Úvod

Dňa 01. 12. 2019 nadobudla účinnosť novela zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Cieľom spomenutej novely bolo pozitívne ovplyvnenie dopravno-bezpečnostnej situácie na cestách v Slovenskej republike. Novela zákona spracovaná s akcentom na elimináciu najčastejších príčin dopravných nehôd, pri ktorých dochádza k usmrteniu osoby, zraneniu osoby, alebo ku škode na majetku.

Vodiči s vodičskou praxou do dvoch rokov

Na základe štatistík je zrejmé, že každá približne piata dopravná nehoda pri ktorej je niekto usmrtený, alebo dopravná nehoda pri ktorej bol vodič pod vplyvom alkoholu bola spôsobená vodičom s vodičskou praxou do 2 rokov, tzv. „vodičom s krátkou vodičskou praxou“.

Z uvedeného dôvodu bolo pristúpené k tomu, že vodičské oprávnenie u vodičov na skupinu motorových vozidiel „B“ s praxou do dvoch rokov od udelenia vodičského oprávnenia bude podmienené tzv. „skúšobnou dobou“.

U „mladého vodiča“, ktorý v skúšobnej dobe dvakrát poruší pravidlá cestnej premávky závažným spôsobom (porušenie pravidiel závažným spôsobom je taxatívne vymedzené v ustanovení § 137 ods. 2 zákona o cestnej premávke) alebo prekročí rýchlosť jazdy vozidiel ustanovenú zákonom o cestnej premávke alebo vyplývajúcu z dopravnej značky alebo dopravného zariadenia, rozhodne orgán Policajného zboru o povinnosti podrobiť sa nielen rehabilitačnému programu pre vodičov, doškoľovaciemu kurzu, ale aj preskúšaniu odbornej spôsobilosti na dopravnom inšpektoráte.

Náklady, ktoré vyplývajú z vyššie uvedených povinností si hradí osoba, ktorá je povinná sa im podrobiť.

Podľa ustanovenia zákona o cestnej premávke skúšobná doba neplynie počas:

• výkonu trestu zákazu činnosti spočívajúceho v zákaze vedenia motorových vozidiel, sankcie zákazu činnosti spočívajúcej v zákaze vedenia motorových vozidiel,
• zadržania vodičského preukazu,
• odobratia vodičského oprávnenia alebo
• počas výkonu väzby alebo nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Novinkou je rehabilitačný program, ktorý je definovaný ako odborná činnosť a reedukačná aktivita zameraná na pozitívne ovplyvnenie postojov a upevnenie zodpovedného správania sa ako účastníka cestnej premávky. Rehabilitačný program vykonáva posudzujúci psychológ, pričom zmeniť posudzujúceho psychológa je možné iba z dôvodu, ak čerpá materskú alebo rodičovskú dovolenku, je dlhodobo práceneschopný alebo pozastavil alebo ukončil svoju odbornú prax.

Ciele rehabilitačného programu sú:

• obmedzenie opakovania priestupku/trestného činu vplývaním na účastníkove postoje, prístupy a správanie,
• štart zmeny postoja, ktorý sa prejavoval rizikovým správaním účastníka cestnej premávky pri vedení motorového vozidla na postoj „jazdi zodpovedne a s rozumom“,
• popísanie a zverejnenie individuálneho rizikového správania a uvedomenie si ohrozenia ostatných prvkov v cestnej premávke „3V“ (vodič, vozidlo, vozovka),
• definovanie a uvedomenie vhodného správania v cestnej premávke.

Rehabilitačný program pre vodičov pozostáva z troch skupinových stretnutí. Každé stretnutie trvá 3 vyučovacie hodiny v rozsahu 50 minút s aspoň jednou psychohygienickou prestávkou počas jedného stretnutia. Interval, v ktorom sa jednotlivé skupinové stretnutia realizujú je najmenej 7 kalendárnych dní, najneskoršie ukončenie psychologického vzdelávania je 6 týždňov od jeho začatia. Skupinového stretnutia sa môžu zúčastniť v jednej skupine najmenej tri osoby a najviac desať osôb, ktoré sa podrobujú rehabilitačnému programu pre vodičov. Ak sa osoba zo závažných dôvodov nemôže zúčastniť skupinového stretnutia, posudzujúci psychológ určí dátum, čas a miesto náhradného skupinového stretnutia. Závažnosť dôvodov posudzuje posudzujúci psychológ, pričom náhradné skupinové stretnutie možno určiť len raz počas psychologického vzdelávania.

V súvislosti s recidívnym konaním mladých vodičov v skúšobnej dobe je potrebné uviesť, že pokiaľ by sa vodič po spáchaní vyššie uvedených dvoch skutkov dopustil ďalšieho porušenia pravidla cestnej premávky závažným spôsobom alebo prekročenia rýchlosti jazdy vozidiel ustanovenej týmto zákonom alebo vyplývajúcej z dopravnej značky alebo dopravného zariadenia vodičské oprávnenie sa mu odoberie. Vodičské oprávnenie mu môže byť vrátené až po splnení si povinnosti spočívajúcej v podrobení sa preskúmaniu zdravotnej a psychickej spôsobilosti a preskúšaniu odbornej spôsobilosti na dopravnom inšpektoráte, pričom uvedené preskúšanie odbornej spôsobilosti možno vykonať najskôr po uplynutí šiestich mesiacov od odobratia vodičského oprávnenia.

Vytváranie záchranárskej uličky

Kolóny vozidiel v cestnej premávke patria ku každodennému životu vodičov a to najmä vo väčších mestách. Nezriedka sa nám stáva, že stojíme v kolóne vozidiel a zrazu počujeme zvuk výstražného zariadenia, ktorý používajú vozidlá s právom prednostnej jazdy, ktorých osádky sa z pravidla ponáhľajú k rôznym situáciám, pri v ktorých sa nachádzajú osoby ohrozené na živote, alebo zdraví. Vo veľa prípadoch sú rozhodujúce doslova sekundy. Každý z nás na uvedenú situáciu reaguje inak. Nie je ničím výnimočným, že vodič po zaregistrovaní vozidla, ktoré vydáva zvukový a svetelný efekt znervóznie. Približovaním sa vozidla s právom prednostnej jazdy vodič samozrejme registruje zvyšujúci sa zvukový a svetelný efekt, čím jeho nervozita môže stúpať. Následne začíname na situáciu reagovať a snažíme sa čo najefektívnejšie presunúť vozidlo, aby sme umožnili vozidlu s právom prednostnej jazdy prejazd. Samozrejme vodiči vozidiel by vedeli povedať množstvo prípadov, kedy nebolo možné plynulo pokračovať v jazde z dôvodu že vodič pred nimi nevedel na situáciu v predstihu reagovať. Návody alebo jednotné postupy by sme hľadali márne, pretože žiadna právna úprava k povinnosti vytvárať záchranársku uličku a umožniť vozidlu s právom prednostnej jazdy prejazd neexistovala. Takáto povinnosť a postup pre vodičov bol zapracovaný až v novele zákona o cestnej premávke s účinnosťou od 01. 04. 2020.

PhDr., Tomáš Vrábel

Zdroj
https://projustice.sk/bezpecnostne-vedy/zmeny-v-povinnostiach-vodicov-s-akcentom-na-pozitivne-ovplyvnenie-dopravno-bezpecnostnej-situacie

Na úvod by som chcel uviesť môj osob­ný pos­treh aké­ho­si no­to­ric­ké­ho slo­ven­ské­ho pra­vid­la, že v na­šich po­me­roch sa po­da­rí ot­vo­riť od­bor­nú dis­ku­siu na za­ned­bá­va­nú té­mu až vte­dy, keď sa sta­ne ne­ja­ká ľud­ská tra­gé­dia. Na­koľ­ko ot­vo­re­nie od­bor­nej dis­ku­sie na té­mu ľud­skej dôs­toj­nos­ti v CPZ a väz­be je na­priek me­dia­li­zo­va­ným ľud­ským tra­gé­diám stá­le spo­chyb­ňo­va­né a do­kon­ca iro­ni­zo­va­né, bol by som veľ­mi rád, ke­by aj ten­to člá­nok (ho­ci ob­sa­ho­vo mož­no me­nej od­bor­ný), k ta­kej­to od­bor­nej dis­ku­sii pris­pel z em­pi­ric­ké­ho hľa­dis­ka.

V pos­led­nej do­be je jed­nou z hyb­ných tém v spo­loč­nos­ti té­ma väz­by, a naj­mä pod­mie­nok vo väz­be. Vo svo­jom pos­led­nom člán­ku som sa k pod­mien­kam vo väz­be vy­jad­ril „ z pr­vej ru­ky“, keď­že som vä­zob­ne stí­ha­ný od 28.10.2019.

Kon­com ja­nuá­ra pre­beh­la ak­cia NA­KA – „Mýt­nik“. Je­den z ob­vi­ne­ných sa až s od­stu­pom pár dní vrá­til na Slo­ven­sko zo za­hra­ni­čia, po vý­slu­chu bol za­dr­ža­ný a umies­tne­ný v CPZ – ce­le po­li­caj­né­ho za­is­te­nia.

Pod­ľa me­dia­li­zo­va­ných správ sa stav uve­de­né­ho ob­vi­ne­né­ho v CPZ zho­šil a skon­čil v ne­moc­ni­ci – údaj­ne na psy­chia­tric­kom od­de­le­ní. Re­por­tér is­tej te­le­ví­zie sa veľ­mi iro­nic­ky vy­jad­ril, že sa ako­si čas­to stá­va, že „is­tým“ ob­vi­ne­ným sa v CPZ zhor­ší stav a kon­čia v ne­moc­ni­ci, pres­nej­šie na psy­chia­tric­kom od­de­le­ní.

Ten­to môj člá­nok je reak­cia na pre­zen­to­va­nú me­diál­nu iró­niu.

Ústa­va SR:

čl. 12, ods. 1 „Ľudia sú slo­bod­ní a rov­ní v dôs­toj­nos­ti i v prá­vach. Zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy sú neod­ňa­teľ­né, nes­cu­dzi­teľ­né, nep­reml­ča­teľ­né a nez­ru­ši­teľ­né“.

čl. 12, ods. 2 – „Zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy sa za­ru­ču­jú na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky všet­kým …“

čl. 19 – ods. 1 – „Kaž­dý má prá­vo na za­cho­va­nie ľud­skej dôs­toj­nos­ti, osob­nej cti, dob­rej po­ves­ti a na ochra­nu me­na“.

Trest­ný po­ria­dok:

§ 1 – „Trest­ný po­ria­dok up­ra­vu­je pos­tup OČTK a sú­dov tak, aby tres­tné či­ny bo­li ná­le­ži­te zis­te­né a ich pá­cha­te­lia pod­ľa zá­ko­na spra­vod­li­vo pot­res­ta­ní, pri­čom tre­ba reš­pek­to­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy fy­zic­kých osôb a práv­nic­kých osôb.“

§ 2 – ods. 2 – „ Do zá­klad­ných práv a slo­bôd v prí­pa­doch do­vo­le­ných zá­ko­nom mož­no za­sa­ho­vať len v mie­re ne­vyh­nut­nej na do­siah­nu­tie úče­lu tres­tné­ho ko­na­nia, pri­čom tre­ba reš­pek­to­vať DÔSTOJ­NOSŤ osôb a ich súk­ro­mie“

Dňa 28.10.2019 – v pon­de­lok o 4.00 hod. som bol za­dr­ža­ný, pre­ve­de­ný pred vy­šet­ro­va­te­ľa a zhru­ba v ča­se oko­lo 6.00 hod. som bol umies­tne­ný do CPZ v Bra­tis­la­ve, na Ra­čian­skej ul.

Ce­la v CPZ ma­la cca. 8 m2. Bo­li v nej 2 pos­te­le, ma­lý sto­lík, 2 mi­ni sto­lič­ky – všet­ko za­ria­de­nie pev­ne pri­chy­te­né, aby sa ním ne­da­lo hý­bať. Ok­no bo­lo ma­lé, úz­ke, podl­ho­vas­té, mlieč­ne – ne­bo­lo cez ne­ho nič vi­dieť. Ne­da­lo sa ot­vo­riť. V ro­hu mies­tnos­ti bol zá­chod – bez dos­ky, ni­ja­ko od­de­le­ný od zvyš­ku mies­tnos­ti. Ved­ľa zá­cho­du ma­lé umý­vad­lo.

V ce­le bo­la špi­na, na ze­mi chuch­val­ce pra­chu a špi­ny. WC bez dos­ky bo­lo neu­ve­ri­teľ­ne špi­na­vé, spla­cho­va­nie ne­fun­go­va­lo – mi­sa pl­ná exkre­men­tov za­há­dza­ných pa­pie­rom. To­mu aj zod­po­ve­dal zá­pach v ce­le – ok­no sa ne­da­lo ot­vo­riť, ne­da­lo sa to ni­ja­ko vy­vet­rať.

24 ho­dín v ku­se svie­ti­lo svet­lo, 24 ho­dín v ku­se „hu­ča­la“ vzdu­cho­tech­ni­ka. Nad umý­vad­lom a v ro­hu mies­tnos­ti nad WC bo­li na ste­nách vi­di­teľ­né ples­ne. Na pos­te­li bo­la na za­kry­tie de­ka – špi­na­vá, pl­ná pra­chu, z kto­rej sa pri kaž­dom po­hy­be uvoľ­ňo­va­li ce­lé chuch­val­ce vlá­kien a špi­ny. Ho­din­ky mi bo­li od­ňa­té, ne­tu­šil som koľ­ko je ho­dín. Čas sa vlie­kol nes­ku­toč­ne po­ma­ly, v ce­le sa ne­da­lo NIČ ro­biť.

Dos­tal som ra­ňaj­ky, chlieb a mäk­ký syr. Na obed ces­to­vi­nu so só­jou – ne­da­lo sa to jesť – aj s oh­ľa­dom na pros­tre­die. Od pon­del­ka rá­na som nič ne­je­dol až do stre­dy poo­be­dia, ke­dy mi nie­čo do­nie­sol ob­haj­ca – už v Ban­skej Bys­tri­ci pri roz­ho­do­va­ní o väz­be.

Ne­ko­neč­ný čas v ta­kom ma­lom pries­to­re, smra­de, špi­ne, pri non­stop za­pá­le­nom svet­le a non­stop hu­čia­cej vzdu­cho­tech­ni­ke bol nez­ne­si­teľ­ný.

Do mo­jej es­kor­ty na súd v stre­du 30.10.2019 rá­no – som sa ok­rem cca 2 ho­dín vý­slu­chu pred vy­šet­ro­va­te­ľom ne­dos­tal von z ce­ly v CPZ. Žia­den po­hyb, žiad­na vy­chádz­ka.

Pred vstu­pom do ce­ly – osob­ná pre­hliad­ka, vy­zliecť do­na­ha a uro­biť „drep“ – tú­to „mi­lú“ pro­ce­dú­ru som ab­sol­vo­val 3 x – pri pr­vom umies­tne­ní, po náv­ra­te z vý­slu­chu u vy­šet­ro­va­te­ľa a pred es­kor­tou na súd.

Ni­ja­ko som ne­ve­del ur­čiť koľ­ko je ho­dín – cez „ok­no“ ne­bo­lo nič vi­dieť, ani či je deň, či noc, svet­lo svie­ti­lo bez pres­táv­ky.

Vzduch bol ne­dý­cha­teľ­ný, v ce­le bo­lo tep­lo – po­til som sa. Po pár ho­di­nách som smr­del sám se­be. Pý­tal som sa, či je mož­né sa ospr­cho­vať, bo­lo mi po­ve­da­né , že „ nes­kôr“ – to „nes­kôr“ zna­me­na­lo reál­ne, že som sa ne­mo­hol ospr­cho­vať vô­bec.

Chcel som si umyť zu­by. Ne­da­lo sa. Nie­čo ako jed­no­ra­zo­vé zub­né kef­ky a mi­ni zub­né pas­ty do CPZ na Slo­ven­sku v 21. sto­ro­čí ako­si eš­te ne­do­ra­zi­li. Pr­vý krát som si mo­hol umyť zu­by (od pon­del­ka rá­na, eš­te „do­ma“) až vo štvr­tok rá­no vo väz­be. Na WC som bol tiež pr­vý krát až vo štvr­tok vo väz­be – pou­žiť WC v CPZ sa nao­zaj ne­da­lo. Zá­ber na psy­chi­ku bol šia­le­ný.

Keď som v pon­de­lok ve­čer – ve­del som, že je ve­čer, pre­to­že môj vý­sluch bol ukon­če­ný cca o 19.00 hod. – ko­neč­ne za­spal, ot­vo­ri­li sa dve­re ce­ly a vpo­tá­cal sa tam opi­tý muž. Za­dr­ža­ný za al­ko­hol za vo­lan­tom. Po chví­li sa pov­ra­cal. Ne­dý­cha­teľ­ný vzduch a smrad bol nez­ne­si­teľ­ný. Muž za­spal – po chví­li sa za­se pov­ra­cal, a bo­lo cí­tiť ďal­ší smrad – muž sa aj „ pos*al“. Za­vo­lal som prís­luš­ní­kov, aby s ním nie­čo uro­bi­li – uro­bi­li iba jed­no – vy­zva­li ho, aby sa poutie­ral do plach­ty na pos­te­li, tú vza­li a da­li mu inú …

Sties­ne­ný pries­tor, ne­dý­cha­teľ­ný vzduch, smrad, ume­lé svet­lo 24 ho­dín non­stop, žia­den prís­tup ku hy­gie­ne, v ru­ke ob­vi­ne­nie – bež­ná reali­ta v CPZ na Slo­ven­sku v 21. sto­ro­čí.

Ja osob­ne som as­poň tú „vý­ho­du“, že z opi­su klien­tov, kto­rí CPZ ab­sol­vo­va­li, som ve­del, že to tak v CPZ vy­ze­rá.

Pre člo­ve­ka, kto­rý o tom ne­má tu­še­nie a pr­vý krát sa dos­ta­ne do CPZ to jed­no­du­cho mu­sí byť psy­chic­ký šok!

Ja po osob­nej skú­se­nos­ti nie som prek­va­pe­ný, že niek­to po po­by­te v CPZ skon­čil v ne­moc­ni­ci so zhor­še­ným zdra­vot­ným sta­vom, či s tak na­lo­me­nou psy­chi­kou na psy­chia­trii.

Po­byt v CPZ je pr­vým kro­kom k „zlo­me­niu“ člo­ve­ka. Niek­to, kto ne­poz­ná po­me­ry v CPZ a väz­be, si mys­lí, že tak­to to vy­ze­rá vo väz­be – a uro­bí čo­koľ­vek, aby sa tej väz­be vy­hol.

Množ­stvo ob­vi­ne­ných sa „zlo­mí“ už po krát­kom po­by­te v CPZ.

Mož­no ke­by re­por­té­rov prí­buz­ný ale­bo on sám po ta­kých­to zá­žit­koch z CPZ skon­čil v ne­moc­ni­ci, či na psy­chia­trii, mož­no by zvo­lil iné vy­jad­ro­va­nie.

„Iró­niu“ o umies­tne­ní ko­ho­koľ­vek v ne­moc­ni­ci, či na psy­chia­trii po po­by­te v CPZ pok­la­dám za vy­jad­re­nie „za hra­nou“ no­vi­nár­skej eti­ky – a to som veľ­ký zá­stan­ca slo­bo­dy slo­va, prá­va na in­for­má­cie a zá­ka­zu cen­zú­ry. Es­kor­ta na súd – Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd v Ban­skej Bys­tri­ci bol ďal­šou fan­tas­tic­kou ukáž­kou „ľud­skej dôs­toj­nos­ti“ v praxi:

V stre­du rá­no 30.10.2019 po spo­mí­na­nej „mi­lej“ osob­nej pre­hliad­ke spo­je­nej s na­hým dre­po­va­ním ma ča­kal ďal­ší „exklu­zív­ny“ zá­ži­tok. O es­kor­tách na súd som tiež pred­tým od klien­tov po­čul ve­ľa, ale sku­toč­nosť pred­stih­la aké­koľ­vek pred­sta­vy.

V do­dáv­ke bo­lo 6 miest pre ob­vi­ne­ných. Bo­li to 2 la­vi­ce op­ro­ti se­be po stra­nách vo­zid­la. Pred se­dad­lom bo­la že­lez­ná tyč, o kto­rú mi bo­li pri­pev­ne­né pu­tá na ru­kách. Se­del som v mier­nom pred­klo­ne, kvô­li pu­tám spo­je­ných s tou ty­čou som sa ne­mo­hol oprieť. Na krí­že mi ťa­ha­lo ( bol ko­niec ok­tób­ra). Na hla­vu som dos­tal plá­te­né vre­ce, aby som nič ne­vi­del, na uši slú­chad­lá , aby som nič ne­po­čul. To vre­ce bo­lo špi­na­vé a smr­de­lo. Se­del som pred­klo­ne­ný, pri­pú­ta­ný, bo­lo mi zi­ma. Se­del som bo­kom k sme­ru jaz­dy. Po pár mi­nú­tach ma z tej po­lo­hy za­ča­li bo­lieť ru­ky, no­hy aj chr­bát.

Ur­či­te to bo­la mo­ja naj­dlh­šia ces­ta autom v ži­vo­te.

Ne­viem a nech­cem si ani pred­sta­viť, čo by sa sta­lo so mnou a os­tat­ný­mi es­kor­to­va­ný­mi, ak by vo­zid­lo ma­lo ne­ja­kú ko­lí­ziu, či ha­vá­riu. Po­lo­ha bo­kom k sme­ru jaz­dy, v pred­klo­ne, s pu­ta­mi pri­pev­ne­ný­mi o tyč by v prí­pa­de ha­vá­rie zna­me­na­li mi­ni­mál­ne mno­ho­po­čet­né zlo­me­ni­ny.

Ces­ta bo­la nao­zaj ne­ko­neč­ná. Pri­pa­dal som si ako zvie­ra. Nie člo­vek, nie ľud­ská by­tosť – ale zvie­ra.

Nás­led­ne ma ča­ka­lo ďal­šie „prek­va­pe­nie“. Po prí­cho­de k bu­do­ve sú­du „kuk­lá­či“ priš­li na to, že mo­je pu­tá sú za­sek­nu­té – ne­ve­de­li ma dos­tať z au­ta. Nao­zaj si ne­viem ani pred­sta­viť, čo by sa sta­lo so mnou pri ne­ja­kej ha­vá­rií…

Pu­tá neš­li ot­vo­riť. Mu­se­li od­mon­to­vať tyč, ku kto­rej som bol pri­pú­ta­ný. Tr­va­lo to ce­lé asi 15 mi­nút. S pu­ta­mi na ru­kách a s ty­čou v ru­kách ma od­vied­li do bu­do­vy sú­du, kde sú „kob­ky“ pre „väz­ňov“. Po ďal­ších neús­peš­ných po­ku­soch ot­vo­riť pu­tá bo­li pri­vo­la­ní ha­si­či. Pu­tá bo­li pre­re­za­né kar­bob­rús­kou. Tá roz­že­ra­vi­la pu­tá, kto­ré mi na zá­päs­tí vy­pá­li­li ra­nu.

Dnes mám na tom mies­te ma­lú jaz­vu – ale o to väč­šiu na du­ši.

Po­čas roz­ho­do­va­nia o väz­be som bol s os­tat­ný­mi za­tvo­re­ný v kob­kách v bu­do­ve sú­du. „Kob­ky“ sú vlas­tne za­mre­žo­va­né kliet­ky o roz­me­re cca – 1,5 x 1,5 m2. V ta­kej­to kliet­ke som bol za­tvo­re­ný dl­hé ho­di­ny. Bez jed­la, pi­tia. To mi/nám do­nies­li až pod­ve­čer ob­haj­co­via.

Es­kor­ta a po­byt v kob­kách – ďal­šia lek­cia o ľud­skej dôs­toj­nos­ti v 21. sto­ro­čí na Slo­ven­sku v praxi.

K po­by­tu a pod­mien­kam CPZ je nut­né uviesť, že v CPZ sa mô­že ocit­núť aj niek­to, ko­mu nie je ani vzne­se­né ob­vi­ne­nie, a ani mu nás­led­ne ob­vi­ne­nie nie je vzne­se­né. Te­da ta­ký­to „zá­žit­ko­vý“ po­byt mô­že ab­sol­vo­vať niek­to úpl­ne ne­vin­ný, ko­mu nie je vzne­se­né ob­vi­ne­nie.

Mnou po­pí­sa­né sku­toč­nos­ti sú opi­som reál­ne­ho sta­vu na Slo­ven­sku.

Ako dl­ho­roč­né­ho ob­haj­cu/ad­vo­ká­ta , ako vä­zob­ne stí­ha­né­ho ob­vi­ne­né­ho, a naj­mä ako člo­ve­ka ma de­sia me­diál­ne vy­jad­re­nia kom­pe­ten­tných osôb, či už z pros­tre­dia pro­ku­ra­tú­ry, Mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti či Mi­nis­ter­stva vnút­ra SR, kto­rí na­mies­to priz­na­nia reál­ne­ho sta­vu a pod­mie­nok vo väz­be, oh­ľa­dom CPZ, oh­ľa­dom vä­zob­ných ko­na­ní, kto­ré ma­jú ďa­le­ko od dôs­toj­nos­ti, reš­pek­to­va­nia zá­klad­ných práv a slo­bôd – ce­lú tú­to si­tuáciu zľah­ču­jú a všet­kých, ale naj­mä se­ba pres­vied­ča­jú, že všet­ko je „vlas­tne“ v po­riad­ku.

Ak te­da pod­ľa čl. 19 Ústa­vy SR má kaž­dý prá­vo na za­cho­va­nie ľud­skej dôs­toj­nos­ti, je na­mies­te sa za­my­slieť, či to­mu tak nao­zaj je a či na­mies­to pos­meš­nej iró­nie na ad­re­su za­dr­ža­ných osôb v CPZ ale­bo vä­zob­ne stí­ha­ných ob­vi­ne­ných nie je pot­reb­né ho­vo­riť o reál­nom napl­ne­ní to­ho, čo nám všet­kým uk­la­dá zá­klad­ný práv­ny pred­pis na­šej zvr­cho­va­nos­ti a štát­nos­ti.

JUDr., Martin Ribár

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a932-cpz-ludska-dostojnost-v-21-storoci-na-slovensku-v-praxi

V ap­li­kač­nej praxi je spor­né, ako pos­tu­po­vať v od­vo­la­com ko­na­ní v prí­pa­doch, v kto­rých priš­lo k zme­ne Tres­tné­ho zá­ko­na sí­ce až po vy­hlá­se­ní roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa, av­šak eš­te pred roz­hod­nu­tím od­vo­la­cie­ho sú­du. Ide o prí­pa­dy, v kto­rých doš­lo na hlav­nom po­jed­ná­va­ní k pri­ja­tiu vy­hlá­se­nia ob­ža­lo­va­né­ho o vi­ne pod­ľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por. zo stra­ny sú­du pr­vé­ho stup­ňa s tým, že do­ka­zo­va­nie sa vy­ko­ná­va­lo iba oh­ľad­ne vý­ro­ku o tres­te, prí­pad­ne aj oh­ľad­ne vý­ro­ku o ochran­nom opat­re­ní, či náh­ra­de ško­dy a v zá­kon­nej le­ho­te po­dal od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­ný ale­bo pro­ku­rá­tor do vý­ro­ku o tres­te. Nás­led­ne bo­la zá­ko­no­dar­com pri­ja­tá ta­ká zme­na Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rá je pre ob­ža­lo­va­né­ho priaz­ni­vej­šia (nap­rík­lad, ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho už nie je mož­né práv­ne kva­li­fi­ko­vať ako zlo­čin, ale len ako pre­čin) a pre­to cel­kom ne­po­chyb­ne pri­chá­dza do úva­hy ap­li­ká­cia us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 1 Tr. zák. pod­ľa kto­ré­ho sa tres­tnosť či­nu po­su­dzu­je a trest sa uk­la­dá pod­ľa zá­ko­na, kto­rý je pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­ší.

Správ­nosť roz­ho­do­va­nia od­vo­la­cie­ho sú­du v ta­kých­to prí­pa­doch na­do­bud­la na vý­zna­me po­tom, čo dňa 01.08.2019 vstú­pil do účin­nos­ti zá­kon č. 214/2019 Z. z., kto­rý zme­nil a dopl­nil Trest­ný zá­kon, pri­čom zme­nil aj zne­nie tres­tné­ho či­nu krá­de­že pod­ľa § 212 Tr. zák. Kým do 01.08.2019 bo­lo spá­chanie tres­tné­ho či­nu vlá­ma­ním pri spô­so­be­ní ma­lej ško­dy práv­ne kva­li­fi­ko­va­né ako zlo­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. (tres­tná sadz­ba 3 až 10 ro­kov), od 01.08.2019 už ide len o pre­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. zák. (tres­tná sadz­ba až na 2 ro­ky).

Od­vo­la­cí súd tak sto­jí pred otáz­kou, či hmot­nop­ráv­ne us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 1 Tr. zák. má pred­nosť pred pro­ces­ným us­ta­no­ve­ním § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por., kto­ré sa tý­ka vy­hlá­se­nia vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho a je nut­né zru­šiť a zme­niť aj vý­rok o vi­ne, keď­že zme­na Tres­tné­ho zá­ko­na je pre ob­ža­lo­va­né­ho priaz­ni­vej­šia ale­bo, či vý­rok o vi­ne, kto­rý má pod­klad vo vy­hlá­se­ní o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho je už od­vo­la­ním ne­dot­knu­teľ­ný a nez­me­ni­teľ­ný a pre­to mož­no pre ob­ža­lo­va­né­ho priaz­ni­vej­šiu zme­nu Tres­tné­ho zá­ko­na up­lat­niť iba vo vý­ro­ku o tres­te. Správ­ne vy­rie­še­nie tej­to otáz­ky je pod­stat­né aj z hľa­dis­ka us­ta­no­ve­nia § 324 Tr. por., kto­ré up­ra­vu­je be­ne­fi­cium co­haesio­nis (dob­ro­de­nie v sú­vis­los­tiach), na­koľ­ko trest­ný čin krá­de­že je čas­to pá­cha­ný v spolu­pá­cha­teľ­stve, pri­čom v od­vo­la­com ko­na­ní bý­va ne­zried­ka roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa už prá­vop­lat­ný vo vzťa­hu k niek­to­rým zo spolu­pá­cha­te­ľov, av­šak zme­na Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rá nas­ta­la po vy­hlá­se­ní roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa by sa ma­la vzťa­ho­vať aj na nich.

V roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sa už vy­skyt­li v od­vo­la­com ko­na­ní dve roz­hod­nu­tia, kto­ré dá­va­jú na vy­ššie po­lo­že­nú otáz­ku di­amet­rál­ne od­liš­né práv­ne sta­no­vis­ká.

A/ roz­hod­nu­tie Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve s práv­nym ná­zo­rom, že nie je mož­né zru­šiť a zme­niť vý­rok o vi­ne, ale je mož­né zme­nu Tres­tné­ho zá­ko­na zoh­ľad­niť iba vo vý­ro­ku o tres­te

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve roz­sud­kom sp. zn. 3To/49/2019 zo dňa 06.08.2019 zru­šil na pod­kla­de od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­né­ho iba vý­rok o tres­te, pri­čom skon­šta­to­val, že vý­rok o vi­ne zo spá­chania zlo­či­nu pod­ľa § 212 Tr. zák. účin­né­ho do 01.08.2019 už na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa a pre­to pre ob­ža­lo­va­né­ho priaz­ni­vej­šiu zme­nu Tres­tné­ho zá­ko­na mož­no up­lat­niť len pri vý­ro­ku o tres­te. Kraj­ský súd pre­to zru­šil vý­rok o tres­te a ob­ža­lo­va­né­mu nás­led­ne ulo­žil trest pod­ľa § 212 Tr. zák. účin­né­ho od 01.08.2019. Ob­ža­lo­va­ný bol tak uz­na­ný za vin­né­ho za zlo­čin pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku a trest mu už bol uk­la­da­ný za pre­čin pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho v ča­se roz­ho­do­va­nia od­vo­la­cie­ho sú­du.

Kraj­ský súd v tom­to sme­re uvie­dol, že od­vo­la­nie po­da­né ob­ža­lo­va­ným je prí­pus­tné len vo vzťa­hu k vý­ro­ku o tres­te, a to vzhľa­dom na to, že vý­rok o vi­ne bol po­ňa­tý do na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku na pod­kla­de vy­hlá­se­nia vi­ny ob­ža­lo­va­ným na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pod­ľa 257 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré súd pr­vé­ho stup­ňa pri­jal. Z toh­to dô­vo­du vý­rok o vi­ne ne­mo­hol byť na­pad­nu­tý od­vo­la­ním a na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť je­ho vy­hlá­se­ním. V zmys­le us­ta­no­ve­nia § 257 ods. 4 Tres­tné­ho po­riad­ku v ta­kých­to prí­pa­doch vý­rok o vi­ne nie je mož­né na­pad­núť od­vo­la­ním ani do­vo­la­ním ok­rem do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku. Vy­chá­dza­júc zo zá­kon­nej zá­sa­dy uk­la­da­nia tres­tov vy­jad­re­nej v ci­to­va­nom us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na od­vo­la­cí súd dos­pel k zá­ve­ru, že vý­rok o tres­te na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku z dô­vo­du zme­ny práv­nej úp­ra­vy ne­zod­po­ve­dá práv­ne­mu sta­vu účin­né­mu v ča­se roz­ho­do­va­nia od­vo­la­cie­ho sú­du. No­ve­lou Tres­tné­ho zá­ko­na doš­lo pri tres­tnom či­ne krá­de­že k zmier­ne­niu zá­ko­nom us­ta­no­ve­nej san­kcie pre ko­na­nie, kto­ré­ho sa ob­ža­lo­va­ný do­pus­til, a pre kto­ré bol uz­na­ný vin­ným. Pre úpl­nosť od­vo­la­cí súd skon­šta­to­val, že ob­ža­lo­va­ný bol sú­dom pr­vé­ho stup­ňa prá­vop­lat­ne uz­na­ný vin­ným zo spá­chania pok­ra­čo­va­cie­ho zlo­či­nu krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 1, ods. 2 písm. f), ods. 3 písm. a), písm. b), ods. 4 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na s pou­ka­zom na § 138 písm. e) Tres­tné­ho zá­ko­na, z čas­ti spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 Tres­tné­ho zá­ko­na, a v jed­no­čin­nom sú­be­hu s pok­ra­čo­va­cím pre­či­nom poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci pod­ľa § 245 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, z čas­ti spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 Tres­tné­ho zá­ko­na na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom vo všet­kých troch bo­doch na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku. Tá­to práv­na kva­li­fi­ká­cia v sú­čas­nos­ti zod­po­ve­dá pok­ra­čo­va­cie­mu pre­či­nu krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 1 písm. b), písm. g), ods. 2 písm. a), písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na, z čas­ti spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 Tres­tné­ho zá­ko­na, v jed­no­čin­nom sú­be­hu s pok­ra­čo­va­cím pre­či­nom poš­ko­dzo­va­nia cu­dzej ve­ci z čas­ti spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 245 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na. Ap­li­ku­júc § 2 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na od­vo­la­cí súd zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok vo vý­ro­ku o tres­te a ulo­žil ob­ža­lo­va­né­mu trest od­ňa­tia slo­bo­dy pod­ľa nes­kor­šie­ho zne­nia Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­ré je pre ob­ža­lo­va­né­ho priaz­ni­vej­šie, pre­to­že tres­tná sadz­ba pri da­ných zna­koch skut­ko­vej pod­sta­ty je 6 me­sia­cov až 3 ro­ky, na roz­diel od star­šej práv­nej úp­ra­vy, ke­dy bo­la 3 až 10 ro­kov.

B/ roz­hod­nu­tie Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve s práv­nym ná­zo­rom, že ak je zme­na Tres­tné­ho zá­ko­na pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­šia, mu­sí byť zru­še­ný a zme­ne­ný aj vý­rok o vi­ne a to aj v prí­pa­de, ak vý­ro­ku o vi­ne pred­chá­dza­lo vy­hlá­se­nie vi­ny

Autor toh­to člán­ku za­stá­va ná­zor, že práv­na ar­gu­men­tá­cia kraj­ské­ho sú­du uve­de­ná pod pís­me­nom A je nes­práv­na a nie je mož­né sa s ňou sto­tož­niť. Za správ­nu a zá­kon­nú po­va­žu­je niž­šie uve­de­nú práv­nu ar­gu­men­tá­ciu kraj­ské­ho sú­du.

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve roz­sud­kom sp. zn. 4To/36/2019 zo dňa 12.09.2019 roz­ho­do­val o od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­ných, pri­čom k vy­ššie naz­na­če­nej spor­nej otáz­ke uvie­dol, že od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­ných bo­lo za­me­ra­né len do vý­ro­ku o tres­te s tým, že oh­ľad­ne vý­ro­ku o vi­ne súd pr­vé­ho stup­ňa pri­jal vy­hlá­se­nie ob­ža­lo­va­ných o vi­ne, roz­ho­dol, že do­ka­zo­va­nie oh­ľad­ne vý­ro­ku o vi­ne sa vo vzťa­hu k ob­ža­lo­va­ným ne­vy­ko­ná, pri­čom ich uz­nal za vin­ných na skut­ko­vom a práv­nom zá­kla­de uve­de­nom v ob­ža­lo­be. Kraj­ský súd ďa­lej skon­šta­to­val, že po vy­hlá­se­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku na­do­bu­dol dňa 01.08.2019 účin­nosť zá­kon č. 214/2019 Z.z., kto­rý zme­nil a dopl­nil Trest­ný zá­kon, pri­čom zme­nil aj zne­nie tres­tné­ho či­nu krá­de­že pod­ľa § 212 Tr. zák.

Vzhľa­dom na zme­nu us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rá nas­ta­la po vy­hlá­se­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku a mô­že byť pod­stat­ná pre roz­hod­nu­tie v da­nej tres­tnej ve­ci, mu­sel sa kraj­ský súd za­obe­rať tým, či us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 1 Tr. zák. má byť ap­li­ko­va­teľ­né aj na od­vo­la­ním ne­na­pad­nu­tý vý­rok o vi­ne, na­koľ­ko prí­pad­né nes­práv­ne ap­li­ko­va­nie us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 1 Tr. zák. by moh­lo za­kla­dať do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. (nes­práv­ne pou­ži­tie iné­ho hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia). V tom­to sme­re pou­ká­zal kraj­ský súd na zne­nie us­ta­no­ve­nia § 317 ods. 1 ve­ta dru­há Tr. por. v zmys­le kto­ré­ho mu­sí od­vo­la­cí súd zo zá­ko­na (t. j. bez oh­ľa­du na ob­sah od­vo­la­nia) „pre­lo­miť“ ob­me­dze­ný re­víz­ny prin­cíp v prí­pa­doch, ak by zis­te­né chy­by (ne­mu­sia byť v od­vo­la­ní uve­de­né) od­ôvod­ňo­va­li po­da­nie do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 Tr. por. Ale­bo po­ve­da­né inak, vý­rok o vi­ne, kto­rý v ča­se svoj­ho vy­hlá­se­nia zod­po­ve­dal zá­ko­nu a ju­di­ka­tú­re Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, mô­že byť vo svet­le nes­kor­šej zme­ny Tres­tné­ho zá­ko­na a ap­li­ká­cie us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 1 Tr. zák. po­va­žo­va­ný za chyb­ný s tým, že po­ne­chanie tej­to chy­by v plat­nos­ti by moh­lo napl­niť do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 Tr. por.

K uve­de­ným ar­gu­men­tom kraj­ské­ho sú­du oh­ľad­ne mož­né­ho napl­ne­nia do­vo­la­cie­ho dô­vo­du je pot­reb­né do­dať, že z us­ta­no­ve­nia § 257 ods. 5 Tr. por. sí­ce vy­plý­va, že sú­dom pri­ja­té vy­hlá­se­nie o vi­ne pod­ľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por. mož­no na­pad­núť do­vo­la­ním iba pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., av­šak to pla­tí iba za si­tuácie, ak sa do prá­vop­lat­nos­ti všet­kých vý­ro­kov roz­sud­ku pod­stat­ne nez­me­nia okol­nos­ti, kto­ré k vy­hlá­se­niu o vi­ne a k jej pri­ja­tiu sú­dom vied­li. Hmot­nop­ráv­na zme­na pod­stat­ných práv­nych okol­nos­tí, za akých k vy­hlá­se­niu vi­ny doš­lo, zna­me­ná, že v prí­pa­de ne­reš­pek­to­va­nia tej­to zme­ny od­vo­la­cím sú­dom by mo­hol byť napl­ne­ný do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Ten­to do­vo­la­cí dô­vod (ret­roak­ti­vi­ta zá­ko­na v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho) je sú­čas­ťou hmot­nop­ráv­ne­ho us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 1 Tr. zák. a v dôs­led­ku zme­ny Tres­tné­ho zá­ko­na v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho pred prá­vop­lat­nos­ťou všet­kých vý­ro­kov roz­sud­ku ob­li­ga­tór­ne (z po­va­hy us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 1 Tr. zák.) pris­tu­pu­je k do­vo­la­cie­mu dô­vo­du uve­de­né­mu v us­ta­no­ve­ní § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Pod­ľa § 2 ods. 1 Tr. zák. tres­tnosť či­nu sa po­su­dzu­je a trest sa uk­la­dá pod­ľa zá­ko­na účin­né­ho v ča­se, keď bol čin spá­cha­ný. Ak v ča­se me­dzi spá­cha­ním či­nu a vy­ne­se­ním roz­sud­ku na­do­bud­nú účin­nosť via­ce­ré zá­ko­ny, tres­tnosť či­nu sa po­su­dzu­je a trest sa uk­la­dá pod­ľa zá­ko­na, kto­rý je pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­ší. Pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 01.08.2019 by ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho M L, kto­ré je uve­de­né v skut­ko­vej ve­te na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, bo­lo práv­ne kva­li­fi­ko­va­né ako pok­ra­čo­va­cí pre­čin krá­de­že spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 212 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. a ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho P D ako pre­čin krá­de­že spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 212 ods. 1 písm. a/, písm. b/ Tr. zák.

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že Trest­ný zá­kon účin­ný v ča­se roz­ho­do­va­nia od­vo­la­cie­ho sú­du (v zne­ní od 01.08.2019) je pre obid­voch ob­ža­lo­va­ných priaz­ni­vej­ší ako bol Trest­ný zá­kon účin­ný v ča­se spá­chania skut­ku, na­koľ­ko sku­tok pre kto­rý bo­li ob­ža­lo­va­ní uz­na­ní vin­ný­mi na­pad­nu­tým roz­sud­kom vy­ka­zu­je, pod­ľa práv­nej úp­ra­vy účin­nej od 01.08.2019, iba zna­ky pre­či­nu, na roz­diel od práv­nej úp­ra­vy účin­nej v ča­se spá­chania skut­ku, pod­ľa kto­rej bo­lo ko­na­nie ob­ža­lo­va­ných práv­ne kva­li­fi­ko­va­né ako zlo­čin.

Pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du je pre­to pot­reb­né, v da­nej tres­tnej ve­ci, pos­tu­po­vať v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 1 Tr. zák., pre­to­že Trest­ný zá­kon účin­ný od 01.08.2019 je ako ce­lok priaz­ni­vej­ší pre obid­voch ob­ža­lo­va­ných a to nie­len z poh­ľa­du po­va­hy tres­tné­ho či­nu, zo spá­chania kto­ré­ho bo­li uz­na­ní za vin­ných (zme­na zo zlo­či­nu na pre­čin), či tres­tnej sadz­by (zní­že­nie zá­ko­nom sta­no­ve­nej tres­tnej sadz­by), ale aj z hľa­dis­ka ďal­ších mož­ných tres­tnop­ráv­nych nás­led­kov, pri kto­rých sa roz­ho­do­va­nie sú­du od­ví­ja od vý­ro­ku o vi­ne (nap­rík­lad uk­la­da­nie tres­tu pod­ľa tzv. as­pe­rač­nej zá­sa­dy pri zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­noch v prí­pa­de úhr­nné­ho, či súhr­nné­ho tres­tu tak ako to bo­lo v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de, z kto­rých je­den je zlo­čin, zvy­šo­va­nie tres­tnej sadz­by pri mož­nom opä­tov­nom spá­cha­ní zlo­či­nu a po­dob­ne). To na­po­kon vy­plý­va aj z ju­di­ka­tú­ry, pod­ľa kto­rej je pot­reb­né hod­no­tiť sta­rý a no­vý Trest­ný zá­kon tak z hľa­dis­ka us­ta­no­ve­ní oso­bit­nej čas­ti, ako aj so zre­te­ľom k us­ta­no­ve­niam všeo­bec­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na (R 11/1991).

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu bo­lo nut­né, pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du, zru­šiť všet­ky vý­ro­ky na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku vo vzťa­hu k vy­ššie uve­de­ným ob­ža­lo­va­ným, pre­to­že bo­lo pot­reb­né, s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 1 Tr. zák., zme­niť naj­mä vý­rok o vi­ne, od kto­ré­ho sa od­ví­ja­jú všet­ky os­tat­né vý­ro­ky, t. j. zme­niť práv­nu ve­tu ako aj práv­nu kva­li­fi­ká­ciu stí­ha­ných skut­kov tak, aby zod­po­ve­da­la us­ta­no­ve­niam Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 01.08.2019 a to za nez­me­ne­ných skut­ko­vých okol­nos­tí.

Pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du na tej­to sku­toč­nos­ti ne­me­ní nič ani to, že ob­ža­lo­va­ní M L a P D v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa pod­ľa § 257 Tr. por. vy­hlá­si­li vi­nu, kto­rá bo­la nás­led­ne ok­res­ným sú­dom pri­ja­tá, pre­to­že hmot­nop­ráv­ne us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 1 Tr. zák. má vždy pred­nosť pred pro­ces­ným us­ta­no­ve­ním pod­ľa § 257 Tr. por., na­koľ­ko tres­tnos­ťou či­nu (v zmys­le § 2 ods. 1 Tr. zák.) sa ro­zu­mie nie­len uk­la­da­nie tres­tov, ale a to hlav­ne, mož­nosť uz­nať pá­cha­te­ľa vin­ným. Po­jem tres­tnosť či­nu za­hŕňa všet­ky pod­mien­ky re­le­van­tné pre vý­rok o vi­ne, t. j. tres­tnosť či­nu je dôs­led­kom tres­tnej zod­po­ved­nos­ti a ne­mô­že byť ob­me­dzo­va­ná pro­ces­ným in­šti­tú­tom, priz­na­nia vi­ny. Us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 1 Tr. zák. je pre­to nut­né ap­li­ko­vať vždy, ak doš­lo pre ob­ža­lo­va­né­ho k priaz­ni­vej­šej zme­ne Tres­tné­ho zá­ko­na a roz­su­dok sú­du do­po­siaľ ne­na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť vo všet­kých je­ho vý­ro­koch. V tom­to sme­re nie je mož­né ak­cep­to­vať, aby bol ob­ža­lo­va­ný uz­na­ný za vin­né­ho pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku za zlo­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) a aby sa mu zá­ro­veň uk­la­dal trest pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho v ča­se roz­ho­do­va­nia sú­du už pre pre­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. a), te­da za trest­ný čin zo spá­chania kto­ré­ho ne­bol uz­na­ný vin­ným (ta­ké­to „zmie­ša­nie“ dvoch Tres­tných zá­ko­nov by bo­lo prob­le­ma­tic­ké aj z poh­ľa­du nás­led­né­ho vy­ko­ná­va­cie­ho ko­na­nia, keď trest od­ňa­tia slo­bo­dy by sa od­sú­de­né­mu na­ria­ďo­val vo vý­me­re, kto­rá mu bo­la ulo­že­ná za pre­čin, av­šak mož­né pod­mie­neč­né pre­pus­te­nie z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy by sa od­ví­ja­lo od vý­ro­ku o vi­ne, te­da od to­ho, že bol uz­na­ný vin­ným zo spá­chania zlo­či­nu). Vždy sa pre­to mu­sí pos­tu­po­vať tak, že sa pou­ži­je vo všet­kých sme­roch buď len prá­vo plat­né v ča­se či­nu ale­bo len prá­vo nes­kor­šie (R 32/1951). To pla­tí aj v prí­pa­doch, v kto­rých vý­rok o vi­ne na­do­bu­dol prá­vop­lat­nosť pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku, av­šak trest je uk­la­da­ný už v ča­se, ke­dy je účin­ný už zme­ne­ný a pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­ší Trest­ný zá­kon.

Ap­li­ká­cia nes­kor­šie­ho Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rý je pre ob­ža­lo­va­né­ho priaz­ni­vej­ší je pri­tom auto­ma­tic­ká, t. j. ob­ža­lo­va­ný sa ne­mu­sí do­má­hať ta­kej­to zme­ny a ani s ňou ne­mu­sí súh­la­siť. Rov­na­ko tak nie je nut­né aby ob­ža­lo­va­né oso­by opä­tov­ne pris­tú­pi­li k vy­hlá­se­niu o vi­ne, na­koľ­ko ich vy­hlá­se­nie o vi­ne reali­zo­va­né na hlav­nom po­jed­ná­va­ní spĺňa­lo všet­ky zá­ko­nom sta­no­ve­né ná­le­ži­tos­ti, pri­čom sku­tok, vo vzťa­hu ku kto­ré­mu ob­ža­lo­va­ní vy­hlá­si­li vi­nu, zos­tal bez zme­ny a nez­me­ni­la sa ani pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu, pre­to­že aj v zne­ní us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 01.08.2019 priz­na­ný sku­tok napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu krá­de­že. Sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ní reali­zo­va­li vy­hlá­se­nie o vi­ne vo vzťa­hu k zlo­či­nu nie je re­le­van­tná, pre­to­že, tak ako to už bo­lo uve­de­né vy­ššie, us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 1 Tr. zák. sa mu­sí ap­li­ko­vať auto­ma­tic­ky, ak je no­vé zne­nie Tres­tné­ho zá­ko­na pre ob­ža­lo­va­ných priaz­ni­vej­šie, pri­čom sku­tok, vo vzťa­hu ku kto­ré­mu ob­ža­lo­va­ní uro­bi­li vy­hlá­se­nie o vi­ne, napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu krá­de­že v zmys­le Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho od 01.08.2019.

Za­stá­vam ná­zor, že od­vo­la­cí súd by mal vždy rea­go­vať na zme­nu Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rá je v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho a kto­rej účin­nosť nas­ta­ne až po vy­hlá­se­ní roz­sud­ku na sú­de pr­vé­ho stup­ňa a to pred je­ho prá­vop­lat­nos­ťou, res­pek­tí­ve až v prie­be­hu od­vo­la­cie­ho ko­na­nia. Ale­bo po­ve­da­né inak, ak nás­led­ná zme­na Tres­tné­ho zá­ko­na me­ní pod­stat­ným spô­so­bom v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu, kto­rý sa mu klá­dol za vi­nu a ku kto­ré­mu ob­ža­lo­va­ný uro­bil na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­hlá­se­nie o vi­ne, po­tom mu­sí od­vo­la­cí súd zru­šiť aj vý­rok o vi­ne a za nez­me­ne­né­ho skut­ko­vé­ho sta­vu uz­nať vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho už pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho v ča­se roz­ho­do­va­nia od­vo­la­cie­ho sú­du. Mu­sí tak uro­biť aj v prí­pa­de, ak sa ob­ža­lo­va­ný ta­kej­to zme­ny vô­bec ne­do­má­ha, res­pek­tí­ve, ak bo­lo po­da­né od­vo­la­nie iba zo stra­ny pro­ku­rá­to­ra. Us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 1 Tr. zák. tvo­rí tzv. „tvr­dé“ jad­ro Tres­tné­ho zá­ko­na a pre­to je nut­né ho vždy reš­pek­to­vať, pos­tu­po­vať pod­ľa ne­ho a vy­chá­dzať z to­ho, že má pred­nosť pred­nosť pred pro­ces­ným us­ta­no­ve­ním pod­ľa § 257 Tr. por.

Z po­pí­sa­ných prí­pa­dov vy­plý­va, že v roz­ho­do­va­ní sú­dov pa­nu­je oh­ľad­ne načr­tnu­tej prob­le­ma­ti­ky ne­jed­not­ná ap­li­kač­ná prax, čo je v roz­po­re s prin­cí­pom pred­ví­da­teľ­nos­ti súd­ne­ho roz­ho­do­va­nia. To pla­tí o to viac, keď vy­ššie uve­de­né tres­tné ve­ci nie sú oje­di­ne­lé a keď je mož­né po­čí­tať v bu­dúc­nos­ti aj s mož­ný­mi iný­mi zme­na­mi Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­ré by moh­li byť pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­šie a kto­ré by moh­li spô­so­biť ob­dob­né ap­li­kač­né prob­lé­my (nap­rík­lad zme­na Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rá s účin­nos­ťou od 01.01.2021 pri­nies­la zru­še­nie tres­tné­ho či­nu po­diel­nic­tva a je­ho včle­ne­nie do skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu le­ga­li­zá­cie vý­no­sov z tres­tnej čin­nos­ti). Je v zá­sa­de nep­ri­ja­teľ­né, aby v ob­dob­ných (rov­na­kých) tres­tných ve­ciach do­chá­dza­lo k od­liš­ným roz­hod­nu­tiam sú­dov v otáz­ke vi­ny a to z dô­vo­du rôz­ne­ho vý­kla­du us­ta­no­ve­ní § 2 ods. 1 Tr. zák. a § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por. Bu­de pre­to zrej­me ne­vyh­nut­né, aby na ten­to stav rea­go­val Naj­vyš­ší súd SR zjed­no­cu­jú­cim vý­kla­do­vým sta­no­vis­kom, prí­pad­ne v rám­ci do­vo­la­cie­ho ko­na­nia. 

JUDr., Peter Šamko

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a934-zmena-zakona-v-prospech-obzalovaneho-a-vyhlasenie-o-vine

Na základe Ústavy SR čl. 2 ods. 2 môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Správca dane je oprávnený pri vyhľadávacej činnosti zhromažďovať informácie o daňových subjektoch a vykonávať vyhľadávaciu činnosť aj bez priamej súčinnosti daňového subjektu.

O miestnom zisťovaní spíše zamestnanec správcu dane zápisnicu, ktorej súčasťou je aj výpoveď svedka. Svedkom môže byť len fyzická osoba, ktorá nie je štatutárom spoločnosti, alebo jej zástupca počas daňovej kontroly.

Správca dane sa zameriava okrem dodržiavania všeobecne platných právnych predpisov na naplnenie sledovaného cieľa, ktorým je zabezpečenie fiškálnych záujmov štátu.

Ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne daňový subjekt alebo jeho zástupcu vyrozumieť. V opačnom prípade pôjde o protiústavný zásah do základných práv daňovníka, ktorým správca dane postaví kontrolovaného daňovníka do podstatne nevýhodnejšej pozície. Ak správca dane poskytne účastníkovi konania priestor na uplatnenie týchto práv, ale on ich bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužije (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), tak nedôjde k porušeniu jeho základných práv – rovnosť v konaní, alebo prerokovanie veci v jeho prítomnosti. O výsluch svedka pôjde vždy, ak sa fyzická osoba, u ktorej prebieha miestne zisťovanie, vyjadrí k dôležitým okolnostiam týkajúcim sa iných kontrolovaných daňových subjektov.

V daňovom konaní sú kontrolné orgány povinné postupovať ústavne konformným spôsobom, čo znamená, že vec kontrolovaného subjektu musí byť prejednávaná v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom (čl. 38 ods. 22 Listiny základných práv a slobôd). Ak sa vyskytnú rozpory medzi výpoveďou daňového subjektu, svedkami a listinnými dokladmi, je nutné, aby sa správca dane s týmto stavom zákonným spôsobom vysporiadal a posúdil, či kontrolovaný subjekt splnil alebo nesplnil zákonom stanovené podmienky.

Správca dane si kontrolou DPH pri vývoze tovaru alebo služieb overuje dôkazy predložené daňovým subjektom aj v rámci medzinárodnej spolupráce. Na základe medzinárodnej spolupráce obdrží správca dane informácie niekedy aj po stanovenej trojmesačnej lehote, ak ich žiadaný subjekt nemá momentálne k dispozícii. Sprostredkovať stretnutie medzi kontrolovaným subjektom a svedkom z niektorého štátu EÚ je finančne a časovo náročné, a pritom správcovi dane plynie ročná lehota na vykonanie daňovej kontroly. Pre správcu dane je jednoduchšie použiť svedecké výpovede získané v rámci medzinárodnej spolupráce ako odrazový mostík pri získavaní ďalších dôkazov, ktoré potvrdia svedecké výpovede. Informácie získané v rámci daňového konania, ktoré neboli v konaní použité ako dôkaz sú neprístupné pre daňový subjekt alebo jeho zástupcu. Podľa § 22 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov daňovník alebo jeho zástupca nemá prístup k informáciám týkajúcim sa svedeckých výpovedí, ktoré sa nepoužili v daňovom konaní ako dôkaz.

V prípade, že správca dane neumožní daňovému subjektu alebo jeho zástupcovi byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky, ide o takú vadu daňového konania, ktorá nemusí mať vždy zásadný vplyv na ucelené závery daňových orgánov. Záver správcu dane sa môže opierať aj o iné dôkazy, ktoré v súhrne aj s touto vadou daňového konania dostatočne preukazujú závery správcu dane v daňovom konaní. Tieto nedostatky v rozhodnutí môžu byť odstránené v rámci odvolacieho konania prvostupňovým orgánom, ak odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie alebo druhostupňovým orgánom.

JUDr., Miroslav Buriánek, PhD.

Zdroj
https://www.najpravo.sk/clanky/svedok-z-miestneho-zistovania-ako-dokaz-v-danovom-konani.html

Pred­lo­že­ný člá­nok má za cieľ ar­gu­men­tač­ne pod­po­riť ná­zo­ro­vú rôz­no­ro­dosť v sú­čas­nos­ti veľ­mi pertrak­to­va­nej té­my, tý­ka­jú­cu sa ap­li­ká­cie in­šti­tú­tu ka­júc­nik v sú­čas­nej tres­tnop­ráv­nej praxi. Autor člá­nok pred­kla­dá z dô­vo­du, že spo­loč­ne s kri­ti­kou ap­li­ká­cie pred­met­né­ho in­šti­tú­tu sa v dis­ku­siách vy­ná­ra­jú aj ďal­šie ar­gu­men­ty, kto­ré sí­ce dok­res­ľu­jú sú­čas­ný stav ap­li­ká­cie, av­šak ne­ma­jú so sa­mot­ným in­šti­tú­tom ve­ľa spo­loč­né­ho. Ak by to mo­hol autor zhr­núť,in­šti­tút ka­júc­ni­ka sa stal vlaj­ko­vou lo­ďou kri­ti­kov sú­čas­né­ho sta­vu ap­li­kač­nej praxe. Ho­ci sa autor pok­la­dá za kri­ti­ka po­me­rov tres­tné­ho úse­ku, je zá­ro­veň priaz­niv­com od­bor­nej a konštruk­tív­nej de­ba­ty, pre­to sa­vy­nas­na­ží os­trý­mi ar­gu­men­tač­ný­mi rez­mi ochrá­niť od­bor­nú dis­ku­siu pred emó­cia­mi a skres­ľu­jú­ci­mi pos­treh­mi. Autor dô­raz­ne pou­ka­zu­je, že si mi­mo­riad­ne vá­ži všet­kých auto­rov, kto­rí sa od­hod­la­li k da­nej té­me vy­jad­riť. Fak­tic­ké ne­súh­las­né sta­no­vis­ko, te­da nie je ve­de­né vo­či jed­not­li­vým auto­rom.

Autor by v pr­vom ra­de rád pou­ká­zal na sku­toč­nosť, že sa­mot­ný kri­ti­zo­va­ný in­šti­tút tj. §218 TP[1] v sku­toč­nos­ti nep­red­sta­vu­je „ob­ľú­be­ný nás­troj OČKT“. Nao­pak jed­ná sa o mar­gi­nál­ny, ak nie ok­ra­jo­vý pos­tup OČTK. Zo šta­tis­tic­kých uka­zo­va­te­ľov, jed­nak z ro­čen­ky GP ako aj PZ vy­plý­va, že za ob­do­bie 2020-2010 bol uve­de­ný in­šti­tút v ce­lom ob­do­bí ap­li­ko­va­ný 19 krát pod­ľa šta­tis­ti­ky GP a 13 krát pod­ľa šta­tis­ti­ky PZ[2]. Autor si do­vo­lí pri­po­me­núť, že aj po­čet, „me­diál­ne zná­mych“ ka­júc­ni­kov z hľa­dis­ka ap­li­kač­nej praxe nep­red­sta­vu­je zá­sad­nú zme­nu v prís­tu­pe OČTK k vy­ba­ve­niu tres­tnej agen­dy.Nej­de te­da o ti­sí­ce prí­pa­dov v kto­rých si OČTK uľah­ču­jú svo­ju prá­cu. Sa­moz­rej­me, mož­no na­mie­tať, že ka­júc­nik je vlas­tne kvá­zi in­šti­tút tres­tné­ho ko­na­nia a je pok­ry­tý aj iný­mi od­klon­mi v tres­tnom ko­na­ní[3], čo však ve­die k zá­sad­né­mu za­stie­ra­niu ob­sa­hu prob­le­ma­ti­ky na aký­si neur­či­tý kon­glo­me­rát tres­tných ko­na­ní, kto­ré je sí­ce nut­ne kri­ti­zo­vať, av­šak kri­ti­ka strá­ca vlas­tnú vý­po­ved­nú hod­no­tu[4].

K sa­mot­nej kri­ti­ke in­šti­tú­tu ka­júc­ni­ka v sú­čas­nom diš­kur­ze je pre­to ne­vyh­nut­né po­cho­pe­nie, že tá­to kri­ti­ka sa tý­ka ur­či­tých ko­na­ní, kto­ré pod­ľa kri­ti­kov ob­sa­hu­jú aj ďal­šie pro­ces­né pos­tu­py, kto­ré vo svo­jich vzá­jom­ných sú­vis­los­tiach vy­tvá­ra­jú nes­pra­vod­li­vé a ne­zá­kon­né ko­na­nie. Ako naj­čas­tej­šie sa uvá­dza­jú nad­väz­né pro­ces­nop­ráv­ne in­šti­tú­ty ako napr. väz­ba, vzne­se­nie ob­vi­ne­nia na zá­kla­de dô­kaz­ných vý­ťaž­kov od ka­júc­ni­kov a pod.Spo­mí­na­jú sa kru­té pod­mien­ky väz­by, vy­ba­ve­nia ús­ta­vov na vý­kon väz­by, stra­vo­va­nia či den­né­ho re­ži­mu a pod.Tak­to vzne­se­né ná­miet­ky si za­slu­hu­jú ná­le­ži­tú po­zor­nosť.

Autor sa však pris­ta­ví pri kri­ti­zo­va­nom in­šti­tú­te a je­ho ob­sah prib­lí­ži na zá­kla­de dô­vo­do­vej sprá­vy. „V sú­vis­los­ti s pos­ti­hom naj­zá­važ­nej­šej tres­tnej čin­nos­ti spá­cha­nej naj­mä or­ga­ni­zo­va­ným zlo­či­nom a dô­kaz­nou nú­dzou, v kto­rej sa v tých­to prí­pa­doch or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd na­chá­dza­jú, je ob­tiaž­ne pre­ko­nať dos­tup­ný­mi dô­kaz­ný­mi pros­tried­ka­mi. Z tých­to dô­vo­dov bol v no­ve­le Tres­tné­ho po­riad­ku (zá­kon č. 457/2003 Z.z.) up­ra­ve­ný pos­tup v prí­pa­de spolu­pra­cu­jú­cej oso­by, kto­rá sa po­die­ľa na pá­cha­ní tres­tných či­nov, av­šak dob­ro­voľ­ne sa roz­hod­la pre spolu­prá­cu s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­dom. V us­ta­no­ve­ní § 218 je up­ra­ve­ný pos­tup pro­ku­rá­to­ra v prí­pa­de oso­by, kto­rá sa po­die­ľa­la na pá­cha­ní ta­kej­to tres­tnej čin­nos­ti a dob­ro­voľ­ne je ochot­ná spolu­pra­co­vať s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní a sú­du. Na­viac vý­po­veď ta­kej­to oso­by bu­de vý­ni­moč­ne spô­so­bi­lá pris­pieť k ob­jas­ne­niu uve­de­ných zlo­či­nov, zis­ťo­va­ní ich pá­cha­te­ľov. Pri roz­ho­do­va­ní o ap­li­ká­cii toh­to in­šti­tú­tu pro­ku­rá­tor zvá­ži naj­mä po­mer me­dzi zá­važ­nos­ťou tres­tné­ho či­nu a zá­uj­mom štá­tu na stí­ha­ní pá­cha­te­ľa, oso­bu pá­cha­te­ľa, okol­nos­ti prí­pa­du, po­diel pá­cha­te­ľa na spá­cha­nom tres­tnom či­ne a na je­ho nás­led­koch. Ta­ký­to pos­tup ne­bu­de mož­ný vo­či or­ga­ni­zá­to­ro­vi, ná­vod­co­vi ale­bo ob­jed­ná­va­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu, o ob­jas­ne­nie kto­ré­ho ide.“ Pok­ra­čuj­me­ko­men­tá­rom: „Pod­sta­tou toh­to in­šti­tú­tu je do­ho­da me­dzi ob­vi­ne­ným a štá­tom, na zá­kla­de kto­rej za pos­kyt­nu­tie dô­kaz­ne vý­znam­ných in­for­má­cií, vý­ni­moč­ne spô­so­bi­lých pris­pieť k ob­jas­ne­niu uve­de­ných tres­tných či­nov a ich pá­cha­te­ľov, je spolu­pra­cu­jú­ce­mu ob­vi­ne­né­mu pos­kyt­nu­tá vý­ho­da v po­do­be ne­pok­ra­čo­va­nia v je­ho tres­tnom stí­ha­ní, na kto­rú by inak ne­mal ná­rok. Vý­znam­nou mie­rou – vy­ža­du­je sa vy­ššia kva­li­ta (re­le­van­cia) in­for­má­cií pos­kyt­nu­tých ob­vi­ne­ným, kto­ré bez­pros­tred­ne a pria­mo sme­ru­jú a pris­pie­va­jú k ob­jas­ne­niu uve­de­ných tres­tných či­nov a zis­te­niu ale­bo us­ved­če­niu ich pá­cha­te­ľov. Zá­ujem spo­loč­nos­ti na ob­jas­ne­ní ta­kých tres­tných či­nov mu­sí pre­vy­šo­vať nad zá­uj­mom na tres­tnom stí­ha­ní ob­vi­ne­né­ho. Po­sú­de­nie tej­to pod­mien­ky pred­pok­la­dá dôs­led­né vy­hod­no­te­nie zá­važ­nos­ti tres­tné­ho či­nu, oso­by ob­vi­ne­né­ho (poz­ri vy­svet­liv­ky k § 119 ods. 1 písm. d) a pri­me­ra­ne aj § 34 ods. 4 a § 49 ods. 1 písm. a) TZ), okol­nos­ti prí­pa­du (poz­ri pri­me­ra­ne aj § 49 ods. 1 písm. a) TZ), po­die­lu ob­vi­ne­né­ho na spá­cha­nom tres­tnom či­ne a na je­ho nás­led­koch.[5]“

Pod­ľa ná­zo­ru auto­ra, opo­nen­ti v zá­sa­de veľ­mi správ­ne kon­šta­tu­jú ob­rov­ský ap­li­kač­ný a te­da v ur­či­tom poh­ľa­de aj ma­ni­pu­lač­ný pries­tor OČTK, kto­rý je s pri­hliad­nu­tím na vskut­ku vág­nu práv­nu úp­ra­vu a jej reál­ny do­sah na vý­sled­ky tres­tné­ho ko­na­nia za prob­le­ma­tic­ký. Maj­me na mys­li, že ap­li­ká­cia uve­de­né­ho in­šti­tú­tu sa ne­de­je vo ve­ciach pries­tup­kov či pre­či­nov, alev zlo­či­noch či obzvlášť zá­važ­ných zlo­či­noch s dl­ho­roč­ný­mi tres­ta­mi od­ňa­tia slo­bo­dy. Z poh­ľa­du práv­ne­ho štá­tu je pre­to ne­vyh­nut­né, aby bol in­šti­tút ka­júc­ni­ka jed­nak spo­ľah­li­vým ako aj práv­ne kon­for­mným in­šti­tú­tom, kto­rý prá­ve po­sil­ňu­je prin­cí­py práv­ne­ho štá­tu. Pri svia­toč­nej ap­li­ká­cií uve­de­né­ho in­šti­tú­tu zo stra­ny OČTK[6], však vy­stu­pu­jú via­ce­ré ne­dos­tat­ky. Aj na­priek frek­ven­cií ap­li­ká­cie toh­to in­šti­tú­tu sa sú­dy, pros­tred­níc­tvom ju­di­ka­tú­ry ma­li mož­nosť vy­jad­riť k „správ­ne­mu“ ap­li­kač­né­mu rám­cu a z poh­ľa­du auto­ra vhod­ne vy­zna­či­li to, čo zá­ko­no­dar­ca opo­me­nul po­ve­dať. Ako (nie je­di­ný) prí­pad mô­že­me uviesť aj uz­ne­se­nie III. ÚS/758/2016, kde ús­tav­ný súd kon­šta­tu­je, že: „Ju­di­ka­tú­ra Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len „ESĽP“) v otáz­ke tzv. ko­run­ných sved­kov pos­ky­tu­jú­cich po­moc pri od­ha­ľo­va­ní tres­tnej čin­nos­ti vý­me­nou za bez­tres­tnosť ale­bo iné vý­ho­dy upo­zor­ni­la na pot­re­bu oso­bit­nej oboz­ret­nos­ti pri pou­ži­tí ta­kých­to vý­po­ve­dí, sú­čas­ne však ESĽP v tom­to kon­texte kon­šta­to­val, že sku­toč­nosť pou­ži­tia vý­po­ve­de po­doz­ri­vé­ho, kto­rý bol zba­ve­ný ob­vi­ne­nia, nie je eš­te sa­ma ose­be dô­vo­dom na vy­slo­ve­nie po­ru­še­nia prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie (poz­ri roz­hod­nu­tie ESĽP vo ve­ci Ata­na­sov pro­ti Bul­har­sku, z 3. 3. 2009, č. 20309/02), a to do­kon­ca ani v ta­kých prí­pa­doch, keď je od­sú­de­nie pá­cha­te­ľa za­lo­že­né v ur­ču­jú­cej mie­re prá­ve na vý­po­ve­di ta­ké­ho­to sved­ka (poz­ri napr. roz­hod­nu­tia ESĽP vo ve­ciach Cor­ne­lis pro­ti Ho­lan­dsku, z 25. 5. 2004, č. 994/03; Lor­sé pro­ti Ho­lan­dsku, z 27.1.2004, č. 44484/98; Ver­hoek pro­ti Ho­lan­dsku, z 27. 1. 2004, č. 54445/00). V zá­uj­me za­is­te­nia spra­vod­li­vos­ti ko­na­nia je však pri­ro­dze­nou po­žia­dav­kou ad­re­so­va­nou ko­na­jú­ce­mu sú­du dôk­lad­ná ana­lý­za vie­ro­hod­nos­ti tých­to vý­po­ve­dí. Je te­da zrej­mé, že pos­tup or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a nás­led­ne ko­na­jú­cich sú­dov, kto­ré vy­uži­li zá­ko­no­dar­com ukot­ve­ný, a te­da úpl­ne le­gál­ny in­šti­tút spolu­pra­cu­jú­ce­ho sved­ka, ne­mož­no po­va­žo­vať a prio­ri za de­fekt­ný pr­vok os­la­bu­jú­ci hod­no­tu dô­kaz­nej si­tuácie, ku kto­rej sa sú­dy s po­mo­cou ta­kých­to vý­po­ve­dí dop­ra­co­va­li. Tak, ako to vy­plý­va z ju­di­ka­tú­ry ESĽP, ale na­po­kon aj z re­le­van­tných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku (zá­sa­da ná­le­ži­té­ho zis­te­nia skut­ko­vé­ho sta­vu a zá­sa­da voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov) v zá­uj­me vy­lú­če­nia po­ten­ciál­ne­ho ne­bez­pe­čen­stva úče­lo­vých, nep­rav­di­vých vý­po­ve­dí je po­vin­nos­ťou sú­du vy­ko­nať dôs­led­nú pre­vier­ku hod­no­ver­nos­ti, a te­da kva­li­ty tak­to po­da­ných sve­dec­tiev, kto­rej prí­pad­né za­ned­ba­nie by moh­lo sig­na­li­zo­vať po­ru­še­nie ga­ran­cií spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su.“ Cie­ľom auto­ra nie je pos­kyt­núť vy­čer­pá­va­jú­cu ju­di­ka­tú­ru k prob­le­ma­ti­ke ka­júc­ni­ka, av­šak s pou­ka­zom na ho­reu­ve­de­ný zá­ver ÚS SR, mož­no kon­šta­to­vať: a) in­šti­tút ka­júc­ni­ka je le­gál­nym a ús­tav­ne kon­for­mným in­šti­tú­tom b) je­ho ap­li­ká­cií mu­sí pred­chá­dzať dôs­led­né po­sú­de­nie cel­ko­vej si­tuácie c) ta­ký­to pos­tup nie je v roz­po­re s práv­nym po­riad­kom, ak je vhod­ne pou­ži­tý.

V textoch opo­nen­tov sa spo­mí­na aj in­di­vi­duál­ny prí­pad p. Mam­rá­ka. Uve­de­ný prí­pad, mož­no po­va­žo­vať za jus­tič­ný om­yl a za prík­lad­né ne­po­cho­pe­nie a nes­práv­nu ap­li­ká­ciu sa­mot­né­ho in­šti­tú­tu. Na dru­hej stra­ne, ak by sme ma­li hod­no­tiť le­gi­ti­mi­tu jed­not­li­vých in­šti­tú­tov na zá­kla­de pre­doš­lých in­di­vi­duál­nych vád, z tres­tné­ho ko­na­nia by pop­rá­ve ma­li vy­pad­núť ta­ké in­šti­tú­ty ako „ka­júc­nik“, agent, uta­je­ný sve­dok, ale aj kon­fron­tá­cia, re­kog­ní­cia, sve­dec­ká vý­po­ve­de či väz­ba,na­koľ­ko aj uve­de­né pro­ces­né in­šti­tú­ty už v tres­tnom ko­na­ní vied­li k ne­zá­kon­né­mu roz­hod­nu­tiu.

Po­mer­ne čas­tým ar­gu­men­tom opo­nen­tov je roz­hod­nu­tie Adam­čo pro­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ke. V tom­to roz­hod­nu­tí, kto­ré je inak mi­mo­riad­nym prí­no­som pre ap­li­kač­nú praxdo bu­dúc­na, ESĽP ju­di­ko­val, že ap­li­ká­cia in­šti­tú­tu „ka­júc­ni­ka“ je nep­rí­pus­tná v prí­pa­doch, keď je je­di­ným pria­mym dô­ka­zom je­di­ne vý­po­veď ka­júc­ni­ka (ho­ci dopl­ne­ná ra­dom ne­pria­mych dô­ka­zov), kto­rý v tres­tnom ko­na­ní nep­re­šiel súd­nou kon­tro­lou dô­ve­ry­hod­nos­ťou vý­po­ve­de z poh­ľa­du pre­doš­lých zmien vý­po­ve­dí da­né­ho „ka­júc­ni­ka“ a je­ho prí­pad­ných be­ne­fi­tov v iných tres­tných ko­na­nia. Autor má však za to, že roz­su­dok Adam­čo pro­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ke nep­red­sta­vu­je ani zá­sad­nú a ani pod­ruž­nú pre­káž­ku ap­li­ká­cie uve­de­né­ho in­šti­tú­tu v práv­nych pod­mien­kach SR zo stra­ny OČTK. Autor ďa­lej pri­po­mí­na, že ESĽP v roz­hod­nu­tí pri­már­ne nek­ri­ti­zo­val pos­tup OČTK, ne­dô­vod­nosť vzne­se­nia ob­vi­ne­nia či iné­ho pos­tu­pu OČTK, ale pre­jed­ná­val, v sú­la­de so sťaž­nos­ťou, pos­tup a roz­hod­nu­tie sú­dov.

Sú­čas­né ata­ky na dô­vod­nosť vzne­se­nia ob­vi­ne­nia len z dô­vo­du pre­doš­lej prob­le­ma­tic­kej ap­li­ká­cie toh­to in­šti­tú­tu nep­red­sta­vu­jú zá­kon­nú pre­káž­ku. Autor už na inom mies­te po­pí­sal, že vzne­se­nie ob­vi­ne­nia nep­red­sta­vu­je kon­šta­tá­ciu o vi­ne či ne­vi­ne po­doz­ri­vej oso­by, ale o ak­ti­vá­cií špe­ci­fic­kých pro­ces­ných pro­ce­dúr[7].

Autor za zmien­ku spo­me­nie ar­gu­men­tač­nú kri­ti­ku auto­ma­tic­kej fa­vo­ri­zá­cie vý­slu­chov ka­júc­ni­kov v pos­tu­pe OČTK pri vzná­ša­ní ob­vi­ne­ní na jed­nej stra­ne a na dru­hej stra­ne sú­dov v ko­na­nia o väz­be, te­da nie v ko­neč­ných me­ri­tór­nych roz­hod­nu­tiach. Autor pred­lo­že­né­ho člán­ku ne­dis­po­nu­je kom­plet­ným spi­so­vým ma­te­riá­lom v poz­na­me­na­ných prí­pa­doch a pub­li­ko­va­né roz­hod­nu­tia ne­po­va­žu­je za sme­ro­daj­né pre ná­le­ži­té po­sú­de­nie ve­ci. Za prob­le­ma­tic­kú autor po­va­žu­je sa­mot­nú pod­sta­tu pou­ži­té­ho ar­gu­men­tu, na­koľ­ko uve­de­ná kri­ti­ka nez­ne­sie vlas­tné kri­té­ria hod­no­te­nia. Ak to­tiž mož­no kon­šta­to­vať, že nek­ri­tic­ké pre­be­ra­nie vý­ťaž­kov dô­kaz­ných pros­tried­kov od ka­júc­ni­kov je chy­bou zo stra­ny OČTK/sú­du, tak mož­no kon­šta­to­vať, že chy­bou je aj kri­tic­ké od­su­dzo­va­nie ta­kých­to dô­kaz­ných vý­ťaž­kov, le­bo tak ako ne­mož­no kon­šta­to­vať úpl­nú prav­dov­rav­nosť ka­júc­ni­kov, ne­mož­no kon­šta­to­vať ani ich úpl­nú lži­vosť. Bez oh­ľa­du na uve­de­ný pos­toj však z prí­tom­nos­ti ka­júc­ni­ka v tres­tnom ko­na­ní ne­mož­no pre­di­ko­vať ne­čin­nosť OČTK/sú­du, kto­ré ko­na­jú z úrad­nej po­vin­nos­ti resp. na zá­kla­de návr­hu.

Z ob­sa­hu sa­mot­nej kri­ti­ky, naj­viac re­zo­nu­je tan­dem ap­li­ká­cie in­šti­tú­tu ka­júc­ni­ka a vä­zob­né­ho stí­ha­nia. Opo­nen­ti pou­ka­zu­jú na nev­hod­nosť ap­li­ká­cie väz­by, ab­sen­cie dô­vo­dov väz­by, ča­so­vo prie­bež­né od­pa­dá­va­nie dô­vo­dov väz­by, ako aj zjav­né zneu­ží­va­nie vä­zob­né­ho stí­ha­nia v po­do­be „vä­zob­né­ho vy­mäk­nu­tia“, „pre­pus­te­nie za od­me­nu“ a pod. Uve­de­ný tan­dem je dot­vá­ra­ný ar­gu­men­tmi o kri­tic­ky níz­kej úrov­ni vý­ro­kov uz­ne­se­ní OČTK; pa­ra­lel­nom „vy­šet­ro­va­ním“ zo stra­ny mé­dií, po­ru­šo­va­ním zá­sa­dy ne­ve­rej­nos­tip­ríp­rav­nej fá­zy tres­tné­ho ko­na­nia, či ne­reš­pek­to­va­ním ús­tav­né­ho prá­va na pre­zum­pciu ne­vi­ny, tak­tiež zo stra­ny mé­dií[8], resp. ne­ľud­skou úrov­ňou vý­ko­nu väz­by a pod.

Autor poz­na­me­ná­va, že via­ce­ré ar­gu­men­ty opo­nen­tov, ma­jú jed­nak ra­cio­nál­ny ako aj reál­ny zá­klad a nie je mož­né ich brať na ľah­kú vá­hu, nie však všet­ky. Autor chá­pe aj mi­mo­riad­ne cit­li­vú reak­ciu práv­nej ob­ce na via­ce­ré „neob­vyk­lé“ pro­ces­né pos­tu­py, kto­ré sú z hľa­dis­ka dl­ho­do­bej čin­nos­ti dot­knu­tých štát­nych or­gá­nov „ne­nor­mál­ne“[9]. Tu zá­ro­veň vy­vstá­va se­kun­dár­na po­vin­nosť dot­knu­tých štát­nych or­gá­nov z hľa­dis­ka dô­ve­ry v práv­ny štát, pos­tu­po­vať nie len práv­ne per­fek­tne, pre­cíz­ne a zro­zu­mi­teľ­ne, ale aj tak­tic­ky a stra­te­gic­ky bez­chyb­ne. Prá­ve ich pos­tup dá­va resp. be­rie vie­tor z pla­chiet opo­nen­tom.

Reak­cie ty­pu „le­bo ka­júc­nik“ sú z poh­ľa­du auto­ra rov­na­ko nep­ri­me­ra­né ako ar­gu­men­ty ty­pu: „pre­to­že ka­júc­nik“.

Autor by vzhľa­dom k uve­de­né­mu prís­tu­pu rád dal do po­zor­nos­ti sku­toč­nosť, ako zá­sad­ne dô­ve­ry­hod­nosť prá­ce OČTK ov­plyv­ňu­je vlast­ný ap­li­kač­ný rá­mec. Cel­ko­vo jed­nak ju­di­ka­tú­ra, tres­tnop­ráv­na le­gis­la­tí­va ako aj práv­na obec ra­zí trend nut­nos­ti ta­kej či ona­kej špe­cia­li­zá­cie pro­ces­nop­ráv­nych in­šti­tú­tov či nut­nej pre­ci­zá­cie práv­nej nor­my tak, aby sa v ur­či­tom me­rad­le ob­me­dzo­val „ne­bez­peč­ne veľ­ký ma­név­ro­va­cí pries­tor OČTK“ a to s pri­hliad­nu­tím na pro­ces­né prá­va po­doz­ri­vých osôb[10]. Bez oh­ľa­du na ná­zo­ry dis­ku­té­rov je ne­vyh­nut­né, aby naj­mä práv­na obec ako aj ap­li­kač­ná prax nes­trá­ca­li zo zre­te­ľa sku­toč­nosť, že prá­va po­doz­ri­vých osôb nie sú to je­di­né o čo ide v tres­tnom ko­na­ní. Funkč­ný sys­tém ochra­ny proti­chod­ných práv, kto­rý tres­tné ko­na­nie ob­sa­hu­je si vy­ža­du­je vy­vá­že­nosť a sluš­nosť v zmys­le správ­nej ap­li­ká­cie prá­va.

Pod­ľa ná­zo­ru auto­ra, aj vzhľa­dom k to­mu, že in­šti­tút „ka­júc­ni­ka“ je na­priek sú­čas­nej kri­ti­ke, štan­dar­dným hoc ne­ty­pic­kým­tres­tnop­ro­ce­ným in­šti­tú­tom a to nie len v európ­skom me­rad­le, viac ako is­té, že ten­to in­šti­tút sú­čas­né kru­po­bi­tie us­to­jí. Či už to­to us­tá­tie bu­de for­mou lo­gic­ké­ho roz­vo­ja ju­di­ka­tú­ry[11] či vy­brú­se­ním ap­li­kač­nej praxe ale­bo špe­ci­fic­kým le­gis­la­tív­nym zá­sa­hom[12], tak ako sa o to dnes sna­ží v prí­pa­de väz­by SAK[13], nie je roz­ho­du­jú­ce. Net­re­ba za­bú­dať, že ne­byť kri­ti­zo­va­né­ho in­šti­tú­tu ka­júc­ni­ka, dod­nes by v spo­loč­nos­ti pô­so­bi­li oso­by z „ma­fián­skej éry“, kto­ré sú v sú­čas­nos­ti po prá­ve od­sú­de­né za naj­zá­važ­nej­šiu kri­mi­na­li­tu k dl­ho­roč­ným tres­tom.

Autor uve­de­ným textom upria­mo­val naj­mä na od­bor­nú ve­rej­nosť, na za­cho­va­nie ra­cio­nál­ne­ho prís­tu­pu k prob­le­ma­ti­ke a zod­po­ved­nos­ti za kva­li­tu tres­tné­ho ko­na­nia.

npor. JUDr. Miroslav Srholec

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a937-o-kajucnikovi-bez-emocii

Vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky prik­ro­či­la k pri­jí­ma­niu uz­ne­se­ní, kto­rý­mi s účin­nos­ťou od 13. ok­tób­ra 2020 v rám­ci vy­hlá­se­né­ho nú­dzo­vé­ho sta­vu ob­me­dzi­la up­lat­ňo­va­nie ús­ta­vou ga­ran­to­va­né­ho prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať. Ten­to práv­ny stav od uve­de­né­ho dňa tr­vá s rôz­ny­mi mo­di­fi­ká­cia­mi dod­nes. Me­dzi laic­kou i práv­nic­kou od­bor­nou ve­rej­nos­ťou sa ve­dú dis­ku­sie o práv­nej po­va­he tých­to uz­ne­se­ní, o ich zá­väz­nos­ti a vy­nú­ti­teľ­nos­ti, pri­čom sa vy­skyt­li práv­ne ná­zo­ry o údaj­nej proti­ús­tav­nos­ti, ne­zá­kon­nos­ti, neú­čin­nos­ti, ne­zá­väz­nos­ti, ne­vy­ko­na­teľ­nos­ti, ba až o nu­li­te (ni­čot­nos­ti) tých­to uz­ne­se­ní. Tým­to člán­kom sa pre­to sna­ží­me vniesť viac svet­la do pre­bie­ha­jú­cej od­bor­nej dis­ku­sie a cel­kom apo­li­tic­ky, vec­ne a ne­zau­ja­to by sme chce­li pris­pieť k náj­de­niu správ­nej od­po­ve­de na nas­le­du­jú­ce otáz­ky: Mô­že vlá­da svo­jím uz­ne­se­ním ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy? Ak áno, na zá­kla­de aké­ho práv­ne­ho pred­pi­su? Akú po­va­hu má ta­ké­to uz­ne­se­nie vlá­dy? Mu­sí ob­čan spl­niť po­vin­nosť sta­no­ve­nú ta­kým­to ob­me­dzu­jú­cim uz­ne­se­ním vlá­dy a ak áno, kto­rý práv­ny pred­pis mu ta­kú­to po­vin­nosť uk­la­dá?

Vý­voj nú­dzo­vé­ho sta­vu na Slo­ven­sku

S účin­nos­ťou od 16. mar­ca 2020 vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „vlá­da“) na zá­kla­de ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 227/2002 Z.z. o bez­peč­nos­ti štá­tu v ča­se voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu, vý­ni­moč­né­ho sta­vu a nú­dzo­vé­ho sta­vu (ďa­lej len „Ústav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu“)[1] vy­hlá­si­la nú­dzo­vý stav pre ob­lasť vy­bra­ných pos­ky­to­va­te­ľov ús­tav­nej zdra­vot­nej sta­ros­tli­vos­ti.[2] Ten­to nú­dzo­vý stav tr­val do 13. jú­na 2020, ke­dy ho vlá­da svo­jím uz­ne­se­ním ukon­či­la.[3]

S účin­nos­ťou od 1. ok­tób­ra 2020 vlá­da opäť vy­hlá­si­la nú­dzo­vý stav ten­tok­rát pre ce­lé úze­mie Slo­ven­skej re­pub­li­ky na ob­do­bie 45 dní[4] a ďal­ším uz­ne­se­ním zo dňa 11. no­vem­bra 2020 ho predĺži­la na ob­do­bie ďal­ších 45 dní[5] s tr­va­ním do 29. de­cem­bra 2020.

No­ve­lou Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu účin­nou od 29. de­cem­bra 2020[6] doš­lo k za­kot­ve­niu mož­nos­ti v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu a na ne­vyh­nut­ný čas predĺžiť tr­va­nie nú­dzo­vé­ho sta­vu z pô­vod­ných 90 dní naj­viac o ďal­ších 40 dní, a to aj opa­ko­va­ne.[7] Nás­led­ne s účin­nos­ťou od 29. de­cem­bra 2020 vlá­da predĺži­la na ce­lom úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky tr­va­nie nú­dzo­vé­ho sta­vu na ob­do­bie 40 dní s tr­va­ním do 7. feb­ruára 2021.[8]

Po­čas tr­va­nia nú­dzo­vé­ho sta­vu vlá­da pri­ja­la ce­lý rad roz­hod­nu­tí vo for­me uz­ne­se­nia vlá­dy, kto­rý­mi doš­lo k ob­me­dzeniu zá­klad­ných práv a slo­bôd. Pr­výk­rát sa tak sta­lo uz­ne­se­ním vlá­dy zo dňa 6. ap­rí­la 2020, kto­rým vlá­da ob­me­dzi­la slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu zá­ka­zom vy­chá­dzania od 8. do 13. ap­rí­la 2020, t.j. po­čas veľ­ko­noč­ných sviat­kov, s prís­luš­ný­mi vý­nim­ka­mi a zá­ro­veň v tom­to ob­do­bí za­ká­za­la up­lat­ňo­va­nie prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať s vý­nim­kou osôb ži­jú­cich v spo­loč­nej do­mác­nos­ti.[9] Uve­de­ný zá­kaz a ob­me­dzenia tr­va­li len krát­ko, do 13. ap­rí­la 2020.

Po vy­hlá­se­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu pre ce­lé úze­mie Slo­ven­skej re­pub­li­ky však prik­ro­či­la vlá­da dňa 12. ok­tób­ra 2020 k pri­ja­tiu uz­ne­se­nia, kto­rým s účin­nos­ťou od 13. ok­tób­ra 2020 v rám­ci vy­hlá­se­né­ho nú­dzo­vé­ho sta­vu naj­skôr za­ká­za­la up­lat­ňo­va­nie prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať v poč­te nad 6 osôb, ok­rem osôb ži­jú­cich v jed­nej do­mác­nos­ti[10] a s účin­nos­ťou od 24. ok­tób­ra 2020 k to­mu­to zá­ka­zu pri­bud­lo aj ob­me­dzenie slo­bo­dy po­hy­bu a po­by­tu zá­ka­zom vy­chá­dzania ďal­ším uz­ne­se­ním vlá­dy.[11] Ten­to stav tr­vá s rôz­ny­mi ob­me­na­mi nep­retr­ži­te do dneš­né­ho dňa.

Práv­ny zá­klad ob­me­dzo­va­nia zá­klad­ných práv a slo­bôd

Slo­ven­ská re­pub­li­ka je v zmys­le Ústa­vy zvr­cho­va­ný, de­mok­ra­tic­ký a práv­ny štát.[12] V práv­nom štá­te, v kto­rom sú ako je­ho neod­de­li­teľ­né sú­čas­ti ok­rem iných vy­jad­re­né ta­ké prin­cí­py, aký­mi sú práv­na is­to­ta a spra­vod­li­vosť (prin­cíp ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu), čo mož­no spo­ľah­li­vo vy­vo­diť z člán­ku 1 ús­ta­vy, sa oso­bit­ný dô­raz kla­die na ochra­nu tých práv, kto­ré sú pred­me­tom jej úp­ra­vy.[13]

V člán­ku 2 Ústa­vy je za­kot­ve­ný dô­le­ži­tý vzťah me­dzi no­si­teľ­mi štát­nej mo­ci a iný­mi sub­jek­ta­mi prá­va, kto­rý tvo­rí je­den zo zá­klad­ných pi­lie­rov práv­ne­ho štá­tu. Pre or­gá­ny štát­nej (ve­rej­nej) mo­ci pla­tí ús­tav­ná maxima, „čo nie je do­vo­le­né, je za­ká­za­né“ vy­jad­re­ná v us­ta­no­ve­ní Ústa­vy pod­ľa kto­ré­ho štát­ne or­gá­ny mô­žu ko­nať iba na zá­kla­de Ústa­vy, v jej me­dziach a v roz­sa­hu a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon.[14] Uve­de­ný ús­tav­ný prin­cíp v mi­nu­los­ti roz­vie­dol aj Ústav­ný súd SR:

„Ústav­ný prin­cíp le­ga­li­ty štát­nej mo­ci vy­jad­re­ný v čl. 2 ods. 2 Ústa­vy ho­vo­rí o via­za­nos­ti štát­nych or­gá­nov ús­ta­vou a zá­kon­mi. Štát­ne or­gá­ny nie sú op­ráv­ne­né ko­nať, ak ich na to nespl­no­moc­ní zá­kon a ak ko­na­jú, sú po­vin­né ko­nať iba spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­vil zá­kon. Tá­to zá­sa­da za­bez­pe­ču­je v štá­te pre je­ho oby­va­te­ľov práv­nu is­to­tu – ma­jú mož­nosť pred­ví­dať nie­len nás­led­ky svo­jich práv­nych úko­nov, mož­nos­ti a spô­so­by up­lat­ne­nia svo­jich práv vo­či štá­tu, ale pre­dov­šet­kým ko­na­nie štát­nych or­gá­nov a ich zmy­sel.“[15]

Pre ob­ča­nov pla­tí iná ús­tav­ná maxima, to­tiž „čo nie je zá­ko­nom za­ká­za­né, je do­vo­le­né“ a je v Ústa­ve vy­jad­re­ná v us­ta­no­ve­ní, pod­ľa kto­ré­ho kaž­dý mô­že ko­nať, čo nie je zá­ko­nom za­ká­za­né, a ni­ko­ho ne­mož­no nú­tiť, aby ko­nal nie­čo, čo zá­kon neuk­la­dá.[16] Us­ta­no­ve­nia člán­ku 2 ods. 2 a 3 Ústa­vy tak vo svo­jej kom­ple­men­ta­ri­te spo­loč­ne vy­tvá­ra­jú účin­ný práv­ny zá­klad sys­té­mu ochra­ny všet­kých osôb pred ne­ga­tív­nou čin­nos­ťou štá­tu, čo svoj­ho ča­su vy­slo­vil už aj Ústav­ný súd SR:

„V práv­nom štá­te práv­ny po­ria­dok ne­chrá­ni štát­nu moc pred ob­čan­mi. Práv­ny po­ria­dok v práv­nom štá­te ur­ču­je pos­tup or­gá­nov ve­rej­nej sprá­vy tak, aby ne­bo­li po­ru­šo­va­né prá­va ob­ča­nov.“[17]

Zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy sa za­ru­ču­jú na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky všet­kým bez oh­ľa­du na poh­la­vie, ra­su, far­bu ple­ti, ja­zyk, vie­ru a ná­bo­žen­stvo, po­li­tic­ké, či iné zmýš­ľa­nie, ná­rod­ný ale­bo so­ciál­ny pô­vod, prís­luš­nosť k ná­rod­nos­ti ale­bo et­nic­kej sku­pi­ne, ma­je­tok, rod ale­bo iné pos­ta­ve­nie.[18] S vy­me­dze­ním vzťa­hu me­dzi no­si­teľ­mi štát­nej mo­ci a ich ad­re­sát­mi za­kot­ve­nom v člán­ku 2 ods. 2 a 3 Ústa­vy, úz­ko sú­vi­sí ďal­šie jej us­ta­no­ve­nie, kto­ré slú­ži pre­dov­šet­kým na ochra­nu jed­not­liv­ca pred ve­rej­nou mo­cou. Ide o us­ta­no­ve­nie člán­ku 13 ods. 1 Ústa­vy, kto­ré sta­no­vu­je, že:

Po­vin­nos­ti mož­no uk­la­dať

a) zá­ko­nom ale­bo na zá­kla­de zá­ko­na, v je­ho me­dziach a pri za­cho­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd,

b) me­dzi­ná­rod­nou zmlu­vou pod­ľa čl. 7 ods. 4, kto­rá pria­mo za­kla­dá prá­va a po­vin­nos­ti fy­zic­kých osôb ale­bo práv­nic­kých osôb, ale­bo

c) na­ria­de­ním vlá­dy pod­ľa čl. 120 ods. 2.

Ci­to­va­né us­ta­no­ve­nie sta­no­vu­je for­mál­nu pod­mien­ku pre za­ťa­že­nie jed­not­liv­ca práv­ny­mi po­vin­nos­ťa­mi, kto­rou je, že ta­ká­to po­vin­nosť mu­sí byť ur­če­ná v ús­tav­ne uz­na­nom pra­me­ni prá­va, kto­rým je vý­luč­ne jed­na z uve­de­ných šty­roch fo­riem: (1) zá­kon, (2) vy­ko­ná­va­cí pred­pis k zá­ko­nu vy­da­ný na zá­kla­de vý­slov­né­ho spl­no­moc­ne­nia us­ta­no­ve­né­ho v zá­ko­ne a v roz­sa­hu ude­le­né­ho spl­no­moc­ne­nia, (3) me­dzi­ná­rod­ná zmlu­va uve­de­ná vo vý­poč­te člán­ku 7 ods. 4, ak pria­mo za­kla­dá po­vin­nos­ti fy­zic­kých osôb ale­bo práv­nic­kých osôb ale­bo (4) na­ria­de­nie vlá­dy.[19]

Pod­ľa všeo­bec­nej práv­nej teórie je sub­jek­tív­ne prá­vo chá­pa­né ako mie­ra fak­tic­kej mož­nos­ti sprá­va­nia sub­jek­tu, kto­rá je ob­jek­tív­nym prá­vom (zá­ko­nom) chrá­ne­ná pro­ti neop­ráv­ne­né­mu ru­še­niu nie­kým iným, vrá­ta­ne štá­tu sa­mot­né­ho.[20] Sub­jek­tív­ne prá­vo je však poj­mom kom­ple­men­tár­nym k poj­mu sub­jek­tív­nej po­vin­nos­ti (a vi­ce ver­sa), kto­rú práv­na teória de­fi­nu­je ako mie­ru ur­či­té­ho sprá­va­nia, na kto­ré­ho us­ku­toč­ne­nie, po­kiaľ ne­bo­lo us­ku­toč­ne­né dob­ro­voľ­ne, pou­ži­je prís­luš­ný štát­ny or­gán štát­nu do­nu­co­va­ciu moc.[21] Kom­ple­men­ta­ri­ta sub­jek­tív­ne­ho prá­va a sub­jek­tív­nej po­vin­nos­ti je po­tom vy­jad­re­ná v po­vin­nos­ti ne­mi­nem lae­de­re, t.j. vo všeo­bec­nej po­vin­nos­ti kaž­dé­ho ne­ru­šiť prá­va to­ho dru­hé­ho. V tom­to zmys­le je po­tom pot­reb­né vní­mať aj mož­nosť uk­la­dať sub­jek­tív­ne po­vin­nos­ti zo stra­ny štá­tu len niek­to­rou z taxatív­ne ur­če­ných fo­riem ob­jek­tív­ne­ho prá­va v zmys­le člán­ku 13 ods. 1 Ústa­vy.

Od mož­nos­ti uk­la­da­nia po­vin­nos­tí je pot­reb­né dôs­led­ne od­li­šo­vať mož­nosť úp­ra­vy me­dzí, te­da vy­me­dzenia zá­klad­ných práv a slo­bôd vrá­ta­ne mož­nos­tí ich ob­me­dzenia. Ob­me­dze­ním prá­va sa pri­tom ro­zu­mie zá­sah do „pries­to­ru prá­va“, te­da me­dzi hra­ni­ce, kto­rý­mi je prá­vo vy­me­dze­né.[22] Pod­ľa dô­le­ži­té­ho us­ta­no­ve­nia člán­ku 13 ods. 2 Ústa­vy SR me­dze zá­klad­ných práv a slo­bôd mož­no up­ra­viť za pod­mie­nok us­ta­no­ve­ných tou­to ús­ta­vou vý­luč­ne for­mou zá­ko­na.[23] To­to us­ta­no­ve­nie má na mys­li nor­ma­tív­ne ob­me­dzenie zá­klad­ných práv a slo­bôd, te­da vy­tvo­re­nie ma­te­riál­nych pod­mie­nok ob­me­dzenia zá­klad­ných práv a slo­bôd v zá­ko­ne, po spl­ne­ní kto­rých je mož­né reali­zo­vať ob­me­dzenie zá­klad­né­ho prá­va ale­bo slo­bo­dy aj v ap­li­kač­nej ro­vi­ne. Ten­to zá­ver vy­plý­va z nad­vä­zu­jú­cich us­ta­no­ve­ní člán­ku 13 ods. 3 a 4 Ústa­vy up­ra­vu­jú­cich pod­mien­ky ob­me­dzenia zá­klad­ných práv ale­bo slo­bôd:

(3) Zá­kon­né ob­me­dzenia zá­klad­ných práv a slo­bôd mu­sia pla­tiť rov­na­ko pre všet­ky prí­pa­dy, kto­ré spĺňa­jú us­ta­no­ve­né pod­mien­ky.

(4) Pri ob­me­dzo­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd sa mu­sí dbať na ich pod­sta­tu a zmy­sel. Ta­ké­to ob­me­dzenia sa mô­žu pou­žiť len na us­ta­no­ve­ný cieľ.

Zá­kon­mi, kto­ré v ča­se vy­hlá­se­né­ho nú­dzo­vé­ho sta­vu sta­no­vu­jú mož­nos­ti a pod­mien­ky „úp­ra­vy me­dzí“ zá­klad­ných práv a slo­bôd, t.j. ich ob­me­dzenia, sú ús­tav­ný zá­kon č. 227/2002 Z.z. o bez­peč­nos­ti štá­tu v ča­se voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu, vý­ni­moč­né­ho sta­vu a nú­dzo­vé­ho sta­vu v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Ústav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu“) a zá­kon č. 387/2002 Z.z. o ria­de­ní štá­tu v krí­zo­vých si­tuáciách mi­mo ča­su voj­ny a voj­no­vé­ho sta­vu v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Zá­kon o krí­zo­vých si­tuáciách“).

Keď­že uz­ne­se­nia­mi vlá­dy vy­da­ný­mi po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu doš­lo k ob­me­dzeniu dvoch ús­ta­vou ga­ran­to­va­ných zá­klad­ných práv a slo­bôd – prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať a slo­bo­dy po­hy­bu a po­by­tu, pre pot­re­by toh­to exkur­zu po­va­žu­je­me za pot­reb­né pri­po­me­núť si struč­ne ich ús­tav­nop­ráv­nu úp­ra­vu.

Ústa­va v člán­ku 23 za­ru­ču­je kaž­dé­mu slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu, s tým, že kaž­dý, kto sa op­ráv­ne­ne zdr­žia­va na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky, má prá­vo to­to úze­mie slo­bod­ne opus­tiť. Slo­bo­da po­hy­bu a po­by­tu mô­že byť ob­me­dze­ná zá­ko­nom, ak je to ne­vyh­nut­né pre bez­peč­nosť štá­tu, udr­ža­nie ve­rej­né­ho po­riad­ku, ochra­nu zdra­via ale­bo ochra­nu práv a slo­bôd iných a na vy­me­dze­ných úze­miach aj v zá­uj­me ochra­ny prí­ro­dy. Slo­bo­da po­hy­bu za­ru­ču­je voľ­nosť pri pre­sú­va­ní sa na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky (v prí­pa­de pou­ží­va­nia nap­rík­lad mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la mô­že byť for­mál­ne ob­me­dze­ná po­vin­nos­ťou dr­žby plat­né­ho vo­dič­ské­ho op­ráv­ne­nia pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na) a pri prek­ra­čo­va­ní jej hra­ni­ce (for­mál­nym ob­me­dze­ním toh­to prá­va je za­sa plat­ný ces­tov­ný dok­lad).[24] Slo­bo­da po­by­tu je zas vy­jad­re­ná prá­vom na do­čas­né ale­bo tr­va­lé usa­de­nie sa na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky a vo vzťa­hu k ob­ča­nom je to­to prá­vo for­mál­ne ob­me­dze­né zá­kon­nou evi­den­čnou po­vin­nos­ťou nah­lá­se­nia tr­va­lé­ho a pre­chod­né­ho po­by­tu.

Člá­nok 28 Ústa­vy za­sa za­ru­ču­je prá­vo po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať, pri­čom pod­mien­ky vý­ko­nu toh­to prá­va us­ta­no­ví zá­kon v prí­pa­doch zhro­maž­ďo­va­nia na ve­rej­ných mies­tach, ak ide o opat­re­nia v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti ne­vyh­nut­né na ochra­nu práv a slo­bôd iných, ochra­nu ve­rej­né­ho po­riad­ku, zdra­via a mrav­nos­ti, ma­jet­ku ale­bo pre bez­peč­nosť štá­tu. Zhro­maž­de­nie sa nes­mie pod­mie­ňo­vať po­vo­le­ním or­gá­nu ve­rej­nej sprá­vy. Slo­bo­da zhro­maž­ďo­va­nia slú­ži v zá­sa­de pre­dov­šet­kým k pre­zen­tá­cii a vý­me­ne my­šlie­nok v ot­vo­re­nej spo­loč­nos­ti a k for­mo­va­niu ot­vo­re­nej spo­loč­nos­ti. Je bez­pros­tred­ne pre­via­za­ná so slo­bo­dou zdru­žo­va­nia a hlav­ne so slo­bo­dou pre­ja­vu.[25]

Ma­te­riál­ne ob­me­dzenie slo­bo­dy po­hy­bu a po­by­tu, ako aj prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať ur­ču­je oso­bit­ný práv­ny pred­pis – Ústav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu v je­ho člán­ku 5 ods. 4, pod­ľa kto­ré­ho mož­no v ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu vy­hlá­se­né­ho z dô­vo­du oh­ro­ze­nia ži­vo­ta a zdra­via osôb v prí­čin­nej sú­vis­los­ti so vzni­kom pan­dé­mie v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu a na ne­vyh­nut­ný čas pod­ľa zá­važ­nos­ti oh­ro­ze­nia ob­me­dziť zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy a ulo­žiť po­vin­nos­ti na pos­tih­nu­tom ale­bo na bez­pros­tred­ne oh­ro­ze­nom úze­mí, kto­rým mô­že byť aj ce­lé úze­mie Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kon­krét­ne ob­me­dziť slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu, či ob­me­dziť ale­bo za­ká­zať up­lat­ňo­va­nie prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať ale­bo zhro­maž­ďo­va­nie na ve­rej­nos­ti pod­mie­niť po­vo­ľo­va­ním.[26]

Na­priek sku­toč­nos­ti, že sa­mot­ný Ústav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu vý­slov­ne nes­ta­no­vu­je, kto­rý štát­ny or­gán má prá­vo­moc ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu a akým for­mál­nym ak­tom tak či­ní, je mož­né ja­zy­ko­vým a sys­te­ma­tic­kým vý­kla­dom dot­knu­tých us­ta­no­ve­ní Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu aj s oh­ľa­dom na us­ta­no­ve­nia Ústa­vy a Zá­ko­na o krí­zo­vých si­tuáciách dos­pieť k zá­ve­ru, že tou­to prá­vo­mo­cou v ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu dis­po­nu­je prá­ve vlá­da.

Pod­ľa us­ta­no­ve­nia člán­ku 6 ods. 2 písm. a) Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu vlá­da zod­po­ve­dá za ob­ra­nu a bez­peč­nosť štá­tu, pri­čom pod­ľa us­ta­no­ve­nia člán­ku 1 ods. 3 Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu pod po­jem bez­peč­nosť štá­tu pat­rí ok­rem iné­ho aj ochra­na ži­vo­ta a zdra­via osôb. Ok­rem to­ho vlá­da pod­ľa člán­ku 6 ods. 2 písm. f) Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu pri­jí­ma opat­re­nia na zmier­ne­nie a od­stra­ňo­va­nie škôd a iných nás­led­kov spô­so­be­ných v ča­se voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu, vý­ni­moč­né­ho sta­vu a nú­dzo­vé­ho sta­vu.

Pô­sob­nosť or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci pri ria­de­ní štá­tu v krí­zo­vých si­tuáciách mi­mo ča­su voj­ny a voj­no­vé­ho sta­vu, prá­va a po­vin­nos­ti práv­nic­kých osôb a fy­zic­kých osôb pri príp­ra­ve na krí­zo­vé si­tuácie mi­mo ča­su voj­ny a voj­no­vé­ho sta­vu a pri ich rie­še­ní, up­ra­vu­je ďal­ší zá­kon – Zá­kon o krí­zo­vých si­tuáciách. Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 2 písm. b) Zá­ko­na o krí­zo­vých si­tuáciách je:

krí­zo­vým ria­de­ním mi­mo ča­su voj­ny a voj­no­vé­ho sta­vu (ďa­lej len „krí­zo­vé ria­de­nie“) súhrn ria­dia­cich čin­nos­tí or­gá­nov krí­zo­vé­ho ria­de­nia, kto­ré sú za­me­ra­né na ana­lý­zu a vy­hod­no­te­nie bez­peč­nos­tných ri­zík a oh­ro­ze­ní, plá­no­va­nie, pri­jí­ma­nie pre­ven­tív­nych opat­re­ní, or­ga­ni­zo­va­nie, reali­zá­ciu a kon­tro­lu čin­nos­tí vy­ko­ná­va­ných pri príp­ra­ve na krí­zo­vé si­tuácie a pri ich rie­še­ní.

Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 4 ods. 1 písm. a) Zá­ko­na o krí­zo­vých si­tuáciách vlá­da ako vr­chol­ný or­gán krí­zo­vé­ho ria­de­nia pri­jí­ma opat­re­nia na pred­chá­dzanie krí­zo­vým si­tuáciám a na ich rie­še­nie. Ok­rem to­ho má vlá­da vý­slov­ne na zá­kla­de § 10b Zá­ko­na o krí­zo­vých si­tuáciách prá­vo­moc v krí­zo­vej si­tuá­cii pod­ľa toh­to zá­ko­na uk­la­dať po­vin­nos­ti a vy­ža­do­vať pl­ne­nie opat­re­ní hos­po­dár­skej mo­bi­li­zá­cie v roz­sa­hu us­ta­no­ve­nom oso­bit­ným pred­pi­som.

Uz­ne­se­nia vlá­dy vy­dá­va­né po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu

Ako už bo­lo spo­me­nu­té v úvo­de, vlá­da prik­ro­či­la poč­núc od 12. ok­tób­ra 2020 k pri­jí­ma­niu uz­ne­se­ní, kto­rý­mi s účin­nos­ťou od 13. ok­tób­ra 2020 v rám­ci vy­hlá­se­né­ho nú­dzo­vé­ho sta­vu naj­skôr ob­me­dzi­la up­lat­ňo­va­nie ús­ta­vou ga­ran­to­va­né­ho prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať[27] a nes­kôr od 24. ok­tób­ra 2020 pris­tú­pi­la aj k ob­me­dzeniu slo­bo­dy po­hy­bu a po­by­tu za­ve­de­ním zá­ka­zu vy­chá­dzania.[28]

Vlá­da svo­ju prá­vo­moc vy­dá­vať opat­re­nia v tej­to ob­las­ti v pred­met­ných uz­ne­se­niach od­vo­dzu­je z us­ta­no­ve­nia člán­ku 5 ods. 3 písm. g) Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu účin­né­ho do 28. de­cem­bra 2020[29] a nes­kôr z us­ta­no­ve­nia člán­ku 5 ods. 4 Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu účin­né­ho od 29. de­cem­bra 2020.[30] Ako už bo­lo spo­me­nu­té, Ústa­va sta­no­vu­je, že me­dze zá­klad­ných práv a slo­bôd mož­no up­ra­viť za pod­mie­nok us­ta­no­ve­ných tou­to ús­ta­vou len zá­ko­nom. Jed­ným z ta­kých­to zá­ko­nov je prá­ve Ústav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu, kto­ré­ho zá­klad­né us­ta­no­ve­nia za­kot­vu­jú, že:

zá­klad­nou úlo­hou ve­rej­nej mo­ci v ča­se voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu, vý­ni­moč­né­ho sta­vu a nú­dzo­vé­ho sta­vu je vy­ko­ná­vať všet­ky pot­reb­né opat­re­nia na ob­ra­nu štá­tu a za­cho­va­nie je­ho bez­peč­nos­ti, na ochra­nu ži­vo­ta a zdra­via osôb, na ochra­nu ma­jet­ku, na dodr­žia­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd, na od­vrá­te­nie oh­ro­ze­nia ale­bo na ob­no­vu na­ru­še­né­ho hos­po­dár­stva, naj­mä riad­ne­ho fun­go­va­nia zá­so­bo­va­nia, dop­ra­vy a ve­rej­ných slu­žieb v ob­ciach a na riad­ne fun­go­va­nie ús­tav­ných or­gá­nov.[31]

Ci­to­va­ný ús­tav­ný zá­kon de­fi­nu­je po­jem bez­peč­nosť ako stav, v kto­rom je za­cho­vá­va­ný mier a bez­peč­nosť štá­tu, je­ho de­mok­ra­tic­ký po­ria­dok a zvr­cho­va­nosť, územ­ná ce­lis­tvosť a ne­dot­knu­teľ­nosť hra­níc štá­tu, zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy a v kto­rom sú chrá­ne­né ži­vo­ty a zdra­vie osôb, ma­je­tok a ži­vot­né pros­tre­die.[32] Tak­tiež de­fi­nu­je po­jem krí­zo­vá si­tuácia, kto­rým sa ro­zu­mie ob­do­bie, po­čas kto­ré­ho je bez­pros­tred­ne oh­ro­ze­ná ale­bo na­ru­še­ná bez­peč­nosť štá­tu a ús­tav­né or­gá­ny mô­žu po spl­ne­ní pod­mie­nok us­ta­no­ve­ných v tom­to ús­tav­nom zá­ko­ne na jej rie­še­nie vy­po­ve­dať voj­nu, vy­hlá­siť voj­no­vý stav ale­bo vý­ni­moč­ný stav, ale­bo nú­dzo­vý stav.

Uz­ne­se­nie vlá­dy zo dňa 30. sep­tem­bra 2020, kto­rým doš­lo k vy­hlá­se­niu nú­dzo­vé­ho sta­vu pre ce­lé úze­mie Slo­ven­skej re­pub­li­ky,[33] bo­lo na­pad­nu­té na Ústav­nom sú­de SR, o kto­rom Ústav­ný súd SR 14. ok­tób­ra 2020 roz­ho­dol, že to­to uz­ne­se­nie vlá­dy je v sú­la­de s člán­kom 1 ods. 1 a člán­kom 2 ods. 2 Ústa­vy a člán­kom 1 ods. 1 až 4 a člán­kom 5 ods. 1 až 3 Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu. Ho­ci žia­den z navr­ho­va­te­ľov toh­to ko­na­nia pria­mo ne­na­pa­dol for­mu, akou bol nú­dzo­vý stav vy­hlá­se­ný, t. j. uz­ne­se­ním vlá­dy, Ústav­ný súd SR expli­cit­ne vy­slo­vil, že da­né uz­ne­se­nie je v sú­la­de s Ústa­vou aj s Ústav­ným zá­ko­nom o bez­peč­nos­ti štá­tu.[34] Za da­né­ho práv­ne­ho sta­vu je pre­to pot­reb­né uve­de­né roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du SR pl­ne reš­pek­to­vať a po­va­žo­vať vy­hlá­se­nie nú­dzo­vé­ho sta­vu vlá­dou na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky za plat­né a zá­väz­né. Pre­to za da­ných okol­nos­tí neob­sto­ja ná­miet­ky o práv­nej nu­li­te vy­hlá­se­né­ho nú­dzo­vé­ho sta­vu dňa 30. sep­tem­bra 2020. Pred­me­tom na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia vlá­dy však bo­lo len sa­mot­né vy­hlá­se­nie nú­dzo­vé­ho sta­vu.

Ob­me­dzenia zá­klad­ných práv a slo­bôd bo­li vy­ko­na­né až nas­le­du­jú­ci­mi uz­ne­se­nia­mi vlá­dy, kto­ré do­siaľ na Ústav­nom sú­de SR na­pad­nu­té ne­bo­li a ne­bo­li pre­to ani pred­me­tom pres­kú­ma­nia ich sú­lad­nos­ti s Ústa­vou a s Ústav­ným zá­ko­nom o bez­peč­nos­ti štá­tu. Pre­to ak o tej­to otáz­ke Ústav­ný súd SR eš­te ne­roz­ho­do­val, sú aké­koľ­vek sta­no­vis­ká k sú­lad­nos­ti ob­me­dzenia zá­klad­ných práv a slo­bôd s Ústa­vou, vrá­ta­ne toh­to náš­ho, len vy­jad­re­ním práv­ne­ho ná­zo­ru ich auto­ra.

Ústav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu v účin­ný do 28. de­cem­bra 2020 umož­ňo­val v ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu a na ne­vyh­nut­ný čas pod­ľa zá­važ­nos­ti oh­ro­ze­nia ob­me­dziť zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy a ulo­žiť po­vin­nos­ti na pos­tih­nu­tom ale­bo na bez­pros­tred­ne oh­ro­ze­nom úze­mí, a ob­me­dziť slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu zá­ka­zom vy­chá­dzania v ur­če­nom ča­se a zá­ka­zom vstu­pu na pos­tih­nu­té ale­bo bez­pros­tred­ne oh­ro­ze­né úze­mie, či ob­me­dziť ale­bo za­ká­zať up­lat­ňo­va­nie prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať ale­bo zhro­maž­ďo­va­nie na ve­rej­nos­ti pod­mie­niť po­vo­ľo­va­ním.[35] S účin­nos­ťou od 29. de­cem­bra 2020 doš­lo k zme­ne ob­sa­hu tej­to prá­vo­mo­ci, ke­dy

v ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu vy­hlá­se­né­ho z dô­vo­du oh­ro­ze­nia ži­vo­ta a zdra­via osôb v prí­čin­nej sú­vis­los­ti so vzni­kom pan­dé­mie mož­no v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu a na ne­vyh­nut­ný čas pod­ľa zá­važ­nos­ti oh­ro­ze­nia ob­me­dziť zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy a ulo­žiť po­vin­nos­ti na pos­tih­nu­tom ale­bo na bez­pros­tred­ne oh­ro­ze­nom úze­mí, kto­rým mô­že byť aj ce­lé úze­mie Slo­ven­skej re­pub­li­ky, a to naj­viac v roz­sa­hu pod­ľa od­se­ku 3 písm. a), b), e), g), h) ale­bo písm. j).

Te­da od 29. de­cem­bra 2020 mož­no v ča­se tr­va­nia nú­dzo­vé­ho sta­vu z dô­vo­du pan­dé­mie ok­rem iné­ho ob­me­dziť slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu, ako aj ob­me­dziť ale­bo za­ká­zať up­lat­ňo­va­nie prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať ale­bo zhro­maž­ďo­va­nie na ve­rej­nos­ti pod­mie­niť po­vo­ľo­va­ním. Ob­me­dzenie slo­bo­dy po­hy­bu a po­by­tu zá­ka­zom vy­chá­dzania v ur­či­tom ča­se uve­de­ný ús­tav­ný zá­kon od 29. de­cem­bra 2020 vý­slov­ne umož­ňu­je len v prí­pa­de vy­hlá­se­nia voj­ny a vý­ni­moč­né­ho sta­vu na roz­diel od pred­chá­dza­jú­cej práv­nej úp­ra­vy účin­nej do 28. de­cem­bra 2020, ke­dy zá­kon po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu vý­slov­ne uvá­dzal aj mož­nosť za­ve­de­nia zá­ka­zu vy­chá­dzania v ur­či­tom ča­se.[36] Je pre­to otáz­nym, či je zá­kaz vy­chá­dzania v ur­či­tom ča­se za­hr­nu­tý vo všeo­bec­nej mož­nos­ti ob­me­dziť slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu. Dô­vo­do­vá sprá­va k no­ve­li­zo­va­ným us­ta­no­ve­niam ús­tav­né­ho zá­ko­na o mož­nos­tiach ob­me­dzenia zá­klad­ných práv a slo­bôd sta­no­vu­je:

S rov­na­kým cie­ľom sa up­ra­vu­je aj mož­nosť ob­me­dziť slo­bo­du po­hy­bu a slo­bo­du po­by­tu tak, aby bo­li nes­por­ne po­vo­le­né nie len vý­raz­né ob­me­dzenia vo for­me zá­ka­zu vy­chá­dzania, ale aj ob­me­dzenia, kto­ré sub­tíl­nej­šie rea­gu­jú na po­žia­dav­ky rie­še­nia krí­zo­vej si­tuácie v nú­dzo­vom sta­ve, a te­da viac napĺňa­jú po­žia­dav­ku pro­por­cio­na­li­ty.

Ak zne­nie us­ta­no­ve­nia práv­ne­ho pred­pi­su nie je príl­iš jas­né, sia­ha sa po dô­vo­do­vej sprá­ve s oča­ká­va­ním ná­le­ži­té­ho zdô­vod­ne­nia, vy­svet­le­nia, po­cho­pe­nia zmys­lu a úče­lu prís­luš­né­ho us­ta­no­ve­nia. Dô­vo­do­vá sprá­va k zá­ko­nu však nie je pra­me­ňom prá­va a nie je ani práv­ne zá­väz­ná. V tom­to kon­krét­nom prí­pa­de však dô­vo­do­vá sprá­va vy­jad­ru­je ne­jas­ný úmy­sel zá­ko­no­dar­cu, kto­rý je pod­ľa náš­ho ná­zo­ru v roz­po­re so schvá­le­ným a práv­ne zá­väz­ným zne­ním ús­tav­né­ho zá­ko­na. Kla­die­me si te­da otáz­ku, pre­čo zá­ko­no­dar­ca od 29. de­cem­bra 2020 vy­pus­til dov­te­daj­šiu vý­slov­nú zá­kon­nú zmien­ku o mož­nos­ti ob­me­dziť slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu zá­ka­zom vy­chá­dzania aj v ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu, kým ta­kú­to mož­nosť vý­slov­ne na­ďa­lej po­ne­chal pre prí­pa­dy vy­hlá­se­nia voj­ny a vý­ni­moč­né­ho sta­vu – člá­nok 2 ods. 3 písm. g) a člá­nok 4 ods. 4 písm. h) Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu? No­ta be­ne ak pred­chá­dza­jú­ce zne­nie ús­tav­né­ho zá­ko­na do 28. de­cem­bra 2020 mož­nosť ob­me­dziť slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu zá­ka­zom vy­chá­dzania v ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu vý­slov­ne pri­púš­ťa­lo.

Za pou­ži­tia vý­kla­do­vé­ho pra­vid­la ar­gu­men­tum a for­tio­ri by bo­lo mož­né vy­vo­diť zá­ver, že ak má vlá­da prá­vo v nú­dzo­vom sta­ve ob­me­dziť slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu, po­tom má sú­čas­ne aj prá­vo sta­no­viť zá­kaz vy­chá­dzania, kto­ré je im­pli­cit­ne ob­siah­nu­té vo všeo­bec­nom op­ráv­ne­ní ob­me­dziť slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu. His­to­ric­kým, ja­zy­ko­vým a sys­te­ma­tic­kým vý­kla­dom textu práv­nej nor­my by však bo­lo mož­né dôjsť aj k opač­né­mu zá­ve­ru, a sí­ce, že pod­ľa no­vej práv­nej úp­ra­vy účin­nej od 29. de­cem­bra 2020 vlá­da už ne­má mož­nosť vy­hlá­siť zá­kaz vy­chá­dzania v ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu, pre­to­že na roz­diel od vy­hlá­se­nej voj­ny a vý­ni­moč­né­ho sta­vu ús­tav­ný zá­kon mož­nosť vy­hlá­siť zá­kaz vy­chá­dzania v ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu vý­slov­ne ne­do­vo­ľu­je. Ak by mal zá­ko­no­dar­ca úmy­sel za­kot­viť mož­nosť vy­hlá­se­nia zá­ka­zu vy­chá­dzania aj v prí­pa­de nú­dzo­vé­ho sta­vu, ur­či­te by to pod­ľa náš­ho ná­zo­ru uvie­dol aj v texte ús­tav­né­ho zá­ko­na, ako to uro­bil v je­ho texte účin­nom do 28. de­cem­bra 2020. Av­šak tým, že zá­ko­no­dar­ca vý­slov­nú mož­nosť vy­hlá­se­nia zá­ka­zu vy­chá­dzania v ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu z ús­tav­né­ho zá­ko­na os­tat­nou no­ve­lou vy­pus­til, je pod­ľa náš­ho ná­zo­ru zrej­mé, že tým vy­jad­ril svoj úmy­sel ob­me­dziť mož­nosť vy­hlá­se­nia zá­ka­zu vy­chá­dzania len pre prí­pad voj­ny a vý­ni­moč­né­ho sta­vu. A keď­že v zmys­le us­ta­no­ve­nia člán­ku 2 ods. 2 Ústa­vy SR štát­ne or­gá­ny mô­žu ko­nať iba na zá­kla­de ús­ta­vy, v jej me­dziach a v roz­sa­hu a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon, je mož­né dos­pieť k cel­kom lo­gic­ké­mu zá­ve­ru, že vlá­de od 29. de­cem­bra 2020 už nep­ri­ná­le­ží prá­vo­moc vy­hlá­siť zá­kaz vy­chá­dzania v ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu.

Nech sa už te­da prik­lo­ní­me ku kto­rej­koľ­vek inter­pre­tá­cii, mož­nosť dvo­ja­ké­ho práv­ne­ho vý­kla­du dot­knu­té­ho dô­le­ži­té­ho us­ta­no­ve­nia ús­tav­né­ho zá­ko­na roz­hod­ne nep­ris­pie­va k práv­nej is­to­te a ta­ká­to inter­pre­tač­ne dvoj­znač­ná práv­na úp­ra­va ne­má pod­ľa náš­ho ná­zo­ru v práv­nom sys­té­me práv­ne­ho štá­tu čo hľa­dať.

Ak sa však vrá­ti­me k všeo­bec­nej otáz­ke mož­nos­ti ob­me­dzo­va­nia niek­to­rých zá­klad­ných práv a slo­bôd, uve­de­né zá­ve­ry o exis­ten­cii prá­vo­mo­ci vlá­dy ob­me­dziť po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu niek­to­ré zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy po spl­ne­ní zá­kon­ných pod­mie­nok vy­plý­va­jú ok­rem iné­ho aj z už spo­me­nu­té­ho ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du SR, v kto­rom sa vý­slov­ne uvá­dza:

Z čl. 5 ods. 3 a čl. 11 ods. 1 ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu te­da vy­plý­va, že vlá­da mô­že po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu ob­me­dziť zá­klad­né prá­va tak, ako to bo­lo na zá­kla­de uz­ne­se­nia č. 114/2020, ale nie je po­vin­ná tak uro­biť.[37]

Ďal­šou ne­me­nej dô­le­ži­tou otáz­kou je, akú for­mál­nop­ráv­nu po­va­hu ma­jú uz­ne­se­nia vlá­dy ob­me­dzu­jú­ce zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu. Ide o nor­ma­tív­ny práv­ny akt vlá­dy ale­bo ide o in­di­vi­duál­ny práv­ny akt, prí­pad­ne o tzv. hyb­rid­ný práv­ny akt ma­jú­ci tak pr­vky nor­ma­tív­ne, ako aj pr­vky in­di­vi­duál­ne­ho práv­ne­ho ak­tu? Na zod­po­ve­da­nie tých­to otá­zok je pot­reb­né pres­kú­mať us­ta­no­ve­nia Ústa­vy, ako aj oso­bit­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su – zá­ko­na č. 575/2001 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii čin­nos­ti vlá­dy a or­ga­ni­zá­cii ús­tred­nej štát­nej sprá­vy v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Zá­kon o or­ga­ni­zá­cii čin­nos­ti vlá­dy“).

Pod­ľa člán­ku 108 Ústa­vy vlá­da je vr­chol­ným or­gá­nom vý­kon­nej mo­ci. V člán­ku 119 Ústa­vy sú rám­co­vo za­kot­ve­né ús­tav­né prá­vo­mo­ci vlá­dy, z kto­rých vy­plý­va, že:

Vlá­da roz­ho­du­je v zbo­re

n) o návr­hu na vy­hlá­se­nie voj­no­vé­ho sta­vu, o návr­hu na na­ria­de­nie mo­bi­li­zá­cie oz­bro­je­ných síl, o návr­hu na vy­hlá­se­nie vý­ni­moč­né­ho sta­vu a o návr­hu na ich skon­če­nie, o vy­hlá­se­ní a skon­če­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu,

r) o ďal­ších otáz­kach, ak to us­ta­no­ví zá­kon.

V oboch prí­pa­doch ús­ta­vo­dar­ca zvo­lil úvod­nú for­mu­lá­ciu „vlá­da roz­ho­du­je v zbo­re o…“, z kto­rej vy­plý­va, že ak­ty vy­da­né v rám­ci da­nej kom­pe­ten­cie sú svo­jou po­va­hou roz­hod­nu­tím (po­rov. čl. 86 písm. c), čl. 102 ods. 1 písm. u), čl. 102 ods. 2, čl. 107 Ústa­vy). Ok­rem to­ho je ten­to zá­ver pod­po­re­ný aj us­ta­no­ve­ním § 1aa Zá­ko­na o or­ga­ni­zá­cii vlá­dy, pod­ľa kto­ré­ho:

Vlá­da roz­ho­du­je spra­vid­la for­mou uz­ne­se­nia vlá­dy; uz­ne­se­nie vlá­dy ne­po­dlie­ha pres­kú­ma­niu sú­dom.

Te­da roz­hod­nu­tie vlá­dy má spra­vid­la for­mu „uz­ne­se­nia vlá­dy“ a nie je pres­kú­ma­teľ­né sú­dom v rám­ci správ­ne­ho súd­nic­tva. Ho­ci vlá­da roz­hod­nu­tie o vy­hlá­se­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu a na to­to roz­hod­nu­tie nad­vä­zu­jú­ce ďal­šie roz­hod­nu­tia pri­jí­ma for­mou uz­ne­se­nia, pod­ľa náš­ho ná­zo­ru by v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky ma­lo byť správ­ne zve­rej­ne­né to­to roz­hod­nu­tie pod for­mál­nym náz­vom „roz­hod­nu­tie vlá­dy“ a nie pod náz­vom „uz­ne­se­nie vlá­dy“. Uve­de­ný for­mál­ny ne­dos­ta­tok už bol v mi­nu­los­ti pred­me­tom kri­ti­ky a prí­či­nou pod­ľa nás nes­práv­ne­ho zá­ve­ru o práv­nej nu­lit­nos­ti a práv­nej ne­zá­väz­nos­ti ta­ké­ho­to roz­hod­nu­tia vlá­dy.

Pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 12 ods. 1 oso­bit­né­ho zá­ko­na:

Zbier­ka zá­ko­nov je štát­nym pub­li­kač­ným nás­tro­jom Slo­ven­skej re­pub­li­ky. V zbier­ke zá­ko­nov sa uve­rej­ne­ním vy­hla­su­jú

a) práv­ne pred­pi­sy,

b) iné práv­ne ak­ty pod­ľa § 13 (ďa­lej len „iný akt“) a

c) ak­ty me­dzi­ná­rod­né­ho prá­va pod­ľa § 20.

Oso­bit­ný zá­kon v us­ta­no­ve­ní § 1 ods. 1 ob­sa­hu­je aj le­gál­nu de­fi­ní­ciu poj­mu „všeo­bec­ne zá­väz­ný práv­ny pred­pis“ v le­gis­la­tív­nej skrat­ke „práv­ny pred­pis“, pod­ľa kto­ré­ho:

Ten­to zá­kon up­ra­vu­je zá­klad­né pra­vid­lá tvor­by všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov (ďa­lej len „práv­ny pred­pis“), kto­rý­mi sú Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“), ús­tav­né zá­ko­ny, zá­ko­ny, na­ria­de­nia vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „na­ria­de­nie vlá­dy“), vy­hláš­ky a opat­re­nia mi­nis­terstiev, os­tat­ných ús­tred­ných or­gá­nov štát­nej sprá­vy, iných or­gá­nov štát­nej sprá­vy a Ná­rod­nej ban­ky Slo­ven­ska a ich vy­hla­so­va­nie v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „zbier­ka zá­ko­nov“).[38]

Zá­kon te­da dôs­led­ne roz­li­šu­je me­dzi „práv­nym pred­pi­som“ a „iný­mi ak­ta­mi“, pri­čom roz­hod­nu­tie vlá­dy o vy­hlá­se­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu, ani na to­to roz­hod­nu­tie nad­vä­zu­jú­ce ďal­šie roz­hod­nu­tia vlá­dy o ob­me­dze­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd nie sú me­dzi práv­ny­mi pred­pis­mi taxatív­ne vy­me­no­va­ný­mi v § 1 ods. 1 ci­to­va­né­ho zá­ko­na, ale sú vý­slov­ne ako tzv. „iný akt“ spo­me­nu­té prá­ve v us­ta­no­ve­ní § 13 písm. e) oso­bit­né­ho zá­ko­na:

Iný­mi ak­tmi, kto­ré sa vy­hla­su­jú v zbier­ke zá­ko­nov, sú

e) roz­hod­nu­tia vlá­dy o ude­le­ní am­nes­tie vo ve­ciach pries­tup­kov, roz­hod­nu­tia vlá­dy, ak tak us­ta­no­vu­je oso­bit­ný pred­pis, a uz­ne­se­nia vlá­dy, o kto­rých roz­hod­la, že sa ma­jú vy­hlá­siť v zbier­ke zá­ko­nov. [39]

Ako už bo­lo spo­me­nu­té vy­ššie, po­vin­nos­ti mož­no uk­la­dať zá­ko­nom ale­bo na zá­kla­de zá­ko­na, v je­ho me­dziach a pri za­cho­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd, a me­dze zá­klad­ných práv a slo­bôd mož­no up­ra­viť za pod­mie­nok us­ta­no­ve­ných tou­to ús­ta­vou vý­luč­ne for­mou zá­ko­na. Vlá­da ako vr­chol­ný or­gán vý­kon­nej mo­ci svo­ji­mi uz­ne­se­nia­mi vy­dá­va­ný­mi v nú­dzo­vom sta­ve ob­me­dzu­jú­ci­mi zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy neuk­la­dá no­vé po­vin­nos­ti, kto­ré zá­kon ne­poz­ná. Vlá­da ni­mi len ap­li­ku­je prá­vo vy­jad­re­né v Ústa­ve SR, ús­tav­ných zá­ko­noch a zá­ko­noch a v rám­ci svo­jej prá­vo­mo­ci a kom­pe­ten­cie zá­kon len vy­ko­ná­va. Na zá­kla­de člán­ku 5 ods. 4 v spo­je­ní s člán­kom 5 ods. 3 písm. g) a h) Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu za úče­lom ochra­ny ži­vo­ta a zdra­via v nú­dzo­vom sta­ve je vlá­da op­ráv­ne­ná ob­me­dziť slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu, či ob­me­dziť ale­bo za­ká­zať up­lat­ňo­va­nie prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať a na ten účel pri­jí­mať ur­či­té opat­re­nia v zá­ko­nom sta­no­ve­nej for­me a v zá­ko­nom sta­no­ve­nom roz­sa­hu. Uve­de­né opat­re­nia pri­jí­ma for­mou roz­hod­nu­tia na zá­kla­de zá­ko­na, kto­ré je kaž­dý, ko­ho sa ta­ké­to roz­hod­nu­tie tý­ka po­vin­ný reš­pek­to­vať. Ta­ká­to po­vin­nosť vy­plý­va pre kaž­dé­ho pria­mo z us­ta­no­ve­nia člán­ku 2 ods. 3 Ústa­vy, pod­ľa kto­ré­ho kaž­dý mô­že ko­nať, čo nie je zá­ko­nom za­ká­za­né, a ni­ko­ho ne­mož­no nú­tiť, aby ko­nal nie­čo, čo zá­kon neuk­la­dá. Práv­ne pred­pi­sy, ako to vy­ply­nu­lo z do­te­raz ci­to­va­ných zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní, však v tom­to prí­pa­de umož­ňu­jú, aby vlá­da, ak to uz­ná za vhod­né a pri­me­ra­né, ob­me­dzi­la ur­či­té zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy v zá­ko­nom sta­no­ve­nom roz­sa­hu, čo vlá­da aj uro­bi­la svo­ji­mi uz­ne­se­nia­mi. Tie­to uz­ne­se­nia sú vo svo­jej pod­sta­te roz­hod­nu­tia­mi vlá­dy ako ak­tmi ap­li­ká­cie prá­va, kto­rý­mi do­chá­dza k pria­mej reali­zá­cii jej prá­vo­mo­ci vy­nu­co­vať od ob­ča­nov pl­ne­nie zá­ko­nom sta­no­ve­ných po­vin­nos­tí str­pieť do­čas­né ob­me­dzenie vý­ko­nu svo­jich zá­klad­ných práv a slo­bôd v zá­ko­nom sta­no­ve­nom ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu, na ne­vyh­nut­ný čas a z dô­vo­du pred­ví­da­né­ho pria­mo zá­ko­nom. Tým sú bez ďal­šie­ho napl­ne­né aj ús­tav­né po­žia­dav­ky pre ta­ké­to ob­me­dzenie.

Uve­de­né kon­šta­to­val už aj Ústav­ný súd SR, keď uvie­dol:

„Rov­na­ko čl. 11 ods. 1 ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu vy­me­dzu­je tri dru­hy roz­hod­nu­tí vlá­dy sú­vi­sia­cich s nú­dzo­vým sta­vom: (a) roz­hod­nu­tie o vy­hlá­se­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu, (b) roz­hod­nu­tie o skon­če­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu a (c) roz­hod­nu­tie o ob­me­dze­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd a ulo­že­ní po­vin­nos­tí (to ne­vy­lu­ču­je, že roz­hod­nu­tie o vy­hlá­se­ní a ob­me­dze­ní ne­mô­že byť v jed­nom uz­ne­se­ní). Na­po­kon tú­to kon­cep­ciu naz­na­ču­je aj dô­vo­do­vá sprá­va k čl. 5 ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu: „V sú­la­de s prin­cí­pom po­zi­tív­ne­ho vy­me­no­va­nia sa v od­se­ku 3 návr­hu ús­tav­né­ho zá­ko­na vy­me­dzu­je sú­pis zá­klad­ných práv a slo­bôd, kto­ré mô­že vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky ob­me­dziť na oh­ro­ze­nom úze­mí pri vy­hlá­se­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu ale­bo po­čas je­ho tr­va­nia. Vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky mô­že tak uro­biť len v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu a na ne­vyh­nut­ný čas pod­ľa zá­važ­nos­ti oh­ro­ze­nia. V nad­väz­nos­ti na čl. 51 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky zve­ru­je návrh ús­tav­né­ho zá­ko­na vlá­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky prá­vo­moc ob­me­dziť taxatív­ne vy­me­no­va­né zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy, a to s cie­ľom rie­šiť nú­dzo­vý stav v štá­te. Vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky mô­že ob­me­dziť všet­ky pod­mien­ky prá­va a slo­bo­dy sú­čas­ne ale­bo len niek­to­ré z nich, pri­čom je pri roz­ho­do­va­ní o tom­to roz­sa­hu via­za­ná zá­važ­nos­ťou oh­ro­ze­nia bez­peč­nos­ti v sú­vis­los­ti s nú­dzo­vým sta­vom. Všet­ky ci­to­va­né zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy však mož­no ob­me­dziť len v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu a na ne­vyh­nut­ný čas.“ Z čl. 5 ods. 3 a čl. 11 ods. 1 ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu te­da vy­plý­va, že vlá­da mô­že po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu ob­me­dziť zá­klad­né prá­va tak, ako to bo­lo na zá­kla­de uz­ne­se­nia č. 114/2020, ale nie je po­vin­ná tak uro­biť. (bod 60)

Ako už bo­lo uve­de­né, na zá­kla­de nú­dzo­vé­ho sta­vu mož­no fa­kul­ta­tív­ne uz­ne­se­ním vlá­dy pria­mo ob­me­dziť zá­klad­né prá­va ale­bo ulo­žiť po­vin­nos­ti. Ok­rem to­ho sa vo via­ce­rých us­ta­no­ve­niach práv­ne­ho po­riad­ku na­chá­dza po­jem, resp. okol­nosť nú­dzo­vé­ho sta­vu, kto­rý v prí­pa­de vy­hlá­se­nia spô­so­bu­je pred­ví­da­né nás­led­ky, pri­čom exis­ten­cia a po­va­ha ak­ti­vač­ných účin­kov nú­dzo­vé­ho sta­vu v kon­krét­nom práv­nom pred­pi­se sú po vy­hlá­se­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu niek­de jed­noz­nač­né a na iných mies­tach je pot­reb­né ich inter­pre­to­vať. (bod 62)“

Zá­ver

Cie­ľom toh­to člán­ku bo­lo náj­de­nie od­po­ve­dí na nas­to­le­né otáz­ky: Mô­že vlá­da svo­jím uz­ne­se­ním ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy? Ak áno, na zá­kla­de aké­ho práv­ne­ho pred­pi­su? Akú po­va­hu má ta­ké­to uz­ne­se­nie vlá­dy? Mu­sí ob­čan spl­niť po­vin­nosť sta­no­ve­nú ta­kým­to ob­me­dzu­jú­cim uz­ne­se­ním vlá­dy a ak áno, kto­rý práv­ny pred­pis mu ta­kú­to po­vin­nosť uk­la­dá?

Na zá­kla­de do­siaľ uve­de­né­ho je pre­to mož­né zhr­núť a uza­vrieť, že roz­hod­nu­tie vlá­dy o vy­hlá­se­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu, ako aj naň nad­vä­zu­jú­ce roz­hod­nu­tia o ob­me­dze­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd sú svo­jou po­va­hou roz­hod­nu­tia­mi vlá­dy, te­da in­di­vi­duál­ny­mi práv­ny­mi ak­tmi s pr­vka­mi nor­ma­tív­nos­ti (up­ra­vu­je spo­lo­čen­ské vzťa­hy rov­na­ké­ho dru­hu). Tie­to roz­hod­nu­tia je pot­reb­né vní­mať ako ak­ty ap­li­ká­cie prá­va vlá­dou ako vr­chol­né­ho or­gá­nu vý­kon­nej mo­ci, kto­rou vy­ko­ná­va svo­ju prá­vo­moc ob­me­dzo­vať v zá­ko­nom sta­no­ve­ných prí­pa­doch, za pod­mie­nok a v zá­kon­nom roz­sa­hu zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy ga­ran­to­va­né Ústa­vou. Z ci­to­va­ných us­ta­no­ve­ní plat­ných práv­nych pred­pi­sov je pre­to zrej­mé, že uz­ne­se­nia vlá­dy vy­dá­va­né po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu ne­ma­jú po­va­hu práv­ne­ho pred­pi­su, ako by to bo­lo nap­rík­lad pri na­ria­de­niach vlá­dy (po­dzá­kon­ný práv­ny pred­pis), ale ide o iné ak­ty zve­rej­ňo­va­né v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Tie­to iné ak­ty sú svo­jou po­va­hou roz­hod­nu­tia­mi vlá­dy vy­dá­va­ný­mi na zá­kla­de člán­ku 5 ods. 4 v spo­je­ní s člán­kom 5 ods. 3 písm. g) a h) Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu, čo pred­pok­la­dá aj Ústa­va. Te­da slo­ven­ský práv­ny po­ria­dok umož­ňu­je, aby vlá­da svo­ji­mi roz­hod­nu­tia­mi v ča­se nú­dzo­vé­ho sta­vu pria­mo ob­me­dzi­la zá­klad­né práv a slo­bo­dy v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu a na ne­vyh­nut­ný čas. Uve­de­ný práv­ny zá­ver potvr­dil aj Ústav­ný súd SR.

Za da­ných okol­nos­ti pre­to neob­sto­jí zá­ver, že by vlá­dou vy­da­né uz­ne­se­nia ob­me­dzu­jú­ce zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu bo­li nu­lit­ný­mi ak­tmi, te­da práv­ne ne­jes­tvu­jú­ci­mi a že by bo­li ako ta­ké pre oby­va­te­ľov Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­zá­väz­ný­mi. Prá­ve nao­pak, ako to už potvr­dil aj Ústav­ný súd SR, uz­ne­se­nia vlá­dy ob­me­dzu­jú­ce niek­to­ré prá­va a slo­bo­dy vy­dá­va­né po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu na zá­kla­de Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu, sú roz­hod­nu­tia­mi vlá­dy v sú­vis­los­ti s nú­dzo­vým sta­vom, kto­ré je vlá­da na zá­kla­de ci­to­va­né­ho zá­ko­na op­ráv­ne­ná v nú­dzo­vom sta­ve vy­dá­vať. Z to­ho vy­plý­va, že ob­me­dzenia zá­klad­ných práv a slo­bôd mu­sia ad­re­sá­ti tých­to uz­ne­se­ní vlá­dy pl­ne reš­pek­to­vať. V opač­nom prí­pa­de sa ich ne­reš­pek­to­va­nie stá­va proti­práv­nym ko­na­ním, kto­ré mô­že byť san­kcio­no­va­né.

Na­priek uve­de­né­mu je však na dru­hej stra­ne práv­ne otáz­nym, či po zme­ne Ústav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu s účin­nos­ťou od 29. de­cem­bra 2020 vlá­da nep­rek­ra­ču­je svo­ju prá­vo­moc, keď ob­me­dzu­je slo­bo­du po­hy­bu a po­by­tu vy­hlá­se­ným zá­ka­zom vy­chá­dzania v kon­krét­nych ho­di­nách, pre­to­že uve­de­ný ús­tav­ný zá­kon mož­nosť za­ve­de­nia zá­ka­zu vy­chá­dzania po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu, na roz­diel od vy­hlá­se­nia voj­ny a vý­ni­moč­né­ho sta­vu, už vý­slov­ne neu­vá­dza. Do­kiaľ však ta­ké­to uz­ne­se­nie vlá­dy ne­bo­lo práv­ne re­le­van­tným spô­so­bom zru­še­né, je pre kaž­dé­ho práv­ne zá­väz­né a kaž­dý je po­vin­ný ho reš­pek­to­vať. Tie­to uz­ne­se­nia vlá­dy by pod­ľa náš­ho ná­zo­ru ma­li mať správ­ne ná­zov „roz­hod­nu­tie vlá­dy“, ako to vy­plý­va zo sa­mot­nej Ústa­vy i za­uží­va­nej praxe iných vr­chol­ných štát­nych or­gá­nov (pre­zi­dent, pred­se­da Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky), no ten­to for­mál­ny ne­dos­ta­tok ne­má pod­ľa náš­ho ná­zo­ru vplyv na ich zá­väz­nosť a ne­mož­no ich bez ďal­šie­ho po­va­žo­vať len z toh­to dô­vo­du za nu­lit­né.

Keď­že Ústav­ný súd SR pod­ľa čl. 129 ods. 6 Ústa­vy SR roz­ho­du­je o tom, či roz­hod­nu­tie o vy­hlá­se­ní vý­ni­moč­né­ho sta­vu ale­bo nú­dzo­vé­ho sta­vu a na to­to roz­hod­nu­tie nad­vä­zu­jú­ce ďal­šie roz­hod­nu­tia bo­li vy­da­né v sú­la­de s ús­ta­vou ale­bo s ús­tav­ným zá­ko­nom, v prí­pa­de po­chyb­nos­tí tu jes­tvu­je mož­nosť pres­kú­ma­nia kon­krét­ne­ho uz­ne­se­nia vlá­dy Ústav­ným sú­dom SR. V ta­kom­to prí­pa­de by však mu­sel návrh na za­ča­tie ko­na­nia o sú­la­de roz­hod­nu­tia o vy­hlá­se­ní vý­ni­moč­né­ho sta­vu a ďal­ších roz­hod­nu­tí nad­vä­zu­jú­cich na to­to roz­hod­nu­tie na Ústav­nom sú­de SR po­dať niek­to­rý z op­ráv­ne­ných sub­jek­tov, kto­rým je pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na len (1) naj­me­nej pä­ti­na pos­lan­cov Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, (2) pre­zi­dent Slo­ven­skej re­pub­li­ky, (3) vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky ale­bo (4) ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

JUDr., Lukáš Skurka

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a936-su-uznesenia-vlady-obmedzujuce-zakladne-prava-a-slobody-pocas-nudzoveho-stavu-nulitne

Chr­bti­cou ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu je súd­na moc. Tam a vte­dy, kde a keď súd neup­lat­ní zá­kon, do­kon­ca ani Ústa­vu, je ma­te­riál­ny práv­ny štát ne­dos­tup­ný. Ani to­to nej­de bez sud­cov a sú­dov.

Sud­co­via všeo­bec­ných sú­dov pr­vé­ho i dru­hé­ho stup­ňa roz­ví­ja­jú svo­ju smut­ne zná­mu ne­zá­vis­losť na zá­ko­noch k ne­zá­vis­los­ti na Ústa­ve. Dá sa po­ve­dať, že sa roz­hod­li „vy­mlá­tiť“ slo­bo­du zhro­maž­ďo­va­nia z Ústa­vy aj z me­dzi­ná­rod­ných do­ho­vo­rov as­poň v roz­sa­hu, v akom ga­ran­tu­jú ľud­ské prá­va a zá­klad­né slo­bo­dy na úze­mí Slo­ven­ska. Ná­zor­ný prík­lad po­nú­ka prí­pad z bra­tis­lav­ských sú­dov.

Pe­ter S. sa oci­tol pred sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I. Ten 21. de­cem­bra 2020 roz­ho­dol, že ho ne­be­rie do väz­by a pre­púš­ťa ho zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du.

Pro­ku­rá­tor klá­dol ob­vi­ne­né­mu za vi­nu, že „mal ve­rej­ne pod­ne­co­vať/vy­zý­vať na hro­mad­né nepl­ne­nie dô­le­ži­tej po­vin­nos­ti na zá­kla­de zá­ko­na, a to uz­ne­se­ním vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 718 z 11.11.2020. Vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky v čas­ti C, bod C.1. ci­to­va­né­ho uz­ne­se­nia roz­hod­la, že sa za­ka­zu­je s účin­nos­ťou od 15. no­vem­bra 2020 v rám­ci vy­hlá­se­né­ho nú­dzo­vé­ho sta­vu … po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať v poč­te nad 6 osôb.“ (Uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve, 3T­po/1004/2020).

Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie Ok­res­né­ho sú­du v Bra­tis­la­ve od­mie­tol návrh pro­ku­rá­to­ra. V od­ôvod­ne­ní svoj­ho roz­hod­nu­tia uvie­dol:

„… Aj Char­ta a Do­ho­vor, kto­rý­mi je Slo­ven­ská re­pub­li­ka ga­ran­tu­jú prá­vo po­koj­ne a slo­bod­ne sa zhro­maž­ďo­vať, bez akých­koľ­vek ob­me­dze­ní. Rov­na­ko z oboch jas­ne vy­plý­va, že aké­koľ­vek ob­me­dzenie vý­ko­nu práv a slo­bôd uz­na­ných v tej­to char­te mu­sí byť us­ta­no­ve­né zá­ko­nom (čl. 52 bod 1 Char­ty), resp. vý­kon tých­to práv (Slo­bo­da zhro­maž­ďo­va­nia a zdru­žo­va­nia) mô­že po­dlie­hať len ta­kým ob­me­dzeniam, kto­ré sta­no­vu­je zá­kon (čl. 11 bod 2 Do­ho­vo­ru). Uve­de­né me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy, kto­rý­mi je Slo­ven­ská re­pub­li­ka via­za­ná, bez pri­pus­te­nia vý­ni­miek, jed­noz­nač­sne ur­ču­jú, že aké­koľ­vek ob­me­dzenia vý­ko­nu zá­klad­ných práv a slo­bôd, aj prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať je mož­né len a je­di­ne for­mou zá­ko­na (za spl­ne­nia aj os­tat­ných pred­pok­la­da­ných pod­mie­nok) a nie nor­mou niž­šej práv­nej si­ly… Ústav­nop­ráv­ne neob­sto­jí ná­zor, že štát­ny or­gán, v tom­to prí­pa­de vlá­da, uz­ne­se­ním mô­že za­ká­zať up­lat­ňo­va­nie jed­né­ho zo zá­klad­ných práv len na zá­kla­de zá­ko­na. Zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy po­ží­va­jú zvý­še­nú ochra­nu a mu­sia byť ga­ran­to­va­né nie­len za štan­dar­dných pod­mie­nok, ale prá­ve a naj­mä vo vý­ni­moč­ných si­tuáciách, ke­dy je ná­chyl­nosť ich po­ru­šo­va­nia zvý­še­ná. Vy­jad­re­né pla­tí aj po­čas vy­hlá­se­né­ho nú­dzo­vé­ho sta­vu na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Je po­vin­nos­ťou sú­du strá­žiť dodr­žia­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd zo stra­ny štá­tu vo­či svo­jim oby­va­te­ľom a aj to akým spô­so­bom (for­mou) sú tie­to prá­va a slo­bo­dy ob­me­dzo­va­né/za­ka­zo­va­né a či ta­ké­to ob­me­dzenia a zá­ka­zy sú dô­vod­né, pri­me­ra­né, či sú dodr­ža­né zá­sa­dy pro­por­cio­na­li­ty a či je to ne­vyh­nut­né. Uz­ne­se­nie vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 718 z 11.11.2020, kto­rým bo­lo za­ká­za­né up­lat­ňo­va­nie prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať v poč­te nad 6 osôb a na hro­mad­né po­ru­šo­va­nie tej­to po­vin­nos­ti mal ve­rej­ne vy­zý­vať, nie je reali­zo­va­né spô­so­bom sú­lad­ným s Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Char­tou zá­klad­ných práv Európ­skej únie a Európ­skym do­ho­vo­rom o zá­klad­ných ľud­ských prá­vach a slo­bo­dách, le­bo neš­lo zá­kon.“

Uz­ne­se­nie ok­res­né­ho sú­du v ci­to­va­nom roz­sa­hu mô­že napĺňať hr­dos­ťou. Všeo­bec­ný súd na Slo­ven­sku ko­neč­ne pos­tu­po­val v sú­la­de s po­žia­dav­ka­mi ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu, do­kon­ca aj vte­dy a tam, kde sa mu­sel vzo­prieť vlá­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Ok­res­ný súd sa mu­sel vy­rov­nať s nie­koľ­ký­mi štan­dar­dne ší­re­ný­mi poz­nat­ka­mi, kto­ré nie raz sú sú­dom ko­na­jú­cim vo ve­ci cu­dzie.

Súd nep­re­hlia­dol roz­diel me­dzi pod­mien­kou vy­ža­du­jú­cou ob­me­dzenie zá­klad­né­ho prá­va zá­ko­nom a je­ho ob­me­dze­ním „na zá­kla­de zá­ko­na“. Ide o dve roz­diel­ne pod­mien­ky. Po­žia­dav­ka zá­ko­na nie je for­mál­na po­žia­dav­ka, ako sa mô­že zdať lai­ko­vi na pr­vý poh­ľad. Zá­ko­ny pri­jí­ma len a vý­luč­ne Ná­rod­ná ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Všeo­bec­ne zá­väz­né práv­ne pred­pi­sy na zá­kla­de zá­ko­na vy­dá­va­jú iné štát­ne or­gá­ny – or­gá­ny vý­kon­nej mo­ci. Po­žia­dav­ka ob­me­dzenia zá­klad­né­ho prá­va zá­ko­nom zna­me­ná, že len a je­di­ne parla­ment smie ob­me­dziť zá­klad­né prá­vo ale­bo slo­bo­du.

Tú­to pod­mien­ku vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­ru­ši­la, le­bo ona, a nie parla­ment siah­la na slo­bo­du zhro­maž­ďo­va­nia. Ta­kú prá­vo­moc Ústa­va vlá­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky nep­riz­ná­va.

Vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky zá­ro­veň ned­ba­la ani o to, aby slo­bo­du zhro­maž­ďo­va­nia as­poň ob­me­dzi­la všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som. Na pa­le­te vlád­nych pros­tried­kov všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som je na­ria­de­nie vlá­dy. Uz­ne­se­nie vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky je inter­ný nor­ma­tív­ny po­kyn. Všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som vlá­da mô­že ria­diť sprá­va­nie sub­jek­tov, kto­ré ne­po­dlie­ha­jú ria­dia­cej prá­vo­mo­ci vlá­dy. Inter­ným nor­ma­tív­nym po­ky­nom vlá­da mô­že ria­diť sprá­va­nie ob­me­dze­nej sku­pi­ny sub­jek­tov prá­va. Tých sub­jek­tov, kto­ré vlá­da ria­di, kto­ré sú jej po­dria­de­né. Jed­not­liv­ci ani ro­di­ny, bez oh­ľa­du na to, či ma­jú naj­viac šesť ale­bo viac ako šesť čle­nov ne­po­dlie­ha­jú ria­dia­cej prá­vo­mo­ci vlá­dy. Zvo­le­ním for­my uz­ne­se­nia vlá­dy na úp­ra­vu slo­bo­dy zhro­maž­de­nia vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky v jed­nej ve­ci už po dru­hýk­rát po­ru­ši­la Ústa­vu. Nap­rík­lad tým, že ria­di­la chod spo­loč­nos­ti pros­tried­kom (uz­ne­se­ním), aký nie je zlu­či­teľ­ný s pros­tried­ka­mi ria­de­nia ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu.

Ok­res­ný súd v Bra­tis­la­ve nep­re­hlia­dol ani okol­nosť, že ochra­na zá­klad­ných práv a slo­bôd po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu nie je zní­že­ná, ale že mu­sí do­sa­ho­vať rov­na­kú in­ten­zi­tu, ako v štan­dar­dných pod­mien­kach.

Ci­to­va­nú ar­gu­men­tá­ciu sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie za­vŕšil úva­hou:

„Ak by ob­vi­ne­ný aj ve­rej­ne vy­zý­val na účasť na zhro­maž­de­ní, za­ká­za­nom uz­ne­se­ním vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 718 z 11.11.2020 (pre ob­ča­nov a oby­va­te­ľov práv­ne ne­zá­väz­ným), o kto­ré je ob­vi­ne­nie op­re­té, ne­mo­hol ob­vi­ne­ný napl­niť skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu kla­de­né­ho mu za vi­nu, le­bo uz­ne­se­nie vlá­dy za­ka­zu­jú­ce up­lat­ňo­va­nie prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať v poč­te nad 6 osôb je na­vy­še bez naj­men­ších po­chyb­nos­tí aj v roz­po­re s Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Char­tou zá­klad­ných práv Európ­skej únie a Európ­skym do­ho­vo­rom o zá­klad­ných ľud­ských prá­vach a slo­bo­dách.“

Ok­res­ný súd már­ne od­vie­dol ukáž­ko­vú prá­cu hod­nú mies­ta v učeb­ni­ciach via­ce­rých práv­nych dis­cip­lín od ús­tav­né­ho prá­va, cez teóriu prá­va po tres­tné prá­vo.

Tes­ne pred­tým ako ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor ne­chal net­res­tné­mu od­bo­ru Ge­ne­rál­ne pro­ku­ra­tú­ry pre­ve­riť sú­lad vy­hlá­šok Úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva Slo­ven­skej re­pub­li­ky s Ústa­vou v pod­sta­te zo zhod­ných prí­čin, pre kto­ré Ok­res­ný súd v Bra­tis­la­ve od­mie­tol viesť tres­tné stí­ha­nie za up­lat­ne­nie slo­bo­dy zhro­maž­ďo­va­nia „v roz­po­re s uz­ne­se­ním vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky“, pro­ku­rá­tor ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry pro­ti roz­hod­nu­tiu sú­du po­dal sťaž­nosť.

„Uve­de­nú sťaž­nosť od­ôvod­ňu­jem tý­mi is­tý­mi dô­vod­mi kto­ré som uvie­dol v po­da­nom návr­hu na vza­tie do väz­by. Mám za to, že návrh je dô­vod­ný aj s pou­ka­zom na Vy­hláš­ku Úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva SR č. 34, čias­tka 22/2020, kto­rou sa na­ria­ďu­jú opat­re­nia pri oh­ro­ze­ní ve­rej­né­ho zdra­via, kon­krét­ne na jej § 4 ako aj na vy­ššie uve­de­né uz­ne­se­nie Vlá­dy SR č. 718 z 11.11.2020.“

Zá­le­ži­tosť pok­ro­či­la vy­ššie. Na Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve, pred se­nát zlo­že­ný z JUDr. Zu­za­ny Mol­ná­ro­vej, JUDr. Da­ni­ce Ve­se­lov­skej a JUDr. Ka­ro­la Ko­vá­ča.

Ten­to se­nát uvie­dol, že: „Súd pr­vé­ho stup­ňa vy­chá­dzal z nes­práv­nych práv­nych zá­ve­rov, kto­ré ma­li za nás­le­dok pot­re­bu zru­šiť na­pad­nu­té uz­ne­se­nie v ce­lom roz­sa­hu.“

Opis skut­ko­vé­ho sta­vu v od­ôvod­ne­ní kraj­ské­ho sú­du trik­rát ho­vo­rí o ne­po­vo­le­nom zhro­maž­de­ní, ku kto­ré­mu ob­vi­ne­ný po­zý­val a pri­zý­val oko­loi­dú­cich. „Ne­po­vo­le­ný“ mô­že zna­me­nať iba „ta­ký, na aký ne­má po­vo­le­nie; ko­na­ný bez po­vo­le­nia“. Ne­zaš­ko­dí pri­po­me­núť, že pos­led­ná ve­ta čl. 28 ods. 4 Ústa­vy znie: „Zhro­maž­de­nie sa nes­mie pod­mie­ňo­vať po­vo­le­ním or­gá­nu ve­rej­nej sprá­vy.“ V da­nom prí­pa­de kraj­ský súd kon­šta­to­val neexis­ten­ciu po­vo­le­nia a z to­ho vy­vo­dil, že ide o trest­ný čin ale­bo as­poň pri­ťa­žu­jú­cu okol­nosť. V opač­nom prí­pa­de ne­má zmy­sel kŕčo­vi­té opa­ko­va­nie z od­ôvod­ne­nia, že čin­nosť ob­vi­ne­né­ho bo­la ne­po­vo­le­ná.

Kraj­ský súd naj­skôr sve­do­mi­to pou­ká­zal na okol­nosť, že vlá­da v skú­ma­nej ve­ci ne­moh­la vy­dať uz­ne­se­nie:

„Má prav­du sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, keď pou­ka­zu­je na zá­kon č. 400/2015 Z. z., na je­ho us­ta­no­ve­nie § 1 ods. 1, v kto­rom je kon­kre­ti­zo­va­né, kto­ré práv­ne pred­pi­sy sú zá­väz­né a pod­ľa od­se­ku 1 pla­tí: Ten­to zá­kon up­ra­vu­je zá­klad­né pra­vid­lá tvor­by všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov (ďa­lej len „práv­ny pred­pis“), kto­rý­mi sú Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“), ús­tav­né zá­ko­ny, zá­ko­ny, na­ria­de­nia vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „na­ria­de­nie vlá­dy“), vy­hláš­ky a opat­re­nia mi­nis­terstiev, os­tat­ných ús­tred­ných or­gá­nov štát­nej sprá­vy, iných or­gá­nov štát­nej sprá­vy a Ná­rod­nej ban­ky Slo­ven­ska a ich vy­hla­so­va­nie v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „zbier­ka zá­ko­nov“).“. (3T­po/1004/2020). Vzá­pä­tí kon­šta­tu­je lo­gic­ký proti­klad k tej­to té­ze: „po­vin­nos­ti mô­žu byť uk­la­da­né v po­dzá­kon­ných pred­pi­soch (aj uz­ne­se­ním vlá­dy“) (3T­po/1004/2020, s. 15).

Čá­ry – má­ry, ani nie o pol stra­ny nes­kôr uz­ne­se­nie vlá­dy, kto­ré ne­pat­rí k všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som pod­ľa § 1 ods. 1 zák. č. 400/2015 Z. z. sa me­ní na „po­dzá­kon­ný pred­pis“, kto­rým pod­ľa kraj­ské­ho sú­du mož­no uk­la­dať po­vin­nos­ti. Te­da „po­dzá­kon­ný pred­pis“ = všeo­bec­ne zá­väz­ný práv­ny pred­pis.

Kraj­ský súd dbal o to, aby na­vo­dzo­val zda­nie, že je dob­rý a pos­luš­ný žiak. Zá­klad pre svo­je úva­hy na­šiel v roz­hod­nu­tí Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky PL. ÚS 22/2020 zo dňa 14. ok­tób­ra 2020. Ústav­ný súd v roz­hod­nu­tí kon­šta­to­val, že na­pad­nu­té uz­ne­se­nie vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 587 o vy­hlá­se­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu a na­ria­de­nie vlá­dy č. 269/2020 Z. z. z 30. sep­tem­bra 2020 sú v sú­la­de s člán­kom 1 ods. 1 a člán­kom 2 ods. 2 Ústa­vy a člán­kom 1 ods. 1 až 4 a člán­kom 5 ods. 1 až 3 ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu.

V sú­la­de s návr­hom Ústav­ný súd po­su­dzo­val ús­tav­nosť vy­hlá­se­nia nú­dzo­vé­ho sta­vu, pres­kú­ma­val, či ús­tav­né je uz­ne­se­nie o vy­hlá­se­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu z 30. sep­tem­bra 2020.

Vzor­ný a pos­luš­ný kraj­ský súd ne­pos­tre­hol, že roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du SR má časť, v kto­rej ús­tav­ný súd pok­ro­čil ďa­le­ko za rá­mec návr­hu na ko­na­nie a v kto­rej ús­tav­ný súd ne­roz­ho­do­val o ni­čom z to­ho, čo kraj­ský súd pou­žil ako ka­bát do kto­ré­ho sa v úva­hách za­ha­lil.

Ústav­ný súd vy­me­dze­ním návr­hu na ko­na­nie ne­zís­kal prá­vo­moc roz­ho­do­vať aj o ús­tav­nos­ti uz­ne­se­nia ako práv­nej for­my ús­tav­ne vhod­nej na ob­me­dzo­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd. Ak by za­ča­lo ísť do tu­hé­ho, ak by sa ús­tav­ný súd dos­tal pod paľ­bu kri­ti­ky, čo si to do­vo­lil vo vzťa­hu k ďal­ším otáz­kam, o kto­rých sa vy­jad­ril, je ne­po­chyb­né, že od vy­me­dzenia pred­me­tu ko­na­nia navr­ho­va­te­ľom by od­ví­jal svo­ju ob­ra­nu. „Ja nič, ja mu­zi­kant“.

Roz­ho­do­va­nie ús­tav­né­ho sú­du je ako sne­ho­vá gu­ľa. „Na­ba­ľu­je sa“, až ve­die k pô­vod­ne ne­tu­še­né­mu prek­va­pe­niu. Ústav­ný súd sa od roz­hod­nu­tia PL. ÚS 10/2014 prep­ra­co­val k roz­hod­nu­tiu PL. ÚS 22/2020 zo dňa 14. ok­tób­ra 2020. Ústav­ný súd roz­hod­nu­tím zo 14. ok­tób­ra od­ob­ril ob­me­dzo­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd vlá­dou Slo­ven­skej re­pub­li­ky v nú­dzo­vom sta­ve a tiež for­mu, akú ob­me­dzenie mô­že mať – uz­ne­se­nie:

Ako už bo­lo uve­de­né, na zá­kla­de nú­dzo­vé­ho sta­vu mož­no fa­kul­ta­tív­ne uz­ne­se­ním vlá­dy pria­mo ob­me­dziť zá­klad­né prá­va ale­bo ulo­žiť po­vin­nos­ti. Ok­rem to­ho sa vo via­ce­rých us­ta­no­ve­niach práv­ne­ho po­riad­ku na­chá­dza po­jem, resp. okol­nosť nú­dzo­vé­ho sta­vu, kto­rý v prí­pa­de vy­hlá­se­nia spô­so­bu­je pred­ví­da­né nás­led­ky, pri­čom exis­ten­cia a po­va­ha ak­ti­vač­ných účin­kov nú­dzo­vé­ho sta­vu v kon­krét­nom práv­nom pred­pi­se sú po vy­hlá­se­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu ni­ke­de jed­noz­nač­né a na iných mies­tach je pot­reb­né ich inter­pre­to­vať.“ (PL. ÚS 22/2020, s. 29, bod 62).

Pre­zi­den­tka Ča­pu­to­vá ro­ku 2019 po vy­me­no­va­ní sud­cov Ústav­né­ho sú­du SR če­li­la kri­ti­ke za­lo­že­nej na ne­dos­ta­toč­nej od­bor­nos­ti kan­di­dá­tov vy­me­no­va­ných za sud­cov. Pro­ti kri­ti­ke vznies­la ná­miet­ku, že „sud­co­via ma­jú dva­násť ro­kov na to, aby sa to nau­či­li,“ čím mys­le­la brá­niť ús­tav­nosť. Ar­gu­ment vec­ne správ­ny. Aku­rát Slo­ven­sko bu­de de­sať ro­kov vy­čká­vať, do­kiaľ sa sud­co­via naučia svo­ju pro­fe­siu, kto­rej vý­kon od nich Slo­ven­ská re­pub­li­ka pot­re­bu­je od oka­mi­hu prev­za­tia fun­kcie. Správ­nosť úva­hy pre­zi­den­tky Slo­ven­skej re­pub­li­ky o ča­se, kto­rý bu­dú sud­co­via pot­re­bo­vať na zvlád­nu­tie pro­fe­sie potvr­dzu­je aj ci­to­va­né roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du. Až sa sud­co­via naučia, a ak bu­dú v osem až de­sať ro­kov zno­vu roz­ho­do­vať o ús­tav­nos­ti ob­me­dzo­va­nia zá­klad­ných práv v nú­dzo­vom sta­ve, roz­hod­nu­tie is­tot­ne bu­de lep­šie, viac bu­de chrá­niť zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy na Slo­ven­sku. V sú­čas­nos­ti to nie je nič moc.

Ci­to­va­ná časť roz­hod­nu­tia ús­tav­né­ho sú­du iný­mi slo­va­mi a na hla­vič­ko­vom pa­pie­ri potvr­dzu­je slo­vá pro­fe­so­ra Ma­zá­ka o ús­ta­ve, kto­rá nep­la­tí v nú­dzo­vom sta­ve. Na roz­diel od slov re­no­mo­va­né­ho od­bor­ní­ka, kto­ré nie je práv­ny dô­vod brať za ber­nú min­cu, Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky je re­gu­lár­ny a mo­no­pol­ný vy­kla­dač Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Aj keď sa mý­li. Aj keď je serviln­ý a chce sa za­vďa­čiť to­mu, pre ko­ho mo­di­fi­ku­je Ústa­vu svo­jím vý­kla­dom. Ústav­ný súd tým­to roz­hod­nu­tím de fac­to „zos­tre­lil“ ochra­nu zá­klad­ných práv a slo­bôd na Slo­ven­sku, „znor­mo­val“ ju pod­ľa že­la­ní a pred­stáv vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Na ví­ťaz­ný ta­nec vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­doz­rel čas. Zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy vi­sia na vlás­ku, no pred­sa len vi­sia, Neodtrh­li sa, ne­pad­li do prie­pas­ti de­jín. Je tak kvô­li to­mu, že zá­ro­veň s Ústa­vou, kto­rú Ústav­ný súd SR „škr­tol“ účin­kom svoj­ho roz­hod­nu­tia, tie­to prá­va za­ru­ču­jú aj me­dzi­ná­rod­né do­ho­vo­ry o ľud­ských prá­vach. Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­má prá­vo­moc roz­ho­do­vať o ich zá­väz­nos­ti, ani o roz­sa­hu, v akom pla­tia. Na ich ochra­nu sú me­dzi­ná­rod­né or­gá­ny, pre­dov­šet­kým Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va a Súd­ny dvor Európ­skej únie.

Na­priek neis­to­te, kto­rú do vý­kla­du zá­klad­ných práv a slo­bôd a mož­nos­tí ich ob­me­dzo­va­nia na Slo­ven­sko pri­nie­sol ús­tav­ný súd, nez­vy­šu­je iné, ako vi­dieť nad roz­hod­nu­tie a za roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du a pos­tu­po­vať ďa­lej pod­ľa to­ho, čo sa pí­še v Ústa­ve.

Es­ka­mo­té­ri v ta­lá­roch na kraj­skom sú­de siah­li na pre­ce­dent ús­tav­né­ho prá­va. Od­ka­zu­jú na ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR vo ve­ci PL. ÚS 22/2020 zo dňa 14.10.2020. K to­mu pri­dá­va­jú svoj vý­vod: „Z ci­to­va­né­ho ná­le­zu je preu­ká­za­né, že ús­tav­ný súd uz­nal prá­vo­moc vlá­dy ob­me­dziť zá­klad­né prá­va v nú­dzo­vom sta­ve a tiež spô­sob akým tak mož­no uro­biť, tj. Uz­ne­se­ním.“ (3T­po/1004/2020, s. 15).

Tvr­de­nie je úče­lo­vé. Bez zá­kla­du v práv­nom po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Na Slo­ven­sku na všet­ko mu­sia byť vý­nim­ky. Pr­vú vý­nim­ku z vý­lu­ky ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy dal vlá­de ús­tav­ný zá­kon č. 90/2001 Z. z. Tre­tia no­ve­la Ústa­vy. Pr­vú vý­nim­ku dos­ta­la vlá­da ako do­čas­nú vý­nim­ku. Člán­kom 120 ods. 2 zís­ka­la prá­vo­moc vy­dá­vať na­ria­de­nia na vy­ko­na­nie Európ­skej do­ho­dy o prid­ru­že­ní uzat­vo­re­nej me­dzi Európ­sky­mi spo­lo­čen­stva­mi a ich člen­ský­mi štát­mi na jed­nej stra­ne a Slo­ven­skou re­pub­li­kou (Aso­ciač­ný do­ho­vor). Ak sa vlá­da roz­hod­ne ob­me­dziť zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy vy­plý­va­jú­ce z Aso­ciač­né­ho do­ho­vo­ru, mô­že tak uro­biť. Prá­vo­moc stra­ti­la zmy­sel vstu­pom Slo­ven­skej re­pub­li­ky do Európ­skej únie.

Čud­ne rie­še­né je ob­me­dzo­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd pod­ľa ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu, kto­rý za­kla­dá dru­hú vý­nim­ku pre ob­me­dzo­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd. A mož­no hneď za­kla­dá aj tre­tiu vý­nim­ku pre pre­zi­den­ta Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Či pla­tí dru­há a tre­tia vý­nim­ka pre ob­me­dzo­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd ale­bo či exis­tu­je len dru­há vý­nim­ka nie je z ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu zrej­mé.

Ob­me­dzo­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd mož­no vy­ko­nať v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu a na ne­vyh­nut­ný čas v ča­se voj­ny (člá­nok 2 ods. 3), v ča­se voj­no­vé­ho sta­vu (člá­nok 3 ods. 3), v ča­se vý­ni­moč­né­ho sta­vu (člá­nok 4 ods. 4) a po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu (člá­nok 5 ods. 3). Neu­ve­ri­teľ­ným prek­va­pe­ním je, že ús­tav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu up­ra­vu­je pod­mien­ky, za akých mož­no ob­me­dziť zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy, ale neur­ču­je, kto­rý štát­ny or­gán má prá­vo­moc ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy. Ne­zaš­ko­dí zo­pa­ko­vať. ÚSTAVNÝ ZÁKON O BEZ­PEČ­NOS­TI ŠTÁTU UR­ČU­JE AKO MOŽ­NO OB­ME­DZIŤ ZÁKLADNÉ PRÁVA A SLO­BO­DY, ALE NEUR­ČU­JE KTO ICH MO­ŽE OB­ME­DZIŤ. Už kvô­li to­mu mu­sí­me dbať o to, aby Slo­ven­sko nev­stú­pi­lo do voj­ny.

Mož­no je to až ab­sur­dné, no vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­rá pod­ľa ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu mô­že vy­hlá­siť nú­dzo­vý stav, ne­má prá­vo­moc ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy. A mož­no ide o opat­re­nie za­ve­de­né v do­be, keď sa v tvor­be prá­va eš­te vy­uží­val zdra­vý ro­zum. Vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­rá roz­ho­du­je o tom, či vy­hlá­si nú­dzo­vý stav, ne­má prá­vo­moc ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy zá­mer­ne, aby ne­bo­la vy­sta­ve­ná po­ku­še­niu zneu­žiť vy­hlá­se­nie nú­dzo­vé­ho sta­vu na ob­me­dzo­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd.

Ústa­va v člán­ku 2 ods. 2 pre štát­ne or­gá­ny za­kla­dá pra­vid­lo Čo nie je do­vo­le­né, je za­ká­za­né. Pre­to­že ni­ja­ký or­gán ne­má do­vo­le­né ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy v nú­dzo­vom sta­ve, ma­lo by pla­tiť, že to ni­ja­ký or­gán štá­tu nes­mie uro­biť. V nad­väz­nos­ti na Ústa­vu by ma­lo pla­tiť, že tak smie uro­biť je­di­ne Ná­rod­ná ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky, le­bo zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy mož­no ob­me­dzo­vať zá­ko­nom. Aj kvô­li nep­ri­ja­teľ­nos­ti ta­ké­ho rie­še­nia pre vlád­nu koa­lí­ciu sa zro­dil vý­klad, pod­ľa kto­ré­ho Ústa­va nep­la­tí v nú­dzo­vom sta­ve.

V praxi nú­dzo­vých sta­vov od mar­ca 2020 sa za­uží­va­lo, že ta­kú prá­vo­moc po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu má vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky. V pros­pech tej­to čer­stvo sa ro­dia­cej ús­tav­nej oby­ča­je mož­no uviesť, že vlá­da má prá­vo­moc vy­hlá­siť nú­dzo­vý stav (člá­nok 5 ods. 1), a pre­to je „vlád­com nú­dzo­vé­ho sta­vu,“ v kto­rom mô­že všet­ko Ústa­vou do­vo­le­né vrá­ta­ne ús­tav­ným zá­ko­nom do­vo­le­né­ho ob­me­dzo­va­nia zá­klad­ných práv a slo­bôd.

V sú­la­de s tou­to lo­gi­kou by zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy v ča­se voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu a vý­ni­moč­né­ho sta­vu mo­hol ob­me­dzo­vať pre­zi­dent Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pre­to­že on má prá­vo­moc vy­hlá­siť voj­nu, voj­no­vý stav a vý­ni­moč­ný stav. Na­koľ­ko by sa ten­to vý­klad ak­cep­to­val pri za­uží­va­nom poh­ľa­de po­li­to­ló­gov, so­cio­ló­gov a po­dob­ne kva­li­fi­ko­va­ných od­bor­ní­kov na úlo­hu hla­vy štá­tu, je za­tiaľ po­ne­cha­né na prí­pad­ný spor po vy­po­ve­da­ní voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu a vý­ni­moč­né­ho sta­vu. Te­da v znač­ne nev­hod­nom oka­mi­hu, no ta­ká ne­do­ko­na­lá je Ústa­va vo via­ce­rých otáz­kach, kde pô­vod­ne neexis­to­va­la po­li­tic­ká vô­ľa ko­nať pod­ľa Ústa­vy. Ma­te­riál­ny práv­ny štát bol na Slo­ven­sku zle­pe­ný k ne­vô­li štát­nych or­gá­nov a štát­nych fun­kcio­ná­rov z kon­ca éry so­cia­liz­mu pre­fe­ru­jú­cich mo­del, pod­ľa kto­ré­ho vlád­li, keď vlád­li na kon­ci so­cia­liz­mu. Po re­vo­lú­cii naz­va­nej Než­ná im nez­vý­ši­lo iné ako pred­stie­rať osob­ný pre­rod, pris­tú­piť ako na sa­moz­rej­mosť na ria­de­nie štá­tu pod­ľa prá­va, ale vo vlas­tnom vnút­ri ne­zap­re­li se­ba sa­mých, svo­je zvy­ky a po­ci­ty. Sot­va sa nas­kyt­la príl­eži­tosť, na­mies­to ús­tav­né­ho zá­ko­na vhod­né­ho na ria­de­nie štá­tu vo vý­ni­moč­ných si­tuáciách pri­ja­li hmlo­vi­nu bez práv­nej is­to­ty o zá­le­ži­tos­tiach naj­zá­važ­nej­šie­ho vý­zna­mu pre štát. Ten­to stav ako sa­moz­rej­mosť za­cho­va­la vlád­na koa­lí­cia, ho­ci ús­tav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu pria­mo a vý­slov­ne no­ve­li­zo­va­la v de­cem­bri 2020.

Keď ús­tav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu za­vie­dol dru­hú vý­nim­ku pre vlá­du z pra­vid­la o tom, kto­rý štát­ny or­gán smie ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy, pres­ne ur­čil aj tie zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy, kto­ré ako je­di­né mô­že vlá­da ob­me­dziť. Zá­ro­veň ur­čil aj spô­so­by ob­me­dzenia us­ta­no­ve­ných zá­klad­ných práv a slo­bôd vlá­dou. Všet­ky iné spô­so­by ob­me­dzenia a všet­ky iné zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­moh­la ob­me­dziť ani po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu. Kaž­dý typ ob­me­dzenia zá­klad­né­ho prá­va, kto­rý sa vý­slov­ne neu­vá­dza v ús­tav­nom zá­ko­ne o bez­peč­nos­ti štá­tu pre čas voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu, vý­ni­moč­né­ho sta­vu a nú­dzo­vé­ho sta­vu ako ob­me­dzenie, kto­ré neur­če­ný or­gán štá­tu mô­že uro­biť, je neús­tav­né! Ústav­ný súd tej­to okol­nos­ti v roz­hod­nu­tí PL. ÚS 22/2020 nep­riz­nal práv­nu re­le­van­ciu.

Laik mô­že ar­gu­men­to­vať, že pred­sa ús­tav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu sa zme­nil. Dopl­nil tak, aby to­ho, čo vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky mô­že ob­me­dzo­vať v nú­dzo­vom sta­ve, bo­lo čo naj­viac. Ar­gu­ment krás­ny, ale nes­práv­ny. Nie­len kvô­li dis­ku­ta­bil­né­mu ob­sa­hu no­ve­ly ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu, ale pre­dov­šet­kým kvô­li sús­led­nos­ti ča­su. Ústav­ný zá­kon č. 414/2020 Z. z., o kto­rom je reč, na­do­bu­dol účin­nosť 29. de­cem­bra 2020. Ná­rod­ná ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky ho schvá­li­la o je­di­ný deň skôr! Ústav­ný súd vo ve­ci PL. ÚS 22/2020 roz­ho­dol 14. ok­tób­ra 2020. O dva a pol me­sia­ca pred­sti­hol Ná­rod­nú ra­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky. V tom ča­se mo­hol roz­ho­do­vať len, je­di­ne a vý­luč­ne pod­ľa pô­vod­né­ho zne­nia ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu. Ni­ja­ké iné zne­nie ne­bo­lo. A pred­sa Ústav­ný súd pre­ja­vil ge­niál­nu pred­ví­da­vosť. Vy­veš­til si, že parla­ment ús­tav­ný zá­kon zme­ní, vy­veš­til si ako ho zme­ní, zvá­žil, že ús­tav­ný zá­kon, kto­rý sa o pár me­sia­cov zme­ní, ško­da dodr­žia­vať a to­mu pris­pô­so­bil svo­je roz­ho­do­va­nie. Ved­ľaj­ším pro­duk­tom toh­to od­váž­ne­ho pries­ku­mu bu­dúc­nos­ti sa sta­la pre­me­na ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu na fa­ta­mor­gá­nu, ho­ci ved­ľaj­šie pro­duk­ty čas­to kon­čia na sklád­kach.

Ústav­ný súd SR nep­riz­nal práv­ny vý­znam ús­tav­né­mu zá­ko­nu ob­me­dzu­jú­ce­mu pos­ta­ve­nie vlá­dy pri ob­me­dzo­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd. Nad us­ta­no­ve­nia ús­tav­né­ho zá­ko­na nad­ra­dil pos­vät­ný CO­VID-19. V In­dii sú pos­vät­né kra­vy, tak pre­čo by na Slo­ven­sku ne­mo­hol byť pos­vät­ný CO­VID-19?

Súd v pr­vom stup­ni prak­tic­ky všet­ko pod­stat­né inter­pre­to­val inak, ako súd v dru­hom stup­ni. Súd pr­vé­ho stup­ňa ob­vi­ne­nie od­mie­tol z dô­vo­du, že ob­vi­ne­ný ne­mo­hol napl­niť skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu, pre kto­rý mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie.

Sťaž­nost­ný súd od­mie­tol té­zu sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, pod­ľa kto­rej „uz­ne­se­nie vlá­dy o nú­dzo­vom sta­ve, kto­rým zá­ro­veň bo­lo ob­me­dze­né zhro­maž­ďo­va­cie prá­vo ob­ča­nov nie je práv­ne zá­väz­ným a ob­čan sa ním mô­že ria­diť len dob­ro­voľ­ne, ale ne­mu­sí, sťaž­nost­ný súd tie­to úva­hy po­va­žu­je za ta­ké, pri kto­rých ne­bo­li dôs­led­ne po­sú­de­né, zvá­že­né a vy­hod­no­te­né všet­ky as­pek­ty a re­le­van­tné sku­toč­nos­ti“. (3T­po/1004/2020, s. 13).

Dôs­led­né po­sú­de­nie, zvá­že­nie a vy­hod­no­te­nie všet­kých as­pek­tov a re­le­van­tných sku­toč­nos­tí kraj­ským sú­dom znie:

„To­tiž uz­ne­se­nie vlá­dy, kto­rým bol vy­hlá­se­ný nú­dzo­vý stav jed­noz­nač­ne vy­chá­dza a bo­lo pri­ja­té na pod­kla­de ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 227/2002 Z. z., pri­čom ten­to zá­kon jas­ne ne­vy­me­dzu­je akou for­mou má byť nú­dzo­vý stav vy­hlá­se­ný a ani to akou for­mou ma­jú byť ús­tav­né prá­va ob­ča­nov ob­me­dze­né, ale nú­dzo­vý stav vy­hla­su­je vlá­da, pri­čom nie je ur­če­né ko­mu pri­ná­le­ží roz­hod­núť o ob­me­dze­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd ob­ča­nov.“ (3T­po/1004/2020, s. 14).

Zdá sa, že se­nát kraj­ské­ho sú­du by ak­cep­to­val aj ob­me­dzenie zá­klad­ných práv a slo­bôd vrát­ni­kom, po­kiaľ by bol vrát­ni­kom Úra­du vlá­dy.

Bri­lan­tnosť práv­ne­ho mys­le­nia sa ro­zlie­ta do vý­šin ďal­ším ar­gu­men­tom sťaž­nos­tné­ho se­ná­tu:

„K roz­ve­de­né­mu kraj­ský súd do­dá­va, že us­ta­no­ve­nie čl. 5 ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 227/2002 Z. z. bo­lo v sú­vis­los­ti s pan­dé­miou CO­VID-19 ap­li­ko­va­né viac­krát a uz­ne­se­nia vlá­dy bo­li uve­rej­ne­né v Zbier­ke zá­ko­nov pod č. 84/2020, 284/2020, 290/2020, 298/2020, 306/2020, 315/2020, 386/2020, a te­da vo všet­kých prí­pa­doch iš­lo o opat­re­nia vy­hlá­se­né for­mou uz­ne­se­nia a pod­ľa § 19 ods. 3 zá­ko­na č. 400/2015 Z. z. o tvor­be práv­nych pred­pi­sov a o Zbier­ke zá­ko­nov SR pla­tí, že „iné ak­ty na­do­bú­da­jú zá­väz­nosť dňom ich vy­hlá­se­nia v zbier­ke zá­ko­nov. Dňom vy­hlá­se­nia v zbier­ke zá­ko­nov za­čí­na­jú ply­núť le­ho­ty, kto­ré sú v nich us­ta­no­ve­né, ale­bo kto­ré us­ta­no­vil práv­ny pred­pis pre ni­mi up­ra­vo­va­né práv­ne vzťa­hy.“ (3T­po/1004/2020, s. 15).

Stok­rát opa­ko­va­ná lož sa stá­va prav­dou. To už vie­me. Stok­rát opa­ko­va­ná ne­zá­kon­nosť sa stá­va zá­ko­nom. To sa prá­ve doz­ve­dá­me. Už nep­la­tí, že ne­zá­kon­nosť sa ne­mô­že zme­niť na zá­kon inak ako zme­nou zá­ko­na. Sta­čí, ak súd usú­di, zís­ka do­jem, že zá­kon­né je to, čo eš­te vče­ra bo­lo ne­zá­kon­né.

Sran­da sa kon­čí. Vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­reš­pek­tu­je pod­mien­ky ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu vo vzťa­hu k for­me, akou má re­gu­lo­vať sprá­va­nie v štá­te. Vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­ru­ší Ústa­vu, prá­vo Európ­skej únie aj me­dzi­ná­rod­ný do­ho­vor pri­ja­tý Ra­dou Euró­py. To všet­ko po­ru­ší ob­me­dze­ním slo­bo­dy zhro­maž­ďo­va­nia. Na­mies­to to­ho, aby stráž­ca zá­kon­nos­ti – pro­ku­rá­tor – od­mie­tol ta­ký paš­kvil up­lat­niť pro­ti ob­ča­no­vi Slo­ven­skej re­pub­li­ky, po­koj­ne ho pre­nas­le­du­je v pres­ved­če­ní, že ko­ná správ­ne. Veď sa za­vďa­ču­je vlá­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Pri­tom ak by v tej­to ve­ci pro­ku­rá­tor ko­nal ozaj dôs­led­ne, ok­rem to­ho, že by ne­vie­dol tres­tné stí­ha­nie pro­ti ob­ča­no­vi, kto­rý up­lat­nil svo­je ús­tav­né prá­vo bez oh­ľa­du na je­ho po­ru­šo­va­nie vlá­dou SR, zá­ro­veň by sa mu­sel za­obe­rať otáz­kou, kto­rý člen vlá­dy sa do­pus­til tres­tné­ho či­nu zneu­ži­tia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, prí­pad­ne či ne­doš­lo k spá­chaniu toh­to tres­tné­ho či­nu v spolu­pá­cha­teľ­stve via­ce­rých čle­nov vlá­dy.

Keď pro­ku­rá­tor pred­lo­ží sú­du na roz­hod­nu­tie nez­my­sel, na Slo­ven­sku nez­my­sel pres­tá­va byť nez­mys­lom. Pro­ku­rá­tor by pred­sa čo­si ta­ké neu­ro­bil. Pro­ku­rá­tor pred­kla­dá sťaž­nosť, nuž mu tre­ba vy­ho­vieť.

Sťaž­nos­tné­mu sú­du ako ke­by vy­ra­zi­la dych zá­važ­nosť té­my, o kto­rej mal roz­hod­núť. O zneu­ži­tí slo­bo­dy zhro­maž­ďo­va­nia spô­so­bom, pri kto­rom sú všet­ci oh­ro­ze­ní, vlá­da aj oby­va­te­lia, hro­zia­cim roz­ší­re­ním pan­dé­mie Co­vid-19. Čo už s tým? Na­ka­ziť ce­lý ná­rod kvô­li ne­ja­kým smieš­nym ľud­ským prá­vam?

S pl­ným ve­do­mím hro­zia­cej zod­po­ved­nos­ti v ro­di­ne, pred su­sed­mi a zná­my­mi sa kraj­ský súd chy­tal čo­ho sa da­lo. Nev­zal do úva­hy, čo­ho sa chy­tiť ne­da­lo. Nap­rík­lad ochra­nu slo­bo­dy zhro­maž­ďo­va­nia pod­ľa čl. 52 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie a pod­ľa čl. 11 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, ho­ci oba do­ho­vo­ry bo­li pred­me­tom ko­na­nia pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa. Čud­né rozvrstve­nie prá­vo­mo­ci, ocho­ty a zá­uj­mu v ta­lá­roch sa dos­ta­lo k ďal­šie­mu míľ­ni­ku – kde je me­dzi­ná­rod­ný do­ho­vor, niet slo­ven­ské­ho sud­cu. To, čo s mi­ču­rin­skou tr­pez­li­vos­ťou naš­te­pil Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky na inter­pre­tá­ciu Ústa­vy, le­bo to mô­že uro­biť, ni­ja­ký slo­ven­ský sud­ca ne­mô­že uro­biť me­dzi­ná­rod­né­mu do­ho­vo­ru. Vý­cho­dis­kom je len za­vre­tie očí a útek. Pod­ľa to­ho sa sťaž­nost­ný súd za­cho­val.

Tre­tí sek­tor nav­le­če­ný do ru­ka­vi­ce mé­dií ma­ni­pu­lu­je s ve­rej­nou mien­kou. Na­vo­dzu­je zda­nie, že Slo­ven­sko pot­re­bu­je spra­vod­li­vý roz­su­dok v kau­ze Ku­ciak. Sa­moz­rej­me, iné ako spra­vod­li­vé pot­res­ta­nie pá­cha­te­ľov a ob­jed­ná­va­te­ľov tej­to vraž­dy nes­mie prísť do úva­hy. No Slo­ven­sko pot­re­bu­je ove­ľa viac, ako spra­vod­li­vý roz­su­dok v jed­nom prí­pa­de. Slo­ven­sko pot­re­bu­je, aby súd­ne roz­hod­nu­tia bo­li spra­vod­li­vé vždy. Pri­naj­hor­šom sko­ro vždy. Nie cel­kom vý­ni­moč­ne raz a prí­pad­ne nik­dy viac. Z toh­to zor­né­ho uh­la roz­hod­nu­tie sú­du dru­hé­ho stup­ňa, kto­ré pod­po­rí vlá­du v ob­me­dzo­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd kvô­li to­mu, že je vlá­dou, je ob­lud­né. Ak by vlá­da dba­la o ochra­nu ús­tav­nos­ti a pre­sa­dzo­va­nie ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu, sa­ma by mu­se­la vy­vo­diť dôs­led­ky z to­ho, že súd dru­hé­ho stup­ňa vo svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti up­red­nos­tní po­ru­šo­va­te­ľa prá­va pred tým, kto je ob­me­dzo­va­ním prá­va poš­ko­de­ný. Do­kiaľ bu­dú na Slo­ven­sku ta­kí sud­co­via, ne­bu­de v súd­nych sie­ňach a v súd­nych roz­hod­nu­tiach spra­vod­li­vosť, ani dos­tup­ná Ústa­va a všet­ky me­dzi­ná­rod­né do­ho­vo­ry, kto­ré v ta­kom prí­pa­de Slo­ven­ská re­pub­li­ka pod­pí­sa­la zby­toč­ne. Pres­nej­šie, za pod­pí­sa­nie ale ne­dodr­žia­va­nie kto­rých bu­de Slo­ven­ská re­pub­li­ka eš­te aj pla­tiť.

Doc. JUDr., Ján Drgonec, DrSc.

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a941-aj-v-covidovej-ere-zakladne-prava-maju-chranit-cloveka

1. ÚVOD

V praxi sa často stáva, že v trestnom konaní majú policajt, prokurátor i súd občas problémidentifikovať, komu priznať právo poškodeného a komu nie. Je to jednak z toho dôvodu, že Trestný zákon(2) aTrestný poriadok(3) neobsahujú dostatočne kompatibilné definície pojmov „škoda“ a „poškodený“, ale aj z toho dôvodu, že tieto definície sú v praxi vnímané rôzne a preto je niekedyprávo poškodeného priznávané aj tým osobám, ktoré by ho inak stricto sensu mať nemali. Takisto nastáva problém, že v rámci niektorých trestných činov je problém vymedziť, kto je skutočne poškodeným a kto je iba svedkom a dochádza niekedy k zámene medzi poškodeným a svedkom. V tomto článku som sa pokúsil analyzovať najprv zteoretického pohľadu pojmy „škoda“ a „poškodený“ a následne na príkladoch vybraných trestných činov analyzovať niektoré problémyz praxe.

2. POJEM ŠKODA A POŠKODENÝ

Trestný zákon vymedzuje v § 124 ods. 1 a ods. 2 TZ, že „škodou sa na účely tohto zákona rozumie ujma na majetku alebo reálny úbytok na majetku alebo na právach poškodeného alebo jeho iná ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom, bez ohľadu na to, či ide o škodu na veci alebo na právach. Škodou sa na účely tohto zákona rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti s trestným činom. Škodou sa rozumie v zmysle odseku 1 aj ujma na zisku, na ktorý by poškodený inak vzhľadom na okolnosti a svoje pomery mal nárok alebo ktorý by mohol odôvodnene dosiahnuť.“ Odsek 3 predmetného ustanovenia precizuje, čo sa rozumie škodou pri trestných činoch proti životnému prostrediu. Pre potreby tohto článku nie je potrebné sa zaoberať dôsledne jednotlivými druhmi škody, podstatnejšie je vymedziť, ako škoda vzniká, resp. komu vzniká. Ako je zrejmé z definície, tak najdôležitejším znakom uvedenej definície je fakt, že škoda musí byťv príčinnej súvislosti s trestným činom. Druhým podstatným aspektom je, že škoda vznikápoškodenému. Zdanlivo ide o úplne logické a jednoduché vymedzenie, ktoré je prepojené na pojempoškodeného z Trestného poriadku. Pozrime sa však, ako toto vymedzenie škody v Trestnom zákone korešponduje s vymedzením pojmu poškodený obsiahnutom v Trestnom poriadku,konkrétne v prvej vete § 46 ods. 1 TP: „Poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody.“ Za zásadný rozdiel v týchto definíciách považujem práve formuláciu, že poškodený je osobou, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, bola spôsobená majetková alebo iná škoda.

Trestný zákon teda vymedzuje škodu ako tú, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s trestným činom, zatiaľ čo Trestný poriadok vymedzuje škodu de facto ako škodu spôsobenú trestným činom.Zdanlivo ide len o jemný sémantický rozdiel v pojmovom vymedzení, resp. určitú jazykovú odchýlku, avšak z právneho hľadiska dochádza práve z tohto dôvodu k rozličnému vnímaniu toho, kto môže byť poškodeným v trestnom konaní.

Ide o to, že pojem „v príčinnej súvislosti s trestným činom“ možno chápať širšie, ako pojem„spôsobená trestným činom“. V príčinnej súvislosti s trestným činom môže byť totiž aj škoda, ktorá vznikla len sekundárne a teda nie je priamym následkom trestného činu, ale možno povedať, že by bez trestného činu nevznikla. Avšak vzhľadom na príliš široké poňatie „kauzality“ a vnímanie podmienky pričítateľnosti určitého následku na zodpovednosť páchateľovi len do určitej hranice, nemožno každý následok, aj keď by bez páchateľovho konania nenastal, automaticky pričítať na zodpovednosť páchateľovi. „Škoda musí byť priamym dôsledkom trestného činu, nie až jeho dodatočným dôsledkom.“(4) Trestné právo „zo všetkých zistených príčin vo vzťahu ku konaniua spôsobenému následku vyberá len tie, ktoré majú zásadný (bezprostredný a rozhodujúci) význam.“(5) „Pokiaľ je priebeh príčinného vzťahu pre páchateľa nepredvídateľný, nie je mu možné ním spôsobené následky klásť za vinu.“(6) Príkladom je, ak osoba zranená trestným činom bude prevážaná do nemocnice v sanitke a táto havaruje a obeť trestného činu následkom tejto havárie zomrie. Je zrejmé, že smrť obete trestného činu, aj keď nastala v príčinnej súvislosti s trestným činom, nemožno pripísať na zodpovednosť páchateľovi. Vpredmetnom prípade ide ozrejmú situáciu, ktorá u nikoho nezakladá pochybnosti o tom, že páchateľovi nemožno tento následok pričítať. No je mnoho iných prípadov, pri ktorých to také zrejmé nie je a práve v týchto prípadoch dochádza k neprimeranému rozširovaniu osôb postihnutých trestnými činmi, ktorým sa priznávav konaní postavenie poškodeného.

V tomto smere považujem za priliehavejšiu definíciu práve tú, ktorú obsahuje Trestný poriadok, teda že poškodeným je len ten, komu vznikla škoda trestným činom, čiže v priamejsúvislosti s trestným činom a je priamym následkom konkrétneho trestného činu tak, ako hovymedzuje vo svojej osobitnej časti Trestný zákon a nie v príčinnej súvislosti s trestným činom.Pretože „trestný čin“ ako určitú právnu konštrukciu vymedzuje Trestný zákon uzavretým komplexom presne definovaných objektívnych a subjektívnych znakov, ktoré v súhrne vytvárajú skutkovú pod- statu trestného činu a ktoré musia byť bezpodmienečne naplnené. Aby sa konanie určitej osoby(páchateľa) mohlo považovať za trestný čin, musia byť naplnené všetky zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, najmä jeho subjektívna a objektívna stránka. „Škoda“ musí byť následkom presne tohto konania, ktoré je vymedzené objektívnou stránkou trestného činu a nie časťou konania páchateľa, ktorá trestným činom nie je. Preto považujem za neprimerané, a dovolím si tvrdiť aj nezákonné, ak je postavenie poškodeného priznávané aj iným osobám, ktoré nie sú priamo poškodenými trestným činom, resp. je poškodeným umožnené, aby si uplatňovali škodu v trestnomkonaní, ktorá nie je škoda, ktorá je spôsobená trestným činom. Uvedené budem prezentovať na viacerých prípadoch z praxe.

3. POŠKODENÝ AKO SUBJEKT TRESTNÉHO KONANIA

3.1 Priznanie postavenia poškodeného osobám, ktorým toto právo neprislúcha

Ako jedným z najčastejších problémových trestných činov v tejto oblasti možno spomenúť trestné činy ublíženia na zdraví podľa § 157 a 158 Trestného zákona. Ide o spôsobenie ublíženia na zdraví z nedbanlivosti, v praxi najčastejšie spôsobené pri dopravných nehodách.

Ako poškodení sa tu často uvádzajú aj osoby, ktoré boli účastné na dopravnej nehodea vznikla im akákoľvek majetková škoda, resp. akákoľvek škoda na zdraví, aj tá, ktorá nedosahuje rozsah ublíženia na zdraví tak, ako je to vymedzené v § 123 ods. 2 Trestného zákona.

Vzhľadom na skutočnosť, že uvedené konanie páchateľa sa stáva trestným činom len z tohodôvodu, že niektorý z účastníkov dopravnej nehody utrpel zranenia, ktoré spĺňajú podmienky § 123ods. 2 TZ, nie je podľa môjho názoru správne, ak následne pripustíme možnosť, aby si aj iné osoby uplatňovali škodu v tomto konaní, napr. škodu na vozidle, na osobných veciach, resp. škodu na zdraví, ak im však vznikla iba „ujma na zdraví“ a nie „ublíženie na zdraví“. Je potrebné konštatovať, že v prípade, že by u niektorej osoby nedošlo k ublíženiu na zdraví, nebolo by vôbec trestné stíhanie začaté a teda iné osoby by si od „vinníka dopravnej nehody“ nemohli vymáhať v trestnomkonaní absolútne nič. Je podľa môjho názoru nesprávne, ak sa následne po zistení, že niektorá osoba utrpela následok v podobe „ublíženia na zdraví“, ostatné osoby „priživia“ na trestnom stíhanía uplatňujú tu svoje majetkovo-právne nároky, ktoré však v žiadnom prípade nemožno chápať ako tie, ktoré sú následkom trestného činu. Skutkové podstaty podľa § 157 a 158 Trestného zákona uvádzajú jednoznačne, že objektívna stránka týchto trestných činov spočíva v tom, že niekto „inému z nedbanlivosti spôsobí ťažká ujma na zdraví“, resp. „inému z nedbanlivosti ublíži na zdraví tým, že poruší dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo uloženú mu podľa zákona“. Trestným činom je tu výlučne spôsobenie “ublíženia na zdraví“. Následkom tohto trestného činu musí byť vždy „škoda na zdraví“, nikdy nie majetková škoda. Následkom tohto trestného činu nemôže byť iný druh škody, pretože Trestný zákon nepredpokladá ako trestný následok týchto trestných činov škodu na majetku. Bez škody na zdraví by nebolo anitrestného činu a preto postavenie poškodeného „trestným činom“, nemôže uplatňovať niekto, komu vznikla majetková škoda alebo škoda, ktorá nedosahuje rozsah „ublíženia na zdraví“, pretože tietoosoby „nie sú poškodené trestným činom“. Mohli by sme iba povedať, že ich škoda vzniklav príčinnej súvislosti s trestným činom, avšak domnievam sa, že z procesného hľadiska im postavenie poškodených nepatrí.

3.2 Uplatňovanie škody, ktorá nevznikla trestným činom

Na prechádzajúcu myšlienkovú konštrukciu nadviažem úvahou, že otázne ostáva, či si poškodený pri trestnom čine ublíženia na zdraví podľa § 157 a 158 Trestného zákona, ktorému vznikla škoda v podobe ublíženia na zdraví, môže uplatňovať ako škodu v trestnom konaní aj tú, ktorá mu vznikla v majetkovej sfére, napr. škodu na vozidle. V tomto prípade totiž je jednoznačné, že postavenie poškodeného tejto osobe právom patrí v zmysle procesnoprávnych predpisov.V zmysle Trestného zákona by sme mohli tiež hovoriť o tom, že tomuto poškodenému vznikla pri trestnom čine ublíženia na zdraví škoda na vozidle v príčinnej súvislosti s trestným činom. Preto v tomto prípade je možné akceptovať, aby si poškodený, ktorému skutočne bolo ublížené na zdraví, uplatnil de facto akúkoľvek škodu, ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom, teda aj škodu na vozidle, prípadne škodu na odevoch alebo iných veciach, ktoré mal na sebe, pri sebe alebo vovozidle.

Napriek tomu – ak by sme chceli byť striktní pri výklade pojmov, tak všeobecne sa literatúra zaoberá až príliš príčinnou súvislosťou medzi konaním páchateľa a následkom a hľadá iba súvis medzi týmto konaní a následkom, málokedy sa zamýšľa nad tým, čo z uvedeného „konania“ páchateľa, je vlastne „trestným činom“ a teda vo vzťahu ku ktorej časti konania páchateľa sa má posudzovať tá „kauzalita“ a „príčinná súvislosť“. Samotný fakt, že je následok u poškodenéhov príčinnej súvislosti s konaním páchateľa, neznamená automaticky, že následok je aj v príčinnej súvislosti s „trestným činom“, pretože tak ako bolo uvedené vyššie, trestný čin je daný všetkýmisvojimi znakmi a najmä objektívnou stránkou, ktorú vymedzuje Trestný zákon. Domnievam sa, že pri posudzovaní toho, na čo má vlastne poškodený nárok pri náhrade škody v trestnom konaní, sa len málo hľadí na tú „skutkovú podstatu“ trestného činu vymedzenú v Trestnom zákone, čo považujem za zásadný nedostatok procesného postupu pri priznávaní náhrady škody.

3.3 Trestné činy s variabilitou poškodených a uplatnenej škody

V kontexte trestného činu ublíženia na zdraví treba uviesť aj iné trestné činy, kde uplatnenieakejkoľvek škody, resp. priznanie postavenia poškodeného akejkoľvek osobe nie je prekážkou.

Ako príklad uvediem trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 Trestného zákona alebo výtržníctva podľa § 364 Trestného zákona.

V prípade ohrozenia pod vplyvom návykovej látky § 289 ods. 1 Trestného zákona uvádzav rámci objektívnej stránky: „Kto vykonáva v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorých by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.“

Ide o ohrozovací trestný čin, pri ktorom už samotné ohrozenie vyvoláva trestný postih a tedapre samotný trestný postih sa nevyžaduje následok vpodobe vzniku škody. Preto následok závažnejší, t. j. poruchový, musí nevyhnutne byť pokrytý aj v rámci tohto ohrozovacieho trestného činu. Je možné to vyvodiť aj z toho dôvodu, že vznik ublíženia na zdraví alebo väčšej škodyvyvoláva prísnejší postih v podobe odňatia slobody až na dva roky podľa § 289 ods. 3 TZ. Je teda logické, že toto ustanovenie počíta jednak so vznikom majetkovej škody, ako aj škody na zdraví, pričom spôsobená škoda v rozsahu, ktorý nepokrýva ods. 3 je automaticky a contrario podraditeľnápod ods. 1. Z uvedeného je možné konštatovať, že tento trestný čin potom umožňuje, aby si uplatnili postavenie poškodeného aj v prípade kvalifikácie podľa § 289 ods. 1 TZ či už majiteľ vozidla, ktoré viedol obvinený, alebo majiteľ vozidla, do ktorého nabúral obvinený, resp. majiteľ domu alebo iného zariadenia, do ktorého nabúral obvinený a rovnako tak je týmto ustanovením pokrytá aj prípadná škoda na zdraví, ktorá by nedosahovala rozmery ublíženia na zdraví podľa § 123 ods. 2 TZ. V tomtoprípade teda nevymedzenie konkrétneho následku vskutkovej podstate nebráni uplatneniu akejkoľvek škody kýmkoľvek, pretože táto je konkludentne predpokladaná uvedenou skutkovoupodstatou.

Podobne je to aj v prípade trestného činu výtržníctva podľa § 364 Trestného zákona, ktoré takisto neuvádza žiadnu škodu ako následok trestného činu. To však neznamená, že táto škoda nemôže vzniknúť. Z vymedzenia § 364 ods. 1 vyplýva, že trestný čin výtržníctva predpokladáviacero foriem konania: „Kto sa dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnostiprístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržnosti najmä tým, že napadne iného, hanobí štátny symbol, hanobí historickú alebo kultúrnu pamiatku, hrubým spôsobom ruší priebeh verejného podujatia, najmä nedovoleným použitím pyrotechnického výrobku, násilným poškodením sedadla alebo časti športového zariadenia slúžiacej na oddelenie sektorov, vhodením nebezpečného predmetu na športovisko alebo na iné miesto konania podujatia alebo vyvoláva verejné pohoršenie vykonávanímpohlavného styku alebo vykonávaním sexuálneho exhibicionizmu alebo iných patologických sexuálnych praktík.“ Z uvedených foriem konaní je možné vyvodiť, že ustanovenie chráni ako zdravie ľudí, tak aj majetok a v súvislosti s uvedenými konaniami je priamo možné predpokladať či už škodu na zdraví alebo na majetku a to v akejkoľvek forme, aj nedosahujúcej či už ublíženie nazdraví podľa § 123 ods. 2 TZ alebo malú škodu podľa § 125 ods. 1 TZ.

3.4 Zamieňanie postavenia svedka a poškodeného

Ďalší zo zaujímavých prípadov uplatňovania škody nesprávnymi osobami, je príklad trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 TZ. Je potrebné konštatovať, že táto skutková podstata trestného činu chráni domovú slobodu, nie majetok. V tomto prípade je teda poškodeným vždy osoba, ktorá býva v danom byte a je irelevantné, kto je vlastníkom uvedenej nehnuteľnosti. V praxi však orgány činné v trestnom konaní často priznávajú postavenie poškodeného podľa listu vlastníctva a takisto, ak vznikla nejaká škoda (napr. poškodením pri vstupedo nehnuteľnosti), nechávajú túto škodu uplatniť vlastníkovi nehnuteľnosti. Domnievam sa, že takýtopostup nie je v súlade so zákonom, pretože vlastník tejto nehnuteľnosti nie je poškodený trestným činom a teda právo poškodeného mu nepatrí. Otázkou je, či môže v tomto prípade uplatniť uvedený nárok osoba, ktorá v byte býva, pretože tej v skutočnosti majetková škoda nevznikla.

Skutková podstata tohto trestného činu nevylučuje možnosť uplatniť náhradu majetkovej škody v trestnom konaní, otázkou však ostáva, či je tomu tak iba v tom prípade, ak je vlastníka obyvateľ nehnuteľnosti tá istá osoba. Pretože v prípade inej osoby (napr. nájomníka), tento je poškodený trestným činom porušovania domovej slobody a zároveň je aj osobou oprávnenou nauplatnenie akýchkoľvek majetkových nárokov v trestnom konaní. Ak však nie je vlastníkom nehnuteľnosti, tak v tomto prípade jemu škoda nevznikla a nemal by si ju ani uplatňovať za inéosoby.

3.5 Trestné činy bez poškodeného

Pri diskusii o poškodených netreba opomínať ani osobitné trestné činy, ktorými sú trestný čin „zanedbania povinnej výživy“ podľa § 207 Trestného zákona a daňové trestné činy.

Teória trestného práva hmotného i procesného pri trestnom čine zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona nehovorí o poškodených, ale o „oprávnených“. Je to z toho dôvodu, že v prípade neplnenia vyživovacej povinnosti ide iba o porušenie povinnosti uloženej zákonom, ktorej následkom nedochádza k úbytku na majetku iných osôb, ale iba k „nezvýšeniu“ ich majetku.„Nezaplatené výživné nie je dlhom zo škody spôsobenej trestným činom, ale nesplnením povinnosti, vyplývajúcej zo Zákona o rodine, ktorej zavinené porušenie je samo o sebe trestným činom. Z tohtodôvodu nemožno uplatňovať nezaplatené výživné ako škodu v adhéznom konaní.“(7) „Podľa ustálenej praxe nárok štátu na zaplatenie dane nie je nárokom na náhradu škody, ale nárokom vyplývajúcimpriamo z príslušných daňových predpisov.“(8) Z tohto dôvodu teória trestného práva tieto osoby nenazýva ako poškodených a ani v trestnom konaní sa im právo poškodeného nepriznáva.

V prípade daňových trestných činov by som upriamil pozornosť aj na najnovšie stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 71/2017 zo dňa 29.11.2017, kedy pod. sp. zn. Tpj 60/2017 NS SR rozhodol, že: „Majetkové nároky štátu, vyplývajúce z predpisov o jednotlivých druhoch daní, o ktorých vo svojej pôsobnosti prvotne rozhoduje príslušný správny orgán postupom podľa Daňového poriadku (zákon č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov), vrátane nároku, ktorý vyplýva z daňovníkom neoprávnene uplatneného nároku na vrátenie zaplatenej dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane, majú administratívnoprávnu povahu a rozhodnutia o nich podliehajú prieskumu správneho súdu podľa Správneho súdneho poriadku (zákon č. 162/2015 Z. z. v znení zákona č. 88/2017 Z. z.). Tieto nároky nie sú nárokom na náhradu škody, ktorý je možné uplatniť v trestom konaní podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku…“(9) Napriek tomu, že ani pri týchto trestných činoch nevzniká podľa teórie trestného práva škoda, právo poškodeného podľa Najvyššieho súdu SR nezaniká a v tomto prípade môže štát zastúpený Daňovým riaditeľstvom SR uplatňovať postavenie poškodeného: „Aj napriek nemožnosti uplatniť daňový majetkový nárok v adhéznom konaní je Slovenská republika, zastúpená príslušným orgánom (uvedeným v prvom odseku tohtobodu), v trestnom konaní o daňovom trestnom čine poškodeným s právami podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku.“(10)

Je otázne, prečo prax v jednom prípade, kde nevzniká škoda (zanedbanie povinnej výživy), neumožňuje ani postavenie osoby ako poškodeného v trestnom konaní a v inom prípade (daňové trestné činy) síce takisto nehovorí o škode, ale postavenie poškodeného garantuje s ostatnými jeho procesnými právami. V oboch prípadoch totiž môžeme hovoriť o „porušení právnej povinnosti uloženej zákonom“, ktorú páchateľ neplní. Charakterovo by sme teda mohli oba druhy trestných činov označiť ako tie, kde v zmysle Trestného poriadku boli porušené zákonom chránené práva.V prvom prípade ide o právo osoby na vyživovanie, v druhom prípade ide o právo štátu na platení daní. Ťažko povedať, v čom vidí právna teória rozdiel, pretože hoci je vyživovacia povinnosť uložená zákonom, profituje z nej konkrétna osoba, ktorá by mala mať možnosť v trestnom konaníuplatniť práva ako poškodený, podobne, ako ich podľa Najvyššieho súdu SR môže uplatňovať daňový orgán.

3.6 Zástupca poškodeného

Ešte jedným zaujímavým aspektom, pri ktorom sa chceme pristaviť, je ust. § 48 ods. 1 TP:

„Ak je poškodená osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jej spôsobilosť na právne úkony obmedzená, vykonáva jej práva podľa tohto zákona jej zákonný zástupca, ktorý môže splnomocniť zastupovaním aj organizáciu na pomoc poškodeným.“

Pri viacerých trestných činoch, kde poškodeným je maloletý (napr. trestný čin týrania blízkeja zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona, trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 201 Trestného zákona, ale aj iné) dochádza k tomu, že maloletý, ktorý je poškodený trestným činom, nie je zároveň v procesnoprávnom postavení poškodeného a ani v skutkovej vete jednotlivých rozhodnutí sa ako „poškodený“ neoznačuje. Otázkou ostáva, prečo prax pristupuje k tejto teoreticko-právnej konštrukcii. Je pravdou, že maloletá osoba je v zmysle civilno-právnych predpisovosobou, ktorá nemá plnú spôsobilosť na právne úkony a teda pri jednotlivých procesných úkonoch, na ktoré sa vyžaduje plná právna spôsobilosť (napr. uplatnenie náhrady škody, robenie návrhov, podaní a ďalšie), musí byť zastúpená inou osobou s plnou právnou spôsobilosťou. V tomto smerevšak nie je jasné, prečo táto osoba „stráca“ postavenie poškodeného. Samotné ustanovenie § 48 ods. 1 Trestného poriadku hovorí iba o tom, že táto osoba „poškodeného“ musí svoje práva uplatňovať cez zástupcu, nie že sa na ňu nevzťahuje definícia poškodeného. Preto v prípade, žev priebehu konania táto „poškodená“ osoba dovŕši plnoletosť, nie je dôvod, aby sama neprevzala uplatňovanie svojich práva a aby teda v plnej miere bola „poškodeným“ v trestnom konaní. Preto nie je ani dôvod neoznačovať túto osobu ako poškodený, pričom by podľa správnosti mal „zákonný zástupca“ vždy vystupovať iba v „mene zastúpenej osoby“ a nie vo svojom vlastnom meneuplatňovať svoje práva ako poškodený. S ohľadom na vyššie spomenuté trestné činy to ani nie jeniekedy možné, pretože v týchto prípadoch často dochádza navyše ku konfliktu medzi záujmami poškodenej osoby a jej zákonného zástupcu, ktorý môže byť sám páchateľom a teda obvinenýmv tomto trestnom konaní. V tom prípade teda prechádza právo „zákonného zástupcu“ na inú osobu, najčastejšie v zmysle § 48 ods. 2 TP na súdom ustanoveného opatrovníka. V tomto prípade teda nemožno hovoriť, že by táto osoba mala „samostatné“ právo poškodeného, pretože toto právo je výslovne odvodené od práv reálne poškodenej maloletej osoby a tohto „kolízneho opatrovníka“ je potrebné nutne považovať len za „zástupcu poškodeného“.

Ak by sme totiž prijali záver, že maloletý nie je „poškodeným“, ako to de facto vyplývaz praxe vyšetrovacích orgánov, tak by sme mu upreli práva na ochranu ako „obete“ trestného činu, ktoré sú spojené práve s postavením „poškodeného“ v trestnom konaní. V súčasnosti je táto „nedôslednosť“ čiastočne vyvážená prijatím nového zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým sa zaviedol do právneho poriadku jednoznačne vymedzený pojem „obete“ trestného činu a stanovenie jej práv, ktoré sú oddelené od práv priznaných „poškodenému“ v trestnom konaní.

4 ZÁVER

Tento článok mal za cieľ priblížiť problematickosť postavenia „poškodeného“ v trestnomkonaní vo vybraných prípadoch a problematickosť určenia, kto je vlastne osobou „poškodeného“v zmysle Trestného poriadku, pretože s týmto postavením sa spájajú jednak štandardné procesné práva vymenované v § 46 ods. 1 TP, jednak právo na náhradu škody vtrestnom konaní. „Poškodený“ ako obeť trestného činu, požíva exkluzívne postavenie aj v rámci trestného konania, ktoré mu má na jednej strane priniesť „satisfakciu“ v podobe potrestania páchateľa a v určitých prípadoch aj náhradu spôsobenej škody. „Výhodnejšie“ postavenie poškodeného v trestnom konanív porovnaní s civilným konaním je preto potrebné garantovať len tým subjektom, ktoré skutočne spĺňajú zákonné predpoklady, aby ním boli, pretože inak orgány činné v trestnom konaní vynakladajú neúmernú snahu na účel náhrady škody aj tým subjektom, ktoré by si inak museli túto náhradu uplatňovať v civilnom konaní a museli by vynakladať vlastné prostriedky na uplatnenie svojich práv. Nie je správne, ak štát napomáha uplatňovaniu civilnoprávnych nárokov iným osobáma vynakladajú sa na tento účel prostriedky zo štátneho rozpočtu, pretože takáto činnosť presahuje zákonný rámec trestného konania. Preto dôsledné zisťovanie a vymedzenie, kto spĺňa podmienkyna priznanie postavenia poškodeného považujem za zásadný prvok trestného konania, ktorý nemožno opomínať.

JUDr., Radovan Blažek, PhD

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/bpf_2018_new/Zbornik_BPF2018_sekcia_1_01.pdf

Úvod

Základný štandard práv obetí trestných činov na území Európskej únie majú zabezpečovať smernice Rady (a Európskeho parlamentu) č. 2004/80/ESz 29. apríla 2004 o náhradách obetiam trestnej činnosti, resp. č. 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov. Transpozícia úpravy práv a postavenia obetí sa v jednotlivých členských štátoch odlišuje, svojou systematikou, používanými pojmami, resp. aj rozsahom garantovaných práv. Zhoda je teda na úrovni účelov právnych predpisov, avšak jednotlivé právne normy upravujúce práva a postavenie obetí, vykazujú významné odlišnosti. Predkladaný príspevok sa zameriava na preskúmanie vybraných aspektov právnej úpravy práv a postavenia obetí trestných činov na Slovensku, v Českej republike a v Rakúsku. Komplexná analýza rozdielov predmetných právnych úprav by si vyžadovala priestor, ktorý presahuje rozsah predkladaného príspevku. Preto sa príspevok zameriava na vybrané aspekty: systematiku, problematiku definície obete a obzvlášť zraniteľnej obete, problematiku odbornej pomoci. Dôležitou súčasťou skúmaných právnych predpisov je aj problematika odškodňovania obetí, pri ktorej najpodstatnejším rozdielom medzi jednotlivými právnymi úpravami je výška a druhy odškodného, ktoré sú obetiam poskytované.

Systematika

Vo všetkých troch skúmaných právnych poriadkoch sú právne normy upravujúce práva a postavenie obetí uvádzané najmenej v dvoch právnych predpisoch. Na Slovensku tvorí základ predmetnej právnej úpravy zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len slovenský zákon o obetiach), resp. trestný poriadok (TP [1]). Hlavnou myšlienkou takého rozdelenia je rozdelenie práv obetí na procesné práva a iné mimoprocesné práva, teda najmä právo na odbornú pomoc, resp. právo na finančné odškodnenie. V Českej republike sa rovnako úprava práv a postavenia obetí nachádza v dvoch právnych predpisoch: zákon č. 45/2013 Sb. o obětech trestných činů a o změně některých zákonů (ďalej len český zákon o obetiach), resp. Trestní řád (TŘ [2]). V Rakúsku tvorí právny základ postavenia a práv obetí trestných činov jednak rakúsky trestný poriadok StPO(Strafprozessordnung) a jednak osobitný zákon o ochrane obetí (Opferschutzgesetz).

Na rozdiel od českého a slovenského právneho stavu sú v podmienkach rakúskeho práva procesné aj mimoprocesné práva obetí trestných činov inkorporované do trestného poriadku StPO, zatiaľčo v predpise Opferschutzgesetz je ustanovené výlučnejedno právo -právo na odškodnenie obetí násilných trestných činov, resp. sú ustanovené podmienky výkonu tohto práva. Takáto systematika potláča problém dvojkoľajnosti prameňov práva, v ktorých sú ustanovené postavenie a práva obetí trestných činov. S dvojkoľajnosťou je spojený najmä problém s nekompatibilitou pojmovpoužívaných v predpisoch, ktoré vznikli v odlišnom časovom, politickom i právnom kontexte, resp. problém s neprehľadnosťou právnej úpravy-právo obetí trestných činov nie je (napr. na rozdielod obchodného práva) právom profesionálov, ale jeho adresátom je zraniteľná skupina obyvateľstva zväčša bez právnického vzdelania.

Rozdielnosť používaných pojmov ako znak dvojkoľajnosti prameňov sa prejavuje najmä pri rozlišovaní pojmu obeť, ktorý bol v podmienkach Slovenskej republiky do 31. 12. 2017 výlučne kriminologickým, nie právnym pojmom, čo slovenský zákon o obetiach definíciou pojmu obeť v § 2 ods. 1 písm. b) zmenil, a pojmu poškodený podľa § 46 ods. 1 TP [3]. Tieto dva pojmy nie sú totožné, pretožepojem poškodený zahŕňa aj právnické osoby, zatiaľčo pojem obeť sa viaže výlučne na fyzické osoby, na druhej strane pojem poškodený nezahŕňa aj sekundárne obete trestných činov, čiže, zjednodušene, pozostalých príbuzných a ďalšie osoby po osobe, ktorej bola trestným činom spôsobená smrť.

V porovnaní s českým právnym stavom viaže slovenský právny poriadok viaceré práva na pojem poškodený podľa TP, ktoré sú podľa českého zákona o obetiach právami prislúchajúcimi obeti podľa osobitného zákona o obetiach. Ide najmä o právo obeti žiadať informácie o stave trestného konania, o výkone väzby alebo výkone trestu obvineného, resp. odsúdeného podľa § 11 českého zákona o obetiach. Predmetnému ustanoveniu v podmienkach slovenského trestného práva zodpovedajú ustanoveniao upovedomovaní poškodeného, resp. o doručovaní písomností poškodenému v zmysle TP, najmä doručenie uznesenia o nezačatí trestného stíhania podľa § 197 ods. 3 TP, resp. upovedomenie poškodeného o začatí trestného stíhania podľa § 199 ods. 1 TP a upovedomenie poškodeného o vznesení obvinenia podľa § 206 ods. 1 a 2 TP. Ďalej predmetnému ustanoveniu českého zákona o obetiach zodpovedá právo poškodeného žiadať o poskytnutie informácií o výkone väzby a výkone trestu obvineného alebo odsúdeného podľa § 46 ods. 8TP. Podobným príkladom je právo na sprievod dôverníka podľa § 21 českého zákona o obetiach, ktorý sprevádza obeť pri úkonoch trestného konania. Adekvátnym ustanovením v slovenskom práve je ustanovenie § 48a TP, ktoré priznáva právo na sprievod dôverníka poškodenému (opäť nie obeti).

Smernica č. 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov, bola už totiž čiastočne transponovaná do slovenského právneho poriadku zákonom č. 397/2015 Z. z., ktorým sa napr. zaviedla povinnosť informovať poškodeného o možnostiach poskytovania podpory, o súvislostiach podania trestného oznámenia a pod. podľa § 49 TP, čo bolo následne inkorporvané do slovenského zákona o obetiach (§ 4 ods. 2), a teda naviazané na pojem obeť a zároveň v TP zrušené; resp. sa napr. zaviedlo právo na sprievod dôverníka podľa § 48a TP, čo zostalo aj po prijatí slovenského zákona o obetiach súčasťou TP, a tým aj viazané na pojem poškodený. Vybrané práva, ktoré vyplývajú z transpozície smernice tak zostali v TP, zatiaľčo v českom právnom poriadku sú ustanovené pre obete. Nie je jasné, aký význam má viazanie práva na sprievod dôverníka na pojem poškodený, keďže u právnických osôb nevzniká potreba psychickej podpory, ktorú primárne má prítomnosť dôverníka poskytovať.Dvojkoľajnosť pojmov a priznávania vybraných práv obetiam a poškodeným sa snaží vyriešiť ustanovenie § 3 ods. 6 slovenského zákona o obetiach[4], ku ktorému adekvátne ustanovenie český zákon o obetiach neobsahuje. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že zákonodarca chce deklarovať, že obeť môže mať v trestnom konaní postavenie oznamovateľa, poškodeného alebo svedka a že ak sa v takom procesnom postavení nachádza, prináležia jej práva, ktoré sú s takým procesným postavením spojené. Zákonodarca v dôvodovej správe upozorňuje, že cieľom tohto ustanovenia nie je priznať oznamovateľovi alebo svedkovi práva, ktoré podľa slovenského zákona o obetiach prináležia obetiam; ustanovením sa podľa dôvodovej správy deklaruje skutočnosť, že obeťmôže mať v rámci trestného konania uvedené postavenie[5]. Deklaratórna funkcia je zrejmá. Z ustanovenia a ani z dôvodovej správy však nie je úplne explicitne jasné, či sa všetkým kategóriám obetí podľa zákona o obetiach, teda tak primárnym ako aj sekundárnym obetiam priznávajú také práva, aké má poškodený v trestnom konaní bez toho, aby bolo potrebné skúmať naplnenie definície poškdoeného podľa § 46 ods. 1 TP. Takýto výklad by bol prospešný z hľadiska zmiernenia následkov dvojkoľajnosti právnych predpisov.

Právne najčistejším, avšak aj najkomplikovanejším riešením by bolo zavedenie jednotnej pojmológie, a teda aj jediného pojmu obeť tak na účely slovenského zákona o obetiach ako aj TP. Vzorom takého riešenia je jednotný pojem obeť (Opfer) podľa rakúskeho trestného poriadku StPO, ktorý rovnako používa aj rakúsky zákon o ochrane obetí. Nevýhodou takého riešenia je okrem komplikovanej legislatívnej zmeny aj následná potreba pod pojem obeť subsumovať aj právnické osoby poškodené trestným činom.

Systematika, ktorá pozostáva z dvoch právnych predpisov používajúcich odlišné pojmy znamená pre adresátov právnych predpisov neprehľadnosť. Tento efekt je ešte umocnený tým, že právne normy, ktoré sa týkajú obetí, resp. ktoré zabezpečujú plnohodnotnú ochranu základných práva slobôd obetí sa nachádzajú aj v ďalších právnych predpisoch. Český zákon o obetiach katalogizuje tieto právne normy odkazom na jednotlivé právne predpisy podľa § 14 českého zákona o obetiach. Adekvátne ustanovenie slovenský zákon o obetiach neobsahuje. Bolo by vhodné, keby aj slovenský zákon o obetiach katalogizoval práva s odkazmi ne jednotlivé právne predpisy, a to najmä vo veci oprávnení policajta predovšetkým na oprávnenie vykázať zo spoločného obydlia podľa § 27a zákona o Policajnom zbore[6], resp. ďalšie oprávnenia (napr. oprávnenie na zaistenie osoby podľa § 19 zákona o Policajnom zbore), ďalej na oprávnenia príslušníkov iných ozbrojených bezpečnostných zborov[7], príp. obecnej polície, ďalej právo podať návrh na vydanie neodkladného opatrenia podľa § 325 Civilného sporového poriadku[8] a pod.

Pojem obeť

Tak slovenský zákon o obetiach[9], český zákon o obetiach[10], ako aj rakúsky trestný poriadok StPO[11] definujú pojem obeť, pričom toto postavenie priznávajú tak primárnym, ako aj sekundárnym obetiam. V prvom bode definície obete podľa slovenského a českého zákona je uvedená primárna obeť -osoba, ktorej bola trestným činom spôsobená ujma -a v druhom bode sekundárna obeť – teda osoba, ktorá bola v určitom vzťahu k osobe, ktorej bola trestným činom spôsobená smrť. Rakúsky trestný poriadok StPO systematicky rozdeľuje definíciu obete až do troch bodov: v prvom a treťom bode sú uvedené primárne obete, avšak v prvom bode sú osobitne uvedené obete, voči ktorým bolo úmyselným trestným činom vykonané násilie alebo hrozba bezprostredného násilia, ďalej voči ktorým bol spáchaný trestný čin proti ľudskej dôstojnosti alebo obeť, ktorej osobnú závislosť páchateľ využil; tretí bod následne obsahuje široký diapazón obetí, ktorým bola akýmkoľvek trestným činom spôsobená škoda, resp. do ktorých právom chránených záujmov bolo trestným činom zasiahnuté. Rozlišovnie týchto kategórií primárnych obetí má význam v priznaní nároku na psychosociálnu a právnu pomoc.

Podstatné rozdiely v definícii pojmu obeť v jednotlivých právnych úpravách spočívajú predovšetkým v jednotlivých kategóriách sekundárnych obetí. Vymedzenie okruhu sekundárnych obetí sa podľa slovenského zákona o obetiach odchyľuje od definície pojmu blízka osoba podľa § 127 ods. 4 a 5 Trestného zákona (TZ)[12]. Na rozdiel od českého právneho stavu v definícii podľa slovenského zákona o obetiach absentuje pojem druh, čím zákon z definície sekundárnych obetí vylučuje životných partnerov, ktorí nemali uzavreté manželstvo -táto kategória ľudí môže spadať len pod pojem osoba, ktorá žila v spoločnej domácnosti. Tiež na rozdiel od definície blízkej osoby absentuje širší okruh osôb -osoby, pri ktorých ak by ujmu utrpela jedna z nich, považovala druhá osoba právom za ujmu vlastnú.

Problematickým bodom slovenskej definície sekundárnej obeti je pojem osoba závislá od osoby, ktorej bola trestným činom spôsobená smrť. Dôvodová správa sa k predmetnému bodu nevyjadruje. Trestný zákon definuje pojem závislá osoba v ustanovení § 127 ods. 10 TZ[13], avšak na účel vymedzenia kategórií sekundárnych obetí je táto definícia nepoužiteľná. Osoba môže byť od inej osoby závislá v psychologickom alebo ekonomickom zmysle. Ak by mal zákonodarca na mysli psychickú závislosť, použil by vyššie uvedený pojem, ktorý je súčasťou blízkej osoby -osoby, pri ktorých akby ujmu utrpela jedna z nich, považovala druhá osoba právom za ujmu vlastnú; v tomto zmysle by mohlo ísť o psychickú závislosť, hoci tento pojem je širší. Pravdepodobnejší výklad sa týka ekonomickej závislosti. V tejto súvislosti je vhodné poukázať na riešenie českého a rakúskeho zákonodarcu: za sekundárne obete považuje aj osoby, voči ktorým primárna obeť, ktorej bola spôsobená smrť, ku dňu smrti poskytovala alebo bola povinná poskytovať výživu-ak tieto osoby už nie sú pokryté inými kategóriami sekundárnych obetí -potomkovia, manžel alebo manželka a pod. Preto je namieste nahradiť uvedený pojem odkazom na vyživovaciu povinnosť v zmysle zákona o rodine[14].

Rakúsky trestný poriadok StPO uvádza najširšie vymedzenie sekundárnych obetí, pretože na konci zaraďuje aj kategóriu iných príbuzných primárnej obeti -t. z. príbuzných, ktorí nespadajú do niektorej z kategórií vymedzených vyššie -ktorí boli svedkami trestného činu, ktorým bola primárnej obeti spôsobená smrť. Zákon takto umožňuje veľkoryso pracovať aj s inými príbuznými osobami, ktoré si môžu niesť psychické následky zo skutočnosti, že sa stali svedkami trestného činu, pri ktorom bola spôsobená smrť primárnej obeti, teda zaradením do tejto definície im priznáva právo na psychosociálnu a finančnú pomoc.

JUDr., Andrej Beleš, PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/bpf_2018_new/Zbornik_BPF2018_sekcia_1_01.pdf

1 ORGANIZOVANÝ ZLOČIN V SLOVENSKEJ REPUBLIKE

Problematika organizovaného zločinu a jeho aktivít je aktuálna aj v súčasnom tisícročí. I keď niektoré ich aktivity skôr poznáme z mnohých akčných filmov či seriálov, zrejme by nebolo vhodné podliehať ilúzii, že tieto praktiky sa odohrávajú len v rámci týchto kontúr. Medzi typické aktivity organizovaného zločinu patrí predovšetkým: obchodovanie s drogami, výpalníctvo, nájomné vraždy a obchodovanie s ľuďmi. Slovenská republika bola terčom týchto aktivít predovšetkým po roku 1989. Udalosti z tohto obdobia viedli k radikálnym zmenám v oblasti spoločenského, ekonomického, sociálneho a politického života. 1. 1. 1990, na štvrtý deň po zvolení za prezidenta, vyhlásil Václav Havel (prezident vtedajšieho Česko-Slovenska) amnestiu, ktorá sa vzťahovala na takmer 80 % odsúdených. Väznice vo vtedajšom Československu malo opustiť 20-tisíc delikventov, približne 8-tisíc zo Slovenska. Práve tieto podmienky boli živnou pôdou pre vznik organizovaného zločinu na Slovensku.

1.1 ORGANIZOVANÝ ZLOČIN A PRÁVNA ÚPRAVA V SLOVENSKEJ REPUBLIKE

Organizovaný zločin nie je doménou len Slovenskej republiky, ale jeho znaky by sme mohli nájsť od Ďalekého východu cez Rusko, Ukrajinu, cez Stredný východ, Európu až po Latinskú a Severnú Ameriku. Rok 2005 predstavoval v ponímaní trestného práva na Slovensku prelomový rok. V tomto roku prebehla kompletná rekodifikácia trestných kódexov. Národná rada Slovenskej republiky prijala zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších právnych predpisov a noviel (ďalej len „Trestný zákon“) a zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších právnych predpisov a noviel (ďalej len „Trestný poriadok“). Legislatívne zmeny sa nevyhli ani ustanoveniam, ktoré sa dotýkajú organizovaného zločinu a obchodovania s ľuďmi. V tomto smere bola legislatíva v Slovenskej republike významne ovplyvnená predovšetkým Dohovorom OSN o boji proti medzinárodnému organizovanému zločinu, ktorý Slovenská republika ratifikovala v roku 2002. Práve tento dohovor významne ovplyvnil definíciu zločineckej skupiny, ktorú upravuje § 129 ods. 4 Trestného zákona: „Zločineckou skupinou sa na účely tohto zákona rozumie štruktúrovaná skupina najmenej troch osôb, ktorá existuje počas určitého časového obdobia a koná koordinovane s cieľom spáchať jeden alebo viacej zločinov, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 alebo niektorý z trestných činov korupcie podľa ôsmej hlavy tretieho dielu osobitnej časti na účely priameho alebo nepriameho získania finančnej alebo inej výhody.“

Z legálnej definície zločineckej skupiny v podmienkach Slovenskej republiky je zrejmé, že musí spĺňať nasledujúce znaky:

• musí byť štruktúrovaná,
• má najmenej tri osoby,
• existuje počas určitého časového obdobia,
• koná koordinovane,
• koná s cieľom spáchať jeden alebo viac zločinov, trestný čin legalizácie príjmu z trestnejčinnosti podľa § 233 alebo niektorý z trestných činov korupcie.

Počas nášho výskumu sme dospeli k zarážajúcemu zisteniu. Do dnešného dňa nebol v Slovenskej republike nikto odsúdený ako člen zločineckej skupiny.(3) Túto konštatáciu môžeme vysloviť na základe rozhovorov (či už formálnych alebo neformálnych) s expertmi, aj na základe informácií priamo od odsúdených páchateľov.

2 ŠTATISTIKY

Na úvod je potrebné ozrejmiť právnu úpravu, ktorá bola účinná v Slovenskej republike počas jej fungovania.

2.1 PRÁVNA ÚPRAVA DO ROKU 2005

Do roku 2005 bol v Slovenskej republike účinný Trestný zákon č. 140/1961 v znení neskorších právnych predpisov a noviel, ktorý definoval skutkovú podstatu trestného činu v § 246. Jej znenie bolo do určitej miery odlišné od súčasného stavu de lege lata.

§ 246 Obchodovanie s ľuďmi

(1) Kto s použitím podvodného konania, ľsti, obmedzovania osobnej slobody, násilia, hrozby násilia, hrozby inej ťažkej ujmy alebo iných foriem donucovania, prijatia alebo poskytnutia peňažného plnenia či iných výhod na dosiahnutie súhlasu osoby, od ktorej je iná osoba závislá, alebo zneužitia svojho postavenia alebo zneužitia bezbrannosti alebo inak zraniteľného postavenia zláka, prepraví, prechováva, odovzdá alebo prevezme iného, hoci aj s jeho súhlasom, na účel jeho prostitúcie alebo inej formy sexuálneho vykorisťovania vrátane pornografie, nútenej práce či nútenej služby, otroctva alebo praktík podobných otroctvu, nevoľníctva, odoberania orgánov či tkanív alebo iných foriem vykorisťovania, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až desať rokov.
(2) Rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto zláka, prepraví, prechováva, odovzdá alebo prevezme osobu mladšiu ako 18 rokov, hoci aj s jej súhlasom, na účel jej prostitúcie alebo inej formy sexuálneho vykorisťovania vrátane pornografie, nútenej práce či nútenej služby, otroctva alebo praktík podobných otroctvu, nevoľníctva, odoberania orgánov či tkanív alebo iných foriem vykorisťovania.
(3) Odňatím slobody na päť rokov až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá:
a) ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2 proti vôli iného,
b) ak spácha taký čin na osobe mladšej ako 15 rokov,
c) ak spácha taký čin ako člen organizovanej skupiny, alebo
d) ak takým činom získa pre seba alebo pre iného značný prospech.
(4) Odňatím slobody na osem rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá:
,
a) ak činom uvedeným v odseku 1 alebo 2 spôsobí ťažkú ujmu na zdraví, smrť alebo iný obzvlášť závažný následok,
b) ak takým činom získa pre seba alebo pre iného prospech veľkého rozsahu, alebo
c) ak spácha taký čin v spojení s organizovanou skupinou pôsobiacou vo viacerých štátoch. (5) Odňatím slobody na dvanásť rokov až pätnásť rokov alebo výnimočným trestom sa páchateľ potrestá, ak čin uvedený v odseku 1 alebo 2 spácha ako člen zločineckej skupiny alebo ním spôsobí smrť viacerých osôb.

Uvedená právna úprava bola účinná do roku 2005. Zo znenia tejto skutkovej podstaty možno vyvodiť záver, že zákonodarca v tomto prípade nerobil rozdiel v tom, či obeť bola zneužívaná na sexuálne služby (prostitúciu) alebo na formu nútenej práce. Trestná sadzba bola rovnaká a páchateľ sa dopúšťal rovnakého trestného činu.

2.2 PRÁVNA ÚPRAVA PO ROKU 2005

V roku 2005 prišlo v Slovenskej republike v oblasti trestného práva k zásadným zmenám. Boli prijate nové trestné kódexy. Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších právnych predpisov a noviel a Trestný poriadok zákon č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších právnych predpisov a noviel. Prijatie týchto právnych predpisov malo zásadný vplyv aj na definíciu skutkovej podstaty obchodovania s ľuďmi, ktorá v §179 ustanovila nové, pozmenené a doplnené znenie skutkovej podstaty.

§ 179 Obchodovanie s ľuďmi

(1) Kto s použitím podvodného konania, ľsti, obmedzovania osobnej slobody, únosu, násilia, hrozby násilia, hrozby inej ťažkej ujmy alebo iných foriem donucovania, prijatia alebo poskytnutia peňažného plnenia či iných výhod na dosiahnutie súhlasu osoby, na ktorú je iná osoba odkázaná, alebo zneužitia svojho postavenia alebo zneužitia bezbrannosti alebo inak zraniteľného postavenia zláka, prepraví, prechováva, odovzdá alebo prevezme iného, hoci aj s jeho súhlasom, na účel jeho prostitúcie alebo inej formy sexuálneho vykorisťovania vrátane pornografie, nútenej práce či nútenej služby vrátane žobrania, otroctva alebo praktík podobných otroctvu, nevoľníctva, núteného sobáša, zneužívania na páchanie trestnej činnosti, odoberania orgánov, tkanív či bunky alebo iných foriem vykorisťovania, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov.

(2) Rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto zláka, prepraví, prechováva, odovzdá alebo prevezme dieťa, hoci aj s jeho súhlasom, na účel detskej prostitúcie alebo inej formy sexuálneho vykorisťovania vrátane detskej pornografie, nútenej práce či nútenej služby vrátane žobrania, otroctva alebo praktík podobných otroctvu, nevoľníctva, núteného sobáša, zneužívania na páchanie trestnej činnosti, nezákonnej adopcie, odoberania orgánov, tkanív či bunky alebo iných foriem vykorisťovania.
(3) Odňatím slobody na sedem rokov až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2:
a) a získa ním pre seba alebo pre iného väčší prospech,
b) a vydá takýmto činom iného do nebezpečenstva ťažkej ujmy na zdraví alebo smrti,
c) ako verejný činiteľ,
d) na chránenej osobe,
e) z osobitného motívu, alebo
f) závažnejším spôsobom konania.
(4) Odňatím slobody na dvanásť rokov až dvadsať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2:
a) a získa ním pre seba alebo pre iného značný prospech,
b) a spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť, alebo iný obzvlášť závažný následok, alebo c) ako člen nebezpečného zoskupenia.
(5) Odňatím slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2:
a) a získa ním pre seba alebo pre iného prospech veľkého rozsahu,
b) a spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví viacerým osobám alebo smrť viacerých osôb.

Ak sa zameriame na porovnanie oboch skutkových podstát zistíme, že Slovenská republika nemá legislatívne rozdelené (respektíve nejde o dve rozdielne skutkové podstaty), ak sa obeť tohto trestného činu využíva na nútenú prostitúciu alebo na nútenú prácu. V rámci projektu FINOCA je pre nás dôležitá skutková podstata podľa § 179 ods. 1, ods. 4 písm. c). Práve táto je zameraná na obchodovanie s ľuďmi v kombinácii s organizovaným zločinom. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že podľa našich informácií zatiaľ nikto nebol za takýto trestný čin v Slovenskej republike odsúdený.(4) Tento záver si dovoľujeme vysloviť po konzultácii so Zborom väzenskej a justičnej stráže , ktorý v súčasnosti neeviduje žiadneho odsúdeného za uvedený trestný čin. Ďalej na základe štatistík, ktoré sú k dispozícii na stránkach Ministerstva vnútra SR, Polície Slovenskej republiky a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky. Podali sme tiež žiadosť podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám na Ministerstvo vnútra SR a Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky. V prípade Ministerstva vnútra SR sme dostali informáciu, že danú štatistiku nevedú. Generálna prokuratúra nás odkázala na ich stránku, kde sú každoročne zverejňované štatistiky o páchaní trestnej činnosti na Slovensku. V daných štatistikách bolo uvedené, že nikto za takýto trestný čin nebol odsúdený. Preto sme boli nútení zamerať sa na jednotlivcov.

Naše obavy potvrdili aj neformálne rozhovory s ľuďmi, ktorí sa venujú obetiam trestných činov. Informovali nás, že v rámci Slovenskej republiky stíhame náborárov a nie organizované skupiny.

Tento fenomén môže byť spôsobený aj povahou páchateľov. Z prípadov, ktoré sme mali možnosť preštudovať, sa nám preukázalo, že páchatelia sú prevažne zo slabších sociálnych skupín. V rámci náboru nevyužívajú komplikované mechanizmy trhu, nezakrývajú svoju nelegálnu trestnú činnosť inými podnikateľskými aktivitami.

Štatistické údaje sa nám podarilo získať z Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a Zboru väzenskej a justičnej stráže. Predmetné informácie sme zoradili do prehľadnej tabuľky.

§ 179 (zák. č. 300/2005 Z. z. účinného od 1. 1. 2006)	2006	2007	2008	2009	2010	2011
ukončené trestné stíhanie známych osôb	3	4	7	3	12	12
z toho ženy	1	1	1	2
mladiství
uzavretá dohoda o vine a treste prokurátorom	1	1	3	1
obžalované osoby	2	2	3	1	6	2
z toho ženy	1	1
mladiství
vek 18 ‒ 19
vek 22 ‒ 24	1
vek 25 ‒ 29	1
vek 30 ‒ 39	2	2	1
vek 40 ‒ 49	1	1	1
vek 50 a viac
recidivisti	2	1	2	2
zločinecká skupina

§ 179 (zák. č. 300/2005 Z. z. účinnéhood 1. 1. 2006)	2012	2013	2014	2015	2016	30. 6. 2017	∑
ukončené trestné stíhanie známych osôb	28	12	20	22	27	28	178
z toho ženy	7	2	5	7	3
mladiství	2	1	4
uzavretá dohoda o vine a treste prokurátorom	9	4	5	11	5
obžalované osoby	10	4	13	10	15	24	92
z toho ženy	2	2	3	1	2
mladiství	1	4
vek 18 ‒ 19	1
vek 22 ‒ 24	1	1
vek 25 ‒ 29	3	1
vek 30 ‒ 39	6	1	5	7	8
vek 40 ‒ 49	1	4	1	1
vek 50 a viac	2	2	2
recidivisti	1	1	1	4	8
zločinecká skupina

Tabuľka 1: Štatistické údaje o trestnom čine § 179 TZ v rokoch od 2016 do 30.6.2017

Zo získaných údajov vyplýva, že po rekodifikácii trestného práva na Slovensku sa Slovenská republika učila narábať s novoupravenou skutkovou podstatou. Čo sa týka ukončených trestných stíhaní, slovenská polícia mala najnižšiu úspešnosť ukončených trestných stíhaní v rokoch 2006 (3) a v roku 2009 (3). Celkový vývoj postihovania takéhoto konania však môžeme vnímať pozitívne. Od roku 2006, keď bola táto skutková podstata zavedená v rámci rekodifikácie trestného práva, zaznamenávame (až na určité výnimky rokov 2006, 2009, 2013, 2015) postupný nárast ukončených trestných stíhaní. Takisto možno konštatovať, že sa v poslednom období (od roku 2012) využíva dohoda o vine a treste uzavretá s prokurátorom.

Čo sa týka recidivistov, vo väčšine prípadov boli títo páchatelia prvopáchateľmi v trestnej činnosti. Najväčší nárast recidivistov SR zaznamenala v roku 2016, keď recidivisti tvorili takmer 30 % trestne stíhaných osôb. Organizovaný zločin nebol prítomný ani v jednom prípade. Pohlavie páchateľov ‒ väčšinu tvorili muži, páchateliek ‒ žien bolo najviac v roku 2012 (7) a v roku 2015 (7).

Dôvodov, prečo sa v pomerne malom množstve začne trestné stíhanie pre trestný čin obchodovania s ľuďmi, je zrejme viacero. Jedným z hlavných dôvodov môže byť značná podobnosť so skutkovou podstatou kupliarstva, ktorá je upravená v § 367 TZ takto:

§ 367 Kupliarstvo
(1) Kto iného zjedná, pohne, zvedie, využije, získa alebo ponúkne na vykonávanie prostitúcie, alebo kto koristí z prostitúcie vykonávanej iným, alebo umožní jej vykonávanie, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.
(2) Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha taký čin závažnejším spôsobom konania.
(3) Odňatím slobody na tri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 na chránenej osobe.
(4) Odňatím slobody na sedem rokov až dvanásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1:
a) a získa ním pre seba alebo pre iného značný prospech, alebo
b) ako člen nebezpečného zoskupenia.
(5) Odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť.

V aplikačnej praxi teda často dochádza k problémom, že nie je jednoznačná zhoda v kvalifikácii skutku v rámci polície a prokuratúry. Teda či ide o obchodovanie s ľuďmi alebo o kupliarstvo.

3 ANALÝZA VYBRANÝCH ROZSUDKOV SÚDOV SLOVENSKEJ REPUBLIKY

3.1 SLUCHOVO POSTIHNUTÝ

C. E. bol odsúdený pre pokračovací zločin obchodovania s ľuďmi na trest odňatia slobody vo výmere 4 roky a 8 mesiacov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody, zaraďuje sa do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a bol mu vymeraný peňažný trest vo výmere 5 000 EUR. Pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, bude mu uložený náhradný trest odňatia slobody vo výmere štyri mesiace.

Skutku sa odsúdený dopustil tým, že v rokoch 1999 do 31. 10. 2011 využíval a zneužíval zlú sociálnu situáciu minimálne 15 sluchovo postihnutých osôb. Využíval ich zložitú životnú situáciu a skutočnosť, že ako sluchovo hendikepovaní nemali dostatočnú príležitosť sa zamestnať a boli odkázaní len na invalidný dôchodok, ktorý často nestačil na pokrytie základných životných potrieb. Pod prísľubom dobrého zárobku ich zlákal na žobranie formou predaja hračiek a suvenírov tak, že ich naviedol, aby v rôznych reštauračných zariadeniach prezentovali svoje postihnutie so žiadosťou o odkúpenie nimi ponúkaných hračiek a suvenírov za sumu niekoľkonásobne väčšiu, ako bola ich skutočná hodnota s tým, že ide o pomoc pre sluchovo postihnuté osoby. Prebiehalo to nasledujúcim spôsobom: Sluchovo postihnutá osoba vstúpila do podniku a na stôl položila plyšovú hračku s textom, že zakúpením tejto plyšovej hračky (v hodnote cca 5 EUR) kupujúci podporí sluchovo postihnutých ľudí. Po uplynutí približne 5 minút táto osoba hračky pozbierala spolu s prípadnýmpríspevkom. Tieto hračky predávali na území Slovenskej republiky v rôznych reštauračných zariadeniach v rôznych mestách, najmä v Bratislave, Trnave, Trenčíne, Žiline, v Piešťanoch, Nových Zámkoch, v Banskej Bystrici.

Na tento účel odsúdený tieto osoby opakovane privážal a prechovával v Taliansku, Rakúsku alebo vo Švajčiarsku. Vyžobrané peniaze v nezistenej sume mu museli všetci odovzdať. Z tohto im vyplácal len malú časť sľúbenej odmeny a poskytoval im len základné životné potreby pri náročnej, opakovanej, dlhotrvajúcej a dennej námahe, pričom ich odrádzal od návratu k bežnému spôsobu života, viackrát ich nútil k vyšším ziskom tak, že na nich kričal, aby viac pracovali a hrozil im násilím.

V uvedenom období si vytipoval niektoré zo sluchovo postihnutých dievčat a, využijúc nepriaznivú sociálnu situáciu nepočujúcich, ich zlákal na prostitúciu. Tieto dievčatá vykonávali prostitúciu na rôznych miestach na území Talianskej republiky zvyčajne denne od 18.00 h do 6.00 h sedem dní v týždni. Všetky takto zarobené peniaze museli odovzdať. Zo získaných peňazí hradil nepočujúcim ubytovanie, stravu, dopravu a zvyšok v nezistenej sume si ponechával pre svoju potrebu, za prostitúciu ženy nedostali žiadnu odmenu, pričom ich odrádzal od návratu na územie SR, nútil ich k vyšším ziskom tak, že na nich kričal, aby viac pracovali a hrozil im násilím.

3.2 CESTA DO TALIANSKA

Na obžalovaného P. B. (ďalej len obžalovaný) bola podaná obžaloba pre obzvlášť závažný́ zločin obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, že v presne nezistenom čase v októbri 2013 v Prešove (mesto na východe Slovenskej republiky) využil zlú sociálnu a finančnú situáciu P. G. (ďalej len poškodená) a pod zámienkou dobre platenej práce čašníčky a upratovačky v Talianskej republike ju zlákal a na vlastné náklady prepravil svojím motorovým vozidlom do Talianskej republiky, do mesta Bolzano a následne do mesta San Severo, kde ju v presne nezistenom čase od októbra 2013 do marca 2014 pod vyhrážkami, že ju v Talianskej republike nechá bez finančných prostriedkov, prinútil k prostitúcii, v dôsledku čoho P. G. trpí od návratu na územie Slovenskej republiky v máji 2014 posttraumatickou stresovou poruchou s časom liečenia nad 42 dní.

Tento prípad sa odohral na území Slovenskej republiky a Talianskej republiky od októbra 2013 do marca 2014. Priebeh daného prípadu zrejme najlepšie popíše samotná výpoveď poškodenej.

Poškodená vo svojej výpovedi uviedla, že obžalovaný v čase, keď mala ísť do Talianska, jej povedal, že bude pracovať ako upratovačka a čašníčka. Mala sľúbených 500 ‒ 700 EUR. Jej motiváciou odísť do Talianska bola túžba po zmene. Povedal jej, že nie je prvá, ktorú tam berie, a všetky boli zatiaľ spokojné. Akú prácu tieto ženy vykonávali, to nevedela. Do Talianska ju zaviezol obžalovaný autom. Spolu s ním tam išiel aj jeho švagor menom Ján. Jeho švagor tam s nimi bol niekoľko dní, potom si našiel prácu a odišiel. Prišli do mesta Bolzano. V tomto meste najprv bývali v aute asi tri týždne. Následne odišli do mesta San Severo.

Čo sa týka osobnej hygieny, poškodená uviedla, že v meste Bolzano vykonávali hygienu tak, že chodili pešo na charitu, tam sa aj najedli a vonku si umývali zuby. Prácu si zháňali tak, že ona a obžalovaný chodili po hoteloch. Jeho švagor zostal v aute. Obžalovaný jej hovoril, že pre ňu bude zháňať prácu upratovačky a čašníčky. K prvému kontaktu s mužom (zákazníkom) došlo tak, že asi po týždni sa na parkovisku zoznámili s jedným mužom, ktorý ich pozval na kávu. Poškodená sa potrebovala osprchovať a oprať si veci. Obžalovaný sa ho spýtal, či je to možné u neho. Ten s tým súhlasil. Žiadala obžalovaného, aby ju odviezol k tomu neznámemu mužovi, ale ten odmietol. Povedal jej, že ten muž ju odvezie. Tak sa aj stalo. Muž z Maroka ju odviezol k sebe. Žil v bytovke na prízemí a mal tam aj spolubývajúceho. Povedal jej, nech kľudne ide do sprchy a odišiel zaniesť veci dole, aby sa vyprali. Po osprchovaní počula, že niekto otvoril dvere, táto osoba už bola nahá a v sprche ju tento muž zneužil. Snažila sa mu brániť, ale nedalo sa. Potom mu povedala, nech zavolá Jánovi a tento ju odviezol na parkovisko, kde spávali. Tam videla, že muž odovzdal obžalovanému sumu 30 EUR. Keď prišiel obžalovaný k nej, povedala mu, že mala robiť upratovačku, čašníčku. Čo to má znamenať, že ju zneužil a povedala mu, že si mala vyprať len veci? Obžalovaný jej na to povedal, že potrebujú peniaze a bol veľmi drzý.

V tomto období mala takýmto spôsobom pohlavný styk ešte s 2 mužmi. Jeden muž tmavej pleti, ktorý jej vyplatil 30 EUR a s jedným aziatom, ktorý zaplatil 50 EUR. Poškodená vypovedala, že sa obžalovaného bála. Hovoril jej, že ju tam nechá samu. Vravel, že potrebujú peniaze.

V decembri poškodená dokonca videla aj zoznam, ktorý si viedol obžalovaný. V tomto zozname bol počet zákazníkov a koľko peňazí získal (či už ich dostal obžalovaný alebo peniaze, ktoré musela obžalovanému dať ona od zákazníkov).

Následne sa všetci presunuli do San Severa. Spočiatku bývali v aute, potom peniaze minuli na benzín a jedlo. Obžalovaný sa začal zoznamovať s kamarátmi. Od týchto kamarátov si začal požičiavať peniaze, pričom tieto peniaze musela vracať poškodená tým spôsobom, že mala s nimi pohlavný styk. K počtu týchto mužov uviedla, že v novembri to boli piati.

Potom sa ubytovali v hoteli Villa. Tam jej obžalovaný hovoril, že bude robiť pouličnú prostitúciu. Nechcela to, chcela sa vrátiť domov, že to robiť nebude. Bol k nej drzý, protivný. Hovoril jej, že to bude robiť, lebo inak ju nechá samu. Povedal, že potrebujú peniaze, na čo mu ona povedala, aby si našiel prácu. Jej vzťah k obžalovanému v tej dobe bol ako k otcovi. Aj keď on si myslel, že ho miluje, toto však nebola pravda. Trikrát za mesiac s ním mala sex, ale nie dobrovoľný. Prinútil ju k tomu násilím. Bol jej tým odpornejší, že jej pripomínal prvého muža, dával jej aj prášok. Vravel jej, že je to vitamín.

Bola tam od decembra až do polovice januára 2014, prostitúciu vykonávala aj počas menštruácie. Denne mala 7 ‒ 10 zákazníkov a niekedy zarobila 350 až 400 EUR. Asi 5-krát poskytla sex aj po telefóne. Denný rituál bol taký, že ráno vstala, obliekla sa a obžalovaný ju odviezol na dohodnuté miesto o siedmej ráno. Nechal ju tam do večera do ôsmej, deviatej. Keď prišiel, povedal jej, aby mu dala peniaze. Povedal jej aj to, že keď ju budú kontrolovať policajti, má povedať, že je v zahraničí dobrovoľne. Aj keď v tom čase mala internet, nemohla ho využívať, lebo obžalovaný bol stále pri nej.

15. januára 2014 sa vrátili na Slovensko a potom znova odcestovala do Talianska. Prečo tak urobila, uviedla, že jej obžalovaný sľúbil riadnu prácu. On by ju aj zabil, prehováral ju, že nebude robiť prostitúciu. Pri druhej návšteve Talianska sa tam zdržali do mája 2014 a obžalovaný platil ubytovanie za oboch. Každý týždeň 210 EUR.

Obžalovaný bol v minulosti 4-krát trestaný (v roku 1991 za krádež, v roku 1995 tiež za krádež, v roku 2002 pre trestný čin poškodzovania cudzej veci. V poslednom prípade bol odsúdený v Českej republike v roku 2007).

Súd pri rozhodovaní vychádzal predovšetkým z výpovede poškodenej a zo znaleckých posudkov. Nakoniec obžalovaného odsúdil na 4 roky nepodmienečne.

4 MÉDIA A OBCHODOVANIE S ĽUĎMI V SLOVENSKEJ REPUBLIKE

4.1 REPORTÁŽ ODVYSIELANÁ V TV MARKÍZA 13. 7. 2017 (REPORTÁŽ KRISTÍNA KOVEŠOVÁ)

Reportáž zachytávala aktivity rumunskej žobráckej mafie na území Slovenskej republiky. Táto skupina zarába predovšetkým na hendikepovaných ľuďoch. Výber tejto skupiny zrejme nie je náhodný. Cieľom je vzbudiť u okoloidúcich ľútosť s tým, aby im dali vyšší finančný príspevok. Ráno ich odvezú do centra mesta, nechajú ich tam žobrať a následne im všetky takto vyzbierané peniaze vezmú.

Reportérka televízie niekoľko týždňov monitorovala aktivity vybraných profesionálnych žobrákov z Rumunska. U niektorých sa ukázalo, že svoje postihnutie predstierajú, aby získali viac peňazí. Samotná reportérka však konštatovala, že zatiaľ čo niektorí žobráci svoje postihnutie predstierajú, iní sú práve kvôli nemu zneužívaní. V prvej časti reportáže poukázala na invalidného žobráka, ktorému chýbali obidve dolné končatiny. Pri prvých otázkach, ktoré smerovali k tomu ako sa vlastne na Slovensko dostal, a kde má šéfa, jednoducho neodpovedal. Následne sa priznal, že Bratislava nie je jeho prvá destinácia. V minulosti bol v Budapešti a vo Viedni. Poprel však, že by vykonával žobranie. Reportérka sa snažila tomuto mužovi pomôcť, ale len čo opätovne spomenula slovo šéf, už jej nič nepovedal, a snažil sa ujsť.

Viacerí ľudia však hovorili o jednom mužovi, ktorý by mal mať na starosti všetkých profesionálnych žobrákov v Bratislave. Niektorí hovorili aj o mužovi v klobúku, ktorého úloha spočívala v dohliadaní na týchto žobrákov. Reportérke sa dokonca podarilo muža (zodpovedajúceho popisu) nájsť. Pri konfrontácii s tvrdeniami, že ich má na starosti, všetko poprel. Tvrdil, že nikoho nepozná. Reportáž však obsahuje výpoveď svedka, ktorý jednoznačne naňho poukázal. Taktiež obsahuje kamerové záznamy, ktoré zachytávajú, ako sa pohybuje v miestach, kde žobráci vykonávajú svoju aktivitu.

Reportérka sa po tomto rozhovore rozhodla tohto muža sledovať. Na druhý deň ráno ho videla (a ešte jedného) v prítomnosti falošného žobráka a aj muža, ktorý nemal dolné končatiny. Našla ich pred ubytovňou neďaleko električkovej zastávky. Každý nastúpil inými dverami a následne išli smerom do centra. Tam vyložili muža na vozíku a nechali ho žobrať. Po úvodných pokynoch žobrákovi, išli na nákupy a kávu. Stále však boli v blízkosti miesta, kde sa nachádzal aj žobrák.

Reportáž obsahuje aj stanovisko hovorcu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave. Vyjadril sa takto:

Uvedenému druhu trestnej činnosti venujú útvary v pôsobnosti Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave dlhodobo náležitú pozornosť. Keďže je v našom záujme, aby sa občania, ako aj návštevníci mesta nestávali obeťami tohto druhu trestnej činnosti, boli aj na základe medializovaných informácií prijaté opatrenia zo strany príslušných útvarov Policajného zboru zvýšené opatrenia zamerané proti tomuto druhu trestnej činnosti. Charakter úkonov, ako aj opatrení vykonaných zo strany útvarov Policajného zboru vo vzťahu k uvedenému druhú trestnej činnosti z taktického hľadiska konkretizovať nebudeme.

Po opätovnej konfrontácii muža v klobúku, začal reagovať agresívne. Dokonca sa začal vyhrážať, že kameramanovi rozbije kameru.

Podľa informácií reportérky ide odobre organizovanú skupinu viacerých stupňov. Reportáž obsahuje aj výpovede viacerých svedkov, ktorí popisujú, že sa ráno stretne veľká skupina osôb, ktorá sa neskôr rozdelí. Každý má rozdelené svoje teritórium. Niektorí idú na zastávky, iní do vybraných mestských štvrtí.(5)

4.2. PROJEKT MINISTERSTVA VNÚTRA SR A OBČIANSKEHO ZDRUŽENIA ‒

WWW.SUPERZAROBOK.SK

V roku 2015 Ministerstvo vnútra SR sa zameralo aj na problematiku obchodovania s ľuďmi. Spoločne sobčianskym združením Brániť sa oplatí vytvorilo fiktívnu webovú stránku www.superzarobok.sk. Táto fiktívna webová stránka ponúkala možnosť lukratívneho zárobku v zahraničí. Tieto zárobky však mali u potencionálnych záujemcov jasne evokovať, že ide o podvod.(6) Tento internetový odkaz sa šíril najmä prostredníctvom sociálnych sietí (predovšetkým prostredníctvom facebookovej reklamy) abol rozdistribuovaný takmer 700 000 Slovákom. Predmetná stránka obsahovala niekoľko znakov, že ide o podvrh. Ako prvým bol aj titulok na tejto stránke, ktorý znel WORKS4JU. Druhým indikátorom mohlo byť to, že fiktívna agentúra mala sídlo na adrese, ktorá neexistuje. Ďalším „lievikom“, ktorý mal odradiť potenciálneho záujemcu (obeť), bol formulár. V tomto fiktívnom formulári si zvolil miesto výkonu svojej brigády s počtom mesiacov, ktoré chcel odpracovať.(7) V ďalších krokoch, v rámci tohto formulára, mal poskytnúť e-mailové adresy dvoch najbližších osôb. Po úspešnej registrácii osobám, ktoré tieto kroky splnili, došiel e-mail, ktorý im odhalil, ako ľahko sa môžu stať obeťami trestného činu obchodovania s ľuďmi. Rovnaký e-mail prišiel aj osobám, ktoré táto osoba uviedla ako najbližšie. V týchto e-mailoch bol aj odkaz na stránku, ktorá poskytuje informácie, ako predchádzať podobným situáciám. Cieľom bolo zistiť, koľko osôb klikne na internetový odkaz. Táto kampaň zaznamenala šokujúce výsledky. Za asi 3 a pol dňa na túto stránku zahliadlo 40 000 ľudí. Zaregistrovalo sa 2 200 ľudí. Zaujímavosťou bola reakcia slovenských médií, ktoré aj napriek upozorneniu sa vyhýbali širokej medializácii. Cieľom tejto kampane bolo poukázať na hrubú neznalosť, predovšetkým mladých ľudí, na problematiku obchodovania s ľuďmi. Práve oni sa môžu stať ľahkou obeťou tohto stále rozšíreného fenoménu.

Práve spomínaný projekt je jasným dôkazom, že Slovenská republika má aktívny prístup k tejto problematike.

5 VYHODNOTENIE DOTAZNÍKOV PÁCHATELIA ‒ PÁCHATELIA

Vďaka spolupráci so Zborom väzenskej a justičnej stráže sa nám podarilo osloviť 4 odsúdených, ktorí nám poskytli tieto informácie.

I

Prevažným účelom vykorisťovania bola prostitúcia, v jednom prípade išlo o dve ženy, pričom jedna sa tomuto remeslu venovala už dlhší čas. V minulosti pracovala v zahraničí, a to na území viacerých štátov, ako prostitútka. Páchateľ spolupracoval so svojím rodinným príslušníkom (švagor), ktorý ho do páchania trestnej činnosti mal údajne zainteresovať úmyselne, ale bez vedomia páchateľa. Páchateľ v dotazníku uviedol, že v jeho prípade je za jeho skutok v plnej miere zodpovedná obeť, a teda žena, ktorá mala v danej oblasti s prostitúciou predchádzajúce skúsenosti.

Táto obeť mala údajne dohodnúť podmienky v kasíne, kde sa vybrali dve dievčatá a páchateľ so švagrom (údajne bez vedomosti páchateľa o predmete dohadovania).
Páchateľ bol zatiahnutý do uvedenej trestnej činnosti podľa jeho názoru z dôvodu, že mal k dispozícií jednak motorové vozidlo a vodičské oprávnenie, ktoré bolo potrebné na páchanie uvedenej trestnej činnosti.

Páchateľ uviedol, že sa v minulosti nikdy nevenoval tomuto typu podnikania (obchodovanie s ľuďmi ‒ prostitúcia), nikdy nebol ani nespáchal trestný čin podobného typu (napr. kupliarstvo), naopak bol odsúdený za majetkovú trestnú činnosť (krádež).
Páchateľ sa nevedel vyjadriť k ostatným otázkam, ktoré mu boli položené, pretože nikdy nespolupracoval ani nepôsobil v rámci organizovanej skupiny. Páchateľ sa považuje za obeť, pretože údajne nemal vedomosť o páchaní uvedenej trestnej činnosti a ani sa na nej nepodieľal, v predmetnej sfére sa nepohyboval.

II

Podarilo sa nám vyzbierať dva dotazníky od páchateľov, ktorí páchali trestnú činnosť spoločne, a to na účel výkonu prostitúcie maloletej obete. Dôležitou informáciou je, že páchatelia boli súrodenci ‒ bratia. Páchateľ bol odsúdený za obchodovanie s ľuďmi ‒ jedna maloletá obeť, avšak v dotazníku, ktorý nám vyplnil, uviedol, že obchodovanie s ľuďmi ‒ ženami realizoval na štyroch obetiach, za zvyšné tri odsúdený nebol.

Jeden z uvedených páchateľov uviedol, že nebol v minulosti trestne stíhaný za žiaden súvisiaci trestný čin alebo iný trestný čin. Páchaniu tejto trestnej činnosti pred jej odhalením sa venoval veľmi krátky čas, a to 5 dní. Zároveň uviedol, že nebol členom žiadnej organizovanej skupiny. Pôsobil ako prevádzač. Medzi základné požiadavky na výkon tohto typu „podnikania“ uviedol, že je potrebné mať kontakty a dobré známosti. Na svoju činnosť nepotreboval zriadiť žiadne legálne podnikanie. Čo sa týka ICT technológií uviedol, že používal predovšetkým mobilný telefón. Zabezpečoval transport zo Slovenskej republiky do Anglického kráľovstva. Pri svojom podnikaní potreboval zakúpiť letenky do Anglicka. Pracoval ako mäsiar. Nikdy si nepožičal žiadne finančné prostriedky, ktoré by boli použité na páchanie predmetnej trestnej činnosti. Páchateľ uviedol, že sa pokúšal o rozšírenie svojho „businessu“, čoho výsledkom bolo obchodovanie až so štyrmi obeťami. Z dotazníka vyplýva, že všetky predmetné obete boli maloleté. Nikdy sa nedostal do situácie, že by mu došli peniaze potrebné na páchanie trestnej činnosti.

Finančné prostriedky potrebné na úhradu súdnych trov nepotreboval, pretože mu bol pridelený štátny advokát v Anglicku. Platba od obetí prebiehala na dennej báze, platba bola realizovaná v hotovosti od samotných žien, a to 50 % z vybratej sumy. Tieto peňažné prostriedky boli vyplácané v hotovosti a pri ich výbere neboli využité žiadne ICT technológie. Klienti platili týmto pracovníčkam ‒ obetiam 50 ‒ 100 libier/žena/klient.

Páchateľ zabezpečil obetiam ubytovanie vo svojom 5-izbovom dome. Medzi náklady patrili predovšetkým letenky, oblečenie a zabezpečenie bývania. ICT technológie žiadnym spôsobom neznížili náklady na výkon predmetnej trestnej činnosti. Keďže páchateľ pracoval ako mäsiar, príjem z trestnej činnosti bol doplnkový.

Na otázku, koľko peňazí dostával od jednotlivých zákazníkov, uviedol sumy: 30 libier až 150 libier. V dotazníku uviedol aj sadzobník služieb.
Jedna obeť (v priemere) poskytla sexuálne služby desiatim (10) osobám za jednu noc, následne v dotazníku páchateľ uviedol, že jedna obeť bola schopná poskytnúť sexuálne služby až 100 klientom za týždeň.

Finančné prostriedky z tejto trestnej činnosti investoval naspäť do rodiny, lebo má 4 deti. Odmietol nám však povedať, do čoho presne investoval takto získané peniaze. Páchateľ mal v úmysle zakúpiť rodinný dom s cieľom poskytnúť ubytovanie obetiam, ktoré pre neho vykonávali sexuálne služby, aby ich mal pod kontrolou. ICT technológie nemali žiaden dosah na jeho profit z tejto trestnej činnosti. Páchateľ nevyužíval žiadne moderné technológie ani na nábor obetí, ani na prezentovanie služieb poskytovaných jeho obeťami. Využíval iba mobilný telefón, keďže ako uviedol, kontakty na klientov mal od svojich známych. V odpovediach na dotazník uvádzal nekonzistentné odpovede.

III

Ďalším respondentom bol brat odsúdeného (v tejto správe uvedený pod číslom II), ktorý na rozdiel od predchádzajúceho páchateľa mal udelenú podmienku za porušenie predpisov na úseku cestnej premávky v spojení s porušením trestného zákona (t. j. autonehoda). Do uvedenej trestnej činnosti sa mal respondent dostať omylom. Z dostupných informácií vyplýva, že ho do uvedenej trestnej činnosti zatiahol jeho brat. Respondent rovnako nefungoval ako člen organizovanej skupiny, trestnú činnosť vykonával iba s bratom. Taktiež ako jeho brat, nezriadil si žiadne legálne podnikanie na zakrytie svojej trestnej činnosti. Páchateľova výpoveď sa zhodovala s výpoveďou jeho brata, aj čo sa týka skutočností, že dôležitou súčasťou vykonávanej činnosti boli kontakty od známych, aby mali komu ponúkať sexuálne služby poskytované svojimi obeťami. Jeho úlohou v spolupáchateľstve s bratom bolo zabezpečovanie kontaktov. V súvislosti s touto trestnou činnosťou si nepožičal žiadne finančné prostriedky. Nikdy sa nedostal do situácie, že by mu finančné prostriedky chýbali. Rovnako ako v prípade brata ho zastupoval štátny advokát v Anglickom kráľovstve.

IV

Štvrtý respondent sa venoval obchodovaniu s ľuďmi v súvislosti s núteným žobraním ‒ realizoval vývoz obetí do Nemecka. Tomuto typu trestnej činnosti sa venoval 2 ‒ 3 roky. V minulosti nikdy nebol uznaný za vinného za rovnaký trestný čin alebo za iný trestný čin.
Páchateľ spolupracoval ešte s jednou osobou, ktorá chodievala do Talianska ešte skôr ako s touto trestnou činnosťou začali. Páchateľ uviedol, že páchatelia boli viacerí, a teda tvorili skupinu, ale každý robil sám pre seba, a teda každý vykonával všetky činnosti spojené s výkonom danej trestnej činnosti, k rozdeleniu výslovných úloh medzi páchateľmi nedošlo.

Páchateľ pracoval prevažne ako šofér a dokonca uviedol, že aj sám vykonával žobranie. Páchateľ taktiež nepotreboval zriadiť žiadne legálne podnikanie scieľom zakryť svoje aktivity. Medzi schopnosti potrebné na výkon tohto podnikania uviedol, že je potrebné vodičské oprávnenie a keďže vývoz ľudí na žobranie realizoval do Nemecka, bolo potrebné z jeho strany ovládať nemecký jazyk a byť komunikatívnym na získanie nových klientov.

Páchateľ nemusel prekonávať žiadne prekážky, ktoré by mu bránili vstupu do tohto typu trestnej činnosti. Uviedol, že jeho pozícia sa v rámci skupiny nezmenila. Pri páchaní trestnej činnosti nevyužíval internet ani žiadnu inú formu ICT technológie. Po celý čas pôsobil na pozícii šoféra. Prevážal troch ľudí a im aj zabezpečil bývanie u neho doma. Jediným jeho výdavkom boli pohonné hmoty. Páchatelia sa zbierali na zaplatenie pohonných hmôt a taktiež si delili výdavky na úhradu stravného. Čo sa týka začiatočného kapitálu, tento získal od obetí. Páchateľ aj predal veci v záložni, a tak získal nejaký kapitál na začatie trestnej činnosti. Na zaplatenie súdnych výdavkov sa skladala celá jeho rodina, aby mu bola zabezpečená právna ochrana. Aj v súčasnosti, keď je páchateľ vo výkone trestu odňatia slobody, ho rodinní príslušníci podporujú. Čo sa týka prerozdeľovania finančných prostriedkov uviedol, že každý mal to, čo si vyžobral, jediné výdavky navyše boli potrebné na pokrytie nákladov (t. j. benzín a bývanie). Strava bola zabezpečená páchateľom. Platba sa realizovala prostredníctvom hotovosti v mesačných intervaloch (1-krát za mesiac). Do spôsobu platby neboli zahrnuté žiadne iné osoby (žiaden kuriér ani vymáhač). Na otázku koľko finančných prostriedkov minul na to, aby sa obete dostali na miesto určenia, uviedol sumu 120 EUR. Obchodovanie s ľuďmi nebolo jeho primárnym príjmom, jeho príjem bol tvorený hlavne štátnym opatrovateľským príspevkom (páchateľ bol nezamestnaný a žil zo štátnej podpory). Finančné prostriedky, ktoré vyzbieral od obetí väčšinou použil na jedlo (t. j. na nákup potravín) a niečo si aj odložil. Čo sa týka investície, plánoval vložiť peniaze do opravy svojho rodinného domu. Uviedol, že nebolo vôbec potrebné skrývať pravý pôvod týchto finančných prostriedkov. ICT technológie nemali žiaden vplyv na jeho výsledný profit.

5.1 SUMARIZÁCIA

Páchatelia nechceli uvádzať skutočnosti, akým spôsobom páchali trestnú činnosť, ani nechceli uvádzať detaily týkajúce sa financovania a rozdelenia profitu z trestnej činnosti. Ich neochota spolupráce mohla vyplývať aj z toho, že ani jeden z nich nebol odsúdený ako člen zoskupenia, a teda nepáchali organizovaný zločin.

Odpovede respondentov si veľmi často odporovali. Jeden z respondentov najprv uviedol, že si nepožičal žiadne finančné prostriedky na začatie trestnej činnosti, následne však svoju výpoveď zmenil a uviedol, že potreboval na zriadenie peniaze, ktoré si požičal predajom vecí v záložni. Iný respondent uviedol, že obchodovanie s ľuďmi vykonával iba prostredníctvom jednej osoby ‒ obete, ale neskôr uviedol, že obetí, prostredníctvom ktorých uskutočňoval naplnenie skutkovej podstaty trestného činu obchodovania s ľuďmi, bolo viacero, a to konkrétne štyri ženy.

Pri výbere páchateľov, ktorým bol odovzdaný dotazník projektu FINOCA 2.0 sme sa zamerali na páchateľov, ktorí boli odsúdení za trestný čin obchodovania s ľuďmi podľa § 179 odsek 1 alebo odsek 2 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z.
Zbor väzenskej a justičnej stráže poskytol informáciu, že v súčasnosti žiaden páchateľ nie je vo výkone trestu odňatia slobody za trestný čin obchodovania s ľuďmi ako člen organizovanej skupiny. Preto nebolo v našich silách realizovať rozhovor s páchateľmi, ktorí by pôsobili ako členovia organizovaného zločinu. Nie je vylúčené, že niektorí z nami oslovených páchateľov boli členmi organizovanej skupiny páchajúcej trestný čin obchodovania s ľuďmi. Ale vzhľadom na skutočnosť, že zo spôsobu, akým sa dotazníky vo výkone trestu odňatia slobody zbierali, mohli mať odsúdené osoby obavu, že v prípade, ak prezradia skutočnosti nasvedčujúce tomu, že páchali uvedenú trestnú činnosť ako členovia organizovanej skupiny, mohlo by dôjsť k prekvalifikovaniu ich trestného činu na trestný čin s vyššou trestnou sadzbou.

6.1 VYHODNOCOVANIE DOTAZNÍKOV ‒ EXPERTI

Aj po vynaloženej snahe s ohľadom na úzku špecifikáciu témy bolo veľmi komplikované vybrať expertov, ktorí by sa venovali danej problematike. Oslovili sme profesora psychológie na FF UK, znalca ministerstva spravodlivosti, ktorý je pracovníkom znaleckého ústavu pre psychológiu a psychiatriu, vykonáva znaleckú činnosť v oblasti forenznej psychológie, robí znalecké posudky a výskum v oblasti forenznej psychológie. Jeho profesijné zameranie je klinický a forenzný psychológ, ktorý sa v minulosti venoval väčšinou skupinám organizovaného zločinu. Najmä organizovaným skupinám zo stredného, južného Slovenska a Bratislavy. Venoval sa aj veľkým a známym organizovaným skupinám, ako napr. Sýkorovci, Piťovci, Šátorovci, Takáčovci a posudzoval aj jedného z navýznamnejších a najvplyvnejších vodcov slovenského podsvetia ‒ Mikuláša Černáka. Uviedol, že podľa jeho informácií ani jeden z týchto páchateľov, ktorých mal možnosť posudzovať, nebol obvinený z obchodovania s ľuďmi. Uvedené tvrdenie podporujú štatistické údaje, ktoré nám boli poskytnuté zo strany Ministerstva vnútra SR, prokuratúry, polície a Zboru väzenskej a justičnej stráže. A teda skutočnosť, že organizované skupiny v podmienkach SR nie sú páchateľmi trestného činu obchodovania s ľuďmi.

Vo väčšine prípadov boli páchatelia obvinení zo založenia a zosnovania organizovanej skupiny, z vydierania a vrážd, prípadne drogovej trestnej činnosti, ale profesor si nespomínal na prípady, že by niekedy bol niektorý z páchateľov trestne stíhaný za trestný čin obchodovania s ľuďmi. Organizované skupiny pôsobili na území SR a boli prísne hierarchicky usporiadané – vydieranie, nútená ochrana, prostitúcia, šírenie drog. V prevládajúcej väčšine páchatelia boli slovenskej národnosti, pričom bol jeden prípad ukrajinského štátneho občana, ktorý bol obvinený z trestného činu nájomnej vraždy, konanie bolo voči nemu zastavené.

Ich aktivity súvisiace s prostitúciou súviseli s poskytnutím vynútenej ochrany prostitútkam pracujúcim na voľnej nohe, ktorým vnútili ochranu a z titulu tejto ochrany si následne nárokovali určitú časť ich zárobku. Prostitúcia bola vykonávaná výlučne na území SR. Neuskutočňovali nábor prostitútok, naopak, ako bolo uvedené, dané obete už boli prostitútkami a následne im tieto organizované skupiny, ktoré boli profesorom posudzované, vnútili ochranu. Prostitútky boli vo väčšine prípadov pod vplyvom drog, pretože tieto organizované skupiny predávali drogy. Predávali ich aj predmetným prostitútkam za zvýšené sumy, a tak donútili obete k zvýšenej prostitúcii. Ako dôsledok im nanútili ochranu, za ktorú považovali výplatu časti profitu.

Brali si podiel zo zisku, a teda činnosti. Vyzbieranie profitu mali na starosti radoví členovia skupín ‒ vymáhači, teda osoby, ktoré mali v rámci organizovanej skupiny nižšie postavenie. Každý z nich mal pridelených niekoľko prostitútok, ktoré vykonávali sexuálne služby v obydliach patriacich organizovanej skupine.

Profesor zároveň uviedol, že si nespomína, že by médiá podávali informácie o páchaní trestného činu obchodovania s ľuďmi v súvislosti s organizovanou skupinou.
Potvrdil nám, že vo svojej profesijnej kariére sa nestretol s tým, že by páchateľ, ktorý pôsobil ako člen organizovanej skupiny, bol trestne stíhaný za trestný čin obchodovania s ľuďmi. Vyskytovali sa prípady prostitúcie, no tieto prostitútky sa venovali tejto činnosti aj predtým, ako sa o ne začal zaujímať organizovaný zločin. Preto nám na otázky financovania a modus operandi prípadne iných činností, ktoré sú spojené s touto témou, nevedel uviesť ďalšie informácie.

Pokúšali sme sa spojiť aj s inými osobami zainteresovanými na odhaľovaní trestnej činnosti špecializujúcej sa na trestný čin obchodovania s ľuďmi, ale neboli sme v uvedenom časovom horizonte úspešní.
Zúčastnili sme sa na rozhovoroch aj s pracovníkmi Informačného centra pre boj proti obchodovaniu s ľuďmi (založeného Ministerstvom vnútra SR), ktorí nám však nevedeli na konkrétne otázky odpovedať, vzhľadom na skutočnosť, že sa primárne venujú obetiam tejto trestnej činnosti a v plnej miere nás odkázali na ich internetovú stránku, ktorá poskytuje informácie od obetí predmetnej trestnej činnosti.

7 ŠTRUKTÚRA TRHU

Ak chceš poznať, poznaj najprv jeho obeť. Táto téza je zrejme pravdivá. Pri vypracovaní tejto časti záverečnej správy sme čerpali informáciu predovšetkým z rozhovorov s pracovníkmi Informačného centra pre boj proti obchodovaniu s ľuďmi a s ľuďmi praxe. Významnou pomocou pre nás boli aj údaje získané z každoročného vyhodnocovania Programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi.(8) Tento projekt zastrešuje Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Pilotná fáza Programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi (ďalej len „program“) sa realizovala v rámci Národného akčného plánu boja proti obchodovaniu s ľuďmi na roky 2006 – 2007. Jeho aktualizácia a pokračovanie sa realizovali v rámci Národného programu boja proti obchodovaniu s ľuďmi na roky 2008 – 2010 a Národného programu boja proti obchodovaniu s ľuďmi na roky 2011 – 2014. Nový Národný program boja proti obchodovaniu s ľuďmi na roky 2015 ‒ 2018 bol predložený na rokovanie vlády Slovenskej republiky a schválený uznesením vlády Slovenskej republiky č. 52 zo 4. februára 2015 bez pripomienok.

Obeťou sa na účely programu rozumie: – občan Slovenskej republiky,
– občan Európskej únie, alebo
– štátny príslušník tretej krajiny,

u ktorého je dôvodné podozrenie, že sa na území Slovenskej republiky alebo v zahraničí stal obeťou obchodovania s ľuďmi.

Subjekty realizácie programu:
– národný koordinátor pre oblasť boja proti obchodovaniu s ľuďmi, ktorým je určený štátny tajomník Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,
– zástupcovia ministerstva, určených ústredných orgánov štátnej správy a samosprávy,
– mimovládne organizácie a medzinárodná organizácia.

Obsah programu:
Pre obeť je obsahom programu zabezpečenie najmä:
– izolácie z kriminálneho prostredia,
– legalizácie pobytu na území Slovenskej republiky v prípade cudzinca,
– pomoci pri dobrovoľnom návrate do Slovenskej republiky, resp. do krajiny pôvodu v prípade cudzinca,
– finančnej podpory,
– sociálnej pomoci,
– psychosociálneho poradenstva, – psychoterapeutických služieb,
– právneho poradenstva,
– zdravotnej starostlivosti,
– rekvalifikačných kurzov.

Ak sa obeť rozhodne spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní, je vytvorená možnosť poskytovania komplexnej starostlivosti počas celého trvania trestného konania.

Správy, ktoré každoročne vyhodnocujú program, tvoria neoceniteľný zdroj informácií nielen o obetiach, ale aj o páchateľoch trestných činov.

7.1 PROFIL PÁCHATEĽA

Zo získaných informácií vieme, že najčastejšie je páchateľom týchto trestných činov muž. Toto pohlavie prevládalo vkaždom roku vyhodnocovania programu (pozri tabuľku ďalej). Jedným z dôvodov je skutočnosť, že ženy sú menej reflektovanými páchateľmi v rámci celej spoločnosti a táto skutočnosť teda zákonite nemohla obísť ani problematiku obchodovania s ľuďmi. Ak aj obeť identifikovala ako náborárku ženu, nezriedka išlo o kombináciu spolu s mužským páchateľom.

pohlavie	2011	2012	2013	2014	2015	2016
muž	23 (2-krát muž aj žena)	15	26	26	22	16
žena	9 (2-krát muž aj žena)	2 (spolu s mužom)	4	8	2	0

Páchatelia sa v prevažnej miere v rámci demografického prostredia sústreďujú na obce. Pokiaľ by sme sa zamerali na vzdelanosť obetí, zistíme, že väčšinu obetí tvoria osoby predovšetkým so základným vzdelaním.

7.2 MECHANIZMUS ZLÁKANIA OBETE

Mechanizmus zlákania obete závisí od konkrétnej krajiny. Spoločné je však to, že obchodníci sú akoby vždy o krok vpred, hľadajú stále nové a nové taktiky, ako dosiahnuť súhlas obete a následne ju vykorisťovať. Páchatelia pri týchto činnostiach využívajú špecifiká každej krajiny, pretože každá krajina je iná. Vrámci Slovenskej republiky možno konštatovať, že páchatelia využívajú predovšetkým nepriaznivú sociálnu situáciu najmä vo východnom regióne Slovenskej republiky. Vo väčšine prípadov je teda hlavným dôvodom náboru pracovná príležitosť (či už v zahraničí alebo na Slovensku) a vidina lepšieho zárobku. Sociálna situácia súvisí aj s druhým najčastejším prípadom. Páchatelia sa zameriavajú na ľudí bez domova. Vylákajú ich do väčších miest alebo do zahraničia na nútené žobranie. Páchatelia často nemajú zábrany a na nútené žobranie využívajú aj obete, ktoré trpia fyzickým hendikepom (amputované končatiny, hluchonemí), aby pôsobili na okoloidúcich pre vyššie získanie peňazí.

7.3 KONTAKT PÁCHATEĽA S OBEŤOU

Ak by sme sa zamerali na spôsob náboru, tak vo väčšine prípadov páchatelia nevyužívajú ICT technológie. Ak ich využívajú, je to primárne prostredníctvom mobilného telefónu, ktoré je však vždy v kombinácii s osobným kontaktom. Využívanie sociálnych sietí sa preukázalo len v jednom prípade, a to v roku 2013. Nízka využiteľnosť týchto novodobých trendov zrejme súvisí s regionálnym rozložením páchateľov a obetí trestných činov. V rámci Slovenskej republiky sú chudobnejšie regióny prevažne na východe krajiny. Častým spôsobom náboru je aj únos obete, keď páchateľ svoju obeť vyláka a následne prostredníctvom násilného donútenia odvezie za hranice alebo do iných regiónov v rámci Slovenskej republiky. V oblasti spôsobu náboru obete najčastejšie uvádzali osobný kontakt.

7.4 SLOVENSKÁ REPUBLIKA ‒ KRAJINA NÁBORU

Na základe preštudovaných štatistík možno dospieť knázoru, že Slovenská republika je predovšetkým krajinou náboru. Túto konštatáciu možno vyvodiť predovšetkým zo skutočnosti, že len zriedka je Slovenská republika plánovanou cieľovou destináciou alebo krajinou, kde nakoniec obete skončia. Ako vhodnú krajinu pre zdroj tovaru Slovenskú republiku predurčuje aj zlá sociálna situácia v niektorých regiónoch. Najohrozenejšie skupiny obetí sú predovšetkým osoby so základným vzdelaním a zo sociálne slabšieho prostredia. V rámci Slovenskej republiky sa najčastejšou obeťou stávajú ženy vo veku 18 ‒ 30 rokov, ktoré sú slobodné a pochádzajú predovšetkým z Košického kraja (východné Slovensko), nasleduje Prešovský a Banskobystrický kraj. Najčastejšie samotného obchodníka (náborára) osobne poznajú.

7.5 ÚČEL VYKORISŤOVANIA

Vykorisťovanie na Slovensku má rôzne podoby. Medzi najrozšírenejšie môžeme zaradiť predovšetkým:

• sexuálne vykorisťovanie,
• nútenú prácu,
• nútené žobranie,
• nútené sobáše.
  

Účel vykorisťovania sa v priebehu rokov mení. Zatiaľ čo napríklad v roku 2013 boli obete využívané primárne na sexuálne vykorisťovanie (15), tak v roku 2016 to už bola primárne nútená práca (12). V zásade možno konštatovať, že napríklad sexuálne vykorisťovanie nie je ohraničené pohlavím danej obete. Napríklad v roku 2016 bola zaznamenaná aj jedna mužská obeť.8 FINANCOVANIE Na základe nami získaných informácií o financovaní možno uviesť, že páchatelia svoj zisk z tejto nelegálnej činnosti primárne využívajú na vlastný prospech, na kúpu potravín s tým, že v budúcnosti mali v úmysle použiť získané finančné prostriedky na zariadenie bytu príp. domu, v ktorom sami bývali alebo ktorý poskytovali obetiam na vykonávanie sexuálnych služieb.

Z rozhovoru, ktorý nám poskytol významný profesor psychológie, vieme, že v prípade prostitúcie išlo väčšinou o formu nútenej ochrany. Organizované skupiny boli pôvodne zamerané na páchanie násilnej trestnej činnosti, napr. vraždy, ale aj drogovú činnosť. Ako dôsledok najmä drogovej trestnej činnosti a následným rozvojom drogových aktivít rozšírili obchod s drogami aj na prostitútky. Týmto prostitútkam predávali drogy, následne nad nimi získali kontrolu a nanútili im ochranu. Prostitútky boli nimi aj predtým, a teda žiaden nábor sa neuskutočnil, neboli využité ani žiadne ICT technológie (max. mobilný telefón). Prostitútkam boli drogy postupom času predávané za vyššie ceny, aby tým zvýšili svoju aktivitu. Výsledkom tohoto „business“ plánu bolo, že si z ich sexuálnej aktivity brali časť profitu. Páchatelia nikdy nezriaďovali legálny biznis na zakrytie svojej nelegálnej činnosti. Ich konanie bolo často impulzívne bez hlboko premyslenej stratégie. Čo sa týka transakcií, tie bolo realizované predovšetkým hotovostným prevodom. Páchatelia nevyužívali na získavanie týchto peňažných prostriedkov žiadne špeciálne technológie.

Z doteraz získaných poznatkov o organizovanom zločine zameranom na obchodovanie s ľuďmi možno vyvodiť záver, že táto oblasť kriminality má špecifiká, ktoré je možné postupne eliminovať zvýšenou aktivitou najmä v oblasti prevencie.

Doc. JUDr., Tomáš Strémy, PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/bpf_2018_new/Zbornik_BPF2018_sekcia_1_01.pdf