- účel medzinárodného práva
- Zákon – Zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom 97/1963 | Paragrafy: § 1
Rôzne formy regionálnej spolupráce medzi štátmi existovali už oddávna, buď vo forme rôznych zoskupení, aliancií, únií, a to dočasnej[1] alebo trvalejšej podoby. Je však skutočnosťou, že k pevnejšiemu zmluvnému, ako aj inštitucionálnemu uchopeniu tohto fenoménu dochádza až v 20.storočí spolu s rozvojom všeobecného medzinárodného práva, s ktorým sa rôzne formy a podoby regionalizmu postupne dostávajú do vzájomných vzťahov. Napriek rôznej úlohe a významu regionalizmu v priebehu 20.storočia, v súčasnosti prevláda názor o existencii povojnového, (tradičného) tzv. starého regionalizmu, ktorý bol po skončení studenej vojny nahradený tzv. novým regionalizmom. Úvodom sa javí vhodná ich stručná charakteristika vrátane poukazu na rozdiely medzi starým a novým regionalizmom. Pokiaľ ide o obdobie jeho vzniku, starý regionalizmus vzniká v období bipolárneho rozdelenia sveta a pôsobí od konca druhej svetovej vojny do konca 80.rokov, zatiaľ čo priestor pre nový regionalizmus sa vytvoril v dôsledku jeho zániku začiatkom 90.rokov pre potreby výrazne zmeneného a globalizujúceho sa multipolárneho sveta.[2]Koncepcia starého regionalizmu obsahovala viaceré črty bipolárneho sveta „kopírujúce“ hegemonistické postavenie dvoch veľmocí, ako aj základné rysy vtedajšej medzinárodnej politiky. V dôsledku toho býva tiež označovaný ako hegemonistický regionalizmus, pričom jeho hegemonistické črty sa prejavovali v tom, že iniciátorom a „vonkajším“ (nadregionálnym) hegemónom regionálnych zoskupení boli USA a ZSSR, ďalej, že starý regionalizmus bol orientovaný výlučne „dovnútra“ a pre potreby svojich členov, že bol obsahovo obmedzený na vojenskú a ekonomickú oblasť (pričom v druhej z nich mal zvyčajne protekcionistický charakter), že jeho účastníkmi boli výlučne národné štáty, pričom zameranie činnosti jeho subjektov bolo zásadne ovplyvnené potrebami bipolárneho sveta a politiky studenej vojny. Regionálne zoskupenia tohto obdobia boli chápané ako územné, vojenské a ekonomické priestory kontrolované štátmi, a svojou podstatou predstavujúce mocenské sféry vplyvu superveľmocí a plne podriadené potrebám ich zahraničnej a medzinárodnej politiky.
Štruktúry nového regionalizmu vznikajúce po skončení studenej vojny sa zvyčajne budujú „zdola“ a jeho hnacím motorom sa stávajú spontánne potreby nielen štátov určitého regiónu, ale už aj iných neštátnych subjektov.[3] V tomto smere možno nový regionalizmus chápať ako multidimenzionálny proces regionálnej integrácie zahrňujúci ekonomické, politické, sociálne a kultúrne aspekty. Na rozdiel od starého regionalizmu je nový regionalizmus otvorený globálnym potrebám medzinárodného spoločenstva, čo sa prejavuje v jeho viacerých špecifikách. V dôsledku toho zahrňuje nielen „tradičnú“ bezpečnostnú a ekonomickú oblasť, ale aj životné prostredie, sociálnu politiku, finančnú oblasť, migráciu, kultúrnu oblasť, pričom sa do neho zapájajú aj štáty, ktoré nie sú členmi regionálnych zoskupení a pod. Zatiaľ čo starý regionalizmus zahŕňal výlučne vzťahy medzi národnými štátmi, nový regionalizmus, chápaný ako súčasť prebiehajúcej štrukturálnej transformácie, ekonomickej liberalizácie a vzájomnej ekonomickej závislosti, ako aj celkovej globalizácie medzinárodného spoločenstva, absorbuje v čoraz väčšom meradle neštátne subjekty na rôznych úrovniach globálneho systému.[4] V tomto smere treba: „procesy globalizácie a regionalizácie posudzovať ako súčasti širšieho procesu globálnej ekonomickej zmeny“.[5] Vo svojom komplexe tak nový regionalizmus možno chápať ako kontinuálny proces zmien, ktorý sa začal po skončení studenej vojny súčasne na viacerých úrovniach, a to na úrovni štátov (tzv. makroregióny), na interregionálnej úrovni (vo vzťahoch medzi existujúcimi regionálnymi štruktúrami založenými štátmi), ako aj subregionálnej, resp. mikroregionálnej na úrovni neštátnych subjektov.[6] Príčiny vzniku regionálnych zoskupení vznikajúcich v rámci nového regionalizmu už nepredstavujú len vojenské, územné, bezpečnostné či iné záujmy tradične späté so štátmi a s výkonom ich zahraničnej politiky (hoci tieto naďalej pretrvávajú aj v novom regionalizme), ale aj oblasti, v ktorých čoraz významnejšiu úlohu zohrávajú „neštátne“ subjekty, akými sú nadnárodné korporácie, nevládne organizácie, zainteresované sociálne skupiny a lokálne komunity. Oblasti ich pôsobenia predstavujú predovšetkým medzinárodný obchod a financie, či ochrana životného prostredia, v ktorých štáty postupne strácajú svoje výsadné a monopolné postavenie. V týchto oblastiach sa regionálne trendy prejavujú vznikom špecifických subregionálnych a mikroregionálnych zoskupení (regiónov), ktoré prekračujú hranice národných štátov a vytvárajú cezhraničné (crossborder) regionálne zoskupenia. V rámci nového regionalizmu tak prebieha súčasný vývoj makroregionálnych a subregionálnych procesov s vlastnou dynamikou rastu, ako aj vzťahmi vzájomného dialógu a spolupráce‘, do ktorých sa ich subjekty môžu dostávať.[7] Aj v prípadoch „neštátneho regionalizmu“ sa dôvody vzniku jeho subjektov prirodzene odlišujú a môžu byť povahy ekonomickej, environmentálnej, kultúrnej a pod. V súčasnosti má nový regionalizmus celosvetový rozmer, nakoľko zahrňuje ako rozvinuté, tak aj rozvojové štáty temer na všetkých kontinentoch a v celosvetovom meradle aj množstvo neštátnych subjektov, hoci rovnako ako v prípade starého regionalizmu, sú jeho počiatky v Európe. Rozvoj regionalizmu v naznačených smeroch je prejavom rastúceho trendu rozvoja a posilňovania vzájomnej spolupráce na rôznych úrovniach za účelom riešenia problémov globalizovaného spoločenstva. Prax v tejto oblasti však jednoznačne potvrdzuje, že neexistuje jediný model regionalizmu, ktorý by bol „použiteľný“ v rôznych regiónoch. Dnes preto pôsobia rôzne modely regionalizmu v rôznych regiónoch v závislosti od konkrétnej regionálnej histórie, kultúry a okolností.
Pre oba druhy regionalizmu bola a je spoločná významná úloha medzinárodného práva, keďže na jeho základe a s použitím jeho pravidiel si štáty vytvárali regionálne zoskupenia a riadili sa nimi vo svojej činnosti. V rámci svojich „legislatívnych“ právomocí si regionálne zoskupenia vytvárali vlastné právne záväzné pravidlá, ktoré sa na určitom stupni vývoja dostávajú do vzťahu aj k pravidlám všeobecného medzinárodného práva. Napokon regionalizmus predstavovaný regionálnymi medzinárodnými organizáciami si vynútil aj vznik všeobecných pravidiel medzinárodného práva, ktoré sa v poslednej štvrtine 20.storočia stali predmetom kodifikácie Komisie pre medzinárodné právo.[8] Vznik a pôsobenie rôznych regionálnych zoskupení neštátnej povahy vznikajúcich v rámci nového regionalizmu nie je upravovaný priamo pravidlami medzinárodného práva. Ich právnu základňu predstavuje právny poriadok regionálnej organizácie (EÚ a jej Európa regiónov), pravidlá vnútroštátneho práva a napokon „soft“ pravidlá neprávnej povahy.
Cieľom tohto príspevku je stručná charakteristika jednotlivých prvkov inštitucionálneho regionalizmu za účasti štátov z pohľadu medzinárodného práva.
6.1 Zmluvný a inštitucionálny regionalizmus
6.1.1 Zmluvný regionalizmus
Z pohľadu medzinárodného práva možno hovoriť jednak o tzv. zmluvnom (neinštitucionálnom) regionalizme, ktorý sa prejavuje existenciou zmlúv regionálneho charakteru medzi štátmi určitého regiónu. Z hľadiska predmetu úpravy môžu byť dôvody vzniku takýchto regionálnych zmlúv v rôznych oblastiach rôzne. Tradičný dôvod predstavuje existencia geografického prvku týkajúceho sa určitej skupiny štátov a ich záujmov. V takomto prípade sa impulzom k vzniku regionálnej úpravy stáva intenzita jeho využívania zainteresovanými štátmi spojená s nevyhnutnosťou regulovať určité aspekty takéhoto využívania prostredníctvom medzinárodného práva. Regionálne dohody takéhoto typu môžu upravovať spoločný právny režim geografického prvku, dovolené spôsoby jeho využívania, prípadne ďalšie práva a povinnosti štátov. Príklady takéhoto typu predstavujú zmluvy o regionálnych riekach a jazerách, prípadne o geograficky obmedzených súčastiach životného prostredia (ochrana životného prostredia v Baltskom mori, Čiernom mori, Arktíde, regionálne biotopy životného prostredia a pod.). Dynamika regionálnej právnej úpravy takéhoto typu nie je veľmi vysoká nakoľko záleží jednak na existencii „spoločne zdieľaného“ geografického prvku, a jednak na ochote štátov k medzinárodnoprávnej úprave činností vo vzťahu k takémuto prvku.
Ďalší geografický aspekt typický pre zmluvný regionalizmus predstavuje geografická blízkosť (susedstvo) štátov v konkrétnom regióne. Uľahčeniu regionálnej zmluvnej normotvorby v takomto prípade napomáhajú ich spoločné historické korene, kultúrne, náboženské či iné povedomie resp. dosiahnutý stupeň ekonomickej a politickej homogénnosti a pod. Ako príklad možno spomenúť zmluvy o vytvorení zón voľného obchodu, regionálne dohody o ochrane ľudských práv, o spoločnej obrane a pod. Tento geografický aspekt sa neobmedzuje len na oblasť zmluvného regionalizmu, ale predstavuje významný impulz aj pre vznik regionálnych zoskupení v rámci inštitucionálneho regionalizmu.
Okrem spomenutých geografických prvkov predstavujú v období nového regionalizmu ďalší impulz pre vznik regionálnych zoskupení dostatočne silné (intenzívne) záujmy zainteresovaných subjektov s viac či menej intenzívnym potlačením, prípadne úplnou absenciou tradičných geografických aspektov. Regionálne úpravy (ale aj štruktúry) takejto povahy presahujú tradičný rámec starého „protekcionistického“ modelu regionalizmu, nakoľko predstavujú reagenciu zainteresovaných subjektov na spoločné potreby globalizujúceho sa medzinárodného spoločenstva. Ako bolo spomenuté, takýmito subjektmi už nie sú len štáty, ale aj nadnárodné ekonomické zoskupenia (korporácie), nevládne organizácie, rôzne záujmové skupiny a pod. Ako uvádza Komisia pre medzinárodné právo vo svojej Správe o fragmentácii medzinárodného práva z r. 2003: „zatiaľ čo predtým boli hnacími silami pôsobiacimi „za“ medzinárodným právom geografické regióny, dnes predstavujú tieto hnacie sily často osobitné záujmy, ktoré sú globálne diverzifikované: obchodné záujmy, globalistické zoskupenia (lobbies), združenia na ochranu životného prostredia alebo ľudských práv, pričom tento trend sa v poslednom období zintenzívňuje.[9]Regionálne štruktúry takejto povahy sa zvyknú označovať ako tzv. funkčné (functional) regióny, základ ktorých môže tvoriť intenzívny ekonomický prvok (výrobné systémy), prvok z oblasti životného prostredia (napríklad tzv. kyslý dážď), kultúry (identita určitých komunít) pri redukovaní a/alebo potlačení geografického prvku.[10] Ich podstatou je spolupráca zúčastnených subjektov na dosiahnutí spoločného cieľa bez ohľadu na možné geografické obmedzenia. V súčasnom období štruktúry starého a nového regionalizmu koexistujú spolu, pričom s rastom počtu a intenzity globálnych faktorov pôsobiacich v medzinárodnom spoločenstve a ich dôsledkami pre tradičný pojem a rozsah suverenity štátov, sa rozširuje priestor pre vznik a pôsobenie štruktúr nového regionalizmu.
6.1.2 Inštitucionálny regionalizmus
Tradičný prejav inštitucionálneho regionalizmu predstavuje vytvorenie medzinárodnej medzivládnej organizácie regionálnej povahy na základe medzinárodnej zmluvy a na plnenie úloh v dohodnutej oblasti. Ako už bolo spomenuté, takéto organizácie zvyčajne zakladajú štáty, ktoré sú v tesnom geografickom kontakte (susediace štáty) a ktorým pri rozhodovaní o založení organizácie môžu napomáhať spoločné črty z histórie, ekonomiky, náboženstva a pod. V literatúre sa ako typická definícia tohto prejavu starého regionalizmu uvádza, že ide o „obmedzený počet štátov vzájomne spojených geografickými vzťahmi a určitým stupňom vzájomnej závislosti“.[11] Prevažujúci trend v druhej polovici 20.storočia signalizuje, že regionalizmus za účasti štátov sa presadzuje práve prostredníctvom inštitucionálneho regionalizmu, o čom svedčí rastúci počet medzinárodných organizácií regionálnej povahy a rozširujúci sa predmet ich činnosti. V dôsledku toho zohrávajú čoraz významnejšiu úlohu, vstupujú do vzťahov vzájomnej spolupráce s inými regionálnymi organizáciami (tzv. interregionalizmus),[12] ako aj s organizáciami univerzálnej povahy.[13]V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že tradičný model inštitucionálneho regionalizmu, v ktorom boli regionálne potreby uspokojované výlučne prostredníctvom fixného inštitucionálneho rámca a prostredníctvom definovaných kompetencií orgánov regionálnej organizácie, začína podliehať postupným zmenám. Rastúca komplexnosť problémov, s ktorými sú regionálne organizácie konfrontované, si pre ich účinné riešenie vyžaduje komplexnejšiu reagenciu aj prostredníctvom rôznych druhov neformálnejších, flexibilnejších a otvorených systémov (tzv. networked regionalism). Prejavom takéhoto trendu môže byť diverzifikácia členstva v regionálnych organizáciách, prejavom ktorej je členstvo aj pre neštátne subjekty (pozri ďalej), ako aj vytvorenie priestoru pre pôsobenie rôznych neformálnych zoskupení, organizácií a pod. V dôsledku toho môže dôjsť k vzniku tzv. hybridného (zmiešaného) inštitucionálneho regionalizmu, ku ktorému v súčasnosti smeruje ASEAN.[14]
Územný rozsah pôsobenia regionálnych medzinárodných organizácii.
Právny režim vytvorený členskými štátmi regionálnej medzinárodnej organizácie býva geograficky vymedzený štátnymi územiami jej členských štátov, pretože na nich je organizácia oprávnená k výkonu svojich aktivít prostredníctvom svojich orgánov. Pokiaľ ide o medzinárodné zmluvy, ktoré uzavrela medzinárodná organizácia so štátmi alebo inými medzinárodnými organizáciami, túto skutočnosť výslovne potvrdzuje čl.29 Viedenského dohovoru o zmluvách medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami a medzinárodnými organizáciami navzájom z r. 1986.[15]
Prax potvrdzuje, že rôzne „prvky“ právneho režimu medzinárodných organizácií, ako aj zmlúv uzavretých v ich rámci, môžu za určitých podmienok prekračovať geografické hranice regionálnej organizácie. Na základe zmocnenia vo svojich zakladajúcich aktoch môžu členské štáty regionálnych organizácií rozšíriť pôsobenie právnych pravidiel záväzných len pre členské štáty aj na územie tretích subjektov.[16]
Okrem uplatňovania právneho režimu alebo jeho určitých prvkov mimo geografických hraníc pôsobenia medzinárodnej organizácie, možno u niektorých z nich zaregistrovať využívanie ich kapacít aj mimo vymedzeného geografického rámca. Aktuálne je to v prípadoch regionálnych organizácií pôsobiacich pri zaisťovaní medzinárodného mieru a bezpečnosti. Charta Organizácie Spojených národov v kapitole VIII výslovne ráta s tým, že k výkonu medzinárodných sankcií podľa kapitoly VII. môžu byť na základe splnomocnenia Bezpečnostnej rady OSN použité aj „oblastné orgány“ predstavujúce regionálny príspevok k zabezpečeniu medzinárodného mieru a bezpečnosti. Od začiatku 90.rokov minulého storočia je možno zaznamenať ich čoraz výraznejší vplyv aj v rámci akcií Organizácie Spojených národov (ďalej len „OSN“) na udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti, napríklad ako súčasť mierových operácií OSN (modré prilby) a tiež v rámci doktríny „responsibility to protect“. Hlavné dôvody sú dva, a to neúspech tradičných donucovacích akcií uskutočňovaných prostredníctvom členských štátov OSN, resp. ich zoskupení, a finančná náročnosť takýchto operácií. Typickou črtou súčasného pôsobenia regionálnych organizácií (resp. ich ozbrojených síl), mimo geografického rámca vyplývajúceho z ich zakladajúcich aktov, býva ich nasadenie do konfliktov, v ktorých figurujú štáty so značne oslabenou či dokonca neexistujúcou (rozpadnutou) štátnou štruktúrou.[17]Je však potrebné uviesť, že vzhľadom na dlhodobú nefunkčnosť systému kolektívnej reagencie pod egidou BR OSN (fakticky až do začiatku 90.rokov minulého storočia) si regionálne organizácie ešte len hľadajú svoje miesto v rámci kapitoly VII. a VIII. Charty OSN.[18]
Doba „životnosti“ regionálnych organizácií.
Doterajšia prax potvrdzuje, že úmyslom štátov býva zvyčajne založenie medzinárodných organizácií trvalej (trvalejšej) povahy, v dôsledku čoho možno iba výnimočne zaregistrovať obmedzenú dobu platnosti zakladajúcej medzinárodnej zmluvy, a tým aj existencie organizácie vytvorenej na jej základe.[19] Pokiaľ medzinárodné organizácie plnia svoje úlohy a sú pre svoje členské štáty užitočné, tieto zvyčajne nemajú dôvod uvažovať o ich zániku, resp. rozpustení. Uvedené nie je na ujmu zániku (rozpusteniu) medzinárodných organizácií v dôsledku zmenených (a nepriaznivých) vonkajších alebo aj vnútorných pomerov odlišných od tých, ktoré existovali v dobe ich založenia. Pokiaľ členské štáty organizácie dopredu rátajú s existenciou takýchto pomerov, v jej zakladajúcom akte zvyčajne upravujú aj spôsob a podmienky hlasovania o jej rozpustení.[20]
Osobitný dôvod, ktorý sa objavuje na určitej úrovni rastu počtu medzinárodných organizácií, predstavuje ich zánik (rozpustenie) v dôsledku toho, že v oblasti tvoriacej predmet ich činností vznikla neskoršie novšia (prípadne „modernejšia“) medzinárodná organizácia, od ktorej štáty očakávajú lepšie plnenie jej úloh, pričom v rámci „sukcesie“ medzinárodných organizácií prichádza k prenosu jej práv, ako aj hnuteľného a nehnuteľného majetku na novú organizáciu.[21]
Predmet činnosti regionálnych organizácií.
Podobne ako iné subjekty medzinárodného práva, ani medzinárodné organizácie regionálnej povahy nevznikajú v právnom a faktickom vákuu a ich vznik býva vyvolaný nielen ochotou budúcich členských štátov, ale aj rôznymi vonkajšími okolnosťami. Ich existencia môže v rôznych obdobiach „privolať k životu“ rôzne orientované organizácie regionálnej povahy, ktoré po zániku alebo oslabení tých okolností, ktoré podnietili ich vznik môžu spôsobiť zánik, dočasnú nefunkčnosť, prípadne aj zmenu či doplnenie pôvodnej programovej orientácie takýchto organizácií.[22] V rôznych obdobiach sa preto môžu častejšie vyskytovať regionálne organizácie určitého zamerania, ktoré môžu byť po čase vystriedané alebo doplnené novou a inou „vlnou“ s iným obsahovým zameraním. Ako už bolo spomenuté počas obdobia tzv. bipolárneho sveta, pre regionálne organizácie pôsobiace v rámci starého regionalizmu bol charakteristický predmet činnosti predovšetkým hospodárskeho a vojenského (obranného) charakteru, zatiaľ čo nový regionalizmus prináša o.i. rozšírenie predmetu činností regionálnych organizácií o nové oblasti zodpovedajúce potrebám globalizovaného sveta. Okrem toho súčasné obdobie prináša aj ďalšie impulzy. V súčasnom období možno za takýto impulz s možným dosahom na činnosť medzinárodných organizácií označiť hrozbu medzinárodného terorizmu,[23]pričom nemožno vylúčiť, že v jej dôsledku budú vznikať aj nové organizácie osobitne zamerané na boj proti terorizmu.
Vzhľadom na okolnosti podstatné pre ich vznik možno tiež konštatovať, že pre súčasný inštitucionálny regionalizmus je typický jeho nerovnomerný výskyt (a tým aj význam), a to nielen v rôznych obdobiach, ale tiež aj v rámci rôznych oblastí medzinárodného práva. Existujú oblasti medzinárodného práva, v ktorých sa inštitucionálnemu regionalizmu darí a dokonca vykazujú viacero regionálnych štruktúr (medzinárodná ochrana ľudských práv, právo medzinárodného obchodu, ochrana životného prostredia) a oblasti, ktorých špecifiká ich existenciu a priori vylučujú (diplomatické právo, konzulárne právo, právo medzinárodných dohovorov). Vývoj v druhej polovici 20.storočia potvrdzuje viaceré oblasti, v ktorých sa inštitucionálny regionalizmus presadil a dnes tvorí ich stabilnú a životaschopnú súčasť. Jedná sa o udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti, medzinárodnú ochranu ľudských práv, medzinárodné obchodné a ekonomické (hospodárske) vzťahy, medzinárodnú ochranu životného prostredia a regionálne systémy riešenia medzinárodných sporov. K naposledy spomenutej oblasti je vhodné uviesť, že regionálne systémy riešenia medzinárodných sporov zvyčajne nepredstavujú autonómny „procesný regionalizmus,“ nakoľko sú zvyčajne „pripnuté“ k regionálnym medzinárodným organizáciám, ako jeden z prostriedkov pokojného riešenia sporov medzi ich členskými štátmi, prípadne členskými štátmi a samotnou organizáciou. Napokon je potrebné uviesť, že inštitucionálny regionalizmus je nerovnako rozmiestnený aj z hľadiska svojho geografického pôsobenia, a že regionálne zoskupenia v jednotlivých častiach sveta sa líšia svojou inštitucionálnou štruktúrou, komplexnosťou právnej úpravy (existenciou vlastného právne záväzného právneho poriadku), systémom sankcií, podmienkami pre vstup do regionálneho zoskupenia, možnosťami vstupu neštátnych subjektov a pod. Bolo by však nesprávnym konštatovanie, že jednotlivé regionálne organizácie vznikajúce v rôznych časových obdobiach na rôznych kontinentoch sú v procese svojho vzniku úplne autonómne. Prax potvrdzuje, že viaceré regionálne organizácie vznikajúce mimo Európy si ako model svojho inštitucionálneho a právneho usporiadania zvolili Európsku úniu, ktorá je pre ne príťažlivá nielen výsledkami na poli postupnej ekonomickej integrácie, ale aj ako účinný prostriedok eliminácie historickej nevraživosti medzi členskými štátmi (Francúzsko, Nemecko) a budovania spoločného priestoru bezpečnosti, stability a prosperity pre občanov svojich členských štátov[24]. Inou skutočnosťou už je, že právne normy, inštitúcie, prípadne samotný európsky model ekonomickej integrácie, nemôžu byť automaticky transponované do iných politických a ekonomických pomerov, v ktorých narážajú na väčšie či menšie problémy.[25] Napokon mimoriadne dôležitou otázkou je, či vznikajúce regionálne organizácie štrukturálne zostanú na úrovni tradičnej medzivládnej spolupráce alebo sa (po vzore EÚ) rozhodnú pre supranacionálnu formu spolupráce s dopadom na suverenitu členských štátov.
Členstvo v regionálnych organizáciách.
História medzinárodných univerzálnych a regionálnych organizácií potvrdzuje, že ich zakladali štáty pre plnenie vytýčených úloh a že pod dlhé obdobie tiež štáty (a výlučne) štáty boli ich členmi. Takýto stav „monopolnej“ členskej základne medzinárodných organizácií pretrváva až do 80.rokov minulého storočia. Možno konštatovať, že „rovnorodosť“ členstva v medzinárodných organizáciách bola prirodzená, nakoľko základnými a prevažujúcimi subjektmi medzinárodného práva boli štáty. S rastúcim počtom medzinárodných organizácií, ako aj rôznorodosťou predmetu ich činnosti a tiež pod vplyvom nového regionalizmu, postupne dochádza k zmene tohto prístupu, pretože na členstvo v medzinárodných organizáciách už neašpirujú len štáty, ale aj iné medzinárodné organizácie či dokonca entity odlišné od štátov. Jednu z prvých reagencií medzinárodného spoločenstva na túto skutočnosť predstavuje kodifikačný návrh Komisie pre medzinárodné právo v oblasti zodpovednosti medzinárodných organizácií za protiprávne konanie. Jej Návrh článkov o zodpovednosti medzinárodných organizácií z r. 2011 sa podľa čl.2 písmeno a) vzťahuje na medzinárodnú organizáciu, pod ktorou sa rozumie: „organizácia založená zmluvou alebo iným dokumentom, ktorý sa riadi medzinárodným právom a ktorá má vlastnú medzinárodnoprávnu subjektivitu (personality). Okrem štátov môžu byť členmi organizácie aj iné entity.[26]Nóvum definície spočíva v tom, že na rozdiel od predošlých návrhov Komisie týkajúcich sa medzinárodných organizácií, sa vzťahuje nielen na medzinárodné organizácie s výlučnou členskou základňou tvorenou štátmi, ale aj na tie, členmi ktorých môžu byť okrem štátov aj iné medzinárodné organizácie, prípadne iné neštátne entity.[27] Diverzifikáciu členskej základne medzinárodných organizácií je (vo vzťahu k regionálnym organizáciám) možno považovať za špecifický prejav nového regionalizmu .
Komentár Komisie k čl. 2 Návrhu na margo tejto definície uvádza, že zaradenie neštátnych entít je odrazom „významného trendu prejavujúceho sa v praxi tak, že medzinárodné organizácie čoraz častejšie siahajú k tzv. zmiešanému členstvu (mixed membership), aby v určitých oblastiach dosiahli účinnejšiu spoluprácu. Vo vede medzinárodného práva sa tento trend označuje ako funkčný (functional) a jeho podstatou je presvedčenie, že plnenie funkcií medzinárodnej medzivládnej organizácie možno zabezpečiť nielen štátmi, ale aj inými entitami od nich odlišnými (subjekty vnútroštátneho práva, prípadne iné medzinárodné organizácie).[28]
Prax signalizuje, že v závislosti od povahy neštátneho subjektu sa však môže líšiť druh jeho členstva v medzinárodnej organizácii (pridružený člen, mimoriadny člen a pod.). Problémy s praktickým uplatňovaním tohto trendu môžu v praxi vyvstať ako na strane „prijímajúcich“ medzinárodných organizácií, ktorých ustanovujúce dokumenty neumožňujú členstvo subjektov odlišných od štátov, tak aj na strane záujemcov o členstvo, s ktorým nerátajú zakladajúce dokumenty . Hoci uvedené by na prvý pohľad mohlo signalizovať určitú nepripravenosť medzinárodného spoločenstva, ako aj medzinárodného práva, na „absorbovanie“ medzinárodných organizácií ako subjektov „medzištátneho“ zmluvného práva, resp. práva medzinárodných organizácií, je potrebné zdôrazniť, že nie každá medzinárodná zmluva a medzinárodná organizácia je vhodná na rozšírenie počtu svojich zmluvných strán, resp. členov o medzinárodné organizácie, vzhľadom na predmet a účel svojej úpravy, resp. hlavné zameranie činnosti. V kontexte medzinárodného práva možno túto tendenciu (napriek tomu) hodnotiť ako jeden z prejavov rastúceho významu iných ako štátnych subjektov na medzinárodný právny poriadok, vplyv ktorého sa neobmedzuje len na otázky a inštitúty všeobecného medzinárodného práva, ale preniká aj do špecializovaných oblastí tvoriacich predmet činnosti univerzálnych a regionálnych medzinárodných organizácií.
Element takto ponímanej funkčnosti možno registrovať aj v prípade, kedy medzinárodná organizácia na základe medzinárodnej zmluvy vstupuje do zmluvného vzťahu s inou organizáciou s cieľom napomáhať plneniu jej úloh bez toho, aby sa stala jej členom. Ako príklad takejto „zmluvnej funkčnosti“ môžu poslúžiť medzinárodné špecializované organizácie OSN podľa čl.57 a 63 Charty OSN.[29]
Garancie účinného výkonu právomocí regionálnych organizácií.
Štáty hodlajúce založiť regionálnu organizáciu si prirodzene želajú, aby bola schopná úspešne a účinne vykonávať tie úlohy, ktoré jej zverili v zakladajúcom akte a tým napomáhať medzinárodnej spolupráci. Od prvých medzinárodných organizácií vznikajúcich v priebehu 19.storočia (tzv. medzinárodné správne únie) boli ich členské štáty presvedčené, že pre ich úspešné fungovanie je potrebné vytvárať ako faktické, tak aj právne podmienky. V právnej oblasti išlo o zabezpečenie nezávislosti medzinárodnej organizácie a jej predstaviteľov od orgánov hostiteľského štátu, k čomu mali v počiatkoch slúžiť imunity a výsady jej predstaviteľov. Tieto boli do skončenia druhej svetovej vojny „preberané“ podľa vzoru diplomatických imunít a výsad poskytovaných diplomatickým zástupcom v rámci medzištátnych vzťahov. V spomenutom období sa vyskytovali dve špecifiká, a to, že diplomatické imunity a výsady uplatňované v rámci medzinárodných organizácií mali zmluvnú a nie obyčajovú povahu, a do polovice 40. rokov boli poskytované na základe dvojstranných dohôd medzi hostiteľským štátom a medzinárodnou organizáciou (tzv. headquarters agreements), pričom inšpiráciu čerpali predovšetkým zo skúseností Spoločnosti národov a Medzinárodnej organizácie práce. Ďalšou skutočnosťou bolo, že diplomatické imunity a výsady sa poskytovali viac menej jednotným spôsobom bez ohľadu na povahu a rozsah činnosti medzinárodnej organizácie.[30]
Po druhej svetovej vojne sa situácia v tejto oblasti mení. Napriek tomu, že naďalej pretrváva téza, podľa ktorej sú medzinárodné organizácie a ich zástupcovia oprávnení požívať výsady a imunity, upúšťa sa od jednotného „diplomatického“ prístupu k ich poskytovaniu a prevažuje prístup, v súlade s ktorým je ich rozsah individualizovaný a podmienený konkrétnymi potrebami medzinárodnej organizácie nevyhnutnými pre riadne plnenie jej úloh (tzv. functionnal need).[31]
Prirodzene, že aj takto definovaný koncept imunít a výsad sleduje rovnaké ciele ako bývalý „diplomatický“ model, t.j. ochranu medzinárodnej organizácie a jej predstaviteľov pred zásahmi vnútroštátnych orgánov hostiteľského štátu za účelom riadneho výkonu jej funkcií. Ďalšou právnou podmienkou úspešného fungovania medzinárodných regionálnych organizácií je úprava vzťahu ich právnych poriadkov k vnútroštátnym právnym predpisom ich členských štátov. V podstate ide o to, aby členovia medzinárodnej organizácie nemali možnosť vyhnúť sa plneniu svojich záväzkov poukazom na vnútroštátne právne poriadky, a tým komplikovať či dokonca ochromiť činnosť organizácie. Pri inštitucionálnom regionalizme ide o plnenie záväzkov členských štátov vyplývajúcich zo zakladajúcich aktov (najčastejšie vo forme medzinárodnej zmluvy, prípadne z iných medzinárodných zmlúv uzavretých v rámci medzinárodnej organizácie). V tomto prípade je namieste použitie čl.27 Viedenského dohovoru o práve medzinárodných zmlúv z r. 1969, podľa ktorého sa strany nemôžu dovolávať ustanovení svojho vnútroštátneho práva ako dôvodu pre neplnenie zmluvy. Podľa čl.5 Viedenského dohovoru sa toto pravidlo vzťahuje aj na zmluvy, ktoré sú zakladajúcimi listinami medzinárodnej organizácie a na zmluvy prijaté v medzinárodnej organizácii. V závislosti od povahy a druhu pravidiel vlastného právneho poriadku medzinárodnej organizácie môže vyvstať potreba riešiť ich vzťah voči vnútroštátnym právnym poriadkom členských štátov. Konkrétne je tomu tak v prípade, keď je obsahom úpravy právnych pravidiel medzinárodnej organizácie matéria rovnaká alebo podobná právnej úprave vo vnútroštátnych právnych poriadkoch členských štátov. Keďže na úpravu takéhoto vzťahu nie je možné použiť Viedenský dohovor z r. 1969 (nejde o vzťah medzinárodnej zmluvy a vnútroštátneho práva), treba, aby jeho riešenie bolo buď priamo obsiahnuté v právnom poriadku organizácie, prípadne, aby sa opieralo o výklad zásady funkčnosti (funkcionality) medzinárodnej organizácie. Jeho podstatou by však aj v tomto prípade mala byť myšlienka, že členské štáty by nemali mať právo vyhnúť sa plneniu svojich záväzkov, ktoré im vyplývajú z právnych aktov medzinárodnej organizácie poukazom na obsahovo odlišnú vnútroštátnu právnu úpravu.[32]
V prípade tzv. zmluvného regionalizmu je situácia jednoduchšia, nakoľko vzhľadom na jeho povahu sa jeho účinnosť zabezpečuje uplatnením čl. 27 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve.
Prekážky riadneho plnenia funkcií medzinárodných organizácii môžu predstavovať aj jej členské štáty, pokiaľ neplnia záväzky vyplývajúce z členského vzťahu. V týchto prípadoch je namieste uplatnenie sankcií, ktorými medzinárodné organizácie nútia svojich členov k plneniu záväzkov. Ich predmet a podmienky použitia tvoria viac či menej pravidelnú súčasť obsahu zakladajúcich aktov ako univerzálnych, tak aj regionálnych medzinárodných organizácií, prípadne sa považujú za súčasť implied powers medzinárodnej organizácie.
Uplatňujú sa len v rámci organizácie a členský štát „porušiteľa“ zvyčajne sankcionujú na výkone jeho práv spätých s členstvom, a tým ho nútia k plneniu záväzkov.[33]Frekvencia ich použitia v praxi nebýva veľmi častá, čo o.i. signalizuje ich preventívny účinok. Najzávažnejšie sankcie spočívajú v prerušení členstva štátu v medzinárodnej organizácií či dokonca v jeho vylúčení. Ide o opatrenia krajnej povahy, ku ktorým dochádza v prípadoch zjavného, dlhotrvajúceho a hrubého porušovania záväzkov, ktoré pre štáty vyplývajú z jeho členského vzťahu k organizácii. Za takýchto podmienok je jeho ďalšie zotrvávanie v organizácii pre ňu neúnosné, nakoľko takýto štát už neprispieva k plneniu jej úloh a ako pre organizáciu, tak aj pre ďalšie členské štáty predstavuje trvalý zdroj ťažkostí. Na rozdiel od sankcií uplatňovaných medzi štátmi vo všeobecnom medzinárodnom práve majú sankcie v rámci medzinárodných organizácií centralizovanú podobu, nakoľko sú prijímané rozhodnutiami príslušného (zvyčajne najvyššieho) orgánu organizácie. Bez ohľadu na ich rozsah a povahu možno konštatovať, že medzinárodné organizácie (ako univerzálne, tak aj regionálne) majú k dispozícii vlastné sankčné mechanizmy, použitím ktorých garantujú plnenie záväzkov členských štátov, a teda aj efektívne plnenie svojich úloh.
Demokracia a panstvo práva ako podmienka členstva v medzinárodných regionálnych organizáciách.
Zakladajúce akty medzinárodných organizácií pravidelne obsahujú podmienky, ktoré sú štáty povinné splniť, aby v nich mohli nadobudnúť členstvo. Tradičnou a pretrvávajúcou podmienkou je, že uchádzačmi o členstvo v medzinárodnej medzivládnej organizácii sú štáty, pričom pomerne dlhé obdobie sa pozornosť sústreďovala predovšetkým na ich finančnú či inú spôsobilosť na plnenie záväzkov vyplývajúcich z členstva, bez ohľadu na ich politické režimy a charakter právneho poriadku. Zhruba od polovice minulého storočia sa tieto tradičné kritéria začínajú rozširovať aj na hodnotenie povahy vládnuceho režimu a demokratických základov právneho poriadku budúceho členského štátu, čo potvrdzujú viaceré zakladajúce akty viacerých regionálnych organizácií, hoci rôzne detailné a inak formulované.[34] V tejto súvislosti možno uviesť, že regionalizmu sa darí lepšie v demokratickom prostredí, hoci ho nemožno považovať za výlučného ochrancu demokracie členských štátov regionálnej organizácie. V širšom kontexte možno rešpektovanie demokratických zásad štátneho zriadenia a právneho poriadku, ako podmienku členstva štátu v regionálnej organizácii, hodnotiť ako príspevok regionálnych organizácií k rešpektovaniu pravidla panstva práva („rule of law“) v súčasnom medzinárodnom práve.[35]
Do osobitnej polohy sa jeho rešpektovanie dostáva v situácii, kedy v prípade jeho porušenia môže voči členskému štátu medzinárodná organizácia použiť niektorú zo sankcií predvídaných zakladajúcim aktom organizácie. V takomto prípade je rešpektovanie demokratických pravidiel vo vnútri členského štátu organizácie sankcionovateľné sankciou medzinárodnej organizácie hoci netvorí (nemusí tvoriť) dôvod pre použitie sankcií tradičného medzinárodného práva. V tomto smere predstavujú sankcie medzinárodných regionálnych organizácií príspevok k dodržiavaniu pravidiel právneho štátu vo svojich členských štátoch. Absencia takýchto sankcií môže spôsobovať napätie a problémy v samotnej organizácii.[36]
6.2 Vzťah regionalizmu a všeobecného medzinárodného práva
6.2.1 Regionálne pravidlá ako potvrdenie a rozvinutie pravidiel všeobecného medzinárodného práva a inšpirácia pre tvorbu jeho nových pravidiel
Regionálne osobitosti a špecifiká sa nemusia prejavovať len na základe, prostredníctvom a v rámci viac či menej uzavretej regionálnej normotvorby štátov v určitej oblasti, ale nimi vytvorené právne pravidlá môžu nadobúdať väčší či menší vplyv aj v kontexte všeobecného medzinárodného práva. Medzinárodná zmluva prijatá na regionálnej úrovni môže potvrdiť, prípadne rozvíjať, aj pravidlá všeobecného medzinárodného práva,[37] pričom v prípadoch „presahu“ pôvodne regionálnych noriem a inštitútov regionálneho práva do všeobecného medzinárodného práva tieto strácajú regionálny charakter a možno ich považovať za príspevok k rozvoju všeobecného medzinárodného práva. Nie je preto vylúčené, aby pôvodne regionálne pravidlá nadobudli postupom času povahu všeobecných (univerzálnych) pravidiel za predpokladu, že ich obsah neodráža len špecifiká a osobitosti vzťahov určitej skupiny štátov, ale má širší dosah, a teda aj použiteľnosť aj v rámci širšieho medzinárodného zoskupenia.[38] Jeho členovia si ich môžu „osvojiť“ buď obyčajovou alebo zmluvnou cestou. Výsledkom právotvornej činnosti regionálnej organizácie sa môžu stať aj „otvorené“ medzinárodné zmluvy otvorené na podpis aj iným ako členským štátom a upravujúce otázky spadajúce do predmetu všeobecného medzinárodného práva. V takomto prípade sa zmluva pripravená v rámci regionálnej organizácie môže stať (vzhľadom na svoje zameranie a obsah) inšpiráciou, prípadne zárodkom budúcej mnohostrannej medzinárodnej zmluvy.[39] Uvedené potvrdzuje, že v súčasnom období neexistujú striktné deliace čiary medzi regionálnymi systémami medzinárodného práva a všeobecným medzinárodným právom, pričom ich vzájomný vplyv môže mať v rôznych obdobiach rôznu podobu, rozsah či intenzitu.
Právotvorná činnosť regionálnych organizácií potvrdzuje aj ďalší rozmer vo vzťahu k všeobecnému právu medzinárodných zmlúv, a to konkrétne v oblasti praktického uplatňovania „treaty making power“ štátmi, ktoré sú členmi regionálnej organizácie. Napriek tomu, že Viedenský dohovor o zmluvnom práve z r. 1969[40] potvrdzuje, že každý štát má spôsobilosť uzavierať zmluvy, neznamená to, že sa výkonu tohto práva (a vo vzťahu k určitým kategóriám medzinárodných zmlúv) nemôže vzdať v prospech medzinárodnej organizácie, ktorej je členom. V takomto prípade sa v oblasti medzinárodného zmluvného práva „pohybujú“ popri štátoch aj medzinárodné organizácie uzavierajúce medzinárodné zmluvy v mene svojich členských štátov. Ako dobrý príklad môže v súčasnom období poslúžiť EÚ.
Pre úplnosť možno uviesť, že v rámci medzinárodného zmluvného práva nemajú regionálne medzinárodné dohovory osobitný režim a považujú sa za „normálne“ zmluvné pramene medzinárodného práva. Ani Viedenský dohovor im nevenuje osobitnú pozornosť, nakoľko konkrétne inštitúty upravuje vo vzťahu k mnohostranným zmluvám (čl.40-41), resp. dvojstranným zmluvám (čl.60). V dôsledku toho sa na ne vzťahujú pravidlá lex posterior derogat legi priori, lex specialis derogat legi generalis predovšetkým vo vzťahu k pôsobeniu pravidiel všeobecného medzinárodného práva vo vzájomných vzťahoch medzi zmluvnými stranami regionálneho dohovoru.
Uvedené nie je na ujmu tvorbe pravidiel „soft law“ v rámci medzinárodných organizácií (odporúčania, rezolúcie, stanoviská, zásady činnosti, kódexy správania a pod.), ktoré napriek právne nezáväznej povahe, vykazujú reálny vplyv na správanie sa členských štátov organizácie, ako aj samotnej organizácie. Takýto vplyv je zrejmý v prípadoch, keď je legitimita takýchto pravidiel podložená transparentným a demokratickým procesom ich tvorby, ako aj užitočnosťou a praktickosťou ich obsahu. V súčasnosti sa uznáva, že takéto soft pravidlá organizácie môžu byť užitočné nielen pre samotnú organizáciu, ale môžu zohrávať úlohu aj v procese tvorby tradičných zmluvných a obyčajových pravidiel medzinárodného práva. Pre úplnosť treba dodať, že medzinárodné organizácie podliehajú vo vymedzených oblastiach aj vnútroštátnym právnym poriadkom svojich „hostiteľských“ štátov v rozsahu a spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ich výsadami a imunitami.
6.2.2 Potreba pravidiel všeobecného medzinárodného práva na úpravu činností regionálnych organizácií
Dynamický rast počtu medzinárodných organizácií v povojnovom období mal za následok, že existencia ich vlastných právnych pravidiel (zmluvných či iných) už prestávala stačiť na úpravu všetkých aspektov ich činnosti. V dôsledku toho sa v druhej polovici minulého storočia začína postupne doplňovať o pravidlá všeobecného medzinárodného práva. Komplexnú právnu základňu činnosti medzinárodných organizácií dnes predstavujú nielen ich vlastné právne poriadky, ale aj viaceré pravidlá všeobecného medzinárodného práva.[41]Tvorcom pravidiel všeobecného medzinárodného práva v tejto oblasti sa stala Komisia pre medzinárodné právo (ďalej len Komisia), ktorá sa pri príprave kodifikačných dohovorov v 70. a 80. rokoch minulého storočia začína zaoberať úpravou viacerých činností medzinárodných organizácií, ako aj dopadom vybraných vonkajších faktorov na takéto činnosti. K ich charakteristike možno uviesť, že sa nejednalo o špecifické otázky konkrétnych medzinárodných organizácií, ale o činnosti spoločné pre medzinárodné organizácie, bez ohľadu na ich obsahovú rôznorodosť a počet členských štátov. Zaradenie kodifikačnej matérie týkajúcej sa medzinárodných organizácií (ako nových subjektov medzinárodného práva) do agendy Komisie pre medzinárodné právo nepredstavovalo vážnejší problém, nakoľko, v súlade so Štatútom, je jej úlohou prehlbovanie pokrokového rozvoja medzinárodného práva a jeho kodifikácie, pričom túto úlohu je oprávnená vykonávať ako v oblasti medzinárodného práva verejného, tak aj v oblasti medzinárodného súkromného práva (čl. 1 ods. 1 a 2 Štatútu Komisie pre medzinárodné práva).[42]Nakoľko kodifikácia a pokrokový rozvoj medzinárodného práva nie je vymedzená voči subjektom medzinárodného práva (napríklad len na štáty a voči štátom), predmetom činnosti Komisie sa mohli stať aj pravidlá uplatňované v praxi medzinárodných organizácií za účelom ich kodifikácie a/alebo pokrokového rozvoja. Z analýzy viacerých kodifikačných výstupov Komisie o. i. vyplýva, že rôzne druhy činností medzinárodných organizácií sa v nich vyskytovali v nerovnakom rozsahu, pretože v niektorých tvoria len menšiu časť právnej úpravy (v ktorej rozhodujúcu úlohu naďalej zohrávajú štáty) a v niektorých ide o výstupy, ktoré sa prevažujúcim spôsobom venujú medzinárodným organizáciám.
Rovnako ako v prípade kodifikačnej matérie týkajúcej sa štátov, aj pri medzinárodných organizáciách sa v rozdielnej miere vyskytol prvok kodifikácie medzinárodného práva a jeho pokrokového rozvoja. Zatiaľ čo niektoré z kodifikačných návrhov sa mohli opierať o pomerne dlhotrvajúcu a viac menej stabilnú prax medzinárodných organizácií, ktorá akcentovala jej kodifikačný rozmer (zastúpenie štátov v medzinárodných organizáciách, uzatváranie medzinárodných zmlúv medzi medzinárodnými organizáciami a štátmi, resp. medzinárodnými organizáciami navzájom), úprava ďalšej matérie sa opierala len o slabú prax medzinárodných organizácií (zodpovednosť medzinárodných organizácií za medzinárodne protiprávne chovanie), čo zvýrazňovalo aspekt pokrokového rozvoja medzinárodného práva.
Skutočnosť, že ku kodifikácii matérie týkajúcej sa medzinárodných organizácií dochádza až po dokončení podobnej matérie upravujúcej výlučne vzťahy medzi štátmi, mala svoj význam pre zameranie prác Komisie vo vzťahu k medzinárodným organizáciám. Výsledky práce Komisie potvrdzujú, že táto sa pri jednotlivých návrhoch viac či menej „inšpirovala“ svojimi predošlými prácami napríklad pri príprave Viedenského dohovoru o zmluvách medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami a medzinárodnými organizáciami navzájom z r. 1986, prípadne v Návrhu článkov o zodpovednosti medzinárodných organizácií z r. 2011. Výsledkom jej prác sa stali jednotné pravidlá medzinárodného práva, a to napriek rôznorodosti medzinárodných organizácií. V dôsledku toho sa v samotnom predmete kodifikácie vlastné pravidlá organizácie uplatňujú iba v obmedzenom rozsahu a v prípadoch výslovne vyznačených v návrhoch Komisie. V konkrétnosti možno uviesť, že prioritné postavenie vlastných pravidiel organizácie bolo zohľadnené v rámci Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z r. 1969 (čl.5), Viedenského dohovoru o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám z r. 1978 (čl.4), Viedenského dohovoru o zmluvách medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami a medzinárodnými organizáciami navzájom z r. 1986 (čl.6), ako aj v Návrhu článkov o zodpovednosti medzinárodných organizácií z r. 2011 (čl.64).
Pri príprave Dohovoru o zastúpení štátov pri medzinárodných organizáciách univerzálnej povahy z r. 1975, sa návrh Komisie obmedzil na multilaterálnu diplomaciu a organizácie univerzálnej povahy, pričom regionálnym organizáciám bola ponechaná možnosť voľby zastúpenia, ktorá najlepšie zodpovedá ich potrebám a špecifikám.
Druhá skupina návrhov pripravených Komisiou sa zaoberá dôsledkami rôznych vonkajších okolností a ich účinkov na medzinárodné organizácie. Do tejto skupiny možno zaradiť Návrh článkov o účinkoch ozbrojeného konfliktu na medzinárodné zmluvy z r. 2011 a Dohovor o zabránení a trestaní trestných činov proti osobám požívajúcim medzinárodnú ochranu vrátane diplomatických zástupcov z r. 1973.
6.2.3 Problémy vznikajúce v dôsledku „právotvornej“ činnosti medzinárodných organizácií v medzinárodnom práve
Rastúci počet medzinárodných organizácií v druhej polovici minulého storočia si vynútil pozornosť medzinárodného spoločenstva nielen vzhľadom na potrebu vzniku osobitných pravidiel všeobecného medzinárodného práva, ale aj vzhľadom na problémy, ktoré ich pôsobenie prinieslo. Pozornosť sa v tejto súvislosti sústredila predovšetkým na rôzne aspekty „legislatívnej činnosti“ medzinárodných organizácií, pri ktorých (a za určitých okolností) nie je možné vylúčiť ich vplyv na všeobecné medzinárodné právo. Vzhľadom na to, že sa jedná o oblasti, ktoré môžu byť upravené aj všeobecnými pravidlami medzinárodného práva, „legislatívne“ výsledky činnosti medzinárodných organizácií sa môžu dotknúť stability, predvídateľnosti, prípadne jednotnosti výkladu jeho pravidiel či inštitútov. Rastúca hustota medzinárodných organizácií spôsobuje, že možnosti vzniku takýchto vzťahov sú čoraz častejšie. Toto konštatovanie týkajúce sa ako univerzálnych, tak aj regionálnych organizácií, vyvolalo potrebu osobitnej analýzy na úrovni všeobecného medzinárodného práva. Táto bola v r. 2002 zaradená do programu Komisie v rámci tzv. fragmentácie medzinárodného práva. Výsledok jej práce predstavuje správa osobitnej pracovnej skupiny, ktorá ako príčiny fragmentácie označuje rozvoj a diverzifikáciu medzinárodného práva.[43]
Podľa Správy Komisie problémy spočívajú v tom, že v medzinárodnom práve vznikajú v dôsledku jeho rozvoja a diverzifikácie rôzne súbory špecializovaných a relatívne autonómnych skupín právnych pravidiel (obchodné právo, ľudské práva, právo životného prostredia) so svojimi vlastnými inštitúciami a zásadami, ktoré sú vo vzájomných vzťahoch relatívne autonómne, a v rovnakom vzťahu sú aj k všeobecnému medzinárodnému právu.[44]Takéto súbory pravidiel nemusia byť vždy v súlade so všeobecnými pravidlami medzinárodného práva, môžu sa od nich odchyľovať, a pokiaľ by takéto odchýlky nadobudli všeobecnú povahu a častejší výskyt, mohlo by to byť na ujmu jednotnosti (uniformity) všeobecného medzinárodného práva. Po analýze tohto aspektu fragmentácie došla Skupina Komisie k názoru, že na riešenie problémov takejto povahy sa ako vhodný javí Viedenský dohovor o zmluvnom práve z r. 1969, použitím pravidiel lex specialis derogat legi generali, ďalej systematického výkladu medzinárodných dohovorov podľa čl. 31 ods.3 písmeno c) Viedenského dohovoru, pravidla lex posterior derogat legi priori, prípadne čl. 103 Charty OSN.[45]
V tejto súvislosti vyvstal ďalší problém, ktorý sa stal predmetom pozornosti vedy medzinárodného práva. Jedná sa o situáciu, keď medzinárodné organizácie uplatňujú pravidlá všeobecného medzinárodného práva, v dôsledku čoho môže dochádzať k ich rôznemu výkladu, a to za situácie, kedy nemajú prístup k medzinárodným súdnym orgánom. Nemožno preto vylúčiť, že takáto „neusmerňovaná“ výkladová prax medzinárodných organizácií by po určitom období mohla mať negatívny dopad na stabilitu a jednotnosť (uniformitu) výkladu, a tým aj uplatňovanie inštitútov všeobecného medzinárodného práva. V tejto súvislosti sa objavili doktrinálne názory podporujúce posilnenie postavenia Medzinárodného súdneho dvora, ktorý by mal zohrávať významnejšiu úlohu pri zabezpečovaní jednoty výkladu a stability systému všeobecného medzinárodného práva, napríklad prostredníctvom svojej posudkovej činnosti. Využitie tejto možnosti by však predpokladalo rozšírenie okruhu subjektov oprávnených žiadať o poradné posudky. V konkrétnostiach sa napríklad navrhovalo, aby sa prístup k posudkovej právomoci MSD rozšíril aj na ďalšie subjekty odlišné od štátov,[46] resp. na medzinárodné alebo vnútroštátne súdy uplatňujúce pravidlá všeobecného medzinárodného práva, ktoré prekračujú rámec ich právomocí. Doktrína medzinárodného práva zaoberajúca sa touto otázkou však neobsahuje návrhy, prípadne úvahy, aby sa na tento účel v medzinárodnom spoločenstve vytvoril nový súdny orgán.
Hoci študijná skupina Komisie pre medzinárodné právo upozornila aj na „inštitucionálny“ rozmer fragmentácie spočívajúci v súbežnej existencii konkurujúcich si jurisdikcií dvoch alebo viacerých medzinárodných orgánov a inštitúcií oprávnených na použitie rovnakých pravidiel medzinárodného práva, rozhodla sa ponechať tento problém bokom, nakoľko podľa jej názoru by ho mali riešiť samotné dotknuté inštitúcie.[47]
Napriek uvedeným odlišnostiam a špecifikám, regionalizmus dnes tvorí súčasť všeobecného medzinárodného práva, v rámci ktorého a pre potreby ktorého vzniká a pôsobí. Regionalizmus, predovšetkým prostredníctvom zmluvnej normotvorby regionálnych organizácií, prispieva k potvrdeniu pravidiel všeobecného medzinárodného práva, hodnoty ktorého akceptuje, prispieva k ich rozvoju vo vzťahoch medzi zmluvnými stranami regionálnych dohovorov, prípadne slúži ako impulz k vzniku všeobecných pravidiel medzinárodného práva. Všeobecný systém však nenahrádza, pričom regionálne právne pravidlá musia byť vykladané v zmysle zásad všeobecného medzinárodného práva.[48]P
Autor
prof. JUDr. Ján Klučka CSc.