Máloktorá otázka trestnoprávnej vedy vyvolala také diskusie, rôznorodé i protichodné názory ako problematika trestnej zodpovednosti právnických osôb. Je to jedna z najspornejších otázok trestnoprávnej teórie. Je tomu tak preto, že trestná zodpovednosť právnických osôb problematizuje osvedčený systém základných princípov kontinentálnej európskej právnej kultúry. Narušuje stáročiami uznávanú zásadu európskeho kontinentálneho práva, že trestná zodpovednosť je zodpovednosťou individuálnou, zodpovednosťou fyzickej osoby.[1]

Zásadu individuálnej trestnej zodpovednosti považuje trestnoprávna teória za jednu zo základných zásad slovenského trestného práva, pretože sa uplatňuje princíp „societas delinquere non potest“. Znamená, že páchateľom trestného činu je ten, kto trestný čin spáchal sám. Súčasný právny stav je taký, že páchateľom trestného činu môže byť len fyzická osoba (§ 19 ods. 2 TZ), ktorá spĺňa podmienky trestnej zodpovednosti, t. j. v čase činu je príčetná a dosahuje požadovaný vek (14 rokov). Súčasné slovenské trestné právo nepozná kolektívnu zodpovednosť, ani zodpovednosť za cudziu vinu.

Za trestné činy spáchane vo sfére právnickej osoby podľa slovenského trestného práva môže byť de lege lata trestne zodpovedný ten, kto za právnickú osobu, alebo v jej mene v konkrétnom prípade konal, teda ten, kto sa dopustil protiprávneho konania, ktoré Trestný zákon označuje za trestné a ktoré vykazuje znaky uvedené v Trestnom zákone. Právnická osoba ako fikcia a abstraktum môže konať navonok len cez určitý okruh fyzických osôb, keďže sama pre absenciu psychickej vôle konať nemôže. Nie všetky fyzické osoby, ktoré vytvárajú personálny substrát právnickej osoby, sú osobami právne relevantnými pre právne konanie právnickej osoby vo vonkajších vzťahoch, t.j. vo vzťahoch k tretím osobám. Príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka vymedzujú okruh fyzických osôb, ktoré svojím konaním za právnickú osobu, resp. v mene právnickej osoby túto právnickú osobu zaväzujú, čiže v dôsledku ich konania navonok vznikajú právnickej osobe povinnosti a samozrejme i práva a v dôsledku toho i právna zodpovednosť. T restne zodpovednou fyzickou osobou nemusí byť vždy len štatutárny orgán, resp. člen kolektívneho štatutárneho orgánu právnickej osoby, ale môže to byť aj iný člen, pracovník alebo zástupca právnickej osoby.

Prevažnú väčšinu trestných činov môže spáchať ktorákoľvek trestne zodpovedná osoba. Ak na spáchanie konkrétneho trestného činu Trestný zákon vyžaduje osobitnú vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie páchateľa, môže byť páchateľom alebo spolupáchateľom trestného činu len osoba, ktorá má požadovanú vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie. Účastníkom na trestnom čine môže byť aj osoba, ktorá ju nemá. Ak Trestný zákon ustanovuje, že páchateľ musí byť nositeľom osobitnej vlastnosti, spôsobilosti alebo postavenia, stačí podľa § 128 ods. 8 TZ, ak túto požiadavku spĺňa právnická osoba, v ktorej mene páchateľ koná (konanie za iného). To znamená, že fyzická osoba, ktorá nemá znaky špeciálneho alebo konkrétneho subjektu bude zodpovedať za spáchaný trestný čin so zúženým okruhom páchateľov, ak osobitnú vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie má právnická osoba v mene ktorej koná. Predmetné ustanovenie je jediným v Trestnom zákone, ktoré vymedzuje podmienky trestnej zodpovednosti fyzickej osoby, konajúcej za osobu právnickú. Táto osobitná právna konštrukcia sa neuplatní pri ktorejkoľvek skutkovej podstate, uplatní sa len pri trestných činoch so zúženým okruhom páchateľov (napr. § 240 Zvýhodňovanie veriteľa: „Kto ako dlžník…“, alebo § 241 Machinácie v súvislosti s konkurzným a vyrovnacím konaním: „Kto ako konkurzný veriteľ…“). Konanie za iného je však stále zodpovednosťou individuálnej fyzickej osoby.

Nemožno fyzickú osobu brať na trestnú zodpovednosť za akékoľvek konanie pričítateľné právnickej osobe. Vždy je potrebné skúmať, či boli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu, ako aj podiel konania zodpovednej fyzickej osoby na následku a jej zavinenie.

Aby sme sa vyhli pochybnostiam či možno konanie za iného aplikovať aj na prípady, keď právnická osoba platne nevznikla alebo osoba konajúca v mene právnickej osoby nebola oprávnená ju podľa osobitných predpisov zaväzovať, bolo by vhodné doplniť ustanovenie § 128 ods. 8 TZ o výslovnú úpravu niektorých do úvahy prichádzajúcich situácií konania páchateľa v mene právnickej osoby, ktorá je v postavení špeciálneho alebo konkrétneho subjektu.

Aplikačná prax poukazuje na problémy pri hľadaní odpovede na otázku – kto konkrétne je v jednotlivých prípadoch konania právnickej osoby trestne zodpovedným (napr. pri vyšetrovaní najzávažnejších foriem ekonomickej trestnej činnosti) v rámci širšieho počtu do úvahy prichádzajúcich trestne zodpovedných osôb, niekedy aj niekoľkých desiatok, a čo je potrebné obzvlášť podčiarknuť, rôznym spôsobom rozhodujúcich, zastupujúcich alebo konajúcich v mene právnických osôb a nimi kreovaných viacerých orgánov, navyše s rôznymi kompetenciami.

Pri posudzovaní trestnej zodpovednosti členov kolektívneho orgánu spoločnosti musia orgány činné v trestnom konaní rešpektovať právne odvetvia, ktoré vznik a činnosť kolektívnych orgánov upravujú. Trestná zodpovednosť fyzických osôb – členov kolektívneho orgánu právnickej osoby za rozhodnutie tohto orgánu, ktoré inak vykazuje znaky objektívnej stránky niektorého trestného činu, prichádza do úvahy, len keď je zistené, že sa títo členovia skutočne svojím konaním, predpokladaným pre prijatie takéhoto rozhodnutia kolektívneho orgánu, na ňom zavinenie podieľali.

V prípade kolektívnych orgánov právnickej osoby je potrebné vždy skúmať, ktorí členovia kolektívneho orgánu naplnili znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu (vrátane zavinenia) a títo potom zodpovedajú ako fyzické osoby za spáchaný trestný čin. Napríklad v prípade predstavenstva akciovej spoločnosti môže byť daná trestná zodpovednosť všetkých jej členov, ale môžu byť zodpovední len niektorí z nich, pokiaľ sa ostatní na spáchanom trestnom čine nepodieľali. Člen predstavenstva, ktorý sa nezúčastnil rokovania predstavenstva, alebo hlasoval proti návrhu (člen predstavenstva má právo, aby v zápisnici o priebehu zasadnutia predstavenstva a jeho rozhodnutiach, bol uvedený jeho odlišný názor na prerokúvanú záležitosť), nemôže byť v žiadnom prípade trestne zodpovedný, hoci by aj bol ostatnými členmi predstavenstva ako kolektívneho orgánu prehlasovaný.

Viacerí odborníci z trestného práva zastávajú názor, že účasť na hlasovaní kolektívneho orgánu právnickej osoby je potrebné spravidla posudzovať podľa ustanovení o účastníctve na trestnom čine podľa § 21 TZ, a to v závislosti na štádiu, do ktorého dospelo konanie hlavného páchateľa. V prípade, že nedôjde k pokusu ani k dokonaniu trestného činu, je predchádzajúce schválenie prípravou na trestný čin (§ 13 TZ). V prípade, že dôjde k pokusu trestného činu, môže ísť podľa okolností prípadu o návod alebo pomoc k trestnému činu. Vyššie uvedený názor vychádza z toho, že hlasovanie kolektívneho orgánu, či už predstavenstva, alebo valného zhromaždenia, vlastnosti, spôsobilosti alebo postavenia, stačí podľa § 128 ods. 8 TZ, ak túto požiadavku spĺňa právnická osoba, v ktorej mene páchateľ koná (konanie za iného). To znamená, že fyzická osoba, ktorá nemá znaky špeciálneho alebo konkrétneho subjektu bude zodpovedať za spáchaný trestný čin so zúženým okruhom páchateľov, ak osobitnú vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie má právnická osoba v mene ktorej koná. Predmetné ustanovenie je jediným v Trestnom zákone, ktoré vymedzuje podmienky trestnej zodpovednosti fyzickej osoby, konajúcej za osobu právnickú. Táto osobitná právna konštrukcia sa neuplatní pri ktorejkoľvek skutkovej podstate, uplatní sa len pri trestných činoch so zúženým okruhom páchateľov (napr. § 240 Zvýhodňovanie veriteľa: „Kto ako dlžník…“, alebo § 241 Machinácie v súvislosti s konkurzným a vyrovnacím konaním: „Kto ako konkurzný veriteľ…“). Konanie za iného je však stále zodpovednosťou individuálnej fyzickej osoby.

Nemožno fyzickú osobu brať na trestnú zodpovednosť za akékoľvek konanie pričítateľné právnickej osobe. Vždy je potrebné skúmať, či boli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu, ako aj podiel konania zodpovednej fyzickej osoby na následku a jej zavinenie.

Aby sme sa vyhli pochybnostiam či možno konanie za iného aplikovať aj na prípady, keď právnická osoba platne nevznikla alebo osoba konajúca v mene právnickej osoby nebola oprávnená ju podľa osobitných predpisov zaväzovať, bolo by vhodné doplniť ustanovenie § 128 ods. 8 TZ o výslovnú úpravu niektorých do úvahy prichádzajúcich situácií konania páchateľa v mene právnickej osoby, ktorá je v postavení špeciálneho alebo konkrétneho subjektu.

Aplikačná prax poukazuje na problémy pri hľadaní odpovede na otázku – kto konkrétne je v jednotlivých prípadoch konania právnickej osoby trestne zodpovedným (napr. pri vyšetrovaní najzávažnejších foriem ekonomickej trestnej činnosti) v rámci širšieho počtu do úvahy prichádzajúcich trestne zodpovedných osôb, niekedy aj niekoľkých desiatok, a čo je potrebné obzvlášť podčiarknuť, rôznym spôsobom rozhodujúcich, zastupujúcich alebo konajúcich v mene právnických osôb a nimi kreovaných viacerých orgánov, navyše s rôznymi kompetenciami.

Pri posudzovaní trestnej zodpovednosti členov kolektívneho orgánu spoločnosti musia orgány činné v trestnom konaní rešpektovať právne odvetvia, ktoré vznik a činnosť kolektívnych orgánov upravujú. Trestná zodpovednosť fyzických osôb – členov kolektívneho orgánu právnickej osoby za rozhodnutie tohto orgánu, ktoré inak vykazuje znaky objektívnej stránky niektorého trestného činu, prichádza do úvahy, len keď je zistené, že sa títo členovia skutočne svojím konaním, predpokladaným pre prijatie takéhoto rozhodnutia kolektívneho orgánu, na ňom zavinenie podieľali.

V prípade kolektívnych orgánov právnickej osoby je potrebné vždy skúmať, ktorí členovia kolektívneho orgánu naplnili znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu (vrátane zavinenia) a títo potom zodpovedajú ako fyzické osoby za spáchaný trestný čin. Napríklad v prípade predstavenstva akciovej spoločnosti môže byť daná trestná zodpovednosť všetkých jej členov, ale môžu byť zodpovední len niektorí z nich, pokiaľ sa ostatní na spáchanom trestnom čine nepodieľali. Člen predstavenstva, ktorý sa nezúčastnil rokovania predstavenstva, alebo hlasoval proti návrhu (člen predstavenstva má právo, aby v zápisnici o priebehu zasadnutia predstavenstva a jeho rozhodnutiach, bol uvedený jeho odlišný názor na prerokúvanú záležitosť), nemôže byť v žiadnom prípade trestne zodpovedný, hoci by aj bol ostatnými členmi predstavenstva ako kolektívneho orgánu prehlasovaný.

Viacerí odborníci z trestného práva zastávajú názor, že účasť na hlasovaní kolektívneho orgánu právnickej osoby je potrebné spravidla posudzovať podľa ustanovení o účastníctve na trestnom čine podľa § 21 TZ, a to v závislosti na štádiu, do ktorého dospelo konanie hlavného páchateľa. V prípade, že nedôjde k pokusu ani k dokonaniu trestného činu, je predchádzajúce schválenie prípravou na trestný čin (§ 13 TZ). V prípade, že dôjde k pokusu trestného činu, môže ísť podľa okolností prípadu o návod alebo pomoc k trestnému činu. Vyššie uvedený názor vychádza z toho, že hlasovanie kolektívneho orgánu, či už predstavenstva, alebo valného zhromaždenia, spravidla nie je právnym úkonom, ktorý by … …

Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.

Autor
doc. JUDr. Ingrid Mencerová PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/Session_of_Criminal_Law.pdf