Namiesto úvodu:

Predkladaný príspevok sa nesie v znamení úvah, formulácie myšlienok či postojov, ktoré môžu byť akousi inšpiráciou pre úvahy a vývoj športovo – právnej oblasti v podmienkach Slovenskej republiky. Či už presahy z neho plynúce nájdu uplatnenie, pozitívne či negatívne ohlasy, je otázne. Ak sa ale prinajmenšom stane impulzom k začatiu odborných debát k predkladanej téme, budeme považovať jeho cestu za úspešnú. Nerobí si nárok na správnosť, je iba akýmsi „návrhom“ do diskusie, ktorá nemusí byť v konečnom dôsledku iba akademického charakteru. Aj v prípade, ak by sa táto udiala, a výsledky z nej plynúce by v rozsahu reakcií na predkladaný príspevok nadobúdali negatívny charakter, považovali by jej samotnú existenciu za prejav akéhosi „formovania“ športovoprávnej doktríny Slovenskej republiky, čo by bolo prinajmenšom potešiteľným zistením a pre oblasť športu prínosnou skutočnosťou.

Ulpianus kedysi povedal, že všetci vieme, čo je to šport, ale ak ho máme definovať, nevieme tak učiniť. Okrem toho, v športovo – právnej oblasti Slovenskej republiky prevláda tvrdenie, že šport nemožno deliť na jednotlivé podskupiny vzhľadom na kvalitatívnu a systematickú stránku jeho obsahu.

Platí však uvedené aj pri vykonávaní športovej činnosti? Platí, že nedokážeme definovať profesionálny výkon športovej činnosti, amatérsky výkon športovej činnosti, a akýsi ich hybridný model v podobe poloprofesionálneho výkonu športovej činnosti? Skutočne to urobiť nevieme, alebo je to len problém definičnej snahy a vymedzenia charakteru a znakov činností, ktoré sa pri jednotlivých formách tejto činnosti vyskytujú?

To, že množina športových vzťahov sa realizuje v zložitej vzťahovej štruktúre medzi profesionálnymi hráčmi, športovými klubmi, národnými športovými zväzmi, sponzormi, reklamnými partnermi a nadnárodnými športovými zväzmi je zrejmé z povestnej „logiky veci“.

To, že športy vieme na základe najrôznejších kvalitatívnych kritérií rozdeliť do ešte zložitejšej systematickej štruktúry je taktiež samozrejmé. Avšak, základným delením, ktoré podáva pomocnú ruku pri uvažovaní o systematizácii športu ako takého je jeho delenie na základe kvantity hráčov, ktorí daný šport vykonávajú. Hovoríme o delení športov na kolektívne a na individuálne. Spočiatku jasné kritérium delenia týchto pohybových aktivít tvoriacich v konečnom dôsledku šport ako taký nadobúda problematickejšie kontúry najmä vtedy, ak sa zamyslíme, či samotné pojmy kolektívne/ individuálne športy nemajú s prihliadnutím na aktuálny stav legislatívy nejasný obsah.

Aktuálny stav športového pojmoslovia:

V podmienkach Slovenskej republiky poznáme viacero pojmov, ktorých obsah nám ozrejmujú samotné zákonné pramene. Jedným z nich je tak napríklad zákon o telesnej kultúre č. 288/1997 Z.z, ktorý nám v § 2 okrem iného ponúka definíciu športu pre všetkých, a na druhej strane výkonnostného a vrcholového športu.

• Šport pre všetkých (cháp amatérsky, rekreačný pozn. aut) je rekreačná aktivita uskutočňovaná rôznymi formami telesných cvičení a ďalšími záujmovými pohybovými činnosťami.
• Výkonnostný a vrcholový šport sú činnosti vymedzené pravidlami, osvojené v tréningovom procese, uskutočňované v súťažiach a organizované na zásadách dobrovoľnosti.

Reakciou na pojmy uvedené v tomto zákone je z. č. 300/2008 Z.z o organizácii a podpore športu, ktorý v jednom zo svojich ustanovení hovorí:

Tento zákon upravuje:

a) úlohy v oblasti štátnej podpory vrcholového a výkonnostného športu (ďalej len „šport“), starostlivosti o športové talenty a športovania detí, žiakov a študentov.

Aj napriek skutočnosti, že tieto pojmy sú vysvetlené v zákone o telesnej kultúre, máme za to, že toto zákonné vymedzenie je neuspokojivé a čiastočne problematické. V podmienkach Slovenskej republiky je potrebné vysporiadať sa s pojmami ako profesionálny výkon športovej činnosti, a amatérsky výkon športovej činnosti pri uznaní tvrdenia, že šport^[1] „ako taký“ nemožno deliť na jeho ďalšie podskupiny.

Predpisy FIFA (Féderation Internationale de Football Association):

FIFA v jednom zo svojich dokumentov (Pravidlá upravujúce štatút a prestup hráčov^[2] ) upravuje, koho pre účely svetového futbalu považuje za amatéra, a koho za profesionála.

ŠTATÚT HRÁČOV, Článok 2

Štatút hráčov: amatéri a profesionálni hráči

• Hráči, ktorí sa zúčastňujú na organizovanom futbale, sú buď amatéri alebo profesionáli.
• Profesionál je hráč, ktorý má písomnú zmluvu s klubom a za svoju futbalovú činnosť poberá viac ako sú efektívne náklady na neho. Všetci ostatní hráči sa považujú za amatérov.

Aj napriek uvedenému, sympaticky jednoduchému vymedzeniu profesionálov a amatérov si myslíme, že definičná snaha a prípadní korektné, na prax reagujúce zákonné uchopenie musí byť v tomto smere deteailnejšie. Aktuálne znenie „FIFA pravidiel“ podstatným spôsobom opomína status hráčov, ktorí v „terminológii článku 2“ poberajú za výkon futbalovej činnosti (argumentum a contrario) „menej ako efektívne náklady na neho“, pričom je podstatnou skutočnosť, že títo nie sú amatérmi. Práve táto skupina hráčov podľa nášho názoru spĺňa predpoklady stať sa skupinou „poloprofesionálnych hráčov“ vykonávajúcich výkon poloprofesionálnej športovej činnosti.

Nevieme prekladať?

Podstatným sa v tejto súvislosti javí názor Mgr. Mareka Majtána, ktorý dlhodobo upozorňuje na skutočnosť, že tento slovenský preklad FIFA pravidiel obsahuje množstvo chýb.

„Citované ustanovenie „profesionál je hráč, ktorý má písomnú zmluvu s klubom a za svoju futbalovú činnosť poberá viac ako sú efektívne náklady na neho. Všetci ostatní hráči sa považujú za amatérov.“ Uvedené znenie preloženého textu je jedným z príkladov chybného prekladu, čo spôsobuje, že časť odbornej verejnosti sa snaží mylne definovať náklady klubu na hráča v súvislosti s určením statusu hráča.

Ustanovenie v originálnom znení znie „A professional is a player who has a written contract with a club and is paid more for his footballing activity than the expenses he effectively incurs. All other players are considered to be amateur.“

Správny preklad by teda mal znieť „Profesionál je hráč, ktorý má písomnú zmluvu s klubom a za svoju futbalovú činnosť poberá viac, ako sú jeho reálne vynaložené náklady. Všetci ostatní hráči sa považujú za amatérov.“

Pri určení statusu hráča teda ide o pomer medzi odmenou hráča a vlastnými nákladmi hráča reálne vynaloženými na jeho futbalovú činnosť a nie o pomer medzi odmenou hráča a nákladmi klubu na hráča. Zároveň je potrebné navrhnúť, aby bol tento zmätočný preklad zo stránky SFZ stiahnutý a nahradený profesionálnym prekladom.“

(Ne) sporný pojem šport:

Aj keď široká verejnosť, odborné publikácie, športové odvetvie ako aj zákon o telesnej kultúre narába s pojmom šport, jeho obsah nie je akademickej, legislatívnej ani športovo právnej obci definične jasný. Ako sme uviedli v predošlých riadkoch, nevyhnutným základom akýchkoľvek definičných snáh „športovej“ povahy je uspokojivá definícia športu, na základe ktorého budú determinované všetky naše neskoršie úvahy o obsahu pojmov profesionálny, amatérsky, ako aj kolektívny či individuálny šport.

Uspokojivá definícia pojmu šport by mohla znieť nasledovne:

• Za šport sa považuje akákoľvek fyzická aktivita jednej alebo viacerých fyzických osôb, (spojená a podmienená procesom tvorby myšlienky) prejavená v pohybe bez ohľadu na jeho charakter, vykonávaná za účelom dosiahnutia určitého cieľa či už v podobe určitého bodového zisku do „bodovej tabuľky“ referujúcej postavenie aktívneho subjektu v legitímne organizovanej súťaži v jej najrôznejších podobách alebo v podobe zvyšovania fyzickej kondície bez účelu získavania spomenutého bodového zisku^[3].

Delenie športovej činnosti:

Vzhľadom pre potreby tohto príspevku, ale aj vzhľadom na potrebu konkrétnejšieho akademického bádania v samotnej športovej oblasti by sme sa radi zamysleli nad možnosťou deliť športovú činnosť aj na základe iného kritéria, akým je druh športu.^[4] Máme za to, že kvalitatívne vymedziť, rozdeliť a pomenovať jednotlivé typy športovej činnosti sa dá aj na základe nasledujúcich kritérií:

Športová činnosť podľa typológie, obsahovej, vzťahovej a kvalitatívnej stránky jej výkonu:

• profesionálna športová činnosť,
• poloprofesionálna športová činnosť,
• amatérska športová činnosť.

V príspevku sa zaoberáme aj snahou o definovanie ďalších pojmov, na základe obsahu ktorých vieme šport ako taký členiť nasledovne:

Športy podľa početnosti športovcov nevyhnutných na ich praktizovanie:

• kolektívne športy,
• individuálne športy.

V nasledujúcich riadkoch sa pokúsime definovať každý z tohto typu športov. Zastávame názor, že ich korektná, na prax reagujúca definičná snaha stelesnená v konkrétnej definícii, ktorá by bola prípadne zohľadnená do legislatívnej podoby by mohla odstrániť všetky aplikačné nezrovnalosti v športovej oblasti, s ktorou sa mnohokrát stretávame pri aplikácii zákonov upravujúcich športovú oblasť na konkrétne športovo – právne vzťahy.

Na ceste k definovaniu nosných športových zovšeobecnení a pojmov:

Definovať hore opísané typy výkonu športovej činnosti nie je jednoduché. Tak, ako sme to urobili už pred časom pri definovaní pojmu šport, či pri definovaní skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti, prvotnou potrebou je vymedziť, ustáliť sa na dielčích pojmových, kvalitatívnych znakoch danej aktivity, ktorej priemetom má byť konkrétna definícia. Robíme to tak aj v tomto prípade, pričom zohľadňujeme tak akademické, ako aj praktické poznatky poznania daného typu športu ako takého.

Potreba bližšieho definovania vzťahu športovec – športový klub:

Skôr než sa dostaneme k samotným pokusom o definovanie foriem výkonu športovej činnosti, musíme si pre potreby tejto definičnej snahy vyjasniť ich časť, ktorá sa môže v samotných definíciách vyskytovať, a ktorá môže v jej prípadnom nesprávnom znení a chápaní spôsobovať výkladové a aplikačné problémy.

Touto časťou definícií je definičný priemet vzťahu medzi športovcom a športovým klubom. Uvedené nadobúda na dôležitosti, ak si uvedomíme, že práve na základe jeho existencie alebo neexistencie v podobe vzťahu o odplatnom výkone športovej činnosti sa pokúšame vymedziť profesionálny, poloprofesionálny a amatérsky výkon športovej činnosti.

Ak si ale uvedomíme, že každá športujúca osoba je registrovaná za účelom výkonu športovej činnosti či už v jej profesionálnej, poloprofesionálnej alebo amatérskej forme v športovom klube^[5] – dopad tohto faktického stavu je skutočnosť, že táto osoba je taktiež zaregistrovaná v hráčskom registri daného národného, či nadnárodného športového zväzu alebo hnutia. Táto osoba je v spomenutom registri zaregistrovaná ako hráč spomenutého klubu. Z daného vzťahu medzi športovcom a športovým klubom, ktorého je športovec hráčom a taktiež vzťahom medzi hráčom a národným športovým zväzom vyplývajú dokonca isté práva a povinnosti oboch strán uvedených vzťahov, čo len podčiarkuje ich existenciu.

Ak by sa teda v nami poskytnutých definíciách vyskytovala formulácia iba vo forme a znení „bez právneho vzťahu medzi športujúcou osobou a športovým klubom / na základe právneho vzťahu“. Ak aby sme iba na základe tejto formulácie rozlišovali uvedené formy výkonu športovej činnosti, vyvracali by sme tým skutočnosť, že pri každom druhu výkonu športovej činnosti existuje medzi športovcom a športovým klubom hore opísaný (cháp „registračný“) vzťah, a to bez ohľadu na charakter výkonu športovej činnosti športovcom (cháp profesionálny, poloprofesionálny, amatérsky).

To, čo bude ako podstatný element odlišovať profesionálny od poloprofesionálneho alebo amatérskeho výkonu športovej činnosti, je existencia alebo neexistencia vzťahu medzi športovcom a športovým klubom, ktorý je založený na zmluvnom dojednaní^[6] „o odplatnom výkone športovej činnosti.“ Upozorňujeme, že podstatným nebude výška odplaty aj pod prizmou uvedených námietok voči slovenskému prekladu pravidiel FIFA a ich skutočnému zneniu, ale len samotná existencia alebo neexistencia odplatného vzťahu o výkone športovej činnosti.

Profesionálny – poloprofesionálny – amatérsky výkon športovej činnosti:

1. Profesionálny výkon športovej činnosti:

Vymedziť profesionálny výkon športovej činnosti nadobúda problematickejšie rozmery, nakoľko v sebe musí zahrňovať tak profesionálny výkon športovej činnosti v kolektívnych športoch, ako aj profesionálny výkon športovej činnosti v individuálnych športoch.

Definovať profesionálny výkon športovej činnosti len na základe existencie alebo neexistencie právneho vzťahu o odplatnom výkone športovej činnosti je v tomto prípade pod prizmou nevyhnutného zohľadnenia tak individuálnych profesionálov, ako aj profesionálov kolektívnych športov čiastočne problém. V kolektívnych športoch, pri výkone profesionálnej športovej činnosti športovcom zväčša nie je problém nájsť právny vzťah svojím obsahom hovoriaci o odplatnosti výkonu tejto športovej činnosti medzi športovcom a klubom, pre ktorého športovec športovú činnosť vykonáva. Problém však nastáva v športoch individuálnych, kde individuálny športovec – napríklad profesionálny tenista – nezískava odplatu za výkon športovej činnosti na základe vzťahu o jej odplatnom výkone, ale na základe kvality vykonávanej hry v zápasoch a turnajoch. Iba ak sa uvedené stane skutočnosťou, môže sa výkon športovej činnosti profesionálovi pretaviť do odplaty za výkon športovej činnosti a to v prípade, ak získa „Prize money“^[7], alebo ak vyhrá daný turnaj a získa vypísanú odmenu.

Podotknime, že profesionálny individuálny športovec tu vykonáva športovú činnosť pod svojím vlastným menom, teda nie pre iný subjekt ako je to v prípade profesionála pôsobiaceho na poli kolektívneho športu.

Samozrejme, na to aby napr. profesionálny tenista vôbec mohol nastupovať v týchto turnajoch, musí byť registrovaný v národnom športovom zväze, alebo nadnárodnom športovom zväze.

Kvalitatívne (obsahové) znaky pojmu profesionálny výkon športovej činnosti:

• vykonávanie fyzickej aktivity profesionálnym športovcom,
• dobrovoľnosť výkonu športovej činnosti,
• existencia právneho vzťahu medzi profesionálnym športovcom a iným subjektom,
• odplatnosť výkonu športovej činnosti,
• vykonávanie športovej činnosti v rámci športovej súťaže legitímne organizovanej tretím, nezávislým subjektom,
• existencia pravidiel športu v „kodifikovanej podobe“ subjektom organizujúcim súťaž,
• existencia pravidiel určujúcich podmienky účasti v športovej súťaži [tak športovca (povinná registrácia, splnenie ďalších kumulatívnych podmienok), ako aj subjektu, pre ktorého športovec odplatnú športovú činnosť vykonáva – licenčné a iné podmienky]
• dohľad nad dodržiavaním pravidiel športu pri jeho výkone osobitnou skupinou osôb alebo organizáciou^[8],
• profesionálna pravidelnosť^[9], tréningový proces, periodicita výkonu športovej činnosti,
• organizovanosť výkonu športovej činnosti (tréningové jednotky, zápasy, sústredenia – opakovanie tohto cyklu v sezónnych intervaloch)
• účel: finančná odmena za výkon, ekonomický cieľ, zvyšovanie hodnoty športovca v rámci hráčskeho trhu,
• na účet športového klubu (kolektívne športy) / na účet samotného športovca (individuálne športy – prípadne poloprefesionálne športy).

Na základe uvedených pojmových znakov a na základe opísaných vzťahov profesionálnych športovcov v kolektívnych a individuálnych športoch máme za to, že definícia profesionálneho výkonu športovej činnosti by mohla znieť nasledovne (podotýkame, že v sebe zahŕňa jednak profesionálny výkon športovej činnosti v kolektívnych športoch na základe právneho vzťahu o odplatnosti výkonu športovej činnosti^[10], a jednak profesionálny výkon športovej činnosti individuálnymi profesionálnymi športovcami, ktorí odplatnosť dosahujú v závislosti od kvality vykonávanej športovej činnosti na „sponzorovaných turnajoch či zápasoch^[11]“

• „Profesionálnym výkonom športovej činnosti je dobrovoľné vykonávanie akejkoľvek periodicky sa opakujúcej fyzickej aktivity sledujúcej športový cieľ, ktorá je osvojená v tréningovom procese profesionálnym športovcom na základe právneho vzťahu o odplatnom výkone športovej činnosti medzi ním a subjektom oprávneným pôsobiť v legitímne organizovanej športovej súťaži^[12], pre ktorého a na účet ktorého profesionálny hráč športovú činnosť vykonáva.“
• „Profesionálnym výkonom športovej činnosti je aj dobrovoľné vykonávanie akejkoľvek periodicky sa opakujúcej fyzickej aktivity sledujúcej športový cieľ a osvojenej v tréningovom procese profesionálnym športovcom na základe vzťahu medzí ním a subjektom registrujúcim hráča^[13], pričom ju športovec vykonáva nezávisle od tohto subjektu, individuálne, na základe vlastných rozhodnutí a procesov, a nemusí ísť o pravidelnú odplatnosť za športový výkon (pod svojím vlastným menom?).“

V nadväznosti na uvedené by sme mohli jednoduchým spôsobom ustanoviť definíciu profesionálneho športovca. Treba skonštatovať, že tento pojem je viac ako často v mnohých akademických, odborných príspevkoch používaný, no doposiaľ sme sa nestretli so snahou o vymedzenie jeho obsahovej stránky. Máme za to, že objektívne akceptovateľná definícia profesionálneho športovca by pod prizmou a rozsahom definície profesionálnej športovej činnosti mohla znieť:

• „Profesionálnym športovcom je osoba vykonávajúca profesionálnu športovú činnosť.“

1.1 Poloprofesionálny výkon športovej činnosti:

Poloprofesionálny výkon športovej činnosti vnímame ako akúsi „medzikategóriu“, ktorá sa môže a nemusí považovať za samostatný druh výkonu športovej činnosti. Je viac ako zrejmé, že nosnými sú profesionálny a amatérsky výkon športovej činnosti, avšak pre akademické potreby sme sa pokúsili vymedziť kvalitatívne znaky, a aj samotnú definíciu tohto typu výkonu športovej činnosti, nakoľko jej výskyt v nielen podmienkach Slovenskej republiky je viac ako bežný^[14]. Ide však iba o predstavu možného definičného uchopenia tohto typu výkonu športovej činnosti, nakoľko už jej samotná forma – poloprofesionálny výkon – nadobúda sporné konzekvencie.

Kvalitatívne (obsahové) znaky pojmu: (odlišné od definičných znakov profesionálneho športu):

• absencia právneho vzťahu o odplatnosti za výkon športovej činnosti medzi športovcom a subjektom, pre ktorý tento vykonáva športovú činnosť,
• zväčša bezodplatnosť výkonu športovej činnosti^[15], prípadne jednorázovosť tejto odplaty,
• na účet športovca (náklady na výkon športovej činnosti).

Problematika amatérskeho športu, ktorej sa budeme venovať v ďalšom texte má širokospektrálne podoby a dopady, nakoľko sa vo svete vyskytujú súťaže amatérov, ktoré majú pravidelný, organizovaný charakter (prvok profesionality), avšak absentuje tu akýkoľvek právny vzťah o odplatnosti za výkon športovej činnosti^[16] medzi športovcom a subjektom, pre ktorý tento športovec športovú činnosť vykonáva.

To však nevylučuje nepravidelný, ba dokonca pravidelný príjem športovca od klubu vo forme odplaty, samozrejme v hodnotách nižších ako sú odplaty profesionálov. Treba podotknúť, že tieto odplaty nie sú nijakým spôsobom právne ukotvené, ide o spôsob vyplácania odplaty „z ruky do ruky“, pričom športovci tým, že nemajú s daným klubom platný právny vzťah, túto odplatu ako príjem ani nezverejňujú a nepriznávajú za účelom odvodových a daňových povinností.

Na základe uvedeného si myslíme, že pre absolútne vyriešenie problematickosti vzťahov tejto športovo – právnej množiny hovoriacej napríklad o „skrytom zamestnávaní“^[17] by bolo namieste uvažovať o legálnom zavedení pojmu poloprofesionálny výkon športovej činnosti, ktorý by mohol na základe hore uvedených definičných znakov niesť nasledujúci obsah:

• „Poloprofesionálnym výkonom športovej činnosti je dobrovoľné vykonávanie akejkoľvek fyzickej aktivity sledujúcej športový cieľ fyzickou osobou bez existencie právneho vzťahu o odplatnom výkone športovej činnosti medzi osobou vykonávajúcou športovú činnosť a subjektom, pre ktorého táto osoba vykonáva športovú činnosť^[18]“, a to v rámci legitímne organizovanej športovej súťaže pri súčasnom poskytovaní iných výhod smerujúcich k vytvoreniu podmienok pre výkon športovej činnosti.“

Obdobne:

• „Poloprofesionálnym športovcom je osoba vykonávajúca poloprofesionálny výkon športovej činnosti.“

2. Amatérsky výkon športovej činnosti:

Kvalitatívne (obsahové) znaky pojmu:

• vykonávanie športovej činnosti,
• dobrovoľnosť výkonu športovej činnosti,
• neexistencia vzťahu medzi športovcom a športovým klubom,
• nepravidelnosť^[19], / pravidelnosť (ale nie „profesionálna“^[20])
• účel: zvyšovanie fyzickej kondície, zážitkovosť,
• neekonomický cieľ,
• amatérsky prvok,
• neexistencia športových pravidiel v „záväznej“ a podobe,
• neexistencia kontroly dodržiavania pravidiel osobitnou osobou prípadne organizáciou.

Vzhľadom na určite ľahšie definovanie amatérskeho, ako profesionálneho športu máme za to, že definícia amatérskeho výkonu športovej činnosti by mohla znieť nasledovne:

• „Amatérskym výkonom športovej činnosti je dobrovoľné vykonávanie akejkoľvek fyzickej aktivity sledujúcej športový cieľ, a to za účelom zvyšovania fyzickej kondície, fyzického, mentálneho, duševného či iného zážitku bez existencie akéhokoľvek právneho vzťahu o odplatnom výkone športovej činosti medzi športujúcou osobou a iným subjektom.“

Obdobne:

• „Amatérom je osoba vykonávajúca amatérsky výkon športovej činnosti.“

Dodatkom a záverom úvah o prínosnosti týchto definičných snáh: v Európe a celom svete aktuálny stav hovoriaci o tom, že profesionálny športovci sú považovaní za zamestnancov v celej šírke výkonu profesionálnej športovej činnosti by nám veľmi jasne a zreteľne pomohla zákonná úprava definujúca profesionálny, poloprofesionálny a amatérsky výkon športovej činnosti. Na jej základe by sme vedeli v konkrétnostiach vytvoriť a zadefinovať jednak jasný a bezproblémový pojem profesionálneho športovca, jednak jeho pracovnoprávnu úpravu. Okrem tohto rozmeru prínosnosti definovania týchto pojmov uveďme, že ak sa právny poriadok zakladá na definične jasných pojmoch a inštitútoch, zabraňujeme tým vzniku situácie, v ktorej musíme výkladovými prostriedkami, kazuistikou a metodológiou vykladať jednotlivé vágne, nejasné pojmy v našom prípade športovo – právnej oblasti.

Záver:

Príspevok mal snahu uvažovať o možnosti kvalitatívneho rozdelenia výkonu športovej činnosti na profesionálny výkon športovej činnosti, poloprofesionálny a amatérsky výkon športovej činnosti. Pokúsil sa taktiež o systematizáciu pojmoslovia športu ako takého. Mnohokrát sa nielen v zákonnej, ale aj akademickej spisbe narába s pojmami ako profesionálny športovec, profesionálny šport, amatérsky šport, no obsah týchto pojmov a názvov nikto nedefinuje, nepopisuje. Na tomto mieste uvádzame, že súhlasíme s doktrínou nemožnosti delenia športu ako takého na jeho ďalšie „profesionálne a neprofesionálne“ formy. Myslíme si však, že načrtnuté delenie je možné učiniť v oblasti výkonu športovej činnosti.

Nejasnosti ohľadne týchto pojmov a inštitútov „športovej oblasti“ nám v budúcnosti môže spôsobovať najmä v legislatívnej oblasti problémy, pričom pri nedostatočnom objasnení obsahu týchto pojmov sa nám môže stať, že sa tieto budú síce nachádzať v zákonoch, ale pri ich aplikovaní budeme narážať na obsahové a aplikačné nezrovnalosti. Ak by sa obsah definícií pod prizmou akýchkoľvek skutočností nedostal priamo do zákonov, bolo by dobré, keby sa nachádzali aspoň v dôvodových správach predmetných zákonov, čo by zlepšovalo metodológiu a výklad týchto pojmov, ktoré by sa v zákonoch nachádzali samostatne.

Predložený príspevok upozorňoval taktiež na vágnosť pojmoslovia športovej oblasti nachádzajúcej sa v dnes účinných zákonných predpisoch, pričom máme za to, že pojmy obsiahnuté v nich v súčasnej podobe už nezodpovedajú požiadavkám moderných právnych poriadkov, zvlášť v podmienkach expandujúceho „športového práva“ ^[21].

Na základe možného rozdelenia výkonu športovej činnosti na profesionálny, amatérsky a akýsi hybridný poloprofesionálny výkon športovej činnosti, ktorý sa však už dnes bezpochyby reálne vyskytuje, sme širokej športovo-právnej verejnosti predostreli našu predstavu o definíciách a pojmových uchopeniach týchto druhov činnosti. Na ceste definovania týchto pojmov sme zvolili cestu tzv. „postupného definovania“, nakoľko naším prvým krokom pri každej definícii bolo najprv preliminovať, vytýčiť, pomenovať a zjednotiť sa na nosných, oporných, obsahových a definičných znakoch jednotlivých typov športových činností. Následne, akýmsi definičným, obsahovým priemetom obsahu týchto znakov do samotných definícií sme sa podujali na ich samotné vymedzenie.

Či sa nám to podarilo uspokojivým spôsobom nechávame na širokú, športovo – právnu obec, isté však je, že aj keď sa tak nestane bude dobré, ak sa tento príspevok stane impulzom k začatiu odborných debát o potrebnosti či nepotrebnosti zavedenia a ustálenia sa na týchto pojmov, hoc nie v tejto, nami predloženej podobe. Akákoľvek reakcia na tento príspevok ako celok, alebo reakcia len na jeho časť bude prejavom a dôkazom, že sa v podmienkach Slovenskej republiky začína formovať doktrína a odborná spisba zaoberajúca sa športovým právom ako komplexným a prierezovým právnym odvetvím, jeho jednotlivým čiastkovým problémom, inštitútom či vzťahom. Bez ohľadu na plošnú zhodu autorov o obsahu týchto dišpút to považujeme za pozitívne znamenie a vyslovujeme nádej, že aj športové právo sa v podmienkach Slovenskej republiky etabluje ako významné a opodstatnené, samostatné právne odvetvie.

Poznámky

• 1) Prípadne poloprofesionálny, keďže športovej obci je aj tento výkon športovej činnosti viac ako známy.
• 2) Prístupné na: http://www.futbalsfz.sk/legislativa/medzinarodne-institucie/fifa.html (navštívené dňa 26. februára 2013).
• 3) Podotýkame, že do takto vymedzenej definícii športu by sa teda logicky dali zaradiť aj vo svete preferované mentálne športy ako sú: šach, bridž, go, poker, dáma mnoho ďalších. Pripomeňme, že napríklad bridž je uznaným olympijským športom (a práve z tohto dôvodu sa akékoľvek definície, ktoré by do svojho rozsahu nevedeli subsumovať tieto mentálne športy stávajú v podmienkach súčasnosti, zvlášť s prihliadnutím na všetky trendy tejto oblasti, obsolentnými)
• 4) Príkladmo: futbal, futsal, hokej, pozemný hokej, hokejbal, hádzaná, tenis, basketbal, volejbal, šerm, športová streľba, plávanie, atletika, gymnastika, cyklistika, hybridné športy: triatlon, mentálne športy: poker, bridž
• 5) Potvrdzuje to existencia amatérskych športových klubov napríklad vo florbale, hokejbale a podobne.
• 6) V zásade sú tieto zmluvy uzatvárané na základe §51 Občianskeho zákonníka alebo §269 ods.2 obchodného zákonníka.
• 7) Peňažná odmena za postup do ďalšieho kola na turnajoch vyššej kvality a obsadenia.
• 8) podľa zákona č.300/2008 Z.z, §24.
• 9) Bližšie pozri poznámku pod čiarou č.19.
• 10) Prvá časť definície.
• 11) Druhá časť definície.
• 12) Išlo by z hľadiska metodológie o športovú súťaž, ktorá je založená na športových pravidlách, ktorých dodržiavanie je kontrolované kvalitatívne vyšpecifikovaným subjektom alebo organizáciou, a to za účelom dosahovania bodového alebo iného zisku v jeho akejkoľvek podobe. Uvedené je dokonca v súlade s aktuálne platnou definíciou a podmienkami statusu športového klubu podľa z.č. 300/2008 Z.z.“
• 13) Prípad profesionálov – individuálnych športovcov, ktorý si síce svoje zápasové a turnajové jednotky vyberajú sami, ale činia tak na základe registrácie svojej osoby v národnom, prípadne nadnárodnom športovom zväze.
• 14) Uveďme len príkladom nižšie futbalové, hokejové či hádzanárske ligy, kde športovec je popri výkone športovej činnosti zamestnaný, prípadne vykonáva podnikateľskú činnosť, prípadne je v pozícii samostatne zárobkovo činnej osoby.
• 15) Nie je však vylúčená, avšak ide o odplatu, ktorá zväčša nie je priznávaná za účelom splnenia daňových a odvodových povinností.
• 16) Prípadne hovoriaci o akejkoľvek odplate oceniteľnej v peniazoch.
• 17) Známe sú avšak aj prípady, kedy športovci v nižších súťažiach uzatvárajú s klubmi dohody o vykonaní prác mimo pracovného pomeru, kde si kontrahenti konkrétne vyšpecifikujú práva a povinnosti.
• 18) Problémovým znakom tohto typu športu sa javí najmä neperiodické odmeňovanie poloprofesionálnych športovcov klubmi, pre ktoré títo vykonávajú športovú činnosť čo má za následok úniky v samotnom daňovom systéme Slovenskej republiky (vzhľadom na neexistenciu právneho vzťahu medzi športovcom a športovým klubom tu neexistuje zmluvný nárok na vyplatenie odmeny za výkon športovej činnosti)
• 19) Samozrejme, aj amatérsky šport sa môže vyskytovať v pravidelnom intervale výskytu, avšak práve „profesionálna pravidelnosť“ ( tréningový cyklus, regeneračný cyklus, stravovací cyklus, zápasový cyklus) odlišuje športy amatérske od profesionálnych.
• 20) Bližšie pozri obsahové znaky profesionálnej športovej činnosti.
• 21) Samozrejme, priznávať športovému právu samostatnosť by bolo odvážnym počinom, máme na mysli skôr súhrn právnych predpisov upravujúcich samotnú „športovú“ problematiku v celej jej obsahovej šírke.

Autor
doc. JUDr. Jaroslav Čollák PhD.

Zdroj
http://www.ucps.sk/profesionalny_poloprofesionalny_amatersky_vykon_sportovej_cinnosti_jaroslav_collak

Odborníci pôsobiaci na platforme UčPS v pripravili pre športovú verejnosť rešerš opatrení COVID-19 pre oblasť pracovného práva a výber opatrení vo finančnej oblasti.

Z analýzy všeobecných opatrení vo vzťahu k oblasti športu vyplýva, že v dôsledku špecifík športu, ktoré sú jednak dôsledkom jeho osobitosti, ale aj nedostatkov platnej právnej úpravy, za čo nenesú zodpovednosť športové kluby, tréneri a ani športovci, bude potrebné navrhnúť a prijať ďalšie zmeny právnej úpravy, ktoré významnejšie zahrnú do pomocných opatrení aj dotknuté subjekty v oblasti športu.

OPATRENIA V OBLASTI PRACOVNÉHO PRÁVA

Národná rada SR dňa 2.4.2020 schválila novelu Zákonníka práce, ktorá prináša niekoľko zmien v súvislosti s vírusom korona a s ním spojeným ochorením COVID-19, ktoré do pracovnoprávnych vzťahov zavádzajú určité úpravy a novinky, ktoré platia v čase mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu, ako aj počas dvoch mesiacov po ich odvolaní.

Možnosť zamestnávateľa prikázať prácu z domu a právo zamestnanca vykonávať prácu z domu tzv. home-office

Zamestnávateľ v čase mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu získava právo nariadiť zamestnancovi prácu z domu, za podmienky, že to práca, ktorú zamestnanec vykonávaná umožňuje.

Rovnako tak v tomto období, aj zamestnancovi vzniká právo na vykonávanie práce zo svojho domu, ak to dohodnutý druh práce, ktorú pre zamestnávateľa vykonáva umožňuje a na strane jeho zamestnávateľa nie sú vážne prevádzkové dôvody, ktoré by neumožňovali výkon práce z domu.

Oznámenie rozvrhu pracovného času – pracovných zmien

Pracovnú zmenu, resp. rozvrh pracovného času je zamestnávateľ povinný zamestnancovi oznámiť najmenej 2 dni vopred a s platnosťou najmenej na týždeň. Zamestnávateľ sa so zamestnancom môžu dohodnúť aj na kratšej dobe.

Pravidlá pre určenie čerpania dovolenky

V prípadoch mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu sa počas trvania takýchto okolností skracuje lehota na určenie čerpania dovolenky zo strany zamestnávateľa. Všeobecne platná lehota na určenie čerpania dovolenky (určuje ju zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom, pričom čerpanie dovolenky musí zamestnávateľ oznámiť zamestnancovi aspoň 14 dní vopred) sa skracuje na 7 dní a pri prenesenej nevyčerpanej dovolenke za predchádzajúci rok je zamestnávateľ oprávnený jej čerpanie oznámiť len 2 dni vopred. Obe lehoty pritom môžu byť samozrejme skrátené so súhlasom zamestnanca.

Dôležitá prekážka v práci zamestnanca

Novela ako ospravedlnenú neprítomnosť zamestnanca na pracovisko zavádza ďalší dôvod dôležitej prekážky v práci zamestnanca, ktorou sú nariadené karanténne opatrenia alebo izolácia a počas takej prekážky v práci sa považuje za dočasne za práceneschopného so všetkým s tým súvisiacim právami, a to predovšetkým zákazu výpovede. Zamestnancovi za toto obdobie nepatrí náhrada mzdy.

Prekážka v práci na strane zamestnávateľa

Zatvorenie prevádzky zamestnávateľa z dôvodu rozhodnutia štátneho orgánu, resp. pre zastavenie alebo obmedzenie činnosti zamestnávateľa ako dôsledku vyhlásenia mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu, znamená prekážku v práci na strane zamestnávateľa a v takomto prípade patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume 80 % jeho priemerného mesačného zárobku, najmenej však vo výške minimálnej mzdy a najviac do výšky 1100 eur.

Podľa zákona 5/2004 § 54 ods. 1 písm. e) Za aktívne opatrenia na trhu práce sa považujú aj “projekty na podporu udržania pracovných miest vrátane pracovných miest, na ktorých sa vykonáva alebo prevádzkuje samostatná zárobková činnosť, a na podporu udržania zamestnancov v zamestnaní v súvislosti s vyhlásením mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu a odstránením ich následkov, ktoré schvaľuje ministerstvo alebo ústredie po schválení podmienok vládou Slovenskej republiky a realizuje ústredie alebo úrad”.

Podľa § 70 ods. 9 zákona č. 5/2004 Z. z. “Ak ide o poskytnutie príspevku podľa § 54 ods. 1 písm. e), splnenie podmienok podľa odseku 7 sa preukazuje čestným vyhlásením žiadateľa, ak nie je preukázaný opak. Ak úrad dodatočne zistí, že žiadateľ ku dňu podania žiadosti nespĺňal podmienky podľa odseku 7, žiadateľ je povinný vrátiť úradu poskytnutý príspevok.“

Na základe uvedeného ustanovenia prijala vláda SR podmienky upravené v materiáli UV-6980/2020, uznesenie vlády č. 178/2020, zmenenom dňa 14.04.2020 na materiál UV-7707/2020, uznesenie vlády č. 219/2020, z ktorého vyplývajú nasledovné podmienky:

1. Podpora zamestnávateľov, ktorí v čase vyhlásenia mimoriadnej situácie, núdzového alebo výnimočného stavu na základe Opatrenia Úradu verejného zdravotníctva SR uzatvorili alebo zakázali prevádzky
   
   Oprávnený žiadateľ:
   zamestnávateľ (okrem subjektov verejnej správy), ktorý v čase vyhlásenej mimoriadnej situácie, núdzového alebo výnimočného stavu (ďalej len „MS“) udrží pracovné miesta aj v prípade povinnosti prerušenia alebo obmedzenia svojej prevádzkovej činnosti na základe Opatrenia Úradu verejného zdravotníctva SR
   
   Cieľová skupina:
   zamestnanec, ktorému zamestnávateľ nemôže prideľovať prácu z dôvodu prekážky na strane zamestnávateľa (§ 142 Zákonníka práce),
   
   Výška príspevku:
   úhrada náhrady mzdy zamestnanca vo výške 80 % jeho priemerného zárobku, najviac vo výške 1 100,- eur
   
   Podmienkou na poskytnutie príspevku je predloženie žiadosti o poskytnutie príspevku na miestne príslušný úrad práce, v ktorého územnom obvode udrží pracovné miesta.
   
   V prípade, ak má zamestnávateľ viac prevádzok, žiadosť na úrad práce podáva, v územnom obvode ktorého má svoje sídlo.
   
   K žiadosti o poskytnutie finančného príspevku sa predkladá povinná príloha Výkaz pre priznanie príspevku.
   
   Dnes nová informácia (8.4.2020), že zamestnávatelia, ktorí majú prevádzky zatvorené z dôvodu rozhodnutia verejného hygienika budú mať odpustené odvody zamestnávateľa za apríl 2020.
   
   Výklad ÚVZ SR k spôsobu určovania možnosti otvorenia prevádzok je uvedený na webovej stránke ministerstva hospodárstva: https://www.mhsr.sk/uploads/files/Fln5L3p1.pdf
   
2. Podpora zamestnávateľov a samostatne zárobkovo činných osôb, ktorým v čase vyhlásenia mimoriadnej situácie, núdzového alebo výnimočného stavu poklesli tržby
   
   Oprávnený žiadateľ:
   1. zamestnávateľ (okrem subjektov verejnej správy), na ktorého sa v čase vyhlásenej MS nevzťahuje povinnosť prerušenia alebo obmedzenia prevádzkovej činnosti na základe Opatrenia Úradu verejného zdravotníctva SR, ale ktorý napriek poklesu tržby udrží pracovné miesta,
      
   2. SZČO, ktorá v čase vyhlásenej MS prerušila alebo obmedzila vykonávanie alebo prevádzkovanie samostatnej zárobkovej činnosti na základe Opatrenia Úradu verejného zdravotníctva alebo SZČO, ktorej poklesli tržby,
      
   3. SZČO, ktorá je zamestnávateľom, a ktorá v čase vyhlásenej MS prerušila alebo obmedzila vykonávanie alebo prevádzkovanie samostatnej zárobkovej činnosti na základe Opatrenia Úradu verejného zdravotníctva alebo SZČO, ktorej poklesli tržby, ale ktorá napriek tomu udrží pracovné miesta,

Cieľová skupina:
zamestnanec, ktorému zamestnávateľ alebo SZČO, ktorá je zamestnávateľom, nemôže prideľovať prácu z dôvodu prekážky na strane zamestnávateľa (§ 142 Zákonníka práce)

SZČO, okrem SZČO ktorá má súbežne uzatvorený pracovný pomer alebo SZČO, ktorá má zrušenú alebo pozastavenú živnosť/činnosť športovca alebo športového odborníka.

Nárok na príspevok má SZČO iba vtedy, ak bola povinne alebo dobrovoľne nemocensky a dôchodkovo poistená v období do 31. marca 2020 a poistenie jej trvá aj po tomto dni, alebo čerpá tzv. odvodové prázdniny.

Výška príspevku:
príspevok na úhradu časti náhrady mzdy zamestnanca pre zamestnávateľa alebo SZČO, ktorá je zamestnávateľom, alebo
paušálny príspevok na náhradu straty príjmu zo zárobkovej činnosti pre SZČO nadväzne na pokles tržieb v porovnaní s rovnakým obdobím v roku 2019 (alt. s priemerom za rok 2019); v prípade, že žiadateľ neprevádzkoval v uvedenom období činnosť, dokladuje porovnateľné obdobie za marec 2020, a to nasledovne:

pokles tržieb marec 2020
apríl 2020 a ďalšie mesiace nárok na paušálny príspevok na náhradu straty príjmu zo zárobkovej činnosti pre SZČO vo výške odstupňovanej podľa poklesu tržieb:

• 180 eur pri poklese tržieb o 20% a viac
• 300 eur pri poklese tržieb o 40% a viac
• 420 eur pri poklese tržieb o 60% a viac
• 540 eur pri poklese tržieb o 80% a viac.

Za mesiac marec 2020 sú vyššie uvedené sumy a % limity v polovičnej výške. SZČO nemá nárok na príspevok v prípade, že ukončí alebo preruší podnikanie cez Jednotné kontaktné miesto.

Maximálna celková výška príspevku pre jedného oprávneného žiadateľa v bode 2 je 200 tis. eur mesačne. (Poznámka: Na tlačovej besede 8.4.2020 bolo uvedené, že tento limit bude uvoľnený.)

Všeobecné/spoločné podmienky

Oprávnené obdobie:
Odo dňa rozhodnutia Úradu verejného zdravotníctva o uzatvorení alebo obmedzení prevádzok (12. marca 2020) do konca kalendárneho mesiaca, v ktorom bude rozhodnutie Úradu verejného zdravotníctva zrušené. Mimoriadna situácia podľa zákona NR SR č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva a zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia alebo núdzový stav alebo výnimočný stav podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu alebo núdzový stav vyhlásená vládou SR (predpoklad do konca mája 2020).

Za zamestnávateľa sa na účely poskytnutia príspevku považuje:

1. právnická osoba, ktorá má sídlo alebo sídlo svojej organizačnej jednotky na území Slovenskej republiky, alebo fyzická osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt a ktorá zamestnáva fyzickú osobu v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu,
2. organizačná zložka zahraničnej právnickej osoby alebo zahraničnej fyzickej osoby s pracovnoprávnou subjektivitou, ktorá je oprávnená podnikať na území Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu,
3. právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá vykonáva činnosti podľa zákona o službách zamestnanosti, najmä sprostredkovanie zamestnania za úhradu, dočasné zamestnávanie, podporované zamestnávanie, poskytovanie odborných poradenských služieb, vykonávanie vzdelávania a prípravy pre trh práce pre uchádzačov o zamestnanie, pre záujemcov o zamestnanie a pre zamestnancov na území Slovenskej republiky.

Za samostatne zárobkovo činnú osobu sa na účely poskytnutia príspevku považuje fyzická osoba, ktorá :

1. prevádzkuje živnosť podľa zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov,
2. vykonáva činnosť podľa osobitných predpisov (napr. zákon č. 78/1992 Zb. o daňových poradcoch a Slovenskej komore daňových poradcov, zákon č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok), zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii, zákon č. 540/2007 Z. z. o audítoroch, audite a dohľade nad výkonom auditu, zákon č. 185/2015 Z. z. autorský zákon, zákon č. 103/2014 Z. z. o divadelnej činnosti a hudobnej činnosti, zákon č. 40/2015 Z. z o audiovízii a pod.), t.j. aj profesionálny športovec a športový odborník podnikajúci podľa zákona č. 440/2015 Z.z. o športe.
3. vykonáva poľnohospodársku výrobu vrátane hospodárenia v lesoch a na vodných plochách podľa zákona č. 105/1990 Zb. o súkromnom podnikaní občanov.

Finančný príspevok bude poskytovať miestne príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, v ktorého územnom obvode zamestnávateľ alebo SZČO, ktorá je zamestnávateľom, udrží pracovné miesta alebo v ktorom SZČO prevádzkuje alebo vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť, alebo iný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny určený Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny.

Podmienkou pre poskytnutie príspevku pre zamestnávateľa alebo SZČO, ktorá je zamestnávateľom je:

• vyplatiť zamestnancovi náhradu mzdy vo výške 80 % jeho priemerného zárobku,
• záväzok, že dva mesiace po mesiaci, za ktorý žiada príspevok, neskončí pracovný pomer, resp. neurobí právny úkon, ktorým by skončil pracovný pomer so zamestnancom/cami výpoveďou alebo dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) a b) Zákonníka práce,
• predložiť údaj o stave zamestnancov k 31.3.2020, – že k 31.12.2019 nebol podnikom v ťažkostiach (vzťahuje sa aj na SZČO).

Skutočnosti, ktoré preukazuje zamestnávateľ, resp. SZČO čestným vyhlásením:

1. vyplatenie náhrady mzdy vo výške 80 % priemerného zárobku zamestnanca,
2. záväzok, že dva mesiace po mesiaci, za ktorý žiada príspevok, neskončí pracovný pomer, resp. neurobí právny úkon, ktorým by skončil pracovný pomer so zamestnancom/cami výpoveďou alebo dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) a b) Zákonníka práce,
3. splnenie podmienok podľa § 70 ods. 7 zákona o službách zamestnanosti
   1. má splnené daňové povinnosti podľa osobitného predpisu,
   2. má splnené povinnosti odvodu preddavku na poistné na verejné zdravotné poistenie, poistného na sociálne poistenie a povinných príspevkov na starobné dôchodkové sporenie,
   3. neporušil zákaz nelegálneho zamestnávania v období dvoch rokov pred podaním žiadosti o príspevok,
   4. nemá voči úradu splatné finančné záväzky,
   5. nie je v konkurze, likvidácii, nútenej správe alebo nemá určený splátkový kalendár podľa osobitného predpisu,
   6. nemá evidované neuspokojené nároky svojich zamestnancov vyplývajúce z pracovného pomeru,
   7. nemá právoplatne uložený trest zákazu prijímať dotácie alebo subvencie alebo trest zákazu prijímať pomoc a podporu poskytovanú z fondov Európskej únie, ak ide o právnickú osobu;
4. že nebol k 31.12.2019 podnikom v ťažkostiach,
5. pokles tržieb v prípade zamestnávateľov a SZČO, ktorým v čase vyhlásenia mimoriadnej situácie, núdzového alebo výnimočného stavu poklesli tržby.

Všetky skutočnosti, ktoré žiadateľ preukazuje čestným prehlásením, budú predmetom následných kontrol.

Žiadateľom o príspevok môže byť len subjekt, ktorý vznikol a začal prevádzkovať svoju činnosť najneskôr k 1. 2. 2020.

Zamestnávateľovi, ktorý v zmysle kolektívnych zmlúv (do účinnosti novely Zákonníka práce týkajúcej sa osobitných ustanovení v čase MS) vyplatil zamestnancom náhradu mzdy vo výške 60 % ich priemerného zárobku, sa pri refundácii za príslušné obdobie zohľadní reálne vyplatená náhrada mzdy, max vo výške 880 Eur (poníženie stropu 1 100 eur o 20 %).

Zamestnávateľovi, ktorý v zmysle Zákonníka práce (do účinnosti novely týkajúcej sa osobitných ustanovení v čase MS) vyplatil zamestnancom náhradu mzdy vo výške 100 % ich priemerného zárobku, sa pri refundácii za príslušné obdobie vyplatí príspevok na náhradu mzdy vo výške 80 % priemerného zárobku zamestnanca, maximálne vo výške 1 100 eur.

Maximálna celková výška príspevku pre jedného žiadateľa je 800 tis. eur na obdobie realizácie projektu.”. (poznámka: na TB 8.4.2020 bolo uvedené, že tento limit sa uvoľňuje)

Podrobnejšie informácie www.pomahameludom.sk a www.neprepustaj.sk

OPATRENIA V SÚVISLOSTI SO ZASADNUTIAMI KOLEKTÍVNYCH ORGÁNOV

V súvislosti s prijatím mimoriadnych opatrení v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 bolo zákonom č. 62/2020 Z.z. prijatá generálna možnosť pre kolektívne orgány právnických osôb založených podľa predpisov občianskeho práva (t.j. aj pre športové organizácie ako národné športové zväzy, národné športové organizácie a športové kluby, ktoré majú právnu formu občianskych združení) alebo obchodného práva (t.j. aj pre športové organizácie – športové kluby, ktoré majú právnu formu obchodných spoločností S.r.o., A.s.) v čase mimoriadnej situácie alebo núdzového stavu používať korešpondenčné hlasovanie alebo umožniť účasť ich členov na zasadnutí takéhoto orgánu prostredníctvom elektronických prostriedkov, a to dokonca aj v prípadoch, keď to nevyplýva z ich vnútorných predpisov alebo stanov, to znamená aj vtedy, ak nemajú výslovne takéto formy zasadnutí a rozhodovania orgánov upravené vo svojich predpisov, pričom sa primerane pre samotný proces takéhoto rozhodovania použijú ustanovenia § 190a až §190d Obchodného zákonníka a teda takéto rozhodovanie sa musí spravovať obdobne ako sú stanovené podmienky a spôsob účasti a hlasovaní na valnom zhromaždení verejnej akciovej spoločnosti.

Výber mimoriadnych opatrení vo finančnej oblasti

v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 vo vzťahu k subjektom v športe

Zákon č. 67/2020 Z.z. https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2020/67/20200404

Časová pôsobnosť opatrení

Opatrenia sa uplatňujú počas obdobia od 12. marca 2020, keď vláda SR vyhlásila mimoriadnu situáciu podľa osobitného predpisu¹⁾ v súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. stupňa z dôvodu ochorenia COVID-19 spôsobeným korona vírusom SARS-CoV-2 na území Slovenskej republiky do konca kalendárneho mesiaca, v ktorom vláda mimoriadnu situáciu odvolá (obdobie pandémie) a až do uplynutia najneskoršej lehoty podľa tohto zákona.

Vláda môže rozhodnúť, že opatrenia sa uplatnia aj naďalej, ak si to vyžiada ekonomická, sociálna alebo zdravotná situácia v súvislosti s pandémiou v Slovenskej republike. Predĺženie uplatňovania opatrení ustanoví vláda svojim nariadením. Vláda môže nariadením ustanoviť aj rozsah uplatňovania, osobitné podmienky uplatňovania opatrení a podrobnosti o opatreniach.

Vzhľadom na skutočnosť, že v súčasnosti nie je možné predvídať skončenie mimoriadnej situácie v súvislosti s ochorením COVID-19, ako aj s ohľadom na skutočnosť, že pravdepodobne nebude možné ukončiť aplikáciu všetkých opatrení podľa tohto zákona po skončení tejto mimoriadnej situácie, navrhuje sa, aby vláda Slovenskej republiky s ohľadom na aktuálny vývoj ekonomickej, sociálnej alebo zdravotnej situácie mohla ponechať v platnosti niektoré opatrenia podľa tohto zákona aj po nejaký čas po skončení mimoriadnej situácie.

OPATRENIA V OBLASTI SPRÁVY DANÍ

Doručovanie

Podania urobené elektronickými prostriedkami, ak neboli podané spôsobom podľa osobitného predpisu,²⁾ nie je potrebné doručiť aj v listinnej podobe. Takéto podanie sa považuje za doručené.
Ak má podanie nedostatky, pre ktoré nie je spôsobilé na prerokovanie, orgán príslušný na prerokovanie tohto podania vyzve daňový subjekt rovnakými elektronickými prostriedkami akými urobil podanie daňový subjekt, aby ich podľa jeho pokynu a v určenej lehote odstránil a súčasne ho poučí o následkoch spojených s ich neodstránením.
Uvedené sa však nevzťahuje na osoby, ktoré sú povinné doručovať finančnej správe podania elektronickými prostriedkami³⁾ a na podania, ktoré majú predpísanú štruktúrovanú formu.⁴⁾

Zoznamy dlžníkov

Počas obdobia pandémie Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky neaktualizuje zverejnený zoznam daňových dlžníkov, zoznam platiteľov dane z pridanej hodnoty, u ktorých nastali dôvody na zrušenie registrácie, a zoznam vymazaných platiteľov dane z pridanej hodnoty.⁶⁾

Lehoty

Ak daňový subjekt počas obdobia pandémie nevykoná určitý úkon v lehotách stanovených zákonom alebo správcom dane, zmeškanie lehoty, ktorá uplynula počas obdobia pandémie sa zo zákona odpustí, ak daňový subjekt predmetný úkon vykoná najneskôr do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení obdobia pandémie.

Zo strany daňového subjektu teda nie je potrebné podávať žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty.
Odpustenie zmeškania sa nevzťahuje:
– na úkony, ktorými sú podávanie daňových priznaní,
– na platenie jednotlivých daní a
– na také povinnosti, na ktoré neexistuje lehota na plnenie (napr. niečo strpieť alebo niečoho sa zdržať, t.j. napr. predbežné opatrenie alebo záložné právo).

Prerušenie daňových konaní

Daňové konania, ktoré začali pre obdobím pandémie sa prerušia na žiadosť daňového subjektu.
Daňové konania, ktoré začnú počas obdobia pandémie, sa prerušujú dňom nasledujúcim po začatí predmetného daňového konania.
Neprerušujú sa daňové konania, v ktorom sa rozhoduje o vrátení daňového preplatku alebo uplatnenom nároku podľa osobitných predpisov;7)

O čas prerušenia kontroly počas obdobia pandémie sa zákonná lehota na vykonanie daňovej kontroly ex offo predlžuje.
Právne účinky úkonov (napr. medzinárodné dožiadania, výpovede svedkov, vykonané miestne zisťovania), ktoré už boli vykonané od začiatku obdobia pandémie do dňa účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
Pokiaľ správca dane v prípade daňovej kontroly oprávnenosti nadmerného odpočtu DPH čiastkový protokol nevydá, pokračuje v daňovej kontrole aj počas obdobia pandémie.

Možnosť odloženia splatenia daňové povinnosti, ktorá vznikne počas obdobia pandémie

Za daňový nedoplatok sa nepovažuje dlžná suma dane,8) ktorej lehota splatnosti uplynie počas obdobia pandémie a ktorú daňový subjekt zaplatí alebo odvedie do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení obdobia pandémie.

OPATRENIA V OBLASTI ÚČTOVNÍCTVA

Počas obdobia pandémie sa lehoty podľa Zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve považujú za dodržané, ak účtovná jednotka zmeškané povinnosti splní do konca tretieho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení obdobia pandémie, alebo do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania (pozn. v lehote do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení obdobia pandémie) podľa toho, ktorá z lehôt uplynie skôr.
Ide najmä o nasledovné povinnosti:

• povinnosť zostaviť účtovnú závierku v riadnej lehote (lehota je do šiestich mesiacov od dátumu, ku ktorému sa účtovná závierka zostavuje)
• povinnosť písomne informovať Úrad pre dohľad nad výkonom auditu o odstúpení alebo odvolaní audítora v priebehu vykonávania auditu (lehota je do jedného mesiaca odo dňa odstúpenia alebo odvolania audítora)
• povinnosť uložiť riadnu individuálnu účtovnú závierku a mimoriadnu individuálnu účtovnú závierku do Registra účtovných závierok (lehota je do šiestich mesiacov od dátumu, ku ktorému sa účtovná závierka zostavuje, najneskôr však do jedného roka od skončenia účtovného obdobia, za ktoré sa účtovná závierka zostavuje)
• povinnosť uložiť oznámenie o dátume schválenia účtovnej závierky dodatočne (lehota je do 15 pracovných dní od jej schválenia, najneskôr však do jedného roka od skončenia účtovného obdobia, za ktoré sa účtovná závierka zostavuje)
• povinnosť uložiť správu audítora do Registra účtovných závierok dodatočne (lehota je najneskôr do jedného roka od skončenia účtovného obdobia, za ktoré sa účtovná závierka zostavuje)
• povinnosť uložiť riadnu individuálnu výročnú správu a mimoriadnu individuálnu výročnú správu do Registra účtovných závierok (lehota je najneskôr do jedného roka od skončenia účtovného obdobia, za ktoré sa táto individuálna výročná správa vyhotovuje)

Ak účtovná jednotka počas obdobia pandémie nemohla objektívne splniť z personálnych alebo technických dôvodov povinnosti podľa Zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve z dôvodu negatívnych následkov pandémie, nepovažuje sa za porušenie týchto povinností, ak účtovná jednotka tieto povinnosti splní do konca tretieho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení obdobia pandémie.

OPATRENIA V OBLASTI DANE Z PRÍJMOV

Daňové priznanie

Daňové priznanie k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie, ktorého posledný deň lehoty na podanie daňového priznania k dani z príjmov uplynie počas obdobia pandémie sa podáva v lehote do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení obdobia pandémie. V rovnakej lehote je daňový subjekt daň z príjmov aj zaplatiť.

Naďalej platí, že aj v prípade, ak posledný deň lehoty na podanie daňového priznania k dani z príjmov uplynie počas obdobia pandémie, táto lehota na podanie daňového priznania končiaca počas obdobia pandémie sa môže na základe oznámenia podaného príslušnému správcovi dane do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania predĺžiť:
– najviac o tri kalendárne mesiace, okrem daňovníka v konkurze alebo v likvidácii
– najviac o šesť kalendárnych mesiacov, ak súčasťou jeho príjmov sú zdaniteľné príjmy plynúce zo zdrojov v zahraničí, okrem daňovníka v konkurze alebo v likvidácii;

Zachovanie pôvodnej trojmesačnej lehoty na podanie daňového priznania je aj naďalej možné aj pre daňovníkov v konkurze alebo v likvidácii, ktorých posledný deň lehoty na podanie daňového priznania k dani z príjmov uplynie počas obdobia pandémie a to na základe žiadosti daňovníka o predlženie tejto lehoty podanej správcovi dane najneskôr do 15 dní pred uplynutím lehoty na podanie tohto daňového priznania.

Predmetnou úpravou sa ustanovuje špeciálna lehota na podanie daňového priznania a splatnosť dane, pričom všetky ďalšie povinnosti týkajúce sa podávania daňových priznaní a zaplatenia dane z príjmov (napr. spôsob podania daňového priznania, okruh osôb povinných podávať daňové priznanie a pod.), zostávajú zachované.

Poukázanie a použitie podielu zaplatenej dane z príjmov

Vyhlásenie o poukázaní podielu zaplatenej dane z príjmov daňovníka, ktorému zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, vykonal ročné zúčtovanie, ktorého lehota na podanie uplynie počas obdobia pandémie, možno podať do konca druhého kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení obdobia pandémie.

Zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, je povinný na žiadosť zamestnanca vystaviť potvrdenie o zaplatení dane na účely poukázania podielu zaplatenej dane z príjmov podľa osobitného predpisu najneskôr do 15. dňa druhého kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení obdobia pandémie

Počas obdobia pandémie môže každý prijímateľ podielu zaplatenej dane použiť podiel zaplatenej dane aj na pomoc pri zmiernení negatívnych následkov pandémie.

Návrh tohto ustanovenia určuje špeciálnu lehotu pre podanie vyhlásenia o poukázaní podielu zaplatenej dane pre zamestnancov a určuje špeciálnu lehotu pre vystavenie potvrdenia o zaplatení dane pre zamestnávateľa.
Podmienky a spôsob poukázania podielu zaplatenej dane zostávajú zachované a posudzujú sa podľa príslušných ustanovení Zákona o dani z príjmov.
V prípade daňových subjektov, ktorý uplatňujú právo poukázania podielu zaplatenej dane prostredníctvom podaného daňového priznania, títo môžu svoje právo uplatniť a vyhlásenie podať v rámci novej lehoty na podanie daňového priznania (bod 2.1. tohto materiálu).
Aj u týchto daňovníkov ostatné podmienky a spôsob poukázania podielu zaplatenej dane zostávajú zachované a posudzujú sa podľa príslušných ustanovení Zákona o dani z príjmov.

Hlásenie a ročné zúčtovanie

Ak lehota na podanie hlásenia o vyúčtovanie dane a o úhrne príjmov zo závislej činnost uplynie počas obdobia pandémie, predlžuje sa táto lehota pre zamestnávateľa do konca druhého kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení obdobia pandémie.
Preplatky vypočítané zamestnancovi je zamestnávateľ povinný zamestnancovi vyplatiť najneskôr pri zúčtovaní mzdy za druhý kalendárny mesiac po skončení obdobia pandémie

Rovnako, ak lehota na vykonanie ročného zúčtovania uplynie počas obdobia pandémie, ročné zúčtovanie a výpočet dane vykoná zamestnávateľa do konca druhého kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení obdobia pandémie.
Zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, je povinný doručiť zamestnancovi doklad o vykonanom ročnom zúčtovaní najneskôr do konca druhého kalendárneho mesiaca nasledujúceho po skončení obdobia pandémie.

OPATRENIA V OBLASTI FINANČNEJ POMOCI

Na zmiernenie negatívnych následkov pandémie a na podporu udržania prevádzky v malých podnikoch alebo stredných podnikoch sa bude poskytovať finančná pomoc
– vo forme záruky za úver poskytnutý bankou a/alebo
– vo forme úhrady úrokov z úveru poskytnutého bankou.

Poskytovateľom takejto finančnej pomoci bude Ministerstvo financií SR a sprostredkovateľmi pomoci Exportno-importná banka SR a Slovenská záručná a rozvojová banka, a. s.
Prijímateľmi tejto finančnej pomoci budú môcť byť malé a stredné podniky spĺňajúce definíciu malého a stredného podniku uvedenú v prílohe I nariadenia Komisie (EÚ) č. 651/2014 zo 17. júna 2014 o vyhlásení určitých kategórií pomoci za zlučiteľné s vnútorným trhom podľa článkov 107 a 108 zmluvy v platnom znení*.
Finančná pomoc sa bude poskytovať na základe zmluvy uzatvorenej medzi Ministerstvom financií SR a bankou za podmienok ustanovených týmto zákonom, podmienok určených v tejto zmluve a za podmienok ustanovených Nariadením (EÚ) č. 1407/2013.

*Pozn.: Kategóriu mikropodnikov, malých a stredných podnikov („MSP“) tvoria podniky, ktoré zamestnávajú menej ako 250 osôb a ktorých ročný obrat nepresahuje 50 mil. EUR a/alebo celková ročná súvaha nepresahuje 43 mil. EUR.
V rámci kategórie MSP sa malý podnik definuje ako podnik, ktorý zamestnáva menej ako 50 osôb a ktorého ročný obrat a/alebo celková ročná súvaha nepresahuje 10 mil. EUR.
V rámci kategórie MSP sa mikropodnik definuje ako podnik, ktorý zamestnáva menej ako 10 osôb a ktorého ročný obrat a/alebo celková ročná súvaha nepresahuje 2 mil. EUR.

Záruka za úver sa nevzťahuje na podporu malých a stredných podnikov, ktorí majú v predmete činnosti sprostredkovanie zamestnania za úhradu alebo vykonávanie činnosti dočasného zamestnávania.

Záruku za úver možno poskytnúť, ak ku dňu podpisu zmluvy o úvere:
– voči malému zamestnávateľovi

1. Sociálna poisťovňa neeviduje pohľadávky na poistnom na sociálne poistenie alebo pohľadávky na povinných príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie po lehote splatnosti viac ako 180 dní alebo
2. zdravotná poisťovňa neeviduje pohľadávky na poistnom na povinné verejné zdravotné poistenie po lehote splatnosti viac ako 180 dní

– nebolo voči malému zamestnávateľovi začaté konkurzné konanie alebo reštrukturalizácia a
– malý zamestnávateľ spĺňa ďalšie podmienky určené bankou.

Kontrolu dodržiavania podmienok finančnej pomoci bude vykonávať Ministerstvo financií SR, pričom postupovať sa bude podľa príslušných ustanovení zákona č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov.

ODVODY DO SOCIÁLNEJ POISŤOVNE

Na tlačovej besede dňa 8.4.2020 odznelo, že odvody za zamestnávateľa za apríl sa odpúšťajú, bude potrebné sledovať aký zákon alebo opatrenie to upraví.

Zdroj
http://www.ucps.sk/Opatrenia_v_oblasti_pracovneho_prava

Je nespochybniteľné, že kolúzny dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. je klasickým, štandardným dôvodom väzby a v počiatočných štádiách trestného stíhania (pri vzatí obvineného do väzby) je často opodstatnený.

Problematickým sa však tento väzobný dôvod stáva v ďalších štádiách prípravného konania, keď väzba obvineného z tohto dôvodu trvá pomerne dlhé časové obdobie (nezriadka v slovenských právnych pomeroch aj viac ako 12 mesiacov) a keď je odôvodňovaná už nie potrebou vypočuť svedkov, na ktorých by mohol obvinený kolúzne pôsobiť (pretože tí sú napríklad už vypočutí), ale skutočnosťou, že títo už vypočutí svedkovia budú vypovedať aj v konaní pred súdom a preto by mal kolúzny dôvod väzby trvať aj naďalej.

Som názoru, že takéto odôvodnenie trvania kolúzneho dôvodu väzby (čakanie na dokazovanie v konaní pred súdom) je v rozpore s Trestným poriadkom, nakoľko zavádza tzv. obligatórnu kolúznu väzbu, ktorý trvá neustále a bez ohľadu na to, v akom štádiu sa nachádza dokazovanie v prípravnom konaní.

Tento nežiadúci jav, keď sa z kolúznej väzby stáva v prípravnom konaní obligatórna kolúzna väzba možno pozorovať vo viacerých rozhodnutiach rôznych súdov, pričom spravidla ide o rozhodnutia, ktorými sú zamietané žiadosti obvinených o prepustenie z väzby na slobodu, respektíve, v ktorých je obvineným predĺžená lehota trvania väzby v prípravnom konaní s tým, že neustále trvanie kolúzneho dôvodu väzby je odôvodňované opakovane najmä tak, že vo veci ide stále o prípravné konanie a najdôležitejším štádiom trestného konania je hlavné pojednávanie v konaní pred súdom a preto by v prípravnom konaní ustálený kolúzny dôvod väzby mal trvať (minimálne) až do vypočutia svedkov, či spoluobvinených v konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní.

Návrat niektorých slovenských súdov k zavádzaniu obligatórnej kolúznej väzby v prípravnom konaní s lakonickým odôvodnením, že „treba vyčkať na dokazovanie na hlavnom pojednávaní“ nie je možné akceptovať.

Ústavný súd Českej republiky odmietol takýto spôsob náhľadu na trvanie kolúznej väzby už v roku 1998 a to v náleze Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 240/1997 zo dňa 09.04.1998. V tomto svojom rozhodnutí ústavný súd skonštatoval, že „znenie ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. vedie časť orgánov činných v trestnom konaní (ale aj súdy) k výkladu, že ak je obvinený v kolúznej väzbe a je obava, že bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených, nie je možné (za takejto situácie) prepustiť obvineného z väzby skôr, než bude vec prejednaná pred súdom, nie teda skôr, napríklad v priebehu prípravného konania. Takýto postup však podľa presvedčenia ústavného súdu je nesprávny. Väzba je v každom trestnom konaní skutočne a len výnimočným opatrením a to iba vtedy, pokiaľ rovnakého účelu nemožno dosiahnuť inak. Ustanovenie § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. nie je možné chápať ako mechanický pokyn pre obligatórne trvanie kolúznej väzby, do ktorej bol obvinený vzatý v prípravnom konaní a to až do doby, než budú súdom vypočutí všetci svedkovia, prípadne spoluobvinení. Kolúzna väzba tak smie trvať aj v prípravnom konaní iba nevyhnutnú dobu. Preto tiež dôvody väzby vo vzťahu k výpovediam svedkov alebo spoluobvinených môžu skončiť už v prípravnom konaní“.

Je s podivom, že v roku 2020 je nutné poukazovať na judikatúru z roku 1998 v otázke, ktorá sa zdala byť aj v právnych pomeroch SR dávno vyriešená a nesporná.

V tomto smere je nutné poukázať aj na iné úskalia trvania kolúzneho dôvodu väzby, keď sa v prípravnom konaní niekedy aj taktizuje s plánovaním výsluchov jednotlivých svedkov s tým, že sa vypočúvajú menej podstatní svedkovia (t. j. vo veci nie sú prieťahy, nakoľko sa koná), avšak podstatní svedkovia, vo vzťahu ku ktorým bola konštatovaná kolúzna obava, vypočúvaní nie sú. V takýchto prípadoch sa trvanie kolúznej väzby v prípravnom konaní „naťahuje“ a odôvodňuje sa tak, že vyšetrovanie ešte nebolo skončené, vec je dôkazne náročná, vyšetrovateľ priebežne koná, avšak ešte bude nutné vypočuť svedkov, na ktorých by obvinený mohol kolúzne vplývať.

Ako teda zabrániť tomu, aby trvanie kolúznej väzby na území Slovenskej republiky nebolo nadužívané a kolúzna väzba netrvala neuveriteľných 12, 15, či dokonca 18 mesiacov, respektíve, aby sa kolúzna väzba nemenila na obligatórnu kolúznu väzbu v prípravnom konaní, prípadne, aby orgány činné v trestnom konaní nemohli taktizovať s kolúznou väzbou pri vedení dokazovania v prípravnom konaní a umelo ju „naťahovať“?

Zrejme na zabránenie týchto nežiadúcich javov nebude stačiť len aplikačná prax, ale bude nutné zmeniť ustanovenia Trestného poriadku. Príklad hodný nasledovania by sme mohli nájsť v Českej republike.

Pre objektivitu je nutné uviesť, že ani orgány aplikačnej praxe v Českej republike sa nevyhli vyššie popísaným situáciám nežiadúceho predlžovania trvania kolúznej väzby v prípravnom konaní, či závádzania obligatórnej kolúznej väzby v prípravnom konaní, čoho dôkazom je nielen vyššie uvedená judikatúra českého ústavného súdu, ale aj následná zmena relevantných ustanovení českého Trestného poriadku.

Zákonodarca v Českej republike teda reagoval na neadekvátnu aplikačnú prax pri kolúznej väzbe (na neúmerné dlhé trvanie kolúznej väzby) tak, že trvanie kolúznej väzby časovo obmedzil.

Podľa § 72a ods. 3 Trestného poriadku Českej republiky väzba z dôvodu uvedeného v § 67 písm. b) (v podmienkach SR ide o kolúznu väzbu v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) môže trvať najdlhšie tri mesiace. Pokiaľ nebol obvinený, ktorý nie je vo väzbe súčasne aj z iného dôvodu, prepustený z väzby pred uplynutím tejto lehoty, musí byť prepustený najneskôr posledný deň tejto lehoty (treba doplniť, že ak už obvinený pôsobil na svedkov, či spoluobvinených alebo inak maril vyšetrovanie, môže sa rozhodnúť o ponechaní obvineného vo väzbe nad uvedenú trojmesačnú lehotu – v právnych podmienkach SR by teda bolo možné dlhšie trvanie kolúznej väzby než tri mesiace iba za predpokladu splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 71 ods. 3 Tr. por.).

Zaujímavosťou je, že časové obmedzenie kolúznej väzby maximálne na 2 až 3 mesiace od zatknutia upravoval aj Trestný poriadok č. 119/1873, ktorý bol účinný na území tzv. prvej Československej republiky ako aj Trestný poriadok z roku 1956 (zákon č. 64/1956), ktorý obmedzoval trvanie kolúznej väzby v prípravnom konaní na 2 mesiace.

Zastávam názor, že väzba, či jej ďalšie trvanie by skutočne mala byť výnimočným a vždy iba fakultatívnym opatrením (tak ako nás to učili na právnickej fakulte a ako sa to zvykne povinne uvádzať aj v odborných komentároch), teda malo by sa aj k ďalšiemu trvaniu väzby pristupovať obozretne a nie mechanicky (automaticky, často len s povrchným odôvodnením). To platí o to viac v prípade kolúzneho dôvodu väzby, keď lehota 3 až 5 mesiacov v prípravnom konaní musí orgánom činným v trestnom konaní stačiť na to, aby dokazovaním eliminovali tento dôvod väzby (ak v Českej republike postačujú zákonom stanovené 3 mesiace a to už od roku 2001, prečo by nemali stačiť aj na území SR?). Zákonodarca by sa mal preto celkom určite zamyslieť nad možnosťou zavedenia jednoznačného časového obmedzenia a stanoviť priamo v zákone lehotu trvania kolúznej väzby na úrovni 3, prípadne maximálne 6 mesiacov.

Autor
JUDr. Peter Šamko

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a909-k-naduzivaniu-trvania-koluznej-vazby-v-trestnom-konani

Pri udalostiach posledných dní som opäť spozornel a priviedli ma opäť k tomu, aby som spísal svoje myšlienky. Či už išlo o zverejnenie celého výsluchu JUDr. Moniky Jankovskej, takmer hneď po podpísaní zápisnice, čo nemá na Slovensku, ale ani vo svete obdobu. Potom akési tragikomické tlačenie sa desiatok kukláčov pred výťahom v sídle Penty, ďalej nasledoval list prokurátorky JUDr. Kučerkovej o praktikách a podozreniach nezákonných praktík na ÚŠP a na záver opakujúce sa snahy médií ale aj OČTK o kriminalizáciu advokátov za výkon ich profesie.

Niektorí sa snažia o návrat k právnemu štátu až tak, že sami pri tom zabudli na dodržiavanie zákonov, a keby len zabudli… O dodržiavaní základných zásad trestného práva ani nehovoriac. Ideme z kaluže do blata, a výsledok môže byť o pár rokov možno mesiacov fatálny.

Ak si človek pozorne prečíta trestnoprávne kódexy, odbornú literatúru a k tomu sa povenuje trošku aj penológii (veda o treste a trestaní), všade sa stretne s pojmom prezumpcia neviny, ochrana súkromia a dôstojnosti obvinených ale aj obžalovaných, ba aj odsúdených osôb. Zabúdame, že trestné konanie je ultima ratio, má sa k nemu pristupovať s mierou a maximálne zákonne.

Samotný §2 Trestného poriadku, ktorý má nadpis „Základné zásady trestného konania“ v odseku 1 ustanovuje, že „Nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon“, odsek 2 pokračuje v základných zásadách nasledovne „Do základných práv a slobôd osôb v prípadoch dovolených zákonom možno zasahovať len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich súkromie“ a ods. 4 uvádza základnú zásadu, ktorou teraz každý pohŕda (správne je, že nie každý, ale časť OČTK, časť politikov a časť novinárov toto rozhodne nerešpektuje) a to, že „Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu“.

Zásada primeranosti a zdržanlivosti v trestnom konaní má byť uplatňovaná aj voči tretím osobám. „Dôležité je chápať túto zásadu v celom rozsahu, to znamená, že sa netýka len osoby, voči ktorej sa vedie trestné stíhanie, ale všetkých osôb, ktorých sa trestné konanie akýmkoľvek spôsobom dotýka, či ide o svedkov, poškodených, alebo napr. zúčastnenú osobu.“ V týchto trestných konaniach, kde sú zabezpečené práva tretích osôb, keď sa všetko zverejňuje, na druhej strane sa nič nepreveruje, ako to predpisuje § 10 Trestného poriadku „Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti… Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.“ No za roky pôsobenia v advokácii som nevidel ani jeden úkon, objasnenie okolnosti od OČTK, ktorý by bol v prospech trestne stíhaných osôb. Ešte aj to, čo by sa malo pripísať v ich prospech je obrátené proti nim. Vyhľadávacia zásada trestného práva sa zmenila na inkvizičnú, čiže obvinený má dokazovať svoju nevinu, a to už nie je sranda. Za žiadnych okolností sa nemôže dopustiť, aby platilo pravidlo, že najprv obviniť a uväzniť a potom hľadať k tomu aj dôkazy.

To, akým smerom sa uberá štát, vždy závisí od vrcholných predstaviteľov štátnej moci, tým ako sa oni stavajú k základným princípom právneho štátu a povedzme aj k základným zásadám trestného práva. Majú na tom svoj významný podiel aj médiá, no tie čerpajú práve z vyjadrení najvyšších predstaviteľov štátu, a následne tí zhora dovoľujú porušovať tieto pravidlá na nižších stupňoch, ba niekedy k tomu možno aj priamo nabádajú.

Veľmi vážna hrozba pre demokraciu a právny štát je aj snaha OČTK kriminalizovať advokátov. To už je za hranicou všetkého. Advokát nezodpovedá v žiadnom prípade za skutky klienta. Tu už ide „o podozrenie z potláčania základného práva na súdnu ochranu a riadneho výkonu advokácie“, ako to skonštatovala aj Slovenská advokátska komora. Výzva advokátov novému generálnemu prokurátorovi, aby v rámci trestného konania opätovne nastolil zákonnosť postupu OČTK tiež svedčí o tom, že sa trestné konania posunuli už mimo rámca právneho poriadku. Prípravné konanie je zásadne neverejné, práve aj z dôvodu, že sa narába s podozreniami voči osobám, na ktoré sa vzťahuje prezumpcia neviny, preto o ich súkromie a dôstojnosť majú dbať aj orgány činné v trestnom konaní. Teraz je to práve opačne, čiže sami v tomto smere nedodržiavajú zákon. Ak chceme operovať s pojmom právny štát, tak štátna moc ukazuje/má ukazovať svoju pravú tvár práve pri tých, ktorí zákon porušili, a to v konaní vedeným proti nim. Ešte za mojich študentských čias som mal možnosť vidieť film Ľud versus Larry Flynt, kde je jedna veta/myšlienka, ktorá ma inšpirovala v mojom profesionálnom živote právnika, advokáta. Keď sa médiá pýtali vydavateľa „časopisov pre dospelých“ Larryho Flynta, ktorý sa sám považoval za odpadlíka spoločnosti, prečo sa obrátil so svojou žalobou až na Najvyšší súd, tak jeho odpoveď bola, voľne citujúc: „ak Najvyšší súd ochráni práva toho najhoršieho v spoločnosti ako som ja, tak práva tých čestných ochráni o to viac.“ Treba sa nad tým zamyslieť, nakoľko to má veľa spoločného s temnou minulosťou ľudstva, zároveň však aj so súčasnosťou, kde nie je ťažké skĺznuť do sfér, kde sa nechceme ocitnúť. Je to aj príbeh pomaly sa ohrievajúcej vody a žaby v nej, ale ak by som trošku preháňal, môže to byť aj príbeh z obdobia nástupu fašizmu, keď najprv brali komunistov a nik sa neozval, potom Židov a nik sa neozval, potom každého a nik sa neozval…. No našťastie teraz sa ozývajú sudcovia, advokáti, ale stále je to asi málo.

Aby sme sa vyhli omylom, ja nezastávam tých, ktorí porušili zákon, nechcem zľahčovať ich zodpovednosť za skutky, ktoré spravili, ale chcem, aby bola presadzovaná zákonnosť a spravodlivosťaj v ich prípade. Ak páchatelia týchto činov, skutkov porušili zákon, neznamená to, že aj druhá, tá „spravodlivá“ strana, to môže urobiť. Spravodlivosť sa nesmie nastoľovať nezákonnými prostriedkami. A tam patrí aj ochrana súkromia, dôstojnosti a prezumpcia neviny osôb podozrivých zo spáchania aj tých najohavnejších trestných činov. Spravodlivosť prislúcha aj im. Trestný priadok v § 55 ods. 1 predpisuje nie pre nič, za nič, pre OČTK okrem už spomenutých zásad aj zásadu primeranosti a zdržanlivosti, keď ustanovuje, že „Pri vykonávaní úkonov trestného konania musia orgány činné v trestnom konaní, súd a osoby príslušné vykonávať úkony trestného konania zaobchádzať s osobami zúčastnenými na úkone tak, ako to vyžaduje účel trestného konania; vždy sa musí rešpektovať ich dôstojnosť a ich ústavou zaručené základné práva a slobody.“Nemôže platiť, že účel svätí prostriedky. „Záujem na zistení skutkového stavu veci nesmie byť nadradený zásade zákonnosti, lebo by to mohlo viesť k snahe zistiť pravdu za každú cenu, teda aj za cenu porušenia zákona.“ Jozef Čentéš a kolektív: Trestné právo procesné, Heuréka 2006, strana 42. Lebo sa potom právom pýtame, aký je rozdiel medzi tým, kto je stíhaný za porušenie zákona a medzi tým, kto ho stíha a sám pri tom porušuje zákon, povedzme nátlakom a hrozbou väzby. V právnom štáte by mali konať ex offo orgány činné v trestnom konaní aj v týchto prípadoch za zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 TZ. No od toho sme ešte na míle ďaleko.

To, že politici na seba navzájom podávajú trestné oznámenia, je už bohužiaľ starý príbeh. No dnes už posielajú priamo politického oponenta do basy. Keď to spravil Štefan Harabin, vtedy aspoň časť politikov, médií a spoločnosti sa ozvala. Dnes je to hlavná agenda politikov, ba politických strán. A keď sa teraz v niekom ozve, že dnes ide o úplne niečo iné, tak je na veľkom omyle. Politik nikdy nemôže nastoľovať spravodlivosť, jednak na to nemá právomoc a po druhé, je ďaleko od objektívnosti. Na to tu máme orgány činné v trestnom konaní, no tie musia (mali by) robiť v apolitickom a všeobecne v neutrálnom a v objektívnom prostredí. O akom neutrálnom prostredí, objektívnom vyšetrovaní sa bavíme, ak niektorí politici sa pasujú do vyšetrovateľov, prokurátorov, sudcov ale aj katov v jednej osobe? Aké odkazy to dáva osobám, ktoré v týchto veciach vystupujú v roli vyšetrovateľov, prokurátorov alebo sudcov? Je prinajmenšom naivné si myslieť, že nijaké. Počas môjho krátkeho pôsobenia vo funkcii ministra spravodlivosti som toho so sudcami videl, počul a zažil veľmi veľa a mal som možnosť vidieť, ako na nich pôsobí politický aj mediálny priestor- česť odvážnym výnimkám.

Základnou výbavou demokratického politika by mala byť úcta k prezumpcii neviny, a preto by sa mal vyhýbať komentovaniu trestných konaní anezneužívať to v politickom boji. Postoj a vyjadrenie prezidentky Zuzany Čaputovej je tá správna cesta. Aj v minulosti sa v obidvoch táboroch našli ľudia, ktorí to nerešpektovali, ale boli v menšine, bolo to ojedinelé. Teraz to je pravý opak. Nepamätám si, že by vyšetrovanie kauzy nástenkového tendra (a ani iné politicky citlivé kauzy, ako napríklad Osrblie) prebiehal online formou a podozrivý bol vystavený ponižujúcemu správaniu OČTK a médií.

Komu a čomu slúžia tie teatrálne úkony OČTK? Ako som už o tom písal, policajné akcie typu nasadenia najťažšieho čo máme (Lynx commanda) voči osobám, ktoré nie sú podozrivé zo spáchania násilného trestného činu, sú len pre verejnosť alebo skôr pre politikov a médiá, nakoľko inak by stačilo obyčajné zadržanie civilnými vyšetrovateľmi. Alebo zatknutie bývalého špeciálneho prokurátora pred budovou polície a nie až v budove (náhoda?). Ja sa ho rozhodne nezastávam, politicky som ho nie raz ostro skritizoval „hovoria za neho“ jeho výsledky, ale tu už ide o niečo iné ako o spravodlivosť. Lynč, pomsta? Ide o základné princípy a zásady trestného práva, o ktoré teraz nikto nedbá, lebo vládnym politikom to teraz takto vyhovuje a pre médiá je to samozrejme vďačné sústo. A tí, ktorí sú v pozadí toho všetkého teatrálneho, si od toho asi niečo sľubujú, pre nič za nič by to nerobili. Kde je tá hranica, pri ktorej už aj médiá povedia, že nie, že stačilo? Ak už budú podozrivých fyzicky týrať? Aj ten najposlednejší podliak má mať zachované svoje zákonné práva, aj v tom prípade, keď on sám sa týmto neriadil, lebo to nemôže byť výhovorka pri nastoľovaní spravodlivosti. Verte mi, dá sa to robiť aj zákonnou formou, pri dodržaní všetkých zásad a princípov trestného práva a drvivá väčšina policajtov, prokurátorov aj sudcov to tak aj robí, alebo sa snaží to tak robiť. Len by to potrebovalo zmieniť sa o tom aj „hore“.

O akú spravodlivosť nám potom vôbec ide? O takú, ktorá sa bude páčiť určitej skupine ľudí? Taká spravodlivosť nie je, lebo taká samu seba vylučuje. Spravodlivosť nemá byť krutá, ani zhovievavá, spravodlivosť má byť spravodlivá. Nemá mať prídavné meno. A cesta k tejto spravodlivosti musí byť zákonná! Vo všetkom!

Ako je možné, že médiá majú o policajných zásahoch avízo dopredu, že z týchto úkonov vysielajú naživo? Ako je možné, že na druhý deň po výsluchoch, alebo ešte v ten deň, je na internete prístupná celá zápisnica o výsluchu obvineného?

Prípravné konanie je a má byť neverejné aj z dôvodu, aby sa podarilo objasniť trestné činy, potrestať ich páchateľov. Mnohí obvinení sú vo väzbe kvôli hrozbe, že budú ovplyvňovať svedkov. No keď svedok a možno aj sám páchateľ sa dočíta na internete, kto čo povedal, tak je nám celá kolúzna väzba nanič, poslúži už len čisto ako mučiaci prostriedok v rukách štátnej moci. Podobným spôsobom sú samozrejme verejnosti známe aj všetky rozhodnutia súdov v prípravnom konaní, po ktorom do istej miery OČTK musia hrať sčasti odkrytými kartami. Kam to celé speje? Svedkom (aj možným páchateľom) pošleme dopredu mailom otázky domov? Cez kajúcnikov, ktorí majú čo stratiť, pošpiníme všetkých bez jediného dôkazu, bez preverenia veci, lebo to niekomu tak vyhovuje?

Na druhej strane, keď sa to už zverejňuje, číta to aj niekto v širších súvislostiach? U viacerých obvinených som sa vôbec nedočítal, kde je tá ozajstná hrozba, pri najčastejšom väzobnom dôvode, pri kolúznej väzbe, že budú ovplyvňovať svedkov. Je to príliš všeobecné, nič konkrétne, až tak, že sa nazdávam, že by to potrebovalo urýchlene preveriť ústavným súdom. Tá hrozba je pri každom obvinenom, a predsa nedávame, nenavrhujeme každého (aspoň zatiaľ) do vyšetrovacej väzby. Preto tá hrozba musí byť reálna, musí vyplývať z niečoho konkrétneho, ktoré vie prokurátor súdu aj preukázať. Síce sú tam rozpísané veci o dôvodnosti trestného stíhania, ale o konkrétnych dôvodoch a hrozbách som sa nedočítal.

K väzbe som sa už vyjadril v mojom predchádzajúcompríspevku (https://komentare.sme.sk/c/22535770/vazba-nemoze-byt-natlakovym-prostriedkom-ale-ani-obchodnym-artiklom.html) s tým, že väzba je už niekoľko rokov problémom slovenskej justície,no po týchto nových prípadoch už je vypuklým, ba neznesiteľným problémom. Celý svet sa hrnie k restoratívnej justícii, a tiež k možnostiam uloženia alternatívnych trestov, nahradenia umiestnenia obvineného do ústavu na výkon väzby obmedzením osobnej slobody elektronickým náramkom, napriek tomu, že náramky aj podmienky na to máme, my ideme opačne, už nám len tie závažia chýbajú na putách väznených osôb.

Nečudujme sa potom, že z viacerých úst už zaznieva znova a znova, že ide o politické procesy. Nezabúdajme, že všetok ten škodlivý balast okolo týchto trestných konaní, vytvára v odborných kruhoch presvedčenie, že tu ide o akt politickej pomsty. Výpovede kajúcnikov pod ťarchou uvalenej väzby alebo jej hrozby nemenia na tomto stave nič, lebo trestné konanie sa stalo nástrojom politického boja a zaťahujú sa do neho, neraz cielene aj iné, politicky aktívne osoby z radov opozície. Preto by bolo žiaduce, aby sa práve v týchto trestných konaniach postupovalo vzorovo zákonne, aby nevznikli žiadne pochybnosti o nejakých nekalých politických či kariérnych pohnútkach osôb konajúcich v roli OČTK. V minulosti sme boli nie raz svedkami toho, že policajt, prokurátor, sudca, ako aj príslušníci tajných služieb si vďaka politickej angažovanosti pekne prilepšili. Nebolo to len v SMER-e, ale aj v OĽANO, čiže cestičky sú bohužiaľ vychodené a recept prezradený.

Prežívam to asi viac ako laik, nakoľko počas môjho aktívneho profesijného života som mal dočinia nie s jednou osobou, ktorá si odkrútila dobrých pár mesiacov, ba aj rokov vo vyšetrovacej väzbe úplne nevinne. Nečinne som sa musel prizerať aj na to, ako znevažujú, dehonestujú a potupujú jedného dlhoročného sudcu pred dôchodkom, pri ktorom sme ja, aj moja predchodkyňa Lucia Žitňanská, ani po nariadení viacerých ministerských kontrol, nenašli pochybenia, a len vďaka nepravdivej výpovedi jedného zaujatého svedka bol obvinený a ponížený pred celou spoločnosťou s putami na rukách, dokonca prokurátorka ÚŠP preňho navrhla väzbu, ktorú ústavný súd neakceptoval. (Medzi mnohými!!!! Prečo asi?)

Pre verejnosť len prízvukujem, že podobný osud, nevinne si odsedieť pár mesiacov vo väzbe z dôvodu podozrenia z korupcie má za sebou aj eurokomisárka pre spravodlivosť Věra Jourová. Takže nerobme, nesúďme unáhlene. Ctime si prezumpciu neviny, akú by sme ju chceli ctiť u samých seba.

P.S. 1: Niekto musí podpisovať nasadenie príslušníkov osobitného určenie voči osobám, ktoré nie sú podozrivé ani zo spáchania násilných trestných činov, a ani nehrozí ich útek, alebo hrozba pre konajúcich vyšetrovateľov, bol by som preto zvedavý na to zdôvodnenie (nie formálne, lebo to tam určite je, ale meritné ), nakoľko viem aj z môjho pôsobenia vo vládnej funkcii, že to nasadenie týchto síl nie je len tak, v minulosti prevoz nie jedného nebezpečného obžalovaného na súdne konanie aj za pomoci policajných kukláčov, si musel ZVJS alebo ministerstvo doslovne vydupať.

P.S.2: V roku 2019 som bol jedným, ktorý mohli rozhodnúť o cene za najlepší judikát roka. Hlasoval som, ako neskôr vysvitlo, za víťazný judikát. Môj hlas získalo rozhodnutie senátu Najvyššieho súdu SR v zložení sudcov Juraj Kliment, Peter Hatala a Peter Szabo. Ocenil som uvedený rozsudok z dôvodu, ako to bolo aj navrhnuté „pre význam rozhodnutia pre aplikačnú prax z hľadiska naplnenia zákonných znakov trestného činu machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe“ a nie kvôli tomu, že odsúdili dvoch bývalých ministrov, samotná nominácia ani nebola koncipovaná v tomto smere. Nehovorím, že som toto rozhodnutie obanoval, a že by som to zmenil, ale čo sa dialo potom, je dôvodom toho, prečo sa o tom zmieňujem. Z uvedených sudcov som nikoho osobne nepoznal, s predsedom senátu, s Jurajom Klimentom som sa spoznal až na odovzdávaní cien, kde mal svoj príhovor. Ak chcem zostať strohý a diplomatický, tak len uvediem, že to bol skôr politický prejav kritiky na vtedajšiu vládu. Až vtedy som pochopil, že pán predseda senátu pochopil udelenie ceny za judikát roka nie za to, že na základe niečoho obvinených odsúdili, ale za to, že koho odsúdili. A až teraz vidím dopad tohto nebezpečného zmýšľania. Nie je dôležité že za čo, ale koho.

Autor
Mgr. Gábor Gál

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a910-kde-sa-vytratili-zakladne-zasady-trestneho-prava

Stať sa dobrým advokátom môže byť častokrát zložitejšie ako sa zdá. Nielenže je potrebné dosiahnuť právnické vzdelanie, absolvovať koncipientsku prax pri ktorej môžete mať pocit novodobého „otroka“ a úspešne zložiť advokátske skúšky, ktoré sa svojou náročnosťou ani zďaleka nepodobajú prechádzke ružovou záhradou, ale pri budovaní portfólia klientov je takmer nevyhnutnosťou vybudovať si meno dôveryhodného a spoľahlivého človeka. Ako je nám všetkým dobre známe,budovanie dobrého mena stojí veľa úsilia a aj tá najmenšia chybička ho môže úplne zruinovať.

Jednými z najdôležitejších povinností advokátskeho povolania sú chránenie a presadzovanie práv svojho klienta. Ďalšou zo základných a primárnych povinností advokáta je zachovávanie mlčanlivosti. Pre prácu advokáta je nevyhnutnosťou zachovávať mlčanlivosť. Povinnosť mlčanlivosti slúži najmä záujmom výkonu spravodlivosti, ale aj ochrane záujmov klienta. Z tohto dôvodu má povinnosť mlčanlivosti zo strany advokáta nárok na osobitnú ochranu zo strany štátu. Už pri skladaní sľubu, ktorým je podmienený vstup do advokátskej komory, advokát sľubuje pri výkone svojho povolania zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach o ktorých sa pri výkone svojho povolania dozvedel. Túto mlčanlivosť je advokát povinný dodržiavať nie len počas svojho výkonu advokácie, ale aj po jej skončení a takisto nie len počas zastupovania klienta alebo počas jeho života, ale aj po jeho smrti.

V právnom poriadku Slovenskej republiky však môžeme nájsť ukotvených dovedna šesť výnimiek, ktoré aj advokátovi povoľujú, resp. prikazujú porušiť mlčanlivosť. Prvá z výnimiek, kedy môže advokát „prestať“ mlčať, nastáva vtedy, ak ho jeho klient tejto jeho povinnosti pozbaví. Samozrejme je len a len na advokátovi, či bude o skutočnostiach, ktoré sa pri výkone svojho povolanie dozvedel, hovoriť alebo nie. Ak advokát usúdi, že „odmlčanie“ určitých skutočností, by bolo na škodu jeho klienta, môže o nich aj napriek udelenému súhlasu naďalej mlčať. Druhá z výnimiek môže nastať, ak sa advokát dostane do konania pred súdom alebo iným orgánom, ktorého predmetom je jeho spor s klientom, bývalým klientom alebo je právnym zástupcom. Treťou z výnimiek bude, ak sa advokát stane osobou vystupujúcou v konaní, ktorého predmetom je ochrana pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti alebo ochrana pred financovaním terorizmu. Štvrtá výnimka nastane, ak sa voči advokátovi vedie disciplinárne konanie. Vtedy prirodzene nemá povinnosť zachovávania mlčanlivosti, ale je povinný poskytovať advokátskej komore v tomto konaní súčinnosť. Takisto naozaj pochopiteľnou a rozumnou výnimkou je, že advokát nemá povinnosť mlčanlivosti voči svojím spolupracovníkom, nakoľko aj títo sú viazaní mlčanlivosťou. U advokátov je zvykom, si pri najímaní spolupracovníkov zabezpečiť ich mlčanlivosť aj v pracovnej zmluve. Posledná z výnimiek je ukotvená nie len v zákone o advokácií (zákon č. 586/2003 Z. z. – § 23 ods. 9), ale aj v Trestnom zákone(zákon č. 300/2005 Z.z.. – § 341 ods. 1).Táto povolená a viac menej povinná výnimka hovorí o situácií, kedy sa advokát pri výkone svojej profesie dozvie, že iný pripravuje alebo pácha trestný čin za ktorý hrozí páchateľovi trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov alebo ide o niektorý z trestným činov korupcie. Niektoré z týchto výnimiek z mlčanlivosti však môžu pre nás vytvárať v určitých situáciách etickú dilemu.

„Prečo by som mala mať dilemu, ak mi zákon jasne hovorí čo mám robiť?“ Pre prácu advokáta je nevyhnutnosťou, aby mu jeho klient dôveroval a zveril mu aj to čo by nikdy nijakej inej osobe nepovedal. Osoba, ktorá prichádza za advokátom zväčša potrebuje pomôcť práve vo veciach a v situáciách týkajúcich sa práva. Preto, aby advokát mohol úspešne zastupovať svojho klienta však potrebuje vedieť o celej situácii pravdu. Túto by mu jeho klient nebol ochotný povedať bez toho, aby mal pocit istoty a dôvery v svojho advokáta. Klient bez pocitu istoty nielenže nedokáže,ale často krát aj z obavy o vlastný život,ani hovoriť nemôže. Túto istotu klient nadobúda aj vďaka tomu, že je povinnosť mlčanlivosti ukotvená v právnych predpisoch. Ako to už ale býva, každá dilema má svoje „ALE“. Keby ho nemala, nebol by ani žiaden problém v rozhodovaní, a teda ani žiadna dilema. Najväčšou dilemou, ktorá vo vzťahu k mlčanlivosti advokáta vznikne je spojená práve s poslednou šiestou výnimkou z mlčanlivosti. Keďže každý, kto sa chce vyhnúť spáchaniu trestného činu (neprekazenie trestného činu), je povinnýho v prípade, ak sa o ňom dozvie, oznámiť. „Čo však ak sa o ňom dozvie advokát od svojho klienta?“ Na jednej strane bude stáť zachovanie jeho mlčanlivosti a tým pádom aj dôvera zo strany klienta,čoho dôsledkom však bude ohrozenie jeho bezúhonnosti a porušenie zákona. Na strane druhej bude stáť splnenie si svojich zákonných povinností, ale z toho vyplyniestrata dôvery nielen dotknutého klienta, ale aj všetkých ďalších budúcich potencionálnych klientov, bez ktorých je existencia vo svete advokácie takmer nemožná.

Rozhodovanie v tejto veci je naozaj veľmi zložité. „Prečo ?“ Pretože v oboch prípadoch advokát riskuje svoju kariéru. Pri oznámení, že sa chystá trestný čin, stratí advokát dôveru svojich klientov a teda stratí klientov celkovo. A všetci dobre vieme, že robiť advokáta bez klientov je nemožné. Na druhej strane, ak tento chystaný trestný čin neoznámite sami sa dostanete do pozície páchateľa trestného činu. A nech si vraví kto chce čo chce, advokát s označením – páchateľ trestného činu nie je zrovna lákadlom pre klientov (aj keď vždy existujú samozrejme výnimky).

Práve preto je táto dilema naozaj zložitá. A je práve o to horšie, že túto dilemu v nás vytvára sám náš právny poriadok a zákonodarca. Jeden zákon totižto prikazuje mlčanlivosť, druhý zasa prikazuje hovoriť. A medzi týmito dvomi mlynskými kameňmi stojí vaša kariéra advokáta, pre ktorú ste sa toľko nadreli a mnoho krát zavalený prácou ani nespali. Áno, ako riešenie by sa mohlo javiť nebranie takých klientov, pri ktorých je veľký predpoklad, že by Vám niečo takéto mohli povedať. To však nie je celospoločenským riešením, pretože niekedy môže aj „milá stará babička“ ukrývať rôzne tajomstvá.

Otázkou teda aj naďalej ostáva: „Ako môžeme túto dilemu vyriešiť ?“ Jedným z riešení by bolo upraviť zákony tak, aby mlčanlivosť a ohlasovanie trestného činu neprichádzali do kolízie. V tomto prípade by tak mohli vzniknúť dve roviny riešenia. Prvou by bolo ponechanie súčasného stavu mlčanlivosti tak, aby zostalo ohlasovanie prípravy trestného činu povinným, a tým pádom by sme sa všetci (aj advokát aj klient)museli zmieriť s tým, že ak sa advokát o niečom takomto dozvie je povinný túto prípravu trestného činu ohlásiť. Pozitívom by bolo, že by to v nás nevytváralo žiadnu dilemu, či pocit ohrozenia svojej kariéry, pretože by každý dopredu vedel, že advokát je povinný tieto skutočnosti oznamovať. Negatívom by však určite bolo, že klienti by svojim advokátom zamlčiavali pravdu a teda aj práca advokátov by bola o to ťažšia, pretože zastupovať niekoho vo veci o ktorej neviete takmer nič sa rovná takmer isto prehranému sporu. Druhou rovinou by bolo zrušenie povinnosti porušiť mlčanlivosť v prípade prípravy trestného činu. Pri tejto rovine by klienti s kľudom vedeli povedať svojím advokátom všetko. Pozitívom by teda bolo, že advokáti by na základe informovanosti o všetkých skutočnostiach vedeli pripraviť efektívnejšiu obhajobu a klienti by sa nemuseli báť hovoriť a teda by aj vzťah advokát – klient bol viac dôvernejší. Aj tu nám ale vzniká negatívum a tým je, že ak by advokát vedel, že jeho klient sa chystá spáchať trestný čin nemohol by s tým z hľadiska trestnoprávnej roviny nič robiť a mohli by tak vznikať situácie, ktorým by sa ohlásením dalo zabrániť.

„Ktoré riešenie je teda lepšie ?“ Aj keď by sa mohlo zdať, že lepším by bolo prvé riešenie, predsa len nikto nechce riskovať vznik trestnej činnosti, ja si myslím, že naopak lepším riešením by bolo túto povinnosť advokáta zrušiť. Som toho názoru, že advokát má v rukách aj iné prostriedky, ktorými by svojho klienta vedel presvedčiť aby sa páchaniu trestnej činnosti vyhýbal. Mnoho klientov, najmä v trestných veciach, totižto berie svojich advokátov ako „spasiteľov“ a teda som zástancom toho, že aj takýmto spôsobom vieme vzniku trestnej činnosti zabrániť, neohroziť pri tom dôvernosť vzťahu advokát – klient a nechať advokátov robiť si svoju prácu tak ako vedia. Samozrejme, vždy sa môžu nájsť výnimky, ktoré sa v určitom bode budú javiť ako čierna škvrna takejto právnej úpravy, ale netreba zabúdať, že výnimky potvrdzujú pravidlo. A preto už len na záver a na podčiarknutie názoru, že „dôvernosť vzťahu klienta a advokáta by mala mať vždy prednosť pred právnou povinnosťou oznámiť tresnú činnosť“ by som uviedla citát jedného z najvplyvnejších filozofov 20. storočia Rakúšana Ludwiga Wittgensteina: „O čom sa nedá hovoriť, o tom treba mlčať !“

Autor
Bc. Barbara Bartovičová

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a912-dovernost-vztahu-klienta-a-advokata-a-jej-prednost-pred-povinnostou-oznamit-trestnu-cinnost

1/ Kult zaručenej pravdovravnosti kajúcnika

V roku 2020 ma v trestnom práve prekvapila až náboženská viera v pravdivosť výpovedí kajúcnikov (spolupracujúcich obvinených, či korunných svedkov). Orgány činné v trestnom konaní vo svojich uzneseniach o vznesení obvinenia, súdy vo svojich väzobných uzneseniach, či viaceré médiá vo svojich opakujúcich sa článkoch sa pri tejto téme doslova až predháňali v hľadaní tých správnych argumentov, z ktorých predsa musí byť každému jasné, že kajúcnik nemá dôvod klamať, hovorí pravdu a ak niekto klame, tak to musí byť práve osoba voči ktorej kajúcnik vypovedá.

Vychádzalo sa tu zrejme z toho, že pokiaľ budú médiá, orgány činné v trestnom konaní, respektíve súdy neustále (dlhodobo) opakovať, že kajúcnik nemôže byť bájkar, tak sa tento názor vo všeobecnosti prijíme ako nemenný fakt (notorieta), o ktorom nemá význam pochybovať a ktorý dokážu spochybňovať len tie osoby, ktoré obhajujú páchateľov trestnej činnosti (nie obvinených, ale páchateľov, pretože kajúcnik nie je žiadny klamár), prípadne už len sústavní spochybňovači inštitútu spolupracujúceho obvineného(1). Označovať tisickrát opakované tvrdenie za pravdu je bežná ľudská vlastnosť (slabosť), pokiaľ sa však nesmie o nej pochybovať, celkom ľahko sa z nej stane totalitný princíp.

Posadnutosť zaručenou pravdovravnosťou kajúcnika nemá pritom žiadny racionálny základ, pretože trestné konanie nie je založené na viere, ale je založené na dokazovaní a navyše, k obozretnosti pri hodnotení výpovedí kajúcnika nás zaväzuje minulosť a to napríklad aj prípad prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka, ktorý je podrobnejšie popísaný nižšie. O tom, či niekto hovorí alebo nehovorí pravdu nerozhoduje viera, ale rozhoduje o tom dokazovanie. Výpoveď kajúcnika nie je žiadna „skratka“ v dokazovaní, pri ktorej postačí lakonické (a tak trochu absurdné) konštatovanie, že kajúcnik nemá dôvod klamať a ďalšie dokazovanie (napríklad overovanie výpovede kajúcnika inými dôkazmi) sa stáva vedľajším (zbytočným) produktom trestného procesu.

V Trestnom poriadku pritom neexistuje žiadne ustanovenie, z ktorého by sa dalo vyvodiť, že výpoveď kajúcnika je nejaký „super dôkaz“ (či dôkaz dôkazov – ako sa to často podsúva verejnosti), pri ktorom platí tzv. prezumpcia pravdivosti (mechanickej vierohodnosti) takéhoto dôkazu. Rovnako tak v Trestnom poriadku nikto nenájde prezumpciu lživosti výpovede toho, voči komu kajúcnik vypovedá a už vôbec v Trestnom poriadku nemožno násť ustanovenie, z ktorého by sa dalo vyvodiť, že výpoveď kajúcnika by sa mala overovať až po vznesení obvinenia osobám, ktoré ako páchateľov označuje vo svojej výpovedi a nie ešte predtým. Ide o rovnocenné dôkazy a nie je žiadny dôvod dávať, bez ďalšieho dokazovania, prednosť výpovedi kajúcnika, automaticky ju označovať za pravdivú a naivne predpokladať už na začiatku trestného stíhania vierohodnosť práve výpovede kajúcnika. Takéto hodnotenie dôkazov je svojvoľné, nie je vedené žiadnymi logickými argumentami a preto porušuje ustanovenia Trestného poriadku.

Považujem za neprijateľné, aby sa skutkové zistenia v trestnom konaní vytvárali, či stotožňovali s neoverenými tvrdeniami kajúcnika, či akejkoľvek inej osoby. Neoverené tvrdenia nie sú skutkovými zisteniami a samé osobe, by nemali postačovať ani na vznesenie obvinenia. Ako negatívne môže dopadnúť až prílišná horlivosť orgánov činných v testnom konaní okamžite vznášať obvinenia bez preverovania výpovede kajúcnika veľmi pekne dokumentuje prípad prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka.

A práve prístup vedúci k neopodstatnenému favorizovaniu výpoveďe kajúcnika pred inými dôkazmi sa stal v roku 2020 bežnou aplikačnou praxou. „Kajúcnik hovorí vždy pravdu, pretože nemá dôvod klamať“, je nelogická mantra roku 2020 a už treba len dúfať, že zákonodarca čoskoro vloží túto magickú vetu priamo do Trestného poriadku s príkazom, že kajúcnikovi je nutné veriť vo všetkých smeroch a bezpodmienečne.

Pokiaľ bližšie preskúmame „argumentáciu“, z ktorej sa vyvodzuje automatická, či mechanická vierohodnosť výpovede kajúcnika už od začiatku trestného konania, tak z uznesení o vznesení obvinenia, rozhodnutí súdov o väzbe a následne aj z článkov z niektorých médií, ktoré tieto argumenty z rozhodnutí preberajú možno zistiť, že sa stále opakujú tie isté (varianty toho istého) a to:

– kajúcnik v čase svojej výpovede nevedel, s akými dôkazmi bude táto jeho výpoveď konfrontovaná. Jeho rozhodnutie pomôcť si je teda realizované práve v prípade, ak hovorí pravdu a naopak, rizikové pre prípad, že svedkom uvádzané okolnosti sa ukážu ako fiktívne,

– kajúcnik nemá dôvod uvádzať nepravdy, veď usvedčuje aj sám seba a ak by sa zistilo, že klame, prišiel by o všetky benefity,

– kajúcnik vypovedal podrobne, detailne a je nepravdepodobné, že by si také konkrétne veci o ktorých vypovedal mohol vôbec vymyslieť, popísať tak podrobne skutky mohol iba ten, kto jeho priebeh priamo a skutočne vnímal,

– kajúcnik vypovedal o trestnej činnosti viacerých osôb a nie je zrejmé prečo by si mal vymýšľať práve voči osobám, ktoré vo výpovedi uvádzal a nie aj voči iným osobám.

Všetky tieto argumenty majú spoločné to, že sú dopredu predpokladané ako správne, je s nimi zaobchádzané ako s niečím samozrejmým, čo ani nie je hodné ďalšieho dokazovania. Takýto argumentačný prístup k dôkazom je neprijateľný, nakoľko k dôkazom v trestnom konaní nemožno pristupovať s dopredu vytvoreným názorom o ich vierohodnosti, t. j. s dopredu danou vierou v ich pravdivosť, ku ktorej sa budú dodatočne vytvárať argumnety, ktoré by túto správnosť mali odôvodniť. Je to podobné, akoby sme najskôr prijali záver o vine konkrétnej osoby a až následne by sme hľadali (vytvárali) skutok, ktorý by mohol byť trestným činom a ktorý mohla spáchať osoba, ktorú považujeme už dopredu za vinnú.

Vytváranie kultu zaručenej pravdivosti výpovedí kajúcnika na podklade vyššie uvedených argumnetov (evidentne zaujatých v prospech verzie poskytnutej kajúcnikom) je krok späť v trestnom práve a ide o výrazný odklon od logickej argumnetácie a objektívneho posudzovania všetkých relevantných skutočností zistených v rámci dokazovania. Každý dôkaz v trestnom procese je totiž nutné posudzovať (hodnotiť) nezaujato (objektívne).

Napokon, to, že vyššie uvedené a neustále sa opakujúce argumnety využívané pri hodnotení výpovedí kajúcnikov sú zjavne nelogické, či neudržateľné, možno pomerne ľahko zistiť z trestnej veci prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka, v ktorej sa všetky tieto zaručene správne argumnety ukázali ako absolútne nesprávne, nakoľko kajúcnik klamal, klamal opakovane vo svojich výpovediach, ktoré boli podrobné (detailne vymyslené a kajúcnikom prepracované), klamal dokonca aj o svojej vlastnej trestnej činnosti, ku ktorej sa priznával, klamal aj napriek tomu, že vedel, že ak sa to zistí, tak prípade o benefity, ktoré získal. Zjednodušene povedané, snažil sa získať určité benefity od orgánov činných v trestnom konaní aj za cenu klamstva, čo sa mu aj podarilo, keďže sa mu (ako inak) slepo verilo. Bolo iba vecou náhody, že sa táto jeho lož „prevalila“ v trestnom konaní (pokiaľ by tento kajúcnik nepredložil v trestnom konaní aj zvukovú nahrávku, pri ktorej bolo znalecky preukázané, že ide o podvrh, zjavne by sa tomuto kajúcnikovi verilo až dodnes, pretože „kajúcnik nemá predsa dôvod klamať“ a prokurátor JUDr. Jozef Mamrák by bol odsúdený).

V súdnych rozhodnutiach o väzbe sa v súčasnosti vžil aj ďalší argumnet v prospech bližšie neoverených výpovedí kajúcnikov, či skôr v neprospech osôb obvinených na podklade výpovede kajúcnika a to, že „osoby obvinené na podklade výpovede kajúcnika nevedia uviesť motív, prečo by si práve na nich mal kajúcnik vymýšľať“ alebo „obvinení neboli schopní presvedčiť súd, že ide o účelové konanie zo strany kajúcnikov“. Ide o bizardný argumnet absolútne postrádajúci logiku. Ako má obvinená osoba vedieť prečo práve ju označil kajúcnik za páchateľa nejakého trestného činu? Vidí kajúcnikovi do hlavy? Prečo má byť použité proti nej niečo, čo nemá ako obvinená osoba odkiaľ vedieť? Môže sa len napríklad domýšlať, prípadne uvádzať rôzne svoje subjektívne domnienky, ale celkom určite sa nenachádza v mysli kajúcnika a nemôže poznať jeho motívy. Takýto „argument“ by preto celkom určite nemal patriť do odôvodnenia súdneho rozhodnutia, nakoľko s vecnou argumnetáciou nemá nič spoločné a je prekvapivé, že sa súdy k nemu uchyľujú.

To, že aj tento argumnet je „slabý“ a skôr usmevný taktiež vhodne ilustruje prípad prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka, v ktorom sa kajúcnik a prokurátor JUDr. Jozef Mamrák nikdy nestretli, nikdy spolu ani nekomunikovali, osobne sa vôbec nepoznali a aj napriek tomu kajúcnik vypovedal opakovane a podrobne o údajnej korupčnej trestnej činnosti tohto prokurátora, ktorú mal sprostredkovávať kajúcnik. Ako sa mohol obvinený prokurátor JUDr. Jozef Mamrák brániť proti takejto výpovedi? No iba tak, že ju označoval opakovane za nezmyslenú, za intrigu, za niečo čo sa nikdy nestalo a samozrejme taktiež nevedel uviesť dôvod prečo by si kajúcnik vymýšľal práve na neho a samozrejme mu orgány činné v trestnom konaní neverili (prečo by aj mali, keďže v zásade sa verí kajúcnikovi a nie osobe voči ktorej kajúcnik vypovedá).

Kajúcnik môže mať pritom x dôvodov prečo klamať (napríklad osobná pomsta, snaha potvrdiť dopredu stanovenú hypotézu orgánov činných v trestnom konaní, vypovedanie kajúcnika na osoby s ktorými prichádzal pracovne do styku, pozná ich a ľahko ich môže diskreditovať, vypovedanie na nadriadených kajúcnika, nakoľko, ak by nevypovedal na nadriadených mohol by zostať v úlohe organizátora trestnej činnosti a pri organizátorovi nie je možné použiť ustanovenie o spolupracujúcom obvinenom, ale ak označí za páchateľov aj svojich nadriadených, stane sa z kajúcnika – organizátora kajúcnik – sprostredkovateľ, kedy už môže čerpať benefity, vypovedanie na objednávku voči osobe, ktorú ani kajúcnik nepozná – tak ako to bolo v prípade prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka, strach z väzby, výkonu trestu, o svoje maloleté deti, ak by bol vzatý do väzby a podobne), prípadne môže mať kajúcnik dôvod čiastočne klamať, respektíve môže mať dôvod do svojej výpovede zahrnúť aj niektoré osoby, ktoré s trestnou činnosťou o ktorej vypovedá nemusia mať nič spoločné. Výpoveď kajúcnika môže byť aj kompilát skutočných udalostí a neprávd prispôsobených tak, aby zodpovedali skutočným udalostiam.

Uvádzať ako argument pravdovravnosti kajúcnika to, že ak by klamal tak by stratil všetky benefity je mimo riacionálne uvažovanie, nakoľko možný budúci kajúcnik pozná aký je prístup k výpovediam kajúcnikov (bezhraničná viera v ich pravdivosť) a preto môže ísť kľudne do rizika a klamať (prípadne hovoriť len čiastočnú pravdu), nakoľko existuje iba malá pravdepodobnosť, že by mu orgány činné v trestnom konaní prestali veriť, prípadne, že by vyvinuli nejaké rozsiahlejšie úsilie na overenie jeho výpovede (tak ako to bolo aj v prípade prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka). To platí o to viac, keď niektorých prokurátorov môže lákať, že získali od kajúcnika práve takú výpoveď, ktorá potvrdzuje ich pracovnú hypotézu o rozsahu páchanej trestnej činnosti (docent Zdeněk Koudelka z Masarykovej univerzity v Brne pre denník Pravda dňa 18.12.2020 uviedol aj iný argument a síce, že „na spolupracujúcich obvinených môže byť vyvíjaný nátlak, aby vypovedali určitým spôsobom, za čo sa im zníži trest alebo nedostanú žiadny a tak sa tento inštitút stáva nástrojom prokuratúry na kupovanie výpovedí, ktoré môžu byť nepravidé“).

Všetky osoby vypovedajúce v trestnom konaní v akomkoľvek procesnom postavení (oznamovateľ, podozrivý, svedok, poškodený, obvinený, znalec) môžu klamať úplne, čiastočne alebo aj hovoriť pravdu. Pri žiadnej z osôb vypovedajúcich v trestnom konaní nie je dopredu zaručené, že vypovedá pravdu; to platí o to viac pri kajúcnikovi, ktorý je sám páchateľom trestnej činnosti (pokiaľ si ju sám nevymyslel) a aby sa vyhol trestu musí usvedčovať nielen seba, ale hlavne iné osoby (priznanie je síce poľahčujúca okolnosť, ale aj zaručený trest a preto kajúcnik musí hovoriť najmä o iných osobách).

Orgány činné v trestnom konaní ako aj súdy by pri výpovedi kajúcnika mali mať vždy na pamäti, že výpoveď kajúcnika je začiatok dokazovania a nie jeho koniec a bez náležitého preverenia tejto výpovede by na podklade neoverenej výpovede kajúcnika nemalo byť ani vznesené obvinenie. Do výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia je totiž nutné dať skutkové zistenie a skutkové zistenie nemožno stotožňovať s neoverenou informáciou poskytnutou kajúcnikom.

2/ Na vznesenie obvinenia stačia aj informácie vágne, z počutia, či klebety

Okrem vytvárania kultu zaručenej pravdovravnosti kajúcnika, bol prístup orgánov činných v trestnom konaní, či súdov pri väzobnom rozhodovaní v roku 2020 charakteristický aj tým, že nielen že začali bezhranične veriť neovereným tvrdeniam kajúcnika, ale dokonca na vznesenie overenia už postačovali aj tvrdenia kajúcnika, ktoré mal iba z počutia (z druhej ruky). Toto je určité nóvum hodnotenia výpovedí kajúcnika, keď v minulosti doslova nikoho nezaujímali informácie, ktoré mal kajúcnik z druhej ruky (ide pritom často o informácie, ktoré sú na úrovni klebety). Dnes kajúcnik nezriedka vypovedá napríklad o tom, že „počul od osoby Z, že aj osoba Y páchala trestnú činnosť“, respektíve, že „osoba Z mu hovorila, že ho za ním posiela osoba Y, ktorá chce niečo vybaviť“ a podobne. V roku 2020 stačila na vznesenie obvinenia osobe Y aj takáto informácia a to napriek tomu, že kajúcnik sa vlastne ani nikdy s osobou Y nestretol, nikdy s ňou nehovoril, ale má „zaručené“ informácie len „z počutia“. Toto nikdy predtým na vznesenie obvinenia nestačilo. Pre objektivitu treba uviesť, že v niektorých prípadoch to nestačilo v roku 2020 ani ústavnému súdu (odopretie súhlasu zo strany ústavného súdu s väzbou niektorých obvinených sudcov, čo okamžite podnietilo zákonodracu k tomu, aby takúto kompetenciu ústavného súdu urýchlene vypustil z ústavy).

Na vznesenia obvinenia dokonca v súčasnosti postačujú nielen informácie kajúcnika „z počutia“, ale aj informácie poskytnuté kajúcnikom, v ktorých nie je takmer nič určité a ktoré vyzerajú napríklad nasledovne:

v presne nezistený deň na neznámom mieste v rámci neurčitého konkurzného konania spojeného s incidenčnou žalobou si dal sudca XY sľúbiť od neurčitej osoby neurčitý úplatok pre zákonného sudcu, ktorý mal predmetný spor pridelený za to, že tento rozhodne v prospech tejto neurčitej osoby….

alebo

v presne nezistený deň na presne nezistenom mieste sudca XY si od neurčitej osoby dal sľúbiť úplatok…., aby zákonný súdca v rámci bližšie neurčeného konkurzného konania rozhodol nezisteným spôsobom podľa požiadavky neurčitej osoby…

Takto vymedzené skutky uvedené v uznesení o vznesení obvinenia celkom určite nezodpovedajú ustanoveniu § 206 ods. 3 Tr. por. Obvinený má pritom právo vedieť čo sa mu kladie za vinu (byť oboznámený s dôvodmi obvinenia), avšak z takto, či podobne formulovaných skutkov nevie nič konkrétne zistiť. V minulosti keď som pôsobil ako prokurátor sa tradovalo, že skutok v uznesení o vznesení obvinenia nemusí byť síce nemenný, avšak musí byť tak konkrétny, aby sa obvinený mohol k nemu priznať (ak by chcel) hneď vo svojej prvej výpovedi v procesnom postavení obvineného. Neviem si predstaviť, čo by robil vyšetrovateľ, kedy mu obvinený pri výsluchu povedal, že sa priznáva k tomu, že v presne nezistený deň dostal od bližšie neurčenej osoby úplatok v presne nezistenej výške, aby v bližšie nezistenej veci rozhodol presne nezisteným spôsobom.

Za takéto vágne skutky je možné vzniesť obvinenie komukoľvek a nemá sa ako proti nim brániť, kedže v nich nie je fakticky nič určité. Výrok uzesenia o vznesení obvinenia nie je pritom možné koncipovať tak, že „rozstrihám“ neoverenú výpoveď kajúcnika na jednotlivé časti, z ktorých následne spravím „skutky“.

3/ Zastrašovanie tých, ktorí odmietajú bezhranične veriť neovereným tvrdeniam kajúcnika

Trendom roku 2020 bolo aj ťaženie proti všetkým, ktorí si dovolujú spochybňovať mantru o zaručenej pravdovravnosti kajúcnika a ktorí nesúhlasia s tým, aby sa obvinenia vznášili iba na podklade neoverenej výpovede kajúcnika (prípadne iba na základe informácií kajúcnika, ktoré má z druhej ruky, ktoré sú povrchné, na úrovni klebety a podobne) a aby potom neslávne končili tak ako trestné stíhanie prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka, ktorému nikto neveril napriek tomu, že neboli žiadne dôkazy na to, aby sa verilo kajúcnikovi.

Toto ťaženie orgánov činných v trestnom konaní (ale aj niektorých médií) možno demonštrovať na jednom odôvodnení uznesenia o vznesení obvinenia z roku 2020, v ktorom sa prokurátorka, namiesto odôvodňovania výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia, fakticky vyhrážala niektorým médiám ako aj autorovi tohto článku určitými (zrejme trestnoprávnymi) konzekvenciami za marenie vyšetrovania, ktoré videla v realizovaní práva na slobodu prejavu (niektoré médiá, vrátane autora tohto článku si totiž dovolili spochybňovať vieru vo výpovede kajúcnikov, či využívať dôkazy, ktoré už predtým boli dávno zverejnené, čo dovtedy prokurátorke neprekážalo). Poukazovanie na to, že ak sa kajúcnik prizná k rozsiahlej vlastnej trestnej činnosti celkom určite by nemal zosťať beztrestným a nemal by mať bezhraničné benefity, bolo dokonca označené v odôvodnení uznesenia za zastrašovanie kajúcnika. Je neuveriteľné, že v roku 2020 môže niekto označiť kritiku postupu orgánov činných v trestnom konaní pri pracovaní s kajúcnikom (respektíve demonštratívne poukazovanie na masívne úniky informácií, či dôkazov zo spisov) za marenie vyšetrovania, či zastrašovanie kajúcnika. Ani orgány činné v trestnom konaní nie sú imúnne voči kritike a aj ich postupy možno podrobovať kritike (sloboda prejavu nekončí pri kajúcnikovi a ani pri polícii a je nepochopiteľné, že takéto jednoznačné veci je nutné pripomínať aj tridsať rokov po revolúcii).

V tomto smere možno poukázať aj na odôvodnenie jedného rozhodnutia súdu o väzbe, ktorý dokonca označil spochybňovanie výpovede kajúcnikov zo strany obvinených za škodlivé. Obvinený má pritom právo spochybňovať akékoľvek dôkazy, ktoré svečia proti nemu a výpoveď kajúcnika nie je výnimkou. Škodlivým je to skôr obvineným zakazovať alebo ich za to napomínať, nakoľko v opačnom prípade môže hroziť opakovanie prípadu prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka.

4/ Kto popiera výpoveď kajúcnika pôjde do väzby alebo cieľom trestného procesu je priznanie obvineného

Zaujímavým trendom roku 2020 v súvislosti s výpoveďami kajúcnikov je aj rozhodovanie súdov o väzbe. Obvinené osoby, ktoré popierajú tvrdenia kajúcnikov a popierajú trestnú činnosť, ktorá sa im kladie za vinu sa nachádzajú vo väzbe (dôvod väzby je takmer vždy identický a to podľa § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. por.) a je bez významu, či sú tieto popierajúce osoby obvinené za prečin, zločin, jeden skutok, prípadne pokračovací, či opakovaný trestný čin (respektíve, či sa skutok stal pred dvomi rokmi, piatimi alebo desiatimi) a kajúcnici, respektíve tie obvinené osoby, ktoré sa dostatočným spôsobom priznali (prípadne okrem vlastného priznania aj začali vypovedať na iné osoby) sa nachádzajú na slobode (buď vôbec neboli obvinené alebo na nich nebol podaný návrh na väzbu, prípadne bol, ale následne bol vzatý späť, respektíve boli obvinené osoby prepustené z väzby na slobodu prakticky ihneď po ich priznaní).

Inšitút väzby pritom nemá nič spoločné s inštitútom kajúcnika, t. j. Trestný poriadok nikde nestanovuje, že osoba, ktorá sa stala kajúcnikom nemôže alebo by nemala byť vo väzbe, ak sú dané dôvody väzby a už vôbec Trestný poriadok nikde nestanovuje, že ak sa obvinený neprizná, ak nepotvrdzuje svojím priznaním výpoveď kajúcnika, tak vo väzbe byť musí. Priznanie, samé osobe, nie je dôvodom na nevzatie obvineného do väzby, či prepustenie obvineného z väzby a popieranie trestnej činnosti, samé osobe, zase nemôže byť dôvodom na vzatie obvineného do väzby.

Skutočne je náhoda, že takmer všetky obvinené osoby v roku 2020 v mediálne zámych prípadoch, ktoré sa nepriznali k trestnej činnosti a nepotvrdzovali, či nepotvrdzujú výpoveď kajúcnikov skončili vo väzbe a takmer všetky obvinené osoby, ktoré sú v postavení kajúcnika alebo sa až následne priznali k trestnej činnosti sú na slobode a užívajú si svoje benefity? Tých prípadov je tak veľa, že si možno položiť otázku, či inštitút väzby nie je do určitej miery využívaný na vynútenie priznania sa obvineného. Alebo ako inak sa dá vysvetliť situácia, keď tí čo sa priznávajú sú na slobode a tí čo popierajú vo väzbe a ak sa následne priznajú sú prepustení z väzby?

Takáto aplikačná prax navodzuje skôr dojem, že sa v trestnom práve začala stotožňovať pravda s priznaním, čo môže, ale aj nemusí byť to isté, a že úlohou orgánov činných v trestnom konaní a celého trestného procesu je dosiahnuť priznanie obvineného, ktoré je kráľovnou dôkazov a znamená samotnú pravdu (skutočný stav veci). Získa sa tak nielen priznanie obvineného, ale aj potvrdenie výpovede kajúcnika (potom sa práve tieto následné priznania obvinených používajú na preukázanie faktu, že kajúcnik vypovedá pravdu, nakoľko ho potvrdzujú aj ďalší „kajúcnici“).

Považujem za absolútne nebezpečný trend, keď sa s inštitútom väzby zaobchádza podľa toho, či sa obvinený prizná alebo neprizná a keď vo väzbe končia fakticky len „popierači“ výpovede kajúcnika (tzv. väzba na „zmäknutie“ obvineného, ktorému má práve čas v nej „vrátiť pamäť“). Je to signál pre všetkých obvinených, že ak nechú tráviť čas v kolúznej väzbe, musia sa prizať (bez ohľadu na to, či majú k čomu), potvrdiť tak výpoveď kajúcnika a prípadne aj vypovedať na iné osoby. V opačnom prípade skončia vo väzbe, čo je za súčasnej rozhodovacej praxe súdov isté. Dovolím si tvrdiť, že ak by bol prokurátor JUDr. Jozef Mamrák trestne stíhaný v roku 2020 (a nie v roku 2013) bol by vzatý do väzby (z dôvodu kolúznej a preventívnej väzby), nakoľko vinu popieral a spochybňoval výpoveď kajúcnika Jána Krajčíka.

5/ Prípad prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka (varovanie z minulosti)(2)

Prípad prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka je ukážkovým príkladom toho, kam môže viesť naivná predstava orgánov činných v trestnom konaní a súdov o tom, že kajúcnik nemá dôvod klamať a že jeho neoverené tvrdenia sa môžu stať skutkovým zistením, na ktorom možno vzniesť obvinenie. Prípad prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka preto varuje pred prehnanou motiváciou orgánov činných v trestnom konaní pri vznášaní obvinení.

JUDr. Jozef Mamrák (1948 – 2018) bol dlhoročný prokurátor a pôsobil aj ako šéf (krajský prokurátor) Krajskej prokuratúry Nitra. Nikdy proti nemu nebolo vedené trestné stíhanie a ani disciplinárne konanie, pričom do dôchodku (rok 2011) odišiel s čistým štítom a dobrou povesťou.

V roku 2013 však dobré meno, česť a povesť JUDr. Jozefa Mamráka výrazne naštrbil kajúcnik Ján Krajčík a hlavne vyšetrovateľ a prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorí vyvinuli až prehnanú aktivitu pri zadržaní a následnom vznesení obvinenia JUDr. Jozefovi Mamrákovi a to bez toho, aby výpoveď kajúcnika riadne preverili pred vznesením obvinenia, hoci tak poľahky mohli urobiť.

Kajúcnik, svedok Ján Krajčík (jeho trestné stíhania boli odložené ako odmena za objasnenie viacerých káuz) vypovedal pred vznesením obvinenia viackrát a obsiahlo (vo viacerých dňoch, keď neustále dopĺňal, rozširoval a precizoval svoju svedeckú výpoveď – postupné, viacdňové výpovede kajúcnikov boli bežné aj v roku 2020 a aj v roku 2020 bolo bežné, že si kajúcnik na najeký skutok, či páchateľa zázračne spomenul až po niekoľkých svojich výpovediach a to často aj s viacmesačným odstupom).

Kajúcnik Ján Krajčík vo svojich výpovediach uvádzal napríklad, že osoba V.M. ho posielala na rôzne stretnutia s rôznymi osobami, ktorým odovzdával finančnú hotovosť od 50.000 euro do 100.000 euro a uvedené osoby na oplátku poskytovali V.M. informácie, pričom stretnutia sa odohrávali na rôznych miestach. Na podnet V.M. si robil z uvedených stretnutí zvukový záznam, aby si tak zabezpečili kompromitujúci materiál. Takto si V.M. zabezpečoval kompromitujúci materiál na veľmi vysokopostavené osoby zo súdnictva, prokuratúry, polície ako aj štátnej správy. V.M. mu (kajúcnikovi) vďaka tomu zabezpečil aj prepustenie z väzby. Uviedol, že má zachytený rozhovor medzi ním a jedným doktorom, ktorý v tom čase pracoval v justícii a na uvedených nahrávkach je zaznamenané ako mu (kajúcnik) nosí úplatok vo výške od 20.000 euro do 30.000 euro, za čo doktor zabezpečoval pre V.M. veci, napríklad trestné stíhanie nejakých osôb ako aj informácie o trestných konaniach osôb, ktorých sa chcel V.M zbaviť. Uviedol, že momentálne disponuje štyrmi nahrávkami, ktoré vydáva polícii a popísal obsah jednotlivých nahrávok.

Vo svojej ďalšej výpovedi už svedok Ján Krajčík priradil k označeniu „doktor“ meno prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka. Uviedol, že prvý zvukový záznam je z decembra roku 2008, z kancelárie na ranči Bojna a je tam zachytený rozhovor medzi ním a JUDr. Mamrákom prokurátorom Krajskej prokuratúry Nitra, kde kajúcnik na pokyn V.M. zisťuje od JUDr. Mamráka, kedy pôjde J.M. do väzby a popri tom odovzdal JUDr. Mamrákovi obálku s finančnou hotovosťou čo malo byť podľa V.M. „vianočné“. Ján Krajčík taktiež vypovedal, že dal JUDr. Mamrákovi mobilný telefón. S JUDr. Mamrákom, V.M. sa stretli už aj predtým na benzínovej pumpe, pričom V.M. tam dohodol s JUDr. Mamrákom, že ak bude treba niečo riešiť, tak to budú riešiť cez neho (svedka Jána Krajčíka). Následne V.M. odovzdal JUDr. Mamrákovi finančnú hotovosť, pričom žiadal od JUDr. Mamráka zisťovať, či vydieranie a nejaké DPH, ktoré boli na J.M. nestačia na to, aby bol zatvorený. Svedok popísal aj ďalšie stretnutie, kde JUDr. Mamrákovi odovzdal obálku, kde sa mali nachádzať veci ohľadne DPH a J.M. Dalšia zvuková stopa je podľa svedka tá, keď odovzdal JUDr. Mamrákovi hotovosť vo výške 20.000 euro a následne sa ho spýtal čo má pre V.M. na čo mu JUDr. Mamrák povedal, že J.M. bude najneskôr v marci vo väzbe. JUDr. Mamrák ďalej povedal, že sú zabezpečené domové prehliadky.

Svedok Ján Krajčík ďalej podrobne vypovedal aj o ďalších stretnutiach s JUDr. Mamrákom, kde mu odovzdával obálky od V.M. s finančnou hovovosťou s tým, že ich stretnutie sa malo odohrať v budove krajskej prokuratúry a týkalo sa väzby J.M. Ďalšie stretnutia medzi nimi sa týkali aj toho, že JUDr. Mamrák chcel od neho odkúpiť nahrávky ich rozhovorov.

V ďalšej svojej výpovedi svedok Ján Krajčík uviedol, že trvá na svojich predchádzajúcich výpovediach, pričom vyslovene zdôraznil, že osobu, ktorú v prvotnej výpovedi nazvýva doktor je JUDr. Mamrák.

Svedok Ján Krajčík JUDr. Jozefa Mamráka následne opoznal aj pri rekognícii osoby podľa fotografií.

Z predbežného vyjadrenia znalca Ústavu kriminalistiky a kriminológie Bratislava vyplynulo, že neboli zistené stopy po elektronickom strihu či inej technickej manipulácii alebo editovaní signálu za účelom pozmenenia obsahu nahrávky. Predbežné skúmanie pozitívne identifikovalo Ján Krajčíka ako osobu označenú v nahrávkach. K osobe oslovovanej ako „pán doktor“, ktorú svedok Ján Krajčík označil ako osobu JUDr. Jozefa Mamráka sa v predbežnom vyjadrení konštatuje, že doteraz vykonaným skúmaním je veľmi problematické identifikovať osobu z dôvodu odlišnosti rečových atribútov s tým, že najvhodnejším riešením je vyhotovenie porovnávacej vzorky. Nebolo možné vylúčiť, že nahrávky boli vyhotovené podľa dopredu naplánovaného scenáru s niekým iným ako bolo deklarované.

Fakticky iba na podklade tohto dôkazného stavu (len siahodlhé opakované výpovede kajúcníka a predbežné znalecké vyjadrenie, ktoré vo vzťahu k JUDr. Jozefovi Mamrákovi nič nedokazovalo; práve naopak), bol JUDr. Jozef Mamrák zadržaný ako podozrivý (išlo o nezmyselný zásah tzv. kukláčov voči vtedy 65 ročnému už bývalému prokurátorovi, ktorý sa zdržiaval v mieste svojho trvalého pobytu a bol pre políciu kedykoľvek dostupný) a celá vec bola prakticky ihneď medializovaná s uvedením plného mena JUDr. Jozefa Mamráka ako aj obsahu zvukových nahrávok. Tak ako aj v roku 2020, aj pri zadržaní JUDr. Jozefa Mamráka boli prítomní novinári, ktorí zo zadržania vyhotovovali fotografie, pričom z neskoršieho súdneho sporu o ochranu osobnosti nepochybne vyplynulo, že novinári vedeli dopredu nielen o zadržaní, ale disponovali ešte pred vznesením obvinenia aj zvukovými nahrávkami, ktoré vydal kajúcnik Ján Krajčík, z ktorých následne médiá aj citovali (titulky v médiách „zadržaný exprokurátor“, „úplatky“, „špinavosti aké ste nečítali“, „prepisy kompromitujúcich rozhovorov“, „exšéfa prokuratúry v Nitre zadržali. Usvedčujú ho aj tajné záznamy, redakcia ich získala“ – všetko samozrejme spojené s fotografiou zadržaného – podobnosť so zadržiavaním osôb z roku 2020 zrejme nebude čisto náhodná).

JUDr. Jozef Mamrák bol prepustený zo zadržania na druhý deň po svojom zadržaní a trestne stíhaný bol na slobode. Už v postavení zadržaného podozrivého poprel spáchanie skutkov, uviedol, že Jána Krajčíka nepozná, nikdy s ním nebol v osobnom kontakte, kategoricky odmietol, že by prijal akýkoľvek úplatok alebo že by ho niekto vydieral. Celé to označil za komplot, ktorým mu chce niekto privodiť trestné stíhanie (neúspešne, nakoľko sa verilo kajúcnikovi, pretože ten nemá dôvod klamať a nemal dôvod si na JUDr. Jozefa Mamráka vymýšľať).

Nasledovalo preto vznesenie obvinenia JUDr. Jozefovi Mamrákovi za zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe (celý nižšie uvedený skutok bol iba doslovný výsek z výpovede kajúcnika, „vystrihnutá“ časť jeho výpovede – tak ako sa to stávalo aj v roku 2020), že

v presne nezistenom čase v období od roku 2008 na ranči v obci Bojná, na presne nezistenom mieste v Bojniciach, v doposiaľ nestotožnenom byte v Šali, v Nitre v priestoroch krajskej prokuratúry, ako aj na ďalších doposiaľ nestotožnených miestach Slovenska ako prokurátor krajskej prokuratúry v Nitre v rozpore so základnými povinnosťami prokurátora podľa § 26 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. d), písm. e), písm. i.), písm. l) zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry žiadal a prijal úplatky vo výške najmenej 40.000 euro a to od V.M., ktorý uvedené úplatky odovzdával cez svojho sprostredkovateľa Ján Krajčíka za to, že doposiaľ nezisteným spôsobom ovplyvní konanie v trestnej veci vedenej na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru v Nitre pod ČVS…… týkajúce sa osôb J.M., Mgr. J.Š, J.S. a A.M. a to v ich neprospech.

JUDr. Jozef Mamrák následne aj v procesnom postavení obvineného dôrazne poprel spáchanie uvedeného skutku. Výpovede kajúcnika označil za absolútne nepravdivé a klamstvo. Celý prípad označil za vykonštruovaný, motivovaný snahou znemožniť jeho osobu a jeho rodinu. Celú výpoveď kajúcnika ohľadne jeho osoby označil za „absolútny nezmysel, lož, ktorá nemá logiku a je to sprostosť“ (samozrejme ani teraz mu nikto neveril, pretože kajúcnik nemá dôvod klamať).

Po vznesení obvinenia nasledoval výsluch kajúcnika svedka Ján Krajčíka, ktorý zotrval na svojich predchádzajúcich výpovediach a opätovne sa podrobne vyjadroval k tomu ako spoznal JUDr. Mamráka, kde sa s ním stretával, ako a za čo mu odovzdával finančnú hotovosť od V.M. a ako si ich stretnutia nahrával.

Vyšetrovateľ vo veci vykonal aj konfrontáciu medzi obvineným JUDr. Jozefom Mamrákom a svedkom Ján Krajčíkom v rámci ktorej svedok – kajúcnik naďalej tvrdil, že JUDr. Mamrákovi odovzdával finančnú hovotovosť a za to od JUDr. Mamráka dostával nejaké dokumenty a odkazy, ktoré boli určené pre V.M. Obvinený JUDr. Jozef Mamrák aj v rámci konfrontácie uvádzal, že Jána Krajčíka nikdy nestretol, že ide o klamára, ktorý je niekým režírovaný s tým, že svedka nikdy nenavštívil a celé je to lož.

Nasledovali výsluchy viacerých svedkov, ktoré nič zásadné do dôkazného stavu nepriniesli. Stále bolo obvinenie „držané“ iba výpoveďou kajúcnika a od kajúcnika získanými zvukovými nahrávkami pochybného obsahu.

Dva mesiace po vznesení obvinenia bol vypracovaný znalecký posudok Ústavu kriminalistiky a kriminológie Bratislava, z ktorého vyplynulo, že hlas muža, ktorý je oslovovaný na nahrávkach ako pán Krajčík, Jano, Janko patrí Jánovi Krajčíkovi, pričom na základe analýz a komparácií hlasu muža, ktorý je oslovovaný na nahrávkach ako „doktor“ možno konštatovať, že nepatrí JUDr. Jozefovi Mamrákovi. Ďalej bolo znaleckým skúmaním zistené, že všetky predložené nahrávky vznikli v priebehu pár dní.

Vzhľadom k uvedenému bol vo veci opätovne vypočutý kajúcnik svedok Ján Krajčík, ktorý uviedol, že všetko čo uviedol ako svedok nebola pravda. Nebola pravda, že by JUDr. Jozefovi Mamrákovi nosil peniaze alebo doklady a ani JUDr. Jozef Mamrák nechodil za ním, nikdy sa s ním osobne nestretol, pozná ho len z videnia. Nahrávky boli vykonštruované, bol tam hlas osoby R.B., ktorá napodobňovala hlas JUDr. Jozefa Mamráka. Všetky osoby ako aj rozhovory uvedené na nahrávkach boli vymyslené.

S poukazom na vykonané znalecké dokazovanie a ostatnú výpoveď kajúcnika bolo následne trestné stíhanie vedené proti JUDr. Jozefovi Mamrákovi prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry SR podľa § 215 ods. 1 písm. a) Tr. por. zastavené, pretože bolo nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie.

Médiá následne o kajúcnikovi Jánovi Krajčíkovi písali ako o „super svedkovi“, ktorý uvádzal „mega klamstvá“ (či drzé klamstvá) a zdôrazňovali, že polícia mu až naivne verila. Časpis plus 7dní vo svojom článku zo dňa 26.03.2018 si dokonca kladie otázku ako je možné, že „elitní“ (?) policajti dôverovali takémuto „svedkovi“.

Prečo orgány činné v trestnom konaní nepočkali s vznesením obvinenia tie dva mesiace kým sa vyhotovil znalecký posudok, z ktorého by bolo zrejmé, že vznesenie obvinenia zjavne neprichádza do úvahy? Prečo boli pri vznášaní obvinenia takí premotivovaní? S ľahkosťou zničili povesť človeka, poznačili jeho ako aj jeho rodinu a to iba preto, že nevedeli počkať dva mesiace na znalecký posudok. Čakalo orgány činné v trestnom konaní aspoň nejaké disciplinárne prekúmanie ich zbrklého konania pri zadržaní a vznesení obvinenia, keď konali fakticky bez dôkazov, respektíve na podklade dôkazu, pri ktorom už pred vznesením obvinenia boli výrazné pochybnosti o jeho pravdivosti? Nie. Práve naopak. Prokuratúra k postupu orgánov činných v trestnom konaní v danej veci uviedla neuveriteľnú vetu a to „keby orgány činné v trestnom konaní nekonali (nevzniesli obvinenie), takýto postup by bol nezákonný a boli by obviňované z nečinnosti a falošnej kolegiality“. Z tejto vety vyplýva, že obvinenie sa vznieslo nie preto, že by na to boli riadne overené dôkazy, ale preto, aby neboli orgány činné v trestnom konaní (zrejme médiami) obvinené z falošnej kolegiality. Svoj premotivovaný postup pri vznesení obvinenia „schovali“ orgány činné v trestnom konaní za médiá a zabudli na to, že podľa Trestného poriadku nemožno vzniesť obvinenie z dôvodu, aby o orgánoch činných v trestnom konaní nepísali médiá negatívne. Vznesenie obvinenia neslúži na ochranu orgánov činných v trestnom konaní. Orgány činné v trestnom konaní tým vlastne dali na vedomie, že ich prezentácia v médiách je podstatnejšia ako nejaké skúmanie, či overovanie výpovede kajúcnika a prípadné zničenie človeka, ktorému sa obvinenie vznesie. Alebo povedané inak, koho vlastne zaujíma prokurátor JUDr. Jozef Mamrák? Veď trestné stíhanie bolo následne zastavené, tak prečo sa k tomu vracať? Ospravedlnila sa aspoň prokuratúra svojmu dlhoročnému pracovníkovi za zničenie zvyšku jeho života? Pochybujem…

Jediný kto bol postihnutý bol kajúcnik Ján Krajčík, ktorému bolo vznesené obvinenie pre zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 2 písm. d) Tr. zák., pričom aj v tomto konaní uviedol, že z jeho strany to bola intriga. V roku 2015 bol právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov za trestné činy marenia spravodlivosti, krivé obvinenie a krivú výpoveď (tento svedok pritom nevypovedal nepravdivo iba vo vyššie uvedenej kauze, ale aj vo viacerých iných trestných veciach).

Namiesto záveru otázka „Quo vadis trestné právo?“

Aby nedošlo k omylu. Uvedený prípad prokurátora JUDr. Jozefa Mamráka nemusí byť výnimočný a nikde nie je napísané, že ak niekoho určitá osoba (a je bez významu, či vypovedá ako oznamovateľ, svedok, obvinený alebo spolupracujúci obvinený) obviní zo spáchania trestného činu tak zákonite musí hovoriť pravdu. V trestnom procese by malo byť samozrejmosťou, že k dôkazom treba pristupovať s určitou dávkou obozretnosti, so zdravými pochybnosťami a nie slepo nasledovať a favorizovať určitý druh dôkazu (výpoveď kajúcnika) a tým si, s výraznou pomocou niketorých médií, či inštitútu väzby, zjednodušovať dokazovanie. Zbrklosť, prehnaná motivácia, či prílišná snaha mať okamžite výsledky, ktoré by mohli byť mediálne kladne prezentované, nikdy nesvedčili trestnému právu. Ani boj proti korupcii, či organizovanej forme trestnej činnosti by nemal ospravedlňovať porušenia zákona pri vedení dokazovania, t. j. „skratky v dokazovaní“ spočívajúce v slepej viere v pravdivosť výpovedí kajúcnika.

Ohľadne nepresvedčivých výkonov kajúcnikov v trestnom procese a naivnej viere orgánov činných v trestnom konaní v ich zaručenú pravdivosť, možno spomenúť aj iný prípad, napríklad trestnú vec súčasnej českej eurokomisárky Věry Jourovej, ktorú v roku 2006 po návrate zo služobnej cesty (v tom čase pracovala na ministerstve pre miestny rozvoj a mala na starosti dotácie z EÚ) zadržali, obvinili z prijímania úplatkov (korunný svedok pri rozhovore s inou osobou hovoril o jej úplatnosti, čo bolo zachytené skytou kamerou) a následne strávila vo väzbe 33 dní. Bola obvinená na základe výpovede tzv. korunného svedka, avšak následne bolo trestné stíhanie voči nej zastavené. Okrem vychvaľovania sa svedka, že má Jourovú „vyriešenú“ a tvrdení o miliónoch pre ňu a dôkazu z počutia „starosta P. predo mnou povedal, že dal Věre peniaze“ neboli zabezpečené žiadne dôkazy. V ČR predmetnú situáciu označili ako čisté „obvinenie bez dôkazov“.

Klaňať sa dopredu pred výpoveďou kajúcnika (či pred akýmkoľvek iným dôkazom), respektíve stotožňovať priznanie obvineného s pravdou je znakom úpadku trestného práva, keď sa nielen riadne dokazovanie nahrádza vierou, ale aj zásada voľného hodnotenia dôkazov sa nahráda zásadou svojvoľného hodnotenia dôkazov. Možno len dúfať, že v roku 2021 sa do trestného práva „vráti zdravý rozum a logické myslenie“ a zastaví sa tak jeho pozvoľný úpadok.

Poznámky

• 1) nikto pritom inštitút spolupracujúceho obvineného, ako taký, nespochybňuje, pretože ak vôbec, tak sa spochybňuje len jeho aplikácia a jeho bezbrehé a nepreskúmateľné využívanie v dnešnej praxi ako aj neuveriteľný rozsah výhod, ktoré sú kajúcnikom poskytované – napríklad beztrestnosť pri akomkoľvek priznaní rozsahu trestnej činnosti, či ponechanie majetku získaného trestnou činnosťou
• 2) uznesenia orgánov činných v trestnom konaní ako aj iné listinné dôkazy v tejto trestnej veci mi boli poskytnuté synom JUDr. Jozefa Mamráka

Autor
JUDr. Peter Šamko

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a914-kult-kajucnika-ako-trend-roku-2020-alebo-co-nas-moze-naucit-pripad-prokuratora-judr-jozefa-mamraka

Zákon – Zákon o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách 308/2000 | Paragrafy: § 32, § 33, § 34, § 35, § 36 …

Tento pomerne krátky a vecný príspevok by sme radi začali autorskou poznámkou v ktorej tvrdíme, že potreba reagovať na aktuálne problémy spoločnosti je viac ako aktuálna a potrebná. Bez nej sa akémukoľvek spoločenstvu ľudí determinovaných právnym poriadkom môže stať, že právo, ktoré bude ovplyvňovať ich každodenné chovanie a správanie, stratí „kontakt s realitou“ a dostane sa do úlohy práva mŕtveho, čo sme už v histórii zopárkrát zažili, a vždy to bol kontraproduktívny, ba až negatívny zážitok.

V čase, kedy sa internet stáva novým svetovým fenoménom a dnes, kedy sociálne siete vládnu voľnému času, dá sa povedať pre každého z nás je téma, o ktorej chceme viesť krátku polemiku, viac ako aktuálna.

Výkon advokátskeho povolania dnes nie je jednoduchým povolaním, skôr naopak. Práve pod prizmou uvedeného treba chápať a viac menej ospravedlniť snahu každého jedného advokáta, spolupracovníka, či člena ktorejkoľvek advokátskej kancelárie na Slovensku získať si čo najväčšie množstvo prípadných záujemcov, či prípadných klientov.

Je však starou známou skutočnosť, že reklamné služby, ktorými si advokátska kancelária môže „zháňať“ svojich potencionálnych klientov sú obmedzené. Nie sú obmedzené zákonnou cestou, sú obmedzené inak.

Slovenská advokátska komora (ďalej „SAK“) ako jedna z mnohých samosprávnych – záujmových organizácií/orgánov stanovuje určité pravidlá či postupy, ktorými upravuje najrôznejšie „zákutia“ advokátskeho povolania. O množine týchto opatrení ako aj o množine oblastí ktoré táto upravuje sa zmieňovať nebudeme, nakoľko chceme upozorniť na konkrétnu, mnohokrát sa vyskytujúcu skutočnosť.

Ak by sme sa o možnostiach a formách reklamy, ktorá je v advokátskej „brandži“ prípustná chceli dozvedieť viac, museli by sme siahnuť do interných dokumentov tejto komory. Konkrétne „Uznesenia konferencie advokátov“ nám v časti – „Advokátsky poriadok“ povedia viac.

Vráťme sa však ešte raz krátkym exkurzom na úvod a ozrejmime si, čo to vlastne ten posvätný Facebook je. Širokospektrálnu charakteristiku tejto novodobej dogmy nájdeme na internete ľahšie ako sa nám na prvý pohľad môže zdať, avšak pre naše potreby je podstatná iná skutočnosť. Tou skutočnosťou je to, že ide o webovú stránku, a po druhé – ide o sociálnu sieť, teda nejde o webovú stránku v klasickom slova zmysle. Ide o internetovú stránku, na ktorej komunikuje v súčasnosti viac ako 600 miliónov užívateľov každú hodinu, deň, mesiac. Ide o stránku, kde sú koncentrované rôzne názorové skupiny, platformy – ľudia sa do týchto skupín môžu slobodne prihlasovať a odhlasovať. Takýmto spôsobom sa na tejto sociálnej sieti tvoria cielené skupiny osôb spojené spoločným názorom, cieľom alebo akoukoľvek inou skutočnosťou. O význame týchto skupín neskôr, pravdepodobne medzi riadkami.

Nielen človek, ale aj firma, obchod či služba:

Facebook – sociálna sieť ako hlavný produkt a majetok obchodnej spoločnosti Facebook Inc.ponúka prirodzene aj reklamné služby. Tieto reklamné služby smie využívať tak fyzická osoba ak chce prostredníctvom „fanúšikovskej stránky“ prezentovať seba ako osobu (prípady kandidátov na poslancov, ktorý si aj v podmienkach Slovenskej republiky pred voľbami do Národnej rady Slovenskej republiky zakladali na internete svoje „fanúšikovské profily“. Nebolo tajomstvom, že niektorí z nich dokonca do tejto internetovej kampane investovali desaťtisíce eúr).

Týchto prípadov je mnoho, avšak treba pripomenúť, že možnosť založiť si takúto „fan page“ nie je podmienená platením za reklamné služby. Túto možnosť využívajú častokrát športovci, herci, výtvarníci a umelci za účelom prezentácie svojho talentu, svojich diel a podobne. Uvedenú možnosť „reklamy“ (nielen spoplatnenej) má taktiež právnická osoba, ktorá si na tejto webovej stránke – sociálnej komunikačnej sieti založí „fan page“ s informáciami o svojom názve, sídle, predmete podnikania. Príkladom sú rôzne obchodné reťazce, mobilní operátori, obchodníci ponúkajúci služby a podobne.

Doteraz uvádzané skutočnosti nie sú v žiadnom prípade sporné. Spornými sa môžu zdať už v momente, keď do týchto vzťahov inkorporujeme advokáta, advokátku či advokátsku kanceláriu ako celok.

Pravidlá SAK (ne)hovoria jasne:

Advokátsky poriadok vo svojej siedmej časti s názvom Informácie o výkone advokácie a reklamaustanovuje isté pravidlá pre výkon reklamy ktorejkoľvek advokátskej kancelárie ako právnickej osoby, alebo advokáta/tky ako osoby fyzickej. Pozrime sa bližšie na ustanovenie hovoriace o tom, kde sa táto reklama môže vyskytovať.

• § 38 odsek 2 Advokátskeho poriadku hovorí nasledovné:

(2) Informácie môžu byť uverejnené

1. na webových stránkach,
2. v informačných materiáloch, ktoré nesmú byť verejne prístupné mimo priestorov advokátskej kancelárie.

O tom, čo to webová stránka pre potreby tohto advokátskeho poriadku je budeme polemizovať neskôr. Polemika bude samozrejme determinovaná dvomi skutočnosťami resp. právnymi inštitútmi: reštriktívny a extenzívny výklad tohto slovného spojenia. Ale ako sa hovorí, postupne.

Ako sme v už uvedenom texte spomínali, na Facebooku sa prirodzeným spôsobom internetového chovania užívateľa vytvárajú záujmové, voľnočasové, profesíjne skupiny osôb združené tým, že jednotliví užívatelia sa stanú člennmi týchto „internetových – facebookovských skupín“. Táto skutočnosť sa dôležitou zdať nemusí, avšak opak začína byť pravdou, ak sa pozrieme do ďalšieho obsahu Advokátskeho poriadku.

• § 41

(1) Zakazuje sa reklama,

a) ktorá je svojím obsahom a formou najmä

1. v rozpore s právnymi predpismi alebo predpismi komory,
2. nekorektná, nevecná, nevhodná či nevkusná,
3. cielená na určitú osobu alebo skupinu osôb,

b) v ktorej sa advokát, združenie alebo spoločnosť predstavujú ako lepší prípadne lacnejší ako ostatní advokáti,

c) ktorá by mohla viesť k zníženiu vážnosti a cti ostatných advokátov, združenia alebo spoločnosti alebo k zneváženiu advokácie.

(2) Ustanovenia predchádzajúceho odseku sa vzťahujú na každú formu sponzoringu.

Vráťme sa okľukou naspäť ku možnosti vytvorenia fanúšikovskej stránky právnickej osoby. Táto si pri postupe zakladania tejto „fan page“ vyberie cielenú skupinu „záujmov“, ktorých sa dotýka, pričom systém ju automaticky zaradí do skupiny, ktorú si v procese registrácie fan page zvolí. Týmto krokom bude determinovaný výskyt „bezplatnej propagácie“ tejto fanúšikovskej stránky v priestore sociálnej siete Facebook.

Otázka ku ktorej sa blížime týmto príspevkom znie: Nie je v rozpore s advokátskym poriadkom, ak si advokátska kancelária na Facebooku vytvorí svoju „fan page“? Nie je v rozpore s týmto poriadkom skutočnosť, že si táto advokátska kancelária môže za inzerciu na facebooku platiť a oslovovať tým bližšie a kvalitatívne vyšpecifikované skupiny užívateľov Facebook-u? Nie je v rozpore s týmto poriadkom už samotná existencia takejto „fan page“?

Advokátska kancelária výdavky za prípadnú spoplatnenú inzerciu na sociálnej sieti Facebook vyúčtuje ako klasický výdavok v ekonomickom slovazmysle tak, ako to učiní pri stránkach, ktoré sa zaoberajú inzerciou firiem pôsobiacich v podmienkach Slovenskej republiky.

Webová stránka?

Určite sa zhodneme na tom, že pre potreby advokátskeho poriadku, advokátskeho povolania ako celku a reklamy či propagácie advokáta/tky/kancelárie nie je webová stránka ako webová stránka. Ak by si konkrétna advokátska kancelária zaplatila reklamu a informácie o svojej činnosti na stránke s celoslovenským dosahom (www.pravda.sk, www.sme.sk, www.hnonline.sk, a podobne), určite by to nebolo chápané v zmysle zhodnom ako by to bolo pri reklamných stránkach zaoberajúcich sa propagáciou obchodných a podnikateľských subjektov (www.azet.sk, www.zoznam.sk, http://www.zlatestranky.sk/). Tento fakt nadobúda opodstatnenosť zvlášť pri uvedomení si situácie, že rozsah a forma reklamy prípadne prezentácie advokátskej kancelárie je hmatateľne limitovaná aj na iných miestach, a to podstatne konkrétnejším spôsobom.

• §36 odsek 3: Tvar, spôsob a rozmery označenia kancelárie nesmú mať charakter reklamy. Rozmery tabuľky s označením kancelárie nemôžu presiahnuť 30 x 60 cm.

Ako sme spomínali v úvode, význam slova či slovného spojenia „webová stránka“ v advokátskom poriadku determinuje to, akým spôsobom budeme toto vykladať. Ak sa k výkladu postavíme liberálne a tým pádom extenzívne povieme, že webová stránka pre potreby šírenia informácií a reklamy konkrétnej advokátskej kancelárie je akákoľvek webová stránka, ktorá sa nachádza v internetovom priestore sveta, akéhokoľvek dosahu, na akejkoľvek doménu, bez ohľadu na účel danej stránky (sociálna sieť, reklamná stránka, komunikačný server). Podotknime, že tento konštrukt je samozrejme de facto a de lege ferenda nezmyslom, pretože reklama advokátskej kancelárie na stránkach napríklad s pornografickým, hazardným, základné slobody obmedzujúcim, či rasovo neznášanlivostným obsahom by odporovala samotnému výkonu a poslaniu advokácie ako váženého, bezúhonného a čestného poslania.

Druhou možnosťou je vykladať toto slovné spojenie reštriktívne, s prihliadnutím na špecifickosť výkonu advokátskeho povolania a to spôsobom, že webovou stránkou pre potreby šírenia informácií a reklamy o konkrétenej advokátskej kancelárii, advokátovi či advokátke nie je akákoľvek internetová stránka. Treba upozorniť na skutočnosť, že ak by sme sa vybrali cestou druhou, definovanie nevyhnutných kvalitatívnych požiadaviek webovej stránky, na ktorej smie advokát, advokátka alebo samotná advokátska kancelária prezentovať svoje služby by sa muselo nevyhnutne dostať do advokátskeho poriadku SAK.

Riešenie?

Ako bolo v hore uvedenom texte načrtnuté, myslíme si, že túto nezrovnalosť^[r spôsobuje vágnosť definície webovej stránky v samotnom advokátskom poriadku. Treba si uvedomiť, že na jej základe môžu advokátske kancelárie, ktoré si už spomenutú fanpage napríklad na spomenutej sociálnej sieti či inom komunikačnom serveri založia získavať nebývalú výhodu vzhľadom na kvantitatívny dosah konkrétnych užívateľov tejto sociálnej siete oproti tým, ktorí túto reklamu či fanpage nevyužívajú.

Cesta vyriešenia tejto v skutku ošemetnej situácie vedie prostredníctvom aspoň v hrubých rysoch vymedzenej defínície webovej stránky. SAK by mala k tomuto problému pristúpiť čo najskôr, pretože ak tak neučiní, advokátske kancelárie „facebook positive“ medzičasom môžu získať nebývalú výhodu a konkurenčný náskok pred inými, „facebook negative“ advokátskymi kanceláriami. Týmto konštatovaním samozrejme nehádžeme povestný kameň do tých, ktorí tak už učinili, iba so snahou o rozprúdenie diskusie na danú tému upozorňujeme na stav, ktorý je aktuálny a každým dňom aktuálnejší. O tom, že na tejto sociálnej sieti vieme nájsť reklamy mnohých slovenských advokátskych kancelárií niet pochýb, no vzhľadom na snahu autora príspevku iba upozorniť na (neexistujúci?) predmetný problém, ich uvádzať nebudeme.

SAK sa k tejto problematike a vzniknutej situácii môže postaviť v skutku dvoma smermi, z ktorých jeden by sme jeho podstatou mohli označiť za liberalistický, zatiaľ čo ten druhý, konzervativistický. Liberalistický prístup by znamenal neriešenie tejto problematiky, zotrvanie na aktuálnom znení advokátskeho poriadku a neriešenie problematiky reklamných aktivít advokátskych subjektov na sociálnych siatiach všeobecne. Pripomíname však, že neriešenie tejto otázky zakladá stav jasného porušovania advokátskeho poriadku takouto reklamou nakoľko spomenutá socálna sieť už sama o sebe zameriava reklamu (neplatenú) na konkrétne skupiny osôb, a o to viac to platí pri platenej inzercii.Druhým prístupom by bol prístup, v ktorom by sa jasne, kvalitatívne vymedzili vlastnosti webových stránok, na ktorých je možné vyvíjať reklamné a informačné aktivity, medzi ktoré by logicky, sociálne siete patriť nemali. Vyžadovalo by si to obsahovú zmenu advokátskeho poriadku, navyše, táto nie je procesne veľmi náročná. Takisto by bolo potrebné vzhľadom na uplatnené riešenie ponechať, alebo práve naopak vypustiť zo znenia advokátskeho poriadku SAK tú časť, ktorá hovorí o zákaze reklamy zameranej na konkrétne osoby alebo skupiny osôb.

Záver:

Predložený príspevok môže byť veľmi ľahkou cestou označený za nezmyselný, čoho sme si vedomí. Vznikol ako výsledok historického poučenia sa, že komentovať treba aj aktuálne problémy a sporné situácie, inak sa môžeme dostať do pozície „tvorcov práva 17.storočia“, ktorí v opustených vežičkách univerzít písali a koncipovali de facto mŕtve právo bez reálnych skúseností obchodných obyčajov, ktoré sa odohrávali a praktizovali len niekoľko metrov od týchto učencov v priestoroch dávnych tržníc či trhov.

Ak si však uvedomíme, že chovanie ktoréhokoľvek člena advokátskej ekipy je usmerňované a riadené jednak vnútornými predpismi SAK (nielen advokátsky poriadok^[, a jednak zákonnými predpismi (zákon o advokácii č. 586/2003 Z.z.) uvedomíme si, že toto chovanie musí byť bezpodmienečne s nimi v súlade.

Či to tak v tomto prípade je alebo nie je necháme na odbornú diskusiu, naša odpoveď však nadobúda skôr negatívny charakter. Uvedomenie si skutočnosti, že reklama advokáta, advokátky alebo advokátskej kancelárie ako celku má byť primeraná je v tomto prípade podstatným zistením. Nesporným však je aj ďalšie tvrdenie, a to, že Facebook ako najpopulárnejšia sociálna sieť dnešného sveta zahrňujúca užívateľov naprieč celým svetom v počte viac ako 600 miliónov klasickou webovou stránkou (pre potreby reklamy a informácii v zmysle advokátskeho poriadku) byť nemusí z viacerých dôvodov, na ktoré chcel upozorniť práve tento, „reklamu advokácie“ ubíjajúci či kacírsky príspevok.

Poznámky

• 1) Informácie o Facebooku dostupné na stránke Wikipédie: http://sk.wikipedia.org/wiki/Facebook
• 2) http://en.wikipedia.org/wiki/Facebook
• 3) Informacie o spoločnosti Facebook Inc. dostupné na internete: http://en.wikipedia.org/wiki/Facebook,_Inc.
• 4) Podotýkame, že práve možnosť spoplatnenia a komerčného využívania platenej reklamy na spomenutej sieti môže narastať do problému, ktorý je v rozpore s neskôr uvádzanými internými dokumentmi SAK.
• 5) https://www.sak.sk/blox/cms/sk/sak/doc/37/42/__docList__/rows/123/attr/name/preview , §§ 37 -43.
• 6) Aj platenej, ak si za inzerciu inzerent platí.
• 7) Ak si inzerent na Facebooku zaplatí reklamné služby, pri procese platby za tieto služby si je oprávnený vyšpecifikovať skupiny užívateľov, ktoré bude Facebook automaticky oslovovať na základe údajov, ktoré majú užívatelia umiestnene verejne vo svojich užívateľských profiloch. Ide napríklad o špecifikáciu typu: oblasť reklamy (Slovenská republika, zahraničie atď.), vek oslovovaného užívateľa (13 – xyz), záujmy (právo, literatúra, šport, záhrada), vzdelanie: (stredoškolské, vysokoškolské) a podobne. Navyše, „správca“ tejto fanpage môže na túto poszávať svoj okruh priateľov a známych konkrétnymi a individualizovanými pozvánkami, čo je v konečenom dôsledku v jasnom rozpore s ustanovením advokátskeho poriadku SAK (§41 odsek 1 písmeno a bod c.)
• 8) www.azet.sk, www.zoznam.sk – avšak tu sú tieto reklamy postavené na kvalitatívne inom princípe, a neoslovujú užívateľa – tretiu stranu priamo. Konkrétny užívateľ si musí v zozname reklám vybrať napríklad – právne služby – kraj – okres – mesto a až následne sa dostane ku všetkým advokátskym kanceláriám, ktoré si tieto reklamné služby platia.
• 9) Podotýkame, vzhľadom na prebiehajúcu diskusiu ohľadne tejto témy, že netvrdíme, že výkon advokátskeho povolania (advokátskeho zastúpenia) v smere ku subjektom vyskytujúcim sa v ohruhu týchto vzťahov vylučujeme, alebo že by toto nebolo možné. Máme však az to, že pre potreby reklamy a propagácie advokáta, advokátky či advokátskej kancelárie sú tieto webové stránky neakceptovateľné.
• 10) Možnosť inzercie na sociálnych sieťach (pričom nejde len o sociálnu sieť Facebook, ale taktiež napríklad o Twitter, MySpace, Google+ a podobne.)
• 11) Pozri pozn. pod čiarou č.5
• 12) https://www.sak.sk/blox/cms/sk/sak/doc/37

Autor
doc. JUDr. Jaroslav Čollák PhD.

Zdroj
http://www.ucps.sk/Facebook_protipravna_reklama_advokata_jaroslav_collak

ohrozovanie zdravia závadnýmipotravinami a inými predmetmi
Zákon – Trestný zákon 300/2005 | Paragrafy: § 168, § 169, § 170

Zaujímavé poznatky a informácie:

1. Likvidácia vecí s falošnou ochrannou známkou

Likvidácia vecí s falošnou ochrannou známkou (tzv. fejk = fake = falošný) zaistených/zhabaných/prepadnutých v konaní orgánov verejnej moci (trestné/správne/priestupkové) – sa realizuje na náklady vlastníka ochrannej známky!!!

2. Informačná databáza falšovaných ochranných známok

Vytvorenie informačnej databázy falšovaných ochranných známok je diskutovanou témou, ktorá má svoje plusy aj mínusy.

Hlavný plus: Je potrebné budovať a zdieľať informačnú databázu falšovaných ochranných známok, ktorá umožní orgánom kontroly v teréne (colné orgány, polícia) lepšie rozpoznávať fejky

Hlavný mínus: Ak sa však k údajom z databázy dostanú falšovatelia, bude pre nich návodom na vylepšenie falšovateľských techník.

Napr. na európskom trhu sú v predaji v značkových predajniach niektoré odevy – fejky, ktoré sa líšia od originálov iba v absolútnych detailoch ako napr. gramáž použitej látky.

Ide o veľmi kvalitné falzifikáty, ktoré sa vyrábajú často v dieľňach na Balkáne a v Turecku a tieto kvalitné fejky sa zamiešavajú na trhu medzi originály, najmä pri akciách tipu 3 ks za cenu 2 ks a pod. Inak sa predávajú v značkových predajniach za cenu originálov. Obchodník ani zákazník pri týchto fejkoch de facto nemá šancu zistiť, že sa jedná o fejk. Vignetky, nitky, gombíky, obaly a pod. sú totožné ako pri originále.

Celú túto kriminalitu, vzhľadom na jej rozsah a sofistikovaný spôsob uskutočnenia evidentne organizujú a riadia organizované/zločinecké skupiny pôsobiace vo viacerých štátoch.

3. Monitorovanie internetu

Je veľmi dôležitým zdrojom poznatkov o obchodovaní s fejkmi. Je však potrebné špeciálne pracovisko s metodikou vyhľadávania podozrivých informácií (inzeráty, obchodné ponuky, reklamy, e-shopy a pod.), aby bola táto činnosť efektívna.

Taktiež musí byť jasný postup – procesy, v prípade zistenia obchodovania s fejkmi a to tak, čo sa týka technickej stránky (zaistenie dôkazu = internetovej stránky), ako aj právnej stránky (kto je príslušný konať, aké procesné úkony je potrebné/nevyhnutné vykonať), aby nedošlo k zmareniu, resp. nezákonnému získaniu dôkazov.

Takéto špecializované pracovisko by mala budovať a zdieľať polícia alebo colné orgány, pričom okrem obchodovania s fejkmi by sa mohol monitorovať aj obchod s jadrovými a rádioaktívnymi materiálmi, chemickými látkami, hnojivami, liekmi, drogami, zbraňami a výbušninami, materiálmi dvojakého určenia, odpadmi, chránenými živočíchmi a rastlinami, predmetmi kultúrneho dedičstva, detskou pornografiou a pod.

4. Pomer protiprávnych konaní v oblasti porušovania práv duševného vlastníctva:

Podstatou jednotlivých práv, ktoré sú predmetom ochrany v rámci práv duševného vlastníctva je daná aj náročnosť preukázania porušenia jednotlivých práv.

V rámci konania orgánov verejnej moci je prejednávaných cca 95% prípadov porušenia práva k ochrannej známke a len asi 5% tvoria ostatné prípady (patenty, vynálezy, dizajn, zemepisné označenia výrobkov a iné). Obdobné štatistické údaje ako v SR platia ja pre ostatné štáty EÚ.

5. Efektivita konania v SR:

Bolo konštatované, že počet záchytov fejkov colnými orgánmi pomerne významne medziročne rastie už niekoľko rokov. Zároveň však bolo poukázané na to, že sa jedná vo väčšine prípadov iba o malé záchyty, ktoré sú riešené v rámci správneho konania.

Všetky zaistené/zhabané veci za celý minulý rok by sa údajne vošli na dve nákladné autá.

Veľké prípady unikajú, akcie na trhoviskách, kde sa predávajú tisícky fejkov, končia spravidla neúspešne zrejme z dôvodu úniku informácií.

Taktiež bolo spomenuté (ako negatívum), že v režime tranzitu boli za celý rok vykonané iba tri záchyty.

V trestnom konaní prokurátori údajne často postupujú prečiny do priestupkového konania.

6. Trestný čin: Ohrozovanie zdravia závadnými potravinami a inými predmetmi (§ 168 – 169 Tr. zákona)^[1]

Tento trestný čin, ktorý má aj nedbanlivostnú formu by sa mal aplikovať podstatne častejšie vo vzťahu k akýmkoľvek predmetom, ktorých použitie na obvyklý účel je nebezpečné pre ľudské zdravie. Znaleckým dokazovaním je možné získať pomerne jednoznačné vyjadrenie znalca k tomu, či konkrétny predmet (fejk) je pri jeho obvyklom použití nebezpečný pre ľudské zdravie. Je to však trestný čin, ktorý sa nestíha bežne, z jeho trestným stíhaním sú minimálne skúsenosti, zrejme preto sa nestíha.

Tu je potrebné uviesť, že predpokladom pre trestné stíhanie je, aby orgán, ktorý zistil fejk predložil vec na posúdenie policajtovi a ten sa rozhodne, či vec predloží (formou uznesenia o začatí trestného stíhania) prokurátorovi. Inak sa prokurátor o veci ani nemusí dozvedieť.

Napr. v najnovších záchytoch fejkov – parfémov bola zistená zatiaľ “iba” voda do ostrekovačov, v budúcnosti tam však môžme zistiť inú oveľa nebezpečnejšiu látku.

7. Slabé články trestnej činnosti:

Najslabším článkom pri trestnej činnosti súvisiacej s predajom fejkov je “preprava”, rovnako ako pri nelegálnom obchode s inými komoditami (drevo, chránené živočíchy, odcudzené vozidlá). Ak je záujem na oveľa významnejšom znížení výskytu fejkov na slovenských pultoch, je potrebné zintenzívniť kontroly v preprave. Tovar (fejk) sa prepravuje aj v rámci organizovaných nákupných zájazdov rôznych skupín obyvateľstva do susedných štátov, kde sa rozloží v balíkoch medzi všetkých cestujúcich ako keby sa jednalo o nimi kúpený tovar, ktorý je prevážaný/dovážaný ako tovar zakúpený pre vlastnú spotrebu a nie na “obchodný” účel.

Ďalším slabým článkom je samotný predaj na pulte, prípadne z auta (na dedinách). Ako bolo už vyššie spomenuté akcie na trhoviskách sú skôr neúspešné.

8. Aktuálne hrozby:

Falšované lieky a potraviny predstavujú reálnu hrozbu pre zdravie obyvateľstva. Vo falšovaných liekoch nie je žiadna garancia, že v lieku neboli použité škodlivé látky alebo látky, ktoré môžu spôsobiť u konzumenta nepredvídateľnú alergickú reakciu, nehovoriac o tom, že je to spôsob, ktorý predstavuje nebezpečenstvo aj ako jedna z možných foriem teroristického útoku. Trh s falošnými liekmi údajne prevyšuje sumu 10,5 mld. eur ročne.

Aj preto bola zriadená informačná stránka o falošných liekoch: www.falosnelieky.sk

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/62/EÚ z 8. júna 2011, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2001/83/ES, ktorou sa ustanovuje zákonník Spoločenstva o humánnych liekoch, pokiaľ ide o predchádzanie vstupu falšovaných liekov do legálneho dodávateľského reťazca: http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:L:2011:174:0074:01:SK:HTM

9. Dôležité weby:

Úrad priemyselného vlastníctva SR : http://www.indprop.gov.sk/
Medzirezortná komisia pre koordináciu spolupráce v oblasti boja proti falšovaniu a autorskému pirátstvu – základné informácie :http://www.indprop.gov.sk/?medzirezortna-komisia-pre-koordinaciu-spoluprace
WIPO : http://www.wipo.int
WIPO (elektronické knihkupectvo): http://www.wipo.int/ebookshop

10. Zaujímavé judikáty:

a. Prípad GEMA vs. YouTube prejednával Krajinský súd v Hamburgu (Landgericht Hamburg)
http://www.internet-law.de/2012/04/gema-vs-youtube.html

b. Prípad L´orea´l vs. e-Buy:
http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?doclang=SK&text=&pageIndex=0&part=1&mode=doc&docid=107261&occ=first&dir=&cid=331248
http://www.scl.org/site.aspx?i=ne21303

Poznámky

• 1) Ohrozovanie zdravia závadnými potravinami a inými predmetmi (§ 168 – 169) § 168 (1) Kto má na predaj, vyrobí alebo sebe alebo inému úmyselne zadováži závadné potraviny alebo iné predmety, ktorých požitie alebo použitie na obvyklý účel je nebezpečné pre ľudské zdravie, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. (2) Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 závažnejším spôsobom konania. (3) Odňatím slobody na tri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a) a spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť, alebo b) za krízovej situácie. § 169 (1) Kto má na predaj alebo na taký účel vyrobí, alebo sebe alebo inému z nedbanlivosti zadováži potraviny alebo iné predmety, ktorých požitie alebo použitie na obvyklý účel je nebezpečné pre ľudské zdravie, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok. (2) Odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 závažnejším spôsobom konania. (3) Odňatím slobody na dva roky až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a) a spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť, alebo b) za krízovej situácie.

Autor
JUDr. Peter Sepeši

Zdroj
http://www.ucps.sk/Konferencia_pri_prilezitosti_Svetoveho_dna_dusevneho_vlastnictva

„Skutočnosť, že listina obsahujúca závet pozostáva z viacerých listov, ktoré nie sú spojené, nezakladá bez ďalšieho neplatnosť závetu. Záver o platnosti takéhoto závetu je ale opodstatnený len ak sú vylúčené pochybnosti o pravosti, pravdivosti, súvislosti a nadväznosti jednotlivých listov závetu.“

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28. júla 2010 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 27. novembra 2008, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku vo veci samej určujúcom neplatnosť alografného závetu a listiny o vydedení, ako aj vo výroku o trovách konania. Vec v rozsahu zrušenia vrátil Najvyšší súd Slovenskej republiky Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

Úplné znenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je k dispozícii – platnosť závetu“>TU

Žalobou podanou na Okresnom súde Trnava sa žalobcovia domáhali určenia neplatnosti alografného závetu a listiny o vydedení, obsiahnutých v jednej listine. Neplatnosť závetu napísaného na písacom stroji odôvodňovali tým, že v listine závetu je až pod podpismi poručiteľa a svedkov umiestnené vyhlásenie svedkov, že poručiteľ pred nimi ako súčasne prítomnými prejavil, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Dôvodom neplatnosti mala byť aj pochybnosť, či prvá strana listiny závetu je prejavom vôle poručiteľa, keďže túto stranu mohla žalovaná kedykoľvek prepísať a pripojiť k druhej strane listiny závetu, na ktorej sa nachádzajú podpisy, ako aj skutočnosť, že dva listy formátu A4, z ktorých pozostáva listina závetu, neboli spojené tak, aby nebolo možné prvý list vymeniť (keďže listy boli spojené tromi spinkami). Žalobcovia tiež namietali, že v závete sa uvádza, že ho závetca spisuje za prítomnosti svedkov, hoci svedkovia potvrdili, že pri spisovaní závetu neboli prítomní, ako aj skutočnosť, že je vylúčené, aby poručiteľ spísal predložený závet a podpis poručiteľa nie je pravý. Zároveň rozšírili žalobu aj o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, pričom súd prvého stupňa túto zmenu pripustil.

Okresný súd Trnava rozsudkom zo dňa 5. júna 2007, č. k. 116/2005 – 102, žalobe v časti o určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení vyhovel a vo zvyšku (v časti o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané) žalobu zamietol.

Proti uvedenému rozsudku podali odvolanie žalobcovia i žalovaná.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd rozsudkom zo dňa 27. novembra 2008, sp. zn. 9 CoD 31/2008, rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu o určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení zamietol a určil, že dôvody vydedenia žalobcov v listine o vydedení nie sú dané. Samostatným výrokom rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Rozsudok odvolacieho súdu napadli žalobcovia dovolaním.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že je potrebné ho zrušiť.

Z ODÔVODNENIA

„Pokiaľ preto odvolací súd tú okolnosť, že až pod podpismi svedkov sa nachádzal text, obsahom ktorého bolo potvrdenie svedkov, že poručiteľ pred nimi výslovne prejavil, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu, nepovažoval za dôvod neplatnosti závetu, resp. túto klauzulu považoval za nadbytočnú, bol tento jeho právny záver správny. Nesprávnym však bol jeho záver podľa ktorého je pre platnosť závetu bez ďalšieho dostatočné spojenie dvoch listov závetu spinkami pomocou spínacieho strojčeka.“

„Podľa názoru dovolacieho súdu neprichádza do úvahy riešenie tejto otázky (* spojenie viacerých listov tvoriacich listinu) obdobným spôsobom, akým bola riešená judikatúrou v súvislosti s listinou obsahujúcou zmluvu o prevode nehnuteľnosti v stanovisku publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ročník 2001, zošit 4, pod č. 69, v zmysle ktorého pokiaľ zmluvu o prevode nehnuteľnosti, vrátane jej nedielnych príloh, tvorí viac ako jeden list, musia byť všetky tieto jednotlivé hárky pevne spojené (zošité) tak, aby tvorili technickú jednotu listiny, a to pod následkom neplatnosti právneho úkonu, ak by tomu tak nebolo.“

„Výklad, ktorý by vyžadoval, aby jednotlivé listy závetu boli pevne spojené (zošité) a to pod následkom neplatnosti závetu, ak by takéto pevné spojenie nebolo urobené, by presahoval rámec platnej právnej úpravy určujúcej náležitosti závetu a zasiahol by do právnej istoty účastníkov občianskoprávnych vzťahov pre oblasť dedenia. Zároveň by prakticky znamenal faktické zúženie možnosti zriadenia závetu so zreteľom na skutočnosť, že pojem listiny nie je právom výslovne definovaný, a že pokiaľ pre listinu je všeobecným ekvivalentom slovo písomnosť, teda čokoľvek písané, potom podľa právnej teórie aj praxe spôsobilou náhradou listiny v klasickom slova zmysle (papierovej, pergamenovej a pod.) je akékoľvek iné hmotné médium, na ktorom možno zachytiť písomný prejav, napr. aj drevo, umelá hmota, textilná látka. Je zrejmé, že povaha niektorých takýchto hmotných médií by pevné spojenie spôsobom zošitia, resp. ani iným spôsobom neumožňovala.“

„Výklad vyžadujúci pevné spojenie (zošitie) jednotlivých listov závetu nemožno vyvodiť ani s použitím analógie poukazujúcej na výslovné riešenie tejto otázky v § 44 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok)(1) , podľa ktorého ak notársku listinu tvorí niekoľko listov alebo hárkov, musia byť zošité šnúrou, ktorej voľné konce sa prekryjú nálepkou opatrenou odtlačkom úradnej pečiatky. Notárske listiny majú totiž povahu verejných listín a sú spisované notármi v rámci výkonu notárskej činnosti, ktorí pre dodržanie postupu vyplývajúceho z uvedeného ustanovenia majú potrebné technické možnosti. Okrem toho táto úprava len pre prípady notárskych listín nasvedčuje tomu, že jej absencia v prípade závetu nie je medzerou zákona, ale zámerom nesťažovať technické možnosti zriadenia závetu.“

„Otázku právnych následkov spojenia jednotlivých listov závetu, ktoré nie sú pevne spojené, resp. nie sú vôbec spojené, možno riešiť použitím historického výkladu porovnávajúceho zároveň rozdielnosť právnych úprav v období právneho dualizmu súkromného práva, existujúceho v bývalej Čsl. republike do 31.12.1950.“ „To znamená, že ak listina závetu pozostáva z viacerých listov, ktoré nie sú pevne spojené (spojenie kovovou sponou – spinkou – nie je takýmto spojením), alebo nie sú vôbec spojené, právnym následkom tejto skutočnosti nie je bez ďalšieho neplatnosť ale ani platnosť závetu. Záver o platnosti závetu v takomto prípade vyžaduje splnenie podmienky, že tu nie sú pochybnosti o pravosti, pravdivosti, súvislosti a nadväznosti jednotlivých listov závetu.“

„Nesprávne preto vyhodnotil (* odvolací súd) rozpor medzi textom závetu na prvom liste, v ktorom sa uvádza, že poručiteľ ho spisuje v prítomnosti svedkov, a skutkovým zistením vyplývajúcim z vykonaného dokazovania, podľa ktorého tomu tak nebolo. Nezaoberal sa okolnosťou spochybňujúcou súvislosť listov závetu z toho hľadiska, že na prvom liste poručiteľ započítava žalobcom finančné dary a na druhom liste ich z dedenia vylučuje vydedením. Nevykonal dokazovanie na tvrdenie žalobcov, že poručiteľ, ktorý závet podľa jeho výslovného znenia spisoval sám, neovládal právnu terminológiu v ňom použitú. Nehodnotil ani ďalšie skutočnosti, ktoré môžu byť pre posúdenie veci právne významné, a to že jedným zo svedkov závetu bol priateľ žalovanej, ktorý ak by spĺňal podmienku blízkej osoby, nebol by spôsobilým svedkom závetu v zmysle § 476f Obč. zákonníka(2) , a že žalovaná predložila závet až takmer po X. rokoch od smrti poručiteľa.“

„V súvislosti so žalobou v časti o určenie neplatnosti vydedenia dovolací súd však poznamenáva, že vzhľadom na právoplatnosť výroku o určení neexistencie dôvodov vydedenia, bude potrebné sa zaoberať otázkou naliehavého právneho záujmu na takomto určení.“

Poznámky

• 1) Ak notársku listinu tvorí niekoľko listov alebo hárkov, musia byť zošité šnúrou, ktorej voľné konce sa prekryjú nálepkou opatrenou odtlačkom úradnej pečiatky. Tým istým spôsobom sa spoja s listinou všetky jej prílohy.
• 2) Závetom povolaný, ani zákonný dedič a osoby im blízke nemôžu pri vyhotovovaní závetu pôsobiť ako úradné osoby, svedkovia, pisatelia, tlmočníci alebo predčitatelia.

Autor
JUDr. Katarína Ťahlová

Zdroj
http://www.ucps.sk/platnost_zavetu

Jednou z najstarších zásad výkonu a predovšetkým účelu nielen súdnej moci, ale aj štátu a jej orgánov, je zásada „iuria novit curia“ – súd pozná právo. Okrem toho, že iura novit curia je všeobecne uznávanou zásadou pri rozhodovacej činnosti súdov a z dôvodu právnej istoty, účelnosti a efektivity aj štátu ako takého, je taktiež explicitne vyjadrená v právnom poriadku a judikatúre Slovenskej republiky.

Ust. § 121 Občianskeho súdneho poriadku:

„Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie.“

Ust. § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len ako „zákon o Zbierke zákonov SR“):

O všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.

Ust. § 1 a § 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 o Úradnom vestníku Európskej únie (ďalej len ako „zákon o Úradnom vestníku EÚ“):

Ust. § 1

„Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a právne záväzné akty Európskej únie uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie alebo v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (ďalej len „úradný vestník“) sú v súlade s medzinárodnými zmluvami1) účinné na území Slovenskej republiky.“

Ust. § 2

„(1) O všetkom, čo bolo v úradnom vestníku uverejnené, platí, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti uverejnených právne záväzných aktov Európskeho spoločenstva a Európskej únie je nevyvrátiteľná.“

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.12. 2001, sp. zn. I. ÚS 59/00:

„Zásada iura novit curia totiž neznamená len, že súd pozná právo, ale že si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v ktorej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu svojich práv.“

Aj keď sa na prvý pohľad táto zásada môže zdať právnickej obci – teoretickej a praktickej, ako samozrejmosť, ako akási všeobecne právna notorieta, na nedávnej akademickej prednáške som bol uvedený do nových tajov slovenského práva a v podstate do slovenskej právnej kultúry, keď bolo poukázané na skutočnosť, že táto zásada síce možno ešte nie je úplne prelomená, ale prinajmenšom rozmaznaná – Quesnayovsky vyjadrené: chrbtová kosť ešte existuje, ale svalstvo chabne.

Ust. § 16 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch“):

„Znalecká činnosť je špecializovaná odborná činnosť vykonávaná za podmienok ustanovených v tomto zákone znalcami pre zadávateľa. Úkonmi znaleckej činnosti sú najmä znalecký posudok a jeho doplnok, odborné stanovisko alebo potvrdenie a odborné vyjadrenie a vysvetlenie.“

Úlohou znalca v súdnom konaní – tak v občianskoprávnom ako aj trestnoprávnom konaní, je posúdenie skutočností, na ktoré sú potrebné odborné znalosti. Sú to teda znalosti, ktorými súd ako taký nedisponuje, medzi ktoré na základe zásady iura novit curia jednoznačne nepatria znalosti právnych predpisov, nakoľko táto znalosť sa od súdu nielen predpokladá, ale vyžaduje.

Avšak v rámci JASPI, oddiel: Znalci je možné v odvetiach nájsť nasledujúce odvetia, resp. je možné nájsť znalca z oboru:

• 330300 – Európske právo
• 330100 – Medzinárodné právo súkromné a procesné

Teoreticky vzaté, súd, resp. sudca, aj napriek zásade iura novit curia, ust. § 2 zákona o Zbierke zákonov SR a ust. § 1 a § 2 ods. 1 zákona o Úradnom vestníku EÚ, si môže nechať vypracovať právnu analýzu týkajúcu sa právnej problematiky jednak európskeho práva a jednak medzinárodného práva súkromného a procesného, ktoré je upravené tak na vnútroštátnej úrovni – zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ako aj európskej, a v podstate sám z pozície súdu, resp. sudcu sa právne s vecou nemusí vyporiadať.

Keď už existujúci oficiálne uznaní znalci v zmysle zákona o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch v odvetví práva, aj keď sa to zatiaľ týka iba práva európskeho a medzinárodného práva súkromného a procesného, je tu daný predpoklad toho, že zoznam právnych odvetví s ohľadom na znalca sa bude rozširovať a jedného dňa si súd bude môcť sám dať nohy na stôl a to mu bude robiť celkom fajn.

Možno je to následkom „rozmaznávania“ práva a možno je to ďalším pilierom záruky nezávislého súdnictva a síce v tom zmysle, že sudcu už v skutku nebude možné stíhať za jeho právny názor, nakoľko ten v skutočnosti nebude jeho, ale každopádne to nasvedčuje tomu, že v budúcnosti si sudcovia budú môcť miesto „da mihi factum, dabo tibi ius“ – dajte mi skutočnosti a ja vám dám právo, povedať „da mihi factum, da mihi ius“ – dajte mi skutočnosti, dajte mi právo.

Zdroj
http://www.ucps.sk/Prelomenie_zasady_iura_novit_curia