Zmluva patrí medzi typické súkromnoprávne inštitúty, ktoré sú založené na autonómii vôle ich účastníkov, na slobodnom rozhodovaní sa o dojednaní takých pravidiel vzájomných vzťahov a z nich vyplývajúcich práv a povinností, ktoré sú pre všetkých účastníkov výhodné.
Jedným zo sprievodných javov ekonomickej transformácie na podmienky trhového hospodárstva je aj prenikanie zmlúv, ako súkromnoprávnych inštitútov, do verejnej sféry. Vo verejnej sfére sa čoraz viac, a to tak vo vzťahoch medzi verejnoprávnymi subjektmi navzájom, ako aj vo vzťahoch verejnoprávnych subjektov a subjektov súkromného práva využívajú zmluvy ako nástroj vzájomnej koordinácie či kooperácie.
Zmluvy medzi verejnoprávnymi subjektmi navzájom či verejnoprávnymi subjektmi a súkromnoprávnymi subjektmi sa niekedy označujú ako verejnoprávne zmluvy. Napr. verejnoprávne zmluvy podľa Josefa Bejčeka možno chápať aj ako publicizačný trend zmluvného práva súkromného, do ktorého prenikajú (intervenujú) verejnoprávne prvky[1]. Josef Bejček ďalej konštatuje, že verejnoprávne zmluvy sú presvedčivým príkladom protismerného pohybu v legislatíve, odrážajúceho istú umelosť a prekonanosť tradicionalistickej verejnoprávnej a súkromnoprávnej dichotómie. Sú na jednej strane privatizáciou (liberalizáciou) verejného práva, pretože umožňujú štátu, verejnoprávnym korporáciám, iným právnickým osobám zriadeným zákonom a právnickým a fyzickým osobám, ak vykonávajú zákonom (alebo na základe zákona) zverenú pôsobnosť v oblasti verejnej správy, vzájomne spolupracovať za účelom plnenia svojich úloh na zmluvnom základe[2]. Verejnoprávne zmluvy sa podľa Josefa Bejčeka, s odvolaním na teóriu správneho práva, členia na koordinačné a subordinačné. Koordinačné zmluvy sú také, ktorých zmluvnými stranami sú subjekty verejnej správy a ktoré ich využívajú s cieľom plnenia ich úloh. Takéto poňatie je blízke súkromnoprávnym zmluvám[3]. Subordinačné zmluvy sú potom podľa Josefa Bejčeka uzatvárané medzi správnym orgánom a adresátom (objektom pôsobenia verejného práva), pričom zmluva tu vystupuje ako funkčná alternatíva individuálneho správneho aktu, ktorý ju môže nahradiť. Subordinačná verejnoprávna zmluva je verejnoprávnym nástrojom, technikou nahrádzajúcou medzi nerovnocennými subjektmi správne rozhodnutie[4]. Takéto ponímanie verejnoprávnych zmlúv je však pomerne úzke a nezahŕňa celú škálu zmlúv, ktoré sa vo verejnej sfére uzavierajú nielen medzi samotnými správnymi (administratívnymi) orgánmi pri koordinácii vzájomnej spolupráce (činnosti), resp. vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti medzi správnym orgánom a adresátom (objektom) pôsobenia verejného práva. Mimo takto vymedzených verejnoprávnych zmlúv zostáva škála zmlúv označovaných ako zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme a škála zmlúv, ktoré sú označované ako dotačné či subvenčné zmluvy.
II.
Zmluvu o výkonoch vo verejnom záujme uzatvára napr. samosprávny kraj s dopravcom podľa ust. § 15 zákona č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave, ktorej predmetom je vykonávanie prepravných potrieb osôb v pravidelnej autobusovej doprave.
Dotačné zmluvy sa uzatvárajú napr. vo vzťahu medzi Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a verejnou vysokou školou. Verejná vysoká škola nie je podľa zákona o vysokých školách podriadenou inštitúciou ministerstva, a preto tvrdiť, že vzťah medzi ministerstvom školstva a verejnou vysokou školou má charakter vzťahu medzi nadriadeným a podriadeným, a teda že dotačná zmluva medzi Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a verejnou vysokou školou je subordi- načnou zmluvou v zmysle vyššie uvedeného členenia verejnoprávnych zmlúv nie je správne[5]. Medzi takéto zmluvy patria tiež napr. zmluvy medzi Agentúrou na podporu vedy a výskumu (APVV) a verejnou vysokou školou uzavierané podľa § 20 zákona 172/2005 Z. z. o organizácii štátnej podpory, výskumu a vývoja či medzi Ministerstvom financií SR a príjemcom podľa § 18 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci alebo medzi agentúrou SARIO a konkrétnym investorom (podnikateľom). Príkladom využitia zmlúv pri koordinácii činností verejnoprávnych subjektov je zmluva o praktickej výučbe uzavretá medzi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ako verejnoprávnou inštitúciou a verejnou vysokou školou. Takéto zmluvy sa uzavierajú podľa § 35 zákona 131/2002 Z. z. o vysokých školách.
Do tejto kategórie zmlúv patria aj zmluvy, ktoré uzavierajú verejnoprávne subjekty s podnikateľmi, napr. pri zabezpečovaní verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky verejnoprávnej inštitúcie. V ostatnom období možno registrovať výrazné rozšírenie objemu prostriedkov, ktoré slúžia na financovanie zákaziek, ktorými sa zabezpečujú verejné potreby alebo vlastná prevádzka verejnoprávnych inštitúcií. Tieto zmluvy sa uzavierajú postupom, ktorý je upravený osobitným zákonom a ktorý sa označuje termínom „verejné obstarávanie“[6].
Zmluvy medzi verejnoprávnymi subjektmi vymedzenými v ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka na strane jednej a podnikateľmi na strane druhej, ktorých predmetom je zabezpečenie verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky verejnoprávnych inštitúcií sú teóriou obchodného práva zaraďované do kategórie tzv. relatívnych obchodov, ktoré sa riadia režimom upraveným v Obchodnom zákonníku[7].
Ďalšiu oblasť zmlúv uzavieraných vo verejnej sfére tvoria zmluvy o správe majetku, ktorých predmetom je spravovanie verejného majetku (majetku štátu, vyšších územných celkov, príp. väčších miest).
Do tejto kategórie zmlúv by mali patriť aj zmluvy uzavierané síce subjektmi súkromného práva, ktorých jediným alebo rozhodujúcim akcionárom (spoločníkom) je verejnoprávny subjekt a ďalšími subjektmi súkromného práva, napr. zmluva medzi akciovou spoločnosťou, ktorá vznikla transformáciou štátneho podniku na akciovú spoločnosť, ktorej predmetom je dodávka výrobkov potrebných pre opravy vojenskej techniky a ktorá je hradená z verejných zdrojov.
Z uvedeného vyplýva, že namiesto pojmu verejnoprávne zmluvy, by bolo správnejšie hovoriť o zmluvách vo verejnej sfére či o verejných zmluvách zahŕňajúcich nielen zmluvy ako alternatívu koordinácie či subordinácie verejnoprávnych subjektov, ale aj ďalšie zmluvy uzavierané v širšie ponímanej verejnej sfére. Kritériom pre rozlíšenie verejných zmlúv (zmlúv vo verejnej sfére) a zmlúv v súkromnej sfére je rozlišovanie podľa zdrojov financovania. Verejnými zmluvami budú tie, ktorých plnenie sa financuje z verejných zdrojov – zo zdrojov štátu, vyšších územných celkov, miest, obcí, verejnoprávnych inštitúcií ale aj súkromnoprávnych subjektov, ktorých jediným či väčšinovým spoločníkom (akcionárom) je verejnoprávny subjekt, ak sa plnenie realizuje z verejných zdrojov.
Uzavieranie zmlúv vo verejnej sfére sa oproti uzavieraniu zmlúv v súkromnej sfére vyznačuje viacerými osobitosťami. Medzi takéto osobitosti patrí:
– stanovenie záväzných pravidiel pre výber zmluvného partnera,
– stanovenie formy, obsahu a podmienok zmluvy navrhovateľom, ktorým bude verejnoprávny subjekt,
– absencia negociácie o obsahu zmluvy,
– zverejňovanie obsahu uzavretých zmlúv,
– možnosť zmeny obsahu zmluvy alebo jej zrušenia jednostranným úkonom zo strany verejnoprávneho subjektu, resp. malý priestor pre zmenu obsahu zmluvy dohodou zmluvných strán,
– povinné zúčtovanie poskytnutých prostriedkov po skončení zmluvy.
Zmluvy vo verejnej sfére sú uzavierané podľa všeobecnej úpravy uzavierania zmlúv obsiahnutej v Obchodnom resp. Občianskom zákonníku. Prijatie osobitnej úpravy uzavierania zmlúv vo verejnej sfére nie je potrebné a ani sa nepredpokladá. Vychádza sa z toho, že zmluva je vždy zmluvou, dvojstranným či viacstranným úkonom, bez ohľadu na to, či sa uzaviera ako výraz vôle súk- romnoprávnych subjektov alebo na základe stanovených pravidiel výberu druhej zmluvnej strany pri zabezpečení verejného záujmu alebo prevádzky verejnoprávnych subjektov. Právna úprava uzavierania zmlúv vo verejnej sfére je obsiahnutá spravidla v osobitných zákonoch, ktoré sú regulačným nástrojom v danej sfére. Takáto úprava spravidla obsahuje kogentnú úpravu náležitostí zmluvy, postupu pri výbere zmluvného partnera a pod. Často však obsahuje aj označenie určitého inštitútu zmluvného práva, prípadne aj jeho vymedzenie, ktoré však nemá oporu vo všeobecnom súkromnom práve. Príkladom môže byť používanie pojmov „rámcová dohoda“, „zmluva o správe majetku“, „zmluva o výkone vo verejnom záujme“, „zmluva o použití finančných prostriedkov“ a pod.
Osobitosťou zmlúv uzavieraných vo verejnej sfére oproti súkromnoprávnym zmluvám je často pomerne dlhý kontraktačný proces, ktorého jednotlivé fázy musia často prebehnúť v zákonom ustanovených lehotách. V súkromnej sfére sa proces kontraktácie výrazne redukuje, ba dokonca sa vytráca v dôsledku štandardizácie zmluvných vzťahov[8]. Verejnoprávne subjekty uzavierajú zmluvy s cieľom naplnenia verejného záujmu a zabezpečenia vlastnej prevádzky, čo je ostatne tiež vo verejnom záujme. Zmluvy vo verejnej sfére sa však uzavierajú podľa všeobecnej súkromnoprávnej úpravy obsiahnutej najmä v Občianskom ale aj v Obchodnom zákonníku. Takéto zmluvy sú tak akoby na pokraji súkromného a verejného práva. Verejnoprávne subjekty ako kontrahenti sa aj v procese kontraktácie musia riadiť pravidlami platnými pre takéto subjekty, ktoré sú založené na zásade, že takéto subjekty môžu konať len to, čo im je výslovne zákonom ustanovené, kým súkromnoprávna úprava uzavierania zmlúv zodpovedá súkromnoprávnej koncepcii, podľa ktorej každý môže konať čo nie je zákonom zakázané a je výrazne dispozitívna[9]. Vzhľadom na tento rozpor, je potrebné posúdiť, ktoré inštitúty upravené v procese uzavierania zmlúv ich plnenia, zmeny či zrušenia je opodstatnené v osobitných verejnoprávnych úpravách, upraviť, resp. modifikovať tak, aby umožňovali presadenie verejného záujmu a na druhej strane aby sa nestratila podstata zmluvy ako inštitútu zakladajúceho vzťah založený na slobode, slobodnom rozhodnutí, zmluvnej voľnosti, formálnej rovnosti strán a pod.
V doterajšej praxi zmlúv uzatváraných vo verejnej sfére sa však uplatňujú inštitúty, ktoré nemajú svoj všeobecný základ vo všeobecnej úprave uzavierania zmlúv, resp. nie sú upravené ako typ zmluvy.
Pri formovaní návrhu zmluvy sa v zmluve vo verejnej sfére uplatňuje pravidlo, že návrh zmluvy predkladá verejnoprávna inštitúcia a adresuje ho tomu subjektu, ktorý sa uchádzal o uzavretie zmluvy, t. j. ktorý splnil všetky kritériá aby sa mohol stať subjektom takejto zmluvy. Predložený návrh zmluvy môže druhá strana len akceptovať, eventuálne neakceptovať, t. j. nie je daný žiadny priestor na vyjednávanie. Jedným z príkladov takéhoto postupu je napr. úprava obsiahnutá v zákone č. 172/2005 Z. z. o organizácii štátnej podpory výskumu a vývoja. Podľa tejto úpravy „kontraktačný proces“ začína vyhlásením verejnej výzvy poskytovateľom, na základe ktorej sa žiadateľ predložením žiadosti uchádza o získanie finančných prostriedkov na riešenie vedeckého alebo výskumného projektu. Poskytovateľ finančných prostriedkov odborne posúdi a vyhodnotí predložené žiadosti a rozhodne, či poskytne finančné prostriedky na riešenie projektu alebo nie. Ak poskytovateľ rozhodne, že poskytne finančné prostriedky na riešenie projektu, predloží žiadateľovi návrh zmluvy o poskytnutí prostriedkov. Zmluva o poskytnutí prostriedkov musí podľa zákona č. 172/2005 Z. z. obsahovať:
a) identifikáciou zmluvných stranách
b) bankové spojenie a číslo účtu,
c) účel, druh, sumu a dobu použitia poskytnutých finančných prostriedkov,
d) podmienky použitia poskytnutých finančných prostriedkov,
e) spôsob a čas plnenia záväzkov zmluvných strán,
f) práva k výsledku riešenia projektu,
g) práva k hnuteľným veciam a nehnuteľnostiam zaobstaraným z poskytnutých finančných prostriedkov,
h) spôsob využitia výsledkov riešenia projektu,
i) sankcie za porušenie podmienok zmluvy o poskytnutí prostriedkov,
j) ďalšie údaje určené poskytovateľom.
Takýto spôsob je obdobný verejnej súťaži ako postupu vo verejnom obstarávaní podľa zákona o verejnom obstarávaní. Zmluva je uzavretá, ak druhá strana akceptuje predložený návrh. V prípade, ak by príjemca poskytnutých prostriedkov neplnil podmienky zmluvy, má poskytovateľ právo podľa zákona vypovedať zmluvu a požadovať vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých na riešenie projektu, a to najneskôr do 30 dní od vypovedania zmluvy[10]. Obdobne je upravené uzavieranie zmlúv napr. pri poskytovaní dotácií verejným vysokým školám, či pri poskytovaní štátnej pomoci a pod. Zmluva o poskytnutí prostriedkov podľa zákona č. 172/2005 Z. z. organizácii štátnej podpory výskumu a vývoja nie je odplatnou zmluvou. Poskytovateľ finančných prostriedkov poskytne žiadateľovi finančné prostriedky na riešenie schváleného projektu, ale žiadateľ nie je povinný tieto prostriedky vrátiť, len ich použiť na schválený účel. Návratnosť týchto prostriedkov nie je priama, vložené prostriedky by sa mali spoločnosti vrátiť nepriamo, v získaní a využívaní nových poznatkov, v skvalitnení prípravy mladej generácie na povolanie atď., čo sa však nedá exaktne zmerať, teda či protiplnenie za poskytnuté finančné prostriedky je adekvátne alebo nie. Zmluva sa teda vyznačuje výraznou nerovnocennosťou práv a povinností zmluvných strán. Dotačná alebo subvenčná zmluva nie je ako zmluvný typ upravená v Občianskom zákonníku ani v Obchodnom zákonníku. Z hľadiska posúdenia, či je potrebná všeobecná úprava subvenčnej zmluvy ako typu zmluvy, je potrebné preskúmať či obsahovo nemožno túto zmluvu podriadiť pod niektorý z už upravených zmluvných typov. Ako porovnateľné typy sa javia napr. zmluva o úvere či darovacia zmluva. Na rozdiel od zmluvy o úvere, v ktorej je dlžník povinný poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, a to okrem istiny aj s úrokmi, pri zmluve o poskytnutí peňažných prostriedkov žiadateľ nemusí poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť, ak splní svoj záväzok, spočívajúci v tom, že peňažné prostriedky použije na určený účel a v súlade s dohodnutými pravidlami ich použitia. Vrátenie peňažných prostriedkov sa pri tejto zmluve považuje za sankciu pre prípad nesplnenia zmluvnej povinnosti, teda použitia poskytnutých prostriedkov na iný účel alebo v rozpore s dohodnutými pravidlami, čo je zásadný rozdiel z hľadiska vymedzenia podstatných častí týchto zmlúv a teda zmluvu o poskytnutí peňažných prostriedkov (dotačnú alebo subvenčnú zmluvu) nemožno subsumovať pod úverovú zmluvu. Peňažné prostriedky z verejných zdrojov nemožno nikomu darovať, a preto ani nie je namieste subsumovať subvenčnú zmluvu resp. dotačnú zmluvu pod darovaciu zmluvu. Z hľadiska praktického využitia možno využiť inštitút nepomenovanej zmluvy, ktorý upravuje Obchodný zákonník v ust. § 269 ods. 2, resp. Občiansky zákonník v ust. § 51. Subvenčné či dotačné zmluvy sa však využívajú pomerne často, a teda ak by išlo o typ zmluvy, bola by opodstatnená všeobecná úprava tohto zmluvného typu.
Problematike zmluvných typov sa venoval tiež nestor slovenského súkromného práva Štefan Luby, ktorý rozlišoval zmluvy na typické alebo inak nazývané nominátne a atypické alebo inak označované ako inominátne.[11] Štefan Luby uvádza, že „všetky v hospodárskom styku typické zmluvy nemusia byť upravené ako typické aj v zákone“[12]. Dôvody, prečo zákonodarca nemusí upraviť v zákone všetky zmluvné typy potom podľa Štefana Lubyho spočívajú v tom, že
– zákonodarca môže úmyselne vynechať úpravu určitej typickej zmluvy z rozličných legislatívno-politických dôvodov, napr. preto, že pokladá určitý typ za taký málo špecifický, že sa pri ňom, podľa jeho mienky, vystačí so všeobecnými ustanoveniami záväzkového práva
– alebo môže byť zákonodarca tej mienky, že ide len o poddruh upraveného zmluvného typu.[13]
Subvenčná alebo dotačná zmluva podľa môjho názoru je typom zmluvy, ktorý sa odlišuje svojim obsahom i účelom od iných typov zmlúv, a preto by všeobecná úprava tohto typu zmluvy mala byť obsiahnutá v súkromnoprávnej úprave záväzkových vzťahov.
III.
V doterajšej praxi verejného obstarávania sa výrazne uplatnil inštitút rámcovej zmluvy (dohody), ktorý má svoje zákonné vymedzenie v ust. § 11 zákona o verejnom obstarávaní. Podľa uvedeného ustanovenia je rámcová dohoda písomná dohoda medzi jedným alebo viacerými verejnými obstarávateľmi, alebo medzi jedným alebo viacerými obstarávateľmi na strane jednej a jedným alebo viacerými uchádzačmi na strane druhej. Rámcová dohoda určuje podmienky zadávania zákaziek počas jej platnosti, najmä čo sa týka ceny a predpokladaného množstva predmetu zákazky.
Pojem rámcová dohoda je potom v zákone o verejnom obstarávaní použitý ešte niekoľkokrát, napr. v ustanovení § 45, § 64 a § 90. Najmä v ustanovení § 64 je rámcová dohoda bližšie konkretizovaná, a to pokiaľ ide o časové obmedzenie platnosti takejto dohody a spôsob jej ukončenia. Podľa uvedeného ustanovenia rámcovú dohodu pri zadávaní nadlimitných zákaziek verejným obstarávateľom možno uzavrieť najviac na štyri roky s výnimkou prípadov odôvodnených predmetom rámcovej dohody, ak zmluvnou stranou je verejný obstarávateľ na úseku obrany. Rámcová dohoda končí buď uplynutím času alebo za podmienok uvedených v samotnej dohode. Takúto dohodu možno uzavrieť buď na dodanie tovaru alebo na uskutočnenie stavebných prác alebo na poskytnutie služieb nevyžadujúcich zložité technické požiadavky. Rámcová dohoda nesmie brániť čestnej hospodárskej súťaži. Z uzavretej rámcovej dohody vyplýva pre zadávateľa povinnosť zadávať zákazku len osobe, ktorá je účastníkom rámcovej dohody a nie inej osobe. Takáto dohoda môže byť uzavretá buď s jedným účastníkom alebo ak je účastníkov viac, tak najmenej s tromi účastníkmi. Na základe rámcovej dohody uzavretej s viacerými uchádzačmi možno zadávať zákazku bez opätovného otvárania súťaže, ak je zadaná zákazka vrámci podmienok určených v tejto dohode alebo opätovným otvorením súťaže, ak v rámcovej dohode nie sú určené všetky podmienky.
V ustanovení § 4 zákona č. 266/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku je obsiahnuté legálne vymedzenie rámcovej zmluvy, ktorou sa rozumie zmluva o vykonávaní postupného sledu súvisiacich operácií alebo série operácií rovnakého druhu.
Vo všeobecnej úprave uzavierania zmlúv v Občianskom zákonníku ale i v Obchodnom zákonníku však úprava rámcovej zmluvy absentuje. Rámcová zmluva sa tak v konkrétnej obchodnej realizačnej praxi formuluje ako zmluva, ktorá obsahuje náležitosti zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy podľa § 289 Obchodného zákonníka a obchodných podmienok podľa § 273 Obchodného zákonníka, s tým rozdielom, že sa netýka jednej zmluvy, ale neobmedzeného počtu zmlúv.
Najpodstatnejším rozdielom medzi rámcovou zmluvou a všeobecnými obchodnými podmienkami podľa Kristiána Csacha je podmienka inkorporácie. Ak zmluvné strany v rámci rámcovej zmluvy uvedú, že ich budúce vzťahy sa budú riadiť rámcovou zmluvou, potom nie je potrebná dodatočná inkorporač- ná doložka v jednotlivých zmluvách, ktorá by sa odvolávala na rámcovú zmluvu. Ak by strany kontrahovali za použitia všeobecných obchodných podmienok, museli by odkázať na všeobecné obchodné podmienky v každej jednotlivej zmluve, ak by sa z ustálenej praxe medzi nimi nemohlo vyvodiť, že všeobecné obchodné podmienky majú platiť aj pre zmluvu, v ktorej na ne neod- kázali. Súčasne ale existujú dobré dôvody kontrahovať na základe všeobecných obchodných podmienok aj v rámci opakovaných transakcií medzi tými istými osobami, nakoľko zmena všeobecných obchodných podmienok, ktoré majú byť použité v niektorom (ďalšom) osobitnom vzťahu môže byť uskutočnená aj jednostranne (vo forme zmeny návrhu zmluvy), zatiaľ čo zmena rámcovej zmluvy vyžaduje dohodu oboch strán. [14]
Z legálnych vymedzení obsiahnutých tak v zákone o verejnom obstarávaní, v zákone o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku ako aj z aplikačnej praxe ako sa vytvára vo vzťahu medzi podnikateľmi možno vyvodiť, že rámcovou zmluvou sa vytvára základ (rámec) pre budúce konkrétne zmluvy a z tohto hľadiska predstavuje táto zmluva obdobu kapacitnej zmluvy podľa skorších úprav, resp. zmluvy o budúcej zmluve podľa úpravy obsiahnutej v § 289 Obchodného zákonníka. Z vymedzenia rámcovej zmluvy podľa § 4 zákona 266/2005 Z. z. možno vyvodiť, že takáto zmluva plní tiež funkcie štandardizácie zmluvných vzťahov, keďže podľa tejto zmluvy sa postupuje pri uzavretí sledu súvisiacich operácií alebo operácií rovnakého druhu a súčasne sa rámcovou zmluvou upravujú obchodné podmienky, ktorými sa upravuje obsah budúcich realizačných zmlúv.
Zmluva o uzavretí budúcej zmluvy je inštitútom súkromného záväzkového práva už od doby rímskeho práva, odkedy je známa ako „pactum de contra- hendo“. Zmluva o budúcej zmluve je upravená v našom právnom poriadku tak v Občianskom zákonníku, ako aj v Obchodnom zákonníku. Zmluva je založená na prijatí záväzku jednej alebo obidvoch zmluvných strán uzavrieť v dobe určenej v zmluve o uzavretí budúcej zmluvy budúcu, t. j. konkrétnu, realizačnú zmluvu s predmetom plnenia, ktorý je v zmluve o uzavretí budúcej zmluvy určený aspoň všeobecným spôsobom[15]. Z vymedzeného základného ustanovenia upravujúceho podstatné časti zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy možno vyvodiť, že na základe zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy by mala byť v budúcnosti uzavretá len jedna konkrétna realizačná zmluva a podľa tohto základného ustanovenia sa nepredpokladá, že by zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy mal byť medzi zmluvnými stranami vytvorený základ pre dlhodobejšiu obchodnú spoluprácu realizovanú na základe pravidelne či s určitou periodicitou a jednoduchším mechanizmom uzavierania konkrétnych realizačných zmlúv.
Rámcová zmluva, na rozdiel od uzavretia zmluvy o budúcej zmluve sa poníma prevažne, a to tak podľa jej legálnych definícií obsiahnutých vo viacerých normatívnych právnych aktoch, patriacich mimo sféru obchodného práva, ako aj na základe praktickej realizácie tohto inštitútu v obchodných vzťahoch, skôr ako základ, presnejšie vzhľadom na označenie rámcová zmluva ako rámec pre konkretizáciu vzájomných vzťahov medzi tými istými zmluvnými stranami, ktoré uzavreli túto rámcovú zmluvu, prípadne medzi subjektmi, ktoré sú podriadené či ovládané subjektmi, ktoré sú zmluvnými stranami rámcovej zmluvy, napr. ak rámcovú zmluvu uzatvárajú holdingy a konkrétne realizačné zmluvy spoločnosti patriace do jedného, resp. druhého holdingu, a to na spravidla na časovo ohraničené obdobie, často na obdobie jedného roka, prípadne na dlhšie, časovo neohraničené obdobie. Na základe rámcovej zmluvy dochádza potom k uzavieraniu viacerých realizačných zmlúv, či väčšieho počtu takýchto realizačných zmlúv, ktorými by mal byť naplnený v rámcovej zmluve dohodnutý rozsah spolupráce v dohodnutom čase a za dohodnutých podmienok.
Ďalšie rozdiely medzi zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy a rámcovou zmluvou spočívajú tiež v tom, že zmluva o uzavretí budúcej zmluvy spravidla obsahuje len záväzok uzavrieť budúcu realizačnú zmluvu s určeným predmetom plnenia a spravidla neobsahuje ďalšie podmienky, ktoré by sa mali premietnuť do obsahu realizačnej zmluvy. Naproti tomu rámcová zmluva obsahuje vymedzený predmet plnenia a dohodnutý rozsah obchodov, či objem obchodov vyjadrený v hmotnostných, objemových či iných jednotkách alebo vo finančnom vyjadrení, ktoré sa majú uskutočniť za určitý, v rámcovej zmluve vymedzený čas. Rámcová zmluva obsahuje tiež, na rozdiel od zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy, úpravu obchodných podmienok, ktorá zahŕňa napríklad pravidlá predkladania návrhov realizačných zmlúv s časovým vymedzením, v akom časovom predstihu pred požadovaným plnením je potrebné predložiť návrh realizačnej zmluvy, mechanizmus ich uzavierania a plnenia, pravidlá určovania cien v realizačných zmluvách a spôsoby zmien, platobné podmienky v realizačných zmluvách, dôsledky porušenia zmluvných povinností vrátane dojednania výšky zmluvných pokút.
Popri uvedených legálnych vymedzeniach rámcovej zmluvy sa zatiaľ ojedinele v českej a slovenskej právnickej spisbe objavuje aj teoretické vymedzenie rámcovej zmluvy. Napr. Roman Nováček uvádza, že ako rámcové zmluvy sa označujú zmluvy, ktoré predpokladajú opakované uzavieranie zmlúv rovnakého druhu s rovnakým alebo podobným predmetom plnenia medzi tými istými subjektmi, pričom k realizácii predpokladaného plnenia v rámcovej zmluve dochádza až na základe následných čiastkových zmlúv[16]. Za hlavný znak rámcovej zmluvy považuje uvedený autor skutočnosť, že na základe samotnej rámcovej zmluvy nedochádza k poskytnutiu plnenia ani jednou zo zmluvných strán a že k poskytnutiu plnenia dochádza až na základe uzavretej následnej čiastkovej zmluvy[17]. Medzi ďalšie znaky rámcovej zmluvy patria podľa uvedeného autora:
– väčšina podmienok zmluvného vzťahu je upravená už v rámcovej zmluve
– dlhodobosť vzťahov založených rámcovou zmluvou, pričom následne sa obchody uskutočňujú zjednodušenými postupmi, napr. s využitím formulárov.
Kristián Csach pri skúmaní tendencií štandardizácie uzavierania zmlúv posudzuje rámcovú zmluvu ako štvrtú možnosť štandardizačných alternatív ako prejav tendencie racionalizácii kontrahovania.[18] Tieto zmluvy podľa Kristiána Csacha definujú „právny rámec“ akým sa bude riadiť množstvo jednotlivých zmluvných vzťahov medzi tými istými kontrahentmi. Na rozdiel od predchádzajúcich možností má táto osobitnú povahy, keďže vychádza z iného predpokladu. Tým je síce pluralita zmlúv, ale vo vzťahu vystupujú tí istí kontrahenti. Je tu potrebné vidieť dva zmluvné vzťahy, prvý je založený všeobecnou zml u- vou a druhý individuálnou. [19]
Vzťah medzi realizačnou zmluvou a rámcovou zmluvou možno charakterizovať, ako vzťah medzi špeciálnou úpravou, ktorú predstavuje realizačná zmluva a rámcovou zmluvou ako všeobecnou alebo subsidiárnou úpravou. Rámcové zmluvy prinášajú do kontraktačného procesu prvky racionality, štandardizácie a zjednodušenie. Racionalita, ktorú prináša využitie rámcových zmlúv spočíva v odbúraní opakovaných rokovaní o náležitostiach konkrétnych zmlúv, čo prináša úsporu nielen času ale aj nákladov na uzavretie zmluvy. Štandardizácia spočíva v tom, že realizačné zmluvy majú v zásade rovnaký obsah, ktorý zodpovedá predstavám obidvoch zmluvných strán a zjednodušenie možno vidieť napr. v možnosti používania formulárov či tlačív pri uzavieraní konkrétnych realizačných zmlúv.
V procese rekodifikácie súkromného práva, vrátane záväzkového práva, by mala byť do nového kódexu zahrnutá aj všeobecné úprava tých typov zmlúv, ktoré sa v doterajšej realizačnej praxi vžili, avšak ich právna úprava absentuje. Kódex súkromného práva by mal ako všeobecný predpis obsahovať základnú úpravu inštitútov, ktoré sú konkretizované, špecifikované, v osobitných úpravách. Súčasný stav, kedy osobitné úpravy inštitút rámcovej zmluvy upravujú, avšak chýba základ právnej úpravy tohto inštitútu v kódexe súkromného práva, pričom účastníci zmlúv tento nedostatok sa snažia preklenúť využitím zmluvnej slobody a formulovaním vlastných, ich potrebám zodpovedajúcim, rámcových zmlúv, nie je v súlade s požiadavkou právnej istoty subjektov zmluvných vzťahov.
IV.
Obnovenie majetkovej samostatnosti obcí a miest, vytvorenie vyšších územných celkov ako majetkovo samostatných subjektov, ale tiež zachovanie pozície štátu ako vlastníka majetku, vyvolalo potrebu odborného spravovania majetku týchto verejnoprávnych subjektov. Všeobecná úprava spravovania majetku niekoho iného však v našom práve doposiaľ absentuje, pričom na potrebu prijatia takejto úpravy poukazuje aj súkromná sféra.
Slovenská republika nehospodári so svojím majetkom (na rozdiel od vyšších územných celkov a obcí a miest) samostatne, ale vždy len prostredníctvom správcu majetku štátu, ktorý môže byť buď štátna rozpočtová organizácia, štátna príspevková organizácia, štátny fond prípadne verejno-právna inštitúcia alebo iná právnická osoba, ak na základe zákona spravuje majetok štátu. Správou majetku štátu je podľa zákona súhrn oprávnení a povinností správcu k tej časti majetku, ktorý mu štát zveril do správy[20]. Na rozdiel od právnej úpravy spred roku 1989 môže byť majetok štátu podľa súčasnej právnej úpravy v spoločnej správe viacerých správcov. Okrem štandardnej správy upravuje zákon aj dočasnú správu, ktorú ako správca vykonáva obvodný úrad v sídle kraja, v ktorého územnom obvode sa nachádza majetok štátu, ktorý štát nadobudol a ktorý nie je doposiaľ v správe žiadneho správcu[21].
Vyšší územný celok, na rozdiel od štátu môže so svojím majetkom hospodáriť samostatne alebo prostredníctvom správcu majetku. Na rozdiel od právnej úpravy správy majetku štátu zákon o majetku vyšších územných celkov konkretizuje vymedzenie správy majetku vyššieho územného celku a ustanovuje, že správca je oprávnený a povinný majetok vyššieho územného celku držať, užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním, brať z neho úžitky a nakladať s ním v súlade s týmto zákonom a so zásadami hospodárenia s majetkom vyššieho územného celku[22]. Takto vymedzené práva a povinnosti správcu majetku vyššieho územného celku sa z hľadiska obsahu približujú právam a povinnostiam vlastníka majetku. Žiada sa však poukázať na skutočnosť, že v ust. § 6 ods. 1 zákona č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších územných celkov sa používa výraz hospodáriť s majetkom (vo väzbe: „vyšší územný celok hospodári so svojím majetkom samostatne…“), kým vo vzťahu k správcovi sa používa výraz správa majetku vyššieho územného celku (vo väzbe: „správa majetku vyššieho územného celku je súhrn oprávnení a povinností správcu…“). Zákon teda zreteľne nerozlišuje medzi inštitútom hospodárenia s majetkom a inštitútom správy majetku.
Aj zákon o majetku obcí ustanovuje, že obec hospodári so svojím majetkom samostatne alebo prostredníctvom správcu majetku obce. Správcom môže byť rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia zriadená podľa zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy. Vymedzenie obsahu správy majetku obce je obdobné ako vymedzenie obsahu správy majetku vyššieho územného celku[23]. Rovnako ako zákon o majetku vyšších územných celkov ani zákon o majetku obcí zreteľne nerozlišuje medzi inštitútom hospodárenia s majetkom a inštitútom správy majetku.
Petr Havlan, ktorý sa dlhodobo venuje problematike majetku štátu, zdôrazňuje, že v českom práve inštitút práva hospodárenia s majetkom štátu ako „sú- hrnového majetkového práva“ v súčasnosti neexistuje, a to preto, že „tam, kde teraz hospodária a nakladajú s majetkom štátu jeho útvary bez právnej subjektivity (čiže organizačné zložky štátu) nemá konštrukcia práva hospodárenia miesto.[24] Petr Havlan rozlišuje medzi hospodárením s majetkom štátu v širšom zmysle – čím rozumie vlastné hospodárenie s majetkom plus „právne“ nakladanie s týmto majetkom a v užšom zmysle teda s rozlíšením medzi „hospodárením“ a „nakladaním“.[25]
Pri analýze inštitútu správy majetku, tak ako je ponímaný vo vyššie uvádzaných právnych úpravách možno vyvodiť, že správa majetku je ponímaná ako súhrn činností zameraných najmä na zachovanie hodnoty spravovaného majetku a nie na jeho ďalšie zhodnotenie, zvýšenie jeho hodnoty v najbližšom čase, či z hľadiska dlhšej časovej perspektívy. Správca dbá jednak na to, aby nedošlo k zníženou hodnoty spravovaného majetku v dôsledku pôsobenia fyzikálnych, chemických a ďalších vplyvov, aby nedošlo k fyzickému znehodnoteniu majetku. Je povinný dbať na zachovanie práv k spravovanému majetku uskutočnením potrebných úkonov, napr. zaplatením daní, predĺžením prihlášky na registráciu priemyselného práva, ochrannej známky a pod., za platenie poplatkov spojených s udržiavaním majetku a pod. Správa majetku je uskutočňovaná podľa pokynov, príkazov vlastníka spravovaného majetku a má byť realizovaná v záujme či na prospech vlastníka spravovaného majetku.
Od inštitútu správy cudzieho majetku, treba odlišovať inštitút hospodárenia s majetkom niekoho iného. Nejde pritom o nájom alebo o árendu, ale o inštitút hospodárenia s majetkom iného. Rozdiel medzi správou cudzieho majetku a hospodárením s cudzím majetkom možno zjednodušene vymedziť tak, že kým pri správe majetku ide o zachovanie hodnoty majetku uskutočňovaním úkonov potrebných na zachovanie hodnoty majetku, pri hospodárení s majetkom ide o zhodnocovanie majetku, o zvýšenie jeho hodnoty.
Hospodárenie s majetkom je ponímané ako súhrn činností zameraných predovšetkým na zveľadenie, zhodnotenie, ďalšie rozšírenie obhospodarovaného majetku, ktorého súčasťou sú ale aj úkony ktoré sú súčasťou spravovania majetku. Hospodárenie s majetkom iného však nie je v právnej úprave ponímané ako odlišný inštitút od správy majetku a je ponímaný ako synonymický inštitút so správou majetku[26].
Medzi správou a hospodárením sú viaceré rozdiely ale aj viaceré spoločné atribúty. Tak správa ako aj hospodárenie je realizované v mene a na účet vlastníka spravovaného majetku, tak pri správe ako aj pri hospodárení patrí správcovi odmena, kým ekonomický efekt pripadá vždy vlastníkovi spravovaného majetku. Rozdiel medzi inštitútom správy majetku inej osoby a inštitútom hospodárenia s majetkom inej osoby je však zásadný v ich účele. Správa je realizovaná za účelom zachovania hodnoty majetku a práv k tomuto majetku, ktoré má vlastník majetku, kým hospodárenie s majetkom je realizované za účelom ďalšieho zhodnotenia majetku a využitia tohto majetku v podnikateľskej činnosti za účelom dosiahnutia zisku.
Všeobecná právna úprava správy majetku je v slovenskom právnom poriadku obsiahnutá v úprave mandátnej zmluvy v Obchodnom zákonníku (v Tretej časti, Hlava II, diel X. ust. §§ 566 až 576). Touto zmluvou sa zakladá relatívny obchodný záväzkový vzťah v zmysle § 261, ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka.
V Občianskom zákonníku je tento typ zmluvy upravený v Ôsmej časti, Ôsmej hlave v Prvom oddiele v ust. §§ 724 až 732 pod názvom „Príkazná zmluva“.
V legislatívnom návrhu kodifikácie súkromného práva sa navrhuje, aby tieto zmluvy boli upravené v skupine „obstarávateľské zmluvy“, pričom ťažiskovou v tomto subsystéme je podľa M. Jurčovej príkazná zmluva, pričom ďalšími zmluvami v tejto skupine sú sprostredkovateľská zmluva, zmluva o obchodnom zastúpení a zmluva o kontrolnej činnosti[27].
Mandátna zmluva podľa Obchodného zákonníka, ale platí to aj o príkaznej zmluve podľa Občianskeho zákonníka, ako to správne poznamenáva Karel Marek, je „zmluvou o vynaložení úsilia“, nie „zmluvou o výsledku“[28].
Pri riešení terminologického problému, či má byť táto zmluva označená ako mandátna alebo príkazná zmluva, sa Monika Jurčová prikláňa k termínu príkazná zmluva, pretože podľa jej názoru v „základnom národnom kódexe“ je vhodné uprednostniť slovenské pojmy[29]. Z toho je zrejmé, že pojmy mandátna zmluva a príkazná zmluva možno považovať za obsahovo identické (synony- mické).
Janka Vykročová poukazuje na skutočnosť, že „v slovenskom súkromnom práve v súčasnosti absentuje všeobecný zmluvný typ zverenia správy majetku pre tretieho za odplatu“ a ďalej uvádza, že „je viac ako nevyhnutné, aby de lege ferenda slovenský zákonodarca akceptoval v praxi sa čoraz častejšie objavujúci model správania hlavne podnikateľských subjektov, ale aj ostatných osôb, podstatou ktorého je zverenie majetku do správy.“[30]
Janka Vykročová zdôrazňuje, že v jej ponímaní nejde len o opatrovníctvo, ktorého vecná spôsobnosť je úzko vymedzená.[31]
Z doterajších úvah o správe cudzieho majetku, resp. o hospodárení s majetkom iného (inej osoby) vyvstáva otázka, či je opodstatnená osobitná právna regulácia správy cudzieho majetku – ako to možno vyvodiť z názoru Janky Vykročovej o absencii všeobecného zmluvného typu zverenia správy majetku pre tretieho za odplatu v slovenskom súkromnom práve[32] – a či je namieste, aj z hľadiska právnej regulácie rozlišovať medzi správou cudzieho majetku a hospodárením s majetkom iného (s cudzím majetkom).
Z hľadiska pripravovanej všeobecnej súkromnoprávnej kodifikácie je namieste posúdiť, či je potrebné upraviť ako všeobecný typ zmluvu o správe cudzieho majetku (inštitút správy cudzieho majetku, zahrňujúci aj hospodárenie s majetkom inej osoby), popri úprave príkaznej zmluvy prípadne inak označenej zmluvy, ktorej predmetom je obstaranie záležitostí iného.
Všeobecná úprava zmluvy o správe majetku absentuje najmä v úprave spravovania majetku vo vlastníctve štátu, vyššieho územného celku či miest a obcí. Aj v oblasti spravovania súkromného majetku si však súčasná prax vyžaduje primeranú právnu úpravu, a to najmä v dôsledku výrazného zväčšenia majetku početnej časti obyvateľstva, ktorého spravovanie si vyžaduje profesionálny prístup. Rovnako ako Janka Vykročová som presvedčený, že zmluva o správe cudzieho majetku by mala byť upravená ako osobitný typ zmluvy vo všeobecnej úprave záväzkových vzťahov.
Úprava správy cudzieho majetku v niektorých civilných kódexoch prijatých v ostatnom období napr. v Občianskom zákonníku štátu Quebec (CCQ – čl. 1206 – 1370), resp. v súčasnosti pripravovaných kodifikáciách súkromného práva v okolitých krajinách, napr. v Českej republike (návrh Občianskeho zákonníka, §§ 1260 – 1334), je zaradená medzi inštitúty vecného práva popri úprave držby, vlastníctva, spoluvlastníctva[33]. V dôvodovej správe k návrhu českého Občianskeho zákonníka sa uvádza, že všeobecná úprava správy cudzieho majetku je hospodársky, sociálne i právne veľmi potrebná a že jej nedostatok je citeľný[34]. Návrh ustanovení českého Občianskeho zákonníka o správe cudzieho majetku, predstavuje podstatné obsahové prevzatie analogických pasáží z Občianskeho zákonníka štátu Quebec[35]. Úprava obsiahnutá v návrhu je inšpirovaná okrem iného aj inštitútom trustu, ktorý je známy predovšetkým v anglosaskom práve. S právnymi konštrukciami na báze trustu, prípadne fiduciárnych vzťahov sa dnes možno stretnúť. Ako uvádza Vladimír Pihera, tak vo svete medzinárodných transakcií, ako aj napr. v oblasti kolektívneho vyjednávania a držania cenných papierov[36]. Vymedzenie trustu je obsiahnuté v Haagskom dohovore o práve rozhodnom pre trust z roku 1985. Podľa tohto dohovoru je trustom právny vzťah vytvorený inter vivos alebo pre prípad smrti určitou osobou, zakladateľom (settlor), tak, že kontrola nad určitým majetkom bola zverená správcovi (trustee) v prospech beneficienta (beneficiary) alebo na iný definovaný účel, pričom
a) tento majetok predstavuje samostatnú množinu majetku, ktorá nie je súčasťou majetku správcu,
b) vlastnícke práva vykonáva správca alebo iná osoba zastupujúca správcu a
c) správca je povinný nakladať s majetkom v súlade s pravidlami trustu a s ďalšími požiadavkami, ktoré mu ukladá právo[37].
Návrh českého Občianskeho zákonníka používa na vymedzenie subjektov správy cudzieho majetku pojmy správca, na označenie osoby, ktorej je zverená správa majetku, ktorý tejto osobe nepatrí a beneficient na označenie osoby v prospech ktorej sa správa vykonáva. Tvorcovia návrhu českého Občianskeho zákonníka zvažovali namiesto pojmu „beneficient“ použiť pojem „obroč- ník“, ktorý sa nestal súčasťou návrhu normatívneho textu „pretože pôsobí umelo alebo zastaralo“[38].
Ak by mal byť inštitút správy cudzieho majetku zahrnutý aj do pripravovaného slovenského Občianskeho zákonníka, ktorý má ambíciu používať dôsledne slovenskú terminológiu, vyvstáva otázka, aký by mal byť vhodný slovenský výraz namiesto pojmu beneficient. Ponúka sa napr. výraz „oprávnený“, čo by zodpovedalo aj súčasnej právnej úprave obsiahnutej v Obchodnom zákonníku, ktorá v ustanovení § 682, ktoré je základným ustanovením v úprave zmluvy o otvorení akreditívu, používa tento výraz. Pričom pre tento výraz sa v odbornej literatúre používa ako synonymum beneficient[39]. Podľa anglosaskej konštrukcie trustu, ktorú inšpiratívne preberá občiansky zákonník štátu Quebec z roku 1984, správcovi nie sú oprávnení dávať pokyny, ako má postupovať pri správe majetku ani beneficient (t. j. oprávnený) ani settlor (t. j. ten, kto trust zriadil), ak takéto právo nie je vyslovene upravené v zmluve, ktorou sa zakladá trust. Týmto sa, ako uvádza Vladimír Pihera, zásadne odlišuje od kontinentálneho poňatia (či už priameho alebo nepriameho) zastúpenia, podľa ktorého je každý zástupca povinný rešpektovať pokyny zastúpeného[40].
Úprava správy cudzieho majetku v návrhu českého Občianskeho zákonnika, zahrnutá do úpravy vecných práv, rozlišuje medzi jednoduchou[41] správou cudzieho majetku a úplnou[42] správou cudzieho majetku. Účelom jednoduchej správy cudzieho majetku je uskutočňovanie všetkého, čo je potrebné, nevyhnutné na zachovanie majetku[43]. Pri úplnej správe cudzieho majetku je povinnosťou správcu dbať o jeho rozmnožovanie a uplatnenie v záujme beneficien- ta, pričom správca môže so spravovaným majetkom robiť všetko čo je nutné a užitočné[44]. Takéto rozlíšenie v zásade zodpovedá rozlíšeniu medzi správou majetku a hospodárením s cudzím majetkom[45]. Z hľadiska nárokov na úroveň činnosti správcu, však návrh českého Občianskeho zákonníka nerobí rozdiel medzi úrovňou činnosti správcu pri jednoduchej správe cudzieho majetku a činnosťou správcu pri úplnej správe cudzieho majetku, pričom správca má vykonávať svoju pôsobnosť, plniť povinnosti so starostlivosťou riadneho hospodára. Takáto nižšia úroveň činnosti správcu zodpovedá všeobecnému charakteru Občianskeho zákonníka, avšak pre vykonávanie správy majetku, ktorý je vo vlastníctve verejnoprávnych subjektov (štátu, vyšších územných celkov, obcí) by mala byť v osobitných zákonoch vyžadovaná vyššia úroveň starostlivosti správcu pri výkone jeho pôsobností a správca by mal vykonávať správu takéhoto majetku minimálne s odbornou starostlivosťou. Aj správa cudzieho majetku, ako súčasť inštitútov vecného práva však predstavuje osobitný druh zastúpenia a je založená na dôvere medzi správcom a beneficientom (oprávneným). Oprávnený si vyberá správcu, pretože mu dôveruje, dôveruje v jeho schopnosti spravovať majetok, či už v smere jeho zachovania alebo zhodnotenia, a preto sa predpokladá, že správca bude vykonávať správu osobne. Takto konštruovaný inštitút správy cudzieho majetku predpokladá, že správca bude spravovať majetok počas dlhšej doby a že pri výkone správy majetku bude potrebné uskutočňovať úkony, ktoré správca nemusí byť spôsobilý odborne zvládnuť. Preto by malo byť umožnené (a tak to predpokladá aj návrh českého Občianskeho zákonníka), že správca môže aj bez súhlasu oprávneného nechať sa zastúpiť pri jednotlivých úkonoch alebo dokonca preniesť svoju pôsobnosť vniektorých činnostiach na inú osobu, pričom zodpovedá len za starostlivý výber takejto osoby a za obsah pokynov, ktoré jej uloží. Príkladom môže byť napr. poverenie vedením účtovníctva o správe majetku kvalifikovanou osobou – účtovníkom. Ak by sa však správca nechal neoprávnene zastúpiť inou osobou, alebo ak by poveril inú osobu neoprávnene výkonom svojej pôsobnosti, zodpovedal by beneficientovi solidárne s touto osobou za všetko, čo táto osoba urobila. Správca vykonáva správu za odmenu dohodnutú s oprávneným, resp. ak výška odmeny nebola dohodnutá, má správca nárok na obvyklú odmenu. Ak by sa však správca ujal správy cudzieho majetku bezdôvodne, potom právo na odmenu (odplatu) za správu by nemal.
So správou majetku je často spojené aj investovanie do spravovaného majetku, resp. investovanie spravovaného majetku. Ak by nebolo dohodnuté, že správca je povinný postupovať pri investovaní spravovaného majetku, resp. do spravovaného majetku v súlade s pokynmi oprávneného, je správca povinný realizovať obozretné investície, ktorých všeobecné vymedzenie je ustanovené zákonom. Podľa návrhu § 1292 českého Občianskeho zákonníka je správca povinný rozhodovať o investíciách so zreteľom k výnosu a predpokladanému zisku; ak je to možné, je povinný rozvrhnúť investičné riziko tak, aby dosiahol taký pomer medzi pevným príjmom a pohyblivými výnosmi, ktorý rozumne zodpovedá hospodárskym podmienkam. V ustanovení § 1293 je potom sformulovaná právna domnienka, čo sa považuje za obozretnú investíciu. Podľa tohto vymedzenia, obozretnou investíciou je investícia:
a) na nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci
b) na nadobudnutie vlastníckeho práva k cennému papieru, zabezpečujúcemu bezpečný výnos
c) spočívajúca v poskytnutí úveru zabezpečeného záložným právom k nehnuteľnej veci
1. ak je dlžníkom alebo ručiteľom kraj[46] alebo štát, alebo
2. ak dlh nepresahuje 75 % hodnoty zálohu po odpočítaní výšky všetkých pohľadávok zabezpečených vecnými právami k rovnakej nehnuteľnej veci v prednostnom alebo v rovnakom poradí.
Popri vymedzení právnej domnienky obozretnej investície, obsahuje návrh Občianskeho zákonníka aj negatívne vymedzenie, čo sa za obozretnú investíciu nepovažuje a teda aké investície sú správcovi zakázané. Správcovi sa zakazuje nadobudnúť pre beneficienta viac než 5 % akcií toho istého emitenta, resp. nadobudnúť pre beneficienta akciu, dlhopis alebo iný dlžnícky cenný papier osoby, ktorá porušila povinnosť platiť z cenného papiera výnos. Takejto osobe správca nesmie ani poskytnúť úver, a to ani zabezpečený, v súlade s vymedzením obozretnej investície[47].
Povinnosťou správcu je predložiť beneficientovi (oprávnenému) najmenej raz ročne vyúčtovanie spravovania majetku, ktoré musí byť dostatočne podrobné, aby bolo možné overenie jeho správnosti. Beneficient má tiež právo kedykoľvek preskúmať účtovné knihy a doklady týkajúce sa správy a má tiež právo na informácie o tom, ako je správa jeho majetku vykonávaná. Činnosť správcu môže skončiť buď odstúpením správcu, odvolaním správcu beneficientom, obmedzením svojprávnosti[48] správcu alebo beneficienta alebo osvedčením úpadku[49] správcu[50]. Správa cudzieho majetku zanikne tiež uplynutím doby, na ktorú bola zriadená, dosiahnutím účelu alebo zánikom práva beneficienta k spravovanému majetku[51].
Úprava správy cudzieho majetku je podľa návrhu subsidiárne použiteľná pre všetky prípady, keď niekto spravuje cudzí majetok pre niekoho iného. Navrhovaná úprava má povahu všeobecnej úpravy, pretože správa cudzieho majetku môžu byť predmetom úpravy osobitných zákonov. Dispozitívny charakter navrhovanej úpravy umožňuje dohodnúť osobitosti spravovania konkrétneho majetku v zmluve.
V.
Rozširovanie využívania zmlúv, ako nástroja úpravy vzťahov vo verejnej sfére sa prejavuje už dlhšiu dobu a predstavuje prejav tendencie prenikania súk- romnoprávnych inštitútov do sféry verejného práva. Aj zmluvy vo verejnej sfére však zostávajú svojim charakterom zmluvami, teda úkonmi založenými na využití zmluvnej slobody pri dojednávaní zmlúv, formulovaní ich obsahu, konkrétnych práv a povinností zmluvných strán i zodpovednosti za porušenie zmluvných či zákonných povinností. Potreba právnej istoty aj účastníkov zmlúv uzavieraných vo verejnej sfére si vyžaduje, aby tieto zmluvy mali základ vo všeobecnej úprave záväzkových vzťahov v súkromnom práve. Súčasná prax využívania zmluvných inštitútov vo verejnej sfére poukazuje na absenciu všeobecnej úpravy takých zmlúv, akými sú subvenčná zmluva, rámcová zmluva a zmluva o správe majetku. Pripravovaná rekodifikácia súkromného práva by mala mať ambície sa s týmito „výzvami“ praxe vysporiadať.
Autor
Doc. JUDr. Ján Husár CSc.
Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_23.pdf