9.1 Nárast počtu subregionálnych mechanizmov na ochranu ľudských práv
Proces vzniku subregionálnych, či lokálnych[1] mechanizmov na ochranu ľudských práv na africkom kontinente[2] je súčasťou obecnejšieho trendu v medzinárodnom spoločenstve a v medzinárodnom práve, kedy kultúrna, náboženská, politická blízkosť, ale i nutnosť hospodárskej a politickej kooperácie štátov určitého regiónu a ďalšie aspekty sa odrážajú vo vzniku medzinárodnoprávnych partikularizmov, často vo forme subregionálnych medzinárodných, či dokonca supranacionálnych organizácií. Práve kvantitatívny nárast takýchto foriem medzinárodnej spolupráce v posledných dekádach[3] je charakteristický pre africký kontinent. Z ľudskoprávneho hľadiska je pritom relevantné, že kým zakladajúce dokumenty väčšiny subregionálnych organizácií pôvodne ochranu ľudských práv nezahŕňali, v súčasnosti sa podpora či priamo ochrana ľudských práv stala súčasťou agendy väčšiny z nich.[4] Subregionálne organizácie boli od začiatku chápané ako dôležitá súčasť integračného procesu na africkom kontinente[5], ktorý mal byť predovšetkým cestou z neutešenej hospodárskej i politickej situácie mnohých afrických štátov. Práve tento cieľ udával ich hospodársky charakter, čomu zodpovedá ich dodnes bežné označenie termínom RECs (regional economic communities) používané napríklad Africkou úniou. Napriek hospodárskemu zameraniu však dochádzalo k postupnému prenikaniu ľudskoprávnych aspektov do pôsobenia jednotlivých organizácií (i keď na rôznej úrovni a v odlišnej intenzite)[6]; už napríklad Zmluva z Abuji uznanie, podporu a ochranu ľudských práv označila za jeden zo základných princípov, ktorými majú byť štáty vedené pri snahe o dosiahnutie cieľov Afrického ekonomického spoločenstva (AEC), t.j. ekonomickej integrácie.[7] Príkladom subregionálnych organizácií, v ktorých je aspekt ochrany ľudských práv výrazný, sú Hospodárske spoločenstvo Západoafrických štátov (ECOWAS), Juhoafrické rozvojové spoločenstvo (SADC)[8] a Východoafrické spoločenstvo (EAC) – ochrana ľudských práv patrí k cieľom týchto organizácií a je zakotvená tak materiálnoprávne, ako i procesnoprávne. Preto budú uvedené subregionálne mechanizmy východiskom pre úvahy tohto príspevku týkajúce sa výziev, ktoré proliferácia subregionálnych mechanizmov a proces implementácie ochrany či podpory ľudských práv s ohľadom na efektivitu a fungovanie regionálnej africkej ochrany ľudských práv prináša.[9] K najvýraznejšie rysujúcim sa výzvam takto vytvorenej novej vrstvy ľudskoprávnej ochrany v regionálnom kontexte patria otázky ľudskoprávnej jurisdikcie rozhodovacích orgánov subregionálnych organizácií, definícia relevantného normatívneho rámca, a s integráciou do panafrického systému ochrany ľudských práv súvisiace aspekty forum shopping a aplikácie princípov lis pendens a res iudicata.
10.1.1 Otázky príslušnosti v ľudskoprávnych prípadoch
Väčšina afrických subregionálnych organizácií v rámci svojej inštitucionálnej štruktúry disponuje súdnym orgánom s rozhodovacou kompetenciou pre prípady sporu o interpretáciu alebo aplikáciu jej právnych noriem. Postupné prenikanie ľudských práv do agendy subregionálnych organizácií, ktoré malo rozličné dôvody,[10] spôsobilo, že ich judiciálne orgány sú stále vo väčšej miere konfrontované prípadmi, ktoré sú buď ľudskoprávneho charakteru, alebo aspoň obsahujú ľudskoprávne aspekty. V dôsledku toho došlo k rozšíreniu mandátu súdnych orgánov, i keď prístup jednotlivých organizácií k tejto otázke je rôznorodý, ako naznačí jej analýza v kontexte ECOWAS, SADC a EAC.
Príkladom orgánu, ktorému kompetencia rozhodovať ľudskoprávne spory bola zverená explicitne, je Súdny dvor Hospodárskeho spoločenstva Západoafrických štátov (ECOWAS). ECOWAS je medzinárodnou organizáciou vytvorenou západoafrickými štátmi, ktorá vznikla v roku 1975 za účelom hospodárskej spolupráce a integrácie členských štátov. Rozsah spolupráce bol postupne rozširovaný, čo vytvorilo podmienky aj pre postupné včleňovanie ľudskoprávnych aspektov do agendy ECOWAS-u. Súdny dvor je hlavným judiciálnym orgánom organizácie; jeho rozhodnutia sú záväzné pre členské štáty, orgány Spoločenstva, jednotlivcov i právnické osoby (čl. 6 odst. 1 a čl. 15 odst. 4 Revidovanej zmluvy o založení Hospodárskeho spoločenstva Západoafrických štátov). Pôvodný mandát Súdneho dvora vymedzený Protokolom k Zakladajúcej zmluve[11] bol. zaistiť dodržiavanie práva a spravodlivosti prostredníctvom aplikácie a interpretácie ustanovení zakladajúcej zmluvy. Tento mandát bol v rokoch 2005 – 2006[12] rozšírený o explicitné ustanovenie[13], podľa ktorého „súd má jurisdikciu rozhodovať spory o porušeniach ľudských práv, ku ktorým dôjde v ktoromkoľvek členskom štáte.“[14] Rozšírený bol zároveň i o kruh aktívne legitimovaných sťažovateľov, medzi ktorých sa zaradili i jednotlivci: „Prístup k súdu je otvorený nasledujúcim entitám: … (d) jednotlivcom za účelom nápravy porušení ich ľudských práv“, pričom podanie sťažnosti je možné za podmienky, že sťažnosť nie je anonymná a v tej istej veci nezačal konanie aj iný medzinárodný súdny orgán.[15] Takéto explicitné ukotvenie ľudskoprávneho mandátu je však skôr výnimkou. Väčšina subregionálnych organizácií prienik ľudskoprávnej agendy do svojej činnosti takýmto spôsobom nereflektovala, ako ukazuje i prípad Súdneho dvora Východoafrického spoločenstva (EAC).
Východoafrické spoločenstvo má svoje korene v pokuse o hospodársku integráciu post- koloniálnej východnej Afriky v podobe Zmluve o spolupráci vo východnej Afrike (East African Co-operation Treaty), ktorá bola uzatvorená v roku 1967 medzi Keňou, Ugandou a Tanzániou. Táto zmluva síce zanikla, spolupráca však bola formálne obnovená v roku 1999 Dohodou o založení Východoafrického spoločenstva, ktorá vstúpila do platnosti v roku 2000. Podobne ako ostatné subregionálne organizácie, aj EAC disponuje judiciálnym orgánom, ktorým je Súdny dvor Východoafrického spoločenstva. Tento orgán z dôvodu absentujúcej explicitnej právnej úpravy vychádza z implicitného ľudskoprávneho mandátu. Vo svojom rozhodnutí Katabazi proti EAC (2007) Súdny dvor EAC konštatoval, že síce nie je oprávnený k výkonu jurisdikcie v ľudskoprávnych prípadoch per se, avšak nemôže sa zbaviť povinnosti rozhodovať spory ohľadne interpretácie práva EAC, ktoré majú zároveň ľudskoprávnu konotáciu.[16] Ustanovením, ktoré takýto mandát implikuje, je čl. 6 písm. d) Zakladajúcej zmluvy EAC, ktorý ako jednu zo základných zásad pri dosahovaní cieľov EAC stanoví o.i. podporu a ochranu ľudských práv ako sú zakotvené v Africkej charte ľudských práv a práv národov (ďalej len „Charta“). Problematický je takýto záver ale predovšetkým s ohľadom na existenciu čl. 27 ods. 2 Zakladajúcej zmluvy EAC, ktorý explicitne stanoví, že rozšírenie jurisdikcie o ľudskoprávnu problematiku je podmienené dohodou členských štátov vo forme protokolu, ktorý ale doposiaľ existuje len vo forme návrhu.[17] Práve ustanovenie čl. 27 ods. 2 je pre predstaviteľov náuky dôvodom pre konštatáciu, že Súdny dvor EAC – napriek jeho odlišného názoru, jurisdikciu v ľudskoprávnych prípadoch nemá.[18]Výkon jurisdikcie bez jej explicitného ukotvenia je teda kontroverznou otázkou a môžeme uvažovať, či táto forma súdneho aktivizmu v konečnom dôsledku nemá (aspoň čiastočne) za následok spochybnenie legitimity ich rozhodnutí, a ako upozorňuje i Koroma,[19] aj ich autority. Ak totiž členské štáty budú vnímať uzurpovanie kompetencií implicitným spôsobom ako jednanie súdneho orgánu ultra vires, t.j. nad rámec členskými štátmi prejavenej vôle, potom je možné len ťažko očakávať efektívnu implementáciu jeho rozhodnutí na národnej úrovni.
Slová sudcu Koromu týkajúce sa dôsledkov súdneho aktivizmu boli do určitej miery prorocké s ohľadom na osud, ktorý postihol Tribunál Juhoafrického rozvojového spoločenstva. Mandát tohto judiciálneho orgánu fungujúceho od roku 2005 bol vymedzený článkami 14-22 Protokolu o Tribunáli SADC, predovšetkým jeho čl. 15. Žiadne z ustanovení Protokolu síce ľudskoprávny mandát Tribunálu nestanovovalo, ale Zakladajúca zmluva SADC uvádza ľudské práva (a tiež demokraciu a vládu práva) ako základné princípy Juhoafrického rozvojového spoločenstva.[20] Medzníkom pre ľudskoprávnu jurisdikciu (a ako sa ukázalo i pre samotnú existenciu Tribunálu SADC) sa stalo v mnohých smeroch zaujímavé rozhodnutie Campbell proti Zimbabwe (20 0 7)[21]. Sťažovateľom v tejto veci bol jeden z mnohých bielych farmárov, ktorý v rámci znárodňovania vládou zimbabwianskeho diktátora Roberta Mugabeho prišiel bez náhrady o svoj majetok. Tribunál rozhodol o porušení ľudskoprávnych štandardov a svoju jurisdikciu v ľudskoprávnych prípadoch odvodil implicitne z už vyššie spomenutého zakotvenia ľudských práv v zakladajúcom dokumente SADC. Zimbabwe odmietlo rozsudok rešpektovať, čo malo v prvom kroku za následok žalobu nevládnych organizácií na Zimbabwe pred SADC Tribunálom kvôli porušeniu Zakladajúcej zmluvy SADC, v druhom kroku však na politický nátlak Zimbabwe pozastavenie činnosti Tribunálu v auguste 2010 a v roku 2012 konečne jeho zrušenie.[22]Takýto postup, ktorý je z európskeho pohľadu nemysliteľným, mohol byť zaiste spôsobený aktivistickým prístupom Tribunálu k otázkam vlastnej príslušnosti, ale predovšetkým bol spôsobený politickou nevôľou a tlakom zo strany Zimbabwe. Pre regionálnu i subregionálnu ochranu na africkom kontinente je príznačné (a rozhodnutie Campbell proti Zimbabwe je toho dôkazom), že tento najprominentnejší prípad v histórii rozhodovania Tribunálu sa netýkal hospodárskej integrácie[23] v oblasti južnej Afriky, ale závažných nedostatkov v oblasti vlády práva a demokracie na národnej úrovni, konkrétne v oblasti ľudských práv, a nezlučiteľnosti týchto nedostatkov s právnymi zásadami SADC. Na tomto mieste nebudeme ďalej skúmať dôvody rozpustenia Tribunálu, ale skôr poukážeme na najnovší vývoj v tejto kauze, ktorá je zaujímavá z hľadiska medzinárodného práva (a špecificky medzinárodného práva ľudských práv).
Prvý zaujímavý aspekt sa týka faktu, že v apríli 2011 podali jednotlivci z radov vyvlastnených farmárov sťažnosť k Africkej komisii pre ľudské práva a práva národov (Africká komisia) proti rozpusteniu Tribunálu[24] a dve nevládne organizácie[25] zároveň požiadali Africký súd pre ľudské práva a práva národov (Africký súd) podľa čl. 4 Protokolu k Africkej Charte o ustanovení Afrického súdu o poradný posudok[26] k otázke legality rozpustenia Tribunálu SADC. Sťažnosť k Africkej komisii požadujúca verdikt nariaďujúci opätovné sfunkčnenie Tribunálu uvádza, že rozpustením došlo k porušeniu ustanovení Charty, Zakladajúcej zmluvy SADC a Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, a to konkrétne o.i. práva na prístup k súdu a zásady vlády práva. Výsledok oboch konaní je otázny, avšak základná otázka, ktorú vývoj v tejto kauze priniesol, je nanajvýš zaujímavá: ak by Africká komisia či Africký súd konštatovali ilegalitu rozhodnutia o zrušení Tribunálu, tak by to bola na jednej strane jasná porážka snahy o zvýrazňovanie a presadzovanie širokého vnímania suverenity štátu, ktorá je často badateľná napríklad v postojoch afrických krajín v rámci medzinárodných organizácií, na druhej strane by takáto ingerencia do kompetencií členských štátov zrušiť určitý orgán nimi založenej medzinárodnej organizácie, a teda ich suverenity, mohla byť odôvodnená argumentom, ktorý s ohľadom na špecifický charakter ľudskoprávnych záväzkov sa zaiste nezdá byť scestným, totiž že ak štáty raz dosiahnu určitú mieru ochrany ľudských práv, potom akýkoľvek krok späť, ktorý by túto dosiahnutú úroveň znižoval, je neprípustný. V tomto kontexte môžeme poukázať na zaujímavú paralelu, keďže tento argument kopíruje presvedčenie Ústavného súdu ČR, ktorý s ohľadom na euronovelou zavedené zmeny Ústavy ČR k derogačnej schopnosti medzinárodných zmlúv o ľudských právach konštatoval vo svojom náleze publikovanom pod číslom 403/2002 Sb. V júni 2002 nasledujúce: „žádnou novelu Ústavy nelze interpretovat v tom smyslu, že by jejím dusledkem bylo omezení již dosažené procedurální úrovne ochrany základních práv a svobod“. Ústavný súd pritom vychádzal z maximy čl. 9 ods. 2 Ústavy ČR, podľa ktorého zmeny podstatných náležitostí demokratického právneho štátu nie sú prípustné. I keď sa v prípade názoru českého Ústavného súdu jedná o vnútroštátny kontext a navyše jeho názor je vnímaný ako kontroverzný, považujeme použitú logiku za prenositeľnú aj do systému medzinárodného práva, keďže špecifikom ľudskoprávnej úpravy je o. i. nutnosť existencie procedurálnych garancií, t.j. umožnenie prístupu k ochrane ľudských práv a slobôd, bez garancie ktorého by bola ochrana ľudských práv len ilúziou.
Druhým zaujímavým aspektom súvisiacim s prípadom Campbell proti Zimbabwe je postoj juhoafrických súdov. Tieto svojimi rozhodnutiami umožnili vykonateľnosť rozsudku Tribunálu SADC proti Zimbabwe na území Juhoafrickej republiky a Ústavný súd Juhoafrickej republiky svojím rozhodnutím zo dňa 27. júna 2013[27] umožnil exekúciu štátneho majetku Zimbabwe na území Juhoafrickej republiky za účelom realizácie odškodnenia štátom Zimbabwe vyvlastnených farmárov, ako bolo nariadené rozhodnutím Tribunálu SADC. Jedná sa tak podľa nášho názoru o prípad, kedy vnútroštátny súd nerešpektoval imunity štátu z dôvodu porušovania ľudských práv. Táto konštrukcia sa objavila v nedávnom spore medzi Talianskom a Nemeckom vo veci jurisdikčných imunít, kedy Taliansko okrem iného argumentovalo, že hrubé porušenia ľudských práv predstavujú výnimku z jurisdikčnej imunity štátov.[28] Už s ohľadom na rozdielnu závažnosť porušenia ľudskoprávnych záväzkov v porovnaní s prípadom Campbell proti Zimbabwe (v prípade Talianska proti Nemecku šlo o zverstvá páchané jednotkami SS na území Grécka počas druhej svetovej vojny, kým v prípade Campbell a ostatní proti Zimbabwe šlo „len“ o vyvlastnenie) je možné predpokladať, že v prípadnom spore medzi Zimbabwe a Južnou Afrikou by MSD takýto postup označil za porušenie medzinárodného práva, konkrétne jurisdikčných imunít Zimbabwe.[29]
10.1.2 Jednotný normatívny rámec?
Právna úprava pôsobenia subregionálnych organizácií a nárast ich počtu priniesli ďalší zaujímavý aspekt v podobe otázky normatívnych prameňov ľudskoprávnych záväzkov, ktorých kontrolným mechanizmom jednotlivé súdne orgány subregionálnych organizácií sú. Táto otázka vyvstáva predovšetkým preto, že na jednej strane nachádzame v relevantných dokumentoch jednotlivých organizácií odkaz na Chartu[30], na druhej strane v niektorých subregiónoch dochádza k vývoju samostatných ľudskoprávnych štandardov vyjadrených i formálne napríklad v podobe dokumentu Juhoafrického rozvojového spoločenstva – Charty základných sociálnych práv SADC[31]. Proti existencii takýchto samostatných ľudskoprávnych katalógov hovorí ich potenciál k fragmentácii panafrických štandardov ľudskoprávnej ochrany a integrácie vytváraných Chartou. Je to práve Charta, ktorá by (spolu s ďalšími panafrickými ľudskoprávnymi dokumentmi)[32] mala tvoriť jednotný normatívny prameň a teda i štandard ľudskoprávnych záväzkov aj na subregionálnej úrovni – vyplýva to už z faktu, že všetky štáty Africkej únie sú jej zmluvnými stranami. Členské štáty tak majú v konečnom dôsledku i právnu povinnosť zabezpečiť, aby v rámci výkonu ich jurisdikcie (a teda i pre prenesení právomocí na subregionálne organizácie) nedochádzalo k znižovaniu štandardov ochrany ľudských práv garantovaných Chartou. Na druhej strane je ale pochopiteľné, že s ohľadom na veľkosť afrického kontinentu a rozdielnu úroveň ochrany i ochoty k spolupráci v oblasti ľudských práv môžu byť subregionálne systémy prínosné. Pri vytváraní ich právneho rámca však musia brať do úvahy i vyššie spomínané argumenty.
9.2 Dôsledky proliferácie
9.2.1 Forum shopping
Nárast počtu subregionálnych kontrolných ľudskoprávnych mechanizmov a pozícia Charty ako referenčného ľudskoprávneho dokumentu vytvára situáciu, kedy zmluvne stanovené kontrolné mechanizmy – Africký súd pre ľudské práva a práva národov (ďalej len Africký súd), resp. Africká komisia pre ľudské práva a práva národov (ďalej len Komisia)[33] stratili monopol na interpretáciu a kontrolu jej dodržiavania. Charta ani ďalšie relevantné dokumenty Africkej únie však s existenciou ďalších kontrolných mechanizmov (ktorých interpretácia Charty môže byť i zásadne odlišná) nijak nepočítajú a tým problematiku vzťahu subregionálnych judiciálnych a kvázi-judiciálnych orgánov a Afrického súdu nijak neupravujú.[34] Neexistuje tak nielen formálna súdna hierarchia medzi nimi, ale absentuje prakticky akákoľvek ich vzájomná koordinácia. Dôsledkom takejto situácia je reálne nebezpečenstvo odlišnej interpretácie ustanovení Charty jednotlivými judiciálnymi orgánmi na panafrickej, či subregionálnej úrovni.[35] Zároveň existencia viacerých fór s konkurujúcou osobnou a materiálnou jurisdikciou vytvára možnosti pre tzv. forum shopping, t.j. možnosť, že si sťažovateľ vyberie pre neho z hľadiska ochrany práv najvýhodnejšie fórum.[36] Obecne je forum shopping vnímaný ako negatívny úkaz, keďže má potenciál narušovať autoritu súdnych orgánov, vytvárať kolidujúce rozhodnutia či umožňovať vedenie nekonečných súdnych sporov.[37] Na druhej strane je možné uvažovať i o pozitívnom dopade forum shopping a to v tom zmysle, že možnosť voľby sťažovateľa znamená umožnenie prístupu k fóru, ktoré mu poskytne optimálnu či najvyššiu mieru ochranu jeho práv.
Až prax však ukáže, či sa tu naznačené riziká či negatívne dopady skutočne objavia, alebo sa tento problém ukáže ako v praxi nerelevantný – napríklad z dôvodu už existujúcich prekážok v prístupe k súdnym orgánom: vysokým nákladom súdnych konaní, problematickej geografickej dostupnosti súdnych inštitúcií, obecne prevládajúcej nedôvery voči týmto inštitúciám či politickej nevôli členských štátov implementovať ich rozhodnutia.[38] Určitú úlohu zohráva i fakt, že kým niektoré subregionálne mechanizmy umožňujú podávania individuálnych sťažností[39] (ECOWAS dokonca i bez podmienky vyčerpania vnútroštátnych opravných prostriedkov)[40], prístup jednotlivca k Africkému súdu je podmienený príslušnou deklaráciou dotknutého štátu, ktorou podanie individuálnej sťažnosti akceptuje.[41]
9.2.2 Princípy res iudicata a lispendens
Vyššie popísaná proliferácia subregionálnych súdnych orgánov s ľudsko-právnym mandátom a ich vzťah k Charte a k jej panafrickým kontrolných mechanizmom (Africký súd a Africká komisia) vyvoláva okrem problematiky forum shopping i celú radu ďalších otázok. Medzi tie urgentné patrí otázka prípustnosti sťažností v prípadoch, ktoré buď už boli rozhodnuté (princíp res iudicata) iným súdnym orgánom, alebo keď daný prípad už prejednáva iný súdny orgán (lispendens). Tieto otázky sa nastoľujú tak v rovine vertikálnej, t.j. vo vzťahu regionálnych a subregionálnych ľudskoprávnych kontrolných mechanizmov, ako aj vo vzťahu horizontálnom, t.j. vo vzťahu subregionálnych kontrolných mechanizmov navzájom (čo vyplýva o.i. z faktu, že mnohé africké štáty sú členmi hneď viacerých subregionálnych zoskupení).
Z pohľadu regionálneho – panafrického systému ochrany ľudských práv môžeme konštatovať, že Charta zakotvuje princíp res iudicata, avšak len v obmedzenej podobe. Čl. 56 ods. 7 stanoví, že súd nesmie pripustiť k rozhodnutiu spory, ktoré boli urovnané štátmi podľa zásad Charty OSN alebo Charty (Africkej charty ľudských práv a práv národov). Keďže sa neprípustnosť týka len sporov, ktorých stranami boli štáty, nie je čl. 56 ods. 7 (ani iné ustanovenie) Charty prekážkou pre prijateľnosť individuálnej sťažnosti vo veci, ktorá bola rozhodnutá na inej, t.j. napríklad subregionálnej úrovni.[42] Podotknime ešte, že podávanie sťažností k Africkému súdu v prípade neúspechu pred subregionálnym fórom by Africký súd postavilo do roly akého „odvolacieho súdu“, ktorým zaiste nie je. Determinujúcim faktorom v otázke možnosti znovu predložiť rovnakú a už rozhodnutú vec inému súdnemu alebo kvázi-súdnemu orgánu je nielen len právna úprava Charty, ale aj právna úprava finality rozhodnutí jednotlivých subregionálnych kontrolných mechanizmov. Prístupy sa v tomto ohľade môžu rôzniť, avšak tú analyzované právne úpravy ECOWAS, EAC a SADC zakotvujú finalitu svojich rozhodnutí,[43] čo prakticky vylučuje možnosť podania sťažnosti v tej istej veci k príslušným regionálnym (ale aj prípadne iným subregionálnym) inštitúciám.
Konkurujúca „materiálna“ i osobná jurisdikcia nielen vytvára potenciál pre forum shopping, ale nastoľuje i otázku aplikácie zásady lispendens. Z pohľadu Charty žiadne z jej ustanovené nebránia prijatiu sťažnosti vo veci, v ktorej sťažovateľ začal konanie i pred iným judiciálnym alebo kvázi-judiciálnym orgánom. Absentujúca úprava problematiky lis pendens v Charte tak má za následok, že jednotlivci majú v súčasnosti možnosť podať sťažnosť, inter alia, na regionálnej úrovni (Africký súd a Africká komisia), ako aj na úrovni subregionálnej. Prvým (nám známym) prípadom, v ktorom sa problematika lis pendens prakticky objavuje, je vec Hissene Habrého v podobe sťažností, ktoré podal k Súdnemu dvoru ECOWAS a tiež k Africkému súdu pre ľudské práva a práva národov. Pripomeňme len, že obvinenia[44] proti tomuto bývalému čadskému prezidentovi boli vznesené na národnej úrovni (trestné oznámenie bolo podané v Senegale[45] a v Belgicku[46]), pričom z dôvodu zastavenia trestného stíhania Habrého v Senegale a jeho nevydania do Belgicka bola vec k riešeniu predložená nielen Senegalom Africkej únii, ale Belgicko tiež predložilo MSD žiadosť[47] ohľadne plnenia záväzku Senegalu aut dedere aut judicare. V tejto komplikovanej medzinárodnoprávnej situácii Habré podal sťažnosti na porušenia svojich práv – jednak k Africkému súdu pre ľudské práva a práva národov, a jednak k Súdnemu
dvoru ECOWAS.[48] Africký súd však označil sťažnosť za neprijateľnú z dôvodu nedostatku jurisdikcie – Senegal v tej dobe ešte neakceptoval kompetenciu súdu rozhodovať o sťažnostiach jednotlivcov. Tento prípad tak (zatiaľ) neprispel k objasneniu celej rady zaujímavých aspektov, medzi ktoré patrí i otázka aplikácie zásady lis pendens. Potenciál kauzy Habré je však v tomto ohľade ešte nevyčerpaný, keďže, ako sme naznačili, je predmetom viacerých súdnych konaní na rôznych úrovniach – od národnej, cez subregionálnu, regionálnu až po medzinárodnú v podobe medzištátneho sporu pred MSD. Obecne môžeme konštatovať, že problematika lis pendens ostáva jednou z veľkých neznámych, ktorých skutočnú mieru rizika a praktické dopady objasní až existencia relevantnej praxe.[49]
10.3 Záver
Nárast počtu subregionálnych afrických organizácií, ale predovšetkým postupné včleňovanie ľudskoprávnych aspektov do ich pôsobnosti a s tým súvisiaca aktivizácia kontrolných mechanizmov prinášajú so sebou celú radu závažných otázok s dopadom na vzťah jednak k regionálnemu a univerzálnemu systému ochrany ľudských práv, a jednak k národným systémom. Otázka dôsledkov týchto procesov je z medzinárodnoprávneho hľadiska zaujímavá nielen z konkrétneho pohľadu snahy o zvyšovanie efektivity ochrany ľudských práv na africkom kontinente, ale i z pohľadu obecného dopadu na systém medzinárodného práva, napríklad v kontexte problematiky jeho fragmentácie.
Jedným zo sprievodných znakov prenikania ľudskoprávnej agendy do pôsobenia subregionálnych organizácií je rozširovanie jurisdikcie ich súdnych a kvázi-súdnych orgánov, pričom problematický je predovšetkým výkon jurisdikcie na základe implicitných právomocí, ako vo svojej judikatúre deklaroval napríklad Tribunál SADC či Súdny dvor EAC. Prima facie takýto postup prispieva k zvyšovaniu úrovne ochrany ľudských práv, avšak nesie so sebou riziká. Súdny aktivizmus môže byť štátmi vnímaný ako jednanie organizácie ultra vires s následkom spochybnenie legitimity (a prípadne i legality) výkonu jurisdikcie. Takto spochybnená legitimita môže viesť napríklad k neochote členských štátov rozhodnutia daného orgánu implementovať a má teda obecne tendenciu podkopávať autoritu daného súdneho či kvázi-súdneho orgánu. V prípade Tribunálu SADC dokonca viedla, i keď nebola zaiste hlavným určujúcim faktorom vývoja, dokonca k rozpusteniu tohto súdneho orgánu. S ohľadom na vzťah dvoch pilierov systému medzinárodného práva, suverenitu štátu a ochranu ľudských práv, bude zaujímavé sledovať rozhodnutie panafrických mechanizmov, ktoré sa v kontexte problematiky legality rozpustenia budú s oboma aspektmi a ich vzájomným vzťahom vysporiadať.
Druhým sprievodným javom proliferácie sú prevládajúce nejasnosti ohľadne ľudskoprávnej normativity, ktorú súdne orgány subregionálnych organizácii aplikujú, prípadne by mali aplikovať. V súčasnosti je dominantným normatívnym zdrojom, často explicitne ukotveným, Africká charta ľudských práv a práv národov. Okrem toho však vznikajú tiež samostatné lokálne ľudskoprávne dokumenty, následkom čoho sa objavuje výrazné riziko roztrieštenosti interpretácie i aplikácie ľudskoprávnych ustanovení.
Pozícia Charty ako normatívneho štandardu a nárast počtu jej kontrolných mechanizmov vo forme súdnych orgánov subregionálnych organizácií znamená rozširovanie počtu fór aplikujúcich ten istý normatívny základ a vykonávajúc tak rovnakú „materiálnu“ i osobnú jurisdikciu ako Africký súd a Africká komisia. Spolu s absentujúcim systémom kooperácie medzi lokálnymi a regionálnymi kontrolnými mechanizmami tak vzniká výrazné riziko tzv. forum shopping, a vyvoláva tiež otázky súvisiace s možnosťou podať sťažnosť v tej istej veci k viacerým fóram (otázka aplikácie princípu lis pendens), resp. v prípade neúspešného výsledku pred jedným fórom podať sťažnosť znova pred odlišným súdnym alebo kvázi- súdnym orgánom (res iudicata). Negatívne dopady týchto aspektov sú obecne známe a proces pokračujúceho nárastu počtu subregionálnych ľudsko-právnych kontrolných mechanizmov a zároveň ich narastajúca emancipácia v podobe aktívneho využívania ľudskoprávneho mandátu riziko ich realizácie zvyšujú. Súčasná absencia relevantnej praxe v tomto špecifickom kontexte však zatiaľ nedovoľuje dospieť k jednoznačnejším záverom, v akej intenzite sa tieto riziká budú prakticky realizovať a či teda v konečnom dôsledku prevážia pozitívne alebo negatívne dopady proliferácie subregionálnych mechanizmov na úroveň ochrany ľudských práv na africkom kontinente. Želateľná je pochopiteľne prvá uvedená varianta.P
Autor
Martin Faix