Správne konanie je jedným z najrozšírenejších procesov, v ktorých sa rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb. Na rozdiel od súdneho konania, správne konanie je najčastejšie aplikované vo veciach, v ktorých sa adresátom správy priznávajú určité práva, resp. realizujú sa ich právom chránené záujmy- nie sú žiadnou ojedinelosťou ani správne procesy, ktoré smerujú k uloženiu povinnosti.

Správne konanie upravené zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) vznení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) vychádza zo zásad, ktoré sú určujúce pre celkovú konštrukciu a ciele správneho konania, ako i náplň jeho jednotlivých procesných inštitútov.

Pred konkretizáciou precedenčnejzásady je nevyhnutné konštatovať, že zásady vzťahujúce sa na správne konanie nie sú upravené len v§3 a§4 Správneho poriadku, ale sú obsiahnuté ajv ďalších ustanoveniach Správneho poriadku. Pre úplnosť treba dodať, že ďalšie zásady môžu vychádzať aj z osobitných právnych predpisov.

Základné pravidlá konania (ďalej ako „zásady konania“) sú dôležité pri vymedzovaní esenciálnych pilierova koncepčných ukazovateľov správneho konania.⁽

1.    Významový rozdiel v používaní pojmov princíp a zásada

Na tomto mieste je potrebné poskytnúť priestor zadefinovaniu rozdielu medzi dvoma často opakujúcimi sa termínami, a to pojmom „zásada“ a pojmom „princíp“. Táto problematika bola predmetom značného počtu vedeckých diskusií a téz.

K inštitútu zásad existujú v teórii práva dva základné prístupy, ato prístup pozitivistický a prístup prirodzenoprávny (iusnaturalistický). V právnych vedách sa v tomto bode neraz objavuje ajdiskusia o tom, či je vhodnejšie označenie „princíp“ alebo „zásada“. Ajkeďto z hľadiska aplikácie príslušných ustanovení zákona nemá väčšie opodstatnenie, za princíp môžeme spravidla považovať také východiskové tézy, ktoré sú vlastné celému právnemu poriadku (bez ohľadu na konkrétne odvetvie) – napr. princíp legality (zákonnosti). Na druhejstrane, termínom „zásada“ sa spravidla označuje taký postulát, ktorý najčastejšie vychádza z konkrétneho princípu a používa sa v konkrétnom právnom odvetví.⁽

Význam zásad v právnom poriadku je často podceňovaný, avšak ich relevantnosť v režime správneho konania podčiarkuje napr. ajOdporúčanie Výboru ministrov (2007) 7, z ktorého vyplýva, že okrem pozitívneho práva majú správne orgány vrámci konania prihliadať ajna zásady vlastné právnemu poriadku.

2.     Precedenčná zásada ako súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky

V prípade precedenčnejzásady ide o zrejme najdiskutovanejší princíp. Dôvodom je značne heterogénny komplex názorov na jeho pomenovanie, zaradenie či samostatnú existenciu a aplikáciu. Prípadom zaradenia zásady legitímnych očakávaní je aj jejsubsumovanie pod všeobecnejší princíp právnejistoty. Podľa Košičiarovej, pozostáva tento princíp z viacerých čiastkových požiadaviek. „Je to najmä požiadavka na jasnosť, zrozumiteľnosť a predvídateľnosť právnych noriem, predvídateľnosť postupu správnych orgánov verejnejmoci (tiež princíp legitímneho očakávania), ochrana práv nadobudnutých vdobrejviere a zákaz retroaktivity právnych noriem (obzvlášť dôležitý vrámci administratívneho trestania).“ K relatívne problematickému vzťahu princípu právnejistoty a zásady legitímnych očakávaní sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskejrepubliky: „Legitímne očakávanie je užšou kategóriou ako právna istota.“ Problematické v prípade tohto princípu nie je len jeho systematické zaradenie v systéme správneho práva, ale aj otázka jeho obligatórnej záväznosti. Tento problém vyvstáva najmä vdôsledku nie práve najjednoznačnejšieho výberu slov vustanovení §3ods.4 druhej vety Správneho poriadku, ktorá znie: „Správne orgány dbajú o to, aby vrozhodovaní oskutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.“  Za problematické sa považuje v uvedenejformulácii slovo „dbať“, ktoré môže vyvolávať dojem odporúčacieho charakteru danejzásady. S takýmto doslovným gramatickým výkladom sa však nemožno stotožniť. Vzhľadom na teleologický a systematický výklad, ukladá toto ustanovenie správnemu orgánu obligatórny záväzok dodržiavania tohto princípu rovnako ako ostatných princípov a zásad uvedených vSprávnom poriadku. Konštatovanieje založené na skutočnosti, že zákonodarca využíva rovnaké slovné spojenie ajv súvislosti so zásadou hospodárnosti konania, či v §81 Správneho poriadku, ktorý pojednáva o výsadách a imunitách vybraných subjektov.

V zmysle uvedeného v časti o správnosti, respektíve vhodnosti používaní presných pojmov je zrejmé, že precedenčná zásada nie je svojím pôvodom príslušná kslovenskejvnútroštátnejtvorbe práva. Prvýkrát bola táto zásada upravená v Odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy členským štátom o dobrej správe. Významným rozšírením tohto princípu v porovnaní so slovenskou vnútroštátnou právnou úpravou v Správnom poriadku je výslovne upravená možnosť konania vrozpore stýmto princípom, avšak len ak je takéto konanie vynútené objektívnymi skutočnosťami. Uvedené Odporúčanie svojím záverom taktiež ustanovuje: „Pre to aby bolo rešpektované, by právo na dobrú správnu úvahu malo byť v súlade srozumnými alegitímnymi očakávaniami adresátovejverejnej správy.“

S prihliadnutím na uvedené normy medzinárodného práva ako ajna samotný zmysel konštituovania precedenčnejzásady do vnútroštátnych právnych predpisov možno považovať jejvýznam za nespochybniteľný. Dôležité je taktiež uviesť, že zásada legitímnych očakávaní je veľmi úzko spojená sústavným princípom právnejistoty, vtom zmysle, že je jeho konkrétnym vyjadrením vodvetví správneho práva. Pre úplnosť a podloženie daného textu uvádzame aj implicitné zakotvenie princípu právnejistoty v Ústave Slovenskejrepubliky ato v znení: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ Okrem iného z uvedeného ústavného textu jasne vyplýva požiadavka kladená na správne orgány, na základe ktorej sa vyžaduje aby v rozhodovacej činnosti správnych orgánov nevznikali excesívne odklony v skutkovo zhodných, respektíve podobných prípadoch. V nadväznosti na ústavno-právnu úprava zákonodarca premietol požiadavku princípu právnej istoty do zásady legitímnych očakávaní v správnom práve tak, že: „Správny poriadok s účinnosťou od 01. januára 2004 zakotvil ako základné pravidlo konania povinnosť správnych orgánov dbať o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.“

Napriek dostatočne preukázaneja odôvodnenejpotrebe bezvýnimočnejaplikácie precedenčnej zásady nielen vsprávnom konaní nemožno považovať jej aplikáciu za bezproblémovú. V poradí prvou zásadnou komplikáciu predstavuje relatívne všeobecná právna úprava tejto zásady v § 3 ods. 4 Správneho poriadku, v ktorejzákonodarca využíva relatívne neurčité pojmy, akým je bez sporu napríklad termín „podobný“. Vzhľadom na skutočnosť, že vdanejčasti zákona sú definované všeobecné princípy a zásadyje nielen prínosné, ale priam nevyhnutné zvoliť čo najširšie formulácie, ktoré svojou existenciou vytvárajú čo najväčší priestor na uplatnenie diskrečnej právomoci zo strany vykonávateľa verejnejsprávy, okrem iného ajv prípade medzier v pozitívnom práve. Táto teória sa priamo dotýka moderného prístupu k legislatívnejtvorbe, ktorá upustila od prílišného formalizmu akazustického prístupu k tvorbe práva azamerala sa na precizovanie všeobecno-právnych postulátov, vytvárajúcich značný priestor pre aplikáciu právnych noriem. Nielen v akademických kruhoch, ale najmä vširokejverejnosti môžu vznikať neodôvodnené obavy zo zneužitia týchto rozsiahlych právomocí zo strany správnych orgánov. Napriek značnejvoľnosti v rozhodovacom procese sú tieto orgány neustále viazané okrem iného ajprincípom právnejistoty, či precedenčnou zásadou.

3.     Precedenčná zásada a rozhodnutia súdov

Je však dôležité poznamenať, že rešpektovanie zásady legitímnych očakávaní nie je možné absolutizovať. V tomto duchu sa vyjadril ajSúdny dvor Európskej únie, pričom jeho rozhodnutie bolo prebraté aj do rozhodovacejpraxe najvyšších súdnych autorít na území Slovenskej republiky. Zjudikatúry Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, teda z praxe najvyššejsúdnejautority vyplýva významné postavenie zásady materiálnejrovnosti. „Ústavný súd sa hlási k modernej európskej konštitucionalistike, ku ktorejpatrí ochrana legitímneho očakávania (legitimate expectation, Vertrauenschutz). Už z pomenovania legitímne očakávanie vyplýva, že účelom tohto princípu je ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnejsituácie, na vyústenie ktorejdo určitého výsledku sa spoliehali.“ Najvyšší súd Slovenskejrepubliky vjednom zo svojich rozsudkov preberá skoršiu judikatúru Súdneho dvora Európskejúnie a konštatuje: „Je potrebné zdôrazniť, že hoci zlegitímnych očakávaní vpomere k správnym rozhodnutiam možno správne predpokladať určitú istotu účastníkov, že o ich veci bude rozhodnuté obdobne ako o veci skutkovo a právnej podobnej, legitímne očakávania sa nedajú absolutizovať. Nemožno vždy nemennosť legitímne očakávať tam, kde je určitému správnemu orgánu daná diskrečná právomoc (rozsudok Európskeho súdneho dvora /teraz Súdny dvor Európskejúnie/ vo veci Crispoltoni, vspojených veciach C-133/93, C-300/93, C-362/93 zo dňa 5.10.1994, bod 56, Správy 1994, str. I- 04863), pričom uvedenéje možné a potrebné aplikovať ajv oblasti správneho trestania.“

Obdobný názor zastáva aj Najvyšší správny súd Českej republiky, vyjadrený v rozsudku sp. zn.: 5 As 14/2015 – „Nejvyšší správni soud konštatuje, že správni orgán je nepochybné povinen respektovat zásadu rovného prístupu a nestranného postupu, jakož i zásadu legitimního očekávání, tedy aby pri rozhodování skutkové shodných nebo podobných prípadu nevznikaly nedúvodné rozdíly. Tyto zásady však nelze chápat izolované; každý prípad je vždy jedinečný a jeho řešení musí vycházet z konkrétních okolností a skutečností zjištěných správním orgánem. …“

ZÁVER

Precedenčná zásada je v správnom konaní tiež dlhodobo detailnejšie neriešenou otázkou. Ide o inštitút, ktorý sa v praxi preukázateľne málo aplikuje. Podstata tejto zásady spočíva vtom, aby v rámci rozhodovacejčinnosti správnych orgánov nevznikali excesívne odklony v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch, pričom ide nielen o extrémne odklony (napr. jednému účastníkovi sa vyhovie, druhému vtejistejveci aza tých istých podmienok nie), ale ajo akékoľvek iné neopodstatnené odklony majúce parciálny charakter (napr. výška uloženejpokuty za ten istý skutok páchateľovi s podobnou charakteristikou by mala byť podobná). Záverom je potrebné uviesť, že podľa slovenskejprávnej úpravy neexistuje žiadny systém väzieb a viazaností, ktorý by mal byť pri uplatňovaní tejto zásady smerodajný. Neexistuje jednoznačné deklarovanie toho, či sa záväznosť viaže na hierarchický systém správnych orgánov, či je vrcholný, resp. vyšší správny orgán viazaný svojimi vlastnými (skoršími) rozhodnutiami. Nie je zrejmé ani to, či záväznosť rozhodnutiami je viazaná len na jeden orgán, alebo na ich hierarchiu. Taktiež neexistuje ani centrálna databáza rozhodnutí správnych orgánov, okrem § 89 a zákona SNR č. 372/1990 Zb. opriestupkoch vznení neskorších predpisov, ktorý správnym orgánom príslušným na prejednanie priestupku, vrátane jeho prejednania v blokovom konaní, uložil povinnosť viesť evidenciu priestupkov.

doc. JUDr. Jana Vallová PhD.

Zdroj
https://magisterofficiorum.webnode.sk/_files/200000092-04d8104d83/Magister%20Officiorum_01_2020_vnutro%20PV.pdf

Princíp viazanosti právom sa odôvodnene považuje za fundamentálny princíp fungovania tzv. dobrej verejnej správy v podmienkach modernej Európy. Oficiálne bol na medzinárodnej úrovni garantovaný a prijatý v rámci 999. zasadnutia zástupcov ministrov Výboru ministrov členských štátov Rady Európy, ako odporúčanie pod označením CM/Rec (2007) 7 Výboru ministrov členským štátom odobrej správe. Elementárny charakter princípu viazanosti právom v systéme európskeho správneho práva podčiarkuje aj skutočnosť jeho výskytu v majoritnom počte ústavných dokumentov členských štátov Európskej Únie.

„Namiesto pojmu princíp viazanosti právom sa v slovenskejteórii správneho práva používa pojem princíp zákonnosti.“ V rámci zvoleného pojmu je nevyhnutné konštatovať, že termín zákonnosť sa musí chápať extenzívne. Vykonávatelia verejnej moci sú viazaní aj predpismi inej právnej sily ako zákonmi, predovšetkým medzinárodnými zmluvami a Ústavou Slovenskejrepubliky, ako aj inými všeobecne záväznými právnymi predpismi a právnymi normami podzákonného charakteru.

V prípade, ak vykonávateľ verejnejmoci poruší zákonnú povinnosť, vzniká na základe dikcie § 65 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) účastníkovi konania nárok na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu mimo odvolacieho konania.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky zo dňa 27. augusta 2002, sp. zn. 4 Sž 31/2002 zmysel správneho konania a dôležitosť dodržania procedurálnych pravidiel, ktoré tvoria jeho súčasť, je daná predmetom konania. Správne konanie – procedúra – výlučne sleduje, aby bola zaistená správna aplikácia hmotného práva, aby rozhodnutie vo veci, ktorým sa zakladajú, menia alebo zrušujú konkrétne práva apovinnosti, bolo vsúlade s hmotným právom. Zrušenie alebo zmena právoplatných rozhodnutí na základe mimoriadnych opravných prostriedkov (aj preskúmaním podľa § 65 ods. 2 Správneho poriadku) takto prichádza do úvahy len za situácie, ak sa v konaní (o mimoriadnom opravnom prostriedku) preukáže, že rozhodnutie je v rozpore s hmotným právom. Inštitút mimoriadnych opravných prostriedkov pri rešpektovaní stability práv priznaných právoplatným rozhodnutím nie je určený na odstraňovanie procesných vád a nedostatkov, ktoré nemali vplyv na zákonnosť rozhodnutia z hľadiska hmotného práva. Či právoplatné rozhodnutie je v rozpore s hmotným právom, musí byť zistené nepochybným spôsobom pred jeho zrušením. To predstavuje potrebu objasniť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie veci, t.j. zabezpečiť potrebné skutkové zistenia a tiež stanoviská účastníkov k týmto zisteniam, ako aj orgánu, ktorý preskúmavané rozhodnutie vydal. Tento proces nemožno zrušením rozhodnutia posunúť do pôvodného konania a až tam zisťovať, či skutočne došlo alebo nedošlo k porušeniu zákona, a ak áno, či verejný záujem prevyšuje nad záujmom dobromyseľne nadobudnutých práv účastníka.

Dôvodom na uskutočnenie preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania nemôžu byť faktické/vecné vady a nedostatky, ale len vady právneho charakteru, t.j. také, ktoré spočívajú v nezákonnosti rozhodnutia, resp. vjeho rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom alebo všeobecne záväzným nariadením.“ „Už na prvý pohľad vidno, že právna povinnosť správať sa pri výkone úradu zákonom, rovnako uložená všetkým procesným orgánom,je s ohľadom na svojobsah takou ich spoločnou vlastnosťou, od ktorejmožno dôvodne čakať, že bude mať vzápätí mnoho zásadne rovnakých vlastností ako jednotlivých druhov procesov tak aj ich výsledkov rozhodnutí.“ Podobná situáciu extenzívneho, teda rozširujúceho výkladu pojmu sa uplatňuje aj na ČI. 7ods.2 Ústavy Slovenskejrepubliky včasti: „Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskejúnie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“ Podobne pri výklade pojmu princíp zákonnosti, tak ajv prípade citovaného ČI. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je úvahou de lege lata nevyhnutné dospieť k záveru, že zákonodarca, respektíve autor ústavy, zamýšľal na dané ustanovenie použiť z hľadiska rozsahu významu použitých slov rozširujúci výklad. Je potrebné poznamenať, že uvedené chápanie použitejterminológie sa opiera aj o bod 2 odporúčania Výboru ministrov CM/Rec (2007) 7, na základe ktorého sú vykonávatelia verejnejmoci povinní bez výnimky dodržiavať: „vnútroštátne zákony, medzinárodné právo a všeobecné právne zásady, ktorými sa riadi ich organizácia, fungovanie a činnosť“. Z uvedeného je zrejmé, že citované odporúčanie negarantuje rozhodovanie vykonávateľov verejnejmoci len vsúlade so všeobecno-záväznými právnymi predpismi ale ajs internými normatívnymi predpismi vykonávateľov verejnejsprávy. Uvedená formulácia sa môže chápať ako rozšírenie princípu viazanosti zákonom, čo sa považuje za systémový a komplexný krok, ktorého akceptácia predstavuje zasadenie sa o vytvorenie systému dobrejsprávy. Obligatórna povinnosť správnych orgánov dodržiavať pri aplikácii práva okrem iných právnych noriem aj interné predpisy je síce, z pohľadu teórie, samozrejmá, avšak v samotnej praxi neraz predstavuje komplikáciu, v podobe nerešpektovania tohto ustanovenia. Vykonávatelia verejnejmoci nie sú viazaní internými predpismi len vprípade, ak by takýto predpis bol v rozpore správnom normou väčšej právnej sily.

Samotné znenie ČI. 2 Odporúčania Výboru ministrov CM/Rec (2007) 7 poskytuje širší pohľad na obsah princípu viazanosti právom. Z uvedeného textu v časti: „Neprijímajú svojvoľné opatrenia, ani keď uplatňujú svoje právo voľnej úvahy.“, je zrejmé širšie chápanie tohto pojmu. Inštitút správnej úvahy predstavuje nástroj, ktorý napomáha správnemu orgánu pri snahe vydať kvalitné a spravodlivé rozhodnutie.

V ČI. 2 bod 4 Odporúčania Výboru ministrovje jasne zadefinovaná požiadavka, ktorá stanovuje limity pre konania vykonávateľov verejnejsprávy. V tomto bode je zadefinovaný princíp, na základe ktoré sú vykonávatelia verejnejsprávy oprávnení konať len v prípadoch, kedy to ustanoví zákon.

1.     Princíp viazanosti právom v podmienkach Európskej Únie a Slovenskej republiky

Nemenej významným dokumentom prijatým na medzinárodnej úrovni, ktorý sa zaoberá systémom dobrej správy je Charta základných práv Európskejúnie. Pri vytvorení bola normatívne nezáväzným prameňom práva Európskej únie, ktorý v rámci soft law sekundárne upravoval postoj členských štátov Únie kotázke ľudských práv, pričom dané štáty boli už skôr viazané Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako prameňom medzinárodného práva. Dohovor síce sám o sebe nenarába s pojmom dobrá správa či konkrétnejšie princíp viazanosti právom, zjeho obsahu adefinovaných princípov je zrejmé, že v danom prípade sa jedná len o rozdielnu terminológiu a zadefinovanie pojmov. Charta základných práv Európskej únie v ČI. 47 akcentuje najmä princíp práva na spravodlivý proces, ktorý taktiež veľmi úzko súvisí s princípom viazanosti právom, najmä votázkach správneho súdnictva, ktoré okrem iného preskúmava dodržiavanie princípu zákonnosti správnymi orgánmi konajúcimi vo veciach ochrany práv, právom chránených záujmov a povinností fyzických osôb a právnických osôb.

Významným medzníkom bolo nadobudnutie platnosti Lisabonskej zmluvy 1. decembra 2009, ktorou sa okrem iného stala Charta základných práv Európskejúnie právne záväzným dokumentom a bola začlenená do systému primárneho práva Únie.

Dôležitým článkom Charty vzmysle priznaných procesných práv je ČI. 41 – právo na dobrú správu vecí verejných. „Každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote.“ Odsek 2 tohto článku detailnejšie rozpracovávajednotlivé práva obsiahnuté vo všeobecnom ustanovení ods. 1. V -ČI. 41 ods. 2 Charty je uvedené napríklad právo na prístup k spisu či administratívne odôvodnenie svojho rozhodnutia orgánom verejnejmoci.

2.     Princíp viazanosti právom vo vnútroštátnej právnej úprave v Slovenskej republike

Ďalším významným ľudsko-právnym dokumentom prijatým orgánmi s príslušnou kompetenciou na území dnešnej Slovenskejrepubliky je Listina základných práv a slobôd, ktorá bola prijatá Federálnym zhromaždením Českeja Slovenskejfederatívnej republiky ako ústavný zákon č. 23/1991 Zb. Listina základných práv a slobôd. Listina je významným dokumentom, ktorým sa vtedajšia federatívna republika, ako akjejnástupnícke republiky, prihlásili k idei materiálno-právneho štátu, teda štátu, ktorým okrem pozitívneho platného práva dodržiava aj základné hodnoty demokracie a ľudských a občianskych práv zaručených ústavou. Princíp zákonnosti, resp. princíp viazanosti právom je vpríslušnom dokumente premietnutý do ČI. 2, najmä do bodov 2 a3 aje veľmi úzko prepojený s ideou právneho štátu. V tejto súvislosti Ratica uvádza: „Právny štát môže mať len toľko „moci“, koľko mu poskytne objektívne právo a táto jeho „moc“ môže vystupovať len vo forme jeho osobných právnych nárokov proti občanovi. Občan je podrobený štátu len cez objektívne právo a v dôsledku konštrukcie objektívneho práva len cez svoje osobné právne povinnosti voči štátu.“

Najvýznamnejším prameňom práva vnútroštátnejpovahy je zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskejrepubliky. Z uvedeného je zrejmé, že vdokumente daného významu bolo nevyhnutné zadefinovať základné právne princípy prelínajúce sa celým právnym poriadkom Slovenskejrepubliky. Východiskovými materiálnymi prameňmi práva bola staršia ústavná a právna tradícia ako aj hodnoty prijaté ostatnými štátmi v prevažnejmiere na európskom kontinente. Význam princípu viazanosti právom je podčiarknutý aj jeho zaradením do ČI. 2 ods. 2 Ústavy, na základe ktorého vyplýva pre vykonávateľov verejnejsprávy povinnosť konať výhradne len na základe ústavy, vjejmedziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Uvedenú skutočnosť možno relevantne podporiť najmä judikatúrou najvyšších súdnych autorít, vtomto prípade Ústavného súdu Slovenskej republiky: „Zásada zákonnosti je vyjadrením základného znaku právneho štátu formulovaného vústave, vzmysle ktorého štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, vjejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (či. 2 ods. 2 ústavy).“ „Dôležitou zárukou princípu viazanosti právom je, aby bol v demokratickom a právnom štáte zabezpečený stav, keď dodržiavanie predpisov je kontrolovateľné sudcami, ktorí sú pri výkone svojej právomoci nezávislí a rozhodnutia ktorých sú vynútiteľné.“

Aplikácia princípu viazanosti právom je v rámci práva Európskejúnie viditeľná aj zo vzťahu práva Únie a ústavných a právnych tradícií členských štátov. „Súd aplikuje pri svojom rozhodovaní princípy, ktoré nachádza priamo v prameňoch práva Európskej únie, alebo pri najmenšom v systéme právnych tradícií členských štátov.“ Aj z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskejúnie je zrejmé, že ustálené právne princípy sú neodmysliteľnou súčasťou práva Únie, ktorá nemalou mierou prispieva k samotnému formovaniu úniového právneho poriadku.

Zakotvenie princípov práva na dobrú správu však nie je výsadou len medzinárodných dokumentov a ústav. Z dôvodu právnej istoty, ako aj vhodnosti ich uvedenia v podmienkach Slovenskejrepubliky sa uvedené princípy nachádzajú aj v Správnom poriadku.

Vo všeobecnosti sa rozlišuje konštituovanie zásad v právnom predpise na dve základné formy výstavby. Prvou je koncentrácia princípov a zásad využívaných pri aplikácii a na interpretáciu daného právneho predpisu v úvodnejčasti paragrafového znenia. Druhou, tzv. dekoncentrovanou formou, je prípad, v ktorom zákonodarca nerovnomerne rozmiestnil princípy a zásady vtexte zákona na základe vhodnosti zvýraznenia daného princípu či zásady s konkrétnym právnym inštitútom.

Oba tieto spôsoby zakotvenia základných princípov majú svoje ako negatívne, tak ajpozitívne stránky. Najvýznamnejšou pozitívnou stránkou prípadu, keď sa základné zásady a princípy nachádzajú v koncentrovanej forme na začiatku paragrafového znenia daného zákona, je skutočnosť, že sa nachádzajú na jednom špecificky určenom mieste a tým je vo významnej miere eliminovaná možnosť toho, že ich adresát právnej normy prehliadne vtexte, čo môže potenciálne viesť knesprávnemu výkladu skúmanejprávnejnormy, či k nesprávnejaplikácii konkrétneho právneho predpisu. Naproti tomu dekoncentrácia zásad a princípov do celého paragrafového znenia zákona, teda kjednotlivým ustanoveniam sústreďuje pozornosť na jednotlivé zásady či princípy v režime konkrétneho právneho inštitútu.

Správny poriadok platný a účinný na území Slovenskejrepubliky využíva hybridnú formu uvedenia zásad a princípov jemu vlastných. To znamená, že pokým je jedna časť zásad koncentrovaná do §3a4 Správneho poriadku, príkladom môže byť ajpráve spomínaná zásada zákonnosti či tiež zásada súčinnosti a mnohé iné.

3.     Vnútroštátna úprava princípu viazanosti právom v niektorých členských štátoch Európskej únie

S prihliadnutím na medzinárodné pramene práva garantujúce dodržiavanie princípu zákonnosti je zrejmé, že Slovenská republika je len jednou z mnohých krajín, ktoré princíp viazanosti právom premietli ajdo svojich vnútroštátnych právnych úprav.

Medzi európske krajiny, ktoré inkorporovali princíp viazanosti právom do správno-právnych predpisov procesného charakteru, patrí aj Fínska republika. Konkrétne ide o právny predpis č. 434/2003 Zákon o správnom konaní, ktorý v prvejčasti, druhej kapitole, šiestej sekcii pojednáva o základných princípoch dobrejsprávy. Táto sekcia konkrétne ustanovuje: „Správne orgány majú so spravovanými subjektmi zaobchádzať rovnako a vykonávať svoje kompetencie len za účelom ustanoveným zákonom.“ Takáto formulácia presvedčivo reflektuje požiadavku na dobrú správu včasti rešpektovania princípu viazanosti právom azároveň predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo slúžiace subjektu aplikujúcemu konkrétny právny predpis ksprávnemu výkladu. Uvedená formulácia zodpovedá kumulácii princípu rovnosti účastníkov konania a princípu zákazu zneužitia právomoci. Najmä druhá časť uvedeného výňatku zfínskejprávnejúpravy reflektuje už spomenutý princíp zákazu zneužitia právomoci, ktorý je užší ako pojem zákonnosť. Napriek tomu aj užší pojem jednoznačne poukazuje na prítomnosť princípu zákonnosti vo fínskejsprávno-právnej úprave.

Za jasnejší prípad konštituovania princípu zákonnosti vo vnútroštátnejprávnej úprave členského štátu Európskejúnie je príklad z Rakúska. „V niektorých krajinách, ako napríklad v Rakúsku, to je (princíp zákonnosti, pozn. autora) spojené sverejnou správou.“ Článok 18, podsekcia 1 rakúskej ústavy znie: „Celá verejná správa má byť založená na práve.“

4.     Vykonávateľ verejnej moci

Pojem vykonávateľ verejnejsprávy vystihuje orgán či osobu, právnickú alebo fyzickú, presnejšie než označenie orgán verejnejsprávy či správny orgán. „Orgán verejnej správy sa ako označenie používa spravidla v hmotnom práve, kým termín správny orgán má svoje uplatnenie v procesnom práve.“ Uvedený pojem treba vykladať v tom zmysle, že sa nejedná len o orgány štátu, ale o každú inštitúciu, úrad či osobu, ktorá vykonáva verejnú správu. „Správnym orgánom je štátny orgán, orgán územnej samosprávy, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnejsprávy.“

Významným faktom úzko spojeným s princípom viazanosti právom voboch jeho dimenziách, teda po stránke rozsahu ako ajspôsobu, ktorým vykonávatelia verejnej správy vykonávajú verejnú moc je právo na súdnu ochranu, garantované ako Ústavou Slovenskejrepubliky, tak aj viacerými medzinárodnými dokumentmi zaoberajúcimi sa problematikou ľudských práv.

V súvislosti s uvedeným treba poukázať najmä ČI. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie. Značne podobným spôsobom ako spomínaný ČI. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je koncipovaný aj ČI. 46 Ústavy Slovenskej republiky ako vnútroštátny prameň práva najvyššej právnej sily.

ZÁVER

Princíp viazanosti právom „zásada zákonnosti“ môže naznačovať len deklaratórny charakter predmetného ustanovenia Správneho poriadku, no nie je tak, keďže s porušením resp. nedodržaním základných princípov/zásad/ správneho konania, a teda ajs princípom viazanosti právom, spája Správny poriadok veľa právnych následkov a reparačných nástrojov napr. / § 65 Správneho poriadku – preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania zdôvodu nezákonnosti rozhodnutia – porušenie princípu viazanosti právom, § 62 Správneho poriadku – obnova konania a pod./.

Základné princípy správneho konania sú nielen záväznou súčasťou právneho predpisu, ale sú tiež interpretačným pravidlom pre riadnu aplikáciu zákona ako celku. Jednotlivé ustanovenia Správneho poriadku treba vykladať a aplikovať tak, aby bola táto aplikácia vsúlade so základnými pravidlami konania.

Záverom možno konštatovať, že porušenie resp. nedodržanie princípu viazanosti právom je porušením zákona zo strany vykonávateľa verejnejsprávy /správneho orgánu/, s ktorým sú, resp. môžu byť spojené tak verejnoprávne, ako aj súkromnoprávne následky, vrátane potencionálnych nárokov účastníka konania / napr. uplatnenie si nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnejmoci, sťažnosť na nečinnosť a pod./, a preto je povinnosťou správnych orgánov postupovať podľa či. 2 ods. 2 ÚstavySlovenskejrepubliky, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

doc. JUDr. Jana Vallová PhD.

Zdroj
https://magisterofficiorum.webnode.sk/_files/200000092-04d8104d83/Magister%20Officiorum_01_2020_vnutro%20PV.pdf

Úvod

Problematika vybraných inštitútov zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o slobodnom prístupe k informáciám“) bola opakovane predmetom predchádzajúcich publikovaných článkov, vktorých sme sa rozsiahle venovali aplikácií ústavou a zákonom garantovaného práva na informácie v konfrontácií so zákonným obmedzením tohto práva v rozsahu úkonov a postupov správnych orgánov v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, konkrétne správnych orgánov v organizačnej štruktúre Policajného zboru. Aplikačná prax zákona oslobodnom prístupe kinformáciám prináša mnoho konkrétnych situácií, ktoré vo svojej podstate obsahujú priame vyjadrenie svojvoľného výkladu práva na informácie zo strany oprávnených osôb vpodobe žiadostí o sprístupnenie informácií zameraných na získanie údajov bez konkretizácie individuálneho prejavu vôle.

A práve posúdenie reálneho záujmu, ktorý súvisí s vážnosťou prejavenejvôle oprávneného žiadateľa o informáciu, je v mnohých prípadoch hranicou, ktorá správnym orgánom umožní oprieť rozhodnutia obmedzujúce právo na informácie o základy ústavných princípov právneho štátu, ktoré predstavujú hodnotovú časť formálnejaplikácie práva, ajv prípadoch keď sa zákon o slobodnom prístupe k informáciám o tom osobitne nezmieňuje. Pozadie princípu zneužívania práva vyjadruje záujem štátu na preskúmaní, či aplikáciou zákona o slobodnom prístupe k informáciám nedochádza k narušeniu obsahu právnej regulácie práva na informácie. Správne orgány v štruktúrach Policajného zboru, ktoré v rámci zverenejvecnejpríslušnosti a určenejmiestnejpríslušnosti rozhodujú v konaniach o žiadostiach o sprístupnenie informácií, tak môžu a majú okrem práv žiadateľa preskúmavať aj individuálny charakter obsahu podanejžiadosti, aby odhalili prípadnú existenciu indícií preukazujúcich, že cieľom žiadosti o informáciu nie je reálny záujem na jej získaní.

Zneužívanie výkonu práva na prístup k informáciám

Pre praktickú aplikáciu princípu zákazu zneužívania práva na prístup k informáciám je predovšetkým dôležité posúdiť spornú otázku, či kvalita a rozsah informácií, požadovaných konkrétnou oprávnenou osobou indikuje, že ide o porušenie princípu zákazu zneužívania práva vo verejnoprávnejsfére. Tu je pre konkrétny správny orgán rozhodujúce, že každé podanie sa v prvom rade posudzuje podľa ustanovenia § 19 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov /ďalejlen „Správy poriadok“) a vyhodnocuje sa podľa obsahu. A práve z obsahu podanej žiadosti je možné posúdiť existenciu reálneho záujmu, ktorý súvisí svážnosťou prejavenej vôle žiadateľa. Vážnosť vôle však treba odlíšiť od formálneho právneho záujmu na poskytnutie informácie, ktorý žiadateľ nemusí preukazovať. Formálny záujem žiadosti o informácie je daný priamo ustanovením § 3 ods.3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktorý určuje, že informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Tento pasívny charakter publicity verejnejsprávy je vyjadrením ochrany práva na informácie garantovaného Ústavou Slovenskej republiky.

Pravidlo pasívneho prístupu však nie je vhodné aplikovať automaticky pri každejpodanejžiadosti, ale je potrebné ho podrobiť právnej úvahe v spojení s uplatnením princípu zákazu zneužitia práva. Takzvaný test vážnosti prejavenej vôle je vyjadrením praktickej aplikácie precedenčnej praxe v rozhodovaní správnych orgánov, ktoré vrámci správnejúvahy posudzujú znaky vážnosti vôle vobsahu konkrétnej žiadosti osprístupnenie informácie tak, aby nedochádzalo k bezdôvodnému odopretiu prístupu k legitímne požadovaným informáciám. Test vážnosti vôle možno zdôvodniť aj ustálenou súdnou praxou, ktorá vyjadruje, že výkon práva bez vážnosti prejavenejvôle získať informáciu nepožíva právnu ochranu. Podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám na základe zákona sa realizujú na právnom pozadí ústavných princípov, medzi ktoré patrí i zákaz zneužitia práva.

Skutočnosť, že zákon o slobodnom prístupe k informáciám určuje poskytovanie informácií bez preukázania právneho dôvodu alebo záujmu, neznamená, že pri každejžiadosti o informácie je daná ajvôľa žiadateľa informácie získať. Úlohou správnych orgánov je konať okrem iného ajv záujme zachovania princípu dobrejverejnejsprávy k čomu im správny poriadok priznáva diskrečnú právomoc, ktorejobsahom je ajspôsobilosť vyhodnotiť, či ide alebo nejde o zneužitie práva. Správny orgán povinnej osoby musí byť spôsobilý brániť sa proti žiadostiam, ktoré sú v rozpore s princípom dobrejverejnejsprávy a ktoré vo svojom obsahu vyjadrujú obštrukčné metódy vedúce ktomu, že orgány verejnejsprávy sa nevenujú svojejprimárnejčinnosti, ale vybavovaniu nezmyselných žiadostí. Flagrantným znakom obštrukčných žiadostí charakteristickým pre zneužitie práva na informácie je skutočnosť, že žiadateľ oposkytnutie informácie žiada všetko, pričom v žiadosti ustupuje kvalita informácie pred jejrozsahom. Súdna prax sa stavia reštriktívne k žiadostiam, ktoré nie sú konkrétne a v ktorých žiadateľ požaduje „všetko“ a v ktorých pozadí je cítiť absenciu vážne prejavenejvôle. Sám žiadateľ by mal byť schopný adresne a konkrétne popísať, čo sa vlastne chce dozvedieť využitím práva na informácie. Ďalším typickým znakom je aj to, že žiadateľ požaduje rôzne druhy, typy a rôzny rozsah prevádzkových informácií, ktoré si vyžadujú aktívnu činnosť správneho orgánu pri ich vyhľadávaní, zhromažďovaní a spracovaní.

Pri aplikácií diskrečnej právomoci správneho orgánu povinnej osoby, ktorá sa prejavuje aj vhodnotení obsahu žiadosti a zisťovania indícií preukazujúcich zneužitie práva na informácie, je výrazným predpokladom na priznanie alebo obmedzenie práva na informácie aj samotná definícia konkrétneja individualizovateľnej informácie, ktorá je predmetom konkrétnej žiadosti. Informácie ako právny pojem nie sú vzákone o slobodnom prístupe k informáciám konkrétne definované a preto pri rozhodovaní o konkrétnej žiadosti je pre správny orgán povinnejosoby rozhodujúce posúdenie pojmových znakov informácie podľa obsahu žiadosti a to znakov napĺňajúci konkrétnosť a individuálnu identitu informácie.

Zo znenia zákona o slobodnom prístupe k informáciám nemožno vyvodiť, že informáciou je aj poskytnutie obsahu spisu alebo rôznych dokumentov a ich kópií o právnych úkonoch, ktoré sú súhrnom množstva údajov rôznejpovahy. Zo znenia zákona o slobodnom prístupe k informáciám nemožno vyvodzovať ani to, že informáciou by malo byť spracovanie údajov podľa požiadaviek, respektíve pokynov toho kto o poskytnutie informácií žiada. Rovnako nevyplýva so zákona povinnosť, že by povinné osoby museli na žiadosť oprávnených osôb vykonávať také úkony, ktoré nesmerujú kvýkonu ich právomoci alebo realizovať šetrenia, či kontrolnú alebo vyhodnocovaciu činnosť na požiadanie oprávnených osôb. Rozširujúci výklad, podľa ktorého by povinná osoba musela spracovávať údaje do inejformy, ako je tá, v ktorejsa nachádzajú, alebo poskytovať oprávnenej osobe kompletné podklady, ktoré má k dispozícií, by žiadosť oposkytnutie informácie zmenil na pokyn nadriadeného, čo nebolo a nie je účelom zákona oslobodnom prístupe k informáciám. Informáciou nie je poskytovanie obsahu spisov ani spracovanie údajov zo spisov podľa požiadaviek toho, kto o poskytnutie informácie žiada.

Žiadatelia o informácie zdôvodňujú svoje právo na informácie odkazom na proaktívne povinnosti povinnej osoby, ktorými zákon oslobodnom prístupe k informáciám určuje povinnejosobe povinnosť zverejňovať taxatívne stanovené informácie charakterizujúce povinnú osobu vrátane základného prehľadu právnych predpisov, na základe ktorých povinná osoba rozhoduje, informácie o tom, ako povinná osoba aplikuje zákon slobodnom prístupe k informáciám a iné právne predpisy a iné okruhy povinností ako je povinnosť zverejňovať informácie o ich činnosti, ktoré sa zverejňujú zo zákona anie na základe žiadostí oprávnených osôb. Ide o výpočet základných, povinne zverejňovaných informácií, ktoré nie sú viazané na žiadosť oprávnenejosoby, ale vychádzajú z princípu publicity verejnejsprávy a otvorenosti štátnych orgánov voči verejnosti. Právo na informácie zdôvodňujú žiadatelia aj ustanoveniami zákona oslobodnom prístupe k informáciám, ktoré upravujú predovšetkým spôsoby sprístupnenia informácií, ktoré môže žiadateľ požadovať a demonštratívny výpočet spôsobov sprístupnenia týchto informácií a ktoré nijako nezaväzujú povinnú osobu k tomu, aby na základe akejkoľvek žiadosti poskytovala informácie tak, ako si to predstavuje oprávnený žiadateľ.

Zneužívanie práva na prístup kinformáciám sa prejavuje predovšetkým v žiadostiach, ktoré sa charakterom svojho obsahu podobajú skôr na pokyny ako na žiadosť. Oprávnené osoby si pod vplyvom subjektívneho extenzívneho výkladu ustanovení zákona o slobodnom prístupe k informáciám spájajú právo požadovať informácie s bezhraničnou povinnosťou povinnej osoby vybaviť ich požiadavky bez právnejkritiky. Zo znenia zákona o slobodnom prístupe k informáciám nemožno vyvodzovať, že informáciou by malo byť spracovanie údajov podľa požiadaviek, respektíve pokynov toho, kto o poskytnutie informácie žiada. Oprávnené osoby môžu požadovať len informácie otakých neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícií, a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť.

V   súvislosti so zneužívaním práva na prístup k informáciám je podstatnou skutočnosťou definovanie informácií, ktoré má povinná osoba k dispozícií. Oprávnené osoby vychádzajú s predpokladu, že všetky údaje, ktoré Policajný zbor pri výkone svojejčinnosti a pri plnení úloh určených právnymi predpismi spracováva, sa automaticky nachádzajú v rôznych evidenčných systémoch v takejpodobe, že prístup k nim a ich zhromaždenie je jednoduché a že informácie o týchto údajoch sú plne v dispozícií povinnejosoby a že tá je povinná ich podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám sprístupniť bez toho, aby bolo potrebné analyzovať vážnosť vôle žiadateľa alebo rozsah požadovaných informácií.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám má každý právo na prístup kinformáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícií. Oprávnené osoby si aj v prípade definície dispozície neprimerane extenzívne priznávajú právo prístupu ku všetkým údajom povinnejosoby bez ohľadu na charakter a najmä rozsah požadovaných informácií. Pristúp k informáciám znamená možnosť pozrieť sa na údaje, ktoré u povinnej osoby ležia, s ktorými povinná osoba pracuje. Povinná osoba reálne pri svojej činnosti pracuje s množstvom údajov, ktoré má z pohľadu oprávnenej osoby k dispozícií ale treba si uvedomiť, že nie všetky údaje sa u povinnejosoby nachádzajú v takejpodobe vakejju požadujú oprávnené osoby. Podmienka dispozície s údajmi v sebe nezahŕňa povinnosť povinnej osoby, aby vytvárala rôzne súborné zostavy, rozbory, prehľady z údajov a informácií podľa požiadaviek oprávnenej osoby. Rovnako je potrebné v záujme naplnenie znakov dispozície rozlišovať konkrétne štatistické údaje a vytváranie informácie vo forme zhromažďovania, vyhodnocovania, vyhľadávania a spracovania materiálov podľa požiadaviek oprávnenej osoby do podoby v akej sa reálne v dispozícií povinnej osoby nenachádzajú.

V záujme zachovania princípu dobrej verejnej správy nie je vhodné využívať extenzívny výklad zákona o slobodnom prístupe kinformáciám, nakoľko by to viedlo k narušeniu tohto princípu aknarušeniu ústavného pozadia právnej regulácie zneužívania práva na prístup kinformáciám formálnou aplikáciou práva.

Praktické príklady zneužívania práva na prístup k informáciám

Údaje v nasledovných príkladoch sú spracované na motívy reálne podaných žiadostí a slúžia iba ako ukážky zneužitia práva na prístup k informáciám a ako ukážky možného vybavenia, ktoré je v záujme zachovania princípu dobrejverejnejsprávy. 

1. Oprávnený žiadateľ požaduje sprístupnenie informácií v rozsahu:

–        Zaslať oskenovaný spis vo veci trestného oznámenia na osobu X. Y. a jeho fyzického napadnutia osoby X. Y. v meste Trenčín

–        Zaslať oskenovaný spis vo veci trestného oznámenia na osobu X. Y. z vyhrážania sa osobe X. Y. ako ajz neprimeraného zásahu polície

–        Zaslať oskenovaný spis vo veci fyzického napadnutia osoby X. Y. osobou X. Y. vTrenčíne

–        Zaslať oskenovaný spis vo veci trestného oznámenia z brutálneho fyzického zásahu voči osobe X.Y.vTrenčíne

V rámci konania o sprístupnenie informácie preskúmal správny orgán povinnejosoby predmetnú žiadosť a dospel k záveru, že v danej veci nie je možné požadované informácie sprístupniť nakoľko ide o informácie ktoré povinná osoba nemá k dispozícií. V danom prípade nie je predmetom žiadosti požiadavka o poskytnutie konkrétnej individuálne určiteľnej informácie, ale ide o žiadosť, ktorej predmetom je poskytnutie kompletných spisových materiálov obsahujúcich veľký počet údajov rôznej povahy. Vyhotovenie takejto informácie vo forme kópie spisov by si vyžiadalo zber a zhromaždenie množstva údajov a bolo by považované za aktívnu činnosť povinnejosoby na základe pokynov žiadateľa, ktorej obsahom a reálnym predmetom by nebola konkrétna informácia, ale išlo by ovytvorenie novej informácie, ktorá sa v dispozícií povinnej osoby nenachádza. Povinná osoba by tak na pokyn žiadateľa zhotovila kompletné kópie spisov, čo predstavuje výraznú aktívnu činnosť.

2.      Oprávnený žiadateľ požaduje sprístupnenie informácií v rozsahu:

–        Koľko vodičov bolo riešených v blokovom konaní na mieste kde stáli príslušníci PZ za rovnaké státie aké vykonávali príslušníci PZ, v rozsahu údajov podľa § 5 zákona o slobodnom prístupe k informáciám?

–        Aká bola výška sadzieb vjednotlivých blokových konaniach?

–        Osobné čísla príslušníkov PZ, ktorí predmetné blokové konania riešili?

–        V prípade ak existujú, tak spisové čísla správnych konaní za rovnaký typ priestupku na rovnakom mieste.

V   rámci konania o sprístupnenie informácie preskúmal prvostupňový správny orgán povinnej osoby predmetnú žiadosť adospel kzáveru, že vdanejveci nie je možné požadované informácie sprístupniť nakoľko ide o informácie, ktoré povinná osoba nemá k dispozícií. Podanie žiadateľa, ako aj priame sprístupnenie, musia obsahovať konkrétnu informáciu a z toho dôvodu je zákon vo svojich ustanoveniach reštriktívny k žiadostiam, ktoré nie sú konkrétne a v ktorých žiadateľ požaduje údaje svýraznou absenciou vážne prejavenej vôle o získanie konkrétnej a individuálne identifikovateľnej informácie. Žiadosti o rozbory, štatistiky a iné analýzy alebo subjektívne názory povinnejosoby na určitú problematiku alebo oblasť činnosti povinnejosoby sú žiadosťami o informáciu, ktorú povinná osoba nemá vo svojejdispozícií a nemá ich nijakým spôsobom spracované, evidované ani ich nevytvára pre svoje potreby. Poskytnutie takej informácie by bolo v rozpore s ustanovením § 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám. V danom prípade je predmetom žiadosti požiadavka o poskytnutie informácie o širokom rozsahu nešpecifikovaných údajov z konaní, ktorých identifikácia nie je konkretizovaná. Správny orgán povinnejosoby by takéto informácie musel osobitne vyhľadávať a vytvárať údaje evidenčného charakteru, ktoré by mali povahu acharakter novovzniknutejinformácie, ktorá do tejdoby nebola v dispozícií povinnej osoby. Spracovanie takých údajov by bola aktívna činnosť povinnej osoby, ktorou dochádza kvytvoreniu novej informácie a zákon o slobodnom prístupe k informáciám sa na takúto činnosť povinnej osoby nevzťahuje.

3. Oprávnený žiadateľ požaduje sprístupnenie informácií v rozsahu

–        Čo možno považovať za úkon, alebo iný úkon OČTK?

–        Kto je legitímny vykonať činnosť podľa bodu 1?

–        Či sa vždy realizuje subjektom podľa bodu 2. z činnosti podľa bodu 1. zápisnica?

–        Či sa činnosť podľa bodu 1. realizuje za osobnejúčasti subjektu podľa bodu 2., čiže či je prítomnosť policajta nevyhnutná?

–        Čo všetko a konkrétne obsahuje akt policajta, ak realizuje činnosť podľa bodu 3?

V   rámci konania o sprístupnenie informácie začatého doručením žiadosti preskúmal prvostupňový správny orgán povinnejosoby predmetnú žiadosť a dospel kzáveru, že vdanejveci nie je možné požadované informácie sprístupniť nakoľko ide o informácie ktoré povinná osoba nemá k dispozícií. Žiadosti o rozbory, štatistiky a iné analýzy alebo subjektívne názory povinnejosoby na určitú problematiku alebo oblasť činnosti povinnej osoby sú žiadosťami o informáciu, ktorú povinná osoba nemá vo svojej dispozícií a nemá ich nijakým spôsobom spracované, evidované ani ich nevytvára pre svoje potreby. Poskytnutie takej informácie by bolo vrozpore s ustanovením § 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám. V danom prípade nie je predmetom žiadosti požiadavka o poskytnutie konkrétnej individuálne určiteľnej informácie, ale ide o žiadosť, ktorej predmetom je dosiahnutie odpovedí na položené otázky smerujúce kzískaniu právnych názorov, úvah a stanovísk povinnej osoby na situáciu subjektívne vnímanú žiadateľom. Vyhotovenie takejto informácie, ktorá by mala charakter právnych záverov, prípadne záverov o povahe činnosti povinnej osoby by bolo považované za aktívnu činnosťou povinnej osoby na základe pokynov žiadateľa, ktorej obsahom a reálnym predmetom by nebola konkrétna informácia, ale išlo by o vytvorenie novej informácie, ktorá sa v dispozícií povinnej osoby nenachádza. Poskytnutie informácie tohto rozsahu nie je možné a preto je potrebné rozhodnúť o nevyhovení žiadosti o sprístupnenie informácie.

4.      Oprávnený žiadateľ požaduje sprístupnenie informácií v rozsahu:

– prehľad trestných oznámení, priestupkových oznámení a iných podaní, ktoré Okresnému riaditeľstvu PZ vTrenčíne zaslali osoby X.Y. a X. Y: za obdobie od júna 2013 doposiaľ v rozsahu informácií o počte podaní, podaných na jednotlivých pracoviskách OR PZ a špecifikácie údajov otom, koľko z týchto podaní bolo trestných oznámení, priestupkových oznámení, sťažností, námietok zaujatostí, opravných prostriedkov a iných podaní a prípadne aj informácií, či uvedené osoby podali trestné oznámenie prípadne priestupkové oznámenie proti pracovníkom s uvedením počtu takých oznámení.

V   rámci konania o sprístupnenie informácie začatého doručením predmetnej žiadosti preskúmal prvostupňový správny orgán povinnej osoby predmetnú žiadosť a dospel k záveru, že vdanej veci nie je možné požadované informácie sprístupniť nakoľko ide o informácie ktoré povinná osoba nemá k dispozícií. Rozširujúci výklad zákona o slobodnom prístupe k informáciám, podľa ktorého by povinná osoba musela poskytovať oprávnenejosobe kompletné podklady, ktoré má k dispozícií, by žiadosť oposkytnutie informácie zmenil na pokyn nadriadeného a to nie je účelom zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Koncepcia ustanovení zákona o slobodnom prístupe k informáciám rozlišuje informácie na tzv. ležiace informácie a informácie vyžadujúce spracovanie údajov. Spracovanie údajov je totiž aktívna činnosť povinnej osoby, ktorou dochádza kvytvoreniu novej informácie a zákon o slobodnom prístupe k informáciám sa na takúto činnosť povinnejosoby nevzťahuje. V danom prípade nie je predmetom žiadosti požiadavka o poskytnutie konkrétnej individuálne určiteľnej informácie, ale ide o žiadosť, ktorej predmetom je poskytnutie veľkého počtu údajov z rôznych evidencií povinnej osoby za rozsiahle časové obdobie bez konkretizovania individuálneho charakteru požadovanej informácie ačasť údajov, ktoré žiadateľ vo svojej žiadosti požaduje sa osobitne ani nespracúva v žiadnych evidenciách, vktorých by bolo možné vykonať lustráciu. Vyhotovenie takejto informácie by si vyžiadalo zber a zhromaždenie množstva údajov a bolo by považované za aktívnu činnosťou povinnejosoby na základe pokynov žiadateľa, ktorej obsahom a reálnym predmetom by nebola konkrétna informácia ale išlo by ovytvorenie novej informácie, ktorá sa v dispozícií povinnej osoby nenachádza.

Tieto prípady vzorových žiadostí o poskytnutie informácií sú flagrantnou ukážkou požiadaviek, na ktoré sa zákon o slobodnom prístupe k informáciám nevzťahuje. Z obsahu požadovaných informácií možno správnou úvahou správneho orgánu povinnej osoby vyvodiť dostatočne odôvodnený záver o existencii indícií poukazujúcich na absenciu reálneho záujmu o získanie informácie, ktorý by bol podmienený vážnosťou prejavenejvôle. V rámci adresnej správnej úvahy možno takúto žiadosť posúdiť vzásade aj ako zámer na zneužitie práva na prístup kinformáciám. Zabezpečenie takého rozsahu informácií je preto možné považovať za zneužitie práva na úkor činnosti povinnej osoby. Poskytnutie informácií tohto rozsahu nie je možné a preto je potrebné v prípade takýchto typov žiadostí rozhodnúť o nevyhovení žiadosti o sprístupnenie informácie.

Zneužívanie práva na prístup kinformáciám svojim rozsahom často zasahuje ajdo údajov, ktoré orgány Policajného zboru síce spracúvajú z povahy svojej služobnej činnosti a ktoré majú ajreálne k dispozícií v príslušných evidenčných systémoch, ale prístup k nim je obmedzený osobitnými právnymi predpismi. Oprávnené osoby sa v rámci subjektívneho neprimerane extenzívneho výkladu zákona o slobodnom prístupe k informáciám domnievajú, že ich právo na informácie je koncipované nad rámec právnych možností jeho obmedzenia, ktoré sú upravené vosobitných právnych predpisoch. Pre pochopenie rozsahu zneužitia práva na prístup k informáciám poslúžia príkladné ukážkyvzorových podaní.

5.      Oprávnený žiadateľ požaduje sprístupnenie informácií v rozsahu:

–        údaje o dopravnejnehode, ktorejúčastníkom bola osoba X. Y. v rozsahu deň, mesiac, rok dopravnejnehody a dĺžku zadržania vodičského preukazu.

Správny orgán povinnej osoby posúdil žiadosť vzmysle ustanovenia § 19 správneho poriadku a vzhľadom na individuálny charakter jejobsahu ju vyhodnotil ako žiadosť o informácie z evidencie dopravných nehôd a z evidencie vodičov podľa zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene adoplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“). Informácie zevidencie dopravných nehôd sa poskytujú iba orgánom aosobám vymedzeným v ustanovení § 68 zákona ocestnejpremávke. Informácie zevidencie vodičov sa poskytujú iba orgánom a osobám vymedzeným v ustanovení § 109 zákona o cestnej premávke. Požadované informácie vzhľadom na svojcharakter podliehajú režimu osobitného zákona a ich poskytovanie je možné len po splnení zákonom vymedzených podmienok. Žiadateľovi o informáciu, ktorý nepatrí do kategórie osôb určených zákonom o cestnej premávke nie je možné takéto informácie z uvedených evidencií poskytnúť.

6.      Oprávnený žiadateľ požaduje sprístupnenie informácií v rozsahu:

–        Má osoba X. Y. vydaný zbrojný preukaz?

–        Aké zbrane má X. Y. evidované na svoju osobu?

–        Boli osobe X. Y. zaistené zbrane a strelivo?

–        Akých priestupkov na úseku zbraní a streliva sa dopustila osoba X. Y.?

–        Koľko priestupkov bolo riešených s osobu X. Y.?

Správny orgán aj vtomto prípade posúdil žiadosť vzmysle ustanovenia § 19 správneho poriadku podľa obsahu a v časti bodov 1 až 3 ju vyhodnotil ako žiadosť o informácie z informačného systému o zbraniach a strelive a strelniciach, ktorý vedie Policajný zbor vzmysle ustanovenia § 64 zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov pri plnení úloh podľa tohto zákona. Poskytovanie údajov z tohto informačného systému je osobitne upravené ustanovením § 66 zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov a poskytnutie evidovaných informácií iným osobám ako tým, ktoré sú taxatívne vymedzené v tomto zákone nie je možné. V časti bodov 4 až 5 vyhodnotil správny orgán podanie ako žiadosť o poskytnutie informácií zevidencie priestupkov, ktorá sa vedie podľa ustanovenia § 89a zákona č.372/1990 Zb. opriestupkoch vznení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“). Údaje z tejto evidencie sa poskytujú osobám taxatívne vymedzených v ustanovení § 89a ods.4 zákona o priestupkoch. Na poskytovanie údajov zevidencie priestupkov sa vzmysle ustanovenia § 89a ods. 9 zákona o priestupkoch nevzťahujú ustanovenia osobitného zákona o sprístupňovaní informácií. Vzhľadom na uvedené ustanovenia osobitných zákonov nie je možné poskytnúť požadované údaje. Takáto žiadosť nie je vybavovaná v režime zákona o slobodnom prístupe k informáciám vzhľadom k tomu, že podľa obsahu sa požadované informácie a ich poskytovanie spravujú osobitnými všeobecne záväznými právnymi predpismi.

V prípade ochrany pred zneužívaním práva na prístup k informáciám je výrazným pomocníkom aj princíp subsidiarity aplikácie správneho poriadku, ktorý správnym orgánom dáva možnosť uplatniť právne inštitúty osobitných právnych predpisov. Okrem vyššie uvedených prípadov, kedy sú informácie chránené pred zneužitím práva ustanoveniami upravujúcich osobitné druhy evidencií vedených Policajným zborom, je možné chrániť aj informácie z konkrétnych konaní práve využitím aplikácie správneho poriadku.

Pri ochrane princípu dobrej verejnejsprávy pred zneužívaním práva na prístup kinformáciám využitím princípu subsidiarity aplikácie správneho poriadku je však potrebné, každý prípad posudzovať individuálne vzhľadom na špeciálny charakter zákona o slobodnom prístupe kinformáciám. Správne konanie nepožíva vustanoveniach zákona oslobodnom prístupe k informáciám ani v ustanoveniach správneho poriadku takú procesnú ochranu ako trestné konanie. Oprávnený žiadateľ môže využitím inštitútov zákona o slobodnom prístupe k informáciám vstúpiť do prebiehajúcich aj ukončených správnych konaní a ajdo konania o priestupku vštádiu objasňovania vedenom podľa ustanovení zákona o priestupkoch v prípade, ak vo svojejžiadosti špecifikuje svoje požiadavky a konkretizuje údaje a dokumenty, ktoré požaduje sprístupniť. Rozsah týchto požadovaných informácií by však nemal byť v značnom nepomere s ich kvalitou a rovnako by sa individuálne mala posudzovať aj intenzita prípadných opakovaných požiadaviek oprávnenej osoby, ktorá by svojou povahou a charakterom poukazovala na možné zneužitie práva na prístup k informáciám. Typickým príkladom zneužitia práva na prístup k informáciám zo strany osôb, ktoré nie sú v postavení účastníka konania, sú žiadosti o kópie spisov alebo o nahliadnutie do spisov bez špecifikovania odôvodnenosti a bez konkretizácie požadovaných dokumentov alebo samostatných informácií. Práve požiadavky o kompletné spisy a požiadavky o prelomenie procesných práv účastníka konania napĺňajú svojou povahou pojmové znaky zneužitia práva na prístup k informáciám. Ako príklad poslúžia opäť vzorové ukážky žiadostí oprávnených osôb.

7.      Oprávnený žiadateľ ako osoba podozrivá zo spáchania priestupku požaduje sprístupnenie informácií v rozsahu:

– nahliadnutia do spisu avyhotovenie kópie spisu vedenom na Okresnom riaditeľstve PZ vTrenčíne pod číslom ORPZ-TN-000000/2020 v konaní o priestupku

Správny orgán podanie posúdil vzmysle ustanovenia § 19 správneho poriadku a vzhľadom na individuálny charakter jeho obsahu ho vyhodnotil ako žiadosť o nazretie do spisu podľa § 23 správneho poriadku. Zobsahu žiadosti, ako ajz posúdenia naplnenia podmienok procesnej spôsobilosti k uplatneniu práva nazerať do spisov, bolo zrejmé, že žiadateľ nie je v postavení osoby, ktorej by orgán vykonávajúci objasňovanie priestupku podľa § 58 ods. 3 písm. a) zákona o priestupkoch mohol umožniť uplatniť právo účastníka konania vo forme nazretia do spisu. Správny orgán oznámil žiadateľovi, že vo veci prebieha objasňovanie vzmysle § 58 zákona o priestupkoch, ktoré nie je správnym konaním ale je konaním o priestupku, kde orgán oprávnený objasňovať priestupky obstaráva podklady potrebné na neskoršie rozhodnutie o priestupku pred správnym orgánom. Účastníkom konania o priestupku sú osoby taxatívne vymedzené v ustanovení § 72 zákona o priestupkoch. Osoba podozrivá zo spáchania priestupku, ktorá vystupuje v konaní o priestupku pred orgánom vykonávajúcim objasňovanie nie je účastníkom konania, ktorému by boli priznané všetky procesné práva ako účastníkovi správneho konania vrátane práva nazerať do spisu. Právo nazerať do spisu má účastník správneho konania, teda obligatórne najmä osoba obvinená. Občan je obvineným z priestupku, len čo správny orgán vykonal voči nemu prvý procesný úkon. Uvedené právo de lege lata teda neprislúcha osobe podozrivejzo spáchania priestupku počas objasňovania priestupkov, pretože nie je účastníkom konania. Právo nazrieť do spisu bude možné uplatniť v konaní pred správnym orgánom. Na základe uvedeného správny orgán žiadosti nevyhovel a vec vybavil mimo režimu zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

8.      Oprávnený žiadateľ požaduje sprístupnenie informácií v rozsahu:

– nahliadnutie do spisu a žiadosť o poskytnutie informácií a vyhotovenie kópie zo spisu vednom vsprávnom konaní pod číslom ORPZ-TN-000000/2020

Správny orgán vyhodnotil podanie ako žiadosť o nahliadnutie do spisu a vyhotovenie fotokópie zo spisu vedenom v správnom konaní. Podanie posúdil v zmysle ustanovenia § 19 správneho poriadku a vzhľadom na individuálny charakter ich obsahu bolo vyhodnotené ako žiadosť o nazretie do spisu podľa § 23 správneho poriadku. Z obsahu žiadosti, ako ajz posúdenia naplnenia podmienok procesnejspôsobilosti k uplatneniu práva nazerať do spisov, je zrejmé, že žiadateľ nie je v postavení osoby, ktorejby správny orgán mohol priznať práva účastníka správneho konania. Z podania nie je zjavná ani odôvodnenosť požiadavky, ktorá by umožnila uplatniť procesnú výnimku z práva nazretia do spisu upravenú v ustanovení § 23 ods. 2 správneho poriadku. Účastníkom konania o priestupku sú osoby vymedzené v ustanovení § 14 správneho poriadku. Vo vzťahu kpodaniu nie je možné priznať právo účastníka konania vo forme inštitútu nazretia do spisu.

Ako je uvedené vyššie, konanie o priestupku a samostatné správne konanie nie sú procesné chránené koncepciou implicitného obmedzenia prístupu k informáciám ztýchto konaní tak, ako je tomu v trestnom konaní. Možnosť obmedzenia prístupu je preto potrebné hľadať práve vobsahu zákazu zneužívania práva. Právo na informácie zo správneho konania alebo konania o priestupkoch nie je možné obmedziť absolútne aje potrebné vždy vykonať právnu úvahu vzhľadom na obsah acharakter konkrétnejpodanejžiadosti. Obmedzenie v záujme ochrany informácií a samotnej činnosti povinnej osoby pred zneužitím práva, je vhodné aplikovať v prípadoch, keď kvantita požadovaných informácií prevažuje nad ich kvalitou a ak je s posúdenia žiadosti zrejmé, že žiadateľ požaduje kompletný súbor údajov tvoriacich samotný spis.

ZÁVER

Zákaz zneužívania výkonu práva je jedným z ústavných princípov, ktorý Ústava Slovenskejrepubliky implicitne obsahuje a ktorý priamo umožňuje vykonávať testy zneužitia práva aj pri aplikácií práva na prístup k informáciám. Cieľom tohto testu je preskúmanie, či aplikáciou zákona o slobodnom prístupe k informáciám nedochádza k porušeniu ústavného pozadia právnej regulácie. Test zneužitia práva má svoje opodstatnenie aj z ohľadom na ústavnú povinnosť správnych orgánov povinnej osoby konať iba na základe ústavy, vjejmedziach avrozsahu aspôsobom, ktorý ustanoví zákon. Kumulatívne požiadavky na aplikáciu zákona o slobodnom prístupe k informáciám vyžadujú od správnych orgánov konanie nie len vrozsahu aspôsobom, ktorý ustanoví zákon, ale súčasne aj konanie, ktorým sa garantuje zachovanie ústavných princípov.

Zneužívanie práva na prístup kinformáciám je možné často pozorovať v pozadí uplatňovania inštitútov zákona o slobodnom prístupe k informáciám zo strany oprávnených osôb. Prvky a znaky charakterizujúce zneužívanie práva nie sú vždy zjavné a správne orgány povinnej osoby sa často krát snažia vyhovieť aj takým žiadostiam, ktoré sú neprimerane rozsiahle, obštrukčné avurčitých prípadoch aj priamo šikanózne a nezmyselné. Využitie extenzívneho prístupu k princípu publicity verejnej správy, ktorý je nekritický a ústretový k oprávneným osobám, sa pri konfrontácií s princípom dobrej verejnejsprávy a ústavného princípu zákazu zneužívania výkonu práva javí ako nevhodné práve s ohľadom na skutočnosť, že oprávnené osoby svojimi žiadosťami vstupujú do oblastí činnosti orgánov Policajného zboru, ktoré by mali byť chránené pred žiadosťami postihnutých absenciou konkrétnosti a individuálnosti vážne prejavenej vôle. Vybavovanie takých žiadostí ide priamo na úkor správnych orgánov povinnejosoby a na úkor plnenia služobných úloh Policajného zboru. Princíp zákazu zneužitia výkonu práva by sa mal uplatňovať v oveľa širšej sfére ako je tomu teraz. K vymedzeniu presného postupu povinnej osoby by výraznou mierou prispelo aj zakotvenie pojmových znakov informácie, dispozície s informáciou a samotného zákazu zneužitia práva v zákone o slobodnom prístupe k informáciám tak, aby znenie zákona reflektovalo aplikačnú súdnu prax.

MJR. JUDr. Martin Pagáč

Zdroj
https://magisterofficiorum.webnode.sk/_files/200000092-04d8104d83/Magister%20Officiorum_01_2020_vnutro%20PV.pdf

Úvod

Dokazovanie v medicínskych sporoch sa spravidla vyznačuje vysokou náročnosťou, ktorá spočíva vpotrebe zodpovedať vysoko odborné otázky, až vedecké poznatky znalcom, resp. znaleckým ústavom, čo má za následok ich dlhé časové trvanie. Už v úvode je potrebné poznamenať, že od štandardných pravidiel dokazovania v civilnom procese je možné badať odklon vtom zmysle, že žalobca môže byť vspore úspešný ajvtom prípade, ak sa mu nepodarilo preukázať bez ďalších pochybností príčinnú súvislosť medzi protiprávnym zásahom a vznikom škodlivého následku na zdraví alebo ujmy na osobnostných právach. V uvedenom tak dochádza k prieniku s common law, a to jeho inštitútu tzv. straty šancí alebo straty očakávaní (loss of chance /loss of expectation), na ktoré súdy v odôvodneniach svojich rozhodnutí poukazujú čoraz častejšie. Na potrebu pristupovať špecificky k dokazovaniu v medicínskych sporoch poukázal vo svojom náleze aj Ústavný súd SR, na čo bližšie poukážeme.

Predpoklady vzniku zodpovednosti

Kým sa budeme zaoberať jadrom zvolenejtémy, ato analýzou vybraných súdnych rozhodnutí ohľadom miery preukazovania príčinnej súvislosti, na úvod si stručne priblížime pojem non lege artis poskytnutá zdravotná starostlivosť a zadefinujeme si predpoklady, ktoré musia byť splnené, aby mohlo dôjsť k vzniku právnej zodpovednosti uzodpovedného subjektu, spravidla zdravotníckeho zariadenia. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak zodpovedá v čase jejposkytnutia dostupným poznatkom medicínskej vedy a biomedicínskych vied. Podstatným znakom, ktorý sa skúma pri posudzovaní zdravotnej starostlivosti poskytnutejako non lege artis, je existencia nesúladu s poznatkami medicíny a biomedicínskych vied, ktoré boli dostupné v čase jej poskytnutia. Uvedené sa skúma v rámci dokazovania v prípadnom súdnom spore.

V dôsledku postupu non lege artis môže dôjsť ku škode na zdraví alebo kujme na osobnostných právach, pričom, aby mohlo dôjsť k poskytnutiu náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca je povinný preukázať predpoklady zodpovednosti za škodu na zdraví alebo ujmy na osobnostných právach. Pri ujme na osobnostných právach je prvým predpokladom protiprávny zásah, ktorý je objektívne spôsobilý nemajetkovú ujmu vyvolať. Pri porušení právnej povinnosti pri medicínskom úkone ide ojednanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom a spočíva v konaní alebo opomenutí. Spravidla sa jedná o postup non lege artis, ktorý má spôsobilosť ohroziť osobnosť fyzickej osoby. Druhým vyžadovaným predpokladom na založenie zodpovednosti za zásah do osobnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti je ujma na chránenej osobnosti človeka (prípadne aspoň ohrozenie takou ujmou). Tretím predpokladom je príčinná súvislosť medzi predošlými dvoma atribútmi. U zodpovedného subjektu sa ako ďalší predpoklad nevyžaduje zavinenie, nakoľko zodpovednosť je založená na objektívnom princípe. Pri rozhodovaní medicínskych sporov všeobecnými súdmi dochádza k určitej diskrepancii v tom zmysle, v akejmiere požadujú preukázanie príčinnej súvislosti, aby prijali pozitívny záver o splnení zákonom vyžadovaného predpokladu zodpovednosti za škodu, resp. ujmu na osobnostných právach pacienta a priznali tak žalobcom požadovanú náhradu.

Pre žalobcu je spravidla najťažšie preukázateľným predpokladom príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom a ujmou (škodou). O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide vtedy, ak je medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody vzťah príčiny a následku. Musí sa pritom jednať o priamu väzbu javov, t.j. objektívnych súvislostí, v rámci ktorých jeden jav vyvoláva druhý jav. Zjednodušene povedané, prvý jav je príčinou, ktorý vyvolá druhý jav ako jeho následok. „Atribútom príčinnej súvislosti je totiž priamosť pôsobenia príčiny na následok pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamybezprostredný, neprerušený. Výsledok civilného sporu je spravidla závislým práve od toho, či sa žalobcovi podarilo alebo naopak nepodarilo preukázať príčinnú súvislosť, ktorá musí byť v konkrétnom prípade preukázaná bez pochybností. „Príčinná souvislost mezi zavineným protiprávnímjednáním žalovaného a vznikem škody na zdraví musí být bezpečné prokázána, nestačí tu pouhá pravdepodobnosť.“ Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané. Ako však uvádza Najvyšší súd SR „zo samotnejpovahy ľudského organizmu vyplýva, že býva veľmi ťažké spojiť určitý následok (zhoršenie zdravia) s konkrétnou príčinou.“ Ťažisko dokazovania tak v medicínskych sporoch spočíva na preukázaní príčinnej súvislosti, ktorej preukázanie zaťažuje žalobcu, nakoľko z preukázania príčinnej súvislosti medzi protiprávnym zásahom a vznikom ujmy na osobnostných právach (resp. škodou na zdraví) vyvodzuje pre seba priaznivé následky, a to priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.

Posúdenie otázky príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ale ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená výlučne v konkrétnych súvislostiach jednotlivého prípadu. Pri zisťovaní skutkovej veci súd spravidla vychádza z odborných vyjadrení a znaleckých posudkov, ktoré k vyriešeniu tejto otázky prispievajú veľkou mierou. Mohli by sme povedať, že znalecké dokazovanie pri medicínskych sporoch je v zásade pravidlom.

Práve pri preukazovaní predpokladu zodpovednosti – príčinnej súvislosti možno badať rozdielnosť prístupu súdov k miere, vakejmá byť príčinná súvislosť stranou sporu preukázaná. Kým niektoré súdy stále zotrvávajú na požiadavke jej preukázania v 100 % rozsahu, inak žalobu zamietnu, iné vo svojich rozhodnutiach prijali záver, že pri medicínskych sporoch nie je možné trvať na požiadavke jej preukázania v 100 % miere, nakoľko uvedené neprimerane zaťažuje žalobcu. Nedá sa vyvodiť záver, že by súdy generálne pristúpili k tomu, že v medicínskych sporoch upustili od potreby 100% preukázania príčinnej súvislosti žalobcom. Tým vytvorili stav spočívajúci v rozdielnosti rozhodovacej praxe všeobecných súdov pri preukazovaní jedného (spravidla aj najťažšie preukázateľného) predpokladu právnej zodpovednosti.

Dokazovanie

Dokazovanie môžeme oprávnene považovať za ťažisko civilného procesu, ktoré úzko súvisí s hľadaním a poznaním pravdy. Je to právom a procesnými zvyklosťami upravený postup súdu a účastníkov, ktorého účelom je získanie poznatkov dôležitých pre meritórne či iné rozhodnutie súdu alebo pre ďalší procesný postup súdu alebo účastníkov. Medicínske spory sú štandardnými (klasickými) spormi a dokazovanie sa riadi zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok vznení neskorších predpisov (ďalej ako „CSP“). V rámci štádia dokazovania nachádzajú svoje imanentné uplatnenie princíp prejednací, kontradiktórnosť, koncentrácia konania, procesná ekonómia, formálna pravda a princíp voľného hodnotenia dôkazov, ktoré ovplyvňujú tak kvalitu, ako aj kvantitu dokazovania. Ajkeďvúvode poukazujeme na to, že medicínske spory, či už o náhradu škody na zdraví alebo náhradu nemajetkovej ujmy titulom zásahu do osobnostných práv sú klasickými spormi, práve pri nich je možné badať osobitný prístup, ktorý uplatňujú nie len slovenské, ale aj české súdy.

Bez záveru o 100 % preukázaní príčinnej súvislosti rozhodol v prospech žalobcov napríklad Okresný súd Prešov, pričom jeho rozhodnutie bolo následne potvrdené Krajským súdom Prešov. V danom prípade žalobcovia v žalobe uplatnili 3 nároky, a to náhradu škody na zdraví titulom sťaženia spoločenského uplatnenia, náhradu škody na zdraví titulom bolestného a náhradu nemajetkovej ujmy titulom zásahu do osobnostných práv fyzickejosoby. Súd mal z predložených listinných dôkazov (najmä posudkov) za preukázané porušenie právnejpovinnosti a vznik škody, pričom k príčinnej súvislosti uviedol: „Súd dospel k záveru, že je tu daná aj príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou. V danom prípade súd poukazuje na skutočnosť, že je nutné brať do úvahy špecifiká kauzálneho nexusu pri žalobách o náhrade škody na zdraví. Doteraz vyžadované preukázanie stopercentnej príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodlivým následkom práve v týchto špecifických prípadoch poskytovania zdravotnej starostlivosti je neudržateľné,“ Nemožnosť trvať na požiadavke 100 % preukázania príčinnej súvislosti videl súd predovšetkým v komplikovanosti ľudského tela, ktoré sa vyznačuje kvantom procesov, ich príčin a následkov, a preto jednoznačné preukázanie toho, že práve konkrétne konanie, resp. nekonanie lekára (príp. iného zdravotníckeho pracovníka), je možné v konkrétnom prípade určiť ako predpoklad pre vznik škodlivého následku, je takmer nemožné av niektorých prípadoch dokonca vylúčené. „Súd má za to, že práve pri posudzovaní tejto zložky zodpovednosti za vznik škody je nutné posilniť slabšie postavenie pacienta vo vzťahu ku poskytovateľovi zdravotníckej starostlivosti tým, že nie je nutné stopercentne preukázať predmetnú príčinnú súvislosť, kedy stačí preukázať tzv. stratu šance, resp. stratu očakávania v tom zmysle, že postupom zdravotníckeho zariadenia, ktorý nebol v súlade s právom nepochybne došlo ku strate šance, že by bez nesprávneho lekárskeho zásahu bol následok na zdraví pacienta menší, respektíve žiadny.“

V predmetnom rozhodnutí tak súd aplikoval teóriu známu z common law, podstata ktorejspočíva v tom, že súd konfrontuje situáciu, kedy došlo k určitému spornému postupu a situáciu, ktorú možno očakávať pri nenarušenom prirodzenom chode vecí a pomerne odhaduje jednak dosiahnutie určitých šancí a zároveň reflektuje, či sú šance nižšie alebo vyššie. Súd tak pri aplikácii teórie straty šancí porovnáva pravdepodobnosť dosiahnutia určitých šancí na vyliečenie či odvrátenie smrti v prípade, ak by postup žalovaného bol v súlade s lege artis.

Ústavný súd ČR uvádza, že pri doktríne straty šancí (loss of chance) ,,se vychází z toho, jaké by v pŕípadé lékaŕského postupu lege artis byly Štatisticky šance (prognózy) na úplné vyléčení, úplné odvrácení smrti či prodloužení života pacienta o určitou dobu.“ Pri medicínskych sporoch poškodený nie je schopný v týchto prípadoch preukázať príčinnú súvislosť medzi pochybením lekára a vznikom ujmy s istotou, ale iba určitou mierou pravdepodobnosti. V rámci rozhodovacejčinnosti všeobecných súdov SR predstavuje doktrína straty šancí prostriedok, aplikáciou ktorého dochádza k„prelomeniu“ požiadavky na potrebe preukázania príčinnej súvislosti bez pochybností, čo umožňuje vyhovieť žalobcom uplatnenému nároku, pričom v prípade neaplikácie tejto doktríny (prípadne iného odklonu od pravidiel dokazovania vcivilnom procese) by sme o vzniku zodpovednosti ani nemohli uvažovať, nakoľko by sme nemali preukázaný jeden z jej zákonom vyžadovaných predpokladov, čo uľahčuje postavenie žalobcovi vcivilnom procese a zvyšuje jeho šancu na priznanie uplatneného nároku. Pri uplatňovaní tohto odklonu vrámci dokazovania je potrebné uviesť ajnázor, podľa ktorého je teória straty šancí problematický koncept, ktorý len obchádza problémy spôsobené nemožnosťou objasniť kauzálne priebehy vurčitých situáciách, ale k riešeniu týchto situácií v rovine kauzálnej nijak neprispieva.

Aj Krajský súd v Košiciach vo svojom rozhodnutí prijal záver, že žalobcami, ktorí sa domáhali náhrady škody na zdraví a náhrady nemajetkovej ujmy titulom zásahu do ochrany osobnosti, bola preukázaná príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a ujmou, kedy táto bola preukázaná na úrovni 80%.

„Nebyť protiprávneho konania žalovaného, k úmrtiu pacienta by s pravdepodobnosťou 80% nebolo došlo, zodpovednost’žalovaného za vzniknutú škoduje daná. „

Vzhľadom na vyššie uvádzané je potrebné poznamenať, že v našej rozhodovacejčinnosti súdov sa doktrína straty šancí vyjadrená mierou pravdepodobnosti neuplatňuje ako predmet samostatnej kompenzácie, ale aplikácia tejto doktríny umožňuje vprípade, kedy príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a ujmou nie je možné preukázať s absolútnou istotou, avšak v konaní máme preukázané, že postupom non lege artis žalovaného skutočne došlo k zníženiu šance na prežitie, resp. uzdravenie pacienta, vyvodenie záveru o tom, že príčinná súvislosť je daná.

Trvanie na preukázaní príčinnej súvislosti v miere rovnajúcejsa absolútnej istote vyhodnotil Ústavný súd SR ako neprimerané z ústavnoprávneho hľadiska, nakoľko „objektívne limity spojené s dokazovaním kauzálnej súvislosti, ako aj slabšie postavenie poškodeného pacienta sú tými skutočnosťami, ktoré vrámci štandardného dôkazného sylogizmu vedú vmnohých prípadoch knespravodiivým výsledkom, pretože neadekvátna náročnosť unesenia dôkazného bremena opríčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou avznikom škody zo strany pacienta je vprípade uplatňovania zásady „všetko alebo nič“ aj spravidla príčinoujeho neúspechu v spore. Takéto riešenie sa javí byt nespravodlivé najmä vprípadoch, keď pre pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu hovorí vysoká miera ich pravdepodobnosti.“ V predmetnom náleze sa tak Ústavný súd SR vysloveným názorom takisto priklonil kpostupu všeobecných súdov, ktoré pri dokazovaní vmedicínskych sporoch upustili od požiadavky preukázania kauzálneho nexu s absolútnou istotou žalobcom. Kompenzáciu slabšieho postavenia žalobcov (sťažovateľov) však videl v modifikácii základnej konštrukcie bremena tvrdenia alebo dôkazného bremena prostredníctvom jeho sekundárneho prenesenia na žalovaného, teda prostredníctvom odklonu od štandardného konceptu preukazovania príčinnej súvislosti. Zároveň v predmetnom náleze máme ešte za potrebné upriamiť pozornosť na skutočnosť ohľadom záveru opostavení žalobcu v spore, ktoré bolo označené za slabšie.

Krajský súd Trnava potvrdil rozhodnutie súdu prvejinštancie, ktorý priznal nárok na náhradu nemajetkovejujmy pozostalým žalobcom, pričom pri posudzovaní príčinnej súvislosti medzi protiprávnym zásahom avznikom ujmy aplikoval iba pravdepodobnosť, nakoľko vspore bolo znaleckými organizáciami konštatované, že postupom žalovaného lege artis by sa výrazne zvýšili šance na prežitie pacientky aj dieťaťa, zčoho súd vyvodil, že znalcami uvádzaná vysoká pravdepodobnosť je pre záver o príčinnej súvislosti medzi nesprávnym postupom žalovaného a úmrtím pacientky v danejveci dostačujúca. V danom rozhodnutí odvolací súd ešte poukázal, že nakoľko neposkytnutím zdravotnejstarostlivosti (t.j. postup non lege artis) žalovaný znemožnil 100% preukázanie príčinnej súvislosti, tým prispel kvytvoreniu priestoru neistoty apreto je potrebné danú skutočnosť pripísať na ťarchu práve žalovanému.

Z vyššie uvádzaného tak možno prijať záver, že všeobecné súdy spolu s uvádzaným názorom Ústavného súdu SR vmedicínskych sporoch poukazujú jednak na objektívne limity nemožnosti preukázať kauzálny nexus so 100 % istotou pre žalobcu azároveň v odôvodneniach svojich rozhodnutí poukazujú na postavenie medzi žalobcom a žalovaným vmedicínskych sporoch, pri ktorom zastávajú názor, že je slabším. Aplikovaním tzv. straty šancí, resp. oslabenia dôkazného bremena vaktuálnejrozhodovacejčinnosti vo vzťahu k žalobcovi sa snažia o „dorovnanie“ postavenia žalobcu voči žalovanému vprebiehajúcich sporoch. V jednom rozhodnutí Krajský súd Prešov poukázal na to, že doktrína straty šancí sa inkorporuje do rozhodovacejpraxe súdov preto, že trvanie na bezvýnimočnom preukázaní aj predpokladu, kauzálneho nexu, výrazne oslabuje postavenie žalobcu.(20) Ad hoc aplikáciou doktríny straty šancí tak súdy v medicínskych sporoch vytvárajú stav, že je ich potrebné považovať za špecifické čo spolu s poukazom na slabšie postavenie žalobcov v medicínskom spore nás vedie k úvahe o tom, či v medicínskych sporoch postavenie strán zodpovedá princípu rovnosti zbraní vzmysle čl.6 CSP, čo by otváralo priestor pre ich prípadné zaradenie, z hľadiska systematiky Civilného sporového poriadku, k už existujúcim sporom s ochranou slabšej strany. Osobitosť týchto sporov je možné vidieť okrem iného prístupu k požiadavke preukázania príčinnej súvislosti aj vo výskyte možného informačného deficitu, či dôkaznejnúdze na strane žalobcov, čo možno takisto pokladať za charakteristický prvok sporov s ochranou slabšej strany. V súčasnosti môžeme daný stav uzavrieť tak, že ak sa žalobcovi nepodarí preukázať príčinnú súvislosť bez pochybností, a súd neaplikuje doktrínu straty šancí, resp. oslabenie dôkazného bremena, nárok žalobcu bude zamietnutý, kým pri jej aplikácií súd žalobcom uplatnenému nároku môže vyhovieť, čo sú najkrajnejšie alternatívy pri meritórnom rozhodnutí veci vyúsťujúce do úspechu, resp. neúspechu žalobcu. Vzhľadom na vyššie uvádzané nepochybne dochádza k zlepšeniu postavenia žalobcov v medicínskych sporoch azvyšuje šancu na ich úspech vspore vyúsťujúci do priznania požadovanej náhrady.

Ako sme už v úvode tohto príspevku načrtli, nedá sa jednoznačne skonštatovať, že súdy generálne v medicínskych sporoch upustili od požiadavky na preukázaní kauzálneho nexu v 100% miere. Na bezvýnimočnom preukázaní 100% príčinnej súvislosti zotrval napríklad Krajský súd Nitra, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvejinštancie, ktorým bola žaloba o nároku na bolestné a nemajetkovú ujmu zamietnutá práve zdôvodu nepreukázania príčinnej súvislosti žalobcom „Príčinná súvislosť medzi liečebným postupom, ktorý nebol lege artis aškodou na zdraví pacienta ako jedna zo základných podmienok všeobecnej zodpovednosti za škodu musí byt naisto zistená; dôkazné bremeno v tomto smere znáša žalobca.“

Pacient je oprávnený v prípade non lege artis poskytnutejstarostlivosti, v dôsledku ktorejdošlo ku škode na zdraví sa domáhať odškodnenia jednak titulom bolestného alebo sťaženia spoločenského uplatnenia (§ 444 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník vznení neskorších zákonov, ďalejlen ako „OZ“), a rovnako tak môžu byť vjeho prípade splnené predpoklady pre nárok na náhradu nemajetkovejujmy, ak týmto postupom došlo k zásahu na osobnostných právach pacienta, najmä zdravia, súkromia a rodinného života (§ 13 OZ). Otázke zodpovednosti za škodu spôsobenú pri poskytovaní zdravotnejstarostlivosti okolnosťami, ktoré majú svojpôvod v povahe prístroja, a úvahe o možnom náraste medicínskych sporov pri takto koncipovanej skutkovejpodstate sa venoval Koromház. Náprava nemajetkovej ujmy nesleduje cieľ poskytnúť poškodenému náhradu peňažného ekvivalentu ani obnovu pôvodného stavu (ujmu vosobnej sfére postihnutého totiž pre jejpovahu nemožno ani obnoviť, ani presne vyčísliť), ale iba jej určité spravodlivé zmiernenie (tzv. zadosťučinenie, satisfakciu). Zásah do nemajetkovejsféry môže nastať aj vdôsledku spôsobenej škody na zdraví inému (napríklad vytrpenie bolesti matky nad stratou dieťaťa a pod.) Keďže výpočet osobnostných práv v Občianskom zákonníku je len demonštratívny, ako príklad inej osobnostnej hodnoty, za zásah do ktorejbola priznaná náhrada nemajetkovejujmy pacientovi, bol zásah do práva na slobodné individuálne rozhodovanie pacienta. Vuvádzanom prípade bolo pacientke zoperované druhé koleno, než na operáciu ktorého dala pôvodný informovaný súhlas, pričom po zistení omylu žalovaný (zdravotnícke zariadenie) pacientke zoperoval ajprvé (ktoré mal zoperovať pôvodne). Žalobkyňa nárok odôvodňovala zásahom do súkromia, rodinného života ako aj zdravotnými problémami, ktoré jej vznikli v príčinnej súvislosti s nesprávne vykonanou operáciou, predovšetkým bolesti. Súd uplatnený nárok „rozmenil na drobné“ a poukázal na to, že „nie je prípustné, aby navrhovateľka, ak bola dôsledkom nesprávne vykonanej operácie dotknutá na zdraví, v konaní o ochranu osobnosti nahradzovala resp. navyšovala uvedeným spôsobom nárok na náhradu škody na zdraví, ktorý by jej patril titulom bolestného, resp. sťaženia spoločenského uplatnenia.“ Náhradu nemajetkovej ujmy však žalobkyni priznal, nakoľko bolo zasiahnuté do jejosobnostných práv, a to slobody autonómie pacienta rozhodovať o poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

Aj keď v zmysle vyššie uvádzaného rozhodnutia je potrebné dôsledne odlišovať jednotlivé nároky, nedá sa vylúčiť, že ten istý skutkový dejmôže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovejujmy spôsobenejfyzickej osobe zásahom na jejosobnostných právach. Vždy sa však jedná o odlišné nároky, nakoľko zo zásad na hodnotenie bolesti, zásad na hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, ale ani zo sadzieb bodového ohodnotenia nie je možné vyvodiť, že by sa náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia poskytovali za ujmu, ktorá premieta do psychickej sféry fyzickejosoby a do jej postavenia v spoločnosti, Pri uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy musí žalobca preukázať závažnosť vzniknutej ujmy na osobnostných právach, ktorá musí byť objektívneho charakteru. V tejto súvislosti Najvyšší súd SR poukázal na to, že objektívne hľadisko spočíva vtom, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (vtej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala ajkaždá iná fyzická osoba.“

ZÁVER

Zámerom autorky bolo poukázať na aktuálne prístupy v rámci dokazovania príčinnej súvislosti vmedicínskych sporoch. Predpoklad stúpajúcejtendencie výskytu občianskoprávnych žalôb, spolu so súčasným stavom spočívajúcim vexistencii rozdielneho prístupu všeobecných súdov kvyžadovanejmiere preukázania príčinnej súvislosti žalobcom, ako nevyhnutným predpokladom pre vznik právnej zodpovednosti, a rovnako tak zohľadnenie celkovejcharakteristiky medicínskych sporov, včítane prítomnosti možného informačného deficitu či dôkaznejnúdze na strane žalobcu podľa autorky odôvodňujú záver o úvahe de legeferenda spočívajúcejv zmene úpravy týchto sporov na úrovni možnej novely Civilného sporového poriadku. Z hľadiska systematiky Civilného sporového poriadku, by „medicínske spory“ bolo možné subsumovať pod spory s ochranou slabšej strany a tým priznať žalobcovi obdobné postavenie ako spotrebiteľovi a zamestnancovi. Otvorenou otázkou však podľa autorky zostáva, či by v rámci ich začlenenia k sporom s ochranou slabšejstrany malo dôjsť aj napríklad k oslabeniu prejednacieho princípu, jednostrannému vylúčeniu princípu koncentrácie voči žalobcovi, či rozsudku pre zmeškanie v neprospech žalobcu, nakoľko najmä týmito osobitosťami v porovnaní so štandardným civilným procesom sa v súčasnosti napĺňa princíp ochrany slabšejstrany vslovenskom civilnom procese v existujúcich kategóriách sporov súčasťou slabšej strany. Spory s ochranou slabšej strany nie sú ani aktuálne upravené totožné pre všetky kategórie a preto by bolo možné vytvoriť úpravu týchto sporov priamo na mieru medicínskym sporom, ktorá by zohľadňovala ich špecifiká, čím by sa dosiahla ucelená koncepcia ich právnej úpravy, ktorá by prispela k zvýšeniu právnej istoty.

Mgr. Miroslava Kušníriková

Zdroj
https://magisterofficiorum.webnode.sk/_files/200000092-04d8104d83/Magister%20Officiorum_01_2020_vnutro%20PV.pdf

1    ÚVOD

Iniciatíva pre otvorené vládnutia (zangl. „Open Government Partnership“, ďalej len „OGP“) je medzinárodná iniciatíva, ktorejsúčasťou je od roku 2011 i Slovenská republika (ďalej len „SR“).

Cieľom OGP je okrem iného zlepšiť kvalitu verejných politík a služieb, rovnako ako ajmieru a rozsah občianskejparticipácie.

Úrad splnomocnenca vlády SR pre rozvojobčianskejspoločnosti (ďalej iba „USVROS“) ako nositeľ OGP vrámci SR vypracoval participatívne v spolupráci sobčianskou spoločnosťou Akčný plán Iniciatívy pre otvorené vládnutie v SR na roky 201 7-2019 (ďalej len „ Akčný plán OGP 2017-2019″), ktorý Vláda SR na svojom zasadnutí dňa 01.03.2017 schválila.

V oblasti Participácia na tvorbe verejných politík (bod 3.1) tento obsahuje i nasledovnú časť: „Verejná správa musí reagovať na transformáciu spoločnosti, ktorá nastala aj vplyvom rozvoja informačno-komunikačných technológií (dálej len „IKT“). Zvýšená dostupnosť IKT formuje nové očakávania na strane občanov a podnikov, pokiaľ ide o kvalitu, transparentnosť a efektívnosť verejných služieb. Existuje niekoľko bezplatných on-line nástrojov, ako napr. Google Drive, ktoré umožňujú účinnú a efektívnu kolaboráciu viacerých ľudí na tvorbe jedného dokumentu. Využívaním takýchto on-line nástrojov pri tvorbe verejných politík (napr. návrh zákona, stratégia, akčný plán, projekt, program, atď.) sa znižujú náklady na participatívny proces tvorby verejných politika uľahčuje získavanie spätnej väzby zo strany zainteresovaných aktérov zexterného prostredia po celú dobu tvorby verejnej politiky. Interné smernice jednotlivých organizácií verejnej správy o využívaní internetu a intranetu však s možnosťou využívania bezplatných on-line nástrojov pri tvorbe verejných politík nerátajú.“

Tento príspevok preto nadväzuje na aktívnu spoluprácu jeho autora s ÚSVROS pri rozvoji participácii v SR a plnení úlohy č. 49 z Akčného plánu OGP 2017-2019, ktorou bolo: „Navrhnúť odporúčanie na internú smernicu o využívaní bezplatných on-line nástrojov pri participatívnej tvorbe verejných politík.“, výsledkom bol okrem iného i návrh/vzor takejto konkrétnejsmernice, ktorý pre ÚSVROS, na základe svojich zhruba 5-ročných skúseností v riadiacich pozíciách vštátnejspráve a úspechov i zlyhaní počas nich, spracoval.

2    NAJČASTEJŠIE EXISTUJÚCE PROBLÉMY PRI PARTICIPATÍVNEJ TVORBE VEREJNÝCH POLITÍK NA ÚROVNI ŠTÁTU A NÁVRHY MOŽNÝCH RIEŠENÍ

Tvorba verejných politík v ich najširšom zmysle slova je daná už najmä procesom volieb do NR SR, z ktorých výsledku plynie vznik návrhu Programového vyhlásenie Vlády SR (ďalej iba „PV VSR“) na súvisiaci volebný cyklus (čo nemusí byť vždy pravidlom ako ukázal napr. rok 2018 ), pričom tento návrh následne ešte podlieha schváleniu v NRSR.

Otázky súvisiace s možnosťou tvoriť práve tento najdôležitejší dokument participatívne v spolupráci sobčianskou spoločnosťou ajna základe regulácie cez prípadnú internú smernicu o využívaní bezplatných on-line nástrojov sú ťažko predstaviteľné a môžu byť oprávnené odmietané s odkazom na tlak času a legitimitu o konečnom obsahu týchto dokumentov rozhodujúcich osôb, ktorá by im mala byť daná od občanov výsledkami práve uskutočnených demokratických volieb. Neexistencia resp. stručnosť obsahu zverejnených politických programov (ak vôbec existujú) kandidujúcich politických strán pred dátumom volieb negatívne vplýva i na tvorbu obsahu PV VSR na volebný cyklus po nich. Vzájomný vzťah politických programov do NR SR kandidujúcich politických strán zverejnených pred voľbami sfinálne schváleným programovým vyhlásením Vlády SR vznikajúcim skoro vždy pri parlamentnejväčšine zloženejz viacerých politických strán a hnutí (okrem roku 2012) nie je tesný a jasne nastavené a merateľné ukazovatele v ich textoch skôr absentujú.

Prvým aktívnym návrhom môže byť vytvorenie bezplatného Online nástroja, ktorý by v sebe obsahoval konkrétne, merateľné a medzinárodne porovnateľné indikátory v konkrétnych verejných politikách scieľom zvýšiť tlak na ich vôbec existenciu a stanovenie cieľových hodnôt vrátane možnosti ich vzájomného porovnania 1. v politických programoch do NR SR kandidujúcich politických strán (sľuby), 2. v programovom vyhlásení Vlády SR (plány) a 3. dosiahnutých výsledkoch počas/po príslušnom volebnom období (výsledky). Tento nástrojby takto zároveň umožnil „merať a porovnávať“ obsah zverejnených politických programov do NR SR kandidujúcich politických strán a hnutí, PV VSR a reálne podaný politický výkon v(po 1., 2. a 3. roku) a po volebnom cykle (po 4.roku), a to i voči zahraničiu.

Umožnilo by to pri od marca 2012 účinnom ústavnom zákone č.493/2011 Z. z. orozpočtovej zodpovednosti lepšie rozlíšenie do NR SR kandidujúcich politických strán a hnutí podľa merateľných a navzájom medzi nimi porovnateľných priorít z pohľadu konkrétnych individuálnych preferencií voličov, čo by vytváralo zároveň možnosť vyššej participácie občanov na verejných politikách cez možnosť ich kvalifikovanejších rozhodnutia vo voľbách pre možnosť ich zvýšenej informovanosti.

2.1      PLÁN PRÁCE VLÁDY SLOVENSKEJ REPUBLIKY ALEGISLATÍVNY PLÁN VLÁDY SLOVENSKEJ REPUBLIKY PREDĹŽIŤ Z 1 NA 3 ROKY

Horeuvedené argumenty najmä z pohľadu tlaku času môžu byť už viac spochybňované sodkazom na PV VSR nadväzujúce, ďalšie kľúčové dokumenty z pohľadu participatívnej tvorbe verejných politík, a to konkrétne na Plán práce Vlády Slovenskej republiky (ďalej iba „PP VSR“) a Legislatívny plán Vlády Slovenskejrepubliky (ďalej iba „LP VSR“).

Otázky súvisiace s možnosťou tvoriť práve tieto 2 najdôležitejšie dokumenty participatívne vspolupráci sobčianskou spoločnosťou ajna základe regulácie cez prípadnú internú smernicu ovyužívaní bezplatných on-line nástrojov vrámci Úradu Vlády Slovenskejrepubliky (ďalej iba „ÚVSR“), keďže sa jedná o jednoduché textové súbory obsahujúce tabuľky, nie sú otázkami technologickými ako skôr otázkami z povahy veci striktne politickými, hoci na príprave druhého z nich oficiálne participuje i Ministerstvo spravodlivosti SR (ďalej iba „MS SR“). Je faktom, že v posledných prípadoch pre rok 2018 v rámci medzirezortného pripomienkového konania (ďalej iba „MPK“) neboli vznesené okrem povinne pripomienkujúcich subjektov zo strany občianskej spoločnosti kPP VSR žiadna a kLP VSR jediná, ikeď zásadná pripomienka, hoci už dnes sú oba materiály súčasťou pripomienkovania v rámci MPK dostupného hromadným spôsobom v prostredí portálu SLOV-LEX. Práve tieto dokumenty týkajúce sa plánov na tvorbu verejných politík na ústrednej úrovni štátu pritom vmnohom určujú a limitujú následnú úroveň participácie. Oba dokumenty sú zväčša schvaľované na záver predchádzajúceho/začiatku príslušného kalendárneho roka(7) a obsahujú iba plány na najbližších 12 mesiacov (1.1- 31.12.). Takto de faktor od oficiálneho schválenia existencie úlohy v podobe štartu prác na tvorbe konkrétnej verejnej politiky po jej predloženie na rokovanie Vlády SR určujú maximálny predpokladaný čas participácie, ktorý môže byť pri najzávažnejších témach nutne si vyžadujúcich jej najväčšiu možnú mieru i pre následne stále veľmi neistom výsledku príliš krátky (napr. kultúrno- etické otázky) a spôsobujúci následné zlyhávania pri prijímaní a implementácii verejnej politiky.

Reálne dosiahnuteľným riešením by mohlo byť po inšpirácii rozpočtom verejnej správy rozšírenie týchto kľúčových dokumentov týkajúcich sa plánov na tvorbu verejných politík na ústrednej úrovni z obdobia iba 1 roka (12 mesiacov) na obdobie až 3 rokov (36 mesiacov), pričom v 2. a 3. roku by boli známe iba názov úlohy, za jej splnenie zodpovedný subjekt a zároveň v 2. roku by jej terminovanie bolo dané s presnosťou nie na mesiac ako je to dnes pri kalendárnom roku, ale na konkrétny štvrťrok (1. až 4.) a v 3. roku iba na konkrétny polrok (1. alebo 2.).

Toto opatrenie by spôsobilo oficiálny vznik a existenciu úlohy už skoro 36 mesiacov pred jej predpokladaným predložením na rokovanie Vlády SR, čo by mohlo mať zásadne pozitívne dopady pri projektovom manažmente tvorby príslušnej verejnej politiky participatívny spôsobom vrátane vplyvov na rozpočet za verejnú politiku zodpovedného ústredného orgánu štátnejsprávy (viacerých), vplyvov na informačné systémy verejnej správy, na ľudské zdroje i čas, ktoré sú pre úspech pri jej tvorbe často úplne nevyhnutné.

3    NAJČASTEJŠIE EXISTUJÚCE PROBLÉMY PRI PARTICIPATÍVNEJ TVORBE VEREJNÝCH POLITÍK NA ÚROVNI ÚSTREDNÉHO ORGÁNU ŠTÁTNEJ SPRÁVY A NÁVRHY MOŽNÝCH RIEŠENÍ

Tvorba verejných politík v ich najširšom zmysle slova na úrovni konkrétnych, vecne príslušných ústredných orgánov štátnejsprávy podľa kompetenčného zákona má svoje individuálne špecifiká, no je možné popísať niektoré spoločné problematické črty. Temer každý štatutárny zástupca ústredného orgánu štátnejsprávy (ďalejpre zjednodušenie iba „ÚOŠS“) viac či menejparticipuje na príprave PV VSR a plánuje činnosť a ciele vlády ním riadeného ústredného orgánu štátnejsprávy na štyri roky. Každoročne každý ÚOŠS participuje na príprave PP VSR a LP VSR. Mnohí štatutárni zástupcovia ÚOŠS dávajú príkazy na rozpracovanie PV VSR i LP VSR v rámci daného ÚOŠS, v ktorom sa naplánujú úlohy a jednotliví konkrétni nositelia úloh v rámci ÚOŠS sú zodpovední za ich plnenie. Kontrola (odpočet) plnenia úloh sa vykonáva v rámci ÚOŠS individuálne. Úlohy sú tiež prideľované uzneseniami Vlády SR. Pridelené úlohy sa realizujú a každé tri mesiace sa vykonáva pravidelná kontrola ich plnenia pre ÚV SR, ktorému sa zasielajú jej výsledky. Ak ÚOŠS zistí nedostatky v plnení, častokrát pristupuje k úprave PV VSR i LP VSR pre ÚOŠS a termíny na splnenie úloh prolonguje. ÚOŠS pripravuje i vo vzťahu úlohám tiež plán kontrolnejčinnosti, plán zahraničných pracovných ciest a pripravuje sa plán verejného obstarávania. Tieto plány sa následne realizujú, avšak nie vždy a všade ex post anie iba formálne vyhodnocujú scieľom inovácii. ÚOŠS zostavuje ivo vzťahu k úlohám taktiež každoročne návrh rozpočtu na nasledujúce tri roky. Čerpanie rozpočtu sa vyhodnocuje mesačne vo forme finančného výkazu (číselné vyhodnotenie), každé tri mesiace sa pripravuje Správa o plnení príjmov a čerpaní výdavkov (slovné vyhodnotenie) a za ÚOŠS sa ročne pripravuje záverečný účet. Každý ÚOŠS používa svoje vlastné webové sídlo ÚOŠS a zabezpečuje jeho správu. Interný predpis každého ÚOŠS zväčša upravuje základné povinnosti a pracovné postupy organizačných útvarov ÚOŠS pri zabezpečovaní zverejňovania informácií o ich činnosti na webovom sídle ÚOŠS. V poslednom období sa zaviedol na mnohých ÚOŠS nový, pružnejší systém zverejňovania informácii na ich webovom sídle- do zmien zabezpečoval zverejňovanie informácií len jeden organizačný útvar zodpovedný za informačno- komunikačné technológie (ďalej len „IKT“), najčastejšie sekcia informatiky ÚOŠS v spolupráci s útvarom zodpovedným za externú komunikáciu smédiami a verejnosťou (najčastejšie tlačový a informačný odbor ÚOŠS). Po zmenách a decentralizácii sa rozšírilo oprávnenie na viaceré organizačné útvary ÚOŠS vrátane vykonávania aktualizácie a kontroly zverejneného obsahu, čím sa tieto začali aktívnejšie využívať na informovanie 3. osôb. ÚOŠS tiež pravidelne aktualizujú informácie vo svojich intranetoch s možnosťou vytvárať priečinky jednotlivých organizačných útvarov, v ktorých môžu uverejňovať potrebné informácie. Vzdialený prístup knim vrátane prístupu doň mimo intranetu priamo pracovníkmi ÚOŠS napr. z ich mobilných či súkromných zariadeníje okrem emailu zväčša veľmi komplikovaný až nemožný.

3.1     PARTICIPATÍVNA TVORBA VEREJNÝCH POLITÍK UŽ MEDZI ÚSTREDNÝMI ORGÁNMI ŠTÁTNEJ SPRÁVY NAVZÁJOM JE TECHNOLOGICKÝM PROBLÉMOM

Temer vždy si konkrétna verejná politika resp. jej realizácia v podobe tvorby i implementácie vyžaduje z hľadiska vecného zamerania alebo rozsahu a náročnosti spoluprácu viacerých organizačných útvarov UOŠS. Tie pôsobia v rámci jedného UOŠS, zdieľajú rovnaký systém IKT vrátane intranetu a v ideálnom prípade dokonca i fyzicky sídlia vjednej budove.

Veľmi často má však verejná politika nadrezortný charakter a UOŠS zvláštnej iniciatívy rozhodne ozriadení medzirezortnej pracovnejskupiny najmä v prípade, že terminológiou PP VSR „Spolupracujúci rezort“ resp. terminológiou LP VSR „ÚOSŠ“ by mal byť i iný UOŠS. V prípade tohto stavu nie je vždy vopred úplne jasné, kto má za konečný výsledok akú jasnú (spolu)zodpovednosť. Ak má akákoľvek navrhovaná verejná politika efektívne fungovať, okrem hlavnej je potrebné vytvoriť resp. pozmeniť a aktualizovať i ďalšie už existujúce verejné politiky, v ktorých sa bude navrhovať meniť väčšia či menšia časť (od ich ucelenej časti po jediné slovo). Ich zoznam býva často dostupný až počas procesu tvorby a musí sa aktualizovať, spresňovať a dopĺňať priebežne i na základe konkrétnych návrhov. Už tu nastávajú prvé problémy pri komunikácii vrátane pružnejvýmeny a zdieľania potrebných informácii medzi viacerými UOŠS. Realitou je komunikácia prostredníctvom formálnych listov, v lepšom prípade emailov a/alebo telefonicky, lebo už len získať diaľkový prístup do priečinku jednotlivých organizačných útvarov vintranete jednej UOŠS pre pracovníka z iného UOŠS, je takmer nemožné.

Najlepším príkladom je fakt, že samotný proces tvorby verejných politík sa v mnohých prípadoch, najmä čo sa tyká legislatívy, postupne nachádza vo viacerých, navzájom nespojených prostrediach IKT dostupných hromadným spôsobom:

1.      SLOV-LEX (pre ich vyhľadanie je vhodné poznať identifikačnú značku konkrétneho legislatívneho procesu v podobe jeho poradového čísla v konkrétnom roku – „LP/Rok/Poradové číslo v príslušnom roku“),

2.      ČASTI WEBOVÉHO SÍDLA ÚRADU VLÁDY SR TÝKAJÚCEHO SA ROKOVANÍ VLÁDY SR (pre ich vyhľadanie je vhodné poznať identifikačnú značku konkrétneho materiálu ÚV SR vrátane dátumu konania príslušného zasadnutia Vlády SR- „UV-XYZ/201X“),

3.      ČASTI WEBOVÉHO SÍDLA NÁRODNEJ RADY SR SPARLAMENTNÝMI TLAČAMI (pre ich vyhľadanie je vhodné poznať názov a číslo parlamentnej tlače vrátane dátumu jej doručenia do NR SR),

4.      Opäť číslo 1. SLOV-LEX (pre ich vyhľadanie je vhodné poznať číslo a rok schválenia verejnej politiky, akje táto právnym predpisom).

3.2      PARTICIPATÍVNA TVORBA VEREJNÝCH POLITÍK MEDZI ÚSTREDNÝMI ORGÁNMI ŠTÁTNEJ SPRÁVY AOBČIANSKOU SPOLOČNOSŤOU VČASTO KLADENÝCH OTÁZKACH

KAŽDÁ verejná politika má dopad na spoločnosť.

Vhodne zvolený spôsob participácie pri jej tvorbe a implementácii podporuje jej želané výsledky vrátane dlhodobej udržateľnosti, čo si treba uvedomiť obzvlášť ak za konečný výsledok nesie vždy vopred jasnú zodpovednosť iba jeden jediný konkrétny UOŠS.

Rozhodnutia o zriadení pracovnejskupiny za účasti nielen pracovníkov iných UOŠS, ale i externých osôb pôsobiacich mimo UOŠS najmä z radov akademickej obce, občianskej spoločnosti, podnikateľského sektora, sú preto veľmi časté. Temer vždy však narážajú na praktické limity toho, že títo temer vždy až na málo výnimiek pôsobia iba ako dobrovoľníci bez zmluvného vzťahu s UOŠS, nemajú prístup do intranetu UOŠS vrátane priečinkov jednotlivých zodpovedných organizačných útvarov UOŠS, nemajú oficiálny telefonický či emailový kontakt, na ktorom sú pre účely tvorby verejnejpolitiky zastihnuteľní. Ich práva, povinnosti a zodpovednosť vo vzťahu k tvorbe či implementácii verejnejpolitiky participatívny spôsobom, sú často nie vopred jasné nielen im, ale ani vedúcim pracovníkom UOŠS, ktorí majú rozhodovacie právomoci, ktorých obsahom je to, či je vhodné / potrebné / nevyhnutné ich do participácie pribrať a kedy vrátane ich predpokladanej pridanej hodnoty. Realitou je potom komunikácia prostredníctvom nekonečných emailov a/alebo telefonicky, večné problémy so zlaďovaním termínov stretnutí väčších pracovných skupín počas pracovnej doby a tvorba zápisov z nich, problémy s dopravou do miesta konania vrátane parkovania, dostupnosť potrebnej zasadacej miestnosti UOŠS vrátane jej technologického vybavenia (dataprojektor, internet prístupný i pre návštevy UOŠS) či nákladov banálneho občerstvenia v podobe kávy a čaju. Nedostatok finančných zdrojov na prípadné náhrady za aspoň stratu času na strane UOŠS, ak už nie komerčné ocenenie vynaloženej duševnej práce, sú ďalšie veľké prekážky súčasnej participácie v SR.

So zásadami hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti ascieľom znížiť celkové výdavky rozpočtu verejnejsprávy vynakladané na participáciu preto uvádzame najčastejšie existujúce otázky v súvislosti s príspevkom a možné odpovede i s riešeniami:

3.2.1     Prečo je produktívnejšie pracovať viac on-line a menej zoči- voči na fyzickom zasadnutí členov pracovnej skupiny?

Zoznam osôb (spolu)pracujúcich na tvorbe a implementácii verejnej politiky participatívny spôsobom v sebe môže obsahovať i niekoľko desiatok externých osôb pôsobiacich mimo UOŠS najmä z radov akademickej obce, občianskej spoločnosti, podnikateľského sektora, ktorých bežné pracovné zaťaženie vzhľadom na ich pracovné pozície už bez ich spolupráce na tvorbe a implementácii verejnejpolitiky participatívny spôsobom je veľmi časovo náročné. Ak má byť ich aktívna účasť na participácii vôbec možná a navyše i zmysluplná, kladie to na manažment prác, najmä na manažment ich vzájomnej komunikácie, extrémne vysoké nároky.

Pre účely podpory komunikácie je prioritné vytvoriť a každému z nich poskytnúť zoznam osôb spolupracujúcich na projekte vrátane dôležitých informácií a kontaktného emailu, ktorý bude zverejnený i na webe UOŠS (ďalej iba „spolupracujúce osoby“).

(Z)Organizo(vá)vať osobné stretávanie sa vo veľkých skupinách je veľmi logisticky náročné (priestor, zladenie času osôb, doprava, financie, vytvorenie zápisu z prípadného stretnutia) a zároveň z hľadiska výstupov extrémne málo produktívne (písaný text spĺňajúci kritéria, ktoré naň a postup jeho vzniku kladú Legislatívne pravidlá Vlády SR ).

Snahy ako aspoň sčasti nahradiť potrebu fyzického stretávania sa, a to možnosťou prístupu k materiálom potrebným na tvorbu a implementáciu verejnej politiky a cielenejonline komunikácii de faktor neustále- 7 dní v týždni po 24 hodín, sa zdá byť win- win situáciou pre všetky spolupracujúce osoby. Na participáciu potrebuje motivovaná osoba iba počítač, prístup na internet, potrebné bezplatné Online nástroje a na účel participácie zriadené prístupy ku konzumácii a tvorbe informácii vrátane komunikácie s ostatnými participujúcimi.

3.2.2     Čo presne – aký druh činností resp. výstupov a kedy sa od osoby (spolu)pracujúcej na tvorbe a implementácii verejnej politiky participatívny spôsobom pomocou bezplatných on-line nástrojov dá najčastejšie očakávať?

Najdôležitejšia otázka. Kľúčové je preto úplne jasne ozrejmiť už na úvod, aký druh činností a s akými výstupmi a kedy sa od tých- ktorých individuálne určených (spolu)pracujúcich osôb najčastejšie očakáva:

A.   Naštuduj(vá)vanie si podkladov dostupných on-line v bezplatnom on-line „cloude“ :

Poznanie súčasného stavu verejnej politiky vrátane jej právnej úpravy, jej financovania, jej IKT, jej stavu v zahraničí či spisby k nej, je prvým predpokladom na kvalifikovanú účasť kohokoľvek na vecnej a na výsledok orientovanej diskusii. Vzhľadom na postupné dopĺňanie týchto materiálov spolupracujúcimi osobami, je potrebné poznať sledovať ich obsah, ale i jeho zmeny. Obsah sa môže nachádzať v bezplatnom on-line cloude napr. v podpriečinkoch v hlavnom priečinku pomenovanom po názve projektu s názvami napr.:

•        Právna úprava a judikatúra (obsahujúci informácie o regulácii i dôležitých rozhodnutiach súdov),

•        Financovanie (obsahujúci informácie o tom, koľko peňazí bolo, je abude k dispozícii z rozpočtu verejnejsprávy, ich použitie, správy z kontrol odboru kontroly ÚOŠS, NKÚ atď.),

•        IKT a IS (aké informačné systémy sú dnes v rámci verejnej politiky používané, ako a prečo by sa mali prispôsobiť/zmeniť pri zmene legislatívy vrátane finančných a časových nákladov),

•        Navrhované, no nezrealizované zmeny (obsahujúci informácie o tom, kto, čo a prečo chcel pri navrhovaných zmenách, ktorá sa však napokon v minulosti nezrealizovali).

•        Zahraničie (obsahujúci texty zahraničných verejných politík vrátane právnej úpravy a judikatúry, financovania, IKT a IS atd‘.),

•        EÚ (SR je skoro 15 rokov členom EÚ, okrem jej právnej úpravy a judikatúry je potrebné poznať i jej politiky vrátane financovania),

•        Knihy, články, štúdie (obsahujúci informácie o vedeckej a odbornej spisbe k téme).

B.    Zdieľanie unikátnych informácií, skúseností, know-how a návrhov riešení a spolupráca pri ich rozpracovaní so spolupracujúcimi osobami vrátane práce v podskupinách:

Každá spolupracujúca osoba má svojživotný príbeh a pre svoje silné stránky z pohľadu projektu svoje miesto v ňom. Zdieľanie svojho know-how vrátane celoživotných skúseností z konkrétnej oblasti dlhoročného záujmu vrátane zdrojov informácii vie ušetriť ostatným hodiny a hodiny ich času. Ak má zdroj, E-knihu, štúdiu, článok, rozhodnutie atď., mala by ho zdieľať vpríslušných priečinkoch jednoduchým uploadom, ak to práva duševného vlastníctva k nemu dovoľujú. Podľa špecifických kompetencií jednotlivých spolupracujúcich osôb môžu byť vytvorené podskupiny s cieľom :

i.         písomné zodpovedanie na otázky formulované UOŠS k čiastkovým témam v podskupinách do stanoveného dátumu tak, že ich každá spolupracujúca osoba písomne zodpovie,

ii.          identifikácia iných otázok a existencie iného čiastkového problému a jeho danie na vedomie ostatným členom podskupiny,

iii.         identifikácia právnych predpisov na jeho prípadnú zmenu,

iv.         vytvorenie návrhu(ov) možných riešení vrátane odôvodnenia,

v.          identifikácia mimo podskupiny zo zoznamu všetkých spolupracujúcich osôb tie, ktoré vzhľadom na svoje pracovné zaradenie sú/môžu byť kompetentné o veci komunikovať,

vi.         navrhnutie ideálne spoločného riešenie po mimo hlavnej diskusie v celej skupine sa uskutočnenej komunikácii, ktoré je dané na vedomie koordinátorovi a/alebo manažérovi verejnej politiky,

C.   Identifikácia a aktívne návrhy cez komentáre konkrétnych časti ktorých právnych predpisov sa uvažuje/je potrebné v súvislosti s verejnou politikou meniť:

Verejná politika sa nezriedka reguluje množstvom právnych noriem, ktoré sú v mnohých právnych predpisoch, ktoré detailne neobsiahne žiadny polyhistor, a je preto žiadané identifikovať konkrétny špecifický právny predpis vrátane odôvodnenia a návrhu na zmeny, ktoré stačí vyjadriť myšlienkovo, nie v podobe legislatívneho textu komentárom v podpriečinku s názvom „Aké časti ktorých právnych predpisov sa uvažuje verejnou politikou meniť aprečo?“ permanentne až do konca procesu tvorby a implementácie verejnej politiky.

D.   Komentovanie vždy iba aktuálnej verzie návrhu verejnej politiky:

Podlá harmonogramu prác môže byť každejspolupracujúcejosobe od začiatku príslušného obdobia sprístupnený návrh verejnejpolitiky vo verzii l.X. (napr. 1.0). Nie je to ani prvý, ani posledný a ani úplný a dokončený návrh vzhľadom na čas a množstvo stále otvorených otázok. Systém spoločnej participatívnej práce môže byť i nasledovný- spolupracujúce osoby ju budú môcť nie priamo editovať, ale prezerať šiju a komentovať ju neustále Online až do ďalšieho časového míľnika, počas ktorých budú dostávať od ostatných, no najmä od manažéra(ov) pracovnejskupiny na UOŠS spätnú väzbu do vopred stanoveného času. Po uplynutí časového míľnika zanikne spolupracujúcim osobám možnosť komentovať verziu návrhu l.X, bude prebiehať definitívne vyhodnotenie pripomienok a návrhov na UOŠS a vytvorenie ním inovovanej verzie l.X+1 (napr. už 1.1), ktorá bude následne zverejnená a proces sa opakuje. Existujú vybrané osoby v rámci tvorby verejnej politiky (štatutárny orgán UOŠS alebo zástupca štatutárneho orgánu UOŠS ako gestori verejnejpolitiky), ktoré majú prístup k informáciám a kvývoju participácie 24/7, no vôbec ho nekomentujú a iba jeho priebeh sledujú resp. usmerňujú jeho zásadné smerovanie pre svoje postavenie a zodpovednosť za jeho konečný výsledok cez nimi menovaného koordinátora na ÚOŠS.

E.    Ad hoc komunikácie/ stretnutia k témam v podskupinách resp. mimo hlavnej komunikácie

Sú žiadané a veľmi vítané. Premýšľaví ľudia sa majú schádzať a diskutovať, no ak sa budú venovať všetci všetkému, tak sa nebude venovať nikto ničomu. Každý si má rozmyslieť svoje silné a slabé stránky a najmä aktuálne časové a pracovné zaťaženie. Menej je niekedy viac, čo platí i na prácu v podskupinách vzhľadom na vždy málo času a množstvo merateľných a meraných výstupov, ktoré sa môžu od spolupracujúcich osôb očakávať vrátane možných negatívnych dopadov na prácu celej skupiny. Je žiadané, aby na zaslané emaily od spolupracujúcich osôb bolo spravidla odpovedané vždy najneskôr do XYZ (odporúčanie je 72) hodín pre kontinuitu spoločnejdiskusie. Ak sa tak nestane a osoba neodpovie, po kontaktovaní koordinátora by ten mal hľadať spôsob nápravy.

3.2.3     Existujú resp. platia nejaké špecifické pravidlá pre komentovanie návrhov verejnej politiky ?

Vzájomná komunikácia si vyžaduje spoločné informácie si najprv prečítať, porozumieť im vo všetkých vzájomných súvislostiach a až následne formulovať svojpostojresp. návrh knim v písomnej podobe Online. Byť racionálni a orientovaní na spoločný výsledok by malo ostať prioritou. Čo bolo, je a bude vyžadované od komentárov, ak majú mať pridanú hodnotu je striedmosť, relevancia, alternatívne návrhy, obsah pre všetkých a žiadne osobné útoky.

3.2.4     Môže spolupracujúca osoba zdieľať informácie poskytnuté jej z dôvodu členstva v pracovnej skupine s inými osobami najmä pre potreby konzultácii a formovania jej vlastných názorov?

Participatívna tvorba i implementácia verejnejpolitiky je postavená na veľmi rozsiahlej a veľmi otvorenej, zároveň netypickej spolupráci viacerých subjektov štátneja verejnejsprávy vSRs cieľom aktívnej účasti odbornejverejnosti resp. i napr. ňou regulovaných subjektov často časovo výrazne ešte pred oficiálnym MPK. Je potrebné veriť v dobromyseľnosť všetkých spolupracujúcich osôb pre UOŠS im danú dôveru a ich zároveň často dobrovoľnícku účasť a pomoc vnímať cez ich aktívnu zodpovednosť za našu spoločnú krajinu ajejbudúcnosť. Informácie poskytnuté spolupracujúcim osobám a obsiahnuté v príslušnom priečinku majú byť určené pre nich ako konkrétne osoby a nikoho iného. Väčšina z nich môže byť síce dostupná i verejne resp. na vyžiadanie cez zákon o slobodnom prístupe k informáciám, ale ich zisk a kumulácia na jednom mieste pre účely participácie vyžadujú zväčša veľmi veľa úsilia, času, ale i energie, financií a motivácie. Z tohto dôvodu má byť neetické ich akékoľvek používanie, kopírovanie, sťahovanie a rozširovanie tretím osobám za iným účelom ako je úspešná implementácia projektu (napr. osobné vedeckovýskumné, publikačné resp. iné verejné výstupy na úkor úspešnejtvorby a/alebo implementácie).

Je zároveň veľmi vítané a žiadané, aby všetci, ktorí majú možnosť tieto informácie konzumovať, zároveň do spoločného informačného zdroja i solidárne prispievali a kvalitatívne ho rozmnožovali najmä komentovaním. Je potrebné veľmi zdvorilo, no pravidelne pripomínať, že prístup k takémuto spôsobu participácie pred MPK bol, je a bude výsadou vybraných, nie právnym nárokom úplne všetkých. Vplynúcom čase vrámci projektu môže byť asvysokou pravdepodobnosťou ibude zoznam spolupracujúcich osôb aktualizovaný. Neaktívnym, ktorých účasť na projekte sa ukáže byť nadbytočná iba ich konzumom bez zároveň solidárneho prispievania najmä komentovaním s pridanou hodnotou, alebo osobám, ktoré v rámci ich (spolu)práce na projekte závažným spôsobom porušia nepísané etické pravidlá používania, kopírovania, sťahovania a rozširovania informácii poskytnutých im tretím osobám za iným účelom, ako je úspech pri tvorbe a implementácii, môže byť prístup v sekundách úplne zamedzený.

Ak má ktokoľvek potrebu konzultácii špecifickej témy projektu s inou osobou, má tak urobiť to rozumne, zodpovedne vzhľadom na primeranosť šírenia informácií a tlmočiť následne jej názory, ak si ich osvojí, v rámci projektu ostatným v komentároch.

4       ZÁVER- AKÉ KONKRÉTNE BEZPLATNÉ ON-LINE NÁSTROJE SI K PARTICIPÁCII ZVOLIŤ NAPR. AJ Z HĽADISKA BEZPEČNOSTI?

Veľmi individuálna otázka. Zvolené nástroje by mali byť kompatibilné pre všetok bežne používaný hardware a Software, operačné systémy a internetové prehliadače, ZDARMA, ČO NAJVIAC UŽ MEDZI PARTICIPUJÚCIMI ROZŠÍRENÉ, PRAVIDELNE POUŽÍVANÉ a INTUITÍVNE JEDNODUCHÉ. Ich konkrétny výber by mal byť však vždy veľmi individuálny pre tú- ktorú verejnú politiku a mal by byť urobený po predchádzajúcej komunikácii s členmi pracovnej skupiny aj vzhľadom na ich preferencie, vek, IKT zručnosti, predchádzajúcu skúsenosť s nimi vrátane prípadných bezpečnostných rizík pre UOŠS aj vzhľadom nadruh tvorenej legislatívy (daňové témy vs. dobrovoľníctvo atd‘.).

Existujú však pri tvorbe a implementácii akejkoľvek verejnejpolitiky participatívny spôsobom situácie, problémy či úlohy, ktoré sa opakujú, a treba ich vyriešiť ako napr.:

1.      Zhromažďovanie a zdieľanie informácii väčšieho objemu v zdieľanom priečinku a podpriečinkoch z akéhokoľvek zariadenia (PC, tablet, mobil)- napr. Google Drive,

2.      Editácia, komentovanie a prezeranie dokumentov verejnej politiky v podobe najmä textu a tabuliek- napr. Google Docs, Google Sheets atď.

3.      Rýchla komunikácia medzi všetkými spolupracujúcimi osobami v nato špeciálne vytvorenej skupine na sociálnej sieti (napr. Facebook, Whatsapp atď.),

4.      Nájdenie vhodného spoločného termínu fyzického zasadnutia pracovnej skupiny spolupracujúcich osôb – napr. Doodle,

5.      Nástroje na udržanie/ zvýšenie produktivity spolupracujúcich osôb pri maximalizácii tímovej spolupráce vrátane sledovania časových míľnikov cez komplexnú vizualizáciu- napr. Trello.

Ak z hľadiska výstupov je akákoľvek verejná politika vprvom rade súbor dokumentov v podobe písaných textov a tabuliek (znaky a číslice idúce za sebou), ako vždy zaujímavé nástroje sa javí napr. komplexný balík nástrojov od napr. Google, ktoré sú dostupné vrátane Online pomoci a podpory knim ivštátnom jazyku SR. Za normálnych okolností je účet na Google zabezpečený menom a heslom, no pre zvýšenie bezpečnosti treba zvážiť napr. i používanie dvojkrokovejverifikácie (2-Step Verification- 2SV). Ak je zapnutá, pri pokuse oprihlásenie sa do Google účtu najprv spolupracujúcejosobe príde kód na ňou určené mobilné číslo, bez ktorého opísania nieje možné sa prihlásiť. Ak sa takto raz táto osoba prihlási pomocou 2SV zjedného zariadenia (napr. jejPC v práci alebo doma), už to nebudete musieť urobiť znova, jedine na inom zariadení.

Mgr. et Mgr. Ladislav Križan PhD.

Zdroj: https://beta.ucps.sk/nechcete-byt-v-nasej-pracovnej-skupine-ako-organizovavat-skutocnu-nie-iba-simulovanu-participaciu-pocas-legislativneho-procesu-ako-dolezitu-hodnotu-pri-tvorbe-lepsej-a-udrzatelnejsej-legislativy

Na vyvodenie trestnejzodpovednosti sa preto vyžaduje kumulatívne splnenie nasledujúcich podmienok:

2)      Z právnych predpisov štátu, ktorý cestovný doklad vydal, musí byť nepochybné, že právo cudzieho štátu priechodovú pečiatku považuje za súčasť cestovného dokladu.

1)      Cestovný doklad musí byť považovaný za verejnú listinu podľa práva štátu, ktorý cestovný doklad vydal.

3)      Cudzozemský cestovný doklad musí zároveň napĺňať všetky hmotnoprávne znaky ustanovenia § 131 ods. 4 Trestného zákona.

4)      Musia byť naplnené všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 Trestného zákona.

5)      Všetky vyššie uvedené podmienky musia byť naplnené počas celého obdobia od spáchania skutku až do právoplatného rozhodnutia o ňom.

Z ustanovenia § 352 ods. 7 Trestného zákona jednoznačne vyplýva, že ochrana podľa odsekov 1 až 6 sa poskytuje aj cudzozemským verejným listinám.  To nevyhnutne znamená, že samotné cudzie právo musí svoj vlastný cestovný doklad explicitne považovať za verejnú listinu a priechodovú pečiatku za súčasť tejto verejnej listiny. Iba ten štát, ktorý je pôvodcom (emitentom) konkrétnej listiny môže záväzne určiť či je určitá listina pre neho tak významná, že jej prizná tento osobitný štatút.

Nie je prípustné, aby slovenské orgány samy na základe vlastnej úvahy rozhodli, že niektorej cudzozemskej listine priznajú status verejnej listiny, ak im tento status nepriznáva právo štátu, ktorýtúto listinu vydal.

Zjednodušene povedané, nie je prípustný taký stav, že ak v štáte, ktorý cestovný doklad vydal, je jeho falšovanie beztrestné, bude Slovenská republika tento nedostatok právnej ochrany v treťom štáte suplovať svojimi vlastnými prostriedkami trestného práva.

Ako bolo vyššie neznačené, posúdiť určitú listinu len podľa práva cudzieho štátu rovnako nepostačuje. Následne je vždy potrebné cudzozemskú verejnú listinu posúdiť aj podlá ustanovení Trestného zákona.

Napríklad sa (okrem iného) bezpodmienečne vyžaduje, aby cudzozemský cestovný doklad bol vydaný výlučne na základe zákona. Takáto požiadavka jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 131 ods. 4 Trestného zákona, podľa ktorého: „Verejnou listinou sa na účely tohto zákona rozumie písomnosť vydaná na základe zákona štátnym orgánom alebo iným orgánom verejnej moci…“.

V prípade, ak by bol cudzozemský cestovný doklad v inej krajine vydaný na podklade podzákonnej právnejnormy (čo nie je možné vylúčiť), nebudú splnené všetky hmotnoprávne podmienky ustanovenia § 131 ods. 4 Trestného zákona, a to že verejná listina v zmysle citovaného ustanovenia musí byť vydaná výlučne iba na podklade zákonného zmocnenia.

Rovnako je trestná zodpovednosť vylúčená vprípadoch, ak by vtretejkrajine cestovný doklad nevydal štátny orgán alebo iný orgán verejnejmoci, ale vydal by ho napríklad orgán územnej samosprávy či prípadne štátom vlastnená právnická osoba a podobne.

Trestná zodpovednosť bude vylúčená aj v prípade, ak by právo cudzieho štátu priechodovú pečiatku nepovažovalo za súčasť cestovného dokladu, a teda aj za súčasť verejnej listiny.

Bez poznania všetkých týchto skutočností nie je možné jednoznačne určiť, či opísaná skutková situácia zakladá trestnú zodpovednosť v zmysle dotknutej skutkovej podstaty.

Pre správne rozhodnutie je nevyhnutné poznať, či cestovný doklad je verejnou listinou podľa práva cudzieho štátu, či tento štát priechodovú pečiatku považuje za súčasť verejnej listiny a zároveň, či cestovný doklad možno považovať za verejnú listinu aj podlá kritérií uvedených v § 131 ods. 4 Trestného zákona. Tieto podmienky musia byť splnené počas celého obdobia od spáchania skutku do právoplatného rozhodnutia o ňom.

Iba za splnenia vyššie uvedených podmienok je možné následne pristúpiť kskúmaniu znakov samotnejskutkovejpodstaty trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnejlistiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnejznačky podľa § 352 Trestného zákona. Ak sú potom splnené všetky uvedené podmienky, ako aj sú zároveň naplnené všetky znaky predmetnej skutkovej podstaty, je trestnoprávne možné postihnúť páchateľa, ktorý predloží cudzozemský cestovný doklad so sfalšovanou priechodovou pečiatkou. V takomto prípade pôjde opoužitie pozmenenej verejnej listiny a nie o použitie falošnej pečate (k tomu viď nižšie).

Aj právna kvalifikácia takéhoto konania bude znieť: prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1, ods. 7 Trestného zákona, nakoľko táto musí reflektovať skutočnosť, že v konkrétnom prípade boli naplnené súčasne znaky „cudzia verejná listina“ a „verejná listina“.

V prípade, ak by síce právo tretieho štátu považovalo svojcestovný doklad za verejnú listinu a priechodovú pečiatku za jeho súčasť, avšak cudzozemská verejná listina by zároveň nenapĺňala legálnu definíciu verejnej listiny podľa slovenského Trestného zákona, takýto skutok by bol vtrestnom konaní nepostihnuteľný, nakoľko by neboli naplnené všetky znaky objektívnej stránky skutkovej podstaty skúmaného trestného činu.

Inter alia uvádzam, že Trestný zákon je vo vzťahu k iným mimo trestným právnym predpisom rovnakej právnej sily vždy v postavení lex specialis. Nie je teda vylúčené, že osobitné zákony môžu určitú listinu vyslovene považovať za verejnú, avšak v prípade, ak by táto zároveň nespadala pod hmotnoprávny obsah ustanovenia § 131 ods.4 Trestného zákona, nebude možné jej poskytnúť ochranu prostredníctvom skutkovej podstaty trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnejuzávery, úradného znaku a úradnejznačky podľa § 352 Trestného zákona.

Zároveň však pre úplnosť dodávam, že z hľadiska zavinenia ide o úmyselný trestný čin, a preto bude nevyhnutné preukázať úmyselné zavinenie ku každejzložke skutkovejpodstaty predmetného trestného činu.

Opísaná skutková situácia však nikdy nemôže byť vyhodnotená ako falšovanie pečate, a to z úplne jednoduchého dôvodu. Pečať T pečiatka.

Právne predpisy Slovenskej republiky nepoužívajú vsúvislosti s pečiatkami pojem „pečať“. Tieto pojmy teda nie sú voľne zameniteľné. Aj z ustanovenia § 3 ods. 6 písm. f) zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 63/1993 Z. z. o štátnych symboloch Slovenskej republiky a ich používaní vyplýva jednoznačné rozlišovanie medzi „pečiatkou“ a „pečaťou“. Citujem: „Štátny znak sa používa na označenie listín, pečatí a úradných pečiatok štátnych orgánov a ustanovizní uvedených v odseku 1.“

Vykladať hmotno-trestnoprávny znak„pečať“ disponovaný do ustanovenia § 352 Trestného zákona ako pečiatkuje absolútne neprípustné, nakoľko by tým došlo k porušeniu jednejzo základných zásad, na ktorej je trestné právo vybudované. Ide o absolútny zákaz aplikácie extenzívneho alebo analogického výkladu vneprospech páchateľa (lat. criminalia sunt restringenda). Trestné normy je nevyhnutné vykladať doslovne a v pochybnostiach reštriktívne.

Zákaz extenzívneho výkladu je projekciou ústavnejzásady, že len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom. Nedostatok pozitívneho riešenia nie je možné zhojiť analógiou či rozširujúcim výkladom. V trestnom práve musí nevyhnutne platiť lat. Nulla poena, nullum crimen sine lege čerta etstricta- žiadny trestný čin bez jasného a konkrétneho zákona.

Medzera v zákone či dubiózna konštrukcia skutkovej podstaty musí vždy svedčiť v prospech páchateľa a nemôže vytvárať interpretačný priestor k jeho postihu.

Z uvedených dôvodov falšovanie akejkoľvek pečiatky, resp. odtlačku pečiatky nebude vpodmienkach Slovenskejrepubliky trestným činom falšovania a pozmeňovania verejnejlistiny, úradnej pečate, úradnejuzávery, úradného znaku a úradnejznačky podľa § 352 Trestného zákona.

Na základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že vpodmienkach Slovenskej republiky existuje určitá medzera v zákone.

Tretí štát totiž môže vylúčiť svojich občanov z trestnejzodpovednosti, ktorá im hrozí v Slovenskej republike (prípadne v iných štátoch schengenského priestoru) v súvislosti s falšovaním priechodových pečiatokv cestovnom doklade len tým, že vo svojich právnych podmienkach nebude považovať cestovný doklad za verejnú listinu. Alebo v prípade, ak si štát bude chcieť ponechať (prostredníctvom trestného práva) zvýšenú ochranu cestovného dokladu, a zároveň vylúčiť ztrestnej zodpovednosti svojich občanov za falšovanie priechodových pečiatok, postačí mu legislatívne zadefinovať, že priechodová pečiatka netvorí súčasť cestovného dokladu, v čoho dôsledku ju nebude možné považovať ani za súčasť verejnej listiny.

Riešenie uvedenej situácie možno nájsť v zavedení novej skutkovej podstaty, ktorá by postihovala konanie páchateľa, ktorý by sa predložením nepravdivých dokladov alebo údajov snažil uviesť štátny orgán do omylu v otázke oprávnenosti pobytu na území schengenského priestoru.

Takto zavedená skutková podstata by potom nevyžadovala osobitné skúmanie práva tretieho štátu a konanie páchateľa by sa dalo bez väčších ťažkostí trestnoprávne posúdiť a v prípade správne nastavenej výšky trestnej sadzby aj promptne sankcionovať v tzv. superrýchlom konaní.

V súčasnosti sa pre vyvodenie trestnej zodpovednosti vyžaduje v každom jednom prípade skúmanie platného práva štátu, ktorý cestovný doklad vydal ato nielen práva platného a účinného v čase spáchania skutku, ale aj v čase rozhodovania oňom. Nie je totiž vylúčené, aby včase medzi spáchaním trestného činu a rozhodovaním o ňom došlo k takejzmene právnych predpisov cudzieho štátu, ktorá by vylučovala ďalšie vedenie trestné stíhanie orgánmi v Slovenskej republike.

Z uvedených dôvodov sa preto zavedenie samostatnej skutkovej podstaty javí ako najlepšie riešenie.

JUDr. Ing. Timotej Baďo

Zdroj
https://magisterofficiorum.webnode.sk/_files/200000092-04d8104d83/Magister%20Officiorum_01_2020_vnutro%20PV.pdf

I.                ÚVOD

„Mnoho ľudí sa sťahuje do mobilných (montovaných – pozn. autor) domov, pretože chcú žiť jednoduchšie. Bolo vedecky dokázané, že zmena postoja spôsobom „menej je viac“ zlepšila duševnú pohodu a celkové zdravie ľudí, ktorí si ho zvolili. Podľa amerického časopisu U. S. News and World Report – uprednostňovanie životného prostredia pred materiálnou spotrebou a príjmami nesmeruje iba k zlepšeniu udržateľnosti životného prostredia, ale posilňuje aj duševné a fyzické zdravie.“

Uspokojovanie bytových potrieb občanov patrí medzi oblasti, ktorými sa (aspoň formálne) zaoberá každá vláda. V súčasnosti je vSIovenskejrepublike ešte stále platná Koncepcia štátnej bytovej politiky do roku 2020 z januára 2015, ktorá deklarovala podporu rozvoja bývania; jej časová viazanosť však uplynie v tomto roku. Podobne aj z nedávno prijatého dokumentu – Programového vyhlásenia vlády Slovenskejrepubliky na obdobie rokov 2020 – 2024 vyplýva, že vypracovanie strategického plánu a vytvorenie podmienok pre dostupnosť adekvátneho bývania pre všetkých občanov Slovenskej republiky, vnímaného ako jeden z pilierov sociálnej politiky štátu, považuje súčasná vláda za svoju prioritu.

Podpora rozvoja bývania sa môže prejavovať rôznymi spôsobmi – či už zlepšovaním a rozširovaním existujúceho bytového fondu („… a to nielen obstarávaním nových bytových a rodinných domov, ale aj prestavbami anadstavbami jestvujúceho fondu budov…“, alebo ohlasovaním „… rozvinutia efektívneho, funkčného modelu výstavby ekonomicky dostupného štátneho nájomného bývania“.

Ani jedna z doterajších oficiálnych aktivít na poli bytovejpolitiky v Slovenskej republike však, celkom prirodzene, nepočítala s podporou a rozvojom bývania pre nás pomerne netradičným spôsobom – bývaním v mobilných domoch, ktoré je, na rozdiel od nás, tradičnou formou uspokojovania bytových potrieb vtakých rozvinutých štátoch, akými sú Austrália, USA či Kanada.

Na ilustráciu môžeme použiť Občiansky zákonník provincie Quebec z roku 1991 (účinný od 01. januára 1994), ktorý sa uvádza ako významný inšpiračný zdrojpre krajiny, v ktorých prebieha reforma súkromného práva. Ten v časti o nájomnejzmluve (Lease, §§ 1851 – 2000), upravuje nájom obydlia (Lease of Dwellings, §§ 1892 – 2000), pričom jedným z osobitných druhov tohto nájmu je „Nájom pozemku určeného na inštaláciu mobilného bývania“ (Lease of land intended for the installation of a mobile horne, §§ 1996 – 2000).

II.             Pojem „mobilný dom“ v domácom prostredí

Pre mobilný dom je, pochopiteľne, príznačný znak „mobility“.

Keďže však mobilita môže byť vnímaná rôznym spôsobom, stalo sa, že niektorým objektom, univerzálne označovaným ako „mobilné domy“, sa pripísalo toto označenie nepresne, bez toho, aby sa pri nich akcentovalo to, čo je pre ten-ktorý „mobilný objekt“ príznačné, hoci práve toto špecifikum môže mať pre ne zásadný právny (i praktický) význam (ďalejv texte pre ich spoločné označenie aj „mobilný objekt“).

Za mobilný dom sa vnašich pomeroch považuje primárne „dom na kolesách“, ktorý je zhotovený podľa technickejnormy STN EN 1647 (30 0273) z 01.05.2019, idt EN 1647:2018, slovenský názov: „Obytné vozidlá na voľný čas. Karavanové mobilné domovy. Požiadavky na obytný priestor z hľadiska zdravia a bezpečnosti.“ Presnejšie povedané, ide teda o karavanový mobilný dom, ktorý, napriek tomu, že je na kolesách, nemá vlastný pohon a na miesto určenia sa premiestňuje pomocou iného motorového vozidla (auta, traktora alebo iného stroja), s ktorým je spojený do jazdnejsúpravy pomocou ojí, s prípojným zariadením podľa normy ISO 50 (ťažná guľa – pozn. autor). Karavanové mobilné domy majú prevažne kovový podvozok, ktorého súčasťou sú minimálne dve kolesá a sú upravené tak, aby sa dali užívať na mieste aj bez sieťových prípojok. Ako zdrojtepla sa najčastejšie využíva propán butánová fľaša a ako zdroj elektriny solárne panely alebo centrála. Voda sa najčastejšie získava z dažďových nádrží alebo zo studne, odpad sa odvádza do septiku.

Od karavanového mobilného domu je potrebné odlišovať obytný automobil, ktorý je „ako taký“ cestným motorovým vozidlom (§ 2, písm. a) zák. č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách a o zmene adoplnení niektorých zákonov), t. j. po pozemných komunikáciách sa pohybuje vlastnými prostriedkami, na základe vlastného pohonu. Z hľadiska rozdelenia vozidiel pre účely vystavovania dokladov kvozidlu je obytný automobil druhom tzv. špeciálneho vozidla, za predpokladu, že je konštruovaný tak, aby umožňoval ubytovanie osôb a obsahuje minimálnu predpísanú výbavu (sedadlá a stôl, zariadenie na spanie, ktoré môže, okrem iného, slúžiť cez deň na sedenie, zariadenie na varenie a zariadenia na uskladnenie batožiny a iných predmetov; toto vybavenie je v obytnom priestore pevne prichytené; stôl však môže byť konštruovanýtak, aby sa dal ľahko odstrániť).

Prax rozoznáva aj tzv. obytný príves, ktorý je niečím medzi obytným automobilom a karavanovým mobilným domom, jeho popularizátormi v Európe sú najmä Holanďania. („… obytný príves je čosi ako maličký príbytok na kolesách. Je to vozidlo, ktoré sa pripojí pomocou ťažného zariadenia za osobné auto, prípadne za iné auto.“ V zmysle zák. č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách aozmene adoplnení niektorých zákonov ide o tzv. prípojné vozidlo (§ 3, ods. 1, písm. f), pod ktorým sa rozumie cestné nemotorové vozidlo, určené na ťahanie iným vozidlom, s ktorým je spojené do jazdnejsúpravy (§ 2, písm. c). S obytným automobilom má obytný príves spoločné to, že je – podobne ako obytný automobil – cestným vozidlom, t. j. je vyrobený na účely prevádzky v premávke na pozemných komunikáciách aje určený na prepravu osôb, zvierat alebo tovaru (§ 2, písm. a) cit. zák.), oproti obytnému automobilu však nemá vlastný pohon, t. j. ide o nemotorové vozidlo.

Na druhej strane, s karavanovým mobilným domom spájajú obytný príves jednak „kolesá“ ako aj to, že ani jeden z nich nemá vlastný pohon. Obytný príves je však cestným vozidlom, a teda je vyrobený (aj) na účely prevádzky v premávke na pozemných komunikáciách, zatiaľ čo karavanový mobilný dom nie je cestným vozidlom, ale tzv. obytným vozidlom (STN EN 1647 (30 0273) z 01.05.2019, idt EN 1647:2018, slovenský názov: „Obytné vozidlá na voľný čas. Karavanové mobilné domovy. Požiadavky na obytný priestor z hľadiska zdravia a bezpečnosti.“), ktorého primárnym účelom nie je transport z miesta na miesto, ale „bývanie“ či skôr „ubytovanie“ na mieste, na ktoré sa prepraví vďaka podvozku s kolesami (z citovaných technických noriem vyplýva, že ide o prepraviteľné obytné vozidlo, ktoré svojou konštrukciou nespĺňa požiadavky na prevádzku cestných vozidiel, avšak zachováva si možnosť prepravy a slúži na dočasné alebo sezónne ubytovanie.

III.             Mobilný dom „na kolesách“ vs. mobilný dom „bezkolies“

Znak mobility vykazuje aj ďalší objekt na bývanie, ktorý však, v porovnaní s prechádzajúcimi príkladmi, nie je „na kolesách“. Ide o dom, ktorý je zhotovený, vyrobený či „zmontovaný“ mimo miesta, na ktorom je osadený – vo výrobných halách. Jeho nosný systém tvorí skelet, ktorý je opláštený a jeho konštrukcia je navrhnutá tak, aby zvládla montáž a prepravu. Takýto dom však nie je určený „na putovanie“, ale na trvalé umiestnenie na pozemku a jeho „mobilita“ spočíva iba v tom, že sa na miesto určenia prepraví buď ako vopred zhotovený výrobok, vtákom prípade zväčša stojí na základových pätkách, ktoré sú zaskrutkované do zeme, alebo sa naň privezú hotové prvky domu, kde sa pomocou žeriava osadia (zmontujú) na pripravenú základovú dosku (od toho je odvodené označenie „montované domy“).

Pre tento typ domu sa v zahraničí (osobitne v USA) postupne ujalo označenie „zhotovený dom“ prípadne „vyrobený dom“ (manufactured home).

Z dostupných zdrojov sa dozvedáme, že história „mobilných domov“ tam siaha do dvadsiatych rokov minulého storočia a súvisí s vynálezom prívesu (trailer) – vozidla bez vlastného pohonu, určeného na prepravu lodí, automobilov a iných predmetov, ktorý si dovolenkári pripevnili za svoj automobil. Situácia sa výrazne zmenila po veľkej hospodárskej kríze v tridsiatych rokoch minulého storočia, kedy náhla potreba bývať prinútila Američanov využívať prívesy pre ich rýchlu a cenovú dostupnosť na trvalé bývanie. Postupom času táto forma bývania nabrala na popularite, osobitne vradoch pracujúcejtriedy. V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch minulého storočia sa pre rastúci dopyt zákazníkov začali vyrábať veľké prívesy, nazvané pre ich nadrozmernú šírku „double-wides“ – v skutočnosti však išlo nielen o široké, ale aj dlhé prívesy, vyrobené z dvoch samostatných jednotiek, ktoré spolu tvorili „väčší dom“ („o larger horne“), pričom zmena účelu priniesla aj zmenu názvu – označenie „príves“ (trailer) sa nahradilo názvom „mobilný dom“ (mobile horne). Koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia priemysel na výrobu mobilných domov dramaticky zvýšil štandardy kvality, a to najmä vďaka prijatiu tzv. HUD kódexu (Housing and Urban Development Code) z roku 1976. Podľa amerického ministerstva pre bývanie a miestny rozvoj tieto nové predpisy stanovili nové štandardy pre výstavbu a inštaláciu mobilných domov, s cieľom zabezpečiť ich čo najväčšiu kvalitu, trvanlivosť, bezpečnosť a dostupnosť, ktoré platili na federálnej úrovni, pričom vysoké štandardy sa týkali nielen samotnej stavebnej konštrukcie, ale aj elektrických rozvodov, inštalatérskych prác a pod. Zásadná zmena kvality viedla kďalšejzmene názvu – upustilo sa od označenia „mobilný dom“ a prešlo sa na súčasný názov „zhotovený/vyrobený dom“ („manufactered horne“).,,… Čo to teda dnes znamená? To, že ak je stavba postavená po roku 1976 a spĺňa všetky federálne pravidlá týkajúce sa kvality, trvanlivosti, bezpečnosti a dostupnosti, technicky sa nazýva ,,zhotovený dom“. Ak bol postavený pred rokom 1976, technicky sa nazýva,,mobilný dom“.

Napriek tomuto vysvetleniu mnohí ľudia v USA si oba pojmy zamieňajú, t. j. nesprávne používajú pojem „mobilný dom“, hoci vskutočnosti majú na mysli „zhotovený dom“ (keďže v slovenskom jazyku sa pojem „zhotovený/vyrobený dom“ nepoužíva, a namiesto neho sa zaužívalo označenie „montovaný dom“, vďalšejčasti príspevku budeme používať spojenie „montovaný dom“ – pozn. autor).

Ak by sme to mali zhrnúť – v súčasnosti sa vUSA označuje pojmom „manufactured horne“ montovaný dom, t.j. dom bez kolies, ktorýje vyrobený či už ako celok alebo po častiach vopred aje privezený na miesto určenia, prípadne je na ňom aj zmontovaný. Na druhejstrane-z bežného života nezmizol ani „mobilný dom na kolesách“ (pôvodne „príves“, „trailer“), pre ten však v súčasnosti používajú v USA buď označenie RV („recreation vehicles“, t. j. ide o rekreačné vozidlá spravidla s vlastným pohonom, ktoré sa rozlišujú do viacerých tried alebo Tiny Houses („maličké/drobné domy“), ktoré sú prívesnými obytnými domami „na kolesách“, pre ktoré sa v našom prostredí (v Slovenskejrepublike, ale napríklad aj v Českej republike) v súčasnosti ustálilo označenie „mobilný dom“ (ktomu viď text vyššie), ktorý, ak sa ponúka kompletne vybavený, má špeciálne označenie „mobilheim“.

IV.             Mobilné domy a súvisiace aplikačné problémy

Rozlíšenie „mobilných domov“ podľa rôznych kritérií v predchádzajúcich častiach tohto príspevku nebolo náhodné. Ich špecifiká majú totiž zásadný vplyv na to, ako k nim pristupuje právo (ako sa na ne hľadí „z právneho hľadiska“), čo môže byť pre vlastníka toho – ktorého typu mobilného objektu zásadnou otázkou nielen právneho, ale najmä praktického významu. „… Úradníci vlastníkovi tvrdili, že pre ne (mobilné domy – pozn. autor) treba vybaviť štátnu poznávaciu značku alebo stavebné povolenie. ,,Naša legislatíva v oblasti tohto je úplne v plienkach,“…,,Po osobnej návšteve úradníkov u nás a po následnej ukážke, akojednoducho ten dom premiestnim, trvali na svojom, že keď to nemá ŠPZ, nemôže to byťmobilné,“…“.

Za jedno z rozhodujúcich kritérií z tohto hľadiska považujeme rozlíšenie „mobilných objektov“ na cestné vozidlá (vtákom prípade podliehajú predpisom, regulujúcim cestnú premávku, prevádzku vozidiel v cestnej premávke a pod. a na stavby, resp. výrobky, plniace funkciu stavby (ktomu viď nasledujúci text).

A keďže cieľom tohto príspevku je posúdiť, či je pri umiestňovaní „mobilných objektov“ na určené miesto potrebné obstarať si povolenia podľa príslušných stavebných predpisov, najmä zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), v znení neskorších predpisov (ďalej„stavebný zákon“), spomedzi vyššie porovnávaných mobilných objektov (cestné vozidlá-obytný automobil, obytný príves vs. tzv. mobilné domy-karavanové mobilné domy, príp. montované stavby), výber sa, logicky, zužuje iba na tzv. mobilné domy, t. j. karavanové mobilné domy, príp. montované stavby.

• Karavanové mobilné domy

Otázka, či sú pri umiestňovaní karavanového mobilného domu potrebné povolenia v zmysle stavebného zákona, vyvolala v našej nedávnej minulosti spor, ktorý riešili, okrem hlavných aktérov – bežných obyvateľov malej slovenskej obce, právnici rôznych právnických profesií, orgány štátnej správy a samosprávy, vrátane Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky.

Kauza, ku ktorej sa spomenutý spor viaže, má korene v čase, keď si istí manželia z malej slovenskej obce umiestnili na svojpozemok tzv. mobilný dom (v zmysle „karavanový mobilný dom“). Kúpili ho v roku 2009 od spoločnosti so sídlom v Českej republike, k odovzdaniu a prevzatiu došlo na pozemku kupujúcich, nachádzajúci sa v zastavanom území obce. Preprava a vyloženie mobilného domu sa realizovala samostatným transportným vozidlom a žeriavom.

Príslušný stavebný úrad však svojím rozhodnutím zo dňa 08.06.2016 nariadil odstránenie stavby, ktorú nazval „rekreačným domom“, keďže, podľa názoru úradu, k umiestneniu stavby došlo v rozpore splatným právom. Odvolával sa pri tom na konkrétne ustanovenia stavebného zákona a vykonávacej vyhlášky.

Vydaniu rozhodnutia predchádzalo:

–        vykonanie dohľadu na dotknutom pozemku orgánom štátneho stavebného dozoru (27.08.2015), ktorý, okrem iného, zistil, že na pozemku stoji stavba, slúžiaca na rekreačné účely jejvlastníkov, ku ktorejbola pristavená terasa, spojená so zemou pevným základov a ktorá je prípojkou napojená na rozvod elektrickej energie v rozvodnej skrini priľahlého bytového domu, kde má vlastné meranie; priestor medzi objektom a zemou bol prekrytý obkladom,

–        pojednávanie vrámci konania oodstránení stavby, uskutočnenom na mieste stavby (10.05.2016), spojeného s obhliadkou objektu,

–        podanie námietok zo strany zástupcu stavebníkov priamo na miestnom šetrení, spočívajúcich vtvrdení, že obhliadaný objekt je mobilným domom, ktorý stojí na dvoch kolesách a má oje sťažnou guľou a ktorý nie je ničím pevne spojený so zemou (zdôvodu dlhodobého odparkovania je „iba podopretý tehlami“),

–        vyjadrenie geodeta, založeného do spisu, podľa ktorého objekt nie je možné zakresliť do katastrálnej mapy,

–        vyjadrenie vlastníkov, podľa ktorých objekt nie je možné kolaudovať, keďže nie je stavbou vzmysle § 43 stavebného zákona, a teda nepodlieha povoľovaciemu konaniu; ztohto dôvodu vlastníci objektu žiadali, aby stavebný úrad konanie o odstránení stavby zastavil,

–        zamietnutie námietok zo strany stavebného úradu z dôvodu, že objekt spĺňa definíciu stavby podľa § 43 stavebného zákona; ide síce o „mobilný dom na kolesách“, ale ten sa stal „stavbou“ ďalšími stavebnými úpravami – zateplením, novým prestrešením, pristavaním prekrytej terasy, ktorá je pevne spojená so zemou ako i s pôvodnou konštrukciou objektu a napojením objektu na rozvod elektro, a teda podlieha vydaniu stavebného povolenia.

Voči rozhodnutiu stavebného úradu o odstránení stavby podali účastníci konania (stavebníci) odvolanie. Na základe odvolania príslušný okresný úrad, ako druhostupňový orgán, rozhodnutie stavebného úradu preskúmal a zistil, že napadnuté rozhodnutie je správne avydané v zmysle príslušných ustanovení stavebného zákona a s ním súvisiacich predpisov, ako aj s ustanoveniami správneho poriadku. Odvolanie zamietol so zdôvodnením, že mobilný dom, ktorý vnímal ako „montovanú stavbu (rodinný dom, rekreačná chata)“, sa ako celok (prípadne v častiach) privezie na podvozku na miesto určenia, avšak má „nároky“ na pripojenie na siete a zariadenia technického vybavenia územia a tieto podliehajú povoľovaciemu procesu podľa stavebného zákona (územné rozhodnutie a stavebné povolenie) ateda stavebný úrad rozhodol v súlade spríslušnými ustanoveniami stavebného zákona a vykonávacej vyhlášky.

Proti rozhodnutiu okresného úradu podal protest krajský prokurátor. Konštatoval v ňom, že rozhodnutie okresného úradu je arbitrárne, svojvoľné, nepreskúmateľné a vychádzajúce z nedostatočne zisteného skutkového stavu anavrhol rozhodnutie okresného úradu zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie prvostupňovému správnemu orgánu. Krajský prokurátor v proteste namietal porušenie viacerých ustanovení stavebného zákona, najmä sa nestotožnil snázorom, že správne orgány považujú mobilný dom za stavbu z dôvodu napojenia na rozvod elektrickej energie cez kábel rozvodnej skrine umiestnenej na susednom pozemku. Domnieval sa, že takéto pripojenie nemožno považovať za pripojenie na siete technického vybavenia územia podľa stavebného zákona a ako ďalejuvádza: „bolo by zaujímavé sledovať, ako by sa správny orgán vysporiadal s oznámením vlastníka takejto „stavby“ že vytiahol pripojený elektrický kábel z rozvodnej skrine, čím by odpadla jediná materiálna podmienka, pre ktorú bol mobilný dom posúdený správnymi orgánmi ako stavba. “

S protestom prokurátora sa v plnom rozsahu stotožnil aj právny zástupca vlastníkov mobilného domu.

Následne (16.03.2017) vykonal príslušný okresný úrad na stavbe štátny stavebný dohľad avydal rozhodnutie, ktorým nevyhovel protestu krajského prokurátora a protest, spolu so spisovým materiálom okresného úradu a stavebného úradu, predložil Ministerstvu dopravy a výstavby Slovenskej republiky (ďalej„MDV SR“) na rozhodnutie. MDV SR nevyhovelo protestu krajského prokurátora a potvrdilo protestom napadnuté právoplatné rozhodnutie okresného úradu.

Proti rozhodnutiu MDV SR podali stavebníci, zastúpení advokátom, ako aj krajský prokurátor rozklady, ktoré MDV SR predložilo na rozhodnutie odvolaciemu orgánu, ktorým je minister dopravy a výstavby Slovenskej republiky, ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy.

Ten rozhodol, že rozklad prokurátora krajskejprokuratúry a rozklad stavebníkov, zamietol a potvrdil rozhodnutie Ministerstva dopravy avýstavby Slovenskejrepubliky, sekcie výstavby (č. 13655/2017/SV/25976 zo dňa 05.04.2017), ktorým sa nevyhovelo protestu prokurátora apotvrdilo sa napadnuté rozhodnutie okresného úradu. Z pomerne obšírneho zdôvodnenia rozhodnutia vyberáme konštatovanie, že: „ … predmetný objekt je stavbou podľa stavebného zákona…“ a že stavebný úrad pri svojom rozhodovaní zároveň postupoval v súlade susmernením MDV SR zo dňa 17.02.2011 č. 2011/2930/V-229/1, v zmysle ktorého „… pokiaľ ide o„mobilný dom“, t. j. montovanú stavbu (rodinný dom, rekreačná chata), ktorá sa ako celok (prípadne v častiach) prevezie na podvozku na miesto určenia, s nárokmi na pripojenie na siete a zariadenia technického vybavenia územia, táto podlieha povoľovaciemu procesu podľa stavebného zákona (územné rozhodnutie a stavebné povolenie, resp. zlúčené územné a stavebné konanie) zdôvodu, že je potrebné preveriť najmä umiestnenie a realizáciu takejto stavby z hľadiska dodržania súladu s územnoplánovacou dokumentáciou (§ 37 stavebného zákona), dodržania základných požiadaviek na stavbu (§ 43d stavebného zákona) a všeobecných technických požiadaviek na výstavbu (§47, §48 stavebného zákona a príslušných ust. vyhlášky č.532/2002 Z.z. o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami sobmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie). Vprípade povoľovania takéhoto domu (ak ide ojednoduchú stavbu), je možné tiež využiť postup podľa ust. § 39a ods. 5 stavebného zákona v spojení s §55 ods. 2 písm. a)a§76 ods. 3 stavebného zákona.“

K navodenému problému sa vyjadrila aj hovorkyňa rezortu MDV SR, ktorá vysvetlila, že: ak ide o mobilný výrobok, ktorý má napríklad podvozok (hovorkyňa mala na mysli cestné mobilné vozidlá – k tomu viď náš výklad vyššie), podlieha spomenutým normám a netreba ho povoľovať podľa stavebného zákona. Iné však je, keďje to výrobok, ktorého mobilita spočíva len v jeho transporte na miesto určenia bez potreby ďalších stavebných úprav a ďalej je jeho účel užívania obdobný ako stavba. Vtedy už podlieha povoľovacím procesom podľa stavebného zákona. Taký výrobok je možné umiestniť len na pozemok, ktorý je podľa územného rozhodnutia na navrhovaný spôsob užívania určený, pričom je potrebné dodržať nielen výrobcom stanovené podmienky inštalácie a užívania výrobku, ale aj podmienky vyplývajúce z konkrétneho územného rozhodnutia. Spravidla pre užívanie takého výrobku, ktorého účel užívania je obdobný ako stavba, je potrebné aj napojenie na technickú vybavenosť územia. Podľa druhu napojenia výrobku/stavby sa podľa stavebného zákona následne vyžaduje príslušné ohlásenie drobnej stavby (prípojky na inžinierske siete), prípadne stavebné povolenie,…“

Z vyššie uvedeného de lege lata vyplýva, že napriek tomu, že karavanový mobilný dom je hotovým výrobkom, ktorý podlieha príslušným technickým normám (STN EN 1647 (30 0273) z 01.05.2019, idt EN 1647:2018, slovenský názov: „Obytné vozidlá na voľný čas. Karavanové mobilné domovy. Požiadavky na obytný priestor z hľadiska zdravia a bezpečnosti.“, ak zároveň napĺňa pojmové znaky „stavby“ v zmysle § 43 ods. 1 stavebného zákona, t. j. ide o stavebnú konštrukciu, postavenú stavebnými prácami zo stavebných výrobkov, ktorá je pevne spojená so zemou alebo ktorej osadenie vyžaduje úpravu podkladu, pričom pod pevným spojením so zemou sa rozumie:

a)      spojenie pevným základom,

b)      upevnenie strojnými súčiastkami alebo zvarom o pevný základ v zemi alebo o inú stavbu,

c)      ukotvenie pilótami alebo lanami s kotvou v zemi alebo na inejstavbe,

d)      pripojenie na siete a zariadenia technického vybavenia územia,

e)      umiestnenie pod zemou,

pri jeho umiestnení je potrebné postupovať podľa stavebného zákona.

To znamená, že vlastník karavanového mobilného domu, ktorý spĺňa pojmové znaky stavby, potrebuje pri jeho inštalácii získať aj rozhodnutie o umiestnení stavby, čo vyplýva z § 32 ods. 1, písm. a) stavebného zákona, ako aj stavebné povolenie, keďže to sa v zmysle § 55 ods. 1 stavebného zákona vyžaduje pri stavbách každého druhu, bez zreteľa na ich stavebnotechnické vyhotovenie, účel a čas trvania a aj kolaudačné rozhodnutie, pretože pokiaľ stavba vyžaduje stavebné povolenie, možno ju užívať len na základe kolaudačného rozhodnutia (§ 76 ods. 1 stavebného zákona). Keďže väčšina mobilných domov spĺňa kritériá tzv. jednoduchej stavby v zmysle § 139b ods. 1 stavebného zákona, namiesto stavebného povolenia môže postačovať ohlásenie stavebnému úradu podľa § 39a ods. 5 v spojení s §55 ods. 2 písm. a) stavebného zákona.

Ak karavanový mobilný dom nesplňa pojmové znakystavbyv zmysle § 43 ods. 1 stavebného zákona (napr. z dôvodu, že nie je spojený so zemou pevným základom), na jeho umiestnenie síce nebude potrebné ani stavebné povolenie, ani ohlásenie podľa § 55 ods. 2 stavebného zákona (ktomu viď § 55 ods. 1 a2 stavebného zákona), vlastník karavanového mobilného domu však potrebuje získať tzv. rozhodnutie o využívaní územia v zmysle § 39b stavebného zákona, vydaného v tzv. územnom konaní (§ 32 a nasl. stavebného zákona), ktorým stavebný úrad povolí nové využívanie územia, určí jeho podmienky a čas jeho platnosti, najmä ak je jeho umiestnenie spojené s vykonaním terénnych úprav v zmysle písm.a) cit. ustanovenia, alebo so zriadením odstavných plôch (písm. c) cit. ustanovenia).

• Montované domy

Tzv. montované domy sa vyrábajú vo výrobných halách po častiach. „Na automatickej výrobnej linke, za pomoci moderných počítačovo riadených strojov, sa pripravujú steny domu, priečky, stropy a všetky ďalšie komponenty domu. “ Hotové konštrukčné prvky domu sa privezú na miesto stavby, kde sa pomocou žeriava osadia na základovú dosku. Celý proces výstavby tak trvá podstatne kratšie ako napr. výstavba murovaného domu (niektorí dodávatelia uvádzajú, že montovaný dom dokážu týmto spôsobom úplne dokončiť do 30 dní.

Keďže montovaný dom je stavebnou konštrukciou (bez ohľadu na to, či je na báze drevenej, oceľovej, keramickej alebo betónovej nosnej konštrukcie, postavenou zo stavebných výrobkov (steny domu, priečky, stropy, okná a pod. vyrobené vopred, vo výrobných halách), ktorá je pevne spojená so zemou alebo ktorej osadenie vyžaduje úpravu podkladu (sú položené na základovú dosku, prostredníctvom ktorej sú pevne spojené so zemou), je stavbou v zmysle § 43 ods. 1 stavebného zákona. Na jeho umiestnenie sa preto vyžadujú povoľovacie procesy, ustanovené stavebnými predpismi, t. j. územné konanie, stavebné konanie a kolaudačné konanie.

Ak montovaný dom spĺňa kritériá tzv. jednoduchej stavby v zmysle § 139b, ods. 1, písm. a) alebo c), t. j. ide obytovú budovu, ktorej zastavaná plocha nepresahuje 300 m2, má jedno nadzemné podlažie, prípadne aj jedno podzemné podlažie apodkrovie (písm. a), prípadne ide o prízemnú stavbu, ktorej zastavaná plocha nepresahuje 300 m2 a výška 15 m (písm. c), a zároveň – ak má byť montovaný dom postavený na pozemku, ktorý sa nachádza v územnom pláne obce a je schválený na individuálnu bytovú výstavbu, môže byť jednak územné konanie spojené so stavebným konaním (§ 39a ods. 4 stavebného zákona a zároveň, stavebný úrad môže vrozhodnutí oumiestnení jednoduchejstavby, jejprístavby alebo nadstavby určiť, že na jej uskutočnenie postačí na miesto stavebného povolenia ohlásenie podľa § 55 ods. 2 stavebného zákona.

Ak má byť mobilný dom postavený na pozemku, ktorý sa v rámci územného plánu obce nachádza mimo lokality určenej na individuálnu bytovú výstavbu, k stavebnému povoleniu sa vyžaduje samostatné územné konanie a ak je pozemok klasifikovaný ako orná pôda, je potrebný aj súhlas obvodného pozemkového úradu s odňatím poľnohospodárskej (ornej) pôdy z pozemkového pôdneho fondu (§ 17 zák. č. 220/2004 Z.z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskejpôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanejprevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Keďže montovaný dom, ako je uvedené vyššie, vyžaduje stavebné povolenie, prípadne ohlásenie podľa § 55 ods. 2 stavebného zákona, vzmysle ustanovení § 76 ods. I a 3 stavebného zákona ho možno užívať len na základe kolaudačného rozhodnutia, vydaného v tzv. kolaudačnom konaní (§ 76 a nasl. stavebného zákona).

V.              ZÁVER

Mobilné domy predstavujú v našich pomeroch pomerne široký pojem – bežne sa nimi totiž označujú viaceré objekty, pre ktoré je významný znak mobility, v niektorých prípadoch siaha jeho výklad až tak ďaleko, že sa pod ním rozumejú aj objekty, ktoré sú pre svoje viaceré vlastnosti v skutočnosti cestnými vozidlami, regulovanými osobitnou kategóriou právnych predpisov.

Označenie „mobilný dom“ by však malo v skutočnosti patriť iba takým objektom, ktorých primárnou funkciou je to, čo je spojené s domom ako takým, t. j. bývanie resp. ubytovanie, pričom ich ostatné znaky (vrátane schopnosti ich prepravy na miesto určenia, t. j. znak mobility) plnia skôr doplnkovú funkciu. Z toho hľadiska by nimi mohli byť predovšetkým karavánové mobilné domy, ktoré sú vo svojej podstate hotovým výrobkom, prípadne tzv. montované domy, ktoré môžu byť prepravené na miesto určenia tiež ako hotový výrobok, častejšie sú však vyrobené po častiach a „zmontované“ sú až na mieste určenia.

Bývanie v mobilných domoch (karavánových i montovaných) u nás postupne naberá na popularite, ich právna povaha však vyvoláva viaceré pretrvávajúce otázky. Za zásadnú v tomto smere sa považuje tá, či je pri inštalácii mobilných domov potrebné absolvovať povoľovacie procesy určené stavebným zákonom – počnúc územným konaním, cez stavebné konanie až po kolaudačné rozhodnutie.

Autor príspevku dospel k záveru, že kým vo vzťahu k montovaným domom je nutnosť absolvovania všetkých procesov akceptovateľná, pri karavánových mobilných domoch to neplatí.

Na jednej strany pripúšťame, že potreba územného konania pri mobilných karavánových domoch (.rozhodnutie o umiestnení stavby, príp. rozhodnutie o využívaní územia) má – rovnako ako pri montovanom dome – svoje logické opodstatnenie (okrem iného sa ním sleduje starostlivosť o životné prostredie vrátane architektonických a urbanistických hodnôt v území). Ďalšie povoľovacie procesy, konkrétne stavebné konanie a kolaudačné konanie, však nie sú podľa nášho názoru, s ohľadom na stav de lege lata, namieste. Karavanový mobilný dom je totiž hotovým výrobkom, čo znamená, že proces jeho „uskutočnenia“, na ktorý sa odvoláva stavebný zákon v §66 ods. 1 (Jl) Vstavebnom povolení určí stavebný úrad záväzné podmienky uskutočnenia a užívania stavby …“.) je v čase jeho umiestnenia na konkrétnom mieste ukončený a keďže samotný mobilný dom musí spĺňať stanovené technické normy, za dodržanie ktorých zodpovedá ich dodávateľ, resp. predávajúci, nie je, podľa nás opodstatnené skúmať ani to, či sa „stavba karavánového mobilného domu“, dodaného ako hotový výrobok, uskutočnila podľa dokumentácie overenej stavebným úradom vstavebnom konaní a či sa dodržali zastavovacie podmienky určené územným plánom zóny alebo podmienky určené v územnom rozhodnutí avstavebnom povolení v zmysle § 81 ods. 1 stavebného zákona. „Nehovoriac o skutočnosti, že mobilný dom, ktorý bol umiestnený na určitom pozemku a získal stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie, musí pojeho premiestnení na iný pozemok opätovne absolvovať stavebné konanie a kolaudačné konanie a to aj napriek skutočnosti, že najeho užívanie bolo už raz vydané právoplatné kolaudačné rozhodnutie.“

Iste, prax môže priniesť aj prípady, kedy môže byť otázka zastavanosti územia významná aj pri karavánových mobilných domoch (napr. v ilustračnom spore, pri ktorom si vlastník pristaval ku karavánovému mobilnému domu prekrytú terasu), na takýchto (a podobných prípadoch) by sa však, podľa nášho názoru, nemala vytvoriť univerzálna právna norma.

Optimisticky v tomto smere vyznieva modernizácia stavebných predpisov, ku ktorej sa prihlásila súčasná vláda vo svojom programovom vyhlásení ato dokonca v rozsahu, ktorý sama označila za „rekodifikáciu stavebného práva“. Napriek tomu, že v programovom vyhlásení nenájdeme zmienku o mobilných domoch, je možné, že v rámci prezentovaného úmyslu „…zabezpečiť a zefektívniť prípravu a realizáciu stavieb a investičných zámerov, pri súčasnom rešpektovaní najmä legislatívy životného prostredia a inklúziu zúčastnených aktérov tak, aby boli motivovaní na konštruktívnu súčinnosť.“ (str. 87) sa podarí vyriešiť aj otázky, ktoré pri mobilných domoch vyvstávajú.

V súvislosti s právnou úpravou mobilných domov by nám mohla poslúžiť aktuálna úprava českého stavebného zákona (zákon č. 183/2006 Sb., ďalej aj „stavební zákon“, ktorý od účinnosti novely z roku 2012 (zákon č. 350/2012 Sb.) ustanovil, že za stavbu sa považuje aj výrobok, ktorý plní funkciu stavby (§ 2 ods. 3), pod ktorý patrí ajkaravánový mobilný dom. „Stavební zákon z roku 2006 zavedl do právního rádu zcela nový pojem „výrobek plnící funkci stavby“, aniž by však tento pojem definoval nebo jej nějak blíže vymezoval. Jde o novou kategórii stavebního zákona odlišnou od staveb, terénních úprav azaŕízení. Výrobky plnící funkci stavby, na rozdíl od stavby ve smyslu § 2 odst. 3 tohoto zákona, nejsou výsledkem stavební činnosti, t. j. přesněji řečeno nevznikly s použitím stavební nebo montážni technológie, alejiné prúmyslové, např. strojírenské technológie. Výrobek plnícíf unkci stavbyj e zařízením vyrobeným továrním způsobem.“

Kým stavba, ako taká, vzniká na stavenisku (z jednotlivých výrobkov) a za jej realizáciu je zodpovedný zhotoviteľ alebo stavebník (v prípade uskutočnenia stavby svojpomocne), výrobok, plniaci funkciu stavby, v našom prípade karavánový mobilný dom, vzniká vo výrobnom závode a výsledné vlastnosti garantuje výrobca.

Z rovnakých dôvodov ako pri stavbe, aj pri mobilných domoch stavebný úrad preskúmava a posudzuje umiestnenie mobilného domu na pozemku najčastejšie v tzv. zjednodušenom územnom konaní (§ 95 stavebního zákona), v rámci ktorého zisťuje, či je zámer žiadateľa v súlade s požiadavkami, uvedenými v§90 ods. Ia2 stavebního zákona. „Pro schválení navŕšeného záméru, t.j. umísténí mobilního domu je nezbytné, aby navrhovaný záměr: – byl v souladu s vydanou územné plánovacídokumentací; napŕ. má-li být užíván k bydlení, musíbýt umístén v ploše určené pro bydlení, – byl vsouladu scíli aúkoly územního plánování, zejména scharakterem území, s požadavky na ochranu architektonických a urbanistických hodnotv území, -splňoval požadavky stavebního zákona (např. splnénípožadavkú § 156 stavebního zákona prokazuje výrobce atesty, certifikáty, prohlášením o shodé podie zákona č. 22/1997 Sb., o technických požadavcích na výrobky a o zméné a doplnéní nékterých zákonu, ve znéní pozdéjších předpisů)“.

Žiadateľ je oprávnený umiestniť mobilný dom na určený pozemok až na základe tzv. územného súhlasu, vydaného podľa § 96 stavebního zákona, ktorý nahrádza územné rozhodnutie v prípadoch ustanovených v §96 ods. 1 a 2.

Ďalšou zásadnou zmenou, ktorú priniesla vyššie uvedená novela stavebního zákona je zjednodušenie povoľovacieho procesu umiestnenia mobilných domov, keďže v zmysle § 103 ods. 1, písm. e), bod 16 platí, že výrobky plniace funkciu stavby, vrátane základových konštrukcií pre ne, nevyžadujú ani stavebné povolanie ani ohlásenie stavebnému úradu. „Stavebník tak osazuje mobilní dúm na pozemek na základé pravomocného územního rozhodnutí, nebo účinné verejnoprávni smlouvy územní rozhodnutí nahrazující, popŕ. na základe územního souhlasu.“, t. j. bez potreby stavebného a kolaudačného konania.

JUDr. Denisa Dulaková Jakúbeková PhD.

Zdroj
https://magisterofficiorum.webnode.sk/_files/200000092-04d8104d83/Magister%20Officiorum_01_2020_vnutro%20PV.pdf

konanie sa začína dňom doručenia oznámenia doterajšieho prenajímateľa nájomcovi pozemkov podľa §12a, ods.1 alebo nájomcu prenajímateľovi podľa §12a, ods.20 a žiadosť sa súčasne doručí aj na správny orgán. Ak dôjde k dohode, postupuje sa podľa ods.11, teda vyhotoví sa elaborát dohody a doručí sa na správny orgán, podľa ods.3 a vlastníkom sa oznámi vznik podnájomnej zmluvy podľa ods.15.

ak k dohode nedôjde, teda nájomca (podľa ods.1) alebo vlastník (podľa ods.20) si nesplnil povinnosť uzavrieť podnájomnú zmluvu, doterajší prenajímateľ (podľa ods.1) alebo nájomca (podľa ods.20) požiada správny orgán, okresný úrad, odbor pozemkový a lesný o vydanie rozhodnutia, že vzniká podnájomný vzťah k určeným pozemkom v prospech doterajšieho prenajímateľa alebo nájomcu.

Účastníkmi konania podľa §12a zákona č. 504/2003 Z. z. sú doterajší prenajímateľ (vlastník pozemku, resp. ďalší spoluvlastníci pozemku, ku ktorému skončil alebo má skončiť nájomný vzťah), nájomca, vlastník alebo správca pozemku (najmä Slovenský pozemkový fond), na ktorom má vzniknúť podnájomný vzťah. Účastníkmi konania by v prípade, ak sa jedná o konanie podľa ods. 20 mali byť všetky právnické a fyzické osoby aktívne užívajúce poľnohospodársku pôdu v danej lokalite a preto by ich mal žiadateľ verejne vyzvať na kooperáciu v konaní podľa §12a.

V prípade, že nájomca postupuje podľa ods. 20, mal by verejne vyzvať všetkých menších užívateľov na spoločný postup podľa §12a. Cieľom tohto postupu je vytvorenie takých dohôd medzi užívateľmi, aby nedochádzalo ku kolíziám v prípade žiadostí o priame platby (križovanie), aby nároky a nájomní zmluvy jednotlivých užívateľov boli nekonfliktné, aby sa vylúčila existencia duplicitných nájomných zmlúv a aby účastníci konania mohli osloviť vlastníkov bez nájomných zmlúv na uzavretie nájomných zmlúv. V prípade, že sa konanie zúčastnia všetci užívatelia, vytvorí možnosť komplexnej ochrany užívacích práv pred špekulatívnymi nájomnými zmluvami, ktoré na základe uvedeného postupu sú už v okamihu podpisu zmluvy neplatné.

Pri postupe podľa ods. 20 sa postupuje v prípade, že vlastník spĺňa podmienky podľa ods. 1. Tu sa trocha líši matematická logika od tej právnickej:

(Ak nájomca užíva pozemok), kde sa {[(nájom skončil alebo sa má skončiť) alebo (je pozemok užívaný bez nájomnej zmluvy)] a [(pozemok je neprístupný) alebo (ho nemožno racionálne užívať)]}

Spracovanie podkladov pre podnájomné zmluvy navrhujeme, aby bolo spracované nezávislým spracovateľom, projektantom pozemkových úprav postupmi a technológiami, ktoré sa používajú v pozemkových úpravách. Tento postup zaručuje primeranosť, rovnaké podmienky pre všetkých účastníkov a jednoduchú kontrolu výsledkov a postupu spracovania. Podnájomné zmluvy sa budú uzatvárať medzi jednotlivými užívateľmi na úrovni sumárnych nárokov na základe auditu nájomných zmlúv a určenia hraníc užívania.

RNDr. Anton Julény

Zdroj
https://www.p12a.sk/2020/01/ako-prebieha-konanie-podla-%c2%a712a/

Pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt, kto­ré­mu hro­zí úpa­dok je pri svo­jom roz­ho­do­va­ní o ob­chod­ných zá­le­ži­tos­tiach spo­loč­nos­ti čas­to pod tla­kom, keď pri ne­dos­tat­ku fi­nan­čných pros­tried­kov mu­sí pri­bež­ne hra­diť poh­ľa­dáv­ky svo­jim ve­ri­te­ľom, aby za­cho­val svo­ju pod­ni­ka­teľ­skú čin­nosť. Z dô­vo­du za­cho­va­nia pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti by pri­tom mal hra­diť poh­ľa­dáv­ky rôz­nym svo­jim ve­ri­te­ľom, nap­rík­lad svo­jim do­dá­va­te­ľom (ob­chod­ným par­tne­rom), ďa­lej svo­jim za­mes­tnan­com (poh­ľa­dáv­ky vy­plý­va­jú­ce z ti­tu­lu mzdy) a na­po­kon je ne­vyh­nut­né, aby uh­rá­dzal poh­ľa­dáv­ky aj ta­kým svo­jim ve­ri­te­ľom, kto­rý mu pos­ky­tu­jú služ­by ne­vyh­nut­né na fun­go­va­nie je­ho pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti (nap­rík­lad úh­ra­da elek­tric­kej ener­gie, náj­om­né­ho za pries­to­ry, kto­ré uží­va na pod­ni­ka­nie, splát­ky úve­rov kto­ré mu bo­li pos­kyt­nu­té v sú­vis­los­ti s je­ho pod­ni­ka­teľ­skou čin­nos­ťou a po­dob­ne).

Tie­to po­mer­ne čas­to znač­né nák­la­dy pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu a nes­chop­nosť ich uh­ra­diť v pl­nej vý­ške, či všet­kým ve­ri­te­ľom sú spra­vid­la eš­te zvý­raz­ne­né tým, že pod­ni­ka­teľ­ské­mu sub­jek­tu nie sú hra­de­né je­ho vlas­tné poh­ľa­dáv­ky, kto­ré má vo­či svo­jim dl­žní­kom. Ta­ký­to, ne­zried­ka dlh­šiu do­bu tr­va­jú­ci ne­priaz­ni­vý hos­po­dár­sky stav pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu, spô­so­bu­je, že pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt sa dos­tá­va do krí­zy v zmys­le § 67a Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka.

Po­kiaľ pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt nech­ce ukon­čiť pod­ni­ka­nie mu­sí do ur­či­tej mie­ry ro­biť roz­hod­nu­tia v krí­ze, čo fak­tic­ky zna­me­ná, že mu­sí ro­biť roz­hod­nu­tia na svo­ju zá­chra­nu a roz­ho­do­vať sa s ur­či­tou vy­ššou, či niž­šou mie­rou ri­zi­ka a zod­po­ved­nos­ti za to, že svo­je voľ­né fi­nan­čné pros­tried­ky roz­de­lí me­dzi svo­jich ve­ri­te­ľov tak, aby uh­ra­dil len tie poh­ľa­dáv­ky, kto­ré po­va­žu­je za pod­stat­né a ne­vyh­nut­né pre ďal­šie fun­go­va­nie svo­jej pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti. Ta­ké­to roz­hod­nu­tia sa po­mer­ne čas­to ro­bia v ča­so­vej ties­ni a spra­vid­la tiež pri ne­dos­tat­ku všet­kých re­le­van­tných in­for­má­cií. Ide te­da o prí­pa­dy tzv. risk ma­nag­men­tu.

Pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt, kto­rý je v krí­ze, má po­vin­nosť us­ku­toč­niť zá­chran­né opat­re­nia a to v ta­kom roz­sa­hu (a v ta­kom ča­so­vom ho­ri­zon­te), aby krí­zo­vý stav od­vrá­til. Tá­to po­vin­nosť mu vy­plý­va z us­ta­no­ve­nia § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka, pod­ľa kto­ré­ho šta­tu­tár­ny or­gán spo­loč­nos­ti, kto­rý zis­til ale­bo s pri­hliad­nu­tím na všet­ky okol­nos­ti mo­hol zis­tiť, že spo­loč­nosť je v krí­ze, je po­vin­ný v sú­la­de s po­žia­dav­ka­mi pot­reb­nej ale­bo ná­le­ži­tej sta­ros­tli­vos­ti uro­biť všet­ko, čo by v ob­dob­nej si­tuá­cii uro­bi­la iná ro­zum­ne sta­ros­tli­vá oso­ba v ob­dob­nom pos­ta­ve­ní na jej pre­ko­na­nie.

Ak je te­da spo­loč­nosť v krí­ze a je bez vý­zna­mu, či je už v úpad­ku ale­bo jej úpa­dok iba hro­zí, ne­po­ne­chá­va jej ďal­ší osud zá­ko­no­dar­ca voľ­ne v ru­kách šta­tu­tár­nych or­gá­nov spo­loč­nos­ti, ale šta­tu­tár­nym or­gá­nom ta­kej­to spo­loč­nos­ti uk­la­dá zá­ko­nom po­vin­nosť, aby vy­ko­na­li, res­pek­tí­ve, aby sa as­poň po­kú­si­li vy­ko­nať ta­ké zá­chran­né opat­re­nia, kto­ré by krí­zu v spo­loč­nos­ti eli­mi­no­va­li.

Prá­ve v ča­se vy­ko­ná­va­nia po­vin­ných zá­chran­ných opat­re­ní pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu v krí­ze v zmys­le § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka, t. j. spra­vid­la pri roz­ho­do­va­ní šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu v ča­so­vej ties­ni, pri ne­dos­tat­ku in­for­má­cií, či pod tla­kom ve­ri­te­ľov, mô­žu viesť zá­chran­né opat­re­nia šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu k vzni­ku ško­dy na ma­jet­ku spo­loč­nos­ti, či k vzni­ku ško­dy na ma­jet­ku ve­ri­te­ľov spo­loč­nos­ti v krí­ze, res­pek­tí­ve k po­ru­še­niu ur­či­tých po­vin­nos­tí pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu (nap­rík­lad po­vin­nos­ti vy­plá­cať mzdy, od­vá­dzať pois­tné a po­dob­ne).

Vznik ško­dy na ma­jet­ku pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu v krí­ze, či je­ho ve­ri­te­ľov nas­tá­va hlav­ne v prí­pa­doch, v kto­rých zá­chran­né opat­re­nia šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu sú neús­peš­né, res­pek­tí­ve ne­dos­ta­toč­né na pre­ko­na­nie krí­zy, prí­pad­ne ne­dos­ta­toč­né na dl­ho­do­bej­šie pre­ko­na­nie krí­zy spo­loč­nos­ti.

Pri vy­ko­ná­va­ní ta­kých­to neús­peš­ných zá­chran­ných opat­re­ní sa roz­hod­nu­tia šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu spo­loč­nos­ti v krí­ze dos­tá­va­jú do ko­lí­zie s jed­not­li­vý­mi skut­ko­vý­mi pod­sta­ta­mi tres­tných či­nov. K uve­de­né­mu je pot­reb­né uviesť, že z hľa­dis­ka Tres­tné­ho zá­ko­na a je­ho skut­ko­vých pod­stát tres­tných či­nov je po­mer­ne ná­roč­né vy­ko­ná­vať pod­ni­ka­teľ­skú čin­nosť na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky. To pla­tí o to viac, ak je pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt v ta­kej hos­po­dár­skej si­tuá­cii, v kto­rej ne­má dos­ta­toč­ný ob­jem fi­nan­čných pros­tried­kov, aby do­ká­zal hra­diť všet­ky svo­je splat­né zá­väz­ky riad­ne a včas. Nech uro­bí pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt v ta­kej­to si­tuá­cii aké­koľ­vek zá­chran­né opat­re­nia, prak­tic­ky vždy je oh­ro­ze­ný tým, že napl­ní ale­bo by mo­hol napl­niť for­mál­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu.

Tak nap­rík­lad, šta­tu­tár­ny or­gán pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu v krí­ze bu­de spra­vid­la hľa­dať zdro­je na pre­ko­na­nie krí­zy v zmys­le po­vin­nos­ti pod­ľa § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka vo vnút­ri spo­loč­nos­ti, pri­čom v praxi tie­to zá­chran­né opat­re­nia mô­žu spo­čí­vať

– v šet­re­ní na mzdách vlas­tných za­mes­tnan­cov tak, že pôj­de o krá­te­nie miezd, či pozdr­žia­nie vý­plat miezd, či od­stup­né­ho (pri zni­žo­va­ní poč­tu za­mes­tnan­cov) s tým, že pri ta­kom­to zá­chran­nom opat­re­ní pod­ľa § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka bu­de hro­ziť šta­tu­tár­ne­mu or­gá­nu mož­ný pos­tih pre trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 Tr. zák.,

– v šet­re­ní na da­niach, či od­vo­doch – pôj­de spra­vid­la o vy­uži­tie zís­ka­ných fi­nan­čných pros­tried­kov nap­rík­lad zo zra­ze­ných od­vo­dov či da­ní na pre­ko­na­nie krí­zy spo­loč­nos­ti na úh­ra­du iných poh­ľa­dá­vok, pri­čom šta­tu­tár­ny or­gán sa vy­sta­vu­je tres­tné­mu pos­ti­hu za spá­chanie tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 Tr. zák., či ne­zap­la­te­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 278 Tr. zák.

– vo fa­vo­ri­zo­va­ní niek­to­rých svo­jich ve­ri­te­ľov pred iný­mi, na­koľ­ko úh­ra­du ich poh­ľa­dá­vok po­va­žu­je za ne­vyh­nut­nú pre ďal­šie fun­go­va­nie pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti, či od­vrá­te­nie úpad­ko­vé­ho sta­vu spo­loč­nos­ti, pri­čom sa ta­kým­to zá­chran­ným opat­re­ním vy­sta­vu­je, ak je v krí­ze z dô­vo­du pla­tob­nej nes­chop­nos­ti, tres­tné­mu pos­ti­hu za spá­chanie tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 240 Tr. zák., pre­to­že ak je spo­loč­nosť v úpad­ku, po­tom má uh­rá­dzať splat­né poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľov s rov­na­kým pos­ta­ve­ním po­mer­ne a rov­no­mer­ne,

– v ne­po­da­ní návr­hu na kon­kurz v si­tuá­cii, keď už je spo­loč­nosť v krí­ze v úpad­ku z dô­vo­du predĺže­nia a v sna­he uro­biť zá­chran­né opat­re­nia na vy­ve­de­nie spo­loč­nos­ti z krí­zy, pri­čom za ta­ké­to roz­hod­nu­tie hro­zí šta­tu­tár­ne­mu or­gá­nu spo­loč­nos­ti v krí­ze mož­ný pos­tih za spá­chanie tres­tné­ho či­nu ma­re­nia kon­kur­zné­ho ko­na­nia pod­ľa § 242 ods. 1 písm. a) Tr. zák.

– v roz­pre­dá­va­ní zos­tat­ko­vé­ho ma­jet­ku spo­loč­nos­ti v krí­ze a to za si­tuácie, keď je šta­tu­tár­ny or­gán pri roz­ho­do­va­ní v ties­ni, pot­re­bu­je zís­kať fi­nan­čné pros­tried­ky okam­ži­te na zá­chra­nu spo­loč­nos­ti a to prí­pad­ne aj za ur­či­tých ne­vý­hod­ných pod­mie­nok, pri­čom v ta­kom­to prí­pa­de mu hro­zí trest­ný pos­tih za trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák., či za trest­ný čin po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237 Tr. zák.

Všet­ky vy­ššie uve­de­né si­tuácie ma­jú spo­loč­né to, že ich šta­tu­tár­ny or­gán spo­loč­nos­ti v krí­ze vy­ko­ná­va s úmys­lom (cie­ľom) pre­ko­nať krí­zu spo­loč­nos­ti a pl­ní si tak svo­ju po­vin­nosť us­ta­no­ve­nú § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka. Ide tu pri­tom o evi­dent­ný stret po­vin­nos­ti uve­de­nej v Ob­chod­nom zá­kon­ní­ku (§ 67b) a Tres­tné­ho zá­ko­na. Tres­tné prá­vo je tak pri všet­kých pod­stat­ných roz­hod­nu­tiach pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu v krí­ze a šta­tu­tár­ny or­gán pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu v krí­ze sa ho pri svo­jom roz­ho­do­va­ní v zmys­le § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka nez­ba­ví a neus­tá­le ho má za chr­btom ako pri­po­mien­ku, že sí­ce na stra­ne jed­nej má zá­kon­nú po­vin­nosť ko­nať a za­chrá­niť spo­loč­nosť pred krí­zou, av­šak na stra­ne dru­hej mô­že ta­ká­to zá­chra­na zna­me­nať vznik tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti.

Prob­le­ma­tic­kým je, či zá­chran­né opat­re­nia v zmys­le po­vin­nos­ti vy­plý­va­jú­cej z us­ta­no­ve­nia § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka mô­žu spo­čí­vať v po­ru­še­ní iných po­vin­nos­tí, nap­rík­lad po­vin­nos­ti riad­ne a včas vy­plá­cať mzdy za­mes­tnan­com, či po­vin­nos­ti riad­ne a včas od­vá­dzať da­ne, či od­vo­dy, prí­pad­ne po­vin­nos­ti po­dať sám na se­ba návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu ale­bo vy­plá­cať všet­kých splat­ných ve­ri­te­ľov s rov­na­kým pos­ta­ve­ním po­mer­ne a rov­no­me­re.

Ten­to prob­lém je zvý­raz­ne­ný tým, že Ob­chod­ný zá­kon­ník v us­ta­no­ve­ní § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka nes­ta­no­vu­je v čom ma­jú spo­čí­vať opat­re­nia na pre­ko­na­nie krí­zy (hroz­by úpad­ku, či už sa­mot­né­ho úpad­ku), t. j. ke­dy šta­tu­tár­ny or­gán dos­to­jí tej­to svo­jej zá­kon­nej po­vin­nos­ti a nes­ta­no­vu­je ani san­kciu za to, ak si šta­tu­tár­ny or­gán tú­to svo­ju po­vin­nosť nespl­ní. Ob­chod­ný zá­kon­ník do­kon­ca nes­ta­no­vu­je ani le­ho­tu, v akej by mal šta­tu­tár­ny or­gán vy­ko­nať vhod­né, či pot­reb­né opat­re­nia na od­vrá­te­nie krí­zy a bliž­šie neup­ra­vu­je ani vzá­jom­ný vzťah po­vin­nos­ti uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka a po­vin­nos­ti pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu, kto­rý je už v úpad­ku a to v predĺže­ní, po­dať na se­ba návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu.

Som ná­zo­ru, že vý­ni­moč­né (jed­no­ra­zo­vé, či oje­di­ne­lé) po­ru­še­nie vy­ššie uve­de­ných po­vin­nos­tí vy­ko­na­né pod­ni­ka­teľ­ským sub­jek­tom v krí­ze na pre­ko­na­nie krí­zy a to s reál­ne oča­ká­va­ným cie­ľom, že tým­to opat­re­ním mô­že dôjsť k pre­ko­na­niu krí­zy (nap­rík­lad pred­nos­tná úh­ra­da to­va­ru do­dá­va­te­ľo­vi hra­de­ná z miezd za­mes­tnan­cov pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu v krí­ze) mô­že byť po­va­žo­va­ná za zá­chran­né opat­re­nie v zmys­le § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka. Pri stre­te tých­to zá­kon­ných po­vin­nos­tí šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu v krí­ze (na stra­ne jed­nej po­vin­nos­ti pod­ľa § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka a na stra­ne dru­hej po­vin­nos­tí vy­plý­va­jú­cich nap­rík­lad zo zá­kon­ní­ka prá­ce, da­ňo­vých, či od­vo­do­vých práv­nych pred­pi­sov, či zá­ko­na o kon­kur­ze) dá­va zá­ko­no­dar­ca pred­nosť po­vin­nos­ti uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka, na­koľ­ko bliž­šie neš­pe­ci­fi­ku­je v čom mô­že spo­čí­vať zá­chran­né opat­re­nie (ok­rem to­ho, že by ma­lo ísť o opat­re­nie, kto­ré by vy­ko­na­la ro­zum­ná oso­ba za ob­dob­ných pod­mie­nok) a hlav­ne, nú­ti (ulo­že­ním po­vin­nos­ti) šta­tu­tár­ny or­gán pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu v krí­ze, aby uro­bil „všet­ko“ pot­reb­né na za­chrá­ne­nie pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu a pok­ra­čo­va­nie pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu v riad­nom vý­ko­ne pod­ni­ka­nia. Sku­toč­nosť, že spo­loč­nosť je v krí­ze je mi­mo­riad­nou okol­nos­ťou v „ži­vo­te“ spo­loč­nos­ti, kto­rá oh­ro­zu­je jej ďal­šiu exis­ten­ciu a pre­to by mal šta­tu­tár­ny or­gán ta­kej­to spo­loč­nos­ti pod­nik­núť mi­mo­riad­ne (vý­ni­moč­né a do ur­či­tej mie­ry aj ri­zi­ko­vé) kro­ky, kto­ré spo­loč­nosť za­chánia. Zá­ko­no­dar­ca tak fa­vo­ri­zu­je pre­ži­tie spo­loč­nos­ti a to až do ta­kej mie­ry, že nú­ti šta­tu­tár­ny or­gán k vy­ko­na­niu zá­chran­ných opat­re­ní. Cel­kom ur­či­te je pre­to z poh­ľa­du zá­ko­no­dar­cu pri­ja­teľ­nej­šie, ak spo­loč­nosť, kto­rá je nap­rík­lad za­mes­tná­va­te­ľom via­ce­rých osôb a na jej pod­ni­ka­nie sú na­via­za­né ďal­šie pod­ni­ka­teľ­ské sub­jek­ty po­ru­ší jed­no­ra­zo­vo, či oje­di­ne­le ur­či­té svo­je zá­kon­né po­vin­nos­ti, ak sa tak sta­ne v zá­uj­me a s cie­ľom spl­ne­nia inej zá­kon­nej po­vin­nos­ti, kto­rá uk­la­dá šta­tu­tár­nym or­gá­nom vy­ve­de­nie spo­loč­nos­ti z krí­zy (za­cho­va­nie pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu v pod­ni­ka­teľ­skom pros­tre­dí a je­ho ďal­šie riad­ne fun­go­va­nie by te­da ma­lo mať pred­nosť pred oje­di­ne­lým po­ru­še­ním čias­tko­vých po­vin­nos­tí šta­tuár­ne­ho or­gá­nu, pre­to­že okam­ži­té „zlik­vi­do­va­nie“ pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu by zá­ro­veň zna­me­na­lo ko­niec aj nap­rík­lad pre za­mes­tnan­cov pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu a prí­pad­ne aj ko­niec pre na­via­za­né sub­jek­ty ako nap­rík­lad do­dá­va­te­ľov, či od­be­ra­te­ľov a po­dob­ne).

V tom­to sme­re je nut­né pri­po­me­núť, že pod­ľa § 28 ods. 1 Tr. zák. čin inak trest­ný nie je tres­tným či­nom, ak ide o vý­kon prá­va a po­vin­nos­ti vy­plý­va­jú­cich zo všeo­bec­ne zá­väz­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su s tým, že spô­sob vý­ko­nu práv a po­vin­nos­tí nes­mie od­po­ro­vať všeo­bec­ne zá­väz­né­mu práv­ne­mu pred­pi­su. Vý­kon zá­ko­nom ulo­že­nej po­vin­nos­ti je okol­nos­ťou vy­lu­ču­jú­cou proti­práv­nosť či­nu, pri­čom mož­no dos­pieť k zá­ve­ru, že ak ide o vý­kon zá­chran­ných opa­te­ní v zmys­le po­vin­nos­ti pod­ľa § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka, pôj­de o riad­ny vý­kon po­vin­nos­ti, kto­rý neod­po­ru­je všeo­bec­ne zá­väz­né­mu práv­ne­mu pred­pi­su a je v sú­la­de s je­ho úče­lom a úmys­lom zá­ko­no­dar­cu na za­cho­va­ní ob­chod­ných spo­loč­nos­tí v pod­ni­ka­teľ­skom pros­tre­dí, kto­ré sa iba nak­rát­ko, či vý­ni­moč­ne moh­li dos­tať do krí­zy a to nap­rík­lad aj z ob­jek­tív­nych dô­vo­dov (krí­za na tr­hu a po­dob­ne).

Po­kiaľ te­da pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt vy­ko­ná­va svo­ju zá­kon­nom ulo­že­nú po­vin­nosť vy­plý­va­jú­cu z us­ta­no­ve­nia § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka a reali­zu­je vhod­né opat­re­nia na od­vrá­te­nie krí­zy, mô­že po­čí­tať s tým, že je­ho ko­na­nie bu­de bez­tres­tné a to aj vte­dy, ak by pod­ni­ka­teľ­ským sub­jek­tom reali­zo­va­né opat­re­nia bo­li neús­peš­né. Tak nap­rík­lad, v prí­pa­de, ak by pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt zis­til, že je predĺže­ný a roz­ho­dol sa vy­ko­nať opat­re­nia v sú­la­de s po­vin­nos­ťou uve­de­nou v us­ta­no­ve­ní § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka, po­tom by ne­mo­hol byť tres­tnop­ráv­ne san­kcio­no­va­ný za spá­chanie tres­tné­ho či­nu ma­re­nia kon­kur­zné­ho ale­bo vy­rov­na­cie­ho ko­na­nia pod­ľa § 242 ods. 1 písm. a) Tr. zák., te­da za nespl­ne­nie po­vin­nos­ti po­dať včas návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu, na­koľ­ko by to­mu brá­ni­lo us­ta­no­ve­nie § 28 ods. 1 Tr. zák. v zmys­le kto­ré­ho nie je tres­tným vý­kon po­vin­nos­ti vy­plý­va­jú­ci zo všeo­bec­ne zá­väz­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su. Ob­dob­ne by neš­lo o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237, či § 238 Tr. zák. ak by pos­tup šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu v zmys­le § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka ne­vie­dol k pre­ko­na­niu krí­zy pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu, ale prá­ve nao­pak, vie­dol by k spô­so­be­niu ško­dy na ma­jet­ku pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu.

Pod­mien­kou však je, aby iš­lo o riad­ny vý­kon po­vin­nos­ti uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka, t. j., re­čou us­ta­no­ve­nia § 28 ods. 1 ve­ta za bod­ko­čiar­kou, aby vý­kon po­vin­nos­tí neod­po­ro­val všeo­bec­ne zá­väz­né­mu práv­ne­mu pred­pi­su.

Už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že pre prax (a to aj tres­tnop­ráv­nu) zos­tá­va ne­zod­po­ve­da­nou otáz­kou to, čo mož­no po­va­žo­vať za riad­ne pl­ne­nie si po­vin­nos­ti v zmys­le § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka, t.j. ako účin­ne pos­tu­po­vať, aby reál­ne moh­lo dôjsť k pre­ko­na­niu krí­zy a čo už cel­kom ur­či­te nie je mož­né po­va­žo­vať za pl­ne­nie si po­vin­nos­ti us­ta­no­ve­nej § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka, kto­ré by bo­lo hod­né ochra­ny us­ta­no­ve­nia § 28 ods. 1 Tr. zák.

Ur­či­té zá­kon­né kri­té­rium vhod­né­ho opat­re­nia pos­ky­tu­je us­ta­no­ve­nie § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka, kto­ré ho­vo­rí o opat­re­niach, kto­ré by v ob­dob­nej si­tuá­cii uro­bi­la iná ro­zum­ne sta­ros­tli­vá oso­ba.

Ak si te­da ako zá­klad po­su­dzo­va­nia po­vin­nos­ti uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka zvo­lí­me kri­té­rium ro­zum­nej oso­by ako aj kri­té­rium ko­na­nia v sú­la­de s ná­le­ži­tou sta­ros­tli­vos­ťou a v zmys­le § 28 ods. 1 Tr. zák. kri­té­rium, že vý­kon po­vin­nos­ti nes­mie od­po­ro­vať všeo­bec­ne zá­väz­né­mu práv­ne­mu pred­pi­su, po­tom cel­kom ur­či­te mô­že­me vy­lú­čiť z us­ta­no­ve­nia § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka ta­ké opat­re­nia, kto­ré sú sa­mé oso­be tres­tný­mi čin­mi, nap­rík­lad zís­ka­nie fi­nan­čných pros­tried­kov na pre­ko­na­nie krí­zy pá­cha­ním tres­tných či­nov krá­de­že, lú­pe­že, pod­vo­du a po­dob­ne. Rov­na­ko tak nie je mož­né po­va­žo­vať za riad­ne pl­ne­nie si po­vin­nos­ti uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka ta­ké opat­re­nia šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu, kto­ré sí­ce mô­žu viesť k že­la­né­mu cie­ľu (k od­vrá­te­niu krí­zy), ale sú za­lo­že­né nie na ro­zum­nom (ra­cio­nál­nom) zva­žo­va­ní, ale iba na ná­hod­nom a príl­iš ris­kan­tnom ko­na­ní. Nap­rík­lad v praxi bol za­zna­me­na­ný prí­pad, v kto­rom šta­tu­tár­ny or­gán vsa­dil všet­ky zos­tá­va­jú­ce fi­nan­čné pros­tried­ky v ru­le­te a dú­fal, že tak­to ich zhod­no­tí a pre­ko­ná krí­zu pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu, res­pek­tí­ve vlo­žil zos­tá­va­jú­ce fi­nan­čné pros­tried­ky do tzv. py­ra­mí­do­vej hry, z kto­rej ne­reál­ne oča­ká­val as­tro­no­mic­ké vý­no­sy a po­dob­ne. Ta­ké­to ko­na­nia by moh­li napĺňať zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák., ak by sa tak od­strá­nil zvyš­ný ma­je­tok pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu a ve­ri­te­lia by ne­ma­li mož­nosť us­po­ko­jiť sa z iné­ho ma­jet­ku pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu, prí­pad­ne spá­chanie tres­tné­ho či­nu za­vi­ne­né­ho úpad­ku pod­ľa § 228 Tr. zák., po­kiaľ by ta­kým­to ko­na­ním šta­tu­tár­ny or­gán spo­loč­nos­ti úmy­sel­ne spô­so­bil úpa­dok práv­nic­kej oso­be a sú­čas­ne úmy­sel­ne poš­ko­dil aj jej ve­ri­te­ľov.

Z uve­de­ných zá­ve­rov však ne­mož­no vy­vo­diť, že by šta­tu­tár­ny or­gán spo­loč­nos­ti v krí­ze ne­mo­hol, či ne­mal pri zá­chran­ných opat­re­niach spo­loč­nos­ti ris­ko­vať, pre­to­že je lo­gic­kým, že zá­chran­né opat­re­nia na pre­ko­na­nie krí­zy v zmys­le § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka mu­sia niesť v se­be ur­či­tý stu­peň ri­zi­ka a mu­sia byť uro­be­né v čo mož­no naj­krat­šej do­be, aby ma­li ale­bo moh­li mať roz­ho­du­jú­ci vý­znam, av­šak pod­stú­pe­né ri­zi­ko by ne­ma­lo byť zjav­ne ne­ro­zum­né, či evi­den­tne zby­toč­né, ale ma­lo by v se­be niesť ur­či­tú ra­cio­nál­nu mie­ru plá­no­vi­tos­ti, riad­nej príp­ra­vy opat­re­nia na pre­ko­na­nie krí­zy, v kto­rom je už ur­či­tá únos­ná mie­ra ri­zi­ka za­kal­ku­lo­va­ná.

Pr­vým kro­kom, kto­rý by mal pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt v krí­ze vy­ko­nať, aby sa da­lo ho­vo­riť o riad­nom zá­kon­nom zá­chran­nom opat­re­ní pod­ľa § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka, by ma­lo by zis­te­nie, kde by mo­hol hľa­dať mož­nos­ti na pre­ko­na­nie krí­zy. Cel­kom ur­či­te by mal dis­po­no­vať pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt ur­či­tý­mi zna­los­ťa­mi o tom, čo by mal vy­ko­nať, aby aj reál­ne do­ká­zal pre­ko­nať krí­zu. Zva­žo­vať by pre­to mal aj mož­nosť po­ra­diť sa s od­bor­ník­mi, res­pek­tí­ve vy­žia­dať si od­bor­né sta­no­vis­ko od osôb, kto­ré by mu moh­li po­môcť rých­lo sa zo­rien­to­vať v krí­zo­vej si­tuá­cii a navr­hnúť adek­vát­ne opat­re­nia, kto­ré by mu moh­li po­môcť pre­ko­nať krí­zu. Do úva­hy by pri­chá­dza­lo nap­rík­lad od­bor­né po­sú­de­nie sta­vu pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu zo stra­ny fi­nan­čné­ho po­rad­cu, da­ňo­vé­ho po­rad­cu, ad­vo­ká­ta a po­dob­ne, pri­čom z pos­kyt­nu­tých poz­nat­kov by nás­led­ne mo­hol pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt zis­tiť aj ob­lasť, v kto­rej by sa ma­li ale­bo moh­li reali­zo­vať je­ho opat­re­nia na pre­ko­na­nie krí­zy.

V zá­sa­de by mo­hol náj­sť pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt rie­še­nie na pre­ko­na­nie krí­zy buď vo vnút­ri pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu (nap­rík­lad zís­kať fi­nan­čné pros­tried­ky ušet­re­ním mzdo­vých nák­la­dov za pre­pus­te­ných za­mes­tnan­cov, prí­pad­ne pre­da­jom ma­jet­ku pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu, kto­rý nie je ne­vyh­nut­ne pot­reb­ný na vy­ko­ná­va­nie pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti ale­bo ob­me­dze­ním vý­ro­by), res­pek­tí­ve vo von­kaj­šej sfé­re (t. j. ob­las­ti kto­rá sme­ru­je vo­či iným sub­jek­tom), kto­ré by moh­li spo­čí­vať nap­rík­lad v za­bez­pe­če­ní fi­nan­čných pros­tried­kov z iných zdro­jov (nap­rík­lad pris­tú­pe­nie no­vé­ho in­ves­to­ra do pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu, uzat­vo­re­nie do­hôd s ve­ri­teľ­mi o od­lo­že­ní splat­nos­ti poh­ľa­dá­vok, či splát­ko­vom ka­len­dá­ri, in­ves­to­va­nie zos­tat­ko­vých fi­nan­čných pros­tried­kov do kon­krét­ne­ho ob­cho­du s oča­ká­va­ným reál­nym vý­no­som, dôs­led­nej­šie vy­má­ha­nie poh­ľa­dá­vok vo­či vlas­tným dl­žní­kom a po­dob­ne). V praxi sa bu­dú spra­vid­la ap­li­ko­vať a vzá­jom­ne kom­bi­no­vať via­ce­ré pri­ja­té opat­re­nia s cie­ľom, aby pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt čo mož­no naj­rý­chlej­šie pre­ko­nal krí­zu, t. j. ne­dos­tal sa do úpad­ko­vé­ho sta­vu, prí­pa­de ak už v úpad­ku je, aby bol ten­to úpa­dok iba pre­chod­né­ho cha­rak­te­ru.

Všet­ky zá­chran­né opat­re­nia, po­kiaľ bu­dú vy­ko­ná­va­né riad­ne, mož­no ozna­čiť za pl­ne­nie si zá­kon­nej po­vin­nos­ti v zmys­le § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka a pre­to by s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nie § 28 ods. 1 Tr. zák.ne­mal hro­ziť šta­tu­tár­ne­mu or­gá­nu pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu tres­tnop­ráv­ny pos­tih v prí­pa­de ich neús­pe­chu a vzni­ku škôd na ma­jet­ku cu­dzích osôb (spra­vid­la ve­ri­te­ľov), či na ma­jet­ku sa­mot­nej spo­loč­nos­ti.

V tom­to sme­re je nut­né zdô­raz­niť, že us­ta­no­ve­nie § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka ne­ho­vo­rí nič o tom, že pri­ja­té zá­chran­né opat­re­nie mu­sí byť ús­peš­né, t. j. že riad­nym zá­chran­ným opat­re­ním mô­že byť iba ta­ké opat­re­nie, kto­ré spo­loč­nosť dos­ta­ne z krí­zy. Zá­chran­né opat­re­nie v zmys­le § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka te­da ne­mož­no po­su­dzo­vať pod­ľa je­ho vý­sled­ku (ús­peš­nos­ti). Ten­to zá­ver je pod­stat­ný aj z hľa­dis­ka ap­li­ká­cie us­ta­no­ve­nia § 28 ods. 1 Tr. zák., pre­to­že na je­ho ak­ti­vo­va­nie bu­de pos­ta­čo­vať riad­ny vý­kon po­vin­nos­ti pod­ľa § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka, t. j. riad­ny po­kus o vy­ve­de­nie spo­loč­nos­ti z krí­zy a ne­bu­de pod­stat­ným, že zá­mer o vy­ve­de­nie spo­loč­nos­ti z krí­zy sa na­po­kon ne­po­da­ri­lo zreali­zo­vať.

Pred­met­né kon­šta­to­va­nie je lo­gic­ké, na­koľ­ko žiad­ne z pri­ja­tých zá­chran­ných opat­re­ní pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu ne­mô­že sto­per­cen­tne za­ru­čiť, že bu­de v ko­neč­nom dôs­led­ku ús­peš­né ta­kým spô­so­bom, že pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt krí­zu pre­ko­ná. Prá­ve nao­pak, je mož­né, že ús­peš­né ne­bu­dú a bu­dú viesť k úpad­ku pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu (po­kiaľ bol v krí­ze z dô­vo­du, že mu úpa­dok hro­zil), res­pek­tí­ve, že sa úpa­dok pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu eš­te viac prehĺbi (ak bol pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt v krí­ze z dô­vo­du úpad­ku).

Pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt za ta­kej­to si­tuácie bu­de pre­to už ne­zadr­ža­teľ­ne sme­ro­vať do kon­kur­zu s tým, že zod­po­ved­nosť za úpad­ko­vý stav pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu, res­pek­tí­ve za nás­led­né kon­kur­zné ko­na­nie ne­sie, ok­rem iných fak­to­rov, kto­ré mô­žu byť ob­jek­tív­ne­ho cha­rak­te­ru (nap­rík­lad krí­za v pod­ni­ka­teľ­skej ob­las­ti, v kto­rej reali­zu­je pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt svo­je ak­ti­vi­ty), aj šta­tu­tár­ny or­gán pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu, kto­rý ne­do­ká­zal pre­ko­nať krí­zu pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu účin­ný­mi opat­re­nia­mi v zmys­le § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka a prá­ve nao­pak, svo­ji­mi krok­mi spô­so­bil zmen­še­nie ma­jet­ku pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu a tým aj úpl­né ale­bo čias­toč­né zma­re­nie poh­ľa­dá­vok svo­jich ve­ri­te­ľov.

Tak nap­rík­lad, po­kiaľ pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt reali­zu­je opat­re­nia na pre­ko­na­nie krí­zy ta­kým spô­so­bom, že pre­dá svoj ma­je­tok za adek­vát­nu proti­hod­no­tu a z vý­ťaž­ku za pre­daj ma­jet­ku nás­led­ne hra­dí splat­né poh­ľa­dáv­ky se­lek­tív­ne len vy­bra­ným ve­ri­te­ľom, kto­rých uh­ra­de­nie poh­ľa­dá­vok po­va­žu­je za ne­vyh­nut­né na za­cho­va­nie svo­jej pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti (nap­rík­lad úh­ra­da poh­ľa­dá­vok elek­trár­ňam, do­dá­va­te­ľom a po­dob­ne), pri­čom tak ko­ná s cie­ľom pre­ko­na­nia krí­zy a za­bez­pe­če­nia ďal­šie­ho cho­du pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti, z kto­rej nás­led­ne reál­ne mô­že oča­ká­vať ta­ký hos­po­dár­sky vý­nos, z kto­ré­ho by bo­lo mož­né uh­ra­diť aj zvyš­né poh­ľa­dáv­ky svo­jich ve­ri­te­ľov, po­tom nie je mož­né vo­či šta­tu­tár­ne­mu or­gá­nu vy­vo­dzo­vať tres­tnú zod­po­ved­nosť za spá­chanie tres­tné­ho či­nu zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 240 Tr. zák., na­koľ­ko šta­tu­tár­ny or­gán pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu sí­ce úmy­sel­ne up­red­nos­tňu­je niek­to­rých svo­jich ve­ri­te­ľov a to za sta­vu svo­jej pla­tob­nej nes­chop­nos­ti, av­šak ro­bí tak v rám­ci pl­ne­nia si svo­jej po­vin­nos­ti vy­plý­va­jú­cej mu z us­ta­no­ve­nia § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka. V ta­kom­to prí­pa­de by to­tiž iš­lo o riad­ny vý­kon po­vin­nos­ti uve­de­nej v us­ta­no­ve­ní § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka a pre­to by bo­la tres­tná zod­po­ved­nosť vy­lú­če­ná us­ta­no­ve­ním § 28 Tr. zák. Ten­to zá­ver by pla­til aj v prí­pa­de, ak by vy­ššie uve­de­né opat­re­nia na­po­kon ús­peš­né ne­bo­li a pod­ni­ka­teľ­skú čin­nosť ob­chod­nej spo­loč­nos­ti by sa ne­po­da­ri­lo oži­viť na­toľ­ko aby bo­lo mož­né uh­ra­diť všet­ky splat­né poh­ľa­dáv­ky všet­kých ve­ri­te­ľov pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu v ce­lej ich vý­ške. V ta­kom­to prí­pa­de by iš­lo aj o prí­pus­tné pod­ni­ka­teľ­ské ri­zi­ko, kto­ré bo­lo pod­stú­pe­né v zá­uj­me pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu, v dob­rej vie­re (v dob­rom úmys­le) a pri­me­ra­ný­mi opat­re­nia­mi, kto­ré by bo­lo mož­né oča­ká­vať od ro­zum­nej oso­by.

Ak by však šta­tu­tár­ny or­gán pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu vy­užil fi­nan­čné pros­tried­ky z pre­da­ja ma­jet­ku pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu na úh­ra­du vy­mys­le­ných (fik­tív­nych) poh­ľa­dá­vok svo­jich fik­tív­nych ve­ri­te­ľov (spra­vid­la osôb, kto­ré ko­na­jú s ním v zho­de), po­tom by ta­ká­to čin­nosť ne­moh­la byť pok­ry­tá riad­nym pl­ne­ním po­vin­nos­ti v zmys­le § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka, pre­to­že jej cie­ľom by ne­bo­lo pre­ko­na­nie krí­zy pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu, ale od­liv ma­jet­ku spo­loč­nos­ti a nás­led­ný „pád“ pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu do kon­kur­zu. V ta­kom­to prí­pa­de by iš­lo o spá­chanie tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák. a us­ta­no­ve­nie § 28 Tr. zák. by ne­bo­lo re­le­van­tné, pre­to­že by neš­lo o riad­ny vý­kon po­vin­nos­ti pod­ľa § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka.

V tom­to sme­re je nut­né uviesť, že od kaž­dej spo­loč­nos­ti v krí­ze je pot­reb­né vy­ža­do­vať, aby ko­na­la (v jej me­ne šta­tu­tár­ne or­gá­ny) v zmys­le § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka s pri­me­ra­nou sta­ros­tli­vos­ťou, poz­na­ním ri­zík a mož­nos­ťa­mi ich eli­mi­ná­cie. Je pre­to ne­vyh­nu­té, aby spo­loč­nos­ti v krí­ze, kto­ré sa roz­ho­du­jú pre ta­ké zá­chran­né opat­re­nia, kto­ré by moh­li v prí­pa­de ich neús­pe­chu váž­ne oh­ro­ziť ich chod (nap­rík­lad spô­so­biť úpa­dok spo­loč­nos­ti) ko­na­li s ur­či­tou mie­rou opatr­nos­ti a dôs­led­ne vy­hod­no­co­va­li reál­nu mož­nosť oča­ká­va­teľ­né­ho zis­ku z pod­nik­nu­té­ho zá­chran­né­ho opat­re­nia ako aj reál­nu vlas­tnú hos­po­dár­sku si­tuáciu. Na stra­ne dru­hej, od šta­tu­tár­nych or­gá­nov spo­loč­nos­ti v krí­ze mož­no vy­ža­do­vať len ta­kú mie­ru opatr­nos­ti, kto­rá po­čí­ta s nor­mál­ny­mi (bež­ný­mi) po­mer­mi. Ne­mož­no od šta­tu­tár­nych or­gá­nov spo­loč­nos­ti v krí­ze žia­dať, aby po­čí­ta­li s okol­nos­ťa­mi mi­mo­riad­ny­mi, či ťaž­ko pred­ví­da­teľ­ný­mi v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s kto­rý­mi sa nap­rík­lad zá­chran­né opat­re­nie spo­čí­va­jú­ce v in­ves­tí­cii do ur­či­té­ho ob­cho­du sta­ne in­ves­tí­ciou stra­to­vou.

Po­kiaľ je pod­ni­ka­teľ­ským sub­jek­tom práv­nic­ká oso­ba, tak je nut­né zdô­raz­niť aj to, že je to tá­to práv­nic­ká oso­ba a nie jej šta­tu­tár­ny or­gán, kto ne­sie ri­zi­ko pod­ni­ka­teľ­ské­ho neús­pe­chu. Za pod­ni­ka­teľ­ský neús­pech, te­da len pre­to, že ne­vy­šiel ur­či­tý pod­ni­ka­teľ­ský zá­mer, pre­to nie je mož­né pos­ti­ho­vať čle­nov šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu, po­kiaľ ten­to zá­mer reali­zo­val so sta­ros­tli­vos­ťou riad­ne­ho hos­po­dá­ra. Sú­čas­ne nie je mož­né pre­hliad­nuť, že kaž­dý ma­na­žer, vrá­ta­ne šta­tu­tár­nych or­gá­nov, je pri svo­jom roz­ho­do­va­ní vy­sta­ve­ný ne­bez­pe­čen­stvu chyb­ných kro­kov, úsud­kov a od­ha­dov, ho­ci by ko­nal se­ba­zod­po­ved­nej­šie. Ale­bo po­ve­da­né inak, ani člen šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu nie je a ne­mô­že by neo­myl­ný, čo je nut­né vziať do úva­hy pri po­su­dzo­va­ní to­ho, či ko­nal so sta­ros­tli­vos­ťou riad­ne­ho hos­po­dá­ra.

Z uve­de­ných sku­toč­nos­tí vy­plý­va, že v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia ve­de­né­ho pre po­doz­re­nie zo spá­chania úpad­ko­vých tres­tných či­nov (spra­vid­la tres­tných či­nov poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa, za­vi­ne­né­ho úpad­ku, pod­vod­né­ho úpad­ku, či ma­re­nia kon­kur­zné­ho ale­bo vy­rov­na­cie­ho ko­na­nia) ale­bo ma­jet­ko­vých tres­tných či­nov (spra­vid­la tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­tí pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku), kto­ré bu­dú sú­vi­sieť s roz­hod­nu­tia­mi šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu spo­loč­nos­ti, kto­rá je v krí­ze bu­de nut­né na­ze­rať na tie­to roz­hod­nu­tia aj op­ti­kou us­ta­no­ve­nia § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka.

Či bo­la spo­loč­nosť v krí­ze v ča­se roz­ho­do­va­nia pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu by ma­lo byť pred­me­tom do­ka­zo­va­nia v tres­tnom ko­na­ní a to hlav­ne v prí­pa­doch, v kto­rých opat­re­nia vy­ko­na­né pod­ni­ka­teľ­ským sub­jek­tom bo­li reali­zo­va­né bez­pros­tred­ne pred kon­kur­zným ko­na­ním, prí­pa­de, keď bu­de sú­čas­ťou ob­ha­jo­by ob­vi­ne­né­ho to, že nás­led­ku re­le­van­tné­mu z hľa­dis­ka tres­tné­ho prá­va doš­lo z dô­vo­du, že pl­nil po­vin­nosť uve­de­nú v us­ta­no­ve­ní § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka. V ta­kých­to prí­pa­doch bu­de nut­né dôs­led­ne vy­hod­no­co­vať, či zá­chran­né opat­re­nia pri­ja­té pod­ni­ka­teľ­ským sub­jek­tom bo­li nie­len reali­zo­va­né v krí­ze, ale aj či bo­li vy­ko­na­né v sú­la­de s po­žia­dav­ka­mi pot­reb­nej a ná­le­ži­tej sta­ros­tli­vos­ti.

V žiad­nom prí­pa­de nie je mož­né ko­na­nie šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu spo­loč­nos­ti, kto­ré bo­li vy­ko­na­né v krí­ze hod­no­tiť z tres­tnop­ráv­ne­ho hľa­dis­ka iba pod­ľa spô­so­be­né­ho nás­led­ku, t. j. prí­pad­né­ho neús­pe­chu vy­ko­na­ných opat­re­ní, kto­ré bo­li reali­zo­va­né na pre­ko­na­nie krí­zy. Inak po­ve­da­né, nie kaž­dé ne­ra­cio­nál­ne, či ne­hos­po­dár­ne ko­na­nie je nut­ne aj ko­na­ním, kto­ré by ma­lo byť pos­tih­nu­té tres­tnop­ráv­ny­mi nás­troj­mi. Po­kiaľ by tá­to zá­sa­da nep­la­ti­la, po­tom by moh­la nas­tať si­tuácia, v kto­rej by bol kaž­dý ve­dú­ci pra­cov­ník (a ten­to zá­ver mož­no pri­me­ra­ne vztiah­nuť aj na oso­by op­ráv­ne­né ko­nať v me­ne ob­chod­nej spo­loč­nos­ti) neus­tá­le „jed­nou no­hou vo vä­ze­ní“, čo by reál­ne moh­lo viesť k ali­biz­mu, ne­roz­hod­nos­ti a k zľu­do­ve­niu po­re­kad­la pod­ľa kto­ré­ho „kto nič ne­ro­bí, nič ne­po­ka­zí“. Od ve­dú­cich pra­cov­ní­kov sa pri­tom oča­ká­va pra­vý opak; in­ven­cia, krea­ti­vi­ta a schop­nosť niesť za svo­je roz­hod­nu­tia aj zod­po­ved­nosť, kto­rá však má byť ve­de­ná v tres­tnop­ráv­nej ro­vi­ne len v kraj­nom prí­pa­de.

Tres­tné prá­vo je pros­tried­kom ul­ti­ma ra­tio a pre­to cel­kom ur­či­te ne­má kri­mi­na­li­zo­vať neús­pech v pod­ni­ka­ní a už vô­bec nie neús­pech zá­chran­ných opat­re­ní vy­ko­na­ných v zmys­le § 67b Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka, kto­ré bo­li vy­ko­na­né v sú­la­de s ob­sa­hom po­vin­nos­ti up­ra­ve­nej tým­to zá­kon­ným us­ta­no­ve­ním. Po­vin­nos­ti pod­ni­ka­teľ­ských sub­jek­tov v krí­ze, mož­nos­ti jej od­vrá­te­nia ako aj mož­né nás­led­né san­kcie (nap­rík­lad vy­ko­na­nie kon­kur­zné­ho ko­na­nia vrá­ta­ne san­kcií na­chá­dza­jú­cich sa v zá­ko­ne o kon­kur­ze up­ra­vu­jú­cich po­ru­še­nie po­vin­nos­ti dl­žní­ka v predĺže­ní po­dať sám na se­ba návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu) sú do­mé­nou úp­ra­vy mi­mot­res­tných práv­nych no­riem a pre­to by tres­tné prá­vo ma­lo do toh­to práv­ne­ho pries­to­ru vstu­po­vať a za­sa­ho­vať iba vte­dy, ak pôj­de o ko­na­nia šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu spo­loč­nos­ti v krí­ze, kto­ré zjav­ne prek­ra­ču­jú hra­ni­ce mi­mot­res­tných práv­nych no­riem, sú vy­ko­ná­va­né s cie­ľom poš­ko­diť pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt, či všet­kých ale­bo iba niek­to­rých ve­ri­te­ľov pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu, prí­pad­ne s úmys­lom vy­viesť ma­je­tok zo spo­loč­nos­ti a „pos­lať“ pod­ni­ka­teľ­ský sub­jekt nás­led­ne do kon­kur­zné­ho ko­na­nia.

JUDr. Peter Šamko

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a798-rozhodovanie-spolocnosti-v-krize-ako-okolnost-vylucujuca-protipravnost-podla-28-ods-1-tr-zak

V mé­diách, a nie­len v nich, už nie­koľ­ko me­sia­cov re­zo­nu­jú in­for­má­cie o ne­li­cho­ti­vom sta­ve súd­nic­tva a pro­ku­ra­tú­ry v Slo­ven­skej re­pub­li­ke. S blí­žia­ci­mi sa parla­men­tný­mi voľ­ba­mi z úst via­ce­rých po­li­ti­kov čo­raz čas­tej­šie a in­ten­zív­nej­šie za­znie­va­jú hla­sy o pot­re­be pri­ja­tia zá­sad­ných re­fo­riem súd­nic­tva a pro­ku­ra­tú­ry, naj­mä urý­chle­né­ho od­strá­ne­nia naj­vy­puk­lej­ších de­fek­tov a de­for­má­cií v ich fun­go­va­ní.

Akým­koľ­vek po­li­tic­kým zá­sa­hom do jus­tič­né­ho sys­té­mu by však ma­la pred­chá­dzať dôs­led­ná a ši­ro­ká od­bor­ná dis­ku­sia, kto­rej vý­sled­ky by ma­li za­brá­niť, resp. as­poň mi­ni­ma­li­zo­vať pri­jí­ma­nie ne­dos­ta­toč­ne uvá­že­ných le­gis­la­tív­nych opat­re­ní.

Ten­to prís­pe­vok po­zos­tá­va z nie­koľ­kých kon­krét­nej­ších aj me­nej kon­krét­nych re­for­mných návr­hov, pod­ne­tov či drob­ných my­šlie­nok, kto­ré sú ot­vo­re­né ďal­šie­mu kri­tic­ké­mu roz­ví­ja­niu, dopĺňa­niu ale­bo od­miet­nu­tiu v od­bor­nej dis­ku­sii, kto­rá, dú­fam, sa na strán­kach toh­to por­tá­lu nás­led­ne roz­vi­nie a bu­de in­špi­rá­ciou a pod­kla­dom pre reali­zá­ciu oča­ká­va­ných a pot­reb­ných zmien.

1 Re­for­ma súd­nic­tva

1.1 Pra­vi­del­né bez­peč­nos­tné pre­vier­ky všet­kých sud­cov

Váž­ne po­doz­re­nia o pre­ras­te­ní súd­nic­tva or­ga­ni­zo­va­ným zlo­či­nom, ko­rup­ciou a klien­te­liz­mom si ne­vyh­nut­ne vy­ža­du­jú bez­od­klad­ne prip­ra­viť a reali­zo­vať dôk­lad­né, ale ús­tav­ne kon­for­mné, bez­peč­nos­tné pre­vier­ky všet­kých sú­čas­ných sud­cov i osôb, kto­ré sa o sud­cov­skú fun­kciu bu­dú uchá­dzať. Sud­co­via by sa ma­li nás­led­ne pod­ro­bo­vať bez­peč­nos­tným pre­vier­kam v pra­vi­del­ných inter­va­loch, nap­rík­lad kaž­dé dva ro­ky.

Sa­moz­rej­me pri príp­ra­ve le­gis­la­tív­nej úp­ra­vy bez­peč­nos­tných pre­vie­rok bu­de pot­reb­né brať do úva­hy ná­lez Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. ja­nuá­ra 2019, ale tiež ak­tuál­ne in­for­má­cie o sta­ve náš­ho súd­nic­tva, kto­ré ús­tav­né­mu sú­du ne­bo­li zná­me v ča­se pri­jí­ma­nia toh­to roz­hod­nu­tia. Tie­to in­for­má­cie do znač­nej mie­ry po­sil­ňu­jú ve­rej­ný zá­ujem na pri­ja­tí prís­nej­šej práv­nej úp­ra­vy v tej­to ob­las­ti a tiež le­gi­ti­mi­tu pri­me­ra­né­ho zá­sa­hu do ne­zá­vis­los­ti súd­nej mo­ci zo stra­ny mo­ci le­gis­la­tív­nej. Pra­vid­lá up­ra­vu­jú­ce ­bez­peč­nos­tné pre­vier­ky sud­cov bu­dú mu­sieť spĺňať naj­prís­nej­šie kri­té­riá jas­nos­ti, zro­zu­mi­teľ­nos­ti a pred­ví­da­teľ­nos­ti.

Pred reali­zá­ciou bez­peč­nos­tných pre­vie­rok bu­de ne­vyh­nut­ne pot­reb­né bez­od­klad­ne vy­ko­nať re­for­mu Ná­rod­né­ho bez­peč­nos­tné­ho úra­du a Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­by, aby bo­li v maximál­nej mož­nej mie­re eli­mi­no­va­né ri­zi­ká nep­ri­me­ra­ných a neo­dô­vod­ne­ných zá­sa­hov do zá­klad­ných práv sud­cov, zá­sa­hov do ne­zá­vis­los­ti súd­nic­tva, či zneu­ži­tia pre­vie­rok na prí­pad­né vy­die­ra­nie a ov­plyv­ňo­va­nie sud­cov pri ich roz­ho­do­va­ní.

1.2 Špe­cia­li­zá­cia sú­dov a sud­cov

Za úče­lom skva­lit­ne­nia a zvý­še­nia rých­los­ti pos­tu­pu a roz­ho­do­va­nia sú­dov je ne­vyh­nut­né roz­ší­riť a prehĺbiť špe­cia­li­zá­ciu súd­nic­tva a sud­cov. Aby k to­mu moh­lo dôjsť, je pot­reb­né zlú­čiť a op­ti­ma­li­zo­vať ma­lé ok­res­né sú­dy do efek­tív­nej­ších a hos­po­dár­nej­ších väč­ších cel­kov. Špe­cia­li­zá­cia sud­cov je mož­ná len na väč­ších sú­doch, pre­to­že na ma­lých sú­doch by sa pri špe­cia­li­zá­cii ne­da­lo za­bez­pe­čiť ná­hod­né pri­de­ľo­va­nie ve­cí a do­chá­dza­lo by k po­ru­šo­va­niu ús­tav­né­ho prá­va na zá­kon­né­ho a nes­tran­né­ho sud­cu. Pre­dov­šet­kým bu­de pot­reb­né po­sil­niť ok­res­né sú­dy so síd­lom v kraj­ských mes­tách, kde je ná­pad no­vých ve­cí naj­vyš­ší, a čo naj­skôr vy­tvo­riť ur­či­tý stu­peň špe­cia­li­zá­cie v rám­ci tých­to sú­dov na vy­bra­né ty­py agend.

Sud­co­via by sa ma­li za­obe­rať len ve­ca­mi, kto­ré si sku­toč­ne vy­ža­du­jú ich práv­nu od­bor­nosť. Pre­to by ma­li byť od­bre­me­ne­ní od všet­kých ad­mi­nis­tra­tív­nych či iných úko­nov, kto­ré si ne­vy­ža­du­jú kva­li­fi­ko­va­nú od­bor­nosť sud­cu. Na väč­ších sú­doch by ma­li pô­so­biť špe­cia­li­zo­va­né tí­my od­bor­ných jus­tič­ných pra­cov­ní­kov, kto­ré by pos­ky­to­va­li pod­por­né od­bor­né služ­by (nap­rík­lad práv­ne re­šerše, práv­ne ana­lý­zy, a pod.) pre via­ce­rých sud­cov rov­na­kej špe­cia­li­zá­cie, čo by vie­dlo k vy­ššej kva­li­te a pro­duk­ti­vi­te roz­ho­do­va­nia sú­dov.

V skut­ko­vo a práv­ne me­nej zlo­ži­tých ve­ciach, kto­ré ma­jú štan­dard­ný cha­rak­ter, by sud­co­via pri od­ôvod­ne­ní svo­jich roz­hod­nu­tí­ma­li pou­ží­vať pra­vi­del­ne ak­tua­li­zo­va­né spo­loč­né vzo­ry práv­nej ar­gu­men­tá­cie, čím by vý­raz­ne zvý­ši­li rých­losť svoj­ho roz­ho­do­va­nia v jed­no­du­chých ve­ciach. Zá­ro­veň by sa im vy­tvo­ril väč­ší ča­so­vý pries­tor na rie­še­nie skut­ko­vo a práv­ne zlo­ži­tej­ších ve­cí.

So za­vá­dza­ním mo­der­ných in­for­mač­ných a ko­mu­ni­kač­ných tech­no­ló­gií v jus­tí­cii a pos­tup­ným nás­tu­pom úpl­nej elek­tro­ni­zá­cie súd­nic­tva bu­dú ľud­ské zdro­je me­nej geog­ra­fic­ky via­za­né, pre­to­že sud­co­via a úrad­ní­ci bu­dú môcť pra­co­vať na svo­jich ve­ciach elek­tro­nic­ky a flexibil­ne.

Pred reali­zá­ciou re­for­my súd­nej ma­py bu­de ne­vyh­nut­né dôk­lad­ne pres­kú­mať kľú­čo­vé fak­to­ry, aký­mi sú hus­to­ta oby­va­teľ­stva, ze­me­pis­ná po­lo­ha, prie­beh ko­na­nia, infra­štruk­tú­ra a dop­ra­va a ma­li by sa tiež zoh­ľad­niť aj ďal­šie fak­to­ry, aký­mi sú nap­rík­lad úro­veň pod­ni­ka­nia, dos­tup­nosť práv­ne­ho po­ra­den­stva a dos­tup­nosť ná­bo­ru za­mes­tnan­cov v po­su­dzo­va­nej lo­ka­li­te.

1.3 Vzde­la­nej­ší a skú­se­nej­ší sud­co­via

Jed­nou z hlav­ných prí­čin riad­ne­ho ne­fun­go­va­nia súd­nic­tva v Slo­ven­skej re­pub­li­ke je aj sku­toč­nosť, že sud­ca­mi sa stá­va­jú oso­by bez dos­ta­toč­ných práv­nic­kých ve­do­mos­tí, zruč­nos­tí a skú­se­nos­tí, t. j. oso­by, kto­ré nie sú od­bor­ne ani osob­nos­tne prip­ra­ve­né na vý­kon po­vo­la­nia sud­cu. Mi­ni­mál­nu ve­ko­vú hra­ni­cu 30 ro­kov ako jed­nu z pod­mie­nok pre vý­kon sud­cov­skej fun­kcie by pre­to bo­lo pot­reb­né nah­ra­diť mi­ni­mál­nou dĺžkou práv­nej praxe, nap­rík­lad v roz­sa­hu 10 ale­bo 15 ro­kov, čo by moh­lo na­po­môcť k vý­raz­né­mu zvý­še­niu kva­li­ty roz­ho­do­va­nia na ok­res­ných sú­doch.

Kaž­dý sud­ca by pred nás­tu­pom do fun­kcie mal ab­sol­vo­vať in­ten­zív­ny kurz špe­ci­fic­kých sud­cov­ských zruč­nos­tí, prejsť prís­nym psy­cho­lo­gic­kým tes­tom a zlo­žiť skúš­ku z etic­kých pra­vi­diel vý­ko­nu sud­cov­ské­ho po­vo­la­nia. In­šti­tút jus­tič­ných ča­ka­te­ľov bu­de pot­reb­né zru­šiť, keď­že stra­tí vý­znam, čím sa zá­ro­veň od­strá­ni aj toľ­ko kri­ti­zo­va­né ro­din­kár­stvo me­dzi jus­tič­ný­mi ča­ka­teľ­mi a sud­ca­mi.

Ma­lo by sa za­viesť prie­bež­né po­vin­né vzde­lá­va­nie všet­kých sud­cov a od­bor­ných jus­tič­ných pra­cov­ní­kov. Sud­co­via aj od­bor­ní jus­tič­ní pra­cov­ní­ci by ma­liab­sol­vo­vať pra­vi­del­né ško­le­nia za­me­ra­né nie­len na dopĺňa­nie a prehl­bo­va­nie svo­jich ve­do­mos­tí, ale aj na zdo­ko­na­ľo­va­nie svo­jich prak­tic­kých zruč­nos­tí ne­vyh­nut­ných a pot­reb­ných pre vý­kon fun­kcie sud­cu, resp. od­bor­né­ho jus­tič­né­ho pra­cov­ní­ka (ko­mu­ni­kač­né zruč­nos­ti, IT zruč­nos­ti, vy­hľa­dá­va­nie a trie­de­nie in­for­má­cií, osob­ný a ča­so­vý ma­naž­ment, de­le­gá­cia prá­ce, atď.). Sú­čas­ťou pra­vi­del­ných ško­le­ní by mal byť aj pred­met sud­cov­skej eti­ky a jej ap­li­ká­cie v kaž­do­den­nom ži­vo­te.

Bo­lo by uži­toč­né, ke­by mi­nis­ter­stvo spra­vod­li­vos­ti za­bez­pe­či­lo vy­tvo­re­nie špe­ciál­ne­ho por­tá­lu jus­tič­ných in­for­má­cií, kto­rý bu­de ob­sa­ho­vať pra­vi­del­ne ak­tua­li­zo­va­nú da­ta­bá­zu práv­nych in­for­má­cií pot­reb­ných pre vý­kon súd­nic­tva (napr. preh­ľad­né us­po­ria­da­nie auto­ri­ta­tív­nej ju­di­ka­tú­ry a li­te­ra­tú­ry pod­ľa jed­not­li­vých práv­nych od­vet­ví a in­šti­tú­tov, vy­me­dzenie ak­tuál­nych práv­nych štan­dar­dov roz­ho­do­va­nia špe­ci­fic­kých práv­nych otá­zok vy­plý­va­jú­cich z us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry naj­vyš­ších súd­nych auto­rít, od­ka­zy na auto­ri­ta­tív­nu práv­nu ve­du a elek­tro­nic­ký prís­tup k jej ob­sa­hu).

Znač­ným prob­lé­mom slo­ven­ských sú­dov je ne­dos­ta­toč­né od­ôvod­ňo­va­nie roz­hod­nu­tí. Príl­iš veľ­ký pries­tor v od­ôvod­ne­niach súd­nych roz­hod­nu­tí za­be­rá opis sa­mot­né­ho ko­na­nia, ci­to­va­nie zo zá­pis­níc z po­jed­ná­va­nia, čas­to bez akej­koľ­vek syn­té­zy sku­toč­nos­tí, kto­ré sú nao­zaj re­le­van­tné pre práv­ne od­ôvod­ne­nie. Sa­mot­né­mu od­ôvod­ne­niu roz­hod­nu­tia, te­da zod­po­ve­da­niu otáz­ky, pre­čo v da­nej ve­ci súd roz­ho­dol tak, ako roz­ho­dol (t. j. uve­de­nie ra­tio de­ci­den­di), súd ob­vyk­le ve­nu­je len mi­ni­mum pries­to­ru z cel­ko­vé­ho od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tia. Sú­dy čas­to ne­rea­gu­jú ani na pod­stat­né skut­ko­vé a práv­ne ná­miet­ky strán spo­ru. Od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tí tak vy­znie­va­jú zmä­toč­ne, od­vo­la­cie sú­dy roz­hod­nu­tia­pre nez­ro­zu­mi­teľ­nosť a ne­dos­ta­tok dô­vo­do­vob­vyk­le vra­ca­jú späť na sú­dy pr­vej in­štan­cie, čím do­chá­dza k zby­toč­ným prie­ťa­hom v súd­nom ko­na­ní. Tú­to ne­ga­tív­nu prax sú­dov je ne­vyh­nut­né bez­od­klad­ne nap­ra­viť nap­rík­lad aj špe­ciál­ny­mi ško­le­nia­mi sud­cov za­me­ra­ný­mi na os­vo­jo­va­nie si tech­ník a dob­rej praxe kon­ci­po­va­nia a pí­sa­nia súd­nych roz­hod­nu­tí. Aj v skut­ko­vo či práv­ne zlo­ži­tých a ná­roč­ných ve­ciach by sa od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tia ma­lo sús­tre­diť len na kľú­čo­vé as­pek­ty prí­pa­du a ma­lo by byť zro­zu­mi­teľ­né stra­nám spo­ru.

Sud­co­via by sa ma­li viac ot­vo­riť ve­rej­nos­ti. Ma­li by sa sna­žiť zvy­šo­vať dô­ve­ru ve­rej­nos­ti v jus­tí­ciu nap­rík­lad aj tým, že sa bu­dú čas­tej­šie ob­ja­vo­vať na ve­rej­nos­ti a zro­zu­mi­teľ­ným ja­zy­kom vy­svet­ľo­vať svo­je roz­hod­nu­tia.

Nie na za­bí­jač­kách, ale na inter­ne­to­vých strán­kach mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti, prí­pad­ne na oso­bit­nom jus­tič­nom por­tá­li, by mal byť vy­tvo­re­ný pries­tor na pra­vi­del­nú dis­ku­siu, vý­me­nu ná­zo­rov a in­for­má­cií, me­dzi sud­ca­mi rôz­nych sú­dov a ad­vo­kát­mi,na rie­še­nie práv­nych či etic­kých otá­zok ale­bo prob­lé­mov sú­vi­sia­cich s jus­tí­ciou, čo by pop­ri prehl­bo­va­ní od­bor­ných ve­do­mos­tí všet­kých zú­čas­tne­ných moh­lo pris­pieť aj k lep­šej iden­ti­fi­ká­cii a nás­led­né­mu rie­še­nie prob­lé­mov fun­go­va­nia jus­tič­né­ho sys­té­mu.

Od­bor­ná spô­so­bi­losť sud­cov pot­reb­ná pre vý­kon ich po­vo­la­nia by sa ma­la prie­bež­ne a pra­vi­del­ne pre­ve­ro­vať. Súd­na ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky, po pri­ja­tí pot­reb­nej le­gis­la­tív­nej úp­ra­vy, by na ten­to účel ma­la zria­diť špe­cia­li­zo­va­né od­bor­né ko­mi­sie zlo­že­né z uz­ná­va­ných od­bor­ní­kov pre jed­not­li­vé ob­las­ti prá­va (v pa­rit­nom za­stú­pe­ní bu­dú pop­ri sud­coch v jed­not­li­vých ko­mi­siách za­stú­pe­ní aj exper­ti z iných práv­nic­kých pro­fe­sií, napr. aka­de­mi­ci či ad­vo­ká­ti s dl­ho­roč­nou práv­nou praxou). Opa­ko­va­ne zis­te­né ne­dos­tat­ky od­bor­nej spô­so­bi­los­ti by ma­li byť dô­vo­dom na dis­cip­li­nár­ne stí­ha­nie sud­cu.

1.4 Sprís­ne­nie osob­nej hmot­nej zod­po­ved­nos­ti sud­cov

Jed­ným z naj­väč­ších prob­lé­mov súd­nic­tva v Slo­ven­skej re­pub­li­ke, ak nie vô­bec naj­väč­ším, je nep­red­ví­da­teľ­nosť súd­nych roz­hod­nu­tí. Sú­dy, resp. sud­co­via nie oje­di­ne­le pos­tu­pu­jú a roz­ho­du­jú, či už z ned­ban­li­vos­ti ale­bo, nie­ke­dy, aj úmy­sel­ne, v zrej­mom roz­po­re s plat­ným práv­nym po­riad­kom a us­tá­le­nou ju­di­ka­tú­rou naj­vyš­ších súd­nych auto­rít. Za svoj­voľ­né roz­hod­nu­tia a ško­du, kto­rú ni­mi dot­knu­tým oso­bám a nás­led­ne štá­tu spô­so­bia, sud­co­via fak­tic­ky ne­ne­sú žiad­nu práv­nu zod­po­ved­nosť. Ak ju ne­sú, tak naj­viac do vý­šky troj­ná­sob­ku svoj­ho fun­kčné­ho pla­tu. Ta­ký­to stav vy­tvá­ra veľ­ký pries­tor pre ko­rup­ciu a klien­tel­izmus, čo je zrej­mé aj z in­for­má­cií, kto­ré bo­li me­dia­li­zo­va­né za os­tat­né ob­do­bie.

Účin­ným pros­tried­kom ako ten­to ne­ga­tív­ny stav nap­ra­viť by moh­lo byť sprís­ne­nie osob­nej hmot­nej zod­po­ved­nos­ti sud­cov, naj­mä za­ve­de­nie pl­nej hmot­nej zod­po­ved­nos­ti sud­cu za ško­du spô­so­be­nú svoj­voľ­ným roz­hod­nu­tím ale­bo pos­tu­pom bez oh­ľa­du na to, či sud­ca ško­du spô­so­bil úmy­sel­ne ale­bo z ned­ban­li­vos­ti.

Up­lat­ne­nie reg­res­né­ho ná­ro­ku štá­tu vo­či sud­co­vi by tak ne­bo­lo ob­me­dze­né len pred­chá­dza­jú­cim roz­hod­nu­tím Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky ale­bo Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, ako je to up­ra­ve­né v sú­čas­nos­ti v § 104 zá­ko­na č. 385/2000 Z. z. o sud­coch a prí­se­dia­cich a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov. Ak štát v sú­la­de so zá­ko­nom č. 514/2003 Z. z. o zod­po­ved­nos­ti za ško­du spô­so­be­nú pri vý­ko­ne ve­rej­nej mo­ci a o zme­ne niek­to­rých zá­ko­nov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov uh­ra­dí poš­ko­de­nej oso­be ško­du (ma­jet­ko­vú ale­bo ne­ma­jet­ko­vú uj­mu), kto­rá jej bo­la spô­so­be­ná v sú­vis­los­ti s roz­ho­do­va­cou čin­nos­ťou sud­cu (v tres­tnej, ci­vil­nej ale­bo inej ve­ci), pri­čom svoj­voľ­nosť (ar­bit­rár­nosť) pos­tu­pu či roz­hod­nu­tia sú­du (sud­cu) bo­la kon­šta­to­va­ná vy­ššou súd­nou auto­ri­tou, na zá­kla­de tých­to práv­nych sku­toč­nos­tí štá­tu ex le­ge vznik­ne reg­res­ný ná­rok vo­či sud­co­vi, kto­rý ško­du svo­jím svoj­voľ­ným roz­hod­nu­tím ale­bo pos­tu­pom za­prí­či­nil.

Vznik reg­res­né­ho ná­ro­ku štá­tu vo­či sud­co­vi ale­bo bý­va­lé­mu sud­co­vi by už ne­bol pod­mie­ne­ný pred­chá­dza­jú­cim prá­vop­lat­ným zis­te­ním za­vi­ne­nia sud­cu v dis­cip­li­nár­nom ko­na­ní (dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie sa vo­či sud­co­vi ani ne­mu­sí za­čať, ak ho op­ráv­ne­ný sub­jekt nei­ni­ciu­je, prí­pad­ne bu­de za­sta­ve­né, ak sa sud­ca v prie­be­hu dis­cip­li­nár­ne­ho ko­na­nia vzdá fun­kcie sud­cu a reg­res­ný ná­rok vo­či už bý­va­lé­mu sud­co­vi ani nev­znik­ne). Zo všeo­bec­ne uz­ná­va­nej práv­nej zá­sa­dy „iura no­vit cu­ria“ – „súd poz­ná prá­vo“, kto­rá sa up­lat­ňu­je aj pri zod­po­ved­nos­ti sud­cov, vy­plý­va, že sud­ca je zna­lý prá­va, vrá­ta­ne us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry naj­vyš­ších súd­nych auto­rít. Ak sa sud­co­vi, napr. v dis­cip­li­nár­nom ale­bo tres­tnom ko­na­ní, nep­reu­ká­že úmy­sel, je lo­gic­ké pred­pok­la­dať, že ne­zá­kon­ný pos­tup ale­bo roz­hod­nu­tie za­prí­či­nil z ned­ban­li­vos­ti. Te­da zá­sad­ne kaž­dý pos­tup ale­bo roz­hod­nu­tie sud­cu, kto­ré sú v roz­po­re s plat­ným prá­vom, je pot­reb­né po­va­žo­vať za za­vi­ne­né ko­na­nie.

Be­nát­ska ko­mi­sia sa ne­dáv­no za­obe­ra­la otáz­kou zod­po­ved­nos­ti štá­tu a nás­led­nej zod­po­ved­nos­ti sud­cov, čo je cit­li­vou té­mou v mno­hých kra­ji­nách, vo svo­jom lis­te ami­cus­cu­riae vy­pra­co­va­nom na žia­dosť Ústav­né­ho sú­du Mol­dav­skej re­pub­li­ky.(1)Pod­ľa sta­no­vis­ka Be­nát­skej ko­mi­sie by sud­co­via vo všeo­bec­nos­ti ne­ma­li byť za­via­za­ní na reg­res­nú náh­ra­du ško­dy, ak svo­ju fun­kciu vy­ko­ná­va­jú v sú­la­de s pro­fe­sij­ný­mi štan­dar­dmi de­fi­no­va­ný­mi zá­ko­nom (fun­kčná imu­ni­ta). Osob­ná hmot­ná zod­po­ved­nosť sud­cov sav­šak v sú­la­de s európ­sky­mi práv­ny­mi štan­dar­dmi pri­púš­ťa za pred­pok­la­du exis­ten­cie úmys­lu ale­bo hru­bej ned­ban­li­vos­ti na ich stra­ne. Mu­sí byť up­ra­ve­ná jas­ný­mi, zro­zu­mi­teľ­ný­mi a pred­ví­da­teľ­ný­mi zá­kon­ný­mi pra­vid­la­mi, kto­ré ne­bu­dú ko­li­do­vať s prin­cí­pom ne­zá­vis­los­ti súd­nic­tva.

Sprís­ne­nie hmot­nej zod­po­ved­nos­ti sud­cov mô­že vý­raz­ným spô­so­bom zlep­šiť kva­li­tu a pred­ví­da­teľ­nosť súd­nych roz­hod­nu­tí a po­sil­niť stav práv­nej is­to­ty v Slo­ven­skej re­pub­li­ke, keď­že sud­co­via bu­dú fi­nan­čne mo­ti­vo­va­ní pris­tu­po­vať k svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti ove­ľa zod­po­ved­nej­šie, ako je to­mu v sú­čas­nos­ti. Vzhľa­dom na ak­tuál­ny stav jus­tí­cie by ta­ká­to úp­ra­va bo­la le­gi­tím­na a opod­stat­ne­ná, pri­čom pri dôk­lad­ne uvá­že­nej práv­nej úp­ra­ve by ni­ja­kým spô­so­bom ne­za­sa­ho­va­la do ne­zá­vis­los­ti súd­nej mo­ci. Sud­co­via, kto­rí ne­ma­jú dos­ta­toč­né od­bor­né a mo­rál­ne kva­li­ty pre vý­kon svo­jej fun­kcie, bu­dú mu­sieť dôk­lad­ne zvá­žiť, či sa im „op­la­tí“ na­ďa­lej pô­so­biť v súd­nic­tve.

1.5 Po­vin­nosť vy­uží­vať al­ter­na­tív­ne spô­so­by rie­še­nia spo­rov

Sú­dy aj jed­not­li­ví sud­co­via sú dl­ho­do­bo za­va­le­ní množ­stvom po­da­ní, kto­ré nás­led­ne nes­tí­ha­jú rie­šiť v pri­me­ra­nom ča­se bez zby­toč­ných prie­ťa­hov, ani v dos­ta­toč­nej kva­li­te. Od­bre­me­ne­niu sú­dov aj sud­cov by ur­či­te na­po­moh­lo za­ve­de­nie zá­kon­nej po­vin­nos­ti vy­uží­va­nia al­ter­na­tív­nych spô­so­bov rie­še­nia spo­rov (napr. me­diá­cie či ne­go­ciá­cie) pred ich po­da­ním na súd.

Pred po­da­ním ža­lo­by na súd by­tak po­ten­cio­nál­ny ža­lob­ca bol po­vin­ný pí­som­ne ale­bo elek­tro­nic­ky up­lat­niť svo­je ná­ro­ky u po­ten­cio­nál­ne­ho ža­lo­va­né­ho, a ten­to by zas bol po­vin­ný pí­som­ne ale­bo elek­tro­nic­ky na up­lat­ne­né ná­ro­ky v zá­ko­nom us­ta­no­ve­nej le­ho­te (napr. v le­ho­te 2 me­sia­cov) rea­go­vať. Ak me­dzi spo­ro­vý­mi stra­na­mi ne­dôj­de k mi­mo­súd­ne­mu vy­rie­še­niu spo­ru v zá­ko­nom us­ta­no­ve­nej le­ho­te (napr. v le­ho­te 6 me­sia­cov), po­ten­cio­nál­ny ža­lob­ca bu­de op­ráv­ne­ný up­lat­niť svo­je ná­ro­ky na sú­de.

V prí­pa­de, že si ža­lob­ca bez os­pra­vedl­ni­teľ­ných dô­vo­dov nespl­ní uve­de­nú po­vin­nosť, súd ne­bu­de po­vin­ný sa ža­lo­bou za­obe­rať. Ak si svo­ju po­vin­nosť nespl­ní ža­lo­va­ný, nap­rík­lad bez os­pra­vedl­ni­teľ­ných dô­vo­dov bu­de ig­no­ro­vať po­kus ža­lob­cu o mi­mo­súd­ne vy­rie­še­nie spo­ru, v prí­pa­de nás­led­né­ho rie­še­nia spo­ru súd­nou ces­tou bu­de ža­lo­va­ný auto­ma­tic­ky san­kcio­no­va­ný po­vin­nos­ťou nah­ra­diť ža­lob­co­vi tro­vy súd­ne­ho ko­na­nia, a to bez oh­ľa­du na vý­sle­dok súd­ne­ho spo­ru.

1.6 Vy­tvo­re­nie Naj­vyš­šie­ho správ­ne­ho sú­du

V nad­väz­nos­ti na uve­de­nú re­for­mu súd­nej ma­py bu­de pot­reb­né reali­zo­vať aj ús­tav­nú reor­ga­ni­zá­ciu súd­nic­tva, a to aj vy­tvo­re­ním Naj­vyš­šie­ho správ­ne­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, čias­toč­ne pod­ľa vzo­ru Čes­kej re­pub­li­ky. Do pô­sob­nos­ti toh­to no­vo­vyt­vo­re­né­ho sú­du by ma­la byť za­ra­de­ná kom­plet­ná dis­cip­li­nár­na agen­da (roz­ho­do­va­nie v 2. stup­ni), vo­leb­né sťaž­nos­ti, ale nap­rík­lad aj rie­še­nie sťaž­nos­tí na prie­ťa­hy v súd­nom či správ­nom ko­na­ní, čím by sa zá­ro­veň vý­raz­ne od­bre­me­nil Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky a vy­tvo­ril sa mu pries­tor na dôk­lad­nej­šie po­su­dzo­va­nie zlo­ži­tej­ších ús­tav­nop­ráv­nych spo­rov.

1.7 Sprís­ne­nie dis­cip­li­nár­nej zod­po­ved­nos­ti sud­cov
Skva­lit­ne­niu a zrý­chle­niu roz­ho­do­va­nia sú­dov by na­po­moh­lo aj sprís­ne­nie dis­cip­li­nár­nej zod­po­ved­nos­ti sud­cov za pos­tup a roz­ho­do­va­nie v kon­krét­nych ve­ciach. Roz­por roz­hod­nu­tia s us­tá­le­nou ju­di­ka­tú­rou vy­šších súd­nych auto­rít, bez dos­ta­toč­né­ho a pres­ved­či­vé­ho od­ôvod­ne­nia ta­ké­ho­to od­klo­nu, by ma­lo byť po­va­žo­va­né za zá­važ­né dis­cip­li­nár­ne pre­vi­ne­nie, ob­dob­ne ako aj extrém­ne prie­ťa­hy v súd­nom ko­na­ní.

Dis­cip­li­nár­na zod­po­ved­nosť sud­cu by ma­la byť sprís­ne­ná aj za nee­tic­ké sprá­va­nie. Za zá­važ­né dis­cip­li­nár­ne pre­vi­ne­nie by ma­la byť po­va­žo­va­ná aká­koľ­vek ko­mu­ni­ká­cia sud­cu s neop­ráv­ne­nou oso­bou, vrá­ta­ne iné­ho sud­cu, o pre­bie­ha­jú­cej „ži­vej“ ve­ci či účasť sud­cu na spo­lo­čen­ských po­du­ja­tiach, kto­ré svo­jím ob­sa­hom ale­bo účas­tník­mi mô­žu ob­jek­tív­ne zni­žo­vať dôs­toj­nosť a dô­ve­ry­hod­nosť sud­cu v očiach ve­rej­nos­ti. Ko­mu­ni­ká­cia sud­cu cez šif­ro­va­nú ap­li­ká­ciu, s kým­koľ­vek a o čom­koľ­vek, by ma­la byť zá­ko­nom vý­slov­ne za­ká­za­ná.

Sud­ca by mal mať zá­kon­nú po­vin­nosť ozna­mo­vať Súd­nej ra­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky aké­koľ­vek po­ku­sy o ne­zá­kon­né ov­plyv­ňo­va­nie je­ho roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti inou oso­bou. Nespl­ne­nie tej­to ozna­mo­va­cej po­vin­nos­ti by ma­lo byť po­va­žo­va­né za zá­važ­né dis­cip­li­nár­ne pre­vi­ne­nie.

Ma­li by sa tiež pri­me­ra­ne predĺžiť preml­ča­cie le­ho­ty dis­cip­li­nár­nych pre­vi­ne­ní pre všet­kých pred­sta­vi­te­ľov a za­mes­tnan­cov or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci, vrá­ta­ne sud­cov.

1.8 Sprís­ne­nie ma­jet­ko­vých priz­na­ní sud­cov

Ma­jet­ko­vé priz­na­nia sud­cov by sa ma­li zá­sad­ným spô­so­bom sprís­niť a roz­ší­riť. Ma­je­tok sud­cov, a v prí­pa­de dô­vod­ných po­doz­re­ní z po­ru­še­nia zá­ko­na aj ma­je­tok ich blíz­kych osôb, by mal po­dlie­hať pra­vi­del­nej bez­peč­nos­tnej pre­vier­ke. Sud­ca by mal mať ozna­mo­va­ciu po­vin­nosť bez­od­klad­ne nah­lá­siť Súd­nej ra­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky aký­koľ­vek ma­jet­ko­vý prí­ras­tok, kto­rý mu vzni­kol pop­ri pra­vi­del­nom me­sač­nom príj­me, pre­sa­hu­jú­ci nap­rík­lad hod­no­tu de­sať­ná­sob­ku mi­ni­mál­nej mzdy, a to v prí­pa­de pri­ja­tia da­ru, de­de­nia, pe­ňaž­nej vý­hry, pre­da­ja cen­ných pa­pie­rov, pre­da­ja neh­nu­teľ­nos­ti,a pod.

1.9 Re­for­ma Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky

Za úče­lom zlep­še­nia fun­go­va­nia jus­tí­cie a zvý­še­nia jej dô­ve­ry­hod­nos­ti v očiach ve­rej­nos­ti je ne­vyh­nut­né pre­sa­diť­zá­sad­nú re­for­mu Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Súd­nu ra­du je pre­dov­šet­kým pot­reb­né od­po­li­ti­zo­vať, up­ra­viť a ze­fek­tív­niť jej pô­sob­nosť a kom­pe­ten­cie, ale tiež cel­ko­vo zvý­šiť jej pos­ta­ve­nie a auto­ri­tu ako jed­né­ho z naj­výz­nam­nej­ších ús­tav­ných or­gá­nov.

V sú­la­de s pô­vod­ným zá­me­rom ús­ta­vo­dar­cu pri vy­tvo­re­ní toh­to štát­ne­ho or­gá­nu sa zá­ko­nom, prí­pad­ne pria­mo v ús­ta­ve, vý­slov­ne us­ta­no­ví pa­rit­né zlo­že­nie súd­nej ra­dy, kto­rá sa bu­de skla­dať z 9 sud­cov a 9 osôb z iných práv­nic­kých po­vo­la­ní.

1.10 Re­for­ma Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky

V nad­väz­nos­ti na re­for­mu súd­nej ra­dy je pot­reb­né pris­tú­piť aj k zá­sad­nej re­for­me Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Je ne­vyh­nut­né od­po­li­ti­zo­vať pro­ces vý­be­ru sud­cov ús­tav­né­ho sú­du a po­sil­niť pr­vky od­bor­nos­ti a tran­spa­ren­tnos­ti v tom­to pro­ce­se.

Prá­vo uchá­dzať sa o fun­kciu sud­cu ús­tav­né­ho sú­du by mal mať kaž­dý, kto sa dom­nie­va, že spĺňa zá­kon­né a ús­tav­né kri­té­riá pre tú­to fun­kciu. Me­chan­izmus navr­ho­va­nia kan­di­dá­tov pros­tred­níc­tvom ob­me­dze­né­ho poč­tu op­ráv­ne­ných sub­jek­tov, kto­rý je za­lo­že­ný skôr na sub­jek­tív­nych ako ob­jek­tív­nych kri­té­riách, sa neos­ved­čil (cez to­to vý­be­ro­vé si­to pra­vi­del­ne pre­chá­dza­li aj zjav­ne od­bor­ne či osob­nos­tne nes­pô­so­bi­lí uchá­dza­či). Jed­not­li­ví uchá­dza­či by ma­li prejsť prís­nym vý­be­ro­vým pro­ce­som cez oso­bit­nú vý­be­ro­vú ko­mi­siu zria­de­nú Súd­nou ra­dou Slo­ven­skej re­pub­li­ky, zlo­že­nú z naj­výz­nam­nej­ších od­bor­ní­kov z ob­las­ti prá­va, kto­rých bu­dú no­mi­no­vať pro­fes­né práv­nic­ké in­šti­tú­cie a naj­vyš­šie súd­ne auto­ri­ty (Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Naj­vyš­ší správ­ny súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky a Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky). Uchá­dza­či, kto­rí ús­peš­ne prej­dú tým­to vý­be­ro­vým pro­ce­som, sa bu­dú ako kan­di­dá­ti môcť zú­čas­tniť voľ­by sud­cov ús­tav­né­ho sú­du.

Po­čet sud­cov ús­tav­né­ho sú­du by sa mal zvý­šiť na pät­násť, čo by umož­ni­lo vy­tvo­re­nie pia­tich troj­člen­ných se­ná­tov a zá­ro­veň by sa vy­tvo­ri­li pod­mien­ky na kva­lit­nej­šie a rých­lej­šie roz­ho­do­va­nie.

Pre za­cho­va­nie fun­kčnos­ti, sta­bi­li­ty a tzv. in­šti­tu­cio­nál­nej pa­mä­ti ús­tav­né­ho sú­du by bo­lo mi­mo­riad­ne vhod­né za­viesť prie­bež­nú ob­me­nu sud­cov – kaž­dé šty­ri ro­ky by doš­lo k ob­me­ne pia­tich sud­cov.

V zá­uj­me od­po­li­ti­zo­va­nia ús­tav­né­ho sú­du by sa na vý­be­re sud­cov ús­tav­né­ho sú­du ne­ma­li pria­mo po­die­ľať or­gá­ny po­li­tic­kej mo­ci, t. j. Ná­rod­ná ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky ani pre­zi­dent Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Vý­ber sud­cov ús­tav­né­ho sú­du by mal byť zve­re­ný do pô­sob­nos­ti ne­zá­vis­lé­ho or­gá­nu, kto­rý má zá­ro­veň aj pri­me­ra­nú le­gi­ti­mi­tu od­vo­de­nú od po­li­tic­kých mo­cí – Súd­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Sud­cov ús­tav­né­ho sú­du, resp. je­ho jed­nu tre­ti­nu, by kaž­dé šty­ri ro­ky vo­li­la Súd­na ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Sud­ca­mi ús­tav­né­ho sú­du by sa sta­li kan­di­dá­ti s naj­vyš­ším poč­tom zís­ka­ných hla­sov, čím by sa od­strá­ni­lo ri­zi­ko neob­sa­de­nia miest na ús­tav­nom sú­de, a tým aj ri­zi­ko ne­fun­kčnos­ti ús­tav­né­ho sú­du. Pred­se­da ús­tav­né­ho sú­du by ne­mal byť me­no­va­ný pre­zi­den­tom, ale mal by byť vo­le­ný de­mok­ra­tic­ky a v taj­nej voľ­be v plé­ne sud­ca­mi ús­tav­né­ho sú­du, a to vždy na fun­kčné ob­do­bie šty­roch ro­kov pri kaž­dej tre­ti­no­vej ob­me­ne sud­cov.

1.11 Po­sil­ne­nie ochra­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd

Fy­zic­kým oso­bám a práv­nic­kým oso­bám by ma­lo byť priz­na­né prá­vo ini­cio­vať ko­na­nie o sú­la­de práv­nych pred­pi­sov po­da­ním ús­tav­nej sťaž­nos­ti, ob­dob­ne ako je to up­ra­ve­né v Čes­kej re­pub­li­ke. Pod­ľa sú­čas­nej práv­nej úp­ra­vy ma­jú prá­vo ini­cio­vať ko­na­nie o sú­la­de práv­nych pred­pi­sov len vy­bra­né or­gá­ny ve­rej­nej mo­ci Slo­ven­skej re­pub­li­ky a v pod­sta­te zá­vi­sí od ich voľ­nej úva­hy či ta­ké­to ko­na­nie bu­dú ale­bo ne­bu­dú ini­cio­vať. Súk­rom­ným oso­bám, fy­zic­kým i práv­nic­kým, tak práv­ny po­ria­dok Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­ga­ran­tu­je účin­ný pros­trie­dok náp­ra­vy, ak k po­ru­šo­va­niu ich zá­klad­ných práv do­chá­dza proti­ús­tav­ným práv­nym pred­pi­som, resp. je­ho čas­ťou. To je stav, kto­rý je v zrej­mom roz­po­re s člán­kom 13 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, kto­rý ga­ran­tu­je prá­vo na účin­ný op­rav­ný pros­trie­dok.

1.12 Zlep­še­nie ma­naž­men­tu sú­dov

Pred­se­da­mi všeo­bec­ných sú­dov, ok­res­ných a kraj­ských, by ne­ma­li byť sud­co­via, ale skú­se­ní ma­na­žé­ri, kto­rí by sa ma­li ve­no­vať vý­hrad­ne ria­de­niu sú­du, čo by moh­lo viesť k vý­raz­né­mu zlep­še­niu cel­ko­vé­ho fun­go­va­nia sú­dov, vrá­ta­ne efek­tív­nej­šie­ho vy­uží­va­nia ľud­ských a ma­te­riál­nych zdro­jov. V sú­čas­nos­ti sú pred­se­da­mi sú­dov sud­co­via, kto­rí ne­ma­jú pot­reb­né ma­na­žér­ske zruč­nos­ti, sú vo­či os­tat­ným sud­com skôr ko­le­giál­ni ako ich na­dria­de­ní (nap­rík­lad aj pre­to, aby si ne­po­ka­zi­li vzťa­hy s os­tat­ný­mi sud­ca­mi a ne­bo­li v bu­dúc­nos­ti v ne­mi­los­ti iné­ho pred­se­du), pop­ri ve­de­ní sú­du sa mu­sia ve­no­vať aj sud­cov­skej čin­nos­ti, aby nes­tra­ti­li súd­nu prax a aby od­bre­me­ni­li aj os­tat­ných ko­le­gov, či­že „se­dia na dvoch sto­lič­kách“.

Pred­se­do­via jed­not­li­vých sú­dov by bo­li vy­be­ra­ní Súd­nou ra­dou Slo­ven­skej re­pub­li­ky na štvorroč­né fun­kčné ob­do­bie, pri­čom by na tom is­tom sú­de moh­li pô­so­biť maximál­ne dve fun­kčné ob­do­bia za se­bou. Sud­cov­ské ra­dy bu­dú na­ďa­lej pô­so­biť ako po­rad­né or­gá­ny pred­se­dov sú­dov. Ich pô­so­be­nie a vy­uží­va­nie zá­ko­nom us­ta­no­ve­ných kom­pe­ten­cií (nap­rík­lad ini­cio­va­nie dis­cip­li­nár­nych návr­hov) by sa ma­lo vý­raz­ným spô­so­bom zlep­šiť.

1.13 Re­ví­zia Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky ale­bo pri­ja­tie no­vej ús­ta­vy

Doz­rel čas na re­ví­ziu Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, resp. pri­ja­tie no­vej ús­ta­vy. Bez pod­stat­nej zme­ny ús­ta­vy nie je mož­né reali­zo­vať ne­vyh­nut­né a zá­sad­né re­for­my fun­go­va­nia or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci v Slo­ven­skej re­pub­li­ke, a te­da ani re­for­mu jus­tí­cie.

Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky bo­la v ro­ku 1992 prip­ra­ve­ná v chva­te a v pod­sta­te bez akej­koľ­vek od­bor­nej dis­ku­sie, čo sa vý­raz­ne ne­ga­tív­ne od­zr­kad­li­lo na jej cel­ko­vej kva­li­te.

Ústa­va, nap­rík­lad, neob­sa­hu­je ani ta­ký štan­dard­ný in­šti­tút, akým je tzv. de­ro­gač­ná klau­zu­la, up­ra­vu­jú­ca pod­mien­ky, za akých je mož­né ús­ta­vu me­niť a dopĺňať, čo v praxi vie­dlo k to­mu, že ná­rod­ná ra­da za­ča­la me­niť a dopĺňať ús­ta­vu pros­tred­níc­tvom „oby­čaj­ných“ ús­tav­ných zá­ko­nov. Z ús­ta­vy nie je zrej­mý vzťah ús­ta­vy a ús­tav­ných zá­ko­nov, vzá­jom­né vzťa­hy me­dzi ús­tav­ný­mi or­gán­mi sú up­ra­ve­né ne­jas­ne, čo spô­so­bu­je zby­toč­né kon­flik­ty na­rú­ša­jú­ce sta­bi­li­tu a práv­nu is­to­tu. In­šti­tút ce­loš­tát­ne­ho re­fe­ren­da je pre po­ža­do­va­né vy­so­ké kvó­rum prak­tic­ky neap­li­ko­va­teľ­ný a dod­nes nie je cel­kom zrej­mé, aké má mať plat­né re­fe­ren­dum práv­ne účin­ky. Reali­zá­cia a roz­sah via­ce­rých zá­klad­ných práv sú li­mi­to­va­né vy­ko­ná­va­cí­mi zá­kon­mi, a te­da zá­vi­sia vý­luč­ne od po­li­tic­kej vô­le ná­rod­nej ra­dy, resp. vlád­nej väč­ši­ny, čo nie je že­la­teľ­ný stav.

Vzhľa­dom na roz­siah­le ob­sa­ho­vé ne­dos­tat­ky, čas­té ap­li­kač­né a inter­pre­tač­né prob­lé­my, sú­čas­ná ús­ta­va nepl­ní riad­ne svo­je zá­klad­né fun­kcie, pre­dov­šet­kým fun­kciu sta­bi­li­zač­nú. Na­priek jej mno­ho­po­čet­ným no­ve­li­zá­ciám, čo sa­mé ose­be nie je žia­dú­ce, keď­že tým do­chá­dza k na­rú­ša­niu sta­bi­li­ty a práv­nej is­to­ty, väč­ši­na ne­dos­tat­kov ús­ta­vy do­te­raz ne­bo­la od­strá­ne­ná. Prá­ve nao­pak, via­ce­ré jej no­ve­li­zá­cie bo­li ne­kon­cep­čné a sle­do­va­li skôr úz­ke ideo­lo­gic­ké zá­uj­my po­li­tic­kých strán, ako ve­rej­ný zá­ujem, pri­čom v ko­neč­nom dôs­led­ku zá­sad­ným spô­so­bom zní­ži­li sta­bi­li­tu ús­ta­vy, jej váž­nosť a auto­ri­tu v spo­loč­nos­ti. Ob­dob­ne, ako zá­klad­ný (pô­vod­ný) text ús­ta­vy, aj tie­to ús­tav­néz­me­ny bo­li „ši­té ho­rú­cou ih­lou“, niek­to­ré bo­li do­kon­ca, v zrej­mom roz­po­re s le­gis­la­tív­ny­mi pra­vid­la­mi, schvá­le­né v skrá­te­nom le­gis­la­tív­nom ko­na­ní. Väč­ši­na no­ve­li­zá­cií ús­ta­vy bo­la reali­zo­va­ná bez dos­ta­toč­né­ho uvá­že­nia.

Re­vi­do­va­ná ale­bo no­vá ús­ta­va mu­sí mať ove­ľa vy­šší stu­peň ri­gi­di­ty, aby ne­moh­la byť me­ne­ná len pú­hou kva­li­fi­ko­va­nou väč­ši­nou pos­lan­cov ná­rod­nej ra­dy. Ústa­va by tiež ma­la mať za­de­fi­no­va­né svo­je ma­te­riál­ne jad­ro, t. j. naj­dô­le­ži­tej­šie ob­sa­ho­vé pr­vky tvo­ria­ce jej pod­sta­tu, kto­ré by ne­bo­lo mož­né me­niť vô­bec, prí­pad­ne len pros­tred­níc­tvom ce­loš­tát­ne­ho re­fe­ren­da.

Ma­la by sa zria­diť ad hoc ús­tav­ná ko­mi­sia, kto­rá bu­de zlo­že­ná z uz­ná­va­ných od­bor­ní­kov na ús­tav­né prá­vo. Jej úlo­hou bu­de vy­pra­co­vať návrh re­ví­zie exis­tu­jú­cej ús­ta­vy ale­bo návrh no­vej ús­ta­vy. Navr­hnu­tý text re­vi­do­va­nej ale­bo no­vej ús­ta­vy bu­de nás­led­ne pred­lo­že­ný na šir­šiu od­bor­nú a spo­lo­čen­skú dis­ku­siu. V prí­pa­de schvá­le­nia no­vej ús­ta­vy ná­rod­nou ra­dou, na­do­bud­nu­tie plat­nos­ti a účin­nos­ti ús­ta­vy­by ma­lo byť pod­mie­ne­né jej od­súh­la­se­ním ob­čan­mi Slo­ven­skej re­pub­li­ky v ra­ti­fi­kač­nom re­fe­ren­de (po pri­me­ra­nom zní­že­ní kvó­ra pot­reb­né­ho na plat­nosť re­fe­ren­da), čím by no­vá ús­ta­va zís­ka­la vy­šší stu­peň le­gi­ti­mi­ty, ako má tá sú­čas­ná.

2 Re­for­ma pro­ku­ra­tú­ry

Ústav­ná úp­ra­va pos­ta­ve­nia pro­ku­ra­tú­ry je v po­rov­na­ní s ús­tav­nou úp­ra­vou iných štát­nych or­gá­nov mi­mo­riad­ne struč­ná a všeo­bec­ná. Všet­ky štát­ne or­gá­ny, kto­ré od­vo­dzu­jú svo­je pos­ta­ve­nie a pô­sob­nosť pria­mo z ús­ta­vy, by v nej ma­li mať aj jas­ne vy­me­dze­né prá­vo­mo­ci. V rám­ci tzv. sys­té­mu bŕzd a proti­váh by tiež mal byť jas­ne up­ra­ve­ný ich vzťah k iným ús­tav­ným or­gá­nom.

V prí­pa­de pro­ku­ra­tú­ry ta­ká­to úp­ra­va na ús­tav­nej úrov­ni ab­sen­tu­je. Ten­to stav zá­ko­ni­te ve­die k uzat­vo­re­niu pro­ku­ra­tú­ry pred ve­rej­nou kon­tro­lou a vy­tvá­ra váž­ne ri­zi­ká vzni­ku kon­flik­tov me­dzi pro­ku­ra­tú­rou a iný­mi ús­tav­ný­mi or­gán­mi, kto­ré sa v praxi už opa­ko­va­ne napl­ni­li.

O pos­ta­ve­ní pro­ku­ra­tú­ry v sys­té­me štát­nych or­gá­nov, jej vnú­tor­nom hie­rar­chic­kom us­po­ria­da­ní, vzťa­hoch po­dria­de­nos­ti a na­dria­de­nos­ti me­dzi pro­ku­rá­tor­mi, up­lat­ňo­va­ní mo­nok­ra­tic­ké­ho prin­cí­pu v ria­de­ní pro­ku­ra­tú­ry, fun­go­va­ní či skôr ne­fun­go­va­ní kon­trol­ných me­cha­niz­mov na čin­nosť a ne­čin­nosť pro­ku­rá­to­rov, a v ne­pos­led­nom ra­de tiež voľ­be a od­vo­lá­va­ní ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra by pred akou­koľ­vek ús­tav­nou zme­nou ma­la pre­beh­núť ši­ro­ká od­bor­ná dis­ku­sia.

Z uve­de­nej dis­ku­sie by ma­li vy­jsť návr­hy na kon­krét­ne zme­ny ús­tav­nej aj zá­kon­nej úp­ra­vy pos­ta­ve­nia, pô­sob­nos­ti a prá­vo­mo­cí pro­ku­ra­tú­ry, jej vzťa­hu k iným ús­tav­ným or­gá­nom a tiež za­ve­de­nie účin­ných a efek­tív­nych kon­trol­ných me­cha­niz­mov. No­vá práv­na úp­ra­va mu­sí za­bez­pe­čiť ne­zá­vis­losť, apo­li­tic­kosť a fun­kčnosť pro­ku­ra­tú­ry. Pre­to aj vý­ber, voľ­ba či me­no­va­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra mu­sia byť nas­ta­ve­né tak, aby tie­to zá­klad­né at­ri­bú­ty bo­li napl­ne­né.

Pro­ku­ra­tú­ru je pot­reb­né ot­vo­riť aj pre oso­by z iných práv­nic­kých pro­fe­sií. V za­hra­ni­čí je úpl­ne bež­né, že pro­ku­rá­tor­mi sa stá­va­jú skú­se­ní ad­vo­ká­ti či sud­co­via, a nao­pak. Per­so­nál­ne ot­vo­re­nie pro­ku­ra­tú­ry iným práv­nic­kým pro­fe­siám, vrá­ta­ne fun­kcie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, mô­že vý­raz­ne zvý­šiť kva­li­tu fun­go­va­nia pro­ku­ra­tú­ry.

V rám­ci no­vej ús­tav­nej úp­ra­vy pro­ku­ra­tú­ry by mal byť vy­tvo­re­ný no­vý štát­ny or­gán – Ra­da pro­ku­rá­to­rov Slo­ven­skej re­pub­li­ky, s ob­dob­ným pos­ta­ve­ním a zlo­že­ním ako (re­for­mo­va­ná) Súd­na ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Do je­ho pô­sob­nos­ti by ma­li pat­riť naj­mä kon­trol­né a kreač­né prá­vo­mo­ci, vrá­ta­ne voľ­by a od­vo­lá­va­nia ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, kraj­ských pro­ku­rá­to­rov a ok­res­ných pro­ku­rá­to­rov. Fun­kčné ob­do­bie ria­dia­cich pro­ku­rá­to­rov by ma­lo byť pev­ne sta­no­ve­né, aby do­chá­dza­lo k pra­vi­del­ným ob­me­nám na tých­to pos­toch.

Pri­de­ľo­va­nie ve­cí jed­not­li­vým pro­ku­rá­to­rom by ma­lo byť reali­zo­va­né ná­hod­ným spô­so­bom, elek­tro­nic­ký­mi pros­tried­ka­mi, ob­dob­ne ako na sú­doch. No­vou práv­nou úp­ra­vou by sa mal za­viesť zá­kaz od­ňa­tia ve­ci „zá­kon­né­mu“ pro­ku­rá­to­ro­vi bez spl­ne­nia pres­ne us­ta­no­ve­ných zá­kon­ných dô­vo­dov, čím sa vý­raz­ne po­sil­ní ne­zá­vis­losť ra­do­vých pro­ku­rá­to­rov od na­dria­de­ných pro­ku­rá­to­rov.

Sú­čas­ťou od­bor­nej dis­ku­sie by v ne­pos­led­nom ra­de ma­lo byť aj dôk­lad­né zvá­že­nie mož­nos­ti nah­ra­de­nia sys­té­mu pro­ku­ra­tú­ry sys­té­mom ne­zá­vis­lé­ho štát­ne­ho za­stu­pi­teľ­stva, nap­rík­lad pod­ľa vzo­ru Čes­kej re­pub­li­ky.

V kaž­dom prí­pa­de je ne­vyh­nut­né, aby aj vo svet­le ak­tuál­nych po­doz­re­ní o pre­po­je­ní via­ce­rých pro­ku­rá­to­rov s or­ga­ni­zo­va­ným zlo­či­nom bo­la pro­ku­ra­tú­ra na všet­kých stup­ňoch bez­od­klad­ne pod­ro­be­ná účin­ným očis­tným me­cha­niz­mom a aby bo­li z pro­ku­ra­tú­ry natr­va­lo vy­pu­de­ní pro­ku­rá­to­ri, kto­rí ve­do­me ko­na­li v roz­po­re s práv­nym po­riad­kom či etic­ký­mi pra­vid­la­mi.

3 Re­for­ma práv­nic­ké­ho vzde­lá­va­nia

Efek­tív­na a účin­ná re­for­ma súd­nic­tva aj pro­ku­ra­tú­ry bez sú­čas­nej re­for­my práv­nic­ké­ho vzde­lá­va­nia nie je ob­jek­tív­ne mož­ná. Je ne­vyh­nut­né, aby na štú­dium prá­va bo­li pri­jí­ma­ní len ta­kí štu­den­ti, kto­rí ma­jú nie­len ve­do­most­ný po­ten­ciál, ale aj osob­nos­tné pred­pok­la­dy pre bu­dú­ci vý­kon práv­nic­ké­ho po­vo­la­nia.

Vý­raz­ným spô­so­bom by sa ma­li sprís­niť kri­té­riá pri­jí­ma­nia štu­den­tov na štú­dium prá­va. Pí­som­ná aj ús­tna časť pri­jí­ma­cej skúš­ky by ma­li byť za­me­ra­né nie­len na ove­re­nie ve­do­mos­tí, ale aj na ove­re­nie osob­nos­tných a cha­rak­te­ro­vých pred­pok­la­dov uchá­dza­čov o štú­dium prá­va.

Z práv­nic­kých fa­kúlt dl­ho­do­bo vy­chá­dza­jú ab­sol­ven­ti, kto­rí nie sú prip­ra­ve­ní pre práv­nu prax, ve­do­mos­tne ani pot­reb­ný­mi práv­nic­ký­mi zruč­nos­ťa­mi. Práv­nic­ké fa­kul­ty, naj­mä z eko­no­mic­kých dô­vo­dov, pre­sa­dzu­jú kvan­ti­tu pri­jí­ma­ných štu­den­tov na úkor nás­led­nej kva­li­ty ich vzde­lá­va­nia. Na zvrá­te­nie toh­to ne­ga­tív­ne­ho tren­du je ne­vyh­nut­né zní­žiť poč­ty pri­jí­ma­ných štu­den­tov a vý­raz­ne zvý­šiť kva­li­tu ich vzde­lá­va­nia. Do vy­učo­va­cie­ho pro­ce­su je pot­reb­né za­viesť in­di­vi­duál­ny prís­tup a dôk­lad­né in­di­vi­duál­ne hod­no­te­nie, vy­učo­va­nie reali­zo­vať v má­lo­po­čet­ných sku­pi­nách for­mou dis­ku­sie, kde si mô­žu štu­den­ti os­vo­jo­vať zá­klad­né ko­mu­ni­kač­né zruč­nos­ti, to­le­ran­ciu k ná­zo­rom iných, ume­nie kom­pro­mi­su, ana­ly­tic­ké mys­le­nie a pod.

Jed­ným z nos­ných pred­me­tov vzde­lá­va­nia štu­den­tov mu­sí byť eti­ka vý­ko­nu práv­nic­kých po­vo­la­ní, kto­rá by sa ma­la pre­lí­nať ce­lým štú­diom prá­va. Štu­den­tom mu­sia byť prie­bež­ne a po­čas ce­lé­ho ich štú­dia všte­po­va­né etic­ké pra­vid­lá jed­not­li­vých práv­nic­kých pro­fe­sií. Štu­den­ti by ma­li o nich pra­vi­del­ne dis­ku­to­vať s vy­uču­jú­ci­mi aj me­dzi se­bou.

Štú­dium prá­va mu­sí byť za­lo­že­né na úc­te k dodr­žia­va­niu pra­vi­diel, vrá­ta­ne pra­vi­diel etic­kých.Ma­la by sa pre­to za­vies­ťnu­lo­vá to­le­ran­cia k nee­tic­ké­mu sprá­va­niu. Štu­den­ti aj uči­te­lia mu­sia byť prís­ne pos­ti­ho­va­ní za aké­koľ­vek pre­ja­vy, kto­rý­mi po­ru­šia etic­ké pra­vid­lá. Ne­rov­na­ký prís­tup uči­te­ľap­ri hod­no­te­ní štu­den­tov by mal byť­po­va­žo­va­ný za zá­važ­né dis­cip­li­nár­ne pre­vi­ne­nie, kto­ré­ho dôs­led­kom mô­že byť aj ukon­če­nie pra­cov­né­ho po­me­ru. Ob­dob­ne, aj aké­koľ­vek pod­vá­dzanie štu­den­ta pri štú­diu (napr. opi­so­va­nie pri skúš­ke či pla­giá­tor­stvo pri vy­pra­co­va­ní pí­som­nej prá­ce) by mal byť zá­važ­ným dis­cip­li­nár­nym pre­vi­ne­ním a dô­vo­dom na vy­lú­če­nie štu­den­ta zo štú­dia.

Za úče­lom skva­lit­ne­nia práv­nic­ké­ho vzde­lá­va­nia bu­de pot­reb­né za­viesť je­ho or­ga­ni­zo­va­né a efek­tív­ne pre­po­je­nie s práv­nou praxou. Za tým­to úče­lom by ma­la Ná­rod­ná ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky a Mi­nis­ter­stvo spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky vy­tvo­riť le­gis­la­tív­ne rám­ce na spolu­prá­cu práv­nic­kých fa­kúlt so súd­mi, pro­ku­ra­tú­ra­mi a pro­fes­ný­mi práv­nic­ký­mi or­ga­ni­zá­cia­mi. Ma­li by sa tiež vy­tvo­riť vhod­né le­gis­la­tív­ne a ma­te­riál­ne pod­mien­ky pre roz­ší­re­nie a po­sil­ne­nie pô­so­be­nia tzv. práv­nych kli­ník, pros­tred­níc­tvom kto­rých si štu­den­ti bu­dú os­vo­jo­vať prak­tic­ké práv­nic­ké zruč­nos­ti a po­die­ľať sa na bez­plat­nom pos­ky­to­va­ní práv­nej po­mo­ci oso­bám v ma­te­riál­nej nú­dzi. 

JUDr. Martin Buzinger PhD.

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a800-reforma-justicie