Abstrakt
Autorka sa v článku zaoberá významom odklonov a postavením poškodeného v kontexte odklonov v slovenskom trestnom konaní. Pozornosť sa sústreďuje na vykreslenie postavenia poškodeného najmä z hľadiska jeho práva na náhradu škody. V tejto súvislosti sa autorka vyjadruje k pozitívam i negatívam jednotlivých odklonov v trestnom konaní, a uvádza niekoľko námetov na pozmenenie právnej úpravy inštitútu dohody o vine a treste.
Inštitúty odklonov v trestnom konaní majú špecifický význam a zaujímajú dôležité miesto v trestnom procese. Ako už z ich pomenovania vyplýva predstavujú určité odchýlky či vybočenia z rámca klasického spôsobu vedenia trestného konania.
V rámci
odklonov v trestnom konaní hovoríme vlastne o osobitnom postupe,
ktorý sa odlišuje od štandardného trestného konania a ktorý
umožňuje rešpektovanie potrieb všetkých subjektov, ktoré sú
akýmkoľvek spôsobom dotknuté trestnou činnosťou.1
Primárnym
cieľom odklonov v trestnom konaní je dosiahnuť takú situáciu, kedy
by sa celé trestné konanie nevyhnutne nemuselo vykonať vo svojej
štandardnej forme v prípade, že je jeho účelom možné dosiahnuť
oveľa jednoduchším, a hlavne časovo menej náročným spôsobom. Z
tohto hľadiska potom na inštitúty odklonov môžeme hľadieť ako na
alternatívne spôsoby konania vtrestnej veci, ktoré umožňujú
zrýchlenie, zefektívnenie azhospodárnenie trestného konania.
Súčasne ich výsledkom je i odbremenenie orgánov činných v trestnom
konaní, najmä súdov, ktoré potom môžu svoju pozornosť ačinnosť
sústrediť na zložitejšie azávažnejšie prípady. Znamená to
teda, že pri jednoduchších prípadoch sa zdĺhavému, komplikovanému
a menej úspešnému konaniu predchádza uplatnením možností
vybavenia veci v predsúdnom konaní, mimo procesne náročné hlavné
pojednávanie.
Z hľadiska osoby poškodeného, jeho práv a postavenia v trestnom konaní, majú odklony pomerne dôležitý význam. Odbremeňujú poškodeného od absolvovania traumatizujúceho súdneho konania a v neposlednej rade taktiež predstavujú ďalší zo spôsobov ako efektívnejšie dosiahnuť uspokojenie v otázke jeho práva na náhradu škody spôsobenej trestným činom. Inštitúty odklonov sú prostriedkom, ktorý v prvom rade slúži, alebo by mal slúžiť na akési uzmierenie medzi páchateľom trestného činu a osobou poškodenou a taktiež by mal viesť k tomu, aby páchateľ odstránil alebo odčinil škodlivé dôsledky svojho činu.2 Možno povedať, že osoba poškodeného sa v prípadoch využitia odklonov stáva bezprostredne zainteresovanou na výsledku trestného konania a taktiež na spôsobe náhrady škody, keďže jej patrí buď právo dávať súhlas na využitie konkrétneho odklonu, alebo aspoň podávať sťažnosti proti konkrétnym rozhodnutiam prijatým v procese aplikácie odklonu. Využívanie procesných odklonov či alternatív pramení z koncepcie tzv. restoratívnej (obnovujúcej) justície, ktorá prioritný dôraz kladie na nápravu všetkých škodlivých následkov spôsobených trestným činom, napravenie narušených vzťahov páchateľa a poškodeného (obete) či využívanie alternatívnych opatrení pri riešení trestných vecí.
V súvislosti s odklonmi v trestnom konaní je taktiež dôležité uvedomiť si, že tieto inštitúty vo svojich dôsledkoch predstavujú určitý spôsob, ktorým si osoba obvineného dobrovoľne obmedzuje či sa skôr vzdáva jedného zo svojich základných a kľúčových práv v trestnom konaní, ktorým je právo na prejednanie trestnej veci spravodlivo, v primeranej lehote, pred nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Ide tu teda o zásadu práva na spravodlivý proces, ktorá sa opiera o čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a je vyjadrená v §2 ods. 7 TP. Treba však vyzdvihnú, že v kontexte odklonov v trestnom konaní, zásada práva na spravodlivý proces zdôrazňuje subjektívne oprávnenie pre osobu obvineného. „Obvinený môže buď trvať na tom, aby prebehol celý proces so všetkými procesnými zárukami, v ktorom môže uplatňovať a realizovať všetky práva, ktoré ako obvinený má, avšak môže sa týchto práv vzdať a využiť všetky zákonné možnosti, ktoré mu procesné predpisy umožňujú, aby využil dostupné „odklony“, teda aby využil možnosti, ktoré mu súčasný zákonný postup poskytuje v záujme zlepšenia svojho (i hmotnoprávneho) postavenia (napr. zmiernením trestu).“3
V súlade s uvedenými charakteristikami potom možno konštatovať, že tzv. odklonnú funkciu (samozrejme okrem ostatných) typicky plní prípravné konanie.4 Znamená to, že v rámci prípravného konania je potrebné zabezpečiť dostatok dôkazov, aby prokurátor alebo súd mohli rozhodnúť mimo hlavné pojednávanie všade tam, kde je to samozrejme možné a sú na to splnené podmienky. Odklonnú funkciu prípravného konania teda považujeme nie za jeho vlastnú- imanentnú, ale za vedľajšiu – akcesorickú funkciu.5
V rámci prípravného konania je teda možné vybavenie trestnej veci bez toho, aby sa dostala do štádia konania pred súdom nasledujúcimi formami: podmienečné zastavenie trestného stíhania (§ 216 – 217 TP), podmienečné zastavenie trestného stíhania spolupracujúceho obvineného (§ 218 a § 219 TP), zmier (§ 220 – 227 TP), konanie o dohode o vine a treste (§ 232 – 233 TP, § 331 – 335).
Podmienečné zastavenie trestného stíhania
„Inštitút podmienečného zastavenia trestného stíhania (§ 216 TP) predstavuje formu tzv. odklonu, teda určitý špecifický postup, ktorý má umožniť, aby na základe dohody medzi štátom na jednej strane a obvineným na strane druhej došlo k ukončeniu trestnej veci bez potrestania páchateľa.“6 Zákonná úprava tohto inštitútu, rovnako ako podmienky jeho uplatnenia sú obsiahnuté v § 216 – 217 Trestného poriadku.
Aplikácia inštitútu podmienečného zastavenia trestného stíhania je zo zákona obmedzená na okruh menej závažných deliktov, teda prečinov, za ktoré trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou päť rokov. Z hľadiska zavinenia sa môže jednať o prečiny spáchané úmyselne, alebo z nedbanlivosti. Ďalším zo základných predpokladov pre rozhodnutie o podmienečnom zastavení trestného stíhania je súhlas obvineného. Aj keď sa nevyžaduje súhlas poškodeného s takýmto postupom, súhlas obvineného je zákonnou podmienkou, od ktorej nemožno upustiť. Pre súhlas obvineného platí, že nesmie byť vynútený, teda musí byť daný slobodne a taktiež osobne. Znamená to, že súhlas je výlučným právom obvineného a nemôže ho udeliť iná osoba (napr. obhajca obvineného).7 Ako z charakteru inštitútu vyplýva, jeho uplatnenie prichádza do úvahy v štádiu po vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe do podania obžaloby, teda v čase, keď už môžeme hovoriť o obvinenom. Vzhľadom na ustanovenie § 216 ods.1 TP o podmienečnom zastavení trestného stíhania je oprávnený rozhodnúť iba prokurátor, a to za súčasného splnenia zákonných kumulatívnych podmienok, že:
− obvinený vyhlási, že spáchal skutok, za ktorý je stíhaný, a nie sú odôvodnené pochybnosti o tom, že jeho vyhlásenie bolo vykonané slobodne, vážne a zrozumiteľne,
− obvinený nahradil škodu, ak bola činom spôsobená, alebo s poškodeným uzavrel dohodu alebo urobil iné potrebné opatrenia smerujúce k náhrade škody, a
− vzhľadom na osobu obvineného, s prihliadnutím na jeho doterajší život a na okolnosti prípadu možno takéto rozhodnutie považovať za dostačujúce.
Trestný poriadok vo svojich ustanoveniach taktiež upravuje okolnosti či podmienky, za splnenia ktorých je použitie tohto inštitútu vylúčené. Takáto situácia nastáva vtedy, ak trestným činom bola spôsobená smrť osoby, ak je vedené trestné stíhanie pre trestný čin korupcie, alebo ak je vedené trestné stíhanie proti verejnému činiteľovi alebo zahraničnému verejnému činiteľovi.
Pokiaľ ide opostavenie poškodeného ajeho právo na náhradu škody, je možné konštatovať, že osoba obvineného má na základe zákonného znenia na výber z viacerých možností ako škodu nahradiť. Za predpokladu, že bola trestným činom spôsobená škoda, prichádza do úvahy buď jej včasné a úplné nahradenie, alebo uzavretie dohody ojej náhrade, alebo vykonanie iného vhodného apotrebného opatrenia smerujúceho kjej náhrade. Ak hovoríme o nahradení škody, máme na mysli jej nahradenie do rozhodnutia o podmienečnom zastavení trestného stíhania. Dohoda o náhrade škody má podobu či formu zmluvy sui generis, v ktorej je potrebne uviesť všetky potrebné skutočnosti týkajúce sa výšky, rozsahu, času a spôsobu náhrady škody. Vykonanie iného vhodného opatrenia môže predstavovať napríklad nahlásenie spôsobenej škody ako poistnej udalosti a poskytnutie súčinnosti príslušnej poisťovni, či zloženie peňažnej sumy zodpovedajúcej výške škody do úradnej, súdnej úschovy, ale môže sa jednať aj opostúpenie pohľadávky obvineného poškodenému či prevzatie dlhu poškodeného obvineným.8 Spoločným predpokladom takýchto postupov však je, že výška škody by mala byť riadne uplatnená poškodeným a príslušnými orgánmi činnými v trestnom konaní náležite zistená.
V uznesení o podmienečnom zastavení trestného stíhania musí okrem všeobecných náležitostí uznesenia prokurátor uviesť aj skúšobnú dobu, teda jej konkrétnu dĺžku, ktorá sa musí pohybovať v rozmedzí od jedného do piatich rokov. Takto stanovená skúšobná doba začína plynúť od právoplatnosti tohto uznesenia. Na obdobie skúšobnej doby je možné obvinenému uložiť, aby dodržiaval primerané obmedzenia, najmä aby viedol riadny život či sa zdržiaval činností, ktoré ho viedli k spáchaniu činu. Navyše, ak obvinený uzavrel s poškodeným dohodu o náhrade škody, v uznesení mu prokurátor uloží, aby túto škodu v priebehu stanovenej skúšobnej doby uhradil.
Uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania sa doručuje obvinenému a poškodenému, a rovnako tieto osoby sú oprávnené na podanie sťažnosti proti tomuto uzneseniu. Podľa výslovného zákonného vyjadrenia v § 216 ods.5 TP podaná sťažnosť má v týchto prípadoch odkladný účinok. Vo všeobecnosti možno povedať, že ak obvinený v priebehu skúšobnej doby viedol riadny život, splnil si povinnosť nahradiť spôsobenú škodu a takisto dodržal uložené obmedzenia a povinnosti, prokurátor uznesením rozhodne, že obvinený sa po skúšobnej dobe tzv. osvedčil. V opačnom prípade, dokonca aj pred uplynutím skúšobnej doby, prokurátor uznesením rozhodne, že v trestnom stíhaní obvineného sa bude pokračovať. Rovnako prichádza do úvahy i fikcia osvedčenia sa obvineného, a to v prípade keď sa ani do dvoch rokov od uplynutia skúšobnej doby nerozhodlo oosvedčení obvineného, samozrejme bez zavinenia obvineného. Nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o osvedčení obvineného, alebo uplynutím lehoty dvoch rokov od skončenia skúšobnej doby nastanú účinky zastavenia trestného stíhania z dôvodu neprípustnosti trestného stíhania podľa § 9 ods.1 písm. e) TP. Rovnako i uznesenie o osvedčení sa obvineného je potrebné doručiť obvinenému, ale aj poškodenému, pričom obaja sú taktiež oprávnení na podanie sťažnosti, ktorej § 217 ods.3 TP priznáva odkladný účinok.
Podmienečné zastavenie trestného stíhania spolupracujúceho obvineného
„Inštitút podmienečného zastavenia trestného stíhania (§ 218) predstavuje alternatívny spôsob skončenia trestnej veci v prípadoch trestných činov, ktorými bol v značnej miere dotknutý verejný záujem. V prípade takýchto trestných činov záujem štátu na ich objasnení a záujem na zistení ich páchateľov prevyšuje záujem trestne stíhať a potrestať takého obvineného, ktorý sa významnou mierou zaslúžil oobjasnenie trestných činov azistenie alebo usvedčenie ich páchateľov.“9
Vsúvislosti sinštitútom podmienečného zastavenia trestného stíhania spolupracujúceho obvineného treba poznamenať, že z hľadiska záujmov a postavenia poškodeného v trestnom konaní tento inštitút na rozdiel od zvyšných modelov odklonov neposkytuje poškodenému žiadne osobitné možnosti zlepšenia uspokojenia jeho práva na náhradu škody. Poškodenému je vprípade tohto inštitútu priznané len oprávnenie podať sťažnosť proti uzneseniu o podmienečnom zastavení stíhania s odkladným účinkom, rovnako má právo na doručenie uznesenia o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného i uznesenia, v ktorom prokurátor konštatuje, že obvinený sa v poskytnutej skúšobnej dobe osvedčil.
V prípravnom konaní je len prokurátor oprávnený rozhodnúť uznesením o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, a to za súčasného splnenia všetkých zákonných podmienok. Podmienkami aplikácie tohto inštitútu sú nasledovné:
− obvinený sa významnou mierou podieľal na objasnení taxatívne vymedzených trestných činov (napr. trestného činu korupcie, trestného činu založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny)
− záujem spoločnosti na objasnení takého trestného činu prevyšuje záujem na trestnom stíhaní obvineného a
− spolupracujúci obvinený však zároveň nesmie byť zároveň
organizátorom, návodcom alebo objednávateľom trestného činu, na
ktorého objasnení sa obvinený podieľal.
Okrem všeobecných náležitostí uznesenia podľa § 176 ods.1 TP, prokurátor v uznesení obvinenému uloží skúšobnú dobu, resp. jej konkrétnu dĺžku, ktorá sa musí pohybovať v rozmedzí dvoch až desiatich rokov a súčasne mu na obdobie skúšobnej doby určí plniť povinnosť spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom na objasňovaní taxatívne vymedzených trestných činov, na zisťovaní a usvedčovaní páchateľov daného trestného činu. „Navyše vo výroku uznesenia prokurátor presne uvedie opis skutku, ako vyplýva z dôkazov uvedených vo vyšetrovacom spise, a to tak, aby skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom.“10
Ak obvinený v rámci uloženej skúšobnej doby splní jednotlivé podmienky, prokurátor uznesením rozhodne o jeho osvedčení. V opačnom prípade ešte aj pred uplynutím skúšobnej doby rozhodne, že sa bude pokračovať v trestnom stíhaní. Ak ani po dvoch rokoch od uplynutia skúšobnej doby prokurátor nerozhodne jedným z uvedených spôsobov nastane zákonná fikcia, že obvinený … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
JUDr. Tatiana Kanáliková