Vzťah práva Európskej únie a slovenského práva nie je jednostranný. Nie je to iba európske právo, ktoré ovplyvňuje právo Slovenskej republiky. Menej častý, ale v konkrétnostiach podobne intenzívny je aj opačný postup, kedy rozhodovacia činnosť slovenských súdov, a najmä pozadie prípadov, v ktorých sa slovenské súdy cestou prejudiciálnych otázok obracajú na Súdny dvor Európskej únie obohacujú európske právo o nové impulzy.

Nebudeme sa zaoberať dvoma vlajkovými loďami nášho vplyvu na právo Európskej únie, a to reťazou sporov a konaní známych ako prípad Frucona a prejudiciálnymi otázkami z práva na ochranu spotrebiteľa. O oboch už bolo a ešte bude napísaného mnoho. Sústredíme pozornosť na menej zrejmý príklad, kedy slovenský spor posunul ďalej problematiku, ktorá je v súčasnosti veľmi diskutovaná v európskej právnej vede. Zameriame sa na ukrytý vplyv rozsudku Súdneho dvora známeho ako „Akcenta CZ“[1] [2] na súkromné presadzovanie práva proti obmedzovaniu hospodárskej súťaže (ďalej aj „súťažné právo“), ktoré je na tunajšie pomery pomerne prekvapivo, ako aj vzhľadom na určitú skôr zriedkavý výskyt praktického uplatnenia, predmetom nevídaného záujmu aj zo strany slovenskej právnej vedy.[3]

Podstatou súkromnoprávneho presadzovania súťažného práva je myšlienka, že priznanie súkromnoprávnych nárokov najmä majetkového charakteru aj subjektom poškodeným kartelovou dohodou, resp. iným protisúťažným konaním prospieva k presadeniu sa práva hospodárskej súťaže. Preto by mali existovať (a priamo z práva EÚ vyplývať) nároky na náhradu škody voči porušiteľom súťažného práva, a to aj napriek vnútroštátnym pravidlám, ktoré by možnosť uplatniť si takéto nároky vylučovali napríklad preto, lebo statok, ktorý je chránený súťažným právom považujú za verejný, ktorý má byť chránený verejnoprávnou cestou a z porušenia ktorého nemajú vyplývať individuálne nároky na náhradu škody.

Impulzom pre skúmanie možností a podmienok súkromnoprávneho presadzovania práva na ochranu proti obmedzovaniu hospodárskej súťaže ako primárne verejnoprávnej oblasti – bola séria rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „súdny dvor“).[4] Podľa súdneho dvora si presadenie súťažného práva, vrátane efektívneho presadzovania povinností uložených súťažným právom Európskej únie,[5] žiada aj aktívne zapojenie jednotlivcov, ktorý by tak mali mať nárok na náhradu škody (ale samozrejme aj nárok na zdržanie sa protiprávnej činnosti, či odstránenie protiprávneho stavu alebo nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia) voči subjektu, ktorý porušil právo hospodárskej súťaže, a to dokonca aj v prípade, ak sa žalujúca osoba taktiež podieľala na protisúťažnej aktivite, z ktorej vznikla škoda.

Okrem týchto nárokov majetkovej povahy sa dá uvažovať o mimosúdnych možnostiach presadzovania súťažného práva, najmä o svojpomoci (§ 6 Občianskeho zákonníka).[6] Podľa § 6 Občianskeho zákonníka je dovolené primerané svojpomocné zakročenie proti bezprostredne hroziacemu neoprávnenému zásahu. Obdobnú funkciu plní aj § 418 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého nezodpovedá za škodu ten, kto konal v krajnej núdzi alebo v nutnej obrane. Cieľom svojpomocnej ochrany, pravidelne využívanej v prípadoch nekalosúťažného konania,[7] je dosiahnuť (resp. obnoviť) právne konformný stav, alebo zabrániť vzniku protiprávneho stavu pomocou právom (inak) reprobovaného konania.

Účel súkromnoprávneho presadzovania súťažného práva, podobne ako je tomu v rámci programov leniency, je pochopiteľný: motivovať účastníkov kartelu, ale aj iné subjekty k tomu, aby aktívne odhaľovali kartely, a to aj vtedy, ak z nich už prestanú profitovať, či zo strachu pred hroziacou sankciou. V podstate dochádza k akejsi „utilizácii“ európskeho práva, keď sa z práva Európskej únie vytvorí priamo aplikovateľný prostriedok na presadenie pravidiel toho právneho poriadku. Samotný účel právnej úpravy (súťažného práva) tak generuje individuálne nároky ako aj procesné vehikle na jeho dosiahnutie.

Vráťme sa späť k prípadu Akcenta CZ. V jeho pozadí bolo zosúladené konanie troch významných slovenských bánk voči spoločnosti Akcenta CZ. Protimonopolný úrad Slovenskej republiky rozhodol, že tri banky sa dopustili kartelového správania sa tým, že sa dohodli, že vypovedia zmluvy o bežných účtoch spoločnosti Akcenta CZ, a.s., a že s ňou neuzavrú nové zmluvy, čím jej znemožnili vykonávať svoju činnosť zahŕňajúcu prevody cudzích mien zo zahraničia a do zahraničia. Jedna z bánk napadla rozhodnutie Protimonopolného úradu v rámci správneho súdnictva. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zrušil napadnuté správne rozhodnutia a vrátil vec na ďalšie konanie. Po odvolaní sa protimonopolného úradu predložil Najvyšší súd Slovenskej republiky okrem iného prejudiciálnu otázku, či je na posúdenie kartelu právne významná skutočnosť, ak súťažiteľ dotknutý kartelovou dohodou pôsobí na relevantnom trhu v čase zatvorenia kartelovej dohody nelegálne. Súdny dvor rozhodol, že článok 101 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že podnik dotknutý kartelovou dohodou, ktorej cieľom je obmedziť hospodársku súťaž, údajne pôsobí na relevantnom trhu v čase uzatvorenia tejto kartelovej dohody nelegálne, nemá vplyv na otázku, či tento kartel predstavuje porušenie tohto ustanovenia

Na prvý pohľad sa môže zdať, že prípad Akcenta CZ nesúvisí so súkromným presadzovaním hospodárskej súťaže. Dokonca sa zdá, že myšlienke súkromného presadzovania súťažného práva odporuje, keď sa v rozsudku uvádza, že „je úlohou orgánov verejnej moci a nie podnikov alebo združení súkromných podnikov, aby zabezpečili dodržiavanie právnych predpisov. …“8 Zdanie však klame.

V pozadí rozhodnutia Akcenta CZ bola ofenzívna svojpomoc účastníkov hospodárskej súťaže, ktorí za účelom presadenia určitých právnych pravidiel (regulujúcich podmienky podnikania) porušili pravidlo práva hospodárskej súťaže. Súdny dvor takúto možnosť nepripustil. Otázne ale je, či sa závery rozsudku Akcenta CZ majú aplikovať aj na tie prípady, v ktorých by podniky reagovali kartelovým konaním práve na porušenie práva hospodárskej súťaže inými súťažiteľmi (posúdenie akéhosi protikartelu či zneužitie dominantného postavenia podniku ako reakcia na protisúťažnú aktivitu konkurentov). Pýtané z perspektívy rozhodnutí Courage – Manfredi a myšlienok súkromného presadzovania práva: ak z práva Európskej únie vyplýva nárok na náhradu škody spôsobenej porušením súťažného práva hoci by podľa vnútroštátneho práva neexistoval, keďže sa tým prispeje k naplneniu účelu súťažného práva; Nemalo by byť umožnené porušiť pravidlá súťažného práva za tým účelom, aby sa vytvoril (ekonomický) tlak na presadenie súťažného práva voči ich porušiteľom? Je aktívne protiopatrenie, ktoré samo o sebe inak porušuje súťažné právo, súčasťou prostriedkov ochrany ktoré súkromné presadzovanie súťažného práva dáva poškodeným k dispozícii?

Práve z rozhodnutia Akcenta CZ je možné vyvodiť negatívnu odpoveď na túto otázku. Pokiaľ v prípadoch Courage alebo Manfredi dochádza k preferencii pôsobenia jednotlivca ako nástroja na presadzovanie súťažného práva, Akcenta CZ potvrdzuje, že utilizácia súťažného práva je obmedzená. Na rozdiel od konceptu Courage – Manfredi, v ktorom presadenie sa účelu európskeho práva borí limity vnútroštátneho práva (vnímanie súkromnoprávnych nárokov a ich hmotnoprávnych predpokladov), v prípade „protikartelov“ by bolo bokom odsúvané práve súťažné právo Európskej únie a nepriamo rozširované výnimky z kartelových dohôd stanovené primárnym právom Európskej únie. Z úzkeho výkladu výnimiek z kartelových dohôd, tak ako ich interpretoval súdny dvor v Akcente CZ9 je možné vyvodiť záver, že porušenie súťaže nemôže byť ospravedlňované ani len samotným záujmom na presadení súťaže. Protisúťažné konanie podniku (podnikov) tak nie je dôvodom, ktorý by ospravedlňoval protisúťažné konanie iného podniku.

Úvod

Vnútorný trh Európskej únie je vnímaný ako priestor bez vnútorných hraníc a bez akýchkoľvek obmedzení v súvislosti so štátnou príslušnosťou. Právo Európskej únie zakotvuje zásadu rovnakého zaobchádzania, čiže zákaz akejkoľvek diskriminácie na základe štátnej príslušnosti. Voľný pohyb osôb a právo na podnikanie sú súčasťou vnútorného trhu Európskej únie. V snahe zabezpečiť rovnosť príležitostí pri realizácii práva na povolanie a pri realizácii zárobkovej činnosti boli realizované jednotlivé legislatívne kroky. Základným princípom slobôd vnútorného trhu (voľného pohybu osôb, tovaru, služieb a kapitálu) je zákaz diskriminácie a obmedzení z dôvodu štátnej príslušnosti či pôvodu. Vo všeobecnosti možno vnímať rovnosť príležitostí ako princíp, na základe ktorého má mať každý rovnakú možnosť uplatniť sa. Pri realizácii princípu rovnosti sa však uplatňujú určité legálne obmedzenia. Práve v súvislosti s výkonom právnických povolaní sa členské štáty často odvolávali na výnimku zo zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti, ktorou je výkon štátnej moci. Zdôvodňované to bolo najmä tým, že právo a právny poriadok sú výsostne viazané na konkrétny štát, samozrejme okrem európskeho a medzinárodného práva. Pri kreácii vnútorného trhu Európskej únie sa členské štáty snažili udržať si kontrolu nad právnickými povolaniami a nad podmienkami, ktoré sú povinní splniť uchádzači o právnické povolania. Túto snahu členských štátov – rezervovať si prístup k právnickým povolaniam len pre svojich občanov, prelomil postupne svojou judikatúrou Súdny dvor Európskej únie. Pod vplyvom rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie sa menila aj legislatívna činnosť orgánov Európskej únie a ukázalo sa, že nie je možné pristupovať ku všetkým právnickým povolaniam rovnako, ale je potrebné diferencovať ich podľa miery ich účasti na výkone štátnej moci – počnúc takými, ktoré sú úplne oddelené od funkcií štátu až po tie, ktoré sa na plnení funkcií štátu v plnej miere podieľajú, a medzi týmito dvoma kategóriami sa nachádzajú tie, ktoré sa podieľajú na výkone štátnej moci len čiastočne, v menšej či väčšej miere.

1. Predpoklady výkonu právnických povolaní v členských štátoch

Medzi ciele Európskej únie patrí odstránenie prekážok voľného pohybu osôb a služieb medzi členskými štátmi. Pre štátnych príslušníkov členských štátov to znamená najmä právo na výkon povolania, či už ako samostatne zárobkovo činná osoba alebo ako zamestnanec, v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom príslušná osoba získala odbornú kvalifikáciu. Vo všeobecnosti je základným predpokladom cezhraničného výkonu akéhokoľvek povolania uznanie kvalifikácie. Zmluva o fungovaní Európskej únie ustanovuje, že na účely vzájomného uznávania [1] diplomov, osvedčení a iných dokladov o vzdelaní vydajú Európsky parlament a Rada smernice.[2] Základným sekundárnym právnym rámcom pri uznávaní odborných kvalifikácií v členských štátoch Európskej únie je smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/36/ES o uznávaní odborných kvalifikácií. Táto smernica bola prijatá s cieľom uľahčiť zriadenie a vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti osôb v súvislosti so vzájomným uznávaním diplomov, osvedčení a iných dokladov o formálnych kvalifikáciách a na koordináciu ustanovení zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení v členských štátoch týkajúcich sa začatia a vykonávania činností samostatne zárobkovo činných osôb.

Pokiaľ ide o právnické povolania, treba konštatovať, že smernicou o uznávaní odborných kvalifikácií nie je ovplyvnené uplatňovanie smernice Rady 77/249/EHS na uľahčenie účinného výkonu slobody právnikov poskytovať služby, ani smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/5/ES o uľahčení trvalého výkonu právnického povolania v inom členskom štáte ako v tom, kde bola získaná kvalifikácia. Uznávanie odbornej kvalifikácie pre právnikov na účely okamžitého usadenia sa na základe profesijného titulu hostiteľského členského štátu však primárne upravuje práve smernica o uznávaní kvalifikácií.[3]

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/36/ES o uznávaní odborných kvalifikácií nahradila staršiu Smernicu Rady 89/48/ES o všeobecnom uznávaní diplomov vyššieho štúdia, ktoré potvrdzuje odborné vzdelávanie v dĺžke minimálne troch rokov, ako aj ďalšie dve všeobecné smernice o uznávaní kvalifikácie a 12 sektorových smerníc týkajúcich sa osobitných povolaní (lekár, farmaceut, zubár, zdravotník,…). Smernica 2005/36/ES zriaďuje systém vzájomného uznávania odborných kvalifikácií, ktorý osobe po získaní kvalifikácie pre určitú profesiu v jednom členskom štáte umožňuje prístup k tejto profesii aj v inom členskom štáte. Smernica je rozdelená do dvoch častí: voľný pohyb služieb a sloboda usadenia sa. Poskytovanie služieb zahŕňa ich dočasný alebo príležitostný výkon. Naopak sloboda usadenia sa predpokladá určitú stálosť výkonu profesie v členskom štáte prijatia. Smernica teda ustanovuje odlišné pravidlá pre osoby, ktoré sa chcú usadiť v inom členskom štáte nastálo a pre tých, ktorí poskytujú svoje služby len z času na čas.

Smernica 2005/36/ES prešla pomerne zásadnou novelizáciou, ktorá sa týkala práve právnického povolania, a to konkrétne povolania notára.[4] Novelou sa do smernice o uznávaní odborných kvalifikácií výslovne zakotvilo, že „táto smernica sa nevzťahuje na notárov, ktorí sú vymenúvaní úradným aktom vlády“[5]. Vylúčeniu notárov zo smernice o uznávaní odborných kvalifikácií predchádzal rozsiahly proces rokovaní, ktorý spustili rozsudky Súdneho dvora Európskej únie z 24. mája 2011[6]. Podľa môjho názoru, vylúčenie notárov zo smernice nie je dobrým riešením a môže vyvolávať problémy (najmä nejednoznačnosť podmienok pre uznanie kvalifikácie a pre uplatnenie slobody etablovania a voľného pohybu služieb, keďže na notárov sa takto ako na jediné povolanie vzťahuje výlučne primárne právo, ktoré je priamo uplatniteľné, a absentuje sekundárna právna úprava). Keďže ide o celkom novú situáciu v postavení notárskeho povolania, venujem mu v nasledujúcich riadkoch osobitnú pozornosť.

Súdny dvor Európskej únie v rozsudkoch z 24. mája 2011 konštatoval, že žalované členské štáty si tým, že podmienili prístup k notárskemu povolaniu štátnou príslušnosťou, nesplnili povinnosti vyplývajúce z článku 43 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ZES) upravujúceho slobodu usadiť sa (po vstupe do platnosti Lisabonskej zmluvy článok 49 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ZFEÚ). Svojou argumentáciou, že činnosti vykonávané notármi nie sú výkonom verejnej moci[7], Súdny dvor prekvapil nielen žalované štáty. Veď mnohé príručky i renomované učebnice práva Európskej únie (a dokonca aj samotný Európsky parlament ako spoluzákonodarca EÚ[8]) dovtedy uvádzali práve povolanie notára ako príklad uplatnenia výnimky ustanovenej v článku 45 ZES (dnes článok 51 ZFEÚ), teda činností súvisiacich s výkonom verejnej moci. Pritom v samotnom článku 45 ZES je uvedené, že na vylúčenie takýchto činností zo slobody usadiť sa stačí, aby súviseli s výkonom verejnej moci len príležitostne.

2. Režim uznávania kvalifikácie podľa smernice 2005/36/ES

Smernica v článku 14 ods. 1 písm. b) v podstate ustanovuje, že ak odborná príprava, ktorú žiadateľ absolvoval, obsahuje podstatne iné veci ako tie, ktoré pokrýva kvalifikácia vyžadovaná hostiteľským štátom, môže hostiteľský štát požadovať od žiadateľa o uznanie kvalifikácie buď adaptačné obdobie (vykonávanie praxe pod dohľadom kvalifikovaného príslušníka daného povolania) alebo skúšku spôsobilosti. Výber medzi adaptačným obdobím a skúškou spôsobilosti by mal byť v zásade ponechaný na žiadateľa. Avšak podľa článku 14 ods. 3 pre povolania, ktorých výkon vyžaduje precíznu znalosť vnútroštátneho práva a vzhľadom na ktoré je poskytovanie poradenstva a/alebo pomoci týkajúcej sa vnútroštátneho práva podstatným a trvalým aspektom odbornej činnosti, hostiteľský členský štát môže stanoviť buď adaptačné obdobie, alebo skúšku spôsobilosti.

Keďže právnické vzdelanie sa prirodzene v jednotlivých krajinách podstatne líši, práve uplatnením týchto ustanovení smernice sa otvára priestor na jasné vymedzenie podmienok, ktoré je potrebné splniť pre uznanie kvalifikácie dosiahnutej v zahraničí. Adaptačné obdobie je v podmienkach notárstva dosť ťažko predstaviteľné (aj notársky koncipient by už mal mať kvalifikáciu zodpovedajúcu znalosti slovenského práva), preto by sa od žiadateľa mala vyžadovať skúška spôsobilosti (túto skúšku nemožno stotožňovať s notárskou skúškou – ide o skúšku len na účely uznania kvalifikácie, ktorú by musel uchádzač absolvovať ešte pred tým, ako by sa u nás mohol stať notárskym koncipientom). Skúška spôsobilosti sa má obmedziť len na predmety, ktoré v kvalifikácii uchádzača chýbajú (čo je však vzhľadom na špecifické okolnosti právnického vzdelania veľmi široký okruh odvetví slovenského právneho poriadku). Podľa článku 3 ods. 1 písm. h) smernice majú príslušné orgány členského štátu vypracovať zoznam predmetov, ktoré na základe porovnania vzdelania a odbornej prípravy požadovanej v členskom štáte so vzdelaním a odbornou prípravou, ktoré dostal žiadateľ, nie sú zahrnuté v diplome alebo inom doklade o formálnej kvalifikácii, ktorého je žiadateľ držiteľom. Príslušným orgánom je v tomto prípadne ministerstvo školstva, ktoré zriadilo Stredisko pre ekvivalenciu dokladov o vzdelaní – to je aj kontaktným miestom pre uchádzačov o vykonávanie regulovaných povolaní na území Slovenskej republiky.

Okrem toho smernica v článku 53 umožňuje vyžadovať od uchádzačov znalosť jazyka potrebnú na výkon povolania v hostiteľskom štáte. Je nepochybné, že na výkon povolania notára či advokáta na Slovensku je nevyhnutná znalosť štátneho jazyka na najvyššej úrovni, preto by aj toto malo byť zohľadnené v požiadavkách na uchádzačov o uznanie kvalifikácie získanej v inom členskom štáte EÚ.

V súčasnosti, keď sa smernica 2005/36/ES nevzťahuje na notárov, vznikla situácia, že na jednej strane na základe judikatúry Súdneho dvora existuje povinnosť akceptovať uchádzačov, ktorí nie sú občanmi hostiteľského členského štátu (nie je možné aplikovať obmedzenie z dôvodu výkonu verejnej moci), ale na druhej strane neexistuje právny základ na to, aby sa posúdila kvalifikácia takýchto uchádzačov a aby sa slabo kvalifikovaní uchádzači prípadne odmietli.

Uznanie kvalifikácie je však len prvým krokom. Podľa článku 49 ZFEÚ sloboda usadiť sa zahŕňa právo vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť za podmienok stanovených pre vlastných štátnych príslušníkov právom štátu, v ktorom dochádza k usadeniu sa. S výnimkou podmienky štátnej príslušnosti teda platia pre uchádzačov o vykonávanie notárskeho povolania v Slovenskej republike, ktorí sú občanmi členských štátov EÚ (príp. Európskeho hospodárskeho priestoru alebo Švajčiarska), rovnaké podmienky ako pre občanov Slovenskej republiky, čiže okrem už uvedenej podmienky (uznaného) právnického vzdelania aj právna prax v dĺžke päť rokov, z toho aspoň dva roky notárska prax, bezúhonnosť, notárska skúška a potom samozrejme ešte úspešné absolvovanie výberového konania a vymenovanie ministrom spravodlivosti.

To, čo bolo uvedené vyššie, platí pre uchádzačov o vykonávanie povolania notára v rámci slobody usadiť sa. Smernica 2005/36/ES však upravuje uznanie kvalifikácie aj na účely cezhraničného poskytovania služieb, teda v situácii, keď osoba už vykonáva regulované povolanie v niektorom členskom štáte EÚ, formálne naďalej zostáva usadená v tomto štáte (tzv. domovský štát) a len dočasne a príležitostne vykonáva svoje činnosti v inom členskom štáte (hostiteľský štát). Tu je rozdiel najmä v tom, že daná osoba už v domovskom členskom štáte splnila všetky podmienky na prístup k danému regulovanému povolaniu, preto smernica v článku 6 písm. a) ustanovuje, že v hostiteľskom štáte nemôže podliehať povoľovaciemu konaniu či povinnosti členstva v profesijnej organizácii. Vo vzťahu k notárom by to znamenalo, že napríklad rakúsky notár by mohol (jednorazovo resp. dočasne) prísť na územie Slovenska a tu poskytnúť svoje služby bez toho, aby podliehal povoleniu či vymenovaniu a bez povinného členstva v Notárskej komore SR (za predpokladu zachovania hlavného miesta jeho pôsobenia v Rakúsku, vrátane členstva v rakúskej komore). Dočasnosť vykonávania určitých činností sa pritom musí posudzovať individuálne, od prípadu k prípadu, a môže byť zdrojom sporov. Čo je však podstatné, článok 7 ods. 3 smernice stanovuje, že služba sa poskytuje na základe profesijného titulu členského štátu usadenia (domovského členského štátu). To znamená, že rakúsky notár by síce mohol poskytovať služby (napr. spisovať notárske zápisnice) na území Slovenskej republiky, ale len pod titulom rakúskeho notára (s rakúskou pečiatkou) a s právnymi dôsledkami rakúskej, nie slovenskej notárskej zápisnice. Ak by chcel takýto zahraničný notár vykonávať notárske úkony s rovnakými účinkami ako majú úkony slovenských notárov, už by musel postupovať podľa ustanovení o slobode usadiť sa, nie o slobode poskytovania služieb, teda by sa naňho vzťahovalo uznávanie (resp. porovnávanie) kvalifikácie aj všetky požiadavky slovenského Notárskeho poriadku okrem štátnej príslušnosti.

Aj tu možno pripomenúť, že samotná sloboda poskytovania služieb, podobne ako sloboda usadiť sa, nevyplýva zo smernice, ale z primárneho práva Európskej únie (článok 56 a nasl. Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Pokiaľ ide o výnimky a prípustné obmedzenia slobody poskytovania služieb, uplatňujú sa ustanovenia zmluvy o slobode usadiť sa, preto aj vo vzťahu k slobode poskytovania služieb by sa mali aplikovať rozsudky Súdneho dvora z 24. mája 2011, podľa ktorých notárske činnosti nepredstavujú výkon verejnej moci, a teda nie sú vyňaté z pôsobnosti ustanovení o voľnom pohybe osôb a služieb. Smernica 2005/36/ES je len vykonávacím predpisom, ktorý umožňuje regulovať voľný pohyb služieb z dôvodov všeobecného verejného záujmu a zabrániť ich nekontrolovateľnému vykonávaniu.

Napokon treba uviesť, že Súdny dvor v rozsudkoch z 24. mája 2011 uznal, že notárske činnosti sledujú cieľ všeobecného záujmu (aj keď podľa neho nie sú priamo účasťou na výkone verejnej moci), ktorý spočíva najmä v zabezpečení zákonnosti a právnej istoty právnych úkonov uzatváraných medzi jednotlivcami. Táto skutočnosť podľa Súdneho dvora „predstavuje naliehavý dôvod všeobecného záujmu, ktorý umožňuje odôvodniť prípadné obmedzenia článku 43 ZES vyplývajúce z osobitostí charakteristických pre notársku činnosť, akými je napríklad právna úprava, ktorá sa vzťahuje na notárov v rámci postupov ich menovania, obmedzenie ich počtu a ich územnej pôsobnosti alebo aj systém ich odmeňovania, nezávislosti, nezlučiteľnosti funkcií a neodvolateľnosti, keďže tieto obmedzenia dovoľujú dosiahnuť uvedené ciele a sú na tieto účely nevyhnutné“[9]. Tu Súdny dvor, akoby chcel trochu vyvážiť svoj záver, že notári nevykonávajú verejnú moc, išiel nad rámec žaloby, keď sám z vlastnej iniciatívy vyhlásil, že uvedené obmedzenia (teda nie podmienka štátnej príslušnosti, ale iné obmedzenia) sú v súlade s právom Európskej únie a sú teda prípustné (samozrejme, urobil tak vo veľmi všeobecnej rovine, neskúmal podrobne jednotlivé obmedzenia uplatňované v členských štátoch).

V súvislosti s rozsudkami z 24. mája 2011 treba konštatovať, že Slovenská republika nebola žalovaná, hoci v zákone č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) mala v § 11 ods. 1 Notárskeho poriadku zakotvené ustanovenie o tom, že za notára môže byť vymenovaný len občan Slovenskej republiky[10] [11]. Následne slovenský zákonodarca novelizoval Notársky poriadok s tým, že v spomenutých paragrafoch zmenil slovné spojenie „občan Slovenskej republiky“ na „občan členského štátu Európskej únie alebo iného zmluvného štátu Dohody o Európskom hospodárskom priestore“. Táto novela nadobudla účinnosť 1. novembra 2013.

3. Súdny spor k smernici o uznávaní odborných kvalifikácií

Ako bolo uvedené vyššie, po rozsudkoch Súdneho dvora Európskej únie z 24. mája 2011 došlo k rozsiahlym a náročným rokovaniam, ktoré mali za cieľ nanovo vymedziť postavenie notára v členských štátoch Európskej únie v kontexte primárneho a sekundárneho práva EÚ. Výsledkom rokovaní bola revízia smernice o uznávaní odborných kvalifikácií s tým, že došlo k úplnému vylúčeniu notárskej činnosti z rozsahu pôsobnosti smernice o uznávaní kvalifikácií. Notári tak ostali (ako jediné povolanie) bez sekundárnej právnej úpravy, len na primárnom práve dotváranom ad hoc judikatúrou Súdneho dvora.

Dňa 14. marca 2014 bola na Všeobecnom súde podaná žaloba11 portugalským notárom, ktorou žiada zrušenie článku 1 ods. 2 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/55/EÚ, ktorou sa mení smernica 2005/36/ES o uznávaní odborných kvalifikácií, ktorým boli notári vylúčení z pôsobnosti smernice. Žalobca uvádza dva žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení článku 49 Zmluvy o fungovaní EÚ, pretože notárske povolanie patrí do pôsobnosti článku 49 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorý sa týka slobody usadiť sa a nevzťahuje sa naň výkon štátnej moci v zmysle článku 51 Zmluvy o fungovaní EÚ. Povolanie notára preto nemožno vylúčiť z pôsobnosti smernice 2005/36/ES. Druhý žalobný dôvod je založený na porušení zásad proporcionality, pretože notári menovaní na základe oficiálneho verejnoprávneho aktu sú vo všeobecnosti a v celom rozsahu vylúčení z pôsobnosti smernice 2005/36/ES.

Pokiaľ ide o túto konkrétnu žalobu portugalského notára, myslím si, že by ju mal Súdny dvor EÚ (Všeobecný súd) odmietnuť pre neprijateľnosť. Fyzické a právnické osoby totiž, ak chcú napadnúť legislatívny akt na Súdnom dvore EÚ (Všeobecnom súde), musia preukázať, že sa ich tento akt priamo a osobne týka v tom zmysle, že sú ním dotknuté na svojich právach. V tomto prípade však samotné vylúčenie notárov zo smernice neznamená žiadne obmedzenie práv notárov na slobodu etablovania alebo na voľný pohyb služieb, ktoré sú aplikovateľné priamo na základe primárneho práva (najmä článku 49 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorý sa podľa rozsudkov Súdneho dvora z 24. mája 2011 vzťahuje aj na notárov). Ak by Všeobecný súd žalobu prijal, bola by to zaujímavá otázka výkladu primárneho práva, totiž otázka, či môže primárne právo zákonodarcovi uložiť povinnosť, aby niečo reguloval sekundárnym aktom. Článok 53 Zmluvy o fungovaní EÚ totiž ustanovuje: „S cieľom uľahčiť zriadenie a vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti osôb vydajú Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom smernice na vzájomné uznávanie diplomov, osvedčení a iných dokladov o formálnych kvalifikáciách a na koordináciu ustanovení zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení v členských štátoch týkajúcich sa začatia a vykonávania činností samostatne zárobkovo činných osôb.“ Je sporné, či slovo „vydajú“ je možné považovať za stanovenie povinnosti (a ak aj áno, nie je tam uvedená lehota dokedy), alebo len možnosti vydať takéto právne akty. Podľa môjho názoru nejde o jednoznačne stanovenú povinnosť zákonodarcu. Samotné vylúčenie notárov zo smernice neznamená obmedzenie ich práv (ako bolo uvedené vyššie), iba to znamená, že zákonodarca sa rozhodol (zatiaľ) upraviť voľný pohyb notárov len primárnym právom, bez smernice. Preto si myslím, že by mal Všeobecný súd žalobu zamietnuť.

4. Výkon jednotlivých právnických povolaní

Ako už bolo vyššie spomenuté, výkon právnických povolaní je často viac či menej naviazaný na výkon štátnej moci v jednotlivých členských štátoch. Najužší vzťah k výkonu štátnej moci majú zamestnanci v orgánoch štátnej správy, či už na ministerstvách, ostatných ústredných orgánoch štátnej správy, ale aj v ostatných orgánoch zákonodarnej, výkonnej či súdnej moci. V zmysle ustanovenia článku 45 ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa totiž voľný pohyb pracovníkov v Európskej únii nevzťahuje na zamestnávanie v štátnej službe.

V tejto súvislosti si dovolím poukázať na oficiálny slovenský preklad, podľa ktorého sa ustanovenia tohto článku (článku 45 – voľný pohyb pracovníkov) nevzťahujú na zamestnávanie „v štátnej službe alebo verejnej službe“ (Úradný vestník Európskej únie, séria „C“ 326, zväzok 55, 26. októbra 2012). Tento preklad podľa môjho názoru nie celkom vystihuje podstatu. Na ilustráciu poukážem na iné jazykové verzie, v anglickej verzii je použitý pojem „in the public service“, čo by sa doslovne dalo preložiť ako „vo verejnej službe“, avšak vo francúzskej a nemeckej verzii je to „dans l’administration publique“ resp. „in der offentlichen Verwaltung“, teda doslovne „vo verejnej správe“. Ani jednému z týchto pojmov, teda verejná služba či verejná správa, však nemožno v európskom kontexte prikladať taký význam, aký by tento pojem mal v slovenskom vnútroštátnom právnom kontexte. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že každý pojem európskeho práva – aj keď sa slovným vyjadrením zhoduje s vnútroštátnym pojmom – je potrebné vykladať ako autonómny pojem, ktorý má v kontexte európskeho práva svoj vlastný význam. Takýmto autonómnym pojmom je aj „štátna služba“, „verejná služba“, či „verejná správa“ (nech už sa prikloníme ku ktorémukoľvek z týchto prekladov), keď sa ním označuje výnimka zo základnej slobody vnútorného trhu – voľného pohybu pracovníkov. V zmysle judikatúry Súdneho dvora sa táto výnimka môže vzťahovať len na také činnosti (pracovné miesta), ktorých výkon predstavuje bezprostrednú účasť na výkone štátnej moci (rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach 149/79 Komisia v. Belgicko a 66/85 Lawrie-Blum), a to bez ohľadu na to, akému typu (režimu) výkon tejto práce podlieha podľa vnútroštátneho práva. V slovenskom právnom kontexte je k tomuto chápaniu najbližšie pojem „štátna služba“, avšak stále s výhradou, že nemožno celkom stotožňovať režim výkonu práce v štátnej službe podľa vnútroštátneho práva (vrátane napr. štátnej služby policajtov, colníkov, vojakov a pod.) s pojmom štátna služba ako oblasť, na ktorú sa nevzťahuje voľný pohyb pracovníkov.

Uvedenú podmienku bezprostrednej účasti na výkone štátnej moci v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (či už v rámci zákonodarnej, výkonnej alebo súdnej zložky štátnej moci) v zásade spĺňajú z právnických povolaní najmä sudcovia, prokurátori, vyšší súdni úradníci, vyšetrovatelia, legislatívci v zákonodarných orgánoch (u nás v Národnej rade Slovenskej republiky), na ministerstvách a v ostatných ústredných orgánoch štátnej správy, a ďalej pozície, kde dochádza k aplikácii práva v orgánoch štátnej správy (nielen ústredných, ale aj miestnych), teda k vydávaniu individuálnych (správnych) aktov v mene štátu. Keďže tieto činnosti sú priamo výkonom samotnej štátnej moci, prístup k nim môžu členské štáty Európskej únie podmieňovať vlastným štátnym občianstvom.

V Slovenskej republike túto oblasť upravuje zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý v § 3 ustanovuje, že o prijatie do štátnej služby má právo sa uchádzať „občan Slovenskej republiky, občan iného členského štátu Európskej únie, občan štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore, a občan Švajčiarskej konfederácie“. Ak sa však z hľadiska oprávnených záujmov Slovenskej republiky vyžaduje, aby štátnu službu na štátnozamestnaneckom mieste vykonával občan Slovenskej republiky, má právo uchádzať sa o prijatie do štátnej služby len občan Slovenskej republiky, pričom vymedzenie konkrétnych štátnozamestnaneckých miest, na ktorých môže štátnu službu vykonávať len občan Slovenskej republiky, je na základe odkazu v zákone č. 400/2009 Z. z. (§ 3 ods. 3) uvedené v nariadení vlády Slovenskej republiky č. 411/2009 Z .z. Iný spôsob úpravy prístupu k štátnozamestnaneckému miestu zvolil zákonodarca v zákone č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, kde sa priamo v zákone v § 14 ods. 1 výslovne uvádza, že colníkom môže byť len štátny občan Slovenskej republiky (podobne zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov v § 14 ods. 1). Napokon ďalší, legislatívno-technicky dosť nešťastný spôsob úpravy prístupu k štátnozamestnaneckému miestu nachádzame v zákone č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý v § 13 ods. 1 uvádza, že do štátnej služby profesionálneho vojaka možno prijať „občana“, pričom v § 13 ods. 1 písm. g) sa uvádza ako podmienka prijatia do štátnej služby, že „má štátne občianstvo Slovenskej republiky alebo aj štátne občianstvo štátu, ktorý je štátom Európskej únie alebo členom medzinárodnej organizácie zabezpečujúcej spoločnú obranu proti napadnutiu, ktorej je Slovenská republika členom“. Legislatívno-technická nepresnosť tejto úpravy spočíva v tom, že už v § 3 ods. 1 toho istého zákona je zavedená legislatívna skratka „občan“, ktorou sa označuje „štátny občan Slovenskej republiky“.

5. Slobodné právnické povolanie – advokáti

Advokácia je jedno z právnických povolaní, ktoré je prakticky vo všetkých členských štátoch Európskej únie vykonávané ako slobodné povolanie (teda nie je závislou prácou) a ktoré je do istej miery spojené s výkonom štátnej moci. Preto v minulosti existovali tendencie členských štátov podmieniť prístup k tomuto povolaniu štátnym občianstvom, čo samozrejme vyvolalo spory, ktoré musel riešiť až Súdny dvor Európskej únie.

Podľa článku 51 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (predtým článok 45 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ešte skôr článok 55 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva) sa sloboda etablovania (tiež nazývaná slobodou usadzovania alebo slobodou podnikania) nevzťahuje na činnosti, ktoré súvisia, hoci len príležitostne, s výkonom štátnej moci. Argumentácia štátov, ktoré sa snažili podriadiť výkon advokácie výnimke zo slobody podnikania podľa vyššie citovaného článku spočívala v tom, že advokácia súvisí s výkonom štátnej moci, keďže advokát zastupovaním svojho klienta pred súdom spoluurčuje vývoj súdneho konania v danej veci, a tým do značnej miery aj rozhodnutie súdu. Osobitne to platí v prípadoch, keď štát priamo prikazuje účastníkom súdneho konania, aby vystupovali pred súdom prostredníctvom advokáta (povinné právne zastúpenie, či už v civilnom alebo trestnom konaní).

Otázku, nakoľko sa advokáti podieľajú na výkone štátnej moci, a teda či výkon advokácie spadá pod výnimku zo slobody etablovania, riešil napokon Súdny dvor. Z jeho rozhodnutí (vo veciach 2/74 Reyners, 33/74 van Binsbergen, C-340/89 Vlassopoulou a C-55/94 Gebhard) vyplynulo, že aj keď je výkon advokácie do istej miery spojený s výkonom štátnej moci, advokát sám o sebe štátnu moc nevykonáva. Výnimka zo slobody etablovania sa obmedzuje výlučne na také činnosti, ktoré v sebe zahŕňajú bezprostrednú a špecifickú účasť na štátnej moci. V rámci advokátskej profesie takýmito činnosťami nie sú právne poradenstvo a ani zastupovanie klientov na súde, a to ani v prípadoch povinnej obhajoby. Súdny dvor ďalej zdôraznil, že je potrebné rozlišovať prístup k povolaniu ako celku a vykonávanie určitých čiastkových činností v danom povolaní. Ak by aj niektoré čiastkové činnosti boli spojené s výkonom štátnej moci, ale boli by oddeliteľné od ostatných činností bez toho, aby sa tým narušila integrita celého povolania, nemožno podmieňovať štátnym občianstvom prístup k celému dotknutému povolaniu, ale iba k daným čiastkovým činnostiam.

Po zaradení advokácie do rozsahu pôsobnosti slobody etablovania sa ukázalo ako potrebné osobitným spôsobom upraviť možnosti cezhraničného pôsobenia advokátov sekundárnym právom. Medzi základné pramene v tejto oblasti patria smernica 77/249/EHS na uľahčenie účinného výkonu slobody právnikov poskytovať služby a smernica 98/5/ES o uľahčení trvalého výkonu právnického povolania v inom členskom štáte ako v tom, kde bola získaná kvalifikácia.

Slobodu poskytovania služieb advokátmi podľa smernice 77/249/EHS možno charakterizovať ako najnižšiu formu integrácie v tejto oblasti. Treba si uvedomiť, že táto smernica bola prijatá v čase, keď ešte bolo sporné, či sa na advokátov má vzťahovať výnimka zo slobody etablovania z dôvodu účasti na výkone štátnej moci, alebo nie. Dlhé obdobie bola táto smernica jediným prameňom komunitárneho práva upravujúcim cezhraničnú činnosť právnikov. Smernica síce používa pojem „právnik“ („lawyer“), avšak podľa legálnej definície tento pojem zahŕňa iba osoby zaregistrované vo svojom domovskom štáte pod presne vymedzeným titulom právnickej profesie, v prípade Slovenska sa vzťahuje len na advokátov. V slovenskom zákone o advokácii (zákon č. 586/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov) sa advokát pôsobiaci u nás na základe tejto smernice označuje ako hosťujúci euroadvokát. Podľa tejto smernice je každý členský štát povinný akceptovať právnikov iného členského štátu pri poskytovaní právnych služieb pod ich domácim titulom. Je zakázaná akákoľvek forma či už priamej alebo nepriamej diskriminácie, teda advokát nemôže byť znevýhodňovaný iba preto, že je štátnym príslušníkom iného členského štátu. Advokátsku činnosť však môže vyvíjať výlučne zo sídla, ktoré má vo svojom domovskom štáte. Ďalšou podmienkou pri poskytovaní právnych služieb podľa tejto smernice je, že musí ísť jednoznačne o činnosť prechodnú. Prechodnosť respektíve dočasnosť sa skúma pri každom prípade zvlášť. Významným diferenčným kritériom tu je predovšetkým časové hľadisko, teda dĺžka trvania služby, jej opakovanosť a pod. Pre takéto pôsobenie stačí ohlásenie u registrujúcej profesijnej organizácie (komory) hostiteľského členského štátu, samozrejme za predpokladu, že ohlasujúca osoba preukáže, že je riadne zaregistrovaná ako právnik (advokát) v domovskom štáte. Prístup k takémuto pôsobeniu je teda pomerne jednoduchý, avšak je to vyvážené značným množstvom obmedzení. Medzi najvážnejšie obmedzenia patria: možnosť poskytovať poradenstvo len v oblasti práva vlastného (domovského) členského štátu, medzinárodného a európskeho práva; povinné spolupôsobenie s právnikom domovského štátu pri zastupovaní klienta pred súdom (podľa judikatúry Súdneho dvora však len v prípadoch, kde sa vyžaduje povinné zastúpenie advokátom); povinnosť dodržiavať stavovské pravidlá domovského, ale aj hostiteľského štátu; povinnosť vystupovať pod pôvodným označením a prípadne (podľa toho, či to bude hostiteľský štát požadovať) povinnosť označiť v styku s klientmi v hostiteľskom členskom štáte profesijnú organizáciu (komoru), ktorej je v domovskom štáte členom. Okrem toho členské štáty môžu vylúčiť z pôsobnosti hosťujúcich euroadvokátov prípravu dokumentov na správu majetku zosnulých osôb a dokumentov, ktoré zakladajú alebo prevádzajú nároky k pozemkom. Práve pre tieto obmedzenia smernica 77/249/EHS v konečnom dôsledku predstavovala iba krehký základ pre cezhraničný výkon advokátskej činnosti a z praktického hľadiska nenašla výraznejšie uplatnenie.

Smernica č. 98/5/ES slúži na uľahčenie trvalého výkonu povolania advokáta v inom členskom štáte než v tom, v ktorom získal kvalifikáciu. Je kdesi v strede v integračnej rovine, nakoľko neznamená plnú integráciu do advokátskeho stavu v hostiteľskom štáte, ale na druhej strane umožňuje na rozdiel od slobody poskytovania služieb (smernice 77/249/EHS) za určitých podmienok výkon advokátskej činnosti, ktorá je časovo neobmedzená. Článok 2 tejto smernice vyjadruje slobodu etablovania, ktorá sa vzťahuje na právnikov (definícia pojmu právnik je rovnaká ako v smernici 77/249/EHS, teda v našom prípade advokát). V slovenskom zákone o advokácii sa advokát pôsobiaci v režime tejto smernice označuje ako usadený euroadvokát. Smernica stanovuje, že každý právnik môže v inom členskom štáte vykonávať právne poradenstvo nielen v práve svojho domovského štátu, v práve medzinárodnom a európskom, ale aj v práve hostiteľského štátu. Oproti smernici 77/249/EHS je tiež dôležité, že smernica 98/5/ES nestanovuje povinné spolupôsobenie domáceho advokáta a umožňuje aj dlhodobé pôsobenie cezhraničného advokáta v hostiteľskom členskom štáte (etablovanie), nie iba jednorazové či krátkodobé poskytnutie služby. Smernica však umožňuje členským štátom (podobne ako smernica 77/249/EHS) vyhradiť vykonávanie určitých činností iba určitým právnikom, najmä pokiaľ ide o úkony týkajúce sa prejednávania dedičstva alebo nehnuteľností, či pokiaľ ide o prístup k najvyšším súdom (článok 5 ods. 2 a 3 smernice 98/5/ES). Základnou podmienkou pre výkon advokácie podľa tejto smernice (taktiež rovnako ako pri smernici 77/249/EHS) je používanie pôvodného označenia advokáta, ktoré musí uvádzať v úradnom jazyku svojho domovského štátu, musí byť zrozumiteľné a formulované tak, aby sa predišlo zámene s profesným označením advokáta v hostiteľskom štáte (článok 4 ods. 1 smernice 98/5/ES). Hostiteľský členský štát môže súčasne požadovať, aby advokát vedľa svojho pôvodného označenia uvádzal profesnú organizáciu (komoru), v ktorej je zapísaný vo svojom domovskom štáte (článok 4 ods. 2 smernice 98/5/ES), pričom ďalšou dôležitou podmienkou pre výkon advokácie v inom členskom štáte podľa tejto smernice je registrácia u príslušného orgánu hostiteľského štátu (predpokladom pre takúto registráciu je predloženie osvedčenia o registrácii advokáta v jeho domovskom štáte a – ak to vyžaduje legislatíva hostiteľského štátu – aj preukázanie dostatočného poistenia zodpovednosti za škodu). Táto smernica zavádza aj dva osobitné mechanizmy integrácie ako doplňujúci spôsob integrácie k tzv. „uznávacej skúške“ podľa smernice o uznávaní kvalifikácie. Prvý mechanizmus spočíva v tom, že právnik sa môže plne integrovať a následne nadobudnúť právny titul hostiteľského členského štátu (teda stať sa „domácim“ advokátom), ak preukáže, že efektívne a pravidelne vykonával činnosť v oblasti práva v hostiteľskom štáte najmenej po dobu troch rokov. Druhý mechanizmus je pokiaľ ide o splnenie materiálnych podmienok takmer totožný, rozdiel však spočíva v tom, že právnik môže čiastočne nahradiť prax, ktorá trvala kratšie ako tri roky, inými relevantnými dokumentmi, ktoré príslušný orgán môže, ale nemusí uznať (článok 10 ods. 1 a 3 smernice 98/5/ES). Proti zamietavému rozhodnutiu však musí existovať možnosť požiadať o jeho preskúmanie (podať opravný prostriedok).

6. Ďalšie právnické povolania

Pre úplnosť je potrebné v krátkosti spomenúť aj právnikov zamestnaných v komerčnej sfére, teda v rôznych podnikateľských subjektoch, v tomto prípade samozrejme nejde o zamestnanie v štátnej službe ani o činnosti spojené s výkonom štátnej moci, preto sa na ne v plnom rozsahu vzťahujú ustanovenia Zmluvy o fungovaní Európskej únie o voľnom pohybe pracovníkov (čl. 45 a nasl.), ktoré zakazujú akúkoľvek diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky.

Vzhľadom k tomu, čo bolo uvedené vyššie o povolaniach advokátov a notárov, je potrebné sa ešte stručne zmieniť o exekútoroch. Ide (podobne ako u advokátov a notárov) o slobodné povolanie, ktorého príslušníci sú súdom poverení núteným výkonom súdnych rozhodnutí. Z hľadiska vnútroštátneho práva teda vykonávajú činnosti, ktoré súvisia s výkonom súdnej moci a sú verejnými činiteľmi. Zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov v § 10 ods. 1 uvádza, že za exekútora možno vymenovať „občana“, pričom toto ustanovenie nešpecifikuje, či sa tým myslí občan Slovenskej republiky alebo aj občan iného členského štátu Európskej únie. Z kontextu zákona

[najmä § 16 ods. 2 písm. b)]

však vyplýva, že musí ísť o občana Slovenskej republiky. Súdny dvor Európskej únie zatiaľ nemal príležitosť vyjadriť sa k tomu, či tieto činnosti bezprostredne súvisia s výkonom štátnej moci aj v európskom právnom kontexte. Vzhľadom na predchádzajúcu judikatúru je však možné predpokladať, že by sa Súdny dvor priklonil k tomu, že ani činnosti súdneho exekútora nie sú priamym výkonom štátnej moci, podobne ako rozhodol o notároch, keďže exekútori ich vykonávajú nie samostatne, ale z poverenia súdu a zásadné rozhodnutia exekútorov podliehajú schváleniu súdom.

Záver

Výkon právnických povolaní možno realizovať prostredníctvom voľného pohybu osôb alebo cez právo na podnikanie, ktoré sa uskutočňujú v rámci vnútorného trhu Európskej únie bez akýchkoľvek obmedzení. Podľa článku 45 ods. 4, článku 51 a článku 62 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sú obmedzenia voľného pohybu pracovníkov, slobody etablovania a slobody poskytovania služieb spočívajúce v požiadavke štátneho občianstva členského štátu prípustné len vo vzťahu k činnostiam, ktoré predstavujú výkon štátnej moci. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že túto výnimku zo základných slobôd vnútorného trhu treba vykladať reštriktívne a týka sa len takých pracovných miest či povolaní, ktoré súvisia s výkonom štátnej moci neoddeliteľne a bezprostredne. Prístup k takým povolaniam, ktoré nespĺňajú toto kritérium, preto nemôže byť podmienený štátnym občianstvom konkrétneho členského štátu; môže však byť podmienený štátnym občianstvom Európskej únie alebo členského štátu Európskeho hospodárskeho priestoru alebo Švajčiarska, ktoré s Európskou úniou zdieľajú vnútorný trh (keďže diskriminácia z dôvodu štátnej príslušnosti je zakázaná len vo vzťahu k občanom vyššie uvedených štátov, nie vo vzťahu k občanom ďalších, tretích krajín).

Treba však pripomenúť, že právnické povolania ako sú advokát, notár, exekútor, zostávajú aj napriek vyššie citovanej judikatúre regulovanými povolaniami a s výnimkou štátnej príslušnosti môžu členské štáty podmieniť prístup k týmto povolaniam takými požiadavkami, ktoré sledujú ciele všeobecného záujmu a sú uplatňované v rozsahu, ktorý je na tieto účely nevyhnutný. Medzi takéto obmedzenia patria najmä požiadavka vysokoškolského právnického vzdelania (s výhradou uznania kvalifikácie v súlade so smernicou 2005/36/ES), preukázania dostatočnej praxe (prax advokátskeho, notárskeho či exekútorského koncipienta), dodatočnej (advokátkskej, notárskej či exekútorskej) skúšky, poistenia zodpovednosti za škodu, či v prípade notárov a exekútorov vymenovanie ministrom spravodlivosti na základe osobitného výberového konania. Tieto obmedzenia sa však musia rovnako, nediskriminačne uplatňovať voči všetkým uchádzačom o dané povolanie, bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť.

právomoc súdu
Zákon – Civilný sporový poriadok 160/2015 | Paragrafy: § 3, § 4Zákon – Občiansky súdny poriadok 99/1963 | Paragrafy: § 7

právomoc súdu v rodinných veciachZákon – Zákon o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov 36/2005 | Paragrafy: § 24

Úvod

Vstup do Európskej únie ovplyvnil celý právny poriadok Slovenskej republiky, vrátane medzinárodného práva súkromného. V okamihu vstupu, 1. mája 2004 začali na území Slovenskej republiky platiť právne akty vtedy Európskeho spoločenstva. V oblasti cezhraničných právnych vzťahov t.j. právnych vzťahov ktoré svojim určitým prvkom majú vzťah k viac ako jednému právnemu poriadku, to bolo najmä Nariadenie (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, Nariadenie (ES) č. 1346/2000 o konkurznom konaní, Nariadenie (ES) č. 1347/2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností k spoločným deťom manželov, Nariadenie (ES) č. 1348/2000 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch.

V Európskej únii to bolo práve obdobie akcelerovaného nárastu právnej úpravy cezhraničných právnych vzťahov – termín používaný v nadväznosti na terminológiu článku 65 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len Zmluva o ES), ktorý sa stal na celé desaťročie základom tejto právnej úpravy.

V roku 1997 bola prijatá Amsterdamská zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii, zmluvy o založení Európskych spoločenstiev a niektoré súvisiace akty, platná od 1. mája 1999 a ktorá okrem iného presunula časť problematík tretieho piliera „Spravodlivosť a vnútorné veci“ do prvého piliera, t.j. do kompetencie Európskych spoločenstiev. Do Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva bola vsunutá nová Hlava IV, nazvaná „Vízová, azylová, prisťahovalecká politika a iné politiky, ktoré sa týkajú voľného pohybu osôb“. Jednou z týchto politík bola i Súdna spolupráca v občianskych záležitostiach. Orgány ES získali oprávnenie prijímať opatrenia v oblasti súdnej spolupráce v občianskych záležitostiach s cezhraničným dopadom. V priebehu rokov 2000 – 2001 boli prijaté štyri nariadenia, s ktorých jedno bolo revidované hneď v roku 2003[1] [2]. V rokoch 2006 až 2008 boli prijaté dve nariadenia obsahujúce katalógy kolíznych noriem pre zmluvné a pre mimozmluvné záväzky a dve nariadenia zavádzajúce osobitné európske konania: o európskom platobnom rozkaze a vo veciach s nízkou hodnotou sporu.[3] V rokoch 2009 a 2012 došlo k úprave ďalších oblastí právnych vzťahov: vyživovacia povinnosť a dedenie[4] a došlo k revízii Nariadenia (ES) č. 44/2001, prijatím nového nariadenia pre občianske a obchodné vzťahy Nariadenia (EÚ) č. 1215/2012.

Celkove bolo do dnešnej doby prijatých 16 nariadení upravujúcich rôzne aspekty cezhraničných vzťahov, z toho tri boli v priebehu krátkej doby revidované[5]. Aplikácia nariadení je podmieňovaná rôznymi kritériami: a) vecným rozsahom aplikácie nariadenia; kľúčové pojmy rozhodujúce pre stanovenie vecného predmetu úpravy sú často autonómne interpretované Súdnym dvorom EÚ, b) priestorovým rozsahom aplikácie; len ojedinele sú predmetným nariadením viazané všetky členské štáty, c) časovým aspektom; nariadenia sa neuplatňujú retroaktívne, preto sa často popri sebe simultánne uplatňuje stará i nová úprava,

d) a v neposlednom rade určitými personálno – teritoriálnymi kritériami, pri ktorých nesplnení sa nariadenia ktorých sa to týka (Nariadenie (ES) č. 44/2001, ale aj jeho nástupca Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 a Nariadenie (ES) č. 1201/2003) neuplatnia, aj keď inak vecný, časový a teritoriálny aspekt je splnený).

Okrem toho niektoré Nariadenia priamo odkazujú na medzinárodné zmluvy upravujúce identické alebo priamo súvisiace otázky. Alebo dávajú prednosť iným ustanoveniam práva EÚ v právnych aktoch upravujúcich špecifické veci, či už ide o priamo aplikovateľné nariadenia, alebo o ustanovenia smerníc ktoré sa v konečnom dôsledku aplikujú vo forme transpozičných vnútroštátnych predpisov.

V dôsledku toho je právna úprava cezhraničných právnych vzťahov v Európskej únii „drobená“ vertikálne i horizontálne, pre rôzne oblasti právnych vzťahov, ale i v rámci týchto oblastí. To vytvára komplikovaný systém, v ktorom je ťažké zorientovať sa nielen laikom, ale i orgánom aplikácie práva.

1. Faktory fragmentácie

Fragmentácia právnej úpravy, teda čiastková úprava vybraných otázok v rôznych právnych predpisoch, nie je v medzinárodnom práve súkromnom ojedinelý jav.

V oblasti cezhraničných právnych vzťahov (v zaužívanej slovenskej právnej terminológii „právnych vzťahov s cudzím prvkom“) môže byť dokonca prínosom. Ak si niekoľko štátov medzi sebou upraví právomoc svojich súdov a v spojitosti s tým zjednodušené uznávanie a výkon rozhodnutí pre určitú oblasť právnych vzťahov, je to pre jednotlivé zmluvné štáty a ich obyvateľov výhodné (príklad rodičovské práva a povinnosti, v Haagskom dohovore z r. 1996)[6]. Môže to zvýšiť právnu istotu strán, predvídateľnosť a zjednodušiť uplatňovanie ich práv.

Zároveň takáto unifikovaná úprava prináša zo sebou ale i interpretačné a kvalifikačné problémy. Preto býva spravidla spôsob kvalifikácie kľúčových pojmov stanovený v samotnom texte zmluvy. Napriek tomu sa ale nejasnostiam a potenciálnym rozdielom v aplikácii nemožno vyhnúť.[7] Tieto drobné nedostatky vyvažujú výhody ktoré z pristúpenia k unifikovanej úprave pre zmluvné štáty a ich obyvateľov plynú. V tomto smere je v európskom práve evidentná snaha dosiahnuť jednotné uplatňovanie európskych unifikačných aktov, potvrdená v početných rozsudkoch SD EÚ.

Rovnako možno vnímať i snahy Európskeho spoločenstva – dnes už Európskej únie o unifikáciu predpisov medzinárodného práva súkromného a vytvorenie jednotnej európskej úpravy. Stanovenie jednotných pravidiel pre určenie právomoci súdov členských štátov a pre určenie práva ktoré sa v merite veci použije, môže byť pre obyvateľov členských štátov prínosom.[8] Rovnako tak i zjednodušené uznávanie a výkon rozhodnutí súdov a iných kompetentných orgánov členských štátov.

Unifikované európske právne normy ale pribúdajú veľmi rýchlym tempom, zakotvené v množstve parciálnych právnych aktov. Mnohé sa navzájom dopĺňajú, alebo vylučujú. Ich aplikácia je ďalej závislá od viacerých kritérií, čo znamená že raz predmetný právny akt je, a inokedy, v obdobnej situácii, nie je použiteľný. V tom prípade nastupujú vnútroštátne právne predpisy, alebo medzinárodné zmluvy. Medzinárodné zmluvy pre oblasti upravené aktmi EÚ dnes už uzatvára za svoje členské štáty samotná Únia a často aj osobitne stanovuje podmienky ich uplatňovania. Ak sa aj jednotlivý právny akt uplatní, ak sú splnené všetky stanovené podmienky, v špecifických otázkach môže mať prednosť iný právny akt, resp. jeho ustanovenie, ktoré je dokonca možno potrebné identifikovať transponované vo vnútroštátnom právnom poriadku členského štátu (smernice).

Toto všetko vytvára zložitú štruktúru, kde je právna úprava fragmentovaná horizontálne – pre jednotlivé okruhy právnych vzťahov a pre rôznu formu ich právnej úpravy (kolízne normy, procesné normy) a ďalej tiež vertikálne, medzi európske normy, vnútroštátne normy vnútroštátneho pôvodu, vnútroštátne normy európskeho pôvodu, medzinárodnoprávne normy. Ako základné faktory fragmentácie je možné identifikovať: 1.) prijímanie rôznych právnych aktov, spravidla nariadení, pre rôzne okruhy vecí, 2.) subsidiárna aplikácia vnútroštátnych predpisov, 3.) samostatná úprava právomoci a samostatná úprava kolíznych noriem, 4.) aplikácia rôznych predpisov pre rôzne skupiny členských štátov, 5.) prednosť vybraných medzinárodných dohovorov 6.) prednosť iných ustanovení práva ES/EÚ, 7.) diferencovaná úprava uznávania a výkonu rozhodnutí z členských a nečlenských štátov, ale i medzi rozhodnutiami členských štátov.

2. Rôzne právne akty pre rôzne okruhy vecí

V súčasnosti je právom Európskej únie upravených šesť ev. sedem skupín právnych vzťahov s cudzím prvkom: občianske a obchodné veci – v rámci tejto skupiny môžeme ešte ďalej rozoznávať zmluvné a mimozmluvné záväzky, ďalej rozvody a anulovanie manželstva, rodičovské práva a povinnosti, vyživovacia povinnosť, majetkové režimy manželstiev a registrovaných partnerstiev, dedičskoprávne vzťahy, konkurzné konania. Tieto sú upravené v dvanástich právnych aktoch, a to nasledovne:

a) občianske a obchodné veci

– Nariadenie (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len Nariadenie Brusel I.); nahrádzané od 10.1.2012 Nariadením (EÚ) č. 1215/2012

– Nariadenie (ES) č. 805/2004 ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky (ďalej len Nariadenie o EET)

– Nariadenie (ES) č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (ďalej len Nariadenie Rím I.)

– Nariadenie (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (ďalej len Nariadenie Rím II.)

b) konkurzné konania

– Nariadenie (ES) č. 1346/2000 o konkurzných konaniach

c) rozvody a anulovanie manželstva

– Nariadenie (ES) č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práva a povinností (ďalej len Nariadenie Brusel Il.a)

– Nariadenie (EÚ) č. 1259/2010 ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku (ďalej len Nariadenie Rím III.)

d) rodičovské práva a povinnosti

– Nariadenie (ES) č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práva a povinností

e) vyživovacia povinnosť

– Nariadenie (ES) č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti

– avšak vo veci rozhodného práva odkazuje na Haagsky protokol o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť z r. 2007 (Rozhodnutie Rady č. 2009/941/ES)

f) majetkové vzťahy manželov a registrovaných partnerstiev – pripravujú sa dve nariadenia

– Návrh nariadenia Rady o súdnej príslušnosti, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí vo veciach majetkových režimov manželov KOM(2011) 126 v konečnom znení

– Návrh nariadenia Rady o súdnej príslušnosti, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí vo veciach majetkových dôsledkov registrovaných partnerstiev KOM(2011) 127 v konečnom znení

g) dedičskoprávne vzťahy

– Nariadenie (EÚ) č. 650/2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve

Pri určovaní právomoci, alebo rozhodného práva musí súd vždy identifikovať príslušné nariadenie, posúdiť jeho rozsah a podmienky aplikácie a následne pristúpiť k aplikácii jeho pravidiel.

Mnohé z nich upravujú otázky tak úzko navzájom súvisiace, že súd o nich rozhoduje v jednom konaní. Napríklad, slovenský súd v rámci rozvodového konania ex lege rozhoduje i o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti, o úprave styku s ním a výške výživného na dieťa (§§ 24 a 25 Zák č. 36/2005 Z.z.). Právomoc vo vzťahu ku každej z týchto otázok (rozvod, zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti a úprava styku, výživné) však určuje súd zakaždým na základe iného právneho predpisu.

Právomoc vo veci rozvodu určí na základe Nariadenia Brusel II.a Kapitola II. Oddiel 1., právomoc vo veci zverenia dieťaťa do starostlivosti a úprave styku s ním podľa toho istého Nariadenia, Kapitola II. Oddiel 2. Či má súd aj právomoc rozhodnúť vo veci výživného na dieťa už bude posudzovať podľa iného Nariadenia č. 4/2009. S rozvodom manželstva sa spája i zánik majetkového spoločenstva manželov (v slovenskom právnom poriadku iba bezpodielové spoluvlastníctvo manželov) a rozhodovanie o vyporiadaní spoločného majetku. Právomoc slovenského súdu rozhodovať o rozdelení spoločného majetku manželov sa bude posudzovať podľa Zákona č. 97/1963 Zb., ak nepôjde o situácie pre ktoré obsahujú ustanovenia o právomoci dvojstranné zmluvy ktorými je SR viazaná, ale v dohľadnej dobe pravdepodobne podľa ďalšieho nariadenia Európskej únie, zatiaľ len vo forme Návrhu KOM(2011) 126 v konečnom znení.

Slovenský súd je tak v jednom konaní nútený použiť dva, resp. tri rôzne právne akty Európskej únie, posúdiť podmienky ich aplikácie, vzťah k medzinárodným zmluvám, výklad príslušných ustanovení. Pritom môže nastať niekoľko variant. Napríklad, rodičia podávajúci návrh na rozvod sú obaja občanmi SR, tj. členského štátu EÚ, ale žijú i s dieťaťom v nečlenskom štáte. Nariadenie Brusel II.a je použiteľné vo vzťahu k určeniu právomoci súdu rozhodovať o rozvode (čl. 3 ods. 1 písm. b/), avšak nie je použiteľné vo vzťahu k určeniu právomoci rozhodovať o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti a úprave styku s ním, teda o rodičovských právach a povinnostiach k dieťaťu, okrem ak sa obaja rodičia dobrovoľne podrobili právomoci súdu rozhodujúceho o rozvode (čl. 12).

Ak je nečlenský štát, v ktorom majú uvedení rodičia a dieťa obvyklý pobyt, zmluvným štátom Haagskeho dohovoru z r. 1996[9], nie je možné založiť právomoc dokonca ani na ustanovení článku 12, t.j. na dobrovoľnom podrobení sa manželov a nositeľov rodičovských práv a povinností právomoci súdu rozhodujúceho o ich rozvode. Súd rozhodujúci o rozvode by si aj tak mohol založiť právomoc vo veci rodičovských práv a povinností k spoločnému dieťaťu, ale na článku 10 predmetného Haagskeho dohovoru.

Vzťah Nariadenia Brusel II.a k Haagskemu dohovoru z r. 1996 je v článku 61 vymedzený tak, že Nariadenie Brusel II.a sa uplatní ak má dieťa obvyklý pobyt v členskom štáte EÚ, inak sa právomoc posudzuje podľa Dohovoru. Ak však dieťa má obvyklý pobyt v nečlenskom štáte EÚ, ktorý zároveň nie je zmluvným štátom Haagskeho dohovoru z r. 1996, článok 12 a tým i celé Nariadenie Brusel II.a sa môže uplatniť (viď článok 12 ods. 4 Nariadenia).

K tomu treba ešte pripočítať skutočnosť, že na účely uplatnenia Nariadenia Brusel II. a Dánsko nie je považované za členský štát, ale je zmluvným štátom Haagskeho dohovoru. Na účely uplatnenia Nariadenia č. 4/2009 však ale Dánsko za členský štát považované bude.[10]

Toto bude mať okrem iného dopad i na proces uznávania a výkonu rozhodnutí. Nariadenia Európskej únie totiž upravujú len uznávanie a výkon rozhodnutí súdov a iných orgánov členských štátov a to bez ohľadu na skutočnosť či sa právomoc v pôvodnom konaní založila na ustanoveniach nariadení, alebo nie. Rozhodnutia dánskych kompetentných orgánov o rozvode a o akýchkoľvek otázkach rodičovských práva a povinností sa budú v Slovenskej republike uznávať a vykonávať podľa Zákona č. 97/1963 Zb. resp. s prihliadnutím na ustanovenia článkov 23 až 28 Haagskeho dohovoru z r. 1996 vo veciach rodičovských, avšak rozhodnutie, alebo časť rozhodnutia dánskeho súdu o výživnom, sa bude uznávať a vykonávať v súlade s ustanoveniami Nariadenia č. 4/2009.

S obdobnými situáciami sa môžeme stretnúť i v oblasti záväzkových vzťahov. Napríklad, dôsledky porušenia zmluvných záväzkov, vrátane nárokov na náhradu škody vzniknutej nesplnením zmluvných povinností, sa posudzujú podľa práva určeného na základe ustanovení Nariadenia Rím I., článok 12 ods. 1 písm. c/. Vo veci nároku na vrátenie toho, čo už bolo so zaniknutého zmluvného záväzku plnené, sa však bude postupovať podľa Nariadenia Rím II. čl. 10, upravujúceho bezdôvodné obohatenie.11

Takýchto príkladov by sme našli vo vzťahu Nariadení Rím I. a Rím II. viacero, keďže zmluvné a mimozmluvné záväzky sú úzko spojené. Navyše zmluvná alebo mimozmluvná povaha záväzku je, najmä v prípade niektorých záväzkov, predmetom rôznej kvalifikácie v jednotlivých členských štátoch, čoho si boli vedomí i tvorcovia nariadení.[11] [12] Existujúci model rozdelenia zmluvných a mimozmluvných „vecí“ bol zvolený ako kompromis, nevyhnutný pri príprave dvoch samostatných právnych aktov,[13] avšak, ako dokazuje znenie článkov 10, 11 a 12 – máme na mysli nadviazanie primárne na právo ktorým sa spravovala zmluva s ktorou mimozmluvný záväzok úzko súvisí (lex causae), s vedomím si tejto nadväznosti.

Sudca sa však nemôže spoľahnúť na príbuznosť nadväzovacích kritérií, ale musí správne posúdiť ktoré z predmetných nariadení použije, v súlade s výkladom podaným v dôvodovej správe a ďalších relevantných dokumentoch a judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

3. Samostatná úprava právomoci a samostatná úprava kolíznych noriem

Uvedený proces hľadania v labyrinte aplikovateľných právnych predpisov určením právomoci pre sudcu nekončí. Vo viacerých oblastiach je kolízne právo v inom právnom akte než procesné predpisy a sudca musí posúdiť podmienky aplikácie ďalšieho právneho aktu.

Pritom môže dôjsť k rôznym variantom. A/ Kolízne normy sú v inom nariadení, napríklad právomoc v občianskych a obchodných veciach je upravená v Nariadení Brusel I. a kolízne normy v Nariadeniach Rím I. a Rím II. Právomoc vo veciach rozvodu, rozluky, anulovania manželstva je v Nariadení Brusel II.a a kolízne normy v Nariadení Rím III. Pritom sú vždy veci na ktoré sa kolíznoprávna unifikácia nevzťahuje a tak môžu nastať i situácie keď je právomoc v konaní určovaná na základe európskych noriem, ale rozhodné právo podľa vnútroštátneho práva – napr. Nariadenie Rím III. sa nevzťahuje na otázky anulovania manželstva, alebo

Nariadenia Rím I., ani Rím II. neupravujú záväzky vyplývajúce z práva obchodných spoločností.

B/ Právomoc upravuje nariadenie EÚ, kolízne normy medzinárodná zmluva. Príkladom je vyživovacia povinnosť. Nariadenie č. 4/2009 síce v názve uvádza že pojednáva i o „rozhodnom práve“, určenie rozhodného práva je však v článku 15 vybavené odkazom na Haagsky protokol z r. 2007. Protokol v mene svojich členských štátov ratifikovala samotná Európska únia, ako „organizácia regionálnej ekonomickej integrácie“ tzv. REIO.[14]

Napriek tomu, a napriek odkazu v článku 15, Protokolom nie sú viazané dva členské štáty, ktoré inak Nariadenie o výživnom aplikujú, a to Veľká Británia a Dánsko. Za oba členské štáty nemala Európska únia v čase podpisu a ratifikácie Protokolu oprávnenie uzatvárať medzinárodné zmluvy. Za Dánsko z dôvodu vyňatia Dánska z politiky Justičnej spolupráce v občianskych záležitostiach, za Veľkú Britániu na základe tiež jej osobitného postavenia v oblasti Súdnej spolupráce v občianskych záležitostiach a na základe toho že Veľká Británia sa pôvodne rozhodla nezúčastňovať sa uplatňovania predmetného Nariadenia.[15] Obdobná je situácia i v oblasti rodičovských práv a povinností. Právomoc je upravená v Nariadení Brusel II.a, rozhodné právo sa určuje podľa Kapitoly III. Haagskeho dohovoru o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z r. 1996. Dohovorom nie sú viazané Belgicko a Taliansko.[16]

Okrem oblasti rodičovských práv a povinností a výživného, kde Európska únia neprijímala vlastný katalóg kolíznych noriem, keďže tu už bol katalóg kolíznych noriem medzinárodnej povahy, novšie nariadenia spájajú procesné a kolízne normy. Je tomu tak v prípade dedičských vzťahov i manželských majetkových režimov a majetkových režimov registrovaných partnerstiev.

Ak sú kolízne normy v inom právnom akte než úprava právomoci, takmer nikdy nemajú úplne rovnako vymedzený rozsah aplikácie. V oblasti vyživovacej povinnosti oba právne predpisy, Nariadenie (ES) č. 4/2009 i Haagsky protokol z r. 2007 upravujú vyživovaciu povinnosť z rodičovských, manželských, švagrovských a iných príbuzenských vzťahov, Nariadenie sa ale vzhľadom na čl. 2 ods. 1 bod 10. neuplatní ak výživné žiada vo vlastnom mene verejnoprávny orgán, ktorý poskytol náhradné výživné (na uznávanie a výkon rozhodnutí súdov členských štátov v takýchto veciach sa však Nariadenie použije – čl. 64), zatiaľ čo Haagsky protokol právo rozhodné pre nároky verejnoprávneho orgánu upravuje v čl. 10.

Obdobne je to i v prípade občianskych a obchodných vzťahov. Predmet procesnoprávnej úpravy – Nariadenia Brusel I. je širší ako nariadení unifikujúcich kolízne právo. Predovšetkým Nariadenia Rím I. a Rím II. sa nepoužijú na záväzky vyplývajúce zo zmeniek, šekov, alebo iných prevoditeľných cenných papierov a tiež na otázky upravené právom obchodných spoločností a iných podobných subjektov či s právnou subjektivitou, alebo bez nej. Nariadenie Brusel I. sa ale na tieto otázky vzťahuje, dokonca pre spory týkajúce sa platnosti založenia, neplatnosti alebo zániku obchodných spoločností a iných právnických osôb a združení a pre spory týkajúce sa platnosti rozhodnutí orgánov takýchto osôb, stanovuje výlučnú právomoc súdov členského štátu v ktorom má takáto osoba alebo združenie sídlo.

Z rozsahu pôsobnosti Nariadení Rím I. a Rím II. sú vylúčené viaceré ďalšie otázky na ktoré sa Nariadenie Brusel I. použije. Jednou z najvýznamnejších je, podľa nášho názoru, vylúčenie mimozmluvných záväzkov vyplývajúcich z porušenia práva na súkromie a práva na ochranu osobnosti a dobrého mena (čl. 1 ods. 2 písm. g/). Zatiaľ čo právomoc súdov členských štátov v otázkach ochrany práva na súkromie je už pomerne presne vymedzená v judikatúre Súdneho dvora EÚ, podanej k článku 5 ods. 3 Nariadenia Brusel I.,[17] rozhodné právo určujú orgány každého členského štátu podľa vlastného kolízneho práva.

Neexistencia jednotných pravidiel, s ich jednotným výkladom, môže viesť k rozdielom najmä v prípade porušenia práva na súkromie prostredníctvom internetu. I keď sú v európskych právnych poriadkoch tradične pre nároky na náhradu škody používané dve kritériá, a to miesta kde sa delikt stal (lex loci delicti commissí), alebo práva miesta kde sa škoda prejavila (lex loci damni infecti) identifikácia takéhoto miesta je v obdobných prípadoch komplikovaná.

Niekedy môžu byť unifikované procesné normy a domáce kolízne normy založené na úplne inej filozofii. Tak ako Nariadenie Brusel II.a stavajúce najmä na kritériu obvyklého pobytu manželov, ktoré podľa tvorcov nariadenia zabezpečuje blízkosť fóra k prejednávanej veci[18] a ZMPS priorizujúce štátne občianstvo manželov, doplnené jednostranným odkazom v prospech slovenského práva, v prípade rozdielneho štátneho občianstva manželov. Tak sa môže stať, že na rozvod slovenského štátneho príslušníka so štátnou príslušníčkou iného členského štátu, s ktorou počas manželstva žil v jej domovskom štáte, sa použije slovenské právo, zatiaľ čo rozvod manželov cudzích štátnych príslušníkov, ale trvalo usadených v SR, sa bude spravovať cudzím právom i keď by použitie slovenského práva bolo prijateľnejšie.[19]

4. Subsidiárna aplikácia vnútroštátnych predpisov

Dve z kľúčových nariadení, Nariadenie Brusel I. upravujúce právomoc v občianskych a obchodných veciach a Nariadenie Brusel II.a upravujúce právomoc v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností pripúšťajú subsidiárnu aplikáciu vnútroštátnych predpisov. Za splnenia v nariadeniach stanovených kritérií (resp. skôr pri ich nenaplnení), sa nepoužije nariadenie, ale právomoc sa bude určovať podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ev. podľa medzinárodných zmlúv ktorými je členský štát viazaný. Splnenie, resp. nesplnenie kritérií stanovených v Nariadení Brusel I. pôsobí absolútne. Ak nie sú dané, Nariadenie sa nepoužije. Ide o kritériá zakotvené v článku 2, 22 a 23, v nadväznosti na článok 4 Nariadenia Brusel I.. Nariadenie je tak v zásade použiteľné len ak má žalovaný bydlisko v členskom štáte EÚ. Bydlisko žalovaného sa pri tom určuje podľa lex fori (čl. 59), okrem ak je žalovaným iná než fyzická osoba (čl. 60). Platí, že ak v právnom vzťahu medzi osobou (fyzickou, alebo právnickou) s bydliskom na Ukrajine a osobou s bydliskom na území SR, žaluje ukrajinský účastník slovenského, právomoc súd SR určuje podľa Nariadenia Brusel I., zatiaľ čo vo veci nárokov z toho istého právneho vzťahu, ak ale žalobu podáva na slovenský súd slovenský účastník, právomoc sa bude určovať podľa slovenského práva.[20]

Ak by však druhá sporová strana mala bydlisko vo Švajčiarsku, Lichtenštajnsku, Nórsku, alebo na Islande, v druhom uvedenom prípade by sa uplatnil Luganský dohovor o právomoci a o uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, z 30.10. 2007, ktorý obsahuje rovnaké kritériá aplikácie ako Nariadenie Brusel I., avšak uplatní sa len vtedy ak bydlisko žalovaného je na území členského štátu dohovoru, ktorý zároveň nie je členským štátom EÚ.[21] Osobitné kritériá platia pre veci uvedené v článku 22 Nariadenia Brusel I., pre ktoré je daná výlučná právomoc súdu členského štátu a pre situácie keď je právomoc súdu členského štátu upravená v dohode strán o voľbe právomoci, upravené v článku 23. Tu znovu platí, že ak je napríklad nehnuteľnosť, v prípade sporov týkajúcich sa vecného práva k nehnuteľnosti, alebo nájmu nehnuteľnosti, v členskom štáte, súd ktoréhokoľvek členského štátu bude posudzovať svoju právomoc podľa Nariadenia Brusel I. Ak sa nehnuteľnosť nachádza na území nečlenského štátu, iného než je štát viazaný Luganským dohovorom z r. 2007, právomoc určuje súd členského štátu podľa svojich právnych predpisov.

Toto rozdelenie má ale i ďalšie dopady. Napríklad, aj keď súd členského štátu založil svoju právomoc na ustanoveniach Nariadenia Brusel I., právomoc rozhodovať o protinávrhu nemôže posudzovať podľa jeho ustanovení, ak žalobca, voči ktorému protinávrh smeruje, nemá bydlisko na území členského štátu. Pre túto otázku musí súd uplatniť znovu svoje právne predpisy, napr. § 37c Zák. č. 97/1963 Zb.

Nové Nariadenie Brusel I. č. 1215/2012 tento systém zachováva, resp. ho ďalej kúskuje. Personálno-teritoriálne kritériá aplikácie Nariadenia, tak ako boli načrtnuté horevyššie, t.j. bydlisko žalovaného (čl. 6 – ex čl. 4), situácia skutočnosti použitej ako kritérium právomoci v členskom štáte v konaniach pre ktoré je stanovená výlučná právomoc (čl. 24 – ex. čl. 22) a dohoda o voľbe právomoci v prospech súdu členského štátu (čl. 25, tu došlo k zmene oproti pôvodnému čl. 23) zostávajú, avšak s odchýlkami v článku 18 a článku 21, pre spotrebiteľské zmluvy a individuálne pracovné zmluvy.

V prípade sporov zo spotrebiteľských zmlúv a z individuálnych pracovných zmlúv sa kritérium bydliska žalovaného v členskom štáte neposudzuje, avšak len v prípade, ak žalobcom je slabšia strana, teda spotrebiteľ, alebo zamestnanec (čl. 18 ods. 1, čl. 21 ods. 2).

Úprava právomoci vo veciach občianskych a obchodných, sa tak delí medzi európske nariadenie a vnútroštátne právo (ev. medzinárodné zmluvy ktorými je členský štát viazaný), v závislosti od splnenia série doplnkových kritérií. Doplnkových v zmysle – okrem skutočnosti že vec spadá do vecného a časového rozsahu aplikácie Nariadenia.

Podobne právomoc vo veciach rozvodu manželstva a rodičovských práv a povinností môže byť určovaná buď podľa Nariadenia Brusel II.a, alebo podľa vnútroštátneho práva. Priestor ktorý toto Nariadenie prenecháva pre uplatnenie vnútroštátneho práva je oveľa menší. Právomoc sa môže určiť podľa práva členského štátu len v prípade, že žiaden súd členského štátu nemá právomoc na základe ustanovení nariadenia (čl. 7, čl. 14). Výlučne podľa Nariadenia Brusel II.a musí súd členského štátu určovať právomoc v prípade že manžel proti ktorému smeruje návrh na rozvod, rozluku, alebo anulovanie manželstva má obvyklý pobyt na území členského štátu, alebo je štátnym príslušníkom členského štátu (čl. 6). Vzhľadom na uvedené je možné identifikovať málo situácií, kedy sa právomoc nebude určovať podľa Nariadenia. V manželských veciach len v prípade že návrh na rozvod podá napríklad na slovenský súd manžel ktorý je občan SR, na Slovensku však nebýva dlhšie ako šesť mesiacov, proti manželovi ktorý nie je občanom žiadneho členského štátu a nemá ani obvyklý pobyt nikde v EÚ. Vo veciach rodičovských práv a povinností ide v podstate len o prípady ak má dieťa preukázateľne obvyklý pobyt v nečlenskom štáte a právomoc nebola založená dohodou v zmysle článku 12 v konaní o rozvode manželstva rodičov dieťaťa, alebo v inom súvisiacom konaní.

5. Aplikácia rôznych predpisov pre rôzne skupiny členských štátov

V zásade každému právnemu aktu prijatému v rámci justičnej spolupráce v cezhraničných veciach hrozí, že nebude uplatňovaný všetkými členskými štátmi. Z dôvodu osobitného postavenia Dánska, Veľkej Británie a Írska, by Dánsko vždy malo byť a Veľká Británia a Írsko môžu byť vyňatí z aplikácie predmetného právneho aktu. Postavenie Veľkej Británie a Írska sa navyše môže meniť.[22]

Stalo sa to tak v prípade Nariadenia Rím I. a Nariadenia č. 4/2009. Veľká Británia spočiatku neprejavila záujem byť pripravovaným nariadením viazaná. Svoj záujem zúčastňovať sa aplikácie Nariadenia Rím I. deklarovala až následne po prijatí Nariadenia (prijaté 17. Júna 2008) listom z 24. júla 2008.[23] Veľká Británia tak začala uplatňovať Nariadenie Rím I. dňa 17. decembra 2009, obdobne ako ostatné ním viazané členské štáty, avšak do preambuly Nariadenia sa táto informácia už nedostala (bod 45 preambuly).

Situácia sa opakovala v prípade Nariadenia č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti. Nariadenie bolo prijaté dňa 18. decembra 2008. Veľká Británia deklarovala svoj záujem byť novoprijatým Nariadením viazaná listom z 15. Januára 2009.[24]

Avšak ani neúčasť Dánska na uplatňovaní nariadení prijatých na základe článku 65 Zmluvy o založení ES nie je jednoznačná. Na základe dvoch zmlúv uzavretých v r. 2005 Dánsko uplatňuje tri z nariadení prijatých v rámci Súdnej spolupráce v občianskych záležitostiach, a to Nariadenie Brusel I., Nariadenie č. 4/2009 a Nariadenie č. 1393/2007.[25]

Každé Nariadenie sa teda potenciálne môže aplikovať od 25 do 28 členských štátov. Táto informácia by mala byť v zásade obsiahnutá v preambule nariadenia, nie je však spoľahlivá. Súd aplikujúci nariadenie by si ju mal minimálne pri prvom kontakte s nariadením overiť. Aplikácia celého nariadenia (Brusel I., Brusel II.a), alebo niektorých jeho ustanovení (pravidlá litispendencie a pod.) je často závislá od toho, či je dotknutý členský štát možné považovať za členský štát i na účely príslušného nariadenia.

K omnoho hlbšej fragmentácii môže viesť posilnená spolupráca. Umožňuje prijať jednotnú európsku právnu úpravu len pre časť členských štátov. Okruh viazaných členských štátov sa okrem toho môže neustále meniť. [26] Vôbec prvým prijatým právnym aktom bolo práve nariadenie upravujúce právo rozhodné pre cezhraničné právne vzťahy, Nariadenie (EU) č. 1259/2010 ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca v oblasti rozhodného práva pre rozvod a rozluku. Pôvodne o posilnenú spoluprácu požiadalo 15 členských štátov. Neskôr svoj záujem zúčastňovať sa posilnenej spolupráce deklarovali Litva a Grécko.[27]

Vďaka tomu, že ide o unifikáciu kolízneho práva, ktoré býva v zásade univerzálne použiteľné, t.j. bez ohľadu na to, či právny poriadok na ktorý kolízna norma odkázala je, alebo nie je právnym poriadkom členského štátu, nemalo by toto Nariadenie v praxi spôsobiť súdu členského štátu závažnejšie komplikácie. Súd členského štátu bude Nariadenie aplikovať od okamihu keď sa stane záväzným pre jeho vlastný štát. Situácia by sa ale mohla rýchlo zmeniť, ak by bol v rámci reformy Nariadenia Brusel II.a zakotvený iný režim pre uznávanie a výkon rozhodnutí z členských štátov ktoré aplikujú jednotné kolízne právo a z členských štátov ktoré jednotné kolízne právo neaplikujú, podobne ako to robí Nariadenie č. 4/2009. Alebo ak by bolo Nariadenie o majetkových režimov manželov, prípadne jeho koleratív, nariadenie o majetkových dôsledkoch registrovaných partnerstiev, z obdobných dôvodov ako Nariadenie Rím III. prijaté v rámci posilnenej spolupráce.

6. Prednosť medzinárodných dohovorov

Pozícia medzinárodných dohovorov upravujúcich právne vzťahy cezhraničného charakteru je upravená v nariadeniach EÚ. Nariadenia niektorým medzinárodným zmluvám priznávajú prednosť, pred inými si prednosť vynucujú. Je to neobvyklé, keďže Európska únia je medzinárodnou organizáciou,[28] ktorej akty môžu zaväzovať len jej členské štáty, nemôže preto určovať podmienky aplikácie medzinárodných zmlúv. Európska únia sa však neobracia na tretie štáty, ale na svoje členské štáty.

V zmysle článku 351 Zmluvy o fungovaní EÚ (predtým článok 307 ZES) ustanovenia zmlúv neovplyvnia práva a povinnosti z medzinárodných dohôd, ktoré členské štáty uzavreli pred vstupom do EÚ Ak sú tieto záväzky nezlučiteľné so záväzkami z členstva v EÚ, sú členské štáty povinné si túto situáciu vyriešiť. Samozrejme v prospech práva EÚ. Článok 351 pripomína členským štátom výhody ktoré im z členstva v Európskej únii vyplývajú.

Vzťah nariadení k medzinárodným dohovorom ktorými sú členské štáty viazané je rôzny. Vo väčšine prípadov je účinok medzinárodných zmlúv suspendovaný vo vzťahu medzi členskými štátmi. Nariadenie č. 1393/2007 o doručovaní písomností a Nariadenie č. 1206/2001 o vykonávaní dôkazov deklarujú svoju prednosť pred dvojstrannými i mnohostrannými dohodami[29] ktorými sú členské štáty viazané, umožňuje však aby členské štáty naďalej uplatňovali tie ustanovenia medzinárodných zmlúv, ktoré nebránia uplatňovaniu noriem nariadenia, ale vzájomnú spoluprácu ďalej urýchľujú, alebo uľahčujú (čl. 21 Nar. o vykonávaní dôkazov a čl. 20 Nar. o doručovaní písomností).

Nariadenia unifikujúce kolízne právo Rím I. a Rím II. neovplyvnia aplikáciu medzinárodných dohovorov ktorými sú členské štáty viazané. Majú však prednosť pred dohovormi uzavretými výlučne medzi členskými štátmi (čl. 25 Nariadenia Rím I., článok 28 Nariadenia Rím II.). Haagsky dohovor o práve použiteľnom na dopravné nehody z r. 1971 sa uplatní, rovnako i Viedenský dohovor o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru z r. 1980 a Dohovor o premlčaní pri medzinárodnej kúpe tovaru z r. r. 1974.

Ustanovenia dvojstranných zmlúv o právnej pomoci s Maďarskom, Poľskom, Bulharskom, Rumunskom, Chorvátskom a Slovinskom, upravujúce kolízne normy pre zmluvné a mimozmluvné záväzky sa neuplatnia. Kolízne normy v ďalších dvojstranných zmluvách, platné vo vzťahu k nečlenským štátom slovenský súd uplatní prednostne pred Nariadením Rím I., alebo Nariadením Rím II. Pri niektorých zmluvách, do ktorých sukcedovali nástupnícke štáty pôvodného signatárskeho štátu to znamená, že tú istú dvojstrannú zmluvu (napríklad s Juhosláviou) slovenský súd raz uplatní, a raz neuplatní, podľa toho, či pôjde o záväzok medzi stranami z nástupníckeho ale nečlenského štátu (Srbsko, Čierna Hora), alebo z nástupníckeho ale členského štátu (Chorvátsko, Slovinsko).

Obdobný princíp je zakotvený i v ďalších nariadeniach, napríklad v Nariadení Rím III. v článku 19, alebo v Návrhu nariadenia o majetkových režimoch manželov v článku 39, alebo v Nariadení č. 650/2012 o dedení, článok 75. Ustanovenie článku 69 Nariadenia 4/2009 o výživnom zdanlivo zakotvuje rovnaký princíp, je tu ale jeden významný rozdiel. Ustanovenie čl. 69 ods. 2 predmetného Nariadenia nie je formulované tak, že má prednosť pred dohovormi uzavretými výlučne medzi členskými štátmi, ale má mať prednosť pred dohodami a dohovormi ktorých zmluvnými stranami sú členské štáty, vo vzťahu medzi členskými štátmi.

Táto drobná formulačná odchýlka znamená, že Nariadenie o výživnom sa uplatní prednostne i pred mnohostrannými dohovormi, ktorých zmluvnými stranami sú i tretie štáty, avšak len vo vzťahoch medzi členskými štátmi. Bude sa to týkať takých medzinárodných dohovorov, ako je (Newyorský) Dohovor o vymáhaní výživného v cudzine z r. 1956[30], alebo Haagskeho dohovoru o medzištátnom vymáhaní výživného na deti a iných členov rodiny z r. 2007[31]. Ustanovenia Nariadenia budú mať prednosť pri spolupráci orgánov členských štátov pri vymáhaní výživného v zahraničí a pri plnení ďalších v nariadení stanovených úloh. Ustanovenia Nariadenia budú mať pravdepodobne prednosť i pri uznávaní a výkone rozhodnutí súdov členských štátov v iných členských štátoch, napriek tomu že i túto oblasť upravujú medzinárodné dohovory: Haagsky dohovor o uznaní a vykonateľnosti rozhodnutí o vyživovacej povinnosti k deťom z r. 1958[32], Haagsky dohovor o uznávaní a výkone rozhodnutí o vyživovacej povinnosti z r. 19 7 3 [33], zmienený Haagsky dohovor z r. 2007.

Naproti tomu Nariadenie Brusel I. zakotvuje prednosť len medzinárodných dohovorov ktoré upravujú právomoc, alebo uznávanie a výkon rozhodnutí v špecifických veciach (článok 71). Na tieto je dokonca súd členského štátu povinný prihliadať ex lege.[34] [35] Ustanovuje svoju prioritu pred vymenovanými dohovormi uzavretými medzi členskými štátmi (čl. 69), nerieši však vzťah k dohovorom uzavretým medzi členským (členskými) a nečlenským (nečlenskými) štátmi ktoré neupravujú len špecifické veci. Je síce pravda, že formulácia použitá v článku 69 Nariadenia Brusel I., „nahrádza … medzi členskými štátmi … dohovory a zmluvy uzavreté medzi nimi“ by mohla odôvodňovať záver, že horeuvedené dohovory sa môžu uplatniť prednostne pred Nariadením, ak sa však vrátime späť k článku 351 Zmluvy o fungovaní EÚ, tento záver, pri absencii výslovnej úpravy v texte Nariadenia, nie je až taký jednoznačný. [36]

Nakoniec Nariadenie Brusel II.a v článkoch 59 až 63 zakotvuje bezvýhradnú prednosť tohto Nariadenia pred dohovormi uzavretými členskými štátmi „nariadenie nahrádza dohovory“, ako i prednosť Nariadenia pred vymenovanými medzinárodnými dohovormi, vo vzťahoch medzi členskými štátmi. Vo vzťahu k Haagskemu dohovoru z r. 1996 ktorý taktiež upravuje právomoc a uznávanie a výkon cudzích rozhodnutí vo veciach rodičovských práv, ustanovenie článku 61 vymedzilo podmienky, za ktorých sa Nariadenie prednostne uplatní.

Na druhej strane Nariadenie zakotvilo prednosť regionálnej dohody severských štátov z r. 1931 a konkordátov ktoré mali viaceré členské štáty uzavreté zo Svätou stolicou. Pre úplnosť treba uviesť že medzinárodnoprávnej úprave regionálnej spolupráce severských štátov bola daná prednosť pred viacerými nariadeniami EÚ, z dôvodu že táto úprava je priaznivejšia (napr. čl. 69 Nariadenia č. 4/2009, al. čl. 75 ods. 3 Nar. č. 650/2012).

I keď sa dajú v úprave vzťahu európskych nariadení k medzinárodným zmluvám vystopovať jednotné princípy, prevažne prednosť ustanovení európskeho práva, vzťah nariadení k medzinárodným dohovorom je selektívny, a miera uplatnenia medzinárodných zmlúv je vymedzená rôzne, najmä v závislosti od charakteru úpravy. Navyše nejde o plošnú suspenzáciu medzinárodných dohovorov. Jednotlivé dohovory, a to i dvojstranné zmluvy s inými členskými štátmi EÚ sa môžu uplatniť, vo veciach ktoré nariadenia neupravujú.

7. Prednosť iných ustanovení práva ES/EÚ

Mnohé sektorové smernice, alebo nariadenia obsahujú právne normy ktoré zasahujú do určovania rozhodné práva pre zmluvné alebo mimozmluvné záväzky, alebo samostatne stanovujú právomoc súdov členských štátov vo veciach upravených smernicou. Tieto ustanovenia jednak ďalej „drobia“ právnu úpravu právomoci a kolízneho práva, jednak narušujú systém vytvorený nariadeniami prijímanými v oblasti súdnej spolupráce v občianskych záležitostiach, pred ktorými majú prednosť (čl. 67 Nariadenia Brusel I., čl. 23 Nariadenia Rím I., čl. 27 Nariadenia Rím II.).

Právomoc je samostatne upravená v článku 6 Smernice č. 93/7/EHS o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb. Toto ustanovenie umožňuje pracovníkovi uplatňovať svoje nároky na práva a pracovné podmienky priznané Smernicou, okrem súdov ktoré sú oprávnené konať podľa Nariadenia Brusel I. (v čase prijatia Smernice podľa Bruselského dohovoru) i na súdoch štátu do ktorého bol dočasne vyslaný.

Kolízne normy možno nájsť najmä v Smernici č. 93/7/EHS o navrátení predmetov kultúrnej hodnoty nezákonne vyvezených z územia členského štátu, článok 12, v Smernici č. 98/26/ES o konečnom zúčtovaní v platobných systémoch a zúčtovacích systémoch cenných papierov, články 8 a 9 ods. 2, v Smernici č. 2002/47/ES o dohodách o finančných zárukách, článok 9, v poistných smerniciach Smernici č. 88/357/EHS článok 7 a Smernici č. 2002/83/ES článok 32. Kolízne normy v poistných smerniciach stratili svoj význam prijatím Nariadenia Rím I. a zakotvením kolíznych noriem pre poistné zmluvy priamo v článku 7 Nariadenia, čo potvrdzuje i výnimka z prednosti ustanovení iných právnych aktov Spoločenstva v prospech práve vyššie uvedeného článku 7 Nariadenia Rím I..[37]

Normy upravujúce kolízie zákonov je možné nájsť tiež v nariadeniach upravujúcich tzv. európske spoločnosti. Napríklad článok 2 Nariadenia č. 2137/85 o Európskom zoskupení hospodárskych záujmov, článok 9 ods. 1 písm. c/ Nariadenia č. 2157/2001 o stanovách európskej spoločnosti, článok 8 ods. 1 písm. c/ Nariadenia č. 1435/2003 o stanovách Európskeho družstva, článok 2 ods. 1 písm. c/ Nariadenia o Európskom zoskupení územnej spolupráce. Tieto ustanovenia stanovujú aplikáciu právnych noriem členského štátu v ktorom má spoločnosť sídlo, pre otázky ktoré nie sú v nariadeniach upravené.[38] Viaceré z vymenovaných kolíznych ustanovení upravujú otázky na ktoré sa Nariadenia Rím I. a Rím II. nevzťahujú, ako sú vlastnícke právo, alebo otázky spojené s právom obchodných spoločností. Súdy členských štátov však s nimi musia rátať i pri určovaní rozhodného práva pre oblasti kde kolízne právo na úrovni EÚ zdanlivo nie je unifikované. Domnievame sa, že jednoduchšie to budú mať v tomto ohľade súdy členských štátov kde boli predmetné kolízne normy zahrnuté do vnútroštátnych úprav MPS[39], i keď, samozrejme, predmetné kolízne normy sú úzko spojené s hmotnoprávnymi ustanoveniami smerníc, napríklad čo sa týka definičných otázok a i toto riešenie nie je bez rizika (ak súd nevie o európskom pôvode kolíznej normy, nemusí vedieť o nutnosti vykladať ju v súlade s judikatúrou SD EÚ).

Samostatnú kapitolu tvoria tzv. ochranné normy v smerniciach, t.j. ustanovenia spotrebiteľských smerníc, ktoré vyžadovali aby spotrebiteľ nebol zbavený ochrany, priznanej mu ustanoveniami smernice v prípade, ak bolo ako rozhodné právo pre zmluvu určené právo nečlenského štátu a ak mala zmluva úzky súvis s územím členského štátu (čl. 6 ods. 2 Smernice č. 93/13/EHS, čl. 7 ods. 2 Smernice č. 1999/44/EHS, čl. 12 ods. 2 Smernice č. 97/7/ES), resp. pri zmluvách time- sharnigu, ak sa nehnuteľnosť nachádza na území členského štátu, alebo obchodník vykonáva svoju činnosť v členskom štáte (čl. 12 ods. 2 Smernice č. 2008/122/ES – táto smernica chráni spotrebiteľa nielen pri voľbe práva). Pre porovnanie, články 6 Nariadenia Rím I. a 5 Rímskeho dohovoru chránia len pasívneho spotrebiteľa. Členské štáty boli povinné takúto ochranu zabezpečiť. Členské štáty sa s touto úlohou vysporiadali rôzne. Prijatím série kolíznych noriem odkazujúcich na vlastný právny poriadok, alebo prijatím osobitných odkazov, stanovujúcich aplikáciu transponovaných ustanovení smerníc, na spôsob imperatívnych noriem. Veľmi často tým štiepiac obligačný štatút zmluvy so spotrebiteľom.[40]

Smernica č. 2011/83 o právach spotrebiteľa, ktorá dopĺňa Smernice č. 93/13/EHS a 1999/44/ES a zrušuje Smernicu č. 97/7/ES rieši už túto situáciu v nadväznosti na unifikované kolízne normy pre zmluvné záväzky. Článok 25 stanovuje, že ak je pre zmluvu rozhodným právom právo členského štátu, spotrebiteľ sa nemôže zrieknuť práv, vyplývajúcich mu z vnútroštátnych opatrení prijatých na transpozíciu smernice. Bod 58 preambuly smernice priamo odkazuje na Nariadenie Rím I., podľa ktorého by sa malo posúdiť či spotrebiteľ má nárok na ochranu podľa tejto smernice, ak je rozhodným právom právo nečlenského štátu.

8. Diferencovaná úprava uznávania a výkonu rozhodnutí

Rozhodnutia súdov členských štátov sa v EÚ štandardne uznávajú neformálne a vykonávajú sa po vyhlásení rozhodnutia za vykonateľné. Prekážky uznania sú spravidla rozpor s verejným poriadkom štátu uznania, porušenie práva obhajoby, prekážka res iudicata. Tento systém je zakotvený v Nariadení Brusel I. upravujúcom občianske a obchodné veci, v Nariadení Brusel Il.a upravujúcom manželské veci a rodičovské práva a povinnosti, v Nariadení č. 4/2009 upravujúcom vyživovaciu povinnosť i v Nariadení č. 650/2012 o dedení. To znamená že v zásade vo všetkých oblastiach ktoré sú upravené právom EÚ.

Zároveň ale nie je oblasť, kde by neexistovali nejaké odchýlky. Existujúce úpravy variujú od jednoduchého odbúrania vyhlásenia o vykonateľnosti, po eliminovanie akýchkoľvek možností namietať proti uznaniu a výkonu cudzieho rozhodnutia (čl. 41 a 42 Nariadenia Brusel II.a). Odchýlky sú zakotvené v každom nariadení, okrem Nariadenia Brusel I. I toto nariadenie je dopĺňané Nariadením č. 805/2004 o Európskom exekučnom titule, ktoré umožňuje rozhodnutie v občiansky a obchodných veciach, vydané súdom členského štátu, osvedčiť ako európsky exekučný titul, čím sa toto rozhodnutie stáva vykonateľným bez potreby vyhlásenia za vykonateľné a bez možnosti namietať proti uznaniu a výkonu, okrem ak je nezlučiteľné zo skorším rozhodnutím.

Po 10.1.2015, kedy sa začne uplatňovať nové Nariadenie Brusel I. č. 1215/2012 síce zanikne potreba vyhlásenia o vykonateľnosti pre všetky rozhodnutia v občianskych a obchodných veciach, okruh prekážok, ktoré možno uplatniť proti rozhodnutiu iného členského štátu však zostane zachovaný.

Neexistuje teda jednotný systém uznávania a výkonu cudzích rozhodnutí v Európskej únii a to ani pre rovnaký okruh právnych vzťahov. Rozhodnutia v občianskych a obchodných veciach sa vykonávajú po vyhlásení rozhodnutia za vykonateľné, ak sú ale osvedčené ako EET, bez potreby vyhlásenia za vykonateľné. Proti uznaniu a výkonu týchto rozhodnutí možno uplatniť dôvody ako: rozpor s verejným poriadkom členského štátu výkonu, nedodržanie práva na obhajobu, nezlučiteľnosť so skorším rozsudkom, rozpor s ustanoveniami o výlučnej právomoci (čl. 34 a 35 Nariadenia Brusel I.). Ak je ale rozhodnutie osvedčené ako EET, tak len nezlučiteľnosť so skorším rozhodnutím (čl. 21 Nariadenia o EET).

Rozhodnutia vo veciach rodičovských práv a povinností vyžadujú pred nariadením výkonu vyhlásenie o vykonateľnosti, okrem rozhodnutí o práve styku s dieťaťom, osvedčených podľa článku 41 a rozhodnutí o návrate neoprávnene odvedeného alebo zadržaného dieťaťa, osvedčených podľa článku 42 Nariadenia Brusel II.a. Zatiaľ čo uznanie a výkon rozhodnutí o rodičovských právach a povinnostiach je možné odmietnuť z jedného z dôvodov uvedených v článku 23 Nariadenia Brusel II.a, uznanie a výkon rozhodnutí osvedčených podľa článkov 41, alebo 42 nemožno odmietnuť zo žiadneho dôvodu (okrem ak v štáte pôvodu bol neskôr vydaný iný rozsudok – čl. 47).

Obdobne i rozhodnutia vo veciach vyživovacej povinnosti, potrebujú vyhlásenie o vykonateľnosti ak boli vydané v členskom štáte ktorý nie je viazaný Haagskym protokolom z r. 2007 (aktuálne Veľká Británia a Dánsko), rozhodnutia vydané v členskom štáte ktorý je viazaný uvedeným protokolom sa však vykonávajú bez potreby vyhlásenia o vykonateľnosti a dokonca bez možnosti namietať proti ich uznaniu (čl. 17 a nasl., čl. 23 a nasl. Nariadenia č. 4/2009).

Ďalšie rozdiely v postupe vyvoláva skutočnosť že za rozhodnutia vydané v členskom štáte, ktorých len uznávanie a výkon nariadenia upravujú, stále nie je možné považovať rozhodnutia v manželských veciach a v rodičovských veciach a nebude možné ani rozhodnutia v dedičských veciach, vydané v Dánsku. Dánsko nie je z uvedených nariadení viazané Nariadením Brusel II.a, Nariadením o EET a Nariadením o dedení.

9. Fragmentácia vnútorná

Pre európske právo je typické že jednotlivé okruhy právnych vzťahov cezhraničného charakteru, ako sú zmluvné a mimozmluvné záväzkové vzťahy, vyživovacia povinnosť, dedenie, manželské veci a rodičovské práva a povinnosti, sú upravované samostatnými nariadeniami. Právna úprava zmienených okruhov vecí je ale ešte ďalej fragmentovaná na jednotlivé typy zmlúv (čl. 5, 6, 7, 8 Nariadenia Rím I.), alebo typy mimozmluvných záväzkov (čl. 5 až 9 a čl. 10 až 12 Nariadenia Rím II.), alebo jednotlivé typy právnych úkonov mortis causae (čl. 24 a 25 Nariadenia č. 650/2012).

Znovu, nejde o jav v medzinárodnom práve súkromnom ojedinelý. Aj slovenský Zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom č. 97/1963 Zb. osobitne upravoval jeden zmluvný typ, pracovnoprávne zmluvy, ktoré vzhľadom na ich osobitný charakter vyžadovali osobitnú úpravu. V dnešnej dobe posilnenej ochrany slabšej strany zmluvy k tomu úplne prirodzene pribudla osobitná úprava spotrebiteľských zmlúv.

I v oblasti mimozmluvných záväzkových vzťahov právne úpravy mnohých európskych štátov diferencujú a diferencovali medzi jednotlivými skutkovými podstatami. Pomerne pravidelne sú osobitne upravované bezdôvodné obohatenie, konanie bez príkazu, nároky na náhradu škody z nekalosúťažného konania, porušenia osobnostných práv.[41]

Osobitný charakter určitých právnych vzťahov, napríklad ich regulácia verejnoprávnymi predpismi, alebo záujem na ochrane slabšej strany môže vyvolať potrebu osobitnej kolíznoprávnej úpravy. A úniková klauzula nestačí, pretože to je len výnimočne použiteľná. Možnosť odchýlenia sa od všeobecnej kolíznej normy na základe únikovej klauzuly nemusí byť dostatočná, keďže takáto klauzula je len výnimočne použiteľná. Navyše to nezabezpečuje dostatočne želateľný efekt, t.j. jednotné určovanie rozhodného práva v celej Európskej únii.

Samotná fragmentácia kolízneho práva v rámci jedného nariadenia, na rôzne podskupiny právnych vzťahov nemusí byť negatívnym javom. Problematickou sa stáva vtedy, ak začína byť neprehľadná a komplikovaná. Napríklad, ak sa úprava jedného zmluvného typu triešti medzi rôzne ustanovenia nariadenia. Nemáme ani tak na mysli spotrebiteľské zmluvy, kde sa rozlišuje medzi pasívnym a aktívnym spotrebiteľom. Osobitná úprava a ochrana prináleží len pasívnemu spotrebiteľovi, zmluvy s aktívnym spotrebiteľom podliehajú všeobecnému režimu Nariadenia Rím I. Toto rozdelenie je logické a podľa všetkého už dostatočne široko známe. Komplikovanejšia môže byť pre strany zmluvy, ale i pre právnikov v praxi, orientácia v poistných zmluvách. Poistné zmluvy upravuje samostatný článok 7 Nariadenia Rím I. Tento článok sa ale nevzťahuje na všetky poistné zmluvy. Vzťahuje sa len na zmluvy kryjúce veľké riziká, tak ako ich definuje Smernica č. 73/239/EHS a na zmluvy kryjúce iné ako veľké riziká (tzv. mass risks) ktoré sa nachádzajú na území členských štátov (čl. 7 ods. 1 Nariadenia Rím I.). Poistné zmluvy kryjúce iné ako veľké riziká nachádzajúce sa na území nečlenských štátov, keďže nie sú z rozsahu pôsobnosti nariadenia vylúčené, je potrebné posudzovať v súlade s všeobecným režimom, článkami 3 a 4. Ak poistná zmluvy kryje viac ako jedno riziko, z toho jedno alebo viac rizík sa nachádza v členskom štáte a jedno alebo viac rizík sa nachádza v nečlenskom štáte, zmluvný štatút tejto poistnej zmluvy by sa mal podľa preambuly nariadenia štiepiť (bod 33). Osobitný režim zakotvený v článku 7 by sa mal použiť len na riziká nachádzajúce sa v členskom štáte (štátoch).

10. Fragmentárny prístup k uplatňovaniu všeobecných inštitútov MPS

V neposlednom rade všeobecné inštitúty MPS, ako sú výhrada verejného poriadku, spätný a ďalší odkaz, interlokálne a interpersonálne kolízie, často kvalifikácia základných pojmov, sú upravované samostatne v každom nariadení a v každej medzinárodnej zmluve unifikujúcej kolízne právo ktorou sú členské štáty viazané. Ide o j av ktorému sa nedá vyhnúť. Týmto spôsobom sa prechádza rozdielom v aplikácii unifikovanej kolíznej úpravy. V prípade výhrady verejného poriadku ide často len o potvrdenie možnosti jej použitia proti právu určenému unifikovanými kolíznymi normami.

Použitie spätného a ďalšieho odkazu býva zase spravidla vylučované, aby nedošlo k negácii jednotne stanovených nadväzovacích kritérií. I tu má však európske právo svoje osobitosti. V Nariadení o dedení, článok 34 je použitie spätného a ďalšieho odkazu rozvedené do detailov. Podľa predmetného ustanovenia sa prihliada na odkaz a/ na právny poriadok členského štátu, b/ na právny poriadok tretieho štátu, ktorý by vo veci použil svoje právo (podľa formulácie tohto ustanovenia sa berie do úvahy len jeden odkaz), c/ odkaz je neprípustný v prípadoch vymenovaných v nariadení, celkovo ide o päť ustanovení (čl. 21 ods.2, 22, 27, 28 písm. b/, 30).

Čo je prekvapivé na tejto formulácii je, že súdom členských štátov vlastne prikazuje odkazu vyhovieť. Nenecháva im priestor na vlastnú úvahu, v prípade ak sú splnené podmienky ad a/ a b/, súd musí odkazu vyhovieť, i keby v danej situácii podľa jeho uváženia nezodpovedal povahe veci. Pre porovnanie, v zmysle § 35 ZMPS súd SR môže a nemusí odkaz prijať, podľa toho či v konkrétnom prípade jeho prijatie zodpovedá alebo nezodpovedá rozumnému a spravodlivému usporiadaniu veci. Dopad tohto ustanovenia trochu zmierňuje skutočnosť že spätný a ďalší odkaz sa neuplatní v prípade ak súd v zmysle článku 21 ods. 2 uplatnil právo štátu, ku ktorému mal zosnulý v čase smrti podľa jeho názoru preukázateľne užšiu väzbu, alebo bolo rozhodné právo určené voľbou (čl. 22).

Po, v zásade odmietavému postoju k spätnému a ďalšiemu odkazu v nariadeniach upravujúcich kolízne právo, toto ustanovenie spätný odkaz nielen umožňuje, ale za určitých okolností dokonca prikazuje, pričom pre niektoré otázky dedičskoprávnych vzťahov to platí a pre iné to neplatí.

Rozdielna interpretácia, od nariadenia k nariadeniu, zrejme čaká i koncept „obvyklého pobytu“. Tento pojem je pomerne detailne a veľmi pružne interpretovaný na účely aplikácie Nariadenia Brusel Il.a, ako obvyklý pobyt dieťaťa.[42] Na založenie obvyklého pobytu stačí i niekoľkodňový pobyt dieťaťa na území daného štátu, pričom rozhodujúca je jeho integrácia do sociálneho prostredia, alebo integrácia osôb na ktoré je naviazané. Najnovšie, v Nariadení o dedení, je kľúčové kritérium obvyklého pobytu zosnulého, pomerne detailne definované priamo v ustanoveniach nariadenia, body 23, 24, 25 preambuly. Táto definícia berie už do úvahy nielen faktické okolnosti pobytu zosnulého, ale i úzke a stabilné väzby na štát z ktorého pochádza, najmä rodinné väzby. Takto definovaný obvyklý pobyt sa už blíži pojmu bydlisko, tak ako býva tento pojem štandardne definovaný vo vnútroštátnych právnych poriadkoch väčšiny európskych štátov.[43]

Záver

Účelom tohto článku nebolo hodnotiť európsku legislatívu upravujúcu otázky medzinárodného práva súkromného, ale skôr poukázať na aspekty, ktoré robia túto legislatívu neprehľadnou a zložitou. Je to najmä rozptýlenie právnej úpravy medzi početné nariadenia upravujúce čiastkové oblasti právnych vzťahov s cudzím prvkom, s množstvom výluk, podmienok aplikácie a iných špecifík, ktoré pre súd prinášajú dodatočnú komplikáciu s určovaním sféry a podmienok uplatnenia predmetného nariadenia, pričom by sa mal najmä sústrediť na správny výklad a aplikáciu jeho ustanovení v merite veci.

Parciálne otázky ďalej vynímané zo základnej právnej úpravy a upravované osobitne, v aktoch sekundárneho práva, čo vyžaduje veľmi široký a detailný prehľad nielen v európskej právnej úprave, ale často i nevyhnutnosť identifikovať európske normy v predpisoch vnútroštátneho práva. Napriek tomu že je badateľná snaha európskych orgánov riešiť túto situáciu, najmä na úrovni sekundárneho práva, mnohé problémy zostávajú, nebolo však možné v rozsahu jedného článku sa venovať všetkým problematickým otázkam.

Jedným z možných riešení by bolo spojenie fragmentovanej právnej úpravy do jedného celku, alebo aspoň do niekoľkých väčších celkov podľa charakteru vecí (napr. rodinné vzťahy, záväzkové právo), čo by riešilo problémy s viacnásobnou aplikáciou nariadení v jednom konaní a potrebu znovu a znovu sa zaoberať určovaním podmienok aplikácie nariadení. O kodifikácii európskeho medzinárodného práva súkromného sa už dnes hovorí na viacerých fórach,[44] avšak s pomerne skeptickým pohľadom na možnosti plošnej kodifikácie.

Napriek tomu má ale zmysel odhaľovať kritické body aplikácie európskeho medzinárodného práva súkromného, identifikovať tie, ktorých zachovanie nie je nevyhnutné a hľadať cestu k väčšej prehľadnosti a zrozumiteľnosti európskeho MPS.

Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát
Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 1

Úvod

Rule of Law je pojem, ktorý sa v súčasnosti stále viac skloňuje v súvislosti s ochranou ľudských práv, medzinárodnou bezpečnosťou a mierom, či efektivitou súdnej moci a ekonomickým rozvojom vo svete. Je základom spolupráce jednotlivých štátov i medzinárodných organizácií. Európska únia ako organizácia združujúca európske štáty zohráva významnú úlohu pri presadzovaní Rule of Law nie len v rámci svojich členských štátov, ale aj mimo európskeho regiónu. Obsahom príspevku je preto objasnenie Rule of Law a jeho fungovania v podmienkach Európske únie, ako aj mechanizmov, ktoré únia využíva na presadenie, resp. posilnenie Rule of Law v rámci i mimo svojho regiónu.

1. Rule of Law v podmienkach Európskej únie

Pojem Rule of Law,2 hoci jeho definícia v právnej vede nie je striktne stanovená, môžeme pre jeho pochopenie prirovnať k pojmu právny štát alebo panstvo, či vláda práva.[1] [2] [3] Odlišné fungovanie právnych systémov, spôsobuje i odlišné fungovanie Rule of Law v jednotlivých systémoch práva. Odlišné fungovanie azda najviac ovplyvňuje odlišnosť subjektov a ich hierarchia v rámci vnútroštátneho, európskeho a medzinárodného práva.

Samotné Rule of Law je pojmom, ktorý sa rozvinul v podmienkach vnútroštátneho práva a až neskôr sa rozvinuli myšlienky aplikujúce Rule of Law aj na úroveň medzinárodného a európskeho práva. Rule of Law vo vnútroštátnom práve bolo rozvíjané ako koncepcia boja proti policajnému štátu, proti nadvláde panovníka (jeho vôle) nad zákonom,[4] [5] teda boja Rule of Men vs. Rule of Law.5 Na Rule of Law vo vnútroštátnom práve vplývajú najmä skutočnosti, že tento právny systém je postavený na vzťahu nadriadeného- štátu a podriadeného- občana (jednotlivca), ako aj na myšlienke rovnovážneho postavenia moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej.

Naopak, v podmienkach medzinárodného práva je potrebné uvažovať o Rule of Law v odlišnom chápaní, pretože je potrebné ho aplikovať v právnom systéme, kde sú základným subjektom štáty, ktorých vzťahy sú založené na právnej rovnosti. Na úrovni medzinárodného práva je potrebné vziať do úvahy i skutočnosť, že bez ohľadu na snahy orgánov Organizácie Spojených národov,[6] v medzinárodnom práve neexistuje centrálny zákonodarný, výkonný či súdny orgán, ktoré by spoločne mohli zabezpečiť rovnováhu mocí na úrovni medzinárodného práva.[7] Európske právo ako právny systém založený na supranacionálnej povahe Európskej únie je ďalšou oblasťou, kde Rule of Law funguje odlišne, na akomsi pomedzí vnútroštátneho a medzinárodného práva. Právo Európskej únie je integrálnou súčasťou právnych systémov jej členských štátov a ich súdy sú ním viazané. Základom tohto supranacionálneho právneho poriadku sú doktríny ako napr. doktrína prednosti a priameho účinku práva Európskej únie.[8] Európska únia svojim primárnym a sekundárnym právom udeľuje práva a povinnosti tak štátom, ako aj jednotlivcom, a rovnako, prostredníctvom súdneho systému Európskej únie, poskytuje i právnu ochranu pri porušení ich práv. Práve možnosti právnej ochrany pre štát, ako aj jednotlivca spôsobujú, že európske právo je právnym systémom, kde sú pre Rule of Law, jeho rozvoj a posilnenie, stanovené vhodnejšie podmienky, ako v rámci medzinárodného práva. Rovnako ako v iných právnych systémoch, aj v systéme Európskej únie panuje zvýšená pozornosť vo vzťahu k úlohe Rule of Law, najmä v oblasti ochrany ľudských práv ľudí žijúcich v Európskej únii i mimo nej, ekonomického rozvoja, slobody pohybu a vnútorno-vonkajšej súdržnosti v zmysle myšlienky- „čo sa stane v tretích krajinách, stane sa, resp. ovplyvní vývoj aj v rámci EÚ.“[9]

Zhrňujúci pohľad na Rule of Law a jeho postavenie či úlohu v Európskej únii poskytuje Súdny dvor v jednom zo svojich rozhodnutí, konkrétne vo veci C- 303/05-Advocaten voor de Wereld (ods. 45), v ktorom zdôrazňuje základy Európskej únie postavené na Rule of Law a rešpekte k ľudským právam, tak ako vyplývajú z ústavných základov spoločných pre členské štáty, ako všeobecné princípy únijného práva. Inštitúcie sú subjektami preskúmania súladu ich aktov so zakladajúcimi zmluvami a všeobecnými právnymi princípmi, tak ako členské štáty, keď implementujú právo Únie.

2. Právny základ Rule of Law v rámci Európskej únie

Dávno pred tým ako bolo Rule of Law jasne zakotvené v zakladajúcich zmluvách (prvýkrát bolo Rule of Law výslovne zakotvené v preambule Maastrichtskej zmluvy z roku 1992), Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí vo veci „Les Verts“ zdôraznil, že Európska únia (vtedy ešte Európske hospodárske spoločenstvo) je „založená na Rule of Law, pretože jej členské štáty ani jej inštitúcie sa nemôžu vyhnúť súdnemu prieskumu v prípade otázky, či opatrenia nimi prijaté sú v súlade s ustanovujúcou listinou, Zmluvou.“[10] [11] Toto rozhodnutie poukázalo na skutočnosť, že dodržiavanie Rule of Law nemá na starosti len Súdny dvor EÚ, ale rovnako i národné súdy, ktoré sa v takýchto prípadoch stávajú decentralizovanými „súdmi únie.“ Rule of Law teda nemá byť chránené len centrálne, inštitúciami únie a Súdnym dvorom, ale povinnosť chrániť zmluvy a práva nimi udelené je vecou každého národného právneho systému. Preto je riadne fungovanie národných súdnych systémov, nezávislosť národných súdov, ich efektivita a kvalita, základom pre riadne fungovanie celej únie, a teda všetky členské štáty sa majú zaujímať o súdny systém v iných členských štátoch.11

V súčasnosti sa na Rule of Law odvoláva napr. čl. 2 a 7 Zmluvy o Európskej únii, jej preambula, ako aj preambula Charty základných práv Európskej únie, a rovnako i čl. 49 Zmluvy o Európskej únii, ktorý stanovuje rešpekt k Rule of Law ako predpoklad členstva v Európskej únii.

Zatiaľ čo čl. 2 ZEU vyjadruje len demonštratívne základy únie postavené na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, Rule of Law a pod., čl. 7 stanovuje konkrétne možnosti, ako postupovať v prípade, ak je členský štát zodpovedný za vážne alebo pretrvávajúce porušenie hodnôt uvedených v čl. 2. Možnou sankciou za takéto porušenie hodnôt, na ktorých je únia postavená, teda aj Rule of Law, je rozhodnutie Rady o pozastavení určitých práv vyplývajúcich z uplatňovania zmlúv pre príslušný členský štát, vrátane hlasovacieho práva zástupcu vlády daného štátu na zasadnutiach Rady, pričom túto sankciu je možné využiť nie len v oblastiach upravených únijným právom, ale rovnako aj v oblastiach spadajúcich do výlučnej právomoci členských štátov.[12]

3. Princípy Rule of Law v rámci Európskej únie

V úvode tejto kapitoly je vhodné uviesť, že konkrétny výpočet princípov Rule of Law neexistuje ani vo vnútroštátnom práve, ktoré je možné považovať za kolísku myšlienok o Rule of Law. Hoci medzi princípy Rule of Law charakteristické pre vnútroštátne právo zaraďujeme najmä záruky základných práv a slobôd, legitimitu a legalitu, suverenitu ľudu, deľbu moci a systém vzájomných bŕzd a rovnováh, zvrchovanosť ústavy a zákona, a právnu istotu,[13] ich konečné stanovenie nie je možné vzhľadom na neustály rozvoj práva a oblastí, ktoré právo upravuje. V podmienkach Európskej únie je skúmanie princípov Rule of Law o to zložitejšie, že obsah týchto princípov sa mení aj v závislosti od ústavných systémov jednotlivých členských štátov Európskej únie.

Podľa Tridimasa[14] do kategórie princípov vyplývajúcich z Rule of Law zaraďujeme ochranu ľudských práv, rovnosť, proporcionalitu, právnu istotu, ochranu legitímnych očakávaní a právo na obhajobu. Tieto princípy sa snaží objasniť znakmi týchto princípov. Sú odvodené Súdnym dvorom EÚ zo základnej premisy, že právny poriadok Európskej únie (v tom čase Spoločenstva) je založený na Rule of Law. Primárne boli odvodené zo zákonov členských štátov a použité na doplnenie a upresnenie zakladajúcich zmlúv, teda najmä na základe nevyhnutnosti vyplniť medzery písaného práva. Je možné priradiť ich do kategórie, ktorá predchádzala písanému právu v tých ustanoveniach zakladajúcich zmlúv, ktoré sa chápu ako ich konkrétne vyjadrenie. Ich význam ako prameňa únijného práva sa prejavuje v podmienkach pozitívneho práva, kde predstavujú významné obmedzenia politickej sily inštitúcií únie a členských štátov, a ako súdne vyvinuté pravidlá dokazujú kreatívnu funkciu Súdneho dvora EÚ, ako aj jeho prínos k rozvoju Európskej únie zo supranacionálnej organizácie na „konštitučný poriadok štátov“. Sú to princípy verejného práva, vyvinuté za účelom ochrany jednotlivca a najmä na zaistenie, že inštitúcie únie a národné orgány konajú v rámci rozsahu Rule of Law.

Demonštratívny výpočet princípov Rule of Law v podmienkach Európskej únie je možné nájsť aj v rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie, ktorý upresňuje obsah a význam Rule of Law ako spoločnej hodnoty Európskej únie v súlade s čl. 2 Zmluvy o Európskej únii. O túto jeho činnosť sa opiera i Komisia pri predkladaní komunikácie Európskemu parlamentu a Rade za účelom vytvorenia nového rámca pre posilnenie Rule of Law, o ktorom pojednávame nižšie. Medzi takto stanovené princípy zaraďujeme princíp legality, právnej istoty, zákaz ľubovôle výkonnej moci, nezávislý a efektívny súdny prieskum, právo na spravodlivý súdny proces, deľbu moci a rovnosť pred zákonom.[15]

Na ilustráciu významu týchto princípov pre koexistenciu únie a členských štátov venujeme pár slov princípu legality, ktorý vplýva najmä na vzťah únie a členských štátov, resp. ich kompetencie pri tvorbe práva, a tvorí tak základ fungovania únie. Rule of Law sa nevzťahuje len na proces aplikácie práva, ale najmä na jeho tvorbu, teda tvorbu únijného práva. Tento aspekt Rule of Law môže byť označený ako princíp ústavnej legality (zákonnosti) aktov únie. Ústavná legalita môže byť chápaná v negatívnom a pozitívnom zmysle. Negatívnu legalitu charakterizuje prvenstvo zakladajúcich zmlúv, teda každý akt pripočítateľný únii musí rešpektovať, byť v súlade, s normami vyššej právnej sily. Každý akt sekundárneho práva musí byť v súlade so všetkými ustanoveniami zakladajúcich zmlúv a rovnako hodnotenými všeobecnými právnymi princípmi. Takto chápaná negatívna legalita stanovuje prísnu vnútornú hierarchiu únijného právneho poriadku. Princíp legality chráni členské štáty, pretože kompetencia ústavného rozvoja, zmeny, či doplnenia revíznym postupom je rezervovaná pre členské štáty konajúce spoločne (čl. 48 a 49 ZEU). Prísna normativita zmlúv nemôže byť dočasne pozastavená neformálnymi dohodami a ani konštantná prax orgánov EÚ nemôže anulovať alebo prevážiť primárne právo. Rovnako i právo tvorené jednomyseľnými rozhodnutiami Rady musí byť v súlade s primárnym právom, chrániac tak národné parlamenty pred dynamikou ich vlád konajúcich spoločne na supranacionálnej úrovni.[16] Európska únia je, okrem iného, nositeľom verejnej autority, keďže má jednostrannú moc zaväzovať. Táto moc je konštituovaná vo svojej podstate princípom pozitívnej legality, tiež známej ako zásada prenesených právomocí alebo princíp obmedzenej alebo pripísanej kompetencie (principle of conferral or principle of limited or attributed competences). Na jej základe, každý akt sekundárneho práva musí mať právny základ, ktorý je možné vysledovať späť v zakladajúcich zmluvách. Princíp negatívnej a pozitívnej legality sa nelíši v dôsledkoch porušenia, pretože v obidvoch prípadoch môže súd vyhlásiť neplatnosť dotknutého aktu.[17]

Princípy, o ktoré sa opiera Rule of Law v rámci Európskej únie, je možné odvodiť i z rozhodovacej praxe Súdneho dvora, ktorý plní výkladovú funkciu vo vzťahu k právu únie. Princíp legality, obsahujúci transparentný, zodpovedný, demokratický a pluralistický proces prijímania zákonov, zachytil Súdny dvor vyjadrením, že v spoločnosti, ktorá sa riadi Rule of Law, musí byť dodržiavanie legality (zákonnosti) riadne zaistené (C- 496/99 P- Komisia/ CAS Succhi di Frutta, ods. 63). Právna istota, požadujúca jasnosť a predvídateľnosť, ako aj zákaz retroaktivity zákonov, nachádza svoje vyjadrenie vo vete, že účinok únijnej legislatívy musí byť jasný a predvídateľný pre jeho subjekty (Spojené veci 212- 217/80- Amministrazione delle finanze dello stato/Srl Meridionale Industria Salumi a iní, ods. 10). Pokiaľ ide o zákaz ľubovôle výkonnej moci, akýkoľvek zásah verejných orgánov do sféry súkromných aktivít akejkoľvek osoby musí mať právny základ a musí byť odôvodnené na základe práva a teda vo všetkých právnych systémoch členských štátov musí byť poskytnutá ochrana proti ľubovoľnému alebo neprimeranému zásahu. Potreba takejto ochrany musí byť uznaná ako všeobecný princíp práva únie (Spojené veci 46/87 a 227/88- Hoechst AG/Komisia, ods. 19). Princíp nezávislého a efektívneho súdneho prieskumu potvrdzuje možnosť, nárok jednotlivca na efektívnu súdnu ochranu práv, ktorý získava na základe únijného práva. Právo na takúto ochranu je jedným zo základných princípov práva prameniaci v ústavných tradíciách spoločných pre členské štáty, zakotvený i v čl. 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (C-50/00 P- Unión de Pequeňos Agricultores/Rada, ods. 39). Spojenie medzi právom na spravodlivý proces a oddelenosť moci je vyjadrené vo všeobecnom princípe únijného práva, na základe ktorého má každá osoba právo na spravodlivý proces, vrátane práva na súd, ktorý je nezávislý obzvlášť od výkonnej moci (Spojené veci C-174/98 P a C-189/98 P- Holandsko a Van der Wal/Komisia, ods. 17). Právo Európskej únie nebráni súčasnému výkonu zákonodarnej, výkonnej a súdnej funkcie za predpokladu, že tieto funkcie sú vykonávané v súlade s princípom deľby moci, ktorá charakterizuje fungovanie Rule of Law (C-279/09 DEB, ods. 58). Rovnosť pred zákonom ako princíp práva Európskej únie bol rovnako Súdnym dvorom potvrdený ako všeobecný princíp práva EÚ zakotvený v čl. 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie (C- 550/07 P- Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia, ods. 54).18

4. Význam Rule of Law pre Európsku úniu

Rule of Law smeruje k vytvoreniu istoty, že verejná moc je vykonávaná v rámci obmedzení stanovených právom v súlade s hodnotami demokracie a základných práv, a pod kontrolou nezávislých a nestranných sudcov. Rule of Law je podľa Európskej komisie základným princípom prameniacim zo spoločných ústavných tradícií členských štátov Európskej únie a jednou zo základných hodnôt, na ktorých je EÚ postavená. Dôvera všetkých európskych občanov a orgánov vo fungujúce Rule of Law je podstatná najmä pre ďalší rozvoj Európskej únie na „oblasť slobody, bezpečnosti a spravodlivosti bez vnútorných hraníc,“ tak ako to predpokladá čl. 3 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii či čl. 67 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Rule of Law je podľa Európskej komisie nie len predpokladom ochrany všetkých základných hodnôt stanovených v čl. 2 ZEU, ale rovnako i predpokladom dodržiavania všetkých práv a záväzkov vyplývajúcich zo zakladajúcich zmlúv a medzinárodného práva.19

Z pohľadu Európskej únie je Rule of Law dôležité najmä z dôvodu, že v procese „ústavnej rekonštrukcie“ sa Rule of Law zdá byť dôležitým prvkom presadzujúcim jednotu. Rule of Law bolo prvým klasickým ústavným princípom, na ktorom mala byť Európska únia (predtým Spoločenstvo) založená. J.H. Kaiser v roku 1964 programovo vyhlásil, že tvorba Európskeho štátu založeného na Rule of Law je „úlohou našej doby“.20 Rule of Law je základom pre integráciu, ktorá predstavuje osobitosť z pohľadu medzinárodného práva. Umožňuje ústavný výklad judikatúry Súdneho dvora, ktorá je od 60. rokov 20. storočia zameraná na upresňovanie21 integračného procesu a osamostatňovanie únijného práva od politických a správnych subjektov. [18] [19] [20] [21]

5. Posilňovanie Rule of Law vo vnútri Európskej únie

Ak má Rule of Law predstavovať základ právneho systému, ktorý sa snaží chrániť práva občanov pred svojvoľným a nezákonným používaním vládnej moci,[22] veľmi dôležitým znakom tohto právneho systému bude intenzita tejto ochrany poskytovaná súdnymi orgánmi daného orgánu, či už štátneho alebo v rámci organizácie, teda Európskej únie. Súdny dvor Európskej únie vo veci „Kadi“[23] uviedol, že Európska únia (vtedy ešte Spoločenstvo) je založená na Rule of Law, preto sa jej členské štáty, ako aj jej inštitúcie, nemôžu vyhnúť preskúmaniu súladu ich aktov so základnou listinou, Zmluvou o Európskej únii, ktorá založila ucelený systém opravných prostriedkov a procesov vytvorených na to, aby umožnili Súdnemu dvoru EÚ preskúmať legalitu aktov týchto inštitúcií.

Najväčším prínosom pre posilnenie Rule of Law v podmienkach Európskej únie, v porovnaní s podmienkami v medzinárodnom práve, je možnosť, či povinnosť využiť prostriedky súdnej moci Európskej únie. V prípade konania o porušení zmluvnej povinnosti členským štátom podľa čl. 258-260 ZFEU je možné použiť súdny mechanizmus na uplatnenie zodpovednosti štátu v prípade nesplnenia povinnosti, vyplývajúcej mu z členstva v únii, čo je veľkým posunom oproti statusu štátu v medzinárodnom práve, kde funguje len fakultatívna právomoc súdnych orgánov.

Významnú úlohu zohráva súdny systém Európskej únie taktiež v oblasti prieskumu aktov inštitúcií únie, konkrétne rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN, najmä v súvislosti s ochranou jednotlivca. Články 263 a 264 ZFEU[24] upravujú možnosť podať žalobu o neplatnosť nariadení ukladajúcich obmedzujúce opatrenia (poväčšine opierajúcu sa o nedostatočné odôvodnenie, resp. tajné zaradenie na zoznam osôb, ktoré majú byť sankcionované z dôvodu podpory alebo účasti na teroristických útokoch). Fyzické a právnické osoby tak majú oprávnenie podať žalobu o neplatnosť aktu na Súdny dvor Európskej únie, a to proti aktom, ktoré sú určené priamo im alebo ktoré sa ich priamo alebo osobne týkajú, prípadne voči regulačným aktom, ktoré sa ich týkajú priamo, a nevyžadujú vykonávacie opatrenia. Súdny dvor EÚ teda má právomoc rozhodovať o žalobách, ktorými sa preskúmava zákonnosť rozhodnutí upravujúcich reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré boli prijaté na základe hlavy V kapitoly 2 ZEÚ.

Veľkým prínosom v oblasti výkonu rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN orgánmi EÚ je rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci „Kadi 2“,[25] na základe ktorého Všeobecný súd EÚ začal vo svojich konaniach iniciovaných osobami zapísanými na sankčný zoznam v dôsledku výkonu sankcií, rušiť akty Rady EÚ nariaďujúce obmedzujúce opatrenia vo forme zmrazenia finančných prostriedkov týchto osôb, ak nemal súd alebo dotknuté osoby dostatok informácií, ktoré by ich zaradenie na zoznam dostatočne odôvodňovali.[26]

Ak by Európska únia pristúpila k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, mohli by sme uvažovať o ďalšom mechanizme ochrany jednotlivca prostredníctvom sťažností na Európsky súd pre ľudské práva. Boli by sme tak svedkami ďalšieho spôsobu dopĺňania sa regionálnych organizácií, snáď v prospech postavenia a ochrany jednotlivca.

6. Nový právny rámec na posilnenie Rule of Law v rámci Európskej únie

Nový právny rámec je výsledkom bohatej diskusie ohľadom Rule of Law v rámci Európskej únie. Spustili ju najmä skutočnosti odohrávajúce sa v členských štátoch prechádzajúcich krízou Rule of Law. Ako príklad je možné uviesť rozhodnutie francúzskej vlády o repatriácii Rómov pochádzajúcich z Rumunska a Bulharska, ktorí nemali ani bydlisko, ani pracovné povolenie, naspäť do krajiny pôvodu, či novú ústavu Maďarska z roku 2011 alebo ústavnú krízu Rumunska v roku 2012, kde novozvolená vláda, pokúšajúca sa zbaviť prezidenta Traiana Basescu moci, odmietla dodržiavať rozhodnutie ústavného súdu štátu, ktorým bolo potvrdené, že referendum na obvinenie prezidenta nedosiahlo potrebné kvórum.

Azda najväčšiu odozvu získal príhovor[27] podpredsedníčky Vivian Reding v septembri 2013. Skutočnosti spôsobujúce Rule of Law krízu (o ktorých pojednávame vyššie) sú podľa nej dôvodom nevyhnutnosti nového mechanizmu chrániaceho Rule of Law, aby sa tak predišlo porušeniu spoločných hodnôt únie národnými vládami. Mal by vyplniť medzeru medzi konaním o porušení povinnosti na základe čl. 258 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorý je príliš jemný, a procesom podľa čl. 7 ZEU, ktorý je podľa nej príliš ťažké zvládnuť.[28] Keďže akýkoľvek zásah do riadneho fungovania Rule of Law v jednom z členských štátov zasahuje do jadra národnej suverenity, nový mechanizmus vytvorený pre ochranu Rule of Law v rámci Európskej únie musí podľa jej slov zachovať legitimitu, tak ako je zachovaná legitimita, ak hovoríme o konaní o porušení povinností (infringement proceedings), v rámci ktorého sa členské štáty rozhodli urobiť z komisie nezávislého ochrancu zmlúv, ktoré podpísali a ratifikovali.

Navrhla preto niekoľko riešení, prostredníctvom ktorých by bolo možné posilniť Rule of Law v podmienkach Európskej únie. Podľa nej by napomohlo rozšírenie právomocí Súdneho dvora EU vo vzťahu k čl. 2 ZEU, umožňujúc tak súdu pojednávať o prípadoch údajného porušenia princípu Rule of Law, rozšírenie mandátu Agentúry Európskej únie pre základné práva (FRA),[29] ktorá v súčasnosti nemá možnosť prehodnotiť alebo kritizovať konanie členských štátov v rámci ich výlučnej kompetencie, a taktiež zrušiť čl. 51 Charty základných práv EÚ,[30] ktorý obmedzuje rozsah jej aplikácie na inštitúcie a orgány únie s ohľadom na princíp subsidiarity a na členské štáty, len keď implementujú právo únie. Podľa názoru Cornidesa,[31] tieto opatrenia by však spôsobili viac problémov, ako by vyriešili, pretože by udelili nadmernú silu súdnym inštitúciám únie, v dôsledku čoho by odobrali suverenitu členským štátom.

Bývalý predseda Európskej komisie José Manuel Durao Barroso[32] pri úvahách nad potrebou posilniť mechanizmus chrániaci Rule of Law prostredníctvom práva únie uviedol, že Rule of Law je jedným zo základných pilierov Európskej únie. Komisia zohráva rozhodujúcu úlohu pri dodržiavaní Rule of Law ako ochranca zakladajúcich zmlúv, a preto je žiadúce vytvoriť lepší rámec, ktorý by umožnil Komisii zasiahnuť v prípadoch vážneho a systematického porušovania Rule of Law v členskom štáte. Rovnako sa k nemu pridáva i Viviane Reding,[33] podpredsedníčka Európskej Komisie, ktorá označuje dodržiavanie Rule of Law ako predpoklad ochrany všetkých ostatných základných hodnôt, na ktorých bola únia založená. Ak má byť‘ Komisia ochrancom zakladajúcich zmlúv, musí byť aj ochrancom Rule of Law. Rovnako však na druhej strane uviedla,[34] že potom ako sa určitý štát stane členským štátom únie, únia nemá žiadny nástroj na preskúmanie toho, či Rule of Law a nezávislosť súdnictva ešte stále požívajú všeobecný rešpekt v danom štáte. Vytvorením nového rámca pre posilnenie Rule of Law, ktorý bol predstavený v marci 2014, sa prejavuje snaha Európskej komisie poskytnúť jasnosť, a teda aj predvídateľnosť, pokiaľ ide o opatrenia voči štátom, ktoré by únia mala prijať v budúcnosti, a aby zároveň zabezpečila, že so všetkými členskými štátmi sa bude zaobchádzať rovnako.[35]

Nový právny rámec chrániaci Rule of Law Európskej únie by mal podľa návrhu Komisie predstavovať doplnok procesu zakotveného v čl. 7 pri závažnom porušení alebo ohrození hodnôt, na ktorých je EÚ postavená. Mal by zabezpečiť skorý varovný nástroj umožňujúci Komisii vstúpiť do dialógu s členským štátom za účelom prevencie vystupňovania systematického porušovania Rule of Law. Tento právny rámec by mal byť spustený v podmienkach systematického „zrútenia štátu“, ktoré nepriaznivo ovplyvňuje integritu, stabilitu a riadne fungovanie inštitúcií a mechanizmov vytvorených na národnej úrovni pre ochranu Rule of Law. Mal by byť aplikovaný rovnakým spôsobom voči všetkým členským štátom a ako sme uviedli už vyššie, mal by predstavovať nástroj skorého varovania v prípade porušenia Rule of Law, slúžiaci na to, aby Komisia v rámci dialógu s dotknutým členským štátom mohla nájsť riešenia a vyhla sa tak procesu zakotvenému v čl. 7 ZEU.[36]

Samotný proces skorého varovania by mal prebiehať na troch úrovniach.[37] Prvá úroveň by spočívala v posúdení situácie Európskou komisiou, ktorá by zozbierala a preskúmala všetky relevantné informácie. Následne by ich posúdila a v prípade, že by dospela k názoru, že skutočne dochádza k vážnemu porušeniu Rule of Law členským štátom, zaslala by mu svoj názor o stave Rule of Law v danom štáte ako varovanie a odôvodnila by svoje obavy. Členský štát by následne mal právo vyjadriť sa k jej názoru. Ak by situácia nebola uspokojujúco vyriešená, pristúpilo by sa k druhej úrovni, kedy by komisia vydala Rule of Law odporúčanie na riešenie identifikovaného problému v stanovenom časovom limite, v rámci ktorého by členský štát mal povinnosť oboznámiť komisiu s prijatými krokmi na vyriešenie danej situácie. Odporúčania Komisie by mali verejný charakter. V rámci tretej úrovne by komisia monitorovala nasledovanie jej odporúčaní členským štátom, pričom ak by neboli vykonané uspokojivo alebo včas, uchýlila by sa k mechanizmu stanovenému v čl. 7 ZEU. Celý proces by teda mal byť založený na neustálom dialógu medzi komisiou a dotknutým členským štátom.

7. Posilňovanie Rule of Law v rámci Európskej únie už existujúcimi nástrojmi (Riešenie systematických nedostatkov Rule of Law v Európskej únii)

Hoci čl. 7 ZEU umožňuje pristúpiť k sankčnému mechanizmu pri porušení hodnôt stanovených v čl. 2 ZEU, k jeho aplikácii zatiaľ nedošlo a zdá sa, že orgány EÚ sa ho zdráhajú vôbec použiť. Preto sa medzi orgánmi EÚ prejavuje potreba, ako sme už vyššie uviedli, vytvoriť ďalší mechanizmus na podporu a presadenie Rule of Law vo vnútri EÚ. Príkladom môže byť‘ aj EU Justice Scoreboard, akási hodnotiaca tabuľka vo forme informačného nástroja, ponúkajúca porovnateľné hodnoty súdnych systémov členských štátov EÚ, ktorá by mala slúžiť na podporu dialógu o efektivite národných súdnych systémov.[38]

Na podporu a presadenie hodnôt spojených s Rule of Law je však možné využiť aj už existujúce nástroje, ktoré síce nie sú priamo používané s odkazom na hodnoty stanovené v čl. 2 ZEU, no podľa Bogdandyho a Ioannidisa sú veľmi účinné, pretože sú neobyčajnou reakciou na neobyčajné problémy spojené s danými hodnotami.[39] Hovoríme tak o mechanizme „spolupráce a overovania“ pre bulharské a rumunské inštitúcie,[40] programoch pre ekonomické prispôsobovanie členských štátov prijímajúcich finančnú pomoc, a koncepte „systematického porušovania“ vytváraného Súdnym dvorom EÚ s cieľom určiť zodpovednosť za žiadateľov o azyl.

Po pristúpení Bulharska a Rumunska do Európskej únie v roku 2007, tieto dva štáty vykazovali aj naďalej významné nedostatky v oblastiach súdnej reformy, korupcie a organizovaného zločinu. S úmyslom pomôcť týmto štátom vytvoriť efektívny správny a súdny systém, ako podmienku členstva, a umožniť ich občanom plné užívanie práv občanov EÚ, bol vytvorený špeciálny „mechanizmus spolupráce a overovania“ (Cooperation and Verification Mechanism- CVM).[41] Pri porušení jeho podmienok môže prijať Komisia ochranné opatrenia podľa čl. 37 a 38 Zmluvy o pristúpení.[42]

Ďalším príkladom je finančná pomoc členským štátom EÚ poskytovaná inými členskými štátmi alebo novoustanovenými európskymi mechanizmami, ako je Európsky nástroj finančnej stability[43] a Európsky stabilizačný mechanizmus,[44] ktorá je podmienená preukázateľnými politickými opatreniami. Jej výplata sa uskutočňuje len na základe potvrdenia trojice úradníkov vymenovaných Komisiou, ECB a MMF o tom, že boli splnené podmienky. Tieto podmienky sú obsiahnuté v tzv. „programoch ekonomického prispôsobenia“,[45] pričom sú poväčšine zamerané na obnovenie platobnej bilancie domácich ekonomík a posilňovanie ich medzinárodnej konkurencieschopnosti. Okrem stanovovania podmienok zvyšujúcich tlak na národné vlády, aby prijímali reformy posilňujúce Rule of Law, ďalším príkladom môže byť i špeciálny mechanizmus zameraný na aktívnu podporu budovania kapacít v Grécku, tzv. Pracovnú skupinu pre Grécko (Task Force for Greece- TFGR),[46] ako sub-divíziu Európskej komisie, založenú v Bruseli s úradmi v Aténach. Jej úlohou je určiť a koordinovať technickú pomoc, ktorú Grécko potrebuje na dosiahnutie štrukturálnych reforiem, prostredníctvom spolupráce s inými členskými štátmi EÚ, Európskou komisiou, MMF, a inými organizáciami.

Rozhodovacia činnosť súdneho dvora EÚ prispieva v silnej miere k posilňovaniu Rule of Law vo vzťahoch medzi členskými štátmi. Príkladom môže byť prípad N.S. a iní proti SSHD (Spojené veci C- 411/10 a C-493/10 N.S. proti Secretary of State for the Home Department a M.E. a iní proti Refugee Applications Commissioner a Minister for Justice, Equality and Law Reform). Súdny dvor EÚ mal v rámci prejudiciálneho konania podať výklad čl. 3 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18.februára 2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 50, s. 1;Mim. Vyd. 19/006, s. 109), výklad základných práv Európskej únie priznaných v čl. 1, 4, 18, 19 ods. 2 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, a výklad Protokolu (č. 30) o uplatňovaní Charty na Poľsko a Spojené kráľovstvo [(Ú.v. EÚ C 83, 2010, s. 313)]. Tento návrh bol podaný v rámci sporu žiadateľov o azyl, ktorí mali byť vrátení do Grécka. Prípad začal odvolaním pána N.S. proti rozhodnutiu orgánov Spojeného kráľovstva (ktoré bolo zodpovedným členským štátom na prešetrenie jeho žiadosti o azyl) o jeho prevezení naspäť do Grécka, ktoré bolo považované za členský štát, v ktorom nie je jasné, či systematické nedostatky v azylovom konaní a v prijímaní podmienok pre azylantov nespôsobujú vážne dôvody pre domnienku, že azylant bude vystavený reálnemu riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. Je zaujímavé najmä to, že súd sa jasne zameriava na systematický charakter nedostatkov, vedúcich k systémovému porušovaniu európskych základných práv. Tento prístup je v súčasnosti formálne zakotvený i v sekundárnom práve EÚ, a to po prijatí Nariadenia Dublin III[47] v júni 2013, konkrétne v čl. 3 ods. 2.[48]

Aj na základe týchto príkladov sa tak môžeme prikloniť k názoru, že už aj v súčasnosti existujúce mechanizmy prispievajú vo vysokej miere k posilneniu, resp. znovunastoleniu Rule of Law v členských štátoch Európskej únie.

8. Posilňovanie Rule of Law na polceste do Európskej únie

O posilňovaní Rule of Law na pol ceste môžeme hovoriť v prípade stanovenia Kodanských kritérií,[49] ktoré musia splniť štáty v úmysle stať sa členským štátom Európskej únie. Mohli by sme ich zaradiť aj do kapitoly pojednávajúcej o posilňovaní Rule of Law v Európskej únii, no nie je zaručené, že štát prijímajúci rôzne reformy smerujúce k splneniu týchto kritérií sa naozaj členským štátom aj stane. Ak teda nakoniec do Európskej únie nevstúpi, aj napriek tomu, že prijal potrebné reformy na posilnenie Rule of Law v krajine, šlo by o posilnenie Rule of Law mimo Európsku úniu.

Kritériá stanovené na zasadnutí Európskej rady v Kodani v roku 1993 boli vytvorené najmä v súvislosti so zámerom rozšíriť Európsku úniu o krajiny strednej a východnej Európy, teda bývalého sovietskeho bloku, ktoré boli poznačené komunistickým režimom. Okrem geografickej požiadavky stanovenej v čl. 49 ZEU, že krajina uchádzajúca sa o členstvo v EÚ musí byť európskou krajinou a musí rešpektovať hodnoty uvedené v čl. 2 ZEU, do prijatia kodanských kritérií neexistovali jasne stanovené kritériá pre získanie členstva v EÚ. Predstavujú jeden zo spôsobov, ako zistiť a určiť dodržiavanie hodnôt stanovených v čl. 2 ZEU ešte pred pristúpením do EÚ, a tak zaručiť, že všetky členské štáty Európskej únie tento článok spĺňajú. Majú teda zaistiť, že všetci noví členovia Európskej únie rešpektujú spoločné princípy únie pred samotným prekročením hranice k členstvu.[50]

Kodanské prístupové kritériá je možné členiť na politické, ekonomické a správne. Politické kritérium vyžaduje stabilitu inštitúcií garantujúcich demokraciu, Rule of Law, ľudské práva, rešpekt a ochranu menšín. Ekonomické kritérium je založené na fungujúcej trhovej ekonomike, schopnosti vyrovnať sa s konkurenčnými tlakmi a trhovými silami v rámci únie. Správne kritérium stojí na administratívnej a inštitucionálnej schopnosti efektívne implementovať právo únie a dodržiavať záväzky vyplývajúce štátu z členstva v únii. Vidíme tak, že s ohľadom na Rule of Law sú azda najdôležitejšie politické a správne kritérium.

Pre dosiahnutie kritérií stanovených pre pristúpenie štátu do únie bolo vytvorených niekoľko technických a finančných nástrojov pre potenciálne kandidátske krajiny. V súčasnosti je platný Nástroj predvstupovej pomoci IPA II na roky 2014- 2020,[51] zavedený nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 231/2014 z 11.marca 2014, ktorým sa ustanovuje nástroj predvstupovej pomoci (IPA II). Tento nástroj napomáha kandidátskym krajinám v postupnom zbližovaní ich administratívnych a právnych rámcov s únijnými štandardmi a postupmi, a to financovaním konkrétnych relevantných aktivít zameraných najmä na posilňovanie Rule of Law a jeho vykonanie (čl. 2 IPA II nariadenia).

Pre mnohé krajiny, ktoré pristúpili na základe kodanských kritérií, platí, že prešli v mnohých prípadoch ťažkými reformami. Podľa niektorých autorov[52] však týmto štátom chýbajú kapacity alebo vôľa pre dodržiavanie zákonov prijatých týmto spôsobom, aby tak splnili podmienky členstva. Hoci je Európska únia vysoko úspešná v demokratickej transformácií bývalých autoritatívnych krajín, je možné sa domnievať, že politici týchto krajín sa viac zaujímali o ekonomické a bezpečnostné benefity členstva. Príkladom môže byť udeľovanie štrukturálnych fondov, či lepšia medzinárodná pozícia. Preto dochádza k situácii, že jednotlivé členské štáty hoci prijali potrebné zákony, zlyhávajú v ich aplikácii. Aj to je dôvodom pre úvahy o novom mechanizme posilňujúcom Rule of Law, o ktorom pojednávame vyššie.

9. Posilňovanie Rule of Law mimo Európskej únie

Rule of Law je vo všeobecnosti možné chápať ako „dobrú vec“,53 a to nie len z politického alebo právneho hľadiska, ale tiež z ekonomického, pretože je považované za základ ekonomík rozvojových štátov. Spoločnosť, v ktorej funguje Rule of Law, sa vyznačuje dobrou vládou a požíva pokojný a trvalý ekonomický rast Žiadny iný politický ideál nedosiahol takú celosvetovú podporu ako Rule of Law, a to aj napriek tomu, že neexistuje všeobecná zhoda, čo vlastne znamená.[53] [54] Aj z uvedených dôvodov sa Európska únia považuje za akéhosi „vývozcu“ Rule of Law a hodnôt s ním spojených aj do krajín nepatriacich medzi členské štáty únie, najmä rozvojových krajín, aby tak prispeli k lepšej ochrane ľudských práv, spravodlivosti, bezpečnosti a ekonomickému rastu týchto krajín.

V nasledujúcom texte predkladáme, s ohľadom na podmienky rozsahu príspevku, aspoň niekoľko príkladov, akými Európska únia prispieva k posilňovaniu Rule of Law, či už finančnou pomocou, budovaním kapacít súdnych orgánov, či vytváraním podmienok pre sústavný rozvoj a dodržiavanie ľudských práv. Tie však predstavujú len zlomok práce únie, ktorou prispieva k posilňovaniu Rule of Law vo svete.[55]

Inštitúcie únie pravidelne vydávajú rôzne hodnotenia, verejné vyhlásenia venované národným vládam alebo iným subjektom smerujúce k dodržiavaniu jej hodnôt. Hoci ide o nezáväzné dokumenty, prispieva nimi k zlepšovaniu externej politiky únie v oblasti ľudských práv. Rovnako tak robí i v prípade ľudsko- právnych dialógov, ktoré taktiež zahŕňajú problematiku demokracie a Rule of Law v rámci všetkých stretnutí a rozhovorov s tretími krajinami na všetkých úrovniach, dokonca Rule of Law je považované za najdôležitejšiu vec, ktorá by mala byť obsahom každého dialógu.[56]

Ako z vyššie uvedeného vyplýva, Rule of Law prispieva i k ekonomickému rozvoju krajín. V tejto oblasti zaviedla Európska únia jednostranný obchodný nástroj vo forme obchodných výhod (preferencií) voči rozvojovým krajinám v rámci systému všeobecných colných preferencií (generalised system of (tariff) preferences (GSP)).[57] Ponúkajú dodatočné obchodné výhody najzraniteľnejším rozvojovým krajinám za podmienky, že ratifikovali a efektívne implementovali súbor základných medzinárodných dohovorov o ľudských a pracovných právach, ochrane životného prostredia a dobrej správe vecí verejných (good governance,[58] ktorá obsahuje i Rule of Law). Jeho súčasťou je aj systém kontroly tejto implementácie, ktorý má na starosti Komisia, pričom dôsledkom porušenia podmienok môže byť i udelenie sankcií vo forme dočasného odňatia všetkých colných výhod vo vzťahu k produktom pochádzajúcim z dotknutej krajiny.[59] Ďalším príkladom posilňovania Rule of Law mimo Európskej únie je nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1889/2006 z 20. decembra 2006 o zavedení nástroja financovania na podporu demokracie a ľudských práv vo svete.[60] Predstavuje nástroj technickej a finančnej pomoci pre rozvoj a konsolidáciu demokracie a Rule of Law, a ochranu ľudských práv a základných slobôd, za účelom čoho bol zriadený Európsky nástroj pre demokraciu a ľudské práva.[61] Jeho špeciálnou črtou je celosvetový rozsah a skutočnosť, že umožňuje udeľovať finančnú pomoc priamo skupinám spoločnosti nezávisle od súhlasu národných orgánov krajiny, kde tieto skupiny vznikli alebo fungujú.

Európska únia má v súlade s čl. 216 ZFEU právomoc uzatvárať s jednou alebo viacerými krajinami alebo medzinárodnými organizáciami rôzne druhy medzinárodných dohovorov. Za účelom lepšieho presadenia a podpory jej hodnôt, Európska únia trvá na zavedení ľudsko-právnej klauzuly, a to do všetkých obchodných, partnerských, asociačných dohôd či dohôd o spolupráci s tretími stranami.[62] Ľudsko-právna klauzula sa však netýka len presadenia ľudských práv v tretích krajinách, ale taktiež ustanovuje dôležitý nástroj pre podporu Rule of Law. Rule of Law sa tak spolu s demokraciou a ľudskými právami stáva „základným elementom“ dohôd uzatváraných s tretími krajinami, a to najmä po podpísaní partnerskej dohody medzi Európskou úniou a členmi Africkej, karibskej a pacifickej skupiny štátov (ACP),[63] podpísanej v Cotonou (Porto Novo)[64] 2 3.júna 2000.[65] Táto dohoda nahradila Lomské konvencie[66] a jej cieľom je okrem iného zníženie a postupným rozvojom i odstránenie chudoby, ako aj postupná integrácia tejto skupiny štátov do svetovej ekonomiky. Tomuto cieľu by mal napomôcť práve rozvoj demokracie, Rule of Law a dodržiavanie ľudských práv.[67]

Ďalším príkladom je projekt „Security and Rule of Law (SAROL),“[68] prostredníctvom ktorého spolupracuje Európska únia s Libanonskou vládou na podpore Rule of Law v Libanone, konkrétne s ministerstvom spravodlivosti a vnútornými bezpečnostnými silami (internal security forces) Libanonu. Európska únia poskytuje technickú pomoc a tréning vnútorných bezpečnostných síl, ktoré ako jediný subjekt v Libanone požívajú dôveru takmer všetkých občanov Libanonu. Jej cieľom je udržanie verejného poriadku v krajine, kde aj napriek snahám medzinárodného spoločenstva (UNFIL)[69] pretrváva po okupácii Izraelom a Sýriou riziko vnútroštátneho alebo medzištátneho konfliktu.

Európska únia je významným subjektom i v boji proti terorizmu. Článok 21 ZEU ujasňuje, že Rule of Law je vedúcim princípom zahraničnej politiky únie, ktorý musí byť nie len dodržiavaný, ale i propagovaný v zahraničí prostredníctvom spoločnej politiky a akcií. Využíva sa najmä v spojitosti s implementáciou rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN prostredníctvom ktorých Organizácia Spojených národov uvaľuje sankcie na osoby napojené na teroristické útoky. Hoci Európska únia nie je členom OSN, aj ona je viazaná záväzkami prijatými na základe Charty OSN, rovnako ako jej členské štáty. Toto tvrdenie možno vyvodiť z niekoľkých skutočností. Hoci Európska únia nie je osobitým členom OSN, je tvorená členskými štátmi, ktoré sú súbežne členmi Organizácie Spojených národov, preto sú viazaní čl. 25 Charty OSN, na základe ktorého členovia OSN udelili súhlas, že príjmu a vykonajú rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN podľa Charty, špeciálne podľa kapitoly VII Charty. Rovnako je možné aplikovať čl. 103 Charty, ktorý stanovuje, že v prípade konfliktu záväzkov členov OSN s ich záväzkami podľa akejkoľvek inej medzinárodnej zmluvy majú prednosť záväzky podľa Charty, a v neposlednom rade je možné sa oprieť i o odôvodnenia Súdneho dvora EÚ v rámci jeho rozhodovacej činnosti napr. v prípadoch Kadi,[70] Hassan a Ayadi.[71]

Práve čl. 21 Zmluvy o Európskej únii vymedzuje ciele spoločných politík a činností únie. Ide o cieľ uchovávať svoje hodnoty, základné záujmy, bezpečnosť, nezávislosť a celistvosť, upevňovať a podporovať demokraciu, právny štát ( Rule of Law), ľudské práva a zásady medzinárodného práva, zachovávať mier, predchádzať konfliktom a posilňovať medzinárodnú bezpečnosť v súlade s cieľmi a zásadami Charty OSN, a pod. Na základe týchto zásad teda dochádza k implementácii sankcií uložených BR OSN v súlade s kap. VII Charty OSN, teda v záujme uchovania alebo obnovenia medzinárodného mieru a bezpečnosti v prípade ohrozenia mieru, narušenia mieru, alebo napadnutia. Pred platnosťou Lisabonskej zmluvy[72] vykonávala EÚ realizáciu rezolúcií BR OSN najmä v rámci samostatnej kapitoly o Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike. V súčasnosti nachádzame jej oporu v hlave V Zmluvy o EÚ v rámci všeobecných ustanovení o vonkajšej činnosti únie a osobitných ustanovení o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike. Proces je upravený v čl. 29 ZEU, na základe ktorého Rada prijíma rozhodnutia, ktoré vymedzujú pozíciu k určitej záležitosti geografickej alebo vecnej povahy. Členské štáty zabezpečia, aby ich vnútroštátne politiky zodpovedali pozíciám únie.

Režim sankcií Európskej únie možno rozdeliť na sankcie v súlade s rezolúciou č. 1267 (1999),[73] ktorý sa týka len osôb a subjektov označených výborom pre sankcie, a na sankcie v súlade s rezolúciou č. 1373 (2001),[74] ktorý sa týka organizácií, subjektov a osôb, určenie ktorých je ponechané na slobodné uváženie štátov,[75] na základe ktorej únia vytvára zoznam sankcionovaných osôb samostatne.

Záver

Cieľom príspevku bolo poukázať na skutočnosť, že Rule of Law v podmienkach Európskej únie nadobúda stále silnejšie postavenie. Vágnosť jeho obsahu nie je dôvodom pre oslabenie jeho pozície vo vzťahoch medzi členskými štátmi a úniou, ani vo vzťahoch medzi úniou a medzinárodnými organizáciami či tretími krajinami. Práve naopak, Rule of Law ako prostriedok na dosiahnutie spravodlivosti, ekonomického rozvoja, či ochranu ľudských práv je stále viac považovaný za základ spolupráce medzi subjektmi práva i iných oblastí. Jeho čoraz väčšie presadzovanie sa prejavuje aj v zakladajúcich zmluvách medzinárodných organizácií, čoho príkladom môže byť preambula Charty ASEAN.[76] Európska únia ako medzinárodná organizácia regionálnej povahy zohráva významnú úlohu pri posilňovaní Rule of Law nie len v Európe, ale aj mimo nej. Je významným subjektom v boji proti terorizmu, pretože poskytuje možnosti ukladania a výkonu ekonomických sankcií, ako aj ochrany proti týmto sankciám. Základom sú najmä jej právomoci, ktoré získala prevedením časti právomocí od členských štátov v dôsledku ich pristúpenia k únii. Úloha únie je nezanedbateľná rovnako aj v budovaní a posilňovaní inštitúcií a kapacít v oblasti ľudských práv, spravodlivosti a bezpečnosti, ktoré tvoria súčasť Rule of Law. S ohľadom na iné medzinárodné organizácie je jej najväčším prínosom fungujúci súdny systém, ktorý je možné využiť tak na vymoženie zodpovednosti štátu pri nesplnení zmluvných povinnosti, ako aj zodpovednosti za porušenie povinností inštitúcií únie. No najvýznamnejšia je možnosť jednotlivca využiť prostriedky súdnej ochrany, ktoré mu dáva systém Európskej únie, aby sa tak chránil pred neoprávnením zásahom do jeho práv.

základné práva a slobody
Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 12

Úvod

Na úrovni medzinárodného spoločenstva je základným právam poskytovaná ochrana tak v rámci univerzálneho systému vytváraného na pôde Organizácie spojených národov, ako aj prostredníctvom regionálnych systémov ochrany základných práv. Regionálne systémy ochrany základných práv sa neuplatňujú (nemusia uplatňovať) izolovane. Medzi regionálnymi súdnymi orgánmi ochrany základných práv môže dochádzať ku vzájomnej interakcii spočívajúcej v súdnom dialógu medzi nimi. O súdnom dialógu možno hovoriť v prípadoch, keď súd v rámci interpretácie a aplikácie normy patriacej do právneho systému, na dodržiavanie ktorého ma dohliadať, sa nechá inšpirovať právnym riešením pochádzajúcim z iného právneho systému. Takýto súdny dialóg je napríklad prítomný v rozhodovacej činnosti Medzimerického súdu pre ľudské práva a Európskeho súdu pre ľudské práva. Zámerom príspevku je poukázať na možnosť, rozsah a charakter dialógu medzi súdnymi orgánmi ochrany základných práv pôsobiacimi v rôznych regiónoch sveta. Časté odkazy na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v rozhodovacej činnosti Medziamerického súdu pre ľudské práva poukazujú aj na inšpiračný vplyv európskeho systému ochrany základných práv na iné regionálne systémy ich ochrany.

1. Systémy ochrany základných práv – univerzálny a regionálne

Preambula Všeobecnej deklarácie ľudských práv[1] [2] prijatá na zasadnutí Valného zhromaždenia Organizácie spojených národov (OSN) dňa 10. decembra 1948 zdôrazňuje, že „uznanie vrodenej dôstojnosti a rovnakých a nescudziteľných práv všetkých členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru na svete“. Aj napriek tomu, že význam ochrany ľudských práv v medzinárodnej štruktúre je všeobecne akceptovaný, nejednotná je miera a spôsob ich ochrany v jednotlivých regiónoch sveta. Otázky rovnako vyvoláva ich status a úloha v medzinárodnom práve.[3] Rôznorodé pohľady vyvoláva samotná otázka, čo je potrebné rozumieť pod pojmom „právo“. Niektoré „práva“, napríklad, predstavujú priamo vynútiteľné záväzky, zatiaľ čo iné len špecifikujú možné budúce spôsoby konania.[4] Ich vynútiteľnosť a s ankčný režim sú ďalšou problematikou zasluhujúcou si pozornosť.[5]

V medzinárodnom verejnom práve môžeme rozlišovať medzi univerzálnym systémom ochrany základných práv a regionálnymi systémami. Univerzálny systém ochrany predstavuje systém vytváraný na pôde OSN. Pod regionálnymi systémami ochrany základných práv rozumieme právne systémy ich ochrany pôsobiace v jednotlivých regiónoch sveta – v Európe, Amerike, Afrike, či v Arabskom svete.

Text Charty Organizácie spojených národov obsahuje viacero ustanovení dotýkajúcich sa ochrany ľudských práv. Článok 1 Charty OSN medzi základné ciele OSN zaraďuje aj „podporovanie a posilňovanie úcty k ľudským právam a základným slobodám pre všetkých bez rozdielu rasy, pohlavia, jazyka alebo náboženstva“. Článok 13 Charty OSN poznamenáva, že Valné zhromaždenie OSN dáva podnet k štúdiu a robí odporúčanie za tým cieľom, aby sa uľahčilo uskutočňovanie ľudských práv a základných slobôd pre všetkých. Článok 55 Charty OSN stanovuje, že:“ …Organizácia Spojených národov bude pracovať pre všeobecnú úctu k ľudským právam a základným slobodám pre všetkých bez rozdielu rasy, pohlavia, jazyka alebo náboženstva a pre ich zachovávanie“. Významné ustanovenie, článok 56 Charty OSN, ustanovuje, že: „Všetci členovia Organizácie Spojených národov sa zaväzujú postupovať spoločne i jednotlivo v spolupráci s Organizáciou, aby sa dosiahli ciele stanovené v článku 55.“ Systém ochrany základných práv v rámci OSN úspešne vygeneroval sériu medzinárodných nástrojov zaoberajúcich sa vytváraním štandardov a noriem v oblasti ľudských práv.[6] Okrem Charty OSN z roku 1945 do súboru právnych nástrojov na ochranu ľudských práv vytvorených v rámci OSN patrí aj Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948 ako aj množstvo dohovorov a deklarácií upravujúcich ochranu ľudských práv v špecifických oblastiach (napr. práva detí, žien, menšín, migrujúcich pracovníkov). Okrem všeobecných orgánov OSN sa do ochrany ľudských práv zapájajú aj špecializované orgány, ako je Rada pre ľudské práva a Vysoký komisár OSN pre ľudské práva, a ďalšie orgány zriadené na základe jednotlivých zmlúv na ochranu ľudských práv (Výbor pre práva dieťaťa, Výbor pre hospodárske, sociálne a kultúre práva a iné).

Európsky regionálny systém ochrany základných práv pozostáva zo systému ochrany prostredníctvom Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prijatom na pôde Rady Európy, zo systému ochrany základných práv v rámci EÚ vyplývajúcom z Charty základných práv EÚ a všeobecných zásad práva Únie[7] [8] a napokon z vnútroštátnych ústavných systémov ochrany základných práv. Tieto tri subsystémy európskeho regionálneho systému ochrany základných práv vzájomné spolupôsobia ako integrovaný systém ochrany základných práv.18 Ochrana základných práv v európskom regióne sa považuje za prejav viac úrovňového konštitucionalizmu (angl. multi-level constitutionalism).[9] Súdny dialóg medzi súdnymi orgánmi poverenými poskytovať ochranu základným právam (Európskym súdom pre ľudské práva, Súdnym dvorom EÚ a vnútroštátnymi súdmi s ústavnou jurisdikciou) je pomerne častým javom. Značná pozornosť je venovaná predovšetkým vzájomnému vzťahu medzi Európskym súdom pre ľudské práva a Súdnym dvorom EÚ pri poskytovaní ochrany základným práva.[10] [11] Základom systému ochrany ľudských práv v Severnej a Južnej Amerike je činnosť Organizácie amerických štátov so sídlom vo Washingtone, D.C. Právny rámec ochrany základných práv na americkom kontinente je tvorený Chartou Organizácie amerických štátov z roku 1948, Americkou deklaráciou práv a povinností človeka z roku 1948 a Americkým dohovorom o ľudských právach z roku 1969. Inštitucionálny rámec systému ochrany ľudských práv na americkom kontinente predstavuje Medziamerická komisia pre ľudské práva a Medziamerický súd pre ľudské práva. Medziamerická komisia pre ľudské práva prešetruje individuálne sťažnosti pre porušenie ľudských práv a postupuje ich Medziamerickému súdu pre ľudské práva so sídlom v kostarickom San José. Úlohou Medziamerického súdu pre ľudské práva je rozhodovať o sťažnostiach pre porušenie ľudských práv, ktoré mu postúpi Medziamerická komisia pre ľudské práva po neúspešnosti mimosúdnej nápravy alebo členský štát. Jeho úlohou je rovnako poskytovať výklad právnych nástrojov na podnet členských štátov alebo orgánov Organizácie amerických štátov. Na rozdiel od európskeho systému ochrany ľudských práv individuálnu sťažnosť jednotlivci nemôžu adresovať priamo súdu, ale len Medziamerickej komisii pre ľudské práva. Súdna ochrana poskytovaná Medziamerickým súdom pre ľudské práva je teda na rozdiel od európskeho systému nástrojom ochrany ultima ratio.11

Na africkom kontinente je nadštátna ochrana základných práv sústredená do činnosti Africkej únie, ktorá v roku 2002 nahradila Organizáciu africkej jednoty.

Základným právnym nástrojom ochrany ľudských práv v Afrike je Africká charta ľudských práv a práv národov z roku 1981. Inštitúciou ochrany ľudských práv je Africká komisia pre ľudské práva a práva národov. Táto komisia je kvázisúdnym orgánom, ktorý prešetruje individuálne sťažnosti pre porušenie Africkej charty ľudských práv a práv národov. Poskytuje taktiež výklad ustanovení charty. V roku 2004, nadobudnutím účinnosti Protokolu o vytvorení Afrického súdu pre ľudské práva a práva národov, došlo k vzniku Afrického súdu pre ľudské práva a práva národov. Na základe protokolu je mu zverená poradná jurisdikcia, zmierovacia jurisdikcia ako aj jurisdikcia v sporových veciach.[12]

V Ázii nedošlo k vytvoreniu jednotného inštitucionálneho systému ochrany ľudských práv podobne ako je tomu v Európe, Amerike alebo Afrike. Významnými regionálnymi organizáciami ochrany základných práv v Ázii sú najmä Ázijské fórum pre ľudské práva a rozvoj s regionálnym sídlom v Bangkoku a Juhoázijské fórum pre ľudské práva. Tieto fóra združujú lokálne, regionálne a medzinárodné organizácie pôsobiace v oblasti ochrany ľudských práv na ázijskom kontinente. Ochranou ľudských práv v Ázii sa zaoberá Ázijská komisia pre ľudské práva so sídlom v Hongkongu. Založili ju v roku 1986 právnici a aktivisti v oblasti ľudských práv. Komisia predstavuje nezávislú mimovládnu organizáciu, ktorej cieľom je zvýšiť informovanosť o ľudských právach v Ázii, poukázať na ich porušovanie a zabezpečiť nápravu. Táto komisia sa podieľala na príprave Ázijskej charty ľudských práv z 1998. Ďalšou mimovládnou organizáciou ochrany ľudských práv v Ázii je Ázijské centrum pre ľudské práva so sídlom v indickom Naí Dillí. Toto centrum sa sústreďuje na oblasť Indie, Srí Lanky, Bangladéša, Nepálu a Filipín.[13]

Regionálnou organizáciou zastrešujúcou ochranu základných práv v arabských krajinách severnej a severovýchodnej Afriky a juhozápadnej Ázie je Liga Arabských štátov. V septembri 1994 Rada Ligy Arabských štátov prijala Arabskú Chartu ľudských práv. Arabská Charta ľudských práv potvrdzuje princípy obsiahnuté v Charte OSN, alebo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, ako aj v Káhirskej deklarácii ľudských práv v Islame. Káhirská deklarácia ľudských práv v Islame v článku 24 uvádza, že všetky práva a slobody ňou zaručené podliehajú islamskému náboženskému právu – Šárii. Šária má byť, v zmysle článku 25 Káhirskej deklarácie ľudských práv v Islame, jediným zdrojom nachádzania významu jednotlivých ustanovení deklarácie.[14]

2. Vzájomná interakcia medzi regionálnymi systémami ochrany základných práv

Jednotlivé regionálne systémy ochrany základných práv sa v rôznej miere navzájom od seba odlišujú, napríklad pokiaľ ide o rozsah ochrany práv uznaných príslušným regionálnym katalógom základných práv (ako je príslušné právo, ktoré požíva ochranu definované a či predmetné základné právo, ktoré požíva ochranu, možno obmedziť a ak áno v akom rozsahu, resp. za splnenia akých podmienok), alebo vzhľadom na mechanizmus uplatňovaný pri zabezpečovaní ochrany práv uznaných príslušným regionálnym katalógom základných práv (či sa uplatňuje súdny mechanizmus ochrany alebo mimosúdny), či vzhľadom na právne prostriedky nápravy priznaných jednotlivcom. Vychádzajúc z ideových myšlienok ochrany základných práv, ktoré spočívajú v „uznaní vrodenej dôstojnosti a rovnakých a nescudziteľných práv všetkých členov ľudskej rodiny“ (preambula Všeobecnej deklarácie ľudských práv), sa do popredia dostáva otázka rovnakého, resp. podobného, posudzovania ochrany základných práv naprieč celým svetom, bez ohľadu na určitý región. Aj napriek snahe o zachovanie funkcionálnej autonómie jednotlivých regionálnych systémov ochrany základných práv, jednotlivé regionálne systémy ochrany základných práv nefungujú izolovane jeden od druhého. V rámci fungovania niektorých regionálnych systémov ochrany základných práv badať vzájomnú interakciu medzi nimi. Táto interakcia sa sústreďuje do rozhodovacej činnosti súdov poverených zabezpečovaním ochrany základných práv v príslušnom regióne. Rozhodovacia činnosť regionálnych medzinárodných súdnych orgánov ochrany základných práv je niekedy ovplyvňovaná rozhodovacou činnosťou „cudzích“ súdov – súdnych orgánov pôsobiacich v iných jurisdikciách.

Vzájomné preberanie normatívnych a aplikačných (jurisprudenčných) riešení, či hodnôt, jedného systému ochrany základných práv iným systémom je badateľné v európskom regióne. Vo svojich rozhodnutiach Súdny dvor EÚ odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a inšpiračným zdrojom nachádzania základných práv uznaných za všeobecné zásady práva Únie pre Súdny dvor EÚ sú aj spoločné ústavné tradície členských štátov. Na americkom kontinente obdobný fenomén súdneho dialógu ako je tomu v Európe, súdneho dialógu medzi Medziamerickým súdom pre ľudské práva a súdmi plniacimi úlohy v rámci supranacionálnych integračných procesov[15] alebo v r ámci politicko- ekonomicky kultúrnych[16] či ekonomicko-obchodných spolupráci,[17] neexistuje. Je možné, aby súdny dialóg v oblasti ochrany základných práv existujúci v Európe ovplyvnil prax súdov ochrany základných práv pôsobiacich v iných častiach sveta? Je možné, aby sa súdny dialóg v oblasti ochrany základných práv stal realitou aj v iných regiónoch sveta? Inou otázkou (na ktorú v rámci tohto príspevku upriamujeme našu pozornosť) je otázka súdneho dialógu pri poskytovaní ochrany základných práv medzi súdnymi orgánmi pôsobiacimi v rôznych regiónoch sveta – hľadanie inšpirácii pre rozhodovaciu činnosť regionálnych súdnych orgánov ochrany základných práv v normatívnych systémoch a rozhodovacej činnosti súdov iných regiónov. K uvedenému súdnemu dialógu dochádza v praxi Medziamerického súdu pre ľudské práva, ktorý v mnohých svojich rozhodnutiach odkazuje na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a to aj napriek skutočnosti, že pôsobí v úplne inom právnom prostredí. Rovnako tak, aj Európsky súd pre ľudské práva v určitých prípadoch (aj keď v oveľa menšom rozsahu) odkazuje na rozhodnutia Medziamerického súdu pre ľudské práva. Cirkulačný proces rozhodnutí a jurisprudenčných hodnôt medzi Európskym súdom pre ľudské práva a Medziamerickým súdom pre ľudské práva zakladá fenomén medziregionálneho súdneho dialógu[18] – fenomén využívania jurisprudencie jedného súdneho orgánu v inom právnom prostredí.

Používanie cudzieho práva v rozhodovacej činnosti súdov je produktom globálnej praxe moderného konštitucionalizmu.[19] K používaniu cudzieho práva dochádza na základe dialógu medzi súdmi s ústavnou jurisdikciou z rôznych regiónov sveta prostredníctvom vzájomnej citácie, odkazu na judikatúru súdu pôsobiaceho v inom regióne, resp. odkazu na iný regionálny normatívny systém ako taký. Globalizáciu ústavného práva, o ktorej je možné v tomto kontexte hovoriť, znamenajúcu, že konštitutcionalizmus už nie je možné viac považovať za privilégium jednotlivých (národných) štátov, ale je možné o ňom hovoriť aj na medzinárodnej úrovni (stáva sa univerzálnym konceptom a štandardom),[20] podporujú predovšetkým výhody spájané s prenášaním cudzích právnych riešení, konceptov, do nového právneho prostredia. Výhody spočívajúce v nachádzaní právnych riešení pre situácie, ktoré sú identické, alebo porovnateľné situáciám, ktoré už boli riešené v iných právnych systémoch. Globalizácia ústavného práva prispieva k prehlbovaniu politických, ekonomických, kultúrnych a právnych väzieb medzi štátmi.[21]

Pod používaním cudzieho práva, tak ako to vyplýva už z textu vyššie, máme na mysli situácie, kedy dochádza k uplatňovaniu práva vytvoreného v jednom regióne sveta v inom regióne. Na mysli máme situácie, kedy súd v rámci interpretácie a aplikácie normy patriacej do právneho systému, na dodržiavanie ktorého ma dohliadať, sa nechá inšpirovať právnym riešením pochádzajúcim z iného právneho systému. Nejde teda o prípady priameho uplatnenia noriem cudzieho práva v určitom právnom systéme. Vplyv cudzej judikatúry na rozhodovaciu činnosť súdov pritom môže byť rôzny. V niektorých prípadoch súdy pôsobiace v určitom regióne sa len zmienia o existencii určitého cudzieho práva, v iných prípadoch judikatúru cudzích súdov aj nasledujú ako určitú formu autority.[22] Medziregionálny súdny dialóg možno charakterizovať použitím rôznych metafor, ako je „právny transplantát“, „ústavné vypožičanie“ (angl. constitutional borrowing), či „migrácia ústavných myšlienok“ (angl. migration of constitutinal ideas). Právne transplantáty predstavujú prenos právneho pravidla alebo právneho systému z jednej krajiny do druhej.[23] „Ústavné vypožičanie“ predstavuje metaforu analogickú pojmu „právny transplantát“ používanú za účelom lepšieho zachytenia javu ústavných transplantátov.[24] Kritici používania tejto metafory argumentujú, že nezodpovedá realite. Vypožičanie znamená dobrovoľnú zámenu, pri ktorej vypožičaná vec sa vracia späť pôvodnému držiteľovi (vlastníkovi) bezo zmeny po určitom čase. Ústavné normy však nepatria určitému konkrétnemu právnemu systému. V procese ich preberania môže dochádzať k ich modifikácii a po uplynutí určitého času nedochádza k ich vráteniu.[25] Napokon, vypožičanie v sebe zahŕňa súhlas, pritom nie všetky ústavné transplantáty sa zakladajú na dobrovoľnosti ich prevzatia.[26] Alternatívou metafory „ústavné vypožičanie“ je „ústavná migrácia“. Táto metafora adekvátnejšie zachycuje kompletnosť dynamiky ústavných zámen.[27] Choudhry „migráciu ústavných myšlienok“ označuje ako dialogickú interpretáciu, ako model komparatívnej ústavnej interpretácie.[28] Presun od používania pojmu „vypožičanie“ k používaniu pojmu „migrácia“ odzrkadľuje podobný presun v používaní pojmov v komparatívnom práve od pojmu „transplantát“ k pojmu „cirkulácia“.[29]

3. Vplyv rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva na rozhodovaciu činnosť Medziamerického súdu pre ľudské práva (a naopak)

Trans-regionálny súdny dialóg medzi súdnymi orgánmi ochrany základných práv je prítomný v rozhodovacej činnosti Medziamerického súdu pre ľudské práva a Európskeho súdu pre ľudské práva. Umožňuje ho podobnosť katalógu základných práv obsiahnutom v Americkom dohovore o ľudských právach a Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nimi vytvorenom právnom mechanizme zabezpečujúcom ich ochranu. Takmer v polovici prípadov posudzovaných Medziamerickým súdom pre ľudské práva sa nachádza odkaz na ustanovenia Európskeho dohovoru a jeho protokolov ako aj odkaz na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Medziamerický súd pre ľudské práva odkazuje na uvedené pramene európskeho systému ochrany základných práv rozličným spôsobom, raz z dôvodu priznania im relevantného postavenia v prameňoch medziamerického právneho systému ochrany základných práv („fuentes constitucionales americanas“), inokedy zas z titulu ich uznania za inšpiračný zdroj výkladu príslušných ustanovení Medziamerického dohovoru.[30] Medziamerický súd pre ľudské práva odkazuje na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práv používajúc širšiu formuláciu ako napríklad „medzinárodné precedentné právo“ alebo „medzinárodná jurisprudencia“.[31] Niekedy Medziamerický súd pre ľudské práva odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva popri odkaze na svoju vlastnú judikatúru,[32] v niektorých prípadoch zas odkazuje výlučne iba na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.[33] V niektorých prípadoch Medziamerický súd pre ľudské práva odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva s tým, že sa s jeho závermi, názormi, stotožňuje,[34] inokedy odkazom na jeho judikatúru chce poukázať na rozdielnosti obsiahnuté v systéme medziamerickej ochrany základných práv v porovnaní s európskym systémom ochrany.[35] Obzvlášť často Medziamerický súd pre ľudské práva odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy,[36] či práva na súdnu ochranu v primeranom čase.[37]

Opačný jav, odkazovanie Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach na judikatúru Medziamerického súdu pre ľudské práva, resp. na normatívne zdroje amerického systému ochrany základných práv, je síce zriedkavejší, ale predsa sa vyskytujúci.[38] Z pomedzi rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorých tento súd odkazuje na judikatúru Medziamerického súdu pre ľudské práva možno spomenúť napríklad rozsudok vo veci Scoppolla v. Taliansko,[39] v ktorom za účelom potvrdenia zásady uplatnenia priaznivejšieho trestného zákona Európsky súd pre ľudské práva odkazuje aj na článok 9 Amerického dohovoru o ľudských právach, alebo rozsudok vo veci Ergin v. Turecko,[40] v ktorom Európsky súd pre ľudské práva poukazuje na nutnosť vylúčenia civilistov z jurisdikcie vojenských tribunálov aj odkazom na rozsudok Medziamerického súdu pre ľudské práva vo veci Durand a Ugarte v. Peru.[41] V rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva možno rovnako nájsť odkaz aj na rozhodnutia Medziamerickej komisie ľudských práv, či na protokoly pripojené v Americkému dohovoru o ľudských právach.[42]

Z uvedenej rozhodovacej činnosti Medzinamerického súdu pre ľudské práva a Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť rozsah a charakter vzájomnej interakcie, resp. vplyvu, európskeho systému ochrany základných práv na americký systém ich ochrany. Zatiaľ čo Európsky súd pre ľudské práva odkazuje na judikatúru Medziamerického súdu pre ľudské práva alebo Americký dohovor o ľudských právach v širšom kontexte len za účelom porovnania svojho právneho názoru s nimi, pre Medziamerický súd pre ľudské práva judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva predstavuje v určitých prípadoch východiskový bod pre základ jeho rozhodnutia (ratio decidendi).

Záver

Existujúci súdny dialóg medzi Európskym súdom pre ľudské práva a Medziamerickým súdom pre ľudské práva odkrýva možnosť prenesenia a uplatňovania tejto súdnej techniky aj v rámci iných regionálnych systémov ochrany základných práv a stať sa tak univerzálnou záležitosťou. Predpokladom toho je v prvom rade normatívna podobnosť medzi jednotlivými regionálnymi dohovormi ochrany základných práv, tak ako je tomu v prípade Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Amerického dohovoru o ľudských právach, či otvorenosť príslušných regionálnych normatívnych nástrojov ochrany základných práv voči iným normatívnym zdrojom. Vzhľadom na výslovné znenie článku 25 Káhirskej deklarácie ľudských práv v Islame, podľa ktorého má byť islamské náboženské právo – šária, jediným zdrojom nachádzania významu jednotlivých ustanovení deklarácie, sa uplatňovanie techniky súdneho dialógu v rozhodovacej činnosti súdnych orgánov ochrany základných práv v arabskom regióne javí byť značne problematické. Riziko prípadnej nemožnosti uplatnenia cudzích právnych riešení, či nižšej miery ich efektivity, v sebe nesie aj rozdielny politicko-sociálno-kultúrny kontext charakterizujúci signatárske štáty príslušných dohovorov, resp. príslušný región ako taký.

Väčšia miera súdneho dialógu pri poskytovaní ochrany základných práv sa javí byť žiaducou aj v európskom regióne, konkrétne v rámci rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ. Ozývajú sa hlasy volajúce po väčšom uplatňovaní komparatívnej techniky a súdneho dialógu s inými orgánmi ochrany základných práv pri výklade a uplatňovaní ustanovení Charty základných práv EÚ zo strany

Súdneho dvora EÚ.[43] Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre len veľmi ojedinele odkazuje na iné relevantné právne pramene ochrany základných práv a jurisprudenciu súdnych orgánov ich ochrany. Okrem odkazu na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (čo je vzhľadom na znenie článku 52 odsek 3 Charty základných práv EÚ[44] v určitých prípadoch aj potrebné), sa v judikatúre Súdneho dvora EÚ prakticky nenachádza žiaden odkaz na judikatúru iných súdov ochrany základných práv, alebo iný normatívny nástroj ich ochrany. Jedinými medzinárodnými nástrojmi ochrany základných práv citovanými Súdnym dvorom EÚ vo svojich rozhodnutiach je Dohovor o právnom postavení utečencov a Dohovor o právach dieťaťa.[45] V prospech tvrdenia, že Súdny dvor EÚ by mal byť v prípadoch zaoberajúcich sa ochranou základných práv viac otvorený jurisprudencii iných súdnych orgánov ochrany základných práv, svedčia, tak ako na to poukázal Waldron,[46] dva základné dôvody – „argument učenia sa“ (angl. learning argument) a „argument konzistentnosti“ (angl. consistency argument). Argument učenia sa spočíva v užitočnom učení sa, čo iné súdy robia, ako postupujú v obdobných prípadoch. Dôvodom pre učenie sa od iných súdnych orgánov je ich naakumulovaná skúsenosť. Argument konzistencie je argumentom férovosti posudzovať rovnaké prípady rovnako naprieč celým svetom, obzvlášť v prípadoch týkajúcich sa ochrany základných práv, bez ohľadu na krajinu, či jurisdikciu.

Aj napriek svojmu autonómnemu postaveniu v príslušnom regióne, Európsky súd pre ľudské práva a Medziamerický súd pre ľudské práva sa nechávajú vzájomne inšpirovať svojou judikatúrou. Otvárajú sa tak pôsobeniu iných regionálnych právnych tradícii. Súdny dialóg je nielen prostriedkom pre nachádzanie právnych riešení, „vylepšenie“ súdnych rozhodnutí, ale rovnako ma potenciál prispieť k budovaniu „globálneho právneho systému“.[47] Prostredníctvom súdneho dialógu tak môžu regionálne systémy ochrany základných práv prispievať k formovaniu univerzálneho systému ich ochrany. Odkazy na judikatúru súdov pôsobiacich v iných právnych systémoch prispievajú ku vzájomnej konvergencii právnych systémov. Táto konvergencia však nemusí nevyhnutne viesť k uniformite.[48]

ústavný súd slovenskej republiky
Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § čl.124 – 140 Relevancia k §

80%

právo na súdnu ochranu
Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 46Zákon – Občiansky súdny poriadok 99/1963 | Paragrafy: § 115, § 123, § 41

Úvod

Je desať rokov veľa alebo málo na vybudovanie si vlastnej pozície ústavného súdu členského štátu vo vzťahu k právu Európskej únie (ďalej len „Únia“)? A je vôbec potrebné budovať si osobitný vzťah v prípade ústavného súdu štátu, ktorý sa stal členom Únie až v roku 2004, teda v čase, keď determinanty tohto vzťahu už vyplývali z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie?

Odpoveď na druhú otázku by podľa nášho názoru mala byť jednoznačne pozitívna. Príklady ústavných súdov „starých“ členských štátov sú dôkazom toho, že nie je možné nájsť jeden správny model vzťahu ústavného súdu k právu Únie. Každý ústavný súd si hľadá vlastnú cestu, samozrejme podmienenú domácimi reáliami, ktorá by prispela k úspešnému plneniu záväzkov štátu plynúcich z členstva v Únii.

S prvou otázkou, teda otázkou, či na vybudovanie pozície ústavného súdu vo vzťahu k právu Únie stačí desať rokov, je to už trochu zložitejšie a to z toho dôvodu, že vzťah medzi ústavným súdom a právom Únie nie je konštantný jav, ale práve naopak ide o jav vo fáze neustáleho vývoja. Domnievame sa, že desať rokov by malo stačiť na vytvorenie základov tohto vzťahu, z ktorých by bolo možné vychádzať pri reakciách na aktuálny vývoj. A práve existenciu týchto základov by sme chceli v tomto príspevku analyzovať v súvislosti s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“).

Naše skúmanie je uľahčené tým, že prvých päť rokov pôsobenia práva Únie na činnosť Ústavného súdu SR už bolo predmetom nášho záujmu v rámci dizertačnej práce s názvom „Problémy vzťahov medzi Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev a Ústavným súdom Českej republiky a Ústavným súdom Slovenskej republiky.“[1] [2] V tejto práci sme konštatovali, že prvých päť rokov bolo poznačených doktrínou, ktorú sme označili ako „doktrína vyhýbania sa komunitárnemu právu Ústavným súdom SR“. V tomto období bolo len minimum rozhodnutí Ústavného súdu SR, v ktorých sa vtedy ešte komunitárne právo prejavilo. Treba však súčasne uviesť, že tento stav nebol len zapríčinený len samotným Ústavným súdom SR, ale do značnej miery aj sťažovateľmi resp. navrhovateľmi, ktorí argumentáciu komunitárnym právom v svojich podaniach využívali len v minimálnej miere.

Tento príspevok sa teda zameriava hlavne na skúmanie obdobia ohraničeného rokmi 2009 – 2014 a to s cieľom zistiť postoj Ústavného súdu SR k právu Únie v troch kľúčových oblastiach. Prvou je problematika prejudiciálnych otázok predkladaných Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej „Súdny dvor“), druhou oblasťou je problematika Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a nakoniec treťou je oblasť kontroly súladu vnútroštátneho práva s právom Únie.

1. Prejudiciálne otázky predkladané Súdnemu dvoru a Ústavný súd SR

Podľa Súdneho dvora je prejudiciálne konanie upravené v čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi. Zámerom tohto konania je predísť rozdielnym výkladom práva Únie, ktoré majú vnútroštátne súdy uplatňovať, a jeho cieľom je za každých okolností zabezpečiť, aby právo Únie malo rovnaký účinok vo všetkých členských štátoch.[3]

Z uvedenej charakteristiky vyplýva, že prejudiciálne otázky vnútroštátnych súdov týkajúce sa platnosti a výkladu práva Únie sú dôležitým nástrojom na zabezpečenie jednotnej aplikácie práva Únie vo všetkých členských štátoch. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Súdny dvor cez svoje odpovede na položené prejudiciálne konanie „diktuje“ vnútroštátnym súdom, ako majú postupovať a tak sa dostáva do hierarchicky nadradeného postavenia voči vnútroštátnym súdom. Súdny dvor však neustále zdôrazňuje, že prejudiciálne konanie je nástrojom spolupráce a nie prostriedkom vytvárania vzťahov nadradenosti a podriadenosti. Je pravda, že Súdny dvor v svojich rozhodnutiach o prejudiciálnych otázkach vytváral teóriu práva Únie, ale to mohol robiť len vďaka tomu, že mu vnútroštátne súdu na túto činnosť vytvorili priestor svojimi prejudiciálnymi otázkami.

Ústavný súd vo všeobecnosti môže výraznou mierou prispieť k tomu, aby sa prejudiciálne konanie ako nástroj spolupráce so Súdnym dvorom riadne využíval a to tromi spôsobmi. Po prvé, môže sám klásť prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru (A). Po druhé, môže vykonávať kontrolu toho, či všeobecné súdy dodržiavajú povinnosť predkladať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru (B) a po tretie, nebude zasahovať do autonómie vnútroštátnych súdov v súvislosti s rozhodnutím o predložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru (C). Všetky uvedené spôsoby ovplyvňovania využívania inštitútu prejudiciálnych otázok môžeme identifikovať aj v judikatúre Ústavného súdu SR.

A) Ústavný súd SR ako ten, kto kladie prejudiciálne otázky Ako pripomenula generálna advokátka Kokott v svojich návrhoch vo veci C- 239/07, Sabatauskas, aj ústavné súdy patria pod pojem súdy v zmysle čl. 267 ZFEÚ.[4] Napriek tomuto jednoznačnému konštatovaniu len tri ústavné súdy nemali problém s predložením prejudiciálnej otázky a to rakúsky[5], belgický[6] a litovský[7].

O tom, či niekedy predloží prejudiciálnu otázku nemecký ústavný súd, sa dlho viedli len teoretické diskusie, ktorých závery boli skôr skeptické k tejto možnosti. Francúzsky Conseil constitutionnel túto možnosť odmietal a to hlavne vzhľadom na krátke lehoty stanovené pre konanie pred ním. Rovnako negatívne sa k možnosti predloženia prejudiciálnej otázky staval taliansky ústavný súd.6 7 [8] Lenže od roku 2008 sa tento postoj začal meniť a ústavné súdy štyroch pôvodných členských štátov začali spolupracovať so Súdnym dvorom vo forme kladenia prejudiciálnych otázok. Najprv bola Súdnemu dvoru predložená prvá prejudiciálna otázka talianskeho ústavného súdu[9], o tri roky neskôr predložil svoje otázky španielsky ústavný súd[10] [11] a v roku 2013 vďaka možnosti naliehavého konania pre Súdnym dvorom aj francúzsky.11 V roku 2014 sa nakoniec pridal aj nemecký ústavný súd, keď predložil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky týkajúce sa rozhodnutia Rady guvernérov Európskej centrálnej banky zo 6. septembra 2012 o rôznych technických parametroch priamych transakcií Eurosystému na sekundárnych trhoch so štátnymi dlhopismi.[12]

Zmenu postoja ústavných súdov považujeme za jednoznačne pozitívny jav. História totiž ukazuje, že rozhodovanie ústavných súdov členských štátov bolo ovplyvnené rozhodnutiami Súdneho dvora a rozhodnutia ústavných súdov boli zasa zdrojom inšpirácie, niekedy prostriedkom na určenie hraníc pre rozhodnutia Súdneho dvora. Vôľa na dialóg medzi týmito súdnymi inštitúciami teda existovala aj pri nevyužívaní prejudiciálneho konania zo strany ústavných súdov. Avšak tým, že ústavné súdy nekládli prejudiciálne otázky, zbavovali sa možnosti, aby bol ich dialóg so Súdnym dvorom ešte intenzívnejší.

Ústavný súd SR zatiaľ Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku nepredložil, aj keď bol k tomu navrhovateľmi viackrát vyzývaný.[13] Dôležité však je, že sa tejto možnosti nebráni a že výslovne pripúšťa možnosť, že „sa môže pri výkone svojich právomocí dostať taktiež do situácie, keď sa aj na neho bude vzťahovať povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku na rozhodnutie Súdnemu dvoru.“[14] Aj keď tento záver vyslovil Ústavný súd SR v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), neznamená to, že by možnosť predloženia prejudiciálnej otázky neprichádzala do úvahy v iných typoch konania. Napríklad v náleze PL. ÚS 3/09 z 26. januára 2011, ktorý bol vydaný v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, Ústavný súd SR uviedol, že ak by bol v konaní pred ním namietaný nesúlad vnútroštátneho právneho predpisu so Zmluvou o fungovaní EÚ, tak by bol nielen oprávnený, ale aj povinný preskúmať tvrdený nesúlad a rozhodnúť o ňom, či už podľa existujúcej judikatúry Súdneho dvora, resp. podľa zásad vyjadrených v rozsudkoch tohto súdu alebo po predložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267ZFEÚ.

B) Ústavný súd SR ako ten, kto vykonáva kontrolu dodržiavania povinnosti všeobecného súdu predložiťprejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru majú v zmysle čl. 267 ZFEÚ súdy, proti rozhodnutiam ktorých nie sú prípustné opravné prostriedky a ktoré pre rozhodnutie sporu potrebujú získať výklad práva Únie. Okrem toho takáto povinnosť vzniká všetkým súdom, ktoré pri rozhodovaní sporu majú pochybnosti o platnosti právneho aktu práva Únie.[15]

Kontrolu dodržiavania tejto povinnosti vykonáva Ústavný súd SR v rámci konania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Sťažnosti, v ktorých sťažovatelia namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne základného práva na zákonného sudcu garantovaného čl. 48 ods. 1 ústavy v dôsledku nesplnenia povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, nedali na seba dlho čakať. Prvé sťažnosti odmietol Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity jeho právomoci, keďže nepredloženie prejudiciálnej otázky je podľa jeho názoru dovolacím dôvodom, pričom tento opravný prostriedok využitý nebol.[16]

Prvýkrát konštatoval Ústavný súd SR porušenie základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy v dôsledku nepredloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v náleze sp. zn. IV. ÚS 108/2010 z 19. októbra 2011. Z tohto nálezu vyplýva, že ak všeobecný súd mal povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru a tak neurobil, pričom nesplnenie tejto povinnosti má zároveň zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci samej, tak tým zbavuje účastníka konania práva, aby sa súčasťou právneho základu pre meritórne rozhodnutie stal výklad práva Únie uskutočnený Súdnym dvorom a takýmto postupom dochádza k porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a súčasne aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

Z uvedeného je zrejme, že Ústavný súd SR nebude považovať za porušenie základného práva každé nesplnenie povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku, ale len také, ktoré dosiahne určitú intenzitu. Slovami Ústavného súdu SR musí ísť o „zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti.“ Ústavný súd SR si teda ponechal priestor na osobitné testovanie stupňa pochybenia všeobecného súdu pri porušení povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru.

Doterajšiu judikatúru Ústavného súdu SR v otázke porušenia povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru môžeme zhrnúť do troch bodov. Po prvé, porušenie tejto povinnosti môže mať za následok porušenie práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy. Po druhé, Ústavný súd SR bude skúmať, či sa všeobecný súd nachádzal v pozícii povinného súdu hlavne s ohľadom na okolnosti spôsobujúce zánik tejto povinnosti v zmysle judikatúry Súdneho dvora.[17] Po tretie, Ústavný súd SR bude posudzovať, akú intenzitu dosiahlo porušenie povinnosti zo strany všeobecného súdu.[18]

C) Ústavný súd SR ako ten, kto nezasahuje do autonómie všeobecného súdu v súvislosti s rozhodnutím o predložení prejudiciálnej otázky

Je už súčasťou konštantnej judikatúry Súdneho dvora tvrdenie, v zmysle ktorého „v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia o prejudiciálnej otázke pre vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.“[19]

Takto vnímaná autonómia všeobecného súdu by mohla byť negatívne zasiahnutá, ak by Ústavný súd SR v rámci konania o sťažnostiach v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy pripustil, že bude kontrolovať rozhodnutia všeobecného súdu o predložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru.

Ústavný súd SR bol s týmto problémom konfrontovaný v súvislosti so sťažnosťou, v ktorej sťažovateľka namietala, že Najvyšší súd svojím uznesením, ktorým predložil prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru, prerušil konanie a odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, porušil okrem iného jej základné právo na spravodlivé súdne konanie. Osobitne zdôrazňovala skutočnosť, že k predloženiu prejudiciálnych otázok došlo napriek tomu, že Ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 223/09 z 27. mája 2010 už raz zrušil rozhodnutia Najvyššieho súdu v predmetnom konaní. Najvyšší súd tak podľa nej predložením prejudiciálnych otázok nerešpektoval pre neho záväzné skoršie rozhodnutie Ústavného súdu SR.

Ústavný súd svoju argumentáciu v uznesení sp. zn. II. ÚS 128/2011 zo 6. apríla 2011 založil na judikatúre Súdneho dvora a hlavne na rozsudku vo veci C-210/06, Cartesio, v ktorom Súdny dvor konštatoval, že „keď sa vo veci koná po druhýkrát na súdnom orgáne prvého stupňa po tom, ako rozsudok ním vydaný bol zrušený súdnym orgánom rozhodujúcim s konečnou platnosťou, uvedený súdny orgán prvého stupňa sa môže obrátiť na Súdny dvor podľa článku 234 ES (v súčasnosti čl. 267 ZFEÚ) napriek existencii pravidla vo vnútroštátnom práve, podľa ktorého sú súdy viazané právnym názorom súdu vyššieho stupňa.“[20] Vo svetle tejto judikatúry vyhlásil Ústavný súd SR sťažnosť za neopodstatnenú a plne sa tak prihlásil k doktríne autonómie všeobecného súdu v súvislosti s rozhodnutím o položení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru a to na úkor záväznosti právneho názoru Ústavného súdu SR vyjadreného v jeho skoršom náleze.

2. Charta a Ústavný súd SR

Vďaka Lisabonskej zmluve, ktorá upravila znenie čl. 6 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len „ZEÚ“), získala Charta silu primárneho práva. Vznikla tak atypická situácia, keď na základe odkazu obsiahnutého v čl. 6 ZEÚ sa z Charty vlastne stala medzinárodná zmluva a to napriek tomu, že nebola uzavretá spôsobom typickým pre medzinárodné zmluvy.

Vychádzajúc z preambuly Charty je možné tento dokument charakterizovať ako katalóg základných práv, slobôd a zásad, ktoré Únia uznáva. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o dokument záväzný len pre samotnú Úniu. V zmysle čl. 51 ods. 1 Charty sú však jej ustanovenia určené, pri dodržaní zásady subsidiarity, pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, ale aj pre členské štáty a to výlučne vtedy, keď vykonávajú právo Únie.

Keďže teda v prípade Charty ide o medzinárodnú zmluvu (aj keď atypickú vzhľadom na spôsob jej prijatia), ktorá v určitých situáciách zaväzuje Slovenskú republiku, otázka dodržiavania práv garantovaných Chartou zo strany Slovenskej republiky by mohla byť predmetom konania o sťažnostiach v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy.[21]

Ako ukazuje rozhodovacia činnosť Ústavného súdu, Charta sa po tom, ako získala právnu silu primárneho práva, stala módnou záležitosťou pri podávaní sťažností na Ústavný súd SR. Keďže niektoré základné práva obsiahnuté v Charte sú identické so základnými právami chránenými ústavou, sťažovatelia sa rozhodli pre podobný postup ako v prípade Dohovoru. Ak teda namietajú napríklad porušenie práva na súdnu ochranu garantovaného v čl. 46 ústavy, súčasne poukazujú aj na porušenie čl. 6 Dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivý proces, a tiež na porušenie čl. 47 Charty, ktorý rovnako upravuje právo na spravodlivý proces. V prípade Charty však zabúdajú na to, že táto je pre Slovenskú republiku určená len vtedy, ak sa v situácii, v ktorej sa namieta porušenie základného práva, vykonáva právo Únie.[22]

Túto skutočnosť by mal vysvetliť sťažovateľom Ústavný súd SR v svojich rozhodnutiach a ak sa nepreukáže vykonávanie práva Únie v konkrétnom prípade, mal by konštatovať neaplikovateľnosť Charty. Nie všetky senáty Ústavného súdu však zareagovali takýmto spôsobom. Prvý[23], druhý[24] a do apríla 2011 aj tretí senát[25] sa v svojich rozhodnutiach vôbec nezaoberajú otázkou aplikovateľnosti Charty a konštatujú, že k namietanému porušeniu Charty nedošlo. Pritom v mnohých prípadoch je neaplikovateľnosť Charty viac ako zrejmá.

Skúmanie aplikovateľnosti Charty uskutočňuje v svojich rozhodnutiach len štvrtý senát[26] a od apríla 2011 sa k nemu pridal aj tretí senát.[27] V ich rozhodnutiach sa nachádza odkaz na čl. 51 ods. 1 Charty a následne sa uskutočňuje overovanie toho, či v danom prípade ide o vykonávanie práva Únie zo strany Slovenskej republiky.

3. Kontrola súladu vnútroštátneho práva s právom Únie v konaní pred Ústavným súdom SR

V zmysle čl. 125 ods. 1 ústavy je referenčným kritériom kontroly ústavnosti aj medzinárodná zmluva, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Takouto medzinárodnou zmluvou sú aj zmluvy tvoriace primárne právo Únie a tak teda tieto zmluvy môžu byť parametrom ústavnosti právnych predpisov.

V súvislosti s kontrolou súladu vnútroštátneho práva s právom Únie sme už skôr[28] poukazovali na problém čl. 144 ods. 2 ústavy, ktorý sa podľa nášho názoru dostáva do rozporu so závermi plynúcimi z princípu Simmenthal, keďže požaduje od sudcu všeobecného súdu, aby v prípade, že zistí rozpor vnútroštátnej normy s primárnym právom Únie, prerušil konanie a podal návrh na Ústavný súd SR na začatie konania o súlade v zmysle čl. 125 ústavy. Zatiaľ nie je zrejme, aké stanovisko k tomuto problému zaujme Ústavný súd SR, ale v každom prípade túto možnosť mať bude, keďže 22. augusta 2012 mu bol doručený návrh Krajského súdu v Bratislave na začatie konania o súlade ustanovenia § 51b zák. č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení zák. č. 548/2010 Z.z. a zák. č. 129/2011 Z.z. s ústavou, Dohovorom a Zmluvou o fungovaní Európskej únie.

Ďalším príkladom z aktuálnej rozhodovacej činnosti, v ktorom je namietaný nesúlad vnútroštátnej normy s právom Únie, je podanie skupiny poslancov z 10. októbra 2012, v ktorom poukazujú na nesúlad zák. č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov s, okrem iného, Chartou. Tento príklad podľa nášho názoru vhodne ilustruje určitú ustráchanosť Ústavného súdu vo vzťahu k právu Únie, ale aj rozdiel v efektívnosti činnosti Ústavného súdu SR a Súdneho dvora.

Zákon o elektronických komunikáciách je totiž implementačným aktom Slovenskej republiky vo vzťahu k smernici 2006/24 o uchovávaní údajov vytvorených alebo spracovaných v súvislosti s poskytovaním verejne dostupných elektronických komunikačných služieb alebo verejných komunikačných sietí (ďalej len „smernica 2006/24“). Táto smernica sa stala predmetom prejudiciálneho konania iniciovaného írskym súdom (konanie vo veci C-293/12) a následne rakúskym súdom (konanie vo veci C-594/12). Prejudiciálne otázky oboch súdov, ktoré Súdny dvor spojil do jedného konania, sa týkali platnosti smernice 2006/24 a to hlavne vo svetle základných práv garantovaných Chartou. S určitou mierou zjednodušenia by sme mohli konštatovať, že argumentácia v prospech neplatnosti smernice 2006/24 sa zhoduje s argumentáciou skupiny poslancov v súvislosti so zákonom o elektronických komunikáciách.

Zameriame sa teraz na to, akú činnosť vykonal Súdny dvor v súvislosti s írskym a rakúskym návrhom na začatie prejudiciálneho konania. Návrhy mu boli doručené 27. januára 2012 a 28. novembra 2012. Následne prebehla písomná časť konania a 9. júla 2013 sa uskutočnilo ústne pojednávanie. Generálny advokát predniesol svoje návrhy 12. decembra 2013 a rozsudok, v ktorom Súdny dvor vyhlásil smernicu 2006/24 za neplatnú[29], bol vyhlásený 8. apríla 2014. Čiže Súdny dvor potreboval na svoje rozhodnutie necelých dvadsaťsedem mesiacov a to ešte musíme pripomenúť, že vzhľadom na jazykový režim, v ktorom pracuje Súdny dvor, bola časť tohto obdobia venovaná nevyhnutným prekladom.

A ako sa darilo Ústavnému súdu SR pri rozhodovaní o návrhu skupiny poslancov z 10. októbra 2012? Ústavnému súdu SR trvalo osemnásť mesiacov, kým návrh prijal na ďalšie konanie a pozastavil účinnosť napadnutých ustanovení zákona o elektronických komunikáciách.[30] O návrhu nie je ešte do dnešného dňa rozhodnuté. Iste, je možné oponovať, že Ústavný súd SR čakal na výsledok konania pred Súdnym dvorom. Tento argument však neobstojí vo svetle informácie, že navrhovatelia žiadali od Ústavného súdu SR, aby sám predložil prejudiciálnu otázku. To by bolo umožnilo Ústavnému súdu, aby sa zapojil do diskusie o platnosti smernice 2006/24, čo je otázka dôležitá aj pre jeho rozhodnutie o návrhu skupiny poslancov. Zaujímavou je tiež skutočnosť, že vláda Slovenskej republiky nepovažovala za potrebné predložiť pripomienky v rámci konania pred Súdnym dvorom[31] a to napriek tomu, že výsledok konania bude mať zásadný vplyv na rozhodnutie Ústavného súdu.

Záver

Ako sme to uviedli už v úvode, našim cieľom bolo skúmať vzťah Ústavného súdu SR k právu Únie v troch oblastiach a to v oblasti prejudiciálnych otázok predkladaných Súdnemu dvoru, v oblasti Charty a nakoniec v oblasti kontroly súladu vnútroštátneho práva s právom Únie.

Zistili sme, že najprepracovanejšou oblasťou je zo strany Ústavného súdu SR oblasť prejudiciálnych otázok predkladaných Súdnemu dvoru. Z doterajšej judikatúry Ústavného súdu SR vyplývajú podľa nášho názoru jasné podmienky, za splnenia ktorých považuje Ústavný súd SR porušenie povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru za porušenie základného práva na súdnu ochranu. Pozitívne treba ohodnotiť aj výslovné zaradenie sa Ústavného súdu SR medzi tie ústavné súdy, ktoré uznávajú, že sú súdmi, ktoré sa môžu ocitnúť v pozícii súdu, ktorý predkladá prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru. Toto stanovisko je o to dôležitejšie, že primárne právo je v našom právnom systéme jedným z parametrov testovania ústavnosti vnútroštátnych noriem. Ďalšie „proeurópske“ rozhodnutie je stanovisko Súdneho dvora o nezasahovaní do autonómie všeobecného súdu v otázke kladenia prejudiciálnych otázok a to aj na úkor záväznosti právneho názoru Ústavného súdu SR.

V súvislosti s Chartou, ktorej vplyv sme skúmali v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, sme poukázali na podľa nášho názoru nesprávny prístup niektorých senátov Ústavného súdu SR, ktoré opomínajú pri skúmaní porušenia Charty venovať sa najprv otázke jej aplikovateľnosti.

Z rozboru činnosti Ústavného súdu SR v oblasti kontroly súladu vnútroštátneho práva s právom Únie vyplýva, že v záujme efektívnosti rozhodovania by bola vhodnejšia väčšia aktivita Ústavného súdu SR vo vzťahu k právu Únie, napríklad prostredníctvom kladenia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru.

Úvod

Desiate výročie členstva Slovenskej republiky v Európskej únii je v roku 2014 dôležitým míľnikom aj pre právnu vedu, ktorej povinnosťou je reflektovať toto obdobie, poukazovať na nedostatky pri aplikácií práva EÚ, ale aj ponúknuť víziu ďalšieho pôsobenia v Únii, a aj Únie samotnej.

V slovenskej právnej vede nie je veľa pokusov analyzovať rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v určitej oblasti, právnom odvetví, či jednotlivom inštitúte. Dôvodom zrejme nie je nedostatok informácií a času na ich systematické spracovanie, ale možno skôr metodológia a zodpovedajúce kritériá, ktoré by dávali objektívny obraz a umožnili dostupné informácie správne interpretovať.

Nastaviť objektívnu a jednoznačnú metodológiu pri analýze judikatúry v celej šírke „právneho odvetvia“ je samostatnou (a nespracovanou) témou, jej odôvodnenie by zrejme ľahko mohlo byť podrobené kritike. Aj z uvedeného dôvodu neponúkam v tomto príspevku vyargumentovanú metodológiu a najmä analýzu celej šírky aplikácie úniového práva všetkými stupňami súdnej sústavy SR, ako by z názvu mohlo jednoznačne vyplynúť.

Ponúkam skôr výber možných relevantných kritérií a ukazovateľov, ktoré môžu napovedať o efektívnom fungovaní súdneho systému EÚ na území Slovenskej republiky, tzn. o spôsobe a úrovni zapojenia všeobecných súdov SR do systémov vzťahov k ostatným súdom EÚ a Súdnemu dvoru EÚ, ako aj aplikácie základných princípov fungovania tohto systému v kontexte pravidiel práva Európskej únie, ktoré z pohľadu právnej sily dominuje nad právom vnútroštátnym a medzinárodným.

Pripomínam, že pojem súdny systém Európskej únie nie je vôbec akademický termín,[1] [2] ale reálne existujúci mechanizmus, ktorého právomoci a funkcie vymedzuje najmä primárne úniové právo a špecifikuje judikatúra Súdneho dvora. Súdny systém Únie je spojený s úniovým právom a právom členských štátov. Keďže právo Únie pôsobí a je vykonávané na úniovej aj na vnútroštátnej úrovni, súdny systém Únie zahŕňa inštitucionálne, tak Súdny dvor EÚ, ako aj vnútroštátne súdy členských štátov, pričom obe zložky tohto súdneho systému kontrolujú dodržiavanie úniového právneho poriadku[3]. Úlohou Súdneho dvora EÚ je zabezpečiť dodržiavanie autonómie právneho poriadku Únie a úlohou členských štátov (najmä všeobecných a ústavných súdov) je podľa zásady lojálnej spolupráce najmä zabezpečiť, aby sa na ich území uplatňovalo a dodržiavalo právo Únie[4]. Podľa nového znenia čl. 19 ods. 1 ZEÚ sú členské štáty EÚ naviac povinné stanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany. Vnútroštátne súdy členských štátov vykonávajú v spolupráci so Súdnym dvorom EÚ funkciu, ktorá im je pridelená spoločne s cieľom zabezpečiť dodržiavanie úniového práva.[5] Plniac si túto úlohu sú vnútroštátne súdy členských štátov úniovými súdmi so všeobecnou pôsobnosťou a disponujú plnými právomocami.[6] Zakladajúce zmluvy teda nevytvorili autonómnu súdnu moc EÚ zriadením len Súdneho dvora EÚ, ale „súdnu moc prepojenú“ s vnútroštátnymi súdmi členských štátov, ktoré v rámci svojej územnej pôsobnosti zabezpečujú úplné uplatňovanie práva Únie. Tento model nemožno zamieňať s usporiadaním súdnictva v zložených štátoch (najmä federatívnych), nakoľko medzi Súdnym dvorom EÚ a súdmi členských štátov nie je hierarchický vzťah podradenosti resp. nadradenosti, ale vzťah vzájomnej spolupráce.[7] V tejto súvislosti vnútroštátnym súdom a Súdnemu dvoru EÚ prináleží, aby zabezpečili plné uplatnenie práva Únie vo všetkých členských štátoch a súdnu ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci z uvedeného práva vyplývajú.[8]

Z vyššie uvedeného pokladám za dôležité preskúmať vzťah medzi súdmi Slovenskej republiky a Súdnym dvorom EÚ, ako aj spôsob aplikácie práve jeho judikatúry, ktorá tvorí najdôležitejší komponent úniového práva.

1. Spolupráca súdov Slovenskej republiky so Súdnym dvorom EÚ

Úroveň spolupráce súdov SR a Súdneho dvora EÚ je priamo definovaná prejudiciálnym konaním podľa čl. 267 ZFEÚ. Cieľom prejudiciálneho konania, ktoré tvorí viac než polovicu nápadu Súdneho dvora, je zabezpečiť jednotný výklad a aplikáciu práva Únie, a nie riešiť konkrétne spory, ktoré sú v právomoci vnútroštátnych súdov. Prejudiciálne konanie je teda nepriamym a nesporovým konaním, ktoré sa môže začať na návrh vnútroštátneho súdneho orgánu. Práve vďaka prejudiciálnemu konaniu došlo k formulovaniu najdôležitejších zásad práva Únie, ako sú napríklad priamy účinok a prednosť práva Únie.[9] Súdny dvor EÚ označil prejudiciálne konanie za osobitnú formu súdnej spolupráce, prostredníctvom ktorej by sa vnútroštátny súd a Súdny dvor mali v rámci svojich právomocí priamo a vzájomne usilovať o rozhodnutie veci tak, aby bola zaručená jednotná aplikácia a jednotný výklad práva Únie vo všetkých členských štátoch.[10] Prejudiciálne konanie je najmä v pristupujúcich členských štátoch EÚ dôležitým nástrojom na potvrdenie účinkov prameňov práva EÚ a základných princípov jeho fungovania na území nového členského štátu, jeho výsledok – prejudiciálny rozsudok Súdneho dvora EÚ – slúži ako autorita, voči politickým, ale najmä domácim právnym konštrukciám, najmä ústavným, ktoré sú nezlučiteľné s pravidlami EÚ.

Vo svojom príspevku „Analýza súčasného stavu aplikácie komunitárneho práva súdnymi orgánmi Slovenskej republiky“11 (ďalej aj ako „pôvodný príspevok“) uverejneného pri príležitosti piateho výročia členstva Slovenskej republiky v EÚ som konštatoval, že slovenské vnútroštátne súdy iniciovali za obdobie od 1.5. 2004 do 1.5. 2009 celkove len dve prejudiciálne konania a nebolo podľa nich možno uskutočniť všeobecne platné závery o trende spolupráce súdov SR so Súdnym dvorom EÚ či o spôsobe aplikácie práva EÚ.

Ďalších päť rokov možnosti a aj povinnosti realizovať prejudiciálne konanie podľa čl. 267 ZFEÚ mohlo priniesť „pravdu“ o chápaní tejto formy spolupráce so Súdnym dvorom EÚ a úrovni aplikácie úniového práva EÚ. Je nutné „slovenské“ prejudiciálne otázky (tzn. prejudiciálne otázka podané Súdnemu dvoru všeobecnými súdmi SR) preskúmať podrobnejšie, nakoľko diferencovať je nutné z viacerých hľadísk.

Od 1.5. 2009 do 30.4. 2014 podali všeobecné súdy SR Súdnemu dvoru ďalších 22 prejudiciálnych otázok, podľa jednotlivých rokov nasledovne:

od 1.5. 2009	2010	2011	2012	2013	do 30.4. 2014
1	5	3	9	4	0
C-240/09	C-76/10	C-165/11	C-22/12	C-34/13
	C-416/10	C-252/11	C-30/12	C-153/13
	C-453/10	C-433/11	C-68/12	C-459/13
	C-504/10		C-373/12	C-558/13
	C-599/10		C-460/12
			C-470/12
			C-482/12
			C-496/12
			C-543/12

Z uvedených 22 prejudiciálnych konaní je 19 skončených, s výnimkou konania C- 543/12 Zeman, konania vo veci C-34/13 Kušionová a C-459/13 Široká. Domnievam sa, že je tiež možné zhodnotiť efektivitu daných prejudiciálnych otázok a konaní, podľa druhu rozhodnutia Súdneho dvora (rozsudok, [11] „odôvodnené uznesenie“[12]), resp. spôsobu skončenia konania (odpovedaním na otázky, zastavením konania pre späťvzatie otázky, zastavením konania pre neprípustnosť otázky) a to za celé obdobie členstva SR v EÚ, tzn. od 1. mája 2004 (pre všetkých 21 skončených prejudiciálnych konaní).

Rozsudok	Odôvodnené uznesenie	Uznesenie – zastavenie (späťvzatie)	Uznesenie – neprípustnosť
9	2	7	3
C-240/09 VLK	C-456/07 Mihal	C-252/11 Šujetová	C-302/07 Kovaľský
C-416/10 Križan	C-76/10 Pohotovosť	C-30/12 Marcinová	C-433/11 SKP
C-453/10 Perenič		C-373/12 GIC Cash	C-153/13 Pohotovosť
C-504/10 Tanoarch		C-460/12 SKP
C-599/10 SAG ELV		C-482/12 Macinský[13]
C-165/11 Profitube		C-496/12 Myjava
C-22/12 Haasová		C-558/13 CD Consulting
C-68/12 SLSP
C-470/12 Pohotovosť

Z vyššie uvedeného prehľadu za desať rokov členstva SR v EÚ je možné konštatovať, že jedným z významných faktov slovenských prejudiciálnych otázok zostáva častý prípad zastavenia prejudiciálneho konania z dôvodu spaťvzatia prejudiciálnej otázky samotným vnútroštátnym súdom. Ak k siedmym takýmto prípadom pripočítame tri otázky, ktoré boli uznesením Súdneho dvora zamietnuté ako neprípustné, bilancia „úspešných“ prejudiciálnych konaní a tých „neúspešných“ nie je optimálna, takmer polovica z doteraz 21 skončených prejudiciálnych konaní (celkovo 10 konaní) neskončí meritórnym rozhodnutím, odpoveďou Súdneho dvora, ktorú vnútroštátny súd zohľadní vo svojom hlavnom konaní. Stručne povedané, polovica prejudiciálnych konaní slovenských vnútroštátnych súdov je mrhaním času súdneho konania (dokonca viac ako polovica, ak dva prípady vo veciach C-456/07 Mihal a C-76/10 Pohotovosť rozhodol Súdny dvor odôvodneným uznesením z dôvodu, že odpoveď na položené prejudiciálne otázky mohol vnútroštátny súd vyvodiť z predošlej judikatúry Súdneho dvora EÚ[14]).

V porovnaní s dvomi prejudiciálnymi otázkami podanými počas prvých piatich rokov členstva SR v EÚ, z ktorých prvé konanie vo veci C-302/07 Kovaľský bolo Súdnym dvorom zastavené, keďže prejudiciálne otázky boli neprípustné a druhé konanie vo veci C-456/07 Mihal, skončilo odôvodneným uznesením a odkazom Súdneho dvora na svoju skoršiu judikatúru[15], teda nemožno konštatovať zásadnú efektivitu prejudiciálnych konaní iniciovaných súdmi Slovenskej republiky. Napriek uvedenému je vhodné uviesť naviac poslednú štatistiku slovenských prejudiciálnych konaní, a to ich rozdelením podľa súdu, ktorý prejudiciálnu otázku podal. Z celkového počtu podaných prejudiciálnych otázok všeobecnými súdmi SR (za obdobie desiatich rokov celkovo 24 konaní), sa totiž do dialógu so Súdnym dvorom EÚ zapojilo len päť vnútroštátnych súdov SR, z ktorých dva súdy iniciovali po jednom prejudiciálnom konaní, tzn. 22 prejudiciálnych konaní iniciovali len tri súdy SR.

Najvyšší súd SR	Krajský súd PO	Okresný súd PO	Okresný súd SK	Okresný súd BJ
9	10	3	1	1
C-456/07	C-302/07	C-453/10	C-470/12	C-153/13
C-240/09	C-76/10	C-30/12
C-416/10	C-252/11	C-482/12
C-504/10	C-433/11
C-599/10	C-22/12
C-165/11	C-373/12
C-68/12	C-460/12
C-543/12	C-496/12
C-459/13	C-34/13
	C-558/13

Z deviatich prejudiciálnych konaní iniciovaných Najvyšším súdom SR je sedem konaní skončených, dve konania (C-543/12 Zeman a C-459/13 Široká) stále prebiehajú (jún 2014). V spojení so štatistikou o „úspešnosti“ prejudiciálnych konaní možno konštatovať, že iba prvá prejudiciálna otázka NS SR vo veci C- 456/07 Mihal skončila odôvodneným uznesením, všetky ostatné skončili rozsudkom Súdneho dvora vo veci samej, viaceré z nich boli významné z hľadiska aplikácie práva EÚ v rámci ústavných pravidiel SR (napr. konanie C-416/10 Križan), alebo v rámci samotného fungovania prameňov práva EÚ (napr. konanie C-240/09 VLK). Aj ďalšie konania hľadali odpovede na viaceré otázky v rámci verejného obstarávania, hospodárskej súťaže, či daňového práva.

Následné hodnotenie ostatných súdov v spojení s vyššie uvedenými štatistikami nemôže byť priaznivé, možno s výnimkou Okresného súdu Svidník, ktorý sa vo svojom konaní C-470/12 Pohotovosť c/a Vašut dočkal dňa 27.2. 2014 rozsudku Súdneho dvora, v ktorom podal výklad smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, najmä čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a čl. 8 tejto smernice, v spojení s čl. 38 a 47 Charty základných práv Európskej únie tak, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa nepripúšťa vedľajšie účastníctvo združenia na ochranu spotrebiteľov na podporu spotrebiteľa, proti ktorému sa vedie exekučné konanie na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku. Aj v tomto konaní však spolupráca a dialóg medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnym súdom neprebiehali hladko. Z návrhov generálneho advokáta Nilsa Wahla nie je možné prehliadnuť konštatovanie v bode 34 jeho stanoviska, že „je nepochybne prekvapujúce a poľutovaniahodné, že vnútroštátny súd predovšetkým nepovažoval za potrebné informovať Súdny dvor o prekážke konania, ktorá nastala sotva mesiac po podaní tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, a následne, napriek výzve Súdneho dvora, neuviedol presné dôvody, pre ktoré sa domnieval, že konanie vo veci samej stále prebieha, hoci medzi exekučným konaním na vnútroštátnej úrovni a týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania je absolútna vzájomná závislosť.“16 Zaujímavým, v prípade späťvzatia žaloby navrhovateľom v hlavnom konaní pred vnútroštátnym súdom bude napríklad aj spôsob, akým tento následne rozhodne o trovách prejudiciálneho konania.[16] [17]

Naopak prejudiciálne konanie Okresného súdu Bardejov v obdobnej veci C-153/13, Pohotovosť c/a Soroka skončilo neúspešne odmietnutím Súdneho dvora pre zjavnú neprípustnosť súdom položených prejudiciálnych otázok, z dôvodu ratione temporis (viď nižšie). Naviac sa Okresný súd Bardejov nepresvedčil, že rovnakú prejudiciálnu otázku už podal štyridsať kilometrov vzdialený Okresný súd Svidník v auguste 2012, tzn. takmer pol roka pred ním (pritom rozhodnutie o prerušení konania a podaní prejudiciálnych otázok zrejme súd vyhotovoval viac než mesiac, keďže rozhodol 15. februára 2013 a rozhodnutie doručil Súdnemu dvoru až 26. marca 2013).

Okresný súd Prešov podal tri prejudiciálne otázky v roku 2010, 2011 a 2012. Rozsudkom Súdneho dvora dostal Okresný súd Prešov odpovede len v rámci prvého, ním iniciovaného prejudiciálneho konania vo veci C-453/10 Perenič a Pereničová. Ostatné dve ním začaté konania skončili uznesením o zastavení. Napríklad v prejudiciálnom konaní vo veci C-482/12, Peter Macinský a Eva Macinská proti Getfin s. r. o. a Financreal s.r.o. začatom 29.10. 2012 boli o viac než rok neskôr dňa 21. novembra 2013 podané aj návrhy generálneho advokáta. Vec bola zastavená až uznesením zo 7. februára 2014. Žiaľ nedisponujem informáciou, či k späťvzatiu otázky došlo v dôsledku rázneho stanoviska generálneho advokáta, alebo z dôvodu späťvzatia žaloby navrhovateľmi v hlavnom konaní pred Okresným súdom Prešov.

Švédsky generálny advokát Nils Wahl totiž prejudiciálne otázky Okresného súdu Prešov nešetril. Hneď v úvode svojho stanoviska[18] konštatuje: „Súdny dvor je riadnym súdnym orgánom. Jeho úlohou je rozhodovať v právnych sporoch medzi účastníkmi konania na základe hmotnoprávnych a procesných právnych noriem. Vydáva záväzné rozhodnutia a v zásade neposkytuje poradné stanoviská k hypotetickým otázkam. V tejto súvislosti sa prejednávaná vec javí ako vec, ktorá vykazuje všetky vlastnosti úplne abstraktnej situácie, a nie je vôbec zrejmé, prečo je rozhodnutie Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke nevyhnutné. Tak ako v legislatívnom procese vedie vychádzanie z neštandardných právnych situácií k nekvalitnému právnemu poriadku, o to viac neexistujúce právne spory vedú k ešte horšej judikatúre. Tak je to nanešťastie aj vo veci samej, hoci spor, v rámci ktorého bola Súdnemu dvoru predložená otázka v tomto konaní, je dosť významný. Opätovne ide o prípad, keď snaha o dosiahnutie efektívnejšieho výkonu súdnictva stojí oproti právu na účinnú súdnu ochranu – konkrétne ochranu spotrebiteľov.“. Generálny advokát Nils Wahl navrhol prejudiciálne otázky zamietnuť ako zjavne neprípustné. Nakoniec je potrebné vyhodnotiť „prejudiciálnu aktivitu“ slovenského „rekordmana“ v počte podaných prejudiciálnych otázok (10 otázok z celkového počtu 22) a to Krajského súdu v Prešove.

Vôbec prvé slovenské prejudiciálne konanie bolo iniciované práve Krajským súdom v Prešove, jeho tri prejudiciálne otázky v konaní C-302/07 Kovaľský boli neprípustné, nakoľko sa týkali výkladu Dohovoru o ochranu ľudských práv a základných slobôd, ktorý medzi pramene práva EÚ doposiaľ nepatrí. Zo zvyšných 9 prejudiciálnych konaní iniciovaných Krajským súdom v Prešove od roku 2010 je 8 konaní skončených (neskončené je prejudiciálne konanie vedené pod spisovou značkou C-34/13, ktoré začalo v januári 2013). Konanie vo veci C- 76/10 Pohotovosť bolo skončené vydaním odôvodneného uznesenie Súdneho dvora dňa 16.11. 2010 a len jediné konanie (ktoré sa netýkalo ochrany spotrebiteľa) skončilo rozsudkom, a to vo veci C-22/12 Haasová. Ostatná a prevažná väčšina návrhov na začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 267 ZFEÚ podaná Krajským súdom v Prešove skončila neúspechom – 5 konaní Súdny dvor zastavil pre späťvzatie návrhu a jedno konanie vyhlásil Súdny dvor za neprípustné (C-433/11 SKP). Stručne povedané, 6 z 8 prejudiciálnych konaní Krajského súdu v Prešove bolo neúspešných. Uvedená štatistika nerobí z Krajského súdu v Prešove seriózneho partnera Súdnemu dvoru EÚ. Nebolo by úplné nehľadať dôvody uvedeného stavu, najmä pokiaľ ide o päť zastavených konaní z dôvodu späťvzatia návrhu krajským súdom, len na jeho strane. Totiž späťvzatie môže byť spôsobené najmä späťvzatím návrhu samotným žalobcom v hlavnom konaní, následkom čoho je späťvzatie prejudiciálneho návrhu vnútroštátnym súdom obligatórne. Napriek uvedenému sa domnievam, keďže vo všetkých týchto piatich konaniach existoval rôzny žalobca, že prejudiciálne otázky boli položené predčasne a uznesenie súdu o prerušení konania a položení prejudiciálnych otázok bolo pre účastníkov sporu prekvapením a toto z najväčšou pravdepodobnosťou považovali za neefektívne a unáhlené.

Dňa 4.7. 2014 podal Krajský súd v Prešove dvadsiatu piatu slovenskú prejudiciálnu otázku (podanú tak počas „jedenásteho“ roka členstva SR v EÚ), ktorá je jeho jedenástym prejudiciálnym konaním v poradí. Ide o vec CD Consulting a rovnakú prejudiciálnu otázku, akú položil tento súd v konaní C- 558/13 a týka sa výkladu smernice Rady 93/13/EHS a smernice 87/102/EHS, tzn. ochrany spotrebiteľa. Pripomeňme, že žiadne prejudiciálne konanie týkajúce sa otázok vo veciach spotrebiteľských sporov podaných Krajským súdom v Prešove neskončilo rozsudkom Súdneho dvora. Domnievam sa, že aj táto prejudiciálna otázka je nepresná, nakoľko ignoruje procesný rámec vnútroštátneho súdu, na základe ktorého súd rozhoduje, a tým je európske konanie s nízkou hodnotou sporu[19] [20] a je najmä hypotetická, keďže v tomto konaní je odporca pasívny a proti tvrdenej pohľadávke sa nebráni. Podľa čl. 7 ods. 3 nariadenia o európskom konaní s nízkou hodnotou sporu, ak odporca na výzvu súdu neodpovedá, tzn. „nedoručí odpoveď dotknutej strany v lehote ustanovenej v článku 5 ods. 3, alebo 6, súd vydá rozsudok o pohľadávke“. Ani podľa zahraničnej právnej doktríny „súd nemôže postupovať podľa ods. 2 a žiadať doplňujúce informácie, vykonávať dokazovanie alebo nariaďovať ústne pojednávanie“20. V znení prejudiciálnej otázky sa však povinnosť ex offo preskúmavania neprijateľných podmienok v spotrebiteľskej úverovej zmluve týka vnútroštátneho hmotného práva.[21]

Záverom analýzy v tejto časti možno uviesť, že prejudiciálne konanie je forma priamej spolupráce medzi Súdnym dvorom Európskej únie a súdmi členských štátov, v rámci ktorej platí zásada, že jedine vnútroštátny súd členského štátu je oprávnený určovať obsah prejudiciálnej otázky, ktorú Súdnemu dvoru položí, ako aj čas, kedy sa tak rozhodne urobiť.

Zo znenia a systematiky článku 267 ZFEÚ vyplýva, že prejudiciálne konanie v prvom rade predpokladá, že pred vnútroštátnymi súdmi skutočne prebieha konanie, v rámci ktorého majú vydať rozhodnutie, pri ktorom budú môcť zohľadniť rozsudok v prejudiciálnom konaní.[22] Ďalej opodstatnením návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je formulovanie poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale potreba efektívneho riešenia sporu.[23] Právomoc Súdneho dvora nemôže byť uplatňovaná abstraktne, ale musí byť spojená so skutočne položenou otázkou vo veci samej. Ak by tomu tak nebolo, existovalo by veľké riziko, že Súdny dvor sa stane súčasťou právnej debaty, ktorá v konečnom dôsledku nemá vzťah k výkladu práva Únie.[24]

Iniciovanie prejudiciálnej otázky nie je prísne formalizované,[25] Súdny dvor môže naviac položené otázky vnútroštátneho súdu spresniť. Domnievam sa, že napriek tomu najmä z dôvodu procesnej ekonómie nie je vhodné, ak vnútroštátny súd, najmä prvostupňový, položí prejudiciálnu otázku bez ohliadnutia sa za už existujúcou judikatúrou Súdneho dvora v príslušnej oblasti, bez prieskumu, či už obdobnú otázku nepoložil iný súd, prípadne či odpoveď na jeho otázku je možné vyvodiť z judikatúry vyšších súdov. Zdá sa, že v niektorých konaniach, ako okrem iného konštatoval aj generálny advokát Nils Wahl, sa okresné či krajské súdy snažia prejudiciálnym konaním zjednotiť, zmeniť či doplniť judikatúru Najvyššieho súdu SR.

Aj vzhľadom na vysoký počet neúspešných, slovenskými súdmi začatých prejudiciálnych konaní, z dôvodu neskoršieho späťvzatia návrhu samotným súdom (aj ako dôsledok späťvzatia žaloby alebo uzatvoreného zmieru) mám jednoznačne za to, že je vhodnejšie, ak pred podaním prejudiciálnej otázky súd obom protistranám umožní vyjadriť sa k prejednávanej veci.[26]

2. Aplikácia úniového práva a faktor času

Aj v rámci vyššie uvedených neúspešných prejudiciálnych otázok sa naďalej vyskytuje limitujúci faktor času, ktorý podmieňuje právomoc Súdneho dvora EÚ v rámci prejudiciálneho konania. Tento faktor pritom súdy SR nie vždy náležite zohľadňujú.

K otázkam rozhodného dátumu aplikácie úniového práva som sa venoval aj v pôvodnom príspevku. Uviedol som, že v právnej vede a ani v rámci rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky sa problematike okamihu záväznosti
úniového práva pre vnútroštátne súdy pristupujúcich členských štátov nevenovala zásadná pozornosť, okrem uvedenia dňa 1. mája 2004 ako dátumu nadobudnutia platnosti Zmluvy o pristúpení SR a ostatných štátov k EÚ a tým aj záväznosti a účinnosti zakladajúcich zmlúv a sekundárneho práva na území SR.

Aplikáciu úniového práva možno z hľadiska časovej pôsobnosti rozlične posudzovať najmenej v rámci piatych prípadov:

i) z pohľadu aplikácie priameho účinku normy úniového práva,

ii) z pohľadu aplikácie nepriameho účinku normy úniového práva,

iii) z pohľadu priamej aplikácie hmotnoprávnej úniovej normy,

iv) z pohľadu priamej aplikácie procesnoprávnej úniovej normy,

v) a osobitne z pohľadu aplikácie čl. 257 ZFEÚ a inštitútu zákonného sudcu, resp. možnosti či povinnosti vnútroštátneho súdu iniciovať prejudiciálne konanie a následnú incidenčnú právomoc Súdneho dvora EÚ.

Časové aspekty záväznosti a priamej alebo nepriamej aplikácie úniového práva na území Slovenskej republiky, vyplývajú z predovšetkým z práva EÚ samotného, ako aj z vnútroštátneho práva Slovenskej republiky, najmä z:

i) ustanovení Zmluvy o pristúpení SR a ostatných štátov k EÚ z roku 2003, vrátane Aktu o podmienkach pristúpenia a prílohy XIV,

ii) ustanovení procesných a hmotnoprávnych noriem EÚ,

iii) judikatúry Súdneho dvora EÚ,

iv) Ústavy Slovenskej republiky (pozri najmä čl. 7 ods. 2 Ústavy SR).

Z ustanovenia článku 2 Aktu o podmienkach pristúpenia, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o pristúpení, je zrejmé, že ustanovenia pôvodných zakladajúcich zmlúv (primárneho práva EÚ) a aktov prijatých inštitúciami EÚ (sekundárne právo EÚ) pred ich pristúpením, sú pre nové členské štáty záväzné odo dňa ich pristúpenia, t. j. od nadobudnutia platnosti aténskej Zmluvy o pristúpení (1. máj 2004) s ohľadom na temporálne alebo trvalé derogácie v nej uvedené. Nové členské štáty sú rovnako okamihom pristúpenia považované za adresátov smerníc a rozhodnutí v zmysle článku 288 ZFEÚ za predpokladu, že tieto smernice a rozhodnutia boli adresované všetkým členským štátom. Odo dňa pristúpenia musia nové členské štáty dosiahnuť súlad svojich právnych poriadkov s ustanoveniami smerníc a rozhodnutí v zmysle článku 288 ZFEÚ, pokiaľ v prílohách uvedených v článku 24 alebo v ktoromkoľvek inom ustanovení Aktu nie je stanovená iná lehota (pozri čl. 53 a 54 tohto aktu).

Vyššie uvedené ustanovenia Aktu o podmienkach pristúpenia ako aj príslušná judikatúra Súdneho dvora[27] sa odvolávajú na teóriu tzv. okamžitého účinku úniového práva na území nových členských štátov, t. j. jeho platnosti a účinnosti okamihom pristúpenia ab initio na všetky právne vzťahy vzniknuté pred pristúpením, ktoré nezanikli, resp. ich účinky (práva, povinnosti, nároky atď.) naďalej pretrvávajú, ak nie je v prechodných ustanoveniach zmluvy o pristúpení (t. j. v prílohe XIV Aktu o podmienkach pristúpenia pokiaľ ide o Slovenskú republiku) alebo v samotnom sekundárnom akte uvedené inak (pozri). Aj v tejto súvislosti je možné hovoriť o nepravej retroaktivite, t. j. o prípade, keď aplikáciou nového práva dochádza k zmene právneho vzťahu – vzájomných práv a povinností založených a upravených skoršou právnou úpravou, avšak len pokiaľ ide o aplikácie priameho účinku a v zásade len procesnoprávnej normy úniového práva. Primárne a sekundárne právo Únie teda nepôsobilo na území SR odo dňa pristúpenia ako celok a bez výnimiek. Z čl. 2 a čl. 10 Aktu o podmienkach pristúpenia ďalej vyplýva uplatňovanie primárneho a sekundárneho práva s ohľadom na rôzne prechodné opatrenia (napr. čl. 34 tohto aktu), resp. temporálne derogácie, ktoré sú uvedené v tomto akte alebo v jeho prílohách buď konkrétne (napr. body 2 a 3 prílohy XIV tohto aktu), alebo neurčito s možnosťou ich zavedenia počas určitého obdobia (napr. čl. 38 a bod 2 prílohy XIV tohto aktu).

Súdy Slovenskej republiky však k 1.5. 2004 rozhodovali spory z právnych vzťahov, ktoré boli založené, zmenené, naplnené, resp. sporné ešte pred pristúpením SR do EÚ. Pokiaľ ide o aplikáciu hmotnoprávnych noriem nielen vnútroštátneho, ale aj úniového práva, tieto je nutné aplikovať v takom znení, v akom boli účinné v okamihu, v ktorom nastala právna skutočnosť, ktorá je predmetom sporu. Aplikácia nepriameho účinku noriem úniového práva vnútroštátnymi súdmi však prichádzala do úvahy ešte pred pristúpením k EÚ a to na právnom základe tzv. asociačných dohôd[28] a následnej judikatúre najvyššími súdmi. Napríklad cestu k nepriamej aplikácii transponovaných ustanovení smerníc v rámci aplikácie (výkladu) vnútroštátneho práva v období pred vstupom Českej republiky do Európskej únie vydláždil Ústavný súd ČR v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti najmä svojim nálezom zo dňa 16.10. 2001, sp.zn. Pl. ÚS 5/01 („kvóty na mlieko“). Následne české najvyššie súdy (Najvyšší súd ČR ako i Najvyšší správny súd ČR) rozpoznali zásadu výkladu „aproximovaného“ vnútroštátneho práva v súlade s úniovým právom na základe čl. 69 a 79 Asociačnej dohody, „ktorá bola kľúčovou dohodou upravujúcou vzťahy medzi Českou republikou a Európskymi spoločenstvami v období pred vstupom“[29]. Povinnosť aplikovať nepriamy účinok ustanovení práva EÚ (najmä smerníc) existovala pred pristúpením k EÚ vždy vtedy, ak:

i) aplikované vnútroštátne právo bolo prijímané z dôvodu jeho aproximácie s úniovým právom a týkalo sa oblastí spadajúcich do rozsahu čl. 70 Asociačnej dohody[30],

ii) neexistujú iné racionálne dôvody opačného výkladu, súvisiace najmä s výslovným úmyslom zákonodarcu prijať odlišnú právnu úpravu do obdobia pristúpenia štátu k EÚ a

iii) posudzovaný právny vzťah vznikol po nadobudnutí účinnosti „aproximovanej“ vnútroštátnej normy.

V pôvodnom príspevku sme konštatovali, že ani pred pristúpením SR k EÚ (najmä od okamihu platnosti Asociačnej dohody SR a EÚ), ani počas prvých piatych rokoch členstva Ústavný súd SR ani Najvyšší súd SR obdobnú povinnosť nepriamej aplikácie práva EÚ nižším súdom nestanovili, napriek tomu sa tieto v argumentácii snažili transponované ustanovenia vnútroštátnych predpisov komparovať s pôvodným zdrojom a ich účelom v smerniciach.[31] Takýto postup len napĺňal princíp právnej istoty, aby rovnaké právne vzťahy regulované rovnakými predpismi boli vykladané zo strany súdov rovnako.

K časovým účinkom práva EÚ tiež možno priradiť temporálne aspekty možnosti podať prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru a naplniť tak procesnú normu ustanovenia čl. 257 ZFEÚ, resp. časovú pôsobnosť právomoci Súdneho dvora na položenú prejudiciálnu otázku odpovedať. V tomto kontexte sme aj v pôvodnom príspevku konštatovali, že od „veľkého“ pristúpenia desiatich nových členských štátov k EÚ v roku 2004 sa uplatnila revidovaná judikatúra Súdneho dvora, počnúc jeho rozsudkom vo veci Ynos[32] z januára 2006. Na rozdiel od predchádzajúcej judikatúry Súdneho dvora[33], tento konštatoval, že nemá právomoc rozhodovať o prejudiciálnych otázkach, ak „okolnosti skutkového stavu konania vo veci samej predchádzali pristúpeniu Maďarskej republiky k Európskej únii“. Na uvedenú judikatúru reagoval aj Ústavný súd SR[34] v prípadoch, kedy predmetom ústavných sťažností bolo porušenie práva na spravodlivý súdny proces, in concreto právo na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tzn. porušenie povinnosti položiť prejudiciálnu otázku súdom, „proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva“, v súlade s tretím odsekom čl. 267 ZFEÚ.

Význam slovného spojenia „okolnosti skutkového stavu konania vo veci samej predchádzajú pristúpeniu dotknutého štátu k Európskej únii“ Súdny dvor neskôr vyložil značne široko, s cieľom zrejme zahrnúť čo najväčší počet prípadov, predovšetkým vznik právneho vzťahu, z ktorého neskoršie spory rozhodujú všeobecné súdy, bez ohľadu na fázu súdneho alebo vykonávacieho konania a nadväznosť a súslednosť ďalších skutočností tohto právneho vzťahu (napr. tento vznikol pred pristúpením štátu k EÚ, ale predmetom súdneho sporu je jeho porušenie, ktoré nastalo až po pristúpení).

Všeobecné súdy Slovenskej republiky tento postoj Súdneho dvora a jeho potvrdenie judikatúrou Ústavného súdu SR akceptovali a za päťročnicu členstva SR v EÚ a účinnosti úniového práva iniciovali pravdepodobne aj z tohto dôvodu celkove len dve prejudiciálne konania (C-302 Kovaľský a C-456 Mihal).

O to nepochopiteľnejšie možno vnímať prejudiciálnu otázku položenú Okresným súdom Bardejov z 15. februára 2013 a doručenú Súdnemu dvoru 26. marca 2013, vo veci C-153/13, Pohotovosť s. r. o. proti Jánovi Sorokovi, ktorú Súdny dvor EÚ uznesením z 3. apríla 2014 odmietol práve z dôvodu, že ,z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že má právomoc vykladať právo Únie, len pokiaľ ide o jeho uplatňovanie v členskom štáte odo dňa pristúpenia tohto štátu k Únii (pozri rozsudky Ynos, C-302/04, EU:C:2006:9, bod 36; Telefónica O2 Czech Republic, C-64/06, EU:C:2007:348, body 22 a 23; CIBA, C-96/08, EU:C:2010:185, bod 14, ako aj uznesenie Semerdžiev, C-32/10, EU:C:2011:288, bod 25)“. Prejudiciálna otázka bola ďalšou v rade tých, ktoré sa týkali snahy súdov prostredníctvom výkladu smernice 93/13 pozmeniť základné princípy súkromného práva a tiež pravidlá civilného procesu. Ako Súdny dvor v uznesení uviedol, „v prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že zmluva o úvere, o ktorú ide vo veci samej, bola uzavretá 10. decembra 2002, teda pred pristúpením Slovenskej republiky k Európskej únii 1. mája 2004″. Súdny dvor si naviac neodpustil poznámku, že „už okrem toho uplatnil túto judikatúru vo vzťahu k návrhu na výklad smernice 93/13 v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere uzavretou pred pristúpením Slovenskej republiky (uznesenie SKP, C-433/11, EU:C:2012:702, bod 36)“. Aj v prípade prejudiciálnej otázky položenej Krajským súdom v Prešove vo veci C-433/11, SKP, k.s. proti Kvete Polhošovej, bola zmluva o nájme a kúpe spotrebného tovaru, ktoré bola predmetom sporu v rámci prejudiciálnej otázky, uzatvorená dňa 13. novembra 2001.

3. Aplikácia úniového práva ex officio a zásada iura novit curia

Okrem časových aspektov aplikácie práva EÚ možno nastoliť nemenej dôležitú otázku, či je sudca všeobecného súdu SR za každých okolností povinný z úradnej povinnosti aplikovať právo EÚ a to aj vtedy, ak sa jeho aplikácie (zakladajúcej zmluvy, všeobecnej právnej zásady práva EÚ, medzinárodnej dohody uzatvorenej EÚ, právneho aktu EÚ, či judikatúry Súdneho dvora EÚ) účastník súdneho konania, ktoré pred ním prebieha, nedomáha a či platí aj v tejto súvislosti zásada iura novit curia?[35]

Domnievam sa, že aplikácia práva súdom ex officio vychádza z dvoch základných predpokladov:

a) uplatnenia zásady iura novit curia a

b) posúdenia miery kogentnosti, resp. dispozitívnosti aplikovateľných noriem.

O obsahu a účinkoch zásady iuria novit curia aplikovateľnej v civilnom procese súčasná učebnicová literatúra slovenských civilistov takmer mlčí[36], jej existenciu však nespochybňujem. Podľa kontinentálnej tradície účastníci súdneho konania poskytujú súdu fakty (skutkové okolnosti) a súd na tieto samostatne aplikuje právo, ktoré sám vyhľadá, bez toho, aby šiel nad rámec požiadaviek, ktoré účastníci vzniesli.[37] Občas býva nesprávne pochopená v zmysle automatickej znalosti práva ako celku súdom, v personifikovanej rovine každým jednotlivým sudcom. V súvislosti s prienikom úniového práva do práva vnútroštátneho a rozšírenia zásady iura novit curia i na tento systém, panovala následne v nových členských štátoch určitá skepsa.[38]

Všeobecné súdy SR sa v súčasnosti aplikovateľnosti zásady iura novit curia dovolávajú[39], pričom zrejme vychádzajú z ustanovenia § 121 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov,[40] [41] ktorý okrem iného konštatuje, že v súvislosti s dôkaznou povinnosťou účastníkov civilného konania netreba dokazovať nielen právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ale aj „právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie“41 (t.j. najmä sekundárne právo EÚ). Uvedené je tak zrejme legislatívnym vyjadrením zásady iura novit curia v civilnom (občianskom i správnom súdnom) konaní tak vo vzťahu k publikovanému právu „slovenskému“, ako i právu úniovému a logickým dôsledkom nevyvrátiteľnej domnienky o znalosti všetkého, čo bolo v Zbierke zákonov (Úradnom vestníku EÚ) uverejnené.[42] Táto zásada znamená, že sudca je povinný poznať publikované právo (všeobecne záväzné právne predpisy), t.j. toto nie je v súdnom konaní nutné dokazovať. Úmyslom slovenského zákonodarcu teda bolo zásadu iura novit curia v civilnom konaní upraviť rovnako pre právne predpisy SR (vyhlásené v Zbierke zákonov), ako aj pre právne predpisy (záväzné akty) EÚ (tiež vyhlásené v Úradnom vestníku EÚ).

Dôsledky zásady iura novit curia môžeme rozdeliť na:

i. materiálno – hmotnoprávne, ktoré súd odkazujú na platné pramene práva, ktoré sú pre neho relevantné a ktorými je pri svojej rozhodovacej činnosti viazaný[43] s tým, že ich obsah mu je známy bez toho, aby jeho znenie museli účastníci konania pred ním dokazovať a

ii. formálno – procesné, ktoré ukladajú súdu samostatnú povinnosť podradiť účastníkmi opísané a súdom zistené skutkové okolností (nárok) pod určitú právnu normu a nebyť viazaný právnou kvalifikáciou, ktoré nároku dal buď navrhovateľ alebo druhý účastník konania.[44] Súd sa najmä nemôže vopred vzdať posúdenia návrhu podľa príslušných právnych ustanovení len preto, že ich navrhovateľ výslovne neoznačil,[45] čo je okrem iného aj potvrdením výlučnej právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.[46]

Formálno – procesný dôsledok zásady iura novit curia napriek tomu neznamená bezvýnimočnú povinnosť súdu podradiť nárok účastníkov pod ním určenú právnu normu a nebyť viazaný ich právnou kvalifikáciou. Viazanosť súdu a najmä samotných účastníkov právom, je totiž limitovaná vylúčením tých právnych noriem, ktoré označujeme ako dispozitívne. Súd vždy aplikuje iba normy kogentné, aplikácia dispozitívnych noriem nastáva až sekundárne, pokiaľ sa účastníci nedohodli na odlišných pravidlách, vylučujúcich použitie dispozitívnych, najmä hmotnoprávnych noriem. Okrem toho, v civilnom konaní je súd návrhom účastníkov viazaný, v dôsledku čoho nemôže prisúdiť viac, ale tiež nemôže prisúdiť niečo iné, v súlade so zásadou non ultra petita, uvedenou v ustanovení § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Súd môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, iba vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.

Kogentné normy majú najmä ústavnoprávny základ, keďže podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky môže každý konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Ani zákonodarca však nie je obmedzený pri ukladaní povinností, obmedzení alebo zákazov, podľa čl. 13 ods. 4 Ústavy musí pri obmedzovaní základných práv a slobôd dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Ako bližšie uviedol Ústavný súd SR vo svojom náleze z 25. mája 1999, sp.zn. PL. ÚS 37/1999, „ak si to nevyhnutne vyžaduje ochrana osobitne dôležitých hodnôt“, resp. „v akej to rozumná úvaha o všeobecnom prospechu pripúšťa za účelné“. Je snáď nepochybné, že kogentné normy by rovnako mali podliehať ústavnoprávnym limitom.

Právo Európskej únie nestanovuje výslovne pravidlo iura novit curia a následne ani procesné podmienky aplikácie úniového práva vnútroštátnymi súdmi ex officio. V relevantných prameňoch práva EÚ nie je zakotvená ani nevyvrátiteľná domnienka o znalosti aktov EÚ. Vychádzajúc z úniovej zásady procesnej voľnosti (autonómie), v prípade ak neexistuje osobitná úniová úprava, právny poriadok každého členského štátu musí určiť príslušné súdy a stanoviť procesné normy, ktoré sa uplatnia v konaniach o žalobách týkajúcich sa ochrany práv, ktoré právnym subjektom vyplývajú z úniového práva a zabezpečia tak účinnú ochranu práv vyplývajúcich z právneho poriadku Únie.[47] Uvedená zásada je modifikovaná Súdnym dvorom, zásadou rovnocennosti a účinnosti.[48]

V súvislosti s povinnosťou vnútroštátnych súdov aplikovať úniové právo v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti, sa v prejudiciálnych konaniach pred Súdnym dvorom iniciovaných aj všeobecnými súdmi SR vynorila otázka, či najmä zásadu efektivity neporušujú vnútroštátne procesné ustanovenia, zakotvujúce zásadu non ultra petita, podľa ktorej súd nemôže vždy prihliadať na právne dôvody, ktoré by ex officio vzniesol sám, pretože niekedy je povinný pridŕžať sa predmetu sporu a prihliadať len na dôvody vznesené účastníkmi konania a môže svoje rozhodnutie oprieť len o skutkové okolnosti, ktoré mu boli predložené. Súdny dvor v zásade judikoval, že „povinnosť prihliadať na úniové normy z úradnej moci, môže byť preto obmedzená v prípadoch, ak procesná iniciatíva prináleží účastníkom konania a v dôsledku toho môže súd konať ex officio iba vo výnimočných prípadoch vo verejnom záujme. Takýto postup je v súlade s právom na obhajobu a požiadavkou riadneho priebehu konania, aby nedochádzalo k prieťahom v dôsledku posudzovania nových dôvodov“.[49]

Na druhej strane sa však v súlade so zásadou účinnosti niektoré ustanovenia práva Únie považujú za kogentné, resp. za ustanovenia verejného poriadku, na ktoré musí súd vo verejnom záujme prihliadať z úradnej moci, bez ohľadu na návrhy účastníkov konania a zásadu non ultra petita. Ide napríklad o základné ustanovenia týkajúce sa ochrany hospodárskej súťaže,50 ustanovenia o zákaze diskriminácie51, ale najmä ustanovenia o ochrane spotrebiteľa.

Práve v oblasti spotrebiteľského práva Súdny dvor judikoval kogentný charakter ustanovení smernice 93/13, ktorej „systém ochrany vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah“.52 Vzhľadom na také znevýhodnené postavenie jednej zo zmluvných strán „článok 6 ods. 1 smernice 93/13 zaväzuje členské štáty stanoviť, aby nekalé podmienky podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa. Ako vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť‘.53 Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách a kogentnosť úniovej úpravy je aj v súčasnosti niekoľkokrát opakovaná Súdnym dvorom. V „slovenskej kauze“ C-76/10, Pohotovosť proti Ivete Korčkovskej Súdny dvor zopakoval tézu z rozsudku Asturcom, podľa ktorej ak „vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 smernice 93/13 hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel“.54 Vnútroštátny súd, „ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon rozhodcovského rozhodnutia, môže zastaviť aj bez návrhu výkon tohto rozhodcovského rozhodnutia, ak toto ukladá dotknutej strane povinnosť plnenia, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, je tento súd povinný, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť v rámci exekučného konania nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom“.55

Práve uvedenou „doktrínou ex offo“ v spotrebiteľských sporoch zavŕšim vybrané aspekty aplikácie úniového práva súdmi Slovenskej republiky po desiatich rokoch členstva v EÚ.

4. Aplikácia úniového práva v spotrebiteľských sporoch

Zrejme v žiadnej oblasti práva EÚ nedošlo k takému úsiliu pri jeho priamej alebo nepriamej aplikácii, ako v oblasti spotrebiteľského práva. Druhým dychom možno konštatovať, že žiadny iný typ sporov a konaní nespôsobil slovenskému súdnictvu v poslednej dekáde toľko ťažkostí, ako spory v tzv. spotrebiteľských veciach. Ťažkosťami máme na mysli enormný počet žalôb a konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj pred Ústavným súdom SR v týchto sporoch, pričom jediná pohľadávka/resp. sporné porušenie zmluvnej povinnosti je predmetom viacerých súdnych a exekučných konaní.

Je legitímna otázka, či práve správnou alebo nedostatočnou aplikáciou úniového práva nie sú zapríčinené ťažkosti s touto agendou. Súvislosti medzi spotrebiteľskými spormi pred súdmi SR a právom EÚ sú prinajmenej dve. Spotrebiteľské vnútroštátne právo SR je odrazom viacerých smerníc EÚ, najmä smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu a smernice 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Druhou skutočnosťou je, že naviac z 24 prejudiciálnych návrhov slovenských súdov k 1.5. 2014, sa spotrebiteľských sporov týkala presne polovica konaní podľa čl. 267 ZFEÚ (C-76/10, C-453/10, C-252/11, C-433/11, C-30/12, C-373/12, C-460/12, C- 470/12, C-482/12, C-34/13, C-153/13 a C-558/13). Z uvedeného možno vyvodiť záver, že slovenské súdy sa spotrebiteľské právo EÚ snažili aplikovať aj za pomoci spolupráce so Súdnym dvorom EÚ.

Napriek uvedenému sa domnievam, že práve nesprávna interpretácia rozhodnutí Súdneho dvora a nerešpektovanie jeho výkladových pokynov pri priamej i nepriamej aplikácii spotrebiteľských smerníc, viedla spolu s myšlienkou absolútnej ochrany spotrebiteľa bez odlíšenia rôznych skutkových situácií a predvídateľnosti následkov, k vnútroštátnej judikatúre popierajúcej predovšetkým princíp právnej istoty a predvídateľnosť práva.

Na základe preskúmania vzorky týchto rozhodnutí v spotrebiteľských sporoch, pozostávajúcej z rôznych prvostupňových aj odvolacích súdov sa domnievam, že prevažná väčšina rozhodnutí je spracovaná na podklade šablóny, bez rozlišovania v skutkovej a dokonca aj právnej situácie. Drvivá väčšina rozhodnutí je založená na poskytnutí pôžičky alebo úveru podnikateľom, ktorý má na túto činnosť oprávnenie, fyzickým osobám na podnikateľské aj súkromné účely (spotrebiteľ). Priemerná finančná čiastka poskytnutá v rámci spotrebiteľských pôžičiek/úverov je do 500 EUR, ide o tzv. mikropôžičky, ktoré bankové inštitúcie v zásade pre ich malú výnosnosť a/alebo rizikovosť ani neposkytujú. Záväzkový vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je zabezpečený viacerými inštitútmi, ktoré boli súčasťou civilného práva niekoľko desaťročí, od notárskej zápisnice, zmenky, zmluvnej pokuty, úroku z omeškania, cez dohodu o zrážkach zo mzdy a pod. Všeobecné súdy sa postupne snažili uvedené zabezpečovacie inštitúty klasifikovať ako neprijateľné/nekalé zmluvné podmienky, ktoré nespôsobovali len ich neplatnosť, ale mali mať následok neplatnosť celej zmluvy. Za najspornejšiu judikatúru všeobecných súdov SR pri aplikácii úniového práva, najmä „eurokonformnom“ výklade ustanovení smernice 93/13, ktorá naviac spôsobila reťazenie súdnych konaní bez možnosti ich mimosúdneho riešenia, považujem tú, ktorá sa týkala rozhodcovských doložiek a rozhodcovského konania.

Špecifickým procesným inštitútom rýchleho a mimosúdneho (alternatívneho) postihu dlžníka v omeškaní je práve judikovanie pohľadávky cez rozhodcovské konanie, rozhodcovskými súdmi. Približne od roku 2010 všeobecné súdy SR začali rozhodcovskú doložku považovať za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľských zmluvách, odvolaním sa práve na smernicu 93/13. Podstatná časť odôvodnenia v rozhodnutiach, ktorá sa jednoducho cyklostylovala[56] znela nasledovne: „Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5.4.1993 považuje riešenie sporovo zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, pričom zákaz neprimeranosti je tu treba chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie – dané logicky tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok a že u úverových zmlúv, spotrebiteľ koná pod tlakom finančnej tiesne – k získaniu nefair výhody. Súd pritom nepochybuje o tom, že takouto výhodou je prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov k rozhodcovi, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je nutné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky atď. Súd preto dospel k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách sú rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva aj z toho, že je neprípustné, aby sa spotrebiteľ vzdával v spotrebiteľskej zmluve svojich práv, čo v prípade rozhodcovskej doložky znamená dokonca práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom.“.

Uvedené znamená, že súdnym a nie legislatívnym odstránením možnosti rozhodovať drobné (spotrebiteľské) spory v rozhodcovskom konaní, získali všeobecné súdy monopol, čím následne došlo k enormnému zvýšeniu nápadu z dôvodu nutnosti opätovného judikovania pohľadávky (a samozrejme aj k pokusom o prehodnotenie týchto záverov v odvolacom konaní). Nie som rigidným prívržencom rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch a súvisiaceho európskeho trendu,[57] z hľadiska aplikácie úniového práva je však nutné upozorniť na zavádzajúce tvrdenie, že rozhodcovská doložka (naviac nie výlučná), prípadne samotné rozhodcovské konanie tak, ako je upravené slovenskými právnymi predpismi, sú podľa smernice 93/13 neprijateľné. Tento záver súdov opierajúc sa o nepriamy účinok úniového práva považujem za neudržateľný z viacerých dôvodov.

Je pravdou, že rozhodujúci dopad na možnosť rozhodovať spotrebiteľské spory v rámci rozhodcovského konania majú ustanovenia Smernice č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách[58] a nadväzujúca judikatúra Súdneho dvora EÚ, ktorá príslušné ustanovenia smernice interpretuje.

Základným cieľom smernice č. 93/13/EHS je, úloha pre členské štáty „zabezpečiť, aby sa nekalé podmienky neuplatňovali v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcu alebo dodávateľa a ak sa napriek tomu také podmienky uplatnia, nemajú viazať spotrebiteľa a nemajú byť záväzné pre spotrebiteľa a zmluva má byť naďalej záväzná pre zmluvné strany za týchto podmienok, ak jej plnenie môže pokračovať bez neprimeraných ustanovení“ (pozri dvadsiaty piaty odsek preambuly smernice č. 93/13/EHS). Legálna definícia termínu „nekalá podmienka“ v smernici č. 93/13/EHS je všeobecná, najmä v súvislosti s vymedzením „spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy“. Smernica č. 93/13/EHS aj z tohto dôvodu bližšie ustanovuje prostredníctvom čl. 4 ods. 1, ďalšie kritériá posudzovania nekalosti: „nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí“. Uvedené možno doplniť aj o autentický výklad podaný v preambule smernice č. 93/13/EHS (odsek 20), podľa ktorého pri hodnotení nekalej zmluvnej podmienky je nutné zobrať do úvahy: i) celkové vyhodnotenie rôznych príslušných záujmov [spotrebiteľa a dodávateľa], ii) požiadavku dobrej viery[59] a pri hodnotení dobrej viery sa musí brať ohľad najmä na a) stabilitu zmluvného postavenia strán bez ohľadu na to, či spotrebiteľ bol stimulovaný k súhlasu s podmienkami a či tovar alebo služby boli predávané na osobitnú objednávku spotrebiteľa; b) skutočnosť, že požiadavka dobrej viery môže byť splnená predajcom alebo dodávateľom, keď s inou stranou, ktorej oprávnené záujmy brali do úvahy, zaobchádzajú čestne a rovnocenne.

Podľa ustanovenia čl. 3 ods. 3 smernice č. 93/13/EHS je k nej pripojená príloha, ktorá obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Podľa dvadsiateho prvého odseku preambule smernice č. 93/13/EHS má „priložený zoznam podmienok len oznamovaciu hodnotu a keďže z dôvodu minimálneho charakteru dosahu tejto smernice môže byť rozsah týchto podmienok rozšírený alebo reštriktívnejší vo vnútroštátnych právnych predpisoch členských štátov“. Podľa výrokovej časti rozsudku Súdneho dvora zo 14.3. 2013, C- 415/11, sa článok 3 ods. 3 smernice č. 93/13/EHS má vykladať v tom zmysle, že príloha, na ktorú odkazuje toto ustanovenie, obsahuje len orientačný a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré možno považovať za nekalé.[60] Na základe obsahu predmetnej prílohy automaticky a bez ďalšieho nemožno určiť, že sporná zmluvná podmienka má nekalú povahu. Napriek tomu predstavuje podstatný prvok, na ktorom zodpovedný súd môže založiť svoje posúdenie nekalej povahy takejto zmluvnej podmienky.[61] Platí teda, že podmienky uvedené v tejto smernici nemusia byť nevyhnutne nekalé, rovnako ako sa naopak nemusí ísť vždy a za každých okolností o podmienky primerané, ak v uvedenej prílohe nie sú zahrnuté. Uvedený výpočet v prílohe ku smernici č. 93/13/EHS počíta s určitou vysokou mierou pravdepodobnosti na základe dlhodobého sledovania. Zo všetkých jazykových znení smernice č. 93/13/EHS vyplýva, že iba o príklady, t.j. pomôcky, a nie o záväzné ustanovenia.[62]

Všeobecné súdy SR sa posúdenie rozhodcovskej doložky ako nekalej podmienky na základe smernice 93/13/EHS snažili presadiť cez tvrdenia: i) doložka je obsiahnutá vo formulárovej zmluve, ii) spotrebiteľ koná pod tlakom finančnej tiesne[63], iii) rozhodca s podnikateľom – veriteľom dlhodobo spolupracuje a poskytuje mu zdroj príjmu, a iv) v konaní nie je nutné nariaďovať pojednávanie a sú vylúčené opravné prostriedky (dokonca súdy popierajú legislatívne zakotvenie rozhodcovského konania ako konania nezávislého v rámci spravodlivého procesu.

K uvedenému je nutné dodať, že formulárové zmluvy samotné nie sú v žiadnom prípade v rozpore so smernicou 93/13 (inú ako formulárovú zmluvu dnes v spotrebiteľských veciach zrejme nikto ani nepoužíva), finančná tieseň spotrebiteľa je domnienkou, ktorú súdy v individuálnom prípade nepreukázali a sama o sebe taktiež nemôže spôsobiť podľa ustanovení smernice 93/13 neprijateľnosť.[64]

Podstatným je konštatovanie, že smernica 93/13 rozhodcovskú doložku a následne rozhodcovské konanie ako jednu z mimosúdnych foriem nezakazuje a nepostihuje ju neplatnosťou. Podľa slovenského znenia písm. q) ods. 1 prílohy smernice 93/13, za nekalé možno považovať aj podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom „je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Uvedené ustanovenie slovenskej verzie smernice č. 93/13/EHS je chybné v rámci slovného spojenia „vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“. Poukazujem na rozhodujúce ostatné jazykové znenia smernice (v ktorých bola smernica legislatívne pripravovaná, resp. pripomienkovaná[65]), za správne znenie možno považovať aj české znenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice č. 93/13/EHS: „zbavení spotrebitele práva podat žalobu nebo použít jiný opravný prostredek, zejména požadovat na spotrebiteli, aby predkládal spory výlučné rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanoveníprávních pŕedpisú“.

Z vyššie uvedených jednotlivých jazykových znení písm. q) ods. 1 prílohy smernice č. 93/13/EHS jednoznačne vyplýva, že atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Toto však nie je prípad slovenského rozhodcovského konania. Rozhodcovské konanie v Slovenskej republike je upravené právnymi predpismi (najmä zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov) a v zmysle § 31 ods. 2 sa v ňom rozhoduje predovšetkým podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Naviac ustanovenie § 31 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní predpokladá rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní, inak by samo o sebe nemalo zmysel.

Domnievam sa, že v tomto ohľade vnútroštátne súdy SR ignorovali požiadavku jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva, na základe ktorej je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu.[66] Pokiaľ je výklad ustanovenia práva EÚ v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou.[67] Naviac dodávam, že nie je mi známe ustanovenie akéhokoľvek právneho prepisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktoré by prikazovalo aplikovať všeobecným súdom v Slovenskej republike iba slovenské znenie právnych predpisov EÚ uverejnené v slovenskej verzii Úradného vestníka EÚ.

Nakoniec nezvratný osud pre rozhodcovské konanie v spotrebiteľských zmluvách prinieslo následné tvrdenie všeobecných súdov SR, že rozhodcovskú doložku ako nekalú podmienku konštatoval samotný Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku C- 168/05 Mostaza Claro[68]. Súdny dvor v rozhodnutí C-168/05 Mostaza Claro určil, že neplatnosť rozhodcovskej doložky môže všeobecný súd na základe námietky žalobcu posúdiť aj v prípade, ak zákon o rozhodcovskom konaní pripúšťa námietku výlučne v rámci prvého vyjadrenia a len v rámci rozhodcovského konania. Súdny dvor v rozhodnutí vo veci C-168/05 v žiadnom ohľade nekonštatoval, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve je nekalou podmienkou. Výslovne v časti rozsudku „Úvodné pripomienky“ (ods. 21 až 23) Súdny dvor uviedol, že nekalú povahu podmienky, ktorá je uvedená v zmluve konštatoval samotný vnútroštátny súd (ods. 21).[69] Súdny dvor v odseku 22 rozhodnutia vo veci C-168/05 výslovne zopakoval svoje stanovisko z rozsudku z 1. apríla 2004, Freiburger Kommunalbauten, C-237/02: „Súdny dvor sa nemôže vyjadrovať k uplatneniu všeobecných kritérií použitých zákonodarcom Spoločenstva pre definovanie pojmu nekalej podmienky na konkrétnu podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti na vlastných okolnostiach daného prípadu“.

Práve závery z rozsudku Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten, C-237/02, možno zohľadniť aj na ďalšie neúspešné pokusy slovenských prejudiciálnych otázok, ktoré sa snažili od Súdneho dvora získať vyjadrenie k nekalosti konkrétneho zabezpečovacieho inštitútu záväzkového práva v rámci konkrétneho zmluvného vzťahu (pozri v tomto zmysle prejudiciálne konanie iniciované

Krajským súdom v Prešove vo veci C-76/10, Pohotovosť proti Ivete Korčkovskej, napr. otázku 2c či sankcia 0,25 % denne z dlžnej sumy úveru, t. j. 91,25 % ročne, môže byť posúdená ako nekalá podmienka pre jej neprimeranosť, alebo konanie C-30/12 Marcinová, či za nekalú podmienku možno vyhlásiť aj dohodu o zrážkach zo mzdy[70]).

Záver

Poskytnúť vyčerpávajúcu analýzu aplikácie úniového práva súdnymi orgánmi Slovenskej republiky v časovom období desiatich rokov členstva SR v EÚ (2004 – 2014) je v rámci jedného vystúpenia alebo príspevku nemožné. Na detailnú analýzu neašpiruje ani tento príspevok. Na vyhodnotenie desaťročného trendu som považoval za potrebné upriamiť pozornosť a bližšie sa venovať najmä využitiu prejudiciálneho konania podľa čl. 267 ZFEÚ slovenskými všeobecnými súdmi a ich dialógu so Súdnym dvorom. Vyhodnotenie 24-och prejudiciálnych konaní iniciovaných súdmi SR nepovažujem za priaznivé najmä pokiaľ ide o konania iniciované krajskými a okresnými súdmi. Zdá sa, že prejudiciálne konanie ako exkluzívna forma dialógu medzi Súdnym dvorom s vnútroštátnym súdom, ktoré plní úlohy vypĺňania medzier v práve EÚ a zabezpečovanie jeho uniformnej aplikácie vo všetkých členských štátoch, je vo veľkej miere transformované na území SR len na formu súboja jednotlivých stupňov súdov a zjednotenie vnútroštátnej judikatúry. Aj z tohto dôvodu by úloha Najvyššieho súdu SR mala byť aktívnejšia.

Vzhľadom na neskoršie pristúpenie Rumunska a Bulharska v roku 2007, či Chorvátska v roku 2013 sa domnievam, že Slovenskej republike už prívlastok „nový členský štát“ nepatrí. Aplikácia úniového práva súdmi SR sa preto už musí zaobísť bez základných chýb, prípadne musí existovať snaha o „nadstavbové“ a komplexné vnímanie nielen základných vlastností práva EÚ (prednosť, priamy a nepriamy účinok), ale aj ďalších špecifík práva EÚ, predovšetkým komparatívny jazykový a systematický výklad, posudzovanie judikatúry aj ostatných súdov členských štátov a pravdaže neskreslená interpretácia rozhodnutí Súdneho dvora EÚ.

Za potrebnú som považoval vyhodnotiť aplikáciu úniového práva vnútroštátnymi súdmi SR aj o rôzne temporálne aspekty, ktoré sú rizikové najmä pri predkladaní prejudiciálneho konania alebo v prípade vhodnosti aplikácie nepriameho účinku úniového práva. Rozmer o zásadu iura novit curia a aplikáciu práva EÚ súdmi SR ex officio je taktiež vhodnú vnímať tak v úniovom rozmere, ako aj pri zohľadnení vnútroštátnych pravidiel.

Nakoniec nebolo možné prehliadnuť ani aplikáciu práva EÚ súdmi SR predovšetkým v tzv. spotrebiteľských sporoch, ktoré rezonovali a stále rezonujú slovenským súdnictvom ako významná agenda, v rámci ktorej ani zákonodarca a zrejme ani súdna moc neprijímala systematické riešenie.

základné práva a slobody
Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 12

Úvod

Na tému pristúpenia Európskej únie k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) sa diskutuje už viac ako tridsať rokov. Táto diskusia viedla k prijatiu stanoviska 2/94,[1] [2] v ktorom Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) konštatoval, že bývalé Európske spoločenstvo nedisponovalo v tom čase prenesenou právomocou zo strany členských štátov v oblasti ľudských práv, a preto nemohlo pristúpiť k Dohovoru. Po vstupe Lisabonskej zmluvy do platnosti (1. decembra 2009) novelizované znenie článku 6 ods. 2 Zmluvy o EÚ[3] nielenže poskytuje právny základ pre pristúpenie Únie k Dohovoru, ale ukladá Európskej únii povinnosť pristúpiť k Dohovoru, pričom však neuvádza lehotu, dokedy má tak Únia urobiť. Okrem toho bližšie podmienky pristúpenia Únie k Dohovoru stanovuje Protokol č. 8 pripojený k zakladajúcim zmluvám.[4] Pokiaľ ide o Radu Európy, Protokol č. 14 k Dohovoru, ktorý vstúpil do platnosti 1. júna 2010, doplnil Dohovor tak, aby sa umožnilo pristúpenie Únie k Dohovoru. Právny základ pre pristúpenie Únie k Dohovoru tak predstavuje článok 6 Zmluvy o Európskej únii v spojení s pripojeným Protokolom č. 14 a článok 59 EDĽP v znení protokolu 14 k Dohovoru. Hoci sú názory na pristúpenie Únie k Dohovoru rôzne, v súčasnosti svedčí viac argumentov v prospech tohto pristúpenia: pristúpenie napríklad pomôže vytvoriť spoločnú kultúru základných práv v Európskej únii, posilní dôveryhodnosť systému EÚ v oblasti ľudských práv a vonkajšej politiky EÚ, podporí konformný rozvoj judikatúry Európskeho súdneho dvora a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), vytvorí nezávislý externý systém kontroly dodržiavania ľudských práv Európskou úniou a poskytne občanom Únie viac príležitostí pre nápravu v prípade porušenia ich práv. Keďže Európska únia vykonáva právomoci na základe zásady prenesených právomocí zo strany jej členských štátov, rozšírenie kontroly ESĽP na Úniu by malo byť logickým dôsledkom tohto prenosu právomocí. Navyše rešpektovanie ľudských práv je jednou z hodnôt Únie, ktorú musia dodržiavať všetky členské štáty, ako aj štáty pristupujúce k Únii.[5]

Aj keď existujú právne dôvody pre pristúpenie Únie k Dohovoru, bude mať toto pristúpenie za následok skutočné zefektívnenie ochrany ľudských práv pre občanov Únie?

1. Vývoj ochrany základných práv v Európskej únii

Pôvodné zakladajúce zmluvy Európskych spoločenstiev neobsahovali zmienku o ľudských právach, pretože ich autori sa domnievali, že čisto ekonomické ciele založenia Spoločenstiev sa nemohli dostať do konfliktu s ľudskými právami. Opak bol však pravdou a prax Súdneho dvora už počas prvých rokov existencie Spoločenstiev ukázala, že základné práva možno aplikovať na akúkoľvek činnosť orgánov verejnej moci aj v oblasti ekonomických vzťahov.

Spočiatku bol Súdny dvor k otázkam ľudských práv zdržanlivý a konštatoval, že nie je oprávnený rozhodovať o súlade komunitárnych právnych aktov s vnútroštátnym právom, pretože otázky ochrany ľudských práv nepatria do právomoci Spoločenstva (teraz Únie), ale členských štátov.[6] Tento počiatočný deficit ochrany ľudských práv na komunitárnej úrovni vytvoril paradoxnú situáciu: pri výkone svojich právomocí museli členské štáty pôvodne dodržiavať základné práva zaručené vnútroštátnymi ústavami, zatiaľ čo po presune niektorých právomocí na Európske spoločenstvá sa tieto stali „nekontrolovateľné“ z pohľadu dodržiavania základných práv. Tento postup čoskoro vyvolal oprávnený odpor ústavných súdov niektorých členských štátov, ktoré odmietli uznať prednosť úniového právneho poriadku pred vnútroštátnym právom z dôvodu nedostatočnej ochrany základných práv na komunitárnej úrovni. Ako prvý tak urobil nemecký ústavný súd v známom rozhodnutí Solange I[7] a nasledoval ho i taliansky ústavný súd[8].

Preto bol Súdny dvor nútený prehodnotiť svoje stanovisko a uznal ľudské práva uznal za súčasť všeobecných zásad vtedajšieho komunitárneho práva.[9] Následne na to musel zo svojej predchádzajúcej negatívnej pozície ustúpiť aj nemecký ústavný súd, ktorý v prípade Solange II konštatoval, že v budúcnosti nespochybní prednosť úniového práva, pokiaľ bude na komunitárnej úrovni dostatočným spôsobom zaručená ochrana základných práv. Dokonca uviedol, že akúkoľvek sťažnosť podanú z dôvodu porušenia základných práv Spoločenstvom pripustí jedine vtedy, ak sa preukáže, že všeobecná úroveň ochrany ľudských práv v Spoločenstve klesla v porovnaní s úrovňou dosiahnutou v období vydania rozhodnutia Solange II[10].

Neskôr bola prostredníctvom Maastrichtskej zmluvy potreba ochrany základných práv po prvýkrát premietnutá aj do primárneho práva Únie, konkrétne do článku 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii11. V ďalšej judikatúre už Súdny dvor nebol nútený odvodzovať svoju právomoc v oblasti ľudských práv iba z ustanovení Zmluvy o založení ES týkajúcich sa napríklad zákazu diskriminácie alebo vnútorného trhu, začal ju odvodzovať aj zo spomínaného článku 6 Zmluvy o EÚ.

K ďalšiemu posunu v oblasti ochrany základných práv v Únii došlo Lisabonskou zmluvou, ktorá zaradila základné práva prostredníctvom Charty základných práv Európskej únie[11] [12] do primárneho práva, čím vyriešila doterajší sporný status Charty.

Súdny dvor viackrát konštatoval, že dodržiavanie základných práv je neoddeliteľnou súčasťou všeobecných právnych zásad, ktorých dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor v rámci štruktúry a cieľov Únie.[13] Pri ochrane základných práv ako všeobecných zásad je Súdny dvor povinný vychádzať najmä zo spoločných ústavných tradícií členských štátov a z medzinárodných dokumentov týkajúcich sa ochrany ľudských práv, na ktorých členské štáty spolupracovali alebo ku ktorým pristúpili, najmä z Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.[14] Súčasné znenie článku 5 ods. 3 ZEÚ Zmluvy o EÚ uvádza, že „základné práva tak, ako sú zaručené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ako vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, predstavujú všeobecné zásady práva Únie“. Vzhľadom k tomu, že Súdny dvor venuje osobitnú pozornosť pri ochrane základných práv Dohovoru, Charta obsahuje preventívne ustanovenie, ktoré sa usiluje zamedziť riziku kolízie judikatúry súdov Únie a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti ľudských práv: ustanovenia Charty obsahujúce práva, ktoré vyplývajú z Dohovoru, musia byť vykladané minimálne v súlade so štandardom ochrany zaručenej Dohovorom (pozri čl. 52 ods. 3 Charty a vysvetlivky k Charte). Okrem toho vysvetlivky k Charte obsahujú odkazy na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva súvisiacu s jednotlivými článkami Charty.

Súdny dvor a Európsky súd pre ľudské práva sa v praxi usilujú v čo najväčšej možnej miere dodržiavať politiku vzájomného nezasahovania si do kompetencií a rešpektovania vzájomnej judikatúry.[15]

Európsky súd pre ľudské práva napríklad odmietol započítavať prejudiciálne konanie do dĺžky konania pred vnútroštátnymi súdmi na účely článku 6 Dohovoru, ktorý zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, pretože článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ by sa tým podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva minul svojím účinkom.[16]

2. Návrh Dohody o pristúpení Európskej Únie k Dohovoru

Európska komisia už 17. marca 2010 navrhla smernice na rokovania o pristúpení EÚ k EDĽP. Ministri spravodlivosti členských štátov združení v Rade EÚ 4. júna 2010 poverili Európsku komisiu vedením rokovaní v ich mene. Výbor ministrov Rady Európy 26. mája 2010 poveril ad hoc svoj Riadiaci výbor pre ľudské práva, aby spoločne s Úniou vypracoval potrebné právne nástroje na pristúpenie EÚ k Dohovoru. Oficiálne rokovania medzi Radou Európy a Európskou komisiou sa začali 7. júla 2010 v Štrasburgu. Na základe početných pracovných stretnutí poverené orgány vypracovali návrh Dohody o pristúpení Európskej únie k Dohovoru z 5. apríla 2013[17] (ďalej aj „Dohoda o pristúpení“), na základe ktorej sa Európska únia môže stať v poradí štyridsiatou ôsmou zmluvnou stranou Dohovoru, pričom prvýkrát sa zmluvnou stranou Dohovoru stane iný subjekt ako štát a navyše tento subjekt nebude súčasne členom Rady Európy.

Cieľom Dohody o pristúpení je zachovať rovnosť všetkých subjektov v rámci Dohovoru, t. j. sťažovateľov, ako aj Vysokých zmluvných strán. Návrh Dohody o pristúpení usiluje v čo najväčšej možnej miere o zachovanie súčasného kontrolného mechanizmu v súvislosti s pristúpením Únie k Dohovoru, aby Únia mala rovnocenné postavenie v porovnaní s ostatnými zmluvnými stranami. Keďže Únia nie je federálnym štátom a pristupuje k Dohovoru bez toho, aby sa súčasne stala členom Rady Európy, bolo týmto skutočnostiam potrebné prispôsobiť ustanovenia Dohovoru. Pristúpenie Únie k Dohovoru tiež nesmie mať za následok zmenu práv a povinností súčasných zmluvných štátov Dohovoru, a to bez ohľadu nato, či sú alebo nie sú členskými štátmi EÚ, pričom je potrebné súčasne rešpektovať aj rozdelenie právomocí medzi Úniu a jej členské štáty a jurisdikciu Súdneho dvora EÚ. Na druhej strane tvorcovia návrhu Dohody o pristúpení do nej v súlade so zásadou proporcionality zakomponovali potrebné zmeny Dohovoru iba v nevyhnutnej miere.

V dňoch 5. a 6. mája 2014 sa na Súdnom dvore uskutočnilo pojednávanie v rámci konania podľa článku 218 Zmluvy o fungovaní EÚ o posúdenie zlučiteľnosti návrhu Dohody o pristúpení Únie k Dohovoru so zakladajúcimi zmluvami Únie (ďalej len „pojednávanie o návrhu Dohody o pristúpení“). Po prvýkrát v tomto type konania sa stalo, že všetky členské štáty, ako aj všetky tri zúčastnené inštitúcie Únie argumentovali v prospech kladného stanoviska Súdneho dvora. Tento konsenzus bol predvídateľný, keďže členské štáty už predtým vyjadrili jednomyseľný súhlas so znením návrhu Dohody. To znamená, že spolu 31 zástupcov sa snažilo presvedčiť Súdny dvor, že Dohoda je v súlade s primárnym právom Únie.

Zrejme aj v dôsledku nedostatku sporového prvku v tomto konkrétnom konaní sa na podnet samotného Súdneho dvora prejednávali na pojednávaní určité otázky, ktoré smerovali k spochybneniu zlučiteľnosti tejto Dohody so zakladajúcimi zmluvami Únie.

3. Inštitucionálne otázky

Cieľom Dohody o pristúpení je priznať v čo najväčšej možnej miere Európskej únii rovnaké práva a povinnosti, ktoré majú Vysoké zmluvné strany Dohovoru, a prispôsobiť ich povahe Európskej únie ako špecifickému nadnárodnému zoskupeniu členských štátov. Spornou inštitucionálnou otázkou sa v tomto smere stala najmä účasť Európskej únie v orgánoch Rady Európy tak, aby bola splnená aj požiadavka stanovená v Protokole č. 8 pripojenom k zakladajúcim zmluvám Únie, a síce že Dohoda o pristúpení „musí odrážať potrebu zachovať charakteristické znaky Únie a práva Únie, najmä so zreteľom na osobitné formy možnej účasti Únie v kontrolných orgánoch Európskeho dohovoru“.

Európska únia bude mať na ESĽP jedného sudcu rovnako, ako ostatné zmluvné strany Dohovoru bez toho, aby jeho postavenie bolo odlišné od postavenia ostatných sudcov ESĽP.[18] Od pôvodnej možnosti, aby sa sudca menovaný za EÚ zúčastňoval len na rozhodovaní vecí s úniovým prvkom, sa ustúpilo.

Keďže Európska únia sa stane zmluvnou stranou Dohovoru bez súčasného členstva v Rade Európy, jej zastúpenie v orgánoch Rady Európy je v tomto smere obmedzené v porovnaní s ostatnými členmi tejto medzinárodnej organizácie. Pokiaľ ide o Parlamentné zhromaždenie Rady Európy (ďalej len „Parlamentné zhromaždenie“), Európska únia je prostredníctvom delegácie Európskeho parlamentu zastúpená rovnakým počtom zástupcov, ako štáty Rady Európy s najvyšším počtom zástupcov (t. j. 18)[19], avšak zástupcovia Únie sa zúčastňujú s hlasovacím právom na rozhodovaní Parlamentného zhromaždenia len pri voľbe sudcov ESĽP.[20] Výber týchto zástupcov, teda členov delegácie Európskeho parlamentu, rovnako ako aj výber kandidátov na sudcu ESĽP za Európsku úniu, sa bude riadiť právnym poriadkom Únie.

Keďže sudca ESĽP zvolený za Európsku úniu bude mať s najväčšou pravdepodobnosťou štátnu príslušnosť jedného z členských štátov, ESĽP bude musieť prijať také procesné opatrenia, aby sa nestal prípad, že v konaní proti členskému štátu Únie sa rozhodovania zúčastnia dvaja sudcovia s jeho štátnou príslušnosťou, pretože takýto postup by mohol predstavovať diskrimináciu ostatných zmluvných strán Dohovoru.[21]

Pokiaľ ide o účasť EÚ s hlasovacím právom na zasadnutiach Výboru ministrov Rady Európy (ďalej len „Výbor ministrov“), táto bude obmedzená iba na prípady, keď Výbor ministrov bude prijímať rozhodnutia týkajúce sa Dohovoru, alebo prijímania protokolov k Dohovoru. Okrem toho v prípade, keď Výbor ministrov bude hlasovať o dodržiavaní záväzkov členského štátu Únie, táto jednak nebude mať hlasovacie právo a zároveň sa nebude môcť uplatniť zásada úniovej lojality, ktorá sa podľa právneho poriadku Únie a judikatúry Súdneho dvora EÚ uplatňuje práve pri spoločnom zastúpení a hlasovaní Únie a členských štátov v medzinárodných organizáciách.[22] V súlade so zásadou lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi a inštitúciami Únie zakotvenou v článku 5 Zmluvy o EÚ a potrebou jednotného medzinárodného zastúpenia Únie sa totiž členské štáty prostredníctvom Rady môžu napríklad dohodnúť s Komisiou, že táto bude hlasovať v medzinárodnej organizácii za členské štáty v prípade prerokúvania otázok patriacich do právomocí Únie.[23] Ďalej v prípade, že Výbor ministrov bude hlasovať o dodržiavaní záväzkov Únie (prípadne spoločne s jej členskými štátmi), keď je predpoklad, že členské štáty a Únia budú hlasovať koordinovane najmä v prípade dohľadu nad vykonávaním rozsudkov ESĽP, systém počítania hlasov bude mať pre takýto prípad odlišné účinné pravidlá (napríklad na prijatie rozhodnutia môže postačovať väčšina hlasov nečlenských krajín EÚ).

Európska únia sa podľa návrhu Dohody o pristúpení má podieľať na rozpočte Rady Európy 34%-mi najvyššieho príspevku zmluvnej strany v predchádzajúcom roku, čo v prepočte znamená cca 10 miliónov eur.[24]

4. Hmotnoprávne otázky

4.1 Prieskum primárneho práva Únie

Návrh Dohody o pristúpení napriek nesúhlasu niektorých členských štátov Únie nevylučuje preskúmanie súladu primárneho práva Únie s Dohovorom, t. j. zakladajúcich zmlúv Únie, vrátane ich príloh, protokolov a ich neskorších zmien, zmlúv o pristúpení, ako aj Charty základných práv Únie. V takom prípade však majú členské štáty Únie právo vstúpiť do konania proti Európskej únii ako spolužalované subjekty vzhľadom na to, že k prípadnej zmene primárneho práva nemôže dôjsť bez ich súhlasu a bez následného vnútroštátneho ratifikačného procesu.

Pokiaľ ide o sekundárne právo, ESĽP sa bude musieť vysporiadať s tzv. pravidlom Bosphorus, keď vo veci Bosphorus proti p. Írsku[25] v podstate konštatoval, že v prípade, ak predmetom konania pred ním budú vnútroštátne opatrenia, ktorými členské štáty implementujú alebo uplatňujú právo Únie, nebude posudzovať ich súlad s Dohovorom dovtedy, kým bude právny poriadok Európskej únie zaručovať rovnaký rozsah práv, aké garantuje Dohovor. Je veľmi pravdepodobné, že ESĽP z dôvodu pristúpenia Únie k Dohovoru a rovnocenného postavenia Únie a ostatných zmluvných strán Dohovoru nebude viac prihliadať na uvedené pravidlo Bosphorus, ktoré zavádzalo v prípade Únie nižší štandard ochrany ľudských práv ako v prípade ostatných zmluvných strán Dohovoru, vo vzťahu ku ktorým ESĽP vo svojej doterajšej rozhodovacej praxi žiadne podobné pravidlo neuplatnil.

4.2 Pristúpenie Únie k Protokolom pripojeným k Dohovoru

Podľa článku 1 navrhovanej Dohody o pristúpení sa Únia síce vstane zmluvnou stranou samotného Dohovoru, ale z protokolov iba Dodatkového protokolu (Protokolu č. 1) a Protokolu č. 6 k Dohovoru. Takéto riešenie vyplynulo z prevažujúceho názoru väčšiny členských štátov Únie, že Únia môže pristúpiť iba k tým protokolom k Dohovoru, ktoré ratifikovali všetky jej členské štáty. Dohovor bude zároveň umožňovať budúce pristúpenie EÚ k ďalším protokolom k Dohovoru.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že zakladajúce zmluvy Únie neobsahujú osobitné ustanovenia pre prípad pristúpenia Únie k ďalším protokolom k Dohovoru tak, ako ich obsahujú v prípade pristúpenia Únie k Dohovoru samotnému. Tento proces by sa teda mal v budúcnosti riadiť všeobecnými ustanoveniami článku 218 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktoré sa vzťahujú na proces uzatvárania medzinárodných zmlúv Európskou úniou.

5. Procesné otázky

5.1 Výlučná jurisdikcia Súdneho dvora EÚ

Je nesporné, že iba Súdny dvor je na základe zakladajúcich zmlúv Únie oprávnený podávať záväzný výklad práva Únie a vyhlásiť ustanovenia aktov inštitúcií Únie za neplatné. Návrh Dohody o pristúpení v tomto smere nespochybňuje túto jeho výlučnú právomoc, pretože rozsudky ESĽP majú iba deklaratórne účinky a ESĽP v nich môže konštatovať iba nesúlad ustanovenia práva Únie s Dohovorom, pričom ESĽP pri tomto konštatovaní vychádza z výkladu práva Únie Súdnym dvorom EÚ a nemá právomoc vyhlásiť ustanovenie práva Únie za neplatné z dôvodu jeho rozporu s Dohovorom. Postavenie Súdneho dvora bude teda v tomto ohľade porovnateľné s postaveniami ústavných súdov členských štátov, ktoré majú tiež výlučnú právomoc podávať záväzný výklad ústavných predpisov členských štátov, pričom ESĽP pri konštatovaní porušenia Dohovoru do tejto ich právomoci nezasahuje.

Návrh Dohody o pristúpení teda vzájomne rešpektuje výlučnú jurisdikciu Súdneho dvora EÚ ustanovenú v článku 344 Zmluvy o fungovaní EÚ[26] aj jurisdikciu ESĽP podľa článku 55 Dohovoru[27].

Na zabezpečenie výlučnej jurisdikcie Súdneho dvora v konaniach pred ESĽP, v ktorých je Únia jednou zo spolužalovaných strán, slúži aj mechanizmus predchádzajúcej účasti Súdneho dvora EÚ, ktorému musí byť poskytnutý dostatočný čas na preskúmanie zlučiteľnosti ustanovenia práva EÚ s právami zaručenými v Dohovore v takom prípade, ak pred podaním sťažnosti na ESĽP o predmetnej zlučiteľnosti ešte nerozhodoval.[28] V tejto súvislosti bude v rámci právneho poriadku Únie potrebné zahrnúť ESĽP medzi súdne orgány, ktoré môžu v súlade s článkom 267 Zmluvy o fungovaní EÚ podať na Súdny dvor prejudiciálnu otázku, pričom Súdny dvor by mal o takej otázke rozhodnúť v skrátenom prejudiciálnom konaní. Taktiež vzniká otázka, či sa predchádzajúce predloženie prejudiciálnej otázky na Súdny dvor vo veci neskôr prejednávanej na ESĽP bude považovať za splnenie podmienky predchádzajúcej účasti Súdneho dvora aj vtedy, ak sa Súdny dvor v predmetnom prejudiciálnom konaní nezaoberal zlučiteľnosťou napadnutého ustanovenia práva EÚ s právami zaručenými v Dohovore, ale rozhodoval o iných prejudiciálnych otázkach.

5.2 Inštitút spolužalovaných strán

Inštitút spolužalovaných zmluvných strán Dohovoru bol navrhnutý vzhľadom na vykonanie článku 1 Protokolu č. 8 pripojenému k zakladajúcim zmluvám Únie, podľa ktorého je pri pristúpení Únie k Dohovoru potrebné dbať na to, aby „mechanizmy potrebné na zabezpečenie toho, aby žaloby podané štátmi, ktoré nie sú členskými štátmi, a žaloby podané jednotlivcami boli správne adresované členským štátom a/alebo Únii v závislosti od povahy veci“.

V dôsledku toho sa Únia môže stať spolužalovanou stranou, ak sťažnosť smeruje proti jej členskému štátu a týka sa spochybnenia súladu ustanovenia práva Únie s Dohovorom najmä v prípade, ak mohol členský štát zabrániť porušeniu Dohovoru iba tým, že by súčasne porušil povinnosť, ktorá mu vyplýva z práva Európskej únie. Rovnako ak sťažnosť smeruje proti Európskej únii z dôvodu údajného nesúladu primárneho práva Únie s Dohovorom, ktorékoľvek členské štáty Únie sa v predmetnom spore môžu stať spolužalovanými stranami.

Únia alebo členský štát môže vstúpiť do konania ako spolužalovaná strana iba dobrovoľne na svoju vlastnú žiadosť a na základe potvrdzujúceho rozhodnutia ESĽP. Od inštitútu pristúpenia vedľajšieho účastníka (resp. tretej strany) podľa článku 36 Dohovoru sa tento inštitút líši predovšetkým tým, že vedľajší účastník konania nie je viazaný rozsudkom ESĽP, zatiaľ čo spolužalované subjekty sú naopak spoločne zodpovedné za vykonanie rozsudku ESĽP. Ďalší rozdiel spočíva v tom, že ESĽP nie je za žiadnych okolností povinný pripustiť pristúpenie vedľajšieho účastníka, zatiaľ čo vstup spolužalovanej strany do konania musí pripustiť vždy vtedy, ak sú splnené vyššie spomenuté podmienky stanovené v článku 3 návrhu Dohody o pristúpení. Výhodou tohto mechanizmu spolužalovaných strán je aj to, že ESĽP nebude musieť v rozsudku stanoviť, ktorá zo spoužalovaných strán je zodpovedná za porušenie Dohovoru, keďže za toto porušenie aj za vykonanie rozsudku ESĽP budú zodpovedať spoločne. Samozrejme môže nastať aj taká situácia, že kritériá pre vstup Európskej únie do konania ako spolužalovanej strany nebudú splnené, čím nebude vylúčená jej možnosť pristúpenia do konania v postavení vedľajšieho účastníka. K návrhu Dohody o pristúpení je pripojené vyhlásenie Európskej únie, že v prípade, ak budú splnené podmienky uvedené v článku 3 návrhu Dohody o pristúpení, sama požiada o vstup do konania ako spolužalovaná strana alebo vyhovie v tomto smere výzve ESĽP.

Na druhej strane z pohľadu sťažovateľa stačí, ak tento vyčerpá dostupné opravné prostriedky iba tej žalovanej strany, ktorá sporné opatrenie prijala. Pokiaľ by však sťažovateľ označil v sťažnosti dve žalované strany, musel by splniť podmienku vyčerpania dostupných opravných prostriedkov u oboch žalovaných strán.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že predchádzajúce podanie prejudiciálnej otázky na Súdny dvor EÚ sa nepovažuje za dostupný opravný prostriedok, ktorý by sťažovateľ musel vyčerpať, aby jeho sťažnosť ESĽP prijal. Tento výklad pojmu „opravný prostriedok“ na účely článku 35 Dohovoru podporuje aj ustálená judikatúra Súdneho dvora, podľa ktorej účastníci konania nemajú možnosť prinútiť vnútroštátny súd, aby prerušil vnútroštátne konanie a podal prejudiciálnej otázky na Súdny dvor a jediným aktívne legitimovaným subjektom v prejudiciálnom konaní pred Súdnym dvorom je vnútroštátny súd členského štátu Únie.

Návrh Dohody o pristúpení teda do určitej miery zachováva nezávislosť právneho poriadku Únie a spĺňa podmienky stanovené v Protokole č. 8 pripojenom k zakladajúcim zmluvám Európskej únie. Návrh Dohody o pristúpení nevytvára nové právomoci pre Európsku úniu, inštitút spolužalovanej strany zaručuje, že sťažnosť bude správne smerovať proti Európskej únii alebo proti jej členským štátom, a rovnako Súdny dvor EÚ si zachová svoju výlučnú právomoc podávať záväzný výklad práva Únie a rozhodovať o platnosti aktov Únie.

Pristúpenie Európskej únie k Dohovoru nezmení právny poriadok Únie a sudca zvolený za Úniu prinesie ďalšie odborné vedomosti o právnom systéme Európskej únie na súd v Štrasburgu, čo prispeje ku konzistentnosti judikatúry oboch súdov, takže bude ľahšie vytvoriť systém ochrany základných práv na celom kontinente.

Pristúpenie Európskej únie k Dohovoru by nemalo zvýšiť zaťaženosť ESĽP novými sťažnosťami, pretože sa predpokladá, že väčšina z nich budú neprijateľné, keďže Súdny dvor vo svojej rozhodovacej praxi kontinuálne aplikuje Dohovor a judikatúru ESĽP a keďže aj samotná Charta základných práv Únie sa má vykladať v súlade s Dohovorom a judikatúrou ESĽP.[29]

6. Dôvody pristúpenia Únie k Dohovoru

6.1 Dôvody pristúpenia z pohľadu Európskej únie

V prvom rade článok 6 Zmluvy o EÚ stanovuje povinnosť Únie pristúpiť k Dohovoru v bližšie neurčenej lehote, a to za podmienok uvedených v Protokole č. 8 pripojenom k zakladajúcim zmluvám.

V druhom rade možno údajnú obavu z ohrozenia autonómie právneho poriadku Únie vyplývajúcu z ohrozenia výlučnej jurisdikcie Súdneho dvora stanovenej v článku 344 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorá znamená, že iba Súdny dvor je oprávnený podávať záväzný výklad práva Únie a posudzovať platnosť sekundárneho práva Únie, chápať naopak aj ako dôvod Únie pre pristúpenie k Dohovoru. A to najmä vzhľadom na to, že množstvo vnútroštátnej právnej úpravy s úniovým prvkom narastá, čím sa zvyšuje pravdepodobnosť, že právo Únie bude predmetom konania na ESĽP. A keďže Európska únia vykonáva právomoci na základe zásady prenesených právomocí zo strany jej členských štátov, rozšírenie rozsahu kontroly ESĽP aj na právo Únie by malo byť logickým dôsledkom tohto prenosu právomocí.

Práve Súdny dvor však položil na pojednávaní o návrhu Dohody o pristúpení účastníkom konania otázky, ktorými naopak vyjadril pochybnosti o tom, či pristúpenie Únie k Dohovoru neohrozí autonómiu právneho poriadku Únie.

Tieto pochybnosti sa týkali mechanizmu predchádzajúcej účasti, ktorý dáva Únii právo vstúpiť do konania pred ESĽP v prípade, keď je spochybnená zlučiteľnosť ustanovenia práva Únie s Dohovorom, pričom pokiaľ Súdny dvor nemal pred začatím konania pred ESĽP možnosť posúdiť platnosť predmetného ustanovenia práva Únie v rámci konania pred samotným Súdnym dvorom, musí mu to byť dodatočne umožnené. Členské štáty by v súlade so zásadou lojality mali Úniu informovať o takom konaní. V tejto súvislosti však možno predpokladať, že ktorýkoľvek členský štát rád bude Úniu o takom konaní informovať, aby vždy, keď je to možné, preniesol na ňu čo najväčšiu časť zodpovednosti, ak nie celú zodpovednosť za namietané porušenie Dohovoru.

Ďalej sa tieto pochybnosti týkali aj vyššie uvedeného inštitútu spolužalovaných strán, ak by ESĽP prejudikoval rozdelenie zodpovednosti medzi Úniu a dotknutý členský štát. V rámci tohto mechanizmu spoločnej zodpovednosti, v rámci ktorého nesie zodpovednosť minimálne členský štát, musí byť však rozdelenie zodpovednosti na vzájomnej dohode medzi Úniou a dotknutým členským štátom.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť tvrdenia, ktoré nepodporujú argumentáciu o ohrození nezávislosti právneho poriadku Únie.

Po prvé, úplnú nezávislosť svojich právnych poriadkov nemôže dosiahnuť žiadna zo zmluvných strán Dohovoru vrátane členských štátov Únie, a to v dôsledku vplyvu medzinárodného práva, keďže členské štáty sa nemôžu medzinárodno- politicky úplne izolovať. Aj samotný Súdny dvor priznáva niektorým medzinárodným zmluvám, ktoré uzatvorila Únia alebo ktoré sa pre ňu stali záväznými na základe sukcesie do práv a povinností jej členských štátov, priamy účinok, prostredníctvom ktorého tieto zmluvy narušujú nezávislosť právneho poriadku Únie.

Po druhé, rozsudky ESĽP majú iba deklaratórne účinky. To znamená, že konštatované porušenie Dohovoru nebude mať vplyv na platnosť spochybneného ustanovenia Únie, ani na výlučnú právomoc Súdneho dvora podávať výklad práva Únie a posudzovať platnosť aktov Únie.

Pochybnosti, ktoré Súdny dvor vyjadril na pojednávaní o návrhu Dohody o pristúpení treba teda chápať skôr v tom zmysle, že sa nimi snažil dosiahnuť zachovanie kontradiktórnosti konania, aby vyvolal diskusiu účastníkov tohto konania.

6.2 Dôvody pristúpenia z pohľadu občanov Únie

V prípade rozporu aktu Únie so základnými právami a slobodami obsiahnutými v Dohovore je prístup subjektov ľudských práv a slobôd na Súdny dvor obmedzený. Podľa článku 263 Zmluvy o fungovaní EÚ môže takýto akt napadnúť len fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorý je jej určený alebo ktorý sa jej priamo a osobne týka. V takom prípade Súdny dvor pri posudzovaní týchto základných práv a slobôd vychádza najmä z Charty základných práv Európskej únie, ktorá zase čerpá základné práva a slobody predovšetkým z Dohovoru. Pokiaľ ide o primárne právo Únie, Súdny dvor nemá žiadnu právomoc posudzovať jeho súlad so základnými právami a slobodami.

Možno teda tvrdiť, že pristúpením Únie k Dohovoru sa uvedené prekážky odstránia, pričom dotknutý subjekt ľudských práv a slobôd bude mať širšie možnosti na ich ochranu, a to prostredníctvom Európskeho súdu pre ľudské práva.

V mnohých členských štátoch Európskej únie majú však občania taktiež obmedzený priamy prístup na ústavné súdy v prípade posudzovania súladu vnútroštátnych ustanovení so základnými právami a slobodami, pričom dotknutý subjekt sa v takom prípade môže obrátiť priamo na ESĽP bez toho, aby sa tým najskôr zaoberal domáci ústavný súd. To znamená, že vyššie opísaná súčasná podobná situácia vo vzťahu k právu Únie nie je výnimočná.

Na druhej strane na základe výlučnej jurisdikcie Súdneho dvora a z toho vyplývajúceho inštitútu predchádzajúcej účasti Súdneho dvora, pokiaľ ide o otázku posúdenia súladu práva Únie s Dohovorom, hrozí, že takéto konanie bude trvať neprimerane dlho, a to najmä v prípade ak Súdny dvor nekonštatuje nesúlad a vecou sa bude ďalej zoberať ESĽP.

Záver

Na základe všetkého, čo bolo uvedené vyššie možno konštatovať, že pristúpenie Európskej Únie k Dohovoru má pozitívne aj negatívne dôsledky. Pristúpenie Únie k Dohovoru znamená pre Európsku úniu právno-politické zvŕšenie procesu ochrany ľudských práv. Pre bežného občana Únie to však neznamená žiadne podstatné zefektívnenie ochrany jeho základných práv a slobôd; naopak toto pristúpenie môže viesť k neprimeranému predĺženiu súdneho konania týkajúceho sa ochrany základných práv a slobôd a k ďalšiemu zneprehľadneniu systému ochrany ľudských práv v členských štátoch Európskej únie.

Veď na základe doterajšej praxe majú samotné súdy členských štátov mnohokrát problém odlíšiť už len pôsobnosť Charty základných práv Európskej únie od pôsobnosti Dohovoru v tom smere, že Chartu je potrebné aplikovať vo vnútroštátnych konaniach s úniovým prvkom, pri ktorých sa posudzuje zlučiteľnosť takého vnútroštátneho ustanovenia so základnými právami a slobodami, ktorým bolo vykonané (implementované) právo Únie, a naopak Dohovor sa má aplikovať vo vnútroštátnych konaniach bez úniového prvku. Domnievam sa preto, že z pohľadu občana Európskej únie by bolo najprijateľnejším riešením úplné sprístupnenie konania o neplatnosti aktu na Súdnom dvore pre každého, kto preukáže na zrušení namietaného aktu právny záujem. Súdny dvor by tak mohol v početnejších prípadoch skúmať prinajmenšom súlad sekundárneho práva Únie so základnými právami a slobodami, ktoré sú obsiahnuté aj v Dohovore.