Stať sa dobrým advokátom môže
byť častokrát zložitejšie ako sa zdá. Nielenže je potrebné dosiahnuť
právnické vzdelanie, absolvovať koncipientsku prax pri ktorej môžete mať
pocit novodobého „otroka“ a úspešne zložiť advokátske skúšky, ktoré sa
svojou náročnosťou ani zďaleka nepodobajú prechádzke ružovou záhradou,
ale pri budovaní portfólia klientov je takmer nevyhnutnosťou vybudovať
si meno dôveryhodného a spoľahlivého človeka. Ako je nám všetkým dobre
známe,budovanie dobrého mena stojí veľa úsilia a aj tá najmenšia
chybička ho môže úplne zruinovať.
Jednými z najdôležitejších
povinností advokátskeho povolania sú chránenie a presadzovanie práv
svojho klienta. Ďalšou zo základných a primárnych povinností advokáta je
zachovávanie mlčanlivosti. Pre prácu advokáta je nevyhnutnosťou
zachovávať mlčanlivosť. Povinnosť mlčanlivosti slúži najmä záujmom
výkonu spravodlivosti, ale aj ochrane záujmov klienta. Z tohto dôvodu má
povinnosť mlčanlivosti zo strany advokáta nárok na osobitnú ochranu zo
strany štátu. Už pri skladaní sľubu, ktorým je podmienený vstup do
advokátskej komory, advokát sľubuje pri výkone svojho povolania
zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach o ktorých sa pri výkone
svojho povolania dozvedel. Túto mlčanlivosť je advokát povinný
dodržiavať nie len počas svojho výkonu advokácie, ale aj po jej skončení
a takisto nie len počas zastupovania klienta alebo počas jeho života,
ale aj po jeho smrti.
V právnom poriadku Slovenskej republiky
však môžeme nájsť ukotvených dovedna šesť výnimiek, ktoré aj advokátovi
povoľujú, resp. prikazujú porušiť mlčanlivosť. Prvá z výnimiek, kedy
môže advokát „prestať“ mlčať, nastáva vtedy, ak ho jeho klient tejto
jeho povinnosti pozbaví. Samozrejme je len a len na advokátovi, či bude o
skutočnostiach, ktoré sa pri výkone svojho povolanie dozvedel, hovoriť
alebo nie. Ak advokát usúdi, že „odmlčanie“ určitých skutočností, by
bolo na škodu jeho klienta, môže o nich aj napriek udelenému súhlasu
naďalej mlčať. Druhá z výnimiek môže nastať, ak sa advokát dostane do
konania pred súdom alebo iným orgánom, ktorého predmetom je jeho spor s
klientom, bývalým klientom alebo je právnym zástupcom. Treťou z výnimiek
bude, ak sa advokát stane osobou vystupujúcou v konaní, ktorého
predmetom je ochrana pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti alebo
ochrana pred financovaním terorizmu. Štvrtá výnimka nastane, ak sa voči
advokátovi vedie disciplinárne konanie. Vtedy prirodzene nemá povinnosť
zachovávania mlčanlivosti, ale je povinný poskytovať advokátskej komore
v tomto konaní súčinnosť. Takisto naozaj pochopiteľnou a rozumnou
výnimkou je, že advokát nemá povinnosť mlčanlivosti voči svojím
spolupracovníkom, nakoľko aj títo sú viazaní mlčanlivosťou. U advokátov
je zvykom, si pri najímaní spolupracovníkov zabezpečiť ich mlčanlivosť
aj v pracovnej zmluve. Posledná z výnimiek je ukotvená nie len v zákone o
advokácií (zákon č. 586/2003 Z. z. – § 23 ods. 9), ale aj v Trestnom zákone(zákon č. 300/2005 Z.z..
– § 341 ods. 1).Táto povolená a viac menej povinná výnimka hovorí o
situácií, kedy sa advokát pri výkone svojej profesie dozvie, že iný
pripravuje alebo pácha trestný čin za ktorý hrozí páchateľovi trest
odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov
alebo ide o niektorý z trestným činov korupcie. Niektoré z týchto
výnimiek z mlčanlivosti však môžu pre nás vytvárať v určitých situáciách
etickú dilemu.
„Prečo by som mala mať dilemu, ak mi zákon
jasne hovorí čo mám robiť?“ Pre prácu advokáta je nevyhnutnosťou, aby mu
jeho klient dôveroval a zveril mu aj to čo by nikdy nijakej inej osobe
nepovedal. Osoba, ktorá prichádza za advokátom zväčša potrebuje pomôcť
práve vo veciach a v situáciách týkajúcich sa práva. Preto, aby advokát
mohol úspešne zastupovať svojho klienta však potrebuje vedieť o celej
situácii pravdu. Túto by mu jeho klient nebol ochotný povedať bez toho,
aby mal pocit istoty a dôvery v svojho advokáta. Klient bez pocitu
istoty nielenže nedokáže,ale často krát aj z obavy o vlastný život,ani
hovoriť nemôže. Túto istotu klient nadobúda aj vďaka tomu, že je
povinnosť mlčanlivosti ukotvená v právnych predpisoch. Ako to už ale
býva, každá dilema má svoje „ALE“. Keby ho nemala, nebol by ani žiaden
problém v rozhodovaní, a teda ani žiadna dilema. Najväčšou dilemou,
ktorá vo vzťahu k mlčanlivosti advokáta vznikne je spojená práve s
poslednou šiestou výnimkou z mlčanlivosti. Keďže každý, kto sa chce
vyhnúť spáchaniu trestného činu (neprekazenie trestného činu), je
povinnýho v prípade, ak sa o ňom dozvie, oznámiť. „Čo však ak sa o ňom
dozvie advokát od svojho klienta?“ Na jednej strane bude stáť zachovanie
jeho mlčanlivosti a tým pádom aj dôvera zo strany klienta,čoho
dôsledkom však bude ohrozenie jeho bezúhonnosti a porušenie zákona. Na
strane druhej bude stáť splnenie si svojich zákonných povinností, ale z
toho vyplyniestrata dôvery nielen dotknutého klienta, ale aj všetkých
ďalších budúcich potencionálnych klientov, bez ktorých je existencia vo
svete advokácie takmer nemožná.
Rozhodovanie v tejto veci je
naozaj veľmi zložité. „Prečo ?“ Pretože v oboch prípadoch advokát
riskuje svoju kariéru. Pri oznámení, že sa chystá trestný čin, stratí
advokát dôveru svojich klientov a teda stratí klientov celkovo. A všetci
dobre vieme, že robiť advokáta bez klientov je nemožné. Na druhej
strane, ak tento chystaný trestný čin neoznámite sami sa dostanete do
pozície páchateľa trestného činu. A nech si vraví kto chce čo chce,
advokát s označením – páchateľ trestného činu nie je zrovna lákadlom pre
klientov (aj keď vždy existujú samozrejme výnimky).
Práve
preto je táto dilema naozaj zložitá. A je práve o to horšie, že túto
dilemu v nás vytvára sám náš právny poriadok a zákonodarca. Jeden zákon
totižto prikazuje mlčanlivosť, druhý zasa prikazuje hovoriť. A medzi
týmito dvomi mlynskými kameňmi stojí vaša kariéra advokáta, pre ktorú
ste sa toľko nadreli a mnoho krát zavalený prácou ani nespali. Áno, ako
riešenie by sa mohlo javiť nebranie takých klientov, pri ktorých je
veľký predpoklad, že by Vám niečo takéto mohli povedať. To však nie je
celospoločenským riešením, pretože niekedy môže aj „milá stará babička“
ukrývať rôzne tajomstvá.
Otázkou teda aj naďalej ostáva: „Ako
môžeme túto dilemu vyriešiť ?“ Jedným z riešení by bolo upraviť zákony
tak, aby mlčanlivosť a ohlasovanie trestného činu neprichádzali do
kolízie. V tomto prípade by tak mohli vzniknúť dve roviny riešenia.
Prvou by bolo ponechanie súčasného stavu mlčanlivosti tak, aby zostalo
ohlasovanie prípravy trestného činu povinným, a tým pádom by sme sa
všetci (aj advokát aj klient)museli zmieriť s tým, že ak sa advokát o
niečom takomto dozvie je povinný túto prípravu trestného činu ohlásiť.
Pozitívom by bolo, že by to v nás nevytváralo žiadnu dilemu, či pocit
ohrozenia svojej kariéry, pretože by každý dopredu vedel, že advokát je
povinný tieto skutočnosti oznamovať. Negatívom by však určite bolo, že
klienti by svojim advokátom zamlčiavali pravdu a teda aj práca advokátov
by bola o to ťažšia, pretože zastupovať niekoho vo veci o ktorej
neviete takmer nič sa rovná takmer isto prehranému sporu. Druhou rovinou
by bolo zrušenie povinnosti porušiť mlčanlivosť v prípade prípravy
trestného činu. Pri tejto rovine by klienti s kľudom vedeli povedať
svojím advokátom všetko. Pozitívom by teda bolo, že advokáti by na
základe informovanosti o všetkých skutočnostiach vedeli pripraviť
efektívnejšiu obhajobu a klienti by sa nemuseli báť hovoriť a teda by aj
vzťah advokát – klient bol viac dôvernejší. Aj tu nám ale vzniká
negatívum a tým je, že ak by advokát vedel, že jeho klient sa chystá
spáchať trestný čin nemohol by s tým z hľadiska trestnoprávnej roviny
nič robiť a mohli by tak vznikať situácie, ktorým by sa ohlásením dalo
zabrániť.
„Ktoré riešenie je teda lepšie ?“ Aj keď by sa mohlo
zdať, že lepším by bolo prvé riešenie, predsa len nikto nechce riskovať
vznik trestnej činnosti, ja si myslím, že naopak lepším riešením by bolo
túto povinnosť advokáta zrušiť. Som toho názoru, že advokát má v rukách
aj iné prostriedky, ktorými by svojho klienta vedel presvedčiť aby sa
páchaniu trestnej činnosti vyhýbal. Mnoho klientov, najmä v trestných
veciach, totižto berie svojich advokátov ako „spasiteľov“ a teda som
zástancom toho, že aj takýmto spôsobom vieme vzniku trestnej činnosti
zabrániť, neohroziť pri tom dôvernosť vzťahu advokát – klient a nechať
advokátov robiť si svoju prácu tak ako vedia. Samozrejme, vždy sa môžu
nájsť výnimky, ktoré sa v určitom bode budú javiť ako čierna škvrna
takejto právnej úpravy, ale netreba zabúdať, že výnimky potvrdzujú
pravidlo. A preto už len na záver a na podčiarknutie názoru, že
„dôvernosť vzťahu klienta a advokáta by mala mať vždy prednosť pred
právnou povinnosťou oznámiť tresnú činnosť“ by som uviedla citát jedného
z najvplyvnejších filozofov 20. storočia Rakúšana Ludwiga
Wittgensteina: „O čom sa nedá hovoriť, o tom treba mlčať !“
Autor
Bc. Barbara Bartovičová