Úvod
Zrýchlenie a zefektívnenie trestného konanie nemožno vnímať (uplatňovať a interpretovať) ako antagonistické pojmy pre hodnotové smerovanie trestného konania, aj keď oba aspekty trestného konania nadobúdajú autonómny obsah a význam.
Vo vzťahu k rýchlosti a efektivite trestného konania, prediktívne pôsobí účel trestného konania, tak ako je tento normatívne ukotvený v ust. § 1 Trestného poriadku (ďalej len ako „Tr. por.“), podľa ktorého „trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené, ich páchatelia boli podľa zákona spravodlivo potrestaní a výnosy z trestnej činnosti boli odňaté, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb“.
Efektívne konanie je teda konanie, ktoré zabezpečí spravodlivé potrestanie páchateľov trestných činov, avšak len v tom prípade, keď pri napĺňaní tohto primárneho účelu budú rešpektované garantované základné práva a slobody fyzických a právnických osôb, ktoré mi priznáva Trestný poriadok a medzinárodné dokumenty, ktorými je Slovenská republika viazaná. Inak povedané, spravodlivosť nemožno dosiahnuť bez rešpektovania elementárnych (základných) práv a slobôd dotknutým subjektom trestného konania. Jednoducho v trestnom konaní nemožno uplatňovať princíp „účel svätí prostriedky“.
Žiada sa v tejto súvislosti pripomenúť, že zákonodarca považuje rýchlosť trestného konania za tak významný a sygnifikantný atribút trestného konania, že mu priznáva status základnej zásady trestného konania, normatívne ukotvenej v ust. § 2 ods. 7 Tr. por., podľa ktorého „každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom …“. Z dikcie cit. ust. § 2 ods. 7 Tr. por., okrem iného vyplýva, že právo na prejednanie trestnej veci v primeranej lehote, Trestný poriadok priznáva nielen osobe, voči ktorej je vedené trestné konanie, ale rovnako tak aj poškodenému a iným subjektom, ktoré môžu byť priebehom a výsledkom trestného konania dotknuté. Aj keď rýchlosť súdneho konania, by nikdy nemala byť uprednostňovaná pred spravodlivým rozhodnutím veci (spravodlivosť chápaná ako objektívne a zákonné súdne rozhodovanie), tak práve obsah pojmu spravodlivosť súdneho konania sa už dávno spája s tým, že pomalé súdne konanie spravodlivosť ohrozuje. Často sa cituje anglický slogan, že „justice delayed, justice denied“ (pomalá spravodlivosť je odmietnutá spravodlivosť), či francúzska modifikácia „justice rétive, justice fautive“. Navyše predlžovanie súdneho konania veľakrát prestáva byť nestranným, pretože sa takto dostáva „na stranu“ jedného z účastníkov súdneho konania.(1)
1.Ústavné a medzinárodné limity pre zrýchlenie a zefektívnenie trestného konanie
V tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ako „Ústavný súd“), konštantne judikuje, že pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ako „Ústava“), si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ako „ESĽP“), z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ako „Dohovor“), pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, a preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť. (2)
Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy (a teda aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je odstránenie stavu právne neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.(3)
Právna neistota v trestnom konaní prípravnom, na rozdiel od trestného konania súdneho sa týka toho, či orgán činný v trestnom konaní (spravidla vyšetrovateľ) navrhne podanie obžaloby alebo v závislosti od výsledkov dokazovania v prípravnom konaní, navrhne iný spôsob komerčného rozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania.
K odstráneniu právnej neistoty v trestnom konaní prípravnom dochádza až takým rozhodnutím, ktorým sa toto konanie končí bez toho, aby pokračovalo v trestnom konaní súdnom alebo sa vydá rozhodnutie, ktorým sa prípravné konanie končí bez podania obžaloby.(4)
Ústavný súd rovnako stabilne judikuje, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, sa v prípade konania prd orgánmi činnými v trestnom konaní, chráni od okamihu vznesenia obvinenia konkrétnej osobe, keď sa dotknutá osoba stáva procesnou stranou v konaní buď ako obvinený, alebo poškodený.(5) Rovnako tak z konštantnej judikatúry ESĽP vyplýva, že v súvislosti s ochranou práva na prejednanie veci v primeranej lehote, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, primeraná lehota na rozhodnutie v trestnej veci začína plynúť od obvinenia, ku ktorému spravidla dochádza v prípravnom konaní.(6)
V konečnom dôsledku Ústavný súd konštantne judikuje a pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu, môže zapríčiniť porušenie Ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich veci rozhodol.(7)
Vzhľadom na to, že ESĽP vo svojej judikovanej praxi vychádza z prezumpcie zavineného konania štátu, kedy akcentuje len tzv. objektívne príčiny preťaženosti súdov, pričom pre jednotlivé štáty priamo (expressis verbis) neustanovuje (nepredpisuje), aké konkrétne opatrenia tieto majú prijať, aby sfunkčnili výkon súdnictva, je potom vecou politických orgánov Rady Európy, aby prijali všeobecné rozhodnutia, ktoré by mali následne jednotlivé štáty implementovať do svojich právnych poriadkov. V tejto súvislosti Rada Európy prijala Odporúčanie č. R (87) 18, ktoré sa venuje zjednodušenia trestnej justície. Ide o jedno z najrozsiahlejších odporúčaní, ktoré sa týka nielen trestného súdnictva, ale zasahuje do celého trestného konania, pričom neobchádza ani otázky zmyslu a účelu trestného stíhania, v širšom kontexte – celého trestného konania.
Rovnako Odporúčanie č. R (95) 12 o riadení trestnej justície, je zamerané na možnosti dekriminalizácie a depenalizácie, je zamerané a zjednodušenie trestného konania.
2. Procesné prostriedky zrýchlenia a zefektívnenia trestného konania
Trestný poriadok, de lege lata, disponuje pomerne rozsiahlym erlektorátom procesných prostriedkov zrýchlenia a zefektívnenia trestného konania od jednotlivých maximálnych lehôt, v ktorých má prípravné konanie skončiť (§ 203 ods. 1 a nasl. Tr. por.), cez zjednodušené formy prípravného konania, až po normatívne ukotvenie koncentračnej zásady (§ 240 ods. 3 Tr. por.).(8). Nemožno však v tejto súvislosti opomenúť, že prirodzeným a objektívnym korektívom, na presadzovanie požiadavky zrýchlenia a zefektívnenia trestného konania, je dôsledné uplatňovanie zásady zistenia skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností, tzv. zásady náležitého zisťovania skutkového stavu veci (§ 2 ods. 10 Tr. por.). (9)
Spomedzi elektorátu procesných prostriedkov uplatňovaných na zrýchlenie a zefektívnenie trestného konania (osobitne prípravného konania) je potrebné akcentovať jednotlivé formy prípravného konania, osobitne zjednodušené formy prípravného konania.
Trestný poriadok, de lege lata, predpokladá dve všeobecné formy prípravné konania:
- vyšetrovanie (porov. § 200 Trestného poriadku);(10).
- skrátené vyšetrovanie (porov. § 202 Trestného poriadku);
Fakticky však pripúšťa, že prípravné konanie prebieha v ďalších dvoch formách:
- expresné vyšetrovanie (porov. § 204 Trestného poriadku);
- vyšetrovanie prečinov, u ktorých zákon stanovuje trest odňatia slobody od troch do piatich rokov (porov. § 202 ods. 2 Trestného poriadku).
Okrem toho súčasná koncepcia prípravného konania predpokladá, že prípravné konanie, resp. jeho časť prebieha v osobitnom právnom režime, a preto tieto formy prípravného konania môžeme považovať za osobitné formy prípravného konania:
1. podmienečné zastavenie trestného stíhania (porov. § 216 Trestného poriadku);
2. podmienečné zastavenie trestného stíhania spolupracujúceho obvineného (porov. § 218 Trestného poriadku);
3. zmier (porov. § 220 Trestného poriadku);
4. dohoda o vine a treste (porov. § 232 Trestného poriadku).
Súčasná koncepcia foriem prípravného konania nachádza svoj odraz v koncepcii konania pred súdom, keď s určitou formou prípravného konania korešponduje určitá forma konania pred súdom, aj keď uvedené neplatí o všetkých zákonom predpokladaných formách prípravného konania.
Každá koncepcia foriem prípravného konania musí prihliadať na určité východiská, ktoré vo vzťahu k nej predstavujú určitú konštantu:
a) formy prípravného konania musia vychádzať z kategorizácie deliktov – trestných činov, obsiahnutej v Trestnom zákone.
Súčasný Trestný zákon (zákon č. 300/2005 Z. z.) pri kategorizácii trestných činov vychádza z bipartície, keď trestné činy delí na:
– prečiny, ktoré definuje ako trestné činy spáchané z nedbanlivosti, alebo ako úmyselné trestné činy, za ktoré zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou päť rokov (porov. § 10 ods.1 Trestného zákona);
– zločiny, ktoré definuje ako úmyselné trestné činy, za ktoré Trestný zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou päť rokov (porov. § 11 Trestného zákona).(11).
Súčasná koncepcia foriem prípravného konania nerešpektuje uvedenú požiadavku do dôsledkov, keď „expresné“ vyšetrovanie sa vykonáva u prečinov, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje tri roky (porov. § 204 Trestného poriadku).
b) formy prípravného konania musia reflektovať najmä na skutkovú a právnu zložitosť objasňovaného trestného činu.
Súčasná koncepcia foriem prípravného konania vychádza z premisy, že čím závažnejší trestný čin, tým je aj skutkovo a právne zložitejší. Uvedenej premise sa prispôsobuje aj rozsah obstarávania podkladov, resp. dôkazov v rámci určitej formy prípravného konania. Je potrebné v tejto súvislosti podotknúť, že ide o absolútne nesprávnu premisu, nakoľko medzi závažnosťou objasňovaného trestného činu a jeho skutkovou a právnou zložitosťou neexistuje priama úmera.
c) formy prípravného konania by mali rešpektovať avychádzať z požiadaviek Rady Európy a Európskej únie na diferenciáciu trestného konania, podľa stupňa závažnosti trestných činov.
Uvedené odporúčanie sa týka predovšetkým bagateľných trestných činov, u ktorých sa predpokladá vytvorenie osobitnej formy rýchleho a neformálneho konania. V tejto súvislosti sa žiada poznamenať, že Rada Európy, ani Európska únia svojim členským štátom nestanovujú konkrétnu formu trestného konania.(12).
d) formy prípravného konania musia reflektovať aj na deklarovaný účel a predmet prípravného konania, ktorý predurčuje rozsah obstarávania podkladov, ako aj rozsah vykonávania dôkazov a v neposlednom rade predurčuje aj prostriedky, ktoré orgány činné v trestnom konaní aplikujú v záujme naplnenia deklarovaného účelu.
Ako už bolo uvedené na inom mieste, účelom prípravného konania je obstaranie podkladov, ktoré vytvárajú spoľahlivý základ pre rozhodnutie prokurátora, či podá obžalobu na súd, alebo prijme iné meritórne rozhodnutie, ktorým sa prípravné konanie končí.
Súčasný Trestný poriadok pristupuje k naplneniu deklarovaného účelu prípravného konania diferencovane a tomu prispôsobuje aj prostriedky. Vychádza z už zmieňovanej kategorizácie deliktov – trestných činov, keď v prípade vyšetrovania predpokladá, že na dosiahnutie deklarovaného účelu prípravného konania môže využiť všetky do úvahy prichádzajúce dôkazné prostriedky, tak ako sú koniec koncov demonštratívne vymenované v ust. § 119 ods. 2 Trestného poriadku. Trestný poriadok vtomto smere nekladie žiadne zákonné limity. Zákonodarca tým zakonzervoval stav, ktorý tu platil pred prijatím nového Trestného poriadku v roku 2005. Inak povedané, zámer zákonodarcu vyjadrený aj v dôvodovej správe k Trestnému poriadku, zrýchliť a zefektívniť prípravné konanie, sa v prípade vyšetrovania nepodarilo presadiť do normatívneho znenia Trestného poriadku. Rekodifikácia Trestného poriadku, ktorá nerieši nastolené otázky, priority komplexne, vo vzťahu ku všetkým formám prípravného konania je samoúčelná. Nič na veci nemení, že sčasti sa deklarovaný zámer podarilo presadiť pokiaľ ide oskrátené vyšetrovanie, keď zákonodarca veľmi správne obmedzil možnosť vykonávať procesné úkony a dôkazy a zároveň pripustil možnosť aplikovať aj úkony s neprocesnými účinkami – vysvetlenia, čím v značnom rozsahu odformalizoval, zrýchlil a tým aj zefektívnil priebeh prípravného konania.
Súčasná koncepcia skráteného vyšetrovania umožňuje policajtovi, aby na dosiahnutie deklarovaného účelu prípravného konania, teda na obstaranie podkladov pre rozhodnutie prokurátora, z procesných prostriedkov v rámci dokazovania využil iba výsluch svedka, aj to iba v prípade, ak ide o neopakovateľný alebo neodkladný úkon, alebo ak ide o svedka, ktorý bol osobne prítomný pri páchaní trestného činu, vostatných prípadoch môže využiť iba vysvetlenie, sktorými nie sú spojené dôkazné účinky. Inak dôkazy nevykonáva, ale ich len vyhľadá a zabezpečí, aby mohli byť vykonané v konaní pred súdom (porov. § 203 ods. 1 písm. a), b) Trestného poriadku).
Osobitným spôsobom je v tejto súvislosti riešená otázka rozsahu vykonania dokazovania, a tým aj využitia dôkazných prostriedkov, v prípade „expresného“ vyšetrovania, vrámci ktorého môže policajt jedine vypočúvať podozrivého, inak môže len vyhľadať a zaistiť dôkazy (porov. § 204 ods. 1 Trestného poriadku).
Pokiaľ ide o koncepcie foriem prípravného konania nepanuje v tejto otázke zhoda ani pokiaľ ide o zástupcov teórie, nehovoriac o zástupcoch praxe, predovšetkým tých, ktorí majú vprípravnom konaní, de lege lata, procesné postavenie orgánov činných v trestnom konaní. Prístup zástupcov praxe je v každom prípade poznamenaný záujmami rezortov, ktorých sú súčasťou. Ich stanovisko, by sa dalo vzjednodušenej forme vyjadriť požiadavkou na zakonzervovania existujúceho status quo, teda, aby prípravné konanie sa realizovalo v takej forme, ktorá by umožňovala vykonávať dokazovanie v čo najširšom rozsahu s využitím všetkých do úvahy prichádzajúcich procesných prostriedkov. Túto koncepciu foriem prípravného konania, ako aj celého prípravného konania nemožno označiť inak ako koncepcia „silného“ prípravného konania. Takáto koncepcia je absolútne neprijateľná, nakoľko neumožňuje realizovať požiadavky, ktoré sú v súčasnosti kladené na uvedené trestné konanie, teda neumožňujú zabezpečiť jeho rýchlosť a efektívnosť, pričom zároveň favorizujú prípravné konanie na úkor hlavného pojednávania.
Prof. IVOR v súvislosti s koncepciou foriem prípravného konania navrhuje, aby prípravné konanie prebiehalo vtroch formách, vzávislosti od závažnosti objasňovaného trestného činu, teda vychádzalo by sa z kategorizácie deliktov – trestných činov:
1. Skrátené prípravné konanie, by sa vykonávalo o trestných činoch, na ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevýši tri roky. Pričom rozsah vykonávaného dokazovania, by bol stanovený tak, že vo veci by bol vypočutý obvinený, poškodený a vykonali by sa neodkladné a neopakovateľné úkony v takom rozsahu, aby prokurátor mohol podať súdu skrátenú obžalobu (návrh na potrestanie), alebo aby mohlo byť vo veci inak rozhodnuté. Pričom toto skrátené prípravné konanie by nemalo trvať dlhšie ako 1 mesiac.
2. Zjednodušené prípravné konanie, by sa vykonávalo o trestných činoch, na ktoré Trestný zákon ustanoví trest odňatia slobody, ktorého horná hranica trestnej sadzby prevýši tri roky, avšak nepôjde o obzvlášť závažný trestný čin, na ktorý zákon ustanoví trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov alebo o trestný čin spáchaný organizovanou alebo zločineckou skupinou. Rozsah dokazovania by bol stanovený tak, že by sa zadovážili podklady pre rozhodnutie prokurátora, či vo veci podá na súd obžalobu alebo prijme iné rozhodnutie vo veci. Pokiaľ ide o prostriedky, ktorými by sa zadovážili podklady, predpokladá sa vykonávanie procesných úkonov, ktoré nemožno vykonať v konaní pred súdom.
3. O obzvlášť závažných trestných činoch a trestných činoch spáchaných organizovanou alebo zločineckou skupinou, by sa dokazovanie v prípravnom konaní trestnom vykonávalo v rozsahu, ako to upravovalo ust. § 89 Trestného poriadku.(13).
Obdobný názor na koncepciu foriem zastáva Dr. MIŠÍKOVÁ, stým rozdielom, že v prípade zjednodušeného prípravného konania by sa vykonávali „možné dôkazy pre potreby súdneho konania“, čo vo svojich dôsledkoch znamená, že v prípravnom konaní, by sa vykonávali všetky dôkazy, v rozsahu, v akom sa vykonávajú na hlavnom pojednávaní.(14).
Iný názor zastáva Prof. MUSIL, ktorý prezentuje koncepciu „univerzálnej“ formy prípravného konania, a tým je vyšetrovanie. Zároveň je toho názoru, že u prečinov, ktoré sú skutkovo a právne veľmi jednoduché, by sa prípravné konanie vo forme vyšetrovania nemuselo viesť, pričom v týchto prípadoch by objasňovanie týchto prečinov prebiehalo vpodobe neformálneho policajného šetrenia, vneprocesnej forme, teda nepredpokladá sa vykonávanie žiadnych dôkazov. Predmetné šetrenie by končilo formou spracovanej úradnej správy, v ktorej by policajt navrhol podať obžalobu, alebo by vo veci rozhodol inak.(15).
Záver
Zhospodárnenie a zefektívnenie trestného konania je prostriedkom (nie však jediným), na dosiahnutie cieľa (účelu) trestného konania. Inak povedané cieľom (účelom) trestného konania je spravodlivé potrestanie páchateľa trestného činu, pri súčasnom rešpektovaní základných práv a slobôd dotknutých subjektov, pričom jedným z prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu je aj rýchle a efektívne (účinné) prejednanie a rozhodnutie konkrétnej trestnej veci. Rýchle a efektívne prejednanie trestnej veci je atribútom – súčasťou spravodlivého potrestania páchateľa, ako aj trestného konania. Zrýchlenie a zefektívnenie trestného konania nepredstavuje synonyma, a teda nadobúdajú autonómny obsah, a napriek tomu ich praktické uplatňovanie nadobúda synalagmatický charakter.
Procesné prostriedky na dosiahnutie deklarovanej rýchlosti a efektivity trestného konania, sú podľa okolností rôzne, pričom ich výber a praktické uplatňovanie sa odvíja od konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu (skutkovej a právnej zložitosti), ako aj typovej závažnosti spáchaného trestného činu.
V každom prípade, predpokladom na dosiahnutie deklarovaného cieľa – zrýchlenia a zefektívnenia trestného konania je holistický prístup pri praktickom uplatňovaní jednotlivých procesných prostriedkov – inštrumentov trestného konania.
Použitá literatúra:
- ČOPKO, P; ROMŽA, S.: Obhajoba obvineného v prípravnom konaní – 1. vyd. – Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2018.
- IVOR, J. – PALAREC, J.: Úprava prípravného konania trestného z hľadiska rezortu Ministerstva vnútra SR, in Rekodifikácia trestného práva – jej základné zásady a ciele (Zborník). Ministerstvo spravodlivosti SR, Trenčianske Teplice, 1999.
- JEŽEK, V.: Zkrácení přípravního řízení a zjednodušené řízené před soudem, Bulletin advokacie č. 11-12/2001.
- MADLIAK, J. a kol.: Trestné právo hmotné, všeobecná časť, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v KOŠICIACH, 2006.
- MIŠÍKOVÁ, E.: Koncepcia prípravného konania zpohľadu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, in Rekodifikácia trestného práva – jej základné zásady a ciele (Zborník). Ministerstvo spravodlivosti SR, Trenčianske Teplice, 1999.
- MUSIL, J.: Koncepce přípravního řízení trestního (úvahy de lege ferenda). PRÁVNIK, 1990.
- OLEJ, J. – ROMŽA, S. – ČOPKO, P. – PUCHALLA, M.: Trestné právo procesné, UNIVERZITA PAVLA JOZEFA ŠAFÁRIKA, KOŠICE, 2006.
- ROMŽA, S.: Principle of concentration in criminal proceedings – 1. vyd. – Praha: Nakladatelství Leges, 2018. ISBN 9788075023261.
- rozsudok ESĽP vo veci Záborský a Šmáriková proti Slovensku, m. m. II. ÚS 32/02; IV. ÚS 187/07; III. ÚS 241/2017;
- rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff proti Spolkovej republike Nemecko z 27.06.1968; séria A, č. 7, bod 19;
- SLEPIČKA, Z.: Požadavky Europské unie a Rady Europy na trestní řízení a novela českého trestního řízení, Trestní právo č. 6/2000.
- SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv, II. zväzok; Bratislava: EUROCODEX; 2011.
- I. ÚS 316/2014;
- II. ÚS 55/98;
- I. ÚS 132/03;
- II. ÚS 438/2017;
- II. ÚS 118/2019;
- II. ÚS 85/05;
- II. ÚS 325/06;
- II 315/2020
- III. ÚS 154/06;
- I. ÚS 76/03;
- III. ÚS 354/08;
- III. ÚS 103/09;
- IV. ÚS 105/07;
- IV. ÚS 90/2010;
- IV. ÚS 41/2021;
- IV. ÚS 22/02;
- II. ÚS 41/98;
- II. ÚS 20/02;
- III. ÚS 77/09;
- III. ÚS 363/2018;
Kontaktné údaje autora:
prof. JUDr. Sergej ROMŽA, PhD.
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika
Právnická fakulta, Katedra trestného práva
Kováčska ul. č. 26, 041 75 Košice, Slovensko
email: sergej.romza@upjs.sk
Poznámky
- 1) SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv, II. zväzok; Bratislava: EUROCODEX; 2011; s. 354.
- 2) porov.: II. ÚS 55/98; I. ÚS 132/03; IV. ÚS 105/07; IV. ÚS 90/2010; IV. ÚS 41/2021;
- 3) porov.: III. ÚS 154/06; I. ÚS 76/03; II. ÚS 438/2017; II. ÚS 118/2019; II. ÚS 315/2020;
- 4) porov.: II. ÚS 85/05; II. ÚS 325/06; III. ÚS 354/08; I. ÚS 316/2014; III. ÚS 363/2018; II. 315/2020;
- 5) porov.: II. ÚS 41/98; II. ÚS 20/02; III. ÚS 77/09; III. ÚS 363/2018;
- 6) rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff proti Spolkovej republike Nemecko z 27.06.1968; séria A, č. 7, bod 19;
- 7) porov.: IV. ÚS 22/02; III. ÚS 103/09; Rovnako porov.: rozsudok ESĽP vo veci Záborský a Šmáriková proti Slovensku, m. m. II. ÚS 32/02; IV. ÚS 187/07; III. ÚS 241/2017;
- 8) ROMŽA, S.: Principle of concentration in criminal proceedings – 1. vyd. – Praha: Nakladatelství Leges, 2018. ISBN 9788075023261.
- 9) ČOPKO, P; ROMŽA, S.: Obhajoba obvineného v prípravnom konaní – 1. vyd. – Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2018. ISBN 9788073807061; s. 44.
- 10) OLEJ, J. – ROMŽA, S. – ČOPKO, P. – PUCHALLA, M.: Trestné právo procesné UNIVERZITA PAVLA JOZEFA ŠAFÁRIKA, KOŠICE, 2006, s. 178., s. 199.
- 11) MADLIAK, J. a kol.: Trestné právo hmotné, všeobecná časť, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v KOŠICIACH, 2006, s. 84.
- 12) SLEPIČKA, Z.: Požadavky Europské unie a Rady Europy na trestní řízení a novela českého trestního řízení, Trestní právo č.6/2000, s. 2 – 4. Rovnako porov.: JEŽEK, V.: Zkrácení přípravního řízení a zjednodušené řízené před soudem, Bulletin advokacie č. 11-12/2001, s. 78-80.
- 13) IVOR, J. – PALAREC, J.: Úprava prípravného konania trestného z hľadiska rezortu Ministerstva vnútra SR, in Rekodifikácia trestného práva – jej základné zásady a ciele (Zborník). Ministerstvo spravodlivosti SR, Trenčianske Teplice, 1999, s. 163 a 164.
- 14) MIŠÍKOVÁ, E.: Koncepcia prípravného konania z pohľadu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, in Rekodifikácia trestného práva – jej základné zásady a ciele (Zborník). Ministerstvo spravodlivosti SR, Trenčianske Teplice, 1999, s. 158 a 159.
- 15) MUSIL, J.: Koncepce přípravního řízení trestního (úvahy de lege ferenda). PRÁVNIK, 1990, s. 733 a 734.
Autor
doc. JUDr. Sergej Romža PhD.
Zdroj
https://unibook.upjs.sk/img/cms/2022/pravf/hodnotove-smerovanie-trestneho-prava.pdf