Abstrakt

Autor v príspevku kritizuje záver Najvyššieho súdu SR, ktorý vyslovil vo viacerých rozhodnutiach, o tom, že nižší bagateľný cenzus ako predpoklad prípustnosti dovolania sa v spotrebiteľských sporoch uplatní len vtedy, ak je dovolateľom spotrebiteľ. Pritom využíva rôzne metódy výkladu, ktoré záver Najvyššieho súdu SR vyvracajú, a upozorňuje aj na možné ústavnoprávne dôsledky. Uvažuje, či v tomto prípade už Najvyšší súd SR právo netvoril, čo mu v našom právnom poriadku neprislúcha.

Najvyšší súd SR v ostatnom období konštantne vo svojich rozhodnutiach judikuje, že znížený majetkový cenzus ako podmienka prípustnosti dovolania pre riešenie právnych otázok v spotrebiteľských sporoch sa uplatní len v tom prípade, ak je dovolateľom neúspešný spotrebiteľ.[1] Dokonca sa právna veta v tomto zmysle dostala aj do Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 29/2019.[2] Tento záver sa vzťahuje nielen na spotrebiteľské spory, ale na spory s ochranou slabšej strany ako také. V príspevku bližšie rozoberieme a kriticky zhodnotíme argumenty, ktoré viedli Najvyšší súd SR k tomuto záveru, keďže tento je podľa nášho názoru v priamom rozpore nielen so znením zákona, ale aj s jeho účelom, ba dokonca nemusí viesť ani k naplneniu princípu ochrany spotrebiteľa.

1. Argumenty Najvyššieho súdu SR

Podľa § 422 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v platnom znení (ďalej ako „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) dovolanie pre riešenie právnej otázky (§ 421 CSP) nie je prípustné „ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada.“ Ak nejde o spor s ochranou slabšej strany, v zmysle § 422 ods. 1 písm. a) CSP dovolanie pre riešenie právnej otázky nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, na príslušenstvo sa takisto neprihliada. Najvyšší súd SR vo vyššie spomínaných rozhodnutiach citovaný § 422 ods. 1 písm. b) CSP interpretuje tak, že uplatnenie nižšieho majetkového cenzu v sporoch s ochranou slabšej strany prichádza do úvahy, len ak je dovolateľom slabšia strana. To znamená, že ak je dovolateľom silnejšia strana, pri posudzovaní majetkového cenzu sa bude vychádzať z desaťnásobku sumy minimálnej mzdy. Najvyšší súd SR vychádza z toho, že účelom § 422 ods. 1 písm. b) CSP je zvýšená procesná ochrana slabšej strany (pritom poukazuje na dôvodovú správu). Dovolací súd ďalej dodáva, že takáto interpretácia neodporuje princípu rovnosti zbraní, keďže dôslednému naplneniu princípu rovnosti zbraní zodpovedá práve ochrana slabšej strany, ktorej sa priznáva viac práv s cieľom docielenia rovného postavenia s druhou stranou. V niektorých z týchto spomínaných rozhodnutí[3] Najvyšší súd SR na podporu svojho záveru ešte poukazuje na čl. 3 CSP v spojitosti s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v platnom znení (ďalej ako „Ústava SR“), ako aj na to, že aj oslobodenie od súdnych poplatkov v spotrebiteľských sporoch sa viaže na osobu spotrebiteľa a nie na spotrebiteľský spor ako taký.

2. Procesná ochrana spotrebiteľa

Súdny dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pričom v ich vzťahu je potrebné nastoliť skutočnú rovnováhu.[4] Táto súdna autorita EÚ dokonca vidí v ochrane spotrebiteľa verejný záujem.[5] Problematika ochrany spotrebiteľa je do vnútroštátnych právnych poriadkov často prinášaná práve v dôsledku činnosti EÚ, pričom mnohé členské krajiny by bez tejto činnosti vo svojich vnútroštátnych poriadkoch nemali taký štandard ochrany spotrebiteľa, ako je tomu dnes. Ako uvádza Micklitz, EÚ tu hrá vedúcu úlohu, keďže ochrana spotrebiteľa v členských štátoch predtým nebola usídlená.[6] Možno povedať, že problematika ochrany spotrebiteľa je jednou z kľúčových oblastí, na ktorú sa Európska únia zameriava, pričom je vyjadrená aj v čl. 38 Charty základných práv EÚ. Na druhej strane, Ústavný súd SR poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Bíróová,[7] pričom v tejto súvislosti uvádza, že aj ochrana spotrebiteľa musí mať rozumnú mieru.[8] Tiež je potrebné uviesť, že táto ochrana sa týka najmä oblasti hmotného práva, keďže Súdny dvor EÚ vychádza z procesnej autonómie členských štátov za predpokladu dodržania zásad ekvivalencie a efektivity.[9]

Ochranu spotrebiteľa, resp. v širšom poňatí ochranu slabšej strany reflektoval aj zákonodarca v procesnej rovine pri prijatí Civilného sporového poriadku. V čl. 6 CSP, v ktorom je vyjadrený princíp rovnosti sporových strán, sa pamätá aj na zvýšenú ochranu slabšej strany. Sporom s ochranou slabšej strany je venovaná aj samostatná hlava, konkrétne druhá hlava tretej časti Civilného sporového poriadku. Ešte v legislatívnom zámere rekodifikácie civilného práva procesného sa konštatuje, že aj v procesnej rovine treba akceptovať ochranu spotrebiteľa, no zároveň sa tam upozorňuje, že tejto ochrane je potrebné dať taký obsah, ktorý bude konformný s právami druhej strany.[10] To potvrdzuje aj Števček, predseda rekodifikačnej komisie, ktorý poukazuje na potrebu dorovnania procesného postavenia slabšej strany s cieľom zachovania funkčnej procesnej rovnosti, no zároveň upozorňuje, že táto ochrana nemá zabezpečovať nadradené postavenie slabšej strany, a teda, že by malo ísť o rozumné uplatnenie princípu ochrany slabšej strany v procesnoprávnych súvislostiach.[11]

3. Gramatický a teleologický výklad § 422 ods. 1 písm. b) CSP

Ako sme uviedli, Najvyšší súd SR nižší majetkový cenzus v zmysle § 422 ods. 1 písm. b) CSP viaže na osobu dovolateľa, nie na druh sporu, pričom poukazuje na dôvodovú správu. V dôvodovej správe sa pritom konštatuje: „Tzv. bagateľný cenzus je v sporoch s ochranou slabšej strany stanovený nižšie ako všeobecné kritérium z dôvodu zvýšenej procesnej ochrany slabšej strany.“ Najvyšší súd SR tu teda vidí ochranu slabšej strany v sprístupnení podania dovolania pre riešenie právnej otázky pre túto stranu aj pri nižších výškach peňažných plnení.

Na ochranu slabšej strany sa však pri určení nižšieho majetkového cenzu dá nahliadať aj z iného pohľadu. Keďže pri týchto sporoch (najmä čo sa týka spotrebiteľských sporov) ide často o uplatňovanie nižších súm v porovnaní s klasickými občianskoprávnymi či obchodnoprávnymi spormi, zákonodarca ustanovil bagateľný cenzus nižšie. Ochrana slabšej strany tu má, podľa nášho názoru, spočívať v tom, že aj spory, v ktorých vystupuje slabšia strana, majú byť podrobované dovolaciemu prieskumu. Riešenie zásadných právnych otázok dovolacím súdom má prinášať benefit aj pre slabšiu stranu v tom zmysle, že dovolací súd zjednocuje prípadnú rozdielnu rozhodovaciu činnosť súdov nižších stupňov a prináša tak právnu istotu vo vzťahoch, v ktorých vystupuje slabšia strana. Ak teda Najvyšší súd SR poukazuje na dôvodovú správu, v ktorej sa hovorí o zvýšenej procesnej ochrane slabšej strany, a z toho vyvodzuje úmysel zákonodarcu viazať stanovenie nižšieho bagateľného cenzu na osobu dovolateľa, nie na druh konania, sme toho názoru, že cieľ zákonodarcu bol odlišný.

Výklad Najvyššieho súdu SR môže spotrebiteľov skôr poškodiť, ako im pomôcť, pretože počet spotrebiteľských sporov riešených pred dovolacím súdom sa obmedzí a môže tak vznikať nejednotná prax súdov v otázkach zásadného právneho významu v spotrebiteľských veciach.[12] Veď jednou z dvoch funkcií dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Marek Maslák PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Abstrakt

Príspevok rozoberá prípad týkajúci sa neoprávneného zásahu do práva osoby na súkromie neoprávneným sledovaním, zbieraním údajov a informácií a prípravou diskreditácie vykonaného Slovenskou informačnou službou. Úvodom poukazuje na postavenie a právny rámec fungovania spravodajskej služby, účel spravodajskej činnosti a osobitné prostriedky získavania informácií. Venuje pozornosť základným právnym predpokladom práva na ochranu súkromia. V závere, s odkazom na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva a príslušnú národnú judikatúru v oblasti náhrady nemajetkovej ujmy rozoberá problematiku primeranosti výšky peňažného zadosťučinenia za utrpenú ujmu.

Podstatu činnosti spravodajských služieb predstavuje práca s informáciami a jej účelom je podpora životne dôležitých funkcií štátu, zaisťujúcich trvanie ústavných hodnôt, obranu proti násilnému napadnutiu a zabezpečenie proti hrozbám politického, ekonomického či anticivilizačného rázu. Činnosť spravodajských služieb v demokratickej spoločnosti si však vyžaduje dosiahnutie vyváženosti medzi dvoma záujmami spoločnosti. Na jednej strane je to záujem spoločnosti na ochrane spoločenských hodnôt a základných práv a slobôd osôb pred rôznym patologickým javom, resp. správaním nebezpečných jednotlivcov alebo záujmových skupín a na druhej strane ochrana práv a slobôd osôb pred neodôvodneným a neprimeraným zásahom zo strany štátneho orgánu.

Čo teda v prípade, ak dôjde k neprimeranému, resp. neopodstatnenému použitiu prostriedkov a oprávnení spravodajskej služby, prípadne až k zneužitiu týchto prostriedkov a oprávnení na sledovanie osobitných záujmov? V takom prípade dochádza k prekročeniu medzí zákona, zákonnosť zásahu spravodajskej služby do základných práv a slobôd je vysoko otázna a v širokej verejnosti vyvoláva pochybnosť o legitímnosti vykonaných opatrení a použitých prostriedkov. Neoprávnený zásah zo strany spravodajskej služby do práva na ochranu osobnosti dotknutej osoby v závislosti od jeho miery následne zakladá právny nárok tejto osoby na náhradu nemajetkovej ujmy za porušenie jej osobnostných práv.

1. Zaradenie spravodajských služieb v systéme orgánov verejnej moci

Štát prostredníctvom orgánov moci vykonáva verejnú moc. Verejnou mocou sa rozumie moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom. Kritériom na určenie či iný subjekt koná ako orgán verejnej moci je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či môže štát do týchto práv a povinností zasahovať.[1]

Vzhľadom na vyššie uvedené chápanie orgánov verejnej moci je postavenie spravodajských služieb v systéme orgánov verejnej moci v medzinárodnom kontexte upravené rozdielne. Spravodajské služby patria medzi štátne orgány výkonnej moci, aj keď je ich činnosť a postavenie v porovnaní s inými štátnymi orgánmi výkonnej moci značne odlišná. Rozdiely pozostávajú predovšetkým v statuse, ktorý je spravodajskej službe toho ktorého štátu priznaný a v odlišnom prístupe k zvereniu či odopretiu výkonných právomocí tomuto štátnemu orgánu. Je na rozhodnutí konkrétneho štátu, aké postavenie prizná a aký mandát udelí svojim spravodajským službám.[2]

Spravodajské služby Slovenskej republiky sú zložky bezpečnostného systému Slovenskej republiky bez akýchkoľvek výkonných právomocí. Status spravodajskej služby právny poriadok Slovenskej republiky priznáva Slovenskej informačnej službe a Vojenskému spravodajstvu. Ich postavenie v hierarchii štátnych orgánov, a teda v systéme orgánov verejnej moci, je rozdielne.

Slovenská informačná služba (SIS)[3] je všeobecnou bezpečnostnou a spravodajskou službou Slovenskej republiky. Ide o štátny orgán sui generis, ktorý plní úlohy na úseku vnútorného aj zahraničného spravodajstva. Má samostatné postavenie a nie je podriadený žiadnemu ústrednému orgánu štátnej správy. Vojenské spravodajstvo (VS)[4] je organizačnou zložkou Ministerstva obrany Slovenskej republiky, a teda je súčasťou ústredného orgánu štátnej správy. Vojenské spravodajstvo, rovnako ako Slovenská informačná služba, plní úlohy na úseku vnútorného aj zahraničného spravodajstva.

Pre úplnosť výkladu poukazujem na skutočnosť, že osobitné postavenie SIS a VS na určitom úseku verejnej správy im
môže priznať zákon, ako tomu je napríklad na účely zákona o ochrane utajovaných skutočností, ktorý im priznáva postavenie ústredného orgánu štátnej správy.[5]

Spravodajské služby Slovenskej republiky sa zameriavajú na získavanie, sústreďovanie a vyhodnocovanie informácií dôležitých na plnenie úloh vymedzených rozsahom ich pôsobnosti. V tejto súvislosti treba poukázať na skutočnosť, že spravodajské služby iných štátov, ktoré sú súčasťou policajných zložiek, alebo ktorým zákon priznáva výkonné právomoci, okrem týchto štandardných úloh získavania informácií, môžu disponovať aj preventívnymi a výkonnými funkciami proaktívnej povahy.[6]

1.1 Spravodajská činnosť a účel získavania informácií

Vlastná legálna definícia spravodajskej činnosti nie je ustanovená v právnom poriadku Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu možno pri jej výklade vychádzať iba z definícií poskytovaných právnou teóriou. Tieto definície, aj keď rozdielne koncipované, sa zhodujú na základných premisách vlastných spravodajskej činnosti.

Spravodajskou činnosťou sa rozumie cieľavedomá, systematická činnosť, ktorou kompetentné štátne orgány využívaním metód, prostriedkov a foriem utajene, plánovito získavajú, triedia, analyzujú, uchovávajú a distribuujú informácie pre konkrétnych užívateľov (adresátov) za účelom zvýšenia úrovne ich poznania, ktoré je potrebné na výkon ich činnosti.[7]

Spravodajská činnosť ako špecifická poznávacia činnosť so všetkými jej prvkami nie je vykonávaná výlučne len spravodajskými službami, ale je doménou aj iných bezpečnostných zložiek.[8] Spravodajská činnosť má svoje opodstatnenie i v činnostiach Policajného zboru, v rámci ktorých predstavuje podporu v boji proti závažnejším formám trestnej činnosti, najmä organizovanej, latentnej, sofistikovanej a tiež v boji proti terorizmu. Vykonávanie spravodajskej činnosti predstavuje významný nástroj nevyhnutný najmä pri rozkladaní a deštruovaní kriminálnych skupín, zločineckých skupín a teroristických skupín. Získané poznanie je možné následne využiť pri realizácii príslušných opatrení, ktorými sa sleduje obmedzenie aktivít týchto skupín, s cieľom dosiahnuť úplné zamedzenie ich patologických činností.

Primárnym zmyslom spravodajskej činnosti spravodajských služieb je monitorovanie na úsekoch, ktoré sú im zverené do pôsobnosti. Hlavnou úlohou spravodajských služieb je odhaľovať skutočnosti, ktoré môžu ohroziť, poškodiť alebo inak negatívne vplývať na záujem chránený zákonom a poskytnúť relevantné informácie príslušným inštitúciám, ktoré na ich základe uskutočnia primerané opatrenia. Cieľom ich spravodajskej činnosti je identifikovať túto protispoločenskú činnosť a dostať ju pod kontrolu.

Spravodajské služby v rámci spomínaného monitorovania a získavania informácií môžu odhaliť konanie, ktoré má charakter trestnej činnosti. V súvislosti s odhaľovaním trestnej činnosti tu dochádza k prieniku medzi činnosťou spravodajských služieb a ozbrojeného bezpečnostného zboru, konkrétne Policajného zboru, ktorý v rámci zverenej kompetencie plní úlohy vo veciach boja proti zločinnosti a jej organizovaných foriem.[9] Aj keď sa úlohy zverené spravodajským službám a Policajnému zboru môžu v istej oblasti zhodovať, ako je napríklad boj proti organizovanej trestnej činnosti alebo terorizmu, informácie získané týmito bezpečnostnými zložkami štátu môžu mať úplne inú váhu v kontexte trestného procesu.

Ako už bolo vyššie uvedené, spravodajskú činnosť sú oprávnené vo svojej pôsobnosti vykonávať rôzne bezpečnostné zložky štátu. Podstatou spravodajskej činnosti je zabezpečovanie poznatkového fondu o špecifických skutočnostiach a aktivitách. V tejto súvislosti treba poukázať na rozdiel, ktorý sa vzťahuje k spravodajskej činnosti vykonávanej spravodajskými službami a represívnymi zložkami štátu (napr. Policajným zborom). Zjednodušene, základný rozdiel je v účele, ktorého splnenie sa realizáciou spravodajskej činnosti sleduje. Objektom záujmu spravodajskej činnosti vykonávanej Policajným zborom je najmä kriminalita a sledovaným účelom je získavanie informácií, ktoré umožnia oprávneným subjektom prijať opatrenia v oblasti kontroly a potláčania kriminality. Význam sa kladie i na protiprávnosť konania či trestnoprávny rozmer získavaných informácií, ktoré umožnia orgánom činným v trestnom konaní a súdom predchádzať, zamedzovať, odhaľovať a dokumentovať trestnú činnosť a zisťovať jej páchateľov. Objektom záujmu spravodajských služieb sú aktivity, ktoré predstavujú hrozbu pre spoločenské hodnoty zverené im do pôsobnosti bez ohľadu na to, či sú právne kvalifikované ako protiprávny čin. Spravodajské informácie predstavujú prameň poznatkov umožňujúci efektívnejšie odhaľovanie nie len trestnej činnosti, ale aj inej protispoločenskej alebo protištátnej činnosti (napr. hrozby politického, ekonomického alebo anticivilizačného rázu). Zhromaždené informácie pomáhajú oprávneným adresátom – príslušným ústavným činiteľom, prípadne ďalším štátnym orgánom znižovať neistotu v ich činnosti a prijímať lepšie rozhodnutia.[10]

1.2 Osobitné prostriedky získavania informácií

Vo vzťahu k možným zdrojom informácií a formám ich získavania sú spravodajské služby Slovenskej republiky pri plnení úloh oprávnené používať osobitné prostriedky.[11] Právny poriadok rozdeľuje osobitné prostriedky do dvoch skupín, a to informačno-operatívne prostriedky a informačno-technické prostriedky.

Informačno-operatívne prostriedky sú predmetom vlastnej úpravy tak v zákone o SIS, ako i v zákone o VS, pričom ich zadefinovanie je totožné s prihliadnutím na konkrétnu službu.[12] Tieto statusové zákony uvádzajú taxatívnu enumeráciu informačno-operatívnych prostriedkov, ktorými sa rozumie sledovanie osôb a vecí, legalizačné dokumenty, osoby konajúce v prospech spravodajskej služby, zámena veci a predstieraný prevod veci. Použitie informačno-operatívnych prostriedkov predstavuje miernejší zásah do súkromia dotknutej osoby ako pri použití informačno-technických prostriedkov. Regulácia podmienok ich používania, dokumentovanie používania a kontrola používania v rámci vykonávania spravodajskej činnosti je zverená do kompetencie príslušných štatutárnych zástupcov spravodajských služieb. Rámcová úprava obsiahnutá v statusových zákonoch je bližšie špecifikovaná v osobitných interných predpisoch spravodajských služieb.

Samotná definícia, vymedzenie a podmienky použitia informačno-technických prostriedkov mimo trestného konania sú predmetom úpravy zákona o ochrane pred odpočúvaním.[13] Uvedené prostriedky sú najmä elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické, chemické a iné zariadenia alebo ich súbory používané utajeným spôsobom na:

i) vyhľadávanie, otváranie, skúmanie a vyhodnocovanie poštových zásielok a iných dopravovaných zásielok,

ii) získavanie obsahu správ prenášaných prostredníctvom elektronických komunikačných sietí vrátane odpočúvania telefónnej komunikácie,

iii) vyhotovovanie obrazových, zvukových, obrazovo-zvukových alebo iných záznamov.[14]

Voľba prostriedkov, prostredníctvom ktorých spravodajská služba získava informácie je vždy individuálna a závisí od rôznych situačných a determinujúcich faktorov (napr., aký druh informácie je potrebné získať, z akého záujmového prostredia, efektivita už použitých prostriedkov, zložitosť získavania informácií).

2. Právny rámec práva na ochranu súkromia

Pozitívne právo priznáva každej osobe právo na ochranu svojej osobnosti ako aj svojho súkromia. Toto právo sa zaraďuje medzi základné práva. Na medzinárodnej úrovni ochrana práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života je upravená v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.[15] V článku 7 ods. 1 a čl. 10 Listiny základných práv a slobôd[16] je garantovaná nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia a ochrana dôstojnosti, ochrana pred neoprávneným zasahovaním do súkromia a zneužívaním údajov o svojej osobe. Na úrovni európskeho práva sa v čl. 8 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie[17] a čl. 16 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie[18] stanovuje, že každý má právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa ho týkajú. Na národnej úrovni, základným dokumentom, ktorý zaručuje nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, je Ústava Slovenskej republiky.[19] Občianskoprávne predpisy ďalej umocňujú právo fyzickej osoby na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.[20]

Právo na ochranu súkromia však nie je absolútne právo.[21] Štát môže do výkonu tohto práva zasahovať za splnenia kumulatívnych podmienok v súlade so zásadou proporcionality. Zásah musí byť legitímny (zákonný predpoklad), nevyhnutný (v demokratickej spoločnosti nie je možné vykonať iné vhodné opatrenie, aby bol efektívne splnený zákonom sledovaný účel) a vykonaný za účelom ochrany iného dôležitého spoločenského záujmu (napr. národná bezpečnosť, verejná bezpečnosť, predchádzanie nepokojom a zločinnosti, ochrana zdravia, ochrana práv a slobôd iných). Takýto zásah, podmienený výkonom iného subjektívneho práva alebo povinnosti stanovenej zákonom, zostáva potom povoleným za predpokladu, že sa stal v medziach určených zákonom primeraným spôsobom. Je potom nepochybné, že o takýto prípad nejde tam, kde by sa konajúci subjekt pri posudzovanom zásahu proti osobnostným právam fyzickej osoby dopustil napr. excesu.[22]

V prípade, ak dôjde k neoprávneným zásahom do práva fyzickej osoby na ochranu jej osobnosti právny poriadok ustanovuje možnosť domáhať sa upustenia od týchto zásahov, odstránenia následkov týchto zásahov, ako aj poskytnutia primeraného zadosťučinenia. Ak by sa pri posudzovaní neoprávneného zásahu nejavilo zadosťučinenie za postačujúce, nakoľko došlo k zníženiu dôstojnosti osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere, môže sa dotknutá osoba domáhať určenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom (§ 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka.).

3. Neoprávnený zásah vykonaný spravodajskou službou

V súvislosti s rozborom neoprávneného zásahu zo strany štátneho orgánu poukážem na prípad týkajúci sa neoprávneného zásahu do práva osoby na súkromie neoprávneným sledovaním, neoprávneným zbieraním údajov a informácií a prípravou diskreditácie vykonaného Slovenskou informačnou službou.

Žalobca sa svojím žalobným návrhom zo dňa 28. 12. 2000 domáhal, aby súd určil, že Slovenská informačná služba (ďalej aj ako „žalovaná“) neoprávnene zasiahla do jeho práv na súkromie neoprávneným sledovaním, neoprávneným odpočúvaním telefonických hovorov, neoprávneným zbieraním údajov a informácií a prípravou diskreditácie a uložil žalovanej povinnosť uhradiť žalobcovi 6 500 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy a trovy konania.

Okresný súd Bratislava I (súd prvého stupňa) rozsudkom č. k. 10C 192/00 – 200 z 19. apríla 2006 určil, že žalovaná neoprávnene zasiahla do práv žalobcu na súkromie neoprávneným sledovaním, neoprávneným odpočúvaním telefonických hovorov, neoprávneným zbieraním údajov a informácií a prípravou diskreditácie, uložil žalovanej povinnosť uhradiť žalobcovi 2 500 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy a vo zvyšku žalobu zamietol.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že po tom, čo žalobca uverejnil v denníku SME 11. novembra 1995 výzvu k občanom Slovenskej republiky na podpísanie petície za vyhlásenie referenda za odvolanie bývalého premiéra vlády Slovenskej republiky (ďalej tiež „SR“) Vladimíra Mečiara z funkcie predsedu vlády SR, žalovaná neoprávnene zasiahla do súkromia žalobcu. Neoprávnenosť zásahu do súkromia žalobcu činnosťou žalovanej mal preukázanú z vykonaných svedeckých výpovedí, predovšetkým z výpovede bývalého štatutárneho zástupcu žalovanej,[23] ktorý túto okolnosť skonštatoval aj vo svojej správe o činnosti Slovenskej informačnej služby prednesenej v Národnej rade Slovenskej republiky dňa 12. 2. 1999. Súd mal za to, že žalovaná nad rámec svojej pôsobnosti upravenej v § 2 a v rozpore s § 17 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 46/1993 Z. z.) získavala a sústreďovala informácie o osobe a činnosti žalobcu a neoprávnene viedla o ňom evidenciu. Náhradu nemajetkovej ujmy priznal vo vyššie uvedenej sume, vezmúc zreteľ na neprimeranosť zásahu a dĺžku trvania narušenia zákonom chráneného súkromia žalobcu a jeho rodiny, ekonomickú situáciu žalobcu pred neoprávneným zásahom do jeho súkromia a aj psychickú traumu, ktorú žalobca a jeho rodina neoprávneným zásahom utrpeli. Vo zvyšku z požadovanej nemajetkovej ujmy žalobu zamietol, pretože požadovaná výška nemajetkovej ujmy sa javila súdu neprimeranou.

Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) rozsudkom z 11. marca 2008 sp. zn. 5Co 321/06 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 2 250 000 Sk (74 686,32 eur) tak, že žalobu v tejto časti (rozsahu) zamietol, a …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Juraj Bališ

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Abstrakt

Výklad civilného procesného práva po nedávnej rekodifikácii začína postupne nadobúdať pevnejšie kontúry, a to aj vďaka publikovanej judikatúre Najvyššieho súdu SR. Je akýmsi aktuálnym fenoménom, že v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR (tzv. „R – zbierka“) sú vo zvýšenej kvantite publikované judikáty procesného charakteru. Týka sa to predovšetkým dovolacieho konania a jeho novej koncepcie.

Výklad civilného procesného práva po nedávnej rekodifikácii začína postupne nadobúdať pevnejšie kontúry, a to aj vďaka publikovanej judikatúre Najvyššieho súdu SR. Je akýmsi aktuálnym fenoménom, že v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR (tzv. „R – zbierka“) sú vo zvýšenej kvantite publikované judikáty procesného charakteru. Týka sa to predovšetkým dovolacieho konania a jeho novej koncepcie.

Prax však ukazuje, že na § 419 až § 457 CSP o dovolaní nadväzuje nemalé množstvo ďalších procesných pravidiel, ktorých výklad je v súvislosti s dovolacím konaním viac či menej problematický. Jedným z takýchto ustanovení je § 48 CSP o veľkom senáte. V súlade s prvým odsekom tohto paragrafu je senát najvyššieho súdu povinný postúpiť vec na rozhodnutie sedemčlennému veľkému senátu (§ 48 ods. 2 CSP), ak dospeje pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu.

Aké sú dôsledky porušenia § 48 ods. 1 CSP vo vzťahu k inštitútu zákonného sudcu a prípadnému zásahu do základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR (vzácna číselná zhoda), možno nateraz ponechať na vyvíjajúcu sa judikatúru Ústavného súdu SR.

Pokiaľ ide o obsahové zameranie tohto príspevku, doslovný výklad § 48 ods. 1 CSP ad absurdum by mohol viesť k dvom neakceptovateľným záverom. Prvým je ten, že povinnosť postúpiť vec veľkému senátu sa nevzťahuje na odklon od vlastného právneho názoru toho istého senátu, keďže zákon výslovne uvádza „právny názor vyjadrený v rozhodnutí iného senátu“. Takáto interpretácia by však smerovala proti samotnej podstate a účelu právnej normy. Ak sú splnené iné procesné podmienky na postúpenie veci podľa § 48 ods. 1 CSP, tak skutočnosť, že odklon sa týka právneho názoru toho istého senátu, nepredstavuje prekážku na postúpenie veci veľkému senátu.

Druhý neakceptovateľný záver vyplýva z rigidného výkladu, podľa ktorého musí bezpodmienečne každý odklon smerovať do veľkého senátu. To by pre dovolací súd predstavovalo neudržateľný stav. Odklon od predchádzajúceho právneho názoru (bez ohľadu na konkrétne okolnosti) rozhodne nie je zriedkavý a v mnohých prípadoch je dokonca nevyhnutný. Pôvodné rozhodnutie ale naďalej existuje a predstavuje relevantný výsledok rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu. Každé následné odlišné rozhodnutie, hoci súladné s medzičasom ustálenou rozhodovacou praxou, bude s ním teda v rozpore.

Vzniknutá situácia je už de facto nezvratná a objektívne pretrvá do budúcna bez časového obmedzenia. Nemôže to však zároveň znamenať, že každý individuálny spor ohľadom danej právnej otázky musí rozhodnúť veľký senát.

Je teda nevyhnutné zodpovedať otázku, kedy už nie je potrebné postúpiť vec veľkému senátu napriek tomu, že preukázateľne existuje jedno alebo viac predchádzajúcich rozhodnutí, ktoré vychádzajú z odlišného právneho názoru(?). Ako akceptovateľnú odpoveď možno rozhodne prijať tvrdenie, že v takom prípade, ak o tejto právnej otázke už záväzne (§ 48 ods. 3 CSP) rozhodol veľký senát a samotný trojčlenný senát sa nechce od tohto rozhodnutia odchýliť. Takáto procesná situácia ale v súčasnosti pokrýva pomerne malý okruh právnych otázok. Rozhodovacia prax veľkého senátu bude predstavovať mnohopočetnú a rôznorodú judikatúru zrejme až v (azda nie až tak veľmi vzdialenej) budúcnosti.

V súčasnosti je preto omnoho akútnejšia otázka, či má rovnaké účinky aj publikovanie judikatúry v R – zbierke. Zjednodušene povedané, či môže trojčlenný senát dovolacieho súdu sám rozhodnúť v prípade, ak je jeho právny názor síce v rozpore s predchádzajúcim rozhodnutím Najvyššieho súdu SR (hoci napríklad starším alebo zjavne ojedinelým), ale v súlade s judikátom publikovaným v R – zbierke, čiže v súlade s ustálenou rozhodovacou … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. František Sedlačko PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Abstrakt

Za obdobie ostatných troch rokov (od rekodifikácie civilného procesného práva) došlo k viacerým legislatívnym zmenám, ktoré sa týkajú poplatkových povinností vo vzťahu k súdnej moci. Bonmot, že štátny výkon spravodlivosti nie je „zadarmo“, asi nemusí byť pri tejto príležitosti osobitne zdôrazňovaný. Aj vzhľadom na imperatív, vyplývajúci z čl. 59 ods. 2 Ústavy SR, je však opodstatnená požiadavka na zrozumiteľnú a prehľadnú právnu úpravu a jej racionálny výklad.

Za obdobie ostatných troch rokov (od rekodifikácie civilného procesného práva) došlo k viacerým legislatívnym zmenám, ktoré sa týkajú poplatkových povinností vo vzťahu k súdnej moci. Bonmot, že štátny výkon spravodlivosti nie je „zadarmo“, asi nemusí byť pri tejto príležitosti osobitne zdôrazňovaný. Aj vzhľadom na imperatív, vyplývajúci z čl. 59 ods. 2 Ústavy SR, je však opodstatnená požiadavka na zrozumiteľnú a prehľadnú právnu úpravu a jej racionálny výklad.

Opakované podnety advokátov sa v podstate zameriavajú na tri aplikačné problémy či nejasnosti, ktorým bude venovaný nasledujúci text. Prvý z nich súvisí so zrušením tzv. tretej lehoty na zaplatenie súdneho poplatku zákonom č. 152/2017 Z. z., s účinnosťou od 1. 7. 2017. Ide o § 10 ods. 3 ZoSP, podľa ktorého pôvodne súd zrušil uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku, ak poplatník zaplatil súdny poplatok do konca lehoty na podanie odvolania.

Ak napríklad žalobca nesplnil poplatkovú povinnosť pri podaní žaloby [§ 5 ods. 1 písm. a) ZoSP], ani v následnej sudcovskej lehote v zmysle výzvy podľa § 10 ods. 1 ZoSP, mohol túto povinnosť efektívne splniť pred uplynutím lehoty na odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania. Túto alternatívu uvedená novela zrušila. Zaujímavosťou je, že pôvodný návrh zákona sprísnenie režimu v neprospech poplatníkov neobsahoval. K doplneniu došlo až na základe schváleného pozmeňujúceho návrhu Ústavnoprávneho výboru NR SR, pričom bol doplnený aj nový § 14 ods. 3 ZoSP, podľa ktorého v sťažnosti proti rozhodnutiu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku nemožno namietať skutočnosti, ktoré nastali po uplynutí lehoty na zaplatenie súdneho poplatku.

Nezaplatenie súdneho poplatku v tzv. druhej lehote (na základe výzvy) by teda malo bezprostredne viesť k zastaveniu konania. V danej súvislosti je otázne, či musí byť peňažná suma poplatku pripísaná na účet súdu najneskôr v posledný deň lehoty (§ 567 ods. 2 OZ), alebo na jej zachovanie postačuje zadanie platobného príkazu banke.

Treba zdôrazniť, že pri nezaplatení súdneho poplatku zastaví súd konanie podľa § 10 ods. 1 ZoSP, ktorý nebol novelizáciou dotknutý. Naďalej je preto aplikovateľná relatívne ustálená judikatúra, v zmysle ktorej musí súd v nadväznosti na § 217 ods.1 a §234 ods.2 CSP (§154 ods.1 a §167 ods.2 OSP) zohľadniť stav v čase vydania uznesenia o zastavení konania. Popri slovenských judikátoch R 4/2003, R 16/2010, R 74/2010 alebo náleze ÚS SR sp. zn. III. ÚS 203/2008 (Zb. nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 51/2008) možno poukázať aj na aktuálne relevantné rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 ICdo 38/2015 a 25 Cdo 4242/2016.

Ak teda zadá poplatník bankový platobný príkaz na úhradu súdneho poplatku v posledný deň lehoty, je vysoko pravdepodobné, že v čase prípadného rozhodovania súdu o zastavení konania bude už platba na účte súdu pripísaná. Za daných okolností potom neprichádza zastavenie konania do úvahy.

Lehota na úhradu súdneho poplatku podľa § 10 ods. 1 ZoSP je navyše lehotou procesnoprávnou a sudcovskou v zmysle čl. 10 ods. 3 a § 118 CSP (porovnaj napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Obdo 35/2007, 6 Obo 244/2007). Z tohto dôvodu musí na jej zachovanie, pri analogickej aplikácii § 121 ods. 5 CSP, postačovať zadanie bankového platobného príkazu. To v takomto prípade oprávňuje poplatníka, aby v sťažnosti proti nezákonnému uzneseniu o zastavení konania, napriek citovanému zneniu § 14 ods. 3 ZoSP a v súlade s ním, namietal, že poplatkovú povinnosť splnil včas.

Načrtnuté závery korešpondujú s princípom, podľa ktorého je elementárnou úlohou súdov vo veci konať, nie odmietať konať (denegatio iustitiae) z formálnych dôvodov. Verejnoprávnu normu je preto potrebné interpretovať v prospech účelu a opodstatnenia existencie súdnej moci. Ak napriek uvedenému dôjde k nezákonnému zastaveniu konania prenezaplatenie súdneho poplatku a zamietnutiu sťažnosti proti takémuto uzneseniu, je žalobca odkázaný už iba na podanie novej žaloby, pokiaľ mu to hmotnoprávna situácia umožňuje, alebo na podanie ústavnej sťažnosti. Prípustnosť odvolania aj dovolania je totiž zo zákona vylúčená, čo medzičasom judikoval aj Najvyšší súd SR pod R 82/2018.

Druhý problém, týkajúci sa súdnych poplatkov, súvisí s upomínacím konaním podľa zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZUK“). V súlade s § 11c ods. 1 ZoSP je upomínacie konanie oproti štandardnému konaniu o zaplatenie zvýhodnené znížením sumy súdneho poplatku o polovicu. Zjednodušene možno konštatovať, že súdny poplatok z návrhu … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. František Sedlačko PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Abstrakt

Od decembra 2013 sú v Slovenskej republike vydávané nové typy občianskych preukazov – občianske preukazy s čipom, tzv. eID karty. V súčasnosti je ich využívanie v elektronickom prostredí už čiastočne povinné pre určitý okruh právnických osôb (štatutárne orgány alebo členovia štatutárneho orgánu právnických osôb zapísaných v obchodnom registri SR), ale stále plne dobrovoľné pre fyzické osoby – občanov. Využívanie tohto výdobytku modernej techniky má však svoje nástrahy. V článku sú rozobraté výhody, aj nevýhody a tiež (ne)bezpečnosť jeho používania.

Podmienky a postup pri vydávaní občianskych preukazov a vedenie evidencie občianskych preukazov upravuje zákon č. 224/2006 Z. z. o občianskych preukazoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o OP“). Podľa tohto zákona (§ 2 ods. 1) je občiansky preukaz verejnou listinou, ktorou občan preukazuje svoju totožnosť, štátne občianstvo a ďalšie údaje v ňom uvedené. Nové typy občianskych preukazov – občianske preukazy s čipom (tzv. elektronické identifikačné karty – skrátene eID alebo eID karty) vydáva Slovenská republika od decembra 2013.[1] Doba platnosti nového typu dokladu zostala nezmenená – 10 rokov (§ 5 ods. 4 zákona o OP) a rovnako, ako predošlý občiansky preukaz bez čipu, slúži na preukazovanie totožnosti občana SR pri osobnom styku s úradmi a inštitúciami a tiež ako cestovný doklad.[2] Nový typ dokladu však navyše obsahuje elektronický čip, ktorý umožňuje preukazovanie totožnosti občana v elektronickom prostredí pri využívaní elektronických služieb verejnej správy (tzv. e-služieb, či e-Government služieb).[3]

Dobrovoľný pre občanov, povinný pre štatutárov

Pre občanov je využívanie elektronických občianskych preukazov s čipom na prístup k elektronickým službám len dobrovoľné (či vo forme elektronickej schránky[4] alebo kvalifikovaného elektronického podpisu). Povinne ich však musia používať štatutárne orgány alebo členovia štatutárneho orgánu právnických osôb (ďalej v texte len „štatutári“) zapísaných v obchodnom registri SR.[5] Odo dňa 1. júla 2017 totiž majú povinnosť komunikovať so štátnou správou prostredníctvom elektronických schránok (po prihlásení sa cez portál www.slovensko.sk), do ktorých majú prístup len ak majú vydané nové typy dokladov. Firmám so sídlom v SR zapísaným v obchodnom registri sú od tohto dátumu zasielané úradné rozhodnutia, či oznámenia výhradne prostredníctvom elektronických schránok (ak štatutár nemá aktivovaný občiansky preukaz s čipom a bezpečnostný osobný kód – tzv. BOK (ďalej v texte aj len „BOK“), k zaslaným rozhodnutiam, či oznámeniam sa jednoducho nedostane). Povinná je však len elektronická komunikácia smerom od orgánu verejnej moci k účastníkom (a to aj v prípade podania na orgán v papierovej forme), nie naopak, tzn., že na písomnosť od orgánu verejnej moci doručenej do elektronickej schránky môže účastník odpovedať aj v papierovej forme.

V prípade štatutárov – cudzincov s pobytom na Slovensku je potrebný elektronický doklad o pobyte – tzv. eDoPP karta (§ 73 a § 73a zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov), ktorý funguje z hľadiska e-služieb rovnako ako občiansky preukaz s čipom. V prípade štatutárov s pobytom mimo územia SR je to komplikovanejšie a týmto ostávajú len dve možnosti – požiadať o tzv. alternatívny autentifikátor (§ 21 ods. 1 písm. b) a § 22 zákona o e-Governmente) alebo si zvoliť za splnomocnenca osobu s občianskym preukazom s čipom (prípadne s dokladom o pobyte s čipom) a bezpečnostným osobným kódom (splnomocnenie ju možné formou listiny alebo elektronicky a rozsah právomocí splnomocnenca je možné nastaviť).

Úradná elektronická schránka bola aktivovaná automaticky každému štatutárovi firmy zapísanej v obchodnom registri a je v záujme každého štatutára si do nej zabezpečiť prístup, keďže v momente uloženia úradnej korešpondencie do elektronickej schránky začína plynúť tzv. úložná lehota.[6] Ak v tejto lehote nebude štatutár konať, nastane tzv. fikcia doručenia a úradná korešpondencia bude považovaná za doručenú aj v prípade, ak si ju nepreberie a neprečíta, pričom na moment doručenia môžu byť viazané lehoty (napr. na podanie odvolania, či na splnenie nejakej povinnosti). Ide o obdobný postup, ako keby si štatutár neprebral listovú zásielku na pošte; preto by si mali všetci štatutári zriadiť prístup k svojej elektronickej schránke a prezerať v nej poštu pravidelne – aby boli nielen informovaní, ale aby aj nezmeškali príslušné zákonné lehoty.[7] Za neaktivovanie, či nepoužívanie elektronickej schránky síce nie sú stanovené žiadne pokuty, avšak finančné dopady môžu byť pre majiteľa schránky značné (napr. sa nedozvie o uložení pokuty a suma bude narastať o sankčné úroky).[8] Zriadenie a používanie kvalifikovaného elektronického podpisu je aj pre štatutárov dobrovoľné.

V prípade, že si adresát elektronickej správy z objektívnych príčin nemohol správu prevziať a oboznámiť sa s jej obsahom, je v zákone o e-Governmente ustanovený inštitút neúčinnosti elektronického doručovania (§ 33).

Právnickým osobám so sídlom na území SR, ktoré nie sú zapísané do obchodného registra SR (ide napr. o občianske združenia, nadácie, neziskové organizácie a pod.) bude elektronická schránka automaticky aktivovaná na doručovanie až dňa 1. júna 2020 (§ 60b ods. 3 zákona o e-Governmente). Do tohto termínu si svoje elektronické schránky môžu aktivovať na doručovanie úradných rozhodnutí, či oznámení dobrovoľne.[9]

(Ne)Bezpečnosť eID

„Bezpečnosť údajov uložených v kontaktnom čipe chránia bezpečnostné mechanizmy a tiež bezpečnostný osobný kód (BOK).“[10]

Podľa zákona o OP (§ 4b) slúži bezpečnostný osobný kód spolu s občianskym preukazom na potvrdenie totožnosti držiteľa pri elektronickej komunikácii s informačnými systémami orgánov verejnej správy alebo s inými fyzickými alebo právnickými osobami. Ide o kombináciu najmenej šiestich a najviac desiatich číslic, ktorú si občan zvolí a tento kód slúži na prihlasovanie sa k príslušnej elektronickej službe.

Zadanie BOK-u s následnou aktiváciou eID funkcie nie je povinné – občan sa môže rozhodnúť, či bude alebo nebude využívať elektronické služby. V prípade, že bol vydaný občiansky preukaz s elektronickým čipom, ale jeho držiteľ nemá zvolený BOK, môže si ho ísť kedykoľvek zvoliť dodatočne na okresné riaditeľstvo Policajného zboru (ďalej v texte aj len „OR PZ“) a v rámci záruk bezpečnosti si tiež držiteľ občianskeho preukazu s čipom môže svoj BOK kedykoľvek zmeniť, a to aj opakovane (§ 17b ods. 2 a § 4b ods. 3 zákona o OP).

Ako ochrana pred zneužitím občianskeho preukazu s čipom formou náhodného skúšania zadávania BOK-u slúži funkcia automatického zablokovania po piatom po sebe nesprávnom zadaní BOK-u pri elektronickej komunikácii, pričom odblokovanie môže vykonať len OR PZ (§ 4b ods. 4 zákona o OP).

Podľa dôvodovej správy k novele zákona o OP malo byť technicky možné prečítať údaje z občianskeho preukazu len so súhlasom občana zadaním BOK-u a súčasným priložením občianskeho preukazu k čítačke kariet. „Len oprávnení poskytovatelia služieb a fyzické osoby a právnické osoby budú môcť požiadať o prečítanie údajov z občianskeho preukazu, pričom bude zabezpečené prostredníctvom príslušného certifikátu, ktoré z údajov budú z občianskeho preukazu prečítané a odovzdané poskytovateľovi služieb.“[11]

Napriek tomu, že čip občianskeho preukazu mal byť účinne chránený proti zneužitiu, koncom roka 2017 – dňa 31. októbra 2017 o 18.23 hod. bola z dôvodu potenciálnej zraniteľnosti certifikátov hromadne zrušená platnosť certifikátov s veľkosťou kľúčov 2048-bitov,[12] ktoré boli vydané na elektronických občianskych preukazoch.[13] Výskumný česko-slovenský tím z Masarykovej univerzity v Brne totiž zistil, že tieto certifikáty sú ľahko napadnuteľné – neoprávnenej osobe stačilo získať dokument podpísaný takýmto podpisovým certifikátom[14] a za relatívne nízke náklady[15] mohla prelomiť bezpečnostné šifrovanie podpisového certifikátu.[16] Neoprávnená osoba by sa následne v prostredí e-Governmentu mohla vydávať za osobu, ktorej podpisový certifikát prelomila – mohla by napr. v mene zneužitej osoby prevádzať nehnuteľnosti alebo obchodné podiely v spoločnostiach, podávať žaloby alebo sa k žalobám vyjadrovať, komunikovať s finančnou správou atď. Čiže neoprávnená osoba mohla zneužiť prelomený podpisový certifikát všade tam, kde sa v rámci e-Governmentu vyžaduje tzv. kvalifikovaný elektronický podpis.

Po zrušení platnosti certifikátov s veľkosťou kľúčov 2048-bitov bolo možné eID kartu bez získania nových certifikátov naďalej používať na preukazovanie totožnosti, prihlasovanie sa do elektronickej schránky, potvrdzovanie doručeniek a na ďalšie elektronické služby, pri ktorých stačilo zadávať BOK, nebolo však možné uskutočňovať úkony, pri ktorých sa vyžadovalo použitie elektronického podpisu. Na obnovenie tejto funkcie bolo potrebné požiadať o výmenu za bezpečnejšie – 3072-bitové certifikáty. Okresné riaditeľstvá Policajného zboru poskytovali túto službu na počkanie a bezplatne (nešlo o výmenu občianskych preukazov, ale iba o nahratie nových podpisových certifikátov).[17]

Samotné odcudzenie občianskeho preukazu s čipom ešte nepredstavuje riziko jeho zneužitia v prostredí e-služieb. Veľkým problémom je, ak sa zlodej dostane spolu s elektronickým občianskym preukazom aj k BOK-u a KEP PIN-u majiteľa – v takom prípade už jeho zneužitiu nestojí nič v ceste. Z uvedeného dôvodu je naozaj vhodné dodržiavať zásady bezpečného používania eID kariet,[18] a to najmä neprezrádzanie týchto kódov a ich prípadné uchovávanie mimo eID karty.

Môžeme tak rozlišovať dve situácie, kedy môžu vyššie uvedené bezpečnostné kódy prispieť k zneužitiu eID karty:

a) nesprávny výber bezpečnostných kódov a
b) nesprávne nakladanie s bezpečnostnými kódmi.

V prípade nesprávneho výberu kódov máme na mysli voľbu jednoduchých, ľahko uhádnuteľných kódov (napr. 000000, 111111, 123456 atď.), aby boli tieto ľahšie zapamätateľné pre svojich užívateľov alebo voľbu rovnakých kódov pre rôzne prístupy. Jednou z hlavných príčin, prečo si ľudia dávajú jednoduché heslá, alebo na všetky prístupy heslá rovnaké či podobné je, že sa boja ich zabudnutia.

V prípade nesprávneho nakladania s bezpečnostnými kódmi máme na mysli ich priame vyzradenie inej osobe alebo nesprávne uchovávanie týchto kódov. „Bezpečnostné kódy sú len vaše tajomstvo, takže ich v žiadnom prípade nikde neoznamujte, aj keď vás o to požiadajú.“ … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Jana Matejová

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Abstrakt

V justičnom priestore sa vyskytuje pomerne veľká množina takzvaných bagateľných peňažných sporov. Bagateľných, samozrejme, iba zo všeobecného hľadiska. V konkrétnom prípade sa totiž málokomu javí jeho vlastný spor ako bagateľný; bez ohľadu na jeho prípadnú minimálnu hodnotu.

V justičnom priestore sa vyskytuje pomerne veľká množina takzvaných bagateľných peňažných sporov. Bagateľných, samozrejme, iba zo všeobecného hľadiska. V konkrétnom prípade sa totiž málokomu javí jeho vlastný spor ako bagateľný; bez ohľadu na jeho prípadnú minimálnu hodnotu.

Procesná legislatíva existenciu takýchto sporov predpokladá a zavádza v danej súvislosti rôzne účelné opatrenia na princípe ratione valoris (z dôvodu hodnoty). Za splnenia ostatných podmienok podľa § 177 ods. 2 písm. a) CSP môže súd napríklad rozhodnúť o žalobe bez pojednávania, ak hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2 000 eur. V spotrebiteľských sporoch je táto hranica znížená na polovicu [porovnaj § 297 písm. b) CSP]. Súčasťou práva Európskej únie je aj nariadenie EP a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (rovnako 2 000 eur v zmysle čl. 2 ods. 1 nariadenia).

Osobitnú pozornosť si vyžadujú legislatívne opatrenia, ktoré na princípe ratione valoris zavádzajú bagateľný cenzus, pokiaľ ide o prípustnosť opravných prostriedkov. Typickým príkladom je zákonné obmedzenie prípustnosti dovolania v zmysle § 422 CSP, ktoré vylučuje možnosť napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu dovolaním podľa § 421 ods. 1 CSP, ak v peňažnom spore nie je prekročená určitá hodnotová hranica. Tou je desaťnásobok minimálnej mzdy bez ohľadu na príslušenstvo, resp. dvojnásobok minimálnej mzdy v sporoch s ochranou slabšej strany. Aktuálne teda 5 200 eur a 1 040 eur. Obdobnú úpravu obsahoval aj § 238 ods. 5 OSP, ktorý prípustnosť dovolania limitoval trojnásobkom a v obchodných veciach desaťnásobkom minimálnej mzdy.

Ústavný súd pre konanie o individuálnych sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR nemá osobitne uzákonený bagateľný cenzus. Takéto obmedzenie neupravoval pôvodný zákon NR SR č. 38/1993 Zb. a neupravuje ho ani súčasný zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZÚS“). Ustanovenie § 62 ZÚS subsidiárne odkazuje iba na primeranú aplikáciu CSP, rovnako ako aj zrušený § 31a ods. 1 zákona NR SR č. 38/1993 Zb.

V rámci konania pred Ústavným súdom SR sa však postupne vyvinula prax, podľa ktorej je opodstatnené aplikovať pravidlo o neprípustnosti individuálnej sťažnosti na princípe ratione valoris rovnako, ako v prípade neprípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 5 OSP a aktuálne § 422 ods. 1 CSP. Túto prax už v súčasnosti možno označiť za ustálenú a reprezentuje ju nemalé množstvo uznesení o odmietnutí sťažností, ako zjavne neopodstatnených (napr. IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 251/2011, IV. ÚS 431/2012, I. ÚS 134/2016, III. ÚS 25/2016, III. ÚS 885/2016 a ďalšie).

Ústavný súd v danej súvislosti spravidla uvádza, že ak je v konaní pred dovolacím súdom ex lege vylúčený prieskum bagateľných vecí, bolo by „proti logike“ pripustiť, aby bol ich prieskum automaticky presunutý do roviny ústavného súdnictva. Ústavnoprávna ochrana sa teda v takýchto prípadoch poskytuje iba celkom výnimočne, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu alebo intenzite.

Do tohto stabilizovaného rozhodovacieho štandardu vnieslo nový názorový trend nedávne rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 27. novembra 2018 vo veci Kľačanová proti Slovenskej republike … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. František Sedlačko PhD., LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Abstrakt

Zámerom príspevku je reagovať na článok JUDr. Kristíny Absolonovej Viedenský dohovor o diplomatických stykoch a jeho súvislosť s návratovým konaním v zmysle § 123 a nasl. CMP uverejnený v BSA 4/2019 (ďalej aj ako „komentovaný článok“), ktorý vo svojom úvode nastoľuje otázku: „Vzniká maloletým deťom ako rodinným príslušníkom diplomatického zástupcu v krajine prijímajúceho štátu obvyklý pobyt v čase ich pôsobenia v tejto krajine alebo je naopak, takýto pobyt považovaný len za dočasný?“. Autorka v komentovanom článku konštatuje, že obvyklý pobyt deťom nevzniká v dôsledku aplikácie Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch,[1] čo má nepriaznivé následky v tzv. návratovom konaní v kontexte medzinárodného únosu dieťaťa.[2] Svoju kritiku smeruje k samotnému Viedenskému dohovoru, pričom ako riešenie navrhuje jeho zmenu.

Je možné stotožniť sa s názorom autorky, že automatický záver súdu o tom, že dieťa diplomata má obvyklý pobyt vo vysielajúcom štáte, je v rozpore so záujmami dieťaťa.[3] Autorka však uvedený výsledok považuje za „súladný s medzinárodnými dohodami“, a preto navrhuje revíziu Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch. V tomto ohľade by sme radi ponúkli iné možnosti na posúdenie problému.

1. Vzťah diplomatických imunít a obvyklého pobytu

Komentovaný článok sa odvoláva na „vákuum, resp. trhlinu vo forme nešťastne formulovaných článkov Viedenského dohovoru“. Autorka tvrdí, že z Viedenského dohovoru vyplýva, že „pobyt diplomatického zástupcu a jeho rodinných príslušníkov v krajine prijímajúceho štátu je považovaný len za dočasný“ a „maloletému dieťaťu na území prijímajúceho štátu nevzniká obvyklý pobyt“. Neuvádza však, či ide o výklad prezentovaný v judikatúre (článok spomína skúsenosti autorky z praxe bez odkazu na konkrétne súdne rozhodnutie), nenachádzame ani odkaz na právnu vedu. Výklad obvyklého pobytu pritom zo znenia Viedenského dohovoru nijako zreteľne nevyplýva. Najmä v tejto pasáži však autorka tvrdí opak: „V dôsledku uvedeného je dieťa, ktoré žije nepretržite niekoľko rokov v zahraničí (na území prijímajúceho štátu), …, uvedené do situácie, kedy v súlade s výsadami a imunitami špecifikovanými vo Viedenskom dohovore, ktoré požívajú jeho rodičia a ktoré sa automaticky uplatňujú aj na jeho osobu, rezultujúce do nevzniku obvyklého pobytu v danom štáte, nemôže očakávať úspešné súdne konanie vo veci jeho návratu do krajiny, ktorú označuje za svoj domov.“ Autorka zrejme vidí súvislosť medzi obvyklým pobytom dieťaťa a imunitami a výsadami diplomatického zástupcu a jeho rodiny. V komentovanom článku sú citované ustanovenia Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch, ktoré upravujú rozsah vyňatia diplomatického zástupcu z trestnej, civilnej a administratívnej jurisdikcie diplomatického zástupcu (čl. 31). Autorka uvádza, že „v intenciách citovaných článkov Viedenského dohovoru pobyt diplomatického zástupcu a jeho rodinných príslušníkov v krajine prijímajúceho štátu je považovaný len za dočasný a končí najneskôr rozhodnutím zamestnávateľa o ukončení jeho vyslania do zahraničia.“ Súvislosť medzi jurisdikčnou imunitou a kritériom obvyklému pobytu však vysvetlená nie je. Sú tieto právne kategórie prepojené?

Z uhla pohľadu procesného práva môžeme obe kategórie považovať za podmienky konania: kým jurisdikčná imunita je podmienka negatívna (súd nebude konať, ak jeden z účastníkov konania má príslušný typ imunity), obvyklý pobyt je zvyčajne pozitívna podmienka (tzv. kritérium medzinárodnej právomoci, ktoré musí byť splnené, aby slovenský súd mohol začať konať).[4] Ak došlo k splneniu prvej podmienky, druhú podmienku neskúmame. Zo širšieho uhla pohľadu je však obvyklý pobyt kritérium, ktoré sa vyskytuje nielen v normách medzinárodného práva procesného, ale aj súkromného (tak v kolíznych normách, ako aj v normách o právomoci), pričom ide o kritérium, ktoré v ostatnom čase najčastejšie využívajú zákonodarci (či už v medzinárodných dohovoroch, nariadeniach Európskej únie, ale aj v zákone o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom).[5]

Pre skutkovú situáciu prezentovanú v komentovanom článku (neoprávnené zadržanie dieťaťa jedným z rodičov a následné konanie o návrat dieťaťa iniciované druhým rodičom) sú relevantnými normami Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (Haag, 25. októbra 1980) (ďalej aj „Haagsky dohovor“),[6] nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej aj „nariadenie Brusel IIa“)[7] a zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej aj „CMP“). Vzťah medzi nariadením Brusel IIa a Haagskym dohovorom je vysvetlený v bode 17 odôvodnenia nariadenia, z ktorého vyplýva, že pravidlá EÚ Haagsky dohovor nenahrádzajú, sú len ich doplnením.[8] Základným princípom je, že ak dôjde k medzinárodnému únosu dieťaťa, právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu si zachovávajú súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred únosom (článok 11 nariadenia Brusel IIa). Únos dieťaťa sa vzťahuje na neoprávnené premiestnenie aj na neoprávnené zadržiavanie, ktorých legálna definícia sa nachádza v článku 2 bod 11 nariadenia Brusel IIa,[9] pričom pre obe situácie je spoločné, že dieťa sa nachádza bez súhlasu nositeľa opatrovníckych práv v inom členskom štáte ako v štáte svojho obvyklého pobytu. V štáte, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené, alebo v ktorom je neoprávnene zadržiavané, môže byť iniciované konanie o návrat dieťaťa podľa článku 11 nariadenia Brusel IIa. Článok 11 nariadenia nie je technicky koncipovaný ako typická norma o právomoci (hoci je zaradený do Kapitoly II nariadenia s názvom „súdna právomoc“).[10] Zámerom je vytvoriť jednotný postup súdov pri konaní o návrate dieťaťa. Kritérium medzinárodnej právomoci na konanie o návrate, hoci nie je v článku 11 nariadenia Brusel IIa explicitne vyjadrené, vyplýva z kontextu: je ním prítomnosť dieťaťa v členskom štáte ako dôsledok medzinárodného únosu dieťaťa. Kľúčovou otázkou je preto zistenie obvyklého pobytu dieťaťa (únos predpokladá prítomnosť dieťa v inom štáte ako v štáte obvyklého pobytu). Podľa § 123 CMP v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého. V prípade, na ktorý poukazuje komentovaný článok, slovenský súd určil, že obvyklý pobyt dieťaťa v inom členskom štáte vôbec nevznikol, dieťa malo obvyklý pobyt na Slovensku, preto nemožno hovoriť o neoprávnenom premiestnení a zadržiavaní. Ak pripustíme, že deťom diplomatických zástupcov nevzniká nikdy v prijímajúcom štáte obvyklý pobyt, má to pre návratové konanie zásadný význam, na ktorý poukazuje autorka komentovaného článku: „Súd sa v rámci odôvodnenia uznesenia, ktorým nenariadi návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu bude teda zaoberať výlučne charakterom diplomatického zastúpenia v súvislosti s ustanoveniami Viedenského dohovoru a tou skutočnosťou, že dieťaťu na území prijímajúceho štátu nevznikol obvyklý pobyt ako základný predpoklad dôvodnosti podania návrhu na nariadenie návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu.“

2. Diplomatické imunity pri návratovom konaní

Autorka komentovaného článku navrhuje ako riešenie zmenu Viedenského dohovoru, pričom detaily neformuluje (napr. má sa v dohovore definovať obvyklý pobyt dieťaťa diplomatického zástupcu?). Pravdepodobnosť realizácie takéhoto riešenia je však minimálna (s ohľadom na náročný proces prijímania medzinárodných zmlúv). Definovanie obvyklého pobytu dieťaťa diplomatického zástupcu by navyše išlo nad rámec cieľov dohovoru, jeho vecného rozsahu.

Je možné súhlasiť s tým, že ak jeden z rodičov požíva diplomatické imunity, táto okolnosť môže mať vplyv na návratové konanie. Podľa nášho názoru však aplikácia ustanovení Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch môže mať za následok „len“ záver o vyňatí osoby z právomoci súdov Slovenskej republiky z dôvodu imunity v civilných veciach, nie však automatický záver o vylúčení obvyklého pobytu dieťaťa diplomata v prijímajúcom štáte.

Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov sú z právomoci slovenských orgánov vyňaté osoby, medzinárodné organizácie a inštitúcie, ktoré podľa medzinárodných zmlúv, iných pravidiel medzinárodného práva alebo slovenských právnych predpisov požívajú v Slovenskej republike imunitu, a to v rozsahu, ktorý je v nich uvedený. Pôjde o osoby, na ktoré sa vzťahuje Viedenský dohovor o diplomatických stykoch (uverejnený pod č. 157/1964 Zb.), Viedensky dohovor o konzulárnych stykoch (uverejnený pod č. 32/1969 Zb.), Newyorský dohovor o osobitných misiách (uverejnený pod č. 40/1987 Zb.) a ďalšie medzinárodné zmluvy obsahujúce osobitnú … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
Mgr. Ľubica Gregová Širicová PhD.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Abstrakt

V predkladanom článku sa autorka venuje spoločnej nehnuteľnosti a spoločne obhospodarovaným nehnuteľnostiam, ktoré sú v správe pozemkových spoločenstiev a zmenám, ktoré v tejto oblasti nastali po prijatí zákona č. 110/2018 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách. Upozorňuje na povinnosť pozemkových spoločenstiev prispôsobiť svoje právne pomery tejto právnej úprave do 30. 6. 2019, v tejto súvislosti dáva do pozornosti oblasti, ktoré je potrebné upraviť v Zmluve o pozemkovom spoločenstve vo vzťahu k typu nehnuteľností, ktoré spoločenstvo spravuje a navrhuje niektoré možné riešenia.

Národná rada Slovenskej republiky prijala dňa 14. 3. 2018 zákon č. 110/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách v znení zákona č. 34/2014 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej v texte len „novela ZoPS“ a Zákon č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách ďalej v texte len „ZoPS“). Novela ZoPS nadobudla účinnosť 1. júla 2018, okrem troch výnimiek, ktoré nadobudli účinnosť 1. októbra 2018 a v zmysle § 32a ods. 2 novely sú pozemkové spoločenstvá povinné prispôsobiť zmluvu o spoločenstve alebo stanovy tomuto zákonu do 30. júna 2018. Samotný fakt, že zákonodarca dal pozemkovým spoločenstvách časový priestor viac ako tri mesiace na oboznámenie sa s týmto zákonom a následne 12 mesiacov na prispôsobenie svojich základných dokumentov novým zákonným podmienkam potvrdzuje rozsiahlosť tejto novely. Ambíciou tohto príspevku je zamyslieť sa nad niektorými zo zmien, ktoré autorka tohto článku z hľadiska svojej praxe považuje za podstatné, a treba uviesť, že mnohé z týchto zmien sú vítané a v praxi potrebné.

I. Úvod do problematiky

Pozemkové spoločenstvá ako spoločenstvá osôb, ktoré sa združujú predovšetkým za účelom spoločného hospodárenia na spoločnej nehnuteľnosti, boli do nášho právneho poriadku zavedené s účinnosťou od 26. augusta 1993 v § 40 zákona č. 187/1993 Zb., ktorý novelizoval zákon č. 330/1991 Zb., a ktorý platil do 31. augusta 1995. S účinnosťou od 1. septembra 1995 bol prijatý zákon č. 181/1995 Zb. o pozemkových spoločenstvách, ktorý riešil prvýkrát komplexne vznik, právne postavenie, hospodárenie a zánik pozemkových spoločenstiev, ako aj niektoré práva, povinnosti a vzájomné vzťahy členov pozemkového spoločenstva. S účinnosťou od 1. 5. 2013 bol nahradený ZoPS.

Zákon o pozemkových spoločenstvách, prijatý 26. marca 2013, je podstatne novelizovaný po piatich rokoch od svojho prijatia. Prvou novelou tohto zákona bol síce zákon č. 34/2014 Z. z., avšak ten vo svojom čl. V priniesol len „drobné zmeny“, ktoré odstraňovali chyby, ktoré sa do zákona dostali počas legislatívneho procesu a najmä splnil svoj hlavný účel – predĺžil pozemkovým spoločenstvám lehotu na prispôsobenie sa ZoPS z 28. februára 2014 na 30. júna 2014, čo z praktického hľadiska bolo viac ako nevyhnutné.

Je dobrou správou, že zákonodarca v prípade novely ZoPS vzal do úvahy tieto skúsenosti a priamo poskytol pozemkovým spoločenstvám dostatočný časový priestor na prispôsobenie sa novej právnej úprave do 30. júna 2019.

Pozemkové spoločenstvá sa podľa nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú v ich správe, delia v princípe (a zjednodušene) na tieto typy:

a) pozemkové spoločenstvá, ktoré majú v správe spoločnú nehnuteľnosť – v tomto prípade sú členmi pozemkového spoločenstva všetci vlastníci podielov spoločnej nehnuteľnosti,

b) pozemkové spoločenstvá, ktoré majú v správe spoločne obhospodarované nehnuteľnosti – v tomto prípade sú členmi spoločenstva všetci vlastníci nehnuteľností, ktoré sú spoločne obhospodarované, bez ohľadu na skutočnosť, či majú tieto nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve alebo podielovom spoluvlastníctve

c) pozemkové spoločenstvá, ktoré majú v správe oba typy nehnuteľností.

Je zrejmé, že typ nehnuteľnosti, ktoré spravuje pozemkové spoločenstvo pre svojich členov, je pre ne určujúcim faktorom, preto sa tento článok venuje zmenám, ktoré zaviedla novela ZoPS z pohľadu spravovaných typov nehnuteľnosti.

II. Spoločná nehnuteľnosť

II.1 Definícia spoločnej nehnuteľnosti

Spoločná nehnuteľnosť ako právny inštitút je historickým dedičstvom feudálneho Uhorska,[1] ktorý je v našich zemepisných šírkach ojedinelý. Naša krajina je jedinou z krajín bývalého Uhorska, v ktorej bol tento inštitút obnovený, a to v roku 1991 v § 37 ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách.

Spoločnou nehnuteľnosťou[2] je jedna nehnuteľná vec, ktorá môže pozostávať z viacerých pozemkov. Zákonodarca zakotvil v zákone historické súvislosti vzniku spoločnej nehnuteľnosti doplnením odkazu na pôvodné zákonné články uhorského práva, ktoré ich upravovali. Tým jasne definoval, že spoločná nehnuteľnosť je historickým inštitútom a neponechal žiadnu pochybnosť o tom, že v súčasnosti podľa platných právnych predpisov takáto nehnuteľnosť nemôže vzniknúť.

Taktiež nie je možné, aby sa spoločné nehnuteľnosti rozširovali prikupovaním susediacich pozemkov.

II.2 Oddelenie spoločnej nehnuteľnosti

Novelou ZoPS bol potvrdený trend, citeľný už z dôvodovej správy k ZoPS, a to vízia postupnými krokmi „nechať zaniknúť“ spoločné nehnuteľnosti.

Prvou možnosťou je zrušiť a vysporiadať podielové spoluvlastníctvo spoločnej nehnuteľnosti[3] pri jednoduchých pozemkových úpravách. Zo skúseností pozemkových spoločenstiev, ktoré tento postup využili, je známe, že časový horizont jeho realizácie je dlhší (minimálne tri roky).

Druhou možnosťou je oddelenie časti spoločnej nehnuteľnosti.

Pôvodne ZoPS definoval dôvody, na základe ktorých bolo možné oddeliť zo spoločnej nehnuteľnosti časti, ktoré po oddelení prestali byť spoločnými nehnuteľnosťami.

Novela ZoPS pokračuje v spomenutom trende – zavádza možnosť oddeliť od pozemku, alebo pozemkov patriacich do spoločnej nehnuteľnosti novovytvorený pozemok na základe rozhodnutia spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti na valnom zhromaždení. Nie je teda potrebný žiaden účel alebo zákonný dôvod, postačí samotné rozhodnutie vlastníkov spoločnej nehnuteľnosti – v tomto prípade nehlasujú všetci členovia pozemkového spoločenstva, ale rozhodujú len vlastníci spoločnej nehnuteľnosti nadpolovičnou väčšinou všetkých hlasov.[4]

Novotou je ustanovenie, podľa ktorého sa takto oddelená nehnuteľnosť stáva spoločne obhospodarovanou nehnuteľnosťou, ak jej vlastníci nerozhodnú inak.

Je potrebné upozorniť, že ak sa vlastníci spoločnej nehnuteľnosti nerozhodnú inak, budú musieť po rozhodnutí o oddelení prispôsobiť Zmluvu o spoločenstve[5] faktu, že sú pozemkovým spoločenstvom nielen so spoločnou nehnuteľnosťou, ale aj so spoločne obhospodarovanou nehnuteľnosťou.

V prípade, ak sa vlastníci oddelenej časti spoločnej nehnuteľnosti rozhodnú inak, napr. budú chcieť túto časť následne predať, mali by okrem prijatia rozhodnutia o oddelení časti spoločnej nehnuteľnosti prijať aj rozhodnutie o právnom statuse tejto oddelenej časti, iba tak môžu zabrániť tomu, aby sa oddelená časť stala spoločne obhospodarovanou nehnuteľnosťou so všetkými dôsledkami.

Zákonodarca pamätal aj na situáciu, kedy je potrebné napr. geometrickým plánom rozdeliť pozemok, patriaci do spoločnej nehnuteľnosti, a to z rôznych dôvodov. Vznik nového pozemku, patriaceho do spoločnej nehnuteľnosti nie je oddelením časti spoločnej nehnuteľnosti.[6]

II.3 Obmedzenie drobenia podielu na spoločnej nehnuteľnosti

Nové znenie § 2 ods. 3 novely ZoPS obmedzuje drobenie podielov spoločnej nehnuteľnosti nielen na prevod takéhoto podielu, ale aj na prechod podielu na spoločnej nehnuteľnosti. Zákonodarca tým reaguje na skúsenosti z aplikačnej praxe,[7] kedy v rámci prechodu podielu na spoločnej nehnuteľnosti dochádzalo k neželanému drobeniu podielov do takej miery, že v niektorých pozemkových spoločenstvách je podiel vlastníka na spoločnej nehnuteľnosti len niekoľko metrov štvorcových, čo samozrejme má vplyv na nezáujem takéhoto vlastníka o spoločnú nehnuteľnosť, pretože vie, že svojím konaním nemá možnosť ovplyvniť rozhodovanie. Často sa v praxi stáva, že podiel na zisku, ktorý mu má byť v takomto prípade vyplatený, je nižší, ako poplatok za pohyb na bankovom účte.

Zároveň však novela ZoPS umožňuje, aby zlúčením podielov mohol vzniknúť podiel, ktorému zodpovedá výmera menšia ako 2 000 m2.

Tieto zmeny sú z hľadiska praxe vyžiadanými zmenami.

II.4 Zákaz prevodu a prechodu podielu len na niektorých pozemkoch

Vítanou zmenou je tiež doplnenie zákazu prechodu vlastníckeho práva k podielu na spoločnej nehnuteľnosti len na niektorých pozemkoch, patriacich do spoločnej nehnuteľnosti.[8] Podľa platného znenia sa tento zákaz vzťahoval len na prevod, a preto sa na základe Osvedčení o dedičstve v praxi stávalo, že sa podiel delil medzi dedičov podľa jednotlivých listov vlastníctva, a tým vznikal zmätok pri evidencii členov a popieral sa zákonný princíp spoločnej nehnuteľnosti ako jednej nehnuteľnej veci, pozostávajúcej z viacerých pozemkov.

II.5 Zastupovanie spoluvlastníkov pri nadobudnutí podielu

Novým ustanovením novely ZoPS je zakotvené právo výboru[9] v mene spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva podielu na spoločnej nehnuteľnosti. V podstate ide o obdobu zmluvy v prospech tretej osoby v zmysle § 50 OZ. Zmluvu uzatvára výbor na základe poverenia zhromaždenia,[10] toto poverenie musí byť schválené nadpolovičnou väčšinou všetkých hlasov vlastníkov spoločnej nehnuteľnosti – pomer hlasov je vyjadrený podielmi na spoločnej nehnuteľnosti. Nadobúdateľmi podielu sa stávajú všetci vlastníci spoločnej nehnuteľnosti pomerne podľa veľkosti svojich podielov, teda podiel každého zo spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti sa zväčší o pomer na nadobudnutom podiele. Treba si uvedomiť, že takto sa zväčší aj podiel nezistených a neznámych vlastníkov, s ktorými nakladá Slovenský pozemkový fond (ďalej len „Fond“),[11] ako aj podiel vo vlastníctve štátu. Cenu za nadobudnutý podiel platí spoločenstvo.

Z praktického hľadiska je možné poverenie Výboru[12] konať vo veci nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu na spoločnej nehnuteľnosti uviesť priamo medzi právami Výboru v Zmluve o spoločenstve, na časovo neobmedzenú dobu alebo schváliť takéto poverenie na zhromaždení, na ktorom bude pozemkové spoločenstvo prispôsobovať svoje pomery novele ZoPS. V opačnom prípade by totiž bolo nutné, aby záujemca o predaj podielu čakal na zhromaždenie, ktoré sa koná raz ročne, čo by mohlo byť zbytočnou komplikáciou.

Výboru možno odporučiť, aby zhromaždenie spolu s poverením schválilo aj spôsob, akým bude určená cena za prevádzaný podiel.

Pre poriadok vo veci je dobré uviesť, že v rámci prijatia novely ZoPS neprešiel návrh skupiny poslancov, ktorý mal ustanoviť pre členov Výboru obdobnú zodpovednosť ako pri štatutárnych orgánoch obchodných spoločností a družstiev, napriek tomu je potrebné zdôrazniť, že štatutárny orgán pozemkového spoločenstva je povinný dodržiavať odbornú starostlivosť, pretože spravuje cudziu vec.

II.6 Nadobudnutie podielu na spoločnej nehnuteľnosti spoločenstvom

Do 30. júna 2018 pozemkové spoločenstvá mali zakázané nadobúdať podiely na spoločnej nehnuteľnosti. Od …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. Margita Medveczká

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/20

Dovolanie nepochybne patrí medzi inštitúty, ktorých sa nové civilné procesné predpisy dotkli zásadným spôsobom. Zákonné podmienky prípustnosti podľa § 420 a § 421 CSP, sprísnený režim pre odmietnutie dovolania v zmysle § 447 CSP a niektoré ďalšie rigorózne ustanovenia sú prejavom zvýšenej profesionalizácie dovolacieho konania. To so sebou prirodzene prináša gradujúce nároky na odbornosť a zodpovednosť advokáta, ktorý dovolanie obligatórne spisuje (§ 429 ods. 1 CSP).

Pre mnohých advokátov je však dovolanie podľa CSP ešte vždy príliš nové, nepreskúmané a nevyspytateľné. Prax preto dôvodne očakáva stabilný sudcovský výklad ťažiskových procesných noriem, prezentovaný v rámci ustálenej judikatúry. Toho si je nepochybne vedomý aj dovolací súd, keďže výrazná väčšina doteraz publikovaných procesných judikátov k CSP sa týka práve dovolania a dovolacieho konania.
Nasledujúci prehľad zahŕňa judikatúru publikovanú v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR (2017 a 2018); teda riadne schválené a uverejnené právne vety z jednotlivých rozhodnutí senátov občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia NS SR. Na účely tohto príspevku je judikatúra rozčlenená do troch osobitných kategórií, zohľadňujúc aktuálne najdiskutovanejšie tematické okruhy.

I.
Judikatúra k (ne)prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP

Uznesenie NS SR z 19. 1. 2017 sp. zn. 3 Cdo 236/2016, R 19/2017 „Dovolanie proti uzneseniu, ktorým odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nesmeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ani rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí, proti ktorým je dovolanie prípustné v zmysle ustanovenia § 420 CSP.“
Uznesenie NS SR z 20. 12. 2016 sp. zn. 2 Cdo 1286/2015, R 24/2017 „Nesprávne právne posúdenie veci nezakladá procesnú vadu zmätočnosti.“
Uznesenie NS SR z 9. 2. 2017 sp. zn. 3Obdo/1/2017, R 60/2017 „Nemožno považovať za porušenie práva na spravodlivý proces nariadenie neodkladného opatrenia rozhodnutím odvolacieho súdu, proti ktorému už nie je prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok.“
Uznesenie NS SR z 31. 10. 2016 sp. zn. 4Obo/53/2014, R 66/2017 „Pokiaľ súd neodročil pojednávanie, pričom neakceptoval riadnu žiadosť strany sporu o odročenie pojednávania bez toho, aby podľa ustanovenia § 119 ods. 2 písm. c) OSP (resp. § 183 ods. 4 CSP) túto skutočnosť oznámil strane sporu na emailovú adresu uvedenú spôsobom určeným zákonom, ide o postup, ktorým súd znemožnil realizovať strane sporu jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.“
Uznesenie NS SR z 11. 10. 2017 sp. zn. 3 Cdo 157/2017, R 21/2018 „Dovolanie nie je podľa § 420 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia na základe takého návrhu, spolu s ktorým, prípadne po podaní ktorého bola podaná nadväzujúca žaloba.“
Uznesenie NS SR z 31. 1. 2018 sp. zn. 1 Cdo 97/2017, R 69/2018 „Rozhodnutím, ktorým konanie končí a proti ktorému je za podmienok uvedených v § 420 Civilného sporového poriadku prípustné dovolanie, je tiež uzne- senie odvolacieho súdu potvrdzujúce uznesenie súdu prvej inštancie o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu.“
Uznesenie NS SR z 28. 2. 2018 sp. zn. 6 Cdo 160/2017, R 73/2018 „Uznesenie odvolacieho súdu o náhrade trov konania nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí v zmysle ustanovenia § 420 CSP, i keď odvolací súd … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
JUDr. František Sedlačko LL.M.

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/30

Autori v článku reagujú na príspevky uverejnené v Bulletine slovenskej advokácie č. 10/2016 a č. 6/2018, ktoré sa venovali problematike výkonu záložného práva a jeho premlčaniu. Na podklade vlastnej argumentácie autori predkladajú svoje argumenty a pohľad na platnú právnu úpravu výkonu záložného práva a jeho premlčania, najmä vo vzťahu k nehnuteľnostiam predstavujúcim obydlie. Poukazujú pritom na odlišnosti, ktoré existujú medzi slovenskou a českou právnou úpravou výkonu záložného práva a jeho premlčaním. V rámci toho rozoberajú kľúčovú otázku, či je podľa právneho stavu de lege lata možné účinne vzniesť námietku premlčania výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby, keďže tá je na rozdiel od Českej republiky postavená na princípe mimosúdneho výkonu záložného práva, t. z. bez potreby disponovania exekučným titulom zo strany záložného veriteľa. Na základe tohto rozboru autori článku dospeli k odlišným záverom, než autori príspevkov, na ktoré sa predmetným článkom reaguje.

Úvod

V Bulletine slovenskej advokácie č. 6/2018 bol uverejnený článok od A. Juríka, L. Šiškovej a Z. Wagner[1] (ďalej spolu v texte aj „Autori“), ktorí z viacerých hľadísk rozoberali inštitút výkonu záložného práva so zameraním na aplikačné problémy pri obrane záložcov a záložných dlžníkov najmä pri výkone záložného práva k nehnuteľnostiam formou dobrovoľnej dražby. Autori odkazujú aj na predchádzajúci príspevok[2] JUDr. Ing. Michala Mrvu, LL.M, PhD., publikovaný v Bulletine slovenskej advokácie č. 10/2016, ktorý bol venovaný premlčaniu záložného práva.

Na úvod zdôrazňujeme, že nás veľmi teší, že po dlhom čase sa naši kolegovia k vyššie uvedeným témam odhodlali napísať svoje názory. K týmto pre právnu prax dôležitým aspektom inštitútu záložného práva totiž dosiaľ odborná diskusia na úrovni slovenských odborných právnických periodík prebehla len v minimálnom rozsahu. V Českej republike to bolo inak už pred účinnosťou nového českého Občianskeho zákonníka, t. j. zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník (ďalej aj „NčOZ“). Domnievame sa, že otázka výkonu záložného práva a jeho premlčania si najmä v činnosti advokátov zasluhujú osobitnú pozornosť. Problémy, na ktoré sa budeme snažiť poukázať, sú naozaj natoľko bežné, že môžu „postihnúť“ každého, nielen advokáta a jeho klienta, ale aj každého účastníka záložno-právneho vzťahu bez ohľadu na to, na ktorej strane vystupuje.

Ako to už v rámci diškurzu chodí, nie so všetkými názormi autorov citovaných príspevkov sa stotožňujeme. Vzhľadom na to, že niektoré podstatné fakty neboli v ich príspevkoch uvedené buď vôbec, resp. boli spomenuté len veľmi okrajovo, považujeme za nevyhnutné pozrieť sa na problematiku výkonu záložného práva a jeho premlčania zo širšieho spektra. Osobitne by sme chceli reagovať aj na návrhy de lege ferenda, ktoré uvádzajú Autori v závere svojho článku.

Tento príspevok je systematicky rozdelený na dve časti, pretože reaguje na dva samostatné články, ktorých témy však od seba nemožno oddeliť, nakoľko spolu navzájom súvisia. V prvej časti sa venujeme výkonu záložného práva, ktorého problematické aspekty rozoberali Autori, a druhá časť sa týka premlčania záložného práva, ktoré rozoberal kolega Mrva.

1. Výkon záložného práva

1.1 Problémy právnej úpravy výkonu záložného práva do 31. 12. 2002

Napriek tomu, že inštitút záložného práva je v praxi pomerne frekventovaný a za vyše 20 rokov od jeho opätovného zavedenia do našej právnej úpravy je už v súkromnom práve dostatočne etablovaný, pri jeho uplatňovaní v praxi sa vyskytuje viacero právno-aplikačných problémov. Na túto skutočnosť poukázali už Autori vo svojom príspevku. K tomu sa žiada dodať, že od komplexnej reformy záložného práva

v Slovenskej republike, ktorá nadobudla účinnosť dňa 1. 1. 2003 (ďalej v texte aj „Reforma ZP“) uplynulo už vyše 15 rokov. V rámci tejto reformy bol prijatý zákon č. 526/2002 Z. z., ktorým sa novelizoval zákon č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej v texte aj „OZ“) a zároveň sa prijal nový zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v platnom znení (ďalej v texte aj „ZoDD“), ktoré spolu umožnili mimosúdny výkon záložného práva jednak dobrovoľnou dražbou alebo tzv. priamym predajom zálohu záložným veriteľom, prípadne iným vhodným spôsobom dohodnutým v zmluve o zriadení záložného práva (ďalej v texte aj „záložná zmluva“).

V súvislosti s historickým vývojom inštitútu záložného práva je potrebné aspoň stručne spomenúť problémy, ktoré boli spojené s výkonom záložného práva podľa právnej úpravy platnej od 1. 1. 1992 do 31. 12. 2002. Tento aspekt nebol v článku Autorov vôbec spomenutý, pričom ho považujeme za dôležitý vo vzťahu k polemike s názorom o znovuzavedení právnej úpravy vyžadujúcej na výkon záložného práva exekučný titul.

Možnosť záložného veriteľa domáhať sa splnenia záväzku formou uspokojenia zo zálohu bola upravená v § 151f ods. 1 OZ platného do 31. 12. 2002. Z vtedajšieho znenia OZ vyplývalo, že záložný veriteľ mal zásadne právo domáhať sa na súde uspokojenia predajom zálohu v rámci súdneho výkonu rozhodnutia alebo exekúcie uskutočňovanej súdnym exekútorom. Záložný veriteľ mohol na podklade exekučného titulu, ktorým bolo
spravidla právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie,[3] zaväzujúce žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy, podať návrh na súdny výkon rozhodnutia, ak dlžník, ktorý bol aj záložcom nesplnil toto rozhodnutie. Hlavnými nedostatkami právnej úpravy do 31. 12. 2002 teda bol(a):

– prechod predmetu záložného práva na osobu odlišnú od obligačného dlžníka, čo predstavovalo neprekonateľnú prekážku realizácie záložného práva, ktorú sa nepodarilo úspešne vyriešiť ani súdnej praxi. Vtedajšia právna úprava totiž neobsahovala § 151h ods. 1 platného OZ, v zmysle ktorého pri prevode a prechode zálohu pôsobí záložné právo voči nadobúdateľovi zálohu;

– situácia, ak záložca bol osobou odlišnou od obligačného dlžníka, t. j. osoba, ktorá iba poskytla svoju vec na zabezpečenie záväzku dlžníka. Záložca, ktorý len poskytol záloh na zabezpečenie pohľadávky dlžníka však nebol účastníkom konania, v ktorom záložný veriteľ požadoval vydať súdne rozhodnutie voči dlžníkovi o priznaní svojej pohľadávky. Záložca teda nemohol byť ani účastníkom vykonávacieho konania vedeného na podklade exekučného titulu vydaného voči obligačnému dlžníkovi. Na riešenie takejto situácie sa v odbornej verejnosti vytvorilo niekoľko názorov.[4] K žalobe o určenie povinnosti záložcu strpieť predaj zálohu sa však odmietavo stavala judikatúra;[5]

– absencia úpravy tzv. prepadnej klauzuly v záložnej zmluve, na ktorú predchádzajúca právna úprava záložného práva nedala výslovnú a jasnú odpoveď, aj preto ju právna praxa väčšinou odmietala ako neprípustnú, pretože odporovala účelu záložného práva. Reforma ZP účinná od 1. 1. 2003 tento problém vyriešila tak, že prepadnú klauzulu pripustila len vo forme dohody medzi záložcom a záložným veriteľom po splatnosti zabezpečenej pohľadávky (§ 151j ods. 3 OZ);

– chýbajúca možnosť zriadenia neposesórneho záložného práva k hnuteľným veciam (na vznik záložné práva k hnuteľnej veci bolo nutné odovzdať záloh záložnému veriteľovi). Z toho dôvodu bolo v praxi podľa vtedy platnej právnej úpravy v prevažnej väčšine prípadov takmer nemožné založiť hnuteľné veci;

– realizácia záložného práva mimosúdnou cestou pri veciach nehnuteľných;

– absencia rešpektovania zásady „Kto je prvý čo do času, je prvý čo do práva“ (Prior tempore potior iure). To znamená, že vzájomné poradie záložných veriteľov závisí od poradia registrácie ich záložných práv príslušných registrov záložných práv vrátane katastra nehnuteľností. Priamy predaj zálohu v rámci výkonu záložného práva bez nutnosti mať exekučný titul bol podľa právnej úpravy prípustný len podľa § 299 zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodného zákonníka (ďalej aj „ObZ“) účinného do 31. 12. 2002. Toto ustanovenie znelo: „záložný veriteľ môže pri výkone svojho záložného práva predať na verejnej dražbe založenú nehnuteľnosť, alebo iný záloh, ktorý mal u seba, alebo s ktorým bol oprávnený nakladať, za podmienky, že na tento zamýšľaný výkon záložného práva včas upozornil záložcu a dlžníka. V prípade, ak to určovala zmluva, záložný veriteľ bol oprávnený predať záloh aj iným vhodným spôsobom.“ [6]

Obidva osobitné spôsoby realizácie záložného práva zakotvené v § 299 ods. 2 ObZ predstavovali výnimky zo spôsobu realizácie záložného práva súdnou cestou na základe vykonateľného súdneho rozhodnutia. Prejavil sa tu zámer zákonodarcu umožniť záložnému veriteľovi špeciálnou normou obsiahnutou v § 299 ObZ, čo najrýchlejšie dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky výlučne pre oblasť obchodných záväzkových vzťahov. Záložný veriteľ tak pri zabezpečení obchodného záväzkového vzťahu mal možnosť realizovať záložné právo bez ingerencie súdu. Citované ustanovenie však platilo len v obchodnoprávnych vzťahoch.

V porovnaní s procedúrou vyžadovanou OZ (súdne konanie – exekučný titul – súdny výkon rozhodnutia, resp. exekúcia) bola mimosúdna cesta realizácie záložného práva v záväzkových právnych vzťahoch podľa prechádzajúcej právnej úpravy svojou rýchlosťou a flexibilnosťou pre záložných veriteľov jediným akceptovateľným, aj keď nie bezproblémovým riešením.[7] Neuralgickým bodom verejných dražieb nehnuteľných zálohov bola najmä absencia relevantnej právnej úpravy.[8] Realizácia záložného práva formou verejnej dražby, pri veciach hnuteľných a právach bola upravená v zákone č.174/1950 Zb. o dražbách mimo exekúcie, ktorá už nevyhovovala novým trhovým podmienkam. Uvedený predpis už svojou strohou a nekomplexnou úpravou nebol vyhovujúci, nakoľko sa nevzťahoval na nehnuteľnosti. Na aplikáciu tohto zákona aj na nehnuteľnosti pritom tiež existovali dva názorové prúdy.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že právna úprava platná do účinnosti Reformy ZP vykazovala množstvo nedostatkov, s ktorými sa právna prax len veľmi ťažko vysporiadavala. Jedným z týchto nedostatkov bol aj zdĺhavý proces výkonu záložného práva v občianskoprávnych vzťahoch, kde sa vyžadoval exekučný titul. V obchodno-záväzkových vzťahoch bol zasa výkon záložného práva problematický z dôvodu nedostatočnej právnej úpravy, pokiaľ ide o dražbu nehnuteľností.

Vzhľadom na uvedené právno-aplikačné problémy prechádzajúcej právnej úpravy záložného práva bolo nevyhnutné, po vzore ostatných transformujúcich sa krajín tzv. východného bloku prijať pre túto oblasť úplne nový zákon o dražbách (ZoDD) ako aj zreformovať ustanovenia OZ a ostatných právnych predpisov upravujúcich záložné právo. Prijatie tohto zákona bolo zavŕšením výsledku snáh podnikateľskej sféry (najmä bánk), ale aj právnej teórie i praxe, ktoré od samého vzniku tejto právnej úpravy (platnej od 1. 1. 1992) podrobovali sústavnej kritike úpravu záložného práva a najmä nemožnosť realizácie záložného práva. V neposlednom rade prijatie reformy bolo aj podmienkou vstupu SR do Európskej únie.

Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 526/2002 Z. z.: „Cieľom prijatej reformy záložného práva bolo vytvorenie takého právneho a inštitucionálneho rámca pre záložné právo, ktorý mal viesť k rozšíreniu možností financovania podnikateľských aktivít, najmä v sektoroch malého a stredného podnikania. Jednou z úloh reformy záložného práva je aj upraviť vykonanie záložného práva k hnuteľnému a nehnuteľnému majetku dobrovoľnou dražbou.“

Dva piliere právneho rámca, ktorý podporuje financovanie podnikateľskej sféry sú: možnosť efektívneho odchodu z trhu (prostredníctvom zákona o konkurze a vyrovnaní, k čomu smeruje aj júnová novela zákona) a efektívna možnosť zabezpečenia záväzkov, čím sa zmenšuje riziko spojené s poskytnutím úveru tým, že sa zvyšuje šanca na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov priamo zo zábezpeky. Krajina, ktorá nemá „zdravý“ právny rámec zabezpečenia záväzkov sa zbavuje výhod, ktoré prináša hospodárstvu efektívne fungujúci trh so zabezpečenými úvermi. Je preto zrejmé, že reforma systému záložného práva bude mať kľúčovú úlohu pri ochote veriteľov zabezpečovať externé financovanie podnikateľských plánov.

Kvôli efektívnosti komplexných zmien právnej úpravy záložného práva je potrebná nová komplexná a jednotná úprava dražby mimo výkon súdneho rozhodnutia. Nová právna úprava upravuje podmienky predaja predmetu zálohu záložným veriteľom. Úprava sa dotýka tak predaja hnuteľných vecí, ako aj predaja nehnuteľností. Uspokojenie veriteľa speňažením nehnuteľnosti dražbou uskutočňovanou súdom prípadne exekútorom je pomerne zložité a časovo náročné, v celom rade prípadov je možné dosiahnuť rovnakého výsledku verejnou dražbou mimo súd- neho výkonu rozhodnutia či exekúcie, ktorá môže byť pre dlžníka ekonomicky výhodnejšia.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že prijať novú právnu úpravu bolo, najmä na posilnenie hypotekárneho financovania, nevyhnutné. Bez prijatia Reformy ZP by podľa nášho názoru nedošlo do takej miery k možnosti financovania kúpy či rekonštrukcie nehnuteľností väčšinou obyvateľstva formou hypotekárnych a iných úverov (vrátane obnov zastaraných bytových domov so systémovými poruchami postavenými počas socialistickej výstavby), resp. by bolo ohrozené aj financovanie podnikateľských projektov (vrátane realizovaných štátom).

Samozrejme je potrebné vnímať aj nekalé praktiky niektorých bánk, či nebankových subjektov, na ktoré upozorňujú Autori, ako aj postupný vývoj právnej úpravy v spotrebiteľských vzťahoch smerujúcej k zvýšenej ochrane spotrebiteľa, ktorej rozmach nastal najmä po vstupe SR do Európskej únie. Domnievame sa však, že táto ochrana nemôže mať charakter absolútnej ochrany, pri ktorej sa zo spotrebiteľov paušálne vytvárajú „chránené osoby“, ktoré pomaly nevedia čítať a písať, resp., ktoré si vôbec neuvedomujú obsah právneho vzťahu, do ktorého vstupujú pri uzatváraní klasického úverového vzťahu (napr. financovanie kúpy nehnuteľností, ktorá bude založená záložným právom v prospech banky). Tento záver potvrdzujú aj slová ústavného sudcu M. Ľalíka, ktorý uviedol, že „všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal“, ale „peniaze mohol zobrať“), a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti.“[9]

Taký postup orgánov ochrany práva je podľa M. Ľalíka nielenže absolútne „nevýchovný“, paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus iura, neminem laedere a pod., ktoré by mali v podstate platiť aj pre „privilegovaného“ spotrebiteľa. Opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov. S týmito názormi sa v celom rozsahu stotožňujeme.

Okrem toho aj nedávno rozhodnutá vec pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej v texte aj „ESD“) C-42/15 v konaní Home Credit Slovakia, a. s. voči Kláre Bíróovej naznačuje, že aj ochrana spotrebiteľa musí mať rozumnú mieru.

Autori v príspevku podrobujú kritike najmä inštitút dobrovoľných dražieb, pričom však na základe konfrontácie s judikatúrou Najvyššieho súdu SR (ďalej v texte aj „NS SR“), Ústavného súdu SR (ďalej v texte aj „ÚS SR“) i ESD konštatujú, že:

(i) ZoDD je v súlade s Ústavou SR[10] a právom Európskej únie,[11] ale tieto súdne autority formulovali právne názory nie celkom jasne, resp. dostatočne úderne tak, aby sa excesy pri výkone záložného práva proti takmer bezbranným dlžníkom neopakovali. Podľa Autorov práve to spôsobuje výkladové problémy a právnu neistotu pri výkone záložného práva k nehnuteľnostiam;

(ii) obrana voči výkonu záložného práva napriek dražobnej praxi správne konštatovanej Krajským súdom v Prešove[12] je takmer nemožná alebo možná len v extrémnych prípadoch zjavne úžerníckeho, vopred premysleného konania záložného veriteľa;

(iii) zákon nijako nechráni vlastnícke právo a nedotknuteľnosť obydlia v prípadoch, keď je záložným právom zabezpečená pohľadávka z klasickej obchodnoprávnej zmluvy. Záložca s rodinou tu podľa Autorov prichádza aj o tú malú zákonnú ochranu, ktorá mu vyplýva z § 53 ods. 10 OZ;

(iv) bolo by vhodné poučiť sa z právnej úpravy existujúcej v okolitých štátoch, pričom Autori navrhujú sa ňou inšpirovať a nie ju mechanicky prevziať. V každom prípade však podľa nich by bolo vhodné viazať možnosť výkonu záložného práva na celkom štandardný inštitút – exekučný titul.

1.2 Spochybňovanie judikatúry ESD a ÚS SR

Nestotožňujeme sa s názorom Autorov, že ESD v rozsudku C-34/13 vo veci Kušionová voči SMART Capital, a. s. neformuloval svoje závery ohľadom právnej úpravy zakotvenej v OZ a ZoDD dostatočne jasne či úderne. Kľúčová a publikovaná právna veta uvedená v bode 68 tohto rozsudku znie: „Ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že im neodporuje vnútroštátna právna úprava, ako je úprava dotknutá vo veci samej, umožňujúca vymôcť pohľadávku založenú na zmluvných podmienkach, ktoré sú prípadne nekalé, mimosúdnym výkonom záložného práva na nehnuteľný majetok, ktorý spotrebiteľ poskytol ako zabezpečenie pohľadávky, pokiaľ predmetná právna úprava prakticky neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje ochranu práv, ktoré spotrebiteľovi priznáva táto smernica, čo overiť prináleží vnútroštátnemu súdu.“

ESD ďalej konštatoval, že:

– dodržiavanie zásady efektivity nemôže v plnej miere nahradiť úplnú nečinnosť dotknutého spotrebiteľa (bod 56 cit. rozsudku);

– príslušná právna úprava (§ 17 ods. 3, § 21 ods. 2 ZoDD, § 151m ods. 1 OZ a § 74 až 76 v tom čase platného zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (body 55, 60 a 61 cit. rozsudku) poskytuje dostatočnú ochranu spotrebiteľovi pred stratou obydlia mimosúdnym výkonom záložného práva podaním návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Argumentácia Autorov je spochybnená samotnou argumentáciou ESD, ktorý v rozsudku dospel k právnemu záveru, že slovenská právna úprava mimosúdneho výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby je súladná s právom Európskej únie a je možné na jej základe vykonať záložné právo k nehnuteľnosti tvoriacej obydlie a zabezpečujúcej pohľadávku voči spotrebiteľovi.

Ústavný súd SR v uznesení PL.ÚS 23/2014 z 24. 9. 2014 uviedol, že:

– právna úprava musí byť vykladaná tak, aby zabezpečila efektívne procesné záruky súdneho prieskumu predpokladov, procesu, ako aj výsledku dobrovoľnej dražby. Je pritom úlohou všeobecných súdov, aby pri výklade a aplikovaní právnych predpisov vrátane právnej úpravy záložného práva a dobrovoľných dražieb pristupovali k takému výkladu, ktorý by bol ústavne konformný a ústretový k základným právam a slobodám;

– vzhľadom na to, že § 7 ods. 2 ZoDD neplní funkciu exekučného titulu, ale je iba jedným z predpokladov riadneho priebehu dobrovoľnej dražby, ani samotné vyhlásenie tohto ustanovenia za protiústavné by neviedlo k záveru, že záložný veriteľ nie je oprávnený navrhnúť výkon záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby bez exekučného titulu, priznávajúceho mu zabezpečenú pohľadávku;

– inštitút dobrovoľnej dražby ako formy výkonu záložného práva nie je osobitosťou slovenského práva. Dohody o priamom predaji založenej veci vrátane nehnuteľností sú známe aj v zahraničných právnych poriadkoch (§ 1371 rakúskeho Všeobecného občianskeho zákonníka (ABGB) vzťahujúci sa aj na nehnuteľnosti). Viaceré zahraničné právne poriadky priznávajú záložným veriteľom aj právo priamo siahnuť k predaju predmetu zálohu na dražbe. Tu možno spomenúť najmä anglickú úpravu a ňou ovplyvnené jurisdikcie vrátane amerického práva, kde sa však zákony v jednotlivých štátoch odlišujú. Niektoré základné princípy sú však zhodné pre úpravu vo všetkých štátoch Spojených štátov amerických. Treba však dodať, že tieto právne poriadky obsahujú aj možnosť speňaženia zálohu v súdnom predaji na návrh záložného veriteľa. Do druhej skupiny patria európske úpravy, najmä nemecká, rakúska, holandská, belgická, francúzska či španielska, ktoré vyžadujú existenciu súdneho rozhodnutia pre súdny predaj zálohu alebo mimosúdny výkon záložného práva (napr. verejnou dražbou), avšak upravujú tiež alternatívu súkromného predaja zálohu bez ingerencie súdu na základe dohody strán.[13] Zhodne s ÚS SR[14] treba podotknúť, že miera aplikovateľnosti týchto záverov vyplývajúcich zo zahraničného práva je však obmedzená v dôsledku rozdielneho súdneho zapojenia do prieskumu procesu výkonu záložného práva.

Dôležitý je z nášho pohľadu aj záver ÚS SR, že záujem záložného veriteľa na predaji zálohu čo najrýchlejšie a aspoň vo výške zabezpečujúcej uspokojenie jeho pohľadávky a záujem záložcu vec nepredať, resp. vec predať existuje už z povahy veci pri každej dražbe. Nielen pri rôznych podvodných a účelových dražbách vedených od začiatku so zlým úmyslom záložného …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autori
JUDr. Marek Valachovič PhD.
JUDr. Mgr. Marek Perdík

Zdroj
https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/bulletin/archiv/proxy/list/form/picker/event/page/30