Pár poznámok k novelizácii zákonom č. 54/2019 Z.z.

Pár poznámok k novelizácií zákonom č. 54/2019 Z.z.

Autor namiesto úvodu zacituje sám seba: „Jedným z dlhodobo zabehnutých skutočností týkajúcich sa trestného práva v podmienkach SR je trend podpriemerných novelizácií trestnoprávnych kódexov. Výnimkou v tomto trende nie je ani zákon … Z hľadiska zachovania normálnosti je však potrebné na tieto nedostatky upozorňovať.“(1) V predloženom článku autor reflektuje zákon č. 54/2019 Z.z., konkrétne čl. II. ktorý sa týka novelizácie Trestného poriadku. Dôvodom článku je podľa názoru autora slabá kritika(2) praktikov k predmetu novelizácie a dosah novely na aplikačnú prax.

Vychádzajúc z dôvodovej správy možno konštatovať, že predošlý zákon č. 307/2014 Z.z. v znení neskorších predpisov už nepostačoval nakoľko: „Aplikačná prax uplynulých štyroch rokov poukázala aj na slabé miesta súčasnej právnej úpravy, ktoré nemohli byť v čase tvorby terajšieho zákona známe ani predvídané. Ukázalo sa,že terajší zákon sa nedostal do širšieho spoločenského povedomia, čo je jedna z príčin jeho nedostatočného využívania zo strany whistleblowerov, ako aj to ,že je vhodnejšie uprednostniť zverenie poskytovania ochrany, ako aj propagáciu zákona a súvisiace činnosti, samostatnému a na tento účel špecializovanému štátnemu orgánu, pred vykonávaním tejto činnosti inšpekciou práce, ktorá plní síce príbuzné úlohy, ale sleduje primárne iný cieľ. Taktiež sa ukázalo,že je potrebné zvážiť možnosť poskytnúť whistleblowerovi postavenie oznamovateľa s právom robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie a predkladať dôkazy, a obdobne aj úradu ak poskytuje whistleblowerovi ochranu v trestnom konaní, čo súčasná právna úprava neumožňuje.“

„Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi,nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná a s právom Európskej únie.“

Za zmienku stojí, že navrhovateľom bol Úrad vlády Slovenskej republiky a uvedená novela nebola výsledkom transpozičného procesu. Pre historický moment tejto úpravy nemožno nespomenúť vypracovanie v Skalici dňa 06.11.2018.

Autor samozrejme víta akúkoľvek kvalifikovanú právnu úpravu týkajúcu sa zlepšenia postavenia whistleblowerov, avšak v článku sa zameria len na hodnotenie dosahu do trestnoprávnej praxe OČTK a to práve čl. II zákona. Z dôvodovej správy(3):

„K bodom 1 (§ 54a)

Navrhuje sa upraviť procesné postavenie oznamovateľa rozšírením jeho práva robiť návrhy na vykonanie dôkazov resp. ich doplnenie ako aj právo predkladať dôkazy. Cieľom tejto úpravy je umožniť oznamovateľovi, ktorý je znalý odbornej stránky problematiky v oblasti ktorej sa vyšetruje podozrenia na spáchanie trestného činu napomáhať orgánom činným v trestnom konaní vyhľadávať a zabezpečovať relevantné dôkazy za účelom ich vyhodnotenie v rámci trestného konania a to najmä v prípadoch, kedy z povahy veci orgány činné v trestnom konaní nemusia nevyhnutne disponovať potrebnou odbornosťou. Taktiež sa navrhuje rovnaké procesné postavenie zveriť aj Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti, a to v tých prípadoch, ak oznamovateľ požiadal o poskytnutie ochrany a tá mu bola týmto úradom poskytnutá.

K bodom2až9(§69ods.1,§206ods.5,§214ods.4,§215ods. 5a 6,§216ods.5,§ 218 ods. 3, § 228 ods. 6 a § 230 ods. 3 Trestného poriadku)

V kontexte bodu1 a s cieľom umožniť oznamovateľom aktívne pôsobiť v procese odhaľovanie trestnej činnosti a napomáhať orgánom činným v trestnom konaní zaisťovať dôkazy v predsúdnej etape trestného konania sa v bodoch 2až 9 navrhuje umožniť oznamovateľom nazerať do spisov, rozšíriť notifikačnú povinnosť orgánov činných v trestnom konaní vo vzťahu k oznamovateľom pokiaľ ide o uznesenie o rozšírení obvinenia, uznesenia o zastavení, o podmienečnom zastavení, o prerušení alebo o zastavení trestného stíhania, ako aj o opatreniach prokurátora v rámci jeho dozoru nad zákonnosťou pred začiatkom trestného konania a rámci prípravného konania. Zároveň sa navrhuje aby mohol oznamovateľ proti týmto procesným rozhodnutiam podať sťažnosť.“

Kým autor prejde k samotným dosahom novely, nedá nezostať pri samotnej dôvodovej správe o trochu dlhšie ako si to sama zasluhuje. Aj keď nemá normatívny význam, možno na základe nej spoznať, nielen či sám predkladateľ „disponuje potrebnou odbornosťou“.Zdá sa, že podľa názoru ÚV SR sú oznamovatelia trestnej činnosti v prevažnej miere „znalý odbornej stránky problematiky v oblasti ktorej sa vyšetruje podozrenia“,určite by aj čitateľ rád nahliadol do štatistických ukazovateľov(4)z ktorých vychádzal navrhovateľ, nakoľko praktici majú diametrálne odlišné skúsenosti. Ďalším čriepkom je predstava navrhovateľa: že OČTK sú v prípadoch „kedy z povahy veci orgány činné v trestnom konaní nemusia nevyhnutne disponovať potrebnou odbornosťou“ stratené a tápu v nesmiernej tme. Ak by bol navrhovateľ znalý elementárnych základov trestného práva procesného zistil by, že tieto prípady Trestný poriadok rieši už dlhodobo a to inštitútmi: odborný konzultant (§ 151 TP), odbornou činnosťou (§ 141 TP) či znaleckou činnosťou (§ 142 TP). Podľa názoru autora je len myšlienka automatického priradenia oznamovateľa ako procesnoprávnej osoby medzi osoby disponujúce odbornými, nezriedka vedeckými poznatkami, scestná. Autor naozaj nerozumie „logike“ navrhovateľa ktorý zdá sa, predpokladá, že každý jeden oznamovateľ trestného činu je a) whisterblower a zároveň b) je odborne znalá osoba, ktorá má dousmerňovať OČTK. Deravosť tejto logiky nevyplýva ani tak z absencie konkrétnych štatistických údajov z ktorých vychádzal vo svojich dumkách navrhovateľ, ale z vlastnej protichodnosti myšlienkových pochodov a to, že sám navrhovateľ skonštatoval, že v predošlom 4 ročnom období platnosti predošlého zákona č. 307/2014 Z.z. „tých whisterblowerov, až tak veľa nebolo“ čo si de facto vyžiadalo aj samotnú novelu zákonom č. 54/2019 Z.z. Azda len s krútením hlavy a úsmevom možno chápať predstavu predkladateľa, že keď oznamovateľovi umožníme nazrieť do spisu, robiť si s neho kópie či poznámky, doručíme mu uznesenia voči ktorým bude oprávnený podávať opravné prostriedky, bude práve týmto spôsobom schopný „napomáhať orgánom činným v trestnom konaní zaisťovať dôkazy v predsúdnej etape trestného konania“.

Celkom zaujímavé je sledovať, zdá sa presvedčenie navrhovateľa, že do účinnosti tejto novely, oznamovatelia trestných činov vo svojich oznámeniach nemohli, možno podľa predstavy aj pod hrozbou trestu, popisovať, ozrejmovať, vysvetľovať zorientovať či dobre mienenou radou usmerňovať prácu OČTK. Ak by legislatívny proces fungoval aspoň na minimálnej kvalitatívnej úrovni bolo by možné konštatovať, že aj predošlá právna úprava tento zámer nijakým spôsobom neobmedzovala a ani nezakazovala, naopak poskytovala mu dostatočný priestor. Ak aj existovali určité akademické pochybnosti, určite si nevyžadovali legislatívny zásah a už vôbec nie obdobného rozsahu.

Autorovi nedá nespomenúť, že dôvodové správy umožňujú spoznávať aj súčasné „trendy“ trestného práva pričom s tých nedávnych by sme mohli nadobudnúť predstavu, že najlepším liekom na nedostatky trestného konania je zvyšovanie počtu nových foriem procesných osôb (obeť, splnomocnenec, dôverník, či po novom „neooznamovateľ“), komplexné riešenia je potrebné riešiť skôr intuitívne ako empiricky, odborná erudovanosť nie je zásadná, účelom prípravného legislatívneho procesu je on sám o sebe a neslúži k odstraňovaniu nedostatkov či zjednocovaniu právnych noriem a ďalšie.

Trestný poriadok do novely č. 54/2019 Z.z. pracoval s pojmom oznamovateľ pomerne zrozumiteľne. V zmysle § 62 TP sa jednalo o osobu, ktorá podáva oznámenie o skutočnostiach, ktoré sa týkajú trestného činu a to jednak ústne či písomne. Uvedené ustanovenie v jednoduchosti popisovalo poučenie oznamovateľa. V ďalších častiach trestného konania mohlo byť podľa vzťahu k oznámenému skutku oznamovateľovi priradené procesné postavenie svedka, svedka–poškodeného s ich procesnoprávnym oprávneniami resp. sa mohol dostať aj do postavenia podozrivého a pod. Prácu s oznamovateľom pred začatím trestného stíhania upravovalo ustanovenie § 196 Trestného poriadku.

Pre chápanie problematiky je potrebné uviesť, že ustanovenie § 10 ods. 11 Trestného poriadku aj po tejto „hviezdnej“ novele naďalej uvádza, že: „Subjekt trestného konania je každý, kto má a vykonáva vplyv na priebeh konania a komu tento zákon na uskutočnenie tohto vplyvu priznáva určité procesné práva alebo ukladá povinnosti. V konaní pred súdom je stranou ten, proti komu sa vedie trestné konanie, poškodený, zúčastnená osoba a prokurátor, rovnaké postavenie ako strana má aj zástupca občianskeho združenia, dôveryhodná osoba, ako aj iná osoba, na ktorej návrh alebo žiadosť sa konanie vedie alebo ktorá podala opravný prostriedok a v konaní proti mladistvému aj orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Ak sa v tomto zákone používa pojem strana, rozumie sa tým v predsúdnom konaní aj subjekt trestného konania, ak z jednotlivého ustanovenia nevyplýva niečo iné.“ Avšak novelou a to čl. II sa oznamovateľ stáva de facto subjektom trestného konania a nie je už osobou s „rovnakým postavením ako strana.“

Z letmého pohľadu by bolo možné konštatovať: „strana sem – strana tam, čo na tom“, avšak nejaký dosah to predsa len má.

V zmysle novely platnej od 01.03.2019 má oznamovateľ nový repertoár práv a to právo robiť „návrhy na vykonanie dôkazov alebo ich doplnenie a predkladať dôkazy“ ktoré môže predložiť najneskôr do skončenia prípravného konania resp. na súde v priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní. Podľa zákonodarcu aj oznamovateľ, ktorý nie je poškodeným samôže „výslovným vyhlásením písomne alebo ústne do zápisnice pred OČTK v trestnom konaní alebo súdom vzdať procesných práv“(5) ktoré mu zákon priznáva. Oznamovateľ má podľa § 69 TP „právo nazerať do spisov s výnimkou zápisnice o hlasovaní a časti spisu obsahujúce údaje o totožnosti chráneného svedka, ohrozeného svedka alebo svedka, ktorého totožnosť je utajená o totožnosti agenta, robiť si z nich výpisky a poznámky a obstarávať si svoje trovy kópie spisov a ich častí…“ Ďalej má právo na upovedomenie o rozšírení obvinenia, doručuje sa mu rozhodnutie o postúpení veci, zastavení trestného stíhania, podmienečnom zastavení trestného stíhania, zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvinenia, o prerušení trestného konania tiež opatrenia prokurátora podľa § 230 ods. 2 písm. a),d),f), g), §230 ods. 3 Trestného poriadku.

V prípade, ak by sme mohli chápať oznamovateľa trestného činu ako osobu totožnú s whistleblowerom, bolo by možné považovať uvedenú úpravu za, ako tak „pochopiteľnú“. Problém však nastáva, keď si uvedomíme že premisa whistleblower=oznamovateľ a opačne, platí len v mentálnom svete navrhovateľa a zákonodarcu. V skutočnosti platí, že whistleblower (podľa zákona 54/2019 Z.z.) môže byť aj oznamovateľ (podľa Trestného poriadku) avšak oznamovateľ (podľa Trestného poriadku) nemusí byť zároveň aj whistleblower (podľa zákona 54/2019 Z.z.)(6).

Ako však pristúpiť k totožnosti resp. obsahu pojmu oznamovateľ?

1) (KTO) Komu má OČTK/súd priznať práva oznamovateľa v trestnom konaní ?

V predprípravnom konaní teda toto právo nepatrí podozrivému a osobe(PO,FO) dožiadanej k podaniu informácií ohľadne oznámených okolností podľa § 3 Trestného poriadku. Poškodený, môže byť totožný s oznamovateľom, avšak to nie je pravidlo.

Tak ako trestné normy neuvádzajú maximálne počty poškodených, tie sa riadia vzniknutou ujmou a „podielom“ na tejto škode resp. ujme, tak nemožno určiť ani maximálny počet oznamovateľov, ktorí sa dokonca ani neriadia „podielom“ na oznámených informáciách. Nie je možné vylúčiť, že pri konkrétnom prípade budú aj desiatky či stovky oznamovateľov, ktorí zároveň nie sú poškodení či svedkovia.

Oznamovateľ je v zásade ten, kto oznámi určité špecifické skutočnosti spadajúce do pôsobnosti OČTK.

2) (KEDY) Od kedy má OČTK/súd priznať práva oznamovateľa v trestnom konaní ?

Podľa pôvodnej úpravy mohol oznamovateľ vystupovať len v predprípravnej fáze trestného konania a do rozhodnutia v tejto fáze trestného konania mohol síce k trestnému konaniu „pristúpiť“ avšak po začatí trestného konania sa mohol už len transformovať do podoby inej procesnej osoby.

V súčasnosti to však už neplatí a možno uviesť, že oznamovateľ môže k trestnému konaniu pristupovať v zásade v ľubovoľnom okamihu, kľúčové je splnenie formálnej požiadavky podania oznámenia. Povinnosť, mať určitý špecifický vzťah k predmetu trestného konania po začatí trestného konania vypadáva a to z dôvodu konštituovania oznamovateľa za samostatnú stranu trestného konania.

3) (AKO) Čím má OČTK/súd povinnosť priznať práva oznamovateľa v trestnom konaní ?

Aký obsah musia spĺňať oznamované skutočnosti aby bolo možné považovať osobu za oznamovateľa? Tu nastáva zásadný problém. V praxi je časté, že trestné oznámenia neobsahujú ani relevantné informácie k podozreniu z páchania trestnej činnosti. Zjednodušiť by sme si to mohli na minimálnych kriminalistických otázkach(7). V praxi je celkombežné,keď osoba oznámi, len čas, miesto, a udalosť ktorú vnímala (napr. výstrel), avšak na ostatné otázky odpovedať nevie.

Oznamovateľom mohla byť aj osoba, ktorá nebola priamym svedkom, pričom uviedla, len čo považuje za podozrivé, bez udania miesta, času, totožnosti osôb ktorých sa mala údajná trestná činnosť týkať. Taktiež bol oznamovateľ aj ten, kto síce zodpovedal drvivú väčšinu základných kriminalistických otázok, avšak v okamihu ich oznámenia už OČTK týmito informáciami disponovalo a teda oznámenie de factonič neozrejmovalo. Dokonca v minulosti bol oznamovateľom aj ten, kto podal trestné oznámenie len na základe informácií získaných z masovokomunikačných prostriedkov.

Možno relevantným spôsobom ustáliť minimálny obsah oznámenia pre klasifikáciu autora za oznamovateľa?

4) (ČO) Akým spôsobom pracovať s oznamovateľom?

Kým je teda po novom oznamovateľ prítomný v predprípravnej fáze trestného konania policajt si vystačí s ustanovením § 196 ods. 2 Trestného poriadku, ktoré pojednáva presne o tejto fáze trestného konania, teda okrem povinnosti poučovať oznamovateľa(následky krivého obvinenia, právna pomoc advokáta atď.), špecifikuje aj postup OČTK napr. (dopočutie). Čo však s oznamovateľom po začatí trestného konania, resp. po vznesení obvinenia? Z ustanovenia je zjavné, že § 196 ods. 2 Trestného priadku, nebude možné aplikovať po začatí trestného stíhania. V prípadoch špecifického oznamovateľa, ktorý zároveň nie je poškodeným, svedkom, či podozrivým/obvineným vystupujú určité výkladové „nedorozumenia“. Akých právnych noriem sa má držať OČTK v prípadoch špecifického oznamovateľa po začatí trestného stíhania? Na myseľ sa natískajú napr. a) OČTK bude oznamovateľa zápisnične „ignorovať“ pričom návrhy bude možné podávať písomne a poučenia bude doručované písomne protipodpisom b) OČTK bude musieť vytvoriť vlastnú (pseudo)zápisnicu, ktorá bude výsledkom analógovania ustanovení, ktoré sa týkajú práv tohto špecifického oznamovateľa c) iné.

V súvislosti s povinnosťou doručovať uznesenia ako aj ustanovením § 62 ods. 2 Trestného poriadku vystupuje, ďalší vedľajší dôsledok nekvalitnej normy, ktorýmožno vysledovať v ustanovení § 62 ods. 3 TP, druhá veta(8)v prípadoch, keď bude OČTK doručené síce relevantné trestné oznámenie, avšak oznamovateľ bude anonymný. OČTK sa tak dostane do pomerne absurdnej situácie:aby rozhodnutie nadobudlo „právoplatnosť“ musí vyhľadať anonymného oznamovateľ(na úkor trestného konania) a rozhodnutie mu musí doručiť(!).Či toto pátranie po anonymovi bude realizovať pomocou DNA testov nalepených známok na obálke oznámenia, verejnej vývesky na úradnej tabuli alebo prostredníctvom programu Pošty pre teba, je otázne. Netreba zabúdať, že v prípade postúpenia na priestupkové alebo disciplinárne konanie to musí OČTK stihnúť do lehoty 2 rokov od spáchania skutku.

Z hľadiska trestného konania možno ďalej uviesť, že novela dolikvidovala(9)„posledné“ možnosti týkajúce sa podávania anonymných trestných oznámení, nakoľko rozhodnutia (uznesenia) musia byť doručované oznamovateľom(10). Skutočnosť, že oznamovateľ aj keď je známytento nemá, tak ako poškodený či obvinený, povinnosť uviesť OČTK adresu doručovania a tiež viacerým oznamovateľom nemožno určiť spoločného zástupcu pre doručovanie je už „len“ ďalšímhrozienkom v koláči novely, ktorá: „je v súlade s… ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi…“. Preto možno s najväčšou pravdepodobnosťou, predpokladať že sa OČTK sa s odvolaním na § 62 ods. 3 Trestného poriadku nebudú zaoberať obsahom trestných oznámení, v prípadoch nejasnej totožnosti oznamovateľa(opäť na úkor trestného konania).

Netreba zabúdať na skutočnosť, že oznamovateľ má podľa § 62 ods. 2 TP, veta tretia po žiadosti, právo na svoju anonymizáciu: „Na žiadosť oznamovateľa sa v trestnom oznámení neuvedú údaje o jeho totožnosti. Materiály, ktoré umožňujú zistenie totožnosti takého oznamovateľa, sa ukladajú na prokuratúre. Do spisu sa zakladajú len s jeho súhlasom“. Teda aby sme si to rozmenili na drobné. Oznamovateľ má právo na anonymitu, tú má povinnosť zabezpečiť OČTK. Po vyžiadaní svojej anonymity má naďalej právo nahliadať do spisu robiť si z neho výpisky či kópie bez toho, aby sa o totožnosti tejto osoby dozvedeli či už poškodení, obhajoba alebo podozriví či obvinení. Fantastické, že.

Skúsme sa ale ešte raz zamyslieť nad obsahom pojmu oznamovateľ. Do novely nebolo potrebné právno-teoretické obsiahnutie pojmu oznamovateľ, nakoľko sa ním chápal ten, kto podal oznámenie a ktorému sa doručovalo upovedomenie o začatí trestného stíhania či uznesenia voči ktorým mohol podať sťažnosť, ak nedošlo k začatiu trestného oznámenia. Oznamovateľ bol teda z hľadiska periodicity trestného konania spätý s predprípravnou fázou trestného konania a svoje práva realizoval práve v tejto fáze a ak sa oznamovateľ nepretransformoval do iného procesného postavenia v zásade už nemal v trestnom konaní validitu. Nové (početné) práva oznamovateľa po novele ale predstavujú problém pri výklade. Oznamovateľ po novom môže byť (aktívne) prítomný aj po začatí trestného konania z trestného konania a „nevypadáva“ ani v súdnom konaní, keďže aj tam môže navrhovať vykonanie dôkazov atď.

Pokračujme ale v ďalších možných dôsledkoch novely. Skúsme si fiktívny prípad. Máme novinára, ktorý má problém dostať sa k obsahu zaujímavých reportáží a preto sa rozhodne monitorovať média v prípade podozrenia z tej alebo onej trestnej činnosti a na ich základe bude podávať trestné oznámenia s tým, aby sa stal v týchto konaniach oznamovateľom. Uvedeným inštitútom totiž nadobudne exkluzívne prístupové práva k spisu dá sa povedať live. A nie len to, aby jeho reportáže „mali šťavu“ sám začne podávať návrhya prostredníctvom OČTK sa bude dožadovať vykonávania tých či oných dôkazných prostriedkov a takto de facto„manipulovať“ trestné konanie (!). Samo o sebe by to nebolo nič zlé, veď predsa s uvedenými právami disponujú aj iné subjekty trestného konania, rozdiel však je v tom, že tieto osoby realizujú svoje práva a náš domnelý novinár realizuje prostredníctvom práv svoje záujmy.

V ďalšom prípade vynecháme novinárov a pripomenieme početný roj politikov, ktorí políciu a trestné konanie berú len ako svoje efektívne PR oddelenie so zreteľom len na svoje politické preferencie. Náš domnelí politik sa z médií dozvie, že osobe XY bolo vznesené obvinenie a z tohto prípadu by mohli byť „politické bobriky“ a preto sa rozhodne podať formálne trestné oznámenie v ktorom uvedie verejne známe informácie k totožnosti skutku, osobe podozrivej z jeho spáchania, čase, mieste spáchania atď. pričom uvedie, že má aj iné „zákulisné“ informácie aby si tak mohol poľahky prisadnúť do trestného konania a dostať sa k zaujímavým informáciám a dosahu na trestné konanie.

Čitateľ si povie, že pri takomto účelovom pristupovaní je možné túto osobu nepripustiť do trestného konania. Policajti však vedia aké tresty hrozia za odmietnutie prijatia trestného oznámenia a ak by sme problém chceli riešiť procesne je potrebné poukázať na absenciu právnej normy, ktorá by OČTK dovoľovala na základe určitého posúdenia, „len tak“ odnímať strane trestného konania práva v trestnom konaní. Odôvodnia typu, že pri novinároch/politikoch je riziko úniku informácií väčšie, nepredstavujú relevantný základ a uvedený predpoklad by bolo nutné skúmať a podľa možností „preukázať“(znovu na úkor trestného konania).

Zákonodarca na jednej strane (síce babrácky) pomáha obetiam trestných činov(11), chce ich chrániť pred viktimizáciou, druhotnou viktimizáciou a ďalšími negatívnymi dôsledkami trestného konania a na druhej strane ide umožňovať nahliadanie do spisu v podstate ľubovoľnému okruhu osôb po splnení formálnych podmienok oznámenia. Je potrebné si uvedomiť, že trestná činnosť sa netýka len mediálne exponovaných prípadov ekonomického charakteru, ale aj mimoriadne citlivých prípadov znásilnení, sexuálnych zneužívaní, často rodinných tragédií a pod. V mnohých prípadoch je samotné trestné konanie svojou štruktúrou netaktné či necitlivé. Ďalšia medializácia či popularizácia okolností prípadu bude mať na obete sotva terapeutický vplyv a len potvrdí traumatologickú schému súčasného trestného konania, čím môže ďalej erodovať dôveryhodnosť v OČTK a reálne odrádzať tie najzraniteľnejšie obete od oznámenia trestnej činnosti.

Podľa názoru autora, aj keď OČTK vykoná početné anonymizačné úkony[12]( zas na úkor vyšetrovania) v podobe ochrany osobných údajov, bankového, daňového, obchodného tajomstva, poštového, telekomunikačného tajomstva či zdravotnej dokumentácie(13), je naozaj na povážení aký zmysel má umožňovať nahliadať do spisu niekomu, kto sa za oznamovateľa formálne klasifikuje poskytnutím svojich „exkluzívnych podozrení“.

Autor verí, že aplikačná prax sa s uvedenými nástrahami právnej normy striktne vysporiada(tiež na úkor trestného konania) a nepripustí nepovolaným osobám prístup k spisovému materiálu a neumožní tak mariť a manipulovať vyšetrovanie, ohrozovať súkromieobetí, svedkov či poškodených a narúšať prezumpciu neviny vyšetrovaných(14).Jedná sa totiž o imanentné štandardy profesionálnej etiky OČTK.

Aby sme si to teda na záver zhrnuli:

– oznamovateľ má právo podávať trestné oznámenie k ľubovoľnému skutku

– oznamovateľ má právo na svoj status a procesné práva bez ohľadu na množstvo a kvalitu oznámených skutočností (vychádzajúc z aplikačnej praxe do novely)

– oznamovateľ má právo nahliadať do spisu, robiť si z neho výpisky, poznámky, kópie, hoci nemusí mať k trestnej veci žiadny špecifický vzťah (vychádzajúc z aplikačnej praxe do novely)

– oznamovateľ má právo požiadať o anonymizáciu svojej totožnosti v spise a teda „ochranu“ pred svedkami, poškodenými či obvinenými osobami

– oznamovateľ má právo neuviesť adresu doručovania

– oznamovateľ má právo na doručovanie písomností trestného konania a to aj v prípadoch, ak jeanonymný oznamovateľ,anonymizovaný oznamovateľ alebo oznamovateľ, ktorý neuviedol adresu doručovania písomností

– oznamovateľ má právo podávať opravné prostriedky voči vybraným druhom rozhodnutí

– oznamovateľ má právo navrhovať dôkazy v trestných veciach v ktorých nemusí byť zainteresovaný

– oznamovateľ má právo nebyť vyradený z trestného konania napriek tomu, že nie je svedok, poškodený či obvinený

– oznamovateľ má právo vzdať sa svojich práv

– ďalšie

Rozdiel medzi faktickým stavom a „ideou navrhovateľa“ ktorá je zachytená v dôvodovej správe je tak markantný, že stráca zmysel dopytovanie sa po „zmysle“ tejto novely. Čo však k dôsledkom uviesť možno, je skutočnosť, že ak sa k uvedenej novele OČTK postavia konformne či alibisticky, môže to v niektorých prípadoch viesť k zmene charakteru prípravného konania z neverejného na verejný, a to je už problém zásadný.

Podľa názoru autora je súčasný kvalitatívny stav legislatívneho procesu, ktorý vedie k právnym normám, voči ktorým majú byť jej adresáti (OČTK) rezervovaní či rezistentní za katastrofálny. Žiaľ, nie je to prvá právna úprava obdobnej úrovne. Na mieste je dopytovanie sa po úlohách a činnosti MS SR, MV SR, GP SR, PPZ.

Poznámky

  • 1) http://www.pravnelisty.sk/clanky/a624-par-poznamok-k-zakonu-o-obetiach-trestnych-cinov
  • 2) S výnimkou: ŠÁNDOR, M. Nové práva oznamovateľa v trestnom konaní s akcentom na nazeranie do spisov; dostupné na: https://poradcapolicajta.sk/nove-prava-oznamovatela-v-trestnom-konani-s-akcentom-na-nazeranie-do-spisov/
  • 3) https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=459228
  • 4) Z dôvodovej správy: „Analýza súčasnej situácie a príprava návrhu zákona v gescii pracovnej skupiny odborníkov Úradu vlády SR, Ministerstva vnútra SR, Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Ministerstva spravodlivosti SR, Generálnej prokuratúry SR a mimovládnych organizácii. Údaje a podklady poskytnuté Slovenským národným strediskom pre ľudské práva a Inšpekciou práce Konzultácie.“
  • 5) Podľa názoru autora bude najdôležitejšia úprava zápisníc o trestnom oznámení súvisieť práv s uvedeným ustanovením.
  • 6) S pojmom whistleblower „vo veľkom“ v dôvodovej správe pracuje predkladateľ.Zákon č. 54/2019 Z.z. tento pojem nepozná. Taktiež ho nepozná ani Trestný poriadok. Kým teda Trestný zákon pojednáva o oznamovateľovi trestnej činnosti a zákon č. 54/2019 Z.z. o oznamovateľovi v „pracovnoprávnom vzťahu v súvislosti s oznamovaní kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti…“ Predkladateľ si zdá sa pomiešal hrušky s jablkami a článkom II. rozširoval práva oznamovateľov trestnej činnosti, akoby sa jednalo o osoby v pracovnoprávnom vzťahu v súvislosti s oznamovaní kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti ( § 3 písm. c) zákona č. 583/2009 Z.z. „inou protispoločenskou činnosťou konanie, ktoré je priestupkom alebo iným správnym deliktom; za inú protispoločenskú činnosť sa považuje aj konanie, ktoré nie je priestupkom alebo iným správnym deliktom, ale pôsobí negatívne na spoločnosť“).
  • 7) Kto?, čo?, kedy?, kde?, ako?, čím?, prečo?
  • 8) „Ak z obsahu anonymného podania nevyplýva dôvodné podozrenie, že bol spáchaný trestný čin, orgán činný v trestnom konaní nie je povinný anonymné podanie vybavovať; orgán činný v trestnom konaní odstúpi takéto anonymné podanie na prešetrenie jeho obsahu inému orgánu, ak z jeho obsahu vyplýva, že ide o vec, ktorá patrí do pôsobnosti iného orgánu.“
  • 9) „Likvidácia“ začala novelou č. 3/2009 Z.z. týkajúcou sa nového ustanovenia § 62 ods. 3 Trestného poriadku.
  • 10) Či sa jednalo o cielené kroky alebo len ťažké babráctvo skupiny zaoberajúcej sa legislatívnou ochranou oznamovateľov protispoločenskej činnosti, nechá autor na posúdení čitateľovi.
  • 11) Zákon č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
  • 12) § 69 ods. 5 Trestného poriadku určuje povinnosti OČTK, odvolávanie sa na poučenie nahliadajúcej osoby na povinnosť zachovávania týchto tajomstiev podľa osobitných predpisov s upozornením na ustanovenie trestných činov § 264 a 374 Trestného zákona, tejto povinnosti OČTK podľa názoru autora rozhodne nezbavuje.
  • 13) Až prax ukáže, aká erudovanosť panuje medzi oznamovateľmi a ako schopní budú pri efektívnom napomáhaní a usmerňovaní OČTK pri vyhľadávaní dôkazných prostriedkov, keď im budú môcť byť predkladané len anonymizované spisové koncepty.
  • 14) § 69 ods. 2 Trestného poriadku, bol do novely pomerne prehliadaným ustanovením. Nové postavenie oznamovateľa to však môže zvrátiť.

Autor
npor. JUDr. Miroslav Srholec

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a756-par-poznamok-k-novelizacii-zakonom-c-54-2019-z-z