Obsahom tohto príspevku sú tri nasledovné oblasti:
1. Pojednanie o možnosti postihovania obce za spáchanie správneho poriadkového deliktu.
2. Poukázanie na možnosť postihovania obce za spáchanie správneho deliktu na úseku ochrany a tvorby životného prostredia (s dôrazom na oblasť odpadového hospodárstva, vodného hospodárstva a ochrany prírody a krajiny).
3. Zamyslenie sa nad súbehom správnych deliktov a ich postihovaním vo svetle jedného judikátu.
Obec v administratívnoprávnych vzťahoch vystupuje najčastejšie ako spravujúci subjekt. Riadi, organizuje výkon správy na zákonom zverených úsekoch v samosprávnej pôsobnosti alebo pri prenesenom výkone štátnej správy. No obec môže v administratívnoprávnych vzťahoch vystupovať aj ako spravovaný subjekt. V súvislosti s touto pozíciou obce je zaujímavé zaoberať sa otázkou, či obec ako spravovaný subjekt podlieha sankčnému mechanizmu podľa slovenských právnych predpisov, vrátane environmentálnych právnych predpisov.
V právnom poriadku Slovenskej republiky je možné nájsť viacero príkladov, kde sa sankcia môže aplikovať aj voči obci.
V tejto súvislosti je vhodné spomenúť Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom sa uvádza, že z ústavnej úpravy jednotlivých zložiek verejnej moci (zákonodarná, výkonná a súdna) nevyplýva súdnej moci právomoc sankcionovať, inými slovami trestať (napr. pokutou), za správny delikt výkonnú moc. Výkonnú moc uskutočňujú aj iné subjekty (orgány) ako štátne. Medzi také subjekty patria aj obce, a preto ani obci nemožno ukladať sankcie vo forme pokút (…).1
Aj napriek uvedenému konštatovaniu, z konkrétnych právnych predpisov vyplýva, že obec môže byť postihovaná za rôzne správne delikty. Ako príklad možno uviesť poriadkovú pokutu, ktorú správny orgán môže uložiť komukoľvek, obec nevynímajúc, pokiaľ naplní skutkovú podstatu správneho poriadkového deliktu tým, že sťažuje postup správneho konania, (napr. povinnosť obce poskytnúť súčinnosť správnemu orgánu podľa správneho poriadku[1] [2]). Totiž, podľa zákona o správnom konaní správny orgán môže uložiť poriadkovú pokutu tomu, kto sťažuje postup konania, pričom sťažovanie postupu konania je demonštratívne vymedzené tak, že ide o sťažovanie postupu konania najmä tým, že sa bez závažných dôvodov nedostaví na výzvu na správny orgán, ruší napriek predchádzajúcemu napomenutiu poriadok, bezdôvodne odmieta svedeckú výpoveď, predloženie listiny alebo vykonanie ohliadky.
Od 1. februára 2010 účinný zákon c. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach tiež obsahuje vymedzenie skutkovej podstaty správneho poriadkového deliktu, za ktorý môže byť orgánu verejnej správy, teda aj obci, uložená poriadková pokuta, pokiaľ neplní povinnosti podľa tohto zákona a tým sťažuje vybavovanie sťažnosti, marí jej vybavovanie alebo nápravu nedostatkov.[3] [4] Neplnenie povinností podľa zákona o sťažnostiach môže spočívať napríklad v neposkytnutí dokladov, iných písomností, vyjadrení, informácií, údajov potrebných na vybavovanie sťažnosti, ako aj ďalšej nevyhnutnej súčinnosti orgánu verejnej správy príslušnému na vybavenie sťažnosti, prípadne môže spočívať v nedodržaní zákonnej lehoty na poskytnutie súčinnosti.[5] Pôjde o prípady, keď orgán špecializovanej miestnej štátnej správy bude vybavovať s ťažnosť smerujúcu proti starostovi obce pri prenesenom výkone štátnej správy,[6] [7] pretože na vybavenie sťažnosti proti vedúcemu orgánu územnej samosprávy pri výkone štátnej správy je príslušný najbližší orgán štátnej správy, ktorému zákon zveril kontrolnú pôsobnosť podľa osobitného predpisu. No a tento špecializovaný orgán miestnej štátnej správy má oprávnenie uložiť orgánu verejnej správy (v tomto prípade orgánu územnej samosprávy) poriadkovú pokutu s prihliadnutím na mieru sťaženia alebo marenia vybavovania sťažnosti alebo nápravy nedostatkov.
Z dvoch príkladov, uvedených vyššie, je zrejmé, že obec nie je vylúčená zo zodpovednosti za omisívne či komisívne správanie sa, ktorým naplní skutkovú podstatu správneho poriadkového deliktu.
1. Pokiaľ ide o ukladanie sankcií obci na úseku životného prostredia, aktuálna právna úprava nevylučuje obec zo zodpovednosti za protiprávne konania. Ako ilustráciu je možné uviesť postavenie obce v oblasti odpadového hospodárstva, vodného hospodárstva a v oblasti ochrany prírody a krajiny. Obec totiž vystupuje v dvojakej pozícii: je orgánom verejnej správy, ktorý vykonáva správu zverenú jej zákonom, a zároveň je aj subjektom povinností vyplývajúcich pre obec rovnako ako pre ktorýkoľvek iný subjekt.
To, že obec vykonáva správu vo veciach životného prostredia, je nesporné. V rámci výkonu tejto správy je obec oprávnená ukladať sankcie subjektom, ktoré porušia ustanovenia príslušného právneho predpisu. Tak je tomu napríklad v oblasti odpadového hospodárstva, kde obec ako príslušný orgán štátnej správy odpadového hospodárstva je oprávnená uložiť pokutu právnickej osobe alebo fyzickej osobe – podnikateľovi, ktorá nesplní zákonné povinnosti. Pôsobnosť obce na prejednanie správneho deliktu vyplýva zo zákona o odpadoch.[1] Konkrétne ide o prejednávanie priestupkov obcou. Totiž, obec vo veciach štátnej správy odpadového hospodárstva prejednáva niektoré priestupky v odpadovom hospodárstve[2] [3] a ukladá pokuty za priestupky.11 V súlade s § 80 ods. 3 psím. a), priestupky podľa § 80 odseku 1 písm. a) až c), f) a s) prejednáva obec. Podľa uvedeného ustanovenia, priestupku, prejednávaného obcou, sa dopustí ten, kto zneškodní odpad alebo zhodnotí odpad v rozpore s týmto zákonom, uloží odpad na iné miesto než na miesto určené obcou, nesplní oznamovaciu povinnosť podľa § 18 ods. 6, neposkytne obcou požadované údaje podľa § 39 ods. 9, nakladá so stavebnými odpadmi alebo s odpadmi z demolácií v rozpore s § 40c. Za uvedený priestupok obec môže uložiť pokutu do 165,96 eura. Na priestupky a na ich prejednávanie sa vzťahujú všeobecné predpisy o prejednávaní priestupkov, ak zákon o odpadoch neustanovuje inak.[4] Výnosy z pokút uložených obcou sú príjmom rozpočtu obce.[5]
Pokiaľ ide o nakladanie s odpadmi, obci môže byť príslušným orgánom orgán štátnej správy odpadového hospodárstva uložená pokuta za nesplnenie povinností podľa zákona o odpadoch.[6] Z ustanovenia § 39 odseku 3 zákona o odpadoch vyplýva, že v súvislosti s nakladaním s komunálnymi odpadmi a s drobnými stavebnými odpadmi obec, okrem iných povinností, je povinná zavedením vhodného systému zberu odpadov zabezpečiť alebo umožniť zber a prepravu komunálnych odpadov vznikajúcich na jej území na účely ich zhodnotenia alebo zneškodnenia v súlade s týmto zákonom vrátane zabezpečenia zberných nádob zodpovedajúcich systému zberu komunálnych odpadov v obci a zabezpečenia priestoru, kde môžu občania odovzdávať oddelené zložky komunálnych odpadov v rámci separovaného zberu, a tiež zabezpečiť podľa potreby, najmenej dvakrát do roka, zber a prepravu objemných odpadov na účely ich zhodnotenia alebo zneškodnenia, oddelene vytriedených odpadov z domácností s obsahom škodlivín a drobných stavebných odpadov.[7]
Niet sporu o tom, že najdôležitejšou zložkou životného prostredia je voda. Pokiaľ ide o štátnu vodnú správu, okrem iných úloh v oblasti vodného hospodárstva obec v prenesenom výkone pôsobnosti na úseku štátnej vodnej správy prejednáva priestupky na úseku ochrany vôd, vodných tokov a vodných stavieb.[8] Konkrétne ide o prejednávanie zákonom vymedzených priestupkov obcou.[9] Teda, obec prejednáva priestupok na úseku ochrany vôd, vodných tokov a vodných stavieb, ktorého sa dopustí ten, kto vysádza, stína a odstraňuje stromy a kry v korytách, na pobrežných pozemkoch a v inundacných územiach alebo ťaží riečny materiál z pozemkov tvoriacich koryto bez povolenia orgánu štátnej vodnej správy alebo v rozpore s ním (za tento priestupok obec môže uložiť pokutu do výšky 99,58 eura), umýva motorové vozidlá a mechanizmy v povrchových vodách alebo v odkrytých podzemných vodách, alebo na miestach, z ktorých by uniknuté pohonné látky mohli vniknúť do povrchových vôd alebo do podzemných vôd (za tento priestupok obec môže uložiť pokutu do výšky 66,38 eura), mení smer koryta, poškodzuje brehy, ukladá predmety do vodného toku, ktoré môžu ohroziť plynulosť odtoku vody v koryte, zdravie ľudí a ich bezpečnosť, alebo ukladá predmety na miesta, z ktorých môžu byť splavené do vodného toku (za tento priestupok obec môže uložiť pokutu do výšky 99,58 eura), poškodzuje vodné stavby a ich funkcie najmä tým, že ťaží zeminu z ochranných hrádzí, vysádza na nich dreviny, pasie na nich alebo preháňa cez ne hospodárske zvieratá, jazdí po nich motorovými vozidlami (za tento priestupok obec môže uložiť pokutu do výšky 165,96 eura), poškodzuje ciachy, vodočty, vodomery a iné meracie zariadenia a poškodzuje plavebné znaky a výstražné tabule (za tento priestupok obec môže uložiť pokutu do výšky 165,96 eura). Na priestupky a na ich prejednávanie sa vzťahujú všeobecné predpisy o priestupkoch. Výnosy z pokút uložených obcou za uvedené priestupky sú príjmom rozpočtu obce.[10]
Ak by sa obec dopustila konania v rozpore so zákonom o vodách, môže jej byť uložená pokuta za takýto správny delikt iným orgánom štátnej vodnej správy, no v takom prípade obec by nebola postihnutá ako orgán verejnej správy, ale ako ktorákoľvek iná právnická osoba, teda ako subjekt – adresát povinností uložených zákonom o vodách. Pokuta za správny delikt by teda bola obci uložená ako ktorejkoľvek inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe – podnikateľovi, ktorá napríklad odoberie povrchové vody bez povolenia orgánu štátnej vodnej správy alebo v rozpore s ním, odoberie podzemné vody bez povolenia orgánu štátnej vodnej správy alebo v rozpore s ním, užíva povrchové vody na ich vzdúvanie a na iný spôsob akumulácie alebo užíva podzemné vody na ich akumuláciu alebo čerpanie na účel znižovania ich hladiny alebo na umelé zvyšovanie ich množstva povrchovou vodou bez povolenia orgánu štátnej vodnej správy alebo v rozpore s ním, využíva hydroenergetický potenciál vodných tokov bez povolenia orgánu štátnej vodnej správy alebo v rozpore s ním, vypúšťa odpadové vody alebo osobitné vody do povrchových vôd alebo do podzemných vôd alebo vypúšťa priemyselné odpadové vody alebo osobitné vody s obsahom obzvlášť škodlivých látok do verejnej kanalizácie bez povolenia orgánu štátnej vodnej správy alebo v rozpore s ním, vypúšťa vody z povrchového odtoku do povrchových vôd alebo do podzemných vôd, čerpá znečistené podzemné vody na účely zníženia ich znečistenia alebo zníženia znečistenia horninového prostredia bez povolenia orgánu štátnej vodnej správy alebo v rozpore s ním, vykonáva činnosti, ktoré môžu ovplyvniť vodné pomery bez povolenia alebo súhlasu orgánu štátnej vodnej správy alebo v rozpore s nimi, neplní iné povinnosti ustanovené týmto zákonom alebo povinnosti podľa neho uložené orgánom štátnej vodnej správy.[11] [12] Výška pokút je ustanovená podľa konkrétnej skutkovej podstaty správneho deliktu. Pri ukladaní pokuty za niektoré správne delikty sa prihliada najmä na škodlivé následky porušenia povinností, na okolnosti, za ktorých sa povinnosti porušili, a ako sa právnická osoba alebo fyzická osoba – podnikateľ pričinili o odstránenie alebo zmiernenie škodlivých následkov. Konanie o uložení pokuty možno začať najneskoršie do jedného roka odo dňa, keď sa orgán štátnej vodnej správy dozvedel o porušení povinností, najdlhšie však do uplynutia troch rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo. Konanie o uložení pokuty vykoná orgán štátnej vodnej správy, ktorý ako prvý zistil porušenie povinností. Pokuta je splatná do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ak orgán štátnej vodnej správy neurčí lehotu jej splatnosti inak.[13]
Pôsobnosť orgánov štátnej správy a obcí, ako aj práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb pri ochrane prírody a krajiny s cieľom prispieť k zachovaniu rozmanitosti podmienok a foriem života na Zemi, utvárať podmienky na trvalé udržiavanie, obnovovanie a racionálne využívanie prírodných zdrojov, záchranu prírodného dedičstva, charakteristického vzhľadu krajiny a na dosiahnutie a udržanie ekologickej stability upravuje zákon o ochrane prírody a krajiny.[14] Obec patrí medzi orgány ochrany prírody.[15] Okrem toho však rovnako ako iný subjekt je adresátom povinností na úseku ochrany prírody a krajiny. Obce sa teda týka aj zodpovednosť za porušenie povinností na úseku ochrany prírody a krajiny.
Orgán ochrany prírody[16] môže uložiť pokutu a prepadnutie veci aj obci, pokiaľ naplní znaky skutkovej podstaty iného správneho deliktu, rovnako ako podnikateľovi alebo právnickej osobe, ktorá sa dopustí protiprávneho konania napríklad aj tým, že vykonáva činnosť uvedenú v zákone bez súhlasu príslušného orgánu ochrany prírody, vykonáva činnosť zakázanú, nedodržuje obmedzenie alebo vyhlásený zákaz, neumožní oprávneným osobám vstup na pozemky alebo do iných nehnuteľností, ktoré vlastní alebo užíva, nesplní povinnosť podľa zákona, vykonáva činnosť zakázanú, používa názov „zoologická záhrada“, „zoo“, „zoopark“, „zoosafari“, „delfinárium“, „botanická záhrada“, „arborétum“, „chovná stanica“, „rehabilitačná stanica“ alebo „záchytné stredisko“ v rozpore so zákonom, vyrúbe, objedná výrub alebo dá pokyn na výrub dreviny alebo chráneného stromu alebo ho ošetrí bez súhlasu orgánu ochrany prírody.[17] Pri určení výšky pokuty za iný správny delikt sa prihliadne na jeho závažnosť, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky vrátane vzniknutej ujmy, na rozsah a mieru hroziacej ujmy alebo ohrozenej spoločenskej hodnoty a na okolnosti, za ktorých bol spáchaný.[18]
2. Na tomto mieste nemožno nespomenúť jedno rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.[19] Toto súdne rozhodnutie obsahuje právne vety k výroku administratívneho rozhodnutia o správnom delikte a ukladanie sankcie pri súbehu viacerých správnych deliktov. Podľa uvedeného súdneho rozhodnutia, „výrok rozhodnutia o postihu za iný správny delikt musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade aj evidencie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený s iným. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, poruší ustanovenie §47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní“. Pokiaľ ide o súbeh správnych deliktov, vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky, že „pri súbehu viacerých správnych deliktov (viacčinný súbeh) treba použiť „analogiae legis“ tzv. absorpčnú zásadu. Za viaceré delikty správny orgán uloží sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na najprísnejšie postihnuteľný správny delikt“.
V odôvodnení tohto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na teoretickoprávne rozoznávanie trestných činov, priestupkov, iných správnych deliktov, správnych disciplinárnych deliktov a správnych poriadkových deliktov, ako protispoločenských konaní v rámci verejnoprávnej zodpovednosti, pričom iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve priestupkom a v oboch prípadoch ide o súčasť postihu za nedovolené konanie (opomenutie) správnym orgánom.
Ďalej súd poukazuje na nevyhnutnosť konkretizácie skutku ako aj na jednoznačnú zákonnú úpravu, pokiaľ ide o trestné činy, pretože výrok rozsudku musí presne označovať trestný čin zákonným pomenovaním, uvedením zákonného ustanovenia a aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade aj iných skutočností potrebných, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Podľa zákona o priestupkoch výrok rozhodnutia o priestupku musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druh a výmeru sankcie. Takéto jednoznačné vymedzenie výroku rozhodnutia však nemá procesná úprava konania o iných správnych deliktoch, kde osobitný zákon odkazuje na správny poriadok (§ 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.), podľa ktorého výrok rozhodnutia obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté, prípadne rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania a určenie lehoty, pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť plnenia.
Jednoznačne správne je aj konštatovanie súdu, že vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby nebol zameniteľný s iným (tento záver je vyvoditeľný z § 47 ods. 2 správneho poriadku) a to konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, teda pre určenie totožnosti skutku, vylučujúce možnosť zámeny skutku či opakovaného postihu za rovnaký skutok, pričom nestačí, ak sú tieto náležitosti uvedené len v odôvodnení rozhodnutia, keďže iba výroková časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Nevyhnutnosť úplnej (vecnej, časovej a miestnej) špecifikácie iného správneho deliktu korešponduje aj medzinárodným záväzkom SR. Najvyšší súd SR pripomína, že aj na rozhodovanie o iných správnych deliktoch sa týkajú požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej aj „Dohovor“)[20]. „Akékoľvek trestné obvinenie“, uvedené v článku 6 odseku 1
Dohovoru, znamená, že treba poskytnúť záruku tomu, kto je obvinený v trestnom konaní ako aj v správnom konaní pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu. Takto vykladá Dohovor stabilne aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Teda, z uvedeného Najvyšší súd SR vyvodzuje, že výrok rozhodnutia o postihu za iný správny delikt musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne aj iných skutočností, potrebných na to, aby nemohol byť zamenený iným. Áno. Ak správny orgán tieto náležitosti neuvedie do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie zákona o správnom konaní (§ 47 ods. 2 správneho poriadku).
Právne predpisy, zakotvujúce skutkové podstaty správnych deliktov, neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za súbeh viacerých deliktov ako je to v Trestnom zákone. Najvyšší súd SR vyslovil, že pri viacčinnom súbehu, teda súbehu viacerých správnych deliktov, pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť „analogiae legis“ tzv. absorpčnú zásadu, ktorej podstata spočíva v absorpcii sadzieb, teda, že miernejší trest je pohlcovaný prísnejším trestom. Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán má posúdiť závažnosť deliktu a úhrnný trest uložiť podľa sadzby za najzávažnejší (podľa charakteru individuálneho objektu deliktu, teda záujmu, proti ktorému delikt smeruje a ktorý je chránený právnym predpisom) z týchto deliktov. Podľa názoru súdu, v danom prípade má teda správny orgán na základe analógie aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu, čiže uložiť za viaceré delikty sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Teda, pri ukladaní pokuty za viacero správnych deliktov, spáchaných jedným subjektom, má správny orgán uložiť sankciu za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný.
Z odôvodnenia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že konajúci správny orgán má postupovať pri zistení, objasnení, konaní a sankcionovaní v súlade s ustanoveniami zákona c. 71/1967 Zb. o správnom konaní, na ktoré odkazuje osobitný zákon (upravujúci iný správny delikt), a v prípade nedostatku špeciálnej zákonnej úpravy sankcionovanie posúdiť analogicky podľa § 12 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a že tento výklad je v súlade s článkom 6 ods. 1 Dohovoru a je nezákonné, ak správny orgán „uno actu“ uloží totožnému subjektu dve pokuty za dva správne delikty, pretože podľa absorpčnej zásady má uložiť len jednu pokutu podľa prísnejšej sadzby.
V poznámke k odôvodneniu Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že právnu úpravu správnych deliktov môžeme nájsť prakticky vo všetkých zákonoch, ukladajúcich fyzickým osobám (podnikateľom) a právnickým osobám povinnosti v oblasti verejnej správy, ktoré v prípade ich nesplnenia počítajú s uložením sankcie. Podobne ako chýba jednotná hmotnoprávna úprava správnych deliktov, neexistuje procesná úprava konania o správnych deliktoch a väčšina zákonov odkazuje na zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.
V komentovanej veci sa Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd snažil riešiť chýbajúcu právnu a procesnú úpravu hmotnoprávnych inštitútov výkladom a, ako uviedol, hoci prekročil rámec dispozičnej zásady, ovládajúcej správne súdnictvo, urobil tak s cieľom pomôcť správnemu orgánu pri ďalšom postupe po vrátení veci na ďalšie konanie. Keďže predmetom správneho súdnictva je rozhodovanie sporov z oblasti práva verejného, podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky správny súd má právo, ale aj povinnosť, fungovať ako garant ochrany práva.
S argumentáciou Najvyššieho súdu SR je možné súhlasiť v prevažnom rozsahu, predovšetkým pokiaľ ide o náležitosti výrokovej časti administratívneho rozhodnutia vo veci uloženia sankcie za správny delikt.
Pokiaľ však ide o argumentáciu, ktorá pojednáva o ukladaní úhrnnej sankcie pri súbehu iných správnych deliktov než priestupkov, podľa môjho názoru takúto úhrnnú sankciu možno uložiť iba v konaní o viacerých priestupkoch toho istého páchateľa, a to preto, lebo tak ustanovuje zákon o priestupkoch. Na konanie o inom správnom delikte, ktorý nie je priestupkom, sa zákon o priestupkoch aplikovať nemôže. A už vôbec sa aplikovať nemôže (ani analogicky) Trestný zákon, upravujúci úhrnný trest . Priestupkový zákon, ktorý sa aplikuje v konaní o priestupkoch, pozná tzv. spoločné konanie. „Ak sa páchateľ dopustil viacerých priestupkov, ktoré je príslušný prejednať ten istý orgán, prejednajú sa tieto priestupky v jednom konaní. Spoločné konanie sa uskutočňuje tiež proti všetkým páchateľom, ktorých priestupky spolu súvisia a ktoré prejednáva ten istý orgán. [21]
Na urýchlenie konania alebo z iného dôležitého dôvodu možno vec niektorého páchateľa priestupku vylúčiť zo spoločného konania. „[22] [23]
Pokiaľ ide o ukladanie sankcie za priestupky toho istého páchateľa prejednávaných v jednom konaní, priestupkový zákon ustanovuje, že „Za viac priestupkov toho istého páchateľa prejednávaných v jednom konaní sa uloží sankcia podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na priestupok najprísnejšie postihnuteľný; zákaz činnosti možno uložiť, ak ho možno uložiť za niektorý z týchto priestupkov.“
No v prípade tým istým páchateľom spáchaných správnych deliktov, na ktorých prejednávanie sa zásadne vzťahuje iba zákon o správnom konaní, podľa môjho názoru, nie je možné aplikovať úhrnnú sankciu, a už vôbec nie s aplikáciou zákona o priestupkoch, pretože tento sa vzťahuje iba na konanie o priestupkoch. Analógia legis je vylúčená, pretože použitie ustanovení zákona o priestupkoch na konanie o správnych deliktoch, ktoré nie sú priestupkami, nie je možné, takisto, všeobecný predpis o správnom konaní neobsahuje zmienku o možnosti použitia analógie. Veď aj celá tretia časť zákona o priestupkoch má názov „konanie o priestupkoch“ a presná definícia priestupku je obsiahnutá v § 2 zákona o priestupkoch, predovšetkým ak má ísť o priestupok, toto konanie musí v zákone byť označené výrazom priestupok.[24] Aplikácia zákona o priestupkoch by bola možná iba vtedy, ak by osobitný zákon, zakotvujúci správny delikt odkazoval na použitie aspoň niektorých ustanovení zákona o priestupkoch. Avšak neodkazuje. No a zákon o správnom konaní, ako všeobecný predpis o správnom konaní, zásadne sa aplikujúci v konaní o správnych deliktoch, neobsahuje ani žiadne ustanovenia o možnosti spájania konaní. Teda, o každom správnom delikte je možné konať iba v samostatnom konaní. Nehovoriac o tom, že pri súčasnom postihovaní viacerých (povedzme, troch) správnych deliktov by ľahko mohlo dôjsť k situácii, že subjekt by spáchanie deliktu uznal vo dvoch z nich, avšak u jedného by to popieral, no v odvolacom konaní sa preskúmava rozhodnutie ako celok, teda odvolací orgán by povinne preskúmaval aj konanie o tých správnych deliktoch, u ktorých odvolateľ by nenamietal nič. Rovnako netreba zabudnúť, že v konaní o správnych deliktoch je rozhodnutie o uložení sankcie časovo viazané na objektívnu lehotu, ktorá najčastejšie je trojročná a plynie od spáchania skutku. Časové obmedzenie na právoplatné rozhodnutie napríklad trestné konanie nepozná. Takže úhrnná sankcia za viacero správnych deliktov, ktoré nie sú priestupkami, nielenže nemá oporu v platnom správnom práve, ale odporuje aj princípu právnej istoty, vyplývajúceho z objektívnej lehoty, v rámci ktorej treba sankciu uložiť, ako aj právnej istoty v prípade odvolania, keď odvolateľ podaním odvolania podstupuje riziko, že v rámci preskúmania prvostupňového rozhodnutia v plnom rozsahu, by v prípade správneho konania o viacerých správnych deliktoch mohlo dôjsť k zmene časti za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.“ rozhodnutia o niektorom správnom delikte, hoci to odvolaním účastník správneho konania nenapadol.
Ak aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, treba poznamenať, že rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva sú právne záväzné pre subjekty, ktoré pred týmto súdom boli účastníkmi konania, teda zaväzujú dotknuté strany. Ani ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nie je prameňom slovenského práva. Takisto, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú právne záväzné pre subjekty, ktoré pred týmto súdom boli účastníkmi konania. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je prameňom slovenského práva. Postihovanie súbehu správnych deliktov, ktoré nie sú priestupkami, úhrnným spôsobom, nezodpovedá ustanoveniam právnych predpisov Slovenskej republiky, dokonca je v rozpore so slovenskými zákonmi. Z Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“33 Teda, o viacerých správnych deliktoch, ktoré nie sú priestupkom, toho istého subjektu ani nie je možné konať v jednom, spoločnom konaní, pretože na takýto postup nie je v osobitnom zákone a ani vo všeobecnom predpise o správnom konaní (správnom poriadku) dané správnemu orgánu oprávnenie.P
Autor
JUDr. Tibor Seman PhD.