Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 48
1. Procesné práva obžalovaných pred medzinárodnými trestnými súdmi
Procesné práva obžalovaných boli dlhé roky v úzadí a pozornosť sa im začala veno- vať až po ustanovení ad hoc tribunálov. Vznik tribunálov sprevádzali rozporuplné názory na ich zriadenie, a preto na zachovanie legitimity musia od svojich počiatkov dodržiavať práva obvinených v čo najväčšej miere. Preto aj štatúty ICTY a ICTR boli viac krát novelizované a prispôsobované problémom, s ktorými sa stretli pri aplikač- nej činnosti, aby v čo najväčšom rozsahu upravovali práva obvinených a reagovali na vzniknuté situácie. Štatúty Medzinárodných vojenských tribunálov v Norimbergu a v Tokiju upravovali práva obvinených, ale táto úprava nebola komplexná a nekládol sa taký dôraz na zaistenie práv obvinených, ale na rýchle potrestanie pá- chateľov. Bolo to spôsobené skutočnosťou, že tieto tribunály boli zriadené víťazmi vojen. Na rozdiel od nich ad hoc tribunály a ICC predstavujú dohodu medzinárodné- ho spoločenstva o trestaní páchateľov zločinov genocídy, zločinov proti ľudskosti a ďalších vymedzených zločinov, aj keď boli zriadené odlišnými spôsobmi. V zaistení práv obvinených predstavuje veľký krok vpred Rímsky štatút, ktorý poskytuje obža- lovaným plnohodnotnú úpravu práv, ktorá je porovnateľná s vnútroštátnymi úpra- vami. Základné zásady spravodlivého procesu ako sú prezumpcia neviny, ne bis in idem a nullum crimen sine lege, nulla poena sú zakotvené v štatúte a dodržiavané.
V nasledujúcich častiach budeme porovnávať úpravu práv obžalovaných v štatútoch ad hoc tribunálov a Medzinárodného trestného súdu a poukážeme na problematické otázky, ktoré riešili trestné súdy odlišným spôsobom. Zameriame sa na právo na spravodlivý proces as ním súvisiace práva, na právo na odvolanie, nápravu a odškodnenie.
2. Právo obžalovaného na spravodlivý súdny proces a s ním súvisiace práva
Právo na spravodlivý proces ako obyčajové pravidlo medzinárodného práva je zá- kladným rysom trestného konania a obsahuje viaceré špecifické práva. Jeho zložkami sú najmä právo na verejné konanie bez prieťahov, právo byť prítomný na pojedná- vaní, právo na tlmočníka, právo predvolať a vypočúvať svedkov, právo na právnu pomoc, právo byť informovaný o dôvode zatknutia.
Esenciálnou podmienkou spravodlivého procesu je rovnosť zbraní medzi obvineným a prokurátorom. Rovnosť zbraní vymedzil vo svojom rozsudku v prípade Tadic1 IC- TY, keď konštatoval: „rovnosť zbraní znamená, že každá strana musí mať rovnakú príležitosť prezentovať svoj prípad -vrátane dôkazov- tak, aby nebol postavený do značnej nevýhody naproti svojmu oponentovi.“2 Táto rovnosť zbraní je často naru- šená neochotou štátov spolupracovať s tribunálmi aj ICC. Tie sú závislé od pomoci štátov pri prístupe k dôkazom, peniazom, ochrane svedkov, a podobne. Ako príklad môžeme uviesť prípad Blaskica a Barayagwiza. Počas predsedníctva Franja Tudjma- na, Chorvátsko odmietlo opakovane spolupracovať s ICTY. Blaskic3 bol ICTY odsúde- ný na 45 rokov, a o nejaký čas po vynesení rozsudku Chorvátsko oznámilo, že našlo relevantné dokumenty, ktoré by mohli očistiť Blaskica.4 Tento prípad demonštruje, aký obmedzený prístup majú obžalovaný k dôkazom.
Úpravu práva na spravodlivý proces nájdeme v čl. 21 ICTY a v čl. 20 ICTR, podľa ktorého obvinený má právo na verejné a spravodlivé konanie. RS upravuje toto prá- vo v čl. 67, kde upravuje minimálne zásady, ktoré musia byť v konaní dodržané. Pri porovnaní RS so štatútmi ad hoc tribunálov, dôjdeme kzáveru, že RS lepšie a podrobnejšie upravuje tieto práva oproti ad hoc tribunálom.
2.1. Právo na prejednanie veci v primeranom čase, bez prieťahov
Je všeobecne známou skutočnosťou, že jedným z dôvodov kritizovania tribunálov, sú príliš dlhé konania. Podmieňuje to aj fakt, že drvivá väčšina obvinených je počas vyšetrovania a konania vo väzbe. Právo na rýchly proces je upravený v čl. 20 (1) ICTY a čl. 19 (1) ICTR, je povinný zaistiť súd, a je podmienkou spravodlivého procesu. Táto povinnosť súdu, presahuje špecifické právo byť súdený bez zbytočných prieťahov, a zahrňuje výkon súdnictva ako celku, vrátane konania prokurátora.5
Súd môže ovplyvniť dĺžku konania rozumnými zásahmi. Zásah súdu v prípravnom konaní je nevyhnutný, preto aby sa zabránilo nepraktickému a zbytočnému preťaho- vaniu konania. Pozornosť musí byť venovaná rozvoju a aktívnemu uplatňovaniu pravidiel medzinárodného trestného konania, ako je redukcia bodov obvinenia sú- dom podľa čl. 73bis RPEs ICTY. Napríklad v prípade Milutinović a ďalších6 na výzvu obhajoby súd zredukoval obžalobu o 5 bodov, aby predišiel zbytočným prieťahom.7 Bohužiaľ ostatné trestné súdy sa čl. 73bis ICTY neinšpirovali.
Predĺženie konania pred tribunálmi oproti domácim súdom je spôsobené viacerými faktormi. Jedným z dôvodov je veľké množstvo písomných dokumentov a vysoký počet predvolaných svedkov. Z tohto dôvodu sa ICTY v prípade Blaskic8 rozhodol, že už viac nebude predvolávať svedkov, ktorí mali vypovedať v rovnakej veci, aby sa proces nepredlžoval, podľa RPEs čl. 73 bis. V ďalšom prípade Dokmanovic9 súd pri- kázal, aby výpovede svedkov boli prednesené pred otvorením hlavného pojednáva- nia. Cieľom tohto príkazu bolo, aby súd zistil, ktoré skutočnosti sú relevantné a tým sa vyhol strate času.10
RS rovnako, ako štatúty ad hoc tribunálov upravuje právo obžalovaného, aby bol súdený bez zbytočných prieťahov v čl. 67 (1c). Veľmi dôležitým ustanovením je v štatúte ICC čl. 64 (3) podľa ktorého pridelený senát má po dohode so stranami prijať také opatrenia, ktoré sú potrebné na umožnenie spravodlivého a rýchleho vedenia konania. Týmto pravidlom sa snaží RS predchádzať zbytočným prieťahom v konaní. V porovnaní so štatútmi ad hoc tribunálov pravidlá upravené v RS sú do značnej miery kompletnejšie a prísnejšie. Bohužiaľ ICC už vo svojom prvom prípade Lubanga11 zlyhal pri zabezpečení rýchleho a spravodlivého procesu. Prípravné ko- nanie trvalo veľmi dlho, cez 800 dní od prvého vystúpenia obvineného pred súdom, čo predstavuje dvojnásobok času prvého prípravného konania ICTY v prípade Ta- dić.12
2.2. Právo na tlmočníka, problémy s prekladmi
Medzi požiadavky spravodlivého procesu musíme určite zaradiť právo na tlmočníka. V prípade medzinárodných trestných konaní je význam tohto práva ešte väčší. Vy- plýva to z povahy ad hoc tribunálov a ICC, keďže všetky konania prebiehajúce pred nimi sú mnohojazyčné a multikultúrne.
Právo na tlmočníka je upravené vo všetkých medzinárodných dokumentoch, vrátane štatútov trestných súdov. ICTY aj ICTR zaraďuje medzi práva obvineného právo, aby bol informovaný v jazyku, ktorému úplne rozumie o povahe a dôvode zatknutia.
Priznáva mu právo na tlmočníka, ak nerozumie pracovným jazykom ICTY, alebo ICTR, teda francúzštine alebo angličtine. Takmer identické ustanovenie obsahuje aj RS. Rozširuje však toto právo, aj o preklad dokumentov, ktoré sú v jazyku, ktorému nerozumie a preklad je nevyhnutný, aby bola požiadavka spravodlivého procesu naplnená.
Pri prekladoch a tlmočení dochádza občas ku chybám, ktoré bývajú neskôr opravené v záznamoch. Škoda ale môže nastať v prípade, ak sudcovia dôjdu k záveru na zákla- de chybne pretlmočenej výpovede svedka. Zmena výpovede v dôsledku prekladu môže ovplyvniť skutočnosť či tribunály, alebo ICC úplne dodržali procesné práva jednotlivcov a či súdy zistia pravdu o veciach, o ktorých rozhodujú.13 V skutočnosti zatiaľ neexistuje žiaden dôkaz o tom, že tribunály rozhodli na základe chybného svedectva, ktoré bolo pozmenené prekladom. Ale varovaním je prípad Mucic,14 v ktorom advokáti ovládali bosniansky aj anglický jazyk a upozornili na veľa chýb v preklade, ktoré spôsobovali zmenu významu. Odpovede na niektoré otázky zmenili nielen mená a miesta, ale aj dôležité časti výpovedí.15 Takisto veľmi nákladným a časovo náročným sú výpovede svedkov pred ICTR, ktorí rozprávajú kinyarwand- ským jazykom, ktorý sa prekladá do francúzštiny a následne do angličtiny.
2.3. Zadržanie a prepustenie z vyšetrovacej väzby.
Podľa Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a ďalších medzi- národných dokumentov by vyšetrovacia väzba nemala byť všeobecným pravidlom, ale by mala platiť prezumpcia prepustenia. Odlišný prístup bol zvolený v prípade ad hoc tribunálov a takisto v prípade ICC, kde je vyšetrovacia väzba skôr pravidlom ako výnimkou. Jedným z dôvodov je fakt, že tribunály, ani ICC nedisponujú žiadnou poli- tickou mocou, aby zaistili prítomnosť obvinených na konaní, a zadržali ich v prípade ak by sa vyhýbali trestnému konaniu.
Na rozdiel od európskych štandardov ohľadne väzobných vecí, ICTY a ICTR v RPEs čl. 40 stanovujú, že po príchode do sídla tribunálu, musí byť obvinený zadržaný v zariadení hostiteľskej krajiny (Haag, Arusha) a potom môže byť vo výnimočných prípadoch dočasne prepustený až do začiatku konania.16 Podmienkou prepustenia je, aby sa k možnému prepusteniu vyjadrila hostiteľská krajina a krajina, na územie ktorej chce byť obvinený prepustený. Zároveň musí obvinený preukázať, že sa do- staví na súd a že prepustenie nebude predstavovať nebezpečenstvo pre svedkov, obete a iné osoby.
Postupom času ICTY začalo udeľovať dočasné prepustenie obvineným čoraz častej- šie, vďaka väčšej dôvere k štátom, keďže začali s ICTY spolupracovať. Situácia ICTR je odlišná, pretože riziko úteku je stále veľmi vysoké. Takže dočasné prepustenie nebolo takmer nikdy uložené.17 Aj dočasne prepustení obvinení musia byť počas hlavného pojednávania vo väzbe.
RS medzi práva osôb v priebehu vyšetrovania v čl. 55 zaraďuje aj právo nebyť zadr- žaný, alebo zatknutý, s výnimkou ak je zatknutie na podklade a v súlade s postupom ustanoveným týmto štatútom. Bohužiaľ, ale ani v tomto prípade štatút ďalej nešpeci- fikuje, podľa ktorých ustanovení sa má postupovať, a neobsahuje ani ustanovenie o dočasnom prepustení. V čl. 58 stanovuje dve podmienky, ktoré musia byť kumula- tívne splnené, aby bol obvinený vzatý do väzby. Musí byť splnená podmienka, že väzba je nevyhnutná pre zaistenie prítomnosti obvineného pred súdom, alebo z dôvodu, aby obvinený neohrozoval vyšetrovanie a nepokračoval v páchaní trestnej činnosti. Zároveň musia existovať odôvodnené predpoklady, že obvinený spáchal čin v právomoci ICC.
Problematickými sa stávajú prípady, v ktorých sa obvinení dostanú do dispozície tribunálu vďaka cezhraničným únosom. Otázkou je čí má súd odmietnuť svoju prí- slušnosť, alebo má konať aj keď boli porušené práva obvineného. ICTY sa vyjadril k cezhraničným únosom v prípadoch Dokmanovič,18 Todorovič19 a Nikolič.20 V kauze Nikolič ICTY zobral v úvahu test proporcionality, kde na jednej strane vystupuje po- rušenie zvrchovanosti štátu a na druhej záujem medzinárodného spoločenstva na potrestaní páchateľov najzávažnejších porušení medzinárodného práva. Na pomy- selnej miske váh prevážil záujem na potrestaní páchateľov. Takýto postoj môže me- dzinárodné trestné právo dostať do paradoxnej situácie, keďže predstavuje krajný prostriedok zaistenia ľudských práv. Ak si chce Tribunál zachovať svoju legitimitu, musí rešpektovať ľudské práva.21
Odlišné stanovisko nepriamo zaujal ICTY v prípade Todorovič.22 Sudca Robinson vo svojom stanovisku uviedol: žiadny právny systém, ani medzinárodný ani národný, nemôže mať prospech zo zbavenia slobody, v prípadoch keď súd a tribunál sú bez- mocné pri zadržaní alebo zatknutí obvineného. Konečné rozhodnutie bolo nakoniec založené na dohode medzi obvineným a prokurátorom, keď obvinený priznal z 27 bodov obvinenia jeden a prokurátor zvyšné obvinenia stiahol.23
2.4. Právo na obhajcu
Ako základnú požiadavku spravodlivého procesu štatúty ad hoc tribunálov, a takisto ICC upravujú právo obvineného na advokáta, už počas vypočúvania, aj keď s menšími odchýlkami.
RS vyžaduje, aby osoba voči ktorej je odôvodnené presvedčenie, že spáchala zločin v rámci právomoci ICC, bola oboznámená s jej právom zvoliť si obhajcu ešte pred vypočutím. Ak nemá advokáta v záujme spravodlivosti by jej mal byť ustanovený ,bez platenia, ak nemá dostatočné finančné prostriedky. Tento záujem je daný skoro v každom prípade. Zároveň obvinený má byť vypočúvaný v prítomnosti obhajcu. Tohto práva sa môže dobrovoľne vzdať.
Štatúty ICTY a ICTR túto osobu označujú ako podozrivú a priznávajú jej právo na advokáta. Ak si ho nezvolí, tak má právo na to, aby jej bol ustanovený, bez platenia, ak nemá prostriedky na jeho zaplatenie. Na rozdiel od obvineného kde sa vyžaduje záujem spravodlivosti pre ustanovenie bezplatného obhajcu, štatúty pri podozrivej osobe nepodmieňujú ustanovenie záujmom spravodlivosti. Medzinárodné trestné súdy určujú bežne dvoch advokátov, kvôli závažnosti prípadov a z dôvodu, že kona- nia pozostávajú z dvoch24 rôznych právnych systémov.25
Rovnako ako v prípade tribunálov, registrátor ICC vedie list advokátov, z ktorých môže byť ustanovený obhajca. RPEs ICC v čl. 21 povoľuje vybrať aj advokáta, ktorý nie je na zozname, ak spĺňa predpoklady ICC, a je ochotný byť pripísaný na list advo- kátov ICC.26 Podľa národného práva si obvinený nemôže vybrať advokáta, ak mu je ustanovený súdom z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov. Naopak, prax ICTY ukázala, že hoci to nie je zavedené ako pravidlo, obžalovaní zatiaľ mali možnosť zvo- liť si obhajcu, ktorý im bol ustanovený.27 V prípade Erdemović28 bol dokonca ustano- vený obhajca, ktorý neovládal pracovné jazyky Tribunálu na žiadosť obvineného. Opačné stanovisko zaujal ICTR v prípade Kambanda29, kde uviedol: „vo svetle syste- matického výkladu ustanovení štatútu a v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na bezplatnú právnu pomoc neznamená právo vybrať si advokáta.“30 ICTR a SLSR sa nestretávajú s tým, že by právnici neovládali pracovné jazyky tribunálov, ako to je v prípade ICTY, kde len málo právnikov bývalej Juhoslávie ovláda plynule angličtinu alebo francúzštinu.
2.5. Právo obhajovať sa sám
Právo obhajovať sa sám sa stalo veľmi kontroverznou otázkou v prípade ad hoc tri- bunálov a SCS. Bola taktiež rozdielne riešená v každom prípade. Základnú otázku, ktorú by sme si mali na začiatku položiť je, či právo obhajovať sa sám je absolútnym právom. Odpoveď je nie. K takému stanovisko dospeli tribunály a špeciálny súd v prípadoch Milošević,31 Barayagwiza,32 Norman33 a Šešelj.34
Štatúty ad hoc tribunálov medzi práva obvineného zaraďujú v čl. 21 ICTY, čl. 20 ICTR a čl. 17 SCSR právo obvineného obhajovať sa sám, alebo zvoliť si advokáta, podľa jeho rozhodnutia. Tribunály vo väčšine prípadov umožňujú obvinenému, aby si vy- bral. Avšak tribunály sa inšpirovali stanoviskom Najvyššieho Súdu USA, ktorý v prípade Faretta v. California35 konštatoval, že právo obhajovať sa sám, nie je licen- ciou na zneužívanie dôstojnosti súdu. Odvolací súd ďalej potvrdil, že z tohto práva existujú výnimky, a to za okolností, ak obvinený koná rozvratným spôsobom, alebo, ak vlastné zastúpenie zasahuje do integrity konania. Napríklad v prípade Milošević súd konštatoval, že tu je taká hrozba v súvislosti s jeho zdravotným stavom a zvolil mu advokáta, aby zabezpečil spravodlivý proces.36
Ako prvý sa zaoberal so žiadosťou obvineného obhajovať sa sám ICTR v prípade Barayagwiza, keď obvinený trval na tom, že sa bude obhajovať sám. Po ustanovení obhajcu, ho inštruoval, aby ho neobhajoval. Následne podal obhajca žiadosť o svoje stiahnutie. Tribunál zamietol takýto návrh, a prikázal obhajcovi, aby naďalej pokračoval v obhajobe, aby boli zachované práva obvineného na spravodlivý súdny proces. Správanie Barayagwiza bolo hodnotené súdom, ako pokus o brzdenie kona- nia, a to nezakladá dôvod na odstúpenie advokáta.37
ICTY súhlasil so žiadosťou obhajovať sa sám, v prípade Milošević a pre zaistenie spravodlivého procesu vymenoval troch amici curiae. Ich úlohou nebolo zastupovať obvineného, ale napomáhať súdu pri zaisťovaní spravodlivého procesu. V roku 2002 Milošević uviedol dvoch právnikov s ktorými by bol ochotný spolupracovať, ale ne- súhlasil s ich ustanovením za obhajcov. Tribunál s tým súhlasil a povolil mu komuni- káciu s právnym združením označených ako „legal associates“.38 Ako sme už vyššie spomenuli, svoje rozhodnutie súd zmenil v roku 2004, kvôli stále sa zhoršujúcemu zdravotnému stavu Miloševiča a ustanovil mu dvoch advokátov, aby zabezpečil rov- nosť zbraní.
Iný postoj zaujal ICTY v prípade Šešelj, ktorý tiež trval na tom, že sa bude obhajovať sám. Inšpiráciu si zobral z americkej právnej vedy, a súd sa rozhodol obvinenému vymenovať náhradného obhajcu, teda “standby counsel“, ktorý mal presne stanove- né úlohy. Medzi ne patrila pomoc pri príprave, prezentácii prípadu, kedykoľvek pod- ľa požiadaviek obvineného a ďalšie.39 Veľmi podstatnou bola jeho možnosť prevziať prípad, ak bol obvinený vylúčený z miestnosti kvôli rozvratnému správaniu po pred- chádzajúcej výzve, aby sa zabezpečila plynulosť konania. Podobným prístup bol zvo- lený SLSR v prípade Norman, kde taktiež súd pristúpil k ustanoveniu “standby coun- sel“ pre obvineného.
V najsledovanejšom prípade po spore s Miloševićom, ktorý v súčasnosti prebieha, sa ICTY tiež stretol s voľbou obvineného obhajovať sa sám. Súd s tým súhlasil, ale na- koniec zmenil svoje rozhodnutie, keďže Karadžić40 sa odmietal zúčastňovať pojed- návaní, aospravedlňoval to nedostatkom času na prípravu. Súd prijal záver, v ktorom konštatoval, že vytrvalo a opakovane bráni správnemu a rýchlemu riadeniu konania, čím naplnil podmienky pre ustanovenie obhajcu, ktoré boli stanovené v prípade Milošević odvolacím súdom.41
Medzi najzávažnejšie argumenty vprospech ustanovenia advokátov obvineným z vojnových zločinov patrí, že obvinený sa môže snažiť sabotovať pojednávanie, a využívať ho na svoju politickú hru. Prípady ako Milošević, kde obvinení boli záro- veň vysoko postavenými osobami sa môžu snažiť z konania spraviť svoju politickú prezentáciu a presvedčiť verejnosť, že boli obeťami a nie vojnovými zločincami. V takýchto prípadoch, môžu hrať obhajcovia dôležitú úlohu a usmerniť konanie. Ďalším dôvodom je fakt, že konanie pred trestnými tribunálmi je veľmi náročné a vyžaduje špeciálne znalosti, pretože ide o veľmi zložité prípady vojnových zločinov. Osoby vystupujúce pred medzinárodnými trestnými súdmi musia ovládať medziná- rodné humanitárne právo, a nestačí aby boli uznávanými odborníkmi v oblasti ná- rodného práva. Takisto sa vyžaduje znalosť pracovných jazykov tribunálov, ktoré autorizovaní právnici ovládajú, ale väčšina obvinených nie. Takisto prístup k dôkazom a k svedkom môže byť značne problematický bez pomoci advokáta, keď- že obvinení sú držaní vo väzbe.
Ako však konať v prípadoch, ak obvinení odmietajú spolupracovať s advokátmi či už z nedôvery voči nim, alebo z iných dôvodov. Obhajca sa tak ocitne vo veľmi zložitej situácii, keď bez inštrukcií nevie vypočúvať svedkov a zháňať dôkazy v prospech obvineného. V takýchto prípadoch riešenia, ktoré prijali tribunály či už „standby counsel“, „legal associates“ alebo „amici curiae“ sú modifikáciami a kompromisom medzi právom obvineného obhajovať sa sám, a zaručením, že proces bude spravod- livý a bude prebiehať bez obštrukcií.
2.6. Pravidlá dokazovania, vypočúvania svedkov
Štatúty ad hoc tribunálov ani RS neprevzali úpravu dôkazov z anglosaského právne- ho systému, a nedefinovali špeciálne, striktné pravidlá pre dôkazy. Podľa čl. 89 RPEs ICTY môže súd pripustiť hocijaké relevantné dôkazy, z ktorých usudzuje, že majú dôkaznú hodnotu. Z toho vyplýva, že sú prípustné aj nepriame dôkazy a svedecká výpoveď o počutom. Samozrejme s výnimkou dôkazov v čl. 95 RPEs, teda dôkazy, ktoré boli získané metódami, ktoré vrhajú vážne pochybnosti o ich spoľahlivosti, alebo ich prijatie, by vážne narušilo integritu konania.
Podobný charakter má čl. 69 (3) RS, ktorý povoľuje obom stranám konania predložiť dôkazy, ktoré súvisia s prípadom a zároveň si ponecháva právomoc požadovať pred- loženie všetkých dokladov, ktoré považuje za nevyhnutné pre objasnenie pravdy. Samozrejme aj RS pozná výnimky. V čl. 69 (7) sú uvedené podmienky, za ktorých nie sú dôkazy prípustné. Sú to dôkazy získané pomocou porušenia tohto štatútu, alebo medzinárodne uznaných ľudských práv. Sú neprístupné, ak porušenie vyvoláva značné pochybnosti o spoľahlivosti dôkazov, alebo ak prijatie dôkazov by bolo nee- tické, alebo by mohlo vážne narušiť integritu konania.
Veľmi dôležitým právom obvineného je právo vypočúvať svedkov. Obvinený má podľa štatútov trestných súdov právo vypočúvať svedkov proti nemu, a zároveň predvolať a vypočúvať svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok. Avšak, aj toto právo môže byť oklieštené. Napríklad pri vypočúvaní obetí sexuálnych trestných činov, nebudú prípustné všetky otázky, ako sú urážajúce a opakujúce sa. Dôležité však je, aby súd koordinoval a zabezpečil, rovnakú možnosť výsluchu pre obe strany.
Kontroverznou otázkou je čo uprednostniť v prípade stretu práva vypočúvať sved- kov s pripustením anonymnej výpovede, ako opatrením na ochranu svedkov. Určujú- cim je prípad Tadić42, v ktorom prokurátor podal návrh na ochranné opatrenia pre sedem svedkov. Opatrenie obsahovalo žiadosť, aby identita štyroch svedkov nebola odhalená v žiadnom prípade obvinenému, ani jeho obhajcovi a obraz a hlas troch svedkov mal byť pozmenený.43 Obhajca však odmietal, aby svedok mohol vypovedať anonymne, pretože tým bolo narušené právo obvineného na krížový výsluch, a bol to jeden z dôvodov odvolania. Nakoniec však len jeden svedok vypovedal anonymne vo vzťahu k obvinenému. Obhajca mohol vidieť svedka počas výsluchu (hoci Tadić nie) a obhajca, aj Tadić mohli počuť výpoveď svedka bez pozmenenia hlasu.44
Sudkyňa McDonald v tomto prípade zdôvodnila svoje rozhodnutie unikátnym cha- rakterom ICTY, zdôraznila, že nie je viazaný procesnými rozhodnutiami iných tribu- nálov, ani národných súdov. Upozornila na pozitívnu povinnosť ICTY ochraňovať obete a svedkov. Ako usmernenie pri rozhodovaní o udelení anonymity uviedla prí- pad Anglického odvolacieho súdu R. v. Taylor45, ktorý uvádza okolnosti za ktorých môže byť anonymita udelená. Medzi ne zaraďuje reálny strach o svedkov a ich rodi- ny, dôležitosť výpovede pre prokurátora, neexistencia dôkazov, že svedok je nedôve- ryhodný a nakoniec neexistenciu ochranného programu pre svedkov.46
Odlišné stanovisko zaujal sudca Stephen, ktorý usúdil, že: štatút nepovoľuje anony- mitu svedkov, ak by to mohlo vážne ovplyvniť práva obvineného na spravodlivý proces v čl. 21 a minimálne garancie v čl. 21 (4). Ďalej konštatuje, že štatút prikazuje chrániť svedkov, vrátane ich identity, ale nemôžeme povedať, že udeľuje neobme- dzenú anonymitu. V prípadoch, do ktorých sú zapojené deti, alebo ide o znásilnenie je identita chránená pred verejnosťou, ale nikdy nebola zatajená totožnosť pred obvineným, alebo jeho advokátom.47
So stanoviskom sudcu Stephena musíme súhlasiť, pretože právo na krížový výsluch, a teda na spravodlivý proces bolo narušené. V takomto prípade, neschopnosť ochrá- niť svedka, alebo získanie iných dôkazov, by nemalo byť na ujmu obvinenému. Je potrebné podotknúť, že zatiaľ žiaden obvinený nebol odsúdený výhradne na základe anonymnej výpovede. Tribunál od prípadu Tadića neschválil také rozsiahle ochranné opatrenie, ako bola anonymita svedka.48
3. Právo na odvolanie a s ním súvisiace právo na odškodnenie a nápravu
Vnasledujúcej časti sa budem venovať právu na odvolanie ako zásady dvoj- inštantnosti trestných kódexov, jeho výhodám a nevýhodám, a spôsobu začlenenia do štatútov.
3.1. Právo na odvolanie
Počas prípravy štatútu ICTY sa viedli dlhé debaty, či zahrnúť právo na odvolanie do štatútu. Aj keď toto právo nájdeme upravené vo viacerých medzinárodných doku- mentoch ako je napr. ICCPR, alebo ECHR, našli sa aj dôvody proti. Medzi ne môžeme zaradiť, že ani štatút IMT v Norimbergu takéto právo neobsahoval, a jasne stanovil, že jeho rozhodnutia sú konečné.49 Ďalším argumentom je, že pri odvolaní má rozho- dovať vyšší súd, ale pri ad hoc tribunáloch to nie je možné, keďže nad nimi nie je iný súd. Výsledkom bolo, že Štatút ICTY, a následne po ňom aj štatúty ICTR, SCSR a ICC sa rozhodli zaradiť právo na odvolanie, s odôvodnením, že ich cieľom je zabezpečiť čo najširšie práva pre obvineného a zaradenie práva na odvolanie posilní spravodlivý proces.
Odvolacie konanie môžeme rozdeliť do dvoch skupín. Na predbežné odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiam súdu o predbežných návrhoch a odvolanie proti roz- sudku o vine, a treste. Predbežné odvolanie prebehne ešte pred vydaním prvoinstančného rozsudku, s cieľom riešiť určité otázky, aby sa zamedzilo plytvaniu času.50 De jure môže obvinený podať predbežné odvolanie len proti rozhodnutiu o predbežnom návrhu o nedostatku právomoci ad hoc tribunálov. Pri iných predbež- ných návrhoch, keď RPEs povoľujú odvolanie, môže byť podané len v prípade ak s tým súhlasí senát, ktorý je oprávnený to osvedčiť, ak rozhodnutie zahŕňa otázku, ktorá môže významne ovplyvniť spravodlivý proces. RS priznáva právo na odvolanie proti predbežným návrhom ak ide o právomoc a prípustnosť prípadu, proti rozhod- nutiu o prepustení, alebo vzatí do väzby a proti určitým opatreniam súdu v prípravnom konaní. Povoľuje taktiež, aj odvolanie v prípadoch, ak rozhodnutie môže významným spôsobom ovplyvniť právo na spravodlivý proces.
Zmyslom odvolacieho konania proti rozsudku o vine, alebo nevine je zhodnotiť pos- tup súdu v prvom stupni. Na rozdiel od anglosaského právneho systému, štatúty priznávajú právo na odvolanie tak odsúdenému, ako aj prokurátorovi. Tribunály poznajú dva dôvody za ktorých je prípustné odvolanie. A to v prípade chybného právneho posúdenia otázky, ktoré ruší rozhodnutie, a skutkového omylu spôsobené- ho justičným omylom. Odvolací senát však zaujal veľmi reštriktívne stanovisko k skutkovým omylom a dôsledne konštatoval, že rozhodnutie senátu o skutočnostiach môže byť zmenené, iba v prípade ak sa preukáže, že takéto rozhod- nutie bolo založené na posúdení skutočností s ktorými každý rozumný človek nemô- že súhlasiť. Naopak v prípade právneho omylu, bol prijatý opačný prístup a takmer každý právny omyl, ktorého sa dopustil senát je podkladom na odvolanie, aj keď len tie najzávažnejšie omyly spôsobia, že odvolací senát zvráti alebo pozmení rozhodnu- tie prvostupňového senátu.51 Strana, ktorá chce podať odvolanie, tak musí urobiť do 30 dní od vyhlásenia rozhodnutia. Do návrhu musí taktiež uviesť dôvody odvolania.
Rovnako aj RS priznáva odsúdenému aj prokurátorovi právo na odvolanie. Obaja sa môžu odvolať proti rozhodnutiu o vine v prípade procesných chýb, pri nesprávnom právnom posúdení a v prípade skutkového omylu. Navyše odsúdený sa môže odvolať aj na základe iných skutočností, ktoré ovplyvnili spravodlivosť konania alebo roz- hodnutia. Pri skutkových a právnych omyloch, ktoré významne ovplyvnili rozhodnu- tie, alebo kvôli nespravodlivému procesu, ktorý ovplyvnil rozhodnutie, alebo trest, môže odvolací súd zrušiť alebo pozmeniť rozhodnutie alebo výrok o treste, alebo nariadiť nový proces pred iným senátom.52 Do RS bolo explicitne zakotvené právo odsúdeného aj prokurátora na podanie odvolania proti výroku trestu a to v prípade ak tu je zjavná neprimeranosť medzi zločinom a trestom. Štatúty ad hoc tribunálov neobsahovali výslovne takéto ustanovenie, ale bolo to implicitne prítomné v RPEs.
Odvolacie senáty tribunálov a takisto aj ICC sú zložené z piatich sudcov, a rozhoduje väčšina. Odlišné stanoviská sudcov nie sú ničím výnimočným a bývajú často veľmi rozsiahle. Na rozdiel od národných súdov, kde o odvolaní rozhoduje nadriadený súd, tu to nebolo možné, a preto rozhodujú sudcovia na rovnakej úrovni. Odvolacie konanie pozostáva častejšie z písomnej dokumentácie, a len za určitých okolností sú prípustné nové dôkazy, čo súvisí s požiadavkou rýchleho konania.
3.2. Právo na nápravu, odškodnenie
Veľmi dôležitou otázkou je, či osoby nezákonne zatknuté, stíhané, alebo odsúdené trestnými tribunálmi majú právo na kompenzáciu. Niet pochýb o tom, že národné právo priznáva právo na kompenzáciu v prípadoch, ak osoby boli nezákonne poško- dené na svojom práve na slobodu. Takisto podľa medzinárodných dokumentov ak osoba bola zbavená svojho práva na slobodu spôsobom porušujúcim ľudské práva má právo na kompenzáciu.
Štatúty ICTY ani ICTR neobsahujú ustanovenie, podľa ktorého majú osoby nezákon- ne zatknuté, stíhané, alebo odsúdené právo na kompenzáciu. Ako príklad môžeme uviesť prípad Lajic.53 Lajic bol zatknutý v Nemecku a prevezený do Haagu. Následne po pár týždňoch bol prepustený, z dôvodu, že došlo ku chybe pri identifikácii osoby. Chcel žiadať kompenzáciu, ale konanie sa nikdy nezačalo. Podľa štatútu nebolo mož- né podať takýto návrh.54
Reakciou na takéto prípady bol list prezidenta ICTY adresovaný Bezpečnostnej Rade na zváženie zmeny štatútu a zaradenie práva na kompenzáciu pre osoby, ktoré boli nezákonne odsúdené, stíhané alebo zadržané do štatútu. O sedem dní neskôr poslal prezident ICTR takmer identický list, s rovnakou žiadosťou o zmenu štatútu ICTR.55 Až doteraz Bezpečnostná Rada nenavrhla zmenu štatútov.
Takýto postoj môže pôsobiť mätúco, vzhľadom na to, že ad hoc tribunály rovnako ako OSN, dodržiavajú všeobecné pravidlá medzinárodného práva, a právo na kom- penzáciu je upravené vo významných dokumentoch na ochranu ľudských práv. Po- tvrdenie chyby prostredníctvom vyplatenia kompenzácie, by mohlo zlepšiť viero- hodnosť a napokon aj legitímnosť tribunálov tým, že by priznali svoje chyby. Na druhú stranu, ak ide o kompenzáciu pre odsúdených a stíhaných, môžeme nájsť aj argumenty proti. Oslobodzujúci rozsudok nemôžeme porovnávať s nevinnou osoby. Priznanie kompenzácie všetkým, ktorí budú oslobodení by znamenalo kompenzáciu niektorých vinných osôb.56
RS sa pri zaradení práva na kompenzáciu inšpiroval ICCPR a ECHR, ktoré obsahujú podobnú právnu úpravu, aj keď s menšími odchýlkami. V čl. 85 (1) priznáva vynúti- teľné právo na kompenzáciu pre osoby, ktoré boli nezákonne držané vo väzbe, alebo zatknuté. Rovnaké ustanovenie nájdeme aj v čl. 9 (5) ICCPR. Podľa čl. 85 (2) osoba, ktorá bola právoplatne odsúdená za zločin, a následne jej rozsudok bol zmenený, na základe novo objavených skutočností, ktoré preukázali, že sa stal justičný omyl a táto osoba trpela trestom, ktorý jej bol uložený, by mala byť odškodnená podľa práva. To neplatí v prípade ak by sa dokázalo, že zverejnenie skôr nepoznaných faktov v tej dobe, je pripočitateľné tejto osobe. Podmienkou v tomto prípade je, aby išlo o res judicata, teda vec právoplatne skončenú. Ďalšou podmienkou je, aby osoba nemala tušenie o týchto dôkazoch v dobe konania. Ide o prípady, keď odsúdená osoba ne- zverejnila tieto fakty, aby kryla iné osoby, alebo z iných dôvodov. Dôkazné bremeno je na prokurátorovi, aby dokázal, že osoba bola oboznámená s týmito faktami v čase konania. Toto ustanovenie sa zhoduje s ustanovením 7. dodatkového protokolu ECHR.
Podľa čl. 85 (3) vo výnimočných prípadoch, keď súd zistí nezvratný fakt, podľa kto- rého došlo ku preukázanému justičnému omylu, môže podľa svojho uváženia po- skytnúť odškodnenie podľa ustanovení RPEs, osobe ktorá bola prepustená z väzby na základe oslobodzujúceho rozsudku, alebo ukončenie konania z tohto dôvodu. V tejto forme odškodnenia išiel RS pri zabezpečení práv obvineného nad rozsah úpravy v medzinárodných dokumentoch. Pri určení výšky náhrady súd vezme v úvahu následky, ktoré vznikli v dôsledku justičného omylu osobe v osobnom, pra- covnom a spoločenskom živote.
4. Záver
Na záver môžeme skonštatovať, že úprava procesných práv obžalovaných je v štatútoch ICTR a ICTY do veľkej miery podobná a komplexná, aj keď k niektorým otázkam a problémom zaujali rozdielne stanoviská. RS predstavuje pokrok v zaistení práv obžalovaných. Na Rímskej konferencii sa viedli dlhé diskusie, aby boli práva obžalovaných v čo najväčšom rozsahu a najlepšie zaistené. Avšak v prípade ICC si treba ešte počkať na judikatúru, ako sa postaví ku konkrétnym problémom.
Autor: Martina Schützová