Zákon – Trestný poriadok 301/2005 | Paragrafy: § 480
Trestný čin. Zločin. Pojmy, s ktorými sa bežne stretávame, od právnych definícií v zákonníkoch, až po laické sledovanie rôznych programov prostredníctvom mas- médií. Každý štát má svoj ekvivalentný pojem a naňho viažúce sa sankcie, ktoré majú jednotlivca potrestať a zároveň slúžiť aj ako prevencia a určitá výstraha aj pre ostat- ných, aby takto nekonali. Každý štát má a každý štát trestá. Jednotlivec nesie zodpo- vednosť za svoj individuálny čin. Otázka priznávania zodpovednosti jednotlivcovi, otázka trestných činov a zločinov páchaných jednotlivcom, však bola veľmi dlho nezodpovedaná v tak významnej oblasti akou bolo a je medzinárodné právo.
Avšak to, čo sa udialo počas prvej a druhej svetovej vojny, to, čo obchádzalo akékoľ- vek pravidlá vedenia vojny, prinieslo prvé odpovede. Útoky na civilistov, masové vyhladzovanie národov, otvorená rasová nenávisť, milióny mŕtvych. Absolútne po- tláčanie ľudských práv, prinútilo medzinárodné spoločenstvo konať.
1. Druhá svetová vojna
Už v prvej polovici druhej svetovej vojny reagujú Spojenci na situáciu v Európe De- klaráciou v St. James Palace (Londýn, Svätojakubská deklarácia), kde sa zhodujú na spolupráci v boji proti nemeckej a talianskej agresii, a tiež vyhlasujú potrebu potres- tania vojnových zločinov, pretože kým nebudú štáty oslobodené od útlaku, nemôže byť nastolený mier.1
1.1. Komisia Spojených národov pre vojnové zločiny
Táto dohoda dospela k svojej realizácii už v roku 1943, kedy bola zriadená Komisia Spojených národov pre vojnové zločiny. Komisia bola poverená vyšetrovať nacistické zločiny, zbierať dôkazy a zaznamenávať ich. Viedla register podozrivých z vojnových zločinov, kde bolo do jej rozpustenia v roku 1948, evidovaných okolo 36 tisíc mien.2
1.2 Moskovská deklarácia
To, akým spôsobom a kde budú zločinci súdení a trestaní riešila Moskovská deklará- cia z októbra 1943. Vo svojom texte však reagovala aj na situáciu, ktorá vznikla pri postupnom oslobodzovaní Európy spod nacistického teroru. Na neuveriteľný obraz, ktorý sa Spojencom pri oslobodzovaní naskytol. Do poslednej chvíle dymiace komíny vkoncentračných táboroch, rýchle vyhladzovacie akcie, niekoľkonásobne väčšia krutosť pri opúšťaní okupovaného územia ako pri samotnej okupácii nemeckými vojskami, ktoré svedčili o fanatizme, aký ešte nemal v dejinách ľudstva obdobu.
Potreba oveľa precíznejšieho spôsobu potrestania zločinov ako to bolo pri prvej svetovej vojne vyplynula zo samotného faktu vzniku druhej svetovej vojny vôbec. Hoci zákaz vojny bol dohodnutý už v Briand-Kellogovom pakte, svetovej vojne neza- bránil. Až po jej skončení, vytvorením Organizácie spojených národov a prijatím jej Charty bolo potvrdené kogentné pravidlo o zákaze vojny a boli vymedzené podmien- ky, za ktorých je možné použiť ozbrojenú silu.3 Všetci členovia Organizácie Spoje- ných národov sa vystríhajú vo svojich medzinárodných stykoch hrozby silou alebo použitia sily oproti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti každého štátu, ako aj každého iného spôsobu nezlučiteľného s cieľmi Organizácie Spojených náro- dov.4
Späť však ku riešeniu, ktoré načrtla Moskovská deklaráca v roku 1943. Mocnosti sa dohodli, že nacistickí dôstojníci a členovia strany, ktorí participovali na uvedených zverstvách mali byť po vojne vydaní do tých krajín, v ktorých tieto činy páchali a súdení mali byť podľa príslušných právnych poriadkov. To sa netýkalo osôb, kto- rých zločiny nebolo možné konkrétne geograficky umiestniť, pretože tie mali byť potrestané spoločným rozhodnutím vlády Spojencov.5
O tom, že Moskovská deklarácia sa dočkala svojej realizácie svedčí tzv. charkovský proces, prvý verejný proces s vojnovými zločincami, ktorí boli zajatí v Stalingrade. Rozsudky vtedy zneli na tresty smrti obesením.6
1.3. Londýnska dohoda, Charta Medzinárodného vojenského tribunálu
Charkovský proces teda vnáša do života prvú časť Moskovskej deklarácie. Môžeme povedať, že jej druhá časť, ktorá predvída určitý súd na medzinárodnej úrovni, našla realizáciu v podobe Londýnskej dohody. Už v článku 1 sa hovorí: ,,Po dohovore s Kontrolnou radou pre Nemecko bude vytvorený Medzinárodný vojenský súdny dvor pre trestanie tých vojnových zločincov, trestné činy ktorých nie je možné pres- ne geograficky umiestniť. Bez ohľadu na to, či sú obvinení ako jednotlivci, alebo ako členovia organizácií, alebo skupín, alebo dokonca v oboch prípadoch.“
Cesta k tomuto inovatívnemu záveru v podobe zriadenia súdu, však bola dosť kľuka- tá. Po druhej svetovej vojne totiž sprvoti prevládal názor, že zločincov treba čo naj- skôr popraviť. Jednoducho rýchlo potrestať. Tento názor prevládal v Anglicku a riadil sa ním tiež vtedajší prezident USA Franklin Roosevelt. Po jeho smrti sa však ujal postoj jeho nástupcu Harryho Trumana a tiež Sovietskeho zväzu, podporujúci základné princípy demokracie, ako právo na spravodlivý súdny proces, či prezum- pcia neviny.7
2. Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu
Na základe Londýnskej dohody sa teda vytvára Medzinárodný vojenský tribunál v Norimbergu s jeho zakladajúcou Chartou medzinárodného vojenského tribunálu, ktorá sa stala neoddeliteľnou súčasťou medzinárodného práva. Charta natrvalo zmenila tvár medzinárodného súdnictva vo viacerých ohľadoch. Išlo hlavne o pokus vysporiadať sa s novými druhmi zločinov, ktoré medzinárodné právo ešte nepoznalo. V Norimbergu boli totiž prvýkrát definované zločiny proti mieru, proti ľudskosti a vojnové zločiny.8
2.1. Zločiny proti mieru, ľudskosti a vojnové zločiny
Druhá svetová vojna sa stala akýmsi zrkadlom ľudskej ukrutnosti, zvrátenosti a fanatizmu. Synonymom k pošliapanej ľudskej dôstojnosti. Jej výkonnosť sa odha- duje na 45-60 miliónov nevinných ľudských obetí. To, čo sa stalo, dnes pripomína skôr zlý sen, nočnú moru, kde svet dovolil, aby človek nebol rovný človeku a aby ľudský život nemal žiadnu hodnotu.
Norimberský pokus o nápravu zahŕňal okrem iného aj to, s čím sa dovtedajšia právna prax ešte nestretla. Definície zločinov, na základe ktorých malo dôjsť k žalobám a odsúdeniu páchateľov. Článok 6 popisuje:
a, zločiny proti mieru: osnovanie, príprava, podnecovanie alebo podniknutie útočnej vojny alebo vojny porušujúcej medzinárodné zmluvy, dohody alebo záruky, alebo účasť na spoločnom pláne alebo spiknutí za účelom uskutočnenia ktoréhokoľvek z vyššie uvedených zločinov;
b, vojnové zločiny: porušenie zákonov vojny alebo vojnových zvyklostí. Medzi tieto porušenia patrí vražda, zlé nakladanie alebo deportácie civilného obyvateľstva z obsadeného územia alebo v jeho rámci na otrocké práce, alebo na akýkoľvek iný účel, vražda vojnových zajatcov alebo osôb na mori alebo zlé nakladanie s nimi, vraždenie rukojemníkov, plienenie verejného alebo súkromného majetku, svojvoľné ničenie miest a obcí, pustošenie neodôvodnené vojenskou nutnosťou a iné zločiny;
c, zločiny proti ľudskosti: a to vražda, vyhladzovanie, zotročovanie, deportácie alebo iné ukrutnosti spáchané proti civilnému obyvateľstvu pred vojnou alebo počas vojny, alebo prenasledovanie z politických, rasových či náboženských príčin pri páchaní akéhokoľvek zločinu spadajúceho pod právomoc Tribunálu alebo v spojení s takým- to zločinom, bez ohľadu na to, či bolo porušené právo zeme, v ktorej boli zločiny spáchané.9
Článok 6 môžeme chápať ako pokus vniesť do právnej teórie to, čo bolo niekoľko rokov každodennou praxou, ktorej sa svet nemo prizeral. Charta sa snažila svojím obsahom pokryť všetkých, ktorí na činoch participovali, bez ohľadu na to, či šlo o hlavu štátu, alebo podriadených, ktorí konali na rozkaz. Spravodlivosť si mala nájsť každého.
2.2. Jednotlivec ako subjekt medzinárodného práva
Zmenou oproti prvej svetovej vojne bolo presadenie individuálnej zodpovednosti na pôde medzinárodného práva. Potrestanie vojnových zločincov z prvej svetovej vojny sa totiž viedlo na nemeckej, a teda národnej úrovni, hoci podľa Versaillskej zmluvy mali byť zriadené vojenské tribunály. Zmluva uvádza vo svojich článkoch aj stíhanie cisára Wilhelma II. za “závažné trestné činy proti medzinárodnej morálke a posvät- nosti zmlúv”. Namiesto trestu však pokojne dožil v exile.10
Až hrôzy druhej svetovej vojny primäli medzinárodné spoločenstvo prebudovať systém subjektov medzinárodného práva tým, že doň, hoci v obmedzenej miere, zaradili aj jednotlivca. Konkrétne Charta priznáva osobnú individuálnu zodpoved- nosť za zločiny bez ohľadu na to, či osoba jednala na rozkaz alebo konala z vlastnej iniciatívy, či bola hlavou štátu, alebo len úradníkom.11 Obsah právnej subjektivity jednotlivca sa však nevyčerpáva len jeho vnímaním ako nositeľa individuálnej tres- tnoprávnej zodpovednosti za spáchanie už uvedených zločinov, ale aj ako nositeľa ľudských práv a základných slobôd. Až táto trpká skúsenosť poukázala na krehkosť ich existencie, keďže boli vtedajším právom Nemecka úplne potlačené. Ich vnesenie pod ochranu medzinárodného práva zaručilo jednotlivcovi možnosť kedykoľvek sa ich domáhať. Hovoríme o tzv. locus standi, teda procesné práva jednotlivca priamo na medzinárodnej úrovni.
Podporuje to aj jeden z norimberských princípov, ktorý hovorí o prednosti medziná- rodného práva pred právom národným.12
2.3. Rozsudok
Vzhľadom na neúplnosť realizácie Versaillskej zmluvy v oblasti trestania zločinov, boli norimberské procesy vyjadrením nástojčivosti potreby zmeny. Už od začiatku mali mať inú dohru ako spomenutý prípad Wilhelma II. V zmysle jeho Charty prejed- nával Tribunál už vyššie spomenuté zločiny proti mieru, ľudskosti a vojnové zločiny v celom ich rozsahu. Takisto sa dôrazne myslelo na tých, ktorí zločiny nespáchali osobne, ale v zmysle článku 6: ,,Vodcovia, organizátori a spoluvinníci, ktorí sa zú- častnili na osnovaní alebo vytváraní spoločného plánu alebo spiknutia za účelom vykonania niektorého zo spomenutých zločinov, sú tiež zodpovední za činy všetkých osôb pri vykonávaní tohto plánu.“
Tiež osoba, ktorá bola členom takej organizácie, ktorej bola súdom preukázaná zlo- činná povaha, bola súdená.
Nemeckí vodcovia mali niesť zodpovednosť aj za porušenie dovtedy platných me- dzinárodných zmlúv. Išlo napríklad o porušenie Versailleskej zmluvy v zmysle reš- pektovania hraníc, územnej celistvosti a nezávislosti krajín ako Československo, Rakúsko, Poľsko a podobne. Taktiež bolo rozsudkom potvrdené porušenie Briand- Kellogovho paktu, z dôvodu vedenia agresívnej vojny.
Samotný proces sa začal 20. 11. 1945. Zaujímavé bolo, že na začiatku procesu sa každý okrem Bormanna považoval za nevinného. Viedlo sa 403 otvorených sedení, kde bolo použitých niekoľko sto svedectiev, či už ústnych alebo písomných, vrátane prísažných vyhlásení podpísaných tisíckami ľudí. Výsluchy a dokazovanie bolo ukon- čené 31. augusta 1946.13
Následne boli vyhlásené rozsudky. Trest smrti obesením bol vynesený celkovo 12- krát: Hermann Wilhelm Goering (ríšsky maršal a veliteľ letectva), Joachim von Rib- bentrop (ríšsky minister zahraničných vecí), Wilhelm Keitel (poľný maršal a náčelník štábu vrchného veliteľstva), Ernst Kaltenbrunner (poľný maršal a šéf bezpečnostnej služby), Alfred Rosenberg (minister pre okupované východné územia, ideológ Stra- ny), Hans Frank (guvernér Poľska), Wilhelm Frick, Julius Streicher (majiteľ a vydava- teľ protižidovských novín Der Stürmer), Fritz Sauckel (splnomocnenec pre nasade- nie pracovných síl), Alfred Jodl (náčelník Operačného štábu Vrchného veliteľstva brannej moci, rehabilitovaný 1953), Arthur Seyss-Inquart (guvernér Rakúska a holandský komisár), Martin Bormann (vodcov tajomník).
Doživotné väzenie v prípade Rudolfa Hessa (Hitlerov zástupca a vodca NSDAP), Wal- thera Funka (minister hospodárstva) a Ericha Readera (veľkoadmirál a vrchný veli- teľ námorníctva). Na 20 rokov sa do väzenia dostali Baldur von Schirach (vodca združenia nacistickej mládeže Hitler-Jugend) a Albert Speer (Hitlerov architekt a minister zbrojnej výroby), o 5 rokov menej dostal Konstantin von Neurath (minister zahraničia do roku 1938, prvý protektor Čiech a Moravy). Posledný, 10-ročný trest bol vynesený nad Karlom Doenitzom (admirál a Hitlerov nástupca vo funkcii hlavy štátu).
Robert Ley (vedúci Deutsche Arbeitsfront (Nemeckého pracovného frontu)) súdený nebol, pretože spáchal samovraždu ešte pred začatím hlavného pojednávania.
Spravodlivosti sa kvôli psychickému stavu vyhli Gustav Krupp von Bohlen und Hal- bach, Hess, Bormann a Streicher. Traja boli dokonca oslobodení: Hjalmar Schacht (prezident ríšskej banky), Hans Fritzsche (vedúci ríšského rozhlasu) a Franz von Papen (bývalý kancelár, veľvyslanec v Rakúsku a Turecku).14
2.4. Norimberské princípy
Nóvum, ktoré so sebou prináša Charta medzinárodného vojenského tribunálu v Norimbergu sa pokúsila v roku 1950 zhrnúť Komisia pre medzinárodné právo do siedmich norimberských princípov. Ide o akýsi záver alebo zhrnutie rozsudku do nasledujúcich siedmich bodov, ktoré sú v súčasnosti považované za obyčajové právo:
- Princíp individuálnej zodpovednosti,
- Prednosť medzinárodného práva pred právom národným,
- Žiadna imunita podľa teórie zvrchovaného štátu,
- Žiadna imunita na základe vyššieho rozkazu,
- Právo na spravodlivý proces,
- Definícia zločinov proti mieru, vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti,
- Kvalifikácia napomáhania ako zločinu proti medzinárodnému právu.15
3. Charta pre Medzinárodný vojenský tribunál pre ďaleký východ v Tokiu
Tak, ako mali byť potrestaní zločinci v Európe, bolo potrebné vysporiadať situáciu, ktorá vznikla na ďalekom východe. V roku 1946 bol zriadený Medzinárodný vojen- ský tribunál pre ďaleký východ so sídlom v Tokiu. Text jeho charty sa výraznejšie nelíši od jeho norimberského predchodcu. V článku päť sa hovorí o právomoci Tri- bunálu stíhať zločincov ako jednotlivcov alebo ako členov organizácií, teda opäť zakladá individuálnu zodpovednosť. Aj tu nachádzame definície zločinov proti ľudskosti, mieru a vojnových zločinov. Rozdiely však nachádzame v praxi oboch tribuná- lov. V Tokiu bol totiž spod jurisdikcie Tribunálu vyňatý cisár Hirohito, celá cisárska rodina a tiež všetci, ktorí by mohli svojím odsúdením kompromitovať cisársky rod.16 Je to určité porušenie novozavedeného princípu individuálnej zodpovednosti. Toto porušenie však vychádza z hloboko zakorenej kultúry japonského národa, kde spo- chybnenie božského pôvodu cisára postavením ho na roveň odsúdeným zločincom, by malo nepredstaviteľné následky. Okrem Tribunálu v Tokiu boli zločinci súdení aj v Číne a v krajinách, kde (ako to už bolo načrtnuté v Noribmergu) svoje činy spáchali. Pred Tribunál v Tokiu predstúpilo celkom 28 obvinených, z toho 9 civilov a 19 profe- sionálnych vojakov. Hovoríme o zločincoch kategórie A, teda o najväčšej zodpoved- nosti. Okrem toho boli ešte kategórie B a C. Niektoré obvinenia siahali do obdobia ešte pred druhou svetovou vojnou. Spomenutý bol napríklad masaker v Nankingu v roku 1937, kde dokázala japonská armáda za 6 týždňov brutálnym spôsobom vy- vraždiť niekoľkostotisíc ľudí.17 Predmetom obvinenia sa tiež stalo nezákonné ob- chodovanie s ópiom v 30-tych a 40-tych rokoch, ktoré malo zabezpečiť financovanie japonskej armády na úkor oslabeného čínskeho ľudu.18
V priebehu vyšetrovania dvaja obvinení zomreli a jeden sa mentálne zrútil. Rozsudok znel pre zvyšných 25 obvinených rovnako. Všetci boli vinní. Sedem bolo odsúdených na trest smrti obesením, 16 na doživotné väzenie a dvaja na väzenie s nižšou výme- rou trestu. V rozmedzí rokov 1954-1956 boli však všetci podmienečne prepustení, jeden, Shigemitsu, sa dokonca stal v roku 1954 ministrom zahraničných vecí.19
Otázkou však ostáva, či 8 rokov väzenia môže zmeniť ľudí, ktorí bez výčitiek svedo- mia vraždili nevinných, chladnokrvne acieľavedomo vyhladzovali národy a podporovali ostatných v šírení tohto zhubného fanatizmu.
4. Vplyv Norimberského trestného tribunálu a Tribunálu pre ďaleký východ na tvorbu a inštitúty medzinárodného práva
Najmarkantnejšie je možné pozorovať vplyv týchto dokumentov na početných súd- nych pojednávaniach s vojnovými zločincami pred národnými súdmi, alebo pred súdmi vojenskými. Keďže v Norimbergu a Tokiu boli súdení len tí najvyšší funkcio- nári, bolo potrebné pre ostatné súdy, ktoré už pôsobili vo vtedajších povojnových okupačných zónach vytvoriť systém jednotného práva.
Jednotiacim prvkom bolo Ustanovenie Kontrolnej rady číslo 10, ktoré potvrdilo už zavedené norimberské princípy a prejednávalo zločiny, ktoré tam boli definované.20
4.1. Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídia
Nezanedbateľné je aj vplývanie na medzinárodné zmluvné právo. Charta v Norimbergu bola podkladom pre Dohovor o zabránení a trestaní zločinu genocídia, ktorý bol prijatý Valným zhromaždením OSN 9.12.1948. Tým sa stáva trvalou súčas- ťou medzinárodného práva. Zmluvné strany potvrdzujú, že genocídium, či už spá- chané v mieri alebo za vojny, je zločinom podľa medzinárodného práva a zaväzujú sa preto zabraňovať mu a trestať ho.21 Genocídiom sa rozumie ktorýkoľvek z činov uvedených v článku dva, spáchaných v úmysle zničiť úplne alebo čiastočne niektorú národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu ako takú.22
4.2. Ďalšie dokumenty
Ďalšími dokumentmi boli 4 Ženevské konvencie z 12. augusta 1949, vrátane dvoch dodatkových protokolov z 8. júna 1977,23 ktoré tvoria základ medzinárodného hu- manitárneho práva.24 Sú výsledkom snahy o ochranu osôb, ktoré sa nezúčastňujú bojových akcií a taktiež príslušníkov ozbrojených síl, ktorí sú vyradení z boja. Pred- metom je aj popis rozoznávacích znakov jednotlivých zdravotníckych služieb a národných spoločností.25 Pre medzinárodné právo nepostrádateľnou sa stala aj Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948. Zakotvením práv v medzinárodnom dokumente sa zabezpečila aj možnosť domáhať sa ich. Hovoríme o najzákladnejších právach človeka na život, na slobodu, na ochranu jeho dôstojnosti.
V roku 1950 bolo vytvorených už vyššie spomenutých 7 norimberských princípov a v roku 1968 Dohovor o nepremlčateľnosti vojnových zločinov a zločinov proti ľud- skosti. Ním bolo vnesené všeobecné používanie zásady neexistencie premlčacej leho- ty na vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti, ktoré sú presne vymedzené hneď v článku jeden tohto Dohovoru.26
Počas obdobia studenej vojny môžeme hovoriť aj o ochladení v oblasti medzinárod- ného trestného práva. Dlhé obdobie nedošlo k riešeniu medzinárodných sporov spô- sobom podobným tomu v Norimbergu, či Tokiu. Až obdobie 90-tych rokov prináša zmenu v podobe zriadenia ad hoc tribunálov v oblasti bývalej Juhoslávie a Rwandy. Nešlo síce o medzinárodné konflikty takého dosahu ako tomu bolo po druhej sveto- vej vojne, ale ťažká situácia rasovej a náboženskej nenávisti, opäť aktivovala mecha- nizmus zachovávania medzinárodného mieru a bezpečnosti Bezpečnostnou radou OSN. Závažným porušením medzinárodného humanitárneho práva bol na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN z roku 1993 zriadený Tribunál pre bývalú Juho- sláviu so sídlom v Haagu. Reakciou na masaker menšiny Tutsi v Rwande bolo Rezo- lúciou podložené zriadenie Tribunálu v Arushi (Tanzánia) v roku 1994.27
Potreba vytvorenia stáleho medzinárodného trestného súdu sa javila každým rokom opodstatnenejšou. Napriek tomu si Bezpečnostná rada v otázke riešenia sporov v Sierra Leone, Kambodži, či Východnom Timore zvolila úplne iný postup. V prípade Sierra Leone to bol v roku 2000 popud na vytvorenie Špeciálneho tribunálu. Vo Vý- chodnom Timore boli vytvorené tzv. Poroty, ktoré prejednávali ťažké trestné činy, vrátane genocídy a trestných činov proti ľudskosti.28 Podstatné však je, že hoci mô- žeme hovoriť o určitej roztrieštenosti, čo sa inštitúcií týka, dôležitejšie je spomenúť jednotu, ktorou sú princípy, používané od druhej svetovej vojny. To završuje a potvrdzuje ešte jeden dokument z roku 1996. Ide o Kódex zločinov proti ľudskosti a vojnových zločinov. Pôvodné snahy o jeho vytvorenie siahajú do obdobia tesne po koncipovaní 7 Norimberských zásad, s ktorých aj vychádza. Prijať sa ho však podari- lo až vroku 1996.29 Kódex stanovuje odlišné rozdelenie zločinov ako je tomu v Charte z Norimbergu. Za zločiny proti mieru a bezpečnosti ľudstva považuje: zločin agresie, zločiny genocídy, zločiny proti ľudskosti, zločiny proti spojeným národom a vojnové zločiny. Opäť raz potvrdzuje individuálnu zodpovednosť za ich spáchanie, bez ohľadu či šlo o konanie na príkaz. Dokonca v oveľa väčšej miere definuje o aké konanie jednotlivca ide.30 Zaujímavá je aj dikcia článku 4, na základe ktorého, sku- točnosť, že hoci kódex stanovuje zodpovednosť jednotlivcov za zločiny proti mieru a proti bezpečnosti ľudstva, akákoľvek zodpovednosť štátu podľa medzinárodného práva ostáva nedotknutá.31
5. Zriadenie stáleho Medzinárodného trestného súdu v Haagu
Vyvrcholením všetkých snáh sa stalo zriadenie stáleho Medzinárodného trestného súdu v Haagu na základe Rímskeho štatútu, ktorý bol prijatý 17. júla 1998 v Ríme. V Štatúte opäť raz potvrdzuje princípy platné po druhej svetovej vojne. Definuje skutkové podstaty zločinov proti ľudskosti, vojnových zločinov, trestného činu agre- sie a trestného činu genocídy.32
6. Záver
Udalosti v Norimbergu a Tokiu mali nepochybne veľký vplyv na tvorbu medzinárod- ného trestného práva a na medzinárodné právo všeobecne. Zriadené Tribunály spolu so svojimi Chartami boli priekopníkmi v oblasti subjektov medzinárodného práva, v oblasti myšlienok humanity a ochrany ľudskej dôstojnosti a ľudského života vôbec. Ich prvotná úloha, potrestanie vojnových zločincov, však mala aj tienisté stránky. Jednou z nich bola napríklad činnosť organizácie ODESSA33 (Organizácia bývalých príslušníkov SS), ktorá im pomáhala utiecť pred spravodlivosťou. Mnohým dôstojní- kom SS sa to krátko po vojne alebo ešte počas nej podarilo. Niektorí však boli vcudzine dolapení napríklad izraelskou tajnou službou Mossad alebo známym ,,lovcom nacistov“ Simonom Wiesenthalom. Boli postavení pred súd a niektorí aj popravení.34
Ostáva len dúfať, že ľudstvo nebude mať krátku pamäť a nevráti sa z cesty, na ktorú nastúpilo pred 65 rokmi. Vo svete je totiž stále častejšie vidieť silnejúce nacionálne alebo tiež neonacistické hnutia, ktorých členmi sú mladí ľudia, ktorí sotva vedia čo to znamená prežiť vojnu. Tiež vzrastajúca rasová nenávisť. Medzinárodné konflikty a vojny, kde je ťažké posúdiť, či ide o nastoľovanie spravodlivosti a demokracie, alebo o politiku niektorých štátov.
Medzinárodné spoločenstvo má v oblasti trestného práva ešte veľa pred sebou. Jed- nou z dôležitých úloh bude určite zisk väčšieho rešpektu zo strán štátov, a tiež vôle pracovať na spoločných záujmoch v oblasti mieru.
Autor: Veronika Tomčíková