- utečenec
- Zákon – Zákon o utečencoch 498/1990 | Paragrafy: § 2
Úvod
Téma utečencov je stále aktuálna a to najmä z dvoch hľadísk. Jedným z nich je nemožnosť predvídania situácii vo svete, v dôsledku čoho sa utečencami môže raz stať každý z nás, druhé hľadisko môžeme deklarovať na príklade migrácie z afrického kontinentu do európskych krajín, ktorý nám ukázal, že dopad takýchto skutočností sa netýka len domovských krajín, ale môže mať veľký vplyv aj na spoločenstvá štátov, do ktorých tieto osoby prichádzajú. Je teda zrejmé, že utečenci sú tak špecifickou skupinou osôb, ktorá si vyžaduje osobitnú právnu úpravu. Práve preto musíme nielen zo solidarity, ale mysliac aj na zodpovednosť, ktorá ňou vzniká, presadzovať práva a s nimi spojené povinnosti týchto osôb. Vo svojej téme som sa preto zamerala na právnu úpravu ochrany utečencov a jej vývoj v Európe, následne na jednotlivé články Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“) a Charty základných práv Európskej Únie (ďalej len „Charta EÚ“), ktoré sa týkajú ochrany práv týchto osôb, poukazujúc na jednotlivé rozhodnutia Európského súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej Únie. Pri spracovaní danej problematiky som preto využila historickú, deskriptívnu, analytickú a komparatívnu metódu.
1. Kto je utečenec
Sloveso „musieť“ vyvoláva v každom z nás negatívny pocit, pretože my ľudia túžime po slobodnom rozhodovaní a presadzovaní si vlastnej vôle. Práve utečenci sú osoby, ktoré nemali na výber a z obáv o svoj vlastný život museli opustiť svoju domovskú krajinu. Legálnu definíciu pojmu utečenca nájdeme aj v Dohovore o právnom postavení utečencovi, podľa ktorého je to osoba, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu. Títo ľudia túžia po tom, aby boli začlenení do komunity, aby sa k nim ostatní správali ako k rovnocenným a mohli tak nájsť vytúžený pokoj. Pre naplnenie týchto cieľov je dôležitá ich medzinárodná ochrana, nakoľko: „…utečenci nepožívajú ochranu svojho domovského štátu – v skutočnosti sú to práve štátne orgány ich krajiny pôvodu, ktoré ich prenasledujú. Ak im ostantné krajiny neumožnia vstup na svoje územie alebo im nepomôžu, ak už sa ocitli na ich území, môžu ich tým odsúdiť na smrť – alebo na neznesiteľný život v tieni, bez akéhokoľvek živobytia a práv.“2 Práve preto sa títo utečenci snažia o udelenie azylu v krajine, v ktorej sa zo strachu uchýlili, čím sa stávajú azylantmi.
2. História právnej úpravy ochrany utečencov
Vývoj významných právnych nástrojov, dohovorov a smerníc na ochranu utečencov začal už začiatkom 20. storočia v Lige národov, predchodkyni Organizácie spojených národov. Vyvrcholil do už spomínaného dohovoru z 28. júla 1951, keď špeciálna komisia OSN schválila Dohovor o právnom postavení utečencov. Na začiatku bol tento Dohovor […] viac menej obmedzený na ochranu európskych utečencov po druhej svetovej vojne. Protokol z roku 1967 rozšíril jeho pôsobnosť a odstránil zemepisné a časové obmedzenia. Dohovor sa tým zmenil na skutočne univerzálny nástroj, pretože problém vysídlených ľudí sa rozšírili do celého sveta. Práve preto je tento dokument významným právnym nástrojom súčasnej medzinárodnej ochrany utečencov. Dohovor definuje pojem utečenec, formu právnej ochrany, inú pomoc a sociálne práva utečencov, ktoré by im mali poskytnúť štáty, ktoré sú signatármi Dohovoru.3 Rovnako tak aj o postavení utečencov nezákonne sa nachádzajúcich v štáte, do ktorého sa uchýlili, ako aj o vyhostení a najmä o zásade „non-refoulement“ teda zákazu vyhostenia alebo vrátenia. Táto zásada tvrdí, že: „žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov. Výhody možno považovať za nebezpečného pre bezpečnosť štátu, v ktorom sa nachádza, alebo ktorý po tom, čo bol právoplatným rozsudkom uznaný za vinného z osobitne závažného trestného činu, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto štátu.“4
3. Úprava práv utečencov v Európe
Ochrana práv utečencov je v Európe zabezpečená najmä prostredníctvom Dohovoru o ochrane ľudkých práv a základných slobôd 5 a Charty základných práv EÚ. 6 EDĽP je dokument prijatý Radou Európy, medzivládnou organizáciou európskych štátov, ktorý do platnosti vstúpil v roku 1953. Od tohto roku tento dohovor upravuje aktuálne otázky a nachádza riešenia vďaka jeho protokolom. EDĽP poskytuje procesnú ochranu jednotlivcom a to vďaka Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorý sa po využití všetkých vnútroštátnych prostriedkov ochrany a v prípade porušenia základných práv zo strany členského štátu môžu obrátiť. Štáty ako zmluvné strany dohovoru sú ním právne viazané, a preto sa jednotlivci môžu vždy domáhať práv pred vnútroštátnymi súdmi alebo ESĽP.
Naopak Chartu základných práv EÚ možno uplatniť pri rozhodovaní, iba v prípade ak sa predmet sporu týka práva Únie. Chartu EÚ vyhlásil Európsky parlament, Rada a Komisia. V článku 6 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy sa hovorí, že: „Únia uznáva práva, slobody a zásady uvedené v Charte základných práv Európskej únie zo 7. decembra 2000 upravenej 12. decembra 2007 v Štrasburgu, ktorá má rovnakú právnu silu ako zmluvy.“ Charta EÚ preto Lisabonskou zmluvou nadobudla status primárneho práva Európskej únie. Na základe preambuly vieme, že: „Charta EÚ opätovne potvrdzuje práva vyplývajúce najmä z ústavných tradícií a medzinárodných záväzkov spoločných pre členské štáty, Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sociálnych chárt prijatých Úniou a Radou Európy, ako aj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva.“ Dodržiavanie a výklad jednotlivých článkov Charty môže byť predmetom konania pred vnútroštátnými súdmi ako aj pred Súdnym dvorom Európskej únie, ktorý rozhoduje najčastejšie o prejudiciálnych otázkach a v rámci nich o autoritatívnom výklade práva EÚ.
3.1 Právo na azyl
Článok 18 Charty znie: „Právo na azyl sa zaručuje dodržiavaním pravidiel Ženevského dohovoru z 28. júla 1951 a Protokolu z 31. januára 1967 týkajúcich sa postavenia utečencov a v súlade so Zmluvou o Európskej únii a so Zmluvou o fungovaní Európskej únie (ďalej len „zmluvy“). Na základe vysvetliviek k Charte EÚ vieme, že: „znenie tohto článku je založené na článku 63 Zmluvy o ES, ktorý je súčasnosti nahradený článkom 78 Zmluvy o fungovaní Európskej Únie. Zmluva o fungovaní Európskej Únie sa vo svojej 5.hlave venuje politikám vzťahujúcich sa na pohraničnú kontrolu, azyl a prisťahovalectvo, konkrétne spomínaný čl.78 ods. 1 pojednáva o zásade non-refoulement, teda zákaze vyhostenia, v ktorom sa hovorí, že: „Únia tvorí spoločnú politiku v oblasti azylu, doplnkovej ochrany a dočasnej ochrany s cieľom poskytnúť zodpovedajúce právne postavenie každému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý potrebuje medzinárodnú ochranu, a zabezpečiť súlad so zásadou non-refoulement. Táto politika musí byť v súlade so Ženevským dohovorom z 28. júla 1951 a Protokolom z 31. januára 1967 týkajúcimi sa právneho postavenia utečencov, ako aj inými príslušnými zmluvami. Čo sa týka dohovoru, ten síce neupravuje explicitne právo na azyl, ale aj napriek tomu práva utečencov možno vyvodiť z ďalších jeho ustanovení.
3.2 Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania
Článok 4 Charty sa venuje zákazu mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. Toto právo sa zaručuje aj čl.3 EDĽP, ktorý má rovnaké znenie. 7 Bližšie definície jednotlivých pojmov sa vytvorili na základe prípadu Írsko c. Spojené kráľovstvos, kedy sa špecifikovalo za neľudské zaobchádzanie alebo trest spôsobenie intenzívneho duševného a fyzického utrpenia a ponižujúce zaobchádzanie za zlé zaobchádzanie, ktoré ma vzbudiť u obetí pocity strachu, úzkosti a podriadenosti a ktoré je spôsobilé potupiť a ponížiť ich a prípadne zlomiť ich fyzický alebo morálny odpor. 9 Prípad, kedy sa potvrdil absolútny zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zabodchádzania, bola vec Saadi proti Taliansku 10. Žiadateľ bol v Taliansku stíhaný za účasť na medzinárodnom terorizme a bol vydaný rozkaz na jeho deportáciu do Tuniska. ESĽP zistil, že keby sa vrátil do Tuniska, podstúpil by reálne riziko zaobchádzania, ktoré porušuje článok 3 Dohovoru. Jeho správanie a závažnosť obvinení proti nemu boli pre posúdenie článku 3 irelevantné.11
3.3 Zákaz hromadného vyhostenia
Článok 19 ods. 1 Charty má rovnaký význam ako čl. 4 Protokolu č.4 k EDĽP a týka sa zákazu hromadného vyhostenia. Ich účelom je zaručiť, aby každé rozhodnutie podliehalo osobitnému preskúmaniu a aby nebolo možné rozhodnúť jedným opatrením o vyhostení všetkých osôb, ktoré majú štátnu príslušnosť určitého štátu. 12 Ods. 2 toho istého článku pojednáva o tom, že nikto nesmie byť vysťahovaný, ani vydaný do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že bude vystavený trestu smrti, mučeniu alebo inému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Takéto ustanovenie výslovne EDĽP neobsahuje, ale v judikatúre Európského súdu pre ľudské práva vzhľadom na už spomínaný čl. 3 sa aplikuje.13 Rozhodnutím v prípade ESĽP sa rozšíril tento zákaz aj na zásahy na šírom mori, kedy vo veci Hirsi Jamaa a i. proti Taiianskuíé talianske orgány odopreli potenciálnym žiadateľom o azyl povolenie vystúpiť z lode na breh, čím porušili článok 4 protokolu č. 4. Súd zastáva názor, že zákaz vyhostenia sa vzťahoval aj na opatrenia prijaté na šírom mori. ESĽP preskúmal medzinárodné právne ustanovenia a právo EÚ týkajúce sa zásahov na mori a povinností pobrežnej stráže, kde má štát ešte právomoc v zmysle článku 1 EDĽP. Prípad porušenia spomínaného článku nastal aj vo veci Čonka proti Belgickuxs. ESĽP zistil, že vyhostenie skupiny rómskych žiadateľov o azyl porušilo článok 4 protokolu č. 4 k EDĽP. Súd neuspokojilo, že sa nevykonalo individuálne posúdenie osobných okolností každého člena vyhostenej skupiny. Predovšetkým, že pred deportáciou žiadateľov politické orgány vyhlásili, že dôjde k hromadnému vyhosteniu. Príslušným orgánom vydali pokyny na jeho uskutočnenie. Všetkým jednotlivcom povedali, že sa majú v rovnakom čase hlásiť na policajnej stanici a každý príkaz na vyhostenie a dôvody na zaistenie boli vyjadrené v rovnakých pojmoch. Navyše, nedostali prístup k právnikom a azylové konanie nebolo ukončené.16
3.4 Právo na účinný prostriedok nápravy
V prípade Čonka proti Belgicku okrem už spomínaného, v prvostupňovom konaní nemali žiadatelia prístup k svojmu spisu a nemohli ani nazrieť do záznamov z konania. Preto súd dospel k záveru, že došlo aj k porušeniu článku 13 EDĽP.17 Tento článok hovorí o práve na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom. 18 Na tomto článku je založený prvý odsek čl.47 Charty, avšak v práve Únie je ochrana rozsiahlejšia, pretože zaručuje právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Druhý odsek článku 47 Charty základných práv EÚ vychádza z článku 6 ods.1 EDĽP a hovorí o práve na spravodlivý súdny proces, pričom jednou z požiadaviek je, aby záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná pred nezávislým a nestanným súdom zriadneným zákonom […]i9. Tretí odsek sa venuje poskytnutiu právej pomoci, možnosti obhajovať sa a nechať zastupovať. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva sa musí poskytnúť právna pomoc v prípade, ak by absencia takejto pomoci znemožnila zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti. 20
4. Komparácia rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora EÚ
V prípade N. proti Spojenému kráľovstvu2i rozhodoval Európsky súd pre ľudské práva vo veci poskytnutia zdravotnej starostlivosti cudzincovi iného štátu. Z rozhodnutia v danom prípade vyplýva, že cudzinci, ktorí majú byť vyhostení principiálne nemajú nárok na zotrvanie v signatórskom v štáte s cieľom benefitovať zo zdravotného, sociálneho alebo inej formy pomoci poskytovanej štátom. Skutočnosť, že zdravotná situácia, napríklad očakávaná dĺžka života, by mohla byť značne skrátená, ak by bola osoba vyhostená zo signatórskeho štátu nie je dostatočná na konštatovanie porušenia článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Samotné rozhodnutie vyhostiť cudzinca, ktorý trpí závažnou psychickou alebo fyzickou chorobou do krajiny, kde nie sú dostatočné podmienky na jeho liečbu v porovnaní so signatórskym štátom, môžu znamenať porušenie článku 3, ale iba vo výnimočných prípadoch, ako napríklad z humanitárnych dôvodov. Tak ako v prípade D. v. Spojené kráľovstvo, za veľmi výnimočných okolností, keď žiadateľ bol kriticky chorý, javil znaky blízke smrti a nemôže byť garantované žiadne ošetrenie alebo zdravotnícka starostlivosť v jeho krajine pôvodu a nemá nikoho z rodiny ochotného a schopného na jeho starostlivosť alebo poskytnutie mu základnej stravy, bezpečia a sociálnej podpory.
V obdobnej veci rozhodoval aj Súdny dvor EÚ v prípade Mohamed M’Bodj proti Belgicku 22 z 18.decembra 2014. V tomto rozhodnutí konštatoval, že: „…členský štát nemusí poskytnúť sociálnu ochranu a zdravotnú starostlivosť stanovenú týmito článkami štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý má povolenie na pobyt na území tohto členského štátu podľa vnútroštátnej právnej úpravy, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá stanovuje právo na pobyt v uvedenom členskom štáte pre cudzinca, ktorý trpí chorobou vyvolávajúcou reálne riziko ohrozenia jeho života alebo fyzickej integrity, alebo reálne riziko neľudského či ponižujúceho zaobchádzania, pokiaľ neexistuje nijaká primeraná liečba v krajine jeho pôvodu alebo v tretej krajine, kde sa predtým zdržiaval, ak nejde o prípad úmyselného odmietnutia poskytnutia starostlivosti uvedenému cudzincovi v tejto krajine.“ Pri riešení tejto prejudiciálnej otázky Súdny dvor spomína aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v už vyššie spomenutom prípade N. v. Spojené kráľovstvo kde konštatuje, že len naozaj vo veľmi výnimočných prípadoch, kde existujú naliehavé humanitárne dôvody, ako to bolo vo veci N. v. Spojené kráľovstvo, sa môžu osoby domáhať porušenia svojich práv.
Môžeme teda konštatovať, že na základe vyššie uvedeného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj rozhodnutia Súdneho dvora tak Charta EÚ ako aj EDĽP poskytujú utečencom, resp. žiadateľom o azyl rovnaký rozsah ochrany a nepožadujú poskytnutie sociálnej či zdravotnej starostlivosti až na jedinú výnimku, humanitárne dôvody, ktoré však bližšie nešpecifikujú a sú teda posudzované so zreteľom na osobitný prípad. Komparáciou týchto rozhodnutí teda vidíme, že rozsah ochrany priznanej podľa EDĽP a Charty EÚ aplikujú oba súdy rovnako a to aj napriek tomu, že podľa čl. 52 ods. 3 Charty môže právo Únie priznať širší rozsah ochrany práv.23
Vychádzajúc z komparácie rozsahu jednotlivých práv utečencov podľa EDĽP a Charty môžeme konštatovať, že v niektorých prípadoch je rozsah práv utečencov uznaných EDĽP rovnaký ako rozsah práv uznaných Chartou (právo nebyť mučený a podrobený neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzaniu alebo trestu, právo nebyť hromadne vysťahovaný), niekedy je určité právo výslovne upravené len v Charte a ochranu podľa EDĽP požíva len na základe jeho uznania judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (právo na azyl, právo nebyť vysťahovaný, vyhostený ani vydaný do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že bude vystavený trestu smrti, mučeniu alebo inému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu) a napokon, niekedy je rozsah práv uznaných Chartou väčší ako identických práv uznaných EDĽP (právo na spravodlivý proces a účinný prostriedok nápravy).
Záver
Otázka ochrany utečencov je aktuálna už niekoľko rokov a vzhľadom na počet utečencov a potrebnú pomoc je právna úprava ich ochrany viac než žiadúca. Dôležitosť ochrany utečencov dokazuje aj to, že medzinárodné spoločenstvo v rámci Organizácie spojených národov upravilo ich hlavné práva a povinnosti pomocou Dohovoru o právnom postavení utečencov už na prelome druhej polovice minulého storočia.
Túto univerzálnu ochranu práv sa Európa snažila vylepšiť zavadením regionálnej ochrany, ktorá umožňuje efektívnejším spôsobom presadiť ich dodržiavanie a zabezpečiť ich vynútiteľnosť. Práve preto bol prijatý EDĽP a ochranou jeho ustanovení poverený Európsky súd pre ľudské práva a neskôr rovnako aj Charta a dohľadom na rešpektovaní jej ustanovení poverený Súdny dvor EÚ. Napríklad, v prípade práva na azyl podľa čl. 18 Charty, aj keď uvedený článok len odkazuje na dodržiavanie pravidiel Ženevského dohovoru a Protokolu týkajúcich sa postavenia utečencov, t.j. na univerzálne nástroje ochrany práv utečencov, má zakotvenie práva na azyl v Charte veľký význam. Ako súčasť práva Únie sa na jeho dodržiavaní spolupodieľa celý súdny systém EÚ – Súdny dvor EÚ ako aj vnútroštátne súdy, čím sa dodržiavania tohto práva vedia dotknutí jednotlivci (utečenci) dovolávať efektívnejšie.
Autor
Katarína Koromházová