná s vnútroštátnymi úpra- vami. Základné zásady spravodlivého procesu ako sú prezumpcia neviny, ne bis in idem a nullum crimen sine lege, nulla poena sú zakotvené v štatúte a dodržiavané.

V nasledujúcich častiach budeme porovnávať úpravu práv obžalovaných v štatútoch ad hoc tribunálov a Medzinárodného trestného súdu a poukážeme na problematické otázky, ktoré riešili trestné súdy odlišným spôsobom. Zameriame sa na právo na spravodlivý proces as ním súvisiace práva, na právo na odvolanie, nápravu a odškodnenie.

2. Právo obžalovaného na spravodlivý súdny proces a s ním súvisiace práva

Právo na spravodlivý proces ako obyčajové pravidlo medzinárodného práva je zá- kladným rysom trestného konania a obsahuje viaceré špecifické práva. Jeho zložkami sú najmä právo na verejné konanie bez prieťahov, právo byť prítomný na pojedná- vaní, právo na tlmočníka, právo predvolať a vypočúvať svedkov, právo na právnu pomoc, právo byť informovaný o dôvode zatknutia.

Esenciálnou podmienkou spravodlivého procesu je rovnosť zbraní medzi obvineným a prokurátorom. Rovnosť zbraní vymedzil vo svojom rozsudku v prípade Tadic1 IC- TY, keď konštatoval: „rovnosť zbraní znamená, že každá strana musí mať rovnakú príležitosť prezentovať svoj prípad -vrátane dôkazov- tak, aby nebol postavený do značnej nevýhody naproti svojmu oponentovi.“2 Táto rovnosť zbraní je často naru- šená neochotou štátov spolupracovať s tribunálmi aj ICC. Tie sú závislé od pomoci štátov pri prístupe k dôkazom, peniazom, ochrane svedkov, a podobne. Ako príklad môžeme uviesť prípad Blaskica a Barayagwiza. Počas predsedníctva Franja Tudjma- na, Chorvátsko odmietlo opakovane spolupracovať s ICTY. Blaskic3 bol ICTY odsúde- ný na 45 rokov, a o nejaký čas po vynesení rozsudku Chorvátsko oznámilo, že našlo relevantné dokumenty, ktoré by mohli očistiť Blaskica.4 Tento prípad demonštruje, aký obmedzený prístup majú obžalovaný k dôkazom.

Úpravu práva na spravodlivý proces nájdeme v čl. 21 ICTY a v čl. 20 ICTR, podľa ktorého obvinený má právo na verejné a spravodlivé konanie. RS upravuje toto prá- vo v čl. 67, kde upravuje minimálne zásady, ktoré musia byť v konaní dodržané. Pri porovnaní RS so štatútmi ad hoc tribunálov, dôjdeme kzáveru, že RS lepšie a podrobnejšie upravuje tieto práva oproti ad hoc tribunálom.

2.1. Právo na prejednanie veci v primeranom čase, bez prieťahov

Je všeobecne známou skutočnosťou, že jedným z dôvodov kritizovania tribunálov, sú príliš dlhé konania. Podmieňuje to aj fakt, že drvivá väčšina obvinených je počas vyšetrovania a konania vo väzbe. Právo na rýchly proces je upravený v čl. 20 (1) ICTY a čl. 19 (1) ICTR, je povinný zaistiť súd, a je podmienkou spravodlivého procesu. Táto povinnosť súdu, presahuje špecifické právo byť súdený bez zbytočných prieťahov, a zahrňuje výkon súdnictva ako celku, vrátane konania prokurátora.5

Súd môže ovplyvniť dĺžku konania rozumnými zásahmi. Zásah súdu v prípravnom konaní je nevyhnutný, preto aby sa zabránilo nepraktickému a zbytočnému preťaho- vaniu konania. Pozornosť musí byť venovaná rozvoju a aktívnemu uplatňovaniu pravidiel medzinárodného trestného konania, ako je redukcia bodov obvinenia sú- dom podľa čl. 73bis RPEs ICTY. Napríklad v prípade Milutinović a ďalších6 na výzvu obhajoby súd zredukoval obžalobu o 5 bodov, aby predišiel zbytočným prieťahom.7 Bohužiaľ ostatné trestné súdy sa čl. 73bis ICTY neinšpirovali.

Predĺženie konania pred tribunálmi oproti domácim súdom je spôsobené viacerými faktormi. Jedným z dôvodov je veľké množstvo písomných dokumentov a vysoký počet predvolaných svedkov. Z tohto dôvodu sa ICTY v prípade Blaskic8 rozhodol, že už viac nebude predvolávať svedkov, ktorí mali vypovedať v rovnakej veci, aby sa proces nepredlžoval, podľa RPEs čl. 73 bis. V ďalšom prípade Dokmanovic9 súd pri- kázal, aby výpovede svedkov boli prednesené pred otvorením hlavného pojednáva- nia. Cieľom tohto príkazu bolo, aby súd zistil, ktoré skutočnosti sú relevantné a tým sa vyhol strate času.10

RS rovnako, ako štatúty ad hoc tribunálov upravuje právo obžalovaného, aby bol súdený bez zbytočných prieťahov v čl. 67 (1c). Veľmi dôležitým ustanovením je v štatúte ICC čl. 64 (3) podľa ktorého pridelený senát má po dohode so stranami prijať také opatrenia, ktoré sú potrebné na umožnenie spravodlivého a rýchleho vedenia konania. Týmto pravidlom sa snaží RS predchádzať zbytočným prieťahom v konaní. V porovnaní so štatútmi ad hoc tribunálov pravidlá upravené v RS sú do značnej miery kompletnejšie a prísnejšie. Bohužiaľ ICC už vo svojom prvom prípade Lubanga11 zlyhal pri zabezpečení rýchleho a spravodlivého procesu. Prípravné ko- nanie trvalo veľmi dlho, cez 800 dní od prvého vystúpenia obvineného pred súdom, čo predstavuje dvojnásobok času prvého prípravného konania ICTY v prípade Ta- dić.12

2.2. Právo na tlmočníka, problémy s prekladmi

Medzi požiadavky spravodlivého procesu musíme určite zaradiť právo na tlmočníka. V prípade medzinárodných trestných konaní je význam tohto práva ešte väčší. Vy- plýva to z povahy ad hoc tribunálov a ICC, keďže všetky konania prebiehajúce pred nimi sú mnohojazyčné a multikultúrne.

Právo na tlmočníka je upravené vo všetkých medzinárodných dokumentoch, vrátane štatútov trestných súdov. ICTY aj ICTR zaraďuje medzi práva obvineného právo, aby bol informovaný v jazyku, ktorému úplne rozumie o povahe a dôvode zatknutia.

Priznáva mu právo na tlmočníka, ak nerozumie pracovným jazykom ICTY, alebo ICTR, teda francúzštine alebo angličtine. Takmer identické ustanovenie obsahuje aj RS. Rozširuje však toto právo, aj o preklad dokumentov, ktoré sú v jazyku, ktorému nerozumie a preklad je nevyhnutný, aby bola požiadavka spravodlivého procesu naplnená.

Pri prekladoch a tlmočení dochádza občas ku chybám, ktoré bývajú neskôr opravené v záznamoch. Škoda ale môže nastať v prípade, ak sudcovia dôjdu k záveru na zákla- de chybne pretlmočenej výpovede svedka. Zmena výpovede v dôsledku prekladu môže ovplyvniť skutočnosť či tribunály, alebo ICC úplne dodržali procesné práva jednotlivcov a či súdy zistia pravdu o veciach, o ktorých rozhodujú.13 V skutočnosti zatiaľ neexistuje žiaden dôkaz o tom, že tribunály rozhodli na základe chybného svedectva, ktoré bolo pozmenené prekladom. Ale varovaním je prípad Mucic,14 v ktorom advokáti ovládali bosniansky aj anglický jazyk a upozornili na veľa chýb v preklade, ktoré spôsobovali zmenu významu. Odpovede na niektoré otázky zmenili nielen mená a miesta, ale aj dôležité časti výpovedí.15 Takisto veľmi nákladným a časovo náročným sú výpovede svedkov pred ICTR, ktorí rozprávajú kinyarwand- ským jazykom, ktorý sa prekladá do francúzštiny a následne do angličtiny.

2.3. Zadržanie a prepustenie z vyšetrovacej väzby.

Podľa Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a ďalších medzi- národných dokumentov by vyšetrovacia väzba nemala byť všeobecným pravidlom, ale by mala platiť prezumpcia prepustenia. Odlišný prístup bol zvolený v prípade ad hoc tribunálov a takisto v prípade ICC, kde je vyšetrovacia väzba skôr pravidlom ako výnimkou. Jedným z dôvodov je fakt, že tribunály, ani ICC nedisponujú žiadnou poli- tickou mocou, aby zaistili prítomnosť obvinených na konaní, a zadržali ich v prípade ak by sa vyhýbali trestnému konaniu.

Na rozdiel od európskych štandardov ohľadne väzobných vecí, ICTY a ICTR v RPEs čl. 40 stanovujú, že po príchode do sídla tribunálu, musí byť obvinený zadržaný v zariadení hostiteľskej krajiny (Haag, Arusha) a potom môže byť vo výnimočných prípadoch dočasne prepustený až do začiatku konania.16 Podmienkou prepustenia je, aby sa k možnému prepusteniu vyjadrila hostiteľská krajina a krajina, na územie ktorej chce byť obvinený prepustený. Zároveň musí obvinený preukázať, že sa do- staví na súd a že prepustenie nebude predstavovať nebezpečenstvo pre svedkov, obete a iné osoby.

Postupom času ICTY začalo udeľovať dočasné prepustenie obvineným čoraz častej- šie, vďaka väčšej dôvere k štátom, keďže začali s ICTY spolupracovať. Situácia ICTR je odlišná, pretože riziko úteku je stále veľmi vysoké. Takže dočasné prepustenie nebolo takmer nikdy uložené.17 Aj dočasne prepustení obvinení musia byť počas hlavného pojednávania vo väzbe.

RS medzi práva osôb v priebehu vyšetrovania v čl. 55 zaraďuje aj právo nebyť zadr- žaný, alebo zatknutý, s výnimkou ak je zatknutie na podklade a v súlade s postupom ustanoveným týmto štatútom. Bohužiaľ, ale ani v tomto prípade štatút ďalej nešpeci- fikuje, podľa ktorých ustanovení sa má postupovať, a neobsahuje ani ustanovenie o dočasnom prepustení. V čl. 58 stanovuje dve podmienky, ktoré musia byť kumula- tívne splnené, aby bol obvinený vzatý do väzby. Musí byť splnená podmienka, že väzba je nevyhnutná pre zaistenie prítomnosti obvineného pred súdom, alebo z dôvodu, aby obvinený neohrozoval vyšetrovanie a nepokračoval v páchaní trestnej činnosti. Zároveň musia existovať odôvodnené predpoklady, že obvinený spáchal čin v právomoci ICC.

Problematickými sa stávajú prípady, v ktorých sa obvinení dostanú do dispozície tribunálu vďaka cezhraničným únosom. Otázkou je čí má súd odmietnuť svoju prí- slušnosť, alebo má konať aj keď boli porušené práva obvineného. ICTY sa vyjadril k cezhraničným únosom v prípadoch Dokmanovič,18 Todorovič19 a Nikolič.20 V kauze Nikolič ICTY zobral v úvahu test proporcionality, kde na jednej strane vystupuje po- rušenie zvrchovanosti štátu a na druhej záujem medzinárodného spoločenstva na potrestaní páchateľov najzávažnejších porušení medzinárodného práva. Na pomy- selnej miske váh prevážil záujem na potrestaní páchateľov. Takýto postoj môže me- dzinárodné trestné právo dostať do paradoxnej situácie, keďže predstavuje krajný prostriedok zaistenia ľudských práv. Ak si chce Tribunál zachovať svoju legitimitu, musí rešpektovať ľudské práva.21

Odlišné stanovisko nepriamo zaujal ICTY v prípade Todorovič.22 Sudca Robinson vo svojom stanovisku uviedol: žiadny právny systém, ani medzinárodný ani národný, nemôže mať prospech zo zbavenia slobody, v prípadoch keď súd a tribunál sú bez- mocné pri zadržaní alebo zatknutí obvineného. Konečné rozhodnutie bolo nakoniec založené na dohode medzi obvineným a prokurátorom, keď obvinený priznal z 27 bodov obvinenia jeden a prokurátor zvyšné obvinenia stiahol.23

2.4. Právo na obhajcu

Ako základnú požiadavku spravodlivého procesu štatúty ad hoc tribunálov, a takisto ICC upravujú právo obvineného na advokáta, už počas vypočúvania, aj keď s menšími odchýlkami.

RS vyžaduje, aby osoba voči ktorej je odôvodnené presvedčenie, že spáchala zločin v rámci právomoci ICC, bola oboznámená s jej právom zvoliť si obhajcu ešte pred vypočutím. Ak nemá advokáta v záujme spravodlivosti by jej mal byť ustanovený ,bez platenia, ak nemá dostatočné finančné prostriedky. Tento záujem je daný skoro v každom prípade. Zároveň obvinený má byť vypočúvaný v prítomnosti obhajcu. Tohto práva sa môže dobrovoľne vzdať.

Štatúty ICTY a ICTR túto osobu označujú ako podozrivú a priznávajú jej právo na advokáta. Ak si ho nezvolí, tak má právo na to, aby jej bol ustanovený, bez platenia, ak nemá prostriedky na jeho zaplatenie. Na rozdiel od obvineného kde sa vyžaduje záujem spravodlivosti pre ustanovenie bezplatného obhajcu, štatúty pri podozrivej osobe nepodmieňujú ustanovenie záujmom spravodlivosti. Medzinárodné trestné súdy určujú bežne dvoch advokátov, kvôli závažnosti prípadov a z dôvodu, že kona- nia pozostávajú z dvoch24 rôznych právnych systémov.25

Rovnako ako v prípade tribunálov, registrátor ICC vedie list advokátov, z ktorých môže byť ustanovený obhajca. RPEs ICC v čl. 21 povoľuje vybrať aj advokáta, ktorý nie je na zozname, ak spĺňa predpoklady ICC, a je ochotný byť pripísaný na list advo- kátov ICC.26 Podľa národného práva si obvinený nemôže vybrať advokáta, ak mu je ustanovený súdom z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov. Naopak, prax ICTY ukázala, že hoci to nie je zavedené ako pravidlo, obžalovaní zatiaľ mali možnosť zvo- liť si obhajcu, ktorý im bol ustanovený.27 V prípade Erdemović28 bol dokonca ustano- vený obhajca, ktorý neovládal pracovné jazyky Tribunálu na žiadosť obvineného. Opačné stanovisko zaujal ICTR v prípade Kambanda29, kde uviedol: „vo svetle syste- matického výkladu ustanovení štatútu a v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na bezplatnú právnu pomoc neznamená právo vybrať si advokáta.“30 ICTR a SLSR sa nestretávajú s tým, že by právnici neovládali pracovné jazyky tribunálov, ako to je v prípade ICTY, kde len málo právnikov bývalej Juhoslávie ovláda plynule angličtinu alebo francúzštinu.

2.5. Právo obhajovať sa sám

Právo obhajovať sa sám sa stalo veľmi kontroverznou otázkou v prípade ad hoc tri- bunálov a SCS. Bola taktiež rozdielne riešená v každom prípade. Základnú otázku, ktorú by sme si mali na začiatku položiť je, či právo obhajovať sa sám je absolútnym právom. Odpoveď je nie. K takému stanovisko dospeli tribunály a špeciálny súd v prípadoch Milošević,31 Barayagwiza,32 Norman33 a Šešelj.34

Štatúty ad hoc tribunálov medzi práva obvineného zaraďujú v čl. 21 ICTY, čl. 20 ICTR a čl. 17 SCSR právo obvineného obhajovať sa sám, alebo zvoliť si advokáta, podľa jeho rozhodnutia. Tribunály vo väčšine prípadov umožňujú obvinenému, aby si vy- bral. Avšak tribunály sa inšpirovali stanoviskom Najvyššieho Súdu USA, ktorý v prípade Faretta v. California35 konštatoval, že právo obhajovať sa sám, nie je licen- ciou na zneužívanie dôstojnosti súdu. Odvolací súd ďalej potvrdil, že z tohto práva existujú výnimky, a to za okolností, ak obvinený koná rozvratným spôsobom, alebo, ak vlastné zastúpenie zasahuje do integrity konania. Napríklad v prípade Milošević súd konštatoval, že tu je taká hrozba v súvislosti s jeho zdravotným stavom a zvolil mu advokáta, aby zabezpečil spravodlivý proces.36

Ako prvý sa zaoberal so žiadosťou obvineného obhajovať sa sám ICTR v prípade Barayagwiza, keď obvinený trval na tom, že sa bude obhajovať sám. Po ustanovení obhajcu, ho inštruoval, aby ho neobhajoval. Následne podal obhajca žiadosť o svoje stiahnutie. Tribunál zamietol takýto návrh, a prikázal obhajcovi, aby naďalej pokračoval v obhajobe, aby boli zachované práva obvineného na spravodlivý súdny proces. Správanie Barayagwiza bolo hodnotené súdom, ako pokus o brzdenie kona- nia, a to nezakladá dôvod na odstúpenie advokáta.37

ICTY súhlasil so žiadosťou obhajovať sa sám, v prípade Milošević a pre zaistenie spravodlivého procesu vymenoval troch amici curiae. Ich úlohou nebolo zastupovať obvineného, ale napomáhať súdu pri zaisťovaní spravodlivého procesu. V roku 2002 Milošević uviedol dvoch právnikov s ktorými by bol ochotný spolupracovať, ale ne- súhlasil s ich ustanovením za obhajcov. Tribunál s tým súhlasil a povolil mu komuni- káciu s právnym združením označených ako „legal associates“.38 Ako sme už vyššie spomenuli, svoje rozhodnutie súd zmenil v roku 2004, kvôli stále sa zhoršujúcemu zdravotnému stavu Miloševiča a ustanovil mu dvoch advokátov, aby zabezpečil rov- nosť zbraní.

Iný postoj zaujal ICTY v prípade Šešelj, ktorý tiež trval na tom, že sa bude obhajovať sám. Inšpiráciu si zobral z americkej právnej vedy, a súd sa rozhodol obvinenému vymenovať náhradného obhajcu, teda “standby counsel“, ktorý mal presne stanove- né úlohy. Medzi ne patrila pomoc pri príprave, prezentácii prípadu, kedykoľvek pod- ľa požiadaviek obvineného a ďalšie.39 Veľmi podstatnou bola jeho možnosť prevziať prípad, ak bol obvinený vylúčený z miestnosti kvôli rozvratnému správaniu po pred- chádzajúcej výzve, aby sa zabezpečila plynulosť konania. Podobným prístup bol zvo- lený SLSR v prípade Norman, kde taktiež súd pristúpil k ustanoveniu “standby coun- sel“ pre obvineného.

V najsledovanejšom prípade po spore s Miloševićom, ktorý v súčasnosti prebieha, sa ICTY tiež stretol s voľbou obvineného obhajovať sa sám. Súd s tým súhlasil, ale na- koniec zmenil svoje rozhodnutie, keďže Karadžić40 sa odmietal zúčastňovať pojed- návaní, aospravedlňoval to nedostatkom času na prípravu. Súd prijal záver, v ktorom konštatoval, že vytrvalo a opakovane bráni správnemu a rýchlemu riadeniu konania, čím naplnil podmienky pre ustanovenie obhajcu, ktoré boli stanovené v prípade Milošević odvolacím súdom.41

Medzi najzávažnejšie argumenty vprospech ustanovenia advokátov obvineným z vojnových zločinov patrí, že obvinený sa môže snažiť sabotovať pojednávanie, a využívať ho na svoju politickú hru. Prípady ako Milošević, kde obvinení boli záro- veň vysoko postavenými osobami sa môžu snažiť z konania spraviť svoju politickú prezentáciu a presvedčiť verejnosť, že boli obeťami a nie vojnovými zločincami. V takýchto prípadoch, môžu hrať obhajcovia dôležitú úlohu a usmerniť konanie. Ďalším dôvodom je fakt, že konanie pred trestnými tribunálmi je veľmi náročné a vyžaduje špeciálne znalosti, pretože ide o veľmi zložité prípady vojnových zločinov. Osoby vystupujúce pred medzinárodnými trestnými súdmi musia ovládať medziná- rodné humanitárne právo, a nestačí aby boli uznávanými odborníkmi v oblasti ná- rodného práva. Takisto sa vyžaduje znalosť pracovných jazykov tribunálov, ktoré autorizovaní právnici ovládajú, ale väčšina obvinených nie. Takisto prístup k dôkazom a k svedkom môže byť značne problematický bez pomoci advokáta, keď- že obvinení sú držaní vo väzbe.

Ako však konať v prípadoch, ak obvinení odmietajú spolupracovať s advokátmi či už z nedôvery voči nim, alebo z iných dôvodov. Obhajca sa tak ocitne vo veľmi zložitej situácii, keď bez inštrukcií nevie vypočúvať svedkov a zháňať dôkazy v prospech obvineného. V takýchto prípadoch riešenia, ktoré prijali tribunály či už „standby counsel“, „legal associates“ alebo „amici curiae“ sú modifikáciami a kompromisom medzi právom obvineného obhajovať sa sám, a zaručením, že proces bude spravod- livý a bude prebiehať bez obštrukcií.

2.6. Pravidlá dokazovania, vypočúvania svedkov

Štatúty ad hoc tribunálov ani RS neprevzali úpravu dôkazov z anglosaského právne- ho systému, a nedefinovali špeciálne, striktné pravidlá pre dôkazy. Podľa čl. 89 RPEs ICTY môže súd pripustiť hocijaké relevantné dôkazy, z ktorých usudzuje, že majú dôkaznú hodnotu. Z toho vyplýva, že sú prípustné aj nepriame dôkazy a svedecká výpoveď o počutom. Samozrejme s výnimkou dôkazov v čl. 95 RPEs, teda dôkazy, ktoré boli získané metódami, ktoré vrhajú vážne pochybnosti o ich spoľahlivosti, alebo ich prijatie, by vážne narušilo integritu konania.

Podobný charakter má čl. 69 (3) RS, ktorý povoľuje obom stranám konania predložiť dôkazy, ktoré súvisia s prípadom a zároveň si ponecháva právomoc požadovať pred- loženie všetkých dokladov, ktoré považuje za nevyhnutné pre objasnenie pravdy. Samozrejme aj RS pozná výnimky. V čl. 69 (7) sú uvedené podmienky, za ktorých nie sú dôkazy prípustné. Sú to dôkazy získané pomocou porušenia tohto štatútu, alebo medzinárodne uznaných ľudských práv. Sú neprístupné, ak porušenie vyvoláva značné pochybnosti o spoľahlivosti dôkazov, alebo ak prijatie dôkazov by bolo nee- tické, alebo by mohlo vážne narušiť integritu konania.

Veľmi dôležitým právom obvineného je právo vypočúvať svedkov. Obvinený má podľa štatútov trestných súdov právo vypočúvať svedkov proti nemu, a zároveň predvolať a vypočúvať svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok. Avšak, aj toto právo môže byť oklieštené. Napríklad pri vypočúvaní obetí sexuálnych trestných činov, nebudú prípustné všetky otázky, ako sú urážajúce a opakujúce sa. Dôležité však je, aby súd koordinoval a zabezpečil, rovnakú možnosť výsluchu pre obe strany.

Kontroverznou otázkou je čo uprednostniť v prípade stretu práva vypočúvať sved- kov s pripustením anonymnej výpovede, ako opatrením na ochranu svedkov. Určujú- cim je prípad Tadić42, v ktorom prokurátor podal návrh na ochranné opatrenia pre sedem svedkov. Opatrenie obsahovalo žiadosť, aby identita štyroch svedkov nebola odhalená v žiadnom prípade obvinenému, ani jeho obhajcovi a obraz a hlas troch svedkov mal byť pozmenený.43 Obhajca však odmietal, aby svedok mohol vypovedať anonymne, pretože tým bolo narušené právo obvineného na krížový výsluch, a bol to jeden z dôvodov odvolania. Nakoniec však len jeden svedok vypovedal anonymne vo vzťahu k obvinenému. Obhajca mohol vidieť svedka počas výsluchu (hoci Tadić nie) a obhajca, aj Tadić mohli počuť výpoveď svedka bez pozmenenia hlasu.44

Sudkyňa McDonald v tomto prípade zdôvodnila svoje rozhodnutie unikátnym cha- rakterom ICTY, zdôraznila, že nie je viazaný procesnými rozhodnutiami iných tribu- nálov, ani národných súdov. Upozornila na pozitívnu povinnosť ICTY ochraňovať obete a svedkov. Ako usmernenie pri rozhodovaní o udelení anonymity uviedla prí- pad Anglického odvolacieho súdu R. v. Taylor45, ktorý uvádza okolnosti za ktorých môže byť anonymita udelená. Medzi ne zaraďuje reálny strach o svedkov a ich rodi- ny, dôležitosť výpovede pre prokurátora, neexistencia dôkazov, že svedok je nedôve- ryhodný a nakoniec neexistenciu ochranného programu pre svedkov.46

Odlišné stanovisko zaujal sudca Stephen, ktorý usúdil, že: štatút nepovoľuje anony- mitu svedkov, ak by to mohlo vážne ovplyvniť práva obvineného na spravodlivý proces v čl. 21 a minimálne garancie v čl. 21 (4). Ďalej konštatuje, že štatút prikazuje chrániť svedkov, vrátane ich identity, ale nemôžeme povedať, že udeľuje neobme- dzenú anonymitu. V prípadoch, do ktorých sú zapojené deti, alebo ide o znásilnenie je identita chránená pred verejnosťou, ale nikdy nebola zatajená totožnosť pred obvineným, alebo jeho advokátom.47

So stanoviskom sudcu Stephena musíme súhlasiť, pretože právo na krížový výsluch, a teda na spravodlivý proces bolo narušené. V takomto prípade, neschopnosť ochrá- niť svedka, alebo získanie iných dôkazov, by nemalo byť na ujmu obvinenému. Je potrebné podotknúť, že zatiaľ žiaden obvinený nebol odsúdený výhradne na základe anonymnej výpovede. Tribunál od prípadu Tadića neschválil také rozsiahle ochranné opatrenie, ako bola anonymita svedka.48

3. Právo na odvolanie a s ním súvisiace právo na odškodnenie a nápravu

Vnasledujúcej časti sa budem venovať právu na odvolanie ako zásady dvoj- inštantnosti trestných kódexov, jeho výhodám a nevýhodám, a spôsobu začlenenia do štatútov.

3.1. Právo na odvolanie

Počas prípravy štatútu ICTY sa viedli dlhé debaty, či zahrnúť právo na odvolanie do štatútu. Aj keď toto právo nájdeme upravené vo viacerých medzinárodných doku- mentoch ako je napr. ICCPR, alebo ECHR, našli sa aj dôvody proti. Medzi ne môžeme zaradiť, že ani štatút IMT v Norimbergu takéto právo neobsahoval, a jasne stanovil, že jeho rozhodnutia sú konečné.49 Ďalším argumentom je, že pri odvolaní má rozho- dovať vyšší súd, ale pri ad hoc tribunáloch to nie je možné, keďže nad nimi nie je iný súd. Výsledkom bolo, že Štatút ICTY, a následne po ňom aj štatúty ICTR, SCSR a ICC sa rozhodli zaradiť právo na odvolanie, s odôvodnením, že ich cieľom je zabezpečiť čo najširšie práva pre obvineného a zaradenie práva na odvolanie posilní spravodlivý proces.

Odvolacie konanie môžeme rozdeliť do dvoch skupín. Na predbežné odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiam súdu o predbežných návrhoch a odvolanie proti roz- sudku o vine, a treste. Predbežné odvolanie prebehne ešte pred vydaním prvoinstančného rozsudku, s cieľom riešiť určité otázky, aby sa zamedzilo plytvaniu času.50 De jure môže obvinený podať predbežné odvolanie len proti rozhodnutiu o predbežnom návrhu o nedostatku právomoci ad hoc tribunálov. Pri iných predbež- ných návrhoch, keď RPEs povoľujú odvolanie, môže byť podané len v prípade ak s tým súhlasí senát, ktorý je oprávnený to osvedčiť, ak rozhodnutie zahŕňa otázku, ktorá môže významne ovplyvniť spravodlivý proces. RS priznáva právo na odvolanie proti predbežným návrhom ak ide o právomoc a prípustnosť prípadu, proti rozhod- nutiu o prepustení, alebo vzatí do väzby a proti určitým opatreniam súdu v prípravnom konaní. Povoľuje taktiež, aj odvolanie v prípadoch, ak rozhodnutie môže významným spôsobom ovplyvniť právo na spravodlivý proces.

Zmyslom odvolacieho konania proti rozsudku o vine, alebo nevine je zhodnotiť pos- tup súdu v prvom stupni. Na rozdiel od anglosaského právneho systému, štatúty priznávajú právo na odvolanie tak odsúdenému, ako aj prokurátorovi. Tribunály poznajú dva dôvody za ktorých je prípustné odvolanie. A to v prípade chybného právneho posúdenia otázky, ktoré ruší rozhodnutie, a skutkového omylu spôsobené- ho justičným omylom. Odvolací senát však zaujal veľmi reštriktívne stanovisko k skutkovým omylom a dôsledne konštatoval, že rozhodnutie senátu o skutočnostiach môže byť zmenené, iba v prípade ak sa preukáže, že takéto rozhod- nutie bolo založené na posúdení skutočností s ktorými každý rozumný človek nemô- že súhlasiť. Naopak v prípade právneho omylu, bol prijatý opačný prístup a takmer každý právny omyl, ktorého sa dopustil senát je podkladom na odvolanie, aj keď len tie najzávažnejšie omyly spôsobia, že odvolací senát zvráti alebo pozmení rozhodnu- tie prvostupňového senátu.51 Strana, ktorá chce podať odvolanie, tak musí urobiť do 30 dní od vyhlásenia rozhodnutia. Do návrhu musí taktiež uviesť dôvody odvolania.

Rovnako aj RS priznáva odsúdenému aj prokurátorovi právo na odvolanie. Obaja sa môžu odvolať proti rozhodnutiu o vine v prípade procesných chýb, pri nesprávnom právnom posúdení a v prípade skutkového omylu. Navyše odsúdený sa môže odvolať aj na základe iných skutočností, ktoré ovplyvnili spravodlivosť konania alebo roz- hodnutia. Pri skutkových a právnych omyloch, ktoré významne ovplyvnili rozhodnu- tie, alebo kvôli nespravodlivému procesu, ktorý ovplyvnil rozhodnutie, alebo trest, môže odvolací súd zrušiť alebo pozmeniť rozhodnutie alebo výrok o treste, alebo nariadiť nový proces pred iným senátom.52 Do RS bolo explicitne zakotvené právo odsúdeného aj prokurátora na podanie odvolania proti výroku trestu a to v prípade ak tu je zjavná neprimeranosť medzi zločinom a trestom. Štatúty ad hoc tribunálov neobsahovali výslovne takéto ustanovenie, ale bolo to implicitne prítomné v RPEs.

Odvolacie senáty tribunálov a takisto aj ICC sú zložené z piatich sudcov, a rozhoduje väčšina. Odlišné stanoviská sudcov nie sú ničím výnimočným a bývajú často veľmi rozsiahle. Na rozdiel od národných súdov, kde o odvolaní rozhoduje nadriadený súd, tu to nebolo možné, a preto rozhodujú sudcovia na rovnakej úrovni. Odvolacie konanie pozostáva častejšie z písomnej dokumentácie, a len za určitých okolností sú prípustné nové dôkazy, čo súvisí s požiadavkou rýchleho konania.

3.2. Právo na nápravu, odškodnenie

Veľmi dôležitou otázkou je, či osoby nezákonne zatknuté, stíhané, alebo odsúdené trestnými tribunálmi majú právo na kompenzáciu. Niet pochýb o tom, že národné právo priznáva právo na kompenzáciu v prípadoch, ak osoby boli nezákonne poško- dené na svojom práve na slobodu. Takisto podľa medzinárodných dokumentov ak osoba bola zbavená svojho práva na slobodu spôsobom porušujúcim ľudské práva má právo na kompenzáciu.

Štatúty ICTY ani ICTR neobsahujú ustanovenie, podľa ktorého majú osoby nezákon- ne zatknuté, stíhané, alebo odsúdené právo na kompenzáciu. Ako príklad môžeme uviesť prípad Lajic.53 Lajic bol zatknutý v Nemecku a prevezený do Haagu. Následne po pár týždňoch bol prepustený, z dôvodu, že došlo ku chybe pri identifikácii osoby. Chcel žiadať kompenzáciu, ale konanie sa nikdy nezačalo. Podľa štatútu nebolo mož- né podať takýto návrh.54

Reakciou na takéto prípady bol list prezidenta ICTY adresovaný Bezpečnostnej Rade na zváženie zmeny štatútu a zaradenie práva na kompenzáciu pre osoby, ktoré boli nezákonne odsúdené, stíhané alebo zadržané do štatútu. O sedem dní neskôr poslal prezident ICTR takmer identický list, s rovnakou žiadosťou o zmenu štatútu ICTR.55 Až doteraz Bezpečnostná Rada nenavrhla zmenu štatútov.

Takýto postoj môže pôsobiť mätúco, vzhľadom na to, že ad hoc tribunály rovnako ako OSN, dodržiavajú všeobecné pravidlá medzinárodného práva, a právo na kom- penzáciu je upravené vo významných dokumentoch na ochranu ľudských práv. Po- tvrdenie chyby prostredníctvom vyplatenia kompenzácie, by mohlo zlepšiť viero- hodnosť a napokon aj legitímnosť tribunálov tým, že by priznali svoje chyby. Na druhú stranu, ak ide o kompenzáciu pre odsúdených a stíhaných, môžeme nájsť aj argumenty proti. Oslobodzujúci rozsudok nemôžeme porovnávať s nevinnou osoby. Priznanie kompenzácie všetkým, ktorí budú oslobodení by znamenalo kompenzáciu niektorých vinných osôb.56

RS sa pri zaradení práva na kompenzáciu inšpiroval ICCPR a ECHR, ktoré obsahujú podobnú právnu úpravu, aj keď s menšími odchýlkami. V čl. 85 (1) priznáva vynúti- teľné právo na kompenzáciu pre osoby, ktoré boli nezákonne držané vo väzbe, alebo zatknuté. Rovnaké ustanovenie nájdeme aj v čl. 9 (5) ICCPR. Podľa čl. 85 (2) osoba, ktorá bola právoplatne odsúdená za zločin, a následne jej rozsudok bol zmenený, na základe novo objavených skutočností, ktoré preukázali, že sa stal justičný omyl a táto osoba trpela trestom, ktorý jej bol uložený, by mala byť odškodnená podľa práva. To neplatí v prípade ak by sa dokázalo, že zverejnenie skôr nepoznaných faktov v tej dobe, je pripočitateľné tejto osobe. Podmienkou v tomto prípade je, aby išlo o res judicata, teda vec právoplatne skončenú. Ďalšou podmienkou je, aby osoba nemala tušenie o týchto dôkazoch v dobe konania. Ide o prípady, keď odsúdená osoba ne- zverejnila tieto fakty, aby kryla iné osoby, alebo z iných dôvodov. Dôkazné bremeno je na prokurátorovi, aby dokázal, že osoba bola oboznámená s týmito faktami v čase konania. Toto ustanovenie sa zhoduje s ustanovením 7. dodatkového protokolu ECHR.

Podľa čl. 85 (3) vo výnimočných prípadoch, keď súd zistí nezvratný fakt, podľa kto- rého došlo ku preukázanému justičnému omylu, môže podľa svojho uváženia po- skytnúť odškodnenie podľa ustanovení RPEs, osobe ktorá bola prepustená z väzby na základe oslobodzujúceho rozsudku, alebo ukončenie konania z tohto dôvodu. V tejto forme odškodnenia išiel RS pri zabezpečení práv obvineného nad rozsah úpravy v medzinárodných dokumentoch. Pri určení výšky náhrady súd vezme v úvahu následky, ktoré vznikli v dôsledku justičného omylu osobe v osobnom, pra- covnom a spoločenskom živote.

4. Záver

Na záver môžeme skonštatovať, že úprava procesných práv obžalovaných je v štatútoch ICTR a ICTY do veľkej miery podobná a komplexná, aj keď k niektorým otázkam a problémom zaujali rozdielne stanoviská. RS predstavuje pokrok v zaistení práv obžalovaných. Na Rímskej konferencii sa viedli dlhé diskusie, aby boli práva obžalovaných v čo najväčšom rozsahu a najlepšie zaistené. Avšak v prípade ICC si treba ešte počkať na judikatúru, ako sa postaví ku konkrétnym problémom.

Autor: Martina Schützová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_14.PDF

zásada ne bis in idem v trestnom konaní
Zákon – Trestný poriadok 301/2005 | Paragrafy: § 2

Úvod

Keď bola v októbri 1945 pred Norimberským tribunálom vznesená obžaloba proti 24 osobám obvineným zo spáchania zločinov proti mieru, zločinov proti ľudskosti avojnových zločinov, stiesnený pocit sa vzťahoval nielen na obžalovaných. V modernej dobe bola verejnosť po prvýkrát svedkom toho, že pred medzinárodný súd boli postavené osoby, ktoré mali byť súdené za spáchanie medzinárodných zlo- činov. Na akom právnom základe vznikol tento súd? Kto mu dal oprávnenie stíhať predpokladaných zločincov? Na základe čoho sa odvodzovala ich zodpovednosť? Otázku právnej bázy museli riešiť aj tí, ktorí stáli počas tribunálu na strane žalobcov. Obžaloba bola pripravovaná nanajvýš opatrne, zásady právneho štátu museli byť dodržiavané aj v prípade páchateľov takých zverstiev, o akých doposiaľ ľudstvo ani neslýchalo.

V oblasti medzinárodného práva, v oblasti trestného práva a nepochybne v oblasti medzinárodného trestného práva, sa musia uplatňovať viaceré právne zásady, kto- rých uplatňovanie je predpokladom ich legitímnej realizácie. Vytvorenie všetkých medzinárodných tribunálov, ich právomoci a kompetencie taktiež muselo mať istý právny podklad. Zmapovanie a priblíženie rozsahu, pôsobnosti a kompetencie jed- notlivých tribunálov až po súčasný novovzniknutý Medzinárodný trestný súd je cie- ľom tejto práce.

Nerešpektovanie pravidiel medzinárodného práva ozbrojených konfliktov a medzinárodného humanitárneho práva vyvoláva zodpovednosť nielen štátov, ako strán v konflikte, ale aj individuálnu trestnoprávnu zodpovednosť jednotlivcov za spáchanie vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti.1 Pojem trestnej zodpoved- nosti právnických osôb vo všeobecnosti je sám osebe kontradiktórny.

„Zločiny proti medzinárodnému právu páchajú ľudské osoby, nie nejaké abstraktné bytosti a len potrestaním jednotlivcov, ktorí páchajú takéto zlo- činy, môžu byt presadené ustanovenia medzinárodného práva.“ 2

Je zjavné, že žiaden medzinárodný trestný čin nemôže byť spáchaný bez účasti kon- krétnych fyzických osôb na jeho vykonaní.

Môžeme vysloviť, že síce je žiaduce a potrebné zakotviť princíp trestnej zodpoved- nosti právnických osôb a osobitnej trestnej zodpovednosti štátov, no v súčasnosti je uvedený princíp nepredstaviteľný a medzinárodné trestné právo zakladá výlučne individuálnu trestnú zodpovednosť, ktorá však úzko súvisí s postavením jednotlivca ako subjektu medzinárodného práva. Táto otázka je aj v súčasnosti pravdepodobne jednou z najproblematickejších v medzinárodnom právnom systéme, no v poslednej dobe prevažujú názory, že jednotlivec je partikulárnym subjektom medzinárodného práva.3

Medzinárodné trestné právo však poukazuje na porušovanie svojich noriem práve jednotlivcami apreto sa nezaoberá otázkou jeho subjektivity, ale na stíhanie a potrestanie páchateľov medzinárodných zločinov.

Vznik medzinárodných trestných tribunálov je výsledkom tejto snahy o stíhanie a potrestanie medzinárodných zločinov avyvodenie zodpovednosti za ich činy. V priebehu 20. storočia postupne sa táto snaha postupne premietala do reality a boli vytvorené viaceré ad hoc orgány, ako aj, nedávno vytvorený, trvalý medzinárodný súdny tribunál na trestanie osôb podozrivých zo spáchania takýchto zločinov, kto- rým sa ďalej budeme venovať. Tieto orgány pôsobia popri vnútroštátnych súdoch takisto oprávnených na trestanie takýchto zločinov.4

2. Právomoci jednotlivých trestných tribunálov

Právomoc je súhrn oprávnení a povinností, ktoré zákon priznáva danému povere- nému orgánu na výkon jeho činnosti. Právomoc poznáme:

a) časovú – určuje na aký časový úsek sa vzťahuje pôsobnosť povereného orgánu,

b) územnú – určuje na aké územie sa vzťahuje pôsobnosť povereného orgánu,

c) osobnú – určuje, na ktoré osoby sa vzťahuje pôsobnosť povereného orgánu.5

2.1. Zásada ne bis in idem

Popri všeobecných zásadách medzinárodného práva je s rozsahom právomocí me- dzinárodných trestných orgánov úzko spojená zásada ne bis in idem, ktorá nám ho- vorí, že tá istá osoba nemôže byť súdená a odsúdená za trestný čin viac ako raz. Dô- vod tohto princípu je jasný a nespochybniteľný – nebolo by to spravodlivé.

Tento princíp zakotvuje v trestnom práve väčšina vnútroštátnych poriadkov, potreba jeho aplikácie je zdôraznená v medzinárodnom kontexte, a to ako horizontálna per- spektíva medzištátnych vzťahov a vertikálne perspektíva vzťahov medzi štátmi a medzinárodnými trestnými súdmi, ktorá je pre nás predmetnejšia.

2.2. Vzťahy medzi štátmi a medzinárodnými trestnými súdmi

Charakter ich súdnej právomoci svedčí predovšetkým o spôsobe ich vzniku. Pojem vertikálneho konceptu sa používa z toho dôvodu, že medzinárodné súdy sú často považované za nadradené národným súdom. Z toho potom vyplýva, že rozhodnutia týchto súdov majú prednosť pred rozhodnutiami národných súdov.

Ak by to platilo v každom prípade, rozhodnutia medzinárodných trestných súdov by mali účinok ne bis in idem smerom nadol, čo by bránilo štátom opakovať trestné stíhanie páchateľov, ktorí sa dostali do pôsobnosti týchto medzinárodných súdov. Naopak, rozhodnutia národných súdov by nemali žiadny efekt ne bis in idem smerom nahor. To by spôsobilo absolútnu voľnosť rozhodovania medzinárodných trestných súdov v otázke znovuotvorenia prípadu už rozhodnutého národným súdom. No nie je to tak, a preto je nutné používať pojem vertikálnosti na medzinárodnej úrovni opatrne.

Norimberský tribunál a v súčasnosti ICTY a ICTR disponujú podľa svojich zakladajú- cich štatútov konkurenčnou súdnou právomocou, na základe ktorej môžu požiadať o postúpenie prípadu prebiehajúceho na vnútroštátnej úrovni.

2.3. Právomoci Medzinárodného vojenského trestného tribunálu v Norimbergu

Prvou skutočne fungujúcou súdnou inštanciou trestajúcou medzinárodné zločiny.6 Jeho jurisdikcia bola založená na základe Londýnskej dohody, ktorá bola prijatá 8. augusta 1945 ako Dohoda o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov Eu- rópskej Osi.7

Svojou koncepciou sa najviac približuje k pojmu vertikálneho poňatia ne bis in idem. Národnému, vojenskému alebo okupačnému súdu8 je umožnené súdiť jednotlivca už usvedčeného Norimberským tribunálom z trestného činu členstva v kriminálnej skupine alebo organizácii9 len v prípade inom, ako je tento trestný čin. Smerom na- dol teda Norimberský štatút upravuje len obmedzenú aplikáciu ne bis in idem, smer nahor v ňom vôbec nie je upravený.

Nikde nie je stanovené, že národné trestné stíhanie by vylúčilo trestné stíhanie No- rimberským tribunálom. Do právomoci tribunálu patrí:10

a) predvolať svedkov na pojednávanie, vyžadovať ich prítomnosť a klásť im otázky,

b) vy počuť každého obžalovaného,

c) požadovať predloženie dokumentov a iných dôkazných materiálov a d) prijímať prísahu svedkov.

Zaviedli sa „nové zločiny“ – zločiny proti ľudskosti a zločiny proti mieru a najmä z tohto dôvodu bol nielen tento, ale aj nasledujúce ad hoc tribunály kritizované pre nelegitímnosť svojho vytvorenia, z namietania porušenia princípu trestného práva nullum crimen sine lege – niet zločina bez zákona.

2.4. Právomoci podľa štatútov Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY) a Medzinárodného trestného tribunálu pre Rwandu (ICTR)

Právomoc ICTY bola založená rezolúciou 827 Bezpečnostnej rady OSN. Toto uznese- nie bolo prijaté 25. mája 1993 ako reakcia na hrozbu pre mier a medzinárodnú bez- pečnosť . Jeho pôsobnosť sa vzťahuje na zločiny spáchané fyzickými osobami na území Juhoslávie v rokoch 1991 až 1993.11 Jeho sídlom je v Haag, Holandsko.

Právomoc ICTR bola založená rezolúciou 955 Bezpečnostnej rady OSN. Má právomoc stíhať osoby zodpovedné za genocídu a iné vážne porušenia medzinárodného huma- nitárneho práva spáchané na území Rwandy a občanov Rwandy zodpovedných za genocídu a iné takéto porušenia spáchané na území susedných štátov, medzi 1. januárom 1994 a 31. decembrom 1994.12 Jeho sídlo sa nachádza v Arushi, v Tanzánii.

Štatúty riešia oba smery ne bis in idem. Znenia článkov upravujúcich ne bis in idem sú v obidvoch Štatútoch totožné.13 Smer nadol je kodifikovaný v prvých odsekoch14 a Smerom nahor sa zaoberajú druhé odseky zodpovedajúcich článkov.15 O tom, či do- šlo k uvedeným skutočnostiam, rozhoduje tribunál. ICTY a ICTR majú konkurujúcu právomoc. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že príslušné odseky stanovujú efekt zásady ne bis in idem smerom nahor, čo by bolo v rozpore s jej vertikálnym koncep- tom. Avšak znenie ustanovenia poukazuje na obmedzenie použitia ne bis in idem. Tieto limity sa týkajú tak hmotného, ako aj procesného hľadiska.

V prvom prípade môže medzinárodný tribunál súdiť osobu za trestný čin, za ktorý už bola pred národným trestným súdom súdená len vtedy, ak bol konkrétny trestný čin posúdený ako trestný čin „obyčajný“. Znamená to možnosť napr. súdiť pred medzi- národným súdom osobu z genocídy, ak bola pred národným súdom súdená za vraž- du.

Ďalšia možnosť opakovaného súdneho procesu pred medzinárodným súdom sa týka tzv. národným súdom predstieraného súdneho procesu. V oboch situáciách však medzinárodný súd vezme do úvahy trest uložený národným súdom.

2.5. Právomoci podľa Rímskeho štatútu Medzinárodné trestného súdu (ICC)

Právomoc bola založená mnohostrannou zmluvou, ktorá bola prijatá 17. júla 1998 na diplomatickej konferencii v Ríme – Rímsky štatút. 1. júla 2002 vstúpila do platnosti, kedy dosiahla potrebný počet ratifikácií – 60. V súčasnosti má Rímsky štatút už 110 zmluvných strán.

Medzinárodný trestný súd je produktom mnohostrannej zmluvy, zatiaľ čo tribunály pre bývalú Juhosláviu a Rwandu boli vytvorené Bezpečnostnou radou OSN. Tieto tribunály boli vytvorené v reakcii na konkrétne situácie a ich právomoci založené na obmedzenú dobu. Za trestné stíhanie zločinov sú v prvom rade zodpovedné zmluvné strany Rímskeho štatútu. Podmienky prípustnosti pre stíhanie týchto zločinov pred ICC sú splnene len ak takáto zmluvná strana nie je „ochotná“ (unwilling) alebo nie je „schopná“ (unable) viesť vyšetrovanie alebo stíhať osoby, ktoré sú podozrivé zo spáchania zločinov.16 Môže stíhať len zločiny spáchané po 1. júli 2002.

ICC je príslušný17 pre zločiny spáchané na území jeho zmluvných strán a tiež na pa- lube lodi alebo lietadla registrovaným týmto štátom a to bez ohľadu na štátnu príslušnosť páchateľa, súčasne má tento súd jurisdikciu18 nad osobami, ktoré sú občanmi jeho zmluvnej strany a to bez ohľadu na to, kde je príslušný zločin spáchaný.

Nezahŕňa v sebe taký istý typ vertikálnych vzťahov ako systémy podľa štatútov ad hoc tribunálov. Vyplýva to z komplementarity súdnej právomoci Medzinárodného trestného súdu, konkrétne z čl. 17 jeho zakladajúcej listiny, v súlade s ktorým musí byť zásada ne bis in idem pre pôsobenie Medzinárodného trestného súdu interpreto- vaná. Na rozdiel od ICTY a ICTR, stály Medzinárodný trestný súd nemá obligatórnu súdnu právomoc a ani prednosť pred národnými súdmi.

Všeobecný princíp ne bis in idem je v Rímskom štatúte zaradený do jeho druhej časti, keďže je úzko prepojený s problematikou, ktorou sa táto časť zaoberá – jurisdikcia, prípustnosť a použiteľné právo.

Prvý odsek článku 20 sa zaoberá pôsobením zásady na vlastné rozhodnutia ICC, dru- hý a tretí na vzťahy medzi ICC a inými súdmi, t.j. národnými súdmi jednotlivých zmluvných štátov. Vylúčiť sa však nedá ani stret s právomocou ad hoc tribunálov.

Podľa čl. 20, ods. 1, v ktorom je uvedené všeobecné pravidlo zásady ne bis in idem, nebude žiadna osoba, s výnimkou ustanovení uvedených v štatúte, pred ICC za sprá- vanie, ktoré tvorilo základ trestných činov, za ktoré ju on sám už odsúdil alebo od ktorých ju oslobodil.

Ako je uvedené v samotnom znení odseku, zásada ne bis in idem nie je absolútna, výnimky z nej sú vo všeobecnom pravidle per se. Takýmito výnimkami sú situácie upravené v ôsmej časti Štatútu, konkrétne v čl. 81 a v čl. 84.19 Uvedené články sú v súlade s medzinárodným právom základných ľudských práv, osobitne s právom na spravodlivý súdny proces.

Nasledujúci ods. 2 článku 20 stanovuje účinok rozsudkov ICC voči národným súdom:

„Žiadna osoba nebude postavená pred iný súd za trestný čin uvedený v článku 5, za ktorý ju už Súd odsúdil alebo ju Súd oslobodil.“ Tento dôsledok zásady ne bis in idem smerom nadol je absolútny, a to i napriek nepriznaniu obligatórnej jurisdikcie Súdu. Daná absolútnosť sa musí chápať v súvislosti s odkazom na čl. 5 Štatútu a zločiny v ňom obsiahnuté (trestný zločin genocídy, zločiny proti ľudskosti, vojnové zločiny a zločin agresie).

Trochu odlišnú situáciu zakladá ods. 3 rozoberaného článku. Podľa neho nebude žiadnu osobu, ktorú súdil iný súd za správanie tiež zakázané v článkoch 6, 7 alebo 8, za to isté správanie súdiť Súd s výnimkou, keď sa konanie na inom súde uskutočnilo s cieľom ochrániť danú osobu pred trestnoprávnou zodpovednosťou za trestné činy v jurisdikcii Súdu, alebo inak nebolo vykonané nezávisle a nestranne v súlade s nor- mami riadneho procesu uznávanými medzinárodným právom a konalo sa spôsobom, ktorý za daných okolností nie je v súlade s úmyslom spravodlivo súdiť danú osobu.

Odsekom 3 upravená zásada smerom nahor na rozdiel od ods. 2 nezahŕňa aj zločin agresie.20

Zo znenia ods. 3 vyplýva, že ak sa rozhodnutie vydané v súdnom konaní pred národ- ným súdom týka napr. zločinu genocídy, tá istá osoba nemôže byt opätovne trestne stíhaná za napr. vojnové zločiny založené tým istým správaním/konaním. Uvedený zákaz však neplatí pre výnimky stanovené v Štatúte. Aj Rímsky štatút upravuje tzv. predstierané súdne procesy. Ďalšia možnosť sa od znenia úpravy štatútov ad hoc tribunálov odlišuje predovšetkým zavedením zvratu „v súlade s normami riadneho procesu uznávanými medzinárodným právom“. Nie je jasné, či sa má ICC zaoberať aj prípadmi, v ktorých bol obvinený obeťou systému, čím by ICC získal novú úlohu, ktorá mu pôvodne nebola určená – ochrana jednotlivca a jeho základných ľudských práv. Významný rozdiel medzi ICC a ad hoc tribunálmi je v neuvedení povinnosti Súdu zohľadniť trest uložený národným súdom – v porovnaní s ods. 3 príslušných článkov o zásade ne bis in idem v štatútoch tribunálov ICTY a ICTR.

Čl. 78 ods. 2 síce stanovuje, že Súd môže započítať akúkoľvek dobu inak strávenú vo väzbe v súvislosti s konaním zakladajúcim trestný čin, ale týmto upravuje len mož- nosť Súdu, nie jeho povinnosť urobiť tak.

Vzhľadom na dynamickosť vývoja jeho úpravy je aj v oblasti všeobecnej časti je na- mieste očakávať jej dopĺňanie.

3. Skutkové podstaty zločinov podľa medzinárodného práva

Pojem „zločin podľa medzinárodného práva“ sa vo svojom klasickom ponímaní odví- ja od Štatútu Norimberského trestného tribunálu, v zmysle ktorého sem zaraďujeme tri kategórie: zločiny proti mieru, vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti. Prijatie tohto štatútu bolo začiatkom profilácie a spresňovania medzinárodných zločinov.

Porušenie zákazu použitia ozbrojených síl, pravidiel vedenia vojny a zákazu zločinov proti ľudskosti má za následok zodpovednosť dotyčnej bojujúcej strany. Tá je zod- povedná za všetky činy spáchané osobami, ktoré patrili k jej ozbrojenej moci. Nezá- visle od tejto medzinárodnoprávnej zodpovednosti štátu však ešte nesú zodpoved- nosť za konkrétne zločiny aj tí jednotlivci, ktorí sa ich sami, priamo alebo nepriamo dopustili. Táto zodpovednosť má trestnú povahu.

3.1. Zločiny podľa Norimberského štatútu

Londýnska dohoda zakladala právomoc Norimberského tribunálu a bol k nej pripo- jený Štatút Medzinárodného vojenského tribunálu (ďalej len „štatút“) so sídlom v Norimbergu, ktorý bol príslušný stíhať jednotlivcov za zločiny. Tento Štatút prvýkrát spresňoval a kategorizoval medzinárodné zločiny, ktoré mal trestne stíhať.

Nasledujúce zločiny, ktoré spadajú pod právomoc súdu a za ktoré sa nesie individu- álna zodpovednosť zaviedla „nové trestné činy“ – zločiny proti ľudskosti a zločiny proti mieru. Aj z tohto dôvodu bol nielen tento, ale aj nasledujúce tribunály kritizo- vané pre nelegitímnosť svojho vytvorenia, z namietania porušenia princípu trestné- ho práva nullum crimen sine lege.

Norimberský štatút vymedzil zločiny takto:21

a) zločiny proti mieru: osnovanie, príprava, podnecovanie alebo podniknutie útoč- nej vojny alebo vojny porušujúcej medzinárodné zmluvy, dohody alebo záruky, alebo účasť na spoločnom pláne alebo spiknutí za účelom uskutočnenia ktoréhokoľvek z vyššie uvedených činov;

b) vojnové zločiny: porušenie zákonov vojny alebo vojnových zvyklostí. Medzi tieto porušenia patrí vražda, zlé nakladanie alebo deportácie civilného obyvateľstva z obsadeného územia alebo v jeho rámci na otrocké práce , alebo na akýkoľvek iný účel, vražda vojnových zajatcov alebo osôb na mori alebo zlé nakladanie s nimi, vraždenie rukojemníkov, plienenie verejného alebo súkromného majetku, svojvoľné ničenie miest a obcí, pustošenie neodôvodnené vojenskou nutnosťou a iné zločiny;

c) zločiny proti ľudskosti: a to vražda, vyhladzovanie a zotročovanie, deportácie alebo iné ukrutnosti páchané proti civilnému obyvateľstvu pred vojnou alebo počas vojny, alebo prenasledovanie z politických, rasových alebo náboženských príčin pri páchaní akéhokoľvek zločinu spadajúceho pod právomoc Tribunálu alebo v spojení s takýmto zločinom bez ohľadu na to, či bolo porušené právo štátu, v ktorom boli zločiny spáchané

3.2. Vývoj po Norimberskom tribunáli

Prijatie Norimberského štatútu bolo začiatkom profilácie a spresňovania medziná- rodných trestných zločinov. Už v roku 1947 bola Komisia pre medzinárodné právo poverená22 úlohou vypracovať návrh dokumentu nazvaného Kódex zločinov proti mieru a bezpečnosti ľudstva. Komisia dospela k záveru a v roku 1950 sformulovala Zásady medzinárodného práva uznané v Charte Norimberského tribunálu a jeho rozsudku. Prerokovanie tohto návrhu Komisie však bolo vo Valnom zhromaždení dvakrát odložené a návrh dostal ucelené znenie nakoniec až v roku 1991.23

Až v roku 1994 pristúpila k prerokovaniu a prijatiu návrhu v druhom čítaní. To za- končila na zasadnutí v roku 1996 prijatím celého návrhu článkov Kódexu. Kódex (ako to už vyplýva aj z jeho názvu) sa vzťahuje na zločiny proti mieru a bezpečnosti ľudstva a to bez ohľadu na skutočnosť, či takéto konania sú alebo nie sú trestné pod- ľa vnútroštátneho práva.

Základným princípom aplikácie jeho ustanovení je možnosť individuálnej zodpoved- nosti.24 Toto pravidlo vychádza už z Charty a rozsudku Norimberského trestného tribunálu. Komisia sa odvoláva na názor Norimberského tribunálu, podľa ktorého „bolo konštatované, že medzinárodné právo sa týka konania suverénnych štátov a ne- stanovuje žiadny trest pre jednotlivcov … Podľa názoru Tribunálu (tento právny názor) musí byť odmietnutý. To, že medzinárodné právo ukladá povinnosti a zodpovednosť jednotlivcom rovnako ako štátom, bolo uznané už dávno“.25 Tento princíp bol násled- ne potvrdený v Zásadách medzinárodného práva uznaných v Charte Medzinárodné- ho trestného tribunálu a v jeho rozsudku, rovnako aj v Štatúte Medzinárodného tri- bunálu pre bývalú Juhosláviu26 a v Štatúte Medzinárodného tribunálu pre Rwandu.27

3.3. Zločiny v Štatúte Medzinárodného tribunálu pre bývalú Juhosláviu a v Štatúte Medzinárodného tribunálu pre Rwandu

Počas postupného historického vývoja katalógu medzinárodných zločinov dôležitú úlohu nezohrala nielen Komisia OSN, ale obohacujúce boli aj ad hoc tribunály, ktoré sa nielen držali už existujúcich skutkových podstát zločinov, ale tento katalóg dopĺňali.

ICTY ako aj ICTR boli založené ako výsledok frustrácie medzinárodného spoločen- stva z hromadného vraždenia a „etnických čistiek“ a ďalších zločinov po rozpade Juhoslávie a hrôz v Rwande. Pôsobnosť oboch štatútov, čo sa rozsahu trestaných zločinov týka, je v podstate s miernymi odchýlkami rovnaká.

Štatút ICTY ukladá právomoc stíhať fyzické osoby pre zločiny za porušenie Ženev- ského dohovoru, porušenie zákonov a obyčajov vojny, genocídu a spáchanie zločinov proti ľudskosti.

Prvýkrát tu bola definovaná skutková podstatu zločinu genocída. Genocídou sa ro- zumie ktorýkoľvek z nasledujúcich činov spáchaných s úmyslom zničiť úplne alebo čiastočne niektorú národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu ako takú:

1. a) usmrtenie príslušníkov tejto skupiny,
2. b) spôsobenie vážnej telesnej alebo duševnej ujmy členom takejto skupiny,
3. c) úmyselné uvedenie ktorejkoľvek skupiny do takých životných podmienok, ktoré jej spôsobujú čiastočné alebo vážne fyzické ujmy,
4. d) prijímanie opatrení na zabránenie rodenia detí v skupine,
5. e) násilné premiestňovanie detí z jednej skupiny do inej.

Za trestné sa pokladá spáchanie:

a) genocídy,

b) spolčenia sa k páchaniu genocídy,

c) priame podnecovanie k spáchaniu genocídy,

d) pokus spáchania genocídy.

e) spoluúčasť na genocíde.28

Právomoc ICTR bola založená na stíhanie osôb zodpovedných za zločiny, ktoré boli spáchané v rámci rozsiahleho alebo systematického útoku proti civilnému obyvateľ- stvu kvôli národným, politickým, etnickým, rasovým alebo náboženským dôvodom, za zločin genocídy, za závažné porušenie článku 3 Ženevských dohovorov z 12. au- gusta 1949 o ochrane obetí vojny a dodatkového protokolu II k tejto dohode z 8. júna 1977.29

3.4. Zločiny podľa Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu a zločin agresie

Založenie právomoci ICC bolo podrobne rozobraté v predchádzajúcej časti. Právo- moc ICC je obmedzená na tie najzávažnejšie zločiny, ktoré znepokojujú medzinárod- né spoločenstvo ako celok. Má právomoc, v súlade so štatútom, pokiaľ ide o zločin genocídy, zločin proti ľudskosti, vojnový zločin a zločin agresie. Trestné právo na medzinárodnej úrovni zodpovedá všeobecným štandardom, ktoré sú upravené a aplikované so zreteľom na jeho špecifickosť. Vzhľadom na dynamickosť vývoja jeho úpravy je aj v oblasti všeobecnej časti namieste očakávať jej dopĺňanie – takým- to príkladom je zločin agresie.

Zločin agresie je v súčasnosti vo vývoji, pretože sa tu vyskytuje definičný problém, čo je najväčším problémom efektívneho postihu zločinu proti mieru. Hoci je agresia považovaná za najzávažnejší prečin proti medzinárodnému spoločenstvu ako celku, dosiahnuť konsenzus v tejto oblasti sa zdá byť pre štáty nedosiahnuteľná úloha. Prijatím Rímskeho štatútu sa potvrdilo, že zločin agresie nie je jednoduché zachytiť v takej forme, aká je nevyhnutná pre podklad trestného stíhania. Už počas prípravy textu štatútu ICC sa preukázalo, že názory na zločin agresie v rámci právomoci Súdu sa líšia. Väčšina delegátov bola za zahrnutie zločinu agresie do Štatútu, líšili sa však v bližšej špecifikácii, ako to vykonať. Výsledkom rokovaní je záver, že Súd má prá- vomoc nad zločinom agresie,30 túto právomoc však bude vykonávať až po prijatá zmeny v Štatúte.31 Zmena prijatá počas plánovanej hodnotiacej komisie (tzv. revíznej konferencie) má stanoviť definíciu agresie a určiť v tomto prípade podmienky výko- nu jurisdikcie Súdu.

V súčasnosti pracuje na vypracovaní definície agresie a s tým súvisiacich otázok Pra- covná skupina pre zločin agresie, ktorá sa stretáva aj na neformálnych stretnutiach medzi zasadnutiami Zhromaždenia štátov, zmluvných strán.32 V súčasnosti sa podľa posledných výsledkov Pracovnej skupiny preferuje prijatie všeobecnej definície agresie – bez uvádzania konkrétnych prípadov:

„Na účely tohto Štatútu spácha osoba zločin agresie, keď je v pozícii, z ktorej môže efektívne kontrolovať alebo riadiť politické alebo vojenské štátu a keď nariadi alebo sa aktívne zúčastní plánovania, prípravy, začatia alebo výkonu aktu agresie, ktorý svojím charakterom, závažnosťou a rozsahom zakladá zjavné porušenie Charty Organizácie Spojených národov.“33

4. Záver

Vznik medzinárodných trestných tribunálov je výsledkom snahy o stíhanie a potres- tanie medzinárodných zločinov a vyvodenie zodpovednosti za ich činy. V priebehu 20. storočia sa postupne táto snaha premietala do reality a boli vytvorené viaceré ad hoc orgány. Zriadenie týchto tribunálov bolo od samého počiatku široko diskutované tak ako v rámci právnej vedy, tak ak v laickej verejnosti. Na jednej strane sa môžeme stretnúť s názormi hodnotiacimi činnosť Tribunálov pozitívne, no na druhej strane sú kritizované pre nelegitímnosť ich právomocí a „spravodlivosť víťazov“. No mali siahodlhý a nevyvrátiteľný vplyv na systematizáciu a kategorizáciu medzinárodných zločinov.

V súčasnosti pôsobiaci Medzinárodný trestný súd bol založený najmä z dôvodu, že je nepravdepodobné, aby štáty boli sami schopné zabezpečiť efektívne stíhanie a represie takých závažných zločinov. Štáty určite vnímajú ohrozenosť vlastného zákonodarstva a schopnosti potrestania zločincov ICC, ale súdne konanie pred ICC limituje kompetenciu národných súdov len do tej miery, že by národné súdy neboli ochotné alebo schopné stíhať osoby podozrivé zo spáchania medzinárodných zloči- nov. Aktuálnym problémom sú definičné znaky zločinu agresie. Na už spomínanej Hodnotiacej konferencii bude prijatý návrh, v ktorom pravdepodobne bude právo- moc ICC pre stíhanie zločinu agresie vzhľadom na postavenie Bezpečnostnej rady OSN skôr obmedzená. Nádejný pokrok vo vývoji Medzinárodného trestného práva sa tak trochu pribrzdí, to však neznamená, že sa zastaví.

Autor: Lucia Pavlíková

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_14.PDF

Zákon – Trestný poriadok 301/2005 | Paragrafy: § 480

1. Úvod do problematiky

Všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi patria medzi pramene medziná- rodného práva, no ich pozícia i charakteristika je pre mnohých nejasná. Bohužiaľ ani literatúra sa dostatočne nevenuje vyjasneniu problémov spojených s týmto prame- ňom, či ich detailnejšiemu opisu.

1.1. Charakteristika všeobecných zásad uznávaných civilizovanými národmi

Na úvod je potrebné objasniť čo je zásada. Za zásadu možno považovať všeobecné právne tvrdenie určitého významu, z ktorého sa odvodzujú jednotlivé pravidlá. Pod- ľa tejto definície sú hlavné znaky zásady dve: musí byť všeobecná a musí mať väčšiu váhu. „Všeobecná znamená, že funguje na abstraktnej úrovni, ktorá ju odlišuje od bežných noriem. Pojem všeobecná môže mať aj iný význam. Môže sa vzťahovať na zásady, ktoré presahujú určité oblasti práva a tvoria základ právneho systému ako celku.“1 Pojem väčšia váha je dosť nejasný, čo sa prejavuje v ťažkostiach v praxi pri určení, či ide alebo nejde o všeobecnú zásadu.

Všeobecné právne zásady majú vmedzinárodnom práve značný význam, zvlášť v medzinárodnom trestnom práve. Sú uznávané civilizovanými národmi najväčších právnych systémov. Avšak, nie každé právo, ktoré môžeme nájsť v niekoľkých, alebo aj všetkých právnych systémoch je automaticky aj všeobecnou právnou zásadou a teda súčasťou medzinárodného právneho poriadku. „Dvojakou podmienkou je, že právo musí reprezentovať právnu zásadu a že tá je pretransformovateľná do medzi- národného právneho poriadku.“2

Pojem všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi môžeme nájsť v praxi, kde sú vykladané ako zásady, ktoré sa uplatňujú všeobecne vo vnútroštátnych práv- nych poriadkoch štátov (in foro domestico). Sú teda odvodené z vnútroštátneho práva a zo všeobecnej praxe, no nie medzinárodnej, ale vnútroštátnej. Všeobecnosť uplatňovania nevyžaduje aby sa zásady vyskytovali v úplne všetkých štátoch medzi- národného spoločenstva. Postačí dostatočne široké a reprezentatívne uplatňovanie vprevažnej väčšine štátov. V súčasnosti sa nerozlišuje medzi civilizovanými a necivilizovanými štátmi, pretože pripustiť takéto triedenie, by z pohľadu súčasné- ho medzinárodného práva znamenalo porušenie zásady zvrchovanej rovnosti a nedovolenú diskrimináciu niektorých štátov.

Vždy musí ísť o zásady, ktoré sú vďaka svojej povahe,,presaditeľné“ do medzinárod- noprávnych vzťahov (túto podmienku napr. nesplňuje zásada prístupu jednotlivca k súdom, ktorá je uznávaná vnútroštátnymi právnymi poriadkami, no v medzinárodnom práve bráni jej všeobecnému použitiu vzťah nerovnosti medzi jednotlivcom a štátom, ktorý principiálne vylučuje sporné konanie pred súdnym orgánom). „Všeobecné právne zásady presaditeľné do medzinárodného práva môžu mať hmotnoprávnu povahu, alebo charakter procesnoprávny. Do prvej skupiny pat- ria zásady uplatňované v rámci inštitútu zodpovednosti (integrálna reštitúcia, repa- rácia skutočnej škody a ušlého zisku), ale i v iných prípadoch (napr. nemo plus iuris in alium transfere potest quam ipse habet). Procesnoprávnych zásad použiteľných a používaných v medzinárodnoprávnych vzťahoch je viacero (nemo iudex in re sua, auditur et altera pars, ne bis in idem a iné).“3

Tribunál pre Juhosláviu sa k tomuto vyjadril takto:

„Zakaždým keď pravidlá medzinárodné trestného práva nedefinujú pojem, názor trest- ného práva, spoliehanie sa na národnú legislatívu je ospravedlniteľné, pod nasledujú- cimi podmienkami: (i)… medzinárodný súd musí vykresliť všeobecný koncept a právne inštitúcie spoločné pre všetky veľké právne systémy sveta (nie iba common-law alebo civil-law štáty)…., (ii)… musí byť braný zreteľ na špecifickosť medzinárodného trestnop- rávneho konania keď sa používajú pojmy a predstavy národného práva. V tomto prípade by sa malo vyhýbať mechanickému preberaniu, alebo transformácii z národného práva do medzinárodného trestného konania.“4

Z toho možno usúdiť, že nie všetky právne normy ako také, s ktorými súhlasia veľké právne systémy, sú prvkom medzinárodného trestného práva, ale len všeobecné zásady na ktorých sú tieto normy založené. Je ale v praxi často ťažké rozlíšiť medzi obyčajovým medzinárodným právom avšeobecnými právnymi zásadami, keďže rozvoj praxe štátov sa neustále premieňa a vyvíja.

1.2. Odlíšenie všeobecných právnych zásad uznávaných civilizovanými ná- rodmi od všeobecných zásad a pravidiel obyčajového práva

Rovnaký názov týchto zásad (všeobecné zásady a všeobecné zásady uznávané civili- zovanými národmi) ahlavne ich nerozlišovanie a zamieňanie môže zvádzať k názoru, že všeobecné zásady a všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi označujú to isté. Je medzi nimi však veľký rozdiel, predovšetkým v ich pôvode. ,,Všeobecné právne zásady odvodené z vnútroštátnych právnych poriadkov je nutné odlíšiť od zásad (princípov) medzinárodného práva (napríklad zásada zákazu použi- tia sily), ktoré sa odvodzujú priamo z medzinárodného práva.“5 Na rozdiel od vše- obecných zásad uznávaných civilizovanými národmi, ktorých pôvod vo vnútroštát- nom práve som už popisovala vyššie.

Pri odlišovaní pravidiel obyčajového práva a všeobecných zásad uznávaných civili- zovanými národmi už narazíme na problém, pretože hranica medzi nimi je veľmi nejasná.

,,Cestou arbitrážneho nálezu sa stal obsah jednotlivých tam uplatnených všeobec- ných právnych zásad tiež záväzným pre dané strany v spore (v dôsledku ich kom- promisu). Tak sa mnohé (pôvodné) všeobecné právne zásady, a to tradíciou prece- densov, stali tiež obyčajovými pravidlami všeobecne platného medzinárodného prá- va.“6 To spôsobuje značné problémy aj pri rozlišovaní, či sa v medzinárodnom práve použilo pravidlo obyčajového práva, alebo všeobecná zásada uznávaná civilizova- nými národmi, ktoré je prakticky málo možné.

1.3. Všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi ako prameň medzinárodného práva a ich pôvod

Všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi sú prameň medzinárodného práva podľa Článku 38 Štatútu Medzinárodného súdneho dvora. Vo výbore právnikov, ktorý pripravoval Štatút (pozn. ešte Stáleho dvora medzinárodnej spravodlivos- ti, odtiaľ bol prebratý do Štatútu Medzinárodného súdneho dvora), nebola formulo- vaná dohoda na presnom označení slovného spojenia. „Belgický právnik, Baron Des- camps, mal na mysli ideu prirodzeného práva a jeho návrh hovoril o ́pravidlách medzinárodného práva uznávaného právnym vedomím civilizovaných ľudí ́. Podľa Roota by vláda mala mať nedôveru v súd, ktorý sa spolieha na subjektívny koncept zásad spravodlivosti. Výbor si uvedomoval, že Súdu musí byť daná určitá právomoc rozvíjať a vylepšovať, očistiť zásady medzinárodnej jurisprudencie.“7 Výsledkom bol spojený návrh Roota a Phillimorea, ktorý bol prijatý a toto označenie používame doteraz. Root and Phillimore sa pozerali na zásady z hľadiska pravidiel akceptova- ných v národnom práve všetkých civilizovaných národov. Avšak bolo by nesprávne predpokladať, že tribunály prijali do praxe mechanický systém prebratia zásad z národného práva.

Kedysi významná funkcia všeobecných právnych zásad (vedľa ekvity) v arbitrážnej judikatúre bola tiež dôvodom ich uvedenia v zozname prameňov, ktoré neskôr me- dzinárodné súdy, vrátane Medzinárodného súdneho dvora OSN (čl. 38 Štatútu), apli- kujú, aj keď už išlo o dobu, kedy sa frekvencia odkazovania na tieto zásady výrazne znížila a znižuje sa aj naďalej, v dôsledku neustáleho obsahového obohacovania vše- obecného medzinárodného práva, ktoré prebieha hlavne od začiatku 20. storočia.

„Takto v súdnej praxi minimalizovaná použiteľnosť všeobecných právnych zásad viac-menej stačila ktomu, aby internacionalistika obdobia ústupu pozitivizmu, a hlavne potom Kelsenova normatívna škola kvalifikovala všeobecné právne zásady za tretí prameň poznávania obsahu medzinárodného práva. Odôvodňovala to tým, že tieto zásady sú všeobecné vzhľadom k tomu, že súčasne platia ako v oblasti vnútro- štátneho práva, tak aj v oblasti medzinárodného práva.“8

Tvrdenie, že všeobecné právne zásady vystupujú ako prameň rovnocenný s ostatnými prameňmi medzinárodného práva, čerpá opodstatnenosť z neexistencie hierarchických vzťahov medzi jednotlivými formami medzinárodného práva. To však neznamená, že by bolo ako prameň rovnocenne porovnateľné so zmluvou a obyčajou i z hľadiska reálneho významu. „Samotný text čl. 38 Štatútu prisudzuje všeobecným právnym zásadám povahu prameňa doplnkového. Poskytuje sudcom návod, ako postupovať pri posudzovaní pravidiel obsiahnutých v rôznych formách medzinárodného práva. Všeobecné právne zásady figurujú v texte až pod písmenom c), tj. sudca by sa ich mal pridržať jedine vtedy, ak nie je možné aplikovať iné, zmluv- né či obyčajové, pravidlo a hrozilo by preto, že súd vysloví non liquet.“9

2. Používanie všeobecných zásad uznávaných civilizovanými národmi medzi- národnými trestnými súdmi

2.1. Rozhodovanie medzinárodných trestných súdov a pozícia všeobecných zásad uznávaných civilizovanými národmi v ich rozhodovaní

Ako som už spomínala pokiaľ riešenie problému v medzinárodnom práve nemôžeme nájsť v zmluvnom práve, a ani v pravidlách obyčajového práva, prípadne právnych zásadách medzinárodného práva, potom nám ako prameň môžu poslúžiť všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi, sú teda subsidiárnym prameňom.

Použitie všeobecných zásad predpokladá aj čl. 21 Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu z roku 1998 (uverejnený pod č. 333/2002 Z.z.) ako prvého stáleho medzinárodného trestného súdu, podľa ktorého tento „súd na prvom mieste aplikuje svoj štatút, na druhom mieste a vtedy, keď je to primerané, zmluvy, zásady a pravidlá medzinárodného práva vrátane zaužívaných zásad medzinárodného práva, a ak nie sú, tak všeobecné zásady práva odvodené Súdom z vnútroštátnych zákonov sveto- vých právnych systémov…za predpokladu, že sa nepriečia tomuto štatútu a medzinárodnému právu a medzinárodne uznávaným normám a štandardom.“10 Tento článok možno považovať za generálny odkaz na všeobecné zásady.

Takisto aj Štatút Medzinárodného trestného tribunálu pre Juhosláviu obsahuje, v Sekcii 3 Pravidlá dokazovania, pod pravidlom č. 89 Všeobecné ustanovenia gene- rálny odkaz na všeobecné zásady, keď hovorí, že “v prípadoch, ak nie je stanovené inak v tejto sekcii, súd môže aplikovať pravidlá dokazovania, ktoré budú najviac vyhovovať spravodlivému určeniu záležitosti a budú v súlade so Štatútom a všeobecnými právnymi zásadami.“

S ohľadom na teoretické pochybnosti, ktoré sú pravidelne vznášané proti odvoláva- niu sa na všeobecné právne zásady, je hlavne dôležité, že k týmto prameňom sa často navracia prax.

,,Doterajšia prax medzinárodných trestných súdov potvrdzuje, že sa odvolávajú na všeobecné právne zásady platné tak v oblasti trestného práva hmotného [individuál- na trestnoprávna zodpovednosť, nátlak (vydieranie) ako poľahčujúca okolnosť pri určovaní trestnej sadzby, primeranosť trestu, znížená trestná zodpovednosť v dôsledku psychického stavu obžalovaného a pod.], ako aj v oblasti trestného práva procesného (dôkazná povinnosť žalobcu, právo na súdne konanie v prítomnosti obžalovaného a pod.).“11

Snáď najčastejšie anajúspešnejšie použitie analógie vnútroštátneho práva bolo v oblasti dôkazov, procesu, a súdneho vypočúvania. Tak teda boli tu zmienky o pravidlách že nikto nemôže byť sudca v svojom vlastnom spore, litispendencie, res iudicata, rôzne ́zásady ovládajúce súdny proces… ́a zásady univerzálne prijaté me- dzinárodnými tribunálmi. V prípade Corfu Channel súd vychádzal z nepriamych dô- kazov a poznamenal, že ́tento nepriamy dôkaz je prípustný v každom právnom systéme, a jeho použitie je vyjadrená v mnohých medzinárodných rozhodnutiach. ́ V jeho nekonformistických názoroch v prípade South west Africa (second phase), sa sudca Tanaka odvolával na článok 38 (I) (c) súdneho Štatútu ako základu pre kon- cept ľudských práv a zdôraznil, že ustanovenie obsahuje prvky prirodzeného práva. Úvaha súdu v prípade Barcelona Traction veľmi úzko súvisela s hlavnou koncepciou obmedzenej zodpovednosti, ručenia spoločnosti vyskytujúcu sa v miestnom práve.

3. Všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi zakotvené v Štatúte Medzinárodného trestného súdu a v medzinárodných trestných tribunáloch

Do nadobudnutia účinnosti Štatútu Medzinárodného trestného súdu, všeobecné zásady boli v snahách o kodifikáciu medzinárodného trestného práva druhoradého významu. Čo bolo významné v praxi sa prijalo ako precedens, napr. definícia trest- ných činov podľa medzinárodného práva.

Prieskum tejto praxi ukazuje, že spočiatku nebola potreba rozvíjať komplexný súbor všeobecných zásad pre medzinárodné trestné právo. Keď to bolo potrebné, medziná- rodne trestné tribunály sa obracali na pravidlá spoločné pre vnútroštátne právne systémy.

Časť III Štatútu Medzinárodného trestného súdu teraz obsahuje komplexné ustano- venie nazvané Všeobecné zásady medzinárodného trestného práva, ktoré vytvára jadro samostatného komplexu všeobecných zásad medzinárodného trestného práva. Sú z časti vytvorené na obyčajovom medzinárodnom práve a všeobecných zásadách uznávaných civilizovanými národmi. Štatút Medzinárodného trestného súdu je bezo sporu najvyšším dosiahnutým úspechom v snahe o kodifikáciu všeobecných zásad medzinárodného trestného práva. Po prvýkrát, boli všeobecné otázky práva oddele- né od definícií trestných činov.

Priamym dôsledkom nedávnej kodifikácie všeobecných pravidiel trestnoprávnej zodpovednosti je obmedzená ́dogmatická zrelosť ́ niektorých zo všeobecných zásad v Štatúte Medzinárodného trestného súdu. Napriek zreteľnému pokroku, detailnejšia definícia týchto všeobecných zásad stále zostáva urgentnou prioritou praktikov a teoretikov.

Každý právny systém má písané alebo nepísané pravidlá zaoberajúce sa všeobecný- mi zásadami trestného práva a každý právnik študuje ustanovenia medzinárodného trestného práva v prvom rade ovplyvnený familiárnou vnútroštátnou terminológiou a doktrínou. Na dôvažok, väčšina ustanovení v časti 3 Štatútu Medzinárodného trest- ného súdu vytvára nesystematické nahromadenie z rôznych právnych tradícií. Nie- kedy sa môže koncepčná podobnosť medzinárodných trestných pravidiel s modelmi vo vnútroštátnom práve ukázať klamlivá. Preto analyzovanie všeobecných zásad medzinárodného trestného práva vyžaduje oslobodenie sa od spôsobu myslenia a doktrinálnej koncepcie svojho vnútroštátneho práva. Rímska konferencia ukázala aké ťažké to môže byť.

„Všeobecné zásady medzinárodného trestného práva sa medzitým stali predmetom aj praktického významu a záujmu odborníkov. Sám Medzinárodný trestný súd sa zaoberá všeobecnými zásadami. Intenzita jeho doktrinálnej analýzy je pozoruhodná. Jasnejším definovaných všeobecných zásadách si súd upevnil veľký význam pre tres- tnoprávnu doktrínu kontinentálnej Európu, a obzvlášť Nemecka.“12

V Štatúte Medzinárodného trestného súdu je v čl. 22 zakotvená zásada nullum cri- men sine lege, ktorá hovorí, že osoba nemôže byť trestne zodpovedná, pokiaľ jej správanie nie je za trestný čin označené Štatútom. ,,V čase keď bol spáchaný trestný čin, písaná alebo nepísaná norma musela existovať, aby založila trestnosť podľa medzinárodného práva. Zásada legality (nullum crimen sine lege) je časťou obyčajo- vého práva. Zásada požaduje, aby protiprávne správanie bolo stanovené tak jasne ako sa len dá v definícii trestného činu, avšak, tento štandard je v medzinárodnom práve menej rigidný ako je zvykom v kontinentálno-európskom práve. Zásada tiež presahuje do sankcií (nulla poena sine lege), takže osoba usvedčená Súdom môže byť potrestaná iba v súlade s týmto Štatútom. Tu je medzinárodné trestné právo takisto menej reštriktívne ako niektoré vnútroštátne právne systémy, ktoré požadujú po- drobný rámec sankcií, aký môžeme nájsť napríklad v Nemeckom práve.“13

Ďalšou zásadou, ktorá je zakotvená v Štatúte je zásada zákazu retroaktivity v článku 24 Štatútu. Podstatou tejto zásady je, že nikto nemôže byť trestnoprávne zodpoved- ný za správanie podľa tohto Štatútu skôr ako sa stane tento Štatút účinným. ,,Rozhodujúcou otázkou je dátum, kedy sa Štatút stal účinným, a ten je určený čl. 11 a 126 Štatútu. Pre trestné stíhanie zločinov Medzinárodným trestným súdom, je relevantným bodom v čase obyčajne 1. júl 2002.“14 A v prípade zmeny v použiteľnom práve v danom prípade pred konečným rozsudkom, má byť použité právo priazni- vejšie k osobe, ktorá je prešetrovaná, trestne stíhaná alebo usvedčená.

Veľmi významnou je zásada ne bis in idem, ktorá je zakotvená nielen v Štatúte me- dzinárodného trestného súdu, ale aj v štatútoch viacerých medzinárodných trestných tribunálov. Táto zásada vyjadruje, že nikto nemôže byť dvakrát odsúdený, alebo potrestaný za ten istý trestný čin či skutok.

Dôležitou procesnou podmienkou konania je aj nezávislosť sudcov, môžeme ju nájsť v čl. 40 Štatútu. Podľa tejto zásady by mal byť sudca pri výkone svojej funkcie nezá- vislý. Sudca by nemal vykonávať žiadnej aktivity, ktoré by mohli narúšať jeho sud- covskú funkciu, alebo ovplyvniť dôveru v jeho nezávislosť. Takisto musia dodržiavať nezlučiteľnosť ich funkcie s niektorými povolaniami. Tento priníp je nevyhnutnou požiadavkou spravodlivého procesu.

Pri procesných zásadách je potrebné spomenúť aj zásadu prezumpcie neviny (čl. 66 Štatútu), ktorá prikazuje považovať za nevinného každého, pokiaľ mu nie je dokáza- ná vina pred súdom. Pričom je na žalobcovi, aby dokázal vinu obžalovaného.

3.1. Výber z použitia všeobecných zásad uznávaných civilizovanými národmi v rozhodnutiach medzinárodných trestných súdov

Ako už bolo vyššie spomenuté, všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi mali veľký význam hlavne v medzinárodnom administratívnom a medzinárodnom trestnom práve.

Zásada legality hrala veľmi veľkú úlohu v Norimberskom procese. Medzinárodný vojenský tribunál sa zhostil ex post facto argumentu obhajoby ako príležitosti na preskúmanie (a potvrdenie) trestnoprávnej povahy trestných činov proti mieru v čase, keď bol trestný čin spáchaný obžalovanými.

Oba tribunály v Juhoslávii aj Rwande často potvrdzovali platnosť zásad. Avšak, ad hoc tribunály interpretovali zásadu nullum crimen sine lege veľmi široko. Z ich po- hľadu, zásada je dodržaná, ak pravidlo vytvorené z obyčajového medzinárodného práva zakazuje určité správanie a zároveň bolo pre páchateľ predvídateľné, že poru- šenie zákazu obyčajového práva bude viesť k individuálnej trestnoprávnej zodpo- vednosti.

„Tribunály bežne nachádzali predvídateľnosť v prípadoch obsahujúcich vážne poru- šenia medzinárodného humanitárneho práva. Ad hoc tribunály napríklad odvodili z obyčajového medzinárodného práva samostatne trestne stíhateľný vojnový trestný čin terorizovania civilného obyvateľstva, a potvrdili individuálnu trestnoprávnu zodpovednosť za vážne porušenie medzinárodného humanitárneho práva aj v nemedzinárodných konfliktoch.“15

3.1.1. Všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi v prípade Tadič

Použitie a odvolávanie sa na všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi môžeme nájsť,,v prípade Tadič, keď sa súd v roku 1995 odvolal na všeobecnú právnu zásadu vzťahujúcu sa na súdny proces, podľa ktorej súd musí byť zriadený záko- nom.“16

Obžalovaný v tomto prípade namietal, že Medzinárodný trestný tribunál pre Juho- sláviu nebol zriadený zákonom. Na súde sa domáhal, že právo na trestný proces pred tribunálom zriadeným zákonom je právom, ktoré tvorí časť medzinárodného páva, a to všeobecnú právnu zásadu uznávanú civilizovanými národmi, ktorá je jedným z prameňov medzinárodného práva podľa článku 38 Štatútu Medzinárodného súd- neho dvora.

Na podporu tohto tvrdenia, obžalovaný zdôrazňuje fundamentálnu podstatu „spra- vodlivého procesu“ garantovaného v Medzinárodnom dohovore o občianskych a politických právach, Európskom dohovore o ľudských právach a Americkom doho- vore o ľudských právach.

Odvolací senát je ale presvedčený, že zásada, že tribunál musí byť zriadený zákonom, je všeobecná právna zásada ukladajúca medzinárodný záväzok, ktorý sa uplatňuje iba v trestnoprávnom systéme v miestnom prostredí. Z tohto princípu vyplýva, že je povinnosťou všetkých štátov zostaviť ich trestnoprávny systém takým spôsobom, že sa zaistí všetkým právo mať trestné konanie pred tribunálom založeným zákonom. To však neznamená, že naopak, medzinárodný trestný súd by mohol byť založený z obyčajného rozmaru skupiny vlád. Taký súd by mal byť založený na panstve práva a poskytovať všetky záruky stelesnené v relevantných medzinárodných dokumen- toch. Až vtedy môžeme povedať, že „súd je zriadený zákonom“.17

Ďalej odvolací senát vyslovil myšlienku, že pre posudzovanie, či bol tribunál „zriade- ný zákonom“ je dôležité, aby bol zriadený kompetentným orgánom za dodržania relevantných zákonných postupov, ktoré by mali spĺňať požiadavky procedurálnej spravodlivosti.18 A podľa Odvolacieho senátu Medzinárodného vojenského tribunálu pre Juhosláviu, založenie tohto tribunálu všetky tieto podmienky spĺňalo a teda tri- bunál bol „zriadený zákonom“, čiže námietku obžalovaného zamietol.

3.1.2. Všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi v prípadoch Erdemovič a Blaškič

V prípade Erdemovič, sa súd zaoberal všeobecnými zásadami napomáhajúcimi urče- niu trestu za trestné činy proti ľudskosti.

V rozhodnutí súd uvádza, že za účelom preskúmania škály možných trestov za trest- né činy proti ľudskosti, sa senát pokúsi identifikovať znaky, ktoré charakterizujú tieto trestné činy a tresty s nimi spojené podľa medzinárodného práva a vnútroštátnych zákonov, ktoré vyjadrujú všeobecné zásady uznávané všetkými národmi.

„Vo všeobecnosti, zločiny proti ľudskosti sú považované za veľmi závažné trestné činy, ktoré poburujú celé spoločenstvo. Obžaloba proti obžalovaným v Norimberskom procese uvádza, že zločiny proti ľudskosti zakladajú porušenie medzinárodných konvencií, vnútroštátneho práva a všeobecných zásad trestného práva odvodených od trestného práva všetkých civilizovaných národov.“19

Súd demonštruje, že zločiny proti ľudskosti sú dobre vybudovanou časťou medziná- rodného právneho poriadku a vyžadujú najprísnejšie tresty. Bolo by teda chybou vykladať spojitosť so zásadou legality kodifikovanú inter alia v paragrafe 1 článku 15 Medzinárodného dohovoru o občianskych a politických právach, podľa ktorej „nikto nemôže byť obvinený za žiadny trestný čin pre čin, alebo opomenutie, ktoré nevy- tváralo trestný čin podľa medzinárodného alebo vnútroštátneho práva v čase, keď bolo spáchané.“ Navyše, paragraf 2 toho istého článku hovorí, že “nič v tomto článku sa nevzťahuje na súdny proces ani výber trestu pre žiadnu osobu za čin, alebo opo- menutie konať, ktoré v čase keď bolo spáchané, bolo trestné podľa všeobecných právnych princípov uznávaných spoločenstvom národov.“

V praxi to znamená, že všetci obžalovaný, ktorí spáchali ich trestné činy na území niekdajšej Juhoslávie môžu očakávať, že budú uznaní za trestnoprávne zodpoved- ných. Žiadny obžalovaný nemôže namietať, že v čase, keď sa dopustili trestných či- nov si neboli vedomí trestnosti ich činov a prísnosti trestov za ne stanovených. Ak to bude možné, Medzinárodný tribunál preskúma relevantnú právnu prax bývalej Juho- slávie, ale nebude v žiadnom prípade viazaný jej zriadenými trestami a rozsudkami, ktoré ukladala za trestné činy v rámci svojej právomoci.

Zásada proporcionality a primeranosti výroku o treste jednotlivca vyžaduje, aby boli na základe prihliadania na relevantné konkrétne faktory uložené rôzne tresty. Súd bude prihliadať hlavne na faktory, akými sú závažnosť trestného činu, osobitné okolnosti usvedčenej osoby a existencia priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností, vrátane značnej a významnej spolupráce s prokurátorom.

Súd je toho názoru, že ak sa jedná o trestné činy proti ľudskosti, otázka existencie priťažujúcich okolností si nevyžaduje pozornosť. Na druhej strane, keďže Štatút neobsahuje žiadnu zmienku, alebo definíciu v tomto ohľade, postoj súdu je zhodný s postojom Norimbergského Medzinárodného vojenského tribunálu, ktorí odsúdil 12 obžalovaných, ktorí boli usvedčení za spáchanie zločinov proti ľudskosti, na najvyšší trest, trest smrti, pretože poľahčujúce okolnosti neboli dostatočne preukázané.

Súd ale musí na základe článku 24 Štatútu zvážiť okolnosti okolo spáchania trestné- ho činu aby mohol určiť jeho závažnosť, ktorá môže vopred vylúčiť akékoľvek zmiernenie spôsobené poľahčujúcimi okolnosťami.

Zmiernenie trestu na základe poslúchnutia nadriadeného je osobitne vyjadrené v Štatúte v článku 7 (4), ktoré hovorí, že „skutočnosť, že obžalovaná osoba konala na základe príkazu vlády, alebo nadriadeného ju nemôže zbaviť trestnej zodpovednosti, ale môže byť zohľadnená v zmiernení trestu, ak Medzinárodný tribunál usúdi, že si to spravodlivosť vyžaduje“.

V prípade Blaškič v roku 2000 súd rohodol, že skutočnosť, že ,,trest by mal byť pri- meraný závažnosti zločinu predstavuje všeobecnú zásadu trestného práva spoločnú pre všetky základné právne systémy sveta.“20 Táto zásada bola už rozobratá aj vo vyššie spomínanom prípade Erdemovič.

4. Nedostatky pozície všeobecných zásad uznávaných civilizovanými národmi v medzinárodnom práve

Všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi sú veľmi problematickým po- jmom. Ich charakteristické znaky ich nedostatočne odlišujú od ostatných prameňov medzinárodného práva. A takisto aj ich nie najšťastnejšie zvolený názov spôsobuje mnohé ťažkosti a nedorozumenia pri ich skúmaní.

Na tieto zásady a ich používanie je v odborných kruhoch mnoho názorov, ktorých variabilita je tým väčšia, čím sa viac líšia názory na to, ktoré princípy v medzinárodnom práve sú zásady uznávané civilizovanými národmi.

Veď vezmeme si napríklad jednoduchú zásadu nulla poena sine lege zistíme. Jej pô- vod je ešte v Rímskom práve. Neskôr sa stala dôležitou zásadou vo všetkých civilizo- vaných štátoch. Až ju ako významný princíp prebralo medzinárodné právo. Ale je otázne, či môžeme s určitosťou tvrdiť, že ide o zásadu uznávanú civilizovanými ná- rodmi.

Podľa môjho názoru je používanie tejto zásady v medzinárodnom práve odlišné od praxe vnútroštátnej. Spôsobuje to hlavne odlišnosť týchto systémov. Keď sa táto zásada postupne z vnútroštátneho práva dostala do praxe medzinárodnej, prispôso- bila sa povahe medzinárodného práva. A je už otázne, či takto modifikovanú zásadu možno ešte považovať za odvodenú z vnútroštátneho práva, alebo už ako zásadu medzinárodného práva. Ak by sme uvažovali o vzťahu medzi pravidlami medziná- rodného obyčajového práva a všeobecnými zásadami uznávanými civilizovanými národmi zistíme, že často spývajú. Spôsobuje to značné problémy, keďže tie isté zá- sady, či pravidlá označujú rôzny právnici odlišne a je teda podľa mojej mienky skoro, ak nie aj nemožné ich s istotou odlíšiť. Príkladom jedného z pohľadov na tento pra- meň medzinárodného práva je názor Malenovského, ktorý uvádza: ,,Prípady, keď medzinárodné arbitrážne a súdne inštitúcie skutočne aplikovali všeobecné právne zásady v svojej rozhodovacej praxi sú úplne výnimočné. Stály dvor medzinárodnej spravodlivosti ani Medzinárodný súdny dvor doteraz nepoužil tieto zásady ako pod- klad pre svoje rozhodovanie, hoci strany sa ich často dovolávali. Zdržanlivosť možno pochopiť. Medzinárodné súdy sotva vezmú na zreteľ zásadu, ktorá sa síce aplikuje v rámci mnohých štátov, ale pritom sa neuplatňuje v medzištátnych stykoch. Naopak, ak zohľadnia zásadu, ktorá z vnútroštátneho prostredia prerástla i do medzinárodnej praxe, použijú ju spravidla nie ako všeobecnú právnu zásadu, ale ako obyčajové pra- vidlo, podložené práve touto medzinárodnou praxou. Rozdiely a hranice medzi obo- ma prameňmi sú všeobecne málo zreteľné.“21

Problém môže spôsobiť aj čl. 21 Rímskeho štatútu, podľa ktorého má súd tieto zása- dy požiť jedine vtedy, ak nemôže aplikovať svoj štatút, zmluvy a pravidlá medziná- rodného práva. A aj to len za podmienky, že sa nepriečia Štatútu, medzinárodnému právu a medzinárodne uznávaným normám a štandardom. Takéto obmedzenie na- vádza k podceňovaniu a prisudzovaniu menšiemu významu tohto prameňa. Takisto ako keby nebral do úvahy, že štatút sám obsahuje niektoré všeobecné zásady uzná- vané civilizovanými národmi. Zároveň vytvára sa zaujímavá otázka vzťahu všeobec- ných zásad a štatútu, ktorá sa preniknutím všeobecných zásad do štatútu pomerne komplikuje.

5. Záverečné zhrnutie

Všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi ako prameň medzinárodného práva sú využívané aj medzinárodnými trestnými súdmi. Hoci ich pozícia nie je jasná, zdá sa, že prax sa s tým pomerne ľahko vyrovnáva. V konečnom dôsledku, či už me- dzinárodné trestné súdy aplikujú jednotlivé pravidlá ako medzinárodné obyčajové právo, všeobecné zásady, alebo všeobecné zásady uznávané civilizovanými národmi nie je až také podstatné.

Bude ale zaujímavé sledovať ďalší vývoj tohto prameňa. Tým, že jeho úloha bola hlavne vyplniť miesta, pre ktoré ešte medzinárodné právo nemalo právnu úpravu (hlavne procesnoprávnu), možno so súčasným stálym obohacovaním a rozvojom medzinárodného práva predpokladať klesanie významu tohto prameňa.

Medzinárodné spoločenstvo sa značne rozšírilo, charakterizuje ho multikulturálnosť, je ekonomicky i civilizačne nesúrodé. To má za následok redukciu počtu zásad, ktoré by, ktoré by sa univerzálne vyskytovali vo vnútroštátnych právnych poriadkoch. V súčasnosti sa zároveň vytvárajú stále nové a nové medzinárodnoprávne normy (rastie okruh uzavretých zmlúv, tvoria sa nové obyčajové pravidlá). Je preto stále menej situácií, kedy by súdne a arbitrážne orgány boli nútené čeliť medzerám v medzinárodnom práve a teda zároveň aj pridržať sa niektorej všeobecnej právnej zásady.

Autor: Kristína Králová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_14.PDF

Zákon – Trestný poriadok 301/2005 | Paragrafy: § 480

1. Úvod – Bezpečnostná rada ako orgán OSN

Bezpečnostná rada OSN patrí spolu sValným zhromaždením, Hospodárskou asociálnou radou, Poručenskou radou, Sekretariátom aMedzinárodným súdnym dvorom medzi hlavné orgány OSN. Jej vznik je spojený s konferenciou v Dumbarton Oaks, kde bola prednesená požiadavka na zriadenie orgánu výkonného charakteru s obmedzeným členstvom, ktorého hlavnou úlohou malo byť udržanie medzinárod- ného mieru a bezpečnosti.1 Takýmto orgánom sa stala Bezpečnostná rada.

Rovnako ako ostatné hlavné orgány, aj Bezpečnostná rada podlieha Charte OSN. Hoci jej právomoci a povinnosti sú obsiahnuté vo viacerých kapitolách Charty, základné ustanovenia o tomto orgáne môžeme nájsť najmä v kapitole V, článkoch 23 – 32, ktoré upravujú jeho zloženie, úlohy a právomoc, hlasovanie a konanie.

Podľa základného dokumentu OSN sa Bezpečnostná rada skladá z pätnástich členov Organizácie. Piati z nich – Čínska republika, Francúzsko, Zväz sovietskych socialistic- kých republík, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a Spojené štáty americké – sú jej stálymi členmi, pričom ďalších desať nestálych členov volí Valné zhromaždenie na dva roky s tým, že členovia, ktorých funkčné obdobie uplynulo, nie sú ihneď voliteľní. Títo nestáli členovia sú volení na základe rovnomerného geogra- fického rozdelenia – piati z africko-ázijských štátov, dvaja z latinsko-amerických štátov, jeden zo štátov východnej Európy a dvaja zo štátov západnej Európy a iných štátov.2 Členovia, ktorí majú v Bezpečnostnej rade každý po jednom zástupcovi, jej zverujú hlavnú zodpovednosť za udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti a uznávajú, že pri plnení povinností, ktoré jej z tejto zodpovednosti vyplývajú, koná v ich mene. Na druhej strane členovia OSN súhlasia, že rozhodnutia Bezpečnostnej rady vydané na základe tejto Charty prijmú a vykonajú. Pri plnení svojich povinnosti koná Bezpečnostná rada v súlade s cieľmi a zásadami Spojených národov, pričom osobitné právomoci, ktoré sú jej na výkon týchto povinností zverené, ustanovujú kapitoly VI, VII, VIII a XII Charty. Jednou z jej povinností je aj predkladanie ročných, podľa potreby aj osobitných, správ Valnému zhromaždeniu.

Pri hlasovaní má každý člen Bezpečnostnej rady jeden hlas. Je ale potrebné rozlišo- vať medzi hlasovaním o procedurálnych otázkach a ostatných otázkach. O procedurálnych otázkach rozhoduje Bezpečnostná rada kladnými hlasmi deviatich členov, no o ostatných otázkach rozhoduje kladnými hlasmi deviatich členov vrátane hlasov všetkých stálych členov. Stály členovia môžu teda pri iných ako procedurál- nych otázkach použiť právo veta. Rozlišovanie medzi procedurálnymi a inými otáz- kami bolo spočiatku zložité, no nakoniec bol tento problém vyriešený v San Francis- cu. Rozhodlo sa, že na určenie otázky ako procedurálnej alebo inej je potrebné klad- né stanovisko minimálne siedmych členov vrátane všetkých stálych členov. Na zá- klade tohto ustanovenia prišiel Zväz sovietskych socialistických republík s myšlienkou dvojitého veta. Vzhľadom na to, že samotná otázka, či je daná záležitosť procedurálna alebo nie, je neprocedurálna, stály člen môže pokus o označenie otázky za procedurálnu vetovať a následne vetovať aj návrh rezolúcie, ktorý by sa danou otázkou zaoberal. Takýmto použitím dvojitého veta by sa z procedurálnych otázok mohli stať neprocedurálne. Existuje však aj spôsob, ktorý zneužitiu práva veta doká- že zabrániť. Je ním rozhodnutie prezidenta Bezpečnostnej rady na základe pravidla 30 Rokovacieho poriadku, či návrh rezolúcie je procedurálneho charakteru. Toto jeho rozhodnutie môže byť zrušené len súhlasom deviatich členov Bezpečnostnej rady.3

Podľa Charty OSN musí mať každý člen Bezpečnostnej rady v sídle Organizácie svoj- ho stáleho zástupcu, aby Bezpečnostná rada bola schopná nepretržite vykonávať svoje úlohy. Z toho istého dôvodu sa schádza na pravidelných schôdzach, na ktorých jej členovia môžu byť zastúpení členom vlády alebo iným zástupcom, pričom sa tieto schôdzky môžu uskutočňovať aj mimo sídla Organizácie.

Na rozprave o jednotlivých otázkach sa podľa Charty OSN môže bez hlasovacieho práva zúčastňovať aj člen Organizácie, ktorý nie je členom Bezpečnostnej rady, ak usúdi, že jeho záujmy sú osobitne dotknuté. Rovnako každý člen, Organizácie, ktorý nie je členom Bezpečnostnej rady, alebo každý štát, ktorý nie je členom Organizácie, ak sú stranou v spore, o ktorom rokuje Bezpečnostná rada, budú vyzvaní, aby sa zúčastnili na rozprave o tomto spore bez hlasovacieho práva. Bezpečnostná rada určí podmienky pre ten štát, ktorý nie je členom Organizácie, na základe ktorých sa roz- pravy bude môcť zúčastniť.

Okrem tejto základnej charakteristiky Bezpečnostnej rady, ktorú nám poskytuje kapitola V Charty OSN, je pre hlavú úlohu Bezpečnostnej rady podstatná aj kapitola VII, ktorá upravuje akcie v prípade ohrozenia mieru, porušenia mieru a útočných činov. Práve tejto kapitole Bezpečnostná rada vďačí za možnosť ovplyvniť vznik a fungovanie medzinárodných trestných súdov.

2. Účasť Bezpečnostnej rady na vzniku a fungovaní dočasných medzinárod- ných trestných tribunálov

2.1. Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY)

Konflikt, ktorý sa odohrával v bývalej Juhoslávii od roku 1991, bol prvým konfliktom po druhej svetovej vojne v Európe.4 Bezpečnostná rada sa rozhodla na riešenie tejto situácie využiť právomoci, ktoré jej vyplývajú z kapitoly VII Charty OSN, aby tak mohla zabezpečiť splnenie svojej úlohy, ktorou je obnovenie a zachovanie medziná- rodného mieru a bezpečnosti. Rezolúciou 780 (1992) zriadila Komisiu odborníkov, ktorá mala preskúmať obvinenia zo spáchania zločinov v Juhoslávii. Táto Komisia ale nemala finančnú a materiálnu podporu štátov, takže jej prvý predseda, Frits Kalsho- ven, odstúpil. Počas funkcie druhého predsedu, ktorým bol M. Cherif Bassiouni, sa podarilo Komisii získať financie zo súkromných zdrojov a zapojila sa do získavania dôkazov v bývalej Juhoslávii, o čom v roku 1994 podala správu.5 Počas práce Komi- sie, presne 22.2.1993 Bezpečnostná rada prijala rezolúciu 808, ktorou poverila Ge- nerálneho tajomníka OSN, aby pripravil návrh na zriadenie medzinárodného trest- ného tribunálu. Nestanovila však, akým spôsobom by mal byť tento tribunál zriade- ný. Generálny tajomník v tejto súvislosti odporučil Bezpečnostnej rade, aby tento cieľ uskutočnila pomocou rezolúcie podľa kapitoly VII Charty OSN. Ďalšou možnosťou, ktorá prichádzala do úvahy, bolo zriadenie tribunálu medzinárodnou zmluvou. Túto možnosť ale Generálny tajomník zamietol, čo odôvodnil tým, že rokovania o takejto zmluve by trvali príliš dlho a ani potom by nebolo zaručené, že by všetky dotknuté štáty zmluvu ratifikovali. Taktiež zamietol, aby iniciatíva vychádzala od Valného zhromaždenia, keďže to nekorešpondovalo s urgentnosťou stanovenou v rezolúcii 808.6 K správe, ktorú podal Generálny tajomník Bezpečnostnej rade, bol pripojený aj návrh Štatútu nového tribunálu, ktorý Bezpečnostná rada prijala a rezolúciou 827 (1993) zriadila Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY). Táto rezolúcia bola prijatá všeobecným súhlasom všetkých pätnástich členských štátov 25.5.19937 a stanovila ciele nového tribunálu, a to zastavenie zločinov páchaných na území bývalej Juhoslávie a prijatie potrebných opatrení, aby sa osoby zodpovedné za tieto činy vydali spravodlivosti.8 Okrem týchto hlavných cieľov spĺňal tento tribunál aj mnoho ďalších, napríklad cieľ odradzovania. Bezpečnostná rada mala v úmysle jeho zriadením dať najavo, že porušovanie medzinárodného humanitárneho práva nebude viac tolerované. Jej rezolúcie však takýto cieľ nepotvrdzujú, čo vyvoláva po- cit, že ho Bezpečnostná rada nepovažuje za veľmi podstatný.9

Konflikt v Bosne a Hercegovine, ktorý sa mal zriadením ICTY vyriešiť, pokračoval ešte dva a pol roka po jeho ustanovení. Najhoršia tragédia tejto vojny – Srebrenica – sa uskutočnila pár dní potom, čo tribunál viedol verejné pojednávanie, na ktorom sa potvrdila obžaloba proti srbským vodcom Radovanovi Karadžićovi a Ratkovi Mladi- ćovi. A hoci tento súd bez problémov fungoval v roku 1999, nedokázal zabrániť ozbrojenému konfliktu v Kosove, ktorý vtedy prebiehal.10 Tieto udalosti vrhajú tieň pochybnosti na činnosť ICTY a jej úspešnosť.

Štatút ICTY, ktorý bol pripojený k rezolúcii 827 (1993), určil, že tribunál má stíhať zločiny spáchané medzi 1.1.1991 a dňom, ktorý určí Bezpečnostná rada ako deň obnovenia mieru. Bezpečnostná rada zatiaľ neurčila konkrétny dátum, kedy by sa mala jeho činnosť skončiť. V Novembri 2000 síce prijala rezolúciu, ktorou vyžadova- la od Generálneho tajomníka stanovenie takéhoto dátumu v podobe správy, avšak Generálny tajomník uviedol, že daný dátum nebol schopný určiť. Je teda možné, že Bezpečnostná rada ukončí činnosť ICTY bez stanovenia dátumu.11

2.2. Medzinárodný trestný tribunál pre Rwandu (ICTR)

Rok po zriadení ICTY sa vyskytla potreba zriadiť ďalší dočasný medzinárodný trest- ný tribunál. V roku 1994 došlo totiž v Rwande k zločinu genocídy, ktorá trvala tri mesiace, čo Bezpečnostná rada považovala za dostatočný dôvod, aby 8.11.1994 prija- la rezolúciu 955 (1994), ktorou zriadila Medzinárodný trestný tribunál pre Rwandu (ICTR).12 Touto rezolúciou vyjadrovala Bezpečnostná rada záujem na správach, ktoré potvrdzovali spáchanie zločinu genocídy a iných porušení medzinárodného humani- tárneho práva v Rwande a ktoré pochádzali z rúk Osobitného spravodajcu pre Rwandu z Komisie OSN pre ľudské práva, ako aj na predbežnú správu Komisie od- borníkov. ICTR vznikol podľa modelu ICTY, takže nesie mnoho rovnakých charakteristických čŕt, ako jeho predchodca. Podľa jeho zakladajúcej rezolúcie, ku ktorej bol taktiež pripojený jeho Štatút, patrí medzi jeho ciele obnova a udržanie medzinárod- ného mieru a bezpečnosti, pričom prítomnosť tohto cieľu je nevyhnutná pre všetky tribunály, ktoré boli zriadené na základe kapitoly VII Charty OSN. Ak by tento cieľ chýbal, bolo by otázne, či by Bezpečnostná rada mohla takýto tribunál zriadiť. Ďalším jeho cieľom je napríklad národné zmierenie, ktoré rezolúcia zriaďujúca ICTY vyne- chala. Bezpečnostná rada v rezolúcii 955 (1994) zmieňuje, že stíhanie tých, ktorí sú zodpovední za porušovanie medzinárodného mieru abezpečnosti, prispeje k procesu národného zmierenia.

Čo však odlišuje zriadenie ICTR od ICTY je fakt, že Bezpečnostná rada konala v tomto prípade až na podnet vlády Rwandy. Rwanda bola v tom období jedným z desiatich volených členských štátov Bezpečnostnej rady, a paradoxne to bola práve ona, ktorá hlasovala proti prijatiu rezolúcie zriaďujúcej ICTR. Dôvodom takéhoto konania bol jej nesúhlas s niektorými ustanoveniami Štatútu.13

Štatút ICTY sa taktiež v určitých smeroch odlišoval od Štatútu ICTR. Ten vo svojich ustanoveniach o vojnových zločinoch naznačuje, že zločin genocídy v Rwande sa odohral v rámci vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.14

2.3. Povinnosť štátov spolupracovať s ICTY a ICTR

Jednou z výhod zriadenia oboch týchto tribunálov (ICTY a ICTR) bola možnosť Bez- pečnostnej rady ovplyvniť ich jurisdikciu do takej miery, akú sama považovala za správnu. Taktiež to dokazuje záujem medzinárodného spoločenstva na riešení prob- lémov, ktoré tieto štáty zasiahli a dáva tribunálom potrebné právomoci, aby mohli tieto prípady efektívne riešiť. Vzhľadom na to, že boli vytvorené na základe kapitoly VII Charty OSN, záväzky štátov spolupracovať s nimi majú prednosť pred ich všet- kými ostatnými záväzkami čo je nesporne ďalšou výhodou.15 Túto povinnosť štátov spolupracovať upravujú aj rezolúcie 827 (1993) a 955 (1994), ako aj Štatúty oboch tribunálov. Podľa paragrafu 4 rezolúcie 827 (1993) Bezpečnostná rada na základe kapitoly VII Charty OSN určuje, že všetky štáty majú plne spolupracovať s ICTY a jeho orgánmi na základe rezolúcie a Štatútu. Obe tieto rezolúcie narážajú na všetky štáty, nielen na členské štáty OSN. Avšak nečlenské štáty nie sú viazané Chartou ani rezolúciami Bezpečnostnej rady, čo tribunály uznali a rešpektujú túto neutrálnu pozíciu nečlenských štátov.16

Nevýhodou týchto tribunálov je fakt, že nemajú prostriedky donútia, musia sa spoliehať na Bezpečnostnú radu a jej prostriedky, aby mohlo dôjsť k vykonaniu nariadenia. Niekoľkokrát už bola Bezpečnostná rada požiadaná, aby konala, no dodnes na podobné požiadavky nereagovala. Na druhej strane však periodicky vydávala rezolúcie všeobecnej povahy, ktorými štáty vyzývala, aby sa riadili príkazmi tribunálov. Niektoré štáty tieto príkazy rešpektovali na základe ich prednosti pred akýmikoľvek inými záväzkami, ale vyskytujú sa aj prípady, keď národné súdy nariadenia tribunálov odmietajú, a v takýchto prípadoch chýba odpoveď zo strany Bezpečnostnej ra^dy.17

V prípade, že Bezpečnostná rada neodpovedala na oznámenie Prezidenta tribunálu a nevyužila svoje právomoci vyplývajúce jej z kapitoly VII Charty OSN, členovia Bez- pečnostnej rady mimo jej rámec vykonali politický nátlak inými, najmä diplomatic- kými alebo ekonomickými prostriedkami, ktorými prinútili štát podrobiť sa svojmu záväzku a vydať obvineného jurisdikcii tribunálu.18

2.4. Súlad činnosti ICTY a ICTR s Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach

Právnikmi bolo zriadenie ICTY a ICTR Bezpečnostnou radou pochvaľované, no obža- lovaní prejavovali pochybnosti o súlade činnosti týchto tribunálov s medzinárodným humanitárnym právom. Hoci tribunály odmietali jednu námietku proti ich jurisdikcii za druhou, legalita ich zriadenia Bezpečnostnou radou nie je taká jednoznačná, ako to vyplýva z týchto ich rozhodnutí a komentárov právnikov.19

Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (ICCPR) vo svojom článku 14 uznáva obžalovaným právo na spravodlivý proces, vedený nestranným, nezávis- lým a kompetentným tribunálom zriadeným právom, ako aj mnohé iné práva. Je síce pravda, že Štatúty vytvorené Bezpečnostnou radou pre oba tieto tribunály zahŕňajú ustanovenia o spravodlivom procese, ako aj to, že ICTR a ICTY priznávajú obžalova- ným práva porovnateľné s právami stanovenými v článku 14 ICCPR. Problémom je, či sú tieto tribunály nezávislé a či sú zriadené zákonom, ako to predpokladá ICCPR. Nemôžme tvrdiť, že by ich nezávislosť bola úplná. Je otázne, či by na žiadosť Bezpeč- nostnej rady tribunály neurýchlili proces s obžalovaným, poprípade ho rozhodovali určitým spôsobom, keďže vznikli na základe právomoci Bezpečnostnej rady. Dôka- zom určitej závislosti tribunálov na Bezpečnostnej rade je fakt, že práve Bezpečnost- ná rada má určiť dátumy ukončenia ich činností, ako aj skutočnosť, že Bezpečnostná rada chcela tieto tribunály využiť ako prostriedky sociálnej kontroly na dosiahnutie fungovania pravidiel medzinárodného humanitárneho práva.20 Nie je ani úplne jasné, či boli skutočne zriadené zákonom, keďže zriadenie tribunálov Bezpečnostnou radou Charta OSN nikde nekonkretizuje. Je však samozrejmé, že požiadavka zriadenia jed- notlivých inštitúcií právom je podstatnou zložkou medzinárodného humanitárneho práva a mala by sa akceptovať jej potreba.21

2.5. Ukončenie činnosti ICTY a ICTR

Vzhľadom na dočasný charakter tribunálov je nutné predpokladať, že raz dôjde k ukončeniu ich činnosti. Hoci ani jedna z rezolúcii, na základe ktorej boli zriadené, o ich ukončení nehovorí, ich Štatúty ustanovujú ich dočasnosť. Ako sme už spomínali, Bezpečnostná rada má určiť dátum, poprípade dátumy ukončenia ich činnosti. Na tento účel sa uskutočnilo rokovanie medzi Bezpečnostnou radou a vysoko postave- nými administratívnymi úradníkmi tribunálov, čo vyústilo do vytvorenia oficiálnych Stratégií dokončenia, ktoré majú byť implementované tribunálmi.22

Rezolúcia Bezpečnostnej rady 1503 (2003), prijatá 28.8.2003, podáva prvý definitív- ny výpočet Stratégií dokončenia a potvrdzuje súhlas Prezidenta Bezpečnostnej rady s nimi. Ustanovuje dve najdôležitejšie úlohy týchto Stratégií:

1. koncentrovanie na stíhanie najstarších vodcov podozrivých z najväčšej zod- povednosti za zločiny spáchané v medziach jurisdikcie daného tribunálu a
2. prevod prípadov tých osôb, ktoré takúto úroveň zodpovednosti nenesú, na kompetentný národný súd.

Rezolúcia ďalej podnecuje ICTR k tomu, aby nasledoval príklad ICTY pri vytvorení Stratégií dokončenia.

Bezpečnostná rada včlenila ňou stanovené konečné dátumy, vyžiadané zo strany ICTY, do svojej správy, podľa ktorých mali všetky vyšetrovania skončiť do roku 2004, aktivita prvej inštancie do konca roka 2008 a celá práca mala skončiť do roku 2010.23

Ďalšou podstatnou rezolúciou počas vývoja Stratégií dokončenia bola rezolúcia Bez- pečnostnej rady 1534 (2004), ktorá, okrem iného, podávala aj odpoveď na správu prokurátora ICTY, podľa ktorej mal tento tribunál rozhodovať o vine ďalších tridsia- tich obžalovaných. Cieľmi tejto rezolúcie boli najmä zvýšenie pozornosti tribunálov voči Stratégiám dokončenia, bližšie pozorovanie tohto procesu Bezpečnostnou radou, súdna kontrola prokurátorovej právomoci, vydávanie polročných správ prezi- denta a prokurátora oboch tribunálov, ktoré majú popisovať dosiahnutý pokrok v implementácií Stratégií dokončenia.24

Napriek týmto plánom, na základe ktorých chcela Bezpečnostná rada dospieť k ukončeniu činnosti tribunálov, boli v roku 2009 vydané rezolúcie 1900 a 1901, podľa ktorých dochádza namiesto zastavenia ich činnosti k jej predĺženiu.

2.6. Špeciálny tribunál pre Sierra Leone (SCSL)

Po zriadení ICTY a ICTR Bezpečnostná rada odmietala zriaďovať ďalšie tribunály rezolúciou podľa kapitoly VII Charty OSN. Preto 14.8.2000 vydala rezolúciu 1315 (2000), ktorou poverila Generálneho tajomníka, aby dojednal uzavretie bilaterálnej zmluvy medzi vládou Sierra Leone a OSN o zriadení Špeciálneho tribunálu pre Sierra Leone (SCSL), pričom 16.1.2002 došlo k jej podpísaniu. Bola to zmluva medzi štátom a medzivládnou organizáciou, takže bola kvalifikovaná ako nástroj medzinárodného práva, ktorý sa riadi Viedenským dohovorom ozmluvnom práve medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami a medzinárodnými organizáciami navzájom. Gene- rálny tajomník vo svojej správe k návrhu Štatútu uviedol, že tento tribunál je inštitú- ciou sui generis, ktorá má zmiešanú povahu, ide teda o hybridný tribunál, ktorý cel- kom nepatrí do žiadneho existujúceho systému.25

Bezpečnostná rada pri zriaďovaní tohto tribunálu vychádzala z článku 1 Charty OSN, podľa ktorého je cieľom OSN udržiavať medzinárodný mier a bezpečnosť, ako aj z článkov 39 a 41, ktoré upravujú jej právomoci dosť široko na to, aby jej umožnili iniciovať zriadenie SCSL pomocou medzinárodnej zmluvy. Charta OSN tiež oprávňuje Bezpečnostnú radu na prenesenie svojich právomocí týkajúcich sa zriadenia tribuná- lu na Generálneho tajomníka, avšak aj sám Generálny tajomník má právomoc takúto zmluvu dojednať.26

Bezpečnostná rada sa podieľala aj na vypracovaní Štatútu SCSL. Po niekoľkých zme- nách vykonaných na pôvodnom návrhu Generálneho tajomníka, keď bol konečný návrh prijatý, vydala Bezpečnostná rada rezolúciu 1370 (2001), v ktorej povzbudzu- je vládu Sierra Leone, Generálneho tajomníka, Vysokého komisára OSN pre ľudské práva ainé medzinárodné orgány, aby urýchlili vytvorenie Komisie pravdy a zmierenia, ako aj samotného Špeciálneho tribunálu predpokladaného rezolúciou 1315 (2000).27

Bezpečnostná rada presadila v Štatúte, okrem iného, aj zločin odvodu a zapísania na vojnu detí pod 15 rokov. Generálny tajomník odporúčal definovať tento zločin ako únos a nútený nábor na vojnu, tak ako to bolo v roku 1996, no tento návrh nebol prijatý. Členovia Bezpečnostnej rady vyjadrili názor, že ich definícia tohto zločinu je uspokojujúca v takom právnom stave, aký existoval v roku 1996, ako aj v právom stave, ktorý je momentálne akceptovaný medzinárodným spoločenstvom. Hoci niet pochýb o tom, že toto tvrdenie je možné aplikovať na obdobie po roku 1998, ťažko ho možno použi aj na rok 1996.28

3. Spochybnenie právomoci Bezpečnostnej rady zriaďovať medzinárodné trestné tribunály

3.1. Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu

Pri obhajobe prvého obžalovaného pred týmto tribunálom, Duška Tadića, bola vzne- sená námietka proti jeho jurisdikcii. Obhajoba tvrdila, že Bezpečnostná rada zriade- ním tribunálu prekročila právomoci, ktoré jej stanovila Charta OSN. Senát prvej in- štancie poukázal ale na skutočnosť, že Charta OSN vo svojej kapitole VII priznáva Bezpečnostnej rade relatívne široké právomoci, takže by podľa tejto kapitoly jej rozhodnutia nemali byť preskúmateľné. Zároveň uviedol, že ani pod kompetenciu tribunálu nespadá preskúmavanie rozhodnutí Bezpečnostnej rady. Keďže s týmto rozhodnutím obhajoba nebola spokojná, odvolala sa.29

Odvolací senát na rozdiel od prvostupňového senátu rozhodol, že tribunál má okrem primárnej jurisdikcie aj implicitnú jurisdikciu – určiť si vlastnú jurisdikciu, takže môže preskúmať legalitu svojho zriadenia. Riešenie otázky, či Bezpečnostná rada skutočne mala právomoc takýto tribunál zriadiť, rozdelil na tri časti:

1. Naozaj došlo k ohrozeniu mieru podľa článku 39 kapitoly VII Charty OSN? Ešte pred zriadením tribunálu prebiehal na území bývalej Juhoslávie ozbro- jený konflikt, a teda došlo k ohrozeniu mieru.
2. Mohla Bezpečnostná rada použiť akékoľvek opatrenia pri ohrození mieru, alebo bola viazaná prostriedkami vymedzenými v článkoch 41 a 42 Charty OSN? Senát nevylúčil ani jednu možnosť, keďže spomínané články poskytujú Bezpečnostnej rade široké právomoci.
3. Ako môže byť zdôvodnené zriadenie ICTY, keď sa Bezpečnostná rada musí riadiť vyššie spomenutými článkami, ktoré zriadenie takéhoto tribunálu ne- uvádzajú? Podľa odvolacieho senátu Charta obsahuje len demonštratívny výpočet možností, ktorými Bezpečnostná rada môže zachovať a obnoviť medzinárodný mier.

Na základe týchto argumentov bola námietka obhajoby zamietnutá.30

Samostatný názor na tento prípad podali aj sudcovia Sidhwa a Li. Sudca Sidhwa sa postavil na stranu tribunálu poznamenajúc, že ICTY má na rozdiel od ICJ povinnú jurisdikciu nad jednotlivcami, čo svedčí v prospech preskúmania. Sudca Li vyslovil opačný názor. Podľa neho ICTY nemala ani výslovnú právomoc, ani odbornú znalosť na preskúmanie vhodnosti konania Bezpečnostnej rady. Zároveň skonštatoval, že ak by sa táto otázka považovala za politickú, súd mal jej zodpovedanie zamietnuť. Väč- šina sa na základe rozhodnutí Medzinárodného súdneho dvora ale zhodla na tom, že pokým má otázka právnu odpoveď, má byť takáto odpoveď daná.31

Rozsudok v prípade Tadić, ktorý bol podaný 2.10.1995, bol prvým dôležitým roz- sudkom tohto tribunálu.32 O šesť rokov na to, 3.7.2001, spochybňoval jeho legalitu aj Slobodan Milošević. Rovnako ako Tadić tvrdil, že Bezpečnostná rada nemala právo- moc ho zriadiť, no zároveň vyhlásil, že jeho zatknutie a prevoz do Haagu boli nele- gálne, lebo porušovali Srbskú a Juhoslovanskú Ústavu. Jeho námietka bola ale za- mietnutá.33

3.2. Medzinárodný trestný tribunál pre Rwandu

Podobným spôsobom, ako sa pokúsila obhajoba Tadića spochybniť jurisdikciu ICTY, sa pokúsila spochybniť legalitu zriadenia ICTR aj obhajoba Josepha Kanyabashiho. Tak, ako v prípade ICTY, aj tu sa námietka zakladala na argumente, že Bezpečnostná rada nemá právomoc na základe kapitoly VII Charty OSN zriadiť medzinárodný trestný tribunál. Prokurátor preto odkázal na rozhodnutie odvolacieho súdu v prípade Tadić. Obhajoba ďalej tvrdila, že v Rwande k ohrozeniu medzinárodného mieru vôbec nedošlo, čo senát vyvrátil odvolaním sa na prax Bezpečnostnej rady v prípade Somálska, Konga a Libérie, ako aj na správy orgánov OSN, ktoré potvrdzo- vali, že konflikt v Rwande mal skutočne dopad na medzinárodný mier. Ďalej už senát ale nepostupoval ako odvolací senát ICTY v prípade Tadić, ale ako prvostupňový senát, keď označil právomoc Bezpečnostnej rady a jej šírku podľa článku 39 kapitoly VII Charty OSN za nepreskúmateľnú, čím rozhodol, že táto otázka môže byť zodpo- vedaná len Bezpečnostnou radou. Vo výklade článku 41 kapitoly VII Charty OSN sa opäť vrátil k výkladu podľa odvolacieho senátu ICTY v prípade Tadić a námietku nakoniec zamietol. Joseph Kanyabashi sa už ale neodvolal.34

3.3. Špeciálny tribunál pre Sierra Leone

Legalita zriadenia SCSL bola spochybňovaná rovno z dvoch hľadísk. Prvým bolo na- mietanie protiprávnosti tribunálu z pohľadu ústavného práva Sierra Leone, druhým bolo namietanie z pohľadu medzinárodného práva. A práve druhé hľadisko vyžila obhajoba vedúceho činiteľa Občianskych ozbrojených síl Moinina Fofana. Námietka bola postavená na skutočnosti, že došlo k prekročeniu právomocí OSN, a to buď tým, že Bezpečnostná rada zmocnila Generálneho tajomníka OSN k dojednaniu zmluvy medzi vládou Sierra Leone a OSN, alebo tým, že Generálny tajomník túto zmluvu dojednal na základe vlastných právomocí. V tomto prípade už v prvej inštancii roz- hodoval odvolací senát, ktorý najprv zisťoval, či Bezpečnostná rada mohla delegovať právomoc dojednať medzinárodnú zmluvu medzi Sierra Leone a OSN o založení SCSL na Generálneho tajomníka. Podľa článku 98 charty OSN Generálny tajomník plní úlohy Bezpečnostnej rady, takže prevod právomocí na tento orgán ani nie je potrebný. Otázku, či Generálny tajomník mohol konať na základe vlastných právo- mocí, považoval senát za bezpredmetnú, keďže v tomto prípade konal na žiadosť Bezpečnostnej rady. Ďalším predmetom zisťovania bol rozsah právomocí Bezpeč- nostnej rady, konkrétne jej právomoc zriadiť medzinárodný trestný tribunál pomo- cou medzinárodnej zmluvy. Podľa článku 1 odseku 1 Charty OSN má Organizácia robiť opatrenia na to, aby sa predišlo ohrozeniu mieru alebo aby sa ohrozenie mieru odstránilo. Keďže Bezpečnostná rada je orgánom OSN, môžeme tvrdiť, že na základe tohto článku danú právomoc mala. Vzhľadom na to, že SCSL bol vytvorený ako orgán sui generis, musel sa odvolací senát zaoberať aj otázkou, či Bezpečnostná rada ne- prekročila svoje právomoci pri zriadení tribunálu, ktorý existuje mimo jej kontrolu. Bezpečnostná rada ale nie je súdnym orgánom, nemôže teda vykonávať súdne funk- cie, preto bol SCSL vytvorený ako orgán sui generis. Je to nezávislý súd, ktorý podlie- ha kontrole Bezpečnostnej rady len vadministratívnoprávnych záležitostiach. K tomuto problému sa samostatne vyjadril aj sudca Robertson, podľa ktorého je prejavom nezávislosti tribunálu práve fakt, že nepodlieha kontrole politického orgá- nu. Námietka bola teda zamietnutá.35

Ďalším významným prípadom prejednávaným pred týmto tribunálom bol prípad súvisiaci s osobou Charlesa Taylora, ktorý sa v čase, keď naňho SCSL vydala zatýkací rozkaz, nachádzal na území Ghany. SCSL poslal teda kópiu zatýkacieho rozkazu vláde Ghany, ktorá ho odmietla vykonať. Keďže SCSL nebol zriadený rezolúciou Bezpeč- nostnej rady podľa kapitoly VII Charty OSN, vynútiteľnosť tohto zatýkacieho rozkazu bola možná len na základe dohody o spolupráci. A hoci Bezpečnostná rada prijala rezolúciu, ktorou vyžadovala od štátov plnú spoluprácu s týmto tribunálom, táto žiadosť bola vyjadrená v jej preambule, nie v záväznom rozhodnutí, takže mala len silu odporúčania. Libéria sa po návrate Charlesa Taylora a jeho zatknutí rozhodla riešiť tento prípad pred Medzinárodným súdnym dvorom, vyhlasujúc, že SCSL nie je orgán OSN a že nebol založený ako medzinárodný trestný tribunál, a teda nemôže uložiť právne záväzky štátom, ktoré nie sú stranou zmluvy medzi Sierra Leone a OSN. K tomuto prípadu sa ale Medzinárodný súdny dvor nebude vyjadrovať dovtedy, kým Sierra Leone nepotvrdí jeho jurisdikciu.36

Charles Taylor bol súdený týmto tribunálom v čase, keď bol prezidentom Libérie. Jeho obhajoba bola teda postavená na pravidle, že diplomatické imunity hlavy štátov môžu byť obmedzené len na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady podľa kapitoly VII Charty OSN. Vzhľadom na to, že SCSL takýmto spôsobom nevznikol, má charakter vnútroštátneho súdu, a teda Taylor pred ním požíva imunitu. Obhajoba sa odvolávala na rozsudok Medzinárodného súdneho dvora v prípade Yerodia, kde žalovala demo- kratická republika Kongo Belgicko. Belgicko vtedy vydalo zatýkací rozkaz na úradu- júceho konžského ministra zahraničných vecí Abdoulaya Yerodia Ndombasi. Demo- kratická republika Kongo sa odvolala na zvrchovanú rovnosť štátov a diplomatickú imunitu ministra Yerodia, vďaka čomu dosiahla zrušenie zatýkacieho rozkazu. ICJ však vtedy pripustil možnosť, že aj minister zahraničných vecí, požívajúci imunitu, sa môže zodpovedať pred medzinárodným trestným súdom. Obžaloba v prípade Taylo- ra teda tvrdila, že SCSL je medzinárodným trestným tribunálom, právoplatne zriade- ným podľa medzinárodného práva. Odvolací senát, ktorý rozhodoval už v prvej in- štancii, pripustil, že tento tribunál bol zriadený zmluvou, nie rezolúciou Bezpečnost- nej rady podľa kapitoly VII Charty OSN, avšak Bezpečnostná rada má právomoc takú- to zmluvu dojednať na základe článku 1 Charty OSN a cieľov v ňom upravených, ako aj na základe jej právomocí ustanovených v článkoch 39 a 41 Charty OSN. Odvolací senát teda rozhodol, že SCSL je medzinárodným tribunálom a nie vnútroštátnym súdom, takže námietku zamietol.37

Rozhodnutie o medzinárodnom charaktere tohto tribunálu sa stalo predmetom kri- tiky. Podľa správy Generálneho tajomníka o zriadení SCSL je to tribunál so zmieša- nou jurisdikciou, a preto by bolo vhodnejšie nazývať ho tribunálom zmiešaným, hybridným. Hlavný záver tohto rozhodnutia, ktorým bola skutočnosť, že Bezpeč- nostná rada sa môže podieľať na zriaďovaní medzinárodných trestných súdov aj rezolúciou, aj dojednaním medzinárodnej zmluvy, bol všeobecne akceptovaný. Dnes už nie sú žiadne pochybnosti o tom, že sa Bezpečnostná rada môže na vzniku a fungovaní medzinárodných trestných súdov podieľať.38

4. Účasť Bezpečnostnej rady na činnosti Medzinárodného trestného súdu

4.1. Odklad výkonu jurisdikcie Medzinárodného trestného súdu

Podľa pôvodného Štatútu Medzinárodného trestného súdu (ICC), ktorý vypracovala Komisia pre medzinárodné právo, mal tento súd zakázané stíhať tie prípady, ktorými sa zaoberala Bezpečnostná rada, a ktoré boli kvalifikované ako hrozba porušenia mieru alebo akt agresie podľa kapitoly VII Charty OSN, pokiaľ Bezpečnostná rada nerozhodla inak. Ak by bol tento návrh prijatý, mohol by štát, ktorý je členom Bez- pečnostnej rady, zabrániť stíhaniu tým, že by prípad uviedol na programe rokovania Bezpečnostnej rady. Len sama Bezpečnostná rada by mohla tento akt zrušiť svojim rozhodnutím, ktoré by ale mohlo byť vetované jedným z piatich stálych členov.39

Tento návrh Komisie pre medzinárodne právo sa stretol s kritikou, podľa ktorej by týmto spôsobom Bezpečnostná rada zasahovala do nezávislosti súdu. Na druhej strane sa ale môžu vyskytnúť situácie, keď bude potrebné uprednostniť zachovanie alebo obnovenie medzinárodného mieru pred prejednávaním určitého prípadu pred súdom. Nakoniec sa dospelo ku kompromisu a bol prijatý návrh Singapúru, ktorý bol spracovaný ako článok 16 Rímskeho štatútu ICC. Tento článok hovorí, že Bezpeč- nostná rada môže prijať rezolúciu podľa kapitoly VII Charty OSN, v ktorej požiada súd o odklad konania na 12 mesiacov, pričom táto žiadosť môže byť obnovená Bez- pečnostnou radou za rovnakých podmienok.40

Prvý, kto článok 16 využil, boli USA. Tie koncom júna 2002 oznámili, že uplatnia právo veta proti všetkým budúcim misiám na udržanie mieru, ak Bezpečnostná rada nepoužije tento článok aby ochránila misie povolené OSN od trestného stíhania sú- dom. Výsledkom bolo prijatie rezolúcie 1422 Bezpečnostnou radou 12.7.2002. Táto rezolúcia ustanovovala, že ak sa vyskytne prípad, ktorý sa bude zaoberať konaním alebo opomenutím terajších alebo minulých úradníkov a pracovníkov štátu, ktorý nie je stranou Rímskeho štatútu, pri výkone operácie OSN, súd sa pre 12 mesačné obdo- bie, ktorého začiatok sa datuje 1.7.2002, vyhne vyšetrovaniu alebo stíhaniu týchto osôb, ak Bezpečnostná rada nerozhodne inak. Legalita tejto rezolúcie je otázna, keď- že nie všetky misie OSN sa vykonávajú na základe kapitoly VII Charty OSN, pričom Bezpečnostná rada môže konať podľa článku 16 len v takomto prípade.41

V roku 2003 bola prijatá rezolúcia Bezpečnostnej rady 1487, ktorá požadovala od- klad jurisdikcie súdu na ďalších 12 mesiacov v prípade, ak nastanú podmienky vy- medzené v rezolúcii 1422. Nasledujúci rok sa už podpora USA začal zmenšovať a chýbala potrebná väčšina na to, aby bola prijatá ďalšia predlžujúca rezolúcia. Ani jedna z týchto rezolúcii nemala praktický dopad na jurisdikciu ICC, keďže sa v danej lehote nevyskytol prípad pod ne spadajúci.42

USA ale ďalej pokračovali v pokusoch vyňať spod jurisdikcie ICC niektoré skupiny osôb. Podporili rozhodnutie v rezolúcii 1497 (2003), podľa ktorej pracovníci štátu, ktorý nie je stranou Rímskeho Štatútu ICC, budú subjektom výlučnej jurisdikcie da- ného štátu pre všetky činnosti spojené s mnohonárodnými silami alebo silami OSN v Libérii. Táto rezolúcia už nespadá pod článok 16 Rímskeho štatútu, nemusí byť teda obnovená po 12 mesiacoch, je účinná. Na druhej strane však ICC nie je viazaný rezolúciami Bezpečnostnej rady, keďže nie je jej orgánom, ale je nezávislou inštitú- ciou s medzinárodnoprávnou subjektivitou.43

4.2. Postúpenie prípadu Medzinárodnému trestnému súdu

Rezolúcie 1422 (2002), 1487 (2003) a 1497 (2003) boli dôkazom odporu USA voči Medzinárodnému trestnému súdu. Napriek tomu sa však USA rozhodlo nevyužiť právo veta v prípade postúpenia situácie v Sudáne súdu. Zabíjanie, znásilňovanie a násilné vysťahovanie spáchané v Darfure Janjaweedskou domobranou podporova- nou vládou dali podnet na medzinárodnú rozpravu o zločine genocídy. V USA obidve komory kongresu prijali rezolúciu 467 vyhlasujúc, že zverstvá vykonané v Darfure sa kvalifikujú ako genocída. V marci 2005 Medzinárodná vyšetrovacia komisia zriadená Bezpečnostnou radou rozhodla, že hoci sa situácia v Darfure nepovažuje za genocídu, boli masovo spáchané vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti a odporučila Bezpeč- nostnej rade, aby tento prípad postúpila ICC. Väčšina členských štátov podporila toto postúpenie a USA tomu nemohli zabrániť, keďže samy označili činy v Darfure za genocídu. Bezpečnostná rada teda prijala 31.3.2005 rezolúciu 1593, ktorou postúpila situáciu v Sudáne od 1.7.2002 prokurátorovi ICC.44

Hoci predanie prípadu Medzinárodnému trestnému súdu Bezpečnostnou radou za- kotvuje samotný Rímsky štatút vo svojom článku 13, nestanovuje, čo to znamená vzhľadom na povinnosť štátov spolupracovať. Mohli by sme povedať, že v prospech medzinárodného mieru a bezpečnosti sa táto povinnosť v prípade postúpenia Bez- pečnostnou radou rozširuje na všetky členské štáty OSN. Predanie situácie v Darfure rezolúciou 1593 (2005) ICC dokazuje ale iný prístup. Paragraf 2 tejto rezolúcie hovo- rí, že vláda Sudánu a všetky ostatné strany konfliktu v Darfure majú plne spolupra- covať s ICC a jeho prokurátorom a poskytovať mu potrebnú pomoc na základe tejto rezolúcie a, hoci uznávajúc, že štáty, ktoré nie sú stranami Rímskeho štatútu, nemajú podľa tohto štatútu záväzok, nalieha na všetky štáty, zainteresované regionálne a iné medzinárodné organizácie úplne spolupracovať. Je teda otázne, či je obsah tejto po- vinnosti založený na štatúte, považujúc Sudán za obyčajnú stranu dohody, alebo spadá povinnosť štátov spolupracovať pod rovnaký režim, ako je to pri ad hoc tribu- náloch – pod režim kapitoly VII Charty OSN.45

5. Záver

Hoci môžeme jednoznačne tvrdiť, že Bezpečnostná rada má vplyv na medzinárodné trestné súdy, prisúdiť tomuto vplyvu prívlastok malý alebo veľký je komplikovanej- šie. Na základe vyššie uvedených skutočností však môžeme skonštatovať, že je vo všeobecnosti tento vplyv značný. Zriadením ICTY, ICTR a SCSL Bezpečnostná rada jednoznačne prispela k splneniu úlohy, ktorú jej ukladala kapitola VII Charty OSN – k obnoveniu a zachovaniu medzinárodného mieru a bezpečnosti. Otázne však je, či vplyv na tieto tribunály nemal ich zriadením aj skončiť. S týmto názorom však ne- súhlasíme. V mnohých prípadoch bol zásah Bezpečnostnej rady do činnosti tribuná- lov nevyhnutný, niekedy dokonca až nepostačujúci. Podľa niektorých mal ale vplyv tohto politického orgánu negatívny dopad na ich nezávislosť. Je však otázne, čo sa považuje za minimálnu mieru nezávislosti, ktorá musí byť dodržaná na to, aby bol obžalovaným zaručený spravodlivý proces. Podľa nášho názoru táto miera nebola v prípade zásahu Bezpečnostnej rady prekročená, keďže ňou nebol ovplyvnený sa- motný proces, ani rozhodovanie tribunálov.

Pokiaľ ide o ICC, vplyv Bezpečnostnej rady na tento súdny orgán nebol veľmi výraz- ný. Možnosť odkladu jeho jurisdikcie je časovo obmedzená na krátku dobu, a vzhľadom na jediný prípad využitia tejto právomoci, ktorý nijakým spôsobom ne- ovplyvnil jurisdikciu ICC, môžeme povedať, že bol zatiaľ bezvýznamný. Vo väčšej miere došlo k ovplyvneniu súdu prostredníctvom postúpenia prípadu v Sudáne, ktorý, hoci bol tiež len prvým príkladom tejto právomoci, bol najlepšou ukážkou potreby vplyvu Bezpečnostnej rady na medzinárodné trestné súdy.

Autor: Jana Jakubovová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_14.PDF

Zákon – Trestný poriadok 301/2005 | Paragrafy: § 480

Trestný čin. Zločin. Pojmy, s ktorými sa bežne stretávame, od právnych definícií v zákonníkoch, až po laické sledovanie rôznych programov prostredníctvom mas- médií. Každý štát má svoj ekvivalentný pojem a naňho viažúce sa sankcie, ktoré majú jednotlivca potrestať a zároveň slúžiť aj ako prevencia a určitá výstraha aj pre ostat- ných, aby takto nekonali. Každý štát má a každý štát trestá. Jednotlivec nesie zodpo- vednosť za svoj individuálny čin. Otázka priznávania zodpovednosti jednotlivcovi, otázka trestných činov a zločinov páchaných jednotlivcom, však bola veľmi dlho nezodpovedaná v tak významnej oblasti akou bolo a je medzinárodné právo.

Avšak to, čo sa udialo počas prvej a druhej svetovej vojny, to, čo obchádzalo akékoľ- vek pravidlá vedenia vojny, prinieslo prvé odpovede. Útoky na civilistov, masové vyhladzovanie národov, otvorená rasová nenávisť, milióny mŕtvych. Absolútne po- tláčanie ľudských práv, prinútilo medzinárodné spoločenstvo konať.

1. Druhá svetová vojna

Už v prvej polovici druhej svetovej vojny reagujú Spojenci na situáciu v Európe De- klaráciou v St. James Palace (Londýn, Svätojakubská deklarácia), kde sa zhodujú na spolupráci v boji proti nemeckej a talianskej agresii, a tiež vyhlasujú potrebu potres- tania vojnových zločinov, pretože kým nebudú štáty oslobodené od útlaku, nemôže byť nastolený mier.1

1.1. Komisia Spojených národov pre vojnové zločiny

Táto dohoda dospela k svojej realizácii už v roku 1943, kedy bola zriadená Komisia Spojených národov pre vojnové zločiny. Komisia bola poverená vyšetrovať nacistické zločiny, zbierať dôkazy a zaznamenávať ich. Viedla register podozrivých z vojnových zločinov, kde bolo do jej rozpustenia v roku 1948, evidovaných okolo 36 tisíc mien.2

1.2 Moskovská deklarácia

To, akým spôsobom a kde budú zločinci súdení a trestaní riešila Moskovská deklará- cia z októbra 1943. Vo svojom texte však reagovala aj na situáciu, ktorá vznikla pri postupnom oslobodzovaní Európy spod nacistického teroru. Na neuveriteľný obraz, ktorý sa Spojencom pri oslobodzovaní naskytol. Do poslednej chvíle dymiace komíny vkoncentračných táboroch, rýchle vyhladzovacie akcie, niekoľkonásobne väčšia krutosť pri opúšťaní okupovaného územia ako pri samotnej okupácii nemeckými vojskami, ktoré svedčili o fanatizme, aký ešte nemal v dejinách ľudstva obdobu.

Potreba oveľa precíznejšieho spôsobu potrestania zločinov ako to bolo pri prvej svetovej vojne vyplynula zo samotného faktu vzniku druhej svetovej vojny vôbec. Hoci zákaz vojny bol dohodnutý už v Briand-Kellogovom pakte, svetovej vojne neza- bránil. Až po jej skončení, vytvorením Organizácie spojených národov a prijatím jej Charty bolo potvrdené kogentné pravidlo o zákaze vojny a boli vymedzené podmien- ky, za ktorých je možné použiť ozbrojenú silu.3 Všetci členovia Organizácie Spoje- ných národov sa vystríhajú vo svojich medzinárodných stykoch hrozby silou alebo použitia sily oproti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti každého štátu, ako aj každého iného spôsobu nezlučiteľného s cieľmi Organizácie Spojených náro- dov.4

Späť však ku riešeniu, ktoré načrtla Moskovská deklaráca v roku 1943. Mocnosti sa dohodli, že nacistickí dôstojníci a členovia strany, ktorí participovali na uvedených zverstvách mali byť po vojne vydaní do tých krajín, v ktorých tieto činy páchali a súdení mali byť podľa príslušných právnych poriadkov. To sa netýkalo osôb, kto- rých zločiny nebolo možné konkrétne geograficky umiestniť, pretože tie mali byť potrestané spoločným rozhodnutím vlády Spojencov.5

O tom, že Moskovská deklarácia sa dočkala svojej realizácie svedčí tzv. charkovský proces, prvý verejný proces s vojnovými zločincami, ktorí boli zajatí v Stalingrade. Rozsudky vtedy zneli na tresty smrti obesením.6

1.3. Londýnska dohoda, Charta Medzinárodného vojenského tribunálu

Charkovský proces teda vnáša do života prvú časť Moskovskej deklarácie. Môžeme povedať, že jej druhá časť, ktorá predvída určitý súd na medzinárodnej úrovni, našla realizáciu v podobe Londýnskej dohody. Už v článku 1 sa hovorí: ,,Po dohovore s Kontrolnou radou pre Nemecko bude vytvorený Medzinárodný vojenský súdny dvor pre trestanie tých vojnových zločincov, trestné činy ktorých nie je možné pres- ne geograficky umiestniť. Bez ohľadu na to, či sú obvinení ako jednotlivci, alebo ako členovia organizácií, alebo skupín, alebo dokonca v oboch prípadoch.“

Cesta k tomuto inovatívnemu záveru v podobe zriadenia súdu, však bola dosť kľuka- tá. Po druhej svetovej vojne totiž sprvoti prevládal názor, že zločincov treba čo naj- skôr popraviť. Jednoducho rýchlo potrestať. Tento názor prevládal v Anglicku a riadil sa ním tiež vtedajší prezident USA Franklin Roosevelt. Po jeho smrti sa však ujal postoj jeho nástupcu Harryho Trumana a tiež Sovietskeho zväzu, podporujúci základné princípy demokracie, ako právo na spravodlivý súdny proces, či prezum- pcia neviny.7

2. Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu

Na základe Londýnskej dohody sa teda vytvára Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu s jeho zakladajúcou Chartou medzinárodného vojenského tribunálu, ktorá sa stala neoddeliteľnou súčasťou medzinárodného práva. Charta natrvalo zmenila tvár medzinárodného súdnictva vo viacerých ohľadoch. Išlo hlavne o pokus vysporiadať sa s novými druhmi zločinov, ktoré medzinárodné právo ešte nepoznalo. V Norimbergu boli totiž prvýkrát definované zločiny proti mieru, proti ľudskosti a vojnové zločiny.8

2.1. Zločiny proti mieru, ľudskosti a vojnové zločiny

Druhá svetová vojna sa stala akýmsi zrkadlom ľudskej ukrutnosti, zvrátenosti a fanatizmu. Synonymom k pošliapanej ľudskej dôstojnosti. Jej výkonnosť sa odha- duje na 45-60 miliónov nevinných ľudských obetí. To, čo sa stalo, dnes pripomína skôr zlý sen, nočnú moru, kde svet dovolil, aby človek nebol rovný človeku a aby ľudský život nemal žiadnu hodnotu.

Norimberský pokus o nápravu zahŕňal okrem iného aj to, s čím sa dovtedajšia právna prax ešte nestretla. Definície zločinov, na základe ktorých malo dôjsť k žalobám a odsúdeniu páchateľov. Článok 6 popisuje:

a, zločiny proti mieru: osnovanie, príprava, podnecovanie alebo podniknutie útočnej vojny alebo vojny porušujúcej medzinárodné zmluvy, dohody alebo záruky, alebo účasť na spoločnom pláne alebo spiknutí za účelom uskutočnenia ktoréhokoľvek z vyššie uvedených zločinov;

b, vojnové zločiny: porušenie zákonov vojny alebo vojnových zvyklostí. Medzi tieto porušenia patrí vražda, zlé nakladanie alebo deportácie civilného obyvateľstva z obsadeného územia alebo v jeho rámci na otrocké práce, alebo na akýkoľvek iný účel, vražda vojnových zajatcov alebo osôb na mori alebo zlé nakladanie s nimi, vraždenie rukojemníkov, plienenie verejného alebo súkromného majetku, svojvoľné ničenie miest a obcí, pustošenie neodôvodnené vojenskou nutnosťou a iné zločiny;

c, zločiny proti ľudskosti: a to vražda, vyhladzovanie, zotročovanie, deportácie alebo iné ukrutnosti spáchané proti civilnému obyvateľstvu pred vojnou alebo počas vojny, alebo prenasledovanie z politických, rasových či náboženských príčin pri páchaní akéhokoľvek zločinu spadajúceho pod právomoc Tribunálu alebo v spojení s takým- to zločinom, bez ohľadu na to, či bolo porušené právo zeme, v ktorej boli zločiny spáchané.9

Článok 6 môžeme chápať ako pokus vniesť do právnej teórie to, čo bolo niekoľko rokov každodennou praxou, ktorej sa svet nemo prizeral. Charta sa snažila svojím obsahom pokryť všetkých, ktorí na činoch participovali, bez ohľadu na to, či šlo o hlavu štátu, alebo podriadených, ktorí konali na rozkaz. Spravodlivosť si mala nájsť každého.

2.2. Jednotlivec ako subjekt medzinárodného práva

Zmenou oproti prvej svetovej vojne bolo presadenie individuálnej zodpovednosti na pôde medzinárodného práva. Potrestanie vojnových zločincov z prvej svetovej vojny sa totiž viedlo na nemeckej, a teda národnej úrovni, hoci podľa Versaillskej zmluvy mali byť zriadené vojenské tribunály. Zmluva uvádza vo svojich článkoch aj stíhanie cisára Wilhelma II. za “závažné trestné činy proti medzinárodnej morálke a posvät- nosti zmlúv”. Namiesto trestu však pokojne dožil v exile.10

Až hrôzy druhej svetovej vojny primäli medzinárodné spoločenstvo prebudovať systém subjektov medzinárodného práva tým, že doň, hoci v obmedzenej miere, zaradili aj jednotlivca. Konkrétne Charta priznáva osobnú individuálnu zodpoved- nosť za zločiny bez ohľadu na to, či osoba jednala na rozkaz alebo konala z vlastnej iniciatívy, či bola hlavou štátu, alebo len úradníkom.11 Obsah právnej subjektivity jednotlivca sa však nevyčerpáva len jeho vnímaním ako nositeľa individuálnej tres- tnoprávnej zodpovednosti za spáchanie už uvedených zločinov, ale aj ako nositeľa ľudských práv a základných slobôd. Až táto trpká skúsenosť poukázala na krehkosť ich existencie, keďže boli vtedajším právom Nemecka úplne potlačené. Ich vnesenie pod ochranu medzinárodného práva zaručilo jednotlivcovi možnosť kedykoľvek sa ich domáhať. Hovoríme o tzv. locus standi, teda procesné práva jednotlivca priamo na medzinárodnej úrovni.

Podporuje to aj jeden z norimberských princípov, ktorý hovorí o prednosti medziná- rodného práva pred právom národným.12

2.3. Rozsudok

Vzhľadom na neúplnosť realizácie Versaillskej zmluvy v oblasti trestania zločinov, boli norimberské procesy vyjadrením nástojčivosti potreby zmeny. Už od začiatku mali mať inú dohru ako spomenutý prípad Wilhelma II. V zmysle jeho Charty prejed- nával Tribunál už vyššie spomenuté zločiny proti mieru, ľudskosti a vojnové zločiny v celom ich rozsahu. Takisto sa dôrazne myslelo na tých, ktorí zločiny nespáchali osobne, ale v zmysle článku 6: ,,Vodcovia, organizátori a spoluvinníci, ktorí sa zú- častnili na osnovaní alebo vytváraní spoločného plánu alebo spiknutia za účelom vykonania niektorého zo spomenutých zločinov, sú tiež zodpovední za činy všetkých osôb pri vykonávaní tohto plánu.“

Tiež osoba, ktorá bola členom takej organizácie, ktorej bola súdom preukázaná zlo- činná povaha, bola súdená.

Nemeckí vodcovia mali niesť zodpovednosť aj za porušenie dovtedy platných me- dzinárodných zmlúv. Išlo napríklad o porušenie Versailleskej zmluvy v zmysle reš- pektovania hraníc, územnej celistvosti a nezávislosti krajín ako Československo, Rakúsko, Poľsko a podobne. Taktiež bolo rozsudkom potvrdené porušenie Briand- Kellogovho paktu, z dôvodu vedenia agresívnej vojny.

Samotný proces sa začal 20. 11. 1945. Zaujímavé bolo, že na začiatku procesu sa každý okrem Bormanna považoval za nevinného. Viedlo sa 403 otvorených sedení, kde bolo použitých niekoľko sto svedectiev, či už ústnych alebo písomných, vrátane prísažných vyhlásení podpísaných tisíckami ľudí. Výsluchy a dokazovanie bolo ukon- čené 31. augusta 1946.13

Následne boli vyhlásené rozsudky. Trest smrti obesením bol vynesený celkovo 12- krát: Hermann Wilhelm Goering (ríšsky maršal a veliteľ letectva), Joachim von Rib- bentrop (ríšsky minister zahraničných vecí), Wilhelm Keitel (poľný maršal a náčelník štábu vrchného veliteľstva), Ernst Kaltenbrunner (poľný maršal a šéf bezpečnostnej služby), Alfred Rosenberg (minister pre okupované východné územia, ideológ Stra- ny), Hans Frank (guvernér Poľska), Wilhelm Frick, Julius Streicher (majiteľ a vydava- teľ protižidovských novín Der Stürmer), Fritz Sauckel (splnomocnenec pre nasade- nie pracovných síl), Alfred Jodl (náčelník Operačného štábu Vrchného veliteľstva brannej moci, rehabilitovaný 1953), Arthur Seyss-Inquart (guvernér Rakúska a holandský komisár), Martin Bormann (vodcov tajomník).

Doživotné väzenie v prípade Rudolfa Hessa (Hitlerov zástupca a vodca NSDAP), Wal- thera Funka (minister hospodárstva) a Ericha Readera (veľkoadmirál a vrchný veli- teľ námorníctva). Na 20 rokov sa do väzenia dostali Baldur von Schirach (vodca združenia nacistickej mládeže Hitler-Jugend) a Albert Speer (Hitlerov architekt a minister zbrojnej výroby), o 5 rokov menej dostal Konstantin von Neurath (minister zahraničia do roku 1938, prvý protektor Čiech a Moravy). Posledný, 10-ročný trest bol vynesený nad Karlom Doenitzom (admirál a Hitlerov nástupca vo funkcii hlavy štátu).

Robert Ley (vedúci Deutsche Arbeitsfront (Nemeckého pracovného frontu)) súdený nebol, pretože spáchal samovraždu ešte pred začatím hlavného pojednávania.

Spravodlivosti sa kvôli psychickému stavu vyhli Gustav Krupp von Bohlen und Hal- bach, Hess, Bormann a Streicher. Traja boli dokonca oslobodení: Hjalmar Schacht (prezident ríšskej banky), Hans Fritzsche (vedúci ríšského rozhlasu) a Franz von Papen (bývalý kancelár, veľvyslanec v Rakúsku a Turecku).14

2.4. Norimberské princípy

Nóvum, ktoré so sebou prináša Charta medzinárodného vojenského tribunálu v Norimbergu sa pokúsila v roku 1950 zhrnúť Komisia pre medzinárodné právo do siedmich norimberských princípov. Ide o akýsi záver alebo zhrnutie rozsudku do nasledujúcich siedmich bodov, ktoré sú v súčasnosti považované za obyčajové právo:

1. Princíp individuálnej zodpovednosti,
2. Prednosť medzinárodného práva pred právom národným,
3. Žiadna imunita podľa teórie zvrchovaného štátu,
4. Žiadna imunita na základe vyššieho rozkazu,
5. Právo na spravodlivý proces,
6. Definícia zločinov proti mieru, vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti,
7. Kvalifikácia napomáhania ako zločinu proti medzinárodnému právu.15

3. Charta pre Medzinárodný vojenský tribunál pre ďaleký východ v Tokiu

Tak, ako mali byť potrestaní zločinci v Európe, bolo potrebné vysporiadať situáciu, ktorá vznikla na ďalekom východe. V roku 1946 bol zriadený Medzinárodný vojen- ský tribunál pre ďaleký východ so sídlom v Tokiu. Text jeho charty sa výraznejšie nelíši od jeho norimberského predchodcu. V článku päť sa hovorí o právomoci Tri- bunálu stíhať zločincov ako jednotlivcov alebo ako členov organizácií, teda opäť zakladá individuálnu zodpovednosť. Aj tu nachádzame definície zločinov proti ľudskosti, mieru a vojnových zločinov. Rozdiely však nachádzame v praxi oboch tribuná- lov. V Tokiu bol totiž spod jurisdikcie Tribunálu vyňatý cisár Hirohito, celá cisárska rodina a tiež všetci, ktorí by mohli svojím odsúdením kompromitovať cisársky rod.16 Je to určité porušenie novozavedeného princípu individuálnej zodpovednosti. Toto porušenie však vychádza z hloboko zakorenej kultúry japonského národa, kde spo- chybnenie božského pôvodu cisára postavením ho na roveň odsúdeným zločincom, by malo nepredstaviteľné následky. Okrem Tribunálu v Tokiu boli zločinci súdení aj v Číne a v krajinách, kde (ako to už bolo načrtnuté v Noribmergu) svoje činy spáchali. Pred Tribunál v Tokiu predstúpilo celkom 28 obvinených, z toho 9 civilov a 19 profe- sionálnych vojakov. Hovoríme o zločincoch kategórie A, teda o najväčšej zodpoved- nosti. Okrem toho boli ešte kategórie B a C. Niektoré obvinenia siahali do obdobia ešte pred druhou svetovou vojnou. Spomenutý bol napríklad masaker v Nankingu v roku 1937, kde dokázala japonská armáda za 6 týždňov brutálnym spôsobom vy- vraždiť niekoľkostotisíc ľudí.17 Predmetom obvinenia sa tiež stalo nezákonné ob- chodovanie s ópiom v 30-tych a 40-tych rokoch, ktoré malo zabezpečiť financovanie japonskej armády na úkor oslabeného čínskeho ľudu.18

V priebehu vyšetrovania dvaja obvinení zomreli a jeden sa mentálne zrútil. Rozsudok znel pre zvyšných 25 obvinených rovnako. Všetci boli vinní. Sedem bolo odsúdených na trest smrti obesením, 16 na doživotné väzenie a dvaja na väzenie s nižšou výme- rou trestu. V rozmedzí rokov 1954-1956 boli však všetci podmienečne prepustení, jeden, Shigemitsu, sa dokonca stal v roku 1954 ministrom zahraničných vecí.19

Otázkou však ostáva, či 8 rokov väzenia môže zmeniť ľudí, ktorí bez výčitiek svedo- mia vraždili nevinných, chladnokrvne acieľavedomo vyhladzovali národy a podporovali ostatných v šírení tohto zhubného fanatizmu.

4. Vplyv Norimberského trestného tribunálu a Tribunálu pre ďaleký východ na tvorbu a inštitúty medzinárodného práva

Najmarkantnejšie je možné pozorovať vplyv týchto dokumentov na početných súd- nych pojednávaniach s vojnovými zločincami pred národnými súdmi, alebo pred súdmi vojenskými. Keďže v Norimbergu a Tokiu boli súdení len tí najvyšší funkcio- nári, bolo potrebné pre ostatné súdy, ktoré už pôsobili vo vtedajších povojnových okupačných zónach vytvoriť systém jednotného práva.

Jednotiacim prvkom bolo Ustanovenie Kontrolnej rady číslo 10, ktoré potvrdilo už zavedené norimberské princípy a prejednávalo zločiny, ktoré tam boli definované.20

4.1. Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídia

Nezanedbateľné je aj vplývanie na medzinárodné zmluvné právo. Charta v Norimbergu bola podkladom pre Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídia, ktorý bol prijatý Valným zhromaždením OSN 9.12.1948. Tým sa stáva trvalou súčas- ťou medzinárodného práva. Zmluvné strany potvrdzujú, že genocídium, či už spá- chané v mieri alebo za vojny, je zločinom podľa medzinárodného práva a zaväzujú sa preto zabraňovať mu a trestať ho.21 Genocídiom sa rozumie ktorýkoľvek z činov uvedených v článku dva, spáchaných v úmysle zničiť úplne alebo čiastočne niektorú národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu ako takú.22

4.2. Ďalšie dokumenty

Ďalšími dokumentmi boli 4 Ženevské konvencie z 12. augusta 1949, vrátane dvoch dodatkových protokolov z 8. júna 1977,23 ktoré tvoria základ medzinárodného hu- manitárneho práva.24 Sú výsledkom snahy o ochranu osôb, ktoré sa nezúčastňujú bojových akcií a taktiež príslušníkov ozbrojených síl, ktorí sú vyradení z boja. Pred- metom je aj popis rozoznávacích znakov jednotlivých zdravotníckych služieb a národných spoločností.25 Pre medzinárodné právo nepostrádateľnou sa stala aj Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948. Zakotvením práv v medzinárodnom dokumente sa zabezpečila aj možnosť domáhať sa ich. Hovoríme o najzákladnejších právach človeka na život, na slobodu, na ochranu jeho dôstojnosti.

V roku 1950 bolo vytvorených už vyššie spomenutých 7 norimberských princípov a v roku 1968 Dohovor o nepremlčateľnosti vojnových zločinov a zločinov proti ľud- skosti. Ním bolo vnesené všeobecné používanie zásady neexistencie premlčacej leho- ty na vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti, ktoré sú presne vymedzené hneď v článku jeden tohto Dohovoru.26

Počas obdobia studenej vojny môžeme hovoriť aj o ochladení v oblasti medzinárod- ného trestného práva. Dlhé obdobie nedošlo k riešeniu medzinárodných sporov spô- sobom podobným tomu v Norimbergu, či Tokiu. Až obdobie 90-tych rokov prináša zmenu v podobe zriadenia ad hoc tribunálov v oblasti bývalej Juhoslávie a Rwandy. Nešlo síce o medzinárodné konflikty takého dosahu ako tomu bolo po druhej sveto- vej vojne, ale ťažká situácia rasovej a náboženskej nenávisti, opäť aktivovala mecha- nizmus zachovávania medzinárodného mieru a bezpečnosti Bezpečnostnou radou OSN. Závažným porušením medzinárodného humanitárneho práva bol na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN z roku 1993 zriadený Tribunál pre bývalú Juho- sláviu so sídlom v Haagu. Reakciou na masaker menšiny Tutsi v Rwande bolo Rezo- lúciou podložené zriadenie Tribunálu v Arushi (Tanzánia) v roku 1994.27

Potreba vytvorenia stáleho medzinárodného trestného súdu sa javila každým rokom opodstatnenejšou. Napriek tomu si Bezpečnostná rada v otázke riešenia sporov v Sierra Leone, Kambodži, či Východnom Timore zvolila úplne iný postup. V prípade Sierra Leone to bol v roku 2000 popud na vytvorenie Špeciálneho tribunálu. Vo Vý- chodnom Timore boli vytvorené tzv. Poroty, ktoré prejednávali ťažké trestné činy, vrátane genocídy a trestných činov proti ľudskosti.28 Podstatné však je, že hoci mô- žeme hovoriť o určitej roztrieštenosti, čo sa inštitúcií týka, dôležitejšie je spomenúť jednotu, ktorou sú princípy, používané od druhej svetovej vojny. To završuje a potvrdzuje ešte jeden dokument z roku 1996. Ide o Kódex zločinov proti ľudskosti a vojnových zločinov. Pôvodné snahy o jeho vytvorenie siahajú do obdobia tesne po koncipovaní 7 Norimberských zásad, s ktorých aj vychádza. Prijať sa ho však podari- lo až vroku 1996.29 Kódex stanovuje odlišné rozdelenie zločinov ako je tomu v Charte z Norimbergu. Za zločiny proti mieru a bezpečnosti ľudstva považuje: zločin agresie, zločiny genocídy, zločiny proti ľudskosti, zločiny proti spojeným národom a vojnové zločiny. Opäť raz potvrdzuje individuálnu zodpovednosť za ich spáchanie, bez ohľadu či šlo o konanie na príkaz. Dokonca v oveľa väčšej miere definuje o aké konanie jednotlivca ide.30 Zaujímavá je aj dikcia článku 4, na základe ktorého, sku- točnosť, že hoci kódex stanovuje zodpovednosť jednotlivcov za zločiny proti mieru a proti bezpečnosti ľudstva, akákoľvek zodpovednosť štátu podľa medzinárodného práva ostáva nedotknutá.31

5. Zriadenie stáleho Medzinárodného trestného súdu v Haagu

Vyvrcholením všetkých snáh sa stalo zriadenie stáleho Medzinárodného trestného súdu v Haagu na základe Rímskeho štatútu, ktorý bol prijatý 17. júla 1998 v Ríme. V Štatúte opäť raz potvrdzuje princípy platné po druhej svetovej vojne. Definuje skutkové podstaty zločinov proti ľudskosti, vojnových zločinov, trestného činu agre- sie a trestného činu genocídy.32

6. Záver

Udalosti v Norimbergu a Tokiu mali nepochybne veľký vplyv na tvorbu medzinárod- ného trestného práva a na medzinárodné právo všeobecne. Zriadené Tribunály spolu so svojimi Chartami boli priekopníkmi v oblasti subjektov medzinárodného práva, v oblasti myšlienok humanity a ochrany ľudskej dôstojnosti a ľudského života vôbec. Ich prvotná úloha, potrestanie vojnových zločincov, však mala aj tienisté stránky. Jednou z nich bola napríklad činnosť organizácie ODESSA33 (Organizácia bývalých príslušníkov SS), ktorá im pomáhala utiecť pred spravodlivosťou. Mnohým dôstojní- kom SS sa to krátko po vojne alebo ešte počas nej podarilo. Niektorí však boli vcudzine dolapení napríklad izraelskou tajnou službou Mossad alebo známym ,,lovcom nacistov“ Simonom Wiesenthalom. Boli postavení pred súd a niektorí aj popravení.34

Ostáva len dúfať, že ľudstvo nebude mať krátku pamäť a nevráti sa z cesty, na ktorú nastúpilo pred 65 rokmi. Vo svete je totiž stále častejšie vidieť silnejúce nacionálne alebo tiež neonacistické hnutia, ktorých členmi sú mladí ľudia, ktorí sotva vedia čo to znamená prežiť vojnu. Tiež vzrastajúca rasová nenávisť. Medzinárodné konflikty a vojny, kde je ťažké posúdiť, či ide o nastoľovanie spravodlivosti a demokracie, alebo o politiku niektorých štátov.

Medzinárodné spoločenstvo má v oblasti trestného práva ešte veľa pred sebou. Jed- nou z dôležitých úloh bude určite zisk väčšieho rešpektu zo strán štátov, a tiež vôle pracovať na spoločných záujmoch v oblasti mieru.

Autor: Veronika Tomčíková

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_14.PDF