Klimatické zmeny ako dôvod rozvoja nového inštitútu „klimatický utečenec“

Úvod

Téma utečenectva sa v posledných rokoch najmä v Európe stáva čoraz diskutovanejšou. Aktuálne je to hlavne kvôli migrácii osôb v dôsledku vojny v Sýrii. Nemôžeme však redukovať utečenectvo len na vplyvy, ktoré sú zapríčinené priamo ľudskou činnosťou. Existuje značná legislatívna diera v medzinárodnom práve, ktorá neumožňuje riešiť imigráciu, ako komplexný problém. Minulé storočie bolo najvýznamnejším míľnikom v riešení problematiky utečenectva a výkladom môžeme dospieť ku konkrétnym kategóriám utečencov (napríklad v Dohovore o právnom postavení utečencov z roku 19511). Súčasná prax ukazuje, že sa nemôžeme dogmaticky zastávať právnej úpravy, ktorá nereflektuje dianie vo svete a je urgentné ju prispôsobiť dnešnej dobe. Jeden z najväčších problémov, akým sme kedy ako ľudstvo čelili, je samotná príroda, ktorá po troch storočiach vojny začína svoj boj prehrávať. V budúcnosti môžeme očakávať veľké migračné vlny práve z oblastí zasiahnutými ráznou zmenou klímy, ktoré prakticky vylúčia možnosť žiť v určitých oblastiach Zeme. Dôsledkom bude preľudnenie, ktoré sa bude časom len stupňovať. Problematika „klimatických utečencov“ sa musí zahrnúť na popredné miesto listiny priorít hlavne v oblasti medzinárodného práva. Koniec koncov, nemôžeme vedieť či sa aj my jedného dňa nestaneme „klimatickými utečencami.“

1. Historický prierez

Utečenectvo poznáme už oddávna. Prvé veľké presuny národov zaznamenávame už od 3. do 7. storočia.2 Na prvý pohľad sa ťažko hľadá spojenie medzi touto dávnou históriu a súčasnými modernými dejinami. Neexistenciu štátov, hraníc a ucelených koncepcii vzťahov vo vtedajšom medzinárodnom práve považujeme za najväčší rozdiel oproti súčasnosti.

Opak je však pravdou. Pohnútky osôb, ktoré sa presúvali skrz kontinenty, boli totožné s tými súčasnými. Vojna, sociálne a prírodné podmienky nútili obyvateľov opúšťať svoje domovy a hľadať útočisko v ďalekých krajoch. Dnes tieto udalosti poznáme ako Veľké sťahovanie národov.3 Pre vtedajších ľudí bolo pomerne jednoduché migrovať po pevnine, či už z Ázie smerom do Európy alebo do iných končín známeho sveta, vzhľadom na neexistenciu pevných štátnych hraníc. Neskorší technický progres a vývoj v oblasti práva voľný pohyb značne obmedzoval. Vytvorením hraníc, zavedením inštitútu suverenity štátu a štátneho občianstva sa prehĺbil zväzok medzi občanom a príslušným štátom. Cestovanie do ďalekých končín sa stalo v stredoveku ojedinelým, ľudia sa prispôsobili feudálnemu štýlu života, ktorý bol, do istej miery, stabilný. Ďalším podstatným míľnikom v dejinách sú kolonizačné výpravy na novo objavené kontinenty a postupné zaľudňovanie spojené s rozširovaním poľa pôsobnosti medzinárodného práva. V tomto období vznikajú prvé medzinárodné pravidlá o morskom práve (napr. Inter Caetera)4 a právna úprava o prvotnej okupácii novo objavených zemí. Z ohľadom na proces globalizácie spoločnosti sa migrácia stáva bežným prostriedkom premiestňovania populácie. Vo veľkej miere je táto migrácia dobrovoľná (s výnimkou násilných presunov černošského obyvateľstva z Afriky) a napomáha znižovať preľudnenie Európskeho kontinentu. Na prelome 19. a 20. stor. už v dejinách poznáme mnoho základných inštitútov medzinárodného práva, avšak ani tie nedokázali zabrániť svetovým vojnám, ktoré vypukli. Na obdobie vojen (tesne pred nimi alebo tesne po nich) sa viaže množstvo jednotlivcov, národov, národností, ktoré pred strachom a krutosťou vo veľkých migračných vlnách hľadali útočisko mimo epicentra konfliktov. Tento druh môžeme nazvať nútené utečenectvo. Základná právna úprava však bola prijatá až v roku 1951 Dohovorom o právnom postavení utečencov.

2. Dohovor o právnom postavení utečencov

Dohovor o právnom postavení utečencov patrí medzi významné medzinárodno – právne dokumenty minulého storočia v oblasti azylového práva. Vymedzuje postavenie utečencov v jednotlivých štátoch, ktoré sa stali zmluvnými stranami dohovoru, správania subjektov, ich práva a tak isto aj povinnosti. Dohovor zadefinoval pojem utečenec. Je to osoba, ktorá sa v dôsledku udalostí pred 1. januárom 1951 „nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodov príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať, alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu, alebo osobe bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže, alebo nechce vrátiť.“5 Na základe článku 1 dohovoru môžeme výkladom určiť kategórie utečencov na politických, etnických a náboženských. Uvedená definícia nie je dostatočne vyčerpávajúca vzhľadom na súčasné zmeny či už v prírodných alebo geopolitických podmienkach. V roku 1967 bol prijatý protokol k dohovoru, ktorým sa vypustilo časové a zemepisné obmedzenie, „berúc na vedomie, že od prijatia tohto dohovoru sa vyskytli nové kategórie utečencov a že by takýto utečenci nemuseli patriť do pôsobnosti tohto dohovoru.“ Z uvedených kategórii je jasné, aká pohnútka je rozhodujúca pre jednotlivé typy. V súčasnosti jedna z častých okolností vzniku utečenectva sú práve klimatické zmeny. Nemáme dostatok štatistík týkajúcich sa „klimatických utečencov“, ale napríklad v roku 2015 takmer 60 miliónov ľudí6 utieklo zo svojej krajiny v dôsledku vojen (čo sa stáva novým „rekordom“ v tejto štatistike). V tomto ohľade sa dá iba z ťažkosťami dokázať, ktorí migranti skutočne patria do skupiny vojnoví a ktorí do skupín ostatných (najmä ekonomických migrantov). Príčin môže byť viacero, nevylučuje sa ani ich kumulovanie. Vo všeobecnosti sa dá predpokladať, že súčasné vojnové krízy majú na relatívne vysoký stupeň pokrytia medzinárodným právom, hlavne prostredníctvom inštitútov a inštitúcii, ktoré napomáhajú alebo priamo riešia vojenské konflikty. Veľkým a hlavne globálnym problémom sa stávajú práve „klimatickí utečenci“, na ktorých súčasná právna úprava nepamätá.

3. Klimatické zmeny

Problematika „klimatických utečencov“ je úzko spätá s klimatickými zmenami, ktoré môžu byť rozdelené do rôznych kategórií. Prevažná väčšina populácie viní z klimatických zmien populáciu samotnú. Toto tvrdenie nie je celkom presné, vzhľadom na mechanizmus, ktorý sama príroda reguluje a ktorý je čisto v jej „réžii“. Preto môžeme hovoriť o Mechanizme prirodzených klimatických zmien. 7 V oblasti klimatológie sa pojem klimatické zmeny (v množnom čísle) chápe len ako zmeny, ktoré majú prirodzený charakter. Prirodzené klimatické zmeny sa dejú nezávisle od vôle ľudí, sú to procesy, ktoré trvajú dlhé obdobia.8 Medzi najvýznamnejšie klimatické zmeny môžeme zaradiť najmä premeny biosféry, jej evolučný proces, pohyb kontinentov (ovplyvňovanie termohalinného výmenníka), Milankovičove cykly, zmeny slnečnej aktivity a mnohé ďalšie. Dôsledkom týchto procesov, ktoré sú za jeden ľudský život prakticky nepozorovateľné, môžu byť aj migračné cykly, o ktorých máme historické zmienky. V období poslednej doby ľadovej sa práve vplyv Milankovičových cyklov 9 podieľal na zmene klímy, dôsledkom čoho bolo postupovanie ľadovcov južne, smerom do Európy a následná migrácia obyvateľov zo severnejších území do teplejších klimatických pásiem. Milankovičove cykly vysvetľujú zmenu postavenia Zeme k Slnku, čím sa mení príkon slnečnej energie a vysvetľuje sa nástup a ústup ľadových dôb. Taktiež môžeme hovoriť aj o poklese morských hladín, ktoré počas poslednej ľadovej doby umožnili ľudom migrovať po kontinentoch. Z dlhodobého hľadiska sú to naozaj významné zmeny, ale ako objekt skúmania medzinárodným právom sú podstatnejšie zmeny krátkodobé, ktoré sa začali prejavovať v polovici 18. storočia.

4. Globálne otepľovanie a príčina vzniku „klimatických utečencov“

Prof. Lapin výstižne zhrnul problematiku globálneho otepľovania nasledovne:„Teraz nehovoríme o globálnom otepľovaní alebo o klimatickej zmene preto, že sa začal meniť pomerne rýchlo globálny priemer teploty vzduchu. Začala rásť, pričom príčina nie je ani v Slnku, ani v cirkulácii oceánov, a ani v sopečných erupciách, ani v jave El Niňo La Niňa. Teraz dokonca slnečné žiarenie klesá, napriek tomu priemerná teplota stúpa. To znamená, že príčina je niekde inde. Tá príčina je predovšetkým v koncentrácii skleníkových plynov v atmosfére. Pretože kým za uplynulých 12 000 rokov bola koncentrácia skleníkových plynov v atmosfére takmer konštantná, mierne kolísala, od roku 1750 začala stúpať, predovšetkým vďaka CO2 a metánu. A v posledných 50 rokoch stúpa veľmi rýchlo. Pre nás fyzikov je to úplne jasné, čím viac skleníkových plynov je v atmosfére, tým viac sa zadržuje energia tepelného vyžarovania Zeme, ohrieva sa atmosféra, a vracia toto žiarenie späť, tým sa zvyšuje prízemná teplota. Toto je fyzikálne tak jasný efekt, že sa to nedá poprieť.“io V uvedenej citácii máme jasne zadefinované fakty a potvrdenie toho, že nárast skleníkových plynov začal v období veľkej priemyselnej revolúcie (približne od roku 1750). Pri rýchlych zmenách dochádza k nestabilite a k značným škodám na sociálno – ekonomických aktivitách človeka. Nová rovnováha pre prírodné systémy môže nastať až po niekoľkých storočiach. Rovnako aj ľudské aktivity sa rýchlym zmenám prispôsobujú len veľmi pomaly. Je to najmä v dôsledku časovej a finančnej náročnosti adaptačných procesov, ktoré zaberajú niekoľko desaťročí, v lesných ekosystémoch aj niekoľko storočí. 11 Pri sociálno – ekonomických aktivitách sa dá predpokladať, že je to len otázka času a financií. Avšak, zmena klímy zapríčiňuje aj nezvratné procesy, ktoré sa v súčasnej dobre pri súčasných podmienkach nedajú zvrátiť, sú časovo náročné a ich riešenie je v nedohľadne. Najspoľahlivejším indikátorom zmeny klímy sú ľadovce.12 Ich sústavné topenie každoročne zvyšuje hladinu vody. Názory na to, akým rýchlym tempom hladina stúpa, nie sú jednotné. Pri najoptimistickejších prognózach môžeme počítať s 50 cm v horizonte najbližších osemdesiatich rokov. 13 Na druhej strane, názory ohľadom počtu ohrozených ľudí sa zhodujú. Toto číslo sa pohybuje okolo 200 miliónov. Jedná sa najmä o oblasti Tichého a Indického oceána, kde sa nachádzajú desiatky tisíc obývaných ostrovov tesne nad morskou hladinou. Ostrovné štáty, ako napríklad Samoa, Fidži sú síce vo vyššej nadmorskej výške, v dohľadnej dobre budú tiež v priamom ohrození. Aj keď sú tieto ostrovné štáty rozptýlené na obrovskej geografickej ploche, žije na nich 5 percent svetovej populácie. Po značnej strate území v dôsledku erózie pôdy (ku ktorej môžeme pripočítať aj početné cyklóny, ktoré sú v týchto oblastiach bežným javom), sa stanú ostrovy neobývateľnými. Z uvedených faktov vyplýva, že v blízkej budúcnosti budú stovky miliónov ľudí bez domova práve kvôli globálnym klimatickým faktorom. Zánik štátu zapríčinený stratou štátneho územia medzinárodné právo nepozná. Právna definícia tohoto javu chýba. Počet ľudí, ktorí budú žiadať o azyl z dôvodu zániku štátneho územia, bude každým rokom narastať. Do dnešného dňa nebol udelený ani jeden.

5. Národ v „Božích rukách“

Prvým žiadateľom o azyl z titulu „klimatického utečenca“ bol Ioane Teitiota. Pán Teitiota je občan ostrovného štátu Kiribati (Kiribatská republika) v Tichom oceáne. Republiku tvorí 33 atolov, na ktorých žije podľa odhadov 100 000 obyvateľov. Vzhľadom na stúpajúcu hladinu oceánov, koralové atoly, na ktorých Kiribati leží, sú len 3 metre nad hladinou. Obyvatelia zápasia so silným prílivom, ktorý spôsobuje eróziu pobrežia, kontamináciu pitnej vody, čím sa kedysi úrodná pôda stáva slanou a neúrodnou. Ostrovná republika bude v polovici 21. storočia prakticky neobývateľná.14 Ioane Teitiota sa presťahoval v roku 2007 na Nový Zéland, kde požiadal o azyl ako „klimatický utečenec“. Vzhľadom na prísnu azylovú politiku Nového Zélandu bol po vypršaní pracovných víz deportovaný naspäť do Kiribatskej republiky. Najvyšší súd Nového Zélandu zamietol nárok Ioane Teitiota na azyl a zdôvodnil to tým, že pojem „klimatický utečenec“ azylové právo, resp. medzinárodné právo vo všeobecnosti, nepozná.

6. Africký roh

Jedna strana je zvyšujúca sa hladina oceánov, druhá strana sú extrémne suchá, ktoré naopak postihujú vnútrozemské oblasti. Oba, na prvý pohľad protichodné stavy, sú spôsobené rýchlymi zmenami podnebia. Africký roh, na území ktorého sa rozprestiera najmä Somálsko, Etiópia a Eritrea, postihli najväčšie suchá v súčasnej histórii, ktoré viedli k masívnemu vyľudňovaniu postihnutých oblastí. Najhorší dopad zaznamenali ľudia zo stredného a južného Somálska. 300 tisíc obyvateľov (zväčša ženy a deti) bolo nútených opustiť svoju krajinu a hľadať útočisko v susednej Keni a Etiópii. V najväčšom utečeneckom tábore Dadaab v Keni zaznamenávajú príchod 10 tisíc utečencov týždenne. Podľa štatistík UNHCR sa nachádza v táboroch okolo 10 miliónov ľudí, z ktorých je prevažná väčšina detí. Jediný pozitívny fakt v tomto prípade je ten, že Kenská vláda (rozdiel od vlády Nového Zélandu) udeľuje utečenecké azyly ľudom v núdzi. Pre úplnosť treba uviesť, že mnoho krajín sa aktívne podieľa na humanitárnej a finančnej pomoci, čomu svedčí aj čiastka v hodnote 1 miliarda USD na pomoc utečencom za rok 2012-2013.15 Obdobný jav nie je ojedinelý, vyskytuje sa v Afrike (zväčšovanie saharskej púšte) alebo v Ázii (rovnako, zväčšovanie púšte Gobi). Zväčšovaním rozlohy „trpí“ momentálne každá veľká púšť, prirodzene, má to čo dočinenia najmä s rýchlou zmenou klímy za posledné desaťročia.

Záver

Summa summarum, veľké percento suchozemskej pevniny bude zo zrejmých dôvodov neobývateľné, ľudia budú nútení opúšťať svoje domovy a krajiny, ktoré buď prestanú existovať alebo existencia na nich nebude možná. Utečenectvo v rôznych formách poznáme dlho, problém „klimatických utečencov“ len pár rokov. Tu vzniká problém priamo v medzinárodnom práve, ktoré nepracuje s termínom „klimatický utečenec“. Mnoho ľudí volá po zmene dohovoru, pretože už na to dozrel čas. A čas je presne to, čo sa veľmi rýchlo kráti. Momentálne, ako krízové riešenie problému, môžu dotknuté štáty pristúpiť na bilaterálne zmluvy. Mohli by to byť zmluvy hlavne medzi Austráliou, resp. Novým Zélandom, ktoré by zabezpečili obyvateľom postihnutých štátov (napríklad Kiribati) azyl. Možnosť uzatvárania bilaterálnych zmlúv je v tomto prípade len dočasné riešenie. Postupom času si „klimatickí utečenci“ budú vyžadovať svoj vlastný medzinárodný dohovor. Je to najefektívnejši riešenie vzhľadom na neustále stúpanie hladiny svetového oceánu, ktoré po čase zasiahne aj štáty vo väčšej nadmorskej výške. Musíme si uvedomiť najmä následky spojené zo stratou štátneho územia v dôsledku prírodných faktorov. Zo stratou územia ide ruka v ruke aj strata štátnosti. Tým pádom sa všetci obyvatelia daného štátu stanú apolitmi, čo je veľký zásah do ľudských práv. Momentálne môžeme apelovať hlavne na princípy humanizmu a solidarity, ktoré sú hlavnými impulzmi pri riešení tak závažných globálnych problémov. Aj keď medzinárodné spoločenstvo „v zásade nehasí, čo ho nepáli“, treba sa týmto aktuálnym problémom zaoberať teraz, keď na to dozrel čas.

Autor
Daniel Demjanovič

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_50.pdf