1/ Kult zaručenej pravdovravnosti kajúcnika
V roku 2020 ma v trestnom práve prekvapila až náboženská viera v
pravdivosť výpovedí kajúcnikov (spolupracujúcich obvinených, či
korunných svedkov). Orgány činné v trestnom konaní vo svojich
uzneseniach o vznesení obvinenia, súdy vo svojich väzobných uzneseniach,
či viaceré médiá vo svojich opakujúcich sa článkoch sa pri tejto téme
doslova až predháňali v hľadaní tých správnych argumentov, z ktorých
predsa musí byť každému jasné, že kajúcnik nemá dôvod klamať, hovorí
pravdu a ak niekto klame, tak to musí byť práve osoba voči ktorej
kajúcnik vypovedá.
Vychádzalo sa tu zrejme z toho, že pokiaľ
budú médiá, orgány činné v trestnom konaní, respektíve súdy neustále
(dlhodobo) opakovať, že kajúcnik nemôže byť bájkar, tak sa tento názor
vo všeobecnosti prijíme ako nemenný fakt (notorieta), o ktorom nemá
význam pochybovať a ktorý dokážu spochybňovať len tie osoby, ktoré
obhajujú páchateľov trestnej činnosti (nie obvinených, ale páchateľov,
pretože kajúcnik nie je žiadny klamár), prípadne už len sústavní
spochybňovači inštitútu spolupracujúceho obvineného(1).
Označovať tisickrát opakované tvrdenie za pravdu je bežná ľudská
vlastnosť (slabosť), pokiaľ sa však nesmie o nej pochybovať, celkom
ľahko sa z nej stane totalitný princíp.
Posadnutosť zaručenou
pravdovravnosťou kajúcnika nemá pritom žiadny racionálny základ, pretože
trestné konanie nie je založené na viere, ale je založené na dokazovaní
a navyše, k obozretnosti pri hodnotení výpovedí kajúcnika nás zaväzuje
minulosť a to napríklad aj prípad prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka,
ktorý je podrobnejšie popísaný nižšie. O tom, či niekto hovorí alebo
nehovorí pravdu nerozhoduje viera, ale rozhoduje o tom dokazovanie.
Výpoveď kajúcnika nie je žiadna „skratka“ v dokazovaní, pri ktorej
postačí lakonické (a tak trochu absurdné) konštatovanie, že kajúcnik
nemá dôvod klamať a ďalšie dokazovanie (napríklad overovanie výpovede
kajúcnika inými dôkazmi) sa stáva vedľajším (zbytočným) produktom
trestného procesu.
V Trestnom poriadku pritom neexistuje žiadne ustanovenie, z ktorého by sa dalo vyvodiť, že výpoveď kajúcnika
je nejaký „super dôkaz“ (či dôkaz dôkazov – ako sa to často podsúva
verejnosti), pri ktorom platí tzv. prezumpcia pravdivosti (mechanickej
vierohodnosti) takéhoto dôkazu. Rovnako tak v Trestnom poriadku nikto
nenájde prezumpciu lživosti výpovede toho, voči komu kajúcnik vypovedá a
už vôbec v Trestnom poriadku nemožno násť ustanovenie, z ktorého by sa
dalo vyvodiť, že výpoveď kajúcnika by sa mala
overovať až po vznesení obvinenia osobám, ktoré ako páchateľov označuje
vo svojej výpovedi a nie ešte predtým. Ide o rovnocenné dôkazy a nie je
žiadny dôvod dávať, bez ďalšieho dokazovania, prednosť výpovedi
kajúcnika, automaticky ju označovať za pravdivú a naivne predpokladať už
na začiatku trestného stíhania vierohodnosť práve výpovede kajúcnika.
Takéto hodnotenie dôkazov je svojvoľné, nie je vedené žiadnymi logickými
argumentami a preto porušuje ustanovenia Trestného poriadku.
Považujem za neprijateľné, aby sa skutkové zistenia v trestnom konaní
vytvárali, či stotožňovali s neoverenými tvrdeniami kajúcnika, či
akejkoľvek inej osoby. Neoverené tvrdenia nie sú skutkovými zisteniami a
samé osobe, by nemali postačovať ani na vznesenie obvinenia. Ako
negatívne môže dopadnúť až prílišná horlivosť orgánov činných v testnom
konaní okamžite vznášať obvinenia bez preverovania výpovede kajúcnika
veľmi pekne dokumentuje prípad prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka.
A práve prístup vedúci k neopodstatnenému favorizovaniu výpoveďe
kajúcnika pred inými dôkazmi sa stal v roku 2020 bežnou aplikačnou
praxou. „Kajúcnik hovorí vždy pravdu, pretože nemá dôvod klamať“, je
nelogická mantra roku 2020 a už treba len dúfať, že zákonodarca čoskoro
vloží túto magickú vetu priamo do Trestného poriadku s príkazom, že kajúcnikovi je nutné veriť vo všetkých smeroch a bezpodmienečne.
Pokiaľ bližšie preskúmame „argumentáciu“, z ktorej sa vyvodzuje
automatická, či mechanická vierohodnosť výpovede kajúcnika už od
začiatku trestného konania, tak z uznesení o vznesení obvinenia,
rozhodnutí súdov o väzbe a následne aj z článkov z niektorých médií,
ktoré tieto argumenty z rozhodnutí preberajú možno zistiť, že sa stále
opakujú tie isté (varianty toho istého) a to:
– kajúcnik v
čase svojej výpovede nevedel, s akými dôkazmi bude táto jeho výpoveď
konfrontovaná. Jeho rozhodnutie pomôcť si je teda realizované práve v
prípade, ak hovorí pravdu a naopak, rizikové pre prípad, že svedkom
uvádzané okolnosti sa ukážu ako fiktívne,
– kajúcnik nemá dôvod uvádzať nepravdy, veď usvedčuje aj sám seba a ak by sa zistilo, že klame, prišiel by o všetky benefity,
– kajúcnik vypovedal podrobne, detailne a je nepravdepodobné, že by si
také konkrétne veci o ktorých vypovedal mohol vôbec vymyslieť, popísať
tak podrobne skutky mohol iba ten, kto jeho priebeh priamo a skutočne
vnímal,
– kajúcnik vypovedal o trestnej činnosti viacerých osôb
a nie je zrejmé prečo by si mal vymýšľať práve voči osobám, ktoré vo
výpovedi uvádzal a nie aj voči iným osobám.
Všetky tieto
argumenty majú spoločné to, že sú dopredu predpokladané ako správne, je s
nimi zaobchádzané ako s niečím samozrejmým, čo ani nie je hodné
ďalšieho dokazovania. Takýto argumentačný prístup k dôkazom je
neprijateľný, nakoľko k dôkazom v trestnom konaní nemožno pristupovať s
dopredu vytvoreným názorom o ich vierohodnosti, t. j. s dopredu danou
vierou v ich pravdivosť, ku ktorej sa budú dodatočne vytvárať argumnety,
ktoré by túto správnosť mali odôvodniť. Je to podobné, akoby sme
najskôr prijali záver o vine konkrétnej osoby a až následne by sme
hľadali (vytvárali) skutok, ktorý by mohol byť trestným činom a ktorý
mohla spáchať osoba, ktorú považujeme už dopredu za vinnú.
Vytváranie kultu zaručenej pravdivosti výpovedí kajúcnika na podklade
vyššie uvedených argumnetov (evidentne zaujatých v prospech verzie
poskytnutej kajúcnikom) je krok späť v trestnom práve a ide o výrazný
odklon od logickej argumnetácie a objektívneho posudzovania všetkých
relevantných skutočností zistených v rámci dokazovania. Každý dôkaz v
trestnom procese je totiž nutné posudzovať (hodnotiť) nezaujato
(objektívne).
Napokon, to, že vyššie uvedené a neustále sa
opakujúce argumnety využívané pri hodnotení výpovedí kajúcnikov sú
zjavne nelogické, či neudržateľné, možno pomerne ľahko zistiť z trestnej
veci prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka, v ktorej sa všetky tieto
zaručene správne argumnety ukázali ako absolútne nesprávne, nakoľko
kajúcnik klamal, klamal opakovane vo svojich výpovediach, ktoré boli
podrobné (detailne vymyslené a kajúcnikom prepracované), klamal dokonca
aj o svojej vlastnej trestnej činnosti, ku ktorej sa priznával, klamal
aj napriek tomu, že vedel, že ak sa to zistí, tak prípade o benefity,
ktoré získal. Zjednodušene povedané, snažil sa získať určité benefity od
orgánov činných v trestnom konaní aj za cenu klamstva, čo sa mu aj
podarilo, keďže sa mu (ako inak) slepo verilo. Bolo iba vecou náhody, že
sa táto jeho lož „prevalila“ v trestnom konaní (pokiaľ by tento
kajúcnik nepredložil v trestnom konaní aj zvukovú nahrávku, pri ktorej
bolo znalecky preukázané, že ide o podvrh, zjavne by sa tomuto
kajúcnikovi verilo až dodnes, pretože „kajúcnik nemá predsa dôvod
klamať“ a prokurátor JUDr. Jozef Mamrák by bol odsúdený).
V
súdnych rozhodnutiach o väzbe sa v súčasnosti vžil aj ďalší argumnet v
prospech bližšie neoverených výpovedí kajúcnikov, či skôr v neprospech
osôb obvinených na podklade výpovede kajúcnika a to, že „osoby obvinené
na podklade výpovede kajúcnika nevedia uviesť motív, prečo by si práve
na nich mal kajúcnik vymýšľať“ alebo „obvinení neboli schopní presvedčiť
súd, že ide o účelové konanie zo strany kajúcnikov“. Ide o bizardný
argumnet absolútne postrádajúci logiku. Ako má obvinená osoba vedieť
prečo práve ju označil kajúcnik za páchateľa nejakého trestného činu?
Vidí kajúcnikovi do hlavy? Prečo má byť použité proti nej niečo, čo nemá
ako obvinená osoba odkiaľ vedieť? Môže sa len napríklad domýšlať,
prípadne uvádzať rôzne svoje subjektívne domnienky, ale celkom určite sa
nenachádza v mysli kajúcnika a nemôže poznať jeho motívy. Takýto
„argument“ by preto celkom určite nemal patriť do odôvodnenia súdneho
rozhodnutia, nakoľko s vecnou argumnetáciou nemá nič spoločné a je
prekvapivé, že sa súdy k nemu uchyľujú.
To, že aj tento
argumnet je „slabý“ a skôr usmevný taktiež vhodne ilustruje prípad
prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka, v ktorom sa kajúcnik a prokurátor
JUDr. Jozef Mamrák nikdy nestretli, nikdy spolu ani nekomunikovali,
osobne sa vôbec nepoznali a aj napriek tomu kajúcnik vypovedal opakovane
a podrobne o údajnej korupčnej trestnej činnosti tohto prokurátora,
ktorú mal sprostredkovávať kajúcnik. Ako sa mohol obvinený prokurátor
JUDr. Jozef Mamrák brániť proti takejto výpovedi? No iba tak, že ju
označoval opakovane za nezmyslenú, za intrigu, za niečo čo sa nikdy
nestalo a samozrejme taktiež nevedel uviesť dôvod prečo by si kajúcnik
vymýšľal práve na neho a samozrejme mu orgány činné v trestnom konaní
neverili (prečo by aj mali, keďže v zásade sa verí kajúcnikovi a nie
osobe voči ktorej kajúcnik vypovedá).
Kajúcnik môže mať pritom x
dôvodov prečo klamať (napríklad osobná pomsta, snaha potvrdiť dopredu
stanovenú hypotézu orgánov činných v trestnom konaní, vypovedanie
kajúcnika na osoby s ktorými prichádzal pracovne do styku, pozná ich a
ľahko ich môže diskreditovať, vypovedanie na nadriadených kajúcnika,
nakoľko, ak by nevypovedal na nadriadených mohol by zostať v úlohe
organizátora trestnej činnosti a pri organizátorovi nie je možné použiť
ustanovenie o spolupracujúcom obvinenom, ale ak označí za páchateľov aj
svojich nadriadených, stane sa z kajúcnika – organizátora kajúcnik –
sprostredkovateľ, kedy už môže čerpať benefity, vypovedanie na
objednávku voči osobe, ktorú ani kajúcnik nepozná – tak ako to bolo v
prípade prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka, strach z väzby, výkonu trestu,
o svoje maloleté deti, ak by bol vzatý do väzby a podobne), prípadne
môže mať kajúcnik dôvod čiastočne klamať, respektíve môže mať dôvod do
svojej výpovede zahrnúť aj niektoré osoby, ktoré s trestnou činnosťou o
ktorej vypovedá nemusia mať nič spoločné. Výpoveď kajúcnika môže byť aj
kompilát skutočných udalostí a neprávd prispôsobených tak, aby
zodpovedali skutočným udalostiam.
Uvádzať ako argument
pravdovravnosti kajúcnika to, že ak by klamal tak by stratil všetky
benefity je mimo riacionálne uvažovanie, nakoľko možný budúci kajúcnik
pozná aký je prístup k výpovediam kajúcnikov (bezhraničná viera v ich
pravdivosť) a preto môže ísť kľudne do rizika a klamať (prípadne hovoriť
len čiastočnú pravdu), nakoľko existuje iba malá pravdepodobnosť, že by
mu orgány činné v trestnom konaní prestali veriť, prípadne, že by
vyvinuli nejaké rozsiahlejšie úsilie na overenie jeho výpovede (tak ako
to bolo aj v prípade prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka). To platí o to
viac, keď niektorých prokurátorov môže lákať, že získali od kajúcnika
práve takú výpoveď, ktorá potvrdzuje ich pracovnú hypotézu o rozsahu
páchanej trestnej činnosti (docent Zdeněk Koudelka z Masarykovej
univerzity v Brne pre denník Pravda dňa 18.12.2020 uviedol aj iný
argument a síce, že „na spolupracujúcich obvinených môže byť vyvíjaný
nátlak, aby vypovedali určitým spôsobom, za čo sa im zníži trest alebo
nedostanú žiadny a tak sa tento inštitút stáva nástrojom prokuratúry na
kupovanie výpovedí, ktoré môžu byť nepravidé“).
Všetky osoby
vypovedajúce v trestnom konaní v akomkoľvek procesnom postavení
(oznamovateľ, podozrivý, svedok, poškodený, obvinený, znalec) môžu
klamať úplne, čiastočne alebo aj hovoriť pravdu. Pri žiadnej z osôb
vypovedajúcich v trestnom konaní nie je dopredu zaručené, že vypovedá
pravdu; to platí o to viac pri kajúcnikovi, ktorý je sám páchateľom
trestnej činnosti (pokiaľ si ju sám nevymyslel) a aby sa vyhol trestu
musí usvedčovať nielen seba, ale hlavne iné osoby (priznanie je síce
poľahčujúca okolnosť, ale aj zaručený trest a preto kajúcnik musí
hovoriť najmä o iných osobách).
Orgány činné v trestnom konaní ako aj súdy by pri výpovedi kajúcnika mali mať vždy na pamäti, že výpoveď kajúcnika
je začiatok dokazovania a nie jeho koniec a bez náležitého preverenia
tejto výpovede by na podklade neoverenej výpovede kajúcnika nemalo byť
ani vznesené obvinenie. Do výrokovej časti uznesenia o vznesení
obvinenia je totiž nutné dať skutkové zistenie a skutkové zistenie
nemožno stotožňovať s neoverenou informáciou poskytnutou kajúcnikom.
2/ Na vznesenie obvinenia stačia aj informácie vágne, z počutia, či klebety
Okrem vytvárania kultu zaručenej pravdovravnosti kajúcnika, bol prístup
orgánov činných v trestnom konaní, či súdov pri väzobnom rozhodovaní v
roku 2020 charakteristický aj tým, že nielen že začali bezhranične veriť
neovereným tvrdeniam kajúcnika, ale dokonca na vznesenie overenia už
postačovali aj tvrdenia kajúcnika, ktoré mal iba z počutia (z druhej
ruky). Toto je určité nóvum hodnotenia výpovedí kajúcnika, keď v
minulosti doslova nikoho nezaujímali informácie, ktoré mal kajúcnik z
druhej ruky (ide pritom často o informácie, ktoré sú na úrovni klebety).
Dnes kajúcnik nezriedka vypovedá napríklad o tom, že „počul od osoby Z,
že aj osoba Y páchala trestnú činnosť“, respektíve, že „osoba Z mu
hovorila, že ho za ním posiela osoba Y, ktorá chce niečo vybaviť“ a
podobne. V roku 2020 stačila na vznesenie obvinenia osobe Y aj takáto
informácia a to napriek tomu, že kajúcnik sa vlastne ani nikdy s osobou Y
nestretol, nikdy s ňou nehovoril, ale má „zaručené“ informácie len „z
počutia“. Toto nikdy predtým na vznesenie obvinenia nestačilo. Pre
objektivitu treba uviesť, že v niektorých prípadoch to nestačilo v roku
2020 ani ústavnému súdu (odopretie súhlasu zo strany ústavného súdu s
väzbou niektorých obvinených sudcov, čo okamžite podnietilo zákonodracu k
tomu, aby takúto kompetenciu ústavného súdu urýchlene vypustil z
ústavy).
Na vznesenia obvinenia dokonca v súčasnosti postačujú
nielen informácie kajúcnika „z počutia“, ale aj informácie poskytnuté
kajúcnikom, v ktorých nie je takmer nič určité a ktoré vyzerajú
napríklad nasledovne:
v presne nezistený deň na neznámom mieste
v rámci neurčitého konkurzného konania spojeného s incidenčnou žalobou
si dal sudca XY sľúbiť od neurčitej osoby neurčitý úplatok pre zákonného
sudcu, ktorý mal predmetný spor pridelený za to, že tento rozhodne v
prospech tejto neurčitej osoby….
alebo
v presne
nezistený deň na presne nezistenom mieste sudca XY si od neurčitej osoby
dal sľúbiť úplatok…., aby zákonný súdca v rámci bližšie neurčeného
konkurzného konania rozhodol nezisteným spôsobom podľa požiadavky
neurčitej osoby…
Takto vymedzené skutky uvedené v uznesení o vznesení obvinenia celkom určite nezodpovedajú ustanoveniu § 206 ods. 3 Tr. por.
Obvinený má pritom právo vedieť čo sa mu kladie za vinu (byť oboznámený
s dôvodmi obvinenia), avšak z takto, či podobne formulovaných skutkov
nevie nič konkrétne zistiť. V minulosti keď som pôsobil ako prokurátor
sa tradovalo, že skutok v uznesení o vznesení obvinenia nemusí byť síce
nemenný, avšak musí byť tak konkrétny, aby sa obvinený mohol k nemu
priznať (ak by chcel) hneď vo svojej prvej výpovedi v procesnom
postavení obvineného. Neviem si predstaviť, čo by robil vyšetrovateľ,
kedy mu obvinený pri výsluchu povedal, že sa priznáva k tomu, že v
presne nezistený deň dostal od bližšie neurčenej osoby úplatok v presne
nezistenej výške, aby v bližšie nezistenej veci rozhodol presne
nezisteným spôsobom.
Za takéto vágne skutky je možné vzniesť
obvinenie komukoľvek a nemá sa ako proti nim brániť, kedže v nich nie je
fakticky nič určité. Výrok uzesenia o vznesení obvinenia nie je pritom
možné koncipovať tak, že „rozstrihám“ neoverenú výpoveď kajúcnika na jednotlivé časti, z ktorých následne spravím „skutky“.
3/ Zastrašovanie tých, ktorí odmietajú bezhranične veriť neovereným tvrdeniam kajúcnika
Trendom roku 2020 bolo aj ťaženie proti všetkým, ktorí si dovolujú
spochybňovať mantru o zaručenej pravdovravnosti kajúcnika a ktorí
nesúhlasia s tým, aby sa obvinenia vznášili iba na podklade neoverenej
výpovede kajúcnika (prípadne iba na základe informácií kajúcnika, ktoré
má z druhej ruky, ktoré sú povrchné, na úrovni klebety a podobne) a aby
potom neslávne končili tak ako trestné stíhanie prokurátora JUDr. Jozefa
Mamráka, ktorému nikto neveril napriek tomu, že neboli žiadne dôkazy na
to, aby sa verilo kajúcnikovi.
Toto ťaženie orgánov činných v
trestnom konaní (ale aj niektorých médií) možno demonštrovať na jednom
odôvodnení uznesenia o vznesení obvinenia z roku 2020, v ktorom sa
prokurátorka, namiesto odôvodňovania výrokovej časti uznesenia o
vznesení obvinenia, fakticky vyhrážala niektorým médiám ako aj autorovi
tohto článku určitými (zrejme trestnoprávnymi) konzekvenciami za marenie
vyšetrovania, ktoré videla v realizovaní práva na slobodu prejavu
(niektoré médiá, vrátane autora tohto článku si totiž dovolili
spochybňovať vieru vo výpovede kajúcnikov, či využívať dôkazy, ktoré už
predtým boli dávno zverejnené, čo dovtedy prokurátorke neprekážalo).
Poukazovanie na to, že ak sa kajúcnik prizná k rozsiahlej vlastnej
trestnej činnosti celkom určite by nemal zosťať beztrestným a nemal by
mať bezhraničné benefity, bolo dokonca označené v odôvodnení uznesenia
za zastrašovanie kajúcnika. Je neuveriteľné, že v roku 2020 môže niekto
označiť kritiku postupu orgánov činných v trestnom konaní pri pracovaní s
kajúcnikom (respektíve demonštratívne poukazovanie na masívne úniky
informácií, či dôkazov zo spisov) za marenie vyšetrovania, či
zastrašovanie kajúcnika. Ani orgány činné v trestnom konaní nie sú
imúnne voči kritike a aj ich postupy možno podrobovať kritike (sloboda
prejavu nekončí pri kajúcnikovi a ani pri polícii a je nepochopiteľné,
že takéto jednoznačné veci je nutné pripomínať aj tridsať rokov po
revolúcii).
V tomto smere možno poukázať aj na odôvodnenie
jedného rozhodnutia súdu o väzbe, ktorý dokonca označil spochybňovanie
výpovede kajúcnikov zo strany obvinených za škodlivé. Obvinený má pritom
právo spochybňovať akékoľvek dôkazy, ktoré svečia proti nemu a výpoveď kajúcnika
nie je výnimkou. Škodlivým je to skôr obvineným zakazovať alebo ich za
to napomínať, nakoľko v opačnom prípade môže hroziť opakovanie prípadu
prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka.
4/ Kto popiera výpoveď kajúcnika pôjde do väzby alebo cieľom trestného procesu je priznanie obvineného
Zaujímavým trendom roku 2020 v súvislosti s výpoveďami kajúcnikov je aj
rozhodovanie súdov o väzbe. Obvinené osoby, ktoré popierajú tvrdenia
kajúcnikov a popierajú trestnú činnosť, ktorá sa im kladie za vinu sa
nachádzajú vo väzbe (dôvod väzby je takmer vždy identický a to podľa § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. por.)
a je bez významu, či sú tieto popierajúce osoby obvinené za prečin,
zločin, jeden skutok, prípadne pokračovací, či opakovaný trestný čin
(respektíve, či sa skutok stal pred dvomi rokmi, piatimi alebo
desiatimi) a kajúcnici, respektíve tie obvinené osoby, ktoré sa
dostatočným spôsobom priznali (prípadne okrem vlastného priznania aj
začali vypovedať na iné osoby) sa nachádzajú na slobode (buď vôbec
neboli obvinené alebo na nich nebol podaný návrh na väzbu, prípadne bol,
ale následne bol vzatý späť, respektíve boli obvinené osoby prepustené z
väzby na slobodu prakticky ihneď po ich priznaní).
Inšitút väzby pritom nemá nič spoločné s inštitútom kajúcnika, t. j. Trestný poriadok nikde nestanovuje, že osoba, ktorá sa stala kajúcnikom nemôže alebo by nemala byť vo väzbe, ak sú dané dôvody väzby a už vôbec Trestný poriadok nikde nestanovuje, že ak sa obvinený neprizná, ak nepotvrdzuje svojím priznaním výpoveď kajúcnika,
tak vo väzbe byť musí. Priznanie, samé osobe, nie je dôvodom na
nevzatie obvineného do väzby, či prepustenie obvineného z väzby a
popieranie trestnej činnosti, samé osobe, zase nemôže byť dôvodom na
vzatie obvineného do väzby.
Skutočne je náhoda, že takmer
všetky obvinené osoby v roku 2020 v mediálne zámych prípadoch, ktoré sa
nepriznali k trestnej činnosti a nepotvrdzovali, či nepotvrdzujú výpoveď
kajúcnikov skončili vo väzbe a takmer všetky obvinené osoby, ktoré sú v
postavení kajúcnika alebo sa až následne priznali k trestnej činnosti
sú na slobode a užívajú si svoje benefity? Tých prípadov je tak veľa, že
si možno položiť otázku, či inštitút väzby nie je do určitej miery
využívaný na vynútenie priznania sa obvineného. Alebo ako inak sa dá
vysvetliť situácia, keď tí čo sa priznávajú sú na slobode a tí čo
popierajú vo väzbe a ak sa následne priznajú sú prepustení z väzby?
Takáto aplikačná prax navodzuje skôr dojem, že sa v trestnom práve
začala stotožňovať pravda s priznaním, čo môže, ale aj nemusí byť to
isté, a že úlohou orgánov činných v trestnom konaní a celého trestného
procesu je dosiahnuť priznanie obvineného, ktoré je kráľovnou dôkazov a
znamená samotnú pravdu (skutočný stav veci). Získa sa tak nielen
priznanie obvineného, ale aj potvrdenie výpovede kajúcnika (potom sa
práve tieto následné priznania obvinených používajú na preukázanie
faktu, že kajúcnik vypovedá pravdu, nakoľko ho potvrdzujú aj ďalší
„kajúcnici“).
Považujem za absolútne nebezpečný trend, keď sa s
inštitútom väzby zaobchádza podľa toho, či sa obvinený prizná alebo
neprizná a keď vo väzbe končia fakticky len „popierači“ výpovede
kajúcnika (tzv. väzba na „zmäknutie“ obvineného, ktorému má práve čas v
nej „vrátiť pamäť“). Je to signál pre všetkých obvinených, že ak nechú
tráviť čas v kolúznej väzbe, musia sa prizať (bez ohľadu na to, či majú k
čomu), potvrdiť tak výpoveď kajúcnika a
prípadne aj vypovedať na iné osoby. V opačnom prípade skončia vo väzbe,
čo je za súčasnej rozhodovacej praxe súdov isté. Dovolím si tvrdiť, že
ak by bol prokurátor JUDr. Jozef Mamrák trestne stíhaný v roku 2020 (a
nie v roku 2013) bol by vzatý do väzby (z dôvodu kolúznej a preventívnej
väzby), nakoľko vinu popieral a spochybňoval výpoveď kajúcnika Jána Krajčíka.
5/ Prípad prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka (varovanie z minulosti)(2)
Prípad prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka je ukážkovým príkladom toho,
kam môže viesť naivná predstava orgánov činných v trestnom konaní a
súdov o tom, že kajúcnik nemá dôvod klamať a že jeho neoverené tvrdenia
sa môžu stať skutkovým zistením, na ktorom možno vzniesť obvinenie.
Prípad prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka preto varuje pred prehnanou
motiváciou orgánov činných v trestnom konaní pri vznášaní obvinení.
JUDr. Jozef Mamrák (1948 – 2018) bol dlhoročný prokurátor a pôsobil aj
ako šéf (krajský prokurátor) Krajskej prokuratúry Nitra. Nikdy proti
nemu nebolo vedené trestné stíhanie a ani disciplinárne konanie, pričom
do dôchodku (rok 2011) odišiel s čistým štítom a dobrou povesťou.
V roku 2013 však dobré meno, česť a povesť JUDr. Jozefa Mamráka výrazne
naštrbil kajúcnik Ján Krajčík a hlavne vyšetrovateľ a prokurátor Úradu
špeciálnej prokuratúry, ktorí vyvinuli až prehnanú aktivitu pri zadržaní
a následnom vznesení obvinenia JUDr. Jozefovi Mamrákovi a to bez toho,
aby výpoveď kajúcnika riadne preverili pred vznesením obvinenia, hoci tak poľahky mohli urobiť.
Kajúcnik, svedok Ján Krajčík (jeho trestné stíhania boli odložené ako
odmena za objasnenie viacerých káuz) vypovedal pred vznesením obvinenia
viackrát a obsiahlo (vo viacerých dňoch, keď neustále dopĺňal,
rozširoval a precizoval svoju svedeckú výpoveď – postupné, viacdňové
výpovede kajúcnikov boli bežné aj v roku 2020 a aj v roku 2020 bolo
bežné, že si kajúcnik na najeký skutok, či páchateľa zázračne spomenul
až po niekoľkých svojich výpovediach a to často aj s viacmesačným
odstupom).
Kajúcnik Ján Krajčík vo svojich výpovediach uvádzal
napríklad, že osoba V.M. ho posielala na rôzne stretnutia s rôznymi
osobami, ktorým odovzdával finančnú hotovosť od 50.000 euro do 100.000
euro a uvedené osoby na oplátku poskytovali V.M. informácie, pričom
stretnutia sa odohrávali na rôznych miestach. Na podnet V.M. si robil z
uvedených stretnutí zvukový záznam, aby si tak zabezpečili
kompromitujúci materiál. Takto si V.M. zabezpečoval kompromitujúci
materiál na veľmi vysokopostavené osoby zo súdnictva, prokuratúry,
polície ako aj štátnej správy. V.M. mu (kajúcnikovi) vďaka tomu
zabezpečil aj prepustenie z väzby. Uviedol, že má zachytený rozhovor
medzi ním a jedným doktorom, ktorý v tom čase pracoval v justícii a na
uvedených nahrávkach je zaznamenané ako mu (kajúcnik) nosí úplatok vo
výške od 20.000 euro do 30.000 euro, za čo doktor zabezpečoval pre V.M.
veci, napríklad trestné stíhanie nejakých osôb ako aj informácie o
trestných konaniach osôb, ktorých sa chcel V.M zbaviť. Uviedol, že
momentálne disponuje štyrmi nahrávkami, ktoré vydáva polícii a popísal
obsah jednotlivých nahrávok.
Vo svojej ďalšej výpovedi už
svedok Ján Krajčík priradil k označeniu „doktor“ meno prokurátora JUDr.
Jozefa Mamráka. Uviedol, že prvý zvukový záznam je z decembra roku 2008,
z kancelárie na ranči Bojna a je tam zachytený rozhovor medzi ním a
JUDr. Mamrákom prokurátorom Krajskej prokuratúry Nitra, kde kajúcnik na
pokyn V.M. zisťuje od JUDr. Mamráka, kedy pôjde J.M. do väzby a popri
tom odovzdal JUDr. Mamrákovi obálku s finančnou hotovosťou čo malo byť
podľa V.M. „vianočné“. Ján Krajčík taktiež vypovedal, že dal JUDr.
Mamrákovi mobilný telefón. S JUDr. Mamrákom, V.M. sa stretli už aj
predtým na benzínovej pumpe, pričom V.M. tam dohodol s JUDr. Mamrákom,
že ak bude treba niečo riešiť, tak to budú riešiť cez neho (svedka Jána
Krajčíka). Následne V.M. odovzdal JUDr. Mamrákovi finančnú hotovosť,
pričom žiadal od JUDr. Mamráka zisťovať, či vydieranie a nejaké DPH,
ktoré boli na J.M. nestačia na to, aby bol zatvorený. Svedok popísal aj
ďalšie stretnutie, kde JUDr. Mamrákovi odovzdal obálku, kde sa mali
nachádzať veci ohľadne DPH a J.M. Dalšia zvuková stopa je podľa svedka
tá, keď odovzdal JUDr. Mamrákovi hotovosť vo výške 20.000 euro a
následne sa ho spýtal čo má pre V.M. na čo mu JUDr. Mamrák povedal, že
J.M. bude najneskôr v marci vo väzbe. JUDr. Mamrák ďalej povedal, že sú
zabezpečené domové prehliadky.
Svedok Ján Krajčík ďalej
podrobne vypovedal aj o ďalších stretnutiach s JUDr. Mamrákom, kde mu
odovzdával obálky od V.M. s finančnou hovovosťou s tým, že ich
stretnutie sa malo odohrať v budove krajskej prokuratúry a týkalo sa
väzby J.M. Ďalšie stretnutia medzi nimi sa týkali aj toho, že JUDr.
Mamrák chcel od neho odkúpiť nahrávky ich rozhovorov.
V ďalšej
svojej výpovedi svedok Ján Krajčík uviedol, že trvá na svojich
predchádzajúcich výpovediach, pričom vyslovene zdôraznil, že osobu,
ktorú v prvotnej výpovedi nazvýva doktor je JUDr. Mamrák.
Svedok Ján Krajčík JUDr. Jozefa Mamráka následne opoznal aj pri rekognícii osoby podľa fotografií.
Z predbežného vyjadrenia znalca Ústavu kriminalistiky a kriminológie
Bratislava vyplynulo, že neboli zistené stopy po elektronickom strihu či
inej technickej manipulácii alebo editovaní signálu za účelom
pozmenenia obsahu nahrávky. Predbežné skúmanie pozitívne identifikovalo
Ján Krajčíka ako osobu označenú v nahrávkach. K osobe oslovovanej ako
„pán doktor“, ktorú svedok Ján Krajčík označil ako osobu JUDr. Jozefa
Mamráka sa v predbežnom vyjadrení konštatuje, že doteraz vykonaným
skúmaním je veľmi problematické identifikovať osobu z dôvodu odlišnosti
rečových atribútov s tým, že najvhodnejším riešením je vyhotovenie
porovnávacej vzorky. Nebolo možné vylúčiť, že nahrávky boli vyhotovené
podľa dopredu naplánovaného scenáru s niekým iným ako bolo deklarované.
Fakticky iba na podklade tohto dôkazného stavu (len siahodlhé opakované
výpovede kajúcníka a predbežné znalecké vyjadrenie, ktoré vo vzťahu k
JUDr. Jozefovi Mamrákovi nič nedokazovalo; práve naopak), bol JUDr.
Jozef Mamrák zadržaný ako podozrivý (išlo o nezmyselný zásah tzv.
kukláčov voči vtedy 65 ročnému už bývalému prokurátorovi, ktorý sa
zdržiaval v mieste svojho trvalého pobytu a bol pre políciu kedykoľvek
dostupný) a celá vec bola prakticky ihneď medializovaná s uvedením
plného mena JUDr. Jozefa Mamráka ako aj obsahu zvukových nahrávok. Tak
ako aj v roku 2020, aj pri zadržaní JUDr. Jozefa Mamráka boli prítomní
novinári, ktorí zo zadržania vyhotovovali fotografie, pričom z
neskoršieho súdneho sporu o ochranu osobnosti nepochybne vyplynulo, že
novinári vedeli dopredu nielen o zadržaní, ale disponovali ešte pred
vznesením obvinenia aj zvukovými nahrávkami, ktoré vydal kajúcnik Ján
Krajčík, z ktorých následne médiá aj citovali (titulky v médiách
„zadržaný exprokurátor“, „úplatky“, „špinavosti aké ste nečítali“,
„prepisy kompromitujúcich rozhovorov“, „exšéfa prokuratúry v Nitre
zadržali. Usvedčujú ho aj tajné záznamy, redakcia ich získala“ – všetko
samozrejme spojené s fotografiou zadržaného – podobnosť so zadržiavaním
osôb z roku 2020 zrejme nebude čisto náhodná).
JUDr. Jozef
Mamrák bol prepustený zo zadržania na druhý deň po svojom zadržaní a
trestne stíhaný bol na slobode. Už v postavení zadržaného podozrivého
poprel spáchanie skutkov, uviedol, že Jána Krajčíka nepozná, nikdy s ním
nebol v osobnom kontakte, kategoricky odmietol, že by prijal akýkoľvek
úplatok alebo že by ho niekto vydieral. Celé to označil za komplot,
ktorým mu chce niekto privodiť trestné stíhanie (neúspešne, nakoľko sa
verilo kajúcnikovi, pretože ten nemá dôvod klamať a nemal dôvod si na
JUDr. Jozefa Mamráka vymýšľať).
Nasledovalo preto vznesenie obvinenia JUDr. Jozefovi Mamrákovi za zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.,
ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe (celý nižšie uvedený
skutok bol iba doslovný výsek z výpovede kajúcnika, „vystrihnutá“ časť
jeho výpovede – tak ako sa to stávalo aj v roku 2020), že
v
presne nezistenom čase v období od roku 2008 na ranči v obci Bojná, na
presne nezistenom mieste v Bojniciach, v doposiaľ nestotožnenom byte v
Šali, v Nitre v priestoroch krajskej prokuratúry, ako aj na ďalších
doposiaľ nestotožnených miestach Slovenska ako prokurátor krajskej
prokuratúry v Nitre v rozpore so základnými povinnosťami prokurátora
podľa § 26 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. d), písm. e), písm. i.), písm. l) zákona č. 154/2001
Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry žiadal a prijal
úplatky vo výške najmenej 40.000 euro a to od V.M., ktorý uvedené
úplatky odovzdával cez svojho sprostredkovateľa Ján Krajčíka za to, že
doposiaľ nezisteným spôsobom ovplyvní konanie v trestnej veci vedenej na
Krajskom riaditeľstve Policajného zboru v Nitre pod ČVS…… týkajúce
sa osôb J.M., Mgr. J.Š, J.S. a A.M. a to v ich neprospech.
JUDr. Jozef Mamrák následne aj v procesnom postavení obvineného dôrazne
poprel spáchanie uvedeného skutku. Výpovede kajúcnika označil za
absolútne nepravdivé a klamstvo. Celý prípad označil za vykonštruovaný,
motivovaný snahou znemožniť jeho osobu a jeho rodinu. Celú výpoveď kajúcnika
ohľadne jeho osoby označil za „absolútny nezmysel, lož, ktorá nemá
logiku a je to sprostosť“ (samozrejme ani teraz mu nikto neveril,
pretože kajúcnik nemá dôvod klamať).
Po vznesení obvinenia
nasledoval výsluch kajúcnika svedka Ján Krajčíka, ktorý zotrval na
svojich predchádzajúcich výpovediach a opätovne sa podrobne vyjadroval k
tomu ako spoznal JUDr. Mamráka, kde sa s ním stretával, ako a za čo mu
odovzdával finančnú hotovosť od V.M. a ako si ich stretnutia nahrával.
Vyšetrovateľ vo veci vykonal aj konfrontáciu medzi obvineným JUDr.
Jozefom Mamrákom a svedkom Ján Krajčíkom v rámci ktorej svedok –
kajúcnik naďalej tvrdil, že JUDr. Mamrákovi odovzdával finančnú
hovotovosť a za to od JUDr. Mamráka dostával nejaké dokumenty a odkazy,
ktoré boli určené pre V.M. Obvinený JUDr. Jozef Mamrák aj v rámci
konfrontácie uvádzal, že Jána Krajčíka nikdy nestretol, že ide o
klamára, ktorý je niekým režírovaný s tým, že svedka nikdy nenavštívil a
celé je to lož.
Nasledovali výsluchy viacerých svedkov, ktoré
nič zásadné do dôkazného stavu nepriniesli. Stále bolo obvinenie
„držané“ iba výpoveďou kajúcnika a od kajúcnika získanými zvukovými
nahrávkami pochybného obsahu.
Dva mesiace po vznesení obvinenia
bol vypracovaný znalecký posudok Ústavu kriminalistiky a kriminológie
Bratislava, z ktorého vyplynulo, že hlas muža, ktorý je oslovovaný na
nahrávkach ako pán Krajčík, Jano, Janko patrí Jánovi Krajčíkovi, pričom
na základe analýz a komparácií hlasu muža, ktorý je oslovovaný na
nahrávkach ako „doktor“ možno konštatovať, že nepatrí JUDr. Jozefovi
Mamrákovi. Ďalej bolo znaleckým skúmaním zistené, že všetky predložené
nahrávky vznikli v priebehu pár dní.
Vzhľadom k uvedenému bol
vo veci opätovne vypočutý kajúcnik svedok Ján Krajčík, ktorý uviedol, že
všetko čo uviedol ako svedok nebola pravda. Nebola pravda, že by JUDr.
Jozefovi Mamrákovi nosil peniaze alebo doklady a ani JUDr. Jozef Mamrák
nechodil za ním, nikdy sa s ním osobne nestretol, pozná ho len z
videnia. Nahrávky boli vykonštruované, bol tam hlas osoby R.B., ktorá
napodobňovala hlas JUDr. Jozefa Mamráka. Všetky osoby ako aj rozhovory
uvedené na nahrávkach boli vymyslené.
S poukazom na vykonané znalecké dokazovanie a ostatnú výpoveď kajúcnika bolo následne trestné stíhanie vedené proti JUDr. Jozefovi Mamrákovi prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry SR podľa § 215 ods. 1 písm. a) Tr. por. zastavené, pretože bolo nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie.
Médiá následne o kajúcnikovi Jánovi Krajčíkovi písali ako o „super
svedkovi“, ktorý uvádzal „mega klamstvá“ (či drzé klamstvá) a
zdôrazňovali, že polícia mu až naivne verila. Časpis plus 7dní vo svojom
článku zo dňa 26.03.2018 si dokonca kladie otázku ako je možné, že
„elitní“ (?) policajti dôverovali takémuto „svedkovi“.
Prečo
orgány činné v trestnom konaní nepočkali s vznesením obvinenia tie dva
mesiace kým sa vyhotovil znalecký posudok, z ktorého by bolo zrejmé, že
vznesenie obvinenia zjavne neprichádza do úvahy? Prečo boli pri vznášaní
obvinenia takí premotivovaní? S ľahkosťou zničili povesť človeka,
poznačili jeho ako aj jeho rodinu a to iba preto, že nevedeli počkať dva
mesiace na znalecký posudok. Čakalo orgány činné v trestnom konaní
aspoň nejaké disciplinárne prekúmanie ich zbrklého konania pri zadržaní a
vznesení obvinenia, keď konali fakticky bez dôkazov, respektíve na
podklade dôkazu, pri ktorom už pred vznesením obvinenia boli výrazné
pochybnosti o jeho pravdivosti? Nie. Práve naopak. Prokuratúra k postupu
orgánov činných v trestnom konaní v danej veci uviedla neuveriteľnú
vetu a to „keby orgány činné v trestnom konaní nekonali (nevzniesli
obvinenie), takýto postup by bol nezákonný a boli by obviňované z
nečinnosti a falošnej kolegiality“. Z tejto vety vyplýva, že obvinenie
sa vznieslo nie preto, že by na to boli riadne overené dôkazy, ale
preto, aby neboli orgány činné v trestnom konaní (zrejme médiami)
obvinené z falošnej kolegiality. Svoj premotivovaný postup pri vznesení
obvinenia „schovali“ orgány činné v trestnom konaní za médiá a zabudli
na to, že podľa Trestného poriadku nemožno
vzniesť obvinenie z dôvodu, aby o orgánoch činných v trestnom konaní
nepísali médiá negatívne. Vznesenie obvinenia neslúži na ochranu orgánov
činných v trestnom konaní. Orgány činné v trestnom konaní tým vlastne
dali na vedomie, že ich prezentácia v médiách je podstatnejšia ako
nejaké skúmanie, či overovanie výpovede kajúcnika a prípadné zničenie
človeka, ktorému sa obvinenie vznesie. Alebo povedané inak, koho vlastne
zaujíma prokurátor JUDr. Jozef Mamrák? Veď trestné stíhanie bolo
následne zastavené, tak prečo sa k tomu vracať? Ospravedlnila sa aspoň
prokuratúra svojmu dlhoročnému pracovníkovi za zničenie zvyšku jeho
života? Pochybujem…
Jediný kto bol postihnutý bol kajúcnik Ján Krajčík, ktorému bolo vznesené obvinenie pre zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 2 písm. d) Tr. zák.,
pričom aj v tomto konaní uviedol, že z jeho strany to bola intriga. V
roku 2015 bol právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 9
rokov za trestné činy marenia spravodlivosti, krivé obvinenie a krivú
výpoveď (tento svedok pritom nevypovedal nepravdivo iba vo vyššie
uvedenej kauze, ale aj vo viacerých iných trestných veciach).
Namiesto záveru otázka „Quo vadis trestné právo?“
Aby nedošlo k omylu. Uvedený prípad prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka
nemusí byť výnimočný a nikde nie je napísané, že ak niekoho určitá osoba
(a je bez významu, či vypovedá ako oznamovateľ, svedok, obvinený alebo
spolupracujúci obvinený) obviní zo spáchania trestného činu tak zákonite
musí hovoriť pravdu. V trestnom procese by malo byť samozrejmosťou, že k
dôkazom treba pristupovať s určitou dávkou obozretnosti, so zdravými
pochybnosťami a nie slepo nasledovať a favorizovať určitý druh dôkazu (výpoveď kajúcnika)
a tým si, s výraznou pomocou niketorých médií, či inštitútu väzby,
zjednodušovať dokazovanie. Zbrklosť, prehnaná motivácia, či prílišná
snaha mať okamžite výsledky, ktoré by mohli byť mediálne kladne
prezentované, nikdy nesvedčili trestnému právu. Ani boj proti korupcii,
či organizovanej forme trestnej činnosti by nemal ospravedlňovať
porušenia zákona pri vedení dokazovania, t. j. „skratky v dokazovaní“
spočívajúce v slepej viere v pravdivosť výpovedí kajúcnika.
Ohľadne nepresvedčivých výkonov kajúcnikov v trestnom procese a naivnej
viere orgánov činných v trestnom konaní v ich zaručenú pravdivosť, možno
spomenúť aj iný prípad, napríklad trestnú vec súčasnej českej
eurokomisárky Věry Jourovej, ktorú v roku 2006 po návrate zo služobnej
cesty (v tom čase pracovala na ministerstve pre miestny rozvoj a mala na
starosti dotácie z EÚ) zadržali, obvinili z prijímania úplatkov
(korunný svedok pri rozhovore s inou osobou hovoril o jej úplatnosti, čo
bolo zachytené skytou kamerou) a následne strávila vo väzbe 33 dní.
Bola obvinená na základe výpovede tzv. korunného svedka, avšak následne
bolo trestné stíhanie voči nej zastavené. Okrem vychvaľovania sa svedka,
že má Jourovú „vyriešenú“ a tvrdení o miliónoch pre ňu a dôkazu z
počutia „starosta P. predo mnou povedal, že dal Věre peniaze“ neboli
zabezpečené žiadne dôkazy. V ČR predmetnú situáciu označili ako čisté
„obvinenie bez dôkazov“.
Klaňať sa dopredu pred výpoveďou
kajúcnika (či pred akýmkoľvek iným dôkazom), respektíve stotožňovať
priznanie obvineného s pravdou je znakom úpadku trestného práva, keď sa
nielen riadne dokazovanie nahrádza vierou, ale aj zásada voľného
hodnotenia dôkazov sa nahráda zásadou svojvoľného hodnotenia dôkazov.
Možno len dúfať, že v roku 2021 sa do trestného práva „vráti zdravý
rozum a logické myslenie“ a zastaví sa tak jeho pozvoľný úpadok.
Poznámky
- 1) nikto pritom inštitút spolupracujúceho obvineného, ako taký, nespochybňuje, pretože ak vôbec, tak sa spochybňuje len jeho aplikácia a jeho bezbrehé a nepreskúmateľné využívanie v dnešnej praxi ako aj neuveriteľný rozsah výhod, ktoré sú kajúcnikom poskytované – napríklad beztrestnosť pri akomkoľvek priznaní rozsahu trestnej činnosti, či ponechanie majetku získaného trestnou činnosťou
- 2) uznesenia orgánov činných v trestnom konaní ako aj iné listinné dôkazy v tejto trestnej veci mi boli poskytnuté synom JUDr. Jozefa Mamráka
Autor
JUDr. Peter Šamko