rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa 27.05.2019, C-509/18; C-508/18; C-82/19


„Jsme povinní vyhovět evropskému zatýkacímu rozkazu, neměli jsme jinou možnost“, zdôvodnil verdikt zo dňa 29.05.2019 sudca Martin VRBÍK, vo veci vydania českého občana kamionistu Jaroslava N. do Nemecka za účelom trestného stíhania pre pokus vraždy nebezpečnou jazdou na základe európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného nemeckým prokurátorom.

zdroj: https://www.idnes.cz/brno/zpravy/soud-ridic-kamion-jaroslav-novotny-pokus-o-vrazdu-vydani-nemecko-brno.A190529_130243_brno-zpravy_vh



Podnetom k napísaniu tohto príspevku bol rozruch vyvolaný vydaním českého občana pre medializovanú nebezpečnú jazdu nákladným motorovým vozidlom na trestné stíhanie do Spolkovej republiky Nemecko, pričom nemecký prokurátor skutok veľmi prísne kvalifikoval ako pokus trestného činu Vražda, čo nezodpovedalo právnym zvyklostiam v Českej republike. Vydanie českého občana do Nemecka za účelom trestného stíhania pre tak neobvykle kvalifikovaný skutok, bolo vnímané ako rutinérsky prístup súdu dožiadaného štátu, tj. Českej republiky, čomu sa bránil príslušný sudca odvolávajúc sa na povinnosť rešpektovať vysoký stupeň dôvery medzi členskými štátmi Európskej únie (ďalej len „EÚ“) a nemožnosť nerešpektovať európsky zatýkací rozkaz (ďalej len „EZR“) vydaný iným členským štátom. V čase jeho rozhodovania však už prebiehali pred SDEÚ konania C-509/18; C-508/18; C-82/19 s priamym dopadom na ním posudzovaný prípad, čo bude ozrejmené nižšie v texte.

Rovnako v našej praxi sme zaznamenali určitú zdržanlivosť vnútroštátnych súdov ako orgánov vykonávajúcich EZR vydaný iným členským štátom EÚ. Z nášho pohľadu je práve úlohou obhajcov poukazovaním na osobitné (často nesprávne vnímané ako čisto „formálne“) právne problémy narúšať a brániť „automatickému“ vykonávaniu EZR. Vnútroštátny normotvorca aj z tohto dôvodu prezieravo (na rozdiel od vydávania EZR v príslušnosti okresných súdov), zveril právomoc rozhodovať o vykonaní EZR trojčlenným senátom krajských súdov, garantujúcich vyšší stupeň kvality rozhodovania. V danom prípade má totiž už len samotné vykonávacie konanie pre vyžiadanú dramatické dôsledky (sprevádzanej spravidla predbežnou resp. vydávacou väzbou), z čoho sa odvíja povinnosť súdu dôsledne rešpektovať základné práva a slobody vyžiadanej osoby v zmysle Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta EÚ“) s dôrazom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“).

V úvode však zdôrazňujeme, že nespochybňujeme význam EZR (pozn. zavedený Rámcovým rozhodnutím 2002/584/SVV zo dňa 13.06.2002, ktoré bolo zmenené Rámcovým rozhodnutím Rady 209/299/SVV zo dňa 26.02.2009) pre justičnú spoluprácu členských štátoch EÚ, ktorá je založená na zásade vzájomného rešpektovania súdnych rozhodnutí, prejavujúcej sa v povinnosti členského štátu vykonať EZR. Členský štát EÚ je teda v zásade povinný EZR vykonať, čo možno dovodiť aj z konštantnej judikatúry SDEÚ: „európsky zatýkací rozkaz zavedený Rámcovým rozhodnutím 2002/584/SVV je prvým konkrétnym opatrením v oblasti trestného práva, ktorým sa vykonáva zásada vzájomného uznávania, označovaná Európskou radou ako základný kameň ‚spolupráce‘ v oblasti súdnictva … mechanizmus EZR je založený na vysokej miere dôvery medzi štátmi EÚ“.

Povedané inak vykonávajúce súdne orgány môžu v zásade odmietnuť vykonať takýto zatykač len z dôvodov nevykonania, ktoré sú vyčerpávajúcim spôsobom upravené v rámcovom rozhodnutí 2002/584, pričom výkon európskeho zatykača možno podriadiť iba podmienkam, ktoré sú taxatívne stanovené v článku 5 tohto rámcového rozhodnutia. V dôsledku toho platí, že vzhľadom na to, že vykonanie európskeho zatykača predstavuje zásadu, odmietnutie vykonania je poňaté ako výnimka, ktorá sa musí vykladať reštriktívne (rozsudok SDEU zo dňa 25.07.2018, Minister for Justice and Equality, Nedostatky súdneho systému, C‑216/18 PPU, EU:C:2018:586, bod 41, ako aj citovaná judikatúra; Rozhodnutie SDEÚ zo dňa 13.12.2018, SUT, C-514/17, ECLI:EU:C:2018:1016, bod 28 a citovaná judikatúra).

Povinnosť členských štátov EÚ však zahŕňa povinnosť preskúmať dodržiavanie základných práv garantovaných Chartou základných práv EÚ, ktorej pôsobnosť je daná tým, že sa vykonáva právo Únie (rozsudky zo dňa 06.03.2014, Siragusa, C‐206/13, EU:C:2014:126, bod 25 a citovaná judikatúra; ako aj zo dňa 10.07.2014, Julián Hernández a iné, C‐198/13, EU:C:2014:2055, bod 37).

V uvedenom význame je prvoradou povinnosťou slovenského justičného orgánu rozhodujúceho o vykonaní EZR posúdiť otázku, či EZR vydal orgán (iného) členského štátu EÚ, ktorý má povahu justičného orgánu v zmysle Rámcového rozhodnutia Rady zo dňa 13.06.2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi 2002/584/SVV zmenené Rámcovým rozhodnutím Rady 209/299/SVV zo dňa 26.02.2009 (ďalej len „Rámcové rozhodnutie 2002/584“).

Vykonávajúcim súdnym orgánom nespôsobuje aplikačné problémy overenie, či EZR vydal orgán určený členským štátom EÚ v oznámení podľa čl. 6 Rámcového rozhodnutia uloženom na Generálnom sekretariáte Rady.

Sporné však je to, či takto určený justičný orgán členským štátom EÚ je vykonávajúci súd záväzný a či ho musí bezpodmienečne rešpektovať. Rámcové rozhodnutie 2002/584 totiž predpokladá, že EZR je oprávnený vydať justičný orgán, a nie akýkoľvek orgán členského štátu. Pojem justičný orgán je autonómnym pojmom práva EÚ, čo v podstate znamená, že ho potrebné vyložiť podľa pravidiel a zásad práva EÚ jednotným spôsobom.

Zásada vzájomného uznávania však vyžaduje, aby v súlade s ustanoveniami rámcového rozhodnutia 2002/584 boli vykonávané len EZR v zmysle článku 1 ods. 1 tohto rozhodnutia. Z uvedeného článku vyplýva, že zatykač je „súdne rozhodnutie“, čo vyžaduje, aby bol vydaný „súdnym orgánom“ v zmysle článku 6 ods. 1 predmetného rámcového rozhodnutia (viď rozsudky zo dňa 10.11.2016, Poltorak, C‑452/16 PPU, EU:C:2016:858, bod 28, a zo dňa 10.11.2016, Kovalkovas, C‑477/16 PPU, EU:C:2016:861, bod 29).

Prvým prelomovým rozhodnutím SDEÚ k uvedeným otázkam je rozsudok SDEÚ zo dňa 10.11.2016 vo veci C-477/16 PPU, v ktorom bolo judikované, že justičným orgánom nie je Ministerstvo spravodlivosti Litovskej republiky, a preto nemôže vydať EZR, pričom na tomto mieste z uvedeného rozsudku citujeme:

“Pojem ‚súdny orgán‘ uvedený v článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného a doplneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, je autonómnym pojmom práva Únie a tento článok 6 ods. 1 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby orgán výkonnej moci, akým je Ministerstvo spravodlivosti Litovskej republiky, bol určený za ‚súdny orgán [vydávajúci zatykač]‘ v zmysle tohto ustanovenia, takže európsky zatykač vydaný takým orgánom na účely výkonu rozsudku, ktorým sa ukladá trest odňatia slobody, nemožno považovať za ‚súdne rozhodnutie‘ v zmysle článku 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, zmeneného a doplneného rámcovým rozhodnutím 2009/299.”

Z uvedeného nevyhnutne a nespochybniteľne vyplýva povinnosť vykonávajúceho súdneho orgánu dožiadaného štátu nevykonať EZR vydaný ministerstvom spravodlivosti Litovskej republiky, lebo sa nejedná o justičný orgán, tak ako to predpokladá Rámcové rozhodnutie č. 2002/584.

SDEÚ v najnovšom rozhodnutí (v spojených veciach) prijatom dňa 27.05.2019 riešil situáciu, či prokurátor, konkrétne nemecký a litovský prokurátor, je oprávnený vydať EZR, t.j. či je možné prokurátora týchto krajín považovať za justičný orgán v zmysle Rámcového rozhodnutia 2002/584. Aj napriek tomu, že Generálny advokát (ďalej len „GA“) Campos Sánchez-Bordona vo svojich návrhoch na rozhodnutie prednesených dňa 30.04.2019 navrhoval SDEÚ rozhodnúť v obidvoch veciach totožne a to tak, že prokurátori nie sú oprávnení vydávať EZR, tak SDEÚ prijal rozdielne závery.

Je pritom zrejmé, že aj v iných členských štátoch EÚ vydáva EZR prokurátor, tak ako napríklad v Rakúskej republike, v dôsledku čoho je dôvodné očakávať, že skôr, či neskôr pribudnú výkladové stanovisko SDEÚ aj v tejto otázke, keďže komunikácia súdov so SDEÚ je prejav právnej kultúry EU.

V prvom rade si však dovolíme poukázať na úvahy GA M. Campos Sánchez-Bordona v návrhoch rozhodnutia v spojených veciach C‑508/18 a C‑82/19 PPU:

„32. Podľa môjho názoru prvá z týchto požiadaviek, teda požiadavka týkajúca sa účasti na výkone spravodlivosti, postačuje na to, aby sa za ‚súdne orgány‘ nepovažovali inštitúcie, o ktorých je všeobecne známe, že patria k výkonnej moci (opäť ide o políciu alebo orgán samotnej vlády). Bez ohľadu na to, že táto požiadavka môže slúžiť na vonkajšie vymedzenie predmetného pojmu (teda na jeho negatívne vymedzenie), je však jej význam pre pozitívne vymedzenie tohto pojmu (vymedzenie jeho obsahu) spojený s druhou požiadavkou, ktorá sa týka náležitého zaručenia základných práv, o ktoré ide v konaní o vydaní a vykonaní európskeho zatykača …

33. ‚Vykonávať spravodlivosť‘ v pravom zmysle slova znamená ‚vykonávať súdnictvo‘, teda rozhodovať (ius dicere), čo je úloha, ktorú v právnom štáte plnia výlučne súdy, ktoré sú súčasťou súdnej moci štátu …

87. Predpokladom tejto nezávislosti vnútroštátneho orgánu, ktorý vydáva európsky zatykač, pritom je, že dotknutý orgán vykonáva svoje úlohy samostatne, nikomu hierarchicky nepodlieha alebo nie je podriadený a od nikoho neprijíma príkazy alebo inštrukcie, bez ohľadu na ich pôvod, čím je chránený pred vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli ohroziť nezávislosť rozhodovania jeho členov a ovplyvniť ich rozhodnutia“

Veľká komora SDEÚ rozhodla tak, že litovský prokurátor má povahu justičného orgánu, v dôsledku čoho je oprávnený vydať EZR, ale nemecký prokurátor nemá povahu justičného orgánu a teda nie je oprávnený vydať EZR.

Tento rozdiel vzhliadol SDEÚ v okolnosti, že nemecký prokurátor (na rozdiel od litovského prokurátora) je ‚pokynovateľný‘ ministrom spravodlivosti (predstaviteľom výkonnej moci), ktorý mu môže uložiť – podať záväzný pokyn (‚Weisungsrecht‘) ako postupovať v trestnej veci.

SDEÚ opäť pripomenul autonómny význam pojmu ‚justičný orgán‘ a judikoval, že sa nemusí jednať striktne len o súd, citujeme rozsudok spojené veci C‑508/18 a C‑82/19 PPU:

50. „V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že výraz ‚súdny orgán‘, ktorý sa nachádza v tomto ustanovení, neoznačuje len sudcov alebo súdy členského štátu, ale v širšom zmysle sa môže vzťahovať aj na orgány, ktoré sa podieľajú na výkone spravodlivosti v trestných veciach v tomto členskom štáte, najmä na rozdiel od správnych orgánov alebo policajných orgánov, ktoré sú súčasťou výkonnej moci (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. novembra 2016, Poltorak, C‑452/16 PPU, EU:C:2016:858, body 33 a 35, ako aj z 10. novembra 2016, Kovalkovas, C‑477/16 PPU, EU:C:2016:861, body 34 a 36).“

Nasledovne na základe závislosti prokuratúry od výkonnej moci SDEÚ uzavrel, že prokurátor nemôže vydať EZR, a teda nie je justičným orgánom (spojené veci C-508/18 a C-82/19):

88. „Z vyššie uvedeného vyplýva, že vzhľadom na to, že dotknutá prokuratúra v obidvoch sporoch vo veci samej je pri prijímaní rozhodnutia o vydaní európskeho zatykača vystavená riziku ovplyvňovania zo strany výkonnej moci, podľa všetkého táto prokuratúra nespĺňa jednu z požiadaviek nevyhnutných na to, aby bola považovaná za ‚súdny orgán vydávajúci zatykač‘ v zmysle článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, a to požiadavku záruky nezávislého postupu pri vydávaní zatykača.“

Vystavujúci justičný orgán teda musí byť spôsobilý plniť svoje úlohy nezávisle (nestranne a objektívne) zohľadňujúc všetky okolnosti prípadu svedčiace tak v neprospech ako aj v prospech dotknutého obvineného, resp. vyžiadanej osoby, a to bez vplyvu existujúceho rizika, že jeho rozhodovacie procesy sú predmetom externých pokynov alebo nariadení zo strany výkonnej moci. Absencia nezávislosti nemeckých prokurátorov vyplýva z ustanovení §§ 146, 147 GVG (‚Gerichtsverfassungsgesetz‘), pričom podľa zásady legality nemusia prokurátori v princípe pokyn exekutívy splniť, avšak podľa znenia príslušného nemeckého zákona nie je vylúčené, že minister spravodlivosti vyvinie vplyv na rozhodovaciu právomoc prokurátora pri vydaní EZR.

Najvyššia súdna inštancia v rámci EÚ teda prijala jednoznačný záver, že nemecký prokurátor nie je oprávnený vykonať EZR. Predmetné súdne rozhodnutie musí mať interpretačný význam aj pre všetky justičné orgány členských štátov EÚ rozhodujúcich o vykonaní EZR vydaného nemeckým prokurátorom jednotlivých spolkových republík. Aplikujúc uvedené rozhodnutie na medializovaný prípad z Českej republiky sa javí byť zrejmé, že vykonanie EZR nebolo nevyhnutne nutné a bolo minimálne namieste spochybniť platnosť EZR z dôvodu absencie povahy súdneho orgánu, pričom bolo povinnosťou obhajoby túto skutočnosť namietať a poukázať na aplikačné problémy pojmu ‚justičný orgán‘ vydávajúci EZR. Vydanie do iného členského štátu EÚ má pritom pre vyžiadanú osobu znevýhodňujúci dopad, minimálne z dôvodu jazykovej bariéry, ako aj sťaženého prístupu k obhajobe.

Predmetnú prejudiciálnu otázku nepoložil SDEÚ nemecký súd, ale súdy z Írska, keďže nemecké orgány považovali svoju vnútroštátnu úpravu za súladnú s právom EÚ, napriek tomu, že Nemecký zväz sudcov dlhší čas požadoval reformu GVG (‚Gerichtsverfassungsgesetz‘) a odstránenie „pokynovateľnosti“ nemeckých prokurátorov exekutívou. Pokiaľ majú do budúcna v Nemecku EZR vydávať súdy, bude nevyhnutné na túto zmenu nastaviť príslušnosť súdov a konanie o EZR, čo vyžaduje (z dôvodu doterajšej absencie) osobitnú právnu úpravu.

V dôsledku uvedeného rozhodnutia SDEÚ je viac ako 5000 v súčasnosti nemeckými prokurátormi vystavených a doposiaľ dožiadanými štátmi nevykonaných EZR zrejme neplatných, pričom bude zaujímavé sledovať, aký vývoj z pohľadu uvedeného rozhodnutia SDEÚ zvolia nemecké orgány vo vnútroštátnom priestore ohľadom osôb, ktoré boli na základe totožným spôsobom vystavených a už vykonaných EZR vydané do Nemecka za účelom trestného stíhania, predovšetkým pokiaľ sa nachádzajú naďalej vo väzbe. Vydanie do Nemecka na základe EZR, ktorý je evidentne v rozpore s právom EÚ musí zakladať procesný predpoklad pre prepustenie dotknutej osoby, či osôb z väzby.

Ďalšou zaujímavou otázku bude rozhodovacia činnosť slovenských justičný orgánov, a to najmä pokiaľ sa jedná o prebiehajúce konania o vykonaní EZR vydaných nemeckými prokurátormi s dôrazom najmä na ďalšie ponechanie vyžiadanej osoby vo vydávacej väzbe. Do úvahy totiž neprichádza ani predloženie predbežnej otázky podľa čl. 267 ZFEÚ, keďže o tejto otázke už SDEÚ rozhodol (t.j. je nesporné, že nemecký EZR nemožno vykonať). V uvedenom význame je možné odkázať na rozsudok zo dňa 06.10.1982, CILFIT, 283/11, v ktorom SDEÚ vymedzil tri výnimky kedy sa vnútroštátne súdy nemusia obracať na SDEÚ so žiadosťami o výklad práva EÚ, kde jednou z nich je skutočnosť, že o tejto otázke výkladu práva EÚ už SDEÚ rozhodol (acte éclaire).

V ďalších príspevkoch sa budeme venovať aplikačným problémom vyvstávajúcim v súvislosti s vykonávaním EZR, a to aplikáciou zásady efektivity a ekvivalencie, predovšetkým posúdením (i) práva vyžiadanej osoby nahliadať do kompletného spisu z predbežného vyšetrovania vedeného príslušnou prokuratúrou vykonávajúceho štátu; (ii) prípadu ak sa podľa vnútroštátnej úpravy vydávajúceho štátu podieľa na vydaní EZR viacero orgánov, (napr. vydanie EZR prokurátorom a odsúhlasovanie súdom), (iii) otázky, ktorý z týchto na vydaní EZR podieľajúcich sa orgánov je oprávnený na dožiadanie vykonávajúceho štátu dopĺňať povinné náležitosti EZR, teda či len jeden z týchto orgánov alebo oba, a ak len jeden, tak ktorý z dvoch menovaných, (iv) prípadov časovo obmedzených EZR vydávaných napríklad rakúskymi orgánmi a podobne.

Uvedené vyššie načrtnuté situácie vyžadujú aj priamu komunikáciu justičných orgánov štátu pôvodu s orgánmi vykonávajúceho štátu, ktorú predpokladá Rámcové rozhodnutie č. 2002/584 v článku 10 ods. 5: „Všetky problémy súvisiace s postúpením alebo pravosťou všetkých dokumentov potrebných pre výkon európskeho zatykača sa vyriešia prostredníctvom priamych kontaktov medzi zúčastnenými súdnymi orgánmi alebo, ak je to vhodné, prostredníctvom ústredných orgánov členských štátov“, ako aj ustanovenie § 19 ods. 5 zák. č. 154/2010 Z.z. o európskom zatýkacom rozkaze (ďalej len „ZoEZR“).

Podobná situácia nevyhnutnosti priameho kontaktu nastáva v praxi spravidla z dôvodu potreby získania dodatočných informácií, či už k overeniu totožnosti vyžiadanej osoby, prípadne k momentu vznesenia obvinenia alebo k celkovému zneniu skutkovej vety, ktoré skutočnosti sú nevyhnutné pre posúdenie prekážok vo vykonaní EZR, ktorými sú napríklad premlčanie a pod.

Práve v situácii, keď podľa vnútroštátnych predpisov na vydávaní EZR participujú viaceré orgány, napríklad formou vydania (exekutívou ‚pokynovateľným‘) prokurátorom, ale so súhlasom súdu, vyvstávajú ďalšie otázky ohľadom priameho kontaktu. Nie je totiž zrejmé, či vnútroštátny orgán vykonávajúceho štátu sa má pri priamom kontakte so štátom pôvodu obrátiť na súd alebo na prokuratúru, a to napriek označeniu prokurátora vydávajúceho štátu ako kontaktný orgán vo vydanom EZR. Predmetné pochybnosti sú o to vážnejšie, keď rakúska právna úprava vychádza z materiálneho pojmu vznesenia obvinenia, zatiaľ čo slovenská z formálneho pojmu vznesenia obvinenia. Predmetná rozdielnosť prístupu k obvineniu, v prípade preverovania (znenia) skutku tvoriaceho predmet obvinenia v štáte vydávajúcom EZR a jeho aplikácie na podmienky premlčania podľa právneho poriadku EZR vykonávajúceho štátu, môže spôsobovať viaceré výkladové otázky.

Záverom je možné uviesť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a ktorý musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok SDEÚ, zo dňa 26.02.2013, Stefano Melloni, C-399/11, bod 28).

Podľa bodu 29 rozsudku SDEÚ C-399/11 môže byť predpoklad relevantnosti prejudiciálnych otázok položených vnútroštátnymi súdmi vyvrátený len vo výnimočných prípadoch, keď je zjavné, že požadovaný výklad ustanovení práva Únie uvedených v týchto otázkach nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, alebo ak ide o hypotetický problém alebo tiež ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené.

Autor
Mgr. Alexandra KOKAVCOVÁ

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a755-aktualna-rozhodovacia-prax-sudneho-dvora-europskej-unie-k-vydavaniu-europskeho-zatykacieho-rozkazu

Pár poznámok k novelizácií zákonom č. 54/2019 Z.z.

Autor namiesto úvodu zacituje sám seba: „Jedným z dlhodobo zabehnutých skutočností týkajúcich sa trestného práva v podmienkach SR je trend podpriemerných novelizácií trestnoprávnych kódexov. Výnimkou v tomto trende nie je ani zákon … Z hľadiska zachovania normálnosti je však potrebné na tieto nedostatky upozorňovať.“(1) V predloženom článku autor reflektuje zákon č. 54/2019 Z.z., konkrétne čl. II. ktorý sa týka novelizácie Trestného poriadku. Dôvodom článku je podľa názoru autora slabá kritika(2) praktikov k predmetu novelizácie a dosah novely na aplikačnú prax.

Vychádzajúc z dôvodovej správy možno konštatovať, že predošlý zákon č. 307/2014 Z.z. v znení neskorších predpisov už nepostačoval nakoľko: „Aplikačná prax uplynulých štyroch rokov poukázala aj na slabé miesta súčasnej právnej úpravy, ktoré nemohli byť v čase tvorby terajšieho zákona známe ani predvídané. Ukázalo sa,že terajší zákon sa nedostal do širšieho spoločenského povedomia, čo je jedna z príčin jeho nedostatočného využívania zo strany whistleblowerov, ako aj to ,že je vhodnejšie uprednostniť zverenie poskytovania ochrany, ako aj propagáciu zákona a súvisiace činnosti, samostatnému a na tento účel špecializovanému štátnemu orgánu, pred vykonávaním tejto činnosti inšpekciou práce, ktorá plní síce príbuzné úlohy, ale sleduje primárne iný cieľ. Taktiež sa ukázalo,že je potrebné zvážiť možnosť poskytnúť whistleblowerovi postavenie oznamovateľa s právom robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie a predkladať dôkazy, a obdobne aj úradu ak poskytuje whistleblowerovi ochranu v trestnom konaní, čo súčasná právna úprava neumožňuje.“

„Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi,nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná a s právom Európskej únie.“

Za zmienku stojí, že navrhovateľom bol Úrad vlády Slovenskej republiky a uvedená novela nebola výsledkom transpozičného procesu. Pre historický moment tejto úpravy nemožno nespomenúť vypracovanie v Skalici dňa 06.11.2018.

Autor samozrejme víta akúkoľvek kvalifikovanú právnu úpravu týkajúcu sa zlepšenia postavenia whistleblowerov, avšak v článku sa zameria len na hodnotenie dosahu do trestnoprávnej praxe OČTK a to práve čl. II zákona. Z dôvodovej správy(3):

„K bodom 1 (§ 54a)

Navrhuje sa upraviť procesné postavenie oznamovateľa rozšírením jeho práva robiť návrhy na vykonanie dôkazov resp. ich doplnenie ako aj právo predkladať dôkazy. Cieľom tejto úpravy je umožniť oznamovateľovi, ktorý je znalý odbornej stránky problematiky v oblasti ktorej sa vyšetruje podozrenia na spáchanie trestného činu napomáhať orgánom činným v trestnom konaní vyhľadávať a zabezpečovať relevantné dôkazy za účelom ich vyhodnotenie v rámci trestného konania a to najmä v prípadoch, kedy z povahy veci orgány činné v trestnom konaní nemusia nevyhnutne disponovať potrebnou odbornosťou. Taktiež sa navrhuje rovnaké procesné postavenie zveriť aj Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti, a to v tých prípadoch, ak oznamovateľ požiadal o poskytnutie ochrany a tá mu bola týmto úradom poskytnutá.

K bodom2až9(§69ods.1,§206ods.5,§214ods.4,§215ods. 5a 6,§216ods.5,§ 218 ods. 3, § 228 ods. 6 a § 230 ods. 3 Trestného poriadku)

V kontexte bodu1 a s cieľom umožniť oznamovateľom aktívne pôsobiť v procese odhaľovanie trestnej činnosti a napomáhať orgánom činným v trestnom konaní zaisťovať dôkazy v predsúdnej etape trestného konania sa v bodoch 2až 9 navrhuje umožniť oznamovateľom nazerať do spisov, rozšíriť notifikačnú povinnosť orgánov činných v trestnom konaní vo vzťahu k oznamovateľom pokiaľ ide o uznesenie o rozšírení obvinenia, uznesenia o zastavení, o podmienečnom zastavení, o prerušení alebo o zastavení trestného stíhania, ako aj o opatreniach prokurátora v rámci jeho dozoru nad zákonnosťou pred začiatkom trestného konania a rámci prípravného konania. Zároveň sa navrhuje aby mohol oznamovateľ proti týmto procesným rozhodnutiam podať sťažnosť.“

Kým autor prejde k samotným dosahom novely, nedá nezostať pri samotnej dôvodovej správe o trochu dlhšie ako si to sama zasluhuje. Aj keď nemá normatívny význam, možno na základe nej spoznať, nielen či sám predkladateľ „disponuje potrebnou odbornosťou“.Zdá sa, že podľa názoru ÚV SR sú oznamovatelia trestnej činnosti v prevažnej miere „znalý odbornej stránky problematiky v oblasti ktorej sa vyšetruje podozrenia“,určite by aj čitateľ rád nahliadol do štatistických ukazovateľov(4)z ktorých vychádzal navrhovateľ, nakoľko praktici majú diametrálne odlišné skúsenosti. Ďalším čriepkom je predstava navrhovateľa: že OČTK sú v prípadoch „kedy z povahy veci orgány činné v trestnom konaní nemusia nevyhnutne disponovať potrebnou odbornosťou“ stratené a tápu v nesmiernej tme. Ak by bol navrhovateľ znalý elementárnych základov trestného práva procesného zistil by, že tieto prípady Trestný poriadok rieši už dlhodobo a to inštitútmi: odborný konzultant (§ 151 TP), odbornou činnosťou (§ 141 TP) či znaleckou činnosťou (§ 142 TP). Podľa názoru autora je len myšlienka automatického priradenia oznamovateľa ako procesnoprávnej osoby medzi osoby disponujúce odbornými, nezriedka vedeckými poznatkami, scestná. Autor naozaj nerozumie „logike“ navrhovateľa ktorý zdá sa, predpokladá, že každý jeden oznamovateľ trestného činu je a) whisterblower a zároveň b) je odborne znalá osoba, ktorá má dousmerňovať OČTK. Deravosť tejto logiky nevyplýva ani tak z absencie konkrétnych štatistických údajov z ktorých vychádzal vo svojich dumkách navrhovateľ, ale z vlastnej protichodnosti myšlienkových pochodov a to, že sám navrhovateľ skonštatoval, že v predošlom 4 ročnom období platnosti predošlého zákona č. 307/2014 Z.z. „tých whisterblowerov, až tak veľa nebolo“ čo si de facto vyžiadalo aj samotnú novelu zákonom č. 54/2019 Z.z. Azda len s krútením hlavy a úsmevom možno chápať predstavu predkladateľa, že keď oznamovateľovi umožníme nazrieť do spisu, robiť si s neho kópie či poznámky, doručíme mu uznesenia voči ktorým bude oprávnený podávať opravné prostriedky, bude práve týmto spôsobom schopný „napomáhať orgánom činným v trestnom konaní zaisťovať dôkazy v predsúdnej etape trestného konania“.

Celkom zaujímavé je sledovať, zdá sa presvedčenie navrhovateľa, že do účinnosti tejto novely, oznamovatelia trestných činov vo svojich oznámeniach nemohli, možno podľa predstavy aj pod hrozbou trestu, popisovať, ozrejmovať, vysvetľovať zorientovať či dobre mienenou radou usmerňovať prácu OČTK. Ak by legislatívny proces fungoval aspoň na minimálnej kvalitatívnej úrovni bolo by možné konštatovať, že aj predošlá právna úprava tento zámer nijakým spôsobom neobmedzovala a ani nezakazovala, naopak poskytovala mu dostatočný priestor. Ak aj existovali určité akademické pochybnosti, určite si nevyžadovali legislatívny zásah a už vôbec nie obdobného rozsahu.

Autorovi nedá nespomenúť, že dôvodové správy umožňujú spoznávať aj súčasné „trendy“ trestného práva pričom s tých nedávnych by sme mohli nadobudnúť predstavu, že najlepším liekom na nedostatky trestného konania je zvyšovanie počtu nových foriem procesných osôb (obeť, splnomocnenec, dôverník, či po novom „neooznamovateľ“), komplexné riešenia je potrebné riešiť skôr intuitívne ako empiricky, odborná erudovanosť nie je zásadná, účelom prípravného legislatívneho procesu je on sám o sebe a neslúži k odstraňovaniu nedostatkov či zjednocovaniu právnych noriem a ďalšie.

Trestný poriadok do novely č. 54/2019 Z.z. pracoval s pojmom oznamovateľ pomerne zrozumiteľne. V zmysle § 62 TP sa jednalo o osobu, ktorá podáva oznámenie o skutočnostiach, ktoré sa týkajú trestného činu a to jednak ústne či písomne. Uvedené ustanovenie v jednoduchosti popisovalo poučenie oznamovateľa. V ďalších častiach trestného konania mohlo byť podľa vzťahu k oznámenému skutku oznamovateľovi priradené procesné postavenie svedka, svedka–poškodeného s ich procesnoprávnym oprávneniami resp. sa mohol dostať aj do postavenia podozrivého a pod. Prácu s oznamovateľom pred začatím trestného stíhania upravovalo ustanovenie § 196 Trestného poriadku.

Pre chápanie problematiky je potrebné uviesť, že ustanovenie § 10 ods. 11 Trestného poriadku aj po tejto „hviezdnej“ novele naďalej uvádza, že: „Subjekt trestného konania je každý, kto má a vykonáva vplyv na priebeh konania a komu tento zákon na uskutočnenie tohto vplyvu priznáva určité procesné práva alebo ukladá povinnosti. V konaní pred súdom je stranou ten, proti komu sa vedie trestné konanie, poškodený, zúčastnená osoba a prokurátor, rovnaké postavenie ako strana má aj zástupca občianskeho združenia, dôveryhodná osoba, ako aj iná osoba, na ktorej návrh alebo žiadosť sa konanie vedie alebo ktorá podala opravný prostriedok a v konaní proti mladistvému aj orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Ak sa v tomto zákone používa pojem strana, rozumie sa tým v predsúdnom konaní aj subjekt trestného konania, ak z jednotlivého ustanovenia nevyplýva niečo iné.“ Avšak novelou a to čl. II sa oznamovateľ stáva de facto subjektom trestného konania a nie je už osobou s „rovnakým postavením ako strana.“

Z letmého pohľadu by bolo možné konštatovať: „strana sem – strana tam, čo na tom“, avšak nejaký dosah to predsa len má.

V zmysle novely platnej od 01.03.2019 má oznamovateľ nový repertoár práv a to právo robiť „návrhy na vykonanie dôkazov alebo ich doplnenie a predkladať dôkazy“ ktoré môže predložiť najneskôr do skončenia prípravného konania resp. na súde v priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní. Podľa zákonodarcu aj oznamovateľ, ktorý nie je poškodeným samôže „výslovným vyhlásením písomne alebo ústne do zápisnice pred OČTK v trestnom konaní alebo súdom vzdať procesných práv“(5) ktoré mu zákon priznáva. Oznamovateľ má podľa § 69 TP „právo nazerať do spisov s výnimkou zápisnice o hlasovaní a časti spisu obsahujúce údaje o totožnosti chráneného svedka, ohrozeného svedka alebo svedka, ktorého totožnosť je utajená o totožnosti agenta, robiť si z nich výpisky a poznámky a obstarávať si svoje trovy kópie spisov a ich častí…“ Ďalej má právo na upovedomenie o rozšírení obvinenia, doručuje sa mu rozhodnutie o postúpení veci, zastavení trestného stíhania, podmienečnom zastavení trestného stíhania, zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvinenia, o prerušení trestného konania tiež opatrenia prokurátora podľa § 230 ods. 2 písm. a),d),f), g), §230 ods. 3 Trestného poriadku.

V prípade, ak by sme mohli chápať oznamovateľa trestného činu ako osobu totožnú s whistleblowerom, bolo by možné považovať uvedenú úpravu za, ako tak „pochopiteľnú“. Problém však nastáva, keď si uvedomíme že premisa whistleblower=oznamovateľ a opačne, platí len v mentálnom svete navrhovateľa a zákonodarcu. V skutočnosti platí, že whistleblower (podľa zákona 54/2019 Z.z.) môže byť aj oznamovateľ (podľa Trestného poriadku) avšak oznamovateľ (podľa Trestného poriadku) nemusí byť zároveň aj whistleblower (podľa zákona 54/2019 Z.z.)(6).

Ako však pristúpiť k totožnosti resp. obsahu pojmu oznamovateľ?

1) (KTO) Komu má OČTK/súd priznať práva oznamovateľa v trestnom konaní ?

V predprípravnom konaní teda toto právo nepatrí podozrivému a osobe(PO,FO) dožiadanej k podaniu informácií ohľadne oznámených okolností podľa § 3 Trestného poriadku. Poškodený, môže byť totožný s oznamovateľom, avšak to nie je pravidlo.

Tak ako trestné normy neuvádzajú maximálne počty poškodených, tie sa riadia vzniknutou ujmou a „podielom“ na tejto škode resp. ujme, tak nemožno určiť ani maximálny počet oznamovateľov, ktorí sa dokonca ani neriadia „podielom“ na oznámených informáciách. Nie je možné vylúčiť, že pri konkrétnom prípade budú aj desiatky či stovky oznamovateľov, ktorí zároveň nie sú poškodení či svedkovia.

Oznamovateľ je v zásade ten, kto oznámi určité špecifické skutočnosti spadajúce do pôsobnosti OČTK.

2) (KEDY) Od kedy má OČTK/súd priznať práva oznamovateľa v trestnom konaní ?

Podľa pôvodnej úpravy mohol oznamovateľ vystupovať len v predprípravnej fáze trestného konania a do rozhodnutia v tejto fáze trestného konania mohol síce k trestnému konaniu „pristúpiť“ avšak po začatí trestného konania sa mohol už len transformovať do podoby inej procesnej osoby.

V súčasnosti to však už neplatí a možno uviesť, že oznamovateľ môže k trestnému konaniu pristupovať v zásade v ľubovoľnom okamihu, kľúčové je splnenie formálnej požiadavky podania oznámenia. Povinnosť, mať určitý špecifický vzťah k predmetu trestného konania po začatí trestného konania vypadáva a to z dôvodu konštituovania oznamovateľa za samostatnú stranu trestného konania.

3) (AKO) Čím má OČTK/súd povinnosť priznať práva oznamovateľa v trestnom konaní ?

Aký obsah musia spĺňať oznamované skutočnosti aby bolo možné považovať osobu za oznamovateľa? Tu nastáva zásadný problém. V praxi je časté, že trestné oznámenia neobsahujú ani relevantné informácie k podozreniu z páchania trestnej činnosti. Zjednodušiť by sme si to mohli na minimálnych kriminalistických otázkach(7). V praxi je celkombežné,keď osoba oznámi, len čas, miesto, a udalosť ktorú vnímala (napr. výstrel), avšak na ostatné otázky odpovedať nevie.

Oznamovateľom mohla byť aj osoba, ktorá nebola priamym svedkom, pričom uviedla, len čo považuje za podozrivé, bez udania miesta, času, totožnosti osôb ktorých sa mala údajná trestná činnosť týkať. Taktiež bol oznamovateľ aj ten, kto síce zodpovedal drvivú väčšinu základných kriminalistických otázok, avšak v okamihu ich oznámenia už OČTK týmito informáciami disponovalo a teda oznámenie de factonič neozrejmovalo. Dokonca v minulosti bol oznamovateľom aj ten, kto podal trestné oznámenie len na základe informácií získaných z masovokomunikačných prostriedkov.

Možno relevantným spôsobom ustáliť minimálny obsah oznámenia pre klasifikáciu autora za oznamovateľa?

4) (ČO) Akým spôsobom pracovať s oznamovateľom?

Kým je teda po novom oznamovateľ prítomný v predprípravnej fáze trestného konania policajt si vystačí s ustanovením § 196 ods. 2 Trestného poriadku, ktoré pojednáva presne o tejto fáze trestného konania, teda okrem povinnosti poučovať oznamovateľa(následky krivého obvinenia, právna pomoc advokáta atď.), špecifikuje aj postup OČTK napr. (dopočutie). Čo však s oznamovateľom po začatí trestného konania, resp. po vznesení obvinenia? Z ustanovenia je zjavné, že § 196 ods. 2 Trestného priadku, nebude možné aplikovať po začatí trestného stíhania. V prípadoch špecifického oznamovateľa, ktorý zároveň nie je poškodeným, svedkom, či podozrivým/obvineným vystupujú určité výkladové „nedorozumenia“. Akých právnych noriem sa má držať OČTK v prípadoch špecifického oznamovateľa po začatí trestného stíhania? Na myseľ sa natískajú napr. a) OČTK bude oznamovateľa zápisnične „ignorovať“ pričom návrhy bude možné podávať písomne a poučenia bude doručované písomne protipodpisom b) OČTK bude musieť vytvoriť vlastnú (pseudo)zápisnicu, ktorá bude výsledkom analógovania ustanovení, ktoré sa týkajú práv tohto špecifického oznamovateľa c) iné.

V súvislosti s povinnosťou doručovať uznesenia ako aj ustanovením § 62 ods. 2 Trestného poriadku vystupuje, ďalší vedľajší dôsledok nekvalitnej normy, ktorýmožno vysledovať v ustanovení § 62 ods. 3 TP, druhá veta(8)v prípadoch, keď bude OČTK doručené síce relevantné trestné oznámenie, avšak oznamovateľ bude anonymný. OČTK sa tak dostane do pomerne absurdnej situácie:aby rozhodnutie nadobudlo „právoplatnosť“ musí vyhľadať anonymného oznamovateľ(na úkor trestného konania) a rozhodnutie mu musí doručiť(!).Či toto pátranie po anonymovi bude realizovať pomocou DNA testov nalepených známok na obálke oznámenia, verejnej vývesky na úradnej tabuli alebo prostredníctvom programu Pošty pre teba, je otázne. Netreba zabúdať, že v prípade postúpenia na priestupkové alebo disciplinárne konanie to musí OČTK stihnúť do lehoty 2 rokov od spáchania skutku.

Z hľadiska trestného konania možno ďalej uviesť, že novela dolikvidovala(9)„posledné“ možnosti týkajúce sa podávania anonymných trestných oznámení, nakoľko rozhodnutia (uznesenia) musia byť doručované oznamovateľom(10). Skutočnosť, že oznamovateľ aj keď je známytento nemá, tak ako poškodený či obvinený, povinnosť uviesť OČTK adresu doručovania a tiež viacerým oznamovateľom nemožno určiť spoločného zástupcu pre doručovanie je už „len“ ďalšímhrozienkom v koláči novely, ktorá: „je v súlade s… ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi…“. Preto možno s najväčšou pravdepodobnosťou, predpokladať že sa OČTK sa s odvolaním na § 62 ods. 3 Trestného poriadku nebudú zaoberať obsahom trestných oznámení, v prípadoch nejasnej totožnosti oznamovateľa(opäť na úkor trestného konania).

Netreba zabúdať na skutočnosť, že oznamovateľ má podľa § 62 ods. 2 TP, veta tretia po žiadosti, právo na svoju anonymizáciu: „Na žiadosť oznamovateľa sa v trestnom oznámení neuvedú údaje o jeho totožnosti. Materiály, ktoré umožňujú zistenie totožnosti takého oznamovateľa, sa ukladajú na prokuratúre. Do spisu sa zakladajú len s jeho súhlasom“. Teda aby sme si to rozmenili na drobné. Oznamovateľ má právo na anonymitu, tú má povinnosť zabezpečiť OČTK. Po vyžiadaní svojej anonymity má naďalej právo nahliadať do spisu robiť si z neho výpisky či kópie bez toho, aby sa o totožnosti tejto osoby dozvedeli či už poškodení, obhajoba alebo podozriví či obvinení. Fantastické, že.

Skúsme sa ale ešte raz zamyslieť nad obsahom pojmu oznamovateľ. Do novely nebolo potrebné právno-teoretické obsiahnutie pojmu oznamovateľ, nakoľko sa ním chápal ten, kto podal oznámenie a ktorému sa doručovalo upovedomenie o začatí trestného stíhania či uznesenia voči ktorým mohol podať sťažnosť, ak nedošlo k začatiu trestného oznámenia. Oznamovateľ bol teda z hľadiska periodicity trestného konania spätý s predprípravnou fázou trestného konania a svoje práva realizoval práve v tejto fáze a ak sa oznamovateľ nepretransformoval do iného procesného postavenia v zásade už nemal v trestnom konaní validitu. Nové (početné) práva oznamovateľa po novele ale predstavujú problém pri výklade. Oznamovateľ po novom môže byť (aktívne) prítomný aj po začatí trestného konania z trestného konania a „nevypadáva“ ani v súdnom konaní, keďže aj tam môže navrhovať vykonanie dôkazov atď.

Pokračujme ale v ďalších možných dôsledkoch novely. Skúsme si fiktívny prípad. Máme novinára, ktorý má problém dostať sa k obsahu zaujímavých reportáží a preto sa rozhodne monitorovať média v prípade podozrenia z tej alebo onej trestnej činnosti a na ich základe bude podávať trestné oznámenia s tým, aby sa stal v týchto konaniach oznamovateľom. Uvedeným inštitútom totiž nadobudne exkluzívne prístupové práva k spisu dá sa povedať live. A nie len to, aby jeho reportáže „mali šťavu“ sám začne podávať návrhya prostredníctvom OČTK sa bude dožadovať vykonávania tých či oných dôkazných prostriedkov a takto de facto„manipulovať“ trestné konanie (!). Samo o sebe by to nebolo nič zlé, veď predsa s uvedenými právami disponujú aj iné subjekty trestného konania, rozdiel však je v tom, že tieto osoby realizujú svoje práva a náš domnelý novinár realizuje prostredníctvom práv svoje záujmy.

V ďalšom prípade vynecháme novinárov a pripomenieme početný roj politikov, ktorí políciu a trestné konanie berú len ako svoje efektívne PR oddelenie so zreteľom len na svoje politické preferencie. Náš domnelí politik sa z médií dozvie, že osobe XY bolo vznesené obvinenie a z tohto prípadu by mohli byť „politické bobriky“ a preto sa rozhodne podať formálne trestné oznámenie v ktorom uvedie verejne známe informácie k totožnosti skutku, osobe podozrivej z jeho spáchania, čase, mieste spáchania atď. pričom uvedie, že má aj iné „zákulisné“ informácie aby si tak mohol poľahky prisadnúť do trestného konania a dostať sa k zaujímavým informáciám a dosahu na trestné konanie.

Čitateľ si povie, že pri takomto účelovom pristupovaní je možné túto osobu nepripustiť do trestného konania. Policajti však vedia aké tresty hrozia za odmietnutie prijatia trestného oznámenia a ak by sme problém chceli riešiť procesne je potrebné poukázať na absenciu právnej normy, ktorá by OČTK dovoľovala na základe určitého posúdenia, „len tak“ odnímať strane trestného konania práva v trestnom konaní. Odôvodnia typu, že pri novinároch/politikoch je riziko úniku informácií väčšie, nepredstavujú relevantný základ a uvedený predpoklad by bolo nutné skúmať a podľa možností „preukázať“(znovu na úkor trestného konania).

Zákonodarca na jednej strane (síce babrácky) pomáha obetiam trestných činov(11), chce ich chrániť pred viktimizáciou, druhotnou viktimizáciou a ďalšími negatívnymi dôsledkami trestného konania a na druhej strane ide umožňovať nahliadanie do spisu v podstate ľubovoľnému okruhu osôb po splnení formálnych podmienok oznámenia. Je potrebné si uvedomiť, že trestná činnosť sa netýka len mediálne exponovaných prípadov ekonomického charakteru, ale aj mimoriadne citlivých prípadov znásilnení, sexuálnych zneužívaní, často rodinných tragédií a pod. V mnohých prípadoch je samotné trestné konanie svojou štruktúrou netaktné či necitlivé. Ďalšia medializácia či popularizácia okolností prípadu bude mať na obete sotva terapeutický vplyv a len potvrdí traumatologickú schému súčasného trestného konania, čím môže ďalej erodovať dôveryhodnosť v OČTK a reálne odrádzať tie najzraniteľnejšie obete od oznámenia trestnej činnosti.

Podľa názoru autora, aj keď OČTK vykoná početné anonymizačné úkony[12]( zas na úkor vyšetrovania) v podobe ochrany osobných údajov, bankového, daňového, obchodného tajomstva, poštového, telekomunikačného tajomstva či zdravotnej dokumentácie(13), je naozaj na povážení aký zmysel má umožňovať nahliadať do spisu niekomu, kto sa za oznamovateľa formálne klasifikuje poskytnutím svojich „exkluzívnych podozrení“.

Autor verí, že aplikačná prax sa s uvedenými nástrahami právnej normy striktne vysporiada(tiež na úkor trestného konania) a nepripustí nepovolaným osobám prístup k spisovému materiálu a neumožní tak mariť a manipulovať vyšetrovanie, ohrozovať súkromieobetí, svedkov či poškodených a narúšať prezumpciu neviny vyšetrovaných(14).Jedná sa totiž o imanentné štandardy profesionálnej etiky OČTK.

Aby sme si to teda na záver zhrnuli:

– oznamovateľ má právo podávať trestné oznámenie k ľubovoľnému skutku

– oznamovateľ má právo na svoj status a procesné práva bez ohľadu na množstvo a kvalitu oznámených skutočností (vychádzajúc z aplikačnej praxe do novely)

– oznamovateľ má právo nahliadať do spisu, robiť si z neho výpisky, poznámky, kópie, hoci nemusí mať k trestnej veci žiadny špecifický vzťah (vychádzajúc z aplikačnej praxe do novely)

– oznamovateľ má právo požiadať o anonymizáciu svojej totožnosti v spise a teda „ochranu“ pred svedkami, poškodenými či obvinenými osobami

– oznamovateľ má právo neuviesť adresu doručovania

– oznamovateľ má právo na doručovanie písomností trestného konania a to aj v prípadoch, ak jeanonymný oznamovateľ,anonymizovaný oznamovateľ alebo oznamovateľ, ktorý neuviedol adresu doručovania písomností

– oznamovateľ má právo podávať opravné prostriedky voči vybraným druhom rozhodnutí

– oznamovateľ má právo navrhovať dôkazy v trestných veciach v ktorých nemusí byť zainteresovaný

– oznamovateľ má právo nebyť vyradený z trestného konania napriek tomu, že nie je svedok, poškodený či obvinený

– oznamovateľ má právo vzdať sa svojich práv

– ďalšie

Rozdiel medzi faktickým stavom a „ideou navrhovateľa“ ktorá je zachytená v dôvodovej správe je tak markantný, že stráca zmysel dopytovanie sa po „zmysle“ tejto novely. Čo však k dôsledkom uviesť možno, je skutočnosť, že ak sa k uvedenej novele OČTK postavia konformne či alibisticky, môže to v niektorých prípadoch viesť k zmene charakteru prípravného konania z neverejného na verejný, a to je už problém zásadný.

Podľa názoru autora je súčasný kvalitatívny stav legislatívneho procesu, ktorý vedie k právnym normám, voči ktorým majú byť jej adresáti (OČTK) rezervovaní či rezistentní za katastrofálny. Žiaľ, nie je to prvá právna úprava obdobnej úrovne. Na mieste je dopytovanie sa po úlohách a činnosti MS SR, MV SR, GP SR, PPZ.

Poznámky

• 1) http://www.pravnelisty.sk/clanky/a624-par-poznamok-k-zakonu-o-obetiach-trestnych-cinov
• 2) S výnimkou: ŠÁNDOR, M. Nové práva oznamovateľa v trestnom konaní s akcentom na nazeranie do spisov; dostupné na: https://poradcapolicajta.sk/nove-prava-oznamovatela-v-trestnom-konani-s-akcentom-na-nazeranie-do-spisov/
• 3) https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=459228
• 4) Z dôvodovej správy: „Analýza súčasnej situácie a príprava návrhu zákona v gescii pracovnej skupiny odborníkov Úradu vlády SR, Ministerstva vnútra SR, Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Ministerstva spravodlivosti SR, Generálnej prokuratúry SR a mimovládnych organizácii. Údaje a podklady poskytnuté Slovenským národným strediskom pre ľudské práva a Inšpekciou práce Konzultácie.“
• 5) Podľa názoru autora bude najdôležitejšia úprava zápisníc o trestnom oznámení súvisieť práv s uvedeným ustanovením.
• 6) S pojmom whistleblower „vo veľkom“ v dôvodovej správe pracuje predkladateľ.Zákon č. 54/2019 Z.z. tento pojem nepozná. Taktiež ho nepozná ani Trestný poriadok. Kým teda Trestný zákon pojednáva o oznamovateľovi trestnej činnosti a zákon č. 54/2019 Z.z. o oznamovateľovi v „pracovnoprávnom vzťahu v súvislosti s oznamovaní kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti…“ Predkladateľ si zdá sa pomiešal hrušky s jablkami a článkom II. rozširoval práva oznamovateľov trestnej činnosti, akoby sa jednalo o osoby v pracovnoprávnom vzťahu v súvislosti s oznamovaní kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti ( § 3 písm. c) zákona č. 583/2009 Z.z. „inou protispoločenskou činnosťou konanie, ktoré je priestupkom alebo iným správnym deliktom; za inú protispoločenskú činnosť sa považuje aj konanie, ktoré nie je priestupkom alebo iným správnym deliktom, ale pôsobí negatívne na spoločnosť“).
• 7) Kto?, čo?, kedy?, kde?, ako?, čím?, prečo?
• 8) „Ak z obsahu anonymného podania nevyplýva dôvodné podozrenie, že bol spáchaný trestný čin, orgán činný v trestnom konaní nie je povinný anonymné podanie vybavovať; orgán činný v trestnom konaní odstúpi takéto anonymné podanie na prešetrenie jeho obsahu inému orgánu, ak z jeho obsahu vyplýva, že ide o vec, ktorá patrí do pôsobnosti iného orgánu.“
• 9) „Likvidácia“ začala novelou č. 3/2009 Z.z. týkajúcou sa nového ustanovenia § 62 ods. 3 Trestného poriadku.
• 10) Či sa jednalo o cielené kroky alebo len ťažké babráctvo skupiny zaoberajúcej sa legislatívnou ochranou oznamovateľov protispoločenskej činnosti, nechá autor na posúdení čitateľovi.
• 11) Zákon č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
• 12) § 69 ods. 5 Trestného poriadku určuje povinnosti OČTK, odvolávanie sa na poučenie nahliadajúcej osoby na povinnosť zachovávania týchto tajomstiev podľa osobitných predpisov s upozornením na ustanovenie trestných činov § 264 a 374 Trestného zákona, tejto povinnosti OČTK podľa názoru autora rozhodne nezbavuje.
• 13) Až prax ukáže, aká erudovanosť panuje medzi oznamovateľmi a ako schopní budú pri efektívnom napomáhaní a usmerňovaní OČTK pri vyhľadávaní dôkazných prostriedkov, keď im budú môcť byť predkladané len anonymizované spisové koncepty.
• 14) § 69 ods. 2 Trestného poriadku, bol do novely pomerne prehliadaným ustanovením. Nové postavenie oznamovateľa to však môže zvrátiť.

Autor
npor. JUDr. Miroslav Srholec

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a756-par-poznamok-k-novelizacii-zakonom-c-54-2019-z-z

ohrozenie pod vplyvom návykovej látky
Zákon – Trestný zákon 300/2005 | Paragrafy: § 289
Rek. zákon – Trestný zákon 140/1961 | Paragrafy: § 201

S vývojom politiky v oblasti užívania kanabisu vo svete sa v tejto súvislosti zvýšila aktuálnosť politiky, týkajúcej sa schopností riadenia motorového vozidla po jeho použití. Európske monitorovacie centrum pre drogy a drogovú závislosť (European Monitoring Centre for Drugs and Drug Addiction – EMCDDA) bolo preto v roku 2017 hostiteľom medzinárodného sympózia odborníkov z rôznych krajín sveta a v kooperácii s Kanadským centrom pre užívanie drog a závislosť (Canadian Centre on Substance Use and Addiction – CCSA) pripravilo a v roku 2018 vydalo stručnú publikáciu: „Kanabis a šoférovanie: Otázky a odpovede pre tvorbu politiky“. Z tejto publikácie sme pre našich odborníkov pripravili krátky prehľad.

Za poruchu schopnosti viesť motorové vozidlo je pre jeho psychoaktívne účinky predominantne zodpovedný THC. Medicínskou otázkou s praktickým dopadom je aké koncentrácie THC v krvi indikujú narušenie. V prvej línii detekcie sú policajti. Jednou z možností je v prípade podozrenia vykonať na ceste u vodiča behaviorálny test triezvosti, a ak v ňom vodič neuspeje, vykonať následne konfirmáciu. Štandardizovaný behaviorálny test triezvosti (SFST) používaný v USA však nie je dostatočne citlivý, keďže prejavy po použití kanabisu sú iné ako po požití alkoholu. Navyše, testovanie behaviorálnych prejavov intoxikácie si vyžaduje kvalitné zaškolenie policajtov. Je to časovo a finančne náročné.

Preto je vo väčšine krajín preferované testovanie telesných tekutín. Skríning slín na ceste pomáha identifikovať vodičov, ktorí nedávno užili kanabis, a je možné, že u nich je v dôsledku toho narušená schopnosť vedenia motorového vozidla. Zvyčajne preto potom nasleduje konfirmačná krvná skúška na určenie koncentrácie THC. Koncentrácia THC v krvi, ktorej prekročenie môže znamenať narušenie vodičových schopností, je stanovená administratívne a medzi jednotlivými krajinami sú v tom značné rozdiely.

Na rozdiel od hladiny alkoholu v krvi nie je koncentrácia THC v krvi v tak úzkej korelácii s narušením šoférových schopností. Podľa niektorých zistení sa prvé prejavy objavujú pri koncentrácii THC v krvi v rozmedzí 2 – 5 ng/ml. Koncentrácia THC 3,7 ng/ml v krvi je ekvivalentná 0,5 promile alkoholu v krvi. Pravidelní užívatelia kanabisu však tolerujú vyššie koncentrácie bez behaviorálnych prejavov poruchy. Počas fajčenia marihuany a následne krátko potom je prudký nárast THC v krvi, ďalej nasleduje rapídny pokles jeho koncentrácie, a práve vtedy sú najvýraznejšie poruchy psychomotoriky a kognitívnych funkcií, ktoré sa objavujú 90 minút po fajčení a môžu pretrvávať 2 – 3 hodiny.

V niektorých krajinách ako Španielsko, Austrália (štát Viktória), Francúzsko, Cyprus, sa používa ako štandard test slín, pretože kým sa vykoná odber krvi, môže v nej nastať rýchly pokles koncentrácie THC. Vo väčšine krajín je to však krv, pri ktorej sa ale podľa rôznych jurisdikcií uvádzajú často odlišné hodnoty THC: 1 ng/ml v Belgicku, Dánsku, Írsku, Luxembursku, Holandsku; 1,3 v Nórsku; 2 ng/ml v Česku a vo Veľkej Británii.

Na základe skúmania rizika dopravných nehôd však experti v rôznych krajinách navrhli vyššie koncentrácie, napríklad až 5 ng/ml THC vo Veľkej Británii. V Colorade a Washingtone (USA) je okrem pokuty podmienkou, aby prichytený šofér absolvoval vyšetrenie a prípadne liečbu na špecializovanom oddelení, keď bola u neho zistená porucha spôsobená konzumáciou kanabisu. Ak v Colorade a vo Washingtone šoféri užívajú kanabis na lekársky predpis, môžu po stabilizácii zdravia viesť motorové vozidlo.

Zostavovatelia publikácie zdôraznili, že tematika je veľmi dynamická. Objavujú sa nové štúdie, ale veľa materiálu bude ešte potrebné zozbierať a analyzovať, aby experti mohli dať jasnejšie podklady na tvorbu politiky vo vzťahu medzi kanabisom a schopnosťou riadenia motorových vozidiel.

Poznámky

• 1) tento príspevok bol zverejnený v časopise Alkoholizmus a drogové závislosti (Protialkoholický obzor) č. 2/2019

Autor
MUDr. Ľubomír Okruhlica, CSc.

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a760-kanabis-a-vedenie-motoroveho-vozidla

Nasledujúci príspevok sa zaoberá formuláciou skutkovej vety vo výrokoch procesných a meritórnych rozhodnutí. Analyzuje, čo nevyhnutne musí byť súčasťou skutkovej vety, čo jej súčasťou naopak byť nemôže, resp. čo by skutková veta obsahovať nemala. Príspevok sumarizuje chyby, ktorých sa pri tvorbe skutku pravidelne dopúšťajú policajné orgány. Kritike bude podrobená aj časť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktorá sa do skutkovej vety snaží zavádzať formulácie, ktoré so skutkom, v jeho trestnoprávnom ponímaní, nemajú nič spoločné.

I. Všeobecne o skutku a skutkovej vete

Pod skutkom rozumieme všetky prejavy páchateľa, ktoré majú odraz v materiálnom svete, sú významné z pohľadu trestného práva a sú pokryté zavinením páchateľa.

Skutkom je aj pokus trestného činu a príprava na zločin.

Skutkovú vetu tvoria obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu a vecné, miestne, časové a iné súvislosti, ktoré spájajú znaky skutkovej podstaty v skutkový dej (skutok).

Vecné, miestne, časové a iné súvislosti môžeme označiť aj ako parametre skutku, pričom tieto sa vo významnej časti prekrývajú s tzv. „základnými kriminalistickými otázkami“.

Základné kriminalistické otázky smerujú k získaniu informácií: Kto? Čo? Kedy? Kde? Ako? Čím? Prečo?

II. Znaky trestného činu a ostatné povinné náležitosti skutkovej vety

Znaky trestného činu sú určené konkrétnou skutkovou podstatou uvedenou v osobitnej časti Trestného zákona. Je nevyhnutné aby skutková veta obsahovala všetky znaky základnej ako aj kvalifikovanej skutkovej podstaty. Skutková veta (popis skutku) musí bezpodmienečne obsahovať úplný popis skutočností rozhodných pre naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty (viď Nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 509/2015).

Pokiaľ policajt napríklad začne trestné stíhanie pre prečin podľa § 171 ods. 1 Tr. zákona, avšak opomenie v skutkovej vete uviesť obligatórny znak, ktorý by vyjadroval neoprávnenosť prechovávania, je takéto uznesenie potrebné vyhodnotiť ako nezákonné, pretože tým policajt začal trestné stíhanie pre skutok, ktorý nie je významný z hľadiska trestného práva. Trestné právo nemôže postihovať inú ako neoprávnenú držbu omamných alebo psychotropných látok.[1]Skutok významný z hľadiska trestného práva je iba ten skutok, ktorý je objektívne možné v trestnom konaní postihnúť.

V právnej praxi policajti bežne formulujú skutok pre trestné činy podvodu nasledovne: „Dňa 12.01.2019 v okrese Bratislava II si osoba X.Y. od osoby A.B. požičala v hotovosti sumu 5000 Eur, pričom túto sumu do dnešného dňa nevrátila a neskôr sa stala nekontaktnou.“.

Takto formulovaný skutok rovnako nie je skutkom, ktorý je významný z hľadiska trestného práva, nakoľko v trestnom konaní nie je možné postihovať nevrátenie pôžičky. Pre absenciu znaku „uvedenia do omylu“ v skutkovej vete, je možné tento skutok posudzovať práve len ako občianskoprávny vzťah a nie ako trestný čin podvodu.

Skutková veta nevyžaduje, aby znak trestného činu bol v nej uvedený v jeho doslovnom znení, t. j. tak ako ho popisuje ta-ktorá skutková podstata. Ak je znakom skutkovej podstaty „uvedenie do omylu“, postačuje, ak v skutkovej vete je tento pojem (znak) nahradený významovo obdobným pojmom, napr. „oklamal“, „pomýlil“,„vyvolal nesprávnu predstavu“ a pod. Pre úplnosť skutkovej vety postačuje, ak obsahuje pojmy a gramatické formulácie, ktoré významovo zodpovedajú (všetkým) znakom skutkovej podstaty trestného činu.

Situáciu, keď určitý pojem v skutkovej vete nezodpovedá znaku skutkovej podstaty, možno demonštrovať na nasledujúcom príklade prečinu podľa § 171 ods. 1 Tr. zákona:„Páchateľ dňa 12.01.2019 v meste Brezno, na ulici Svätojánskej č. 12 v byte č. 3 neoprávnene prechovával pre vlastnú potrebu zatavenú injekčnú striekačku s bielou kryštalickou látkou.“

Takto formulovaná skutková veta neopisuje skutok, ktorý je významný z hľadiska trestného práva, nakoľko prechovávať injekčnú striekačku s bielou kryštalickou látkou nie je v Slovenskej republike trestným činom. Pojem „zatavená injekčná striekačku s bielou kryštalickou látkou“ významovo nezodpovedá pojmu omamná alebo psychotropná látka.

V naznačených súvislostiach nie je výnimkou ani formulácia skutkovej vety uznesenia o začatí trestného stíhania pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona v nasledujúcej podobe: „Dňa 12.01.2019 v meste Skalica, v mestskom parku bol nájdený zosnulý X. X. nar. 14.12.1952.“

Skutkový dej v tomto prípade zodpovedá nájdeniu mŕtveho, pričom nájdenie mŕtveho nie je v právnych podmienkach Slovenskej republiky trestným činom.

Na druhú stranu je pre úplnosť potrebné dodať, že skutková veta musí byť odrazom právnej vety, nie však jej kópiou. Je neprípustné formulovať skutkovú vetu spôsobom, že táto síce vo výsledku obsahuje všetky zákonné znaky danej skutkovej podstaty, ale je nepreskúmateľná v tom, akým konkrétnym konaním a za akých konkrétnych okolností malo dôjsť k spáchaniu trestného činu.

Neprípustná je v tomto smere napríklad nasledujúca formulácia skutkovej vety: „V čase od 20:11 hod dňa 09.12.2016 do 09:50 hod dňa 10.12.2016 ako ošetrujúca lekárka Nemocnice s poliklinikou Nitra, a.s., Špitálska 6, Nitra, pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi A. B., počas jeho hospitalizácie v na Oddelení vnútorného lekárstva – muži zanedbala lekársku starostlivosť, a to tak, že nedodržala všetky zásady správnej liečby, nesprávne vyhodnotila závažnosť stavu pacienta, postupy v poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi boli nesprávne, následkom čoho u pacienta A. B. dňa 10.12.2018 v čase o 09:50 h nastala smrť“.

Takto formulovaná skutková veta síce obsahuje všetky zákonné znaky prečinu podľa § 149 Tr. poriadku, nie je však možné z nej zistiť konkrétne trestnoprávne relevantné konanie – konkrétnu okolnosť, resp. okolnosti, ktoré spôsobili smrť pacienta, a tak vyhodnotiť príčinnú súvislosť medzi konaním a následkom (kauzálny nexus).

NS SR vo veci sp. zn. 2 Tdo 38/2016 k označenej problematike uvádza: „Skutková veta nie je totožná s právnou vetou a spravidla nepoužíva terminológiu právnej vety, aj keď sa niekedy použité výrazy a formulácie skutkovej a právnej vety nevyhnutne prekrývajú (zhodujú). Skutková veta však musí s dostatočnou obsahovou určitosťou vyjadrovať všetky skutkové okolnosti, ktoré sú kvalifikačným momentom použitej právnej kvalifikácie“.

Vecné, miestne, časové a iné súvislosti (parametre skutku) tvoria akési „pojítka“ znakov skutkovej podstaty trestného činu. Ukotvujú znaky skutkovej podstaty v čase a priestore a zo znakov skutkovej podstaty vytvárajú logický a časovo harmonizovaný dej. Ich význam spočíva aj v tom, aby jeden skutok bol jednoznačne identifikovateľný a nezameniteľný s iným skutkom.

Medzi parametre skutku možno priradiť aj tie časti skutkovej vety, ktoré určujú, že trestný čin bol spáchaný niektorou formou trestnej súčinnosti. Pokiaľ ide o spolupáchateľstvo, musí byť táto okolnosť v skutkovej vete vymedzená aj gramaticky, napr. „po vzájomnej dohode“, „spoločným konaním“,„v spoločnom úmysle“ atď. Ak bol trestný čin spáchaný vo forme nepriameho páchateľstva, musí skutková veta opisovať osobu, ktorá bola použitá ako živý nástroj, a aj to, akým spôsobom bola „použitá“ nepriamym páchateľom.

Je však potrebné zdôrazniť, že miera (kvalita) dôkaznej situácie sa v priebehu trestného konania vyvíja. Zmena miesta spáchania skutku alebo zmena v čase jeho spáchania nie sú okolnosti, ktoré by zmenili identitu skutku. Identitu skutku judikačná prax súdov vymedzuje pomerne široko:„Podstata skutku nebude porušená, ak sa zmenia okolnosti týkajúce sa miesta, času spáchania činu, rozsahu následkov, spôsobu vykonania činu, pohnútky činu alebo formy zavinenia. Z toho potom vyplýva, že totožnosť skutku nenarušujú zmeny v jednotlivých okolnostiach, ktoré individualizujú skutok, okrem iného i čo do miesta a času spáchania, spôsobu vykonania a pohnútky činu, ako aj formy zavinenia“ (uznesenie NS SR sp. zn. 3Tdo/86/2017).

V praxi je problematické formulovanie skutkových viet pri súbehu trestných činov. Orgány činné v trestnom konaní často nerozlišujú typy konkurencie trestných činov.

Viacčinný súbeh predpokladá existenciu minimálne dvoch skutkov. Bežne sa však stáva, že v takýchto prípadoch sú v uzneseniach dva skutky zmiešané do jednej skutkovej vety, a to napríklad nasledujúcim spôsobom: „Dňa 16.06.2018 v čase približne o 23.00 h v meste Bratislava na Zámockej ulici, na ktorej na lavičke sedel M. A., tohto jedenkrát udrel zovretou päsťou do oblasti nosa, pričom mu nespôsobil žiadne zranenie, a následne na sociálnej sieti Instagram pod menom Lacika212 umiestnil výhražnú správu, ktorá obsahovala text „M. A. zabijem ťa a aj celú tvoju rodinu!, čo u poškodeného vzbudilo dôvodnú obavu o jeho zdravie a zdravie jeho blízkych.“.

Z citovanej skutkovej vety je nepochybné, že opisuje dve konania a tiež dva rozličné trestnoprávne následky, ergo ide o dva trestné činy spáchané vo viacčinnom súbehu. V prípade druhého skutku absentujú jeho parametre (napr. miesto spáchania, čas skutku, hmotný predmet útoku). Skutok č. 2 by bez nadviazania na skutok č. 1 nebol skutkom v jeho trestnoprávnom ponímaní.

Skutok musí mať výpovednú hodnotu sám o sebe. Nie je prípustné aby čo do svojich parametrov alebo znakov odkazoval na iný skutok alebo na odôvodnenie.

Obdobne sa tiež vyskytujú formulácie skutkových viet v nasledujúcom znení: „V presne nezistený deň v januári 2018 v presne nezistenom čase medzi 21.00 – 23.00 hod. na ulici Hollého v meste Košice, po tom, čo sa dopustil konania v bode 1, poškodenej X.Y. priložil ku krku nôž a povedal jej, že o tom nesmie nikomu povedať.“.

Takúto formuláciu skutkovej vety možno považovať za nedostatočnú, nakoľko jej chýba parameter vecnej súvislosti. Čo do významnej časti skutkového deja, skutková veta odkazuje na iný skutok toho istého páchateľa. Skutok č. 2 je de facto odkázaný na existenciu skutku č. 1. Ide viacčinný súbeh trestných činov, čím nie je vylúčené, že pre skutok č. 1 môže byť obžalovaný oslobodený a pre skutok č. 2 odsúdený. Za takejto situácie by skutok č. 2 stratil svoju významnú vecnú súvislosť (okolnosti, za ktorých došlo k trestnému činu), nakoľko by už viac nemohol v tomto smere odkazovať na skutok č. 1.

Možno uzavrieť, že pokiaľ ide o viacčinný súbeh trestných činov, skutková veta musí byť vymedzená znakmi a parametrami skutku tak, aby bolo možné samostatne rozhodnúť o každom trestnom čine, ktorý bol spáchaný vo viacčinnom súbehu.

Tento záver platí aj na čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu.

V týchto súvislostiach možno citovať z uznesenia NS SR sp. zn. 3Tdo/54/2016: „Každý čiastkový útok pokračovacieho trestného činu musí byť presne špecifikovaný (čo, kto, kedy, kde, ako…), lebo iba takto ustálený a dokázaný stav môže tvoriť, ako jeden „malý skutok“ v súhrnne s ďalšími, jeden „veľký“ pokračovací trestný čin – skutok.“

Z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3To/23/2017: „Je nevyhnutné, aby pri pokračovacom trestnom čine bol tento v obžalobe uvedený tak, aby zo skutku bolo zrejmé, akými konkrétnymi čiastkovými útokmi bol pokračovací trestný čin spáchaný.“

A záverom z rozhodnutia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1To/54/2018 vyberám nasledujúce: „Trestný poriadok v § 10 ods. 16 upravuje, že aj každý jednotlivý čiastkový útok sa považuje za skutok, a teda o každom takomto skutku (čiastkovom útoku) sa musí meritórne – či už odsúdením alebo oslobodením – rozhodnúť. Pri opačnom vymedzí skutku je potom neprípustné bez oslobodzujúceho výroku vypustiť zo skutku bližšie neidentifikovateľné čiastkové útoky.“

Ako prokurátor sa bežne stretávam s používaním pojmu „vypustenie skutku“. K uvedenému však možno bez ďalšieho prehlásiť, že v trestnom práve nič také ako vypustenie skutku neexistuje!

V zmysle platného právneho stavu, v zásade je možné zo skutkovej vety vypustiť iba „konanie“ alebo jeho časť, nikdy nie skutky alebo čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu.

Vypustenie konania alebo jeho časti je naopak úplne bežný a právne konformný postup, ktorý sa nazýva aj „modifikácia skutku“.Takýto postup je možný jedine v prípadoch, ak konanie, ktoré má byť zo skutkovej vety vypustené, samostatne nie je skutkom alebo čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu.

Najčastejším je vypúšťanie konania pri trestných činoch trvácich alebo trestných činoch hromadných. Napríklad pri trestnom čine nebezpečného prenasledovania podľa § 360a Tr. zákona, ak skutková veta obsahuje, že páchateľ sa predmetného činu dopustil tým, že poškodenej neustále vypisoval SMS, emaily, neustále jej vyvolával, fyzicky ju prenasledoval v práci aj doma, prepichol jej gumu na aute a zisťoval si informácie o jej súkromnom živote a pod., ale v konaní pred súdom sa preukáže, že páchateľ síce vyššie uvedeným spôsobom konal, avšak okrem prípadu, že prepichol gumu na aute, je možné túto skutočnosť zo skutkovej vety vypustiť. Konanie spočívajúce v prepichnutí gumy na aute v tomto prípade nie je samostatným skutkom, je iba konaním.

Dôležité je však rozlišovať aj medzi vypúšťaním skutku a vypúšťaním trestného činu. Vypustenie trestného činu, ktorý samostatne (sám o sebe) nie je skutkom, je pri jednočinnom súbehu, ktorý predpokladá existenciu vždy len jedného skutku možné, a to hneď vo viacerých prípadoch.

Napríklad ak jednočinným súbehom boli spáchané dva trestné činy, pričom v čase rozhodovania o nich vyjde najavo, že menej závažnejší zbiehajúci sa trestný čin je premlčaný, takéto konanie (takýto trestný čin) sa zo skutkovej vety vypustí, nakoľko rozhodnutie o zastavení trestného stíhania neprichádza do úvahy, pretože existuje iba jeden skutok a pre závažnejší zbiehajúci sa trestný čin trestné stíhanie premlčané nebolo.

Vypustenie je možné aj v prípadoch, ak jednočinným súbehom boli spáchané dva trestné činy, pričom pri jednom zo zbiehajúcich sa trestných činov je dôvodné uplatniť ustanovenie o účinnej ľútosti (napr. jednočinný súbeh trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 Tr. zákon a trestného činu daňového podvodu podľa § 277a Tr. zákona). V takýchto prípadoch opäť dochádza k vypusteniu „oľutovaného“ trestného činu – k vypusteniu konania, ktoré nie je samostatným skutkom.

Vypustenie konania je možné aj pri jednočinnom súbehu trestných činov v prípadoch ak sa v neskoršej fáze trestného konania preukáže, že na zbiehajúci sa prečin je dôvodné aplikovať ustanovenie o materiálnom korektíve. Konanie zodpovedajúce nepatrnej závažnosti bude zo skutku vypustené (k uvedenému viďTpj 57/2016).

Vypúšťanie okolností zo skutkovej vety je možné iba v prípadoch, ak ide o konanie, ktoré samostatne nie je skutkom alebo čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu, a bez ktorého zvyšné konanie nestráca charakter samostatne stojaceho skutku. Ak by konanie, ktoré má byť vypustené, bolo takého významu, že zvyšná časť sama o sebe nie je skutkom (a teda logicky ani trestným činom) musí byť o celom skutku rozhodnuté v prospech páchateľa oslobodením spod obžaloby alebo zastavením trestného stíhania.

Dôležité je rozlišovať tiež prípady, keď bol trestný čin spáchaný jednotlivými dielčimi útokmi, ktoré vzhľadom na časa miesto spáchanianie je možno od seba oddeliť spôsobom, že ich je možné zadefinovať ako samostatné čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu. Príkladom uvedeného je nasledujúce skutková veta: „V období od 01.06.2016 do 01.06.2018 v Skalici, v priestoroch spoločnosti XY, ako predajca spoločnosti postupne prijal hotovosť od 2000 zákazníkov v celkovej výške 125 000 Eur, ktoré však do spoločnosti riadne nezaúčtoval, a tieto finančné prostriedky si ponechal a použil ich pre vlastnú potrebu.“

Pri vyššie popísanej situácii by bolo prakticky nemožné zadefinovať každý jeden z 2000 účtovných prípadov ako čiastkový útok pokračovacieho trestného činu. Pokiaľ sa jednotlivé čiastkové útoky pre svoju súvislosť (bezprostrednú nadväznosť) nedajú od seba odlíšiť miestom a časom spáchania, je súčet týchto konaní potrebné považovať za jedno súvislé konanie – za jeden skutok, a to bez aplikácie ustanovenia o pokračovacom trestnom čine (§ 122 ods. 10 Trestného zákona).

K uvedenému z rozhodnutia NS ČR č. R 43/2011: „Ak sa páchateľ dopúšťal trestného činu sprenevery tým, že počas dlhšej doby (napr. aj niekoľko rokov) na svojom pracovisku priebežne predával zverené telefónne karty za účelom vlastného obohatenia, pričom toto jeho súvislé konanie nebolo možné rozdeliť na jednotlivé dielčie útoky, nejde o pokračovanie v trestnom čine, hoci sú naplnené niektoré jeho znaky. V takomto prípade ide o jediný skutok z hľadiska trestného práva hmotného, ako aj z hľadiska trestného práva procesného.“

Pre úplnosť však treba záverom dodať, že vyššie prezentované právne názory týkajúce sa trestných činov, ktoré sú spáchaní dielčimi útokmi nemožno považovať za právne perfektné (bezchybné), nakoľko z uvedeného vyplýva, že či sa určitý skutok, ktorý je spáchaný viacerými dielčimi útokmi, bude posudzovať ako skutok jediný a nedeliteľný alebo ako skutok spáchaný čiastkovými útokmi pokračovacieho trestného činu záleží len od schopností a možností OČTK vykonávaným dokazovaním zadefinovať jednotlivé dielčie útoky v čase a priestore tak, aby mohli byť opísané ako čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu. Koncepciu skutku potom nedefinuje páchateľ ako pôvodca trestného činu, ale aktivita a možnosti OČTK, čo sa javí ako právne spochybniteľné.

Ďalšou spornou otázkou ohľadom skutkovej vety je, či jej súčasťou majú byť okolnosti, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu, resp. jej úpravu. Uvedenou otázkou sa aktuálne zaoberalo trestnoprávne kolégium NS SR, podľa ktorého súčasťou skutku nemajú byť okolnosti, ktoré upravujú trestnú sadzbu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona, ale iba tie, ktoré odôvodňujú použitie trestnej sadzby podľa všeobecnej časti Trestného zákona (t. j. zásada trikrát a dosť a trest zákazu činnosti na doživotie). Týmto došlo k prekonaniu skoršieho názoru NS SR, že súčasťou skutkovej vety majú byť aj okolnosti podľa § 38 ods. 5 a 6 Tr. zákona.

III. Nesprávne a nadbytočné formulácie skutkovej vety

Medzi nadbytočné formulácie skutkových viet možno zaradiť citovanie záverov znaleckých posudkov, odborných vyjadrení a písomných potvrdení. Pri trestných činoch, ktorých následkom je ujma na zdraví, je typická nasledujúca formulácia: „…ktorý utrpel ťažké zranenia, a to trieštivú zlomeninu ľavej ramennej kosti s priemernou a primeranou dobou liečenia v trvaní najmenej 10 týždňov podľa Znaleckého posudku č. 70/17 vypracovaného prof. MUDr. X.Y., CSc.“.

Alebo pri trestnom čine podľa § 172 Tr. zákona:

„…čo zodpovedá hodnote najmenej 5.163,20,- Eur, podľa odborného vyjadrenia NPJ NAKA PPZ“.

Dôkazné prostriedky a dôkazy netvoria súčasť skutkovej vety! Orgán aplikujúci právo, ktorý takto formuloval skutkovú vetu, zrejme rezignoval na vlastnú myšlienkovú činnosť spočívajúcu vo vyhodnocovaní dôkazov. Vyhodnocovať dôkazy môže výlučné orgán činný v trestnom konaní alebo súd. Ak sú v skutkovej vete uvedené citácie dôkazných prostriedkov alebo dôkazov, môže uvedené implikovať, že orgán aplikujúci právo prenechal vyhodnocovanie dôkazov subjektom, ktoré na to nie sú oprávnené.

Ak by sme pripustili správnosť disponovania znaleckých posudkov, odborných vyjadrení alebo písomných potvrdení do skutkovej vety, potom si rovnako dobre obhájime existenciu aj iných dôkazných prostriedkov alebo dôkazov v skutkovej vete. Napríklad: „Podľa vyjadrenia svedka A. B.páchateľ C. D. napadol poškodenú E. F.“.Alebo „Podľa kamerového záznamu páchateľ namieril zbraň na poškodeného A. B.“.A tak podobne.

NS SR vo svojom uznesení sp. zn. 6Tdo/82/2017 k predmetnej problematiku uvádza: „K formálnej úprave znenia skutku, najvyšší súd dodáva, že v ňom nemožno odkazovať na znalecké posudky či odborné vyjadrenia a podobne, nakoľko ide vždy o záver súdu. Spôsob, akým súd dospel k skutkovým zisteniam, uvedením zdroja informácie, konajúci súd vyjadrí až v odôvodnení rozhodnutia.“

Ďalšími okolnosťami, ktoré sa v skutku nesprávne uvádzajú, sú znaky iného trestného činu, než pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Najtypickejším príkladom je uvádzanie obvyklej jednorazovej dávky pri trestnom čine podľa § 172 Tr. zákona. Na to, aby bolo možné prechovávania omamnej alebo psychotropnej látky právne kvalifikovať ako zločin podľa § 172 Tr. zákona, sa nevyžaduje aby v ňom bolo vyjadrené, že množstvo zaistenej omamnej alebo psychotropnej látky prevyšuje desať obvyklých jednorazových dávok (viď uznesenie NS SR sp. zn. 1 Tdo 2/2016).

Na druhú stranu NS SR v svojom rozhodnutí sp. zn. 6Tdo/22/2019 uviedol, že pokiaľ účinná látka omamnej alebo psychotropnej látky nie je uvedená v skutkovej vete, skutok nenapĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu podľa § 172 Tr. zákona.

S týmto právnym názorom si dovolím nesúhlasiť, a to z nasledujúcich dôvodov:

Zákonným znakom naposledy označenej skutkovej podstaty trestného činu nie je „účinná látka“. Dokonca ním nie je ani hmotnosť omamnej alebo psychotropnej látky, nakoľko rozsah trestného činu sa určuje jej cenou na čiernom trhu. Znakom skúmaného trestného činu je iba omamná alebo psychotropná látka. Ak by táto nemala dostatočnú účinnosť (účinnú látku v dostatočnej koncentrácii), nebolo by ju možné v zmysle § 2 ods. 1, ods. 2 zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných a psychotropných látkach považovať za omamnú alebo psychotropnú látku. Účinná látka je imanentnou (nedielnou) súčasťou omamnej alebo psychotropnej látky. Bez účinnej látky dostatočnej koncentrácie niet omamnej alebo psychotropnej látky.Ak je teda v skutkovej vete vyjadrená omamná alebo psychotropná látka je zároveň vyjadrené, že táto látka, v sebe obsahuje dostatočnú koncentráciu účinnej látky na to, aby ju bolo možné považovať za omamnú alebo psychotropnú látku.

V praxi nie je vylúčené aby bol páchateľ právoplatne odsúdený za trestný čin podľa § 172 Tr. zákona spočívajúci v distribúcii omamnej alebo psychotropnej látky koncovým užívateľom (dílerstvo), a to len na podklade svedeckých výpovedí a záznamov ITP, bez toho aby skutočne došlo k zaisteniu omamnej alebo psychotropnej látky (viď uznesenie NS SR sp. zn. 3Tdo/33/2018, rozsudok KS ZA sp. zn. 1To 75/2018, uznesenie KS NR, sp. zn 1To 88/2017 a ďalšie).

V takýchto prípadoch omamná alebo psychotropná látka bude nevyhnutne tvoriť súčasť skutkovej vety, avšak účinná látka bude absentovať vzhľadom na fakt, že žiadna omamná alebo psychotropná látka, ktorú by bolo možné znalecky skúmať zaistená nebola. Ak by sme prijali najvyšším súdom vyslovený právny názor, nikdy by nebolo možné stíhať trestné činy podľa § 172 Tr. zákona bez skutočného zaistenia omamnej alebo psychotropnej látky.

Nasledujúcou otázkou, ktorá vyvoláva diskusiu je, či súčasťou skutkovej vety majú byť odkazy na jednotlivé ustanovenia osobitných zákonov. Napríklad pri trestných činoch v doprave odkaz na niektoré ustanovenie zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke alebo napr. pri trestnom čine pytliactva odkaz na zákon č. 139/2002 Z. z. o rybárstve atď.

Uvedenou otázkou sa zaoberal NS SR v rozsudkusp. zn. 1 TdoV 7/2016, v ktorom uviedol: „V skutkovej vete nemá byť označený (ani) do Trestného zákona integrovaný právny predpis, resp. jeho ustanovenie (aj keď by to nebolo relevantnou chybou). Skutková veta obsahuje popis skutku tak, aby zodpovedal trestnoprávnej kvalifikácii, čo je podmienené (aj) správnou aplikáciou súvisiacich predpisov. Vo vzťahu k takým predpisom je relevantné odôvodnenie rozsudku.“

Predmetnou otázkou sa najnovšie zaoberal aj Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4To/52/2019, kde uviedol: „Vzhľadom k tomu, že nejde o blanketnú skutkovú podstatu (pozn. trestný čin ohrozenie obchodného, bankového, poštového, telekomunikačného a daňového tajomstva podľa § 264 Tr. zákona), nie je ani nutným, aby skutková veta výroku o vine obsahovala akýkoľvek odkaz na konkrétne ustanovenie mimotrestného zákona, tak ako to bolo uvedené v skutkovej vete výrokovej časti napadnutého rozsudku ako aj v skutkovej vete obžalobného návrhu (obdobne je to napríklad aj pri daňových trestných činoch, ktoré nie sú blanketnými skutkovými podstatami a nie je preto nutné v skutkových vetách odkazovať aj na konkrétne ustanovenia daňových zákonov, ale postačí prípadne iba poukázať na ne v odvodnení rozhodnutia).“

Výkladom a contrario k vyššie uvedenému možno dospieť k záveru, že pokiaľ má skutková podstata charakter blanketnej normy, vyžaduje sa aby skutková veta obsahovala (podľa jej povahy) buď odkaz na konkrétne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu alebo odkaz na všeobecne záväzný predpis na určitom úseku.

Konkrétne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu je obligatórnym znakom napríklad trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 Tr. zákona, kde zákonným znakom je:„porušenie všeobecne záväzným právnym predpisom ustanovenej povinnosti“. Trestný zákon v tomto prípade teda vyžaduje, aby bola v skutkovej vete vymedzená konkrétna povinnosť vyplývajúca zo všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá bola páchateľom porušená.

Zákonným znakom pri niektorých iných trestných činoch je všeobecne záväzný predpis na určitom úseku, napríklad pri trestnom čine subvenčného podvodu podľa § 225 Tr. zákona je to všeobecne záväzný právny predpis, ktorý upravuje podmienky poskytovania subvencii, dotácii a pod. Pri trestnom čine porušovania ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305 Tr. zákona je to všeobecne záväzný právny predpis na ochranu prírody a krajiny. V takýchto prípadoch (ako zákonný znak) postačuje v skutkovej vete uvedenie odkazu na všeobecne záväzný právny predpis ako celok.

V súvislosti s uvedeným súvisí aj problematika toho či je povinnosťou uvádzať v skutkovej vete konkrétne ustanovenia zákona pri naplnení kvalifikovaného znakuznaku podľa § 138 písm. h) Tr. zákona. Som toho názoru, že formulácia citovaného ustanovenia, ktorá (zjednodušene) znie:„porušenie dôležitej povinnosti uloženej páchateľovi podľa zákona“ vyjadruje požiadavku, aby v skutkovej vete bolo uvedené konkrétne ustanovenie zákona, ktorého porušením páchateľ naplnil predmetný kvalifikovaný znak. Pokiaľ by skutková veta obsahovala len odkaz na osobitný zákon bez konkrétneho ustanovenia nebolo by možné určiť či povinnosť, ktorú páchateľ porušil a ktorá zakladá jeho trestnú zodpovednosť je povinnosť „dôležitá“. Nemožno sa uspokojiť s tým, že skutok doplní (vysvetlí) odôvodnenie uznesenia alebo rozsudku, pretože iba skutok nadobúda právnu záväznosť, a preto by mal byť dostatočne zrozumiteľný a jednoznačný sám o sebe. Skutok odpovedá na otázku, čoho sa páchateľ dopustil, pričom odôvodnenie rieši otázky, na základe akých úvah orgán aplikujúci právo determinoval, že skutok sa stal, tento je trestným činom a kto skutok spáchal. Identické závery platia aj pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona, ktorý je z hľadiska štruktúry skutkovej podstaty v tomto smere prakticky totožný s ustanovením § 138 písm. h) Tr. zákona.

Ďalšou spornou otázkou je, či skutková veta musí obsahovať formuláciu, z ktorej by bolo možné vyvodiť formu zavinenia. NS SR v uznesení sp. zn. 6 Tdo 18/2019 uvádza: „Najvyšší súd pre úplnosť poznamenáva, že pre naplnenie skutkovej podstaty prečinu nezaplatenia dane a poistného podľa § 278 ods. 1 Tr. zákona sa vyžaduje úmyselné zavinenie. V žalovanom skutku prokurátor neuviedol také slovné vyjadrenie, vyplývajúce zo zákonne získaných dôkazov, ktoré by úmysel obvinenej bez akýchkoľvek pochybností preukazovalo.“

Opačný názor je potom vyjadrený v skoršom rozhodnutí NS SR sp. zn. 2Tdo 49/2011: „Subjektívna stránka trestného činu nemusí byť v skutkovej vete výroku odsudzujúceho rozsudku vyjadrená tak, aby to znamenalo prevzatie zákonnej definície príslušnej formy zavinenia do popisu zisteného skutku. Subjektívnu stránku konania páchateľa pojmovo vymedzuje právna veta, pokiaľ je forma zavinenia výslovne uvedená v ustanovení osobitnej časti Trestného zákona (dotknutej základnej alebo kvalifikovanej skutkovej podstate). Inak forma zavinenia vyplýva z ustanovení Trestného zákona.“

Prikláňam sa ku správnosti druhého citovaného právneho názoru. Ako bolo v úvode príspevku uvedené, skutku zodpovedajú prejavy páchateľa, ktoré majú odraz v materiálnom svete a sú pokryté páchateľovým zavinením. Teda v skutku majú odraz len tie konania (tie prejavy vôle), ktoré sú zavinené. Ak je do skutkovej vety disponované určité konanie, toto konanie je vždy zavinené. V prípadoch, keď môže byť určitá skutková podstata naplnená ako úmyselným, tak aj nedbanlivostným konaním (napr. trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr. zákona), o akú z foriem zavinenie ide, zadefinuje právna veta. A contrario pokiaľ ide o konanie nezavinené, nie je dôvod, aby bolo súčasťou skutku, a preto zdôrazňovania zavinenia v skutku považujem za nenáležité.

Nie je na mieste, aby všetko, čo má vplyv na hmotnoprávne chápanie skutku, bolo obsiahnuté v skutkovej vete. Potom by sme rovnako dobre mohli do skutkovej vety zakomponovať aj to, že páchateľ bol v čase činu príčetný, nekonal v krajnej núdzi či nutnej obrane alebo inej okolnosti vylučujúcej protiprávnosť alebo tiež, že nekonal v skutkovom omyle, či do skutku zakomponovať okolnosti vyjadrujúce, že skutok prečinu je dostatočne závažný.

Od vyššie uvedeného je však potrebné rozlišovať situácie, keď je skutok právne kvalifikovaný ako spáchaný na chránenej osobe podľa § 139 ods. 1 Tr. zákona. V takomto prípade musí skutková veta obsahovať aj okolnosti uvedené v § 139 ods. 2 Tr. zákona. Okolnosti, že trestný čin bol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby sú okolnosti skutkové a tiež hmotnoprávne a vzťahujú sa ku konkrétnej osobe páchateľa a ku konkrétnemu skutku (ide o zákonné znaky trestného činu), a preto musia zvolenú právnu kvalifikáciu reflektovať aj v skutkovej vete.

Ďalšími okolnosťami, ktoré sa v skutkovej vete pravidelne vyskytujú, avšak jej súčasťou byť nemajú, sú okolnosti týkajúce sa postupov a procesných úkonov orgánov verejnej moci. Bežné sú v týchto súvislostiach nasledujúce formulácie: „…pričom uvedenú vec po predchádzajúcom poučení na výzvu povereného príslušníka dobrovoľne vydal podľa § 89 ods. 1 Trestného poriadku.“ alebo „…pričom u neho pri domovej prehliadke podľa § 100 Tr. poriadku vykonanej na príkaz sudu pre prípravné konanie boli nájdené…“.

Ustanovenia § 199 ods. 3, § 206 ods. 3, § 163 ods. 3 a § 234 písm. c) Tr. poriadku síce kladú požiadavku, aby v skutkovej vete boli obsiahnuté „iné okolnosti, za ktorých ku skutku došlo tak, aby skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom“, avšak okolnosti, za ktorých došlo ku skutku, nemožno zamieňať s okolnosťami, za ktorých prišlo k jeho odhaleniu alebo rozkrytiu. Okolnosti skutku sa týkajú výlučne páchateľa a jeho konania, a nie orgánov verejnej moci, ktoré trestnú činnosť páchateľa odhaľujú.

Ďalšou zaujímavosťou ohľadom skutkovej vety, na ktorú poukázal NS SR v Zbierke stanovísk rozhodnutí SR č. 6/2016, je, že skutok by nemal obsahovať formulácie ako:„mal spáchať“, „mal spôsobiť“ a pod. Zaujímavosťou je, že NS SR takto neposudzoval skutkovú vetu rozsudku, ale skutkovú vetu obžaloby. Zdôraznil tiež, že takéto formulácie môžu byť súčasťou skutkovej vety v prípadoch, ak ide o skutky, ktoré boli spáchane ako pokus trestného činu.

K uvedenému možno dodať, že pokiaľ prokurátor formuluje skutkovú vetu obžaloby pri dokonanom trestnom čine vyššie vytýkaným spôsobom, potom aj celé odôvodnenie obžaloby „musí“ ponímať v rovnakom duchu – slovnými spojeniami„mal spôsobiť“,„mal uviesť do omylu“,„mal odcudziť“ a pod. Tým sa podľa môjho názoru stráca celá argumentačná sila obžaloby a naštrbuje sa tým suverénne postavenie (vystupovanie) prokurátora na hlavnom pojednávaní, ktorý takúto obžalobu zastupuje. Používanie citovaných formulácii nie je možné obhájiť ani snahou o rešpektovanie prezumpcie neviny. Z článku 4 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2016/343 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní vyplýva, že zo zdržania sa verejných vyhlásení o vine sú vyňaté úkony prokurátora, ktoré majú za cieľ dokázať vinu obvinenej osoby, a tiež prokurátorské rozhodnutia procesnej povahy (kam možno nepochybne zaradiť aj obžalobu ako rozhodnutie sui generis).

Ďalej tiež policajti často pri formulácii skutkových viet zamieňajú zákonný znak „škoda“ a „rozsah“ trestného činu. Tieto dva pojmy nie sú obsahovo totožné. Pokiaľ sa pre trestnú zodpovednosť vyžaduje spôsobenie škody, nie je možné tento významný zákonný znak svojvoľne v skutkovej vetezamieňať s „rozsahom“ trestného činu, nakoľko „rozsah“ je pojem širší ako pojem „škoda“, pričom pri zámene týchto zákonných pojmoch nevyhnutne dochádza k neprípustnému rozširovaniu podmienok trestnej zodpovednosti.

IV. Okolnosti vylúčené zo skutkovej vety

Okolnosti, ktoré by nemali byť súčasťou skutkovej vety, no napriek tomu sa stanú jej súčasťou, vo väčšine prípadov nespôsobujú nezákonnosť toho-ktorého rozhodnutia. Existujú všakaj opačné prípady.

Predchádzajúca kapitola sa zaoberala aj otázkou, že súčasťou skutkovej vety by nemali byť citácie znaleckých posudkov, odborných vyjadrení a písomných potvrdení, pričom takéto citácie nespôsobujú nezákonnosť skutkovej vety. V týchto prípadoch ide o taký charakter dôkazných prostriedkov, ktoré určitú skutočnosť dôležitú pre trestné konanie objektivizujú. Odlišným prípadom však je ak skutková veta obsahuje formulácie typu: „…čím poškodenej spôsobil vážnu ujmu na právach podľa jej vlastného vyjadrenia.“, Alebo: „..čím mu spôsobil škodu na odcudzených veciach vo výške 500 Eur podľa vyjadrenia poškodeného.“.

Nie je prípustné aby subjektívne vnímanie poškodeného ovplyvňovalo hmotnoprávne chápanie skutku a aby skutočnosti, ktoré musia byť v trestnom konaní objektívne verifikovateľné, boli nahradené subjektívnymi vyjadreniami alebo pocitmi poškodeného. Ujma, ktorá bola spôsobená poškodenému, bez ohľadu na to, či ide o ujmu na majetkových hodnotách alebo osobnostných právach, musí byť v trestnom konaní preukázaná vykonaným dokazovaním, pričom požiadavka na kvalitu dôkaznej matérie sa odvíja od fázy trestného konania (k uvedenému viď ďalšia kapitola).

Ak by sme prijali záver, že vnímanie poškodeného má vplyv na trestnoprávne ponímanie skutku, a teda de facto na trestnú zodpovednosť, dochádzalo by tým k absurdným situáciám. Dvaja páchatelia, ktorí by identickým spôsobom psychicky týrali svoje manželky, by sa potrestali v závislosti od toho či to ich manželky pociťovali ako psychické týranie.

Obdobne sa je v praxi možné stretnúť aj s (nesprávnym) názorom, že pri trestnom čine nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Tr. zákona je trestnoprávne významnou skutočnosťou či konanie páchateľa u poškodeného vzbudilo dôvodnú obavu.

Kvalifikačným momentom nie je „vzbudenie dôvodnej obavy“, ale je ním „konanie, ktoré môže vzbudiť dôvodnú obavu.“. Označený trestný čin je trestným činom ohrozovacím, je teda bez významu, či následok vo forme dôvodnej obavy naozaj nastal. Ak by sme prijali záver opačný, v praxi by to znamenalo, že ak by páchateľ napr. zobral poškodenému strelnú zbraň, namieril ju na poškodeného so slovami „Tak a teraz ťa zabijem! Strelím ťa do hlavy!“nebol by za toto konanie trestne zodpovedný, ak by poškodený vypovedal, že on sa predsa ničoho nebál, nakoľko vedel, že zbraň nebola nabitá.

Tiež som sa v praxi stretol aj s názorom, že pokiaľ ide o trestný čin podvodu spočívajúci v stočení kilometrov na predávanom vozidle, škoda sa bude odvíjať od toho ako sa poškodený vyjadrí k otázke či by predmetné vozidlo kúpil ak by vedel, že má stočené kilometre. V tomto prípade by na hmotnoprávne znaky trestného činu (konkr. na následok) mal vplyv subjektívny názor poškodeného, prípadne aj jeho rozmar, ak by tento svoj postoj v priebehu trestného konania niekoľkokrát zmenil – asi kúpil – určite nekúpil – vlastne kúpil. Uvedený prístup je potrebné dôrazne odmietnuť.

Identické závery logicky a nevyhnutne platia aj na prípady ak sa poškodený vyjadrí, že mu trestným činom žiadna škoda nevznikla, resp. mu nebol spôsobený iný trestnoprávne relevantný následok. V trestnom konaní je následky potrebné preukázať vykonaným dokazovaním. Poškodený môže mať rôzne dôvody, pre ktoré môže o vzniknutých následkoch uvádzať nepravdu alebo byť k nim ľahostajný. Je preto iba úlohou OČTK vykonaným dokazovaním zistiť existenciu a rozsah trestnoprávne významného následku.

Možno preto uzavrieť, že subjektívne vnímanie hmotnoprávnych okolností a parametrov skutku je nevyhnutné zo skutkovej vety vylúčiť.

Pokiaľ ide o časové vymedzenie skutku, skutok nie je možné ohraničiť vágnym pojmom ako „po súčasnosť“, „až doposiaľ“ a pod. Je zrejmé, že takto formulovaný skutok by mal vyjadrovať skutočnosť, že páchateľaj naďalej pokračuje v páchaní trestnej činnosti, čo je však neprípustné. Uznesenie podľa § 206 ods. 1 Tr. poriadku nemôže vyjadrovať, že niečo bude (môže byť) spáchané v budúcnosti. Predmetné uznesenie navyše musí vychádzať z dôkazov zabezpečených v čase jeho vydania, a tak ipso facto nemôže zahŕňať aj konanie, ktoré sa môže alebo má stať po jeho vydaní (k uvedenému viď uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4To/62/2016). Napriek uvedenému však nie je vylúčené, aby konanie, ktorého sa páchateľ dopustil medzi vydaním uznesenia podľa § 206 ods. 1 Tr. poriadku do jeho oznámenia, sa neskôr stalo súčasťou skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, ale iba v prípade, ak tangované konanie nie je samo o sebe skutkom, resp. čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu.

Tiež nie je možné, aby súčasťou skutkovej vety boli skutky, pre ktoré nebolo vznesené obvinenie. Uvedené sa môže javiť ako samozrejmosťou, ale je možné sa stretnúť s prípadmi trestných činov nezaplatenia dane a poistného podľa § 278 Tr. zákona, kde policajt zahrnie v skutkovej vete návrhu na podanie obžaloby neplatenie dane alebo poistného z obdobia od oznámenia uznesenia o vznesení obvinenia do preštudovania spisu.

V skutkovej vete nemožno používať cudzojazyčné slová, ktoré nie sú bežne zaužívané bez toho aby bol ich ekvivalent v skutkovej vete uvedený aj v Slovenskom jazyku. V tomto smere sú bežné nasledujúce formulácie: „non lege artis“, „causa mortis“ či uvádzanie latinských názvov rastlín a živočíchov bez súčasného uvedenia slovenského pomenovania. Skutkové vety nemôžu od adresáta vyžadovať aby ich čítal so slovníkom v ruke.

V. Miera istoty o znakoch trestného činu

Trestné konanie prechádza viacerými fázami, pričom na postup medzi jednotlivými fázami sa vyžaduje rôzna miera kvality dôkaznej matérie. Na vydanie uznesenia podľa § 199 ods. 1 Tr. poriadku postačuje nerozptýlené podozrenie zo spáchania trestného činu. Na vydanie uznesenia podľa § 206 ods. 1 Tr. poriadku sa vyžaduje dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu konkrétnou osobou. A záverom, na vydanie odsudzujúceho rozsudku sa vyžaduje 100%-ná istota o spáchaní trestného činu konkrétnou osobou.

Bežne je možné sa stretnúť s praxou, že po podaní trestného oznámenia policajt odmietne trestné oznámenie podľa § 197 ods. 1 písm. d) Tr. poriadku s tým, že uznesenie o začatí trestného stíhania nie je možné založiť na domnienkach.

Uznesenie o začatí trestného stíhanie pritom nie je ničím iným ako len domnienkou o trestnom čine! Ak po podaní trestného oznámenia a vykonaní všetkých dostupných úkonov podľa § 196 ods. 2 Tr. poriadku pretrváva nerozptýlené podozrenie z trestného činu, ergo ak nie je na 100% vylúčené, že o trestný čin nejde, je policajt povinný začať trestné stíhanie a skutkovú vetu formulovať tak, aby zodpovedala niektorej skutkovej podstate trestného činu, a úkonmi po začatí trestného stíhania vylúčiť podozrenie zo spáchania trestného činu. Ak by sme prijali opačný záver, uvedené by znamenalo, že možný páchateľ trestného činu by unikol trestnej zodpovednosti len pre limitáciu ustanovenia § 196 ods. 2 Tr. poriadku.

Najväčšmi sa domnienky o trestnom čine v skutkovej vete uznesenia o začatí trestného stíhania prejavia, ak sa trestné stíhanie začína vykonaním neodkladného, neopakovateľného alebo zaisťovacieho úkonu. Policajt je v týchto prípadoch povinný vyhotoviť uznesenie podľa § 199 ods. 1 Tr. poriadku „ihneď“ (§ 199 ods. 1 tretia veta Tr. poriadku). Medzi vykonaním napr. obhliadky miesta činu a začatím trestného stíhania neexistuje z právneho hľadiska časový priestor na vykonanie a zabezpečenie akýchkoľvek ďalších dôkazov, a tak by policajt mal skutkovú vetu formulovať len na základe poznatkov zistených pri obhliadke miesta činu (spravidla si však policajt pred vydaním spomenutého uznesenia zabezpečí aj ostatné dôkazy, ktoré mu pomôžu koncipovať skutkovú vetu, aj keď Trestný poriadok s takýmto postupom vyslovene nepočíta).[2]

Ak teda policajt vykoná obhliadku miesta činu k zomretej osobe, správna je nasledujúca formulácia skutkovej vety:„Neznámy páchateľ v presne nezistenom čase, najneskôr dňa 25.07.2019 v okrese Banská Štiavnica doposiaľ nezisteným spôsobom, z nedbanlivosti spôsobil smrť poškodeného A. B. nar. 12.12.1950.“, a to bez ohľadu na to, že takmer všetko uvedené v skutkovej vete je domnienkou, nakoľko v čase vykonania obhliadky miesta činu nikto spoľahlivo nevie, ako skutočne zomrela poškodená osoba a či vôbec zomrela v dôsledku cudzieho zavinenia.

Teda aj v prípadoch, ak sa trestné stíhanie nezačína vykonaním neodkladného, neopakovateľného alebo zaisťovacieho úkonu, je policajt povinný začať trestné stíhanie na domnienkach, ak sa doposiaľ vykonaným dokazovaním nerozptýlilo podozrenie zo spáchania trestného činu.

Pokiaľ ide o uznesenie o vznesení obvinenia, sú na jeho vydanie splnené zákonné podmienky vtedy, ak existuje dôvodné podozrenie o spáchaní trestného činu konkrétnou osobu a zároveň existuje dôvodné podozrenie o naplnení každého jedného zákonného znaku dotknutej skutkovej podstaty.Nie je právne hájiteľný postup podľa § 206 ods. 1 Tr. poriadku, ak o niektorom zákonnom znaku je miera istoty z jeho naplnenia nižšia než „dôvodné podozrenie“. Ak napríklad pri vydávaní uznesenia podľa § 206 ods. 1 Tr. poriadku pre trestný čin lúpeže existuje dôvodné podozrenie o každom znaku objektívnej stránky, ale neexistuje dôvodné podozrenie o pohnútke (ktorá je v tomto prípade vyjadrená gramatickou formuláciou „v úmysle zmocniť sa cudzej veci“ a je zákonným znakom) nie je možné postup podľa § 206 ods. 1 Tr. poriadku obhájiť.

Dôležité je tiež poznamenať, že pokiaľ dôkazná situácia umožňuje postup podľa § 206 ods. 1 Tr. poriadku, je nielen zákonnou možnosťou, ale aj zákonnou povinnosťou uvedeným spôsobom postupovať. Pokiaľ od určitého momentu existuje dôkazná matéria, ktorá odôvodňuje vznesenie obvinenia konkrétnej osobe, avšak napriek tomu sa naďalej trestné stíhanie vedie „vo veci“, všetky úkony trestného konaniatakto vykonané môžu stratiť svoju dôkaznú relevanciu. „Je neprípustné viesť trestné stíhanie len „vo veci“ pri splnení podmienok (aj) podľa § 206 ods. 1 Tr. poriadku, teda so zjavným a jednoznačne špecifikovaným a nezameniteľne známym páchateľom, bez toho, aby zároveň bolo vznesené aj obvinenie tejto osobe. Nerešpektovanie uvedeného postupu reálne znamená, že podozrivý síce je materiálne obvinený, ale formálne nie, čím sa tejto osobe zabránilo uplatňovať procesné práva obvineného, napr. podávať opravné prostriedky, návrhy na vykonanie dokazovania, nazerať do spisu, zvoliť si obhajcu atp.“ (stanovisko č. 19 zo Zbierky stanovísk NS a súdov SR č. 2/2016)

Rovnaký princíp je potrebné aplikovať aj na znaky kvalifikovaných skutkových podstát tak, aby nedošlo k podkvalifikovaniu skutku. Podkvalifikácia skutku môže viesť k porušeniu práva na obhajobu a vo výsledku k nepoužiteľnosti dôkazov, ktoré boli vykonané v trestnom konaní v čase, kedy bol skutok contra legem podkvalifikovaný. Ak napríklad v čase vznesenia obvinenia je dôvodné vzniesť obvinenie konkrétnej osobe pre obzvlášť závažný zločin, nie je možné zvoliť miernejšiu právnu kvalifikáciu. Právna kvalifikácia pre obzvlášť závažný zločin zakladá dôvod povinnej obhajoby, čím sa obvinenému podkvalifikovaním skutku okliešťuje jeho právo na obhajobu (k uvedenému viď Zachar a Čierny proti Slovenskej republike, rozsudok z 21. júla 2015, sťažnosť č. 29376/12 a 29384/12).

Pokiaľ ide o dôkaznú matériu (kvalitu dôkazov) v čase podania obžaloby v praxi nezriedka nastávajú paradoxné situácie. Podľa teórie trestného práva sa na podanie obžaloby vyžaduje vyššia miera istoty ako na vznesenie obvinenia. Táto požiadavka je vyjadrená aj v § 234 ods. 1 Tr. poriadku: „Ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd…“ Trestný poriadok však explicitne neupravuje, akým spôsobom rozhodnúť v prípravnom konaní, ak sa úkonmi vykonanými po vznesení obvinenia dôkazná situácia oslabí do takej miery, že už viac nedosahuje ani mieru „dôvodného podozrenia“, ktorá sa vyžaduje pre vznesenie obvinenia, avšak tiež nedosahuje ani mieru rozptýleného podozrenia. Nastávajú situácie, keď ani prokurátor neočakáva úspešné odsúdenie obvineného, no napriek tomu je „povinný“podať obžalobu. V súčasnosti (nanešťastie) nie je všeobecne akceptované, aby prokurátor s poukazom na základné zásady trestného konania, za použitia procesnej analógie ustanovenia § 215 Tr. poriadku, uplatnil zásadu in dubio pro reo v prípravnom konaní.

Pokiaľ ide o vydanie odsudzujúceho súdneho rozhodnutia, niet polemiky o vyžadovanej miere istoty. Na vydanie odsudzujúceho rozsudku sa vyžaduje 100%-ná miera istoty o páchateľovi trestného činu a zároveň o každom jednom zákonnom znaku skutkovej podstaty, ktorá sa mu kladie za vinu – vyžaduje sa ten najvyšší možný stupeň istoty, ktorý možno od ľudského poznania požadovať (uznesenie NS SR sp. zn. 4To 3/2016).

Skutkové vetu je vždy potrebné prispôsobiť (pri zachovaní identity skutku) momentálne vydávanému procesnému alebo meritórnemu rozhodnutiu. Pokiaľ napríklad prichádza do úvahy zastavenie trestného stíhania prokurátorom podľa § 215 ods. 1 písm. b) Tr. poriadku, pretože skutok nie je trestným činom z dôvodu naplnenia okolnosti vylučujúcej protiprávnosť je prokurátor povinný tieto okolností (napr. okolnosti nutnej obrany) do skutkovej vety predmetného meritórneho uznesenia disponovať – modifikovať skutok pri zachovaní jeho identity.

VI. Záver

Správnej formulácii skutku je potrebné venovať náležitú pozornosť. Jej nesprávne formulovanie vo väčšine prípadov síce nevyvoláva závažné procesné následky, avšak závažné nedostatky skutkovej vety môžu vo výsledku viesť k vydávaniu oslobodzujúcich rozhodnutí.

Poznámky

• 1) Oprávnenú držbu omamnej alebo psychotropnej látky upravujú viaceré zákony, napr. zákon o policajnom zbore. Oprávnená je aj držba omamnej látky alebo psychotropnej látky, ktorá je len na čas, ktorý bezprostredne predchádza jej konzumácii. Oprávnená držba môže byť napr. aj tá držba, keď rodič zoberie svojmu závislému synovi omamnú alebo psychotropnú látku za účelom odovzdania polícii. Oprávnená držba je tiež držba, ktorá sa vykonáva na podklade povolenia Ministerstva zdravotníctva SR.
• 2) K problematike formulácieskutkových viet uznesení podľa § 199 ods. 1 Tr. poriadku v prípadoch ak bolo trestné stíhanie začaté vykonaním neodkladného, neopakovateľného alebo zaisťovacieho úkonu pozri: http://www.pravnelisty.sk/clanky/a589-k-problematike-vecnej-prislusnosti-policajtov-pri-vykonavani-obhliadky-miesta-cinu?fb_comment_id=1592261977492649_1594334360618744

Autor
JUDr. Ing. Timotej Baďo

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a761-ako-naformulovat-skutkovu-vetu

V praxi som sa ocitol v situácií, v ktorej som chcel skonvertovať dokument v listinnej podobe do elektronickej podoby, aby som ho mohol ďalej použiť pri uskutočnení podania v elektronickej podobe. Aby boli zachované právne účinky pôvodného dokumentu, bolo potrebné vykonať tzv. zaručenú konverziu. Na tento účel ustanovenie § 35 ods. 3 zák. č. 305/2013 Z.z. o e-Governmente (ďalej „ZeG“) ustanovuje okruh osôb, ktoré sú „oprávnené“ vykonávať zaručenú konverziu. Slovo „oprávnené“ je v úvodzovkách, pretože ho budem v tomto článku bližšie rozoberať. Notári sa však ku požiadavke na zaručenú konverziu dokumentu v listinnej podobe do elektronickej podoby (v prípade, že ide o dokument, ktorého nie sú pôvodcom) stavajú rôzne. Niektorí ju vybavia a niektorí ju nevybavia so stručným odôvodnením, že nemajú takú povinnosť. Otázka, či notár má povinnosť vykonať zaručenú konverziu dokumentu z listinnej podoby na elektronickú (podľa § 35 ZeG), alebo nemá, nie je jednoduchá. Dotknuté právne predpisy v tomto smere nie sú veľmi presné.

Prvú polemiku v tomto prípade môže predstavovať otázka, či notár je orgánom verejnej moci. Na prvý pohľad sa zdá, že na túto otázku je jednoznačná odpoveď v ust. § 4 ods. 4 notárskeho poriadku („NP“). Z logického hľadiska sa však pri tomto ustanovení dostaneme do sporu. Vidím dve možné interpretácie.

I. Notár pri vykonávaní zaručenej konverzie je orgánom verejnej moci, pretože vykonáva verejnú moc.
Ak však vykonáva verejnú moc, tak vykonáva notársku činnosť (to vyplýva z § 4 ods. 4 NP). Tento argument je ďalej posilnený v ust. § 3. § 3 ods. 1 NP taxatívne vymenúva, čo je notárska činnosť. § 3 ods. 2 hovorí, že notár vykonáva aj ďalšie činnosti, ak tak ustanoví NP alebo osobitný zákon. § 3 ods. 2 je teda blanketovou normou odkazujúcou na iné zákony. Na tomto mieste mi nenapadajú argumenty, prečo by ZeG nemal byť jedným z takých zákonov. Dôvodová správa(1) k ustanoveniu § 35 ZeG:

„Zaručenú konverziu bude môcť vykonávať len oprávnená osoba, ktorou môže byť orgán verejnej moci, vrátane notárov, poštový podnik poskytujúci univerzálnu poštovú službu a v obmedzenom rozsahu advokát.“

Text dôvodovej správy teda konštatuje, že notári sú orgánmi verejnej moci. § 4 ods. 1 NP zavádza legálny pojem – „notárska činnosť“, pričom na účely NP sa od ustanovenia § 4 pod pojmom „notárska činnosť“ (aj pre všetky nasledujúce ustanovenia NP) rozumie činnosť podľa § 3 ods. 1 a aj činnosť podľa § 3 ods. 2, teda aj činnosť podľa ZeG. Podľa ust. § 38 NP notár nesmie odmietnuť vykonať notársku činnosť (okrem výnimiek uvedených v § 36, § 37 NP). Takže v zmysle ust. § 38 NP notár je povinný vykonať zaručenú konverziu. Niektorí notári však požiadavke vykonať zaručenú konverziu nechcú vyhovieť. Je možné sa stretnúť s dvoma odôvodneniami.
Prvé odôvodnenie poukazuje na ust. § 35 ods. 3 písm. a) ZeG, podľa ktorého:

„Osobou oprávnenou vykonávať zaručenú konverziu (ďalej len „osoba vykonávajúca konverziu“) sa rozumie

a)orgán verejnej moci, advokát a notár,“

V texte použité slovo „oprávnenou“ na prvý pohľad vzbudzuje presvedčenie, že právna norma priznáva notárovi iba oprávnenie, nie však povinnosť vykonať zaručenú konverziu. Ak je však zaručená konverzia notárskou činnosťou a teda výkonom verejnej moci, tak oprávnenie priznané orgánu verejnej moci (teda v oblasti správneho práva, ktoré je právom verejným) môže byť interpretované ako priradenie verejnomocenského prostriedku určeného na plnenie úlohy vo verejnej správe, teda pridelenie právomoci. Právomoc konať v určitých veciach verejnej správy je nielen právom, ale aj povinnosťou v prípade orgánu verejnej moci. „Právomoc je právom ustanovená možnosť a (spravidla) zároveň povinnosť jednostranným mocenským donútením, zabezpečeným prejavom vôle ovplyvňovať právne postavenie organizačne nepodriadených osôb.“(3)
Druhé odôvodnenie poukazuje na ust. § 39 ods. 10 ZeG (2).

V tomto prípade notári argumentujú, že nie sú pôvodcami predloženého dokumentu, a teda majú právo odmietnuť vykonanie zaručenej konverzie. Nastáva tu teda spor. § 38 NP ukladá notárovi povinnosť vykonať notársku činnosť, no ust. § 39 ods. 10 ZeG mu dáva právo odmietnuť vykonanie tejto konkrétnej činnosti. ZeG je novším právnym predpisom ako NP a je tiež právnym predpisom špeciálnym vo vzťahu ku NP. V zmysle interpretačných pravidiel lex posteriorderogatlegi priori a lex specialisderogatlegigenerali môžeme prijať záver, že notár má právo odmietnuť vykonanie zaručenej konverzie dokumentu. Ob-iterust. § 39 ods. 10 bolo do ZeG doplnené novelou – zák. č. 238/2017 Z.z., pričom dôvodová správa uvádza: „Reagujúc na požiadavky praxe sa navrhuje neukladať povinnosť orgánu verejnej moci konvertovať všetky dokumenty, ktoré sú mu predložené, ale len tie, ktoré sám vydal.“

II. Notár pri vykonávaní zaručenej konverzie nie je orgánom verejnej moci.
Hoci pre túto interpretáciu nevidím veľmi silné argumenty, no minimálne jeden stojí za povšimnutie. Vráťme sa ku ust. § 35 ods. 3 písm. a) ZeG.

Hoci notár pri vykonávaní notárskej činnosti je orgánom verejnej moci, zákonodarca toto ustanovenie formuloval tak, že v taxatívnom výpočte subjektov je notár vymenovaný osobitne. Hoci text dôvodovej správy naznačuje, že notár je považovaný za orgán verejnej moci, dôvodová správa nie je pre interpretáciu právnej normy záväzná. A notár v ust. § 35 ods. 3 písm. a) ZeG osobitné postavenie má, takže je možné uvažovať, či na účel zákona o e-Governmente nemá byť notár považovaný za orgán verejnej moci pri vykonávaní činnosti podľa tohto zákona. Ak prijmeme záver, že notár pri vykonávaní zaručenej konverzie dokumentu nevykonáva verejnú moc, tak sa na neho nevzťahuje ust. § 38 NP, no nevzťahuje sa na neho ani § 39 ods. 10 ZeG. Hľadanie odpovede na otázku, či je notár povinný vykonať zaručenú konverziu dokumentu, sa potom presúva ku ust. § 35 ods. 3 písm. a) ZeG. Vo svetle prijatej interpretácie, že notár nie je orgánom verejnej moci (pri činnosti zaručenej konverzie dokumentu), potom nemožno toto ustanovenie interpretovať tak, že priznáva notárovi právomoc v zmysle správneho práva, pretože právomoc môže byť priradená iba spravujúcemu subjektu, teda subjektu verejnej moci. V tomto svetle by išlo len o priznanie práva vykonávať zaručenú konverziu dokumentu, teda o priznanie oprávnenia. V takom prípade je potrebné sa však opäť prikloniť ku záveru, že notár môže odmietnuť zaručenú konverziu vykonať (oprávnenie nie je povinnosť).

Záver

Hoci oba výklady vedú ku tomu istému záveru, osobne sa nestotožňujem s interpretáciou II. Som presvedčený, že notár pri vykonávaní zaručenej konverzie dokumentu je nositeľom verejnej moci, vykonáva ju a je teda aj orgánom verejnej moci.

Poznámky

• 1) https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=384288
• 2) „Orgán verejnej moci môže odmietnuť vykonať zaručenú konverziu dokumentu, ktorého nie je pôvodcom; to neplatí, ak na orgán verejnej moci prešli kompetencie pôvodcu dokumentu alebo orgán verejnej moci je nástupcom pôvodcu dokumentu.“
• 3) Vrabko, M a kol. Správne právo hmotné.: Všeobecná časť 1. vydanie Bratislava: C.H.Beck, 2012, 480 s. – str. 10

Autor
Mgr. Ing. Vladimír Gregor

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a762-je-notar-povinny-vykonat-zarucenu-konverziu-dokumnetu

Cieľom tohto príspevku je poukázať na aplikačné problémy, ktoré vznikajú v trestnoprávnej praxi vo veciach, v ktorých ide o obvinenie z falšovania alebo pozmeňovania zmenky. V takýchto prípadoch je sporným, ako správne kvalifikovať takéto konanie páchateľa, t. j. akú skutkovú podstatu trestného činu by mohlo takéto konanie napĺňať.

V prvom rade je nutné uviesť, že v zmysle zákona č. 191/1950 Zb. zákon zmenkový a šekový môže byť zmenka platobným prostriedkom (k najznámejším bezhotovostným platobným prostriedkom patria okrem zmenky napríklad platobná karta, šek, internet banking, elektronické peniaze, príkaz na úhradu a iné).

Zmenka ako platobný prostriedok (tzv. platobná zmenka) býva využívaná tak, že buď pôjde o platenie zmenkou, t. j. zmenka je osobitným bezhotovostným platidlom alebo o platenie prostredníctvom zmenky, t. j. zmenka je využívaná ako nástroj platenia.

Trestný zákon poskytuje ochranu platobným prostriedkom prostredníctvom trestného činu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických peňazí alebo inej platobnej karty podľa § 219 Tr. zák. (ďalej len trestný čin neoprávneného používania platobného prostriedku podľa § 219 Tr. zák.), ktorý postihuje aj falšovanie, či pozmeňovanie platobných prostriedkov.

V zmysle zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch je však zmenka aj cenným papierom, pričom nemusí zároveň plniť aj funkciu platobného prostriedku. Napríklad sú v praxi bežné aj tzv. investičné zmenky, ktoré sa nakupujú za účelom investovania, t. j. za účelom získania výnosu s tým, že výnosom je rozdiel medzi sumou získanou pri splatnosti pohľadávky a obstarávacou sumou.

Trestný zákon poskytuje ochranu cenným papierom prostredníctvom trestného činu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 Tr. zák. (ďalej len trestný čin falšovania a pozmeňovania peňazí a cenných papierov podľa § 270 Tr. zák.), ktorý postihuje aj falšovanie a pozmeňovanie cenných papierov.

Napokon je potrebné spomenúť, že rozoznávanie zmenky ako platobného prostriedku a zmenky ako „čistého“ cenného papiera poznajú aj účtovné, či daňové právny normy.

Z uvedeného je zrejmé, že Trestný zákon pozná dva samostatné trestné činy prostredníctvom ktorých by mohlo byť kvalifikované konanie páchateľa, ktorý falšuje alebo pozmeňuje zmenky.

Predmetné trestné činy (znaky ich skutkových podstát) sa teda do značnej miery prekrývajú a môžu byť preto vo vzájomnej konkurencii. To platí najmä v prípadoch, v ktorých ide o falšovanie cenného papiera, ktorý zároveň v konkrétnej veci plnil aj funkciu platobného prostriedku. Práve to je prípad zmenky, ktorá je vždy cenným papierom a zároveň môže plniť aj funkciu platobného prostriedku.

Ak teda ide o prípady, v ktorých bol falšovaný alebo pozmeňovaný cenný papier, ktorý súčasne plnil funkciu platobného prostriedku, tak je nutné najskôr posúdiť, či trestný čin neoprávneného používania platobného prostriedku podľa § 219 Tr. zák. môže byť spáchaný v jednočinnom súbehu s trestným činom falšovania a pozmeňovania peňazí podľa § 270 Tr. zák.

Túto otázku je nutné vyriešiť na základe pomeru medzi týmito dvoma trestnými činmi s tým, že jednočinný súbeh by bol vylúčený, pokiaľ by bol trestný čin neoprávneného používania platobného prostriedku podľa § 219 Tr. zák. špeciálnym vo vzťahu k trestnému činu falšovania a pozmeňovania peňazí a cenných papierov podľa § 270 Tr. zák. O takýto vzťah ide v zásade vtedy, pokiaľ obidva trestné činy poskytujú ochranu rovnakému (obdobnému) objektu, avšak špeciálne ustanovenie tak robí osobitným spôsobom, ktorý je odlišný od všeobecnej právnej úpravy a v určitom smere všeobecnú úpravu dopĺňa.

Z hľadiska objektu týchto trestných činov je nutné uviesť, že obidve ustanovenia poskytujú najmä ochranu platobným prostriedkom s tým, že trestný čin falšovania a pozmeňovania peňazí podľa § 270 Tr. zák. chráni hotovostný platobný styk prostredníctvom ochrany hotovostného platobného prostriedku (peňazí v hotovosti) a trestný čin neoprávneného používania platobného prostriedku podľa § 219 Tr. zák. chráni hlavne bezhotovostný platobný styk, ktorý je realizovaný bezhotovostnými platobnými prostriedkami (napríklad platobnou kartou, prevodmi z účtu na účet, zmenkou, šekom a podobne). Objekty týchto trestných činov pokrývajú aj ochranu cenných papierov, ktoré majú svoj význam najmä z toho dôvodu, že sú obchodovateľné na finančných trhoch a prostredníctvom nich dochádza k prerozdeľovaniu peňažných prostriedkov. Cenné papiere teda majú bezprostrednú súvislosť s platobným stykom.

Z uvedeného vyplýva, že objekty vyššie rozoberaných trestných činov sú v zásade totožné, pričom aj objektívna stránka je tu totožná (falšovanie, pozmeňovanie) s tým, že subjektívna stránka zahŕňa totožný úmysel páchateľa použiť falšované, či pozmenené platobné prostriedky (či už hotovostné alebo bezhotovostné) ako pravé, respektíve ich už páchateľ použil ako pravé.

Z predmetného stručného rozboru by sa dalo vyvodiť, že jednočinný súbeh týchto trestných činov je vylúčený, pokiaľ ide o prípad, v ktorom je falšovaný alebo pozmeňovaný cenný papier, ktorý zároveň plnil funkciu platobného (bezhotovostného) prostriedku.

Ak je tomu tak, potom je nutné dospieť k záveru, že trestný čin falšovania a pozmeňovania peňazí a cenných papierov podľa § 270 Tr. zák. pokrýva falšovanie, či pozmeňovanie hotovostných peňazí, pričom falšovanie a pozmeňovanie cenných papierov pokrýva iba vtedy, pokiaľ v konkrétnom prípade nejde zároveň aj o platobný bezhotovostný prostriedok.

Pokiaľ by išlo o falšovanie, či pozmeňovanie cenného papiera, ktorý by zároveň plnil funkciu platobného bezhotovostného prostriedku, potom by takéto konanie malo byť právne kvalifikované len ako trestný čin neoprávneného používania platobného prostriedku podľa § 219 Tr. zák., nakoľko tento trestný čin poskytuje komplexnú a špeciálnu (osobitnú) ochranu všetkým bezhotovostným platobným prostriedkom a dopĺňa ochranu, ktorú poskytuje Trestný zákon hotovostnému platobnému styku v ustanovení § 270 Tr. zák.

Z hľadiska komparatívneho výkladu práva možno podporne využiť aj rozhodovaciu činnosť českých súdov, z ktorej vyplýva, že konanie páchateľa, ktorý úmyselne použije falošné zmenky, ktoré sú bezhotovostným platobným prostriedkom, ako pravé, je potrebné posúdiť ako trestný čin neoprávneného zabezpečenia, falšovania a pozmeňovania platobného prostriedku podľa § 234 ods. 3 (obdoba slovenského trestného činu podľa § 219 Tr. zák.), ktorý je špeciálnym ustanovením k všeobecnému ustanoveniu § 233 (obdoba slovenského trestného činu podľa § 270 Tr. zák.) a má pred ním prednosť (rozsudok Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 4To/78/2009 zo dňa 21.01.2010 publikovaný v časopise Trestněprávní revue č. 5/2010).

Z hľadiska systematiky Trestného zákona pritom nie je celkom jasné, prečo zákonodarca zaradil jeden z týchto trestných činov medzi trestné činy majetkové (§ 219 Tr. zák.) a druhý medzi trestné činy hospodárske (§ 270 Tr. zák.) a už vôbec nie je jasné, prečo zákonodarca postihuje zneužívanie hotovostného platobného styku oveľa prísnejšie ako zneužívanie bezhotovostného platobného styku, keď väčšina platobného styku prebieha bezhotovostne.

Určenie správnej právnej kvalifikácie skutku pritom nie je iba otázka právnej čistoty, ale má aj dôsledky pre páchateľa z hľadiska výšky ukladaného trestu v prípade uznania viny (kým trestný čin podľa § 219 Tr. zák. je prečinom a až vo vyšších odsekoch je zločinom, trestný čin podľa § 270 Tr. zák. je zločinom a vo vyšších odsekoch dokonca obzvlášť závažným zločinom). Rovnako tak má správna kvalifikácia skutku aj procesné dôsledky, nakoľko napríklad trestný čin falšovania a pozmeňovania cenných papierov podľa § 270 ods. 4 Tr. zák. patrí vždy do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu (§ 14 písm. c) Tr. por.), kým trestný čin neoprávneného používania platobného prostriedku podľa § 219 Tr. zák. patrí v zásade do pôsobnosti okresného súdu a do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu iba v prípade naplnenia podmienky uvedenej v ustanovení § 14 písm. l) Tr. por. Z hľadiska procesných dôsledkov nie je možné opomenúť ani celkovú lehotu trvania väzby, ktorá sa odvíja práve od právnej kvalifikácie skutku (§ 76 ods. 6 Tr. por.).

Len pre úplnosť je nutné dodať, že v minulosti (za účinnosti starého Trestného zákona) takýto aplikačný problém neexistoval, nakoľko trestný čin neoprávneného vyrobenia a používania elektronického platobného prostriedku a inej platobnej karty podľa § 249c Tr. zák. účinného do 31.12.2005 (obdoba dnešného trestného činu podľa § 219 Tr. zák.) sa vyslovene týkal iba elektronických platobných prostriedkov, t. j. nie listinných platobných prostriedkov využívaných ako bezhotovostný platobný prostriedok (napríklad zmenky ako platobného prostriedku). Vzhľadom k tomu bolo falšovanie, či pozmeňovanie zmeniek, a to bez ohľadu na to, či falšovaná alebo pozmeňovaná zmenka plnila aj úlohu platobného prostriedku, právne kvalifikované ako trestný čin falšovania a pozmeňovania peňazí a cenných papierov podľa § 140 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 (t. j. podľa trestného činu, ktorému dnes zodpovedá trestný čin podľa § 270 Tr. zák.).

Autor
JUDr. Peter Šamko

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a765-ako-spravne-kvalifikovat-falsovanie-zmenky

Nezákonný znalecký experiment a jeho dôsledky pre použiteľnosť znaleckého dokazovania v trestnom konaní

Účelom tohto príspevku je na konkrétnom prípade z praxe poukázať na pomerne častú prax znalcov, ktorí v rámci vypracovávania znaleckého posudku prekračujú svoje kompetencie a pristupujú k vykonávaniu vyšetrovacích úkonov, na podklade ktorých následne formulujú svoje odborné závery.

V konkrétnej trestnej veci išlo o dopravnú nehodu, ktorá bola špecifická tým, že najskôr vodič A zrazil cez cestu idúceho chodca, ktorého odhodilo do ďalšieho jazdného pruhu a potom, do už zrazeného (na ceste ležiaceho) poškodeného, nazrazil ďalší vodič B. Práve pri kolízii vodiča B bolo komplikovaným vypracovať znalecký posudok z odboru cestnej dopravy a preto sa znalec rozhodol vykonať vlastný znalecký experiment a z neho následne vychádzať pri odpovediach na zadané otázky. Na týchto odborných záveroch znalca následne prokurátor ako aj súd prvého stupňa vyvodzovali závery o vine vodiča B.

Krajský súd v Bratislave sa v rozsudku sp. zn. 4To/16/2019 zo dňa 23.05.2019 s takýmto postupom znalca nestotožnil a uviedol nasledové úvahy:

Znalec (z cestnej dopravy) Ing. T K pri skúmaní pohybu vozidla zn. Audi, ktoré viedol obžalovaný B uviedol, že poškodený po strete s vozidlom zn. Škoda, ktoré viedol obžalovaný A zostal ležať v ľavom jazdnom pruhu vozovky, pričom do neho narazilo vozidlo Audi, ktoré jazdilo v ľavom jazdnom pruhu. Znalec ďalej konštatuje, že vzhľadom k tomu, že v spise sa nenachádzajú dostatočné objektívne podklady potrebné pre vypracovanie kompletnej analýzy priebehu nehodového deja medzi vodičom vozidla Audi a chodcom (krajský súd upresňuje, že v čase stretu s vozidlom už poškodený chodec nebol, keďže nehybne ležal na zemi), nie je možné z technického hľadiska určiť počiatočnú rýchlosť jazdy vozidla Audi, okamih začiatku reakcie vodiča Audi na ležiaceho poškodeného, intenzitu brzdenia vozidla Audi pred stretom s ležiacim poškodeným, čas, po ktorý chodec ležal na vozovke po strete s vozidlom Škoda a podobne, bolo možné z technického hľadiska len vyhodnotiť možnosť odvrátenia stretu vozidla Audi s ležiacim poškodeným za určitých vopred zvolených podmienok (napríklad reakčný čas vodiča Audi).

Znalec teda nemal žiadne objektívne podklady na vyvodenie svojich záverov na priebeh nehodového deja medzi vozidlom Audi a ležiacim poškodeným, čo sám konštatoval vo svojom znaleckom posudku, napriek tomu si ich následne nasimuloval sám na podklade vlastného experimentu (za použitia figuranta), do ktorého si zadal vlastné vstupné údaje (v znaleckom posudku pritom ani bližšie neodôvodnil prečo zvolil pri vlastnej simulácii dopravnej nehody práve tie údaje z ktorých vychádzal, napríklad reakčnú dobu 1 sekunda, keď nešlo o klasickú dopravnú nehodu medzi vozidlom a vzpriameným poškodeným). Podľa znaleckého posudku znalec dňa 20.11.2017 realizoval vo vlastnej réžii experiment znalca, pri ktorom nadobudol poznatky, ktoré následne premietol do svojich záverov.

Takýto postup znalca bol v rozpore so zákonom a výsledky jeho znaleckého experimentu nie je možné považovať za dôkaz v zmysle § 119 ods. 2 Tr. por. a už vôbec na nich nie je možné založiť odsúdenie obžalovaného B. V tejto časti je preto znalecký posudok Ing. T K nepoužiteľný pre ustaľovanie skutkového stavu veci.

Krajský súd pripomína, že znalec nie je oprávnený vykonávať v trestnom konaní vyšetrovacie (procesné) úkony, t. j. suplovať činnosť orgánov činných v trestnom konaní, respektíve nahrádzať rekonštrukciu (§ 159 Tr. por.), či vyšetrovací pokus (§ 157 Tr. por.) vlastným experimentom.

Úloha znalca v trestnom konaní spočíva v tom, že na požiadanie objednávateľa, ktorý mu vytýči úlohy, a po preštudovaní si spisového materiálu a zabezpečených dôkazov vykoná znaleckú analýzu, ktorú spracuje do znaleckého posudku. Vzhľadom k uvedenému umožňuje ustanovenie § 145 ods. 1 Tr. por. znalcovi prístup k dôkazom a umožňuje mu tiež, aby sa osobne zúčastňoval vykonávaných vyšetrovacích úkonov a prípadne aj kládol vypočúvaným osobám otázky.

V prípade, ak znalcovi nebudú stačiť zabezpečené dôkazy (podklady) môže podľa § 145 ods. 1 Tr. por. navrhnúť, aby boli v trestnom konaní vykonané ďalšie konkrétne dôkazy, ktoré potrebuje na účely podania znaleckého posudku. Znalec musí v takýchto prípadoch požiadať orgány činné v trestnom konaní alebo súd o zabezpečenie konkrétneho dôkazu, pri ktorého vykonávaní môže byť prítomný.

Znalec však nie je oprávnený, aby si dôkazy zabezpečoval sám (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 1 Tz/9/1967 zo dňa 21.03.1967), prípadne, aby obchádzal ustanovenia Trestného poriadku o jednotlivých dôkazoch tak, že si vykoná vlastné zisťovanie, na ktorom následne založí svoje odborné závery. Znalec nesmie nahrádzať činnosť orgánov činných v trestnom konaní pri zabezpečovaní dôkazov. Takýto postup znalca je v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku.

V danom prípade jednoznačne vyplýva zo znaleckého posudku znalca Ing. T K, že znalec nebol schopný odborne zodpovedať stanovené otázky ohľadne dopravnej nehody medzi vozidlom Audi a ležiacim poškodeným, pričom na ich zodpovedanie nutne potreboval umelo napodobniť situáciu a okolnosti, za ktorých malo dôjsť k dopravnej nehode (t. j. potreboval návrat na miesto činu za okolností, ktoré boli na mieste dopravnej nehody, keď sa stala a potreboval aj využitie figuranta, ktorý simuloval polohu poškodeného ležiaceho pred prichádzajúcim vozidlom). Z uvedeného vyplýva, že znalec fakticky vykonal vo veci rekonštrukciu v zmysle § 159 ods. 1 Tr. por., ktorú nazval znaleckým experimentom. Krajský súd opätovne pripomína, že viesť dokazovanie v trestnom konaní môžu iba orgány činné v trestnom konaní, ale nie aj znalec.

Správny a zákonu zodpovedajúci postup mal byť taký, že znalec mal požiadať vyšetrovateľa, aby vo veci vykonal rekonštrukciu podľa § 159 ods. 1 Tr. por., nakoľko bez jej vykonania nebol schopný zodpovedať zadané otázky. Následne mohol byť znalec v zmysle § 145 ods. 1 Tr. por. prítomný pri vykonávaní rekonštrukcie a až z nej čerpať odborné údaje nevyhnutné pre spracovanie záverov svojho znaleckého dokazovania.

Odvolací súd k uvedenému dodáva, že rekonštrukciu, či vyšetrovací pokus ako dôkazné prostriedky v zmysle Trestného poriadku nie je možné zamieňať so znaleckým experimentom. Znalecký experiment neslúži na zabezpečovanie dôkazov, ale môže slúžiť na preskúmavanie už zabezpečených dôkazov a to spravidla v laboratórnych podmienkach (napríklad preskúmavanie zaistenej látky, či ide o drogu, balistické skúmanie už zaistenej strelnej zbrane a podobne).

Krajský súd uzatvára, že znalecký posudok znalca Ing. T K v časti týkajúcej sa obžalovaného B je nezákonný, nakoľko jeho závery vyplývajú z vykonanej rekonštrukcie nehodového deja, ktorú však nerealizovali orgány činné v trestnom konaní, ale sám znalec, čo je v rozpore nielen s vyššie uvedenou judikatúrou, ale aj ustanovením § 145 ods. 1 Tr. por.

Z uvedeného rozhodnutia, ale hlavne z ustanovenia § 145 ods. 1 Tr. por. teda možno vyvodiť, že v prípadoch, v ktorých znalec prekročí svoje kompetencie a sám, v rámci vypracovávania znaleckého posudku, bude realizovať procesné úkony, bude nutné takýto postup znalca hodnotiť ako nezákonný a rovnako tak bude potrebné odmietnuť aj znalcom formulované odborné závery, ktoré boli zisťované za pomoci nezákonného postupu znalca. Je pritom bez významu ako znalec túto svoju činnosť nazve (napríklad znalecký experiment), ale podstatný je obsah ním realizovaného úkonu.

Nie je možné pripustiť taký stav, aby znalec nahrádzal orgány činné v tresntom konaní. Znalec je odborník, preto na rozdiel od orgánov činných v trestnom konaní, či súdu, môže dospieť k záveru, že doposiaľ vykonané dôkazy mu neumožňujú zodpovedať zadávateľom položené otázky. Za takých okolností má požiadať orgány činné v tresntom konaní, aby určitý dôkaz vykonali (napríklad výsluch svedka, vyšetrovací pokus a podobne), na realizovaní ktorého sa aj môže zúčastniť a až následne by mal formulovať svoje odborné závery.

Vyššie uvedný prípad prekročenia kompetencií znalca pri vyhotovovaní znaleckého posudku pritom nie je ojedinelý. Možno spomenúť napríklad prípad, v ktorom znalec nebol spokojný s výsluchmi svedkov zo strany vyšetrovateľa a preto si následne sám zrealizoval vlastné výsluchy svedkov a na podklade takéhoto postupu potom vypracoval znalecký posudok. Alebo prípad, v ktorom bol do trestného konania pribratý znalec psychológ na psychologické preskúmanie osobnosti obžalovaného, ktorý v rámci vypracovávania znaleckého posudku si prizval psychiatra, ktorý zrealizoval psychiatrické vyšetrenie obžalovaného (fakticky išlo o skúmanie duševného stavu obžalovaného) a následne znalec psychológ zapracoval zistenia znalca psychiatra do svojich odpovedí na položené otázky. Postupoval tak napriek tomu, že nebol vydaný príkaz na vyšetrenie duševného stavu obžalovaného a navyše zadávateľ ani nemal záujem na psychiatrickom vyšetrení obžalovaného, nakoľko žiadal o psychologické posúdenie osobnosti obžalovaného (medzi psychologickým a psychiatrickým vyšetrením je diametrálny rozdiel, pričom znalec by sa mal venovať vo svojom znaleckom posudku iba tomu, čo od neho chce zadávateľ a čomu zodpovedá jeho odbornosť).

Pomerne časté prekračovanie kompetencií znalcov v trestnom konaní evokuje tiež záver, že znalci často nepoznajú ustanovenia Trestného poriadku, ktoré sa týkajú znaleckého dokazovania, nakoľko inak by im museli byť zrejmé hranice, v ktorých sa majú pohybovať. Možno by preto stálo za úvahu, aby boli znalci povinne preškolovaní nielen v rámci svojej odbornosti, ale aj ohľadne ustanovení týkajúcich sa vykonávania znaleckého dokazovania v trestnom konaní.

Autor
JUDr. Peter Šamko

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a748-nezakonny-znalecky-experiment-a-jeho-dosledky-pre-pouzitelnost-znaleckeho-dokazovania-v-trestnom-konani

Úvodné poznámky

Obchodovanie s ľuďmi predstavuje vysoko spoločensky nebezpečnú formu trestnej činnosti, v priebehu ktorej dochádza k vážnemu porušovaniu ľudskej dôstojnosti a ľudských práv. Ide o fenomén, ktorý postihuje krajiny po celom svete. Boj proti tomto rozvíjajúcemu sa fenoménu je veľmi ťažký, nakoľko sa neustále objavujú jeho nové spôsoby páchania. Mnohokrát disponuje cezhraničným charakterom a je spojené s organizovaným zločinom. Taktiež možno na tomto mieste skonštatovať, že tento druh nelegálnej činnosti sa zaraďuje popri obchode so zbraňami a drogami k najvýnosnejším a najrýchlejšie rastúcim. Súčasne zvýrazňujeme, že je tu pomerne nízke riziko odhalenia. Obchodovanie s ľuďmi je modernou verziou otroctva a často sa označuje ako „novodobé otroctvo“, čo je úplne výstižné pomenovanie nakoľko s obchodovanými osobami sa nakladá ako so súkromným majetkom.

Definícia obchodovania s ľuďmi vychádza z Palermského protokolu, ktorý bol za Slovenskú republiku podpísaný v roku 2000 v Palerme. V rámci obchodovania s ľuďmi hovoríme o závažnom trestnom čine, ktorý je v slovenskej právnej úprave regulovaný v § 179 Trestného zákona (zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov). Ide v zásade o akt podvodného konania, ľsti, obmedzovania osobnej slobody, únosu, násilia, hrozby násilia, hrozby inej ťažkej ujmy alebo iných foriem donucovania, prijatia alebo poskytnutia peňažného plnenia či iných výhod na dosiahnutie súhlasu osoby, na ktorú je iná osoba odkázaná, alebo zneužitia svojho postavenia alebo zneužitia bezbrannosti alebo inak zraniteľného postavenia, na základe ktorého podvodná osoba zláka, prepraví, prechováva, odovzdá alebo prevezme iného, hoci aj s jeho súhlasom, na účel jeho prostitúcie alebo inej formy sexuálneho vykorisťovania vrátane pornografie, nútenej práce či nútenej služby vrátane žobrania, otroctva alebo praktík podobných otroctvu, nevoľníctva, núteného sobáša, zneužívania na páchanie trestnej činnosti, odoberania orgánov, tkanív či bunky alebo iných foriem vykorisťovania.

Z hľadiska mechanizmu obchodovania s ľuďmi zahŕňa v sebe 3 vzájomne prepojené prvky:

KONANIE: VERBOVANIE, PREPRAVA, ODOVZDANIE, PRECHOVÁVANIE ALEBO PREVZATIE ĽUDÍ,
PROSTRIEDKY: HROZBA ALEBO POUŽITIE NÁSILIA, INÉ FORMY DONUCOVANIA, ÚNOS, PODVOD, LESŤ, ZNEUŽITIE PRÁVOMOCI, BEZBRANNOSTI ALEBO ZRANITEĽNÉHO POSTAVENIA,
ÚČEL: PROSTITÚCIA ALEBO INÁ FORMA SEXUÁLNEHO VYKORISŤOVANIA VRÁTANE PORNOGRAFIE, NÚTENEJ PRÁCE ČI NÚTENEJ SLUŽBY VRÁTANE NÚTENÉHO ŽOBRANIA, OTROCTVA ALEBO PRAKTÍK PODOBNÝCH OTROCTVU, NEVOĽNÍCTVA, , NÚTENÉHO SOBÁŠA, ZNEUŽÍVANIA NA PÁCHANIE TRESTNEJ ČINNOSTI, ODOBERANIA ORGÁNOV TKANÍV ČI BUNKY ALEBO INÝCH FORIEM VYKORISŤOVANIA.


Zákon poskytuje osobitnú ochranu osobám mladším ako 18 rokov. Spomínané ustanovenie § 179 reguluje aj obchodovanie s dieťaťom, pričom v týchto prípadoch nie je nevyhnutné preukazovanie používania prostriedkov a obchodovanie môže prebehnúť aj so súhlasom, ktorý dá dieťa.

Súčasný stav predmetnej problematiky na území Slovenskej republiky

Uvedené „novodobé otroctvo“ sa nevyhýba ani občanom Slovenskej republiky, o čom svedčí aj medializovaný prípad zotročovaných Slovákov vo Veľkej Británii. Britská polícia pri zásahu v jednej z tovární v meste Rochdale na severe Anglicka v roku 2014 zadržala troch mužov, ktorých pravdepodobne obvinila z prevádzačstva a zotročovania ľudí po tom, ako v podniku našli pracovať dvadsať Slovákov v otrasných podmienkach. Okrem toho boli terčmi fyzických a verbálnych útokov. Muži a ženy pracovali prakticky za pár centov a zároveň zostávali závislými na ľuďoch, ktorí ich zotročovali.
V intenciách aktuálnej problematiky obchodovania s ľuďmi možno skonštatovať, že z pohľadu trendov za rok 2018 je možné Slovenskú republiku zhodnotiť ako krajinu pôvodu resp. je zdrojovou krajinou obetí, avšak vo zvýšenej miere aj krajinou cieľovou. Zdrojovou krajinou je predovšetkým pre Nemecko, Veľku Britániu či Severné Írsko.

Významná väčšina identifikovaných obetí za r. 2018 sú občania SR, ktorí boli náborovaní na území SR páchateľmi, ktorí sú taktiež takmer výlučne občanmi SR. Viac identifikovaných obetí je ženského pohlavia, z toho až tretinu tvoria deti. Napriek tomu, že SR by mohla byť jednou z tranzitných krajín pre obete, neexistujú oficiálne štatistické údaje k zachyteným obetiam pochádzajúcim z tretích krajín, ktoré by potvrdzovali tranzit obetí cez SR do iných cieľových krajín.

V rámci sledovaného obdobia dochádzalo na území Slovenskej republiky k vykorisťovaniu tretiny všetkých identifikovaných obetí, ktoré boli najmä obeťami sexuálneho vykorisťovania a núteného sobáša. Najfrekventovanejším dôvodom vedúcim k obchodovaniu s ľuďmi predstavuje sexuálne vykorisťovanie, kde ide predovšetkým o ženské obete eventuálne obete detské. Na tomto mieste je vhodné skonštatovať, že za rok 2018 nebola na území Slovenskej republiky sexuálne vykorisťovaná ani jedna mužská obeť.

V intenciách vykorisťovania za účelom núteného sobáša boli v predchádzajúcom roku vykorisťované výlučne ženské obete a jedna detská obeť, čo súvisí aj so skutočnosťou, že v prípade detských nútených sobášov konajú orgány činné v trestnom konaní proaktívne. V rámci tejto problematiky nemožno opomenúť mierny nárast vykorisťovania osôb ženského pohlavia za účelom núteného žobrania. Pri vykorisťovaní mužských obetí prevláda nútené žobranie a pracovné vykorisťovanie. V r. 2018 sa takmer nevyskytujú kombinované spôsoby vykorisťovania, s výnimkou dvoch prípadov, kde išlo o kombináciu núteného sobáša a sexuálneho vykorisťovania u detských obetí ženského pohlavia. V sledovanom období sa nevyskytol ani jeden prípad obchodovania s ľuďmi za účelom zneužívania na páchanie trestnej činnosti, otroctva alebo praktík podobných otroctvu, nevoľníctva alebo odoberania orgánov, tkanív či bunky.

Modus operandi v prípadoch obchodovania s ľuďmi
Sexuálne vykorisťovanie – osoby sú pod prísľubom dobre platenej práce zlákané na prácu spoločníčok, hostesiek, barmaniek, čašníčok, pričom sú následne nútené k poskytovaniu sexuálnych služieb, sú kontrolované, obmedzované na osobnej slobode, zastrašované, je na nich vyvíjaný psychický a často aj fyzický nátlak, často sú im podávané omamné látky, zárobok sú nútené odovzdávať obchodníkovi. Ďalšou cieľovou skupinou obchodníkov sú deti.

Pracovné vykorisťovanie – prípady pracovného vykorisťovania sa objavujú zväčša na území Veľkej Británie, nábor obetí v Slovenskej republike vykonávajú príslušníci rodín dlhodobo sa zdržiavajúcich na území Veľkej Británie. Svoje obete vyhľadávajú z radov sociálne slabších osôb bez znalosti jazyka krajiny, v ktorej sú zneužívaní (napr. pre vytvorenie čo najväčšej možnej miery závislosti na vykorisťovateľovi), dlhodobo nezamestnaných, bezdomovcov. Potenciálne obete sú oslovené s ponukou výhodnej práce v zahraničí, zabezpečením ubytovania a stravy. Náborári pomôžu obetiam s vybavením všetkých potrebných formalít súvisiacich s ich vycestovaním, zabezpečia im prepravu (autobusová, automobilová, letecká), následné ubytovanie v zahraničí, založenie účtu v krajine vykorisťovania, pričom karty od založených účtov, kam je obetiam vyplácaná týždenne mzda, si ponechajú páchatelia. Po pricestovaní do zahraničia sú obetiam odobraté doklady s klamlivým vysvetlením, že im je potrebné vybaviť poistenie, bankový účet, pracovné povolenie a následne je väčšine obetí sprostredkované zamestnanie prostredníctvom pracovných agentúr, ktorých vlastníkmi sú vo väčšine prípadov občania Pakistanu. Doklady sú im zadržiavané po celú dobu vykorisťovania. Obete dostávajú týždenne iba 5 – 20 britských libier pre svoju vlastnú potrebu, so zvyškom ich mzdy disponujú páchatelia, s odôvodnením, že časť ich mzdy kryje náklady spojené s ich pricestovaním, ubytovaním, zabezpečením zamestnania, dopravy do zamestnania, stravy a zvyšná časť im zostáva na účte a bude im odovzdaná pred ich odchodom domov. Osoby, ktorým sa nepodarilo zabezpečiť prácu, bývajú využívané na vykonávanie rôznych domácich prác, častokrát sú nútené vykonávať drobnú trestnú činnosť. Doklady mnohých obetí sú zneužívané na čerpanie rôznych sociálnych benefitov, ktoré Veľká Británia cudzincom poskytuje.

Nútené žobranie – páchatelia si vyhľadávajú obete najmä z radov telesne postihnutých osôb, invalidov či bezdomovcov, s viditeľným hendikepom z dôvodu vyvolania súcitu. Pod rôznymi hrozbami sú osoby následne nútené k žobraniu a odovzdávaniu všetkých vyžobraných peňazí obchodníkovi, sú kontrolované, je na ne vyvíjaný intenzívny psychický a fyzický nátlak, bývajú v neľudských podmienkach, nie je im zabezpečený prístup k lekárskej starostlivosti, trpia nedostatkom jedla. Páchatelia zneužívajú rôzne látkové závislosti obetí, zväčša na alkohole a cigaretách. Žobrú na miestach s veľkým výskytom ľudí, aby získali čo najväčší zárobok. V prípade odporu alebo odmietania žobrania je im vyhrážané ublížením na zdraví, je na nich vyvíjaný psychický a fyzický nátlak.

Nútený sobáš – cieľom je zlegalizovať pobyt štátnych príslušníkov tretích krajín v Európskej únii prostredníctvom sobáša s občanom Európskej únie. Pretrvávajúcim trendom sú Indi alebo Pakistanci žijúci vo Veľkej Británii, avšak nútené sobáše sú uzatvárané aj v iných krajinách, ako Dánsko, Írsko alebo Belgicko. Podľa zistených informácií sa „cena za manželku“ pohybuje okolo 7-tisíc britských libier, ale boli aj prípady, kde bola cena až 20-tisíc britských libier. Aby sa ženíchovi vrátili tieto prostriedky, tak následne často núti svoju partnerku, aby poskytovala sexuálne služby za peniaze a sám sa stáva otrokárom. Vo Veľkej Británii je o Slovenky veľký záujem v indickej a pakistanskej komunite, v ktorých si vyberajú hlavne ženy rómskej národnosti, pri ktorých je istá fyzická podobnosť. Nie je výnimkou, že vo Veľkej Británii prichádza k nútenému sobášu už tehotnej obete, čo je v prípade záujmu o získanie pobytu výhodou z dôvodu zlúčenia rodiny.

Záver
Obchodovanie s ľuďmi predstavuje formu organizovaného zločinu, ktorého podstata tkvie vo vykorisťovaní osôb za účelom zisku. Uvedená nelegálna činnosť predovšetkým využíva zraniteľnosť osôb, ktoré sa stanú obeťami tohto trestného činu.

Za prínosné a nevyhnutné v danej oblasti pokladáme dôslednejšie a systematickejšie vzdelávanie nielen orgánov činných v trestnom konaní, ale aj širokej verejnosti. Do úvahy možno vziať uskutočňovanie kampaní s celonárodnou pôsobnosťou, ktoré by boli osobitne zamerané na viktimologicky najzraniteľnejšie skupiny obyvateľov akými sú napríklad príslušníci marginalizovaných rómskych komunít.

V intenciách vzdelávania policajtov, verejnosti, ale aj ostatných subjektov možno skonštatovať, že by mohlo prispieť ku kvalitnejšej spolupráci a tým následne znížiť latentnosť tejto nelegálnej trestnej činnosti. Vo všeobecnosti sa odhaduje, že počty odhalených prípadov nahlásených oficiálne jednotlivými krajinami tvoria len špičku ľadovca.

Okrem strachu obetí, často aj v dôsledku nedostatku dôkazov usvedčujúcich obchodníkov s ľuďmi k latencii tejto trestnej činnosti významne prispieva taktiež rozdielnosť v metodológii zberu údajov a dokonca rozdiely i v samotnej definícii obchodovania s ľuďmi v jednotlivých krajinách. Za vhodné pokladáme posilňovanie spoločných vyšetrovacích tímov v prípadoch obchodovania s ľuďmi. Ako žiaduce hodnotíme spoluprácu s krajinami vykorisťovania obetí obchodovania s ľuďmi, pokračovanie v spolupráci v rámci spoločných vyšetrovacích tímov a vytváranie iniciatívy smerujúcej k uzatváraniu nových partnerstiev v rámci vyšetrovaných prípadov s medzinárodným prvkom s cieľom zvýšenia možností úspešnosti trestného stíhania osôb páchajúcich trestný čin obchodovania s ľuďmi.

Medzi účely vytvorenia spoločného vyšetrovacieho tímu patrí:

– identifikácia obetí obchodovania s ľuďmi a efektívne poskytovanie komplexných služieb týmto obetiam

– identifikácia páchateľov prostredníctvom reaktívnych a proaktívnych vyšetrovaní

– vzdelávanie orgánov činných v trestnom konaní a zamestnancov poskytujúcich podporné služby obetiam

– zvyšovanie povedomia o obchodovaní s ľuďmi a o opatreniach na zamedzenie prípadoch obchodovania s ľuďmi.

Ako prínosné možno charakterizovať aj zvýšenie kvality kooperácie medzi jednotlivými krajinami. Najmä máme na mysli posilnenie spolupráce a komunikácie so štátmi, ktoré sú tranzitnými alebo cieľovými krajinami pre slovenské obete.

Uvedeným by mohlo dôjsť k zníženiu latencie tejto nelegálnej trestnej činnosti, čo by mohlo prispieť i k odlákaniu páchateľov k páchaniu predmetnej trestnej činnosti.

Autor
Mgr. Alexandra Mišinová

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a746-obchodovanie-s-ludmi-novodoby-fenomen

Abstrakt

Smernica Rady (EÚ) 2016/1164, ktorou sa stanovujú pravidlá proti praktikám vyhýbania sa daňovým povinnostiam, ktoré majú priamy vplyv na fungovanie vnútorného trhu, obsahuje aj pravidlá týkajúce sa kontrolovaných zahraničných spoločností (KZS). Tieto pravidlá na jednej strane zabraňujú materským spoločnostiam, ktoré sú umiestnené v členskom štáte, kde je vyššie zdanenie, umelo presúvať svoje príjmy na dcérsku spoločnosť alebo na stálu prevádzkareň umiestnené v štáte s nižším zdanením. Na druhej strane v súlade so zásadou proporcionality pravidlá umožňujú pripočítanie príjmov KZS k príjmom jej materskej spoločnosti len vtedy, keď sú splnené základné kritériá týkajúce sa majetkovej účasti a nedosahuje sa účinná úroveň zdanenia. Pravidlá môžu byť zamerané na určité kategórie pasívnych príjmov alebo na nerozdelený príjem KZS plynúci z mechanizmov, ktoré nie sú skutočné a ktoré sa zaviedli s hlavným cieľom získať daňovú výhodu.

ÚVOD

Niektoré členské štáty majú vo svojich právnych predpisoch, týkajúcich sa dane z príjmov právnických osôb, osobitnú daňovú úpravu, ktorej cieľom je zamedziť svojim rezidentom presúvať zisky do dcérskych spoločností alebo stálych prevádzkarní umiestnených v štáte, kde je nižšie daňové zaťaženie. Takáto ochrana základu dane členského štátu sa dotýka situácie, keď materská spoločnosť zriaďuje dcérsku spoločnosť alebo stálu prevádzkareň v inom štáte, ktoré vzhľadom na majetkovú účasť materskej spoločnosti sa stávajú kontrolovanou zahraničnou spoločnosťou (ďalej len „KZS“). Takáto relácia umožňuje umelý presun zisku na KZS, ktoré sú umiestnené v štáte s nižším zdanením. Ochrana základu dane sa dosahuje tým, že zisk KZS sa pripočítava materskej spoločnosti a zdaňuje sa v štáte rezidencie materskej spoločnosti. Dôležité je, aby pravidlá týkajúce sa KZS boli v súlade s právom EÚ, ako sú Zmluva o EÚ a Zmluva o fungovaní EÚ (ďalej len “Zmluvy“), ktoré zakotvujú základné slobody, ktorými sú voľný pohyb tovaru, služieb, osôb a kapitálu a právo slobody usadiť sa (ďalej len „základné slobody“) a na druhej strane primerane ochraňovali všeobecný záujem členských štátov v súvislosti s ich základom dane. Zriaďovanie KZS vychádza z práva slobody usadiť sa v rámci EÚ a z voľného pohybu kapitálu, a to aj vo vzťahu k 3. štátom. [1]

[1] NALIEHAVÉ DÔVODY VŠEOBECNÉHO ZÁUJMU vs. ZÁKLADNÉ SLOBODY

Celý rad rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (ďalej len „SD“) sa zaoberá vzťahom medzi všeobecným záujmom členských štátov a základnými slobodami, pričom majú na zreteli, aby táto relácia bola vyvážená. Len naliehavé dôvody všeobecného záujmu môžu viesť k obmedzeniu základných slobôd EÚ, za ktoré SD považuje 1. nevyhnutnosť zachovania koherentného daňového systému, 2. vyrovnané rozdelenie daňových právomocí medzi členskými štátmi a 3. zabránenie vyhýbaniu sa daňovej povinnosti.

1. Koherentný daňový systém je taký systém, v ktorom nedochádza k:

a) dvojitému zdaneniu, ktoré môže byť spôsobené nesprávnym nastavením pravidiel KZS alebo

b) dvojitému nezdaneniu, ku ktorému môže dôjsť pri umelom presune niektorých druhov príjmu materskou spoločnosťou na dcérsku spoločnosť alebo stálu prevádzkareň umiestnenú v druhom členskom štáte, pričom tento príjem nie je predmetom dane alebo je oslobodený od dane v tomto druhom štáte.

Podľa ustálenej judikatúry SD ani nižšie daňové zaťaženie dcérskej spoločnosti usadenej v druhom členskom štáte nemôže byť vyvážené menej výhodným daňovým zaobchádzaním s materskou spoločnosťou.1 Na dôvažok SD poukazuje na to, že predchádzanie zníženiu daňovým príjmom nie je uvedené medzi cieľmi Spoločenstva a ani medzi naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu, ktoré by mohli byť dôvodom zásahu do základných slobôd.[2] [3]

1. Vyrovnané rozdelenie právomocí v oblasti daní medzi členskými štátmi vychádza zo zásady, že príjmy, resp. zisky by sa mali zdaňovať v tom štáte, kde sa vytvorili, kde je ich zdroj. Z tohto pohľadu je plne legálne, že členské štáty sa snažia zdaňovať presunuté príjmy alebo zisky do iných štátov, na čo využívajú pravidlá týkajúce sa KZS. Treba však podčiarknuť, že pri výpočte príjmu KZS sa straty do základu dane nezahŕňajú.[1] V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že túto zásadu sa vo všeobecnosti nedarí naplniť vzhľadom na to, že v medzinárodnom zdaňovaní sa tiež presadzuje zásada, aby bol zdaňovaný konečný príjemca príjmu, čím sa zužuje uplatnenie tejto zásady. Na dôvažok členské štáty na základe smerníc, upravujúcich spoločný systém zdaňovania dividend, úrokov a licenčných poplatkov, obmedzili využívanie zrážkovej dane, ktorá sa uplatňovala pri zdroji týchto príjmov. Išlo v prvom rade o to, aby pri cezhraničných transakciách nedochádzalo k dvojitému zdaneniu na základe použitej zrážkovej dane v štáte zdroja a následne k zdaneniu v druhom štáte u príjemcu platby.

2. Vyhýbanie sa daňovým povinnostiam cestou zneužívania práva alebo prostredníctvom daňového úniku. SD v tejto súvislosti rozhodol, že nie je možné obmedziť slobodu usadiť sa len na základe toho, že KZS bola založená v inom členskom štáte, v ktorom je výhodnejšia právna úprava zdaňovania.[2] Samotné založenie spoločnosti v inom štáte nemusí znamenať vyhýbanie sa daňovej povinnosti vzhľadom na to, že táto dcérska spoločnosť bude podliehať dani z príjmov v štáte jej rezidencie.[3] Hoci pravidlami o KZS je možné dosiahnuť zamedzenie postupom na účely vyhnutia sa daňovej povinnosti, je potrebné pravidlá skúmať aj z pohľadu zásady proporcionality. Overuje sa, či sú predmetné pravidlá primerané na dosiahnutie cieľa, t.j. dosiahnutia zamedzenia nežiaduceho vyhýbania sa daňovým povinnostiam. Pravidlá by sa mali dotýkať len KZS, ktoré skutočne nevykonávajú podnikateľskú činnosť a majú charakter „poštového priečinka“. SD akceptuje uplatnenie pravidiel KZS len v súvislosti s vyslovene umelou konštrukciou.[4] To ešte neznamená, že ide o vyslovenú umelú konštrukciu vtedy, keď predmetná činnosť KZS sa môže rovnako vykonávať aj v štáte rezidencie materskej spoločnosti.[5] Rozhodujúce pre vylúčenie vyslovene umelej konštrukcie je, aby KZS skutočne a preukázateľne podnikateľskú činnosť vykonávala[6]. Na základe rozhodnutí SD sa v rámci EÚ ustálil názor, že pravidlá sa majú vzťahovať výlučne na vyslovene umelé konštrukcie a mali by sa doplňovať s pravidlami o sídle spoločnosti a s transferovým oceňovaním.[7] V tejto súvislosti Rada prijala uznesenie s cieľom koordinovať pravidlá o KZS v rámci EÚ. Išlo o vymedzenie charakteristík, ktoré poukazovali na skutočnosť, že zisky mohli byť umelo presunuté na KZS: a)dosiahnutý zisk KZS neodrážal ekonomickú realitu vzhľadom na to, že KZS nevykonávala skutočnú podnikateľskú činnosť; b) spoločnosť bola zapísaná do registra no bez zámeru vykonávať hospodársku činnosť;

c) rozsahu činnosti KZS nezodpovedá materiálno-technické vybavenie z hľadiska priestorov, zamestnancov a vybavenia hmotným majetkom; d) spoločnosť disponuje nadmerným kapitálom, je prekapitalizovaná v porovnaní so skutočne vykonávanými činnosťami; e) daňovník je súčasťou mechanizmov, ktoré nie sú ekonomicky reálne, nesledujú obchodné účely, ale len vyhýbanie sa plateniu daní.[8] [9]

2. PRAVIDLÁ TÝKAJÚCE SA KONTROLOVANÝCH ZAHRANIČNÝCH SPOLOČNOSTÍ

2.1. Vymedzenie kontrolovanej zahraničnej spoločnosti

Podľa smernice Rady (EÚ) 2016/1164, ktorou sa stanovujú pravidlá proti praktikám vyhýbania sa daňovým povinnostiam, ktoré majú priamy vplyv na fungovanie vnútorného trhu (ďalej len „smernica“ alebo „smernica (EÚ) 2016/1164“) členský štát daňovníka považuje za KZS11:

1. subjekt, ktorý spĺňa dve podmienky:

a) materská spoločnosť (ďalej aj „daňovník“) samotná alebo spolu so svojimi prepojenými podnikmi má priamo alebo nepriamo viac než 50% hlasovacích práv alebo kapitálu alebo nároku na zisk dotknutého subjektu,

b) skutočná daň z príjmu PO, ktorú zaplatila dcérska spoločnosť (ďalej aj „subjekt“) je nižšia ako rozdiel medzi daňou vypočítanou podľa zákona o dani z príjmov PO, ktorý je platný v jurisdikcii materskej spoločnosti a skutočnou daňou z príjmov PO, ktorú daný subjekt zaplatil podľa zákona o dani z príjmov PO, ktorý je platný v jurisdikcii jeho umiestnenia. Pri zisťovaní rozdielu v súvislosti s porovnaním výšky zdanenia sa nezohľadňuje stála prevádzkareň kontrolovanej zahraničnej spoločnosti, ktorá je umiestnená v inom členskom štáte a ktorá v jurisdikcii KZS sa nezdaňuje alebo je od dane oslobodená.

2. stálu prevádzkareň umiestnenú v druhom členskom štáte, za splnenia dvoch podmienok:

a) zisky stálej prevádzkarne sa v štáte materskej spoločnosti nezdaňujú alebo sú od dane oslobodené,

b) skutočná daň z príjmu PO, ktorú zaplatila stála prevádzkareň je nižšia ako rozdiel medzi daňou vypočítanou podľa zákona o dani z príjmov PO platného v jurisdikcii materskej spoločnosti a skutočnou daňou z príjmov PO, ktorú by stála prevádzkareň zaplatila podľa zákona o dani z príjmu PO platného v jurisdikcii jej umiestnenia.

Členské štáty sa môžu rozhodnúť, či pravidlá pre KZS sa budú vzťahovať na určitú kategóriu príjmov, ktoré majú charakter pasívnych príjmov[10] alebo sa budú vzťahovať na ich nerozdelený príjem plynúci z mechanizmov, ktoré nie sú skutočné a ktoré sa zaviedli s hlavným cieľom získať daňovú výhodu. Ide o príjmy, ktoré boli na dcérsku spoločnosť, prípadne na stálu prevádzkareň umelo odklonené z dôvodu nižšieho zdanenia. Na túto situáciu smernica vymedzila špeciálne pravidlo proti zneužívaniu[11](ďalej len „ŠPPZ“), ktoré sa uplatňuje prednostne pred všeobecným pravidlom proti zneužívaniu (ďalej len „VPPZ“). Toto ŠPPZ pri KZS je spájané obdobne ako VPPZ s mechanizmami, ktoré nie sú skutočné. V tejto súvislosti sa uskutočňuje test umelosti/ekonomickej reality, ktorého rámec stanovuje smernica užšie ako pri VPPZ vzhľadom na to, aby sa v súlade so zásadou proporcionality neprimerane nezasahovalo do základných slobôd, najmä do práva slobody usadiť sa.

V smernici samotné vymedzenie mechanizmu, ktorý nie je skutočný, je nejednoznačné a zložité, čo môže viesť k tomu, že jeho transpozícia do právneho poriadku každého členského štátu[12] môže znamenať porušenie zásady právnej istoty a v konečnom dôsledku zamedzenie reálneho využívania pravidiel pre KZS. Rozhodnutia SD jednoznačne definujú požiadavky na naplnenie zásady právnej istoty: „ (…) ktorá vyžaduje, aby boli právne pravidlá jasné, presné a predvídateľné, pokiaľ ide o ich účinky. Pravidlo, ktoré nespĺňa požiadavky zásady právnej istoty, však nemožno považovať za primerané sledovaným cieľom.“[13] Niektorí zahraniční autori odporúčali, aby pravidlá týkajúce sa KZS neboli zaradené do smernice, pokiaľ nezabezpečujú zásadu právnej istoty.[14]

V súvislosti so skúmaním, či mechanizmus je skutočný[15], je potrebné zisťovať, či subjekt alebo stála prevádzkareň vlastní aktíva a či získanému príjmu zodpovedá podnikateľské riziko, ktoré je materiálne a personálne spojené s vytvorenými, nerozdelenými príjmami subjektu alebo stálej prevádzkarne. Veľmi dôležité je sledovať, či väčšina rozhodnutí, ktorými sa dosiahol odklonený príjem na KZS, bola vykonaná osobami v materskej spoločnosti.

Smernica vyžaduje aj druhý test – test hlavného účelu, ktorým sa zisťuje, či hlavným účelom je získanie daňovej výhody. Pri používaní ŠPPZ sa neuplatňuje tretí test, ktorý je súčasťou VPPZ, a to zisťovanie rozporu medzi daňovou výhodou a predmetom alebo účelom uplatniteľného daňového práva.

Smernica neprevzala terminus technicus vyslovene umelá konštrukcia, ktorú SD používa na označenie umelo vytvorenej situácie (opatrenia, záväzku a pod.), ktorá nemá ekonomické opodstatnenie[16]. Rozdiel medzi rozhodnutiami SD a smernicou je v intenzite charakteristiky mechanizmov, spôsobujúcich zneužívanie KZS na presuny príjmov. Smernica spája VPPZ ako aj ŠPPZ týkajúce sa KZS s mechanizmom alebo súborom mechanizmov (ďalej len „mechanizmus“), ktoré nie sú skutočné. Podľa VPPZ test umelosti má charakter všestranného nástroja, keďže mechanizmy nie sú skutočné vzhľadom na všetky relevantné skutočnosti a okolnosti, ktoré nie sú zavedené z opodstatnených obchodných dôvodov odzrkadľujúcich ekonomickú realitu. Podľa ŠPPZ mechanizmy nie sú skutočné v prípade, keď odklonený príjem na KZS je výsledkom rozhodovacích významných personálnych funkcií[17], ktoré sa uskutočňujú v materskej spoločnosti, t.j. v štáte, kde má rezidenciu. Tieto významné rozhodovacie funkcie materskej spoločnosti v rozsahu, v akom sa viažu na majetok a riziká KZS pri vytváraní jej príjmov, vymedzujú rozsah mechanizmov, ktoré nie sú skutočné. Test umelosti je koncentrovaný na významné rozhodnutia osôb materskej spoločnosti. Z pohľadu účelu konania je VPPZ koncipované širšie, ako je to v prípade ŠPPZ. Podľa VPPZ hlavným účelom alebo jedným z hlavných účelov použitých mechanizmov je získanie daňovej výhody. Podľa ŠPPZ musí ísť pri použití mechanizmov jednoznačne o získanie daňovej výhody, ktorá je hlavným cieľom. To znamená, že ak sú popri dosiahnutí daňovej výhody, dosiahnuté aj obchodné ciele, ktoré majú ekonomické opodstatnenie, nejde o naplnenie ŠPPZ.

Tento prístup sa uplatňuje aj pri nerozdelených pasívnych príjmoch KZS podľa čl. 7 ods. 2 písm. a). V tejto súvislosti chceme podčiarknuť, že hoci sú splnené podmienky pre zaradenie subjektu alebo stálej prevádzkarne do kategórie KZS[18], pravidlá sa v súlade so základnými slobodami, zaručenými Zmluvami, neuplatňujú v rámci členských štátov EÚ v prípade, keď KZS vykonáva podstatnú ekonomickú činnosť, ktorá je zabezpečená personálne, technicky, aktívami a priestormi, čo je preukázané na základe relevantných skutočností a okolností. Vtedy členský štát nezahrnie nerozdelený príjem KZS, spojený s pasívnymi príjmami[19], do základu dane materskej spoločnosti. Ochrana fungovania spoločného vnútorného trhu EÚ v súlade so základnými slobodami, zakotvenými v Zmluvách, nevyžaduje takéto zahrnutie príjmov materskej spoločnosti z dôvodu, aby neboli znevýhodnené zahraničné investície.

Pokiaľ KZS vykonáva podstatnú ekonomickú činnosť je možné, aby členský štát materskej spoločnosti zahrnul do základu dane nerozdelený príjem KZS len vtedy, keď sa KZS nachádza v treťom štáte alebo v štáte, s ktorým nie je uzavretá dohoda o EHS. V tomto prípade je na rozhodnutí každého členského štátu, či bude takto rigorózne postupovať proti KZS umiestnených mimo EÚ.

Smernica tiež umožňuje, aby sa členské štáty rozhodli, že:

a) nebudú subjekty a stále prevádzkarne považovať za KZS a z tohto dôvodu nezahrnú ich pasívne príjmy do základu dane materskej spoločnosti[20] v prípadoch, keď im plynie najviac jedna tretina pasívnych príjmov patriacich do kategórie príjmov podľa čl. 7 ods. 2 písm. a),

b) nebudú finančné podniky považovať za KZS, ak najviac jedna tretina príjmov podľa čl. 7 ods. 2 písm. a), ktoré plynú subjektu, pochádza z transakcií s materskou spoločnosťou alebo jej prepojenými podnikmi. Pod finančný podnik smernica nesubsumuje stále prevádzkarne ale len dcérske spoločnosti.

Cieľom smernice nie je neprimerane zaťažovať daňovníkov v prípadoch, keď možnosti vyhýbania sa daňovým povinnostiam sú minimálne. Z tohto dôvodu sa môžu členské štáty rozhodnúť, že u subjektov a stálych prevádzkarní, ktoré dosahujú nízky zisk a majú nízky obrat alebo nízku mieru zisku, sa nepoužije ŠPPZ[21].

2.2. Výpočet príjmu KZS na účely ich zahrnutia do základu dane materskej spoločnosti

Ak sa má pasívny príjem podľa čl. 7 ods. 2 písm. a) zahrnúť do základu dane materskej spoločnosti, tento príjem sa vypočíta podľa zákona o dani z príjmov PO členského štátu, v ktorom má materská spoločnosť daňovú rezidenciu alebo v ktorom sa nachádza. Straty KZS sa do daňového základu materskej spoločnosti nezohľadňujú. Môžu sa uplatniť u KZS v nasledujúcich rokoch podľa zákona o dani z príjmov. Príjem, ktorý sa má zahrnúť do základu dane materskej spoločnosti sa vypočíta podľa pomeru jej účasti v dcérskej spoločnosti.

Ak sa príjem zahŕňa do základu dane materskej spoločnosti podľa čl. 7ods. 2písm. b), tento príjem zahŕňa len sumy vytvorené na základe aktív a rizík, ktoré sa spájajú s rozhodnutiami vykonanými osobami materskej spoločnosti. Na účely výpočtu a pripísania príjmov KZS sa použije princíp nezávislého vzťahu. Vzhľadom na to, že zdaňovacie obdobie je stanovené v členských štátoch rôzne[22], smernica rieši túto situáciu prijatím pravidla, podľa ktorého sa príjem zahŕňa do zdaňovacieho obdobia materskej spoločnosti, v ktorom končí daňový rok dcérskej spoločnosti.

Smernica má na zreteli, aby nedochádzalo k dvojitému zdaneniu a na tento účel zakotvuje nasledujúce pravidlá:

a) ak sa rozdelené zisky dcérskej spoločnosti zahŕňajú do základu dane materskej spoločnosti, od základu dane materskej spoločnosti sa odpočítajú príjmy zahrnuté do jej základu dane podľa čl. 7 ods. 2 smernice[23] (ide o zahrnuté pasívne príjmy a umelo odklonené príjmy),

b) ak materská spoločnosť previedla svoju účasť v KZS a akákoľvek časť výnosu z tohto prevodu sa zahrnula do jej základu dane, bude táto suma na účely výpočtu dane odpočítaná od základu dane,[24]

c) členský štát materskej spoločnosti umožní, aby si materská spoločnosť odpočítala zo základu dane sumu zaplatenej dane kontrolovanou zahraničnou spoločnosťou, a to v súlade s právnymi predpismi štátu jej rezidencie alebo umiestnenia.

2.3. KZS podľa návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „návrh zákona“)

V súlade so smernicou obsahuje ostatný návrh zákona ustanovenia o pravidlách týkajúcich sa KZS, ktoré právna úprava v SR o dani z príjmov doposiaľ neobsahovala. Na základe doteraz platnej právnej úpravy zákon používa daňovo-právny inštitút závislá osoba, zahraničná závislá osoba a kontrolovaná transakcia medzi závislými osobami. Platí, že ak sa zistí pri závislých osobách rozdiel medzi cenami a podmienkami použitými a cenami a podmienkami, ktoré by sa použili medzi nezávislými osobami, tento rozdiel, ktorý znižuje základ dane alebo zvyšuje stratu, sa zahrnie do základu dane závislej osoby. Predmetný rozdiel sa zistí za použitia princípu nezávislého vzťahu.

Smernica (EÚ) 2016/1164 používa pojem prepojený podnik, ktorý sa nekryje s vymedzením pojmu závislá osoba. Závislou osobou podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“ alebo „ZDP“) je blízka osoba[25] alebo ekonomicky, personálne[26] alebo inak prepojená osoba. Zákon spája ekonomický a personálny aspekt závislej osoby, pričom sa sleduje účasť na jej majetku[27], kontrole a vedení. Popri tom zákon sleduje v súvislosti so statusom závislej osoby aj inak prepojenú osobu, resp. iné prepojenie, za ktoré sa považuje právny vzťah alebo iný obdobný vzťah vytvorený predovšetkým na účel zníženia základu dane alebo zvýšenia straty. Z tohto pohľadu je vymedzenie závislej osoby podľa ZDP širšie ako vymedzenie prepojeného podniku podľa smernice vzhľadom na to, že zákon spája závislú osobu nielen cez majetkovú účasť, skrze kontrolu a vedenie, ale zahŕňa pod závislú osobu aj prepojené osoby bez majetkovej účasti, a to v súvislosti s prepojením, ktoré vzniká na účely zníženia daňovej povinnosti. V týchto prípadoch postačuje test účelu transakcie, ktorý potvrdí alebo nepotvrdí, že prepojenie vzniklo na základe právneho vzťahu, ktorý je vytvorený predovšetkým na účely zníženia základu dane alebo zvýšenia straty.

Smernica vymedzuje prepojený podnik ako subjekt, v ktorom má daňovník priamo alebo nepriamo viac ako 25% účasť na hlasovacích právach alebo na vlastníctve kapitálu alebo viac ako 25 % podielu na zisku. V tomto prípade ide len o právnickú osobu (PO), ktorá má účasť v dcérskej spoločnosti. Prepojeným podnikom je aj fyzická osoba (FO) a subjekt, ktorý má priamo alebo nepriamo majetkovú účasť na daňovníkovi (v materskej spoločnosti), a to vo výške viac ako 25 % účasť na hlasovacích právach alebo na vlastníctve kapitálu alebo viac ako 25 % podielu na zisku. Na rozdiel od právnej úpravy závislej osoby v SR, smernica nezahŕňa pod prepojený podnik blízke osoby a inak prepojené osoby, pri ktorých sa nevyžaduje majetková účasť a ani účasť na vedení. V týchto situáciách vzniká právny vzťah len na účely zníženia základu dane alebo zvýšenia straty.

Zahraničné závislé osoby sú v ZDP vymedzené na účely úpravy základu dane, keď vznikne rozdiel v cenách a podmienkach medzi závislými osobami a cenami a podmienkami, ktoré by sa použili medzi nezávislými osobami.

Môžeme zhrnúť, že základný rozdiel medzi KZS na jednej strane a závislou osobou a prepojeným podnikom na strane druhej je v tom, že KZS môže byť založená, resp. mať v nej účasť len právnická osoba podliehajúca dani z príjmov PO. V prípade závislej osoby a prepojeného podniku to môže byť aj FO, pričom by subjekt alebo stála prevádzkareň s účasťou FO nemohli byť posudzované v režime KZS[28] [29], ale v režime závislej osoby alebo prepojeného podniku. Režim KZS umožňuje zahrnúť do základu dane materskej spoločnosti za prísne stanovených podmienok?1 príjmy KZS a na druhej strane režim závislej osoby umožňuje použiť princíp nezávislého vzťahu a zistený rozdiel[30] by sa zahrnul do základu dane závislej osoby, ktorou môže byť PO aj FO.

Navrhovaná právna úprava KZS v SR v podstate nepresahuje rámec stanovený smernicou. Pravidlá sa použijú len na prípady umelého odklonenia zdaniteľných príjmov materskej spoločnosti na dcérsku spoločnosť alebo stálu prevádzkareň, pričom sa musia naplniť znaky obsiahnuté v ŠPPZ. Pri stanovení rozsahu týchto príjmov, ktoré sa zahrnú do základu dane materskej spoločnosti, sa posudzuje, či v materskej spoločnosti sa robili významné rozhodnutia pri vytváraní odklonených príjmov, pričom je rozhodujúce, či majetok a riziká KZS zodpovedajú vytvorenému odklonenému príjmu. Vtedy, keď sa rozhodujúce rozhodnutia robia v materskej spoločnosti, ku ktorým sa viaže aj majetok alebo prijaté riziká, následne sa takto vzniknuté príjmy KZS priradia do základu dane materskej spoločnosti v súlade s princípom nezávislého vzťahu[31]. Návrh zákona pri výpočte príjmu KZS, ktorý sa má zahrnúť do základu dane materskej spoločnosti, vychádza z pravidiel uvedených v smernici.[32]

Vymedzenie KZS je v podstate v súlade s vymedzením podľa smernice. Podľa smernice sa za KZS považuje subjekt (dcérska spoločnosť, podnik) alebo stála prevádzkareň, ktoré umiestnil daňovník (materská spoločnosť) v zahraničí. Podľa návrhu zákona v SR sa za KZS považuje právnická osoba alebo subjekt a stála prevádzkareň, ktoré sú umiestnené v zahraničí. Hoci v našom právnom poriadku sa používa pojem “subjekt“, zákonodarca použil aj pojem „právnická osoba“, ktorá je vymedzená v Občianskom zákonníku SR[33] a zahŕňa združenia fyzických alebo právnických osôb, účelové združenia majetku, jednotky územnej samosprávy a iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon, napr. obchodné spoločnosti podľa Obchodného zákonníka.

V príspevku sme bližšie neanalyzovali pravidlá týkajúce sa KZS obsiahnuté v návrhu zákona, ktorý zatiaľ prešiel v septembri len prvým čítaním. Návrh zákona nevyužíva možnosť, ktorú má každý členský štát podľa článku 3 smernice (pravidlo de minimis), podľa ktorého môžu vnútroštátne právne predpisy zabezpečovať vyššiu úroveň ochrany vnútroštátnych základov dane z príjmu PO. Mohlo by sa to týkať rigoróznejšieho vymedzenia KZS, a to zakotvenia do ZDP nižšej účasti materskej spoločnosti v dcérskej spoločnosti alebo vymedzenia nižšieho[34] rozdielu medzi daňou zaplatenou podľa predpisov platných v štáte, kde je umiestnená materská spoločnosť a daňou zaplatenou dcérskou spoločnosťou. Podľa smernice a aj podľa návrhu zákona nie je kritérium pre účinné zdanenie naplnené, keď v štáte umiestnenia KZS je zdanenie o viac ako polovicu nižšie, ako je zdanenie v štáte materskej spoločnosti. Vzhľadom na reálny stav koncentrácie kapitálu v SR a na vykazované zisky podnikov návrh zákona nevyužil možnosť vylúčenia z pôsobnosti pravidiel tie KZS, ktoré dosahujú zisk najviac 750 000 EUR a majú príjem nepochádzajúci z obchodovania najviac 75 000 EUR. V záujme zníženia administratívnej záťaže pre daňové správy by bolo vhodným rozhodnutím aspoň vylúčiť z pôsobnosti KZS podniky, ktoré dosahujú nízku maržu zisku (najviac 10%). Návrh zákona rešpektuje zásadu zamedzenia dvojitého zdanenia obdobne, ako je táto zásada zabezpečená v smernici.[35]

ZÁVER

Pravidlá týkajúce sa KZS v podstate zasahujú do rozdelenia daňovej právomoci medzi členskými štátmi, pričom sledujú naplnenie zásady spravodlivého zdaňovania. Nezasahujú do zdaňovania členského štátu, kde má rezidenciu dcérska spoločnosť alebo je umiestnená stála prevádzkareň. Chránia základ dane členského štátu, kde má rezidenciu materská spoločnosť. Z uvádzaných rozhodnutí SD vyplýva, že doteraz uplatňované pravidlá v jednotlivých členských štátoch často viedli k neprimeraným zásahom do základných slobôd a pre daňovníkov znamenali narušenie zásady právnej istoty.

Pravidlá týkajúce sa KZS majú v rámci priestoru EÚ viac dimenzií. Na jednej strane ide o to, aby tieto pravidlá boli v súlade s právom EÚ, najmä základnými slobodami. Na druhej strane, by sa mala dosiahnuť rovnováha medzi naliehavým všeobecným záujmom členského štátu, ktorý spočíva v dosiahnutí účinného a spravodlivého zdaňovania, a zásahom obmedzujúcim základné slobody EÚ. Náročnosť vymedzenia pravidiel, ako aj ich interpretácia v praxi spočíva v tom, že v záujme podpory zahraničných investícií v rámci EÚ nemajú zasahovať do práva slobody usadiť sa a obmedzovať voľný pohyb kapitálu a na druhej strane majú chrániť základy dane členských štátov pred umelým odklonením príjmov do iných štátov na účely dosiahnutia nižšieho zdanenia, a to primerane, aby sa nenarušila integrita vnútorného trhu a medzinárodný obchod. Vyhodnotenie vykonávania smernice, ktoré uskutoční Komisia v roku 2020, aplikačná prax a prípadne ďalšie rozhodnutia súdov ukážu, či dosiahnutie takejto vyváženej relácie je reálne pri súčasnom naplnení zásady právnej istoty.

Autori
JUDr. Jana Duračinská PhD.
JUDr. Mária Duračinská CSc.

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/zbornik_57.pdf

Abstrakt

Akcesorické a subsidiárne záväzkové vzťahy sú vzhľadom na svoju zabezpečovaciu funkciu, ktorú plnia vo vzťahu k hlavnému záväzku, imanentnou súčasťou právneho poriadku. Ich využívanie je logické – pomáhajú upevniť, zlepšiť postavenie jednej strany záväzkového vzťahu, pričom zároveň už preventívne pôsobia na stranu druhú (hrozbou ich aktivácie pri nesplnení si dohodnutých povinností). Akcesorita zabezpečovacích záväzkov vyjadruje skutočnosť, že sú vedľajšími vzťahmi k hlavnému (zabezpečenému) vzťahu. Nesú tak osud zabezpečeného záväzku, teda vznik a spravidla aj zánik bude spätý so zabezpečovaným záväzkom. Subsidiarita zase znamená, že tieto záväzky sa uskutočnia (resp. k ich výkonu dôjde) až pri nesplnení zabezpečovaného záväzku.

Úvod

Akcesorické a subsidiárne záväzkové vzťahy sú vzhľadom na svoju zabezpečovaciu funkciu, ktorú plnia vo vzťahu k hlavnému záväzku, imanentnou súčasťou právneho poriadku. Ich využívanie je logické – pomáhajú upevniť, zlepšiť postavenie jednej strany záväzkového vzťahu, pričom zároveň už preventívne pôsobia na stranu druhú (hrozbou ich aktivácie pri nesplnení si dohodnutých povinností).

Akcesorita zabezpečovacích záväzkov vyjadruje skutočnosť, že sú vedľajšími vzťahmi k hlavnému (zabezpečenému) vzťahu. Nesú tak osud zabezpečeného záväzku, teda vznik a spravidla aj zánik bude spätý so zabezpečovaným záväzkom.

Subsidiarita zase znamená, že tieto záväzky sa uskutočnia (resp. k ich výkonu dôjde) až pri nesplnení zabezpečovaného záväzku.

1. Prečo sa akcesorické práva premlčujú podľa obchodnoprávnych noriem?

Obchodný zákonník nám vo svojom ustanovení § 261 vymedzuje, čo všetko sa chápe ako obchodnoprávny záväzok. Práve správne určenie charakteru hlavného záväzku (či pôjde o obchodnoprávny alebo občianskoprávny) má za následok aj aplikáciu tretej časti ObchZ na daný obligačný vzťah.

V prípade, ak vieme (hlavný) záväzok označiť ako obchodnoprávny, z ustanovenia § 261 ods. 7 vyplýva, že režimom tretej časti obchodného zákonníka sa budú spravovať aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov. Môžeme teda povedať, že režim zabezpečenia plnenia záväzku je podriadený hlavnému záväzku.1 Znamená to, že v prípade záväzkových vzťahov vymedzených v ustanovení § 261 ods. 1 až 6, ak ide o zabezpečenie ich plnenia, toto vždy podlieha režimu Obchodného zákonníka, bez ohľadu na subjekt poskytujúci zabezpečenie.[1] [2]

Nakoľko sa teda zabezpečovacie vzťahy riadia režimom Obchodného zákonníka a ten upravuje pre oblasť záväzkov aj ich premlčanie, bude sa právna úprava premlčania v Obchodnom zákonníku aplikovať aj na premlčanie zabezpečovacích záväzkov. Právna úprava premlčania v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Obchodný zákonník“ a/alebo „ObchZ“) má komplexnú povahu, a preto sa ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „OZ“ a/alebo „Občiansky zákonník„) Občianskeho zákonníka o premlčaní nebudú aplikovať. Kľúčovým znakom je, či sa jedná o obchodnoprávny vzťah – nie je teda rozhodujúce, či premlčané právo vyplýva z úpravy Obchodného zákonníka alebo podpornej aplikácie Občianskeho zákonníka[3].

2. Niekoľko všeobecných poznámok k premlčaniu v obchodnom a občianskom práve

Premlčanie (ako kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého možno nárok resp. vymáhateľnosť práva odvrátiť námietkou premlčania)[4] naplňuje tak v občianskom ako i v obchodnom práve všeobecné princípy a zásady práva, ako napr. princíp vigi- lantibus iura (právo patrí bdelým), čím motivuje veriteľa sledovať svoje práva a dlžníka chráni pred uplatnením práva po neúmernom čase, či zásadu právnej istoty účastníkov právnych vzťahov (reflektovanú aj v tom zmysle, že v prípade absencie námietky premlčania by sa musel dlžník brániť inými námietkami napr. započítanie či splnenie, ktorých preukazovanie by po neúmernom čase bolo mimoriadne ťažké[5]). Práva na námietku premlčania sa nemožno vzdať a toto právo sa nepremlčuje.[6] Námietku premlčania môže uplatniť účastník konania až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej[7]. O otázke, či je nárok premlčaný alebo nie, možno rozhodnúť aj medzi- týmnym rozsudkom (považuje sa to za základ veci)[8].

3. Premlčanie záložného práva zabezpečujúceho obchodnoprávny záväzok

Záložné právo je majetkové právo, ktoré podlieha premlčaniu. Vyplýva to z ustanovenia § 100 ods. 2 OZ, podľa ktorého sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva.

Ovečková v súvislosti so záložným právom upozorňuje, že záložné právo nemá charakter čisto vecného práva, nakoľko jeho predmetom môžu byť okrem vecí aj napr. patenty, úžitkové vzory, obchodný podiel či cenný papier. To dáva záložnému právu jeho zmiešanú povahu – povahu vecného a obligačného práva (podľa predmetu zálohu)[9].

V prípade, ak záložné právo zabezpečuje občianskoprávnu pohľadávku, nie sú pochybnosti o tom, že režim premlčania záložného práva sa bude riadiť Občianskym zákonníkom. Problém ale môžeme vidieť v situácii, ak sa záložné právo použije na zabezpečenie obchodnoprávnej pohľadávky, pretože v zmysle ustanovenia § 261 ods. 7 ObchZ sa na vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia obchodnoprávnych záväzkov, použijú ustanovenia tretej časti ObchZ (teda aj úprava premlčania, odlišná od úpravy premlčania v OZ)[10] [11]. Akým režimom premlčania sa teda bude riadiť záložné právo, ak zabezpečuje obchodnoprávny záväzok ?

Na rozdiel od nášho tvrdenia v prechádzajúcich častiach práce, že zabezpečovacie vzťahy obchodnoprávneho záväzku sa podľa ustanovenia § 261 ods. 7 riadia režimom Obchodného zákonníka (tzn. aj ich premlčanie), slovenská i česká judikatúra sa v zásade zhodujú v tom, že premlčanie záložného práva zabezpečujúceho obchodnoprávny vzťah sa bude riadiť režimom Občianskeho zákonníka. Prečo je tomu tak ? Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku z 8. februára 2007, sp. zn. 21 Cdo 681/2006, tento postoj odôvodňuje nasledovne: „Predmetom právnej úpravy obsiahnutej v tretej časti Obchodného zákonníka sú – ako uvádza už jej nadpis – obchodné záväzkové vzťahy (teda nie vzťahy vecného charakteru – pozn. aut.). S ohľadom na vyššie uvedené treba dovodiť, že treťou časťou Obchodného zákonníka sa v zmysle ustanovenia § 261 ods. 4 (teraz ods. 7) spravujú len také vzťahy vzniknuté pri zabezpečení záväzkov, ktoré majú obliaačnú povahu, ibaže by zákon v inom ustanovení ako § 261 ods. 4 (teraz ods. 7) výslovne ustanovil, že sa Obchodným zákonníkom majú spravovať aj ďalšie právne prostriedky zabezpečenia záväzkov11; okrem iného to znamená, že právne vzťahy zo záložných práv vzniknutých voči iným zálohám sa spravujú Občianskym zákonníkom, a to aj vo vzťahu k premlčaniu záložného práva[12].“

Česká judikatúra tak sa snaží vysvetliť podriadenie záložného práva pod občianskoprávny režim jeho vecným charakterom (kým úprava tretej časti ObchZ sa nazýva „Obchodné záväzkové vzťahy“).

Slovenská súdna prax bez bližšieho odôvodnenia len stroho konštatuje, že premlčanie záložného práva sa riadi Občianskym zákonníkom aj v prípade, ak ním bola zabezpečená pohľadávka spravujúca sa Obchodným zákonníkom.[13]

Toto konštatovanie so sebou prináša niekoľko aplikačných problémov, nakoľko sa dostávame do situácie, keď sa hlavná pohľadávka premlčuje podľa ustanovení Obchodného zákonníka, ale záložné právo ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

Jedným z problémov je napríklad, čo v prípade otázky plynutia premlčacej doby práva, ktoré bolo judikované súdnym rozhodnutím (kde bolo právo priznané navrhovateľovi). Toto rozhodnutie, nakoľko sa dotýka hlavného záväzku, sa bude riadiť režimom premlčania podľa ObchZ, čiže sa neuplatní ustanovenie § 110 ods. 1 OZ (právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu sa premlčuje za 10 rokov odo dňa, keď s a malo podľa rozhodnutia plniť), ktorého aplikáciu okrem iného vylučuje aj ustanovenie § 408 ObchZ (k tomu pozri ďalší výklad). Obchodný zákonník ustanovenie podobné § 110 OZ neobsahuje, hovorí len o spočívaní premlčacej doby od momentu uplatnenie práva na súde.

Podľa takejto konštrukcie teda premlčacia doba práva po jeho priznaní v súdnom konaní by mala pokračovať ďalej tam, kde prestala. Veriteľovi tak môže ostať neprimerane málo času na uspokojenie svojej pohľadávky.

Judikatúra si našla svoj spôsob „riešenia“ tohto problému, pričom česká kráča iným smerom ako slovenská. Súhlasíme však s názorom Ovečkovej, že ani jeden z vymyslených spôsobov nevychádza dostatočne odôvodnene zo stavu de lege lata.14

NS SR sa k tejto otázke vo svojich rozhodnutiach vyjadril len málokrát, a stroho konštatoval, že štvorročná premlčacia doba (napr. na výkon rozhodnutia v exekučnom konaní) priznaním práva začína plynúť znova15. Poprel tak inštitút spočívania premlčacej doby (ustanovenie § 402 ObchZ) a nahradil ho inštitútom pretrhnutia premlčacej doby (obdobne ako pri uznaní záväzku).

Judikatúra NS ČR sa v tejto otázke už zjednotila na výklade, podľa ktorého „jediným ustanovením, v ktorom Obchodný zákonník upravuje premlčanie vo vzťahu k výkonu rozhodnutia a kde aj používa pojem právo právoplatne priznaná súdnym alebo rozhodcovským rozhodnutím je ustanovenie § 408 ods. 2 ObchZ. Zo zaradenia tohto odseku za ustanovenie § 408 ods. 1, zakotvujúci maximálnu desaťročnú lehotu, je nutné vyvodiť, že právo právoplatne priznané možno vykonať v exekučnom konaní začatom v desaťročnej lehote podľa ustanovenia § 408 ods. 1″.16 Právo priznané súdnym rozhodnutím tak možno uplatniť v exekučnom konaní v rámci 10 ročnej doby (prípadne aj dlhšej podľa ustanovenia § 408 ods. 2) od momentu začatia jej plynutia po prvý raz. K tomuto názoru sa prikláňame aj my, nakoľko nepopiera znenie ustanovenia § 402 ObchZ (spočívanie premlčacej doby) a zároveň chráni úspešného žalobcu pred rýchlym uplynutím premlčacej doby jeho pohľadávky po jej priznaní v súdnom konaní.

Premlčacia doba záložného práva je v zmysle OZ trojročná a začína plynúť odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý krát, t.j. odo dňa kedy vzniklo právo na uspokojenie zaistenej pohľadávky zo zálohu17 (v zmysle ustanovenia § 101 OZ teda márnym uplynutím dňa splatnosti zabezpečenej pohľadávky). Inak povedané, začiatok premlčacej doby je totožný zo začiatkom premlčacej doby zabezpečenej pohľadávky.[1] Dôležitou úpravou stanovujúcou moment premlčania záložného práva bude ustanovenie § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka (záložné právo sa nepremlčuje skôr, než zabezpečená pohľadávka), čo je aj vyjadrením akcesority záložného práva. Ustanovenie § 151j ods. 2 OZ[2] ale ráta so situáciou, že sa záložné právo môže premlčať neskôr ako hlavný záväzok.

Úspešne sa záložca premlčania záložného práva dovolá, ak:

1. uplynula premlčacia doba zabezpečovanej pohľadávky,

2. uplynula aj trojročná premlčacia doba (príp. dlhšia v zmysle aplikácie ustanovenia § 100 ods. 2 OZ) pre veriteľa domáhať sa uspokojenia nároku využitím záložného práva,

3. záložný veriteľ nezačal s predajom zálohu,

4. a vznesie námietku premlčania.[3]

Ústavný súd vo svojom náleze z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 250/2011 (ďalej ako „nález“) vyslovil otázku ďalšieho osudu záložného práva (po naplnení vyššie uvedených skutočností), nakoľko nie je jasné, či premlčané záložné právo existuje aj naďalej v naturálnej podobe alebo zaniká – nakoľko záložný veriteľ nemôže záložné právo vykonať po vznesení námietky a dobrovoľné uspokojenie zo zálohu už nie je pojmovo možné. Otázku položil, odpoveď však neposkytol. Tu si dovolíme poukázať na právnu úpravu obsiahnutú v novom českom občianskom zákonníku, kde podľa ustanovenia § 618 premlčanie záložného práva registrovaného vo verejnom zozname resp. registri je predpokladom na jeho výmaz z verejného zoznamu (resp. registra), pričom až výmazom zanikne[4]. Premlčaním teda záložné právo jednoznačne nadobúda naturálny charakter a nezaniká. Na Slovensku obdobná úprava absentuje.

V praxi bola sporná otázka, či záložné právo bude zdieľať rovnaký osud ako zabezpečená pohľadávka, ak záložca je inou osobou než dlžník. Judikatúra sa s tým však už vysporiadala. Najvyšší súd ČR vo svojom Rozsudku z 15. februára 2008, sp. zn. 21 Cdo 888/2007 uvádza: „Pohľadávka zo zmluvy o úvere ale z iného obchodného záväzkového vzťahu, ktorá bola záložnému veriteľovi priznaná proti dlžníkovi právoplatným súdnym rozhodnutím, sa premlčuje za desať rokov odo dňa, keď premlčacia doba začala prvýkrát plynúť. Aj keď také súdne rozhodnutie nie je záväzné tiež proti záložnému dlžníkovi (a to z dôvodu, že nemohol byť účastníkom konania, v ktorom bolo takéto rozhodnutie vydané), je tu rozhodujúce, že predstavuje skutočnosť, ktorá má za následok predĺženie premlčacej doby zabezpečenej pohľadávky, a že z dôvodu vyjadreného v ustanovení § 100 ods. 2 došlo zo zákona k predĺženiu premlčacej doby záložného práva. Najvyšší súd ČR preto dospel k záveru, že záložné právo sa v zmysle ustanovenia § 100 ods. 2 ne- premlčuje skôr ako zabezpečená pohľadávka nielen vtedy, ak dlžník zabezpečenej pohľadávky dal do zálohu svoj majetok, ale aj v prípade, ak záložný dlžník nie je dlžníkom zabezpečenej pohľadávky[5]„.

S takto chápanou akcesoritou záložného práva záložcu odlišného od dlžníka zabezpečenej pohľadávky nemal problém ani Ústavný súd SR v už citovanom rozhodnutí,[6] kde tvrdí: Pokiaľ ustanovenie § 100 ods. 2 OZpredlžuje uplynutie premlčacej doby práva domáhať sa uspokojenia zo zálohu tak, že ustanovuje, že záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka, vychádza z toho, že je potrebné skúmať iba to, kedy uplynie premlčacia doba zabezpečovanej pohľadávky. O niekoľko viet nižšie Ústavný súd špecifikuje ako jednu z podmienok úspešného uplatnenia premlčania zálohu aj premlčanie zabezpečovanej pohľadávky.

Stotožňujeme sa teda s tým, že pokiaľ si dlžník námietku premlčania (hlavného záväzku) neuplatnil, aj keď tak učiniť mohol, nebráni to záložnému dlžníkovi (osobe odlišnej) v uplatnení námietky premlčania (záložného práva). Námietka premlčania vznesená dlžníkom nenahrádza uplatnenie námietky premlčania záložným dlžníkom – ten si teda túto námietku musí vzniesť sám[7].

Na záver by sme radi dodali, že námietka premlčania je procesným inštitútom, a teda je uplatniteľná len v konaní pred súdom (príp. iným orgánom verejnej moci). Pozícia záložného dlžníka tak bude oveľa komplikovanejšia v prípade, ak sa záložné právo bude realizovať predajom z voľnej ruky (ak sa tak zmluvne dohodli). Ako tvrdí Wein- hold, dlžník sa tu bude môcť podľa okolností prípadu nanajvýš dovolávať zásad poctivosti a zákazu zneužitia práva žalobou[8].

4. Aplikácia ustanovenia § 408 ObchZ na problematiku premlčania záložného práva

Radi by sme sa vyjadrili aj k rozporu pri aplikácii ustanovenia § 408 ObchZ v judika- túre Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR a už citovaným nálezom Ústavného súdu SR[9].

Ustanovenie § 408 ods. 1 ObchZ ustanovuje maximálnu dĺžku premlčacej doby na 10 rokov odo dňa, kedy začala plynúť po prvý raz. Námietku premlčania však nemožno uplatniť v súdnom (rozhodcovskom) konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto lehoty. Po uplynutí takto stanovenej doby (bez začatia súdneho konania pred jej uplynutím, resp. nevznesením námietky premlčania v ňom) teda ex lege dôjde k premlčaniu zabezpečovaného záväzku, pričom aplikáciou ustanovenia § 100 ods. 2 OZ rovnaký osud bude zdieľať aj záložné právo zabezpečujúce daný záväzok. Maximálna desaťročná premlčacia doba sa tak aplikuje aj na záložné právo.

Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR[10]„výkon rozhodnutia (exekučné konanie) musí byť začatý do uplynutia desaťročnej doby počítanej odo dňa, kedy začala doba plynúť po prvý raz, inak nastane premlčanie tohto rozhodnutím priznaného práva“. S rovnakým stanoviskom prišiel aj Najvyšší súd ČR28, podľa ktorého „právo plynúce z obchodného záväzkového vzťahu právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní v posledných troch mesiacoch desaťročnej doby uvedenej v § 408 ods. 1 (v SR ods. 2) alebo až po jej uplynutí, sa nepremlčí, ak podá oprávnený návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie v lehote troch mesiacov od vykonateľnosti rozhodnutia.“

Oba súdy tak nemajú problém s akceptáciou situácie, že ak sa exekučné konanie na výkon práva začne pred uplynutím desaťročnej lehoty stanovenej v ustanovení § 408 ObchZ, právo sa nepremlčuje (je teda možné ho vykonať v exekučnom konaní). V zmysle ustanovenie § 100 ods. 2 OZ sa tak nepremlčuje ani záložné právo a je možné sa uspokojiť v rámci exekúcie aj speňažením zálohu.

Odlišné stanovisko zaujal Ústavný súd SR vo svojom náleze29, v ktorom posudzoval následky vznesenia námietky premlčania záložného práva sťažovateľom (ako zálož- com odlišným od dlžníka) vo vzťahu k premlčaniu práva záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu vo vlastníctve sťažovateľa v situácii, keď od momentu, v ktorom mohol záložný veriteľ svoje právo uplatniť po prvý raz, uplynula žalovanému márne desaťročná lehota (ako aj premlčacia lehota záložného práva).

Ústavný súd uvádza, že „pri ústavne konformnom výklade, ako aj z previazanosti ustanovenia § 408 ods. 2 ObchZ a § 100 ods. 2 OZ, neostáva než dospieť k záveru, že k predĺženiu premlčacej doby zabezpečenej pohľadávky nedochádza v obchodnoprávnych vzťahoch nad rámec jej absolútneho obmedzenia, hoci sa už pre ňu vedie exekúcia, v dôsledku čoho ani podľa § 100 ods. 2 OZ nedôjde k predĺženiu premlčacej doby záložného práva, keďže je už zabezpečená pohľadávka premlčaná sama osebe“.

Ďalej Ústavný súd považoval za rozpor s účelom a zmyslom príslušných ustanovení30 ich taký výklad krajským súdom, podľa ktorého „ani v prípade, ak záložca vznesie námietku premlčania práva záložného veriteľa domáhať sa uspokojenia zo zálohu po márnom uplynutí desiatich rokov od splatnosti zabezpečenej pohľadávky a premlčacej doby záložného práva, počas ktorých sa uspokojenia zo zálohu jeho speňažením ne- domáhal (bez ohľadu na to, či tak mohol alebo nemohol urobiť v konkrétnom prípade s ohľadom na odlišnosť osoby záložcu a dlžníka), nemá to za následok zánik možnosti záložného veriteľa domáhať sa núteného uspokojenia zo zálohu.’Tu si dovolíme pripomenúť, že kritizovaný krajský súd v podstate len reflektoval názory NS SR (aj NS ČR).

Takto chápaný výklad poskytnutý Ústavným súdom považujeme prinajmenšom za sporný. Podľa neho uplynutím maximálnej desaťročnej lehoty (stanovenej podľa § 408 ObchZ) sa tak premlčiava pohľadávka a s ňou (aplikáciou § 100 ods. 2 OZ) aj záložné právo aj v prípade, ak sa na výkon práva vedie exekučné konanie začaté pred uplynutím doby podľa § 408 ObchZ.

Hoci sa Ústavný súd expressis verbis odmietol zaoberať následkami premlčania práva na plnenie z hlavného záväzku, vyslovene ale tvrdí, že zabezpečená pohľadávka uplynutím desaťročnej doby (podľa ustanovenia § 408 ObchZ) je premlčaná sama osebe. To prináša so sebou viaceré problémy, pretože:

i. ak sa zabezpečovaná (a súdom judikovaná) pohľadávka premlčí aj napriek jej výkonu v exekučnom konaní (teda ak v rámci exekučného konania uplynie desaťročná doba ustanovená v § 408 ObchZ), má to za následok možnosť dlžníka vzniesť námietku premlčania v exekučnom konaní; a vznesenie takejto námietky má za následok aplikáciu ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku , zmysle ktorého „súd vyhlási exekúciu za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“,

ii. veriteľ sa nemôže domáhať uspokojenia svojej pohľadávky výkonom záložného práva v exekučnom konaní, nakoľko (úspešným) vznesením námietky premlčania sa veriteľ zo zálohu uspokojiť nemôže (viď vyššie).

Máme za to, že takto chápané uplynutie maximálnej premlčacej doby nie je správne, nakoľko bráni výkonu veriteľovho súdom priznaného práva po uplynutí 10 rokov odo dňa. kedy začalo plynúť po prvý raz, čo je okrem iného aj v rozpore s doslovným výkladom ustanovenia § 408 ods. 2 ObchZ (ak bolo právo právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace pred uplynutím premlčacej doby alebo po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať, ak sa konanie o jeho výkone začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať), kde zákonodarca priamo počíta s možnosťou výkonu judikovaného rozhodnutia po uplynutí maximálnej desaťročnej premlčacej doby podľa § 408 ods. 1 ObchZ.

Na základe týchto úvah tak považujeme rozhodnutie Ústavného súdu ohľadom výkladu ustanovenia § 408 ObchZ za neprijateľné a pri výkone rozhodnutia v exekučnom konaní po uplynutí doby ustanovenej v § 408 ObchZ dôležité sa riadiť judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR.

5. Vplyv uznania záväzku a predĺženia premlčacej doby na premlčanie záložného práva

V praxi sa môže vyskytnúť problém, aký bude mať osud záložné právo zabezpečujúce obchodnoprávnu pohľadávku, ktorú dlžník uznal. Ak je záložcom osoba zhodná s osobou dlžníka, problém nenastáva[11]. Čo ale za predpokladu, že záložcom je iná osoba ? Dôjde k predĺženiu premlčacej doby aj záložného práva ?

Na vyššie položenú otázku môžeme odpovedať v zásade áno. Ak dlžník uzná svoj záväzok ešte pred jeho premlčaním, začína plynúť nová 4 ročná premlčacia doba, a v zmysle aplikácie ustanovenia § 100 ods. 2 OZ táto sa bude aplikovať aj na záložné právo. Prakticky teda dôjde k predĺženiu premlčacej doby aj zabezpečovanej pohľadávky, aj záložného práva. To reflektuje aj inštitút predĺženia premlčacej doby podľa ustanovenia § 401 ObchZ.

Obdobne uvažuje aj Weinhold, pričom dopĺňa, že nakoľko z hľadiska absencie výslovnej zákonnej požiadavky na súhlas záložcu neostáva nič iné, než dovodiť, že taký súhlas nie je potrebný[12].

Iná situácia nastane, ak dlžník uzná už premlčaný dlh (kde došlo aj k premlčaniu záložného práva). Máme za to, že ak už nastalo premlčanie záložného práva, bez ďalšieho právneho úkonu záložcu – uznanie premlčaného záväzku (v dôsledku ktorého začne plynúť nová premlčacia doba v zmysle ustanovenia § 407 ObchZ) nebude mať za následok plynutie novej premlčacej doby aj pre záložné právo. Záložný dlžník sa tak úspešne vie brániť vznesením námietky premlčania. Aplikácia ustanovenia § 401 ObchZ (predĺženie premlčania) tu neprichádza do úvahy, nakoľko predĺženie premlčacej doby je možné len do momentu premlčania (po premlčaní už nemožno premlčaciu dobu predĺžiť, len uznať záväzok, avšak bez ďalšieho úkonu zá- ložcu takéto uznanie bude bez účinkov na záložné právo).

Táto situácia bude platiť primerane aj v občianskoprávnom inštitúte uznania dlhu.

Záver

V našej práci sme sa snažili čitateľovi priblížiť problematiku inštitútu premlčania záložného práva zabezpečujúceho obchodnoprávny záväzok. Problém spočíva v rozdielnosti režimov premlčania – kým hlavný (obchodnoprávny) záväzok sa premlčuje podľa premlčania upraveného v Obchodnom zákonníku, záložné právo sa riadi režimom Občianskeho zákonníka. Snažili sme sa poukázať na spoločné a rozdielne uchopenie danej problematiky v judikatúre SR a ČR (tak najvyšších ako i ústavných súdov), ako aj v odbornej spisbe. V záujme odstránenia pochybností navrhujeme zákonodarcovi zmeniť stav de lege lata, nakoľko vytvára zbytočný stav neistoty účastníkov ob- chodnoprávnych vzťahov pri ich zabezpečení záložným právom. Navrhujeme priblíženie (prípadne zjednotenie) úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku a Občianskom zákonníku, nakoľko (zrejme najviditeľnejšie pri zabezpečovacích vzťahoch) nie je odôvodnené mať tak rozdielnu úpravu inštitútu premlčania v kódexoch obchodného a občianskeho práva.

Autor
Viktor Varga

Zdroj
https://www.upjs.sk/public/media/1084/Zbornik_47.pdf