Vzťah práva Európskej únie a slovenského práva nie je jednostranný. Nie je to iba európske právo, ktoré ovplyvňuje právo Slovenskej republiky. Menej častý, ale v konkrétnostiach podobne intenzívny je aj opačný postup, kedy rozhodovacia činnosť slovenských súdov, a najmä pozadie prípadov, v ktorých sa slovenské súdy cestou prejudiciálnych otázok obracajú na Súdny dvor Európskej únie obohacujú európske právo o nové impulzy.
Nebudeme sa zaoberať dvoma vlajkovými loďami nášho vplyvu na právo Európskej únie, a to reťazou sporov a konaní známych ako prípad Frucona a prejudiciálnymi otázkami z práva na ochranu spotrebiteľa. O oboch už bolo a ešte bude napísaného mnoho. Sústredíme pozornosť na menej zrejmý príklad, kedy slovenský spor posunul ďalej problematiku, ktorá je v súčasnosti veľmi diskutovaná v európskej právnej vede. Zameriame sa na ukrytý vplyv rozsudku Súdneho dvora známeho ako „Akcenta CZ“[1] [2] na súkromné presadzovanie práva proti obmedzovaniu hospodárskej súťaže (ďalej aj „súťažné právo“), ktoré je na tunajšie pomery pomerne prekvapivo, ako aj vzhľadom na určitú skôr zriedkavý výskyt praktického uplatnenia, predmetom nevídaného záujmu aj zo strany slovenskej právnej vedy.[3]
Podstatou súkromnoprávneho presadzovania súťažného práva je myšlienka, že priznanie súkromnoprávnych nárokov najmä majetkového charakteru aj subjektom poškodeným kartelovou dohodou, resp. iným protisúťažným konaním prospieva k presadeniu sa práva hospodárskej súťaže. Preto by mali existovať (a priamo z práva EÚ vyplývať) nároky na náhradu škody voči porušiteľom súťažného práva, a to aj napriek vnútroštátnym pravidlám, ktoré by možnosť uplatniť si takéto nároky vylučovali napríklad preto, lebo statok, ktorý je chránený súťažným právom považujú za verejný, ktorý má byť chránený verejnoprávnou cestou a z porušenia ktorého nemajú vyplývať individuálne nároky na náhradu škody.
Impulzom pre skúmanie možností a podmienok súkromnoprávneho presadzovania práva na ochranu proti obmedzovaniu hospodárskej súťaže ako primárne verejnoprávnej oblasti – bola séria rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „súdny dvor“).[4] Podľa súdneho dvora si presadenie súťažného práva, vrátane efektívneho presadzovania povinností uložených súťažným právom Európskej únie,[5] žiada aj aktívne zapojenie jednotlivcov, ktorý by tak mali mať nárok na náhradu škody (ale samozrejme aj nárok na zdržanie sa protiprávnej činnosti, či odstránenie protiprávneho stavu alebo nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia) voči subjektu, ktorý porušil právo hospodárskej súťaže, a to dokonca aj v prípade, ak sa žalujúca osoba taktiež podieľala na protisúťažnej aktivite, z ktorej vznikla škoda.
Okrem týchto nárokov majetkovej povahy sa dá uvažovať o mimosúdnych možnostiach presadzovania súťažného práva, najmä o svojpomoci (§ 6 Občianskeho zákonníka).[6] Podľa § 6 Občianskeho zákonníka je dovolené primerané svojpomocné zakročenie proti bezprostredne hroziacemu neoprávnenému zásahu. Obdobnú funkciu plní aj § 418 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého nezodpovedá za škodu ten, kto konal v krajnej núdzi alebo v nutnej obrane. Cieľom svojpomocnej ochrany, pravidelne využívanej v prípadoch nekalosúťažného konania,[7] je dosiahnuť (resp. obnoviť) právne konformný stav, alebo zabrániť vzniku protiprávneho stavu pomocou právom (inak) reprobovaného konania.
Účel súkromnoprávneho presadzovania súťažného práva, podobne ako je tomu v rámci programov leniency, je pochopiteľný: motivovať účastníkov kartelu, ale aj iné subjekty k tomu, aby aktívne odhaľovali kartely, a to aj vtedy, ak z nich už prestanú profitovať, či zo strachu pred hroziacou sankciou. V podstate dochádza k akejsi „utilizácii“ európskeho práva, keď sa z práva Európskej únie vytvorí priamo aplikovateľný prostriedok na presadenie pravidiel toho právneho poriadku. Samotný účel právnej úpravy (súťažného práva) tak generuje individuálne nároky ako aj procesné vehikle na jeho dosiahnutie.
Vráťme sa späť k prípadu Akcenta CZ. V jeho pozadí bolo zosúladené konanie troch významných slovenských bánk voči spoločnosti Akcenta CZ. Protimonopolný úrad Slovenskej republiky rozhodol, že tri banky sa dopustili kartelového správania sa tým, že sa dohodli, že vypovedia zmluvy o bežných účtoch spoločnosti Akcenta CZ, a.s., a že s ňou neuzavrú nové zmluvy, čím jej znemožnili vykonávať svoju činnosť zahŕňajúcu prevody cudzích mien zo zahraničia a do zahraničia. Jedna z bánk napadla rozhodnutie Protimonopolného úradu v rámci správneho súdnictva. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zrušil napadnuté správne rozhodnutia a vrátil vec na ďalšie konanie. Po odvolaní sa protimonopolného úradu predložil Najvyšší súd Slovenskej republiky okrem iného prejudiciálnu otázku, či je na posúdenie kartelu právne významná skutočnosť, ak súťažiteľ dotknutý kartelovou dohodou pôsobí na relevantnom trhu v čase zatvorenia kartelovej dohody nelegálne. Súdny dvor rozhodol, že článok 101 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že podnik dotknutý kartelovou dohodou, ktorej cieľom je obmedziť hospodársku súťaž, údajne pôsobí na relevantnom trhu v čase uzatvorenia tejto kartelovej dohody nelegálne, nemá vplyv na otázku, či tento kartel predstavuje porušenie tohto ustanovenia
Na prvý pohľad sa môže zdať, že prípad Akcenta CZ nesúvisí so súkromným presadzovaním hospodárskej súťaže. Dokonca sa zdá, že myšlienke súkromného presadzovania súťažného práva odporuje, keď sa v rozsudku uvádza, že „je úlohou orgánov verejnej moci a nie podnikov alebo združení súkromných podnikov, aby zabezpečili dodržiavanie právnych predpisov. …“8 Zdanie však klame.
V pozadí rozhodnutia Akcenta CZ bola ofenzívna svojpomoc účastníkov hospodárskej súťaže, ktorí za účelom presadenia určitých právnych pravidiel (regulujúcich podmienky podnikania) porušili pravidlo práva hospodárskej súťaže. Súdny dvor takúto možnosť nepripustil. Otázne ale je, či sa závery rozsudku Akcenta CZ majú aplikovať aj na tie prípady, v ktorých by podniky reagovali kartelovým konaním práve na porušenie práva hospodárskej súťaže inými súťažiteľmi (posúdenie akéhosi protikartelu či zneužitie dominantného postavenia podniku ako reakcia na protisúťažnú aktivitu konkurentov). Pýtané z perspektívy rozhodnutí Courage – Manfredi a myšlienok súkromného presadzovania práva: ak z práva Európskej únie vyplýva nárok na náhradu škody spôsobenej porušením súťažného práva hoci by podľa vnútroštátneho práva neexistoval, keďže sa tým prispeje k naplneniu účelu súťažného práva; Nemalo by byť umožnené porušiť pravidlá súťažného práva za tým účelom, aby sa vytvoril (ekonomický) tlak na presadenie súťažného práva voči ich porušiteľom? Je aktívne protiopatrenie, ktoré samo o sebe inak porušuje súťažné právo, súčasťou prostriedkov ochrany ktoré súkromné presadzovanie súťažného práva dáva poškodeným k dispozícii?
Práve z rozhodnutia Akcenta CZ je možné vyvodiť negatívnu odpoveď na túto otázku. Pokiaľ v prípadoch Courage alebo Manfredi dochádza k preferencii pôsobenia jednotlivca ako nástroja na presadzovanie súťažného práva, Akcenta CZ potvrdzuje, že utilizácia súťažného práva je obmedzená. Na rozdiel od konceptu Courage – Manfredi, v ktorom presadenie sa účelu európskeho práva borí limity vnútroštátneho práva (vnímanie súkromnoprávnych nárokov a ich hmotnoprávnych predpokladov), v prípade „protikartelov“ by bolo bokom odsúvané práve súťažné právo Európskej únie a nepriamo rozširované výnimky z kartelových dohôd stanovené primárnym právom Európskej únie. Z úzkeho výkladu výnimiek z kartelových dohôd, tak ako ich interpretoval súdny dvor v Akcente CZ9 je možné vyvodiť záver, že porušenie súťaže nemôže byť ospravedlňované ani len samotným záujmom na presadení súťaže. Protisúťažné konanie podniku (podnikov) tak nie je dôvodom, ktorý by ospravedlňoval protisúťažné konanie iného podniku.