základné práva a slobody
Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 12
Na úrovni medzinárodného spoločenstva je základným právam poskytovaná ochrana tak v rámci univerzálneho systému vytváraného na pôde Organizácie spojených národov, ako aj prostredníctvom regionálnych systémov ochrany základných práv. Regionálne systémy ochrany základných práv sa neuplatňujú (nemusia uplatňovať) izolovane. Medzi regionálnymi súdnymi orgánmi ochrany základných práv môže dochádzať ku vzájomnej interakcii spočívajúcej v súdnom dialógu medzi nimi. O súdnom dialógu možno hovoriť v prípadoch, keď súd v rámci interpretácie a aplikácie normy patriacej do právneho systému, na dodržiavanie ktorého ma dohliadať, sa nechá inšpirovať právnym riešením pochádzajúcim z iného právneho systému. Takýto súdny dialóg je napríklad prítomný v rozhodovacej činnosti Medzimerického súdu pre ľudské práva a Európskeho súdu pre ľudské práva. Zámerom príspevku je poukázať na možnosť, rozsah a charakter dialógu medzi súdnymi orgánmi ochrany základných práv pôsobiacimi v rôznych regiónoch sveta. Časté odkazy na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v rozhodovacej činnosti Medziamerického súdu pre ľudské práva poukazujú aj na inšpiračný vplyv európskeho systému ochrany základných práv na iné regionálne systémy ich ochrany.
1. Systémy ochrany základných práv – univerzálny a regionálne
Preambula Všeobecnej deklarácie ľudských práv[1] [2] prijatá na zasadnutí Valného zhromaždenia Organizácie spojených národov (OSN) dňa 10. decembra 1948 zdôrazňuje, že „uznanie vrodenej dôstojnosti a rovnakých a nescudziteľných práv všetkých členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru na svete“. Aj napriek tomu, že význam ochrany ľudských práv v medzinárodnej štruktúre je všeobecne akceptovaný, nejednotná je miera a spôsob ich ochrany v jednotlivých regiónoch sveta. Otázky rovnako vyvoláva ich status a úloha v medzinárodnom práve.[3] Rôznorodé pohľady vyvoláva samotná otázka, čo je potrebné rozumieť pod pojmom „právo“. Niektoré „práva“, napríklad, predstavujú priamo vynútiteľné záväzky, zatiaľ čo iné len špecifikujú možné budúce spôsoby konania.[4] Ich vynútiteľnosť a s ankčný režim sú ďalšou problematikou zasluhujúcou si pozornosť.[5]
V medzinárodnom verejnom práve môžeme rozlišovať medzi univerzálnym systémom ochrany základných práv a regionálnymi systémami. Univerzálny systém ochrany predstavuje systém vytváraný na pôde OSN. Pod regionálnymi systémami ochrany základných práv rozumieme právne systémy ich ochrany pôsobiace v jednotlivých regiónoch sveta – v Európe, Amerike, Afrike, či v Arabskom svete.
Text Charty Organizácie spojených národov obsahuje viacero ustanovení dotýkajúcich sa ochrany ľudských práv. Článok 1 Charty OSN medzi základné ciele OSN zaraďuje aj „podporovanie a posilňovanie úcty k ľudským právam a základným slobodám pre všetkých bez rozdielu rasy, pohlavia, jazyka alebo náboženstva“. Článok 13 Charty OSN poznamenáva, že Valné zhromaždenie OSN dáva podnet k štúdiu a robí odporúčanie za tým cieľom, aby sa uľahčilo uskutočňovanie ľudských práv a základných slobôd pre všetkých. Článok 55 Charty OSN stanovuje, že:“ …Organizácia Spojených národov bude pracovať pre všeobecnú úctu k ľudským právam a základným slobodám pre všetkých bez rozdielu rasy, pohlavia, jazyka alebo náboženstva a pre ich zachovávanie“. Významné ustanovenie, článok 56 Charty OSN, ustanovuje, že: „Všetci členovia Organizácie Spojených národov sa zaväzujú postupovať spoločne i jednotlivo v spolupráci s Organizáciou, aby sa dosiahli ciele stanovené v článku 55.“ Systém ochrany základných práv v rámci OSN úspešne vygeneroval sériu medzinárodných nástrojov zaoberajúcich sa vytváraním štandardov a noriem v oblasti ľudských práv.[6] Okrem Charty OSN z roku 1945 do súboru právnych nástrojov na ochranu ľudských práv vytvorených v rámci OSN patrí aj Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948 ako aj množstvo dohovorov a deklarácií upravujúcich ochranu ľudských práv v špecifických oblastiach (napr. práva detí, žien, menšín, migrujúcich pracovníkov). Okrem všeobecných orgánov OSN sa do ochrany ľudských práv zapájajú aj špecializované orgány, ako je Rada pre ľudské práva a Vysoký komisár OSN pre ľudské práva, a ďalšie orgány zriadené na základe jednotlivých zmlúv na ochranu ľudských práv (Výbor pre práva dieťaťa, Výbor pre hospodárske, sociálne a kultúre práva a iné).
Európsky regionálny systém ochrany základných práv pozostáva zo systému ochrany prostredníctvom Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prijatom na pôde Rady Európy, zo systému ochrany základných práv v rámci EÚ vyplývajúcom z Charty základných práv EÚ a všeobecných zásad práva Únie[7] [8] a napokon z vnútroštátnych ústavných systémov ochrany základných práv. Tieto tri subsystémy európskeho regionálneho systému ochrany základných práv vzájomné spolupôsobia ako integrovaný systém ochrany základných práv.18 Ochrana základných práv v európskom regióne sa považuje za prejav viac úrovňového konštitucionalizmu (angl. multi-level constitutionalism).[9] Súdny dialóg medzi súdnymi orgánmi poverenými poskytovať ochranu základným právam (Európskym súdom pre ľudské práva, Súdnym dvorom EÚ a vnútroštátnymi súdmi s ústavnou jurisdikciou) je pomerne častým javom. Značná pozornosť je venovaná predovšetkým vzájomnému vzťahu medzi Európskym súdom pre ľudské práva a Súdnym dvorom EÚ pri poskytovaní ochrany základným práva.[10] [11] Základom systému ochrany ľudských práv v Severnej a Južnej Amerike je činnosť Organizácie amerických štátov so sídlom vo Washingtone, D.C. Právny rámec ochrany základných práv na americkom kontinente je tvorený Chartou Organizácie amerických štátov z roku 1948, Americkou deklaráciou práv a povinností človeka z roku 1948 a Americkým dohovorom o ľudských právach z roku 1969. Inštitucionálny rámec systému ochrany ľudských práv na americkom kontinente predstavuje Medziamerická komisia pre ľudské práva a Medziamerický súd pre ľudské práva. Medziamerická komisia pre ľudské práva prešetruje individuálne sťažnosti pre porušenie ľudských práv a postupuje ich Medziamerickému súdu pre ľudské práva so sídlom v kostarickom San José. Úlohou Medziamerického súdu pre ľudské práva je rozhodovať o sťažnostiach pre porušenie ľudských práv, ktoré mu postúpi Medziamerická komisia pre ľudské práva po neúspešnosti mimosúdnej nápravy alebo členský štát. Jeho úlohou je rovnako poskytovať výklad právnych nástrojov na podnet členských štátov alebo orgánov Organizácie amerických štátov. Na rozdiel od európskeho systému ochrany ľudských práv individuálnu sťažnosť jednotlivci nemôžu adresovať priamo súdu, ale len Medziamerickej komisii pre ľudské práva. Súdna ochrana poskytovaná Medziamerickým súdom pre ľudské práva je teda na rozdiel od európskeho systému nástrojom ochrany ultima ratio.11
Na africkom kontinente je nadštátna ochrana základných práv sústredená do činnosti Africkej únie, ktorá v roku 2002 nahradila Organizáciu africkej jednoty.
Základným právnym nástrojom ochrany ľudských práv v Afrike je Africká charta ľudských práv a práv národov z roku 1981. Inštitúciou ochrany ľudských práv je Africká komisia pre ľudské práva a práva národov. Táto komisia je kvázisúdnym orgánom, ktorý prešetruje individuálne sťažnosti pre porušenie Africkej charty ľudských práv a práv národov. Poskytuje taktiež výklad ustanovení charty. V roku 2004, nadobudnutím účinnosti Protokolu o vytvorení Afrického súdu pre ľudské práva a práva národov, došlo k vzniku Afrického súdu pre ľudské práva a práva národov. Na základe protokolu je mu zverená poradná jurisdikcia, zmierovacia jurisdikcia ako aj jurisdikcia v sporových veciach.[12]
V Ázii nedošlo k vytvoreniu jednotného inštitucionálneho systému ochrany ľudských práv podobne ako je tomu v Európe, Amerike alebo Afrike. Významnými regionálnymi organizáciami ochrany základných práv v Ázii sú najmä Ázijské fórum pre ľudské práva a rozvoj s regionálnym sídlom v Bangkoku a Juhoázijské fórum pre ľudské práva. Tieto fóra združujú lokálne, regionálne a medzinárodné organizácie pôsobiace v oblasti ochrany ľudských práv na ázijskom kontinente. Ochranou ľudských práv v Ázii sa zaoberá Ázijská komisia pre ľudské práva so sídlom v Hongkongu. Založili ju v roku 1986 právnici a aktivisti v oblasti ľudských práv. Komisia predstavuje nezávislú mimovládnu organizáciu, ktorej cieľom je zvýšiť informovanosť o ľudských právach v Ázii, poukázať na ich porušovanie a zabezpečiť nápravu. Táto komisia sa podieľala na príprave Ázijskej charty ľudských práv z 1998. Ďalšou mimovládnou organizáciou ochrany ľudských práv v Ázii je Ázijské centrum pre ľudské práva so sídlom v indickom Naí Dillí. Toto centrum sa sústreďuje na oblasť Indie, Srí Lanky, Bangladéša, Nepálu a Filipín.[13]
Regionálnou organizáciou zastrešujúcou ochranu základných práv v arabských krajinách severnej a severovýchodnej Afriky a juhozápadnej Ázie je Liga Arabských štátov. V septembri 1994 Rada Ligy Arabských štátov prijala Arabskú Chartu ľudských práv. Arabská Charta ľudských práv potvrdzuje princípy obsiahnuté v Charte OSN, alebo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, ako aj v Káhirskej deklarácii ľudských práv v Islame. Káhirská deklarácia ľudských práv v Islame v článku 24 uvádza, že všetky práva a slobody ňou zaručené podliehajú islamskému náboženskému právu – Šárii. Šária má byť, v zmysle článku 25 Káhirskej deklarácie ľudských práv v Islame, jediným zdrojom nachádzania významu jednotlivých ustanovení deklarácie.[14]
2. Vzájomná interakcia medzi regionálnymi systémami ochrany základných práv
Jednotlivé regionálne systémy ochrany základných práv sa v rôznej miere navzájom od seba odlišujú, napríklad pokiaľ ide o rozsah ochrany práv uznaných príslušným regionálnym katalógom základných práv (ako je príslušné právo, ktoré požíva ochranu definované a či predmetné základné právo, ktoré požíva ochranu, možno obmedziť a ak áno v akom rozsahu, resp. za splnenia akých podmienok), alebo vzhľadom na mechanizmus uplatňovaný pri zabezpečovaní ochrany práv uznaných príslušným regionálnym katalógom základných práv (či sa uplatňuje súdny mechanizmus ochrany alebo mimosúdny), či vzhľadom na právne prostriedky nápravy priznaných jednotlivcom. Vychádzajúc z ideových myšlienok ochrany základných práv, ktoré spočívajú v „uznaní vrodenej dôstojnosti a rovnakých a nescudziteľných práv všetkých členov ľudskej rodiny“ (preambula Všeobecnej deklarácie ľudských práv), sa do popredia dostáva otázka rovnakého, resp. podobného, posudzovania ochrany základných práv naprieč celým svetom, bez ohľadu na určitý región. Aj napriek snahe o zachovanie funkcionálnej autonómie jednotlivých regionálnych systémov ochrany základných práv, jednotlivé regionálne systémy ochrany základných práv nefungujú izolovane jeden od druhého. V rámci fungovania niektorých regionálnych systémov ochrany základných práv badať vzájomnú interakciu medzi nimi. Táto interakcia sa sústreďuje do rozhodovacej činnosti súdov poverených zabezpečovaním ochrany základných práv v príslušnom regióne. Rozhodovacia činnosť regionálnych medzinárodných súdnych orgánov ochrany základných práv je niekedy ovplyvňovaná rozhodovacou činnosťou „cudzích“ súdov – súdnych orgánov pôsobiacich v iných jurisdikciách.
Vzájomné preberanie normatívnych a aplikačných (jurisprudenčných) riešení, či hodnôt, jedného systému ochrany základných práv iným systémom je badateľné v európskom regióne. Vo svojich rozhodnutiach Súdny dvor EÚ odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a inšpiračným zdrojom nachádzania základných práv uznaných za všeobecné zásady práva Únie pre Súdny dvor EÚ sú aj spoločné ústavné tradície členských štátov. Na americkom kontinente obdobný fenomén súdneho dialógu ako je tomu v Európe, súdneho dialógu medzi Medziamerickým súdom pre ľudské práva a súdmi plniacimi úlohy v rámci supranacionálnych integračných procesov[15] alebo v r ámci politicko- ekonomicky kultúrnych[16] či ekonomicko-obchodných spolupráci,[17] neexistuje. Je možné, aby súdny dialóg v oblasti ochrany základných práv existujúci v Európe ovplyvnil prax súdov ochrany základných práv pôsobiacich v iných častiach sveta? Je možné, aby sa súdny dialóg v oblasti ochrany základných práv stal realitou aj v iných regiónoch sveta? Inou otázkou (na ktorú v rámci tohto príspevku upriamujeme našu pozornosť) je otázka súdneho dialógu pri poskytovaní ochrany základných práv medzi súdnymi orgánmi pôsobiacimi v rôznych regiónoch sveta – hľadanie inšpirácii pre rozhodovaciu činnosť regionálnych súdnych orgánov ochrany základných práv v normatívnych systémoch a rozhodovacej činnosti súdov iných regiónov. K uvedenému súdnemu dialógu dochádza v praxi Medziamerického súdu pre ľudské práva, ktorý v mnohých svojich rozhodnutiach odkazuje na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a to aj napriek skutočnosti, že pôsobí v úplne inom právnom prostredí. Rovnako tak, aj Európsky súd pre ľudské práva v určitých prípadoch (aj keď v oveľa menšom rozsahu) odkazuje na rozhodnutia Medziamerického súdu pre ľudské práva. Cirkulačný proces rozhodnutí a jurisprudenčných hodnôt medzi Európskym súdom pre ľudské práva a Medziamerickým súdom pre ľudské práva zakladá fenomén medziregionálneho súdneho dialógu[18] – fenomén využívania jurisprudencie jedného súdneho orgánu v inom právnom prostredí.
Používanie cudzieho práva v rozhodovacej činnosti súdov je produktom globálnej praxe moderného konštitucionalizmu.[19] K používaniu cudzieho práva dochádza na základe dialógu medzi súdmi s ústavnou jurisdikciou z rôznych regiónov sveta prostredníctvom vzájomnej citácie, odkazu na judikatúru súdu pôsobiaceho v inom regióne, resp. odkazu na iný regionálny normatívny systém ako taký. Globalizáciu ústavného práva, o ktorej je možné v tomto kontexte hovoriť, znamenajúcu, že konštitutcionalizmus už nie je možné viac považovať za privilégium jednotlivých (národných) štátov, ale je možné o ňom hovoriť aj na medzinárodnej úrovni (stáva sa univerzálnym konceptom a štandardom),[20] podporujú predovšetkým výhody spájané s prenášaním cudzích právnych riešení, konceptov, do nového právneho prostredia. Výhody spočívajúce v nachádzaní právnych riešení pre situácie, ktoré sú identické, alebo porovnateľné situáciám, ktoré už boli riešené v iných právnych systémoch. Globalizácia ústavného práva prispieva k prehlbovaniu politických, ekonomických, kultúrnych a právnych väzieb medzi štátmi.[21]
Pod používaním cudzieho práva, tak ako to vyplýva už z textu vyššie, máme na mysli situácie, kedy dochádza k uplatňovaniu práva vytvoreného v jednom regióne sveta v inom regióne. Na mysli máme situácie, kedy súd v rámci interpretácie a aplikácie normy patriacej do právneho systému, na dodržiavanie ktorého ma dohliadať, sa nechá inšpirovať právnym riešením pochádzajúcim z iného právneho systému. Nejde teda o prípady priameho uplatnenia noriem cudzieho práva v určitom právnom systéme. Vplyv cudzej judikatúry na rozhodovaciu činnosť súdov pritom môže byť rôzny. V niektorých prípadoch súdy pôsobiace v určitom regióne sa len zmienia o existencii určitého cudzieho práva, v iných prípadoch judikatúru cudzích súdov aj nasledujú ako určitú formu autority.[22] Medziregionálny súdny dialóg možno charakterizovať použitím rôznych metafor, ako je „právny transplantát“, „ústavné vypožičanie“ (angl. constitutional borrowing), či „migrácia ústavných myšlienok“ (angl. migration of constitutinal ideas). Právne transplantáty predstavujú prenos právneho pravidla alebo právneho systému z jednej krajiny do druhej.[23] „Ústavné vypožičanie“ predstavuje metaforu analogickú pojmu „právny transplantát“ používanú za účelom lepšieho zachytenia javu ústavných transplantátov.[24] Kritici používania tejto metafory argumentujú, že nezodpovedá realite. Vypožičanie znamená dobrovoľnú zámenu, pri ktorej vypožičaná vec sa vracia späť pôvodnému držiteľovi (vlastníkovi) bezo zmeny po určitom čase. Ústavné normy však nepatria určitému konkrétnemu právnemu systému. V procese ich preberania môže dochádzať k ich modifikácii a po uplynutí určitého času nedochádza k ich vráteniu.[25] Napokon, vypožičanie v sebe zahŕňa súhlas, pritom nie všetky ústavné transplantáty sa zakladajú na dobrovoľnosti ich prevzatia.[26] Alternatívou metafory „ústavné vypožičanie“ je „ústavná migrácia“. Táto metafora adekvátnejšie zachycuje kompletnosť dynamiky ústavných zámen.[27] Choudhry „migráciu ústavných myšlienok“ označuje ako dialogickú interpretáciu, ako model komparatívnej ústavnej interpretácie.[28] Presun od používania pojmu „vypožičanie“ k používaniu pojmu „migrácia“ odzrkadľuje podobný presun v používaní pojmov v komparatívnom práve od pojmu „transplantát“ k pojmu „cirkulácia“.[29]
3. Vplyv rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva na rozhodovaciu činnosť Medziamerického súdu pre ľudské práva (a naopak)
Trans-regionálny súdny dialóg medzi súdnymi orgánmi ochrany základných práv je prítomný v rozhodovacej činnosti Medziamerického súdu pre ľudské práva a Európskeho súdu pre ľudské práva. Umožňuje ho podobnosť katalógu základných práv obsiahnutom v Americkom dohovore o ľudských právach a Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nimi vytvorenom právnom mechanizme zabezpečujúcom ich ochranu. Takmer v polovici prípadov posudzovaných Medziamerickým súdom pre ľudské práva sa nachádza odkaz na ustanovenia Európskeho dohovoru a jeho protokolov ako aj odkaz na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Medziamerický súd pre ľudské práva odkazuje na uvedené pramene európskeho systému ochrany základných práv rozličným spôsobom, raz z dôvodu priznania im relevantného postavenia v prameňoch medziamerického právneho systému ochrany základných práv („fuentes constitucionales americanas“), inokedy zas z titulu ich uznania za inšpiračný zdroj výkladu príslušných ustanovení Medziamerického dohovoru.[30] Medziamerický súd pre ľudské práva odkazuje na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práv používajúc širšiu formuláciu ako napríklad „medzinárodné precedentné právo“ alebo „medzinárodná jurisprudencia“.[31] Niekedy Medziamerický súd pre ľudské práva odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva popri odkaze na svoju vlastnú judikatúru,[32] v niektorých prípadoch zas odkazuje výlučne iba na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.[33] V niektorých prípadoch Medziamerický súd pre ľudské práva odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva s tým, že sa s jeho závermi, názormi, stotožňuje,[34] inokedy odkazom na jeho judikatúru chce poukázať na rozdielnosti obsiahnuté v systéme medziamerickej ochrany základných práv v porovnaní s európskym systémom ochrany.[35] Obzvlášť často Medziamerický súd pre ľudské práva odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v prípadoch náhrady nemajetkovej ujmy,[36] či práva na súdnu ochranu v primeranom čase.[37]
Opačný jav, odkazovanie Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach na judikatúru Medziamerického súdu pre ľudské práva, resp. na normatívne zdroje amerického systému ochrany základných práv, je síce zriedkavejší, ale predsa sa vyskytujúci.[38] Z pomedzi rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorých tento súd odkazuje na judikatúru Medziamerického súdu pre ľudské práva možno spomenúť napríklad rozsudok vo veci Scoppolla v. Taliansko,[39] v ktorom za účelom potvrdenia zásady uplatnenia priaznivejšieho trestného zákona Európsky súd pre ľudské práva odkazuje aj na článok 9 Amerického dohovoru o ľudských právach, alebo rozsudok vo veci Ergin v. Turecko,[40] v ktorom Európsky súd pre ľudské práva poukazuje na nutnosť vylúčenia civilistov z jurisdikcie vojenských tribunálov aj odkazom na rozsudok Medziamerického súdu pre ľudské práva vo veci Durand a Ugarte v. Peru.[41] V rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva možno rovnako nájsť odkaz aj na rozhodnutia Medziamerickej komisie ľudských práv, či na protokoly pripojené v Americkému dohovoru o ľudských právach.[42]
Z uvedenej rozhodovacej činnosti Medzinamerického súdu pre ľudské práva a Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť rozsah a charakter vzájomnej interakcie, resp. vplyvu, európskeho systému ochrany základných práv na americký systém ich ochrany. Zatiaľ čo Európsky súd pre ľudské práva odkazuje na judikatúru Medziamerického súdu pre ľudské práva alebo Americký dohovor o ľudských právach v širšom kontexte len za účelom porovnania svojho právneho názoru s nimi, pre Medziamerický súd pre ľudské práva judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva predstavuje v určitých prípadoch východiskový bod pre základ jeho rozhodnutia (ratio decidendi).
Záver
Existujúci súdny dialóg medzi Európskym súdom pre ľudské práva a Medziamerickým súdom pre ľudské práva odkrýva možnosť prenesenia a uplatňovania tejto súdnej techniky aj v rámci iných regionálnych systémov ochrany základných práv a stať sa tak univerzálnou záležitosťou. Predpokladom toho je v prvom rade normatívna podobnosť medzi jednotlivými regionálnymi dohovormi ochrany základných práv, tak ako je tomu v prípade Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Amerického dohovoru o ľudských právach, či otvorenosť príslušných regionálnych normatívnych nástrojov ochrany základných práv voči iným normatívnym zdrojom. Vzhľadom na výslovné znenie článku 25 Káhirskej deklarácie ľudských práv v Islame, podľa ktorého má byť islamské náboženské právo – šária, jediným zdrojom nachádzania významu jednotlivých ustanovení deklarácie, sa uplatňovanie techniky súdneho dialógu v rozhodovacej činnosti súdnych orgánov ochrany základných práv v arabskom regióne javí byť značne problematické. Riziko prípadnej nemožnosti uplatnenia cudzích právnych riešení, či nižšej miery ich efektivity, v sebe nesie aj rozdielny politicko-sociálno-kultúrny kontext charakterizujúci signatárske štáty príslušných dohovorov, resp. príslušný región ako taký.
Väčšia miera súdneho dialógu pri poskytovaní ochrany základných práv sa javí byť žiaducou aj v európskom regióne, konkrétne v rámci rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ. Ozývajú sa hlasy volajúce po väčšom uplatňovaní komparatívnej techniky a súdneho dialógu s inými orgánmi ochrany základných práv pri výklade a uplatňovaní ustanovení Charty základných práv EÚ zo strany
Súdneho dvora EÚ.[43] Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre len veľmi ojedinele odkazuje na iné relevantné právne pramene ochrany základných práv a jurisprudenciu súdnych orgánov ich ochrany. Okrem odkazu na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (čo je vzhľadom na znenie článku 52 odsek 3 Charty základných práv EÚ[44] v určitých prípadoch aj potrebné), sa v judikatúre Súdneho dvora EÚ prakticky nenachádza žiaden odkaz na judikatúru iných súdov ochrany základných práv, alebo iný normatívny nástroj ich ochrany. Jedinými medzinárodnými nástrojmi ochrany základných práv citovanými Súdnym dvorom EÚ vo svojich rozhodnutiach je Dohovor o právnom postavení utečencov a Dohovor o právach dieťaťa.[45] V prospech tvrdenia, že Súdny dvor EÚ by mal byť v prípadoch zaoberajúcich sa ochranou základných práv viac otvorený jurisprudencii iných súdnych orgánov ochrany základných práv, svedčia, tak ako na to poukázal Waldron,[46] dva základné dôvody – „argument učenia sa“ (angl. learning argument) a „argument konzistentnosti“ (angl. consistency argument). Argument učenia sa spočíva v užitočnom učení sa, čo iné súdy robia, ako postupujú v obdobných prípadoch. Dôvodom pre učenie sa od iných súdnych orgánov je ich naakumulovaná skúsenosť. Argument konzistencie je argumentom férovosti posudzovať rovnaké prípady rovnako naprieč celým svetom, obzvlášť v prípadoch týkajúcich sa ochrany základných práv, bez ohľadu na krajinu, či jurisdikciu.
Aj napriek svojmu autonómnemu postaveniu v príslušnom regióne, Európsky súd pre ľudské práva a Medziamerický súd pre ľudské práva sa nechávajú vzájomne inšpirovať svojou judikatúrou. Otvárajú sa tak pôsobeniu iných regionálnych právnych tradícii. Súdny dialóg je nielen prostriedkom pre nachádzanie právnych riešení, „vylepšenie“ súdnych rozhodnutí, ale rovnako ma potenciál prispieť k budovaniu „globálneho právneho systému“.[47] Prostredníctvom súdneho dialógu tak môžu regionálne systémy ochrany základných práv prispievať k formovaniu univerzálneho systému ich ochrany. Odkazy na judikatúru súdov pôsobiacich v iných právnych systémoch prispievajú ku vzájomnej konvergencii právnych systémov. Táto konvergencia však nemusí nevyhnutne viesť k uniformite.[48]