Úvod
Problematika omylu predstavuje stabilnú súčasť teórie trestného práva. Slovenský trestný zákon neobsahuje explicitnú úpravu týchto otázok (s výnimkou putatívnej nutnej obrany v ustanovení § 25 ods. 4, ktoré na tomto mieste nebudeme analyzovať), čo len podčiarkuje význam trestnoprávnej náuky v tejto súvislosti, nakoľko práve vedou trestného práva (vychádzajúc z všeobecných ustanovení o trestnej zodpovednosti obsiahnutých v prvom diele prvej hlavy prvej časti Trestného zákona) je determinovaná aplikačná prax. Pre úplnosť treba ešte dodať, že s pojmom omyl samotný trestný zákon pracuje, avšak jedná sa o omyl na strane inej osoby, než páchateľa (spravidla to bude poškodený). Konkrétne ide o ustanovenie § 122 ods. 6 kde je definovaný spôsob spáchania TČ ľsťou, pričom sa jedná o jeden zo závažnejších spôsobov konania v zmysle § 138 písm. f). V tejto súvislosti teda môže byť dôsledkom vyvolania omylu páchateľom aplikácia kvalifikovanej skutkovej podstaty. Taktiež niektoré základné skutkové podstaty explicitne obsahujú znak omyl, či lesť (napr. trestné činy podvodov, s výnimkou kapitálového a daňového, obmedzovanie slobody pohybu). V týchto prípadoch je existencia omylu (resp. použitia ľsti, čo je širší pojem) nevyhnutnou podmienkou vzniku trestnej zodpovednosti. Podrobnejšia analýza omylu z tejto perspektívy však nie je predmetom predkladaného príspevku a v ďalšom texte sa budeme venovať výlučne omylu na strane páchateľa.
Omyl – pojem, klasifikácia, právne dôsledky
Podľa dlhodobo etablovanej základnej definície je omylom nezhoda páchateľovho vnímania so skutočnosťou a to preto, že si niektorú skutočnosť vôbec neuvedomil, alebo preto, že mal o nej sám nesprávnu predstavu. Problematika omylu úzko súvisí s otázkou zavinenia, možno sa stretnúť s názorom, že omyl predstavuje zrkadlový obraz zavinenia, či zavinenie „naruby“.
S uvedeným tvrdením sa možno stotožniť, avšak iba čiastočne, nakoľko v nezanedbateľnom množstve prípadov s omylom na strane páchateľa nebudú spojené právne následky, ktoré by viedli k odlišnému záveru o vine v porovnaní so stavom, keď by k omylu nedošlo.
Teória je v zásade ustálená aj v otázke klasifikácie omylov. Prvotné členenie predstavuje diferenciácia medzi všeobecnými a osobitnými prípadmi omylu. Za osobitné prípady omylu sa považuje:
■ omyl v predmete útoku (error in obiecto, error in persona) – v tomto prípade dochádza u páchateľa k nevedomej zámene predmetu útoku, páchateľ teda útočí na predmet A, hoci v jeho predstave sa jedná o predmet B napríklad páchateľ chce poškodiť motorové vozidlo konkrétnej osoby, avšak poškodí rovnaký model podobnej farby patriaci inému. V zásade platí konštatovanie, že tento druh omylu nemá vplyv na právne posúdenie veci. O určitých výnimkách z tohto pravidla možno uvažovať v prípadoch, kedy je samotný predmet útoku relevantný z hľadiska otázky viny, alebo trestu, napríklad páchateľ chce ublížiť na zdraví osobe, ktorá nie je chránenou osobou v zmysle § 139 avšak v dôsledku omylu v predmete útoku sa dopustí TČ na chránenej osobe. V tejto súvislosti je však potrebné pripomenúť dikciu § 18, v zmysle ktorej pri naplnení znaku zakladajúceho priťažujúcu okolnosť, alebo okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby postačuje nedbanlivostné zavinenie. Muselo by teda ísť o taký omyl v predmete útoku, ktorému páchateľ vzhľadom na svoje okolnosti a pomery nemohol predísť, aby bola vylúčená aj nevedomá nedbanlivosť.
■ omyl v kauzálnom priebehu (aberratio ictus) – v tomto prípade útok páchateľa postihne iný predmet útoku, než bolo zamýšľané, avšak na rozdiel od predchádzajúceho prípadu si je páchateľ tohto rozporu medzi svojím zámerom a reálnym priebehom udalosti vedomý. Typickým príkladom je výstrel, ktorý minie zamýšľanú obeť a zasiahne inú osobu. Dôsledkom bude v tomto prípade vyvodenie zodpovednosti za nedbanlivostný trestný čin voči predmetu útoku, na ktorom sa prejavil účinok v jednočinnom súbehu s pokusom úmyselného trestného činu na predmete útoku, na ktorom sa podľa predstavy páchateľa mal prejaviť účinok konania.
■ osobitný prípad omylu v kauzálnom priebehu (dolus generalis) – konanie páchateľa v tomto prípade spôsobí želaný následok a zasiahne zamýšľaný objekt, avšak podstatne iným spôsobom, než si to páchateľ predstavoval. Spravidla sa tento prípad bude posudzovať ako viacčinný súbeh pokusu úmyselného trestného činu a dokonaného nedbanlivostného trestného činu.
Z hľadiska zamerania tohto príspevku je podstatnejšie členenie všeobecných prípadov omylu. V tejto súvislosti sa uplatňuje kombinácia dvoch kritérií a síce predmetu omylu, ktorým môžu byť skutkové, alebo právne okolnosti a povahy omylu, kedy sa páchateľ mylne domnieva, že určitá okolnosť existuje, hoci to tak nie je (pozitívny omyl), alebo naopak, si existenciu určitej okolnosti neuvedomuje (negatívny omyl). Na základe kombinácie uvedených kritérií rozlišujeme tieto kategórie všeobecného omylu na strane páchateľa:
■ právny pozitívny omyl – o tento druhy omylu ide v prípade, keď sa konajúca osoba mylne domnieva, že jej konanie podľa platného práva trestné. Z hľadiska vzniku trestnej zodpovednosti v zásade možno konštatovať, že sa jedná o tzv. putatívny (domnelý) delikt, s ktorým v zásade nebýva spojený následok vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, nakoľko platí princíp nullum crimen sine lege. Podľa niektorých názorov, ktoré budú rozoberané v ďalšom texte, však možno v špecifických prípadoch pozitívneho právneho omylu uvažovať o trestnej zodpovednosti za prípravu resp. pokus.
■ skutkový pozitívny omyl – pri tomto druhu omylu sa osoba domnieva, že existujú okolnosti, ktoré napĺňajú znaky skutkovej podstaty trestného činu, pričom úmysel konajúceho smeruje ku spáchaniu skutku. Z tohto dôvodu možno uvedené situácie považovať za spoločensky nežiaduce a posudzovať rovnako ako prípady nespôsobilého pokusu TČ a nespôsobilej prípravy na zločin.
■ právny negatívny omyl – v zásade je možné rozli šovať dve „úrovne“ negatívneho právneho omylu – omyl o protiprávnosti činu a omyl o trestnosti činu. Pojem protiprávnosť je širší než pojem trestnosť, nakoľko vyjadruje rozpor s objektívnym právom ako takým, zatiaľ čo pojem trestnosť sa vzťahuje len na konania napĺňajúce skutkovú podstatu niektorého trestného činu podľa osobitnej časti TZ. Pri negatívnom omyle o protiprávnosti činu si teda konajúca osoba neuvedomuje skutočnosť, že jej konanie je v rozpore s objektívnym právom, pričom spravidla bude protiprávnosť v súlade so zásadou subsidiarity trestnej represie vyplývať už z predpisov iných právnych odvetví – napr. osoba si neuvedomuje, že rozširovanie autorsky chránených diel je v rozpore s právom, konkrétne autorským zákonom, zákonom o priestupkoch a nakoniec pri najzávažnejších prípadoch (nakoľko predmetné ustanovenie je v prvých troch odsekoch prečinom, je potrebné skúmať možnosť uplatnenia materiálneho korektívu) aj trestným zákonom. Niektorí autori vnímajú negatívny právny omyl len ako omyl o trestnosti činu, to znamená situáciu, kedy má konajúca osoba predstavu o tom, že jej skutok je protiprávny, ale mylne sa domnieva, že sa nejedná o TČ, ale napr. iba priestupok, alebo iný správny delikt. Je potrebné skonštatovať, že v dôsledku pomerne nedostatočného rozpracovania týchto nuáns v slovenskej trestnoprávnej teórii je praktický význam rozlišovania medzi omylom o protiprávnosti a omylom o trestnosti činu len málo významný. V zásade sa totiž vo všetkých prípadoch negatívneho právneho omylu uplatní zásada ignorantia iuris nocet (neznalosť práva škodí, t. j. neospravedlňuje). Inak je tomu v podmienkach ČR, kde negatívny omyl o protiprávnosti môže zabrániť vzniku trestnoprávnej zodpovednosti v prípade, že sa jedná o omyl ospravedlniteľný, t. j. taký, ktorého sa konajúca osoba nemohla vyvarovať. Pojem ospravedlniteľný omyl pritom český TZ negatívnym spôsobom definuje v ustanovení § 19 ods. 2, v zmysle ktorého za ospravedlniteľný právny omyl nemožno považovať neznalosť práva v prípadoch, kedy povinnosť zoznámiť sa s príslušnou právnou úpravou vyplývala pre páchateľa zo zákona, iného právneho predpisu, úradného rozhodnutia alebo zmluvy, jeho zamestnania, povolania, postavenia, alebo funkcie, alebo pokiaľ mohol páchateľ protiprávnosť činu rozpoznať bez zrejmých ťažkostí. Naproti tomu, negatívny omyl o trestnosti činu nepredstavuje prekážku vzniku trestnej zodpovednosti v žiadnom prípade. Je však potrebné upozorniť na skutočnosť, že niekedy samotná protiprávnosť môže vyplývať výlučne z noriem trestného práva (typicky napr. pri niektorých TČ proti slobode a dôstojnosti). Vtedy sa pri ospravedlniteľnom negatívnom právnom omyle, napriek tomu, že sa týka noriem trestného zákonníka, zásada ignorantia iuris nocet neuplatní.
■ skutkový negatívny omyl – o tento druh omylu sa jedná v prípade, že konajúca osoba si nebola vedomá existencie niektorých skutočností potrebných na vznik trestnoprávnej zodpovednosti – napr. nevie, že bankovka, ktorou platí je falzifikát. V dôsledku konštrukcie jednotlivých foriem zavinenia, pripadá v takýchto situáciách do úvahy vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti jedine za trestný čin spáchaný z nevedomej nedbanlivosti. Vtedy je totiž zavinenie páchateľa postavené na tom, že hoci o určitej skutočnosti nevedel, vedieť o nej vzhľadom na svoje pomery mohol a mal.
Hraničné prípady právneho a skutkového omylu – blanket vs. normatívny znak SPTČ
Z vyššie uvedeného textu vyplýva, že v praktickej rovine bude pre páchateľa najvýznamnejší negatívny skutkový omyl. Pokiaľ sa totiž podarí preukázať, že osoba konala v tomto druhu omylu (resp. OČTK sa nepodarí takéto tvrdenie bez dôvodných pochybností vyvrátiť), nebude možné toto konanie kvalifikovať ako trestný čin (odhliadnuc od prípadov, kde postačuje zavinenie vo forme nevedomej nedbanlivosti). Naproti tomu, negatívny právny omyl je vzhľadom k pomerne striktnému uplatňovaniu zásady ignorantia iuris nocet v našich podmienkach takmer irelevantný.
V intenciách pomerne dlhú dobu akceptovanej judikatúry je však možné resp. dokonca nevyhnutné niektoré omyly týkajúce sa v podstate právnych otázok považovať za omyl skutkový a tomu zodpovedajúcim spôsobom ho posudzovať. Uvedené sa týka omylu ohľadne tzv. normatívneho znaku skutkovej podstaty trestného činu. Platí, že omyl týkajúci sa normatívneho znaku skutkovej podstaty sa posudzuje podľa zásad o omyle skutkovom, kým omyl týkajúci sa právnych noriem, na ktoré trestný zákon odkazuje prostredníctvom blanketu, je potrebné posudzovať ako omyl právny.
Vzhľadom k podstatne odlišným právnym následkom spojených s uvedenými situáciami sa javí esenciálnou požiadavka na presné odlíšenie blanketovej skutkovej podstaty od skutkovej podstaty obsahujúcej normatívny znak. Zodpovedanie tejto otázky však naráža na výrazné interpretačné ťažkosti. Za potrebné považujeme predovšetkým nedostatočne precízne vymedzenie obsahu kľúčových pojmov.
Definícia pojmu normatívny znak skutkovej podstaty je relatívne ustálená. Normatívnym znakom skutkovej podstaty je znak vyjadrený určitým právnym pojmom z mimotrestnej právnej úpravy bez toho, aby sa predmetná skutková podstata dovolávala prostredníctvom blanketu tejto mimotrestnej úpravy. Podľa Jelínka sú normatívne znaky silnejšie (ako znaky deskriptívne) poznamenané ich právnym významom. Citovaný autor ďalej uvádza, že niektorých prípadoch sú hranice medzi normatívnym a deskriptívnym znakom len približné – napr. pojem vec, typicky považovaný za deskriptívny znak, je v podstate znakom normatívnym (s poukazom na § 134 ods. 1 českého TZ, rovnako aj TZ platný v SR – § 130). S uvedeným tvrdením sa možno stotožniť, obzvlášť s ohľadom na to, že samotná legálna definícia pojmu vec je do istej miery tautologická – v zmysle § 130 ods. 1 písm. Vecou sa na účely tohto zákona rozumejú: a) „hnuteľná vec, alebo nehnuteľná vec…“. Kým pri prvom použití pojmu vec v citovanom ustanovení do popredia vystupuje skôr normatívny význam (zákonodarca ustanovuje, že sa jedná o legálnu definíciu pre účely trestného zákona), v písm. a) je relevantná primárne deskriptívna rovina tohto pojmu.
V súvislosti s uvedeným príkladom je však nevyhnutné analyzovať ešte jeden aspekt a síce, či sa v prípade pojmu vec vôbec ide o normatívny znak, nakoľko sa jedná o pojem právny, avšak nie výslovne mimotrestný, keďže je legálne definovaný samotným trestným zákonom.
Už v samotnej definícii normatívneho znaku skutkovej podstaty sme pracovali s pojmom blanket, resp. blanketová skutková podstata. Ten je jednotlivými autormi vymedzovaný odlišne.
V slovenskej literatúre sa za blanketovú skutkovú podstatu spravidla považuje taká, ktorá odkazuje na predpisy iných právnych odvetví (naproti skutkovej podstate odkazovacej, ktorá odkazuje na iné normy obsiahnuté v Trestnom zákone). Naproti tomu u českých autorov prevažuje ponímanie, v zmysle ktorého odkazovacia skutková podstata odkazuje na konkrétnu právnu normu (nie je rozhodujúce, či je obsiahnutá v Trestním zákonníku, alebo inom predpise), zatiaľ čo blanketové skutkové podstaty odkazujú na určitý právny predpis vo všeobecnej rovine, alebo odkazujú na viac noriem s väčšou, či menšou mierou konkrétnosti.
Stanovenie kritéria na rozlišovanie medzi normatívnym znakom skutkovej podstaty a blanketovou skutkovou podstatou sa na základe prezentovaných definícií javí byť na prvý pohľad triviálnou záležitosťou – pokiaľ norma odkazuje na iný predpis (resp. ich súbor), jedná sa o blanketovú normu, v opačnom prípade pôjde o normatívny znak skutkovej podstaty. V trestnoprávnej teórii, ako i súdnej praxi však absentuje precízne vymedzenie toho, čo možno považovať za odkaz na iný právny predpis. Viacerí autori uvádzajú, že blanketová skutková podstata môže:
a. ) priamo (výslovne) odkazovať na konkrétny mimotrestný právny predpis, napr. § 250 TZ:
„…konaním, ktoré je v rozpore so zákonom upravujúcim ochranu hospodárskej súťaže…“.
b. ) priamo (výslovne) odkazovať na právne predpisy bez ich konkrétneho vymedzenia, napr.
blanket v skutkovej podstate trestného činu zverenia dieťaťa do moci iného podľa § 180 TZ: „Kto v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom zverí do moci iného dieťa…“ sa vzťahuje na zákon o rodine, ale do úvahy pripadá taktiež Dohovor o ochrane detí a o spolupráci pri medzištátnych osvojeniach.
c. ) na iný právny predpis odkazovať nepriamo, t. j. odkaz na právnu normu nie je výslovný,
ale vyplýva len zo znenia skutkovej podstaty. Práve v tomto prípade je mimoriadne náročné, ba dovolíme si tvrdiť, že až nemožné, rozlíšiť, či sa jedná o blanketovú skutkovú podstatu, alebo normatívny znak skutkovej podstaty. Obzvlášť názorným a do istej miery paradoxným príkladom je SPTČ zanedbania povinnej výživy podľa § 207 TZ, ktorá obsahuje slová „…zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného… “. Už citované rozhodnutie R 10/1977 sa týkalo práve tohto trestného činu a súd zaujal stanovisko, že sa jedná o normatívny znak skutkovej podstaty. Na strane druhej je táto SPTČ už tradične uvádzaná ako príklad blanketového ustanovenia. Žiaľ, ani v jednom prípade nie je prezentovaný záver podložený konkrétnymi argumentmi. Teória do tejto podkategórie blanketových ustanovení pritom zaraďuje aj SPTČ, ktoré neobsahujú pojmy ako „zákon“ či „všeobecne záväzný právny predpis“ napr. § 251, či dokonca § 229. Načrtnutý stav bezpochyby možno považovať za nežiaduci a preto je potrebné zadefinovať jednoznačné kritérium, ktoré by tieto pojmy odlíšilo. Do úvahy podľa nášho názoru prichádzajú nasledovné prístupy:
1.) formalistický prístup – v tomto prípade by sa uplatnil striktne jazykový výklad. Za blanketovú by bola SPTČ považovaná iba v tom prípade, že by obsahovala niektorý
z výrazov typicky asociovaných s týmto druhom SPTČ. Bolo by pritom potrebné presne stanoviť, o ktoré slová sa môže jednať – bezpochyby je potrebné súhlasiť s použitím pojmu „všeobecne záväzný právny predpis“ v príslušných gramatických tvaroch, prípadne aj pojmu „zákon“. Otázne však je posudzovanie prídavného mena „zákonný“, obzvlášť s poukazom na už uvedený postoj súdnej praxe k ustanoveniu § 207 TZ. Výhodou tohto prístupu je jednoznačnosť (za predpokladu jasného stanovenia toho, ktoré výrazy je potrebné asociovať s blanketovou SPTČ) a tým pádom v podstate až triviálna aplikovateľnosť. Na strane druhej však by tento striktne formalistický prístup viedol v určitých prípadoch k záverom, ktoré nie sú udržateľné z pohľadu zmyslu a účelu TZ, čo je spôsobené predovšetkým nekonzistentnosťou zákonodarcu. Príkladom možno uviesť TČ Porušovania priemyselných práv podľa § 282 a Porušovania autorského práva podľa § 283 TZ. Uvedené ustanovenia sú si vo svojej podstate veľmi blízke, nakoľko ochraňujú dve skupiny práva duševného vlastníctva. Ustanovenie § 283 však obsahuje pojem „zákonom chránených práv k dielu…“, zatiaľ čo ustanovenie § 282 len pojem „práv k patentu…“. Pridržiavaním sa formalistickej koncepcie by teda bolo nevyhnutné prijať záver o tom, že § 283 predstavuje blanketové ustanovenie, zatiaľ čo § 282 obsahuje „len“ normatívny znak. Dovoľujeme si vysloviť pochybnosť o tom, že by išlo o úmysel zákonodarcu. Okrem toho, súčasná právna úprava podľa nášho názoru nezohľadňuje mieru potreby znalosti mimotrestnej právnej úpravy potrebnej na to, aby konajúca osoba bola spôsobilá posúdiť, či môže svojim konaním spáchať TČ. Príkladom možno uviesť TČ daňového podvodu podľa § 277a, alebo TČ manipulácie s trhom podľa § 265a, pri ktorých je na posúdenie vzniku trestnoprávnej zodpovednosti priam nevyhnutná znalosť príslušných mimotrestných právnych predpisov. Zákon v týchto prípadoch neobsahuje výslovný odkaz. Naopak, TČ ohrozenia devízového hospodárstva podľa § 258 je už blanketovým ustanovením. Z hľadiska požiadaviek na znalosti mimotrestnej úpravy je pritom podľa nášho názoru na obdobnej úrovni. Je teda na zváženie, či je žiaduce tieto „právne zložitejšie“ TČ koncipovať ako blanketové ustanovenia, alebo ponechať predmetné pojmy v rovine normatívnych znakov SPTČ. Prvá alternatíva je skôr v neprospech jednotlivcov, nakoľko odstráni možnosť vylúčenia úmyselného zavinenia na základe argumentácie negatívnym omylom. To je možno z pohľadu OČTK žiaduce, avšak na druhej strane by mohlo dochádzať k neprimerane prísnym postihom. Druhá, opačná alternatíva je teda skôr na prospech jednotlivcom, keďže im dáva možnosť vyhnúť sa trestnoprávnej zodpovednosti tak, že sa preukáže ich konanie v omyle týkajúcom sa normatívneho znaku (resp. sa existenciu takého omylu nepodarí OČTK bez dôvodných pochybností vyvrátiť). Treba však uviesť, že aj s argumentáciou založenou na tvrdení o neznalosti osobitných predpisov je možné sa vysporiadať poukazom na potrebu vynakladať primeranú mieru starostlivosti a opatrnosti a následne ustáliť zavinenie aspoň formou nepriameho úmyslu. Každopádne by však bolo žiaduce upraviť tieto otázky vo vzťahu k obdobne „odborne náročným“ trestným činom jednotne.
2.) prístup „adhoc“ – toto riešenie je inšpirované úpravou § 263 Obchodného zákonníka, kde je obsiahnutý taxatívny výpočet kogentných ustanovení v rámci tretej časti ObZ. Obdobným spôsobom by bolo možné do TZ doplniť ustanovenie s taxatívnym výpočtom blanketových skutkových podstát. Mohlo by pritom ísť aj o súčasť komplexnejšej úpravy problematiky omylu. Legálnu definíciu pojmov blanketová skutková podstata a normatívny znak skutkovej podstaty nepovažujeme za nevyhnutnosť, obdobne aj definícia pojmu recidíva v TZ absentuje a je ponechaná na teóriu. Istou nevýhodou tohto riešenia je, že by do budúcnosti nefungovalo úplne „automaticky“, ale zákonodarca by vždy pri konštituovaní novej skutkovej podstaty musel zvažovať aj prípadné doplnenie tohto navrhovaného ustanovenia v rámci novelizácie. Na strane druhej by tak plnilo aj funkciu určitého mementa pre zákonodarcu a snáď by tak už nedochádzalo k prijímaniu nekoncepčných úprav ako v prípade príkladov uvedených vyššie v texte.
Záver
V predkladanom príspevku bola analyzovaná problematika omylu na strane páchateľa a s ním spojených právnych dôsledkov. Aj napriek tomu, že sa jedná o problematiku tvoriacu už tradičnú súčasť trestnoprávnej teórie možno stále identifikovať určité problematické aspekty. Po úvodnom vymedzení základnej terminológie sme sa v príspevku zamerali na konkrétny parciálny problém – stanovenie rozlišovacieho kritéria medzi blanketovými skutkovými podstatami a skutkovými podstatami obsahujúcimi tzv. normatívny znak. Význam tejto diferenciácie spočíva v rozdielnom posudzovaní omylu v súvislosti s uvedenými kategóriami, keďže v zmysle dlhodobo akceptovanej konštantnej judikatúry je potrebné omyl o normatívnom znaku posudzovať ako omyl skutkový, kým omyl týkajúci sa právnych noriem, na ktoré konkrétna skutková podstata odkazuje formou blanketu je potrebné posudzovať ako omyl právny. V právnej teórii, ani judikatúre však nemožno nájsť kritérium, ktoré by umožnilo jednoznačne odlíšiť predmetné kategórie. Jednotlivé pramene poznania sa často obmedzujú len na konštatovanie, že konkrétna skutková podstata je blanketová resp. obsahuje normatívny znak, bez toho, aby interpretujúci subjekt uviedol právne úvahy, na základe ktorých sa dopracoval k prezentovanému záveru. Nemožno teda považovať za obzvlášť prekvapujúcu ani skutočnosť, že sa možno stretnúť aj s vyslovene protirečivými závermi, ako bolo uvedené v súvislosti s ustanovením § 207 TZ. Nejednotnosti výkladu prispieva aj pomerne nekoncepčný prístup zákonodarcu k tejto otázke.
Na základe uvedených skutočností považujeme za potrebné definovať jasné kritériá rozlíšenia medzi normatívnym znakom skutkovej podstaty a blanketovej skutkovej podstaty. Navrhli sme dve možné riešenia, pričom sme poukázali na ich potenciálny prínos, ako aj možné limitácie. V každom prípade možno záverom konštatovať, že problematika omylu si vyžaduje pozornosť nie len zo strany teórie a aplikačnej praxe, ale aj samotného zákonodarcu.
Mgr. Sebastián Janko