rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa 27.05.2019, C-509/18; C-508/18; C-82/19
„Jsme povinní vyhovět evropskému zatýkacímu rozkazu, neměli jsme jinou možnost“, zdôvodnil verdikt zo dňa 29.05.2019 sudca Martin VRBÍK, vo veci vydania českého občana kamionistu Jaroslava N. do Nemecka za účelom trestného stíhania pre pokus vraždy nebezpečnou jazdou na základe európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného nemeckým prokurátorom.
zdroj: https://www.idnes.cz/brno/zpravy/soud-ridic-kamion-jaroslav-novotny-pokus-o-vrazdu-vydani-nemecko-brno.A190529_130243_brno-zpravy_vh
Podnetom k napísaniu tohto príspevku bol rozruch vyvolaný vydaním českého občana pre medializovanú nebezpečnú jazdu nákladným motorovým vozidlom na trestné stíhanie do Spolkovej republiky Nemecko, pričom nemecký prokurátor skutok veľmi prísne kvalifikoval ako pokus trestného činu Vražda, čo nezodpovedalo právnym zvyklostiam v Českej republike. Vydanie českého občana do Nemecka za účelom trestného stíhania pre tak neobvykle kvalifikovaný skutok, bolo vnímané ako rutinérsky prístup súdu dožiadaného štátu, tj. Českej republiky, čomu sa bránil príslušný sudca odvolávajúc sa na povinnosť rešpektovať vysoký stupeň dôvery medzi členskými štátmi Európskej únie (ďalej len „EÚ“) a nemožnosť nerešpektovať európsky zatýkací rozkaz (ďalej len „EZR“) vydaný iným členským štátom. V čase jeho rozhodovania však už prebiehali pred SDEÚ konania C-509/18; C-508/18; C-82/19 s priamym dopadom na ním posudzovaný prípad, čo bude ozrejmené nižšie v texte.
Rovnako v našej praxi sme zaznamenali určitú zdržanlivosť vnútroštátnych súdov ako orgánov vykonávajúcich EZR vydaný iným členským štátom EÚ. Z nášho pohľadu je práve úlohou obhajcov poukazovaním na osobitné (často nesprávne vnímané ako čisto „formálne“) právne problémy narúšať a brániť „automatickému“ vykonávaniu EZR. Vnútroštátny normotvorca aj z tohto dôvodu prezieravo (na rozdiel od vydávania EZR v príslušnosti okresných súdov), zveril právomoc rozhodovať o vykonaní EZR trojčlenným senátom krajských súdov, garantujúcich vyšší stupeň kvality rozhodovania. V danom prípade má totiž už len samotné vykonávacie konanie pre vyžiadanú dramatické dôsledky (sprevádzanej spravidla predbežnou resp. vydávacou väzbou), z čoho sa odvíja povinnosť súdu dôsledne rešpektovať základné práva a slobody vyžiadanej osoby v zmysle Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta EÚ“) s dôrazom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“).
V úvode však zdôrazňujeme, že nespochybňujeme význam EZR (pozn. zavedený Rámcovým rozhodnutím 2002/584/SVV zo dňa 13.06.2002, ktoré bolo zmenené Rámcovým rozhodnutím Rady 209/299/SVV zo dňa 26.02.2009) pre justičnú spoluprácu členských štátoch EÚ, ktorá je založená na zásade vzájomného rešpektovania súdnych rozhodnutí, prejavujúcej sa v povinnosti členského štátu vykonať EZR. Členský štát EÚ je teda v zásade povinný EZR vykonať, čo možno dovodiť aj z konštantnej judikatúry SDEÚ: „európsky zatýkací rozkaz zavedený Rámcovým rozhodnutím 2002/584/SVV je prvým konkrétnym opatrením v oblasti trestného práva, ktorým sa vykonáva zásada vzájomného uznávania, označovaná Európskou radou ako základný kameň ‚spolupráce‘ v oblasti súdnictva … mechanizmus EZR je založený na vysokej miere dôvery medzi štátmi EÚ“.
Povedané inak vykonávajúce súdne orgány môžu v zásade odmietnuť vykonať takýto zatykač len z dôvodov nevykonania, ktoré sú vyčerpávajúcim spôsobom upravené v rámcovom rozhodnutí 2002/584, pričom výkon európskeho zatykača možno podriadiť iba podmienkam, ktoré sú taxatívne stanovené v článku 5 tohto rámcového rozhodnutia. V dôsledku toho platí, že vzhľadom na to, že vykonanie európskeho zatykača predstavuje zásadu, odmietnutie vykonania je poňaté ako výnimka, ktorá sa musí vykladať reštriktívne (rozsudok SDEU zo dňa 25.07.2018, Minister for Justice and Equality, Nedostatky súdneho systému, C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 41, ako aj citovaná judikatúra; Rozhodnutie SDEÚ zo dňa 13.12.2018, SUT, C-514/17, ECLI:EU:C:2018:1016, bod 28 a citovaná judikatúra).
Povinnosť členských štátov EÚ však zahŕňa povinnosť preskúmať dodržiavanie základných práv garantovaných Chartou základných práv EÚ, ktorej pôsobnosť je daná tým, že sa vykonáva právo Únie (rozsudky zo dňa 06.03.2014, Siragusa, C‐206/13, EU:C:2014:126, bod 25 a citovaná judikatúra; ako aj zo dňa 10.07.2014, Julián Hernández a iné, C‐198/13, EU:C:2014:2055, bod 37).
V uvedenom význame je prvoradou povinnosťou slovenského justičného orgánu rozhodujúceho o vykonaní EZR posúdiť otázku, či EZR vydal orgán (iného) členského štátu EÚ, ktorý má povahu justičného orgánu v zmysle Rámcového rozhodnutia Rady zo dňa 13.06.2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi 2002/584/SVV zmenené Rámcovým rozhodnutím Rady 209/299/SVV zo dňa 26.02.2009 (ďalej len „Rámcové rozhodnutie 2002/584“).
Vykonávajúcim súdnym orgánom nespôsobuje aplikačné problémy overenie, či EZR vydal orgán určený členským štátom EÚ v oznámení podľa čl. 6 Rámcového rozhodnutia uloženom na Generálnom sekretariáte Rady.
Sporné však je to, či takto určený justičný orgán členským štátom EÚ je vykonávajúci súd záväzný a či ho musí bezpodmienečne rešpektovať. Rámcové rozhodnutie 2002/584 totiž predpokladá, že EZR je oprávnený vydať justičný orgán, a nie akýkoľvek orgán členského štátu. Pojem justičný orgán je autonómnym pojmom práva EÚ, čo v podstate znamená, že ho potrebné vyložiť podľa pravidiel a zásad práva EÚ jednotným spôsobom.
Zásada vzájomného uznávania však vyžaduje, aby v súlade s ustanoveniami rámcového rozhodnutia 2002/584 boli vykonávané len EZR v zmysle článku 1 ods. 1 tohto rozhodnutia. Z uvedeného článku vyplýva, že zatykač je „súdne rozhodnutie“, čo vyžaduje, aby bol vydaný „súdnym orgánom“ v zmysle článku 6 ods. 1 predmetného rámcového rozhodnutia (viď rozsudky zo dňa 10.11.2016, Poltorak, C‑452/16 PPU, EU:C:2016:858, bod 28, a zo dňa 10.11.2016, Kovalkovas, C‑477/16 PPU, EU:C:2016:861, bod 29).
Prvým prelomovým rozhodnutím SDEÚ k uvedeným otázkam je rozsudok SDEÚ zo dňa 10.11.2016 vo veci C-477/16 PPU, v ktorom bolo judikované, že justičným orgánom nie je Ministerstvo spravodlivosti Litovskej republiky, a preto nemôže vydať EZR, pričom na tomto mieste z uvedeného rozsudku citujeme:
“Pojem ‚súdny orgán‘ uvedený v článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného a doplneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, je autonómnym pojmom práva Únie a tento článok 6 ods. 1 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby orgán výkonnej moci, akým je Ministerstvo spravodlivosti Litovskej republiky, bol určený za ‚súdny orgán [vydávajúci zatykač]‘ v zmysle tohto ustanovenia, takže európsky zatykač vydaný takým orgánom na účely výkonu rozsudku, ktorým sa ukladá trest odňatia slobody, nemožno považovať za ‚súdne rozhodnutie‘ v zmysle článku 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, zmeneného a doplneného rámcovým rozhodnutím 2009/299.”
Z uvedeného nevyhnutne a nespochybniteľne vyplýva povinnosť vykonávajúceho súdneho orgánu dožiadaného štátu nevykonať EZR vydaný ministerstvom spravodlivosti Litovskej republiky, lebo sa nejedná o justičný orgán, tak ako to predpokladá Rámcové rozhodnutie č. 2002/584.
SDEÚ v najnovšom rozhodnutí (v spojených veciach) prijatom dňa 27.05.2019 riešil situáciu, či prokurátor, konkrétne nemecký a litovský prokurátor, je oprávnený vydať EZR, t.j. či je možné prokurátora týchto krajín považovať za justičný orgán v zmysle Rámcového rozhodnutia 2002/584. Aj napriek tomu, že Generálny advokát (ďalej len „GA“) Campos Sánchez-Bordona vo svojich návrhoch na rozhodnutie prednesených dňa 30.04.2019 navrhoval SDEÚ rozhodnúť v obidvoch veciach totožne a to tak, že prokurátori nie sú oprávnení vydávať EZR, tak SDEÚ prijal rozdielne závery.
Je pritom zrejmé, že aj v iných členských štátoch EÚ vydáva EZR prokurátor, tak ako napríklad v Rakúskej republike, v dôsledku čoho je dôvodné očakávať, že skôr, či neskôr pribudnú výkladové stanovisko SDEÚ aj v tejto otázke, keďže komunikácia súdov so SDEÚ je prejav právnej kultúry EU.
V prvom rade si však dovolíme poukázať na úvahy GA M. Campos Sánchez-Bordona v návrhoch rozhodnutia v spojených veciach C‑508/18 a C‑82/19 PPU:
„32. Podľa môjho názoru prvá z týchto požiadaviek, teda požiadavka týkajúca sa účasti na výkone spravodlivosti, postačuje na to, aby sa za ‚súdne orgány‘ nepovažovali inštitúcie, o ktorých je všeobecne známe, že patria k výkonnej moci (opäť ide o políciu alebo orgán samotnej vlády). Bez ohľadu na to, že táto požiadavka môže slúžiť na vonkajšie vymedzenie predmetného pojmu (teda na jeho negatívne vymedzenie), je však jej význam pre pozitívne vymedzenie tohto pojmu (vymedzenie jeho obsahu) spojený s druhou požiadavkou, ktorá sa týka náležitého zaručenia základných práv, o ktoré ide v konaní o vydaní a vykonaní európskeho zatykača …
33. ‚Vykonávať spravodlivosť‘ v pravom zmysle slova znamená ‚vykonávať súdnictvo‘, teda rozhodovať (ius dicere), čo je úloha, ktorú v právnom štáte plnia výlučne súdy, ktoré sú súčasťou súdnej moci štátu …
87. Predpokladom tejto nezávislosti vnútroštátneho orgánu, ktorý vydáva európsky zatykač, pritom je, že dotknutý orgán vykonáva svoje úlohy samostatne, nikomu hierarchicky nepodlieha alebo nie je podriadený a od nikoho neprijíma príkazy alebo inštrukcie, bez ohľadu na ich pôvod, čím je chránený pred vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli ohroziť nezávislosť rozhodovania jeho členov a ovplyvniť ich rozhodnutia“
Veľká komora SDEÚ rozhodla tak, že litovský prokurátor má povahu justičného orgánu, v dôsledku čoho je oprávnený vydať EZR, ale nemecký prokurátor nemá povahu justičného orgánu a teda nie je oprávnený vydať EZR.
Tento rozdiel vzhliadol SDEÚ v okolnosti, že nemecký prokurátor (na rozdiel od litovského prokurátora) je ‚pokynovateľný‘ ministrom spravodlivosti (predstaviteľom výkonnej moci), ktorý mu môže uložiť – podať záväzný pokyn (‚Weisungsrecht‘) ako postupovať v trestnej veci.
SDEÚ opäť pripomenul autonómny význam pojmu ‚justičný orgán‘ a judikoval, že sa nemusí jednať striktne len o súd, citujeme rozsudok spojené veci C‑508/18 a C‑82/19 PPU:
50. „V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že výraz ‚súdny orgán‘, ktorý sa nachádza v tomto ustanovení, neoznačuje len sudcov alebo súdy členského štátu, ale v širšom zmysle sa môže vzťahovať aj na orgány, ktoré sa podieľajú na výkone spravodlivosti v trestných veciach v tomto členskom štáte, najmä na rozdiel od správnych orgánov alebo policajných orgánov, ktoré sú súčasťou výkonnej moci (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. novembra 2016, Poltorak, C‑452/16 PPU, EU:C:2016:858, body 33 a 35, ako aj z 10. novembra 2016, Kovalkovas, C‑477/16 PPU, EU:C:2016:861, body 34 a 36).“
Nasledovne na základe závislosti prokuratúry od výkonnej moci SDEÚ uzavrel, že prokurátor nemôže vydať EZR, a teda nie je justičným orgánom (spojené veci C-508/18 a C-82/19):
88. „Z vyššie uvedeného vyplýva, že vzhľadom na to, že dotknutá prokuratúra v obidvoch sporoch vo veci samej je pri prijímaní rozhodnutia o vydaní európskeho zatykača vystavená riziku ovplyvňovania zo strany výkonnej moci, podľa všetkého táto prokuratúra nespĺňa jednu z požiadaviek nevyhnutných na to, aby bola považovaná za ‚súdny orgán vydávajúci zatykač‘ v zmysle článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, a to požiadavku záruky nezávislého postupu pri vydávaní zatykača.“
Vystavujúci justičný orgán teda musí byť spôsobilý plniť svoje úlohy nezávisle (nestranne a objektívne) zohľadňujúc všetky okolnosti prípadu svedčiace tak v neprospech ako aj v prospech dotknutého obvineného, resp. vyžiadanej osoby, a to bez vplyvu existujúceho rizika, že jeho rozhodovacie procesy sú predmetom externých pokynov alebo nariadení zo strany výkonnej moci. Absencia nezávislosti nemeckých prokurátorov vyplýva z ustanovení §§ 146, 147 GVG (‚Gerichtsverfassungsgesetz‘), pričom podľa zásady legality nemusia prokurátori v princípe pokyn exekutívy splniť, avšak podľa znenia príslušného nemeckého zákona nie je vylúčené, že minister spravodlivosti vyvinie vplyv na rozhodovaciu právomoc prokurátora pri vydaní EZR.
Najvyššia súdna inštancia v rámci EÚ teda prijala jednoznačný záver, že nemecký prokurátor nie je oprávnený vykonať EZR. Predmetné súdne rozhodnutie musí mať interpretačný význam aj pre všetky justičné orgány členských štátov EÚ rozhodujúcich o vykonaní EZR vydaného nemeckým prokurátorom jednotlivých spolkových republík. Aplikujúc uvedené rozhodnutie na medializovaný prípad z Českej republiky sa javí byť zrejmé, že vykonanie EZR nebolo nevyhnutne nutné a bolo minimálne namieste spochybniť platnosť EZR z dôvodu absencie povahy súdneho orgánu, pričom bolo povinnosťou obhajoby túto skutočnosť namietať a poukázať na aplikačné problémy pojmu ‚justičný orgán‘ vydávajúci EZR. Vydanie do iného členského štátu EÚ má pritom pre vyžiadanú osobu znevýhodňujúci dopad, minimálne z dôvodu jazykovej bariéry, ako aj sťaženého prístupu k obhajobe.
Predmetnú prejudiciálnu otázku nepoložil SDEÚ nemecký súd, ale súdy z Írska, keďže nemecké orgány považovali svoju vnútroštátnu úpravu za súladnú s právom EÚ, napriek tomu, že Nemecký zväz sudcov dlhší čas požadoval reformu GVG (‚Gerichtsverfassungsgesetz‘) a odstránenie „pokynovateľnosti“ nemeckých prokurátorov exekutívou. Pokiaľ majú do budúcna v Nemecku EZR vydávať súdy, bude nevyhnutné na túto zmenu nastaviť príslušnosť súdov a konanie o EZR, čo vyžaduje (z dôvodu doterajšej absencie) osobitnú právnu úpravu.
V dôsledku uvedeného rozhodnutia SDEÚ je viac ako 5000 v súčasnosti nemeckými prokurátormi vystavených a doposiaľ dožiadanými štátmi nevykonaných EZR zrejme neplatných, pričom bude zaujímavé sledovať, aký vývoj z pohľadu uvedeného rozhodnutia SDEÚ zvolia nemecké orgány vo vnútroštátnom priestore ohľadom osôb, ktoré boli na základe totožným spôsobom vystavených a už vykonaných EZR vydané do Nemecka za účelom trestného stíhania, predovšetkým pokiaľ sa nachádzajú naďalej vo väzbe. Vydanie do Nemecka na základe EZR, ktorý je evidentne v rozpore s právom EÚ musí zakladať procesný predpoklad pre prepustenie dotknutej osoby, či osôb z väzby.
Ďalšou zaujímavou otázku bude rozhodovacia činnosť slovenských justičný orgánov, a to najmä pokiaľ sa jedná o prebiehajúce konania o vykonaní EZR vydaných nemeckými prokurátormi s dôrazom najmä na ďalšie ponechanie vyžiadanej osoby vo vydávacej väzbe. Do úvahy totiž neprichádza ani predloženie predbežnej otázky podľa čl. 267 ZFEÚ, keďže o tejto otázke už SDEÚ rozhodol (t.j. je nesporné, že nemecký EZR nemožno vykonať). V uvedenom význame je možné odkázať na rozsudok zo dňa 06.10.1982, CILFIT, 283/11, v ktorom SDEÚ vymedzil tri výnimky kedy sa vnútroštátne súdy nemusia obracať na SDEÚ so žiadosťami o výklad práva EÚ, kde jednou z nich je skutočnosť, že o tejto otázke výkladu práva EÚ už SDEÚ rozhodol (acte éclaire).
V ďalších príspevkoch sa budeme venovať aplikačným problémom vyvstávajúcim v súvislosti s vykonávaním EZR, a to aplikáciou zásady efektivity a ekvivalencie, predovšetkým posúdením (i) práva vyžiadanej osoby nahliadať do kompletného spisu z predbežného vyšetrovania vedeného príslušnou prokuratúrou vykonávajúceho štátu; (ii) prípadu ak sa podľa vnútroštátnej úpravy vydávajúceho štátu podieľa na vydaní EZR viacero orgánov, (napr. vydanie EZR prokurátorom a odsúhlasovanie súdom), (iii) otázky, ktorý z týchto na vydaní EZR podieľajúcich sa orgánov je oprávnený na dožiadanie vykonávajúceho štátu dopĺňať povinné náležitosti EZR, teda či len jeden z týchto orgánov alebo oba, a ak len jeden, tak ktorý z dvoch menovaných, (iv) prípadov časovo obmedzených EZR vydávaných napríklad rakúskymi orgánmi a podobne.
Uvedené vyššie načrtnuté situácie vyžadujú aj priamu komunikáciu justičných orgánov štátu pôvodu s orgánmi vykonávajúceho štátu, ktorú predpokladá Rámcové rozhodnutie č. 2002/584 v článku 10 ods. 5: „Všetky problémy súvisiace s postúpením alebo pravosťou všetkých dokumentov potrebných pre výkon európskeho zatykača sa vyriešia prostredníctvom priamych kontaktov medzi zúčastnenými súdnymi orgánmi alebo, ak je to vhodné, prostredníctvom ústredných orgánov členských štátov“, ako aj ustanovenie § 19 ods. 5 zák. č. 154/2010 Z.z. o európskom zatýkacom rozkaze (ďalej len „ZoEZR“).
Podobná situácia nevyhnutnosti priameho kontaktu nastáva v praxi spravidla z dôvodu potreby získania dodatočných informácií, či už k overeniu totožnosti vyžiadanej osoby, prípadne k momentu vznesenia obvinenia alebo k celkovému zneniu skutkovej vety, ktoré skutočnosti sú nevyhnutné pre posúdenie prekážok vo vykonaní EZR, ktorými sú napríklad premlčanie a pod.
Práve v situácii, keď podľa vnútroštátnych predpisov na vydávaní EZR participujú viaceré orgány, napríklad formou vydania (exekutívou ‚pokynovateľným‘) prokurátorom, ale so súhlasom súdu, vyvstávajú ďalšie otázky ohľadom priameho kontaktu. Nie je totiž zrejmé, či vnútroštátny orgán vykonávajúceho štátu sa má pri priamom kontakte so štátom pôvodu obrátiť na súd alebo na prokuratúru, a to napriek označeniu prokurátora vydávajúceho štátu ako kontaktný orgán vo vydanom EZR. Predmetné pochybnosti sú o to vážnejšie, keď rakúska právna úprava vychádza z materiálneho pojmu vznesenia obvinenia, zatiaľ čo slovenská z formálneho pojmu vznesenia obvinenia. Predmetná rozdielnosť prístupu k obvineniu, v prípade preverovania (znenia) skutku tvoriaceho predmet obvinenia v štáte vydávajúcom EZR a jeho aplikácie na podmienky premlčania podľa právneho poriadku EZR vykonávajúceho štátu, môže spôsobovať viaceré výkladové otázky.
Záverom je možné uviesť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a ktorý musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok SDEÚ, zo dňa 26.02.2013, Stefano Melloni, C-399/11, bod 28).
Podľa bodu 29 rozsudku SDEÚ C-399/11 môže byť predpoklad relevantnosti prejudiciálnych otázok položených vnútroštátnymi súdmi vyvrátený len vo výnimočných prípadoch, keď je zjavné, že požadovaný výklad ustanovení práva Únie uvedených v týchto otázkach nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, alebo ak ide o hypotetický problém alebo tiež ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené.
Autor
Mgr. Alexandra KOKAVCOVÁ