Úvod

Osobitné zákony zverujú príslušníkom policajno-bezpečnostných zložiek špecifické oprávnenia, rozsah ktorých priamo súvisí s pôsobnosťou konkrétnej zložky. Rozsah a obsah jednotlivých oprávnení by mal byť dostatočný na to, aby príslušníci policajno-bezpečnostných zložiek mohli efektívne plniť svoje úlohy.

Predmetom komparácie sú oprávnenia, ktorými disponujú príslušníci Policajného zboru, obecných polícií, Vojenskej polície, Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „ZVJS“) a ozbrojení príslušníci finančnej správy Tieto oprávnenia môžu zasahovať do základných práv občanov, najmä ak sú pri ich výkone použité donucovacie prostriedky. Presné určenie právnych predpokladov výkonu konkrétneho oprávnenia je preto veľmi dôležité.

Najširšiu škálu oprávnení majú príslušníci Policajného zboru v zmysle zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Policajnom zbore“). Zákon im v § 17 až 34 zveruje celkovo 23 oprávnení, plus oprávnenie použiť ochrannú kuklu uvedené v § 68a zákona o Policajnom zbore. Takýto rozsah je odrazom pôsobnosti Policajného zboru, ktorý má prioritné a všeobecné postavenie pri ochrane vnútorného poriadku, bezpečnosti a plnení ďalších úloh.

Príslušníci ZVJS majú stanovených 18 oprávnení, a to v § 12 až 22 zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ZVJS“). Vojenskí policajti majú oprávnenia uvedené v § 11 až 20d zákona č. 124/1992 Zb. o vojenskej polícii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vojenskej polícii“), je ich tiež 18. Oprávnenia ozbrojených príslušníkov finančnej správy sú uvedené v § 37 až 55 zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o finančnej správe“), je ich celkovo tiež 18. Oprávnenia príslušníkov obecnej polície upravuje § 8 až 12 zákona č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnej polícii“), všeobecných oprávnení majú päť, ďalších, uvedených v samostatných paragrafoch, šesť.

Oprávnenia príslušníkov jednotlivých policajno-bezpečnostných zložiek môžeme rozdeliť podľa viacerých kritérií, napr. na všeobecné (ktorými disponuje každý príslušník konkrétnej zložky) a špeciálne (ktoré sa viažu k určitému miestu výkonu služobnej činnosti, služobnému zaradeniu, či osobitnému predmetu pre vykonanie služobnej činnosti).² Tiež ich môžeme rozdeliť na oprávnenia, ktorými disponujú všetky policajno-bezpečnostné zložky a oprávnenia, ktorými disponujú len niektoré.

Oprávnenia, ktorými disponujú všetky policajno-bezpečnostné zložky

Príslušníci všetkých policajno-bezpečnostných zložiek majú oprávnenie požadovať preukázanie totožnosti. Najužšie majú toto oprávnenie postavené príslušníci obecnej polície, ktorí môžu požadovať preukázanie totožnosti iba od osoby pristihnutej pri páchaní priestupku, od osoby, od ktorej je požadované vysvetlenie, alebo od hľadanej osoby. Príslušníci ZVJS môžu toto oprávnenie využiť iba v prípade, ak osoba svojím správaním ruší výkon služby príslušníkov ZVJS počas plnenia taxatívne stanovených úloh a pri plnení úloh spojených s bezprostredným prenasledovaním osoby na úteku. Príslušníci Policajného zboru, Vojenskej polície a ozbrojení príslušníci finančnej správy majú toto oprávnenie koncipované podstatne širšie bez taxatívneho výpočtu konkrétnych účelov. Požadovať preukázanie totožnosti môžu v prípade, ak je to potrebné na plnenie úloh podľa jednotlivých zákonov.

Všetky zákony pri tomto oprávnení upravujú inštitút predvedenia osoby na jednotlivé príslušné útvary v prípade, že osoba nemôže alebo nechce preukázať svoju totožnosť. Zákon o obecnej polícii pritom nestanovuje maximálnu dobu, po ktorú môže byť osoba predvedená, zákon o vojenskej polícii a zákon o finančnej správe povoľujú maximálnu dobu 12 hodín. Ak do tejto doby nezistia totožnosť osoby, sú povinní takúto osobu odovzdať najbližšiemu útvaru Policajného zboru na účely zistenia totožnosti. Najdlhší čas na zisťovanie totožnosti osoby stanovuje zákon o Policajnom zbore, ktorý prikazuje policajtom prepustiť osobu najneskôr do 24 hodín od predvedenia. Uvedená lehota sa týka aj osôb, ktorým bola zisťovaná totožnosť príslušníkom ZVJS, nakoľko tí osobu, ktorá nemôže alebo nechce preukázať totožnosť, môžu predviesť na útvar Policajného zboru.

V súvislosti s týmto oprávnením je dôležité uviesť spôsoby preukazovania totožnosti. Jednotlivé zákony sa v tomto odlišujú. Zákon o Policajnom zbore a zákon o ZVJS ustanovujú, že osoby preukazujú totožnosť dokladom totožnosti, pričom to, čo sa považuje za doklad totožnosti je uvedené demonštratívnym výpočtom príslušných zákonov. Tiež umožňujú preukázanie totožnosti „iným hodnoverným spôsobom“. Zákon o Policajnom zbore navyše uvádza, ako môže preukázať totožnosť vybraná skupina osôb (napr. poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, sudcovia, príslušníci Národného bezpečnostného úradu…) a tiež, že totožnosť je možné preukázať aj potvrdením o odovzdaní, strate alebo odcudzení občianskeho preukazu.

Zákon o Vojenskej polícii a zákon o finančnej správe stanovujú taxatívny výpočet dokladov, ktorými je možné preukázať svoju totožnosť – občianskym preukazom, cestovným dokladom, cestovným dokladom cudzinca opatreným platným vstupným vízom Slovenskej republiky alebo povolením na dlhodobý pobyt alebo trvalý pobyt cudzinca. Podobne ako zákon o Policajnom zbore uvádzajú možnosť preukázať svoju totožnosť inými dokladmi vybranej skupine osôb a potvrdením o odovzdaní, strate alebo odcudzení občianskeho preukazu. Oba zákony tiež umožňujú preukázať svoju totožnosť aj „iným hodnoverným spôsobom“.

Zákon o obecnej polícii neuvádza žiaden výpočet spôsobov preukazovania totožnosti – osoba teda môže na výzvu príslušníka obecnej polície svoju totožnosť preukázať akýmkoľvek dôveryhodným spôsobom vrátane služobných preukazov bezpečnostných zložiek.

Z uvedeného vyplýva, že aj napriek rozdielnej právnej úprave spôsobu preukazovania totožnosti v týchto zákonoch, by osoba pri jej preukazovaní mala mať rovnaké možnosti ako ju preukázať bez ohľadu na to, kto voči nej uplatňuje oprávnenie požadovať preukázanie totožnosti.

Žiaden príslušník skúmaných policajno-bezpečnostných zložiek nemá teda právo pri využití tohto oprávnenia vyžadovať od osoby výslovne iba občiansky preukaz (aj keď sa takáto výzva z úst policajtov niekedy objavuje), osoba môže svoju totožnosť preukázať akýmkoľvek dôveryhodným spôsobom – nemusí teda nosiť občiansky preukaz pri sebe na účel preukázania svojej totožnosti policajno-bezpečnostným zložkám.³

Rovnako vo všetkých zákonoch nájdeme oprávnenie požadovať vysvetlenie. Tu však už môžeme badať rozdiely v účeloch vysvetlení podľa oprávneného subjektu. V zásade ide o vysvetlenia od osôb, ktoré môžu prispieť k objasneniu skutočností dôležitých pre odhalenie priestupku, či správneho deliktu a zistenie jeho páchateľa. Príslušníci Policajného zboru a Vojenskej polície môžu požadovať vysvetlenie aj za účelom vypátrania hľadaných alebo nezvestných osôb a vecí. V prípade ozbrojených príslušníkov finančnej správy môže byť toto oprávnenie využívané iba pri objasňovaní skutočností dôležitých na odhalenie colného priestupku, colného deliktu alebo porušenia daňových predpisov, colných predpisov alebo iných osobitných predpisov, podľa ktorých vykonávajú orgány finančnej správy svoje úlohy, ktoré zakladá podozrenie zo spáchania priestupku alebo iného správneho deliktu, a na zistenie ich páchateľov, ako aj na vypátranie tovaru a vecí súvisiacich s porušením týchto predpisov.

Príslušníci ZVJS sú oprávnení požadovať vysvetlenie od osoby, ktorá môže prispieť k objasneniu priestupku, skutočnosti dôležitej pre bezprostredné prenasledovanie osoby na úteku a skutočnosti dôležitej na vypátranie hľadanej veci. Pôvodne bolo toto oprávnenie koncipované pre objasňovanie skutočností dôležitých na vypátranie veci. Až novelou z roku 2013 sa v podstate zosúladilo s obsahom tohto oprávnenia iných policajno-bezpečnostných zložiek. V dôvodovej správe k novele zákona o ZVJS sa uvádzalo, že ZVJS „ako jeden z článkov boja proti kriminalite by ako policajno-bezpečnostná zložka mal disponovať obdobným oprávnením ako ďalšie bezpečnostné zložky“⁴.

V súvislosti s týmto oprávnením všetky zákony umožňujú príslušným subjektom predviesť osobu na ich útvar za účelom podania vysvetlenia, ak predchádzajúcej výzve bez dostatočného ospravedlnenia alebo závažných dôvodov nevyhovejú. Príslušníci Policajného zboru, Vojenskej polície, ZVJS a ozbrojení príslušníci finančnej správy sú povinní tiež predvedenú osobu odovzdať orgánom činným v trestnom konaní alebo inému príslušnému orgánu, ak na to zistia dôvody, obecní policajti takúto osobu musia odovzdať najbližšiemu útvaru Policajného zboru.

Vysvetlenia od osôb teda môžu slúžiť na účely odhaľovania priestupkov a iných správnych deliktov, na účely zisťovania ich páchateľov a taktiež aj v procese pátrania po hľadaných a nezvestných osobách.⁵ Ide o proces zisťovania informácií od priamych alebo nepriamych svedkov. Jednotlivé zákony presne stanovujú účel tohto oprávnenia, od ktorého sa konajúci príslušník nemôže odchýliť – v opačnom prípade by mohlo ísť o prekročenie jeho právomoci.

…

Kompletný článok nájdete na stránke www.projustice.sk

JUDr. Miriam Odlerová PhD.

Zdroj
https://www.projustice.sk/spravne-pravo/komparacia-opravneni-policajno-bezpecnostnych-zloziek

V sú­vis­los­ti s ná­ras­tom da­ňo­vých tres­tných ve­cí stú­pa v praxi po­žia­dav­ka na vy­po­ču­tie da­ňo­vé­ho po­rad­cu k pod­stat­ným skut­ko­vým okol­nos­tiam, pre kto­ré sa tres­tné ko­na­nie ve­die. Ide spra­vid­la o prí­pa­dy, v kto­rých sa ve­die tres­tné ko­na­nie (ne­mu­sí byť eš­te ani za­ča­té tes­tné stí­ha­nie vo ve­ci) pre po­doz­re­nie zo spá­chania da­ňo­vé­ho tres­tné­ho či­nu, res­pek­tí­ve tres­tné­ho či­nu skres­lo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie, pri­čom po­doz­ri­vá, res­pek­tí­ve už ob­vi­ne­ná oso­ba sa ob­ha­ju­je tak, že ko­na­la na zá­kla­de ra­dy, od­po­rú­ča­nia, či od­bor­né­ho sta­no­vis­ka da­ňo­vé­ho po­rad­cu, prí­pad­ne, že ce­lý zvo­le­ný pos­tup (nap­rík­lad pri op­ti­ma­li­zá­cii da­ňo­vej po­vin­nos­ti) bol di­elom da­ňo­vé­ho po­rad­cu, kto­rý ho prí­pad­ne aj za­stu­po­val v da­ňo­vom ko­na­ní. Ta­ký­to spô­sob ob­ha­jo­by da­ňo­vé­ho sub­jek­tu mô­že byť re­le­vant­ný, na­koľ­ko mô­že vy­lu­čo­vať úmy­sel­né za­vi­ne­nie u da­ňo­vé­ho sub­jek­tu, ak sa nes­kôr uká­že, že pos­tup zvo­le­ný, či od­po­ru­če­ný da­ňo­vým po­rad­com bol nes­práv­ny a mo­hol by za­kla­dať zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu.

Sa­moz­rej­me, nut­nosť vy­po­čuť da­ňo­vé­ho po­rad­cu ne­zried­ka vy­plý­va aj z to­ho, že po­doz­ri­vý da­ňo­vý sub­jekt (spra­vid­la práv­nic­ká oso­ba) je ne­kon­takt­ný, nie je mož­né zis­tiť mies­to po­by­tu šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu da­ňo­vé­ho sub­jek­tu, av­šak nap­rík­lad z da­ňo­vé­ho ko­na­nia ve­de­né­ho pro­ti da­ňo­vé­mu sub­jek­tu je zjav­né, že da­ňo­vý sub­jekt bol za­stú­pe­ný v ko­na­ní da­ňo­vým po­rad­com.

V ta­kých­to prí­pa­doch pri­chá­dza do úva­hy vý­sluch da­ňo­vé­ho po­rad­cu (res­pek­tí­ve oso­by op­ráv­ne­nej ko­nať za da­ňo­vé­ho po­rad­cu, keď­že da­ňo­vým po­rad­com mô­že byť aj práv­nic­ká oso­ba) a to pod­ľa § 196 ods. 2 Tr. por., prí­pad­ne v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka ale­bo aj v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho.

Pred vý­slu­chom da­ňo­vé­ho po­rad­cu, a to v akom­koľ­vek pro­ces­nom pos­ta­ve­ní, je nut­né si uve­do­miť, že da­ňo­vý po­rad­ca má zá­ko­nom ulo­že­nú po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti.

Pod­ľa § 18 ods. 1 zá­ko­na č. 78/1992 Zb. o da­ňo­vých po­rad­coch a Slo­ven­skej ko­mo­re da­ňo­vých po­rad­cov (ďa­lej len zá­kon o da­ňo­vých po­rad­coch) je da­ňo­vý po­rad­ca po­vin­ný za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť o všet­kých sku­toč­nos­tiach, o kto­rých sa doz­ve­del v sú­vis­los­ti s pos­ky­to­va­ním da­ňo­vé­ho po­ra­den­stva. Od tej­to po­vin­nos­ti ho mô­že os­lo­bo­diť iba klient pí­som­ným vy­hlá­se­ním ale­bo súd.

Ko­ho je mož­né po­va­žo­vať za da­ňo­vé­ho po­rad­cu

Z uved­né­ho us­ta­no­ve­nia mož­no vy­vo­diť, že zá­ko­nom sta­no­ve­ná po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti do­pa­dá na da­ňo­vé­ho po­rad­cu, kto­rým mô­že byť pod­ľa zá­ko­na o da­ňo­vých po­rad­coch tak fy­zic­ká oso­ba, ako aj práv­nic­ká oso­ba. V prí­pa­doch da­ňo­vé­ho po­rad­cu ako práv­nic­kej oso­by sa po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti vzťa­hu­je na všet­ky oso­by, kto­ré v me­ne, či v za­stú­pe­ní tej­to práv­nic­kej oso­by pos­ky­tu­jú da­ňo­vé po­ra­den­stvo. Po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti sa vzťa­hu­je aj na za­mes­tnan­cov da­ňo­vé­ho po­rad­cu – fy­zic­kej oso­by (§ 18 ods. 4 zá­ko­na o da­ňo­vých po­rad­coch). Pod­stat­ným je aj to, že po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti tr­vá aj pri oso­be, kto­rá už da­ňo­vé po­ra­den­stvo ne­vy­ko­ná­va, na­koľ­ko bo­la vy­čiarknu­tá zo zoz­na­mu da­ňo­vých po­rad­cov (§ 18 ods. 3 zá­ko­na o da­ňo­vých po­rad­coch).

Da­ňo­vým po­rad­com mô­že byť iba oso­ba za­pí­sa­ná v zoz­na­me da­ňo­vých po­rad­cov a pri práv­nic­kej oso­be mu­sí mať práv­nic­ká oso­ba ta­kú­to čin­nosť za­pí­sa­nú ako svoj pred­met v ob­chod­nom re­gis­tri s tým, že op­ráv­ne­nie vy­ko­ná­vať da­ňo­vé po­ra­den­stvo vzni­ká dňom zá­pi­su ale­bo re­gis­trá­cie do zoz­na­mu.

Da­ňo­vým po­rad­com te­da nie je auto­ma­tic­ky kaž­dá oso­ba, kto­rá pos­ky­tu­je ra­dy v ob­las­ti da­ní ale­bo ve­die úč­tov­níc­tvo da­ňo­vé­ho sub­jek­tu. Nap­rík­lad úč­tov­ní­ka, kto­rý nie je za­pí­sa­ný v zoz­na­me da­ňo­vých po­rad­cov a úč­tov­níc­ku čin­nosť vy­ko­ná­va ako svo­ju živ­nosť, ne­mož­no po­va­žo­vať za da­ňo­vé­ho po­rad­cu a pre­to sa na ne­ho ani nev­zťa­hu­je po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti v zmys­le § 18 ods. 1 zá­ko­na o da­ňo­vých po­rad­coch. Účtov­ní­ci pri­tom ma­jú s da­ňo­vým sub­jek­tom ne­zried­ka zmluv­ne do­hod­nu­tú po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti. Zmluv­ne do­hod­nu­tá po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti však nie je v tres­tnom ko­na­ní re­le­van­tná, na­koľ­ko pod­ľa § 129 ods. 2 Tr. por. (kto­rý sa up­lat­ní aj pri vý­slu­chu pod­ľa § 196 ods. 2 Tr. por.) pla­tí zá­kaz vý­slu­chu iba v prí­pa­doch zá­ko­nom ale­bo me­dzi­ná­rod­nou zmlu­vou ulo­že­nej ale­bo uz­na­nej po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že úč­tov­ní­ka, kto­ré­ho spra­vid­la via­že iba zmluv­ne do­hod­nu­tá po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti, av­šak nev­zťa­hu­je sa na ne­ho zá­ko­nom ulo­že­ná po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti, mož­no vy­po­čú­vať v tres­tnom ko­na­ní bez nut­nos­ti ho zmluv­ne do­hod­nu­tej po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti zba­vo­vať.

Čo je pred­me­tom po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti pri da­ňo­vých po­rad­coch

Po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti da­ňo­vé­ho po­rad­cu sa tý­ka pos­ky­to­va­né­ho da­ňo­vé­ho po­ra­den­stva, t. j. pos­ky­to­va­nia po­ra­den­ských slu­žieb vo ve­ciach da­ní, od­vo­dov a pop­lat­kov. V tom­to sme­re pôj­de aj o pos­ky­to­va­nie sta­no­vísk a vy­svet­le­ní pre klien­tov k ap­li­ká­cii práv­nych pred­pi­sov v ob­las­ti da­ní, či od­vo­dov. Sú­čas­ťou da­ňo­vé­ho po­ra­den­stva je aj vý­klad da­ňo­vých pred­pi­sov pre klien­ta.

Da­ňo­vým po­ra­den­stvom je hlav­ne

– po­ra­den­stvo a vy­pra­co­vá­va­nie da­ňo­vých priz­na­ní,

– všeo­bec­né po­ra­den­stvo pri up­lat­ňo­va­ní da­ňo­vých zá­ko­nov a sú­vi­sia­cich pred­pi­sov (tým sú­vi­sia­cim pred­pi­som mô­že byť aj Trest­ný zá­kon a skut­ko­vé pod­sta­ty da­ňo­vých tres­tných či­nov, ale aj úč­tov­ných pred­pi­sov),

– po­ra­den­stvo pri op­ti­ma­li­zá­cii da­ňo­vé­ho plá­no­va­nia,

– po­ra­den­stvo pri up­lat­ňo­va­ní me­dzi­ná­rod­ných zmlúv v ob­las­ti da­ní,

– za­stu­po­va­nie a ob­ha­jo­va­nie da­ňo­vých sub­jek­tov pred da­ňo­vý­mi or­gá­na­mi v da­ňo­vom ko­na­ní.

V praxi je te­da nes­por­ným, že ob­sa­hom po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti da­ňo­vé­ho po­rad­cu je vý­kon da­ňo­vé­ho po­ra­den­stva.

V niek­to­rých tres­tných ve­ciach bo­lo spor­ným to, či pod po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti da­ňo­vé­ho po­rad­cu mož­no za­ra­diť aj prí­pa­dy, v kto­rých chce or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní ale­bo súd ve­dieť len to, či kon­krét­ny da­ňo­vý po­rad­ca pos­ky­to­val kon­krét­ne­mu da­ňo­vé­mu sub­jek­tu da­ňo­vé po­ra­den­stvo v ur­či­tom ča­se (nap­rík­lad, či da­ňo­vý po­rad­ca X. pos­ky­to­val v ro­ku 2015 da­ňo­vé po­ra­den­stvo da­ňo­vé­mu sub­jek­tu Y.). T. j., spor­ným bo­lo, či sa po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti da­ňo­vé­ho po­rad­cu vzťa­hu­je vy­slo­ve­ne iba na ob­sah pos­ky­to­va­nej služ­by zo stra­ny da­ňo­vé­ho po­rad­cu (na sa­mot­né da­ňo­vé po­ra­den­stvo) ale­bo sa tý­ka aj sub­jek­tov, kto­rým sa da­ňo­vé po­ra­den­stvo pos­ky­to­va­lo ale­bo ne­pos­ky­to­va­lo, te­da mož­né­ho zoz­na­mu klien­tov da­ňo­vé­ho po­rad­cu.

V tom­to sme­re v naz­na­če­ných tres­tných ve­ciach na­po­kon pre­vá­žil ná­zor (a mys­lím, že správ­ny), kto­rý vy­chá­dza z to­ho, že da­ňo­vé po­ra­den­stvo za­hŕňa nie­len ob­sah pos­ky­to­va­nej služ­by, ale aj to ko­mu a ke­dy bo­la tá­to služ­ba pos­ky­to­va­ná a pre­to da­ňo­vý po­rad­ca nie je op­ráv­ne­ný ozná­miť or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­du in­for­má­ciu o tom, či v ur­či­tom ča­se pos­ky­to­val ale­bo ne­pos­ky­to­val služ­by ur­či­té­mu klien­to­vi, na­koľ­ko to­mu brá­ni zá­ko­nom sta­no­ve­ná po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti. Po­kiaľ ne­bol da­ňo­vý po­rad­ca riad­ne os­lo­bo­de­ný od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti, po­tom by tú­to po­vin­nosť ma­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní reš­pek­to­vať a nie tla­čiť da­ňo­vé­ho po­rad­cu do spolu­prá­ce s po­chyb­ným ar­gu­men­tom, že to čo od ne­ho chcú ve­dieť nie je za­hr­nut­né po­vin­nos­ťou ml­čan­li­vos­ti a ne­má sa čo­ho obá­vať.

V tej­to sú­vis­los­ti je nut­né zdô­raz­niť, že zá­ko­nom sta­no­ve­ná po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti via­že da­ňo­vé­ho po­rad­cu bez oh­ľa­du na to, či sa mu to pá­či ale­bo nie, res­pek­tí­ve, či prí­pad­ne chce spolu­pra­co­vať s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní. Ale­bo po­ve­da­né inak, po­kiaľ nie je da­ňo­vý po­rad­ca riad­ne os­lo­bo­de­ný od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti, po­tom má po­vin­nosť „byť ti­cho“ (o tom, o čom ne­mô­žem ho­vo­riť mám po­vin­nosť ml­čať).

Na stra­ne dru­hej však tre­ba uviesť, že nie všet­ko čo da­ňo­vý po­rad­ca uro­bí ale­bo uvi­dí je vý­ko­nom da­ňo­vé­ho po­ra­den­stva a vzťa­hu­je sa na to po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti. Po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti sa u da­ňo­vé­ho po­rad­cu vzťa­hu­je iba na prí­pa­dy, ak vy­ko­ná­va da­ňo­vé po­ra­den­stvo v zmys­le zá­ko­na o da­ňo­vých po­rad­coch, t. j. len v sú­vis­los­ti s vý­ko­nom je­ho po­vo­la­nia.

Mož­no spo­me­núť po­mer­ne ku­rióz­ny prí­pad z praxe, v kto­rom sa vie­dlo tres­tné stí­ha­nie pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu skres­lo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie, v kto­rom vy­stu­po­val da­ňo­vý po­rad­ca ako sve­dok, kto­rý mal vi­dieť svoj­ho su­se­da ako pá­lil úč­tov­né dok­la­dy na svo­jej zá­hra­de. Ten­to da­ňo­vý po­rad­ca pri­tom nik­dy ne­pos­ky­to­val da­ňo­vé po­ra­den­stvo svoj­mu su­se­do­vi, ale ma­lo ísť len o ná­hod­né­ho sved­ka pá­le­nia úč­tov­ných dok­la­dov. Da­ňo­vý po­rad­ca od­opie­ral vy­po­ve­dať a od­vo­lá­val sa na po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti, pri­čom po­li­cajt mu opo­no­val, že tu sa je­ho sve­dec­tvo ne­tý­ka vý­ko­nu da­ňo­vé­ho po­ra­den­stva, kto­ré by pos­ky­to­val svoj­mu kli­ne­to­vi a že v da­nej ve­ci ani nie je re­le­van­tné je­ho po­vo­la­nie (pod hroz­bou ulo­že­nia po­riad­ko­vej po­ku­ty na­po­kon da­ňo­vý po­rad­ca vy­po­ve­dal). Uve­de­ný prí­pad vhod­ne ilus­tru­je, že po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti sa vzťa­hu­je na da­ňo­vé­ho po­rad­cu iba vte­dy, ak vy­ko­ná­val da­ňo­vé po­ra­den­stvo a nie na kaž­dú je­ho čin­nosť, kto­rá ne­má s vý­ko­nom da­ňo­vé­ho po­ra­den­stva žiad­ny sú­vis (pos­tup po­li­caj­ta, kto­rý zvo­lil ra­cio­nál­ne proti­ar­gu­men­ty a za­zna­čil ich do zá­pis­ni­ce bol ne­po­chyb­ne správ­ny a do bu­dúc­na aj ľah­ko pres­kú­ma­teľ­ný sú­dom).

Je nut­né uzat­vo­riť, že v prí­pa­doch, v kto­rých nej­de o vý­kon da­ňo­vé­ho po­ra­den­stva v zmys­le zá­ko­na o da­ňo­vých po­rad­coch, sa da­ňo­vý po­rad­ca ne­mô­že od­vo­lá­vať na po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti, na­koľ­ko sa na ne­ho nev­zťa­hu­je a pre­to je po­vin­ný nap­rík­lad vy­po­ve­dať ako sve­dok.

V ne­pos­led­nom ra­de je pot­reb­né spo­me­núť prí­pa­dy, v kto­rých nap­rík­lad da­ňo­vý po­rad­ca poyk­tne ur­či­tú ra­du len ne­for­mál­ne. V praxi bol za­zna­me­ne­ný prí­pad, v kto­rom ob­vi­ne­ný vy­po­ve­dal, že pos­tu­po­val pod­ľa ra­dy da­ňo­vé­ho po­rad­cu, kto­rý mu ju po­ve­dal pri ich ná­hod­nom stret­nu­tí na os­la­ve na­ro­de­ním ich spo­loč­né­ho zná­me­ho; da­ňo­vý po­rad­ca vo svo­jej vý­po­ve­di potvr­dil, že sa s ob­vi­ne­ným ne­for­mál­ne roz­prá­val o vý­kla­de da­ňo­vých pred­pi­sov a po­ve­dal mu na ich vý­klad svoj ná­zor. Ob­haj­ca jed­né­ho zo spolu­ob­vi­ne­ných nás­led­ne na­mie­tal tú­to vý­po­veď da­ňo­vé­ho po­rad­cu s tým, že da­ňo­vý po­rad­ca mal byť pred vý­slu­chom os­lo­bo­de­ný spod po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti, na­koľ­ko da­ňo­vým po­ra­den­stvom je aj ne­fo­mál­ne da­ňo­vé po­ra­den­stvo.

V tom­to prí­pa­de sa pre­sa­dil ná­zor, že da­ňo­vým po­ra­den­stvom, na kto­ré sa vzťa­hu­je po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti je len da­ňo­vé po­ra­den­stvo vy­ko­ná­va­né pod­ľa zá­ko­na o da­ňo­vých po­rad­coch, t. j. da­ňo­vé po­ra­den­stvo, kto­ré vy­ko­ná­va da­ňo­vý po­rad­ca na zá­kla­de uzat­vo­re­nej zmlu­vy s klien­tom (§ 17 ods. 1 zá­ko­na o da­ňo­vých po­rad­coch). Aké­koľ­vek ne­for­mál­ne ra­dy, či od­po­rú­ča­nia zo stra­ny da­ňo­vé­ho po­rad­cu pre­to nes­pa­da­jú pod da­ňo­vé po­ra­den­stvo pos­ky­to­va­né pod­ľa zá­ko­na o da­ňo­vých po­rad­coch a pre­to sa na ne nev­zťa­hu­je po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti. Ten­to ná­zor je lo­gic­ký a mô­že byť vy­uži­teľ­ný pri roz­lí­še­ní me­dzi for­mál­nym a ne­for­mál­nym da­ňo­vým po­ra­den­stvom.

Os­lo­bo­de­nie od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti da­ňo­vé­ho po­rad­cu (kto­rý súd tak mô­že uro­biť?)

Us­ta­no­ve­nie § 18 ods. 1 zá­ko­na o da­ňo­vých po­rad­coch sta­no­vu­je dve mož­nos­ti os­lo­bo­de­nia da­ňo­vé­ho po­rad­cu od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti a to pí­som­ným vy­hlá­se­ním klien­ta ale­bo (roz­hod­nu­tím) sú­du.

Ide o dve rov­no­cen­né mož­nos­ti os­lo­bo­de­nia da­ňo­vé­ho po­rad­cu od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti, te­da or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní si mô­že vy­brať kto­rú­koľ­vek z nich. V prí­pa­de, ak ne­dôj­de k os­lo­bo­de­niu od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti zo stra­ny klien­ta da­ňo­vé­ho po­rad­cu, mô­že nás­led­ne po­žia­dať o os­lo­bo­de­nie súd (a to pla­tí aj opač­ne). Po­kiaľ je da­ňo­vý po­rad­ca vy­po­čú­va­ný až v ko­na­ní pred sú­dom, je ope­ra­tív­nej­šie, keď da­ňo­vé­ho po­rad­cu os­lo­bo­dí spod po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti pria­mo súd pred za­ča­tím vý­slu­chu.

V praxi bo­lo po­mer­ne spor­né, kto­rý (aký) súd by mal roz­ho­do­vať o os­lo­bo­de­ní da­ňo­vé­ho po­rad­cu od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti, te­da na kto­rý súd by sa ma­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ob­ra­cať s ta­kou­to žia­dos­ťou. Us­ta­no­ve­nie § 18 ods. 1 zá­ko­na o da­ňo­vých po­rad­coch pri­tom ho­vo­rí iba o sú­de a ne­pos­ky­tu­je v tom­to sme­re žiad­ne vo­dít­ka.

Mož­no uviesť prík­lad z praxe, v kto­rom sa NA­KA v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pre pok­ra­čo­va­cí zlo­čin da­ňo­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 277a ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. ob­rá­ti­la so žia­dos­ťou na Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd, v kto­rej žia­da­la os­lo­bo­diť da­ňo­vú po­rad­ky­ňu, za­pí­sa­nú v zoz­na­me da­ňo­vých po­rad­cov, po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti, na­koľ­ko ju bo­lo pot­reb­né vy­po­čuť v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka s tým, že v roz­hod­nom ob­do­bí ro­ku 2013 ma­la pos­ky­to­vať da­ňo­vé po­ra­den­stvo aj da­ňo­vé­mu sub­jek­tu U. a.s. a za­stu­po­vať ho v da­ňo­vom ko­na­ní, pri­čom da­ňo­vý sub­jekt U. a.s. bol ne­kon­takt­ný.

Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd od­mie­tol vy­ho­vieť tej­to žia­dos­ti, pre­to­že dos­pel k zá­ve­ru, že da­ňo­vé­ho po­rad­cu nie je mož­né v tres­tnom ko­na­ní os­lo­bo­diť od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti s tým, že na ta­ké­to roz­hod­nu­tie je prís­luš­ný súd, kto­rý by bol inak prís­luš­ný ko­nať o po­da­nej ža­lo­be vo ve­ciach up­ra­ve­ných prís­luš­ným da­ňo­vým práv­nym pred­pi­som a ta­kým­to sú­dom by mal byť Kraj­ský súd Ban­ská Bys­tri­ca, pre­to­že or­gá­nom ve­rej­nej sprá­vy v ob­las­ti da­ní vo vzťa­hu k da­ňo­vé­mu sub­jek­tu U. a.s je Da­ňo­vý úrad Ban­ská Bys­tri­ca.

Po­lí­cia te­da žia­dosť nás­led­ne ad­re­so­va­la pred­met­né­mu kraj­ské­mu sú­du, pri­čom Kraj­ský súd v Ban­skej Bys­tri­ci uz­ne­se­ním sp. zn. 24S/99/2017 zo dňa 21.12.2017 roz­ho­dol tak, že ko­na­nie za­sta­vil. V od­ôvod­ne­ní svoj­ho roz­hod­nu­tia sa nas­to­tož­nil so sta­no­vis­kom Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, pri­čom poz­na­me­nal, že úlo­hou správ­ne­ho súd­nic­tva je pod­ľa Správ­ne­ho súd­ne­ho po­riad­ku ochra­na práv fy­zic­kých a práv­nic­kých osôb a ochra­na zá­kon­nos­ti v sú­vis­los­ti s čin­nos­ťou or­gá­nov ve­rej­nej sprá­vy. Z us­ta­no­ve­nia § 6 ods. 2 SSP pri­tom vy­plý­va, v akých ve­ciach ma­jú správ­ne sú­dy prá­vo­moc ko­nať a roz­hod­núť s tým, že os­lo­bo­de­nie od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti tam nes­pa­dá a ani z po­va­hy ve­ci ne­vyp­lý­va, že by iš­lo o ko­na­nie, kto­rým by sa ma­la pos­kyt­núť ochra­na prá­vam, op­ráv­ne­ným zá­uj­mom ale­bo po­vin­nos­tiam fy­zic­kej oso­by a žiad­na oso­ba ani netvr­dí, že by jej prá­va ale­bo op­ráv­ne­né zá­uj­my v ob­las­ti ve­rej­nej sprá­vy bo­li dot­knu­té. Súd v rám­ci správ­ne­ho súd­nic­tva te­da ne­má prá­vo­moc vo ve­ci ko­nať a roz­hod­núť, na­koľ­ko nej­de o ko­na­nie up­ra­ve­né Správ­nym súd­nym po­riad­kom. Sú­dom, kto­rý je op­ráv­ne­ný os­lo­bo­diť od po­vin­nos­ti da­ňo­vú po­rad­ky­ňu te­da ne­mô­že byť správ­ny súd. V tom­to sme­re však správ­ny súd dos­pel k zá­ve­ru, že na­priek to­mu, že Trest­ný po­ria­dok neup­ra­vu­je pos­tup sú­du pre prí­pad po­da­nia žia­dos­ti o os­lo­bo­de­nie da­ňo­vé­ho po­rad­cu od po­vin­nos­ti za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť, správ­ny súd bol ná­zo­ru, že prís­luš­ným na ta­ké­to roz­hod­nu­tie je súd, kto­ré­ho pos­tup up­ra­vu­jú us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku. Pod­ľa us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku úko­ny pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia ale­bo v príp­rav­nom ko­na­ní vy­ko­ná­va súd, kto­rý by bol prís­luš­ný na ko­na­nie o ob­ža­lo­be. Je to súd, kto­rý vy­ko­ná­va súd­nic­tvo v tres­tných ve­ciach; ide tu te­da o prá­vo­moc sú­du v tres­tnom ko­na­ní.

Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru (a tak som pos­tu­po­val aj v praxi) je správ­ny ná­zor Kraj­ské­ho sú­du v Ban­skej Bys­tri­ci. Po­kiaľ ide o tres­tné ko­na­nie ve­de­né pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu a prá­ve v tres­tnom ko­na­ní je nut­né vy­po­čuť da­ňo­vé­ho po­rad­cu nap­rík­lad ako sved­ka, nie je žiad­ny lo­gic­ký dô­vod, z kto­ré­ho by sa da­lo vy­vo­diť, že by o os­lo­bo­de­ní od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti mal roz­hod­no­vať iný než trest­ný súd. V ta­kých­to prí­pa­doch bu­de te­da o žia­dos­ti o os­lo­bo­de­nie roz­ho­do­vať v pred­príp­rav­nom a v príp­rav­nom ko­na­ní súd v zmys­le § 24 Tr. por. a v ko­na­ní pred sú­dom súd, kto­rý ko­na­nie ve­die.

Zá­kon o da­ňo­vých po­rad­coch ne­ho­vo­rí nič ani o ná­le­ži­tos­tiach pí­som­né­ho vy­hlá­se­nia klien­ta, či roz­hod­nu­tia sú­du, av­šak je zrej­mé, že z hľa­dis­ka práv­nej is­to­ty by os­lo­bo­de­niu od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti ma­la pred­chá­dzať pí­som­ná žia­dosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, v kto­rej by ma­lo byť vy­slo­ve­ne uve­de­né o aké tres­tné ko­na­nie ide (v akom štá­diu sa tres­tné ko­na­nie na­chá­dza), o aký trest­ný čin ide, na akom skut­ko­vom zá­kla­de sa tres­tné ko­na­nie ve­die a že pre ná­le­ži­té ob­jas­ne­nie skut­ko­vé­ho sta­vu je nut­né zis­tiť ob­sah pos­kyt­nu­té­ho, či ne­pos­kyt­nu­té­ho da­ňo­vé­ho po­ra­den­stva kon­krét­ne­ho da­ňo­vé­ho po­rad­cu pre kon­krét­ne­ho klien­ta.

Pí­som­né os­lo­bo­de­nie od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti od klien­ta, či sú­du, by po­tom ma­lo ob­sa­ho­vať ob­dob­né ná­le­ži­tos­ti, aby da­ňo­vý po­rad­ca ve­del po­sú­diť čo­ho kon­krét­ne­ho sa má je­ho vý­po­veď tý­kať a pri akom kon­krét­nom pos­ky­to­va­ní da­ňo­vé­ho po­ra­den­stva bol os­lo­bo­de­ný od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti.

Je v zá­sa­de nep­ri­ja­teľ­né os­lo­bo­dzo­vať da­ňo­vé­ho po­rad­cu od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti pau­šál­ne, t. j. všeo­bec­ne (ne­kon­krét­ne).

K uve­de­né­mu je pot­reb­né do­dať, že žia­dosť o os­lo­bo­de­nie od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti mô­že klien­to­vi, či sú­du ad­re­so­vať aj sa­mot­ný da­ňo­vý po­rad­ca (mô­že sa tak stať v prí­pa­doch, v kto­rých je da­ňo­vý po­rad­ca ob­vi­ňo­va­ný svo­jim klien­tom a da­ňo­vý po­rad­ca chce na ta­ké­to ob­vi­ne­nia rea­go­vať a nech­ce vy­čká­vať, kým prís­luš­nú žia­dosť po­da­jú or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní).

Po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti a vý­sluch da­ňo­vé­ho po­rad­cu v tres­tnom ko­na­ní

Už bo­lo uve­de­né, že po­kiaľ je nut­né vy­po­čuť da­ňo­vé­ho po­rad­cu v tres­tnom ko­na­ní a pred­me­tom vý­slu­chu by mal byť ob­sah vý­ko­nu da­ňo­vé­ho po­ra­den­stva, kto­ré da­ňo­vý po­rad­ca pos­ky­to­val svoj­mu klien­to­vi v zmys­le zá­ko­na o da­ňo­vých po­rad­coch, po­tom je ne­vyh­nut­né, pred reali­zo­va­ním vý­slu­chu (a to v akom­koľ­vek pro­ces­nom pos­ta­ve­ní, v kto­rom má byť da­ňo­vý po­rad­ca vy­po­ču­tý), si za­bez­pe­čiť roz­hod­nu­tie o os­lo­bo­de­ní da­ňo­vé­ho po­rad­cu od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti a to buď od sa­mot­né­ho klien­ta ale­bo ces­tou sú­du.

Po­kiaľ by mal byť da­ňo­vý po­rad­ca vy­po­čú­va­ný pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 196 ods. 2 Tr. por., res­pek­tí­ve po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, up­lat­ní sa v obid­voch tých­to prí­pa­doch zá­kaz vý­slu­chu v zmys­le § 129 ods. 2 Tr. por. a to až dov­te­dy, po­kiaľ da­ňo­vý po­rad­ca ne­bu­de os­lo­bo­de­ný od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti.

Po­kiaľ by bol da­ňo­vý po­rad­ca ob­vi­ne­ný zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť v sú­vis­los­ti s vý­ko­nom da­ňo­vé­ho po­ra­den­stva svoj­mu klien­to­vi, tak aj v ta­kom­to prí­pa­de mu­sí za­cho­vá­vať po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti a to až dov­te­dy po­kiaľ ne­bu­de od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti os­lo­bo­de­ný klien­tom ale­bo sú­dom. Ten­to zá­ver pla­tí aj na­priek to­mu, že pri ob­vi­ne­nom nie je zá­kaz vý­slu­chu oh­ľad­ne zá­ko­nom us­ta­no­ve­nej po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti vy­slo­ve­ne up­ra­ve­ný, na­koľ­ko po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti pri da­ňo­vých po­rad­coch pla­tí vo­či všet­kým a za kaž­dej si­tuácie a sám zá­ko­no­dar­ca sta­no­vu­je z nej vý­nim­ky iba pri po­vin­nos­ti pre­ka­ziť spá­chanie tres­tné­ho či­nu (§ 341 Tr. zák.).

Ak by zá­kaz vý­slu­chu ne­bol zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, či sú­du reš­pek­to­va­ný, po­tom by bo­li ta­ké­to vý­slu­chy za­ťa­že­né pro­ces­nou va­dou (re­la­tív­nou neú­čin­nos­ťou dô­ka­zu), pri­čom tá­to re­la­tív­na neú­čin­nosť dô­ka­zu by moh­la byť od­strá­ne­ná iba do­da­toč­ným os­lo­bo­de­ním da­ňo­vé­ho po­rad­cu od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti. Po­kiaľ by sa tak nes­ta­lo ani do­da­toč­ne (nap­rík­lad klient, či súd by ta­kú­to žia­dosť o os­lo­bo­de­nie od­miet­li), po­tom by ta­ký­to vý­sluch bol ne­pou­ži­teľ­ný a ne­bo­lo by mož­né na ne­ho pri­hliad­nuť pri us­ta­ľo­va­ní skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci.

Reš­pek­to­va­nie po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti da­ňo­vé­ho po­rad­cu sa ne­tý­ka iba zá­ka­zu vý­slu­chu

Po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti da­ňo­vé­ho po­rad­cu sa, v zmys­le us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku, ne­tý­ka iba ús­tne­ho pre­ja­vu da­ňo­vé­ho po­rad­cu, ale aj nap­rík­lad po­vin­nos­ti na vy­da­nie ve­ci pod­ľa § 89 ods. 1 Tr. por., pre­to­že v zmys­le § 89 ods. 2 Tr. por. sa tá­to po­vin­nosť nev­zťa­hu­je na lis­ti­nu ale­bo vec, kto­rej ob­sah sa tý­ka okol­nos­ti, o kto­rej pla­tí zá­kaz vý­slu­chu, ok­rem prí­pa­du, keď doš­lo k os­lo­bo­de­niu od po­vin­nos­ti za­cho­vať vec v taj­nos­ti ale­bo k os­lo­bo­de­niu od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti.

Da­ňo­vý po­rad­ca by te­da pred os­lo­bo­de­ním od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti ne­mal byť zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní vy­zva­ný na vy­da­nie ve­ci (spra­vid­la pôj­de o vý­zvy na vy­da­nie úč­tov­ných dok­la­dov, kto­ré mô­žu mať lis­tin­nú for­mu, prí­pad­ne for­mu po­čí­ta­čo­vé­ho úda­ju, res­pek­tí­ve pôj­de o vý­zvy na vy­da­nie po­čí­ta­ča da­ňo­vé­ho po­rad­cu, je­ho mo­bil­né­ho te­le­fó­nu, kto­ré mô­žu ako pra­cov­né po­môc­ky ob­sa­ho­vať úda­je tvo­ria­ce pred­met da­ňo­vé­ho po­ra­den­stva – nap­rík­lad sta­no­vis­ká pre klien­ta, od­po­rú­ča­nia, čas­ti úč­tov­níc­tva, zoz­nam klien­tov a po­dob­ne), na­koľ­ko ta­ké­mu­to úko­nu zo stra­ny da­ňo­vé­ho po­rad­cu brá­ni us­ta­no­ve­nie § 89 ods. 2 Tr. por. Ak by sa tak pred­sa len sta­lo, po­tom je da­ňo­vý po­rad­ca po­vin­ný ta­kú­to vý­zvu od­miet­nuť a mal by or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní upo­zor­niť na zá­ko­nom sta­no­ve­nú po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti. Po­kiaľ by žia­da­nú vec vy­dal a to na­priek to­mu, že ne­bol os­lo­bo­de­ný od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti, iš­lo by o ne­zá­kon­ne vy­ko­na­ný pro­ces­ný úkon (re­la­tív­na neú­čin­nosť dô­ka­zu).

Ten­to pos­tup (te­da nes­po­lup­rá­cu s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní s pou­ka­zom na zá­ko­nom us­ta­no­ve­nú po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti) mu­sí da­ňo­vý po­rad­ca zvo­liť aj pri žia­dos­tiach, kto­ré sa tý­ka­jú nap­rík­lad vy­da­nia, či ozná­me­nia rôz­nych prís­tu­po­vých he­siel, kto­ré sa da­ňo­vý po­rad­ca doz­ve­del pri vý­ko­ne da­ňo­vé­ho po­ra­den­stva (nap­rík­lad prís­tup do clau­du, na kto­rom sa na­chá­dza úč­tov­níc­tvo, hes­lá do svoj­ho pra­cov­né­ho po­čí­ta­ča, mo­bi­lu a po­dob­ne). Vy­ššie uve­de­né pla­tí aj v prí­pa­doch, v kto­rých by chcel da­ňo­vý po­rad­ca spolu­pra­co­vať s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní (vý­nim­kou sú len si­tuácie, kto­ré spa­da­jú pod trest­ný čin nep­re­ka­ze­nia tres­tné­ho či­nu).

Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní mu­sia v ta­kých­to prí­pa­doch zvo­liť iný pro­ces­ný pos­tup a to

– za­bez­pe­čiť os­lo­bo­de­nie da­ňo­vé­ho po­rad­cu od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti ale­bo

– vy­užiť in­šti­tút od­ňa­tia ve­ci pod­ľa § 91 Tr. por, prí­pad­ne ucho­va­nia a vy­da­nia po­čí­ta­čo­vých úda­jov pod­ľa § 90 Tr. por.,

– res­pek­tí­ve mož­no ta­ké­to ve­ci za­is­tiť pri vy­ko­ná­va­ní pre­hliad­ky iných pries­to­rov (ty­pic­ky kan­ce­lá­rie da­ňo­vé­ho po­rad­cu), prí­pad­ne aj pri vy­ko­ná­va­ní do­mo­vej pre­hliad­ky u da­ňo­vé­ho po­rad­cu.

Pos­tup or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní ne­mu­sí byť vo vy­ššie naz­na­če­nom po­ra­dí, ale or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní mô­že hneď zvo­liť nap­rík­lad vy­ko­na­nie pre­hliad­ky kan­ce­lá­rie da­ňo­vé­ho po­rad­cu. V tom­to sme­re je nut­né zdô­raz­niť, že zá­ko­nom sta­no­ve­ná po­vi­nosť ml­čan­li­vos­ti neb­rá­ni to­mu, aby hľa­da­né lis­ti­ny, či ve­ci bo­li za­is­te­né pros­tred­níc­tvom od­ňa­tia ve­ci, či pre­hliad­ky iných pries­to­rov, res­pek­tí­ve do­mo­vej pre­hliad­ky a to aj v prí­pa­de, ak ne­bol da­ňo­vý po­rad­ca os­lo­bo­de­ný od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti. Po­kiaľ však ne­bol da­ňo­vý po­rad­ca os­lo­bo­de­ný od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti, po­tom ne­mô­že s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní spolu­pra­co­vať ani pri vý­ko­ne pre­hlia­dok (nap­rík­lad vy­dať hľa­da­nú vec na zá­kla­de pred­chá­dza­jú­cej vý­zvy v zmys­le § 104 Tr. por.) a mu­sí dbať, aby je­ho vy­jad­re­nie o od­vo­la­ní sa na zá­ko­nom sta­no­ve­nú po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti bo­lo za­zna­me­ne­né v zá­pis­ni­ci o úko­ne.

Po­kiaľ ide o vý­kon pre­hlia­dok u da­ňo­vé­ho po­rad­cu (či už u ne­ho do­ma ale­bo v kan­ce­lá­rii, prí­pad­ne aj v aute), ma­lo by byť z prí­ka­zu na pre­hliad­ku jed­noz­nač­ne zrej­mé pres­né vy­me­dzenie mies­ta, kto­ré sa má preh­ľa­dať ako aj pres­né vy­me­dzenie to­ho, čo sa má pre­hliad­kou zís­kať (nap­rík­lad úč­tov­né dok­la­dy ulo­že­né u da­ňo­vé­ho po­rad­cu tý­ka­jú­ce sa kli­ne­ta XY, kó­pia po­čí­ta­čo­vých úda­jov na­chá­dza­jú­cich sa v po­čí­ta­čo­vých mé­diách da­ňo­vé­ho po­rad­cu, kto­rá sa tý­ka vý­ko­nu da­ňo­vé­ho po­ra­den­stva vo vzťa­hu ku da­ňo­vé­mu sub­jek­tu Y).

Z hľa­dis­ka pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pri vy­ko­ná­va­ní pre­hlia­dok u da­ňo­vé­ho po­rad­cu je nut­né uviesť, že sú­dy dl­ho­do­bo po­va­žu­jú pos­ta­ve­nie da­ňo­vých po­rad­cov za pos­ta­ve­nie ob­dob­né vý­ko­nu ad­vo­ká­cie. Vzhľa­dom na uve­de­né by sa ma­li up­lat­ňo­vať pri vý­ko­ne pre­hlia­dok u da­ňo­vých po­rad­cov ob­dob­né zá­ve­ry, kto­ré bo­li ju­di­ko­va­né u ad­vo­ká­tov.

V tom­to sme­re by or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ma­li nap­rík­lad pri hľa­da­ní kon­krét­nych po­čí­ta­čo­vých úda­jov reali­zo­vať, ak je to mož­né (nie je to mož­né nap­rík­lad pri veľ­kom ob­je­me dát, za­šif­ro­va­nom prís­tu­pe do po­čí­ta­ča a po­dob­ne), me­nej in­va­zív­ny spô­sob a za­bez­pe­čiť len kó­pie hľa­da­ných po­čí­ta­čo­vých úda­jov pred ich od­ňa­tím, kto­ré by moh­lo ochro­miť nie­len vý­kon po­vo­la­nia da­ňo­vé­ho po­rad­cu, ale aj je­ho klien­tov (nap­rík­lad v praxi bo­lo tak­to po­lí­ciou za­is­te­né ce­lé úč­tov­níc­tvo klien­ta da­ňo­vé­ho po­rad­cu, kto­ré mal da­ňo­vý po­rad­ca u se­ba v elek­tro­nic­kej for­me, pri­čom nás­led­ne da­ňo­vý po­rad­ca ne­mo­hol vy­ho­to­viť da­ňo­vé priz­na­nia v zá­ko­nom sta­no­ve­nej le­ho­te a da­ňo­vý sub­jekt bol za ne­po­da­nie da­ňo­vé­ho priz­na­nia po­ku­to­va­ný zo stra­ny prís­luš­né­ho správ­cu da­ne. Po­lí­cia pri­tom neu­mož­ni­la da­ňo­vé­mu po­rad­co­vi ani as­poň do­čas­ne na­hliad­nuť do za­is­te­ných úč­tov­ných dok­la­dov pre pot­re­by vy­pra­co­va­nia da­ňo­vých priz­na­ní pria­mo na po­lí­cii. Ten­to pos­tup po­lí­cie, kto­rá da­ňo­vé­mu po­rad­co­vi neu­mož­ni­la vy­ho­to­viť riad­ne da­ňo­vé priz­na­nia bol nás­led­ne ozna­če­ný ako nes­práv­ny úrad­ný pos­tup po­lí­cie).

Do bu­dúc­na by bo­lo vhod­né uva­žo­vať o tom, aby bol k vý­ko­nu pre­hliad­ky u da­ňo­vé­ho po­rad­cu priz­va­ný aj zá­stup­ca Ko­mo­ry da­ňo­vých po­rad­cov a to prá­ve z dô­vo­du zá­ko­nom us­ta­no­ve­nej po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti (v tom­to sme­re by mo­hol byť Trest­ný po­ria­dok dopl­ne­ný, aby mal ta­ký­to pos­tup zá­kon­ný pod­klad).

Bliž­šie k pre­hliad­kam u ad­vo­ká­tov, kto­rých zá­ve­ry mož­no pou­žiť aj na da­ňo­vých po­rad­cov poz­ri roz­ho­do­va­ciu čin­nosť nap­rík­lad Ústav­né­ho sú­du ČR sp. zn. IV. ÚS/2/2002, Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. II. ÚS/96/2010, II. ÚS/53/2010, III. ÚS/68/2010, II. ÚS/270/2013, Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­ve Ro­bat­hin pro­ti Ra­kús­ku – sťaž­nosť čís­lo 30457/06 zo dňa 03.07.2012.

Mož­nos­ti tres­tné­ho pos­ti­hu da­ňo­vé­ho po­rad­cu za po­ru­še­nie zá­ko­nom sta­no­ve­nej po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti

a) po­kiaľ da­ňo­vý po­rad­ca ne­reš­pek­tu­je zá­ko­nom sta­no­ve­nú po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti a me­chan­izmus os­lo­bo­dzo­va­nia od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti a to prí­pa­de aj vo vzťa­hu k or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní ale­bo nap­rík­lad no­vi­ná­rom a po­dob­ne, mo­hol by sa teo­re­tic­ky do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia ob­chod­né­ho, ban­ko­vé­ho, poš­to­vé­ho, te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho a da­ňo­vé­ho ta­jom­stva pod­ľa § 264 Tr. zák. a to oh­ľad­ne tých zna­kov tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty, kto­ré ho­vo­ria o úmy­sel­nom vy­zra­de­ní da­ňo­vé­ho taj­mos­tva ne­po­vo­la­nej oso­be (nap­rík­lad da­ňo­vý po­rad­ca má od klien­ta in­for­má­cie, kto­ré tvo­ria da­ňo­vé ta­jom­stvo a tie­to vy­zra­dí inej oso­be ho­ci ne­bol os­lo­bo­de­ný od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti).

b) v praxi však bu­de spra­vid­la pri­chá­dzať do úva­hy tres­tnop­ráv­ny pos­tih da­ňo­vé­ho po­rad­cu za pos­kyt­nu­tie po­mo­ci klien­to­vi po spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu klien­ta.

V ta­kom­to prí­pa­de pri­chá­dza do úva­hy naj­mä po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu nadr­žo­va­nia pod­ľa § 339 Tr. zák. Klient da­ňo­vé­ho po­rad­cu sa nap­rík­lad do­pus­tí tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne pod­ľa § 276 Tr. zák., nás­led­ne vy­hľa­dá da­ňo­vé­ho po­rad­cu, kto­ré­ho po­moc klien­to­vi mô­že spo­čí­vať nap­rík­lad

– v kla­ma­ní po­lí­cii o klien­to­vi s úmys­lom, aby sa klient vy­hol tres­tné­mu stí­ha­niu,

– v ni­če­ní dok­la­dov (nap­rík­lad úč­tov­níc­tva), aby ne­bo­li náj­de­né,

– v uk­rý­va­ní dô­ka­zov (nap­rík­lad od­strá­ne­nie elek­tro­nic­kých mé­dií, o kto­rých vie, že by moh­li byť hľa­da­né po­lí­ciou),

– v do­da­toč­nom fal­šo­va­ní dok­la­dov, kto­ré ma sťa­žiť od­ha­le­nie da­ňo­vej tres­tnej čin­nos­ti (nap­rík­lad da­ňo­vý po­rad­ca úč­tov­né dok­la­dy svoj­ho klien­ta fal­šu­je, či poz­me­ňu­je tak, aby zod­po­ve­da­li nap­rík­lad nep­rav­di­vé­mu da­ňo­vé­mu priz­na­niu da­ňo­vé­ho sub­jek­tu),

– v pos­kyt­nu­tí od­bor­nej ra­dy (po spá­cha­ní da­ňo­vé­ho tes­tné­ho či­nu, na spá­cha­ní kto­ré­ho ne­mal da­ňo­vý po­rad­ca žiad­ny po­diel), ako pos­tu­po­vať, aby bo­lo sťa­že­né od­ha­le­nie nap­rík­lad da­ňo­vé­ho pod­vod­né­ho ko­na­nia vo­či klien­to­vi a po­dob­ne.

Oso­bit­ne je nut­né zvý­raz­niť a zo­pa­ko­vať, že po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti, kto­rá ťa­ží da­ňo­vé­ho po­rad­cu zna­me­ná po­vin­nosť „byť ti­cho“ (ne­ro­biť nič, čo by moh­lo zna­me­nať po­ru­še­nie tej­to po­vin­nos­ti). Z po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti však ne­mož­no vy­vo­diť „prá­vo da­ňo­vé­ho po­rad­cu kla­mať“.

Nap­rík­lad, ak je da­ňo­vý po­rad­ca pred­vo­la­ný na po­lí­ciu na vý­sluch v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, je je­ho po­vin­nos­ťou sa na vý­sluch dos­ta­viť. Ak nás­led­ne je po­lí­ciou do­ta­zo­va­ný na kon­krét­nu oso­bu (mož­né­ho klien­ta) a to aj na­priek to­mu, že ne­bol do­po­siaľ os­lo­bo­de­ný od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti, nem­že uviesť nič. Po­kiaľ by však zá­mer­ne po­lí­ciu kla­mal, nap­rík­lad by uvá­dzal, že ta­ké­ho kli­ne­ta ne­poz­ná, nik­dy sa s ním nes­tre­tol, ne­pos­ky­to­val mu žiad­ne ra­dy a po­dob­ne a to s úmys­lom, aby sa tá­to kon­krét­na oso­ba vy­hla mož­né­mu tres­tné­mu stí­ha­niu, mo­hol by sa da­ňo­vý po­rad­ca do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu nadr­žo­va­nia pod­ľa § 339 Tr. zák. (pre­to­že prá­vo kla­mať neexis­tu­je a neu­mož­ňu­je ho ani zá­ko­nom sta­no­ve­ná po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti) a to prí­pad­ne aj v jed­no­čin­nom sú­be­hu s tres­tným či­nom kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy pod­ľa § 346 Tr. zák., pre­to­že ich jed­no­čin­ný sú­beh nie je vy­lú­če­ný.

V tom­to sme­re mož­no pou­ká­zať aj na zá­ve­ry čes­kej ju­di­ka­tú­ry, kto­rá sa tý­ka ad­vo­ká­ta – ob­haj­cu, av­šak je­ho pos­ta­ve­nie je ob­dob­né da­ňo­vé­mu po­rad­co­vi. Pred­met­ná ju­di­ka­tú­ra uvá­dza, že „ob­haj­ca s od­ka­zom na svo­ju po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti ne­mô­že uvá­dzať or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní nep­rav­di­vé úda­je na kto­ré sa vzťa­hu­je po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti, ho­ci tak uro­bil v zá­uj­me ob­vi­ne­né­ho, res­pek­tí­ve oh­ľad­ne iden­ti­ty oso­by, na kto­rú je do­ta­zo­va­ný. Po­kiaľ ob­haj­ca aj na­priek svoj­mu op­ráv­ne­niu neod­miet­ne od­po­ve­dať na otáz­ku or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní, ale zá­mer­ne uve­die nep­rav­du a to pre­to, aby ob­vi­ne­né­mu umož­nil unik­núť tres­tné­mu stí­ha­niu, res­pek­tí­ve aby je­ho tres­tné stí­ha­nie pod­stat­ne od­dia­lil, pri­chá­dza do úva­hy zod­po­ved­nosť za spá­chanie tres­tné­ho či­nu nadr­žo­va­nia“ (R 25/2009 – čes­ký).

Len pre úpl­nosť mož­no do­dať, že trest­ný čin nadr­žo­va­nia pod­ľa § 339 Tr. zák. nie je mož­né spá­chať v jed­no­čin­nom sú­be­hu s tres­tným či­nom nep­re­ka­ze­nia tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 341 Tr. zák., či tres­tným či­nom neoz­ná­me­nia tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 340 Tr. zák.

c) trest­ný čin nep­re­ka­ze­nia tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 341 Tr. zák. je špe­ci­fic­ký tým, že pri ňom sa po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti da­ňo­vé­ho po­rad­cu neup­lat­ní a je pria­mo pre­lo­me­ná zá­ko­nom a to aj bez nut­nos­ti os­lo­bo­dzo­vať da­ňo­vé­ho po­rad­cu od po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti.

V tom­to sme­re mož­no pou­ká­zať aj na us­ta­no­ve­nie § 18 ods. 2 zá­ko­na o da­ňo­vých po­rad­coch, kto­ré sta­no­vu­je, že po­vin­nosť za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť na nez­ťa­hu­je na zá­ko­nom ulo­že­nú po­vin­nosť pre­ka­ziť spá­chanie tres­tné­ho či­nu.

Pri tres­tnom či­ne nep­re­ka­ze­nia tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 341 Tr. zák. te­da nie je da­ňo­vý po­rad­ca via­za­ný po­vin­nos­ťou ml­čan­li­vos­ti. Prá­ve nao­pak, tej­to po­vin­nos­ti je tu nad­ra­de­ná po­vin­nosť uro­biť všet­ko pre pre­ka­ze­nie zá­ko­nom taxatív­ne­ho vy­me­no­va­né­ho tres­tné­ho či­nu (§ 341 ods. 1 Tr. zák.).

Z hľa­dis­ka da­ňo­vé­ho po­rad­cu mô­že ísť hlav­ne o tie­to tres­tné či­ny, kde bu­de mať po­vin­nosť ich pre­ka­ziť:

a) tes­tné či­ny ko­rup­cie,

b) zlo­či­ny, pri kto­rých sta­no­vu­je Trest­ný zá­kon hor­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by naj­me­nej 10 ro­kov – pôj­de tu nap­rík­lad o kva­li­fi­ko­va­né skut­ko­vé pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne pod­ľa § 276 ods. 3, ods. 4, da­ňo­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 277a ods. 2, ods. 3, či neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 3, ods. 4 – te­da pôj­de o da­ňo­vé tres­tné či­ny, pri kto­rých bu­de hro­ziť mi­ni­mál­ne znač­ný roz­sah spá­chania či­nu, t. j. dlh na da­ni vo vý­ške 26.600 euro a viac,

c) le­ga­li­zá­cia príj­mu z tres­tnej čin­nos­ti pod­ľa § 233 ods. 3, ods. 4 Tr. zák.

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu by mal mať da­ňo­vý po­rad­ca as­poň zá­klad­nú pred­sta­vu o tom, pri akých tres­tných či­noch nas­tu­pu­je je­ho po­vin­nosť pre­ka­ziť spá­chanie kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu. Pos­ta­čí, keď sa spá­chanie tres­tné­ho či­nu ry­su­je as­poň v hru­bých ry­soch, ne­vy­ža­du­je sa aby da­ňo­vý po­rad­ca ve­del pres­ne všet­ky skut­ko­vé okol­nos­ti pá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu do úpl­ných de­tai­lov. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že po­vin­nosť pre­ka­ziť spá­chanie tres­tné­ho či­nu nas­tu­pu­je nie­len vte­dy, ak má da­ňo­vý po­rad­ca jas­nú ve­do­mosť o mož­nom pá­cha­te­ľo­vi a pá­cha­nom tres­tnom či­ne, ale aj vte­dy, ak má ve­do­mosť iba o pá­cha­nom tres­tnom či­ne, ale ne­vie pres­ne kto by mo­hol byť je­ho pá­cha­te­ľom, res­pek­tí­ve ak ne­poz­ná je­ho všet­kých pá­cha­te­ľov (roz­krý­va­nie prí­pad­nej tres­tnej čin­nos­ti je už po­vin­nos­ťou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a nie da­ňo­vé­ho po­rad­cu, pre­to ne­má da­ňo­vý po­rad­ca po­vin­nosť ďa­lej pát­rať po pá­cha­te­ľoch tres­tných či­nov).

Pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu sa do­pus­tí ten, kto sa hod­no­ver­ným spô­so­bom doz­vie, že iná oso­ba prip­ra­vu­je ale­bo pá­cha trest­ný čin, kto­rý je taxatív­ne vy­me­no­va­ný v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te. Nap­rík­lad, da­ňo­vý po­rad­ca je pri vý­ko­ne da­ňo­vé­ho po­ra­den­stva oboz­ná­me­ný s tým, že da­ňo­vý sub­jekt (je­ho kli­net) chce ov­plyv­niť vý­sle­dok svo­jej vlas­tnej da­ňo­vej po­vin­nos­ti na pod­kla­de fa­loš­ných dok­la­dov.

V praxi je nie­ke­dy prob­le­ma­tic­kým po­sú­diť čo zna­me­ná, že sa niek­to „hod­no­ver­ným spô­so­bom doz­vie“. Hod­no­ver­ný spô­sob zís­ka­nia in­for­má­cie o tom, že niek­to iný pá­cha trest­ný čin ale­bo je­ho pá­chanie prip­ra­vu­je nie je mož­né vy­kla­dať tak ši­ro­ko, aby sa tým mys­le­lo zís­ka­nie akej­koľ­vek in­for­má­cie (nap­rík­lad, že da­ňo­vé­mu po­rad­co­vi niek­to iba pos­kyt­ne všeo­bec­nú in­for­má­ciu, že po­čul, že ur­či­tý da­ňo­vý sub­jekt chce ne­le­gál­ne op­ti­ma­li­zo­vať svo­ju da­ňo­vú po­vin­nosť).

U da­ňo­vé­ho po­rad­cu by ma­la tá­to hod­no­ver­nosť vy­plý­vať z vý­ko­nu po­vo­la­nia da­ňo­vé­ho po­rad­cu, t. j. ma­lo by ísť o zis­te­nie vy­plý­va­jú­ce z reali­zo­va­nia da­ňo­vé­ho po­ra­den­stva, prí­pad­ne nap­rík­lad o pria­mu in­for­má­ciu od svoj­ho klien­ta (hod­no­ver­nosť bu­de nut­né vy­vo­dzo­vať z kon­krét­nych okol­nos­tí prí­pa­du a z dô­ve­ry­hod­nos­ti zdro­ja in­for­má­cie).

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu by mal da­ňo­vý po­rad­ca vždy pred vý­ko­nom da­ňo­vé­ho po­ra­den­stva in­for­mo­vať svoj­ho kli­ne­ta, že je­ho po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti nep­la­tí pri tres­tnom či­ne nep­re­ka­ze­nia tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 341 Tr. zák.

V zmys­le zne­nia skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu nep­re­ka­ze­nia tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 341 Tr. zák. by mal da­ňo­vý po­rad­ca pre­ka­ziť spá­chanie tres­tné­ho či­nu, te­da mal by vy­ko­nať ta­ké ak­tív­ne ko­na­nie, kto­ré by bo­lo reál­ne spô­so­bi­lé za­brá­niť spá­chaniu ale­bo do­ko­na­niu tres­tné­ho či­nu. Ta­kým­to ko­na­ním je nap­rík­lad tres­tné ozná­me­nie or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní ale­bo nap­rík­lad nez­ni­če­nie úč­tov­ných dok­la­dov, kto­ré žia­dal klient, aby da­ňo­vý po­rad­ca zni­čil a ich od­ov­zda­nie or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní a po­dob­ne.

Pre úpl­nosť mož­no uviesť, že us­ta­no­ve­nie § 341 ods. 2 Tr. zák. sta­no­vu­je prí­pa­dy, v kto­rých nik­to a ani da­ňo­vý po­rad­ca ne­má po­vin­nosť pre­ka­ziť pá­chanie tres­tné­ho či­nu (nap­rík­lad, ak by je­mu, či je­ho blíz­kej oso­be hro­zi­la smrť, ťaž­ká uj­ma na zdra­ví a po­dob­ne). Po­kiaľ sa da­ňo­vý po­rad­ca sám, prí­pad­ne so svo­jím klien­tom do­púš­ťa tres­tné­ho či­nu, ne­má sa­moz­rej­me po­vin­nosť ho pre­ka­ziť a ani na sám nah­lá­siť na po­lí­cii. Ten­to zá­ver na­po­kon vy­plý­va už z to­ho, že tres­tné­ho či­nu nep­re­ka­ze­nia tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 341 Tr. zák. sa mô­že do­pus­tiť len oso­ba od­liš­ná od pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu, kto­rý by sa mal pre­ka­ziť.

d) trest­ný čin neoz­ná­me­nia tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 340 Tr. zák.

Na roz­diel od tres­tné­ho či­nu nep­re­ka­ze­nia tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 341 Tr. zák., kto­ré­ho sa mož­no do­pus­tiť iba vo fá­ze, keď eš­te trest­ný čin ne­bol spá­cha­ný, či cel­kom do­ko­na­ný, tes­tné­ho či­nu neoz­ná­me­nia tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 340 Tr. zák. sa mož­no do­pus­tiť iba v prí­pa­doch, v kto­rých sa nap­rík­lad da­ňo­vý po­rad­ca doz­vie o tres­tnom či­ne až po je­ho spá­cha­ní (ne­má te­da ve­do­mosť o je­ho pá­cha­ní, ale má ve­do­mosť až o tom, že už bol spá­cha­ný). Aj pri tom­to tres­tnom či­ne mu­sí ísť o hod­no­ver­ný spô­sob, kto­rým sa da­ňo­vý po­rad­ca doz­vie o spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu (hod­no­ver­ný spô­sob tu mož­no vy­kla­dať zhod­ne ako pri tres­tnom či­ne nep­re­ka­ze­nia tres­tné­ho či­nu).

Po­kiaľ sa da­ňo­vý po­rad­ca doz­ve­del o spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu uve­de­né­ho v us­ta­no­ve­ní § 340 ods. 1 Tr. zák. pri vý­ko­ne da­ňo­vé­ho po­ra­den­stva pos­ky­to­va­né­ho v zmys­le zá­ko­na o da­ňo­vých po­rad­coch, po­tom sa neoz­ná­me­ním spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu ne­mô­že do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu neoz­ná­me­nia tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 340 Tr. zák., na­koľ­ko to­mu brá­ni us­ta­no­ve­nie § 340 ods. 3 Tr. zák., kto­ré pri tom­to tres­tnom či­ne up­ra­vu­je oso­bit­nú okol­nosť vy­lu­ču­jú­cu proti­práv­nosť spo­čí­va­jú­cu v tom, že tes­tným nie je ten, kto by ozná­me­ním tres­tné­ho či­nu po­ru­šil zá­ko­nom ulo­že­nú po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti.

Us­ta­no­ve­nie § 18 ods. 2 zá­ko­na o da­ňo­vých po­rad­coch sí­ce sta­no­vu­je, že po­vin­nosť za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť sa nev­zťa­hu­je na zá­ko­nom ulo­že­nú po­vin­nosť pre­ka­ziť a ozná­miť spá­chanie tres­tné­ho či­nu, av­šak to­to us­ta­no­ve­nie v čas­ti, kto­ré ho­vo­rí o po­vin­nos­ti ozná­miť spá­chanie tres­tné­ho či­nu sa neup­la­tí, pre­to­že us­ta­no­ve­nie § 340 ods. 3 Tr. zák. tu má pred­nosť, na­koľ­ko je v po­me­re špe­cia­li­ty k us­ta­no­ve­niu § 18 ods.2 zá­ko­na o da­ňo­vých po­rad­coch (len Trest­ný zá­kon mô­že sta­no­viť zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ako aj okol­nos­ti vy­lu­ču­jú­ce proti­práv­nosť či­nu).

Mož­no pre­to zo­pa­ko­vať, že na roz­diel od tres­tné­ho či­nu nep­re­ka­ze­nia tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 341 Tr. zák. sa tres­tné­ho či­nu neoz­ná­me­nia tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 340 Tr. zák. ne­mô­že do­pus­tiť da­ňo­vý po­rad­ca, ak sa o spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu doz­ve­del pri pos­ky­to­va­ní da­ňo­vé­ho po­ra­den­stva, na­koľ­ko to­mu brá­ni je­ho zá­ko­nom sta­no­ve­ná po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti, av­šak mô­že sa do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu nadr­žo­va­nia pod­ľa § 339 Tr. zák., ak by nás­led­ne po­má­hal pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu v úmys­le, aby sa ten vy­hol tres­tné­mu stí­ha­niu.

e) Da­ňo­vý po­rad­ca (a to prí­pad­ne aj vo for­me práv­nic­kej oso­by) mô­že sa­moz­rej­me vy­stu­po­vať aj ako pá­cha­teľ, spolu­pá­cha­teľ, či účas­tník spra­vid­la da­ňo­vé­ho tres­tné­ho či­nu (ty­pic­ky tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne a tres­tné­ho či­nu da­ňo­vé­ho pod­vo­du), a to nap­rík­lad v prí­pa­doch, v kto­rých

– úmy­sel­ne skres­lu­je vý­šku da­ňo­vej po­vin­nos­ti da­ňo­vé­ho sub­jek­tu,

– úmy­sel­ne za­hr­nie ale­bo nao­pak ne­zahr­nie niek­to­ré úč­tov­né dok­la­dy do ur­čo­va­nia da­ňo­vej po­vin­nos­ti da­ňo­vé­ho sub­jek­tu,

– fal­šu­je úč­tov­né dok­la­dy, kto­ré nás­led­ne ov­plyv­ňu­jú vý­šku da­ňo­vej po­vin­nos­ti da­ňo­vé­ho sub­jek­tu,

– úmy­sel­ne pos­kyt­ne nes­práv­nu od­bor­nú ra­du da­ňo­vé­mu sub­jek­tu – nap­rík­lad o tom, že ur­či­tý vý­nos ne­po­dlie­ha da­ni, res­pek­tí­ve, že sa zda­ňu­je inak a po­dob­ne,

– ra­dí da­ňo­vé­mu sub­jek­tu ako od­strá­niť časť príj­mov a vy­hnúť sa ich zda­ne­niu (nap­rík­lad pros­tred­níc­tvom tzv. ná­ku­pu da­ňo­vej stra­ty a po­dob­ne).

Da­ňo­vý po­rad­ca sa te­da mô­že do­pus­tiť aj spolu­pá­cha­teľ­stva či účas­tníc­tva na da­ňo­vom tres­tnom či­ne, čo bu­de zá­vi­sieť od mie­ry ak­ti­vi­ty da­ňo­vé­ho po­rad­cu pri pá­cha­ní tres­tné­ho či­nu. Vzhľa­dom na to, že hlav­né da­ňo­vé tres­tné či­ny (skrá­te­nie da­ne a da­ňo­vý pod­vod) sú úmy­sel­né tres­tné či­ny, tak tres­tná zod­po­ved­nosť da­ňo­vé­ho po­rad­cu ne­bu­de pri­chá­dzať do úva­hy, ak by da­ňo­vý po­rad­ca pris­pel nap­rík­lad k skrá­te­niu da­ne svo­jou ned­ban­li­vos­ťou (napr. ned­ban­li­vos­tné pre­hliad­nu­tie niek­to­rej pod­stat­nej sku­toč­nos­ti) ale­bo cel­kom ne­za­vi­ne­ne (nap­rík­lad z dô­vo­du neúpl­ných da­ňo­vých pod­kla­dov, kto­ré mu pos­ky­tol da­ňo­vý sub­jekt). Da­ňo­vý po­rad­ca to­tiž ne­mô­že niesť tres­tnú zod­po­ved­nosť za trest­ný čin skrá­te­nia da­ne, po­kiaľ mu prís­luš­ný da­ňo­vý sub­jekt ne­pos­ky­tol všet­ky pot­reb­né pod­kla­dy na po­da­nie prav­di­vé­ho da­ňo­vé­ho priz­na­nia ale­bo mu cel­kom za­ta­jil sku­toč­nos­ti od­ôvod­ňu­jú­ce vznik a vý­šku ur­či­tej da­ne (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR z 21. jú­la 2005, sp. zn. 8 Tdo 790/2005).

Po­kiaľ ide o mož­né ned­ban­li­vos­tné za­vi­ne­nie da­ňo­vé­ho po­rad­cu, tak to mož­no vy­vo­diť v si­tuá­cii, ak sa nap­rík­lad da­ňo­vý po­rad­ca dl­ho­do­bo ne­zau­jí­ma o naj­nov­šie poz­nat­ky či zme­ny, kto­ré sa tý­ka­jú je­ho od­bor­nej čin­nos­ti, a ani o jej práv­nu re­gu­lá­ciu, ho­ci je to s oh­ľa­dom na čin­nosť, kto­rú vy­ko­ná­va, jed­na zo zá­klad­ných pod­mie­nok pre riad­ny vý­kon je­ho čin­nos­ti. Nap­rík­lad da­ňo­vý po­rad­ca, kto­rý spra­co­vá­va da­ňo­vé priz­na­nie pre da­ňo­vý sub­jekt, cel­kom opo­me­nie štú­dium ak­tuál­nej da­ňo­vej práv­nej úp­ra­vy a sú­vi­sia­cej prob­le­ma­ti­ky, a pre­to opo­me­nie do da­ňo­vé­ho priz­na­nia za­pra­co­vať niek­to­ré od­po­čí­ta­teľ­né po­lož­ky, na kto­ré by mal da­ňo­vý sub­jekt ná­rok a kto­ré vý­raz­ne ov­plyv­ňu­jú je­ho da­ňo­vú po­vin­nosť, v dôs­led­ku čo­ho da­ňo­vý po­rad­ca spô­so­bí, že da­ňo­vý sub­jekt za­pla­tí na da­ni viac, než bo­la je­ho po­vin­nosť. Za spl­ne­nia aj ďal­ších pod­mie­nok by v prí­pa­de ta­kej­to hru­bej ned­ban­li­vos­ti moh­lo ísť, teo­re­tic­ky, o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 238 Tr. zák.

V tej­to sú­vis­los­ti je nut­né uviesť, že oso­by ob­vi­ne­né zo spá­chania tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne či tres­tné­ho či­nu da­ňo­vé­ho pod­vo­du, kto­ré do úč­tov­níc­tva ob­chod­nej spo­loč­nos­ti za­kla­da­jú fik­tív­ne úč­tov­né dok­la­dy o us­ku­toč­ne­ných zda­ni­teľ­ných pl­ne­niach, v praxi po­mer­ne čas­to up­lat­ňu­jú ob­ha­jo­bu spo­čí­va­jú­cu v tom, že za­bez­pe­či­li od­bor­ne zna­lú (kva­li­fi­ko­va­nú) oso­bu na riad­ne ve­de­nie úč­tov­níc­tva (nap­rík­lad da­ňo­vé­ho po­rad­cu), a tým sa zba­vi­li zod­po­ved­nos­ti za spô­so­be­nie prí­pad­nej ško­dy po­ru­še­ním po­vin­nos­ti vy­plý­va­jú­cej z us­ta­no­ve­nia § 135 Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka, ako aj tres­tnop­ráv­nej sub­jek­tív­nej zod­po­ved­nos­ti. Ta­kú­to ob­ha­jo­bu je nut­né od­miet­nuť, a to s oh­ľa­dom na od­liš­ný pred­met úp­ra­vy tres­tné­ho a ob­chod­né­ho prá­va. Trest­ný zá­kon to­tiž up­ra­vu­je sčas­ti to­tož­ný pred­met úp­ra­vy ako Ob­chod­ný zá­kon­ník, no s oh­ľa­dom na od­liš­ný účel úp­ra­vy re­gu­lu­je len re­žim naj­zá­važ­nej­ších zá­sa­hov do práv a po­vin­nos­tí sta­no­ve­ných tý­mi­to pred­pis­mi. Chrá­ni te­da naj­zá­važ­nej­šie ob­jek­ty vy­plý­va­jú­ce zo skut­ko­vých pod­stát jed­not­li­vých tres­tných či­nov a po­ru­še­nie tých­to ob­jek­tov san­kcio­nu­je zo špe­ci­fic­kých hľa­dísk vy­plý­va­jú­cich prá­ve a len z Tres­tné­ho zá­ko­na. Je pre­to pri­ro­dze­ná si­tuácia, že až v oka­mi­hu po­ru­še­nia zá­uj­mov chrá­ne­ných Tres­tným zá­ko­nom nas­tu­pu­jú nás­led­ky sta­no­ve­né v Tres­tnom zá­ko­ne. Vzhľa­dom na uve­de­né je nut­né na ko­na­nie ta­kých­to ob­vi­ne­ných ap­li­ko­vať aj us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na, pre­to­že aj v prí­pa­de zba­ve­nia sa po­vin­nos­ti za ve­de­nie úč­tov­nej evi­den­cie z hľa­dis­ka ob­chod­né­ho prá­va ob­vi­ne­né oso­by ak­tív­nym za­vi­ne­ným ko­na­ním (za­kla­da­nie fik­tív­nych fak­túr do úč­tov­níc­tva) spô­so­bi­li napl­ne­nie zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu. Zod­po­ved­nosť za ško­du pod­ľa ob­chod­né­ho prá­va, resp. jej neexis­ten­cia v ta­kých­to prí­pa­doch ne­vy­lu­ču­je tres­tnú zod­po­ved­nosť. V uve­de­ných prí­pa­doch to­tiž ob­vi­ne­ným oso­bám nie je kla­de­né za vi­nu po­ru­še­nie pra­vi­diel ve­de­nia pred­pí­sa­nej evi­den­cie inou oso­bou, ale fakt, že vlas­tným ko­na­ním ve­do­me neop­ráv­ne­ne up­lat­ňo­va­li u správ­cu da­ne vrá­te­nie nad­mer­né­ho od­poč­tu (či neop­ráv­ne­ne zni­žo­va­li vlas­tnú da­ňo­vú po­vin­nosť), kto­rý vy­plý­val z fik­tív­nych fak­túr. Ad ab­sur­dum by uz­na­nie ta­kej­to ob­ha­jo­by zna­me­na­lo, že v prí­pa­de po­ve­re­nia kva­li­fi­ko­va­nej oso­by ve­de­ním úč­tov­níc­tva by zo stra­ny šta­tu­tár­nych or­gá­nov ob­chod­nej spo­loč­nos­ti bo­lo mož­né tej­to oso­be od­ov­zdá­vať na za­úč­to­va­nie aké­koľ­vek, te­da aj fa­loš­né dok­la­dy bez akej­koľ­vek zod­po­ved­nos­ti za ich ob­sah a v dôs­led­ku to­ho aj za vý­šku da­ňo­vej po­vin­nos­ti (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR z 21. jú­na 2006, sp. zn. 5 Tdo 558/2006).

Ak by však da­ňo­vý po­rad­ca ve­del o fik­tív­nos­ti úč­tov­ných dok­la­dov, kto­ré mu pred­kla­dá da­ňo­vý sub­jekt, prí­pad­ne sám od­po­ru­čil da­ňo­vé­mu sub­jek­tu, aby si up­ra­vil vlas­tnú da­ňo­vú po­vin­nosť pros­tred­níc­tvom fik­tív­nych dok­la­dov, bo­lo by nut­né vy­vo­dzo­vať tres­tnú zod­po­ved­nosť (nap­rík­lad za spá­chanie tes­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne) tak u da­ňo­vé­ho sub­jek­tu ako aj u da­ňo­vé­ho po­rad­cu.

Len pre úpl­nosť mož­no uviesť, že z hľa­dis­ka mož­né­ho vy­vo­de­nia tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie da­ňo­vé­ho tres­tné­ho či­nu zo stra­ny da­ňo­vé­ho po­rad­cu sú bez práv­ne­ho vý­zna­mu tzv. do­lož­ky o ob­me­dze­ní zod­po­ved­nos­ti up­lat­ňo­va­né v zmlu­vách o da­ňo­vom po­ra­den­stve, t. j. do­lož­ky, kto­ré us­ta­no­vu­jú, že za tres­tnop­ráv­ne dôs­led­ky ur­či­té­ho ko­na­nia ne­ne­sie da­ňo­vý po­rad­ca zod­po­ved­nosť. Ta­ké­to do­lož­ky ne­mô­žu vy­lú­čiť prí­pad­nú tres­tnop­ráv­nu zod­po­ved­nosť (v tom­to sme­re nie je dô­le­ži­té, čo je zmluv­ne, te­da pa­pie­ro­vo dek­la­ro­va­né, ale čo je reál­ne za­vi­ne­né ko­na­nie) a na­vy­še skôr upo­zor­ňu­jú na sku­toč­nosť, že účas­tní­ci pred­met­nej zmlu­vy sú si ve­do­mí exis­ten­cie ur­či­tých tres­tnop­ráv­nych ri­zík.

JUDr. Peter Šamko

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a807-k-niektorym-aspektom-povinnosti-mlcanlivosti-danoveho-poradcu-v-trestnom-konani

Šport na Slovensku i keď sa niekedy zdá úspešný – skôr dotvára mozaiku príbuzných oblastí školstva, vedy a zdravotníctva – v kríze. Šport nie sú len populárne, vrcholové podujatia a súťaže športových odvetví, ale vo verejnom záujme je to resp. mal by byť aj šport pre všetkých, školský šport a pohybová aktivita obyvateľstva. Aj preto by sa šport v súčasnom poňatí, štruktúre a pre upadajúce výsledky mal vzdať neúspešných praktík a cez filozofickú kinantropológiu a sociokultúrny kontext nájsť racionálny a efektívny model.

Hlavné problémy

Východisku z krízy nepomohol ani dlho očakávaný zákon o športe č. 440/2015 Z .z. ,ktorý v úprimnej snahe o komplexný prístup nabalil na seba rôzne zadania a nakoniec aj byrokraciu. Postupne sa dostal pod politický tlak, čím sa otvorená a konštruktívna kritika takmer celej športovej obce a legislatívy väčšiny rezortov stala bezpredmetná, až nakoniec po vynútených novelizáciách stratil svoju podstatu. Je to signál volajúci po dôkladnej novelizácii alebo novom zákone.

Roztrieštené športové hnutie neakceptovaním vývoja športu vo svete i povrchným prístupom štátu a verejnej správy nespĺňa svoje poslanie v spoločnosti a neuspokojuje ani základné potreby obyvateľov po pohybovej aktivite a dôstojnej reprezentácii štátu. Súvisí to popri problémoch s legislatívou aj v nesystémovosti najmä ignorovaním základných dokumentov športu i Programu vlády SR 2016 -2020. Nefunkčnosťou Rady vlády pre šport a jej komisií sa pozastavilo centrálne angažovanie odborníkov z vedy a praxe čím sa uprednostnila, ale i preťažila štátna administratíva. Zanedbaním programu vlády, jej nadrezortného prístupu a kontroly sa tak otvoril priestor na presadzovanie skupinových záujmov.

Podobne dopadla aj koncepcia štátnej politiky športu 2012 – 2020, ktorá sa v skutočnosti skončila skôr ako začala. Nikto sa podľa nej neriadil ani na ňu neodvolal. Všetko podlieha akémusi „uponáhľanému“ marketingu, ktorý stačí nielen na ospravedlnenie chýb, absolutizáciu úspechov ale i priestor pre lobing.

Nesystémový prístup vidieť aj s najnovších rozhodnutí. Športové poukazy pre zdravotne znevýhodnené deti a šport pre všetkých do 14 rokov (zák. č. 440/2015 Z. z. – § 76 ods. 2) nahradili príspevky na šport detí do 18 rokov a športové poukazy do 23 rokov, na čo sa už poskytuje 15 % z príspevkov od štátu. Pôvodný zámer – pomôcť deťom zdravotne znevýhodneným a v športe pre všetkých – sa v takomto poňatí vytratil.

Namiesto ohlasovaného financovania cez jeden uzol pribudol k ministerstvu školstva Fond na podporu športu takmer aj s ministerstvom športu a financovaním infraštruktúry športu cez Slovenský olympijský a športový výbor, ktorý na to nemá kompetencie. Podobne nesystémovo a bez odborného a verejného pripomienkovania dopadol aj zákon k profesionálnym športovcom, ktorý je tak skôr proti ním, ako i Národný futbalový štadión s finančne nenásytným vysporiadaním. Riešením môže byť vytvorenie centra so všetkými kompetenciami tak ako sa v ČR pripravuje Národná agentúra športu.

Šport sa prezentuje len ako športové odvetvia, zväzy, kluby a ich úspechy. Dostáva sa do izolovanosti, stráca reflexiu, víziu a utápa sa vo vlastných chybách. Stráca sa členstvo, trpí výkonnosť, klesá záujem divákov a ubúdajú úspechy vo svete. Tým sa oslabuje jeho motivačný a výchovný vplyv i celý potenciál. Najväčšie zlyhanie športu na Slovensku a do sveta volajúci problém predstavuje šport pre všetkých. I keď je všade vo svete organickou súčasťou systému športu je u nás zaradený až kdesi za tzv. neuznané športy, kde spolu aj so školským športom dostali v roku 2019 zo štátneho rozpočtu na šport cca 1%.
Takto marginalizovaný šport pre všetkých a priori odsúdený k zániku nemal ani možnosť prezentácie a nenašiel už silu k integrácii a vyjadreniu v synergickej koncepcii a jej realizácii. Neustále je považovaný namiesto – nevyhnutnej súčasti zdravého životného štýlu – len za akúsi voľno – časovú zábavu ponechanú na zanedbané a upadajúce dobrovoľníctvo bez základnej podpory.

Šport a jeho podsystémy

Úspešnosť športu závisí od funkčnosti systému športu v spoločnosti, ktorej základom je vyváženosť oboch podsystémov – výkonnostného s vrcholovým a športu pre všetkých. Šport pre všetkých svojou nenáročnosťou má minimálne nároky na materiálne vybavenie (priestory, výstroj, a pod.) a pre outdoorové prostredie a jednoduché technické zručnosti je najefektívnejšou pohybovou aktivitou i nástrojom popularizácie politiky štátu, resp. jej zlyhania.

Šport pre všetkých je pojem známy vo svete viac ako 50 rokov. U nás má problémy dodnes. Možno aj z obáv mobilizujúceho výrazu – pre všetkých – (namiesto pre našich?!) i s nenáročnosťou v postavení a požiadavkách. Zrejme aj preto bol nahrádzaný inými názvami najmä: masový šport, rekreačný šport, voľnočasová aktivita a pod. až po súčasnosť kde sa po termíne šport pre všetkých mládeže (alogizmus) zachoval pojem šport pre všetkých so zameraním na mládež, čo je v podstate to isté.

Výkonnostný a vrcholový šport

Mladú generáciu u ktorej je dominantnou súčasťou životného štýlu, ešte dokáže, ako tak motivovať k pravidelnému výkonnostnému športovaniu. Športová reprezentácia svojou príťažlivosťou vytvára vzťah k národnému povedomiu je súčasťou politiky štátu i masovou zábavou, čím si udržiava v spoločnosti prednostné postavenie. Jednostranné zvýhodňovanie vo financovaní diferencovaním na uznané, neuznané a ďalšie skupiny je nielen proti verejnému záujmu i ústavnosti, ale šport stále viac atomizuje a neustále viditeľnejšie škodí aj vrcholovému športu.

Od športu pre všetkých je výkonnostný aj vrcholový šport v priamej pôsobnosti (zdravotnej, sociálnej atď.) pre svoju náročnosť na výkon i zabezpečenie menej efektívny. Vyššie náklady a náročnosť ho oprávňujú k väčšej avšak nie k výlučnej podpore od štátu. Športové zväzy a športové organizácie vhodné pre šport pre všetkých by sa mu mali adekvátne venovať. Nie jednorazovými akciami, ale pravidelnou činnosťou v kluboch resp. oddieloch či už u mládeži ktorá sa nedostala do výkonnostnej starostlivosti (aj pre iné záujmy), ako i dospelých a seniorov svojich bývalých aktívnych členov a ďalších záujemcov. Táto činnosť by mala byť dôležitým kritériom pre poskytovanie finančných príspevkov.

Prepojenie na šport vo svete

Šport vo svete sa rozvíja v súlade so svetovými a európskymi dokumentami o športe a závermi medzinárodných športových organizácií prijatých na ich najvyšších orgánoch s účasťou zástupcov zúčastnených krajín, ktoré si ich rozpracujú do svojich podmienok. U nás je to pomaly vzácnosť. Napríklad ostatné zasadnutie ministrov pre šport (MINEPS VI, Kazaň 2017) s orientáciou na: integritu, inklúziu a intervenciu vlád. Integrita u nás prevažne chápaná len, ako osobná nezvládla integritu územnú a tým i štruktúru športu v regiónoch. Namiesto inklúzie obyvateľstva športovaním čo najširších vrstiev, prevláda exklúzia venovaniu sa len minoritnej skupine (6% obyvateľstva Eurobarometer 2018). Intervencia vlády končí už len neplnením programu vlády v športe nehovoriac o medzirezortnej koordinácii. Aj aktuálny Strategický plán ENGSO (Európske mimovládne športové organizácie) na roky 2020-2023 schválený 14.-16.6.2019 , ktorý sa opiera najmä o rozvoj športu pre všetkých nenachádza u nás odozvu. Zanedbanie najviac pociťujú nie odstrčené zbytky organizácií športu pre všetkých – čím by to mohlo byť zametené pod koberec – ale celé obyvateľstvo naše deti, rodičia, starí rodiča – my všetci.

Zotrvávanie prekrývaním symbolickými dotáciami a kampaňovitosťou v športe pre všetkých vytvára o Slovensku vo svete (medzinárodné akcie, oficiálne štatistiky) obraz zaostalej krajiny s nepochopením významu športu. Zanedbávanie má negatívne dopady na celý sociokultúrny systém, ekonomiku štátu a kvalitu života obyvateľstva. Je to vážny politický a spoločenský problém, ktorému by si mali plne venovať štátne a verejnoprávne orgány, ako i športová veda, médiá a všetky športové organizácie.

Niektoré východiská pre náš šport

Východisko sa ukazuje v koncepcii športu do novej dekády s programom akceptujúcom podmienky a potreby spoločnosti za podpory komplexnej reformy športu. Šport si musí svoje poňatie zosúladiť so svetovým športom a usporiadaným politickým systémom s vyjadrením miesta, postavenia a funkcie v spoločnosti od centra cez regióny, obce, školy, pracoviská až po zdravý životný štýl obyvateľov.

Reforma by mala aktualizovať legislatívu, inštitucionalizovať vedu a vzdelávanie, skvalitniť lekársku starostlivosť, zaviesť programové financovanie, popularizovať osvetu s pohybovou gramotnosťou, vytvoriť komplexnú organizačnú štruktúru, proporcionálnu infraštruktúru, realistický informačný systém, cez otvorený a trvalý dialóg celej športovej obce nahradzujúci pretrvávajúcu izolovanosť.
Získané skúsenosti a reálny pohľad na náš neustále upadajúci šport môžu byť východiskom programu novej vlády spoluvytváraného s pomocou odborníkov z praxe i akademickej obce zo všetkých oblastí a to i z vrcholového a výkonnostného športu, ako i športu pre všetkých. Komplexný prístup a spoločné úsilie, môžu byť základom novej koncepcie športu i jej úspešnej realizácii.

STANISLAV MORAVČÍK 

„Celý život sa venujem športu, predovšetkým športu pre všetkých v čom sa snažím hľadať radosť, spokojnosť aj s možnosťou byť užitočný pre každého. V súčasnosti pôsobím v Slovenskom bežeckom spolku (SBS) a Asociácii športu pre všetkých SR (AŠPV SR) kde sa podľa dostupných možností a podmienok snažíme zo všetkých síl aspoň udržať šport pre všetkých v povedomí spoločnosti. Po zrušení pracovných miest v športe pre všetkých – asi pred desiatymi rokmi – už len, ako dobrovoľník dôchodca.“ 

Stanislav Moravčík

Zdroj: http://www.ucps.sk/Nas_sport_potrebuje_radikalne_zmeny

Úva­ha Sud­cov­skej ra­dy Petr­žal­ské­ho sú­du nad pos­to­jom JUDr. Da­nie­la Lip­ši­ca k prip­ra­ve­nos­ti sud­cov pos­kyt­núť zá­ru­ku za pred­se­du sú­du

„Je Ni­ko­ma­chos vin­ný, či ne­vin­ný? To sa uká­že na vá­hach, ak sú vá­hy v po­riad­ku. Ale ak sa má vá­žiť dob­re, nes­mie sa fú­kať na mis­ky váh, aby sa ne­nak­lo­ni­li na tú ale­bo na onú stra­nu. Ak ne­má­te pre­čo ne­ve­riť úrad­ní­kom, kto­rí ma­jú vy­šet­ro­vať tú Ni­ko­ma­cho­vu vec, pre­čo im fú­ka­te do ich mi­siek? Buď je to pre­to, že vám ne­zá­le­ží na tom, aby sa zja­vi­la prav­da, ale­bo pre­to, že sa vám to iba ho­dí k to­mu, aby ste sa moh­li roz­de­liť na dve stra­ny a há­dať sa. Ja ne­viem, či je Ni­ko­ma­chos vin­ný, ale vy všet­ci ste sak­ra­men­tsky vin­ní tým, že by ste ra­di po­ru­ši­li spra­vod­li­vosť.“

To­to sú slo­vá po­ži­ča­né z po­vied­ky Kar­la Čap­ka na­pí­sa­né asi pred sto­ro­čím. Opi­su­jú dej sta­rý ti­síc­ky ro­kov, no nie sme aj dnes Ako za sta­rých čias? Kra­tuč­ká po­vied­ka ho­vo­rí o tom, ako su­sed vo­lá ko­ši­ká­ra aby šiel na tr­ho­vis­ko, kde pre­bie­ha spor o vi­ne ale­bo ne­vi­ne voj­vod­cu Ni­ko­ma­cha. Ko­ši­kár sa pý­ta na pod­rob­nos­ti ob­vi­ne­nia, no doz­ve­dá sa, že o ňom nik­to nič ne­vie. Su­se­do­vi je jed­no, či je Ni­ko­ma­chos vin­ný, či ne­vin­ný, ale ko­ši­kár chá­pe, že vi­nu ne­sie kaž­dý, kto sa bez­dô­vod­ne há­da na zhro­maž­de­ní a fú­ka do mi­siek váh vy­šet­ro­va­te­ľov a úrad­ní­kov.

Za ob­vi­ne­né­ho Ni­ko­ma­cha mô­že­me po­koj­ne do­sa­diť ko­ho­koľ­vek. A vždy sa náj­de niek­to, kto ve­de­ný zá­uj­ma­mi, kto­ré poz­ná iba sám, in­ten­zív­ne fú­ka do mi­siek váh. Je ale smut­né, po­kiaľ je sna­ha o ne­bez­peč­né fú­ka­nie fa­loš­ne za­krý­va­ná prá­vom a spra­vod­li­vos­ťou či do­kon­ca neú­nav­nou sna­hou o hľa­da­nie prav­dy.

Dô­vo­dy, kto­ré JUDr. Da­nie­la Lip­ši­ca mo­ti­vo­va­li okam­ži­te rea­go­vať prá­ve na na­šu po­nu­ku zá­ru­ky, zos­tá­va­jú laic­kej ve­rej­nos­ti skry­té. Fak­tom však je, že je­ho unáh­le­nou reak­ciou, zjav­ne bez dos­ta­toč­nej zna­los­ti prob­le­ma­ti­ky, sa dis­kre­di­to­val od­bor­ne sám. To však nie je pod­stat­né, keď­že sa nes­ta­lo pr­vý krát, že svo­ji­mi neod­bor­ný­mi ve­rej­ný­mi vy­jad­re­nia­mi nep­ro­fe­sio­nál­ne za­vá­dza spo­loč­nosť. V tej­to úva­he cí­ti­me pot­re­bu po­zas­ta­viť sa nad je­ho dis­kre­di­tá­ciou z poh­ľa­du mo­rál­ky. Za ne­mo­rál­ne to­tiž po­va­žu­je­me ozna­čiť za škan­dál ľud­ské za­sta­tie si člo­ve­ka člo­ve­kom. Čo je škan­da­lóz­ne na tom, pos­ta­viť sa za člo­ve­ka, pre kto­ré­ho nie sú cha­rak­ter, sluš­nosť, eti­ka a mo­rál­ka iba práz­dny­mi slo­va­mi? Za člo­ve­ka, kto­ré­mu ve­rí­me, poz­ná­me ho a vie­me aký­mi hod­no­ta­mi sku­toč­ne žil a ži­je? Za člo­ve­ka, kto­rý de­siat­ky ro­kov po­ží­va všeo­bec­nú auto­ri­tu, váž­nosť, úc­tu a dô­ve­ru? Čo je ne­mo­rál­ne na tom, že eš­te ve­rí­me v sluš­né­ho člo­ve­ka?

A pro­pos vie­ra. JUDr. Lip­šic sa vždy hlá­sil ku kres­ťan­ským hod­no­tám. O to za­rá­ža­jú­cej­šie vy­znie­va, keď ako škan­dál vní­ma pos­toj mo­ti­vo­va­ný sve­do­mím. Je to sve­do­mie, čo ne­do­vo­lí člo­ve­ku zos­tať ľa­hos­taj­ným a ne­zas­tať si to­ho, ko­mu sa de­je kriv­da či nep­rá­vosť. Sud­ca by mal byť ste­les­ne­ním spra­vod­li­vos­ti. No vždy v pr­vom ra­de zos­tá­va člo­ve­kom. Je ľud­ský sú­cit, so­li­da­ri­ta a spolu­pat­rič­nosť, hod­no­ty, kto­ré nám všte­po­va­li eš­te na­ši ro­di­čia, škan­da­lóz­na? Mô­že sa člo­vek po­zrieť do očí svo­jim de­ťom, kto­ré od ma­lič­ka učí zmys­lu pre spra­vod­li­vosť, po­kiaľ sám ne­má od­va­hu pre­ja­viť kla­sic­ké ľud­ské hod­no­ty? Nie ocho­ta za­ru­čiť sa, ale spô­sob a for­ma nep­ri­me­ra­né­ho zá­sa­hu vo­či sluš­né­mu člo­ve­ku na zá­kla­de ne­dos­ta­toč­ne ove­re­ných tvr­de­ní je­di­né­ho sved­ka, je škan­dá­lom. Ta­ký­to pos­tup nie je mož­né to­le­ro­vať vo­či žiad­ne­mu ob­ča­no­vi toh­to štá­tu. Pre­to­že po­kiaľ sa sta­ne nor­mou, sú oh­ro­ze­né zá­kla­dy de­mok­ra­cie. Je v na­šom zá­uj­me chrá­niť si ju, pre­to­že lep­šie zria­de­nie eš­te sku­toč­ne za­tiaľ nik­to ne­vy­mys­lel. Skús­me za­čať tým, že bu­de­me k se­be sluš­ní. Nie v sil­ných práz­dnych teat­rál­nych ges­tách a vy­hlá­se­niach, či v rá­mi­koch na fot­kách na so­ciál­nych sie­ťach. Ale v pre­ja­voch oby­čaj­nej ľud­skos­ti. No hlav­ne – ne­fú­kaj­me do mi­siek váh, aby vá­ži­li dob­re, vy­šla naj­avo prav­da a ne­bo­la po­ru­še­ná spra­vod­li­vosť.

Mgr. Anna Križáková

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a816-uvaha-sudcovskej-rady-petrzalskeho-sudu-nad-postojom-judr-daniela-lipsica

Prístup k pôde pre užívateľov nie je závislý len od ich vôle, ale musí sa riadiť aj určitými pravidlami. A tie by sa mali dodržiavať. Pri nájme a užívaní pôdy, kde situácia je z pohľadu vlastníctva zložitá je jedným z nástrojov ako dosiahnuť stav, kedy každý užívateľ by užíval pôdu len v takom rozsahu, v akom má nájomné zmluvy, sú pozemkové úpravy. Pri spracovaní úvodných podkladoch vedia tieto problémy efektívne vyriešiť a súčasne vytvárajú podklady k ďalším etapám.

Jedným zo základných problémov hospodárenia na pôde je nesúlad medzi vlastníctvom, nájmom a užívaním. Zjednotenie týchto pojmov je predmetom základných zákonov, týkajúcich sa vlastníctva, nájmu, užívania a podpôr v poľnohospodárstve: zákonom o nájme poľnohospodárskych pozemkov č.504/2003 Z.z., zákonom  č.280/2017 Z.z. o poskytovaní  podpory a dotácie  v pôdohospodárstve a rozvoji  vidieka, zákona č.292/2014 Z.z. o príspevku poskytovanom z európskych štrukturálnych a investičných fondov a zákona č.330/1991 Z.z. o pozemkových úpravách. Kombinácia týchto zákonov vedie k úplnému vyriešeniu vyššie uvedeného nesúladu a vytvorenie bezosporného a bezkonfliktného užívania poľnohospodárskych, prípadne aj nepoľnohospodárskych a lesných pozemkov. Príprava podkladov prináša aj možnosti vhodnej východiskovej pozície z pohľadu budúcich možností spoločnej poľnohospodárskej politiky a podpôr v oblasti biodiverzity a ochrany prírody.

O nájme pozemkov platí všeobecná úprava nájomného vzťahu podľa §663 až 684 Občianskeho zákonníka, so zohľadnením špecifík zákona č.504/2003 Z.z., pričom to platí aj pre podnájomné vzťahy  k pozemkom, ktoré sú evidované v katastri nehnuteľností. Základné pojmy, ktoré zákon viaže na tieto parcely sú zákonný nájom, zmluvný nájom, vlastníctvo alebo nájomný vzťah. Od právnych vzťahov k pozemkom, ktoré sú evidované v katastri nehnuteľností sa v prípade potreby ďalej vymedzuje poľnohospodársky pozemok v zmysle termínov používaných v Nariadení Európskeho parlamentu a Rady EÚ č.1306/2013, ktorý už nie evidovaný v systéme katastra nehnuteľností. V súvislosti s priamymi platbami poľnohospodársky pozemok je súvislá plocha poľnohospodárskej pôdy, ktorú vymedzil v teréne a deklaroval v žiadosti o platbu jeden žiadateľ. Treba však rozlišovať medzi pozemkom evidovaným ako poľnohospodársky pozemok v evidencii katastra nehnuteľností a pozemkom evidovaným ako poľnohospodárskym pozemkov pre účely priamych platieb (LPIS).

Poľnohospodársky pozemok žiadateľa alebo užívateľa je vymedzený ako

• vlastný (pôvodný) pozemok, ak je pozemok prístupný, vlastní alebo má v nájme väčšinu podielov. Označené sú vytýčené lomové body geometrického určenia pozemku evidovaného v katastri nehnuteľností. Dokladom, že pôvodný pozemok má žiadateľ k dispozícii je list vlastníctva, nájomná zmluva prípadne doklad o skončení nájomného vzťahu, ak nájom existoval a skončil.
• pozemok, ktorý zodpovedá výmere plochy poľnohospodárskej pôdy na akú má žiadateľ právo, ak sú pôvodné pozemky žiadateľa neprístupné, alebo ich nemožno racionálne obhospodarovať, napr. rozdrobené vlastnícke vzťahy. Dokladom, že poľnohospodársky pozemok má žiadateľ k dispozícii je
  • rozhodnutie správneho orgánu, teda konanie podľa §12a, ods.8 (rozhodnutie o podnájomnej zmluve), označené sú vytýčené lomové body podľa vyhotoveného zjednodušeného rozdeľovacieho plánu
  • podnájomná zmluva, ak poľnohospodársky pozemok vznikol vyčlenením pozemkov do užívania na základe dohody medzi vlastníkom a  obhospodarovateľom alebo obhospodarovateľmi navzájom, napr. §10, ods.4 alebo §12a ods.1 (dobrovoľná dohoda),
• vlastný pozemok alebo pozemok, ktorý zodpovedá výmere plochy poľnohospodárskej pôdy o akej sa žiadateľ domnieva, že má k dispozícii na užívanie. Dokladom sú listy vlastníctva, nájomné zmluvy, z ktorých nie je zrejmé či existoval a bol ukončený nájomný alebo podnájomný vzťah, nájomný vzťah neexistoval ale vlastník nevyzval užívateľa na vrátenie a prevzatie pozemku, alebo mohol pokračovať nájomný vzťah. V tomto prípade sa asi najčastejšie dopúšťajú vlastníci omylu, lebo v prípade menšinového podielu rozhoduje o využití pozemku väčšinový vlastník alebo nájomca.
• pozemky, ktoré sú užívané bez právneho vzťahu, ale na základe tzv. zákonného nájmu

Okrem zákonného postupu užívania pozemkov dochádza k situáciám, že na plochách poľnohospodárskej pôdy hospodária iné fyzické alebo právnické osoby na základe zmlúv o nájme, ktoré nespĺňajú kritéria právnych predpisov o nájme poľnohospodárskych nehnuteľností (pozemkov) a o nájme poľnohospodárskeho podniku alebo aj bez právneho vzťahu. V takýchto prípadoch vlastník pozemku, spoluvlastníci podielov k pozemku, doterajší nájomca, doterajší užívatelia, budúci užívateľ, pričom všetci sa domáhajú ochrany svojich práv alebo právom chránených záujmov o ktorých sa domnievajú, že boli porušené činnosťou alebo nečinnosťou orgánov verejnej správy a ktorými poukazujú najmä na porušenia právnych predpisov.

Právne vzťahy k pozemkom

Vzhľadom na štruktúru a rozdrobenosť vlastníckych vzťahov je pravdepodobné, že nájomca užíva aj pozemky vlastníkov, ktorí prenajali svoje podiely iným užívateľom (napr. nájomné zmluvy boli uzavreté na menšinový podiel pred uzavretím ostatných nájomných zmlúv, užívateľ nemá prenajatý väčšinový podiel) a teda ich užíva bez právneho vzťahu. Preto by mal uzavrieť podnájomnú zmluvu s ostatnými užívateľmi, s ktorých pozemky reálne užíva. Problémom je práve rozdrobenosť, avšak riešenie podľa §12a umožňuje elegantne sa vysporiadať s podnájomnými zmluvami.

Ukazuje sa, že právne predpisy nastavené v oblasti ochrany vlastníckych a užívateľských práv k pozemkom zlyhávajú, resp. nie sú dostatočne účinné. Príčiny nie sú v zlom nastavení systému, ale skôr v ľuďoch, ktorí sa týmito zákonmi majú riadiť. Orgánom verejnej moci, ktorý rozhoduje o právach a povinnostiach vlastníkov, nájomcov a užívateľov v prípade, ak sa nedohodnú je okresný úrad, odbor pozemkový a lesný. V prípade, že sa užívatelia nevedia dohodnúť, treba využívať nástroje, ktoré poskytuje hlavne zákon č.504/2003 Z.z. a ďalšie zákony, ktoré umožňujú legálny prístup k užívaniu pôdy a právnu ochranu takéhoto užívania, vrátane nefinančných exekúcií.

V prípade, že dôjde k sporom ohľadom užívania, bude sa zvyšovať miera podvodov pri priamych platbách, bude nutné pristúpiť k opatreniam, že organizáciu užívania pôdy bude riešiť direktívne štát, pretože súčasný stav a ciele, ktoré si stanovil, napr. zvýšenie potravinovej sebestačnosti dudú dôvodom na takéto konanie.

Výhody využitia §12a

Problém, v prípade osôb s neusporiadanými užívacími vzťahmi k pozemkom je aj v tom, že si ako žiadatelia podávajú žiadosť podľa Nariadenia vlády SR č.342/2014 Z. z. o poskytnutie podpôr v pôdohospodárstve formou priamych podpôr a môžu spôsobiť ostatným užívateľom problémy v prípade, ak žiadosť o poskytnutie podpory na tú istú poľnohospodársku pôdu podali viacerí žiadatelia. Platobná agentúra ich vyzve aby preukázali plnenie ustanovených podmienok, vrátane práva túto pôdu užívať ako vlastník, nájomca alebo na základe iného právneho dôvodu. V prípade, že o vzniku právneho vzťahu k predmetnému pozemku rozhodol správny orgán v konaní podľa §12a, žiadateľ skutočne disponuje nahlásenými poľnohospodárskymi pozemkami, vie tento vzťah preukázať a PPA ostatným žiadateľom, s ktorý dávali žiadosti na rovnaké pozemky (križujú), priame podpory nebudú poskytnuté.

Prípady, ak vlastník po ukončení nájomného vzťahu nemieni prenajať pozemky doterajšiemu nájomcovi sú upravené zákonom č. 504 /2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov. Vzťah k náhradnému pozemku je založený na princípe podnájmu. Ustanovenie §12a zákona č.504/2003 Z.z. upravuje postup medzi nájomcom, resp. obhospodarovateľom a vlastníkom pozemkov na vrátenie a prevzatie pozemkov, ktoré nie sú prístupné alebo ich nemožno racionálne užívať v prípade, že doterajší prenajímateľ chce pozemky užívať alebo prenajať inému užívateľovi. Doterajší nájomca resp. obhospodarovateľ je povinný s vlastníkom uzatvoriť na základe jeho písomnej žiadosti podnájomnú zmluvu k pozemkom, a to v primeranej výmere a bonite.

Ustanovenie §12a zákona č.504/2003 Z.z. poskytuje možnosť vyčlenenia takýchto pozemkov pre menších užívateľov a vlastníkov, alebo pre menšinových podielnikov na parcelách, alebo pre pozemky, kde môže dôjsť k žiadosti o vydanie pozemkov v konaní začatom zo strany nájomcu na scelenie vlastných a prenajatých pozemkov do súvislých podnájomných pozemkov. Takisto môže nájomca navrhnúť iným užívateľom alebo vlastníkom, s ktorými nemá zmluvný vzťah, uzatvoriť podnájomnú zmluvu na základe návrhu a žiadosti podľa §12a.

Ako prebieha konanie podľa §12a

Konanie sa začína dňom doručenia oznámenia doterajšieho prenajímateľa nájomcovi pozemkov podľa §12a, ods.1 alebo nájomcu prenajímateľovi podľa §12a, ods.20 a žiadosť sa súčasne doručí aj na správny orgán. Ak dôjde k dohode, postupuje sa podľa ods.11, teda vyhotoví sa elaborát dohody a doručí sa na správny orgán, podľa ods.3 a vlastníkom sa oznámi vznik podnájomnej zmluvy podľa ods.15.

Ak k dohode nedôjde, teda nájomca (podľa ods.1) alebo vlastník (podľa ods.20) si nesplnil povinnosť uzavrieť podnájomnú zmluvu, doterajší prenajímateľ (podľa ods.1) alebo nájomca (podľa ods.20) požiada správny orgán, okresný úrad, odbor pozemkový a lesný o vydanie rozhodnutia, že vzniká podnájomný vzťah k určeným pozemkom v prospech doterajšieho prenajímateľa alebo nájomcu.

Účastníkmi konania podľa §12a zákona č. 504/2003 Z. z. sú doterajší prenajímateľ (vlastník pozemku, resp. ďalší spoluvlastníci pozemku, ku ktorému skončil alebo má skončiť nájomný vzťah), nájomca, vlastník alebo správca pozemku (najmä Slovenský pozemkový fond), na ktorom má vzniknúť podnájomný vzťah. Účastníkmi konania by v prípade, ak sa jedná o konanie podľa ods.20 mali byť všetky právnické a fyzické osoby aktívne užívajúce poľnohospodársku pôdu v danej lokalite a preto by ich mal žiadateľ verejne vyzvať na kooperáciu v konaní podľa §12a.

V prípade, že nájomca postupuje podľa ods.20, mal by verejne vyzvať všetkých menších užívateľov na spoločný postup podľa §12a. Cieľom tohto postupu je vytvorenie takých dohôd medzi užívateľmi, aby nedochádzalo ku kolíziám v prípade žiadostí o priame platby (križovanie), aby nároky a nájomní zmluvy jednotlivých užívateľov boli nekonfliktné, aby sa vylúčila existencia duplicitných nájomných zmlúv a aby účastníci konania mohli osloviť vlastníkov bez nájomných zmlúv na uzavretie nájomných zmlúv. V prípade, že sa konanie zúčastnia všetci užívatelia, vytvorí možnosť komplexnej ochrany užívacích práv pred špekulatívnymi nájomnými zmluvami, ktoré na základe uvedeného postupu sú už v okamihu podpisu zmluvy neplatné.

Spracovanie podkladov pre podnájomné zmluvy navrhujeme, aby bolo spracované nezávislým spracovateľom, projektantom pozemkových úprav postupmi a technológiami, ktoré sa používajú v pozemkových úpravách. Tento postup zaručuje primeranosť, rovnaké podmienky pre všetkých účastníkov a jednoduchú kontrolu výsledkov a postupu spracovania. Podnájomné zmluvy sa budú uzatvárať medzi jednotlivými užívateľmi na úrovni sumárnych nárokov na základe auditu nájomných zmlúv a určenia hraníc užívania. Ak užívatelia vedú evidenciu pozemkov podľa vyhlášky š.172/2018 Z.z., tak jej použitie spolu s registrom vlastníckych vzťahov zakladá možnosť auditu nájomných zmlúv nezávislej autority, resp. projektanta pozemkových úprav, v daných katastrálnych územiach.

Pre koho je §12a určený

Postup podľa §12a je vlastne súbor dobrovoľných dohôd užívateľov pozemkov, ktorý musí byť ukončený, buď dohodou alebo rozhodnutím okresného úradu. Do konania môžu a mali by vstúpiť všetci užívatelia, ktorí chcú užívať pôdu bez zbytočných sporov, bez ohľadu na veľkosť výmery, užívatelia s menšinovými podielmi na parcelách právneho stavu, mladí a malí farmári. §12a umožňuje pri každoročnej aktualizácii riešiť zmeny vo vlastníckych a nájomných vzťahov bez nutnosti náročného procesu spracovania úvodných podkladov. V prípade veľkých užívateľov im zaručuje stabilitu v užívaní pozemkov, bez toho, aby sa nepredvídateľne menili požiadavky menších užívateľov alebo v prípade, že o užívanie sa začnú zaujímať ďalšie skupiny vlastníkov, napr. pre vlastníkov, ktorých pôdu sa užíva v režime zákonného nájmu alebo menšinových vlastníkov, sa im vyčlenenia plochy, z ktorých sa na základe ich žiadosti takmer okamžite vyčlenia podnájomné pozemky.

Ďalším benefitom spracovania je zoznam vlastníkov, ktorí neprejavili záujem o užívanie pôdy, ale nemajú ani uzavreté nájomné zmluvy. Tu je síce zákonným nájomcom právny nasledovník pôvodného poľnohospodárskeho družstva, ale tým, že nemá uzavreté nájomné zmluvy so žiadnym užívateľom, môžu mu užívatelia navrhnúť uzavretie nájomnej zmluvy. Ak neprejaví záujem o uzavretie nájomnej zmluvy, zákonným nájomcom bude poľnohospodárske družstvo a bude mať prednostné právo na postup podľa §12, ods.4 alebo podľa dohody s ostatnými užívateľmi (napr. ostatní ich môžu osloviť až po dvoch mesiacoch) s tým, že vlastník musí zmluvu podpísať. Ustanovenie §12a je jediným legálnym a nárokovateľným prostriedkom, samozrejme okrem dohody, ako sa dostať k užívaniu pôdy v prípade, že vlastník vlastní menšinové podiely na parcelách, viď §12a. ods.16 a §14, ods.1.

Pri spracovaní sa prihliada na už existujúci stav, ktorý sa vytvoril priebežne na základe aplikácie GSAA. Do rozdeľovacieho plánu sa prevezmú užívateľské hranice a v procese spracovania sa overí primeranosť umiestnenia užívaných pozemkov voči pôvodným pozemkov podľa právneho stavu. Súčasne sa riešia aj chyby hraníc užívania tak, aby nevznikali voľné plochy medzi jednotlivými užívateľmi.

Ostatná nepoľnohospodárska pôda

Ďalšou oblasťou využitia §12a je prístup k ostatnej poľnohospodárskej pôde, ktorá nie je predmetom priamych platieb. Identifikácia týchto plôch, určenie právneho vzťahu k týmto plochám dáva možnosti na ich prinavrátenie do poľnohospodárskej pôdy alebo jej využitie na agrolesnícke systémy a za istých podmienok aj do systému priamych platieb. Táto pôda môže byť zaujímavá práve pre malých užívateľov pôdy.

Na druhej strane v súvislosti s klimatickými zmenami bude dôležitý právny vzťah k pozemkom, na ktorých sa budú realizovať tzv. ekosystémové služby. Ekosystémové služby predstavujú prínosy a úžitky, ktoré poskytujú ekosystémy, napr. voda, potraviny, drevo, tvorba pôdy, čistenie ovzdušia a vody, ochrana pred povodňami a suchom, opeľovanie plodín a ďalšie. Vyplývajúc z Dohovoru o biologickej diverzite bola na úrovni EÚ prijatá Stratégia EÚ v oblasti biodiverzity do roku 2020. V 5. úlohe 2. cieľa sa zaviazala Európska komisia a členské štáty do r. 2014, že zmapujú a posúdia stav ekosystémov a ich služieb na svojom území, posúdia hospodársku hodnotu takýchto služieb a do r. 2020 podporia začlenenie týchto hodnôt do účtovných systémov a systémov vykazovania na úrovni EÚ a na vnútroštátnej úrovni. Ľudská činnosť však ničí biodiverzitu, znižuje odolnosť a schopnosť zdravých ekosystémov poskytovať túto širokú škálu tovarov a služieb a preto budú tieto služby podporované zo strany štátu alebo EÚ. Na základe §12a je možné pre tieto služby vytvoriť priestor vo forme pozemkov, ku ktorým bude mať právny vzťah napríklad nájomca. Podobne je možné vytvoriť takú štruktúru užívania pozemkov, ktorá bude zodpovedať požiadavkám budúcej spoločnej poľnohospodárskej politiky.

Ďalšou výhodou tohto procesu je zjednotenie pozemkov vlastníkov v lokalitách, ktoré užíva ich nájomca. Vzhľadom na dlhú dobu uzavretých nájomných zmlúv, dobré vzťahy s užívateľom a prednostné právo umožňuje tento proces prípravu na pozemkové úpravy tak, že v ich priebehu sa budú rešpektovať vytvorené podnájomné zmluvy a projektom pozemkových úprav sa zjednotí vlastníctvo a užívanie pozemkov. Užívateľ v takomto prípade môže zastupovať vlastníka ako jeho splnomocnený zástupca (hlavne na poľnohospodárskej pôde), nehľadiac na výhodu, že umiestňovací plán pre tieto parcely je len modifikáciou vedenej evidencie nájomných a podnájomných zmlúv podľa vyhlášky č.172/2018 Z.z.

Ďalšou možnosťou pre menších vlastníkov je možnosť využitia zámenných zmlúv. Spravidla podnájomné pozemky zodpovedajú hodnotou a výmerou pôvodných pozemkov, a teda aj pozemkom, na ktorých sú podnájomné pozemky umiestnené. Preto by nemal byť problém ešte pred vykonaním pozemkových úprav, navrhnúť vlastníkom zámenné zmluvy a pozemky vymeniť tak, aby sa v konečnom dôsledku vlastníctvo zjednotilo s užívaním. Týmto spôsobom potom ide aj vysporiadanie sa z nezistenými, kedy ako väčšinový vlastník požiadate súd o vyrovnanie vlastníckych podielov a na základe rozhodnutia súdu vám pozemok Slovenský pozemkový fond odpredá. Druhá možnosť je požiadať Slovenský pozemkový fond o odpredaj spoluvlastníckych podielov.

Spoločné nehnuteľnosti

Podľa zákona č.97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách sú spoločné nehnuteľnosti v osobitnom režime, kde v mene spoločenstva koná predstavenstvo združenia. Samostatný vlastník nerozhoduje o využití svojich podielov v spoločnej nehnuteľnosti a ak nájomná zmluva obsahuje podiely z týchto nehnuteľností, tak je v tejto časti relatívne neplatná. Podľa §16, ods.2,časť b)  výbor uzatvára v mene členov spoločenstva nájomnú zmluvu, ktorej predmetom je spoločná nehnuteľnosť, spoločne obhospodarovaná nehnuteľnosť alebo ich časť, alebo inú obdobnú zmluvu, ak zo zmluvy o spoločenstve, stanov alebo rozhodnutia spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti alebo spoločne obhospodarovanej nehnuteľnosti nevyplýva niečo iné.

Spoločne obhospodarované nehnuteľnosti

Spoločne obhospodarované nehnuteľnosti podľa zákona c.97/2013 Z.z. sú legálnym spôsobom ako prekonať prednostné právo na nájom pozemkov a súčasne ho môžu užívať alebo prenajať osobe, s ktorou sú vo vzťahu cez spoločne obhospodarovanú nehnuteľnosť.

Malé výmery na užívanie

V prípade, že vami vlastnené výmery nedosahujú minimálne výmery 2000 m2, tak sa podľa §12a nepostupuje, lebo by vznikol pozemok, ktorého užívanie by bolo možné len s neprimeranými ťažkosťami, alebo náklady na jeho vyčlenenie by boli vyššie ako hodnota pozemku. To však neplatí, ak vlastníci pozemkov s jednotlivými výmerami pozemkov menšími ako 400 m2 požiadajú o postup podľa odseku 1 alebo odseku 8 spoločne, čo umožňuje aj to, že spracovanie sa vykonáva na celom alebo dostatočne veľkej časti katastrálneho územia. Takto je možné vyčleniť podnájomné pozemky pre všetkých záujemcov.

Reštitúcie

V prípade reštitúcii, ktoré sa budú ukončovať, právny nasledovník (reštituent) musí strpieť rozhodnutie svojho právneho predchodcu (Slovenský pozemkový fond). Ak by chcel nový vlastník  začať užívať svoje pozemky, tak by ich mohol začať užívať v zmysle rozdeľovacieho plánu podľa §12a, kde by sa podnájomné pozemky vyčlenili aj pre pozemky vo vlastníctve štátu alebo správe Slovenského fondu.

Podnájomné zmluvy

Návrh rozdeľovacieho plánu je súpis podnájomných pozemkov pre každého užívateľa, ktoré sú vo vzťahu k pôvodným pozemkom právneho stavu, ku ktorým má každý užívateľ právny vzťah (nájom, vlastné pozemky a podobne) pre všetkých užívateľov. Vzhľadom na technológiu spracovania predstavuje tento register dohodu všetkých užívateľov o rozdelení všetkých poľnohospodárskych pozemkov alebo pozemkov slúžiacich na poľnohospodársku výrobu v katastrálnom území. Jej schválenie všetkými účastníkmi je ekvivalentom podnájomných zmlúv, pričom sa nemusia vytvárať podnájomné zmluvy medzi jednotlivými užívateľmi. Register obsahuje informácie o primeranosti podnájomných pozemkov z pohľadu bonity, výmery, vzťahu k pozemkom LPIS, teda priamym platbám a podobne.

Termíny spracovania by mali byť také, aby k 31.5. bežného roku bol rozdeľovací plán vytvorený alebo aktualizovaný a schválený účastníkmi konania a užívatelia v prípade kontrol PPA alebo okresným úradom vedia preukázať právny vzťah k užívanej pôde. Spracovaný register takisto nahrádza evidenciu, ktorú musí užívateľ poskytnúť okresnému úradu podľa §12a, ods.3 a 11.

Prečo pre §12a použiť formu pozemkových úprav

Pre každého užívateľa navrhneme riešenie, ktoré bude primerané jeho nárokom, t.j. umiestneniu pôvodných pozemkov, ich výmere, vzťahu k bonite (teda cene) a samozrejme aj vo vzťahu k priamym platbám a zvykovému užívaniu pozemkov, ak samozrejme nedôjde ku kolízii s požiadavkami iných užívateľov.

Spracovanie podľa §12a má výsledky v prípade, že sa jedná o veľké územné celky, podobné výsledkom spracovania projektov pozemkových úprav. Ak sa užívateľom alebo vlastníkom vyčlenia podnájomné pozemky (pre užívateľa sa môže vyčleniť viacero podnájomných pozemkov) v rozsahu ich vlastníctva a v súlade s pravidlami projektovania nových pozemkov a správneho užívania pozemkov (napr. v zmysle protieróznej ochrany pôdy), môžu budúce projekty pozemkových úprav prevziať existujúci stav užívania do projektu ako nový stav.

Z pohľadu projektantu pozemkových úprav je takéto spracovanie aj súčasťou prípravy na spracovanie pozemkových úprav. Vytvára bezkonfliktné nájomné a užívacie vzťahy, informuje vlastníkoch o užívaní, a v mnohých bodoch je totožné so spracovaním úvodných podkladov projektu pozemkových úprav. Ak by do procesu vstúpili aj obce, bolo by možné vytvoriť podklady, ktoré by zodpovedali úvodným podkladom pozemkových úprav, vrátane návrhu všeobecných zásad funkčného usporiadania a prípadné pozemkové úpravy by boli len jednoduchým scelením pozemkov. Vzhľadom na dĺžku trvania nájomných zmlúv by sa pre väčšinu vlastníkov zjednotili vlastnícke, nájomné a užívacie vzťahy. Ďalším benefitom by bol informačný systém, resp. pravidelne aktualizované  vlastnícke portfólio, na základe ktorého by mali vlastníci možnosť na nápravu chýb, ktoré vznikli historickým vývojom.

Spracovanie podkladov vieme každoročne aktualizovať a vytvoriť aktualizovaný rozdeľovací plán s minimálnymi nákladmi. Spracovanie podľa §12a má vysoký synergický efekt, ktorý je výhodný pre všetkých účastníkov procesu, vlastníkov, užívateľov a štát.

RNDr. Anton Julény

Zdroj
https://dennikn.sk/blog/1819494/pozemkove-upravy-12a-ii/

No­vý návrh z di­el­ne vlád­ne­ho ka­bi­ne­tu o no­ve­le Zá­ko­na č. 351/2011 Z.z. o elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­ciách, ako reak­cia na mo­men­tál­nu krí­zu spô­so­be­nú ší­re­ním ví­ru­su ti­pu Co­vid-19, zná­mym hlav­ne pod náz­vom „ko­ro­na­ví­rus“, po­va­žu­jem za neš­ťas­tné rie­še­nie. Do­kon­ca si do­vo­lím tvr­diť, že pri­ja­tá no­ve­la by zna­me­na­la po­ru­še­nie prá­va na ochra­nu súk­ro­mia de­fi­no­va­né­ho v člán­ku č.8 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach (ďa­lej ako EDĽP ale­bo Európ­sky súd). V tom­to prís­pev­ku sa bu­dem, a to na zá­kla­de vlas­tné­ho práv­ne­ho ná­zo­ru,sna­žiť zjed­no­du­še­ne a zro­zu­mi­teľ­ne vy­svet­liť dô­vo­dy, kto­ré opod­stat­ňu­jú to­to mo­je tvr­de­nie mi­ni­mál­ne v teo­re­tic­kej ro­vi­ne.

1.Európ­ska práv­na úp­ra­va a pos­tup ESĽP v prí­pa­de po­ru­še­nia práv pod­ľa čl.8 EDĽP

Čl. 8 EDĽP de­fi­nu­je prá­vo jed­not­liv­ca na reš­pek­to­va­nie súk­rom­né­ho a ro­din­né­ho ži­vo­ta. Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va sí­dlia­ci v Štras­bur­gu, vo svo­jej ju­di­ka­tú­re opa­ko­va­ne pri­po­mí­na, že ob­sa­hom toh­to člán­ku je ochra­na jed­nych z naj­dô­le­ži­tej­šich hod­nôt všeo­bec­ne chrá­ne­ných tým­to Do­ho­vo­rom, a to ľud­skej in­teg­ri­ty a ľud­skej dôs­toj­nos­ti. Do­vo­lím si te­da tvr­diť, že V prí­pa­de schvá­le­nia no­ve­ly mô­že dôjsť k nep­ri­me­ra­né­mu zá­sa­hu vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky do ochra­ny vnút­ro­per­so­nál­nej sfé­ry práv jed­not­liv­ca.

§1 člán­ku 8 to­tiž us­ta­no­vu­je:

„Kaž­dý má právo na rešpek­to­va­nie svoj­ho súkrom­ného a ro­din­ného živo­ta, oby­dlia a ko­rešpon­den­cie.“ Ide o ab­so­lút­ne prá­vo člo­ve­ka na ochra­nu svo­jích vlas­tných naj­zák­lad­nej­ších hod­nôt. Iný­mi slo­va­mi po­ve­da­né, z ob­sa­hu toh­to od­stav­ca vy­plý­va, že je vy­lú­če­ný zá­sah ve­rej­nej mo­ci do vý­ko­nu tých­to práv.

Av­šak, v §2 toh­to člán­ku­sú zá­ro­veň uve­de­né is­té li­mi­ty, v rám­ci kto­rých mož­no to­to zá­klad­né prá­vo jed­not­liv­ca ob­me­dziť j:

„Štát­ny or­gán ne­mô­že do výko­nu toh­to práva za­sa­ho­vať s výnim­kou prípa­dov, keď je to v súla­de so záko­nom a ne­vyh­nut­né v de­mok­ra­tic­kej spo­ločnos­ti v záuj­me národ­nej bez­pečnos­ti, ve­rej­nej bez­pečnos­ti, hos­po­dárske­ho bla­ho­by­tu kra­ji­ny, pred­chádzania ne­po­ko­jom ale­bo zločin­nos­ti, ochra­ny zdra­via ale­bo mo­rálky ale­bo na ochra­nu práv a slo­bôd iných.“

Európ­sky súd v rám­ci svo­jej inter­pre­tač­nej prá­vo­mo­ci de­fi­no­val, napr. v prí­pa­de „Od­iévre pro­ti FR z ro­ku 2003“, že §2 pred­pi­su­je 3 zá­klad­né pod­mien­ky, za kto­rých spl­ne­nia mô­že člen­ský štát li­mi­to­vať vý­kon prá­va na súk­rom­ný a ro­din­ný ži­vot:

1.pod­mien­ka: Zá­sah mô­že byť vy­ko­na­ný len na zá­kla­de vop­red pri­ja­té­ho vnút­roš­tát­ne­ho zá­ko­na. To zna­me­ná, že po­kiaľ by kon­krét­ny štát ne­mal reál­nu prá­vo­moc k ta­ké­mu­to zá­sa­hu pris­tú­piť, je­ho in­ge­ren­cia by bo­la po­va­žo­va­ná za práv­ne po­ru­šu­jú­cu z poh­ľa­du európ­ske­ho, a te­da zá­ro­veň aj slo­ven­ské­ho prá­va.

2.pod­mien­ka: prin­cíp ne­vyh­nut­nos­ti. Vrám­ci toh­to prin­cí­pu, štát mô­že ob­me­dziť prá­vo jed­not­liv­ca len v ne­vyh­nut­nom prí­pa­de. Inak po­ve­da­né, dô­le­ži­tosť zá­sa­hu je ne­vyh­nut­ne pot­reb­ná pre opod­stat­ne­nie zá­sa­hu vzhľa­dom na vop­red sta­no­ve­ný účel, kto­rý tým­to zá­sa­hom štát sle­du­je.

3.pod­mien­ka: exis­ten­cia le­gi­tím­ne­ho úče­lu. Nes­ta­čí len, že štát len zhod­no­tí svoj vlast­ný zá­sah ako ne­vyh­nut­ný, ale tá­to ne­vyh­nut­nosť mu­sí sle­do­vať aj is­tý vop­red ur­če­ný cieľ, kto­rý mu­sí byť zá­ro­veň dos­ta­toč­ne opod­stat­ne­ný. Tie­to cie­le sú taxatív­ne spo­me­nu­té v EDĽP. Štát mô­že te­da ob­me­dziť súk­rom­né prá­vo len v zá­uj­me: ná­rod­nej bez­peč­nos­ti, ve­rej­nej bez­peč­nos­ti,hos­po­dár­ske­ho bla­ho­by­tu kra­ji­ny,pred­chá­dzania ne­po­ko­jom ale­bo zlo­čin­nos­ti, ochra­ny zdra­via ale­bo mo­rál­ky ale­bo ochra­ny práv a slo­bôd iných.

Zá­ro­veň je nut­né po­ve­dať, že poj­my ako ne­vyh­nut­nosť, kto­ré sú vy­me­no­va­né ako le­gi­tím­ne cie­le v §3 pô­so­bia dosť vág­ne a európ­ske prá­vo tak ne­chá­va veľ­ký pries­tor pre zmluv­né stra­ny (štá­ty, kto­ré pod­pí­sa­li Do­ho­vor), up­ra­viť si svo­ju le­gis­la­tí­vu pod­ľa vlas­tnej vô­le ( vnút­roš­tát­ny zá­kon­ný rá­mec) , a nás­led­ne pos­tu­po­vať v ich me­dziach, čas­tok­rát te­da aj ob­me­dzu­jú­co, vo vzťa­hu k oso­bám, kto­ré­ho po­dlie­ha­jú je­ho ju­ris­dik­cii, v spo­ji­tos­ti s ochra­nou prá­va na reš­pek­to­va­nie osob­né­ho a ro­din­né­ho ži­vo­ta. Tá­to men­šia mie­ra po­vin­nos­tí, po­kiaľ ide o po­dria­de­nie vnút­roš­tát­nych po­riad­kov európ­ske­mu prá­vu, je od­ôvod­ne­ná tým, že čl. 8 EDĽP ob­sa­ho­vo po­ní­ma po­mer­ne veľ­ké množ­stvo so­ciál­nych ja­vov, kto­ré si vy­ža­du­jú zvý­še­nú mie­ru ich reš­pek­to­va­nia, a to z dô­vo­du exis­ten­cie rôz­no­ro­dých pos­to­jov jed­not­li­vých štá­tov vo vzťa­hu k ich vlas­tnej práv­nej úp­ra­ve. Ide nap­rík­lad o prí­pa­dy re­gis­tro­va­ných par­tnerstiev me­dzi oso­ba­mi rov­na­ké­ho poh­la­via, tran­sexuali­ty, adop­cie di­eťa­ťa ho­mo­sexuál­ny­mi pár­mi a pod. V tých­to otáz­kach te­da štát mô­že pri­jať vlas­tnú le­gis­la­tí­vu, do kto­rej európ­ske prá­vo za­sa­hu­je len mi­ni­mál­ne.

Av­šak ok­rem otá­zok ,tý­ka­jú­cich sa poh­la­via Európ­sky súd čas­tok­rát rie­ši aj si­tuácie spo­je­né s ano­nym­ný­mi pô­rod­mi ( Od­iévre pro­ti Fran­cúz­sku 2003), ur­če­niu ot­cov­stva ( Jag­gi pro­ti Švaj­čiarsku 2006), slo­bo­dy ná­zo­ru ( Goodwin pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu 1996-slo­bo­da tla­če), prá­va na ochra­nu súk­ro­mia ve­rej­ne zná­mych osôb, u kto­rých sa pred­pok­la­dá zvý­še­ná mie­ra zná­šan­li­vos­ti vo­či zá­sa­hom do ich súk­ro­mia, a to pri­már­ne zo stra­ny mé­dií ( Von Han­no­ver pro­ti Ne­mec­ku z r. 2004 a 2012, Axel Sprin­ger pro­ti Ne­mec­ku 2012) atď. V tých­to té­mach už európ­ska práv­na ochra­na va­riu­je v sú­vis­los­ti s pred­me­tom tvo­ria­cim kon­krét­nu práv­nu sku­toč­nosť. V úva­hu sa mu­sí brať aj exis­ten­cia tzv. zá­klad­né­ho štát­ne­ho prin­cí­pu, te­da akej­si us­tá­le­nej mo­rál­nej nor­my ref­lek­tu­jú­cej his­to­ric­ko-spo­lo­čen­ský vý­voj a tra­dí­cie da­né­ho štá­tu. Nap­rík­lad v prí­pa­de Fran­cúz­sko pro­ti Od­iévre 2003,sa dos­pe­lá že­na do­má­ha­la zis­te­nia, kto je jej bio­lo­gic­kou mat­kou. Za nor­mál­nych okol­nos­ti, by súd mo­hol ur­čiť, že sa jed­ná o zá­klad­né prá­vo oso­by, kto­ré­ho efek­tív­na ochra­na mô­že mať reál­ny do­pad pre jej osob­nost­ný vý­voj a iden­ti­tu.Av­šak, prob­lém prí­pa­du spo­čí­va v tom, že vo Fran­cúz­sku od ro­ku 1941 pla­tí zá­kon o tzv. „ac­couche­ment sous X“, kto­rý op­ráv­ňu­je bu­dú­cu mat­ku po­žia­dať o uta­je­nie jej vlas­tnej iden­ti­ty, a zá­ro­veň sa zriecť svoj­ho ma­ter­stva vo vzťa­hu k no­vo­na­ro­de­né­mu di­eťa­ťu. Ten­to vy­ššie spo­me­nu­tý prí­pad sa tý­ka prá­ve otáz­ky ano­nym­né­ho pô­ro­du, a Európ­sky súd bol te­da po­vin­ný zob­rať na zre­teľ kon­krét­ne sku­toč­nos­ti prí­pa­du, a te­da me­ri­tór­ne roz­hod­núť, že i keď prá­vo poz­nať svo­jich ro­di­čov je zá­klad­ným prá­vom oso­by na ochra­nu jej súk­rom­né­ho ži­vo­ta, mu­sí ta­kis­to reš­ke­to­vať aj exis­ten­ciu prá­va mat­ky na ochra­nu jej iden­ti­ty. Súd nás­led­ne roz­ho­dol, že Fran­zús­ko ne­po­ru­ši­lo čl.8 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru z dô­vo­du, že je­ho úra­dy od­miet­li sťa­žo­va­teľ­ke sprís­tup­niť in­for­má­cie o jej mat­ke. To­to od­op­re­tie bo­lo le­gi­tím­ne aj z dô­vo­du dl­ho­do­bej účin­nos­ti zá­ko­na pri­ja­té­ho v ro­ku 1946,kto­rý ikeď oje­di­ne­lý v po­rov­na­ní s le­gis­la­tí­vou os­tat­ných člen­ských štá­tov, ref­lek­tu­je is­té, vo Fran­cúz­sku dl­ho­do­bo za­uží­va­né op­rá­ve­nie ma­tiek vzdať sa ano­nym­ne svoj­ho di­eťa­ťa.

Súd te­da pos­tu­pu­je v kaž­dom prí­pa­de oso­bit­ne, čím zá­ro­veň for­mu­je európ­ske prá­vo v sú­vis­los­ti s ochra­nou práv a slo­bôd jed­not­liv­ca. Vo ve­ľa prí­pa­doch, ke­dy by bež­ný laik v ob­las­ti prá­va ľud­sky zhod­no­til, že ide o jas­né po­ru­še­nie prá­va oso­by, si mu­sí uve­do­miť, že úlo­hou sú­du je roz­hod­nuť ta­kým spô­so­bom, aby zá­ro­veň za­cho­val rela­tív­nu rov­no­vá­hu me­dzi dvo­mi vzá­jom­ne kon­fron­to­va­ný­mi zá­uj­ma­mi- štát­no spo­lo­čen­ským a in­di­vi­duál­no-osob­ným.

Te­da, v sú­vis­los­ti so spo­mí­na­nou no­ve­lou, kto­rú pre­dos­tre­la Vlá­da SR v sú­vis­los­ti s mo­ni­to­ro­va­ním súk­rom­ných te­le­fo­nic­kých ho­vo­rov osôb, sa vy­tvá­ra pries­tor pre po­dob­nú kon­fron­tá­ciu. Na jed­nej stra­ne sto­jí štát a je­ho zá­ujem pri­jať, na zá­kla­de poz­me­ne­né­ho zá­ko­na, opat­re­nie, od­po­čú­vať a sle­do­vať všet­ky oso­by na­chá­dza­jú­ce sa na úze­mí SR, a tým pá­dom evi­den­tne za­sa­ho­vať do ich súk­rom­nej sfé­ry. Na dru­hej stra­ne exis­tu­je prá­vo tých­to osôb na reš­pek­to­va­nie ich súk­rom­né­ho a ro­din­né­ho ži­vo­ta ( čl.8 EDĽP a člán­ky 16 ods.1 a 19 ods.2 Ústa­vy SR).

2.Ju­ris­dik­cia ESĽP v otáz­ke te­le­fo­nic­kých od­po­čú­va­ní

V otáz­ke od­po­čú­va­nia te­le­fo­nic­kých roz­ho­vo­rov a mo­ni­to­ro­va­nia po­hy­bu exis­tu­je nie­koľ­ko pre­doš­lých roz­hod­nu­tí ESĽP:

V ro­ku 2015, ESĽP roz­ho­do­val prí­pad, v kto­rom bol ad­vo­kát (sťa­žo­va­teľ) za­stu­pu­jú­ci is­tú ob­chod­nú spo­loč­nosť po­doz­ri­vú z ne­le­gál­nej eko­no­mic­kej tres­tnej čin­nos­ti, na zá­kla­de zá­ko­na pri­ja­té­ho ru­mun­skou vlá­dou s ča­so­vým ob­me­dze­ní na do­bu 30 dní, od­po­čú­va­ný v roz­ho­vo­roch so svo­jim klien­tom. Súd v tom­to roz­hod­nu­tí potvr­dil, že nah­rá­va­nie osob­ných te­le­fón­nych kon­ver­zá­cii spa­dá pod práv­nu úp­ra­vu člán­ku 8 EDĽP, pre­to­že pred­sta­vu­je zá­sah do ob­las­ti súk­ro­mia oso­by, a to kon­krét­ne do je­ho prá­va na uta­je­nú osob­nú ko­reš­pon­den­ciu.Z dô­vo­du,že pri­ja­té zá­kon­né opat­re­nie bo­lo vop­red ur­če­né len pre od­po­čú­va­nie spolu­ma­ji­te­ľov a za­mes­tnan­cov spo­loč­nos­ti, súd roz­ho­dol o ne­zá­kon­nos­ti za­sa­ho­va­nia do taj­nos­ti tých roz­ho­vo­rov, kto­ré bo­li ve­de­né aj s oso­bou sťa­žo­va­te­ľa.

Tre­ba do­dať, že vo všeo­bec­nos­ti európ­sky súd roz­ho­du­je o po­ru­še­ní práv v dvoch vzťa­ho­vo-práv­nych ro­vi­nách. Pr­vú ro­vi­nu tvo­rí tzv. ho­ri­zon­tál­ny vzťah, kto­rý pred­sta­vu­je vzá­jom­nú inter­ak­ciu me­dzi fy­zic­ký­mi oso­ba­mi (ale­bo aj práv­nic­ký­mi).Ten­to vzťah je cha­rak­te­ris­tic­ký tým, že za nor­mál­nych okol­nos­tí je z ne­ho vy­lú­če­ný do­sah štá­tu a sub­jek­ty toh­to vzťa­hu vy­ko­ná­va­jú svo­je prá­va sa­mos­tat­ne.Úlo­hou štá­tu je len vy­tvo­riť ta­ké pod­mien­ky, aby súk­rom­nop­ráv­ne sub­jek­ty ma­li za­bez­pe­če­nú dos­ta­toč­nú ochra­nu svo­jich práv. Štát za­sa­hu­je len v ne­vyh­nut­ných prí­pa­doch zväč­ša po­kiaľ dôj­de k po­ru­še­niu práv su­bej­ktum kto­ry sa nás­led­ne do­vo­lá­va ochra­ny svoj­ho prá­va nap­rík­lad po­da­ním ža­lo­by na sú­de. Dru­hú ro­vi­nu pred­sta­vu­je ver­ti­kál­ny vzťah me­dzi štá­tom a fy­zic­kou oso­bou, (po­dob­ne ako vo vy­ššie spo­me­nu­tom prí­pa­de.) Je pot­reb­né si uve­do­miť,že štát zod­po­ve­dá za po­ru­še­nie práv zo stra­ny je­ho ve­rej­ných či­ni­te­ľov. Mô­že ísť o po­li­ti­kov (napr. pri­ja­tím nor­ma­tív­ne­ho práv­ne­ho ak­tu, kto­rý po­ru­šu­je prá­va fy­zic­kých osôb.Štát­na zod­po­ved­nosť mô­že vznik­núť aj na zá­kla­de proti­práv­ne­ho roz­hod­nu­tia sú­du či správ­ne­ho or­gá­nu, ale rov­na­ko aj neop­ráv­ne­ným zá­sa­hom prís­luš­ní­ka po­li­caj­né­ho zbo­ru a pod.)To, či sa súd prik­lo­ní k ochra­ne práv jed­not­liv­ca ale­bo up­red­nos­tní zá­ujem štá­tu, zá­le­ží od kon­kré­tej ka­te­gó­rie práv a od po­va­hy vznik­nu­tej práv­nej sku­toč­nos­ti.Nap­rík­lad v prí­pa­de prá­va na prís­tup k slo­bod­ným voľ­bám je európ­sky sud­ca po­mer­ne dosť opatr­ný v spo­ji­tos­ti s roz­ho­do­va­ním v nep­ros­pech štá­tu, na­koľ­ko ob­lasť úp­ra­vy vo­leb­né­ho sys­té­mu či pod­mie­nok tý­ka­jú­cich sa ak­tív­ne­ho ale­bo vo­leb­né­ho prá­va je v pre­važ­nej čas­ti po­ne­cha­ná pre in­di­vi­duál­ne roz­hod­nu­tie kaž­dé­ho štá­tu sa­mos­tat­ne. Súd za­sa­hu­je len v prí­pa­de, keď zis­tí, že štát­na úp­ra­va po­li­tic­kých práv ne­ko­reš­pon­du­je so zá­klad­ný­mi prin­cíp­mi de­mok­ra­cie ,čím nás­led­ne do­chá­dza po­ru­še­niu v ich sa­mot­nom zá­kla­de.

V prí­pa­de ochra­ny prá­va na súk­rom­ný a ro­din­ný ži­vot je mie­ra štát­nej svoj­vô­le de­fi­no­va­ná v kaž­dej vzťa­ho­vej pod­ka­té­go­rí od­liš­ne. Ako som už spo­mí­nal v prí­pa­de otáz­ky poh­la­via súd ne­mô­že roz­ho­do­vať sche­ma­tic­ky, ale je po­vin­ný sle­do­vať, či na me­dziš­tát­nej úrov­ni exis­tu­je as­poň väč­ši­no­vý kon­sen­zus. Na­vy­še v kaž­dej z tých­to ka­té­go­rii práv­nych vzťa­hov exis­tu­je množ­stvo čo i len mi­ni­mál­ne od­liš­ných sku­toč­nos­tí, kto­ré mô­žu mať roz­ho­du­jú­ci do­pad pre ko­neč­né zne­nie súd­ne­ho roz­hod­nu­tia. Nap­rík­lad v po­rov­na­ní s roz­hod­nu­tím v prí­pa­de Od­iévre ( ano­nym­ný pô­rod), v kau­ze Gas­kin pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu z r. 1989, súd roz­ho­dol, že ža­lob­ca má prá­vo poz­nať svoj­ho bio­lo­gic­ké­ho ot­ca. Pri­tom vo svo­jej pod­sta­te sa jed­na­lo o dva to­tož­né prí­pa­dy, ke­dy sa sťa­žo­va­te­lia do­má­ha­li ochra­ny rov­na­ké­ho zá­uj­mu, a to poz­nať svo­ju vlas­tnú osob­nú iden­ti­tu, kto­rá spa­dá pod ochran­ný rá­mec čl. 8. Od­liš­né sku­toč­nos­ti sa v prí­pa­de Gas­kin tý­ka­li to­ho,že otec, kto­rý po­čas ži­vo­ta od­mie­tal pod­stú­pe­nie bio­lo­gic­ké­ho tes­tu, po ča­se zom­rel, a sťa­žo­va­teľ mal už vy­še 60 ro­kov, ke­dy súd skon­šta­to­val, že vzhľa­dom na no­vé okol­nos­ti má sťa­žo­va­teľ prá­vo na vy­ko­na­nie exhu­má­ciue oso­by, u kto­rej exis­to­va­la dos­ta­toč­ne veľ­ká prav­de­po­dob­nosť, že sa bio­lo­gic­ké tes­ty pre ur­če­nie ot­cov­stva na­ko­niec potvr­dia.

Po­kiaľ ide o práv­nu úp­ra­vu ochran­ny ko­reš­pon­den­cie, pod kto­rú spa­dá aj ochra­na súk­ro­mia v rám­ci te­le­fo­nic­ké­ho roz­ho­vo­ru, súd roz­ho­du­je pre­važ­ne v pros­pech fy­zic­kých osôb. Vzhľa­dom na súk­rom­ný cha­rak­ter vzťa­hov, ide o vý­me­nu cit­li­vých in­for­má­cií,kto­ré je štát po­vin­ný chrá­niť nie­len z po­zí­cie pl­ne­nia ne­ga­tív­nych po­vin­nos­tí (pa­sív­ny ele­ment-zdr­žať sa,ne­za­sa­ho­vať do ho­ri­zon­tál­nych vzťa­hov me­dzi jed­not­liv­ca­mi), ale ta­kis­to aj po­vin­nos­tí po­zi­tív­nych (ak­tív­ny ele­ment- pri­jí­mať pred­pi­sy a vy­ko­ná­vať opat­re­nia na pred­chá­dzanie, za­sta­ve­nie ale­bo od­strá­ne­nie ne­ga­tív­nych zá­sa­hov do tej­to súk­rom­nej sfé­ry).

Za po­zor­nosť sto­jí struč­ná pre­zen­tá­cia niek­to­rých roz­hod­nu­tí Európ­ske­ho sú­du v tej­to prob­le­ma­ti­ke.

Prin­ci­piál­nym prí­pa­dom je Klass pro­ti Ne­mec­ku z 1978, v kto­rom európ­sky súd pres­kú­ma­val zá­sah štát­nej mo­ci na zá­kla­de pri­ja­té­ho zá­ko­na, kto­rý op­ráv­ňo­val od­po­čú­vať te­le­fo­nic­ké roz­ho­vo­ry me­dzi súk­rom­ný­mi oso­ba­mi. Iš­lo o reak­ciu na te­daj­šie zvý­še­né ri­zi­ko hro­zia­ce­ho te­ro­riz­mu.Sťa­žo­va­te­lia sa nás­led­ne ob­rá­ti­li na ESĽP z dô­vo­du po­ru­še­nia ich prá­va na súk­ro­mie. Dô­le­ži­té je poz­na­me­nať, že zá­kon ne­bol v tej do­be eš­te uve­de­ný do účin­nos­ti. V tom­to prí­pa­de súd skon­šta­to­val, že exis­ten­cia kon­krét­nej pri­ja­tej práv­nej nor­my, kto­rá eš­te ne­na­do­bud­la účin­nosť, nep­red­sta­vo­va­la nep­ri­me­ra­ný zá­sah do práv navr­ho­va­te­ľov. Na­vy­še, ne­mec­ký zá­ko­no­dar­ca sle­do­val jej pri­ja­tím le­gi­tím­ny účel ochra­ny ná­rod­nej bez­peč­nos­ti a ve­rej­né­ho po­riad­ku pod­ľa §2 čl. 8 EDĽP. Súd na­vy­še pou­ká­zal na fakt,že aj ke­by neb­ral v úva­hu le­gi­tím­nosť cie­ľa, zá­kon z dô­vo­du je­ho neú­čin­nos­ti pria­mo ne­za­sa­ho­val do súk­rom­nej sfé­ry sťa­žo­va­te­ľov. Roz­ho­dol te­da, že v da­nom prí­pa­de neš­lo o po­ru­še­nie čl.8 zo stra­ny ne­mec­ké­ho štá­tu.

V prí­pa­de Ma­lo­ne pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu z 1984, doš­lo k od­po­čú­va­niu te­le­fo­nic­kej ko­mu­ni­ká­cie, kto­ré ESĽP kla­si­fi­ko­val ako po­ru­šu­jú­ce čl.8, z dô­vo­du, že bo­lo vy­ko­na­né na­priek neexis­ten­cii vop­red pri­ja­té­ho zá­ko­na. Nao­pak v prí­pa­de Krus­lin pro­ti Fran­cúz­sku z r.1990 bo­lo od­po­čú­va­nie vy­ko­na­né sí­ce vy­ko­na­né zá­kon­nym spô­so­bom, av­šak v sú­vis­los­ti s ne­dos­ta­toč­ným de­fi­no­va­ním op­ráv­ne­ných zá­sa­ho­vých pos­tu­pov roz­ho­dol súd v pros­pech navr­ho­va­te­ľa.

V ro­ku 2005 ESĽP roz­ho­do­val o op­ráv­nos­ti od­po­čú­va­nia te­le­fo­nic­kých roz­ho­vo­rov väz­ňov v te­le­fo­nic­kej mies­tnos­ti vä­zen­ské­ho za­ria­de­nia v prí­pa­de Wise pro­ti Fran­cúz­sku. Ta­kis­to sa prik­lo­nil k ochra­ne súk­rom­né­ho zá­uj­mu, pre­to­že od­po­čú­va­nie väz­ňov bo­lo ner­pi­me­ra­né sle­do­va­né­mu cie­ľu.Kon­krét­ne zá­ujem štát­nych zlo­žiek pre­sa­ho­val hra­ni­cu ochra­ny ve­rej­né­ho zá­uj­mu, na­koľ­ko bo­lo preu­ká­za­né, že hlav­ným cie­ľom ve­rej­ných či­ni­te­ľov bo­lo sle­do­vať osob­ný ro­din­ný ži­vot tých­to väz­ňov, kto­rý pred­sta­vu­je vý­luč­ne in­tím­nu zlož­ku súk­rom­né­ho ži­vo­ta člo­ve­ka.

Mož­ný do­pad pri­ja­tia no­ve­ly zo stra­ny SR vo vzťa­hu k európ­ske­mu prá­vu

Po­kiaľ ide o si­tuáciu sú­vi­sia­cu s plá­no­va­nou no­ve­lou zá­ko­na o elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­ciách na Slo­ven­sku, v skrat­ke pred­sta­vím vlast­ný sub­jek­tív­ny práv­ny ná­zor v tej­to otáz­ke, a to s tým, že sa bu­dem zá­ro­veň opie­rať o pre­doš­lé pos­tu­py ESĽP v po­dob­ných prí­pa­doch, a sa­moz­rej­me o zá­klad­né prin­cí­py, na kto­rých je pos­ta­ve­ná všeo­bec­ná úp­ra­va ľud­ských práv. Ta­kis­to mu­sím po­dot­knúť, že tou­to ana­lý­zou nie som ov­plyv­ne­ný žiad­ný­mi po­li­tic­ký­mi ná­zor­mi, ale vy­chá­dzam čis­to z fak­tov da­nej si­tuácie. Mož­no skon­šta­to­vať, že tá­to časť je akou­si si­mu­lá­ciou roz­ho­do­va­nia Európ­ske­ho sú­du, po­kiaľ by bol kon­fron­to­va­ný s po­dob­nou otáz­koum, čím však v źiad­nom prí­pa­de ne­vyv­ra­ciam,že by nez­vo­lil iný druh práv­nej inter­pre­tá­cie.

V prí­pa­de, ak by Európ­sky súd roz­ho­do­val o po­ten­cio­nál­nom zá­sa­hu Slo­ven­skej re­pub­li­ky do prá­va na súk­ro­mie z dô­vo­du pri­ja­tia tej­to no­ve­ly zá­ko­na,je zrej­jmé, že by pos­tu­po­val kla­sic­ky, t.j. na zá­kla­de ove­re­nia troch pod­mie­nok, kto­rých spl­ne­nie je ne­vyh­nut­né pre ur­če­nie po­ru­še­nia čl.8 zo stra­ny Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Pr­vou pod­mien­kou, kto­rú by bol súd po­vin­ný ove­riť, je sa­moz­rej­me exis­ten­cia le­gál­nej bá­zy, kto­rá by opod­stat­ňo­va­la zá­sah štá­tu do súk­rom­nej sfé­ry. V tom­to prí­pa­de by te­da pod­mien­ka bo­la spl­ne­ná, pre­to­že to­to ob­me­dzu­jú­ce opat­re­nie má vznik­núť prá­ve na zá­kla­de chys­ta­nej no­ve­ly zá­ko­na o elek­tro­nic­kých ko­mu­ni­ká­ciách. Súd zvyk­ne ta­kis­to ove­ro­vať, či kon­krét­ny zá­kon je dos­ta­toč­ne prís­tup­ný pre ve­rej­nosť. Inak po­ve­da­né skú­ma,či sa ne­jed­ná o pred­pis, o kto­ré­ho pri­ja­ti a účin­nos­ti ne­moh­la ve­rej­nosť ve­dieť, a to z dô­vo­du ne­dos­ta­toč­né­ho in­for­mo­va­nia spo­loč­nos­ti zo stra­ny pred­sta­vi­te­ľov štá­tu. Tá­to pod­mien­ka tzv. ak­ce­si­bi­li­ty by bo­la spl­ne­ná te­da tak­tiež.Ta­kis­to zne­nie zá­ko­na mu­sí byť dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né, aby ne­doš­lo k svoj­vol­né­mu pou­ží­va­niu štát­nej mo­ci.

Po­kiaľ ide o dru­hú pod­mien­ku, súd mu­sí ove­riť, či by po­dob­ný zá­sah bol v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti ne­vyh­nut­ný vhľa­dom na účel, kto­rý štát tou­to in­ge­ren­ciou sle­do­val. Op­ro­ti pod­mien­ke č.1, tre­ba poz­na­me­nať, že zvyš­né dve pred­sta­vu­jú pre Európ­sky súd ove­ľa väč­šie kom­pli­ká­cie, a to z dô­vo­du vág­nos­ti pou­ži­tých ter­mí­nov. Vzni­ká tak veľ­ký pries­tor pre sub­jek­tív­ny ná­zor sú­du.Je dô­le­ži­té spo­me­núť,že ve­ľak­rát sa jed­ná o prí­pa­dy, ke­dy je zá­ro­veň me­ri­tór­ne roz­hod­nu­tie spô­so­bi­lé vy­tvá­rať is­té po­chyb­nos­ti u znač­nej čas­ti ve­rej­nos­ti. Naj­väž­šie ri­zi­ko pre vy­da­nie po­chyb­né­ho roz­hod­nu­tia vzni­ká hlav­ne v otáz­kach, ke­dy je pre súd oso­bit­ne ťaž­ké roz­hod­núť, kto­rý z dvoch op­ro­ti se­be sto­ja­cich zá­uj­mov up­red­nos­tní. Vo všeo­bec­nos­ti, ne­vyh­nut­nosť vstu­pu štá­tu do ob­las­ti in­teg­ri­ty oso­by mu­sí byť dos­ta­toč­ne veľ­ká na to, aby jej od­ôvod­ne­nosť ne­vyt­vá­ra­la znač­nú mie­ru po­chyb­nos­tí. Z iných roz­hod­nu­tí ESĽP, sa dá tá­to ne­vyh­nut­nosť de­duk­tív­ne inter­pre­to­vať ako tzv. „ul­ti­ma ra­tio“. Ide te­da o pos­led­nú kraj­nú mož­nosť, ako za­me­dziť oh­ro­ze­niu spo­lo­čen­sko-štát­ne­ho zá­uj­mu. V prí­pa­de mož­né­ho pri­ja­tia toh­to ob­me­dzu­jú­ce­ho opat­re­nia zo stra­ny vlá­dy SR, je pot­reb­né aby sa súd pod­rob­ne oboz­ná­mil so skut­ko­vým sta­vom, te­da pod­rob­ný­mi de­tail­mi, kto­rých exis­ten­cia pri­nú­ti­la vlá­du na pri­ja­tie ta­kej­to no­ve­ly. Vie­me, že ko­ro­na­ví­rus v sku­toč­nos­ti pred­sta­vu­je váž­nu hroz­bu na­ka­ze­nia u veľ­kej čas­ti po­pu­lá­cie, a že všet­ky štá­ty na­pad­nu­té tým­to ví­ru­som pos­tup­ne pri­jí­ma­jú rad reš­trik­tív­nych opat­re­ní, kto­rý­mi mu­sia ne­vyh­nut­ne pris­tú­piť ku li­mi­tá­cii niek­to­rých zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd. Ob­me­dzu­je sa nap­rík­lad voľ­nosť po­hy­bu, zdru­žo­va­cie a zlu­čo­va­cie prá­vo ale­bo do­chá­dza k od­lo­že­niu ko­na­nia vo­lieb. Ta­kis­to, tá­to ší­ria­ca sa ná­ka­za má do­pad na rad vý­znam­ných so­ciál­nych práv, a to hlav­ne v eko­no­mic­kej ob­las­ti. Na tom, že tie­to opat­re­nia sú,aj za ce­nu ne­ga­tív­ne­ho do­pa­du na vý­kon zá­klad­ných práv člo­ve­ka, sa zhod­ne­me všet­ci. Ale aký do­pad na spo­loč­nosť mô­že pred­sta­vo­vať zá­ko­nom schvá­le­né sle­do­va­nie a nah­rá­va­nie te­le­fo­nic­kých roz­ho­vo­rov na sa­mot­nú ochra­nu in­teg­ri­ty jed­not­liv­ca? V tom­to prí­pa­de by sa už evi­den­tne jed­na­lo o in­ge­ren­ciu do toh­to ľud­ské­ho prá­va v sa­mot­nej je­ho pod­sta­te. Te­le­fo­nic­ké roz­ho­vo­ry me­dzi fy­zic­ký­mi oso­ba­mi, ako sú­časť prá­va na súk­rom­nú ko­reš­pon­dciu, to­tiž pred­sta­vu­jú ab­so­lút­nu in­tím­nu zlož­ku súk­ro­mia ľud­skej oso­by. Ta­ký­to zá­sah sú vo vy­ššej mie­re po­vin­né zná­šať oso­by vy­ko­ná­va­jú­ce is­tý druh po­vo­la­nií v rám­ci ob­chod­nej ale­bo inej ve­rej­nej čin­nos­ti, kto­ré nep­red­sta­vu­jú cha­rak­ter osob­nej po­va­hy ( potvr­de­né napr. ná­le­zom ÚS ČR 2299/17).

Pod­ľa môj­ho osob­né­ho ná­zo­ru, by tá­to mie­ra ne­vyh­nut­nos­ti zá­sa­hu ne­ma­la byť iden­ti­fi­ko­va­ná ako pri­me­ra­ne dos­ta­toč­ná na to, aby štát mo­hol po­dob­ným ra­di­kál­nym spô­so­bom vstú­piť do osob­ných práv jed­not­liv­cov. V pr­vom ra­de tre­ba zob­rať na zre­teľ množ­stvo zis­te­ných na­ka­ze­ní ľu­dí na úze­mi SR,kto­ré je v po­rov­na­ní s iný­mi štát­mi ako nap­rík­lad Ta­lian­sko,ale­bo Fran­cúz­sko ( kto­ré k ta­ké­mu­to zá­sa­hu do­po­siaľ nep­ris­tú­pi­li) stá­le ne­patr­né. Iš­lo by te­da o po­ru­še­nie prin­cí­pu pro­po­cio­na­li­ty me­dzi mie­rou ne­vyh­nu­teľ­nos­ti zá­sa­hu a reál­ne exis­tu­jú­cim spo­lo­čen­ským sta­vom. Je prav­dou, že v Se­ver­nej Kó­rei doš­lo k schvá­le­niu po­dob­né­ho mo­ni­to­ro­va­nia osôb v rám­ci ich osob­ných te­le­fo­nic­kých roz­ho­vo­rov ale­bo vy­uží­va­nia pla­tob­ných ka­riet, av­šak ide o kra­ji­nu, v kto­rej je si­tuácia znač­ne váž­nej­šia ako v prí­pa­de SR. Na­vy­še v Se­ver­nej Kó­reiy je up­lat­ňo­va­ný re­žim, kto­rým vlád­na moc bež­ne pris­tu­pu­je k ra­di­kál­ne­mu ob­me­dzeniu vý­kon zá­klad­ných práv a slo­bôd, kto­ré ma­jú v zá­pad­ných de­mok­ra­tic­kých kra­ji­nách hlav­né pos­ta­ve­nie, kto­ré pod­mie­ňu­je exis­ten­ciu sa­mot­nej de­mok­ra­cie. Ta­kis­to dô­le­ži­ty je fakt, že tr­va­nie účin­nosť­ti prip­ra­vo­va­nej no­ve­ly by ma­lo byť ob­me­dze­né iba dov­te­dy, po­kým ne­bu­de od­strá­ne­né extrém­ne ri­zi­ko ná­ka­zy (v prí­pa­de,že by exis­to­va­lo). Po­kiaľ by to­to poz­me­ne­nie bo­lo plat­né až do kon­ca de­cem­bra (tak ako to plá­nu­je sú­čas­ná vlá­da), tak vzhľa­dom na po­čet mo­men­tál­ne na­ka­ze­ných osôb v SR by sa jed­na­lo o exten­zív­ne predĺže­nie je­ho plat­nos­ti a účin­nos­ti.

Tre­tia pod­mien­ka: Vo svo­jom roz­hod­nu­ti v sú­vis­los­ti s prí­pa­dom Klass pro­ti Ne­mec­ku 1978, Európ­sky súd skon­šta­to­val, že je po­vin­ný, aby v po­dob­ných prí­pa­doch ove­ril, či pri svo­jom za­sa­ho­va­ní do zá­klad­ných práv štát zá­ro­veň dbal na to, že svoj zá­sah ob­me­dzí len na účel ne­vyh­nut­nej ochra­ny spo­loč­nos­ti, a te­da neoh­ro­zí exis­ten­ciu prá­va na ochra­nu súk­ro­mia v je­ho sa­mot­nej pod­sta­te. Vzhľa­dom na fakt, že pod­mien­ka 2 a 3 sú, a to vo veľ­mi znač­nej mie­re, vzá­jom­ne pod­mie­ne­né, je dô­le­ži­té si uve­do­miť, že mie­ra ne­vyh­nut­nos­ti bu­de vždy zá­vi­sieť od mie­ry opod­stat­ne­nos­ti ur­če­nia le­gi­tím­ne­ho cie­ľa zo stra­ny vlá­dy. V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né po­lo­žiť si otáz­ku: „Sú štát­na bez­peč­nosť a ve­rej­ný po­ria­dok SR oh­ro­ze­né v ta­kej mie­re, že je pot­reb­né pri­jať opat­re­nie, kto­ré umož­ní vlá­de vstu­po­vať do naj­in­tím­nej­ších sfér ochra­ny ich vlas­tné­ho súk­ro­mia?“

Dô­le­ži­té je, aby ESĽP v da­nej si­tuá­cii ve­ri­fi­ko­val kon­krét­ny ob­sah navr­ho­va­nej zá­kon­nej no­ve­ly. Tá­to no­ve­la to­tiž vy­tvá­ra pries­tor pre vznik­nu­tie ra­dy kon­krét­nych práv­nych prob­lé­mov v súk­rom­nop­ráv­nych či ve­rej­nop­ráv­nych vzťa­hoch (pro­ces­né úko­ny,po­jed­ná­va­nie na sú­doch,vy­hlá­se­nie kon­kur­zu, ob­me­dzenie zá­lož­né­ho prá­va a draž­by, ov­me­dzenie zá­ka­zu uzat­vá­ra­nia zmlúv pri ve­rej­nom ob­sta­rá­va­ní na úče­ly za­bez­pe­čo­va­nia ochra­ny ve­rej­né­ho ži­vo­ta a zdra­via).

V prí­pa­de ob­me­dzenia zá­ka­zu uzat­vá­ra­nia zmlúv v rám­ci ve­rej­né­ho ob­sta­rá­va­nia s oso­ba­mi ne­za­pí­sa­ný­mi v re­gis­tri par­tne­rov ve­rej­né­ho sek­to­ra v sú­vis­los­ti so za­bez­pe­če­ním ochra­ny ži­vo­ta a zdra­via zá­kon us­ta­no­vu­je, že to­to ob­me­dzenie ne­má v sú­vis­los­ti s ob­me­dze­ním je­ho účin­nos­ti len na do­bu tr­va­nia mo­men­tál­nej krí­zo­vej si­tuácie len pre­chod­ný cha­rak­ter, ale uvá­dza, že k po­dob­né­mu ob­me­dzeniu mô­že vlá­da pris­tú­piť aj po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu či mi­mo­riad­nej si­tuá­cii v bu­dúc­nos­ti.

Zá­ver:

Zhr­núc v zá­ve­re všet­ky fak­ty v ich in­di­vi­duál­nej aj spo­loč­nej sú­vis­los­ti si do­vo­lím skon­šta­to­vať, že po­kiaľ by sa poš­ko­de­né oso­by roz­hod­li po­dať in­di­vi­duál­nu sťaž­nosť na ESĽP (po vy­čer­pa­ní všet­kých dos­tup­ných op­rav­ných pros­tried­kov na vnút­roš­tát­nej úrov­ni), a to z dô­vo­du nep­ri­me­ra­né­ho zá­sa­hu do ich prá­va na súk­rom­ný a ro­din­ný ži­vot pod­ľa čl. 8 EDĽP, ale ta­kis­to nap­rík­lad aj pod­ľa čl.6 (v sú­vis­los­ti s po­ru­še­ním ich prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie v sú­vis­los­ti s ob­me­dze­ním ich prá­va na vy­uži­tie dos­tup­ných pro­ces­nop­ráv­nych úko­nov, súd by roz­ho­dol v pros­pech tých­to sťa­žo­va­te­ľov, na­koľ­ko mie­ra ne­vyh­nut­nos­ti a ne­dos­ta­toč­né­ho od­ôvod­ne­nia exis­ten­cie reál­ne­ho cie­ľa, by ho op­ráv­ňo­va­la prik­lo­niť sa k ochra­ne ich osob­né­ho súk­rom­né­ho zá­uj­mu, a te­da by od­sú­dil Slo­ven­skú re­pub­li­ku za po­ru­še­nie prá­va na reš­pek­to­va­nie súk­rom­né­ho a ro­din­né­ho ži­vo­ta pod­ľa čl.8, prí­pad­ne prá­va na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie pod­ľa čl.6 EDĽP (za po­ru­še­nie jed­né­ho z nich, kaž­dé­ho zvlášť, ale­bo v kom­bi­ná­cii).

Mgr. Peter Koska

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a818-preco-vladny-navrh-zakona-o-elektronickych-komunikaciach-zasahoval-do-prava-na-sukromie

Úvod

Problematika omylu predstavuje stabilnú súčasť teórie trestného práva. Slovenský trestný zákon neobsahuje explicitnú úpravu týchto otázok (s výnimkou putatívnej nutnej obrany v ustanovení § 25 ods. 4, ktoré na tomto mieste nebudeme analyzovať), čo len podčiarkuje význam trestnoprávnej náuky v tejto súvislosti, nakoľko práve vedou trestného práva (vychádzajúc z všeobecných ustanovení o trestnej zodpovednosti obsiahnutých v prvom diele prvej hlavy prvej časti Trestného zákona) je determinovaná aplikačná prax. Pre úplnosť treba ešte dodať, že s pojmom omyl samotný trestný zákon pracuje, avšak jedná sa o omyl na strane inej osoby, než páchateľa (spravidla to bude poškodený). Konkrétne ide o ustanovenie § 122 ods. 6 kde je definovaný spôsob spáchania TČ ľsťou, pričom sa jedná o jeden zo závažnejších spôsobov konania v zmysle § 138 písm. f). V tejto súvislosti teda môže byť dôsledkom vyvolania omylu páchateľom aplikácia kvalifikovanej skutkovej podstaty. Taktiež niektoré základné skutkové podstaty explicitne obsahujú znak omyl, či lesť (napr. trestné činy podvodov, s výnimkou kapitálového a daňového, obmedzovanie slobody pohybu). V týchto prípadoch je existencia omylu (resp. použitia ľsti, čo je širší pojem) nevyhnutnou podmienkou vzniku trestnej zodpovednosti. Podrobnejšia analýza omylu z tejto perspektívy však nie je predmetom predkladaného príspevku a v ďalšom texte sa budeme venovať výlučne omylu na strane páchateľa.

Omyl – pojem, klasifikácia, právne dôsledky

Podľa dlhodobo etablovanej základnej definície je omylom nezhoda páchateľovho vnímania so skutočnosťou a to preto, že si niektorú skutočnosť vôbec neuvedomil, alebo preto, že mal o nej sám nesprávnu predstavu. Problematika omylu úzko súvisí s otázkou zavinenia, možno sa stretnúť s názorom, že omyl predstavuje zrkadlový obraz zavinenia, či zavinenie „naruby“.

S uvedeným tvrdením sa možno stotožniť, avšak iba čiastočne, nakoľko v nezanedbateľnom množstve prípadov s omylom na strane páchateľa nebudú spojené právne následky, ktoré by viedli k odlišnému záveru o vine v porovnaní so stavom, keď by k omylu nedošlo.

Teória je v zásade ustálená aj v otázke klasifikácie omylov. Prvotné členenie predstavuje diferenciácia medzi všeobecnými a osobitnými prípadmi omylu. Za osobitné prípady omylu sa považuje:

■      omyl v predmete útoku (error in obiecto, error in persona) – v tomto prípade dochádza u páchateľa k nevedomej zámene predmetu útoku, páchateľ teda útočí na predmet A, hoci v jeho predstave sa jedná o predmet B napríklad páchateľ chce poškodiť motorové vozidlo konkrétnej osoby, avšak poškodí rovnaký model podobnej farby patriaci inému. V zásade platí konštatovanie, že tento druh omylu nemá vplyv na právne posúdenie veci. O určitých výnimkách z tohto pravidla možno uvažovať v prípadoch, kedy je samotný predmet útoku relevantný z hľadiska otázky viny, alebo trestu, napríklad páchateľ chce ublížiť na zdraví osobe, ktorá nie je chránenou osobou v zmysle § 139 avšak v dôsledku omylu v predmete útoku sa dopustí TČ na chránenej osobe. V tejto súvislosti je však potrebné pripomenúť dikciu § 18, v zmysle ktorej pri naplnení znaku zakladajúceho priťažujúcu okolnosť, alebo okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby postačuje nedbanlivostné zavinenie. Muselo by teda ísť o taký omyl v predmete útoku, ktorému páchateľ vzhľadom na svoje okolnosti a pomery nemohol predísť, aby bola vylúčená aj nevedomá nedbanlivosť.

■     omyl v kauzálnom priebehu (aberratio ictus) – v tomto prípade útok páchateľa postihne iný predmet útoku, než bolo zamýšľané, avšak na rozdiel od predchádzajúceho prípadu si je páchateľ tohto rozporu medzi svojím zámerom a reálnym priebehom udalosti vedomý. Typickým príkladom je výstrel, ktorý minie zamýšľanú obeť a zasiahne inú osobu. Dôsledkom bude v tomto prípade vyvodenie zodpovednosti za nedbanlivostný trestný čin voči predmetu útoku, na ktorom sa prejavil účinok v jednočinnom súbehu s pokusom úmyselného trestného činu na predmete útoku, na ktorom sa podľa predstavy páchateľa mal prejaviť účinok konania.

■     osobitný prípad omylu v kauzálnom priebehu (dolus generalis) – konanie páchateľa v tomto prípade spôsobí želaný následok a zasiahne zamýšľaný objekt, avšak podstatne iným spôsobom, než si to páchateľ predstavoval. Spravidla sa tento prípad bude posudzovať ako viacčinný súbeh pokusu úmyselného trestného činu a dokonaného nedbanlivostného trestného činu.

Z hľadiska zamerania tohto príspevku je podstatnejšie členenie všeobecných prípadov omylu. V tejto súvislosti sa uplatňuje kombinácia dvoch kritérií a síce predmetu omylu, ktorým môžu byť skutkové, alebo právne okolnosti a povahy omylu, kedy sa páchateľ mylne domnieva, že určitá okolnosť existuje, hoci to tak nie je (pozitívny omyl), alebo naopak, si existenciu určitej okolnosti neuvedomuje (negatívny omyl). Na základe kombinácie uvedených kritérií rozlišujeme tieto kategórie všeobecného omylu na strane páchateľa:

■     právny pozitívny omyl – o tento druhy omylu ide v prípade, keď sa konajúca osoba mylne domnieva, že jej konanie podľa platného práva trestné. Z hľadiska vzniku trestnej zodpovednosti v zásade možno konštatovať, že sa jedná o tzv. putatívny (domnelý) delikt, s ktorým v zásade nebýva spojený následok vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, nakoľko platí princíp nullum crimen sine lege. Podľa niektorých názorov, ktoré budú rozoberané v ďalšom texte, však možno v špecifických prípadoch pozitívneho právneho omylu uvažovať o trestnej zodpovednosti za prípravu resp. pokus.

■     skutkový pozitívny omyl – pri tomto druhu omylu sa osoba domnieva, že existujú okolnosti, ktoré napĺňajú znaky skutkovej podstaty trestného činu, pričom úmysel konajúceho smeruje ku spáchaniu skutku. Z tohto dôvodu možno uvedené situácie považovať za spoločensky nežiaduce a posudzovať rovnako ako prípady nespôsobilého pokusu TČ a nespôsobilej prípravy na zločin.

■      právny negatívny omyl – v zásade je možné rozli šovať dve „úrovne“ negatívneho právneho omylu – omyl o protiprávnosti činu a omyl o trestnosti činu. Pojem protiprávnosť je širší než pojem trestnosť, nakoľko vyjadruje rozpor s objektívnym právom ako takým, zatiaľ čo pojem trestnosť sa vzťahuje len na konania napĺňajúce skutkovú podstatu niektorého trestného činu podľa osobitnej časti TZ. Pri negatívnom omyle o protiprávnosti činu si teda konajúca osoba neuvedomuje skutočnosť, že jej konanie je v rozpore s objektívnym právom, pričom spravidla bude protiprávnosť v súlade so zásadou subsidiarity trestnej represie vyplývať už z predpisov iných právnych odvetví – napr. osoba si neuvedomuje, že rozširovanie autorsky chránených diel je v rozpore s právom, konkrétne autorským zákonom, zákonom o priestupkoch a nakoniec pri najzávažnejších prípadoch (nakoľko predmetné ustanovenie je v prvých troch odsekoch prečinom, je potrebné skúmať možnosť uplatnenia materiálneho korektívu) aj trestným zákonom. Niektorí autori vnímajú negatívny právny omyl len ako omyl o trestnosti činu, to znamená situáciu, kedy má konajúca osoba predstavu o tom, že jej skutok je protiprávny, ale mylne sa domnieva, že sa nejedná o TČ, ale napr. iba priestupok, alebo iný správny delikt. Je potrebné skonštatovať, že v dôsledku pomerne nedostatočného rozpracovania týchto nuáns v slovenskej trestnoprávnej teórii je praktický význam rozlišovania medzi omylom o protiprávnosti a omylom o trestnosti činu len málo významný. V zásade sa totiž vo všetkých prípadoch negatívneho právneho omylu uplatní zásada ignorantia iuris nocet (neznalosť práva škodí, t. j. neospravedlňuje). Inak je tomu v podmienkach ČR, kde negatívny omyl o protiprávnosti môže zabrániť vzniku trestnoprávnej zodpovednosti v prípade, že sa jedná o omyl ospravedlniteľný, t. j. taký, ktorého sa konajúca osoba nemohla vyvarovať. Pojem ospravedlniteľný omyl pritom český TZ negatívnym spôsobom definuje v ustanovení § 19 ods. 2, v zmysle ktorého za ospravedlniteľný právny omyl nemožno považovať neznalosť práva v prípadoch, kedy povinnosť zoznámiť sa s príslušnou právnou úpravou vyplývala pre páchateľa zo zákona, iného právneho predpisu, úradného rozhodnutia alebo zmluvy, jeho zamestnania, povolania, postavenia, alebo funkcie, alebo pokiaľ mohol páchateľ protiprávnosť činu rozpoznať bez zrejmých ťažkostí. Naproti tomu, negatívny omyl o trestnosti činu nepredstavuje prekážku vzniku trestnej zodpovednosti v žiadnom prípade. Je však potrebné upozorniť na skutočnosť, že niekedy samotná protiprávnosť môže vyplývať výlučne z noriem trestného práva (typicky napr. pri niektorých TČ proti slobode a dôstojnosti). Vtedy sa pri ospravedlniteľnom negatívnom právnom omyle, napriek tomu, že sa týka noriem trestného zákonníka, zásada ignorantia iuris nocet neuplatní.

■      skutkový negatívny omyl – o tento druh omylu sa jedná v prípade, že konajúca osoba si nebola vedomá existencie niektorých skutočností potrebných na vznik trestnoprávnej zodpovednosti – napr. nevie, že bankovka, ktorou platí je falzifikát. V dôsledku konštrukcie jednotlivých foriem zavinenia, pripadá v takýchto situáciách do úvahy vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti jedine za trestný čin spáchaný z nevedomej nedbanlivosti. Vtedy je totiž zavinenie páchateľa postavené na tom, že hoci o určitej skutočnosti nevedel, vedieť o nej vzhľadom na svoje pomery mohol a mal.

Hraničné prípady právneho a skutkového omylu – blanket vs. normatívny znak SPTČ

Z vyššie uvedeného textu vyplýva, že v praktickej rovine bude pre páchateľa najvýznamnejší negatívny skutkový omyl. Pokiaľ sa totiž podarí preukázať, že osoba konala v tomto druhu omylu (resp. OČTK sa nepodarí takéto tvrdenie bez dôvodných pochybností vyvrátiť), nebude možné toto konanie kvalifikovať ako trestný čin (odhliadnuc od prípadov, kde postačuje zavinenie vo forme nevedomej nedbanlivosti). Naproti tomu, negatívny právny omyl je vzhľadom k pomerne striktnému uplatňovaniu zásady ignorantia iuris nocet v našich podmienkach takmer irelevantný.

V intenciách pomerne dlhú dobu akceptovanej judikatúry je však možné resp. dokonca nevyhnutné niektoré omyly týkajúce sa v podstate právnych otázok považovať za omyl skutkový a tomu zodpovedajúcim spôsobom ho posudzovať. Uvedené sa týka omylu ohľadne tzv. normatívneho znaku skutkovej podstaty trestného činu. Platí, že omyl týkajúci sa normatívneho znaku skutkovej podstaty sa posudzuje podľa zásad o omyle skutkovom, kým omyl týkajúci sa právnych noriem, na ktoré trestný zákon odkazuje prostredníctvom blanketu, je potrebné posudzovať ako omyl právny.

Vzhľadom k podstatne odlišným právnym následkom spojených s uvedenými situáciami sa javí esenciálnou požiadavka na presné odlíšenie blanketovej skutkovej podstaty od skutkovej podstaty obsahujúcej normatívny znak. Zodpovedanie tejto otázky však naráža na výrazné interpretačné ťažkosti. Za potrebné považujeme predovšetkým nedostatočne precízne vymedzenie obsahu kľúčových pojmov.

Definícia pojmu normatívny znak skutkovej podstaty je relatívne ustálená. Normatívnym znakom skutkovej podstaty je znak vyjadrený určitým právnym pojmom z mimotrestnej právnej úpravy bez toho, aby sa predmetná skutková podstata dovolávala prostredníctvom blanketu tejto mimotrestnej úpravy. Podľa Jelínka sú normatívne znaky silnejšie (ako znaky deskriptívne) poznamenané ich právnym významom. Citovaný autor ďalej uvádza, že niektorých prípadoch sú hranice medzi normatívnym a deskriptívnym znakom len približné – napr. pojem vec, typicky považovaný za deskriptívny znak, je v podstate znakom normatívnym (s poukazom na § 134 ods. 1 českého TZ, rovnako aj TZ platný v SR – § 130). S uvedeným tvrdením sa možno stotožniť, obzvlášť s ohľadom na to, že samotná legálna definícia pojmu vec je do istej miery tautologická – v zmysle § 130 ods. 1 písm. Vecou sa na účely tohto zákona rozumejú: a) „hnuteľná vec, alebo nehnuteľná vec…“. Kým pri prvom použití pojmu vec v citovanom ustanovení do popredia vystupuje skôr normatívny význam (zákonodarca ustanovuje, že sa jedná o legálnu definíciu pre účely trestného zákona), v písm. a) je relevantná primárne deskriptívna rovina tohto pojmu.

V     súvislosti s uvedeným príkladom je však nevyhnutné analyzovať ešte jeden aspekt a síce, či sa v prípade pojmu vec vôbec ide o normatívny znak, nakoľko sa jedná o pojem právny, avšak nie výslovne mimotrestný, keďže je legálne definovaný samotným trestným zákonom.

Už v samotnej definícii normatívneho znaku skutkovej podstaty sme pracovali s pojmom blanket, resp. blanketová skutková podstata. Ten je jednotlivými autormi vymedzovaný odlišne.

V    slovenskej literatúre sa za blanketovú skutkovú podstatu spravidla považuje taká, ktorá odkazuje na predpisy iných právnych odvetví (naproti skutkovej podstate odkazovacej, ktorá odkazuje na iné normy obsiahnuté v Trestnom zákone). Naproti tomu u českých autorov prevažuje ponímanie, v zmysle ktorého odkazovacia skutková podstata odkazuje na konkrétnu právnu normu (nie je rozhodujúce, či je obsiahnutá v Trestním zákonníku, alebo inom predpise), zatiaľ čo blanketové skutkové podstaty odkazujú na určitý právny predpis vo všeobecnej rovine, alebo odkazujú na viac noriem s väčšou, či menšou mierou konkrétnosti.

Stanovenie kritéria na rozlišovanie medzi normatívnym znakom skutkovej podstaty a blanketovou skutkovou podstatou sa na základe prezentovaných definícií javí byť na prvý pohľad triviálnou záležitosťou – pokiaľ norma odkazuje na iný predpis (resp. ich súbor), jedná sa o blanketovú normu, v opačnom prípade pôjde o normatívny znak skutkovej podstaty. V trestnoprávnej teórii, ako i súdnej praxi však absentuje precízne vymedzenie toho, čo možno považovať za odkaz na iný právny predpis. Viacerí autori uvádzajú, že blanketová skutková podstata môže:

a.   ) priamo (výslovne) odkazovať na konkrétny mimotrestný právny predpis, napr. § 250 TZ:

„…konaním, ktoré je v rozpore so zákonom upravujúcim ochranu hospodárskej súťaže…“.

b.   ) priamo (výslovne) odkazovať na právne predpisy bez ich konkrétneho vymedzenia, napr.

blanket v skutkovej podstate trestného činu zverenia dieťaťa do moci iného podľa § 180 TZ: „Kto v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom zverí do moci iného dieťa…“ sa vzťahuje na zákon o rodine, ale do úvahy pripadá taktiež Dohovor o ochrane detí a o spolupráci pri medzištátnych osvojeniach.

c.   ) na iný právny predpis odkazovať nepriamo, t. j. odkaz na právnu normu nie je výslovný,

ale vyplýva len zo znenia skutkovej podstaty. Práve v tomto prípade je mimoriadne náročné, ba dovolíme si tvrdiť, že až nemožné, rozlíšiť, či sa jedná o blanketovú skutkovú podstatu, alebo normatívny znak skutkovej podstaty. Obzvlášť názorným a do istej miery paradoxným príkladom je SPTČ zanedbania povinnej výživy podľa § 207 TZ, ktorá obsahuje slová „…zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného… “. Už citované rozhodnutie R 10/1977 sa týkalo práve tohto trestného činu a súd zaujal stanovisko, že sa jedná o normatívny znak skutkovej podstaty. Na strane druhej je táto SPTČ už tradične uvádzaná ako príklad blanketového ustanovenia. Žiaľ, ani v jednom prípade nie je prezentovaný záver podložený konkrétnymi argumentmi. Teória do tejto podkategórie blanketových ustanovení pritom zaraďuje aj SPTČ, ktoré neobsahujú pojmy ako „zákon“ či „všeobecne záväzný právny predpis“ napr. § 251, či dokonca § 229. Načrtnutý stav bezpochyby možno považovať za nežiaduci a preto je potrebné zadefinovať jednoznačné kritérium, ktoré by tieto pojmy odlíšilo. Do úvahy podľa nášho názoru prichádzajú nasledovné prístupy:

1.) formalistický prístup – v tomto prípade by sa uplatnil striktne jazykový výklad. Za blanketovú by bola SPTČ považovaná iba v tom prípade, že by obsahovala niektorý

z výrazov typicky asociovaných s týmto druhom SPTČ. Bolo by pritom potrebné presne stanoviť, o ktoré slová sa môže jednať – bezpochyby je potrebné súhlasiť s použitím pojmu „všeobecne záväzný právny predpis“ v príslušných gramatických tvaroch, prípadne aj pojmu „zákon“. Otázne však je posudzovanie prídavného mena „zákonný“, obzvlášť s poukazom na už uvedený postoj súdnej praxe k ustanoveniu § 207 TZ. Výhodou tohto prístupu je jednoznačnosť (za predpokladu jasného stanovenia toho, ktoré výrazy je potrebné asociovať s blanketovou SPTČ) a tým pádom v podstate až triviálna aplikovateľnosť. Na strane druhej však by tento striktne formalistický prístup viedol v určitých prípadoch k záverom, ktoré nie sú udržateľné z pohľadu zmyslu a účelu TZ, čo je spôsobené predovšetkým nekonzistentnosťou zákonodarcu. Príkladom možno uviesť TČ Porušovania priemyselných práv podľa § 282 a Porušovania autorského práva podľa § 283 TZ. Uvedené ustanovenia sú si vo svojej podstate veľmi blízke, nakoľko ochraňujú dve skupiny práva duševného vlastníctva. Ustanovenie § 283 však obsahuje pojem „zákonom chránených práv k dielu…“, zatiaľ čo ustanovenie § 282 len pojem „práv k patentu…“. Pridržiavaním sa formalistickej koncepcie by teda bolo nevyhnutné prijať záver o tom, že § 283 predstavuje blanketové ustanovenie, zatiaľ čo § 282 obsahuje „len“ normatívny znak. Dovoľujeme si vysloviť pochybnosť o tom, že by išlo o úmysel zákonodarcu. Okrem toho, súčasná právna úprava podľa nášho názoru nezohľadňuje mieru potreby znalosti mimotrestnej právnej úpravy potrebnej na to, aby konajúca osoba bola spôsobilá posúdiť, či môže svojim konaním spáchať TČ. Príkladom možno uviesť TČ daňového podvodu podľa § 277a, alebo TČ manipulácie s trhom podľa § 265a, pri ktorých je na posúdenie vzniku trestnoprávnej zodpovednosti priam nevyhnutná znalosť príslušných mimotrestných právnych predpisov. Zákon v týchto prípadoch neobsahuje výslovný odkaz. Naopak, TČ ohrozenia devízového hospodárstva podľa § 258 je už blanketovým ustanovením. Z hľadiska požiadaviek na znalosti mimotrestnej úpravy je pritom podľa nášho názoru na obdobnej úrovni. Je teda na zváženie, či je žiaduce tieto „právne zložitejšie“ TČ koncipovať ako blanketové ustanovenia, alebo ponechať predmetné pojmy v rovine normatívnych znakov SPTČ. Prvá alternatíva je skôr v neprospech jednotlivcov, nakoľko odstráni možnosť vylúčenia úmyselného zavinenia na základe argumentácie negatívnym omylom. To je možno z pohľadu OČTK žiaduce, avšak na druhej strane by mohlo dochádzať k neprimerane prísnym postihom. Druhá, opačná alternatíva je teda skôr na prospech jednotlivcom, keďže im dáva možnosť vyhnúť sa trestnoprávnej zodpovednosti tak, že sa preukáže ich konanie v omyle týkajúcom sa normatívneho znaku (resp. sa existenciu takého omylu nepodarí OČTK bez dôvodných pochybností vyvrátiť). Treba však uviesť, že aj s argumentáciou založenou na tvrdení o neznalosti osobitných predpisov je možné sa vysporiadať poukazom na potrebu vynakladať primeranú mieru starostlivosti a opatrnosti a následne ustáliť zavinenie aspoň formou nepriameho úmyslu. Každopádne by však bolo žiaduce upraviť tieto otázky vo vzťahu k obdobne „odborne náročným“ trestným činom jednotne.

2.) prístup „adhoc“ – toto riešenie je inšpirované úpravou § 263 Obchodného zákonníka, kde je obsiahnutý taxatívny výpočet kogentných ustanovení v rámci tretej časti ObZ. Obdobným spôsobom by bolo možné do TZ doplniť ustanovenie s taxatívnym výpočtom blanketových skutkových podstát. Mohlo by pritom ísť aj o súčasť komplexnejšej úpravy problematiky omylu. Legálnu definíciu pojmov blanketová skutková podstata a normatívny znak skutkovej podstaty nepovažujeme za nevyhnutnosť, obdobne aj definícia pojmu recidíva v TZ absentuje a je ponechaná na teóriu. Istou nevýhodou tohto riešenia je, že by do budúcnosti nefungovalo úplne „automaticky“, ale zákonodarca by vždy pri konštituovaní novej skutkovej podstaty musel zvažovať aj prípadné doplnenie tohto navrhovaného ustanovenia v rámci novelizácie. Na strane druhej by tak plnilo aj funkciu určitého mementa pre zákonodarcu a snáď by tak už nedochádzalo k prijímaniu nekoncepčných úprav ako v prípade príkladov uvedených vyššie v texte.

Záver

V predkladanom príspevku bola analyzovaná problematika omylu na strane páchateľa a s ním spojených právnych dôsledkov. Aj napriek tomu, že sa jedná o problematiku tvoriacu už tradičnú súčasť trestnoprávnej teórie možno stále identifikovať určité problematické aspekty. Po úvodnom vymedzení základnej terminológie sme sa v príspevku zamerali na konkrétny parciálny problém – stanovenie rozlišovacieho kritéria medzi blanketovými skutkovými podstatami a skutkovými podstatami obsahujúcimi tzv. normatívny znak. Význam tejto diferenciácie spočíva v rozdielnom posudzovaní omylu v súvislosti s uvedenými kategóriami, keďže v zmysle dlhodobo akceptovanej konštantnej judikatúry je potrebné omyl o normatívnom znaku posudzovať ako omyl skutkový, kým omyl týkajúci sa právnych noriem, na ktoré konkrétna skutková podstata odkazuje formou blanketu je potrebné posudzovať ako omyl právny. V právnej teórii, ani judikatúre však nemožno nájsť kritérium, ktoré by umožnilo jednoznačne odlíšiť predmetné kategórie. Jednotlivé pramene poznania sa často obmedzujú len na konštatovanie, že konkrétna skutková podstata je blanketová resp. obsahuje normatívny znak, bez toho, aby interpretujúci subjekt uviedol právne úvahy, na základe ktorých sa dopracoval k prezentovanému záveru. Nemožno teda považovať za obzvlášť prekvapujúcu ani skutočnosť, že sa možno stretnúť aj s vyslovene protirečivými závermi, ako bolo uvedené v súvislosti s ustanovením § 207 TZ. Nejednotnosti výkladu prispieva aj pomerne nekoncepčný prístup zákonodarcu k tejto otázke.

Na základe uvedených skutočností považujeme za potrebné definovať jasné kritériá rozlíšenia medzi normatívnym znakom skutkovej podstaty a blanketovej skutkovej podstaty. Navrhli sme dve možné riešenia, pričom sme poukázali na ich potenciálny prínos, ako aj možné limitácie. V každom prípade možno záverom konštatovať, že problematika omylu si vyžaduje pozornosť nie len zo strany teórie a aplikačnej praxe, ale aj samotného zákonodarcu.

Mgr. Sebastián Janko

Zdroj
https://www.akademiapz.sk/sites/default/files/KTP/AOTPvTaP/8roc/Aktu%C3%A1lne%20ot%C3%A1zky%20-%208.%20ro%C4%8Dn%C3%ADk%202020%20-%20e-verzia.pdf

Cie­ľom člán­ku je pro­vo­ka­tív­no-po­le­mic­ký ná­met do dis­ku­sie k sú­čas­né­mu sta­vu vní­ma­nia po­vin­nos­tí vy­šet­ro­va­te­ľa/po­ve­re­né­ho prís­luš­ní­ka PZ (ďa­lej len vy­šet­ro­va­teľ) v tres­tnom ko­na­ní a to s pri­hliad­nu­tím na práv­nu úp­ra­vu a ďal­šie sú­vis­los­ti. Laj­tmo­tí­vom člán­ku bu­de kri­ti­ka čo­raz čas­tej­šie­ho náh­ľa­du na prá­cu vy­šet­ro­va­te­ľa z vý­luč­né­ho poh­ľa­du práv­nej pro­fe­sie a je­ho „po­vin­nos­ti“ po­dať od­bor­né práv­ne sta­no­vis­ká v tres­tnom ko­na­ní.

Ob­sah člán­ku ne­bu­de óda na ma­jo­ra Ze­ma­na z le­gen­dár­ne­ho se­riá­lu, ale op­rá­še­nie ur­či­tých prin­cí­pov tres­tné­ho ko­na­nia, kto­ré bu­de pre nem­no­hých na úrov­ni ob­ja­ve­nia tep­lej vo­dy, ale z hľa­dis­ka ap­li­kač­nej praxe, pre via­ce­rých ob­ja­ve­nie Ame­ri­ky.

Na­mies­to úvo­du pos­lú­ži nas­to­le­nie na pr­vý poh­ľad tri­viál­nej otáz­ky v po­do­be: aké je/má byť pos­ta­ve­nie/pô­sob­nosť/prís­pe­vok vy­šet­ro­va­te­ľa v tres­tnom ko­na­ní? Sa­moz­rej­má reak­cia je za­lis­to­va­nie v Tres­tnom po­riad­ku a nás­led­ný pou­kaz na po­čet­né us­ta­no­ve­nia da­nej nor­my v ná­de­ji, že tak jed­no­du­cho, nor­ma­tív­ne po­pí­še­me pô­sob­nosť vy­šet­ro­va­te­ľa. Z hľa­dis­ka reálií je ob­dob­ný prís­tup tak roz­ší­re­ný, že ho mož­no po­va­žo­vať za je­di­ný. Le­ga­lis­tic­ký prís­tup je roz­hod­ne vhod­ný, no je zá­ro­veň li­mi­tu­jú­ci a sploš­ťu­jú­ci zá­ro­veň.

„Na čo tu si?“

Pred­lo­že­ný text, nep­red­sta­vu­je zba­vo­va­nie sa zod­po­ved­nos­ti zo stra­ny vy­šet­ro­va­te­ľa, na­viac po­čet­né us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku ho­vo­ria cel­kom jas­nou re­čou a jed­noz­nač­ne ur­ču­jú po­vin­nos­ti a roz­sah zod­po­ved­nos­ti vy­šet­ro­va­te­ľa napr. § 2 ods. 6, 10, 12, 21. § 119, § 176 ods. 2,§ 199, § 201, § 208 TP a veľ­ký po­čet ďal­ších us­ta­no­ve­ní.

V mé­diách sa pe­rio­dic­ky ob­ja­vu­jú po­le­mi­ky na té­mu vzde­la­nia vy­šet­ro­va­te­ľov a ich od­bor­nej eru­dá­cie či ne­dos­tat­kov tres­tné­ho ko­na­nia. Na sú­de bo­li opa­ko­va­ne spo­chyb­ňo­va­né pro­ces­né úko­ny vy­šet­ro­va­te­ľov s iný­mi ti­tul­mi ako JUDr. či Mgr. (vý­luč­ne z od­bo­ru prá­vo/ochra­na osôb a ma­jet­ku). Pro­ku­ra­tú­ra na po­lí­cii kri­ti­zu­je to či ono, ad­vo­ká­cia spra­vid­la všet­ko. Sta­no­vis­ko je jas­né: vy­šet­ro­va­teľ mu­sí byť v pr­vom ra­de práv­ny od­bor­ník, le­bo len po práv­nej strán­ke,od­bor­ne spra­co­va­né uz­ne­se­nia mô­žu zlep­šiť tres­tné ko­na­nie. Uve­de­né, viac osob­né pre­fe­ren­cie ako em­pi­ric­ké poz­nat­ky, zá­ro­veň ko­reš­pon­du­jú s ak­tuál­ny­mi po­žia­dav­ka­mi na vy­šet­ro­va­te­ľa. Sku­toč­ne mož­no uviesť, že sú­čas­ný stav praxe ako aj vzá­jom­ných vzťa­hov me­dzi po­lí­ciou a pro­ku­ra­tú­rou/sú­dom/ob­ha­jo­bou to­mu­to prís­tu­pu hrá skôr do ka­rát.

Len je­den pou­kaz za všet­ko, v sú­čas­nos­ti ap­li­kač­ná prax po­ci­ťu­je sil­ný tlak na „vy­rie­še­nie“ v pod­sta­te ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia a to v príp­rav­nej fá­ze tres­tné­ho ko­na­nia. Z poh­ľa­du toh­to tla­ku je naj­ideál­nej­ší stav, keď je pred vzne­se­ním ob­vi­ne­nia reali­zo­va­né kom­plet­né do­ka­zo­va­nie a kom­plexná práv­na ana­lý­za kau­zy a sa­mot­né uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia je na úrov­ni „…nie je čo do­dať“ – len reali­zo­vať ctrl+c/ctrl+v do po­da­nia ob­ža­lo­by resp. súd­ne­ho roz­hod­nu­tia. To si ale vy­ža­du­je poz­nat­ky a schop­nos­ti na úrov­ni pro­ku­rá­to­ra resp. sú­du, kto­ré však vy­šet­ro­va­teľ ťaž­ko na­do­bud­ne, na­koľ­ko vo svo­jej čin­nos­ti ne­na­do­bú­da skú­se­nos­ti zo súd­nej praxe. Ad­vo­ká­cia je čas­to neš­ťas­tná z ne­dos­ta­toč­ných práv­nych úvah vy­šet­ro­va­te­ľov. Nao­zaj len ilus­trač­ne mož­no uviesť, roz­diel v roz­sa­hu napr. uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Kým pred pár de­sať­ro­čia­mi sta­či­lo od­ôvod­ne­nie v roz­sa­hu od­se­ku v sú­čas­nos­ti sú viacstran­né od­ôvod­ňo­va­nia uz­ne­se­ní bež­ný štan­dard a to na­priek sku­toč­nos­ti, že us­ta­no­ve­nie § 176 TP (ná­le­ži­tos­ti uz­ne­se­nia) je ob­sa­ho­vo to­tož­né s § 134 zá­ko­na č. 141/1961 Zb. Zá­kon o tres­tnom ko­na­ní súd­nom (ná­le­ži­tos­ti uz­ne­se­nia). Sa­moz­rej­me zlep­šo­va­nie mož­nos­ti pres­kú­ma­teľ­nos­ti roz­hod­nu­tí po­li­caj­ta je jed­noz­nač­ne po­zi­tív­ny a dl­ho­do­bý trend, av­šak je mož­né v práv­nom štá­te klásť zvy­šu­jú­ce ná­ro­ky bez zna­los­ti ich vlas­tných li­mi­tov? Mož­no vý­kla­dom pri­ra­diť vy­šet­ro­va­te­ľo­vi po­vin­nosť vy­spo­ria­dať sa práv­ne a fak­tic­ky s kau­zou do po­do­by roz­hod­nu­tia o vi­ne/ ne­vi­ne v po­do­be, že v prí­pa­de ne­vi­ny má tres­tné ko­na­nie ideál­ne skon­čiť v príp­rav­nom ko­na­ní, nao­pak pri vi­ne pos­tú­piť vec sú­du pre roz­hod­nu­tie o vý­ške tres­tu? Ne­zaš­li sme už tro­chu pri­ďa­le­ko?

Spo­mí­na­ný tlak sa už aj v praxi pre­ja­vu­je oso­bit­ným pa­ra­doxom. Pri zvy­šo­va­ní ná­ro­kov na práv­nu pres­kú­ma­teľ­nosť do­chá­dza k čias­toč­nej zme­ne cha­rak­te­ru od­ôvod­ne­nia. Už nej­de o zdô­vod­ne­nie roz­hod­nu­tia prís­luš­né­ho or­gá­nu, ale o práv­ne „pres­vied­ča­nie“ edi­to­ra roz­hod­nu­tia sme­rom k ad­re­sá­to­vi. Tu však nas­tá­va fak­tic­ký prob­lém. Pod­ľa skú­se­nos­tí auto­ra, eru­do­va­nou práv­nou ana­lý­zou len ťaž­ko „pres­ved­čí­te“ nep­ráv­ni­ka, nao­pak iný práv­nik resp. práv­ny zá­stup­ca bu­de mať na vec iný práv­ny ná­zor, spra­vid­la ta­ký, kto­rý ko­reš­pon­du­je so zá­uj­ma­mi je­ho klien­ta. Uve­de­ný pat ve­die k úmer­né­mu ná­ras­tu sťaž­nos­tí v tres­tnom ko­na­ní, čo zá­ro­veň in­di­ku­je, že zlep­šo­va­nie tres­tné­ho ko­na­nia „tu­dy ne­ve­de“.

Vráť­me sa ale k pred­me­tu prís­pev­ku. Ak by sme pát­ra­li po po­vin­nos­tiach vy­šet­ro­va­te­ľov na po­da­nie exper­tné­ho práv­ne­ho po­sú­de­nia kau­zy, doš­li by sme k po­mer­ne skrom­né­mu a s ná­rok­mi praxe ne­ko­reš­pon­du­jú­ce­mu sú­pi­su us­ta­no­ve­ní. Moh­li by sme ur­či­te spo­me­núť us­ta­no­ve­nie § 176 ods. 2 TP, te­da ob­sah uz­ne­se­nia (vy­šet­ro­va­te­ľa) „v od­ôvod­ne­ní tre­ba, ak to pri­chá­dza doú­va­hy, uviesť, naj­mä sku­toč­nos­ti, kto­ré sa po­va­žu­jú za do­ká­za­né, dô­ka­zy, o kto­ré sa skut­ko­vé zis­te­nia opie­ra­jú, úva­hy, kto­rý­mi sa roz­ho­du­jú­ci or­gán spra­vo­val, pri hod­no­te­ní vy­ko­na­ných dô­ka­zov ako aj práv­ne úva­hy, na kto­rých zá­kla­de pod­ľa prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní zá­ko­na po­su­dzo­val do­ká­za­né sku­toč­nos­ti“, kde je však práv­na ana­lý­za li­mi­to­va­ná„len“ na práv­ne úva­hy nad prís­luš­ný­mi us­ta­no­ve­nia­mi zá­ko­na aj to len pri tých okol­nos­tiach, kto­ré sú už do­ká­za­né. Us­ta­no­ve­nie § 201 ods. 2 TP, kde „po­li­cajt pos­tu­pu­je vo vy­šet­ro­va­ní ale­bo v skrá­te­nom vy­šet­ro­va­ní tak, aby čo naj­rý­chlej­šie za­do­vá­žil pod­kla­dy na ob­jas­ne­nie skut­ku v roz­sa­hu pot­reb­nom na po­sú­de­nie prí­pa­du a zis­te­nie pá­cha­te­ľa“ je z hľa­dis­ka vlas­tných práv­nych ana­lýz eš­te li­mi­tu­jú­cej­šie. Na um nám ur­či­te pri­chá­dza aj us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 10 TP „or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pos­tu­pu­jú tak, aby bol zis­te­ný skut­ko­vý stav ve­ci, o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti a to v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na ich roz­hod­nu­tie. Dô­ka­zy ob­sta­rá­va­jú z úrad­nej po­vin­nos­ti. Prá­vom ob­sta­rá­vať dô­ka­zy ma­jú aj stra­ny. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní s rov­na­kou sta­ros­tli­vos­ťou ob­jas­ňu­jú okol­nos­ti sved­čia­ce pro­ti ob­vi­ne­né­mu, ako aj okol­nos­ti sved­čia­ce v je­ho pros­pech, a v oboch sme­roch vy­ko­ná­va­jú dô­ka­zy tak, aby umož­ni­li sú­du spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie.“Sa­moz­rej­me aj us­ta­no­ve­nia § 7 (po­su­dzo­va­nie pred­bež­nej otáz­ky), § 119 ods. 1 TP (pred­met do­ka­zo­va­nia)a ďal­šie ma­jú čo to po­ve­dať k po­vin­nos­ti práv­ne­ho po­sú­de­nia kau­zy zo stra­ny vy­šet­ro­va­te­ľa, av­šak len mi­mo­riad­ne exten­zív­nym vý­kla­dom ich mož­no po­va­žo­vať za práv­ny zá­klad pre „po­ža­do­va­nú“ kom­plexnú práv­nu ana­lý­zu kau­zy zo stra­ny vy­šet­ro­va­te­ľa. Autor roz­hod­ne ne­pod­ce­ňu­je práv­ny ná­zor vy­šet­ro­va­te­ľa v tres­tnom ko­na­ní. Trest­ný po­ria­dok jed­noz­nač­ne vy­ža­du­je, aby vy­šet­ro­va­teľ mal práv­ny ná­zor, ko­niec kon­cov je po­vin­ný si ho aj od­ôvod­niť napr. v prís­luš­nom roz­hod­nu­tí. Práv­ny ná­zor vy­šet­ro­va­te­ľa má roz­hod­ne tres­tnop­ro­ces­nú re­le­van­ciu, o tom ne­mož­no po­chy­bo­vať. Na dru­hej stra­ne kva­li­ta je­ho „práv­nych úvah“ ne­má byť na, či do­kon­ca, nad úrov­ňou sú­du, či pro­ku­ra­tú­ry a to z jed­no­du­ché­ho dô­vo­du, že vy­šet­ro­va­teľ nie je sud­com a ani pro­ku­rá­to­rom a ani iným jus­tič­ným úrad­ní­kom.

Aby sme te­da na­šu prob­le­ma­ti­ku do­ká­za­li oh­ra­ni­čiť, po­kú­si­me sa ju načr­tnúť z opač­nej stra­ny. V zmys­le § 10 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku „Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sú pro­ku­rá­tor a po­li­cajt“.§ 2 ods. 5 TP „Pro­ku­rá­torv tres­tnom ko­na­ní za­stu­pu­je štát. Ak ten­to zá­kon, me­dzi­ná­rod­ná zmlu­va vy­hlá­se­ná spô­so­bom us­ta­no­vu­jú­cim zá­ko­nom ale­bo roz­hod­nu­tie me­dzi­ná­rod­nej or­ga­ni­zá­cie, kto­rým je Slo­ven­ská re­pub­li­ka via­za­ná, neus­ta­no­vu­je inak, pro­ku­rá­tor je po­vin­ný stí­hať všet­ky tres­tné či­ny, o kto­rých sa doz­ve­del.“ (ods. 15) „Tres­tné stí­ha­nie pred sú­dom je mož­né len na zá­kla­de návr­hu ale­bo ob­ža­lo­by po­da­nej pro­ku­rá­to­rom, kto­rý v ko­na­ní pred sú­dom ob­ža­lo­bu ale­bo návrh za­stu­pu­je.“ Že je pro­ku­rá­tor „krá­ľom príp­rav­né­ho ko­na­nia“(v zmys­le § 10 ods. 15 TP) jed­noz­nač­ne podtr­hu­jú aj je­ho do­zo­ro­vé kom­pe­ten­cie pro­ku­rá­to­ra pod­ľa § 230 TP a špe­ciál­ne, nie oje­di­ne­le at­ro­fo­va­né zá­stup­né us­ta­no­ve­nie § 230 ods. 2, písm. c) TP, kde je pro­ku­rá­tor op­ráv­ne­ný: „zú­čas­tniť sa na vy­ko­ná­va­ní úko­nov po­li­caj­ta, osob­ne vy­ko­ná­vať jed­not­li­vé úko­ny ale­bo aj ce­lé vy­šet­ro­va­nie, ale­bo skrá­te­né vy­šet­ro­va­nie a vy­dať roz­hod­nu­tie v kto­rej­koľ­vek ve­ci; pri­tom pos­tu­pu­je pod­ľa toh­to zá­ko­na; pro­ti ta­ké­mu­to roz­hod­nu­tiu pro­ku­rá­to­ra je prí­pus­tná sťaž­nosť ako pro­ti roz­hod­nu­tiu po­li­caj­ta“; či písm. e) „zru­šiť ne­zá­kon­né ale­bo neo­pod­stat­ne­né roz­hod­nu­tia po­li­caj­ta, kto­ré mô­že nah­ra­diť vlas­tný­mi roz­hod­nu­tia­mi…“. Tu je pot­reb­né uviesť, že ob­dob­ný­mi kom­pe­ten­cia­mi vy­šet­ro­va­teľ vo­či pro­ku­rá­to­ro­vi ne­dis­po­nu­je. V tres­tnom ko­na­ní je te­da pro­ku­rá­tor vo­či vy­šet­ro­va­te­ľo­vi vo vzťa­hu na­dria­de­nos­ti, kto­rá má slú­žiť k napl­ne­niu cie­ľov pro­ku­ra­tú­ry a to (§3 ods. 2 zá­ko­na č. 153/2001 Z.z.) „chrá­niť prá­va a zá­ko­nom chrá­ne­né zá­uj­my fy­zic­kých osôb, práv­nic­kých osôb a štá­tu.“ Na­viac pro­ku­rá­to­ri vy­ko­ná­va­jú pô­sob­nosť pro­ku­ra­tú­ry (§ 4 ods. 1) „tres­tným stí­ha­ním osôb po­doz­ri­vých zo spá­chania tres­tných či­nov a do­zo­rom nad za­cho­vá­va­ním zá­kon­nos­ti pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia v roz­sa­hu pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na a v príp­rav­nom ko­na­ní…“ Aby autor ne­na­vá­dzal či­ta­te­ľa na zlé pri­po­me­nie, že pro­ces­ná nor­ma z hľa­dis­ka sys­te­ma­tic­ké­ho vý­kla­du jed­noz­nač­ne ur­ču­je po­ra­die a sys­te­ma­ti­ku v roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti vy­šet­ro­va­te­ľa a pro­ku­rá­to­ra. Uve­de­ným vý­poč­tom sa však autor po­kú­sil o pou­kaz na sku­toč­nosť, že ak je v tres­tnom ko­na­ní pro­ku­rá­tor v ur­či­tom zmys­le na­dria­de­ný, tak má v tom­to zmys­le aj zod­po­ved­nosť.

V zmys­le § 2 ods. 1 písm. b) zá­ko­na o PZ,Po­li­caj­ný zbor SR: „od­ha­ľu­je tres­tné či­ny a zis­ťu­je ich pá­cha­te­ľov“; písm. d) vy­ko­ná­va vy­šet­ro­va­nie o tres­tných či­noch a skrá­te­né vy­šet­ro­va­nie o tres­tných či­noch nad­väz­ne na § 7 ods. 1 zá­ko­na o PZ.

Skús­me si pre­to na­šu otáz­ku pret­ran­sfor­mo­vať: Ak tres­tnop­ro­ces­ná nor­ma poz­ná práv­ne­ho ga­ran­ta v oso­be pro­ku­rá­to­ra, ten up­lat­ňu­je svo­je kom­pe­ten­cie (doh­ľad, zá­stup­ná kom­pe­ten­cia, ob­ža­lo­va­cia zá­sa­da) na vy­so­ko od­bor­nej práv­nic­kej úrov­ni; aký zmy­sel má umies­tne­nie „ďal­šie­ho práv­ni­ka“ do príp­rav­nej fá­zy tres­tné­ho ko­na­nia v oso­be vy­šet­ro­va­te­ľa? Aký má zmy­sel in­šti­tu­cio­nál­ne od­de­le­nie vy­šet­ro­va­te­ľa ako prís­luš­ní­ka PZ od pro­ku­rá­to­ra a aký má vý­znam je­ho pro­ces­ná sa­mos­tat­nosť, ak vy­šet­ro­va­te­ľa šty­li­zu­je­me do po­do­by fun­kcie „po­li­caj­né­ho asis­ten­ta pro­ku­rá­to­ra“ či „niž­šie­ho jus­tič­né­ho úrad­ní­ka“?

Ur­či­te my­šlien­ko­vo pod­net­né by bo­lo aj sa­mot­né za­mys­le­nie sa nad pô­vo­dom zmie­ne­né­ho tla­ku resp. vzni­ku pot­re­by vy­šet­ro­va­te­ľa-práv­ni­ka. Ak to­tiž po­ža­du­je­me zlep­še­nie práv­nej strán­ky reali­zá­cie vy­šet­ro­va­nia mož­no uviesť, že jej sú­čas­ný stav je pod­ľa ná­zo­ru niek­to­rých, ne­dos­ta­toč­ný a to na­priek ap­li­ká­cií vlas­tných kom­pe­ten­cií pro­ku­ra­tú­ry v tres­tnom úse­ku.

V ne­dáv­nej mi­nu­los­ti, bo­lo pro­ku­rá­to­rom v jed­nej me­diál­ne expo­no­va­nej ve­ci, zru­še­né uz­ne­se­nie o za­ča­tí tres­tné­ho ko­na­nia vy­šet­ro­va­te­ľo­vi pre ne­dos­tat­ky na stra­ne napl­ne­nia ob­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu. V da­nom prí­pa­de mož­no kon­šta­to­vať, že bez oh­ľa­du na ďal­šie okol­nos­ti sa­mot­né­ho prí­pa­du, bol pos­tup zo stra­ny pro­ku­rá­to­ra práv­ne per­fekt­ný a ťaž­ko sa od­vo­lá­vať a zú­fať pre iný práv­ny ná­zor vy­šet­ro­va­te­ľa. V príp­rav­nom ko­na­ní je práv­ny ná­zor vy­šet­ro­va­te­ľa re­le­vant­ný len v re­la­tív­nom zmys­le, tj. do oka­mi­hu je­ho ap­ro­bá­cie či de­ro­gá­cie. V ur­či­tom zmys­le je po fak­tic­kej strán­ke re­le­vant­ný len práv­ny ná­zor pro­ku­rá­to­ra (buď auten­tic­ký ale­bo ap­ro­bo­va­ný) na­koľ­ko on je ga­ran­tom práv­nej strán­ky tres­tné­ho ko­na­nia. Vy­šet­ro­va­teľ sa v zá­sa­de ne­vie zá­kon­ne brá­niť pro­ti (hoc aj chyb­né­mu) práv­ne­mu ná­zo­ru pro­ku­rá­to­ra.Z ur­či­té­ho hľa­dis­ka je správ­ny práv­ny ná­zor vy­šet­ro­va­te­ľa re­le­vant­ný aj pre pot­re­by zá­kon­né­ho ve­de­nia tres­tné­ho ko­na­nia a pri­jí­ma­nie roz­hod­nu­tí v príp­rav­nej fá­ze tres­tné­ho ko­na­nia.

V ďal­šom prík­la­de pou­ká­že­me na súd­ny pro­ces, v kto­rom po­dal pro­ku­rá­tor ob­ža­lo­bu, súd od­mie­tol reali­zo­vať ko­run­ný dô­kaz z dô­vo­du, že bol vy­ko­na­ný práv­ne im­per­fek­tne a te­da doš­lo k je­ho zma­re­niu a nás­led­ne súd os­lo­bo­dil ob­ža­lo­va­né­ho z dô­vo­du neu­ne­se­nia dô­kaz­né­ho bre­me­na na stra­ne ob­ža­lo­by. V da­nom prí­pa­de súd hod­no­til práv­nu strán­ku im­per­fek­tné­ho úko­nu. V tom­to prí­pa­de je zod­po­ved­nosť z poh­ľa­du náš­ho prís­tu­pu na stra­ne pro­ku­rá­to­ra, ho­ci úkon práv­ne im­per­fek­tne reali­zo­val (po­ka­zil) vy­šet­ro­va­teľ. Dô­vo­dom je, že po­da­ním ob­ža­lo­by a pred­lo­že­ním spi­su, pro­ku­rá­tor ga­ran­tu­je práv­nu per­fek­tnosť, na­koľ­ko on je v príp­rav­nom ko­na­ní práv­nym exper­tom, ako sa ho­vo­rí: on ide s ko­žou na trh. V pod­sta­te, ale ide len o „ga­ran­to­va­ný práv­ny ná­zor“, na­koľ­ko na sú­de je práv­ny ná­zor pro­ku­rá­to­ra len je­den z mno­hých, pri­čom „ten správ­ny“ práv­ny ná­zor za­stá­va až súd, svo­jim roz­hod­nu­tím. Do­ve­de­ním do extré­mu mož­no uviesť, že v prí­pa­de ne­dos­tat­kov na stra­ne „práv­nych úvah“ vy­šet­ro­va­te­ľa tj. otĺka­nej níz­kej úrov­ni príp­rav­né­ho ko­na­nia, nič neb­rá­ni do­zo­ru­jú­ce­mu pro­ku­rá­to­ro­vi to­to roz­hod­nu­tie za ur­či­tých pod­mie­nok v zmys­le § 230 ods. 2 písm. e) TP zru­šiť a nah­ra­diť vlas­tným, pod­ľa pred­sta­vy, práv­ne per­fek­tným roz­hod­nu­tím. For­mál­ne te­da v se­be tres­tno-pro­ces­ná nor­ma ob­sa­hu­je me­chan­izmus od­stra­ňo­va­nia práv­ne nes­práv­nych (proti­práv­nych) úvah a aj v sú­čas­nos­ti umož­ňu­je skva­lit­ňo­va­nie práv­nej úrov­ne tres­tné­ho ko­na­nia.

V prí­pa­de, ak by v na­šom prí­pa­de súd kon­šta­to­val, že úkon bol tak­tic­ky či kri­mi­na­lis­tic­ky nea­dek­vát­ny (z čo­ho vy­sta­la je­ho ne­zá­kon­nosť), zod­po­ved­nosť za ne­dos­tat­ky by bo­li roz­hod­ne na stra­ne vy­šet­ro­va­te­ľa, aj keď by ju nie­sol pro­ku­rá­tor. Pro­ku­rá­tor to­tiž nie je ten, kto má do tres­tné­ho ko­na­nia vná­šať kri­mi­na­lis­tic­ké tech­ni­ky a tak­ti­ky atď., to je pr­vo­ra­dou po­vin­nos­ťou vy­šet­ro­va­te­ľa.

Sa­moz­rej­me, hra­nie sa na to, kto je zod­po­ved­ný, je ne­kon­cep­čné a roz­hod­ne nie je na mies­te. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sú to­tiž pro­ku­rá­to­ri a vy­šet­ro­va­te­lia a to spo­lu, ale aj kaž­dý zvlášť. Na­viac nie všet­ky chy­by v tres­tnom ko­na­ním ma­jú cha­rak­ter va­dy. Zväč­ša sa jed­ná „len o vý­sled­ky mat­rič­né­ho sys­té­mu“ tres­tné­ho ko­na­nia. Niek­to­ré chy­by sú zá­ko­nom pred­pok­la­da­né a zá­ro­veň ošet­re­né, iné nie a ďal­šie pred­sta­vu­jú pries­tor pre zlep­šo­va­nie efek­ti­vi­ty tres­tné­ho úse­ku. Z is­té­ho poh­ľa­du ani „vad­né chy­by“ tres­tné­ho úse­ku nie sú na ško­du, ak na­po­má­ha­jú vo všeo­bec­nos­ti k roz­vo­ju lep­šie­ho prá­va.

Autor za­kon­čí svo­ju ar­gu­men­tá­ciu kon­šta­to­va­ním, že zves­to­va­te­lia lep­ších čias v tres­tnom ko­na­ní vo svo­jich ká­za­niach o zlep­še­ní ce­lé­ho tres­tné­ho ko­na­nia cez lep­šiu práv­nu eru­dá­ciu vy­šet­ro­va­te­ľov, ne­ho­vo­ria tak cel­kom prav­du. Vzhľa­dom k to­mu, že aj ke­by bol vy­šet­ro­va­teľ naj­lep­ší práv­nik v kra­ji, a za­stá­val naj­kva­lit­nej­ší práv­ny ná­zor a ce­lé tres­tné ko­na­nie reali­zo­val na učeb­ni­co­vej úrov­ni, v zá­sa­de svoj práv­ny ná­zor ne­do­ká­že „pret­la­čiť“ cez pro­ku­rá­to­ra, kto­rý za­stá­va roz­diel­ny či opač­ný práv­ny ná­zor. Zlep­še­nie tres­tné­ho ko­na­nia vďa­ka klo­no­va­niu naj­lep­ších je­din­cov z ra­dov vy­šet­ro­va­te­ľov-práv­ni­kov v zá­sa­de nie je schop­né zlep­šiť cel­ko­vú kva­li­tu tres­tné­ho ko­na­nia.

Nás­tup mjr. Ze­ma­na

Na­priek sku­toč­nos­ti, že se­riá­lo­vý po­li­cajt ne­bol vy­šet­ro­va­teľ, vy­uži­je­me je­ho ná­pev vo for­me kri­mi­na­lis­tu, dnes na­zý­va­né­ho ope­ra­tív­ca.

Z hľa­dis­ka cie­ľa prís­pev­ku má byť zjav­né, že hlav­ným prís­pev­kom vy­šet­ro­va­te­ľa ne­má byť práv­na eru­dá­cia (tá je čas­to nao­zaj ví­ta­ný bo­nus), či (ďal­ší) práv­ny ná­zor v tres­tnom ko­na­ní, ale naj­mä ur­či­tá na­do­bud­nu­tá zruč­nosť vhod­nej a zá­kon­nej tran­sfor­má­cie in­for­má­cií do tres­tné­ho ko­na­nia. Tak ako je do­zo­ru­jú­ci pro­ku­rá­tor od­bor­ní­kom v ob­las­ti tres­tné­ho prá­va, má byť vy­šet­ro­va­teľ pri­már­ne od­bor­ní­kom v ob­las­ti po­li­caj­nej prá­ce (rov­na­ko po­zi­tív­na je zna­losť pro­ku­rá­to­ra/sú­du v ob­las­ti po­li­caj­nej prá­ce). Má sa tu na mys­li jed­nak or­ga­ni­zač­ná, ria­dia­ca, kon­trol­ná, no naj­mä ana­ly­tic­ká čin­nosť v ob­las­ti vy­hľa­dá­va­nia a ob­jas­ňo­va­nia sku­toč­nos­tí či okol­nos­tí v sú­vis­los­ti s tres­tnou čin­nos­ťou. V zá­vis­los­ti od prí­pa­du, vy­šet­ro­va­te­ľo­vi v tej­to čin­nos­ti na­po­má­ha čin­nosť ope­ra­tív­cov, kri­mi­na­lis­tic­kých tech­ni­kov, znal­cov a pod., kto­rí dis­po­nu­jú špe­ci­fic­ký­mi nás­troj­mi, kto­ré však nie sú pod­sta­tou toh­to člán­ku. Pod­ľa ná­zo­ru auto­ra je naj­vlas­tnej­šou čin­nos­ťou vy­šet­ro­va­te­ľa tzv. „spro­ces­ňo­va­nie“, to zna­me­ná le­gál­ny tran­sfer re­le­van­tných in­for­má­cií do tres­tné­ho ko­na­nia. Sa­mot­né spro­ces­ňo­va­nie má sí­ce cha­rak­ter práv­nych pro­ce­dúr či práv­nych „úko­nov“, ale z hľa­dis­ka prís­pev­ku vy­šet­ro­va­te­ľa do tres­tné­ho ko­na­nia nep­red­sta­vu­júich hlav­ný, os­ci­lač­ný bod.

Tres­tné ko­na­nie je z rôz­nych poh­ľa­dov zvláš­tne. Jed­nak si ná­ro­ku­je vlas­tnú správ­nosť a to nav­zdo­ry svoj­mu mi­mo­riad­ne­mu for­ma­liz­mu a napr. pri poh­ľa­de na tzv. ús­tnosť (ho­ci aj v pí­som­nej, zá­pis­nič­nej po­do­be) a to na­priek sku­toč­nos­ti, že napr. len 7 – 35 % spros­tred­ko­va­ných in­for­má­cií sa pri­pi­su­je ho­vo­re­né­mu slo­vu a to nav­zdo­ry dis­po­zí­cii jed­no­du­chej tech­no­ló­gie na za­zna­me­na­nie kom­plexné­ho audio­vi­zuál­ne­ho pre­ja­vu oso­by v tres­tnom ko­na­ní. K ne­ver­bál­nej ko­mu­ni­ká­cii mož­no pri­po­čí­tať veľ­ké množ­stvo pod­ruž­ných in­for­má­cií zís­ka­ných napr. po­čas reali­zá­cie rôz­nych úko­nov tres­tné­ho ko­na­nia, vy­jad­re­ní „mi­mo zá­znam“, ob­hliad­kou, šet­re­ním na mies­te, pre­vier­ka­mi a pod. Všet­ky tie­to in­for­má­cie po­nú­ka­jú vy­šet­ro­va­te­ľo­vi ove­ľa plas­tic­kej­ší poh­ľad na prob­le­ma­ti­ku ako ako­koľ­vek dob­rá ima­gi­ná­cia či­ta­te­ľa spi­su. Ten­to „vy­šet­ro­va­teľ­ský“ poh­ľad na prob­le­ma­ti­ku mu umož­ňu­je efek­tív­ne vy­hľa­dá­vať a za­bez­pe­čo­vať ďal­šie in­for­má­cie resp. dô­kaz­né pros­tried­ky do tres­tné­ho ko­na­nia. Zís­ka­va­nie tých­to (za­tiaľ) mi­mop­ro­ces­ných in­for­má­cií je re­mes­lo sa­mo o se­be, k to­mu však pris­tu­pu­je vlas­tná čin­nosť vy­šet­ro­va­te­ľa v po­do­be ana­lý­zy aj tých­to in­for­má­cií, ich zod­po­ved­né trie­de­nie a nás­led­ne zá­kon­ný tran­sport do tres­tné­ho ko­na­nia. Práv­ne po­sú­de­nie ve­ci na zod­po­ve­da­jú­cej úrov­ni je ne­vyh­nut­né, to ne­mož­no pod­ce­ňo­vať(!), av­šak len práv­no-for­mál­ny prís­tup, ho­ci eru­do­va­né­ho práv­ni­ka je vad­ný z poh­ľa­du správ­nos­ti a vlas­tnej zá­kon­nos­ti čin­nos­ti vy­šet­ro­va­te­ľa v tres­tnom ko­na­ní, na­koľ­ko zá­kon nep­red­pok­la­dá, že vy­šet­ro­va­teľ bu­de práv­nym od­bor­ní­kom tres­tné­ho ko­na­nia. Vy­šet­ro­va­teľ v zmys­le kri­mi­na­lis­tu má po­vin­nosť viesť vy­šet­ro­va­nie zá­kon­ne, no tu je­ho po­vin­nosť a zod­po­ved­nosť ne­kon­čí. Prá­ve, pus­tá práv­na ana­lý­za kau­zy pre­sú­va pro­fe­siu vy­šet­ro­va­te­ľa do po­do­by, či­ta­te­ľa spi­su či jus­tič­né­ho úrad­ní­ka, čo je pot­reb­né z poh­ľa­du auto­ra ráz­ne od­miet­nuť. Čin­nosť vy­šet­ro­va­te­ľa má umož­niť ta­kú fak­tic­kú ako aj práv­nu si­tuáciu, aby v nej buď sám ale­bo pro­ku­rá­tor či súd, moh­li pri­jať vhod­né roz­hod­nu­tie (zá­kon­né a vec­ne správ­ne).

Po­zor­né­mu či­ta­te­ľo­vi neuš­lo, že pri­már­nym cie­ľom člán­ku ne­bo­lo zne­va­žo­vať ale­bo úto­čiť na prá­cu po­lí­cie ale­bo pro­ku­ra­tú­ry a ani ob­ha­jo­vať le­ni­vosť, nes­chop­nosť, neod­bor­nosť či hlú­posť na stra­ne OČTK, či po­dá­vať al­ter­na­tív­ny vý­klad čin­nos­ti OČTK. Autor sa sna­žil zro­zu­mi­teľ­ne pred­lo­žiť ar­gu­men­ty k nas­me­ro­va­niu de­ba­ty o pot­re­bách vzde­lá­va­nia a ďal­šie­ho roz­vo­ja čin­nos­ti vy­šet­ro­va­te­ľov. Kva­lit­né­ho vy­šet­ro­va­te­ľa ne­mož­no po­pí­sať ako práv­ne eru­do­va­né­ho od­bor­ní­ka, kto­rý do tres­tné­ho ko­na­nia čas­tok­rát len vná­ša (ďal­ší, nad­by­toč­ný) práv­ny ná­zor[9]. Kva­li­ta vy­šet­ro­va­nia sa od­rá­ža v prep­ra­co­va­ných tak­ti­kách vý­slu­chu, tak­ti­ke po­ra­dia a na­ča­so­va­nia jed­not­li­vých úko­nov, ďal­šia me­to­dic­ká a ana­ly­tic­ká čin­nosť atď.,… skrát­ka a dob­re, kva­lit­ná prá­ca kri­mi­na­lis­tu s dô­kaz­mi, in­for­má­cia­mi a účas­tník­mi tres­tné­ho ko­na­nia v pres­ných man­ti­ne­loch prá­va. A tu má žiaľ po­lí­cia,aj na zá­kla­de po­čet­ných me­dia­li­zo­va­ných in­for­má­cií, nie len čo zlep­šo­vať, ale naj­mä do­há­ňať vlas­tné pre­doš­lé schop­nos­ti a zruč­nos­ti. Eš­te zjed­no­du­še­nej­šie, vy­šet­ro­va­teľ je skrát­ka vy­šet­ro­va­teľ a nie vy­šet­ro­va­teľ-práv­nik.

Ak sú však poz­nat­ky a naj­mä skú­se­nos­ti na­do­bud­nu­té praxou, dopl­ne­né kva­lit­nou práv­ne-teo­re­tic­kou úrov­ňou a „fun­kčnou práv­ni­či­nou“ mož­no uviesť, že za ob­dob­nú vý­ba­vu by sa ne­mu­sel han­biť ani spo­mí­na­ný ma­jor Ze­man.

Pred­sta­vy, že ak z vy­šet­ro­va­te­ľov uro­bí­me ďal­šie práv­ne po­vo­la­nie, tak vo všet­kých oh­ľa­doch a vo všet­kom zlep­ší­me tres­tné ko­na­nie, mož­no po­va­žo­vať za di­le­tan­tské. Zlep­šo­va­nie práv­nych zna­los­tí je len jed­ným, no nie je­di­ným a ur­či­te nie hlav­ným ak­tí­vom vy­šet­ro­va­te­ľa. Jed­na ru­ka to­tiž ne­tlies­ka.

npor. JUDr. Miroslav Srholec

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a812-vysetrovatel-v-trestnom-konani

Správne konanie je jedným z najrozšírenejších procesov, v ktorých sa rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb. Na rozdiel od súdneho konania, správne konanie je najčastejšie aplikované vo veciach, v ktorých sa adresátom správy priznávajú určité práva, resp. realizujú sa ich právom chránené záujmy- nie sú žiadnou ojedinelosťou ani správne procesy, ktoré smerujú k uloženiu povinnosti.

Správne konanie upravené zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) vznení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) vychádza zo zásad, ktoré sú určujúce pre celkovú konštrukciu a ciele správneho konania, ako i náplň jeho jednotlivých procesných inštitútov.

Pred konkretizáciou precedenčnejzásady je nevyhnutné konštatovať, že zásady vzťahujúce sa na správne konanie nie sú upravené len v§3 a§4 Správneho poriadku, ale sú obsiahnuté ajv ďalších ustanoveniach Správneho poriadku. Pre úplnosť treba dodať, že ďalšie zásady môžu vychádzať aj z osobitných právnych predpisov.

Základné pravidlá konania (ďalej ako „zásady konania“) sú dôležité pri vymedzovaní esenciálnych pilierova koncepčných ukazovateľov správneho konania.⁽

1.    Významový rozdiel v používaní pojmov princíp a zásada

Na tomto mieste je potrebné poskytnúť priestor zadefinovaniu rozdielu medzi dvoma často opakujúcimi sa termínami, a to pojmom „zásada“ a pojmom „princíp“. Táto problematika bola predmetom značného počtu vedeckých diskusií a téz.

K inštitútu zásad existujú v teórii práva dva základné prístupy, ato prístup pozitivistický a prístup prirodzenoprávny (iusnaturalistický). V právnych vedách sa v tomto bode neraz objavuje ajdiskusia o tom, či je vhodnejšie označenie „princíp“ alebo „zásada“. Ajkeďto z hľadiska aplikácie príslušných ustanovení zákona nemá väčšie opodstatnenie, za princíp môžeme spravidla považovať také východiskové tézy, ktoré sú vlastné celému právnemu poriadku (bez ohľadu na konkrétne odvetvie) – napr. princíp legality (zákonnosti). Na druhejstrane, termínom „zásada“ sa spravidla označuje taký postulát, ktorý najčastejšie vychádza z konkrétneho princípu a používa sa v konkrétnom právnom odvetví.⁽

Význam zásad v právnom poriadku je často podceňovaný, avšak ich relevantnosť v režime správneho konania podčiarkuje napr. ajOdporúčanie Výboru ministrov (2007) 7, z ktorého vyplýva, že okrem pozitívneho práva majú správne orgány vrámci konania prihliadať ajna zásady vlastné právnemu poriadku.

2.     Precedenčná zásada ako súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky

V prípade precedenčnejzásady ide o zrejme najdiskutovanejší princíp. Dôvodom je značne heterogénny komplex názorov na jeho pomenovanie, zaradenie či samostatnú existenciu a aplikáciu. Prípadom zaradenia zásady legitímnych očakávaní je aj jejsubsumovanie pod všeobecnejší princíp právnejistoty. Podľa Košičiarovej, pozostáva tento princíp z viacerých čiastkových požiadaviek. „Je to najmä požiadavka na jasnosť, zrozumiteľnosť a predvídateľnosť právnych noriem, predvídateľnosť postupu správnych orgánov verejnejmoci (tiež princíp legitímneho očakávania), ochrana práv nadobudnutých vdobrejviere a zákaz retroaktivity právnych noriem (obzvlášť dôležitý vrámci administratívneho trestania).“ K relatívne problematickému vzťahu princípu právnejistoty a zásady legitímnych očakávaní sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskejrepubliky: „Legitímne očakávanie je užšou kategóriou ako právna istota.“ Problematické v prípade tohto princípu nie je len jeho systematické zaradenie v systéme správneho práva, ale aj otázka jeho obligatórnej záväznosti. Tento problém vyvstáva najmä vdôsledku nie práve najjednoznačnejšieho výberu slov vustanovení §3ods.4 druhej vety Správneho poriadku, ktorá znie: „Správne orgány dbajú o to, aby vrozhodovaní oskutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.“  Za problematické sa považuje v uvedenejformulácii slovo „dbať“, ktoré môže vyvolávať dojem odporúčacieho charakteru danejzásady. S takýmto doslovným gramatickým výkladom sa však nemožno stotožniť. Vzhľadom na teleologický a systematický výklad, ukladá toto ustanovenie správnemu orgánu obligatórny záväzok dodržiavania tohto princípu rovnako ako ostatných princípov a zásad uvedených vSprávnom poriadku. Konštatovanieje založené na skutočnosti, že zákonodarca využíva rovnaké slovné spojenie ajv súvislosti so zásadou hospodárnosti konania, či v §81 Správneho poriadku, ktorý pojednáva o výsadách a imunitách vybraných subjektov.

V zmysle uvedeného v časti o správnosti, respektíve vhodnosti používaní presných pojmov je zrejmé, že precedenčná zásada nie je svojím pôvodom príslušná kslovenskejvnútroštátnejtvorbe práva. Prvýkrát bola táto zásada upravená v Odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy členským štátom o dobrej správe. Významným rozšírením tohto princípu v porovnaní so slovenskou vnútroštátnou právnou úpravou v Správnom poriadku je výslovne upravená možnosť konania vrozpore stýmto princípom, avšak len ak je takéto konanie vynútené objektívnymi skutočnosťami. Uvedené Odporúčanie svojím záverom taktiež ustanovuje: „Pre to aby bolo rešpektované, by právo na dobrú správnu úvahu malo byť v súlade srozumnými alegitímnymi očakávaniami adresátovejverejnej správy.“

S prihliadnutím na uvedené normy medzinárodného práva ako ajna samotný zmysel konštituovania precedenčnejzásady do vnútroštátnych právnych predpisov možno považovať jejvýznam za nespochybniteľný. Dôležité je taktiež uviesť, že zásada legitímnych očakávaní je veľmi úzko spojená sústavným princípom právnejistoty, vtom zmysle, že je jeho konkrétnym vyjadrením vodvetví správneho práva. Pre úplnosť a podloženie daného textu uvádzame aj implicitné zakotvenie princípu právnejistoty v Ústave Slovenskejrepubliky ato v znení: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ Okrem iného z uvedeného ústavného textu jasne vyplýva požiadavka kladená na správne orgány, na základe ktorej sa vyžaduje aby v rozhodovacej činnosti správnych orgánov nevznikali excesívne odklony v skutkovo zhodných, respektíve podobných prípadoch. V nadväznosti na ústavno-právnu úprava zákonodarca premietol požiadavku princípu právnej istoty do zásady legitímnych očakávaní v správnom práve tak, že: „Správny poriadok s účinnosťou od 01. januára 2004 zakotvil ako základné pravidlo konania povinnosť správnych orgánov dbať o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.“

Napriek dostatočne preukázaneja odôvodnenejpotrebe bezvýnimočnejaplikácie precedenčnej zásady nielen vsprávnom konaní nemožno považovať jej aplikáciu za bezproblémovú. V poradí prvou zásadnou komplikáciu predstavuje relatívne všeobecná právna úprava tejto zásady v § 3 ods. 4 Správneho poriadku, v ktorejzákonodarca využíva relatívne neurčité pojmy, akým je bez sporu napríklad termín „podobný“. Vzhľadom na skutočnosť, že vdanejčasti zákona sú definované všeobecné princípy a zásadyje nielen prínosné, ale priam nevyhnutné zvoliť čo najširšie formulácie, ktoré svojou existenciou vytvárajú čo najväčší priestor na uplatnenie diskrečnej právomoci zo strany vykonávateľa verejnejsprávy, okrem iného ajv prípade medzier v pozitívnom práve. Táto teória sa priamo dotýka moderného prístupu k legislatívnejtvorbe, ktorá upustila od prílišného formalizmu akazustického prístupu k tvorbe práva azamerala sa na precizovanie všeobecno-právnych postulátov, vytvárajúcich značný priestor pre aplikáciu právnych noriem. Nielen v akademických kruhoch, ale najmä vširokejverejnosti môžu vznikať neodôvodnené obavy zo zneužitia týchto rozsiahlych právomocí zo strany správnych orgánov. Napriek značnejvoľnosti v rozhodovacom procese sú tieto orgány neustále viazané okrem iného ajprincípom právnejistoty, či precedenčnou zásadou.

3.     Precedenčná zásada a rozhodnutia súdov

Je však dôležité poznamenať, že rešpektovanie zásady legitímnych očakávaní nie je možné absolutizovať. V tomto duchu sa vyjadril ajSúdny dvor Európskej únie, pričom jeho rozhodnutie bolo prebraté aj do rozhodovacejpraxe najvyšších súdnych autorít na území Slovenskej republiky. Zjudikatúry Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, teda z praxe najvyššejsúdnejautority vyplýva významné postavenie zásady materiálnejrovnosti. „Ústavný súd sa hlási k modernej európskej konštitucionalistike, ku ktorejpatrí ochrana legitímneho očakávania (legitimate expectation, Vertrauenschutz). Už z pomenovania legitímne očakávanie vyplýva, že účelom tohto princípu je ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnejsituácie, na vyústenie ktorejdo určitého výsledku sa spoliehali.“ Najvyšší súd Slovenskejrepubliky vjednom zo svojich rozsudkov preberá skoršiu judikatúru Súdneho dvora Európskejúnie a konštatuje: „Je potrebné zdôrazniť, že hoci zlegitímnych očakávaní vpomere k správnym rozhodnutiam možno správne predpokladať určitú istotu účastníkov, že o ich veci bude rozhodnuté obdobne ako o veci skutkovo a právnej podobnej, legitímne očakávania sa nedajú absolutizovať. Nemožno vždy nemennosť legitímne očakávať tam, kde je určitému správnemu orgánu daná diskrečná právomoc (rozsudok Európskeho súdneho dvora /teraz Súdny dvor Európskejúnie/ vo veci Crispoltoni, vspojených veciach C-133/93, C-300/93, C-362/93 zo dňa 5.10.1994, bod 56, Správy 1994, str. I- 04863), pričom uvedenéje možné a potrebné aplikovať ajv oblasti správneho trestania.“

Obdobný názor zastáva aj Najvyšší správny súd Českej republiky, vyjadrený v rozsudku sp. zn.: 5 As 14/2015 – „Nejvyšší správni soud konštatuje, že správni orgán je nepochybné povinen respektovat zásadu rovného prístupu a nestranného postupu, jakož i zásadu legitimního očekávání, tedy aby pri rozhodování skutkové shodných nebo podobných prípadu nevznikaly nedúvodné rozdíly. Tyto zásady však nelze chápat izolované; každý prípad je vždy jedinečný a jeho řešení musí vycházet z konkrétních okolností a skutečností zjištěných správním orgánem. …“

ZÁVER

Precedenčná zásada je v správnom konaní tiež dlhodobo detailnejšie neriešenou otázkou. Ide o inštitút, ktorý sa v praxi preukázateľne málo aplikuje. Podstata tejto zásady spočíva vtom, aby v rámci rozhodovacejčinnosti správnych orgánov nevznikali excesívne odklony v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch, pričom ide nielen o extrémne odklony (napr. jednému účastníkovi sa vyhovie, druhému vtejistejveci aza tých istých podmienok nie), ale ajo akékoľvek iné neopodstatnené odklony majúce parciálny charakter (napr. výška uloženejpokuty za ten istý skutok páchateľovi s podobnou charakteristikou by mala byť podobná). Záverom je potrebné uviesť, že podľa slovenskejprávnej úpravy neexistuje žiadny systém väzieb a viazaností, ktorý by mal byť pri uplatňovaní tejto zásady smerodajný. Neexistuje jednoznačné deklarovanie toho, či sa záväznosť viaže na hierarchický systém správnych orgánov, či je vrcholný, resp. vyšší správny orgán viazaný svojimi vlastnými (skoršími) rozhodnutiami. Nie je zrejmé ani to, či záväznosť rozhodnutiami je viazaná len na jeden orgán, alebo na ich hierarchiu. Taktiež neexistuje ani centrálna databáza rozhodnutí správnych orgánov, okrem § 89 a zákona SNR č. 372/1990 Zb. opriestupkoch vznení neskorších predpisov, ktorý správnym orgánom príslušným na prejednanie priestupku, vrátane jeho prejednania v blokovom konaní, uložil povinnosť viesť evidenciu priestupkov.

doc. JUDr. Jana Vallová PhD.

Zdroj
https://magisterofficiorum.webnode.sk/_files/200000092-04d8104d83/Magister%20Officiorum_01_2020_vnutro%20PV.pdf

Princíp viazanosti právom sa odôvodnene považuje za fundamentálny princíp fungovania tzv. dobrej verejnej správy v podmienkach modernej Európy. Oficiálne bol na medzinárodnej úrovni garantovaný a prijatý v rámci 999. zasadnutia zástupcov ministrov Výboru ministrov členských štátov Rady Európy, ako odporúčanie pod označením CM/Rec (2007) 7 Výboru ministrov členským štátom odobrej správe. Elementárny charakter princípu viazanosti právom v systéme európskeho správneho práva podčiarkuje aj skutočnosť jeho výskytu v majoritnom počte ústavných dokumentov členských štátov Európskej Únie.

„Namiesto pojmu princíp viazanosti právom sa v slovenskejteórii správneho práva používa pojem princíp zákonnosti.“ V rámci zvoleného pojmu je nevyhnutné konštatovať, že termín zákonnosť sa musí chápať extenzívne. Vykonávatelia verejnej moci sú viazaní aj predpismi inej právnej sily ako zákonmi, predovšetkým medzinárodnými zmluvami a Ústavou Slovenskejrepubliky, ako aj inými všeobecne záväznými právnymi predpismi a právnymi normami podzákonného charakteru.

V prípade, ak vykonávateľ verejnejmoci poruší zákonnú povinnosť, vzniká na základe dikcie § 65 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) účastníkovi konania nárok na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu mimo odvolacieho konania.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky zo dňa 27. augusta 2002, sp. zn. 4 Sž 31/2002 zmysel správneho konania a dôležitosť dodržania procedurálnych pravidiel, ktoré tvoria jeho súčasť, je daná predmetom konania. Správne konanie – procedúra – výlučne sleduje, aby bola zaistená správna aplikácia hmotného práva, aby rozhodnutie vo veci, ktorým sa zakladajú, menia alebo zrušujú konkrétne práva apovinnosti, bolo vsúlade s hmotným právom. Zrušenie alebo zmena právoplatných rozhodnutí na základe mimoriadnych opravných prostriedkov (aj preskúmaním podľa § 65 ods. 2 Správneho poriadku) takto prichádza do úvahy len za situácie, ak sa v konaní (o mimoriadnom opravnom prostriedku) preukáže, že rozhodnutie je v rozpore s hmotným právom. Inštitút mimoriadnych opravných prostriedkov pri rešpektovaní stability práv priznaných právoplatným rozhodnutím nie je určený na odstraňovanie procesných vád a nedostatkov, ktoré nemali vplyv na zákonnosť rozhodnutia z hľadiska hmotného práva. Či právoplatné rozhodnutie je v rozpore s hmotným právom, musí byť zistené nepochybným spôsobom pred jeho zrušením. To predstavuje potrebu objasniť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie veci, t.j. zabezpečiť potrebné skutkové zistenia a tiež stanoviská účastníkov k týmto zisteniam, ako aj orgánu, ktorý preskúmavané rozhodnutie vydal. Tento proces nemožno zrušením rozhodnutia posunúť do pôvodného konania a až tam zisťovať, či skutočne došlo alebo nedošlo k porušeniu zákona, a ak áno, či verejný záujem prevyšuje nad záujmom dobromyseľne nadobudnutých práv účastníka.

Dôvodom na uskutočnenie preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania nemôžu byť faktické/vecné vady a nedostatky, ale len vady právneho charakteru, t.j. také, ktoré spočívajú v nezákonnosti rozhodnutia, resp. vjeho rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom alebo všeobecne záväzným nariadením.“ „Už na prvý pohľad vidno, že právna povinnosť správať sa pri výkone úradu zákonom, rovnako uložená všetkým procesným orgánom,je s ohľadom na svojobsah takou ich spoločnou vlastnosťou, od ktorejmožno dôvodne čakať, že bude mať vzápätí mnoho zásadne rovnakých vlastností ako jednotlivých druhov procesov tak aj ich výsledkov rozhodnutí.“ Podobná situáciu extenzívneho, teda rozširujúceho výkladu pojmu sa uplatňuje aj na ČI. 7ods.2 Ústavy Slovenskejrepubliky včasti: „Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskejúnie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“ Podobne pri výklade pojmu princíp zákonnosti, tak ajv prípade citovaného ČI. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je úvahou de lege lata nevyhnutné dospieť k záveru, že zákonodarca, respektíve autor ústavy, zamýšľal na dané ustanovenie použiť z hľadiska rozsahu významu použitých slov rozširujúci výklad. Je potrebné poznamenať, že uvedené chápanie použitejterminológie sa opiera aj o bod 2 odporúčania Výboru ministrov CM/Rec (2007) 7, na základe ktorého sú vykonávatelia verejnejmoci povinní bez výnimky dodržiavať: „vnútroštátne zákony, medzinárodné právo a všeobecné právne zásady, ktorými sa riadi ich organizácia, fungovanie a činnosť“. Z uvedeného je zrejmé, že citované odporúčanie negarantuje rozhodovanie vykonávateľov verejnejmoci len vsúlade so všeobecno-záväznými právnymi predpismi ale ajs internými normatívnymi predpismi vykonávateľov verejnejsprávy. Uvedená formulácia sa môže chápať ako rozšírenie princípu viazanosti zákonom, čo sa považuje za systémový a komplexný krok, ktorého akceptácia predstavuje zasadenie sa o vytvorenie systému dobrejsprávy. Obligatórna povinnosť správnych orgánov dodržiavať pri aplikácii práva okrem iných právnych noriem aj interné predpisy je síce, z pohľadu teórie, samozrejmá, avšak v samotnej praxi neraz predstavuje komplikáciu, v podobe nerešpektovania tohto ustanovenia. Vykonávatelia verejnejmoci nie sú viazaní internými predpismi len vprípade, ak by takýto predpis bol v rozpore správnom normou väčšej právnej sily.

Samotné znenie ČI. 2 Odporúčania Výboru ministrov CM/Rec (2007) 7 poskytuje širší pohľad na obsah princípu viazanosti právom. Z uvedeného textu v časti: „Neprijímajú svojvoľné opatrenia, ani keď uplatňujú svoje právo voľnej úvahy.“, je zrejmé širšie chápanie tohto pojmu. Inštitút správnej úvahy predstavuje nástroj, ktorý napomáha správnemu orgánu pri snahe vydať kvalitné a spravodlivé rozhodnutie.

V ČI. 2 bod 4 Odporúčania Výboru ministrovje jasne zadefinovaná požiadavka, ktorá stanovuje limity pre konania vykonávateľov verejnejsprávy. V tomto bode je zadefinovaný princíp, na základe ktoré sú vykonávatelia verejnejsprávy oprávnení konať len v prípadoch, kedy to ustanoví zákon.

1.     Princíp viazanosti právom v podmienkach Európskej Únie a Slovenskej republiky

Nemenej významným dokumentom prijatým na medzinárodnej úrovni, ktorý sa zaoberá systémom dobrej správy je Charta základných práv Európskejúnie. Pri vytvorení bola normatívne nezáväzným prameňom práva Európskej únie, ktorý v rámci soft law sekundárne upravoval postoj členských štátov Únie kotázke ľudských práv, pričom dané štáty boli už skôr viazané Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako prameňom medzinárodného práva. Dohovor síce sám o sebe nenarába s pojmom dobrá správa či konkrétnejšie princíp viazanosti právom, zjeho obsahu adefinovaných princípov je zrejmé, že v danom prípade sa jedná len o rozdielnu terminológiu a zadefinovanie pojmov. Charta základných práv Európskej únie v ČI. 47 akcentuje najmä princíp práva na spravodlivý proces, ktorý taktiež veľmi úzko súvisí s princípom viazanosti právom, najmä votázkach správneho súdnictva, ktoré okrem iného preskúmava dodržiavanie princípu zákonnosti správnymi orgánmi konajúcimi vo veciach ochrany práv, právom chránených záujmov a povinností fyzických osôb a právnických osôb.

Významným medzníkom bolo nadobudnutie platnosti Lisabonskej zmluvy 1. decembra 2009, ktorou sa okrem iného stala Charta základných práv Európskejúnie právne záväzným dokumentom a bola začlenená do systému primárneho práva Únie.

Dôležitým článkom Charty vzmysle priznaných procesných práv je ČI. 41 – právo na dobrú správu vecí verejných. „Každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote.“ Odsek 2 tohto článku detailnejšie rozpracovávajednotlivé práva obsiahnuté vo všeobecnom ustanovení ods. 1. V -ČI. 41 ods. 2 Charty je uvedené napríklad právo na prístup k spisu či administratívne odôvodnenie svojho rozhodnutia orgánom verejnejmoci.

2.     Princíp viazanosti právom vo vnútroštátnej právnej úprave v Slovenskej republike

Ďalším významným ľudsko-právnym dokumentom prijatým orgánmi s príslušnou kompetenciou na území dnešnej Slovenskejrepubliky je Listina základných práv a slobôd, ktorá bola prijatá Federálnym zhromaždením Českeja Slovenskejfederatívnej republiky ako ústavný zákon č. 23/1991 Zb. Listina základných práv a slobôd. Listina je významným dokumentom, ktorým sa vtedajšia federatívna republika, ako akjejnástupnícke republiky, prihlásili k idei materiálno-právneho štátu, teda štátu, ktorým okrem pozitívneho platného práva dodržiava aj základné hodnoty demokracie a ľudských a občianskych práv zaručených ústavou. Princíp zákonnosti, resp. princíp viazanosti právom je vpríslušnom dokumente premietnutý do ČI. 2, najmä do bodov 2 a3 aje veľmi úzko prepojený s ideou právneho štátu. V tejto súvislosti Ratica uvádza: „Právny štát môže mať len toľko „moci“, koľko mu poskytne objektívne právo a táto jeho „moc“ môže vystupovať len vo forme jeho osobných právnych nárokov proti občanovi. Občan je podrobený štátu len cez objektívne právo a v dôsledku konštrukcie objektívneho práva len cez svoje osobné právne povinnosti voči štátu.“

Najvýznamnejším prameňom práva vnútroštátnejpovahy je zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskejrepubliky. Z uvedeného je zrejmé, že vdokumente daného významu bolo nevyhnutné zadefinovať základné právne princípy prelínajúce sa celým právnym poriadkom Slovenskejrepubliky. Východiskovými materiálnymi prameňmi práva bola staršia ústavná a právna tradícia ako aj hodnoty prijaté ostatnými štátmi v prevažnejmiere na európskom kontinente. Význam princípu viazanosti právom je podčiarknutý aj jeho zaradením do ČI. 2 ods. 2 Ústavy, na základe ktorého vyplýva pre vykonávateľov verejnejsprávy povinnosť konať výhradne len na základe ústavy, vjejmedziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Uvedenú skutočnosť možno relevantne podporiť najmä judikatúrou najvyšších súdnych autorít, vtomto prípade Ústavného súdu Slovenskej republiky: „Zásada zákonnosti je vyjadrením základného znaku právneho štátu formulovaného vústave, vzmysle ktorého štátne orgány môžu konať len na základe ústavy, vjejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (či. 2 ods. 2 ústavy).“ „Dôležitou zárukou princípu viazanosti právom je, aby bol v demokratickom a právnom štáte zabezpečený stav, keď dodržiavanie predpisov je kontrolovateľné sudcami, ktorí sú pri výkone svojej právomoci nezávislí a rozhodnutia ktorých sú vynútiteľné.“

Aplikácia princípu viazanosti právom je v rámci práva Európskejúnie viditeľná aj zo vzťahu práva Únie a ústavných a právnych tradícií členských štátov. „Súd aplikuje pri svojom rozhodovaní princípy, ktoré nachádza priamo v prameňoch práva Európskej únie, alebo pri najmenšom v systéme právnych tradícií členských štátov.“ Aj z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskejúnie je zrejmé, že ustálené právne princípy sú neodmysliteľnou súčasťou práva Únie, ktorá nemalou mierou prispieva k samotnému formovaniu úniového právneho poriadku.

Zakotvenie princípov práva na dobrú správu však nie je výsadou len medzinárodných dokumentov a ústav. Z dôvodu právnej istoty, ako aj vhodnosti ich uvedenia v podmienkach Slovenskejrepubliky sa uvedené princípy nachádzajú aj v Správnom poriadku.

Vo všeobecnosti sa rozlišuje konštituovanie zásad v právnom predpise na dve základné formy výstavby. Prvou je koncentrácia princípov a zásad využívaných pri aplikácii a na interpretáciu daného právneho predpisu v úvodnejčasti paragrafového znenia. Druhou, tzv. dekoncentrovanou formou, je prípad, v ktorom zákonodarca nerovnomerne rozmiestnil princípy a zásady vtexte zákona na základe vhodnosti zvýraznenia daného princípu či zásady s konkrétnym právnym inštitútom.

Oba tieto spôsoby zakotvenia základných princípov majú svoje ako negatívne, tak ajpozitívne stránky. Najvýznamnejšou pozitívnou stránkou prípadu, keď sa základné zásady a princípy nachádzajú v koncentrovanej forme na začiatku paragrafového znenia daného zákona, je skutočnosť, že sa nachádzajú na jednom špecificky určenom mieste a tým je vo významnej miere eliminovaná možnosť toho, že ich adresát právnej normy prehliadne vtexte, čo môže potenciálne viesť knesprávnemu výkladu skúmanejprávnejnormy, či k nesprávnejaplikácii konkrétneho právneho predpisu. Naproti tomu dekoncentrácia zásad a princípov do celého paragrafového znenia zákona, teda kjednotlivým ustanoveniam sústreďuje pozornosť na jednotlivé zásady či princípy v režime konkrétneho právneho inštitútu.

Správny poriadok platný a účinný na území Slovenskejrepubliky využíva hybridnú formu uvedenia zásad a princípov jemu vlastných. To znamená, že pokým je jedna časť zásad koncentrovaná do §3a4 Správneho poriadku, príkladom môže byť ajpráve spomínaná zásada zákonnosti či tiež zásada súčinnosti a mnohé iné.

3.     Vnútroštátna úprava princípu viazanosti právom v niektorých členských štátoch Európskej únie

S prihliadnutím na medzinárodné pramene práva garantujúce dodržiavanie princípu zákonnosti je zrejmé, že Slovenská republika je len jednou z mnohých krajín, ktoré princíp viazanosti právom premietli ajdo svojich vnútroštátnych právnych úprav.

Medzi európske krajiny, ktoré inkorporovali princíp viazanosti právom do správno-právnych predpisov procesného charakteru, patrí aj Fínska republika. Konkrétne ide o právny predpis č. 434/2003 Zákon o správnom konaní, ktorý v prvejčasti, druhej kapitole, šiestej sekcii pojednáva o základných princípoch dobrejsprávy. Táto sekcia konkrétne ustanovuje: „Správne orgány majú so spravovanými subjektmi zaobchádzať rovnako a vykonávať svoje kompetencie len za účelom ustanoveným zákonom.“ Takáto formulácia presvedčivo reflektuje požiadavku na dobrú správu včasti rešpektovania princípu viazanosti právom azároveň predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo slúžiace subjektu aplikujúcemu konkrétny právny predpis ksprávnemu výkladu. Uvedená formulácia zodpovedá kumulácii princípu rovnosti účastníkov konania a princípu zákazu zneužitia právomoci. Najmä druhá časť uvedeného výňatku zfínskejprávnejúpravy reflektuje už spomenutý princíp zákazu zneužitia právomoci, ktorý je užší ako pojem zákonnosť. Napriek tomu aj užší pojem jednoznačne poukazuje na prítomnosť princípu zákonnosti vo fínskejsprávno-právnej úprave.

Za jasnejší prípad konštituovania princípu zákonnosti vo vnútroštátnejprávnej úprave členského štátu Európskejúnie je príklad z Rakúska. „V niektorých krajinách, ako napríklad v Rakúsku, to je (princíp zákonnosti, pozn. autora) spojené sverejnou správou.“ Článok 18, podsekcia 1 rakúskej ústavy znie: „Celá verejná správa má byť založená na práve.“

4.     Vykonávateľ verejnej moci

Pojem vykonávateľ verejnejsprávy vystihuje orgán či osobu, právnickú alebo fyzickú, presnejšie než označenie orgán verejnejsprávy či správny orgán. „Orgán verejnej správy sa ako označenie používa spravidla v hmotnom práve, kým termín správny orgán má svoje uplatnenie v procesnom práve.“ Uvedený pojem treba vykladať v tom zmysle, že sa nejedná len o orgány štátu, ale o každú inštitúciu, úrad či osobu, ktorá vykonáva verejnú správu. „Správnym orgánom je štátny orgán, orgán územnej samosprávy, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnejsprávy.“

Významným faktom úzko spojeným s princípom viazanosti právom voboch jeho dimenziách, teda po stránke rozsahu ako ajspôsobu, ktorým vykonávatelia verejnej správy vykonávajú verejnú moc je právo na súdnu ochranu, garantované ako Ústavou Slovenskejrepubliky, tak aj viacerými medzinárodnými dokumentmi zaoberajúcimi sa problematikou ľudských práv.

V súvislosti s uvedeným treba poukázať najmä ČI. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie. Značne podobným spôsobom ako spomínaný ČI. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je koncipovaný aj ČI. 46 Ústavy Slovenskej republiky ako vnútroštátny prameň práva najvyššej právnej sily.

ZÁVER

Princíp viazanosti právom „zásada zákonnosti“ môže naznačovať len deklaratórny charakter predmetného ustanovenia Správneho poriadku, no nie je tak, keďže s porušením resp. nedodržaním základných princípov/zásad/ správneho konania, a teda ajs princípom viazanosti právom, spája Správny poriadok veľa právnych následkov a reparačných nástrojov napr. / § 65 Správneho poriadku – preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania zdôvodu nezákonnosti rozhodnutia – porušenie princípu viazanosti právom, § 62 Správneho poriadku – obnova konania a pod./.

Základné princípy správneho konania sú nielen záväznou súčasťou právneho predpisu, ale sú tiež interpretačným pravidlom pre riadnu aplikáciu zákona ako celku. Jednotlivé ustanovenia Správneho poriadku treba vykladať a aplikovať tak, aby bola táto aplikácia vsúlade so základnými pravidlami konania.

Záverom možno konštatovať, že porušenie resp. nedodržanie princípu viazanosti právom je porušením zákona zo strany vykonávateľa verejnejsprávy /správneho orgánu/, s ktorým sú, resp. môžu byť spojené tak verejnoprávne, ako aj súkromnoprávne následky, vrátane potencionálnych nárokov účastníka konania / napr. uplatnenie si nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnejmoci, sťažnosť na nečinnosť a pod./, a preto je povinnosťou správnych orgánov postupovať podľa či. 2 ods. 2 ÚstavySlovenskejrepubliky, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jejmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

doc. JUDr. Jana Vallová PhD.

Zdroj
https://magisterofficiorum.webnode.sk/_files/200000092-04d8104d83/Magister%20Officiorum_01_2020_vnutro%20PV.pdf