Pri udalostiach posledných dní
som opäť spozornel a priviedli ma opäť k tomu, aby som spísal svoje
myšlienky. Či už išlo o zverejnenie celého výsluchu JUDr. Moniky
Jankovskej, takmer hneď po podpísaní zápisnice, čo nemá na Slovensku,
ale ani vo svete obdobu. Potom akési tragikomické tlačenie sa desiatok
kukláčov pred výťahom v sídle Penty, ďalej nasledoval list prokurátorky
JUDr. Kučerkovej o praktikách a podozreniach nezákonných praktík na ÚŠP a
na záver opakujúce sa snahy médií ale aj OČTK o kriminalizáciu
advokátov za výkon ich profesie.
Niektorí sa snažia o návrat k
právnemu štátu až tak, že sami pri tom zabudli na dodržiavanie zákonov, a
keby len zabudli… O dodržiavaní základných zásad trestného práva ani
nehovoriac. Ideme z kaluže do blata, a výsledok môže byť o pár rokov
možno mesiacov fatálny.
Ak si človek pozorne prečíta
trestnoprávne kódexy, odbornú literatúru a k tomu sa povenuje trošku aj
penológii (veda o treste a trestaní), všade sa stretne s pojmom
prezumpcia neviny, ochrana súkromia a dôstojnosti obvinených ale aj
obžalovaných, ba aj odsúdených osôb. Zabúdame, že trestné konanie je
ultima ratio, má sa k nemu pristupovať s mierou a maximálne zákonne.
Samotný §2 Trestného poriadku,
ktorý má nadpis „Základné zásady trestného konania“ v odseku 1
ustanovuje, že „Nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo
zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon“, odsek 2
pokračuje v základných zásadách nasledovne „Do základných práv a slobôd
osôb v prípadoch dovolených zákonom možno zasahovať len v miere
nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom treba
rešpektovať dôstojnosť osôb a ich súkromie“ a ods. 4 uvádza základnú
zásadu, ktorou teraz každý pohŕda (správne je, že nie každý, ale časť
OČTK, časť politikov a časť novinárov toto rozhodne nerešpektuje) a to,
že „Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za
nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho
vinu“.
Zásada primeranosti a zdržanlivosti v trestnom konaní má
byť uplatňovaná aj voči tretím osobám. „Dôležité je chápať túto zásadu v
celom rozsahu, to znamená, že sa netýka len osoby, voči ktorej sa vedie
trestné stíhanie, ale všetkých osôb, ktorých sa trestné konanie
akýmkoľvek spôsobom dotýka, či ide o svedkov, poškodených, alebo napr.
zúčastnenú osobu.“ V týchto trestných konaniach, kde sú zabezpečené
práva tretích osôb, keď sa všetko zverejňuje, na druhej strane sa nič
nepreveruje, ako to predpisuje § 10 Trestného poriadku
„Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu
nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej
povinnosti… Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou
objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré
svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby
umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.“ No za roky pôsobenia v advokácii
som nevidel ani jeden úkon, objasnenie okolnosti od OČTK, ktorý by bol v
prospech trestne stíhaných osôb. Ešte aj to, čo by sa malo pripísať v
ich prospech je obrátené proti nim. Vyhľadávacia zásada trestného práva
sa zmenila na inkvizičnú, čiže obvinený má dokazovať svoju nevinu, a to
už nie je sranda. Za žiadnych okolností sa nemôže dopustiť, aby platilo
pravidlo, že najprv obviniť a uväzniť a potom hľadať k tomu aj dôkazy.
To, akým smerom sa uberá štát, vždy závisí od vrcholných predstaviteľov
štátnej moci, tým ako sa oni stavajú k základným princípom právneho
štátu a povedzme aj k základným zásadám trestného práva. Majú na tom
svoj významný podiel aj médiá, no tie čerpajú práve z vyjadrení
najvyšších predstaviteľov štátu, a následne tí zhora dovoľujú porušovať
tieto pravidlá na nižších stupňoch, ba niekedy k tomu možno aj priamo
nabádajú.
Veľmi vážna hrozba pre demokraciu a právny štát
je aj snaha OČTK kriminalizovať advokátov. To už je za hranicou
všetkého. Advokát nezodpovedá v žiadnom prípade za skutky klienta. Tu už
ide „o podozrenie z potláčania základného práva na súdnu ochranu a
riadneho výkonu advokácie“, ako to skonštatovala aj Slovenská advokátska
komora. Výzva advokátov novému generálnemu prokurátorovi, aby v rámci
trestného konania opätovne nastolil zákonnosť postupu OČTK tiež svedčí o
tom, že sa trestné konania posunuli už mimo rámca právneho poriadku.
Prípravné konanie je zásadne neverejné, práve aj z dôvodu, že sa narába s
podozreniami voči osobám, na ktoré sa vzťahuje prezumpcia neviny, preto
o ich súkromie a dôstojnosť majú dbať aj orgány činné v trestnom
konaní. Teraz je to práve opačne, čiže sami v tomto smere nedodržiavajú
zákon. Ak chceme operovať s pojmom právny štát,
tak štátna moc ukazuje/má ukazovať svoju pravú tvár práve pri tých,
ktorí zákon porušili, a to v konaní vedeným proti nim. Ešte za mojich
študentských čias som mal možnosť vidieť film Ľud versus Larry Flynt,
kde je jedna veta/myšlienka, ktorá ma inšpirovala v mojom profesionálnom
živote právnika, advokáta. Keď sa médiá pýtali vydavateľa „časopisov
pre dospelých“ Larryho Flynta, ktorý sa sám považoval za odpadlíka
spoločnosti, prečo sa obrátil so svojou žalobou až na Najvyšší súd, tak
jeho odpoveď bola, voľne citujúc: „ak Najvyšší súd ochráni práva toho
najhoršieho v spoločnosti ako som ja, tak práva tých čestných ochráni o
to viac.“ Treba sa nad tým zamyslieť, nakoľko to má veľa spoločného s
temnou minulosťou ľudstva, zároveň však aj so súčasnosťou, kde nie je
ťažké skĺznuť do sfér, kde sa nechceme ocitnúť. Je to aj príbeh pomaly
sa ohrievajúcej vody a žaby v nej, ale ak by som trošku preháňal, môže
to byť aj príbeh z obdobia nástupu fašizmu, keď najprv brali komunistov a
nik sa neozval, potom Židov a nik sa neozval, potom každého a nik sa
neozval…. No našťastie teraz sa ozývajú sudcovia, advokáti, ale stále
je to asi málo.
Aby sme sa vyhli omylom, ja nezastávam tých,
ktorí porušili zákon, nechcem zľahčovať ich zodpovednosť za skutky,
ktoré spravili, ale chcem, aby bola presadzovaná zákonnosť a
spravodlivosťaj v ich prípade. Ak páchatelia týchto činov, skutkov
porušili zákon, neznamená to, že aj druhá, tá „spravodlivá“ strana, to
môže urobiť. Spravodlivosť sa nesmie nastoľovať nezákonnými
prostriedkami. A tam patrí aj ochrana súkromia, dôstojnosti a prezumpcia
neviny osôb podozrivých zo spáchania aj tých najohavnejších trestných
činov. Spravodlivosť prislúcha aj im. Trestný priadok v § 55 ods. 1
predpisuje nie pre nič, za nič, pre OČTK okrem už spomenutých zásad aj
zásadu primeranosti a zdržanlivosti, keď ustanovuje, že „Pri vykonávaní
úkonov trestného konania musia orgány činné v trestnom konaní, súd a
osoby príslušné vykonávať úkony trestného konania zaobchádzať s osobami
zúčastnenými na úkone tak, ako to vyžaduje účel trestného konania; vždy
sa musí rešpektovať ich dôstojnosť a ich ústavou zaručené základné práva
a slobody.“Nemôže platiť, že účel svätí prostriedky. „Záujem na zistení
skutkového stavu veci nesmie byť nadradený zásade zákonnosti, lebo by
to mohlo viesť k snahe zistiť pravdu za každú cenu, teda aj za cenu
porušenia zákona.“ Jozef Čentéš a kolektív: Trestné právo procesné,
Heuréka 2006, strana 42. Lebo sa potom právom pýtame, aký je rozdiel
medzi tým, kto je stíhaný za porušenie zákona a medzi tým, kto ho stíha a
sám pri tom porušuje zákon, povedzme nátlakom a hrozbou väzby. V
právnom štáte by mali konať ex offo orgány činné v trestnom konaní aj v
týchto prípadoch za zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 TZ. No od toho sme ešte na míle ďaleko.
To, že politici na seba navzájom podávajú trestné oznámenia, je už
bohužiaľ starý príbeh. No dnes už posielajú priamo politického oponenta
do basy. Keď to spravil Štefan Harabin, vtedy aspoň časť politikov,
médií a spoločnosti sa ozvala. Dnes je to hlavná agenda politikov, ba
politických strán. A keď sa teraz v niekom ozve, že dnes ide o úplne
niečo iné, tak je na veľkom omyle. Politik nikdy nemôže nastoľovať
spravodlivosť, jednak na to nemá právomoc a po druhé, je ďaleko od
objektívnosti. Na to tu máme orgány činné v trestnom konaní, no tie
musia (mali by) robiť v apolitickom a všeobecne v neutrálnom a v
objektívnom prostredí. O akom neutrálnom prostredí, objektívnom
vyšetrovaní sa bavíme, ak niektorí politici sa pasujú do vyšetrovateľov,
prokurátorov, sudcov ale aj katov v jednej osobe? Aké odkazy to dáva
osobám, ktoré v týchto veciach vystupujú v roli vyšetrovateľov,
prokurátorov alebo sudcov? Je prinajmenšom naivné si myslieť, že nijaké.
Počas môjho krátkeho pôsobenia vo funkcii ministra spravodlivosti som
toho so sudcami videl, počul a zažil veľmi veľa a mal som možnosť
vidieť, ako na nich pôsobí politický aj mediálny priestor- česť odvážnym
výnimkám.
Základnou výbavou demokratického politika by mala
byť úcta k prezumpcii neviny, a preto by sa mal vyhýbať komentovaniu
trestných konaní anezneužívať to v politickom boji. Postoj a vyjadrenie
prezidentky Zuzany Čaputovej je tá správna cesta. Aj v minulosti sa v
obidvoch táboroch našli ľudia, ktorí to nerešpektovali, ale boli v
menšine, bolo to ojedinelé. Teraz to je pravý opak. Nepamätám si, že by
vyšetrovanie kauzy nástenkového tendra (a ani iné politicky citlivé
kauzy, ako napríklad Osrblie) prebiehal online formou a podozrivý bol
vystavený ponižujúcemu správaniu OČTK a médií.
Komu a čomu
slúžia tie teatrálne úkony OČTK? Ako som už o tom písal, policajné akcie
typu nasadenia najťažšieho čo máme (Lynx commanda) voči osobám, ktoré
nie sú podozrivé zo spáchania násilného trestného činu, sú len pre
verejnosť alebo skôr pre politikov a médiá, nakoľko inak by stačilo
obyčajné zadržanie civilnými vyšetrovateľmi. Alebo zatknutie bývalého
špeciálneho prokurátora pred budovou polície a nie až v budove
(náhoda?). Ja sa ho rozhodne nezastávam, politicky som ho nie raz ostro
skritizoval „hovoria za neho“ jeho výsledky, ale tu už ide o niečo iné
ako o spravodlivosť. Lynč, pomsta? Ide o základné princípy a zásady
trestného práva, o ktoré teraz nikto nedbá, lebo vládnym politikom to
teraz takto vyhovuje a pre médiá je to samozrejme vďačné sústo. A tí,
ktorí sú v pozadí toho všetkého teatrálneho, si od toho asi niečo
sľubujú, pre nič za nič by to nerobili. Kde je tá hranica, pri ktorej už
aj médiá povedia, že nie, že stačilo? Ak už budú podozrivých fyzicky
týrať? Aj ten najposlednejší podliak má mať zachované svoje zákonné
práva, aj v tom prípade, keď on sám sa týmto neriadil, lebo to nemôže
byť výhovorka pri nastoľovaní spravodlivosti. Verte mi, dá sa to robiť
aj zákonnou formou, pri dodržaní všetkých zásad a princípov trestného
práva a drvivá väčšina policajtov, prokurátorov aj sudcov to tak aj
robí, alebo sa snaží to tak robiť. Len by to potrebovalo zmieniť sa o
tom aj „hore“.
O akú spravodlivosť nám potom vôbec ide? O
takú, ktorá sa bude páčiť určitej skupine ľudí? Taká spravodlivosť nie
je, lebo taká samu seba vylučuje. Spravodlivosť nemá byť krutá, ani
zhovievavá, spravodlivosť má byť spravodlivá. Nemá mať prídavné meno. A
cesta k tejto spravodlivosti musí byť zákonná! Vo všetkom!
Ako
je možné, že médiá majú o policajných zásahoch avízo dopredu, že z
týchto úkonov vysielajú naživo? Ako je možné, že na druhý deň po
výsluchoch, alebo ešte v ten deň, je na internete prístupná celá
zápisnica o výsluchu obvineného?
Prípravné konanie je a má byť
neverejné aj z dôvodu, aby sa podarilo objasniť trestné činy, potrestať
ich páchateľov. Mnohí obvinení sú vo väzbe kvôli hrozbe, že budú
ovplyvňovať svedkov. No keď svedok a možno aj sám páchateľ sa dočíta na
internete, kto čo povedal, tak je nám celá kolúzna väzba nanič, poslúži
už len čisto ako mučiaci prostriedok v rukách štátnej moci. Podobným
spôsobom sú samozrejme verejnosti známe aj všetky rozhodnutia súdov v
prípravnom konaní, po ktorom do istej miery OČTK musia hrať sčasti
odkrytými kartami. Kam to celé speje? Svedkom (aj možným páchateľom)
pošleme dopredu mailom otázky domov? Cez kajúcnikov, ktorí majú čo
stratiť, pošpiníme všetkých bez jediného dôkazu, bez preverenia veci,
lebo to niekomu tak vyhovuje?
Na druhej strane, keď sa to už
zverejňuje, číta to aj niekto v širších súvislostiach? U viacerých
obvinených som sa vôbec nedočítal, kde je tá ozajstná hrozba, pri
najčastejšom väzobnom dôvode, pri kolúznej väzbe, že budú ovplyvňovať
svedkov. Je to príliš všeobecné, nič konkrétne, až tak, že sa nazdávam,
že by to potrebovalo urýchlene preveriť ústavným súdom. Tá hrozba je pri
každom obvinenom, a predsa nedávame, nenavrhujeme každého (aspoň
zatiaľ) do vyšetrovacej väzby. Preto tá hrozba musí byť reálna, musí
vyplývať z niečoho konkrétneho, ktoré vie prokurátor súdu aj preukázať.
Síce sú tam rozpísané veci o dôvodnosti trestného stíhania, ale o
konkrétnych dôvodoch a hrozbách som sa nedočítal.
K väzbe som
sa už vyjadril v mojom predchádzajúcompríspevku
(https://komentare.sme.sk/c/22535770/vazba-nemoze-byt-natlakovym-prostriedkom-ale-ani-obchodnym-artiklom.html)
s tým, že väzba je už niekoľko rokov problémom slovenskej justície,no
po týchto nových prípadoch už je vypuklým, ba neznesiteľným problémom.
Celý svet sa hrnie k restoratívnej justícii, a tiež k možnostiam
uloženia alternatívnych trestov, nahradenia umiestnenia obvineného do
ústavu na výkon väzby obmedzením osobnej slobody elektronickým náramkom,
napriek tomu, že náramky aj podmienky na to máme, my ideme opačne, už
nám len tie závažia chýbajú na putách väznených osôb.
Nečudujme
sa potom, že z viacerých úst už zaznieva znova a znova, že ide o
politické procesy. Nezabúdajme, že všetok ten škodlivý balast okolo
týchto trestných konaní, vytvára v odborných kruhoch presvedčenie, že tu
ide o akt politickej pomsty. Výpovede kajúcnikov pod ťarchou uvalenej
väzby alebo jej hrozby nemenia na tomto stave nič, lebo trestné konanie
sa stalo nástrojom politického boja a zaťahujú sa do neho, neraz cielene
aj iné, politicky aktívne osoby z radov opozície. Preto by bolo
žiaduce, aby sa práve v týchto trestných konaniach postupovalo vzorovo
zákonne, aby nevznikli žiadne pochybnosti o nejakých nekalých
politických či kariérnych pohnútkach osôb konajúcich v roli OČTK. V
minulosti sme boli nie raz svedkami toho, že policajt, prokurátor,
sudca, ako aj príslušníci tajných služieb si vďaka politickej
angažovanosti pekne prilepšili. Nebolo to len v SMER-e, ale aj v OĽANO,
čiže cestičky sú bohužiaľ vychodené a recept prezradený.
Prežívam to asi viac ako laik, nakoľko počas môjho aktívneho
profesijného života som mal dočinia nie s jednou osobou, ktorá si
odkrútila dobrých pár mesiacov, ba aj rokov vo vyšetrovacej väzbe úplne
nevinne. Nečinne som sa musel prizerať aj na to, ako znevažujú,
dehonestujú a potupujú jedného dlhoročného sudcu pred dôchodkom, pri
ktorom sme ja, aj moja predchodkyňa Lucia Žitňanská, ani po nariadení
viacerých ministerských kontrol, nenašli pochybenia, a len vďaka
nepravdivej výpovedi jedného zaujatého svedka bol obvinený a ponížený
pred celou spoločnosťou s putami na rukách, dokonca prokurátorka ÚŠP
preňho navrhla väzbu, ktorú ústavný súd neakceptoval. (Medzi mnohými!!!!
Prečo asi?)
Pre verejnosť len prízvukujem, že podobný osud,
nevinne si odsedieť pár mesiacov vo väzbe z dôvodu podozrenia z korupcie
má za sebou aj eurokomisárka pre spravodlivosť Věra Jourová. Takže
nerobme, nesúďme unáhlene. Ctime si prezumpciu neviny, akú by sme ju
chceli ctiť u samých seba.
P.S. 1: Niekto musí podpisovať
nasadenie príslušníkov osobitného určenie voči osobám, ktoré nie sú
podozrivé ani zo spáchania násilných trestných činov, a ani nehrozí ich
útek, alebo hrozba pre konajúcich vyšetrovateľov, bol by som preto
zvedavý na to zdôvodnenie (nie formálne, lebo to tam určite je, ale
meritné ), nakoľko viem aj z môjho pôsobenia vo vládnej funkcii, že to
nasadenie týchto síl nie je len tak, v minulosti prevoz nie jedného
nebezpečného obžalovaného na súdne konanie aj za pomoci policajných
kukláčov, si musel ZVJS alebo ministerstvo doslovne vydupať.
P.S.2: V roku 2019 som bol jedným, ktorý mohli rozhodnúť o cene za
najlepší judikát roka. Hlasoval som, ako neskôr vysvitlo, za víťazný
judikát. Môj hlas získalo rozhodnutie senátu Najvyššieho súdu SR v
zložení sudcov Juraj Kliment, Peter Hatala a Peter Szabo. Ocenil som
uvedený rozsudok z dôvodu, ako to bolo aj navrhnuté „pre význam
rozhodnutia pre aplikačnú prax z hľadiska naplnenia zákonných znakov
trestného činu machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe“ a
nie kvôli tomu, že odsúdili dvoch bývalých ministrov, samotná nominácia
ani nebola koncipovaná v tomto smere. Nehovorím, že som toto rozhodnutie
obanoval, a že by som to zmenil, ale čo sa dialo potom, je dôvodom
toho, prečo sa o tom zmieňujem. Z uvedených sudcov som nikoho osobne
nepoznal, s predsedom senátu, s Jurajom Klimentom som sa spoznal až na
odovzdávaní cien, kde mal svoj príhovor. Ak chcem zostať strohý a
diplomatický, tak len uvediem, že to bol skôr politický prejav kritiky
na vtedajšiu vládu. Až vtedy som pochopil, že pán predseda senátu
pochopil udelenie ceny za judikát roka nie za to, že na základe niečoho
obvinených odsúdili, ale za to, že koho odsúdili. A až teraz vidím dopad
tohto nebezpečného zmýšľania. Nie je dôležité že za čo, ale koho.
Autor
Mgr. Gábor Gál
Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a910-kde-sa-vytratili-zakladne-zasady-trestneho-prava