Abstrakt
So zreteľom na rozsah dnešnej kriminality, klasický mechanizmus vydávania osôb na účely trestného konania sa javí byť zdĺhavý, čo viedlo k jeho nahradeniu postupom odovzdávania prostredníctvom európskeho zatýkacieho rozkazu. Príspevok sa zaoberá odovzdávaním, ktoré nahradilo vydávanie, a to s akcentom na odovzdávanie štátnych príslušníkov. Obsahuje základné poznatky týkajúce sa európskeho zatýkacieho rozkazu, hlavné črty inovácií predstavených Rámcovým rozhodnutím Rady o európskom zatykači a konštitučné ťažkosti spojené so zavádzaním tohto právneho nástroja. Poukazuje taktiež na dôležitosť vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi EÚ ako nevyhnutného predpokladu mechanizmu odovzdávania, ako aj na schizofrenický kontext zákona o európskom zatýkacom rozkaze.
1 ÚVOD
Spolu so slobodou voľného pohybu osôb v rámci Európskej únie (ďalej len „EÚ“) boli spozorované jej nežiadúce vedľajšie účinky, medzi ktoré patrí voľný pohyb trestnej činnosti a jej aktérov. Prirodzene, tieto okolnosti viedli k nárastu cezhraničnej trestnej činnosti.1 Klasický mechanizmus vydávania osôb na účely trestného stíhania sa vzhľadom na tento nový rozmer trestnej činnosti javí ako zdĺhavý a ťažkopádny, čo viedlo k jeho nahradeniu mechanizmom odovzdávania osôb prostredníctvom európskeho zatýkacieho rozkazu (ďalej len „EZR“).
EZR je náročnou a mimoriadne širokou oblasťou. Náročnosť spočíva v tom, že tento inštitút si vyžaduje porozumenie prinajmenšom aspoň troch právnych odvetví – práva trestného, práva európskeho a v neposlednom rade práva medzinárodného, a to vo vzájomných súvislostiach. Obšírnosť matérie spočíva v tom, že EZR zahŕňa otázky jeho genézy, následnej implementácie do právnych poriadkov členských štátov EÚ, taktiež zahŕňa množstvo procedurálnych aspektov a v neposlednom rade možno hovoriť aj o vplyve rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ (ďalej len „Súdny dvor“) na EZR.
Tento príspevok sa zameriava výlučne na problematiku odovzdávania, ktoré nahradilo vydávanie, ato s akcentom na štátnych príslušníkov. Na jednej strane odovzdávanie je síce malým zrnkom z matérie EZR, no na druhej strane sa nachádza na vrchole pozornosti. Kým pri vydávaní osôb v extradičnom konaní štátne občianstvo vyžiadanej osoby predstavovalo zásadnú prekážku, pri odovzdávaní v konaní o EZR táto okolnosť už prekážkou nie je.
2 EURÓPSKY ZATÝKACÍ ROZKAZ: VŠEOBECNÝ KONTEXT
Cieľ vytýčený EÚ – stať sa priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti2 – viedol v rámci členských štátov EÚ k zrušeniu klasického mechanizmu vydávania osôb založenom na extradičnom konaní a k jeho nahradeniu mechanizmom odovzdávania osôb, ktorý bol zavedený implementáciou ustanovení Rámcového rozhodnutia o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi3 (ďalej len „rámcové rozhodnutie“) do právnych poriadkov členských štátov EÚ. Prostredníctvom tohto právneho aktu bol predstavený európsky zatýkací rozkaz, resp. európsky zatykač.4 Je vhodné poukázať na skutočnosť, že prvýkrát sa s EZR nestretávame v súvislosti rámcovým rozhodnutím, ale v neúspešnom projekte Corpus Juris5, pripravenom v snahe zlepšiť ochranu finančných záujmov Európskych spoločenstiev, kedy bol predstavený spolu s európskym verejným prokurátorom6, no tento projekt ako celok nenadobudol právne účinky.
Na základe čl. 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia sa EZR rozumie justičné rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a odovzdať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia. EZR predstavuje prvé konkrétne opatrenie v oblasti trestného práva, ktorým sa vykonáva zásada vzájomného uznávania justičných rozhodnutí. V právnej doktríne sa stretávame s názormi, že EZR prijatý rámcovým rozhodnutím predstavuje základný vývoj v oblasti boja proti cezhraničnej trestnej činnosti v rámci celej EÚ.7
Ustanovenia rámcového rozhodnutia boli do právneho poriadku Slovenskej republiky implementované dvakrát. Najprv zákonom o európskom zatýkacom rozkaze8 v roku 2004 a neskôr „druhým“ zákonom o európskom zatýkacom rozkaze9 v roku 2010, ktorý v súčasnosti predstavuje právny základ EZR v Slovenskej republike – t.j. justičné orgány aplikujúce EZR sa riadia vnútroštátnymi normami tohto zákona, nie normami rámcového rozhodnutia, nakoľko právna povaha rámcových rozhodnutí vyžaduje implementáciu ich ustanovení do právnych poriadkov členských štátov EÚ k tomu, aby vyvolávali právne účinky.
3 ZASADNUTIE EURÓPSKEJ RADY V TAMPERE: DEFINITÍVNE ROZHODNUTIE NAHRADIŤ MECHANIZMUES EXTRADÍCIE
Myšlienka vylepšenia mechanizmu vydávania osôb bola predstavená počas existencie bývalého III. piliera EÚ, pomenovanom Policajná a justičná spolupráca v trestných veciach.10 III. pilier EÚ síce nevytvoril nové nadnárodné právo, ale jeho existencia objasnila, že justičná spolupráca v trestných veciach je záležitosťou spoločného záujmu všetkých členských štátov EÚ.11 Na zasadnutí Európskej rady v Tampere (Fínsko) v dňoch 15. a 16. októbra 1999 bol stanovený prvý viacročný politický rámec v III. pilieri EÚ, zameraný na päťročné obdobie. Európska rada poslala na tomto zasadnutí silný politický odkaz a potvrdila význam priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, čo sa odrazilo aj v záveroch zasadnutia. Odsúhlasila politické smery a priority. V zmysle bodu č. 35 záverov tohto zasadnutia formálny postup vydávania by mal byť zrušený medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o osoby, ktoré unikajú pred spravodlivosťou po tom, čo boli s konečnou platnosťou odsúdené, a mal by byť nahradený jednoduchým prenosom týchto osôb.12
4 ODOVZDÁVANIE (AJ ŠTÁTNYCH PRÍSLUŠNÍKOV) AKO HLAVNÁ ČRTA INOVÁCIÍ PREDSTAVENÝCH RÁMCOVÝM ROZHODNUTÍM O EURÓPSKOM ZATYKAČI
Celkový objem žiadostí o osoby medzi členskými štátmi sa výrazne zvýšil. EZR teda nielenže takmer nahradil postup vydávania v rámci EÚ, ale jeho používanie je v súčasnosti vďaka jeho prednostiam oveľa viac rozšírené.13 V právnej doktríne sa stretávame s jeho pozitívnym bilancovaním.14 Otázne je, aké črty EZR upriamili na neho pozornosť a aké faktory implikovali jeho novátorský charakter. Mechanizmus tohto právneho nástroja možno charakterizovať nasledovne:15
– účelom EZR je zatknúť a následne odovzdať požadovanú osobu z jedného členského štátu EÚ do iného členského štátu,
– ide o horizontálny systém, ktorý nahradil systém vydávania osôb v rámci EÚ,
– proces vykonania EZR je procesom justičným, kde je vynechaná administratívna fáza charakteristická pre extradičný proces,
– pri vykonaní EZR sa berie do úvahy občianstvo EÚ – odmietnutie výkonu EZR nie je prípustné s odôvodnením na štátne občianstvo požadovanej osoby,
– prípady odmietnutia výkonu EZR sú vopred limitované,
– EZR je štandardizovaný na úrovni EÚ.
Tu možno pozorovať hlavnú zmenu mechanizmu založenom na EZR oproti mechanizme založenom na extradícii, ktorá spočíva v tom, že požadovaná osoba nie je vydaná „cez hranice“ členských štátov, ale dochádza k jej odovzdaniu v rámci jednotného justičného priestoru EÚ, a to justičnému orgánu členského štátu, ktorý si požadovanú osobu prostredníctvom EZR vyžiadal. Ako poukázal Otto Lagodny, rámcové rozhodnutie sa vyhýba pojmu „vydávanie“ (angl. extradition) a namiesto neho používa pojem „odovzdávanie“ (angl. surrender). Okrem toho dodáva, že požiadavka uvedená v preambule rámcového rozhodnutia, aby bol zrušený formálny postup vydávania osôb medzi členskými štátmi naznačuje, že hlavná a najrelevantnejšia zmena je procesnej povahy, nie vo veci samej.16 Koniec koncov, pri odovzdávaní nedochádza k styku prostredníctvom centrálnych štátnych orgánov, ale priamo prostredníctvom justičných orgánov – spravidla súdov. Sudca sa stal ústredným hráčom pri aplikácii EZR.17 Tento spôsob je podstatne rýchlejší a procesne jednoduchší v porovnaní s klasickým extradičným procesom, keďže zrušenie formálneho postupu sa prejavuje v prípade, ak je známe miesto pobytu vyžiadanej osoby, justičný orgán vydávajúci EZR sa môže obrátiť priamo na justičný orgán vykonávajúci EZR.18
Prirodzene, aj v konaní o EZR možno pozorovať výnimku vo vzťahu k štátnym príslušníkom. Justičné orgány členských štátov sú síce povinné vykonať každý EZR, teda požadovanú osobu zatknúť a odovzdať, no aj napriek tomu rámcové rozhodnutie predstavilo obligatórne a fakultatívne dôvody pre nevykonanie EZR.19 Naša pozornosť je v tomto výklade upriamená výlučne na jeden z fakultatívnych dôvodov. Justičný orgán vykonávajúci EZR ho môže odmietnuť vykonať, ak bol vydaný pre účely výkonu trestu alebo ochranného opatrenia, ak sa požadovaná osoba zdržiava alebo je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt v členskom štáte vykonávajúcom EZR a štát tohto orgánu sa zaviaže, že vykoná rozsudok alebo ochranné opatrenie v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi (čl. 4 ods. 6 rámcového rozhodnutia). Ako poukázali Vincent Glerum a Klaas Rozemond – v prípade, ak dôjde k takémuto odmietnutiu výkonu EZR, toto ustanovenie určuje podmienku pre členský štát vykonávajúci EZR, že musí vykonať sám rozsudok, ktorým bol uložený trest alebo ochranné opatrenie.20 Citované ustanovenie bolo dokonca predmetom výkladu Súdneho dvora, kedy interpretácia pojmov „zdržiava sa“ a „má trvalý pobyt“ v ňom obsiahnutých spôsobovala aplikačné nejasnosti. Na základe výroku Súdneho dvora vo veci Szymon Kozłowski21, tieto pojmy majú byť vykladané v takom zmysle, na základe ktorého požadovaná osoba má trvalý pobyt v členskom štáte vykonávajúcom EZR, ak si založila svoj skutočný pobyt v tomto členskom štáte. Požadovaná osoba zdržiava sa v tomto štáte, ak v nadväznosti na dlhodobý pobyt v určitej dĺžke v tomto členskom štáte nadobudla väzby s týmto štátom na podobnej úrovni ako v prípade pobytu. Súdny dvor upresňuje výklad pojmu „zdržiava sa“ v tom zmysle, že na účely určenia, či existujú medzi požadovanou osobou a vykonávajúcim členským štátom väzby umožňujúce konštatovať, že na túto osobu sa vzťahuje termín „zdržiava sa“, je úlohou justičného orgánu vykonávajúceho EZR vykonať celkové posúdenie viacerých objektívnych okolností charakterizujúcich situáciu tejto osoby, medzi ktorými sú najmä dĺžka, povaha a podmienky pobytu požadovanej osoby, ako aj rodinné a hospodárske vzťahy, ktoré udržuje táto osoba s členským štátom, kde EZR má byť vykonaný.
4.1 Konštitučné ťažkosti spojené so zavádzaním mechanizmu odovzdávania
Ak má byť zavedený do aplikačnej praxe nástroj, ktorý nahrádza existujúcu a účinnú právnu úpravu, je nevyhnutné upraviť ich vzájomný vzťah. Rámcové rozhodnutie myslí aj na úpravu vzťahu jeho ustanovení s ustanoveniami dohovorov uplatniteľných v oblasti vydávania osôb medzi členskými štátmi EÚ. S účinnosťou od 1. januára 2004 nahradilo príslušné ustanovenia extradičných dohovorov.22 Ak sme sa vyjadrili, že rámcové rozhodnutie extradičné dohovory nahrádza, tak preto, lebo ich nederoguje, ale dohovory sa stali obsolétnymi. K derogácii by dôjsť ani nemohlo, nakoľko prameň EÚ založený na justičnej spolupráci vtrestných veciach (v tomto kontexte rámcové rozhodnutie), ako ani jeho vnútroštátna úprava (v tomto kontexte … …
Celé znenie článku nájdete na nižšie uvedenom zdroji.
Autor
JUDr. et PhDr. mult. Libor Klimek PhD.