Záložné právo v obchodnoprávnych vzťahoch

marec 16, 2023 Admin

Abstrakt

1. Právna úprava vo svetle subsidiarity

Pokiaľ ide o analýzu právnej úpravy inštitútu záložného práva v slovenskom právnom poriadku, je potrebné začať s ustanoveniami zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ). OZ de lege ferenda i de lege lata plní úlohu subsidiárnej právnej úpravy vo vzťahu k zákonu č. 513/1991 Obchodný zákonník (ďalej len ObZ). § 1 ods. 2 ObZ totiž uvádza: „…Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení (rozumej ustanovenia ObZ), riešia sa podľa predpisov občianskeho práva“. § 261, ako prvý paragraf tretej časti ObZ zaoberajúcej sa Obchodnými záväzkovými vzťahmi, v ustanoveniach odseku 1 až 2 upravuje: „Táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Touto časťou zákona sa spravujú takisto záväzkové vzťahy medzi subjektom …“ Subsidiarita OZ je zakotvená v ustanovení toho istého paragrafu, v jeho deviatom odseku takto: „Zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v OZ, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v OZ a týmto zákonom.“ Občiansky zákonník upravuje inštitút záložného práva v tretej hlave, druhej časti (vecné práva) pod právami k cudzím veciam. Záložnému právu je venovaných 18 paragrafových znení (§ 151a až § 151me OZ). V pomere k ostatným právam k cudzím veciam ako sú vecné bremená (3 paragrafové znenia) a zádržné práva (4 paragrafové znenia) bol pri právnej úprave záložného práva zákonodarca „štedrý”. § 151a podáva legálnu definíciu, vymedzením účelu záložného práva: „Záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva, ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená.“ Záložné právo teda plní dve základné funkcie: zabezpečovaciu a uhradzovaciu. Zabezpečovacia funkcia spočíva v tom, že do zročnosti pohľadávky, má veriteľ k dispozícii záloh ako istotu, pričom pokiaľ dlžník svoj dlh nesplní, uhradzovacia funkcia záložného práva znamená, že sa veriteľ po zročnosti pohľadávky môže uspokojiť zo zálohu. Našou úlohou nie je odcitovať celú právnu úpravu, avšak je na mieste uviesť základné poznatky, ktoré môžeme čerpať zo zákonného znenia, nachádzajúceho sa v OZ. Ten uvádza taxatívny výpočet právnych skutočností, ktorými dochádza k zriadeniu zálohu. Je to písomná zmluva (písomná forma nemusí byť dodržaná pokiaľ sa jedná o záloh na hnuteľnú vec a záloh vzniká odovzdaním veci), schválená dohoda dedičov o vyporiadaní dedičstva, rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu a zákon. Nevyhnutnými súčasťami zmluvy o zriadení záložného práva je pohľadávka, ktorá sa zabezpečuje a samotný záloh. V § 151d ods. 1 zákonodarca uvádza, čo môže byť zálohom, pričom vymenúva vec, právo, inú majetkovú hodnotu, byt a nebytový priestor, ktoré sú prevoditeľné, ale aj súbor vecí, práv, časť podniku, atď. Na vznik záložného práva sa vyžaduje jeho registrácia v Notárskom centrálnom registri záložných práv, ak OZ alebo osobitný zákon neustanovujú inak. Teraz sa skúsme zaoberať úpravou, ktorú nám poskytuje ObZ. V jeho obsahu nájdeme pod 1. oddielom, 6. diela, 3. časti, niektoré ustanovenia o záložnom práve, pričom obsah odkazuje na § 297 až § 299. Po nalistovaní predmetných paragrafov, ktoré sa mali skrývať pod dielom o zabezpečení záväzkov však nájdeme iba stručné konštatovanie: ,,§ 297 až § 299 – Zrušené” Prípad na detektívnu kanceláriu. Záhadu, či problém, však najprv skúsime riešiť právnicky. V danom diely o zabezpečení záväzku nájdeme v aktuálnom znení ObZ právnu úpravu zmluvnej pokuty, ručenia, bankovej záruky a uznania záväzku. Ustanovenia o záložnom práve boli z ObZ vypustené sériou novelizácií. Novelizáciou vykonanou zákonom č. 58 z roku 1996 došlo s účinnosťou k 1. marcu 1996 k vypusteniu § 297 a § 298. Zákonom č. 526 z roku 2002 došlo s účinnosťou k 1. januáru 2003 k vypusteniu úpravy § 299. Uvedeným zákonom došlo k reforme celého konceptu záložného práva v súkromnoprávnom ponímaní. Táto novelizácia priniesla do OZ § 151a až § 151md. Uvedené paragrafy sa budú aplikovať na právnu úpravu záložného práva v celej súkromnoprávnej sfére. Z týchto všetkých skutočnosti nepochybne vyplýva, že OZ plní ako už bolo uvedené vyššie funkciu lex generalis k osobitným úpravám záložného práva.

2. Záložné právo v Obchodnom zákonníku

Záložné právo sa v ObZ sa explicitne spomína na viacerých miestach. V prvom rade ho ObZ upravuje v súvislosti s právnou úpravou obchodného podielu v spoločnosti s ručením obmedzeným. Zriadenie záložného práva upravuje v § 117a, kde ustanovuje, že na obchodný podiel možno zriadiť záložné právo. Je otázkou, či možno obchodný podiel subsumovať pod prípustné predmety zálohu uvedené v § 151d OZ. Obchodný podiel predstavuje podľa ObZ práva a povinnosti spoločníka a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti. Je vecou, či právom? Právni teoretici sa zhodujú na tom, že obchodný podiel predstavuje inú majetkovú hodnotu, upravenú v § 118, ods. 1 OZ. Z toho vyplýva, že obchodný podiel má spôsobilosť byť predmetom záložného práva. Zriadenie záložného práva však ObZ podmieňuje tým, že spoločenská zmluva pripúšťa prevod obchodného podielu. Ak spoločenská zmluva prevod pripúšťa, na zriadenie záložného práva už stačí len písomná zmluva s osvedčenými podpismi. To je jeden z príkladov explicitnej úpravy v ObZ. Avšak ďalej sa venujme inštitútom, ku ktorým zriadenie záložného práva ObZ explicitne neupravuje. V súkromnom práve rozumieme pod záväzkovým vzťahom právny vzťah, v ktorom jeden subjekt (veriteľ) je oprávnený od druhého subjektu (dlžník) ,,niečo” požadovať (pohľadávka) a druhý subjekt je povinný ,,to” (dlh) poskytnúť, t.j. zachovať sa tak, ako to zodpovedá oprávneniu veriteľa, pričom obidva subjekty sú individuálne určené a ich oprávnenia ani povinnosti nevyplývajú u vlastníctva určitej veci, ale z iného osobitného dôvodu. Obsahom obchodných záväzkových vzťahov môžu byť pohľadávky a dlhy ,,súkromnoprávneho” charakteru, t.j. oprávnenia a povinnosti, ktoré sú spôsobilé byť predmetom právneho obratu. V § 261 nájdeme vymedzenie pôsobnosti ObZ práve na takéto záväzkové vzťahy. V deviatom odseku predmetného paragrafu potom nachádzame príkaz na použitie ustanovení OZ na zmluvy, ktoré nie sú pomenované ako osobitný zmluvný typ v ObZ. Takéto zmluvy sú totiž upravené normami OZ. § 261 ods. 9 do účinnosti novely (zákon č. 530/2003 Z.z.) ich upravoval ako tzv. absolútne neobchodné záväzky, na ktoré je možné aplikovať iba OZ. Režim ObZ bol vylúčený. Novelou došlo k zakotveniu súčasného právneho stavu a teda sa v plnej miere akceptuje princíp subsidiarity OZ. Súčasný komentár k ObZ pomenúva takéto zmluvy ako tzv. neobchodné zmluvy s kombinovaným záväzkovým režimom.1 Jeden z inštitútov, ktorý sa presne takto aplikuje je právna úprava záložného práva v OZ na obchodné záväzkové vzťahy. Aj keď starodávna rímska zásada pacta sunt servanda je jednou zo základných zásad, na ktorých zákonodarcovia vybudovali systém nášho súkromného práva a v rôznych variáciách ju nájdeme v najvýznamnejších právnych predpisoch, jej aplikácia právnymi subjektmi je v realite veľakrát tlačená do úzadia z dôvodov zištnosti, neférového správania, atď. Práve kvôli predchádzaniu, alebo aspoň vylúčeniu, či zmierneniu nepriaznivých dôsledkov takého konania subjektov je tu právna úprava zabezpečovania záväzkov.

3. Záložné právo ako využívaný inštitút v obchodných záväzkových vzťahoch

Cieľom zabezpečovania záväzkov je zabezpečiť reálnu pozíciu a práva veriteľa (credi- tora). Tieto zabezpečovacie právne vzťahy sú vedľajšími (akcesorickými) k hlavnému právnemu vzťahu, ktorý zabezpečujú. Tak aj záložné právo pristupuje k pohľadávke ako nástroj jej zabezpečenia. Záložné právo aj napriek absencii zákonnej úpravy v ObZ patrí k najdôležitejším a najvyužívanejším inštitútom obchodných záväzkových vzťahov. Judikatúra pripomína subsidiárnu úlohu OZ, avšak ako uvediem v nasledujúcej časti, nie vždy je to na prospech veci. Najvyšší súd SR (ďalej len NS SR) sa v uznesení sp. zn. 4 Obo 88 z roku 2000 uzniesol na tom, že ak sa podnikateľ bude v petite dožadovať od súdu vydania predbežného opatrenia na zabezpečenie finančných prostriedkov, ktoré poskytol dlžníkovi – podnikateľovi, na jeho majetok, bez dojednania medzi creditorom a debitorom, súd takémuto petitu nevyhovie. Právna úprava OZ totiž nepozná zriadenie záložného práva predbežným opatrením. V mimoriadnej miere sa môžeme s používaním záložného práva stretnúť v bankovníctve. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 530/1990 o dlhopisoch je hypotekárny záložný list (ďalej len HZL) dlhopis, ktorého menovitá hodnota vrátane výnosov z neho je riadne krytá (§ 16 ods. 4) pohľadávkami banky alebo pobočky zahraničnej banky z hypotekárnych úverov zabezpečených záložným právom k nehnuteľnostiam alebo je náhradne krytá (§ 16 ods. 5) a má v názve označenie „HZL“. Tieto listy, ktoré môže vydávať len banka, ktorú na to oprávňuje licencia, tzv. hypotekárna banka. HZL sú často využívané v dôsledku istoty pre subjekty, ktoré sa ich rozhodnutú „zaobstarať”, pretože sú kryté pohľadávkami z hypotekárnych úverov, ktoré sú na dôvažok zaistené prostredníctvom záložného práva reálne existujúcou hodnotou nehnuteľnosti. Toto dvojité zaistenie a to, že ich nemôže vydávať každý, robí z HZL mimoriadne istú a bezpečnú investíciu. Ďalej je ich pozitívom výnosnosť, pretože úrok prijatý z HZL je čistý, a tak nepodlieha žiadnym zrážkam a daniam. HZL sú ako jediný druh dlhopisov oslobodené od dane z prímu. A v neposlednom rade je ich plusom likvidita, pretože HZL patria medzi verejne obchodova- teľné, čo umožňuje majiteľovi, predať ich kedykoľvek pred dobou splatnosti.[1] [2]

4. Aplikačné nuansy

Jedným z dôsledkov aplikácie dvoch právnych úprav na jeden právny inštitút ( v našom prípade pôjde o záložné právo.), je situácia keď sa základná konštrukcia právneho vzťahu bude spravovať normami jedného kódexu, avšak uplatňovanie práv z tohto právneho vzťahu bude podliehať osobitnej právnej úprave. Takto dochádza v určitých prípadoch aj k modifikácii sily právneho nároku (práva). Dobrým príkladom na rozdielnosti v právnom živote záložného práva v občianskoprávnej a obchodnoprávnej praxi je osobitná úprava premlčania v § 387 a nasl. ObZ na právne vzťahy zo záložnej zmluvy, ktorú stranu uzavreli podľa príslušných ustanovení OZ. Vzhľadom na § 261 ods.7, ktorý ustanovuje, že touto časťou zákona sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa predchádzajúcich odsekov (v odseku 6 tzv. absolútne obchody) a § 261 ods. 9, ktorý hovorí, že zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v OZ, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v OZ a týmto zákonom, aplikujeme pri dodržaní podmienok pôsobnosti v uvedených ustanoveniach na premlčanie nárokov zo záložného práva v obchodných záväzkových vzťahoch právnu úpravu ObZ, ktorá je odlišná od úpravy v OZ. Výnimku z takejto teoretickej definície, ktorej konštrukciu nájdeme aj v §388, ods. 1 Obz upravuje hneď jeho druhý odsek, ktorý hovorí, že aj po uplynutí premlčacej doby môže oprávnená strana uplatniť svoje právo pri obrane alebo pri započítaní ak obe práva sa vzťahujú na tú istú zmluvu alebo na niekoľké zmluvy uzavreté na základe jedného rokovania alebo niekoľkých súvisiacich rokovaní, alebo sa právo mohlo použiť kedykoľvek pred uplynutím premlčacej doby na započítanie voči nároku uplatnenému druhou stranou, čo je ustanovenie, ktoré pri použití OZ na záložné práva v občianskoprávnych vzťahoch neprichádza do úvahy. Všeobecná premlčacia doba, ktorá sa uplatní vtedy a tam, kde zákon neustanovuje pre jednotlivé právo osobitnú premlčaciu dobu je v prípade obchodnoprávnych vzťahov podľa § 397 ObZ 4 roky, čo predstavuje rozdiel oproti 3 rokom stanovených OZ. Navyše § 401 ObZ stanovuje možnosť strany, voči ktorej sa právo premlčuje, písomným vyhlásením druhej strane predlžiť premlčaciu dobu, aj opakovane. Obmedzuje to však objektívnou dobou 10 rokov od momentu, kedy začala prvý krát plynúť. Takéto vyhlásenie je strana oprávnená urobiť aj pred začiatkom plynutia premlčacej doby, čo možno využiť už pri zmluve o zriadení záložného práva. Takúto právnu úpravu OZ nepozná. Premlčaniu ako takému podľa OZ podliehajú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva, pričom osobitne ustanovuje, že záložné práva sa nepremlčujú skôr, než nimi zabezpečená pohľadávka. Podľa úpravy ObZ v § 387 ods.2 premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu uzavretú na dobu neurčitú. Judikatúra je však vo všeobecnosti sporná. V právnických článkoch sa môžeme stretnúť s odkazmi na rozhodnutia českých súdov, ktoré sa k aplikácii OZ na ObZ stavajú v prospech úpravy OZ, aj v prípade vzťahov, ktoré by sa podľa § 261 ods. 7 slovenského ObZ mali spravovať ustanoveniami ObZ. Za všetky uvediem ratio decidendi rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len NS ČR) z 25. 4. 2007, sp. zn. 21 Cdo 1918/2005, ktorý znie: právne vzťahy zo záložných práv, ktoré vznikli voči iným zálohom, s výnimkou záložného práva k obchodnému podielu, sa riadia Občianskym zákonníkom a ďalšími predpismi občianskeho práva, a to aj vo vzťahu k premlčaniu záložného práva. V judikatúre českých súdov teda donedávna prevažoval názor, že OZ (právna úprava záložného práva a vzťahy z neho vyplývajúce) sa bude vzťahovať na celý záväzkový vzťah, nie len na veci, ktoré neupravuje ObZ. K prelomeniu tohto právneho názoru na „najvyšších miestach” došlo prednedávnom v roku 2014 v rozsudku NS ČR sp. zn. 29 Cdo 1586/2012 zo 16. 10. 2014, v ktorom sa súd zaoberal aplikáciou ObZ na zmluvu o postúpení pohľadávky uzatvorenej podľa OZ. Jeho názor spočíval v tom, že ak ide o postúpenie pohľadávky zo zmlúv o úvere uzatvorenej podľa ObZ, odstúpenie od zmluvy o postúpení pohľadávky sa bude spravovať príslušnými ustanoveniami ObZ, ktoré upravujú možnosti odstúpenia od zmluvy. Ustanovenia OZ o odstúpení zostali neaplikované. Tendenciu zohľadňovať právny stav de lege lata, môžeme nájsť v slovenských rozhodnutiach už pred rokom 2014. Samozrejme v rozhodovacej praxi slovenských súdov môžeme nájsť rozhodnutia, kde je subsidiárna úloha OZ vo vzťahu k záložnému právu zohľadnená v optimálnej miere. Najvyšší súd SR (ďalej len NS SR) sa v uznesení sp. zn. 4 Obo 88 z roku 2000 uzniesol na tom, že ak sa podnikateľ bude v petite dožadovať od súdu vydania predbežného opatrenia na zabezpečenie finančných prostriedkov, ktoré poskytol dlžníkovi – podnikateľovi, na jeho majetok, bez dojednania medzi creditorom a debitorom, súd takémuto petitu nevyhovie. Právna úprava OZ totiž nepozná zriadenie záložného práva predbežným opatrením.[3] Dôležitým je však nález Ústavného súdu SR II. ÚS 250 z roku 2011, v ktorom sa sťažovateľ – podnikateľ domáhal premlčania záložného práva. Ratio decidendi uvedeného nálezu spočívalo v konštatovaní Ústavného súdu, že účelu a zmyslu právnej úpravy premlčania v obchodnom práve môže zodpovedať iba taký výklad uvedených ustanovení, ktorý rešpektuje jednak účel a zmysel inštitútu premlčania v právnom štáte a jednak ustanovenia občianskeho a obchodného zákonníka vykladá v ich systematickom kontexte. Je potrebné vychádzať z previazanosti ustanovení Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka, Tieto závery sa de lege lata vzťahujú iba na prípady zabezpečenia záložným právom obchod- noprávneho záväzku. Vo vzťahu k rovnakému zabezpečeniu záväzkov občianskoprávnych bol zákonodarcom ponechaný režim s odlišnými charakteristikami (úprava v OZ). Ďalším príkladom na modifikáciu právnej sily zabezpečenia záväzkov v prípade správnej aplikácie lex specialis k lex generalis je záložne právo ako akcesorický záväzok v prípade zmluvy o úvere uzavretej podľa §497 a nasl. ObZ. Rozhodovaciu prax Ústavného súdu zohľadňujú aj súdy nižších inštancií. Záložné právo, ktoré zabezpečuje zmluvu o úvere bolo predmetom konania ukončeného rozsudkom Okresného súdu Pezinok, ktorý vyslovil, že premlčanie zabezpečenej pohľadávky záložným právom zo zmluvy o úvere sa riadi obchodným zákonníkom.[4]

5. Resumé

V judikatúre súdov Slovenskej republiky už nachádzame rozhodnutia, ktoré zohľadňujú právny stav de lege lata a vykladajú predmetné ustanovenia týkajúce sa subsidiarity v zhode s teóriami právnej vedy o subsidiarite ako takej. Avšak problém duálnej aplikácie OZ a ObZ zostáva aj naďalej predmetom polemík právnickej obce. Azda ponúkanou možnosťou je doplnenie súčasnej právnej úpravy o ustanovenie: ,,Právne vzťahy, vyplývajúce zo záväzkov (zo zmlúv), uzavretých podľa OZ sa spravujú ustanoveniami ObZ, ak ich tie upravujú. Ak takej úpravy niet, spravujú sa príslušnou právnou úpravou OZ.“ Snáď by ustanovenie v tomto alebo podobnom zmysle aspoň dočasne odstránilo rozpory vo výklade. Máme však za to, že najlepším riešením tohto stavu, je toľko očakávaná rekodifikácia súkromného práva, ktorá by zjednotila právnu úpravu záväzkov a právnych vzťahov z nich vyplývajúcich, v súčasnej dobe duplicitne upravenú v OZ a ObZ v jednom kódexe.

Autor
Bc. Dávid Danočko

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf

Zmluvná modifikácia úpravy premlčania v obchodnom práve

marec 16, 2023 Admin

Abstrakt

Právne poriadky spájajú s plynutím času rôzne následky. Či už ide o nadobudnutie vlastníctva k nejakému statku, stratu nejakého subjektívneho oprávnenia alebo napríklad, ako je to v prípade premlčania, oslabenie nároku veriteľa a na druhej strane vznik subjektívneho oprávnenia na strane dlžníka v podobe námietky premlčania nároku.1 Premlčaním rozumieme kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok, tj. súdnu uplatniteľnosť práva možno odvrátiť námietkou premlčania.2 Po takomto vymedzení sa prezentuje otázka – aké má takáto úprava ratio ? Zákonodarca ňou rieši určitú ochranu záujmov dlžníka v záväzkovoprávnom vzťahu. Konkrétne bráni tomu, aby mohol veriteľ nezmyselne dlho čakať a oddialovať okamih nárokovania si pohľadávky voči dlžnníkovi.3 So zreteľom na uvedené sa tento inštút javí ako opodstatnený a dôležitý.

1. Pojem a účel premlčania

Právna úprava premlčania je zakotvená v Občianskom4 aj Obchodnom zákonníku5. Tým pádom sú na dvojitú úpravu tohto inštitút naviazané aj problémy v praxi s tým súvisiace. Najdôležitejším sa zvykne javiť otázka ustanoveniami ktorého z uvedených zákonov sa má spravovať ten-ktorý vzťah. Na zodpovedanie daného problému je najprv potrebné uviesť dôležité pravidlo (§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka) – lex specialis derogat legi generáli. Občiansky zákonník sa na obchodnoprávne vzťahy má použiť len v otázkach, ktoré samotný Obchodný zákonník neupravuje osobitne. Vzhľadom na to platí, že v prípadoch, keď daný vzťah bude vzťahom obchodnoprávnym s úpravou v Obchodnom zákonníku, budú sa aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Ako už napovedá názov, my sa budeme zaoberať obchodnoprávnou úpravou premlčania a premlčacej doby.

2. Dĺžka premlčacej doby

Znenie Obchodného zákonníka vytvára dojem, že jednotlivé dĺžky premlčacej doby sú dané pevne a bez možnosti zmeny. Vo všeobecnosti sa za dĺžku plynutia premlčacej [1] doby považujú štyri roky, ako je deklarované v § 397 Obchodného zákonníka: Ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.6 Výslovne potom osobitne upravené prípady budú regulované aj osobitnými dĺžkami plynutia premlčacej doby.

Napriek tomu, že súčasná právna úprava na prvý pohľad nepriznáva stranám možnosť rozsiahlejšej dispozície s dĺžkou, či okamihom začiatku plynutia premlčacej doby, je na mieste povedať, že tento prístup sa razantne nelíši ani od tých, ktoré jej predchádzali. Ustanovenia Všeobecného Občianskeho zákonníka z roku 1811 a Občianskeho zákonníka z roku 1950 priznávali možnosť dohodou strán s dĺžkou premlčacej doby disponovať, hoci v značne obmedzenej podobe. Uvedené zákonníky stranám dovoľovali dĺžku doby len skrátiť. Zákonník medzinárodného obchodu z roku 1963 rozšíril možnosť premlčaciu dobu upraviť aj v podobe predĺženia.[2] [3]

Vyššie uvedené sa s poukazom na predchádzajúce konštatovania môže javiť ako prirodzené. Napriek nepopierateľnému významu predchádzajúcich úprav však naša právna úprava nemôže len stavať na tej minulej a vychádzať čisto z historického kontextu. Musí sledovať situácie a vzťahy v súčasnosti pričom sa má vyvíjať spolu so spoločenským a technickým pokrokom a prispôsobovať sa problémom, ktoré s nimi súvisia. Určitým vzorom ktorým by sa mohla súčasná prílišná obmedzenosť modifikácie premlčania v našom Obchodnom zákonníku inšpirovať je napríklad aj nový český Ob- čansky zákoník.[4] Ten po vzore nemeckého BGB[5] a Návrhu všeobecného referenčného rámca[6] [7] v § 630 ods. 1)11 výslovne zakotvil možnosť modifikácie dĺžky premlčacej doby dohodu strán záväzku vo všeobecnosti. V zmysle tejto úpravy je možné danú dobu upravovať formou skrátenia aj predĺženia. Jasná limitácia je legislátorom stanovená priamo v uvedenom ustanovení. Spodná hranica premlčacej doby nesmie byť kratšia ako jeden rok a horná hranica zas nesmie presiahnúť 15 rokov. Okrem dĺžky, teda časovej limitácie, český zákonodarca pamätal aj na negatívne vymedzenie čo do osôb ako strán dohody.[8] Nie je možné upraviť dĺžku premlčacej doby v neprospech slabšej strany. Čo týmto pojmom zákonodarca myslel, už v danom ustanovení, ba v celom texte zákona absentuje. Bude sa jednať o situácie, kedy bude absentovať faktická rovnováha strán.[9] S ohliadnutím sa na dlhodobú blízkosť a donedávna aj takmer totožnosť právnej úpravy civilného a obchodného práva môžeme konštatovať, že na podobných ideách akými su tie, na ktorých stojí nová česká úprava záväzkov, by mohla stáť aj tá naša.

Rôzne medzinárodné dokumenty zaoberajúce sa úpravou obchodných záväzkov priamo konštatujú možnosť dohody, ktorou by si strany upravili dĺžku premlčacej doby.

Čl. 14:601 Princípov európskeho zmluvného práva[10] vyjadrením širokej autonómie strán[11] konštatuje, že predpoklady premlčania si môžu skrátením alebo predĺžením upraviť dohodou strany. Rovnako ako aj v NOZ, tvorcovia limitiovali voľnosť hornou a dolnou hranicou dĺžky plynutia, a síce nie menej ako jeden rok a nie nad tridsať rokov odo dňa, kedy začala premlčacia doba plynúť. Dĺžka tridsať rokov je podľa znenia Princípov najdlhšia prípustná doba v ktorej nárok môže byť premlčaný.[12] Princípy takto konštruujú možnosť dohodnutia si im vyhovujúcej dĺžky premlčania v zmysle zmluvnej slobody.[13]

Návrh všeobecného referenčného rámca zakotvuje možnosť modifikácie predpokladov premlčania dohodou vo svojom čl. 7:601 ods. 2). Dispozícia sa môže týkať dĺžky premlčacej doby, okamihu začiaktu jej plynutia, či zoznamu dôvodov, pre ktoré bude premlčacia doba spočívať. Tvorcovia nevideli dôvod zamedziť dispozícii so začiatkom plynutia premlčacej doby stranami ak im je priznaná možnosť dohodnúť si splatnosť. Takáto úprava je nevyhnutným protikladom prílišnej jednotvárnosti ustanovení o premlčaní.[14] Pretavuje sa do nej ochrana záujmov strán, ktoré si za cieľom dosiahnutia optimálneho vzťahu a spokojnosti upravia premlčanie k svojej spokojnosti.

Ďalším z dokumentov, ktorý priznáva dispozíciu s premlčacou dobou sú Princípy me- dzinárodnych obchodných zmlúv.[15] Obsiahol to v čl. 10:3 všeobeným konštatovaním, že kontrahenti si môžu premlčacie doby upravovať. Limit skrátenia všeobecnej prelča- cej doby je jeden a maximálnej premlčacej doby sú štyri roky. Maximálnu dĺžku predĺženia tvorcovia stanovili na pätnásť rokov.

3. Dispozícia s premlčaním de lege lata

Ako bolo vyššie uvedené, zákonodarca nepristupuje k dispozícii s predpokladmi v otázke premlčania veľmi ochotne. Je potrebné povedať, že v našej právnej úprave je problematika premlčania upravená relatívne prísne. Môžeme sa len domnievať čo je dôvodom takejto úpravy alebo čo k nej legislatívny orgán viedlo. Ako prvá sa naskytuje skutočnosť až priveľkej spätosti s minulosťou a lipnutie na zaužitom. To je nepochybne v kontraste s progresom regulácie a nazerania na otázku premlčania v obcho- nom práve na úrovni vnútroštatnej (spomenuté Nemecko a Česko), ale aj medzinárodnej (uvedené dokumenty).

V slovenskej právnej úprave existuje dvojitá úprava inštitútu premlčania, pričom Občiansky zákonník disponovanie s dĺžkou premlčacej doby absolútne vylučuje. Zmyslom takéhoto prístupu je zrejme ochrana slabších strán v občianskoprávnych vzťahoch. Je pochopiteľné, že vo vzťahu silnejšej a slabšej strany (e.i. spotrebiteľ a dodávateľ) by to mohlo byť jednoducho a často (obrovské množstvo spotrebiteľských sporov, kde sa dodávateľ snaží spotrebiteľa zaradiť pod režim podnikateľa) využívané v jej neprospech. Takéto dojednanie odlišnej premlčacej doby by bolo v zmysle Občianskeho zákonníka neplatné.[16] Obchodný zákonník vníma rozdiel medzi stranami takýchto záväzkov a berie do úvahy zvýšené praktické skúsenosti a odbornosť podnikateľa. Z tohto dôvodu existuje na rozdiel od Občianskeho zákonníka odlišnosť v dispozícii s dĺžkou premlčania v zmysle Obchodného zákonníka.

Obchodný zákonník vo svojich ustanoveniach „skrýva” spôsoby modifikácie dĺžky doby plynutia premlčacej doby na dvoch miestach:

3.1. § 292 ods. 2 Obchodného zákonníka

Právo na určenie obsahu budúcej zmluvy súdom alebo osobou určenou v zmluve a nárok na náhradu škody podľa § 290 ods. 2 sa premlčujú uplynutím jedného roka odo dňa, keď oprávnená strana vyzvala zaviazanú stranu na uzavretie zmluvy podľa § 290 ods. 1, ak zmluva o uzavretí budúcej zmluvy neurčuje inú lehotu. Dojednaná lehota však nesmie byť dlhšia než premlčacia doba vyplývajúca z § 391 a nasl. tohto zákona.

Prvým prípadom ustanovenia, ktoré môžeme subsumovať pod pojem zmluvná modifikácia premlčania je ustanovenie týkajúce sa zmluvy o budúcej zmluve. Presnejšie premlčania práva na podanie návrhu na určenie obsahu budúcej zmluvy súdom alebo osobou určenou v zmluve a náhrady škody vzniknutej porušením povinnosti budúcu zmluvu uzavrieť alebo doplniť v zmysle § 290 ods. 2 Obchodného zákonníka. Zákonom stanovená doba (jeden rok) sa použije len v prípade, že si kontrahenti odlišnú dobu nedohodnú sami, má skôr sekundárny charakter.

Ich zmluvná voľnosť nie je neobmedzená, čo aj vyplýva z poslednej vety uvedeného ustanovenia. Tá obsahuje zákaz ujednania premlčacej doby dlhšej ako tej, ktorá vyplýva z § 391 a nasl.. Avšak nie je jasné ktorý z paragrafov spadajúcich do daného rozsahu sa má použiť. Pravdepodobne tým bola myslená všeobecná premlčacia doba, i.e. štyri roky v zmysle § 397 Obchodného zákonníka.[17]

Čo sa týka následného predĺženia premlčacej doby aplikáciou § 401 Obchodného zákonníka [18], to je diskutabilné vzhľadom na to, že citované ustanovenie sa zmieňuje o prípade ak zmluva o uzavretí budúcej zmluvy neurčuje inú lehotu (teda nie jednostrannom úkone)[19]. Je však otázne, či by zakomponovanie písomného vyhlásenia v zmysle § 401 do zmluvy o budúcej zmluve nesmerovalo práve k takémuto výsledku.

3.2. § 401 Obchodného zákonníka

Strana, voči ktorej sa právo premlčuje, môže písomným vyhlásením druhej strane predĺžiť premlčaciu dobu, a to aj opakovane; celková premlčacia doba nesmie byť dlhšia ako 10 rokov od doby, keď začala po prvý raz plynúť. Toto vyhlásenie možno urobiť aj pred začiatkom plynutia premlčacej doby.

Druhým zo spôsobov, ktorým je možné upraviť dĺžku premlčacej doby v zmysle Obchodného zákonníka je jednostranné vyhlásenie. Možnosť svojím vyhlásením predĺžiť zákon priznáva osobe, voči ktorej sa právo premlčuje, i.e. dlžníkovi, povinnému.

Podstatnou náležitosťou takéhoto úkonu je teda jeho písomná forma, ktorú zákon jasne požaduje.

V súvislosti s formou vyhlásenia je na mieste spomenúť aj zákonné limity jeho obsahovej stránky. Takéto vyhlásenie môže urobiť dlžník v prípade, že určí dĺžku právo, ktorého sa vyhlásenie týka a samozrejme čas o koľko sa má doba premlčania rozšíriť.[20] Časovo však nie je možné vyhlásením predĺžovať plynutie premlčacej doby donekonečna, prípadne ho jednorázovo predĺžiť na neobmedzené časové obdobie. Dikcia zákona je jasná, celková premlčacia doba nesmie presiahnúť desať rokov od okamihu, keď začala plynúť po prvý raz.

Ďalej je potrebné ozrejmiť poslednú vetu citovaného ustanovenia. Jednoznačne hovorí o možnosti vyhlásenia pred okamihom začiatku plynutia premlčacej doby.[21] Pochopiteľne je možné vyhlásenie urobiť počas plynutia premlčacej doby. Prípad kedy by išlo o vyhlásenie po uplynutí premlčacej doby už zákonodarca neupravil. Ako dôvod absencie takéhoto ustanovenia sa javí existencia uznania záväzku v zmysle § 407 Obchodného zákonníka. Prostredníctvom neho totiž začne plynúť nová štvorročná premlčacia doba od toho uznania.[22]

Vyhlásenie v zmysle § 401 následne nie je možné meniť ani odvolať. Išlo o prejav vôle dlžníka, takže ani následná zmena názoru a možnosť vznesenia námietky premlčania nároku by v tejto situácii s ohľadom na právnu istotu nedávala zmysel.[23] Prezentuje sa však otázka či by takýto prejav vôle dlžníka mohol byť chápaný ako zmluvná úprava premlčacej doby.

Čo sa týka časového okamihu vyhlásenia, dikcia zákona jasne stanovuje situáciu, kedy moment vyhlásenia bude možný ešte pred začiatkom plynutia premlčacej doby. Tým pádom existuje možnosť obsiahnúť ho v písomnej dohode strán, pričom vyhlásenie o predĺžení premlčacej doby jednoducho bude jej obsahom. To, či druhá zmluvná strana s obsahom vyhlásenia súhlasila nie je dôležité.[24]

Ešte je potrebné splniť aj podmienku písomosti vyhlásenia. Pokiaľ sa zmluvné strany budú ochotné dohodnúť v písomnej forme, prezentuje sa tak možnosť ako premietnúť realizáciu predĺženia dĺžky premlčacej doby do obsahu písomnej zmluvy. Inými slovami tak predstavuje § 401 cestu zmluvnej modifikácie dĺžky premlčacej doby, hoci to zákonodarca explicitne nevyjadril.

4. Dispozícia s premlčaním de lege ferenda

Dispozícia s premlčaním v slovenskom právnom poriadku existuje len v značne obmedzenej miere. V občianskom práve bolo úmyslom zákonodarcu pravdepodobne chrániť osoby, ktoré nedisponujú dostatočnou znalosťou právnej úpravy. V obchodnom práve však berie ohľad na to, že subjekty obchodnoprávnych vzťahov už budú mať aspoň minimálne praktické skúsenosti a v právnych predpisoch väčší prehľad.

Čo je potom pretrvávajúcim dôvodom nevôle legislatívneho orgánu umožniť týmto subjektom väčší rozsah modifikácie záväzkov, v ktorých sú zaviazané a oprávnené ? Možno je to presvedčenie, že takáto úprava v Obchodnom zákonníku nemá miesto. Možno prílišná úcta k minulým právnym úpravám. Jedno je isté. Trendy nasvedčujú rozširovaniu rozsahu dispozície s úpravou premlčania dohodou strán. Či už hovoríme o uvedených medzinárodných úpravách alebo spomínaných predpisoch BGB a českom Občanskom zákoníku.

Napriek nie príliš veľkej ochote zákonodarcu priznať stranám možnosť modifikácie premlčania existujú aj v našom právnom poriadku ustanovenia § 292 ods. 2 a § 401 Obchodného zákonníka. Tie sú v súčasnej právnej úprave cestou pre strany disponovať s dĺžkou premlčacej doby v ich záväzkových vzťahoch a príbližiť si ich k svojej predstave o ňom.

Autor
Matúš Červený

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf

Zodpovednosť subdodávateľa za vady diela alebo predmetu kúpy

marec 16, 2023 Admin

Abstrakt

Verejné obstarávania sa mnohokrát spájajú s pojmom subdodávateľ. Ide o fenomén, ktorý sa v podnikateľskom prostredí rozširuje veľmi rýchlo. Právna úprava subdodávateľských vzťahov prešla mnohými zmenami, avšak konkrétna úprava týkajúca sa zodpovednosti subdodávateľa za vady plnenia absentuje. Prvá časť príspevku sa venuje definovaniu a kategorizácii vád. Hlavnú časť práce tvorí zhodnotenie súčasného právneho stavu danej problematiky a zároveň porovnanie s českou právnou úpravou.

Úvod

1. Vady tovaru a diela

Zodpovednosť za vady dodaného tovaru alebo zhotoveného diela vzniká vadným plnením dodávateľa, resp. zhotoviteľa. Primárny záväzok medzi objednávateľom a dodávateľom sa v dôsledku vadného plnenia transformuje na záväzok, ktorý zanikne až uspokojením nárokov z uplatneného práva na riadne plnenie. Deje sa tak, ak objednávateľ neodstúpil od zmluvy, nechcel toto právo využiť alebo ho dokonca ani nemal. Oporou týchto tvrdení je ustanovenie § 324 ods. 3 zákona č. 513/1991 Zb. (ďalej len „Obchodný zákonník„) ak dlžník poskytne vadné plnenie a veriteľ nemá právo odstúpiť od zmluvy alebo toto právo nevyužije, mení sa obsah záväzku spôsobom, ktorý zodpovedá nárokom veriteľa vzniknutým z vadného plnenia, a záväzok zaniká ich uspokojením. Transformácia takéhoto záväzku sa deje ex lege, nakoľko podľa ustanovenia § 263 Obchodného zákonníka patrí § 324 ods. 3 medzi kogentné ustanovenia. Teória práva rozoznáva faktické a právne vady. „Faktickými vadami sú vady

• kvantitatívne (vady množstva) a kvalitatívne,

• odstrániteľné a neodstrániteľné,

• skryté a zjavné,

• podstatné a nepodstatné,

• záručné a mimozáručné.“[1]

Kvantitatívne vady spočívajú v dodaní takého množstva tovaru, ktoré nebolo zmluvne dohodnuté ak povaha tovaru dovoľuje presne určiť množstvo tovaru. Tovar však niekedy nie je možné určiť presne, pokiaľ ide o jeho množstvo. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že množstvo predmetu dodávky určia iba približne, a ak skutočne dodaný tovar bude v takom množstve, že neprekročí zákonom stanovenú 5 % – tnú toleranciu, nepôjde o vady tovaru. Množstvo tovaru nemusí byť v zmluve uvedené vôbec. Je na kupujúcom, aby dodatočne určil množstvo, ak túto „úlohu“ zmluva nepriznáva predávajúcemu. Je sporné, do akého momentu je kupujúci povinný oznámiť množstvo tovaru. Môže to byť dátum určený v zmluve alebo do doby určenej na plnenie. Ak túto možnosť nevyužije, môžeme na takýto prípad primerane použiť ustanovenie § 327 ods. 1 Obchodného zákonníka a množstvo tovaru určí predávajúci.

Kvalitatívne vady spočívajú v odchýlení od zmluvne dohodnutej akosti a konkrétnom vyhotovení tovaru. Ak akosť tovaru a vyhotovenie nie je upravené v zmluve, predávajúci je povinný dodať tovar v takej kvalite, v akej sa hodí na účel stanovený v zmluve alebo na aký sa tovar spravidla používa. Vlastnosti tovaru môžu byť však určené aj vzorkou alebo predlohou. „Vzorkou sa rozumie ukážka tovaru,, ktorý má byť predmetom dodania a predlohou sa rozumie akýkoľvek prostriedok (pomôcka) na určenie vlastnosti tovaru (nákresy, katalóg, a pod.).“[2] V prípade, že sú zmluvnými stranami osoby so sídlom alebo miestom podnikania, alebo bydliskom na území Slovenskej republiky, alebo ktoré majú na tomto území podnik alebo jeho organizačnú zložku, akosť tovaru musí byť v súlade s ustanoveniami právnych predpisov[3]. Osobitné ustanovenia nemusí aplikovať ak je zo zmluvy, alebo vyhlásenia strany alebo z predmetu jej podnikania zrejmé, že tovar sa má vyviezť.

Za odstrániteľné vady považujeme tie vady, odstránením ktorých neutrpí kvalita a úžitkové vlastnosti tovaru. Ide teda o nedostatok, ktorý je možné odstrániť.

Neodstrániteľné vady sú vady, ktoré nie je možné odstrániť, a ktoré bránia tomu, aby tovar mohol riadne užívať ako vec bez vady. Pri tomto druhu vád predávajúci spravidla poskytne zľavu z kúpnej ceny. Skúma sa však charakter vady, stupeň a spôsob opotrebenia tovaru, dĺžku užívania tovaru a možnosti jeho ďalšieho využitia.

Skryté vady nie sú viditeľné voľným okom. Vyjdú najavo až používaním veci.

Zjavné vady alebo vady, ktoré možno zistiť z príslušnej evidencie nehnuteľností môžeme zaradiť do jednej kategórie. Ak predávajúci výslovne ubezpečí kupujúceho, že vec je bez akýchkoľvek vád, jedine vtedy možno uplatňovať nárok zo zodpovednosti za vady.

Podstatnou vadou môžeme napríklad označiť omeškanie dlžníka podľa § 365 Obchodného zákonníka alebo veriteľa podľa § 370 Obchodného zákonníka a následne neplnenie ani v dodatočnej primeranej lehote, čo má za následok oprávnenie odstúpiť od zmluvy.

Nepodstatná vada nezakladá právo odstúpiť od zmluvy. Umožňuje však kupujúcemu žiadať dodatočné odstránenie vady, prípadne primeranú zľavu.

„Právnymi vadami sú vady, pri ktorých predmet plnenia (napr. tovar) je zaťažený právom tretej osoby (napr. z priemyselného alebo iného duševného vlastníctva).“[4]

2. Zmluvná možnosť získania nároku z vád objednávateľa voči subdodávateľovi

V súčasnosti podnikateľské prostredie dovoľuje, aby podnikateľ nedisponoval vlastnými výrobnými kapacitami, resp. kvalifikovanými pracovníkmi na zhotovenie diela, ale je postačujúce byť prostredníkom medzi skutočným zhotoviteľom a objednávateľom. V takomto prípade sa stretávame s nasledovnými zmluvnými vzťahmi:

1. Objednávateľ „A“ si objedná tovar alebo zhotovenie diela u dodávateľa „B“, uzatvoria kúpnu zmluvu, alebo zmluvu o dielo.

2. Dodávateľ „B“ dielo nezhotoví sám, ale zmluvne sa dohodne na zhotovení diela so subdodávateľom „C“. Obdobne je to pri kúpe tovaru. Dodávateľ „B“ pred objednávkou objednávateľa „A“ nemusí disponovať objednaným tovarom, alebo požadovaným množstvom, a preto dodávateľ „B“ predmetný tovar objedná u subdodávateľa „C“.

Mám za to, že aj keď sa uvedené vzťahy medzi osobami A – B a B – C vzťahujú na ten istý predmet zmlúv ide o dva samostatné vzťahy vymedzené zmluvnou úpravou každého z nich.

Na základe toho, že ide o dva samostatné zmluvné vzťahy, práva a povinnosti, ktoré vyplývajú z predmetných zmlúv platia inter partes, teda výlučne medzi zmluvnými stranami, nakoľko ide o dvojstranný právny úkon.

Ak sa teda stane, že dôjde k vadnému plneniu dodávateľa „B“, či už pôjde o omeškanie plnenia dodávateľom „B“, alebo nebudú dodržané zmluvné podmienky vzťahujúce sa na akosť, vlastnosti, množstvo, obal, či kvalitu plnenia, zakladá takéto porušenie zodpovednosť dodávateľa „B“ za vady voči objednávateľovi „A“. Podľa § 428 ods. 1 Obchodného zákonníka je objednávateľ „A“ povinný svoje právo uplatniť u dodávateľa „B“ zaslaním oznámenia o vadách plnenia. Ako som už vyššie uviedol, v súčasnosti sa stáva bežným využívanie subdodávky tovaru či služieb, a tak v tomto konkrétnom prípade ide o dodaný tovar alebo zhotovenie diela, ktorý bol dodaný prv subdodávateľom „C“ dodávateľovi „B“ a následne ho dodávateľ „B“ dodal objednávateľovi „A“.

Na základe vyššie uvedeného tvrdenia, že zmluva platí výlučne pre zmluvné strany vyplýva, že nie je možné zmluvne založiť zodpovednosť subdodávateľa „C“ voči objednávateľovi „A“. Súčasný právny stav nedovoľuje uzatvoriť zmluvu medzi dvoma stranami (v tomto prípade medzi A – B) a zároveň zaviazať tretiu osobu (zmluvne zaviazať C) bez jej súhlasu.

Objednávateľovi „A“ ostáva možnosť uplatnenia si práva u dodávateľa „B“, ktorý je povinný vady svojho plnenia odstrániť a prípadne svoje právo uplatniť voči subdodávateľovi „C“.

Možnosť ako založiť zmluvnú zodpovednosť za vady medzi objednávateľom „A“ a subdodávateľom „C“ nachádzam v uzatvorení trojstrannej dohody, ktorá priamo upraví vzťah objednávateľa „A“ a subdodávateľa „C“.

Okrem riešenia tejto situácie trojstrannou dohodou sa nám ponúka iná, častejšie využívaná možnosť a to postúpenie budúcej pohľadávky. Objednávateľ si objedná u dodávateľa plnenie a dodávateľ si následne objedná to isté plnenie u subdodávateľa. Vyššie som už uviedol, že ak sa v plnení vyskytne vada, tak je zodpovedný subdodávateľ dodávateľovi, a rovnako dodávateľ objednávateľovi. Avšak v prípade, že dodávateľ medzičasom zanikne, objednávateľ už nemá možnosť si uplatniť právo zo zodpovednosti za vady.

V takomto prípade je dôležité zmluvne medzi objednávateľom a dodávateľom upraviť budúce pohľadávky. Ide o pohľadávky, ktoré v dôsledku vady vzniknú rovnako aj dodávateľovi voči subdodávateľovi. Zmluvne teda objednávateľ postúpi všetky pohľadávky, ktoré môžu v budúcnosti vzniknúť voči subdodávateľovi, čo znamená, že si môže objednávateľ uplatniť právo zo zodpovednosti za vady priamo voči subdodávateľovi.

Takéto postúpenie môže byť súčasťou primárnej zmluvy medzi objednávateľom a subdodávateľom.

3. Spoločná zodpovednosť dodávateľa, subdodávateľa a ďalších subjektov za vady stavby podľa českej právnej úpravy

Ako som už uviedol, slovenská právna úprava nepočíta so vznikom zodpovednosti za vady subdodávateľa a tak vzniku priameho nároku objednávateľa voči subdodávateľovi. Inšpiráciou pre nás môže byť česká právna úprava v zákone č. 89/2012 Sb. Ob- čanský zákoník. Kde i keď veľmi stroho, nachádzame ustanovenie, ktoré upravuje vzťah objednávateľa „A“ a subdodávateľa „C“.

„Bylo-li plneno vadne, je vzhledem k tomu, co sám dodal, zavázán se zhotovitelem spo- lečne a nerozdílne

a) poddodavatel zhotovitele, ledaže prokáže, že vadu zpusobilo jen rozhodnutí zhotovitele nebo toho, kdo nad stavbou vykonával dozor,

b) kdo dodal stavební dokumentaci, ledaže prokáže, že vadu nezpusobila chyba ve stavební dokumentaci, a

c) kdo provádel dozor nad stavbou, ledaže prokáže, že vadu stavby nezpusobilo selhání dozoru.“5

Uvedené ustanovenie môžeme aplikovať na prípade zhotovenia diela, konkrétne stavby. Vďaka tejto právnej úprave je predpoklad, že dôjde k posilneniu postavenia objednávateľa, ako aj dodávateľa, a vznik práva objednávateľa uplatniť si svoje nároky u viacerých subjektov, podľa svojho uváženia.

Na to, aby vznikla povinnosť na strane subdodávateľa, technického dozoru alebo autora dokumentácie je potrebné, aby existovala vada, ktorá zakladá zodpovednosť dodávateľa za vady diela. To znamená, že bez zodpovednosti dodávateľa nemôže vzniknúť zodpovednosť subdodávateľa, poprípade iných osôb.

V tomto prípade zodpovednosť subdodávateľa nevzniká na základe uzatvorenej zmluvy, ale priamo zo zákona. Tento fakt je veľmi dôležitý, nakoľko ani zmluvnou úpravou nie je možné vylúčiť spomenuté tretie osoby zo záväzku medzi objednávateľom a dodávateľom. Ak by sa v zmluve nachádzalo ustanovenie, ktoré by vylučovalo zodpovednosť týchto osôb, bolo by neplatné, keďže by odporovalo zákonnému ustanoveniu.

Posilnenie postavenia objednávateľa spočíva hlavne v tom, že zaviazané subjekty sú povinné plniť spoločne a nerozdielne.

Problémové môžu byť osobitné zmluvné ustanovenia, v ktorých sa objednávateľ a dodávateľ dohodli napríklad na limitácii výšky zľavy z ceny diela, ktorú poskytne dodávateľ v prípade vadného plnenia. Takéto ustanovenie by podľa môjho názoru nezaväzovalo subdodávateľa a iné osoby už iba z toho dôvodu, že tieto subjekty nepoznajú text zmluvy a ich zodpovednosť sa nezakladá zo zmluvy, ale zo zákona.

Podobne by svoje nároky uplatňoval objednávateľ u dodávateľa, ak by išlo o dohodnutú zmluvnú pokutu, ktoré sa spájajú s existenciou vád.

Rozšírenie možných práv objednávateľa z vád, ktoré by spočívalo v práve svojpomocného odstránenia vád objednávateľom a následnom požiadaní o úhradu nákladov je aplikačne možné podľa výroku Najvyššieho súdu ČR: „Dohoda, že objednatel sám pro- vede opravu díla (vadne) zhotoveného na základe smlouvy o dílo uzavrenépodle obchod- ního zákonníku a zhotovitel mu uhradí vynaložené náklady, je v rovine právní plne možná.“6 avšak rovnako tretie osoby nebudú na takéto plnenie zaviazané.

Komplikácie môžu nastať v súvislosti s povinnosťou dodávateľa upozorniť na nevhodnú povahu príkazov a vecí, ktoré mu dal objednávateľ na zhotovenie diela. Nesplnenie tejto povinnosti nie je v zákone spojené so žiadnou sankciou. Môže teda dôjsť k tomu, že dodávateľ nesplní svoj záväzok skontrolovať veci, ktoré boli určené na zhotovenie diela, ale za samotné vady diela ani nebude zodpovedný, nakoľko celú zodpovednosť bude niesť autor dokumentácie. Potvrdzuje to ustanovenie § 2630 ods. 2, ktoré uvádza, že „zhotovitel se zprostí povinnosti z vady stavby, prokáže-li, že vadu [5] zpúsobila jen chyba ve stavební dokumentaci dodané osobou, kterou si objednatel zvolil,…“[6] [7]

Nová právna úprava by mala priniesť pre objednávateľa možnosť uplatnenia si práva z vadného plnenia nielen u dodávateľa, ale aj u ďalších osobách a to by malo zaručiť lepšiu vymáhateľnosť týchto práv, resp. rýchlejšie odstraňovanie vád.

Dodávatelia sa vďaka tejto úprave majú možnosť znížiť mieru svojej zodpovednosti za vady, ak je predpoklad, že nemajú výlučnú zodpovednosť. V niektorých prípadoch sa dokonca môže dodávateľ zodpovednosti za vady úplne zbaviť.

4. Návrh úpravy zodpovednosti subdodávateľa za vady plnenia

Aj keď je česká právna úprava zodpovednosti subdodávateľa a iných osôb za vady nová, hodnotím ju ako nedostatočnú. Rozsah úpravy pokrýva iba vzťahy v rámci zmluvy o dielo – zhotovení stavby a aj to veľmi stručne. Ostatné zmluvné vzťahy ostávajú nepokryté.

Navrhujem vytvoriť priamy nárok objednávateľa voči subdodávateľovi ako pri zmluve o dielo, tak aj kúpnej zmluve. Subdodávateľ by mal z vady zodpovedať s dodávateľom spoločne a nerozdielne a objednávateľ by mal právo poznať subdodávateľa. Práve táto informácia môže celý proces nápravy urýchliť, ak dodávateľ nekomunikuje. Návrh nového občianskeho zákonníka v § 235 prichádza so zaujímavou úpravou: „Ak má stavba vady a objednávateľ sa nemôže domôcť uspokojenia svojich práv z nesplnenia najmä preto, lebo na majetok zhotoviteľa bol vyhlásený konkurz, alebo zanikol, môže objednávateľ vo vlastnom mene uplatniť prostriedky nápravy voči poddodávateľovi, ktoré by inak mohol uplatniťzhotoviteľ. Poddodávateľ má voči objednávateľovi všetky námietky, ktoré by mal voči zhotoviteľovi. Tejto zodpovednosti sa poddodávateľ nemôže dohodou so zhotoviteľom zbaviť ani ju obmedziť.“8 Je zaujímavou z toho dôvodu, že už nie je dôžité, či bola zmluvne vyriešená zodpovednosť subdodávateľa, ale priamo zaväzuje subdodávateľa byť zodpovedný za vady v prípade, že dodávateľ zanikne, alebo bol na jeho majetok vyhlásený konkurz.

V súčasnosti v zmluvách o dielo nachádzame opakujúce sa ustanovenie: „Zhotoviteľ zodpovedá za plnenie zmluvy o subdodávke subdodávateľom tak, ako keby plnenie realizované na základe tejto zmluvy realizoval sám.“ Dodávateľ diela v takomto prípade nemá možnosť zbaviť sa zodpovednosti, aj keby bolo zjavné, že subdodávateľ plnil vadne. Nová právna úprava by mala teda aj ochrániť dodávateľa pred nárokmi objednávateľa, ktoré majú opodstatnenie smerovať na subdodávateľa.

Záver

Právna úprava zodpovednosti subdodávateľa za vady plnenia zatiaľ absentuje v slovenskom právnom poriadku. Mojím cieľom bolo poukázať na nedostatky v právnej úprave a zdôrazniť o aký dôležitý inštitút ide, skúmať novú právnu úpravu Českej republiky v rovnakej problematike a po inšpirovaní sa novým českým Občanským záko- níkom odporučiť zadefinovať inštitút zodpovednosti subdodávateľa za vady do pripravovaného Občianského zákonníka. Bude však zaujímavé sledovať ako sa česká právna úprava bude uplatňovať v aplikačnej praxi súdov, a ako zatiaľ ťažko definovateľné spojenia (napr. „co sám dodal…“9) súdy vyložia. Aj vďaka stručnosti českej úpravy však táto téma nie je jednoznačná a ostáva v nej priestor na ďalšiu diskusiu.

Autor
Róbert Marcinčo

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf

Drobné nedostatky a nadpráce pri zmluve o dielo a kúpnej zmluve

marec 16, 2023 Admin

Abstrakt

Kostrbatosť právnych vzťahov v oblasti obchodu nie je výnimočným javom. Vzťahy medzi podnikateľmi sa môžu naštrbiť rôznymi spôsobmi a v akomkoľvek štádiu vzťahu. Najčastejšie samozrejme dochádza k problém, keď príde na rad plnenie povinností strán. V našom prípade povinností vyplývajúcich z kúpnej zmluvy a zo zmluvy o dielo v čase po odovzdaní tovaru, resp. diela.

Úvod

1. Drobné nedostatky

1.1. K otázke splnenia záväzku

V prvom rade je potrebné vnímať tento problém z pohľadu splnenia povinnosti vyplývajúcej zo záväzku. Podľa § 324 ods. 1 ObchZ záväzok zanikne, ak sa veriteľovi plní riadne a včas. Podľa ustanovení o zmluve o dielo zhotoviteľ splní svoju povinnosť vykonať dielo jeho riadnym ukončením a odovzdaním predmetu diela objednávateľovi v dohodnutom mieste, inak v mieste ustanovenom týmto zákonom. Podľa ustanovení o kúpnej zmluve predávajúci je povinný dodať tovar v množstve, akosti a vyhotovení, ktoré určuje zmluva, a musí ho zabaliť alebo vybaviť na prepravu spôsobom určeným v zmluve. Z uvedených noriem vyplýva, že ak má dielo/tovar čo i len drobné vady, zhotoviteľ/predávajúci porušil svoju povinnosť. Keďže svoju povinnosť porušil, môže sa to považovať za nesplnenie aj za plnenie s vadami.

Kvalifikácia takého porušenia povinnosti ako nesplnenia záväzku by sa podľa nášho názoru priečila minimálne zásade proporcionality. Keďže z nesplnenia záväzku by veriteľovi priamo vyplývalo právo odstúpiť od zmluvy. Ak by sme ale použili striktný gramatický výklad, mohli by sme sa k takému záveru dopracovať. Ak by sme ale použili teleologický výklad, mohli by sme dielo s drobnými nedostatkami posudzovať za plnenie s vadami, z ktorého by potom objednávateľovi vznikli primerané nároky. Ak posudzujeme danú situáciu ako vadné plnenie, následkom je, že záväzok nezaniká, ale sa zo zákona modifikuje spôsobom, ktorý zodpovedá nárokom veriteľa z vadného plnenia. Dlžníkovi teda vznikajú povinnosti zo zodpovednosti za vady a až splnením týchto povinností záväzok zanikne splnením. Hospodársky zákonník naopak umožňoval, aby záväzok zanikol splnením už v okamihu vadného plnenia a po zániku tohto záväzku nastupovali práva veriteľa zo zodpovednosti za vady.[1]

1.2. Prevzatie tovaru, resp. diela veriteľom

Povinnosťou zhotoviteľa, resp. predávajúceho je dodať dielo, resp. tovar v dohodnutom mieste, čase a bez vád. V prípade splnenia týchto povinností, je objednávateľ, resp. kupujúci povinný vykonané dielo, resp. dodaný tovar prevziať a zaplatiť dohodnutú cenu. To znamená, že prevzatie vadného predmetu plnenia nie je povinnosťou veriteľa ale jeho právom. Avšak, odmietnutie prevziať dielo/tovar s nedostatkami, ktoré neznemožňujú ich základné funkcie by sa mohlo považovať za výkon práva v rozpore s poctivým obchodným stykom. Takéto konanie by sa teda mohlo považovať za zneužitie práva kupujúceho/objednávateľa. K následkom prevzatia vadného diela sa vyjadril i Najvyšší súd Českej republiky vo svojom rozsudku zo dňa 12. 5. 1999, sp. zn. 33 Cdo 894/1998. Uviedol, že „ak má dielo vady (zjavné alebo skryté), nie je dielo riadne ukončené, a to i v prípade, že dielo bolo objednávateľom prevzaté.“ Tento záver je podľa nášho názoru trochu nerovnomerný, keďže zhotoviteľ môže skončiť bez diela i bez plnenia.

Judikatúra a časť jurisprudencie zastáva názor, že ak má dielo i drobné nedostatky, nemôže sa považovať za riadne vykonané.[2] Raban rozlišuje riadne ukončenie diela bez vád a riadne ukončenie diela s vadami, ktoré nebránia bežnému užívaniu veci.[3] Okamih odovzdania predmetu zmluvy riadne a včas je dôležitý pre vznik povinností veriteľa. Zákon explicitne nevymedzuje ako sa má postupovať v prípade drobných nedostatkov, čo sa týka zaplatenia kúpnej ceny. Závisí to od nároku, ktorý si veriteľ vyberie. Každopádne, ak dôjde k plneniu s drobnými nedostatkami, veriteľ má právo uplatniť si nárok na odstránenie týchto nedostatkov, a po túto lehotu cenu nezaplatiť. Po uplynutí lehoty na odstránenie vád si môže uplatniť zľavu, a teda primeranú časť z ceny zadržať a zvyšok zaplatiť zhotoviteľovi/predávajúcemu. Extrémny postup v prípade drobných nedostatkov by bolo využitie práva odstúpiť od zmluvy po predošlom upozornení, a teda cenu nezaplatiť a tovar neprevziať. Subsidiárne je táto možnosť obchodným zákonníkom daná i v prípade porušenia zmluvy nepodstatným spôsobom. Vzhľadom na dispozitívnosť a v určitom zmysle vágnosť týchto ustanovení by bolo najlepšie dojednať si okolnosti vzniku povinnosti zaplatiť cenu v zmluve, a to čo najkonkrétnejšie. Teda zmluvne predpokladať, že ak budú potrebné nadpráce nepodstatného charakteru, objednávateľovi napriek tomu vznikne povinnosť zaplatiť cenu už pri odovzdaní diela. Prípadne aj stanoviť výšku sumy, ktorú v prípade drobných nedostatkov bude objednávateľ oprávnený zadržať pokiaľ tieto nebudú odstránené. To však ešte negarantuje jednoznačný výklad, a teda riešenie problému.

1.3. Postup pri uplatňovaní nárokov veriteľa z vadného plnenia

V prípade, že vylúčime, že by sa v prípade plnenia s drobnými nedostatkami jednalo o nesplnenie, bude sa postupovať podľa § 436 ObchZ a nasledujúcich. Vady dodaného tovaru môžu mať dvojakú povahu. Môžu spôsobovať porušenie zmluvy podstatným spôsobom, v tom prípade sa bude postupovať podľa § 436 ObchZ. V druhom prípade vady spôsobujú porušenie zmluvy nepodstatným spôsobom, a to je vymedzené v § 437 ObchZ. Jedným z prvých krokov bude položiť si otázku, či v danej situácii došlo k podstatnému porušeniu zmluvy. Ak bude odpoveď záporná, môže sa pri výbere a uplatňovaní nárokov z vadného plnenia postupovať podľa § 437 ObchZ. Drobné nedostatky a nadpráce pri zmluve o dielo a kúpnej zmluve budeme považovať za porušenie zmluvy nepodstatným spôsobom. Odsek 1 § 437 poskytuje veriteľovi dve alternatívy. Môže požadovať od predávajúceho, resp. zhotoviteľa buď dodanie chýbajúceho tovaru a odstránenie ostatných vád alebo si uplatniť zľavu z kúpnej ceny. Z toho vyplýva, že veriteľ nemôže uplatňovať tieto nároky kumulatívne. A keď si vyberie jeden z nich, nemôže ho bez súhlasu predávajúceho meniť, okrem prípadu, že by uplynula primeraná lehota na ich splnenie alebo by dlžník oznámil, že nesplní svoje povinnosti v tejto lehote. Ak veriteľ požaduje odstránenie vád tovaru, nemôže uplatniť iné nároky z vád tovaru, okrem nároku na náhradu škody a na zmluvnú pokutu.

Uplatňovanie nárokov z vád môžeme podľa nášho názoru deliť na dve štádiá. Pričom ak by sme ich znázornili na časovej osi, v strede by bol posledný deň dodatočnej lehoty na odstránenie vád tovaru. Pokiaľ dovtedy budú vady dlžníkom odstránené podľa požiadaviek kupujúceho, dlžník riadnym a včasným splnením svojej povinnosti uspokojí nároky kupujúceho a záväzok zanikne splnením. Pokiaľ sa ale dostaneme na časovej osi za bod znázorňujúci koniec lehoty a nároky uplatnené veriteľom neboli ešte uspokojené, bude sa vzťah ďalej spravovať odsekom 5 § 437 ObchZ. V tomto prípade sa opäť veriteľ ocitá pred dvoma alternatívnymi nárokmi. Pokiaľ teda v prvom prípade žiadal odstránenie vád, teraz si môže uplatniť nárok na zľavu z kúpnej ceny(túto by mohol požadovať aj ako prvú) alebo môže od zmluvy odstúpiť. Odstúpenie od zmluvy je podmienené tým, že veriteľ je povinný upozorniť predávajúceho na úmysel odstúpiť od zmluvy pri určení lehoty podľa odseku 3 alebo v primeranej lehote pred odstúpením od zmluvy. Veriteľ nemôže zvolený nárok bez súhlasu dlžníka meniť.

Je dôležité zdôrazniť, že následky takejto právnej úpravy sa premietajú najmä do povinnosti prevziať predmet zmluvy a do povinnosti zaplatiť kúpnu cenu, resp. odmenu. Podľa súčasného právneho stavu v SR objednávateľ/kupujúci nie je povinný dielo/to- var prevziať, ak má vady. Nie je teda ani povinný zaplatiť za neho dohodnutú cenu, pokiaľ nie je v zmluve dohodnuté inak. Veriteľ však nie je oprávnený bez ďalšieho odstúpiť od zmluvy. Veriteľ je oprávnený využiť všetky nároky v súlade s § 437 ObchZ. To znamená, že musí dodržať postup jednotlivých krokov, t.j. rešpektovať zásadu sub- sidiarity jednotlivých nárokov obsiahnutú v odseku 5.

1.4. Porovnanie s českou právnou úpravou

Nový občiansky zákonník (ďalej len „NOZ“), ktorý je plodom nedávnej rozsiahlej re- kodifikácie českého civilného práva upravuje otázky týkajúce sa traktovanej témy v mnohom odlišne. Súčasná úprava obsiahnutá v obchodnom zákonníku je skôr paralelou predchádzajúcej úpravy v českom obchodnom zákonníku. Keďže rozdielov je viac, začneme s vymedzením zániku záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o dielo. Ako sme už citovali vyššie, obchodný zákonník v § 554 ods. 1 stanovuje, že zhotoviteľ splní svoju povinnosť vykonať dielo jeho riadnym ukončením a odovzdaním predmetu diela objednávateľovi. Momentálne platná a účinná česká úprava dôraz na riadne ukončenie nekladie. Povinnosť zhotoviteľa je splnená a záväzok zaniká, ak je dielo spôsobilé slúžiť svojmu účelu.[4] [5] Dá sa povedať, že sa jedná o obdobnú úpravu ako v prípade Hospodárskeho zákonníka. Takže podmienka riadneho ukončenia diela sa vymenila za podmienku spôsobilosti diela slúžiť svojmu účelu. Tento je samozrejme odlišný v jednotlivých prípadoch, a tak predpokladáme, že strany si presnejšie vymedzia v zmluve, kedy sa bude dielo považovať za dokončené. „Strany smlouvy si tak často dohodnou, že dílo se má za dokončené i v prípade, má-li drobné vady, které samy o sobe ani ve spojení s inými nebrání užívaní díla.“5 V opačnom prípade bude na súdnej praxi nastavenie predpokladov, za ktorých sa má dielo za dokončené a spôsobilé na odovzdanie. Z dikcie § 2605 vyplýva, že objednávateľ dielo prevezme s výhradami či bez nich, takže i vtedy, ak bude odovzdané s vadami. Toto ustanovenie má kľúčový význam týkajúci sa nároku na zaplatenie ceny, ktorý vzniká, keď je dielo dokončené a odovzdané. Teda i vtedy, ak je prevzaté s vadami. Podľa konštantnej judikatúry ešte z obdobia platnosti predošlej právnej úpravy právo na zaplatenie ceny diela vzniká jeho zhotovením, teda ukončením diela a jeho odovzdaním v dohodnutom mieste.[6] Ďalším podstatným dôsledkom je, že súd neprizná objednávateľovi právo zo zjavných vád diela, ak objednávateľ neuplatní pri prevzatí diela žiadne výhrady, a ak zhotoviteľ namietne, že právo nebolo uplatnené včas. Zásadná zmena je teda v tom, že objednávateľ je povinný dielo prevziať, aj keby malo v budúcnosti dôjsť k odstúpeniu od zmluvy.[7] V našich podmienkach je prevzatie vadného diela právom a nie povinnosťou a zároveň pri prevzatí vadného diela nevzniká povinnosť zaplatiť celú kúpnu cenu, keďže dielo nie je riadne ukončené. Tu možno u našich susedov badať tendenciu smerujúcu k vyššej ochrane zhotoviteľa. To sa samozrejme môže javiť v určitých prípadoch problematické, ale každá minca má dve strany.

1.4.1. Prevzatie stavby podľa NOZ

NOZ v rámci problematiky drobných nedostatkov diela a ich následkov na práva a povinnosti zhotoviteľa a objednávateľa obsahuje špeciálnu úpravu týkajúcu sa prevzatia stavby. V § 2628 je ustanovené, že objednávateľ nemá právo odmietnuť prevzatie stavby pre ojedinelé drobné vady, ktoré samy o sebe ani v spojení s inými nebráni užívaniu stavby funkčne alebo esteticky, a ani jej užívanie podstatným spôsobom neobmedzujú. Cieľom tohto ustanovenia je zjavne zabrániť účelovému odmietaniu prevzatia diela s odkazom na vady diela, ktoré majú nepodstatný charakter. Je avšak podľa nášho názoru mätúce, že zákonodarca explicitne zakazuje objednávateľovi odmietnuť prevzatie diela len v prípade stavby. V tom prípade vyvstáva otázka, či sa na ostatné prípady tento zákaz nevzťahuje. Ustanovenie § 2628 je vo vzťahu k § 2605 špeciálnym. Teda v prípade stavby objednávateľ je povinný prevziať dielo s výhradami alebo bez nich. Mohli by sme si položiť otázku, či tým zákonodarca predpokladá použitie výkladu per eliminationem v prípade ostatných diel okrem stavby. V ostatných prípadoch by objednávateľ mal právo dielo neprevziať. Avšak podľa § 2605, ktorý je lex generalis, je objednávateľ povinný dielo prevziať aj keď má vady, pričom má právo vyjadriť k nim výhrady. Výslovný zákaz, ktorý zákonodarca formuloval v prípade prevzatia stavby podľa nášho názoru nemá za cieľ výklad ostatných prípadov dôkazom opaku. Skôr si myslíme, že v prípade stavby je v praxi problém drobných nedostatkov najčastejší, možno i nevylúčiteľný a tak považoval zákonodarca za potrebné explicitne posilniť ochranu zhotoviteľa stavby. Na stavbe rodinného domu na kľúč by takýmito ojedinelými vadami mohol byť škrabanec na podlahe či zvlnené žalúzie. V danom prípade je objednávateľ povinný dom prevziať, teda aj zaplatiť kúpnu cenu a následne si uplatňovať nároky z vadného plnenia podľa § 2107 NOZ.

1.4.2. Nepodstatné porušenie zmluvy

Podľa účinnej českej právnej úpravy dodanie diela s drobnými nedostatkami nemožno považovať za nesplnenie záväzku, na rozdiel od slovenskej právnej úpravy resp. predošlého českého obchodného zákonníka. Vzhľadom na to, sa určite bude jednať o plnenie s vadami, kde na rozdiel od slovenskej úpravy vzniká nový záväzkový právny vzťah, ktorého obsahom sú práva a povinnosti z nárokov z vadného plnenia. V našich podmienkach nastáva zákonná modifikácia už existujúceho právneho vzťahu zo zmluvy o dielo, ktorý avšak zanikne až splnením nárokov z vadného plnenia. Podľa českého práva teda kupujúci, resp. objednávateľ zaplatí cenu a potom si môže uplatniť právo na odstránenie vady alebo na primeranú zľavu z kúpnej ceny(ak ide o zjavné vady, musí výhrady uviesť pri prevzatí diela). Ak predávajúci vadu veci neodstráni včas alebo ju odmietne odstrániť, môže kupujúci/objednávateľ požadovať zľavu z ceny, alebo môže od zmluvy odstúpiť. V podmienkach SR objednávateľ nie je povinný dielo prevziať, pokiaľ nie je vykonané riadne a teda mu ani nevzniká povinnosť zaplatiť kúpnu cenu. Je otázne, či by nezaplatenie ceny z dôvodu drobných nedostatkov súd nevyhodnotil ako priečiace sa výkonu práva v súlade s poctivým obchodným stykom.

No obchodný zákonník povinnosť prevziať dielo i s vadami neustanovuje a moment zániku záväzku viaže na riadne vykonanie diela. Objednávateľ by teda mohol nevyplatiť primeranú časť ceny ako zľavu. Český zákonodarca v rámci rekodifikácie riziko zneužitia práva objednávateľom minimalizoval.

2. Práce navyše

Problematiku prác navyše sme skúmali v prvom rade v súvislosti s právami a povinnosťami zmluvných strán zmluvy o dielo. Základným ustanovením Obchodného zákonníka je § 547 ods. 2: „Ak však bola cena určená na základe rozpočtu, ohľadne ktorého zo zmluvy vyplýva, že sa nezaručuje jeho úplnosť, môže sa zhotoviteľ domáhať primeraného zvýšenia ceny, ak sa pri vykonávaní diela objaví potreba činností nezahrnutých do rozpočtu, pokiaľ tieto činnosti neboli predvídateľné v čase uzavretia zmluvy.“ Objednávateľ môže bez zbytočného odkladu odstúpiť od zmluvy, ak zhotoviteľ požaduje zvýšenie ceny podľa odsekov 2 a 3 o sumu, ktorá presahuje o viac ako 10 % cenu určenú na základe rozpočtu. V tomto prípade je objednávateľ povinný nahradiť zho- toviteľovi časť ceny zodpovedajúcu rozsahu čiastočného vykonania diela podľa rozpočtu. Vznik tohto nároku zhotoviteľa je podmienený jedine povinnosťou bezodkladného oznámenia nevyhnutného zvýšenia ceny. Samozrejme, pokiaľ neprekračuje 10% z pôvodnej ceny dohodnutej v zmluve. Čo ale ak rozdiel medzi reálnou a dohodnutou cenou prevyšuje 10%? V danom prípade, ak sa nechce zhotoviteľ vystaviť riziku, že objednávateľ odstúpi od zmluvy, je potrebné vyžiadať si jeho súhlas. T.j. ak v priebehu vykonávania diela zistí, že je potrebné urobiť práce navyše, musí s týmto navýšením súhlasiť objednávateľ.

Podľa českej právnej úpravy možno práce navyše deliť na dva prípady v závislosti od vzťahu k predmetu plnenia. Ak sa práce navyše týkajú predmetu plnenia, nevzniká zhotoviteľovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia objednávateľom. Má sa zato, že práce navyše spadajú pod rámec riadneho dokončenia diela v zmluve. U našich susedov je teda ochrana zhotoviteľa v tomto ohľade pomerne labilná. Naopak, pokiaľ sa jedná o práce navyše nad rámec predmetu plnenia, vzniká zhotoviteľovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. V praxi by to znamenalo, že ak stavebník má postaviť stavbu na kľúč, a vykoná práce navyše v súvislosti s vykopaním základov, nemá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ak ale k domu bez príkazu pristavia ešte garáž, či urobí skalku, v tom prípade môže požadovať od objednávateľa vydanie bezdôvodného obohatenia. V našich podmienkach, možno povedať našťastie, takýto prístup nefunguje. V každom prípade, podľa nášho názoru, či už v SR alebo ČR, si musí zhotoviteľ svoju ochranu zabezpečiť sám, a to priebežným „rozširovaním“ zmluvy.

Len na záver uvedieme, že problematika prác navyše môže úzko súvisieť i s obchádzaním zákona pri verejnom obstarávaní, keď zmluvy pripúšťajú rôzne práce navyše i zvýšenie cien.

Záver

Cieľom tohto príspevku bolo zistiť, aké sú následky vykonania diela, resp. odovzdania tovaru s drobnými nedostatkami. Došli sme k záveru, že v našich podmienkach je pozícia zhotoviteľa oslabená. Intencie českého zákonodarcu, ktorý sa v rámci rekodifiká- cie v tejto časti snažil posilniť ochranu zhotoviteľa, sa pravdepodobne zakladajú na predošlej praxi, ktorá bola príliš naklonená objednávateľovi. Treba dodať, že posilnením pozície zhotoviteľa sa podľa nášho názoru postavenie objednávateľa a zhotovi- teľa práve vyrovnali. Právo objednávateľa odstúpiť od zmluvy (v krajnom prípade pasivity zhotoviteľa) mu naďalej ostáva, len nie je také jednoduché ho zneužiť. Dovolíme si konštatovať, že škoda, ktorá môže vzniknúť zhotoviteľovi neoprávneným zadržaním ceny objednávateľom je vyššia ako škoda, ktorá by mohla vzniknúť objednávateľovi prevzatím diela s drobnými nedostatkami (tak, ako sú vymedzené v NOZ). Vzhľadom na to usudzujeme, že český zákonodarca takto naplnil zásadu proporcionality a právnej istoty, a preto sa prikláňame k jeho prístupu. Naopak, v prípade prác navyše, sa domnievame, že inšpirácia českou úpravou by nebola najšťastnejšou voľbou.

Autor
Martina Grejtáková

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf

Prehlásenia a záruky (Representations and Warranties) a ich význam v obchodných zmluvách

marec 16, 2023 Admin

Abstrakt

Prehlásenia a záruky (z angl. Representations and Warranties, ďalej už len „R&W“) sú jednostranné vyjadrenia zmluvných strán o určitých skutočnostiach. Tieto ustanovenia zmluvy môžu opisovať rôzne skutočnosti. R&W sa môžu týkať tak zmluvnej strany („Nadobúdateľ prehlasuje, že je oprávnený v mene spoločnosti uzavrieť zmluvu o prevode podniku.“), ako aj predmetu zmluvy („Prevádzajúci prehlasuje, že spoločnosť nie je účastníkom žiadnych súdnych konaní.“). Tento inštitút môžeme nájsť v texte samotnej zmluvy, v prílohách zmluvy, či v rôznych dokumentoch, ktoré pochádzajú ešte len zo štádia prípravy zmluvy. S týmto inštitútom sa stretávame v rôznych typoch zmlúv ako sú napríklad úverové zmluvy, zmluva o prevode obchodného podielu, zmluva o kúpe akcií, zmluva o predaji podniku, či v samotnej kúpnej zmluve podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka. Na úvod je tiež potrebné podotknúť, že sa nejedná o prehlásenie, ani o záruku typickú v slovenskom práve (napríklad podľa § 429 ObZ).

Úvod

1. R&W v angloamerickom právnom systéme

Inštitút R&W pochádza z angloamerického právneho systému (konkrétne z anglického contract law) preto je na mieste aspoň v skratke priblížiť R&W vo svetle common law. Prehlásenia a záruky sa v angloamerickom právnom systéme považujú za dva odlišné inštitúty.1

V prípade prehlásení, je predovšetkým dôležitá ich samotná identifikácia. Môže sa zdať, že odlíšenie zmluvných podmienok od prehlásení je jednoduchšie v prípade zmlúv, ktoré sú skôr v písomnej než v ústnej forme. Častokrát však aj zmluvy v písomnej podobe sú sprevádzané ústnou, či písomnou komunikáciou, ktorá môže byť kvalifikovaná aj ako zmluvné prehlásenie. Podľa tradičného prístupu, klasifikačným kritériom medzi zmluvnou podmienkou a prehlásením (ako ne-zmluvnou podmienkou, teda ustanovením, ktoré samo o sebe nezakladá povinnosť zmluvnej strany) je úmysel zmluvných strán (resp. úmysel byť daným ustanovením viazaný, napríklad v prípade jeho porušenia). V praxi sa však aj toto kritérium stretáva s problémami. V prípade sporu je viac než isté, že strany budú tvrdiť, že mali odlišné úmysly. Súd málokedy skúma skutočný alebo skrytý úmysel jednotlivých zmluvných strán.[1] [2] Samotné prehlásenie je sekundárne, resp. vedľajšie stanovisko týkajúce sa faktov, či okolností vzťahujúcich sa na danú prejednávanú vec. Prehlásenia môžu niečo potvrdzovať alebo prisľubovať. Môžu byť tiež v zmluve vyjadrené či už explicitne alebo implicitne. Ak už bol úmysel raz jasne daný, súdy common law rozhodujú v závislosti od prípadu, podľa pravidiel vzťahujúcich sa či už na zmluvné podmienky alebo na prehlásenia. Napriek tomu, že prehlásenie samo o sebe nie je zmluvnou podmienkou, môže ňou byť. Pokiaľ je teda prehlásenie v zmluve formulované ako zmluvná podmienka, jeho porušenie má za následok právo domáhať sa náhrady škody, či až právo odstúpiť od zmluvy. Osoba sa teda v prípade nepravdivého, či zavádzajúceho prehlásenia dopustí civilného deliktu a poškodená strana bude mať právo aj na odstúpenie od zmluvy.[3] Záruka je konštruovaná ako zmluvná podmienka, ktorá garantuje pravdivosť určitej vyhlasovanej skutočnosti. Záruky sú teda koncipované v rámci zmluvy, no nie priamo v rámci povinností zmluvných strán. Záruka sa teda v common law považuje za zmluvnú podmienku, ktorá zakladá zmluvnú zodpovednosť v prípade, že sa určité zaručené skutočnosti nebudú zhodovať s realitou. Porušenie záruky teda spočíva v konaní, kedy predávajúci sľúbil, že predmet zmluvy bude mať určité vlastnosti, no svoj sľub nedodržal. Význam záruk môže tak spočívať v uľahčení práce kupujúceho, nakoľko ho zbavia povinnosti preveriť, či deklarovaný stav korešponduje so skutkovým stavom.[4] Porušenie záruky sa bude chápať ako neprijateľné, či nevhodné plnenie svojich zmluvných povinností, teda ako porušenie zmluvy, na základe čoho bude môcť druhá zmluvná strana požadovať náhradu.[5] Aby poškodená strana vôbec mala nejaký nárok z porušenia R&W, v angloamerickom právnom systéme súd skúma, či nešlo o prípad „slepej dôvery“ v pravdivosť prehlásení a záruk.[6]

Nakoľko majú tieto inštitúty svoje zázemie a históriu v angloamerickom práve, kontinentálne právo by si malo hľadať inšpiráciu práve tu čo sa týka praktizovania R&W.

2. R&W v slovenskom obchodnom práve

V slovenskom právnom poriadku R&W nemôžeme jednoznačne považovať za právne úkony zmluvnej strany. Podľa § 34 OZ, „Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.“[7] Z uvedenej definície vyplývajú určité atribúty, ktoré samotné konanie, na to aby sa mohlo považovať za právny úkon, musí spĺňať. Pre takéto konanie je dôležité splnenie podmienok platnosti právneho úkonu, úmysel a náležitosti prejavu. Platnosť právneho úkonu môžeme považovať za kritérium rozlišovania bežného prejavu vôle od prejavu sledujúceho vyvolania právnych účinkov. Na platnosť právneho úkonu sa vyžaduje splnenie náležitostí vôle ako aj jej prejavu, náležitosť predmetu a subjektu. V tomto smere teda vidíme problém v požiadavke náležitosti vôle. Vôľa ako taká musí byť slobodná, vážna a bez omylu. Zmluvná strana uvádzajúca nepravdivé R&W tieto vlastnosti vôle nespĺňa, konkrétne nespĺňa požiadavku prejavu vôle bez omylu.[8] Vôľu treba interpretovať v súvislosti s úmyslom konajúceho. Na problematiku vôle teda bezprostredne nadväzuje požiadavka prejavu vôle, ktorý smeruje najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Zmluvná strana uvádzajúca R&W nesledovala vznik, zmenu, či zánik práv alebo povinností.[9] Pokiaľ by si však strany upravili nároky z nepravdivých R&W možno uvažovať nad samostatným právnym úkonom v podobe inominátnej zmluvy.

V slovenských právnych podmienkach R&W sami o sebe nie sú právne záväzné. To však neznamená, že sa takými nemôžu stať. Môže tak byť napríklad ustanovením, v ktorom sa zmluvná strana zaviaže, že dané prehlásenie je pravdivé, poprípade úpravou nárokov z nepravdivých R&W (pozri vyššie prípad inominátnej zmluvy). Čo teda robiť v prípade ak už takýto inštitút v zmluve máme? V nasledujúcich podkapitolách sa budeme venovať možným následkom prípade nepravdivých R&W.

2.1. Zodpovednosť za vady

Napriek vyššie spomenutému tvrdeniu, že R&W nemožno jednoznačne považovať za právny úkon, nebude tomu tak v prípade ak R&W sa budú posudzovať ako osobitná (vymienená) akosť. Ide o prípad, kedy predávajúci ubezpečuje kupujúceho, že vec má určité vlastnosti, najmä vlastnosti vymienené kupujúcim.[10] Na to, aby sme mohli jednoznačne povedať, že ide práve o prípad vymienenej akosti, potrebujeme určitý prejav vôle predávajúceho, teda dané ubezpečenie. V opačnom prípade sme opäť na začiatku nášho problému, teda problematiky následkov nepravdivých R&W bez výslovného prevzatia zodpovednosti za ich nepravdivosť.

R&W, ktoré popisujú veci prevádzané zmluvou (napríklad hmotné aktíva spoločnosti) môžu v našich podmienkach zodpovedať dohodnutým vlastnostiam týchto vecí. Z tohto dôvodu by sme mohli použiť úpravu zodpovednosti za vady. V prípade nepravdivosti R&W, by teda šlo o „vadný tovar“, teda vec, ktorá nezodpovedá dohodnutým vlastnostiam ipso facto došlo by ku zodpovednosti za vady (vznik zodpovednost- ného vzťahu). Pri nepravdivých R&W nejde o škodu na strane kupujúceho (teda o zmenšenie jeho majetku), ale o nadobudnutie predmetu zmluvy s nižšou skutočnou hodnotou, než bola jeho hodnota deklarovaná predávajúcim. O vadný predmet zmluvy môže ísť v prípade, ak na prevádzaný obchodný podiel, je zriadené záložné právo hoci predávajúci prehlásil, že záložné právo zriadené nie je. Ak teda súhlasíme s myšlienkou aplikácie zodpovednosti za vady, kupujúcemu z toho vyplývajú oprávnenia na primeranú zľavu, odstránenie vád. či odstúpenie od zmluvy. Odstúpenie od zmluvy môže byť v niektorých prípadoch priveľmi komplikované, až nereálne a to napríklad v prípade prevodu podniku. Ak sa nepravdivosť R&W zistí až po samotnom prevode, navrátenie celej transakcie po účinnom prevode majetkových práv nebude prichádzať do úvahy.11 Podľa § 439 odsek 1 ObZ zľava zodpovedá rozdielu medzi hodnotou, ktorú by mal tovar bez vád a hodnotou, ktorú mal dodaný vadný tovar. Výpočet zľavy však môže byť problematickým, napríklad ak dohodnutá kúpna cena je nižšia než je hodnota podniku. Ako príklad „vadného tovaru“ si tiež môžeme uviesť prevod obchodného podielu, ktorý patrí do BSM. Názory na to, či na prevod obchodného podielu sa má aplikovať ustanovenie § 145 odsek 1 OZ nie sú jednotné. Podľa rozsudku NS SR z 26. novembra 2009, sp. zn. 6 Obdo 30/2009, obchodný podiel predstavuje práva a povinnosti spoločníka obchodnej spoločnosti a tieto jeho práva sú obmedzené len zákonom a spoločenskou zmluvou. Všetky práva a povinnosti spoločníka sú upravené Obchodným zákonníkom ako lex specialis. Preto nikto iný ako spoločník, ani manžel spoločníka nemôže zasahovať do práv spoločníka previesť svoj obchodný podiel na tretiu osobu za podmienok stanovených § 115 Obchodného zákonníka a spoločenskou zmluvou spoločnosti, ktorej podiel je predmetom prevodu. Podľa rozsudku NS SR z 25. júna 2005, sp. zn. 5 Obdo 11/2007, medzi práva spoločníka v spoločnosti s ručením obmedzeným patrí aj právo za podmienok upravených v ustanovení § 115 ObZ previesť svoj podiel na inú osobu. Pokiaľ však takýmto spoločníkom je manžel, ktorý svoj obchodný podiel nadobudol za trvania manželstva a z prostriedkov patriacich do bez- podielového spoluvlastníctva manželov, takýto právny úkon (t.j. zmluva o prevode obchodného podielu) musí byť v súlade aj s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, najmä s § 145 ods. 1. Podľa ustálenej judikatúry, hodnota obchodného podielu patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, preto pri jeho predaji, ktorý sa vymyká z kategórie bežných vecí, je potrebný súhlas oboch manželov. Žiadne z týchto odlišných rozhodnutí nie je publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk NS SR. Ak teda vezmeme druhé spomínané rozhodnutie za smerodajné, nakoľko nejde o bežnú vec, predaj obchodného podielu je podmienený súhlasom druhého z manželov. Pokiaľ pri našej transakcii takýto súhlas chýba, predmetný prevod je postihnutý právnou vadou, ktorá teda zakladá relatívnu neplatnosť právneho úkonu (manžel, ktorého súhlas absentuje sa podľa § 40a OZ môže domáhať relatívnej neplatnosti [11] právneho úkonu). Kupujúci voči predávajúcemu v tomto prípade môže uplatniť odstránenie vady (získanie dodatočného súhlasu manžela), poprípade bude môcť od zmluvy odstúpiť. To, že aj pri obchodnom podiele môžeme hovoriť o jeho určitých vlastnostiach potvrdzuje rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, podľa ktorého je nepochybne možné, aby si zmluvné strany dohodli, aké vlastnosti musí obchodný podiel mať. Pokiaľ teda ide o takéto dohodnuté (vymienené) vlastnosti obchodného podielu, je možné podľa Najvyššieho súdu ČR použiť právnu úpravu týkajúcu sa zodpovednosti za vady tovaru.[12]

2.2. Omyl

Ako následok nepravdivých R&W by do úvahy prichádzala aj aplikácia zákonných ustanovení o konaní v omyle. Podľa ustanovenia § 49a OZ, právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.[13] Zo subjektívnej stránky tohto konania vyplýva, že k uvedeniu do omylu môže dôjsť ako z nedbanlivosti, tak aj úmyselne. V prípade využitia ustanovenia o omyle, môžeme uvažovať o relatívnej neplatnosti zmluvy. Nakoľko v prípade prvej vety sa na relatívnu neplatnosť vyžaduje rozhodujúca skutočnosť, je potrebné aby šlo o závažné nepravdivé R&W.[14] Z druhej vety citovaného ustanovenia vyplýva, že úmyselné uvedenie nepravdivých R&W môže takisto viesť k neplatnosti právneho úkonu (uzavretia zmluvy).

2.3. Nekalá súťaž

Pri následkoch nepravdivých R&W by sme teoreticky mohli uvažovať aj nad prípadom nekalej súťaže, konkrétne nad klamlivou reklamou. Predpokladom na to, aby sme mohli posudzovať nepravdivé R&W ako nekalosúťažné konanie, je kumulatívne splnenie troch podmienok: musí ísť o konanie v hospodárskej súťaži, konanie v rozpore s dobrými mravmi súťaže a konanie spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom.[15] Podľa § 44 odsek 1 ObZ, „nekalou súťažou je konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Nekalá súťaž sa zakazuje.“[16] Podľa § 45 odsek 1 ObZ, „klamlivou reklamou je reklama tovaru, služieb, nehnuteľností, obchodného mena, ochrannej známky, označenia pôvodu výrobkov a iných práv a záväzkov, ktorá uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu osoby, ktorým je určená alebo ku ktorým sa dostane, a ktorá v dôsledku klamlivosti môže ovplyvniť ekonomické správanie týchto osôb alebo ktorá poškodzuje alebo môže poškodiť iného súťažitel’a alebo spotrebiteľa.“[17] Je zrejmé, že uvedenie nepravdivých R&W je konanie v rozpore s dobrými mravmi, ako pravidlami správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku.[18] Je pravidlom, že súlad obsahu právneho úkonu s dobrými mravmi musí byť posudzovaný vždy, bez ohľadu na to, či bol výsledkom slobodného dojednania medzi účastníkmi zmluvy.[19] Uvedenie nepravdivých R&W teda uvádza resp. je spôsobilé uviesť osoby, ktorým je určené do omylu a takto ovplyvniť ich správanie sa.

2.4. Právo na náhradu škody spôsobenej porušením povinností

V prípade nepravdivých R&W môže byť uplatnenie si práva na náhradu škody značne problematické. Pokiaľ budeme považovať R&W ako samostatný záväzkovo-právny vzťah, pravdivosť R&W by zodpovedala povinnosti zmluvnej strany a teda následkom v prípade ich nepravdivosti by bola zodpovednosť za škody. Podľa dikcie § 420 odsek 1 OZ: „Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.“ Problém nastáva v tom, že obsahom záväzku je niečo dať, niečo konať, niečoho sa zdržať, či niečo strpieť, z prehlásenia (ako vyjadrenia zmluvnej strany o určitom stave) takáto povinnosť nevyplýva. Nejasnosti by tiež mohli nastať v prípade určenia momentu vzniku tohto záväzku a jeho porušenia. Bude to uzatvorením zmluvy obsahujúcej nepravdivé R&W? Alebo v prípade nepravdivého prehlásenia zmluvnej strany, že na prevádzanom obchodnom podiele nie je zriadené záložné právo. Vznik práva na náhradu škody má logicky vzniknúť až uplatnením záložného práva.

Okrem horeuvedených možností riešenia prípadných sporov vyplývajúcich z nepravdivých R&W, by mal konajúci súd v konkrétnom prípade skúmať úmysel zmluvných strán, zohľadniť zásadu poctivého obchodného styku, dobromyseľnosť zmluvných strán, dobrú vieru, či dobré mravy. V neposlednom rade by konajúci súd mohol skúmať vyššie spomenutý prípad slepej dôvery. V tomto kontexte by bolo tiež potrebné sa zamerať na to, či druhá zmluvná strana (tá, ktorej boli nepravdivé R&W dané) objektívne vedela / mohla vedieť o nepravdivosti R&W. Napríklad pokiaľ niekto uzavrie zmluvu s osobou, ktorá prehlasuje, že vlastní pozemky na Mesiaci, pričom toto prehlásenie považuje za podstatné (bez neho by danú zmluvu neuzavrel), nemôže sa predsa odvolávať na nepravdivé R&W, nakoľko by mal pri náležitej opatrnosti vedieť, že takého vyhlásenie už len z objektívneho hľadiska nemôže byť pravdivé.

3. Význam R&W

R&W môžu pokryť všetky aspekty zmluvy. Je však na kupujúcom, resp. na zmluvných stranách, aby si svoje záujmy uchránili. Momentálne jedinou možnosťou ako sa vyhnúť prípadným zdĺhavým sporom vyplývajúcich z porušenia R&W je podrobné upravenie R&W, vrátane ich významu pre zmluvné strany ako aj následkov ich porušenia.

Pokiaľ si zmluvné strany riadne zmluvne upravia sankcie a zodpovednosť za porušenie R&W, strany sa budú môcť vyhnúť časovo náročnému procesu hľadania nárokov podľa občianskoprávnych noriem. Podľa E. Millera je ďalšou ich významnou úlohou skutočnosť, že môžu tvoriť základ pre due diligence.20 R&W budú predstavovať dôležitý zdroj informácií o spoločnosti, v prípade ak kupujúci (za účelom zistenia pomerov) vykonáva v danej spoločnosti prieskum. Správnosť R&W tiež môže byť odkladacou podmienkou k účinnosti zmluvy. Pokiaľ teda kupujúci pri vynaložení due diligence pred účinnosťou zmluvy zistí rozpor medzi deklarovanými R&W a skutočným stavom, zmluva nenadobudne účinnosť.[20] [21]

Nemenej dôležitý význam spočíva v určitých prípadoch v presune dôkazného bremena. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva: „Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho – ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.“[22] Premietnime si to na príklade poistnej zmluvy. Poisťovňa uzavrie s poistencom zmluvu o poistení. V tejto zmluve bude uvedené prehlásenie, že poistenec nemá v rodine určitú dedičnú chorobu. Poistenec však v rodine túto chorobu má a následne na ňu aj ochorie, na čo si u poisťovne bude uplatňovať plnenie z poistného (napríklad na pokrytie liečebných nákladov). Keďže z uzavretej zmluvy je jasné, že dané prehlásenie urobil poistenec, dôkazné bremeno sa presúva na poistenca.

Záver

Na základe uvedeného teda môžeme skonštatovať, že inštitút R&W môže predstavovať veľký pokrok v systéme obchodného práva. Na bežné a hlavne menej problematické aplikovanie tohto inštitútu je najideálnejšie jeho právne zakotvenie (napríklad v rámci ustanovení štvrtej hlavy prvej časti OZ) alebo aspoň „vzorové“ súdne rozhodnutie týkajúce sa danej problematiky. Krokom vpred by mohla byť aj odporúčacia medzinárodná úprava týkajúca sa R&W.[23] V súčasných podmienkach je pri využívaní tohto inštitútu nevyhnutné postupovať s primeranou opatrnosťou a obozretnosťou a nespoliehať sa na ničím nepodložené a hlavne písomne nezaručené R&W. V záujme predídenia možných sporov a problematickej aplikácii nášho zákona, majú strany stále možnosť upraviť si nároky z nepravdivých R&W v rámci zmluvy ako samostatné, inominátne záväzky.

Autor
Alžbeta Fertaľová

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf

Plnenie iného plnenia (aliud) a zodpovednosť za vady v obchodnom práve

marec 16, 2023 Admin

Abstrakt

Práca bude systematicky a logicky rozdelená do dvoch častí, pričom v prvej časti som sa rozhodla interferovať problematiku plnenia iného plnenia a v druhej, zodpovednosť za vady v obchodnom práve. Primárnym všeobecne záväzným právnym predpisom upravujúcim obchodnoprávne vzťahy je Zák. č. 513/1991 Z. z. Obchodný zákonník v aktuálnom znení. Je veľmi dôležité poukázať na podstatný rozpor medzi súkrom- noprávnymi normami občianskeho práva a obchodného práva. Ustanovenie, v ktorom by plnenie aliud bolo posudzované za vadu v občianskom zákonníku absentuje. „O vadnom plnení je možné hovoriť len v tom prípade, pokiaľ má plnenie napriek vadám vlastnosti typické podľa predmetu zmluvy. Pokiaľ bolo poskytnuté plnenie niečoho iného, zodpovednosť za vady neprichádza do úvahy; nadobúdateľ má právo na splnenie zmluvy. „1

Právna úprava plnenia aliud sa nachádza v ustanovení § 422 ods.1 Obchodného zákonníka, v ktorom je obsiahnuté nasledovné: „dodanie iného tovaru, než určuje zmluva sa považuje za vady tovaru.“ Podľa súčasného právneho stavu teda dodanie inej veci než určuje zmluva nemá za následok zánik záväzku, no pôjde iba faktickú vadu tovaru. Za takýchto okolností je náležité aplikovať relevantné ustanovenia o zodpovednosti za vady obsiahnuté v Obchodnom zákonníku. Pri tomto druhu plnenia je však nevyhnutné mať na zreteli, či ide o dodanie podobného tovaru (zhotoviteľ dodá obyčajné pracovné stoly namiesto pracovných stolov pre počítače), prípadne dodanie kompletne iného tovaru (dodanie jedálenských stolov namiesto pracovných stolov zhoto- viteľom).[1] [2] Otázkou, či ide o vadné plnenie, alebo o plnenie aliud sa zaoberalo najmä v judikatúre predvojnového obdobia. Pri dodaní motora s menším výkonom, než bolo dohovorené, pôjde o aliud (Vážny 3402, Ro NS ČSR zo 16.1.1924, sp. zn. Rv 1843/1923). Pri dodaní tokajského rezaného vína namiesto vína tokajského samorodého, pôjde taktiež o aliud (Vážny, 5774, Ro NS ČSR z 18.2.1926 sp.zn. Rv 1206/24). Pri plnení iného plnenia je na mieste aj posúdenie, či neplatnosť scudzovacej zmluvy nepodmieňuje omyl podľa predmetu plnenia (error in obiecto) poprípade omyl tkvejúci vo vlastnosti (error in materia), prípadne či je plnenie poznačené neodstrániteľnou vadou, čoho dôsledkom je zrušenie zmluvy.

Na základe platného právneho stavu v Českej republike je nevyhnutné rozlišovať medzi plnením aliud a vadným plnením. O vadné plnenie ide vtedy, ak plnenie disponuje špecifickými vlastnosťami zodpovedajúcim predmetu zmluvy. Druhou zákonnou alternatívou je plnenie aliud, ktoré je v odbornej praxi brané ako plnenie iného plnenia. Iným plnením sa má chápať dodanie plnenia iného druhu, kvality, odrody a podobne. Takéto plnenie má za následok zánik záväzku. Rozsudok Nejvyššího soudu ČR zo dna 2.4.1924 sp.zn. Rc 3679/1924 definoval plnenie aliud nasledovne: „Jde o zboží jiné (aliud), je-li rozdíl mezi objednaným a dodaným zbožím tak podstatný, že by se pri ro- zumném pojímání stavu veci obchodník ani nepokúsil s takovým zbožím smlouvu plniti a také by ani nemohl očekávati, že je odberatel jako plnení smlouvy prijme.“

Zodpovednosť za vady podľa Občianskeho zákonníka v prípadoch, kedy došlo k plneniu iného plnenia do úvahy neprichádza.[3] Argumentujem tým, že na plnenie aliud nie je možné hľadieť ako na plnenie zo zmluvy uzavretej. Do úvahy prichádza jedine návrh na zmenu pôvodnej zmluvy. Nadobúdateľ má v tomto prípade dve alternatívy. Tou prvou je prijatie plnenia aliud nadobúdateľom a na základe tohto prijatia dôjde k návrhu na zmenu zmluvy, v dôsledku čoho sa osoba poskytujúca plnenie neocitá v omeškaní. Druhou alternatívou je odmietnutie plnenia nadobúdateľom, v dôsledku čoho sa po- skytovateľ dostal do omeškania. [4]

Diametrálne diferentný je však stav podľa platného Obchodného zákonníka v ČR. Na jeho základe sa teda plnenie aliud chápe vadným plnením. Ustanovenie § 422 ObZ je dispozitívne a v dôsledku toho je účastníkom obchodnoprávneho vzťahu umožnené prevziať plnenie aliud namiesto plnenia dohodnutého v zmluve.[5] Práve režim obchod- noprávny je podľa mnohých viac praktický a vďaka dispozitívnej právnej úprave sa kupujúcemu umožňuje zvoliť si náležitý právny postup za predpokladu, že obdrží plnenie aliud.

Generálne ustanovenie, ktoré by upravovalo problematiku zodpovednosti za vady, v obchodnom zákonníku absentuje. Tento fakt je odôvodnením možnosti aplikácie podporného uplatnenia občianskoprávnej úpravy obsiahnutej v ustanoveniach § 499 až §510 OZ. O tomto subsidiárnom realizovaní horeuvedených ustanovení je možné hovoriť v súvislosti s obchodnoprávnymi záväzkovými vzťahmi. V obchodnom zákonníku sa nachádza komplexná právna úprava zodpovednosti za vady pri kúpnej zmluve (§ 422 a nasl. OBZ), zmluve o dielo (§ 456 a nasl. OBZ), zmluve o predaji podniku , zmluve o kontrolnej činnosti a zmluve o kúpe prenajatej veci. Na tieto zmluvné typy sa teda aplikácia subsidiárnych ustanovení vylučuje. Aby mohlo dôjsť k zodpovednosti za škodu, je obligátne splniť tri predpoklady a to: vznik škody, kauzálny nexus medzi vznikom škody a následok. Ustanovenia občianskeho zákonníka o zodpovednosti za vady je možné použiť jedine pre scudzovacie zmluvy priamo upravené občianskym zákonníkom.

Aplikácia týchto ustanovení na verejnú (nútenú) alebo dobrovoľnú dražbu sa vylučuje. Navrhovateľ zodpovedá za vady predmetu dobrovoľnej dražby v prípade, ak mu tieto vady boli známe a v zmluve o vykonaní dražby na ne neupozornil dražobníka včas. Pri verejnej dražbe je situácia úplne iná, nakoľko pri nej prechádza či už vlastnícke právo alebo iné právo na vydražiteľa na základe právnej skutočnosti, ktorou je príklep licitátora, zodpovednosť za vady dražobníka do úvahy neprichádza. Z uvedenej skutočnosti vyplýva jedine to, že navrhovateľ je povinný upozorniť dražobníka na vady vopred známe, pretože za ne zodpovedá v plnom rozsahu vydražiteľovi. Touto otázkou sa zaoberal aj Nejvyšší soud Českej republiky, ktorý vo svojom rozsudku (Ro NS ČR z 30.6.2010, sp. zn. 21 Cdo 534/2009) dospel k záveru nasledovnému: „Keby navrhovateľ na vady predmetu dražobníka riadne upozornil, ale dražobník by ohlásené vady náležíte nepremietol do popisu stavu predmetu dražby v dražobnej vyhláške alebo v jej dodatkoch, bol by odôvodnený záver o tom, že dražobník porušil ustanovenia zákona o verejných dražbách, v dôsledku čoho zodpovedá za škodu ním spôsobenú.“[6]

Autor
Patrícia Illés

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf

Vzťah vadného plnenia, nesplnenia a omeškania s plnením – rozdiely medzi občianskoprávnym a obchodnoprávnym režimom

marec 16, 2023 Admin

Abstrakt

Záväzok možno vo všeobecnosti splniť, alebo nesplniť. Jedná sa o dva krajné body, medzi ktorými nie je len prázdny priestor. Aké je teda postavenie vadného plnenia, či omeškania?

1. Splnenie a nesplnenie záväzku, zmena a rozšírenie obsahu záväzku

Nie každé plnenie má za následok splnenie záväzku. V tejto časti však odhliadneme od čiastočného plnenia.

Následkom plnenia môže byť aj zmena v obsahu záväzku. Plnením, v dôsledku ktorého dochádza k zmene v obsahu záväzku, nedochádza k splneniu záväzku, ale ani k jeho zániku ako celku. Pôvodný záväzok nenahrádza vznik nového záväzku. Zmenou jeho obsahu zaniká pôvodný obsah záväzku ako nesplnený a nahrádza ho vznik nových povinností, ktoré tvoria nový obsah pôvodného záväzku. Na rozdiel od absolútneho neplnenia záväzku tu dochádza k nesprávnemu plneniu pôvodného obsahu pôvodného záväzku. Záväzok potom zanikne splnením nových povinností.

Rozšírenie obsahu záväzku môže nastať v prípade márneho uplynutia lehoty na plnenie. Rozšírením obsahu záväzku nedochádza k zmene pôvodného obsahu záväzku, ale k jeho doplneniu o ďalšie povinnosti spojené s uplynutím lehoty na plnenie.

Za nesplnenie záväzku možno považovať iba zánik záväzku iným spôsobom, než splnením. Do zániku záväzku nemožno hovoriť ani o jeho splnení, ani o jeho nesplnení. [1]

2. Omeškané plnenie vs. vadné plnenie

Omeškanie nemôže byť vadou plnenia, pretože pri omeškaní nemusí dôjsť k plneniu vôbec. Ani omeškané plnenie, čiže plnenie po lehote splatnosti, nie je vadným plnením. Za splnenie záväzku totiž považujeme riadne a včasné plnenie. Vadné plnenie je opakom riadneho plnenia, zatiaľ čo omeškané plnenie je opakom včasného plnenia. Včasné plnenie je osobitnou požiadavkou splnenia záväzku odlišnou od požiadavky riadneho plnenia. Omeškané plnenie teda nie je jedným z druhov vád plnenia. Omeškané plnenie je samostatná situácia s vlastnými následkami, ktoré sa líšia od následkov vadného plnenia.

3. Oneskorené plnenie ako splnenie pôvodného obsahu záväzku

Pri odkazovaní na všeobecnú úpravu záväzkových vzťahov, či už podľa Obchodného zákonníka1, alebo Občianskeho zákonníka2, ako aj z predchádzajúcich úvah musíme vyvodiť záver, že omeškanie nemožno okamžite považovať za nesplnenie záväzku. Podľa § 324 Obchodného zákonníka záväzok zanikne nielen riadnym a včasným plnením, ale aj oneskoreným plnením. Predmetné ustanovenie sa nachádza v časti venovanej zániku záväzku jeho splnením z čoho môžeme usudzovať, že Obchodný zákonník považuje aj oneskorené plnenie za splnenie záväzku. Rozdiel od včasného plnenia je v jeho následkoch. Riadnym, aj keď oneskoreným plnením síce záväzok zaniká, môžu však vzniknúť nároky na zaplatenie úrokov z omeškania, náhrady škody, zmluvnej pokuty, či paušálnej náhrady nákladov. Na splnenie pôvodného záväzku má vplyv iba vznik nároku na úroky z omeškania. V prípade omeškaného plnenia sa totiž plnenie dlžníka započítava najskôr na úroky z omeškania, a až následne na istinu záväzku. Úroky z omeškania teda dopĺňajú obsah pôvodného záväzku. Záväzok v tomto prípade zanikne a o splnení záväzku môžeme hovoriť až úhradou celého jeho rozšíreného obsahu. Ostatné nároky vznikajú ako samostatné záväzky, ktoré na splnenie pôvodného záväzku nemajú vplyv.

Občiansky zákonník explicitne nehovorí o omeškanom plnení ako o splnení, naopak, zaraďuje ho pod oddiel, ktorý pojednáva o zmenách v obsahu záväzkov. Vo svojom ustanovení § 559 Občiansky zákonník určuje, že splnením je len riadne a včasné plnenie. Z uvedeného by mohlo vyplývať, že podľa slovenského občianskeho práva sa po uplynutí lehoty splatnosti pôvodný obsah záväzku ihneď považuje za nesplnený, v dôsledku čoho tento obsah zaniká a nahrádzajú ho nové povinnosti. Pri pozornejšom skúmaní môžeme dospieť k záveru, že ani v občianskom práve omeškanie ihneď neznamená nesplnenie záväzku v zmysle jeho pôvodného obsahu. Omeškaním nie len že nedochádza k nahradeniu jeho pôvodného obsahu novými povinnosťami, v občianskom práve nedochádza ani k jeho rozšíreniu, ako tomu bolo pri úrokoch z omeškania podľa obchodného práva.

Zo znenia § 517 Občianskeho zákonníka vyplýva, že veriteľ môže od pôvodného záväzku odstúpiť až vtedy, ak dlžník nesplní svoj dlh ani v primeranej lehote, ktorú mu na plnenie veriteľ poskytol. Inak povedané, veriteľ môže od záväzku odstúpiť len vtedy, ak dlžníkovi poskytne primeranú dodatočnú lehotu na plnenie, pričom dlžník ani napriek tomu svoj záväzok (ešte stále pôvodný záväzok) nesplní. Predmetné ustanovenie ďalej tvrdí, že pri peňažnom dlhu vzniká omeškaním veriteľovi právo požadovať popri plnení záväzku aj úroky z omeškania, resp. poplatok z omeškania. Tieto skutočnosti podporujú tvrdenie o trvaní záväzku s jeho pôvodným obsahom aj napriek uplynutiu lehoty jeho splatnosti. Zároveň § 575 OZ, ktorý pojednáva o nemožnosti plnenia, poukazuje na skutočnosť, že plnenie nie je nemožné, a teda povinnosť dlžníka plniť v zmysle pôvodného obsahu záväzku nezaniká ani v prípade, ak plnenie možno uskutočniť hoci aj za sťažených podmienok, s väčšími nákladmi alebo až po [1] [2] dojednanom čase. Pôvodný obsah záväzku nie je omeškaním nahradený novými povinnosťami (pôvodný obsah nezaniká), nevznikajú namiesto neho ani práva z vád[3]. Zmenu v obsahu záväzku, ktorú proklamuje Občiansky zákonník zaradením omeškania do príslušného oddielu, by sme mohli badať vo vzniku nároku na úroky z omeškania, prípadne na poplatok z omeškania, náhradu škody alebo na zmluvnú pokutu. Tieto nároky však tvoria osobitné záväzky oddeliteľné od pôvodného záväzku, preto na splnenie pôvodného záväzku nemajú vplyv. Ako sme už načrtli, v občianskom práve nemá na splnenie pôvodného obsahu záväzku vplyv ani nárok na úroky z omeškania, resp. poplatok z omeškania, pretože na rozdiel od obchodného práva sa tu plnenie započítava najskôr na istinu záväzku, až potom na prípadné úroky z omeškania, alebo na poplatok z omeškania. Zmena v obsahu záväzku, ktorá podľa Občianskeho zákonníka mala omeškaním nastať, nebude spočívať v rozšírení jeho obsahu o povinnosť zaplatiť úroky z omeškania. Omeškanie má vplyv na prechod nebezpečenstva škody, prípadne na vznik potenciálnej možnosti veriteľa odstúpiť od zmluvy. Okrem dlžníka sa môže do omeškania dostať aj veriteľ. V takom prípade nemožno hovoriť o omeškaní dlžníka, ani ak už uplynula lehota splatnosti záväzku, pretože: „…požiadavka, aby si veriteľ splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, vyplýva v našom právnom poriadku z konštrukcie samotnej podstaty omeškania. „[4].

Vzhľadom na to môžeme tvrdiť, že ako obchodné právo, tak ani občianske právo nepovažuje omeškanie za nesplnenie pôvodného obsahu záväzku, pretože sa možnosť budúceho, aj keď oneskoreného plnenia nie len že nevylučuje, ale dokonca sa od dlžníka naďalej vyžaduje, ak už záväzok ako taký nezanikol iným spôsobom. Aj oneskorené plnenie bude plnením v zmysle pôvodného obsahu záväzku, ktoré môže viesť k splneniu pôvodného záväzku.

4. Vadné plnenie ako príčina zmeny obsahu záväzku

Vadné plnenie, na rozdiel od oneskoreného plnenia, nie je plnením záväzku, a to ani v prípade, že by bolo vadne plnené ešte pred uplynutím lehoty splatnosti záväzku. V dôsledku vadného plnenia pôvodný obsah záväzku zaniká ako nesplnený a nahrádzajú ho nové povinnosti dlžníka. Charakter nového obsahu záväzku bude záležať od povahy vady, v ktorej spočíva nesplnenie pôvodného obsahu záväzku a od pôsobenia, ako aj intenzity pôsobenia tejto vady na predmet plnenia. Podstatným bude aj výber oprávneného, resp. povinného z jednotlivých nárokov z vád, ktorý je dovolený nie len v Obchodnom zákonníku, ale aj v Občianskom zákonníku. Nie vždy je potrebné preukazovať vadu konkrétneho výrobku. „Zistenie potenciálnej vady výrobkov patriacich do tej istej skupiny alebo tej istej výrobnej série umožňuje kvalifikovať taký výrobok ako vadný bez toho, aby bolo potrebné preukázať uvedenú vadu v prípade konkrét neho výrobku. „5

Na rozdiel od Obchodného zákonníka, Občiansky zákonník výslovne nehovorí o zmene v obsahu záväzku ako o priamom následku vadného plnenia. Všeobecná úprava zodpovednosti za vady je pritom ponechaná na úpravu v Občianskom zákonníku. Ten vadné plnenie a jeho následky nezaradzuje do vyššie spomínaného oddielu venovanému zmenám v obsahu záväzkov. Takýto účinok vadného plnenia je ale možné vyvodiť z obsahu nárokov, ktoré z vadného plnenia podľa Občianskeho zákonníka vznikajú. Sú to nároky ako primeraná zľava z ceny, výmena, oprava, či doplnenie toho, čo z dohodnutého plnenia chýba (nemáme však na mysli doplnenie čiastočného plnenia, ale doplnenie neúplného plnenia v zmysle súčastí vecí). Tieto nároky z vadného plnenia obsahuje aj Obchodný zákonník. „Režim (objektivní) odpovednosti prodávajícího je postaven na zásade, že prednost má uskutečnenípuvodnísmlouvy pred její zmenou, resp. ukončením. S tím koresponduje režim prostredku ochrany: náprava (oprava či výmena) predcházísleve z kupníceny, resp. odstoupeníod smlouvy.“6

Čiastočné plnenie nemôžeme považovať za vadné plnenie, pretože podstata obsahu takéhoto plnenia je totožná s obsahom povinnosti dlžníka. Čiastočné plnenie nie je nesprávne plnenie, ale neúplné plnenie. „Vec je vadná, nemá-li vlastnosti stanovené v § 2095 a 2096, za vadu se považuje i plneníjiné veci, vady v dokladech nutných pro užívání veci, dodáníjiného zboží či jiného počtu, pokud není vhodná pro účel patrný ze smlouvy nebo pro účel obvyklý. „7 Ani čiastočné plnenie veriteľ nemusí prijať, ak podľa občianskeho práva takéto plnenie odporuje dohode účastníkov alebo povahe pohľadávky a podľa obchodného práva v prípade, ak takéto plnenie odporuje povahe záväzku, alebo hospodárskemu účelu sledovaného veriteľom pri uzavretí zmluvy, ak tento účel je v zmluve vyjadrený alebo v čase uzavretia zmluvy dlžníkovi známy. V takom prípade sa na čiastočné plnenie nebude prihliadať. V ostatných prípadoch môže dlžník svoj záväzok plniť aj čiastočne a veriteľ musí prijať aj toto čiastočné plnenie, ak mu také konanie nespôsobí neprimerané ťažkosti. „Jiné zámery a účely kupujícího, které pro prodávajícího nebyly a nemohly být nikterak zrejmé, jsou pro účely odpovednosti za vady irelevantní. „8

Splnenie záväzku, ktorý bol plnený vadne, nastane až splnením nových povinností dlžníka, ak tak urobí v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom. Ako občiansky zákonník, tak ani Obchodný zákonník túto lehotu presne nedefinujú. Táto lehota plynie podľa Obchodného zákonníka odo dňa, v ktorom nastalo vadné plnenie a podľa Občianskeho zákonníka odo dňa, v ktorom boli vady nadobúdateľom vytknuté scudziteľovi. [5] [6] [7] [8]

Ak sa podľa Obchodného zákonníka strany dohodli na plnení v konkrétnom čase po uzavretí zmluvy a dlžník so súhlasom veriteľa plnil ešte pred touto dobou, môže do tejto doby, resp. do začiatku jej plynutia, ak nebola určená ako deň, ale ako dlhší časový horizont, nahradiť svoje vadné plnenie plnením v zmysle pôvodného obsahu záväzku, čo by znamenalo zánik záväzku jeho splnením. Takýmto konaním dlžník nesmie veriteľovi spôsobiť neprimerané výdavky alebo neprimerané ťažkosti. Na vadné plnenie, ktoré nastalo pred dobou určenou na plnenie sa bude naďalej prihliadať iba z pohľadu práva na náhradu škody, ktoré veriteľovi zostane zachované, ak mu vadným plnením alebo jeho nápravou vznikne škoda. Ak dlžník nenapraví svoje vadné plnenie do doby, kedy sa podľa dohody malo plniť, resp. do začiatku jej plynutia, nastávajú účinky vadného plnenia v plnom rozsahu. To znamená, že pôvodný obsah záväzku zaniká ako nesplnený a k splneniu záväzku dôjde až splnením nových povinností vo veriteľom určenej dodatočnej primeranej lehote. Občiansky zákonník preferuje plnenie bez zbytočného odkladu. Napriek tomu možnosť dohody medzi účastníkmi, ktorou by sa strany dohodli na plnení v konkrétnom čase po uzavretí zmluvy, nevylučuje. Analogicky je možné použiť úpravu obchodného zákonníka.

Okrem zmeny v obsahu pôvodného záväzku môže pri vadnom plnení, ako aj pri oneskorenom plnení dlžníka, vzniknúť veriteľovi osobitný nárok na náhradu škody alebo na zaplatenie zmluvnej pokuty. Obidva inštitúty pozná ako Občiansky, tak aj Obchodný zákonník. Špecifikom občianskeho práva je nárok na náhradu potrebných nákladov vzniknutých v súvislosti s uplatnením práva zo zodpovednosti za vady a nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Všetky tieto práva však budú obsahom nového záväzku bez vplyvu na splnenie pôvodného záväzku.

Vadné plnenie nepovažujeme za splnenie pôvodného obsahu záväzku ako v obchodnom, tak ani v občianskom práve. Vadné plnenie nemožno považovať ani za plnenie záväzku, pretože nesmeruje k jeho splneniu.

Občiansky zákonník a Obchodný zákonník nie sú jediné právne predpisy Slovenskej republiky zaoberajúce sa vadami a vadným plnením. „Problematiku zodpovednosti za vadný výrobok na úrovni Európskej únie harmonizuje smernica Rady 85/374/EHS z 25. júla 1985 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o zodpovednosti za chybné výrobky (ďalej len „smernica 85/374″), ktorá vychádza z objektívnej zodpovednosti výrobcu za škodu spôsobenú vadným výrobkom. V Slovenskej republike bola táto smernica implementovaná najmä zákonom č. 294/1999 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom. „[9]

5. Vzťah omeškaného plnenia a vadného plnenia

Dôležitou otázkou zostáva problematika vzťahu omeškaného plnenia a vadného plnenia. Vylučujú sa vzájomne tieto situácie? Je možný súbeh nárokov z omeškania a z vád plnenia?

Z hľadiska časovej línie môže dôjsť k vadnému plneniu ako pred, tak aj po lehote splatnosti záväzku. Keďže vadné plnenie nemožno považovať za plnenie záväzku, nemá takéto plnenie po lehote splatnosti vplyv na omeškanie s plnením. Dlžník je v omeškaní od uplynutia lehoty na plnenie jeho záväzku až po riadne plnenie, teda splnenie záväzku v dodatočnej lehote určenej mu veriteľom v dôsledku omeškania dlžníka, resp. dovtedy, kým záväzok nezanikne iným spôsobom, než splnením. Oneskorené plnenie, ktoré je vadným plnením, považujeme stále len za vadné plnenie. Následkom vadného plnenia po lehote splatnosti záväzku bude zastavenie plynutia dodatočnej lehoty poskytnutej dlžníkovi veriteľom na oneskorené plnenie, pričom zastavenie plynutia tejto lehoty nastane z dôvodu zániku možnosti splnenia pôvodného obsahu záväzku. Od momentu vadného plnenia určí veriteľ novú dodatočnú primeranú lehotu na splnenie nových povinností dlžníka, v súlade s ustanoveniami o vadnom plnení podľa Občianskeho zákonníka, ako aj Obchodného zákonníka. Dlžník je v omeškaní nepretržite od uplynutia lehoty na splnenie pôvodného obsahu záväzku, až po zánik záväzku s novým obsahom počas novej dodatočnej primeranej lehoty určenej veriteľom v dôsledku vadného plnenia dlžníka, ktorý je v omeškaní, alebo do zániku záväzku iným spôsobom, než jeho splnením. Prerušenie omeškania z dôvodu vadného plnenia po lehote splatnosti záväzku by odporovalo vyššie uvedenému tvrdeniu o plynutí omeškania. Ak nastane vadné plnenie ešte pred lehotou splatnosti záväzku, dôsledkom zmeny obsahu záväzku pôvodný obsah záväzku zaniká. Rovnako tak sa stáva neúčinnou aj pôvodná lehota splatnosti tohto záväzku, keďže tá sa viazala k jeho pôvodnému obsahu. Vadné plnenie bude mať za následok nemožnosť splniť pôvodný obsah záväzku, preto následky omeškania nastanú už v momente vadného plnenia spolu s následkami z vadného plnenia[10]. Výnimkou je situácia, kedy bolo plnenie dohodnuté na určitý čas, pričom k vadnému plneniu došlo pred dohodnutou dobou. Touto možnosťou sme sa zaoberali už vyššie. Po zániku pôvodného obsahu záväzku v dôsledku vadného plnenia začne dlžníkovi plynúť nová dodatočná primeraná lehota na splnenie jeho nových povinností, ktorú mu určí veriteľ.

Ustanovenia Občianskeho zákonníka umožňujú veriteľovi odstúpiť od zmluvy až po uplynutí dodatočnej primeranej lehoty určenej dlžníkovi na oneskorené plnenie. V prípade vadného plnenia je možné odstúpiť od zmluvy nie len po uplynutí takejto dodatočnej primeranej lehoty určenej dlžníkovi v dôsledku jeho vadného plnenia, ale v niektorých prípadoch aj okamžite po vadnom plnení dlžníka podľa Obchodného zákonníka, resp. okamžite po vytknutí vád nadobúdateľom scudziteľovi podľa Občianskeho zákonníka.

Ak má veriteľ v dôsledku dlžníkovej vady plnenia, ktoré nastalo ešte pred splatnosťou záväzku, možnosť odstúpiť od zmluvy okamžite, nemožno uplatniť ustanovenia o možnosti odstúpiť od zmluvy až po uplynutí dodatočnej primeranej lehoty podľa ustanovení o omeškaní dlžníka, pretože by tým bol veriteľ nútený zotrvať v právnom vzťahu s dlžníkom aj po tom, čo má zákonnú možnosť takýto vzťah vypovedať. Veriteľ môže odstúpiť od zmluvy okamžite po vadnom plnení dlžníka, ak tak urobí bez meškania po rozhodujúcich skutočnostiach, ktoré ho na to podľa jednotlivých právnych úprav oprávňujú. Rovnako tomu bude aj v prípade, ak nastane vadné plnenie až po lehote splatnosti záväzku, ak je následkom vadného plnenia veriteľovo oprávnenie okamžite odstúpiť od zmluvy.

Obchodný zákonník umožňuje v určitých prípadoch okamžité odstúpenie od zmluvy aj pre prípad omeškania dlžníka. Ak by v tejto situácii nemal veriteľ možnosť okamžite odstúpiť od zmluvy pre vadné plnenie, ktoré nastalo ešte pred uplynutím lehoty splatnosti záväzku, a v dôsledku ktorého došlo zároveň k omeškaniu dlžníka, rovnako, ako vo vyššie uvedených prípadoch sa bude postupovať aj v tejto situácii podľa ustanovení, ktoré umožňujú okamžité odstúpenie od zmluvy, teda podľa ustanovení o následkoch omeškania dlžníka.

Následkom dlžníkovho neplnenia v primeranej dodatočnej lehote je veriteľova možnosť odstúpiť od zmluvy alebo možnosť požadovať od dlžníka primeranú zľavu z ceny. Ak ide o peňažné plnenie, úroky z omeškania sa počítajú od momentu vadného plnenia, až po zánik záväzku ktorýmkoľvek spôsobom.

Ak teda nastanú účinky vadného plnenia ešte pred uplynutím lehoty splatnosti záväzku, nastanú spolu s nimi aj účinky omeškania. Ak najprv nastanú účinky omeškania, nenastanú automaticky aj účinky vadného plnenia. Vadné plnenie nemá vplyv na splnenie záväzku, a teda nevplýva ani na omeškanie s plnením, prípadne na ďalšie plynutie doby, počas ktorej sa rátajú úroky z omeškania. Momentom vadného plnenia po lehote splatnosti nastanú aj účinky vadného plnenia. Možnosť odstúpiť od zmluvy, v prípade ak následkom vadného plnenia nie je možnosť okamžitého odstúpenia od zmluvy, sa vplyvom vadného plnenia po lehote splatnosti oddiali, a to v dôsledku zastavenia plynutia dodatočnej primeranej lehoty určenej veriteľom dlžníkovi na oneskorené plnenie a jej nahradenia podobnou lehotou v dôsledku vadného plnenia.

6. Odstúpenie od zmluvy a konvalidácia vadného plnenia veriteľom

Nie vždy musí riadne omeškané plnenie znamenať splnenie záväzku. Rovnako tak vadné plnenie nemusí nutne znamenať nesplnenie záväzku.

Ak podľa obchodného práva veriteľ po uplynutí lehoty splatnosti záväzku bez meškania odstúpi od zmluvy v prípade, ak nemá na oneskorenom plnení záujem a dlžník o tejto skutočnosti v čase uzatvárania zmluvy vedel, alebo to mal vedieť, pričom veriteľ tak urobí ešte pred dlžníkovým oneskoreným plnením, nebude mať oneskorené plnenie dlžníka za následok splnenie záväzku, aj keby tak dlžník urobil v primeranej dodatočnej lehote po uplynutí lehoty splatnosti záväzku. Rovnako tomu bude v prípade, ak dlžník, ktorý sa dostal do omeškania vyhlásil, že nesplní svoj záväzok ani v dodatočnej lehote poskytnutej mu veriteľom. Ak skutočnosť, že veriteľ na oneskorenom plnení nemá záujem, vyplýva už z obsahu zmluvy, účinky odstúpenia nastanú už uplynutím lehoty splatnosti záväzku a na odstúpenie od zmluvy nie je potrebný veriteľov úkon. Takýto účinok uplynutia lehoty splatnosti záväzku môže veriteľ odvrátiť iba v prípade, ak dlžníkovi ešte pred jej uplynutím oznámi, že na splnení záväzku trvá aj po uplynutí lehoty splatnosti záväzku.

Občiansky zákonník umožňuje veriteľovi odstúpenie od zmluvy až po uplynutí dodatočnej primeranej lehoty na plnenie, ktorú veriteľ sám určil. Podľa občianskeho práva nebude oneskorené plnenie splnením záväzku iba v prípade, ak k takémuto plneniu dôjde až po odstúpení veriteľa od zmluvy po uplynutí dodatočnej primeranej lehoty na plnenie.

Okrem odstúpenia od zmluvy je možné zmluvu zrušiť s účinkami ex tunc. Túto možnosť pozná ako občianske, tak aj obchodné právo. Spoločným menovateľom zrušenia zmluvy a odstúpenia od zmluvy je zánik pôvodného záväzku. Žiadne plnenie po zániku záväzku nemôže znamenať splnenie tohto pôvodného záväzku.

Ak veriteľ konvaliduje, čiže vyjadrí súhlas s dlžníkovým plnením, ktoré je vadné, takýmto úkonom prijíma vadné plnenie namiesto dojednaného plnenia a označuje ho za splnenie záväzku. Momentom súhlasu sa veriteľ vzdáva všetkých nárokov z vád plnenia, ako aj osobitných nárokov na náhradu škody, alebo zmluvnú pokutu. V prípade, ak by na strane dlžníka došlo k omylu v plnení, môže dlžník namietať neplatnosť právneho úkonu z dôvodu omylu na jeho strane a žiadať od veriteľa vrátenie nesprávneho plnenia na svoje náklady. V takom prípade sa na dlžníkovo plnenie nebude prihliadať. Dodatočné schválenie vadného plnenia môže veriteľ podmieniť splnením podmienky. Konvalidácia je v zásade jednostranným úkonom. Ak by svoj súhlas veriteľ podmienil splnením podmienky dlžníkom, stane sa z konvalidácie dvojstranný úkon, na ktorého účinok je potrebný súhlas oboch strán. V tomto prípade budeme hovoriť o dohode o zmene v obsahu záväzku, ktorú upravuje iba občiansky zákonník, no obchodný zákonník takúto dohodu nevylučuje. Ak by absentoval súhlas čo i len jednej strany s dohodou, plnenie dlžníka ostáva vadným a nastávajú všetky účinky vadného plnenia.

Záver

Splnenie, nesplnenie, vadné plnenie a omeškanie sú osobitné situácie v záväzkových vzťahoch, s ktorými sú späté osobitné právne následky. Ako podľa Občianskeho zákonníka, tak aj podľa Obchodného zákonníka omeškané plnenie v zásade smeruje k splneniu záväzku, zatiaľ čo vadné plnenie má v zásade za následok nesplnenie pôvodného obsahu záväzku a smeruje k zániku tohto obsahu. Ako z každého pravidla, aj z uvedených dvoch pravidiel existujú výnimky. Napriek tomu, ani vadné plnenie automaticky neznamená nesplnenie záväzku ako takého. Úprava omeškania a vadného plnenia podľa Občianskeho zákonníka a podľa Obchodného zákonníka je teda v zásadných otázkach rovnaká.

Rozdiel nájdeme najmä v prístupe k vymáhateľnosti práv uplynutím zákonnej, alebo dohodou určenej doby. Zatiaľ čo obchodné právo preferuje premlčanie nárokov z vád, úprava občianskeho práva ráta s preklúziou týchto práv, pokiaľ neboli vady v stanovenej dobe vytknuté scudziteľovi. Ak túto dobu nadobúdateľ dodržal, domáhať sa práv z vád môže vo všeobecnej premlčacej dobe. Pri nárokoch z právnych vád, teda v prípadoch uplatnenia práva tretej osoby na predmet plnenia záväzku, je prístup oboch právnych odvetví rovnaký. Nároky z právnych vád sa uplynutím zákonnej doby premlčujú.

Ďalší rozdiel nachádzame v úprave možnosti odstúpenia od zmluvy. Zatiaľ čo v občianskom práve je pre odstúpenie od zmluvy v dôsledku omeškania nutné uplynutie dodatočnej primeranej lehoty, obchodné právo pozná aj situácie, kedy je v dôsledku omeškania dlžníka s plnením záväzku od zmluvy možné odstúpiť ihneď. Úprava možnosti odstúpenia od zmluvy v dôsledku vadného plnenia je v zásade rovnaká. Rozdiel medzi právnymi úpravami je v začiatku plynutia dodatočnej primeranej lehoty na plnenie, ak je poskytnutie takejto lehoty potrebné.

Autor
Erik Lacko

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf

Alternatívne obchody a mitigačné povinnosti v rámci zodpovednosti za škodu

marec 16, 2023 Admin

Abstrakt

Úprava mitigačných povinností poškodeného a na ne nadväzujúca úprava práv a povinností sú pravidelnou súčasťou právnych poriadkov európskych štátov, rovnako ako unifikačných projektov či vzorových úprav pre súkromné právo. Tak ako je často spojený s aplikačnými a teoretickými problémami vznik a zánik zodpovednosti za škodu, aj pri mitigačných povinnostiach poškodeného sa právna veda a prax môže stretnúť s úskaliami, ktoré so sebou táto problematika prináša. Účelom príspevku je venovať sa aspoň sčasti niektorým súvisiacim otázkam, hlavne tomu, kedy mitigačné povinnosti vznikajú, aký je ich rozsah, pričom väčší dôraz kladieme na otázku alternatívnych obchodov a s nimi spojených najčastejších problémov praxe.

Úvod

1. Podstata a vznik mitigačných povinností poškodeného

Mitigačné povinnosti (podobne ako predvídatel’nosť škody) predstavujú zákonnú limitáciu náhrady škody v prípade, ak nebudú zo strany poškodeného splnené v zákonom požadovanej miere alebo nebudú splnené vôbec. Toto nesplnenie čo do dôsledkov znamená, že tá časť škody, ktorá vznikla ako následok porušenia mitigačnej povinnosti poškodeného, nebude súčasťou nároku na náhradu škody, ktorý mu voči povinnému prináleží.1 Možno preto urobiť záver, že bez ohľadu na to, či poškodený svojou činnosťou zníži rozsah škody alebo nie, priznaný nárok na jej náhradu bude v prvom aj druhom prípade približne rovnaký. [1] [2] V prvom prípade dôjde k zníženiu škody aktivitou poškodeného, v druhom prípade mu škoda bude znížená o tú časť, ktorú svojou činnosťou znížiť mal a neurobil tak (určité nepresnosti môžu vzniknúť hlavne v druhom prípade pri zisťovaní a výpočtoch, o koľko by hypoteticky mohol poškodený znížiť rozsah škody, ak by svoju povinnosť mitigácie splnil). A práve kvôli týmto dôsledkom je treba čo najpresnejšie vyšpecifikovať moment vzniku povinností poškodeného.

Ustanovenie § 377 Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ”) stanovuje pre škodcu oznamovaciu povinnosť o povahe prekážky, ktorá mu bráni v splnení povinnosti a o jej dôsledkoch a má tak urobiť bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o prekážke dozvedel alebo sa mohol dozvedieť. Vznik mitigačných povinností na strane poškodeného je preto vo väčšine prípadov naviazaný práve na splnenie tejto notifikačnej povinnosti bez ohľadu na to, či je splnená pred vznikom škody alebo až následne (poškodený sa predsa nemusí o spôsobenej škode a jej následkoch automaticky dozvedieť v momente jej vzniku).[3] Škodou dotknutá strana však znáša mitigačné povinnosti aj v prípade, ak si škodca svoju povinnosť nesplní a to od momentu, v ktorom sa o škode dozvie sama bez pričinenia škodcu. Nesplnenie notifikačnej povinnosti nemôže mať za následok úplné oslobodenie poškodeného od povinnosti znížiť rozsah škôd (ktorá je v zákone zakotvená kogentným ustanovením), nečinne „sedieť” a očakávať, že mu bude škoda nahradená v plnom rozsahu. Posúva to však moment vzniku povinnosti mitigácie na ťarchu škodcu, čo sa zrejme odzrkadlí na výške škody, ktorú bude znášať.

2. Rozsah mitigačných povinností

Po tom, ako sme vyriešili otázku, kedy povinnosť vzniká, je na rade vyriešiť problém rozsahu povinnosti minimalizovať vzniknutú (a tiež hroziacu) škodu. Dikcia § 384 OBZ predpokladá opatrenia na odvrátenie škody alebo jej zmiernenie, ktoré je poškodená strana povinná prijať s prihliadnutím na okolnosti prípadu. Toto ustanovenie je prebraté z úpravy čl. 77 Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru (ďalej len „CISG”), ktorá narozdiel od nášho OBZ výslovne zavádza kritérium primeranosti.[4] Primeranosť je v súvislosti s úpravou CISG v právnej vede vysvetľovaná ako objektívne kritérium, na základe ktorého by iná osoba konajúca v dobrej viere a v rovnakej situácii ako škodca a poškodený tieto opatrenia považovala za primerané. [5] Aj v našej právnej vede je všeobecne prijatý záver, že ide o objektívne kritérium[6], do veľkej miery bude ale záver o naplnení kritéria primeranosti závisieť od konkrétnych okolností prípadu. Napriek tomu sa pokúsime aj vo všeobecnejšej rovine stanoviť hranice pre to, čo je a naopak čo nie je možné považovať za primerané opatrenia.

Ak má byť splnenie povinnosti primerané, jednoznačne vieme vyvodiť neprípustnosť takých opatrení, ktoré by predstavovali pre poškodeného neprimerané ťažkosti[7] (napr. v dôsledku jeho zlej finančnej situácie, nedostatku skúseností a podobne), prípadne by opatrenia mohli ohroziť jeho reputáciu a dobré obchodné vzťahy (nemožno od podnikateľa spravodlivo požadovať, aby po prevzatí vadného plnenia alebo plnenia horšej kvality v porovnaní s tým, čo bolo zmluvne dojednané, toto plnenie ďalej predával, ak by tým mohol ohroziť svoje dobré meno alebo existujúce obchodné vzťahy s inými podnikateľmi).[8] Zjavne neprimeraným by bolo aj také opatrenie, ktorého náklady by prevyšovali spôsobenú alebo hroziacu škodu. Náklady vzniknuté pri mitigácii podľa § 384 ods. 2 OBZ znáša povinná strana a tvoria súčasť nároku na náhradu škody (sú dôsledkom porušenia povinnosti škodcu, lebo poškodený by ich nebol vynaložil, nebyť tohto porušenia). Ak by náklady prevyšovali vzniknutú škodu, poškodený by tým vytvoril absurdnú situáciu, v ktorej by síce znížil (alebo úplne eliminoval) pôvodnú škodu, nákladmi na opatrenie by ju však s ohľadom na účinok de facto zvýšil, čím by nedosiahol požadovaný účinok mitigácie, práve naopak.

Primeranosť sa teda musí prejaviť aj vo vzťahu k vynaloženým nákladom. Ak má poškodený možnosť výberu medzi viacerými variantami opatrení s tým istým účinkom čo do rozsahu zníženia škody, má povinnosť vybrať si tú, ktorá ho (a v konečnom dôsledku škodcu) bude stáť čo najmenej. Učebnicovým príkladom je poškodené auto, kde náklady na jeho opravu prevyšujú cenu auta obdobných parametrov na trhu. Za týchto okolností musí poškodený zvoliť menej nákladnú možnosť (kúpiť iné auto), v opačnom prípade mu nebudú priznané náklady prevyšujúce tú sumu, ktorá predstavuje náklady primerane vynaložené (opätovne ale závisí od konkrétnej situácie; ak by išlo o auto, ktoré nie je ľahko zameniteľné alebo dostupné na trhu, potom by pravdepodobne druhá – lacnejšia alternatíva neprichádzala do úvahy). [9] V podobnej veci sa vo svojom rozhodnutí vyjadril aj nemecký krajský súd[10] [11], keď nepriznal náhradu nákladov švajčiarskemu kupujúcemu, ktoré mu vznikli v dôsledku toho, že od nemeckého predajcu elektroniky obdržal manuály iba v nemeckom jazyku a nie aj v ďalších dvoch štátnych jazykoch Švajčiarska – francúzštine a taliančine – a dal ich preložiť sám na dodatočné náklady. Súd v odôvodnení uviedol, že kupujúci mal využiť menej nákladnú možnosť a mal požiadať predávajúceho, aby mu sám manuály v ostatných jazykoch dodatočne poskytol. Zo strany kupujúceho preto došlo k porušeniu mitigačných povinností z dôvodu vynaloženia neprimerane vysokých nákladov vzhľadom k okolnostiam prípadu. Napriek vyššie uvedenému je v jednom prípade možné, ak v dôsledku plnenia povinnosti znížiť spôsobenú škodu bude finálna výška škody ešte o niečo vyššia. Ak by boli kroky poškodeného primerané a v súlade s § 384 OBZ, no napriek tomu by sa mu nepodarilo výšku spôsobenej škody znížiť, vynaložené náklady by musel škodca hradiť bez ohľadu na výsledok.11 Tak by sa ako ďalšia škoda pripočítali k tej pôvodne spôsobenej. [12]

Vynaloženie nákladov na splnenie mitigačných povinností však nemusí byť „iba” primerané okolnostiam prípadu, ale ako súčasť spôsobenej škody musia byť pre škodcu predvídateľné, a to v momente vzniku záväzkového vzťahu medzi škodcom a poškodeným. Určujúcim je vznik zmluvného vzťahu medzi oboma stranami (prípadne ak ide o mimozmluvnú zodpovednosť za škodu, tak moment vzniku škody v dôsledku porušenia zákonnej povinnosti[13] [14]), čo znamená, že škodca má (subjektívne hľadisko) alebo by s prihliadnutím na skutočnosti – ktoré pozná alebo má poznať – mal predvídať (objektívne hľadisko) v čase uzavretia zmluvy, aké náklady poškodenému vzniknú, ak si škodca svoju povinnosť nesplní. Najčastejšie pôjde o náklady na opravu veci, na uskladnenie tovaru, prípadne transakčné náklady na uzavretie alternatívnej zmluvy. Ak aj budú vynaložené náklady primerané k okolnostiam prípadu, nebudú ale spĺňať kritérium predvídateľnosti, nemôžu byť súčasťou nároku na náhradu škody poškodeného napriek tomu, že mu ich náhradu zákon výslovne priznáva v § 384 ods. 2 OBZ.

Na záver však považujeme za vhodné poznamenať, že je otázne, ako prísne k mitigačným povinnostiam poškodeného pristupujú sudcovia pri svojej rozhodovacej činnosti. V rozhodnutí Lombard North Central PLC v Automobile World (UK) Ltd anglický Court of Appeal ustálil, že mitigačné povinnosti všeobecne nemožno považovať za niečo, čo by malo klásť na poškodeného vysoké nároky. Je to predsa škodca, ktorý druhú stranu priviedol do problémovej situácie. [15] Ani nemecká právna veda sa netají tým, že súdy nemajú príliš veľkú vôľu „osekávať” poškodenému nárok na náhradu škody (hlavne vtedy, keď je škodca poistený), pokiaľ zo skutkových okolností nevyplýva naozaj hrubé porušenie mitigačných povinností. [16]

3. Spôsob výpočtu výšky škody

Vyššie sme uviedli, že pre výšku nároku na náhradu škody nebude až tak podstatné, či škodu poškodený zníži alebo nie; stále mu bude priznaná iba tá časť škody, ktorú už svojím konaním nemohol odvrátiť ani zmierniť jej dôsledky. Vzorec pre výpočet konečného nároku bude preto nasledovný:

a) najprv sa vypočíta škodcom spôsobená škoda v podobe skutočnej škody a ušlého zisku,

b) vymedzí sa s prihliadnutím na okolnosti prípadu, v akej miere bola škoda znížená a v akej miere mala byť znížená za dodržania kritéria primeranosti,

c) od pôvodne vzniknutej škody sa odpočíta časť, v akej škoda mala byť znížená,[17]

d) k nároku na náhradu škody sa pripočítajú náklady poškodeného, ak sú podľa hore uvedených kritérií uznateľné za súčasť spôsobenej škody.

V ďalšej časti príspevku sa budeme zaoberať povinnosťou uzavrieť alternatívnu zmluvu, ktorá je jedným zo spôsobov, ako minimalizovať vzniknutú škodu, ak tá vznikla ako dôsledok porušenia zmluvou prevzatej povinnosti.

4. Alternatívne obchody a ich vplyv na výšku nahradzovanej škody

Ak škodca mešká s dodávkou tovarov alebo služieb, prípadne dodáva vadný tovar nezodpovedajúci zmluve, poškodený má opäť urobiť primerané opatrenia aj v podobe uzavretia náhradnej zmluvy s náhradným dodávateľom hlavne v prípade, ak potenciálna škoda bude pozostávať zo zmluvných sankcií z inej zmluvy a škody vznikajúcej jeho ďalším odberateľom (následnej škody – consequential damages) alebo straty na zisku a alternatívna zmluva by mohla aspoň čiastočne zamedziť hroziacim škodám. [18] Môže pritom ísť tak o náhradný predaj, o náhradnú kúpu alebo napr. o náhradnú zmluvu o dielo.

Výška škody by mala byť vypočítaná spôsobom naznačeným v § 469 a 470 OBZ (tieto ustanovenia sa síce vzťahujú len na predaj a kúpu hlavne preto, lebo ide opäť o prevzatú úpravu z CISG, napriek tomu sa podľa nášho názoru bude obdobne postupovať aj pri iných zmluvných typoch, ako je napr. zmluva o dielo a podobne). Poškodený má nárok na rozdiel medzi pôvodnou zmluvne dohodnutou cenou a kúpnou cenou zo substitučnej zmluvy (tzv. hodnota zmarených zmluvných očakávaní – loss of expectation), od čoho treba odrátať to, čo strana získala ako dôsledok alternatívnej transakcie.[19] Ak sa nepodarí uzavrieť náhradnú zmluvu, škoda bude tvorená rozdielom medzi kúpnou cenou z pôvodnej zmluvy a bežnou cenou tovaru toho istého druhu rovnakej alebo porovnateľnej akosti za obdobných zmluvných podmienok.

Škodca musí poškodenému navyše nahradiť náklady spojené s uzavretím alternatívnej zmluvy (napr. cenu telefonických hovorov, náklady spojené s prekladom zmluvy do cudzieho jazyka), prípadne zmluvné alebo zákonné sankcie a inú škodu, ktorá vznikla odberateľovi poškodeného, ak sa v dôsledku toho, že uzatvoril substitučnú zmluvu neskôr, predsa len dostal do omeškania. [20] Ak by sa ale poškodenému podarilo uzavrieť zmluvu za výhodnejších podmienok, výška škody by bola obmedzená len na náklady spojené s uzavretím substitučnej zmluvy, prípadne následnú škodu.

S týmto úzko súvisí problematika v zahraničnej teórii označovaná ako tzv. lost-volume problém. Týka sa poškodených, ktorých predmetom činnosti je pravidelný predaj alebo kúpa. Ak poškodený uzavrie zmluvu so škodcom, ktorý v rozpore so zmluvou odmietne prevziať plnenie a poškodený ho neskôr predá, táto ďalšia transakcia nie je v anglickom právnom prostredí považovaná za substitučnú ale za novú zmluvu, ktorú by poškodený uzavrel tak či tak v rámci bežného chodu jeho podnikateľskej činnosti. Nebolo by preto spravodlivé priznať mu iba rozdiel medzi pôvodnou a novou kúpnou cenou, keď v podstate prišiel o celú jednu transakciu a tým o celkový profit z pôvodného nezrealizovaného obchodu. [21] Podľa nášho práva by zrejme nebolo možné priznať celú náhradu plnenia, ak vychádzame zo spôsobu výpočtu škody podľa § 469 – 470 OBZ a predpokladáme, že si spôsob výpočtu škody strany neupravili odchylne od tejto dispozitívnej úpravy. Do úvahy pri tom treba vziať aj to, že povinnosť uzavrieť alternatívnu zmluvu je tiež dispozitívnou úpravou a strany ju môžu v zmluve vylúčiť a stanoviť tak vlastné hranice pre rozsah povinnosti škodu minimalizovať bez toho, aby tým zasiahli do kogentného ustanovenia § 384 OBZ.

Situácia by však bola odlišná, ak by predmetom plnenia bol spotrebný a rýchlo sa kaziaci tovar. Ak je poškodený predávajúcim a jeho plnenie nebude prevzaté všas, nemusí sa mu vždy automaticky podariť uzavrieť substitučnú zmluvu v takom čase, aby nedošlo k znehodnoteniu predmetu plnenia. Vychádzajúc z ustanovenia § 470 OBZ musí škodca v takom prípade doplatiť rozdiel medzi dojednanou kúpnou cenou a bežnou cenou v čase odstúpenia od zmluvy. Ak by bol v tomto momente tovar znehodnotený, škodca sa de facto môže dostať do situácie, že bude hradiť celú dojednanú kúpnu cenu navýšenú o prípadnú ďalšiu škodu.

Zákonodarca, či už v § 469-470 OBZ alebo v § 385 OBZ počíta s tým, že uzavretiu náhradnej zmluvy predchádza ukončenie pôvodnej. Tu možno naraziť na aplikačné problémy hlavne v tom prípade, ak nesplnenie povinnosti porušujúcou stranou neznamená podstatné porušenie zmluvy a poškodený nie je oprávnený ani z iných dôvodov na okamžité odstúpenie od zmluvy. Význam to má hlavne v prípade, ak poškodený substitučnou zmluvou v plnej miere nahradí plnenie z pôvodnej zmluvy a na predchádzajúcom plnení už nebude mať viac záujem. Ak však pôvodná zmluva nebude ukončená, škodca bude mať stále nárok tovar dodať/kúpiť bez ohľadu na to, že poškodenému uhradil spôsobenú škodu. Poškodený v takom prípade nemá právo odmietnuť plnenie zo strany škodcu.[22] [23] Ak medzi zmluvnými stranami existuje pravidelný obchodný styk, poškodenému by nemuselo prekážať dodatočné plnenie z porušenej zmluvy a v konečnom dôsledku by ním len nahradil to, čo by inak musel získať cez uzavretie inej, budúcej transakcie. Možno preto uzavrieť, že kým zmluvný vzťah medzi škodcom a poškodeným aj naďalej trvá, nemožno od poškodeného požadovať uzavretie substitučnej zmluvy, ak by na pôvodnom plnení zo zmluvy už viac nemal záujem. Inak by náhradná zmluva bola opatrením spôsobujúcim poškodenému neprimerané ťažkosti; výnimku by predstavovali tie situácie, ak by sa rapídne rýchlo menila trhová cena plnenia v neprospech poškodeného a nemohol by si dovoliť čakať na márne uplynutie dodatočnej lehoty, aby mohol od zmluvy odstúpiť. 22 Odhliadnuc od tohto špecifického prípadu sa poškodenému odporúča (aby sa vyhol duplicite rovnakého plnenia) pred tým, ako uzavrie alternatívny obchod, stanoviť dodatočnú primeranú lehotu na splnenie povinnosti a od pôvodnej zmluvy odstúpiť, prípadne ju naformulovať ako zmluvu fixnú (§ 349 ods. 3 OBZ).

V súvislosti s týmto problémom si môžeme položiť otázku, či má poškodený nárok na náhradu škody od škodcu, ak ten plní podľa pôvodnej zmluvy, poškodený však toto duplicitné plnenie nevyužije, pretože si ho zabezpečil alternatívnou zmluvou. Predpoklady na vznik nároku sú podľa nášho názoru splnené: škodca porušil zmluvou prevzatú povinnosť[24], poškodenému vznikla škoda (kúpna cena z alternatívnej zmluvy) a prítomná je aj príčinná súvislosť. Ak si ale túto situáciu rozložíme na drobné, škodca bude hradiť kúpnu cenu z alternatívnej zmluvy a poškodený bude hradiť kúpnu cenu z tej pôvodnej; čo do dôsledku po započítaní bude škoda predstavovať rozdiel kúpnych cien, ako je tomu aj vtedy, ak by došlo k odstúpeniu od zmluvy (§ 469 OBZ). Poškodený je však v horšej pozícii preto, lebo sa od škody ešte odrátava to, o čo sa obohatil – keďže „obdržal” dve plnenia z dvoch zmlúv, obohatenie na strane poškodeného je zrejmé. Práve v tomto vidíme riziko neukončenia pôvodnej zmluvy pred tým, než dôjde k uzavretiu substitučného obchodu. Stavia poškodeného do nepriaznivejšej pozície, čo určite nie je účelom zákonom prikázanej mitigácie.

Zo zahraničnej judikatúry je možné vyabstrahovať niekoľko určujúcich kritérií, na základe ktorých je možné konštatovať, či došlo alebo nedošlo k splneniu mitigačnej povinnnosti formou uzavretia alternatívnej zmluvy. Súdy napr. posudzujú, o koľko poškodený zníži cenu plnenia v substitučnej zmluve, pričom ak je zníženie zjavne neprimerané okolnostiam, nepriznávajú poškodenému celý rozdiel medzi pôvodnou a novou kúpnou cenou z náhradnej zmluvy.[25] Rovnako ak poškodený uzavrel pôvodnú zmluvu so zahraničným partnerom a možnosť uzavretia alternatívnej zmluvy hľadá iba v okruhu svojho sídla, podľa nemeckého súdu nebola dostatočne splnená mitigačná povinnosť.[26] Ak ide o tovar vytvorený na mieru požiadavkám škodcu, súd vzal na vedomie, že poškodený môže mať problém s predajom špecifického tovaru a preto urobil záver, že snaha o uzavretie náhradnej zmluvy by pre poškodeného prinášala neprimerané ťažkosti.[27] Aj uzavretie alternatívneho obchodu je preto vždy potrebné skúmať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu.

5. Čo v prípade, ak si poškodený plnenie zabezpečí sám

V zásade nie je vylúčené, aby poškodený miesto substitučnej zmluvy zabezpečil plnenie sám. V takom prípade treba zodpovedať otázku, čo všetko sa považuje za spôsobenú škodu a čo sa bude nahrádzať. Ak si ako príklad zoberieme podnikateľa vyrábajúceho tovar, ktorého výrobné kapacity však nepostačujú na pokrytie všetkých uzavretých obchodov a za tým účelom uzavrie samostatnú zmluvu so subdodávateľom, ktorý mu ale včas nedodá tovar, nevidíme dôvod, prečo by poškodený nemohol eliminovať prípadnú budúcu škodu tým, že tovar vyrobí sám. Za tejto situácie sa však nedá porovnávať kúpna cena z dvoch zmlúv, pretože podnikateľ substitučnú zmluvu neuzatvoril. Náhrada škody tak bude pozostávať iba z vynaložených nákladov na dodatočnú výrobu (napr. mzdy zamestnancov za prácu nadčas, materiál použitý na výrobu a pod.) ako aj následnú škodu v prípade, ak sa predsa len sám voči svojmu odberateľovi dostane do omeškania. Mal by však dbať na to, aby – ak nemá záujem na dodatočnom plnení – pôvodnú zmluvu ukončil, v opačnom prípade sa môže dostať do nepriaznivej situácie, ako bolo uvedené vyššie (bod 4 tohto príspevku).

Záver

V anglickej právnej teórii je povinnosť mitigovať (duty to mitigate) odvodzovaná (aj) od predvídateľnosti škody. Teória sa opiera o to, že škodca v čase uzavretia zmluvy odôvodnene predvída, že v prípade ním spôsobenej škody bude poškodený vyvíjať aktivitu smerom k zníženiu jej rozsahu. Práve preto všetko, čo malo byť s prihliadnutím na okolnosti prípadu poškodeným minimalizované, ale nestalo sa tak, nebolo pre škodcu predvídateľné.[28] V našich podmienkach takto konštruovaná právna úprava zodpovednosti za škodu ale primárne predstavuje rozloženie rizika medzi škodcom a poškodeným, ovplyvňuje ich správanie hlavne v momente rozhodovania, či majú alebo nemajú vstúpiť do zmluvného vzťahu s iným kontrahentom.[29] Ak by zákon škodu primeraným spôsobom nelimitoval, ako je tomu napr. cez inštitút predvídateľnosti škody alebo pri mitigačných povinnostiach poškodeného, v kombinácii s objektívnou zodpovednosťou za škodu by to viedlo k neželanej opatrnosti v podnikateľských vzťahoch a neúmerné riziko by sa v konečnom dôsledku premietlo do cien. V neposlednom rade právna úprava, ktorá by vytvorila pre subjekty právnych vzťahov existenčné riziko, by nebola v súlade so základnými právami a slobodami.[30]

Autor
Veronika Trojčáková

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf

Predvídateľnosť škody

február 1, 2023 Admin

Úvod do problematiky

Účelom ustanovení o náhrade škody, či už sa týkajú škody plynúcej z porušenia povinností vychádzajúcich zo zmluvných vzťahov, alebo z porušenia zákonných povinností, je zaistenie kompenzácie poškodenej strany. Skrátka, účelom týchto pravidiel je čo najviac prinavrátiť poškodenú stranu do stavu, v akom bola pred vznikom škody.

Právne poriadky mnohých štátov však obsahujú taktiež pravidlo, podľa ktorého strana, ktorá spôsobila škodu, je povinná nahradiť vzniknutú škodu len do tej miery, v akej ju mohol predvídať ako dôsledok porušenia svojich povinností. Spomínané pravidlo nesie názov predvídateľnosť škody. Tá má svoje počiatky už v starovekom Ríme a znie: ,,Náhrada škody v prípadoch zahrňujúcich určité množstvo nemá presiahnuť dvojnásobok tohto množstva.“1 K dnešnému všeobecnému chápaniu sa dostalo toto pravidlo v novovekom Francúzsku, kde bola do Code Civil uzákonená zásada, podľa ktorej ,osoba, ktorá je povinná plniť, zodpovedá strane, ktorej je povinná plniť, len za škodu, ktorú mohla predvídať v dobe uzatvorenia zmluvy.“2 Toto pravidlo neskôr prevzali do svojej rozhodovacej praxe anglické súdy, kde sa automaticky dostalo ustanovenie o predvídateľnosti škody do common law. Predvídateľnosť škody je explicitne zákonne upravená aj v slovenskom právnom poriadku, konkrétne v § 379 ObZ [, ktorý znie: „Ak tento zákon neustanovuje inak, nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Nenahrádza sa škoda, ktorá prevyšuje škodu, ktorú povinná strana v čase vzniku záväzkového vzťahu ako možný dôsledok porušenia svojej povinnosti predvídala alebo ktorú bolo možné predvídať s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré v uvedenom čase povinná strana poznala alebo mala poznať pri obvyklej starostlivosti.“ Vychádzajúc z tohto ustanovenia, nenahrádza sa tzv. nepredvídateľná škoda. Túto predvídateľnosť treba skúmať vzhľadom na okolnosti či strana v momente vzniku záväzkového vzťahu, vo väčšine prípadov pôjde o moment uzavretia zmluvy, predvídala škodu ako predpokladaný následok svojho konania, či naopak nekonania. Je potrebné prizerať aj na všetky okolnosti, na ktoré zmluvná strana, ktorá spôsobila škodu, prihliadala, resp. tak mala urobiť pri jej objektívnej starostlivosti. Aj z toho je zreteľné, že sa pri tomto inštitúte neprihliada na subjektívne dispozície zmluvných strán, ale na zreteľ sa berie objektívne kritérium, ktoré sa požaduje od všetkých strán obchodu.[4]

1. Predvídateľnosť škody ako predpoklad zodpovednosti za škodu?

Povinnosť nahradiť škodu sa vo všeobecnosti považuje za povinnosť sekundárnu, ktorá nastupuje až po porušení prvej, zmluvnej alebo zákonnej povinnosti. Preto tu existujú predpoklady, ktorých kumulatívnym naplnením nastáva následok, ktorým je zodpovednosť za spôsobenú škodu. Naskytá sa nám teda otázka, aké sú to predpoklady a či medzi nich patrí aj inštitút predvídateľnosti škody. Bez akýchkoľvek polemík môžeme medzi predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu zaradiť vznik škody, protiprávnosť (môže nastať ako konaním, tak aj opomenutím) a kauzálny ne- xus, teda príčinnú súvislosť medzi prvými dvomi predpokladmi. V odbornej literatúre sa stretávame s rôznymi názormi, či predvídateľnosť škody patrí medzi predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, alebo je to len nástroj na limitáciu náhrady škody. Šil- hán vo svojej publikácii v prvom vydaní medzi predpoklady zodpovednosti za škodu okrem vyššie spomínaných zaradzoval aj predvídateľnosť škody a neexistenciu okolností vylučujúcich zodpovednosť ako napríklad vis maior.[5] V druhom vydaní publikácie už svoj názor zmenil a priradil sa k prevažnej väčšine autorov, ktorá presadzuje myšlienku, že predpokladmi na vznik zodpovednosti za spôsobenú škodu sú iba vznik škody, protiprávnosť a kauzálny nexus. Predvídateľnosť škody je tak vo väčšine prípadov považovaná za limitáciu, resp. obmedzenie náhrady škody. Ja sa prikláňam k názoru, že predvídateľnosť škody síce nie je absolútny predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, ale ak strana, ktorá spôsobila škodu, preukáže, že pri vzniku záväzkového vzťahu nemohla s prihliadnutím na všetky okolnosti predvídať vzniknutú škodu, tak sa v určitých prípadoch môže zbaviť povinnosti nahradiť celú škodu.

2. Posudzovanie predvídateľnosti škody

Vzhľadom na zjavnú dôležitosť a kontroverzné nazeranie na predvídateľnosť škody je zrejmé dôležité ozrejmiť ako sa tento inštitút v rámci obchodného práva posudzuje. Vyriešiť tento problém nám pomôže test predvídateľnosti (forseeability test). Tento sa prvýkrát použil už v roku 1894 v rozhodnutí súdu Veľkej Británie Court of Exche- quer’s Landmark, ktorý bol v tom čase odvolacím súdom, ktorý svojím rozhodnutím vo veci Hadley vs. Baxendale vytvoril precedens v konkrétnej problematike. V danej veci išlo o to, že prevádzkovateľ mlyna Hadley uzavrel s dopravcom Baxendalom zmluvu o preprave poškodenej súčasti mlyna k opravárovi. Predmetnou súčasťou bol hriadeľ, ktorý bol esenciálny pre fungovanie mlyna, čo ale dopravca Baxendale, ktorý zmluvu porušil a s prepravou sa o päť dní oneskoril, nevedel. Preto i súd rozhodol, že dopravca nebude povinný k tomu, aby nahradil ušlý zisk, ktorý medzitým Hadleymu v dôsledku omeškania vznikol, pretože v dôsledku absencie informácií nebola vzniknutá škoda pre Baxendala predvídateľná. Súd oprel svoju argumentáciu o napoleonský Code Civil a v civilnej právnej problematike rozpracovanou justiniánskou koncepciou predvídateľnosti. Svojím rozhodnutím súd tak stanovil dva základné princípy:

• Škoda je nahraditeľná, keď prirodzene plynie z určitého porušenia zmluvy.

• Ak neplynie prirodzene z porušenia, poškodený musí preukázať, že škodca disponoval patričnými vedomosťami, ktoré by rozumnej osobe v dobe uzavretia zmluvy umožnili predvídať, že z porušenia zmluvy vzíde neobyčajná strata.[6]

Na základe testu predvídateľnosti teda môžeme vyčítať, že to či škodca bude musieť uhrádzať celú škodu, alebo tu bude istá limitácia, závisí od istých faktorov. Tie majú svoj objektívny i subjektívny základ. Objektívny základ tkvie v tom, že strana, ktorá škodu spôsobila, spôsobenú škodu skutočne predvídala (actual knowledge). Subjektívny základ zasa spočíva v tom, že strana s prihliadnutím na všetky okolnosti a pri vynaložení odbornej starostlivosti pri tom – ktorom prípade mohla a mala spôsobenú škodu predvídať, predvídateľnosť sa tu teda prezumuje (imputed knowledge). Pri subjektívnom základe sa prihliada na vlastnosti a znalosti osoby, ktorá svojím konaním či nekonaním spôsobila škodu. V tomto prípade, ak škodca argumentuje tým, že vzniknutú škodu nepredvídal, tak na vyvrátenie jeho argumentu stačí aj právna fikcia, že osoba v jeho objektívnom postavení a za daných okolností takúto škodu predvídať mohla, resp. mala.[7] Test predvídateľnosti je dôležitý z hľadiska toho či strana mala dostatok poznatkov o vzťahu medzi ním a poškodeným a či mohla tušiť, že v dôsledku svojho konania alebo nekonania môže druhej strane spôsobiť škodu. Nie je preto potrebná absolútna vedomosť o budúcom stave vo veci, ale každá informácia, ktorou strany disponujú pred vznikom prípadnej škody, je podstatná a bude sa skúmať jej relevancia pre posúdenie zodpovednosti. Každý prípad je značne špecifický, preto pri rozhodovaní musí súd prihliadnuť na všetky okolnosti jednotlivo a starostlivo. Podstatným faktom však zostáva, že predvídateľnosť škody je inštitútom dispozitívnym. To znamená, že zmluvné strany si medzi sebou môžu voľne upraviť, kedy budú určité prípady vzniku škody považovať za predvídateľné a pri ostatných tak zostane možnosť pre škodcu limitovať náhradu škody z dôvodu nepredvídateľnosti škody. Zmluvné strany tak môžu ľahšie predísť sporom, ak si na začiatku ich zmluvného partnerstva vymedzia rozsah náhrady škody.[8] Je preto vhodným odporúčaním pre zmluvné strany, aby pri uzatváraní zmluvy jedna druhú navzájom upozornila na skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť abnormálnu nepredvídateľnú škodu pre druhú zmluvnú stranu pri normálnych okolnostiach. Tak sa už strana, ktorá škodu spôsobila, nebude môcť hájiť námietkou nepredvídateľnosti škody.

Za povšimnutie v tejto súvislosti stojí aj spomenutie stupňa predvídateľnosti škody. Vychádzame zo základnej premisy, že škodca musí uhradiť škodu, ktorú v čase uzavretia zmluvy s poškodeným predvídal. Ak je však medzi momentom uzavretia zmluvy a momentom vzniku škody príliš veľa článkov resp. skutočností, tak sa táto škoda považuje za príliš vzdialenú (far too remote). Preto sa škodca môže ľahšie vyviniť na základe toho, že škodu v momente keď uzatváral zmluvu, nepredvídal. Preto pre úspech poškodeného v dokazovaní je potrebné preukázať, že škodca už v momente samotného uzatvorenia zmluvy predvídal škodu ako pravdepodobný dôsledok svojho konania či nekonania.[9]

Predvídateľnosť škody sa svojím rozsahom a opodstatnenosťou dostala a presadila jednak v common law no výrazne sa zakorenila aj do práva medzinárodného obchodu. Dokumentom, v ktorom je najviac prepracovaná predvídateľnosť škody, je Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru, ktorý je uverejnený aj v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 160/1991 Zb. (CISG). Predvídateľnosť škody je v tomto dokumente, ktorý je záväzný pre jeho signatárov, avšak má až na jeden článok dispozitívnu povahu, upravený porovnateľne s úpravou v slovenskom právnom poriadku. Je tu však istá odlišnosť týkajúca sa práve stupňa predvídateľnosti. Zatiaľ čo v našom právnom systéme musí škodca na to, aby sa nemohol zbaviť zodpovednosti za škodu, predvídať škodu ako pravdepodobný dôsledok svojho počínania, tak v CISG mu na to postačuje predvídať, že svojím konaním či opomenutím, spôsobí škodu ako dôsledok možný.[10] [11] Z tohto hľadiska môžeme vidieť, že právo medzinárodného obchodu je čo sa týka objektivity omnoho prísnejšie.

3. Zmluvná a mimozmluvná zodpovednosť za škodu a teória adekvátnej príčinnej súvislosti

Často rozoberanou témou v obchodnom práve v oblasti záväzkového práva je to či sa inštitút predvídateľnosti škody bude vzťahovať len na porušenie zmluvných povinností, alebo či sa vzťahuje aj na zodpovednosť za škodu spôsobenú v dôsledku porušenia povinností zákonných. Závery vychádzajúce od jednotlivých autorov nie sú jednotné. Väčšina z nich jednoznačne uvádza, že sa predvídateľnosť škody vzťahuje len na porušenie zmluvných záväzkov, čo vyplýva jednoznačne z ustanovenia § 379 ObZ11. Niektorí autori sú však toho názoru, že predvídateľnosť škody sa vzťahuje na oba režimy zodpovednosti, teda na zmluvnú, ale aj mimozmluvnú, teda deliktuálnu a vychádzajú najmä z ustanovenia § 757 ObZ.[12] Podľa ich názoru sa na základe toho má na deliktuálnu zodpovednosť vzťahovať obdobne aj § 379 ObZ. Vyvrátiť tento argument môžeme na základe výkladu slova „obdobne“, ktoré je pre § 757 ObZ pilierom. Týmto slovom zákonodarca nechcel vyjadriť to, že sa musia obligatórne použiť na mimo- zmluvnú zodpovednosť ustanovenia § 373 a nasl. ObZ pojednávajúce o náhrade škody. Toto ustanovenie tam však vsunul preto, aby bolo možné v prípade potreby v situáciách ad hoc využiť spomínané ustanovenia aj na momenty, keď porušením povinností plynúcich zo zákona vznikla poškodenému škoda.

Zaujímavým spôsobom sa s predvídateľnosťou škody vysporiadala česká právna úprava po prijatí nového občianskeho zákonníka, ktorý v sebe subsumoval celé súkromné právo, teda aj právo obchodné. Českí zákonodarcovia prijali v roku 2012 zákon č. 89/2012 Občanský zákoník. Tejto právnej úprave predchádzal v oblasti obchodného práva zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ktorý sa aspoň na začiatku zhodoval s naším ObZ, kde bol taktiež v § 379 explicitne zakotvený inštitút predvídateľnosti škody. V novom občianskom zákonníku však takáto explicitná úprava už chýba. V obchodných záväzkových vzťahoch sa však predví- dateľnosť škody uplatňovať neprestala. Dôvodom je teória ochranného účelu zmluvy. Účelom tejto teórie je ochraňovať legitímne očakávania zmluvných strán a taktiež rozložiť riziko vzniku škody na obe strany. Každá zmluva či dohoda prináša so sebou aj riziká a zmluvní partneri by preto mali mať možnosť tieto pri uzatváraní zmluvy obmedziť či poistiť v čo najväčšej možnej miere. Podstatnou skutočnosťou je, že ide o možnosť a nie o povinnosť zmluvných strán takéto riziká obmedzovať. Preto by nemala strana zmluvy hradiť vzniknutú ujmu, ktorej riziko bolo v čase jej uzatvorenia nepredvídateľné. Ako som už však spomínal vyššie v texte, dôležité a účelné je, aby sa pri uzatváraní zmluvy strany navzájom na možné riziká zo zmluvy plynúce upozorňovali a predchádzali tak nepredvídateľnej škode. Pri zisťovaní škody je na základe logického uvažovania určiteľná a predvídateľná výška škody, len ak je taký aj druh vzniknutej škody.[13] [14]

Inou kategóriou, na základe ktorej možno určiť prvok predvídateľnosti, je teória adekvátnej príčinnej súvislosti. Podľa nej „je príčinná súvislosť daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu.“14 Inými slovami, príčinná súvislosť medzi konaním škodcu a vzniknutou škodou tu nie je, ak je daný následok, teda spomínaná škoda, neočakávateľný či nepravdepodobný, resp. nepredvídateľný. Tak ako v ObZ, aj pri tejto teórii je táto ne- predvídateľnosť posudzovaná prísne objektívne. V prípade záväzkových vzťahov hrá rozhodujúcu úlohu objektívny štandard vedomostí škodcu – čo mala rozumná osoba v momente uzatvorenia zmluvy predvídať v pozícii povinnej strany s prihliadnutím na okolnosti vzťahujúce sa k uzatvoreniu zmluvy. Opäť tu hrajú úlohu upozornenia a prehlásenia strán a najmä komunikácia po uzatvorení zmluvy. V prípade deliktuálnej zodpovednosti je to však o niečo odlišné. Tu je dávaný dôraz na objektívny, za normálnych okolností objektívne predpokladaný, chod vecí.[15] Ako jednoduchý príklad kvôli predstave nám poslúži prípad, keď chlapec, ktorý hodí kameň smerujúci na dom, rozbije ním okno, tak za normálnych okolností nepredpokladá, že by sa kvôli tomuto jeho počinu mohol napríklad zrútiť celý dom. Takýto test však nemôže fungovať stopercentne. Ani teória príčinnej súvislosti však nemôže vylúčiť situáciu, kedy si poškodená strana bude nárokovať náhradu škody, pretože ju strana spôsobujúca škodu subjektívne predvídala. Je to pomerne obtiažne dokázateľné a dôkazné bremeno je v takomto prípade na poškodenom, ktorý musí preukázať, že existuje príčinná súvislosť medzi týmto protiprávnym konaním škodcu a vzniknutou škodou a že táto bola pre neho predvídateľná.

4. Predvídateľnosť škody a zavinenie

Predvídateľnosť škody je v právnom systéme príbuzná s ďalšími podstatnými inštitútmi, akými sú prevenčná povinnosť, vis maior, príčinná súvislosť či zavinenie. Každopádne môžeme povedať, že predvídateľnosť škody tvorí významný inštitút obchodného práva nielen na Slovensku, ale aj v medzinárodnom práve. V ďalšom texte si priblížime prepojenie predvídateľnosti škody a zavinenia.

V tomto prípade bude opäť nápomocná česká právna úprava, konkrétne najnovšia právna úprava v novom občianskom zákonníku. Ak vychádzame z teórie adekvátnej príčinnej súvislosti, tak jej východiskom je predvídateľnosť škodlivého následku. To sa nápadne podobá ďalšiemu predpokladu zodpovednosti za škodu a tým je zavinenie, bez ohľadu na to či ide úmysel, alebo nedbanlivosť. Táto problematika už spadá do občianskoprávnej úpravy, keďže v obchodnom práve sa zodpovednosť za škodu posudzuje objektívne, to znamená bez ohľadu na zavinenie. Zo zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník vyplýva pri všeobecnej zodpovednosti, že sa budú ustanovenia tohto zákona týkajúce sa zodpovednosti za škodu vzťahovať aj na obchodnoprávne vzťahy, avšak len v prípade ak subjekt obchodného práva poruší povinnosti, ktoré nie sú upravené v ObZ.[16]

Tradične sa vychádza z toho, že osoba koná zavinene, keď svojím konaním poruší predpokladanú úroveň opatrnosti. Je však potrebné posúdiť či sa na túto skutočnosť pozerá objektívne, alebo či je potrebné a vhodné skúmať konkrétne okolnosti u každého jednotlivca zvlášť. Z právno-etického hľadiska je dôležité poznamenať, že pri tejto téme treba brať na zreteľ individualitu každého jednotlivého človeka. V občianskom i obchodnom práve je síce posudzovaná priemerná rozumová schopnosť človeka objektívne, ale je to vyvrátiteľná domnienka, teda pripúšťa dôkaz opaku. Je možné ju vyvrátiť subjektívnou nedostatočnosťou spôsobilosti. Príkladom môže byť § 422 OZ, podľa ktorého sa môžu zodpovednosti za škodu zbaviť osoby maloleté a osoby postihnuté duševnou poruchou, ktorí nedokážu posúdiť následky svojho konania. Škodca sa môže brániť aj takým spôsobom, ak preukáže, že nemohol bez náležitého a jemu možného vypätia vôle rozpoznať, že ohrozuje cudzie záujmy a že jeho konanie je nedovolené a že nemohol konať inak, teda, že nemohol spôsobený následok predvídať. Subjektívne poňatie zodpovednosti za škodu je preto opodstatnené a vychádza z koncepcie, že nemožno objektivizovať každú osobu, ale má sa prihliadať na subjektívne okolnosti.[17]

Záver

Na základe rozoberanej problematiky možno vyvodiť niekoľko nasledujúcich skutočností. Predvídateľnosť škody sa do svojej dnešnej podoby sformovala v 19. storočí vo francúzskom Code Civil. Následne bola prebratá aj do anglo-amerického právneho systému a rozšírila sa do celej Európy, neskôr aj do medzinárodného práva. V slovenskom právnom poriadku sa predvídateľnosť škody chápe len ako spôsob limitácie náhrady škody a nie ako predpoklad zodpovednosti za vzniknutú škodu. Predvídateľnosť sa posudzuje na základe testu predvídateľnosti, ktorý má svoj subjektívny i objektívny základ. Je veľmi dôležitá vzájomná komunikácia medzi zmluvnými partnermi, aby sa čo najviac predchádzalo nepredvídateľnej škode. Inštitút predvídateľnosti škody sa v prevažnej miere uplatňuje len v záväzkových právnych vzťahoch. V neposlednom rade má predvídateľnosť škody blízke vzťahy s inými inštitútmi občianskeho i obchodného práva. Na záver je tak možné konštatovať, že predvídateľnosť škody je zaujímavá a v mnohých prípadoch rozporne chápaná problematika. Jej správnym využitím však zmluvná strana dokáže upraviť náhradu škody vo svoj čo možno najväčší prospech.

Autor
Milan Fedorišin

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf

Zmluvná modifikácia zodpovednosti za škodu (prípustnosť, rozsah)

február 1, 2023 Admin

Úvod

V posledných rokoch sme na poli zodpovednosti za škodu a jej prípadnej zmluvnej modifikácie v obchodnom práve mohli zaznamenať pomerne rozsiahlu odbornú diskusiu odohrávajúcu sa v priestore Česko¹ – Slovenska, ktorá však neviedla ku konečným, jednotným záverom. Úplný konsenzus týkajúci sa samotnej prípustnosti, a s tým nerozlučne súvisiacim určením rozsahu zmluvnej modifikácie zodpovednosti za škodu medzi odbornou verejnosťou toho času nebol dosiahnutý.

Súdna prax vo svojich rozhodnutiach takisto nezaujala jednoznačné stanovisko. Minimálne v slovenských pomeroch by naša snaha o nájdenie „riešenia“ tohto fenoménu v rozhodovacej praxi súdov bola relatívne bezúspešná, a to z dôvodu, že zásadné súdne rozhodnutia z akýchkoľvek inštančných stupňoch súdov, ktoré by relevantne obsiahli sledovanú problematiku, zatiaľ neexistujú.

1. Prípustnosť zmluvnej modifikácie za škodu

Nejednotnosť názorov na danú problematiku však celkom pochopiteľne vyplýva zo samotného legálneho textu zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OBZ“). Nevyhnutnou otázkou, ktorú musíme vyriešiť ako prvú je, a síce prípustnosť zmluvnej modifikácie za škodu. Väčšina odbornej verejnosti sa prikláňa k možnosti tejto modifikácie, samozrejme existujú aj názory proti jej prípustnosti^[1]^{^[2]}.

Máme za to, že argumenty uvádzane v česko-slovenskej odbornej spisbe, ktoré pripúšťajú možnosť modifikácie zodpovednosti za škodu v obchodnom práve, vyplývajú a primerane zohľadňujú aktuálne potreby modernej spoločnosti a trhového hospodárstva. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že zmluvnú modifikáciu náhrady škody môžeme nájsť v právnych poriadkoch napr. Českej republiky, Nemecka či Rakúska, ktorým je ten náš právny poriadok azda najviac podobný (zohľadňujúc historické pomery a spätosť týchto krajín), ďalej sa tento inštitút nachádza aj v Princípoch medzinárodných obchodných zmlúv UNIDROIT. Je všeobecne známe, že právo by malo predchádzať ekonomickému napredovaniu/smerovaniu spoločnosti a nie vice versa (ako tomu v skutočnosti v drvivej väčšine bohužiaľ je), preto sa prikláňame na stranu liberálnejších názorov – stotožnili sme sa s možnosťou zmluvnej modifikácie resp. limitácie náhrady škody v obchodnom práve, z časového hľadiska ex ante, a preto sa v tomto príspevku uberáme práve tým smerom, ostatné spôsoby limitácie ostávajú nateraz nepovšimnuté.

Problematickým ustanovením je v našom prípade § 386 OBZ, ktorý, okrem toho, že je kogentným ustanovením podľa § 263 OBZ, v prvom odseku vylučuje možnosť vzdania sa nároku na náhradu škody pred porušením povinnosti, z ktorého môže škoda vzniknúť. Z hľadiska výkladu sa vynárajú problémy s pojmami ako „vzdať sa“ či „nárok na náhradu škody pred porušením povinnosti“. Čo presne je ich obsahom, môžeme chápať vo viacerých významoch, a preto bližšie k riešeniu interpretačných problémov ohľadom nejasnosti pojmov použitých v § 386 ods. 1 OBZ odkazujeme na dostupnú odbornú literatúru.^[3]

S uvedeným veľmi úzko súvisí § 379 OBZ, ktorý je svojou povahou dispozitívny, a pokiaľ ide o ich vzájomný vzťah, § 386 ods. 1 OBZ nemožno vykladať tak, že jeho ko- gentný charakter bráni dispozitívnemu nakladaniu s rozsahom náhrady škody v zmysle § 379 OBZ ani v spojení s kogentným ustanovením § 386 ods. 1 OBZ nevylučuje právo strán dohodnúť si limitáciu prípadnej náhrady škody. Dohoda o limitácii náhrady škody je teda dovoleným výkonom dispozičného práva.^[4] Vzhľadom na § 574 ods. 2 OZ, podľa ktorého „dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná“, je možné každé ustanovenie o limitácii náhrady škody (napr. vylúčenie ušlého zisku, určenie maximálnej výšky škody a pod.) považovať za neplatné práve pre rozpor s týmto ustanovením.^[5] V tejto súvislosti považujeme za nevyhnutné poukázať na rozdiel medzi § 574 ods. OZ (lexgeneralis) a § 386 ods. 1 OBZ (lex specialis), a síce napriek tomu, že obe ustanovenia vychádzajú z toho, že práva sa nemožno vopred vzdať, ustanovenie § 574 ods. 2 OZ za rozhodujúci považuje okamih vzniku práva a ustanovenie § 386 ods. 1 zase okamih porušenia povinnosti. Po porušení povinnosti, aj keď ešte nie je zrejmé, či toto porušenie má za následok vznik škody, sa strany môžu dohodnúť o vzdaní sa práva na náhradu škody. Podľa Ovečkovej sa tento zákaz týka len vzdania sa nároku ako celku a nie obmedzenia výšky škody, resp. rozsahu. Možno konštatovať, že ustanovenie § 574 ods. 2 OZ sa vzhľadom na osobitnú úpravu § 386 ods. 1 OBZ, pokiaľ ide o možnosť limitácie náhrady škody, sa neuplatní, a rovnako tak aj vo väzbe k § 579 OBZ, lebo aj tu ide o lex specialis.^{^[6]}

2. Rozsah zmluvnej modifikácie za škodu

Ak dôjde k použitiu niektorých zo spôsobov limitácie náhrady škody (ktorých demonštratívny výpočet a stručný opis je uvedený nižšie), je nutné, aby takáto klauzula v kontexte celej zmluvy spĺňala ďalšie podmienky, a to predovšetkým určitosť a primeranosť. Je preto vhodné zmluvné dojednania formulovať tak, aby zbytočne nevyvolávali problémy. Užitočným bude výslovne zakotvenie účelu a hospodárskeho kontextu zmluvy. Vo svetle tohto ustanovenia, z ktorého bude jasné, že je obom zmluvným stranám zrejmá povaha zmluvy (a prípadne neštandardný výnimočný charakter plnenia), je potom nutné na limitačné dojednania nahliadať z hľadiska výkladu i dokazovania. Čo sa týka požiadavky primeranosti, je pre samotnú právnu prípustnosť nevyhnutne nutné, aby dojednanie vždy bolo „primerané okolnostiam daného prípadu a obchodného vzťahu pri ich hodnotení podľa zásad poctivého obchodného styku.“

Postup pri hľadaní primeranej výšky limitácie sa samozrejme prípad od prípadu bude líšiť (vymedzenie metodologickej schémy/ kritérií na rozhodovanie je úlohou judika- túry). I pri vedomí nevyhnutnosti skúmania okolností vždy vo vzťahu k jednotlivom konkrétnemu prípadu možno vo všeobecnej rovine niektoré najpodstatnejšie aspekty, ktoré budú pri hľadaní primeranej výšky limitácie v individuálnom prípade vhodné vziať do úvahy, vymedziť. Z praktického hľadiska bude teda najväčší zreteľ braný na nasledujúce okolnosti daného prípadu (prehľad je možné previesť napr. vo vzťahu k jednotlivým prvkom tvoriacim štruktúru právneho vzťahu). Z hľadiska subjektov zmluvného vzťahu tak pôjde o subjektový charakter a reálnu silu zmluvných partnerov. Podľa objektu tu bude vzťah limitácie k predmetu zmluvy či povaha ujmy a podľa obsahu budú určovacími prostriedkami napr. odstupňovanie limitácia podľa kvantity porušenia povinnosti či kvality porušenia povinnosti konkrétny rozsah limitácie, vyváženosť celej zmluvy. ⁷

Všetko, samozrejme, za predpokladu, že takéto ustanovenia nebudú v rozpore so zákonom, nebudú ho obchádzať a ani sa nebudú priečiť dobrým mravom, a teda nenapĺňajú podmienky absolútnej neplatnosti právneho úkonu v zmysle § 39 OZ.

Rozsah náhrady škody môžeme zmluvne limitovať nasledovnými metódami: zmluvnou pokutou alebo sľubom odškodnenia⁸, pričom sa jedná o nepriame, sprostredkované, zákonom predpokladané spôsoby limitácie náhrady škody. Zmluvná pokuta predstavuje paušalizovanú náhradu škody, nejedná sa o limitáciu náhrady škody v pravom zmysle slova, avšak je oveľa lepšie vymáhateľná. Pre paušalizáciu náhrady ^[7]^[8]škody prostredníctvom zmluvnej pokuty a sľubu odškodnenia je potrebné brať do úvahy všeobecné obmedzenia pre limitáciu náhrady škody – nemôže byť teda neprimerane nízka, nakoľko by súd mohol rozhodnúť o jej neplatnosti z dôvodu obchádzania zákona Zároveň umožňuje široký rozsah dohôd, vrátane možnosti jej prepojenia s náhradou a výškou škody, prípadne možnosti jej úhrady len v prípade, ak vznikne škoda. Okrem zmluvnej pokuty zaraďujeme medzi sprostredkované spôsoby limitácie náhrady škody, ktorý je spôsobilý pôsobiť ako prostriedok limitácie náhrady škody analogicky vzhľadom na dispozitívnosť § 727 OBZ, aj uzavretie dohody strán o obmedzení výšky škody ex ante. Rozšírením počtu, resp. definovaním okolností vylučujúcich zodpovednosť uvedených v § 374 OBZ, ide o možnosť spresnenia a prispôsobenia individuálnemu vzťahu zvlášť pri špecifickom predmete zmluvy. Založením zodpovednosti založenej na princípe zavinenia, ktorý súvisí s predchádzajúcim spôsobom, pričom analogicky vychádza rovnakých základov a aj závery judikatúry môžu byť analogicky použité na tento prípad. Do úvahy prichádza možnosť poukázať na analogickú aplikáciu § 300 OBZ, podľa ktorého je možnosť dohody o subjektívnej zodpovednosti pri zmluvnej pokute. Ide tiež o spresnenie a prispôsobenie úpravy zodpovednosti za škodu individuálnemu vzťahu pri špecifickom predmete zmluvy. Základom je predovšetkým potreba vyváženia zmluvy, prípadne vzájomného poskytnutia výhody zodpovednosti za škodu spôsobenú zavinením. Dohodnutím výšky škody, ktorú zmluvné strany pri uzatváraní záväzku predvídajú, a to predovšetkým definovaním predvídateľného ušlého zisku – predmetný spôsob limitácie je zriedkavý, ale vychádza z koncepcie zodpovednosti za škodu, založenej na povinnosti hradiť len tú škodu, ktorú zmluvné strany pri jej uzavretí predvídali, uvedenú v § 379 OBZ. Aj v zákonnom riešení je predvídateľnosť výšky škody fixovaná na moment uzatvorenia zmluvy, nie je skúmaná spätne a nemala by byť skúmaná ani následne. Strany sa takouto dohodou zároveň zbavujú možnosti namietať objektívnu nepredvídateľnosť druhu škody, ktorá bola limitovaná. Dohoda o výške škody, ktorú zmluvné strany predvídajú bude podliehať preskúmaniu možnosti a kritérií limitácie, pričom v prípade, ak bude v nej definovaná škoda príliš všeobecná, táto dohoda nemusí spĺňať podmienky primeranosti a súladu s dobrými mravmi. Odporúča sa okrem celkovej predvídateľnej škody aj definovať konkrétne škody, ktoré zmluvné strany predvídajú, a až následne určenie ich konkrétnej jednotlivej výšky. Priamym obmedzením fixnou, dohodnutou sumou vychádzajúc z možnosti využitia dispozitívnosti § 373 a 379 OBZ (priama limitácia), teda rozsahu hradenej škody, škoda sa limituje konkrétne dohodnutou sumou. Pomerným obmedzením rozsahu hradenej škody, tiež sa jedná o priamy spôsob limitácia a vychádza z rovnakého dispozitívneho právneho základu ako predchádzajúci spôsob a z rovnakých obmedzení ako priama limitácia fixnou sumou. Zmluvné strany sa dohodnú na obmedzené určenom pomerom alebo percentom z celkovej výšky škody, resp. z celkovej výšky plnenia resp. iného kritéria. Vylúčením náhrady niektorých druhov škôd, resp. ušlého zis ku – týmto druhom sa limitujú, resp. priamo vylúčia z rozsahu náhrady škody niektoré zložky škody, ako sú ušlý zisk alebo náklady súvisiace so vznikom škody (nepriame náklady). V prípade týchto škôd je potrebné dôsledne zvážiť, či nedochádza k limitácii, ktorá už predstavuje vzdanie sa nároku na náhradu škody. Časovou limitáciou, ktorá spočíva v možnosti dohody o povinnosti náhrady škody vzniknutej v konkrétnom dohodnutom čase – napr. možnosti úhrady škody alebo ušlého zisku, ktoré vznikli len v určitom období.^[9]Na tomto mieste považujeme za vhodné, poukázať na pracovnú verziu návrhu (nového) Občianskeho zákonníka pre Slovenskú republiku zo dňa 16. septembra 2015, ktorá obsahuje vo svojej piatej časti, tretej hlave, záväzky z iných právnych dôvodov, v § 56 a nasl. nový inštitút v slovenskom súkromnom práve, a to „privolenie poškodeného“, v zmysle ktorého škodu nenahrádza ten, kto ju spôsobí s účinným privolením poškodeného alebo ak poškodený prevzal na seba riziko, že bude poškodený. Treba však zdôrazniť, že na privolenie poškodeného, ktorým sa vylučuje alebo obmedzuje povinnosť nahradiť škodu spôsobenú úmyselne alebo z hrubej nedbanlivosti sa nebude prihliadať. Ďalej, v spoločných ustanoveniach v § 58 NSOZ, vzťahujúcich sa aj na privolenie poškodeného nachádzame bližšiu úpravu: (1) Dôvody uvedené v ustanoveniach § 50 až 56 vylučujú povinnosť nahradiť škodu, ak konajúci konal ospravedlniteľne a v rozsahu, v akom tak konal. (2) Pri posudzovaní, či dôvody uvedené v ustanoveniach § 50 až 56 vedú k vylúčeniu povinnosti nahradiť škodu sa prihliadne najmä na dôvody, ktoré viedli k vzniku tejto povinnosti, ako aj dôvody, ktoré ju vylučujú. (3) Vo výnimočných prípadoch môže súd rozhodnúť, že dôvody uvedené v ustanoveniach § 50 až 56 vedú len k obmedzeniu povinnosti nahradiť škodu. Zavedením inštitútu privolenia poškodeného bude, podľa nášho názoru, efektívne možné modifikovať náhradu škody v prípadoch výslovne rizikových úkonov, a to bez prípadného negatívneho následku v podobe neplatnosti takéhoto právneho úkonu, čo v konečnom dôsledku môže viesť k väčšej právnej istote, prehľadnosti a jednoznačnosti v (právnej úprave) občiansko-/obchodno- právnych vzťahov.

3. Zmluvná vs. mimozmluvná zodpovednosť za škodu alebo možnosť zmluvnej modifikácie mimozmluvnej zodpovednosti?

Mimozmluvná zodpovednosť v obchodnoprávnych vzťahoch je upravená v § 757 OBZ, ktorý priamo odkazuje na obdobné použitie ustanovení § 373 a nasl. v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených týmto zákonom. Do úvahy by tak napríklad mohla prichádzať možnosť zmluvnej limitácie náhrady škody v prípade dôverných informácii podľa § 271 OBZ, nakoľko sa na porušenie povinnosti bude obdobne vzťahovať všeobecná úprava zodpovednosti za škodu v OBZ, čo vyplýva priamo z právnej normy. Máme za to, že podmienky prípustnosti a rozsahu uvedené v skoršom texte sa môžu analogicky aplikovať na tento prípad, hoci účelom tohto kogentného ustanovenia je ochrana informácií, ktoré sú zmluvnou stranou označené ako dôverné (z hľadiska subjektívneho aj objektívneho^[10]^{^[11]}), a to bez ohľadu na to, či dôjde alebo nedôjde k uzavretiu zmluvy. Zjednaný prísnejší režim náhrady škody by tak mohol byť motivujúcim na riadne zachovávanie takýchto informácií a obozretnej- šie dodržiavanie súladného stavu s týmto ustanovením zo strany negociujúcich subjektov. Navyše by takouto dohodou podľa nášho názoru nedošlo k odchýleniu sa z medzí kogentnosti § 271 OBZ, nakoľko by limitácia spočívala v úprave výlučne dispo- zitívnych ustanovení zodpovednosti za škodu, posudzovaných, okrem iného, cez všeobecný korektív – podľa zásad poctivého obchodného styku či súladu s dobrým mravmi.

4. Voľba zodpovednostného režimu podľa § 262 OBZ (prizmou dispozitív- nych ustanovení)

Ustanovenie § 262 OBZ umožňuje dohodou strán upraviť si ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v § 261, režim podľa OBZ, pričom takáto dohoda obligatórne vyžaduje písomnú formu. V právnej teórii sa tieto vzťahy zvyknú označovať ako tzv. fakultatívne obchody¹¹. Zároveň ods. 3 dodáva, že sa III. časťou OBZ budú spravovať aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení záväzkov zo zmlúv, pre ktoré si strany zvolili použitie tohto zákona, za podmienky, ak osoba poskytujúca zabezpečenie s tým prejaví súhlas alebo v čase vzniku zabezpečenia vie, že zabezpečovaný záväzok sa spravuje touto časťou zákona. V prípade ak nebude naplnená niektorá z týchto variant, má zabezpečenie pôvodný (občianskoprávny) režim aj napriek tomu, že zabezpečovaný vzťah má režim obchodnoprávny^[12].

Z uvedeného vyplýva možnosť napr. aj 2 nepodnikateľov (nespadajúcich pod § 261 OBZ) zvoliť si režim obchodnoprávnej zodpovednosti za škodu písomnou dohodu. Výhodou takejto voľby je koncepcia III. časti OBZ založená predovšetkým na zásade zmluvnej voľnosti (slobody) a zásade dispozitívnosti právnej úpravy. Pomer kogent- ných a dispozitívnych ustanovení v OBZ je konštruovaný jednoznačne v prospech dis- pozitívnych, pričom zákon obsahuje aj taxatívny výpočet tých ustanovení, od ktorých sa strany nemôžu odchýliť (§ 263 OBZ).^[13] V OZ sa pri posudzovaní dispozitívnosti vychádza len zo znenia § 3 ods. 2, ktorý ustanovuje: „Účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.“, čo v niektorých praktických prípadoch môže spôsobovať značné výkladové problémy s presným určením, ktorá právna norma kogentná je, a ktorá naopak, nie je.^[14] V tomto má, podľa názoru autora, mierne navrch úprava v OBZ, predovšetkým z dôvodu existujúceho taxatívneho výpočtu, aj keď je pravda, že tento výpočet nie je presný, resp. dispozitívny charakter jednotlivých ustanovení sa vo viacerých prípadoch prejavuje zmätočne aj v dikcii samotnej právnej normy.^[15]

V prípade obchodnoprávneho režimu zodpovednosti za škodu sa stranám naskytá možnosť na širšiu zmluvnú modifikáciu náhrady škody ešte pred porušením povinnosti, z ktorej škoda vznikla v porovnaní s režimom občianskoprávnym. Limitácia v občianskom práve je podstatne komplikovanejšia, nakoľko táto limitácia je možná len prostredníctvom zmluvnej pokuty. Vzhľadom na § 574 ods. 2 OZ je možné každé ustanovenie o limitácii náhrady škody (napr. vylúčenie ušlého zisku, určenie maximálnej výšky škody a pod.) považovať za neplatné pre rozpor s týmto ustanovením.^[16]

Právnu úpravu zmluvnej pokuty nachádzame ako v OZ (§ 544 – 545a OZ), kde je všeobecná úprava, tak aj v OBZ (§ 300 – 302 OBZ), úprava špeciálna, osobitná. Najzásadnejším rozdielom medzi jednotlivými úpravami je v možnosti liberácie dlžníka spod povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu v zmysle § 545 ods. 3 OZ (uplatnením relevantnej námietky liberácie sa zo zmluvnej pokuty stáva naturálna obligácia), ktorá je v prípade úpravy obchodnoprávnej v § 374 OBZ zakotvená ako absolútny zodpovednostný režim za porušenie zmluvnej povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou. Výhodou je jeho dispozitívny charakter a možnosť dohodou strán vylúčiť jeho aplikáciu.^[17] Rozdiel možno bádať aj v znížení neprimerane vysokej zmluvnej pokuty súdom – uplatnení moderačného práva súdu. V praxi tak môže nastať situácia, že rozhodnutím súdu o znížení neprimerane vysokej zmluvnej pokuty môže veriteľovi vzniknúť škoda. Pôjde o tzv. ďalšiu škodu, ktorú poškodený môže uplatniť za splnenia zákonom stanovených podmienok: 1) dodatočne vzniknutú škodu si môže poškodený vymáhať podľa všeobecných ustanovení obchodného práva o náhrade škody (§ 373 a nasl. OBZ), 2) poškodený môže uplatniť škodu, ktorá vznikla po súdnom rozhodnutí o znížení neprimerane vysokej zmluvnej pokuty, len do výšky zmluvnej pokuty, t.j. do výšky pre jej znížením súdom. To znamená, že poškodený má v tomto prípade nárok jednak na zmluvnú pokutu priznanú mu súdom, a jednak na náhradu škody, ktorá vznikla po rozhodnutí súdu o znížení neprimerane vysokej zmluvnej pokuty, a to až do výšky zmluvnej pokuty dohodnutej v zmluve. Obe tieto sumy však nesmú presiahnuť stranami dohodnutú výšku zmluvnej pokuty.^[18]

Pri rozhodovaní o výške náhrady škody v občianskoprávnych vzťahoch môže súd využiť aj svoje moderačné právo na primerané zníženie náhrady škody z dôvodov osobitného zreteľa za zohľadnenia ďalších podmienok podľa § 450 OZ, a to s obmedzením, že súd takéto zníženie nemôže vykonať, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne. Je otázne, či sa toto ustanovenie vzťahuje len na fyzické osoby, ako to vyplýva z textu právnej normy, alebo je možné použiť ho aj v prípade ak za škodu bude zodpovedať právnická osoba. Použitie tohto moderačného práva je však v rámci obchodnopráv- nych vzťahov vylúčené, a to z dôvodu existencie špeciálnej úpravy v § 382 ods. 2 OBZ, ktorý ustanovuje, že náhradu škody nemôže súd znížiť.

Záver

Týmto príspevkom sme sa pokúsili poukázať na súčasné a dosiaľ nejednoznačné (skôr na teoretickej úrovni), „riešenie“ problémov týkajúce sa zmluvnej modifikácie náhrady škody ex ante, spôsobov a ďalších faktických problémov. Cieľom nebola vyčerpávajúca analýza a návrh množstva potenciálnych riešení, túto úlohu prenechávame najmä slovenskej právnej teórii. Z uvedeného je zrejmé, že de lege lata právna úprava je nevyhovujúca aktuálnym spoločenským podmienkam, a preto je hodnotená v právnej teórii negatívne, voči čomu nemáme žiadne výhrady a plne sa s týmito tvrdeniami stotožňujeme. Veľká časť teoretických poznatkov pochádza od právnych teoretikov Českej republiky a je otázne, ako by sa s nimi vysporiadala súdna prax na Slovensku. Záverom možno konštatovať, že v otázkach zmluvnej modifikácie náhrady škody je viac ako potrebný zásah zákonodarcu upravujúci načrtnuté aplikačné a interpretačné problémy, a to aj s ohľadom na neexistujúcu judikatúru, ktorá by sa danou problematikou aspoň čiastočne zaoberala a poskytla tak nejaký „smerovník“ pre tieto prípady. Ustanovenie § 386 ods. 1 by bolo vhodné upraviť výslovne takým spôsobom, aby nevznikali zbytočné dohady ohľadom možnosti vylúčenie resp. obmedzenia výšky náhrady škody, čo by privítalo ako podnikateľské prostredie, tak aj právna teória zaoberajúca sa touto otázkou, a to do času prijatia nového Občianskeho zákonníka, ktorý by túto problematiku mal vyriešiť komplexne.

Predchádzanie právnym nezrovnalostiam má svoj opodstatnený význam v tak dôležitej oblasti, akou je oblasť náhrady škody a jej zmluvná modifikácia v obchodnopráv- nych vzťahoch, čím by sa podľa nášho názoru pro futuro mohla zvýšiť právna istota v týchto vzťahoch a sčasti aj vyzdvihnúť úroveň slovenského právneho poriadku ako celku.

Ide o súkromno-právnu zodpovednosť člena orgánu obchodnej spoločnosti za škodu spôsobenú spoločnosti, ktorá je obchodno-právneho charakteru. Nemôžeme, ako bolo už uvedené vyššie, uvažovať o zodpovednosti v pracovno-právnom zmysle, nakoľko ani vzťah medzi členom orgánu a spoločnosťou, nie je upravovaný normami pracovného práva. Okrem toho je potrebné aspoň upozorniť aj na možnú existenciu zodpovednosti v trestno-právnej a administratívno-právnej rovine a to v prípade, ak porušením povinnosti dôjde zároveň aj k naplneniu skutkovej podstaty TČ či určitej formy správneho deliktu.

Autor
Christián Burják

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf

Judikáty

Záložné právo v obchodnoprávnych vzťahoch

Zmluvná modifikácia úpravy premlčania v obchodnom práve

Zodpovednosť subdodávateľa za vady diela alebo predmetu kúpy

Drobné nedostatky a nadpráce pri zmluve o dielo a kúpnej zmluve

Prehlásenia a záruky (Representations and Warranties) a ich význam v obchodných zmluvách

Plnenie iného plnenia (aliud) a zodpovednosť za vady v obchodnom práve

Vzťah vadného plnenia, nesplnenia a omeškania s plnením – rozdiely medzi občianskoprávnym a obchodnoprávnym režimom

Alternatívne obchody a mitigačné povinnosti v rámci zodpovednosti za škodu

Predvídateľnosť škody

Zmluvná modifikácia zodpovednosti za škodu (prípustnosť, rozsah)

Blog o zákonoch a rozsudkoch