právo na priaznivé životné prostredie

Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 44

1. Úvodné priblíženie skúmaných ľudských práv

Právo človeka na vhodné životné prostredie patrí k základným ľudským právam, i keď sa v medzinárodnom práve často zahŕňa do „práva na život“, ktorého podstata ostáva enviromentálna, i keď vzniklo na základe priameho ohrozenia života človeka človekom a nie jeho okolitým prostredím.

Právo na priaznivé životné prostredie zaraďujeme do tretej generácie ľudských práv. Táto generácia prekračuje rámec prvej a druhej generácie a zahŕňa práva, ktoré viacerí právnici a politici nazývajú právami solidarity. Sú známe svojou kontroverznos- ťou a častým vznikom nesúladných stanovísk štátov. Prejavujú sa na medzištátnej úrovni ako snaha o spoločné riešenie globálnych problémov. No ich realizácia mnohokrát prekračuje hranice štátov, ba aj kontinentov.

Do tejto tretej generácie práv možno zaradiť:

• právo na mier,

• právo na priaznivé životné prostredie,

• právo na hospodársky a sociálny rozvoj,

• práva národnostných a etnických menšín,

• právo na prístup ku kultúrnemu dedičstvu,

• právo na prírodné zdroje,

• právo na komunikáciu,

• právo na medzigeneračnú slušnosť.

Práva tretej generácie sú obsiahnuté iba v nezáväzných dokumentoch, ako je Dekl a- rácia Konferencie Organizácie spojených národov o životnom prostredí človeka (Štokholmská deklarácia) z roku 1972 a Deklarácia z Ria de Janeira o životnom prostredí a rozvoji z roku 1992.

Medzinárodné zmluvy o ochrane ľudských práv nepriamo poskytujú určitú úroveň ochrany životného prostredia. V niektorých je to explicitne dané a iné sa tomu venujú iba okrajovo.

Aj naša ústava v šiestom oddiely obsahuje ustanovenia týkajúce sa životného prostredia. Je tu zjavné prepojenie základnych ľudských práv a slobôd a ochrany životného prostredia.

Vláda SR uznáva právo na priaznivé životné prostredie zaručené každému občanovi štátu Ústavou Slovenskej republiky a súčasne zdôrazňuje našu všeobecnú povinnosť a zodpovednosť za starostlivosť o životné prostredie. Ochranu prírody vláda SR považuje za zásadnú oblasť pre celkový vývoj spoločnosti, preto k využívaniu prírodných zdrojov bude pristupovať racionálne a obozretne s dôrazom na ochranu biodi- verzity a zásad trvalo udržateľného rozvoja.¹

V posledných desaťročiach jednotlivci, ale aj štáty spozorovali vzajomnú prepojenosť medzi zhoršením životného prostredia, znečistením vznikom ekologických katastrof a častejším porušovaním ľudských práv a slobôd. Tieto zdanlivo odlišné témy v skutočnosti spolu súvisia. Zhoršením životného prostredia a vyčerpaním určitých prírodných zdrojov vzniká v určitých oblastiach chudoba, hlad, čoho dôsledkom sú aj následné nepokoje.

2. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd^[1] [2] bol podpísaný 4. novembra 1950 v Ríme a predstavuje základ európskeho systému ochrany ľudských práv. Platnosť nadobudol v roku 1953. Tento Dohovor bol podpísaný pod záštitou Rady Európy a každý člen Rady Európy je jeho zmluvnou stranou.^[3] Plný text Dohovoru a jeho dodatkových protokolov je dostupný v 29 jazykoch na: http://www.echr.coe.int/. Prehľad podpisov a ratifikácií, ako aj text vyhlásení a výhrad zmluvných strán Dohovoru je dostupný na: http://conventions.coe.int. Dohovor nielenže zaväzuje jednotlivé štáty, aby poskytovali ochranu práv a slobôd jednotlivcom, ale poskytuje jednotlivcom procesné nástroje na priame uplatnenie takto zaručených práv a slobôd voči štátu prostredníctvom Európskeho súdu pre ľudské práva. Z tohto hľadiska poskytuje Dohovor v porovnaní s ostatnými medzinárodnými zmluvami na ochranu ľudských práv najefektívnejšiu právnu ochranu práv a slobôd jednotlivca.

V roku 1950, keď bol Dohovor prijatý, sa ochrana životného prostredia nejavila ako hlavný cieľ a celkovo vo svete sa o životnom prostredí hovorilo málo. Medzi hlavné problémy sa zaradzovalo hospodárstvo, jeho rozvoj a svetový mier. V priebehu nasledujúceho polstoročia sa situácia zmenila a životné prostredie je aktuálna téma. Je to kardinálny problém, ktorý chcú štáty riešiť všetkými dostupnými prostriedkami. Ochrana životného prostredia sa dostala do všetkých ústav krajín.

Dohovor plní určitú kontrolnú funkciu nad dodržiavaním základných ľudských práv a slobôd. Na tento účel bol zriadený Európsky súd pre ľudské práva, ktorý sa zaoberá sťažnosťami osôb, ktorých práva boli nejakým spôsobom porušené alebo sa neustále porušujú.

Cieľom Dohovoru nie je poskytnúť všeobecnú ochranu životnému prostrediu a výslovne negarantuje právo na priaznivé, pokojné a zdravé životné prostredie.

Dohovor však nepriamo poskytuje určitú úroveň ochrany s ohľadom na otázky životného prostredia, čo ukazuje rozvíjajúca sa judikatúra súdu v tejto oblasti. Skutočne, súd sa čoraz častejšie zaoberal sťažnosťami, v ktorých jednotlivci tvrdili, že porušenie jedného z ich práv vyplývajúcich z Dohovoru vyplývalo z nepriaznivých environmentálnych faktorov. Environmentálne faktory môžu mať vplyv na jednotlivé práva vyplývajúce z Dohovoru rôznymi spôsobmi:

Po prvé, ľudské práva chránené Dohovorom môžu byť priamo porušené nepriaznivými environmentálnymi faktormi. V týchto prípadoch verejné orgány môžu byť povinné vykonať také opatrenia, aby tieto práva neboli porušené závažným spôsobom nepriaznivými environmentálnymi faktormi.

Po druhé, nepriaznivé environmentálne faktory môžu spôsobiť vznik určitých procesných práv dotknutého jednotlivca. Súd stanovil, že verejné orgány musia dodržiavať určité požiadavky, pokiaľ ide o informovanie a oznamovanie, ako aj účasť na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v environmentálnych prípadoch. Po tretie, ochrana životného prostredia môže tiež byť legitímnym cieľom oprávňujúcim na zasahovanie do určitých ľudských práv jednotlivcov. Napríklad, súd stanovil, že právo na pokojné užívanie majetku možno obmedziť, ak je to nevyhnutné za účelom ochrany životného prostredia.^[4]

V Dohovore ani v judikatúre Súdu neexistuje štandardná definícia životného prostredia. Súd nerieši prípady poškodzovania a znečisťovania životného prostredia, ale prípady porušenia základných ľudských práv a slobôd. Tieto práva sú garantované Dohovorom. Preto Súd ani nemusel vypracovať všeobecnú definíciu životného prostredia. Je však všeobecne akceptované, že životné prostredie zahŕňa širokú škálu zložiek, vrátane vzduchu, vody, pozemskej flóry a fauny, ako aj ľudského zdravia a bezpečnosti a že má byť chránené ako súčasť všeobecnejšieho cieľa zaistenia trvalo udržateľného rozvoja.

2.1. Právo na život a životné prostredie

Článok 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Právo na život

1. Právo každého na život je chránené zákonom. Nikoho nemožno úmyselne zbaviť života okrem výkonu súdom uloženého trestu nasledujúceho po uznaní viny za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento trest.

2. Zbavenie života sa nebude považovať za spôsobené v rozpore s týmto článkom,

ak bude vyplývať z použitia sily, ktoré nie je viac než úplne nevyhnutné, pri:

a) obrane každej osoby proti nezákonnému násiliu,

b) vykonávaní zákonného zatknutia alebo zabránení úteku osoby zákonne za

držanej,

c) zákonne uskutočnenej akcii za účelom potlačenia nepokojov alebo vzbury.

Právo na život je chránené článkom 2 Dohovoru. Štát je zaviazaný chrániť život svojich občanov, ale aj ľudí, ktorí sa nachádzajú v jeho právomoci. Súd stanovil, že tento záväzok sa môže uplatňovať v kontexte nebezpečných činností, ako sú nukleárne testy, činnosť chemických tovární s toxickými emisiami alebo skládky odpadov, či už sú vykonávané samotnými verejnými orgánmi alebo súkromnými spoločnosťami.^[5]Vo všeobecnosti rozsah záväzkov verejných orgánov závisí od faktorov, ako sú škodlivosť nebezpečných činností a predvídateľnosť rizika pre život.^[6]

Článok 2 Dohovoru súvisí so životným prostredím vtedy, ak niektoré skutky, ktoré ohrozujú životné prostredie, pôsobia negatívne aj na ľudský život. Tu je priama priama súvislosť medzi týmito dvoma sférami.

Súd zistil porušenie článku 2 v prípade Ónervildiz proti Turecku.^[7] V tomto prípade nastala explózia na obecnom smetisku, ktorá zabila 39 ľudí, ktorí si nelegálne postavili obydlia okolo nej. Deväť členov sťažovateľovej rodiny zomrelo pri nehode. Hoci expertná správa upozorňovala obecné orgány na nebezpečenstvo metánovej explózie na smetisku dva roky pred nehodou, orgány nič nepodnikli. Súd zistil, že keďže orgány vedeli – alebo mali vedieť – že existovalo skutočné a bezprostredné riziko pre životy ľudí žijúcich blízko smetiska, mali povinnosť podľa článku 2 prijať preventívne opatrenia na ochranu týchto ľudí. Súd tiež kritizoval orgány za neinformovanie tých, ktorí žili blízko smetiska, o rizikách, ktoré podstupovali tým, že tam žili. Existujúci regulačný rámec tiež považoval za vadný.

Povinnosťou verejných orgánov je vytvorenie špecifických opatrení, zahrnutých do legislatívneho rámca, ktoré by chránili ľudský život pred rôznymi nebezpečnými činnosťami. Ich úloha spočíva aj v informovanosti ľudí o týchto život ohrozujúcich aktivitách. V rozsudku Oneryildiz proti Turecku Súd stanovil, že toto je primárnou povinnosťou vyplývajúcou z pozitívnej povinnosti v článku 2.^[8]

Život modernej spoločnosti bude stále ohrozený nebezpečnými činnosťami, ktoré sú čoraz viac rozšírené. Úlohou aktérou týchto činností je zabezpečenie dostatočnej informovanosti a prijatie opatrení, ktoré by zabránili, aby bol ľudský život, čo najmenej ohrozený. Je potrebné zabrániť tomu, aby nevznikla nejaká smrtiaca sila, kt o- rej účinky by mali katastrofálny dopad.

2.2. Rešpektovanie súkromného a rodinného života, ako aj obydlia a životné prostredie

Článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života

1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života a obydlia sú chránené podľa článku 8 Dohovoru. Toto právo znamená rešpektovanie kvalitného súkromného života, ako aj užívanie krás obydlia.

Súd zistil, že znečistenie životného prostredia má negatívny vplyv na blahobyt ľudí, zasahuje to do ich súkromnej sféry. Zápach, hluk, emisie a mnoho podobných vecí zaraďujeme do neoprávneného zasahovania a rušenia súkromného a rodinného života.^[9]

Napríklad v prípade López Ostra proti Španielsku^[10] [11] sťažovateľka namietala, že dym a hluk z továrne na spracovanie odpadu situovanej blízko jej obydlia spôsobili ne- znesiteľnosť životných podmienok jej rodiny. Potom ako museli znášať obtiaže spôsobené továrňou viac ako tri roky, sa rodina presťahovala, keď už bolo jasné, že tieto obtiaže nemôžu pokračovať donekonečna a keď im pediater jej dcéry odporučil tak urobiť. Hoci národné orgány uznali, že hluk a zápach mali negatívny účinok na kvalitu života sťažovateľky, argumentovali, že nespôsobovali závažné riziko na zdraví a nedosiahli úroveň závažnosti, čím by boli porušené základné práva sťažovateľky. Súd však rozhodol, že závažné znečistenie životného prostredia môže mať vplyv na blahobyt jednotlivca a brániť mu v užívaní obydlia spôsobom, ktorý má nepriaznivý účinok na súkromný a rodinný život, aj napriek tomu, že neohrozuje jeho zdravie závažným spôsobom. V tomto prípade Súd zistil porušenie článku 8.¹¹ V niektorých prípadoch sú verejné orgány povinné prijať určité opatrenia na to, aby zabezpečovali práva, upravené v článku 8 tohto dohovoru.

2.3. Ochrana majetku a životné prostredie

Článok 1 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Ochrana majetku

Každá jýzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa článku 1 Protokolu č. 1 Dohovoru majú jednotlivci právo na pokojné užívanie svojho majetku, vrátane ochrany pred nezákonným obmedzením slobody. Toto ustanovenie v zásade nezaručuje právo pokračovať v užívaní tohto majetku v príjemnom životnom prostredí.^[12] Článok 1 Protokolu č. 1 tiež uznáva, že verejné orgány sú oprávnené kontrolovať používanie majetku v súlade so všeobecným záujmom.^[13] Súd vo svojej judikatúre stanovil, že životné prostredie je čoraz častejšie považované za verejný záujem. Z toho vyplýva, že zdravé životné prostredie a celková ochrana životného prostredia má byť zabezpečovaná aj na úkor čiastočného obmedzenia ľudských práv. Právo na slobodné užívanie svojho majetku nie je absolútne a možno ho v určitých prípadoch čiastočne obmedziť.

Všeobecný záujem na ochrane životného prostredia môže ospravedlniť určité obmedzenia práv jednotlivcov zo strany verejných orgánov na pokojné užívanie majetku.^[14]Tieto obmedzenia by mali byť zákonné a proporcionálne sledovanému legitímnemu cieľu. Verejné orgány môžu mať širokú možnosť voľnej úvahy pri rozhodovaní, ako opatrenia implementovať v súlade so všeobecným záujmom.^[15] Opatrenia verejných orgánov však musia dosahovať správnu rovnováhu medzi existujúcimi záujmami.^[16]V prípade Fredin proti Švédsku^[17] Súd zvažoval oprávnenosť obmedzení užívania majetku. V tomto prípade išlo o odňatie licencie na činnosť štrkoviska umiestneného na pozemku sťažovateľov na základe zákona o ochrane prírody. Súd zistil, že odňatie licencie zasahovalo do pokojného užívania majetku sťažovateľov. Zistil však tiež, že existoval právny základ tohto rozhodnutia a že jeho účelom bol všeobecný záujem na ochrane životného prostredia. Súd podčiarkol, že sťažovatelia boli vedomí možnosti orgánov rozhodnúť o odňatí licencie. Hoci orgány mali povinnosť brať do úvahy ich záujmy pri rozhodovaní o predĺžení licencie, čo robili každých desať rokov, toto nemuselo zakladať legitímne očakávanie na strane sťažovateľov pokračovať v ťažbe počas dlhšieho časového obdobia. Navyše sťažovateľom bolo udelené trojročné obdobie za účelom ukončenia ťažby, ktoré bolo následne predĺžené na ich žiadosť o jedenásť mesiacov. Súd uzavrel, že odňatie nebolo neúmerné sledovanému legitímnemu cieľu, t.j. ochrane životného prostredia, a preto článok 1 Protokolu č. 1 nebol porušený.^[18]

Rozsudky vo veci Pine Valley Developments Ltd a ostatní proti Írsku¹⁹ a vo veci Kapsa- lis a Nima-Kapsali proti Grécku²⁰ sa oba týkali odňatia povolení stavať na pozemku kúpenom na tento účel. V oboch prípadoch súd zistil, že tieto rozhodnutia vyústili do kontroly užívania majetku, čo však bolo zákonné podľa domáceho práva a že cieľ ochrany životného prostredia, ktorý sledovali orgány pri rozhodovaní o odňatí, bol legitímny a v súlade so všeobecným záujmom. V prípade Pine Valley Developments Ltd a ostatní proti Írsku bol zásah zameraný na zaistenie správneho uplatňovania legislatívy o územnom plánovaní/ochrane životného prostredia nie iba v prípade sťažovateľov, ale paušálne. Zabránenie stavať predstavovalo riadny spôsob slúžiaci cieľu príslušnej legislatívy, ktorým bolo zachovanie zeleného pásma. Okrem toho boli sťažovatelia zainteresovaní na obchodnom projekte, ktorý svojou povahou obsahoval prvok rizika a boli si vedomí nie iba plánu vo vzťahu k danému územiu, ale tiež skutočnosti, že miestne orgány by boli proti akémukoľvek odchýleniu sa od tohto plánu. Súd uzavrel, že zrušenie stavebného povolenia nebolo možné považovať za neúmerné legitímnemu cieľu ochrany životného prostredia, a preto neexistovalo porušenie článku 1 Protokolu č. 1.²¹ V prípade Kapsalis a Nima-Kapsali proti Grécku súd rozhodol, že v oblastiach akými sú územné plánovanie alebo životné prostredie má rozhodnutie národných orgánov prednosť, ibaže by bolo preukázateľne nesprávne.²² V tomto prípade bolo odňatie plánovacieho povolenia validované vyšším správnym súdom po dôkladnom preskúmaní všetkých aspektov problému a neexistovalo podozrenie, že toto rozhodnutie bolo svojvoľné alebo nepredvídateľné. Skutočne, dve ďalšie stavebné povolenia na pozemku v rovnakej oblasti ako vlastný pozemok sťažovateľov už boli zrušené súdmi predtým, ako došlo k zrušeniu povolenia sťažovateľov. Okrem toho rozhodnutie umožňujúce stavať v zóne, kde sa nachádzal pozemok sťažovateľov nebolo konečné, keď si pozemok kúpili; orgány nebolo možné obviniť za nedbanlivosť sťažovateľov pri overovaní statusu pozemku, ktorý kupovali. Preto Súd zvážil, že odňatie plánovacieho povolenia nebolo neúmerné cieľu ochrany životného prostredia a následkom toho uzavrel, že sťažnosť má byť odmietnutá ako zjavne nepodložená.²³

Ochrana práva jednotlivca na pokojné užívanie majetku môže vyžadovať od verejných orgánov, aby zaistili určité štandardy životného prostredia. Efektívny výkon tohto práva nezávisí iba na povinnosti verejných orgánov nezasahovať, ale môže od nich vyžadovať, aby prijali pozitívne opatrenia na ochranu tohto práva. Súd zistil, že takáto povinnosť môže vzniknúť vo vzťahu k nebezpečným činnostiam.

Súd tiež poznamenal, že určité činnosti, ktoré môžu mať nepriaznivý vplyv na životné prostredie by mohli závažným spôsobom znížiť hodnotu majetku v tom rozsahu, že by bolo dokonca nemožné ho predať, čo vlastne spôsobí čiastočné vyvlastnenie.^[19]

2.4. Informácie a oznámenia o záležitostiach životného prostredia

Článok 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Sloboda prejavu

Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Právo dostávať a oznamovať informácie a myšlienky je zaručené článkom 10 Dohovoru. V osobitnom kontexte životného prostredia Súd zistil, že existuje silný verejný záujem umožniť jednotlivcom a skupinám prispieť do verejnej debaty rozširovaním informácií a myšlienok o veciach všeobecného verejného záujmu.^[20]Sloboda prejavu patrí medzi základné prvky demokracie. Právo rozširovať informácie o životnom prostredí je týmto článkom garantované a zároveň nás chráni pred cenzúrou verejných orgánov.

Otázka práva aktivistov v oblasti životného prostredia distribuovať materiál vyvstala v prípade Steel a Morris proti Spojenému kráľovstvu. Tento prípad sa týkal dvoch aktivistov v oblasti životného prostredia, ktorí boli združení v kampani proti spoločnosti McDonald’s. Súčasťou tejto kampane bol vyrobený a distribuovaný leták nazvaný „Aký je problém McDonald’s?“. McDonald’s zažaloval dvoch sťažovateľov za nactiutŕhanie. Konanie trvalo 313 dní a sťažovateľom nebola poskytnutá právna pomoc, hoci boli nezamestnaní alebo v tom čase dostávali nízku mzdu. McDonald’s bolo priznané na ich účet značné odškodnenie. Európsky súd pre ľudské práva uznal, že veľké nadnárodné spoločnosti ako McDonald’s majú právo brániť svoju reputáciu v konaní pred súdom, ale zároveň zdôraznil, že malé a neformálne aktivistické skupiny musia mať možnosť efektívne vykonávať svoju činnosť. Súd považoval za nevyhnutné v záujme otvorenej debaty, aby počas súdneho konania medzi veľkými spoločnosťami a malými aktivistickými skupinami existovala spravodlivosť a rovnosť zbraní. V opačnom prípade by mohol vzniknúť „odstrašujúci účinok“ vo vzťahu k všeobecnému záujmu na podpore slobodného pohybu informácií a myšlienok o činnostiach mocných obchodných spoločností. Neposkytnutím právnej pomoci sťažovateľom Spojené kráľovstvo nezaručilo spravodlivosť v súdnom konaní. Tento nedostatok spravodlivosti a značné odškodné podľa Súdu znamenalo porušenie slobody prejavu sťažovateľov.^[21]

Existujú aj obmedzenia tohto práva verejnými orgánmi, ktoré však musia byť zák onom presne stanovené a musia slúžiť legitímnemu cieľu.

3. Dohovor o právach dieťaťa

Tento dohovor prijalo Valné zhromaždenie Spojených národov v New Yorku 20. novembra 1989. V súčasnosti je viac ako 170 členských štátov OSN, ktoré tento dokument podpísali. V Európe tento dokument podpísali všetky štáty a prevažná väčšina ho aj ratifikovala. Pre Slovensko sa stal tiež záväzným dokumentom medzinárodných práv.^[22] Dohovor zahŕňa garancie práv dieťaťa, a to ako základných občianskych práv a slobôd, tak aj hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv. Spája teda v sebe ochranu práv prvej i druhej generácie. Nepriamo sa však dotýka aj tretej generácie a konkrétne aj životného prostredia. Tieto dve oblasti sa nepriamo ovplyvňujú. Zho r- šenie životného prostredia má veľký vplyv aj na zhoršovanie práv dieťaťa.

Dohovor sa vzťahuje na aspekty ochrany životného prostredia vo vzťahu k právu dieťaťa na zdravie. Článok 24 stanovuje, že strany (štáty) prijmú vhodné opatrenia na potieranie chorôb a podvýživy poskytovaním dostatočne výživnej stravy a čistej pitnej vody, pričom sa berie ohľad na nebezpečenstvá a riziká znečistenia životného prostredia. Článok 24 (2) (c).

Informácie a vzdelávanie o hygiene a sanitárnych podmienkach prostredia majú byť poskytované pre všetky segmenty spoločnosti. Článok 24 (2) (e).

Výbor pre práva dieťaťa vo svojej správe adresovanej štátu Jordánsko vo svojich záveroch odporučil, aby prijali všetky primerané opatrenia, okrem iného prostredníctvom medzinárodnej spolupráce na predchádzanie a na boj proti znečisťovaniu životného prostredia a znečisťovaniu vodných zdrojov, čo má vplyv na deti a na posilnenie pri postupe kontroly.

Výbor tiež vyjadril vo veciach týkajúcich sa Južnej Afriky v Záverečných odporúčaniach ,,znepokojenie nad nárastom degradácie životného prostredia, najmä pokiaľ ide o znečistenie ovzdušia a odporúča, aby zmluvná strana zvýšila svoje úsilie s ci e- ľom uľahčiť vykonávanie programov trvalo udržateľného rozvoja a prevecii zhoršovania životného prostredia, najmä pokiaľ ide o znečistenie ovzdušia.

4. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966)

Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach^[23] (ICESCR) je mnohostranná zmluva prijatá Valným zhromaždením OSN 16. decembra 1966 a nadobudla platnosť od 3. 1. 1976.

Táto zmluva zaručuje právo na bezpečné a zdravé pracovné podmienky (článok 7 b) a právo detí a mladých osôb na prácu, ktorá nie je škodlivá ich zdraviu (článok 10-3). Článok 12,2 vyžaduje, aby strany prijali konkrétne opatrenia na zlepšenie zdravia svojich občanov, vrátane zníženia dojčenskej úmrtnosti a zlepšenie zdravia detí, zlepšenie životného prostredia a zdravia na pracovisku, prevenciu, kontrolu a liečenie epidemických chorôb a vytvorenie podmienok pre zabezpečenie rovnosti a včasný prístup k lekárskej službe pre všetkých.

5. Záverečné zhodnotenie

Rozvoj vzájomných vzťahov medzi ľudskými právami a životným prostredím je viditeľný. Tieto dve na prvý dojem odlišné sféry sú prepojené a podliehajú vzájomnému ovplyvňovaniu sa. Ochrana životného prostredia sa zabezpečuje a dodržiava aj v rámci ochrany základných ľudských práv a z judikatúry súdov vyplýva, že tento vzťah sa uplatňuje aj v opačnom poradí. V určitých prípadoch dochádza k obmedzeniu ľudských práv, v záujme toho, aby sa životné prostredie neznečisťovalo, a aby nedochádzalo k negatívnemu zásahu do tejto oblasti vplyvom človeka.P

Autor
Jana Mišenčíková

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_19.pdf

zmierovacie konanie

Zákon – Civilný sporový poriadok 160/2015 | Paragrafy: § 148Zákon – Občiansky súdny poriadok 99/1963 | Paragrafy: § 67, § 68, § 69

1. Úvod do problematiky

V súčasnosti sa problematika životného prostredia, ale aj životné prostredie samotné nachádza v krízovej situácii, ktorá sa stáva čoraz horšou. Zraky celého sveta sa upriamujú na desivé, zvyšujúce sa množstvo prípadov ohrozenia a poškodenia životného prostredia v globálnom, regionálnom ale aj vnútroštátnom meradle. Mohli by sme si všimnúť dve hlavné navzájom súvisiace kauzy, a to neustále znižovanie kvality životného prostredia a taktiež nedostatok rešpektu právnym normám, ktoré ho majú chrániť, a to aj na medzinárodnej scéne. Tieto prehlbujúce sa aspekty aktuálnych problémov ľudskej spoločnosti nepochybne idú ruka v ruke so zmenou jej prístupu k morálnym a etickým hodnotám.

Napriek širokému úsiliu o prevenciu, zosilnenému od roku 1992 prijatím Deklarácie z Ria o životnom prostredí a rozvoji, sa realizáciu zámeru nepodarilo naplniť v potrebnom rozsahu. Tento zjavný neúspech bol s odstupom času nepriamo uvedený aj v rôznych medzinárodných dokumentoch, napríklad v Miléniovej deklarácii OSN v septembri 2000, alebo v Johanesburskej deklarácii o trvalo udržateľnom rozvoji v septembri 2002. Hlavne v prvom spomenutom sa kladie dôraz na naliehavú potrebu rešpektovať a plniť medzinárodné záväzky, vzájomnú výpomoc štátov v prípade objektívnej nemožnosti ich plnenia a v neposlednom rade pokojné riešenie sporov v súlade s princípmi medzinárodného práva a spravodlivosti.^[1]Tým, že bohužiaľ vysoký deficit uplatnenia medzinárodných dohovorov je stále citeľný, narastá miera nenahraditeľnosti kontroly dodržiavania týchto noriem nestrannými orgánmi. Záujem medzinárodného spoločenstva o túto kľúčovú problematiku je o to väčší, že jej podceňovanie môže znamenať všeobecné ohrozenie bezpečnosti. Je zreteľné, že inštitúcia, ktorá je najlepšie stavaná čeliť tejto výzve, je Organizácia spojených národov a jej systém pokojného riešenia sporov, ktorý bude neskôr stručne načrtnutý.

Zatiaľ čo drvivá väčšina záujmov OSN v otázkach bezpečnosti sa zameriava na preventívnu diplomaciu, ochranu a udržiavanie mieru, vynárajúca sa dôležitosť ochrany životného prostredia už bola (okrem iného) potvrdená na pôde jedného z najdôležitejších orgánov OSN a to Bezpečnostnej rady, na jej zasadnutí v roku 1992. V jej záverečnom stanovisku sa uvádza:

„Absencia vojnových a ozbrojených konfliktov medzi štátmi, nezaisťuje sama o sebe medzinárodný mier a bezpečnosť. Nevojenské zdroje nestability na ekonomickom, sociálnom, humanitárnom a ekologickom poli sa stávajú ohrozením pre mier a bezpečnosť. Spojené Národy a ich členstvo ako celok, fungujúci prostredníctvom náležitých orgánov musí dať riešeniu týchto otázok najvyššiu prioritu.“^[2]Odpoveďou na túto iniciatívu mal byť okrem iného aj rozvoj existujúcich mechanizmov na presadzovanie a realizovanie riešenia sporov. Nápomocný má byť aj Program Spojených národov pre životné prostredie UNEP, ktorý je činný popri OSN ako pridružená organizácia a vytvára akúsi „bezpečnostnú sieť“ opatrení, ktorými pomáha pri udržiavaní stability. Týmto sa po desaťročiach prijímania medzinárodných dohovorov začína dávať väčší dôraz na spôsob ich dodržiavania a vynútenia v prípade sporov. Základný katalóg týchto prostriedkov riešenia medzinárodných sporov nájdeme v článku 33 Charty OSN, menovite vyjednávanie, vyšetrovanie, sprostredkovanie, zmierovacie konanie, arbitrážne alebo súdne konanie, nevynímajúc dôležitosť využitia regionálnych orgánov či dohôd, alebo iné alternatívne spôsoby. Každá z týchto možností má svoj význam v závislosti od typu sporu. Tieto metódy možno rozdeliť do dvoch hlavných kategórií.^[3] Prvou možnosťou sú diplomatické prostriedky riešenia sporov (vyjednávanie, sprostredkovanie, vyšetrovacie a zmierovacie konanie), pri použití ktorých je priebeh sporu plne závislý od vôle strán. Pri ich zlyhaní nastupujú prostriedky súdnej povahy (arbitráž, súdne konanie), ktorých výsledkom je rozhodnutie záväzné pre strany sporu.

2. Diplomatické prostriedky riešenia sporov

2.1. Vyjednávanie

Veľká väčšina medzinárodných zmlúv sa odvoláva na rokovania medzi sporovými stranami ako na prvú možnosť riešenia sporu ešte predtým, ako sa rozhodnú pre viac formálne metódy. Preto býva komunikácia štátov na diplomatickej úrovni najčastejšie využívaný prostriedok, a aj prvé útočisko ku ktorému sa štáty uchýlia, a to buď bez spoluúčasti tretích strán alebo za ich pomoci formou dobrých služieb.^[4] Strany si vedú spor svojou cestou, ktorá je limitovaná iba ich vzájomnou zhodou, a postupnými ústupkami sa tak má zabezpečiť vyriešenie sporu. Dohodou môžu strany spor ukončiť, alebo v prípade neúspechu sa dohodnúť na ďalšom spôsobe riešenia napríklad založením príslušnosti súdneho či arbitrážneho orgánu. Keďže sa rokovania odohrávajú za zavretými dverami, možnosť verejnosti skúmať a vyhľadávať spory, ktoré týmto spôsobom boli vyriešené je do značnej miery eliminovaná.^[5]Vyjednávanie a teda priame rokovania medzi stranami majú však aj iný význam, a to predbežnými rokovaniami predchádzať sporom, ktoré môžu vzísť z jednostrannej aktivity štátov. Podobne tomu bolo aj v prípade Lake Lanoux,^[6] kde arbitrážny tribunál uznal nutnosť predchádzajúcich rokovaní a vzájomnej dohody Francúzska so Španielskom, pretože využívanie zdieľaných prírodných zdrojov musí byť medzi dotknutými stranami konzultované.^[7] Tribunál v tomto prípade hovorí nie o možnosti rokovaní, ale o ich nutnosti ako o súčasti obyčajového práva. Podobne aj v inom známom prípade Fisheries Jurisdiction (Veľká Británia v. Island)^[8] Medzinárodný súdny dvor hovorí o povinnosti Islandu a Veľkej Británie priamymi rokovaniami v dobrej viere dospieť k spravodlivému riešeniu sporu.^[9] Okrem spomenutých okolností musia byť predbežne konzultované napríklad aj otázky prevencie znečistenia pobrežia ropnými haváriami,^[10][11] znečistenia morských vôd zo suchozemských zdro- jov,¹¹ alebo aj prípustnosť environmentálne nebezpečných aktivít.^[12]V prípade, že na riešení sporu participuje tretia strana, hovoríme o dobrých službách, kedy sa tretia strana stáva akýmsi mostom, udržuje proces komunikácie medzi stranami, poskytuje priestory na rokovania, doručuje a predkladá návrhy v procesných otázkach, za predpokladu, že samotné rokovania a riešenie sporných otázok sú vo výlučnej réžii samotných sporových strán a tretia strana do nich nezasahuje. Nie v každom spore je účasť tretej strany vhodná, najmä pokiaľ ide o jej výber vzhľadom na povahu sporu. Tiež tu existuje zvýšené riziko prieťahov.

2.2. Sprostredkovanie

Označovaná aj ako mediácia, je podobná už spomenutým dobrým službám, až na podstatný rozdiel, ktorý spočíva v aktívnom zapojení tretej strany v spore. V snahe ukončiť spor, tretia strana predkladá návrhy, ktoré majú predísť zhoršeniu sporu, ale naopak aj návrhy ktoré nabádajú strany k prijateľnému kompromisu.

Nevýhody tohto riešenia sú podobné ako pri dobrých službách. Treba dodať, že aj keď tento spôsob riešenia sporov je obsiahnutý v niektorých dohovoroch, je pri riešení environmentálnych sporov len zriedkavo využívaný. Ako jedno z mála možno spomenúť zapojenie Organizácie amerických štátov do územného sporu (s environmentálnymi aspektmi) medzi Guatemalou a Belize v roku 2002, po ktorom sa veci po dlhotrvajúcich nezhodách medzi krajinami, dali do pohybu a spor bol úspešne ukon- čený.^[13]

2.3. Vyšetrovanie

Jednou zo základných charakteristík medzinárodného práva je, že v ňom v prípade spornej situácie neexistuje centralizovaný systém vyšetrovacích orgánov, a teda pokiaľ sa jedná o spor dvoch suverénnych štátov, kde má každý z nich vlastný pohľad na okolnosti prípadu, nemožno vyšetrovanie uskutočniť inak, ako na základe dohody zainteresovaných subjektov. Toto skúmanie sa uskutočňuje prostredníctvom nezávislej komisie, v ktorej pôsobnosti je preskúmať všetky okolnosti prípadu dostupnými prostriedkami, ako sú napr. obhliadka miesta sporu, výpovede svedkov, znalcov a tiež názory sporových strán.^[14]

Tento systém môžeme vidieť ustanovený napríklad v Madridskom protokole o ochrane životného prostredia k Zmluve o Antarktíde, ktorý vyšetrovacej komisii zloženej zo zástupcov všetkých zmluvných štátov, dáva oprávnenie nahliadnuť do všetkých výskumných staníc štátov, vrátane zariadení.^[15] V prípade podozrení z neplnenia dohovorov, objasnením a zhromaždením informácii o spornej veci je nerešpektujúci subjekt takto nútený k ich dodržiavaniu.

Niektoré medzinárodné dokumenty konštituujú vyšetrovacie aktivity zmluvnej komisie ako primárnu metódu, ak sa strany nedohodli inak, alebo sa nedohodli na príslušnosti súdneho alebo arbitrážneho orgánu.^[16] V inom prípade návrhy Komisie pre medzinárodné právo poukazujú na možnosť zostavenia vyšetrovacej komisie, ak sa sporové strany po dobu šiestich mesiacov nemohli dohodnúť na spôsobe riešenia.^[17] Vyšetrovacie konanie, sa tiež môže stať súčasťou postupov vykonávaných špeciá l- nymi arbitrážnymi tribunálmi podľa Dohovoru o morskom práve v sporoch, ktoré sa týkajú ochrany morskej flóry a fauny.^[18]

2.4. Zmierovacie konanie

Zmierovacie konanie má veľa spoločného so sprostredkovaním, avšak s tým rozdielom, že pri tomto konaní tretia strana ešte hlbšie preniká do sporu a aktívne sa p o- dieľa na skúmaní sporných otázok. Spor sa týmto postupuje zmierovacej komisii, buď už existujúcej alebo dočasne založenej sporovými stranami, ktorej kroky tu vykazujú viac neutrálny a formálny charakter. Závery tejto komisie však pre sporové strany ani pri tomto nástroji riešenia sporov nie sú záväzné. Tu je potrebné spomenúť, že niektoré dohovory, ako napríklad Viedenský dohovor o ochrane ozónovej vrstvy prikladá rozhodnutiam zmierovacích komisií záväznosť pre strany sporu.^[19]Režimy ukotvenia zmierovacieho konania v medzinárodných dohovoroch sú naozaj pestré. V niektorých prípadoch sú bežnou voliteľnou metódou riešenia sporov,^[20]inde prichádzajú na rad iba vo vymedzených situáciách.^[21]

Prostredníkom riešenia sporu môže byť jedna osoba, skupina osôb, alebo medzinárodný útvar založený tým – ktorým medzinárodným dohovorom ako stála komisia.^[22]Zmierovacie konanie je tiež v pôsobnosti arbitrážnych tribunálov Stáleho arbitrážneho dvora.^[23]

Napriek tomu, že zmierovacie konanie sa zdá byť užitočným nástrojom riešenia sporov, pretože oproti vyššie spomenutým spôsobom dáva vyjednávačovi viac nezávislosti a jeho konečné rozhodnutia majú v očiach verejnosti väčšiu váhu, v medzinárodnej praxi sa veľmi nevyužíva.^[24] Ako príklad by sme mohli uviesť Medzištátnu zmiešanú komisiu založenú Kanadou a USA na základe Zmluvy o Hraničných vodách z roku 1909, ktorá plní funkciu kvázi – súdnu, vyšetrovaciu, odporúčajúcu a tiež koordinačnú.

3. Súdne prostriedky riešenia sporov

3.1. Arbitrážne konanie

Aj keď je arbitráž jedným z najstarších spôsobov riešenia sporov, svoje znovuzrodenie nachádza práve v posledných desaťročiach, a to aj v oblasti riešenia environmentálnych sporov. Do začiatku dvadsiateho storočia bola arbitráž v značnej miere kvázi – diplomatický spôsob riešenia sporov, ktorý zdieľal veľa podobného s mediáciou či zmierovacím konaním. Od vtedy sa však táto metóda značne zmenila na viac právnu procedúru, porovnávanú so súdnym konaním, čím si získala väčší lesk a vážnosť.^[25]Možno ju charakterizovať ako spôsob riešenia sporov medzi štátmi prostredníctvom sudcov, ktorých si strany zvolia a podľa práva,^[26] ktorej sila a lukratívnosť sa ukazuje v tom, že na rozdiel od predchádzajúcich diplomatických spôsobov riešenia sporov, sa strany zaväzujú prijať rozhodnutie arbitrážneho orgánu a vykonať ho v dobrej viere.

Napriek zjavným funkčným podobnostiam so súdnym konaním, je arbitrážne konanie pred ním značne uprednostňované, hlavne vďaka prehľadnej kontrole priebehu sporu, ktorú strany oceňujú. Inak tomu nie je ani pri sporoch vyplývajúcich z ochrany životného prostredia.

Aj arbitráž ako taká má svoje dve formy, a to arbitráž ad hoc (zriadenú pre konkrétny spor) a inštitucionálna arbitráž pri stálej rozhodcovskej inštitúcii (fixne zriadenej na riešenie sporov podľa konkrétneho dohovoru). Na medzinárodnej scéne pri voľbe jednej z nich jasne víťazí ad hoc, vďaka fakultatívnej voľbe rozhodcov a podobne fakultatívnej povahe procesných pravidiel.²⁷

Arbitrážne konanie má na rozdiel od vyššie spomenutých nástrojov riešenia sporov vo svojej histórii množstvo vyriešených prípadov, ktoré boli v medzinárodnej praxi prelomové. Prípad Trail Smelter²⁸ medzi Kanadou a USA sa stal vzorom pre určovanie zodpovednosti štátov za poškodenia životného prostredia prekračujúce hranice štátu. Iný proces – Bering Sea Fur Seals case,²⁹ medzi Veľkou Britániou a USA bol základom pre vznik opatrení na ochranu životného prostredia aj za hranicami štátu. Už spomenutý Lake Lanoux case, spor medzi Francúzskom a Španielskom, ktorého predmetom bola nekompatibilita zámerov budovania vodnej elektrárne Francúzskom s právom využívania zdieľaných prírodných zdojov Španielskom, v tomto prípade to bol tok rieky Carol River. Ďalšie prípady súviseli s rozhodovacou činnosťou arbitrážnych tribunálov založených Dohovorom o morskom práve a jeho Prílohy č. VII. A to bol spor Southern Bluefin Tuna,³⁰ kde tribunál zakázal dočasným opatrením Japonsku lov rýb v záujme zachovania ich prirodzených zdrojov. A prípad MOX Plant,³¹ spor Írska a Veľkej Británie, kde Írsko namietalo otvorenie nového zariadenia na recykláciu vyhoreného nukleárneho paliva Veľkou Britániou na pobreží Írskeho mora, a z dôvodu obáv o jeho znečistenie žiadalo o predbežné opatrenie. Spor bol ešte predtým predložený Stálemu arbitrážnemu dvoru, najprv podľa dohovoru OS- PAR, čo bolo zamietnuté, a neskôr bola vedená aj druhá arbitráž v tej istej veci podľa Dohovoru o morskom práve.

3.2. Stály arbitrážny dvor (PCA)

Možno povedať, že arbitrážne konanie ako také, žne na medzinárodnej scéne úspech aj vďaka svojmu najvýznamnejšiemu predstaviteľovi, ktorým je Stály arbitrážny dvor, založený Haagskym dohovorom o pokojnom riešení sporov z roku 1899 ako typický arbitrážny orgán ad hoc. Vďaka možnostiam, ktoré ponúka a jednoduchému prístupu, je to jasná voľba. Napriek tomu, že nie je využívaný tak často, ako sa pôvodne očakávalo, bolo do roku 2009 vedených celkovo päťdesiatsedem sporov z ktorých je päť neukončených, čo sú úctyhodné čísla. Ďalej bolo zriadených päť vyšetrovacích komisií a tiež viedol tri zmierovacie komisie.^[1] Dvor pracuje na trvalom inštitucionálnom základe, ktorý zabezpečuje sekretariát, tiež známy ako International Bureau. Ten vybavuje žiadosti, asistuje pri výbere rozhodcov a svojou činnosťou napomáha pri konaniach.

Keďže bol Stály arbitrážny dvor zriadený s neobmedzenou vecnou pôsobnosťou, nie je prekvapujúce, že z celkového počtu prípadov, zatiaľ bolo pred ním vedených len päť sporov vzťahujúcich sa na životné prostredie.^[2] Prvý prípad, North Atlantic Coast Fisheries case,^[3] ktorý priznával práva Veľkej Británii na základe jej zmluvy s USA, obmedzovať lov rýb plavidlami USA, pohybujúcimi sa v kanadských vodách. O vyše deväťdesiat rokov neskôr nasledoval už spomínaný prípad MOX Plant, ktorý bol vedený pred Stálym arbitrážnym dvorom až dva krát, no v každom prípade na základe iného dohovoru. Štvrtá arbitráž medzi Francúzskom a Holandskom s odvolaním na Dohovor o ochrane Rýna pred znečisťovaním chloridmi,^[4] a doteraz posledný spor medzi Belgickom a Holandskom – Iron Rhine Railway,^[5] kde bolo nutné nájsť strednú cestu medzi belgickým právom dlhotrvajúceho prechodu cez Holandsko a holandským záujmom ochrany životného prostredia pozdĺž železničnej dráhy. Existuje množstvo dôvodov, prečo možno Stály arbitrážny dvor uprednostniť pri výbere spôsobu riešenia sporu:

• Je to inštitúcia, ktorá má svoje korene v Haagskom dohovore o pokojnom riešení sporov, ktorý je široko uznávaný a akceptovaný veľkým počtom členov OSN.

• Je jedinečný svojou flexibilitou, pretože ponúka viacero prostriedkov pokojného riešenia vrátane vyšetrovania, mediácie, zmierovacieho konania a samozrejme arbitráže.

• Súdne trovy sú ďalšou dôležitou otázkou, ktorá môže rozhodnúť, ale aj tá hovorí v prospech Stáleho arbitrážneho dvora. Trovy samozrejme znášajú sporové strany, ale v prípade insolventnosti štátov tu existuje mechanizmus pomoci úhrady výdavkov. Tento model sa má rozšíriť aj na ostatné procesne spôsobilé subjekty mimo štátov.

• Miesto arbitráže môže byť tiež voliteľné a pokiaľ sa strany nedohodnú inak, miestom je sídlo dvora – Haag. Miesto arbitrážneho konania sa môže meniť, ak je nutné vykonať prešetrenie dôkazov na mieste poškodenia.

• Je vítané, že Stály arbitrážny dvor má cenné skúsenosti s obchodným právom, investičným právom a inými sociálno-ekonomickými odvetviami práva, s ktorými môžu byť spory týkajúce sa životného prostredia spojené.

3.3. Voliteľné pravidlá arbitráže v sporoch týkajúcich sa životného prostredia

Stály arbitrážny dvor svojimi Voliteľnými pravidlami arbitráže sporov týkajúcich sa prírodných zdrojov alebo životného prostredia,^[6] ktoré boli schválené v roku 2001 jednoznačne všetkými 94 členskými štátmi, otvoril nový obzor riešenia sporov týkajúcich sa tejto problematiky. Tieto pravidlá jedinečným spôsobom vypĺňajú medzery v riešení environmentálnych sporov, v zmysle prístupu neštátnych subjektov k súdnemu orgánu, právnej ochrany a realizácie a vynútenia práv zo záväzkov obsiahnutých v medzinárodných zmluvách.^[7]

Tieto pravidlá, ktoré boli navrhnuté špeciálnou pracovnou skupinou pre medzinárodné právo životného prostredia pod dohľadom Stáleho arbitrážneho dvora, majú štyri hlavné časti: Úvodné pravidlá, Zostavenie arbitrážneho tribunálu, Arbitrážne konanie, Nález.

Pravidlá obsahujú niekoľko významných inovácií:

• Ako bolo spomenuté v úvode, pravidlá budú k dispozícii pre všetky strany, ktoré sa na nich dohodli, teda štáty, medzivládne organizácie, mimovládne organizácie a tiež fýzické a právnické osoby, a takto poskytujú arbitrážnemu konaniu väčšiu flexibilitu.

• Za účelom prevedenia rýchleho posúdenia právnej, ale aj odborno-vedeckej stránky veci, voliteľné pravidlá poskytujú:

o výbor vedeckých expertov pre riešenie environmentálnych sporov, nominovaných členskými štátmi a generálnym tajomníkom sekretariátu; o výbor rozhodcov, uznávaných odborníkov v oblasti medzinárodného práva so skúsenosťou s environmentálnymi spormi, opäť nominovaných členskými štátmi a generálnym tajomníkom sekretariátu.

• Kde sa rozhodcovský tribunál zaoberá vysoko odbornými otázkami, ktorým je potrebné pre účely sporu lepšie porozumieť, vyžiada si od sporových strán dokument vysvetľujúci pozadie danej problematiky.

• Tribunál je oprávnený, pokiaľ to sporové strany kompromisom nedohodli inak, predbežným opatrením eliminovať ohrozenie poškodenia životného prostredia.

• Čas je pri riešení sporu drahý, a tieto pravidlá obsahujú časovo úsporné opatrenia v porovnaní s predchádzajúcimi pravidlami. Ak sa strany nevedia dohodnúť na zložení tribunálu, zostaví ho generálny tajomník sekretariátu.

• Ochrana dôverných informácií je zaručená.

3.4. Medzinárodný súdny dvor (ICJ)

Niekedy tiež prezývaný aj Svetový súdny dvor alebo Haagsky súdny dvor, je primárnym súdnym orgánom OSN a nástupcom Stáleho dvora medzinárodnej spravodlivosti od roku 1946. Svoju pôsobnosť vykonáva pri sporovom konaní medzi štátmi alebo posudkovom konaní, s cieľom podať posudok o akejkoľvek právnej otázke, o ktorú požiadala oprávnená osoba. Medzinárodný súdny dvor oproti skôr spomenutým prostriedkom riešenia sporov vyniká niekoľkými jasnými rozdielmi, a to napríklad tým, že prístup k nemu majú len štáty, strany nemajú vplyv na zloženie súdneho orgánu a jeho rozhodnutia (v sporových konaniach) sú pre strany záväzné.

Jurisdikcia (ktorá je fakultatívna) môže byť založená dvoma spôsobmi, buď na základe uzavretia osobitnej dohody, a to podľa článku 36 ods. 1 Štatútu, kde strany uznajú príslušnosť Dvora vzhľadom k prebiehajúcemu sporu, alebo na základe súdnych doložiek v medzinárodných zmluvách. Množstvo zmlúv z oblasti životného prostredia uznávajú príslušnosť Dvora ako možnosť riešenia sporu. Príležitostne je určená obligatórna jurisdikcia,^[8] no viac bežná je metóda prístupu k Dvoru len ak sa na tom sporové strany dohodnú.^[9]

Druhý spôsob je prostredníctvom opčných vyhlásení^[10] (článok 36 ods. 2 Štatútu), kedy štáty bez osobitného ujednania uznávajú záväznú príslušnosť dvora vo všetkých právnych sporoch týkajúcich sa výkladu niektorej zmluvy, ktorejkoľvek otázky medzinárodného práva, existencie akejkoľvek skutočnosti, ktorá ak by bola dokázaná, by zakladala zodpovednosť za porušenie medzinárodného záväzku a napokon povahy, alebo rozsahu náhrady za porušenie medzinárodného záväzku.^[11] Navyše, prax Dvora akceptuje aj časovo ohraničené, alebo podmienečné uznanie príslušnos- ti,^[12] čoho sa však ako problém prejavilo aj vo Fisheries Jurisdiction case (Španielsko v. Kanada).^[13]

Zo sporových konaní možno spomenúť ešte odohrávajúce sa u predchodcu Medzinárodného súdneho dvora – Stáleho dvora medzinárodnej spravodlivosti, ako napríklad Diversion of the Waters of the River Meuse⁴⁵ alebo Territorial Jurisdiction of the International Commission of the River Oder.⁴⁶ Neskoršie prípady, už pred Medzinárodným súdnym dvorom, sú napríklad Corfu Channel,⁴⁷ kde bol potvrdený všeobecný záväzok štátov nevyužívať vedome svoje územie na konanie, ktoré spôsobuje škodu iným štátom a tým porušuje ich práva. V prípade Fisheries Jurisdiction case (Veľká Británia v. Island)⁴⁸ Dvor stanovil základné princípy jednaní, týkajúcich sa zachovávania zdieľaných prírodných zdrojov. Jeden z najdôležitejších prípadov, ktoré ovplyvnili vývoj medzinárodného práva životného prostredia je Certain Phosphate Lands in Nauru case,⁴⁹ z ktorého vyplynula zodpovednosť Austrálie za rozsiahlu environmentálnu degradáciu ostrova Nauru, ktorý mala v čase jeho znečistenia pod svojou správou. Tiež nám blízky prípad Gabčíkovo – Nagymaros⁵⁰ medzi Slovenskom a Maďarskom, v ktorom sa jednalo o stavbu priehrady na odklonenie toku Dunaja dohodnutú oboma stranami, v konfrontácii s využívaním medzinárodných vodných tokov a medzinárodným právom životného prostredia. Za zmienku stojí aj Request for an Examination of the Situation in the Nuclear Tests Case⁵¹ – spor, ktorý inicioval Nový Zéland so žiadosťou prešetriť a zastaviť nukleárne testy vykonávané Francúzskom, a nakoniec už spomínaný Fisheries Jurisduction case, kde Španielsko žiadalo vyvodiť zodpovednosť Kanady za jej neoprávnené ochranné opatrenia mimo svojej výlučnej ekonomickej zóny.

Medzinárodný súdny dvor je tiež oprávnený vydávať posudky v akejkoľvek právnej otázke vyplývajúcej z aktivít žiadateľa. Oprávnenie ich vyžadovať má Valné zhromaždenie OSN, Bezpečnostná rada OSN, štáty a tiež niektoré medzinárodné organizácie. Tento prostriedok, napriek svojmu potenciálu, zatiaľ nie je využívaný pri riešení environmentálnych otázok. Svetlou výnimkou je významný posudok z roku 1996, ktorý sa týkal legality využívania nukleárnych zbraní v kontexte ohrozenie ľudského zdravia a životného prostredia.^[

Ak si to okolnosti vyžadujú, je Medzinárodný súdny dvor oprávnený vydať predbežné opatrenie na ochranu práv sporových strán,^[22] [23] napríklad aj vo Fisheries Jurisdicion case (Nemecko v. Island).⁵⁴ Podobne tomu bolo aj v prípadoch Nuclear Test Cases, kedy bolo vydané predbežné ochranné opatrenie adresované Francúzsku, ktoré sa malo zdržať všetkých pokusov, poškodzujúcich životné prostredie Austrálie vplyvom rádioaktívnych látok. Známe sú aj prípady odmietnutia takéhoto opatrenia Medzinárodným súdnym dvorom, napríklad pri bombardovaní Juhoslávie v roku 1999. Juhoslávia vtedy argumentovala, že útoky na rafinérie a chemické továrne zanechávajú vážne dôsledky na životnom prostredí.^[24]

V júli 1993 bola založená stála, sedem členná Komora pre otázky životného prostredia, ktorá pracuje v pôsobnosti Medzinárodného súdneho dvora. Jej založenie vyvolalo pozitívne reakcie, s očakávaniami zdokonalenia medzinárodného práva v tejto oblasti. Táto komora však trpí rovnakými obmedzeniami, ako samotný Medzinárodný súdny dvor, a to hlavne obmedzeným prístupom subjektov. A čo viac, niektoré medzinárodné spory len ťažko označiť vopred ako environmentálne, a teda vhodné pre Komoru. Tieto nevýhody ju odsudzujú na neúspech, s poukázaním na fakt, že do dnešného dňa Komore nebol zverený žiaden spor a dokonca od roku 2006 do nej nie sú vykonávané voľby do členstva sudcov Komory.^[25]

1.3. Medzinárodný tribunál pre morské právo (ITLOS)

Čo sa týka ochrany morského prostredia, článok 20 Štatútu tribunálu hovorí, že zmluvné štáty Dohovoru o morskom práve, môžu predložiť spor týkajúci sa výkladu alebo realizácie jeho noriem Medzinárodnému tribunálu pre morské právo, ktorý bol v roku 1996 založený v Hamburgu.

Prístup k Tribunálu majú zmluvné štáty, ale aj iné subjekty okrem nich (potenciálne zmluvné štáty, Medzinárodná organizácia pre morské dno, právnické aj fyzické osoby) a to iba v prípade ak sa jedná o spory ohľadne morského dna, kde pôsobí Komora pre spory týkajúce sa morského dna.^[26] Vecná pôsobnosť Komory je široká, a zahŕňa v sebe aj spory environmentálnej povahy.

Jurisdikcia Tribunálu je fakultatívna a je len jednou z možností riešenia sporov stanovených v Dohovore o morskom práve. Spory sa mu predkladajú buď oznámením osobitnej povahy (uzatvorenej po vzniku sporu) alebo písomnou žalobou jednej zo sporových strán (ak bola jeho príslušnosť daná pred vznikom sporu). Ak sa zmluvné strany Dohovoru nedohodnú na prostriedku riešenia sporu, použije sa arbitráž.^[27]Pôsobnosť Tribunálu môže byť tiež vyvolaná v istých situáciách, aj keď sa na tom sporové strany nedohodli, a to napríklad v prípade, že arbitrážny tribunál, ktorému bol spor určený, ešte nie je vytvorený. Vtedy Dohovor priznáva Medzinárodnému tribunálu pre morské právo vydávať dočasné ochranné opatrenia.^[28] Tieto opatrenia boli prijaté v dvoch prípadoch: v roku 1998, keď o neho žiadali Austrália a Nový Zéland v súvislosti s nadmerným výlovom rýb Japonskom (Southern Bluefin Tuna case), a tiež v prípade MOX Planí, kde bolo nariadené sporovým stranám spolupracovať na výmene informácií týkajúcich sa sporu.

Tribunál má za sebou k dnešnému dňu 18 uzavretých sporov, a je len prirodzené, že väčšina z nich mala dôsledky na životné prostredie (keďže sa týkali mora). Bežné sú spory zahrňujúce využívanie a ochranu morských zdrojov, intervenciou Tribunálu pri zadržaní lodí podozrivých z nelegálneho rybolovu, tým že nariadi ich okamžité prepustenie či použitie dočasných ochranných opatrení.

Medzinárodný tribunál pre morské právo imitoval Medzinárodný súdny dvor, keď v roku 2002 založil Komoru pre spory pre morské prostredie. Tá mala riešiť spory vyplývajúce z Dohovoru o morskom práve, iných dohovorov ktoré sa týkajú environmentálnej problematiky mora a tiež ostatnými spormi, ktorých strany uznali jej príslušnosť.

3.5. Medzinárodný trestný súd (ICC)

Jednou z ďalších možných, i keď nepravdepodobných súdnych riešení medzinárodných environmentálnych sporov, je konanie pred Medzinárodným trestným súdom, ktorý bol založený v roku 1998 Rímskym štatútom.^[29] Je to prvý stály trestný tribunál príslušný na stíhanie genocídy, zločinov proti ľudskosti, vojnových zločinov a zloč i- nov agresie.^[30]

Okrem tejto vecnej jurisdikcie ICC, sa Komisia pre medzinárodné právo vo svojich Návrhoch článkov o zodpovednosti štátov za medzinárodné protiprávne konanie vyjadrila o potrebe explicitného ukotvenia aj novej skutkovej podstaty – zločiny proti životnému prostrediu.^[31] Takéto rozšírenie sa však nepodarilo presadiť. Namiesto toho sa zvolila cesta subsumovať túto skutkovú podstatu pod už existujúce zločiny proti ľudskosti a tiež pod vojnové zločiny. S touto myšlienkou pracuje aj Komisia pre medzinárodné právo,^[32] a možno sa k nej dopracovať aj výkladom poradného posudku Medzinárodného súdneho dvora vo veci Legality hrozby alebo použitia jadrových zbraní. Článok 8 Štatútu definuje vojnový zločin ako: „úmyselne vyvolanie útoku, s vedomím, že v súvislosti s takým útokom dôjde k stratám na ľudských životoch, alebo zraneniam civilistov, alebo poškodeniu civilných objektov, alebo rozsiahlemu, dlhotrvajúcemu a vážnemu poškodeniu životného prostredia, ktoré by bolo zjavne neprimerané k očakávanej konkrétnej a priamej celkovej vojenskej výhode.“

Možno sa domnievať, že takáto jurisdikcia ICC vo veciach sporov vyplývajúcich z ochrany životného prostredia je dosť obmedzená, a teda možno stíhať len také poškodenia životného prostredia, ktoré sa udiali v súvislosti s už spomenutými zločinmi. Keď prihliadneme aj na fakt, že trestné stíhanie pri ICC môžu iniciovať len tie štáty, ktoré ratifikovali Štatút Medzinárodného trestného súdu (bez ohľadu na to, či ide o poškodený štát, alebo štát, ktorého občan je obvinený zo spáchania takéhoto činu), niet sa čo čudovať, že do dnešného dňa nebol podobný prípad zaznamenaný. Napriek tomu, že rozšírenie výkladu definície vojnového zločinu v článku 8 Štatútu je vo všeobecnosti užitočný krok správnym smerom a predpoklad k ďalšiemu rozvoju prostriedkov riešenia medzinárodných sporov v oblasti životného prostredia, nemožno hodnotiť tento prostriedok riešenia environmentálnych sporov ako komplexný a reálne využiteľný.

4. Záverečné zhodnotenie

Téma prostriedkov riešenia sporov, vyplývajúcich z ochrany životného prostredia je jedinečná už len vďaka spojeniu dvoch širokých a na pohľad rozdielnych okruhov – riešenia sporov a ochrany životného prostredia.

Ľudská spoločnosť ako celok je veľmi zložitou formáciou, pretože jednotky, z ktorých sa skladá, sú rozdielne. Každý jedinec nesie istú špecifickú kombináciu potrieb a záujmov, čo sa v konečnom dôsledku prejavuje ako entropia celej spoločnosti. Pri týchto rozdielnostiach dochádza k stretom záujmov jedincov, čo vyvoláva spory, a právo funguje ako normatívny systém s poslaním tieto rozdiely eliminovať za účelom dosiahnutia homeostázy.⁶⁴ Riešenie sporov (vo všeobecnosti) možno vnímať ako samotný vrchol právnej regulácie, a nástroj, bez ktorého právo (ani medzinárodné) nemôže fungovať. Pri jeho absencii by bol ohrozený plynulý vývoj spoločnosti, čo by mohlo viesť k jej destabilizácii.

Ochrana životného prostredia je presvedčivo jednou z najdiskutovanejších tém súčasnosti. Technická vyspelosť našej civilizácie si vyberá na životnom prostredí svoju daň, a človek sa dostal do fázy, kedy si sám uvedomuje následky jeho ekologického správania, a posledné desaťročia ich aj na vlastnej koži zmenou klímy cíti. Jej zanedbávanie môže mať ďalekosiahle následky, podobne ako zanedbávanie otázky riešenia sporov. Tento atribút môže v istom zmysle reflektovať ich podobnosť.

Možno zaujať názor, že systém riešenia medzinárodných sporov v environmentálnej oblasti je vo všeobecnosti úplný a dostatočný, a je základnou súčasťou každého medzinárodného dohovoru na ochranu životného prostredia. Výhodou tzv. diplomatických metód, pri ktorých strany majú spor pevne v rukách, bez záväzného rozsudku, je jednoznačne v jednoduchosti, flexibilite a nízkych nákladoch, čo sa javí ako značný benefit, za podmienky, že strany sú ochotné spolupracovať. V prípade stroskotania diplomatických dialógov (alebo ak sa na tom strany dohodnú, alebo ak je to v zmluvách obligatórne ukotvené) strany siahnu po tzv. súdnych prostriedkoch, teda arbitráži alebo súdnom konaní. Pri ich porovnaní možno vysloviť jasné výhody, či nevýhody. Arbitráž všeobecne vyniká svojou prispôsobivosťou (možno dohodnúť rozhodcov aj procesné podmienky konania), nízkymi nákladmi, možnosťou prístupu aj aktérov mimo štátov a navyše podáva odborné prešetrenie sporu a vydáva záväzné rozhodnutie, ktoré sa strany zaviazali, ešte pred začatím konania, prijať a vykonať v dobrej viere. V porovnaní s arbitrážou, súdne konanie (napríklad pred Medziná- ^[33] [34] rodným súdnym dvorom) a aj samotné rozhodovanie, sa viac zameriava na všeobecné blaho medzinárodného spoločenstva, zatiaľ čo arbitráž sa snaží docieliť spravodlivé riešenie inter partes. Rozhodovanie Dvora má preto väčšiu dôležitosť pri právo- tvorbe na medzinárodnej úrovni, a preto, že sudcovia sú volení na dlhé obdobie, dodajme, že ich rozhodovanie je aj viac nestranné.

Popri už spomenutých orgánoch (arbitrážnych alebo súdnych) ponúkajú vhodnú alternatívu riešenia environmentálnych sporov aj mnohé medzinárodné organizácie, napríklad ako WTO^[35] alebo NAFTA,^[36] ktoré sa však môžu vzhľadom na svoje obchodné zameranie zdať na prvý pohľad nekompetentné. Opak je pravdou. Svetový obchod úzko súvisí s ekologickými otázkami, čoho dôsledkom sú aj prvky obchodného, či investičného práva v environmentálnych sporoch. Na riešenie sporov sú v rámci spomenutých organizácií zriadené rôzne špecializované či arbitrážne orgány. Napriek širokému spektru možností riešenia týchto sporov, vo svete zaznievajú názory neúnavne presadzujúce založenie novej súdnej inštitúcie – Medzinárodného súdneho dvora pre životné prostredie (ICE). Zástancovia argumentujú potrebou nového súdneho orgánu s medzinárodnou jurisdikciou a špecializovaným zameraním, ktorý by garantoval by prístup všetkých subjektov vrátane právnických a fyzických osôb. Na mieste je otázka, či je takýto orgán vôbec potrebný. Skeptici majú v tejto otázke jednoznačne navrch. Idea by musela mať podporu hlavne u štátov, čo sa pri súčasnom trende neochoty obmedzenia vlastnej suverenity na úkor takýchto orgánov, zdá byť nepremožiteľná prekážka. Nevýhodou je aj jeho ná- kladovosť a vecná pôsobnosť, ktorá ako bolo vyššie spomenuté, by neudržala krok s dobou, keďže výlučne environmentálne spory len ťažko hľadať. Táto iniciatíva je teda odsúdená na neúspech, s prihliadnutím na fakt, že podobné projekty nezávislých špecializovaných komôr pre otázky životného prostredia pri ICJ alebo ITLOS skončili fiaskom.

Otázka riešenia medzinárodných environmentálnych sporov ostáva, tak ako tomu je posledné storočie, aktuálna aj do budúcnosti s narastajúcou tendenciou. Dostupné prostriedky sa zdajú byť adekvátne a zatiaľ nie je vôľa ich systém rozširovať alebo od základu meniť, čo však môže byť v budúcnosti, vzhľadom na globálny vývoj nevyhnutné. Z ponúkaných prostriedkov sa dostáva na výslnie arbitráž pred Stálym arbitrážnym dvorom, ktorý so svojimi už spomenutými výhodami, a progresívnym vývojom, čoho dôkazom sú aj Voliteľné pravidlá arbitráže v sporoch týkajúcich sa životného prostredia, je najvhodnejšou metódou, ktorá môže byť v súčasnosti ponúknutá. Odborníci sa zhodujú, že PCA bude hrať vedúcu úlohu aj do budúcnosti.

Možno však pozorovať aj vzostup osobitných postupov dohliadania nad plnením záväzkov (napríklad prostredníctvom tzv. MEAs^[37]), čo spôsobuje preferovanie rýchlych, lacných a nekonfrontačných prostriedkov riešenia sporov v medzinárodnom práve.P

Autor
Štefan Ščerbák

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_19.pdf

právo na priaznivé životné prostredie

Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 44

1. Úvod

Otázka ochrany životného prostredia je do veľkej miery problémom posledného storočia. Približne rovnako dlho však môžeme pozorovať názory, že určitá úroveň či kvalita života (logicky podmienená mierou rozvinutosti krajiny) je rovnakým právom človeka ako jeho právo na život. V poslednom období sa jasne sformovali názory, že chudoba, i keď mimo štátnych hraníc, je problémom. No rovnako sa medzinárodné spoločenstvo zhoduje aj na práve na životné prostredie, či konkrétnejšie, na nevyhnutnej potrebe čeliť následkom globálnych enviromentálnych zmien spoločne. Fakt, že napr. globálne otepľovanie je spôsobené ľudskou činnosťou, je dnes už všeobecne akceptovaný. Dôkazom je Nobelová cena za mier v roku 2007 pre Medzivládnu komisiu OSN pre klimatické zmeny (IPCC) za dve desaťročia prípravy vedeckých správ, ktoré „vytvorili ešte širší informovaný konsenzus o spojení medzi ľudskými aktivitami a globálnym otepľovaním“. No nebolo tomu vždy tak.

Znečisťovanie životného prostredia tak ako ho poznáme dnes, začína v priebehu priemyselnej revolúcie, keď sa vo veľkej miere začína využívať uhlie, množia sa fabriky a v priemysle neexistujú prakticky žiadne ochranné opatrenia voči životnému prostrediu. Tu sa začínajú formovať aj prvé hnutia vynucujúce sprvu len ochranu zamestnancov no v náväzosti na to aj pravidlá v oblasti ochrany životného prostredia.

Po druhej svetovej vojne záujem o životné prostredie stúpa. V roku 1955 sa uskutočnila prvá medzinárodná konferencia o znečistení ovzdušia. V 60-tych rokoch sa o ekológiu začala zaujímať aj verejnosť: roku 1962 vyvolala veľký záujem kniha americkej biologičky Rachel Carson-ovej Silent Spring o používaní pesticídov a ich účinkoch. No skutočné obavy verejnosti priniesli až 80-te roky. Dôkazy o existencii globálneho otepľovania, priemyselná katastrofa v Bhopale v Indii či havária nukleárneho reaktora v Černobyle boli výraznými podnetmi pre uvažovanie o efektívnej ochrane životného prostredia.

Výrazný pokrok predstavoval Montrealský protokol (Montreal Protocol, 1987) pojednávajúci o ozónovej diere, ktorý vstúpil do platnosti v roku 1989 a do dnešného dňa ho ratifikovalo 196 krajín¹ vrátane konzervatívnych politikov ako Margarét Thatcher či Ronald Reagan. Tento protokol zaväzuje štáty, ktoré ho ratifikovali, k postupnému vytláčaniu látok spôsobujúcich ozónovú dieru. Od roku 1994 do roku 2008 klesla úroveň tzv. EECl (Effective Equivalent Chlorine) o 10%. Predpokladá sa, že do roku 2015 sa ozónová diera nad Antarktídou zredukuje o 1 milión km^[1] [2] z celkovej veľkosti 25 miliónov km2. Celková obnova ozónovej vrstvy do stavu z roku 1980 sa odhaduje na rok 2068.² Kofi Annan, bývalý Generálny tajomník OSN, o tomto protokole vyhlásil, že je to „pravdepodobne najúspešnejšia medzinárodná dohoda doposiaľ.“^[3]

V roku 1992 sa v Rio de Janiero uskutočnil tzv. Samit Zeme (Earth Summit), ktorý okrem snahy o ochranu životného prostredia, prvý raz explicitne ustanovoval princíp spoločnej ale rozlišujúcej zodpovednosti vo svojom článku 7.^[4]Súčasťou výsledkov Samitu Zeme bol aj Rámcový dohovor OSN o zmene klímy (United Nations Framework Convention on Climate Change), ktorý sa stal pôdou pre neskoršie prijatie Kyótskeho protokolu v roku 1997 (do platnosti vstúpil v roku 2005). V tomto protokole sa zaväzuje 40 krajín (a Európska únia^[5]), uvedených v prílohe 1, znížiť spoločnú produkciu skleníkových plynov o 5,2% oproti stavu z roku 1990. Dôležitou súčasťou tejto dohody je aj fakt, že nijako nezaväzuje tzv. rozvojové krajiny. Tu priamo do praxe uvádza princíp spoločnej ale rozlišujúcej zo d- povednosti štátov za ekologické znečisťovanie. Rovnako ako Montrealský protokol a summit v Rio de Janiero, argumentuje tým, že rozvojové krajiny nie sú jednak schopné uniesť ekonomicky náročné opatrenia smerujúce k zníženiu skleníkových plynov alebo vôbec zlepšeniu životného prostredia a že by takéto opatrenia zastavili pomalý rozvoj ich ekonomík. Druhý dôvod, ktorý sa však v poslednej dobe zdá byť skôr nadbytočný, je historická zodpovednosť rozvinutých štátov za dnešný stav znečistenia, vzhľadom na ich neekologickú produkciu pri rozbehu ich ekonomík.

Do stretu sa takto dostáva právo na rozvoj chudobnejších štátov a s ním spojená dôstojná úroveň života jej obyvateľov s povinnosťou chrániť životné prostredie a znášať následky vlastnej neekologickej produkcie. V mojej práci sa budem snažiť poukázať na riešenia tohto hodnotového stretu vo vyššie spomenutých dohodách a zhodnotiť nakoľko je možné politiku v nich prijatú aplikovať na dnešný stav.

2. Princíp spoločnej ale rozlišujúcej zodpovednosti

Princíp spoločnej ale rozlišujúcej zodpovednosti spočíva v tvrdení, že všetky krajiny sú zodpovedné za škody spôsobené na spoločných oblastiach životného prostredia, no rozvinuté krajiny by mali niesť väčší diel zodpovednosti na prevencii a zmierňovaní globálneho znečistenia a zároveň pomáhať rozvojovým krajinám v ich vlastnom úsilí o ochranu globálneho životného prostredia.^[6]

2.1. Spoločná zodpovednosť

Efekty znečistenia životného prostredia majú globálny charakter. Vypúšťanie škodlivých látok na území konkrétneho štátu nemá škodlivý účinok len pre danú oblasť, ale naopak, skrze pôsobenie rôznych prírodných prvkov sa znečistenie šíri a spája so škodlivými účinkami iných krajín. Ozónovú dieru nespôsobil žiaden konkrétny štát, ale medzinárodné spoločenstvo, ktoré nijako nebránilo vypúšťaniu škodlivín do ovzdušia. Napriek tomu, že väčšina škodlivín bola dlho vypúšťaná najmä rozvinutými krajinami, diery v ozónovej vrstve sa objavili nad miestami ako je Antarktída alebo Austrália. Okrem priamych negatívnych efektov, toto spôsobuje aj pomalé rozmŕ- zanie ľadovcov, čo spôsobuje stúpanie hladiny morí a zmeny klímy. Všetky efekty sú globálne.

No najohrozenejší sú tí, ktorí sú v zlej ekonomickej situácii, teda chudobní.^[7] Pretože rozvojové krajiny nemajú dostatok prostriedkov ani na základnú starostlivosť o obyvateľstvo, len ťažko ho ochránia pred nepriaznivými efektmi znečisťovania. Berúc do úvahy bezmocnosť ostrovných štátov v Indickom oceáne po tsunami v roku 2004 či neschopnosť Mjanmarskej vlády ochrániť svoje obyvateľstvo po cyklóne a záplavách v roku 2008, môžeme predpokladať, že ani pri katastrofách spôsobených globálnym otepľovaním nebude výsledok zásadne odlišný a budú to práve rozvojové krajiny, ktoré budú najohrozenejšie.

Ak je jasné, že globálne znečistenie je spoločný problém, ostáva dokázať, že všetky štáty zaň nesú aj istú mieru zodpovednosti. Zodpovednosť v zmysle vlastného zavinenia a zapríčinenia vzniku aspoň časti problému.

Rozvojové krajiny od doby, keď sa začalo konštruktívne pristupovať k riešeniu globálneho znečistenia, argumentujú okrem iného aj tým, že väčšina škodlivín a aj doterajších vzniknutých škôd, nie je spôsobená ich správaním. Od priemyselnej revolúcie to boli práve rozvinuté krajiny, ktoré vyprodukovali väčšinu skleníkových plynov, a tak prosperovali zo znečisťovania atmosféry pri prudkom rozvoji ich priemyslu a ekonomík.^[8] Argument rozvojových krajín je prostý, ak mali „západné krajiny“ priestor na rozvoj ich hospodárstva neohraničený, tak oni by mali dostať rovnakú možnosť. Nejde však o požiadavku na rovnaké množstvo produkcie emisií, ale skôr o neochotu (a do veľkej miery aj neschopnosť) znášať ekonomické následky ekologických politík.

Deklarácia z Ria vo svojom článku 7 priznáva rozvojovým štátom iný prístup na základe vyššie spomenutých argumentov, keď hovorí:

„vzhľadom na nerovnaký podiel na zhoršení stavu globálneho životného prostredia, štáty majú spoločnú ale rozlišujúcu zodpovednosť. Rozvinuté krajiny uznávajú zodpovednosť, ktorú nesú v záujme trvalo udržateľného rozvoja vzhľadom na tlak, ktorý je ich spoločnosťou kladený na globálnu ochranu životného prostredia a na technológie a finančné zdroje, ktorými disponujú.“^[9]

No tento argument v poslednej dobe stráca na svojej presvedčivosti, či skôr na svojom význame.

Jedným z protiargumentov je fakt, že vplyv priemyselnej činnosti na životné prostredie nebol v minulosti taký jasný ako je dnes, a tak do istej miery nemožno požadovať rovnaké podmienky, pretože okolnosti sa zmenili.

Ďalším, podstatnejším, argumentom je fakt, že i keď je stále mnoho rozvojových krajín skutočne neschopných a nie je vo významnej miere zodpovedných za stav globálneho znečistenia, postupne sa vyčleňujú štáty, o ktorých sa to už povedať nedá. Napríklad, Indonézia a Brazília sú považovaní za hlavných prispievateľov skleníkových plynov, vyvolaných obrovským odlesňovaním. Koncom 80-tych rokov sa odlesňovanie v Brazílii stalo tak výrazným problémom (najmä pre CO2, ktoré vznikalo z vyhoretých lesov a keďže stromov ubúdalo, zmenšovalo sa aj množstvo CO2, ktoré bola príroda schopná sama prefiltrovať), že na summit-e v Rio de Janiero sa Brazílske odlesňovanie stalo jednou z kľúčových otázok.

Čína je dnes krajinou s najväčšou produkciou CO2 plynov a India je za ňou len o dve miesta ďalej. V prvej dvadsiatke svetových znečisťovateľov sa nachádza aj Irán, Indonézia, Brazília či Ukrajina.^[10] [11]

Čínske znečistenie CO2 v roku 2007 vzrástlo o 8% a bolo zodpovedné za dve tretiny globálneho ročného rastu CO2 emisií, podľa expertov z Netherlands Environmental Assessment Agency.¹¹

Takýto stav poukazuje na to, že existujú krajiny, aj medzi rozvojovými, ktoré výraznou mierou prispievajú k znečisťovaniu. Pri znečistení tak signifikantnom pre celkový výsledok, je azda možné vyvodiť pre tieto krajiny zodpovednosť založenú na čia s- točnom zavinení terajšieho stavu.

Medzinárodnoprávna úprava spoločnej zodpovednosti

Napriek tomu, že Montrealský protokol, Dohovor z Ria, Rámcový dohovor OSN o zmene klímy a najmä Kyótsky protokol vyjadrujú princíp rozlišujúceho prístupu k rozvojovým krajinám, nemožno povedať, že by ich z ochrany životného prostredia úplne vylučovali.

Článok 7 Deklarácie z Ria hovorí o spolupráci a globálnom partnerstve pri ochrane Zemského ekosystému.^[12]

Rámcový dohovor OSN o zmene klímy v článku 3, odsek 1 stanovuje, že „strany by sa mali snažiť ochraňovať klimatický systém pre dnešné a budúce generácie ľudstva…“. V odseku 3 hovorí, že „strany by mali prijať preventívne opatrenia aby predpokladali, predchádzali a minimalizovali zdroje klimatických zmien a zmierňovať ich škodlivé efekty…“. Čo však dohovor spomína taktiež, je princíp ekvity a vedúca úloha rozvinutých krajín v tomto boji. Dôležitý je najmä odsek 2 rovnakého článku 3: „Špecifické potreby a špeciálne okolnosti rozvojových krajín, ktoré sú stranami tohto dohovoru, špeciálne tie, ktoré sú obzvlášť náchylné pociťovať škodlivé efekty klimatických zmien a tie strany, obzvlášť rozvojové krajiny, ktoré by niesli neproporčné alebo výnimočne veľké bremeno v dôsledku tejto dohody, by mali byť plne brané do úvahy. “ V nadväznosti na odsek 1, ktorý hovorí o „vedúcom postavení rozvinutých krajín“, článok 4 v odseku 3 formuluje povinnosť pre rozvinuté krajiny, vymenované v prílohe 2, poskytovať finančnú, technologickú a inú pomoc, ktorá bude zabezpečovať ciele spomenuté v článku 12.^[13]

Z tohto možno dedukovať povinnosť rozvojových krajín zabezpečovať ochranu, prevenciu a naprávanie environmentálnych škôd, no zohľadňujúc ich možnosti, sú tieto štáty povinné len za asistencie a podpory rozvinutejších krajín.

2.2. Rozlišujúca zodpovednosť

Krajiny rozvojového sveta nemajú rovnaké možnosti uplatňovania ekologickej politiky. Vyplýva to najmä z ich veľkej chudoby. Ekologické technológie či projekty sú drahé aj pre rozvinuté krajiny, dokazuje to prinajmenšom ich neochota ich podpory a nutnosť vytvárania záväzných dohôd ako bol napr. Kyótsky protokol. USA malo za rok 2010 HDP na obyvateľa 47,132 USD. Naproti tomu HDP Indie, ako jedného z najväčších svetových znečisťovateľov dosiahlo v roku 2010 výšku 1,176 USD. Dlhodobo znečisťovaná Nigéria s HDP 1,324 USD^[14] nemá s takýmto príjmom takmer žiadne šance vytvárať alebo vymáhať ekologické opatrenia. Krajina s takýmto HDP a priemerným ročným príjmom 330 USD na obyvateľa,^[15] nemá dostatok prostriedkov na výstavbu alternatívnych elektrární, nákup energeticky úsporných spotrebičov či zavádzanie ekologických politík. Čo je však rozhodujúcejšie, vzhľadom na závislosť rozvojových krajín na investoroch, vlády nemajú politický priestor na ukladanie obmedzení v podobe povinných filtrov, či pre Západ samozrejmých ekologických ochranných opatrení. Ak by totiž začali obmedzovať investorov v množstve spodín, ktoré môžu vypúšťať alebo im uložili iné ekologické povinnosť, stali by sa tieto položky pre investora nadbytočnými a v prostredí napr. Afriky, by preň bolo efektívnejšie presunúť svoju výrobu do vedľajšieho štátu, ktorý mu takéto povinnosti neuloží z titulu svojho vlastného „ekonomického zúfalstva“. Preto možno konštatovať, že väčšina rozvojových krajín nie je schopná ekonomicky uniesť opatrenia nutné pre globálnu ochranu životného prostredia, a preto nemôžu niesť rovnakú zodpovednosť.

Možnosť čakať na moment, kedy budú tieto krajiny schopné pokryť svojimi príjmami náklady ekologických politík, nepripadá do úvahy, nakoľko problém znečistenia životného prostredia je akútny a je potrebné ho riešiť teraz.

Naopak rozvinuté krajiny majú dostatok prostriedkov, dostatok technológií a dostatok know-how na to, aby rozvojovým krajinám v oblasti životného prostredia pomáhali. Možné formy pomoci budem rozoberať v ďalšej časti svojej práce.

Ďalší dôvod pre väčší podiel rozvinutých krajín na zabezpečovaní ochrany, prevencie a obnovy životného prostredia, je ten, že negatívne efekty majú väčší vplyv práve na rozvojové krajiny.

Ako poznamenal Rozvojový program OSN (UNDP) vo svojej správe z roku 2007/08 Human Report, chudobné a nechránené komunity budú neprimerane niesť následky klimatických zmien. Navyše, tieto majú najmenšiu schopnosť sa prispôsobiť potenciálnym dôsledkom klimatických zmien, zahŕňajúc zvýšené riziko chorôb.^[16]Rozvinuté krajiny sú pred tými najhoršími efektmi klimatických zmien chránené buďto svojou geografickou polohou alebo aj ekonomickou pripravenosťou chrániť svoje obyvateľstvo. Niesť preto väčší diel zodpovednosti za ochranu životného prostredia a prevenciu, je preto možné chápať ako vyváženie nepomeru v negatívnych vplyvoch na jednotlivé druhy krajín.

Medzinárodnoprávna úprava rozlišujúcej zodpovednosti

Rozdielna zodpovednosť chudobnejších krajín sa spomína už v Londýnskeho dohovoru (London Convention) z roku 1972, ktorá vyžaduje aby sa opatrenia prijímali podľa vedeckých, technických a ekonomických možností strán konvencie.^[17]

O niečo konkrétnejšie sa vyjadruje preambula Viedenskeho dohovoru o ochrane ozónovej vrstvy (The Vienna Convention for the Protection of the Ozone Layer) z roku 1985. Tá už priamo spomína rozvojové krajiny: „…berúc do úvahy okolnosti a jednotlivé požiadavky rozvojových krajín…“^[18]

Montrealský protokol zasa prvý krát v histórii medzinárodného environmentálneho práva zaviedol tri mechanizmy, ktoré pri formulácii povinností pre rozvojové krajiny berú do úvahy ich špeciálnu situáciu. Tieto mechanizmy spočívajú v: rozdielnej dobe na vyradenie škodlivých látok s odkladom o 10 rokov, zriadenie fondu na pomoc rozvojovým krajinám v plnení ich povinností vyplývajúcich z Protokolu a transfer technológií vrátane opatrení na zabezpečenie ich prístupu k ekologicky bezpečným alternatívnym technológiám.^[19]

Po prvý krát sa však s pojmom spoločná ale rozlišujúca zodpovednosť (common but differentiated responsibility) stretávame v roku 1992 v Deklarácii z Ria v jej článku 7, ktorý hovorí: „vzhľadom na nerovnaký podiel na zhoršení stavu globálneho životného prostredia, štáty majú spoločnú ale rozlišujúcu zodpovednosť…“.^[20]

Kyótsky protokol (vychádzajúc z Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy) tento princíp potvrdzuje a zavádza do praxe, keď povinnosti v ňom obsiahnuté zaväzujú jedine krajiny z prílohy I (príloha Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy), a to rozvinuté krajiny. Kyóto nevytvára pre rozvojové krajiny žiadne povinnosti či závä z- ky, ani v minimálnej miere, čo bolo hlavným dôvodom toho, že USA odmietli Kyótsky protokol ratifikovať. To, aby neboli rozvojové krajiny právne viazané, bolo základnou požiadavkou týchto krajín. Obávali sa totiž, že ich ekonomiky budú spomalené v dôsledku povinnosti znížiť využívanie fosílnych palív, ktoré v minulosti mohli rozvinuté krajiny používať neobmedzene. Okrem povinnosti, ktorú vytvára pre krajiny z prílohy I, je v prílohe II vymenovaných 23 krajín a Európska únia, ktoré okrem povinnosti znížiť množstvo vlastných emisií, majú aj povinnosť podľa článku 11 finančne a technicky podporovať rozvojové krajiny v dosahovaní ich ekologických cieľov.

Napriek tomu, že Kyóto neponúka žiaden záväzok rozvojovým krajinám, našli sa aj také, ktoré sa dobrovoľne zapojili do boja so znečistením. Napr. v roku 1999 ohlásila Argentína, že v období rokov 2008 až 2012 zníži množstvo svojich skleníkový plynov v rozmedzí od 2 do 10% oproti základnej hranici (z roku 1990). Južná Kórea takisto prejavila ochotu znížiť emisie skleníkových plynov od roku 2018.^[21]

3. Mechanizmy aplikácie princípu spoločnej ale rozlišujúcej zodpovednosti

3.1. Tolerančné obdobie

Jednou z možností, ako odbremeniť rozvojové krajiny od povinností spojených s ochranou životného prostredia a zároveň zachovať určitú mieru ich zodpovednosti, je ustanovenie tzv. tolerančného obdobia. V tomto období krajina nie je viazaná pravidlami inak účinnými.

Tento mechanizmus využíva Montrealský protokol, ktorý mimo iné opatrenia, poskytuje rozvojovým krajinám 10 ročné obdobie na to, aby zabezpečili svoje základné potreby. V článku 5 o Špeciálnej situácii rozvojových krajín v odseku 1 hovorí:

„Ktorákoľvek Strana, ktorá je rozvojovou krajinou a ktorej ročná úroveň spotreby kontrolovaných látok uvedených v prílohe A je menej než 0,3kg na osobu ku dňu vstupu do platnosti tejto dohody, alebo kedykoľvek neskôr do 1. Januára 1999, má byť oprávnená, v záujme zabezpečenia svojich základných domácich potrieb, omeškať sa o 10 rokov s dodržaním dohodnutých opatrení stanovených v článkoch 2A až 2E…“.^[22]

Implicitne možno tolerančné obdobie vyčítať aj z Kyótskeho protokolu. Ten totiž zaväzuje zúčastnené strany len do roku 2012. Toto obdobie je chápané ako prvé obdobie. Očakáva sa, že v druhom období by sa k novej obdobnej dohode mohli pripojiť aj veľkí znečisťovatelia spomedzi rozvojových krajín ako Čína, Brazília či India. No prihliadajúc na neúspech Kodaňskej konferencie o klíme z decembra 2009, ktorá neskončila žiadnou záväznou dohodou aspoň pripomínajúcou Kyóto, je otázne nakoľko bude druhé obdobie realizovateľné.

3.2. Priama finančná a technologická podpora

Takýmto spôsobom podporujú rozvinuté krajiny ekologické opatrenia rozvojových krajín na základe inštitútov vytvorených dohovormi. Môže ísť o priamu finančnú podporu projektov prostredníctvom spoločného fondu, ako je tomu napr. prostredníctvom Multilaterálneho fondu na realizáciu Montrealského protokolu (Multilateral Fund for the Implementation of the Montreal Protocol). Inou možnosťou je individuálna pomoc štátov, ktorú využíva Kyótsky Mechanizmus čistého rozvoja (Clean Dev e- lopment Mechanism). V oboch prípadoch však nie je nutné, aby sa jednalo výhradne o finančnú podporu. Môže ísť aj o transfer technológií či know how.

Rámcový dohovor OSN o zmene klímy

Podľa článku 4 odsek 5 Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy:^[23]

„Rozvinuté krajiny, ktoré sú stranami tohto Protokolu a ostatné rozvinuté krajiny zahrnuté v prílohe 11 majú prijať reálne kroky k podpore, vybaveniu a financovaniu, ak je to primerané, k transferu alebo k sprístupneniu ekologicky prijateľných technológií a know-how ostatným stranám, najmä rozvojovým krajinám, aby im umožnili implementovať ustanovenia Konvencie. V tomto procese, by mali rozvojové krajiny podporovať rozvoj a rozšírenie vnútorných možností a technológií rozvojových krajín.“

Tento všeobecný bod o podpore upravuje ďalej článok 11 o Finančnom mechanizme, ktorý stanovuje rozvinutým krajinám povinnosť poskytovať finančné zdroje, zahŕňajúc technológie a špecifikuje aj mechanizmus, ktorý ma na to slúžiť. Mal by fungovať pod dohľadom Spoločenstva Strán (Conference of the Parties), ktoré má rozhodovať politikách a programových prioritách berúc do úvahy ciele Konvencie. Spoločenstvo Strán vymenovalo ako výkonný orgán finančného mechanizmu tzv. Global Environ- ment Facility (GEF) v roku 1998.^[24]

Montrealský protokol

Okrem poskytnutia tolerančného obdobia, Montrealský protokol ponúka štátom opísaným v článku 5 (v zásade rozvojovým štátom, vyšpecifikovaným podľa podmienok stanovených v článku 5) aj iné dva mechanizmy. Prvým je vytvorenie finančného mechanizmu na vytvorenie spoločného fondu podľa článku 10 a druhým je transfer technológií podľa článku 10A.

Článok 10 odsek 2 uvádza:

„Mechanizmus ustanovený v odseku 1 (finančný mechanizmus) by mal zahŕňať Multilaterálny fond. Môže tiež obsahovať iné prostriedky na multilaterálnu, regionálnu a bilaterálnu spoluprácu.“^[25]

Tento fond bol založený Londýnskym dodatkom k Protokolu z roku 1990 a jeho podstatným aspektom je to, že slúži len na pokrytie extra (tzv. prírastkových) nákladov, ktoré sú spôsobené prechodom na technológie bez látok poškodzujúcich ozónovú vrstvu.^[26]

V rámci tohto finančného mechanizmu, niektoré z cieľov opisuje odsek 3, písmeno b spomínaného článku:

• Asistovať stranám spadajúcim pod článok 5 odsek 1, prostredníctvom špecifických krajinných štúdií a inej technickej spolupráce, identifikovať ich potreby spolupráce;

• Napomáhať technickej spolupráce pre dosiahnutie týchto identifikovaných potrieb;

• Distribuovať, ako to uvádza článok 9, informácie a dôležité materiály, realizovať semináre, tréningové stretnutia a iné prínosné aktivity pre strany, ktoré sú rozvojovými krajinami;

• Podporovať a monitorovať iné multilaterálne, regionálne a bilaterálne možnosti spolupráce dostupné pre strany protokolu, ktoré sú rozvojovými krajinami.^[27]

Tento fond slúži okrem vyššie spomenutého na podporu uzatvárania továrni produkujúcich látky škodlivé pre ozónovú vrstvu a na preorientovanie priemyslu z takýchto technológií.

Fond je dopĺňaný štátmi, ktoré nie sú štátmi určenými článkom 5 odsek 1, a to v trojročných periódach. Celkový rozpočet pre roky 2009-2011 je 490 miliónov USD.^[28]

Fond je riadený Výkonnou komisiou so zástupcami siedmich rozvinutých a siedmich rozvojových krajín (podľa článku 5), ktorí sú každoročne volení Stretnutím Strán (Meeting of the Parties). Toto Stretnutie každoročne Komisia informuje o svojich činnostiach.

Článok 10A nehovorí už o priamej finančnej podpore, ale o transfere technológií, ktorý má akoby podporovať projekty priamo finančne podporované:

„Každá strana je povinná uskutočniť každý možný krok, v súlade s programami podporovaným finančným mechanizmom aby zabezpečila:

Že najdostupnejšie, ekologicky bezpečné látky a súvisiace technológie budú promptne poskytnuté stranám podľa článku 5 odsek 1 a

Že tento transfer opísaný v písmene a, sa udeje pri férových a čo najpriaznivejších podmienkach. „

Podľa webovej stránky Multilaterálneho fondu pre implementáciu Montrealského protokolu, dnes do kategórie štátov podľa článku 5 odsek 1, teda krajín, ktoré majú nárok žiadať o podporu z fondu spadá 147 zo 196 krajín, ktoré sú stranami Montrealského protokolu. Okrem toho, že je tento fond evidentne prístupný tým štátom, ktoré ho potrebujú, údaje hovoria aj o jeho efektivite. Ku koncu roku 2009 bolo vďaka projektom realizovaným z prostriedkov fondu, odstránených 446 173 ton látok poškodzujúcich ozónovú vrstvu.^[29]

Kyótsky protokol

Kyóto sa od predchádzajúcic dvoch mechanizmov odlišuje najmä formou, ktorú ponúka pre podporu ekologických projektov v rozvojových krajinách. V článku 12 ustanovuje Mechanizmus čistého rozvoja, ktorého účel je definovaný v odseku 2:^[30]

„Účelom Mechanizmu čistého rozvoja je asistovať Stranám nezahrnutým v prílohe 1 v dosahovaní udržateľného rozvoja a v prispievaní k cieľom Konvencie a pomáhať Stranám z prílohy 1 v dosahovaní zhody s ich emisnými limitmi a redukčnými záväzkami z článku 3.“

Rozdiel voči iným mechanizmom podpory však spočíva v tom, že Mechanizmus čistého rozvoja nevytvára spoločný fond (pod Kyótksym protokol vzniká síce aj Adaptačný fond, ten má podobný mechanizmus fungovania ako predchádzajúce mechanizmy opísané vyššie^[31]) ale je naopak založený na individuálnom financovaní krajín. Funguje tak, že krajiny, ktoré majú v rámci Kyótskeho protokolu záväzok znížiť emisie (tzv. krajiny podľa prílohy B), si môžu medzi svoje zníženie emisií započítať aj kredity, ktoré získavajú za podporu a realizáciu ekologických projektov v rozvojových štátoch. Tento mechanizmus takto zabezpečuje realizáciu projektov aj v krajinách, ktoré na to nemajú dostatok prostriedkov a zároveň dáva rozvinutým krajinám istú mieru flexibility pri znižovaní ich emisií.

Projekty, ktoré sa bežne realizujú sú napr. elektrifikácia vidieckych častí solárnymi panelmi alebo inštalácie energeticky efektívnejších bojlerov.

Od začatia fungovania mechanizmu v roku 2006 sa registrovalo vyše 1650 projektov a do konca záväzného obdobia Kyóta (2008-2012) sa očakáva nazbieranie kreditov presahujúcich celkový objem 2,9 miliardy ton CO2.^[32]

4. Záver

Na záver tejto práce možno vysloviť niekoľko záverov, ktoré sa zdajú byť logický vyvoditeľné.

Prvým je konštatovanie, že princíp spoločnej ale rozlišujúcej zodpovednosti štátov nežiada pre rozvojové krajiny absolútnu výnimku ohľadne starostlivosti o životné prostredie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Naopak, vo všetkých vyššie spomenutých dohovoroch, sú konštituované univerzálne ekologické povinnosti. Rozdiel medzi rozvojovými a rozvinutými krajinami je však v miere záväznosti. No i túto nezáväznosť možno interpretovať skôr ako neschopnosť vlastnými prostriedkami plniť obsah dohôd. Preto medzinárodné spoločenstvo vytvára niekoľko mechanizmov, ktoré ponúkajú chudobnejším štátom prostriedky na ochranu a tie ich dokázateľne využívajú.

Ďalším dôležitým bodom je zhrnutie dôvodov, pre ktoré je princíp spoločnej ale rozlišujúcej zodpovednosti kľúčovým pri zabezpečení trvalo udržateľného rozvoja. Ako už bolo vyššie uvádzané, rozvojové krajiny sú štátmi, ktoré sú pre nedostatok prostriedkov do veľkej miery neschopné zabezpečovať základné potreby obyvateľstva. A aj keď je čisté životné prostredie základom prijateľných životných podmienok, stále tvorí nadštandard oproti riešeniu problémov, ako je nedostatok pitnej vody, neexistencia elektrifikácie, hlad či chudoba. Preto je logické, že rozvojové krajiny ekológiu samy podporovať nebudú. No napriek tomu, je to pálčivý problém, ktorý okrem toho, že ovplyvňuje aj zvyšok sveta, má negatívne dopady najmä na chudo b- nejší svet, a preto platí pragmatický argument, ktorý hovorí, že ak chceme, aby sa rozvojové krajiny naďalej rozvíjali a nemuseli sa okrem terajších problémov pasovať aj s hroziacimi ekologickými katastrofami, je nutné im zo strany rozvojových krajín pomôcť. Jeho pragmatickosť spočíva v tom, že i keď uznáme podiel zodpovednosti rozvojových krajín, stále sú to práve rozvinuté krajiny, ktoré na rozdiel od tých prvých majú prostriedky a možnosti, ktoré chudobnejšie krajiny nemajú, a tak vedia s ekologickými výzvami bojovať lepšie.

Rovnako je aplikovateľný morálny argument, o tom, že rozvojové štáty, ako krajiny menej postihnuté negatívnymi dôsledkami ekologického znečistenia (napriek tomu, že produkčne sú minimálne rovnako zodpovedné), majú morálnu povinnosť kompenzovať túto svoju výhodu. S tým nevyhnutne súvisí aj už spomínaný argument viny, podľa ktorého sú rozvinuté krajiny viac zodpovedné, v dôsledku skutočnosti, že väčšinu emisií vypustili do ovzdušia práve oni, i keď je treba uznať, že o škodlivých efektoch takéhoto konania v tom období ešte nevedeli.

Preto je treba konštatovať, že pokiaľ chceme zachovať rozvoj chudobnejších krajín, nemôžeme im na plecia klásť neúnosné bremená, a preto má princíp spoločnej ale rozlišujúcej zodpovednosti význam aj v dnešnej dobe. Nad čím sa však je potrebné zamyslieť, pre potreby určenia smeru ďalšieho vývoja medzinárodnej environmentálnej legislatívy, je rozlišovanie medzi samotnými rozvojovými krajinami. Ako vyplýva z tejto práce, v dnešnej dobe už možno aj rozvojové krajiny deliť do skupín. A je potrebné sa zamyslieť nad tým, či nezodpovednosť za znečisťovanie krajinami ako Čína, India či Brazília nevyjadruje príliš veľký nepomer medzi množstvom zn e- čistenia, ktoré produkujú a mierou ich zodpovednosti. Uznanie tohto argumentu, by mohlo položiť základy novej právnej povinnosti aj pre niektoré rozvojové štáty.P

Autor
Zuzana Vargová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_19.pdf

právo na priaznivé životné prostredie

Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 44

1. Všeobecný úvod do problematiky

Jedným zo základných problém práva vo všeobecnosti je úspešné presadzovanie právnych noriem. Tento problém je však omnoho zreteľnejší v medzinárodnom práve než vo vnútroštátnom. Je tomu tak z niekoľkých dôvodov. Jedným z týchto dôvodov je nízka miera inštitucionalizácie medzinárodného práva ako aj neexistencia nad štáty nadriadenej moci. Ďalším dôvodom je taktiež stále prevažujúce využívanie individuálnych prostriedkov donútenia. Tento problém je dokonca omnoho vyhrote- nejší v oblasti medzinárodného práva životného prostredia, kde sú tradičné prostriedky často krát neúčinné a je potrebné zavádzanie nových efektívnejších prostriedkov, keďže ochrana životného prostredia sa stala v posledných rokoch diskutovanou témou, vzhľadom na to, že štáty si začali uvedomovať závažnosť problémov, ktorých riešenie sa v posledných rokoch stalo čoraz urgentnejším. Rovnako si uvedomili skutočnosť, že ide o globálny problém, ktorý nie je možné riešiť individuálne a zároveň, že táto problematika zahŕňa mnoho rozličných oblastí.

Medzinárodné právo pozná mnohé spôsoby vynucovania plnenia medzinárodných záväzkov. Tieto spôsoby by sme mohli rozdeliť na individuálne donucovacie opatrenia štátov1 a kolektívne prostriedky donútenia.[1] [2] Medzi individuálne prostriedky patria represálie, protiopatrenia a retorzie. Kolektívne prostriedky donútenia sa členia na kolektívne prostriedky bez použitia ozbrojenej sily a s použitím ozbrojenej sily.

Mnohé z nich sú však v prípade medzinárodného práva životného prostredia neefektívne a nevyužiteľné. Je tomu tak z viacerých príčin. Napríklad v prípade protiopat- rení, ktoré sú zamerané na zabezpečenie plnenia si záväzkov svojpomocne, je tomu tak v dôsledku toho, že bolo by nemysliteľné čo len predstaviť si, aby niektorý štát začal cielene s určitým všeobecne chápaným protiprávnym konaním v oblasti životného prostredia, aby si vynútil plnenie záväzkov daného štátu. V konečnom dôsledku by to malo len a len negatívne dôsledky na životné prostredie ako také. V prípade kolektívnych prostriedkov by bolo zas nemysliteľné predstaviť si, aby štát zakročil proti inému silou a tak si chcel vynútiť plnenie záväzku. Bolo by to veľmi ekonomicky a časovo náročné a navyše tieto prostriedky sa používajú v prípadoch kedy dochádza k porušeniu mieru ozbrojenou silou, k čomu v oblasti životného prostredia nedochádza. Samozrejme, ako už bolo spomenuté, existujú aj kolektívne opatrenia bez použitia ozbrojenej sily, ale ich účinnosť však závisí od ekonomiky cieľového štátu a od politickej situácie v ňom. Teda ich efektívnosť závisí od toho voči akému štátu sú namierené. Taktiež aj v tejto oblasti je možné riešiť určité prípady týkajúce sa životného prostredia aj súdnou cestou. Zväčša však ide o také situácie, kde ochrana životného prostredia je len jedným z aspektov celkového problému, ktorý existuje medzi sporovými stranami. V tejto oblasti teda prichádzajú do úvahy len určité prostriedky sankčného mechanizmu, ktorými je možné vynútiť si určitú medzinárodnoprávnu zodpovednosť a to sú hlavne retorzie a represálie, ktorými si štáty zabezpečujú ochranu svojich záujmov chránených medzinárodným právom. Pri týchto protriedkoch však štáty samy rozhodujú o tom, či iný štát porušil svoj záväzok a preto použitie týchto prostriedkov má fakultatívnu povahu. Čiže štáty k nim nie sú povinné siahnuť aj keď sú splnené všetky materiálne a procesné podmienky ich použitia. Využívanie týchto postriedkov je teda v tejto oblasti značne obmedzené. Sankcie, ktoré sú ukladané, nie sú príliš efektívne a často sa obracajú proti štátu, ktorý ich uložil.

Oveľa účinnejšie sú nástroje partnerskej spolupráce, ktoré sa opierajú o dva základné prvky, a to o kontrolu plnenia záväzkov a pomoc pri implementácii medzinárodných záväzkov, ktorým sa budem podrobnejšie venovať v ďalších častiach.

2. Multilaterálne environmentálne zmluvy (MEA)

2.1. Osobitný význam MEAs

„Právo nie je záväzné preto, že je vynútiteľné, ale je vynútiteľné preto, že zaväzuje.“[3] Už zo samotného výroku vyplýva, že problém vynútiteľnosti je komplikovanou záležitosťou, ktorá si vyžaduje dostatočnú pozornosť. Pretože akokoľvek by bolo právo záväzné, nemalo by žiadny zmysel, keby nebolo vynútiteľné. V tejto oblasti zohrávajú dôležitú úlohu hlavne medzinárodné multilaterálne environmentálne zmluvy, ktoré tvoria základ medzinárodného environmentálneho práva.

Keďže ochrana životného prostredia je globálnym, no zároveň aj veľmi roztriešteným problémom, je nevyhnutné upravovať tieto problémy prostredníctvom MEAs, čiže multilaterálnych environmentálnych zmlúv, ktoré sa venujú jednotlivým čiastkovým problémom, čím je možné zabezpečiť vyššiu prepracovanosť problematiky a zároveň zabezpečiť dodržiavanie záväzkov, ktoré z nich vyplývajú. Prvé z takýchto zmlúv vznikli už v 50-tych rokoch 20-teho storočia a potom nasledovali stovky ďalších. Register týchto medzinárodných dohovorov a protokolov vedie UNEP[4] (program pre životné prostredie). Ich počet prevyšuje 220 a väčšina z nich má odvetvový charakter.

Aby tieto zmluvy bolo možné aj efektívne vynútiť, je dôležité, aby spĺňali nasledujúce štyri počiatočné požiadavky:

1. Akýkoľvek zmluvný záväzok musí byť uzavretý tak, aby si zmluvné strany plne uvedomovali, aký záväzok na seba preberajú;

2. Obsah akéhokoľvek zmluvného záväzku musí byť zrejmý a definovaný tak, aby jeho splnenie mohlo byť efektívne kontrolovateľné;

3. Kontrolné mechanizmy musia byť nastavené tak, aby zmluvné strany dokázali jasne predvídať následky nedodržania svojich záväzkov;

4. Dodržiavanie zmluvného záväzku musí byť pre strany výhodnejšie ako jeho samotné nedodržiavanie.

Samotné uzavretie zmlúv má teda podstatný význam aj na konečnú vynútiteľnosť daných záväzkov, ktoré pre strany vyplývajú zo zmluvy. V tejto oblasti je veľmi podstatný záujem danej zmluvnej strany pristúpiť k zmluve, keďže mechanizmy kontroly dodržiavania záväzkov sú založené skôr na spolupráci než na konfrontácii. Prevažuje tu metóda nekonfliktnej kontroly plnenia záväzkov(non-confrontational com- pliance mechanism). Hlavným cieľom MEAs je teda rozpoznávať a napomáhať riešeniu zvyčajných problémov, vytvárať určitý mechanizmus vytvárania a adaptácie noriem, a napomáhať určitému vynucovaniu v prípadoch, keď sú štáty páchateľmi aj obeťami súčasne. V tejto oblasti je prijímaných množstvo dohovorov, ako sú napríklad:

• Vienna Convention for the Protection of the Ozone Layer and the Montreal Proto- col on Substances that Deplete the Ozone Layer ( Viedenský dohovor o ochrane ozónovej vrstvy a Montrealský protokol o látkach ktoré porušujú ozónovú vrstvu)

• The Convention on Long-range Transboundary Air Pollution (Dohovor o dlhodobom cezhraničnom znečisťovaní ovzdušia)

• The Framework Convention on Climate Chang and the Kyoto Protocol (Dohovor o klimatických zmenách a Kjótsky protokol)

• The Basel Convention on the Control of the Transboundary Movements of Hazar- dous Wastes and Their Disposal (Bazilejský dohovor o kontrole pohybu cezhra- ničných odpadov a nakladaní s nimi)

• OSPAR Convention on the Protection of the Marine Environment of the North- East Atlantic (OSPAR dohovor na ochranu morského prostredia Severovýchodného Atlantiku)

• Compliance with the 1992 Convention on the Protection of the Environment of the Baltic Sea Area (Helsinský dohovor o ochrane Baltického mora)

• Compliance Control in International Conventions on the Protection of the Marine Environment against Oil Pollution (Medzinárodný dohovor na ochranu morí pred ropným znečistením)

• Comment on the Compliance Control Mechanism within the Framework of the International Whaling Convention (Dohovor na ochranu veľrýb).

Už zo samotných názvov vyplýva, že tieto dohovory reagujú na súčasné problémy, ktorých riešenie je nevyhnutnosťou, zároveň tu možno badať ich vysokú rôznorodosť, čo sa týka obsahu problematiky, ktorej sa venujú. A to je len zopár príkladov. Keďže matéria v tomto smere je rozsiahla, rozhodla som sa venovať aspoň niektorým jej významným súčastiam.

2.2. Kjótsky protokol

Je to protokol k dohovoru UNFCCC.[5] UNFCCC je rámcový dohovor OSN o klimatických zmenách, ktorý zaväzuje svojich účastníkov pripraviť národné programy na zníženie emisií skleníkových plynov a podávať o svojich opatreniach pravidelné správy. Rovnako stanovuje „spoločné, ale odlišné zodpovednosti“ pre rozvinuté a rozvojové krajiny, čím uznáva, že priemyselné krajiny by sa mali postaviť do čela bojov proti zmene podnebia. Taktiež stanovuje právne obmedzujúce podmienky týkajúce sa emisií skleníkových plynov z priemyselných krajín. Uvádza tiež inovatívny mechanizmus založený na trhu – tzv. kjótsky flexibilný mechanizmus – zameraný na udržanie nízkych nákladov na obmedzenie emisií. Priemyselné krajiny ako také musia podľa protokolu znížiť svoje emisie šiestich skleníkových plynov (CO2, metánu, oxidu dusného, hydrofluórokarbónov, perfluórkarbónov a fluoridu sírového) asi o 5 % pod úroveň z roku 1990 v období prvého záväzku od roku 2008 do roku 2012. To však neplatí pre rozvojové krajiny. Tento protokol mal významný vplyv v rámci ochrany životného prostredia keďže k nemu pristúpili mnohé štáty.

2.3. CITES

CITES je označenie pre Dohovor o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a rastlín.[6] (Convention on International Trade in Endange- red Species of Wild Fauna and Flora). Ide o významný medzinárodný dohovor, ktorý bol podpísaný dňa 3.3.1973 vo Washingtone. Cieľom dohovoru je postaviť svetový obchod s ohrozenými druhmi živočíchov a rastlín pod spoločnú kontrolu všetkých štátov sveta, tak aby sa dosiahla ich ochrana pred úplným vyhubením vplyvom bezohľadného získavania pre obchodné účely. V súčasnosti k nemu pristúpilo viac ako 160 krajín sveta. Približne 5 000 druhov živočíchov a 28 000 druhov rastlín je pod ochranou CITES. Na Slovensku je dohovor CITES uplatňovaný od roku 1992.

V tejto oblasti sú dôležité hlavne: record- keeping a reporting: vedenie záznamov a výkazov, rovnako aj úloha vnútroštátnych orgánov, ktoré sa podieľajú na kontrole dodržiavania zmluvných záväzkov. Dôležitá je hlavne úloha colných úradov a mnohé obmedzenia dovozu a vývozu, rovnako informovanie verejnosti a monitorovanie úrovne obchodu.

2.4. UNEP

UNEP je program pre životné prostredie vytvorený OSN, v roku 1972 ako prostriedok globálnej ochrany životného prostredia. Má za úlohu stimulovať a koordinovať aktivity rôznych organizácii OSN v oblasti životného prostredia.

K hlavným prioritám UNEP patrí ochrana pôdy, klímy, oceánov a morí, zastavenie odlesňovania, zachovanie biologickej rozmanitosti, zabezpečenie dostatku pitnej vody. Aktivity tejto špecializovanej organizácie OSN zahŕňajú aj: rozvíjanie a rafináciu Manuálu na dodržiavanie a vynucovanie MEAs, usporadúvanie regionálnych workshopov na šírenie základných princípov ochrany životného prostredia, vedenie projektov spojených s dodržiavaním a vynucovaním MEAs.

3. Existujúce mechanizmy na zaistenie dodržiavania MEAs

3.1. Mechanizmy na zaistenie dodržiavania MEAs vo všeobecnosti

Ako som už spomínala na začiatku, mnohé všeobecné nástroje donútenia v medzinárodnom práve sú v oblasti životného prostredia neúčinné. Väčší význam majú spomínané nástroje partnerskej spolupráce. Dôležitá je kontrola plnenia medzinárodných záväzkov, ktorej cieľom je zistenie implementačných deficitov. Túto kontrolu možno vykonávať buď preventívne alebo následne ad hoc. Pokiaľ ide o pomoc pri plnení medzinárodných záväzkov, tá je naplnením princípu spoločnej ale rozdielnej zodpovednosti, ktorý pochádza z konferencie v Rio de Janeiro.[7] Tento princíp vyjadruje skutočnosť, že napriek tomu, že rozvinuté i rozvojové krajiny sú spoločne zodpovedné za globálny stav životného prostredia, nemôžu niesť náklady na jeho ochranu rovnakým dielom, pretože disponujú veľmi rozdielnymi finančnými a technickými prostriedkami a kapacitami. V tejto oblasti rozlišujeme 3 základné formy pomoci:

1. Capacity building – zahŕňa ekologickú výchovu a vzdelávanie, personálne zaistenie;

2. Transfer technológií – zahŕňa podporu účasti rozvojových krajín na technologickom pokroku a poskytovania potrebného know-how;[8]

3. Finančná pomoc, podpora.

Cieľom tejto pomoci je poskytnúť štátu, ktorý z vnútroštátnych faktických či právnych príčin nie je schopný plniť si svoje medzinárodné záväzky, potrebnú pomoc k ich dostatočnému plneniu. Táto pomoc je významná aj z hľadiska monitoringu, keďže v prípadoch, keď štáty poskytujú určitú pomoc, hlavne finančnú, iným štátom, samy majú zvýšený záujem na tom, aby tieto prostriedky boli využité na konkrétny účel na ktorý boli poskytnuté. Preto od štátov vyžadujú, aby im podávali priebežné správy o ich využití.

V prípade medzinárodných zmlúv na ochranu životného prostredia, napriek snahe štátov, však dosť často dochádza k deficitom v implementácii medzinárodných záväzkov, a to z viacerých dôvodov. Súvisí to najmä s nedostatočným administratívnym, hospodárskym a technickým zázemím, ako aj s častou nejasnosťou hmotnop- rávnych ustanovení medzinárodných zmlúv. V prípade MEAs je potrebné ešte podotknúť, že všetky medzinárodné problémy sú určitým spôsobom pospájané a vytvárajú súvislý globálny systém. Riešenia vytvárané MEAs sú však stále jednodimenzio- nálne, sústrediace sa na jeden špecifický problém konkrétnej MEA, keďže v podstate každá MEA bola vytvorená na riešenie konkrétneho problému, čo sa odráža na sile vynucovania, uplatňovania a implementovania MEAs, hlavne na regionálnych a národných úrovniach. Napríklad UNECE (United Nations Economic Commission for Europe) vytvorila smernice pre posilnenie dodržiavania a implementáciu MEAs. Rovnako anglicky hovoriace karibské krajiny vytvorili smernice pre implementáciu. Taktiež bola výynamná iniciatíva krajín Európy v rámci OECD (Organization for economic co-operation and development). Mnoho MEAs taktiež zavádzajú povoľovacie alebo nepovoľovacie komisie, implementačné alebo stále komisie, princípy pre implementáciu špecifických MEAs.

Rovnako mnohé z nich obsahujú nasledujúce ustanovenia, ako sú napríklad:

– pomoc pri vytváraní obsahu a zlepšovanie, ktoré zahŕňa školenie, upovedomovanie verejnosti a vzdelávanie, cez určité zastrešujúce skupiny, splnomocňovanie relevantných osôb z dôvodu zvyšovania kvalifikácie,

– finančná a technická podpora, transfer technológií,

– rozvinutie alebo zavedenie vhodných národných politík a legislatívy prostredníctvom vhodných opatrení,

– hodnotenie efektivity MEA asociáciou strán, zhromaždením strán alebo stranami samotnými,

– príprava a návrh bežných pravidelných národných správ o stave implementácie špecifických MEAs,

– rozvinutie národnej implementácie alebo plánov dohľadu, stratégii, procedúr,

– určenie alebo zavedenie ústredných bodov a kompetentných národných úradov na koordináciu aktivít na vynucovanie zákonov a dohovorov, ako aj na monitoring a hodnotenie implementácie, taktiež na zbieranie, ohlasovanie a analýzu dát,

– účasť, angažovanie sa určitých subjektov ako sú napríklad mimovládne organizácie, ženy, mládež a média na procese upovedomovania a vzdelávania verejnosti,

– podporovanie prístupu verejnosti k administratívnym a súdnym procedúram a

environmentálnym informáciám,

– medzinárodná spolupráca a koordinácia vytváraním komunikačných kanálov a výmena informácii cez relevantné národné a medzinárodné organizácie.

3.2. Reporting – ohlasovanie

V medzinárodnom práve životného prostredia má osobitný význam takzvaná „obli- gation of reporting“ čiže určitá povinnosť ohlasovania. Tieto ohlásenia sa môžu zamerať na dva základné body, a to je:

1. Zameranie na právne a administratívne nástroje, ktoré sú nevyhnutné na implementáciu zmluvných záväzkov stranami;

2. Zameranie na transfer informácie, najčastejšie určitých vedeckých dát, ktoré sa nevyhnutne týkajú otázky životného prostredia.

Často sú obe tieto zamerania v praxi kombinované.

Existujú taktiež dva základné typy reporting-u:

1. Určitý systém ohlásení, ktoré obsahujú potrebné informácie na implementáciu zmluvných záväzkov stranami;

2. Určitý systém ohlásení, ktoré sú potrebné na ďalšiu podrobnejšiu diskusiu štátmi po implementácií.

Pri týchto reporting-och je dôležité hlavne kto ich pripravuje, čo majú obsahovať a určité konečné hodnotenie, posúdenie.

3.3. Inšpekcie a vonkajší monitoring

V oblastí dodržiavania zmluvných záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv týkajúcich sa životného prostredia zohrávajú významnú úlohu taktiež mnohé inšpekcie a vonkajšie monitorovanie, ktorým sa má zabezpečiť dohľad nad dodržiavaním týchto záväzkov. Tento systém sa nazýva aj „fact finding“ čiže určité zisťovanie faktov a stavu, ktorý reálne existuje. V tomto smere sú dôležité hlavne tri procedúry, ktoré sú často uplatňované a to:

1. Procedures for Ascertaining the State of the Environment- procedúry na zistenie stavu životného prostredia;

2. Top-down Compliance Procedure – direktívne dodržiavacie procedury;

3. Other “on site” Inspection Procedures- dalšie inšpekčné procedúry, ktoré sú použiteľné.

Tieto procedúry sa uplatnujú vo všetkých oblastiach práva životného prostredia.

3.4. Technická a finančná podpora

V tejto oblasti sa uplatnujú dve kategórie nástrojov, ktoré majú povahu buď soft alebo hard. Nástroje povahy hard sú väčšinou jednostranné v ich podstate a donucovacie v ich konečnosti a soft sú naopak motivačné v ich podstate a založené na konsenze, taktiež môžu spočívať v obsahovej výstavbe, v transfere technológií alebo v z a- bezpečení finančnej podpory. Neskoršie z nich zahŕňajú taktiež rôzne pôžičky, úvery a granty, často samo implementačné, čo znamená že žiadne špeciálne vynucovacie postupy pre ich implementáciu nie sú potrebné.

V tejto oblasti sa stali hlavnými kanálmi na poskytovanie finančnej a technickej podpory rozvojovým krajinám medzinárodné organizácie, ktorých význam v posledných rokoch podstatne narástol.

Táto finančná a technická podpora má niekoľko aspektov: je prevádzaná za špecifických okolností, explicitne môže byť súčasťou právnych záväzkov rozvinutých krajín, čo je princípom spoločnej no rozdielnej zodpovednosti, alebo môže byť výrazom záväzku spolupracovať. Taktiež tento proces zahŕňa rozvoj stratégií a procedúr zameraných na vysporadúvanie sa s problémami vyplývajúcimi z porušenia záväzkov a táto podpora môže byť poskytovaná ex ante a ex post. V tejto oblasti je významný hlavne Montrealský a Kjótsky protokol a dalšie dokumenty medzinárodných organizácií.

3.5. Compliance mechanism

Compliance mechanism je mechanizmus zriadený stranami medzinárodnej zmluvy, ktorý posudzuje implementáciu záväzkov a ktorý pravidelne ukladá ich vykonanie, navyše často tiež zabezpečuje zmluvným stranám určitú pomoc pri napĺňaní ich záväzkov. Taktiež slúži na posudzovanie, napomáhanie, podporu a ochranu dodržiavania záväzkov identifikovaním ťažkostí, analyzovaním základných problémov a formulovaním určitých riešení. Táto podpora má špecifickú funkciu, keďže napomáha stranám k plneniu ich medzinárodných záväzkov, taktiež využíva národné právne nástroje jednotlivých štátov.

Rovnako v tejto oblasti existujú rôzne špecifické non-compliance[9] mechanizmy, ktoré sú prejavom jednak nedostatku abstraktnej regulácie a nesporových opatrení obsiahnutých v rôznych MEAs, ktoré sú len ťažko aplikovateľné.

4. Vplyv nevládnych organizácií[10] na plnenie medzinárodných záväzkov

V problematike dohľadu nad plnením medzinárodných záväzkov v oblasti životného prostredia majú jednoznačne neopomenuteľný význam mnohé nevládne organizácie, napriek tomu, že nie sú subjektmi medzinárodného práva, keďže ich zakladajúcimi členmi nie sú štáty, ale fyzické a právnické osoby z rôznych štátov. Napriek tomu sa však podieľajú na verejnej kontrole plnenia medzinárodných záväzkov. NGOs zohrávajú podstatnú úlohu v mnohých oblastiach medzinárodného práva, no hlavne v environmentálnej oblasti, keďže svojim pôsobením ovplyvňujú hlavne verejnú mienku a tým aj jednotlivé štáty, ktoré sú signatármi medzinárodných zmlúv. Tieto organizácie je možné členiť podľa viacerých kritérií ako napríklad podľa cieľov a typov aktivít, typu členstva, administratívnej a mocenskej štruktúry, rozsahu aktivít, spôsobu založenia a podobne.

Rola NGOs spočíva hlavne vo veľkom rozsahu, na ktorý majú vplyv, teda sa vzťahujú na relevantné MEAs, ktoré sa týkajú rôznych oblastí. Medzi ich súčasné aktivity patria najmä: spoľahlivá kontrola štátnych aktivít, integrácia nezávislých poznatkov, ktoré pozostávajú z relevantných informácií, integrácia organizácii ktoré sledujú bežný záujem, partikulárna environmentálna ochrana, zdokonaľovanie efektivity kontroly dodržiavania záväzkov participáciou NGOs, transparentnosť dodržiavacích a vynucovacích procedúr a ďalšie aktivity. Dôležitou skutočnosťou je taktiež, že takmer každá medzinárodná konferencia je sprevádzaná taktiež stretnutím nevládnych organizácií.

5. Záver

V posledných rokoch sa stále diskutovanejšou otázkou stáva problematika ochrany životného prostredia a rovnako aj zabezpečenie jej právnej úpravy prostredníctvom medzinárodných zmlúv a náročnosť ich presadzovania. Ide o problémy, ktoré sa týkajú každého rovnako a záujem na ich riešení majú nielen štáty ako také, ale aj samotní občania, keďže tento problém sa ich osobne dotýka. Avšak ako zabezpečiť účinnú úpravu, ktorá by bola nielen prázdnym obsahom, ale jej slová by mali aj reálny význam pre skvalitnenie životného prostredia? Tieto otázky sa stali podstatnou súčasťou medzinárodného práva, keďže vnútroštátne právne úpravy v tejto oblasti často krát zlyhávajú, sú málo efektívne a to z viacerých už spomínaných dôvodov, keďže v tejto oblasti hrajú podstatnú úlohu hlavne finančné prostriedky, ktorými mnohé štáty neoplývajú a nemôžu s nimi efektívne v tejto oblasti disponovať. A práve tu nastupuje medzinárodné právo, avšak aj na tejto úrovni je zabezpečenie plnenia záväzkov málo efektívne, hlavne pokiaľ ide o tradičné prostriedky medzinárodného práva, ako sú sankcie. Pretože často krát štát aj chce naplniť svoj záväzok no z objektívnych dôvodov nemôže. Preto si myslím, že v tejto oblasti je na mieste orientovať sa na nesporové spôsoby vynucovania plnenia záväzkov a hlavne na materiálnu pomoc hlavne rozvojovým štátom. Rovnako orientovať sa na vzájomnú spoluprácu štátov, keďže mnohé z problémov nie sú izolované, naopak presahujú hranice a zasahujú regióny, dokonca sa týkajú celého sveta. Preto by bolo nemysliteľné, aby štáty len slepo plnili záväzky, ktoré sa týkajú bezprostredne ich územia, akoby v nejakom skleníku, kde mimo neho vonkajší svet nejestvuje. No naozaj môže medzinárodné právo v súčasnosti vyriešiť tieto globálne problémy v oblastiach, kde vnútroštátne politiky už toľkokrát zlyhali? Táto problematika je veľmi zložitá, čomu nasvedčuje aj tento výrok, ktorý určite stojí za zamyslenie: „Koncept sankcií leží v centre debaty o účinnosti alebo dokonca o existencii medzinárodného práva.“P

Autor
Katarína Talpašová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_19.pdf

právo na priaznivé životné prostredie

Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 44

Nedávny rozsudok Medzinárodného súdneho dvora (ďalej len MSD) v prípade Celulózky (Argentína v. Uruguaj)¹ je významným a včasným prispením v pokračujúcom vývoji medzinárodného práva, ktorý sa týka zdieľaných medzinárodných vodných zdrojov ako aj medzinárodného práva životného prostredia vo všeobecnosti. Objasňuje relatívny význam procesných povinností štátov, ktoré spája spoločné pobrežie a povahu vzťahu medzi procesnými a materiálnymi pravidlami medzinárodného vodného práva a medzinárodného práva životného prostredia. MSD akcentuje predovšetkým dôležitosť medzištátnych oznámení projektov alebo iných činností, s ktorými spája obyčajovú povinnosť povinnej starostlivosti, ktorá má zabrániť cez- hraničnej ujme. Súd dospel k názoru, že proces posudzovania vplyvu na životné prostredie (environmental impact assessment – EIA) je ústredný vo vzťahu k tomuto oznámeniu, keďže EIA je nevyhnutnou požiadavkou medzinárodného obyčajového práva vzhľadom na projekty a činnosti, ktoré môžu mať potenciálne cezhraničné vplyvy. Nanešťastie MSD nedokázal určiť minimálne zložky primeranej EIA. Potvrdil však, že v súvislosti so zdieľanými vodnými zdrojmi je princíp spravodlivého a rozumného užívania, ktorý je všeobecne prijímaný ako hlavné pravidlo medzinárodného vodného práva, v skutočnosti synonymný s koncepciou udržateľného rozvoja. Toto zistenie potvrdzuje, že princíp spravodlivého a rozumného užívania je predchodcom princípu udržateľného rozvoja a ďalej naznačuje, že ohľad na ochranu životného prostredia je integrálnou súčasťou spravodlivého vyváženia záujmov. Rozsudok MSD upresňuje, že princíp spravodlivého využitia by mal byť chápaný skôr ako proces, než normotvorne stanovené pravidlo.

1. Okolnosti prípadu

Tento konflikt sa týka dvoch tovární na celulózu, ktoré získali povolenie na stavbu a výkon činnosti na území štátu Uruguaj na brehoch rieky Uruguaj. Rieka Uruguaj je medzinárodnou riekou, ktorá zároveň tvorí prirodzenú hranicu medzi Argentínou a Uruguajom. 4. mája 2006 Argentína iniciovala konanie pred MSD proti štátu Uruguaj, žalujúc porušenie Štatútu 1975. Argentína sa vo svojom tvrdení opierala ^[1] o článok 60 (1) Štatútu rieky Uruguaj 1975.^[2] Štatút 1975 si všíma medzinárodnú zmluvu z Montevidea 1961,^[3] ktorá stanovila hranice rieky medzi Argentínou a Uruguajom, režim využívania rieky a usilovala sa založiť spoločný mechanizmus nevyhnutný pre optimálne a rozumné využívanie rieky Uruguaj. Štatút 1975 vytyčuje niektoré všeobecné hmotnoprávne pravidlá ochrany rieky a niekoľko procedurálnych požiadaviek týkajúcich sa oznámenia projektov a činností, ako aj založenie Administratívnej komisie pre rieku Uruguaj (Comisión Administradora del Rio Urugu- ay – CARU). Táto Komisia bola založená s cieľom napomáhať bilaterálnej komunikácii a konzultáciám medzi pobrežnými stranami vo veci vplyvu ich užívania na rieku Uruguaj.

Prvú továreň navrhla miestna spoločnosť CMB, ktorá bola založená práve na tento účel španielskou spoločnosťou ENCE [CMB (ENCE) projekt]. Túto spoločnosť poži a- dalo o spoluprácu uruguajské Národné riaditeľstvo pre životné prostredie (DINA- MA). 22. júla 2002 mu bolo predložené posúdenie vplyvu na životné prostredie (en- vironmental impact assessment – EIA). Komisia (CARU) bola s touto skutočnosťou oboznámená zhruba v rovnakom čase, avšak uruguajskí predstavitelia ignorovali opakované žiadosti Komisie (CARU) o poskytnutie podrobnejších informácií o projekte. Uruguaj 9. októbra 2003 pristúpil k vydaniu počiatočnej environmentálnej autorizácie projektu, aj napriek skutočnosti, že dokumenty vyžiadané Komisiou (C ARU) boli odovzdané až po uplynutí niekoľkých týždňov, presnejšie 27. októbra 2003. Argentína potom namietala, že dokumenty neboli adekvátne na odborné posúdenie projektu a vyjadrila názor, že Uruguaj nedodržal článok 7 Štatútu 1975 týkajúci sa povinnosti oznámiť. Napriek tomu, že Uruguaj povolil začatie prípravných stavebných prác na november 2006, CMB pozastavilo proces na 90 dní v marci 2006 a napokon 21. septembra 2006 oznámilo svoj úmysel odstúpiť od projektu.

Druhý projekt, známy ako továreň Orion (Botnia), je postavený na uruguajskom brehu rieky miestnou spoločnosťou, ktorú podporil fínsky investor a je funkčný od 9. novembra 2007. Uruguajskí predstavitelia boli s týmto projektom prvýkrát oboznámení v roku 2003. Toto oznámenie obsahovalo aj žiadosť o počiatočnú autorizáciu projektu k 31. máju 2004, ktorá bola doplnená 7. apríla 2004. Nasledovali rokovania medzi Komisiou (CARU) a spoločnosťou Botnia v apríli a v októbri 2004, na ktorých Komisia (CARU) opätovne požiadala spoločnosť Botnia a štát Uruguaj, aby predložili podrobnejšie informácie o projekte, avšak bez výsledku. 14. februára 2005 Uru- guajské autority odobrili stavbu továrne a priľahlého prístavu. S postupujúcimi stavebnými a priemyselnými prácami udelil Uruguaj aj ďalšie povolenia a to aj napriek znepokojeniu Argentíny z porušenia procedurálnych povinností stanovených Štatútom 1975. Uruguaj následne udelenie týchto povolení oznámil Komisii (CARU). Medzi augustom 2005 a januárom 2006 sa uskutočnilo celkovo dvanásť rokovaní dvojstrannej Vysokoodbornej skupiny. V novembri 2006 do sporu vstúpil aj španielsky kráľ, no nič neprispelo k rozhodnutiu sporu. Prípad bol postúpený na rozsúdenie MSD. Spor sa týkal výkladu a aplikácie Štatútu 1975, predovšetkým toho, či Uruguaj konal v súlade s procesnými povinnosťami stanovenými Štatútom 1975 tým, že povolil stavbu továrne spoločnosti CMB (ENCE) a stavbu továrne Orion (Botnia), a ďalej, či Uruguj postupoval v súlade s hmotnoprávnymi povinnosťami stanovenými Štatútom 1975.

2. Rozsudok

2.1. Jurisdikcia Medzinárodného súdneho dvora

MSD sa najskôr venoval určeniu svojej jurisdikcie v tomto prípade. MSD akceptoval doložku o obligatórnej jurisdikcii, tzv. kompromisnú doložku (compromissory judicial clause), ktorá sa týka sťažností týkajúcich sa znečistenia alebo akejkoľvek škody spôsobenej na rieke Uruguaj porušením Štatútu 1975, vrátane údajného vplyvu továrne Orion (Botnia) na kvalitu vody. MSD však neakceptoval sťažnosti Argentíny týkajúce sa s tým súvisiaceho znečistenia vzduchu, hluku, vizuálneho a všeobecného rušenia a vplyvu na turistický ruch. Jurisdikcia MSD je obmedzená len na rozhodovanie sťažností podľa Štatútu 1975. Preto MSD rozhodol, že nemá právomoc rozhodovať o tomto druhu sťažností, ktoré namietala Argentína. MSD má právomoc rozhodovať o znečistení vzduchu len v tom prípade, ak by toto znečistenie malo vplyv na rieku. Súd rozhodol, že „tieto tvrdenia nepredstavujú jasný dôkaz, že prostredníctvom emisií továrne Orion (Botnia) sa do rieky dostali látky so škodlivým vplyvom na kvalitu jej vôd“.⁴ Argentína žiadala o širšie chápanie rozsahu právomoci MSD podľa Štatútu 1975. Tvrdila, že ochrana režimu rieky zahŕňa aj ochranu bezprostredne ovplyvnených oblastí. Argentína založila túto koncepciu ekosystémov na otázke právomoci MSD stanovenej v článku 36 Štatútu 1975.^{[4] [5] [6]} Avšak MSD v tomto ustanovení nevidel žiaden základ pre rozšírenie svojej právomoci, ktoré by zahŕňalo sťažnosti Argentíny týkajúce sa hluku, vizuálneho znečistenia alebo nepríjemného zápachu. Argentína žiadala, aby boli články 1 a 41 Štatútu 1975 chápané ako články, na ktoré je nutné odvolať sa, tzv. referral clauses.⁶ Argentína tvrdila, že povinnosti Strán podľa všeobecného medzinárodného práva a množstva mnohostranných environmentálnych dohôd by mali byť začlenené aj do Štatútu 1975. Na základe tohto tvrdenia Argentína žiadala, aby MSD rozhodol, či konanie Uruguaja bolo v súlade s doplnkovými medzinárodnými povinnosťami. Argentína argumentovala tým, že Štatút 1975 by sa mal vykladať dynamicky vo svetle všetkých relevantných pravidiel použiteľných medzi krajinami, aby „interpretácia Štatútu 1975 zostala aktuálna a rozvíjala sa v zhode so zmenami v environmentálnych štandardoch“.⁷ Tieto povinnosti boli dodatočné a podporné vo vzťahu k povinnostiam vyplývajúcim priamo zo Štatútu a mali by sa dodržiavať, okrem prípadu keď sa od nich konkrétnejšie pravidlá Štatútu 1975 odchyľujú, v súlade s teóriou lex specialis. Na základe smerodajného španielskeho textu prišiel Súd k názoru, že zámerom ustanovenia článku 41 ani nikdy nebolo byť v súlade s povinnosťami vyplývajúcimi z iných medzinárodných zmlúv a teda nie sú súčasťou povinností Strán podľa Štatútu 1975. MSD nemohol chápať článok 41 ako tzv. referral clause, teda akési ustanovenie, ktoré začleňuje povinnosti strán podľa medzinárodných dohôd a iných noriem per se, ale skôr ako ustanovenie zakladajúce Stranám povinnosť vykonávať ich regulačné právomoci v zhode s platnými medzinárodnými dohodami, aby zabezpečili ochranu a zachovanie vodného prostredia rieky Uruguaj.

Tento striktný výklad právomoci MSD podľa článku 60, ktorý obmedzuje dodržiav a- nie obyčajových a zvykových požiadaviek, vôbec neuberá rozsudku na dôležitosti akú má vo vzťahu k všeobecnému vývoju medzinárodného vodného práva a medzinárodného práva životného prostredia. Tento postoj je zhodný so stanoviskom MSD v prípade Gabčíkovo-Nagymaros.^[7] [8] V tomto prípade MSD zistil, že žiadne nové, pevne stanovené normy medzinárodného práva, ktoré by nahradili Medzinárodnú zmluvu uzatvorenú medzi stranami v roku 1977, sa neobjavili. MSD uznal, že novo rozvinuté environmentálne normy boli relevantné pre tie ustanovenia medzinárodnej zmluvy, podľa ktorých strany museli prijať dohodou opatrenia na ochranu kvality vody, prírody a rybolovu. Takéto ustanovenia si vyžadovali skôr prijatie spoločných opatrení na bilaterálnej úrovni, než vnútroštátne pravidlá a regulatívy predstavené v článku 41.^[9] To je dôležité najmä pre pokračujúci vývoj medzinárodného práva v tejto oblasti, ktorá môže byť charakterizovaná ako oblasť „vyvíjajúcich sa ustanovení“. Ich zaradenie do príslušnej medzinárodnej zmluvy sa môže chápať ako dôkaz toho, že Strany „chápu potenciálnu nevyhnutnosť ich prijatia“ a že, „medzinárodná zmluva nie je nemenná, ale naopak, je otvorená prijatiu mimoriadnych noriem medzinárodného práva.“^[10] [11]

2.2. Procesné povinnosti

Vzhľadom na namietané porušenie procesných povinností zo strany Uruguaja, MSD akceptoval tvrdenie Argentíny, že procesné a materiálne povinnosti obsiahnuté v Štatúte 1975 sú skutočne prepojené.¹¹ Napriek tomuto funkčnému spojeniu, MSD neprijal ich „nerozdielnosť“ v tej miere, že porušenie procesných povinností automaticky znamená aj porušenie materiálnych povinností. Zistil, že Štáty možno požiadať, aby reagovali na tieto povinnosti oddelene. Argentína tvrdila, že procesné povinnosti, tak ako sú stanovené Štatútom 1975, zahŕňajú povinnosť informovať, oznámiť a dojednať daný projekt, a že predstavujú integrovaný a nedeliteľný celok,v ktorom Komisia (CARU) ako organizácia, zohráva hlavnú úlohu. Argentína sa o projekte dozvedela len sprostredkovane, prostredníctvom nepriamych zdrojov. Podľa Argentíny počiatočné nedodržanie povinnosti informovať podľa článku 7 zo stany Uruguaja prekazilo všetky ďalšie procesné požiadavky vyplývajúce podporne z článkov 7-12. Neformálny kontakt, ktorý mohli mať Argentína alebo Komisia (CARU) so spoločnosťami, ktoré stáli za projektmi, nemôže nahradiť formálne oznámenie prostredníctvom Komisie (CARU). Uruguaj zdôraznil, že strany môžu vyjadriť vzájomný súhlas s použitím rôznych komunikačných kanálov, využijúc iné procesné úpravy za účelom spolupráce. MSD dospel k názoru, že Komisia (CARU) nie je len mechanizmom prenosu medzi Stranami a nemôže byť chápaná len ako dobrovoľný orgán prístupný pre Strany, z ktorých každá ho môže, ale nemusí využiť. Na základe jedného zo svojich nedávnych rozhodnutí v porovnateľnej otázke MSD dospel k názoru, že informácie, ktoré sa dostali ku Komisii (CARU) cez zúčastnené spoločnosti alebo od iných nevládnych zdrojov, nemôžu byť náhradou za povinnosť informovať, ktorá je stanovená v článku 7, odsek 1 Štatútu 1975. Súd súhlasil s názorom Argentíny, že Komisia (CARU) mala byť informovaná vo veľmi včasnom období, ktoré by predchádzalo povoleniu alebo realizácii projektu. Zmysel povinnosti informovať spočíva v umožnení Komisii (CARU), aby rozhodla v priebehu krátkeho obdobia 30 dní o tom, či projekt môže spôsobiť značnú škodu druhej strane. Súd odmietol argument Uruguaja, že požiadavka informovať nemôže byť realizovaná vo veľmi včasnom období, pretože by ešte neexistovali dostatočné informácie pre Komisiu (CARU), na základe ktorých by určila, či projekt môže alebo nemôže spôsobiť značnú škodu druhému Štátu. Štádium, v ktorom budú požadované informácie k dispozícii môže byť dokonca až potom, čo dotyčný Štát udelí počiatočné environmentálne povolenie. MSD vyložil článok 7 tak, že žiada od Uruguaja, aby informoval Komisiu (CARU) najskôr ako bude projekt dostatočne rozvinutý na to, aby umožnil Komisii (CARU) urobiť predbežné posúdenie, hoci poskytnuté informácie nebudú nevyhnutne obsahovať úplné posúdenie vplyvu projektu na životné prostredie. Tiež jednoznačne stanovil, že povinnosť informovať Komisiu (CARU) bude realizovateľná v období, keď relevantná autorita odkáže projekt Komisii (CARU) s cieľom získať počiatočné environmentálne povolenie a pred udelením povolenia. MSD mal menší problém s rozhodnutím, či Uruguaj konal alebo nekonal v súlade s povinnosťou stanovenou v článku 7, odsek 1 Štatútu 1975.

MSD rozhodne uznal ústrednú dôležitosť EIA v kontexte povinnosti Uruguaja oznámiť Argentíne projekt podľa článku 7, odsek 2 a 3 Štatútu 1975.^[12] Toto oznámenie sa musí uskutočniť pred vydaním počiatočných environmentálnych povolení.^[13] Tým, že Uruguaj vydal počiatočné environmentálne povolenie a povolenie na stavbu predtým, ako oboznámil Argentínu, tým vlastne uprednostnil svoju vnútroštátnu legislatívu pred procesnými povinnosťami podľa Štatútu 1975^[14] a nesplnil dohodnutú povinnosť notifikácie.

2.3. Materiálne povinnosti

Po zistení, že Uruguaj porušil svoje procesné povinnosti, Súd obrátil pozornosť na obvinenie z porušenia materiálnych povinností v zmysle Štatútu 1975. Súd potvrdil, že tieto dve kategórie povinností sú v korelácii, ale zároveň dospel k názoru, že porušenie procesnej povinnosti nebolo rovnaké ako porušenie materiálnych povinností. Každé si vyžaduje osobitnú úvahu. Dôvody a dôkazy vo vzťahu k porušeniu materiálnych povinností boli komplexné a odborné, preto s MSD spolupracoval aj expertný svedok.

2.3.1. Povinnosť prispievať k optimálnemu a racionálnemu využitiu

Štatút vyžaduje optimálne a racionálne využitie rieky. To sa má dosiahnuť v súlade s povinnosťami predpísanými Štatútom 1975, konkrétne ide o povinnosť ochrany životného prostredia a spoločné spravovanie tohto spoločného zdroja. Optimálne a racionálne využitie tvorí základný kameň systému spolupráce založeného Štatútom 1975 a spoločného mechanizmu spolupráce medzi Stranami. Štatút 1975 síce poskytuje výklad materiálnych povinností, avšak nezakladá špecifické práva a povinnosti jednotlivým stranám.^[15] Súd rozhodol, že dosiahnutie tohto cieľa vyžaduje vyváženosť práv a povinností Strán vo vzťahu k využívaniu rieky na ekonomické a komerčné účely na jednej strane a záväzok ochrany pred akýmkoľvek poškodením životného prostredia, ktoré môžu tieto činnosti spôsobiť na strane druhej.^[16] Článok 27 predstavuje spojenie medzi spravodlivým a rozumným využitím spoločného zdroja a rovnováhu medzi ekonomickým rozvojom, ľudským zdravím a ochranou životného prostredia, ktoré predstavujú koncepciu udržateľného rozvoja.^[17]

2.3.2. Povinnosť zachovávať ekologickú rovnováhu a predchádzať znečisteniu

MSD rozhodol, že povinnosť obsiahnutá v článku 36 Štatútu 1975 vyžaduje, aby Strany prostredníctvom Komisie (CARU) spolupracovali na vykonávaní nevyhnutných opatrení s cieľom zabrániť zmene ekologickej rovnováhy rieky a kontrolovať škodcov a iné škodlivé faktory v rieke a postihnutých oblastiach. Keďže ide o administratívnu povinnosť, obe Strany sú vyzvané, aby pri používaní týchto opatrení zachovávali opatrnosť.^[18] Účelom článku 36 Štatútu 1975 je predchádzať cezhraničné- mu znečisteniu, ktoré by mohlo zmeniť ekologickú rovnováhu rieky. Článok ukladá Stranám povinnosť vytvoriť také pozitívne kroky, aby sa predišlo zmenám na ekologickej rovnováhe. Tieto kroky nespočívajú len v prijatí regulačného rámca, čo strany vykonali prostredníctvom Komisie (CARU), ale tiež v zachovávaní ako aj vynútení prijatých opatrení oboma Stranami. Článok 36 od oboch Strán ďalej vyžaduje dodržiavanie povinnej starostlivosti pri vykonávaní nevyhnutných opatrení. Táto starostlivosť je v otázke zachovávania ekologickej rovnováhy dôležitá aj preto, že negatívny vplyv ľudských činností na vody riek môže ovplyvňovať iné zložky ekosystému akými je ich fauna, flóra a pôda. Záväzok spolupráce, prijatia nevyhnutných opatrení rovnako ako aj ich vynucovanie a zachovávanie predstavuje ústrednú úlohu v celkovom systéme ochrany rieky Uruguaj založenej Štatútom 1975. Preto má rešpektovanie tohto záväzku Stranami rozhodujúci význam. MSD dospel k názoru, že Argentína nedokázala presvedčivo, že sa štát Uruguaj odmietol zapojiť do spolupráce podľa článku 36.

Vráťme sa k údajnému porušeniu povinnosti predchádzať znečisteniu zo strany Uruguaja. Článok 41 zaväzuje strany prijať zákonné rozhodnutia a opatrenia „v súlade s platnými medzinárodnými zmluvami, a kde je to dôležité, dodržiavať pokyny a odporúčania medzinárodných odborných inštitúcií, za účelom predchádzaniu znečistenia, ochrany a zachovania životného prostredia“.¹⁹ Článok 41 zaobchádza rozdielne s platnými medzinárodnými zmluvami na jednej strane a pokynmi a odporúčaniami medzinárodných odborných inštitúcií na strane druhej. Platné medzinárodné zmluvy sú právne záväzné a preto vnútroštátne pravidlá, predpisy a opatrenia prijaté Štátmi musia byť s nimi v súlade. Avšak smernice a odporúčania nie sú formálne záväzné a Štát ich môže iba vziať do úvahy tak, aby vnútroštátne pravidlá a prijaté opatrenia boli zlúčiteľné s týmito pokynmi a odporúčaniami. Medzinárodné zmluvy ako také nie sú začlenené do Štatútu 1975. Stranám sa však zakladá povinnosť vykonávať ich regulačné oprávnenia v zhode s platnými medzinárodnými zmluvami. Existujúce nároky na predchádzanie znečisteniu vody ani prísnosť pokút sa nemajú zužovať.^[19] [20]

2.3.3. Posudzovanie vplyvu na životné prostredie

MSD na základe tohto prípadu prvýkrát rozhodol, že posudzovanie vplyvu na životné prostredie je požiadavkou, ktorú záväzne stanovuje medzinárodné právo.^[21] Na to, aby Strany mohli riadne zosúladiť svoje povinnosti vyplývajúce z článku 41(a) a (b) Štatútu 19 7 5 ^[22] musia vykonať posúdenie vplyvu na životné prostredie. Účelom tohto posudzovania je ochrana, prevencia a zachovanie vodného prostredia pred činnosťami, ktoré môžu spôsobiť závažnú cezhraničnú škodu. MSD stanovuje, poukazujúc na použitie vývojového spôsobu výkladu, ktorý sa často používa v súvislosti s nástrojmi ľudských práv, že Štatút 1975 by sa mal takisto interpretovať vyvíjajúcim spôsobom. Odkazuje pritom na riešenie prípadu sporu navigačných práv a práv s nimi súvisiacimi, keď hovorí, že existujú situácie, kedy zámer Strán pri uzatváraní medzinárodnej zmluvy bol alebo predpokladáme, že bol, umožniť medzinárodnému právu, aby sa vyvíjalo, poukazujúc na stanovené požiadavky, ktorých obsah má potenciál vyvíjať sa, nie je ustanovený raz a navždy. V tomto zmysle povinnosť ochrany a zachovávania, stanovená v článku 41 (a) Štatútu 1975, sa má interpretovať v súlade s praxou, ktorá v posledných rokoch získala uznanie štátov, a ktorá môže byť dnes považovaná za požiadavku medzinárodného práva vykonať posúdenie vplyvu na životné prostredie v prípadoch, keď hrozí, že pripravované priemyselné činnosti môžu mať závažný škodlivý dopad v cezhraničnom kontexte a najmä na spoločne zdieľané zdroje. Náležitá pozornosť, predchádzanie a povinná starostlivosť, ku ktorým Štatút 1975 Strany zaväzuje, sa nebudú považovať za splnené, ak Strana, ktorá zamýšľa vykonať práce s možným negatívnym vplyvom na režim rieky alebo kvalitu jej vody neprevezme posúdenie vplyvu na životné prostredie. Avšak MSD poznamenáva, že medzinárodné právo nerozlišuje obsah a rozsah posúdenia vplyvu na životné prostredie. Zdôrazňuje, že odvolávanie sa Argentíny na Dohovor o posudzovaní vplyvu na životné prostredie v cezhraničnom kontexte (Convention on Envi- ronmental Impact Assessment in a Transboundary Context 1991) nebolo najrozumnejšie, pretože ani Argentína ani Uruguaj neboli stranami v tomto Dohovore. MSD tiež dodáva, že ďalší nástroj, na ktorý odkazuje Argentína, Program životné prostredie: Ciele a zásady posudzovania vplyvu na životné prostredie (The United Nations Envi- ronment Programme’s Goals and Principles of Environmental Impact Assessment 1987), vydaný OSN, nie je právne normatívny v zmysle záväznosti. Následkom toho MSD stanovil, že je povinnosťou každého štátu určiť, či už vo vnútroštátnom poriadku alebo v procese autorizácie projektu, špecifický zmysel posúdenia vplyvu na životné prostredie, ktorý sa vyžaduje v každom prípade. Pri tomto určení majú mať štáty na zreteli povahu ako aj veľkosť navrhnutého projektu a jeho pravdepodobný škodlivý vplyv na životné prostredie ako aj potrebu vykonať náležitú pozornosť vo vzťahu k takémuto posúdeniu. Možné nezrovnalosti ako aj meniace sa stupne prísnosti posudzovania vplyvu na životné prostredie sú zrejmé. MSD nakoniec rozhodol, že posúdenie vplyvu na životné prostredie sa musí uskutočniť pred začatím realizácie projektu. V prípade, že práce na projekte sa už začali a tam kde je to nevyhnutné, sa monitoring vplyvu na životné prostredie má uskutočňovať neustále, počas celého trvania projektu.

Vzhľadom na otázku, či Uruguaj nevykonal patričnú starostlivosť v zmysle posúdenia vplyvu na životné prostredie, najmä pokiaľ ide o výber umiestnenia továrne, si MSD všíma, že v r. 2003 boli posúdené štyri umiestnenia projektov. Na základe toho, MSD nepresvedčila argumentácia Argentíny, že posúdenie možných miest sa neuskutočnilo pred určením definitívneho miesta.

2.3.4. Prerokovanie s postihnutým obyvateľstvom

V ďalšom zistení MSD vyjadril názor, že Strany nemali žiadnu povinnosť, ustanovenú medzinárodným právom, poradiť sa s obyvateľstvom postihnutým povolením na stavbu celulóziek ako aj ich samotnou výstavbou.

Na túto povinnosť poukazovala Argentína. V skutočnosti Argentína nenamietla žiadnu ľudsko-právnu povinnosť porady alebo iného zdôraznenia tejto povinnosti ako súčasti povinnosti prevencie. MSD naopak zistil, že Uruguaj takúto poradu aj uskutočnil.^[23]

2.3.5. Najdostupnejšie odborné stanoviská

MSD zdôraznil, že povinnosť predchádzať znečisteniu, ochraňovať a zachovávať vodné prostredie rieky Uruguaj, tak ako to stanovuje článok 41(a), a vykonávanie povinnej starostlivosti, znamená pozorné posúdenie technológií, ktoré sa majú v celulózkach použiť. Argentína trvala na tom, že na to, aby Uruguaj postupoval v súlade so svojimi povinnosťami, musí prostredníctvom vnútroštátneho práva žiadať, aby celulózky použili najlepšiu dostupnú technológiu (best available technology – BAT). Zdalo sa, že MSD zastáva rovnaký názor. Avšak MSD zistil, že „ neexistuje žiaden dôkaz, ktorý by podporil námietku Argentíny, že továreň Orion (Botnia) nevyhovuje, čo do použitých najlepšie dostupných technológií kvôli presakovaniu odpadovej vody na každú tonu vyprodukovanej celulózy“.^[24]

2.3.6. Povinnosť monitoringu

MSD zastáva názor, že medzi povinnosti Strán patrí aj trvalý monitoring posudzovania vplyvu na životné prostredie. Obe Strany majú tiež povinnosť umožniť Komisii (CARU), ktorá predstavuje spoločný mechanizmus založený Štatútom 1975, vykonávať na trvalom základe právomoci, na ktoré ju splnomocnil Štatút 1975, vrátane funkcie monitorovania kvality vody rieky a posúdenia vplyvu továrne Orion (Botnia) na vodné prostredie. MSD usúdil, že podľa Štatútu 1975 „Strany majú povinnosť pokračovať v spolupráci prostredníctvom Komisie (CARU) a umožniť jej navrhnúť nevyhnutné prostriedky na podporu spravodlivého využitia rieky a chrániť životné prostredie rieky.“^[25]

3. Dôkazné otázky

Na tomto mieste je vhodné zmieniť sa o dvoch záležitostiach. Prvá sa týka rozhodnutí, ktoré regulujú posudzovanie dôkazov pred MSD. Počas fázy predbežných opatrení Argentína predložila ako dôkazný materiál video dôkazy. Uruguaj namietal. MSD rozhodol, že neumožní, aby bolo vyhotovené video ako dôkazný materiál vo fáze predbežných opatrení prípadu. MSD však nedokázal podložiť toto tvrdenie ustanoveniami svojho Štatútu, pravidlami alebo svojimi ostatnými právomocami. Pro futuro by bolo pre MSD lepšie, ak by poskytol dôvody prečo boli video dôkazy Argentíny neprípustné. Ak by sa tak stalo Argentína by mohla napraviť všetky s tým súvisiace chyby a budúci účastníci sporov pred MSD by lepšie poznali dôkazné očakávania MSD. To môže byť veľmi dôležité v tých právnych systémoch, ktoré majú len obmedzené, prípadne žiadne pravidlá pre predkladanie a posudzovanie dôkazov.

Druhá, o to dôležitejšia sa javí otázka prijatia súboru odborných dôkazov. Aj Argentína aj Uruguaj predložili MSD veľké množstvo vedeckých a technických dôkazov vo forme správ. Niektoré z týchto správ pripravili odborníci, ktorí napriek podaniu odborných správ vystupovali pred súdom ako právni zástupcovia strán. Táto metóda neumožňuje druhej Strane preverovať dôkazy prostredníctvom krížového výsluchu ani vypočuť svedka ako znalca. Majorita Súdu v rozsudku považovala práve tento fakt za chybu.^[26] Sudcovia Simma a Al-Khasawneh tvrdili, že nie sú presvedčení, či znalecká expertíza v tomto prípade bude dostačujúca, keďže bola vykonaná znalcami, ktorí vystupovali ako právni zástupcovia strán. Zdôrazňovali najmä rozdiel medzi postupom súdu v tomto prípade a postupmi iných medzinárodných tribunálov, akým je Svetová obchodná organizácia. Bude zaujímavé sledovať, či v budúcich prípadoch bude MSD požadovať od jednotlivcov, ktorých považuje za znalcov, aby svedčili skôr v pozícii svedka alebo právneho zástupcu.

Čo sa týka tohto druhého bodu, niektorí sudcovia vo svojich nesúhlasných stanoviskách, doplňujúcich tvrdeniach a odlišných názoroch sa vyjadrovali práve k chýbajúcej možnosti MSD použiť článok 50 Štatútu MSD. Článok 50 Štatútu MSD umožňuje Súdu použiť dôkaz znalca zvonka v súhrnnom a zložitom prípade, napriek výlučnému spoliehaniu sa na dôkazy predložené stranami. Títo sudcovia boli presvedčení, že rozhodovací proces by bol hodnotnejší za pomoci znalcov, ktorých by vybral Súd.

4. Záver

Prípad Celulózky je ostatným prípadom z oblasti životného prostredia, ktorý sa dostal pred MSD. Súd dospel k zisteniu, že Uruguaj síce nedodržal procesné povinnosti podľa Štatútu 1975, ale nezistil porušenie materiálnych povinností,^[27] aj napriek argumentu Argentíny, že procesné a materiálne povinnosti uvedené v Štatúte 1975 veľmi úzko súvisia a nemôžu byť od seba navzájom oddelené za účelom nápravy. Argentína žiadala demontovať továreň na základe princípu restitutio in integrum a tvrdila, že táto požiadavka je základnou formou nápravy medzinárodného protiprávneho konania podľa medzinárodného práva.^[28] MSD tvrdil, že samotné zistenie procesného previnenia je dostatočnou nápravou.^[29] Aby sa zabránilo neprimeranosti uznaných náprav, MSD odmietol nariadiť demontovanie továrne Orion (Botnia). Rovnako tak MSD nemohol vyhovieť žiadosti Argentíny na nápravu vzhľadom na údajnú ekonomickú ujmu ako aj neexistenciu porušenia materiálnych povinností zo strany štátu Uruguaj. Nevyhovel ani požiadavke Argentíny, aby Uruguaj poskytol garancie, že sa v budúcnosti zdrží prekážok uplatňovania Štatútu 1975, keďže MSD sa nazdával, že musí predpokladať dobrú vieru štátu Uruguaj. MSD tiež zamietol požiadavku Uruguaja na súdne potvrdenie jeho práva pokračovať v prevádzke továrne Orion (Botnia) s odôvodnením, že nebola prakticky dôležitá, keďže sa Uruguaj nedopustil porušenia žiadnych materiálnych povinností.^[30] S týmto záverom ostro nesúhlasil ad hoc sudca Vinuesa, podľa ktorého si MSD zle vysvetlil Štatút 1975. Podľa neho tam, kde sa Strany nedohodli na environmentálnych vplyvoch navrhovaného projektu, sú povinné postúpiť prípad MSD. Odkazoval pri tom na direktívne znenie článku 12 Štatútu 1975, ktorý podľa neho prevažuje nad zhovievavým znením článku 60. Sudcovia AI-Khasawneh a Simma taktiež namietali prístup MSD k článku 12 Štatútu 1975. Tvrdili, že tento článok stanovuje, že MSD musí postupovať predvída- vo, venovať sa celkovému posúdeniu nebezpečenstva a pri určovaní, čo môže toto nebezpečenstvo spôsobiť mať na zreteli skôr prevenciu ako náhradu škôd. MSD zdôraznil, že povinnosť Štátov navzájom spolupracovať podľa Štatútu 1975 zahŕňa pokračujúci monitoring priemyselných zariadení, akým je aj továreň Orion (Botnia).

Súd v pomere hlasov trinásť proti jednému rozhodol, že Uruguaj porušil procesné povinnosti podľa Štatútu 1975. Proti bol ad hoc sudca Torrez Bernárdez. V pomere hlasov jedenásť proti trom Súd rozhodol, že Uruguaj neporušil svoje materiálne povinnosti podľa Štatútu 1975. Proti boli sudcovia AI-Khasawneh a Simma, a ad hoc sudca Vinuesa.

Súd jednomyseľne odmietol ďalšie návrhy Strán.P

Autor
Katarína Zubková

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_19.pdf

právo na priaznivé životné prostredie

Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 44

1. Úvod do problematiky – všeobecné potreby vybudovania Vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros

Dunaj je druhou najväčšou riekou v Európe a na svojej 2860 km trase z Čierneho lesa smerom na východ do Čierneho mora preteká cez 9 štátov. V úseku 142 km tvorí hranicu medzi Slovenskom a Maďarskom. Oblasť súvisiaca s týmto sporom predstavuje úsek asi 200 km dlhý medzi Bratislavou na Slovensku a Budapešťou v Maďa r- sku. Pod Bratislavou rýchlosť toku značne klesá, a vytvára oblasť sedimentácie al u- viálnych štrkopiesčitých naplavenín. Túto oblasť vymedzuje na severovýchode na území Slovenska Malý Dunaj a na juhozápade na Maďarskom území Mošonský D u- naj.¹ Hranicu medzi dvomi štátmi tvorí v hlavnej časti v tomto regióne hlavné koryto rieky. Oblasť ležiaca medzi Malým Dunajom a týmto korytom vytvára na slovenskom území Žitný ostrov; oblasť medzi hlavným korytom a Mošonským Dunajom na Maďarskom území vytvára Szigetkoz. Čunovo a ďalej dolu tokom Gabčíkovo ležia na rieke v tejto časti na slovenskom území, Čunovo na pravom a Gabčíkovo na ľavom behu. Ďalej po prítokoch rôznych ramien rieka vstupuje na maďarské územie a topografia sa stáva kopcovitejšou. Nagymaros leží v úzkom údolí na ohybe Dunaja tesne predtým, než sa stočí na juh, zahŕňajúc veľký riečny ostrov Szentendre pred Budapešťou.^[1] [2]

Dunaj zohrával významnú úlohu z hľadiska obchodného a hospodárskeho rozvoja pobrežných štátov, zdôrazňoval a posilňoval ich vzájomnú prepojenosť, bol dôlež i- tým článkom medzinárodnej spolupráce. Skvalitnením plavebného kanála sa Dunaj, spojený kanálom s Mohanom a ďalej s Rýnom stal dôležitou vodnou tepnou, ktorá spája Severné more s Čiernym morom. V úseku rieky, ktorý súvisí s týmto sporom sa v priebehu storočí postavili ochranné protipovodňové zariadenia, darilo sa poľnohospodárstvu a lesníctvu, vzrástol počet obyvateľov a priemyselná výroba. Dlhodobé účinky rôznej ľudskej činnosti nemali na rieku, na životné prostredie a osobitne na vodné hospodárstvo, vždy len priaznivé účinky.

Odstráneniu týchto problémov najviac napomáha medzinárodná spolupráca. Vodohospodárske projekty na Dunaji sa usilovali spojiť skvalitnenie plavby s protipovodňovou ochranou a s výrobou energie v hydroelektrárni. Potenciál Dunaja pre výrobu elektriny využívajú niektoré pobrežné štáty vo veľmi širokej miere. V rokoch 19541977 vzniklo niekoľko pokusov spútať potenciál jednotlivých úsekov súvisiacich s oblasťou, ktorej sa týka tento spor, ktoré napokon vyvrcholili podpísaním Zmluvy z roku 1977.^[3]

Zmluva z roku 1977 definuje základné objekty, ktoré sa majú vybudovať v rámci Sústavy vodných diel. Uvádza výstavbu Sústavy dvoch vodných diel, jednej v Gabčí- kove (na československom území) a druhej v Nagymarosi (na Maďarskom území), aby vytvárali „jednotnú a nerozdeliteľnú prevádzkovú sústavu“.^[4]Projekt sústavy vodných diel bol navrhnutý a budovaný tak, aby splnil viacero účelov na úseku Dunaja od Bratislavy po Budapešť a na jeho priľahlých tokoch a územiach^[5]. Ide najmä o : ochranu územia pred veľkými vodami Dunaja; umožnenie prakticky celoročnej lodnej dopravy na celom úseku Dunaja od Bratislavy až po Budapešť pri zabezpečení plavebnej hĺbky 3,5 m; využitie energetického potenciálu Dunaja na úseku Bratislava-Budapešť; športovo rekreačné využitie priľahlých území.

2. Zmluva medzi Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros z roku 1977

Vznik zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou o výstavbe a prevádzke Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros z roku 1977 (ďalej len zmluva) vychádzalo zo spoločného záujmu všestranne využívať prírodné bohatstvo Dunaja v úseku Bratislava-Budapešť pre rozvoj vodného hospodárstva, energetiky, dopravy a poľnohospodárstva a ďalších odvetví národného hospodárstva.^[6]

Cieľom zmluvy bolo spoločné využívanie československo-maďarského úseku Dunaja, ktoré malo v tej dobre prehĺbiť,,bratské vzťahy“ obidvoch štátov a významne prispieť k realizácii socialistickej integrácie členských štátov Rady vzájomnej hospodárnej pomoci (so zmenou politických pomerov jej zmysel časom zanikol^[7]). Za týmto účelom boli menovaní splnomocnenci za ČSSR predseda vlády Dr. Ľubomír Štrougal^[8]a za Maďarskú ľudovú republiku predsedu rady ministrov MĽR. Formálne členenie tejto zmluvy je na XIII kapitol, 26 článkov a protokol, ktorý spočíval v spomalení výstavby a následne vedeckým výskumom vplyvu na životné prostredie.^[9]

2.1. Predmet zmluvy

Zmluvné strany sa dohodli na spoločnej investícii na objektoch vodného diela Gabčí- kovo a vodného diela Nagymaros, ktoré tvorili,jednotnú a nerozdeliteľnú prevádzkovú sústavu objektov“.^[10] [11] V ďalších ustanoveniach sú obsiahnuté objekty VD Gabčíkovo a Nagymaros s koncepciou o spoločnom zmluvnom projekte bude vypracovaný podľa dohody o vypracovaní spoločného zmluvného projektu Sústavy vodných diel Gab- číkovo-Nagymaros podpísanej dňa 6. mája 1976. V nadväznosti na spoločnú investíciu a v záujme možností sústavy vodných diel môžu zmluvné strany realizovať národné investície slúžiace výlučne ich vlastným záujmom a cieľom.¹¹

2.2. Ochrana prírodného prostredia a úloha vodného hospodárstva

Jednými z najdôležitejších ustanovení, na ktoré táto Zmluva nezabúda sú nepochybne o ochrane životného prostredia. Práve tieto články osobitne čl. 15, 19, 20 zaväzujú strany, aby spoločne a na trvalom základe prijímali adekvátne opatrenia potrebné v záujme ochrany kvality vody, prírody a rybného hospodárstva.^[12] Maďarsko aj Československo vykonali početné štúdie vedeckej a technickej povahy ešte pred uzavretím zmluvy. Maďarsko si bolo vedomé situácie známej v čase prevzatia zmluvných záväzkov, no napriek tomu apelovalo že tieto štúdie boli neadekvátne a že úroveň poznatkov v tom čase nebola taká, aby umožnila kompletné zhodnotenie ekologických dôsledkov projektu Gabčíkovo-Nagymaros.^[13]

3. Vznik sporu

Projekt sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros bol sprevádzaný medzi iným, aj búrlivými politickými spormi, ktoré v konečnom dôsledku aj spôsobili túto situáciu. Zmluva z roku 1977 bola uzavretá 23. 9. 1977. Uvedená Zmluva je založená na princípoch deľby nákladov v pomere 50:50, hlavné objekty mali byť vlastníctvom oboch štátov v tomto pomere, ako aj výnosoch sa mali rovnakým dielom podieľať oba štáty. Takýto „ideálny stav“ sa žiaľ nenaskytol a bol sprevádzaný radom problémov.

Na základe katastrofických vízií o vplyvoch na životné prostredie sa Maďarsko snažilo zabrániť uvedeniu Gabčíkova do prevádzky. Ponúkam niekoľko výrokov vedcov a politikov na vzniknutú situáciu.

,,VE Gabčíkovo je v Európe najneľudskejšia a najkrutejšia stavba a dôsledky jej existencie budú namierené proti základným ľudským záujmom… Žijeme pod terorom mafie politikov, pohybujúcich sa na pomyselnom zločinnom, začarovanom kruhu, a ekonómov, inžinierov a technikov s hanebnou odbornosťou.“^[

,,Tvrdením že vinou výstavby VD Gabčíkovo vyschne Neziderské jazero, šokoval celé Rakúsko riaditeľ maďarskej časti národného parku pri jazere. Viedenské more je ohrozené, tvrdí maďarský vedec, pretože odvedenie toku Dunaja do umelého kanála zamedzí prúdenie spodnej vody, ktorá jazero zásobuje. „¹⁵

Rokovania odborníkov a politikov k žiadnemu rozumnému riešeniu neviedli, a tak sa ešte československá vláda rozhodla, že VD Gabčíkovo dokončila výlučne na slovenskou území. Maďarská vláda od mája 1992 zmluvu jednostranne ukončila.

4. Enviromentálne aspekty Sústavy VD Gabčíkovo-Nagymaros

4.1. Enviromentálne riziko ekologický stav núdze“)

Maďarsko zastavilo práce na VD Gabčíkovo-Nagymaros v roku 1989, kvôli tvrdeniu že tu existuje ,,ekologický stav núdze“, ktorý mali podložený rôznymi vedeckými štúdiami.¹⁶ Argumentovali, že hoci prerušili alebo zastavili určité práce na projekte, na druhej strane nikdy nepozastavovali uplatňovanie samotnej zmluvy z roku 1977. Tvrdili že rôzne zariadenia sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros boli naprojektované tak aby umožnili prevádzku s špičkovom režime, to by si vyžadovalo obrovské rozšírenie plochy (60 km²) plánovanej zdrže v Dunakiliti ako aj hať v Nagymarosi, čo by malo za následok ekologické riziká, ktoré Maďarsko považovala za neprijateľné. Československo bolo vždy prístupné a ochotné rokovať s Maďarskou stranou na rôznych úrovniach avšak ku konsenzu nedošlo. Následne Maďarská strana listom zo 4. októbra 1989 formálne navrhla Československu aby sa úsek Nagyma- ros celkom zastavil a aby sa uzavrela dohoda na zníženie ekologických rizík spojených s úsekom projektu Gabčíkovo.¹⁷

Československo potvrdilo ochotu uzavrieť „separátnu dohodu“, v ktorej by sa obe strany zaviazali obmedziť alebo vylúčiť špičkový režim sústavy. Taktiež navrhlo vrátiť sa ku konečným termínom uvedeným v protokole z októbra 1983, čím by sa termíny výstavby stupňa Nagymaros predĺžili o 15 mesiacov tak, aby Maďarsko mohlo takto získaný čas využiť na štúdium ekologických problémov a formulovanie

vlastných návrhov v potrebnom čase. Československo taktiež podotklo, že ak Maďa r- sko neprestane jednostranne porušovať zmluvu z roku 1977, tak by pristúpilo k ,,dočasnému riešeniu“.^[18] Celkovo sa tieto rokovania ukázali ako neplodné.

4.2. Ekologické riziká VD Gabčíkovo

Podľa Maďarska zásadné ekologické riziká, ktoré mohla sústava vodných diel spôsobiť (uvádzajú sa v spoločnom zmluvnom projekte) ako obmedzenie prietokového množstva vody do starého koryta na 50m³/s. Tento objem sa počas vegetačnej sezóny mohol zvýšiť na 200m³/s. Dodatočné prietokové množstvá a najmä povodňové prietoky bolo možné zabezpečiť v rozsahu, ktorý nebol zmluvou stanovený.^[19] Vo svetle vyššie uvedených argumentov by mohla hladina podzemnej vody najviac klesnúť v Sigetkozi a podzemnú vody by už neposkytoval Dunaj, ale naopak pôsobil by ako drenáž. Maďarsko operovalo tým, že by sa dlhodobo a vážne poškodila kvalita vody, pri povrchovej vode by mohlo dôjsť k eutrofikácii a poriečna fauna a flóra by bola odsúdená na vyhynutie.

4.3. Ekologické riziká VD Nagymaros

Čo sa týka stupňa Nagymaros, Maďarsko argumentovalo tým, že ak by sa bola vyb u- dovala zdrž, koryto Dunaja by bolo na hornom toku zanesené, v dôsledku čoho by sa zhoršila kvalita vody zachytávanej v studniach. Ďalej prevádzka elektrárne Gabčíkovo v špičkovom režime by spôsobila významné denné zmeny hladiny vody v zdrži na hornom toku, čo predstavuje hrozbu pre vodné biotopy.

V neposlednom rade výstavba a prevádzka priehrady Nagymaros by spôsobila eróziu koryta rieky a po prúde v blízkosti Szentendreského ostrova.^[20] Hladina vody v rieke by v tejto oblasti klesla a výdatnosť pobrežných studní, ktoré zabezpečujú dve tretiny dodávok mestu Budapešť, by sa výrazne znížila. Podľa Maďarska toto tvorí dvojnásobný dôvod vážneho ohrozenia kvality presakujúcej vody.^[21] Netreba opomenúť, že VD Nagymaros nielenže nebolo postavené, ale nie je ani dôvod ho vybudovať, pretože obidve strany fakticky vylúčili možnosť prevádzky v špičkovom režime.^[22]

Taktiež treba podotknúť výstavbu Ochranných opatrení proti vzdutiu VD Nagymaros. Ich účelom bolo chrániť územie pozdĺž ľavého brehu Dunaja, obidvoch brehoch Váhu, Hrona a pravého brehu Ipľa proti veľkým vodám. V čase rozhodnutia maďarskej strany o zastavení prác na výstavbe VD Nagymaros bola už väčšina ochranných opatrení zrealizovaná.^[23]

4.4. Nezávislé vedecké štúdie vplyvu na životné prostredie pred a po výstavbe systému VD Gabčíkovo-Nagymaros

Objekty vodného diela neovplyvňovali priamo úroveň znečistenia vzduchu, výroba čistej energie spojená so zachovaním fosílnych palív prispievala k zníženiu emisií SO2, NOx a popola na Slovensku o 5-7 %.^[24] Hladiny podzemných vôd po prehradení Dunaja sa zvýšili a takmer dosiahli stav aký bol známy v 60-tych rokoch.

4.4.1. Zmeny v režime podzemnej vody Dunaja po uvedení VD Gabčíkovo- Nagymaros do prevádzky (pravá strana Dunaja)

Na pravej strane Dunaja hladina podzemnej vody v oblasti vodného zdroja sa zvýšila približne o 2 – 4 metre. Zvýšenie hladiny podzemnej vody malo pozitívny dopad na výdatnosť studní vodného zdroja. V súčasnosti smer prúdenia podzemnej vody prevláda z Dunaja smerom na studne v Rusovciach a ďalej smerom do vnútrozemia. Taktiež sa znížilo množstvo rozpustených látok v podzemnej vode, tento fakt sa považuje za hlavnú a pozitívnu zmenu v oblasti.

Obsah chloridov a sulfátov a množstvo rozpustených látok v studniach, ktoré boli pred prehradením priamo ovplyvnené vodou z urbanizovaného územia, sa rapídne znížilo. Vzostup hladiny vody v Dunaji nespôsobil žiadne mimoriadne zmeny týkajúce sa mikrobiologických parametrov. Koncentrácie všetkých kovových mikročastíc sú ďaleko pod normovanými limitami pre pitnú vodu. Teda, z hľadiska kvality podzemnej vody boli pozorované veľmi pozitívne zmeny spojené so zvýšením pomeru vody infiltrovanej z Dunaja.

Nové podmienky vytvorili z hľadiska kvantitatívneho ako aj kvalitatívneho jednoznačný prínos.^[25]

4.4.2. Kvalita podzemnej vody vo vodných zdrojoch (ľavá strana Dunaja) a vplyv na kvalitu pôdy a poľnohospodárstva

Prehľad monitoringu kvality podzemnej vody uskutočňovaného na vodných zdrojoch Kalinkovo, Šamorín a Gabčíkovo jednoznačne potvrdzuje, že neexistujú žiadne signifikantné zmeny v kvalite podzemnej vody po uvedení vodného diela Gabčíkovo do prevádzky.

Takisto monitoring pôd v oblasti žitného ostrova potvrdil po uvedení vodného diela Gabčíkovo do prevádzky, že sa neobjavili také zmeny hladín podzemných vôd v poľnohospodárskej oblasti, ktoré by viedli k negatívnym zmenám v režime podzemných vôd a vlhkostnom režime ani k negatívnej zmene kvality pôdy a prirodzených pôdnych procesov. Podmienky poľnohospodárskej výroby na žitnom ostrove z času pred prehradením Dunaja zostávajú nezmenené a v oblasti vplyvu zdrže Hrušov sa dokonca zlepšili.^[26]

4.4.3. Flóra a vegetácia vo vzťahu ku sústave VD Gabčíkovo-Nagymaros

Jednotlivé úvahy boli založené na reálnom stave pred a po výstavbe Variantu C a reakcii vegetácie na zmenené hydropedologické podmienky. štúdia nezakrýva neg a- tívne dôsledky výstavby vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros, ako je odstránenie lužného lesa o rozlohe 3 267 ha na slovenskej strane. Ale na základe súčasných skúsenosti počas dvoch rokov od prehradenia nie sú žiadne dôkazy o poklese fytogeno- fondu. Naopak, zavodnením ramenného systému v inundácií sa vytvorili nové biotopy a obrovská limozická a litorálna zóna vytvára predpoklady pre obohatenie biod i- verzity. Vodné dielo Gabčíkovo a predovšetkým Variant C zabránili tomuto spätnému pohybu.^[27] Vzniklo tak jedno obrovské laboratórium, ktorého vplyvy môžu byť dlhodobo pozorované.^[28]

5. Rozsudok MSD v prípade Sústavy VD Gabčíkovo-Nagymaros

Medzinárodný súdny dvor rozsudkom zo dňa 25. septembra 1997 rozhodol: Maďarsko nebolo oprávnené pozastaviť a následne zanechať v roku 1989 práce na projekte stupňa Nagymaros a pozastaviť a zanechať časť prác na projekte stupňa Gabčíkovo, za ktoré bolo podľa Zmluvy 1977 a príslušných dokumentov zodpovedné.

Československo bolo oprávnené pristúpiť v novembri 1991 k výstavbe dočasného riešenia tak, ako je to popísané v Dohode o predložení sporu pred MSD. Československo nebolo oprávnené od októbra 1992 uviesť dočasné riešenie do prevádzky.

Maďarské vyhlásenie z 19. mája 1992 o ukončení Zmluvy 1977 a príslušných dokumentov nemalo právny vplyv na jej ukončenie – Zmluva 1977 naďalej platí a pokrýva konzekventne vzájomné vzťahy medzi oboma stranami.

Slovensko ako nástupnícky štát Československa sa stalo zmluvnou stranou Zmluvy 1977 dňom 1. januára 1993.

Maďarsko a Slovensko musia rokovať v dobrej viere a vo svetle prevládajúcej situácie a musia prijať všetky potrebné opatrenia, aby dosiahli ciele Zmluvy 1977 v takej forme, na ktorej sa môžu dohodnúť.

Pokiaľ sa strany nedohodnú inakšie, musí byť dosiahnutý spoločný prevádzkový režim v súlade so Zmluvou 1977.

Pokiaľ sa strany nedohodnú inakšie, Maďarsko má kompenzovať Slovensku škody spôsobené Československu a Slovensku v dôsledku prerušenia a zanechania prác, za ktoré bolo Maďarsko zodpovedné. Slovensko má Maďarsku kompenzovať škody, ktoré vznikli v dôsledku uvedenia náhradného riešenia do prevádzky Československom a jeho prevádzkovania Slovenskom.^[29]

6. Záver

Cieľom mojej práce je analyzovať environmentálne aspekty rozhodnutia Gabčíkovo – Nagymaros, ktorý sa ocitol pred medzinárodným súdnym dvorom v Haagu, kvôli neschopnosti dvoch štátov bilaterálne sa dohodnúť ohľadom ekologického rizika (ktorým operovala Maďarská strana) a dostavbe vodného diela podľa zmluvy z roku 1977.

Prípad Gabčíkovo-Nagymaros bol prvý prípad, keď MSD posudzoval otázku princípu trvale udržateľného rozvoja, ktorý stojí na vyvažovaní ekonomického rozvoja na jednej strane a ochrany životného prostredia na strane druhej. Rozsudok mal veľký vplyv na ďalšie prípady ohľadom trvale udržateľného rozvoja. Pod trvale udržateľným rozvojom treba rozumieť: rozvoj ktorý slúži na uspokojenie potrieb súča snej generácie bez toho aby bola skompromitovaná schopnosť budúcich generácii uspokojiť svoje vlastné potreby. Osobitne najväčší vplyv mal názor podpredsedu Weera- mantryho, ktorý pridal k rozsudku zvláštny posudok. Zároveň to bol prvý prípad keď sudcovia MSD, navštívili miesto, ktorého sa spor týka a mohli tam uplatniť svoje funkcie vzhľadom na získavanie dôkazov.

Argumentácia Maďarska o podstatnej zmene charakteru Medzinárodného práva životného prostredia, ktorá sa vyvinula z pôvodného záväzku nespôsobiť na území iného štátu závažnú škodu, na záväzok erga omnes bola uznaná MSD za neopodstatnenú vzhľadom na to, že zmluva v článkoch 15, 19, 20 umožňovala flexibilnú zmenu zmluvy v dôsledku vývoja medzinárodného práva.

Ďalej možno konštatovať, že jednostranné vypovedanie zmluvy zo strany Maďarska nebolo len kvôli „ekologickému stavu núdze“, ale súčasne Budapešť bola pod tlakom verejnosti, a celé dielo vnímala ako pozostatok komunizmu.

Po rokoch od vybudovania Sústavy VD GN celý projekt možno zhodnotiť tak, že sa zvýšila protipovodňová bezpečnosť území, vytvorila sa hlbokovodná plavebná cesta, vytvorili sa možnosti získavania ekologicky čistej energie, zastavila sa erózia časti dna starého koryta toku Dunaja, ďalej sa zlepšili podmienky života vodných živočíchov a lesnej zveri, zvýšila sa kapacita zásob podzemnej vody, vytvorili sa ideálne podmienky pre rozvoj vodných športov, turistiky a rekreácie čo potvrdzuje aj správa Vodohospodárskej výstavby z roku 1998.

Autor
Tibor Jedinák

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_19.pdf

nakladanie s nebezpečnými odpadmi

Zákon – Zákon o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov 223/2001 | Paragrafy: § 40

právo na priaznivé životné prostredie

Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 44

1. Úvod

Odpad existuje odkedy existuje život. Vzniká pri každej ľudskej činnosti, vo výrobnej i spotrebiteľskej sfére. Jeho vznik a hromadenie predstavuje výrazný zásah do životného prostredia. Často obsahuje látky, ktoré ohrozujú prakticky všetky časti životného prostredia t.j. kvalitu vôd, pôdy či ovzdušia. Tieto látky prenikajú do rastlín a cez potravinový reťazec ohrozujú jednak živočíchy, a takisto i ľudskú populáciu. Správne nakladanie a hospodárenie s odpadmi sa preto v dnešnej dobe stáva veľmi dôležitým problémom.

Vzhľadom na množstvo odpadov, ktorého rýchle zväčšovanie je v dnešnej dobe ovplyvnené napr. rastom populácie či zväčšovaním osobnej spotreby, veľký význam v súčasnosti získava aj využívanie odpadov ako druhotných surovín. Už v roku 1989 bola krajinami Európskeho spoločenstva pripravená Stratégia odpadového hospodárstva ES, v úvode ktorej bolo obsiahnuté konštatovanie, že odpady nie sú len zdrojom znečisťovania životného prostredia, ale aj cenným zdrojom druhotných surovín. Aj preto problém hospodárenia a nakladania s odpadmi už v dnešnej dobe nieje problémom čisto ekologickým, ale nadobúda aj povahu ekonomickú či spotrebiteľskú.

V súčasnosti vo svete neexistuje jednotný, medzinárodne platný systém klasifikácie odpadov. Odpady je možné rozdeliť podľa istých kritérií do viacerých skupín a to na: odpady komunálne, priemyselné odpady, odpady z ťažby surovín, lesnícke a poľnohospodárske odpady, odpady z energetiky, kaly z čistiarní mestských a priemyselných vôd, úpravy vody a sedimenty, rádioaktívne odpady.

Takmer 55% všetkých odpadov, ktoré ľudia vyprodukujú tvoria priemyselné (nebezpečné) odpady, ktoré predstavujú najzávažnejšie ohrozenie životného prostredia a zdravia človeka. [1]

2. Potreba právnej úpravy

Nutnosť vytvoriť striktnejšiu právnu úpravu v oblasti nakladania s nebezpečnými odpadmi sa naplno prejavila v druhej polovici deväťdesiatych rokov. Pádom „železnej opony“ s následným rozvojom globálneho obchodu a priemyslu nastalo aj výrazné zvyšovanie produkcie nebezpečných odpadov, čo viedlo okrem iného aj k dramatickému nárastu nákladov na nakladanie s takýmto odpadom. Vyspelejšie krajiny začali hľadať lacnejší spôsob zbavenia sa nebezpečného odpadu, ako bolo jeho zneškodňovanie legálnym spôsobom. Tieto krajiny začali vyvážať odpad do rozvojových krajín a krajín východnej Európy. Odhalenie týchto skutočností viedlo k veľkému medzinárodnému rozhorčeniu a následne k prijatiu a vypracovaniu Bazilejského dohovoru o riadení pohybov nebezpečných odpadov cez hranice štátov a ich zneškodňovaní.1 Dohovor sa stal súčasťou environmentálneho programu Organizácie Spojených národov (United Nations Environment Programme – UNEP).

3. Bazilejský dohovor

3.1. Základná charakteristika

Bazilejský dohovor o riadení pohybov nebezpečných odpadov cez hranice štátov a ich zneškodňovaní je medzinárodná zmluva, ktorá prísne upravuje medzinárodný (cezhraničný) prevoz nebezpečných odpadov zaväzujúc zmluvné strany aby zaistili, dbajúc pri tom na životné prostredie, nakladanie s nebezpečnými odpadmi a ich ničenie.2 Dohovor bol podpísaný 22. marca 1989 v Bazileji. Do platnosti vstúpil 5. mája 1992. Dohovor je výsledkom rokovaní krajín s rôznou ekonomickou vyspelosťou, sociálnym zabezpečením či geografickou polohou, čo sa výrazne odráža na jeho trvácnosti a stabilite. V súčasnosti je ratifikovaný 175 krajinami.

V pomerne krátkom čase od nadobudnutia platnosti Dohovoru sa uskutočnili dve významné medzinárodné konferencie zmluvných strán. Prvá sa konala hneď v roku 1992 a jej výsledkom bolo pripravenie návrhu Protokolu o zodpovednosti a kompenzácií škody spôsobenej prevozom nebezpečných odpadov a ich ničením. Druhá konferencia sa konala o dva roky v Ženeve, kde sa strany dohodli na okamžitej medzinárodnej prohibícii vývozu nebezpečného odpadu, ktorý má byť zničený v krajinách OECD mimo krajín tohto združenia. Išlo o tzv. Ban Amendment publikovanú ako rozhodnutie II/12. Pretože rozhodnutie nebolo zapracované priamo v texte Dohovoru vznikala otázka či je alebo nie je právne záväzné. Práve na základe týchto pochybností bolo rozhodnuté, že zákaz má byť formálne začlenený do Dohovoru ako zmena (rozhodnutie III/12). Aby mohla táto zmena vstúpiť do platnosti bola potrebná je ratifikácia tromi štvrtinami zmluvných strán. Doteraz ju však ratifikovalo len 69 krajín.

Dohovor vo všeobecnosti upravuje pravidlá prepravy nebezpečných odpadov s prihliadnutím na dosiahnutie minimalizácie pohybu odpadov v súlade so zásadou, že každý štát má zabezpečiť zneškodňovanie v ňom produkovaných nebezpečných odpadov.[1] [2] [3] Upravená je iba oblasť nakladania, alebo prípravy s nakladaním komunál
nych a nebezpečných odpadov, konkrétne skládky odpadov, vypúšťanie odpadov do riek a morí, znečisťovanie morského dna, spaľovanie, trvalé uskladnenie či recyklá- cia.[4] Dohovor neupravuje napr. radioaktívny odpad ktorý je už predmetom úpravy osobitných dohovorov, a tiež odpad vznikajúci z bežnej prevádzky lodí, ktorého vypúšťanie je upravené v tzv. MARPOL dohovore.[5] Hlavnými cieľmi dohovoru teda už od jeho začiatku bolo:

– obmedzenie pohybu nebezpečných odpadov cez hranice štátov, v prípade ich pohybu prísna kontrola presunov týchto materiálov a presná informovanosť o ich presunoch a

– minimalizovanie vzniku nebezpečných odpadov z hľadiska ako množstva, tak aj nebezpečnosti pri preprave a zneškodňovaní odpadov a v maximálne možnej miere prihliadať na životné prostredie a ochranu ľudského zdravia.

3.2. Environmentally sound management

Primárnym záväzkom vyplývajúcim z Bazilejského dohovoru pre jeho zmluvné strany je zabezpečiť medzinárodný presun nebezpečného odpadu tak, aby nepoškodzoval životné prostredie. Záväzok sa vzťahuje na štáty vyvážajúce, tranzitné ako aj na štáty dovozu. Podstatou záväzku je, že štáty nemôžu povoliť vývoz alebo dovoz, ak majú čo i len najmenšie podozrenie o jeho škodlivosti pre životné prostredie. Takáto zodpovednosť sa vzťahuje aj na rozvojové štáty.

Práve z tohto záväzku je možné vyvodiť aj ústredný cieľ resp. základný princíp, na ktorom je postavený Bazilejský dohovor. Tento princíp je známy pod pojmom „Envi- ronmentaly sound management“ (ESM). Za slovenské ekvivalenty tohto slovného spojenia by sa dali označiť napr. „princíp udržiavania životného prostredia“ alebo „environmentálne vhodné nakladanie“, či „nakladanie šetrné k životnému prostrediu“. Cieľom ESM je ochrana ľudského zdravia a životného prostredia prostredníctvom minimalizácie produkcie nebezpečných odpadov kedykoľvek je to možné. ESM predstavuje prijatie všetkých praktických krokov na minimalizáciu vzniku nebezpečných odpadov a prísne kontroly ich skladovania, prepravy, ošetrenia, opätovného použitia, recyklácie, zhodnocovania a konečného zneškodňovania.[6] V dohovore je tento princíp definovaný iba vo všeobecných ustanoveniach, a to ako „potreba aplikácie všetkých možných postupov na zaistenie ochrany ľudského zdravia a životného prostredia pri nakladaní s nebezpečným alebo iným odpadom“.[7] Čo sa však považuje za dobré či správne nakladanie s nebezpečnými odpadmi často závisí od vyspelosti krajiny.

3.3. Obsah

Obsahom dohovoru je definovanie základných pojmov, potrebných pre jeho správne pochopenie a uplatňovanie, ktorému sa venuje v úvodných článkoch. Za kľúčové je možné považovať najmä zadefinovanie pojmu „nebezpečných odpadov“, za ktoré dohovor považuje odpady, ktoré sú predmetom pohybu cez hranice štátov, a to:

• odpady patriace do niektorej skupiny uvedenej v prílohe č. I, ak majú niektorú z charakteristík uvedených v prílohe č. III tohto dohovoru

• odpady, ktoré nie sú zahrnuté pod písmenkom a) tohto odseku, ale národne zákonodarstvo zmluvnej strany vývozu, dovozu alebo tranzitu ich definuje alebo považuje za nebezpečné odpady.[8]

V súvislosti s druhou časťou definície dohovor ustanovuje pre každú zmluvnú stranu povinnosť informovať sekretariát dohovoru o tých odpadoch, ktoré nie je možné subsumovať pod definície odpadov, ktorých zoznam obsahuje príloha č. I a č. II, a ktoré považuje národné zákonodarstvo alebo ich priamo definuje ako nebezpečné, a to v lehote šiestich mesiacov odo dňa, keď pristúpila k tomuto dohovoru. Zmluvná strana je povinná sekretariát informovať aj o všetkých požiadavkách týkajúcich sa postupov použiteľných na pohyb takýchto odpadov cez hranice jednotlivých štátov.

Dohovor dáva možnosť každej zmluvnej strane využiť právo úplne zakázať dovoz nebezpečného odpadu s cieľom jeho zneškodnenia na svoje územie. Zároveň však stanovuje, a to na základe vzájomnej informačnej povinnosti zmluvných strán, povinnosť informovať o tomto rozhodnutí aj ostatné zmluvné strany. Strany, ktoré boli o takomto rozhodnutí informované, sú povinné zakázať vývoz nebezpečných odpadov do krajín, ktoré dovoz úplne zakázali. To isté platí v prípade, ak štát nedal písomný súhlas na daný dovoz, pričom ho nemusel výslovne zakázať. Vzájomnej informačnej povinnosti na základe článku 13, uskutočňovanej prostredníctvom Sekretariátu, podliehajú informácie napr. aj o zmenách týkajúcich sa určenia kompetentných úradov (prvýkrát sú zmluvné strany povinné sekretariát informovať o tom, ktoré orgány si určili ako kompetentné do troch mesiacov odo dňa, keď pre ne dohovor nadobudne právoplatnosť), o zmenách vnútroštátneho vymedzenia pojmu nebezpečné odpady, či o rozhodnutiach prijatých na obmedzenie alebo zákaz vývozu takýchto odpadov.

Zmluvné strany považujú nezákonnú prepravu nebezpečných a iných odpadov za trestný čin.[9] V súvislosti s týmto je každá zmluvná strana povinná prijať vhodné opatrenia na uplatňovanie a vykonávanie dohovoru. Vhodnými opatreniami v danom prípade sa rozumejú najmä opatrenia, ktoré majú zabrániť, alebo potrestať konanie v rozpore s dohovorom. Zmluvná strana nemôže dovoliť, aby sa nebezpečné odpady vyvážali na územie nezmluvnej strany alebo sa z jej územia dovážali. Povinnosť zabezpečiť vhodné opatrenia dohovor zmluvným stranám ukladá napr. v súvislosti so zabezpečením obmedzenia vzniku nebezpečných odpadov na čo najnižšiu mieru, so zabezpečením dostupnosti vhodných zneškodňovacích zariadení na nakladanie s takýmito odpadmi z hľadiska prijateľnosti k životnému prostrediu, zabezpečenia obmedzenia pohybu nebezpečných odpadov na najnižšiu prípustnú mieru atď. Predmetom v celku podrobnej úpravy dohovoru je aj proces pohybu odpadov cez hranice štátov medzi zmluvnými stranami. Obsahuje ju článok 6 dohovoru. Každý plánovaný pohyb nebezpečných odpadov cez hranice štátov je povinný pôvodca resp. vývozca prostredníctvom kompetentných úradov štátu vývozu písomne oznámiť kompetentným úradom dotknutých štátov. Štát dovozu žiadateľovi písomnou formou v lehote 60 dní odpovie, či povoľuje pohyb s podmienkami alebo bez podmienok, či odmieta povoliť pohyb alebo vyžaduje doplňujúce informácie.[10] [11] Táto povinnosť sa vzťahuje aj na pohyb nebezpečných odpadov medzi štátmi, ktoré sú zmluvnými stranami na strane jednej, a štátmi, ktoré nie sú zmluvnými stranami dohovoru na strane druhej. Bez písomného súhlasu štát vývozu nepovolí pohyb cez hranice štátov. Takýto písomný súhlas je základom kontrolného systému zavedeného Bazilejským dohovorom. Štát vývozu nemusí pôvodcovi resp. vývozcovi povoliť pohyb nebezpečných odpadov cez hranice štátov aj vtedy, ak ešte nesplnil všetky podmienky predpísané dohovorom. Dohovor upravuje aj tzv. všeobecnú žiadosť. Štát vývozu môže na základe písomného súhlasu dotknutých štátov povoliť pôvodcovi resp. vývozcovi použitie všeobecnej žiadosti vtedy, keď sa nebezpečné odpady alebo iné odpady s rovnakými fyzikálnymi alebo chemickými vlastnosťami pravidelne dopravujú tomu istému zneškodňovateľovi.11 Splnená musí byť aj podmienka rovnakých vstupných a výstupných colníc štátov. Ak pohyb nebezpečných odpadov, na ktorý bol vydaný písomný súhlas, nie je možné dokončiť podľa podmienok vopred dohodnutých v zmluve, štát vývozu má povinnosť zabezpečiť, aby vývozca tieto odpady vrátil do štátu vývozu. Každý pohyb nebezpečných odpadov cez hranice štátov musí byť poistený, pokrytý zárukou alebo iným ručením. V tejto súvislosti dohovor používa aj pojem nezákonná preprava, ktorý vymedzuje v čl. 9. Nezákonnou je podľa dohovoru preprava, ktorá nespĺňa práve tieto vyššie uvedené podmienky, a teda napr. nebola uskutočnená na základe žiadosti, nebola schválená všetkými dotknutými štátmi, alebo v značnej miere nezodpovedá dokladom.

Za účelom zdokonaliť nakladanie s nebezpečnými odpadmi, a to spôsobom prijateľným pre životné prostredie, zmluvné strany navzájom spolupracujú. Povinnosť spolupracovať dohovor ukladá zmluvným stranám aj v súvislosti s čo najrýchlejším prijatím protokolu, ktorý určuje vhodné pravidlá a postupy v oblasti zodpovednosti a náhrady škôd vznikajúcich pri pohybe nebezpečných odpadov cez hranice štátov.

Vo svojich článkoch 15 a 16 dohovor zriaďuje Konferenciu zmluvných strán a Sekretariát. Zasadanie Konferencie sa zvoláva v pravidelných intervaloch, ktoré boli určené na jej prvom zasadnutí. Dohovor umožňuje aj mimoriadne zasadnutie Konferencie zmluvných strán, a to v prípade, ak to konferencia považuje za nevyhnutné, alebo ak o to písomne požiada zmluvná strana a aspoň tretina ostatných zmluvných strán túto žiadosť podporila. Na základe článku 15 dohovoru Konferencia zmluvných strán sústavne sleduje a vyhodnocuje skutočné plnenie tohto dohovoru[12] a okrem toho napríklad podľa potreby prijíma zmeny dohovoru, zmeny protokolov alebo aj zriaďuje pomocné útvary, ktoré sú podľa nej vhodné na uskutočňovanie dohovoru. Na zasadnutiach Konferencie sa môžu zúčastniť všetky štáty, ktoré nie sú zmluvnými stranami dohovoru, ako aj Organizácia Spojených národov. Konkrétnejšie ako je to v prípade Konferencie zmluvných strán, stanovuje dohovor úlohy Sekretariátu. Jeho úlohou je napríklad pripravovať zasadnutia Konferencie, prijímať od zmluvných strán informácie rôzneho druhu a odovzdávať im ich, pripravovať správy o vlastných aktivitách vykonávaných v rámci plnenia svojich funkcií alebo spolupracovať so zmluvnými stranami a pomáhať im. Členov sekretariátu na svojom prvom zasadnutí vymenovala Konferencia spomedzi kompetentných medzinárodných organizácií, ktoré boli ochotné vykonávať túto funkciu.

Každá zmluvná strana je oprávnená podávať doplnky dohovoru. Tieto sú prijímané na zasadnutí Konferencie zmluvných strán. V prípade sporov medzi zmluvnými stranami vo veciach výkladu, aplikácie a dodržiavania ustanovení dohovoru alebo každého k nemu prijatého protokolu sa zmluvné strany snažia o urovnanie sporov rokovaním alebo inými zmierovacími prostriedkami podľa vlastného výberu. Ak dotknuté strany nemôžu urovnať svoj spor týmito prostriedkami, spor sa predloží Medzinárodnému súdnemu dvoru alebo arbitráži.[13] Ak však s takýmto predložením zmluvné strany nesúhlasia, svoj spor musia urovnať mierovými prostriedkami.

4. Regionálne právne úpravy

Ako reakcia na niektoré neúspechy Bazilejského dohovoru, a tiež ako prejav snahy krajín chrániť svoje územie pred dovážaním nebezpečného odpadu vzniklo aj niekoľko regionálnych dohovorov zaoberajúcich sa touto problematikou. Technické a právne rady na spracovanie týchto dohovorov pre kontrolu medzinárodného prevozu odpadov v regiónoch ako napr. Afrika, karibská oblasť či oblasť stredozemného mora poskytol dotknutým krajinám Sekretariát, ktorý priamo vo svojom texte zriaďuje Bazilejský dohovor.

4.1. Dohovor z Bamako

Dohovor z Bamako je zmluva afrických národov o zákaze dovozu akýchkoľvek nebezpečných odpadov na územie Afriky. Dohovor podpísalo v roku 1991 v Bamaku 12 štátov Organizácie africkej jednoty. Platným je od roku 1998. Impulzom pre vznik Dohovoru z Bamako bol práve už spomínaný neúspech Bazilejského dohovoru zakázať vývoz odpadov z vyspelých krajín do rozvojových krajín (tzv. Ban Amendment), keďže prevažná časť takéhoto vývozu smerovala práve do afrických krajín. Dohovor z Bamako je veľmi podobný Bazilejskému dohovoru, avšak problematiku dovozu nebezpečných odpadov upravuje omnoho prísnejšie.

5. Odpadové pirátstvo

Jedným z hlavných problémov dnešnej doby v oblasti nakladania s nebezpečnými odpadmi je práve odpadové pirátstvo. Pod týmto pojmom, ktorý je často krát nahrádzaný aj pojmom „odpadový terorizmus“, sa neskrýva nič iné ako ilegálne vyvážanie nebezpečného resp. škodlivého odpadu z krajín, ktoré ho produkujú, do iných krajín. Vyspelejšie krajiny využívajú možnosť zbaviť sa škodlivého odpadu ilegálnym vývozom, a to najmä do rozvojových krajín. Predstavuje to pre nich jednoduchší a lacnejší spôsob, a to aj napriek hrozbe sankcií vyplývajúcich z národnej a medzinárodne platnej legislatívy. Základom odpadového terorizmu je teda ilegálny transfer odpadov medzi jednotlivými krajinami.

Je samozrejmosťou, že vo svete je preferovaný legálny transfer odpadov. Vzhľadom na to, že je rozšírený najmä v takých silných sférach, ako je obchod či podnikanie, je jasné, že takýto transfer sa bude postupom času zvyšovať. Osobitne to platí pre krajiny, ktoré trpia nedostatkom surovín, a teda je predpoklad, že budú stále vo väčšom rozsahu využívať druhotné spracovanie odpadu na obnoviteľný tovar alebo inú použiteľnú surovinu. Aj toto patrí k dôvodom, pre ktoré je v súčasnosti v danej oblasti kľúčové najmä zlepšovanie podmienok pri preprave nielen nebezpečných odpadov, ale odpadov každého druhu. To by sa malo týkať najmä bezpečnosti či zachovania legálnosti prepravy. Prostriedkom poskytujúcim riešenie by mala byť účinná legisl a- tíva znemožňujúca alebo aspoň čo najviac obmedzujúca ilegálny dovoz odpadov. Pred hrozbou odpadového terorizmu však krajiny nemôže ochrániť iba ich národná legislatíva. Keďže ide o nelegálny medzinárodný obchod a transfer, ochranu pred nelegálnym vývozom tohto druhu a práve tak nelegálnym transferom nežiaduceho produktu, môžu zabezpečiť hlavne medzinárodne platné rámce cezhraničnej prepravy odpadu a medzinárodné dohovory a dohody medzi jednotlivými krajinami.14

Odpadovým terorizmom sú v súčasnosti asi najviac ohrozované krajiny „tzv. východného bloku“. Opatrenia, ktorými boli tieto krajiny pred rokom 1990 chránené (vojenskými zoskupeniami a policajným režimom), zabezpečili hranice týchto štátov s krajinami, z ktorých je dnes odpad najčastejšie dovážaný tak, že bolo takmer nemožné niečo nekontrolovane previesť. Za vtedajšieho režimu sa však bezmála všetko ilegálne dalo jednoducho spraviť legálnym, a preto odpadový terorizmus nebol týmto krajinám cudzí ani v období východného vojenského a hospodárskeho zoskupenia (Varšavská zmluva či RVHP), avšak len v oveľa menšej miere ako je to dnes.

V snahe zabrániť takémuto nekontrolovanému pohybu odpadu, a teda ako účinný prostriedok boja aj proti odpadovému terorizmu, bol v krajinách medzinárodného spoločenstva prijatý už vyššie spomínaný Bazilejský dohovor.

Samostatnú legislatívu, ktorá sa venuje problematike boja s týmto svetovým problémom si vytvára aj Európska únia. Vstupom štátu do Európskej únie sa automaticky začne cezhraničná preprava riadiť okrem Bazilejského dohovoru, ktorého zmluvnou stranou sa stalo Európske spoločenstvo v roku 1994, a tiež už spomínaného Rozhodnutia OECD aj nariadením Rady 93/259/EHS o dozore nad zásielkami odpadov v rámci Európskeho spoločenstva, do neho, z neho a o ich kontrole.

Významným novým momentom týkajúcim sa ilegálneho transferu odpadov sa stali memorandá krajín V4 (Česko, Poľsko, Maďarsko, Slovensko) z roku 1995, ktorými vyjadrili stredoeurópske krajiny svoj postoj k legislatívnym nástrojom OECD pre životné prostredie. Zaviazali sa nimi, že postupom krokov zaradia odpady do rovnakých kontrolných režimov ako to vyžaduje systém takzvaných farebných zoznamov OECD.15

6. Záver

Prudký rozvoj priemyslu a nových technológii v 20. storočí bol nielen pozitívnym prínosom pre ľudstvo, ktorý priniesol so sebou nové materiály, nové možnosti zvyšovania produkcie v poľnohospodárstve, nové možnosti prepravy a v konečnom dôsledku aj zvyšovanie životnej úrovne, ale bohužiaľ priniesol so sebou aj mnohé negatívne prvky, medzi ktoré patrí stále sa zvyšujúca produkcia odpadov a aj vysoký pomer odpadov nebezpečných pre zdravie človeka, ale aj zachovanie rovnováhy ekosystému tejto planéty. Likvidácia nebezpečných odpadov sa stala vážnym problémom, ktorý nadobudol také rozmery, že si mnohé krajiny začali uvedomovať nevyhnutnosť jeho riešenia, tak aby sme zachovali životné prostredie aj pre ďalšie generácie.

Napriek snahe mnohých krajín stále dochádza zo strany niektorých nezodpovedných krajín k nedodržiavaniu prijatých dohovorov a ochranných opatrení.

Je potrebné veriť, že každý človek tejto planéty si konečne uvedomí hrozbu, ktorou je nesprávna likvidácia, resp. skladovanie nebezpečných odpadov a postupne všetci pristúpia k zodpovednému riešeniu tohto globálneho problému, ktorý je problémom každého z nás.P

Autor
Dana Szerdiová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_19.pdf

1. Úvod do problematiky

„Zmena klímy je problémom našej generácie určujúcim vývoj človeka. Každý progres je v konečnom dôsledku o rozšírení ľudského potenciálu a miery ľudskej slobody. Hrozí však, že práve klimatické zmeny zabránia využívaniu maximálnej miery tohto potenciálu a povedú k obmedzeniu slobody človeka. To spochybňuje princíp osvietenstva, že práve ľudský pokrok docieli, aby budúcnosť vyzerala lepšie než minulosť.“¹ Klimatické zmeny sú „horúcou“ témou odborníkov v oblasti environmentálnej, klimatologickej, no nemenej legislatívnej. Už dnes tieto zmeny viditeľne modifikujú fyzické prostredie vo svete – extrémne zmeny počasia, topenie ľadovcov, neustále zmenšovanie snehovej pokrývky, reakcie fauny a flóry na jar, ktorá prichádza rok čo rok skôr. „Podľa tvrdení Profesora Sir Davida Kinga, ktorý pôsobí ako hlavný vedecký poradca Spojeného kráľovstva, globálne otepľovanie spôsobilo, že priemerná výška hladiny morí a oceánov sa za posledných 100 rokov zvýšila o 10-20 centimen- trov, pričom sa predpokladá, že do roku 2100 dôjde k zvýšeniu o ďalších 88 centi- mentrov. S tým súvisí aj šokujúci fakt, že na úrovni pevniny, ktorá je položená menej ako 88 centimentrov nad morskou hladinou, dnes žije okolo 100 miliónov ľudí.“^[1] [2] Kofi A. Annan, generálny tajomník Organizácie Spojených národov upozorňuje, že „na konci tohto storočia môže naša planéta vyzerať celkom inak ako dnes. Mnohé národy žijúce na malých ostrovoch možno nebudú existovať, zatopené pobrežné oblasti môžu spôsobiť presídlenie tisícov miliónov ľudí, a v bývalých poľnohospodárskych oblastiach už nebude možné pestovať žiadne plodiny. Napriek tomu, že dôsledky klimatických zmien postihnú všetky štáty sveta bez rozdielu, najväčšie riziko hrozí najmä rozvojovým krajinám. Ich ekonomika utrpí predovšetkým v dôsledku zvýšeného výskytu častých a extrémnych období sucha, záplav a búrok vyplývajúcich z klimatických zmien.“^[3] Doposiaľ sa hovorilo o existencii rizika, že klimatické zmeny môžu negatívne ovplyvniť ďalší rozvoj ľudstva, no dnes už vieme s určitosťou povedať, že nejde len o riziko ale o blížiaci sa stav, ktorý možno oddialiť, zmierniť jeho negatívne dopady, no nie mu zabrániť. Preto je nevyhnutné zapojiť do tohto boja celý svet, nainfikovať mysle predstaviteľov národov myšlienkou boja proti týmto zmenám, a nespraviť z tejto témy klišé rozhovorov väčšiny medzinárodných summitov, ktorých výsledkom bude nakoniec znova iba otáznik na konci vety. Je nevyhnutné reálne popísať možné dôsledky ignorácie tohto problému a bojovať proti nemu prísnejšími sankciami v oblasti medzinárodného práva klimatických zmien, či prísnejšou právnou úpravou ochrany vody, pôdy a vzduchu.

Mary Robinsonová, bývalá komisárka OSN pre ľudské práva, hodnotí klimatické zmeny ako „miernu formu porušovania ľudských práv. Neexistuje síce priama perz e- kúcia alebo ohrozenie, ale používanie fosílnych palív priemyselnými krajinami ohrozuje schopnosť niektorých spoločností udržať si svoj tradičný spôsob života, nahlodáva ich kultúrnu identitu a prepojenie s prírodným prostredím.“^[4] V roku 1998 Medzivládny výbor pre klimatické zmeny vyhlásil, že globálne otepľovanie môže viesť k vlne environmentálnej emigrácie: niektoré zdroje predpokladajú, že takýchto utečencov by v roku 2050 mohlo byť až 150 miliónov.^[5] Inými slovami, klimatické zmeny sa netýkajú len budúcich generácií, prímorských štátov či rozvojových krajín. Klimatické zmeny majú vplyv na nás všetkých. Preto je nevyhnutné komplexne právne zastrešiť mechanizmy boja proti nim k čomu našťastie i reálne smerujeme. Môžem nesporne tvrdiť, že právo životného prostredia, vrátane oblasti právnej úpravy kl i- matických zmien, je stále dôležitejšou sférou právneho výskumu a praxe vôbec. S ohľadom na vzájomnú rastúcu závislosť medzi globálnou spoločnosťou a krokmi, ktoré sa podnikajú v záujme ochrany životného prostredia a na ceste za presadením energetickej efektívnosti, je už takmer každý z nás dotknutý zákonodarnými procesmi v oblasti životného prostredia a energetiky.

No na druhej strane sa právo životného prostredia ocitlo na rázcestí. Metodika ktorá sa v rámci tohto odvetia vyvinula v rokoch 1960 až 1970 pre ochranu vody, pôdy, vzduchu pravdepodobne dosiahla vrchol vtedajšieho možného úspechu, no s odstupom času je nutné prispôsobiť právny režim ochrany aktuálnym potrebám.^[6]Dnešný svet je nevyhnutné zakomponovať do právnych režimov ochrany životného prostredia v maximálnej možnej miere, najmä prostredníctvom konceptu trvalo možnej udržateľnosti aktuálneho stavu v oblasti životného prostredia v súvislosti s ekonomickými a sociálnymi formami tejto doby. To isté platí pre energetickú pol i- tiku a právo, kde je liberalizácia, ochrana životného prostredia a bezpečnosti zdrojov v centre pozornosti. Pozitívnym znakom týchto dní je najmä fakt, že zákonodarcovia si aktuálny stav plne uvedomujú, čomu zodpovedá i aktívny prístup pri rozširovaní hraníc v oblasti právnej úpravy životného prostredia, energetický zákon, množstvo prijatých dohovorov, judikatúra tohto odvetia, tiež i napredujúci výskum životného prostredia, ktorý je sám alarmom pre tvorbu nových právnych úprav ochrany vody, pôdy a vzduchu.

Treba uviesť, že aktuálne je ochrana ovzdušia, ozónovej vrstvy Zeme a zmena klímy obsiahnutá na národnej úrovni v 24 aktuálnych právnych predpisoch so zapracovaním priamych a nepriamych novelizácií. Európska únia považuje zmenu klímy za jednu zo svojich environmentálnych priorít a v záujme splnenia záväzku vyplývajúceho z Kjótskeho protokolu prijala 13. októbra 2003 Smernicu 2003/87/ES Európskeho parlamentu a Rady o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve, ktorou sa mení a dopĺňa Smernica Rady 96/61/ES. Slovenská republika uvedenú smernicu transponovala zákonom NR SR č. 572/2004 Z.z. o obchodovaní s emisnými kvótami a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa uvedeného zákona je potreba prideliť emisné kvóty skleníkových plynov jednotlivým zdrojom emisií na území SR prostredníctvom Národného alokač- ného plánu (NAP).

2. Rámcový dohovor OSN o zmene klímy

Najvýraznejším opatrením na zmiernenie a zamedzenie potenciálnej hrozby klimatických zmien v dôsledku rapídneho nárastu antropogénnych emisií skleníkových plynov bol Rámcový dohovor OSN o zmene klímy, prijatý 9.mája 1992 v New Yorku. Tento medzinárodný dohovor doposiaľ prijalo 189 krajín – čo sú takmer všetky krajiny na svete.

Dňa 19.mája 1993 sa Slovenská republika stala tiež stala jeho členskou krajinou a svojou ratifikáciou dňa 25. Augusta 1994 sa zaviazala plniť všetky záväzky z neho vyplývajúce. Dohovor sa stal platným 23. Novembra 1994. Základnou víziou dohovoru je stabilizovať koncentráciu skleníkových plynov v atmosfére na takú úroveň, ktorá by umožnila predísť nebezpečným dôsledkom interakcie ľudstva a klimatického systému našej planéty. Táto úroveň by sa mala dosiahnuť v prijateľnom časovom horizonte tak, aby sa mohli ekosystémy prispôsobiť prirodzenou cestou zmene klímy, pričom by nebol ohrozený ekonomický rozvoj a produkcia potravín vo svete.

Zmluvné strany tohto dohovoru sa zhodli na tom, že boj proti zmene klímy a jej následnému efektu na spoločnosť spadá pod aktuálne záujmy celého ľudstva, tiež potvrdili, že práve ľudskou činnosťou sa zvyšuje prirodzený skleníkový efekt, výsledkom čoho bude následné otepľovanie povrchu Zeme a atmosféry, čo bude mať nepriaznivé účinky na prírodné ekosystémy a ľudské pokolenie. Preto sa štáty, ako zmluvné strany dohovoru, rozhodli prijať a pravidelne aktualizovať národnú politiku spolu s opatreniami v oblasti práva životného prostredia a klimatických zmien tak, aby emisie^[7] skleníkových plynov tohto desaťročia neprekročili ich úroveň nameranú v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Spoločne apelovali na snahu o formuláciu a implementáciu národných programov zameraných na opatrenia v boji so zmenou klímy pôsobením na emisie a záchyty,^[8] tiež vypracovanie inventúr skleníkových plynov, podporu transferu technológií, udržateľnosť obhospodárovania zá- chytov a v neposlednom rade na podporu vzdelania spoločnosti v tejto oblasti a verejné povedomie vôbec. V súvislosti so spomínaným konceptom riešenia problémov klimatických zmien si musíme uvedomiť, že je tu značný rozdiel v podiele emisií plynov medzi vyspelými krajinami a krajinami rozvojovými, kde však bude podiel emisií stúpať v nadväznosti na rast schopnosti danej rozvojovej krajiny uspokojovať záujmy spoločnosti a jej rozvoj. Najmä rozvojové krajiny potrebujú prístup k zdrojom na dosiahnutie ekonomického a sociálneho progresu a na to, aby tento cieľ rozvojové krajiny i skutočne dosiahli, bude musieť ich spotreba energie rásť, s čím bude logicky rásť i percento emisií plynov. Teda pomôcť rozvojovým krajinám s ekonomickým a sociálnym rozvojom a tým pádom zvýšiť hrozbu klimatických zmien? Stret týchto dvoch negujúcich sa cieľov aktuálnej svetovej politiky je nutné koordinovať tak, aby práve podpora rozvoja týchto krajín nezvýšila produkciu emisií plynov spôsobujúcich skleníkový efekt.^[9] Tu je nutné zohľadňovať možnosti dosiahnutia väčšej energetickej účinnosti a kontroly emisií plynov a tiež podmieniť postupné dosiahnutie cieľa rozvojovej krajiny väčšej energetickej kontrole a uplatňovaniu nových technológií eliminujúcich negatívne vplyvy na životné prostredie.

Štáty uznávajú, že kroky potrebné pre pochopenie a riešenie klimatických zmien budú z environmentálneho, sociálneho a ekonomického hľadiska najefektívnejšie ak budú založené na vedeckých poznatkoch, technických a ekonomických úvahách a neustále prehodnocované vo svetle nových zistení v rámci výskumu v týchto oblastiach.

Zmluvné strany majú v súlade s Chartou OSN a v súlade so zásadami Medzinárodného práva právo využívať svoje vlastné zdroje na základe vlastnej politiky štátu, uplatňovanej pre životné prostredie a rozvoj, ako i zabezpečiť, aby ich povinnosti v rámci jurisdikcie nespôsobili problémy na životnom prostredí iných štátov, alebo v oblastiach mimo dosahu ich národnej jurisdikcie. Pri medzinárodnej spolupráci riešení zmeny klímy sa všeobecne zdôrazňuje zásada suverenity štátov.

189 vlád sa každoročne stretáva, aby spolu prediskutovali zásadné otázky týkajúce sa stratégií v boji so zmenou klímy, podávajú správy o sledovaní skleníkových plynov, ktoré sa produkujú v ich krajine a tiež pomáhajú chudobnejším krajinám zaoberať sa otázkami klímy.

„Dohovor sám seba považuje za „rámcový“ dokument, otvorený zmenám a dodatkom, aby boj s globálnym otepľovaním a klimatickou zmenou mohol byť sústredený a efektívny.“^[10]

Prvým dodatkom k Dohovoru sa stal tzv. Kjótsky protokol prijatý v r. 1997.

3. Kjótsky protokol k rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy

V roku 1977 urobili vlády v japonskom meste Kjóto ďalší významný krok, ktorým bolo schválenie Kjótskeho protokolu. Zatiaľ tento protokol formálne prijalo 150 vlád vrátane všetkých krajín Európskej Únie. Táto zmluva zaväzuje priemyselné krajiny znížiť, alebo obmedziť svoje emisie skleníkových plynov a dosiahnuť do roka 2012 v oblasti emisií predurčené ciele. Kjótsky protokol sa sústreďuje na priemyselné vyspelé krajiny, pretože sú zodpovedné za väčšinu minulých aj súčasných emisií skleníkových plynov a majú tiež k dispozícii poznatky založené na rôznych klimatologických výskumoch a tiež finančné prostriedky na hodnotu zníženia emisií skleníkových plynov v porovnaní s ostatnými krajinami. Pre príklad uvediem, že Európska Únia každoročne vyprodukuje v priemere 11 ton skleníkových plynov na osobu, zatiaľ čo v rozvojových krajinách je to ročne necelá 1 tona na osobu.

Zo 150 zmluvných strán protokolu je 36 krajín charakterizovaných ako krajiny priemyselné, ktoré si stanovili „kjótske ciele“, z ktorých väčšinou vyplýva povinnosť znížiť do roku 2012 emisie skleníkových plynov o 5 až 8% v porovnaní s rokom 1990. Zaujímavé je, že Spojené štáty americké a Austrália sa nikdy zmluvnými stranami protokolu nestali, hoci tak sprvoti zamýšľali urobiť.

Kjótsky protokol v komplexnom ponímaní rozšíril možnosti krajín pri výbere spôsobu a nástrojov, ktoré sú na splnenie redukčných cieľov s ohľadom na podmienky krajiny najvhodnejšie. Zadefinovali sa tu nové flexibilné nástroje, ktorých spoločným cieľom je, čo ekonomicky najefektívnejšie dosiahnuť maximálny redukčný potenciál.

„Ku kľúčovým mechanizmom flexibility patria (a) spoločné plnenie záväzkov (čl.

6), (b) mechanizmus čistého rozvoja (čl. 12) a (c) obchodovanie s ušetrenými emisiami (čl.17). Spoločné plnenie záväzkov (Joint Impementation) predstavuje mechanizmus, keď„dárcovská“ krajina investuje v „hostiteľskej“ krajine do projektu na zníženie emisií skleníkových plynov, pretože v hostiteľskej krajine sa dosiahne zníženie emisií o jednu tonu s vynaložením nižších nákladov. Zníženie emisií si potom podľa dohody rozdelia. Obidve krajiny musia byť z Prílohy 1 dohovoru. Predmetom transferu sú emisné redukčné jednotky.

Mechanizmus čistého rozvoja (Clean Development Mechanizmus) sa realizuje obdobne ako mechanizmus (a), len hostiteľská a darcovská krajina nepatria do zoznamu krajín uvedených v Prílohe 1 dohovoru. Predmetom transferu sú certifikované emisné redukcie. Obchodovanie s ušetrenými emisiami (Emission Tra- ding) znamená, že krajina, ktorá dosiahne nižšie emisie než požaduje protokol, môže tento rozdiel (ušetrené emisie „uhlíkové kredity“) predať, pričom iná krajina ich môže nakúpiť a tak plniť redukčný cieľ.

Flexibilné mechanizmy Kjótskeho protokolu predstavujú vzhľadom na aktuálny stav inventarizácie emisií skleníkových plynov v SR nové možnosti na získanie investícii pre projekty znižovania emisií, ako aj na výraznejší prienik nových účinných technológií.“¹¹

Kjótsky protokol je len jedným z prvých krokov pre riešenie právnych mechanizmov v boji proti klimatickým zmenám. Už v čase, keď sa o ňom viedli rokovania, bolo jasné, že na zastavenie zmeny klímy nestačí, no je odrazovým mostíkom riešenia ^[11] tohto problému. Protokol má zásadný význam aj preto, lebo väčšina priemyselných krajín ním dáva najavo svoju ochotu zmeniť v záujme záchrany klímy svoje priemyselné a ekonomické smerovanie.

3.1. „Kjótske ciele“ v Európskej Únii

Európska únia je iniciátorom mnohých úsilí na zastavenie zmeny klímy. Ešte v rámci rokovaní o prijatí Kjótskeho protokolu prijalo vtedajších 15 členských štátov EÚ^[12]mimoriadne ambiciózny cieľ, znížiť svoje spoločné emisie skleníkových plynov o 8 % v porovnaní s úrovňou v roku 1990. Väčšina z nich más voje emisie znížiť, niektoré z nich ich však môžu dokonca zvýšiť po istú hranicu, kým ostatné ich musia udržať na rovnakej hranici ako v roku 1990. Desať krajín, ktoré vstúpili do EÚ 1.mája 2004 majú individuálne kjótske ciele,^[13] okrem Cypru a Malty, ktoré nemajú stanovené žiadne ciele v rámci Kjótskeho protokolu.

V marci roku 2000 EÚ spustila program klimatických zmien (ECCP^[14]). Spolu s predstaviteľmi priemyslu, združení a organizácií na ochranu životného prostredia a mnohých iných záujmových skupín určila Európska Únia spolu 42 opatrení, ktoré členským štátom pomôžu znížiť emisie skleníkových plynov tak, aby sa vyhli vysokým nákladom. Všetkých týchto 42 opatrení sa už stalo súčasťou zákonov, alebo sa práve prijímajú. Elementárnym prvkom politiky EÚ v oblasti klimatických zmien je systém obchodu s emisnými kvótami, ktorý bol zavedený 1.januára roku 2005.

V rámci neho vlády stanovili ročné limity emisií CO² približne pre 12 000 elektrárni a energeticky náročných fabrík, ktoré sú zodpovedné za takmer polovicu emisií CO2 v Európskej Únii. Zariadenia, ktoré produkujú menej CO2, môžu predávať svoje nevyužité emisné kvóty iným zariadeniam, ktoré nemajú obdobné výsledky, čo spôsobuje, že znižovanie emisií, je pre takéto zariadenia finančne výhodné. Systém je nastavený tak, že emisné kvóty má i kto kúpiť, keďže spoločnosti, ktoré prekročia svoje limity emisií a nepokryjú ich emisnými právami kúpenými od iných firiem, musia zaplatiť vysoké pokuty.

Cieľom ostatných opatrení programu ECPP je napríklad zlepšenie palivovej účinnosti automobilov a energetickej účinnosti budov (vďaka lepšej izolácii sa môžu znížiť náklady na kúrenie až o 90% oproti pôvodným), zavádzanie obnoviteľných zdrojov energie ako sú vietor, slnko, sila prílivu, biomasa (organický materiál ako drevo, drevársky odpad, rastliny, živočíšny trus, atď.), geotermálna energia (teplo z termálnych prameňov a sopiek), rozvoj kombinovanej výroby tepla a elektrickej energie, kontrola fluórovaných skleníkových plynov používaných v klimatizačných zariadeniach, zníženie emisií metánu z odpadových skládok, aktívnejší prístup k informatizácii verejnosti spojený s intenzívnejším výskumom zameraným na využívanie technológií, ktoré neškodia klíme.

Ak sa všetky opatrenia naplánované Európskou Úniou a jej členskými štátmi uskutočnia, podarí sa EÚ dosiahnuť svoje kjótske ciele už v nadchádzajucom roku 2012.

3.2. Klimatický summit COP15 v Kodani (alebo sklamaná Európa)

Vyjednávania v Kodani o budúcej podobe klimatického režimu prebiehali v dvoch v líniách jednania – v línii Kjótskeho protokolu a línii UNFCCC (Rámcovej konvencie OSN k klimatických zmenách). Druhá spomenutá sa tiež pomenúvala ako tzv. skupina LCA, Long term Cooperative Action, skupina pre dlhodobú kooperatívnu akciu.

Na rokovaniach bolo zaregistrovaných vyše 34 tis. účastníkov (delegácií štátov, mimovládnych a medzinárodných organizácií) a 5 tis. zástupcov médií. Každý očakával konečnú dohodu riešení problémov spojených so zmenou klímy vo svete.

Výsledkom klimatickej konferencie COP15 v Kodani sa síce stala „Kodanská zmluva“, no nepribližovala sa predstavám a očakávaniam zúčastnených. Možno tvrdiť, že týmto dokumentom, bolo len akési zachovanie si tváre pred svetom, no nie skutočné riešenie problému. Viacerí Európski lídri od Kodanského summitu očakávali záväznú dohodu o miere znižovania emisií CO², avšak text, ktorý bol delegátmi schválený, hovorí, že „sa bude vyžadovať“ výrazné zníženie tvorby globálnych emisií. Podľa neho majú tiež krajiny prijať také kroky, aby sa rast globálnej teploty udržal pod hranicou 2 Celziových stupňov.^[15] Dohoda však vôbec nehovorí o emisných cieľoch do roku 2020 a nedefinuje ani dlhodobú víziu pre obdobie do roku 2050.

Kodanská dohoda je „jasne nižšie“ od toho, čo očakávala od COP15 Európska únia, vyhlásil predseda Komisie José M. Barroso. „Nebudem skrývať svoje sklamanie,“ doplnil.

„Cesta smerom k novej dohode je stále veľmi dlhá,“ doplnila nemecká kancelárka Angela Merkelová. Podľa nej takáto dohoda nie je dosť ambiciózna, aby na jej základe mohla EÚ sprísniť svoje emisný cieľ zo súčasnej 20-percentnej redukcie tvorby CO2 na 30 percent.

Trochu iný názor má generálny tajomník OSN Pan Ki-mun, ktorý dohodu označil za „nevyhnutný začiatok“. Pred delegátmi doplnil: „Mnohí povedia, že jej chýbajú ambície. Predsa ste však dosiahli mnoho.“^[16]

Hoci sa Európskym lídrom svoje vízie v Kodani uskutočniť nepodarilo v dostatočnej miere, diplomatickí predstavitelia USA odchádzali spokojní. Kodanská dohoda totiž vychádza z návrhu, ktorý predstavila skupina piatich krajín, no čo je dôležité do- dať,pod vedením USA (India, Čína, Brazília, Juhoafrická republika, USA). Prezident Barack Obama pomenoval text akousi zmysluplnou dohodou, v ktorej mne samotnej, však zmysel pôvodných emisních cieľov pripadá druhoradý. Dokonca niektoré národné delegácie opustili Kodaň predčasne s odôvodnením, že sa cítia vylúčené z procesu a nesúhlasia so znením amerického návrhu. Podľa nich Kodanská dohoda v dostatočnej miere neznižuje emisie CO2 a stáva sa tak dôvodom samotného globálneho oteplenia.

Hoci sa ostatné krajiny držali svojich pôvodných pozícií až do posledných chvíľ finá l- nych rokovaní (napríklad India a Čína do posledného okamihu nechceli súhlasiť s emisným cieľom 50 percent do roku 2050, najzraniteľnejšie a ostrovné krajiny zasa s teplotným limitom 2 stupňov – presadzovali 1,5 stupňa), napokon od nich ustúpili. Ani samotný Barack Obama neprišiel do Kodane predstaviť vyššiu klimatickú pomoc než 100 mld. dolárov ročne do roku 2020, ako oznámila americká ministerka zahraničia Hilary Clinton pred jeho príchodom. Obama tiež pre legislatívny proces v Kongrese nemohol sľúbiť viac ako 4-percentnú redukciu tvorby CO2 do roku 2020 (v porovnaní s rokom 1990). „Najväčšiu zodpovednosť za slabý výsledok kodanskej konferencie nesú Čína a USA. USA nedokázali prispôsobiť svoj redukčný cieľ globálnej potrebe. Čína odmietla podpísať dohodu o medzinárodných záväzkoch,“ odvážne tvrdí Jo Leinen, ktorý bol vedúcim delegácie Európskeho parlamentu na COP15.

No nemožno hovoriť len o neúspechoch, pozitívom týchto rokovaní bola dohoda o finančnej pomoci klimatických projektov v období 2010 – 2012.

Ide o peniaze na tzv. „rýchlo začínajúce“ projekty, ktoré sa realizujú v najchudobnejších krajinách a ich cieľom je pomoc v prispôsobovaní sa zmenenému podnebiu. Druhoradým cieľom je znižovanie produkcie emisií, resp. nízkouhlíková transformácia ekonomiky. Toto krátkodobé financovanie by malo sčasti obmedziť i ťažbu dreva, ktorá je príčinou deforestrácie. Rozvinuté krajiny sa tiež dohodli na „stanovení cieľa spoločne mobilizovať 100 mld. dolárov ročne do roku 2020 na pokrytie potrieb rozvíjajúcich sa krajín“. Čiastková dohoda je reakciou na jednostranné oznámenie USA, že ročne môžu poskytovať 100 mld. dolárov (69,8 mld. eur) v horizonte do roku 2020 ako pomoc chudobnejším krajinám bojovať proti zmenám podnebia a inštalovať čisté zdroje energie. Spojené Štáty Americké trvajú na tom, že poskytnú pomoc len tým krajinám, kde bude možné komisiou overiť, ako sa s finančnými prostriedkami nakladá. Vzoprela sa Čína, keď vyhlásila, že takýto mechanizmus by bol hrubým zásahom do jej štátnej suverenity. Záverečný kodanský dokument toto napätie reflektuje. V dokumente stojí, že overovanie bude vo všeobecnosti vecou domácich opatrení a mechanizmov s výnimkou, ak sa projekt bude realizovať v rámci medzinárodnej finančnej schémy vtedy bude kontrolórom medzinárodná komisia.

Ak možno v rámci COP15 spomenúť tému, v rámci ktorej, nedošlo k väčším konfliktom, či rozdielnym postojom, možno hovoriť o otázke úloh lesov a zastavení deforestrácie. Až 15 percent nárastu koncentrácie CO² v atmosfére sa pokladá za priamy následok znižovania rozlohy dažďových pralesov a iných lesov.

V konečnom dôsledku však OSN dohodu neprijala, na to by totiž potrebovala jednomyseľný súhlas všetkých zúčastnených krajín. Zdĺhavé spory medzi „chudobnými a bohatými“ stranami spôsobili, že v záverečnom texte nie je prakticky nič z predošlých veľkolepých cieľov, ktoré si pred summitom kládli. Záverom summitu bolo, že signatári sa budú snažiť udržať otepľovanie pod hranicou dva stupne Celzia, nepíšu však nič o potrebných opatreniach. Vypadol aj záväzok na zníženie emisií skleník o- vých plynov o 80 percent do roku 2050. Chudobným krajinám boli pridelené finančné prostriedky v hodnote 30 miliárd dolárov na vyrovnanie s následkami otepľovania a od roku 2020 budú ročne dostávať sto miliárd.

Dovolím si tvrdiť, že šlo o kodanské fiasko, keďže Kodanský summit sa skončil prakticky bez výsledku. Dohoda nepodpísaná viacerými účastníkmi summitu, ktorá bola navyše bez právnej záväznosti.

3.3. Klimatický summit COP16 v Cancúne (alebo „už sme spokojní“)

Aj napriek mnohým pesimistickým hodnoteniam a predpovediam, ktoré konferenciu v Cancúne predchádzali, čo bolo samozrejme po Kodanskom fiasku pochopiteľné, treba zdôrazniť, že jej priebeh a dosiahnuté výsledky sú pri všeobecných hodnoteniach považované za míľový krok vpred v rámci riešenia problémov klimatických zmien. Rozhodnutia schválené v Cancúne – tzv. Cancúnska dohoda (Cancún agree- ment) – obsahuje ustanovenia ku všetkým rozhodujúcim blokom Akčného plánu z Bali a pokrýva aj základné elementy Kjótskeho protokol.

Nedá mi nespomenúť, že v Cancúne došlo k progresu nielen v samotných klimatických otázkach, no tiež sme sa vrátili k transparentnému formátu rokovaní, účastí všetkých krajín pri záverečných rozhodnutiach. Veľkú zásluhu na tomto výsledku má nesporne samotné Mexiko, ktoré si tieto ciele pripomínalo počas celého roku príprav a najmä angažovanosť prezidentky COP 16 Patricie Espinoza. Za úspech konferencie sa tiež môže považovať to, že sa v jej dokumentoch podarilo zachovať architektúru a všetky dôležité články Kodanského akordu, ktoré sú v súčasnosti premietnuté do schválených rozhodnutí s právnou záväznosťou.

Aj keď sa v Cancúne nepodarilo vyriešiť politicky citlivú otázku o právnej forme budúcej globálnej dohody (dohôd), pozitívom je, že strany naďalej o týchto otázkach aktívne diskutujú.

Delegáciu Slovenskej republiky na rokovaniach v Cancúne viedol vtedajší minister životného prostredia SR József Nagy. Ďalšími členmi delegácie boli veľvyslanec Slovenskej republiky v Mexiku Jaroslav Blaško, generálny riaditeľ sekcie environmentálnej politiky, záležitostí EÚ a legislatívy MŽP SR Kamil Vilinovič, riaditeľka odboru politiky zmeny klímy a ekonomických nástrojov MŽP SR Helena Princová, hlavná štátna radkyňa Ministerstva zahraničných vecí SR Mária Žatková, zástupca MŽP SR Milan Zvara a Tibor Priwitzer z Národného lesníckeho centra vo Zvolene.

Vo svojom oficiálnom vystúpení minister životného prostredia predstavil doterajšie úspechy SR ako „znižovanie emisií skleníkových plynov bez negatívnych vplyvov na náš ekonomický rast, plnenie záväzku SR na pomoc rozvojovým krajinám v roku 2010 v rámci tzv. fast-start finančného mechanizmu a tiež vládou schválený Program revitalizácie krajiny a integrovaného manažmentu povodí SR, ktorý na integrovanej báze rieši zvýšenie odolnosti územia na zmeny klímy ako aj znižovanie negatívnych javov a procesov v povodiach prostredníctvom revitalizácie a obnovy ekosystémo- vých funkcií krajiny.”^[17]

Na otázku o ne-dohode o Kjótskom protokole MŽP reagovalo, že aj „keď počas rokovaní v Cancúne nebola ukončená diskusia o konečnej výške redukčných cieľov krajín v prílohe B Kjótskeho protokolu na druhé záväzné obdobie, SR nepovažuje túto skutočnosť za neúspech. Krajiny prílohy B, ktoré ratifikovali protokol, pokrývajú v súčasnosti len 27% globálnych emisií, ich ponúkané redukčné ciele na druhé obdobie teda v žiadnom prípade nestačia na naplnenie environmentálneho cieľa 2°C. Ďalším dôvodom, prečo by bolo predčasné novelizovať Kjótsky protokol bez jeho komplexnej novelizácie, sú stále neukončené diskusie k prenosom nadbytkov AAUs, ktoré môžu celkový cieľ tiež ovplyvniť.“^[18]

Právnym dokumentom schváleným na konferencie, ovšem okrem mnohých procedurálnych rozhodnutí, je tzv. Cancúnska dohoda, ktorá pozostáva z dvoch hlavných častí, ktoré odzrkadľujú výsledky rokovania tak v rámci protokolu (ad hoc pracovná skupina pre budúce záväzky krajín v rámci Kjótskeho protokolu AWG-KP), ako aj dohovoru (ad hoc pracovná skupina pre dlhodobú spoluprácu krajín pri riešení problematiky zmeny klímy po roku 2012 AWG-LCA). V rámci dohovoru je súčasťou dohody rozhodnutie 1/CP.16, ktoré súhrnne prezentuje výsledky rokovaní na úrovni AWG-LCA. V rámci Kjótskeho protokolu dohoda obsahuje rozhodnutie 1/CMP.6, ktorá sumarizuje dosiahnuté výsledky rokovaní na úrovni AWG-KP a rozhodnutie 2/CMP.6, ktoré sa týka znižovania emisií a započítavania záchytov pre sektor LU- LUCF (využitie krajiny, zmeny vo využívaní krajiny a lesníctvo).

Napriek tvrdeniu Výkonného riaditeľa Programu OSN pre životné prostredie (UNEP) Achim Steinera, ktorý vo verejnom vyhlásení novinárom povedal: „Všetci z Cancúnu odídeme s jasným vedomím, že sme výrazne nezmenili časový rámec, v ktorom bude svet schopný riešiť klimatické zmeny“, osobne si myslím, že hoci neexistuje dôvod na oslavu, to, že je tu politická vôľa riešiť túto situáciu a pozastaviť slimačie tempo klimatických rokovaní je minimálne dôležitou kapitolou v listovaní riešenia zmeny klímy vo svetovom meradle.

Nedávne rozhovory v thajskom Bangkoku (3. – 8. apríl 2011) boli prvým stretnutím delegátov krajín, odkedy v Cancúne schválili balíček klimatických dohôd a zachránili tvár globálnych rokovaní.

3.4. Pomôžte chudobným krajinám. Podmienečne?

Ako už bolo spomenuté, jednou z hlavných požiadaviek rozvojových krajín v rámci kodanských rokovaní bolo, aby industrializované krajiny prevzali zodpovednosť za vypúšťanie skleníkových plynov do ovzdušia. Rozvojové krajiny tvrdia, že práve nich sa klimatické zmeny dotknú najviac. Klimatológovia poukazujú na očakávaný nárast sucha, horúcich vĺn, povodní, či rastúcu hladinu morí.

V Cancúne sa forma financovania boja proti klimatickým zmenám finálne vykryštal i- zovala a to do podoby dvoch vetiev financovania:

Financovanie rýchleho štartu

Vyspelé krajiny poskytnú rozvojovým krajinám finančnú injekciu v podobe „nových a dodatočných zdrojov vo výške 30 miliárd dolárov do konca roka 2012, s vyváženou alokáciou medzi adaptáciu a zmiernenie následkov, pričom pre najzraniteľnejšie rozvojové krajiny sa bude preferovať financovanie na adaptáciu.“^[19] Európska únia sa už v Kodaňkej dohode zaviazala, že v rokoch 2010-2012 poskytnú 7,2 miliardy eur, pričom v roku 2010 sa podarilo zrealizovať čiastku v hodnote €2,2 miliardy.

Zelený klimatický fond

Súčasťou Kodaňskej dohody bol návrh na sprevádzkovanie Kodanského zeleného klimatického fondu, ktorý mal rozdeľovať svetovú klimatickú pomoc medzi štáty. Fond má riadiť výbor zostavený z 24 členov, kde by mali rovnaké zastúpenie krajiny rozvojové a krajiny rozvinuté. Správcom fondu mala byť počas prvých rokov Svetová banka, čo však vyvolalo búrlivú diskusiu. Enviromentálne organizácie, sa v súvislosti s prizvaním Svetovej banky do tohto procesu obávali najmä toho, aby neboli prostriedky poskytované cez Svetovú banku vo forme pôžičiek a nie grantov, čo by rozvojové krajiny len zadlžilo.

Niektoré rozvojové krajiny sa dožadovali toho, aby do Zeleného klimatického fondu prispievali bohaté štáty vo výške 1,5% ročného HDP. Táto požiadavka prijatá nebola.

V Cancúne sa nedohodlo ako presne sa nový fond naplní. Podľa Akčného plánu z Bali z roku 2007, môžu rozvinuté krajiny na pomoc chudobným krajinám využívať „verejné a súkromné, bilaterálne a multilaterálne i alternatívne zdroje,“ ako napríklad dane z finančných transakcií.

Po klimatickej konferencie v roku 2011 má tzv. Dočasný výbor pripraviť návrh pravidiel a mechanizmus fungovania fondu. Jeho uvedenie do prevádzky sa tak očakáva až po roku 2011. Je tu prognóza, žeby sa „Zelený klimatický fond mal v budúcnosti zlúčiť s Adaptačným fondom OSN, ktorý bol zriadený na základe Kjótskeho protokolu. Podľa predsedu rady Adaptačného fondu Farrukh Iqbal Khana rozvojové krajiny dúfali, žeby väčšinu zo stomiliardového balíčka klimatickej pomoci prerozdeľoval práve Adaptačný Fond OSN.“^[20]

Fond však nie je tak aktívnym prínosom financií ako sa sprvoti predpokladalo, čoho dôkazom je i fakt, že k novembru 2010 fond podpísal len jedinú zmluvu o pomoci Senegalu pri ochrane pobrežia pred stúpajúcou úrovňou oceánu vo výške $8,6 mil, ktorý bol oficiálne spustený v januári 2011. Odsúhlasená bola aj ďalšia dohodu zameraná na zlepšenie vodného hospodárstva v Hondurase.

3.5. Nahradia Kjótsky protokol?

Už v Kodani bol zo strany EÚ, Spojených Štátov a ďalších bohatých krajín vyvíjaný nátlak na vytvorenie novej dohody, ktorá by nahradila Kjótsky protokol a zároveň by všetky štáty zastrešila pod jednotný rámec. Prvé záväzné obdobie protokolu končí koncom roku 2012. Rozvojové krajiny však s návrhom rozvinutých krajín nesúhlasia, čo je pochopiteľné, a vyzývajú presne k rozšíreniu záväzkov bohatých štátov vyplývajúcich z Kjótskeho protokolu.

Memorandum EÚ zverjenené pred summitom potvrdilo, že Únia uprednostňuje „aby budúci globálny rámec po roku 2012 nadobudol formu jedného nového právne záväzného nástroja obsahujúceho základné prvky Kjótskeho protokolu.“ Nebráni sa ani možnosti prijať súbor samostatných právnych nástrojov a dokonca i zvážiť druhé kjótske obdobie záväzkov.

OSN spracovala krízové možnosti pre prípad, že sa predstavitelia zmluvných strán nedohodnú na nástupcovi Kjótskeho protokolu. Právnym riešením hroziaceho vákua by mohli byť čiastkové zmeny zmluvy, ako zníženie počtu krajín, ktoré by odsúhlas o- vali ďalšie ciele protokolu, alebo predĺženie platnosti limitov do roku 2013 či 2014. Mám za to, že s mimoriadne vhodným riešením prišiel Luis Alfonso de Alba, zvláštny zástupca Mexika pre klimatické zmeny, ktorý sa počas rokovaní v Bonne vyjadril, že novú dohodu, ktorou sa štáty po roku 2012 zaviažu k znižovaniu emisií skleníkových plynov a podpore adaptačných opatrení v rozvojových krajinách, nemusí tvoriť jediný dokument: „Nehovoríme tu o jednom právne záväznom nástroji, ale o ich súbore. Jeden nástroj bude pokrývať (signatárov) Kjótskeho protokolu, ale môžeme mať tiež druhý pre Spojené štáty a tretí pre rozvojové krajiny.“^[21]

Podľa vyjadrení bývalého výkonného sekretára UNFCCC Yvo de Boera, budú práve v tomto roku položené základy ďalšej klimatickej dohody.

4. Záver

Pri pohľade na charakter politiky zmeny klímy a adaptácie je nevyhnutné, aby sa na jej riešení aktívnejšie a konzistentne podieľali všetky zainteresované rezorty – ministerstvo financií, ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo hospodárstva, ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja a ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu. Ich spolupráca je potrebná priamo v nadväznosti na nové úlohy, ktoré explicitne z rokovaní v Cancúne pre SR vyplývajú.

Problematická bude vzhľadom na politické či ekonomické ťaženie najmä téma finančného príspevku SR v rámci dlhodobého mechanizmu boja proti klimatickým zmenám. Preto by bolo vhodné v krátkom časovom horizonte zahájiť v rámci spomenutých ministerstiev začlenených do Expertnej skupiny pre aspekty financovania politiky zmeny klímy v rozvojových krajinách rozpravu o možnostiach efektívneho generovania finančných zdrojov na pomoc týmto krajinám po roku 2012.

Osobne zastávam názor, že tiež štáty, ktoré sú v oblasti klimatických zmien hodnotené ako „zraniteľné“, by si vzhľadom na bezpečnosť ich obyvateľstva ako aj na celkovú bezpečnosť krajiny, mali stanoviť metódy zdokonalenia potenciálu nevyhnutného pre obranu proti bezpečnostným hrozbám a vypracovávať akési hodnotenia, ktoré by mali byť zaradené nielen do národných plánov rozvoja a do plánov OSN, ale zároveň do systémov včasného varovania sveta o možných zmenách a do strategických mechanizmov boja proti nim, pretože „klimatické zmeny sú hrozbou, ktorá nás môže spojiť za predpokladu, že budeme natoľko múdri, aby sme ich zastavili skôr, než nás rozdelia.“^[22]P

Autor
Vladimíra Ledecká

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_19.pdf

právo na priaznivé životné prostredie

Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 44

1. Úvod

Otázka životného prostredia a jeho ochrany sa vyvstala najmä v dôsledku dlhotrvajúceho a nie vždy priaznivého zásahu človeka do prírody, predovšetkým za účelom dosiahnutia ekonomického rozvoja. Samotná problematika a jej riešenie bola dlho ponechávaná výlučnej kompetencii jednotlivých štátov, resp. nebola riešená vôbec, avšak postupná globalizácia spôsobila, že sa začali presadzovať tendencie na ochranu, resp. reguláciu ľudskej činnosti na medzinárodnej úrovni. Hlavnou úlohou globa- lizácie sú snahy o udržateľný rozvoj. Globalizácia môže byť kultúrna, komunikačná, ekonomická.1 Práve ekonomická globalizácia sa snaží o integráciu národných ekonomík do medzinárodného obchodu prostredníctvom obchodu, priamych cudzích investícií, krátkodobého prílivu kapitálu, medzinárodného prílivu robotníkov a ľudí vo všeobecnosti, a prílivu technológií.[1] [2]

Globalizácia na jednej strane umožnila obrovský ekonomický rozvoj, mnohé bývalé rozvojové štáty, ako napr. Južná Kórea, Tchaiwan, Malajzia sú dnes štáty s vyspelými ekonomikami.[3] Na druhej strane, odporcovia vinia globalizáciu za zväčšovanie rozdielov medzi bohatými a chudobnými, nerovnaký prístup k zdrojom a zhoršeniu životného prostredia. Globalizácia býva zrovnávaná so slepou vierou vo voľný trh. Práve organizácie ako WTO, Svetová banka a Medzinárodný menový fond sú kritizované za nekritickú snahu o voľno trhovú politiku zanedbávajúc potrebu vytvorenia siete sociálnej bezpečnosti, ktorá by mala ochrániť najviac zraniteľné skupiny z náhlych zmien, ktoré globalizácia prináša.[4]

Bipolarita studenej vojny mala za následok aj rozličné nazeranie na ochranu životného prostredia. Zatiaľ čo krajiny západu sa snažili investovať najmä do vývoja nových technológií, ktoré by mohli byť prijateľné životnému prostrediu, krajiny socialistické ostávali pri ťažkej priemyselnej výrobe, ktorá mala katastrofálne následky na živo t- nom prostredí.[5] Rozdielny pohľad na životné prostredie prináša aj rozdelenie krajín na rozvinuté a rozvojové. Európske krajiny prejavili iný postoj k ochrane životného prostredia ako USA. Vytvorili zložitý systém regulácii environmentálnej ochrany. Environmentálna legislatíva Európskej Únie sa vyvinula od vymenovania cieľov až k definovaniu detailných štandardizovaných postupov. Povolenie obchodovania z emisiami bolo implementované rozvinutými krajinami aby sa znížili náklady spojené s prevenciou proti znečisťovaniu.

Rozvojové krajiny sa však takýmto opatreniam bránia. Argumentujú, že je pre nich výhodnejšie zabezpečiť si najprv aký taký hospodársky rast, a až následne sa zaoberať ochranou životného prostredia. Vzhľadom na to, že problematika životného prostredia začína byť vážna, je úlohou medzinárodného spoločenstva vyvíjať na tieto krajiny tlak.

Ako som sa už vyššie snažil načrtnúť, celý svet je globálne ekonomický prepojený, a preto akákoľvek akcia, resp. reakcia, vyvoláva otázku ohľadom ekonomickej spôsobilosti, a environmentálne otázky nie sú výnimkou. Na nasledujúcich stranách sa v intenciách životného prostredia, budem snažiť priblížiť postavenie a úlohy jedného z hlavných obchodných aktérov a síce – Svetovej obchodnej organizácie.

2. WTO/GATT

Všeobecná dohoda o clách a obchode (GATT – General Agreement on Tarrifs and Tra- de) bola prijatá v roku 1947 a neskôr sa stala základom pre Svetovú obchodnú organizáciu (WTO – World Trade Organization). Hlavným cieľom GATT je rozšírenie a podpora obchodnej výmeny, uzavretím recipročných a obojstranne výhodných dohôd, smerujúcich k podstatnému zníženiu ciel a iných prekážok a k odstráneniu diskriminácie v obchode.[6] Preto základnými zásadami GATT sú: zákaz diskriminácie, zákaz kvantitatívnych opatrení, právna úprava vývoznej obchodnej politiky (dumping, subvencie), znižovanie ciel a iných prekážok v obchode, ohľad na záujmy rozvojových krajín.[7]

V apríli 1994 bola podpísaná tzv. Marakéšska deklarácia, ktorou bola založená WTO. Hlavnými cieľmi WTO je udržateľný ekonomický rozvoj v interakcií s ochranou životného prostredia, počítajúc s optimálnym využitím prírodných zdrojov.[8] WTO verí, že slobodný a otvorený obchod s tovarmi a službami podporuje ekonomický rozvoj, ktorý s poskytovaním stabilných a predvídateľných podmienok môže zvýšiť možnosť inovácií aj v oblasti environmentálnej ochrany.

Čo sa týka štruktúry WTO, najvyšším orgánom je Konferencia ministrov (Ministerial Conference), ktorá je zložená zo všetkých členov a schádza sa najmenej raz za dva roky. Ďalším orgánom je Generálna rada (General Council) zo zástupcov všetkých členov. Schádza sa podľa potreby. Má právomoci uzatvárať vhodné dohody s inými medzivládnymi organizáciami, ktoré vyvíjajú činnosť vzťahujúcu sa k činnosti WTO. Pod Generálnu radu spadajú tri ďalšie orgány. Jedná sa o Radu pre obchod s tovarom, Radu pre obchod so službami, Radu pre obchodné aspekty práv duševného vlastníctva. Rady si stanovia vlastné rokovacie poriadky. Sú prístupné pre všetkých členov. Ďalšími orgánmi sú výbory zriadené Konferenciou ministrov. Jedná sa o výbory: Výbor pre obchod a rozvoj, Výbor pre obmedzenia, uplatňované z dôvodu platobnej bilancie a Výbor pre rozpočet, financie a správu.

Orgány WTO prijímajú rozhodnutia cestou konsenzu. Pokiaľ to nebude možné, rozhodne sa o otázke hlasovaním. Konferencia ministrov a Generálna rada rozhoduje hlasovaním – väčšinou hlasujúcich.

Pravidlá WTO obsahujú okrem už spomínaných aj Dohovor o technických prekážkach v obchodovaní9 a Dohovor o sanitárnych a fytosanitárnych štandardoch10. Dohovor o technických prekážkach v obchodovaní sa snaží štandardizovať technické smernice aby nespôsobovali prekážky a neviedli k negatívnemu protekcionizmu jednotlivých krajín. Rovnako tak Dohovor o sanitárnych a fytosanitárnych štandardoch má v záujme chrániť bezpečnosť spotrebiteľa prísnymi požiadavkami na jedlo, zvieratá a rastlinnú výrobu, tak aby všade existoval rovnaký štandard. Zmluva GATS alebo všeobecná dohoda o obchode a službách, tvorí rovnako základ WTO a podobne ako GATT je založená na zákaze diskriminácie a režime najvyšších výhod – teda každý člen poskytne službám a dodávateľom služieb ktoréhokoľvek iného člena zachádzanie nie menej priaznivé ako poskytuje obdobné zachádzanie iným členom. Smerom do vnútra štátu poskytuje GATS tzv. národné zachádzanie – teda zahraničným dodávateľom štát poskytne zachádzanie nie menej priaznivé ako domácim.11 Ďalšou dohodou je tzv. TRIPS – Dohoda o obchodných aspektoch práv k duševnému vlastníctvu, ktorej cieľom je zmenšiť prekážky a deformácie obchodu pri zaistení ochrany práv duševného vlastníctva. Dohoda upravuje autorské a príbuzné práva, ochranné známky, zemepisné označenia, priemyselne vzory, patenty, topografie integrovaných obvodov a nezverejnené informácie vrátane obchodného tajomstva.

2.1. Článok XX Všeobecnej dohody o clách a obchode

Článok XX Všeobecnej dohody o clách a obchode patrí k najkontroverznejším článkom, z dôvodu zakotvenia výnimiek, kedy sa jednotlivé krajiny nemusia riadiť pravidlami WTO resp. GATT. Konkrétne dve výnimky z tohto článku, písmeno (b) a písmeno (g) sa vzťahujú na závažnosť ochrany životného prostredia. Teda členské štáty WTO sa môžu odchýliť od pravidiel WTO, resp. môžu robiť politiku nie v súlade s WTO, ak je potrebné chrániť ľudský, živočíšny alebo rastlinný život alebo zdravie (písmeno (b)) alebo sa vzťahujú na ochranu vyčerpávajúcich prírodných zdrojov do efektívnej miery v spojení s obmedzením domácej produkcie alebo spotreby (písmeno (g)). Všetky výnimky musia byť v súlade s preambulou článku, ktorá kladie dôraz na to, aby sa tieto opatrenia neuskutočňovali spôsobom, ktorý by predstavoval svojvoľnú alebo neoprávnenú diskrimináciu medzi krajinami, kde platia rovnaké podmienky, alebo skryté obmedzenie medzinárodného obchodu, a nič v tejto dohode nemožno vykladať tak, aby sa zabránilo akejkoľvek zmluvnej strane prijatie alebo vynútenie týchto opatrení.

Nasledujúcich niekoľko prípadov pomohlo k presnejšej interpretácii článku XX.

Prípad Gasoline

Prípad Gasoline bol prvým prípadom, ktorým sa začal systematický náhľad na článok XX. Prípad sa týkal amerického zákona o čistom vzduchu,[12] ktorý sa pokúšal štandardizovať predaj benzínu a benzínových programov za účelom zaistiť, aby emisie z benzínového spaľovania neprekročili hranicu z roku 1990. Jeden z týchto programov sa vzťahoval na oblasť deviatich veľkých metropolitných oblastí, ktoré mali najviac znečistené ovzdušie. Všetok benzín predávaný do týchto oblastí bol prerobený (reformulated gasoline). Predaj obyčajného benzínu v týchto oblastiach bol zakázaný. Obyčajný benzín sa predával všade inde v USA. Aby sa zabránilo dumpingu znečisťujúcich látok od prerobeného benzínu na obyčajný, Clean Air Act požadoval, aby benzín predávaný domácimi rafinérmi, spracovateľmi a dovozcami ostal na úrovniach z roku 1990. Súlad sa meral porovnávaním emisií s obyčajným benzínom. Limity z roku 1990 sa stali integrálnou súčasťou vynútenia tohto benzínového práva. Limity mohli byť buď individuálne – ustanovené súkromným sektrom, alebo zákonné ustanovené EPA (United States Environmental Protection Agency)

Z hľadiska medzinárodného obchodu problém nastal z dôvodu, že domácim rafiné- rom bolo umožnené prihliadať na individuálne limity z roku 1990, ale rovnaké právo nemali zahraniční rafinéri. Na otázku prečo USA nesprístupnili individuálne limity aj pre cudzích rafinérov odpovedali, že by šlo o nepraktickosť overenia a vynútenia cudzích rafinérskych limitov. Venezuela a Brazília sa sťažovali pred porotou WTO. Porota priznala, že problémy s overením a vynútením limitov sú náročnejšie pre cudzích rafinérov, ale tieto ťažkosti sú nedostačujúce na odmietnutie možnosti ustanovenia individuálnych limitov povolených domácim rafinérom.

USA sa odvolali, ale dovolací rozsudok sa zhodoval s rozhodnutím poroty. Odvolací súd povedal, že techniky na overenie, kontrolu a ohodnotenie cudzích dovozcov sú dostupné a sú adekvátne na zákaz voľného obchodu medzi krajinami. Avšak USA sa ani nepokúšali spolupracovať s vládami Venezuely a Brazílie. Uloženie zákonných limitov by bolo nemožné z hľadiska zákonných limitov z dôvodu veľkosti zmien požadovaných v takmer všetkých amerických rafinérov.

Vzhľadom na to, že USA považovali za nemožné požadovať od domácich rafinérov aby si spôsobili fyzické a finančné náklady, rovnaká úvaha sa mala vztiahnuť aj na cudzích rafinérov. A práve preto súd rozhodol, že vynechanie spolupráce s vládami Venezuely a Brazílie, a rovnako tak náklady uložené na cudzích rafinérov v rámci benzínového programu, boli považované ako neodpustiteľnú diskrimináciu a zamaskované obmedzenie v obchode a poškodenie preambuly článku.

Odvolací orgán analyzoval článok XX v dvoch častiach takto:

1. Prvou časťou bolo, či sa pravidlá USA vzťahovali na ochranu prírodne vyhynuteľ- ných zdrojov a či také pravidlá boli efektívne v spojení s obmedzeniami domácej produkcie a spotreby.

2. Ak by bola táto podmienka splnená, tak Odvolací súd musel určiť, či pravidlá USA konštutuujú „ľubovoľnú a neodpustiteľnú diskrimináciu“ alebo „zamaskované obmedzenia medzinárodného obchodu“, podľa preambuly článku XX.

Pravidlá použité USA museli chrániť spotrebiteľné prírodné zdroje, ako čistý vzduch mal byť považovaný spotrebiteľný prírodný zdroj. Uprednostnenie požiadaviek článku XX(g) – že sa jedná o porovnateľné zachádzanie s domácou produkciou a cudzím importom – bolo tiež splnené. Odvolací súd povedal, že obmedzenia USA nie sú kompatibilné s preambulou článku XX, a takisto zdôraznil, že pravidlá obchodu nesmú byť čítané izolovane od všeobecných pravidiel medzinárodného práva. Napriek neúspechu, možno považovať Gasoline case za vôbec prvý prípad, ktorým sa začal systematický náhľad na článok XX GATT.

Prípad Shrimp-turtle

Do súčasnosti bolo identifikovaných sedem druhov morských korytnačiek, ktoré sú rozptýlené všade okolo sveta v subtropických a tropických pásmach. Činnosťou človeka bola ich životospráva nepriaznivo zasiahnutá.

V shrimp-turtle case súd rozhodol, že pravidlo USA – ktoré, zakazovalo dovoz kreviet z akejkoľvek krajiny, ktorá nemala program na ochranu korytnačiek porovnateľný s USA – súhlasí s článkom XX (g) výnimiek ohľadom vyhynuteľných prírodných zdrojov. Avšak pravidlo USA nebolo v súlade s preambulou článku, pretože zachádzali s inými Ázijskými krajinami inak než s krajinami západnými. USA praktizovali nespravodlivú a ľubovoľnú diskrimináciu.

Niekoľko druhov morských korytnačiek je ohrozených. A preto, z dôvodu ich ochrany, v 80 rokoch USA uzákonili pravidlo, ktoré malo za cieľ znížiť množstvo zabitých morských korytnačiek, rybárskymi loďami. Najdôležitejšia bola požiadavka, že každá rybárska loď USA, loviaca ryby vo vodách USA musí byť vybavená tzv. TED – Turtle excluder devices. V roku 1989 sa však USA pokúsili zaviesť TED odporúčania pre celý svet.

Oddelenie 609 zákona nariaďovala:

1. ) Ministerstvu zahraničných vecí USA, začatie bilaterálnych a multilaterálnych dohôd na ochranu morských korytnačiek

2. ) Informovať do roka kongres o praktikách ostatných krajín.

3. ) Zákaz dovozu akýchkoľvek kreviet zbieraných komerčnými technológiami, ktoré

by mohli ohroziť morské korytnačky, pokiaľ krajina ktorá vyváža nie je certifikovaná USA, že má regulačný program na ochranu morských korytnačiek porovnateľný s USA, alebo loví v prostredí kde neohrozuje korytnačky.

Až do roku 1995, ministerstvo zahraničných vecí aplikovalo požiadavky tejto smernice vo väčšej Karibskej oblasti, a robilo to na základe smerníc, ktoré zakazovali krajinám certifikáciu, až kým neprijali program, ktorý požadoval od rybolovcov aby používali TED zariadenia na svojich lodiach. Krajiny mala tri roky na postupné vykonávanie v rozšírenom programe. V roku 1995, environmentálne mimovládne organizácie napadli tieto požiadavky pred Súdnym dvorom Spojených Štátov pre medzinárodný obchod (US CIT). CIT rozhodlo, že neexistoval žiadny zákonný základ pre obmedzovanie práva voči Karibskej oblasti.

Ministerstvo zahraničných vecí vydalo niekoľko smerníc, ktorými si chcelo vynútiť nariadenia, ktoré zakazovali dovoz kreviet ktoré, boli deklarované, že boli chytené TED technológiou, ak pochádzali z krajiny, ktorá nebola certifikovaná, resp. nemala program porovnateľný s USA. Tieto smernice boli spochybnené žalobcami v neskoršom procese pred CIT. V tomto neskoršom rozhodnutí, CIT uviedol, že Kongres síce chcel aby hlavné požiadavky Sekcie 609, zakazovali dovoz kreviet chyt e- ných komerčnými technológiami, ktoré poškodzovali ohrozené druhy morských korytnačiek, v skutočnosti sa však aplikoval pre dovoz všetkých kreviet nepochádzajúcich od certifikovaných krajín, bez ohľadu na to či boli chytené loďami vybavenými TED technológiou.

V deň keď CIT vypracoval posudok, India, Malajzia, Pakistan a Thajsko predniesli vec pred WTO. USA sa nerozhodli spochybniť námietky sťažovateľov, že krevetové e m- bargo bolo porušením článku XI GATT, ktoré zakazuje bez colné zákazy alebo obm e- dzenia na dovoz a vývoz. USA založili svoju obhajobu na striktne na článku XX (b) alebo XX (g) GATT, ktorý uplatňuje pravidlo, potrebné na ochranu živočíchov a vzťahuje sa na ochranu vyhynuteľných prírodných zdrojov.

Strany predniesli množstvo právnych argumentov a faktických poznámok ohľadom toho, či môže byť embargo posudzované podľa článkov XX (b) alebo (g). Rozhodovací orgán založil svoju právnu analýzu výlučne na uvážení, či embargo uspokojilo p o- žiadavky preambuly článku XX.

Rozhodovací orgán WTO potvrdil, že krajiny majú právo chrániť životné prostredie, ohrozené druhy a vyčerpávajúce zdroje. Takisto sa konštatuje, že úroveň ochrany by bola legitímna s Článkom XX. USA však prehrali spor, nie kvôli tomu, že sa snažili ochraňovať životné prostredie, ale kvôli tomu, že diskriminovali ostatných členov WTO.[13]

USA neskôr zmenili svoje predpisy. Ostatné krajiny už nemuseli používať TED zariadenia, stačilo keď používali porovnateľné zariadenie na ochranu korytnačiek. USA sa takisto rozhodli začať rokovania so zúčastnenými štátmi vrátane Malajzie s cieľom prijatia mnohostrannej medzinárodnej dohody o ochrane korytnačiek. Rokovania však neboli úspešné a USA sa rozhodli zakázať dovoz kreviet z Malajzie. Malajzia podala sťažnosť pred panelom WTO, argumentujúc, že USA mali záväzok vstúpiť na rokovania a prijať dohodu. Panel WTO rozhodol proti Malajzii argumentujúc tým, že záväzok bol vstúpiť do rokovaní s dobrým úmyslom, nie prijať dohodu. Jedná sa o spor – process vs. product.

Prípad Shrimp-turtle bol významný z toho dôvodu, že potvrdil krajinám možnosť uskutočňovať svoje jednostranné politické aktivity ohľadom environmentálnych otázok pokiaľ a) nebudú diskriminačné voči ostatným krajinám, b) snažia sa o dosiahnutie dohody s ostatnými krajinami.[14]

Prípad Asbestos[15]

Ďalším prípadom pred WTO bol prípad vzťahujúci sa na článok III, ktorý hovorí, že importujúca krajina nesmie byť posudzovaná horšie než krajina domáca (doložka národného zaobchádzania). Prípad sa zaoberá dovozom azbestových vlákien z Kanady do Francúzska. Kanada namietala, že zdraviu škodlivosť azbestu, nemá byť dôvodom znevýhodnenia importu. Komisia súhlasila s Kanadou v štyroch kritériách, ktoré boli aplikované neustále v predchádzajúcich prípadoch pokiaľ sa rozhodovalo o podobnosti produktov:

1. vlastnosti, povaha, kvalita výrobkov,

2. konečné použitie produktov,

3. spotrebiteľov vkus, a

4. cenová klasifikácia produktov.

Európska únia sa snažila dosiahnuť zmenu rozhodnutia, namietajúc, medzi iným, že výbor sa zmýlil v aplikácii konceptu podobnosti produktov, pretože vylúčil úvahu ohrozenia zdravia spojenú s azbestovými vláknami. Rozhodovací orgán súhlasil s EU a špecifikoval otázku do prvého kritéria fyzických vlastností produktu by malo zahŕňať analýzu nebezpečenstiev, ktoré môžu spôsobiť ťažkosti ľudskému zdraviu. Taktiež rozhodol, že karcinogénnosť a toxickosť azbestových vláken sú fyzickou vlastnosťou, ktoré ho odlišujú od ostatných vlakien. Rozhodovací organ rozhodol, že porota sa pomýlila v dôkaze vzťahujúcom sa na spotrebiteľov vkus a návyky vo vzťahu k azbestovým vláknam a ostatným vláknam.

Prípad Asbestos bol veľkým prínosom najmä, čo sa týka otázok zdravia a rozlišovania medzi podobnými produktmi a produktmi, ktoré môžu poškodzovať zdravie. Panel vzal v úvahu názor, či sú z hľadiska trhu iné vlákna podobné tým azbestovým. Odpoveď bola jasná. Nie sú a samotný trh ich vníma ako zdraviu škodlivé, preto možno diskrimináciu dovozu azbestových vlákien považovať za relevantnú.

3. Environmentálne aspekty duševného vlastníctva

V tejto časti práce by som sa rád pokúsil aspoň v krátkosti priblížiť ochranu duševného vlastníctva a jej vplyv, či už priamy alebo nepriamy na životné prostredie.

V rámci systému WTO bolo prijatých niekoľko dodatkových zmlúv, ktoré sa snažia konkretizovať činnosť WTO. Zmluva resp. dohoda zaoberajúca sa ochranou duševného vlastníctva je TRIP – Trade Relate Aspects of Intellectual Property.

Ochrana duševného vlastníctva je sama o sebe veľmi problémovou ba až kontroverznou záležitosťou. Je nespochybniteľným faktom, že najväčší záujem na ochranu duševného vlastníctva majú práve krajiny rozvinuté, ktoré aj produkujú najviac produktov a technológií, ktoré sú chránené patentovou ochranou. Pochopiteľne problém s tým majú krajiny menej rozvinuté a rozvojové, ktoré na jednej strane, aby si zabezpečili ekonomický rozvoj potrebujú príliv technológií, ale zas na druhej strane čas- tokrát nie sú ekonomicky schopné za takéto technológie platiť a uchyľujú sa k pirátstvu.

Vzhľadom na načrtnuté problémy, je cieľom WTO práve regulovať a snažiť sa nájsť konsenzus, jednak na strane ochrany duševného vlastníctva a samozrejme aj brať ohľad na záujmy rozvojových krajín.

4. Záver

Globalizácia sa stala nevyhnutnou súčasťou nášho každodenného života a život bez nej si už ani nevieme predstaviť. Ľudstvo môže mať v rôznych častiach sveta rôzne záujmy, ale vždy bude sledovať najmä svoju vlastnú prosperitu. Medzinárodný obchod a ochrana životného prostredia sú preto otázky vlastné celému ľudstvu bez ohľadu na rôzne kultúrne diferenciácie v jednotlivých častiach sveta.

V tejto práci som sa preto snažil priblížiť najmä rozhodovaciu činnosť WTO s prihliadnutím na environmentálne otázky. Na prvý pohľad sa môže zdať, že WTO rozhodlo vždy viac v prospech voľného obchodu než samotnej ochrany životného prostredia, napriek tomu WTO pomáha definovať pojmy, vykladať právne záväzné akty a brať životné prostredie v úvahu, a so svojou činnosťou kontinuálne zvyšovať ohľad na environmentálne problémy.

Budúcnosť je zelená. Po druhej svetovej vojne, resp. v 20. storočí sa ľudstvo snažilo zadefinovať množstvo základných práv a slobôd, ktoré však ostávali iba určitými právnymi fikciami. Cieľom WTO, je práve zreálniť vymáhateľnosť týchto práv v intenciách medzinárodného obchodu. Na základe troch vyššie spomenutých príkladov som sa snažil priblížiť jeho činnosť. Prípad Gasoline je významný, pretože začal systematický náhľad na výnimky článku XX. Shrimp-turtle môže byť považovaný za environmentálne víťazstvo, pretože pomohol špecifikovať a určiť diferenciačné rozdiely diskriminácie. No a napokon Asbestos case, v ktorom sa uprednostnila ochrana hodnoty zdravia pred zákazom diskiminácie.

WTO je nepochybne jedna z najvýznamnejších medzinárodných autorít, ktorá zasahuje do mnohých oblastí národných ekonomík. Napriek mnohým neprajníkom sa budúcnosť črtá veľmi pozitívne, ba dokonca sa uvažuje aj o rozšírení rozhodovacej činnosti aj vo vzťahu k ľudským právam. Pretože práve rozhodovacia činnosť WTO je vnímaná ako pozitívny rozvoj tzv. „rules-based international trade diplomacy“ – základných pravidiel medzinárodnej obchodnej diplomacie.P

Autor
Matúš Franko

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_19.pdf

1. Lesy a záujem o ich právnu ochranu

1.1. Definícia pojmu les

Na úvod je dôležité vymedziť samotný pojem les. Tento pojem môžeme vysvetliť a priblížiť viacerými definíciami, ako napríklad :

• Les je lesný ekosystém, ktorý tvorí lesný pozemok s lesným porastom a faktormi jeho vzdušného prostredia, rastlinné druhy, živočíšne druhy a pôda s jej vodným a vzdušným režimom.1

• Les je významnou zložkou životného prostredia, poskytujú obnoviteľné a ekologické suroviny, podieľajú sa na zachovaní biologickej rozmanitosti a rovnováhe kolobehu vody, poskytujú možnosti na rekreáciu a preventívnu zdravotnú starostlivosť, a uchovávajú duchovné a kultúrne dedičstvo. Preto lesy predstavujú objekt verejného záujmu a podliehajú právnej regulácii štátu.[1] [2]

• Les je zložité spoločenstvo početných druhov (populácií) rastlín a živočíchov žijúce v isto priestore a v istých ekologických podmienkach, v ktorých prebiehajú chemické, biochemické a fyzikálne procesy.[3]

• Les je ekosystém, ktorý tvorí lesný pozemok s lesným porastom a faktormi jeho vzdušného prostredia, rastlinné druhy, živočíšne druhy a pôda s jej hydrologickým a vzdušným režimom.[4]

• Les je hustý rast stromov, spolu s ďalšími rastlinami, ktoré pokrývajú veľké úz e- mie krajiny.[5]

• Les je rôznorodé spoločenstvo rastlín a živočíchov, ktorého súčasťou je tiež vzduch, voda a pôda. Je to živý organizmus v ktorom neustále prebieha kolobeh života – zrod, rast, rozmnožovanie a odumieranie.[6]

1.2. Historicky pohľad

Už od nepamäti prejavoval človek záujem o stromy. Spočiatku využíval najmä ich priame úžitkové hodnoty. Poskytovali mu potravu a liečivá, drevo na oheň alebo na výrobu nástrojov a zbraní, stavebný materiál na stavbu obydlia a lodí, surovinu na výrobu hračiek pre deti a ozdôb pre ženy. Zároveň mu poskytovali tieň pred páliacim slnkom a úkryt pred nepriateľom a inou nepohodou.

Dreviny sú významnou zložkou životného prostredia. Plnia v krajine dôležité a neza- stupiteľné, predovšetkým ekologické a environmentálne funkcie. Sú základným st a- vebným prvkom nielen lesov, ale aj jednotlivých formácií rozptýlenej vegetácie v poľnohospodárskej krajine a sadových úprav v sídlach.

Spôsoby, akými ľudia využívajú lesy a ako si ich cenia sa postupom času menia. S rastúcou populáciou rastie aj dopybt po lesných prostriedkoch. Meniace sa kultúry, technológia a veda menia naše predstavy o tom, čo môžu lesné zdroje ponúknuť.

2. Snaha jednotlivých krajín o zakotvenie ochrany lesov

Na chránenie majetku v záujme vlastníka lesa, niektoré krajiny stanovujú občiansk o- právne nápravné opatrenia v prípade porušenia praných noriem tykajúcich sa ochrany drevín (odstránenie alebo zničenie stromov – majetku vlastníka bez povolenia). Typickým občianskoprávnym nápravným opatrením je uloženie pokuty. Avšak môže nastať situácia, kedy uloženie pokuty za zničenie porastu sa nemusí rovnať trhovej hodnote drevín, ktoré boli poškodené. Taktiež v prípade ak sú stromy veľmi mladé a fyzická alebo právnická osoba povolí dobytku pást dobytok v danej oblasti, čo bude mat za následok zničenie porastu, resp. regenerácie lesa, môže podľa zákona súd udeliť majiteľovi pokutu v hodnote zničeného porastu.[7]

Ak sú v niektorých krajinách stromy staršie a obnovenie nie je praktické, zákon môže udeliť vlastníkovi výnimku, ktorá umožňuje zdvojnásobiť alebo strojnásobiť trhovú hodnotu stromov z dôvodu ich ochrany.[8] Niekoľko krajín ma priame peňažné dotácie na súkromne lesníctvo, najmä zalesňovanie. Novy Zéland ponúka pre dohody, ktoré bežia v súlade s pozemkami možnosť výmeny za úvery, ktoré môžu byt postupne odpustené za podmienok spojených so starostlivosťou a pestovaním lesného porastu.[9]

Pri jednotlivých návrhoch nového zákona o lesoch alebo pri vylepšovaní toho staršieho sa mnohé krajiny väčšinou sústredili na skúsenosti iných krajín. Aj napriek tomu nájdenie nejakej systematickej príručky na medzinárodných stretnutiach bolo veľmi ťažké a takmer nemožné na základe obrovskej rozmanitosti zákonodarstva. Medzi krajinami sú obrovské rozdiely, nielen v prírode, dôležitosti a význame lesných zdrojov, ale aj v ich právnych a ústavných zriadeniach. Zo spomínaného môžeme sami vyvodiť, že nie je možné, aby sme zákon o lesoch mohli považovať za nejaký modelový zákonom, ktorý môžu ostatne krajiny priamo odkopírovať a vložiť do svojho právneho poriadku. Dôležité porovnávacie štúdie v legislatíve o lesoch už boli uskutočnené, ale zriedkakedy poskytnú praktickú príručku ako ohodnotiť lesný zákon a ako ho začať zlepšovať. Hoci zákony o lesoch nikdy neexistovali v právnej izolácii, ich spojitosť s inými odvetviami práva sa postupne stala komplexnou a narástol aj rozsah iných odvetví, ktoré sa priamo alebo nepriamo dotýkajú lesných zákonov.

V dnešnej dobe návrh zákona musí poukazovať na medzinárodné právo, kde predpisy na obchod, životné prostredie, biologická rôznorodosť, pôvodní obyvateľov a klimatické zmeny ovplyvňujú dostupné možnosti. Zároveň neodmysliteľným zdrojom vplyvu na zákonodarstvo jednotlivých členských štátov sú taktiež politiky medzinárodných vyvíjajúcich sa organizácii. Dodávajú dôležitosť udržateľnému lesnému hospodáreniu a dokážu stimulovať myšlienkové pochody o roly a rozsahu zákona o lesoch.

Tieto vízie viedli mnohé národy k tomu, aby sa sústredili viac na vládne hospodárenie a politiku, ktorá chápe lesy ako ekonomický zdroj, nie ako regulačný. Národné politiky stále viac rozpoznávajú mnohonásobné záujmy, ktoré sú ovplyvňované hospodárením s lesom. Venujú viac pozornosti životnému prostrediu, sociálnym hodnotám a opätovnému využitiu. Podporujú aj širšiu spoločnosť, aby sa na tom tiež podieľala. Zmeny v politike si vyžiadali obrovskú reorientáciu práva v odvetviach ako lokálne a súkromné vedenie, funkcie lesa v životnom prostredí, plánované hospodárenie s lesom, zmluvy na využívanie lesa a obchod.

3. Medzinárodne dohovory, protokoly a deklarácie

V nedávnych rokoch zákony týkajúce sa lesov boli pozmenené tak, aby zodpovedali zmenám, ktoré sa udiali na celom svete. Medzinárodná komunita vytvorila nové vízie zalesnenia ochrany a regenerácie prostredníctvom mnohých medzinárodných protokolov. Medzi inými tam boli zahrnuté the Rio Forest Principles, Kyoto Protocol To The United Nations Framework Convention On Climate Change, Agedna 21, the Bio- diversity Convention a 2003 World Bank Forest Strategy and Policy,[10] International Tropical Timber Agreement. Pre lepšiu predstavu spomeniem niektoré z nich.

3.1. The Rio Forest Principles

Sa začala v roku 2010 v Riu, je založená na myšlienke, že spoločný súbor zásad je potrebný k lepšej podpore certifikácii lesov pre ich trvalý rast a trvalo udržateľné obhospodarovanie lesov. Uznáva, vo svojej preambule, že úlohou ochrany životného prostredia sú sociálne a ekonomické výhody a taktiež, že svetové lesy poskytujú rozhodujúce podmienky pre život na Zemi. To si vyžaduje svet, v ktorom ľudia dokážu udržateľným spôsobom hospodáriť s lesom, svet, ktorý uznáva základné zásady vzájomne previazané s udržiavaním našej planéty, svet, ktorý uznáva hodnoty a význam vidieckych komunít, domorodého obyvateľstva a rodín, ktoré sú závislé na l e- soch. Je dôležité hneď na začiatok si uvedomiť, že sa jedna o deklaráciu, ktorá nemá záväznú formu, skôr je zameraná vo forme odporúčaní pre jednotlivé krajiny, aký spôsobom by sa mohli a mali uberať. Táto deklarácia uvádza desať zásad ako spoločný rámec pre maximalizáciu výhod, ktoré môže ponúknuť lesy pre spoločnosť. The Rio Forest Principles, sa snaží vytvoriť rámec, ktorý všetky zúčastnené strany by mali byť schopní podporiť. Rovnako ako lesy, aj nápady niekedy potrebujú svoj čas, aby dozreli. Po uplynutí istého času, sa stanu viac komplexnejšími a dozretejšími. Trvalo udržateľné riadenie svetových lesov je jedným z týchto nápadov. Myšlienka ‚udržateľnosti‘ trvalo udržateľného obhospodarovania lesov je založená na koncepte ‚trvalo udržateľného rozvoja‘ a spočíva na troch integrovaných rovnako dôležitých pilieroch: šetrnosť k životnému prostrediu, sociálna spravodlivosť a ekonomickú životaschopnosť. Myšlienka ‚trvalo udržateľného rozvoja‘ a vzájomný vzťah všetkých troch pilierov bola pôvodne propagovaná v 1987 správe Brundtlandovej, napriek tomu to bolo na Summite Zeme v Riu v roku 1992, kde myšlienku nakoniec prevzali a použili.

Za najzákladnejšie myšlienky tejto deklarácie môžeme považovať:

■ Ľudské bytosti stoja v centre záujmu o trvalo udržateľný rozvoj. Majú právo na zdravý a produktívny život, ktorý je v súlade s prírodou

■ V súlade s Chartou OSN a so zásadami medzinárodného práva majú štáty plné právo využívať svoje vlastné zdroje v zhode s vlastnou environmentálnou a rozvojovou politikou a zároveň sú zodpovedné za to, aby činnosti, ktoré spadajú pod ich jurisdikciu alebo kontrolu, nepoškodzovali životné prostredie iných štátov alebo území, ktoré nespadajú pod ich štátnu jurisdikciu

■ Právo na rozvoj musí byť naplánované tak, aby zodpovedalo rozvojovým a environmentálnym potrebám súčasných a budúcich generácií.

■ Všetky štáty a všetky národy sú povinné spolupracovať na základnej úlohe – odstránení chudoby, čo je neodmysliteľný predpoklad trvalo udržateľného rozvoja, a to tak, aby sa zmenšovali rozdiely v životnej úrovni a aby sa viac vychádzalo v ústrety potrebám väčšiny ľudí na svete.

■ Štáty sú povinné vytvoriť vlastný právny systém týkajúci sa záväzkov a náhrad poskytovaných obetiam znečistenia alebo iných environmentálnych škôd. Štáty takisto musia urýchlene a rozhodnejším spôsobom spolupracovať na ďalšom rozvíjaní medzinárodného práva týkajúceho sa záväzkov a náhrad za negatívne účinky environmentálnych škôd, spôsobených oblastiam mimo jurisdikcie týchto štátov aktivitami realizovanými v rámci ich vlastnej jurisdikcie alebo kontroly.

■ Posudzovanie vplyvov na životné prostredie (EIA) ako nástroj uplatňovaný na celoštátnej úrovni musí sa aplikovať na tie navrhované aktivity, ktoré by pravdepodobne mohli mať závažný negatívny dopad na životné prostredie a ktoré sú predmetom rozhodovania príslušných štátnych orgánov.

■ Štáty musia riešiť všetky svoje spory týkajúce sa životného prostredia mierovou cestou a vhodnými prostriedkami v súlade s Chartou OSN.

■ Vojnové aktivity sú pre trvalo udržateľný rozvoj nevyhnutne deštruktívne, štáty preto musia aj v období ozbrojených konfliktov rešpektovať medzinárodné právo zabezpečujúce ochranu životného prostredia a v prípade potreby spolupracovať na jeho ďalšom rozvoji.

3.2. Dohovor o biodiverzite

Tento dohovor bol otvorený na podpis v Rio de Janeiro všetkým štátom a ktorejkoľvek Organizácii, či regionálnej hospodárskej integrácii od 5. júna 1992 do 14. júna 1992, na sídle Organizácie spojených národy v New Yorku od 15. júna 1992 do 4. júna 1993, čo sa uvádza v článku 33. Je dôležité si definovať, čo v sebe samotný pojem biodiverzita zahŕňa. Biodiverzita znamená rozmanitosť živých organizmov zo všetkých zdrojov, vrátané suchozemských, morských a iných vodných ekosystémov a ekologických komplexov, ktorých sú súčasťou. Tento systém sám v sebe zahŕňa rôznorodosť v rámci druhov, medzi druhmi a v neposlednom rade rozmanitosť eko- systémov. Cieľom tohto dohovoru, ktorý má byť sledovaný v súlade s príslušnými ustanoveniami, je ochrana biologickej rozmanitosti, udržateľné využívanie jej zložiek a spravodlivé rozdeľovanie prínosov vyplývajúcich z využívania genetických zdrojov vrátane primeraného prístupu ku genetickým zdrojom a zodpovedajúcemu presunu relevantných technológií pri zohľadnení všetkých práv na tieto zdroje a technológie. Ako sa uvádza v článku 10 tohto protokolu: každá zmluvná strana by mala, pokiaľ je to možné a vhodné:

(a) integrovať záujmy ochrany a trvalo udržateľného využívania biologických zdrojov do vnútroštátneho rozhodnutia,

(b) prijať opatrenia týkajúce sa využívania biologických zdrojov na vylúčenie alebo minimalizovanie negatívnych vplyvy na biodiverzitu,

(c) chrániť a podporovať tradičné využívanie biologických zdrojov v súlade s tradičnými kultúrnymi postupmi, ktoré sú zlučiteľné s požiadavkou ochranou prírody a udržateľného využívania,

(d) podporovať miestne obyvateľstvo v rozvoji a realizácii nápravných opatrení v poškodených oblastiach, kde bola biodiverzita znížená,

(e) podporovať spoluprácu medzi svojimi vládnymi inštitúciami a súkromným sektorom pri rozvíjaní metód trvalo udržateľného využívania biologických zdrojov.

Zároveň sa v článku 11 uvádza, že každá zmluvná strana, pokiaľ je to možné a vhodné, spolupracuje s ostatnými zmluvnými stranami priamo, alebo prostredníctvom kompetentných medzinárodných organizácií, pokiaľ ide o oblasti mimo vnútroštátnej jurisdikcie a iných otázkach spoločného záujmu, pre zachovanie a trvalo udržateľné využívanie biologickej diverzity.

Taktiež s danou problematikou sa spája článok 3 protokolu, podľa ktorého majú štáty, v súlade s Chartou Organizácie Spojených národov a so zásadami medzinárodného práva zvrchované právo využívať svoje vlastné zdroje podľa svojej vlastnej environmentálnej politiky a zodpovednosť zabezpečiť, aby činnosti v rámci ich jurisdikcie alebo kontroly nespôsobili škodu na životnom prostredí iných štátov alebo oblastí za hranicami národnej jurisdikcie.

3.3. Medzinárodná dohoda o tropickom lese, 2006

Táto medzinárodná dohoda vychádza z Medzinárodnej dohody o tropickom dreve z roku 1983 a Medzinárodnej dohody o tropickom dreve z roku 1994. Zároveň uznáva prácu Medzinárodnej organizácie pre tropické drevo a apeluje na jej úspechy od jej vzniku, ktoré sa snaží aj prostredníctvom tejto dohody ešte znásobiť. Taktiež sa dotýka problematiky stratégie medzinárodného obchodu s tropickým drevom z udrža- teľne obhospodarovaných zdrojov. Zároveň berie ohľad na väzby medzi obchodom s tropickým drevom a medzinárodným trhom s drevom v rámci širšej globálnej ekonomiky, aby sa zlepšila transparentnosť medzinárodného obchodu s drevom. Cieľom medzinárodnej dohody o tropickom dreve z roku 2006 je podpora rozšírenia a di- verzifikácie medzinárodného obchodu s tropickým drevom z udržateľne obhospodarovaných a legálne vyťažených lesov a podporiť trvalo udržateľné produkujúcich tropické drevo lesov. Každý odkaz v tejto dohode smerujúci na vlády sa považuje súčasne za odkaz na Európske spoločenstvo a iné medzivládne organizácie, ktorá je zodpovedná za rokovanie, uzatváranie a uplatňovanie medzinárodných dohôd, najmä komoditných dohôd. V spomínanej medzinárodnej dohode sa signátorske štáty snažili o zakotvenie niektorých zásad ako napríklad :

> Poskytovať účinný rámec pre poradenstvo, medzinárodnú spoluprácu a rozvoj politík medzi všetkými členmi so zreteľom na všetky relevantné aspekty svetového hospodárstva dreva

> Prispieť k trvalo udržateľnému rozvoju a zmierneniu chudoby

> Presadzovanie a podpora výskumu a vývoja s ohľadom na zlepšenie lesného hospodárstva a využívania dreva, na konkurencieschopnosť výrobkov z dreva v porovnaní s inými materiálmi, ako aj na zvýšenie kapacity na zachovanie a podporu ostatných hodnôt lesov v tropických lesov produkujúcich drevo

> Podporovať zvyšovanie a ďalšie spracovanie tropického dreva z trvalo udržateľných zdrojov v produkujúcich členských krajinách, s cieľom podporiť ich industrializáciu a tým aj zvýšenie ich pracovných príležitosti či zvýšenie príjmov z vývozu

> Podporovať lepšie pochopenie prínosu produktov z lesa a environmentálnych služieb k trvalo udržateľnému manažmentu tropických lesoch s cieľom posilniť schopnosť členov rozvíjať stratégie na posilnenie týchto príspevkov v rámci trvalo udržateľného obhospodarovania lesov a spolupracovať s príslušnými inštitúciami na tento účel.

3.4. Kyoto protocol

Vo všeobecnosti rozšíril možnosti krajín pri výbere spôsobu a nástrojov a zároveň zadefinovali nové flexibilné nástroje, ktorými sa krajiny snažia dosiahnuť najefektívnejšie maximálny redukčný potenciál. Tento protokol sa zaoberá hlavne riešením skleníkových efektov a ich znížením. Jedna sa tu o spoločné plnenie záväzkov predstavujúce mechanizmus, keď „darcovská“ krajina investuje v „hostiteľskej“ krajine do projektu na zníženie emisií skleníkových plynov, pretože v hostiteľskej krajine sa dosiahne zníženie emisií o jednu tonu s vynaložením nižších nákladov. Avšak tento protokol sa nezaoberá len znížením emisii, zvýšením energetických účinnosti v sektoroch národného hospodárstva, zmenami klímy, ale taktiež problematikou lesného hospodárstva. V článku 3 môžeme nájsť dva paragrafy, z ktorých môžeme vidieť spojitosť s danou problematikou.

V § 2 sa uvádza, že každá strana, zahrnutá do prílohy I, do roku 2005 dosiahne preukázateľný pokrok v plnení záväzkov vyplývajúcich z tohto Protokolu. Z tohto článku jednoznačné vyplývajú povinnosti strán viazaných protokolom snažiť sa o zlepšenie spôsobu ochrany životného prostredia a o čo najväčšie zníženie oxidu uhličitého do vzduchu. Vznikajú povinnosti spĺňať kvóty, ktoré medzinárodné organizácie ukladajú štátom, ktoré ich pod hrozbou sankcie nesmú presiahnuť. Pripadne ich dodržiavania môže pozitívne vplývať na krajiny a získavať rôzne výhody vyplývajúce z rôznych medzinárodných projektov ako napríklad možnosť čerpania z medzinárodných fondov.

Taktiež je dôležité spomenúť § 3, ktorý hovorí, že čisté zmeny emisií skleníkových plynov zo zdrojov vyplývajúce z priamo človekom vyvolanej zmeny využívania pôdy a lesohospodárskych aktivít obmedzených na zalesňovanie, znovuzalesňovanie a odlesňovanie od roku 1990, merané ako overiteľné zmeny v zásobách uhlíka v každom záväznom období, sa použijú na dosiahnutie záväzkov podľa tohto článku pre každú stranu zahrnutú do prílohy I. Emisie skleníkových plynov zo zdrojov a ich odstránenie v záchytoch, súvisiace s uvedenými činnosťami, sa bude hlásiť transparentným a overiteľným spôsobom a bude kontrolované v súlade s článkami 7 a 8. Tento článok jasne vyzdvihuje dôležitosť lesohospodárskych aktivít a zalesňovania, ktoré majú obrovsky vplyv nielen na spomínaný skleníkový efekt a jeho odstránenie ale aj na životné prostredie ako celok. Je dôležité si uvedomiť nebezpečenstvo emisii a ich vplyvu na ovzdušie. Najdôležitejšou súčasťou životného prostredia pre človeka je kyslík. Preto je dôležité mat na vedomý zaužívanú frázu, že lesy sú pľúcami ľudstva a tak netreba uberať na dôležitosti zalesňovania lesov a hospodárenia s nimi.

V neposlednom rade je nevyhnutne zvýšiť povedomie a posilniť trvale udržateľné obhospodarovanie lesov, ochranu prírody a trvalo udržateľný vývoj všetkých typov lesov na úžitok súčasných a budúcich generácií.

4. Regulácia hospodárenia s lesom ako jedna z možností ochrany lesov

Zatiaľ čo regulácia hospodárenia s lesom je hlavým a tradičným predmetom lesného zákona, objavilo sa zopár nových trendov, s ktorými by sa navrhovatelia zákonov mali oboznámiť. Napríklad, lesné zákony venujú väčšiu pozornosť plánovaniu a širšiemu usporiadaniu účelov, než zvykli v minulosti. Zákony potrebujú niekoho, kto by plánoval a bral do úvahy široký rozsah ekologických a sociálnych problémov, ktoré boli predtým mimo ich dosah. Plánovacie procedúry tiež poskytujú dôležitú vec pre spoločnosť, a to, že sa môžu spolupodieľať na dizajne hospodárenia s lesom. Veľa nedávnych zákonov, ktoré boli prijate alebo čí už len navrhnute si vyžaduje pozornosť verejnosti, možnosť komentovať, verejné stretnutia a prístup k predbežným plánom. Nové právne techniky začali zdôrazňovať transparentnejšie a zodpovednejšie dotácie, ocenenia a monitorovanie lesných oprávnení a licencií.

V minulosti administrácia štátnych lesov bola prezentovaná ako samostatný celok, ktorý sa zodpovedal konkrétnemu ministerstvu, resp. konkrétnemu ministrovi. T e- raz je úplne bežné tvoriť zákony, ktoré sa zodpovedajú mnohým inštitúciám, ktoré sú prepojené s lesným sektorom. Úlohou tejto prepojenosti ma byt hlavne zabezp e- čenie lepšej koordinácie v problémoch, ktoré presahujú lesný sektor, majú propagovať väčší verejný nadhľad a monitorovanie v rozhodovaní a podporiť zapojenie súkromného sektora.

Jedným z najťažších zameraní zákona o lesoch v nedávnych rokoch bol pokles inštitučných inovácií. Je súčasťou decentralizačného trendu vo vláde a je paralelný s trendom prenesenia práva a povinnosti na komunity. Decentralizácia obsahu- je/vlastní výzvy v zmysle, ktoré aspekty lesného hospodárenia môžu byť efektívne prenesené na lokálne samosprávy a ako by mali byt riadiace a finančné autority rozmiestnené medzi centralizovanými a decentralizovanými administratívami. Prenesenie práv a zodpovedností na lokálne samosprávy v nedávnych zákonoch o lesoch sa prejavili vo viacerých formách – od celkom skromnej ochrany a úprav prerozdelenia benefitu medzi vládou a obecným zastupiteľstvom až po výraznú spoluprácu a hospodárenie, dokonca aj úplne zanechanie vlastníctva lesov tamojším komunitám/ samosprávam. Prvá generácia práv, ktoré zahŕňali vedenie samospráv poukázali na niektoré nedostatky, s ktorými sa navrhovatelia musia popasovať. Medi inými sú tam aj ako najlepšie ochrániť práva miestnych, ako poskytnúť vedúcim miestnych lesov právomoci a pritom zachovať aj náhľad a pozíciu štátu, ako dať do rovnováhy miestne záujmy so záujmami širšej spoločnosti v lesnom hospodárení.

Často krát sa medzinárodné konferencie venujú pravé problematike ochrany lesov, drevín, kde sa snažia hľadať spôsoby, ako vyriešiť už existujúce problémy, resp. snažia sa zabrániť vzniku nových. Vytvárajú sa rôzne kvóty, ktoré štáty alebo organizácie nesmú pod hrozbou sankcie presiahnuť. Za jedno z najznámejších obmedzení, je všeobecné zaužívané maximálne množstvo kubíkov dreva, ktoré je možné vyťažiť na istom území. Tento vyrub však zároveň so sebou prináša povinnosť ťažitela, zabezpečiť následnú výsadbu novej dreviny, aby nedošlo k úplnému zničeniu porastu. Aj takýmto spôsobom sa medzinárodné spoločenstvo snaží obmedziť nadmerný vyrub drevín, ktorý je v dnešnej dobe alarmujúci.

5. Ako zvrátiť obrovský úbytok tropických lesov?

5.1. Krátky pohľad na tropické lesy

Tropický dažďový prales je les vyskytujúci sa v tropických oblastiach silných zrážok. Je bohatý s mnohými druhmi voľne žijúcich živočíchov a vegetácie. Dažďové pralesy pokrývajú menej než dve percentá zemského povrchu. Sú domovom asi 50 až 70 percent všetkých foriem života na našej planéte. Dažďové pralesy sú najviac produktívne a najzložitejších ekosystémov na Zemi. Zvrátiť súčasný trend odlesňovania tropických oblastí je náročná úloha, čiastočne preto, že sme stále v tme, keď príde k tomu, že zachovanie tropických pralesov je prioritou len v rozvojových krajinách. Analytici a praktici sa zhodujú, že k dispozícii neexistujú žiadne univerzálne riešenia odlesňovania a degradácie lesov. Komerčné ťažba dreva je hlavnou príčinou primárnej ničenia dažďového pralesa v juhovýchodnej Ázii a v Afrike. Po celom svete, je zodpovedný za zničenie 5 miliónov ha. za rok. Farmárčeniu je hlavnou príčinou odlesňovania, a to najmä v Strednej a Južnej Ameriky. Ťažba železnej rudy, bauxitu, zlata, ropy a ďalších nerastov využilo veľa LEDCs. Avšak, to tiež spustošil rozsiahle oblasti dažďového pralesa, napr. Amazon.

5.2. Snahy krajín o zachovanie a ochranu tropických lesov

Cez medzinárodné úsilie o jeho záchranu, žiadna krajina v modernej dobe bol schopný zvrátiť trend poklesu v tropickej oblasti primárnych lesov. Skúmanie údajov z lesných zdrojov vykonaných FAO’s Forest Resources Assessment 2010, sme analyzovali zmeny v priestorovom rozsahu primárnych lesov vo všetkých krajinách s tropickými lesmi počas obdobia 1990 – 2010. Nenašli sme žiadnu krajinu, ktorej inventarizácia lesov dáta ukázali nárast primárnych tropických lesných plôch. Aj keď niekoľko krajín, vrátane Číny, Indie a Vietnam, vykázalo čistý nárast celkovej lesnej plochy na 2005 – 2010 obdobie, ale tieto čísla sú riadené zakladaním lesných plantáží čo vlastne neznižuje stratu primárnych tropických lesov. V prípade Brazílie, odlesňovanie kleslo o zhruba 80 percent od vrcholu v roku 2004. Väčšina učencov súhlasí, že toto zníženie nie je primárne spôsobené činnosťou vlády, ale skôr marketingovými faktormi, ako je hospodársky rast v mestských oblastiach (spôsobuje nižšia migrácia na hranice) a stagnujúci trhy s poľnohospodárskymi komoditami.11 Výzvy, ktorým sa čelí zo strany národných vlád keď sa snažia chrániť lesy sú ilustrované nedávne empirické práce, ktoré sa snažia reagovať na výzvy vlády, ktorá vytvára opatrenia reagujúce na odlesňovanie. Použitie lesného porastu údajov získaných z družicových snímok spolu s prísnym štatistických metód, vyšetrovať účinky vládnych platieb Kostariky po službách životného prostredia (PES).[11] [12] Tento program je často označovaný ako predchodca REDD programom. Podstatou sú finančne príspevky, respektíve platby pre správcov pôdy aby zachovávali lesný porast na ich pozemkoch. Väčšina platieb šlo pre vlastníkov pozemkov s lesmi, ktoré mali málo alebo žiadne alternatívne použitie, čo znamená, že majitelia by zachovávali lesy, bez ohľadu na program platieb. Spolu s programom PES je snaha ešte o viac spoločnej stratégie pre zachovanie tropických lesov je vytvorenie oblastí chránených vládou, ako sú národné parky a biosférické rezervácie. Nedávna štúdia hodnotí vplyv chránených území Kostariky systém na ochranu lesov. Zistilo sa, že asi desať percent z chránenej lesnej oblasti by bolo odlesnené, keby neboli súčasťou programu vlády pre zachovanie. Podobná štúdia zistila, že brazílska vláda vytvorila chránene oblastí v Amazonskom pralese pre obmedzenia odlesňovania v týchto oblastiach – zníženie je spôsobené, že autori atribút apelujú hlavne k vláde na prevedenie vlastníckych práv pre určité chránené lesy na domorodé kmene. Zatiaľ čo v priemyselne vyspelých krajinách, prirodzená rozloha lesov v niektorých regiónoch za posledných tridsať rokov vzrástla, napríklad v Indiane, spolu s ostatnými štátmi v stredozápade a severovýchod Spojených štátov. Symetrické k ubúdaniu lesov v tropických oblastiach, je výsadba prirodzených lesov. Empirické výsledky vytvárajú znepokojenie nad priradením centrálnej vláde hlavnú zodpovednosť za vykonávanie REDD programov. Dokonca aj v prípadoch, keď vládne programy, preukázateľne znižujú odlesňovanie, ako je tomu v prípade chránených oblastí v Kostarike. Zostáva otvorenou otázkou, či tieto zásahy boli rentabilné alebo či rovnaké výsledky možno dosiahnuť s nižšími nákladmi. Empirické závery tiež naznačujú, že existujú hranice toho, čo môžeme očakávať od národných vlád na vykonanie zmien tykajúcich sa využívania pôdy. Zdá sa, že rozhodnutie o využití územia sú predovšetkým rozhodnutiami ovplyvňovanými funkciami trhov a miestnych orgánov Spoločenstiev a do menšej miery formálne pravidlá vládnych programov. Ak chcete zistiť, ako sa budú sily na trhu moderovať prostredníctvom konkrétny trhovo založených návrhov, ako napríklad REDD,[13] je potrebne ešte lepšie pochopiť skryté náklady,[14] transakčné náklady, spojené s týmito zásahmi. Zároveň na zaver je dôležité uvedomiť si, že chránenie tropických lesov nevyplýva len z ochrany lesov a dreva ako takého. Minimálne rovnako dôležitým aspektom ochrany týchto lesov je nepochybne živočíšstvo, ktoré sa tu nachádza v najväčšej a najrozmanitejšej koncentrácii na svete.

6. Problematika ochrany lesov v EÚ

Jedným z najdôležitejších problémov lesného hospodárstva v dnešnej dobe je jeho financovanie, prostredníctvom ktorého by lesy mohli vykonávať svoje základne s o- ciálne a environmentálne funkcie. Podľa Akčného plánu EÚ pre lesy je „ochrana lesov proti biotickým a abiotickým škodlivým činiteľom jednou z hlavných priorít politiky v oblasti lesného hospodárstva“. V jednotlivých štúdiách sa taktiež uvádza, že globálne otepľovanie, klimatická zmena, znečistenie ovzdušia a biotické činitele viditeľne ovplyvňujú ekologické podmienky a produkčnú kapacitu lesov v EÚ. V dôsledku jednotlivých klimatických zmien došlo na jednej strane k oslabeniu lesných ekosysté- mov, či zníženiu ich odolnosti. Na druhej strane, sa zvýšila agresivita škodlivých čin i- teľov.

V krajinách EÚ pokrývajú lesy 156 miliónov hektárov.[15] Avšak vzhľadom na prírodné podmienky nie je vo všetkých týchto lesoch možná ťažba dreva ani ich hospodárske využitie. Podľa odhadov je v priemere dostupných 80 až 90 % tejto plochy, ale vo východnej Európe je dostupných často iba 40 až 50 % lesov. Za posledných 15 rokov sa lesná plocha na území štátov EÚ 27 zväčšila o 10 miliónov hektárov v dôsledku zalesňovania, znovu zalesňovania bývalej poľnohospodárskej pôdy a prirodzeného znovu zalesňovania. Zväčšenie rozlohy lesnej plochy zodpovedá celkovej rozlohe Maďarska. Odlesňovanie a degradácia lesov najmä v tropickom pásme predstavuje významný zdroj emisií CO2. Odlesňovaním sa ročne uvoľňuje do atmosféry až 18% z celkových globálnych emisií. Táto hodnota je vyššia ako podiel dopravy (14%). Lesnícka stratégia EÚ stanovuje, že EÚ a členské štáty môžu najviac prispieť k stratégiám stabilizácie úrovne skleníkových plynov v súlade s rámcovým dohovorom OSN o klimatickej zmene prostredníctvom toho, že budú čo v najväčšej miere zachovávať, čí pripadne zvyšovať existujúce zásoby uhlíka a zároveň budú vytvárať príležitosti pre nove zásobárne uhlíka (zalesňovanie). Akčný plán EÚ pre lesy na r. 2007-2018 (EU Forest Action Plán [COM(2006) 302 final][16] sleduje 4 ciele: podporiť konkuren- cieschopnosť, zlepšiť a chrániť životné prostredie, prispieť k lepšej kvalite života a umožniť koordináciu a komunikáciu. Akčný plán nemá záväzný charakter.

Aj napriek všetkým týmto aktivitám musíme hodnotiť vplyv EÚ na oblasť ochrany a adaptácie lesov k zmenám ako nedostatočný. Tento zaver môžeme vyvodiť aj z toho, že EÚ nemá samostatnú politiku pre obhospodarovanie lesov EÚ a celú túto oblasť považuje za kompetenciu členských štátov. Už zo spomínaných dôvodov môžeme hodnotiť angažovanie Spoločenstva za nedostatočne. Svoje pozície presadzuje najmä prostredníctvom politík a programov, pod ktoré spadá problematika lesov: Spoločnej poľnohospodárskej politiky s EAFRD, ESF, programov pre výskum, vývoja a inovácií. Ochrana lesov, vrátane prípravy lesov na zmenu klímy a zachovanie biodiverzity, sú jedným z environmentálnych cieľov Akčného plánu EÚ.[17] Pri ich presadzovaní a uplatňovaní však existuje aj mnoho rozporov či nedostatkov. V jednotlivých krajinách sa ešte nepodarilo vytvoriť komplexný systém finančnej kompenzácie ujem a zvýšených nákladov. Čiastkové riešenia sa síce ustanovili, avšak na ich upla tňovanie chýba dostatok finančných zdrojov. Ochrana prírody a krajiny nevytvára finančné zdroje. Priamu finančnú podporu je možné získať z Programu rozvoja vidieka (opatrenia Natura 2000,[18] Prvé zalesnenie poľnohospodárskej pôdy, Obnova lesného potenciálu), avšak získanie týchto finančných prostriedkov nie je jednoduché a takisto treba spomenúť administratívnu a časovú náročnosť získania tejto podpory. Pri absencii spoločnej politiky EÚ v oblasti obhospodarovania lesov by Spoločenstvo malo svoje postavenie posilniť jednoznačnejšou podporou /zviditeľnením lesného hospodárstva.

Európske spoločenstvo má v oblasti ochrany lesov, ich adaptácie ku klimatickým zmenám a ochrane ich biodiverzity obmedzený vplyv. Existencia Lesníckej stratégie EÚ sa na národnej úrovni (a pravdepodobne aj na úrovni Spoločenstva) prejavuje obmedzene. Podpora iných relevantných stratégií a programov EÚ (rozvoj vidieka, ochrana prírody a biodiverzity) je neúmerne nízka vzhľadom k významu lesov a existujúcim (právnym, organizačným a technickým) rámcom pre ich trvalo udržateľné obhospodarovanie na národnej úrovni.

7. Strategické zámery Európskej únie v lesnom hospodárstve

Európskej Únii sa podarilo prijať v roku 1998 Lesnícku stratégiu.[19] Tato stratégia stanovuje, že EÚ a členské štáty môžu najviac prispieť k stratégiám stabilizácie úrovne skleníkových plynov v súlade s rámcovým dohovorom OSN o klimatickej zmene prostredníctvom zachovania a zvýšenia existujúcich zásob uhlíka, vytvárania nových zásobárni uhlíka (zalesňovanie) a podpory využívania biomasy a výrobkov z dreva. Prostredníctvom nej bol vytvorený istý rámec, okruh opatrení, ktorých úlohou bolo dohliadať na obhospodarovanie lesov. Tieto opatrenia boli založené na spolupráci lesníckych politik členských štátov a jednotlivých aktivít Spoločenstva ako celku. Tato spomínaná stratégia zdôrazňuje dôležitosť lesov a ich viac účelovosť hlavne pre rozvoj spoločnosť. Samotný rozvoj spoločnosti je jedným z najdôležitejších prvkov o ktoré sa mnohé spoločenstva a organizácie pokúšajú. Už zo spomínaných dôvodov je dôležitosť lesov nespochybniteľná a ich ochrana nevyhnutná, aby mohol naďalej spĺňať funkcie, ktoré sú im pripisované. multifunkčnej úlohy lesov pre rozvoj spoločnosti a identifikuje rad kľúčových prvkov, ktoré tvoria základnú bázu pre jej implementáciu. Uvádza, že lesnícka politika spočíva v kompetencii členských štátov, ale EÚ môže prispieť k implementácii trvalo udržateľnému obhospodarovaniu lesov prostredníctvom spoločných postupov, založených na princípe subsidiarity a koncepte zodpovednosti. Tiež zvýrazňuje implementáciu medzinárodných záväzkov, princípov a odporúčaní prostredníctvom národných a regionálnych lesníckych programov a aktívnu účasť vo všetkých medzinárodných procesoch súvisiacich s lesníctvom. Podčiarkuje potrebu zlepšenia koordinácie, komunikácie a spolupráce vo všetkých oblastiach.

Druhým významným medzníkom, čo sa tyká lesného hospodárstva bolo prijatie Akčného plánu EÚ pre lesy v roku 2006. Jeho cieľom je vlastne podporovať a zlepšovať trvalo udržateľnú správu lesov a ich polyfunkčnú úlohu. Účelom akčného plánu je prispieť k dosiahnutiu cieľov obnovenej Lisabonskej stratégie pre rast a zamestnanosť a Goteborskej agendy pre trvalo udržateľný rozvoj. Pri príprave tohto planú bola vytvorená komisiou a členskými štátmi, ktoré sa poddali na jeho tvorbe ďalšia vyzia akčného plánu, ktorý nazvali: „Lesy pre spoločnosť – dlhodobé polyfunkčné lesníctvo“, plní súčasné a budúce spoločenské potreby, ktoré sa tykajú lesov, ich ochrany a využívania. Akčný plán má štyri hlavné ciele: zvyšovanie dlhodobej konkurenčnej schopnosti, skvalitňovanie a ochrana životného prostredia, prispievanie ku kvalite života, podpora koordinácie a komunikácie. Tento plán bol na základe zvážení rozdelený na obdobie päť rokov (2007 – 2011). Toto obdobie je rozdelene na 2 dôležité úseky. Tým prvým úsekom bol rok 2009, kedy sa konalo prvé hodnotenie tohto planú a jeho úspešnosti vzhľadom na planý, ktoré boli preostrene spolu so samotným projektom. Samozrejme, Rade a Európskemu parlamentu bude predložené aj konečna správa a to konkrétne v roku 2012, na základe ktorej sa budú hodnotiť a komentovať konečné výsledky projektov, ktoré boli spojene s týmto planom.

EÚ vypracovala tzv. postup FLEGT,[20] ktorého cieľom je zabrániť predaju nelegálne vyťaženého dreva a z neho vyrobených produktov na trhoch EÚ. Licenčný systém FLEGT prostredníctvom systému partnerstva pre danú krajinu propaguje a podporuje udržateľné lesné hospodárstvo v rozvojových krajinách a podnecuje členské štáty a rozvojové krajiny k užšej spolupráci. EÚ by mala podporovať ďalší rozvoj systému FLEGT a jeho rozšírenie na celom svete. Ak by sa podarilo zabrániť nelegálnej ťažbe, spomalilo by sa tempo, akým ubúdajú tropické lesy, ako aj nárast emisií oxidu uhličitého, ktoré tento úbytok spôsobuje. Cieľom systémov certifikácie lesov, ktoré fungujú na dobrovoľnej báze, ako napríklad PEFC[21] a FSC,[22] je tiež obmedziť nelegálnu ťažbu. Vďaka medzinárodným dohodám a organizáciám, ako je Výbor Európskej hospodárskej komisie OSN pre drevo, Európska komisia pre lesné hospodárstvo Organizácie OSN pre výživu a poľnohospodárstvo, Eurostat a MCPFE, sa už zhromažďujú údaje o európskych lesných zdrojoch, o uhlíku, ktorý viažu, uhlíkovom cykle, rozmanitosti lesov, ich produktoch a ochranných účinkoch. Je však naliehavo potrebné prehĺbiť doterajšie poznatky a rozšíriť výskum. Pri rozvoji systémov Spoločenstva pre monitorovanie, ako aj pri realizácii nového projektu FutMon (európsky systém pre monitorovanie lesov) je potrebné využiť existujúce vnútroštátne, celoeurópske a celosvetové systémy monitorovania, aj tie, ktoré sa ešte len vyvíjajú, a vlastníkom pôdy zaručiť plnú ochranu údajov pri spracovávaní alebo zverejňovaní informácií. EÚ musí využiť svoje rámcové výskumné programy na podporu ďalšieho výskumu v týchto oblastiach a uľahčiť prenos údajov prostredníctvom základných aj aplikovaných projektov výskumu a vývoja.

8. Záver

Cieľom mojej prace bolo aspoň troška priblížiť tento dôležitý celosvetový problém. Na základe získaných informácii z odborných článkov čí konferencii poskytnúť prípadne riešenia v tejto oblasti lesohospodárstva a zároveň konkrétnejšie rozobrať najrizikovejšiu oblasť, ktorou sú nepochybne Tropické lesy. Problematika životného prostredia nie je len problémom 21 storočia. Postupom času si sám uvedomujem dôležitosť tejto témy a taktiež nebezpečenstvo jej odignorovania. Zároveň je nepochybne doležíte dbať na zákonodarstvo v tejto oblasti životného prostredia nie len na úrovni vnútroštátneho poriadku jednotlivých štátov ale taktiež na úrovni medzinárodných spoločenstiev a organizácii. Je nevyhnutne, aby každý štát prispieval do normotvorby týchto organizácii a pozitívne ovplyvňoval ďalší postup pri zabezpečovaní ochrany lesov. Celkovo téma lesohospodárstva je dôležitá nie len z pohľadu energetického zdroja, ale taktiež z pohľadu človeka, ako súčasti jeho života. Veď už len toľko spomínané slovne spojenie životné prostredie samo v sebe zahŕňa to doležíte slovíčko – život. Vravieť o živote a zároveň ho ničiť je absurdne, preto je dôležité, aby si ľudia uvedomili, aké je potrebne starať sa o lesy. Za dôležité považujem zdôrazniť prepojenie človeka s lesom a vyzdvihnúť úlohu človeka pri ochrane, zveľaďovaní a racionálnom obhospodarovaní lesov, ktoré majú často oveľa hlbší dosah na náš život a väčší vplyv na celú spoločnosť, než si bežne uvedomujeme. Preto je potrebné zvýšiť povedomie verejnosti a upozorniť na dôležitosť lesov v každodennom živote človeka.

Autor
Lukáš Galeštok

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_19.pdf