Zákon – Zákon o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (patentový zákon) 435/2001 | Paragrafy: § 13
6.1 Úvod
Európska únia vytvára vnútorný trh, ktorý definuje ako priestor bez vnútorných hraníc, kde je zabezpečený voľný pohyb tovarov, osôb, služieb, podnikania a kapitálu. Usiluje sa aj o trvalo udržateľný rozvoj Európy založený na vyváženom hospodárskom raste a cenovej stabilite.[1] Jedným z prostriedkov, ktorý Únia využíva na splnenie týchto cieľov je systém zabezpečujúci, aby sa na vnútornom trhu nenarúšala súťaž. Súťažné pravidlá sú určené podnikom[2] pôsobiacim na trhu, ktorí medzi sebou navzájom vstupujú do súťažných vzťahov. Účelom súťažných pravidiel je regulovať správanie podnikov tak, aby bola zachovaná slobodná, poctivá, nenarušená a účinná súťaž.
6.2 Zneužívanie dominantného postavenia podniku na relevantnom trhu
Témou tohto príspevku je ochrana hospodárskej súťaže Európskej únie (ďalej len „Únia) pred protisúťažným správaním podnikov v dominantnom postavení. Zneužívanie dominantného postavenia je upravené v článku 102 ZFEÚ formou generálnej klauzuly: „Akékoľvek zneužívanie dominantného postavenia na vnútornom trhu či jeho podstatnej časti jedným alebo viacerými podnikmi sa zakazuje ako nezlučiteľné s vnútorným trhom, ak sa tým môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.“
Uvedená textácia je pomerne abstraktná a ponecháva široké interpretačné možnosti na orgány aplikácie práva. Tu zastáva osobitné postavenie Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). Vďaka judikatúre Súdneho dvora dnes môžeme podnikom v zmysle článku 102 ZFEÚ definovať každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť bez ohľadu na jej právnu formu a spôsob jej financovania, pričom hospodárskou činnosťou je akákoľvek činnosť spočívajúca v ponúkaní tovarov a služieb na danom trhu“ a pojmovým znakom hospodárskej činnosti podniku nemusí byť nevyhnutne činnosť zameraná na zisk.[3] Dominantným podnikom potom rozumieme podnik v takom hospodárskom postavení, ktoré mu umožňuje brániť ďalšej existencii účinnej súťaže na relevantnom trhu, a to tým, že mu poskytuje možnosť v značnom rozsahu správať sa nezávisle voči svojim konkurentom, odberateľom a spotrebiteľom.[4]
Pojmom „vnútorný trh“ v uvedenej klauzule v skutočnosti rozumieme relevantný trh. Ten je z hľadiska dimenzie výrobkov definovaný ako trh výrobkov a/alebo služieb, ktoré sú považované za vzájomne zameniteľné alebo nahraditeľné z hľadiska spotrebiteľa, a to na základe ich vlastností, cien a zamýšľaného účelu použitia.[5] Z hľadiska územného vymedzenia zahŕňa oblasť, v ktorej sú dotknuté podniky zapojené do vzťahov dopytu a ponuky výrobkov alebo služieb, v ktorej sú súťažné podmienky dostatočne homogénne a ktorá sa od ostatných susedných oblastí výrazne odlišuje práve preto, že konkurenčné podmienky v nej sú zjavne odlišné od podmienok v týchto oblastiach.[6] Cieľom definície trhu v jeho dimenzii výrobkov a geografickej dimenzii je identifikovať takých skutočných konkurentov v podnikov, ktorí môžu ovplyvniť ich trhové správanie a zabrániť im správať sa nezávisle od účinného konkurenčného tlaku.
Napokon, problematiku vplyvu na obchod medzi členskými štátmi vysvetľuje Komisia,[7] tak, že ustanovenie článku 102 je aplikovateľné iba v prípade, ak správanie dominantného podniku môže mať priamy, nepriamy, skutočný alebo potenciálny účinok na tok obchodných transakcií alebo spôsob obchodovania aspoň medzi dvoma členskými štátmi Únie.
Sústreďme sa však na pojem zneužívanie a zneužívajúce praktiky. Článok 102 za zneužitím zaoberá iba v tom rozsahu, že ho reprobuje. Legálnu definíciu potom nachádzame v judikatúre Súdneho dvora, ktorý v rozhodnutí vo veci L’Oréal[8] zneužitie definoval ako „objektívny pojem pre správanie podniku v dominantnom postavení na už oslabenom trhu, kedy toto správanie spočívajúce v použití prostriedkov odlišných od tých, ktoré vládnu v normálnej súťaži výrobkov, má za následok narušenie súťaže a bráni rozvoju ďalšej konkurencie.“
Pri formulovaní zneužívajúcich praktík je potom o niečo konkrétnejší, keď stanovuje, že zneužívanie môže zahŕňať najmä (a) priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných nákupných alebo predajných cien[9] alebo iných obchodných podmienok;[10] (b) obmedzovanie výroby, odbytu alebo technického rozvoja na úkor spotrebiteľov;[11] (c) uplatňovanie nerovnakých podmienok voči obchodným partnerom pri rovnakých plneniach, čím ich v hospodárskej súťaži znevýhodňujú;[12] (d) podmieňovanie uzatvárania zmlúv prijatím dodatočných záväzkov, ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom týchto zmlúv.[13]
Pri použití jazykového výkladu možno konštatovať, že uvedený výpočet nie je uzavretý. Tento fakt potvrdzuje aj aplikačná prax orgánov ochrany súťaže, ktorá citlivo reaguje na stále sofistikovanejšie pokusy podnikov neférovo sa obohatiť a nachádza a formuluje stále nové formy zneužívania dominantného postavenia. Keďže predmetom príspevku sú práve netypické formy zneužívania dominantného postavenia, v ďalšom texte sa budem venovať už len tejto téme.
6.3 Odmietnutie prístupu k unikátnemu zariadeniu
„Typickým“ príkladom netypickej formy zneužívania dominantného postavenia, je odmietanie prístupu dominantného podniku k unikátnemu zariadeniu. Unikátne zariadenie možno definovať ako zariadenie, infraštruktúru alebo jej časť, miesto alebo právo, vybudovanie alebo nadobudnutie ktorých iným podnikateľom nie je objektívne možné a bez prístupu ku ktorým alebo bez uplatnenia ktorých by došlo alebo mohlo dôjsť k obmedzeniu súťaže na príslušnom relevantnom trhu. Podnik, ktorý takéto zariadenie vlastní, je z titulu jeho výlučnosti vždy považovaný za dominanta. Jeho obvyklým (a z istého uhlu pohľadu pochopiteľným) prejavom správania je, že bráni ostatným súťažiteľom na trhu v prístupe k užívaniu tohto zariadenia. Unikátne zariadenie je totiž často výsledkom dlhoročného vývoja alebo rozsiahlych investícií. Orgány ochrany súťaže však pri svojom rozhodovaní potvrdili, že za určitých okolností môže byť takého odmietnutie prístupu kvalifikované ako zneužitie dominantného postavenia v zmysle článku 102 ZFEÚ.
Súdny dvor potom vo svojej rozhodovacej praxi formuloval tzv. doktrínu unikátnych zariadení, v ktorej špecifikoval, kedy je vlastník unikátneho zariadenia povinný poskytnúť prístup k tomuto zariadeniu. V prípade Oscar Bronner[14] Súdny dvor judikoval, že článok 102 sa môže aplikovať iba v prípade, ak sú splnené 3 nasledujúce podmienky:
1. odmietnutie prístupu k zariadeniu musí byť spôsobilé vylúčiť celú súťaž na všetkých sťažovateľových trhoch,
2. prístup musí byť nenahraditeľný resp. esenciálny pre výkon sťažovateľovho podnikania, a
3. prístup musí byť odmietnutý bez objektívne ospravedlniteľného dôvodu
Uvedené pravidlá následne aplikoval v prípade Magill.[15] V danom prípade britské a írske televízne spoločnosti RTE a ITP publikovali vlastné televízne magazíny, v ktorých zverejňovali svoj týždenný televízny program. Tieto spoločnosti odmietli poskytnúť zoznamy svojich televíznych programov pre nasledujúci týždeň nezávislému televíznemu magazínu nazvanému Magill, ktorý chcel publikovať celotýždňový program všetkých televíznych kanálov – produkt, po ktorom existoval neuspokojený zákaznícky dopyt. Súdny dvor konštatoval, že spoločnosti RTE a ITP mali monopolné postavenie na sekundárnom trhu týždenných prehľadov programov a konštatoval, že národné ustanovenia o autorských práva musia byť zúžené na zladenie sa s realizáciou voľného pohybu tovarov a efektívnou súťažou. Spôsob vykonávania týchto práv musí byť predovšetkým legitímny a nesmie jasne ukazovať, že ide o pokus o zmarenie súťaže. Súd ďalej konštatoval, že vo výnimočných prípadoch odmietnutie materiálov chránených autorským právom (t.j. v danom prípade sporné prehľady programov), môže byť zneužitím. Za výnimočné okolnosti tu súd považoval, že neexistovala žiadna náhrada za týždenný televízny program; účelom odmietnutia sprístupnenia svojich programov bolo zabrániť vzniku nového produktu, po ktorom existoval neuspokojený zákaznícky dopyt, a preto neexistovalo ospravedlnenie pre takéto odmietnutie. Súd mal tiež za preukázané, že dôsledkom odmietnutia prístupu k programom spoločností RTE a ITP bolo vylúčenie konkurencie zo sekundárneho trhu. Obe spoločnosti boli preto rozhodnutím súdu zaviazaní na poskytnutie práv spoločnosti Magill za primeranú cenu.[16]
Z uvedeného rozhodnutia možno dedukovať, že prikázanie prístupu k u nikátnemu zariadeniu nie je absolútne a existujú ospravedlniteľné dôvody. Môže ísť napríklad o nasledovné situácie:
1. ak by poskytnutie prístupu obmedzilo efektivitu užívateľov licencií vrátane konečných užívateľov v rámci veľkoobchodu; alebo
2. ak by poskytnutie prístupu obmedzilo efektivitu alebo znížilo hodnotu zariadenia; alebo
3. ak by poskytnutie prístupu spôsobilo neekonomické využívanie zariadenia alebo za nižšiu cenu, ako by vlastník inak mohol dosiahnuť, alebo ak by bolo využívané na úplne inú činnosť, ako je jeho súčasné využitie; alebo
4. ak by poskytnutie prístupu bránilo v zlepšovaní, rozmachu alebo vývoji zariadenia; alebo
5. ak by poskytnutie prístupu bránilo dosahovaniu bezpečnostných alebo technických štandardov (napríklad nadmerným preťažením, alebo spôsobením problémov s kompatibilitou s operačným systémom); alebo
6. ak vlastník zariadenia vie preukázať prirodzené a objektívne výhody vertikálnej (alebo aj horizontálnej) integrácie, ktorá by nemohla byť dosiahnutá ani prostredníctvom úzkej spolupráce s inou nezávislou spoločnosťou. V praxi je však bežnejšie, že spoločnosť v dominantnom postavení sa snaží vytlačiť svojich konkurentov z trhu súťažou v oblasti vlastností tovarov, a nie odmietnutím prístupu k zariadeniam (podnik v dominantnom postavení nemôže ospravedlniť odmietnutie prístupu tvrdením, že zariadenie je takto efektívnejšie, ako keby k nemu mali prístup aj súťažitelia); alebo
7. ak spoločnosť hľadajúca prístup k zariadeniu nie je dostatočne kredibilná alebo nedisponuje dostatočnými profesionálnymi a technickými kapacitami potrebnými na zdieľanie zariadenia; alebo
8. ak nie je dostupná rezervná kapacita (napríklad, keď je užívateľov zariadenia už priveľa); alebo
9. ak ide o prípad ochrany práva duševného vlastníctva, kde je podstatným prvkom zrejmý a neuspokojený dopyt, kde práve podnik v dominantnom postavení musí preukázať, že napriek skutočnosti, že v súčasnosti nevyrába nové druhy žiadaného tovaru, už čoskoro tak začne (aby bola obrana dominantného podniku účinná, musí sa preukázať podrobným plánom výroby a časovým plánom).[17]
Súdny dvor však uvedené dôvody posudzuje reštriktívne a dôkazné bremeno na preukázanie tvrdených skutočností znáša vyšetrovaný podnik.
6.4 Zneužívanie postupov verejných orgánov
Príkladom takéhoto konania je prípad AstraZeneca.[18] Prípad sa týka zneužívania postupov verejných orgánov zo strany spoločnosti AstraZeneca s cieľom vylúčiť generické firmy a paralelných obchodníkov z hospodárskej súťaže vo vzťahu k farmaceutickému výrobku spoločnosti AstraZeneca s názvom „Losec“. Konkrétne ide o zneužívanie patentového systému formou vedomého predkladania zavádzajúcich informácií patentovým úradom na účely predĺženia základnej patentovej ochrany výrobku Losec, ako aj o zneužívanie systému registrovania liečiv formou zrušenia registrácie originálnej verzie kapsúl Losec vo vybraných krajinách s cieľom zabrániť registrácii generických verzií Losecu a zároveň vylúčiť paralelný obchod.
Spoločnosť AstraZeneca mala dominantné postavenie na trhu inhibítorov protónovej pumpy[19] v siedmych krajinách EHP. Keďže na tento trh vstúpila ako prvá, bola schopná dosiahnuť a udržať vyššie ceny ako subjekty, ktoré vstúpili na trh neskôr.
Prvou formou zneužitia, ktorého sa dopustila AstraZeneca bolo zneužitie nariadenia č. 1768/92[20] o vytvorení dodatkového ochranného osvedčenia, na základe ktorého možno predĺžiť základnú patentovú ochranu pre farmaceutické výrobky. Toto zneužitie spočívalo v charaktere zavádzajúcich vyhlásení spoločnosti AstraZeneca adresovaných patentovým úradom vo viacerých krajinách EHP v súvislosti so žiadosťami o vydanie dodatkového ochranného osvedčenia pre látku omeprazol (aktívna látka vo výrobku Losec). Na základe týchto zavádzajúcich informácií získala spoločnosť AstraZeneca vo viacerých krajinách osobitnú ochranu, v dôsledku čoho sa oddialil príchod lacnejších generických verzií Losecu na trh, čo zároveň malo za následok zvýšené náklady pre zdravotnícke systémy a spotrebiteľov.
Po posúdení veci Komisia dospela k záveru, že používanie týchto postupov a predpisov môže byť za určitých okolností protiprávne, najmä ak orgány a inštitúcie, ktoré tieto postupy uplatňujú, majú malú alebo žiadnu možnosť konať podľa vlastného uváženia. Existencia nápravných prostriedkov podľa iných právnych predpisov nemôže sama osebe vylúčiť uplatňovanie článku 102 ZFEÚ, aj keď sa tieto prostriedky vzťahujú na aspekty konania zameraného na bránenie prístupu na trh. Komisia ďalej konštatovala, že neexistuje žiadny dôvod na obmedzenie uplatniteľnosti práva hospodárskej súťaže iba na tie situácie, v ktorých takéto konanie nie je v rozpore s inými zákonmi a v ktorých neexistujú žiadne ďalšie nápravné prostriedky.
Druhé zneužitie sa týkalo žiadosti spoločnosti AstraZeneca o zrušenie registrácie jeho obchodného povolenia pre kapsule Losec v Dánsku, Nórsku a Švédsku v situácii, keď v týchto troch krajinách boli kapsule Losec stiahnuté z trhu a boli uvedené tablety Losec MUPS. Selektívnym zrušením registrácie sa zrušilo referenčné obchodné povolenie, o ktoré sa podniky vyrábajúce generické lieky a paralelní dovozcovia preukázateľne potrebovali opierať v čase, keď chceli vstúpiť na trh alebo na ňom zostať. Komisia v tomto prípade dospela k záveru, že spoločnosť AstraZeneca sa svojím konaním snažila predĺžiť poskytnutú ochranu ďaleko za rámec lehoty stanovenej v platných pravidlách, a že sa mu de facto podarilo túto ochranu sčasti predĺžiť.
Toto druhé zneužitie je charakterizované aj zámerom protiprávne brániť v prístupe na trh v regulačnom prostredí vyznačujúcom sa malou alebo žiadnou možnosťou príslušných orgánov konať podľa vlastného uváženia.
Všeobecný súd rozhodnutie Komisie vo väčšej časti potvrdil[21] a spoločnostiam uložil pokuty vo výške 40 250 000 € a 12 250 000 €.
6.5 Záver
Z prezentovaných judikátov je zrejmé, že podniky pri svojich protisúťažných obchodných praktikách postupujú čoraz sofistikovanejšie a spôsob ich odhaľovania je čoraz zložitejší. I keď v zásade platí, že čo nie je zakázané, je dovolené, dominantné spoločnosti majú zvláštnu zodpovednosť za primerané využívanie špecifických súkromných, ako aj štátnych oprávnení v súvislosti s prístupom iných strán na trh. Zneužívanie dominantného postavenia a jeho jednotlivé podoby predstavujú dynamický inštitút, ktorý je neustále rozvíjaný a rozširovaný rozhodovacou činnosťou Komisie a Súdneho dvora. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach opakovane potvrdzuje, že dominantný podnik má zvýšenú zodpovednosť za zachovanie efektívneho súťažného prostredia, ktorá mu neumožňuje určovať a uplatňovať akúkoľvek obchodnú stratégiu na obranu svojich záujmov. Uplatňovanie zneužívajúcich praktík dominantným podnikom, ktoré nie je ospravedlnené objektívnymi skutočnosťami a má negatívny vplyv na hospodársku súťaž v Únii európske právo nielen zakazuje, ale aj tvrdo postihuje.
Autor
JUDr. Hana Kováčiková PhD.