Úloha regionalizmu v oblasti ochrany ľudských práv spočíva, okrem iného, odkazujúc na zakladajúce zmluvy jednotlivých súdnych alebo kvázi-súdnych orgánov regionálnych organizácií, v posilnení ochrany ľudských práv, ktorá bola stanovená na medzinárodnej úrovni (napríklad Všeobecná deklarácia ľudských práv prijatá na pôde OSN). Ide najmä o zabezpečenie vydania a následnej vymožiteľnosti rozhodnutia súdneho alebo kvázi- súdneho regionálneho orgánu, ktorý konštatoval porušenie ľudských práv a následne stanovil i proces ich nápravy. Prejavuje sa tak i snaha o posilnenie medzinárodného Rule of Law, v rámci ktorého je vymožiteľnosť práva jedným zo základných predpokladov jeho existencie.
O najväčšie posilnenie ochrany ľudských práv sa teda zaslúžili najmä regionálne organizácie, ktoré vytvorili efektívny mechanizmus na nápravu škôd spôsobených porušením ľudských práv. Najefektívnejšiu ochranu pritom poskytujú tie, ktoré udelením procesných práv priamo jednotlivcovi, ktorému sa neprávom zasiahlo do jeho ľudských práv, umožňujú brániť sa pred súdnym orgánom danej regionálnej organizácie.
V súčasnosti existujú tri regionálne systémy ochrany ľudských práv, ktoré zabezpečujú posúdenie a nápravu porušených ľudských práv jednotlivca. Je to medziamerický, európsky a africký systém ochrany ľudských práv. Tieto regionálne systémy boli založené pod záštitou veľkých medzivládnych organizácií v rámci regionálnej spolupráce štátov. Ide o Organizáciu amerických štátov, Radu Európy a Africkú úniu. Regionálne systémy na strednom východe a v juhovýchodnej Ázii, novovytvorená Arabská Komisia pre ľudské práva, ako orgán Ligy Arabských štátov, a Medzivládna Komisia pre ľudské práva v rámci ASEAN, neposudzujú individuálne sťažnosti, a preto by nemali byť považované za súdne či kvázi-súdne orgány pre účely tohto príspevku.[1] Naopak, nás budú zaujímať postavenie a činnosť Medziamerického súdu pre ľudské práva a Medziamerickej komisie pre ľudské práva, Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom neopomenieme ani Súdny systém Európskej únie, a Afrického súdu pre ľudské práva a práva národov (keďže Africký súd pre spravodlivosť a ľudské práva ešte nie je funkčným orgánom, pretože jeho protokol neratifikoval potrebný počet štátov) a Africkej komisie pre ľudské práva a práva národov.
11.1 Regionálny záujem pre ochranu ľudských práv
Regionálne systémy ochrany ľudských práv sú výsledkom zvyšujúceho sa záujmu o ochranu ľudských práv po skončení II. sv. vojny. Väčšina organizácií, ktoré v dôsledku svojej reformy zaradili ochranu ľudských práv do predmetu svojej činnosti, sa často inšpirovala Chartou OSN[2] alebo Všeobecnou deklaráciou ľudských práv.[3] Rozdielne historické, ako aj politické podmienky viedli každý región k viac či menej odlišnej úprave ochrany ľudských práv.
Napríklad, Amerika bola ovplyvnená regionálnou solidaritou ešte z čias hnutí za nezávislosť, teda rozvoj ochrany ľudských práv na americkom kontinente (bez ohľadu na efektivitu a rozsah ochrany ľudských práv) začal ešte pred II. sv. vojnou. Ešte pred vytvorením Spojených národov bolo v rámci Panamerických konferencií[4] podniknutých niekoľko krokov pre ochranu ľudských práv. V roku 1907 bol vytvorený Stredoamerický súdny dvor (Central American Court of Justice),[5] ktorý má právomoc riešiť spory medzinárodnej povahy medzi vládou jedného štátu a príslušníkom iného štátu. Už spomínaná Organizácia amerických štátov[6] zhrnula ľudské práva do svojej Charty[7]a Americkú deklaráciu o právach a povinnostiach človeka[8] prijala 7 mesiacov pred tým, ako ešte vtedajšie Spojené národy schválili Všeobecnú deklaráciu ľudských práv. Na druhej strane, vývoj ochrany ľudských práv v Európe bol spojený so zverstvami, ktoré sa odohrali počas II. sv. vojny. Jednotlivé štáty a ich vedúce osobnosti cítili potrebu zaviesť garancie pre ochranu ľudských práv, spoliehajúc sa tak na silu tradícií západnej Európy, ako je demokracia, Rule of Law a rešpektovanie práv jednotlivca, veriac, že regionálny systém ochrany ľudských práv môže odvrátiť prípadný budúci konflikt. S ohľadom na konflikty napr. v bývalej Juhoslávii,[9] však musíme konštatovať, že ich viera bola zlomená. Pokiaľ ide o regionálny rozvoj ochrany ľudských práv na Africkom kontinente, ten bol výsledkom najmä realizácie práva na sebaurčenie jednotlivými národmi v Afrike a pokračujúce zneužívanie a porušovanie ľudských práv v rámci bojov za národnú súdržnosť.[10]Jedným z ďalších impulzov pre rozvoj regionálnej ochrany ľudských práv bola dlhodobá neschopnosť štátov na pôde OSN prijať dohodu o ľudských právach, ktorá by skompletizovala určitú medzinárodnú listinu práv. Je potrebné poznamenať, že regionálna úprava ľudských práv nebola vždy populárnou záležitosťou na pôde OSN. V čase prijímania Charty OSN v roku 1945 sa objavila nevyhnutnosť zaoberať sa regionalizmom, pričom to vyžadovali tie štáty, ktoré už vykonali významné politické aktivity smerujúce k regionálnej spolupráci či už v medziamerickom regióne, systéme Commonwealthu alebo v rámci Arabskej ligy. Teoretická preferencia univerzalizmu a politicky presadzovaný regionalizmus nakoniec vyústili do kompromisu, keď konečné znenie Charty udelilo všeobecný súhlas existujúcim alebo v budúcnosti vzniknutým regionálnym organizáciám. Obsahovalo avšak aj ustanovenia, na základe ktorých majú regionálne organizácie fungovať ako doplnok k Organizácii Spojených národov a majú byť podrobené riadeniu a kontrole zo strany centrálnej organizácie, a teda OSN.
Ako uvádza Vasak, spočiatku existovala tendencia považovať snahy o vytvorenie regionálnych organizácií za formu separatistického hnutia.[11] Keď takmer dve desaťročia trvalo sfinalizovanie a prijatie dvoch Dohovorov OSN, Medzinárodného dohovoru o občianskych a politických právach[12] a Medzinárodného dohovoru o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach,[13] bolo jasné, že sa na globálnej úrovni nepodarí vytvoriť dostatočne silné kontrolné mechanizmy. V roku 1977 Valné zhromaždenie OSN deklarovalo nový prístup výzvou pre štáty v oblastiach, kde ešte neexistuje regionálna úprava ľudských práv, aby zvážili v rámci svojich regiónov prijatie vhodných nástrojov pre posilnenie a ochranu ĽP.[14] Tieto skutočnosti smerovali k tomu, že sa regionálne systémy ochrany ľudských práv zamerali na založenie, resp. posilnenie kontrolných mechanizmov a nástrojov pre dohľad nad implementáciou a vymožením garantovaných práv. Viac či menej fungujúce súdy v rámci regionálnych systémov preto patria k úspechom v snahe o zvýšenie ochrany ľudských práv.[15]
Z uvedeného nám vyplýva, že regionálne systémy ochrany ľudských práv sa vyznačujú tak rovnakými, ako aj odlišnými znakmi. Pri ich vývoji dochádzalo k vzájomnému ovplyvňovaniu sa medzi sebou, ako aj k ovplyvňovaniu s univerzálnym rámcom ochrany ľudských práv. Každý systém využíva právnu vedu toho druhého a mení alebo posilňuje svoje mechanizmy ochrany ľudských práv s odkazom na skúsenosti iných. Pokiaľ by sme porovnali regionálny a medzinárodný systém ochrany ľudských práv, môžeme v prospech regionalizmu konštatovať, že v podmienkach regionalizmu sa dajú úspešnejšie vykonať medzinárodne koncipované riešenia ľudsko-právnych problémov a vzájomné záväzky štátov sa dajú upraviť tak, aby pre nich boli zvládnuteľné, ale aj aby bolo ľahšie sankcionované ich porušenie. Miera vhodnosti regionalizmu závisí najmä od povahy problému, ktorý má byť riešený, pretože niektoré prípady majú skôr medzinárodnú povahu a je pre ne vhodnejšie a efektívnejšie hľadať riešenie v rámci globálnych mechanizmov, a naopak. Na druhej strane však existujú aj prípady čisto regionálnej povahy, no ich riešenie si vyžaduje zapojenie globálnych mechanizmov ochrany ľudských práv. Zaujímavým je postoj, ktorý považuje regionálne organizácie za vhodnejšie pre intenzívnu spoluprácu medzi štátmi, zatiaľ čo globálne organizácie sú vhodné, pre ich špecifické výhody, na riešenie problémov medzi štátmi.
Názory odporcov regionálnej úpravy ľudských práv sa môžu opierať o tvrdenia, že ľudské práva majú univerzálnu povahu, patria všetkým, preto by mali byť upravené a vykonávané univerzálnymi, globálnymi orgánmi. Afričania a príslušníci Ázie by mali mať rovnaké ľudské práva ako Američania alebo Európania. Regionálne orgány v oblasti ochrany ľudských práv len kopírujú alebo duplikujú prácu orgánov OSN, v horšom prípade dokonca vyvíjajú protichodné procesy, alebo zameranie sa na regionálne ľudsko-právne dokumenty môže spôsobiť omeškanie s ratifikáciou medzinárodných dohovorov. Názory priaznivcov regionalizmu však môžu oponovať, že regionálny a univerzálny prístup k ochrane ľudských práv nie sú nezlučiteľné. Navzájom si môžu byť užitočné a dopĺňať sa. Obidva systémy by mali byť založené na rovnakých princípoch vyplývajúcich alebo odzrkadľujúcich Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ktorá bola prijatá ako všeobecný štandard pre všetkých ľudí a národy, pričom globálne systémy by mali obsahovať minimálne normatívne štandardy a regionálne by k nim mali pridávať ďalšie práva, vylepšovať ich a brať do úvahy špeciálne rozdiely v rámci regiónu, ako aj medzi regiónmi.[16]
11.2 Systémy regionálnej ochrany ľudských práv
V tejto kapitole sa zaoberáme vybranými regionálnymi systémami ochrany ľudských práv, ktoré zohrávajú najväčšiu úlohu v oblasti ochrany ľudských práv. Ako je už vymedzené v úvode, je to medziamerický, európsky a africký systém ochrany ľudských práv, pričom najmenej sa venujeme európskemu systému ochrany ľudských práv, keďže tejto problematike sa obšírnejšie venujú iní autori v tejto publikácii.
12.2.1 Regionalizmus v oblasti ľudských práv na americkom kontinente
V oblasti Severnej a Južnej Ameriky zohráva v oblasti ochrany ľudských práv dôležitú úlohu Medziamerický súd pre ľudské práva[17] so sídlom v San José na Kostarike. Jeho predchodkyňou bola ešte stále fungujúca Medziamerická komisia pre ľudské práva.[18]Obidva tieto orgány, ich založenie a fungovanie, sú naviazané na Organizáciu amerických štátov (OAS).[19] Zakladajúcim dokumentom OAS je Charta Organizácie amerických štátov,[20]ktorá bola prijatá počas rovnakej konferencie v roku 1948,[21] na ktorej bola prijatá i Americká deklarácia o právach a povinnostiach človeka, [22] ako prvý medzinárodný dokument o ľudských právach. Ako už z jej názvu vyplýva, dotýka nie len práv jednotlivca, ale aj jemu prislúchajúcich povinností.
Komisia ako jeden z orgánov OAS bola ustanovená v roku 1959, pričom svoju činnosť začala v roku 1960 a sídli, rovnako ako OAS, vo Washingtone, D.C.. Následne, v roku 1969 prijala OAS Americký dohovor o ľudských právach,[23] ktorý obsahoval požiadavku na zriadenie Medziamerického súdu pre ĽP. Tento súd začal vykonávať svoju činnosť po ratifikácii dohovoru členskými štátmi v roku 1979.
Komisia sa schádza minimálne dva krát do roka na pravidelných zasadnutiach, pričom sa stretáva aj na špeciálnych zasadnutiach tak často, ako je to potrebné. Vždy pred uzavretím zasadnutia sa stanoví termín a miesto ďalšieho stretnutia. Miesto sa môže meniť v závislosti od súhlasu alebo pozvania dotknutého štátu.[24] Medziamerický súd má rovnako riadne zasadnutia, (stanovené Súdom na predchádzajúcom zasadnutí, za výnimočných okolností môže Predsedníctvo po konzultácii so sudcami zmeniť dátum zasadnutia), ako aj mimoriadne zasadnutia zvolané Predsedníctvom z vlastnej vôle alebo na žiadosť väčšiny sudcov. Rovnako sa môže zmeniť aj jeho miesto zasadnutia, ak to považuje väčšina súdu za potrebné, s predchádzajúcim súhlasom dotknutého štátu.[25]
Zaujímavosťou v súvislosti s fungovaním Súdu a Komisie a ich väzbou na iné regionálne organizácie je ich rozpočtová politika. Súd je oprávnený stanoviť si vlastný rozpočet a je plne hradený z prostriedkov OAS. Túto výhodu však nemá Komisia, ktorá sa musí spoliehať na priame príspevky od členských štátov, ako aj podporu charitatívnych organizácií a Európskej komisie,[26] čo môže mať vplyv na jej nestrannosť.
V rámci medziamerického systému ochrany ľudských práv sa Súd a Komisia vzájomne dopĺňajú. Zatiaľ čo súd rieši spory a podáva poradné posudky na špecifické právne otázky, komisia má všeobecnejšie pôsobenie. Vystupuje ako prvá inštancia v otázkach prípustnosti riešenia sporu, podporuje priateľské, pokojné riešenie medzi sporovými stranami, a skúma a predkladá správy o ľudsko-právnych podmienkach v amerických štátoch, dokonca aj bez podania žiadosti o vypracovanie takejto správy.[27] Americký regionálny systém ochrany ľudských práv tak poskytuje možnosti nápravy ľuďom, ktorí utrpeli ujmu na svojich právach zo strany štátu a ktorí neboli schopní domôcť sa spravodlivosti vo svojej krajine. Medziamerický súd pre ĽP je, na rozdiel od Komisie, nezávislou súdnou inštitúciou, ktorá uplatňuje a vykladá Dohovor (s ohľadom na rozpočtovú politiku). Hoci bol jeho štatút prijatý v roku 1979, niektoré pravidlá rokovacieho poriadku boli prijaté neskôr. Na základe týchto zmien sú jeho pojednávania, okrem porád, verejné, je prístupný všetkým štátom, avšak jeho právomoc sa vzťahuje len na štáty, ktoré akceptovali záväznú právomoc Súdu.[28]
12.2.2 Regionalizmus v oblasti ľudských práv v Európe
Pokiaľ ide o regionálnu ochranu ľudských práv Európe, zameriame sa len na systém vytvorený Radou Európy a okrajovo i Európskej únie, kde vyčleníme len možnosť jednotlivca obrátiť sa na súdny systém Európskej únie v prípade, že jednotlivec bol dotknutý niektorým z aktov Európskej únie. Hoci v rámci mechanizmu ochrany ľudských práv Európskej rady už v súčasnosti nevystupuje Európska Komisia pre ľudské práva, v príspevku jej venujeme pár slov najmä s ohľadom na komparáciu s ostatnými systémami (amerických a africkým), kde takýto orgán stále figuruje medzi orgánmi ochrany ľudských práv.
Rada Európy[29] vznikla v roku 1949 na základe Štatútu Rady Európy,[30] ktorý v čase jej vzniku podpísalo 10 európskych štátov, a sídli v Štrasburgu. Neskôr sa jej členské štáty (v súčasnosti je ich 37) rozhodli prijať Európsky dohovor o ochrane ľudských práv,[31] pretože bolo viac-menej jasné, že snaha OSN vytvoriť medzinárodne záväznú zmluvu popri nezáväznej Všeobecnej deklarácii ľudských práv môže trvať ešte mnoho rokov. V tom čase to bol proces relatívne jednoduchý, keďže v ňom bolo zapojených len desať západoeurópskych štátov. Dohovor nadobudol platnosť v roku 1953. Inštitucionálnu základňu tvorili Európska komisia pre ľudské práva ustanovená v roku 1954 a Európsky súd pre ľudské práva[32] v roku 1959, obe zriadené na základe čl. 19 Dohovoru. V súčasnosti sú všetci členovia Rady Európy členmi Dohovoru a sťažnosti môžu predkladať Súdu tak jednotlivci, ako aj štáty.
Európska Komisia sa až do roku 1998, kedy prestala vykonávať svoju činnosť, schádzala na dvojtýždňových stretnutiach osemkrát do roka. Predtým, než došlo k jej spojeniu so Súdom,[33] boli jednotlivé členské štáty zastúpené jedným stálym členom. Neskôr boli členovia Komisie obsadzovaní na plný úväzok, čo umožnilo Komisii zvládať omnoho viac pracovného zaťaženia. Pomerne rovnakým vývojom prešiel aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý mal na začiatku takisto sudcov len na čiastočný úväzok, ale potom, ako došlo k jeho spojeniu s Komisiou, sa Súd stal plne vyťaženou inštitúciou a sudcovia (každý za jeden členský štát) sa stali členmi súdu na plný úväzok.
Systém ochrany ľudských práv Rady Európy požíva rozsiahly rešpekt, a možno aj preto sa potýka s mnohými ťažkosťami. Množstvo každoročne podávaných sťažností sa neustále zvyšuje. Viac ako polovica predložených prípadov sa týka porušenia práva na spravodlivý proces, pričom väčšina z nich je podaná ohľadom prieťahov v konaní. Ako je už všeobecne známe, Súd sa stal obeťou svojho vlastného úspechu.[34]
Keďže európskemu systému ochrany ľudských práv, konkrétne vo vzťahu k Európskej únii, sa primárne venujú iní spoluautori, dotkneme sa ho len okrajovo. Posilnenie ochrany ľudských práv v európskom regióne predstavuje aj súdny systém EÚ. Jedným z typov konania pred jej súdnymi orgánmi je i konanie o zrušení aktu Európskej únie. Toto konanie je možné iniciovať, ak sa porušenie ľudských práv odohralo na základe niektorého z aktov Európskej únie. Jednotlivec sa v tomto prípade môže obrátiť priamo so žalobou o neplatnosť aktu na Súdny dvor podľa článku 263 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Túto možnosť ochrany ľudských práv využívajú najmä jednotlivci vo vzťahu k nariadeniam EÚ, ktorými EÚ vykonáva medzinárodno-právne záväzky svojich členských štátov a realizuje tak medzinárodné sankcie uložené BR OSN. Bližšie už v kapitole o procesných možnostiach jednotlivca.
12.2.3 Regionalizmus v oblasti ľudských práv na africkom kontinente
Tak ako aj v iných regionálnych systémoch ochrany ľudských práv, aj v Afrike boli medzivládnymi inštitúciami prijaté regionálne mechanizmy relevantné pre ochranu ľudských práv. Ich postoj k tomuto zákazu sa vyvíjal v nadväznosti na regionálne politické hodnoty, ktoré sa menili postupným získavaním nezávislosti väčšiny afrických štátov v 60. rokoch minulého storočia.
V oblasti ochrany ľudských práv sú v africkom regióne neopomenuteľnými Organizácia Africkej jednoty (OAU) a Africká únia (AU).[35] Organizácia Africkej jednoty bola založená v máji roku 1963 na základe Charty Organizácie Africkej jednoty[36] prijatej novovzniknutými africkými štátmi. Jej cieľmi sú o.i. spolupráca, jej posilnenie a posilnenie úsilia dosiahnuť lepší život pre ľudí Afriky, podpora medzinárodnej spolupráce v súlade s Chartou OSN a Všeobecnou deklaráciou ľudských práv. Charta OAU stanovila ako najvyšší orgán pre OAU Zhromaždenie predstaviteľov štátov a vlád (The Assembly of Head of State and Government).[37]
Počas väčšiny fungovania OAU bola otázka, ako sa vlády jednotlivých štátov správajú k jednotlivcom, záležitosťou národnou, pričom na túto oblasť mali ostatné vlády alebo inštitúcie len minimálny vplyv. Kvôli vágne stanoveným hraniciam medzi novovzniknutými africkými štátmi po páde kolonializmu a strachu z možnej intervencie bol stanovený zákaz zasahovania do vnútorných záležitostí členských štátov zo strany OAU.[38] Ten však na druhej strane povolil mnohým africkým vládam potrestať a zbaviť sa ich politických oponentov cestou mučenia a iných svojvoľných prostriedkov bez sťažností iných vlád. Táto kolektívna nečinnosť vrcholila počas 70. rokov 20.storočia, kedy bola Afrika známa nadvládou brutálnych režimov, aké boli v Ugande, Guinei či v Južnej Afrike.[39] Nevôľa voči tejto situácii, v rámci Afriky i mimo nej, vyústila do prijatia Africkej charty ľudských práv a práv národov,[40] ktorá nadobudla platnosť v roku 1986. V roku 1987 bola zriadená Africká komisia pre ľudské práva a práva národov,[41] čím vznikol kontinentálny mechanizmus pre monitorovanie správania sa afrických vlád voči ich príslušníkom.[42]
Ako Americká deklarácia práv a povinností človeka, tak aj africká Charta obsahuje ustanovenia týkajúce sa tak práv, ako aj povinností jednotlivca. Na rozdiel od nej sa však Charta dotýka aj práv národov (peoples), čím presadzuje myšlienku, že práva nie sú len individuálne, ale majú taktiež kolektívnu povahu.[43]
Tak ako v iných regiónoch, aj v Afrike dochádza k rozvoju ochrany ľudských práv, čoho dôkazom je, že na summite Zhromaždenia hláv štátov a vlád Organizácie Africkej jednoty v júli 2000 bola prijatá nová zakladajúca zmluva, Konštitutívny akt Africkej únie.[44] Na jej základe tak Africká únia na svojej ustanovujúcej schôdzi v júli 2002 nahradila OAU. Na rozdiel od Charty OAU, Konštitutívny akt Africkej únie obsahuje explicitné vyjadrenie ľudsko-právnych záväzkov, a preto členské štáty majú záväzok podporovať a chrániť ľudské práva a práva národov v súlade s Africkou chartou ľudských práv a práv národov a inými ľudsko-právnymi dokumentmi. Rovnako Konštitutívny akt založil právo Únie zasiahnuť v členskom štáte na základe rozhodnutia Zhromaždenia v dôsledku závažných okolností, konkrétne vojnových zločinov, genocídy a zločinov proti ľudskosti, ako aj právo členského štátu žiadať Úniu o zásah za účelom obnoviť mier a bezpečnosť.[45]
11.3 Činnosť regionálnych súdnych orgánov a procesné možnosti jednotlivca pri ochrane ľudských práv v jednotlivých regiónoch
Za najvýznamnejší prínos regionálnej úpravy ochrany ľudských práv môžeme považovať vytvorenie procesných možností účasti jednotlivca na konaní vo veci porušenia jeho vlastných ľudských práv, teda hlavne možností iniciovať takéto konanie pred súdnym alebo kvázi-súdnym orgánom regionálnej povahy. V nasledujúcej kapitole sa pokúsime priniesť prehľad týchto možností jednotlivca v jednotlivých regiónoch.
11.3.1 Činnosť regionálnych súdnych orgánov a procesné možnosti jednotlivca v Amerike
Z vyššie uvedeného všeobecného úvodu k regionalizmu v oblasti ochrany ľudských práv na americkom kontinente vyplýva, že kľúčovú úlohu v oblasti procesných možnosti jednotlivca budú zohrávať Medziamerický súd pre ľudské práva a Medziamerická komisia pre ľudské práva.
Súd funguje ako posledná možnosť pre sťažnosti o porušení ľudských práv, ktoré neboli dostatočne vyriešené domácou (vnútroštátnou) nápravou. Komisia pomáha Súdu pri oboznamovaní sa s prípadom a s jeho riešením, a samostatne vyvíja aktivity smerujúce k monitoringu a podpore ochrany ľudských práv, aby tak zabránila budúcim porušeniam ľudských práv. Za účelom zabezpečiť posilnenie rešpektu a obrany ľudských práv vykonáva Komisia monitoring situácie v tejto oblasti vo všetkých krajinách a následne o nich vydáva správy. Rovnako za účelom zaujať v Amerike pozornosť venovanú tejto problematike stanovila špeciálne spravodajstvo. Na druhej strane však Komisia prijíma i spracúva sťažnosti na špecifické porušenia ľudských práv. Ak je sťažnosť prípustná, Komisia sa snaží vyjednávať priateľské urovnanie medzi dotknutým štátom a poškodenou stranou alebo sa snaží nájsť problém a odporúča štátu, ako ho vyriešiť. Ak štát nedodržiava odporúčania a prijal sporovú právomoc Súdu, Komisia postúpi sťažnosť Súdu, ktorý má právo vydať právne záväzné nariadenie štátu. Rovnako môže štát postúpiť vec Súdu, ak chce spochybniť nález Komisie o jeho zodpovednosti.
Súd má v rámci posilňovania ochrany ĽP moc nariadiť predbežné opatrenia,[46] nazývané aj ako preventívne opatrenia, aby sa predišlo nenapraviteľným škodám vo vážnych a naliehavých prípadoch. Takéto nariadenie vydáva Súd na žiadosť Komisie, a to aj v prípade, že sa sťažnosť nedostala pred Súd. Najčastejšie sú vydávané za účelom nariadenia štátu, ktorým sa má oddialiť hroziace potrestanie alebo aby sa poskytla ochrana iným osobám, ktorým hrozí ďalšie ublíženie na zdraví. Počas prvých troch desaťročí fungovania Súdu bolo vydaných vyše 80 takýchto opatrení. Ďalšou právomocou Súdu je vydávanie poradných posudkov vo veci výkladu ľudsko-právnych záväzkov štátov na základe Amerického dohovoru o ľudských právach alebo inej dohody chrániacej ľudské práva na žiadosť členského štátu alebo akéhokoľvek orgánu OAS, vrátane Komisie. Štáty môžu taktiež žiadať poradný posudok, ktorý by preskúmal súlad ich právnych poriadkov s aplikovateľnými ľudsko-právnymi inštrumentmi. Najčastejšie vydáva Súd poradný posudok najmä na žiadosť členských štátov.[47]
Právomoc Súdu a Komisie je viazaná geograficky a na predmet konania. Obidve inštitúcie majú najvyššiu kompetenciu interpretovať a aplikovať zmluvy OAS o ľudských právach. Pri riešení sťažností a prípadov taktiež berú do úvahy aj iné medzinárodné ľudsko-právne dokumenty, ktoré prijal dotknutý štát, čo môže znamenať ďalšie záväzky pre štáty alebo pomôcť pri interpretácii regionálnych zmlúv. Komisia môže prijímať individuálne sťažnosti vychádzajúce z porušenia amerického Dohovoru alebo iného dohovoru či protokolu OAS ktorýmkoľvek členským štátom Dohovoru. Rovnako môže prijímať sťažnosti vychádzajúce z porušenia Americkej deklarácie štátom, ktorý neratifikoval Dohovor.[48] Sporová právomoc Súdu sa však vzťahuje len na štáty, ktoré uznali jeho právomoc. To znamená, že štát musí ratifikovať nie len Dohovor, ale aj vydať osobitné vyhlásenie o podriadení sa jurisdikcii Súdu. Štát, ktorý neprijal plnú právomoc Súdu, môže povoliť právomoc Súdu konať vo veciach, kedy mu je udelená právomoc ad hoc.
Individuálne sťažnosti začínajú pred Komisiou a musia spĺňať požiadavku vyčerpania domácich opravných prostriedkov.[49] Ak sa nepodarí urovnať spor Komisii, môže byť posunutá Súdu na rozhodnutie. Individuálna sťažnosť môže byť zahájená Komisiou akoukoľvek osobou, skupinou alebo nevládnou organizáciou. Sťažnosti sa môžu týkať porušenia práv sťažovateľa alebo iných osôb. Identita jednotlivca alebo organizácie však ostáva v tajnosti pokiaľ sťažovateľ výslovne nedovolí ju odhaliť. Prípustnosť sťažnosti prešetruje Pracovná skupina pre prípustnosť, pričom konečné slovo majú členovia Komisie. Základom je splnenie troch podmienok, a to: musí vychádzať zo skutočností, ktoré zakladajú porušenie uznaných ľudských práv, sťažovateľ musí vyčerpať všetky vnútroštátne opravné prostriedky a musí podať sťažnosť v rámci šiestich mesiacov od vyhlásenia finálneho vnútroštátneho rozhodnutia.[50]
Ak je sťažnosť vyhodnotená ako prípustná, Komisia si vyžiada od vlády štátu, ktorý údajne porušuje práva jednotlivca, ktorý podal sťažnosť a tejto vláde predloží prepis príslušných častí sťažnosti. Po obžraní potrebných informácií alebo po uplynutí doby na ich predloženie, sa Komisia uistí, či dôvody sťažnosti stále existujú. Ak nie, nariadi uzatvorenie prípadu. Na základe získaných informácií však môže rozhodnúť aj o neprípustnosti sťažnosti, ak sa preukázalo jej neodôvodnenie.
Ak prípad neuzavrela, s upovedomením strán, vykoná prešetrenie uvádzaných skutočností, pričom jej štát musí poskytnúť nevyhnutnú súčinnosť. Ak je to potrebné, nariadi písomné alebo ústne konanie. Ak sa jej podarí dosiahnuť priateľské urovnanie sporu, spíše správu, ktorú doručí sťažovateľovi a dotknutej vláde, ako aj generálnemu tajomníkovi OAS na publikáciu. Ak nie je dosiahnuté urovnanie, spíše o prípade správu, v ktorej uvedenie jednotlivé skutočnosti prípadu a svoje závery, prípadne odporúčania. Túto správu potom doručí dotknutým stranám, ktoré nemajú právo ju zverejniť. Ak je to vhodné, Komisia preloží vhodné odporúčania a stanoví lehotu, v rámci ktorej má dotknutý štát vykonať potrebné opatrenia na nápravu situácie.[51] Následne, Súdu môžu predkladať sťažnosti len štáty alebo Komisia, pričom najprv musí prebehnúť konanie na úrovni Komisie, ako je opísané vyššie. Súd zasadá na verejných zasadnutiach, ak sa nerozhodne, že je vhodné, aby bolo tajné. Rokuje tajne, prístup na rokovanie majú iba sudcovia (okrem nevyhnutných členov sekretariátu) a výsledky rokovaní ostávajú taktiež tajné.[52]
Zatiaľ čo európsky systém ochrany ľudských práv vkladá zodpovednosť zabezpečiť dodržiavanie pravidlami Európskeho súdu pre ľudské práva štátom, v americkom systéme takýto systém vynútenia neexistuje. Je však potrebné spomenúť aspoň skutočnosť, že Dohovor nariaďuje Komisii a Súdu predkladať ročné správy Valnému zhromaždeniu OAS, ktoré poskytuje vymoženie dohľadom. Valné zhromaždenie OAS má voľnú právomoc udeliť sankcie štátu, ktorý nedal do súladu svoje konanie s odporúčaním Komisie alebo nariadeniami Súdu. Spomenúť možno nariadenie široko koncipovaných ekonomických sankcií Valným zhromaždením voči Haiti v roku 1990 po tom, ako vojenská junta prevzala vládu a vyhnala prezidenta.[53] Mnohí pozorovatelia vtedy tieto sankcie kritizovali, pretože spôsobovali väčšie humanitárne škody ako zamýšľané dobro.[54]
Zaujímavosťou v prípade Súdu, s ohľadom na posilnenie postavenia jednotlivca v konaní, je, že článok 55 Dohovoru umožňuje dotknutému štátu možnosť vymenovať národného zástupcu, aby sa pripojil k rokovaniam o spornom prípade, avšak len v prípade, že svojho zástupcu medzi sudcami nemá. Toto ustanovenie malo zaistiť, že aspoň jeden člen rokovacieho senátu rozumie domácemu právnemu poriadku dotknutého štátu, ktorý je vždy dôležitý pre analýzu vyčerpania opravných prostriedkov. Problém však nastal, keď niektoré štáty opakovane zneužívali túto procedúru tým, že vyberali ad hoc sudcov, ktorí nesúhlasili s inak jednohlasným odporúčaním, čím chceli dosiahnuť priaznivejšie odporúčanie pre ich štát. V roku 2009 preto Súd zabránil takýmto praktikám, keď vo veci výkladu článku 55 Dohovoru vydal poradný posudok,[55] v ktorom uviedol, že je možné ho aplikovať len v prípadoch sťažností štátu voči štátu. Následne Súd revidoval procesné pravidlá smerom k zákazu prítomnosti riadnych sudcov vo všetkých prípadoch, ktoré iniciuje údajná obeť porušenia ľudských práv voči ich vlastnému štátu.[56]
11.3.2 Činnosť regionálnych súdnych orgánov a procesné možnosti jednotlivca v Európe
Ako sme už uviedli v úvodných ustanoveniach, v tejto kapitole sa budeme venovať najmä možnostiam jednotlivca obrátiť sa na súdny alebo kvázisúdny orgán v európskom systéme ochrany ľudských práv. Tak v prípade mechanizmu vytvoreného Radou Európy, aj v prípade mechanizmu vytvoreného Európskou úniou, pôjde o súdny orgán, keďže v oboch prípadoch rozhodujú súdy, Európsky súd pre ľudské práva a Všeobecný súd, resp. Súdny dvor Európskej únie.
Európsky súd pre ľudské práva zabezpečuje výkon kontrolného mechanizmu Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Tento kontrolný mechanizmus spočíva v zakotvení dvoch druhov obligatórnych kontrolných procedúr, a to procedúry, tzv. medzištátnych sťažností v zmysle čl. 33 a procedúry, tzv. individuálnych sťažností podľa čl. 34. Procedúra medzištátnych sťažností umožňuje každému zmluvnému štátu Európskeho dohovoru predložiť Európskemu súdu pre ľudské práva sťažnosť proti porušeniu ustanovení Európskeho dohovoru, ktorýmkoľvek iným zmluvným štátom bez vedľajších podmienok. Procedúra individuálnych sťažností v zmysle čl. 34 Európskeho dohovoru, predpokladá možnosť podania individuálnej sťažnosti Európskemu súdu pre ľudské práva osobami, skupinami osôb, ako i nevládnymi organizáciami proti zmluvnému štátu Európskeho dohovoru, pod ktorého jurisdikciu spadali v čase protiprávneho konania. [57]Podmienkou však je, aby jednotlivec vyčerpal všetky vnútroštátne prostriedky nápravy, ktoré mu umožňuje využiť vnútroštátne právo.[58] Jednotlivcovi bolo umožnené iniciovať konanie pred Súdom pre ľudské práva až prijatím Protokolu č.9 (1990), na základe ktorého môže aj jednotlivec podať podnet na konanie pred Súdom pre ľudské práva.[59] Dovtedy sa mohol jednotlivec so svojou sťažnosťou obrátiť len na Európsku komisiu pre ľudské práva, ktorá bola pôvodne prvou inštanciou zaoberajúcou sa individuálnou sťažnosťou. Tá však mala len právomoc rozhodnúť o prijatí jeho sťažnosti, prípadne vykonať zmierovacie konanie, a taktiež postupovala predmetnú individuálnu sťažnosť na súdne prejednanie.[60]Tu sa nám objavuje paralela medzi pôvodným konaním v rámci európskeho systému ochrany ľudských práv a medzi konaním v rámci amerického systému ochrany ľudských práv, kde postupnosť konania najprv na úrovni Komisie a až následne na úrovni Súdu, pretrváva.
Na pôde Európskej únie je vytvorený mechanizmus ochrany ľudských práv, ktorého spustenie môže iniciovať jednotlivec na základe čl. 263 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Tento článok upravuje právomoc Súdneho dvora Európskej únie preskúmavať zákonnosť legislatívnych aktov, aktov Rady, Komisie a Európskej centrálnej banky, ako aj zákonnosť aktov Európskeho parlamentu a Európskej rady, ktoré majú právne účinky vo vzťahu k tretím stranám. Na základe tohto článku preskúmava Súdny dvor i zákonnosť aktov orgánov alebo úradov či agentúr Únie, ktoré zakladajú právne účinky voči tretím stranám. Právomoc Súdneho dvora preskúmavať zákonnosť týchto aktov sa teda aplikuje pri rozhodovaní o žalobách, ktoré sú podané členskými štátmi, Európskym parlamentom, Radou alebo Komisiou z dôvodu nedostatku právomocí, porušenia podstatných procesných predpisov, porušenia zmlúv alebo právneho pravidla týkajúceho sa uplatnenia alebo zneužitia právomocí. Nás však zaujíma najmä odsek článku 263 ZFEU, ktorý splnomocňuje akúkoľvek fyzickú či právnickú osobu za vyššie uvedených podmienok na podanie žaloby proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia. Táto možnosť fyzickej alebo právnickej osoby môže byť obmedzená osobitnými podmienkami pokiaľ ide o právne akty zakladajúce právne účinky voči nim, ktorými sa zriaďujú orgány, úrady a agentúry Únie.
Súdne konanie vo veci preskúmania zákonnosti aktov orgánov Európskej únie by malo začať do dvoch mesiacov od zverejnenia daného aktu, jeho oznámenia žalobcovi alebo odo dňa, keď sa o ňom dozvedel. Ak je žaloba opodstatnená, Súd vyhlási žalovaný akt za neplatný, prípadne uvedie, ktoré z účinkov aktu, ktorý vyhlásil za neplatný, sa považujú za konečné (čl. 264 ZFEU).
Systém ochrany ľudských práv v rámci Európskej únie sa uplatňuje najmä v prípadoch, kedy je cieľom aktu príslušného orgánu Európskej únie, najčastejšie nariadenia Rady, výkon rezolúcií BR OSN ukladajúcich sankcie osobám podozrivým z účasti na teroristických akciách. Tieto osoby sú zaradené na zoznam vytvorený sankčným výborom OSN alebo stanovený ako súčasť spoločnej pozície Európskej únie v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Keďže takto prijaté akty Európskej únie postihujú priamo osoby uvedené na zozname, na svoju obranu môžu využiť práve čl. 263 ZFEÚ. Preskúmanie zákonnosti sa vykonáva najčastejšie vo vzťahu k porušeniam práva na obhajobu, na účinné súdne preskúmanie rozhodnutia, zásady proporcionality, základného práva na pokojné užívanie majetku a povinnosti odôvodnenia. Výsledkom uplatnenia tohto článku je množstvo rozhodnutí Všeobecného súdu, a najmä Súdneho dvora Európskej únie, ktoré mali za následok zrušenie aktu Európskej únie vo vzťahu k dotknutej osobe a v rozsahu, v akom sa jej týkal.[61]
V súvislosti s výkonom sankcií Bezpečnostnej rady OSN aktom EÚ je vhodné spomenúť i možnosť jeho nepriameho preskúmania (keďže EÚ nie je signatárom Dohovoru)[62]Európskym súdom pre ľudské práva. Súd tak preskúmava akty EÚ, smernice, nariadenia, ako aj rozhodnutia Európskej únie. Zaujímavým je napríklad prípad Bosphorus,[63] v rámci ktorého írske úrady zhabali lietadlá Bosphorus Airlines, ktoré mali prenajaté od Yugoslavia Airlines. Toto zhabanie bolo uskutočnené na základe nariadenia, ktorým sa implementovala sankcia OSN voči bývalej Juhoslávii. Bosphorus sa preto obrátili so žalobou na írsky súd, ktorý požiadal o zodpovedanie predbežnej otázky Súdny dvor EÚ, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol, že predmetné lietadlá spadajú pod ustanovenia nariadenia a preto skonfiškovanie lietadiel nemôže byť považované za nevhodné alebo neproporcionálne. Súdny dvor EÚ rozhodol, že všeobecný záujem ukončiť stav vojny prevažuje nad individuálnym právom spoločnosti Bosphorus. Najvyšší súd Írska preto vyhovel rozsudku Súdneho dvora a zamietol odvolanie spoločnosti Bosphorus. Preto sa táto spoločnosť rozhodla podať proti Írsku sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva pre porušenie jeho práva na ochranu majetku.[64] Európsky súd pre ĽP však uviedol, že systém ochrany ľudských práv Európskej únie je dostatočný na to, aby predpokladal, že štát neporušil požiadavky Dohovoru, ak neurobil viac, ako len implementáciu právnych záväzkov vyplývajúcich mu z jeho členstva v EÚ. Takéto konštatovanie predstavuje vyjadrenie vzájomnej akceptácie a dôvery oboch súdov. ESĽP sa tak vyhol budúcim sťažnostiam pre porušenie ľudských práv zo strany EÚ, ktorým by bol vystavený, ak by v danej veci konštatoval porušenie ľudských práv.[65]
11.3.3 Činnosť regionálnych súdnych orgánov a procesné možnosti jednotlivca v Afrike
Do januára 2004, kedy bol prijatý Protokol k africkej Charte[66] zakladajúci Africký súd pre ľudské práva a práva národov,[67] bola Africká komisia, založená na základe čl. 30 Charty, jediným mechanizmom pre vykonanie Africkej charty. Pokiaľ ide o jej činnosť, Charta splnomocnila Komisiu na podporu a presadzovanie ľudských práv a práv národov a zaistenie ich ochrany v Afrike. Členovia Komisie nevykonávajú svoju funkciu permanentne. Komisia plní väčšinu svojich úloh počas pätnásťdňových zasadnutí konaných dvakrát ročne, na prelome apríla/mája a októbra/novembra. Jej zasadnutia sú rozdelené do dvoch častí, prvou je uzavreté, tajné zasadnutie, počas ktorého vykonáva „ochranný mandát“ a druhou je verejné zasadnutie, na ktorom vykonáva svoj „propagačný mandát.“
V rámci „ochranného mandátu“ môžu poškodené strany predkladať sťažnosti založené na porušení ustanovení Charty priamo Africkej komisii. Štátne, ako aj neštátne subjekty, vrátane jednotlivcov, môžu iniciovať konanie pred Komisiou. Teda napríklad jedna zmluvná strana, členský štát Africkej charty, môže predložiť sťažnosť, že iný členský štát porušuje Africkú chartu (ide o medzištátne rokovania).[68] Alebo v druhom prípade, sťažnosť je predložená jednotlivcom alebo nevládnou organizáciou (individuálne rokovania). Aj tu sú stanovené podmienky, za ktorých bude sťažnosť prejednaná. Autor nesmie byť anonymný, musí byť v súlade s ustanoveniami Charty, nesmie sa zakladať len na informáciách z masmédií, musí byť poslaná až po vyčerpaní všetkých miestnych prostriedkov nápravy, a pod.[69] Africká charta udeľuje Africkej komisii právomoc zvážiť či sú potrebné medzištátne alebo individuálne rokovania vo vzťahu ku všetkým zmluvným štátom. Systém fungovania Africkej komisie je založený na jej obligatórnej právomoci, pretože zmluvné štáty Charty nemajú možnosť odmietnuť podrobiť sa jej. Na základe Charty má Komisia právo monitorovať všetky práva, ekonomické, sociálne, kultúrne, ako aj práva skupín. Charta oprávňuje Komisiu posudzovať sťažnosti jednotlivcov, ktorých práva im zaručené Chartou boli porušené.
Na rozdiel od Európskeho a Medziamerického súdu pre ľudské práva je Komisia kvázi- súdnym orgánom. Jej rozhodnutia nemajú záväzný charakter. Požívajú skôr presvedčivý status autority, podobne ako v prípade Komisie pre ľudské práva OSN. Jej rozhodnutia majú formu nálezu alebo vyhlásenia, ak zistí, že dotknutý štát koná v súlade s Chartou alebo, ak ju porušuje, adresuje mu rozhodnutie vo forme odporúčania smerujúce k náprave jeho porušenia/í. Prostredníctvom svojho procesu posudzovania sťažností jednotlivcov vytvorila Komisia judikatúru výkladu ustanovení Charty, vrátane práva byť oslobodený od mučenia a iných foriem zlého zaobchádzania.[70]
Pokiaľ ide o „propagačný mandát“, na základe článku 45 Charty má Africká komisia zodpovednosť za propagáciu prostredníctvom osvetových programov, ako sú konferencie, semináre, sympóziá, určovania štandardov vrátane formulácie princípov a pravidiel zameraných na riešenie právnych problémov v oblasti ľudských práv a práv národov a základných slobôd, na základe ktorých by mali africké vlády zakladať svoju legislatívu, ako prostredníctvom poradnej činnosti, vrátane interpretácie Charty.[71]Pokiaľ ide o Africký súd pre ľudské práva a práva národov, bol uvedený do činnosti v roku 2006 Zhromaždením AU, pričom jeho zakladajúcim dokumentom bol Protokol, ktorého platnosť nastala už v roku 2004. Hlavným dôvodom oneskoreného uvedenia súdu do činnosti bolo rozhodnutie Zhromaždenia AU o spojení Afrického súdu pre ľudské práva (African Human Rights Court) a Súdneho dvora AU (AU Court of Justice). Tento proces zjednotenia stále prebieha a mal by vyústiť do jedného súdu, African Court of Justice and Human Rights, teda súdneho dvora pre spravodlivosť a ľudské práva. Na to, aby k tomu došlo, je nevyhnutné, aby došlo v prvom rade k ratifikácii protokolov oboch spomenutých súdov. Dňa 31. júla 2006 ratifikovalo 23 štátov Protokol Afrického súdu pre ľudské práva (African Human Rights Court Protocol), avšak zjednotenie bude možné až potom, keď do platnosti vstúpi aj Protokol Súdneho dvora AU.[72] Z týchto dôvodov je preto v súčasnosti ťažké predpovedať, aký bude mať dosah fungovanie tohto súdu, najmä s ohľadom na možnosti jednotlivca chrániť svoje ľudské práva pred touto inštitúciou. Samotný Africký súd pre ľudské práva bol založený na doplnenie „ochranného mandátu“ Africkej komisie pre ľudské práva a práva národov. Teda nebol vytvorený na to, aby komisiu nahradil, ale aby svojou činnosťou dopĺňal jej mandát skúmaním individuálnych a medzištátnych rokovaní. Ak sa podarí doviesť plán zlúčenia súdov dokonca, rozhodnutia súdu by mali byť záväzné pre zmluvné strany, ktoré by mali byť povinné zaručiť ich výkon.[73]
11.4 Krátke porovnanie regionálnych systémov ochrany ľudských práv na záver
Medziamerický systém ochrany ľudských práv má veľa spoločných črt s európskym a africkým systémom, no všetky systémy sa vyznačujú aj významnými odlišnosťami. Na začiatok by sme mohli povedať, že európsky systém už nemá tak význačné postavenie orgánu Komisie, pretože Súd priamo prejednáva všetky prijaté sťažnosti. Na rozdiel od neho, africký systém ochrany ľudských práv, založením Komisie poverenej vykonávať podporu v oblasti ochrany ľudských práv od roku 1987 a vytvorením Súdu s právomocou konať o individuálnych sťažnostiach až mnoho rokov neskôr, nasleduje americký model. Pokiaľ sa pozrieme na vyťaženosť systémov ochrany ľudských práv, Americký systém rieši omnoho menej prípadov než európsky náprotivok. V americkom systéme sa Súd musí vysporiadať len s asi jedným percentom prípadov, ktoré sa dostanú pred Komisiu. Európsky súd však musí, hoci s menším alebo väčším prieťahom v konaní, vyriešiť všetky prípady, ktoré sú mu predložené. Americký systém ochrany ľudských práv, ktorý je malý a nízkorozpočtový, musí vyberať najzávažnejšie prípady a dúfať, že ním stanovené pravidlá majú charakter dominového efektu a pôsobia na postupné posilňovanie noriem a napodobňovanie vnútroštátnymi súdmi. Aj keď už bolo niekoľko krát navrhnuté, aby OAS zmenil Medziamerický súd z orgánu fungujúceho na polovičný úväzok na permanentný orgán, zrejme chýbajú politická vôľa či finančné prostriedky.
Americkému systému taktiež chýba nezávislý orgán, ktorý by bol schopný dohliadať nad dodržiavaním rozhodnutí Súdu, tak ako to robí Výbor ministrov Rady Európy.[74] Väčšina času Súdu je pohltená monitorovaním dodržiavania jeho predchádzajúcich rozhodnutí. Preto by možno stálo za zváženie vytvorenie správneho orgánu, na ktorý by mohla byť prenesená táto zodpovednosť. Veľkou prekážkou efektivity amerického systému ochrany ľudských práv je skutočnosť, že dvaja členovia OAS, ktorí patria medzi najvplyvnejších, Spojené štáty americké a Kanada, neuznali právomoc Súdu. Ako je všeobecne známe, Spojené štáty tiež už niekoľko krát preukázali ochotu prehliadať porušovanie ľudských práv cudzích národov, aby tak dosiahli svoje politické ciele.[75]
Rovnako je pri porovnávaní regionálnych systémov ochrany ľudských práv potrebné vziať do úvahy aj odlišné geopolitické skutočnosti. Medziamerický systém sa vyvíjal počas obdobia, kedy mu bola pridelená úloha presadzovať štandardy ľudských práv v regióne, kde prebiehalo systematické hrubé porušovanie ľudských práv vojenskými diktátormi najmä v období 70. a 80. rokov 20. storočia. Na druhej strane, v rámci európskeho systému, Európsky súd pre ľudské práva počas väčšiny svojho funkčného obdobia vykonával svoju právomoc len nad členmi Rady Európy, ktorá vyžadovala dodržiavanie princípov demokratickej vlády a základné rešpektovanie ľudských práv ako podmienku členstva pre jednotlivé štáty. Takže hoci sa európsky systém ochrany ĽP akceptuje ako silnejší, úspechy medziamerického systému sú vzhľadom na okolnosti jeho fungovania prinajmenšom zaujímavé. Okrem iného má medziamerický systém niekoľko zvláštností. Veľký dôraz napríklad kladie na dosiahnutie priateľského urovnania prostredníctvom rokovania Komisie s vládou dotknutého štátu, pričom prax Komisie, ktorá navštevuje štáty, aby ich „preverila“, je taktiež ojedinelá. Žiadnu paralelu v európskom systéme nemá ani prax medziamerického Súdu v oblasti podávania poradných posudkov, ktorými posilňuje správnu aplikáciu noriem, čím sa skôr približuje činnosti Medzinárodného súdneho dvora. Zatiaľ čo pozoruhodnou črtou európskeho systému je jeho pomerne výkonný a efektívny Súd, v medziamerickom systéme je ňou Komisia pre ľudské práva ako orgán, ktorého úlohy a funkcie nie sú porovnateľné s európskym systémom. Africký systém je v porovnaní s nimi najmenej inštitucionálne rozvinutý.[76]
História medziamerického systému ochrany ľudských práv nám ukazuje, že oveľa mladší systém ochrany ľudských práv, ktorý sa vyvíja v Afrike ešte len zohrá významnú úlohu v upevňovaní ľudsko-právnych noriem na africkom kontinente. V súčasnosti je Afrika zmesou režimov rešpektujúcich a porušujúcich ľudské práva, tak ako Latinská Amerika na začiatku jej regionálneho systému ochrany ľudských práv. Tak ako Latinská Amerika, aj africký región začínal s obmedzeným mandátom pre Komisiu a až neskôr sa pridal Súd oprávnený riešiť sťažnosť podanú voči svojvoľnému štátu. Je možné len dúfať, že africký kontinent bude svedkom podobného postupného posunu smerom k demokracii a súladu s ľudsko-právnymi normami v ďalších desaťročiach. Len na porovnanie, a to môže byť len povzbudzujúce, proces od vytvorenia regionálnej charty práv k vytvoreniu regionálneho súdu prebehol v Afrike v priebehu sedemnástich rokov, pričom v medziamerickom regióne to trvalo približne tridsať rokov.[77]P
Autor
JUDr. Ľudmila Pošiváková