Úvod

Príspevok sa zaoberá otázkou spravodlivosti a jej zachovávania v trestnom konaní. Spravodlivosť ako taká v sebe zahŕňa mnoho aspektov, ktoré by bolo možné v tejto súvislosti analyzovať – rozsah spravodlivosti trestného konania je zrejmý už len z nazretia na čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej len,,EDĽP“). Spracovaný príspevok zameriava pozornosť na jednu zmnohých otázok, ktoré aktuálne vpodmienkach Slovenskej republiky (ďalej len,,SR“) rezonujú v oblasti trestného práva a pri ktorých si mnohí kladú otázku, aké je aktuálne smerovanie trestného práva. Máme tým na mysli konkrétne otázku previazanú s prehliadkou iných priestoroch vykonanej v priestoroch súdu za účelom zaistenia utajovaných skutočností, resp. skutočností, na ktoré sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti sudcu.

1. Základné aspekty previazané so zaisťovaním utajovaných skutočností v priestoroch súdu

V kontexte vyššie naznačenej situácie je v prvom rade potrebné vysporiadať sa s otázkou vzťahu medzi ochranou utajovaných skutočností, resp. skutočností podliehajúcich povinnosti mlčanlivosti a tromi relevantnými zaisťovacími inštitútmi, a to:
a) vydanie veci podľa § 89a TP,
b) odňatie veci podľa § 90 TP, a
c) prehliadka iných priestorov a pozemkov podľa § 99 ods. 2 TP.

Ďalšou základnou skutočnosťou, na ktorú je nevyhnutné upriamiť pozornosť, je fakt, že vnaznačenom prípade rozlišujeme medzi dvomi povinnosťami identifikovateľnými na strane sudcu, a to:

1. povinnosť mlčanlivosti pokiaľ ide o obsah vyšetrovacieho spisu (§ 30 ods. 10 zákona č. 385/2000 Z. z.), a

2. povinnosť zachovávať v tajnosti utajované informácie pokiaľ ide o utajované prílohy vyšetrovacieho spisu (§ 38 zákona č. 215/2004 Z. z.).

Tieto povinnosti sú konkretizované vo vyššie uvedených osobitných právnych predpisoch, v súvislosti s ktorými je potrebné zdôrazniť, že upravujú len postup oslobodenia od týchto povinností, ale neupravujú podmienky, za ktorých by bolo možné na účely trestného konania poskytovať informácie, ktoré sú podľa týchto zákonov chránené v prípade, kedy k oslobodeniu neprišlo.

V tejto súvislosti možno zdôrazniť, že pri zaisťovaní utajovaných skutočností, resp. skutočností podliehajúcich povinnosti mlčanlivosti môžu nastať z nášho pohľadu dve situácie, a to:

1. situácia, keď očtk vopred disponujú informáciou, že vecou dôležitou pre trestné konanie, ktorú je potrebné zaistiť, je vec obsahujúca utajované skutočnosti, resp. skutočnosti, na ktoré sa viaže povinnosť mlčanlivosti, pričom súčasne majú vedomosť o tom, že neprišlo k oslobodeniu od predmetnej povinnosti v zmysle relevantných právnych predpisov, a

2. situácia, kedy bude vec uvedeného charakteru nájdená a zaistená na základe náhodilosti.

Príspevok sa bude venovať analýze situácie uvedenej na prvom mieste, pričom v tejto súvislosti si možno položiť niekoľko otázok, ktoré vyvstávajú v kontexte zaisťovania utajovaných skutočností, resp. skutočností podliehajúcich povinnosti mlčanlivosti:

1. a) Je vôbec možné uplatňovať zaisťovacie trestnoprocesné inštitúty v priestoroch súdov, resp. iných štátnych orgánov?
2. b) Je vôbec policajt, resp. prokurátor oprávnený uplatniť inštitút vydania a odňatia podľa § 89a a § 90 TP vo vzťahu k veci, o ktorej má vopred danú vedomosť, že ide o vec obsahujúcu utajovanú skutočnosť alebo skutočnosť podliehajúcu povinnosti mlčanlivosti a súčasne vedomosť, že vo vzťahu k tejto veci neprišlo k oslobodeniu od povinnosti mlčanlivosti zákonom predpísaným spôsobom?
   
   c) Je osoba, ktorá má zákonom uloženú povinnosť mlčanlivosti, oprávnená poskytnúť v takejto situácii súčinnosť policajtovi, resp. prokurátorovi na základe vlastného uváženia?

2. K možnosti uplatnenia zaisťovacích trestnoprocesných inštitútov v priestoroch súdov, resp. iných štátnych orgánov

Otázka, či vôbec prichádza do úvahy použitie zaisťovacích inštitútov v priestoroch súdu, bola vôbec prvá otázka, ktorá zarezonovala vo vyššie spomenutom prípade a ktorá vyvolala značnú názorovú roztrieštenosť. Je asi zrejmé, že samotný fakt použitia zaisťovacích úkonov na súde je pomerne kontroverznou záležitosťou, no na strane druhej pokiaľ nazeráme na túto otázku striktne v intenciách zákona, musíme dospieť ku konštatovaniu, že priestory súdov ale aj iných štátnych orgánov nepožívajú osobitnú právnu ochranu, ktorá by bola založená či už Trestným poriadkom alebo osobitným právnym predpisom. Tieto priestory teda nie sú vyňaté z miestnej pôsobnosti Trestného poriadku. Je totiž všeobecne zrejmé, že jediné miesta, ktoré podliehajú v tomto ohľade špecifickému režimu sú tzv. exteritoriálne miesta, t. j. predovšetkým sídla veľvyslanectiev cudzích štátov a sídla medzinárodných organizácií na území Slovenskej republiky, ktoré síce tiež nie sú priamo vyňaté z pôsobnosti Trestného poriadku, avšak podľa čl. 22 Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch(2) neprináleží na tomto území orgánom činným v trestnom konaní vykonávať procesné úkony bez súhlasu dotknutého štátu(3). Preto pokiaľ by sme vyslovili, že priestory súdov sú vylúčené z vykonávania trestnoprocesných úkonov, takýto právny názor by nemal oporu v zákone ani v inom právnom akte, a išlo by o právny názor absolútne neudržateľný.

V súvislosti s vykonávaním zaisťovacích inštitútov v priestoroch súdov sa ako relevantnejšie javí potreba vysporiadať sa s ustanovením § 3 ods. 3 TP. V tejto súvislosti totiž vzniká otázka, či je z dôvodu existencie predmetného ustanovenia použitie zaisťovacích inštitútov absolútne vylúčené.

Ustanovenie § 3 ods. 3 stanovuje, že orgány činné v trestnom konaní a súdy sú povinné si navzájom pomáhať pri plnení úloh vyplývajúcich z tohto zákona. Domnievame sa, že len z dôvodu existencie tohto ustanovenia nemožno absolútne vylúčiť použitie zaisťovacích inštitútov vo vzťahu k priestorom súdov. Jeho použitie je síce vždy nevyhnutné zvažovať, avšak to nevylučuje použitie zaisťovacieho prostriedku vprípade, že bude adekvátne zdôvodnená nemožnosť využitia predmetného ustanovenia. Zaisťovací prostriedok by tak prichádzal do úvahy až ako krajné riešenie, t. j. pri jeho uplatnení v priestoroch súdov tak možno hovoriť o uplatnení podmienky subsidiarity.

3. K oprávneniu očtk uplatniť inštitút vydania vo vzťahu k veci obsahujúcej utajovanú skutočnosť alebo skutočnosť podliehajúcu povinnosti mlčanlivosti, vo vzťahu ku ktorej neprišlo k oslobodeniu od povinnosti mlčanlivosti zákonom predpísaným spôsobom

Pokiaľ ide o ďalšiu nami nastolenú otázku potrebné je poukázať na to, že ustanovenie § 89a ods. 2 TP jasne uvádza, že,,povinnosť podľa odseku 1 sa nevzťahuje na listinu alebo inú vec, ktorej obsah sa týka okolnosti, o ktorej platí zákaz výsluchu, okrem prípadu, keď došlo k oslobodeniu od povinnosti zachovať vec v tajnosti alebo k oslobodeniu od povinnosti mlčanlivosti“. Zo znenia predmetného ustanovenia vyplýva, že zákonodarca bol pri špecifikovaní postupu, ktorý sa uplatňuje v prípade vecí, ktoré obsahujú utajované skutočnosti, resp. skutočnosti, na ktoré sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti, pomerne strohý, pričom v podrobnostiach nepriamo odkazuje na ustanovenie § 129 ods. 1 a ods. 2 TP, t. j. na inštitút zákazu výsluchu.

Domnievame sa, že s ohľadom na túto zrejmú bytostnú previazanosť ustanovenia § 89a TP s ustanovením § 129 TP, je potrebné venovať sa aj výkladu tohto ustanovenia. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že k zákazu výsluchu podľa § 129 TP musia orgány činné vtrestnom konaní prihliadať zúradnej povinnosti, čo znamená, že svedok nesmie byť vypočúvaný, pokiaľ nebol oslobodený od príslušnej povinnosti mlčanlivosti.(4) Zákonodarca tak koncipuje v ustanovení § 129 ods. 1 a ods. 2 TP striktný zákaz vypočúvať osobu k utajovaným informáciám alebo kinformáciám podliehajúcim povinnosti mlčanlivosti, čo v zásade pre príslušné orgány znamená nemožnosť akéhokoľvek dopytovania sa na ich obsah.

Pokiaľ vychádzame z uvedeného a pokiaľ súčasne uplatníme výklad argumentum a simili, možno dospieť k nasledovnému výsledku: keď v prípade danosti utajovanej skutočnosti musí orgán činný v trestnom konaní zachovať pasivitu v rámci výsluchu, t. j. v rámci inštitútu, na ktorý sa zákonodarca v ustanovení § 89a priamo odvoláva, mala by sa požiadavka pasivity zákonite uplatňovať aj v prípade využívania vykladaného zaisťovacieho inštitútu, t. j. inštitútu vo forme vydania veci.

Inak povedané v prípade, že príslušný orgán disponuje pred samotným úkonom informáciou o tom, že zaisťovaná vec obsahuje utajované informácie alebo informácie, ktoré podliehajú povinnosti mlčanlivosti, pričom na strane vyzvanej osoby neprišlo koslobodeniu od predmetných povinností, mal by na strane príslušných orgánov platiť zákaz aktivity rovnako ako platí takýto zákaz v prípade výsluchu svedka. Na základe uvedeného možno vyvodiť, že príslušné orgány by v takejto situácii nemali vôbec siahnuť po uplatnení zaisťovacieho prostriedku podľa § 89a TP, t. j. nemali by vôbec vydať výzvu na vydanie veci podliehajúcej niektorej z vyššie uvedených povinností, pokiaľ vopred neprišlo k oslobodeniu od takej povinnosti.

4. Je osoba, ktorá má zákonom uloženú povinnosť mlčanlivosti, oprávnená poskytnúť na základne vlastného uváženia súčinnosť policajtovi, resp. prokurátorovi pri uplatnení inštitútu vydania veci?

V nadväznosti na vyššie uvedené je potrebné vysporiadať sa aj s otázkou, či je vôbec sudca oprávnený poskytnúť súčinnosť policajtovi, resp. prokurátorovi na základe vlastného uváženia v prípade uskutočnenia výzvy podľa ustanovenia § 89a TP smerujúcej k zaisteniu utajovanej skutočnosti, resp. skutočnosti podliehajúcej povinnosti mlčanlivosti.

Keď vychádzame z doteraz vyslovených skutočností, domnievame sa, že vyzvaná osoba nielenže nie je povinná vydať vec, ktorá obsahuje utajovanú skutočnosť, resp. skutočnosť podliehajúcu povinnosti mlčanlivosti, ale za predpokladu, že od povinnosti mlčanlivosti nebola v zmysle relevantných právnych noriem oslobodená, nemá ani len právo k takémuto úkonu pristúpiť.

Je pravdou, že ustanovenie § 89a ods. 2 TP explicitne upravuje iba situácie, ktoré predstavujú výnimky z povinnosti vydať vec na výzvu príslušného orgánu, t. j. situácie, kedy vyzvaná osoba nie je povinná vec dobrovoľne vydať. Predmetné ustanovenie tak nekoncipuje zákaz vydania veci uvedeného charakteru. Avšak vyššie formulovaný výklad, podľa ktorého osoba s povinnosťou mlčanlivosti nemá nielen že povinnosť na vydanie takej veci na účel trestného konania ale ani právo pristúpiť k takémuto úkonu, pokiaľ neprišlo k oslobodeniu, možno podporiť niekoľkými relevantnými skutočnosťami. Zdôrazniť možno nasledovné:

1. Ustanovenie § 30 ods. 10 zákona č. 385/2000 Z. z. zakotvujúce povinnosť mlčanlivosti sudcov – v zmysle predmetného ustanovenia sudca je povinný zachovávať mlčanlivosť, a to aj po zániku funkcie sudcu, o veciach, o ktorých sa dozvedel pri výkone funkcie, ak nebol tejto povinnosti zbavený podľa tohto zákona alebo osobou, v ktorej záujme túto povinnosť zachováva. Povinnosť mlčanlivosti sa nevzťahuje na oznámenie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Z vážnych dôvodov je oprávnený zbaviť sudcu tejto povinnosti aj predseda súdu, a ak ide o predsedu súdu, predseda jeho bezprostredne vyššieho súdu, ak ide o predsedu najvyššieho súdu a predsedu najvyššieho správneho súdu, predseda súdnej rady.

2. Ustanovenie § 38 zákona č. 215/2004 Z. z. zakotvujúce povinnosť zachovávať v tajnosti utajované skutočnosti – oprávnená osoba je povinná zachovávať pred nepovolanou osobou a pred cudzou mocou mlčanlivosť o informáciách a veciach obsahujúcich utajované skutočnosti počas utajenia týchto skutočností, a to aj po zániku oprávnenia oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami. Nadväzujúce ustanovenie § 40 ods. 4 hovorí, že sudcu môže oslobodiť od povinnosti mlčanlivosti o utajovaných skutočnostiach, s ktorými sa oboznámil počas výkonu funkcie …, Súdna rada Slovenskej republiky.

3. Absencia relevantných ustanovení, ktoré by koncipovali osobitné podmienky, za splnenia ktorých by bolo možné na účely trestného konania poskytovať informácie, ktoré sú podľa vyššie špecifikovaných zákonov utajované alebo na ktoré sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti. Vyššie uvedené zákony totiž upravujú iba postup oslobodenia od príslušnej povinnosti aneobsahujú žiadne ustanovenia, ktoré by stanovovali postup poskytovania chránených informácií na účel trestného konania za situácie, kedy neprišlo k oslobodeniu od povinnosti mlčanlivosti alebo povinnosti zachovávať tieto skutočnosti vtajnosti. Z uvedeného možno vyvodiť, že zákonodarca striktne trvá na ochrane informácií tohto charakteru.

Pre doplnenie výkladu je potrebné uviesť, že jedinou výnimkou z tejto striktnej ochrany skutočností podliehajúcich povinnosti mlčanlivosti alebo povinnosti zachovávať utajované skutočnosti v tajnosti je povinnosť prekaziť trestný čin, čo vyplýva aj priamo z ustanovenia Trestného poriadku, konkrétne z ustanovenia § 129 ods. 3 TP.

4. Priamy odkaz na inštitút zákazu výsluchu obsiahnutý v ustanovení § 89a ods. 2 TP – zákaz výsluchu je striktný procesný inštitút, na ktorý orgány činné v trestnom konaní prihliadajú ex offo a ktorý predstavuje zákonnú,,stopku“ pre vypočúvanie dotknutej osoby k skutočnostiam chráneným podľa § 129 ods. 1 a ods. 2 TP,

5. Jediný prípad negujúci výnimku z povinnosti vydať vec na výzvu príslušných orgánov formulovaný priamo v ustanovení § 89a ods. 2 TP – ide o prípad, kedy bola dotknutá vyzvaná osoba oslobodená od povinnosti zachovávať povinnosť mlčanlivosť, resp. povinnosť zachovávať utajované skutočnosti v tajnosti.

Domnievame sa, že v prípade, že by sme pripustili iný výklad ako ten, že vyzvaná osoba s povinnosťou mlčanlivosti nemá právo na vydanie veci obsahujúcej skutočnosti, na ktoré sa vzťahuje uvedená povinnosť, museli by sme konštatovať porušenie povinnosti mlčanlivosti u tejto osoby a obchádzanie osobitných postupov pre oslobodenie od predmetných povinností.

5. Ochrana utajovaných skutočností verzus odňatie veci podľa § 90 TP

Doposiaľ bol vyhodnocovaný výlučne vzťah medzi vydaním veci podľa § 89a TP a ochranou skutočností podliehajúcich povinnosti mlčanlivosti. K vyhodnoteniu tohto vzťahu je však vhodné pristúpiť aj pokiaľ ide o inštitút vo forme odňatia veci podľa § 90 TP.

Pri riešení vzťahu medzi inštitútom odňatia veci a ochranou utajovaných skutočností je potrebné v prvom rade uviesť, že v rámci ustanovenia § 90 upravujúceho predmetný zaisťovací inštitút sa nenachádza žiadna zmienka o ochrane utajovaných skutočností, resp. o spôsobe nakladania s nimi pri uplatňovaní tohto trestnoprocesného prostriedku. Jedným dychom je však potrebné poznamenať, že na predmetné ustanovenie nie je možné nahliadať izolovane, ale práve naopak, potrebné je ho vykladať v kontexte súvisiaceho ustanovenia, ktorým je ustanovenie § 89a TP. Tieto inštitúty sú totiž nerozlučne previazané a to primárne z dôvodu, že odňatie veci podľa § 90 TP systematicky a absolútne priamo nadväzuje na neúspešné uplatnenie výzvy na vydanie veci. Povedané inými slovami, k odňatiu veci nemožno pristúpiť bez toho, že by v predchádzajúcom kroku bola neúspešne uplatnená výzva na vydanie veci podľa § 89a ods. 1 TP. Táto bytostná previazanosť uvedených inštitútov sa musí zákonite odzrkadliť aj v otázke ich použiteľnosti pokiaľ ide o ochranu utajovaných skutočností.

Povedané inými slovami, pokiaľ zákonodarca koncipuje negatívnu podmienku pre vydanie veci, a to podmienku, že nejde o vec obsahujúcu chránenú skutočnosť, okrem prípadu, keď došlo k oslobodeniu od povinnosti mlčanlivosti, musíme na základe výkladu argumentum a simili dospieť ku konštatovaniu, že obdobná podmienka platí aj pre uplatnenie odňatia veci podľa § 90, a to aj napriek tomu, že v predmetnom ustanovení nie je explicitne formulovaná. V tejto súvislosti by bolo ideálne oprieť výklad orelevantnú judikatúru, žiaľ súdy sa vnašich podmienkach touto otázkou doposiaľ zásadnejšie nezaoberali. Vzhľadom na to, že právna úprava vydania a odňatia veci je v podstatných rysoch zhodná s právnou úpravou týchto inštitútov v Českej republike (ďalej iba,,ČR“), dovolili sme si siahnuť po rozhodovacej činnosti českých súdov. V tomto ohľade je zaujímavé rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR(5), podľa ktorého sa podmienka nemožnosti zaisťovať vec, na ktorú sa viaže povinnosť mlčanlivosti, vzťahuje aj na ustanovenie o odňatí veci aj napriek tomu, že v ustanovení § 79 TŘ táto podmienka absentuje. Najvyšší súd ČR to zdôvodňuje tým, že odňať možno len vec, na ktorú sa vzťahuje povinnosť na vyzvanie ju vydať.

Na základe uvedeného možno skonštatovať, že pre uplatnenie inštitútu odňatia veci podľa ustanovenia § 90 musí prísť ku kumulatívnemu naplneniu nasledovných troch podmienok:

1. vec dôležitá pre trestné konanie nebola na vyzvanie vydaná tým, kto ju má pri sebe (§ 89a ods. 1 TP),
2. nejde o listinu alebo inú vec, ktorej obsah sa týka okolnosti, o ktorej platí zákaz výsluchu, okrem prípadu, keď došlo k oslobodeniu od povinnosti zachovať vec v tajnosti alebo k oslobodeniu od povinnosti mlčanlivosti, a
3. bol vydaný príkaz na odňatie veci podľa § 90 ods. 1.(6)

Doteraz vyslovené právne názory jasne smerujú k striktnej ochrane utajovaných skutočností a skutočností podliehajúcich povinnosti mlčanlivosti. S cieľom zdôvodniť a podložiť správnosť tohto pohľadu a s cieľom poukázať na tú skutočnosť, že benevolencia v tomto ohľade nie je naozaj na mieste, považujeme za vhodné poukázať na cestu, ktorou sa v tejto oblasti vybral český zákonodarca. V Českej republike prišlo k zavedeniu osobitného postupu pre riešenie situácie, kedy je potrebné zo strany príslušných orgánov zaistiť vec obsahujúcu informáciu, na ktorú sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti alebo povinnosť zachovať ju v tajnosti, no súčasne neprišlo k oslobodeniu od takejto povinnosti zo strany osoby, resp. orgánu, ktorý je na to oprávnený. Aby nedochádzalo k prelomeniu inštitútu ochrany určitých skutočností iba prostredníctvom jednoduchého odvolania sa na potrebu dosiahnutia účelu trestného konania a prostredníctvom využitia inštitútu vydania veci, podmienil český zákonodarca možnosť zaistenia vecí obsahujúcich chránené informácie zo strany príslušných orgánov súhlasom sudcu(7). Možno tak vyvodiť, že v podmienkach Českej republiky platí, že pokiaľ nie je zo strany príslušného orgánu rozhodnuté o oslobodení od povinnosti mlčanlivosti, môžu orgány činné v trestnom konaní pristúpiť k vydaniu, resp. odňatiu veci obsahujúcej chránené informácie len po predchádzajúcom súhlase sudcu. A contrario, pokiaľ orgány činné v trestnom konaní majú predchádzajúcu vedomosť o tom, že zaisťovaná vec, resp. informácia v nej obsiahnutá je v režime utajenia alebo pod ochranou mlčanlivosti, môžu pristúpiť k jej zaisteniu len za podmienky udelenia predchádzajúceho súhlasu sudcu.(8) V tejto súvislosti je vhodné len doplniť, že popísaný postup neplatí pre povinnosť mlčanlivosti, ktorú má uloženú advokát. Predmetnú povinnosť tak prostredníctvom súhlasu sudcu prelomiť nemožno.

6. Zákonný postup pri vydaní aodňatí utajovaných skutočností, resp. skutočností podliehajúcich povinnosti mlčanlivosti

V nadväznosti na to, čo bolo doposiaľ uvedené, je dôležité zdôrazniť, že prezentované právne názory nevedú ktomu, že by zaisťovanie utajovaných skutočností, resp. skutočností podliehajúcich povinnosti mlčanlivosti malo byť vylúčené absolútne. Z uvedeného tak zákonite plynie otázka, ako by mal vyzerať zákonný postup policajta, resp. prokurátora pri zaisťovaní veci, o ktorej vopred vie, že ide o vec obsahujúcu predmetný typ skutočnosti a súčasne neprišlo k oslobodeniu od povinnosti zachovávať ju v tajnosti. Zákonný scenár by mohol pozostávať z nasledovných krokov:

1. vypracovanie žiadosti o oslobodenie od povinnosti mlčanlivosti sudcu adresovaná predsedovi príslušného súdu podľa ustanovenia § 30 ods. 10 zákona č. 385/2000 Z. z v prípade, že ide o skutočnosti pokryté povinnosťou mlčanlivosti sudcu,
2. vypracovanie žiadosti o oslobodenie od povinnosti zachovávať vec v tajnosti sudcu adresovaná Súdnej rade SR podľa § 40 ods. 4 zákona č. 215/2004 Z. z. pokiaľ ide o utajované skutočnosti,
3. oslobodenie od príslušnej povinnosti podľa príslušných právnych predpisov,
4. uplatnenie výzvy na vydanie veci obsahujúcej chránené skutočnosti,
5. vydanie príkazu na odňatie takejto veci.

Pokiaľ ide o realizáciu navrhnutého postupu, domnievame sa, že prípad, kedy ide o zaistenie veci, ktorá obsahuje skutočnosti, na ktoré sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti sudcu, sa nejaví ako problematická či obzvlášť náročná. Takýto postup považujeme za zrealizovateľný bez väčších komplikácií, a to pokiaľ ide o časové hľadisko aj efektívnosť. Na strane druhej za komplikovanejšiu možno považovať situáciu zaisťovania utajovaných skutočností, kedy je potrebné za účelom oslobodenia od povinnosti zachovávať ich v tajnosti adresovať žiadosť Súdnej rade SR. V tejto súvislosti totiž vzniká otázka, či bude pri uplatnení takéhoto postupu možné hovoriť o rešpektovaní zásady rýchlosti konania, v zmysle ktorej je trestné veci potrebné vybavovať bez zbytočných prieťahov. Dôvod tejto otázky je pomerne prostý. Súdna rada rozhoduje v zmysle ustanovenia § 40 ods. 4 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností o oslobodení od povinnosti mlčanlivosti o utajovaných skutočnostiach vo vzťahu k sudcovi. Pokiaľ by sme uvažovali nad potrebou uskutočniť oslobodenie pre potreby trestného konania, vzniká problém dotýkajúci sa lehoty, v ktorej je súdna rada schopná prerokovať a rozhodnúť o tejto skutočnosti. Treba si totiž uvedomiť, že Súdna rada pozostáva z 18 členov, čo možnosť rýchleho vybavenia takejto žiadosti jednoznačne komplikuje. Potrebné je tiež dodať, že lehota na vybavenie žiadosti nie je v žiadnom právnom predpise upravená, čo je potrebné považovať za určitý nedostatok právnej úpravy.

7. Návrhy de lege ferenda

Vychádzajúc z vyššie uvedeného máme za to, že de lege ferenda by bolo vhodné v súvislosti so zaisťovaním vecí obsahujúcich utajované skutočnosti zvážiť niekoľko možností budúcich legislatívnych krokov, a to buď:

1. doplniť zákon č. 215/2004 Z. z., resp. zákon č. 385/2000 Z. z. o ustanovenia, ktoré budú upravovať podmienky, za ktorých bude možné pre účely trestného konania poskytovať informácie, ktoré vjeho zmysle podliehajú ochrane, vsituácii, kedy neprišlo koslobodeniu od povinnosti zachovávať vtajnosti predmetné skutočnosti,

2. doplniť zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade SR o ustanovenie, ktoré by upravilo lehotu pre rozhodnutie Súdnej rady SR o žiadosti o oslobodenie sudcu od povinnosti mlčanlivosti pokiaľ ide o utajované skutočnosti na účel trestného konania, a to v situácii, kedy neprišlo k oslobodeniu od povinnosti mlčanlivosti zákonom predpísaným spôsobom,

3. doplniť zákon č. 215/2004 Z. z. o Súdnej rade SR o ustanovenie, ktoré by upravovalo lehotu na vybavenie žiadosti o oslobodenie od povinnosti zachovávať utajované skutočnosti v tajnosti, a to tak, že bude rešpektovaná požiadavka rýchlosti trestného konania,

4. doplniť Trestný poriadok o obdobné ustanovenie, aké bolo doplnené v ČR do Trestního řádu novelou č. 265/2001 Z. z., t. j. ustanovenie, ktoré by orgánom činným v trestnom konaní umožňovalo nahradiť oslobodenie od povinnosti mlčanlivosti súhlasom sudcu pre prípravné konanie, resp. predsedu senátu.

Uvedený navrhnutý postup potrebný vprípade zaisťovania utajovaných skutočností, resp. skutočností podliehajúcich povinnosti mlčanlivosti možno na prvý pohľad vyznieva komplikovane, avšak na strane druhej pokiaľ by sme pripustili, že očtk môžu pristupovať k zaisťovaniu veci obsahujúcej predmetné skutočnosti absolútne identicky ako k akejkoľvek inej veci, vyvstáva otázka významu inštitútu utajovania týchto skutočností. Otáznym totiž je, či by sme týmto spôsobom nečelili obchádzaniu samotného inštitútu utajenia určitých skutočností a inštitútu mlčanlivosti a v konečnom dôsledku prelomeniu týchto inštitútov jednoduchým rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktorý disponuje predchádzajúcou vedomosťou o utajenom charaktere zaisťovaných vecí. V tomto ohľade vzniká tiež otázka, či je vhodné nadradiť účel trestného konania nad utajenie určitých skutočností.

Ďalší aspekt vyplývajúci z pripustenia benevolentného výkladu je ten, že keď akceptujeme benevolenciu pokiaľ ide o povinnosť mlčanlivosti sudcov, musíme sa súčasne pýtať, či týmto spôsobom nevytvárame určitý precedens a neriskujeme obdobný vývoj aj pokiaľ ide o ochranu iných povinností mlčanlivosti napríklad tej, ktorú zachováva advokát. V tejto súvislosti možno len okrajove spomenúť, že právna úprava ČR je v tomto ohľade veľmi striktná. Trestní řád totiž obsahuje ustanovenie § 85b, ktoré upravuje osobitný režim pri prehliadke priestorov, v ktorých advokát vykonáva svoju činnosť. Poukázať je pritom potrebné na to, že akonáhle sa zistí, že určitá vec je pokrytá povinnosťou mlčanlivosti advokáta, neexistuje zákonná možnosť, ako túto povinnosť prelomiť, dokonca ani prostredníctvom ustanovenia § 8 ods. 5 TŘ. Na právnej úprave ČR možno v porovnaní s legislatívou SR badať zásadnejšiu snahu o ochranu chránených skutočností.

8. Ochrana utajovaných skutočností verzus prehliadka iných priestorov a pozemkov

Poslednou otázkou, na ktorú je potrebné zodpovedať, je otázka vzťahu prehliadky iných priestorov a pozemkov k ochrane utajovaných skutočností, resp. skutočností podliehajúcich povinnosti mlčanlivosti. V súvislosti s vykonaním prehliadky iných priestorov a pozemkov je totiž potrebné zodpovedať doplňujúcu otázku, či sa režim, ktorý platí pre vydanie a odňatie veci a ktorý bol popísaný v predchádzajúcej časti príspevku, uplatňuje aj v prípade postupu pri prehliadke iných priestorov a pozemkov, pokiaľ ide o ochranu chránených skutočností. V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade uviesť, že výzva na vydanie veci a príkaz na jej odňatie sú zahrnuté v príkaze na prehliadku iných priestorov a pozemkov, ktorého dôvodom je práve vydanie, resp. odňatie veci.(9) Z uvedeného možno vyvodiť, že obdobný režim, aký platí pre ochranu predmetných skutočností, by mal byť uplatnený aj pri vykonávaní prehliadky iných priestorov a pozemkov, a to z dôvodov, ktoré boli špecifikované pri inštitútoch vydania a odňatia veci.

Záver

V závere možno iba zhrnúť, že myšlienky týkajúce sa možnosti zaisťovania utajovaných skutočností vyslovené v príspevku môžu na prvý pohľad vyznievať značne striktne a rigídne. Na strane druhej je však potrebné uvedomiť si, že pokiaľ by sme pripustili v tomto ohľade benevolenciu, otázka je, či by sme nečelili obchádzaniu inštitútu utajenia skutočností a inštitútu mlčanlivosti. A ďalšia vec – keď pripustíme benevolenciu pokiaľ ide o povinnosť mlčanlivosti sudcov, musíme sa súčasne pýtať, či týmto spôsobom nevytvárame určitý precedens a neriskujeme obdobný vývoj aj pokiaľ ide o ochranu iných povinností mlčanlivosti napríklad tej, ktorú zachováva advokát.

Použitá literatúra

1. Čentéš, J., Kurilovská, L., Šimovček, I., Burda, E. a kol.: Trestný poriadok I. § 1 – 195. Bratislava: C. H. Beck, 2021, s. 1232
2. Fenyk, J., Císařová, D., Gřivna, T. a kol.: Trestní právo procesní, 6. aktualizované vydání. Praha: Wolters Kluwer, 2015, s. 46, 928 s.
3. Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 7 Tz 9/2000
4. Šámal, P. a kol.: Trestní řád I. § 1 až 156. Komentář. 7. vydání. Praha: C. H. Beck, 2013, 1920 s.
5. Vyhláška Ministerstva zahraničných vecí č. 157/1964 o Viedenskom dohovore o diplomatických stykoch
6. Zákon č. 141/1961 Sb. o trestním řízení soudním (trestní řád)

Kontaktné údaje autorov

doc. JUDr. Eva Szabová, PhD.
JUDr. Karin Vrtíková, PhD.
Katedra trestného práva a kriminológie
Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave

Poznámky

• 1) Tento príspevok bol vypracovaný v rámci riešenia projektu APVV-19-0050
• 2) Vyhláška Ministerstva zahraničných vecí č. 157/1964 o Viedenskom dohovore o diplomatických stykoch
• 3) Fenyk, J., Císařová, D., Gřivna, T. a kol.: Trestní právo procesní, 6. aktualizované vydání. Praha: Wolters Kluwer, 2015, s. 46
• 4) Čentéš, J., Kurilovská, L., Šimovček, I., Burda, E. a kol.: Trestný poriadok I. § 1 – 195. Bratislava: C. H. Beck, 2021, s. 843
• 5) Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 7 Tz 9/2000
• 6) Šámal, P. a kol.: Trestní řád I. § 1 až 156. Komentář. 7. vydání. Praha: C. H. Beck, 2013, s. 1022
• 7) § 8 ods. 5 Trestního řádu
• 8) Šámal, P. a kol.: Trestní řád I. § 1 až 156. Komentář. 7. vydání. Praha: C. H. Beck, 2013, s. 140
• 9) Šámal, P. a kol.: Trestní řád I. § 1 až 156. Komentář. 7. vydání. Praha: C. H. Beck, 2013, 1920 s. s. 1024

Autor
doc. JUDr. Eva Szabová PhD.

Zdroj
https://unibook.upjs.sk/img/cms/2022/pravf/hodnotove-smerovanie-trestneho-prava.pdf

Úvod

Zavedenie elektronického systému monitoringu osôb v Slovenskej republike siaha do roku 2002, kedy sa v súvislosti so zmenou trestnoprávnych kódexov začali do povedomia dostávať i alternatívne tresty ako súčasť aplikácie princípov restoratívnej justície. „Ako súčasť reformy v záujme zlepšenia postavenia obete trestného činu a väčšej variability nápravy následkov najmä nedbanlivostných trestných činov sa zavedie mediácia a probácia v trestnom konaní s možnosťou uloženia alternatívnych trestov. Zavedenie dohodovacieho konania medzi prokurátorom a obvineným nielen odbremení súd, ale vytvorí aj predpoklady na vytvorenie inštitútu „korunného svedka“, ktorý slúži na odhalenie a usvedčenie osôb podozrivých z korupcie a z organizovanej trestnej činnosti.“(1)

Odporúčanie Výboru ministrov členských krajín Európskej únie CM/Rec zo dňa 19. februára 2014 vydané Radou Európy deklarovalo snahu o zjednotenie v oblasti rozvíjania medzinárodnej spolupráce týkajúce sa výkonu trestných sankcií, a to na podklade kontinuálneho rešpektovania ľudských práv páchateľov, kedy je trest s pozbavením osobnej slobody potrebné chápať výlučne ako krajnú možnosť trestania páchateľov trestných činov otvorilo cestu k väčšej aplikácii alternatívnych trestov v podmienkach Slovenskej republiky.(2)

Alternatívne tresty a medzi nimi aj trest domáceho väzenia, kontrolovaný práve prostredníctvom systému elektronického monitoringu osôb, sa ukázal ako možným účinným východiskom prepĺňania penitenciárnych zariadení v Slovenskej republike.

Prepĺňanie penitenciárnych zariadení osobami, ktoré v týchto zariadeniach vykonávajú trest odňatia slobody, znamenalo obmedzenie priestorov určených pre záujmové a vzdelávacie aktivity odsúdených. Tieto priestory boli postupne nahrádzané priestormi pre samotný výkon trestu odňatia slobody, čo spôsobovalo možný konflikt pri napĺňaní záväzkov vyplývajúcich pre Slovenskú republiku z článku 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. „Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.“(3)

Elektronický systém monitoringu osôb sa tak javil ako príležitosť nielen pre páchateľov trestných činov, ale aj pre samotný štát a spoločnosť. Prínos pre páchateľov trestných činov spočíval najmä v skutočnosti, že ako obvinení nemuseli byť tieto osoby vzaté do väzby v prípadoch, kedy zo zákona prichádza možnosť jej nahradenia.

Prínos tiež spočíva v aplikovaní alternatívnych trestov, najmä trestu domáceho väzenia, kedy odsúdený nevykonáva trest v penitenciárnom zariadení.(4)

Za najväčšiu výhodu pre spoločnosť považujeme najmä menšiu nákladovosť(5) alternatívnych trestov a väčšie možnosti resocializácie páchateľov, ktorí sa po uplynutí trestu odňatia slobody vykonávanom v penitenciárnom zariadení len s veľkými problémami začleňovali do bežného občianskeho života.

1. Pilotný projekt „Elektronického systému monitoringu osôb (ESMO)“

Zavedenie inštitútov trestného práva súvisiacich s elektronickým systémom monitoringu osôb si vyžiadalo zvládnutie nielen ich vnášanie do právneho poriadku, ale aj zvládnutie celého radu metodických, etických a aplikačných problémov, ktoré elektronický systém monitoringu osôb so sebou prinášal.

Elektronický systém monitoringu osôb bolo potrebné predstaviť širokej verejnosti a zároveň vzbudiť dôveru v tento inštitút v očiach odbornej verejnosti, aby sa tento dokázal etablovať v rámci výkonu súdnej moci a aplikačnej praxe.

V súvislosti s predstavením inštitútu elektronického systému monitoringu osôb bol aplikovaný jeho pilotný projekt „Elektronický systém monitoringu osôb (ESMO)“(6), ktorého hlavnými cieľmi boli zavedenie elektronických služieb Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré by slúžili používateľom elektronického systému monitoringu osôb, vybudovanie informačného systému probačnej a mediačnej služby, publikovanie elektronických služieb určených na zvýšenie bezpečnosti občanov, zavedenie elektronického monitoringu osôb.(7)

Na zriadenie pilotného projektu využívajúceho elektronický systém monitoringu osôb sa zaviazala Vláda Slovenskej republiky vo svojom Programovom vyhlásení vlády na roky 2012-2016, pričom tento pilotný projekt bol spolufinancovaný aj z prostriedkov Európskej únie, nakoľko sa jednalo o faktické napĺňanie Odporúčaní Výboru Ministrov z roku 2014. „Vláda sa bude cielenými úpravami v oblasti trestnej politiky usilovať o to, aby bolo možné účinne a rýchlo postihovať trestné činy, aby sa zvyšovala autorita súdov a obmedzovali sa obštrukcie zo strany obvinených. Úprave trestných sadzieb bude predchádzať dôsledné štatistické analyzovanie udelených trestov a vývoja trestnej činnosti. V rámci analyzovania možností zlepšenia situácie v oblasti väzenstva sa rezort spravodlivosti osobitne zameria na otázku možností ukladania alternatívnych trestov.“(8)

Pilotný projekt „Elektronického systému monitoringu osôb (ESMO)“ bol úspešný, a preto na jeho základoch došlo k jeho ďalšiemu rozšíreniu v aplikačnej praxi v podmienkach Slovenskej republiky.

Pilotná prevádzka „Elektronického systému monitoringu osôb (ESMO)“ trvala od 1.7.2015 do 30.9.2015, pričom „išlo o jeden z najvýznamnejších projektov v histórii slovenského väzenstva počas predchádzajúcich 45 rokov. Implementáciou projektu ESMO, ktorá sa začala vo februári 2014, sa zaviedol moderný, účinný a scelený informačný systém, ktorý poskytuje služby v elektronickej sfére súvisiace s elektronickým monitoringom slúžiace samosprávam, podnikateľom a v neposlednom rade občanom.“(9)

Závermi z pilotného projektu „Elektronického systému monitoringu osôb (ESMO)“ bola najmä náležitá úprava právneho poriadku Slovenskej republiky, pričom došlo k prijatiu zákona č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov zo dňa 19. marca 2015 a vyhlášky Ministerstva Spravodlivosti Slovenskej republiky č. 178/2015 Z. z. o materiálno-technických podmienkach použitia technických prostriedkov zo dňa 27. júla 2015.

Zmeny v právnej úprave sa ale tiež dotkli zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona, zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku, zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch, zákona č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch, zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby.

2. Elektronický systém monitoringu osôb a jeho druhy

Právna úprava elektronického monitoringu osôb v Slovenskej republike rozširuje viacero druhov elektronického monitoringu osôb. Pod pojmom elektronický monitoring rozumieme kontrolu uložených povinností alebo obmedzení s využitím technických prostriedkov, pričom rozlišujeme viaceré druhy elektronického monitoring, a to konkrétne:

– elektronický monitoring, ktorým sa vykonáva kontrola trestu domáceho väzenia,
– elektronický monitoring, ktorým sa vykonáva kontrola zákazu pobytu,

– elektronický monitoring ktorým sa vykonáva kontrola zákazu priblíženia,
– elektronický monitoring, ktorým sa vykonáva kontrola zákazu požívania alkoholu, – elektronický monitoring ako hlasová kontrola,
– elektronický monitoring ako diskrétna kontrola.(10)

Každý typ elektronického monitoringu využíva samostatné, a teda i odlišné technické prostriedky, ktoré zabezpečujú jeho činnosť. Tieto technické prostriedky využívané na výkon elektronického monitoringu sú vo vlastníctve štátu, pričom ich využívanie je zabezpečené prostredníctvom centrálneho monitorovacieho systému, t. j. informačného systému, ktorý v nepretržitej prevádzke prostredníctvom vysielaných signálov týchto technických zariadení umožňuje vykonávať kontrolu dodržiavania určených režimov a tiež zaznamenávať bezpečnostné a prevádzkové incidenty.(11) Technickými prostriedkami elektronického monitoringu je možné kontrolovať výkon súdneho rozhodnutia, ktorým súd uložil trest domáceho väzenia, trest zákazu pobytu a trest zákazu účasti na verejných podujatiach.

Technickými prostriedkami elektronického monitoringu je možné kontrolovať aj výkon súdneho rozhodnutia, ktorým súd uložil dodržiavanie primeraných obmedzení a povinností v rámci ochranného dohľadu, podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody, podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, podmienečného zastavenia trestného stíhania, uloženého trestu, nahradenia väzby.(12)

Pri výkone kontroly rozhodnutí elektronickým monitoringom s využitím technických prostriedkov je potrebné stanovenie konkrétneho režimu použitia technických prostriedkov, ktorý sa priamo odvíja od predmetu kontroly.

Režim kontroly je stanovený centrálnym monitorovacím systémom a sú ním určené základné údaje o konkrétnom elektronickom monitoringu, a teda najmä údaje o kontrolovanej respektíve chránenej osobe.(13)

Režim kontroly tiež stanovuje, aké technické prostriedky elektronického monitoringu sú pri ňom využité, ale aj miesto jeho samotného výkonu, kde je rozhodnutie vykonávané a s tým spojené povolené a zakázané zóny, ktoré kontrolovaná osoba môže respektíve nemôže navštevovať vrátane určených časov.

Môžeme povedať, že každý režim kontroly elektronického monitoringu je unikátny, pretože zohľadňuje osobitosti konkrétneho prípadu. Práve tieto jedinečné podmienky a osobitosti jednotlivých prípadov skúma probačný a mediačný úradník v rámci predbežného šetrenia a na základe týchto zistení tiež vypracúva plán výkonu kontroly elektronickým monitoringu osôb a kontroluje i jeho následné plnenie.(14)

Samotný výkon kontroly dodržiavania režimu elektronického monitoringu vykonáva centrálny monitorovací systém, na ktorý sú technické zariadenie napojené a s ktorými nepretržite tieto technické zariadenia komunikujú.

Môžeme ale povedať, že technické prostriedky používané v rámci elektronického monitoringu do istej miery „komunikujú“ aj s kontrolovanou osobou, ktorej prostredníctvom notifikácii oznamujú skutočnosti, ako vstup do zakázanej zóny, priblíženie sa ku chránenej osobe na zakázanú vzdialenosť, alebo môžu tiež kontrolovanú osobu vyzvať na dychovú skúšku.(15)

Technické prostriedky tiež umožňujú kontrolovanej osobe nadviazanie spojenia s centrálnym monitorovacím systémom, čo platí aj opačne a centrálny monitorovací systém môže s kontrolovanou osobou nadviazať priame spojenie prostredníctvom technických prostriedkov, a to napríklad pre vznik prevádzkového alebo bezpečnostného incidentu.

Pod pojmom prevádzkový incident v rámci elektronického monitoringu rozumieme najmä neočakávaný výpadok mobilného signálu, vybitie batérie náramku či neočakávaná porucha zariadenia, ktorá nemá znaky úmyselného konania kontrolovanej osoby, a teda nie je vyhodnotená ako bezpečnostný incident.(16)

Bezpečnostným incidentom je najmä úmyselné konanie kontrolovanej osoby, ktorá sa snaží znefunkčniť technické prostriedky. Centrálny monitorovací systém pri vyhodnotení incidentu ako bezpečnostného bezodkladne kontaktuje probačného a mediačného úradníka, prípadne i políciu, pokiaľ vznikne dôvodné podozrenie, že môže dôjsť zo strany kontrolovanej osoby k ohrozeniu života alebo zdravia, alebo k spáchaniu trestného činu kontrolovanou osobou.(17)

3.Elektronický systém monitoringu osôb a jeho prínosy

Elektronický systém monitoringu osôb a jeho zavedenie v podmienkach Slovenskej republiky po jeho pilotnom projekte so sebou prinieslo veľké očakávania, a to ako odbornej, tak i laickej verejnosti.

Uplatňovanie restoratívnych princípov trestnej politiky v Slovenskej republike práve prostredníctvom ukladania alternatívnych trestov malo priniesť značné výhody nielen pre samotných páchateľov trestných činov, ale pre celú spoločnosť.(18)Problematika preplnenosti penitenciárnych zariadení v Slovenskej republike a potreba navýšenia ich kapacity, ich zásadnou prestavbou alebo vybudovaním nových zariadení do značnej miery zaťažuje rozpočet daňových poplatníkov.(19) Nejedná sa však len o nákladovosť zabezpečenia dostatočného počtu miest v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody a ústavoch na výkon väzby, ale aj nákladovosť samotného výkonu trestu odňatia slobody a výkonu väzby.

Problematika nákladov zabezpečenia výkonu trestu odňatia slobody a výkonu väzby sa netýka ale výlučne len priamych nákladov. Za problematické považujeme tiež i sekundárne náklady, ktoré nie sú na prvý pohľad zjavné. Tieto náklady nie sú spojené priamo s výkonom väzby alebo výkonom trestu odňatia slobody v penitenciárnom zariadení, ale sú vyvolané nepriamo týmto výkonom vo vzťahu k osobám obvinených alebo odsúdených osôb, ktoré po prepustení z týchto zariadení potrebujú postpenitencíárnu starostlivosť na to, aby sa dokázali začleniť späť do spoločnosti.(20) Postpenitenciárna starostlivosť je ako súhrn opatrení, ktoré sú zabezpečované, realizované a financované najmä z prostriedkov štátneho rozpočtu a preto je podľa nášho názoru potrebné ich tiež chápať ako náklady súvisiace a vyvolané výkonom trestu odňatia slobody a výkonu väzby. Nemôžeme sa ale orientovať výlučne na ekonomické výhody elektronického systému monitoringu osôb. Dôležitejším prínosom je menšia traumatizácia spoločnosti a najmä samotného odsúdeného alebo obvineného a jeho blízkych osôb v súvislosti s možnosťou využitia elektronického systému monitoringu ako náhrady pobytu v penitenciárnom zariadení.(21)

Páchateľ trestného činu v súvislosti s možnosťou nahradenia väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody nie je odlúčený zo svojho prirodzeného, rodinného, pracovného a sociálneho prostredia, čo zlepšuje jeho možnosti ďalšej resocializácie. Začlenenie do spoločnosti po skončení elektronického dohľadu nie je problematické, nakoľko využitím elektronického systému monitoringu osôb nedošlo k významnému narušeniu sociálnych väzieb páchateľa trestného činu.(22) Páchateľ trestného činu v súvislosti s nahradením väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody neprichádza o svoje zamestnanie, čo mu umožňuje udržať si príjem a zabezpečiť tak nielen svoj životný štandard, ale aj životný štandard svojej rodiny, čo zároveň významne pozitívne vplýva na istoty páchateľa trestného činu. Nahradenie pobytu v penitenciárnom zariadení elektronickým monitoringom teda umožňuje páchateľovi trestného činu pokračovať v jeho zamestnaní.(23)

Skutočnosť, že páchateľ trestného činu má možnosť udržať si zamestnanie má tiež pozitívny vplyv na uplatňovanie nárokov na náhradu škody poškodeným v trestnom konaní a ich faktické uspokojenie páchateľom trestného činu, ktorý tým, že má príjem môže tento nárok poškodeného uspokojiť práve aj prostredníctvom mzdy, ktorá plynie zo zamestnania.

Elektronický systém monitoringu osôb ako možnosť nahradenia väzby a výkonu trestu odňatia slobody tak má významný vplyv na celú spoločnosť, a preto je podľa nášho názoru významným prvkom sociálnej a spoločenskej inklúzie v rámci uplatňovania princípov restoratívnej justície v podmienkach Slovenskej republiky.(24)

Záver

Elektronický systém monitoringu osôb je významným inštitútom trestného práva, ktorý umožňuje technickými prostriedkami kontrolu výkonu rozhodnutí, ktorými bol páchateľovi trestného činu uložený trest domáceho väzenia alebo trest zákazu účasti na verejných podujatiach alebo rozhodnutí, ktorými boli obvinenému uložené niektoré z primeraných povinností alebo obmedzení podľa Trestného poriadku.

Elektronický systém monitoring osôb je jedným z výsledkov elektronizácie trestného súdnictva v podmienkach Slovenskej republiky, pričom od jeho pilotného projektu sa tento inštitút do značnej miery osvedčil, je ale potrebné povedať, že jeho využívanie nie je v súčasnosti stále na dostatočnej úrovni a to aj napriek skutočnosti, že prínos elektronického systému monitoringu osôb v trestnom konaní nie je možné poprieť.

Použitá literatúra

1. ELIAS, E. Elektronický monitoring osôb a jeho typy v aplikačnej praxi. In: Právne a ekonomické súvislosti elektronického monitoringu obvinených a odsúdených osôb. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Banská Bystrica: Belianum, 2019. s. 79 – 92. ISBN 978-80-557-1658-9.
2. file:///C:/Users/User/Downloads/ESMO%20-%20brozura.pdf
3. KIKA, M. – ORVISKÝ, M. – VAŇOVÁ, A. Procesná mapa ako nástroj analýzy a optimalizácie elektrického monitoringu. In: Právne a ekonomické súvislosti elektronického monitoringu obvinených a odsúdených osôb. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Banská Bystrica: Belianum, 2019. s. 110 – 126. ISBN 978-80-557-1658-9.
4. KLÁTIK, J. Systém elektronického monitoringu odsúdených osôb na Slovensku. In: Interpolis ́16: Zborník vedeckých prác: 13. medzinárodná vedecká konferenciadoktorandov a mladých vedeckých pracovníkov, 10. november 2016, Banská Bystrica. Banská Bystrica: Belianum, 2016. ISBN 978-80-8122- 025-8.
5. KLÁTIK, J., MEDZIHORSKÝ, J. Režim elektronického monitoringu obvinených a odsúdených osôb. In: Právne a ekonomické súvislosti elektronického monitoringu obvinených a odsúdených osôb. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Banská Bystrica: Belianum, 2019. s. 166 – 192. ISBN 978-80-557-1658-9.6. KLÁTIK, J. Využitie elektronického monitoringu na Slovensku od jeho zavedenia až po súčasnosť. In: Právne a ekonomické súvislosti elektronického monitoringu obvinených a odsúdených osôb. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Banská Bystrica: Belianum, 2019. s. 131 – 165. ISBN 978-80-557-1658-9.7. NEMČOKOVÁ, P . Zhodnotenie využívania elektronického systému monitorovania osôb v banskobystrickom regióne a použitie technických prostriedkov v praxi. In: Právne a ekonomické súvislosti elektronického monitoringu obvinených a odsúdených osôb. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Banská Bystrica: Belianum, 2019. s. 290 – 296. ISBN 978-80-8152-945-0.
   1. SLIVKA BEDLOVIČOVÁ, J. Elektronický monitoring a jeho vplyv na udržanie si zamestnania odsúdeného. In: Právne a ekonomické súvislosti elektronického monitoringu obvinených a odsúdených osôb. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Banská Bystrica: Belianum, 2019. s. 37 – 47. ISBN 978-80-557-1658-9
   2. STRÉMY, T. – BALOGH, T. – TURAY, L. Trestná politika v Slovenskej republike. Minulosť, súčasnosť, budúcnosť. Bratislava: C. H. Beck, 2020. 223 s. ISBN978- 80-89603-81-7.
   3. ŠČERBA, F. Alternatívní trest a opatření v nové právní úpravě. Praha: Leges, 2014. 464 s. ISBN978-80-87576-93-9.
   4. TITTLOVÁ, M. Trestnoprávne sankcie ukladané fyzickým osobám. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018. 255 s. ISBN 978-80-8168-884-3.
   5. VANKOVÁ, K. Probačná a mediačná služba. Nitra: Univerzita Konštantína filozofa v Nitre, Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva, Ústav romologických štúdií, 2015. 115 s. ISBN 978-80-5580-748-5.
   6. www.echr.coe.int
   7. www.ef.umb.sk
   8. www.esmo.gov.sk
   9. www.search.coe.int
   10. www.vlada.govKontaktné údaje autorovprof. JUDr. Jaroslav Klátik, PhD.,
       Právnická fakulta, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici
       JUDr. Jozef Michalko, PhD.,
       Právnická fakulta, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici
       JUDr. Marta Hlaváčová, PhD.,
       Právnická fakulta, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici

Poznámky

• 1) Dostupné na internete: https://www.vlada.gov.sk/data/files/980_programove-vyhlasenie-vlady-slovenskej-republiky-od-16-10-2002-do-04-07-2006-.pdf [cit.2022.05.16].
• 2) Dostupné na internete: https://search.coe.int/cm/pages/result_details.aspx ?objectid=09000016805c1a69 [cit.2022.05.16].
• 3) Dostupné na internete: https://www.echr.coe.int/documents/convention_slk.pdf[cit.2022.05.16].
• 4) KIKA,M.–ORVI S KÝ,M.–VAŇOVÁ,A.Procesná mapa ako nástroj analýzy a optimalizácie elektrického monitoringu. In: Právne a ekonomické súvislosti elektronického monitoringu obvinených a odsúdených osôb. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Banská Bystrica: Belianum, 2019. s. 111.
• 5) TITTLOVÁ,M.Trestnoprávne sankcie ukladané fyzickým osobám. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018. s. 120.
• 6) TITTLOVÁ,M.Trestnoprávne sankcie ukladané fyzickým osobám. Bratislava: Wolters Kluwer, 2018. s. 120.
• 7) Dostupné na internete: file:///C:/Users/User/Downloads/ESMO%20-%20brozura.pdf [cit.2022.05.16].
• 8) Dostupné na internete: https://www.vlada.gov.sk/data/files/2008_programove-vyhlasenie-vlady.pdf [cit.2022.05.16].
• 9) Dostupné na internete: https://www.ef.umb.sk/intra/projekty/160/ Elektronicky%20monitoring%20SJ%20komplet.pdf [cit.2022.05.16].
• 10) ELIAS,E.Elektronický monitoring osôb a jeho typy v aplikačnej praxi. In: Právne a ekonomické súvislosti elektronického monitoringu obvinených a odsúdených osôb. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Banská Bystrica: Belianum, 2019. s. 82.
• 11) KLÁTIK,J. Systém elektronického monitoringu odsúdených osôb na Slovensku. In: Interpolis ́16: Zborník vedeckých prác: 13. medzinárodná vedecká konferencia doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov, 10. november 2016, Banská Bystrica. Banská Bystrica: Belianum, 2016. s. 410.
• 12) Dostupné na internete: file:///C:/Users/User/Downloads/ESMO%20-%20 brozura.pdf[cit.2022.05.16].
• 13) Dostupné na internete: https://esmo.gov.sk/web/esmo/metodiky-a-informacne-materialy [cit.2022.05.21].
• 14) NEMČOKOVÁ,P.Zhodnotenie využívania elektronického systému monitorovania osôb v banskobystrickom regióne a použitie technických prostriedkov v praxi. In: Právne a ekonomické súvislosti elektronického monitoringu obvinených a odsúdených osôb. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Banská Bystrica: Belianum, 2019. s. 294.
• 15) Dostupné na internete: https://esmo.gov.sk/web/esmo/metodiky-a-informacne-materialy [cit.2022.05.21].
• 16) Dostupné na internete: https://esmo.gov.sk/web/esmo/metodiky-a-informacne-materialy [cit.2022.05.21].
• 17) Dostupné na internete: file:///C:/Users/User/Downloads/ESMO%20-%20brozura.pdf [cit.2022.05.21].
• 18) KLÁTIK,J.,MEDZIHORSKÝ,J.Režim elektronického monitoringu obvinených a odsúdených osôb. In: Právne a ekonomické súvislosti elektronického monitoringu obvinených a odsúdených osôb. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Banská Bystrica: Belianum, 2019. s. 166.
• 19) STRÉMY,T.–BALOGH,T.–TURAY,L. Trestná politika v Slovenskej republike. Minulosť, súčasnosť, budúcnosť. Bratislava: C. H. Beck, 2020. s. 42.
• 20) STRÉMY,T.–BALOGH,T.–TURAY,L. Trestná politika v Slovenskej republike. Minulosť, súčasnosť, budúcnosť. Bratislava: C. H. Beck, 2020. s. 44.
• 21) VANKOVÁ,K. Probačná a mediačná služba. Nitra: Univerzita Konštantína filozofa v Nitre, Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva, Ústav romologických štúdií, 2015, s. 52.
• 22) KLÁTIK,J.Využitie elektronického monitoringu na Slovensku od jeho zavedenia až po súčasnosť. In: Právne a ekonomické súvislosti elektronického monitoringu obvinených a odsúdených osôb. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Banská Bystrica: Belianum, 2019. s. 135.
• 23) SLIVKA BEDLOVIČOVÁ,J.Elektronický monitoring a jeho vplyv na udržanie si zamestnania odsúdeného. In: Právne a ekonomické súvislosti elektronického monitoringu obvinených a odsúdených osôb. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie. Banská Bystrica: Belianum, 2019. s. 39.
• 24) ŠČERBA,F. Alternatívní trest a opatření v nové právní úpravě. Praha: Leges, 2014. s. 361.

Autor
doc. JUDr. Jaroslav Klátik PhD.

Zdroj
https://unibook.upjs.sk/img/cms/2022/pravf/hodnotove-smerovanie-trestneho-prava.pdf

Úvod

Zrýchlenie a zefektívnenie trestného konanie nemožno vnímať (uplatňovať a interpretovať) ako antagonistické pojmy pre hodnotové smerovanie trestného konania, aj keď oba aspekty trestného konania nadobúdajú autonómny obsah a význam.

Vo vzťahu k rýchlosti a efektivite trestného konania, prediktívne pôsobí účel trestného konania, tak ako je tento normatívne ukotvený v ust. § 1 Trestného poriadku (ďalej len ako „Tr. por.“), podľa ktorého „trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené, ich páchatelia boli podľa zákona spravodlivo potrestaní a výnosy z trestnej činnosti boli odňaté, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb“.

Efektívne konanie je teda konanie, ktoré zabezpečí spravodlivé potrestanie páchateľov trestných činov, avšak len v tom prípade, keď pri napĺňaní tohto primárneho účelu budú rešpektované garantované základné práva a slobody fyzických a právnických osôb, ktoré mi priznáva Trestný poriadok a medzinárodné dokumenty, ktorými je Slovenská republika viazaná. Inak povedané, spravodlivosť nemožno dosiahnuť bez rešpektovania elementárnych (základných) práv a slobôd dotknutým subjektom trestného konania. Jednoducho v trestnom konaní nemožno uplatňovať princíp „účel svätí prostriedky“.

Žiada sa v tejto súvislosti pripomenúť, že zákonodarca považuje rýchlosť trestného konania za tak významný a sygnifikantný atribút trestného konania, že mu priznáva status základnej zásady trestného konania, normatívne ukotvenej v ust. § 2 ods. 7 Tr. por., podľa ktorého „každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom …“. Z dikcie cit. ust. § 2 ods. 7 Tr. por., okrem iného vyplýva, že právo na prejednanie trestnej veci v primeranej lehote, Trestný poriadok priznáva nielen osobe, voči ktorej je vedené trestné konanie, ale rovnako tak aj poškodenému a iným subjektom, ktoré môžu byť priebehom a výsledkom trestného konania dotknuté. Aj keď rýchlosť súdneho konania, by nikdy nemala byť uprednostňovaná pred spravodlivým rozhodnutím veci (spravodlivosť chápaná ako objektívne a zákonné súdne rozhodovanie), tak práve obsah pojmu spravodlivosť súdneho konania sa už dávno spája s tým, že pomalé súdne konanie spravodlivosť ohrozuje. Často sa cituje anglický slogan, že „justice delayed, justice denied“ (pomalá spravodlivosť je odmietnutá spravodlivosť), či francúzska modifikácia „justice rétive, justice fautive“. Navyše predlžovanie súdneho konania veľakrát prestáva byť nestranným, pretože sa takto dostáva „na stranu“ jedného z účastníkov súdneho konania.(1)

1.Ústavné a medzinárodné limity pre zrýchlenie a zefektívnenie trestného konanie

V tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ako „Ústavný súd“), konštantne judikuje, že pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ako „Ústava“), si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ako „ESĽP“), z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ako „Dohovor“), pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, a preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť. (2)

Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy (a teda aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je odstránenie stavu právne neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.(3)

Právna neistota v trestnom konaní prípravnom, na rozdiel od trestného konania súdneho sa týka toho, či orgán činný v trestnom konaní (spravidla vyšetrovateľ) navrhne podanie obžaloby alebo v závislosti od výsledkov dokazovania v prípravnom konaní, navrhne iný spôsob komerčného rozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania.

K odstráneniu právnej neistoty v trestnom konaní prípravnom dochádza až takým rozhodnutím, ktorým sa toto konanie končí bez toho, aby pokračovalo v trestnom konaní súdnom alebo sa vydá rozhodnutie, ktorým sa prípravné konanie končí bez podania obžaloby.(4)

Ústavný súd rovnako stabilne judikuje, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, sa v prípade konania prd orgánmi činnými v trestnom konaní, chráni od okamihu vznesenia obvinenia konkrétnej osobe, keď sa dotknutá osoba stáva procesnou stranou v konaní buď ako obvinený, alebo poškodený.(5) Rovnako tak z konštantnej judikatúry ESĽP vyplýva, že v súvislosti s ochranou práva na prejednanie veci v primeranej lehote, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, primeraná lehota na rozhodnutie v trestnej veci začína plynúť od obvinenia, ku ktorému spravidla dochádza v prípravnom konaní.(6)

V konečnom dôsledku Ústavný súd konštantne judikuje a pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu, môže zapríčiniť porušenie Ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich veci rozhodol.(7)

Vzhľadom na to, že ESĽP vo svojej judikovanej praxi vychádza z prezumpcie zavineného konania štátu, kedy akcentuje len tzv. objektívne príčiny preťaženosti súdov, pričom pre jednotlivé štáty priamo (expressis verbis) neustanovuje (nepredpisuje), aké konkrétne opatrenia tieto majú prijať, aby sfunkčnili výkon súdnictva, je potom vecou politických orgánov Rady Európy, aby prijali všeobecné rozhodnutia, ktoré by mali následne jednotlivé štáty implementovať do svojich právnych poriadkov. V tejto súvislosti Rada Európy prijala Odporúčanie č. R (87) 18, ktoré sa venuje zjednodušenia trestnej justície. Ide o jedno z najrozsiahlejších odporúčaní, ktoré sa týka nielen trestného súdnictva, ale zasahuje do celého trestného konania, pričom neobchádza ani otázky zmyslu a účelu trestného stíhania, v širšom kontexte – celého trestného konania.

Rovnako Odporúčanie č. R (95) 12 o riadení trestnej justície, je zamerané na možnosti dekriminalizácie a depenalizácie, je zamerané a zjednodušenie trestného konania.

2. Procesné prostriedky zrýchlenia a zefektívnenia trestného konania

Trestný poriadok, de lege lata, disponuje pomerne rozsiahlym erlektorátom procesných prostriedkov zrýchlenia a zefektívnenia trestného konania od jednotlivých maximálnych lehôt, v ktorých má prípravné konanie skončiť (§ 203 ods. 1 a nasl. Tr. por.), cez zjednodušené formy prípravného konania, až po normatívne ukotvenie koncentračnej zásady (§ 240 ods. 3 Tr. por.).(8). Nemožno však v tejto súvislosti opomenúť, že prirodzeným a objektívnym korektívom, na presadzovanie požiadavky zrýchlenia a zefektívnenia trestného konania, je dôsledné uplatňovanie zásady zistenia skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností, tzv. zásady náležitého zisťovania skutkového stavu veci (§ 2 ods. 10 Tr. por.). (9)

Spomedzi elektorátu procesných prostriedkov uplatňovaných na zrýchlenie a zefektívnenie trestného konania (osobitne prípravného konania) je potrebné akcentovať jednotlivé formy prípravného konania, osobitne zjednodušené formy prípravného konania.

Trestný poriadok, de lege lata, predpokladá dve všeobecné formy prípravné konania:

1. vyšetrovanie (porov. § 200 Trestného poriadku);(10).
2. skrátené vyšetrovanie (porov. § 202 Trestného poriadku);

Fakticky však pripúšťa, že prípravné konanie prebieha v ďalších dvoch formách:

1. expresné vyšetrovanie (porov. § 204 Trestného poriadku);
2. vyšetrovanie prečinov, u ktorých zákon stanovuje trest odňatia slobody od troch do piatich rokov (porov. § 202 ods. 2 Trestného poriadku).

Okrem toho súčasná koncepcia prípravného konania predpokladá, že prípravné konanie, resp. jeho časť prebieha v osobitnom právnom režime, a preto tieto formy prípravného konania môžeme považovať za osobitné formy prípravného konania:

1. podmienečné zastavenie trestného stíhania (porov. § 216 Trestného poriadku);

2. podmienečné zastavenie trestného stíhania spolupracujúceho obvineného (porov. § 218 Trestného poriadku);

3. zmier (porov. § 220 Trestného poriadku);

4. dohoda o vine a treste (porov. § 232 Trestného poriadku).

Súčasná koncepcia foriem prípravného konania nachádza svoj odraz v koncepcii konania pred súdom, keď s určitou formou prípravného konania korešponduje určitá forma konania pred súdom, aj keď uvedené neplatí o všetkých zákonom predpokladaných formách prípravného konania.

Každá koncepcia foriem prípravného konania musí prihliadať na určité východiská, ktoré vo vzťahu k nej predstavujú určitú konštantu:

a) formy prípravného konania musia vychádzať z kategorizácie deliktov – trestných činov, obsiahnutej v Trestnom zákone.

Súčasný Trestný zákon (zákon č. 300/2005 Z. z.) pri kategorizácii trestných činov vychádza z bipartície, keď trestné činy delí na:

– prečiny, ktoré definuje ako trestné činy spáchané z nedbanlivosti, alebo ako úmyselné trestné činy, za ktoré zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou päť rokov (porov. § 10 ods.1 Trestného zákona);

– zločiny, ktoré definuje ako úmyselné trestné činy, za ktoré Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou päť rokov (porov. § 11 Trestného zákona).(11).

Súčasná koncepcia foriem prípravného konania nerešpektuje uvedenú požiadavku do dôsledkov, keď „expresné“ vyšetrovanie sa vykonáva u prečinov, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje tri roky (porov. § 204 Trestného poriadku).

b) formy prípravného konania musia reflektovať najmä na skutkovú a právnu zložitosť objasňovaného trestného činu.

Súčasná koncepcia foriem prípravného konania vychádza z premisy, že čím závažnejší trestný čin, tým je aj skutkovo a právne zložitejší. Uvedenej premise sa prispôsobuje aj rozsah obstarávania podkladov, resp. dôkazov v rámci určitej formy prípravného konania. Je potrebné v tejto súvislosti podotknúť, že ide o absolútne nesprávnu premisu, nakoľko medzi závažnosťou objasňovaného trestného činu a jeho skutkovou a právnou zložitosťou neexistuje priama úmera.

c) formy prípravného konania by mali rešpektovať avychádzať z požiadaviek Rady Európy a Európskej únie na diferenciáciu trestného konania, podľa stupňa závažnosti trestných činov.
Uvedené odporúčanie sa týka predovšetkým bagateľných trestných činov, u ktorých sa predpokladá vytvorenie osobitnej formy rýchleho a neformálneho konania. V tejto súvislosti sa žiada poznamenať, že Rada Európy, ani Európska únia svojim členským štátom nestanovujú konkrétnu formu trestného konania.(12).

d) formy prípravného konania musia reflektovať aj na deklarovaný účel a predmet prípravného konania, ktorý predurčuje rozsah obstarávania podkladov, ako aj rozsah vykonávania dôkazov a v neposlednom rade predurčuje aj prostriedky, ktoré orgány činné v trestnom konaní aplikujú v záujme naplnenia deklarovaného účelu.

Ako už bolo uvedené na inom mieste, účelom prípravného konania je obstaranie podkladov, ktoré vytvárajú spoľahlivý základ pre rozhodnutie prokurátora, či podá obžalobu na súd, alebo prijme iné meritórne rozhodnutie, ktorým sa prípravné konanie končí.

Súčasný Trestný poriadok pristupuje k naplneniu deklarovaného účelu prípravného konania diferencovane a tomu prispôsobuje aj prostriedky. Vychádza z už zmieňovanej kategorizácie deliktov – trestných činov, keď v prípade vyšetrovania predpokladá, že na dosiahnutie deklarovaného účelu prípravného konania môže využiť všetky do úvahy prichádzajúce dôkazné prostriedky, tak ako sú koniec koncov demonštratívne vymenované v ust. § 119 ods. 2 Trestného poriadku. Trestný poriadok vtomto smere nekladie žiadne zákonné limity. Zákonodarca tým zakonzervoval stav, ktorý tu platil pred prijatím nového Trestného poriadku v roku 2005. Inak povedané, zámer zákonodarcu vyjadrený aj v dôvodovej správe k Trestnému poriadku, zrýchliť a zefektívniť prípravné konanie, sa v prípade vyšetrovania nepodarilo presadiť do normatívneho znenia Trestného poriadku. Rekodifikácia Trestného poriadku, ktorá nerieši nastolené otázky, priority komplexne, vo vzťahu ku všetkým formám prípravného konania je samoúčelná. Nič na veci nemení, že sčasti sa deklarovaný zámer podarilo presadiť pokiaľ ide oskrátené vyšetrovanie, keď zákonodarca veľmi správne obmedzil možnosť vykonávať procesné úkony a dôkazy a zároveň pripustil možnosť aplikovať aj úkony s neprocesnými účinkami – vysvetlenia, čím v značnom rozsahu odformalizoval, zrýchlil a tým aj zefektívnil priebeh prípravného konania.

Súčasná koncepcia skráteného vyšetrovania umožňuje policajtovi, aby na dosiahnutie deklarovaného účelu prípravného konania, teda na obstaranie podkladov pre rozhodnutie prokurátora, z procesných prostriedkov v rámci dokazovania využil iba výsluch svedka, aj to iba v prípade, ak ide o neopakovateľný alebo neodkladný úkon, alebo ak ide o svedka, ktorý bol osobne prítomný pri páchaní trestného činu, vostatných prípadoch môže využiť iba vysvetlenie, sktorými nie sú spojené dôkazné účinky. Inak dôkazy nevykonáva, ale ich len vyhľadá a zabezpečí, aby mohli byť vykonané v konaní pred súdom (porov. § 203 ods. 1 písm. a), b) Trestného poriadku).

Osobitným spôsobom je v tejto súvislosti riešená otázka rozsahu vykonania dokazovania, a tým aj využitia dôkazných prostriedkov, v prípade „expresného“ vyšetrovania, vrámci ktorého môže policajt jedine vypočúvať podozrivého, inak môže len vyhľadať a zaistiť dôkazy (porov. § 204 ods. 1 Trestného poriadku).

Pokiaľ ide o koncepcie foriem prípravného konania nepanuje v tejto otázke zhoda ani pokiaľ ide o zástupcov teórie, nehovoriac o zástupcoch praxe, predovšetkým tých, ktorí majú vprípravnom konaní, de lege lata, procesné postavenie orgánov činných v trestnom konaní. Prístup zástupcov praxe je v každom prípade poznamenaný záujmami rezortov, ktorých sú súčasťou. Ich stanovisko, by sa dalo vzjednodušenej forme vyjadriť požiadavkou na zakonzervovania existujúceho status quo, teda, aby prípravné konanie sa realizovalo v takej forme, ktorá by umožňovala vykonávať dokazovanie v čo najširšom rozsahu s využitím všetkých do úvahy prichádzajúcich procesných prostriedkov. Túto koncepciu foriem prípravného konania, ako aj celého prípravného konania nemožno označiť inak ako koncepcia „silného“ prípravného konania. Takáto koncepcia je absolútne neprijateľná, nakoľko neumožňuje realizovať požiadavky, ktoré sú v súčasnosti kladené na uvedené trestné konanie, teda neumožňujú zabezpečiť jeho rýchlosť a efektívnosť, pričom zároveň favorizujú prípravné konanie na úkor hlavného pojednávania.

Prof. IVOR v súvislosti s koncepciou foriem prípravného konania navrhuje, aby prípravné konanie prebiehalo vtroch formách, vzávislosti od závažnosti objasňovaného trestného činu, teda vychádzalo by sa z kategorizácie deliktov – trestných činov:

1. Skrátené prípravné konanie, by sa vykonávalo o trestných činoch, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevýši tri roky. Pričom rozsah vykonávaného dokazovania, by bol stanovený tak, že vo veci by bol vypočutý obvinený, poškodený a vykonali by sa neodkladné a neopakovateľné úkony v takom rozsahu, aby prokurátor mohol podať súdu skrátenú obžalobu (návrh na potrestanie), alebo aby mohlo byť vo veci inak rozhodnuté. Pričom toto skrátené prípravné konanie by nemalo trvať dlhšie ako 1 mesiac.

2. Zjednodušené prípravné konanie, by sa vykonávalo o trestných činoch, na ktoré Trestný zákon ustanoví trest odňatia slobody, ktorého horná hranica trestnej sadzby prevýši tri roky, avšak nepôjde o obzvlášť závažný trestný čin, na ktorý zákon ustanoví trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov alebo o trestný čin spáchaný organizovanou alebo zločineckou skupinou. Rozsah dokazovania by bol stanovený tak, že by sa zadovážili podklady pre rozhodnutie prokurátora, či vo veci podá na súd obžalobu alebo prijme iné rozhodnutie vo veci. Pokiaľ ide o prostriedky, ktorými by sa zadovážili podklady, predpokladá sa vykonávanie procesných úkonov, ktoré nemožno vykonať v konaní pred súdom.

3. O obzvlášť závažných trestných činoch a trestných činoch spáchaných organizovanou alebo zločineckou skupinou, by sa dokazovanie v prípravnom konaní trestnom vykonávalo v rozsahu, ako to upravovalo ust. § 89 Trestného poriadku.(13).

Obdobný názor na koncepciu foriem zastáva Dr. MIŠÍKOVÁ, stým rozdielom, že v prípade zjednodušeného prípravného konania by sa vykonávali „možné dôkazy pre potreby súdneho konania“, čo vo svojich dôsledkoch znamená, že v prípravnom konaní, by sa vykonávali všetky dôkazy, v rozsahu, v akom sa vykonávajú na hlavnom pojednávaní.(14).

Iný názor zastáva Prof. MUSIL, ktorý prezentuje koncepciu „univerzálnej“ formy prípravného konania, a tým je vyšetrovanie. Zároveň je toho názoru, že u prečinov, ktoré sú skutkovo a právne veľmi jednoduché, by sa prípravné konanie vo forme vyšetrovania nemuselo viesť, pričom v týchto prípadoch by objasňovanie týchto prečinov prebiehalo vpodobe neformálneho policajného šetrenia, vneprocesnej forme, teda nepredpokladá sa vykonávanie žiadnych dôkazov. Predmetné šetrenie by končilo formou spracovanej úradnej správy, v ktorej by policajt navrhol podať obžalobu, alebo by vo veci rozhodol inak.(15).

Záver

Zhospodárnenie a zefektívnenie trestného konania je prostriedkom (nie však jediným), na dosiahnutie cieľa (účelu) trestného konania. Inak povedané cieľom (účelom) trestného konania je spravodlivé potrestanie páchateľa trestného činu, pri súčasnom rešpektovaní základných práv a slobôd dotknutých subjektov, pričom jedným z prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu je aj rýchle a efektívne (účinné) prejednanie a rozhodnutie konkrétnej trestnej veci. Rýchle a efektívne prejednanie trestnej veci je atribútom – súčasťou spravodlivého potrestania páchateľa, ako aj trestného konania. Zrýchlenie a zefektívnenie trestného konania nepredstavuje synonyma, a teda nadobúdajú autonómny obsah, a napriek tomu ich praktické uplatňovanie nadobúda synalagmatický charakter.

Procesné prostriedky na dosiahnutie deklarovanej rýchlosti a efektivity trestného konania, sú podľa okolností rôzne, pričom ich výber a praktické uplatňovanie sa odvíja od konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu (skutkovej a právnej zložitosti), ako aj typovej závažnosti spáchaného trestného činu.

V každom prípade, predpokladom na dosiahnutie deklarovaného cieľa – zrýchlenia a zefektívnenia trestného konania je holistický prístup pri praktickom uplatňovaní jednotlivých procesných prostriedkov – inštrumentov trestného konania.

Použitá literatúra:

1. ČOPKO, P; ROMŽA, S.: Obhajoba obvineného v prípravnom konaní – 1. vyd. – Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2018.
2. IVOR, J. – PALAREC, J.: Úprava prípravného konania trestného z hľadiska rezortu Ministerstva vnútra SR, in Rekodifikácia trestného práva – jej základné zásady a ciele (Zborník). Ministerstvo spravodlivosti SR, Trenčianske Teplice, 1999.
3. JEŽEK, V.: Zkrácení přípravního řízení a zjednodušené řízené před soudem, Bulletin advokacie č. 11-12/2001.
4. MADLIAK, J. a kol.: Trestné právo hmotné, všeobecná časť, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v KOŠICIACH, 2006.
5. MIŠÍKOVÁ, E.: Koncepcia prípravného konania zpohľadu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, in Rekodifikácia trestného práva – jej základné zásady a ciele (Zborník). Ministerstvo spravodlivosti SR, Trenčianske Teplice, 1999.
6. MUSIL, J.: Koncepce přípravního řízení trestního (úvahy de lege ferenda). PRÁVNIK, 1990.
7. OLEJ, J. – ROMŽA, S. – ČOPKO, P. – PUCHALLA, M.: Trestné právo procesné, UNIVERZITA PAVLA JOZEFA ŠAFÁRIKA, KOŠICE, 2006.
8. ROMŽA, S.: Principle of concentration in criminal proceedings – 1. vyd. – Praha: Nakladatelství Leges, 2018. ISBN 9788075023261.

1. rozsudok ESĽP vo veci Záborský a Šmáriková proti Slovensku, m. m. II. ÚS 32/02; IV. ÚS 187/07; III. ÚS 241/2017;
2. rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff proti Spolkovej republike Nemecko z 27.06.1968; séria A, č. 7, bod 19;
3. SLEPIČKA, Z.: Požadavky Europské unie a Rady Europy na trestní řízení a novela českého trestního řízení, Trestní právo č. 6/2000.
4. SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv, II. zväzok; Bratislava: EUROCODEX; 2011.
5. I. ÚS 316/2014;
6. II. ÚS 55/98;
7. I. ÚS 132/03;
8. II. ÚS 438/2017;
9. II. ÚS 118/2019;
10. II. ÚS 85/05;
11. II. ÚS 325/06;
12. II 315/2020
13. III. ÚS 154/06;
14. I. ÚS 76/03;
15. III. ÚS 354/08;
16. III. ÚS 103/09;
17. IV. ÚS 105/07;
18. IV. ÚS 90/2010;
19. IV. ÚS 41/2021;
20. IV. ÚS 22/02;
21. II. ÚS 41/98;
22. II. ÚS 20/02;
23. III. ÚS 77/09;
24. III. ÚS 363/2018;

Kontaktné údaje autora:

prof. JUDr. Sergej ROMŽA, PhD.
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika
Právnická fakulta, Katedra trestného práva
Kováčska ul. č. 26, 041 75 Košice, Slovensko
email: sergej.romza@upjs.sk

Poznámky

• 1) SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv, II. zväzok; Bratislava: EUROCODEX; 2011; s. 354.
• 2) porov.: II. ÚS 55/98; I. ÚS 132/03; IV. ÚS 105/07; IV. ÚS 90/2010; IV. ÚS 41/2021;
• 3) porov.: III. ÚS 154/06; I. ÚS 76/03; II. ÚS 438/2017; II. ÚS 118/2019; II. ÚS 315/2020;
• 4) porov.: II. ÚS 85/05; II. ÚS 325/06; III. ÚS 354/08; I. ÚS 316/2014; III. ÚS 363/2018; II. 315/2020;
• 5) porov.: II. ÚS 41/98; II. ÚS 20/02; III. ÚS 77/09; III. ÚS 363/2018;
• 6) rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff proti Spolkovej republike Nemecko z 27.06.1968; séria A, č. 7, bod 19;
• 7) porov.: IV. ÚS 22/02; III. ÚS 103/09; Rovnako porov.: rozsudok ESĽP vo veci Záborský a Šmáriková proti Slovensku, m. m. II. ÚS 32/02; IV. ÚS 187/07; III. ÚS 241/2017;
• 8) ROMŽA, S.: Principle of concentration in criminal proceedings – 1. vyd. – Praha: Nakladatelství Leges, 2018. ISBN 9788075023261.
• 9) ČOPKO, P; ROMŽA, S.: Obhajoba obvineného v prípravnom konaní – 1. vyd. – Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2018. ISBN 9788073807061; s. 44.
• 10) OLEJ, J. – ROMŽA, S. – ČOPKO, P. – PUCHALLA, M.: Trestné právo procesné UNIVERZITA PAVLA JOZEFA ŠAFÁRIKA, KOŠICE, 2006, s. 178., s. 199.
• 11) MADLIAK, J. a kol.: Trestné právo hmotné, všeobecná časť, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v KOŠICIACH, 2006, s. 84.
• 12) SLEPIČKA, Z.: Požadavky Europské unie a Rady Europy na trestní řízení a novela českého trestního řízení, Trestní právo č.6/2000, s. 2 – 4. Rovnako porov.: JEŽEK, V.: Zkrácení přípravního řízení a zjednodušené řízené před soudem, Bulletin advokacie č. 11-12/2001, s. 78-80.
• 13) IVOR, J. – PALAREC, J.: Úprava prípravného konania trestného z hľadiska rezortu Ministerstva vnútra SR, in Rekodifikácia trestného práva – jej základné zásady a ciele (Zborník). Ministerstvo spravodlivosti SR, Trenčianske Teplice, 1999, s. 163 a 164.
• 14) MIŠÍKOVÁ, E.: Koncepcia prípravného konania z pohľadu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, in Rekodifikácia trestného práva – jej základné zásady a ciele (Zborník). Ministerstvo spravodlivosti SR, Trenčianske Teplice, 1999, s. 158 a 159.
• 15) MUSIL, J.: Koncepce přípravního řízení trestního (úvahy de lege ferenda). PRÁVNIK, 1990, s. 733 a 734.

Autor
doc. JUDr. Sergej Romža PhD.

Zdroj
https://unibook.upjs.sk/img/cms/2022/pravf/hodnotove-smerovanie-trestneho-prava.pdf

Úvod

Sme svedkami toho, že trestná politika štátu je vo všeobecnosti viac citlivá na aktuálne prevládajúce spoločenské pomery, čo je pochopiteľné vzhľadom význam, ktorý má trestné právo pre celú spoločnosť. V tejto súvislosti je možné vysloviť názor, že významné spoločenské zmeny a historické udalosti sa takmer vždy prejavili aj vo forme zmien v trestných kódexoch konkrétneho štátu. V závislosti na týchto spoločenských udalostiach boli aj zmeny úpravy trestného konania vedené v tendencii sprísňovania trestných noriem voči páchateľovi, alebo aj naopak, tieto zmeny mali charakter liberalizácie trestného konania vprospech ochrany potenciálneho páchateľa. Je preto v záujme právnej istoty a spravodlivosti, aby trestné konanie spočívalo na určitých zásadách, ktoré nepodliehajú spoločenským vplyvom tak intenzívne ako konkrétne procesné normy. Úlohou týchto zásad je okrem iného zabezpečiť, aby boli protichodné záujmy strán trestného konania vyvážené. Trestné konanie je teda aj v našich podmienkach založené na určitých zásadách alebo princípoch,(2) ktoré do určitej miery reflektujú spoločenské pomery. Jednou z týchto zásad je aj zásada „nemo tenetur se ipsum accusare“, podľa ktorej nikto nie je povinný usvedčovať seba samého. Na označenie tejto zásady sa v teórii vyskytujú aj iné označenia, pričom niektoré z nich majú mierne odlišný význam, ako napr. „nemo tenetur se ipsum prodere“, teda“nikto nie je povinný vydať seba samého“(3), alebo „nemo tenetur edere instrumenta contra se“, čo v preklade znamená, že „nikto nie je povinný vydať dôkazy proti sebe“(4), alebo „nemo tenetur armare adversarium contra se“(nikto nie je povinný asistovať obžalobe proti sebe), alebo „nemo tenere prodere se ipsum“ (nikto nemôže byť nútený svedčiť proti sebe) (5) V literatúre je možné sa stretnúť aj s jednoduchým krátkym označením „nemo tenetur“.(6)

Zásada „nemo tenetur se ipsum accusare“ (ďalej len „nemo tenetur“) v preklade „nikto nie je povinný usvedčovať seba samého“ je jednou z historických požiadaviek práva na spravodlivý trestný proces. Možno povedať, že táto zásada má rozsiahle historické korene. V súčasnosti však vymedzuje jeho obsahovú náplň a možnosti uplatnenia v konkrétnych skutkových okolnostiach najmä judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Zásadný význam pre jeho pochopenie má ale aj právna úprava a jej doktrinálny výklad, a to tak z pohľadu medzinárodného práva, ako aj z pohľadu vnútroštátneho práva. Vzhľadom na to, ako dnes chápe obsah zásady „nemo tenetur“ doktrinálny výklad, ako aj národná a nadnárodná judikatúra, možno uplatňovanie zásady „nemo tenetur se ipsum accusare“ v trestnom konaní, považovať za jednu zo základných a trvalých hodnôt trestného práva.

Zásadu „nemo tenetur“ možno vširšom kontexte vnímať ako jeden z najpodstatnejších limitov procesného postupu orgánov verejnej moci v oblasti deliktuálneho práva procesného(7). Týka sa najmä zadovažovania akýchkoľvek skutočností, ktoré by v konečných štádiách takého postupu mohli tvoriť podklad pre meritórne rozhodnutie ovine asankcii za protiprávne konanie jednotlivca, či právnickej osoby. Zásada „nemo tenetur“ v tomto smere predstavuje prostriedok zmiernenia procesnej výhody, ktorú orgány verejnej moci z pozície svojho verejno- mocenského postavenia proti osobám podozrivým z protiprávneho konania majú. Vďaka tejto zásade sú orgány verejnej moci, posudzujúce protiprávne konanie a rozhodujúce o zodpovednosti za jeho spáchanie, povinné získavať relevantné podklady pre svoje rozhodnutie inak než donucovaním podozrivej osoby k jej výpovedi,aleboinaknež donútenímpodozrivejosoby kinémuaktívnemukonaniu, ktoré by viedlo k získaniu inkriminujúcich skutočností, a teda v konečnom dôsledku aj k preukázaniu prípadnej zodpovednosti, respektíve viny, podozrivej osoby za protiprávne konanie.

Legitimitu zásady „nemo tenetur“ a jej význam a miesto v priestore procesného práva však možno hľadať aj inde, než len v oblasti evolúcie základných práv a právnej filozofie, teda v priestore čisto právnom. Opodstatnenosť predmetnej zásady vyplýva z mnohých iných faktorov majúcich vplyv na život v spoločnosti, spoločenský poriadok a spolunažívanie jednotlivcov v spoločnosti. Toto spolunažívanie je nevyhnutne spojené s vytváraním príbuzenských alebo iných vzťahov, ktorých obsahom je neraz vzájomná blízka citová prepojenosť medzi osobami. Ztohto hľadiska, ktoré možno nazvať sociálno-psychologické(8), predstavuje zásada „nemo tenetur“ pragmatické riešenie zabraňujúce vzniku konfliktných situácií, ktorým môžu byť osoby v postavení podozrivých, obvinených a svedkov vystavené. Ide o také konfliktné situácie vznikajúce z normatívneho (právneho) poriadku spoločnosti, kde sú do popredia kladené na jednej strane boj s protispoločenským konaním a spravodlivé potrestanie osôb zodpovedných za také konanie. Rovnako však na strane druhej je to ochrana rodiny, súkromia a intímneho života jednotlivcov, či vôľa jednotlivca k životu, ktorú možno nazvať aj ako láska k sebe samému(9). Zo sociologického hľadiska je v spoločnosti potrebné, a pre spoločnosť prospešnejšie, takýmto konfliktným situáciám predchádzať a nevytvárať ich, pretože by mohli viesť k postupnému rozvratu spoločnosti v dôsledku nefunkčnosti v nej zavedených pravidiel. Porušenie právnej normy obsahujúcej napríklad povinnosť svedka vypovedať pravdu, by totiž mohlo viesť k narušeniu napríklad rodinných väzieb a naopak, uprednostnenie ochrany osoby blízkej, by mohlo vyústiť k porušeniu právnej povinnosti.

Skúsenosti aplikačnej praxe potvrdzujú, že je problematické očakávať, aby osoba bola ochotná pravdivo vypovedať pred orgánom verejnej moci o skutočnostiach, ktoré sú jej známe o protiprávnom čine a o jej páchateľovi s vedomím, že tým môže negatívne ovplyvniť svoje procesno-právne postavenie, alebo procesno-právne postavenie osoby, ku ktorej má značné citové väzby. Takýto zásah orgánov verejnej moci do intímnej sféry osôb, výlučne v záujme potreby povýšenia dôležitosti vzťahov jednotlivca k štátu a k spoločnosti ako celku, nie je v demokratickom a právnom štáte želateľný.

Medzinárodné spoločenstvo štátov, ako aj jednotlivé štáty, inkorporujú z dôvodu naplnenia týchto požiadaviek do svojich právnych poriadkov primerané právne prostriedky, ktorých úlohou je ochrániť jednotlivcov pred hrozbou donútenia, donútením alebo pred samotnou kriminalizáciou, ak sa rozhodnú uprednostniť ochranu svojej súkromnej sféry pred celospoločenským záujmom. Demokratická spoločnosť musí teda vytvoriť také právne prostredie, aby najmä osoby podozrivé zo spáchania deliktu mali vo vzťahu k orgánom verejnej moci posilnenú svoju informačnú autonómiu a informačnú povinnosť stanovenú len v nevyhnutne potrebnom rozsahu. Zároveň však treba dbať aj o to, aby takéto právne prostredie garantovalo limity spomínanej informačnej povinnosti alebo inej aktívnej činnosti smerujúcej kseba-obvineniu, ktoré nasvedčujú tomu, že uplatňovanie zásady „nemo tenetur“ v trestnom konaní nemá absolútny charakter.

1. Historická retrospektíva (hypostáza) zásady „nemo tenetur“

Snáď najvýznamnejšiu (a to obsahom ako aj celkovým duchom) historickú retrospektívu zásady „nemo tenetur“, a jej hypostázu, možno v našich podmienkach nájsť vo vedeckej štúdii Pavla Holländera, jedného z najuznávanejších súčasných právnych teoretikov, nazvanej „Zrod a súčasnosť princípu nemo tenetur (hypostáza jedného základného práva).(10) Vtejto štúdii podáva autor neprekonateľným a neopakovateľným spôsobom ucelený súbor informácií o dôvodoch a podmienkach vývoja obsahu a účelu tejto zásady, najprv ako priznaného privilégia a potom ako imanentnej zásady právneho poriadku súvisiacej s právom na spravodlivé súdne konanie. Pre objektivitu však treba uznať, že vývojovým tendenciám začlenenia zásady „nemo tenetur“ do právnych poriadkov, ako aj chápania jej účelu, je venovaný priestor aj v iných významných prameňoch literárneho charakteru, prípadne prameňoch, ktoré majú charakter súdnej judikatúry.

Zásada „nemo tenetur“ bola známa už v starovekom svete. V judaistickom Talmude bola upravená nasledovným výrokom: „Nikto nestojí pri človeku bližšie než on sám a nikto sám zo seba nerobí zločinca.“ Sudca v týchto prípadoch nielenže nesmel vynucovať priznanie obžalovaného, ale dokonca nesmel k usvedčeniu použiť ani jeho dobrovoľné priznanie.(11) Zaujímavý je aj postoj kánonického práva k otázke donucovania k priznaniu, ktorý sa ale výrazne menil. Povedľa Augustína Aurélia (Sv. Augustín – r. 354 až 430 n. l.), ktorý jasne vo svojom diele De civitate Dei (O Božej obci) odmietol mučenie pri výsluchu vo vlastnej súdnej veci, to bol aj Sv. Ján Zlatoústy (347 až 407 n. l.), ktorý na základe myšlienok z Listu sv. Petra Židom (Nový zákon) prišiel s tézou odmietajúcou donucovanie k priznaniu, ktorá obsahuje tieto slová „Nehovorím, že by si na verejnosti mal priznávať alebo sám seba obviňovať pred ostatnými . Ani v súdnom vyšetrovaní priznať pravdu, obviniť a obžalovať sám seba. Z tohto dôvodu nie si povinný hovoriť pravdu. A tak klamať pred súdom nie je smrteľným hriechom.“ Pod vplyvom tejto tézy sa do Gratiánovho dekrétu(12) dostala úprava tohto znenia: „Nehovorím Vám, že sa máte prezradiť na verejnosti a ani to, že sa máte sami obžalovať pred ostatnými, ale to, že máte poslúchať proroka keď hovorí, odhaľte cestu Pánovi.“(13)

Obrat vo vzťahu k tejto zásade nastal koncom 12. storočia „zásluhou“ pápeža Inocenta III. (1198 – 1216), pretože v priebehu jeho pontifikátu sa namiesto dovtedajšieho kánonického procesu presadilo inkvizičné trestné konanie, ktorého súčasťou bolo aj upravenie povinnosti obvinenej osoby vypovedať pravdivo. Sv. Tomáš Akvinský (1225 – 1274) v tejto súvislosti píše: „(…) obžalovaný z povinnosti je viazaný vyložiť sudcovi pravdu, ktorú od neho podľa pravidiel práva vyžaduje. A preto, ak nechce povedať pravdu, ktorú je povinný povedať, alebo ak ju lživo poprie, smrteľne zhreší.“(14) Sv. Tomáš Akvinský tak vlastne formuloval tézu o povinnosti vypočúvaného vypovedať pravdu. Na druhej strane podľa jeho slov nie je povinnosť vypovedať pravdu neobmedzená. Táto povinnosť sa týka len skutkových zistení, ktoré viedli k obvineniu. O skutkových okolnostiach, ktoré v čase výsluchu nie sú známe, vypočúvaný hovoriť nemusí.(15)

K zásadnému popretiu zásady „nemo tenetur“ nemalou mierou prispel aj pápež Bonifác VIII (1294 – 1303), ktorý v priebehu svojho pontifikátu sformuloval a presadzoval staré dôkazné pravidlo: „qui tacet (ubi loqui potuit et debuit) consentire videtur.“, čo v preklade znamená: „kto mlčí (keď hovoriť môže a má), zrejme súhlasí.“ Na donútenie k výpovedi sa v tomto období používali rozmanité formy, a to od prísahy až po výsluch na mučidlách. Priznanie obvineného bolo považované za „kráľovnú všetkých dôkazov“ (lat. regina probationum). Postavenie obvineného sa v týchto neľahkých časoch redukovalo len do polohy objektu trestného konania a na zásadu „nemo tenetur“ sa na niekoľko storočí zámerne zabudlo.

S obnovením myšlienky uznávania zásady zákazu donucovania k priznaniu vo vlastnej veci sa možno stretnúť koncom 15. storočia a v priebehu 16. storočia v Anglicku, a to v súvislosti s bojom, ktorý viedli oficiálny predstavitelia štátu (kráľ a jeho stúpenci) a novozavedenej anglikánskej cirkvi so zástancami dovtedy prevládajúcej katolíckej cirkvi, ako aj s predstaviteľmi takzvaného kalvínskeho krídla anglického protestantizmu, pre ktorých boli zástancovia anglikánskej cirkvi málo protestantský. Anglikánsky protestantizmus presadzovaný od čias kráľa Henricha VIII. začal na potlačenie zástancov katolíckej cirkvi a predstaviteľov kalvínskeho protestantizmu využívať aj ich kriminalizáciu, výsledkom ktorej boli kruté tresty spojené väčšinou s trestom smrti a prepadnutím všetkého majetku. Na tento účel boli vytvorené nové súdne inštitúcie (Súd Hviezdnej komory a Komisia pre cirkevné záležitosti, neskôr premenovaná na Vysokú komisiu), ktoré začali uplatňovať nové pre Anglicko netradičné procesné postupy . Tieto procesné postupy sa odklonili od zvykového procesného práva a postupov súdov vychádzajúcich z common law, pričom ich súčasťou bolo aj nútenie obvinených osôb, aby pred výsluchom vo vlastnej veci zložili prísahu „ex officio“, ktorá je vlastná pre inkvizičný proces. Od osôb, ktoré zložili túto prísahu sa vyžadovalo, aby pravdivo odpovedali na všetky nim položené otázky. Keďže obvinení v trestných veciach nevedeli v čase zloženia prísahy aké otázky im budú položené, tak vlastne prisahali že budú svedčiť proti sebe samému. Proti využívaniu tejto prísahy sa postavili viaceré osobnosti súdnych inštitúcií common law asamotní obvinení, ktorí argumentovali, že nútenie obvinených k výpovedi na základe prísahy ex officio je v rozpore nielen so zvykovým právom Anglicka, ale aj s myšlienkami uvedenými v Magna charta libertatum. Spomínaní odporcovia prísahy ex officio naopak presadzovali uplatňovanie zásady „nemo tenetur“. Tieto snahy vyústili potom vo výsledkoch tzv. Anglickej revolúcie v roku 1640 zrušením Súdu Hviezdnej komory a Vysokej komisie, ako aj prijatím Habeas corpus act v roku 1641, čím sa v procesných postupoch v Anglicku začala táto zásada fakticky využívať. Explicitne sa zásada „nemo tenetur“ objavila najprv v politických dokumentoch politických strán pôsobiacich v anglickom parlamente. K jej renesancii došlo potom na prelome sedemnásteho, osemnásteho a devätnásteho storočia v rámci veľkej buržoáznej revolúcie, keď sa znenie tejto zásady objavilo v právnych dokumentoch amerických osád, ktoré tvorili vysťahovalci z Anglicka.(16) Významnú písomnú zmienku o tejto zásade, aj keď nie prvú, je možné nájsť v Piatom dodatku americkej Ústavy z roku 1791, pričom od tejto doby je predmetná zásada v USA považovaná za súčasť takzvanej „Bill of Rights“.(17)

Piaty dodatok americkej Ústavy v časti upravujúcej zásadu „nemo tenetur“ znie nasledovne: „(…) nikto nesmie byť nútený svedčiť v trestných veciach sám proti sebe.“ Táto časť Piateho dodatku Ústavy USA je odbornou verejnosťou vysvetľovaná nasledovne: „(…) V každom procese, v ktorom sa ako dôkaz vyžaduje aj svedecká výpoveď (…), sa v jeho zmysle priznáva svedkovi možnosť odmietnuť vypovedať, pokiaľ by si svojou výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania. Osoba, ktorá je napríklad podozrivá zo spáchania trestného činu úplatkárstva, môže odmietnuť odpovedať na priamu otázku vyšetrovateľa, či brala úplatky. Ak by totiž odpovedala kladne, priznala by vlastnú vinu. Výsledkom zápornej odpovede by zase mohlo byť obvinenie z krivej výpovede. Ustanovenie sa však vzťahuje výlučne na svedkov a uplatňuje sa iba v trestných veciach. Pri ostatných príležitostiach majú svedkovia povinnosť odpovedať aj na prípadné znevažujúce alebo hrubé otázky, ktoré sa môžu dotýkať ich osobne, alebo aj ďalších osôb. Na všetky položené otázky musí odpovedať aj obžalovaný, ktorý sa v trestnom konaní podrobí krížovému výsluchu vo vlastný prospech. Rovnako musí konať aj osoba, ktorej vláda zaručí za jej svedeckú výpoveď beztrestnosť (imunitu), alebo tá, ktorá už nemôže byť stíhaná za trestný čin, ktorý je predmetom vyšetrovania.“(18)

Najznámejším prelomovým rozhodnutím v USA, ktoré sa bezprostredne týkalo uplatňovania zásady „nemo tenetur“ vpraxi trestnej justície, bolo rozhodnutie v trestnej veci „Miranda v. Arizona“ z roku 1966. Do tohto rozhodnutia bola zásada „nemo tenetur“ vykladaná tak, že sa vzťahuje len na súdne konanie. Po tomto rozhodnutí začala byť zásada „nemo tenetur“ chápaná ako „právo mlčať“, ako vyšší stupeň ochrany už pri výsluchu podozrivého zadržaného políciou, teda už vtedy keď podozrivý ešte nie je pod prísahou.

Z uvedeného výkladu vyplýva čiastočne odlišné vnímanie zásady „nemo tenetur“ v americkom prostredí od prostredia európskeho, najmä vo vzťahu k výpovedi obvineného, čo je determinované osobitosťami angloamerického trestného konania.

Na európskom kontinente dochádzalo k prieniku zásady „nemo tenetur“ do vtedajšieho právneho prostredia postupnými a pomalými reformami v priebehu 19. storočia. Za vlády cisára Františka II. platil území Rakúska, Čiech a Uhorska „Zákon ozločincoch a ťažkých policajných priestupkoch“ zroku 1803, ktorý obsahoval aj takzvané tresty za neposlušnosť, ktoré mohli byť aplikované na obvineného popierajúceho spáchanie skutku. Táto právna úprava bolo odstránená cisárskym výnosom z 22. mája 1848. Po „Zákone o zločincoch a ťažkých policajných priestupkoch“ bol v roku 1873 prijatý na vtedajšiu dobu liberálny, rakúsky Trestný poriadok, publikovaný v Ríšskom zákonníku pod číslom 119/1873 (takzvaný Glaserov Trestný poriadok).(19) Glaserov Trestný poriadok síce ešte v ustanovení § 199 upravoval, že „vyšetrujúci sudca obvineného pred začiatkom výsluchu napomenie, aby na otázky, ktoré mu budú dávané, odpovedal určite, jasne a podľa pravdy“. V prípade nedodržania tohto ustanovenia zo strany obvineného však pre neho z tejto skutočnosti nevyplývali prakticky žiadne sankcie. V tejto súvislosti sa javí ako dôležité ustanovenie § 245 Glaserovho Trestného poriadku o výsluchu obvineného na hlavnom pojednávaní, podľa ktorého nebolo možné obžalovaného nabádať na to, aby odpovedal na kladené otázky.(20) Podobne, ba ešte dôslednejšie riešil dodržiavanie zásady „nemo tenetur“ aj uhorský Trestný súdny poriadok, prijatý avyhlásený ako zákonný článok č. XXXIII/1896.(21) Podľa ustanovení § 133 až 135 uhorského Trestného súdneho poriadku mal síce obvinený povinnosť dostaviť sa na základe predvolania na súd. Nemal však už vôbec povinnosť vypovedať, a ak sa rozhodol vypovedať, nemal povinnosť vypovedať pravdivo. Obvinený nesmel byť kvýpovedi žiadnym spôsobom nútený aboli zakázané nedovolené spôsoby jeho výsluchu, ako sľub, ponuka, úskok, hrozba, násilie a úmyselná únava nočným výsluchom. Zakázané bolo aj kladenie kapcióznych a sugestívnych otázok.

2. Zásada „nemo tenetur“ v medzinárodnom práve a v práve Slovenskej republiky

Právna úprava na úrovni medzinárodného práva sa zásadou „nemo tenetur“ zaoberá vo viacerých dokumentoch a na rôznej úrovni. Jedným z týchto dokumentov je Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (22), a to konkrétne v čl. 14 ods. 3 písm. g), podľa ktorého „nikto nesmie byť nútený svedčiť proti sebe alebo priznať vinu.“ K právnej úpravy obsiahnutej v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd(23) (ďalej len „Dohovor“) je potrebné podotknúť, že zásada „nemo tenetur“ nie je explicitne vyjadrená v žiadnom z článkov Dohovoru a ani jeho dodatkov. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“ alebo „Súd“), ktorý je oprávnený posudzovať dodržiavanie ustanovení Dohovoru signatárskymi štátmi, napriek tomu konštantne judikuje, že táto zásada je implicitnou požiadavkou spravodlivého trestného procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, na čo je ešte ďalej v texte poukázané.

Ďalším predpisom z oblasti medzinárodného práva, ktorý obsahuje vyjadrenie zásady „nemo tenetur“, je Dohovor o právach dieťaťa.(24) V článku 40 ods. 2 písm. b) tohto dohovoru sú garantované minimálne záruky pre každé dieťa, ktoré je obvinené alebo obžalované vzmysle trestnoprávnych predpisov. Predmetné ustanovenie dieťaťu priznáva právo, v zmysle ktorého nemôže byť nútené vypovedať alebo priznávať vinu.

Pri skúmaní medzinárodnej právnej úpravy v spojitosti so zásadou „nemo tenetur“ nemožno obísť Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu(25) (ďalej len „ Rímsky štatút“). Článok 55 Rímskeho štatútu ustanovuje, že

a) osoba nesmie byť nútená svedčiť proti sebe samej alebo nútená priznať vinu,
b) nesmie byť vystavená akejkoľvek forme donucovania a
c) má právo nevypovedať bez toho, aby sa toto mlčanie bralo do úvahy pri určovaní viny alebo neviny.(26)

V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani právo Európskej únie, ktoré priamo či nepriamo ovplyvňuje aj právne poriadky jej členských štátov. Vo vzťahu k zásade „nemo tenetur“ je podstatným právnym dokumentom Európskej únie predovšetkým Charta základných práv Európskej únie(27) (ďalej aj ako „Charta EÚ“), ktorá v súčasnosti v európskom priestore „…predstavuje ďalší významný prostriedok na posilňovanie ochrany ľudských práv a slobôd, ktoré sú zakotvené v existujúcich platných medzinárodnoprávnych a európskych dokumentoch.“(28) Pre účely výkladu zásady „nemo tenetur“ možno za podstatné považovať znenie druhého odseku čl. 47 Charty EÚ, systematicky zaradeného do VI. hlavy Charty, nesúcej názov „Spravodlivosť“. Podľa predmetného článku je každému zaručené právo na to, aby jeho záležitosť bola okrem iného aj spravodlivo prejednaná. Keďže druhý odsek čl. 47 Charty EÚ vychádza zo znenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru, jeho uplatňovanie (až na rozdiely v pôsobnosti) by sa malo realizovať v obdobnom duchu, ako uplatnenie práva na spravodlivý proces v zmysle Dohovoru. Z uvedeného vyplýva, že hoci zásada „nemo tenetur“ nie je v Charte EÚ vyjadrená expressis verbis, možno ju ako súvisiacu požiadavku garancií spravodlivého procesu odvodiť výkladom zo slova „spravodlivo“, uvedeného vo formulácii druhého odseku čl. 47 Charty EÚ. V danom prípade pôjde o totožný interpretačný postup, ako ten, ktorý používa ESĽP v prípade výkladu čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

V rámci právnej úpravy Slovenskej republiky nachádza zásada „nemo tenetur“ svoje vyjadrenie na viacerých úrovniach, a to na úrovni ústavnoprávnej, ako aj na úrovni bežných zákonov. Na ústavnej úrovni je predmetná zásada vyjadrená v čl. 47 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „Každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.“ V tomto prípade priznáva Ústava uvedené právo každému. V čl. 50 ods. 4 Ústavy SR je ústavná dikcia vo vzťahu k subjektu užšia, keď z hľadiska osobnej pôsobnosti priznáva právo iba osobám obvineným z trestného činu. Podľa uvedeného článku „Obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho nemožno pozbaviť nijakým spôsobom.“ Čl. 50 ods. 4 Ústavy SR je teda k čl. 47 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vo vzťahu špeciality, a to nielen z dôvodu osobnej pôsobnosti, ale aj z dôvodu, že na obvineného sa nevzťahuje podmienka spôsobenia nebezpečenstva trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe. Toto zvýhodnenie je odôvodnené potrebou vyvažovania nerovného postavenia medzi orgánmi činnými v trestnom konaní a obvineným.(29) Článok 50 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky je z tohto pohľadu imperatívom, z ktorého neexistujú vo vzťahu k právu obvineného odoprieť výpoveď žiadne výnimky. Úpravu zhodnú so znením Ústavy Slovenskej republiky nachádzame aj v Listine základných práv a slobôd (30), a to konkrétne v jej čl. 37 ods. 1 vo vzťahu k všetkým osobám a v jej čl. 40 ods. 4 vo vzťahu k obvinenému.

Na úrovni zákonov je zásada „nemo tenetur“ upravená predovšetkým v ustanoveniach zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“ alebo „TP“). Ustanovenia Trestného poriadku majú buď charakter všeobecných procesných zásad, alebo charakter konkrétnych ustanovení upravujúcich postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov, ako aj iných subjektov trestného konania v trestnom konaní alebo v jeho jednotlivých štádiách. Možno konštatovať, že väčšinu tých najvýznamnejších trestno-procesných zásad zákonodarca zhrnul v ustanovení § 2 Trestného poriadku. Na druhej strane je nevyhnutné podotknúť, že v žiadnom prípade nejde o výpočet taxatívny. Niektoré zásady sú upravené na iných miestach Trestného poriadku, prípadne vyplývajú zozákonnej úpravy trestného konania ako celku alebo z ústavnoprávnej úpravy. Zásada „nemo tenetur“ je práve jednou z takýchto zásad, nakoľko nie je výslovne upravená v ustanovení § 2 Trestného poriadku, ale priamo v Ústave Slovenskej republiky, ako aj v iných konkrétnych ustanoveniach Trestného poriadku. Ide najmä o ustanovenia vzťahujúce sa na právne postavenie osoby podozrivej zo spáchania trestného činu, alebo osoby stíhanej pre trestný čin.

Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného poriadku má obvinený od začiatku trestného konania právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich. Má však právo odoprieť vypovedať. V ustanovení § 121 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku môžeme zase nájsť požiadavku kladenú na orgány aplikujúce právo, aby vo vzťahu k obvinenému rešpektovali zásadu „nemo tenetur“. Táto povinnosť je v tomto ustanovení upravená tak, že k výpovedi ani k priznaniu nesmie byť obvinený nijakým nezákonným spôsobom donucovaný. Vo vzťahu k spomínanému ustanoveniu možno podotknúť, že zákonná formulácia „nijakým nezákonným spôsobom“ je v určitom smere zaujímavá. Je to z dôvodu, že uvedené slovné vyjadrenie nekorešponduje s ústavným imperatívom vyjadreným v čl. 50 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Totiž výlučným uplatnením logického výkladu „a contrario“ možno pri interpretácii ustanovenia § 121 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku dôjsť k záveru, že zákonodarca síce nepripúšťa nezákonné donútenie obvineného v výpovedi, avšak v prípade, ak by k donúteniu obvineného k výpovedi došlo zákonným spôsobom (secundum et intra legem), tak takúto výpoveď by bolo možné označiť za formálne bezvadnú a ako dôkaz v trestnom konaní prípustnú. V tejto súvislosti možno konštatovať, že v súčasnosti Trestný poriadok nepozná žiaden inštitút, ktorý by pri svojom využití predstavoval zákonný spôsob donútenia obvineného k výpovedi. Procesným postupom, ktorý môže motivovať obvineného k výpovedi, je napríklad poučenie o význame priznania obvineného, ktoré je orgán činný v trestnom konaní povinný vykonať. Je ale zrejmé, že takéto poučenie nie je možné považovať za „zákonné donucovanie“, pretože aj po ňom zostáva výlučne na vôli obvineného, či sa k spáchaniu skutku prizná alebo nie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno vyjadriť názor, že formuláciu „nijakým nezákonným spôsobom“ je nevyhnutné s poukazom na čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky(31), interpretovať nie čisto formalisticky (gramaticky, jazykovo), ale výlučne v súlade s textom čl. 50 ods. 4 Ústavy SR, v zmysle ktorého nie je možné obvineného práva na odopretie výpovede pozbaviť nijakým (zákonným alebo nezákonným – poznámka autora.) spôsobom

Ďalšie precizovanie zásady „nemo tenetur“ je obsiahnuté v ustanovení § 201 ods. 4 druhá veta Trestného poriadku, podľa ktorého „nesmie byť obvinený nijakým spôsobom nútený k výsluchu a k priznaniu. Odopretie výpovede sa nesmie použiť ako dôkaz proti obvinenému“.

Z povahy veci vyplýva, že právna úprava tejto zásady v Trestnom poriadku vo vzťahu k svedkovi bude mierne odlišná, pričom aj v rámci tejto právnej úpravy je potrebné rozlíšiť dve skupiny svedkov. Prvou skupinou sú svedkovia, ktorí sú vo vzťahu k obvinenému v príbuzenskom vzťahu ako príbuzní obvineného v priamom rade, alebo jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (§ 130 ods. 1 prvá veta TP). Takýto svedkovia sú beneficienti zásady „nemo tenetur“ podobne ako obvinený, bez výnimky. Druhú skupinu tvoria takí svedkovia, ktorí nie sú v príbuzenskom vzťahu s obvineným a zároveň nie sú ani v procesnom postavení obvineného. Právo takéhoto svedka na odopretie výpovede je viazané na splnenie dvoch odlišných podmienok. Prvou podmienkou na využitie práva svedka odoprieť výpoveď je skutočnosť, že by tento svojou výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, svojmu príbuznému v priamom rade, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi, alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťoval ako vlastnú ujmu. Druhou podmienkou, v prípade naplnenia ktorej je svedok oprávnený odoprieť vypovedať, je skutočnosť, že by výpoveďou porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ústne alebo písomne pod podmienkou mlčanlivosti ako osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou (§ 130 ods. 2 TP).

Beneficientom zásady „nemo tenetur“ je taktiež osoba podozrivá zo spáchania trestného činu, ktorej je toto právo priznané v ustanovení § 196 ods. 2 Trestného poriadku. Na podozrivého sa zásada „nemo tenetur“ vzťahuje rovnako ako v prípade prvej podmienky u druhej skupiny svedkov, tak ako je to uvedené vo výklade v predchádzajúcom texte.Trestný poriadok upravuje všeobecne aj sankciu nedodržania zákonného postupu pri vykonávaní dôkazov, pričom za nezákonný postup sa považuje aj nedodržanie zásady „nemo tenetur“. Trestný poriadok obsahuje sankciu takéhoto porušenia v ustanovení § 119 ods. 4. Podľa tohto ustanovenia „Dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia sa nesmie použiť v konaní okrem prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila.“

V súvislosti so zavedením priamej trestnej zodpovednosti právnických osôb vSlovenskej republike prostredníctvom zákona č. 91/2015 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o TZPO“), treba uviesť, že zásada „nemo tenetur“ prenikla aj do obsahovej sféry trestnej zodpovednosti právnických osôb a do trestného konania vedeného proti nim. Podľa ustanovenia § 27 ods. 1 zákona o TZPO má právo odoprieť výpoveď aj štatutárny orgán právnickej osoby, ktorý robí za právnickú osobu v trestnom konaní jednotlivé úkony. Per analogiam možno potom toto oprávnenie aplikovať aj na zástupcu obvinenej právnickej osoby (§ 27 ods. 2 zákona oTZPO) austanoveného opatrovníka právnickej osoby (§ 27 ods. 6 zákona o TZPO).

3. Obsahové vymedzenie princípu „nemo tenetur“ z pohľadu judikatúry ESĽP

Účelom naplnenia zásady „nemo tenetur“ v trestnom konaní je chrániť určitú osobu (obvineného, podozrivú osobu, svedka) pred situáciou, že:

– bude potrestaná za to, že svedčí pravdivo a výpoveďou si privodí trestné stíhanie,

– bude potrestaná za to, že vypovedá nepravdivo a dopustí sa krivej výpovede,

– bude potrestaná za to, že odmietne vypovedať.(32)

Roles tento fenomén označuje ako „krutú trilemu sebaobvinenia, krivej výpovede alebo pohŕdania súdom“.(33) Záhora pri vysvetľovaní tejto „trilemy“ poukazuje na to, „…že sú tri možnosti, ale je ťažké sa rozhodnúť, ktorú si zvoliť. V tomto prípade neistota vychádza z toho, že všetky tri možnosti sú rovnako neatraktívne aje jedno, ktorú si zvolíte, vo všetkých troch prípadoch bude nasledovať trest. Osoba by nemala byť vystavená situácii, že čokoľvek čo urobí, bude za to nasledovať trest.“(34)

Ako už bolo uvedené, zásadu „nemo tenetur“ ESĽP konštantne odvodzuje z článku 6 Dohovoru. ESĽP postupne vo svojich rozhodnutiach vypĺňal obsah princípu „nemo tenetur“, pričom túto judikatúru možno rozdeliť podľa miery požadovanej súčinnosti zo strany orgánov činných v trestnom konaní.(35)

Podľa názoru ESĽP spočíva význam práva neprispievať kvlastnému obvineniu najmä vsnahe eliminovať nespravodlivé odsúdenia obvinených na základe svojich vlastných usvedčujúcich výpovedí, vynútených zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov. Kladie teda značne vysoké nároky na obžalobu, ktorá by mala byť schopná preukázať vinu obvineného aj bez jeho pomoci respektíve pričinenia v akejkoľvek forme. Čo sa týka práva neprispievať k vlastnému obvineniu, ako jedného z aspektov spravodlivého súdneho procesu z pohľadu judikatúry ESĽP, je možné sa stotožniť s názorom Sváka(36), ktorý uvádza niekoľko charakteristický znakov, a síce že toto právo:

• – nie je explicitne obsiahnuté vsamotnom texte Dohovoru(37), ale štrasburské súdne orgány ho odvodili z čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 2 Dohovoru a zatiaľ ho spájajú len s právami obvineného,
• – doteraz bolo predmetom nie veľkého počtu rozhodnutí týkajúcich sa odlišných a osobitných prípadov(38), takže je zložité vyvodzovať z nich všeobecnejšie závery, pričom závery ESĽP týkajúce tohto práva sú neraz rozporuplné,
  – nie je právom absolútnym a jeho konkrétne hranice obmedzenia závisia od konkrétnych okolností prípadu.Ak chceme charakterizovať právo (zásadu) neprispievať kvlastnému obvineniu z hľadiska jeho obsahu tak, ako ho v rámci svojej rozhodovacej praxe interpretuje ESĽP, potom jednoznačne dospejeme k záveru, že toto právo v sebe zahŕňa na jednej strane právo nepodieľať sa na vlastnom obvinení (privilege against self-incrimination) a na strane druhej právo mlčať (right to remain silent).(39) V tomto duchu sa ESĽP vyjadril napríklad aj v prípade „John Murray proti Spojenému kráľovstvu“(40), keď vyslovil nasledovný názor: „(…) niet pochýb o tom, že právo mlčať a právo neprispievať k vlastnému obvineniu sú všeobecne uznávanými medzinárodnými štandardami, ktoré ležia v srdci pojmu spravodlivého konania podľa čl. 6. Poskytnutím ochrany obvinenému proti nedovolenému donúteniu zo strany štátnych orgánov prispievajú tieto imunity k predchádzaniu justičným omylom a zaisteniu cieľov čl. 6.“(41)Princípy interpretácie a obsah práva neobviňovať samého seba (zásady „nemo tenetur“) následne ESĽP podrobnejšie rozpracoval až vo svojej neskoršej judikatúre. Tak napríklad vo veci „Saunders proti Spojenému kráľovstvu“(42) súd kprávu neprispievať k vlastnému obvineniu uviedol, že toto právo predpokladá povinnosť obžaloby vyvinúť v trestnom konaní snahu preukázať vinu obvineného bez toho, aby to musel byť sám obvinený, ktorý by mal povinnosť akýmkoľvek spôsobom napomáhať orgánom verejnej moci pri vyšetrovaní, či dokonca, aby sa obžaloba uchyľovala k dôkazom získaným prostredníctvom donucovania alebo nátlaku a to bez ohľadu na vôľu obvineného. Vo veci „Jalloh proti Nemecku“(43) následne ESĽP vymedzil kritériá, na základe ktorých posudzuje, či k porušeniu práva neobviňovať samého seba, a tým aj následne k porušeniu čl. 6 Dohovoru, došlo alebo nie. K týmto kritériám zaradil
  – povahu a stupeň donútenia zo strany policajných orgánov,
  – (ne)existenciu vhodných procesných záruk,
  – spôsob použitia dôkazov získaných v dôsledku porušenia práva nekriminalizovať vlastnú osobu, a
  – váhu verejného záujmu na vyšetrení trestného činu a potrestania jeho páchateľa. (44) Zároveň ESĽP zdôraznil, že pri posudzovaní týchto kritérií a zisťovaní, či bola porušená zásada „nemo tenetur“, treba vždy vychádzať z okolností konkrétneho prípadu.Za účelom vymedzenia obsahu zásady „nemo tenetur“ tak, ako ju chápe a vysvetľuje ESĽP , možno na podklade problematických otázok súvisiacich s posudzovaním dodržiavania zásady „nemo tenetur“, doterajšiu rozhodovaciu činnosť EĽSP rozdeliť do viacerých oblastí.
  Jednou z najčastejších oblastí, do ktorých sa sústreďuje rozhodovacia činnosť ESĹP pri posudzovaní dodržiavania zásady „nemo tenetur“ je nútenie obvineného poskytovať inkriminujúce informácie prostredníctvom rôznych foriem priameho donútenia.V známom prípade „Gäfgen proti Nemecku“(45) ESĽP odsúdil donucovanie obvinených k výpovedi násilím, ktoré dosahuje úroveň mučenia alebo neľudského zaobchádzania, pričom zdôraznil, že použitie takto získaného dôkazu je v rozpore s právom na spravodlivý proces bez ohľadu na to, aká bola skutočná dôkazná hodnota takto získanej výpovede.Naopak, donucovanie obvineného k poskytnutiu informácií, ktoré môžu byť v konečnom dôsledku aj inkriminačného charakteru, vo forme rôznych peňažných sankcií, nemusí byť za každých okolností neprípustné, a to vtedy ak by povinnosť také informácie poskytnúť vyplývala obvinenému priamo zo zákona. Napríklad, podľa názoru ESĽP „ právo neobviňovať seba samého nejde tak ďaleko, aby zahrňovalo aj právo obvineného odmietnuť podať daňové priznanie, pretože aj keď je nesplnenie tejto povinnosti sankcionované, len ťažko je možné predstaviť si bez existencie tejto povinnosti riadne fungovanie daňového systému toho-ktorého štátu“.(46) Za rozpor so spravodlivým trestným konaním ESĽP nepovažoval ani uloženie sankcie obvinenému za predloženie nepravdivého daňového priznania, ak ho povinná osoba „skreslila“ úmyselne, s cieľom zakryť svoje predchádzajúce protiprávne konanie, ktoré malo znaky trestného činu.(47)V rozpore s čl. 6 Dohovoru nie sú ani sankcie uložené držiteľovi motorového vozidla za to, že príslušným orgánom odmietol oznámiť meno vodiča, ktorý viedol motorové vozidlo v čase spáchania dopravného priestupku. Najznámejším takýmto prípadom je nepochybne vec „O’Halloran a Francis proti Spojenému kráľovstvu“(48). ESĽP vnej zdôraznil, že „povinnosť poskytnúť príslušným orgánom štátu za určitých okolností meno vodiča motorového vozidla je známa každému, kto vlastní alebo vedie motorové vozidlo“. Je preto možné sa domnievať, že táto povinnosť je súčasťou povinností, ktoré na seba každá takáto osoba dobrovoľne preberá. Na viac požadovaná informácia (meno vodiča) bola z hľadiska svojho rozsahu obmedzená, a preto nepostačovala k odsúdeniu sťažovateľov.Ďalšou oblasťou, na ktorú reagovala judikatúra ESĽP, je skúmanie dodržania zásady „nemo tenetur“v súvislosti so získavaním inkriminujúcich informácii od obvineného ľsťou. Špecifickým prípadom „donútenia“ obvineného ksebausvedčujúcej výpovedi je použitie utajených policajných prostriedkov (najčastejšie agenta). Azda najznámejšie rozhodnutie ESĽP, týkajúce sa uvedenej problematiky, pochádza zprípadu „Allan proti Spojenému kráľovstvu“.(49) Sťažovateľ – pán Allan, bol ako podozrivý zo spáchania trestného činu vraždy zadržaný a väzobne stíhaný políciou. Pri výsluchu poslúchol radu svojho právneho zástupcu, využil svoje právo a odmietol vypovedať. Polícia však aj napriek tejto skutočnosti nainštalovala do cely pána Allana kamerový systém a odpočúvacie zariadenie. Navyše, policajné orgány nasadili do cely pána Allana ako agenta svojho dlhoročného informátora – pána H. Pán H. bol umiestnený do rovnakej cely predbežného zadržania v meste Stretford a následne aj do rovnakej väznice ako pán Allan. Toto opatrenie bolo urobené s cieľom vylákať od pána Allana informácie dosvedčujúce, že sa dopustil trestných činov, zo spáchania ktorých bol podozrivý. Dôkazy vykonané v priebehu súdneho konania proti pánovi Allanovi ukázali, že polícia pripravovala pána H. a inštruovala ho, aby na pána Allana „tlačil, ako to len pôjde“. Aj keď je pravda, že medzi pánmi Allanom a H. nebol žiaden zvláštny vzťah a že neboli zistené žiadne okolnosti svedčiace o priamom donútení pána Allana k výpovedi, ESĽP mal v tomto prípade za to, že pán Allan zrejme čelil psychologickým tlakom, ktoré sa dotkli „dobrovoľnosti“ jeho priznania. ESĽP v tejto veci v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „(…) sťažovateľ bol pod priamym tlakom zo strany polície pri výsluchoch týkajúcich sa vraždy, a mal byť zrejme vystavený presviedčaniu, aby začal dôverovať H., s ktorým v období niekoľkých týždňov zdieľal celu. Pri takomto kvázi výsluchu chýbali akékoľvek záruky, ktoré by boli spojené sformálnym policajným výsluchom, vrátane prítomnosti obhajcu a obvyklého poučenia o právach. Za takýchto okolností informácie získané použitím H. daným spôsobom môžu byť považované za získané proti vôli sťažovateľa a ich použitie v procese zasiahlo do práva sťažovateľa mlčať a práva neprispievať k vlastnému obvineniu. ESĽP preto v tomto prípade na základe vyššie uvedených skutočností skonštatoval porušenie práva pána Allana na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru.Kým vo vyššie spomenutom prípade ESĽP dospel vzhľadom na existenciu neprimeraného konania zo strany agenta k názoru, že k porušeniu práva obvineného na spravodlivý proces jednoznačne došlo, opačný záver prijal v prípade „Bykov proti Rusku“.(50) Skutkovo išlo o prípad, v ktorom sťažovateľ – pán Bykov, požiadal svojho známeho ozavraždenie niekdajšieho obchodného partnera. Osoba, ktorú kontaktoval pán Bykov za týmto účelom, však okamžite túto skutočnosť oznámila orgánom činným v trestnom konaní. Z dôvodu potreby získania ďalších dôkazov ustanovili príslušné orgány známeho pána Bykova do postavenia agenta, aby ich o celej situácii informoval. Polícia následne zorganizovala predstierané zavraždenie osoby, ktorá mala byť v pôvodných plánoch pána Bykova obeťou. Pre vzbudenie dôveryhodnosti u pána Bykova informovali o vražde podnikateľa médiá a aj policajné orgány. Nakoniec sa agent osobne stretol aj s pánom Bykovom, ktorého informoval o úspešne zvládnutej úlohe, ktorú mu Bykov zadal. Celý priebeh rozhovoru medzi agentom apánom Bykovom bol nahrávaný technickými zariadeniami na záznam zvuku. Obsahom rozhovoru boli aj pasáže de facto inkriminujúce pána Bykova. Aj napriek značným výhradám niektorých sudcov ESĽP , vrátane jeho predsedu Costu, obsiahnutých v ostrých nesúhlasných stanoviskách, ESĽP nakoniec dospel k záveru, že k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru v prípade pána Bykova nedošlo.(51)V predmetnej oblasti možno za rozvinutú považovať aj rozhodovaciu prax národných súdov, a to tak na európskom kontinente ako aj mimo neho.Obdobným prípadom, ako bol vyššie zmienený prípad „Allan proti Spojenému kráľovstvu“, bol aj prípad, o ktorom vrámci svojej právomoci rozhodoval Najvyšší súd Spolkovej republiky Nemecko (ďalej len „NS SRN“). Prípad sa týkal trestnej veci, v ktorej mal obvinený v roku 2002 omámiť 15-ročné dievča, ktoré neskôr zomrelo. Obvinený odmietol počas výsluchu vypovedať, čo malo za následok, že orgány činné v trestnom konaní neboli schopné, napriek použitiu rôznych vyšetrovacích metód, obvineného vinu v dostatočnom rozsahu preukázať. Keďže sa obvinený nachádzal v čase vyšetrovania uvedeného trestného činu vo väzbe pre podozrenie z inej trestnej činnosti, nasadili nemecké orgány v roku 2004 do cely k obvinenému agenta. Agent si postupne získaval obvineného dôveru, a to aj tým, že obvinenému naoko vybavoval rôzne úľavy, ako sú vychádzky či dovolené opustenie väznice. Po roku, počas spoločnej týždennej „väzobnej dovolenky“ začal agent na obvineného naliehať aby rozprával o svojom čine, pričom apeloval na ich vzájomnú dôveru, ktorá medzi nimi panuje. Agent poukazoval aj na plánované budúce „spoločné obchody“, pričom začal obvinenému klásť otázky týkajúce sa činu, v dôsledku ktorého zomrelo mladé dievča. Obvinený, v snahe udržať si dôveru agenta, sa nakoniec, pod tlakom množstva agentových otázok, k spáchaniu činu priznal a agentovi zároveň uviedol mnohé súvisiace detaily (napr. ako odstránil mŕtvolu, ako zahladil stopy a pod.). Po týchto udalostiach polícia obvineného zadržala a obvinila. Obvinený bol informovaný o nasadení agenta, ako aj o tom, že ich rozhovory boli pomocou technických odpočúvacích zariadení nahrávané. Polícia tvrdila, že nahrávky sú v súlade so zákonom a budú použité v trestnom konaní proti nemu. Pri formálnom výsluchu obvinený orgánom činným v trestnom konaní už len zopakoval tie skutočnosti, ktoré predtým vyrozprával agentovi. Obhajoba v konaní pred súdom napadla prípustnosť dôkazov získaných prostredníctvom agenta, ako aj prípustnosť výpovede obvineného učinenej pri formálnom výsluchu, a to s odvolaním sa na doktrínu „ovocia z otráveného stromu“, ktorú ako prvý začal rozvíjať najvyšší súd USA.(52) V rozsudku, týkajúcom sa predmetnej trestnej veci(53) NS SRN nakoniec uviedol: „Nie je možné namietať nič proti tomu, že na obžalovaného bol nasadený policajný agent. Predpoklady pre jeho použitie boli splnené danými okolnosťami (§ 110a I 4 StPO). Súhlas súdu, ktorý sa v takomto prípade podľa § 110b II č. 1 StPO vyžaduje, bol vydaný (…)“. Námietku obhajoby, týkajúcu sa nemožnosti použitia informácií získaných agentom ako dôkaz v konaní pred súdom, však NS SRN uznal ako oprávnenú, a odôvodnil to nasledovne: „(…) Z procesného hľadiska bola teda činnosť policajného agenta neprípustná v situácií, kedy využil získanú dôveru, a tým primäl obžalovaného k výpovedi a spôsobom, ktorý mal charakter výsluchu, sa ho spytoval na podrobnosti skutku javiaceho znaky trestného činu (…) Skutočnosť, že sa policajný agent opytoval obžalovaného na trestný čin, z ktorého bol obžalovaný obvinený, odporuje zásade, že nikto nesmie byť nútený k tomu, aby svojou výpoveďou usvedčil sám seba alebo uvádzal okolnosti, ktoré by mu priťažovali („nemo tenetur se ipsum accusare“).“ Z právnych záverov NS SRN preto možno odvodiť záver, že ak obvinený v rámci vyšetrovania, ktoré je proti nemu vedené, prehlási, že nebude pred orgánmi vyšetrovania vypovedať, potom sa všeobecná ochrana, ktorú mu poskytuje právo nevypovedať, posilňuje ešte tým, že orgány činné v trestnom konaní jeho neochotu vypovedať musia rešpektovať.. Pokiaľ obvinený využil svoje právo nevypovedať, je s týmto právom nezlučiteľné, aby sa od obvineného vynucovali usvedčujúce údaje pomocou systematicky kladených otázok, ktoré majú charakter výsluchu a z ktorých navyše nie je zrejmé, že sú kladené za účelom trestného stíhania, ako je tomu aj pri otázkach kladených policajným agentom.V prípade „Liew proti Jej Veličenstvu kráľovnej“(54), ktorý bol rozhodovaný na pôde kanadského najvyššieho súdu, bol obvinený zadržaný v súvislosti s podozrením, že obchoduje s omamnými, návykovými a psychotropnými látkami. Kanadská polícia za účelom vylákania inkriminujúcich informácii od obvineného fingovala uväznenie ďalšej osoby (údajného sprostredkovateľa predaja drog), pričom táto osoba bola tajným policajným agentom. Obaja – tak pán Liew ako aj policajný agent boli umiestnení spoločne do rovnakej vyšetrovacej miestnosti. Počas doby spoločného zotrvania v tejto miestnosti obvinený z vlastnej iniciatívy začal s policajtom rozhovor. Po čase policajt smeroval na obvineného otázku, na základe ktorej mal obvinený priblížiť policajtovi čo sa udialo pred jeho zadržaním. Policajt navyše pred obvineným vyhlásil, že mali jeho (policajtove) odtlačky, na čo obvinený odpovedal, že jeho tiež. Kanadský najvyšší súd v rámci rozhodovania nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali záveru, že rozhovor medzi obvineným a utajeným policajtom by vykazoval znaky ekvivalentu formálneho výsluchu, ktorý príslušné orgány vykonávajú počas vyšetrovania. To, že policajt bol na obvineného nasadený utajovaným spôsobom, nemalo za následok vylákanie odpovedí. Podľa názoru súdu policajt len plynulo pokračoval v rozhovore, ktorého počiatok bol iniciovaný obvineným, pričom nebolo preukázané, že by policajt zámerne smeroval rozhovor k inkriminujúcim skutočnostiam. Policajt nevytvoril voči obvinenému zdanie dôverného vzťahu, prostredníctvom ktorého by sa následne pokúšal ovplyvňovať vôľu obvineného vyrozprávať inkriminujúce okolnosti. Na základe vyššie uvedeného dospel príslušný súd k záveru, že k porušeniu respektíve obchádzaniu zásady „nemo tenetur“ zo strany orgánov štátu nedošlo.Oblasťou, na ktorú reagovala judikatúra ESĽP v súvislosti so skúmaním dodržania zásady „nemo tenetur“ je aj vplyv mlčania obvineného na posúdenie jeho konania. Právo mlčať je osobitnou súčasťou zásady „nemo tenetur“ a pri zjednodušenom pohľade naň by bolo možné ustáliť, že obvinenému nesmie byť na ťarchu, ak sa počas konania rozhodne mlčať a orgánom činným v trestnom konaní respektíve súdu odmietne vo vzťahu k prejednávanej trestnej veci uviesť akékoľvek skutočnosti. Už skôr však bolo uvedené, že zásada „nemo tenetur“ nie je absolútna a preto ju nemožno vykladať tak, že ak obvinený mlčí, príslušné orgány toto mlčanie nie sú oprávnené vrámci dokazovania, či rozhodovania, hodnotiť a z mlčania obvineného odvodiť pre neho negatívne závery. Dôkazom toho je aj rozhodnutie ESĽP vo veci „John Murray proti Spojenému kráľovstvu“(55). Súd môže určitým spôsobov, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a dôkazov svedčiacich proti ako aj v prospech obvineného, pripísať určitú váhu aj mlčaniu obvineného a aj s ohľadom na túto skutočnosť prijať záver o vine či nevine obvineného. Možno ale tvrdiť, že v praxi mlčanie obvineného súdy hodnotia skôr v neprospech obvineného, teda v zmysle nepísanej zásady „mlčí, pretože je zrejme vinný“. Ako neprípustné sa však javí odsúdenie obvineného výlučne z dôvodu jeho mlčania, respektíve vtedy, ak sú dôkazy svedčiace proti obvinenému zjavne nepresvedčivé a obvinený aj napriek tomu mlčí a neuvádza žiadne okolnosti v jeho prospech. V takom prípade orgány činné v trestnom konaní a súdy spravidla aplikujú zásadu „in dubio pro reo“.ESĹP sa pri skúmaní dodržiavania zásady „nemo tenetur“ venoval aj problematike získavania materiálnych dôkazov svedčiacich proti obvinenému priamym donútením obvineného. Vtejto súvislosti ESĽP vo svojej rozhodovacej činnosti riešil problematické okruhy týkajúce sa (ne)možnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdov získavať od obvineného obchádzaním alebo popretím práva neinkriminovať vlastnú osobu materiálne dôkazy (veci, listiny, biologický materiál a pod.), teda dôkazy, ktoré existujú v objektívnom svete mimo vôle obvineného. Je jasné, že podstatou práva neinkriminovať vlastnú osobu je najmä neovplyvňovať prostredníctvom foriem priameho donútenia vôľu obvineného tak, aby tento pod tlakom okolností vyvolaných príslušnými štátnymi orgánmi informácie inkriminujúcej povahy vydal. Preto podobné správanie štátnych orgánov bude zrejme vždy porušením čl. 6 Dohovoru. Diametrálne odlišná situácia je však vtedy, ak štátne orgány využijú určitý typ donútenia na získanie materiálnych dôkazov bez toho, aby tým vplývali na vôľu dotknutej osoby. Takými prostriedkami sú napríklad domové či osobné prehliadky, inštitút odňatia veci a podobne. Ide teda o prostriedky donucujúcej povahy zamerané výlučne na získanie materiálneho dôkazu, bez ovplyvňovania vôle obvineného. ESĽP vpodstate odsúhlasil získavanie rôznych materiálnych dôkazov aj prostredníctvom priameho donútenia primeranej intenzity, pokiaľ cieľom takéhoto donútenia je odobratie predmetu z dispozície osoby. Avšak orgány činné v trestnom konaní a súd nie sú oprávnené nútiť obvineného, aby im vec vydal proti svojej vôli v situácii, kedy by síce prichádzalo do úvahy použitie zaisťovacieho alebo zabezpečovacieho inštitútu, no príslušné orgány túto možnosť nevyužili, a to najmä preto, že vlastne ani nemali predstavu o tom, či také veci existujú a kde sa nachádzajú.(56) Ako rozpornú so zásadou „nemo tenetur“ ESĽP odmietol aj možnosť získavania usvedčujúcich obchodných dokumentov od obvineného pod hrozbou uloženia peňažnej sankcie, či začatia trestného stíhania(57). Neodmietol však podobný spôsob donútenia vo vzťahu k povinnosti podať daňové priznanie alebo donútenia k splneniu si povinnosti vodiča podrobiť sa dychovej skúške.(58).Zaujímavo ESĽP posúdil vec týkajúcu sa získania materiálneho dôkazu, síce existujúceho bez ohľadu na vôľu obvineného (vrecúška, ktorého obsahom bolo malé množstvo drogy), avšak získaného za použitia donútenia vykazujúceho znaky zjavnej neprimeranosti a porušenia zákazu mučenia, týrania a iného neľudského a ponižujúceho správania. Išlo o známy prípad „Jalloh proti Nemecku“(59). V tejto veci išlo o to, že obvinenému bolo v rámci procesného úkonu aplikované lekárom, za asistencie niekoľkých policajtov používajúcich voči obvinenému násilie, dávidlo a následne mu bola do žalúdka zavedená sonda. V dôsledku užitia dávidla a prítomnosti sondy v žalúdku sa obvinený povracal. Pritom vyvrátil aj vrecúško s malým obsahom drogy, ktoré prehltol krátko pred tým, ako bol príslušnými policajnými orgánmi zadržaný ako podozrivý z drogovej trestnej činnosti. ESĽP postup orgánov v tomto prípade považoval za neľudské a ponižujúce zaobchádzanie podľa článku 3 Dohovoru. Hoci pripustil, že v danom prípade išlo v zásade o vec existujúcu nezávisle na vôli obvineného (vrecúško s drogou), bolo ale treba vzhľadom ku konkrétnym okolnostiam prípad pána Jalloha odlíšiť od klasických prípadov odoberania určitých telesných vzoriek. Ide napríklad o odoberanie vzoriek dychu, krvi, moču, tkanív(60), či získavania vzoriek hlasu obvineného ľstou(61), ktoré príslušné orgány zadovažujú výlučne za účelom ich znaleckého skúmania. Takýto postup nemožno označiť sa rozporný so zásadou „nemo tenetur“ a teda ani s právom na spravodlivý proces. V prípade pána Jalloha teda ESĽP konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru, a to v dôsledku porušenia čl. 3 Dohovoru, spočívajúceho v použití donútenia neprimeranej intenzity voči obvinenému.4. Obsahové vymedzenie princípu „nemo tenetur“ zpohľadu judikatúry národných súdov a z pohľadu uznávaných doktrinálnych názorovSkúmaním dodržiavania zásady „nemo tenetur“ v trestnom konaní, logicky najmä v procese dokazovania, sa zaoberali a sa stále zaoberajú aj všeobecné súdy všetkých stupňov, najmä trestné súdy, ale aj ústavné súdy. Vzhľadom na podstate stále identickú právnu tradíciu a doktrinálne hodnotenia vychádzajúce z tých istých alebo veľmi podobných uznávaných právnych hodnôt je pre právne pomery na Slovensku využiteľná aj judikatúra súdov Českej republiky. Je tomu tak aj v prípade judikatúry zaoberajúcej sa skúmaním obsahu a limitov uplatňovania zásady „nemo tenetur“. Aj judikáty národných súdov vo veci skúmania dodržiavania tejto zásady trestného konania možno zadeliť do tých istých oblastí, ako je to v prípade judikatúry ESĽP .Za zmienku stojí súvisiaca judikatúra Ústavného súdu Českej republiky. V náleze sp.zn.: III ÚS 149/97 český Ústavný súd riešil ústavnú sťažnosť sťažovateľa šéfredaktora časopisu V otbia, ktorý bol súdom vyzvaný, aby v trestnej veci podozrenia zo spáchania trestného činu toxikománie tým, že časopis zverejnil knihu „Varíme s marihuanou“ vypovedal ako svedok. Sťažovateľ s poukazom na ustanovenie § 100 ods. 2 Trestného poriadku Českej republiky (ďalej len TP ČR), ktoré je obdobou ustanovenia § 130 ods. 2 Trestného poriadku Slovenskej republiky (ďalej len TP SR) odmietol vypovedať majúc za to, že by mu pravdivá svedecká výpoveď mohla spôsobiť nebezpečenstvo trestného stíhania. Súd prvého stupňa odmietol akceptovať odmietnutie svedeckej výpovede a uložil mu poriadkovú pokutu. Odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu o uložení poriadkovej pokuty potvrdil. Ústavný súd však sťažovateľovi vyhovel a svoje rozhodnutie o nezákonnosti uloženia poriadkovej pokuty svedkovi oprel o zásadu „nemo tenetur“. Ústavný súd konštatoval, že v prípade odmietnutia výpovede svedkom z dôvodu nebezpečia trestného stíhania ide o veľmi citlivú problematiku. Zákon totiž v týchto prípadoch zveruje súdom (orgánom činným v trestnom konaní), ktoré výsluch svedka vykonávajú právo, o dôvodnosti odmietnutia výpovede rozhodnúť. Ak teda má takýto orgán rozhodnúť musí mať aspoň v nevyhnutnej miere dostatočné informácie, o ktoré by rozhodnutie o odmietnutí odopretia výpovede svedkom oprel. Na druhej strane pri takomto postupe môže prísť k prelomeniu práv, ktoré svedkovi priznáva zákon. Ústavný súd taktiež konštatoval, že právo svedka odoprieť výpoveď sa nevzťahuje na výpoveď en block. Ak teda zákon na začiatku výsluchu požaduje aby bola svedkovi daná možnosť spontánne a súvisle opísal,čo o veci vie, je mu tým súčasne umožnené, aby vo svojej výpovedi pominul to, čo pokladá pre seba za nebezpečné. Až vtedy, ak sú mu kladené upresňujúce, či doplňujúce otázky, prislúcha mu právo odmietnuť na tieto odpovedať.V náleze Ústavného súdu ČR sp. zn.: III ÚS 188/99 Ústavný súd posudzoval sťažnosť smerujúcu proti rozhodnutiu o vzatí do väzby, keď podľa názoru súdu, ktorý oväzbe rozhodoval, bol dôvodom kolúznej väzby okrem iného postoj obvineného k vznesenému obvineniu, ako aj to, že obvinený odmietol vypovedať. Ústavný súd v náleze zaujal stanovisko, že uvalenie väzby kvôli odmietnutiu výpovede obvineného, v čom bol súdom pozorovaný dôvod kolúznej väzby, treba považovať za donucovanie obvineného priznať vinu a jednak za porušenie práva na obhajobu.Ďalšiu etapu vo vývoji judikatúry Ústavného súdu ČR k zásade „nemo tenetur“ predstavujú rozhodnutia vo veci ukladaných poriadkových pokút za neuposlúchnutie výzvy na vydanie veci, konkrétne nevydania peňažného denníka ako veci dôležitej pre trestné konanie(sp.zn.: II ÚS 118/01), účtovných dokumentov (sp.zn.: II ÚS 255/05), II ÚS 552/05, III ÚS 561/04, I ÚS 402/ 05), v prípade vecí pochádzajúcich z trestnej činnosti (I ÚS 431/04) a v prípade nevydania motorového vozidla (III ÚS 644/05).Za dôležitý treba považovať aj nález Ústavného súdu ČR sp.zn.: PI ÚS 29/2000. Ústavný súd v ňom judikoval okrem iného aj tieto tézy: Nad rámec donucovania iného k sebaobviňovaniu výpoveďou, možno spomínané ústavné právo chápať v širšom rozsahu tak, že občan nie je povinný proti sebe poskytovať ani iné dôkazy. Toto právo súvisí ústavným právom prezumpcie neviny. Z tejto zásady sa odvodzuje aj zásada „in dubio pro reo“, zakladajúca prinajmenšom povinnosť orgánov činných v trestnom konaní dokazovať vinu obvineného, ak má prísť k odsúdeniu. A contrario potom z tejto povinnosti vyplýva neexistencia povinnosti samotného obvineného sa usvedčovať akýmkoľvek spôsobom, nielen vlastnou výpoveďou . Logickým dôsledkom týchto záverov je potom zákaz akéhokoľvek donucovania občana k aktívnemu konaniu smerujúcemu k sebaobvineniu. V tomto náleze je judikovaný aj názor na situáciu, ak je osoba vyzvaná na vydanie veci dôležitej pre trestné konanie a tejto výzve nevyhovie, a to konkrétne takýmito slovami: Ak pôjde o vec, ktorú treba pre účely trestného konania zabezpečiť, a obvinený ju dobrovoľne nevydá, môže mu byť odňatá. Tu treba uplatniť ďalší zabezpečovací úkon a to odňatie veci. Takéto odňatie veci nie je možné chápať ako donútenie k vydaniu vecného dôkazu proti sebe samému. Odňatie veci má rovnakú povahu ako iné zaisťovacie úkony, ktorými sú napríklad zaistenie peňažných prostriedkov na účte, domová prehliadka a osobná prehliadka, vykonávané bez ohľadu, resp. proti vôli obvineného.Zaujímavým pre aplikačnú prax je aj judikát Ústavného súdu ČR sp.zn.: III ÚS 26/03, ktorý rieši situáciu uplatnenia práva svedka nevypovedať v prípade už právoplatne rozhodnej veci v súvislosti s poukazom na zákaz opätovného stíhania v dôsledku prekážky rozhodnutej veci (exceptio rei iudicatae), s týmto záverom: Nútenie svedka kvýpovedi sodvolaním sa na neprípustnosť jeho opätovného trestného stíhania pre prekážku res iudikata neobstojí. Výpoveď svedka aj za uvedených okolností môže totiž priniesť informácie o dôkazoch, ktoré by boli schopné založiť nové právne posúdenie predchádzajúcej veci, a založiť tak dôvod na obnovu konania v už skončenom konaní. Zásada ne bis in idem vzhľadom na obnovu konania nevytvára prekážku k zákazu nevypovedať vo svoj neprospech.K zásadnému posunu judikatúry Ústavného súdu ČR v tejto oblasti dochádza v jeho nálezoch sp.zn.: I ÚS 671/05 a sp.zn.: 655/06. V prvom prípade Ústavný súd ČR judikoval, že nútením sťažovateľa aby poskytol pachovú stopu, ako dôkaz, ktorý by ho mohol usvedčiť, a to uložením poriadkovej pokuty, bol založený ústavne neprípustný spôsob presadzovania súčinnosti sťažovateľa a tým porušená zásada „nemo tenetur“. V druhom prípade išlo uloženie poriadkovej pokuty obvinenému, ktorý odmietol poskytnúť biologickú vzorku vlasov a bukálny ster. Porušenie zásady nemo tenetur oprel Ústavný súd o závery vychádzajúce z predchádzajúceho prípadu. Zásadný posun je ale spojený nie s pôvodnými dvomi nálezmi, ale s uplatnením odlišného stanoviska voči nálezu sp.zn.: III ÚS 655/06 sudcom Janom Musilom, podstatu ktorého tvoria nasledovné formulácie: V našom právnom prostredí došlo pod vplyvom relevantnej judikatúry USA a iných európskych krajín k rozšíreniu interpretácie uplatňovania zásady „nemo tenetur“ tak, že obvinený nesmie byť donucovaný nielen k výpovedi, ale ani k inému aktívnemu konaniu, ktorým by prispieval kobstarávaniu dôkazov proti sebe. Donútenie je teda podľa tejto interpretácie vylúčené nielen ak ide o výpoveď obvineného, ale aj ak ide o inú súčinnosť alebo aktívne konanie slúžiace na jeho usvedčenie, napr. napísanie rukopisného textu (skúška písma) pre písmoznaleckú identifikáciu, poskytnutie hlasovej vzorky za účelom identifikácie osoby, ktorej hlasová vzorka patrí, chôdza a iné motorické skúšky sledujúce koordináciu pohybov pri vyšetrení príznakov opitosti, plnenie úloh súvisiacich s vyšetrovacím pokusom. V posudzovanom prípade bol ale obvinený vyzvaný, aby sa podrobil odberu vzorky vlasov a bukálnemu steru za účelom získania biologického porovnávacieho na analýzu DNA, ktorá umožňuje individuálnu identifikáciu osoby podľa stôp zanechaných na mieste činu. V obidvoch prípadoch ide o neinvazívne metódy získavania biologického materiálu, ktoré sú úplne bezbolestné anie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie osoby. Zároveň ide o postupy, ktoré principiálne nevyžadujú žiadne aktívne konanie obvineného, ale iba strpenie týchto úkonov. Pravidlo „nemo tenetur“ treba považovať za jednu z fundamentálnych zásad trestného konania v demokratickom právnom štáte. Ani táto zásada však nie je bezbrehá aneposkytuje obvinenému absolútnu ochranu. Táto zásada najmä nezakazuje, aby orgány činné v trestnom konaní (súdy) donucovali obvineného kpasívnemu strpeniu dôkazných úkonov. Pri posudzovaní toho, aký stupeň ústavnoprávnej ochrany treba poskytnúť tejto zásade treba zvažovať aj všeobecný záujem spoločnosti na efektívnom výkone trestného súdnictva. Ochrana spoločnosti pred kriminalitou ospravedlňuje požiadavku, aby obvinený strpel niektoré primerané obmedzenia a aby bol k strpeniu dôkazných úkonov primerane donucovaný. Takéto donútenie, v našich podmienkach uloženie poriadkovej pokuty, nie je porušením ústavných práv a slobôd.(62)Pre pochopenie ústavnoprávnych oprávnení vyplývajúcich zo zásady „nemo tenetur“ je v príspevku prezentovaná len v tomto smere najvýznamnejšia judikatúra českého Ústavného súdu. Je samozrejmé, že problematike uplatňovania zásady „nemo tenetur“ sa venuje aj judikatúra všeobecných súdov Slovenskej republiky, najmä trestných, ako aj judikatúra Ústavného súdu SR.Uplatňovaním zásady „nemo tenetur“ sa zaoberali aj súdy bývalej Československej republiky. Medzi významné judikáty z hľadiska tejto problematiky možno zaradiť judikáty publikované pod označením Rt 25/1969 a Rt 53/1974. V judikáte Rt 25/1969 (ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR) je vymedzená aplikácia zásady „nemo tenetur“ na osoby v procesnom postavení obvineného ale aj svedka, ktoré vypovedajú ohľadne vlastnej trestnej činnosti. Podstata judikátu spočíva v tom, že osoba, ktorá spáchala trestný čin, sa nepravdivou svedeckou výpoveďou ohľadne tohto svojho trestného činu nedopúšťa trestného činu krivej výpovede podľa § 175 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. (dnes trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z.), a to ani vtedy ak bola riadne poučená o práve odoprieť výpoveď podľa § 100 ods. 2 Trestného poriadku – zákon č. 141/1961 Zb.(dnes ustanovenie § 130 ods. 2 Trestného poriadku – zákon č. 301/2005 Z.z.) . V prípade judikátu Rt 53/1974 (taktiež ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR) ide o zatajenie príjmu pochádzajúceho z trestnej činnosti v daňovom priznaní. Trestné stíhanie pre trestný čin skrátenia dane z príjmu dosiahnutého trestnou činnosťou je podľa tohto judikátu neprípustné, pretože páchateľ by tým bol nepriamo nútený k oznámeniu svojej vlastnej trestnej činnosti, čo je vrozpore so zásadou zákazu donucovania k sebaobviňovaniu.Skúmaním uplatňovania zásady „nemo tenetur“ vtrestnom konaní sa zaoberala a sa zaoberá aj trestno-procesná teória. Jej výsledkom je formulovanie niektorých doktrinálnych názorov týkajúcich sa najmä trestnej zodpovednosti obvineného alebo svedka, ak svojimi výpoveďami prípadne iným konaním prispievajú k likvidácii dôkazov o svojej trestnej činnosti, alebo inak maria dokazovanie v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní. Svoje konanie v takýchto prípadoch odôvodňujú tým, že nikto nie je povinný usvedčovať sám seba, ateda likvidáciou usvedčujúcich dôkazov sa bránia pred trestným stíhaním. Obvinený nie je povinný hovoriť pravdu, ale proti trestnému stíhaniu sa môže brániť len takým konaním, ktorým nenapĺňa znaky niektorého trestného činu. Aktívne páchanie trestných činov obvineným alebo podozrivou osobou v úmysle zatajiť usvedčujúce dôkazy alebo tieto ovplyvňovať (napr. trestný čin marenia spravodlivosti podľa § 344 Trestného zákona, prípadne trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Trestného zákona), nemôže byť kryté zásadou „nemo tenetur“.V tejto súvislosti je možné ako bežný príklad uviesť situáciu keď osoba podozrivá z hospodárskej trestnej činnosti podá nepravdivé trestné oznámenie o tom, že mu boli odcudzené účtovné doklady, ktorých odborné vyhodnotenie kontrolnými orgánmi alebo orgánmi činnými vtrestnom konaní by prinieslo usvedčujúce dôkazy . Trestné stíhanie páchateľa krivo vypovedajúceho k vymyslenému skutku (napr. odcudzenie účtovných dokladov, prípadne ich strata), ktorý oznámil v úmysle zatajiť dôkazy svedčiace proti nemu, pre trestný čin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 Trestného zákona neporušuje zásadu „nemo tenetur“, teda neporušuje zákaz donucovania k sebaobviňovaniu.(63)
  
  ZáverV prípade práva na spravodlivý proces ide o komplex čiastkových práv, ktorých beneficientom je vprvom rade osoba obvinená, prípadne podozrivá z trestného činu a v zákonom vymedzenom rozsahu aj svedok. Významným prvkom vyššie spomínaného komplexu oprávnení je aj zásada „nemo tenetur“ ktorá so sebou najmä pre obvineného prináša právo slobodne sa rozhodnúť či bude vypovedať, prípadne slobodne sa rozhodnúť, či bude alebo nebude akýmkoľvek aktívnym konaním napomáhať orgánom činným v trestnom konaní a súdom pri získavaní inkriminujúcich dôkazov proti sebe.Ambíciou obsahu tohto príspevku je poskytnúť pohľad na základné právne, filozofické a sociálno-psychologické východiská opodstatnenosti existencie a uplatňovania uvedenej zásady, ktorej význam je nepopierateľný predovšetkým v oblasti trestného práva. V stati sú zároveň pomocou historickej metódy stručne analyzované významné míľniky uplatňovania, respektíve neuplatňovania (ba priam popierania) zásady „nemo tenetur“. Následne je v stati kontinuálne priblížený právny rámec uplatňovania zásady „nemo tenetur“ podľa medzinárodnej právnej úpravy, ako aj podľa platného právneho stavu v Slovenskej republike.Ako je to z obsahu príspevku zrejmé, jej nosnou časťou je analýza obsahového vymedzenia zásady „nemo tenetur“ tak, ako ju vo svojej rozhodovacej činnosti vníma ESĽP v Štrasburgu. Následne je judikatúra ESĽP, týkajúca sa uplatňovania zásady „nemo tenetur“, konfrontovaná aj so súvisiacou judikatúrou národných súdov vybraných štátov sveta, ako aj s jej doktrinálnym výkladom .Na základe poznatkov uvedených v stati možno konštatovať, že chápanie a uplatňovanie zásady „nemo tenetur“ nie je a ani nemôže byť absolútne. Aj táto zásada má svoje limity a svoje hranice uplatňovania tak, ako je to v stati naznačené. Dôležité je, aby príslušné štátne orgány tieto limity a mantineli poznali a pri svojej rozhodovacej činnosti sa nimi aj riadili.Použitá literatúra1. COOKE, E., J.: Ústava spojených štátov amerických. Nadácia Občan a demokracia (Minority Rights Group – Slovakia). Bratislava: 1999, s. 150, ISBN 80-967169-8-0
  1. ČEP, D.: Nad možnostmi uplatnění principu nemo tenetur v podmínkách trestní odpovědnosti právnických osob. In: Právní rozhledy. 2/2017, s. 48
  2. ČIČKÁNOVÁ, D., HAPČOVÁ, I., MIČÁTEK, V. (eds.): Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Bratislavské právnické fórum 2015, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta 2015, s. 452-464
  3. DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava: C. H. Beck, 2015, s. 1624, ISBN: 978-80-89603-39-8
  4. FENYK, J., CISÁŘOVÁ, D., GŘIVNA, T a kol.: Trestní právo procesní. Praha: Wolters Kluwer, 2015, s. 928, ISBN: 978-80-7478-750-8
  5. FRIDRICH, B. a kol.: Ústavné garancie ľudských práv. Bratislava: Prf UK, 2013, s. 270, ISBN: 978-80-71603-38-2
  6. Harkabus, M.: Likvidácia dôkazov zo strany páchateľov trestnej činnosti a princíp nemo tenetur se ipsum accusare. http://www.pravnelisty.sk/clanky/a201-pachatel-ako-svedok-a-jeho- krivavypoved-niekolko-dalsich-myslienok
  7. HOLLANDER, P.: Zrod a súčasnosť princípu nemo tenetur (hypostáza jedného základného práva). In: Hulla, P., Tichý L.- ed.: Princípy spravodlivosti v trestnom a v správnom konaní, Justičná akadémia SR, 2016, s. 13 až 40, ISBN 978-80-970207-9-8
  8. IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné. 2. vyd., Bratislava: IURA EDITION, 2010, s. 1055, ISBN: 978-80-8078-309-9
  9. KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. – BOBEK, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vyd. Praha: C. H. BECK, 2012, s. 1687, ISBN: 978-80-74003-65-3
  10. KURUC,P. (ed.): Rekodifikovaný Trestný zákon a Trestný poriadok – analýza poznatkov z teórie a praxe. Bratislava: EUROKÓDEX, 2011, s. 552, ISBN:
  11. MOLEK, P.: Právo na spravedlivý proces. Praha: Wolters Kluwer, 2012, s. 576, ISBN: 978-80-73577-48-3
  12. MUSIL, J.: Zákaz donucování k sebeobviňování (nemo tenetur se ipsum accusare). In: Kriminalistika. Ročník XXXXII, číslo 4/2009, s. 264, ISSN: 1210-9150
  13. NEJEDLÝ, J.: Zákonnost důkazů v trestním řízení ve světle Evropské úmluvy o ochrane lidských práv a základních svobod. Praha: PrF UK, 2013, s. 205, ISBN: 978-80-87146-71-2
  14. POLÁK, P.: Svedok v trestnom konaní. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2011, s. 296, ISBN: 978-80-89447-49-7
  15. REPÍK, B.: Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo. ORAC s. r. o., Praha 2002, s. 265, ISBN: 80-86199-57-6
  16. RŮŽEK, A. a kol.: Československé trestné konanie. Bratislava: Obzor, 1984, s. 464
  17. SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv vtroch zväzkoch. II. zv., Bratislava: EUROKÓDEX, 2011, s. 624, ISBN: 978-80-89447-45-9
  18. ŠÁMAL, P., DĚDIČ. J. a kol.: Trestní odpovědnost právnických osob. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 824, ISBN: 978-80-7400-116-1
  1. ŠÁMAL, P., MUSIL, J., KUCHTA, J.: Trestní právo procesní. Praha: C. H. Beck, 2013, s. 1056, ISBN: 978-80-7400-496-4
  2. WAGNEROVÁ, E., ŠIMÍČEK, V., LANGÁŠEK, T., POSPÍŠIL, I. a kol.: Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer, 2012, s. 931, ISBN: 978-80-7357-750-6
  3. Rozhodnutie ESĽP vo veci Funke c/a Francúzsko, zo dňa 25.02.1993, č. sťažnosti 10828/84.
  4. Rozhodnutie ESĽP vo veci J. B c/a Švajčiarsko, zo dňa 05.05.2001, č. sťažnosti 31827/96.
  5. Rozhodnutie ESĽP vo veci John Murray c/a Spojené kráľovstvo, rozsudok Veľkého senátu ESĽP, zo dňa 08.02.1996, č. sťažnosti č. 18731/91.
  6. Rozhodnutie ESĽP vo veci Saunders c/a Spojené kráľovstvo, rozsudok zo dňa 17.12.1996, č. sťažnosti č. 19187/91.
  7. Rozhodnutie ESĽP vo veci Jalloh proti Nemecku, rozsudok Veľkého senátu zo dňa 11.07.2006, sťažnosť č. 54810/00
  8. Rozhodnutie ESĽP vo veci Heaney a McGuinness proti Írsku, rozsudok zo dňa 21.12.2000, sťažnosť č. 34720/97
  9. Rozhodnutie ESĽP vo veci Gäfgen proti Nemecku, rozsudok Veľkého senátu ESĽP zo dňa 01.06.2010, sťažnosť č. 22978/05
  10. Rozhodnutie ESĽP vo veci Allen proti Spojenému kráľovstvu, rozhodnutie zo dňa10.09.2002, sťažnosť č. 76574/01
  11. Rozhodnutie ESĽP vo veci O’Halloran a Francis proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok Veľkého senátu zo dňa 29.06.2007, sťažnosti č. 15809/02 a 25624/02
  12. Rozhodnutie ESĽP vo veci Allan proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok zo dňa 05.11.2002, sťažnosť č. 48539/99
  13. Rozhodnutie ESĽP vo veci Bykov proti Rusku, rozsudok Veľkého senátu zo dňa 10.03.2009, sťažnosť č. 4378/02
  14. Rozhodnutie ESĽP vo veci Portman proti Švajčiarsku, zo dňa 22.04.2008, sťažnosť č. 1356/04
  15. P. G. a J. H. proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok zo dňa 25.09.2001, sťažnosť č. 44787/98
  16. Rozsudok Spolkového súdneho dvora vydaný pod sp. zn. 3StR/104/07, zo dňa 26.07.2007
  17. Rozsudok Kanadského najvyššieho súdu Kok Leong Liew v. Her Majesty Queen, (1999) 3 SCR 227 zo dňa 19.0
  Kontaktné údajeProf. JUDr. Peter Polák, PhD.Ústav verejného právaFakulta práva PEVŠTomášikova 20821 02 Bratislavae-mail:peter.polak@paneurouni.com

Poznámky

• 1) Tento príspevok je podporovaný Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-15-0644
• 2) Pojem „zásada“ alebo „princíp“ sa v tomto príspevku používa „promiscue“, a to aj napriek tomu, že v právnej teórii nepanuje zhoda o tom, či ide o totožné pojmy alebo o pojmy majúce rozdielny obsah.
• 3) MUSIL, J.: Zákaz donucování k sebeobviňování (nemo tenetur se ipsum accusare). In: Kriminalistika. Ročník XXXXII, číslo 4/2009, s. 252 – 264, dostupné taktiež online na: http://www.mvcr.cz/clanek/4-2009-zakaz-donucovani-k-sebeobvinovani-nemo-tenetur-se-ipsum-accusare.aspx [cit.01-06-2022]
• 4) ŠÁMAL, P., MUSIL, J., KUCHTA, J.: Trestní právo procesní. Praha: C. H. Beck, 2013, s. 350
• 5) ZÁHORA, J.: Právo neprispievať k vlastnému obvineniu. In: ČIČKÁNOVÁ, D., HAPČOVÁ, I., MIČÁTEK, V. (eds.): Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Bratislavské právnické fórum 2015, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta 2015, s. 453.
• 6) FENYK, J., CISÁŘOVÁ, D., GŘIVNA, T a kol.: Trestní právo procesní. Praha: Wolters Kluwer, 2015, s. 197.
• 7) Zásada „nemo tenetur“ nie je vlastná výlučne trestnému právu, ale je integrálnou súčasťou aj správneho práva, a to predovšetkým práva priestupkového či daňového.
• 8) K tomu bližšie pozri BAŇOUCH, H.: In WAGNEROVÁ, E. – ŠIMÍČEK, V. – LANGÁŠEK, T. – POSPÍŠIL, I. a kol.: Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha: Wolters Kluwer, 2012, s. 773.
• 9) Tamtiež.
• 10) Holländer, P.: Zrod a súčasnosť princípu nemo tenetur (hypostáza jedného základného práva). In: Hulla, P., Tichý L.- ed.: Princípy spravodlivosti v trestnom a v správnom konaní, Justičná akadémia SR, 2016, s. 13 až 40 ISBN 978-80-970207-9-8
• 11) MUSIL, J.: Zákaz donucování k sebeobviňování (nemo tenetur se ipsum accusare). In: Kriminalistika. Ročník XXXXII, číslo 4/2009, s. 251.
• 12) Gratiánov dekrét – rozumie sa ním kompendium predpisov kanonického práva vydané v roku 1140 n. l., ktorého autorom je Gratianus, teológ a profesor na Boloňskej univerzite.
• 13) HOLLANDER, P.: Zrod a súčasnosť princípu nemo tenetur (hypostáza jedného základného práva). In: Hulla, P., Tichý L.- ed.: Princípy spravodlivosti v trestnom a v správnom konaní, Justičná akadémia SR, 2016, s. 18
• 14) MUSIL, J.: Zákaz donucování k sebeobviňování (nemo tenetur se ipsum accusare). In: Kriminalistika. Ročník XXXXII, číslo 4/2009, s. 252.
• 15) Holländer, P.: Zrod a súčasnosť princípu nemo tenetur (hypostáza jedného základného práva). In: Hulla, P., Tichý L.- ed.: Princípy spravodlivosti v trestnom a v správnom konaní, Justičná akadémia SR, 2016, s. 18
• 16) Porovnaj HOLLANDER, P.: Zrod a súčasnosť princípu nemo tenetur (hypostáza jedného základného práva). In: Hulla, P., Tichý L.- ed.: Princípy spravodlivosti v trestnom a v správnom konaní, Justičná akadémia SR, 2016, s.15 až 26
• 17) V tomto prípade ide o „Bill of Rights“ (Listina práv), ktorá bola prijatá dňa 12.7. 1776 na kongrese predstaviteľov slobodných amerických provincií vo Virgínii, teda osem dní potom, čo ten istý kongres prijal „Deklarácia nezávislosti Spojených štátov“. Tieto dokumenty sa stali základom pre vypracovanie textu Ústavy Spojených štátov amerických (USA) z roku 1787 a väčšia časť ich textu je aj jej súčasťou. Pôvodné znenie „Bill of Rights“ obsahovalo ustanovenia o tom, že všetci ľudia sú si od prírody rovní a slobodní, majú právo na život a slobodu, šťastie, slobodu svedomia, náboženského vyznania, slova, tlače, petičné právo a právo na riadny súdny proces. Ako už bolo uvedené, tieto práva sa stali súčasťou textu Ústavy USA a v podobe dodatkov ústavy boli postupne doplnené. V súčasnosti sa pod pojmom „Bill of Rights“ rozumejú všetky práva a slobody garantované Ústavou USA – poznámka autora.
• 18) COOKE, E., J.: Ústava spojených štátov amerických. Nadácia Občan a demokracia (Minority Rights Group – Slovakia). Bratislava: 1999, s. 105 – 106.
• 19) JUDr. Július Glaser bol rakúskym ministrom spravodlivosti a z titulu svojej funkcie navrhovateľom rakúskeho Trestného poriadku z roku 1873, ktorý sa uplatňoval len v rakúskej časti Rakúska-Uhorska a v českej časti Československa až do roku 1950. Preto je tento procesný predpis známy pod návzvom „Glaserov Trestný poriadok“ – poznámka autora.
• 20) MUSIL, J.: Zákaz donucování k sebeobviňování (nemo tenetur se ipsum accusare). In: Kriminalistika. Ročník XXXXII, číslo 4/2009, s. 253.
• 21) Uhorský Trestný súdny poriadok, zákonný článok XXXIII/1896, sa uplatňoval od roku 1900 len na území uhorskej časti Rakúska-Uhorska a na území Slovenska v rámci Československa až do roku 1950 – poznámka autora.
• 22) Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a a Medzinárodný pakt o hospodárskych., sociálnych a kultúrnych právach, boli schválené Valným zhromaždením OSN 16. decembra 1966, ako základné medzinárodné dokumenty pre základné ľudské práva a slobody jednotlivca. Obidva dokumenty boli publikované Vyhláškou ministra zahraničných vecí ČSSR č. 120/1976 Zb. a sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.
• 23) Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobod, prijatý Radou Európy 3. septembra 1953, publikovaný v Oznámení FMZV ČSFR č. 209 Zb., je súčasťou právneho poriadku aj Slovenskej republiky
• 24) Dohovor o právach dieťaťa, bol prijatý Valným zhromaždením OSN dňa 20. novembra 1989 za účelom zabezpečenia práv dieťaťa deklarovaných v Deklarácii práv dieťaťa, ktorú schválilo Valné zhromaždenie OSN dňa 20. novembra 1959. Dohovor o právach dieťaťa bol publikovaný v Oznámení FMZV ČSFR č. 104/1992 Zb. A je súčasťou aj právního poriadku Slovenskej republiky.
• 25) Medzinárodný trestný súd (MTS) (po anglicky International Criminal Court (ICC), po francúzsky Cour Pénale Internationale (CPI)), je prvý stály trestný tribunál príslušný na stíhanie genocídy, zločinov proti ľudskosti, vojnových zločinov a zločinov agresie. Bol vytvorený schválením tzv. Rímskeho štatútu, ktorý signatárské štáty podpísali dňa 17. júla 1998. Sídlo má v holandskom Haagu. Rímsky štatút MTS je súčasťou aj právného poriadku Slovenskej republiky (Oznámenie MZV Slovenskej republiky č. 333/2002 Z.z.)
• 26) ZÁHORA, J.: Právo neprispievať k vlastnému obvineniu. In: ČIČKÁNOVÁ, D., HAPČOVÁ, I., MIČÁTEK, V. (eds.): Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Bratislavské právnické fórum 2015, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta 2015, s. 454.
• 27) Charta EÚ je samostatný dokument, na ktorý sa odkazuje v Lisabonskej zmluve a ktorý má rovnakú právnu váhu ako zakladajúce zmluvy. V článku 51 Charty sa však uvádza, že jej ustanovenia sú adresované inštitúciám Únie a organizáciám ňou zriadeným ako aj členským štátom len pri implementácii práva Únie. Zároveň zdôrazňuje, že nie je možné ustanoveniami Charty rozširovaťprávomoc Únie nad rámec určený zakladajúcimi zmluvami. Členské štáty sú viazané jej obsahom teda len pri implementácií práva Európskej únie. Charta základných práv Európskej únie bola publikovaná v Úradnom vestníku Európskej únie dňa 14.12.2007 v časti „C“ pod číslom 2007/C 303/01.
• 28) FRIDRICH, B. a kol.:Ústavné garancie ľudských práv. Bratislava: Prf UK, 2013, s. 254.
• 29) Ustanovenie § 2 ods. 14 Trestného poriadku upravuje rovnosť strán v konaní pred súdom. Z uvedenej zákonnej dikcie je možné odvodiť, že rovnosť strán sa tu v plnej miere predpokladá až v konaní pred súdom, a to medzi obžalobou a obvineným. Prípravné konanie je v podmienkach európskeho modelu trestného konania charakteristické nerovným postavením medzi orgánmi činnými v trestnom konaní a obvineným. Ústavný súd ČR v jednom zo svojich nálezov (III. ÚS 617/2000) k danej problematike vyslovil nasledovný právny názor: „Všeobecná, povahou veci daná nerovnosť medzi žalobcom (štátnym zastupiteľstvom a jemu podriadenom aparáte) a ním stíhanou osobou (obvineným) je zákonom zmiernená a hlavne v konaní pred okresnými súdmi vyvažovaná jednak procesnou rovnosťou zúčastnených strán (čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd), a jednak tiež ďalšími ústavne zaručenými kautelami.“ Podobne aj Repík uvádza, že „Toto nerovné postavenie je do určitej miery kompenzované dodatočnými zárukami pre slabšiu stranu, t.j. pre obvineného. Ide o tzv. favor defensionis, ktorej prejavom je napr. dôkazné bremeno ležiace na obhajobe, (…) a pod.“ In: REPÍK, B.: Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo. ORAC s. r. o., Praha 2002, str. 145.
• 30) Ústavný zákon č. 23/1991 Zb. ., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd .
• 31) čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky znie: „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.“
• 32) ZÁHORA, J.: Právo neprispievať k vlastnému obvineniu. In: ČIČKÁNOVÁ, D., HAPČOVÁ, I., MIČÁTEK, V. (eds.): Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Bratislavské právnické fórum 2015, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta 2015, s. 453.
• 33) ROLES, P., J.: The privilege Againts Self-incrimination: Nemo tenetur Prodere Seipsum: Misinterpreted and Misapplied. Saadbrϋcken. LAP LAMBERT Academic Publishing, 2010, s. 17. In: ZÁHORA, J.: op. cit. sub. 2, s. 453.
• 34) ZÁHORA, J.: Právo neprispievať k vlastnému obvineniu. In: ČIČKÁNOVÁ, D., HAPČOVÁ, I., MIČÁTEK, V. (eds.): Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Bratislavské právnické fórum 2015, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta 2015, s. 453.
• 35) Porovnaj ČEP, D.: Nad možnostmi uplatnění principu nemo tenetur v podmínkách trestní odpovědnosti právnických osob. In: Právní rozhledy. 2/2017, s. 2. Dostupné na https://www.beck-online.cz/bo/documentview.seam?documentId=nrptembrg5pxa4s7gjpxg5ds l42dq&groupIndex=3&rowIndex=0 [cit.01-02-2017].
• 36) SVÁK, J.:Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch,. II. zv., Bratislava: EUROKÓDEX, 2011, s. 224 a nasl.
• 37) Explicitné vyjadrenie práva neprispievať k vlastnému obvineniu, ktoré malo byť súčasťou textu Protokolu č. 7 k Dohovoru členské štáty Rady Európy odmietli.
• 38) Prvýkrát sa ESĽP námietkou sťažovateľa, že v dôsledku konania orgánov verejnej moci došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru z dôvodu, že orgány nerešpektovali jeho právo neprispievať k vlastnému obvineniu, zaoberal zrejme až v 90-tych rokoch 20. storočia. Podľa B. Repíka sa tak stalo v prípade Funke proti Francúzsku(rozsudok zo dňa 25.02.1993, sťažnosťč. 10588/83). K tomu bližšie pozri REPÍK, B.:Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo. Praha: Nakladatelství ORAC, 2002, s. 186
• 39) „Saunders proti Spojenému kráľovstvu“, rozsudok zo dňa 17.12.1996, sťažnosťč. 19187/91.
• 40) „John Murray proti Spojenému kráľovstvu“, rozsudok Veľkého senátu zo dňa 08.02.1996, sťažnosťč. 18731/91.
• 41) Porovnaj Laciak, O.: Nemo tenetur se ipsum accusare z európskeho pohľadu. In: Bulletin SAK č. 7 – 8/2020, s. 43 až 47
• 42) „Saunders proti Spojenému kráľovstvu“, rozsudok zo dňa 17.12.1996, sťažnosťč. 19187/91.
• 43) „Jalloh proti Nemecku“, rozsudok Veľkého senátu zo dňa 11.07.2006, sťažnosťč. 54810/00.
• 44) Posledné menované kritérium však Súd nezohľadňuje vždy, ba dokonca ho ako relevantné kritérium výslovne odmieta. Stalo sa tak napr. v prípade „Heaney a McGuinness proti Írsku“, rozsudok zo dňa 21.12.2000, sťažnosťč. 34720/97.
• 45) „Gäfgen proti Nemecku“, rozsudok Veľkého senátu ESĽP zo dňa 01.06.2010, sťažnosťč. 22978/05.
• 46) „Allen proti Spojenému kráľovstvu“, rozhodnutie zo dňa10.09.2002, sťažnosťč. 76574/01.
• 47) Tamtiež.
• 48) „O’Halloran a Francis proti Spojenému kráľovstvu“, rozsudok Veľkého senátu zo dňa 29.06.2007, sťažnosti č. 15809/02 a 25624/02.
• 49) „Allan proti Spojenému kráľovstvu“, rozsudok zo dňa 05.11.2002, sťažnosťč. 48539/99.
• 50) „Bykov proti Rusku“, rozsudok Veľkého senátu zo dňa 10.03.2009, sťažnosťč. 4378/02. Mutatis mutandis pozri aj rozsudok vo veci „Portman proti Švajčiarsku“, zo dňa 22.04.2008, sťažnosťč. 1356/04.
• 51) NEJEDLÝ, J.: Zákonnost důkazů v trestním řízení ve světle Evropské úmluvy o ochrane lidských práv a základních svobod. Praha: PrF UK, 2013, s. 34
• 52) Podstata doktríny (teórie) „ovocie z otráveného stromu“ spočíva v náuke o procesnej nepoužiteľnosti dôkazov, ktoré neboli získané v súlade so zákonom. Táto doktrína je stará približne sto rokov a jej pôvod treba hľadať v judikatúre súdov Spojených štátov amerických (USA). V aplikačnej praxi amerických súdov bolo ešte začiatkom dvadsiateho storočia bežné, že sa uznávali aj dôkazy, ktoré neboli sčasti alebo aj úplne získané v súlade so zákonom. Koniec tejto praxe amerických súdov urobila sankcia procesnej nepoužiteľnosti takto zadovážených dôkazov, formulovaná v judikáte „Weeks proti USA“ z roku 1914. Samotná doktrína „ovocia z otráveného stromu“ bola jednoznačne vyjadrená v judikáte „Silverthorne Lumber Company proti USA“ z roku 1920. Táto doktrína rozšírila nepoužiteľnosť dôkazov, nielen na samotné nezákonne získané dôkazy, ale aj na odvodené dôkazy z nezákonne získaných dôkazov. Napríklad, ak bol podozrivý z vraždy bitím donútený prezradiť, kde zakopal telo, tak v zmysle tejto doktríny je procesne nepoužiteľná nielen jeho výpoveď, ale aj takto nájdené telo obete osoby nie je možné použiť ako vecný dôkaz. Z tohto pravidla sa však uplatňujú niektoré výnimky. Predovšetkým nemožno vylúčiťtie dôkazy, ktoré by vyšli najavo tak či tak. Napríklad, ak by telo obete nebolo zakopané dostatočne hlboko a svojím zápachom by v priebehu niekoľko týždňov tak či tak upútalo pozornosť. Všeobecne však podľa tejto doktríny platí, že čokoľvek je odvodené od nezákonne získaného dôkazu, nemôže byť dôkazom – poznámka autora.
• 53) Rozsudok Spolkového súdneho dvora vydaný pod sp. zn. 3StR/104/07, zo dňa 26.07.2007.
• 54) Kok Leong Liew v. Her Majesty Queen, (1999) 3 SCR 227 zo dňa 19.09.1999.
• 55) „John Murray proti Spojenému kráľovstvu“, rozsudok ESĽP zo dňa 8.2.1996, sťažnosťč. 18731/91.
• 56) „Funke proti Francúzsku“,rozsudok zo dňa 25.02.1993, sťažnosťč. 10588/83.
• 57) „J. B. proti Švajčiarsku“, rozsudok zo dňa 03.05.2001, sťažnosťč. 31827/96.
• 58) „Tirado, Ortiz a Lozano proti Španielsku“, bližšie pozri REPÍK, B.:Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo. Praha: Nakladatelství ORAC, 2002, s. 187
• 59) „Jalloh proti Nemecku“, rozsudok Veľkého senátu zo dňa 11.07.2006, sťažnosťč. 54810/00.
• 60) „Saunders proti Spojenému kráľovstvu“, rozsudok zo dňa 17.12.1996, sťažnosťč. 19187/91.
• 61) „P. G. a J. H. proti Spojenému kráľovstvu“, rozsudok zo dňa 25.09.2001, sťažnosťč. 44787/98.
• 62) Porovnaj Holländer, P.: Zrod a súčasnosť princípu nemo tenetur (hypostáza jedného základného práva). In: Hulla, P., Tichý L.- ed.: Princípy spravodlivosti v trestnom a v správnom konaní, Justičná akadémia SR, 2016, s. 34 a 35
• 63) Porovnaj Harkabus, M.: Likvidácia dôkazov zo strany páchateľov trestnej činnosti a princíp nemo tenetur se ipsum accusare. http://www.pravnelisty.sk/clanky/a201-pachatel-ako-svedok-a-jeho-krivavypoved-niekolko-dalsich-myslienok

Autor
doc. JUDr. Peter Polák PhD.

Zdroj
https://unibook.upjs.sk/img/cms/2022/pravf/hodnotove-smerovanie-trestneho-prava.pdf

Úvod

Právom na súkromie sa zaručuje ochrana hodnôt uznaných za súkromné pred verejnou mocou, fyzickými aj právnickými osobami. Ochrana nemateriálnych hodnôt súkromnej povahy sa zaručuje ústavou. Právo na súkromie sa vzťahuje na koncepciu, že osobné informácie osoby sú chránené pred verejnou kontrolou. Sudca Najvyššieho súdu USA Louis Brandeis nazval právo na súkromie „právom byť ponechaný sám“.(2)

Právo na súkromie treba chápať vo viacerých rovín. V rovine priestorovej dimenzie pôjde o nedotknuteľnosť obydlia a súkromie osôb v ňom sa nachádzajúcich, v rovine ochrany informačného súkromia zasa ochrana správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením, t. j. ochrana pred neoprávneným odpočúvaním a záznamom telekomunikačnej prevádzky(3).

Právo na súkromie je chránené Všeobecnou deklaráciou ľudských práv, v ktorej sa v čl. 12 uvádza, že nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, do rodiny, domova alebo korešpondencie, ani útokom na svoju česť a povesť. Každý má právo na právnu ochranu proti takým zásahom alebo útokom. Právo na súkromie patrí medzi základné ľudské práva garantované medzinárodnými zmluvami.

Účel priznaného práva na súkromie musí zodpovedať účelu tohto práva podľa čl. 17 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len“ Dohovor“).

V čl. 8 ods.1 Dohovoru je právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života nasledovne:

• – každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie,
• – štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.

Právo na súkromie je širšia kategória zložená z niekoľkých samostatných základných práv, ktoré upravujú najmä články 16, 19 a 21 Ústavy Slovenskej republiky(4) (ďalej len „Ústava“).

Právo na súkromie je vnútorne diferencované a preto je upravené vo všeobecnej rovine i v konkrétnejších ustanoveniach, ktoré upravujú a chránia rôzne vzťahy vyplývajúce z práva na súkromie. Všeobecnú úpravu ochrany súkromia možno nájsť v čl. 16 Ústavy; v ďalších spomenutých ustanoveniach sú potom konkretizované ďalšie práva.

Podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy je zaručená nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy má každý právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. V zmysle čl. 19 ods. 3 Ústavy má každý právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe a čl. 21 Ústavy upravuje nedotknuteľnosť obydlia, do ktorého nie je dovolené vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Domová prehliadka je prípustná len v súvislosti s trestným konaním, a to na písomný a odôvodnený príkaz sudcu. Iné zásahy do nedotknuteľnosti obydlia možno zákonom dovoliť iba vtedy, keď je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku.

Pojem súkromný život je pojem široký a nemožno ho vyčerpávajúcim spôsobom definovať, najmä ho nemožno obmedziť na intímnu sféru, v ktorej každý môže viesť svoj osobný život podľa svojej chuti, a úplne z neho vylúčiť vonkajší svet tejto sféry.(5)

Účelom Ústavou priznaného práva na súkromie je nielen poskytnúť ochranu práv priznaných podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale zároveň aj zabrániť štátnym orgánom i orgánom územnej samosprávy, aby zasahovali do správania jednotlivca nad nevyhnutnú mieru a príliš neprimerane riadili jeho súkromný život. Právom na súkromie sa zaručuje ochrana hodnôt uznaných za súkromné pred verejnou mocou, fyzickými aj právnickými osobami. Ochrana nemateriálnych hodnôt súkromnej povahy sa zaručuje podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy. Týmto ustanovením sa nezaručuje absolútna ochrana súkromného a rodinného života, ale priznáva sa len ochrana pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Ústava teda umožňuje také zásahy do súkromného a rodinného života, ktoré sú oprávnené.(6)

Vnútroštátna úprava ochrany práva na súkromie vychádza z práva každej fyzickej osoby na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.(7)

Za osobné údaje možno považovať údaje týkajúce sa fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu.(8)

1.Trestno-právna ochrana súkromia

Teoreticky možno vyčleniť dve základné skupiny trestno-právnej ochrany súkromia. Kprvej skupine patrí trestno-právna ochrana pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života zo strany štátnych orgánov, vrátane orgánov činných v trestnom konaní a súdov.

K druhej skupine zaraďujeme trestnoprávnu ochranu súkromia proti útokom páchateľov fyzických osôb. Vo svojom príspevku by som rád venoval trestnoprávnej ochrane súkromia pred útokmi fyzických osôb.

Trestný zákon vymedzil viacero trestných činov, ktoré zasahujú do súkromia osôb. Dovolím si uviesť len niektoré najdôležitejšie:

Porušenie dôvernosti ústneho prejavu a iného prejavu osobnej povahy (§ 377 TZ). Daného trestného činu sa dopustí ten, kto poruší dôvernosť neverejne prednesených slov alebo iného prejavu osobnej povahy tým, že ho neoprávnene zachytí záznamovým zariadením a takto zhotovený záznam sprístupní tretej osobe alebo ho iným spôsobom použije a inému tým spôsobí vážnu ujmu na právach.

Nebezpečné prenasledovanie (§ 360a TZ), tento trestný čin spácha ten, kto iného dlhodobo prenasleduje takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu o jeho život alebo zdravie, život alebo zdravie jemu blízkej osoby alebo podstatným spôsobom zhoršiť kvalitu jeho života, tým, že sa vyhráža ublížením na zdraví alebo inou ujmou jemu alebo jemu blízkej osobe, vyhľadáva jeho osobnú blízkosť alebo ho sleduje, ho kontaktuje prostredníctvom tretej osoby alebo elektronickej komunikačnej služby, písomne alebo inak proti jeho vôli, zneužije jeho osobné údaje na účel získania osobného alebo iného kontaktu, alebo ho inak obmedzuje v jeho obvyklom spôsobe života.

Nebezpečné elektronické obťažovanie (§ 360b TZ) páchateľ spácha tým, že úmyselne prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby, počítačového systému alebo počítačovej siete podstatným spôsobom zhorší kvalitu života iného tým, že ho dlhodobo ponižuje, zastrašuje, neoprávnene koná v jeho mene alebo dlhodobo inak obťažuje, alebo neoprávnene zverejní alebo sprístupní tretej osobe obrazový, zvukový alebo obrazovo-zvukový záznam jeho prejavu osobnej povahy získaný s jeho súhlasom, spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť alebo privodiť mu inú vážnu ujmu na právach.

Trestný čin porušovania domovej slobody (§194 TZ), spočívajúci v neoprávnenom vniknutí páchateľa do obydlia iného alebo v neoprávnenom zotrvaní v obydlí iného. Domová sloboda patrí medzi najvýznamnejšie práva a slobody. Chránené je nie len právo vlastníka nehnuteľnosti ale aj akéhokoľvek oprávneného užívateľa domu alebo bytu. Užívateľ domu alebo bytu je chránený aj proti vlastníkovi bytu alebo domu(9) Objektívna stránku daného trestného činu možno naplniť dvomi spôsobmi a to neoprávneným vniknutím do obydlia iného alebo neoprávneným zotrvaním v obydlí iného. Do obydlia iného možno vstúpiť, okrem v ústave uvedených prípadov (čl. 21 ods. 2 a 3 ústavy) výlučne so súhlasom oprávnenej osoby. Oprávnenou osobou je nielen vlastník nehnuteľnosti, ale aj nájomník resp. podnájomník.(10) Za neoprávnené vniknutie do obydlia je treba považovať každé nežiadúce, bez súhlasu alebo proti vôli oprávneného užívateľa uskutočnené vojdenie do obydlia, ktorým sa prakticky zasahuje do domovej slobody(11)

Neoprávneným zotrvaním sa rozumie situácia, keď sa páchateľ dostane do obydlia oprávnene, ale potom sa vzoprie vôli oprávneného užívateľa a bez oprávnenia obydlie odmieta opustiť. Táto vôľa oprávneného užívateľa môže byť prejavená výslovne alebo konkludentne(12).

Ochrana súkromia v obydlí osôb (§ 194a TZ).
Ochrana súkromia v obydlí osôb v obydlí bola posilnená zakotvením skutkovej podstaty trestného činu Ochrany súkromia v obydlí osôb v obydlí (§ 194a TZ)(13). Daný trestný čin spočíva v porušení práva iného na jeho súkromie v obydlí, t. j. v porušení práva na jeho súkromný a rodinný život vedený v obydlí.

Najskôr treba spomenúť, že tento trestný čin bol zakotvený do TZ na základe iniciatívy poslancov NR SR. Zo spoločnej správy poslancov (tlač 342) vyplýva konštatovanie, že „právo na súkromie je základné ľudské právo, ktorého ochrana a uplatnenie sú zaručené ústavou“. Štát má povinnosť zabezpečiť, aby súkromie bolo chránené pred neoprávnenými zásahmi štátnych orgánov a zároveň je štát aj nositeľom povinnosti vytvoriť v rámci svojej pôsobnosti také právne prostredie, ktoré zaručí ochrana súkromia pred akýmikoľvek neoprávnenými zásahmi.

Ako ďalej je v spoločnej správe poslancov konštatované „v súčasnosti vyspelými technikami disponujú a môžu disponovať aj iné subjekty než štátne orgány a môžu ich použiť, či používať na nedovolené nekontrolovateľné a závažné zasahovanie do súkromia iných osôb a pritom ani nemusia fyzicky vniknúť do ich obydlia.“

Zakotvením ochrany súkromia obydlia (§ 194a TZ) sa vytvorila možnosť nielen občianskoprávnej, ale aj trestnoprávnej ochrany tohto základného ľudského práva na súkromie, najmä na súkromie v obydlí.

Najskôr by som citoval znenie predmetného trestného činu„Ochrana súkromia v obydlí“. Daného trestného činu sa dopustí ten „kto úmyselne poruší právo iného na jeho súkromie v obydlí, právo na jeho súkromný a rodinný život vedený v obydlí tým, že bez jeho súhlasu zadovažuje pre seba alebo iné osoby neoprávneným sledovaním jeho obydlia poznatky o jeho živote a živote osôb, ktoré sa zdržiavajú v jeho obydlí, a s využitím informačno-technických prostriedkov a iných technických prostriedkov vyhotovuje z tohto pozorovania záznamy alebo inú dokumentáciu, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok“.

Domnievam sa, že ochrana súkromia v obydlí nemôže byť trestným činom práve naopak trestným činom je však porušovanie, resp. narušovanie súkromia v obydlí nezákonnou činnosťou, spočívajúcou v získavaní poznatkov o živote osôb, ktoré sa zdržiavajú v sledovanom obydlí. Vhodnejším pomenovaním predmetného trestného činu by bolo zrejme „Narušovanie súkromia v obydlí.“

Poznatky o živote osôb, ktoré sa zdržiavajú v obydlí, páchateľ, ktorým môže byť len fyzická osoba, získava neoprávneným sledovaním, pod ktorým chápeme získavanie informácií o pohybe a činnosti osôb v obydlí utajovaným spôsobom. O danej trestnej činnosti osoby v obydlí často nemusia mať vôbec vedomosti. Motív konania páchateľa tu môže byť rôznorodý. Medzi prevažujúce motívy možno zaradiť sexuálny motív, v danom prípade môže ísť o voyerizmus, motív získania údajov o frekvencii prítomnosti osôb v obydlí v rámci prípravy páchateľa na spáchanie iného trestného činu (napríklad krádeže vlámaním, lúpeže a pod.), resp. motívy vychádzajúce zo snahy získať kompromitujúce údaje využiteľné na riešenia možných problematických rodinných vzťahov (nevera rozvod a pod).

Samotné vniknutie páchateľom do cudzieho obydlia predstavuje spáchanie trestného činu porušovania domovej slobody (§ 194 TZ), ktorého sa dopustí ten kto neoprávnene vnikne do obydlia iného alebo tam neoprávnene zotrvá. Vychádzajúc z časovej následnosti právnej úpravy, je zrejmé, že trestný čin narušovania súkromia v obydlí bol prijatý ako lex specialis k trestnému činu porušovania domovej slobody zaradením do skutkovej podstaty účelu narušenia súkromia cudzieho obydlia bez potreby vniknutia do obydlia zo strany páchateľa.

Treba konštatovať, že samotné sledovanie života osôb v cudzom obydlí bez ich súhlasu s cieľom zadovážiť poznatky o ich živote nepredstavuje spáchanie trestného činu podľa § 194a TZ nakoľko objektívna stránka daného trestného činu vyžaduje, aby páchateľ súčasne nelegálne získané poznatky o živote osôb v cudzom obydlí zaznamenal s využitím informačno-technických prostriedkov ainých technických prostriedkov, resp. vyhotovil z tohto pozorovania inú dokumentáciu.

Práve nevyhnutnosť vyhotovenia záznamov z neoprávneného sledovania osôb v obydlí trestnej činnosti páchateľom špecifikuje daný trestný čin. Ako príklad by som mohol uviesť, že nepostačuje keď sused sleduje susedu na záhrade pomocou ďalekohľadu, čo je samozrejme tiež obťažujúce pre túto susedu, jej ochrana je tu však na úrovni občianskoprávnej(14), ale trestný útok vyžaduje aby súčasne z tohto sledovania ozískaných údajov, (napríklad obrazových) vyhotovil záznam. Zákonodarca predurčuje aj spôsoby tohto zaznamenávania cestou využívania informačno-technických prostriedkov a iných technických prostriedkov.

Pre páchanie narušovania súkromia osôb v obydlí ich sledovaním je charakteristický tzv. neinvazívny spôsob páchania, t. j. páchateľ nevnikne fyzicky do obydlí, nakoľko osoby sleduje a zaznamenáva ich činnosť z primeraného vonkajšieho odstupu. Technické prostriedky využívané páchateľom sú tu na základnej úrovni digitálneho fotoaparátu, resp. digitálnej kamery (väčšinou zamontovaných v mobilom telefóne), ktoré slúžia páchateľovi na sledovanie činnosti osôb v obydlí a súčasne na vyhovovanie a prenos digitálnych fotografií resp. digitálnych záznamov.

V rovine trestnoprávnej ochrany informačného súkromia môže uviesť prípady, keď páchateľ nelegálne poznatky o živote osôb v cudzom obydlí získal a zaznamenal s využitím informačno-technických prostriedkov. Medzi informačno- technické prostriedky zaraďujeme najmä elektrotechnické, rádiotechnické, fototechnické, optické, mechanické, chemické a iné prostriedky a zariadenia alebo ich súbory používané utajeným spôsobom s cieľom:

– vyhľadávania, otvárania, skúmania a vyhodnocovania poštových zásielok,

– získavania obsahu správ prenášaných prostredníctvom elektronických komunikačných sietí vrátane odpočúvania telefónnej komunikácie,

– vyhotovovanie obrazových, zvukových, obrazovo-zvukových alebo iných záznamov. (15)

Z hľadiska neoprávneného sledovania osôb v obydlí je typické odpočúvanie telefónnej komunikácie osôb prítomných v obydlí, (uskutočňovanej cestou pevných liniek či mobilných telefónov) a vyhotovovanie. obrazových, zvukových, obrazovo- zvukových alebo iných záznamov(16).

Pre tretiu skupinu spôsobov páchania trestného činu ochrany súkromia v obydlí je charakteristické využívanie výpočtovej techniky. V prípade, že páchateľ používa počítačovú techniku na páchanie môžeme páchanie trestného činu ochrany súkromia v obydlí zaradiť medzi počítačovú kriminalitu.

Počítačovú kriminalitu môže charakterizovať ako nelegálne, nemorálne a neoprávnené konanie, ktoré zahŕňa zneužitie údajov získaných prostredníctvom výpočtovej techniky alebo ich zmenu(17). Pri páchaní trestného činu podľa § 194a TZ pôjde predovšetkým protiprávne zachytávanie údajov z počítača umiestneného v obydlí, ktoré spočíva v získavaní obsahu údajov buď priamo, a to prostredníctvom prístupu a využívania informačného systému, alebo nepriamo, a to prostredníctvom využívania elektronického odpočúvania alebo odpočúvacieho zariadenia technickými prostriedkami.

Počítačovú trestnú činnosť zasahovania do súkromia osôb v obydlí, v zmysle princípu špeciality treba kvalifikovať ako trestné činy, zaradené do osobitnej časti TZ transpozíciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/40/EÚ o útokoch na informačné systémy. V dôsledku tejto transpozície bol bývalý trestný čin poškodenia a zneužitia záznamu na nosiči informácií a rozdelený do samostatných trestných činov(18), ktorými sú:

• – Neoprávnený prístup do počítačového systému (§ 247 TZ), kde objektívna stránka spočíva v tom, že páchateľ prekoná bezpečnostné opatrenie, a tým získa neoprávnený prístup do počítačového systému alebo jeho časti,
• – Neoprávnený zásah do počítačového systému (247a TZ), keď páchateľ obmedzí alebo preruší fungovanie počítačového systému alebo jeho časti neoprávneným vkladaním, prenášaním, poškodením, vymazaním, zhoršením kvality, pozmenením, potlačením alebo zneprístupnením počítačových údajov, alebo tým, že urobí neoprávnený zásah do technického alebo programového vybavenia počítača a získané informácie neoprávnene zničí, poškodí, vymaže, pozmení alebo zníži ich kvalitu
• – Neoprávnený zásah do počítačového údaja (§ 247b TZ), t. j. páchateľ úmyselne poškodí, vymaže, pozmení, potlačí alebo zneprístupní počítačové údaje alebo zhorší ich kvalitu v rámci počítačového systému alebo jeho časti.
• – Neoprávnené zachytávanie počítačových údajov(§ 247c TZ), kde objektívna stránka spočíva v trom, že páchateľ neoprávnene zachytáva počítačové údaje prostredníctvom technických prostriedkov neverejných prenosov počítačových údajov do počítačového systému, z neho alebo v jeho rámci vrátane elektromagnetických emisií z počítačového systému, ktorý obsahuje takéto počítačové údaje.

– Výroba a držba prístupového zariadenia, hesla do počítačového systému alebo iných údajov (§ 247d TZ), keď páchateľ neoprávnene zachytáva počítačové údaje prostredníctvom technických prostriedkov neverejných prenosov počítačových údajov do počítačového systému, z neho alebo v jeho rámci vrátane elektromagnetických emisií z počítačového systému, ktorý obsahuje takéto počítačové údaje.

2. Osobitné prípady ochrany súkromia v USA(19) Súkromie online (Online privacy)

Prehliadače a platformy sociálnych médií, ako sú Facebook a Twitter, umožňujú používateľom vybrať si úrovne nastavení ochrany osobných údajov, od zdieľania všetkého cez zdieľanie iba s priateľmi až po zdieľanie len minima, ako je vaše meno, pohlavie a profilový obrázok. Ochrana osobných údajov je dôležitá na zabránenie krádeži identity.

Právo na publicitu (Right of publicity)

Rovnako ako má osoba právo na utajenie osobných údajov, má tiež právo kontrolovať používanie svojej identity na komerčnú propagáciu. Neoprávnené použitie vlastného mena alebo podoby sa považuje za narušenie súkromia. Existujú štyri typy narušenia súkromia: narušenie, privlastnenie si mena alebo podoby, neprimeraná publicita a falošné svetlo. Ak spoločnosť použije fotografiu osoby v reklame, ktorá tvrdí, že táto osoba podporuje určitý produkt, táto osoba by mohla podať žalobu na spreneveru.

Zákon o ochrane súkromia detí online (COPPA) (The Children’s Online Privacy Protection Act (COPPA) presadzuje právo rodičov kontrolovať, aké informácie webové stránky zhromažďujú o ich deťoch. Webové stránky, ktoré sa zameriavajú na deti mladšie ako 13 rokov alebo vedome zhromažďujú informácie od detí, musia uverejňovať zásady ochrany osobných údajov, získať súhlas rodičov pred zhromažďovaním informácií od detí, umožniť rodičom rozhodnúť sa, ako sa tieto informácie použijú, a poskytnúť možnosť odhlásenia pre budúce zhromažďovanie informácií o dieťati.

Záver

Hranice definície práva na súkromie sú pohyblivé. Ako vyhlásil Najvyšší súd USA treba pristupovať k právu na súkromie a osobnú autonómiu od prípadu k prípadu. Ako sa mení verejná mienka týkajúca sa vzťahov a aktivít, menia sa aj hranice osobného súkromia, najmä vďaka sociálnym sieťam a atmosfére „zdieľania“, sa definícia práva na súkromie neustále mení(20).P

Poznámky

• 1) Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-19-0050.
• 2) SHARP, T.: Right to Privacy: Constitutional Rights & Privacy Laws. https://www.livescience.com/37398-right-to-privacy.htmlIn: (stiahnuté 12.5.2022).
• 3) DESET, M.: Právo na súkromie v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. In: Európske výzvy trestného práva“ Trnava, Wolters Kluwert 2016, s. 81
• 4) Zákon č. 460/1992 Zb.
• 5) Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 5/93, Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 15/98.
• 6) Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 1/97.
• 7) § 11 Zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
• 8) § 4 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
• 9) R 30/1965
• 10) IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHORA, J.: Trestné právo hmotné. Osobitná časť. Bratislava, Wolters Kluwert 2016, s. 70
• 11) R 11/1997.
• 12) IVOR, J., POLÁK, P., ZÁHORA, J.: Trestné právo hmotné. Osobitná časť. Bratislava, Wolters Kluwert 2016, s. 70
• 13) Zákon č. 262/2011 Z. s účinnosťou od 1.9.2011.
• 14) Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. (§ 11 zák. č. 40/1964 Zb.)
• 15) ZÁHORA, J. et al.: Obrazové a zvukové záznamy v trestnom konaní. Bratislava, Wolters Kluwer 2018 s. 56
• 16) IVOR, J.: Obrazovo-zvukový záznam ako dôkazný prostriedok v trestnom konaní. In: ZÁHORA, J. Teoretické a praktické problémy dokazovania. Bratislava: BVŠP, 2008, p. 73
• 17) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/40/EÚ o útokoch na informačné systémy.
• 18) ZÁHORA, J.: Trestnoprávna ochrana súkromia v kybernetickom procese. In: PORADA, V., RAIS, K. a kol. Právní, kriminalistické a kybernetické aspekty kybernetické kriminality a bezpečnosti. Pocta Vladimírovi Smejkalovi. Brno, Akademické nakladatelství CERM 2021, s. 130
• 19) SHARP, T.: Right to Privacy: Constitutional Rights & Privacy Laws. https://www.livescience.com/37398-right-to-privacy.htmlIn: (stiahnuté 12.5.2022).
• 20) SHARP, T.: Right to Privacy: Constitutional Rights & Privacy Laws. https://www.livescience.com/37398-right-to-privacy.htmlIn: (stiahnuté 12.5.2022).

Autor
prof. JUDr. Ivan Šimovček CSc.

Zdroj
https://unibook.upjs.sk/img/cms/2022/pravf/hodnotove-smerovanie-trestneho-prava.pdf

Úvod

Každá ľudská spoločnosť je založená na určitých hodnotách. Hodnoty predstavujú neodmysliteľnú súčasť našich životov. Sú významným zdrojom motivácie, predstavujú ciele, ktoré túžime dosiahnuť.(2) Hodnoty sa kontinuálne formujú v procese vývoja ľudskej činnosti. Ktorákoľvek spoločnosť svoje hodnoty spravidla odvodzuje od jej histórie. Hodnoty a sociálne normy plnia v spoločnosti úlohu objektivizácie a subjektivizácie ľudského správania, sociálnej interakcie, sociálnych podmienok a sociálneho sveta vôbec, súčasne ale ako základné prvky duchovnej kultúry spoločnosti zaisťujú hodnotovú anormatívnu kontinuitu sociálneho života. Okrem týchto úloh, hodnoty predstavujú hodnotový a normatívny poriadok v spoločnosti a plnia funkciu sociálnych regulátorov.(3)

Hodnoty majú objektívny charakter a sú vyjadrením spoločensky uznávaného všeobecného „dobra“ a majú spravidla nemateriálnu povahu. Na rozdiel od štandardných právnych noriem (pravidiel správania) štát objektívne hodnoty podľa záverov súčasnej právnej vedy nemôže tvoriť, ale len uznať a rešpektovať, resp. z nich vychádzať a prípadne zvýrazňovať ich význam, či vzťah k iným hodnotám.(4)

Medzi základné hodnoty v európskej kultúre môžeme zaradiť demokraciu, právny štát, slobodu, rešpektovanie ľudských práv, rovnosť a ľudskú dôstojnosť.

Pojem dôstojnosť (lat. dignitas) súvisí so spoločensky rolovou dôstojnosťou, ktorá fixovala vzťah pána a otroka, čo možno dovodiť práve porovnaním s jeho latinským koreňom. Slovo „digero“ znamená tiež deliť, rozdeľovať, usporiadať a talianske slovo „diga“ označuje hrádzu, priehradu, prekážku. V slove „dignitas“ je teda zafixovaný spoločenský vzťah s takými jeho vlastnosťami, ktorý medzi subjekty kladie vedomý odstup.(5)

Pod pojmom ľudská dôstojnosť môžeme rozumieť vyjadrenie predstavy o osobnostnej a sociálnej hodnote každého človeka. V prvom rade vyjadruje vzťah k sebe samému, vzťah k iným ľuďom, skupinám, minoritám a vzťah k spoločnosti. Takto chápaná hodnota človeka je základom ľudských práv. Ľudskú dôstojnosť možno chápať aj ako vzťah jedinca voči inému jedincovi v spoločenstve a mravom.(6) Dôstojnosťou vo všeobecnom význame budeme rozumieť istú hodnotu, ktorú nejaká osoba má, alebo je jej pripisovaná.(7)

1. Ľudská dôstojnosť ako filozofická kategória

Nejednoznačnosť pojmu ľudská dôstojnosť v súčasnej filozofii netreba osobitne ozrejmovať. Ako je známe, praktický význam daného pojmu spočíva najmä v skutočnosti, že sa stal základom modernej koncepcie ľudských práv. Vlastný pojem sa tradične vzťahuje k človeku ako takému a je základom jeho neodňateľných, nescudziteľných, nezrušiteľných a nepremlčateľných práv. Dôstojnosť v tomto zmysle teda človeku nemôže odňať.(8)

Mnohí právni myslitelia(9) zastávajú názor, že pojem ľudská dôstojnosť je ťažko definovateľný lebo tento pojem v sebe spája deskriptívne či empirické prvky s prvkami evalvačnými, či normatívnymi. Najčastejšie uvádzaným deskriptívnym prvkom ľudskej dôstojnosti je autonómia. Kant zdôrazňuje, že „Autonómia je teda základom dôstojnosti a každej rozumnej prirodzenosti“.(10)

Pri ľudskej dôstojnosti chápeme iného človeka minimálne ako rovnocenného, bez ohľadu na jeho pohlavie, rasu, svetonázor či náboženské presvedčenie. Toto vnímanie dôstojnosti má určitý ontologický rozmer vyplývajúci z toho, že odvodzujeme prvotnú ideu dôstojnosti z faktu ľudskej existencie. Ponímanie dôstojnosti je teda širšie ako u citovaného Kanta, pripisujúceho dôstojnosť len rozumným bytostiam, čiže dôstojnosť by sa v zmysle jeho definície nevzťahovala na deti útleho veku, prípadne mentálne postihnuté osoby. Na druhej strane tento prístup k dôstojnosti má aj situačný rozmer, ktorý je podstatný a rozhodujúci, pretože na základe konkrétneho správania jednotlivca možno stanoviť aj mieru dôstojnosti prináležiacu každému mravnému subjektu. Vo vzťahu k tomuto významu dôstojnosti je existencia slobody rozhodovania a konania hlavnou podmienkou toho, aby mravný subjekt mohol svojím správaním a konaním potvrdzovať a rozvíjať vlastnú dôstojnosť, ktorú získal pôvodne na základe svojej ľudskej existencie. Podstatným vymedzením dôstojnosti človeka je mravná rovnocennosť všetkých ľudských bytostí vyplývajúca z faktu samotnej ľudskej existencie. Mravnú rovnocennosť však musí mravný subjekt potvrdzovať svojím konaním, čo je predpokladom zachovania dôstojnosti osoby a rešpektu voči nej. V prípade konania nerešpektujúceho mravnú rovnocennosť všetkých osôb dochádza k strate dôstojnosti a úcty voči tejto osobe práve v dôsledku jej konania.(11)

K významným súčasným autorom, venujúcim sa ľudskej dôstojnosti ako filozofickej kategórii patrí austrálska filozofka Suzy Killmister. Uvedená autorka uvádza tri požiadavky (angl. desiderata), ktoré má pojem ľudskej dôstojnosti spĺňať – na požiadavku univerzality (universalist desideratum), požiadavku zraniteľnosti (vulnerability desideratum) a požiadavku úspechu (achievement desideratum). Prvá požiadavka vyjadruje skutočnosť, že človeka si vážime ako ľudskú bytosť. Čiže ide o požiadavku, aby každá ľudská bytosť bola objektom našej úcty. Druhá požiadavka sa týka možnosti porušenia či straty dôstojnosti. O ľudskej dôstojnosti teda musíme byť schopní hovoriť aj ako o niečom, čo možno stratiť. Tretia požiadavka sa týka zohľadnenia nášho rozlišovania ľudí na dôstojnejších a menej dôstojných s ohľadom na ich pozíciu v spoločnosti, na ich zásluhy a cnosti. Podľa uvedenej autorky ľudská dôstojnosť nie je človeku vrodená, ale je nadobudnutá či udelená (conferred). Ľudskú dôstojnosť predstavuje ako sociálny konštrukt, ako čosi, čo spoločnosť priznáva svojim členom: „Ľudská dôstojnosť sa v mojom ponímaní týka statusu, ktorý si navzájom udeľujeme“.(12)

2. Ľudská dôstojnosť ako základné ľudské právo

V starších ľudskoprávnych dokumentoch sa zdôrazňujú predovšetkým hodnoty slobody a prirodzenej rovnosti, v neskoršej dobe, ako reakcia na dehumanizáciu ľudskej bytosti počas druhej svetovej vojny, sa začína do popredia dostávať hodnota ľudskej dôstojnosti. Tak ako vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv „uznanie prirodzenej dôstojnosti a rovnakých neodňateľných práv všetkých členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru vo svete“, rovnako aj v preambule Charty OSN „vyhlásiť znovu svoju vieru v základné práva, v dôstojnosť a hodnotu ľudskej osobnosti,“ je na globálnej úrovni zdôrazňovaná hodnota jedinečnosti ľudskej dôstojnosti. Dôstojnosť jednotlivca začala byť postupne chápaná ako základ všetkých ľudských práv.(13) V tomto trende pokračovala aj normatívna úprava v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach a Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach(14), kde sa v preambule zdôrazňuje, že „práva sa odvádzajú od prirodzenej dôstojnosti ľudskej bytosti“, v Dohovore o právach dieťaťa(15) „je uznanie prirodzenej dôstojnosti a rovných a nescudziteľných práv všetkých príslušníkov ľudskej rodiny základom slobody, spravodlivosti a mieru vo svete“, či Dohovore o ľudských právach a biomedicíne(16) „…presvedčené o nutnosti rešpektovať človeka ako jedinca i ako príslušníka ľudského rodu a uznávajúc dôležitosť zabezpečenia dôstojnosti človeka“.

Normatívne vyjadrenie úcty k ľudskej dôstojnosti ako základnej hodnoty Európskej únie nachádzame v čl. 2 Zmluvy o Európskej únii(17) „Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti,…“. Ochrana ľudskej dôstojnosti v primárnom práve Európskej únie je vyjadrená aj v článku 1 Charty základných práv Európskej únie(18) „Ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná. Musí sa rešpektovať a ochraňovať.“ Vzhľadom na to, že ochrana ľudskej dôstojnosti je v Zmluve o Európskej únii a rovnako aj v Charte uvedená na prvom mieste, zdôrazňuje to skutočnosť, že ľudská dôstojnosť nie je len základným právom ako takým ale predstavuje samotný základ práv.(19) Citované ustanovenia možno chápať ako vyjadrenie pravidla, ktoré uprednostňuje hodnotu ľudskej dôstojnosti prednosť pred kolidujúcimi právami.(20)

Súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach(21) potvrdil, že základné právo na ľudskú dôstojnosť je súčasťou práva Európskej únie. Vo vzťahu k trestnoprávnej ochrane ľudskej dôstojnosti Únia prijala viacero trestnoprávnych nástrojov najmä týkajúcich sa obchodovania s ľuďmi a sexuálneho vykorisťovania detí. Obchodovanie s ľuďmi a sexuálne zneužívanie žien a detí predstavujú vážne porušenie základných ľudských práv, najmä ľudskej dôstojnosti.(22) Rovnako v návrhu smernice o boji proti násiliu na ženách a domácemu násiliu(23) sa v recitáli uvádza, že násilie na ženách a domáce násilie predstavujú porušenie základných práv, akými sú právo na ľudskú dôstojnosť…

Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. poskytuje ochranu ľudskej dôstojnosti v dvoch rovinách. V čl. 12 ako objektívna hodnota – „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.“ – garantuje rovnosť všetkých ľudí v dôstojnosti a právach. Ústava priznáva ľudskú dôstojnosť každému človeku, rešpektujúc jeho podstatu, uznáva ho ako subjekt základných práv aslobôd vrozsahu ich ústavného zakotvenia. Toto ustanovenie orovnosti vdôstojnosti a v právach treba pokladať za generálnu klauzulu.(24)

Ľudská dôstojnosť ako subjektívne právo je zakotvená v čl. 19 Ústavy „Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti…“. Právo na ľudskú dôstojnosť, garantuje jednotlivcovi možnosť autonómneho sebaurčenia. Práve tým, že spoločnosť organizovaná vo forme štátu uznáva ľudskú dôstojnosť ako ideálnu, hodnotovú esenciu ľudského bytia, priznáva jej nositeľom autonómny morálny a právny status.(25) Tým, že je určitá objektívna hodnota explicitne vyjadrená v Ústave, nadobúda charakter ústavnej hodnoty, ktorá požíva ústavnú ochranu.(26)

Okrem explicitného vyjadrenia, v Ústave existuje aj implicitný význam ľudskej dôstojnosti. Táto rovina má podľa niektorých predstaviteľov slovenskej doktríny ústavného práva fundamentálny význam a považujú ju za najvyššiu ústavnú hodnotu a premeň všetkých ľudských práv a slobôd. Dôstojnosť vyjadruje humánnosť slovenskej Ústavy a týka sa nielen vzťahov medzi jednotlivcom a štátom ale zároveň aj aj korelátom postavenia a výkonu právomoci jednotlivých orgánov verejnej moci, kedy ľudská dôstojnosť je esenciálnym kritériom výkonu verejnej moci.(27) Koncepcia dôstojnosti človeka je považovaná za jednu z vedúcich ideí a hodnôt Ústavy a jej orientáciu na človeka ako ľudskú bytosť.(28)

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil pozitívny záväzok štátu zabezpečiť efektívne rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a súkromia osoby implikujúci požiadavku účinnej trestnoprávnej ochrany, najmä v prípade aktov dotýkajúcich sa telesnej a duševnej integrity jedinca a ďalších základných hodnôt a esenciálnych aspektov súkromného života.(29)

Účel ochrany ľudskej dôstojnosti sa v právnom poriadku vymedzuje ako ochrana pred zaobchádzaním, ktoré ponižuje dôstojnosť človeka ako ľudskej bytosti. Táto ochrana sa poskytuje predovšetkým prostredníctvom občianskeho a trestného práva, pričom, v každom z týchto odvetví ide o orientáciu na ochranu pred inými formami ponižovania dôstojnosti človeka – v občianskom práv je základom ochrana pred urážkami, ohováraním a inými prejavmi znevažujúcimi jednotlivca, v trestnom práve dominuje ochrana ľudskej dôstojnosti v sexuálnej oblasti.(30)

3. Trestné činy proti ľudskej dôstojnosti

Trestnoprávna ochrana ľudskej dôstojnosti je koncentrovaná predovšetkým v druhom diele, druhej hlavy osobitnej časti Trestného zákona to konkrétne trestné činy znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho zneužívania asúlože medzi príbuznými. Trestné činy zasahujúce do integrity jedinca v sexuálnej oblasti patria medzi trestné činy porušujúcu ľudskú dôstojnosť.(31) Sexuálna identita a ľudská dôstojnosť veľmi úzko vzájomne súvisia. Hoci sexuálne aktivity jednotlivca sú súkromným dôverným aktom, ktorý má priame dôsledky na ľudskú dôstojnosť, má tiež nepopierateľný vplyv na dôstojnosť spoločnosti ako celku.(32)

Okrem toho je ľudská dôstojnosť chránená aj v iných hlavách osobitnej časti Trestného zákona. Pôjde predovšetkým o trestný čin obchodovania sľuďmi v kontexte sexuálneho zneužívania lebo tento trestný čin porušuje podobné chránené záujmy ako trestné činy proti ľudskej dôstojnosti, konkrétne ľudskú dôstojnosť, zákaz otroctva, nútenej práce a obchodovania s ľuďmi, zákaz týrania a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania. Obchodovanie s ľuďmi preto predstavuje závažné porušenie ľudskej dôstojnosti. V prípadoch obchodovania s ľuďmi, a zvlášť v prípade sexuálneho vykorisťovania vystupuje do popredia pozitívny záväzok štátu prenesený na všeobecné súdy zabezpečiť u tejto kategórie poškodených efektívnu ochranu ich základných práv prostriedkami trestnoprávnymi.(33) Podľa správy o obchodovaní s ľuďmi(34) v roku 2021, sexuálne vykorisťovanie je dlhodobo dominantným účelom zneužívania dospelých aj detských ženských obetí V Slovenskej republiky. Z hľadiska počtu prípadov bolo v roku 2021 sexuálne vykorisťovanie dominantným účelom vykorisťovania obetí s najvyšším podielom detských obetí v porovnaní s ostatnými účelmi vykorisťovania, pričom detské obete tvorili zo sexuálne vykorisťovaných obetí až 53-percentný podiel. Dve obete sexuálneho vykorisťovania boli chlapci vo veku 13 a 16 rokov, detské ženské obete sexuálneho vykorisťovania boli vo veku 13 – 17 rokov. Dospelé obete boli výlučne ženy vo veku 18-46 rokov.

Okrem trestnoprávnej ochrany ľudskej dôstojnosti v „sexuálnej oblasti“, Trestný zákon chráni aj „iné aspekty“ ľudskej dôstojnosti ako je ochrana pred neoprávnenými zásahmi do práva na česť a dôstojnosť (napr. trestný čin ohovárania podľa § 373 Trestného zákona), zákaz mučenia (trestný čin mučenia a iné neľudského alebo krutého zaobchádzania podľa § 420 Trestného zákona), dôstojné zachádzanie s ľuďmi (napr. trestné činy genocídy podľa § 418 Trestného zákona, či neľudskosti podľa§ 425 Trestného zákona) alebo dôstojné zachádzanie s ľudskými ostatkami (trestný čin hanobenia mŕtveho podľa § 366 Trestného zákona) nakoľko ochrana ľudskej dôstojnosti sa priznáva aj po smrti fyzickej osoby.(35)

4. Diskusia

Ako už bolo uvedené, trestnoprávna ochrana ľudskej dôstojnosti je koncentrovaná predovšetkým v druhom diele, druhej hlavy osobitnej časti Trestného zákona. Trestné činy zaradené v tomto diele, nechránia ľudskú dôstojnosť ako takú, ale iba dôstojnosť v jednej oblasti, a to sexuálna oblasť. Predmetom ochrany v tomto diele nie sú trestné činy chrániace „iné oblasti“ ľudskej dôstojnosti ako je ochrana pred neoprávnenými zásahmi do práva na česť a dôstojnosť, zákaz mučenia, dôstojné zachádzanie s ľuďmi. Z uvedených dôvodov preto navrhujeme do názvu tohto dielu doplniť slovné spojenie „v sexuálnej oblasti“. Doplnenie uvedeného slovného spojenia by indikovalo, že ustanovenia upravené v tomto diele chránia iba ľudskú dôstojnosť v sexuálnej oblasti, lebo pojem ľudská dôstojnosť je bezpochyby širším pojmom a zahŕňa aj iné oblasti ako sexuálnu.(36)

Hoci jednotlivé aspekty ľudskej dôstojnosti sú chránené aj v iných hlavách Trestného zákona, za nesystematické považujeme skutočnosť, že niektoré trestné činy chrániace ľudskú dôstojnosť v sexuálnej oblasti sú zaradené v deviatej hlave osobitnej časti Trestného zákona. Ide predovšetkým o trestné činy kupliarstva (§ 367 Trestného zákona), výroby detskej pornografie (§ 368 Trestného zákona), rozširovania detskej pornografie (§ 369 Trestného zákona), prechovávania detskej pornografie a účasti na detskom pornografickom predstavení (§ 370 Trestného zákona), ohrozovanie mravnosti (§ 371, 372 Trestného zákona) a podpory a propagácie sexuálnych patologických praktík (§ 372a Trestného zákona). Z hľadiska systematiky osobitnej časti Trestného zákona, kde v jednotlivých hlavách či dieloch sú zaradené trestné činy, ktoré majú rovnaký druhový objekt, by bolo vhodné, aby tieto trestné činy boli zaradené do spomínaného druhého dielu druhej hlavy osobitnej časti Trestného zákona vzhľadom na ich objekt, ktorým je ľudská dôstojnosť v sexuálnej oblasti.

Ďalším problémom, ma ktorý by sme chceli poukázať je konštrukcia trestného činu znásilnenia, ktorý možno považovať za typický trestný čin zasahujúci do ľudskej dôstojnosti. Trestný čin znásilnenia v historickom vývoji prešiel a stále prechádza podstatnými zmenami. V ostatných rokoch možno v Európe sledovať trend prechodu od „tradičnej“ násilnej koncepcie znásilnenia ku koncepcie vykonania sexuálnej aktivity bez súhlasu druhej osoby. Koncepcia sexuálnej autonómie zohrala kľúčovú úlohu pri rozširovaní definície znásilnenia. Podľa tejto koncepcie, jednotlivec má právo prijímať autonómne rozhodnutia osvojom sexuálnom živote. Zmeny vchápaní znakov trestného činu znásilnenia sú ovplyvňované aj prijatými normami medzinárodného práva ako napr. rezolúciou o násilí voči ženám,(37) odporúčaním o ochrane žien pred násilím,(38) odporúčaním o znásilnení žien vrátane znásilnení v manželstve(39) či Istanbulským dohovorom.(40) Koncepcia znásilnenia ako porušenia sexuálnej autonómie bez slobodného súhlasu bola naznačená aj v judikatúre ESĽP.(41)

Koncom roka 2021 bola do medzirezortného pripomienkového konania predložená novela Trestného zákona,(42) ktorou sa okrem iných legislatívnych zmien, bez širšej celospoločenskej diskusie, navrhuje komplexne zmeniť koncepcia trestného činu znásilnenia (§ 199 Trestného zákona) a navrhuje sa zlúčenia tohto trestného činu so súčasným trestným činom sexuálneho násilia podľa § 200 Trestného zákona. Podľa dôvodovej správy navrhovanou zmenou sa sleduje cieľ, aby sexuálny styk akéhokoľvek druhu, ktorý bol vykonaný bez súhlasu zúčastnenej osoby. V Slovenskej republike je v súčasnosti stále platný tzv. coercion-based model, t. j. na trestný čin znásilnenia sa vyžaduje aby páchateľ násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donútil ženu k súloži alebo na taký čin zneužil jej bezbrannosť. Navrhuje sa prechod na tzv. consent-based model. Uvedenou zmenou sa sleduje cieľ, aby sexuálny styk akéhokoľvek druhu, ktorý je vykonaný bez súhlasu zúčastnenej osoby, bol trestným činom.

Podľa nášho názoru, navrhovaný názov trestného činu znásilnenie a iné formy sexuálneho násilia nepovažujeme za vhodný. Pri zmene koncepcie z násilného vykonania na nekonsenzuálny styk, t. j. zo znásilnia či sexuálneho násilia by bol vypustený znak „násilia alebo hrozby bezprostredného násilia“, z etymologického pohľadu by názov trestného činu „znásilnenie“ stratil svoj zmysel, lebo práve tento názov vznikol od toho, že násilím bola vykonaná súlož či iná sexuálna aktivita. Preto by sme navrhovali aby sa uvedený trestné činy označoval, tak ako sa postupne mení terminológia v jednotlivých štátoch napr. sexuálny útok, resp. sexuálne napadnutie – „sexual assault“(43), nakoľko sa od „tradičného“ označenia „znásilnenie“ v jednotlivých štátoch upúšťa práv z dôvodu zmeny koncepcie tohto trestného činu.

Najväčšou „slabinou“ novo navrhovanej koncepcie je samotných charakter súhlasu. Zhľadiska objektívnej stránky sa vyžaduje vykonanie súlože alebo akéhokoľvek iného sexuálneho styku na inej osobe bez jej súhlasu. Na rozdiel od zahraničných úprav, novelizácia nerieši obsah a formu súhlasu. Z textu zákona, ani z dôvodovej správy nie je jasné či musí ísť o výslovný súhlas, alebo môže ísť aj súhlas konkludentný v zmysle § 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších prepisov.

Citovaná civilistická úprava uvádza, že prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Výslovné právne úkony ako vyjadrovací prostriedok vôle predpokladajú ľudskú reč. Zásadne nezáleží na forme a spôsobe, ktorým sa táto reč reprodukuje. Výslovné právne úkony preto možno urobiť tak písomne, ako aj ústne. Za konkludentné právne úkony sa považujú všetky prejavy vôle, ktoré sa uskutočnili inak než výslovným spôsobom. Nemajú znaky slovného prejavu, avšak vôľa konajúceho je vyjadrená takým spôsobom, že nevznikajú žiadne pochybnosti o tom, že ide o prejav vôle a aký je jeho obsah. Tieto spôsoby sa vyabstrahovali zo spoločenskej a právnej praxe, a preto ide o vyjadrovacie prostriedky, ktorým by mal každý rozumieť (napr. prikývnutie hlavou – značí súhlas).

Osobitným problémom je vzťah mlčania a prejavu vôle. Mlčanie môže byť prejavom vôle len vtedy, keď z neho možno vyvodiť záver, že ide o prejav vôle určitého obsahu. Tým je mlčky urobený právny úkon podobný konkludentnému právnemu úkonu. Ak nemožno z mlčania zistiť prejav vôle určitého obsahu, nejde o právny úkon. Zásadne totiž neplatí, že „kto mlčí, ten svedčí“ („qui tacet, consentire videtur“).(44) Strach alebo hrozba násilím môžu potlačiť akýkoľvek pokus odporu bez toho, aby existoval skutočný súhlas. Dôvodovú správa zdôrazňuje, že každá obeť reaguje na stresovú situáciu inak, zvyčajný tzv. fight or flight režim pri sexuálnom násilí, môže nahradiť paralýza a neschopnosť akokoľvek sa brániť proti vzniknutej situácii a preto by sa nemalo pre trestnosť činu vyžadovať vynakladanie aktívneho odporu obete.

Problematika „sexuálneho súhlasu“ (sexual consent) je veľmi zložitým problémom. V ostatných rokoch prebiehajú v Európe diskusie na rôznych úrovniach – média, psychológia, právo či ďalšia odborná verejnosť. Je to predmetom skúmania viacerých vedeckých štúdií. Dokonca v časopise Psychology & Sexuality bolo problematike sexuálneho súhlasu venované samostatné monotematické číslo.(45) V odborných kruhoch nepanuje zhoda, či to musí byť súhlas výslovný alebo stačí súhlas konkludentný. Vpraxi sa vyskytujú prípady, že súhlas bol daný nejednoznačne, jedna zo strán dávala zmiešané – nejednoznačné signály, resp. jedna zo „strán“ ktorá pred aktom súhlas vyjadrila, počas sexuálneho aktu ho prestala vyjadrovať, čo spôsobovalo problémy pri právnom posúdení uvedených činov.(46)

Anglický zákon osexuálnych trestných činoch(47) explicitne vymedzujú definíciu „súhlasu“ (čl. 74 cit. zákona) nasledovne: „osoba súhlasí, ak súhlasí s voľbou a má slobodu a schopnosť rozhodnúť sa pre túto voľbu“.(48) Podľa Kompendia Korunného súdu(49) súhlas v niektorých situáciách môže byť daný s nadšením, zatiaľ čo v iných prípadoch je daný s neochotou, ale je to stále súhlas. Ak sa však osoba vzdá niečoho proti svojej slobodnej vôli, nie je to súhlas, ale podvolenie sa.

Máme za to, že vhodnejšie terminológia ako „bez jej súhlasu“ by bola, že sa osoba na uvedenom čine „nezúčastňuje dobrovoľne“ ako to napr. upravuje Švédsky Trestný zákon.(50) Citovaný zákon výslovne stanovuje, že pri posudzovaní, či je účasť dobrovoľná alebo nie, sa osobitná pozornosť venujte tomu, či bola dobrovoľnosť vyjadrená slovom, skutkom, alebo nejakým iným spôsobom. Nemecká právna úprava používa slovné spojenie, proti zjavnej (erkennbaren) vôli osoby (§ 177 ods. 1 StGB).

Za nesystémový prvok považujeme aj skutočnosť, že zákonodarca doterajší znak spáchanie činu v ods. 1 „násilím, hrozbou bezprostredného násilia alebo kto na taký čin zneužije bezbrannosť osoby“ v ods. 2 uvádza ako okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby. Podľa dôvodovej správy, vyššia trestná sadzba v prípade skutočného použitia násilia, jeho hrozby alebo v prípade využitia bezbrannosti obete zostane zachovaná v odseku 2 a oproti súčasnému nastaveniu nedochádza k zmene. Nesystémovosť vidíme v to, že v ods. 3 písm. a) predkladateľ ponecháva doterajším znak „závažnejším spôsobom konania“ čo okrem iného znamená aj spáchanie činu „násilím, hrozbou bezprostredného násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy,“ [§ 138 písm. d) Trestného zákona]. Čiže v tomto smere vidíme spáchanie činu násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia ako duplicitnú okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby, s rozdielnymi trestnými sadzbami, čo môže spôsobovať aplikačné problémy.

Záver

Ľudská dôstojnosť je nevecnou, hodnotovou esenciou a extenziou ľudského života. Je jadrovou, neredukovateľnou a nekvantifikovateľnou kvalitou každej a všetkých podôb ľudského života. Zatiaľ čo jej koextenzívna väzba na ľudský život znamená jej univerzálnosť, jadrová povaha ľudskej dôstojnosti je reflexiou jedinečnosti ľudského života vo všetkých jeho nedokonalých, ale navzájom nezameniteľných podobách. Práve tým, že spoločnosť organizovaná vo forme štátu uznáva ľudskú dôstojnosť ako ideálnu, hodnotovú esenciu ľudského bytia, priznáva jej nositeľom autonómny morálny a právny status.(51)

Ochrana ľudskej dôstojnosti v právnom poriadku Slovenskej republiky je realizovaná jednak na ústavnej úrovni prostredníctvom spomínaného čl. 12 Ústavy ako objektívna hodnota – garantuje rovnosť všetkých ľudí v dôstojnosti a právach a čl. 19 Ústavy ako subjektívne právo každej osoby na zachovanie ľudskej dôstojnosti.

Civilistická ochrana ľudskej dôstojnosti je upravená najmä v § 11 Občianskeho zákonníka. K zásahu do cti a dôstojnosti môže dôjsť rôznym konaním či prejavmi. Niektoré prejavy nemožno považovať za neoprávnený zásah. Za neoprávnený zásah možno považovať aj pravdivé tvrdenie, ak je spôsobilé ohroziť vážnosť fyzickej osoby. Môže ísť napríklad o správu týkajúcu sa intímnej sféry, čo je zároveň aj zásahom do súkromia.(52)

Ako už bolo uvedené, trestnoprávna ochrana ľudskej dôstojnosti je sústredená predovšetkým v druhom diele, druhej hlavy osobitnej časti Trestného zákona. Trestné činy zasahujúce do integrity jedinca v sexuálnej oblasti patria medzi trestné činy porušujúcu ľudskú dôstojnosť. Sexuálna identita a ľudská dôstojnosť veľmi úzko vzájomne súvisia. Hoci sexuálne aktivity jednotlivca sú súkromným dôverným aktom, ktorý má priame dôsledky na ľudskú dôstojnosť, má tiež nepopierateľný vplyv na dôstojnosť spoločnosti ako celku.

Celkom na záver si dovolíme ešte krátku úvahu. Sme toho názoru, že pred samotným predložením uvádzaného návrhu Trestného zákona, ktorý obsahuje aj zmenu koncepcie trestného činu znásilnenia, by sa mala viesť odborná diskusiu o nahradení súčasného znaku násilia či hrozby bezprostredného násilia pri trestných činoch znásilnenia a sexuálneho násilia znakom „proti vôli“ resp. „bez súhlasu“ obete. Je potrebné dospieť k „celospoločenskej“ dohode akú formu má mať súhlas, či sa má vyžadovať súhlas výslovný alebo stačí konkludentný. Uvedomujeme, si, že je to problematika veľmi citlivá a diskusia by mala vyústiť do celospoločenského konsenzu. Skúsenosti z iných štátov ukazujú, že je to dlhá a náročná cesta. V niektorých štátoch, kde došlo k zmene koncepcie znásilnenia, týmto zmenám predchádzal niekoľkoročná odborná diskusia na viacerých úrovniach. Nepremyslené zmeny môžu spôsobiť množstvo problémov.

Za jeden z „unáhlených“ prístupov možno považovať Švédsko. Od 1. júla 2018 boli vo Švédsku vykonané legislatívne zmeny týkajúce sa trestného činu znásilnenia, tzv. zákon o súhlase (samtyckeslagen).(53) Podľa tohto zákona, musia obidvaja účastníci sexuálneho činu aktívne signalizovať súhlas s takouto aktivitou buď slovom, skutkom alebo inak. Podľa správy Švédskej národnej rady pre prevenciu kriminality(54) sa uvedené legislatívne zmeny zasiahli predovšetkým mladých ľudí, ktorí sa cez víkendové párty zúčastnili na sexuálnej aktivite, ktorú jedna strana následne cítila ako akt napadnutia. Niekedy to bol sexuálny styk, inokedy to bolo vyjadrenie záujmu bozkom, dotykom či iným spôsobom. V posudzovaných prípadoch sa nezriedka vyskytovali aj situácie, že sexuálny styk sa začal vzájomným konsenzom ale následne sa stal nekonsenzuálnym, nakoľko počas sexuálneho styku jedna zo strán z nejakého dôvodu prestala súhlas vyjadrovať.

Hypoteticky môže nastať aj stav, že zo sexuálneho styku ako najintímnejšej formy ľudského spolužitia sa stane „právny úkon“ s „formálnymi“ a „obsahovými“ náležitosťami. Niektorí odborníci, predovšetkým vštátoch kde je trestný čin znásilnenia založený na absencii súhlasu, z dôvodu predchádzaniu možnej následnej kriminalizácie, odporúčajú písomný súhlas so sexuálnym stykom podpísaný obidvoma „stranami“ pred samotným aktom. Na internete je dostupných viacero „vzorov“ na vytvorenie takéhoto „súhlasu“.(55)

Použitá literatúra

1. ANDERSON, S., A. Conceptualizing Rape as Coerced Sex. In. Ethics An International Journal of Social, Political, and Legal Philosophy. Vol. 127, No. 1/2016, s. 50-87. ISSN 0014-1704.
2. BALOG, B. Materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky. Žilina: Eurokódex, 2014. 203 s. ISBN 9788081550324.
3. ČIČ,M.akol.KomentárkÚstaveSlovenskejrepubliky.Žilina:Eurokódex2012. 831 s. ISBN 9788089447930.
4. DOWDS, E. Towards a Contextual Definition of Rape: Consent, Coercion and Constructive Force. In. Modern Law Review. vol. 83, No. 1/2020, s. 35-63. ISSN 0026-7961.
5. GŘIVNA, T. Trestné činy proti lidské důstojnosti v sexuální oblasti v novém trestním zákoníku. In. Bulletin advokacie, č. 10/2009, s. 67 – 72, ISSN 1210- 6348.
6. HÖRNLE, T. Criminalizing Behaviour to Protect Human Dignity. In. Criminal Law and Philosophy, vol. 6, no. 3/2012, s. 307-325. ISSN 1871-9805.
7. HUSSEINI,F.,BARTOŇ,M.,KOKEŠ,M.,KOPA,M.akol.Listinazákladních práv a svobod. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2021, 1456 s., ISBN 978- 80-7400-812-2.
8. JONES, J. Human Dignity in the EU Charter of Fundamental Rights and its Interpretation before the European Court of Justice. In. The Liverpool Law Review, vol. 33, no. 3/2012, s. 281-300, ISSN 1572-8625.
9. ĽALÍK, T. Ľudská dôstojnosť v právnom poriadku SR. In: Justičná revue. Roč. 69, č. 3/2017, s. 327-341. ISSN 1335-6461.
10. MARINICOVÁ, M. Filozoficko-právny pojem ľudskej dôstojnosti a súčasnosť. In. Disputationes quodlibetales XX.: dôstojnosť človeka a jeho budúcnosť. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, Gréckokatolícka teologická fakulta, 2017, s. 217-228, ISBN 978-80-555-1775-9.
11. PALENČÁR, M. Niekoľko poznámok k pojmu ľudskej dôstojnost. In. Disputationes quodlibetales XX.: dôstojnosť človeka a jeho budúcnosť. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, Gréckokatolícka teologická fakulta, 2017, s. 7- 19, ISBN 978-80-555-1775-9.
12. SEILER, V., SEILEROVÁ, B. Ľudská dôstojnosť– axióma ľudských práv. Bratislava: Vladimír Seiler, 2010. 99 s. ISBN 978-80-970403-5-2.
13. VEČEŘA, M. a kol. Teória práva. 4. vyd. Bratislava: Paneurópska vysoká škola; Žilina: Eurokódex, 2011. 352 s. ISBN 9788089447404.
14. VOJČÍK, P. a kol. Občiansky zákonník. Stručný komentár. Bratislava: Iura Edition, 2010, 1282 s. ISBN 978-80-8078-368-6.

15. VORSTER, N. Human dignity and sexual behaviour – a theological perspective. In. Verbum et Ecclesia, vol. 26, no. 3/2005, s. 891-911, ISSN 1609-9982.

16. WILLIS M. Introduction to the special issue on sexual consent. In. Psychology & Sexuality, Volume 11, Issue 4/2020, s. 266-269, ISSN 1941-9902.

1. ZÁHORA, J. Európske hodnoty trestného práva a ich zobrazenie v slovenskom trestnom práve. In: Hodnoty trestného práva v teórii a praxi. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2012. – ISBN 9788080825782. s. 7-30.
2. ZÁHORA, J. Unáhlená zmena koncepcie znásilnenia. In. Paneurópske právnické listy č. 1/2022. [online] dostupné < https://www.paneuropskepravnickelisty.sk/index.php/zahora-j/ > ISSN: 2644- 450X.

Kontaktné údaje autora

prof. JUDr. Jozef Záhora, PhD.
profesor
Paneurópska vysoká škola, Fakulta práva
e-mail: jozef.zahora@panerouni.com
telefón: +421 248 208 865

Poznámky

• 1) Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-19-0050.
• 2) Bližšie ZÁHORA, J. Európske hodnoty trestného práva a ich zobrazenie v slovenskom trestnom práve. In: Hodnoty trestného práva v teórii a praxi. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2012, s. 7.
• 3) Pozri VEČEŘA, M. a kol. Teória práva 4. vyd. Bratislava: Paneurópska vysoká škola; Žilina: Eurokódex, 2011. s. 295.
• 4) Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 12/01 zo 4. decembra 2007 uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 14/2008 Z. z.
• 5) Porovnaj MARINICOVÁ, M. Filozoficko-právny pojem ľudskej dôstojnosti a súčasnosť. In. Disputationes quodlibetales XX.: dôstojnosťčloveka a jeho budúcnosť. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, Gréckokatolícka teologická fakulta, 2017, s. 217.
• 6) Porovnaj SEILER, V., SEILEROVÁ, B. Ľudská dôstojnosť- axióma ľudských práv. Bratislava: Vladimír Seiler, 2010. s. 19.
• 7) Pozri PALENČÁR, M. Niekoľko poznámok k pojmu ľudskej dôstojnost. In. Disputationes quodlibetales XX.: dôstojnosťčloveka a jeho budúcnosť. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, Gréckokatolícka teologická fakulta, 2017, s. 10.
• 8) Porovnaj TURČAN, M. Kritika pojmu ľudskej dôstojnosti v koncepcii Suzy Killmisterovej. In. Filozofia. Roč. 77, č. 1/2022, s. 36.
• 9) Porovnaj DEMBICKÁ, L. Ľudská dôstojnosť v kontexte policajných činností. In: Policajná teória a prax. Roč. 22, č. 2/2014, s. 119.
• 10) Citované podľa ALEXY, R. Lidská důstojnost a princip proporcionality. In: Právník. Roč. 154, č. 11/2015, s. 872.
• 11) Porovnaj GLUCHMAN, V. Ľudská dôstojnosť a neutilitaristická konzekvencionalistická etika sociálnych dôsledkov. In: Filozofia. Roč. 59, č. 7/2004, s. 504.
• 12) Bližšie TURČAN, M. Kritika pojmu ľudskej dôstojnosti v koncepcii Suzy Killmisterovej. In. Filozofia. Roč. 77, č. 1/2022, s. 36 a nasl.
• 13) Bližšie HUSSEINI, F., BARTOŇ, M., KOKEŠ, M., KOPA, M. a kol. Listina základních práv a svobod. Komentář. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2021, s. 73 a nasl.
• 14) Vyhláška MZV č. 120/1976 Zb.
• 15) Oznámenie FM ZV č. 104/1991 Zb.
• 16) Oznámenie MZV SR č. 40/2000 Z. z.
• 17) Zmluva o Európskej únii (Konsolidované znenie), Ú. v. EÚ C 202, 7. 6. 2016, s. 1 – 46.
• 18) Charta základných práv Európskej únie, Ú. v. EÚ C 202, 7. 6. 2016, s. 389 – 405.
• 19) Porovnaj JONES, J. Human Dignity in the EU Charter of Fundamental Rights and its Interpretation before the European Court of Justice. In. The Liverpool Law Review, vol. 33, no. 3/2012, s. 286.
• 20) Porovnaj ALEXY, R. Lidská důstojnost a princip proporcionality. In: Právník. Roč. 154, č. 11/2015, s. 875.
• 21) Napr. Rozsudok Súdneho dvora z 9. októbra 2001, Holandské kráľovstvo proti Európskemu parlamentu a Rade Európskej únie, Vec C-377/98; Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) zo 14. októbra 2004, Omega Spielhallen- und Automatenaufstellungs-GmbH proti Oberbürgermeisterin der Bundesstadt Bonn, Vec C-36/02; Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 5. apríla 2016, Pál Aranyosi a Robert Căldăraru, Spojené veci C-404/15 a C-659/15; Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora)z 2. mája 2018, K. proti Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie a H.F. proti Belgische Staat, Spojené veci C‑331/16 a C‑366/16.
• 22) Bližšie ZÁHORA, J. Európske hodnoty trestného práva a ich zobrazenie v slovenskom trestnom práve. In: Hodnoty trestného práva v teórii a praxi. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2012, s. 7 a nasl.
• 23) Návrh Smernice Európskeho parlamentu a Rady o boji proti násiliu na ženách a domácemu násiliu, COM/2022/105 final.
• 24) Bližšie ČIČ, M. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Žilina: Eurokódex 2012, s. 85.
• 25) Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 4. decembra 2007, sp. zn. I. ÚS 12/01, uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 14/2008 Z. z.
• 26) Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 12/01 zo 4. decembra 2007 uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 14/2008 Z. z.
• 27) Bližšie BALOG, B. Materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky. Žilina: Eurokódex, 2014. s. 101 a nasl.
• 28) Porovnaj ĽALÍK, T. Ľudská dôstojnosť v právnom poriadku SR. In: Justičná revue. Roč. 69, č. 3/2017, s. 330.
• 29) Pozri napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2006, sp. zn. III. ÚS 194/06; Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. februára 2019, sp. zn. III. ÚS 759/2017-55.
• 30) Bližšie ČIČ, M. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Žilina: Eurokódex 2012, s. 144.
• 31) Porovnaj HÖRNLE, T. Criminalizing Behaviour to Protect Human Dignity. In. Criminal Law and Philosophy, vol. 6, no. 3/2012, s. 320.
• 32) Porovnaj VORSTER, N. Human dignity and sexual behaviour – a theological perspective. In. Verbum et Ecclesia, vol. 26, no. 3/2005, s. 891-911
• 33) Porovnaj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. februára 2019, sp. zn. III. ÚS 759/2017-55.
• 34) Situačná správa pre oblasť boja proti obchodovaniu s ľuďmi v Slovenskej republike za rok 2021, Informačné centrum na boj proti obchodovaniu s ľuďmi a prevenciu kriminality Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. s. 6 a nasl.
• 35) Bližšie ČIČ, M. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Žilina: Eurokódex 2012, s. 145.
• 36) Porovnaj GŘIVNA, T. Trestné činy proti lidské důstojnosti v sexuální oblasti v novém trestním zákoníku. In. Bulletin advokacie,č. 10/2009, s. 67.
• 37) European Parliament’s Resolution on Violence against Women (1986), Ú. v. ES C 176, 14.7.1986, s. 73 – 83.
• 38) Recommendation Rec(2002)5 of the Committee of Ministers to member states on the protection of women against violence (Adopted by the Committee of Ministers on 30 April 2002 at the 794th meeting of the Ministers’ Deputies).
• 39) Recommendation 1887 (2009), Rape of women, including marital rape, Parliamentary Assembly, text adopted by the Assembly on 2 October 2009 (35th Sitting).
• 40) Council of Europe Convention on preventing and combating violence against women and domestic violence. Council of Europe Treaty Series – No. 210.
• 41) Bližšie DOWDS, E. Towards a Contextual Definition of Rape: Consent, Coercion and Constructive Force. In. Modern Law Review. vol. 83, č. 1/2020, s. 35.
• 42) Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, číslo legislatívneho procesu LP/2021/744.
• 43) Porovnaj ANDERSON, S., A. Conceptualizing Rape as Coerced Sex. In. Ethics. An International Journal of Social, Political, and Legal Philosophy. Vol. 127, No. 1/2016, s. 50.
• 44) Bližšie VOJČÍK, P. a kol. Občiansky zákonník. Stručný komentár. Bratislava: Iura Edition, 2010, komentár k § 35.
• 45) Napr. WILLIS M. Introduction to the special issue on sexual consent. In. Psychology & Sexuality, Volume 11, Issue 4/2020, s. 266-269, PIEMONTE, J., L., GUSAKOVA, S. NICHOLS, M., CONLEY, T., D. Is consent sexy? Comparing evaluations of written erotica based on verbal sexual consent. In. Psychology & Sexuality, Volume 11, Issue 4/2020, s. 270-292, HOLMSTRÖM, H., PLANTIN, L., ELMERSTIG, E. Complexities of sexual consent: young people’s reasoning in a Swedish context. In. Psychology & Sexuality, Volume 11, Issue 4/2020, s. 342-357.
• 46) Bližšie ZÁHORA, J. Unáhlená zmena koncepcie znásilnenia. In. Paneurópske právnické listy č. 1/2022. [online] dostupné < https://www.paneuropskepravnickelisty.sk/index.php/zahora-j/>
• 47) Sexual Offences Act 2003.
• 48) „…a person consentsif he agrees by choice, and has the freedom and capacity to make that choice“.
• 49) The Crown Court Compendium Part I: Jury and Trial Management and Summing. Up July 2020, kapitola 20, s. 10 a 20.
• 50) Brottsbalk (1962:700).
• 51) Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 12/01 zo 4. decembra 2007 uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 14/2008 Z. z.
• 52) Bližšie VOJČÍK, P. a kol. Občiansky zákonník. Stručný komentár. Bratislava: Iura Edition, 2010, komentár k § 11.
• 53) Lag om ändring i brottsbalken. Lag (2018:618).
• 54) The new consent law in practice. An updated review of the changes in 2018 to the legal rules concerning rape. Brĺ report 2020:6. Stockholm: Swedish National Council for Crime Prevention, 2020, s. 5 a nasl.
• 55) Napr. https://eforms.com/consent/sexual/, https://www.snopes.com/fact-check/sweden-consent-sex/.

Autor
prof. JUDr. Jozef Záhora PhD.

Zdroj
https://unibook.upjs.sk/img/cms/2022/pravf/hodnotove-smerovanie-trestneho-prava.pdf

• právo na prístup k zamestnaniu
• Zákon – Zákon o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov 5/2004 | Paragrafy: § 14
• právo na prácu
• Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 35

1. ÚVOD

Právo na prácu je uznávané ako základné právo, ktoré po druhej svetovej vojne bolo začlenené do pozitívneho medzinárodného práva. Najprv bolo zakotvené v texte Všeobecnej deklarácie ľudských práv (1) prijatej Organizáciou spojených národov (1948). Na tej istej pôde sa neskôr stalo súčasťou aj Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (2) (1966) . Postupne bolo inkorporované regionálne; chronologicky v Európskej sociálnej charte (3)(1961) , Africkej charte ľudských práv a práv národov (1981), Dodatkovom protokole k Americkému dohovoru o ľudských právach (1988), Charte základných práv Európskej únie (2000), Arabskej charte o ľudských právach (2004) a Deklarácii ľudských práv Združenia národov juhovýchodnej Ázie (2012).V neposlednom rade je zahrnuté do ústav mnohých štátov rôznych politických a ekonomických systémov, okrem slovenskej napr. aj v alžírskej, čínskej, dánskej, holandskej, francúzskej, indickej, talianskej, japonskej, juhokórejskej, poľskej, rumunskej, ruskej, či španielskej.

2 OBSAH PRÁVA NA PRÁCU

Predmetné právo je zakotvené v Čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „občania majú právo na prácu“. Ústavodarca zvolil stručnú a imprecíznu formuláciu, z ktorej nie je úplne jasné, čo je jeho obsahom. Pri pátraní je preto nevyhnutné vychádzať z medzinárodnoprávnych dokumentov, ktorými je Slovensko priamo viazané, alebo ktoré určitým spôsobom akceptuje z dôvodu ich relevancie a významu inštitúcie, ktorou boli prijaté. Pri pohľade na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv však vidíme, že článok 23 je trochu mätúci a nie príliš nápomocný, pretože agreguje zväzok štyroch rôznych práv tvoriacich jeden celok; okrem práva na prácu, ide o právo na slobodný výber zamestnania, spravodlivé a uspokojivé pracovného podmienky a ochranu pred nezamestnanosťou. Najkonkrétnejší je v tomto smere Medzinárodnýpakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktorého článok 6 definuje dva elementárne prvky práva na prácu: i/ prístup k zamestnaniu a ii/ slobodné rozhodovanie o výbere a prijatí zamestnania. (4)

2.1 Právo na príležitosť zarábať si na živobytie svojou prácou

Právo mať príležitosť zarábať si na živobytie primárne znamená, že práca by mala byť k dispozícii pre všetkých, ktorí môžu pracovať a prácu si hľadajú. Na splnenie tohto cieľa musí štát aktívne prijímať opatrenia zamerané na „podporu hospodárskeho rastu a rozvoja, zvyšovania životnej úrovne, krytia potreby pracovných síl aprekonania nezamestnanosti a neúplnej zamestnanosti“. (5)

So zabezpečovaním plnej zamestnanosti úzko súvisí aj povinnosť štátu presadzovať rovn(ak)ý prístup k zamestnaniu. Špeciálne sa to týka znevýhodnených či marginalizovaných skupín akými sú ženy, starší, mladí, osoby so zdravotným postihnutím, migrujúci, či príslušníci menšín. Okrem podporovania rovnosti príležitostí mať možnosť živiť sa prácou treba akcentovať aj právo prístup k práci bez diskriminácie. Štát sa musí vyhýbať diskriminácii pri zamestnávaní a súčasne sa postarať o ochranu zamestnancov pred diskrimináciou, ak ide o prácu v súkromnej sfére; to sa vzťahuje od predzmluvných vzťahov až po skončenie pracovnoprávneho vzťahu.

2.2 Právo na slobodný výber alebo prijatie práce

Pri mnohých zamestnaniach ide skôr o otázku finančného zabezpečenia či prežitia ako výberu, keďže napr. málokto si z vlastnej vôle zvolí náročnú prácu bez primeraného ohodnotenia alebo sa stane príslušníkom ‚pracujúcej chudoby‘ (working poor). Právo na výber je luxusom, ktorý si nemôže dovoliť každý, pretože skutočná sloboda je častokrát podmienená okolnosťami stojacimi mimo človeka, ako sú miesto narodenia, talent daný do vienka, dostupnosť vzdelania či konieckoncov aj šťastie. Právo slobodného výberu teda nemá v právnom význame žiadny obsah a vyjadruje sa synonymickým právom odmietnuť pridelenú prácu, t.j. „nebyť akýmkoľvek spôsobom (6) nútený vykonávať povolanie alebo pracovnú činnosť“ . Terminologicky je potrebné vychádzať z univerzálne prijímanej definície nútenej práce v intenciách medzinárodných pracovnoprávnych štandardov: „Na účely tohto Dohovoru bude výraz ‚nútená alebo povinná práca‘ označovať každú prácu alebo službu, ktorá sa od ktorejkoľvek osoby vymáha pod hrozbou akéhokoľvek trestu a na ktorú sa nazývaná osoba neponúkla dobrovoľne.(7)

Právo slobodne si vyberať prácu tiež neznamená, že štát musí každému poskytovať príp. garantovať prácu, ktorú si želá, pretože je nereálne, aby každý mohol vykonávať prácu podľa vlastného výberu. V tomto zmysle judikoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky už v jednom zo svojich prvých rozhodnutí: „Právo na prácu nemožno chápať ako právo na konkrétnu prácu, na ktorú má občan príslušnú kvalifikáciu.(8) Vysloveného právneho názoru sa pridržiaval aj neskôr: „Právu na prácu teda nezodpovedá povinnosť zamestnávateľa prijať konkrétneho uchádzača o zamestnanie na konkrétne pracovné miesto.(9)

V tejto súvislosti vyvstáva praktická otázka, či by práca, ktorá je prístupná (pozri 2.1) a nie je nútená/povinná, nemala mať aj určité kvalitatívne parametre. Jedna vec je právo odmietnuť priradenú prácu, ale úplne iné je právo odmietnuť prácu, ktorá nie je prijateľná. Akceptovateľná práca (10) by mala byť prinajmenšom dôstojná (decent) , čiže taká, ktorá rešpektuje základné ľudské práva (11) , ako i právo na spravodlivé a uspokojujúce podmienky podľa Čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky. (12)

Poznámky

• 1) Článok 23 ods. 1 prvá veta Všeobecnej deklarácie ľudských práv: „Každý má právo na prácu, na slobodnú voľbu povolania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti nezamestnanosti.“
• 2) Článok 6 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach: „Štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo na prácu, ktoré zahŕňa právo na príležitosť zarábať si na živobytie svojou prácou, ktorú si slobodne vyberie alebo prijme, a urobí príslušné kroky na ochranu tohto práva.“
• 3) Rovnako tak v Európskej sociálnej charte (revidovanej) z roku 1996.
• 4) Niektorí autori právo na prácu rozdeľujú na tri zložky. K prvým dvom pridávajú aj záruky pred svojvoľným prepustením, hoci to explicitne nevyplýva zo znenia daného článku a skôr je zahrnuté v práve na slobodný výber alebo prijatie zamestnania. Pozri napr. CRAVEN M., The International Covenant on Economic, Social and Cultural Rights: a perspective on its development. Clarendon Press : Oxford, 1995, s. 221.
• 5) Súhrnná poznámka č. 18 Výboru pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva Organizácie spojených národov k článku 6 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach prijatá dňa 24. novembra 2005, bod 26. Určite nie je náhoda, že komentár implicitne odkazuje na Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o politike zamestnanosti č. 122 z roku 1964, keď doslovne preberá text z článku 1 ods. 1.
• 6) Súhrnná poznámka č. 18 Výboru pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva Organizácie spojených národov k článku 6 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach prijatá dňa 24. novembra 2005, bod 6.
• 7) Článok 2 ods. 1 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o nútenej alebo povinnej práci č. 29 z roku 1930.
• 8) Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 12/93.
• 9) Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 4/01.
• 10) Súhrnná poznámka č. 18 Výboru pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva Organizácie spojených národov k článku 6 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach prijatá dňa 24. novembra 2005, bod 7.
• 11) Najmä fyzickú a psychickú integritu jednotlivca pri výkone práce vrátane ochrany súkromia.
• 12) Čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky: „Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň, b) ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní, c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, e) primeraný odpočinok po práci, f) najkratšiu prípustnú dĺžku platenej dovolenky na zotavenie, g) právo na kolektívne vyjednávanie.“

Autor
JUDr. Andrej Poruban PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/bpf_2018_new/Zbornik_BPF2018_sekcia_4.pdf

I. Úvod

Niektoré právne úvahy, ktoré sa vzťahujú v teoretickej alebo v praktickej rovine k takým východiskovým pojmom ako je škoda, následok, účinok, či poškodený ekonomickou kriminalitou možno odvíjať od viacerých ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku.(2)Prioritným pojmom je poškodený tak, ako je definovaný v § 46 ods. 1 a 3 Trestného poriadku. Podľa tohto ustanoveniapoškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody.Okrem katalógu základných práv poškodeného definovaného v tomto ustanovení, § 46 ods. 3 Trestného poriadku ustanovuje, že poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súdvodsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania.Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

Slovenský právny poriadok neustanovuje legálnu definíciu pojmu ,,obeť“, napriek aktuálne prijatému zákonu č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinnému od 01.01.2018). Trestný poriadok definuje pojem ,,poškodený“ podľa § 46 Trestného poriadku, ktorý je v podstate primárnou obeťou, na rozdiel od obete podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25.10.2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV. Poškodeným môže byť podľa Trestného poriadku fyzická osoba aj právnickáosoba.(3)

II. K pojmu ,,škoda“

Ďalším, zdanlivo z hľadiska právnej úpravy, jednoznačným, hoci ako ukáže ďalší text,v aplikačnej praxi značne problémovým, je pojem ,,škoda“.

Škodou sa podľa § 124 ods. 1 Trestného zákona na účely tohto zákona rozumie ujma namajetku alebo reálny úbytok na majetku alebo na právach poškodeného alebo iná ujma, ktorá jev príčinnej súvislosti s trestným činom, bez ohľadu na to, či ide o škodu na veci alebo na právach. Škodou sa na účely tohto zákona rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti s trestným činom. Škodou sa rozumie aj ujma na zisku, na ktorý by poškodený inak vzhľadom na okolnostia svoje pomery mal nárok alebo ktorý by mohol odôvodnene dosiahnuť.

Výšku škody následne ustanovuje § 125 ods. 1 Trestného zákona, počnúc škodou malou, presahujúcou sumu 266 € a § 126 Trestného zákona ustanovuje spôsob výpočtu a určenie výšky škody, najmä pre obzvlášť závažné zločiny ekonomickej povahy, aktuálne na podklade znaleckého posudku (§ 126 ods. 3 in fine).(4)

Najmä z teoretického hľadiska nemožno v kontexte ďalších právnych úvah opomenúť tak dôležitý obligatórny znak trestných činov ekonomickej povahy, akým je objektívna stránkaa osobitne pojem ,,následok“. Rozumie sa ním v trestnom práve porušenie alebo ohrozenie hodnôt, ktoré sú objektom trestného činu a ktoré sú chránené Trestným zákonom. Toto porušenie alebo ohrozenie je spôsobené konaním charakterizujúcim trestný čin. Je však samozrejmé, že páchateľovi je možné pričítať len ten následok, ktorý páchateľ zavinil a ktorý toto jeho zavinenie (či už úmyselné, prevažne v prípade ekonomickej kriminality, alebo z nedbanlivosti) pokrýva. Vzhľadom na formuláciu jednotlivých skutkových podstát trestných činov v osobitnej časti Trestného zákona, rozlišuje Trestný zákon medzi poškodením objektu trestného činu a jeho ohrozením. Pri niektorých skutkových podstatách v osobitnej časti Trestného zákona je totiž následkom konania páchateľa porucha (pri trestnom čine krádeže podľa § 212 Trestného zákona a pod.), pri iných je následkom konania páchateľa ohrozenie objektu trestného činu, t. j. nebezpečenstvo vzniku poruchy (napr. pri trestnom čine všeobecného ohrozenia podľa § 284 a nasl. Trestného zákona).(5)

Niektoré trestné činy sú charakterizované vznikom účinku. Účinkom sa rozumie zmena na hmotnom predmete útoku (typicky poškodenie veci). Následok nemožno stotožňovať s účinkom. Účinok sa totiž vždy vzťahuje na hmotný predmet útoku (a je možné ho spravidla kvantifikovaťa oceniť peniazmi) a následok na objekt trestného činu. Účinok trestného činu ale nie je atribútom predmetu útoku, pretože poznáme i prípady trestný činov, ktoré majú predmet útoku, ale k účinku nemusí dôjsť (napr. pri pokuse trestného činu).(6)

Na základe týchto východísk možno konštatovať, že pojem ,,škoda“, ktorý je jedenz najtypickejších znakov pre trestné činy v oblasti ekonomickej kriminality možno stotožniť v prípade týchto trestných činov s pojmom účinok, ktorá sa tak prejavuje na hmotnom predmete útoku – majetku (poškodenom, zničenom, akokoľvek znehodnotenom atď.).

Za daných okolností by sa mohlo javiť, že takto relatívne jednoznačne definované pojmy najmä škoda a poškodený nebudú predovšetkým v praxi vyvolávať závažnejšie aplikačné problémy, opak je však pravdou.

V nasledujúcom texte priblížime niekoľko situácií, kedy definovanie, resp. postavenie poškodeného v prípade tzv. ekonomickej kriminality a vymedzenie či už jeho práv, alebo aj povinností vyvolalo úplne protichodné právne názory a závery z nich plynúce.

III. Poškodený a trestný čin daňového podvodu podľa § 277a Trestného zákona

V ostatnom období aplikačné problémy v súvislosti s postavením poškodeného v prípade ekonomickej kriminality vyvolali daňové trestné činy daňové, najmä trestný čin daňového podvodu podľa 277a Trestného zákona.

Tohto trestného činu sa dopustí ten, kto neoprávnene vo väčšom rozsahu uplatní nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech. Trestná sadzba trestu odňatia slobody sa postupne zvyšuje až na 7 až 12 rokov, ak je taký čin, okrem iného, spáchaný vo veľkom rozsahu (4 až 10 rokov v značnomrozsahu).

Takéto konanie v zásade predstavuje osobitný druh podvodu (ako to nakoniec vyplýva už aj zo samotného názvu), keď páchateľ uplatňuje nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane, hoci na jej vrátenie nemá zákonný nárok. Takéto uplatnenie nároku spočívav klamlivom predstieraní splnenia podmienok na takýto nárok, čím dochádza k uvádzaniu správcudane do omylu.(7)

Vychádzajúc z takéhoto výkladu základných znakov skutkovej podstaty trestného činu daňového podvodu sa podľa časti právnych názorov javilo, že uplatnením nároku na vrátenie danejz pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane páchateľom a vyplatenie mu tohto nároku je typickým pre pojem škoda, pretože v zmysle citovaného § 124 ods. 1 Trestného zákona ide o reálny útok na majetku, teda úbytok na štátnom rozpočte Slovenskej republiky (v praxi aj niekoľko desiatok miliónov Eur). Následne sa javilo, že daňový úrad je typickým poškodeným podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku, pretože mu bola spôsobená majetková škoda a takýto poškodený má podľa zákona – Trestného poriadku proti obvinenému nárok na náhradu škody.(8) Podľa odlišných rozhodnutí(9) daňový úrad nemal byť vôbec už v prípravnom konaní pripustený do konania, a už vôbec nie s návrhom na náhradu škody. Súdy pritom vychádzali z právneho názoru, že povinnosť doplatenia prípadných chýbajúcich odvodov na daniach apoistnom, respektíve vrátenie nadmerných odpočtov vyplýva priamo z príslušných daňových zákonov a o týchto povinnostiach rozhodujú výlučne iba daňové orgány.

Odlišnosť týchto právnych názorov vyriešilo stanovisko trestnoprávneho kolégia publikované v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod R 71/2017 s týmito závermi.

Majetkové nároky štátu, vyplývajúce z predpisov o jednotlivých druhoch daní, o ktorých vo svojej pôsobnosti prvotne rozhoduje príslušný správny orgán postupom podľa Daňového poriadku (zákon č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov), vrátane nároku, ktorý vyplýva z daňovníkom neoprávnene uplatneného nároku na vrátenie zaplatenej dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnejdane, majú administratívnoprávnu povahu a rozhodnutia o nich podliehajú prieskumu správneho súdu podľa Správneho súdneho poriadku (zákon č. 162/2015 Z. z. v znení zákona č. 88/2017 Z. z.).Tieto nároky nie sú nárokom na náhradu škody, ktorý je možné uplatniť v trestnom konaní podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku – tzv. adhézne konanie (súd o ich priznaní nerozhoduje ani v konaní podľa Civilného sporového poriadku – zákon č. 160/2015 Z. z. v znení zákona č. 87/2017 Z. z., nakoľko nejde o vec patriacu do pôsobnosti súdov). Je teda vylúčené prekrývanie, teda konflikt pôsobnosti orgánov (správneho orgánu a súdu), resp. duplicita v rozhodovaní o tom istom nároku.

Na tomto závere nič nemení okolnosť, že dotknutý majetkový nárok (s daňovým hmotnoprávnym podkladom) kvantitatívne zodpovedá pri daňovom trestnom čine, ktorý je predmetom trestného konania, kvalifikačnému momentu rozsahu činu (znaku objektívnej stránky skutkovej podstaty pri daňových trestných činoch podľa § 276 až § 278 Trestného zákona).Rovnako je z pohľadu adhézneho konania irelevantné, ak daňový nárok smeruje proti právnickejosobe a obvinenou z vecne súvisiaceho daňového trestného činu je len fyzická osoba, ktorej konaním bol trestný čin spáchaný; nejde o duplicitne založený nárok na náhradu škody proti takému páchateľovi.

Aj napriek nemožnosti uplatniť daňový majetkový nárok v adhéznom konaní je Slovenská republika zastúpená príslušným orgánom ( pôsobnosti finančnej správy – daňovým , colným ) ,v trestnom konaní o daňovom trestnom čine poškodeným s právami podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku (a podľa povahy veci aj podľa ostatných odsekov tohto ustanovenia, okrem odsekov 3 a 4).

Ak je v trestnom konaní podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku, postupom podľa § 256 ods. 2 Trestného poriadku, na hlavnom pojednávaní uplatnený daňový majetkový nárok (ako nárok na náhradu škody proti obvinenej fyzickej alebo právnickej osobe), súd poškodeného nepripustí na hlavné pojednávanie (len) s uplatneným nárokom na náhradu škody uznesením podľa § 256 ods. 3 Trestného poriadku, použijúc reštriktívny výklad tohto ustanovenia (poškodený zostane v postavení strany vo zvyšku svojich procesných práv). Taký postup sa aj v prípade, ak o nároku už bolo právoplatne rozhodnuté v konaní podľa Daňového poriadku, uplatní namiesto postupu podľa § 256 ods. 4, § 46 ods. 4 Trestného poriadku (keďže prekážka res iudicata sa týka len nároku na náhradu škody, o ktorom už bolo rozhodnuté, nie iného nároku).

IV. Poškodený a trestný čin Poškodzovania finančných záujmov Európskej únie podľa § 261 Trestného zákona

Tohto trestného činu sa dopustí ten, kto použije alebo predloží falšovaný, nesprávny alebo neúplný výkaz alebo doklad, alebo neposkytne povinné údaje, alebo použije prostriedky zovšeobecného rozpočtu Európskej únie, z rozpočtu spravovaného Európskou úniou alebo v zastúpení Európskej únie na iný účel, ako boli pôvodne určené, a tým umožní spôsobenie sprenevery alebo protiprávne zadržanie prostriedkov z uvedeného rozpočtu.

Napriek tomu, že citované ustanovenie § 261 ods. 1 Trestného zákona nevyžaduje spôsobenie žiadnej škody, v jeho odsekoch 2, 3 a 4 je predpokladaný vznik postupne väčšej, značnej škody alebo škody veľkého rozsahu.

Z pohľadu postavenia poškodeného sa odlišnosť právnych názorov spájala s uvádzanými pojmami „spôsobenie sprenevery“ a „protiprávne zadržanie prostriedkov zrozpočtov EÚ.“(10)Skutkovo tak tieto aplikačné problémy vznikali , ak síce páchateľ predložil poskytovateľovi príspevku napr. falošné doklady, avšak takto vylákaný nenávratný finančný príspevok (ďalej aj „ NFP“) sa nepoužil na iný účel, ako bol pôvodne určený, ale naopak , na deklarovaný účel. Konkrétne sa tak stávalo napr. vprípadoch predkladania sfalšovaných stavebných povolení žiadateľmi o príspevok ich poskytovateľom – ministerstvám, tie následne nenávratné finančné príspevky žiadateľom vo výške niekoľko stotisíc Eur vyplatili, avšak takto podvodne vylákané finančné príspevky ich žiadatelia nakoniec použili na výstavbu deklarovaných nehnuteľností. Časť právnych názorov sa preto prikláňala k záveru, že v daných prípadoch nie sú naplnené ani alternatívne citované znaky – použije prostriedky z rozpočtov EÚ na iný účel, ako boli pôvodne určené, atým umožní spôsobenie sprenevery alebo protiprávne zadržanie prostriedkovz uvedených rozpočtov. Takému právnemu názoru potom zodpovedal záver o neexistencii škodya teda ani poškodeného.

V súčasnej aplikačnej praxi je však ustálený odlišný právny názor, a teda o existenciivzniku škody v takýchto prípadoch a poškodeného, t. j. najmä príslušného ministerstva alebo iného úradu, ktorý žiadateľovi poskytol nenávratný finančný príspevok. Tento právny záver vyplývaz uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3To 11/2013 z 25.3. 2015. Najvyšší súdSlovenskej republiky v tomto rozhodnutí konštatoval, že relevantným je podstatné porušenie zmluvyo poskytnutí nenávratného finančného príspevku (napr. vyššie uvedeným predkladaním falošných dokladov). Pritom takéto porušenie zmluvy o poskytnutí NFP znamená, že prijímateľovi nevznikol nárok na vyplatenie príslušnej refundácie v celej sume uplatneného nároku z rozpočtu EÚ. Akékoľvek úvahy o rozsahu oprávnených a neoprávnených výdavkov sú za týchto okolností bezpredmetné a právne irelevantné, keďže poskytnutá suma refundácie, na ktorý obžalovaný nemal nárok, predstavuje od jej vyplatenia protiprávne zadržanie prostriedkov poskytnutých z rozpočtu EÚ.

Pokiaľ pôvodne sudcovia konštatovali, že k zadržaniu týchto prostriedkov nedošlo z dôvodu, že nikto tieto prostriedky od páchateľov nežiadal naspäť, Najvyšší súd Slovenskej republiky k tejto argumentácii uviedol, že všeobecné zmluvné podmienky, ktoré sú prílohou zmluvy o poskytnutí NFP sa nevzťahujú na situáciu, kedy nárok na NFP vôbec nevznikol, pretože povinnosť vrátenia vyplýva z neoprávneného zadržania prostriedkov a nie až žiadosťou poskytovateľa o ichvrátenie.

Predmetnú problematiku možno doplniť ďalšou argumentáciou, ktorá vyplýva napr. ajz uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Tost 9/2016 z 21.4.2016 podľa ktorého trestný čin poškodzovania finančných záujmov Európskej únie podľa § 261 Trestného zákonavzákladnej skutkovej podstate obsahuje pojmy, ktoré uvádza ako podmienky trestnejzodpovednosti s tým, že tieto pojmy majú povahu normatívneho znaku skutkovej podstaty. Trestný zákon sa v tomto smere nedovoláva žiadnym štandardným spôsobom (odkazom či blanketom) žiadneho z mimotrestných prameňov európskeho práva. Naopak, z tohto prameňa pojmy ,,všeobecný rozpočet Európskej únie“, ,,rozpočet spravovaný Európskou úniou alebo v zastúpení Európskej únie“, preberá Trestný zákon bez ďalšieho. Tu má význam pre páchateľov negatívny právny omyl o týchto znakoch, pretože ten sa posudzuje podľa zásad platných pre negatívny právny omyl skutkový. S ohľadom na to, že tento trestný čin je v základnej skutkovej podstate deliktom úmyselným, trestná zodpovednosť by v prípade uvedeného omylu neprichádzala do úvahy.

Vyššie uvedený trestný čin je dokonaný už v okamihu, keď páchateľ tam opísaným konaním prinajmenšom vytvorí možnosť (umožní), aby nastal poruchový následok (spôsobenie sprenevery, protiprávne zadržanie prostriedkov). Ako je vidieť ani pri tomto trestnom čine sa nevyžaduje v jeho základnej skutkovej podstate vznik škody v pravom slova zmysle, ale savyžaduje vznik škodlivého následku (sprenevery, zadržanie). Spreneveru v zmysle § 261 Trestného zákona nemožno stotožňovať so spreneverou podľa § 213 Trestného zákona, pretože pri trestnom čine podľa § 261 Trestného zákona nejde o zverenú vec, ale v podstate o refundáciu vynaložených nákladov. Aj preto pri tomto trestnom čine, podobne ako pri trestnom čine subvenčného podvodu, tvorí v predmetnej veci škodu ako kvalifikačný moment celá vylákaná suma zo všeobecného rozpočtu – napr. z Európskeho sociálneho fondu.

V súvislosti s analyzovaným § 261 Trestného zákona je namieste pripomenúť, že ten je obvykle páchaný v jednočinnom súbehu s trestným činom subvenčného podvodu podľa § 225 Trestného zákona. Deje sa tak preto, že nenávratný finančný príspevok je vždy percentuálne tvorený z finančných prostriedkov z niektorého z fondov EÚ (napr. až 85% z Európskeho sociálnehofondu) a zo zdrojov štátneho rozpočtu (napr. zvyšných 15% u projektov podporujúcich zamestnanosť). Je potrebné preto dodať, že trestný čin subvenčného podvodu podľa § 225 Trestného zákona ja úmyselným trestným činom, ktorého podstata spočíva vo vylákaní plnenia od oprávneného subjektu predstieraním okolností, ktoré nie sú súladné s podmienkami, za ktorých možno plnenie poskytnúť, pričom páchateľ tak uvádza oprávnený subjekt do omylu v otázke splnenia predpísaných podmienok. Podmienkou naplnenia objektívnej stránky skutkovej podstaty tohto trestného činu v jeho základnej skutkovej podstate nie je vznik škody, preto ani úmysel páchateľa nemusí k spôsobeniu škody smerovať, aj keď spravidla tomu tak bude. Výška spôsobenej škody ako kvalifikačný znak skutkovej podstaty toho ktorého odseku § 225 Trestného zákona je daná v predmetnej veci úmyslom páchateľov, ktorí konali v úmysle vylákať celú výšku príspevku, pričom mali klamať v otázke splnenia podmienok na poskytnutie príspevku a nie v otázke jeho použitia. Tomu napokon zodpovedá i objektívna stránka tohto trestného činu v odseku 1, pričom škoda ako následok (súčasť objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu) odôvodňuje pri nezmenenom konaní ako v odseku 1 použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty tohto trestného činu. Ak úmysel páchateľov smeroval k vylákaniu celého príspevku, škodou ako kvalifikačným znakomby mal byť celý poskytnutý príspevok a preto sa orgány činné v trestnom konaní a súdv konkrétnych veciach musia v dokazovaní zamerať aj na to, či údaje v žiadosti o poskytnutiefinančného príspevku boli pravdivé a zodpovedali skutočnému stavu.

V. Nejednotnosť výkladu pojmu poškodený a škoda v prípade zriadenia záložného práva k nehnuteľnostiam

Vzmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6To 38/2001z 25.9.2001 publikovanom v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. R 93/2002 subjektívnu stránku trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 Trestného zákona (v súčasnosti úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona) v prípade konania, ktoré má prvky vylákania úveru, treba skúmať aj z toho hľadiska, či úverová zmluva zabezpečovaná zmluvne zriadeným záložným právom k nehnuteľnostiam, je veriteľom reálne vymožiteľná alebo iba fiktívna, lebo záložné právo má dve funkcie:

1. zabezpečovaciu, ktorá má viesť dlžníka k tomu, aby pohľadávku dobrovoľne a včas splnil, inak si ju veriteľ môže uspokojiť zo zálohu,

2. uhradzovaciu, ktorá veriteľa oprávňuje k tomu, aby si svoju pohľadávku uhradil zo zálohu.

Predmetný právny záver Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval po tom, čo prvostupňový súd ustálil skutkový stav v zásade tak, že obžalovaná uzavrela v januári 1994 so Slovenskou štátnou sporiteľňou úverovú zmluvu, na základe ktorej jej banka poskytla úver 8 miliónov vtedajších Sk, s možnosťou splátok štyri roky s úrokom 18% ročne. V nej sa obžalovaná zaviazala, okrem splatenia úveru, aj k zriadeniu záložného práva k nehnuteľnostiam poskytnutých, podľa pripojených zmlúv ďalšími obžalovanými (ručitelia) v hodnote (podľa pripojených znaleckých posudkov) prevyšujúcej 16 miliónov vtedajších Sk s vedomím, že v prípade nesplácania úveru môže banka, okrem iného, pristúpiť k predaju týchto nehnuteľností prostredníctvom ňou zvolenej realitnej kancelárie. Záložné právo banky k uvedeným nehnuteľnostiam bolo riadne vyznačené v listochvlastníctva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vrámci rozhodovania oodvolaniach obžalovaných podaných proti odsudzujúcemu rozsudku spochybnil jeho zákonnosť s poukazom, okrem iného, ajna tieto argumenty.

Záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

V prípade záväzkových vzťahov je potrebné veľmi pozorne rozlišovať neplnenie alebo porušenie zmluvnej povinnosti, ktoré nemajú za následok vznik škody a uspokojujú sa zákonnýmprostriedkami – úrokmi z omeškania, poplatkami z omeškania, formou penále a pod. a tie, ktoré takýto následok – škodu spôsobujú. Obzvlášť je to dôležité pri tých záväzkových vzťahoch, ktoré sú zabezpečované vecným ručením – záložným právom veriteľa.

Trestného činu podvodu sa dopusti ten, kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatil tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využil niečí omyl a spôsobí tak na cudzom majetku škodu určitého rozsahu.

Škodou sa všeobecne rozumie majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch. Táto ujma môže mať buď podobu škody skutočnej, spočívajúcej v zmenšení majetku poškodeného (vrátane nákladov spojených so vznikom a zisťovaním škody – § 380 Obchodného zákonníka), alebo podobu ušlého zisku.

V predmetnej trestnej veci bolo nepochybne preukázané, že obžalovaná sa úverovou zmluvou zaviazala splatiť poskytnutý úver v určených splátkach a lehotách. Okrem toho (akcesoricky) bolo zriadené aj záložné právo k nehnuteľnostiam poskytnutým podľa pripojených zmlúv ako ručiteľmi obžalovanými V.R. a M.R. v hodnote (podľa pripojených znaleckých posudkov) prevyšujúcej 16 miliónov vtedajších Sk. V základnej – úverovej zmluve bolo dohodnuté zmluvnýmistranami – obžalovanou a bankou so súhlasom ručiteľov, že v prípade nesplácania úveru môže banka, okrem iného, pristúpiť k predaju týchto nehnuteľností prostredníctvom ňou zvolenej realitnej kancelárie.

Súd mal pre vyvodenie trestnej zodpovednosti, ako základnú otázku vyriešiť, či nesplnenie zabezpečeného zmluvného záväzku zúverovej zmluvy spôsobilo vznik škody úmyselnýmzavinením obžalovanej a jej spolupáchateľov alebo malo za následok iba sankcie v zmysleobchodného práva (úroky z omeškania, atď.).

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zabezpečenie záväzku splatiť poskytnutý úver založením nehnuteľností v hodnote dvojnásobku sumy poskytnutej na základe úverovej zmluvy bankou, minimálne zoslabuje, ak nie úplne vylučuje, úmyselné zavinenie vo vzťahuk predpokladanému následku – vzniku škody.

Cieľom záložného práva je dosiahnuť, aby v prípade, keď dlžník svoj dlh nesplní, mohol byť veriteľ uspokojený z ceny nehnuteľnosti, na ktorú bolo zriadené záložné právo a ktorá sa v prípade neuspokojenia záväzku predala, ak išlo o záloh podľa Obchodného zákonníka, priamo veriteľom. Záväzok dlžníka i záväzok ručiteľov sú súbežnými záväzkami a záväzok ručiteľov nemôže existovať bez záväzku dlžníka. Právo banky predať založenú nehnuteľnosť vzniklo banke, a vzniká i vovšeobecnosti už uzatvorením úverovej zmluvy, ktorá je zabezpečená záložným právom. Toto právo však mohla banka fakticky realizovať až po naplnení odkladacej podmienky – včase, keď obžalovaná J.R. v postavení dlžníka prestala splácať poskytnutý úver.

Banka sa pri uzatváraní úverovej zmluvy opierala o znenie § 299 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého záložný veriteľ môže pri výkone svojho záložného práva predať na verejnej dražbe založenú nehnuteľnosť alebo iný záloh, ktorý má u seba alebo s ktorými je oprávnený nakladať, ak na tento zamýšľaný výkon záložného práva včas upozorní záložcua dlžníka; ak to určuje zmluva, môže záložný veriteľ predať aj záloh aj iným vhodným spôsobom.

Odlišný názor vo vzťahu k následku v prípade existencie záložnej zmluvy vyslovil Špecializovaný trestný súd Pezinok vo svojom rozsudku sp. zn. BB-3T 16/2013 z8.12.2015 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3To/6/2016 z 22.2.2017.

Z jeho odôvodnenia vyplynulo, že záložné právo je právny prostriedok zabezpečenia pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva, ak pohľadávka nie je riadne a včas splnená. Ide výhradne o inštitút súkromného práva, ktorý v zásade nemá vplyv na existenciu či neexistenciu vzťahov upravených právom verejných i keď je pravdou, že existencia súkromnoprávnych zmlúv môže mať vplyv napr. na posudzovanie subjektívnej stránky trestného činu. Ak by totiž založenie predmetu, na ktorý bol poskytnutý NFP mohlo mať vplyv na trestno-právnu kvalifikáciu eventuálneho podvodného konania príjemcu, nielenže vznikajú v podstate neriešiteľné problémy so spôsobom špecifikácie následku, ale mohlo by dôjsť i k stavu, kedy takto chápané formálne „krytie sa“ poskytovateľa NFP, sktorým príjemca formálne súhlasí, zamedzí vyvodeniu akejkoľvek trestnoprávnej zodpovednosti podvodne konajúceho subjektu. Zjednodušene povedané, podvodne vylákané plnenie je v celom rozsahu, v akom je vylákané, podvodne vylákaným plnením, nech by bolo „kryté“ akýmkoľvek dvojstranným súkromnoprávny vzťahom. Možno len dodať, že aj oveľa jednoduchšie formy podvodov, ako ich definuje Trestný zákon, zvyknú byť formálne „kryté“ rôznymi aj písomnými zmluvami alebo prehláseniami, pričom ich existencia vprípade preukázania podvodného úmyslu v čase skutku nemá žiadnu trestnoprávnu relevanciu.

V konečnom dôsledku je potrebné zdôrazniť, že obdobné právne závery vyplývajú ajz rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky publikované pod č. TR NS 7/2004-T 707, v zmyslektorého v zásade uplatnenie obdobných zaisťovacích inštitútov je len náhradou škody v trestnomkonaní spôsobenej podvodným konaním, a teda ich uplatnenie nezbavuje páchateľa podvodného konania trestnej zodpovednosti za takéto konanie.

Spoukazom na obe protichodné argumentácie sa prikláňame kdruhému zprávnych názorov vyslovených Špecializovaným trestným súdom Pezinok a Najvyšším súdom Českej republiky, teda že za daných okolností i v prípade existencie zaisťovacích inštitútov je namieste vyvodenie trestnej zodpovednosti za podvodné konanie za existencie škody i poškodeného.

VI. Machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe a pojmy škoda a poškodený

Tohto trestného činu sa podľa § 266 ods. 1 Trestného zákona dopustí ten, kto v súvislostis verejným obstarávaním alebo verejnou dražbou v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému prospech koná v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o verejnom obstarávaní alebo verejnej dražbe alebo dojedná niektorému súťažiteľovi alebo účastníkovi verejnej dražby prednosť alebo výhodnejšie podmienky na úkor iných súťažiteľov alebo účastníkov verejnej dražby. Odsek 2 a 3 tohto ustanovenia, okrem iného, predpokladajú spôsobenie značnej škody a škody veľkého rozsahu, a teda aj existenciu poškodeného.

Z hľadiska aplikačných problémov plynúcich z dvoch odlišných právnych názorov, teda či škodou je celý objem zákazky získanej machináciami pri verejnom obstarávaní alebo len zisk z taktozískanej zákazky plynúci, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky k analyzovanej problematike v uznesení sp. zn. 1Tost 21/2013 zo 6. novembra 2013 priklonil k druhému z uvádzaných právnych názorov, okrem iného konštatujúc, že pre posúdenie, či došlo k naplneniu skutkovej podstatytrestného činu podľa § 266 ods. 3 písm. a) Trestného zákona, nie je možné považovať za škodu, resp. za prospech hodnotu celej zákazky, ktorá bola predmetom verejnej súťaže, ale len rozsah ujmy, resp. prospechu predstavujúci objem zisku iného subjektu. Tento zisk môže predstavovať určitú časť celkového objemu zákazky.

Pri ustálení výšky škody, resp. výšky prospechu v súvislosti s verejným obstarávaním alebo verejnou dražbou podľa ustanovenia § 266 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona treba vychádzať zo skutočnej škody, ktorá predstavuje majetkovú hodnotu, o ktorú bolmajetok iného zmenšený (v prípade prospechu zväčšený), resp. o zisk, na ktorý by iný subjekt mal podľa okolností a vzhľadom na svoje pomery nárok alebo, ktorý by mohol odôvodnene dosiahnuťa nie z celkovej hodnoty zákazky, ktorá je predmetom verejného obstarávania, resp. verejnejdražby, pretože túto nemožno považovať za hodnotu a výšku, ktorej by došlo k úbytku (resp. nárastu) na majetku iného. V záverečnej časti svojho rozhodnutia preto Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že k jednoznačným záverom v otázkach skutkových i právnych bude možné dospieť, zrejme až postupom podľa § 141, resp. § 142 Trestného poriadku upravujúcich odbornú, resp. znaleckú činnosť za účelom zistenia predpokladaného zisku z celkového objemu danej zákazky.

V súvislosti so sporným pojmom poškodený u tejto skutkovej podstaty trestného činu je potrebné vintenciách uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4To 2/2016z 23.11.2017 na tomto mieste konštatovať, že objektom trestného činu machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe je záujem na riadnom a zákonnom vykonávaní verejného obstarávania alebo verejnej dražby, najmä záujem na dodržiavaní stanoveného postupu a zásad transparentnosti, rovnakého zaobchádzania a nediskriminovania súťažiteľov, respektíve účastníkov verejnej dražby.

Objektívnu stránku tohto trestného činu naplní páchateľ, ktorý konkrétnej osobe, vystupujúcejv súvislosti s verejným obstarávaním ako súťažiteľ (alebo vo verejnej dražbe ako účastník verejnej dražby), dojedná na úkor iných súťažiteľov (účastníkov verejnej dražby) určitú výhodu v podobeprednosti alebo výhodnejších podmienok, alebo kto v súvislosti s verejným obstarávaním alebo verejnou dražbou koná v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o verejnomobstarávaní alebo verejnej dražbe.

Právnym predpisom regulujúcim proces verejného obstarávania je zákon č. 343/2015 Z. z.o verejnom obstarávaní. Jemu predchádzajúci bol zákon č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávanía o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Za prednosť vzmysle ustanovenia § 266 ods. 1 Trestného zákona, treba považovať akékoľvek zvýhodnenie niektorého súťažiteľa (alebo účastníka verejnej dražby), pokiaľ ide o časový predstih, napríklad oznámenie termínu verejnej súťaže (alebo verejnej dražby) niektorému súťažiteľovi (alebo účastníkovi verejnej dražby) pred jeho verejným vyhlásením.

Výhodnejšími podmienkami potom treba rozumieť akékoľvek iné podmienky, ktoré zvýhodňujú niektorého súťažiteľa (alebo účastníka verejnej dražby) pred ďalšími. V súvislosti s verejným obstarávaním môže ísť napríklad o oznámenie údajov o obsahu návrhov iných súťažiteľov.

Pokiaľ ide o Trestným zákonom používaný pojem „súťažiteľ“, tento, napriek zrejmej spätostiskutkovej podstaty tohto trestného činu s právnou úpravou verejného obstarávania, v súčasnosti účinný ani predchádzajúci zákon overejnom obstarávaní nepozná. Jeho legálnu definíciu neustanovuje ani samotný Trestný zákon, ale ani Obchodný zákonník. Z jeho ustanovení (§ 284 Obchodného zákonníka) však možno vyvodiť, že súťažiteľom je ten, kto v lehote stanovenej vpodmienkach súťaže predloží do súťaže návrh, zároveň vyhovujúci aj všetkým ostatným uverejneným podmienkam súťaže. Z hľadiska subjektívnej stránky ide o úmyselný trestný čin. Zároveň musí byť preukázaný tzv. druhý úmysel, teda úmysel páchateľa spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému prospech. Aby k spôsobeniu škody alebo získaniu prospechu došlo, sa však na trestnú zodpovednosť podľa § 266 ods. 1 Trestného zákona nevyžaduje.

Z dikcie ustanovenia § 266 ods. 1 Trestného zákona vyplýva, že pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe sa vyžaduje, aby sa súťaže realizovanej formou verejného obstarávania reálne zúčastnil viac ako jeden súťažiteľ. Totižlen v prípade účasti aspoň dvoch súťažiteľov objektívne prichádza do úvahy dojednanie prednosti či výhodnejších podmienok pre niektorého z nich. V prípade, keď sa do verejnej súťaže zapojil jediný súťažiteľ, chýba referenčný rámec, v rámci ktorého by bolo možné vyhodnocovať nastavené podmienky súťaže ako výhodnejšie či zabezpečujúce prednosť konkrétnemu súťažiteľovi. Trestný zákon takýto postup, vrámci ktorého by sa ako trestné vyhodnocovalo konanie smerujúce kdiskriminácii len možných účastníkov súťaže nepripúšťa. Pokiaľ sú ďalší súťažitelia len potenciálni, je aj ich znevýhodňovanie len v rovine možnej, a teda z hľadiska prostriedkov trestného práva nepreukázateľné.

Objektívna stránka tohto trestného činu je Trestným zákonom formulovaná alternatívne,a teda k jej naplneniu môže dôjsť nielen dojednaním prednosti alebo výhodnejších podmienok pre jedného súťažiteľa na úkor iných súťažiteľov, ale rovnako aj konaním v rozpore so všeobecne záväzným predpisom o verejnom obstarávaní. Záver o nerešpektovaní konkrétnych ustanovení zákona o verejnom obstarávaní, respektíve o konaní v rozpore s nimi však musí byť jednotlivo, vo vzťahu ku každému obžalovanému osobitne, založený na individuálnych dôkazoch, ktoré takéto zistenie spoľahlivo preukazujú. Uvedené platí aj vo vzťahu k záveru o naplnení ďalšieho zákonného znaku skutkovej podstaty trestného činu machinácií pri verejnej dražbe a verejnom obstarávaní, ktorým je úmysel spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému prospech.

Ako to vyplýva z vyššie uvedenej analýzy skutkovej podstaty trestného činu machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe, nevyhnutným predpokladom vyvodenia trestnoprávnej zodpovednosti zaň je aj uvedený úmysel spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inémuprospech, a to bez ohľadu na to, ktorým z alternatívne uvedených konaní (t. j. čo dojednaním prednosti alebo výhodnejších podmienok niektorému súťažiteľovi na úkor iných súťažiteľov alebo konaním v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o verejnom obstarávaní) malo dôjsť k naplneniu objektívnej stránky skutkovej podstaty tohto trestného činu. Táto okolnosť ako jeden zo znakov tejto skutkovej podstaty trestného činu, musí byť preto ako nevyhnutná súčasť skutkových zistení tiež explicitne, jasne a zrozumiteľne vyjadrená v skutkovej vete výroku rozsudku odsudzujúceho obžalovaných za jeho spáchanie. Nutnosť vyjadrenia tohto znaku skutkovej podstaty daného trestného činu teda nie je sprevádzaná požiadavkou na jeho vyjadrenie v skutkovej vetepoužitím zákonnej formulácie, ktorá napokon, vždy nachádza svoje vyjadrenie v právnej vete výrokovej časti rozhodnutia. Nestačí teda, ak je vyjadrený len v právnej vete výrokovej časti odsudzujúceho rozsudku, ktorá je, ako už bolo naznačené, vo svojej podstate len doslovným prebratím zákonného znenia príslušnej skutkovej podstaty, ale ani ak len vyplýva z odôvodnenia dotknutého rozhodnutia. Ide totiž o okolnosť skutkového charakteru, ktorej danosť ako predpokladtrestnosti konkrétneho konania obžalovaných zachyteného vskutkovej vete výrokovej časti odsudzujúceho rozsudku, v nej musí byť obligatórne tiež vyjadrená, a to tak, aby naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu, kladeného obžalovaným za vinu, bolo zo skutkovej vetyzrejmé aj pri jej izolovanom skúmaní.

VII. Záver

Novelami Trestného zákona aTrestného poriadku sa upresnili viaceré sporné trestnoprávne pojmy, medzi nimi tiež pojmy ,,škoda“ (§ 124 až § 126 Trestného zákona)a ,,poškodený“ (§ 46 až § 54 Trestného poriadku) tak, aby tieto pojmy v praxi spôsobovali čo najmenšie aplikačné problémy. Napriek tomuto úsiliu prax takéto aplikačné problémy prináša neustále, čoho dôsledkom je odlišná rozhodovacia činnosť súdov niekedy aj napriek zdanlivoustálenej judikatúre. Práve na niektoré z takýchto situácii sme poukázali v tomto texte, vychádzajúcpritom z vlastnej aplikačnej praxe a rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Z obsahu tohto príspevku je teda zrejmé, že hoci také pojmy ako ,,škoda“ a ,,poškodený“v prípade ekonomickej trestnej činnosti sú zákonne upresňované, konečný význam im dá spravidla až výklad príslušných orgánov, najmä Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a trvá mnohokrát dlhšie časové, kým sa tento výklad zjednotí, čo naším príspevkom obzvlášť zvýrazňujeme.Z množstva situácií sa tak konkrétne udialo v prípade trestných činov daňového podvodu podľa § 277a Trestného zákona, poškodzovania finančných záujmov Európskej únie podľa § 261 Trestného zákona, úverového podvodu, resp. subvenčného podvodu podľa § 222, resp. § 225 Trestného zákona, machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 Trestného zákona, ktoré bližšie analyzujeme, ale aj v prípade iných trestných činov.

Zvýrazňujeme, že postavenie poškodeného v prípade ekonomickej trestnej činnosti je tak relatívne nestále a je jednou z podstatných skutočností neľahkého dokazovania. Navyše je nevyhnutné úplne záverom pripomenúť a zároveň zdôrazniť, že typicky v prípade najzávažnejšejekonomickej trestnej činnosti, hoci sa náročným a zdĺhavým dokazovaním v trestnom konaní preukáže škoda i poškodený, nakoniec je v konkrétnej trestnej veci veľký počet poškodených, spravidla prevyšujúci sto, a jednotlivým výkonom ich práv by mohol byť závažným spôsobomohrozený účel a rýchly priebeh trestného stíhania, rozhodne v prípravnom konaní na návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky o účasti poškodených v trestnom konaní Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením, čo nároky poškodených, vprípade ich ďalšej neúčastiv trestnom konaní, značne zneistí.

Poznámky

• 1) Príspevok je podporený Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-15-0740 Návody a nástroje na efektívnu elimináciu protiprávnych konaní v spojení s možnouinsolvenciou
• 2) ČENTÉŠ, J.: Uplatnenie nároku na náhradu škody v adhéznom v adhéznom konaní. Justičná revue. Roč. 60, 2008, č. 12, s. 1689-170
• 3) JURIŠOVÁ, J.: Poškodený v predsúdnom konaní. Praha: Nakladatelství Leges, 2017, s. 16.
• 4) ČENTÉŠ, J. a kol. Trestný zákon. Veľký komentár. Žilina: EUROKÓDEX, 2013, s. 223.
• 5) MADLIAK, J. a kol. Trestné právo hmotné I. Všeobecná časť, Banská Bystrica: Belianum, 2015, s.152
• 6) JELÍNEK, J. a kol. Trestní právo hmotné. Obecná část. Zvláštní část. Praha: Linde, a.s., 2005, s.162
• 7) MENCEROVÁ, I. a kol. Trestné právo hmotné. Osobitná časť. Šamorín: Heuréka, 2014, s. 187
• 8) Pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesenie sp. zn. 4To 5/2014z 27.2.2014 a rozsudok sp. zn.6Tdo 62/2011 z 16. 8. 2012.
• 9) Pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6To 12/2016 z 23.8.2017.
• 10) ČENTÉŠ, J. a kol. Trestný zákon. Veľký komentár. Bratislava: Eurokódex, 2013, s. 490

Autor
prof. JUDr. Jozef Čentéš PhD.

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/bpf_2018_new/Zbornik_BPF2018_sekcia_1_01.pdf

1. ÚVOD

Nové technológie nenávratne pozmenili charakter tradičného spôsobu uplatňovania práva na slobodný prístup k informáciám. V súčasnej informačnej spoločnosti už informácie, ktoré majú k dispozícii orgány verejnej moci nie sú len nástrojom kontroly verejnej správy a zvyšovania jej transparentnosti. Predmetné informácie sa stali aktívom, ktorý sa fyzické osoby a právnické osoby snažia využiť aj na podnikateľský účel. Taktiež treba podotknúť, že nové spôsoby sprístupňovania informácií, ktoré majú k dispozícii orgány verejnej moci, sú veľkou príležitosťou pre verejnú správu. S informáciami verejného sektora a otvorenými údajmi vznikajú nové možnosti pre rozvoj a skvalitnenie fungovania verejnej správy.

Právne predpisy upravujúce právo na slobodný prístup k informáciám čelia novým výzvam v podobe nových spôsobov sprístupňovania informácií, ako aj ich ďalšieho použitia. Je veľmi dôležité zaoberať sa otázkami, ako súčasná právna úprava práva na slobodný prístup k informáciám reflektuje nové možnosti sprístupnenia informácií, ktoré majú k dispozícii orgány verejnej moci. V kontexte nových spôsobov sprístupnenia informácií je potrebné skúmať aj vzťahy medzi tradičným spôsobom sprístupnenia informácií a novými režimami, ktoré často sledujú iný cieľ.

2 OTVORENÉ ÚDAJE

2.1 POJEM OTVORENÉ ÚDAJE

Režim otvorených údajov vychádza z predpokladu, že orgány verejnej správy vytvárajú, zhromažďujú a spravujú obrovské množstvo verejných údajov v rôznych oblastiach, napr. doprava, kultúra, financovanie, veda a výskum, počasie, životné prostredie, geodáta či rôzne štatistiky. V kontexte zverejňovania otvorených údajov si treba uvedomiť, že verejná správa má významné postavenie, nakoľko vytvára pri plnení svojich úloh veľké množstvo informácií, ale taktiež z dôvodu, že veľké množstvo týchto informácií je verejných, a preto by mali byť sprístupnené na ďalšie použitie. Napriek tomu, že verejná správa má k dispozícii veľké množstvo informácií, zverejňuje ich len v obmedzenom množstve alebo nevhodným spôsobom, a teda ide o verejné údaje a nie otvorené údaje, ktoré by bolo možné strojovo spracovať.

Otvorením údajov verejnej správy na komerčné alebo nekomerčné účely v podobe vývoja rôznych aplikácií sa môže naplno využiť ekonomický potenciál údajov verejnej správy. Napriek nespornému ekonomickému potenciálu údajov verejnej správy treba podotknúť, že hlavným cieľom režimu otvorených údajov je zabezpečenie transparentnosti vo verejnej správe a zvýšenie záujmu občanov na participácii v oblasti verejnej správy.

Význam otvorených údajov verejnej správy spočíva taktiež v tom, že odborná verejnosť (výskumníci, vedci, novinári, tvorcovia webu, mobilných alebo iných softvérových aplikácií) môžu otvorené údaje opakovane používať a vytvárať nové komerčné alebo nekomerčné služby, ktoré môžu slúžiť verejnosti.

V zmysle definície neziskovej organizácie Open Knowledge Foundation, možno za otvorené údaje považovať informácie, ktoré sú zverejnené na internete spôsobom, ktorý používateľovi nekladie žiadne technické alebo právne prekážky pri ich použití. Všetci používatelia sú oprávnení ďalej šíriť tieto informácie za podmienky, že uvedú autora predmetnej informácie, ako aj za podmienky, že ostatní používatelia budú mať rovnaké práva pri nakladaní so šírenými informáciami.

Nezisková organizácia Sunlight Foundation definovala 10 podmienok, ktoré musia údaje verejnej správy spĺňať, aby sme ich mohli považovať za otvorené. Údaje verejnej správy sú otvorené ak sú:

1. úplné – údaje sú zverejnené v maximálnom možnom rozsahu. Rozsah môže byť zadefinovaný právnym predpisom, uznesením vlády, prípadne poskytovateľom údajov,
2. ľahko dostupné – údaje sú dostupné na internete a možno ich nájsť prostredníctvom bežných IKT nástrojov a prostriedkov,
3. strojovo čitateľné – údaje sú vo formáte, ktorý je štruktúrovaný takým spôsobom, že pomocou programovej aplikácie z nich možno získať žiadané (vybrané) údaje,
4. používajúce štandardy s voľne dostupnou špecifikáciou (otvorené štandardy) – údaje musia byť vo formáte, ktorý je voľne (bezplatne) dostupný pre akéhokoľvek použitie alebo do takéhoto formátu prevoditeľný voľne (bezplatne) dostupnou aplikáciou,
5. sprístupnené za jasne definovaných podmienok použitia údajov (licencia) s minimálnym obmedzením – podmienky použitia musia byť jasne a zreteľne definované a zverejnené,
6. dostupne používateľné, a to pri vynaložení minimálnych možných nákladov na ich získanie – poskytovatelia údajov sú oprávnení požadovať úhradu maximálne vo výške, ktorá nesmie presiahnuť náklady spojené s ich sprístupnením používateľovi, navyše, poskytovateľ údajov môže jednorazovo požiadať o úhradu za mimoriadne náročné zabezpečenie údajov, pokiaľ si používateľ sprístupnenie týchto údajov vyžiada.

Aby boli údaje verejnej správy považované za otvorené, bolo by vhodné (nie však nutné) aby údaje boli:

1. primárne (pôvodné) – údaje, ktoré sú zverejnené pôvodcom údajov v podobe, v ktorej bola pôvodcom ako primárne (pôvodné) vytvorené., napr. referenčné údaje zo základných registrov, údaje z registrov verejnej správy a iné,
2. zverejnené bez zbytočného odkladu – zverejnenie údajov nie je spomalené činnostámi, ktoré nesúvisia s ich prípravou činnosti nevyhnutné pre publikáciu údajov sú vykonané v čase, ktorý umožní ich zverejnenie bez neprimeraného oneskorenia od okamihu vzniku údajov, (1) (2) (3) (4)
3. neobmedzene prístupné – údaje sú dostupné spôsobom, ktorý nediskriminuje jednotlivcov alebo skupiny osôb,
4. stále dostupné – údaje sú dostupné on-line po dobu, ktorú uvedie poskytovateľ.

2.2 OTVORENÉ ÚDAJE V PRÁVNOM PORIADKU SLOVENSKEJ REPUBLIKY

V právnom poriadku Slovenskej republiky doposiaľ absentuje všeobecne záväzný právny predpis, ktorý by upravoval problematiku otvorených údajov. Zákonom č. 340/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „infozákon“) sa síce vytvorili priaznivejšie právne podmienky pre opakované použitie informácií, ktoré majú k dispozícii povinné osoby (1), a to najmä preferovanie elektronickej formy sprístupnenia informácií a pokiaľ je to možné a vhodné, ako otvorené údaje. Avšak v kontexte režimu otvorených údajov verejnej správy občania môžu získavať len časť údajov, ktoré povinné osoby zhromažďujú.

V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že hlavnou myšlienkou režimu otvorených údajov je, aby povinné osoby zverejňovali údaje verejnej správy automaticky a aby ich bolo možné jednoducho nájsť a stiahnuť prostredníctvom internetu.

Napriek vyššie uvedenej skutočnosti je pojem otvorené údaje obsiahnutý vo výnose Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 55/2014 Z. z. o štandardoch pre informačné systémy verejnej správy (ďalej len „výnos“).

V zmysle § 52 výnosu je štandardom pre označenie údaja ako otvoreného údaja:

„a) poskytovanie údaja v datasete(2) v kvalite poskytovaného datasetu najmenej úrovne 3(3), b) poskytovanie údaja otvoreným spôsobom použitia, ktorý je splnený, ak

1. sú právne aspekty prístupu k údaju a jeho používaniu explicitne vysporiadané,
2. je umožnené vytvorenie právnych vzťahov pre používanie údaja aj prostredníctvom anonymného vzdialeného automatizovaného prístupu,
3. je prístup k údaju umožnený všetkým osobám za rovnakých podmienok, pričom tieto podmienky sú explicitne uvedené,
4. je údaj možné použiť na nekomerčný aj komerčný účel, a je možné ho kombinovať s inými údajmi, dopĺňať, opravovať, modifikovať alebo použiť z datasetu bez povinnosti použitia ostatných údajov datasetu,
5. sú činnosti podľa štvrtého bodu bezodplatné.“

V prípade že dataset obsahuje aspoň jeden otvorený údaj, označuje sa ako dataset s otvorenými údajmi.(4)

Katalóg datasetov verejnej správy možno nájsť na Portáli otvorených dát, ktorý vznikol v rámci Iniciatívy pre otvorené vládnutie. Cieľom Portálu otvorených údajov je diaľkovo zverejňovať prístupné údaje a metaúdaje v strojovo spracovateľnej forme s použitím otvorených štandardov a verejných licencií.(5) (6)

Portál otvorených dát je súčasťou Ústredného portálu verejnej správy Slovenskej republiky (ďalej len „ústredný portál“). K februáru 2018 obsahuje ústredný portál 1382 datasetov, ktoré zverejnilo 63 organizácií.(11)

Slovenská republika sa v rámci prieskumu Global Open Data Index, ktorý skúma otvorenosť údajov verejnej správy umiestnila zo všetkých krajín sveta na 58. mieste.(7) Na úrovni Európskej únie (ďalej len „EÚ“) sa miera zverejňovania otvorených údajov skúma v rámci Indexu digitálnej ekonómie a spoločnosti (DESI). Slovenská republika skončila v roku 2016 v rámci tohto hodnotenia z pohľadu
kritéria otvorených údajov na 21. mieste spomedzi všetkých krajín EÚ (1)

2.3 DRUHY OTVORENÝCH ÚDAJOV VEREJNEJ SPRÁVY

Medzinárodné iniciatívy ako Open Data Charter (Charta otvorených údajov)(2), ktorá bola podpísaná 18. júna 2013 lídrami G8 a Open Government Partnership (Otvorené vládne partnerstvo), kladú v súvislosti so sprístupňovaním informácií verejnej správy dôraz na strategické súbory údajov, ktoré predstavujú cenný prínos pre hospodárstvo ako aj spoločnosť ako takú.

Na základe vyššie spomenutých medzinárodných iniciatív a na základe preferencií vyjadrených pri otvorenej konzultácii sa v Usmernení o odporúčaných štandardných licenciách, súboroch údajov a o spoplatnení opakovaného použitia dokumentov 2014/C 240/01 konštatovalo, že používatelia, ktorí chcú opakovane používať údaje verejnej správy najčastejšie požadujú nasledujúcich päť tematických kategórií súborov údajov:

Kategória	Príklady súborov údajov
1. Geopriestorové údaje	Poštové smerovacie čísla, vnútroštátne a miestne mapy (katastrálne, topografické, námorné, administratívne hranice atď.)
2. Pozorovanie Zeme a životné prostredie	Vesmír a údaje in situ (monitorovanie počasia, kvality pôdy a vody, spotreby energie, úrovní emisií atď.)
3. Dopravné údaje	Cestovné poriadky verejnej dopravy (všetky druhy dopravy) na vnútroštátnej, regionálnej a miestnej úrovni, práce na ceste, dopravné informácie atď.
4. Štatistika	Vnútroštátne, regionálne a miestne štatistické údaje s hlavnými demografickými a hospodárskymi ukazovateľmi (HDP, vek, zdravotný stav, nezamestnanosť, príjem, vzdelanie atď.)
5. Spoločnosti	Firemné a obchodné registre (zoznamy registrovaných firiem, údaje o vlastníctve a manažmente, identifikátory registrácie, súvahy atď.)

V predmetnom usmernení sa navrhuje, aby ostatné kategórie boli považované za „základné“ údaje alebo údaje „vysokej hodnoty“, v závislosti od významu pre strategické ciele, vývoj na trhu, sociálne tendencie atď. Taktiež sa odporúča, aby zodpovedné orgány verejnej správy posúdili, ktoré súbory údajov by mali byť sprístupnené ako priorita.

Úrad splnomocnenca vlády Slovenskej republiky pre rozvoj občianskej spoločnosti (ďalej len „ÚSV ROS“) uskutočnil v spolupráci s NASES prieskum dopytu verejnosti po najžiadanejších datasetoch. Z prieskumu vyplynulo, že najžiadanejšími datasetmi sú údaje:(3)

• z katastra nehnuteľností,
• z výsledkov volieb,
• zo sčítania obyvateľov, domov a bytov,
• z obchodného registra,
• z registra adries
• zo živnostenského registra,
• o dopravných nehodách,
• o kriminalite,
• z cestovných poriadkov hromadnej dopravy rôzneho typu,
• o poštových smerovacích číslach a v neposlednom rade
• o aktuálnom stave a znečistení životného prostredia.

2.4 PRÍKLADY POUŽITIA OTVORENÝCH ÚDAJOV

Najznámejším príkladom využitia otvorených údajov verejnej správy je projekt otvorenezmluvy.sk, ktorý vznikol z iniciatívy Aliancie Fair-Play a Transparency International Slovensko, po tom, čo v roku 2011 bolo zavedené povinné zverejňovanie všetkých zmlúv, ktoré sa týkali nakladania s verejnými zdrojmi, majetkom štátu alebo samospráv.(1) Hlavnou úlohou tejto webovej stránky je pomôcť občanom čítať, vyhľadávať a posudzovať výhodnosť zmlúv uzatvorených štátom a štátnymi inštitúciami.(1)

Otvorené údaje verejnej správy sa dajú taktiež využiť na analýzu hlasovania v parlamente. Konkrétne ide o český projekt organizácie KohoVolit.eu, prostredníctvom ktorého môžu občania sledovať prácu poslancov, ich dochádzku, ako aj aktivitu pri hlasovaní. Používatelia tejto aplikácie dokonca môžu okrem iného kontaktovať poslancov.(2)

Veľkú perspektívu z pohľadu využiteľnosti otvorených údajov verejnej správy majú aj údaje o doprave. Potom, čo boli sprístupnené údaje o londýnskej doprave, vzniklo viac ako 500 aplikácií, ktoré umožňovali verejnosti získať aktuálne informácie o využívaní jednotlivých liniek, čím mohli optimalizovať prevádzku mestskej hromadnej dopravy.(3) Sprístupnenie informácií britským ministerstvom dopravy umožňuje vyhľadávanie aktuálnych obmedzení na cestách, ako sú práce na diaľniciach, obchádzky, alebo uzavretie diaľnic. Tieto informácie následne pomáhajú vodičom zefektívniť čas cestovania.(4)

Ďalším príkladom je využitie údajov o kriminalite z kalifornského Santa Cruz, kde začala miestna polícia detailne zaznamenávať údaje o kriminalite. Vďaka analýze zozbieraných údajov sa polícii podarilo predvídať, v akej časti mesta a dokonca na akej ulici je v daný čas vysoké riziko páchania rôznych trestných činov ako krádež auta alebo vlámanie sa do domu.(5) Zverejnenie údajov o kriminalite ovplyvnilo aj realitný trh, nakoľko si záujemcovia začali nehnuteľnosti kupovať podľa bezpečnosti danej lokality.

V roku 2005 si britský denník Guardian vyžiadal údaje o úspešnosti 400 000 kardiologických operácií za obdobie posledných 5 rokov. Novinári predmetné kardiologické informácie analyzovali a zverejnili výsledky analýzy. Následkom takejto aktivity bolo, že ľudia si začali pre svoje operácie vyberať nemocnice so štatisticky najvyššou úspešnosťou, čo malo vplyv aj na život občanov, nakoľko klesla úmrtnosť počas operácií o 21 %, resp. u špecifických typoch zákrokov až o tretinu, a to aj napriek tomu, že počet pacientov stúpol.(6)

Najklasickejším príkladom použitia otvorených údajov sú údaje o právnych predpisoch. Vo Veľkej Británii možno na jednom mieste nájsť všetky zákony, právne nariadenia, ako aj zmeny v legislatíve od roku 1267.(7) V podmienkach Slovenskej republiky možno v kontexte zverejňovania právnych predpisov spomenúť právny a informačný portál Slov-Lex, ktorý prevádzkuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

Na pôde EÚ vznikol Portál otvorených údajov Európskej únie (ďalej len „portál“), ktorý predstavuje jednotný bod prístupu k údajom inštitúcií, ako aj iných orgánov v EÚ. Tieto údaje sú voľne dostupné pre ďalšie použitie, a to na účely nekomerčného, ale aj komerčného charakteru. Portál si kladie za cieľ využiť ekonomický potenciál informácií, ako aj zvýšiť transparentnosť a zodpovednosť inštitúcií a iných orgánov v Eú.(8)

2.5 BUDÚCNOSŤ OTVORENÝCH ÚDAJOV V SLOVENSKEJ REPUBLIKE

Vláda Slovenskej republiky na svojom zasadnutí dňa 01.03.2017 schválila Akčný plán Iniciatívy pre otvorené vládnutie v SR na roky 2017-2019 (ďalej len „akčný plán 2017-2019“). Otvorené informácie sú v zmysle akčného plánu 2017-2019 popri otvorenom vzdelávaní a otvorenej vede, vláde otvorenej pre dialóg a otvorenej justícii a prokuratúry jednou z jeho priorít.

Otvorené údaje predstavujú jednu zo strategických priorít Národnej koncepcie informatizácie verejnej správy Slovenskej republiky pre roky 2016 – 2020 (ďalej len „národná koncepcia 2016).(9) (10)

V zmysle predmetnej koncepcie sú: „základným typom zverejňovaných údajov takzvané informácie verejného sektora, ktoré OVM vytvárajú, zbierajú alebo za ne platia.“(26) Na tomto mieste je potrebné podotknúť, že otvorené údaje verejnej správy predstavujú podmnožinu informácií verejného sektora a nejde o totožné pojmy.(1) Je veľmi dôležité, aby boli spomínané pojmy, ako aj vzťahy medzi nimi precízne vymedzené. Taktiež je potrebné poukázať na skutočnosť, že zatiaľ čo pri režime opakovaného použitia informácii ide najmä o využitie ekonomického potenciálu informácií, pri režime otvorených údajov ide o zlepšenie verejných služieb a zvýšenie transparentnosti vo verejnej správe. Navyše, v prípade otvorených údajov ide o zverejňovanie veľkého množstva údajov obsiahnutých v datasetoch orgánov verejnej správy, pričom sú tieto údaje otvorené a v strojovo čitateľnom formáte.

V národnej koncepcii 2016 sa navrhuje prijatie „zákona o otvorených údajoch“, ktorý by upravoval jednak problematiku poskytovania licencií, ako aj obmedzenia poskytovania niektorých údajov verejnej správy. Podľa Strategickej priority Open Data, ktorá špecifikuje ciele národnej koncepcie 2016 v oblasti otvorených údajov, by malo ísť o zákon, ktorý prehľadne transponuje smernicu o opakovanom použití informácií. Domnievam sa, že prijatie komplexného zákona, ktorý by upravoval problematiku otvorených údajov, nie je jediným vhodným riešením. Vzorom by mohla byť právna úprava otvorených údajov v Českej republike, kde bola zákonom(2) (3), ktorý mení zákon č. 106/1999 Sb., o svobodném prístupu k informacím, ve znéní pozdéjších predpisu (ďalej len „český infozákon“) v súvislosti s prijatím zákona o službách vytvárajúcich dôveru pre elektronické transakcie, zakotvená právna úprava otvorených údajov. Cieľom predmetnej úpravy je: „zaistenie, čo najjednoduchšiu opakovateľnú použiteľnosť údajov poskytovaných verejných sektorom ako otvorených údajov pre tvorbu komerčných i nekomerčných služieb odbornou verejnosťou.“(29)

Vyššie uvedený všeobecný cieľ sa má dosiahnuť pri splnení čiastkových cieľov, ktorými sú jednak zaistenie, aby všetky údaje, ktoré sú poskytované zložkami verejného sektora pod označením otvorených údajov spĺňali podmienky, ktoré v maximálnej možnej miere zabezpečia opakovateľnú použiteľnosť údajov, ako aj zabezpečiť, aby kľúčové údaje spravované zložkami verejného sektora boli vždy dostupné v podobe otvorených údajov.(4)

V novej právnej úprave je taktiež zakotvená legálna definícia pojmu otvorené údaje.

V zmysle § 3, ods. 11 českého infozákona, sa za otvorené údaje považujú: „informácie zverejňované spôsobom umožňujúci vzdialený prístup v otvorenom a strojovo čitateľnom formáte, ktorých spôsob ani účel ďalšieho použitia nie je obmedzený a ktoré sú evidované v národnom katalógu otvorených údajov.“

Informácie z registrov, evidencií alebo zoznamov, ktoré sú vedené alebo spravované povinnou osobou a ktoré sú na základe zákona každému prístupné a možno ich použiť na podnikanie alebo iné zárobkové činnosti, k štúdiu alebo vedeckým účelom alebo pri verejnej kontrole povinných subjektov, zverejňujú povinné osoby ako otvorené údaje. Predmetné údaje sa evidujú v národnom katalógu otvorených údajov(5), ktorý je informačným systémom verejnej správy a spravuje ho Ministerstvo vnútra Českej republiky.(1)

Zoznam informácií, ktoré sa majú zverejňovať ako otvorené údaje sú stanovené vo vykonávacom právnom predpise, konkrétne v Narízení vlády č. 425/2016 Sb. o seznamu informací zverejňovaných jako otevrená data.(1)

V zmysle vyššie uvedených skutočností je potrebné konštatovať, že Slovenská republika v porovnaní s ostatnými krajinami zaostáva vo zverejňovaní datasetov, ktoré majú k dispozícii orgány verejnej moci. Zastávam názor, že pokiaľ nebude prijatá záväzná právna úprava v oblasti otvorených údajov, právo na slobodný prístup k informáciám bude do značnej miery obmedzené. Je nesporné, že otvorenie údajov verejnej správy by dopomohlo k zvýšeniu transparentnosti vo verejnej správe a taktiež zvýšenie záujmu občanov na participácii v oblasti verejnej správy.

3 INFORMÁCIE VEREJNÉHO SEKTORA VS. PRÍSTUP K INFORMÁCIÁM

Diskusie o informáciách, ktoré zhromažďujú, vytvárajú, reprodukujú a šíria orgány verejnej moci v rámci svojej pôsobnosti siahajú do sedemdesiatych a osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. S príchodom internetu sa na tieto informácie začalo pozerať ako na aktíva s ekonomickou hodnotou. Snaha o prijatie právnej úpravy týkajúcej sa ďalšieho použitia informácií, ktoré vytvárajú orgány verejnej moci bola zavŕšená prijatím Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/98/ES zo 17. novembra 2003 o opakovanom použití informácií verejného sektora (ďalej len „smernica o opakovanom použití informácií“).

Smernice o opakovanom použití informácií verejného sektora bola v roku 2013 novelizovaná Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/37/EÚ z 26. júna 2013, ktorá mení smernicu o opakovanom použití informácií verejného sektora (ďalej len „smernica 2013“)(2). V texte prípsevku používam pojmy smernica o opakovanom použití informácií a smernica 2013. Uvádzaním pojmu smernica 2013 v texte prekladaného príspevku chcem poukázať na novú právnu úpravu. Ak v texte uvádzam pojem smernica o opakovanom použití informácií, mám na mysli jej konsolidované znenie.

K objasneniu pojmu informácie verejného sektora, ktorý nie je priamo zadefinovaný v smernici o opakovanom použití informácií, nám pomôžu pojmy ako dokument, subjekt verejného sektora, a napokon pojem opakované použitie.

Dokument znamená na jednej strane každý obsah bez ohľadu na formu prenosu údajov (na papieri alebo v elektronickej forme alebo ako zvukový, vizuálny alebo audiovizuálny záznam), ale aj akúkoľvek časť takého obsahu.(3) (4)

Subjekt verejného sektora predstavuje „štátne, regionálne alebo miestne orgány, verejnoprávne inštitúcie a združenia, tvorené jedným alebo viacerými takýmito orgánmi alebo jednou alebo viacerými takýmito verejnoprávnymi inštitúciami“.36 V prípade verejnoprávnych inštitúcií musia byť kumulatívne splnené tri podmienky, a to:

• a) „sú založené na osobitné účely plniace potreby všeobecného záujmu, ktoré nemajú priemyselný alebo komerčný charakter,
• b) majú právnu subjektivitu a
• c) sú z väčšej časti financované štátnymi, alebo regionálnymi alebo miestnymi orgánmi, alebo inými verejnoprávnymi inštitúciami; alebo sú podriadené riadiacemu dozoru týchto orgánov; alebo ktoré majú v správnom, riadiacom alebo dozornom orgáne viac ako polovicu členov menovaných štátnymi, regionálnymi alebo miestnymi orgánmi alebo inými verejnoprávnymi inštitúciami.“(5)

Tak ako bolo vyššie spomenuté, európsky zákonodarca v predmetnej smernici vymedzil pojem opakované použitie, ktoré sa podľa čl. 2 ods. 4 smernice o opakovanom použití rozumie: „použitie dokumentov, ktoré majú v držbe subjekty verejného sektora, osobami alebo právnymi subjektmi na komerčné alebo nekomerčné účely iné, než je pôvodný účel v rámci verejných úloh, pre ktoré bol dokument zhotovený. Výmena dokumentov medzi subjektmi verejného sektora len na účely plnenia verejných úloh, nepredstavuje opakované použitie;“ Inými slovami, dokumenty verejného sektora predstavujú informácie, ktorými subjekt verejného sektora disponuje a je tu požiadavka po ich ďalšom spracovaní a využití mimo verejného sektora. Tento proces sa nazýva opakované použitie informácií verejného sektora.(1)

Smernica 2013 so sebou priniesla výrazný posun v podobe ustanovenie povinnosti členským štátom EÚ sprístupniť všetky dokumenty na opakované použitie, pokiaľ nie je na základe vnútroštátnych predpisov prístup k nim obmedzený alebo vylúčený a nie je predmetom iných výnimiek, ktoré stanovuje predmetná smernica. Pred prijatím smernice 2013 mali členské štáty EÚ možnosť nie povinnosť sprístupniť dokumenty.(2)

3.1 INFORMÁCIE VEREJNÉHO SEKTORA A REŽIM ICH OPAKOVANÉHO POUŽITIA V PRÁVNOM PORIADKU SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Pojem informácie verejného sektora sa v podmienkach slovenského právneho poriadku spája s právom na informácie. Občania môžu prostredníctvom tohto práva kontrolovať činnosť orgánov verejnej moci, z čoho vyplýva, že je veľmi dôležitým atribútom právneho štátu. Na druhej strane treba podotknúť, že informácie verejného sektora nemusia slúžiť len na kontrolu činnosti verejnej moci, ale môžu predstavovať taktiež zaujímavý obchodný artikel. Ďalšie používanie informácií verejného sektora súkromným sektorom predstavuje zaujímavú obchodnú príležitosť. Dôkazom sú už mnohé fungujúce modely, ktoré sú založene na využívaní informácií meteorologických, kartografických, štatistických, právnych (zákony, judikatúra, zákonné publikácie), zdravotné, adresných registrov, daňové a správne registre, obchodné registre, katastrálne registre atď.

V súčasnosti je problematika opakovaného použitia informácií verejného sektora upravená v infozákone. Je nutné podotknúť, že režim opakovaného použitia informácií verejného sektora, ktorý je obsiahnutý v smernici o opakovanom použití informácií bol do slovenského právneho poriadku transponovaný až prijatím novely infozákona v roku 2012.(3) Opakovaným použitím informácií je v zmysle § 21b, ods.1 infozákona použitie informácie, ktorú má povinná osoba(4) k dispozícii, na podnikateľský účel alebo na nepodnikateľský účel odlišný od pôvodného účelu, na ktorý bola informácia vytvorená v rámci plnenia úloh tejto povinnej osoby. Opakovaným použitím informácií nie je výmena informácií medzi povinnými osobami pri plnení ich úloh.

Vyššie spomínaná novela infozákona z roku 2012 zavádza prvýkrát v histórii legálnu definíciu pojmu informácia. Je potrebné podotknúť, že predmetnú definíciu možno aplikovať len na účely osobitných ustanovení o opakovanom použití informácií verejného sektora, teda nie na účely iných ustanovení infozákona. Informáciou v zmysle infozákona je: „akýkoľvek obsah alebo jeho časť, najmä obsah záznamu na listine, záznamu uloženého v elektronickej podobe, v podobe zvukového záznamu, zvukovo-obrazového záznamu alebo audiovizuálneho diela, v akejkoľvek forme, zaznamenané na akomkoľvek nosiči; informáciou podľa odseku nie je počítačový program.“(5)

Predmetný pojem vychádza z pojmu dokument, ktorý je zakotvený v čl. 2 ods. 3 smernice o opakovanom použití informácií. Hlavným dôvodom, prečo zákonodarca nahradil pojem dokument, obsiahnutý v smernici o opakovanom použití informácií pojmom informácia, je najmä potreba zosúladenia textu osobitných ustanovení zákona o opakovanom použití informácií s predošlými ustanoveniami infozákona.

Prebratiu smernice o opakovanom použití informácií predchádzali viaceré výzvy zo strany Komisie, v ktorých sa apelovalo na nedostatočnú transpozíciu predmetnej smernice do právneho poriadku. Konkrétne ide o oznámenie – výzvu č. 2010/2138, v ktorom Komisia konštatuje nesprávnu transpozíciu predmetnej smernice.(1) V októbri 2011 bolo Slovenskej republike doručené stanovisko, v ktorom Komisia vyzýva Slovenskú republiku, aby v termíne do 28. decembra 2011 uviedla svoj právny poriadok do súladu s požiadavkami Komisie a aby bola transpozícia predmetnej smernice do tohto termínu riadne ukončená. Táto požiadavka zo strany Slovenskej republiky nebola splnená, nakoľko legislatívne kroky boli spomalené v súvislosti s vyslovením nedôvery vláde Slovenskej republiky.

Problematika režimu opakovaného použitia informácií bola pôvodne predložená ako samostatný zákon. V rámci medzirezortného pripomienkového konania, ktoré bolo ukončené v júni 2011 bolo uplatnených veľa pripomienok, ktoré si často navzájom odporovali. Po opätovnej analýze sa podľa zákonodarcu ako najvhodnejšie riešenie ukázala integrácia režimu opakovaného použitia informácií verejného sektora do infozákona. Takúto úpravu si zákonodarca odôvodňoval recitálom 9 preambuly predmetnej smernice, podľa ktorej je: „smernica postavená na existujúcom prístupovom režime členských štátov a nemení národné pravidlá prístupu k dokumentom.“ Podľa môjho názoru citované ustanovenie neuprednostňuje transpozíciu predmetnej smernice v rámci už existujúcich právnych predpisov upravujúcich prístup k dokumentom. Domnievam sa, že európsky zákonodarca chcel v rámci citovaného ustanovenia poukázať na dôležitosť národnej úpravy prístupu k informáciám, ktorá je základným predpokladom opakovaného použitia informácií.

Osobitné ustanovenia o opakovanom použití informácií boli do slovenského právneho poriadku transponovaná zákonom č. 341/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa infozákon (s účinnosťou k 1. decembru 2012). Prijatím predmetného zákona vznikol nový samostatný režim realizácie práva na slobodný prístup k informáciám. Po úspešnej transpozícii smernice o opakovanom použití informácií do slovenského právneho poriadku možno hovoriť o troch spôsoboch poskytovania informácií:

1. povinné zverejňovanie informácií (§ 5), zmlúv (§ 5a), faktúr a objednávok (§5b),
2. sprístupňovanie informácií na žiadosť (§ 14 a nasl.),
3. sprístupňovanie informácií na opakované použitie (§ 21b a nasl.).

Legálna definícia pojmu opakované použitie informácií uvedená v § 21b ods. 1 vychádza z definície tohto pojmu uvedeného v čl. 2 ods. 4 smernice o opakovanom použití informácií. Základnými znakmi predmetnej definície sú:

1. ide o informácie, ktoré má povinná osoba k dispozícii,
2. ide o použitie na podnikateľské ako aj na nepodnikateľské účely,
3. účel použitia je odlišný od pôvodného účelu použitia, na ktorý bola informácia
4. vytvorená v rámci plnenia úloh tejto povinnej osoby,
5. nejde o výmenu informácií medzi povinnými osobami pri plnení ich úloh; tým nie je
6. dotknutý § 21f ods. 6 infozákona.

Ad. 1)

Prvý znak nadväzuje na § 3 ods. 1 infozákona, v zmysle ktorého: „každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.“ Na tomto mieste je potrebné podotknúť, že nejde len o informácie, ktoré boli vytvorené povinnou osobou. Ide teda aj o informácie, ktoré povinná osoba získala od iných fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo od inej povinnej osoby. Samozrejme, je potrebné brať do úvahy aj výnimky v zmysle § 21c ods. 1 infozákona.

Ad. 2)

Zatiaľ čo smernica o opakovanom použití informácií používa pojmy komerčný a nekomerčný účel, v infozákone používa slovenský zákonodarca pojmy podnikateľský a nepodnikateľský účel. V zmysle dôvodovej správy k zákonu č. 341/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa infozákon sa pri určovaní účelu neprihliada len na príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka(2), ktorý upravuje podnikanie, ale určujúcim kritériom je skutočnosť, či cieľom opakovaného použitia informácií je dosiahnutie zisku.Toto kritérium sa posudzuje bez ohľadu na status žiadateľa.

Ad. 3)

V rámci plnenia úloh povinnej osoby, ktoré vyplýva najmä zo všeobecne záväzných právnych predpisov (napr. Zákon č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a o organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov), povinná osoba vytvára, zhromažďuje, reprodukuje a šíri rôzne informácie. V prípade ak by predmetné informácie boli ďalej použité za iným účelom, išlo by už o opakované použitie v zmysle § 21b infozákona.

Ad. 4)

Povinné osoby si pri plnení svojich úloh pravidelne medzi sebou vymieňajú informácie. Za podmienky, že sa predmetné informácie použijú v rámci plnenia úloh povinnej osoby, tak nemožno hovoriť o opakovanom použití informácií v zmysle infozákona. V opačnom prípade by povinná osoba vystupovala v pozícii žiadateľa a podliehala by štandardnému režimu opakovaného použitia informácií. Uvedená situácia je upravená v § 21f ods. 6 infozákona, ktorý vychádza z čl. 10 ods. 2 smernice o opakovanom použití informácií. V zmysle dôvodovej správy k zákonu č. 341/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa infozákon, účelom predmetnej úpravy má byť: „nediskriminácia ostatných žiadateľov popri povinnej osobe, ktorá použije dokumenty na podnikateľské aktivity.“(1)

3.2 VÝZNAM PRÁVA NA PRÍSTUP K INFORMÁCIÁM V KONTEXTE REŽIMU OPAKOVANÉHO POUŽITIA INFORMÁCIÍ

Smernica o opakovanom použití informácií vytvorila základný právny rámec, ktorý upravuje právo na opakované použitie informácií. Obsahuje ustanovenia týkajúce sa nediskriminácie, transparentnosti, licencií, formátu, ako aj vyberania poplatkov. Napriek skutočnosti, že predmetná smernica upravuje podmienky opakovaného použitia, neobsahuje ustanovenia týkajúce sa prístupu k týmto informáciám, ktorý je pochopiteľne základným predpokladom k ich ďalšiemu využívaniu. Európsky zákonodarca ponechal úpravu prístupu k informáciám na legislatívy členských štátov EÚ. Táto skutočnosť môže byť odôvodnená najmä obmedzenými legislatívnymi kompetenciami EÚ v oblasti regulovania práva na prístupu k informáciám.

Niektoré členské štáty EÚ spájajú právo na opakované použitie informácií s právom na prístup k informáciám, čím dosiahli stav, kedy je možné všetky všeobecne dostupné dokumenty opakovane používať. Na druhej strane, v niektorých členských štátoch EÚ je nadväznosť práva na opakované použitie na právo na prístup k informáciám nejednoznačný, čo spôsobuje právnu neistotu. V kontexte vyššie spomenutých úvah predstavuje smernica 2013 pozitívny krok, nakoľko vyslovene ukladá členským štátom EÚ povoliť opakované použitie dokumentov, resp. informácií, ktoré môžu byť sprístupnené na základe národných režimov prístupu k informáciám.

Smernica o opakovanom použití informácií sa aplikuje len na dokumenty, ktoré možno verejne sprístupniť na základe pravidiel upravených v legislatíve členských štátov EÚ. V tomto prípade možno hovoriť o všeobecnom prístupe k dokumentom. Na druhej stane, ak občania alebo podniky musia preukázať osobitný záujem o získanie prístupu k dokumentom hovoríme, o tzv. privilegovanom prístupe, kedy sa prístup k dokumentom obmedzuje.(2) V praxi môže nastať situácia, kedy je prístup k informáciám, ktoré majú v dispozícii povinné osoby obmedzený, resp. možný len za splnenia konkrétnych podmienok. Ide o situácie, keď požadovaná informácia obsahuje osobný údaj, alebo ide o získanie informácií z právneho sporu, či rozhodnutia v konkrétnom konaní.

V takýchto prípadoch musí žiadateľ preukázať právny záujem na získanie takýchto informácií. Smernica o opakovanom použití informácií sa aplikuje len na informácie, ktoré sú verejné, a preto nemusia členské štáty povoliť prístup k informáciám, ktoré sú pod tzv. privilegovaným režimom sprístupnenia informácií.

Taktiež je potrebné poukázať na rozdielnosti medzi režimom prístupu k informáciám a režimom opakovaného použitia informácií v nadväznosti na cieľ, ktorý sledujú. V prípade režimu prístupu k informáciám je cieľom dosiahnutie transparentnosti a zvýšenie kontroly vo verejnej správe a v prípade režimu opakovaného použitia ide najmä o dosiahnutie komerčného cieľa. Opakované použitie informácií verejného sektora v sebe zahŕňa poskytovanie informácií (orgán verejnej moci), ďalšieho používateľa (napr. podnikateľ, ktorý predmetné informácie komerčne spracuje a pridáva k nim pridanú hodnotu napr. v podobe možnosti pokročilého vyhľadávania, ktorý zlepší prístup k vyhľadávaným informáciám) a konečného príjemcu predmetných informácií (napr. občan). Ďalším rozdielom je aj rozsah sprístupnených informácií, ako aj pravidelnosť sprístupnenia.

V prípade režimu sprístupnenia informácií, a teda sprístupnenia informácií na základe žiadosti alebo aktívnym sprístupnením sú tieto informácie sprístupnené jednorazovo, resp. nepravidelne. Na druhej strane, v prípade režimu opakovaného použitia informácií verejného sektora je sprístupnenie predmetných informácií pravidelné a vykonáva sa u informácií veľkého rozsahu. Možno konštatovať, že v prípade režimu opakovaného použitia informácií verejného sektora ide o realizáciu práva na podnikanie, zatiaľ, čo v prípade režimu sprístupnenia informácií sa realizuje právo na informácie.(1)

4 ZÁVER

Najnovšou výzvou práva na slobodný prístup k informáciám je režim otvorených údajov. Orgány verejnej správy vytvárajú, zhromažďujú a spravujú obrovské množstvo verejných údajov v rôznych oblastiach ako je doprava, kultúra, financovanie, veda a výskum, počasie, životné prostredie, geodáta či rôzne štatistiky. Za otvorené údaje možno považovať také informácie, ktoré sú voľne dostupné na internete v štruktúrovanej a strojovo čitateľnej podobe a sú sprístupnené spôsobom, ktorý používateľovi nekladie žiadne technické alebo právne prekážky pri ich použití.

Napriek skutočnosti, že sa v zmysle infozákona povinným osobám odporúča sprístupňovať informácie pokiaľ je to možné a vhodné ako otvorené údaje, absencia legálnej definície pojmu otvorené údaje a chýbajúce zakotvenie povinnosti povinných osôb zverejňovať určené kategórie údajov ako otvorené údaje v katalógu otvorených údajov, v otvorenom a strojovo čitateľnom formáte, výrazne obmedzuje právo na slobodný prístup k informáciám. Otvorením údajov verejnej správy na komerčné alebo nekomerčné účely v podobe vývoja rôznych aplikácií sa môže naplno využiť ekonomický potenciál údajov verejnej správy.

K dosiahnutiu želaného stavu, a teda maximálnej realizácie práva na slobodný prístup k informáciám, ktoré v sebe zahŕňa nie len prístup k informáciám, ale aj možnosť ich opakovane používať, je v prvom rade nevyhnutné, aby sa vymedzili vzájomné vzťahy medzi tradičným režimom sprístupnenia informácie, režimom opakovaného použitia informácií a režimom otvorených údajov. Je potrebné si uvedomiť, že v prípade režimu prístupu k informáciám je cieľom dosiahnutie transparentnosti a zvýšenie kontroly vo verejnej správe a v prípade režimu opakovaného použitia ide najmä o dosiahnutie komerčného cieľa. V prípade režimu otvorených údajov je napriek nespornému ekonomickému potenciálu údajov verejnej správy hlavným cieľom zabezpečenie transparentnosti vo verejnej správe, zvýšenie záujmu občanov na participácii v oblasti verejnej správy, ako aj zvýšenie kontroly verejnej správy zo strany občanov.

Ďalším rozdielom je aj rozsah sprístupnených informácií, ako aj pravidelnosť sprístupnenia.

V prípade režimu sprístupnenia informácií sú predmetné informácie sprístupnené jednorazovo, resp. nepravidelne. Na druhej strane, v prípade režimu opakovaného použitia, je sprístupnenie predmetných informácií pravidelné a vykonáva sa u informácií veľkého rozsahu. V prípade otvorených údajov sa kladie dôraz na zverejňovanie celých datasetov orgánov verejnej správy a tieto datasety sú stále dostupné na internete.

Dôležitým krokom, ktorý by významným spôsobom prispel k žiadúcej úrovni realizácie práva na slobodný prístup k informáciám, a teda aj zvýšeniu transparentnosti verejnej správy, je prijatie záväznej právnej úpravy týkajúcej sa otvorených údajov. Predmetná úprava by mala obsahovať jednak legálnu definíciu pojmu otvorený údaj, ako aj povinnosť povinných osôb zverejňovať určené kategórie údajov ako otvorené údaje v katalógu otvorených údajov, v otvorenom a strojovo čitateľnom formáte.

Poznámky

• 1) V právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje legálna definícia pojmu údaj a nie sú ani vymedzené vzájomné vzťahy medzi pojmami údaj a informácia. Tieto dva pojmy sú často chápané ako synonymá, čo nie je pravdou, nakoľko informácia predstavuje obsah údajov a údaje sú len formou zápisu informácie.
• 2) Odhadovaná trhová hodnota otvorených údajov verejnej správy v EÚ je 55.3 miliárd EUR na rok 2016, do roku 2025 súhrnne až 325 miliárd, čo predstavuje približne 25 000 nových pracovných miest v oblasti otvorených údajov. Dostupné na: http://www.europeandataportal.eu/en/content/creating-value-through-open-data.
• 3) Bližšie k transparentnosti v kontexte slobodného prístupu k informáciám pozri MUNK, R.: Attempt to increase the transparency. In Bratislava law review. Roč. 1, č. 2, 2017, s. 167-173.
• 4) Open Knowledge Foundation: The Open Data Manual (2011). Dostupné na: http://opendatahandbook.org/.
• 5) Dostupné na: http://sunlightfoundation.com/policy/documents/ten-open-data-principles/.
• 6) Povinné osoby sú vymedzené v § 2 infozákona.
• 7) Za dataset sa v zmysle § 2 písm. r) výnosu považuje: „ucelená a samostatne použiteľná skupina súvisiacich údajov vytvorených a udržiavaných na určitý účel a uložených spoločne podľa rovnakej schémy.“
• 8) Stupne kvality datasetu sú v zmysle výnosu rozdelené do 6 úrovní kvality. Podľa § 51 ods. 1 výnosu sa za 3. stupeň kvality datasetu považuje dataset, ktorý je dostupný vo webovom prostredí, obsah datasetu je štruktúrovaný tak, že umožňuje automatizované spracovanie a dataset je poskytovaný v otvorenom formáte, nezávislom na konkrétnom proprietárnom softvéri.
• 9) § 52 ods. 2 výnosu.
• 10) Dostupné na: https://data.gov.sk/about.
• 11) Štatistiky dostupné na: https://data.gov.sk/.
• 12) Dostupné na: http://global.census.okfn.org/.
• 13) Dostupné na: https://ec.europa.eu/digital-single-market/en/scoreboard/slovakia.
• 14) Dostupné na: http://opendatacharter.net/history/#.
• 15) Akčný plán, str. 5.
• 16) K problematike povinného zverejňovania zmlúv bližšie pozri: MUNK, R.: Povinné zverejňovanie zmlúv, objednávok a faktúr podľa novely zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám. In Acta Universitatis Brunensis. Iuridica, Cofola 2011. Brno: Masarykova univerzita, 2011, No. 390, s. 1118-1130.
• 17) Dostupné na: http://otvorenezmluvy.sk.
• 18) Dostupné na: http://kohovolit.eu.
• 19) Dostupné na: http://data.london.gov.uk/.
• 20) Dostupné na: http://traintimes.org.uk/map/tube/.
• 21) Dostupné na: https://www.crimereports.com/agency/santacruzpd.
• 22) Dostupné na: https://www.theguardian.com/lifeandstyle/2009/jul/30/heart-surgery-death-rates-fall.
• 23) Dostupné na: http://www.legislation.gov.uk/.
• 24) Pre jednotlivé kategórie datasetov bližšie pozri https://data.europa.eu/euodp/en/data.
• 25) Národná koncepcia 2016 bola schválená vládou Slovenskej republiky dňa 28.9.2016. Dostupné na: http://www.rokovania.sk/Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=25951
• 26) Národná koncepcia 2016, s. 45. Dostupné na: http://www.rokovania.sk/Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=25951
• 27) Bližšie k informáciám verejného sektora pozri časť 3.1.
• 28) Zákon kterým se méní nékteré zákony v souvislosti s prijetím zákona o službách vytvárejících duvéru pro elektronické transakce, zákon č. 106/1999 Sb., o svobodném prístupu k informacím, ve znéní pozdéjších predpisu, a zákon č. 121/2000 Sb., o právu autorském, o právech souvisejících s právem autorským a o zméné nékterých zákonu (autorský zákon), ve znéní pozdéjších predpisu. (ďalej len „Zákon kterým se méní nékteré zákony v souvislosti s prijetím zákona o službách vytvárejících duvéru pro elektronické transakce ), Časť XVIII, ktorou sa novelizuje český infozákon nadobudne účinnosť 1. januára 2017. Dostupné na: http://www.senat.cz/xqw/xervlet/pssenat/htmlhled?action=doc&value=80874
• 29) Dôvodová správa k Zákonu kterým se méní nékteré zákony v souvislosti s prijetím zákona o službách vytvárejících duvéru pro elektronické transakce, s. 20. Dostupné na: http://www.psp.cz/sqw/text/tiskt.sqw?O=7&CT=764&CT1=0
• 30) Tamtiež.
• 31) Dostupné na: https://portal.gov.cz/otevrena-data/datove-sady/2018-01.
• 32) § 4b ods. 2 a § 4c českého infozákona.
• 33) Dostupné na: http://www.epi.sk/zzcr/2016-425.
• 34) Na úrovni EÚ sa pripravuje revízia smernice o opakovanom použití informácií verejného sektora. Dostupné na: https://ec.europa.eu/info/consultations/public-consultation-review-directive-re-use- public-sector-information-psi-directive_en.
• 35) Čl. 2 ods. 3 smernice o opakovanom použití informácii.
• 36) Tamtiež, čl. 2 ods. 1.
• 37) Tamtiež, čl. 2 ods. 2 písm. c).
• 38) V angličtine „re-use of public sector information“. Pre tento proces by bol výstižnejší pojem znovu využitie alebo ďalšie využitie.
• 39) Recitál 8 preambuly smernice 2013.
• 40) Zákon č. 341/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa infozákon.
• 41) Povinné osoby sú uvedené v § 2 infozákona.
• 42) § 21b ods. 2 infozákona.
• 43) Smernica o opakovanom použití informácií mala byť transponovaná do právnych poriadkov členských štátov do 1. júla 2005. Povinnosť si v stanovenom termíne splnili len 4 krajiny, a to Dánsko, Francúzsko, Írsko a Veľká Británia. Bližšie pozri: JANSSEN, K.; The influence of the PSI directive on open government data; An overview of recent developments. In. Government Information Quarterly, 2011, roč. 28, č. 4, s. 449.
• 44) § 2 ods.1-2 Obchodného zákonníka.
• 45) Dôvodová správa k zákonu č. 341/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa infozákon.
• 46) Tamtiež, čl. 1 ods. 2 písm. ca).
• 47) MYŠKA, M. a kol.: Verejné licence v České republice. Brno: Masarykova univerzita, 2014, s. 9798.

Autor
JUDr. Jozef Andraško PhD., PhD. jozef.andrasko@flaw.uniba.sk
Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Šafárikovo nám. č. 6
P. O. Box 313
810 00 Bratislava

Zdroj
https://www.flaw.uniba.sk/fileadmin/praf/Veda/Konferencie_a_podujatia/bpf_2018_new/Zbornik_BPF2018_sekcia_11.pdf

Kriminalistické avízo – časť IV.

Počítačová kriminalita

V súčasnosti sa čoraz viac do popredia dostáva problematika trestnej činnosti páchanej prostredníctvom počítačových sietí. Je samozrejmé, že niektoré trestné činy ako napríklad znásilnenie, lúpež a mnohé ďalšie trestné činy v dohľadnej dobe neprejdú transformáciou do virtuálnej reality, ale vzhľadom k úžasnej anonymite možno predpokladať, že čoraz viac trestných činov ako napríklad podvod, krádež (duševného vlastníctva) a ďalšie začnú postupne meniť podobu z „reálnej“ na virtuálnu.

V nedávnej dobe rezonovala otázka fenoménu, nazvaného „C.S.I. efekt“(1)a jeho prítomnosti v laickej ako aj odbornosti verejnosti a ktorý sa týka, okrem iného aj nereálnych očakávanívzhľadom k OČTK. V podmienkach boja proti počítačovej kriminalite by sme negatívne dopady tohto fenoménu mohli priblížiť ako predstavy o dlhodobej, cielenej, komplexnej, metodickej činnosti s vysoko profesionálnym technickým zázemím, realizovanej početnými tímami vysokošpecializovaných odborníkov, ktoré sú schopné v podstate do 10 sekúnd zistiť páchateľa trestného činu a zabezpečiť o ňom akékoľvek informácie. Ambíciou článku je zreálnenie čitateľových predstáv resp. očakávaní v oblasti boja proti počítačovej kriminalite a to na podklade dosiahnutých výsledkov zo štatistických ukazovateľov PZ.

V predošlých článkoch sa autor zameral na obdobie 2006-2018, avšak v podmienkach SR je stabilne vypracovávaná a publikovaná štatistika k počítačovej kriminalite vedená lenza obdobie 2013 – 2018. Uvedené obdobie 6 rokov žiaľ nepredstavuje relevantné obdobie pre posúdenie stavu skúmaného druhu trestnej činnosti, ale čo to vie prehovoriť o stave praxe.

Autor začne pekne od konca a to vysimulovanou tlačovou správou, ktorá čitateľa umiestni do deja: „Polícií SR sa darí v sledovanom období zlepšovať pracovné postupy a efektívnejšie potierať počítačovú trestnú činnosť.“ Uvedené tvrdenie je z pohľadu štatistických ukazovateľov správne. Polícií sa podarilo (takmer) permanentným zlepšovaním objasnenosti dosiahnuť numericky úžasné zlepšenie objasnenosti z 25,31% (2013) na 38,75% (2018). Skúsme si ale uvedené výsledky rozmeniť na drobné.

Tak ako je už dobrým zvykom je potrebné priblíženie obsahu pojmu počítačová kriminalita. Pre priblíženie obsahu bude autor vychádzať zo štatistických ukazovateľov PZ(2). V roku 2013 bolo evidovaných 241 trestných vecí v súvislosti s počítačovou trestnou činnosťou. V tomto roku bola počítačová kriminalita chápaná ako trestná činnosť rôzneho druhu páchaná prostredníctvom počítačových systémov. Uvedenou metodikou sa do štatistiky dostali také trestné činy ako neoprávnené obohatenie (§266), vydieranie(§189), sexuálne zneužívanie(§201a), podvod (§221), porušovanie autorských práv (§283), ohováranie (§373) a ďalšie. Z uvedeného prístupu vyplynuli hneď dva závery. Objasnenosť počítačovej kriminality bola na úrovni 25,31%, čo je oproti celkovej objasnenosti daného roku na úrovni 54,33%, ťažký podpriemer a za druhé, celkové počty sú na úrovni 0,268% z celkového nápadu (89.677 TČ za rok 2013).

Na okraj možno uviesť, že najpočetnejším počítačovým trestným činom za rok 2013 bol trestný čin podvod podľa § 221 a to s nápadom 177 trestných vecí(z celkového počtu 241 vecí!) z ktorých sa podarilo objasniť len 47 trestných vecí, druhým bol trestný čin porušovanie autorských práv s počtom 21 trestných vecí, z ktorých sa objasnili 4 veci a tretím neoprávnený prístup do počítačového systému 12 vecí z toho 3 objasnené. Ostatných 15 skutkových podstát(!) je zastúpených do max. 5 trestných vecí.

Od roku 2014 sa však policajná štatistika prepracovala a prešla na „nový systém“ ohľadne vykazovania počítačovej kriminality. PZ od roku 2014 chápe počítačovú kriminalituuž len ako súbor presne stanovených trestných činov(teda viac menej, ale o tom nižšie). Príslušnosť sa po novom neriadi spôsobom akým páchateľ páchal trestnú činnosť (ako konal), ale len to, akých trestných činov sa svojim konaním dopustil (čo spáchal). Tými sú podľa novej policajnej štatistiky najmä neoprávnené obohatenie § 266, porušovanie autorského práva § 238, výroba detskej pornografie § 368, rozširovanie detskej pornografie § 369, prechovávanie detskej pornografie a účasť na detskom pornografickom predstavení § 370, „extrémistické trestné činy“, „ostatné trestné činy“ a tiež ustanovenia § 247 – § 247d teda neoprávnené prístupy, zásahy, zachytávanie výroba a držba prístupových zariadení do počítačových systémov(ďalej len antihackerské trestné činy).

Nový prístup PZ viedol k zníženiu „nápadu“ počítačovej kriminality z 240(2013) na 51(2014) trestných činov (!), pričom zároveň stúpla objasnenosť na 27,45%. Na druhej strane uvedené „vhodné“ chápanie termínu počítačovej trestnej činnosti viedlo k zlepšeniu objasnenosti až na 38,75% (2018) a zvýšeniu podielu na 0,65% celkového nápadu (61.392 TČ za rok 2018)!

Ak by sme si chceli prezrieť štruktúru počítačovej trestnej činnosti z roku 2018 zistili by sme, že až 58% počítačovej kriminality tvorí trestný čin rozširovanie detskej pornografie, 14% prechovávanie detskej pornografie a účasť na detskom pornografickom predstavení, 11% porušovanie autorského práva a 8% výroba detskej pornografie a ďalšie. V roku 2018 by sa dalo povedať, že počítačová trestná činnosť je viac menej záležitosťou týkajúcou sa detskej pornografie (až na 87,7%) a nie „antihackerských trestných činov.„Kladivo“ na počítačových kriminálnikov, ustanovenia § 247 – § 247dTZ, teda spomenuté „antihackerské trestné činy“, majú podiel 0,75% z nápadu počítačovej(!) trestnej činnosti(vlastne len 3 trestné vec, z ktorých sa zatiaľ nepodarilo objasniť ani jednu za rok 2018). Autor samozrejme nechce nabádať čitateľa k nesprávnym záverom, teda mu priblíži štatistické ukazovatele jednotlivých trestný činov z evidovaného obdobia.

Celkovo bolo za obdobie 2013 – 2018 podľa policajných štatistík zaznamenaných 1.309 trestných činov počítačovej kriminality,čo predstavuje 0,297% všetkých trestných činov v tomto období (zo 440.136 TČ). Ak by sme išli do výslovne antihackerských trestných činov, išlo by len o0,16% nápadu trestnej činnosti.

Ostatné – extrémistické trestné činy(3), ostatné trestné činy a trestné činy ako podvod, poškodzovanie finančných záujmov EÚ, ohováranie a ďalšie predstavujú marginálne skupiny, preto sa nimi autor nezaoberal. Viditeľne sa v štatistike objavili len v roku 2013.

Detská pornografia – Najrozšírenejšie počítačové trestné činy na území SR možno vysledovať v ustanoveniach § 368 – § 370 TZ, pričom v tomto období bolo zaznamenaných spolu 726 Trestných činov(celkový podiel v počítačovej kriminalite je až 55,46%), z ktorých PZ objasnilo 302 trestných vecí. V týchto veciach bolo stíhaných 97 páchateľov, pričom súd v danom období za uvedené trestné činy odsúdil neuveriteľných 281 páchateľov(4).

Porušovanie autorského práva(5)– Ide o trestný čin podľa § 283 TZ, pričom v období 2013-2018 bolo spolu zaznamenaných 157 trestných vecí, z ktorých PZ objasnilo 32 trestných vecí, z ktorých stíhalo až 148 podozrivých osôb[6], pričom súd odsúdil pre tento trestný čin 79 páchateľov.

Neoprávnené obohatenie– Uvedený trestný čin podľa § 226 TZ bol v danom období zaznamenaný v 72 trestných veciach, pričom ako objasnených je deklarovaných 17 vecí, v ktorých polícia stíhala 51 podozrivých osôb, pričom súd odsúdil až 49 páchateľov.

„Antihackerské trestné činy“ –Teda trestná činnosť podľa § 247 – 247d TZ, ktorá svojim obsahom podľa názoru autora vystihuje počítačovú kriminalitu vo formálnom zmysle, možno charakterizovať nasledovne. V sledovanom období 2013 – 2018 bolo riešených spolu 68 trestných vecí, z ktorých PZ objasnil 6 trestných vecí, pričom stíhaní boli 4 páchatelia, avšak súd odsúdil až 13 páchateľov.

Pár riadkov k počítačovej trestnej činnosti

Či sa čitateľ stotožní alebo nestotožní s klasifikáciou počítačovej trestnej činnosti je na jeho úsudku. Autor by však rád dal do pozornosti podstatnejšie rozdelenie obsahu a to počítačovú kriminalitu pred a po GDPR(7). Prezentované výsledky práce PZ sú výsledky obdobia pred GDPR, ktoré ako tak v určitom rozsahu umožňovalo zabezpečenie dôkazných prostriedkov zákonným spôsobom. Zákonodarca síce OČTK svojsky „pomohol“ novelou č. 398/2015 Z.z., kde nanovo popísal „antihackerské trestné činy“, ktorými stanovil pôsobnosť OČTK aj na konanie, ktoré predtým nebolo, zdá sa možné tak „efektívne“ potierané lenže…čo z toho, keď sa schopnosť OČTK zadokumentovať už spáchaný skutok dostáva do sféry sci-fi? Autor uvedie fiktívny, ilustračný príklad:

Máme páchateľa, ktorý svojim konaním prostredníctvom počítačového systému vykoná trestný čin podvodu. Oznamovateľ skutok oznámi po 6 mesiacoch od jeho spáchania. Vyšetrovateľ zadokumentuje,čo treba a vydá sa na cestu zisťovania páchateľa. Relevantným dôkazom pre zistenie páchateľ budú IP adresy[8]. Vyšetrovateľ teda, v nádeji že dôkazná situácia bude postačovať, navrhne abydozorujúci prokurátor,požiadal súd o vydanie príkazu na oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke podľa § 116 TP. V prípade, ak súd posúdi okolnosti prípadu kladne a vydá príkaz, dostávamesa do bodu, keď osoba uvedená v príkaze je povinná tieto údaje oznámiť pre potreby trestného konania. Súčasný stav (po GDPR) uchovávania týchto údajov je nasledovný. Prevádzkovateľ nie je povinný(!) uchovávať tieto údaje a tiež nie je oprávnený tieto údaje uchovávať, ak na to nemá právny základ a ustanovený účel.(9)V našom ideálnom prípade sa však podarilo zachytiť spoločnosť, ktorá tieto údaje archivuje a pod určitou zámienkou uchováva a tieto údaje oznámi. Zo zabezpečených údajov vyplynie, že „stopy“ vedú k ďalšiemu poskytovateľovi elektronickej služby do bratskej ČR, pričom pre zachovanie zákonnosť je potrebné postupovať obdobne, avšak prostredníctvom právnej pomoci, tú sa však treba pripraviť na min. niekoľko mesačné vyčkávanie na vydanie príkazu, v tomto prípade súdom ČR a následné šťastie v prípade ďalšej spoločnosti, ktorá tieto údaje po napr. roku eviduje a v „rozpore“ so zásadami GDPR ich oznámi. Aby náš príbeh neskončil tak ľahko, česká strana poskytne požadované údaje a tie nepovedú napr. do Guatemaly(10), ale opäť na územie SR. Česká strana poskytne údaje typu IP adresy počítača z pred 24 mesiacov. Na základe zistených údajov sa vyšetrovateľ opäť obráti na prokurátora, aby ten opäť požiadal súd o vydanie ďalšieho príkazu podľa § 116 TP, pričom ten bude po cca 30 mesiacoch smerovať k providerovi, ktorý bude taktiež so šťastím a v „rozpore“ s ideou GDPR uchovávať údaje a k tomu bude mať vyšetrovateľ toľko šťastia, že koncové IP zariadenie nebude verejné dostupné WIFI, čo predstavuje 50 – 80% prípadov[11]. Po tejto tortúre by sa mohlo zdať, že vyšetrovateľ má s obrovským vypätím síl a vyťažením maxima z Murphyho zákonov vyhrané. Ale ani toto nie je tak celkom pravda, vyšetrovateľ potrebuje ešte posledný čriepok šťastia. Podľa rozhodnutí súdov SR, IP adresa sama o sebe nestačí na určenie totožnosti osoby, ktorá v danom čase sedela fyzicky za počítačom a vykonávala trestnú činnosť. Policajt sa tak musí spoľahnúť na dobrú vôľu páchateľa a ochotu byť odstíhaný a potrestaný alebo ísť do domovej prehliadky po viac ako 32 mesiacoch v nádeji, že sa mu následne podarí zistiť nejaké dôkazy, ktoré však zrejme nepovedú k bezprostrednému stotožneniu osoby, ktorá trestný čin prostredníctvom zariadenia realizovala, ak mu teda súd príkaz na domovú prehliadku vôbec vydá.

Uvedený primitívny prípad ilustruje situáciu, keď si páchateľ zriadi emailové konto v ČR, z ktorého následne odosiela správy, ktorými uvádza poškodeného do omylu. Zdanlivá zložitosť prípadu je spôsobená ťarbavosťou a zložitosťou súčasného systému preukazovania počítačovej kriminality. Uvedený ilustračný príklad len v hrubých obrysoch ukazuje, že stíhanie počítačovej trestnej činnosti bude nielen v podmienkach SR presúvané zo sféry ex post do sféry on line, čo si však vyžaduje niekoľko násobne väčšie úsilie pri preukázaní totožnosti páchateľa ako aj trestnej činnosti, nakoľko monitorovanie on line predstavuje ďaleko závažnejší zásah do základných práv jednotlivca ako zbieranie čriepkov, už spáchanej trestnej činnosti. S určitým „uspokojením“ možno konštatovať, že uvedený prípad sa v štatistike PZ ohľadne počítačovej trestnej činnosti už neprejaví, nakoľko sa jedná o trestný čin podvodu, čo prípadného poškodeného zaiste nesmierne poteší.

Záver

Na základe štatistických ukazovateľov si možno vytvoriť rôzne interpretácie od deklarácie, že počítačová trestná činnosť nie je problémom dňa, vzhľadom na jej marginálnosť, až po deklarácie o fatálnom zlyhávaní PZ na danom úseku. Podľa názoru autora je prijímanie akýchkoľvek záverov na základe evidentne nekvalitných podkladov len zbytočným polemizovaním. Čo však zbytočné nie je, je zamyslenie nad opatreniami pro futuro,teda do budúcna.

Poznámky

• 1) Bližšie https://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S1756061617301374 , https://www.researchgate.net/publication/228940495_Forensics_in_the_media_Have_attorneys_reacted_to_the_growing_popularity_of_forensic_crime_dramas , https://ir.lawnet.fordham.edu/cgi/viewcontent.cgi?referer=&httpsredir=1&article=1343&context=iplj , https://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=958224 , https://works.bepress.com/michael_mann/1/
• 2) http://statpz.minv.sk/statistika/ konkrétne vykazovanie v položke „24. Počítačová kriminalita“.
• 3) Napríklad podľa prehľadov počítačovej kriminality prehľad č. 24 bolo extrémistických činov dokopy 15 za celé obdobie, a v roku 2018 nebol zaznamenaný žiadny. Naopak podľa prehľadov položka č. 3 „Štatistika kriminality podľa paragrafov Trestného zákona za obdobie ( nový prehľad) spracovávaný v úrovni republika, kraje, okresy a útvary.“ bolo v roku 2018 zaznamenaných dokopy 149 extrémistických trestných vecí.
• 4) Údaje pochádzajú z https://www.genpro.gov.sk/statistiky-12c1.html
• 5) Zaradenie uvedeného trestného činu medzi počítačovú kriminalitu je vzhľadom k obsahu skutkovej podstaty polemické.
• 7) Bližšie http://www.pravnelisty.sk/clanky/a710-prikaz-sudcu-podla-116-tr-por-problemy-aplikacnej-praxe-v-suvislosti-so-zavedenim-smernice-gdpr
• 8) Po novom osobný údaj, viď bližšie http://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a733-ziskanie-pristupu-k-osobnym-udajom-tykajucich-sa-dynamickej-ip-adresy
• 9) Podľa právneho názoru autora, je pre providera archivovanie IP adries v určitých prípadoch v rozpore s právnym poriadkom.
• 10) https://www.phantasia.sk/l/sudny-znalec-pripadov-zneuzivania-deti-na-internete-je-vela-no-nestihaju-ich/
• 11) Údaj predstavuje odhad autora na základe vlastnej skúsenosti.

Autor
npor. JUDr. Miroslav Srholec

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a753-kriminalisticke-avizo-cast-iv-pocitacova-kriminalita