právo na priaznivé životné prostredie
Ústavný zákon – Ústava Slovenskej republiky 460/1992 | Paragrafy: § 44
1. Všeobecný úvod do problematiky
Jedným zo základných problém práva vo všeobecnosti je úspešné presadzovanie právnych noriem. Tento problém je však omnoho zreteľnejší v medzinárodnom práve než vo vnútroštátnom. Je tomu tak z niekoľkých dôvodov. Jedným z týchto dôvodov je nízka miera inštitucionalizácie medzinárodného práva ako aj neexistencia nad štáty nadriadenej moci. Ďalším dôvodom je taktiež stále prevažujúce využívanie individuálnych prostriedkov donútenia. Tento problém je dokonca omnoho vyhrote- nejší v oblasti medzinárodného práva životného prostredia, kde sú tradičné prostriedky často krát neúčinné a je potrebné zavádzanie nových efektívnejších prostriedkov, keďže ochrana životného prostredia sa stala v posledných rokoch diskutovanou témou, vzhľadom na to, že štáty si začali uvedomovať závažnosť problémov, ktorých riešenie sa v posledných rokoch stalo čoraz urgentnejším. Rovnako si uvedomili skutočnosť, že ide o globálny problém, ktorý nie je možné riešiť individuálne a zároveň, že táto problematika zahŕňa mnoho rozličných oblastí.
Medzinárodné právo pozná mnohé spôsoby vynucovania plnenia medzinárodných záväzkov. Tieto spôsoby by sme mohli rozdeliť na individuálne donucovacie opatrenia štátov1 a kolektívne prostriedky donútenia.[1] [2] Medzi individuálne prostriedky patria represálie, protiopatrenia a retorzie. Kolektívne prostriedky donútenia sa členia na kolektívne prostriedky bez použitia ozbrojenej sily a s použitím ozbrojenej sily.
Mnohé z nich sú však v prípade medzinárodného práva životného prostredia neefektívne a nevyužiteľné. Je tomu tak z viacerých príčin. Napríklad v prípade protiopat- rení, ktoré sú zamerané na zabezpečenie plnenia si záväzkov svojpomocne, je tomu tak v dôsledku toho, že bolo by nemysliteľné čo len predstaviť si, aby niektorý štát začal cielene s určitým všeobecne chápaným protiprávnym konaním v oblasti životného prostredia, aby si vynútil plnenie záväzkov daného štátu. V konečnom dôsledku by to malo len a len negatívne dôsledky na životné prostredie ako také. V prípade kolektívnych prostriedkov by bolo zas nemysliteľné predstaviť si, aby štát zakročil proti inému silou a tak si chcel vynútiť plnenie záväzku. Bolo by to veľmi ekonomicky a časovo náročné a navyše tieto prostriedky sa používajú v prípadoch kedy dochádza k porušeniu mieru ozbrojenou silou, k čomu v oblasti životného prostredia nedochádza. Samozrejme, ako už bolo spomenuté, existujú aj kolektívne opatrenia bez použitia ozbrojenej sily, ale ich účinnosť však závisí od ekonomiky cieľového štátu a od politickej situácie v ňom. Teda ich efektívnosť závisí od toho voči akému štátu sú namierené. Taktiež aj v tejto oblasti je možné riešiť určité prípady týkajúce sa životného prostredia aj súdnou cestou. Zväčša však ide o také situácie, kde ochrana životného prostredia je len jedným z aspektov celkového problému, ktorý existuje medzi sporovými stranami. V tejto oblasti teda prichádzajú do úvahy len určité prostriedky sankčného mechanizmu, ktorými je možné vynútiť si určitú medzinárodnoprávnu zodpovednosť a to sú hlavne retorzie a represálie, ktorými si štáty zabezpečujú ochranu svojich záujmov chránených medzinárodným právom. Pri týchto protriedkoch však štáty samy rozhodujú o tom, či iný štát porušil svoj záväzok a preto použitie týchto prostriedkov má fakultatívnu povahu. Čiže štáty k nim nie sú povinné siahnuť aj keď sú splnené všetky materiálne a procesné podmienky ich použitia. Využívanie týchto postriedkov je teda v tejto oblasti značne obmedzené. Sankcie, ktoré sú ukladané, nie sú príliš efektívne a často sa obracajú proti štátu, ktorý ich uložil.
Oveľa účinnejšie sú nástroje partnerskej spolupráce, ktoré sa opierajú o dva základné prvky, a to o kontrolu plnenia záväzkov a pomoc pri implementácii medzinárodných záväzkov, ktorým sa budem podrobnejšie venovať v ďalších častiach.
2. Multilaterálne environmentálne zmluvy (MEA)
2.1. Osobitný význam MEAs
„Právo nie je záväzné preto, že je vynútiteľné, ale je vynútiteľné preto, že zaväzuje.“[3] Už zo samotného výroku vyplýva, že problém vynútiteľnosti je komplikovanou záležitosťou, ktorá si vyžaduje dostatočnú pozornosť. Pretože akokoľvek by bolo právo záväzné, nemalo by žiadny zmysel, keby nebolo vynútiteľné. V tejto oblasti zohrávajú dôležitú úlohu hlavne medzinárodné multilaterálne environmentálne zmluvy, ktoré tvoria základ medzinárodného environmentálneho práva.
Keďže ochrana životného prostredia je globálnym, no zároveň aj veľmi roztriešteným problémom, je nevyhnutné upravovať tieto problémy prostredníctvom MEAs, čiže multilaterálnych environmentálnych zmlúv, ktoré sa venujú jednotlivým čiastkovým problémom, čím je možné zabezpečiť vyššiu prepracovanosť problematiky a zároveň zabezpečiť dodržiavanie záväzkov, ktoré z nich vyplývajú. Prvé z takýchto zmlúv vznikli už v 50-tych rokoch 20-teho storočia a potom nasledovali stovky ďalších. Register týchto medzinárodných dohovorov a protokolov vedie UNEP[4] (program pre životné prostredie). Ich počet prevyšuje 220 a väčšina z nich má odvetvový charakter.
Aby tieto zmluvy bolo možné aj efektívne vynútiť, je dôležité, aby spĺňali nasledujúce štyri počiatočné požiadavky:
1. Akýkoľvek zmluvný záväzok musí byť uzavretý tak, aby si zmluvné strany plne uvedomovali, aký záväzok na seba preberajú;
2. Obsah akéhokoľvek zmluvného záväzku musí byť zrejmý a definovaný tak, aby jeho splnenie mohlo byť efektívne kontrolovateľné;
3. Kontrolné mechanizmy musia byť nastavené tak, aby zmluvné strany dokázali jasne predvídať následky nedodržania svojich záväzkov;
4. Dodržiavanie zmluvného záväzku musí byť pre strany výhodnejšie ako jeho samotné nedodržiavanie.
Samotné uzavretie zmlúv má teda podstatný význam aj na konečnú vynútiteľnosť daných záväzkov, ktoré pre strany vyplývajú zo zmluvy. V tejto oblasti je veľmi podstatný záujem danej zmluvnej strany pristúpiť k zmluve, keďže mechanizmy kontroly dodržiavania záväzkov sú založené skôr na spolupráci než na konfrontácii. Prevažuje tu metóda nekonfliktnej kontroly plnenia záväzkov(non-confrontational com- pliance mechanism). Hlavným cieľom MEAs je teda rozpoznávať a napomáhať riešeniu zvyčajných problémov, vytvárať určitý mechanizmus vytvárania a adaptácie noriem, a napomáhať určitému vynucovaniu v prípadoch, keď sú štáty páchateľmi aj obeťami súčasne. V tejto oblasti je prijímaných množstvo dohovorov, ako sú napríklad:
• Vienna Convention for the Protection of the Ozone Layer and the Montreal Proto- col on Substances that Deplete the Ozone Layer ( Viedenský dohovor o ochrane ozónovej vrstvy a Montrealský protokol o látkach ktoré porušujú ozónovú vrstvu)
• The Convention on Long-range Transboundary Air Pollution (Dohovor o dlhodobom cezhraničnom znečisťovaní ovzdušia)
• The Framework Convention on Climate Chang and the Kyoto Protocol (Dohovor o klimatických zmenách a Kjótsky protokol)
• The Basel Convention on the Control of the Transboundary Movements of Hazar- dous Wastes and Their Disposal (Bazilejský dohovor o kontrole pohybu cezhra- ničných odpadov a nakladaní s nimi)
• OSPAR Convention on the Protection of the Marine Environment of the North- East Atlantic (OSPAR dohovor na ochranu morského prostredia Severovýchodného Atlantiku)
• Compliance with the 1992 Convention on the Protection of the Environment of the Baltic Sea Area (Helsinský dohovor o ochrane Baltického mora)
• Compliance Control in International Conventions on the Protection of the Marine Environment against Oil Pollution (Medzinárodný dohovor na ochranu morí pred ropným znečistením)
• Comment on the Compliance Control Mechanism within the Framework of the International Whaling Convention (Dohovor na ochranu veľrýb).
Už zo samotných názvov vyplýva, že tieto dohovory reagujú na súčasné problémy, ktorých riešenie je nevyhnutnosťou, zároveň tu možno badať ich vysokú rôznorodosť, čo sa týka obsahu problematiky, ktorej sa venujú. A to je len zopár príkladov. Keďže matéria v tomto smere je rozsiahla, rozhodla som sa venovať aspoň niektorým jej významným súčastiam.
2.2. Kjótsky protokol
Je to protokol k dohovoru UNFCCC.[5] UNFCCC je rámcový dohovor OSN o klimatických zmenách, ktorý zaväzuje svojich účastníkov pripraviť národné programy na zníženie emisií skleníkových plynov a podávať o svojich opatreniach pravidelné správy. Rovnako stanovuje „spoločné, ale odlišné zodpovednosti“ pre rozvinuté a rozvojové krajiny, čím uznáva, že priemyselné krajiny by sa mali postaviť do čela bojov proti zmene podnebia. Taktiež stanovuje právne obmedzujúce podmienky týkajúce sa emisií skleníkových plynov z priemyselných krajín. Uvádza tiež inovatívny mechanizmus založený na trhu – tzv. kjótsky flexibilný mechanizmus – zameraný na udržanie nízkych nákladov na obmedzenie emisií. Priemyselné krajiny ako také musia podľa protokolu znížiť svoje emisie šiestich skleníkových plynov (CO2, metánu, oxidu dusného, hydrofluórokarbónov, perfluórkarbónov a fluoridu sírového) asi o 5 % pod úroveň z roku 1990 v období prvého záväzku od roku 2008 do roku 2012. To však neplatí pre rozvojové krajiny. Tento protokol mal významný vplyv v rámci ochrany životného prostredia keďže k nemu pristúpili mnohé štáty.
2.3. CITES
CITES je označenie pre Dohovor o medzinárodnom obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a rastlín.[6] (Convention on International Trade in Endange- red Species of Wild Fauna and Flora). Ide o významný medzinárodný dohovor, ktorý bol podpísaný dňa 3.3.1973 vo Washingtone. Cieľom dohovoru je postaviť svetový obchod s ohrozenými druhmi živočíchov a rastlín pod spoločnú kontrolu všetkých štátov sveta, tak aby sa dosiahla ich ochrana pred úplným vyhubením vplyvom bezohľadného získavania pre obchodné účely. V súčasnosti k nemu pristúpilo viac ako 160 krajín sveta. Približne 5 000 druhov živočíchov a 28 000 druhov rastlín je pod ochranou CITES. Na Slovensku je dohovor CITES uplatňovaný od roku 1992.
V tejto oblasti sú dôležité hlavne: record- keeping a reporting: vedenie záznamov a výkazov, rovnako aj úloha vnútroštátnych orgánov, ktoré sa podieľajú na kontrole dodržiavania zmluvných záväzkov. Dôležitá je hlavne úloha colných úradov a mnohé obmedzenia dovozu a vývozu, rovnako informovanie verejnosti a monitorovanie úrovne obchodu.
2.4. UNEP
UNEP je program pre životné prostredie vytvorený OSN, v roku 1972 ako prostriedok globálnej ochrany životného prostredia. Má za úlohu stimulovať a koordinovať aktivity rôznych organizácii OSN v oblasti životného prostredia.
K hlavným prioritám UNEP patrí ochrana pôdy, klímy, oceánov a morí, zastavenie odlesňovania, zachovanie biologickej rozmanitosti, zabezpečenie dostatku pitnej vody. Aktivity tejto špecializovanej organizácie OSN zahŕňajú aj: rozvíjanie a rafináciu Manuálu na dodržiavanie a vynucovanie MEAs, usporadúvanie regionálnych workshopov na šírenie základných princípov ochrany životného prostredia, vedenie projektov spojených s dodržiavaním a vynucovaním MEAs.
3. Existujúce mechanizmy na zaistenie dodržiavania MEAs
3.1. Mechanizmy na zaistenie dodržiavania MEAs vo všeobecnosti
Ako som už spomínala na začiatku, mnohé všeobecné nástroje donútenia v medzinárodnom práve sú v oblasti životného prostredia neúčinné. Väčší význam majú spomínané nástroje partnerskej spolupráce. Dôležitá je kontrola plnenia medzinárodných záväzkov, ktorej cieľom je zistenie implementačných deficitov. Túto kontrolu možno vykonávať buď preventívne alebo následne ad hoc. Pokiaľ ide o pomoc pri plnení medzinárodných záväzkov, tá je naplnením princípu spoločnej ale rozdielnej zodpovednosti, ktorý pochádza z konferencie v Rio de Janeiro.[7] Tento princíp vyjadruje skutočnosť, že napriek tomu, že rozvinuté i rozvojové krajiny sú spoločne zodpovedné za globálny stav životného prostredia, nemôžu niesť náklady na jeho ochranu rovnakým dielom, pretože disponujú veľmi rozdielnymi finančnými a technickými prostriedkami a kapacitami. V tejto oblasti rozlišujeme 3 základné formy pomoci:
1. Capacity building – zahŕňa ekologickú výchovu a vzdelávanie, personálne zaistenie;
2. Transfer technológií – zahŕňa podporu účasti rozvojových krajín na technologickom pokroku a poskytovania potrebného know-how;[8]
3. Finančná pomoc, podpora.
Cieľom tejto pomoci je poskytnúť štátu, ktorý z vnútroštátnych faktických či právnych príčin nie je schopný plniť si svoje medzinárodné záväzky, potrebnú pomoc k ich dostatočnému plneniu. Táto pomoc je významná aj z hľadiska monitoringu, keďže v prípadoch, keď štáty poskytujú určitú pomoc, hlavne finančnú, iným štátom, samy majú zvýšený záujem na tom, aby tieto prostriedky boli využité na konkrétny účel na ktorý boli poskytnuté. Preto od štátov vyžadujú, aby im podávali priebežné správy o ich využití.
V prípade medzinárodných zmlúv na ochranu životného prostredia, napriek snahe štátov, však dosť často dochádza k deficitom v implementácii medzinárodných záväzkov, a to z viacerých dôvodov. Súvisí to najmä s nedostatočným administratívnym, hospodárskym a technickým zázemím, ako aj s častou nejasnosťou hmotnop- rávnych ustanovení medzinárodných zmlúv. V prípade MEAs je potrebné ešte podotknúť, že všetky medzinárodné problémy sú určitým spôsobom pospájané a vytvárajú súvislý globálny systém. Riešenia vytvárané MEAs sú však stále jednodimenzio- nálne, sústrediace sa na jeden špecifický problém konkrétnej MEA, keďže v podstate každá MEA bola vytvorená na riešenie konkrétneho problému, čo sa odráža na sile vynucovania, uplatňovania a implementovania MEAs, hlavne na regionálnych a národných úrovniach. Napríklad UNECE (United Nations Economic Commission for Europe) vytvorila smernice pre posilnenie dodržiavania a implementáciu MEAs. Rovnako anglicky hovoriace karibské krajiny vytvorili smernice pre implementáciu. Taktiež bola výynamná iniciatíva krajín Európy v rámci OECD (Organization for economic co-operation and development). Mnoho MEAs taktiež zavádzajú povoľovacie alebo nepovoľovacie komisie, implementačné alebo stále komisie, princípy pre implementáciu špecifických MEAs.
Rovnako mnohé z nich obsahujú nasledujúce ustanovenia, ako sú napríklad:
– pomoc pri vytváraní obsahu a zlepšovanie, ktoré zahŕňa školenie, upovedomovanie verejnosti a vzdelávanie, cez určité zastrešujúce skupiny, splnomocňovanie relevantných osôb z dôvodu zvyšovania kvalifikácie,
– finančná a technická podpora, transfer technológií,
– rozvinutie alebo zavedenie vhodných národných politík a legislatívy prostredníctvom vhodných opatrení,
– hodnotenie efektivity MEA asociáciou strán, zhromaždením strán alebo stranami samotnými,
– príprava a návrh bežných pravidelných národných správ o stave implementácie špecifických MEAs,
– rozvinutie národnej implementácie alebo plánov dohľadu, stratégii, procedúr,
– určenie alebo zavedenie ústredných bodov a kompetentných národných úradov na koordináciu aktivít na vynucovanie zákonov a dohovorov, ako aj na monitoring a hodnotenie implementácie, taktiež na zbieranie, ohlasovanie a analýzu dát,
– účasť, angažovanie sa určitých subjektov ako sú napríklad mimovládne organizácie, ženy, mládež a média na procese upovedomovania a vzdelávania verejnosti,
– podporovanie prístupu verejnosti k administratívnym a súdnym procedúram a
environmentálnym informáciám,
– medzinárodná spolupráca a koordinácia vytváraním komunikačných kanálov a výmena informácii cez relevantné národné a medzinárodné organizácie.
3.2. Reporting – ohlasovanie
V medzinárodnom práve životného prostredia má osobitný význam takzvaná „obli- gation of reporting“ čiže určitá povinnosť ohlasovania. Tieto ohlásenia sa môžu zamerať na dva základné body, a to je:
1. Zameranie na právne a administratívne nástroje, ktoré sú nevyhnutné na implementáciu zmluvných záväzkov stranami;
2. Zameranie na transfer informácie, najčastejšie určitých vedeckých dát, ktoré sa nevyhnutne týkajú otázky životného prostredia.
Často sú obe tieto zamerania v praxi kombinované.
Existujú taktiež dva základné typy reporting-u:
1. Určitý systém ohlásení, ktoré obsahujú potrebné informácie na implementáciu zmluvných záväzkov stranami;
2. Určitý systém ohlásení, ktoré sú potrebné na ďalšiu podrobnejšiu diskusiu štátmi po implementácií.
Pri týchto reporting-och je dôležité hlavne kto ich pripravuje, čo majú obsahovať a určité konečné hodnotenie, posúdenie.
3.3. Inšpekcie a vonkajší monitoring
V oblastí dodržiavania zmluvných záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv týkajúcich sa životného prostredia zohrávajú významnú úlohu taktiež mnohé inšpekcie a vonkajšie monitorovanie, ktorým sa má zabezpečiť dohľad nad dodržiavaním týchto záväzkov. Tento systém sa nazýva aj „fact finding“ čiže určité zisťovanie faktov a stavu, ktorý reálne existuje. V tomto smere sú dôležité hlavne tri procedúry, ktoré sú často uplatňované a to:
1. Procedures for Ascertaining the State of the Environment- procedúry na zistenie stavu životného prostredia;
2. Top-down Compliance Procedure – direktívne dodržiavacie procedury;
3. Other “on site” Inspection Procedures- dalšie inšpekčné procedúry, ktoré sú použiteľné.
Tieto procedúry sa uplatnujú vo všetkých oblastiach práva životného prostredia.
3.4. Technická a finančná podpora
V tejto oblasti sa uplatnujú dve kategórie nástrojov, ktoré majú povahu buď soft alebo hard. Nástroje povahy hard sú väčšinou jednostranné v ich podstate a donucovacie v ich konečnosti a soft sú naopak motivačné v ich podstate a založené na konsenze, taktiež môžu spočívať v obsahovej výstavbe, v transfere technológií alebo v z a- bezpečení finančnej podpory. Neskoršie z nich zahŕňajú taktiež rôzne pôžičky, úvery a granty, často samo implementačné, čo znamená že žiadne špeciálne vynucovacie postupy pre ich implementáciu nie sú potrebné.
V tejto oblasti sa stali hlavnými kanálmi na poskytovanie finančnej a technickej podpory rozvojovým krajinám medzinárodné organizácie, ktorých význam v posledných rokoch podstatne narástol.
Táto finančná a technická podpora má niekoľko aspektov: je prevádzaná za špecifických okolností, explicitne môže byť súčasťou právnych záväzkov rozvinutých krajín, čo je princípom spoločnej no rozdielnej zodpovednosti, alebo môže byť výrazom záväzku spolupracovať. Taktiež tento proces zahŕňa rozvoj stratégií a procedúr zameraných na vysporadúvanie sa s problémami vyplývajúcimi z porušenia záväzkov a táto podpora môže byť poskytovaná ex ante a ex post. V tejto oblasti je významný hlavne Montrealský a Kjótsky protokol a dalšie dokumenty medzinárodných organizácií.
3.5. Compliance mechanism
Compliance mechanism je mechanizmus zriadený stranami medzinárodnej zmluvy, ktorý posudzuje implementáciu záväzkov a ktorý pravidelne ukladá ich vykonanie, navyše často tiež zabezpečuje zmluvným stranám určitú pomoc pri napĺňaní ich záväzkov. Taktiež slúži na posudzovanie, napomáhanie, podporu a ochranu dodržiavania záväzkov identifikovaním ťažkostí, analyzovaním základných problémov a formulovaním určitých riešení. Táto podpora má špecifickú funkciu, keďže napomáha stranám k plneniu ich medzinárodných záväzkov, taktiež využíva národné právne nástroje jednotlivých štátov.
Rovnako v tejto oblasti existujú rôzne špecifické non-compliance[9] mechanizmy, ktoré sú prejavom jednak nedostatku abstraktnej regulácie a nesporových opatrení obsiahnutých v rôznych MEAs, ktoré sú len ťažko aplikovateľné.
4. Vplyv nevládnych organizácií[10] na plnenie medzinárodných záväzkov
V problematike dohľadu nad plnením medzinárodných záväzkov v oblasti životného prostredia majú jednoznačne neopomenuteľný význam mnohé nevládne organizácie, napriek tomu, že nie sú subjektmi medzinárodného práva, keďže ich zakladajúcimi členmi nie sú štáty, ale fyzické a právnické osoby z rôznych štátov. Napriek tomu sa však podieľajú na verejnej kontrole plnenia medzinárodných záväzkov. NGOs zohrávajú podstatnú úlohu v mnohých oblastiach medzinárodného práva, no hlavne v environmentálnej oblasti, keďže svojim pôsobením ovplyvňujú hlavne verejnú mienku a tým aj jednotlivé štáty, ktoré sú signatármi medzinárodných zmlúv. Tieto organizácie je možné členiť podľa viacerých kritérií ako napríklad podľa cieľov a typov aktivít, typu členstva, administratívnej a mocenskej štruktúry, rozsahu aktivít, spôsobu založenia a podobne.
Rola NGOs spočíva hlavne vo veľkom rozsahu, na ktorý majú vplyv, teda sa vzťahujú na relevantné MEAs, ktoré sa týkajú rôznych oblastí. Medzi ich súčasné aktivity patria najmä: spoľahlivá kontrola štátnych aktivít, integrácia nezávislých poznatkov, ktoré pozostávajú z relevantných informácií, integrácia organizácii ktoré sledujú bežný záujem, partikulárna environmentálna ochrana, zdokonaľovanie efektivity kontroly dodržiavania záväzkov participáciou NGOs, transparentnosť dodržiavacích a vynucovacích procedúr a ďalšie aktivity. Dôležitou skutočnosťou je taktiež, že takmer každá medzinárodná konferencia je sprevádzaná taktiež stretnutím nevládnych organizácií.
5. Záver
V posledných rokoch sa stále diskutovanejšou otázkou stáva problematika ochrany životného prostredia a rovnako aj zabezpečenie jej právnej úpravy prostredníctvom medzinárodných zmlúv a náročnosť ich presadzovania. Ide o problémy, ktoré sa týkajú každého rovnako a záujem na ich riešení majú nielen štáty ako také, ale aj samotní občania, keďže tento problém sa ich osobne dotýka. Avšak ako zabezpečiť účinnú úpravu, ktorá by bola nielen prázdnym obsahom, ale jej slová by mali aj reálny význam pre skvalitnenie životného prostredia? Tieto otázky sa stali podstatnou súčasťou medzinárodného práva, keďže vnútroštátne právne úpravy v tejto oblasti často krát zlyhávajú, sú málo efektívne a to z viacerých už spomínaných dôvodov, keďže v tejto oblasti hrajú podstatnú úlohu hlavne finančné prostriedky, ktorými mnohé štáty neoplývajú a nemôžu s nimi efektívne v tejto oblasti disponovať. A práve tu nastupuje medzinárodné právo, avšak aj na tejto úrovni je zabezpečenie plnenia záväzkov málo efektívne, hlavne pokiaľ ide o tradičné prostriedky medzinárodného práva, ako sú sankcie. Pretože často krát štát aj chce naplniť svoj záväzok no z objektívnych dôvodov nemôže. Preto si myslím, že v tejto oblasti je na mieste orientovať sa na nesporové spôsoby vynucovania plnenia záväzkov a hlavne na materiálnu pomoc hlavne rozvojovým štátom. Rovnako orientovať sa na vzájomnú spoluprácu štátov, keďže mnohé z problémov nie sú izolované, naopak presahujú hranice a zasahujú regióny, dokonca sa týkajú celého sveta. Preto by bolo nemysliteľné, aby štáty len slepo plnili záväzky, ktoré sa týkajú bezprostredne ich územia, akoby v nejakom skleníku, kde mimo neho vonkajší svet nejestvuje. No naozaj môže medzinárodné právo v súčasnosti vyriešiť tieto globálne problémy v oblastiach, kde vnútroštátne politiky už toľkokrát zlyhali? Táto problematika je veľmi zložitá, čomu nasvedčuje aj tento výrok, ktorý určite stojí za zamyslenie: „Koncept sankcií leží v centre debaty o účinnosti alebo dokonca o existencii medzinárodného práva.“P
Autor
Katarína Talpašová