Nezákonný znalecký experiment a jeho dôsledky pre použiteľnosť znaleckého dokazovania v trestnom konaní
Účelom tohto príspevku je na konkrétnom prípade z praxe poukázať na pomerne častú prax znalcov, ktorí v rámci vypracovávania znaleckého posudku prekračujú svoje kompetencie a pristupujú k vykonávaniu vyšetrovacích úkonov, na podklade ktorých následne formulujú svoje odborné závery.
V konkrétnej trestnej veci išlo o dopravnú nehodu, ktorá bola špecifická tým, že najskôr vodič A zrazil cez cestu idúceho chodca, ktorého odhodilo do ďalšieho jazdného pruhu a potom, do už zrazeného (na ceste ležiaceho) poškodeného, nazrazil ďalší vodič B. Práve pri kolízii vodiča B bolo komplikovaným vypracovať znalecký posudok z odboru cestnej dopravy a preto sa znalec rozhodol vykonať vlastný znalecký experiment a z neho následne vychádzať pri odpovediach na zadané otázky. Na týchto odborných záveroch znalca následne prokurátor ako aj súd prvého stupňa vyvodzovali závery o vine vodiča B.
Krajský súd v Bratislave sa v rozsudku sp. zn. 4To/16/2019 zo dňa 23.05.2019 s takýmto postupom znalca nestotožnil a uviedol nasledové úvahy:
Znalec (z cestnej dopravy) Ing. T K pri skúmaní pohybu vozidla zn. Audi, ktoré viedol obžalovaný B uviedol, že poškodený po strete s vozidlom zn. Škoda, ktoré viedol obžalovaný A zostal ležať v ľavom jazdnom pruhu vozovky, pričom do neho narazilo vozidlo Audi, ktoré jazdilo v ľavom jazdnom pruhu. Znalec ďalej konštatuje, že vzhľadom k tomu, že v spise sa nenachádzajú dostatočné objektívne podklady potrebné pre vypracovanie kompletnej analýzy priebehu nehodového deja medzi vodičom vozidla Audi a chodcom (krajský súd upresňuje, že v čase stretu s vozidlom už poškodený chodec nebol, keďže nehybne ležal na zemi), nie je možné z technického hľadiska určiť počiatočnú rýchlosť jazdy vozidla Audi, okamih začiatku reakcie vodiča Audi na ležiaceho poškodeného, intenzitu brzdenia vozidla Audi pred stretom s ležiacim poškodeným, čas, po ktorý chodec ležal na vozovke po strete s vozidlom Škoda a podobne, bolo možné z technického hľadiska len vyhodnotiť možnosť odvrátenia stretu vozidla Audi s ležiacim poškodeným za určitých vopred zvolených podmienok (napríklad reakčný čas vodiča Audi).
Znalec teda nemal žiadne objektívne podklady na vyvodenie svojich záverov na priebeh nehodového deja medzi vozidlom Audi a ležiacim poškodeným, čo sám konštatoval vo svojom znaleckom posudku, napriek tomu si ich následne nasimuloval sám na podklade vlastného experimentu (za použitia figuranta), do ktorého si zadal vlastné vstupné údaje (v znaleckom posudku pritom ani bližšie neodôvodnil prečo zvolil pri vlastnej simulácii dopravnej nehody práve tie údaje z ktorých vychádzal, napríklad reakčnú dobu 1 sekunda, keď nešlo o klasickú dopravnú nehodu medzi vozidlom a vzpriameným poškodeným). Podľa znaleckého posudku znalec dňa 20.11.2017 realizoval vo vlastnej réžii experiment znalca, pri ktorom nadobudol poznatky, ktoré následne premietol do svojich záverov.
Takýto postup znalca bol v rozpore so zákonom a výsledky jeho znaleckého experimentu nie je možné považovať za dôkaz v zmysle § 119 ods. 2 Tr. por. a už vôbec na nich nie je možné založiť odsúdenie obžalovaného B. V tejto časti je preto znalecký posudok Ing. T K nepoužiteľný pre ustaľovanie skutkového stavu veci.
Krajský súd pripomína, že znalec nie je oprávnený vykonávať v trestnom konaní vyšetrovacie (procesné) úkony, t. j. suplovať činnosť orgánov činných v trestnom konaní, respektíve nahrádzať rekonštrukciu (§ 159 Tr. por.), či vyšetrovací pokus (§ 157 Tr. por.) vlastným experimentom.
Úloha znalca v trestnom konaní spočíva v tom, že na požiadanie objednávateľa, ktorý mu vytýči úlohy, a po preštudovaní si spisového materiálu a zabezpečených dôkazov vykoná znaleckú analýzu, ktorú spracuje do znaleckého posudku. Vzhľadom k uvedenému umožňuje ustanovenie § 145 ods. 1 Tr. por. znalcovi prístup k dôkazom a umožňuje mu tiež, aby sa osobne zúčastňoval vykonávaných vyšetrovacích úkonov a prípadne aj kládol vypočúvaným osobám otázky.
V prípade, ak znalcovi nebudú stačiť zabezpečené dôkazy (podklady) môže podľa § 145 ods. 1 Tr. por. navrhnúť, aby boli v trestnom konaní vykonané ďalšie konkrétne dôkazy, ktoré potrebuje na účely podania znaleckého posudku. Znalec musí v takýchto prípadoch požiadať orgány činné v trestnom konaní alebo súd o zabezpečenie konkrétneho dôkazu, pri ktorého vykonávaní môže byť prítomný.
Znalec však nie je oprávnený, aby si dôkazy zabezpečoval sám (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 1 Tz/9/1967 zo dňa 21.03.1967), prípadne, aby obchádzal ustanovenia Trestného poriadku o jednotlivých dôkazoch tak, že si vykoná vlastné zisťovanie, na ktorom následne založí svoje odborné závery. Znalec nesmie nahrádzať činnosť orgánov činných v trestnom konaní pri zabezpečovaní dôkazov. Takýto postup znalca je v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku.
V danom prípade jednoznačne vyplýva zo znaleckého posudku znalca Ing. T K, že znalec nebol schopný odborne zodpovedať stanovené otázky ohľadne dopravnej nehody medzi vozidlom Audi a ležiacim poškodeným, pričom na ich zodpovedanie nutne potreboval umelo napodobniť situáciu a okolnosti, za ktorých malo dôjsť k dopravnej nehode (t. j. potreboval návrat na miesto činu za okolností, ktoré boli na mieste dopravnej nehody, keď sa stala a potreboval aj využitie figuranta, ktorý simuloval polohu poškodeného ležiaceho pred prichádzajúcim vozidlom). Z uvedeného vyplýva, že znalec fakticky vykonal vo veci rekonštrukciu v zmysle § 159 ods. 1 Tr. por., ktorú nazval znaleckým experimentom. Krajský súd opätovne pripomína, že viesť dokazovanie v trestnom konaní môžu iba orgány činné v trestnom konaní, ale nie aj znalec.
Správny a zákonu zodpovedajúci postup mal byť taký, že znalec mal požiadať vyšetrovateľa, aby vo veci vykonal rekonštrukciu podľa § 159 ods. 1 Tr. por., nakoľko bez jej vykonania nebol schopný zodpovedať zadané otázky. Následne mohol byť znalec v zmysle § 145 ods. 1 Tr. por. prítomný pri vykonávaní rekonštrukcie a až z nej čerpať odborné údaje nevyhnutné pre spracovanie záverov svojho znaleckého dokazovania.
Odvolací súd k uvedenému dodáva, že rekonštrukciu, či vyšetrovací pokus ako dôkazné prostriedky v zmysle Trestného poriadku nie je možné zamieňať so znaleckým experimentom. Znalecký experiment neslúži na zabezpečovanie dôkazov, ale môže slúžiť na preskúmavanie už zabezpečených dôkazov a to spravidla v laboratórnych podmienkach (napríklad preskúmavanie zaistenej látky, či ide o drogu, balistické skúmanie už zaistenej strelnej zbrane a podobne).
Krajský súd uzatvára, že znalecký posudok znalca Ing. T K v časti týkajúcej sa obžalovaného B je nezákonný, nakoľko jeho závery vyplývajú z vykonanej rekonštrukcie nehodového deja, ktorú však nerealizovali orgány činné v trestnom konaní, ale sám znalec, čo je v rozpore nielen s vyššie uvedenou judikatúrou, ale aj ustanovením § 145 ods. 1 Tr. por.
Z uvedeného rozhodnutia, ale hlavne z ustanovenia § 145 ods. 1 Tr. por. teda možno vyvodiť, že v prípadoch, v ktorých znalec prekročí svoje kompetencie a sám, v rámci vypracovávania znaleckého posudku, bude realizovať procesné úkony, bude nutné takýto postup znalca hodnotiť ako nezákonný a rovnako tak bude potrebné odmietnuť aj znalcom formulované odborné závery, ktoré boli zisťované za pomoci nezákonného postupu znalca. Je pritom bez významu ako znalec túto svoju činnosť nazve (napríklad znalecký experiment), ale podstatný je obsah ním realizovaného úkonu.
Nie je možné pripustiť taký stav, aby znalec nahrádzal orgány činné v tresntom konaní. Znalec je odborník, preto na rozdiel od orgánov činných v trestnom konaní, či súdu, môže dospieť k záveru, že doposiaľ vykonané dôkazy mu neumožňujú zodpovedať zadávateľom položené otázky. Za takých okolností má požiadať orgány činné v tresntom konaní, aby určitý dôkaz vykonali (napríklad výsluch svedka, vyšetrovací pokus a podobne), na realizovaní ktorého sa aj môže zúčastniť a až následne by mal formulovať svoje odborné závery.
Vyššie uvedný prípad prekročenia kompetencií znalca pri vyhotovovaní znaleckého posudku pritom nie je ojedinelý. Možno spomenúť napríklad prípad, v ktorom znalec nebol spokojný s výsluchmi svedkov zo strany vyšetrovateľa a preto si následne sám zrealizoval vlastné výsluchy svedkov a na podklade takéhoto postupu potom vypracoval znalecký posudok. Alebo prípad, v ktorom bol do trestného konania pribratý znalec psychológ na psychologické preskúmanie osobnosti obžalovaného, ktorý v rámci vypracovávania znaleckého posudku si prizval psychiatra, ktorý zrealizoval psychiatrické vyšetrenie obžalovaného (fakticky išlo o skúmanie duševného stavu obžalovaného) a následne znalec psychológ zapracoval zistenia znalca psychiatra do svojich odpovedí na položené otázky. Postupoval tak napriek tomu, že nebol vydaný príkaz na vyšetrenie duševného stavu obžalovaného a navyše zadávateľ ani nemal záujem na psychiatrickom vyšetrení obžalovaného, nakoľko žiadal o psychologické posúdenie osobnosti obžalovaného (medzi psychologickým a psychiatrickým vyšetrením je diametrálny rozdiel, pričom znalec by sa mal venovať vo svojom znaleckom posudku iba tomu, čo od neho chce zadávateľ a čomu zodpovedá jeho odbornosť).
Pomerne časté prekračovanie kompetencií znalcov v trestnom konaní evokuje tiež záver, že znalci často nepoznajú ustanovenia Trestného poriadku, ktoré sa týkajú znaleckého dokazovania, nakoľko inak by im museli byť zrejmé hranice, v ktorých sa majú pohybovať. Možno by preto stálo za úvahu, aby boli znalci povinne preškolovaní nielen v rámci svojej odbornosti, ale aj ohľadne ustanovení týkajúcich sa vykonávania znaleckého dokazovania v trestnom konaní.
Autor
JUDr. Peter Šamko