I. Úvod
Každá spoločensko-vedná disciplína má svoju terminologickú základňu, ktorej obsahom sú pojmy bez jednotného systematického a metodologického pochopenia. Tak ako v odbornej pracovnej literatúre nájdeme napríklad niekoľko vysvetlení, čo sa rozumie pracovnými podmienkami bez nároku na vyselektovanie nemennej jednotnej definície, to isté možno povedať o pojme regionálne disparity, ktorý je tiež vykladaný veľmi rôznorodo. Disparity sa vo všeobecnosti chápu ako nerovnomernosti, nerovnosti, heterogenity či diferencie (2) a nezriedka sú synonymicky stotožňované s pojmom rozdiely. Pre účely tohto príspevku sme sa obmedzili na pochopenie regionálnych disparít ako negatívnych rozdielov v stupni sociálno-ekonomického priestorového členenia územia Slovenskej republiky (región, kraj, okres), ktoré sa v prvom rade dotýkajú trhu práce. Tzv. negatívne disparity sú zamerané na poznanie toho, v čom jednotlivé územné oblasti v porovnaní s ostatnými zaostávajú a čo môže viesť k ich zraniteľnosti.(3) Za slabé stránky v spojitosti s trhom práce býva označovaná nezamestnanosť, nízka produktivita práce, ale i (ne)schopnosť využívať potenciál dostupnej pracovnej sily. Mimochodom, v tejto súvislosti možno spomenúť, že bývalé Československo v čase rúcania socializmu (na konci 80. rokov 20. storočia) patrilo ku krajinám s najviac zredukovanými regionálnymi rozdielmi, s najvýraznejšou nivelizáciou a úrovňou egalitárstva, ku ktorému však centrálne plánovaná a riadená ekonomika v prostredí štátneho paternalizmu dospela len za cenu strát konkurencieschopnosti subjektov pôsobiacich v historicky rozvinutejších (najmä českých) regiónoch krajiny. Vyrovnanie disparít bolo dosiahnuté na úkor celkovej efektívnosti a výraznej deformácie ekonomického prostredia. Následné spoločenské zmeny a transformácia hospodárstva po roku 1989 potlačené rozdiely v úrovni regiónov opäť zreálnili. V súčasnosti je Slovensko znovu súčasťou celku (člen Európskej únie), v ktorom sa politické štruktúry prostredníctvom regionálnych politík a štátnych podpor snažia rôznymi metódami o „rovnaký“ cieľ – umelé vyrovnanie medzi regiónmi.(4) Sprievodným javom týchto procesov, a to nielen na Slovensku, je akási „renesancia“ záujmu o problematiku regiónov. Svoje nezastupiteľné miesto v tejto oblasti majú rôzne teórie regionálneho rozvoja, inšpirované ekonomickými teóriami. V zjednodušenom modeli ohľadne divergentných prístupov teórií regionálneho rozvoja a ekonomických teórií k existujúcim regionálnym disparitám možno vyselektovať dve základné skupiny. Prvá skupina pokladá rozdiely medzi regiónmi za prirodzené. Efektívnu alokáciu zdrojov má zabezpečovať trhový mechanizmus a umelé intervencie štátu do tohto mechanizmu sú nežiaduce. Druhá skupina je zástancom zmiernenia regionálnych disparít prostredníctvom štátnych intervencií a jej hlavným cieľom je hľadanie hranice pre odôvodnenie štátneho intervencionizmu.(5)
Prvá aj druhá skupina teórií má však jedno spoločné. Za žiaducu a priaznivú umelú intervenciu štátu do fungovania trhového mechanizmu je považované zaistenie právneho rámca fungovania trhu, udržiavania poriadku a vymožiteľnosti práva.(6) Právny systém je v súvislosti s regionálnymi disparitami jednoznačne považovaný za mechanizmus, prostredníctvom ktorého dochádza ku konvergencii jednotlivých regiónov. Tento fakt je daný vlastnosťou normotvorby, ktorú môžeme označiť ako jednotná teritorialita. Otázka, aj keď síce vyznievajúco paradoxne, teda stojí: môže tvorba a realizácia pracovného práva upustiť od univerzalizmu a prispôsobením sa na dané regionálne podmienky znižovať regionálne disparity? Ak sa chceme zaoberať otázkou zámerného ovplyvňovania rozdielneho sociálneho a ekonomického vývoja jednotlivých regiónov s cieľom stierať rozdiely medzi nimi cez normotvorbu, je prínosné zamyslieť sa nad územnou pôsobnosťou právnych noriem s možnosťou regionálnej (alebo miestnej) selektívnosti.
II. Tvorba pracovného práva s ohľadom na regionálne disparity
Svet sa stáva veľmi turbulentný, čo má priamy dopad aj na rozvoj miest, obcí či regiónov na Slovensku. Tí, ktorí sú zodpovední za rozvoj územia, teda aj za prípravu a realizáciu rozvojovej stratégie, sa teraz dostávajú do neľahkej situácie, keďže doterajší tradičný prístup k strategickému plánovaniu je založený na predpokladoch, ktoré už v čase vzniku sa stavajú často neaktuálne – inak povedané statický strategický plán je „mŕtvy“. Tento stav stále viac vedie k polarizácii postojov k tomu, či vôbec má význam mať rozvojovú stratégiu územia. To kladie vysoké nároky i na normotvorcu pracovného práva v tom zmysle, že musí odhadnúť čo najpresnejšie vývoj spoločenských vzťahov, aké potreby či záujmy môžu nanovo vzniknúť a aké už existujúce potreby a záujmy bude nutné v budúcnosti uspokojiť. Koncept konvergencie regiónov stieraním regionálnych diverzít prostredníctvom tvorby legislatívy znamená „ušiť“ právnu normu na mieru konkrétneho regiónu (prípadne iného geografického územia) a poskytnutím určitej výhody regulovať (negovať) najzásadnejší regionálny (miestny) nedostatok. Jeden z možných spôsobov, ktorý nás v tejto súvislosti napadá je usmerňovanie územnej pôsobnosti právnej normy jej samotným „autorom“, no najprv si musíme zodpovedať otázku, kto môže byť „normotvorcom pracovného práva“.
Územná (tiež miestna, alebo teritoriálna) pôsobnosť právnych noriem vymedzuje plošne (priestorovo) oblasti, na ktorých daná právna norma reguluje práva a povinnosti dotknutých subjektov. Od elementárnej úrovne v podmienkach Slovenskej republiky môže ísť o obce, kraje a nakoniec samotný štát (miestna, regionálna a celoštátna normotvorba). Územná pôsobnosť právnej normy je odvodená od legislatívnej pôsobnosti orgánu verejnej moci vydávajúceho normatívne právne akty(7) alebo od druhu právneho predpisu. Celoštátnou pôsobnosťou teda disponujú právne normy obsiahnuté v normatívnych právnych aktoch ústredných orgánov štátnej správy (parlament, vláda, ministerstvá a iné ústredné orgány štátnej správy Slovenskej republiky). Právne predpisy vydávané VÚC alebo obcami regulujú konanie svojich subjektov na území krajov a obcí. Miestna a regionálna normotvorba, ktorú v súhrne ďalej budeme označovať ako lokálna normotvorba, má určite všeobecnú potenciálnu schopnosť prijať právny predpis, ktorý dokáže adresne reagovať na špecifické javy regulovaného teritória a zmierňovať tak napríklad negatívne javy lokálneho trhu práce (najčastejšie vysokú nezamestnanosť). Problémom je však to, že ani v rámci prenesenej (delegovanie výkonu pôsobností štátnej správy), ani v rámci samostatnej pôsobnosti, obce ani kraje nemajú právotvornú právomoc zahŕňajúcu aspekty tvorby pracovného práva v pravom slova zmysle.(8) Viacúrovňová právna regulácia individuálnych a kolektívnych pracovnoprávnych vzťahoch na celoštátnej úrovni a následne na lokálnej úrovni sa nepredpokladá a lokálna normotvorba nemá žiadne právomoci vstupovať do vzťahov zamestnávateľ – zamestnanec. Je to dané charakterom práva na prácu ako základného sociálneho a hospodárskeho práva, ktoré sa vykonáva v kontexte s článkom 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (úst. zákon 460/1992 Zb.).
Právo na prácu je jedným zo základných sociálnych práv regulovaným pracovným právom. Vo vzťahu k ostatným hospodárskym právam a sociálnym právam je určujúce v tom, že jeho realizácia je predpokladom možnosti uplatňovať a využívať ďalšie práva zamestnancov na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, demonštratívne vypočítané v čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky. Všetky tieto práva sa môžu v plnej miere realizovať iba súčasne (resp. podmienene) s realizáciou práva na prácu. Ich význam pre pracovnoprávnu úpravu sa tým nevyčerpáva. Realizácia práva na prácu a ostatných sociálnych práv je predpokladom (podmienkou) vzniku sociálneho statusu zamestnanca; predpokladom na to aby sa mohol stáť subjektom, ktorému prináležia ostatné práva garantované ústavou a ostatnými pracovnoprávnymi predpismi, predovšetkým Zákonníkom práce (zákon č. 311/2001 Z. z.), zákonom o službách zamestnanosti (zákon č. 5/2004 Z. z.), zákonom o minimálnej mzde (zákon č. 663/2007 Z. z.), zákonom o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci (zákon č. 124/2006 Z. z.), atď. Právo na prácu a právo na uspokojivé pracovné podmienky (… a) právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň, b) ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní, c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, e) primeraný odpočinok po práci, f) najkratšiu prípustnú dĺžku platenej dovolenky na zotavenie, g) právo na kolektívne vyjednávanie) v tomto zmysle „prerastá“ celým systémom pracovného práva, ako jeho základná právna istota a odráža sa vo všetkých jeho základných pracovnoprávnych inštitútoch. Pre právo na prácu je typické aj to, čo pre mnohé ďalšie sociálne práva, že štát nemá iba povinnosť chrániť tieto práva, či výkon (realizáciu) pred porušením, ale má aj ďalšie konkrétne povinnosti pri ich zabezpečovaní. Ako hlavná záruka realizácie sa v článku 55 Ústavy Slovenskej republiky uvádza charakteristika hospodárstva Slovenskej republiky ( sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky).
Z Ústavy Slovenskej republiky vyplývajú aj ďalšie požiadavky smerujúce k zákazu derogácie základných práv, ktorá tvorí faktor limitujúci pôsobnosť článku 51 ústavy. V uvedených intenciách je vhodné tiež spomenúť článok 13 ods. 4 ústavy, podľa ktorého bežné zákony nesmú odstrániť podstatu a zmysel ústavne zakotvených základných práv, t.j. zákonné ukotvenie nesmie predstavovať takú reštrikciu daného práva, ktorou by bola odopretá, či odstránená ich esenciálna podstata.(9) Posúdenie otázky, či v tom – ktorom prípade ide o rozpor s požiadavkou rešpektovania podstaty a zmyslu základných práv a slobôd, bude vecou konkrétneho súdneho rozhodovania a zvlášť rozhodovania ústavného súdu, resp. aj rozhodovania v rámci medzinárodného mechanizmu ochrany ľudských práv. Takéto obmedzenia sa podľa komentovaného ustanovenia môžu použiť len na ustanovený cieľ.(10) To znamená, že obmedzenia nesmú byť zneužité na iný účel, než pre ktorý boli určené (čl. 18 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Táto požiadavka slúži na vylúčenie obchádzania ústavných garancií základných práv tak, že zavedenie obmedzenia sa použije na predstieraný cieľ konformný s Ústavou Slovenskej republiky, a v skutočnosti sa jeho základné právo obmedzí kvôli inému zámeru, ktorý nie je v súlade so zachovaním podstaty a zmyslu základného práva. Ústava možné obmedzenia spája spravidla s ochranou života, zdravia, verejného poriadku, bezpečnosťou štátu, mravnosťou a pod. Medze ( hranice) zakotvených základných práv vrátane hraníc určujúcich ukladanie povinnosti, musia byť upravené „ iba v zákone“. Iná než zákonná úprava je porušením ústavnosti. Podrobnú kontrapozičnú funkciu plnia i ďalšie ústavné limity pôsobnosti článku 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, či už ide o princíp legality – zákonnosti ( čl. 2 ods. 2)(11), rovnosť a dôstojnosť v právach, či neodňateľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť základných práv ( čl. 12 ods. 1). Ústava zakotvením naznačených vlastností základných práv a slobôd vytvára predpoklady na to, že akékoľvek ich porušenie možno prehlásiť za protiústavné. V tomto zmysle sú základné práva a slobody pod ochranou Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Táto stručná analýza dokumentuje, že predovšetkým Ústava Slovenskej republiky bráni „utopeniu“ realizácie základných práv a slobôd v podzákonnej normotvorbe(12) a pre zákonodarcu ustanovuje príkaz, aby základné práva – právo na prácu a právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky nevynímajúc, boli upravené zákonom.(13) V podmienkach Slovenskej republiky je tvorba právnych noriem pracovného práva vo forme právnych predpisov v podobe zákonov vyhradená výlučne pre Národnú radu Slovenskej republiky. Nepripúšťa sa tvorba pracovného práva formou všeobecne záväzných nariadení a vyhlášok, ktoré sú vyhradené pre normotvorbu obcí a VÚC, aj keď, ako sme uviedli na začiatku, lokálna normotvorba v sebe skrýva potenciu adresnejšie reagovať na problémy lokálneho trhu práce. Myslíme si, že daný status quo je viac než správny, pretože súvisiacou otázkou (bez nároku na jej zodpovedanie autorkami) je, či administratíva regionálnej verejnej správy a samosprávy, teda tí čo nesú, resp. by mali niesť zodpovednosť za regionálny rozvoj sú na patričnej znalostnej úrovni tvorby práva a zložitosti právneho poriadku, aby sme si „dovolili“ zveriť im úlohu lokálnej normotvorby pracovného práva.
III. (Ne)obmedzenie územnej pôsobnosti pracovnoprávnej normy na región
Zákonodarná právomoc sa vždy viaže k určitému teritóriu, na ktorom právna norma pôsobí. Ak je normotvorcom parlament, právne predpisy ním prijaté sú v zásade záväzné pre celé územie Slovenskej republiky. Kým prekročiť obvod právomoci legislatívneho orgánu mimo jeho územného pôsobenia je neprípustné, nie je zakázané obmedziť pôsobnosť právnej normy iba na časť územia patriaceho do jeho legislatívnej právomoci. Teória práva uznáva, že pôsobnosť právnej normy môže byť v právnom predpise vymedzená aj na obmedzenejšiu časť územia, napríklad iba na pohraničné územie, chránené krajinné oblasti, vojenské obvody.(14) Nie sme si však istí do akej miery by bola disharmonická normotvorba pracovného práva postavená na regionálnej, t.j. lokálnej selektívnosti racionálna a účinná tak, aby sa zabezpečila vyššiu úroveň flexibility pracovnoprávnych vzťahov, produktivitu, zníženie nezamestnanosti a rast zamestnanosti (nehovoriac o kvalite pracovných miest) a tým zároveň aj väčšiu odolnosť mikroregiónov v hospodárskej súťaži.
Asymetrickosť (nesúmernosť) modelu pracovného práva prejavujúca sa v odlišnom pôsobení pracovnoprávnych inštitútov upravujúcich nerovnakú, či rozdielnu úroveň ústavou garantovaných základných sociálnych práv v jednotlivých regiónoch Slovenska vyvoláva pri jeho tvorbe niekoľko zásadných otázok. Hneď na úvod si možno položiť otázku, aký má byť sledovaný referenčný priestorový rámec právnej úpravy. Má sa pôsobnosť pracovnoprávnej normy obmedzovať tak, že za hlavný ukazovateľ sa vezme administratívne územno-správne členenie Slovenskej republiky (toľko kritizované pre umelo vytvorené hranice, pričom ďalej nevieme, či má ísť o kraj alebo okres)(15), alebo majú byť ukazovateľom prírodné (geografické členenie územia Slovenskej republiky), či sociálne a ekonomické podmienky toho – ktorého územia, alebo ich kombinácia?(16)Výber priestoru, na ktorý sa obmedzí územná pôsobnosť pracovnoprávnej normy (alebo naopak výber priestoru, ktorý sa vylúči z územnej pôsobnosti pracovnoprávnej normy) bude s najväčšou pravdepodobnosťou súvisieť s regionálnou disparitou, ktorá má byť v danom priestore právnou úpravou negovaná. Ktorá regionálna disparita má však byť pre normotvorcu pracovného práva relevantná? Zvýhodniť pracovnoprávnou legislatívou priestor na úrovni celého regiónu (regiónov), konkrétneho kraja (krajov) alebo len okresov, ktoré vykazujú najvyššiu mieru nezamestnanosti? Je miera nezamestnanosti natoľko spoľahlivým indikátorom hodnotenia úrovne rozvoja regiónu, že môže byť vzatá v úvahu a objektívne odôvodniť lokálnu selektívnosť normotvorcu? Alebo má byť zaostávajúci región identifikovaný cez iné dostupné ukazovatele ako mieru zamestnanosti, priemernú mesačnú mzdu v hospodárstve, či podiel poberateľov sociálnych dávok v hmotnej núdzi? Osobne si myslíme, že objektivita si vyžiada používanie viacerých ukazovateľov rozvoja regiónov, resp. vytvorenie jedného komplexného (integrálneho) ukazovateľa zohľadňujúceho polarizáciu regiónov vo viacerých oblastiach, čo potvrdzuje aj odborná literatúra.(17) Len na okraj poznamenávame, že „zatiaľ nebol predstavený nejaký všeobecne akceptovaný komplexný ukazovateľ hodnotenia regionálnych disparít, resp. regionálnej štruktúry s cieľom identifikácie zaostávajúcich regiónov.“(18)
Ďalším výrazným problematickým aspektom tvorby pracovného práva s ohľadom na regionálne disparity je stabilita ako dôležitý formálny znak takýchto právnych noriem Flexibilná tvorba práva má svoje hranice a len ťažko si vieme predstaviť vytvorenie zodpovedajúcej optimálnej miery právnej istoty,(19) ak by sme tvorbu pracovného práva viazali na meniteľné a meniace sa veličiny, na podklade ktorých sú zisťované regionálne disparity, merateľné na rôznej časovej periodicite. Dlhodobá právna istota žiaduca v každom jednom právnom odvetví, by v pracovnom práve prehrala svoj boj na plnej čiare.
A v neposlednom rade problémom ostáva, čo má byť, resp. čo môže byť predmetom regulácie tvorby pracovného práva s lokálnou selektívnosťou, lebo je viac-menej jasné, že tu existujú zásadné obmedzenia z viacerých strán. Ktoré pracovnoprávne štandardy môžu byť potlačené, a ktoré majú byť privilegované v záujme stierania regionálnych disparít? Navrhneme normotvorcovi pracovného práva, aby v zaostalejších regiónoch posilnil v záujme rastu zamestnanosti zásadu zmluvnej autonómie, keďže ekonomická podstata práva má svoju ideálnu formu v zmluve, ktorá predstavuje okamžik, v ktorom sa strany vzájomne informujú o modalitách spolupráce a nákladoch jej prerušenia, či ukončenia?(20) Alebo konkrétnejšie bude tvorba pracovného práva založená na regionálnej selektívnosti obmedzovať inštitút minimálnej mzdy len na regióny, kde miera nezamestnanosti neklesne pod stanovenú hranicu? Alebo v záujme zvýšenia mobility a zamestnateľnosti absolventov na lokálnom trhu práce zavedieme nový spôsob skončenia pracovného pomeru, ktorým bude dosiahnutie stanoveného veku? Myslíme si, že tadiaľ cesta nevedie.
Top korelatívom je „raison ď etre“ existencie samotného pracovnoprávneho kódexu, ktorému musí byť podrobená každá ďalšia (nová) nadväzujúca právna úprava.(21) Tým je pochopenie a pôsobenie základnej ochrannej funkcie pracovného práva, ktorá je stále základným a najdôležitejším cieľom sledovaným týmto právnym odvetvím. Zmyslom existencie pracovného práva je upevňovanie nevyhnutného (aspoň minimálneho) súladného postupu v pracovnoprávnych vzťahov, t.j. vytvorenie hospodársky funkčného celku v podmienkach faktickej nerovnosti a rozporných záujmov účastníkov týchto vzťahov.(22) Miera a nájdenie hraníc toho, čo sa označuje ako minimálny štandard sociálnej ochrany zamestnanca v pracovnoprávnych vzťahoch však vyvoláva neustále spory (najmä medzi konzervatívnymi a liberálnymi názorovými prúdmi), ako modernizovať pracovné právo, aby prispelo k vyššej akcelerácii ekonomickej prosperity a hospodárskeho rastu. Neexistencia názorového súladu o tom, čo je tvrdé (neporušiteľné) materiálne jadro pracovného práva je záporným východiskom jeho tvorby. A pokiaľ už pri tvorbe práva nebola dodržaná príslušná kvalitatívna i kvantitatívna stránka, nemôže byť ani jeho samotná aplikácia a realizácia bezproblémová. Uvedené platí o to viac, ak konštrukcia samotnej právnej normy navyše indikuje porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, ktorá je imanentnou súčasťou pracovnoprávnych vzťahov. Legitimita a proporcionalita zákonného ustanovenia sa bude veľmi ťažko preukazovať, ak porovnateľní zamestnanci (§ 40 ods. 9 Zákonníka práce) toho istého zamestnávateľa budú vykonávať dohodnutú prácu za rozdielnych minimálnych pracovnoprávnych štandardov len preto, že majú ako miesto výkonu práce dohodnuté rozdielne regióny.
IV. Záver
Medzi právnymi a ekonomickými vzťahmi nie sú väzby horizontálnej povahy. Zatiaľ čo ekonomické vzťahy sa všeobecne presadzujú spontánne, svet právnych vzťahov (obzvlášť ochranného pracovného zákonodarstva) predstavuje cielenú, mocenskú reakciu na antisociálne, resp. asociálne dôsledky ekonomického správania sa v rámci ekonomických vzťahov. Právo je svojou podstatou konzervatívne, vždy nejako zaostáva za realitou hospodárskeho života. Preto je dôležité, aby sa proces práva neobmedzoval na krátkodobú úvahu, a aby jeho súčasťou bolo vytvorenie si celkového obrazu o hospodárskych, sociálnych, ekonomických, či environmentálnych vplyvoch.
Pracovná legislatíva má v právnom poriadku každého štátu osobitný význam, pretože reguluje určitú oblasť spoločenských vzťahov spojených s výkonom závislej práce, ktorá v historickom význame a zrejme aj v dlhodobejšej časovej perspektíve je a naďalej zostane hlavným zdrojom zabezpečenia základných životných potrieb. Pracovné právo je síce verným odrazom vzťahov ekonomických, ale aj modifikáciou ich častí, do ktorých verejná moc považuje za nevyhnutné zasahovať. Pracovnoprávne vzťahy (individuálne a kolektívne), tak reprezentujú sociálne žiaduce modelové, normatívne obmedzenia ekonomických potencií a ich reálnych dopadov. Selektovať tieto obmedzenia prostredníctvom normotvorby pracovného práva len na určité územné celky (regióny) s cieľom korigovať negatívne regionálne disparity sa nám vidí málo transparentné a v istom smere narúšajúce aj princíp právnej istoty i symetriu zákona, ktorá býva používaná ako metafora pre rovnosť a spravodlivosť.(23) Myslíme si, že metodika tvorby právnych noriem s regionálnou selektívnosť by bola problémová aj z dôvodu, že nie je jednoduché určiť predmet takejto regulácie, identifikovať pre tvorbu právnej normy relevantnú regionálnu disparitu a nakoniec, ani vymedziť jej územnú pôsobnosť. Normotvorba s regionálnou selektívnosťou zároveň predstavuje hrozbu pre udržanie tradičného modelu sociálnej ochrany a vytvorenie viacúrovňového trhu práce, kde súčasne existujú pomerne silno chránení zamestnanci (insideri), ale aj takí, ktorí bez vlastnej vôle sú z tejto ochrany sú (outsideri). V žiadnom prípade by sa takáto úprava nemala stať nástrojom znižovania právnej ochrany zamestnancov za účelom hypotetického zvyšovania zamestnanosti.
Na právnu úpravu je potrebné sa pozrieť aj z hľadiská jej realizácie. Konkurencieschopnosť,(24) hospodársky rozvoj, rast zamestnanosti, či nezamestnanosti predsa vždy súvisí aj s realizáciou rôznych štátnych politík (napr. daňovo-odvodová, zamestnanosti, cenová, energetická, atď.) a s úrovňou sociálneho dialógu a partnerstva. Sociálny dialóg a to, čo Zákonník práce označuje ako sociálna politika zamestnávateľa, sa stáva súčasťou „múdreho“ normotvorcu pracovného práva i „múdrejšieho“ zamestnávateľa, je všeobecne uznávanou zásadou ochrany dosiahnutých sociálnych práv. Sociálny dialóg je zárukou participatívnej, modernej a sociálnej demokracie, ktorá dokáže presadzovať dispozitívne ustanovenia Zákonníka práce na konkrétnej podnikovej, ale i regionálnej úrovni. V dispozičnej právomoci zástupcov zamestnancov je aktuálnosť, adaptabilita a efektívnosť dovolenej právnej úpravy pracovných podmienok zamestnancov.(25)
Poznámky
- 1) Príspevok bol spracovaný za podpory a v rámci grantového projektu VEGA č. 1/0851/12 Tvorba a realizácia pracovného práva so zreteľom na regionálne aspekty trhu práce.
- 2) VITURKA, M.: Regionální disparity a jejich hodnocení v kontextu regionální politiky. Geografie-sborník České geografické společnosti, 115, 2, 2010, s. 131-143. Dostupné na: http://geography.cz/sbornik/wpcontent/uploads/2009/03/gcgs022010_viturka.pdf.
- 3) K rozlišovaniu pozitívnych a negatívnych regionálnych disparít pozri MICHÁLEK, A.: Teoretickokonceptuálne východiská výskumu priestorových a regionálnych disparít. In: ACTA GEOGRAPHICA UNIVERSITATIS COMENIANAE, Vol. 56, 2012, No. 1, s. 25-43. Dostupné na: http://www.actageographica.sk/stiahnutie/56_1_02_Michalek.pdf. Pozitívne disparity označuje ako silné stránky obvykle vyúsťujúce do komparatívnych a konkurenčných výhod, ktoré spočívajú v unikátnych a hodnotných zdrojoch a v schopnostiach regiónov (ich obyvateľov) tieto zdroje využívať.
- 4) Európsky sociálny fond (ESF) je hlavným finančným nástrojom Európskej únie na podporu zamestnanosti v členských štátoch. ESF je jedným zo štrukturálnych fondov EÚ, ktoré sú určené na zvyšovanie sociálnej súdržnosti a hospodárskeho blahobytu vo všetkých regiónoch únie. Štrukturálne fondy patria medzi redistribučné finančné nástroje, ktoré sústreďujú výdavky do menej rozvinutých regiónov v rámci Európy a podporujú tak jej súdržnosť. Výdavky ESF predstavujú okolo 10 % celkového rozpočtu EÚ. Hlavným cieľom ESF je podporiť vytváranie nových a lepších pracovných miest v rámci EÚ. Za tým účelom sa fond podieľa na financovaní národných, regionálnych a miestnych projektov, ktoré sa zameriavajú na úroveň zamestnanosti, kvalitu pracovných miest a komplexný charakter trhu práce v členských štátoch a ich regiónoch. Európsky sociálny fond bol zriadený v roku 1957 Rímskou zmluvou o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Je najstarší zo všetkých štrukturálnych fondov. Investuje už viac ako 50 rokov finančné prostriedky do programov, ktoré k zvýšeniu odbornosti ľudí a rozvoju ich pracovného potenciálu. Slovenská republika začala čerpať finančné prostriedky z Európskeho sociálneho fondu v roku 2004.
- 5) Hľadanie hranice pre odôvodnenosť štátneho intervecionizmu súvisí i s hľadaním mieri medzi uplatňovaním princípu zásluhovosti, adresnosti a osobnej zodpovednosti a princípu ( vynucovanej ) solidarity na strane druhej, ako i medzi ekonomickou efektívnosťou a tzv. sociálnou spravodlivosťou. K tomu SLOBODA, D.: Slovensko a regionálne rozdiely. Konzervatívny inštitút M.R. Štefánika, Bratislava 2006.
- 6) Spracované podľa: MATLOVIČ, R., MATLOVIČOVÁ,K.: Regionálne disparity a ich riešenie na Slovensku v rozličných kontextoch. IN: Acta Facultatis Studiorum Humanitatis et Naturae Universitatis Prešoviensis. Prírodné vedy, ISSN: 1336-6149, Folia Geographica, ISSN: 1336-6157, roč. LIII, š. 18, PU Prešov, s. 8 – 87. Dostupné na: http://www.fhpv.unipo.sk/~matlovicova/vystupy/REGIONALNE%20DISPARITY%20A%20ICH%20RIESE NIE%20NA%20SLOVENSKU%20V%20ROZLICNYCH%20KONTEXTOCH%20-%20Matlovic%20- %20Matlovicova%20-%202011%20opt.pdf.
- 7) GERLOCH, A. Teorie práva. 3. rozš. vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2004, s. 69.
- 8) Zákon č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky ustanovuje prechod pôsobnosti na obce a VÚC na úseku regionálneho rozvoja ohľadne vykonávania stratégie regionálneho rozvoja, vypracúvania programov hospodárskeho a sociálneho rozvoja a koordinovania spolupráce právnických osôb pri vypracúvaní programov rozvoja obcí.
- 9) Doktrinálne pramene konštatujú význam tohto ustanovenia práve k limitácii obmedzenia ústavne garantovaných práv, ktoré nemôže znamenať ich odopretie. K tomu napr. KLÍMA, K. a kol.: Komentář k Ústavě a Listině. Plzeň, Aleš Čenek, 2009, s. 963.
- 10) Viac ČIČ. M. a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Matica slovenská 1997, s. 77 a nasl.
- 11) Conditio sine qua non v materiálnom právnom štáte je dôsledne dodržiavanie kompetencií orgánmi verejnej moci. Na začiatku stojí kreácia orgánov verejnej moci a vymedzenie ich kompetencii. Tá by malá byť výslovná, jednoznačná, nevzbudzujúca pochybnosť o tom, čo orgán verejnej moci smie.
- 12) BÁRÁNY, E.: Uplatniteľnosť druhej a tretej generácie ľudských práv podľa Ústavy Slovenskej republiky. In: Právny obzor. Bratislava: Slovak Academic Press, č. 1/1995, s. 14. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky potvrdzuje, že „pre akúkoľvek právnu normu upravujúcu podmienky praktického uplatnenia ústavou zaručeného základného práva alebo slobody je určená jedine zákonná norma“ (Nález Ústavného súdu SR PL ÚS 7/1994).
- 13) Slovenská republika je tiež signatárom radu medzinárodných zmlúv, z ktorých jej plynú záväzky tieto práva garantovať. Obsahujú predovšetkým ciele a rámcové postupy, ku ktorým sa štáty zaväzujú. Za všetky tejto kategórie je nutné pripomenúť najmä Medzinárodný pakt o hospodárskych ,sociálnych a kultúrnych právach, dohovory Medzinárodnej organizácie práce, či regionálne napr. Európsku sociálnu chartu, atď. ; ďalšia skupina záväzkov v tejto súvislosti plynie z právneho poriadku Európskej únie, so základom v primárnom práve a s ďalšími špecifikami v práve sekundárnom.
- 14) Pozri k tomu: VEVERKA, V., BOGUSZAK, J., ČAPEK, J. Základy teorie práva (učební text). Praha: Codex, 1994, str. 69.
- 15) SLOBODA, D.: Slovensko a regionálne rozdiely. Teórie, regióny, indikátory, metódy. Bratislava: Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika, 2006, s. 18 – 21.
- 16) K popisu regiónov Slovenska pozri projekt Inštitútu zamestnanosti na: http://www.iz.sk/sk/projekty/regiony-slovenska.
- 17) Máme na mysli autorov a diela citovaných v tomto príspevku: R. Matlovič, K. Matlovičová, D. Sloboda, P. Korec i E. Polonyová zhodne potvrdzujú a súhlasia, že úroveň regionálneho rozvoja sa musí zisťovať na podklade ukazovateľa, ktorý by zohľadnil nielen ekonomické, ale aj sociálne, demografické, prírodné, polohové, behaviorálne… charakteristiky regiónov.
- 18) KOREC, P., POLONYOVÁ, E.: Zaostávajúce región Slovenska – pokus o identifikáciu a poukázanie na príčiny. IN: ACTA GEOGRAPHICA UNIVERSITATIS COMENIANAE, Vol. 55, 2011, No. 2, s. 167.
- 19) Pozri k tomu: ĽAHKÝ, O.: Právna istota ako jedna zo symetrií v práve. In: Teoretické úvahy o práve (7). Trnava: Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2011, s. 13 – 23, ISBN 978-808082 – 4662.
- 20) Porovnaj: COULAUGEs, P.: L’analyse economique de la production de detroit. Aix-eu-Provence, 1991, str. 212 a nasl.
- 21) Nález Ústavného súdu SR sp. Zn. I ÚS 501/2011-30, bod 18.
- 22) GALVAS, M. a kol.: Pracovní právo. Muni PRESS. Brno 2012, str. 31.
- 23) BARAK-ERNEZ, D., SHAPIRA, R.: The Delusion of Symmetric Rights. In: Oxford Journal of Legal Studies. Vol. 19/1999, p. 298. Dostupné na: http://www.tau.ac.il/law/barakerez/articals/symmetry.pdf.
- 24) Slovensko v rebríčku konkurencieschopnosti Svetového ekonomické fóra kleslo už siedmykrát za sebou. Vyplýva to zo Správy o globálnej konkurencieschopnosti 2013 – 2014. Hodnotenie sa vzťahuje na kvalitu verejných inštitúcií, vládnych politík a iných faktorov podmieňujúcich úroveň produktivity v krajine. Vypovedá o perspektíve štátu dosahovať udržateľný hospodársky rast v strednodobom horizonte. Ako uviedol výkonný riaditeľ Podnikateľskej aliancie Slovenska (PAS) zhoršenie slovenskej pozície súvisí jednak s pesimizmom podnikateľov, ktorý plynie z dlhodobo neriešených bariér podnikania a zo zmien v daňovoodvodovom systéme a pracovnoprávnej legislatíve platných od začiatku tohto roka. „Hlavnými problémami, ktoré najviac zhoršujú našu konkurencieschopnosť, sú neefektívne verejné inštitúcie, nízka vymožiteľnosť práva, byrokracia, klientelizmus, neatraktívny daňový systém, nízka transparentnosť a efektívnosť verejných výdavkov, rastúca zadlženosť štátu, rigidný pracovný kódex a nízka kvalita vzdelávacieho systému.“
- 25) ŠVEC, M.: Flexicurita pre 21.storočie šance a riziká. Kríza pracovného práva. Bratislava: VEDA vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2012, s. 209 a nasl. ISBN 978-80-224-1237-7.
Autori
JUDr. Eva Janičová CSc.
JUDr. Jana Žuľová