Abstrakt
Právna úprava inštitútu agenta v podmienkach Slovenskej republiky predstavuje jednu z najpolemickejších otázok trestného práva procesného. Ide oprávnu úpravu vychádzajúcu zkoncepcie rozlišovania medzi agentom kontrolórom a agentom provokatérom (resp. aktívnym agentom). Práve vo vzťahu k druhému spomínanému inštitútu zaujala európska legislatíva i judikatúra odmietavý postoj. Faktom však je, že viaceré z významných judikátov sa interpretujú nad rámec ich skutočného významu a často i nesprávne. Navyše, v súvislosti s úvahami o legálnosti agenta provokatéra je potrebné mať na zreteli obsah zákonných podmienok, na ktoré je viazaná prípustnosť použitia tohto inštitútu.

1 PRÁVNA ÚPRAVA INŠTITÚTU AGENTA

Inštitút agenta bol do slovenského právneho poriadku zavedený v roku 1994 a to zákonom č. 247/1994 Z.z., ktorý novelizoval vtedajší Trestný poriadok (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších právnych predpisov) a to s účinnosťou od 1. októbra toho istého roku. Efektívne a účinné odhaľovanie tých najzávažnejších foriem trestnej činnosti (vrátane trestnej činnosti korupčnej) viedlo následne v roku 2003 k zakotveniu inštitútu agenta provokatéra a podmienok, ktorých naplnenie sa vyžaduje pre jeho použitie. Išlo o zákon č. 457/2003 Z.z., ktorý s účinnosťou od 1. decembra 2003 taktiež novelizoval vtedajší Trestný poriadok. Trestné právo v podmienkach Slovenskej republiky tak už pred rekodifikáciou v roku 2005 vychádzalo z rozlišovania inštitútu agenta kontrolóra a agenta provokatéra.1 Táto koncepcia bola síce prebratá aj do rekodifikovaného Trestného poriadku (zákon č. 301/2005 Z.z., v ďalšom texte len ,,TP“), avšak s určitými zmenami. Uvedené zmeny sa dotýkali predovšetkým systematického zaradenia inštitútu agenta v rámci TP, okruhu subjektov oprávnených na vydanie príkazu na použitie agenta, spresnenia lehôt použitia agenta na základe predošlého vydania príkazu prokurátorom a určitý posun je viditeľný aj pokiaľ ide o využitie agenta ako dôkazného prostriedku v trestnom konaní v rámci dokazovania trestných činov, na ktoré sa použite agenta môže ex lege vzťahovať.

,,Agent je príslušník Policajného zboru alebo príslušník polície iného štátu, ktorý na základe príkazu prokurátora alebo súdu prispieva k odhaľovaniu, zisťovaniu a usvedčovaniu páchateľov zločinu, trestných činov korupcie, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a trestného činu legalizácie príjmov z trestnej činnosti.“2 V súvislosti s odhaľovaním, zisťovaním a usvedčovaním páchateľov korupcie však môže byť agentom aj akákoľvek iná osoba odlišná od príslušníka Policajného zboru či polície cudzieho štátu za predpokladu, že na tento účel je ustanovená prokurátorom na návrh policajta či príslušníka Policajného zboru povereného ministrom vnútra Slovenskej republiky.3 V oboch prípadoch však zhodne platí, že na základe ustanovenia § 10 ods. 22 TP sa agent považuje za prostriedok operatívno-pátracej činnosti. Zároveň však ide o trestno-procesný inštitút, prostredníctvom ktorého je možné získať informácie dôležité pre trestné konanie. O tom vypovedá aj aktuálne systematické zaradenie tohto inštitútu. Pôvodne bol inštitút agenta zaradený do IV. hlavy I. časti Trestného poriadku, v ktorej bolo upravené zaisťovanie osôb a vecí. Rekodifikácia priniesla určité zmeny systematiky ainštitút agenta bol zaradený do V. hlavy I. časti TP, konkrétne kinštitútom slúžiacim na zabezpečenie informácií dôležitých pre trestné konanie. Agent spravidla pôsobí priamo vkriminálnom prostredí a spolupracuje so subjektmi, ktoré v ňom vykonávajú (pravdepodobne) protiprávnu činnosť, čo mu umožňuje získavať informácie, ktoré majú priamy dôkazný význam pre trestné konanie, v rámci ktorého bol vydaný príkaz na jeho použitie. Agent tiež môže získať aj informácie, ktoré síce priamy dôkazný význam v danom trestnom konaní nemajú, no sú dôležité z toho dôvodu, že na základe nich je možné správne orientovať činnosť polície spočívajúcu v objasňovaní a tiež procesnú činnosť orgánov činných v trestnom konaní. Dôležité je, že informácie získané agentom v trestnom konaní na základe príkazu na jeho použitie a za splnenia zvyšných zákonných podmienok jeho použitia majú povahu dôkazu.

Použitie inštitútu agenta, rovnako ako aj použitie zvyšných prostriedkov, pomocou ktorých sa získavajú informácie dôležité pre trestné konanie podľa a v súlade s ustanoveniami TP, sa nevyhnutne spája so zásahom do základných ľudských práv a slobôd. Ide predovšetkým o stret s právom na súkromie, na ochranu osobných údajov a ďalšie. V každom prípade však môže ísť iba o legálne zásahy do týchto práv, teda pre využitie konkrétneho trestno- procesného inštitútu sa vyžaduje naplnenie všetkých zákonných podmienok, na ktoré je toto využitie viazané. Taktiež platí, že miera obmedzenia základných ľudských práv a slobôd musí byť v každom prípade primeraná potrebám odhaľovania a dokazovania konkrétnej trestnej činnosti. Priamo sa uvádza, že v súvislosti s uvedenými inštitútmi je prípustné len také obmedzenie základných ľudských práv aslobôd, ktoré je nevyhnutné na účely odhaľovania a dokazovania konkrétnej trestnej činnosti. Obzvlášť v týchto prípadoch je potrebné dôsledne rešpektovať a aplikovať zásadu primeranosti a zdržanlivosti ako jednu zo základných zásad trestného konania.

Právna úprava inštitútu agenta a podmienok pre jeho legálne využitie je aktuálne obsiahnutá v ustanovení § 117 ods. 1 až 14 TP. Zatiaľ čo právna úprava inštitútu agenta kontrolóra a jej aplikácia je viac – menej bezproblémová, inštitút agenta provokatéra a podmienky jeho využitia sú nanajvýš polemické. Európska legislatíva ako aj judikatúra sa k tomuto inštitútu vo väčšine prípadov stavia kategoricky odmietavo a to dokonca aj pro futuro. Tento komplexný odmietavý postoj kinštitútu agenta provokatéra je pritom plne vsúlade sodbornými názormi právnych teoretikov nie len vČeskej a Slovenskej republike, ale aj v ďalších okolitých štátoch. Aj napriek tomu existujú aktivity a snahy o zmenu tohto postoja a nájdenie cesty, prostredníctvom ktorej by inštitút agenta provokatéra našiel uplatnenie bez problémov, ktoré sa s jeho využitím v súčasnosti spájajú.

2 INŠTITÚT AGENTA KONTROLÓRA A MOŽNOSTI JEHO VYUŽITIA

Napriek tomu, že právna úprava inštitútu agenta kontrolóra a jeho aplikácia v praxi nespôsobujú viac – menej žiadne problémy, je potrebné mať na zreteli konkrétne podmienky, na ktorých dôsledné naplnenie je jeho použitie viazané. Možnosťami a podmienkami využitia tajného agenta sa zaoberal aj XVI. Medzinárodný kongres trestného práva. Konštatoval, že použitie tajného agenta je síce možné, avšak jeho využitie musí podliehať konkrétnym garanciám. V súvislosti s možnosťami využitia inštitútu tajného agenta a ďalších prostriedkov tzv. proaktívneho vyšetrovania boli na XVI. Medzinárodnom kongrese trestného práva formulované základné požiadavky, ktoré musia byť v každom konkrétnom prípade naplnené. Tieto sa premietli do niekoľkých základných zásad, v súvislosti s ktorými Európsky súd pre ľudské práva vo viacerých judikátoch deklaroval požiadavku striktného a bezvýhradného dodržiavania. Dodržiavanie nižšie uvedených zásad je tiež bezpodmienečné a vzťahuje sa na všetky aspekty uvedených zásad. Konkrétne ide o zásadu:

a.) legality použitia agenta,

b.) subsidiarity použitia agenta,

c.) proporcionality pri používaní agenta a

d.) súdnej kontroly.4

Právna úprava inštitútu agenta kontrolóra je obsiahnutá v ustanovení § 117 TP s výnimkou tých ustanovení (odsekov), ktoré sa výslovne vzťahujú na inštitút agenta provokatéra. Z jednotlivých ex lege stanovených podmienok prípustnosti využitia inštitútu agenta (kontrolóra) je zrejmé naplnenie vyššie uvedených zásad.

Konkrétne zásada legality sa napĺňa prostredníctvom ustanovenia § 117 TP ako takého, nakoľko takto sú na úrovni zákona stanovené podmienky a limity využitia inštitútu agenta. Použitie agenta (kontrolóra) možno považovať za legálne, pokiaľ sú v konkrétnom prípade naplnené všetky podmienky, na splnenie ktorých aktuálna právna úprava (TP) viaže možnosť jeho využitia.

Zásada subsidiárneho využitia agenta (kontrolóra) je vyjadrená v ustanovení § 117 ods. 1 druhá veta TP, kde je stanovená podmienka, že využitie agenta je možné len v tom prípade, ak je odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov určených trestných činov iným spôsobom podstatne sťažené. Použitie inštitútu agenta (kontrolóra) teda nie je v prípade uvedených trestných činov automatické a primárne riešenie. Na účely odhaľovania, zisťovania a usvedčovania páchateľov určeného okruhu trestných činov majú primárne byť využívané iné prostriedky trestného práva. Až keď ich použitie by bolo podstatne sťažené, je možné využiť inštitút agenta (kontrolóra). Spojenie ,,podstatne sťažené“, ktoré je obsiahnuté v tejto formulácii pritom nie je žiadnym spôsobom definované. Z uvedenej formulácie je však zrejmé, než nejde len o bežné problémy, s ktorými sa stretáva trestnoprávna prax, ale skôr o problémy, ktoré hraničia až s nemožnosťou odhalenia, zistenia a usvedčenia páchateľov konkrétnych trestných činov iným spôsobom.

V tomto ustanovení (§ 117 ods. 1 prvá veta TP) je zároveň vyjadrená aj zásada proporcionality pri využívaní agenta. V zásade platí, že tento inštitút je možné využívať len pri odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní páchateľov tých najzávažnejších trestných činov, ktorých zoznam je taxatívny. Konkrétne ide o odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov trestných činov, ktoré sú z hľadiska závažnosti zločinmi, trestných činov korupcie, trestného činu legalizácie príjmov z trestnej činnosti a trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa. Navyše tiež platí, že využitie inštitútu agenta je možné len v prípade, ak na základe získaných poznatkov existuje podozrenie, že niektorý z vyššie uvedených trestných činov (alebo aj viaceré z nich) už bol spáchaný alebo ešte len spáchaný má byť. V ustanovení § 117 ods. 2 TP je taktiež vyjadrené, že činnosť agenta musí byť v každom prípade úmerná protiprávnosti konania, na zisťovaní a odhaľovaní, ktorého sa agenta podieľa, vrátane usvedčovania ich páchateľov.

Stret inštitútu agenta (kontrolóra) so základnými ľudskými právami je riešený prostredníctvom základných zásad trestného konania, predovšetkým zásady primeranosti a zdržanlivosti. V rámci nej sú orgány činné v trestnom konaní ako aj súdy povinné postupovať tak, aby do základných ľudských práv a slobôd zasahovali len v takej miere, ktorá je nevyhnutná na dosahovanie účelu daného úkonu a tým aj účelu trestného konania. V každom prípade sú povinné rešpektovať dôstojnosť a ústavne garantované práva všetkých osôb, s ktorými prichádzajú do kontaktu. V ustanovení § 117 ods. 2 prvá veta TP je pritom priamo obsiahnutý odkaz na použitie agenta spôsobom, ktorý je v súlade s účelom TP. Tým nepochybne je včasné odhalenie všetkých trestných činov a ich páchateľov a následne aj ich spravodlivé potrestanie pri rešpektovaní základných ľudských práv a slobôd fyzických ako aj právnických osôb.5

Zásada súdnej kontroly je obsiahnutá vo viacerých odsekoch ustanovenia § 117 TP, predovšetkým v ods. 5 až 7. Konkrétne ide o vymedzenie okruhu subjektov, ktoré sú oprávnené na vydanie príkazu na použitie agenta (kontrolóra), náležitosťami, ktoré musí okrem všeobecných náležitostí obsahovať návrh a tiež príkaz na použitie agenta, časovým ohraničením použitia agenta a tiež okruhom subjektov, ktoré sú oprávnené rozhodnúť o predĺžení už vydaného príkazu na použitie agenta, ak je to v danom prípade potrebné. Platí pritom, že len v prípade agenta kontrolóra môže príkaz na jeho činnosť vydať aj prokurátor v prípravnom konaní a v postupe pred začatím trestného stíhania, ak vec neznesie odklad a činnosť agenta sa nespája so vstupom do obydlia. Do 72 hodín však musí byť potvrdený sudcom pre prípravné konanie, inak príkaz prokurátora stráca platnosť a informácie, ktoré už boli získané nie je následne možné použiť, ani na ne prihliadať. Faktom však je, že už len samotná vedomosť príslušných orgánov o nich môže zamerať ich následné aktivity do oblastí, do ktorých by inak (bez tohto poznatku) zamerané neboli. Použitie inštitútu agenta na základe príkazu prokurátora v prípravnom konaní a v postupe pred začatím trestného stíhania sa týka výhradne agenta kontrolóra. Na rozdiel od pôvodnej úpravy, ktorá tento postup umožňovala aj vo vzťahu k agentovi provokatérovi, aktuálne takýto postup neprichádza do úvahy. Ide o jednu z viacerých zmien, ktoré boli prijaté v súvislosti s rekodifikáciou trestného práva v Slovenskej republike.

Okrem týchto zásad sú v ustanovení § 117 ods. 2 TP obsiahnuté aj ďalšie požiadavky, naplnenie ktorých sa musí v činnosti agenta (kontrolóra) prejavovať, a ktoré sú naviazané na zásady predošlé. Ide už o vyššie spomenutý súlad konania agenta s účelom TP a úmernosť konania agenta protiprávnosti konania, na odhaľovaní a zisťovaní ktorého sa agenta podieľa. Platí pritom, že agent (kontrolór) nesmie iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu. V prípade agenta kontrolóra totiž nie sú naplnené zákonné podmienky pre iniciatívne navádzanie na spáchanie trestného činu a takáto činnosť agenta kontrolóra by sa preto vyhodnotila ako rozporná so zákonom, nelegálna.

Právna úprava agenta kontrolóra zodpovedá požiadavkám pre jeho využitie stanoveným na medzinárodnej úrovni a našej právnej úprave tak v tomto smere nemožno v podstate nič vyčítať. Podstatne problematickejšia je naša právna úprava inštitútu agenta provokatéra, ktorej vhodnosť, primeranosť, potrebnosť (nevyhnutnosť) acelkovo legálnosť niektorých foriem jeho využitia a niektorých podmienok, na ktorých je použitie tohto inštitútu naviazané je nanajvýš polemická.

3 INŠTITÚT AGENTA PROVOKATÉRA A MOŽNOSTI JEHO VYUŽITIA

Základom právnej úpravy inštitútu agenta provokatéra je ustanovenie § 117 ods. 2 TP, v ktorom je definovaná jeho podstata a taktiež aj kľúčové podmienky, za splnenia ktorých je možné jeho využitie. Odborná i laická verejnosť pozná tento inštitút pod názvom agent provokatér, no stretávame sa aj s označením aktívny agent. Toto onačenie je považované za terminologicky presnejšie, nakoľko podstatou agenta je aktívna a iniciatívna činnosť, ktorá smeruje k odhaľovaniu trestnej činnosti a k získavaniu dôkazov o nej na účely trestného konania.6 Nemá teda ísť o provokáciu trestnej činnosti tam, kde sa pred tým nevyskytovala. Od tohto kľúčového poznatku sa pritom odvíjajú aj viaceré európske judikáty, ktoré sa zaoberajú otázkami prípustnosti agenta provokatéra (aktívneho agenta) a posúdením konkrétnych prípadov, v ktorých bol agent provokatér (aktívny agent) použitý.

V súlade s ustanovením § 117 ods. 2 TP možno agenta provokatéra charakterizovať ako takého agenta, ktorý je oprávnený iniciatívne navádzať na spáchanie trestného činu, ale len za splnenia presne stanovených zákonných podmienok. Tieto sú určené jednak okruhom trestných činov, na odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov ktorých môže byť agent použitý a tiež okruhom subjektov, vo vzťahu ku ktorým môže agent vyvíjať svoju zákonnú činnosť. Okrem naplnenia týchto podmienok sa tiež vyžaduje, aby zistené relevantné skutočnosti nasvedčovali tomu, že páchateľ by sa trestného činu dopustil a to bez ohľadu na to, či je alebo nie je vydaný príkaz na použitie agenta. Využitie inštitútu agenta provokatéra je teda, na rozdiel od okolitých európskych štátov, v našich podmienkach možné, ale je viazané na kumulatívne a dôsledné naplnenie troch zásad, ktoré vyplývajú z ustanovenia § 117 ods. 2 TP. Samozrejme aj na inštitút agenta provokatéra sa vzťahujú zvyšné ustanovenia § 117 TP, ktoré sa týkajú okruhu subjektov, ktoré sú oprávnené vydať príkaz na jeho použitie. Platí, že príkaz na použitie agenta provokatéra musí v každom prípade vydať súd. V prípravnom konaní a ešte pred začatím trestného stíhania je to sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom je to predseda senátu. Prokurátorovi takáto možnosť nie je daná, čo je jedna zo zmien, ktorá sa uskutočnila v rámci rekodifikácie trestného práva. Rovnaké podmienky platia aj pre predĺženie už vydaného … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Marcela Tóthová PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

Abstrakt
Odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky – inštitút, prostredníctvom ktorého orgány presadzujúce právo získavajú informácie nevyhnutné na efektívne plnenie svojich úloh. Hoci znamená výrazný zásah do súkromia osoby, ktorej telekomunikačná prevádzka je odpočúvaná azaznamenávaná, je tento inštitút vpraxi nenahraditeľný. Umožňuje oprávneným orgánom získavať informácie, ktorých získanie iným spôsobom by bolo podstatne sťažené, prípadne až nemožné. Získané informácie umožňujú spravodajským službám vyhodnotiť, či nejaké konanie je spôsobilé ohroziť ústavné zriadenie, vnútorný poriadok alebo bezpečnosť Slovenskej republiky. Policajnému zboru umožňujú efektívne predchádzať trestnej činnosti, vyhodnotiť, či skutok je trestným činom, kto ho spáchal a ďalšie relevantné skutočnosti.

Odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky – inštitút, ktorý je podrobne upravený v právnych poriadkoch všetkých vyspelých krajín. Inštitút, prostredníctvom ktorého orgány presadzujúce právo získavajú informácie nevyhnutné na efektívne plnenie svojich úloh. Inštitút, ktorý predstavuje jeden z najvýraznejších zásahov štátnej moci do súkromia osôb. Aby sme správne pochopili podstatu a účel tohto inštitútu, je nevyhnutné ho komplexne analyzovať.

Právo na súkromie je vdemokratickej spoločnosti jedným znajdôležitejších ľudských práv. Toto právo je garantované, či už na národnej alebo medzinárodnej úrovni, viacerými právnymi aktmi. Na medzinárodnej úrovni je jedným z najdôležitejších medzinárodných právnych aktov ochrany práva na súkromie Listina základných práv a slobôd, ktorá bola do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedená ústavným zákonom číslo 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“). Ide predovšetkým o čl. 7 ods.1, čl. 10 ods. 2 a čl. 13 Listiny.1

Ďalším významným aktom medzinárodného práva poskytujúcim ochranu práva na súkromie je Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Čl. 8 ods. 1 Dohovoru zaručuje každému právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie

V právnom poriadku Slovenskej republiky je toto právo zakotvené v právnom akte najvyššej právnej sily – v Ústave Slovenskej republiky. Čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia. Obmedziť ju možno iba v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Čl. 22 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje ochranu prepravovaných správ – nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou alebo iným spôsobom, s výnimkou prípadov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Ako vyplýva z dikcie čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na súkromie nie je absolútne. Ústava Slovenskej republiky predpokladá, že môžu nastať situácie, kedy je nevyhnutné toto právo zákonom aprobovaným spôsobom porušiť. Takúto možnosť pripúšťa aj Dohovor v čl. 8 ods. 2 – štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať, okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Právny rámec odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky v právnom poriadku Slovenskej republiky, v nadväznosti na čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, tvorí zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a zákon č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním) vznení neskorších predpisov. Tieto dva zákony ustanovujú podmienky, za splnenia ktorých oprávnené orgány – právo presadzujúce orgány (law enforcement agencies), môžu výraznou mierou zasiahnuť do práva na súkromie.

1 DEFINÍCIA INŠTITÚTU

Ani jeden z uvedených zákonov neobsahuje legálnu definíciu tohto inštitútu. V praxi sa inštitút odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky označuje ako informačno-technický prostriedok. Takáto kategorizácia je absolútne nesprávna a dochádza k nej na základe nesprávnej interpretácie definície informačno-technických prostriedkov.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním sa za informačno-technické prostriedky považujú najmä elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické, chemické a iné technické prostriedky a zariadenia alebo ich súbory používané utajovaným spôsobom pri vyhľadávaní, otváraní, skúmaní a vyhodnocovaní poštových zásielok a iných dopravovaných zásielok, odpočúvaní a zaznamenávaní v rámci telekomunikačných činností, vyhotovovaní a využívaní obrazových, zvukových alebo iných záznamov.

Informačno-technickými prostriedkami sa podľa § 10 ods. 21 Trestného poriadku rozumejú elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické, chemické a iné technické prostriedky a zariadenia alebo ich súbory použité utajovaným spôsobom pri odpočúvaní a zázname prevádzky v elektronických komunikačných sieťach, obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov alebo pri vyhľadávaní, otváraní a skúmaní zásielok, ak sa ich použitím zasahuje do základných ľudských práv a slobôd.

Ako vyplýva zuvedených definícií, informačno-technický prostriedok je technické zariadenie určené na získavanie informácií. Odpočúvanie azaznamenávanie je činnosť, prostredníctvom ktorej, za použitia informačno- technického prostriedku, oprávnené orgány zákonom aprobovaným spôsobom získavajú informácie.

2 PRÁVNA ÚPRAVA POUŽITIA INFORMAČNO-TECHNICKÝCH PROSTRIEDKOV PRI ODPOČÚVANÍ A ZAZNAMENÁVANÍ TELEKOMUNIKAČNEJ PREVÁDZKY

2.1 Rozsah

Každý zuvedených zákonov ustanovuje osobitné podmienky použitia informačno-technických prostriedkov. Použitie informačno-technických prostriedkov vtrestnom konaní upravuje Trestný poriadok. Zákon oochrane pred odpočúvaním upravuje podmienky použitia informačno-technických prostriedkov v rámci spravodajskej, resp. operatívnej činnosti, teda použitie mimo trestného konania. Pred účinnosťou zákona o ochrane pred odpočúvaním bolo použitie informačno-technických prostriedkov mimo trestného konania upravené v zákonoch ustanovujúcich základný rámec činnosti, práv a povinností orgánov oprávnených používať informačno-technické prostriedky.2

Trestný poriadok obsahuje komplexnú právnu úpravu použitia informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní. Aj keď ustanovenie § 1 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním explicitne vylučuje aplikáciu tohto zákona na použitie informačno-technických prostriedkov vtrestnom konaní, z ďalšieho textu zákona vyplýva, že to neplatí bezvýnimočne. Podľa môjho názoru zákonodarca opomenul skutočnosť, že aj na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky v trestnom konaní je nevyhnutné aplikovať dôležité ustanovenia § 2 ods. 5 a 6 zákona o ochrane pred odpočúvaním, ktoré upravujú technické a personálne zabezpečenie realizácie odpočúvania a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky.

Podľa § 2 ods. 5 cit. zákona sa pri odpočúvaní a zaznamenávaní telekomunikačnej služby môže použiť len taký informačno-technický prostriedok, ktorý umožní okamžite identifikovať koncové telekomunikačné zariadenie, ktoré bolo použité na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej služby, ktorý neumožní vymazanie údajov identifikujúcich toto zariadenie a ktorý neumožňuje vymazanie času odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej služby.

V § 2 ods. 6 cit. zákona sú ustanovené podmienky vykonávania psychofyziologického overenia pravdovravnosti. Príslušník alebo zamestnanec orgánu štátu, ktorý plní úlohy súvisiace s technickým zabezpečením používania informačno-technických prostriedkov, sa musí v lehotách určených vedúcim orgánu štátu podrobiť psychofyziologickému overeniu pravdovravnosti – vyšetreniu na polygrafe, resp. detektore lži. Domnievam sa, že závery overenia pravdovravnosti majú väčší význam z taktického hľadiska, než z právneho. Právnu relevanciu majú závery polygrafického vyšetrenia len v rámci konania o bezpečnostnej previerke.3 V inom konaní nie sú prípustné ako dôkazný prostriedok. Závery polygrafického vyšetrenia majú význam v rámci preventívno-bezpečnostných opatrení v prípade, že orgán realizujúci odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky získa poznatky, ktoré odôvodňujú záver, že existuje riziko úniku informácií, resp. riziko neoprávnenej manipulácie s utajovanými skutočnosťami, keďže použitie informačno-technických prostriedkov je utajovanou skutočnosťou podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Účelom týchto preventívno- bezpečnostných opatrení je zamedziť neoprávnenej manipulácii s utajovanou skutočnosťou, a teda zamedziť vyzradeniu realizácie informačno-technického prostriedku.

Podľa § 115 ods. 1 Trestného poriadku možno v trestnom konaní o zločine, korupcii, trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestnom čine legalizácie príjmu z trestnej činnosti alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva, vydať príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, ak možno dôvodne predpokladať, že budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie.

Toto vymedzenie trestných činov, pri odhaľovaní ktorých je možné použiť informačno-technické prostriedky, je výrazným zúžením rozsahu použitia informačno-technických prostriedkov podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním. Podľa § 2 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním môže informačno-technické prostriedky používať Policajný zbor, Slovenská informačná služba, Vojenské spravodajstvo, Zbor väzenskej a justičnej stráže a Colná správa (ďalej len „orgán štátu“) v rozsahu podľa osobitných predpisov4 a iba vtedy, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na zabezpečenie bezpečnosti štátu, obranu štátu, predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti alebo na ochranu práv a slobôd iných.

INGERENCIA SÚDU DO ODPOČÚVANIA A ZAZNAMENÁVANIA TELEKOMUNIKAČNEJ PREVÁDZKY

Odpočúvať azaznamenávať telekomunikačnú prevádzku možno vzásade len na základe aprobácie tohto postupu príslušným sudcom. V rámci trestného konania je možné odpočúvať a zaznamenávať telekomunikačnú prevádzku na základe príkazu predsedu senátu, pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní sudcu pre prípravné konanie na návrh prokurátora.

Pri postupe podľa zákona o ochrane pre odpočúvaním možno odpočúvať a zaznamenávať telekomunikačnú prevádzku len na základe predchádzajúceho súhlasu príslušného sudcu. Na rozhodovanie o použití informačno- technických prostriedkov podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním je vecne príslušný krajský súd, v ktorého obvode má sídlo žiadateľ o vydanie súhlasu na ich použitie alebo jeho … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Michal Aláč PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

Abstrakt
Príspevok je zameraný na niektoré významné aspekty trestných činov daňových. Význam trestných činov daňových vyplýva predovšetkým zo skutočnosti, že povinnosť platiť dane sa týka takmer každého obyvateľa republiky v produktívnom veku a zároveň dane sú základným zdrojom príjmu štátneho rozpočtu ako i rozpočtu krajov a obcí. Cieľom autora bolo priblížiť problematiku týchto trestných činov, ktoré tvoria nepochybne veľmi zaujímavú a dôležitú súčasť hospodárskeho života našej spoločnosti. Autor podáva určitý exkurz trestnými činmi daňovými, a to tak v trestnoprávnej ako aj kriminologickej rovine. Snahou bolo taktiež načrtnúť aj prípadné riešenia aktuálneho nepriaznivého stavu v tejto oblasti.

Trestné činy daňové spolu s trestnými činmi proti mene sú zaradené do tretieho dielu piatej hlavy osobitnej časti Trestného zákona, t.j. patria medzi trestné činy hospodárske, ktoré poskytujú najmä ochranu hospodárskym záujmom Slovenskej republiky. Ustanovania § 276 až 278 Trestného zákona tvoria relatívne samostatnú skupinu trestných činov, ktoré postihujú rôzne formy trestnej činnosti určitých osôb voči štátu alebo iným subjektom (napr. sociálna poisťovňa, zdravotná poisťovňa, a pod.) smerujúce najmä proti daňovému a poistnému systému Slovenskej republiky. Ide teda o také trestné činy, ktoré poskytujú ochranu plnenia takých povinností, ktorými je zabezpečovaný príjem finančných prostriedkov určených k financovaniu potrieb štátu. Dane resp. poistné predstavujú príjmy verejnoprávnych subjektov plynúce do niektorého z verejných rozpočtov, príp. do iných verejných peňažných fondov (napr. rozpočet Sociálnej poisťovne). Vzhľadom na tieto skutočnosti sa takéto príjmy všeobecne označujú ako štátne, resp. verejné príjmy. So zreteľom na samotný charakter dane môžeme v širšom zmysle slova tento príjem označiť aj ako znak štátu. Je nepochybné, že žiaden štát nemôže reálne fungovať bez výberu daní. Význam trestných činov daňových vyplýva predovšetkým zo skutočnosti, že v podstate každá fyzická alebo právnická osoba je potencionálnym alebo skutočným daňovým subjektom alebo platiteľom poistného, pričom dane sú súčasťou života takmer každého jednotlivca už od počiatku formovania peňažného hospodárstva.

Z právneho hľadiska daň predstavuje mocenský nástroj štátu, ktorý je upravený právnymi normani najvyššej právnej sily. Uvedené právne normy vyjadrujú nielen hmotno-právne aspekty zdaňovania, t.j. týkajúce sa konkrétnych druhov daní a ich jednotlivých prvkov, ale aj procesno-právne otázky vzťahujúce sa na postup príslušných orgánov pri vyrubovaní, vyberaní avymáhaní daní. Vo všeobecnosti možno daň vymedziť ako peňažnú platbu nenávratného charakteru, ktorá je ukladaná zákonom alebo na základe zákona za účelom úhrady štátnych alebo iných verejných potrieb, a to spravidla vo vopred určenej výške a s vopred stanoveným termínom splatnosti. Žiaden subjekt daňovej povinnosti si za platbu dane nemôže nárokovať žiadnu priamu protislužbu ani žiadne konkrétne plnenie zo strany štátu, resp. územnej samosprávy. Vyššiu právnu účinnosť než daňové zákony však majú medzinárodné zmluvy na zamedzenie dvojitého zdanenia alebo zabránenie daňovým únikom, ktoré riešia kolíziu daňových zákonov jednotlivých krajín.1

Legislatívny rámec pre daňovú sústavu v Slovenskej republike tak, ako ju s istými modifikáciami poznáme dnes, predstavoval zákon o sústave daní (zákon č. 212/1992 Zb. o sústave daní v znení neskorších predpisov). Na základe tohto zákona boli do daňovej praxe osobitnými daňovými zákonmi zavedené jednotlivé dane tvoriace našu daňovú sústavu. Zákon o sústave daní predstavoval akúsi „daňovú sústavu“, ktorá poskytovala právne záruky, že okrem v zákone vymenovaných daní nebudú môcť byť na území Slovenskej republiky ukladané a vyberané žiadne iné dane. Tento zákon však, žiaľ, už neplatí. Bol zrušený zákonom č. 219/1999 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia niektoré ďalšie zákony.

V súčasnosti daňovú sústavu na Slovensku tvoria tieto dane:

Daň z pridanej hodnoty,

Spotrebné dane, a to:

– daň z minerálneho oleja,

– daň z vína,

– daň z liehu,

– daň z tabakových výrobkov,

– daň z piva,

– daň z elektriny,

– daň z uhlia a

– daň zo zemného plynu.

Daň z príjmov, a to:

– daň z príjmov fyzickej osoby,

– daň z príjmov právnickej osoby,

Miestne dane, a to:

– daň z nehnuteľnosti,

– daň zo psa,

– daň z užívania verejného priestranstva,

– daň za ubytovanie,

– daň za predajné automaty,

– daň za nevýherné hracie prístroje,

– daň za vjazd a zotrvanie motorového vozidla v historickej časti mesta,

– daň za jadrové zariadenie,

– daň z motorových vozidiel.

Ešte donedávna (pred rokom 2005) tvorila súčasť našej daňovej sústavy aj daň z dedičstva, daň z darovania a daň z prevodu a prechodu nehnuteľností.2

V nadväznosti na už spomínanú daňovú sústavu by som chcel poukázať na úzky vzťah daňového práva a trestného práva. Daňové právo poskytuje ochranu určitej skupine spoločenských vzťahov, ktorých porušovaním štát stráca veľkú časť finančných prostriedkov napĺňajúcich štátny rozpočet. Následne normami trestného práva sú chránené tieto fiskálne záujmy štátu systémom represívnych nástrojov. Avšak nielen trestné právo obsahuje represívne nástroje, ale aj daňové právo má verejnoprávne sankcie represívneho charakteru, ktoré nachádzame v normách daňových zákonov. Tieto daňové sankcie musíme brať skôr ako akési negatívne podnety pre daňové subjekty, na rozdiel od trestnoprávnych sankcií, ktoré nasledujú po spáchaní daného protiprávneho konania, ktoré štát posudzuje ako trestný čin.

Samozrejme musíme brať do úvahy, že nie každé protiprávne konanie v daňovej oblasti je trestným činom. Často sa vyskytujú protiprávne konania, ktoré sú v rozpore s právnymi normami, ale tieto konania možno sankcionovať iba opatreniami iného než trestného práva (napr. pokuty), keďže nenapĺňajú skutkové podstaty jednotlivých trestných činov. Trestnoprávne riešenie prichádza do úvahy až vtedy, keď na ochranu spoločenských záujmov nestačia prostriedky občianskeho, obchodného alebo správneho práva, resp. daňového práva Pokiaľ trestné právo postihuje najzávažnejšie protiprávne konanie, daňové právo je zamerané na postih menej závažných konaní, ktoré označuje ako správne delikty.

Čiže charakteristickou črtou skutkových podstát trestných činov daňových je ich úzka nadväznosť na celý rad mimo trestných právnych noriem. Trestný zákon priamo stanovuje trestné sankcie za porušenie takýchto noriem, resp. podmieňuje trestnú zodpovednosť tým, že došlo k porušeniu týchto právnych noriem (na rozdiel od napr. trestných činov proti majetku, kde naplnenie skutkovej podstaty nie je podmienené porušením iného právneho predpisu). Právne predpisy iných právnych odvetví sú dôležité i v prípadoch, keď skutková podstata trestného činu na ne neodkazuje, ale obsahuje určitý pojem (normatívny znak), ktorého obsah je nutné vykladať podľa týchto právnych predpisov. Všeobecný výklad týchto odborných pojmov z daňovej oblasti je uvedený v zákone o správe daní a poplatkov ako aj v iných právnych predpisoch upravujúcich daň z príjmov, daň z pridanej hodnoty spotrebné a miestne dane. Napr. určenie či je daň splatná a kedy sa stala splatnou je dôležité aj pre posúdenie orgánov činných v trestnom konaní a súdu, či sa stal trestný čin nezaplatenia dane podľa § 278 Trestného zákona, resp. kedy došlo k jeho spáchaniu. Situáciu často komplikuje aj rozdielne chápanie jednotlivých právnych inštitútov daňového práva a tým aj ich nejednoznačný výklad v aplikačnej praxi. Vstup Slovenskej republiky do Európskej únie, a s tým súvisiaca zmena postavenia colných orgánov (rozšírení právomoci a pôsobnosti) pri správe spotrebných daní neznamená vždy, že výkladové a aplikačné problémy ktoré tu boli pred vstupom, vstupom zanikli. Práve naopak, niektoré výkladové a aplikačné problémy, z obdobia pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa novou právnou úpravou ešte prehĺbili. Najviac výkladových a aplikačných problémov sa týka správy spotrebnej dane z tabaku a tabakových výrobkov.

So zreteľom na charakteristické črty jednotlivých skutkových podstát trestných činov daňových môžeme tieto trestné činy subsumovať pod skupinu tzv. trestných činov ekonomickej kriminality. Pri ekonomickej kriminalite nie je pomerne jednoduché určiť, ktoré trestné činy zaraďujeme do tohto druhu kriminality. Ide najmä o trestné činy obsiahnuté v V. hlave osobitnej časti Trestného zákona, ale aj o trestné činy zaradené v iných hlavách Trestného zákona, ktorými je ohrozený iný než individuálne chránený záujem, najmä hospodársky záujem Slovenskej republiky (napr. trestný čin prijímania úplatku, trestný čin podplácania, atď.). Ekonomická kriminalita sa často odbornej literatúre aj ako kriminalita bielych golierov alebo hospodárska kriminalita.

Za znaky ekonomickej kriminality môžeme považovať – sofistikované konanie páchateľa, ktorým je spôsobené vysoká škoda ako aj premenlivý spôsob spáchania trestného činu, čiže neustále menenie metód páchateľmi a prispôsobovanie ich novým podmienkam trhového mechanizmu.3 Avšak za znak ekonomickej kriminality možno určite označiť vysokú latenciu vzhľadom na pomerne náročné získavanie avyhľadávanie dôkazov pre náležité zistenie skutkového stavu veci.

Možno konštatovať, že ekonomická kriminalita je odrazom stavu a vývoja ekonomickej sféry štátu. V minulosti, mám tým na mysli obdobie pred rokom 1989, keď väčšina majetku bola vspoločenskom vlastníctve atrhový mechanizmus neexistoval, trestné činy daňové nespôsobovali škody v takom rozsahu ako dnes. Obdobie nasledujúce po roku 1989 bolo sprevádzané zásadnými zmenami našej ekonomiky spočívajúce najmä v postupnom prechode štátneho majetku do súkromných rúk a postupnom rozvoji súkromného podnikania intenzívne ovplyvňovalo aj kriminogénne faktory, ktoré úzko súviseli so vznikom príčin a podmienok pre páchanie ekonomickej trestnej činnosti. Rozvoj skromného podnikania bol sprevádzaní neustálymi zmenami veľkého množstva právnych predpisov regulujúcich podnikanie, ktoré umožnili mnohým jednotlivcom páchanie trestnej činnosti ťažko preukázateľnej v trestnom konaní. V rámci daňového práva došlo k takým zásadným zmenám v právnej oblasti, že v platnosti neostal žiadny právny predpis pochádzajúci z obdobia pred rokom 1989. Už od spomínaného roku 1989 sa ekonomická kriminalita do veľkej miery podieľala na celkovej kriminalite, avšak vysoká latencia neumožňovala jej odhalenie. Celé 90. roky minulého storočia, predovšetkým ich prvá polovica, boli pre ekonomickú kriminalitu veľmi priaznivým obdobím. Avšak trestné činy daňové ešte stále spôsobujú a v nasledujúcich rokoch za ponechania súčasnej legislatívnej úpravy budú spôsobovať obrovské škody.

Pri odhaľovaní ekonomickej kriminality je nevyhnutná potreba kriminologickej erudovanosti orgánov činných v trestnom konaní. Je dôležité, aby tieto orgány čo najviac využívali kriminologické znalosti o páchateľoch, obetiach, prípadne príčinách ekonomickej kriminality. Zároveň kriminologické poznatky sú dôležité na predchádzanie trestnej činnosti a vytváranie podmienok na to, aby sa potencionálnym páchateľom sťažilo páchanie ekonomickej trestnej činnosti.

Na základe analýzy súčasných príčin a podmienok ekonomickej kriminality je potrebné zamerať sa na preventívne opatrenia predovšetkým na právnu, ekonomickú a sociálnu sieť. V právnej oblasti ide najmä o nedostatočnú, alebo nie celkom vyhovujúcu legislatívnu úpravu, a to nielen v oblasti trestného práva, ale aj v ďalších oblastiach spoločenského života, ktoré sa svojimi vzťahmi akýmkoľvek spôsobom týkajú ekonomiky. Z toho vyplýva, že je potrebné legislatívu flexibilne prispôsobiť potrebám doby a neustále sa meniacim sociálnym a ekonomickým vzťahom.4

Daňové trestné činy môžeme rozdeliť do dvoch skupín. Prvú skupinu tvoria daňové trestné činy v tzv. užšom slova zmysle, medzi ktoré možno zaradiť skrátenie dane a poistného § 276, neodvedenie dane a poistného § 277 a nezaplatenie dane § 278. Do druhej skupiny možno zaradiť daňové trestné činy v tzv. širšom slova zmysle, a to falšovanie a pozmeňovanie kontrolných technických opatrení na označenie tovaru §275, porušenie predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru §279 (ide o trestné činy, páchaním ktorých sa sleduje skrátenie dane), ďalej skresľovanie údajov hospodárskej a obchodnej evidencie §259, §260 (páchanie ktorých je prostriedkom páchania trestného činu skrátenia dane), ale i porušovanie predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou §254 ods.2 (trestné činy kde je pojem daň súčasťou iného pojmu, pričom dochádza k neplneniu povinnosti voči štátu).5

Podľa môjho názoru do tejto širšej skupiny daňovým trestných činov možno zaradit aj ohrozenie obchodného, bankového, poštového, telekomunikačného a daňového tajomstva § 264 a nepovolenú výrobu liehu § 253, nakoľko naplnením ich skutkových podstát vznikajú taktiež škody v daňovej oblasti.

Ako som už spomínal Trestný zákon č. 300/2005 Z.z. v rámci piatej hlavy – trestné činy hospodárske, obsahuje aj tri skutkové podstaty trestných činov, známe ako trestné činy daňové. Práve v ďalšej časti môjho príspevku by som sa chcel bližšie venovať trestným činom daňovým v užšom zmysle slova, čiže skráteniu dane a poistného, neodvedeniu dane a poistného a nezaplateniu dane.

Ako pri iných skutkových podstatách aj pri trestných činoch daňových ide o ochranu spoločensky chráneného záujmu. Štát ho chráni udeľovaním trestnoprávnych sankcií prostredníctvom súdov. Všetky tri uvedené ustanovenia majú veľmi podobný objekt ochrany. Ide o oprávnený záujem štátu o napĺňanie prostriedkov štátneho rozpočtu či zákonných poistných fondov, resp. zabránení odčerpávania týchto prostriedkov zo štátneho rozpočtu. Ide teda o zákonný a spoločensky akceptovaný záujem štátu o riadne určenie dane a poistného, riadne odvádzanie dane a poistného, ako aj záujem o riadne zaplatenie už splatnej dane.

Na naplnenie trestnosti všetkých daňových trestných činov je potrebné úmyselné konanie páchateľa. Hovoríme teda, že na naplnenie subjektívnej stránky skutkovej podstaty týchto trestných činov je potrebné zavinenie vo forme úmyslu (teda tieto trestné činy nie je možné spáchať z nedbanlivosti).

Medzi všetkými tromi trestnými činmi je podstatný rozdiel v ich objektívnej stránke tej ktorej skutkovej podstaty – t. j. konkrétne konanie páchateľa, ktorým porušuje trestný zákon.

Podstata trestného činu skrátenia dane podľa § 276 Trestného zákona spočíva v takom bližšie neurčenom konaní páchateľa, ktorého cieľom je dosiahnuť, aby príslušný štátny či iný orgán (daňový orgán, Sociálna poisťovňa a pod.) určil, resp. vyrubil daň či poplatok v nižšej než zákonom určenej sume, resp. aby ju neurčil či nevyrubil vôbec. V prípade skrátenia dane teda ide o osobitný druh podvodu. Pod skutkovú podstatu tohto trestného činu spadajú všetky také konania páchateľa, ktorým on úmyselne zatajuje svoje, resp. iného príjmy, neoprávnene nadhodnocuje výdavky v úmysle znížiť svoj daňový základ. Patrí sem aj konanie, pri ktorom páchateľ neoprávnene vyláka daňovú výhodu, prípadne zneužije daňovú výhodu. Formy páchania tohto trestného činu spočívajú najmä v tom, že pachatel v daňovom priznaní zatají skutečný príjem, fiktívnymi fakturami deklaruje väčšie výdavky a tým znižuje daňový základ (napr. deklarovanie odberu alkoholu vo výrobnom podniku s tým, že je určený pre zahraničného odberateľa, hoci v skutečnosti ho predá v tuzemsku). Dôležité je spomenúť, že páchateľom tohto trestného činu nemusí byť len daňovník, môže sa ním stať aj iná osoba, napríklad daňový poradca, ak svojím úmyselným konaním spôsobí, že inému daňovníkovi sa daň vôbec nevyrubí, prípadne vyrubí sa v nižšej než … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
Mgr. Martin Krnáč PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

Abstrakt
Článok pojednáva oprávnej kvalifikácii zavineného usmrtenia ľudskej osoby. Úvodom sa zaoberá kriminalistickým aspektom problematiky, teda kvalifikáciou skutku počas vyšetrovania. Ďalej stručne zmieňuje súčasnú právnu úpravu zavineného usmrtenia v Českej republike a na Slovensku. Záverom čitateľovi detailnejšie približuje trestný čin zabitia, ktorý včeskom trestnom práve privilegovane postihuje páchateľa úmyselného usmrtenia za určitých ospravedlniteľných okolností. Analyzuje súčasnú českú judikatúru a diskusiu uzatvára stručnými návrhmi pre slovenskú legislatívu.

1 ÚVOD

V predloženom príspevku sa budem zaoberať problematikou právnej kvalifikácie trestno-právne relevantných skutkov usmrtenia ľudskej osoby.

Úvodná kapitola je výsledkom môjho výskumu v rámci Špecifického vysokoškolského výskumu katedry trestného práva pre rok 2010 s názvom Teoretické i praktické problémy rekodifikace českého trestního práva hmotného a tvorí jednu (upravenú) pasáž diplomovej práce Zavinené usmrtenie: Vybrané aspekty vyšetrovania a právnej kvalifikácie prípadov zavinených úmrtí v Českej republike a na Slovensku, ktorú som v roku 2010 obhájil na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe.

V ďalšej kapitole uvediem niekoľko základných poznámok ku právnej úprave zavineného usmrtenia v českom a slovenskom kódexe trestného práva hmotného. Ďalej sa budem venovať špecifickej otázke privilegovaného úmyselného usmrtenia, ktorú reflektuje súčasná česká judikatúra. Článok uzavriem vlastným názorom na možné smerovanie slovenskej legislatívy s prihliadnutím na české skúsenosti z rekodifikácie hmotného práva.

2 VYŠETROVACIA SITUÁCIA A JEJ VPLYV NA PRÁVNU KVALIFIKÁCIU SKUTKU

V kriminalistickej literatúre a hlavne v médiách sa často stretávame s pojmom vyšetrovanie vraždy. Vraždou včeskom islovenskom trestnom práve rozumieme úmyselné usmrtenie druhej osoby. Ide ojeden znajvážnejších a najprísnejšie trestaných trestných činov vôbec. Orgány činné v trestnom konaní vynakladajú špeciálne úsilie na to, aby bola väčšina vrážd odhalená a ich páchatelia potrestaní.

Vražda je právny termín a označuje trestný čin. Z právneho hľadiska môže spoľahlivo určitý skutok za vraždu označiť až súd vo výroku odsudzujúceho rozsudku. Inak orgán činný vtrestnom konaní len svyššou mierou pravdepodobnosti vyslovuje, že v skutku ide o („je spatřován“) trestný čin vraždy.

Policajti prichádzajú každodenne do kontaktu s prípadmi násilných úmrtí. Niekedy je príčina smrti na prvý pohľad zrejmá, alebo aspoň ľahko zistiteľná. S pomocou moderných forenzných postupov sa napríklad dá potvrdiť alebo vylúčiť, či nebohý spáchal samovraždu. Ak niekto zomrel pričinením druhej osoby, vo väčšine prípadov to polícia vie zistiť a takúto osobu vypátrať a zaistiť. Najväčšiu pozornosť musí venovať náležitému a detailnému objasneniu a zadokumentovaniu skutkového deja, pri ktorom došlo k usmrteniu človeka.

Ak všetky skutočnosti nasvedčujú tomu, že bol usmrtením spáchaný trestný čin, za ktorý je určitá konkrétna osoba trestne zodpovedná, začne voči nej trestné stíhanie. V tomto momente musí orgán činný v trestnom konaní označiť trestný čin, o ktorý v skutku ide, a teda vysloviť kvalifikovaný názor, či smrť nastala úmyselným alebo nedbanlivostným konaním obvineného. Určité prípady sú jednoduché práve tým, že vzhľadom na všetky okolnosti takéto rozhodnutie nerobí žiaden problém. Reálny život však často prináša veľmi komplikované situácie, kedy je kvalifikácia usmrtenia veľmi nejednoznačná, a unáhlený záver môže definitívne zmariť odhalenie pravdy.

Pozrime sa teraz stručne na to, ako vyšetrovacia situácia na začiatku, v priebehu, a na konci vyšetrovania, ovplyvňuje úsudok orgánu činného v trestnom konaní ohľadom právnej kvalifikácie skutku usmrtenia.

Východiskom vyšetrovania každého trestného činu je počiatočná vyšetrovacia situácia, ktorá vzniká bezprostredne po tom, čo orgán činný vtrestnom konaní získa prvotné informácie nasvedčujúce tomu, že bol spáchaný trestný čin. Na postup policajného orgánu pri vykonávaní počiatočných vyšetrovacích a operatívne pátracích úkonov bude bezpodmienečne závisieť úspech alebo neúspech ďalšieho vyšetrovania1, vedúceho k objasneniu trestného činu a zistenia a usvedčenia páchateľa, čo je základným cieľom práce polície2.

Aj pri obzvlášť závažných násilných trestných činoch, ktoré sú často príznačné svojou komplikovanosťou motívov, prípravy, spáchania, utajovania a samozrejme následného vyšetrovania, je možné, že už po počiatočných úkonoch má vyšetrovateľ komplexný obraz ospôsobe spáchania trestného činu, je oboznámený so statusom a charakteristikou obete trestného činu3 (dieťa, chorá osoba,…) a v najpriaznivejších prípadoch je už na mieste činu zaistená podozrivá osoba, voči ktorej je okamžite vznesené obvinenie a všetky okolnosti nasvedčujú tomu, že takmer s istotou bude táto osoba skutočným páchateľom. Je preto dôležité vzhľadom na priaznivú vyšetrovaciu situáciu správne (teda s čo najväčšou presnosťou) právne posúdiť skutok, ktorý sa stal a zahájiť trestné stíhanie voči podozrivému, ktorý tak získava postavenie osoby obvinenej z trestného činu.

V prípadoch vznesenia obvinenia je v súlade s § 160 ods. 1 a 2 českého trestného poriadku (ďalej len „čes. TP“)4 obvinený bez meškania („neprodleně“) oboznámený s touto skutočnosťou, s popisom skutku, ktorého sa mal dopustiť a z ktorého je obvinený, tak, aby nemohol byť zamenený s iným skutkom a zákonným označením trestného činu, o ktorý v tomto skutku ide („je spatřován“).

Skutok je právne relevantný pojem abstrahovaný z konkrétneho skutkového deja, teda reálnej udalosti záležiacej na konaní človeka5, ktorá sa stala v minulosti a ktorú môžeme objasniť a popísať jej priebeh na základe pamäťových a materiálnych stôp.6 Kým tie majú v priebehu vyšetrovania vplyv na vytyčovanie vyšetrovacích verzií, až kým sa nedospeje k takej verzii skutku, ktorú považuje vyšetrovateľ za najbližšiu tomu, čo sa v skutočnosti odohralo, v prípade rozhodovania súdu majú tie vplyv na skutkové zistenia a vynesenie rozsudku, že sa tak popísaný skutok stal.

Protiprávny skutok, ktorý vykazuje znaky v zvláštnej časti trestného zákonníka označujeme ako trestný čin, resp. u mladistvých ako previnenie. Každý trestný čin má svoje zákonné označenie (spravidla je to názov paragrafu, resp. skupiny niekoľkých paragrafov zvláštnej časti trestného zákonníka). Český trestný poriadok ukladá v ustanovení § 160 ods. 1 policajnému orgánu povinnosť už (najneskôr) pri zahájení trestného stíhania a obvinení podozrivej osoby subsumovať odhalený skutok jednak pod konkrétny paragraf označujúci trestný čin, a tiež pod ustanovenie v odseku (odsekoch) tohto paragrafu – zákonné označenie trestného činu.

Ide o vymedzenie – kvalifikáciu – skutkovej podstaty trestného činu (poprípade trestných činov, ak boli spáchané v jednočinnom súbehu7) spomedzi všetkých trestných činov uvedených v trestnom zákonníku, ako i definovanie skutkovej podstaty v rámci už vymedzeného trestného činu (obvykle v jednom paragrafe), teda rozlíšenie, či ide o skutkovú podstatu základnú, spravidla uvedenú v prvom odseku, alebo o skutkovú podstatu kvalifikovanú (popr. privilegovanú), ktorej znaky bývajú uvedené v druhom a ďalších odsekoch konkrétneho paragrafu8.

Odborníci trestného práva a policajných vied sa bezpochyby zhodnú na tom, že snahou orgánov činných v trestnom konaní musí byť čo najpresnejšie právne posúdenie každého skutku, čo je v plnej zhode s ústavou garantovanou právnou istotou, ako jedným zo základných prvkov právneho štátu. Ustanovenie § 160 ods. 6 čes. TP však počíta s požiadavkou kriminalistickej praxe flexibilne reagovať na nové skutočnosti, ktoré počas vyšetrovania môžu vyjsť (a spravidla vychádzajú) najavo a umožňuje policajnému orgánu v priebehu vyšetrovania uznesením zmeniť právnu kvalifikáciu skutku, pre ktorý bolo zahájené trestné stíhanie.9 Nesprávne zhodnotenie skutkových znakov pri počiatočnej kvalifikácii (ale i pri prekvalifikácii trestného činu v neskorších štádiách vyšetrovania) môže priniesť určité problémy.

Podotýkam, že sa týkajú hlavne nesprávnej subsumpcie pod konkrétne ustanovenie zákona. K rozdielu základnej a kvalifikovanej skutkovej podstaty, aj z pohľadu policajnej praxe, sa vyjadrím ďalej.

Vyšetrovanie každej skupiny podobných trestných činov (znásilnenia, krádeže, drogová kriminalita,…) má kriminalistickou vedou vypracovanú vlastnú metodiku, ktorá slúži ako návod pre vyšetrovateľa.10 V prípade, že odhalený skutok je na základe najvýraznejších stôp nesprávne posúdený, vyšetrovateľ sa môže zamerať na zjavné, no menej podstatné skutočnosti, a môžu mu uniknúť práve skutočnosti, ktoré môžu pri dokazovaní prispieť k tomu, že obžalovaný bude spravodlivo uznaný vinným zo závažnejšieho alebo kvalifikovaného trestného činu, ktorý reálne spáchal.

Pokiaľ je nesprávne právne posúdenie založené len na nepresnom úsudku vyšetrovateľa, čiže nie na iných skutočnostiach, ktoré počas vyšetrovania vyjdú najavo (§ 160 ods. 6 čes. TP), a teda štátny zástupca vychádza pri rozhodnutí o zmene právnej kvalifikácie len z tých istých skutočností, ktoré boli známe vyšetrovateľovi (napr. pri previerke spisu podľa § 174 ods. 2 písm. b) čes. TP), spôsobuje takýto prieskum a vydávanie pokynu o zmene právnej kvalifikácie zbytočný prieťah vo vyšetrovaní tak na strane štátneho zástupcu, ako aj vyšetrovateľa, ktorý navyše následne musí obvineného na takúto zmenu upozorniť a protokolovať ju (už zmienený § 160 ods. 6 čes. TP).

K uvedenému však existujú protiargumenty, a to najmä praktického rázu. Dôveryhodnosti polície nesvedčia urýchlené a neuvážené kroky. Vyšetrovanie obzvlášť závažnej činnosti je veľmi náročný a zodpovedný proces, často pod drobnohľadom médií a tlakom spoločnosti pri domáhaní sa spravodlivosti usvedčením a potrestaním páchateľa (samozrejme zodpovednosť vyšetrovateľa spočíva práve v usvedčení páchateľa zhromaždenými dôkazmi, odsúdenie a potrestanie je vo výlučnej právomoci súdov). Z tohto dôvodu, a tiež na základe skúseností viacerých vyšetrovateľov, s ktorými som túto problematiku konzultoval, môžem konštatovať, že v prípadoch, keď má vyšetrovateľ v počiatočnej vyšetrovacej situácii dostatok dôkazov nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, začína trestné stíhanie za trestný čin, na ktorého bezpečné dokázanie postačujú získané dôkazy, aj v prípadoch, keď existujú dôkazy na to, že išlo o závažnejší trestný čin. Rovnako nie je neobvyklé, že sa v prípade obzvlášť závažnej kriminality začína stíhať za trestný čin základný, nie kvalifikovaný. Prax to odôvodňuje tým, že počiatočnými úkonmi odhalené stopy a získané informácie môžu byť nepostačujúce, skresľujúce, mylné ba až zámerne mätúce, a až nasledovné vyšetrovanie potvrdzuje alebo vyvracia vyšetrovateľove domnienky a verzie. Poukazuje na to, že v prípade mylného závažnejšieho posúdenia skutku, akým naozaj bol, poprípade vyjde najavo, že skutok sa ani nestal alebo nebol trestným činom, je naštrbený kredit polície pred verejnosťou. Média majú totiž tendenciu vyhľadávať senzácie, fabulovať a zveličovať, aby získali pozornosť publika. V prípade, že prípad neskončí podľa ich predstáv (napr. je určitá osoba zbavená obvinenia), často navádzajú dojem, že niekto úmyselne zničil stopy, „stratil“ dokumenty, korumpoval. Naopak prekvalifikácia a stíhanie obvineného za závažnejší trestný čin po objasnení nových skutočností a zrelej úvahe vyšetrovateľa sa skôr hodnotí za pozitívny krok. To nebráni vyšetrovateľovi v tom, aby neustále prehodnocoval dôkazy i z pohľadu právnej kvalifikácie.

Nemal by však pri tom dbať ohľad na iné záujmy, než záujem na náležitom zistení trestného činu a spravodlivom potrestaní páchateľa. Bohužiaľ sa vniektorých prípadoch stáva, že vyšetrovateľ uprednostní potreby priaznivého štatistického výkazu pred presnou kvalifikáciou. Ak sa napríklad viac prikláňa k tomu, že skôr nastalo nedbanlivostné, než úmyselné usmrtenie, existuje určitý sklon začať vyšetrovať skutok ako nedbanlivostný trestný čin, s tým, že sa to poprípade môže v budúcnosti zmeniť. Má to priliehavé vysvetlenie. V prípade, že sa vyšetrovanie nepodarí doviesť do zdarného konca, v policajnej štatistike sa to prejaví ako neúspech pri menej závažnej trestnej činnosti. Je to oveľa prijateľnejšie, ako priznať, že sa nepodarilo vyšetriť ďalšiu vraždu. Vraždy sú štatistická položka, na ktorú je polícia i verejnosť najviac citlivá, a v policajnom prostredí existuje určitý psychický tlak na to aby práve tieto čísla vyzerali čo najlepšie. V dôsledku však táto snaha môže viesť k efektu presne opačnému, než spoločensky žiadanému, a to že sa prehlbuje latencia tohto zvlášť závažného zločinu.

Základom pri úvahe o zmene právnej kvalifikácie už stíhaného skutku je teda postup vytvorenia vyšetrovacej verzie, pri ktorej skutok napĺňa znaky iného, závažnejšieho trestného činu, ako toho, za ktorý je obvinený momentálne stíhaný a podoprenie tejto verzie prehodnotením získaných dôkazov ako i zameraním sa na získavanie dôkazov nových.

Záverom úvodnej diskusie zhrňujem, že hoci osvedčená policajná prax varuje pred unáhlenými závermi a dôrazne poukazuje na opatrnosť a dôkladnosť pri vyšetrovaní, čo by skôr nasvedčovalo uvedenému postupu precízneho zhromažďovania čo najväčšieho množstva dôkazov a prekvalifikácie skutku na závažnejší trestný čin (buď iný, alebo rovnaký ale kvalifikovaný, kde pripadá do úvahy vyššia sadzba) až po úvahe a vnútornom presvedčení vyšetrovateľa, musia byť rovnako šetrené práva obvineného plynúce z ustanovení trestného poriadku, teda hlavne mať vedomosť o tom, za aký skutok je stíhaný a ako ho orgán činný v trestnom konaní kvalifikuje. Z dôvodu transparentnosti trestného stíhania by malo byť vylúčené zámerne nepresné kvalifikovanie skutku s cieľom „prekvapiť“ obvineného v závere vyšetrovania. Rovnako nesmie byť snaha o priaznivé štatistické výkazy nadradená záujmu na zákonnom a efektívnom fungovaní orgánov činných v trestnom konaní.

3 PRÁVNA KVALIFIKÁCIA USMRTENIA PODĽA NOVÝCH TRESTNÝCH KÓDEXOV V ČESKEJ REPUBLIKE A NA SLOVENSKU

Komparácia nového českého trestného zákonníka č. 40/2009 Sb. (ďalej len „čes. TZ“) a slovenského trestného zákona č. 300/2005 Z. z. (ďalej len „slov. TZ“) je jednou zo základných tém, ktorej som sa venoval v roku 2010 v rámci Špecifického vysokoškolského výskumu našej katedry. Na tomto mieste by som odkázal na môj článok Usmrtenie v trestnom práve hmotnom: česko-slovenská komparácia v zborníku z konferencie Rekodifikovaný trestný zákon a trestný poriadok – analýza poznatkov z teórie a praxe, konanej na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave dňa 9.2.2011.

Aby som v tomto príspevku zachoval koherentnosť tematiky, uvediem niekoľko základných bodov, a ďalej sa budem venovať špecifickej otázke privilegovaného úmyselného usmrtenia, ktorú reflektuje súčasná česká judikatúra.

Úvodom by som konštatoval, že dlhodobé volanie po diferenciácii trestných činov úmyselného usmrtenia, teda vraždy podľa § 219 starého trestného zákona č. 140/1961 Zb. a privilegovanej vraždy novonarodeného dieťaťa matkou podľa § 220 tohto zákona, bolo síce zákonodarcami v oboch krajinách vyslyšané, no i to len sčasti, berúc do úvahy kvalitatívnu i kvantitatívnu stránku úpravy.

Prvým momentom bola potreba zohľadniť v už tak rozmanitých dôvodoch, motívoch, okolnostiach a spôsoboch páchania vrážd aspekt zvýšenej zavrhnutiahodnosti určitých vrážd, pre ktorú by nepostačovala nová kategória okolnosti podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby, ale javilo sa ako naliehavé vytvoriť novú skutkovú podstatu najzávažnejších vrážd vôbec. Hovoríme o rozdiele medzi vraždou „jednoduchou“ (česky prostou) a kvalifikovanou.

Nová česká úprava rozoznáva v § 140 čes. TZ úmyselné usmrtenie v odseku prvom a úmyselné usmrtenie spáchané s rozmyslom alebo po predchádzajúcom uvážení v odseku druhom. Uvedené znaky majú vyjadriť vyššiu mieru racionálnej kontroly nad konaním, oproti spontánnej reakcii na vyhrotený konflikt. V českej literatúre tieto znaky dôkladne analyzuje Dr. Hořák11 a tým poskytuje praktikom akúsi pomôcku k ich výkladu a aplikácii na konkrétne prípady. Predsa sa nemôžem ubrániť dojmu, že prijatá úprava nie je optimálna a celkom zrozumiteľná, a to z dôvodu kritizovanej legislatívnej techniky, malých rozdielov medzi trestnými sadzbami v prvom a druhom odseku (jednoduchá a kvalifikovaná vražda) a takisto určitej aplikačnej nejasnosti znaku rozmyslu (reflexie), ktorý sa nachádza na pomedzí hoci aj veľmi nekvalitného a situačného, no pre trestnosť nevyhnutného, rozhodovania príčetného páchateľa a premysleného plánovania činu. To podľa môjho názoru môže viesť k zásadným problémom pre dokazovanie a finálnu kvalifikáciu skutkov, a navyše spôsobiť nejednotnosť v posudzovaní podobných prípadov v krajine do doby, než sa ustáli judikatúra, čo bude trvať viac rokov.

O tom, že je diferenciácia na jednoduchú a kvalifikovanú vraždu nedotiahnutá do úplnosti, svedčí aj to, že v treťom odseku § 140 čes. TZ už znak reflexie či premeditácie nehrá žiadnu úlohu! Teda výskyt okolnosti podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby (v ods. 3) umožňuje potrestať vraždu odňatím slobody na pätnásť až dvadsať rokov alebo výnimočným trestom, bez ohľadu na to či ide v prvom rade o vraždu jednoduchú alebo kvalifikovanú. Diferenciácia v takejto podobe podľa môjho názoru nesplnila očakávania.12

Nová slovenská úprava požiadavku diferenciácie úmyselných usmrtení reflektuje vlegislatívno-technicky správnom vyčlenení nového trestného činu úkladnej vraždy v § 144 slov. TZ. Prísnejšie trestaná úkladná vražda sa od vraždy podľa § 145 slov. TZ odlišuje fakultatívnym znakom subjektívnej stránky – vopred uváženou pohnútkou, teda motívom, ktorým je vedené konanie páchateľa v úmysle usmrtiť obeť (prečo chcel páchateľ obeť usmrtiť).

Ak bolo, ako prirodzene predpokladám, úmyslom zákonodarcu vyčleniť najnebezpečnejšie a najodsúdeniahodnejšie vraždy, nemôžem ostať nekritický k voľbe diferenčného znaku premeditácie motívu. Burda13 i ďalší autori už poukázali na to, že v samotnej skutočnosti premeditácie pohnútky nie je možné automaticky vidieť aj väčšiu odsúdeniahodnosť určitého činu. Vopred uvážené pohnútky môžu byť tak zavrhnutiahodné, ako i ospravedlniteľné či pochopiteľné.

Súčasná úprava neponúka možnosť jasne rozlišovať napr. medzi činom mafiánskeho nájomného vraha a dlhodobo týranej manželky, ktorá sa po uvážení a bilancovaní súžitia s tyranom rozhodne, že to už ďalej nebude znášať a muža po príchode domov usmrtí pripraveným kuchynským nožom.

Ak sa pozrieme na štatistiky14, úkladné vraždy tvoria zhruba desatinu všetkých vrážd, čo podľa mňa celkom vystihuje legislatívny zámer prísnejšie postihovať najzávažnejšie prípady. Problém však vidím v nasledovnom. Aby sa dosiahol tento stav, musí si orgán činný v trestnom konaní v praxi akosi domýšľať želanú vyššiu zavrhnutiahodnosť vopred uváženej pohnútky, napriek tomu, že zákon jasne požaduje len samotnú skutočnosť premeditácie pohnútky bez ohľadu na jej morálne zhodnotenie. U pochopiteľných pohnútok, kde by hrozil nespravodlivo vysoký postih za úkladnú vraždu, sa potom ignoruje ich premeditácia tým, že čin sa pri kvalifikácii ponechá v kategórii vražda (jednoduchá). Som presvedčený o tom, že to nie je v plnom súlade s požiadavkou právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovania súdov.

Druhá moja poznámka sa bude týkať vzťahu základnej a privilegovanej skutkovej podstaty úmyselného usmrtenia.

Český zákonodarca zavádza do klasifikácie nový trestný čin – zabitie, ktorého sa páchateľ dopustí, keď iného úmyselne usmrtí v silnom rozrušení zo strachu, zľaknutia, zmätku alebo iného ospravedlniteľného hnutia mysle alebo v dôsledku predchádzajúceho zavrhnutiahodného konania poškodeného. Napriek tomu, že ustanovenie bolo pre nejednoznačnosť novelizované ešte pred účinnosťou trestného zákonníka, novela viac svetla do jeho výkladu nepriniesla. Teoretici15 následne diskutovali otom, či sa znak silného rozrušenia bezpodmienečne vzťahuje aj na usmrtenie vdôsledku predchádzajúceho zavrhnutiahodného konania usmrtenej obete, alebo je možné takúto obeť „zabiť“ s chladnou hlavou, čo by bola alternatíva k ospravedlniteľnému silnému rozrušeniu. Opäť je znenie zákona v tak závažnej veci nejednoznačné. K trestnému činu zabitia v českom zákone sa ešte vrátim.

Napriek tomu, že na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že škála úkladná vražda – vražda – zabitie – usmrtenie poskytne dostatočný základ pre podchytenie rozmanitosti zavinených usmrtení, slovenský trestný zákon mimo trestného činu vraždy novonarodeného dieťaťa matkou (§ 146 slov. TZ) bohužiaľ stále nemá privilegovanú skutkovú podstatu úmyselného usmrtenia, ktorá by sa vzťahovala na usmrtenia spáchané úmyselne, no s čiastočne ospravedlniteľnou, či aspoň pochopiteľnou pohnútkou či inou okolnosťou. To považujem za najväčší súčasný nedostatok slovenskej úpravy.

Určitý korektív … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
Mgr. Igor Nikolaj Barilik

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

Abstrakt
V príspevku sa zaoberám vybranými aplikačnými problémami súvisiacimi so zaujatosťou a následným vylúčením zákonných sudcov pričom poukazujem nie len na úpravu v rovine Trestného poriadku, ale i na osobitné predpisy upravujúce inštitút vylúčenia sudcov z prejednávania a rozhodovania trestných vecí.

1 ÚVOD

Cieľom tohto príspevku nie je rozoberanie aplikačných problémov zákonných ustanovení § 31 et §32 Zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako Trestný poriadok) o vylúčení orgánov činných v trestnom konaní, súdu a iných osôb v nadväznosti na ustanovenie § 23 Trestného poriadku o odňatí a prikázaní veci v ich samej podstate, ale len o stručné pripomenutie, respektíve základné oboznámenie sa s problematikou.

Poukážem skôr na vybranú judikačnú prax súdov a priblížim ustanovenia iných právnych predpisov, ktoré majú mimoriadny význam v rámci problematiky inštitútu vylúčenia sudcov a im predchádzajúce konanie o ich zaujatosti, respektíve nezaujatosti.

Nezávislosť súdnictva je jedným zo základných atribútov výkonu spravodlivosti vkaždej demokratickej spoločnosti. Iba skutočne nezávislí, právomocami nadaní a nestranní sudcovia môžu zabezpečiť dôslednú ochranu práv a slobôd občanov a spoločnosti. Tento postulát z dôvodovej správy je premietnutý do Čl. 141 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy s tým, že v zmysle Čl. 144 odsek 1 Ústavy, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Uvedeného sú si vedomé i zákonné normy upravujúce trestné konanie, občianske konanie súdne, činnosť súdov, postavenie sudcov, ale i akty riadenia predsedov súdov.

2 K TRESTNÉMU PORIADKU

Ustanovenie § 31 Trestného poriadku zabezpečuje nestrannosť trestného konania jednak ako celku a jednak jeho jednotlivých úkonov vykonávaných v tej ktorej trestnej veci. Zákon rozlišuje niekoľko prípadov, kedy je vylúčené, aby sa na vykonávaní úkonov zúčastnil sudca pri ktorom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti pre pomer:

k prejednávanej veci (napr.: sudca vystupuje ako poškodený trestným činom) § 31 odsek 1 Trestného poriadku,

k osobám, ktorých sa úkon priamo týka (§ 10 odsek 10 Trestného poriadku), k obhajcovi (§ 36 Trestného poriadku), zákonnému zástupcovi (§ 35 Trestného poriadku), splnomocnencovi (§ 53 Trestného poriadku) alebo pre jeho pomer k inému orgánu činnému v trestnom konaní, § 31 odsek 1 Trestného poriadku, alebo

sudca bol v prejednávanej trestnej veci činný ako prokurátor, policajt, spoločenský zástupca, obhajca, splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo poškodeného, zástupca poškodeného alebo spoločný zástupca poškodeného, § 31 odsek 2 Trestného poriadku, alebo

z rozhodovania na súde vyššieho stupňa (okrem vylúčenia podľa vyššie uvedených kritérií) je vylúčený i sudca, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde nižšieho stupňa. Rovnako z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten sudca, ktorý sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca iného stupňa, § 31 odsek 3 Trestného poriadku.

Pri poslednom bode však treba poukázať na širšiu súvislosť vylúčenia sudcov, pokiaľ sa týka skoršieho rozhodovania vo veci samej. Nebude vylúčený sudca, ktorý rozhodoval napríklad o zaisťovacích úkonoch ako sudca pre prípravné konanie. Vylúčený ale bude sudca, ktorý rozhodoval ako sudca pre prípravné konanie v intenciách § 348 Trestného poriadku. Rovnako bude vylúčený sudca, ktorý realizoval niektoré zrozhodnutí pri predbežnom preskúmaní obžaloby podľa § 241 odsek 1 Trestného poriadku, alebo pri rozhodovaní o predbežnom prejedaní obžaloby podľa § 244 odsek 1 Trestného poriadku. Domnievam sa však, že nebude vylúčený sudca, ktorý sa síce zúčastnil na konaní vo veci samej, ale počas jeho účasti nedošlo k meritórnemu rozhodnutiu. Napríklad sudca bol počas prejednávania relevantnej veci preložený na iný súd (súd vyššieho stupňa), iný sudca vec meritórne rozhodol a v následnej odvolacej agende by rozhodoval pôvodný sudca o ktorého vylúčenie by malo ísť.

V zmysle vyššie naznačeného a úpravy § 32 odsek 1 Trestného poriadku, ak sudca oznámi svoju zaujatosť, o vylúčení rozhodne nadriadený súd v senáte s tým, že o vylúčení sudcu odvolacieho súdu alebo dovolacieho súdu rozhodne iný senát tohto súdu. Takýto postup sa však týka len rozhodovania o nestrannosti sudcu v zmysle § 31 odsek 1 Trestného poriadku. Ak je však sudca vylúčený z dôvodov § 31 odsek 2, 3 Trestného poriadku, nahradí ho iný sudca určený na zastupovanie rozvrhom práce. V tomto prípade netreba posudzovať, či existuje pochybnosť o nezaujatosti (ako v prípade § 31 odsek 1 Trestného poriadku), keďže z dôvodov uvedených v § 31 odsek, 3 Trestného poriadku ide o vylúčenie z rozhodovania priamo zo zákona. Z tohto titulu preto nie je potrebné, aby o tom rozhodoval iný súd, respektíve iný senát. Vo všetkých ostatných prípadoch o vylúčení z dôvodov uvedených v § 31 Trestného poriadku oznámených niektorou zo strán rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú. Niektorou zo strán mal zákonodarca na mysli napríklad prokurátora, alebo aj obžalovaného. V týchto prípadoch sa rozhoduje uznesením (§ 162 Trestného poriadku), ako jednou z foriem rozhodnutí v trestnom procese, ktoré musí byť písomné. Proti takémuto uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorá nemá odkladný účinok a teda vznesenie námietky zaujatosti obžalovaným voči zákonnému sudcovi nebráni vykonaniu nariadeného úkonu trestného konania. Ak súd rozhodne, že námietka zaujatosti je neopodstatnená ateda zákonný sudca nie je vylúčený, pričom strana podá sťažnosť, súd môže vykonať celé dokazovanie, ba dokonca môže nechať odznieť i záverečné reči a aj posledné slovo obžalovaného, následne hlavné pojednávanie odročiť (spravidla na neurčito) a až potom spis predloží na rozhodnutie o sťažnosti nadriadenému súdu s tým, že záverečná porada a vyhlásenie rozhodnutia sa uskutoční až po rozhodnutí nadriadeného súdu o predmetnej sťažnosti. Výrok uvedeného uznesenia by mal znieť: „Zákonný sudca JUDr. X. Y. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v tejto trestnej veci“. Uznesenie musí obsahovať opis skutku, pre ktorý je obžalovaný stíhaný spolu s odôvodnením v ktorom sa uvedú dôvody, ktorými argumentoval obžalovaný na vylúčenie zákonného sudcu ako aj dôvody, pre ktoré sa zákonný sudca necíti byť zaujatý a preto sa nevylučuje z jednotlivých úkonov. Nakoniec musí nasledovať poučenie. Nadriadeným súdom na má na mysli bezprostredne nadriadený súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal s tým, že o vylúčení sudcu odvolacieho súdu a dovolacieho súdu rozhodne iný senát toho istého súdu. Výrok nadriadeného súdu, napríklad krajského súdu by znel: „Podľa § 32 odsek 1, odsek 3 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 31 odsek 1 Trestného poriadku, JUDr. X. Y., sudca Okresného súdu Bratislava I je vylúčený (nie je vylúčený) z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obžalovaného A. A. ,nar. 01. 01. 1950 v Bratislave, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 99T 1/2011.“

Vprípade situácie, ak obžalovaný namietne zaujatosť celého súdu, zákonný sudca, ktorý vo veci koná a rozhoduje, preloží vec na vyjadrenie všetkým ostatným sudcom namietaného súdu, či sa cítia respektíve necítia zaujatí vo veci konať a rozhodovať. Ak všetci sudcovia vyjadria svoju zaujatosť je to dôvodom na odňatie a prikázanie veci inému súdu.

3 K OSOBITNÝM ÚPRAVÁM

Na ústavnú úpravu nezávislosti a nestrannosti súdnictva, ako aj na túto úpravu obsiahnutú v Trestnom poriadku a Občianskom súdnom poriadku reagujú, alebo dokonca ju vykonávajú, najmä ostatné právne predpisy.

Zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako ZoS).

Vo svojom ustanovení § 30, týkajúceho sa základných povinností sudcu, okrem iného deklaruje, že:

v občianskom … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Michal Valent

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

Abstrakt
V článku sa autor venuje súčasnej právnej úprave inštitútu dovolania v Trestnom poriadku v znení zákona č. 547/2010 Z. z., jeho právnej úprave po pripravovanej novele Trestného poriadku, ktorou sa tento inštitút značne mení, s poukazom na najvýznamnejšie zmeny, ktoré by mali nastať v právnej úprave dovolania po jeho novelizácií.

1 ÚVOD

Dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok, bol začlenený do nášho právneho poriadku po prijatí nového Trestného poriadku s účinnosťou od 1. januára 2006. Sčasti nahradil sťažnosť pre porušenie zákona, ktorá bola zrušená. Zámerom zákonodarcov bolo, aby bol v Trestnom poriadku taký mimoriadny opravný prostriedok, ktorý by slúžil na odstránenie právnych vád rozhodnutí súdov, ktorými bola vec právoplatne skončená. Avšak jeho využitie je možné len v obmedzenom počte prípadov po splnení zákonom stanovených dôvodov, aby tak nedochádzalo k neopodstatnenému narúšaniu stability právoplatných rozhodnutí, z ktorých niektoré už môžu byť aj vykonané, nielen vykonateľné. Pri implementácií tohto inštitútu do nášho právneho poriadku sme sa inšpirovali z českej právnej úpravy, kde bol tento inštitút implementovaný do Trestního řádu po jeho veľkej novele č. 265/2001 Sb. s účinnosťou od 1. januára 2002.

2 SÚČASNÁ PRÁVNA ÚPRAVA

Súčasná právna úprava umožňuje podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej len Tr. por.) podať dovolanie proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Takéto vymedzenie nám však nedáva jednoznačnú odpoveď, aké rozhodnutia si treba pod týmto pojmom predstaviť, teda ktoré právoplatné rozhodnutia možno dovolaním napadnúť.

Túto medzeru v zákone nahradilo rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 19/2007, ktoré upravuje, že musí ísť o právoplatné rozhodnutie súdu vo veci samej, ktorým je

rozsudok alebo trestný rozkaz, ktorým bol obvinený uznaný za vinného a bol mu uložený trest, resp. ochranné opatrenie alebo bolo upustené od potrestania;

rozsudok, ktorým bol obvinený oslobodený spod obžaloby;

uznesenie o zastavení trestného stíhania;

uznesenie o postúpení veci inému orgánu;

uznesenie o uložení ochranného opatrenia;

uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania;

uznesenie súdu o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania;

rozsudok o schválení dohody o vine a treste v obmedzenom rozsahu – § 334 ods. 4 Tr. por.;

rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok proti rozsudku alebo uzneseniu uvedenému sub 1 až 7.1

Český Trestní řád výslovne upravil v § 265a ods. 2, čo treba rozumieť rozhodnutím vo veci samej. V podstate ide o totožnú úpravu, aká sa nachádza aj vo vyššie uvedenom rozhodnutí. Možno predpokladať, že sme si túto úpravu „požičali“.

O dovolaní rozhoduje Najvyšší súd SR, ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.). Subjektmi oprávnenými podať dovolanie sú

a) minister spravodlivosti, ktorý tak môže urobiť na podnet strany, alebo aj iný podnet z dôvodov uvedených v § 371 Tr. por. (§ 369 ods. 1 Tr. por.)

b) generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku rozhodnutia a to v prospech, či neprospech obvineného (§ 369 ods. 2 písm. a/ Tr. por.)

c) obvinený vždy len vo svoj prospech a proti výroku, ktorý sa ho priamo týka (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.)

d) v prospech obvineného môžu podať dovolanie tiež príbuzný v priamom rade, súrodenec, osvojenec, osvojiteľ, manžel alebo druh. Môžu tak urobiť len s jeho výslovným písomným súhlasom. Ak je obvineným mladistvá osoba, osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony, alebo osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, môže i proti jeho vôli podať dovolanie zákonný zástupca, či obhajca. (§ 369 ods. 5 Tr. por.) Obvinený, ako aj osoby oprávnené podať v jeho prospech dovolanie, môžu toto podať len prostredníctvom splnomocneného obhajcu a v konaní o dovolaní musí byť obvinený zastúpený obhajcom (§ 373 Tr. por.). Na to, aby mohli oprávnené osoby dovolanie podať (okrem ministra spravodlivosti), musia využiť právo podať riadny opravný prostriedok, o ktorom sa už rozhodlo. Táto podmienka nemusí byť splnená v tom prípade, ak odvolanie podal prokurátor alebo poškodený a odvolací súd rozhodol v neprospech obvineného. V takom prípade môže obvinený a osoby, ktoré môžu podať dovolanie v jeho prospech, podať dovolanie aj keď nepodali riadny opravný prostriedok (§ 372 Tr. por.).

Dovolanie sa podáva na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni a možno ho podať buď do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia súdu v prípade, ak sa podáva v neprospech obvineného, alebo do troch rokov od doručenia rozhodnutia súdu v prípade, ak sa dovolanie podáva v jeho prospech, pričom ministrovi spravodlivosti plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr (§ 370 Tr. por.).

Dovolanie, ako už bolo na začiatku spomenuté, možno podať len z taxatívne vymedzených dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Tr. por.2, ktoré sú určené na nápravu právnych vád. Okrem dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Tr. por., môže podať dovolanie len minister spravodlivosti voči rozhodnutiam, ktoré sa nepovažujú za rozhodnutia vo veci samej. Môže tak urobiť, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie Trestného zákona alebo Trestného poriadku o väzbe alebo podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody (§ 371 ods. 2 Tr. por.). Dôvody podľa ustanovení § 371 ods. 1 písm. a/ až g/ Tr. por. však nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto ho podáva známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom. Táto podmienka neplatí v prípade, ak podáva dovolanie minister spravodlivosti (§ 371 ods. 3 Tr. por.). Dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného (§ 371 ods. 4 Tr. por.). Podanie dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je v zmysle § 371 ods. 6 Tr. por. prípustné.

Inak sa požaduje, aby bolo dovolanie náležite odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa dotknuté rozhodnutie napáda a pre ktoré zákonom stanovené dôvody, resp. tiež konanie, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo (§374 Tr. por.). Aj preto zákon požaduje, aby bolo dovolanie v prípade, ak ho podáva obvinený, resp. oprávnené osoby v jeho prospech, podané len prostredníctvom obhajcu, ktorý má predpokladané vedomosti a dokáže náležite dovolanie odôvodniť tak, aby odlíšil skutkové pochybenia od tých právnych. Aj keď časté sú prípady z praxe, kedy dovolanie podané prostredníctvom obhajcu najčastejšie z dôvodu uvedeného v písmene i/ § 371 ods. 1 Tr. por. (nesprávna právna kvalifikácia) namietalo skutkové vady, nie právne.

Po podaní dovolania je postup taký, že súd prvého stupňa, kde sa dovolanie podáva, toto nijako nepreskúmava, ale ho doručí (jeho rovnopis) stranám, ktoré by rozhodnutím o ňom mohli byť dotknuté priamo, s tým, aby sa k nemu vyjadrili a zároveň im určí primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako 30 dní. Po uplynutí tejto lehoty, bez ohľadu na skutočnosť, či túto možnosť strany využili, predloží dovolanie spolu s vyjadreniami dovolaciemu súdu (§ 376 Tr. por.).

Postup pred dovolacím súdom je taký, že predseda senátu predbežne preskúma dovolanie spolu s predloženými spismi, aby zistil, aký bude ďalší postup. Ak zistí niektoré formálne nedostatky podania, ktoré sú odstrániteľné, vyzve osobu, ktorá dovolanie podala, aby tieto nedostatky odstránila, pričom jej na to určí primeranú lehotu a zároveň ju poučí o následkoch, ak tieto nedostatky neodstráni. V prípade osôb, ktoré môžu podať dovolanie v prospech obvineného, ich tiež poučí, že im v prípade neodstránenia týchto nedostatkov môže uložiť poriadkovú pokutu. Následne predseda senátu nariadi neverejné zasadnutie, na ktorom on, alebo ním poverený člen senátu podá správu o stave veci zameranú na otázky, ktoré treba riešiť, vrátane odstránenia nedostatkov v dovolaní. Na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci dovolací súd odmietne dovolanie, ak zistí niektoré z dôvodov uvedených v ustanovení § 382 Tr. por.. Inak, ak zistí, že sú splnené dôvody dovolania uvedené v návrhu a podanie má potrebné formálne náležitosti, nariadi verejné zasadnutie na rozhodnutie o ňom. Ak nemožno upovedomenie o verejnom zasadnutí doručiť osobe, ktorá môže byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknutá, postačí upovedomiť jej obhajcu alebo splnomocnenca.

Súd preskúmava zákonnosť a odôvodnenosť výrokov rozhodnutia napadnutého dovolaním, ako aj správnosť postupu v konaní, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo so zameraním na zákonné dôvody dovolania, ktoré sú v dovolaní uvedené, pričom je viazaný dôvodmi dovolania v ňom uvedenými. To neplatí, ak by dôvod dovolania bol v neprospech obvineného, avšak dovolanie bolo podané v jeho prospech (§ 385 Tr. por.).

O podanom dovolaní môže najvyšší súd na verejnom zasadnutí rozhodnúť niektorým z nasledovných spôsobov:

dovolanie zamietne, ak zistí, že dôvody dovolania uvedené v dovolaní sa nepreukázali (§ 392 ods. 1 Tr. por.)

uznesením prikáže súdu, o rozhodnutie ktorého ide, aby doplnil chýbajúci výrok alebo aby o ňom rozhodol, ak je napadnuté rozhodnutie nesprávne len v tom, že niektorý výrok v ňom chýba alebo je neúplný (§ 387 Tr. por.)

rozsudkom vysloví porušenie zákona, ak zistí dôvod dovolania podľa § 371 Tr. por. Súčasne s týmto výrokom zruší napadnuté rozhodnutie, alebo jeho časť, alebo aj chybné konanie predchádzajúce napadnutému rozhodnutiu. Podľa okolností prípadu zruší taktiež aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa. Ak zruší čo len sčasti výrok o vine, vždy súčasne zruší celý výrok o treste, ako aj výroky majúce vo výroku o vine podklad, ale aj ďalšie rozhodnutia, ktoré obsahovo nadväzujú na rozhodnutie zrušené, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili svoj podklad (§ 386 Tr. por.).

Ďalší postup je taký, že po zrušení napadnutého rozhodnutia alebo niektorého výroku, prikáže najvyšší súd spravidla súdu, o ktorého rozhodnutie ide, aby vec v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. Súčasne môže nariadiť, aby ju súd rozhodol v inom zložení senátu alebo aby ju rozhodol iný sudca. Z dôležitého dôvodu môže tiež vec prikázať na prejednanie alebo rozhodnutie inému súdu toho istého druhu a stupňa (§ 388 Tr. por.). Môže tiež vec vrátiť do prípravného konania, ak o to požiada generálny prokurátor, s výnimkou prípadu, keď bolo dovolanie podané v prospech obvineného a vrátenie veci do prípravného konania bude v neprospech obvineného (§ 389 Tr. por.).

Po vrátení veci dovolacím súdom je orgán, ktorému bola vec prikázaná, viazaný právnym názorom vysloveným dovolacím súdom. Je tiež povinný vykonať všetky úkony, ktorých vykonanie nariadil dovolací súd. Rozhodnutie zrušené po podaní dovolania v prospech obvineného, nemôže byť v novom konaní nahradené rozhodnutím nepriaznivejším (§ 391 Tr. por.). Toto je v krátkosti súčasná úprava dovolania v Trestnom poriadku v znení zákona č. 547/2010 Z.z.

3 PRÁVNA ÚPRAVA DOVOLANIA PO NOVELE TRESTNÉHO PORIADKU

Možno konštatovať, že zákonodarcom zamýšľaná novelizovaná úprava dovolania nám tento inštitút značne „preorie“. Pripravovaná novela reflektuje súčasné nedostatky a potreby praxe, ktoré sa objavili a možno povedať, že sa touto zmenou tento inštitút značne spružní. Treba však uviesť, že táto zmena bola nevyhnutná a žiadaná, vyvolaná potrebami praxe, rozhodnutiami súdov a judikátmi, čím sa zosúladí teória s praxou.

Už úvodné ustanovenie § 368 Tr. por. sa mení, keď v odseku 1 sa zákonodarca rozhodol spresniť dikciu zákona vzáujme bezproblémového ajednotného výkladu tohto ustanovenia. Podľa neho možno dovolanie podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, pokiaľ je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371 Tr. por. Odsek 2 reflektuje na spomínaný judikát najvyššieho súdu R 19/2007, v ktorom sa uvádza, čo treba rozumieť pod rozhodnutím vo veci. V dôvodovej správe k tomuto zákonu sa uvádza, že doterajšia právna úprava pripúšťala značné rozdiely výkladu čo do rozsahu rozhodnutí, ktoré by bolo možné (so zreteľom na § 371 Tr. por.) napadnúť dovolaním.3

Avšak rozširuje sa aj možnosť ministra spravodlivosti podať dovolanie aj proti rozhodnutiam, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej v zmysle ust. § 368 ods. 2 novelizovaného Tr. por. Okrem možnosti podať dovolanie v … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
Mgr. Radoslav Smatana PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

Abstrakt
Článok rozoberá definíciu extrémistického materiálu podľa § 130 ods. 8 a 9 Trestného zákona a množstvo chýb, ktoré toto ustanovenie obsahuje. Poukazuje na potrebu uváženej prípravy a prijímania právnych predpisov, ktoré by nemali byť ovplyvnené politickými gestami zakrývajúcimi skutočné zdroje problémov v spoločnosti.

ÚVOD

Novela zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Trestný zákon“ alebo „TZ“), zákon č. 257/2009 Z. z. bol pokusom oreakciu právneho poriadku na množiace sa prípady rasového a národnostného extrémizmu, ktorý nielenže propagoval rasovú a národnostnú nenávisť a podporu hnutí, ktorých ideológia smeruje k šíreniu tejto nenávisti, ale čoraz častejšie sa stával aj dôvodom násilných trestných činov, mnohokrát s fatálnymi následkami.

Aj keď Trestný zákon obsahoval aj pred touto novelou niekoľko skutkových podstát trestných činov, ktoré postihovali národnostný a rasový extrémizmus (§ 421 a 422 TZ podpora a propagácia skupín smerujúcich k potláčaniu základných ľudských práv aslobôd; § 423 TZ hanobenie národa, rasy apresvedčenia; § 424 TZ podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti), predmetná novela TZ v oblasti ochrany pred národnostným a rasovým extrémizmom:

a) rozšírila diapazón týchto trestných činov o ďalšie skutkové podstaty (§ 422a TZ výroba extrémistických materiálov; § 422b TZ rozširovanie extrémistických materiálov; § 422c TZ prechovávanie extrémistických materiálov; § 424a TZ podnecovanie, hanobenie a vyhrážanie osobám pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine alebo pôvodu rodu),

b) doplnila do ustanovenia § 129 TZ nový odsek 3, vktorom definovala tzv. extrémistickú skupinu:

„Extrémistickou skupinou sa na účely tohto zákona rozumie spolčenie najmenej troch osôb na účely spáchania trestného činu extrémizmu,

c) zaviedla nový pojem extrémistický materiál a to v § 130 ods. 8 a 9 TZ.

d) do kvalifikačného znaku osobitný motív podľa § 140 TZ, ktorý sa nachádza pri skutkových podstatách mnohých trestných činov, doplnila typ osobitného motívu podľa nového písmena d): „úmysle verejne podnecovať k násiliu alebo nenávisti voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu rodu alebo pre ich náboženské vyznanie, ak je zámienkou pre vyhrážanie sa z predchádzajúcich dôvodov,“

e) zaviedla nový pojem trestné činy extrémizmu, ktoré v § 140a TZ definovala nasledovne: „Trestné činy extrémizmu sú trestný čin podpory a propagácie skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd podľa § 421 a 422, výroby extrémistických materiálov podľa § 422a, rozširovania extrémistických materiálov podľa § 422b, prechovávania extrémistických materiálov podľa § 422c, hanobenia národa, rasy a presvedčenia podľa § 423, podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti podľa § 424, podnecovania, hanobenia a vyhrážania osobám pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine alebo pôvodu rodu podľa § 424a a trestný čin spáchaný z osobitného motívu podľa § 140 písm. d) a f).“

Predmetom tohto článku je stručné oboznámenie s pojmom extrémistický materiál podľa § 130 ods. 8 a 9 TZ, ktorý je definovaný značne zložito, ba až mätúco a upozornenie na jeho najzásadnejšie chyby, ktoré môžu viesť k jeho nesprávnej aplikácií, k jeho zneužitiu, alebo naopak neochote tento pojem aplikovať práve pre jeho nejednoznačnosť. Definícia extrémistického materiálu podľa § 130 ods. 8 a 9 TZ je nasledujúca:
„(8) Extrémistickým materiálom sa na účely tohto zákona rozumie písomné, grafické, obrazové, zvukové alebo obrazovo- zvukové vyhotovenie

a) textov a vyhlásení, zástav, odznakov, hesiel alebo symbolov, skupín a hnutí, ktoré smerujú k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd,

b) programov alebo ideológií skupín a hnutí, ktoré smerujú k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd,

c) obhajujúce, podporujúce alebo podnecujúce nenávisť, násilie alebo neodôvodnene odlišné zaobchádzanie voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu rodu alebo pre ich náboženské vyznanie, ak je zámienkou pre predchádzajúce dôvody,

d) ospravedlňujúce alebo schvaľujúce čin považovaný článkom 6 Štatútu Medzinárodného vojenského súdneho dvora pripojeného k Dohode z 8. augusta 1945 o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov Európskej Osi a príslušnými článkami štatútu iného medzinárodného trestného súdu zriadeného na základe medzinárodného práva, ktorého právomoc uznala Slovenská republika, za genocídium alebo zločin proti ľudskosti, ak bol páchateľ alebo účastník tohto činu odsúdený právoplatným rozsudkom medzinárodného súdu zriadeného na základe medzinárodného verejného práva, ktorého právomoc uznala Slovenská republika, ak takýto rozsudok nebol v predpísanom konaní zrušený, alebo

e) popierajúce alebo vážne zľahčujúce čin považovaný článkom 6 Štatútu Medzinárodného vojenského súdneho dvora pripojeného k Dohode z 8. augusta 1945 o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov Európskej Osi a príslušnými článkami štatútu iného medzinárodného trestného súdu zriadeného na základe medzinárodného práva, ktorého právomoc uznala Slovenská republika, za genocídium alebo zločin proti ľudskosti, ak bol páchateľ alebo účastník tohto činu odsúdený právoplatným rozsudkom medzinárodného súdu zriadeného na základe medzinárodného verejného práva, ktorého právomoc uznala Slovenská republika.

(9) Za extrémistický materiál sa považuje materiál podľa odseku 8, ak sa vyrába, rozširuje, uvádza do obehu, robí verejne prístupným alebo prechováva v úmysle podnecovať nenávisť, násilie alebo neodôvodnene odlišné zaobchádzanie voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu rodu alebo pre ich náboženské vyznanie, ak je zámienkou pre predchádzajúce dôvody a replika extrémistického materiálu alebo jeho napodobenina, ktorá je zameniteľná s originálom.“

I. Omyl číslo 1 – nesprávne označenie odsekov.

Už od prvého okamihu zoznámenia sa s pojmom extrémistický materiál v Trestnom zákone musí byť každému úplne jasné, že s týmto ustanovením nie je všetko v poriadku a že osoby, ktoré ho pripravovali z legislatívno-technického hľadiska, zrejme neboli v dobrej kondícii. Extrémistický materiál bol totiž doplnený do V. hlavy Všeobecnej časti TZ „Výklad pojmov“, do jej prvého dielu „Všeobecné pojmy“ a to konkrétne na záver už existujúceho paragrafu 130 TZ, ktorý definuje „Vec“, konkrétne do odseku 8 a 9. Ibaže ustanovenie § 130 TZ malo v tom čase iba šesť odsekov, takže v súčasnosti v § 130 TZ chýba odsek 7. Po odseku šesť bez akéhokoľvek dôvodu či náznaku vysvetlenia veselo nasledujú odsek osem a deväť. Tento zjavný a pomerne trápny omyl akoby predznamenával pomýlenosť celej právnej úpravy extrémistického materiálu.

II. Omyl číslo 2 – právna a faktická neurčiteľnosť extrémistického materiálu podľa § 130 ods. 8 písm. d) a e) TZ a neschopnosť bežných ľudí pochopiť toto ustanovenie

V prípade extrémistického materiálu podľa § 130 ods. 8 písm. d) alebo e) TZ musí extrémistický materiál buď ospravedlňovať, alebo schvaľovať, alebo popierať alebo vážne zľahčovať určité činy, ktoré sa stali a následne boli predmetom odsudzujúcich rozsudkov medzinárodných trestných tribunálov.

Teda musí ísť o čin, ktorý:

a) je považovaný článkom 6 Štatútu Medzinárodného vojenského súdneho dvora pripojeného k Dohode z 8. augusta 1945 o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov Európskej Osi (č. 164/1947 Zb.) za genocídium (v slovenskom TZ je trestný čin genocídia ustanovený v § 418 TZ) alebo zločin proti ľudskosti (v slovenskom TZ je trestný čin neľudskosti ustanovený v § 425 TZ), ak bol páchateľ alebo účastník tohto činu odsúdený právoplatným rozsudkom medzinárodného súdu zriadeného na základe medzinárodného verejného práva, ktorého právomoc uznala Slovenská republika, ak takýto rozsudok nebol v predpísanom konaní zrušený – ide v podstate o známy „Norimberský proces“, ktorý bol prvým medzinárodným trestným procesom s vojnovými zločincami v histórii, kde sa postihovali najmä zločiny súvisiace s holokaustom Židov (ale aj s iných národov, národností a etnických skupín) počas II. svetovej vojny; alebo

b) je považovaný príslušnými článkami štatútu iného medzinárodného trestného súdu zriadeného na základe medzinárodného práva, ktorého právomoc uznala Slovenská republika, za genocídium alebo zločin proti ľudskosti, ak bol páchateľ alebo účastník tohto činu odsúdený právoplatným rozsudkom medzinárodného súdu zriadeného na základe medzinárodného verejného práva, ktorého právomoc uznala Slovenská republika, ak takýto rozsudok nebol v predpísanom konaní zrušený – ide najmä o Medzinárodný trestný súd zriadený Rímskym štatútom (Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu zo 17. júla 1998 – oznámenie č. 333/2002 Z. z. Ministerstva zahraničných vecí o prijatí Rímskemu štatútu Medzinárodného trestného súdu). Ďalej môže ísť aj o činy, za ktoré boli odsúdené osoby ajinými medzinárodnými trestnými súdmi atribunálmi, za splnenia podmienky, že právomoc takéhoto súdu uznala Slovenská republika (medzinárodnou zmluvou alebo rezolúciou v rámci OSN, či inou zmluvou medzi OSN s príslušnými vládami členských štátov OSN), pričom musí isť o činy, ktoré definične spĺňajú znaky genocídia podľa § 418 TZ (zároveň čl. 6 Rímskeho štatútu) alebo neľudskosti podľa § 425 TZ (zároveň zločin proti ľudskosti podľa čl. 7 Rímskeho štatútu). Ide očiny, oktorých rozhodujú medzinárodné súdne orgány zriadené rezolúciami bezpečnostnej rady OSN:

I. Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (International Criminal Tribunal for the Former Yugoslavia) podľa Štatútu medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu, prijatého rezolúciou Bezpečnostnej rady č. 827 (1993) z 25. mája 1993, ku ktorej Slovenská republika pristúpila dohodou uverejnenou v zbierke zákonov pod číslom 418/2008 Z. z. medzi Slovenskou republikou a Organizáciou Spojených národov o výkone trestov uložených Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu,

II. Medzinárodný trestný tribunál pre Rwandu (International Criminal Tribunal for Rwanda)1 zriadený rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN č. 955 (1994) z 8. novembra 1994,

III. Osobitný tribunál pre Libanon (Special Tribunal for Lebanon)2 zriadený rezolúciou Bezpečnostnej rady

OSN č. 1757 (2004) z 30. mája 2007.

Ide aj o medzinárodné súdne orgány zriadené na základe medzinárodných zmlúv OSN a iných medzinárodných zmlúv s príslušnými vládami členských štátov OSN:

I. Osobitný súd pre Sierra Leone (Special Court for Sierra Leone)3 zriadený dohodou medzi OSN a vládou Sierra Leone o zriadení Osobitného súdu pre Sierra Leone zo 16. januára 2002,
II. Tzv. tribunál pre Červených Kmérov zriadený Dohodou medzi OSN a kráľovskou vládou Kambodže o stíhaní zločinov spáchaných v období demokratickej Kampučie podľa kambodžského práva (Agreement between the United Nations and the Royal Government of Cambodia Concerning the Prosecution under Cambodian Law of Crimes Committed During the Period of Democratic Kampuche)4 zo dňa 6. júna 2003, III. Ad hoc súd pre Východný Timor (Ad hoc Court for East Timor)5 zriadený najmä reguláciou č. 2000/11 o organizácii súdov vo Východnom Timore.

Ďalšie dohovory, ktoré sú relevantné z hľadiska § 130 ods. 8 písm. d) a e) TZ sú medzinárodný dohovor č. 116/1976 Zb. o potlačení a trestaní zločinu apartheidu (zločin apartheidu podľa tohto dohovoru spĺňa definičné kritériá genocídia a neľudskosti) a dohovor č. 32/1955 Zb. o zabránení a trestaní zločinu … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
doc. JUDr. Eduard Burda PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

1 ÚVOD

Významný medzník v histórii Slovenskej republiky predstavuje rok 2004, keď sa Slovenská republika stala členom Organizácie Severoatlantickej zmluvy (ďalej len „NATO“) a Európskej únie, t. j. keď začala pôsobiť v štruktúrach predstavujúcich úzku spoluprácu členov medzinárodného spoločenstva vo významných oblastiach spoločenského života, akými sú politika, ekonomika, kultúra, životné prostredie a v neposlednom rade bezpečnosť a obrana súvisiace s ochranou základných hodnôt demokratickej spoločnosti. Dňa 29. marca 2011 si Slovenská republika pripomenula siedme výročie svojho členstva.

Slovenská republika sa o členstvo v NATO usilovala už od svojho vzniku, o čom svedčí aj skutočnosť, že viacero jej vlád si vstup do NATO určilo za strategickú prioritu zahraničnej politiky a získanie členstva v tejto organizácii za uskutočnenie zásadného bezpečnostného záujmu štátu. Bezpečnostná stratégia Slovenskej republiky, ktorú schválila Národná rada Slovenskej republiky 27. marca 2001, nadväzujúc na tieto snahy, definovala dosiahnutie plnohodnotného členstva v NATO ako životný záujem Slovenskej republiky.

V súvislosti s iniciatívou a snahou Slovenskej republiky nadobudnúť inštitucionalizovanú formu bezpečnostných záruk jej organizácia NATO v apríli 1999 ponúkla Akčný plán členstva/Membership Action Plan (ďalej len „Akčný plán“), ktorý zohľadnil skúsenosti z prístupového procesu nových členských štátov NATO – Českej republiky, Poľskej republiky a Maďarskej republiky, ako aj z individuálneho dialógu s partnerskými štátmi v rámci programu Partnerstvo za mier. Účasť na Akčnom pláne sa uskutočňovala na základe princípu samodiferenciácie, t. j. na základe slobodného rozhodnutia štátu akceptovať navrhnutý a jeho potrebám upravený spôsob prípravy na členstvo v NATO, pričom z navrhnutého súboru aktivít si mal uchádzač možnosť vybrať tie, ktoré so zreteľom na prínos v oblasti prípravy na členstvo v NATO považoval za najúčinnejšie.

Akčný plán tvorilo päť kapitol – politické otázky, obranno-vojenské otázky, otázky zdrojov, bezpečnostné otázky a právne otázky. V jeho zmysle si každá ašpirantská krajina navrhla ročný národný program prípravy na možné budúce členstvo v NATO (pre Slovenskú republiku sa týmto programom stal Ročný národný program prípravy Slovenskej republiky na členstvo v NATO), v ktorom vymedzovala úlohy a ciele svojej prípravy a ktorý súčasne obsahoval konkrétne informácie o prijímaných opatreniach, zodpovedných orgánoch a podľa potreby aj rozvrh činností zameraných na určité aspekty tejto prípravy.

Základom prípravy Slovenskej republiky na členstvo v NATO v právnej oblasti bola analýza existujúcich medzinárodných záväzkov a vnútroštátnych právnych noriem z hľadiska záväzkov vyplývajúcich zo Severoatlantickej zmluvy a vypracovanie odporúčaní pre prijatie návrhov všeobecne záväzných právnych predpisov na riešenie stavu v legislatívnej oblasti, v ktorých Slovenská republika nedosahovala štandardy bežné v členských krajinách NATO.

Východiskom prístupového procesu Slovenskej republiky do NATO vo vzťahu k právnemu acquis NATO bolo vykonanie právnych opatrení na účasť v kolektívnej obrane v takom rozsahu, ako požadoval partnerský cieľ G 0050, t. j. v rozsahu potrebnom pre efektívne fungovanie mechanizmu kolektívnej obrany. Výsledkom prijatých opatrení bola osobitná úprava inštitútu kolektívnej obrany, priority medzinárodných zmlúv pred vnútroštátnymi právnymi predpismi a otázok spojených s vysielaním ozbrojených síl Slovenskej republiky mimo územia Slovenské republiky a prijímaním zahraničných ozbrojených síl na území Slovenskej republiky na úrovni základného právneho dokumentu štátu, ktorým je Ústava Slovenskej republiky.

Vprípade medzinárodných zmlúv bezpečnostnej avojenskej povahy, ktorým sa venuje tento príspevok je kľúčovým článok 7 Ústavy a jeho odseky 3 a 4. Ústavný zákon č. 90/2001 Z. z. priniesol nové znenie čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky a upravil v odsekoch 2 až 5 postavenie medzinárodných zmlúv v ústavnom systéme Slovenskej republiky. Podľa čl. 7 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky sa môže Slovenská republika s cieľom zachovať mier, bezpečnosť a demokratický poriadok za podmienok ustanovených medzinárodnou zmluvou zaradiť do organizácie vzájomnej kolektívnej bezpečnosti. Z uvedeného vyplýva, že vyššie uvedené ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky vytvorilo ústavný základ pre vstup Slovenskej republiky do Severoatlantickej aliancie aj keď podľa nášho názoru je toto ustanovenie vo vzťahu k NATO nepresné, keďže hovorí o organizácii kolektívnej bezpečnosti, ktorou je OSN a nie NATO. NATO je regionálnou organizáciou kolektívnej obrany.

V nadväznosti na splnenie požiadaviek vyplývajúcich z Akčného plánu bola Slovenská republika oficiálne 21. novembra 2002 na zasadnutí hláv štátov a predsedov vlád členských štátov NATO v Prahe spolu s Bulharskou republikou, Estónskou republikou, Litovskou republikou, Lotyšskou republikou, Rumunskom a Slovinskou republikou pozvaná na začatie prístupových rozhovorov s NATO. Cieľom týchto rozhovorov bolo formálne potvrdiť pripravenosť, vôľu a schopnosť Slovenskej republiky prevziať na seba záväzky a povinnosti vyplývajúce z členstva v NATO.

Úspešný a rýchly priebeh prístupových rozhovorov preukázal pripravenosť Slovenskej republiky vstúpiť do NATO. Na záver prístupových rozhovorov minister zahraničných vecí Slovenskej republiky listom adresovaným generálnemu tajomníkovi NATO potvrdil pripravenosť krajiny prijať pozvanie na pristúpenie k Severoatlantickej zmluve (tzv. Letter of Intent). Zároveň bol členským krajinám NATO odovzdaný časový plán plnenia reforiem, ktorý predstavuje zoznam cieľov a konkrétnych záväzkov, ktoré sa Slovenská republika zaviazala realizovať po svojom vstupe do NATO.

Po skončení prístupových rozhovorov bol 26. marca 2003 v sídle NATO v Bruseli podpísaný všetkými členskými krajinami NATO Protokol o pristúpení Slovenskej republiky k Severoatlantickej zmluve (ďalej len „prístupový protokol“). Týmto aktom sa začal proces právneho prístupu Slovenskej republiky k Severoatlantickej zmluve. Prístupový protokol nadobudol platnosť, keď každá zmluvná strana Severoatlantickej zmluvy oznámila vláde Spojených štátov amerických, že ho ratifikovala. Následne generálny tajomník NATO z poverenia všetkých týchto zmluvných strán oznámil vláde Slovenskej republiky pozvanie na prístup k citovanej zmluve. V súlade s článkom 10 tejto zmluvy sa Slovenská republika stala zmluvnou stranou Severoatlantickej zmluvy odo dňa uloženia jej listiny o pristúpení u depozitára zmluvy, vlády Spojených štátov amerických, t. j. 29. marca 2004.

Časový plán plnenia reforiem v nadväznosti na V. kapitolu Akčného plánu – Právne otázky – obsahoval záväzok Slovenskej republiky do 6 mesiacov od vstupu do NATO pristúpiť k Severoatlantickej zmluve, ako aj k ďalšiemu aliančnému právnemu acquis, ktoré zahŕňa tieto zmluvy:

1. Zmluva medzi štátmi, ktoré sú zmluvnými stranami Severoatlantickej zmluvy, vzťahujúca sa na status ich ozbrojených síl,
2. Protokol o statuse medzinárodných vojenských veliteľstiev zriadených podľa Severoatlantickej zmluvy,
3. Dohoda o statuse Organizácie Severoatlantickej zmluvy, predstaviteľov štátov a medzinárodného personálu,
4. Dohoda o statuse misií a predstaviteľov tretích štátov pri Organizácii Severoatlantickej zmluvy,
5. Dohoda medzi stranami Severoatlantickej zmluvy o bezpečnosti informácií,
6. Dohoda o vzájomnom zabezpečení utajenia vynálezov týkajúcich sa obrany, na ktoré bola podaná žiadosť o udelenie patentu,
7. Dohoda NATO o poskytovaní technických informácií pre obranné účely,
8. Dohoda medzi stranami Severoatlantickej zmluvy o spolupráci v oblasti atómových Informácií.

Citované zmluvy predstavujú základný právny rámec spolupráce členských štátov NATO a obsahujú záväzky uznávané medzinárodným spoločenstvom, ktorých plnenie je vynútiteľné aj z hľadiska medzinárodného práva verejného.

2 SEVEROATLANTICKÁ ZMLUVA (WASHINGTON 4. 4.1949)

Severoatlantická zmluva, známa tiež ako Washingtonská zmluva (ďalej len „zmluva“), vychádza z kapitoly VII článok 51 Charty Organizácie Spojených národov, ktorý zakotvuje právo štátu na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu. Preambula zmluvy potvrdzuje, že NATO nie je výlučne vojenskou alianciou štátov. Zmluvné strany vytvárajú spoločenstvo krajín, ktoré sa neobmedzuje iba na spoluprácu vo vojenskej oblasti. Základným záväzkom členských štátov NATO je usilovanie sa o stabilitu a prosperitu v severoatlantickom priestore a o zachovanie mieru a bezpečnosti. Ide vo svojej podstate o veľmi jednoduchý dokument, ktorý sa riadi duchom Charty OSN. Pozostáva z preambuly a 14 článkov.

V tejto zmluve sa členské krajiny zaväzujú individuálne a kolektívne udržiavať a rozvíjať svoj obranný potenciál, a tak vytvárať základ pre plánovanie kolektívnej obrany. Dôležitým článkom tohto záväzku je článok 4, ktorý ustanovuje povinnosť pre zmluvné strany spočívajúcu v spoločných konzultáciách vždy, keď podľa názoru ktorejkoľvek z nich bude ohrozená územná celistvosť, politická nezávislosť alebo bezpečnosť niektorej zmluvnej strany.

Podstata aliancie je vyjadrená v článku 5. Ten predstavuje pevný záväzok spolupracovať a poskytuje zmysel existencie integrovanej vojenskej štruktúry NATO do budúcnosti.(1) Zmluvné strany sa v tomto článku dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike sa bude považovať za útok proti všetkým, a preto odsúhlasili, že ak nastane taký ozbrojený útok, každá z nich uplatní právo na individuálnu alebo kolektívnu obranu uznanú článkom 51 Charty Spojených národov, pomôže zmluvnej strane alebo zmluvným stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, vrátane použitia ozbrojenej sily s cieľom obnoviť a udržať bezpečnosť v severoatlantickej oblasti.

Záväzok kolektívnej obrany v zmysle článku 51 Charty OSN obsiahnutý v článku 5 dáva do pozornosti otázku použitia v praxi. Na jednej strane tento článok uvádza, že útok na jedného sa bude vnímať ako útok na všetkých, že tu vzniká povinnosť zmluvných štátov reagovať a že jednou z možných reakcií je použitie ozbrojenej sily. Avšak na druhej strane ten istý článok hovorí, že: „pomôže zmluvnej strane … tým, že bezodkladne podnikne sama a v súlade s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú…“

Nemenej dôležitým je článok 6 tejto zmluvy, ktorý definuje oblasti, na ktoré sa môže použiť článok 5. Týmito oblasťami sú:

• územie ktorejkoľvek zmluvnej strany v Európe alebo Severnej Amerike, alžírske departementy Francúzska, územie Turecka alebo ostrovy pod jurisdikciou ktorejkoľvek zmluvnej strany v severoatlantickej oblasti severne od obratníka Raka,
• ozbrojené sily, lode alebo lietadlá ktorejkoľvek zo zmluvných strán, ktoré sa nachádzajú na týchto územiach alebo nad týmito územiami, alebo ktorákoľvek oblasť v Európe, kde boli rozmiestnené vojská ktorejkoľvek zmluvnej strany po dátume, keď Severoatlantická zmluva nadobudla platnosť, alebo v Stredozemnom mori, alebo v severoatlantickej oblasti severne od obratníka Raka.

NATO na svojom summite, ktorý sa konal v novembri 2010 v Lisabone prijalo zásadný strategický dokument – Strategickú koncepciu Aliancie. Tá na ďalších desať rokov určí, čo je a čo nie je pre NATO dôležité. Dokument potvrdzuje kolektívnu obranu ako základný kameň Aliancie a zároveň rozvíja aj výklad jednotlivých ustanovení Washingtonskej zmluvy, kde napr. pod útok proti členovi aliancie podľa čl. 5 zaraďuje aj hrozby kybernetického terorizmu, teda cielené útoky na citlivé počítačové siete štátnych ale aj súkromných inštitúcií, dôležitých pre bezproblémové fungovanie jednotlivých krajín.

S prístupom Slovenskej republiky k zmluve vyslovila súhlas vláda Slovenskej republiky uznesením č. 238 z 27. marca 2003. Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas so zmluvou uznesením č. 237 z 10. apríla 2003. Prezident Slovenskej republiky podpísal listinu o prístupe k zmluve 22. apríla 2003. Listina o prístupe k zmluve bola uložená u depozitára zmluvy, vlády Spojených štátov amerických, 29. marca 2004. Zmluva nadobudla platnosť pre Slovenskú republiku 29. marca 2004 a v Zbierke zákonov Slovenskej republiky je uverejnená pod č. 301/2004.

S plnením záväzkov slovenskej republiky z tejto zmluvy počíta aj ústavný zákon 227/2002 Z. z o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu, ktorý v čl. 1 ods.1 ustanovuje, že Slovenská republika je povinná plniť záväzky vyplývajúce z členstva v organizácii vzájomnej kolektívnej bezpečnosti a z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Výkon týchto povinností je upravený aj zákonom 321/2002 o ozbrojených silách, ktorý v §11 definuje medzinárodnú spoluprácu ozbrojených síl Slovenskej republiky s ozbrojenými silami iných štátov na základe medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, a na základe členstva Slovenskej republiky v organizácii vzájomnej kolektívnej bezpečnosti (obrany). V nasledujúcom §12 upravuje vysielanie ozbrojených síl mimo územia slovenskej republiky na základe týchto medzinárodnoprávnych záväzkov.

3 ZMLUVA MEDZI ŠTÁTMI, KTORÉ SÚ ZMLUVNÝMI STRANAMI SEVEROATLANTICKEJ ZMLUVY, VZŤAHUJÚCA SA NA STATUS ICH OZBROJENÝCH SÍL (Londýn 19. 6.1951)

Zmluva medzi štátmi, ktoré sú zmluvnými stranami Severoatlantickej zmluvy, vzťahujúca sa na status ich ozbrojených síl (ďalej len „zmluva NATO SOFA“), ku ktorej Slovenská republika pristúpila ako členský štát NATO, je mnohostranná medzinárodná zmluva, ktorá upravuje právne postavenie ozbrojených síl jedného členského štátu NATO nachádzajúcich sa na území druhého členského štátu NATO s jeho súhlasom.

Zmluva NATO SOFA obsahuje ustanovenia týkajúce sa právneho postavenia ozbrojených síl, a to administratívne ustanovenia (prekračovanie štátnych hraníc, uznávanie vodičských preukazov, registráciu služobných vozidiel, nosenie vojenskej rovnošaty, držanie a nosenie zbrane), trestno-právne a disciplinárne ustanovenia (pravidlá pre výkon trestnej právomoci, výlučná a súbežná právomoc, práva obžalovaného, výkon trestu, právo policajnej ochrany), ustanovenia o vysporiadaní nárokov na náhradu škody (zrieknutie sa nároku na náhradu škody, vysporiadanie nárokov na náhradu škody spôsobenej pri plnení služobných povinností), finančno-právne, pracovnoprávne a iné ustanovenia (logistické zabezpečenie, dane a poplatky, oslobodenie od cla, poskytovanie zdravotnej starostlivosti, podmienky zamestnania a práce), a procedurálne ustanovenia (platnosť zmluvy v prípade nepriateľských akcií, riešenie sporov medzi zmluvnými stranami, nadobudnutie platnosti zmluvy, revízia zmluvy a vypovedanie zmluvy).

S pristúpením Slovenskej republiky k zmluve NATO SOFA vyslovila súhlas vláda Slovenskej republiky uznesením č. 459 z 19. mája 2004. Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas so zmluvou NATO SOFA uznesením č. 1040 z 23. júna 2004 a súčasne rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej republiky podpísal listinu o prístupe Slovenskej republiky k zmluve NATO SOFA 16. augusta 2004.

Listina o prístupe bola uložená u depozitára zmluvy, vlády Spojených štátov amerických, 13. septembra 2004. Zmluva NATO SOFA nadobudla platnosť pre Slovenskú republiku 13. októbra 2004 a v Zbierke zákonov Slovenskej republiky je uverejnená pod č. 566/2004.

4 PROTOKOL OSTATUSE MEDZINÁRODNÝCH VOJENSKÝCH VELITEĽSTIEV ZRIADENÝCH PODľA SEVEROATLANTICKEJ ZMLUVY (Paríž 28. 8.1952)

Protokol o statuse medzinárodných vojenských veliteľstiev zriadených podľa Severoatlantickej zmluvy (ďalej len „Parížsky protokol“), ku ktorému Slovenská republika pristúpila ako členský štát NATO, je mnohostranná medzinárodná zmluva, ktorá upravuje právne postavenie medzinárodných vojenských veliteľstiev NATO a ich personálu. Práva a povinnosti obsiahnuté v zmluve NATO SOFA sa prostredníctvom Parížskeho protokolu vzťahujú tak na vojenský a civilný personál medzinárodných vojenských veliteľstiev vrátane závislých osôb, ako aj v niektorých prípadoch na samotné veliteľstvá.

S pristúpením Slovenskej republiky k Parížskemu protokolu vyslovila súhlas vláda Slovenskej republiky uznesením č. 460 z 19. mája 2004. Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas s Parížskym protokolom uznesením č. 1041 z 23. júna 2004 a súčasne rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej republiky podpísal listinu o prístupe Slovenskej republiky k Parížskemu protokolu 16. augusta 2004.

Listina o prístupe k Parížskemu protokolu bola uložená u depozitára protokolu, vlády Spojených štátov amerických, 13. septembra 2004. Parížsky protokol nadobudol platnosť pre Slovenskú republiku 13. októbra 2004. V Zbierke zákonov Slovenskej republiky je uverejnený pod č. 551/2004.

5 DOHODA OSTATUSE SEVEROATLANTICKEJ ZMLUVY, PREDSTAVITEĽOV ŠTÁTOV A MEDZINÁRODNÉHO PERSONÁLU (Ottawa 20. 9.1951)

Dohoda o statuse Organizácie Severoatlantickej zmluvy, predstaviteľov štátov a medzinárodného personálu (ďalej len „Ottawská dohoda“) je mnohostranná medzinárodná zmluva, ktorej cieľom je zabezpečiť potrebné výsady a imunity pre NATO (ako právnickú osobu) pre predstaviteľov členských štátov NATO a pre medzinárodný personál NATO a expertov zúčastňujúcich sa misií pre NATO, a to na území každého štátu zmluvnej strany. Text obsahuje predovšetkým štandardizované ustanovenia zmluvy poskytujúcej výsady a imunity pre medzinárodnú organizáciu, zástupcov štátov pri tejto organizácii a úradníkov a expertov organizácie.

S uzavretím Ottawskej dohody vyslovila súhlas vláda Slovenskej republiky uznesením č. 1 zo 14. januára 2004, t. j. ešte pred nadobudnutím členstva Slovenskej republiky v NATO, aj keď k podpisu Ottawskej dohody došlo až po vstupe Slovenskej republiky do NATO. Cieľom tohto postupu bolo vytvoriť podmienky na umožnenie podpisu Ottawskej dohody bez odkladu po uložení ratifikačných listín k Severoatlantickej zmluve.

Za Slovenskú republiku Ottawskú dohodu 13. augusta 2004 podpísal veľvyslanec Slovenskej republiky v Spojených štátoch amerických. Národná rada SR vyslovila súhlas s Ottawskou dohodou uznesením SR č. 1327 z 28. ok- tóbra 2004 a súčasne rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej republiky podpísal ratifikačnú listinu k Ottawskej dohode 29. novembra 2004.

Ottawská dohoda je uverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 95/2005 a pre Slovenskú republiku nadobudla platnosť dňom uloženia ratifikačnej listiny u depozitára dohody, vlády Spojených štátov amerických, 16. decembra 2004.

6 DOHODA O STATUSE MISIÍ A PREDSTAVITEĽOV TRETÍCH ŠTÁTOV PRI ORGANIZÁCII SEVEROATLANTICKEJ ZMLUVY (Brusel 14. 9.1994)

Dohoda o statuse misií a predstaviteľov tretích štátov pri Organizácii Severoatlantickej zmluvy (ďalej len „Bruselská dohoda“) je mnohostranná medzinárodná zmluva, ktorej cieľom je zabezpečiť potrebné výsady a imunity pre misie a predstaviteľov tretích (nečlenských) štátov pri NATO. Ide najmä o misie a predstaviteľov štátov, ktoré sú členmi Partnerstva za mier a Severoatlantickej rady pre spoluprácu. Meritórnym článkom Bruselskej dohody je článok 2, podľa ktorého štát, v ktorom má NATO ústredie – Belgické kráľovstvo, poskytne misiám a personálu tretích štátov obdobné postavenie, ako má diplomatická misia a jej personál, a poskytne tiež obvyklé výsady a imunity predstaviteľom tretích štátov na dočasnej misii s cieľom zabezpečiť zastupovanie tretích štátov v súvislosti s činnosťou NATO, počas ich pobytu na jeho území.

S uzavretím Bruselskej dohody vyslovila súhlas vláda Slovenskej republiky uznesením č. 2 zo 14. januára 2004, t. j. ešte pred nadobudnutím členstva Slovenskej republiky v NATO, aj keď k podpisu Bruselskej dohody došlo až po vstupe Slovenskej republiky do NATO. Cieľom tohto postupu bolo vytvoriť podmienky na umožnenie podpisu Bruselskej dohody bez odkladu po uložení ratifikačných listín k Severoatlantickej zmluve.

Dňa 29. júla 2004 podpísal Bruselskú dohodu za Slovenskú republiku veľvyslanec Slovenskej republiky v Belgickom kráľovstve. Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas s Bruselskou dohodou uznesením č. 1326 z 28. októbra 2004 a súčasne rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej republiky podpísal ratifikačnú listinu k Bruselskej dohode 29. novembra 2004.

Bruselská dohoda je uverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 96/2005 a pre Slovenskú republiku nadobudla platnosť 22. decembra 2004, v deň uloženia ratifikačnej listiny u depozitára dohody, vlády Belgického kráľovstva.

7 DOHODA O VZÁJOMNOM ZABEZPEČENÍ UTAJENIA VYNÁLEZOV TÝKAJÚCICH SA OBRANY, NA KTORÉ BOLA PODANÁ ŽIADOSŤ O UDELENIE PATENTU (Paríž 21. 9.1960)

Dohoda o vzájomnom zabezpečení utajenia vynálezov týkajúcich sa obrany, na ktoré bola podaná žiadosť o udelenie patentu (ďalej len „dohoda“) má charakter medzinárodnej zmluvy vládnej povahy, ktorá medzi členskými štátmi NATO bola uzatvorená z dôvodu, aby utajenie vynálezov týkajúcich sa obrany v jednom členskom štáte NATO viedlo k zákazu podať žiadosť o udelenie patentu na ten istý vynález v iných štátoch vrátane členských štátov NATO. Dohoda stanovuje, že vláda štátu, v ktorom vynález podlieha utajeniu, na jej základe dovolí podať žiadosť o udelenie patentu v jednom alebo vo viacerých štátoch NATO za podmienky, že vlády týchto štátov vynález utaja.

S uzavretím dohody vyslovila vláda Slovenskej republiky súhlas uznesením č. 712 zo 14. júla 2004. Minister zahraničných vecí Slovenskej republiky podpísal listinu o schválení dohody 11. augusta 2004. Listina o schválení bola uložená u depozitára dohody, vlády Spojených štátov amerických, 13. septembra 2004. Dohoda nadobudla platnosť pre Slovenskú republiku 13. októbra 2004. V Zbierke zákonov Slovenskej republiky je dohoda uverejnená pod č. 599/2004.

8 DOHODA NATO OPOSKYTOVANÍ TECHNICKÝCH INFORMÁCIÍ NA OBRANNÉ ÚČELY (BRUSEL 19.10.1970)

Dohoda NATO o poskytovaní technických informácií na obranné účely (ďalej len „dohoda o technických informáciách“) je mnohostrannou medzinárodnou zmluvou, ktorej cieľom je prispievať k rozvoju individuálnej a kolektívnej spôsobilosti zmluvných strán Severoatlantickej zmluvy pri obrane proti ozbrojenému útoku prostredníctvom poskytovania technických informácií súvisiacich s majetkovými právami medzi vládami a organizáciami NATO v súvislosti s obranným výskumom, vývojom a výrobou vojenskej výzbroje, techniky a materiálu.

Vláda Slovenskej republiky dohodu o technických informáciách schválila uznesením č. 668 zo 7. júla 2004. Minister zahraničných vecí Slovenskej republiky podpísal listinu o schválení dohody 11. augusta 2004. Listina o schválení bola uložená u depozitára dohody, vlády Spojených štátov amerických, 13. septembra 2004.

Dohoda o technických informáciách nadobudla platnosť pre Slovenskú republiku 13. októbra 2004 a v Zbierke zákonov Slovenskej republiky je uverejnená pod č. 601/2004.

9 DOHODA MEDZI STRANAMI SEVEROATLANTICKEJ ZMLUVY O BEZPEČNOSTI INFORMÁCIÍ (BRUSEL 6.3.1997)

Dohoda medzi stranami Severoatlantickej zmluvy o bezpečnosti informácií je mnohostranná medzinárodná zmluva, ktorej cieľom je zabezpečenie vzájomnej ochrany všetkých utajovaných skutočností, ktoré budú vymieňané pri vykonávaní Severoatlantickej zmluvy medzi jej zmluvnými stranami. Slovenská republika pristúpila k dohode 21. novembra 2006. Listina o pristúpení k dohode bola uložená 21. novembra 2006 na Ministerstve zahraničných vecí Spojených štátov amerických, depozitára dohody. Pre slovenskú republiku dohoda nadobudla platnosť 21. Decembra 2006.

10 DOHODA MEDZI STRANAMI SEVEROATLANTICKEJ ZMLUVY O SPOLUPRÁCI V OBLASTI ATÓMOVÝCH INFORMÁCIÍ (Paríž 18.6.1964)

Dohoda medzi stranami Severoatlantickej zmluvy o spolupráci v oblasti atómových informácií je mnohostranná medzinárodná zmluva, ktorej cieľom je zabezpečenie ochrany atómových informácií, ktoré budú poskytované vládou Spojených štátov amerických stranám Severoatlantickej zmluvy.

Za Slovenskú republiku bola dohoda podpísaná 2. marca 2005. Listina o schválení bola podpísaná 21. marca 2005 a uložená u depozitára, vlády Spojených štátov amerických, 13. apríla 2005 a pre Slovenskú republiku nadobudla platnosť 13. apríla 2005.

11 ZÁVER

Záverom je možné konštatovať, že slovenská republika po svojom vstupe do Severoatlantickej aliancie splnila všetky podmienky a prijala právne acquis NATO v súlade so svojimi ústavnými a legislatívnymi postupmi. V súvislosti s prístupom k Washingtonskej zmluve podľa čl. 7 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky by sa tiež dalo skonštatovať, že išlo v tomto prípade o jednorazové ustanovenie, ktoré je dnes v podstate skonzumované. Na druhej strane nie je možné dnes vylúčiť, aby sa aj v budúcnosti nezopakovala situácia, že by Slovenská republika mala záujem o vstup do nejakej inej (možno novej) organizácie vzájomnej kolektívnej bezpečnosti (obrany). Na základe čl. 7 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky by sa Slovenská republika mohla zaradiť do takejto organizácie za podmienok ustanovených medzinárodnou zmluvou, ale iba za predpokladu, že by išlo o organizáciu vzájomnej kolektívnej bezpečnosti (obrany), ktorej cieľom by nespochybniteľne bolo zachovávanie mieru, bezpečnosti a demokratického poriadku.

Poznámky

• 1) SLOAN, S.: Negotiating Article 5. http://www.nato.int/docu/review/2006/issue2/english/art4.html, navštívené dňa 26.1.2011.

Autor
JUDr. Daniel Bednár PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

Abstrakt
Príspevok sa zaoberá inštitútom prejudiciálneho konania v trestných veciach, spoluprácou Súdneho dvora Európskej únie a národných trestných súdov, ktorá prispieva k integrácii priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v členských štátoch s dôrazom na vybrané aspekty po účinnosti Lisabonskej zmluvy a úpravu prejudiciálneho konania v trestných veciach v podmienkach Slovenskej republiky.

1 ÚVOD

Cieľom trestného konania je náležité zistenie trestných činov apáchateľov trestných činov, aby títo boli spravodlivo potrestaní pri súčasnom rešpektovaní základných práv aslobôd jednotlivcov. V rámci vnútroštátneho trestného konania predstavuje prejudiciálne konanie na SD EÚ len určitú časť, v rámci ktorej sa rozhoduje o otázkach práva EÚ, ktoré sú zdrojom pre vnútroštátne rozhodnutie.

Cieľom prejudiciálneho konania je dodržiavanie práva EÚ v zmysle výkladovom a aplikačnom. Oblasť justičnej a policajnej spolupráce v trestných veciach po zmenách, ktoré nastali po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy je v súčasnosti upravená v piatej hlave ZFEÚ upravujúcej priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, konkrétne v štvrtej kapitole, ktorá upravuje justičnú spoluprácu v trestných veciach. Uvedená právna úprava nahradila dovtedajšiu úpravu obsiahnutú v šiestej hlave ZEÚ a štvrtej hlave ZES.

Cieľom príspevku je poukázať na význam inštitútu prejudiciálneho konania v trestných veciach a na vybrané aspekty z toho dôvodu, že je dôležitým prostriedkom spolupráce SD EÚ a národných trestných súdov a prispieva k integrácii priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

2 SUBJEKTY A AKTÍVNA LEGITIMÁCIA

Subjektom oprávneným na podanie prejudiciálnej otázky bol a naďalej v prechodnom období je vnútroštátny súdny orgán, ktorý urobil vyhlásenie v zmysle bývalého článku 35 ods. 2 ZEÚ o uznaní právomoci SD EÚ.

Bez ohľadu na to, či bolo toto vyhlásenie členským štátom urobené, každý členský štát má v zmysle bývalého článku 35 ods. 4 ZEÚ právo vyjadriť sa k predmetnému prejudiciálnemu konaniu alebo predložiť svoje písomné pripomienky. Uvedená právomoc vyplýva aj z článku 23 Rokovacieho poriadku SD EÚ.

Slovenská republika túto právomoc neuznala, z čoho vyplýva, že v prípade otázky položenej slovenským súdom by ju SD EÚ odmietol pre nedostatok právomoci. Neuznaním právomoci SD EÚ však nie je dotknuté právo Slovenskej republiky predkladať vyjadrenia alebo pripomienky. K uvedenému je potrebné uviesť, že aj keď členský štát neprijal fakultatívnu jurisdikciu SD EÚ, jeho súdne orgány sú povinné aplikovať judikatúru SD EÚ týkajúcu sa otázok bývalého tretieho piliera EÚ.1

Bez ohľadu na zmluvné ustanovenia justičnej spolupráce v trestných veciach, právny základ prejudiciálneho konania je upravené najmä v článku 267 ZFEÚ, podľa ktorého má SD EÚ právomoc odpovedať na žiadosť o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke podanej sudcom z členského štátu, v ktorom je zlúčená funkcia prokurátora/verejného žalobcu a vyšetrujúceho sudcu, ak pochádza od takého sudcu, ktorý koná v rámci všeobecnej pôsobnosti sudcu nezávisle a v súlade so zákonom, napriek tomu, že niektoré úkony, ktoré tento sudca vykonáva nie sú súdnej povahy.2

V podmienkach Slovenskej republiky je takýmto orgánom len súd. Prokurátor síce v prípravnom konaní má povinnosť prerušiť trestné stíhanie podľa ustanovenia § 228 ods. 4 TP v prípade, ak podal návrh na začatie konania o otázke, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, je však potrebné upozorniť na skutočnosť, že prokurátor nie je súdnym orgánom v zmysle článku 267 ZFEÚ a preto nie je subjektom oprávneným pokladať SD EÚ prejudiciálne otázky. Povinnosť prokurátora položiť predbežnú otázku podľa ustanovenia § 228 ods. 4 TP sa preto vzťahuje len na predbežné otázky o osobnom stave predkladané slovenskému súdu v občianskom súdnom konaní podľa ustanovenia § 7 ods. 2 TP.

V súvislosti s predkladaním prejudiciálnej otázky SD EÚ zo strany slovenských trestných súdov je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že „právomoc nariadiť podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania (…) nemôže byť spochybnená uplatnením takých pravidiel vnútroštátneho práva, ktoré umožňujú súdnemu orgánu v odvolacom konaní zmeniť rozhodnutie nariaďujúce podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania na SD EÚ, zrušiť tento návrh a nariadiť súdnemu orgánu, ktorý uvedené rozhodnutie vydal, aby pokračoval v prerušenom vnútroštátnom konaní”3.

Z pohľadu slovenského trestného práva je relevantné, že rozhodnutia slovenských súdov o predložení prejudiciálnej otázky sú prijímané formou uznesenia o prerušení konania.

Slovenský trestný súd má podľa Trestného poriadku v štádiu trestného konania vedeného pred ním povinnosť prerušiť konanie, ak SD EÚ pokladá prejudiciálnu otázku. Táto povinnosť je konkrétne špecifikovaná v jednotlivých ustanoveniach Trestného poriadku upravujúcich rozhodovanie súdu v súdnom štádiu trestného konania.

Podľa ustanovenia § 241 ods. 3 TP súd pri preskúmaní obžaloby preruší trestné stíhanie, ak požiada SD EÚ o vydanie predbežného rozhodnutia. Rovnako súd postupuje pri predbežnom prejednaní obžaloby podľa ustanovenia § 244 ods. 4 TP.

Podľa ustanovenia § 283 ods. 1 TP súd na hlavnom pojednávaní preruší trestné stíhanie aj v prípade, ak žiada SD EÚ o vydanie predbežného rozhodnutia. Rovnako súd postupuje aj v prípade, ak okolnosť odôvodňujúca položenie prejudiciálnej otázky SD EÚ vyjde najavo mimo hlavného pojednávania podľa ustanovenia § 290 ods. 1 TP, alebo v odvolacom konaní podľa ustanovenia § 318 ods. 1 TP.

Odvolací súd podľa ustanovenia § 320 ods. 1. písm. d) TP preruší trestné stíhanie z dôvodu pokladania prejudiciálnej otázky SD EÚ aj vtedy, ak zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, pričom tento súd prejudiciálnu otázku nepoložil.

Proti uzneseniu o prerušení konania z dôvodu predkladania prejudicálnej otázky SD EÚ je v zmysle platného Trestného poriadku prípustná sťažnosť len v prípade, ak súd podľa ustanovenia § 283 ods. 1 TP prerušuje trestné stíhanie na hlavnom pojednávaní, alebo ak tak rozhodne podľa ustanovenia § 290 ods. 1 TP mimo hlavného pojednávania. Tieto ustanovenia Trestného poriadku tak umožňujú odvolaciemu súdu v trestnom konaní postupovať v rozpore s vyššie uvedenou judikatúrou SD EÚ, ktorý tak môže rozhodnutie prvostupňového trestného súdu zmeniť alebo zrušiť a zmariť tak predloženie prejudiciálnej otázky SD EÚ. Otázkou preto zostáva, či inkorporovanie týchto ustanovení do Trestného poriadku bolo nedbanlivosťou alebo úmyslom zákonodarcu.

Prejudiciálne rozhodnutie SD EÚ je záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý položil prejudiciálnu otázku, ako i pre vnútroštátne súdy, ktoré na vyššom stupni rozhodujú o opravných prostriedkoch v danej veci. Uvedené reflektuje aj Trestný poriadok v ustanovení § 7 TP4, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní a súd posudzujú samostatne predbežné otázky, ktoré sa v trestnom konaní vyskytnú. Samostatne však nie sú tieto orgány oprávnené posudzovať otázky o ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté súdmi, Ústavným súdom SR, SD EÚ alebo iným štátnym orgánom, ak sa takéto rozhodnutia netýkajú posúdenia viny obvineného. Taktiež nie sú oprávnené samostatne riešiť predbežné otázky týkajúce sa osobného stavu, o ktorých sa rozhoduje v občianskom súdnom konaní.

Podľa ustanovenia § 7 ods. 3 slovenského Trestného poriadku otázky o ktorých má rozhodnúť SD EÚ sa nemôžu posudzovať ako predbežné otázky v trestnom konaní podľa slovenského Trestného poriadku.

3 ROZŠÍRENIE PRÁVOMOCÍ SD EÚ

Pokiaľ ide o otázky týkajúce sa bývalého tretieho piliera EÚ, a teda záležitostí priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, v tejto oblasti došlo k výraznému rozšíreniu právomocí SD EÚ.

Pôvodná právna úprava sa zakladala najmä na znení bývalého článku 35 ZEÚ5, ktorá bola značne limitovaná, pokiaľ ide o súdnu ochranu jednotlivcov vo vzťahu k aktom EÚ.

Toto ustanovenie upravovalo právomoc SD EÚ posudzovať výklad a platnosť rámcových rozhodnutí, rozhodnutí a dohovorov prijatých v rámci justičnej a policajnej spolupráce a opatrení na ich uskutočnenie.6

Uvedený článok obmedzoval prejudiciálne konanie SD EÚ systémom dobrovoľného prijatia jurisdikcie súdu členskými štátmi. Tento deficit súdnej ochrany je v ostrom kontraste s citlivou problematikou ľudských práv v oblasti policajnej a justičnej spolupráce.7

Takmer všetky bývalé obmedzenia upravené v článku 35 ZEÚ v znení pred Lisabonskou zmluvou a v článku 68 ZES zanikli a boli vypustené. Z uvedeného vyplýva, že vznikol priestor pre vnútroštátne súdy, proti ktorým existuje opravný prostriedok, na predkladanie prejudiciálnych otázok SD EÚ.8

V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť, že SD EÚ pri výkone svojich právomocí v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach v zmysle článku 267 ZFEÚ nemá podľa článku 267 ZFEÚ9 právomoc preskúmavať platnosť alebo primeranosť operácií vykonaných políciou alebo inými organmi (činnými v trestnom konaní) členského štátu.

Podľa článku 19 ods. 3 písm. b) ZEÚ v znení Lisabonskej zmluvy SD EÚ rozhoduje o prejudiciálnych otázkach o výklade práva Únie alebo platnosti aktov prijatých inštitúciami, ktoré boli predložené vnútroštátnymi súdmi alebo tribunálmi, pričom je nutné uviesť, že toto ustanovenie zostalo nedotknuté.

Z hľadiska zmien, ktoré priniesla Lisabonská zmluva, je kľúčovým Protokol č. 36 o prechodných ustanoveniach, ktorý upravuje prechodné ustanovenia týkajúce sa aktov prijatých na základe hláv V a VI Zmluvy o Európskej únii pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy. Podľa článku 10 ods. 1 tohto Protokolu, pokiaľ ide o akty Únie v oblasti policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach, ktoré boli prijaté pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, v deň nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy majú inštitúcie tieto právomoci: „…právomoci Súdneho dvora Európskej únie podľa hlavy VI Zmluvy o Európskej únii v znení platnom pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, ostávajú rovnaké vrátane prípadu, keď boli akceptované podľa článku 35 ods. 2 uvedenej Zmluvy o Európskej únii.“

Ak vnútroštátny súd vyslovil pochybnosť vo vzťahu k výkladu alebo platnosti rámcového rozhodnutia, rozhodnutia alebo dohovoru, SD EÚ mohol vysloviť prejudiciálny nález. Táto právomoc založená len na dobrovoľnosti bola v jednotlivých členských štátoch odlišná. Iba členské štáty boli oprávnené rozhodnúť, ktoré vnútroštátne súdy sú oprávnené takto učiniť a tiež či súdy, proti ktorým rozhodnutiam neexistuje riadny opravný prostriedok, dokonca nemajú povinnosť tak konať.

Pri pohľade na viaceré prejudiciálne konania v trestných veciach možno konštatovať, že členské štáty v rámci týchto prejudiciálnych konaní majú tendenciu pripájať sa do konaní so svojimi vlastnými návrhmi a pripomienkami. Zvyčajne nejde o menej ako desať členských štátov, ktoré takýmto spôsobom participujú na konaní, v otázkach menšieho významu ide o počet od päť do osem členských štátov. Dávajú tak najavo dôležitosť prípadu a otázok, ktoré sa v rámci neho riešia. Demonštrujú tak tiež možné obavy či nervozitu z výsledku, pričom zaujímavou je skutočnosť, že medzi aktívne štáty patria aj štáty, ktoré k EÚ pristúpili neskôr, teda po roku 2004.10

Zrušenie článku 35 ZEÚ a trojpilierovej štruktúry, a umiestnenie oblasti policajnej a justičnej spolupráce do ZFEÚ znamenalo vysporiadanie sa s otázkou právomoci SD EÚ vzhľadom na účinky noriem prijatých podľa predchádzajúcej právnej úpravy.

Uvedené ustanovenie by samo o sebe neznamenalo zmeny v právomoci SD EÚ. Toto ustanovenie treba vidieť v kontexte článku 10 ods. 3 Protokolu č. 36, podľa ktorého účinnosť prechodného opatrenia, týkajúceho sa aj právomocí SD EÚ, skončí najneskôr uplynutím piatich rokov od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy, prechodné ustanovenia teda strácajú platnosť najneskôr k 30. novembru 2014.

Z citovaných článkov je možné vyvodiť, že prejudiciálne otázky v trestných veciach vo vzťahu k aktom prijatým podľa pôvodnej šiestej hlavy ZEÚ, budú môcť počas prechodného obdobia predkladať len vnútroštátne súdne orgány tých štátov11, ktoré urobili vyhlásenie o priznaní právomoci v zmysle pôvodného článku 35 ods. 2 ZEÚ. Štáty, ktoré takéto vyhlásenie neurobili, vrátane Slovenskej republiky, naďalej nebudú mať oprávnenie predkladať prejudiciálne otázky. Táto situácia sa zmení po piatich rokoch od platnosti Lisabonskej zmluvy, teda po 1. decembri 2014, kedy toto obmedzenie zanikne12.

Významná zmena, ktorú priniesla Lisabonská zmluva spočíva v skutočnosti, že toto prechodné ustanovenie sa týka výlučne aktov prijatých pred 1. decembrom 2009. Podľa J. Mazáka tieto akty môžu byť predmetom výkladových alebo aplikačných problémov so zreteľom na ich prípadné zmeny po 1. decembri 2009.

Podľa jeho názoru praktické problémy na SD EÚ môže spôsobiť aj znenie článku 267 ods. 4 ZFEÚ13 upravujúce prejudiciálnu otázku v trestnom konaní s osobou, ktorá je vo väzbe. Ako dôvod vidí v podmienke citovaného článku, podľa ktorej SD EÚ v konaní týkajúcom sa osoby nachádzajúcej sa vo väzbe koná bezodkladne. Upozorňuje tiež na možnosť zahltenia SD EÚ prejudiciálnymi otázkami, ktoré budú vyžadovať skrátené14 alebo naliehavé15 konanie. Táto podmienka na druhej strane limituje túto pravdepodobnosť faktom, že nie každá osoba počas trestného konania, v ktorom sa aplikujú potenciálne sporné ustanovenia transponovaného práva EÚ, je vo väzbe.16

Menej problematickým sa zdá výklad v rámci prejudiciálneho konania týkajúci sa aktov prijatých po 1. decembri 2009, pretože tieto akty Únie od uvedeného dátumu podliehajú novému právnemu režimu upraveného v kapitole 4 a 5 tretej hlavy piatej časti ZFEÚ v článkoch 82 až 89 ZFEÚ. Je tomu tak z dôvodu, že súčasný právny režim aktov bývelého tretieho piliera je obdobný ďalším oblastiam spadajúcich do bývalého prvého piliera, z čoho vyplýva že právomoc SD EÚ pri výklade aktov a pri rozhodovaní o platnosti aktov v prejudiciálnom konaní týkajúcich sa trestného práva prijatých po 1. decembri 2009 je v zásade rovnaká ako pri iných aktoch EÚ.17

Uvedené znamená, že došlo k úplnej súdnej ochrane pod dohľadom SD EÚ a tiež napr. aj to, že akty Europolu ako orgánu policajnej spolupráce budú predmetom riadneho prieskumu SD EÚ, čím sa ukončil stav nedostatočnej súdnej ochrany pokiaľ išlo o akty Europol-u zasahujúce do práv na ochranu osobných údajov.18

V tejto transformácii zohráva najväčšiu úlohu súdna ochrana SD EÚ, pričom cieľom je zabránenie nesúladnému alebo nie príliš kvalitnému výkladu. Lisabonská zmluva vnútroštátnym súdom zaručila presne také možnosti, aké mali … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autori
Mgr. Martin Bezák
JUDr. Ivana Hauerlandová PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf

Abstrakt
Prekladaný článok analyzuje vybrané problémy aplikácie haagskeho dohovoru o únosoch detí a Nariadenia Brusel IIa v prípadoch medzinárodných rodičovských únosov detí v podmienkach Slovenskej republiky, predovšetkým nedostatočne vymedzené kompetencie ústredného orgánu Slovenskej republiky, ktorým je Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, aplikačné problémy súvisiace so zaradením konania o návrat medzi konania starostlivosti súdu o maloletých v zmysle Občianskeho súdneho poriadku ako aj vybrané problémy súvisiace s výkonom rozhodnutia o vrátení dieťaťa. Autor sa v úvahách de lege ferenda zamýšľa nad možnosťami optimalizácie daného stavu.

1 ÚVOD

Haagsky dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí1 (ďalej len „dohovor o únosoch detí“), ktorý má v súčasnosti 85 zmluvných strán je možné považovať za najúspešnejší medzinárodný nástroj riešenia a prevencie prípadov medzinárodných únosov detí2, čo dokazuje aj skutočnosť, že jeho zmluvnými stranami sú všetky členské štáty Európskej únie, ktoré pri úprave občianskoprávnych aspektov medzinárodných únosov detí vo vzájomných vzťahoch, vychádzajú z právnej úpravy haagskeho dohovoru a ďalej ju precizujú.

Haagsky dohovor o únosoch detí ukladá zmluvným štátom povinnosť okamžite navrátiť dieťa, ktoré bolo na ich územie neoprávnene premiestnené alebo je na ich území neoprávnene zadržiavané3 a to na základe žiadosti oprávnenej osoby. Výnimky z povinnosti nariadiť okamžitý návrat dieťaťa sú v dohovore taxatívne vymedzené4 a majú byť vykladané reštriktívne. Dohovor zároveň zavádza administratívnu spoluprácu medzi ústrednými orgánmi jednotlivých zmluvných štátov, ktorá má uľahčiť vykonávanie dohovoru v praxi.

Haagska konferencia medzinárodného práva súkromného, na pôde ktorej bol predmetný dohovor prijatý, uskutočňuje aj ďalšie aktivity smerujúce k napomáhaniu jednotnej aplikácie dohovoru v zmluvných štátoch. Medzi najvýznamnejšie patrí vypracovanie dôvodovej správy k predmetnému dohovoru,5 pravidelné zvolávanie tzv. špeciálnych komisií, na ktorých zástupcovia jednotlivých zmluvných štátov diskutujú aktuálne aplikačné problémy, zriadenie verejne dostupnej on-line databázy rozsudkov zmluvných štátov (INCADAT) týkajúcich sa haagskeho dohovoru o únosoch detí6 a v neposlednom rade aj vytvorenie praktických príručiek týkajúcich činností ústredných orgánov, implementácie dohovoru, preventívnych opatrení a výkonu rozhodnutí o návrate dieťaťa.

Členské štáty Európskej únie vo vzájomných vzťahoch uplatňujú haagsky dohovor o únosoch detí v podobe modifikovanej ustanoveniami Nariadenia Brusel IIa7. Ustanovenia nariadenia Brusel IIa sprísňujú podmienky na uplatnenie článku 13 haagskeho dohovoru o únosoch detí, na základe ktorých je možné nenariadiť návrat dieťaťa; kladú zvýšený dôraz na právo dieťaťa vyjadriť sa v konaní o návrat a zavádzajú osobitný spôsob preskúmania rozhodnutia o nenariadení návratu dieťaťa vydanom v členskom štáte EÚ, kam bolo dieťa unesené členským štátom EÚ, v ktorom malo unesené dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním.

Osobitný mechanizmus preskúmania rozhodnutia o nevrátení dieťaťa spočíva v tom, že v prípadoch neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa si súd členského štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu dieťaťa za podmienok stanovených v článku 9 nariadenia Brusel IIa ponecháva právomoc na konanie o rodičovských právach a povinnostiach k tomuto dieťaťu. Ak súd členského štátu EÚ, na územie ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené, odmietne dieťa navrátiť na základe článku 13 haagskeho dohovoru o únosoch detí, je povinný bezodkladne zaslať súdu s právomocou podľa článku 9 nariadenia Brusel IIa kópiu takéhoto rozhodnutia o nevrátení spolu s príslušnou dokumentáciou. Súd s právomocou podľa článku 9 nariadenia Brusel IIa následne na základe návrhov nositeľov rodičovských práv začne konanie o preskúma a ak v takomto konaní vydá následné rozhodnutie,8 ktoré vyžaduje návrat dieťaťa, uzná sa toto následné rozhodnutie v ostatných členských štátoch, vrátane štátu, kam bolo dieťa neoprávnene premiestnene, bez potreby osobitného konania abez možnosti namietať jeho neuznanie bez ohľadu na skoršie rozhodnutie o nevrátení.

2 APLIKÁCIA DOHOVORU O ÚNOSOCH DETÍ A NARIADENIA BRUSEL IIA V PRÍPADOCH MEDZINÁRODNÝCH ÚNOSOV DETÍ PODMIENKACH SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Haagsky dohovor o únosoch detí bol podpísaný v mene Českej a Slovenskej federatívnej republiky dňa 28. decembra 1992. Po rozdelení Českej a Slovenskej federatívnej republiky bola potvrdená záväznosť podpisu dohovoru pre Slovenskú republiku (oznámenie č. 49/1999 Z.z.), pričom dohovor na našom území nadobudol platnosť dňa 1. februára 2001. Slovenská republika ratifikovala tento dohovor s výhradou k článku 26 ods. 3 v zmysle ktorej nebude znášať náklady spojené s účasťou právneho zástupcu alebo poradcov alebo súdnym konaním okrem tých, ktoré je možné uhradiť zo systému právnej pomoci. V zmysle článku 6 haagskeho dohovoru o únosoch detí Slovenská republika určila za ústredný orgán Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže so sídlom v Bratislave, pôsobnosť tohto orgánu je celoštátna.

Haagsky dohovor o únosoch detí je samovykonateľnou zmluvou v zmysle článku 7 ods. 5 Ústavy SR a má prednosť pred zákonmi.

Nariadenie Brusel IIa je pre Slovenskú republiku platné od 1. marca 2005 a v zásade sa uplatní na súdne konania začaté, na verejné listiny prijaté alebo na dohody uzavreté medzi stranami po 1. marci 2005. Článok 64 nariadenia Brusel IIa stanovuje podmienky, za ktorých je možné aplikovať nariadenia Brusel IIa aj na konania začaté pred 01. 03. 2005. Nariadenie ako právny akt Európskej únie je všeobecne záväzné v plnom rozsahu, priamo účinné a priamo aplikovateľné a má prednosť pred zákonom.

Prednosť uvedených nástrojov pred zákonmi Slovenskej republiky však neznamená, že nie je možné v zákonných resp. podzákonných predpisoch precizovať právnu úpravu, ktorá je v nich obsiahnutá, najmä s ohľadom na skutočnosť, že oba nástroje napr. len rámcovo vymedzujú konanie o návrat a kompetencie ústredných orgánov.

V národnej legislatíve Slovenskej republiky je úprava medzinárodných rodičovských únosov detí roztratená v malom počte zákonných noriem, akými sú zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vymedzuje pôsobnosť Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje funkčnú príslušnosť na konanie vo veciach vrátenia maloletého dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané. Najdôležitejší procesnoprávny predpis, Občiansky súdny poriadok, obsahuje zmienku o medzinárodných rodičovských únosoch detí len na dvoch miestach, konkrétne v § 176 ods. 2 O.s.p., ktorý stanovuje, že v konaní o vrátení dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané, sa rozhoduje uznesením a § 273a O.s.p., v zmysle ktorého sa ustanovenia § 272 a § 273 ods. 2 a 3 O.s.p. primerane použijú aj na výkon rozhodnutia vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa a ak v týchto prípadoch výzva podľa § 272 ods. 2 zostane bezvýsledná, súd vykoná v súčinnosti so štátnymi orgánmi odňatie dieťaťa tomu, u koho nemá byť, a zabezpečí jeho odovzdanie tomu, komu má byť podľa rozhodnutia vrátené alebo komu bolo podľa rozhodnutia zverené. Pre komplexnosť je potrebné uviesť, že trestnoprávne aspekty medzinárodných rodičovských únosov detí sú vymedzené v § 210 trestného zákona (únos) a do úvahy prichádza aj aplikácia § 349 trestného zákona (marenie výkonu úradného rozhodnutia).

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že rozpracovanie tejto problematiky na národnej úrovni je nedostatočné a nesystematické, čo sa v nadväznosti na neustále narastúci počet maloletých detí neoprávnene premiestnených alebo neoprávnene zadržaných na území Slovenskej republiky9 negatívne prejavuje vo viacerých smeroch.

V prvom rade sú to nejasne formulované kompetencie Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže ako ústredného orgánu Slovenskej republiky. Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže je orgánom štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou zriadené rozhodnutím Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 1030/1993 KM, ako jeho priamo riadená rozpočtová organizácia s účinnosťou od 1.2.1993.

Pôsobnosť Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže v zmysle § 74 zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je vymedzená nasledovne.

„Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže plní úlohy orgánu určeného na vykonávanie medzinárodných dohovorov a právnych aktov Európskej únie, a to
1. plní úlohy prijímajúceho orgánu a odosielajúceho orgánu v oblasti vymáhania výživného podľa medzinárodných dohovorov,
2. plní úlohy ústredného orgánu podľa medzinárodných dohovorov a právnych aktov Európskej únie,
3. vydáva osvedčenie podľa medzinárodného dohovoru,
4. plní ďalšie úlohy v oblasti sociálnoprávnej ochrany detí vo vzťahu k cudzine podľa osobitných predpisov,
5. spolupracuje s prijímajúcimi orgánmi a odosielajúcimi orgánmi zmluvných štátov v cudzine, s ústrednými orgánmi zmluvných štátov v cudzine, zastupiteľskými úradmi, ústrednými orgánmi štátnej správy, bankami, pobočkami zahraničných bánk, orgánmi miestnej štátnej správy, orgánmi územnej samosprávy a s akreditovanými subjektmi.“ Vymedzenie pôsobnosti Centra odkazom na medzinárodné dohovory a právne akty EÚ, považujem za nedostatočné, pretože samotné medzinárodné nástroje vymedzujú úlohy ústredných orgánov len rámcovo apredpokladajú ich konkretizáciu v národných predpisoch. Príkladom je článok 7 ods. 2 písm. c) dohovoru o únosoch detí v zmysle ktorého ústredné orgány prijímajú samy alebo prostredníctvom iných orgánov alebo osôb vhodné opatrenia, aby zabezpečili dobrovoľné vrátenie dieťaťa alebo prispeli k zmierneniu situácie.

Podľa môjho názoru nie je ani z ustanovenia článku 7 ods. 2 písm. c) dohovoru o únosoch detí a ani z § 74 zákona č. . 305/2005 Z. z. zrejmé, či opatrenia na zabezpečenie dobrovoľného návratu má prijať Centrum alebo iný orgán Slovenskej republiky, aké opatrenia je potrebné prijať a pod. Konkretizáciou kompetencií Centra v zákonnej resp. podzákonnej norme by sa podľa môjho názoru nielen odstránila takáto nejednoznačnosť, ale zefektívnila by sa aj činnosť Centra a bolo by ju možné aj reálne monitorovať

Ďalší nedostatok slovenskej úpravy vidím v systematickom zaradení konania o vrátení dieťaťa medzi konania starostlivosti súdu o maloletých podľa § 176 O. s. p., čo zákonodarca urobil tým, že v § 176 ods. 2 O. s. p. stanovil, že v týchto prípadoch súd rozhoduje uznesením.

Porovnaním konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých a konania o vrátení dieťaťa zistíme, že obe konania sa značne odlišujú. Vprvom rade je konanie vo veciach starostlivosti súdu omaloletých „premietnutím procesného postupu úpravy práv a povinností voči maloletému dieťaťu vyplývajúcej zo zákona o rodine (zákon č. 35/2006 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov).“10 Konanie o návrat však v zmysle článku 19 haagskeho dohovoru o únosoch detí nie je možné považovať za konanie, ktorého predmetom je rozhodovanie o právach a povinnostiach voči maloletému. Okrem toho je konanie o návrat, na rozdiel od ostatných konaní podľa § 176 O. s. p. osobitným konaním, ktoré obligatórne vykazuje medzinárodnoprávny charakter.11 Ďalej sa konanie o návrat odlišuje tým, že je možné ho začať výlučne na návrh oprávnenej osoby, kým ostatné konania podľa § 176 O. s. p. sa začínajú na návrh aj bez návrhu.
Tento odlišný charakter konania o návrat by sa podľa môjho názoru mal prejaviť aj v odlišnom prístupe sudcu, pretože kým v konaniach podľa § 176 O.s.p. by mal mať sudca v prvom rade na mysli komplexnú úpravu pomerov dieťaťa do budúcna, v konaní o návrat nesmie prekročiť rámec stanovených príslušnými medzinárodnými nástrojmi. Je teda zjavné, že z hľadiska systematiky by malo byť konanie o návrat jasne odlíšené v samostatnom ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, príp. v zákone o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, čím by sa ešte zdôraznil jeho medzinárodný charakter.

Ďalší problém, ktorý vnímam v súvislosti s konaním o návrat je spôsob formulovania výroku rozhodnutia o vrátení dieťaťa. Výrok rozhodnutia slovenského súdu v konaní o vrátení dieťaťa nezriedka ukladá povinnosť „vrátiť maloletého do štátu jeho obvyklého pobytu do X dní od právoplatnosti rozhodnutia.“ V zmysle § 176 ods. 2 O.s.p. sa v konaní o návrat rozhoduje uznesením, ktoré je v zmysle § 171 O. s. p. vykonateľné bez ohľadu na jeho právoplatnosť uplynutím lehoty na plnenie. Skutočnosť, že slovenský justičný orgán vo svojom rozhodnutí viaže povinnosť plniť na právoplatnosť uznesenia je nielen v rozpore s účelom § 176 ods. 2 O.s.p., ale odporuje aj cieľu konania o návrat, ktorým je urýchlené vrátenie dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo je neoprávnene zadržané na územie Slovenskej republiky, pretože priam nabáda únoscu využiť riadne opravné prostriedky, ktoré celé konanie môžu predĺžiť, čo v prípade, ak má dieťa obvyklý pobyt v inom členskom štáte EÚ môže viesť k obchádzaniu ustanovení Nariadenia Brusel IIa. Platí totiž, že v prípade, ak slovenský súd vydá rozhodnutie o nevrátení dieťaťa podľa článku 13 haagskeho dohovoru o únosoch je povinný do jedného mesiaca zaslať toto rozhodnutie spolu s podkladmi pre jeho vydanie súdu s právomocou podľa Nariadenia Brusel IIa, ktorý následne vyzve účastníkov, aby naň urobili svoje podanie, aby mohol rozhodnúť o opatrovníckych právach k dieťaťu. Ak však slovenský súd vydá rozhodnutie o vrátení dieťaťa, ale jeho vykonateľnosť podmieňuje právoplatnosťou, jednak mu nevzniká povinnosť zaslať takéto rozhodnutie členskému štátu EÚ s právomocou ale zároveň bráni súdu s právomocou podľa Nariadenia Brusel IIa túto efektívne vykonávať. Preto by súd mal výrok rozhodnutia o návrate dieťaťa formulovať nasledovne: „vrátiť dieťa do X dní od doručenia tohto uznesenia.“

Na záver by som rada poukázala na ustanovenie § 273a O.s.p. podľa ktorého „ustanovenia § 272 a § 273 ods. 2 a 3 sa použijú primerane aj na výkon rozhodnutia vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Ak výzva podľa § 272 ods. 2 zostane bezvýsledná, súd vykoná s súčinnosti so štátnymi orgánmi odňatie dieťaťa tomu, u koho nemá byť, a zabezpečí jeho odovzdanie tomu, komu má byť podľa rozhodnutia vrátené alebo komu bolo podľa rozhodnutia zverené.“

V zmysle uvedeného sa ustanovenia týkajúce sa výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí primerane použijú aj na rozhodnutie o nariadení návratu maloletého podľa haagskeho dohovoru o únosoch detí, príp. aj Nariadenia Brusel IIa. Výhodou tejto úpravy je, že výkon rozhodnutia o vrátení dieťaťa sa spravuje princípom oficiality a konanie možno začať tak na návrh ako aj bez návrhu.12 Po podaní žiadosti o návrat by teda všetky úkony týkajúce sa vydanie rozhodnutia v konaní o návrat a aj jeho núteného výkonu, ak povinný svoju povinnosť nesplní dobrovoľne, mali uskutočniť ex offo slovenské orgány, čo je aj v súlade s judikatúrou ESĽP týkajúcou sa výkonu rozhodnutia o nariadení návratu maloletého. Problémy však môže spôsobovať úprava miestnej príslušnosti slovenských súdov na výkon súdneho rozhodnutia o nariadení návratu. Príslušným je v zmysle § 273 ods. 3 všeobecný súd dieťaťa podľa § 88 ods. 1 písm. c) O. s. p. teda súd, v obvode ktorého má maloletý na základe dohody rodičov alebo rozhodnutia súdu, prípadne iných rozhodujúcich skutočností svoje bydlisko. Vzhľadom k tomu, že miestne príslušným na konanie o návrat je Okresný súd Bratislava I. môže dôjsť k prieťahom v konaní v tom smere, že miestne príslušný súd na výkon rozhodnutia sa nemusí vôbec, resp. dostatočne včas dozvedieť opotrebe začať výkon rozhodnutia ovrátení dieťaťa, čím sa zvyšuje pravdepodobnosť, že únosca sa bude po nariadení návratu dieťaťa skrývať, resp. premiestni dieťa na územie iného štátu, čo je v prípadoch medzinárodných únosov detí pomerne častý jav. Aby sa uvedenému predišlo, bolo by vhodné legislatívne zakotviť povinnosť Okresného súdu Bratislava I. bezodkladne po tom, čo rozhodnutie o nariadení návratu nadobudne vykonateľnosť, postúpiť ho príslušnému okresného súdu, ktorý by mal mať zasa uloženú povinnosť začať bezodkladne vykonávacie konanie.

V súvislosti s výkonom rozhodnutia o návrat je potrebné upozorniť ešte na jednu skutočnosť, a to na postup súdu, ktorý sa uplatní, ak výzva súdu na dobrovoľné vrátenie dieťaťa podľa § 272 ods. 2 ostane bezvýsledná. V takom prípade súd podľa § 273a O. s. p. zabezpečí jeho odňatie dieťaťa tomu, u koho nemá byť a odovzdanie tomu, komu má byť vrátené alebo komu bolo podľa rozhodnutia zverené. Podstatou konania o návrat však nie je rozhodnutie o zverení dieťaťa jednému z rodičov a ani rozhodnutie o tom, že dieťa má byť vrátené druhému rodičovi, ale skôr rozhodnutie o návrate dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu, preto aj vo výroku rozhodnutia o návrat je spravidla uvedená povinnosť vrátiť dieťa do štátu jeho obvyklého pobytu a nie druhému rodičovi. Ak by sa dieťa v rámci výkonu takéhoto rozhodnutia o návrat odovzdalo druhému rodičovi, ktorému má byť podľa cudzieho rozhodnutia zverené, nešlo by o výkon rozhodnutia o vrátenie dieťaťa ale o výkon cudzieho rozhodnutia o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti žiadateľa, čo podľa môjho názoru nie je vhodné. Vzhľadom k uvedenému mám za to, že platná legislatívna týkajúca sa výkonu rozhodnutia o návrat nie je dostatočná a de facto neumožňuje výkon rozhodnutia o návrate dieťaťa vôbec.

3 ZÁVER

Záverom je potrebné konštatovať, že aj napriek skutočnosti, že medzinárodné a európske nástroje upravujúce občianskoprávne aspekty medzinárodných únosov detí sa pomerne úspešne vysporadúvajú s týmto moderným fenoménom, bolo by vhodné v podmienkach Slovenskej republiky venovať tejto problematike zvýšenú pozornosť a to nielen z pohľadu zákonodarcu ale v odborných i laických kruhoch a rozpútať širšiu diskusiu, ktorá by viedla k zvýšeniu povedomia a tým aj vyššej prevencii.

Autor
JUDr. Katarína Burdová PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/milniky_zborniky_2011_2018/Zbornik_Milniky_2011.pdf