V predošlom polemickom-provokatívnom článku(1) autor otvoril tému pôsobnosti a zodpovednosti vyšetrovateľa v trestnom konaní. Na základe dopytovaných otázok sa autor rozhodol pre doplnenie svojej argumentácie. Keďže sa oblasť otázok obmedzila na oblasť kvality a rozsahu právnych odôvodnení rozhodnutí vyšetrovateľa, autor nadviaže práve na uvedenú oblasť.

Špecificky, pre oblasť právneho posúdenia vznesenia obvinenia zo strany vyšetrovateľa, už autor publikoval inde(2), preto bude pokračovať v prezentácií právneho obsahu pri iných rozhodnutiach vyšetrovateľa v trestnom konaní.

Ako už autor naznačil v predchádzajúcom článku, primárnym príspevkom vyšetrovateľa v trestnom konaní je riadne ozrejmenie veci. Rozsah tohto ozrejmenia je samozrejme veľmi rozdielny pri jednotlivých skutkoch, trestnej činnostia dokonca aj pri jednotlivých fázach trestného konania(3). Tak ako je rozsah ozrejmovania rozdielny pri náročnej ekonomickej trestnej činnosti či jednoduchej majetkovej kriminalite, tak možno uviesť, že rozdiely možno badať aj v rozsahu preverovania jednotlivých trestných činov v rámci trestného konania, napr. pred začatím trestného stíhania, po začatí trestného stíhania, po vznesení obvinenia a pod.

V spomínanom článku(4) autor proti sebe postavil uznesenie o vznesení obvinenia a obžalobu a to aj z hľadiska obsahu a rozsahu právnej argumentácie. V nadväznosti na tento postup autor proti sebe postaví rozsudok a meritórne rozhodnutie OČTK, špecificky uznesenie o zastavení trestného stíhania zo strany vyšetrovateľa (teda pred vznesením obvinenia).

Aby autor neduplikoval svoju argumentáciu, a zároveň nadviazal na prezentované postoje, začneme hneď poukazom na ustanovenie, § 162 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého je rozhodovanie rozsudkom vyhradené výlučne do kompetencií súdu. Podľa § 168 Trestného poriadku:„rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak rozsudok obsahuje ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.“ Toto pomerne hutné zhrnutie je súborom požiadaviek na súdne odôvodnenie meritórnych rozhodnutí.

V trestnom konaní sú orgánmi činnými v trestnom konaní vydávané aj iné meritórne rozhodnutia proti ktorým, najmä právni zástupcovia využívajú zákonné prostriedky napr. § 185 ods. 2 Trestného poriadku (sťažnosti proti rozhodnutiu policajta). Autor uznáva kreatívny prístup advokátov, ktorí v trestnom konaní „lišiacky“ presvedčili alebo využili neznalosť orgánov činných v trestnom konaní o analógií medzi rozhodnutiami súdov a rozhodnutiami OČTK. Nie len advokácia požaduje aby sa vyšetrovatelia vo svojich odôvodneniach „do špiku kosti“ ozrejmovali všetky nejasnosti, rozdielnosti, vlastné postupy či podávali rozsiahle právne analýzy a to najmä pod ľúbivými heslami ako zákonnosť, preskúmateľnosť či odôvodnenosť rozhodnutia policajta[5].

Autor nadviaže na publikované postrehy a uvedie, že napr. v prípade zastavenia trestného konania, vyšetrovateľ vydáva uznesenie podľa § 215 ods. 1, ods. 4 Trestného poriadku, avšak napriek skutočnosti, že obsahovú osnovu uznesenia stanovil aj laikom zrozumiteľne zákonodarca ustanovením § 176 ods. 1 Trestného poriadku a z hľadiska autorovho výkladu aj pochopiteľne určil náležitosti odôvodnenia meritórneho rozhodnutia zo strany vyšetrovateľa ustanovením § 176 ods. 2 Trestného poriadku, ktoré na vyšetrovateľa kladie nároky, teda že: „v odôvodnení treba, ak to prichádza podľa povahy veci do úvahy, uviesť najmä skutočnosti, ktoré sa považujú za dokázané, dôkazy o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na ktorých základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti“, v praxi permanentne dochádza k problematickému výkladu.

Čitateľ nemusí byť právnik, aby pochopil rozdiel medzi odôvodnením napr. spomínaného uznesenia o zastavení trestného konania a rozsudkom. Právnik by už ale mohol vedieť, že analogický výklad právnej normy je medzi striktnými právnyminormami vylúčený, nakoľko analógia dotvára len „hluché“ miesta právnej úpravy. Právnici taktiež vedia, že štandardnými výkladovými metódami nie je možné prenášať kompetencie, povinnosti či oprávnenia bez zákonného splnomocnenia z jedného orgánu (v tomto prípade nezávislého súdu) na iný orgán (OČTK).

Často sa tak stáva, že uznesenia vyšetrovateľov sú napádané či dokonca rušené z dôvodu, že vyšetrovateľ rozsahovo nedostatočne resp. vôbec neodôvodnil napr. ako sa vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazovatď..

Autor taktiež v predošlom článku spomenul, že prokurátor je právnym garantom trestného konania a on je ten, kto do trestného konania vnáša skutočnú právnu úroveň. Táto úroveň by mala byť jasne badateľná v o ligu kvalitnejšom odvodňovaní, napr. zastavenia trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 TP, teda v prípadoch, keď prokurátor zastavuje trestné stíhanie vo veci sám, teda v prípadoch, kde bolo v trestnej veci vznesené obvinenie. Možno dôvodiť, že ustanovením § 215 ods. 1 TP zákonodarca doslova požaduje, aby bola kvalita trestného konania pri zastavení trestného stíhania po vznesení obvinenia vyššia. V praxi však prokuratúra elegantnejšie zruší uznesenie o vznesení obvinenia z dôvodu napr. nezákonnosti či predčasnosti a následne vydá pokyn na zastavenie trestného stíhania, pričom kvalitu právnych úvah znovu nesie vyšetrovateľ teda osoba, ktorá v zásade nemá do trestného konania vnášať právny prvok ale „kriminalistickú úroveň“.

Na druhej strane sú sťažnosťami zo strany oprávnených napádané aj také skutočnosti, ako napr. jednotlivé nevysporiadanie sa so základnými zásadami trestného konania podľa § 2 Trestného poriadku, nedostatočné odôvodnenie § 119 Trestného poriadku či všetkých ustanovení § 201 Trestného poriadku, ako „samozrejmú“ súčasť odôvodnenia meritórneho rozhodnutia vyšetrovateľa. Autor samozrejme netvrdí, že uvedené ustanovenia sú z odôvodnenia anblock vylúčené, ale samé o sebe sú podstatnou náležitosťou trestného konania ako takého, avšak ani zákonodarca nepredpokladá ich rigidnú prítomnosť v odôvodnení meritórneho rozhodnutia.

Autor vec vníma tak, že v prípade, ak na vyšetrovateľov kladieme nároky, ktoré kladie zákonodarca jedine na súd, automaticky dôjdeme k určitému stupňu klamania. Úloha vyšetrovateľa a jeho pôsobnosť v trestnom konaní sú totiž v porovnaní so súdom diametrálne odlišné, avšak v niektorýchčinnostiach sa čiastočne prekrývajú napr. v problematike vydávania či odôvodňovania meritórnych rozhodnutí,pričom pre správne pochopenie rozdielnostíje nevyhnutné posudzovať ich v rámci systematiky trestného práva, pôsobnosti, kompetencie a najmä úloh príslušného orgánu v trestnom konaní. Strata zreteľa z týchto požiadaviek vedie k zbytočným pocitom nespokojnosti či nedostatočnej kvality na strane PZ (čo však nie je vždy neodôvodnený pocit) a k nesprávnemu výkladu práva.

V súvislosti s „lišiackymi“ aktivitami advokácie, možnov krátkosti uviesť, aj ďalší prípad. Autor v inom článku poukázal na dobehnutie GP vydaním pokynu ohľadne tzv. biancostažností(6). Aj v tejto súvislosti autor dá do pozornosti postup nie len advokácie, ktorým oprávnení podávajú proti príslušnému rozhodnutiu vyšetrovateľa sťažnosť, avšak jej odôvodnenie podmieňujú doručením spisového materiálu. De facto tak dochádza k umelému predlžovaniu zákonnej lehoty a to z pohľadu autora neodôvodnene. Ustanovenie § 185 Trestného poriadku týkajúce sa sťažností totiž podľa autora dostatočne zrozumiteľne určuje, že ( §185 ods. 1 TP) sťažnosť je opravným prostriedkom proti uzneseniu a nie proti spisu resp. vedeniu trestného konania ako takého. Dokonca aj ustanovenie § 189 TP hovorí pri dôvodoch sťažnosti najmä o nedostatkoch uznesenia a nie trestného konania či trestného spisu[7]. Z pohľadu autora je preto podmieňovania podania odôvodňovania sťažností až po doručení spisového materiálu bez právnej opory a sťažnosť je potrebné vyhodnotiť na škodu osoby, ktorá nesprávne uplatní svoje oprávnenia. Autor podotýka, že napr. obvinený, obhajca, poškodený atď. majú právo na nahliadnutie do spisu (§ 69 TP) avšak toto právo nemá nič spoločné s konaním o sťažnosti voči uzneseniu. Teoreticky by žiadosť o vyhotovenie kópie mohla slúžiť ako podklad k žiadosti o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 TP avšak to nemá s konaním o podaní sťažnosti proti uzneseniu, taktiež nič spoločné.

Autor samozrejme uvedeným poznámkami nemá nič proti kreatívnemu postupu zo strany advokácie, ktorá v rámci zákonných možnosti len maximálne využíva právny priestor na prospech svojich klientov. Uvedený postup je ich právom a taktiež ich povinnosťou. Advokácia dbá na to, aby činnosť OČTK nevybočovala z hraníc práva na ujmu klientov. Jedným dychom však treba dodať, že OČTK sú v trestnom konaní jednak oprávnené ale aj povinné poskytnúť advokácií, len zákonný rámec.Zákonnosť trestného konania sa upevňuje dodržiavaním zákona a jeho vhodným výkladom a nie,(hoci) úprimnou snahou byť pápežskejší ako pápež.

Aby autor zhutnil predkladanú predstavu o rozsahu právnych úvah z pohľadu vyšetrovateľa je potrebné uviesť, že zákonná požiadavka je určená striktne a to tak, aby bolo z právnej úvahy vyšetrovateľa pri meritórnom rozhodnutí jasné, že boli splnené nároky vyplývajúce z ustanovenia § 176 ods. 2 Trestného poriadku, a teda že vyšetrovateľ uvedie právne úvahy, na ktorých základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti. Toto „minimálne penzum“ možno regulárnymi požiadavkami s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho konania navyšovať aj extenzívnejšími výkladovými postupmi, avšak len za predpokladu, akceptácie úloh a činnosti vyšetrovateľa v trestnom konaní, druhom trestného činu v ktorom sa vedie trestné konanie, fázou trestného konania v ktorej sa dané rozhodnutie prijíma a teda odôvodňuje, aby tak editor udržal zákonnosť svojho rozhodnutia. Vyšetrovateľ a orgány činné v trestnom konaní nie sú z povahy veci ani oprávnené vychádzať v ústrety advokácií tam, kde im nevychádza v ústrety ani súd(8). Z pohľadu autora, napr. odôvodňovanie rozhodnutia o odmietnutí trestného konania na úrovni vysporiadania sa s každým návrhom „obhajoby“, odôvodňovaním prípadného nevykonania návrhov či rozsiahlych právnych posúdení veci samotnej s odvolávaním na judikatúru a pod. jenajmä v jednoduchších prípadoch neodôvodnený nadkompetenčný počin a možno ho považovať za zbytočný nadštandard vyšetrovateľa, ktorý je v konečnom dôsledku terčom samotných sťažností(9). Kvalita trestného konania sa jednoducho nemeria úspešnosťou opravných prostriedkov či „akademickou“ kvalitou právnych odôvodnení úplne „odfláknutého“ vyšetrovania.

Poznámky

• 1) http://www.pravnelisty.sk/clanky/a812-vysetrovatel-v-trestnom-konani
• 2) http://www.pravnelisty.sk/clanky/a605-trestnopravny-formalizmus-nas-kazdodenny-no-3
• 3) http://www.pravnelisty.sk/clanky/a688-trestnopravny-formalizmus-nas-kazdodenny-no-8
• 4) http://www.pravnelisty.sk/clanky/a605-trestnopravny-formalizmus-nas-kazdodenny-no-3
• 5) Autor len zdôrazňuje, že spomínané nároky sú imanentnou súčasťou každého zákonného rozhodnutia, avšak v právnom štáte musí mať každá obdobná požiadavka či nárok jasne vymedzený priestor a nemožno ho vykladať tak, že sa doň zmestí „vždy a všetko“.
• 6) http://www.pravnelisty.sk/clanky/a697-par-poznamok-k-bianco-staznostiam-v-trestnom-konani ; http://www.pravnelisty.sk/clanky/a692-bianco-staznost-proti-uzneseniu-v-trestnom-konani ; http://www.pravnelisty.sk/clanky/a693-este-raz-k-bianco-staznosti-v-trestnom-konani
• 7) Samozrejme, pri ustanovení § 189 ods. 1 písm. c) TP možno extenzívnym výkladom dôjsť k názoru, že sťažnosť smeruje aj voči konaniu ako takému a teda nie len voči samotnému uzneseniu. Pri aplikácií takto širokého výkladu by de facto vznikla povinnosť OČTK doručovať spolu s rozhodnutím aj kópiu spisu, aby tak OČTK netajil „porušovanie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo“, čo je samozrejme nezmysel. Ustanovenie § 189 ods. 1 písm. c) TP podľa názoru autora, bez relevantného zdôvodnenia (ktoré má obsahovať sťažnosť) nepredstavuje dôvod, dokonca ani zákon ho nepredpokladá, k predĺženiu lehoty resp. podmienenie plynutia lehoty či dôvodov sťažnosti. Z pohľadu autora, ustanovenie § 189 ods. 1 písm. c) TP je možné podať proti vadnému uzneseniu, avšak predmetom preskúmania má byť samotná vada a nie iniciácia preskúmavania spisového materiálu po vydaní daného uznesenia. Autor samozrejme netvrdí, že sťažovateľ nemá právo dožadovať sa preskúmavania záverov napádaného rozhodnutia ktorému predchádzali procesné chyby, ale len toľko, že samotné náležitosti sťažnosti nemožno podmieňovať doručením spisového materiálu.
• 8) II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04 „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam …“
• 9) Autor poukazuje na skutočnosť, že v niektorých meritórnych uzneseniach vyšetrovateľovsú náležitosti, ktoré tam de jure nepatria, avšak ich prítomnosť v odôvodnení si v rôznej forme presadzujú napr. oznamovatelia (napr. výsluchom) avšak podstatné náležitosti zákonného rozhodnutia chýbajú, sú nejednoznačné, nelogické, či vyslovene nevhodné.

Autor
npor. JUDr. Miroslav Srholec

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a825-vysetrovatel-v-trestnom-konani-doplnenie

Už sme si pomaly zvykli na to, že najmä v slovenskej mienkotvornej tlači sa pojem právny štát vykladá rôznym spôsobom. Dôkazom toho je napríklad Denník N, ktorý dňa 06.03.2020 na strane 3 venoval pozornosť výsledkom parlamentných volieb, ktoré sa uskutočnili dňa 29.02.2020 s názvom „Výmeny nominantov Fica a Danka potrvajú mesiace“, ktorú spracoval reportér Miro Kern (šefredaktor Matúš Kostolný).

Slovenské úslovie hovorí, že na hrubé vrece, hrubá záplata, a predmetný článok akoby predstavoval pomyselné hrubé vrece. Autor reakcie na tento článok nie je voličom strany Smer-SD a to nie len v roku 2020, ale aj v minulosti a nie je ho možné podozrievať, že by sa pokúšal o obhajobu jeho nominantov.

Žiada sa pripomenúť čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý doslovne znie: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“.

Z titulnej strany tohto denníka – Víkendové vydanie 6. Až 8. Marec 2020, ročník 6, číslo 46, vzhľadom na druhú vetu vyššie citovaného článku Ústavy SR vyplýva, že Ústava SR dostala poza uši.

Budeme si všímať iba jednej časti, a to konkrétne stĺpček na strane 3 nazvaný „Všzp, sociálna poisťovňa, úrad práce (dni či týždne)“. Dotknutý reportér uvádza, že „Na výmenu šefov štátnych poisťovní a úradu práce, sociálnych vecí a rodiny stačí rozhodnutie ministra zdravotníctva a sociálnych vecí.“. K uvedenému je potrebné uviesť nasledovné skutočnosti:

1. V organizácii ústredných orgánov štátnej správy SR, na ktorých čele je poverený minister, nepozná taký ústredný orgán ako tvrdí uvedený reportér ministerstvo zdravotníctva a sociálnych vecí, ale sú to dva rezorty, teda dve ministerstvá. Konkrétne sa jedná o ministerstvo zdravotníctva SR a ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Len osoby, ktoré sú poverené vedením týchto ministerstiev majú právo uskutočniť príslušné personálne zmeny za predpokladu, že bude riadne dodržaný právny poriadok SR.

2. Tvrdenie, že stačí rozhodnutie na zmeny v personálnom obsadení prakticky okamžite, je tvrdením, ktoré zavádza právnym primitivizmom a neznalosťou autority Ústavného súdu SR. Už pri tejto príležitosti dávame ctenej redakcii do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu SR pod sp. zn.: Nález Ústavného súdu SR č. k. IV ÚS 478/2011, v ktorom Ústavný súd SR reagoval na ústavnú sťažnosť vtedajšieho generálneho riaditeľa sociálnej poisťovni p. Muňko, keď bol odvolaný z funkcie dňa 27.augusta 2010 a do tejto funkcie bol menovaný p. Ing. Lopatka ako vyplýva z dobovej tlače, osobný nominant p. Ing. Sulíka, návrh predložil p. Mihál. Už pri tejto príležitosti si dovoľujem odcitovať rozhodné právne vety z príslušného nálezu Ústavného súdu SR.

Cit.: „Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 21. júna 2012 nálezom č. k. IV. ÚS 478/2011-51 rozhodol, že základné právo Ing. Dušana Muňka na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd bolo porušené uznesením vlády SR č. 568 z 27. augusta 2010. Zároveň Ústavný súd SR toto uznesenie vlády SR zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.Podľa právneho názoru Ústavného súdu SR má rozhodnutie vlády SR, ktorým odvolala generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne z funkcie (t . j. uznesenie vlády SR č. 568 z 27. augusta 2010) povahu individuálneho právneho aktu. V odôvodnení nálezu Ústavného súdu SR sa v tejto súvislosti konštatuje, že „…vláda musí aj napriek absencii procesných pravidiel explicitne sa vzťahujúcich na jej postup v takýchto a obdobných prípadoch a absencii formálnoprávnych náležitostí takéhoto rozhodnutia pri uplatňovaní svojej zákonom ustanovenej právomoci rešpektovať minimálny štandard procesných práv, ktorý je priamo vyvoditeľný z ústavy (čl. 46 ods. 1)“ (str. 19 nálezu Ústavného súdu SR). K minimálnemu štandardu procesných práv podľa názoru Ústavného súdu SR predovšetkým patrí:

· povinnosť orgánu verejnej moci (v tomto prípade vlády SR) oboznámiť dotknutú osobu s dôvodmi, pre ktoré má byť odvolaná z verejnej funkcie,

· povinnosť orgánu verejnej moci (v tomto prípade vlády SR) poskytnúť dotknutej osobe možnosť, aby sa vyjadrila k dôvodom, pre ktoré má byť odvolaná z funkcie.

Vo vzťahu k obsahu uznesenia vlády SR, ktorým bol generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne odvolaný z funkcie, Ústavný súd SR v odôvodnení svojho nálezu uviedol, že toto rozhodnutie (ako individuálny právny akt) „…musí byť predvídateľné, založené na presvedčivých a pre dotknutú osobu zrozumiteľných a jasných dôvodoch, ktoré vládu viedli k uplatneniu jej zákonom zverenej právomoci, t. j. dotknutej osobe musí byť zrejmé, z akých dôvodov ju vláda z verejnej funkcie odvolala.“ (str. 20 nálezu Ústavného súdu SR).

Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že rozhodnutie vlády SR, ktorým odvolala generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne z funkcie (t . j. uznesenie vlády SR č. 568 z 27. augusta 2010) malo obsahovať tieto náležitosti:

· zákonný dôvod na odvolanie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne (§ 122 ods. 10 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení),

· intenzitu porušenia zákonom ustanovených povinností, ktorých sa dopustil generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne,

· stručné a jednoznačné odôvodnenie tohto rozhodnutia vlády SR.

Porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR spočíva teda podľa nálezu Ústavného súdu SR v týchto skutočnostiach:

· v rámci postupu, ktorý predchádzal prijatiu namietaného uznesenia vlády SR neboli dodržané procesné práva odvolaného generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne,

· namietané uznesenie vlády SR neobsahuje dôvody odvolania generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, ani neobsahuje odkaz na príslušné ustanovenie zákona o sociálnom poistení identifikujúce dôvod odvolania generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne.

Odvolaný generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne sa vo svojej ústavnej sťažnosti domáhal aj vyslovenia porušenia ďalších svojich základných práv, predovšetkým podľa čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b) Ústavy SR. V tejto časti Ústavný súd SR nevyhovel ústavnej sťažnosti s odôvodnením, že „…ochranu ústavnosti je nutné spájať s minimalizáciou zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci.“ (str. 22 nálezu Ústavného súdu SR). Zároveň uviedol, že k namietanému porušeniu označených práv nepovažoval za nevyhnutné zaujať meritórne stanovisko predovšetkým z dôvodu, že „…úloha zabezpečiť ich ochranu patrí primárne vláde, ktorá sa s ňou bude môcť opätovne vysporiadať po vrátení veci na ďalšie konanie…“ (str. 22 nálezu Ústavného súdu SR). Ústavný súd SR vychádzajúc z oprávnenia, ktoré mu vyplýva z čl. 127 ods. 2 Ústavy SR rozhodol nielen o zrušení namietaného uznesenia vlády SR „…ale v záujme právnej čistoty aj o jeho vrátení vláde na ďalšie konanie a rozhodnutie…“ (str. 23 nálezu Ústavného súdu SR). Tým sa podľa názoru Ústavného súdu SR vytvorila možnosť, aby sa vláda SR „…vyrovnala s právnou ochranou základných práv hmotného charakteru sťažovateľa.“ (str. 23 nálezu Ústavného súdu SR).

3. Zároveň dávam do pozornosti znenie článku 133 Ústavy SR, ktorý doslovne znie: „Proti rozhodnutiu Ústavného Súdu SR nemožno podať opravný prostriedok.“. Z uvedenej dikcie vyplýva, že rozhodnutie je konečné, účinky právoplatnosti nastávajú dňom doručenia obom účastníkom konania. Z uvedeného teda vyplýva, že proti najvyššej súdnej autorite Slovenskej republiky sa nie je možné chovať spôsobom, že rozhodnutie Ústavného Súdu SR sa nebude rešpektovať, nebude sa ctiť, ale že je to zároveň prejav naplnenia pojmu právny štát.

4. Z vyššie uvedenej analýzy vyplýva, že aj rozhodnutia Ústavného súdu SR pamätajú na to, že jeho rozhodnutie je vykonateľné, ale že je spojené aj s priznaním príslušnej satisfakcie, teda nie len morálneho, ale aj peňažného plnenia. A znova odkazujem na toto rozhodnutie, v ktorom Ústavný súd SR p. Muňkovi priznáva peňažné plnenie cit.:

„1. Základné právo Ing. D. M. na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením vlády Slovenskej republiky č. 568 z 27. augusta 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 568 z 27. augusta 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a vláde Slovenskej republiky na ďalšie konanie. 3. Ing. D. M. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 467,61 € (slovom štyristošesťdesiatsedem eur a šesťdesiatjeden centov), ktoré mu j e vláda Slovenskej republiky p o v i n n á vyplatiť na účet JUDr. M. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .“

Na základe vyššie uvedenej analýzy, jednak rozhodnutia Ústavného súdu SR a tiež bezbrehej formulácie „môžu to urobiť prakticky okamžite“ je možné konštatovať, že rešpektovanie právoplatných rozhodnutí je nie len prejavom vážnosti ochrany ľudských práv a slobôd každého občana, a zároveň výstrahou pred svojvoľnosťou publikovanou v mienkotvornom denníku.

V nadväznosti na vyššie uvedené opakovane upriamujem na rozhodnutie Ústavného súdu SR:

„Ústavný súd SR svojim nálezom č. k. IV. ÚS 478/2011-51 zrušil uznesenie vlády SR č. 568 z 27. augusta 2010, ktorým vláda SR odvolala Ing. Dušana Muňka z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne. Z tohto dôvodu je Ing. Dušan Muňko naďalej de iure generálnym riaditeľom Sociálnej poisťovne, pretože individuálny právny akt, ktorým bol odvolaný, bol zrušený; odo dňa právoplatnosti tohto nálezu (t. j. jeho doručením účastníkom konania) teda pokračuje Ing. Dušan Muňko vo výkone funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, do ktorej bol vymenovaný 21. augusta 2008 uznesením vlády SR č. 501 z 20. augusta 2008.

Z nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že povinnosťou vlády SR po vrátení veci na ďalšie konanie je vec znovu prerokovať a rozhodnúť o nej, pričom je viazaná právnymi názormi Ústavného súdu SR vyjadrenými v náleze č. k. IV.ÚS 478/2011-51 (§ 56 ods. 6 zákona NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov). Z tohto dôvodu sa predkladá vláde SR na schválenie predmetný návrh uznesenia vlády SR.“

Napriek tomu, že odborná verejnosť už spochybnila výmenu na poste sociálnej poisťovne, predmetný mienkotvorný denník nepovažoval za potrebné, aby sa čitateľskej verejnosti ospravedlnil aspoň spresnením svojho názoru. Nakoľko zrejme máme dočinenia aj s pohŕdaním súdu a rešpektovaním spravodlivosti tak ako je to uvedené v platnom znení trestného zákona (zák.č. 300/2005 Z.z.).

Poznámky

Autor
JUDr. Marián Ševčík CSc.

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a821-k-pokrivenym-prejavom-formovania-pravneho-statu

Reforma súdnej mapy bude jedným z nástrojov na dosiahnutie efektívnej justície a pretrhnutie korupčných väzieb v justícii, ako aj na špecializáciu sudcov na hlavné agendy na úrovni okresných aj krajských súdov, na vytvorenie nových súdnych obvodov, vrátane krajských súdov, pri súčasnom znížení počtu súdov, s možnosťou nanovo spustiť výberové konania predsedov súdov pre nové súdne obvody.

Zákonom o zaisťovaní majetku v súlade s medzinárodnými štandardami vyplývajúcimi zo záväzkov Slovenskej republiky v tejto oblasti, vláda SR zabezpečí efektívne vyhľadávanie, zaisťovanie a odnímanie výnosov z trestnej činnosti a zavedenie jasných a účelných pravidiel pre správu zaisteného majetku a nakladanie s ním. Osobitný dôraz sa venuje zamedzeniu účelových prevodov nelegálne získaného majetku vykonávaných s cieľom mariť výkon majetkových trestov uložených v trestnom konaní.

Trestný čin prikrmovania podľa vzoru rakúskej právnej úpravy postihne také korupčné správanie, pri ktorom nie je zrejmá a preukázateľná súvislosť medzi prijatím (poskytnutím) úplatku a konaním v rozpore s povinnosťami, ktoré však môže byť motivované konať v rozpore s povinnosťami. Vláda v tejto súvislosti zváži aj zavedenie trestného činu ohýbania práva podľa vzoru nemeckej úpravy.

Vláda SR zavedie právo sudcu verejne odôvodniť svoje rozhodnutie, ktoré nie je právoplatné.

Ohľadne prokuratúry bude vláda dôsledne trvať na dodržiavaní zákazu negatívnych pokynov a okrem iného v tejto súvislosti preskúma zúženie právnej úpravy § 363 Trestného poriadku tak, aby zodpovedala jej pôvodnému zmyslu.

Prezident Policajného zboru a ďalší vrcholoví predstavitelia PZ a inšpekcie MV SR budú pri prijímaní na vysoké riadiace funkcie podrobení skríningovému vyšetreniu, tzv. detektoru lži. Následne takéto vyšetrenie budú absolvovať minimálne jedenkrát ročne.

Vláda SR príjme potrebné opatrenia na zavedenie efektívneho a účinného finančného vyšetrovania, vrátane organizačného, personálneho a materiálneho dobudovania orgánov ochrany práva s cieľom odčerpať výnosy pochádzajúce z trestnej činnosti, následne používané na páchanie najzávažnejšej trestnej činnosti, vrátane trestnej činnosti s medzinárodným prvkom

Vláda SR príjme opatrenia sa dôslednú a efektívnu aplikáciu trestnej zodpovednosti právnických osôb, vrátane dobudovania potrebných špecializovaných kapacít orgánov ochrany práva. Vláda SR bude viesť nekompromisný a systematický boj proti najzávažnejším formám trestnej činnosti a jej elimináciu na najnižšiu možnú mieru, a to aj skvalitnením trestného konania.

Vláda SR v oblasti boja proti legalizácii príjmov z trestnej činnosti vytvorí legislatívny rámec upravujúci problematiku kryptomien.

Vláda SR presadí zjednodušenie zaisťovania majetku a jeho rozšírenie na viaceré trestné činy korupčného a ekonomického charakteru.

Ak tajné služby zistia korupčné správanie verejných funkcionárov, budú povinné takéto zistenia odstúpiť orgánom činným v trestnom konaní.

Vláda SR sa zasadí o to, aby podnikateľské subjekty a iné inštitúcie boli povinné uhrádzať faktúry podľa poradia, a akom boli zavedené do účtovníctva. Zasadí sa o to, aby svojvoľné nezaplatenie faktúry bolo trestným činom.

Každý výsledok operatívneho preverovania alebo operatívneho rozpracovania podozrenia z trestnej činnosti bude možné ukončiť len po preskúmaní prokurátorom. V týchto prípadoch bude mať prokurátor právo nariadiť vyšetrovanie alebo skrátené vyšetrovanie.

Vláda SR podporí princíp tzv. silného úradníka tým, že rozšíri inštitút zastavenia trestného stíhania v prípade podplácajúcich páchateľov, ktorí sa ku skutku priznali a skutok oľutovali, ale až v štádiu, keď súd právoplatne rozhodne o vine páchateľa, ktorý úplatky alebo iné nenáležité výhody prijímal. Zároveň presadí tresty pre páchateľov nepriemej korupcie na úrovni priamej korupcie.

Vláda SR zavedie pravidlo, že ak priamy aktér usvedčí tohto, kto dáva alebo berie úplatok, súčasťou rozhodnutia bude finančná kompenzácia pre navrhovateľa (vo výške 50% z výšky úplatku), ktorú zaplatí iniciátor kurupcie. Obdobný princíp bude vláda aplikovať pri boji s daňovými podvodmi.

Rozšíri sa okruh trestných činov, na ktoré bude možné použiť agenta. Zjednotí sa použitie a využiteľnosť informačno-technických prostriedkov na všetky trestné činy, o ktorých sa v rámci ich použitia oprávnené orgány dozvedia, to sa týka aj nasadenia a použiteľnosti informačno-technických prostriedkov podľa osobitného zákona.

Vláda SR vytvorí a sfunkční Úrad na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti.

V súvislosti s páchaním daňovej kriminality sa presadia účinné opatrenia, aby sa do obchodných spoločností nemohli dosadiť tzv. biele kone, ich solventnosť sa bude hodnotiť podľa výšky imania firmy a predchádzajúceho pôsobenia v insolventných firmách, ktoré naakumulovali dlh voči štátu; prepis firmy sa umožní až po kompletnom odovzdaní účtovníctva v elektronickej forme na príslušný daňový úrad a posúdení príslušným orgánom, aby bolo možné aj spätne vyvodiť trestnú zodpovednosť.

Tak ako pre potreby boja s počítačovou kriminalitou, aj na boj s ostatnými formami závažnej organizovanej trestnej činnosti bude nevyhnutné vytvoriť špecializované policajné útvary, ktoré budú spôsobilé vykonávať odhaľovanie a vyšetrovanie na základe najnovších a najmodernejších prostriedkov a informačných techológií.

Vláda SR prehodnotí postavenie a činnosť Úradu inšpekčnej služby a na základe výsledkov analýzy legislatívnymi opatrenami zabezpečí jej väčšiu nezávislosť a efektivitu. Ak z výsledkov anlýz zistí, že najefektívnejšie by zločinnosti príslušníkov bezpečnostných a ozbrojených zborov dokázala čeliť tzv. Generálna inšpekcia ozbrojených zborov, navrhne legislatívne zmeny k jej vzniku. Jej súčasťou by boli aj operatívne zložky v jednotlivých rezertoch.

Vláda SR nepodporí žiadnu snahu o zavedenie aktívnej alebo pasívnej eutanázie alebo asistovanej samovraždy.

Trestná politika štátu a väzenstvo

Vláda SR sa zaväzuje ku komplexnému vyhodnoteniu Trestného zákona a Trestného poriadku a podľa potreby navrhne aj konkrétne návrhy a zmeny.

Vláda SR presadí takú zmenu trestných predpisov, ktorá sa dôsledne vysporiada s obštrukciami obžalovaných v trestnom konaní, zavedie povinné elektronické doručovanie v trestnom konaní, obmedzí opakované vypočúvanie tých istých osôb pri zmene procesného postavenia a umožní, aby legálne získaný informačno-technický prostriedok (ITP) bol automaticky použiteľný aj v inej trestnej veci.

Vláda SR vyhodnotí doterajšiu úpravu pomoci obetiam trestných činov so zameraním sa na reálnu a včasnú dostupnosť právnej a psychologickej pomoci. Vláda posilní postavenie detských obetí v trestnom konaní v záujme ich ochrany a zabezpečenia ich najlpešieho záujmu, s dôrazom na minimalizáciu sekundárnej viktimizácie dieťaťa spôsobenej vykonávaním procesných úkonov, a vytvorí podmienky na koordinovanú multidisciplinárnu spoluprácu participujúcich subjektov v prípadoch násilia páchaného na deťoch.

Vláda SR vyhodnotí a sfunkční laický prvok (tzv. prísediaci) pri rozhodovaní v trestných veciach a zároveň vyhodnotí rozhodovanie samosudcami s ohľadom na hornú hranicu trestnej sadzby pri ukladaní trestov.

Vláda SR zváži zavedenie inštitútu obžaloby vo verejnom záujme v prípadoch domáceho násilia tak, aby vec mohol prerokovať súd aj bez ingerencie orgánov činných v trestnom konaní. Vláda SR následne v súčinnosti s parlamentom zváži zavedenie inštitútu súkromnej obžaloby v trestnom konaní aj bez ingerencie orgánov činných v trestnom konaní, v ktorom budú posudzované vybrané trestné činy týkajúce sa sféry poškodeného podľa vzoru nemeckej právnej úpravy. Vláda SR zároveň podľa vzoru americkej právnej úpravy zváži v súčinnosti s parlamentom zavedenie obžaloby vo verejnom záujme v situáciách, keď je prokuratúra nečinná a štátu vznikla škoda najmä v dôsledku korupcie alebo klientelizmu, vrátane odmenenia osôb, ktoré takúto žalobu podajú, ak bude úspešná.

Vláda SR prehodnotí doterajšiu úpravu odškodňovania obetí násilných trestných činov.

Vláda SR podnikne všetky potrebné kroky k vybudovaniu a fungovaniu detenčného ústavu.

Vláda SR podporuje probačnú službu pri presadzovaní alternatívnych trestov v rámci filozofie restoratívnej justície s osobitným zameraním na odsúdených mladistvých, reálne zabezpečenie intervenčných programov, programov pre páchateľov domáceho násilia, výchovných programov, osobitne v oblasti boja proti extrémizmu a radikalizácii, ale aj v ostatných oblastiach (nap. drogová trestná činnosť, násilné správanie). Vláda bude klásť dôraz na účinnú implementáciu elektronického monitoringu osôb (ESMO).

Vláda SR v súlade s medzinárodnými štandardami zavedie zo strany verejného ochrancu práv pravidelný monitoring dodržiavania práv odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody a na iných miestach, kde je obmedzená osobná sloboda (napríklad prevzatie a držanie osoby v zdravotníckom zariadení s informovaným súhlasom alebo bez neho). Zároveň vláda posilní postavenie verejného ochrancu práv v takých prípadoch, keď existuje podozrenie z excesívneho použitia sily ozbrojenými zložkami.

Vláda SR bude pokračovať v humanizácii a zmierňovaní obmedzení osôb vo výkone väzby a vo výkone trestu v kontexte odporúčaní vnútroštátnych a medzinárodných inštitúcií s osobitným dôrazom na vdelávanie a posilňovanie pozitívnych sociálnych väzieb prostredníctvom zvyšovania dostupnosti foriem kontaktu väznených osôb s rodinou, najmä kontaktu medzi dieťaťom a jeho odsúdeným rodičom.

Vláda SR preskúma zvýšenie ochrany záujmov Slovenskej republiky prostredníctvom trestného práva pred rizikom hybridných hrozieb týkajúcich sa najmä šírenia propagandy a dezinformácií, podpory extrémistických zoskupení a kybernetických útokov.

Kompletné znenie programového vyhlásenia vlády SR schváleného dňa 19.04.2020 možno nájsť tu:

https://rokovania.gov.sk/RVL/Material/24756/1?fbclid=IwAR0hbxvxzkb8HMnB_36ZemorO9SE7K8rxoWxeg3pVBnuO5z__i-nciMoh10

Poznámky

Autor
JUDr. Peter Šamko

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a827-vytah-z-programoveho-vyhlasenia-vlady-sr-tykajuci-sa-trestneho-prava

Na Krajskom súde v Bratislave od roku 2006, teda už 14 rokov, prebieha spor o určenie pravosti prihlásenej pohľadávky, ktorých účastníkom (žalobcom) je bývalý právny zástupca (advokát) obchodnej spoločnosti, na ktorú bol vyhlásený konkurz, a správca konkurznej podstaty úpadcu (žalovaný).

Prihlásená pohľadávka predstavuje odmenu za právne služby, ktoré žalobca poskytol obchodnej spoločnosti do vyhlásenia konkurzu. Existenciu svojej pohľadávky žalobca v konaní okrem iného preukazuje aj písomným uznaním dlhu čo do dôvodu a výšky, ktoré mu dal klient ešte pred vyhlásením konkurzu na základe časovej a vecnej špecifikácie uskutočnených právnych služieb.

Krajský súd v priebehu konania podľa v tom čase platného ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zaujal predbežný právny názor, a to že uvedené písomné uznanie dlhu považuje za absolútne neplatný právny úkon. Hoci tento svoj právny názor súd odôvodnil veľmi nepresvedčivým spôsobom a v zrejmom rozpore s ustálenou judikatúrou súdov Slovenskej republiky, pre žalobcu sa týmto postupom súdu, ktorým došlo k popretiu právnej domnienky existencie dlhu založenej písomným uznaním dlhu dlžníkom, výrazne zhoršila procesná situácia, keďže súd svojím predbežným právnym posúdením veci fakticky preniesol dôkazné bremeno o (ne)existencii dlhu zo strany žalovaného na žalobcu.

Súd žalobcu následne vyzval, aby pod hrozbou zamietnutia žaloby preukázal existenciu svojej pohľadávky za poskytnuté právne služby iným spôsobom, predovšetkým predložením časovej a vecnej špecifikácie právnych služieb.

Na uvedenú výzvu žalobca reagoval vyjadrením, že súdom požadovanú časovú a vecnú špecifikáciu poskytnutých právnych služieb v súdnom konaní ako dôkaz predložiť nesmie, pretože jej obsah je predmetom zákonnej povinnosti mlčanlivosti, ktorou je ako advokát viazaný a bývalý klient ho napriek viacerým jeho žiadostiam tejto povinnosti nezbavil.

Žalovaný správca konkurznej podstaty naopak vyjadril názor, že časová a vecná špecifikácia vykonanej práce pre klienta nie je predmetom mlčanlivosti advokáta. Podľa jeho názoru, ktorý si bez akéhokoľvek odôvodnenia osvojil aj krajský súd, ak by aj časová a vecná špecifikácia vykonanej práce vyhotovenej pre klienta bola predmetom mlčanlivosti, na uvedenú situáciu je potrebné aplikovať § 23 ods. 5 zákona o advokácii(1), podľa ktorého advokát nemá povinnosť zachovávať mlčanlivosť v konaní pred súdom alebo iným orgánom, ak predmetom konania je spor medzi ním a klientom alebo jeho právnym nástupcom.

Následne na základe žiadosti žalobcu predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory uznesením č. 40/11/2011 prijalo stanovisko k výkladu inštitútu mlčanlivosti advokáta upraveného v § 23 zákona o advokácii, podľa ktorého má žalobca, vzhľadom na charakter súdneho sporu, postupovať v súlade s § 23 ods. 5 zákona o advokácii.

V nadväznosti na uvedené stanovisko predsedníctva Slovenskej advokátskej komory, krajský súd na pojednávaní v predmetnej právnej veci vyjadril nasledujúci právny názor k uvedenej otázke mlčanlivosti advokáta: „Podľa názoru súdu vzhľadom na ust. § 23 ods. 5 zákona o advokácii, v tomto prípade advokát nemá povinnosť zachovávať mlčanlivosť, pretože predmet sporu je medzi ním a právnym nástupcom klienta.“

Domnievam sa, že uvedený právny názor súdu aj predsedníctva Slovenskej advokátskej komory, ktorý ani jeden z uvedených orgánov nijako neodôvodnil, je nesprávny, pretože je v zrejmom rozpore s platným právnym poriadkom.

Podľa § 23 ods. 1 zákona o advokácii je advokát povinný zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie, ak osobitný predpis na úseku predchádzania a odhaľovania legalizácie príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 Advokátskeho poriadku je advokát povinný zachovávať mlčanlivosť o všetkých veciach, o ktorých sa dozvedel pri výkone advokácie (§ 23 zákona), ako aj osobných údajoch chránených osobitným zákonom.

Na otázku, či časová špecifikácia vykonanej práce vyhotovená pre klienta je predmetom mlčanlivosti advokáta podľa § 23 ods. 1 zákona o advokácii a § 9 ods. 1 Advokátskeho poriadku, je potrebné odpovedať jednoznačne áno. Povinnosť zachovávať mlčanlivosť „o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa (advokát) dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie“ (§ 23 ods. 1 zákona o advokácii) či „o všetkých veciach, o ktorých sa dozvedel pri výkone advokácie“ (§ 9 ods. 1 Advokátskeho poriadku) logicky zahŕňa aj časovú špecifikáciu práce vykonanej pre klienta, pretože táto obsahuje časovú a vecnú konkretizáciu právnych služieb poskytnutých klientovi, teda skutočnosti súvisiace s výkonom advokácie. Časová špecifikácia vykonanej práce navyše obsahuje informácie dôverného charakteru, ktorých sprístupnenie tretej osobe môže (bývalému) klientovi spôsobiť ujmu.

Právny názor, podľa ktorého je v predmetnom súdnom spore, resp. v akomkoľvek inom obdobnom incidenčnom spore, v otázke povinnosti mlčanlivosti advokáta potrebné postupovať podľa § 23 ods. 5 zákona o advokácii, t. j. považovať správcu konkurznej podstaty za klienta či právneho nástupcu klienta (úpadcu), je v zjavnom rozpore s viacerými právnymi predpismi, ustálenou judikatúrou a v neposlednom rade aj s právnou logikou.

V uvedenej či obdobnej právnej veci v žiadnom prípade nejde o spor advokáta a klienta, resp. právneho nástupcu klienta. Účastníkom súdneho konania (žalovaným) nie je (bývalý) klient žalobcu (obchodná spoločnosť v konkurze – úpadca), ale správca konkurznej podstaty. V predmetnom (incidenčnom) súdnom konaní o určenie pravosti prihlásenej pohľadávky teda žalobca nie je v spore s (bývalým) klientom (klient žalobcovi pred vyhlásením konkurzu pohľadávku žalobcu za poskytnuté právne služby písomne uznal čo do dôvodu aj výšky a na prieskumnom pojednávaní žalobcom uplatnenú pohľadávku nepoprel), ale so správcom konkurznej podstaty uvedenej spoločnosti (úpadcu), ktorý má samostatnú právnu subjektivitu oddelenú od právnej subjektivity úpadcu (bývalého klienta).

Ako uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 17/98 z 27. mája 1998, vyhlásením konkurzu nestráca úpadca právnu subjektivitu, teda ani spôsobilosť byť účastníkom konania a procesnú spôsobilosť (spôsobilosť samostatne konať pred súdom).

Keďže žalobcov (bývalý) klient vyhlásením konkurzu ako právny subjekt nezanikol a vzhľadom na skutočnosť, že predmetné konkurzné konanie voči úpadcovi stále prebieha, je logické a zrejmé, že objektívne nemôže mať právneho nástupcu. Právny názor vyjadrený krajským súdom, že žalovaný je „právnym nástupcom“ úpadcu (t. j. právneho subjektu, ktorý stále existuje), nemá oporu v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky, ustálenej judikatúre súdov, v právnej vede a ani v racionálnom uvažovaní, a preto je arbitrárny.

V tejto súvislosti je tiež potrebné poukázať na znenie § 23 ods. 2 prvá veta zákona o advokácii, podľa ktorého pozbaviť advokáta povinnosti zachovávať mlčanlivosť môže klient a po smrti či zániku klienta iba jeho právny nástupca. Právnym nástupcom advokátovho klienta teda z hľadiska jazykového a logického výkladu cit. ustanovenia zákona o advokácii môže byť len taký právny subjekt, ktorý vstúpil do práv a povinností klienta po „smrti“ klienta (ak klientom bola fyzická osoba) alebo „zániku“ klienta (ak klientom bola právnická osoba).

Pojem „právny nástupca klienta“ uvedený v § 23 ods. 5 zákona o advokácii je v súlade s metódou systematického výkladu právnych noriem ako aj z hľadiska teleologického (e ratione legis) výkladu potrebné vykladať v kontexte cit. znenia § 23 ods. 2 zákona o advokácii, čo nepochybne vylučuje, aby žalovaný (správca konkurznej podstaty) bol právnym nástupcom právneho subjektu (úpadcu), ktorý nezanikol, keďže právne stále existuje a v zmysle cit. judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky si úpadca aj po vyhlásení konkurzu naďalej zachováva svoju právnu subjektivitu aj spôsobilosť byť účastníkom konania a procesnú spôsobilosť (spôsobilosť samostatne konať pred súdom).

Správcu konkurznej podstaty nemožno považovať ani za zástupcu úpadcu. Podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, ktorý sa na predmetné konkurzné konanie aplikuje, má správca konkurznej podstaty ako zvláštny procesný subjekt v konkurznom konaní samostatné postavenie ako voči úpadcovi, tak voči konkurzným veriteľom a nie je ho možné považovať za zástupcu konkurzných veriteľov a ani za zástupcu úpadcu.(2)

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodujúci ako súd dovolací v rozsudku sp. zn. 1 M Obdo V 10/2006 z 31. júla 2007 konštatoval, že v incidenčnom spore je správca konkurznej podstaty v postavení účastníka konania so všetkými právami a povinnosťami v zmysle procesných predpisov upravených v Občianskom súdnom poriadku.

Z uvedeného je zrejmé, že predmetný súdny (incidenčný) spor medzi žalobcom a žalovaným o pravosť pohľadávky prihlásenej v konkurznom konaní nie je sporom medzi advokátom a klientom alebo jeho právnym nástupcom v zmysle § 23 ods. 5 zákona o advokácii. Ako advokát je preto žalobca v súdnom konaní povinný zachovávať mlčanlivosť v súlade s § 23 ods. 1 zákona o advokácii a § 9 ods. 1 Advokátskeho poriadku.

Postup krajského súdu založený na svojvoľnom výklade § 23 ods. 5 zákona o advokácii, ktorým krajský súd, pod hrozbou zamietnutia žaloby, nútil žalobcu ako stranu sporu porušiť povinnosť mlčanlivosti advokáta, ktorá mu vyplýva zo zákona o advokácii a Advokátskeho poriadku, je z uvedených dôvodov nezákonný, porušujúci základné právo advokáta ako strany sporu na spravodlivý súdny proces a zároveň aj základné právo jeho (bývalého) klienta na právnu pomoc.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedené v náleze sp. zn. III. ÚS 566/2016, že k prelomeniu ochrany súkromia, vrátane dovoleného zásahu do povinnosti mlčanlivosti, môže zo strany verejnej moci dôjsť iba celkom výnimočne, ak je to nevyhnutné a účel sledovaný verejným záujmom nie je možné dosiahnuť inak. Pri nedodržaní niektorej podmienky ide o zásah protiústavný. Preto ak právny poriadok pripúšťa prelom do tejto ochrany, uskutočňuje sa tak iba a výlučne v záujme ochrany demokratickej spoločnosti (napr. II. ÚS 28/96).

Obdobne aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 3533/18 konštatoval, že povinnosť mlčanlivosti je základným predpokladom pre poskytovanie právnej pomoci a tým aj nevyhnutnou podmienkou fungovania demokratickej spoločnosti. Advokáti totiž v demokratickej spoločnosti vykonávajú zásadnú úlohu, obhajobu strán sporu v súdnom konaní, ktorú by neboli schopní zabezpečiť, pokiaľ by nemohli zaručiť dôvernosť výmeny informácií (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Michaud proti Francúzsku zo 6. decembra 2012, č. sťažnosti 12323/11). Výkon profesie advokáta teda vychádza z dôverného vzťahu medzi advokátom a klientom a z dôvery klienta v mlčanlivosť advokáta (napr. nález sp. zn. IV. ÚS 799/15). Svojím významom je teda mlčanlivosť advokáta súčasťou práva na spravodlivý proces (porovnaj uznesenie sp. zn. III. ÚS 3988/13).

Ústavný súd Českej republike v uvedenom náleze tiež zdôraznil, že povinnosť mlčanlivosti advokáta ako predpoklad pre riadny výkon advokácie, a teda aj nevyhnutná podmienka fungovania demokratickej spoločnosti, má nepochybne ústavnoprávny rozmer. Všeobecné súdy totiž majú povinnosť poskytnúť ochranu osobám, ktoré prostredníctvom mlčanlivosti advokáta čerpajú základné právo na právnu pomoc. V prípadoch neprípustného prelomenia mlčanlivosti advokáta, čo by základu advokátskej profesie, však dochádza tiež k zásahu do práv advokátov, pretože je im dotknutá dôvera, na ktorej je vybudovaný vzájomný vzťah advokáta a jeho klientov. Uplatňovaním vlastného základného práva na výkon advokácie, podľa článku 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd („Listina“), teda advokát zástupne uplatňuje aj základné právo svojich (dotknutých) klientov na právnu pomoc podľa článku 37 ods. 2 Listiny, pretože obidve základné práva sú v takomto prípade dotknuté súčasne (pozri nález sp. zn. II. ÚS 889/10).

V konaniach, v ktorých jednou zo strán sporu je advokát, pričom predmet sporu sa akokoľvek dotýka zákonnej povinnosti mlčanlivosti, sú súdy povinné postupovať s mimoriadnou starostlivosťou tak, aby neprípustným spôsobom, t. j. v rozpore s kritériami legality, legitimity a proporcionality, nezasiahli do práv advokáta a jeho klientov.

Poznámky

• 1) Zákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.
• 2) Stanovisko občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR zo 17. júna 1998, Cpjn 19/98, č. 52, XiX, Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk 7/1998. In: Ďurica, Milan: Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii. Eurokódex, 2006, s. 150.

Autor
JUDr. Martin Buzinger PhD.

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a828-mlcanlivost-advokata-v-incidencnom-spore

Mojim úmyslom je vyvolať týmto príspevkom odbornú diskusiu o tzv. syndróme zavrhnutého rodiča v (ďalej aj ako „SRZ“)(1) z pohľadu trestno-právneho posúdenia takéhoto konania rodiča dieťaťa, ktorý, zjednodušene povedané, emočne zneužíva dieťa používajúc ho ako „zbraň“ proti druhému rodičovi, najčastejšie v dôsledku hnevu (ba často až nenávisti) spôsobeného rozvodom, resp. rozchodom s ním a s tým súvisiacimi spormi (úprava styku a zverenie do starostlivosti, vysporiadanie majetku a pod.).

Syndróm zavrhnutého rodiča je termín, ktorý vytvoril americký psychiater Richard A. Gardner na začiatku 80. rokov a definoval ho ako poruchu, ktorá sa prejavuje tým, že dieťa sústavne a neodôvodnene zľahčuje a uráža jedného z rodičov. Jej príčinou má byť kombinácia faktorov, najmä indoktrinácia zo strany druhého rodiča (takmer výhradne ako súčasť sporu o zverenie dieťaťa do starostlivosti po rozvode rodičov) a vlastné pokusy dieťaťa ohovárať jedného z rodičov.(2) Ešte lepšie tento fenomén vystihol Jedlička, podľa ktorého syndróm zavrhnutého rodiča je jedna z foriem psychického týrania dieťaťa spadajúceho pod syndróm zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa, tzv. Syndróm CAN („ChildAbuse and neglect“), ktorý sa vyznačuje tým, že dieťa je proti jednému rodičovi popudené do takej miery, že samo aktívne začne vyvíjať takú vlastnú dynamiku postojov voči druhému rodičovi, že ho nakoniec úplne odmietne a zavrhne.(3)

Pokiaľ teda má ísť o analýzu takéhoto konania manipulujúceho rodiča, už z citovaného odborného výkladu danej problematiky je zrejmé, že z pohľadu prípadnej trestnej zodpovednosti je na mieste zaoberať sa možnosťou naplnenia skutkovej podstaty zločinu týranie blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 Trestného zákona, prípadne aj v rámci jeho kvalifikovaných skutkových podstát (ako rozoberám nižšie). Samozrejme, že treba tento škodlivý jav odlišovať pri hodnotení v rámci psychologického a v rámci trestno-právneho posudzovania, keďže s ohľadom na skutkovú podstatu zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby ide o konanie, ktoré predstavuje hrubší stupeň necitlivosti a bezohľadnosti(4). Z tohto pohľadu potom menej závažné prejavy takéhoto konania nebude možné subsumovať pod jednak pod objektívnu stránku ako aj pod subjektívnu stránku tohto trestného činu, keďže manipulácia s dieťaťom v tomto smere nemusí byť zo strany manipulujúceho rodiča vedomá, a teda môže sa diať aj na neúmyselnej (trestnoprávne vyjadrené na nedbanlivostnej) úrovni. Túto však nebude možné stotožňovať s prípadmi, keď manipulujúci rodič účelovo emočne zneužíva svoje dieťa jeho programovaním proti druhému rodičovi a odmieta prevziať zodpovednosť za ničivý vplyv takéhoto jeho správania sa na dieťa. Je úplne zrejmé, že pokiaľ je odcudzenie (zavrhnutie) rodiča výsledkom účelového správania sa druhého rodiča s vedomím a jasným zámerom spôsobiť, aby dieťa zavrhnutého rodiča znenávidelo, je zrejmé, že bude možné konštatovať existenciu vnútorného vzťahu takéhoto manipulujúceho rodiča k spôsobovaniu s tým spojeného psychického utrpenia dieťaťu z hľadiska úmyselného zavinenia, minimálne vo forme tzv. nepriameho úmyslu (pre prípad, že sa tak stane, je s tým manipulujúci rodič uzrozumený(5)). Samozrejme, že v rámci dokazovania by tieto otázky mali byť zásadne objasňované na základe znaleckého dokazovania, najvhodnejšie znalcom z odb. psychológia, ktorý by mal posúdiť mieru takéhoto emočného zneužitia dieťaťa z pohľadu zanechaných deformácii na jeho psychike.

Z hľadiska intenzity takejto manipulácie s dieťaťom prichádzajú samozrejme do úvahy rôzne formy výsledných prejavov. V tom lepšom prípade prebieha situácia podobne ako u ľudí, ktorí sa dlhšiu dobu nestretli, chvíľu spoločne zaspomínajú na spoločné okamihy, ale viac si nemajú čo povedať, pretože žijú odlišné životy, ktoré už nič spoločné nespája. V horších prípadoch nie je dieťa vôbec schopné sa so zavrhnutým rodičom ani porozprávať alebo čo i len byť s ním osamote. V situácii, kedy by malo dôjsť k spoločnému kontaktu, dieťa reaguje prehnane odmietavo až nenávistne, mnohokrát sa dostáva až do amoku a dokonca môže mať vplyvom takto naprogramovaných negatívnych emócií aj psychosomatické prejavy, ako napr. že mu tečie krv z nosa, dusí sa, začne vyvolávať dávenie. Toto všetko môže byť u dieťaťa ako dôsledok jeho emočného zneužívania proti „zavrhnutému“ rodičovi, čo podľa môjho názoru plne spadá pod judikatúrou vyprofilovanú kategóriu tzv. „ťažkého príkoria“(6) spôsobovaného obeti v rámci naplnenia znakov zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby. Podľa môjho názoru je totiž plne dôvodné hovoriť o ťažkom príkorí spôsobenom dieťaťu, keď sa systematickým manipulatívnym konaním zo strany inej osoby (programujúceho rodiča) ochudobní o intenzívny citový vzťah s blízkou osobou (a to nielen výlučne so zavrhnutým rodičom, ale aj s členmi jeho pôvodnej rodiny, ako sú jeho rodičia, teda pre dieťa starí rodičia, ujovia tety, keďže takto zmanipulované dieťa si vzťahuje svoje negatívne až nepriateľské pocity aj na ďalších členov takejto pôvodnej rodiny zavrhnutého rodiča a to bez ohľadu na prechádzajúce láskyplné vzťahy medzi nimi), stratia sa emočné benefity, ktoré sú pre neho s takýmto vzťahom spojené, spôsobuje sa dieťaťu extrémny stres, ktorému je vystavené najmä pri stretnutí sa so „zavrhnutým“ rodičom, nastanú deformácie v emocionálnom vývoji, stratí sa vzorový model zavrhnutého rodiča (otca/matky) pre dieťa, ktorý potrebuje pri sociálnom rozvoji, čo sa prejaví aj v budúcnosti pri budovaní partnerských vzťahov, rodiny a výchovy detí apod..

Je pravdou, že z hľadiska právnej úpravy nie je skutková podstata manipulácie s dieťaťom proti „zavrhnutému“ rodičovi explicitne stanovená avšak podľa môjho názoru najzávažnejšie formy takéhoto konania musia byť subsumované pod hypotézu právnej normy v ust. § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona („Kto blízkej osobe alebo osobe, ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove, spôsobí fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie bitím, kopaním, údermi, spôsobením rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie alebo obmedzuje jej bezpečnosť,“), teda konkrétne sa jedná o spôsobovanie psychického utrpenia „iným správaním“ (oproti v danej právnej norme uvádzaných konkrétnych skutkových konaní), ktoré ohrozuje psychické zdravie týranej osoby – dieťaťa.

Ako som už vyššie naznačil, naplnenie skutkovej podstaty týrania dieťaťa je z hľadiska psychologického posúdenia úzko späté s tzv. „syndrómom CAN“ (z angl. Child Abuse and neglect), ktorý predstavuje súhrn príznakov týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa. Podľa odborníkov „syndróm CAN“ je akákoľvek nenáhodná, vedomá či nevedomá aktivita či neaktivita rodiča či inej osoby voči dieťaťu, ktorá je v danej spoločnosti neprijateľná alebo odmietaná a ktorá poškodzuje telesný, duševný či spoločenský stav a vývoj dieťaťa, prípadne spôsobuje jeho smrť. Zásadným spôsobom ohrozuje zdravý psychický vývoj dieťaťa. Syndróm CAN zahŕňa fyzické týranie, psychické týranie dieťaťa, sexuálne zneužívanie detí, zanedbávanie, psychické preťažovanie detí v rámci vyhrotených rozvodových sporov a iné formy ohrozujúceho prostredia (domáce násilie, závislosť rodičov a i.)(7). To znamená, že pod syndróm CAN jednoznačne spadajú aj prípady psychického týrania dieťaťa zo strany jeho rodiča/rodičov, pokiaľ má takéto správanie sa závažný a veľmi negatívny vplyv na citový vývoj a správanie dieťaťa. Jeho výrazná závažnosť je predovšetkým v tom, že tento štýl týrania nezanecháva na dieťati žiadne viditeľné telesné poranenia. Je skryté, mnohokrát ťažko preukázateľné, zle a ťažko rozoznateľné a samo o sebe neohrozuje život dieťaťa (ak nie je v spojení s telesným týraním).(8)

V rámci spôsobovania psychického utrpenia dieťaťu sa nemôžme baviť len o takých typických vzoroch ako je napr. ponižovanie alebo zosmiešňovanie dieťaťa, ale v kontexte rozoberanej témy psychické alebo duševné týranie mu môže byť spôsobované aj manipulatívnym konaním, ktorým sa dieťa naprogramuje proti doposiaľ jemu blízkej osobe tak, aby ju odmietalo a mnohokrát až doslova znenávidelo, aby sa zrazu stratili všetky dovtedajšie pekné pocity s touto osobou (zavrhnutým rodičom) spojené, aby došlo dieťa o prejavy lásky a náklonnosti tejto osoby, aby sa od nej umelo izolovalo (o násilnej izolácii a o obmedzovaní dieťaťa, ako o znakoch syndrómu zavrhnutého rodiča, výslovne hovorí aj MUDr. Jedlička(9), a tu dávam do pozornosti, že tento skutkový znak je dokonca aj explicitne v ust. § 208 ods. 1 písm. a/ TZ uvedený ako znak konania spôsobujúceho psychické utrpenie na účel naplnenia znakov skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby), čím sa v dieťaťu nesporne vytvára veľmi negatívne napätie. Dieťa je totiž tlačené k tomu, aby sa zrazu správalo k blízkemu človeku (otcovi/matke) inak než to doposiaľ cítilo, a dôsledky tohto celého sa môžu prejavovať na dieťati po celý život.

Z týchto podstatných dôvodov si dovolím tvrdiť, že najzávažnejšie formy správania sa rodiča, prípadne inej blízkej osoby, ktorá má dieťa v každodennej (osobnej) starostlivosti, vedúce k vytvoreniu „syndrómu zavrhnutého rodiča“, sú jednou z foriem psychického týrania dieťaťa, a to aj napriek odporcom voči ustáleniu takejto závažnej sociálnej poruchy a uplatňovania „syndrómu zavrhnutého rodiča“ v súdnej praxi, ktorí tvrdia, že tento termín nie je oficiálne stanovený v platnej 10. medzinárodnej klasifikácii chorôb (ICD – 10), že v medicínskej – psychiatrickej syndromológii, nikdy nebol vedecky preukázaný a pod. S prihliadnutím na všetko vyššie uvedené si dovolím tvrdiť, že takéto názory sú scestné.

V tomto smere si opäť pomôžem tvrdením odborníkov z oblasti psychológie, podľa ktorých tento syndróm sa dá klasifikovať ako DRG – skupina súvisiacich diagnóz, pričom treba určiť hlavnú diagnózu, z ktorej všetky ostatné vychádzajú. Lekár má možnosť identifikovať až šesť rôznych diagnóz, ktoré indikujú problém emočného zneužívania detí. Napríklad diagnózu Z61.0 Strata objektu lásky v detstve alebo F91.0 Poruchy správania, viazané na vzťahy v rodine alebo Z63.5 Rozpad rodiny a odcudzenie.(10)Po stránke medicínskej spadá Syndróm zavrhnutého rodiča do základnej klasifikácie T 74 „Syndrómy týrania“, podpornej klasifikácie Z 55 – 65 „Osoby s potenciálne ohrozeným zdravím vo vzťahu k sociálno-ekonomickým a psychologickým okolnostiam“.(11) Odporcovia „syndrómu zavrhnutého rodiča“ sa odvolávajú aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, že najlepší záujem dieťaťa môže v závislosti na svojej povahe a závažnosti prevážiť nad záujmom rodiča a že ESĽP v tomto ohľade opakovane konštatoval, že článok 8 v žiadnom prípade neoprávňuje rodiča, aby žiadal prijatie takých opatrení, ktoré by poškodzovali zdravie a rozvoj dieťaťa. S týmto všetkým sa ale stotožňujem, vždy je prvoradý záujem dieťaťa a aj keď sa z pomenovania tohto syndrómu zdá, že to je o tom odcudzenom rodičovi, nie je to pravda, vždy sa pri tomto hľadí na škodlivosť manipulácie a duševného zneužívania dieťaťa. Je samozrejmé, že vždy bude potrebné skúmať dôvody negatívneho postoju dieťaťa voči takémuto rodičovi a pokiaľ sú opodstatnené, určite nebudeme hovoriť o druhom rodičovi, ktorý si dieťa bude chrániť, ako o nejakom manipulujúcom trýzniteľovi. Pokiaľ však na odvrhnutie rodiča a vypestovanie si voči nemu odporu, ba až nenávisti, nebol zo strany dieťaťa žiaden legitímny dôvod, bude, a to aj plne v súlade s judikatúrou ESĽP, nutné postihovať takéto konanie manipulujúceho rodiča, pretože práve to je nutné pre ochranu duševného zdravia o správneho rozvoja dieťaťa. Takéto prípady sa v našej spoločnosti sa vyskytujú a určite ich nie je ako šafránu.

Z hľadiska právnej kvalifikácie takéhoto konania, pokiaľ sa samozrejme bavíme o tých najzávažnejších formách tohto druhu emočného zneužívania dieťaťa, je významné prihliadať aj na motív zo strany programujúceho rodiča. Aj podľa Gardnera, je takýmto motívom hlavne pomsta, nenávisť a agresia pociťovaná voči partnerovi a potreba trestať druhého partnera (rodiča)(12), keď je zrejmé, že pomsta „cez dieťa“ je vždy tá najničivejšia. Aplikujúc tento motív pri trestnoprávnom posúdení konania vyvolávajúceho „syndróm zavrhnutého rodiča“ sa podľa môjho názoru dostávame do kvalifikovanej skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 3 písm. b) pri uplatnení § 140 písm. b) Trestného zákona. Vychádzajúc z doktrinálneho výkladu kvalifikačného pojmu osobitného motívu vo forme pomsty podľa § 140 písm. b) Trestného zákona, musí ísť o pomstu ako negatívnu emóciu voči nejakej konkrétnej osobe alebo viacerým konkrétnym osobám ako reakciu na nejakú udalosť alebo okolnosť, pričom táto emócia nevyplýva z morálne ospravedlniteľného citového rozpoloženia, ktoré je vo všeobecnosti spoločnosťou vnímané ako pochopiteľné(13). Ja mám za to, že pri zdravom rozume určite takéto emočné zneužívanie dieťaťa voči druhému partnerovi/rodičovi z dôvodu jeho akéhosi trestania za rozvod/rozchod, resp. za problémy medzi manželmi/partnermi navzájom, nemôže byť morálne ospravedlniteľné, práve naopak, akékoľvek spôsobovanie utrpenia dieťaťu, v rátane jeho emočného zneužívania manipuláciou proti jeho otcovi/matkes motívom trestania a pomsty,je zavrhnutiahodné. Na tento účel si dovolím prepožičať si jeden výstižný citát: „Manipuláciu rodiča s vlastným dieťaťom považujem za najkrutejšiu a najprefíkanejšiu “hru” na zemi.“(14)

V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že vo všeobecnosti je najčastejším aktom pomsty reakcia (odplata) páchateľa za nejakú udalosť alebo okolnosť súvisiacu priamo s obeťou. V prípade emočného zneužívania v rámci manipulácie s dieťaťom voči druhému partnerovi je však obeťou dieťa a objektom pomsty je tento – zavrhnutý – druhý partner; to však neznamená, že o naplnenie pojmu konania v pomste tu nebude môcť ísť. Zákon totiž explicitne neupravuje, že konanie motivované pomstou, ktorým páchateľ naplní znaky trestného činu, musí v rámci tzv. osobitného motívu smerovať výlučne len voči obeti tohto trestného činu. Častokrát sa stáva, že sa páchateľ pomstí niekomu práve tak, že mu ublíži prostredníctvom útoku na blízkeho človeka; určite by potom bolo nelogické, aby sme takéto konanie nemali zaradiť pod osobitný motív konania v pomste. V tomto smere poukazujem aj na výklad k legálnemu pojmu „pomsta“v českej odbornej literatúre, podľa ktorého je pomsta odvetou za nejaké predchádzajúce konanie inej osoby, pričom trestný čin môže byť spáchaný proti tejto osobe, proti osobe jej blízkej alebo proti inej osobe či veci tak, že aby sa to dotklo osoby, ktorej sa páchateľ chcel pomstiť.(15)

V každom prípade týmto krátkym exkurzom v rámci analýzy osobitného motívu v podobe konania v pomste chcem poukázať na skutočnosť, že aplikácia § 140 písm. b) Trestného zákona je plne dôvodná aj pri trestnom čine týrania blízkej osoby a zverenej osoby, teda ako kvalifikovaná skutková podstata tohto trestného činu podľa § 208 ods. 3 písm. b) Trestného zákona, pričom už z povahy takéhoto konania smerujúceho k vyvolaniu „syndrómu zavrhnutého rodiča“ sú zjavné motívy, ktoré rodiča ako bývalého partnera vedú k takémuto správaniu sa a ktoré sú skutočne v drvivej väčšine dôsledkom frustrácie, hnevu, či až nenávisti, voči partnerovi, kladúcemu sa za vinu rozpad manželstva/vzťahu/rodiny.

Záverom už len uvádzam, že pokiaľ je v rámci objektu trestného činu Týranie blízkej osoby a zverenej osoby v prípade detí záujem na ich ochrane pred zlým zaobchádzaním v rámci starostlivosti o nich, nemôžeme „zatvárať oči“ nad takouto formou spôsobovania psychických útrap deťom zo strany rodiča, ktorý chce „vytrestať“ svojho bývalého partnera takýmto zavrhnutiahodným spôsobom, teda že na to využije a zneužije vlastné dieťa. Manželstvo je (bohužiaľ) pominuteľné, ale rodičom je človek na celý život, a je scestné a spoločensky nanajvýš neprijateľné, aby si partneri osvojovali takéto formy „boja“ proti ex-partnerovi a „za trest“ druhého rodiča takýmto spôsobom doslova vymazali zo života ich dieťaťa. Vyššie som podložene popísal, čo všetko sa v dôsledku tohto dieťaťu spôsobuje (už keď neberieme ohľad na spôsobovanie psychickej traumy „zavrhnutému“ rodičovi)a aké následky to v ňom zanecháva, a v tomto kontexte som presvedčený, že záujem na ochrane pred takýmito škodlivými dôsledkami spôsobovanými emočným zneužívaním dieťaťa plne spadá pod objekt skutkovej podstaty trestného činu Týranie blízkej osoby a zverenej osoby.

Poznámky

• 1) v pôvodnom anglickom názve Parental Alienation Syndrome, neskôr Parental Alienation Disorder, v skratke PAS/PAD
• 2) viď: https://sk.wikipedia.org/wiki/Syndr%C3%B3m_zavrhnut%C3%A9ho_rodi%C4%8Da
• 3) MUDr. Jaroslav Jedlička Csc., Syndrom zavrženého rodiče, zdroj: https://iustin.cz/art.asp?art=195
• 4) Zo súdnej praxe č. 3/2007 judikát č. 44
• 5) § 15 písm. b/ Trestného zákona
• 6) Tamtiež
• 7) Z interview s psychologičkou Zorou Duškovou; zdroj: https://region.rozhlas.cz/zora-duskova-sexualni-zneuzivani-je-vrazda-detske-duse-7277059
• 8) ŠPAŇHELOVÁ, Ilona. Dítě a rozvod rodičů. Praha: GradaPublishing, 2010. ISBN 978-80-247-3181-0, s. 41
• 9) MUDr. Jaroslav Jedlička Csc., Syndromzavrženéhorodiče, zdroj: https://iustin.cz/art.asp?art=195
• 10) Z interview so zakladajúcim členom Rady pre práva dieťaťa Jozefom Tinkom, zdroj: https://eduworld.sk/cd/zuzana-granska/2210/jozef-tinka-deti-najviac-trpia-ak-rodicia-o-sebe-navzajom-hovoria-skaredo-ohovaraju-sa-a-zosmiesnuju
• 11) MUDr. Jaroslav Jedlička Csc., Syndrom zavrženého rodiče, zdroj: https://iustin.cz/art.asp?art=195
• 12) Sdružení linka bezpečí. Děti a jejich problémy II. sborníkstudii. Praha: Sdružení Linka bezpečí, 2007, s.99
• 13) Burda, E., Čentéš,J., Kolesár, J., Záhora, J. a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár I. diel. 1. vydanie. Praha : C.H.Beck, 2010, s 1062
• 14) Zuzana Van Hoog, Keď rodič manipuluje vlastné dieťa (alebo syndróm zavrhnutého rodiča), zdroj: https://vanhoog.blog.sme.sk/c/458899/ked-rodic-manipuluje-vlastne-dieta-alebo-syndrom-zavrhnuteho-rodica.html
• 15) Šámal, P. a kol. Trestní zákoník I. § 1 až 139. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, 557 s.

Autor
JUDr. Pavol Gráčik

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a829-syndrom-zavrhnuteho-rodica-z-pohladu-trestno-pravneho-posudenia

Súčasný stav diskusie a najmä prijímaných opatrení pre zvládnutie pandémie nepochybne postavilo nie len pre odbornú ale aj pre laickú verejnosť viacero zásadných otázok a to najmä pre úlohy štátu a jeho miesto pri prijímaní zásadných opatrení.

V stručnosti exkurz do právnej úpravy po zániku sústavy národných výborov, ktoré v pozícii miestnej štátnej správy pôsobili až do prijatia zákona o obecnom zriadení č. 369/1990 Zb. v platnom znení.

Citovaný zákon o obecnom zriadení vytvoril duálnu sústavu verejnej správy na troskách národných výborov, keď obce a mestá v Slovenskej republike boli reprezentované obecnými zastupiteľstvami, starostami / primátormi, a na druhej strane vznikla široko rozvetvená sústava miestnej štátnej správy, ktorú prezentovali predovšetkým okresné úrady v počte 38, obvodné úrady v počte 121 a 17 špecializovaných druhov štátnej správy zriadené na základe dožívajúceho územnosprávneho členenia SR, t.j. okresov v počte 38 a 3 krajských národných výborov, pričom osobitná úprava je pre Hlavné mesto SR Bratislavu a mesto Košice.

Zásadným prelomom proti existujúcemu stavu, ktorý prezentovala roztrieštená miestna štátna správa bol v roku 1996 prijatý zákon č. 222/1996 Z. z. a tiež zákon č. 221/1996 Z. z..

Pozornosť teba upriamiť len na zákon č. 222/1996 Z. z., ktorý v danej časovej realite uskutočnil miestnu koncentráciu štátnej správy, keď pod okresné úrady subsumoval všetky špecializované štátne správy s výnimkou daňových a policajných orgánov s cieľom sprehľadniť sústavu orgánov verejnej správy predovšetkým pre jeho adresáta, t.j. pre občanov SR a právnické osoby pôsobiace na území SR, tak aby boli pokryté rozhodujúce funkcie orgánov verejnej správy pre všetky alternatívy, ktoré sa v živote štátu vyskytnú nielen v čase mieru, ale aj mimoriadnych situácii.

Okresné úrady v danom prípade boli nie len pôsobiace paralelne popri organizácii ústrednej štátnej správy, teda ústredné orgány štátnej správy priamo oslovovali okresné úrady a postavenie štatutárneho zástupcu okresných úradov malo za základnú úlohu a cieľ koordinačnú funkciu na príslušnom území okresu voči občanom, právnickým osobám a tiež voči ústredným orgánom štátnej správy i krajským úradom.

Uvedený model bol zrušený na základe zásadnej novelizácie zákona č. 222/1996 Z. z. a to tým spôsobom, že okresné úrady boli zrušené, boli nahradené sústavou 50-tich obvodných úradov bez právnej subjektivity, pričom tieto úrady nekopírovali územnosprávne členenie SR, ktoré bolo zavedené zákonom č. 221/1996 Z. z..

Následne keď sa preukázal model obvodných úradov a následných vznik špecializovanej štátnej správy z odborov okresných úradov ako nefunkčný postupne nastal proces obnovovania, kreovania okresných úradov v pôvodnom konštrukte len s tou výnimkou, že v podmienkach Hlavného mesta Bratislava vznikol jeden okresný úrad, rovnako tak aj v podmienkach mesta Košice jeden okresný úrad.

V súčasnosti je možné konštatovať, že prenos niektorých kompetencií zo zrušených okresných úradov na obce a mestá práve pre také citlivé oblasti ako sú mimoriadne situácie medzi ktoré patrí pandémia vytvoril stav, keď sa vyžaduje zvýšené úsilie oboch častí verejnej správy, teda miestnej štátnej správy a obcí a miest, aby sa prekonali disproporcie pri umelom prekonávaní kompetenčných otázok.

Starostovia a primátori obcí a miest SR majú unisono jednoznačne známu realitu, že to čo nie je upravené pre oblasť činnosti miestnej štátnej správy patrí obciam.

Až po tomto exkurze je možné polemizovať s oprávnenosťou záverov publikovaných v dennej tlači, konkrétne v denníku SME dňa 17.04.2020 na strane 11 s bývalým splnomocnencom vlády SR Viktorom Nižňanským o jeho názore, keď kladie rečnícku otázku či bude štát ochotný vzdať sa moci, ktorú vsunul pod základný názov článku „Všemohúci štát sa vyčerpal“.

Pri zrušení okresných úradov bývalý vládny zmocnenec stál od počiatku pri zrode. Už v tom čase vo svojom projekte decentralizácie určil limity moci štátu a zároveň limity pre obce a mestá, ale bez náležitého finančného krytia. Uvedený projekt tak ako bol postupne uvedený do života a mal krátku životnosť len determinoval slabosť miestnej štátnej správy pre mimoriadne situácie. Aj preto je na mieste otázka či vyčerpal štát projekt zrušenia okresných úradov a zriadenia obvodných úradov, projekt Viktora Nižňanského, alebo až projekt Koronavírus.

Na takto položenú otázku dávajú odpoveď udalosti, ktoré v tejto mimoriadnej situácii sú, keď sa ukazuje, že len silná organizačná jednotka dokáže zvládnuť bez chaotických prvkov túto pandémiu a ukazuje sa, že koordinačná funkcia prednostov okresných úradov a tiež aj krajských úradov (ak je mimoriadna situácia nad rámec jedného okresu) bola tým konštrukčným momentom, keď prednosta koordinoval všetky odbory okresného úradu tak, aby sa sústredili sily i finančné prostriedky na zvládnutie mimoriadnej situácie. Aj preto neobstojí súčasný stav, že ministerstvo zdravotníctva a pod neho podliehajúce subjekty vie vybaviť pracovníkov zdravotníctva príslušnými zdravotnými prostriedkami a domovy sociálnej starostlivosti (bývalé domovy dôchodcov) vzhľadom na to, že sú pod gesciou ministerstva sociálnych vecí a rodiny, túto prioritu nemajú.

Z uvedeného teda vyplýva, že keď pozeráme na ústavu SR konštruktívnym pohľadom, z ktorej vyplýva, že všetci sú si pred zákonom rovní a štát môže konať len na základe zákona sa ponúka záver, že štát sa nevyčerpal, ale štát bol oslabený nezmyselnou rekonštrukciou štátnej správy prezentovanú zrušením okresných úradov podľa zákona č. 222/1996 Z.z..

Dávam do pozornosti, že prednostovia okresných úradov boli menovaný vládou SR , účty skladali vláde SR a vláda SR mohla sa oprieť o funkčnosť zákona č. 222/1996 Z.z., čo sa potvrdilo pri zvládnutí povodňových situácii v časovom úseku rokov 1996 – 1998.

Zlepšovať v činnosti miestnych orgánov štátnej správy je vždy tvorivý priestor, ale znefunkčňovanie nastaveného modelu, ktorý vo svojom zákonnom vyjadrení mal aj poistku v tom slova zmysle, že pre všetky okresné úrady bol stanovený časový rámec dvoch kalendárnych rokov, aby sa vyhodnotila opodstatnenosť modelu ako celku a územného riadenia osobitne. K tomuto vyhodnoteniu nedošlo, ale nastúpil prvok deštrukcie od roku 2004, ktorý následne ukázal svoju neživotaschopnosť.


Záverom sa žiada poznamenať, že múdry sa učí na chybách iných subjektov s tým, že aby sa pochybenia z minulosti neopakovali pre súčasnosť napríklad cez pôdu Únie miest ako nového subjektu popri Združení miest a obcí (ZMOS).

Poznámky

Autor
JUDr. Marián Ševčík CSc.

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a830-k-niektorym-otazkam-ulohy-statu-pri-zvladnuti-pandemie-koronavirusu

Programové vyhlásenie vlády SR, okrem iného, uvádza, že vláda zváži zavedenie trestného činu ohýbania práva do Trestného zákona a to podľa vzoru nemeckej právnej úpravy.

Nezaškodí preto, pozrieť sa aspoň v stručnosti na úpravu a výklad tohto trestného činu v Spolkovej republike Nemecko a zamyslieť sa nielen nad tým, aké sú možné úskalia definovania tohto trestného činu, respektíve jeho dokazovania, ale aj nad tým, či je zavedenie tohto trestného činu do Trestného zákona Slovenskej republiky nevyhnutné a či konania, ktoré má pokrývať, nie sú postihnuteľné už aj existujúcimi trestnými činmi.

Pokiaľ ide o názov tohto trestného činu tak možno hovoriť o prekrucovaní (prekrúcaní, prekrútení) práva, či ohýbaní práva, avšak v právnych podmienkach Slovenskej republiky by bol zrejme najvýstižnejším názvom trestný čin zneužitia práva alebo trestný čin zneužitia zákona.

Podľa § 339 trestného zákona Spolkovej republiky Nemecko sa trestného činu prekrúcania práva (Rechtsbeugung) dopustí sudca, iná úradná osoba alebo zmierovací sudca, ktorý sa pri pojednávaní alebo rozhodovaní v právnej veci (vo veci práva) dopustí prekrúcania (ohýbania) práva (zneužitia zákona) v prospech alebo na ujmu inej strany (zvýhodňuje alebo poškodzuje niekoho koho sa jeho konanie, či rozhodnutie dotýka) s tým, že trestná sadzba trestu odňatia slobody je vo výmere od jedného roku do päť rokov.

Objektom tohto trestného činu je ochrana výkonu spravodlivosti, či záujem na riadnom uplatňovaní (výklade) právnych noriem štátu a to nielen v súlade s ich jazykovým vyjadrením, ale aj v súlade s ich významom (obsahom), či účelom.

Subjekt trestného činu prekrúcania práva

Z definície trestného činu prekrúcania práva možno zistiť, že sa netýka iba konania a rozhodovania sudcov, ale týka sa fakticky rozhodovania verejných činiteľov (napríklad aj prokurátora), ako aj iných osôb, ktoré môžu vykonávať relevantnú rozhodovaciu činnosť v právnych veciach (napríklad rozhodcov rozhodujúcich v rozhodcovskom konaní). Pokiaľ sa teda ministerstvo spravodlivosti nechalo opakovane počuť, že by malo ísť o trestný čin, ktorý by mal výhradne dopadať na rozhodovanie sudcov, tak zostalo nevysvetliteľným prečo by to tak malo byť. V právnych veciach totiž rozhoduje celé spektrum verejných činiteľov, či aj iných osôb a preto, ak by mal byť tento trestný čin zavedený do nášho právneho poriadku, nie je odpostatneným zužovať subjekt tohto trestného činu iba na sudcov. Subjekt tohto trestného činu by mal byť vymedzený tak, že sa ho môže dopustiť akýkoľvek verejný činiteľ (napríklad sudca, prokurátor, policajt, notár, súdny exekútor, primátor, pracovník katastra nehnuteľností s rozhodovacou právomocou, minister, pracovník správcu dane s rozhodovacou právomocou, pomerne široké rozhodovacie právomoci má napríklad aj vyšší súdny úradník a podobne), prípadne aj iné osoby, ktoré nemusia mať nevyhnutne pri rozhodovaní postavenie verejného činiteľa, ale môžu rozhodovať o podstatných právnych otázkach (napríklad rozhodca v rozhodcovskom konaní, či správca konkurznej podstaty).

Páchateľom, či spolupáchateľom trestného činu prekrútenia práva môže byť iba špeciálny subjekt, avšak nie je vylúčené, aby iná osoba bola v postavení účatníka na tomto trestnom čine (napríklad advokát, ktorý úmyselne poskytne sudcovi návod na zjavne nesprávnu aplikáciu právnej normy v prospech jeho klienta, respektíve napríklad oznamovateľ, ktorý po dohode s policajtom uvedie úmyselne nepravdivé informácie o údajnej trestnej činnosti inej osoby, ktoré následne policajt úmyselne využije na vznesenie obvinenia, hoci vie, že trestné oznámenie je lživé, respektíve vie, že doposiaľ nemá žiadne dôkazy o trestnej činnsoti inej osoby).

Trestný čin prekrútenia práva možno spáchať aj nepriamo, t. j. ako tzv. nepriamy páchateľ. Napríklad v senátnej veci predseda senátu úmyselne oklame prísediacich ohľadne podstatných právnych skutočností prejednávaného prípadu, čím ich fakticky ovplyvní tak, že hlasujú za určité rozhodnutie, ktoré sa prieči zákonu, avšak sám predseda senátu hlasuje proti nim, proti ich rozhodnutiu s výsledkom, že zostane prehlasovaný (na stranej jednej predseda senátu hlasoval za zrejmý výklad právnej normy, na strane druhej však nepriamo úmyselne spôsobil, že výsledok rozhodovacieho procesu bol v rozpore s obsahom právnej normy).

(Kolektívny páchateľ) Pokiaľ bude náš zákonodarca koncipovať skutkovú podstatu trestného činu prekrútenia práva, nemal by zabúdať aj na to, že pri verejných činiteľoch môže existovať aj kolektívne rozhodovanie. Typickým je to v prípadoch, keď súd rozhodnuje v senáte (napríklad na odvolacom, či dovolacom súde). Vzhľadom k tomu, že napríkald v trestnom konaní je porada senátu neverejná a o obsahu porady sú účastníci povinní zachovávať mlčanlivosť (ide o zákonom stanovenú povinnosť mlčanlivosti) nebude jednoduchým v trestnom konaní dokazovaním ustáliť kto zo senátu ako hlasoval. Som názoru, že neverejnú poradu senátu treba zachovať (inak zaujímavým problémom je aj to, či možno utajovaným spôsobom vyhotovovať obrazovozvukové nahrávky z porady senatu ako dokazovanie možnej trestnej činnosti členov senátu pri rozhodovaní, nakoľko by sa takýmto spôsobom obchádzala zákonom uložená povinnosť mlčanlivosti).

Na strane druhej by však bolo vhodným, aby aj v trestnom konaní zákonodarca pristúpil k tomu, že umožní zverejnenie nesúhlasného stanoviska prehlasovaného člena senátu, ktoré by sa doručovalo spoločne s rozhodnutím väčšiny. Takáto zmena právnej úpravy by bola vhodná aj v prípade, ak sa trestný čin prekrútenia práva do našej právnej úpravy vôbec nezavedie (prehlasovaný člen senátu by mal mať právo na zverejnenie svojho disentu).

Objaktívna a subjektívna stránka trestného činu prekrúcania práva

Pokiaľ ide o objektívnu stránku trestného činu prekrúcania práva, tak nemecké znenie skutkovej podstaty tohto trestného činu hovorí, že špeciálny subjekt sa dopustí „prekrúcania (ohýbania) práva (zneužitia zákona). Nemecký Trestný zákon už ďalej nevysvetľuje (ani v náznakoch), čo sa rozumie pod „prekrúcaním práva“, t. j. o čo v skutočnosti ide. Zákonodarca teda použil značne vágny právny pojem, ktorý nie je v zákone bližšie definovaný a výklad tohto pojmu je ponechaný na rozhodovaciu činnosť súdov. Zrejme je zbytočné uvádzať, že výklad neurčitého pojmu „prekrútenia práva“ v zmysle tejto skutkovej podstaty trestného činu je v nemeckej aplikačnej praxi pomerne sporný a právna veda nezriedka napáda výklad tohto pojmu, či jeho zužovanie rozhodovacou činnosťou vrcholových súdov v Spolkovej republike Nemecko.

Vo všeobecnosti možno preto uviesť aspoň niektoré vodítka využívané pri stanovení hraníc výkladu pojmu „prekrútenie práva“.

Ohýbanie (prekrúcanie) práva v zmysle § 339 nemeckého trestného zákona je úmyselné nesprávne vyloženie (uplatnenie) práva verejným činiteľom alebo rozhodcom pri konaní alebo rozhodovaní prípadu (veci) v prospech alebo na úkor inej osoby (ide o tzv. zvrátenú spravodlivosť).

Podstatným (zásadným) vodítkom tu je, že trestnoprávne postihnuteľným podľa tohto trestného činu nemôže byť len porušenie zákona (samé osobe – bez ďalšieho). Tento záver je logický aj v našich právnych podmienkach, nakoľko sám zákonodarca predpokladá, že rozhodovacia činnosť verejných činiteľov môže byť aj chybná, zaťažená nesprávnym postupom, respektíve mylná a preto zákonom upravil celý systém riadnych ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré slúžia na nápravu možných skutkových a právnych pochybení pri rozhodovaní. Pokiaľ teda zákonodarca počíta s možnými chybami orgánov aplikujúcich právo pri konaní ako aj pri rozhodovaní a stanovuje spôsob ich možnej nápravy, potom len obyčajné (normálne) porušenie zákona, chybný výklad právnej normy, nesprávne hodnotenie dôkazov, či nedotatočne vykonané dokazovanie, nemôžu, samé osobe, napĺňať znaky skutkovej podstaty žiadneho trestného činu a to ani trestného činu prekrútenia práva. Zákonodarca totiž počíta s tým, že aj sudca, či iný verejný činiteľ môže byť osoba omylná, chybujúca a preto za obyčajné omyly, chyby, nesprávne výklady právnej normy nemôže byť vyvodzovaná trestnoprávna zosdovednosť (napríklad ak prokurátor zruší uznesenie policajta postupom podľa § 230 ods. 2 písm. e) Tr. por. ako nezákonné, neznamená to, že bude nutné policajta trestnoprávne stíhať za trestný čin prekrútenia práva, pretože iba porušenie zákona, bez ďalšieho, nie je trestným činom).

Čo je teda to ďalšie, čo by malo pristúpiť k porušeniu zákona, či nesprávnemu výkladu zákona, aby už mohlo ísť o testnoprávnu problematiku. Aby mohla byť naplnená skutková podstata trestného činu prekrúcania práva musí ísť, v zmysle nemeckej právnej úpravy, o úmyselné vážne (podstatné) ignorovanie zmyslu (účelu) právnej normy, či jej úplné ignorovanie pri rozhodovaní. K porušeniu zákona, či výkladu právnej normy proti jej zmyslu alebo účelu musí preto pristúpiť úmyselné zavinenie rozhodovacieho subjektu, teda vedomosť o tom, že zneužíva právnu normu, aby svojím rozhodnutím úmyselne poskytol neoprávnenú výhodu, či neoprávnenú ujmu adresátovi rozhodnutia ako aj to, že ide o zásadné (podstatné) porušenie výkladu právnej normy, ktoré celkom určite môže ovplyvniť výsledok rozhodovacieho procesu verejného činiteľa.

Pre naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu prekrútenia práva nebude preto stačiť ani úmyselné nesprávne aplikovanie právnej normy, ak toto pochybenie nie je závažné (podstatné pre rozhodnutie), ale pôjde napríklad iba o úmyselne nesprávny výklad právnej normy v nepodstatnej čiastkovej otázke, ktorá nemala žiadny alebo len zanedbateľný vplyv na celkové rozhodnutie. Nemecká judikatúra uvádza, že o tom, či došlo k podstatnému (zásadnému) porušeniu zákona, sa musí rozhodnúť na podklade celkového posúdenia objektívnych a subjektívnych okolností.

Trestný postih by sa mal preto obmedzovať iba na závažné vedomé pochybenia (úmyselné rozhodovanie proti zmyslu zákona napríklad za využitia irelevantných úvah) motivované snahou zvýhodniť alebo poškodiť adresáta rozhodovania. Podľa nemeckej judikatúry, by mali byť trestnoprávne sankcionovaní len tí páchatelia, ktorí sa úmyselne a v podstatnom smere odvrátia od slov a zmyslu zákona.

Nemecká judikatúra zdôrazňuje, že nestačí napríklad iba absurdný výklad zákona, ale musí zároveň dôjsť aj k vedomému (úmyselnému) znužitiu práva (prekrúteniu práva), teda k zjavnému nesprávanmu uplatňovaniu zákona v tom smere, že neoprávnene zvýhodňuje alebo znevýhodňuje účastníka konania. Verejný činiteľ musí konať úmyselne, vedome nesprávne, musí teda prinajmenšom pripustiť možnosť, že jeho, v konkrétnom prípade, použitý právny názor je nekonzistentný (napríklad nie je rovnaký aký využil v obdobných prípadoch v predchádzajúcich svojich rozhodnutiach a svoju zmenu názoru žiadnym spôsobom neodôvodnil), pričom si zároveň musí byť vedomí zásadného významu prekrúteného výkladu práva. Hrubý nesprávny výklad právnej normy by mohol naznačovať úmyselné zavinenie, avšak nemusí to byť pravidlom (závažné nesprávne porušenie výkladových pravidiel môže byť aj nedbanlivostné, spôsobené napríklad nevzdelanosťou, či neskúsenosťou verejného činiteľa).

Pokiaľ bude výklad právnej normy sporný, nakoľko samotné znenie zákona bude nejasné, umožňujúce rôzny výklad, a nebude existovať k výkladu takejto spornej právnej normy žiadna ustálená judikatúra, potom chýbné rozhodnutie verejného činiteľa nebude môcť byť nikdy trestnoprávne postihnuteľné, pretože verejný činiteľ musí rozhodnúť aj v takýchto prípadoch, a nie je možné mu vytýkať, že nekoršie rozhodnutie, napríklad nadriadeného orgánu označilo takýto jeho výklad za nesprávny.

Verejný činiteľ teda fakticky úmyselne zneužije konkrétnu právnu normu tak, že použije taký výklad právnej normy, ktorý sa evidentne prieči účelu právnej normy a to s cieľom zvýhodniť alebo poškodiť toho, koho sa rozhodnutie verejného činiteľa môže dotýkať (napríklad sa takto zvýhodní konkrétna strana súdneho sporu alebo v prípravnom konaní osoba podozrivá zo spáchania trestného činu, strana sporu v rozhodcovskom konaní, daňový subjekt v daňovom konaní a podobne). Nemecká odborná verejnosť pripomína, že samotná túžba alebo myšlienka verejného činiteľa konať spravodlivo alebo robiť správnu vec nevylučuje trestný postih za spáchanie trestného činu prekrútenia práva (to, že verejný činiteľ napríklad vznesie obvinenie konkrétnej osobe bez dôkazov, nakoľko je presvedčený, že spáchala trestný čin a „nemôže jej to prejsť“, teda nevylučuje spáchanie trestného činu prekrútenia práva).

Pokiaľ hovoríme o prekrútení práva (právom myslíme v naších právnych pomeroch publikované právne predpisy a na ne nadväzujúcu judikatúru), tak nemusí ísť iba o úmyselné zneužtie hmotného práva (napríklad úmyselné nesprávne uplatňovanie zákona, úmyselné využitie výkladu už zrušeného právneho predpisu, ktorý nie je celkom obsahovo totožný s novým právnym predpisom, prípadne úmyselné opomenutie konkrétneho právneho predpisu pri rozhodovaní), ale môže ísť aj o úmyselné znužitie procesného práva, ktoré má alebo reálne môže mať následne bezprostredný vplyv na rozhodnutie (napríklad úmyselné spôsobovanie prieťahov v konaní, úmyselné nezískanie, ignorovanie, či zatajovanie dôkazu, či už usvedčujúceho alebo vyviňujúceho).

V zmysle nemeckého výkladu skutkovej podstaty trestného činu prekrútenia práva by bolo možné, v našich právnych pomeroch, považovať za spáchanie tohto trestného činu napríklad situáciu, ak by policajt po začatí trestného stíhania vedeného vo veci bol síce činný, avšak úmyselne by vykonával nezmyselné procesné úkony s cieľom aby sa podozrivá osoba vyhla obvineniu, t. j. procesné úkony, ktoré by nesmerovali k dôslednému objasneniu stíhaného trestného činu a jeho páchateľa a to s úmyslom, aby napokon došlo k premlčaniu trestného stíhania (policajt by síce formálne postupoval v intenciách slov zákona, vykonával by procesné úkony, avšak konal by zjavne proti zmyslu, účelu – duchu zákona, ktorého cieľom je riadne a pokiaľ možno rýchle odhalenie páchateľa a jeho následné trestné stíhanie a nie naťahovanie času s cieľom dosiahnuť premlčanie trestného stíhania). Obdobná situácia je možná aj v konaní pred súdom, keď niektorí sudcovia využívajú v senátnych veciach inštitút prísediaceho k tomu, aby prostredníctvom neho odročovali hlavné pojednávania z dôvodu neprítomnosti prísediaceho (napríklad prísediaci bol opakovane oboznámený predsedom senátu, že nemusí chodiť na hlavné pojednávania, nakoľko sa hlavné pojednávanie konať nebude, a procesným stranám zase predseda senátu na pojednávaní povedal, že prísediaci sa nedostavil, napríklad z dôvodu choroby, alebo aj bez ospravedlnenia a preto sa nemôže vo veci konať). Súd teda vo veci priebežne konal, napríklad vykonal šestnásť pojednávacích dní, avšak iba pri dvoch z nich sa aj skutočne konalo a dokazovalo. Takto postupne predseda senátu spôsobil prieťahy v konaní, ktoré boli spôsobené nezávisle na konaní obžalovaného a jeho obhajcu a následne ich súd musel kompenzovať pri rozsudku a to znížením trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby (čo bolo napokon aj cieľom konajúceho predsedu senátu a znamenalo uloženie podmienečného trestu odňatia slobody namiesto nepodmienečného). Zjavne aj tu by sa dalo hovoriť o zneužívaní práva zo strany predsedu senátu, o prekrútení zmyslu zákona, keď sa pojednávania nemajú vykonávať iba preto, aby sa štatisticky vykazovala činnosť sudcu, ale majú sa vykonávať preto, aby sa na nich viedlo dokazovanie a vec bola rozhodnutá v primeranej lehote.

Pokiaľ bol v slovenskom denníku publikovaný prípad, v ktorom išlo o korupciu policajta s tým, že Špecializovaný trestný súd uznal policajta vinným a odvolací súd zrušil tento odsudzujúci rozsudok, nakoľko bol názoru, že „odpočúvanie“ bolo v rozpore so zákonom a práve toto zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu dával denník do súvisu s trestným činom prekrúcania práva, tak je nutné uviesť, že zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa z dôvodu možnej nezákonnosti niektorého zo získaných dôkazov by nemohlo naplniť skutkovú podstatu tohto trestného činu, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je, na podklade odvolania, preskúmať aj konanie ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, t. j. posúdiť aj zákonnosť získania dôkazov. Odvolací súd je preto oprávnený, ale aj povinný preskúmať spôsob nadobudnutia, či získania dôkazu a môže dospieť aj k záveru, že určitý dôkaz bol získaný nezákonne (a tento svoj záver vysvetliť vo svojom rozhodnutí). Skutočnosť, že súd prvého stupňa, politici, či novinári majú iný právny názor, neznamená, že zo strany odvolacieho súdu išlo o zneužitie práva, či o zjavné a podstatné porušenie (prekrútenie) zákona.

Pokiaľ bude do nášho právneho poriadku zavedený trestný čin prekrútenia práva, tak bude zrejme nutné neustále zdôrazňovať a vysvetlovať, že súd (a to dokonca ani Špecializovaný trestný súd) nie je určený na boj s kriminalitou (súd nie je orgán činný v trestnom konaní, nemá dôkazné bremeno ohľadne viny a nie je ani predĺženou rukou, či spolupracovníkom prokurátora, či polície) a súdne konanie nie je konaním, ktoré je určené na to, aby boli vyhlasované výhradne odsudzujúce rozsudky, respektíve aby bolo automaticky súdnym výrokom o vine „potvrdené“ všetko čo predloží polícia prokurátorovi a prokurátor súdu. Konanie pred súdom je priestor pre prokurátora, aby prezentoval dôkazy o vine obžalovaného, pričom pokiaľ dôkazné bremeno ohľadne viny neunesie, je spravodlivým rozhodnutím aj rozhodnutie oslobodzujúce. Zrušenie odsudzujúceho rozsudku, či rovno oslobodenie obžalovaného na podklade vlastného hodnotenia dôkazov a ich zákonnosti, ktoré sa môže odlišovať od názoru súdu prvého stupňa (či od názoru médií a politikov) nemožno preto nikdy, samé osobe, považovať za naplnenie skutkovej podstaty trestného činu a to ani trestného činu prekrúcania práva (samozrejme, mýliť sa môže aj odvolací súd a preto zákonodarca na nápravu možných právnych omylov zaviedol inštitút dovolania, pri ktorom má minister spravodlivosti výrazné kompetencie na napadnutie právoplatného rozhodnutia súdu).

Aby sa dalo hovoriť o zneužití práva v takýchto prípadoch, muselo by ísť o evidentné (hrubé) popretie zákona, o taký výklad právnej normy, ktorý neznesie ani minimálne kritériá logického výkladu (je nezmyselný), respektíve o situáciu, kedy by rozhodnutie žiadny výklad právnej normy, či hodonotenie dôkazov ani neobsahovalo a bolo by tak zjavne svojvoľné. V takomto prípade by sa dalo hovoriť o možnom naplnení skutkovej podstaty trestného činu prekrútenia práva. To sa však netýka iba oslobodzujúcich rozsudkov, či rozhodnutí, ktoré zrušujú odsudzujúce rozsudky, ale aj opačnej situácie, t. j. rozsudkov o vine, či rozhodnutí, ktorými sa zrušujú oslobodzujúce rozhodnutia (či rozhodnutí o vzatí do väzby). Skutkovú podstatu trestného činu prekrúcania práva by v trestnom konaní mohli napĺňať napríklad aj bezdôvodné výroky o vine (ale napríklad aj nepodložené vzatie obvineného do väzby s vymyslenými, skreslenými dôvodmi väzby, respektíve s neuvedením žiadnych konkrétnych dôvodov a to napríklad aj zo strany sťažnostného súdu) motivované prehnanou snahou napríklad „zapáčiť“ sa médiám, či politickej „nálade“ a to bez ohľadu na produkované dôkazy. Tento záver platí hlavne na tzv. mediálne sledované prípady, v ktorých médiá často vynášajú odsudzujúci rozsudok bez ohľadu na zabezpečené dôkazy a ich kvalitu (vierohodnosť) a nezriedka už v začiatkoch vyšetrovania chcú mať skutočného, či domnelého páchateľa vo väzbe a fakticky „tlačia“ políciou, prokurátora a súd k rozhodnutiu, ktoré bude súladné s ich postojmi (a často sa stane, že orgány činné v trestnom konaní, či sudca tomuto tlaku podľahnú a rozhodnú nie podľa toho, čo je v spise, ale podľa toho, čo sa píše v novinách).

Trestný čin prekrúcania práva a judikatúra

Pokiaľ ide o rozhodovanie verejného činiteľa (napríklad sudcu, či prokurátora) a to síce v súlade s právnou normou, avšak v rozpore s judikatúrou, tak je nutné uviesť, že nič nebráni tomu, aby sa napríklad sudca odchýlil od judikatúry vrcholových súdov (judikatúrou tu mám na mysli riadne publikovanú ustálenú judikatúru, nie ojedinelé rozhodnutie), ak tento svoj odklon vo svojom rozhodnutí náležite a podrobne vysvetlí (práve takýmto spôsobom dochádza k zmenám v judikatúre, či k potrebnej „diskusii“ o práve medzi súdmi – k uvedenému pozri bližšie Bobek, M. a kol.: Judikatura a právní argumentace. 2 vydání. Praha: Auditorium, 2013).

Z hľadiska trestného činu prekrúcania práva by teda nemalo byť problematickým, ak verejný činiteľ rozhodne proti judikatúre. Problém by mohol nastať vtedy, ak by verejný činiteľ úmyselne ignoroval judikatúru (vedel by o nej, ale rozhodol by v rozpore s ňou, aby vyhovel konkrétnej procesnej strane), prípadne by ju úmyselne v rozhodnutí dezinterpretoval, respektíve by ju bez náležitého vysvetlenia odmietol použiť.

Zaujímavou problematikou sú aj rôzne stanoviská, ktorými môže byť ten ktorý verejný činiteľ pri svojom rozhodovaní viazaný, a to za situácie pokiaľ rozhodne v rozpore s nimi. Napríklad stanoviská generálneho prokurátora sú záväzné pre všetkých prokurátorov a predpokladá sa, že sa nimi budú riadiť. Na strane druhej, môže existovať iný orgán verejnej moci, ktorý označí takéto stanovisko za právne nesprávne. Takýto prípad nastal napríklad pri stanovisku generálneho prokurátora, ktorý sa týkal výkladu znakov skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu, ktoré označili súdy (a to vrátane nejvyššieho súdu) za nesprávny. Pokiaľ by prokurátor postupoval v rozpore so záväzným stanoviskom generálneho prokurátora, avšak v súlade s právnym názorom súdov na toto stanovisko, zrejme len ťažko by sa dalo dospieť k záveru, že zneužil právo v zmysle trestného činu prekrúcania práva, keď nevykladal trestný čin úverového podvodu aj naďalej v súlade so stanoviskom generálneho prokurátora.

Trestný čin prekrútenia práva a trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa

Rozdiel medzi trestným činom prekrútenia (ohýbania, či znužitia) práva (zákona) a trestným činom zneužívania právomoci verejného činiteľa možno zrejme vidieť v tom, že pri trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa je nutné, aby verejný činiteľ vyslovene porušil zákon (vykonávanie právomoci spôsobom odporujúcim zákonu v zmysle § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák.) alebo prekročil zákon (prekročil svoju zákonnú právomoc v zmysle § 326 ods. 1 písm. b) Tr. zák.), kým pri trestnom čine prekrútenia (znužitia) práva nejde o „klasické“ porušenie zákona a ani o prekročenie právomoci, ale ide o vedomé zneužitie (využitie) výkladu právnej normy v zjavnom rozpore s jej účelom s cieľom zvýhodniť alebo poškodiť adresáta rozhodnutia verejného činiteľa. Pri trestnom čine prekrútenia práva ide preto fakticky stále ešte o rozhodovanie v medziach zákona, avšak proti jeho zmyslu.

Na strane druhej je možné pripustiť aj taký výklad, že žiadny rozdiel medzi týmito trestnými činmi v skutočnosti nie je, nakoľko v slovenských právnych podmienkach je možné skutkovú podstatu trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. vykladať aj tak, že zahŕňa nielen „tvrdé“ porušenie zákona (konanie proti slovám zákona), ale aj obchádzanie zákona, či jeho zneužitie, čo by sa dalo vyvodiť výkladom slov „vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu“. Zákonu totiž odporuje aj úmyselný nesprávny výklad zákona, ktorý je síce v jeho slovných hraniciach, ale priečí sa jeho zmyslu (obsahu, účelu).

Problematickým by mohol byť, v našich právnych pomeroch, aj vzájomný vzťah trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a nového trestného činu prekrúcania práva, nakoľko ich jednočinný súbeh by bol zrejme vylúčený z dôvodu špeciality s tým, že špeciálnym ustanovením by tu bol asi trestný čin prekrúcania práva, ktorý by bol formulovaný užšie (t. j. len na zneužitie výkladu obsahu právnej normy).

Dokazovanie a trestný čin prekrúcania práva

Pokiaľ ide o dokazovanie trestného činu prekrúcania práva, tak, ak bude tento trestný čin zavedený do Trestného zákona, bude zaujímavé sledovať postup pri dokazovaní znaku „prekrúcania (ohýbania) práva“. Ako už bolo uvedené, tento pojem zahŕňa hlavne znužitie práva, zneužitie konkrétnej právnej normy na rozhodnutie, ktoré obsah právnej normy nepredpokladá, či úplne popiera.

Policajt pri začatí trestného stíhania vo veci bude preto musieť formulovať skutok tak, aby z neho bolo zrejmé, že došlo k zneužitiu práva, t. j. skutok by mal obsahovať aspoň v hrubých rysoch aj správny výklad právnej normy, od ktorého sa mal verejný činiteľ (nemusí to byť iba sudca) úmyselne odkloniť. Nasledovať by malo dokazovanie, pričom bude niekedy problematickým určiť, akými dôkaznými prostriedkami by sa mal objasňovať znak „prekrútenie práva“. V totmo smere budú v konaniach predkladané rôzne odborné posudky, či odborné vyjadrenia a to od právnikov, vysokých škôl, záujmových organizácií a podobne, ktoré budú ozrejmovať výklad právnej normy zo svojho pohľadu a podľa toho, či ich do spisu zakladá obvinený, respektíve policajt sa budú spravidla líšiť aj ich závery (znalecké dokazovanie je nutné odmietnuť, nakoľko by sa fakticky znalecky dokazovali právne otázky, čo by bolo v rozpore s Trestným poriadkom). Do určitej miery pri tomto trestnom čine teda neplatí zásada, že súd (a v širšom zmysle aj orgán činný v trestnom konaní) pozná právo (a publikovanú judikatúru), nakoľko v takomto konaní by sa malo dokazovať čo právo v skutočnosti je a či nebolo verejným činiteľom pri rozhodovaní zneužité.

Navyše, zrejme nikto nepochybuje o tom, že zavedenie trestného činu prekrúcania práva by na našom území spustilo vlnu trestných oznámení (na takéto oznámenie by fakticky stačil len iný právny názor, než sa objavil v rozhodnutí), ktoré by podávali hlavne osoby, ktorým napríklad nebolo v súdnom či inom konaní vyhovené (t. j. verejný činiteľ nerozhodol podľa ich predstáv), respektíve by trestné oznámenia podávali aj iné osoby, ktorých sa napadnuté rozhodnutie verejného činiteľa síce vôbec netýkalo, avšak boli by s takýmto rozhodnutím nespokojní (napríklad politici, novinári, kverulanti a podobne), čim by mohlo dôjsť nielen k zahlteniu polície, ale hlavne by takéto konanie o trestnom oznámení slúžilo ako akési ďalšie opravné konanie, v ktorom by sa mimo klasické riadne a mimoriadne opravné prostriedky preskúmavala opätovne (dokazovaním) správnosť pôvodného právneho názoru, postupu a rozhodnutia verejného činiteľa.

Ako to asi vyzerá v nemeckej praxi (s množstvom na seba nadväzujúcich konaní) možo ilustrovať na nedávanom zaujímavom prípade z roku 2018, v ktorom bolo vedené trestné stíhanie (na podklade trestného oznámenia advokátov poškodeného XY) pre podozrenie zo spáchania trestného činu prekrúcania práva, ktorého sa mali dopustiť prokurátor a sudca z mesta Chemnitz a to na tom skutkovom základe, že prokurátor navrhol a sudca vydal príkaz na zatknutie osoby XY (ako podozrivého z násilného úroku voči inej osobe, pričom išlo o trestný čin, ktorý vyvolal značný ohlas verejnosti a spustil demonštrácie) a to napriek tomu, že na vydanie príkazu na zatknutie neboli splnené zákonné podmienky a voči predmetnej osobe ani neexistovali relevantné dôkazy, že by sa mohla dopustiť stíhanej trestnej činnosti. Vzniklo preto podozrenie, že prokurátor ako aj sudca takto postupovali na podklade politických a nie právnych dôvodov, nakoľko týmto zatknutím (a vzatím do väzby XY) mali predstierať úspešné konanie proti páchateľovi násilnej trestnej činnosti a to z dôvodu, aby upokojili verejnosť (ako aj médiá), ktorá bola rozrušená útokmi na cudzincov a aby sa tak oslabili pravicové nepokoje, ktoré v tom čase prebiehali v Sasku, najmä v meste Chemnitz. Obvinený XY bol následne prepustený po 23 dňoch väzby a vyšetrovanie proti nemu bolo napokon fakticky zastavené s tým, že neexistovalo podozrenie zo spáchania trestného činu. Trestné konanie vedené na podklade trestného oznámenia na prokurátora a sudcu bolo následne právoplatne zastavené prokurátorom, pričom poškodený (XY) podal ďalej na súd návrh na vynútené konanie, t. j. aby súd fakticky nariadil pokračovanie v trestnom stíhaní a podanie obžaloby (ide o konanie podľa § 172 nemeckého trestného poriadku, ktoré za určitých okolností umožňuje, aby bolo preskúmané právoplatné rozhodnutie prokurátora o nepokračovaní v trestnom stíhaní v osobitnom súdnom konaní s tým, že výsledkom tohto konania môže byť aj nariadenie pokračovania v trestnom stíhaní a to aj proti vôli prokuratúry – len pripomeniem, že podanie obžaloby vo verejnom záujme proti vôli orgánov činných v trestnom konaní, či bez ich ingerencie, taktiež spomína programové vyhlásenie vlády SR).

Záver

Netvrdím, že nie je možné uvažovať o zavedení nového trestného činu prekúcania (obýbania, znužitia) práva do nášho Trestného zákona, avšak som názoru, že najskôr by mal zákonodarca pristúpiť k analýze toho, ako by mala vyzerať definícia tohto trestného činu, čo s neurčitými právnymi pojmami, ktoré by obsahovala, ako by prípadne takéto neurčité právne pojmy mohli byť v zákone definované (aspoň vo všeobecnosti, tak ako sú vykladané pojmy v ustanovení § 122 a nasledujúce Tr. zák.), kto by sa mohol tohto trestného činu dopustiť a hlavne je nevyhnutné zodpovedať otázku, či je skutočne potrebné zaviesť takýto trestný čin do nášho Trestného zákona, t. j., či už existujúce trestné činy nedokážu pokryť prípadné protiprávne konanie, ktoré by mal tento nový trestný čin postihovať. Rovnako tak, by mal zákonodarca uviesť presvedčivé dôvody, prečo je nevyhnutné vytvoriť takýto nový trestný čin (to, že médiá príležitostne nesúhlasia s niektorými oslobodzujúcimi rozhodnutiami súdov nie je postačujúcim dôvodom).

Nie je nutné sa ponáhľať s možnými legislatívnymi zmenami. To platí o to viac, keď napríklad trestné veci stíhané v Nemecku ako trestný čin prekrúcania práva by v našich právnych pomeroch mohli byť právne kvalifikované ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zák., respektíve ako trestný čin marenia úlohy verejným činiteľom podľa § 327 Tr. zák.

Poznámky

Autor
JUDr. Peter Šamko

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a833-trestny-cin-prekrucania-ohybania-prava

strata štátneho občianstva slovenskej republiky
Zákon – Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o štátnom občianstve Slovenskej republiky 40/1993 | Paragrafy: § 9

V súčasnosti sa stretávame s pojmom repatriácia a to v súvislosti s pojmom pandémie koronavírusu. Je to najmä v súvislosti s vyhlásením mimoriadnej situácie na území SR, pričom ponechávame vedome bokom použitie tohto pojmu v okolitých štátoch Slovenskej republiky, resp. v celoeurópskom kontexte.

Najmä v prostriedkoch mediálnych, je tento pojem spájaný s občanmi SR, ktorí sa vracajú na Slovensko či už z dôvodu ukončenia ich pracovného pomeru napríklad vo Veľkej Británii alebo v dôsledku čerpania ich dovoleniek alebo športových aktivít najmä v lyžiarskych strediskách okolitých štátoch SR.

V dôsledku takto spájaného pojmu nastáva následne právny stav, ktorý má základ v obmedzení pohybu osôb na území SR a to na základe rozhodnutia orgánov ministerstva vnútra, resp. iných štátnych orgánov a ich alokovanie do štátnych zariadení v pôsobnosti predovšetkým ministerstva vnútra SR, resp. iných nehnuteľností a lokalít za súčinnosti ministerstva vnútra SR a ministerstva zdravotníctva SR.

Namiesto zdĺhavej analýzy orgánov v skupine pandémie koronavírusu si na tomto mieste dovoľujem poukázať na výstižný a najmä adresný príspevok uverejnený profesorom JUDr. Kresákom PhD. (1)

Skôr ako pristúpime k analýze pojmu repatriácia si dovoľujem odkázať na najčerstvejšie pramene nie síce z odbornej literatúry, ale z mediálne publikovaných názorov zo dňa 06.05.2020 (SME, DenníkN) a to konkrétne vyjadrenie súčasného ministra vnútra SR, presnejšie povedané podľa ústavných zvyklosti Romana Mikulca povereného riadením ministerstva vnútra SR, v ktorom nevedel uviesť právny základ internovania občanov SR, ktorí sa na územie SR vracajú. V tomto prípade by sa dalo očakávať, že takýto ústavný činiteľ pred verejnosťou bude vystupovať s perfektne zvládnutím právnej stránky veci samej. Žiaľ s týmto sme sa v jeho verejne známom vyjadrení nestretli. Ďalej komentár uverejnený v denníku SME Petra Tkačenka s expresívnym názvom „Mikulec obhajuje neobhájiteľné.“

Právny pojem repatriácia, tak ako je definovaný predovšetkým v medzinárodnom práve verejnom a v jeho konkrétnych prameňoch, je vymedzený ako právo fyzickej osoby žijúcej na území iného štátu vrátiť sa na územie štátu, v ktorom buď pôvodne pôsobil alebo jeho právny predchodcovia (predkovia) alebo na základe jeho osobného rozhodnutia, ktoré pramení v jeho sociálnom statuse vrátiť sa do krajiny svojich predkov, pričom základom tohto pohybu občanov je transfer na základe medzinárodnej zmluvy, kde sa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami dohodli na postupe forme, lehotách a spôsobe vykonania repatriácie.

V histórii I. ČSR k najznámejším prípadom repatriácie patrí československo-americká (ČSR-USA) zmluva z roku 1925 o podmienkach repatriácie občanov žijúcich v USA a majúcich už status občanov USA do novo vzniknutej ČSR, ďalej medzinárodná zmluva uzatvorená v dôsledku parížskych dohôd po I. svetovej vojne, keď po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie, keď vznikali nástupnícke štáty s dominanciou príslušného národného etnika, pričom z tohto bola výnimka I. ČSR, ktorá vznikla na multi-etnickom základe. Medzinárodné zmluvy, ktoré boli podpísané po II. svetovej vojne jednak ako v dôsledku dohody víťazných mocností, keď bol vykonaný transfer odsunu občanov nemeckej národností z obnovenej ČSR, ale aj z Poľska, tiež Maďarska a následne tiež medzinárodná zmluva uzatvorená medzi ČSR a Maďarskom o výmene obyvateľstva ako dôsledok záverov II. svetovej vojny, aj keď táto zmluva nebola dôsledne naplnená.

Z uvedeného teda vyplýva, že repatriácia ako právny inštitút predstavuje zmenu štátoobčianskeho pomeru fyzickej osoby z štátu jeho trvalého, resp. iného pobytu, do štátu, do ktorého štátu smeruje jeho vôľa byť občanom štátu, v ktorom sa chce trvalo usadiť.

Na tomto mieste sa žiada uviesť definíciu štátneho občianstva tak ako je univerzálne vnímaná, že štátne občianstvo v zmysle ústavného práva je vzťah (pomer) fyzickej osoby k štátu, v ktorom trvale žije a jeho pôsobenie sa viaže k štátnemu územiu miesta pobytu. V tomto kontexte odkazujeme na súčasné znenie ústavy SR, ktoré jasne definuje, že štátne občianstvo občana SR nie je možné odňať proti jeho vôli, čo je vlastne prejav skúsenosti a poznatkov, keď v období rokov 1948 až 1989 štátne orgány bez prihliadnutia na vôľu fyzickej osoby vydávali rozhodnutia o strate štátneho občianstva ČSR, resp. ČSSR.

Rozhodovanie o tejto skutočnosti patrilo do právomocí správnych orgánov (okrem prípadov odňatia štátneho občianstva čo bolo v pôsobnosti trestného zákonodarstva).

Pri tejto príležitosti aspoň exkurz s jednou poznámkou, ktorá sa týkala tzv. Benešových dekrétov, v ktorých bola výnimka z pravidla odsunu občanov nemeckej národnosti pre tú skupinu občanov nemeckej národnosti, ktorá neprejavila záporný vzťah k československej štátnosti, boli tiež osobami, ktoré mali antifašistické zmýšľanie a tiež osoby v tom čase zriadený ľudový súd v lehote 6 mesiacov nevydal rozhodnutie o strate štátneho občianstva ČSR. V tomto prípade sa považovalo, že pri absencií takéhoto rozhodnutia, im zostal zachovaný štátoobčiansky pomer k ČSR.

V súčasnom časovom priestore vytvorený v dôsledku pandémie mám za to, že pojem repatriácia nie je používaný správne, pretože tu nejde o zmenu štátoobčianskeho pomeru, ale o prejav vôle občana SR bez ohľadu na národnosť vrátiť sa na územie SR do miesta svojho obvyklého trvalého či pracovného prostredia, pričom jeho návrat je spájaný s inými právnymi skutočnosťami a to jeho izoláciou do karanténneho prostredia, nakoľko sa predpokladá, že prichádza z prostredia, ktoré je vírusom značným rozsahom napadnuté.

Na dokreslenie pre pojem repatriácia si dovoľujem odkázať na Vreckový slovník cudzích slov autorky Mária Ivanová Šalingová, vydaný v roku 1993, ISBN: 80 – 901160-2-7, na strane 714, ktorá pojem repatriácia – ie vymedzuje ako v dvoch významoch, I. doprava osôb, presídlencov späť do vlasti, II. návrat do vlasti.

Z uvedeného exkurzu do Slovníka cudzích slov pre súčasnosť je v danom prípade adekvátne jeho použitie vo význame návrat do vlasti a to z toho dôvodu, že tieto osoby nemajú status presídlencov, nakoľko dobrovoľne išli čerpať dovolenku do zahraničia alebo vykonávať pracovnú činnosť do zahraničia.

Skutočnosť, že ministerstvo zahraničných vecí a európskej únie SR v čase, keď nebol menovaný – poverený vedením tohto ministerstva minister a sám pred návratom do SR bol nútený absolvovať karanténu nezvládlo návrat týchto osôb do vlasti, t.j. v čase, keď najvyšším úradníkom na tomto ministerstve bol štátny tajomník Doc. Klus, ako nominant strany SaS iba len dokresľuje, že pojem repatriácia je nesprávny a správny je pojem navrátilec.

Pre toto vymedzenie navrátilec hovorí skutočnosť, že sa tú nestretávame so zmenou štátoobčianskeho pomeru, ale že je tu iba asistovanie ministerstva zahraničných vecí a európskej únie k organizovaniu dopravných prostriedkov, aby sa občania SR mohli vrátiť na územie SR. Osobitným problémom navrátenia pre osoby navrátilcov ako občanov SR je ich posudzovanie na štátnych hraniciach SR ako osôb povinných ísť do karantény, pričom sme sa stretli s poznatkami, že povinnú karanténu v takomto zariadení nevykonali všetky osoby, ktorí sa navrátili, ako výnimku uvádzam ministra Korčoka.

Ostatní občania sa sťažujú, že jednak postrádajú náležité poskytnutie informácie a náležité zrealizovanie ich umiestnenie do takýchto zariadení, pričom odpovede poverených osôb, ktoré vykonávajú túto činnosť v prospech navrátilcov si zaslúžia osobitnú pozornosť, čo nie je predmet tohto príspevku (iba okrajovo vyhlásenie niektorých príslušníkov PZ, že tieto zariadenia nie sú štvorhviezdičkové hotely a pod.).

Je nepochybné, že proces navrátenia má svoj právny rámec, pričom zrejme pri definovaní tohto právneho rámca sa nevyhneme základnej požiadavke ústavy SR definovanej v jej úvodných častiach, že štátny orgán môže len na základe zákona a len v rámci zákona konať a občania môžu všetko čo im zákon nezakazuje. V stručnosti povedané to je základný rámec právneho štátu, pričom pri tejto pandémii sme sa nestretli so žiadnym rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorý by minimálne aspoň pozastavil garantované ústavné práva občanov SR, ktoré by bolo potrebné obmedziť pre účely zvládnutia pandémie. Aj z tohto dôvodu mám za to, že ukladanie pokút za porušenie povinnosti ako priestupku nemá právny základ z hľadiska čistoty ústavo-právneho pohľadu, pretože ukladanie pokút by mohlo byť iba len v súvislosti s ústavo-právnym obmedzením či pozastavením ústavou garantovaných niektorých skupín práv a slobôd.

K tomuto záveru ako dôkaz dávam do pozornosti rozhodnutie príslušného súdu v Českej republike a ústavného súdu v Rumunsku.

Záverom uvádzam, že nie je to prvýkrát v podmienkach SR, že média používajú nepresné vymedzenie. Len tak námatkom môžeme uviesť aj doposiaľ ešte používanie pojmu únos namiesto zavlečenia a v tomto konkrétnom prípade nie je na mieste mediálne tvrdiť, že sa jedná o repatriáciu, ale je to návrat navrátilcov na územie SR ako občanov SR a to v podmienkach, keď žiaden európsky štát nechce mať na starosti občanov iného štátu pri zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti pri zvládaní pandémie koronavírusu a núti týchto občanov urýchlene opustiť jeho štátne územie v úmysle vráťte sa do svojho domovského štátu.

Poznámky

• 1) Článok – zopár myšlienok k aktuálnemu opatreniu Úradu verejného zdravotníctva Iba zamyslenie…. zo dňa 21.04.2020.

Autor
JUDr. Marián Ševčík CSc.

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a835-k-problematike-repatriacie-v-roku-2020

Úvod

Sľubujem na svoje svedomie a česť, že budem dodržiavať Ústavu Slovenskej republiky, zákony a ostatné všeobecné záväzné právne predpisy, predpisy Slovenskej advokátskej komory, etiku advokátskeho povolania a chrániť základné práva a slobody, svedomito plniť povinnosti advokáta a zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozviem v súvislosti s výkonom svojho povolania.“(1)

Vyššie uvedené vety sú obsiahnuté v advokátskom sľube, ktorý po úspešnom absolvovaní advokátskych skúšok skladá každý budúci advokát. Ide zároveň aj o základný definičný znak výkonu tohto povolania bez zloženia ktorého, nie je možné uvedené povolanie vykonávať. Obsahom advokátskeho sľubu nie sú, len prázdnom naplnené vety proklamujúce záväzok mlčať, ale ide o zákonnom ustanovenú povinnosť, ktorá vychádza z etického princípu a to dôvery medzi klientom a advokátom v podobe hladiny, po ktorej sa musíme pohybovať s veľkou obozretnosťou. Aj z tohto dôvodu, si v nasledovných vetách dovolím priblížiť načrtnutú problematiku mlčanlivosti advokáta.

1. Advokátsky sľub

Tak ako aj iné odvetvia aj advokácia podliehala a neustále podlieha opakujúcej sa modifikácii právnej úpravy z dôvodu meniacich sa skutkových okolností. Ako príklad možno uviesť doteraz uskutočnených 18 novelizácii zákona o advokácii č.586/2003 Z. z. o advokácií. Povolanie advokáta je pomerne často predmetom diskusie v súvislosti s etikou či bližšie uvedenou morálkou. Pravdou však je, že toto povolanie so sebou niekedy nesie aj situácie, kedy sa musí advokát správať neeticky či dokonca nemorálne či už vo vzťahu k ostatným, klientovi alebo v neposlednom rade práve k samému sebe. Aké situácie to sú, ako a kde sa stratil zlatý etický štandard tohto povolania si uvedieme v nasledovných vetách.

Na pozadí búrlivých rokov prevratu, ktoré viedli až k samostatnosti našej republiky svetlo sveta uzrel zákon č.132/1990 Slovenskej národnej rady z 27.apríla 1990 o advokácii. Menovaný právny predpis platil až do roku 2003, kedy bol nahradený už vyššie citovaným zákonom. Znenie dovtedy platného advokátskeho sľubu bolo nasledovné: „Sľubujem na svoje svedomie a občiansku česť, že budem dodržiavať Ústavu a ostatné zákony, svedomite plniť svoje povinnosti advokáta a zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozviem v súvislosti s výkonom svojho povolania. Vždy budem konať v súlade s etickými princípmi advokátskeho povolania.“(2)Ako si možno všimnúť, obsah sľubu podliehal aj povinnosti konať v súlade s etickými princípmi. Na tému etiky advokátskeho povolania sa raz vyjadril aj sudca najvyššieho súdu v USA a to Potter Stewart, ktorý povedal nasledovné: “Ethics is knowing the difference between what you have the right to do and what is right to do.”Vo voľnom preklade možno uviesť, že ide o schopnosť odlíšiť čo máte právo urobiť a čo je na strane druhej správne urobiť. Práve táto myšlienka identicky poukazuje na súčasné postavenie, v ktorom sa advokáti nejedenkrát nachádzajú.

1.1.Mlčanlivosť ako povinnosť

Ak by sme si priblížili skutočnú hodnotu slov, ktoré sú obsiahnuté vo vyššie uvedenom sľube dospeli by sme k tomu, že advokát sľubuje zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvie v súvislosti s výkonom svojho povolania. Nejde teda o demonštratívny výpočet situácií, ale o akékoľvek úkony, viažuce sa na jeho povolanie in abstracto.Tu majú advokáti explicitne de lege lata stanovenú povinnosť mlčať a to aj v prípade, ak by sa ich klient dopustil tak závažného skutku ako je trestný čin úkladnej vraždy, avšak na hlavnom pojednávaní by súd vyslovil rozsudok o jeho nevine. Možno absurdná predstava, ale nie nemožná. V tomto prípade, má povinnosť mlčať pre advokáta vyššiu cenu, než je cena spravodlivosti za siahnutie na tak dôležitú hodnotu, akou je život a zdravie človeka. Pokúsim sa vyššie načrtnutú problematiku ešte viac rozviesť. Verejnosť a média svoju pozornosť pomerne často upriamujú najmä na trestné činy proti životu a zdraviu človeka. Vidieť to môžeme aj v súčasne prebiehajúcich pojednávaniach niektorých osôb, ktoré patria k spoločnosťou a médiami najsledovanejším pojednávaniam od doby právoplatného odsúdenia Mikuláša Černáka. Nie je preto prekvapením, že spoločnosť pomerne ostro reaguje na rozhodnutia súdnych autorít, ktoré, spoločnosťou už dávnou odsúdeného, páchateľa oslobodia. Práve osoba klienta a spoločnosti môže advokáta postaviť do pomerne zložitej morálnej situácie a to, na jednej strane ide o jeho vzťah k verejnosti, je si vedomý tlaku, ktorý je naň ho vyvíjaný z dôvodu oslobodenia potencionálneho páchateľa, uvedomujúc si tiež, že odsúdený mal byť a na strane druhej, je to morálna ťarcha, ktorú nesie vo vzťahu k priznaniu svojho klienta ku skutku, vzhľadom na zákonom ustanovenú povinnosť mlčať. Aj preto, sú advokáti dosť často označovaní za egoistických. Nie je to však ich chyba. Pokiaľ by sa tak nestalo a mlčanlivosť by porušili, boli by vlastnými klientmi označení za neetických a zákony nedodržiavajúcich jedincov, paradoxne práve vo vzťahu k potencionálnym páchateľom trestného činu.V tomto prípade je Trestný poriadok nemenný a takto zadovážený dôkaz v podobe priznania klienta je nezákonný a stáva sa nepoužiteľným.

1.2.Prelomenie sľubu mlčanlivosti klientom

Z každého pravidla však existuje výnimka. Nie je tomu inak aj v našom prípade. Jej typickým príkladom je zbavenie mlčanlivosti advokáta zo strany klienta. Avšak, aj v prípade udelenia akéhosi dovolenia vystúpiť z kruhov ticha, platí, že pokiaľ by toto dovolenie, išlo na úkor klienta, môže si advokát povinnosť mlčanlivosti ponechať naďalej. Ide o jeho výsostné právo. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 2 To 12/2013 z 24. 2. 2014 to konštatoval nasledovne: „Okolnosť, či pozbavenie povinnosti mlčanlivosti je v neprospech klienta, predpokladanú ustanovením § 23 ods. 3 Zákona o advokácii, ponecháva tento zákon formuláciou „ak usúdi“ na úvahu advokáta, ktorá nie je preskúmateľná orgánmi činnými v trestnom konaní alebo súdom.“ Táto situácia predstavuje jedinú možnosť, kedy môže advokát nakladať so zákonom stanovenou povinnosťou ako s právom. V ostatných je to len na základe zákona, kedy a v akom rozsahu, možno mlčanlivosti advokáta zbaviť.

1.3.Zákon č. 297/2008 Z. z o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Nie je to dávno, čo bola do vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná európska smernica(3) o predchádzaní prania špinavých peňazí, ktorá sa prejavila najmä prijatím zákona č. 297/2008 Z. z o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zmena, ktorú prijatie zákona prinieslo, sa výrazne dotkla práve mlčanlivosti advokátov. Na účely tohto zákona sa povinnou osobou rozumie, práve okrem iných, aj advokát, ktorý je povinný nielen ohlásiť neobvyklú obchodnú operáciu,(4) ale dokonca predložiť akékoľvek údaje či doklady o dotknutých obchodoch a osobách, ktorých sa týkajú.(5) Aby sa zákonodarci vyhli prípadnej kritike zo strany advokátov, veľmi šikovne vymedzili situácie, na ktoré sa táto povinnosť nevzťahuje, či už v prípade ak by informácie súviseli s obhajobou klienta v trestnom konaní, prípadne zastupovaním klienta v konaniach pred súdmi a pod. Napriek črtajúcemu sa rozkolu vo vzťahu k advokátskemu sľubu, ktorý uvádza povinnosť mlčať o všetkých skutočnostiach súvisiacich s výkonom advokácie, Európsky súd pre ľudské práva potvrdil, že v uvedenom prípade nejde o porušenie čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach(6) a že, zásah sleduje legitímny cieľ, ktorý sa dotýka ochrany finančného systému.(7)

Záver

Prijatie vyššie uvedeného zákona v spojitosti s advokátom ako povinnou osobou spolu s rozhodnutím ESĽP výrazne rozkolísalo základy dovtedy pomerne nedotknuteľnej povinnosti mlčať a tým, postavilo advokátov do podľa môjho názoru, podstatne nepriaznivej situácie, práve vo vzťahu k ich klientom a narušilo tak tenký ľad ich dôvery. Výsledkom týchto súdnych a legislatívnych procesov prijatia bolo nielen vymedzenie zákonných limitov mlčanlivosti, ale vznikli doteraz nezodpovedané otázky a to: pokiaľ je povinnosť advokáta mlčať prelomená pri trestných činoch či už legalizácie príjmov z trestnej činnosti alebo financovania terorizmu, prečo to tak nie je aj pri závažnejších trestných činoch a to proti životu a zdraviu? Zachoval si advokátsky sľub absolútnej mlčanlivosti v očiach klientov ešte vážnosť s ohľadom na dotknuté limity jeho záruky? V tejto situácii stojí advokát na rozmedzí dvoch možností, buď dodrží zložený sľub a zachová si morálny kredit vo vzťahu ku klientom, ale poruší tak inú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona alebo nedodrží sľub, rešpektujúc inú zákonnú povinnosť. Podľa môjho názoru ide o chybu právnej úpravy, ktorá znemožňuje advokátom zachovať si morálny kredit vo vzťahu k ich klientom a k samému sebe. Tu nie je problémom advokát, ale niekto, prípadne niečo, úplne iné.

Poznámky

• 1) §3 ods. 6 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov
• 2) § 3 ods. 1 písm. f) zákona č. 132/1990 Slovenskej národnej rady z 27. apríla 1990 o advokácií
• 3) Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/60 ES o predchádzaní využívania finančného systému na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu
• 4) § 17 ods. 1 Povinná osoba je povinná ohlásiť finančnej spravodajskej jednotke neobvyklú obchodnú operáciu alebo pokus o jej vykonanie bez zbytočného odkladu. Povinná osoba bez zbytočného odkladu ohlási finančnej spravodajskej jednotke aj odmietnutie vykonania požadovanej neobvyklej obchodnej operácie podľa § 15.
• 5) §21 ods. 1 Povinná osoba je povinná poskytnúť finančnej spravodajskej jednotke na plnenie jej úloh podľa tohto zákona údaje o obchodných vzťahoch alebo obchodoch, predkladať doklady o nich a poskytovať informácie o osobách, ktoré sa akýmkoľvek spôsobom zúčastnili na obchode, ak o to písomne požiada finančná spravodajská jednotka; finančná spravodajská jednotka v žiadosti uvedie lehotu.
• 6) 1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. 2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.
• 7) Viď Rozsudok ESĽP vo veci Michaud proti Franúzsku Application no. 12323/11 dostupné na: https://hudoc.echr.coe.int/eng#{%22languageisocode%22:[%22ENG%22],%22appno%22:[%2212323/11%22],%22documentcollectionid2%22:[%22CHAMBER%22],%22itemid%22:[%22001-115377%22]}

Autor
JUDr. Ivana Mokrá

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a837-kde-sa-stratila-etika-povolania-advokata-v-podobe-povinnosti-mlcat

Opatrenia ÚVZ

Pandémia COVID-19 preveruje schopnosti štátu reagovať v situáciách mimoriadne závažného ohrozenia zdravia jeho obyvateľstva.

V záujme eliminácie šírenia koronavírusu tak bol štát nútený zasiahnuť do základných práv a slobôd, a tieto vo výraznej miere (dočasne) obmedziť, či už v rámci mimoriadnej situácie, ktorá bola na Slovensku vyhlásená od 12.3.2020, alebo v rámci núdzového stavu vyhláseného od 16.3.2020.

Hlavnú úlohu pritom zohrával Úrad verejného zdravotníctva SR („ÚVZ“), reprezentovaný hlavným hygienikom, ktorý vydával opatrenia, ktoré mali nielen negatívne dopady na bežný život obyvateľov, ale vyvolávajú aj zásadné právne otázky, ktorým sa chceme bližšie venovať v tomto príspevku.

Právny základ vydávania opatrení ÚVZ a historická prax ÚVZ pri ich vydávaní

Opatrenia („Opatrenia ÚVZ“), ktorými ÚVZ obmedzuje základné práva a slobody jednotlivcov, nariaďuje ÚVZ na základe ust. § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov („zákon o verejnom zdraví“).

Od prijatia zákona o verejnom zdraví, prešlo ustanovenie § 48 zákona o verejnom zdraví novelizáciou celkovo trikrát, pričom zásadná zmena jeho obsahu prišla s novelou č. 172/2011 Z. z.

Ako vyplýva aj z dôvodovej správy, táto novela bola reakciou štátu na potrebu zosúladenia vnútroštátnej právnej úpravy s udalosťami zdravotníckeho charakteru, ktoré majú medzinárodný charakter,(1) a práve táto novela upravila znenie ust. § 48 zákona o verejnom zdraví do podoby, kedy sa rozlišuje ohrozenie verejného zdravia a ohrozenie verejného zdravia II. stupňa, a v závislosti od toho konkrétne kompetencie ÚVZ. Ako uviedla už všeobecná časť dôvodovej správy „Návrh zákona zavádza aj pojem „ohrozenie verejného zdravia II. stupňa“, ktoré predstavuje vyšší stupeň ohrozenia vyžadujúci si postup podľa zákona NR SR č. 42/1994 Z.z. Na zabezpečenie postupu podľa zákona NR SR č. 42/1994 Z.z. v prípade ohrozenia verejného zdravia II. stupňa sa novelizuje zákon NR SR č. 42/1994 Z.z., v ktorom sa rozširuje vymedzenie základného pojmu „mimoriadna udalosť“ o ohrozenie verejného zdravia II. stupňa.“.“

Dôvodová správa k novele č. 172/2011 Z. z. dokonca dáva odpoveď na otázku, či je ÚVZ oprávnený vydávať opatrenia podľa ust. § 48 ods. 4 zákona o verejnom zdraví v čase mimoriadnej situácie, či núdzového stavu:

„Ak ohrozenie verejného zdravia nie je možné odstrániť prostredníctvom opatrení orgánov verejného zdravotníctva podľa zákona č. 355/2007 Z.z. a tento stav si vyžaduje kooperáciu so zložkami civilnej ochrany, je v pôsobnosti regionálneho úradu verejného zdravotníctva alebo Úradu verejného zdravotníctva SR podávať príslušnému orgánu návrh na vyhlásenie mimoriadnej situácie a návrh na vykonanie opatrení. Od podania návrhu na vyhlásenie mimoriadnej situácie výlučnú rozhodovaciu právomoc v tejto veci preberajú príslušné orgány podľa zákona NR SR č. 42/1994 Z. z..“

Už z týchto citácií dôvodovej správy môže čitateľ šípiť, že ÚVZ, ktorý vydal v súvislosti s tzv. „korona krízou“, a teda v rámci ohrozenia zdravia II. stupňa a vyhlásenej mimoriadnej situácie a núdzového stavu, už okolo 40 opatrení, má vážny problém.

Vývoj Opatrení ÚVZ vydávaných v čase COVID-19 krízy

Z pohľadu bežného občana bez bližšieho povedomia o úlohách ÚVZ bol ÚVZ pred vypuknutím COVID-19 iba štátnym orgánom stojacim kdesi v úzadí.V úlohách ÚVZ ale možno stále nemá jasno ani samotný ÚVZ, čo sa prejavuje práve vo vydávaní jeho opatrení podľa ust. § 48 zákona o ochrane verejného zdravia.

V súvislosti s COVID-19 ÚVZ vydával opatrenia už od začiatku marca 2020. Kým prvé opatrenia mali formu rozhodnutí vydaných v správnom konaní podľa Správneho poriadku, tie následné už vzbudzovali skôr dojem všeobecne záväzných právnych predpisov, či tzv. hybridných právnych aktov, ktorým sa venujeme nižšie.

Napríklad opatrenie ÚVZ č. OLP/2567/2020 zo dňa 12.3.2020 (vydané už v čase mimoriadnej situácie a zrušené opatrením OLP/2640/2020 z 18.3.2020) bolo vydané ako rozhodnutie v správnom konaní, ktoré obsahuje výrok, odôvodnenie a poučenie, podľa ktorého bolo možné sa proti nemu odvolať a následne ho napadnúť na súde, a doručované bolo vo forme verejnej vyhlášky.Toto opatrenie teda bolo vydané v správnom konaní ako individuálny správny akt vydaný v konkrétnej veci voči konkrétnym účastníkom, ktorí boli vymedzení druhovo, a toto druhové vymedzenie pokrývalo v podstate celé obyvateľstvo Slovenskej republiky.

Obdobne postupoval ÚVZ v prípade opatrenia č. OLP/2405/2020 zo dňa 6.3.2020, ktorým ÚVZ významne obmedzil ústavnú zdravotnú starostlivosť (ÚVZ nariadil poskytovateľom ústavnej zdravotnej starostlivosti povinnosť zabezpečiť zákaz návštev na lôžkových oddeleniach a dôsledne dodržiavať hygienicko-epidemiologický režim na všetkých oddeleniach a prísnu bariérovú ošetrovateľskú techniku u pacientov podozrivých z COVID-19). Opatrenie ÚVZ bolo vydané podľa ust. § 48 ods. 4 písm. e) zákona o verejnom zdraví, a to znovu vo forme rozhodnutia podľa Správneho poriadku. A mimochodom, aj toto rozhodnutie bolo zrušené, a to opatrením OLP/4593/2020 z 3.6.2020….naozaj zvláštna situácia, ak ÚVZ v priebehu troch mesiacov najprv vydá opatrenia ako rozhodnutia o právach a povinnostiach účastníkov konania a potom ich „zruší“, keď vyhlási neskorším opatrením (ktoré už nemá zadefinovanú formu), že „nadobudnutím účinnosti tohto [neskoršieho] opatrenia strácajú opatrenia uvedené v skoršom rozhodnutí […] svoju účinnosť.“

Do tretice rozhodnutím vydaným na základe Správneho poriadku nariadil ÚVZ aj zákaz organizovania a usporadúvania hromadných športových, kultúrnych, spoločenských či iných hromadných podujatí po dobu 14 dní. Tento ÚVZ nariadil opatrením č. OLP/2405/84443 zo dňa 9.3.2020, a to podľa ust. § 48 ods. 4 písm. d) zákona o verejnom zdraví, ktorého adresátmi boli všetky fyzické aj právnické osoby, ktoré sa mohli voči tomuto rozhodnutiu odvolať (obdobne viď situácia so štvrtým opatrením SHHSRVSU/2448/2020 z 9.3.2020).

Vzhľadom k spomínaným opatreniam vydaným vo forme rozhodnutia vydaného v správnom konaní, je nutné ešte doplniť, že napriek tomu, že forma vyššie spomínaných opatrení je rovnaká, iba druhé spomínané (a medzičasom zrušené) opatrenie bolo zverejnené, resp. je dostupné, na svojom webovom sídle v sekcii „Úradná tabuľa“. Ostatné spomínané opatreniana úradnej tabuli ÚVZ(2) nenájdete.

Po sérii týchto opatrení – rozhodnutí (posledné z 12.3.2020), však ÚVZ už vydáva ďalšie opatrenie, tentokrát pod č. OLP/2576/2020 zo dňa 12.3.2020, ktoré už nemá formu rozhodnutia vydaného v správnom konaní, ale je prosto označené ako opatrenie a v praxi vydávania takýchto opatrení pokračuje ÚVZ dodnes. Tieto opatreniasíce stále majú výrokovú časť a odôvodnenie, no absentuje napríklad poučenie či odkazy na Správny poriadok.

K charakteru Opatrení ÚVZ

Tak ako to je vlastne so zákonnou formou Opatrení ÚVZ?

Z vyššie uvedeného je evidentné, že ÚVZ charakter vlastných správnych aktov ustálený nemá, a preto tento, v záujme prípadnej ochrany dotknutých základných ľudských práv a slobôd, je potrebné definitívne ustáliť.

Vo všeobecnosti sa v teórii i v praxi rozlišuje medzi individuálnymi, normatívnymi a tzv. hybridnými právnymi (resp. správnymi) aktmi. Z povahy Opatrení ÚVZ vyplýva, že tieto nemajú povahu výlučne individuálnych právnych aktov vydaných v konkrétnej veci voči konkrétnym účastníkom (t.j. rozhodnutí), ale ani normatívnych právnych aktov vydaných s predmetom vymedzeným všeobecne, s adresátom vymedzeným na základe všeobecných znakov (podzákonné právne predpisy).

Zostáva tak hybridný právny akt, ktorý reguluje konkrétny prípad s konkrétne vymedzeným predmetom (podobne ako rozhodnutie – trebárs zákaz organizovať a usporadúvať hromadné podujatia po dobu 14 dní), pričom subjekt hybridného právneho aktu je určený všeobecne, všeobecným znakom (podobne ako v prípade normatívnych právnych aktov). Hybridné právne akty pozná český právny poriadok (ide o tzv. opatření obecní povahy podľa ust. § 171 a nasl. zákona č. 500/2004 Sb. Správny řád), či nemecký alebo švajčiarsky právny poriadok.

„Institut opatření obecné povahy, který do českého právního řádu vnesl s účinností od 1. 1. 2006 nový správní řád, představuje určité překlenutí dvou, v činnosti veřejné správy tradičních základních forem jednostranných správních aktů: normativních (abstraktních) právních aktů na jedné straně a individuálních (konkrétních) právních aktů na straně druhé. V určitých situacích si však činnost veřejné správy vyžaduje přijímat i takové správní akty, které nejsou výlučně jen akty normativními či individuálními, ale jsou jejich určitou kombinací; jsou tak správními akty smíšené povahy s konkrétně určeným předmětem regulace a obecně vymezeným okruhem adresátů.(3)

Napriek tomu, že právny poriadok Slovenskej republiky formálne hybridné právne akty nevymedzuje, tieto sa v našom právnom poriadku vyskytujú. Takýmto prípadom je napríklad všeobecné povolenie na poskytovanie sietí alebo služieb podľa ust. § 14 zákona č. 351/2011 o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov, ktorým Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb určuje podmienky na všetky alebo určité druhy sietí alebo služieb. Ide tak vždy o konkrétnu vec, pričom okruh účastníkov predmetného právneho aktu je vymedzený všeobecne. K právnemu predchodcovi súčasného všeobecného povolenia, upraveného zákonom č. 195/2000 Z.z. sa vyjadril onoho času aj Ústavný súd SR: „Aj keď v slovenskom právnom systéme nemožno hovoriť o typoch zmiešaných správnych aktov majúcich znaky opatrení obecnej povahy vo formálnom slova zmysle, pretože právna úprava takýto typ správnych aktov nezakotvuje, nesporne zmiešané správne akty z hľadiska obsahového existujú, čoho dôkazom je práve napr. aj všeobecné povolenie podľa zákona o elektronických komunikáciách.“(4)

Opatrenia ÚVZ by tak mali zo svojej povahy predstavovať práve tretiu skupinu právnych aktov, a teda správne akty (vydávané orgánom štátnej správy pri plnení úlohy v rámci verejnej správy), ktoré majú povahu tzv. hybridných právnych aktov, resp. opatrení sui generis(5), a teda povahu hybridu medzi rozhodnutím a podzákonným právnym predpisom. Rovnako, ako v prípade všeobecných povolení podľa zákona o elektronických komunikáciách, aj Opatrenia ÚVZ predstavujú právny akt, ktorého predmet je určený konkrétne (povedzme nariadenie povinnosti zakrytia horných dýchacích ciest), no adresát je všeobecný, a teda nie určený konkrétne.

Preskúmateľnosť Opatrení ÚVZ

Napriek tomu, že existencia hybridných právnych aktov je rovnako v teoretickej i praktickej rovine prípustná, absencia ich formálneho vymedzenia komplikuje otázku ich súdnej preskúmateľnosti, resp. súdnej ochrany jednotlivca proti nim. Vo všeobecnosti môže byť právny akt orgánu štátnej správy predmetom súdneho prieskumu, a to buď ako správny akt súdne preskúmateľný v rámci správneho súdnictva podľa Správneho súdneho poriadku, alebo v konaniach pred Ústavným súdom SR o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 Ústavy SR, resp. o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa čl. 127 Ústavy SR, či sťažnostiach orgánov územnej samosprávy podľa čl. 127a Ústavy SR.

V správnom súdnictve prichádza do úvahy preskúmateľnosť Opatrení ÚVZ v rámci konania o všeobecnej správnej žalobe podľa prvej hlavy tretej časti zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov („Správny súdny poriadok“). Podľa ust. § 177 ods. 1Správneho súdneho poriadku sa správnou žalobou podľa tejto časti možno domáhať ochrany subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Rozhodnutie orgánu verejnej správy je vymedzené ako akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka. Aby boli Opatrenia ÚVZ považované za rozhodnutie orgánu verejnej správy v kontexte definície obsiahnutej v Správnom súdnom poriadku, museli by byť za rozhodnutie označené (čo evidentne nie sú) alebo za rozhodnutie považované podľa osobitného predpisu. Správny súdny poriadok neodkazuje na konkrétne osobitné predpisy, a teda nie je jasné, čo pod pojmom „za rozhodnutie považované podľa osobitného predpisu“ možno rozumieť. Dôvodová správa k Správnemu súdnemu poriadku však uvádza ako príklady takýchto rozhodnutí napríklad stavebné povolenie, či fiktívne rozhodnutie o odmietnutí sprístupnenia informácie. V oboch prípadoch je nepochybné, že ide o rozhodnutia individuálnej povahy, vydávané v správnom konaní, na ktoré sa subsidiárne vzťahuje správny poriadok. Osobitným právnym predpisom by mohol byť práve zákon o verejnom zdraví, no tento v žiadnom rozsahu nenaznačuje, že by Opatrenia ÚVZ mali predstavovať individuálne správne akty, resp. rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Opatrením orgánu verejnej správy sa podľa Správneho súdneho poriadku rozumie správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby priamo dotknuté. Podľa dôvodovej správy ide osprávny akt orgánu verejnej správy odlišný od rozhodnutia (nepomenovaný ako rozhodnutie a nepovažovaný za rozhodnutie), ktorý bol vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, t.j. pri výkone jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy a ktorého účinkami môžu byť práva, právom chránené záujmy a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb priamo dotknuté.V súvislosti s pojmom „administratívne konanie“, ktorý sa vyskytuje tak v rámci definície rozhodnutia orgánu verejnej správy, ako aj opatrenia orgánu verejnej správy, je potrebné zdôrazniť, že pod administratívnym konaním rozumie Správny súdny poriadok nielen proces pri vydávaní individuálnych správnych aktov, ale aj normatívnych správnych aktov.(6)

Ako uvádza samotný zákonodarca v dôvodovej správe k Správnemu súdnemu poriadku, pod opatrenia spadajú všetky akty orgánu verejnej správy odlišné od rozhodnutia, ktoré vydal orgán verejnej správy „v administratívnom konanít.j. pri výkone jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy a ktorého účinkami môžu byť práva, právom chránené záujmy a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb priamo dotknuté“ (t.j. proces, ktorým je aj vydávanie normatívnych, resp. hybridných, správnych aktov v rámci výkonu pôsobnosti daného orgánu verejnej správy). Ak teda Opatrenia ÚVZ nemôžu pre svoj charakter (absencia konkrétneho adresáta) predstavovať rozhodnutie vydané v individuálnom správnom konaní, s ohľadom na vymedzenie opatrenia orgánu verejnej správy podľa Správneho súdneho poriadku, ktorým je všetko iné ako rozhodnutie, je možné tvrdiť, že Opatrenia ÚVZ budú na účely Správneho súdneho poriadku predstavovať opatrenia orgánu verejnej správy preskúmateľné správnym súdom podľa Správneho súdneho poriadku. Uvedenému nahráva nielen vymedzenie administratívneho konania, ako procesu pri vydávaní tak individuálnych ako aj normatívnych právnych aktov pri plnení úloh vo verejnej správe, ale aj skutočnosť, že Opatrenia ÚVZ sa nevyhlasujú ani neoznamujú v Zbierke zákonov ako normatívne právne akty, a teda nemôžu byť „plnokrvnými“ normatívnymi právnymi aktami, ktoré správny súd nemohol preskúmať.

V tejto súvislosti poukazujeme aj na rozsudok Mestského súdu v Prahe sp.zn. 14A 41/2020 zo dňa 23. marca 2020, ktorým zrušil niektoré opatrenia Ministerstva zdravotníctva ČR, ktoré boli prijaté v súvislosti s pandémiou COVID-19, a ktoré sú (resp. boli) českým ekvivalentom k Opatreniam ÚVZ („Rozsudok Mestského súdu v Prahe“). Mestský súd v Prahe vo vzťahu k opatreniam zaujal jasné stanovisko, keď uviedol, že „neshledal, že by bylo možno napadené právní akty považovat za rozhodnutí správních orgánů, neboť neurčují práva a povinnosti v individuálně určených případech.“Mestský súd v Prahe posudzoval dané opatrenia, ako opatrenia všeobecnej právnej povahy, čo je osobitná právna klasifikácia tzv. hybridných právnych aktov, ktorá síce priamo nenachádza svoj ekvivalent v našej právnej úprave, napriek tomu sa možno prikloniť k názoru, že Opatrenia ÚVZ podliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve a to ako opatrenia orgánu verejnej správy podľa Správneho súdneho poriadku.

Ako sme už uviedli v úvode, konanie pred Ústavným súdom SR prichádza vo vzťahu k Opatreniam ÚVZ do úvahy buď vo forme konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 Ústavy SR, alebo konania o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa čl. 127 Ústavy SR.

V čl. 125 ods. 1 Ústavy SR je vymedzený rozsah kompetencie Ústavného súdu SR v konaní o súlade právnych predpisov, a to s ohľadom na typ daného právneho predpisu. Z taxatívneho vymedzenia právnych predpisov, ktoré ústavnému prieskumu podliehajú, je evidentné, že Opatrenia ÚVZ nemôžu byť predmetom tohto typu konania. Najbližšie je k Opatreniam ÚVZ ustanovenie čl. 125 ods. 1 písm. d) Ústavy SR, ktoré však uvažuje iba o všeobecne záväzných právnych predpisoch miestnych orgánov štátnej správy a všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy, ktorými Opatrenia ÚVZ zjavne nie sú.

Do úvahy teda prichádza ústavná sťažnosť fyzických a právnických osôb podľa čl. 127 Ústavy SR. Podmienky týchto konaní sú upravené v piatej časti šiestej hlave (resp. siedmej hlave) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov („zákon o Ústavnom súde SR“).

Ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR môže podať fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením, alebo iným zásahom boli porušené jej základné práva a slobody. Podľa ust. § 132 ods. 2 zákona o Ústavnom súde SR je neprípustná sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR v prípade, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd. Vo vzťahu k tomu, čo sme uviedli v predchádzajúcej časti, sa tak prikláňame k názoru, že ústavná sťažnosť fyzickej či právnickej osoby podľa čl. 127 Ústavy SR by prichádzala do úvahy iba za predpokladu, že sťažovateľ už podal voči konkrétnemu Opatreniu ÚVZ všeobecnú správnu žalobu podľa Správneho súdneho poriadku, pričom zároveň túto všeobecný súd právoplatne zamietol.

Nezákonnosť Opatrení ÚVZ

Ustanovenie § 48 ods. 4 zákona o verejnom zdraví určuje rozsah splnomocnenia ÚVZ na vydávanie opatrení počas stavu tzv. ohrozenia verejného zdravia. Zákon o verejnom zdraví neuvádza, čo konkrétne považovať za ohrozenie verejného zdravia, rozlišuje však medzi ohrozením verejného zdravia a ohrozením verejného zdravia II. stupňa. Ohrozenie verejného zdravia II. stupňa je stavom evidentne závažnejším, na čo reflektuje zákon o verejnom zdraví v ust. § 48 ods. 5, ktoré splnomocňuje a súčasne prikazuje ÚVZ, aby v prípade ohrozenia verejného zdravia II. stupňa podal návrh na vyhlásenie mimoriadnej situácie podľa zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších právnych predpisov („zákon o civilnej ochrane“). Tým by opraty riadenia mimoriadnej situácie mala prebrať vláda SR a ministerstvo zdravotníctva ako ústredný orgán štátnej správy na úseku zdravotníctva, pod ktorý spadá ÚVZ ako rozpočtová organizácia ministerstva. V dôsledku toho je otázkou, do akej miery (a či vôbec) bol (a stále je) ÚVZ oprávnený vydávať opatrenia počas mimoriadnej situácie (ktorá bola vyhlásená od 12.3.2020 práve pre ohrozenie zdravia II. stupňa), či núdzového stavu (ktorý bol vyhlásený „v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie“). Tejto otázke sa bližšie venujeme nižšie.

Vydávanie Opatrení ÚVZ počas mimoriadnej situácie

Ako už bolo uvedené, ÚVZ vydáva opatrenia podľa ustanovenia § 48 zákona o verejnom zdraví, ktoré v prvých dvoch odsekoch rozlišuje medzi ohrozením verejného zdravia a ohrozením verejného zdravia II. stupňa. S termínom ohrozenie verejného zdravia následne operujú ods. 3 a 4, pričom práve na základe ustanovenia v ods. 4 ÚVZ vydáva ÚVZ svoje opatrenia v súvislosti s krízou COVID-19. V ods. 5 je uvedený pojem ohrozenie zdravia II. stupňa, ktorý je dôvodom na vyhlásenie mimoriadnej situácie. Zo znenia ods. 5 vyplýva, že v prípade, ak ohrozenie verejného zdravia dosiahne II. stupeň, ÚVZ podáva návrh na vyhlásenie mimoriadnej situácie a prípadné ďalšie návrhy podľa taxatívneho výpočtu v § 48 ods. 5 zákona o verejnom zdraví.

Z toho potom vyplýva, že Opatrenia ÚVZ, ktoré ÚVZ momentálne vydáva, má ÚVZ vydávať v čase ohrozenia verejného zdravia I. stupňa, pričom, ak ohrozenie dosiahne II. stupeň, ÚVZ je povinné podať návrh na vyhlásenie mimoriadnej situácie vrátane prípadných osobitných návrhov, a tým by jeho kompetencia vydávania opatrení mala skončiť. Dochádza totiž k určitému odstupňovaniu kompetencií orgánov štátnej správy v závislosti od závažnosti ohrozenia verejného zdravia, čo má svoju elementárnu logiku. V prípade, ak ohrozenie verejného zdravia ešte nedosahuje II. stupeň, svoje úlohy je kompetentný plniť priamo ÚVZ podľa § 48 ods. 4 zákona o verejnom zdraví. V prípade, ak ohrozenie verejného zdravia dosiahne II. stupeň, ÚVZ by mal svoje konanie podľa § 48 ods. 5 obmedziť do tej miery, že podá návrh na vyhlásenie mimoriadnej situácie, a tým naplní svoju kompetenciu a ďalej by sa malo postupovať podľa zákona o civilnej ochrane, ako vyplýva aj z dôvodovej správy k právnej úprave, ktorú sme citovali v prvej časti tohto príspevku.

Navyše, v rámci zákonných kompetencií ministerstva zdravotníctva vymedzených v ust. § 4 zákona o verejnom zdraví je v ods. 1 písm. g) upravená osobitná kompetencia práve v súvislosti s mimoriadnou situáciou, či núdzovým stavom, podľa ktorej ministerstvo: „počas výnimočného stavu, núdzového stavu alebo mimoriadnej situácie (ďalej len „krízová situácia“) pri ohrození verejného zdravia nariaďuje ďalšie opatrenia, ktorými môže zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas,“

Tým sa zároveň zvýrazňuje hierarchia kompetencií v závislosti od závažnosti situácie, čo potvrdzuje záver, že ÚVZ nie je oprávnený vydávať Opatrenia ÚVZ v rozsahu, v akom ich môže vydávať v čase mimoriadnej situácie ministerstvo zdravotníctva. Vyššie citovaná kompetencia ministerstva zdravotníctva bola spracovaná do zákona o verejnom zdraví práve v súvislosti s pandémiou COVID-19, pričom podľa dôvodovej správy to bolo v záujme „rýchleho a efektívneho riešenia situácií a problémov, ktoré by mohli počas krízovej situácie nastať a ktoré môžu závažným spôsobom ohroziť verejné zdravie, pričom ich v tomto momente nie je možné presne predpokladať a v zákone presne definovať, Ministerstvu zdravotníctva Slovenskej republiky sa dáva možnosť nariaďovať opatrenia.“(7) Na túto novú kompetenciu ministerstva zdravotníctva, ktorú v rámci legislatívneho procesu mimochodom navrhlo a vypracovalo samo ministerstvo zdravotníctva, však následne ministerstvo akosi pozabudlo a nechalo naďalej ÚVZ vydávať vlastné opatrenia. Možnosť vydávať Opatrenia ÚVZ navyše komplikuje aj skutočnosť, že vláda SR vyhlásila nielen mimoriadnu situáciu, ale následne aj núdzový stav.

Vydávanie Opatrení ÚVZ počas núdzového stavu

Núdzový stav je vymedzený ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov („zákon o bezpečnosti štátu“), podľa ktorého možno núdzový stav vyhlásiť vládou SR za podmienky, že došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb, a to aj v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie.

Postup orgánov verejnej moci počas núdzového stavu vymedzuje zákon č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu („zákon o krízovom riadení“). Krízové riadenie predstavuje postup pri riešení krízovej situácie, ktorou je okrem iného aj núdzový stav, a zákon o krízovom riadení upravuje špeciálne aj orgány krízového riadenia, medzi ktoré patrí vláda, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy, NBS, bezpečnostná rada kraja, okresný úrad v sídle kraja, okresný úrad, bezpečnostná rada okresu a obec. ÚVZ nie je ústredným orgánom štátnej správy (hoci má pôsobnosť na celom území SR), a teda nie je ani orgánom krízového riadenia; tým je naopak ministerstvo zdravotníctva a samozrejme vláda SR.

Vládu SR uvádzame najmä z dôvodu, že v rámci všetkých orgánov krízového riadenia má najširšie kompetencie, pričom jej prvou kompetenciou v rámci taxatívneho výpočtu podľa § 4 ods. 1 zákona o krízovom riadení, je právomoc prijímať opatrenia na predchádzanie krízovým situáciám a ich riešenie. V rozsahu svojej pôsobnosti je aj ministerstvo zdravotníctva, ako ďalší orgán krízového riadenia, oprávnené rozhodovať o opatreniach na riešenie krízových situácii v zmysle § 5 ods. 1 písm. e) zákona o krízovom riadení.

Právna úprava (zákon o krízovom riadení) tak priznáva možnosť vydávať opatrenia orgánom verejnej moci, ktoré môžu mať svoj obsahový prienik práve s Opatreniami ÚVZ vydávanými podľa ust. § 48 ods. 4 zákona o verejnom zdraví, pričom ide o orgány hierarchicky stojace nad ÚVZ. Ak sme spomínali vládu SR a ministerstvo zdravotníctva, zámer zákonodarcu posilniť kompetencie práve týchto orgánov je s ohľadom na hierarchiu orgánov štátnej správy pochopiteľný. Nemalo by zmysel, aby mali vláda a ministerstvo oprávnenie konať (a prijímať opatrenia) za mimoriadnej situácie a núdzového stavu, ak „celú vec“ by bol schopný vybaviť svojimi opatreniami ÚVZ. Uvedené tiež podčiarkuje skutočnosť, že ak po mimoriadnej situácii došlo k vyhláseniu núdzového stavu, čo je aj náš prípad (právne problémy vyvolané zmätkami pri vyhlasovaní núdzového stavu dávame v tomto príspevku bokom), tak podľa § 3b zákona o civilnej ochrane platí, že sa má postupovať podľa Zákona o bezpečnosti štátu a nie podľa Zákona o verejnom zdraví, ktorý umožňuje ÚVZ vydávať Opatrenia. Obdobné tvrdí aj súd v odôvodnení Rozsudku Mestského súdu v Prahe: „Přesto však soud dospěl k závěru, že s ohledem na vyhlášení nouzového stavu byla oprávněna omezit základní práva a svobody v natolik masivní míře pouze a jen vláda a nikoli Ministerstvo zdravotnictví.“

Aj vzhľadom na závažnosť situácie, akou je núdzový stav, je zrejmé, že ÚVZ tu už nemá svoje tradičné kompetencie podľa § 48 zákona o verejnom zdraví. Vyhlásením núdzového stavu vláda „prepína“ fungovanie štátu a aj právny režim fungovania z „normálneho režimu“ do „špeciálneho režimu“ a v súlade s pravidlami deľby moci tak dochádza k posilneniu kompetencií vlády SR a ministerstiev, ako najvyšších poschodí pomyselnej organizačnej pyramídy v rámci výkonnej moci. Dochádza teda k zásadnému zásahu do deľby moci s výrazným posilnením exekutívnej zložky moci, a preto je potrebné s inštitútom núdzového stavu nakladať mimoriadne zodpovedne, akékoľvek zásahy do základných práv a slobôd je potrebné posudzovať mimoriadne citlivo a predovšetkým je potrebné postupovať striktne v rozsahu vymedzeného právneho rámca pre takéto situácie. Za takých okolností je potom mimoriadne sporná otázka legality a legitimity výkonu kompetencií ÚVZ podľa ust. § 48 ods. 4 zákona o verejnom zdraví pri vydávaní Opatrení ÚVZ, nakoľko je evidentné (či už zo zákona o verejnom zdraví, zákona o krízovom riadení alebo zákona o civilnej ochrane), že kompetenciu vydávať opatrenia v obsahovom prieniku s Opatreniami ÚVZ, je oprávnená vláda SR, prípadne ministerstvo zdravotníctva. Uvedené potvrdzuje znova Mestský súd v Prahe: „Nepřijetí opatření vládou dle krizového zákona, ale ministerstvem zdravotnictví dle zákona o veřejném zdraví, soud považuje také za narušení ústavních garancí dělby moci.“

Opačný výklad by mohol byť v rozpore s ústavnoprávnymi princípmi obmedzovania základných práv a slobôd ako aj princípom deľby moci a princípom právneho štátu. ÚVZ totiž svojim opatreniami zasahuje do základných práv a slobôd často celoplošne, bez územného a časového obmedzenia, či vymedzenia. Kompetencia ÚVZ vydávať opatrenia podľa § 48 ods. 4 zákona o verejnom zdraví prichádza do úvahy v prípade, ak ide o situáciu presahujúcu územie regionálneho úradu verejného zdravia, zákon však nenaznačuje, že by mal ÚVZ kompetenciu aj v prípade, ak ide o pandemické (celoštátne) ohrozenie verejného zdravia dosahujúce intenzitu mimoriadnej situácie či núdzového stavu, ktorý sa dotýka všetkých osôb na území štátu.

Za situácie, ako je pandémia CODIV-19, kde parlament SR v rámci skrátených legislatívnych konaní prijíma zákony v podstate zo dňa na deň, kde má kompetencie vláda ako vrcholný orgán výkonnej moci a súčasne ako orgán krízového riadenia, kde v rozsahu svojej pôsobnosti koná aj ministerstvo zdravotníctva ako ústredný orgán štátnej správy, pod ktorý spadá aj ÚVZ, je potom mimoriadne dôležité zodpovedanie otázky, či ÚVZ obmedzoval a obmedzuje základné práva a slobody Opatreniami ÚVZ proporcionálne, legálne a legitímne, a to nielen z dôvodu spätnej nápravy dotknutých práv subjektov ale aj pro futuro, keďže situácia závažného ohrozenia verejného zdravia sa v budúcnosti môže kedykoľvek zopakovať (a podľa mnohých sa zopakuje už na jeseň tohto roku).

Proporcionalita zásahu do ľudských práv

V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť právny názor Ústavného súdu SR nedávno vyjadrený v rámci posúdenia proporcionality zásahu do ľudských práv v súvislosti s tzv. sledovaním mobilných telefónov počas COVID-19, vyjadrený v Uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 13/2020-103 zo dňa 13.5.2020:„Do sféry výkonnej moci patria predovšetkým veci, ktoré zákonodarca vzhliadol nepodstatnými z hľadiska zákonnej formy, a preto ich priamo neupravil. Ide predovšetkým o veci nepredvídateľné vo chvíli prijatia zákona, teda o veci, ktoré môžu podliehať zmenám, ale rovnako podrobnosti hlavne technického či vysoko expertného charakteru a pod. V žiadnom prípade však nemôže ísť o podmienky akceptovateľnosti zásahu do základných práv. Ako ústavný súd zdôraznil aj vo svojom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 10/2014 (bod 134), len zákonodarca je ústavne legitimovaný na to, aby na základe svojho uváženia pri rešpektovaní princípu proporcionality priznal stanoveniu určitej povinnosti prednosť aprobovaného verejného záujmu pred základným právom. Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy sa uplatňuje výhrada zákona (nemožnosť delegovať obmedzovanie základných práv na exekutívu), ktorá je zároveň vyjadrením výhrady parlamentu (porovnaj „Parlamentsvorbehalt“ v nemeckom ústavnom práve, napr. rozhodnutie sp. zn. 2 BvR 2302/11 a 1279/12). Zákon preto nemôže splnomocniť orgán výkonnej moci na vydanie predpisu nižšej právnej sily, ktorý by určoval medze základných práv a slobôd. Ústava zveruje právo určiť medze základných práv a slobôd len zákonodarnému zboru. Ústavný súd už judikoval, že splnomocnenie v zákone pre vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by boli upravené ďalšie podmienky dotýkajúce sa medzí ústavou zaručených práv, nie je ústavou dovolené. Preto by ani všeobecne záväzný právny predpis vydaný na základe takéhoto splnomocňovacieho ustanovenia zákona nebol vydaný v súlade s ústavou (sp. zn. PL. ÚS 8/94, s. 5)“

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/94, na ktorý Ústavný súd SR vyššie odkazuje, sa týkal konania o súlade vyhlášky MZ SR č. 221/1993 Z. z. týkajúcej sa rozsahu a podmienok úhrad poisťovne za poskytnutú zdravotnícku starostlivosť s Ústavou SR. Ústavný súd SR v danej veci rozhodol, že predmetná vyhláška nie je v súlade s Ústavou SR, pričom poukázal na skutočnosť, že: „vyhláška ministerstva zdravotníctva nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 a 2, s čl. 40 ústavy, pretože ju ako všeobecne záväzný právny predpis upravujúci medze bezplatnosti základného práva na ochranu zdravia ústava vylučuje tým, že tieto medze môže upravovať len zákon.“

V tomto kontexte je nutné zdôrazniť, že žiaden zákon neupravuje kompetenciu ÚVZ zasahovať do základných ľudských práv a slobôd v takom rozsahu, v akom to ÚVZ vykonávalo. Na veci nič nemení ani tá skutočnosť, že ÚVZ bol v niektorých prípadoch na vydanie daného Opatrenia ÚVZ priamo splnomocnený vládou SR. Domnievame sa, že práve s ohľadom na princíp proporcionality vyjadrený priamo v Ústave SR, nemožno na štátny orgán, ktorý je v hierarchii štátnych orgánov vo veci možnosti obmedzovania základných ľudských práv na úplnom konci reťazca parlament-vláda-ministerstvo-ÚVZ, delegovať kompetenciu vydať právny akt, ktorým bude obmedzená na svojich právach celá slovenská verejnosť. Napríklad, uznesením vlády č. 155 z 23.3.2020 vláda uložila ÚVZ vydať opatrenie na zákaz hromadných podujatí od 24.3.2020 do odvolania. Tento zákaz realizoval ÚVZ opatrením OLP/2731/2020 z 23.3.2020. Otázka však je, ak môže len vláda vyhlásiť núdzový stav a stanoviť rozsah obmedzení základných práv a slobôd, v rámci ktorého je to vláda, ktorá môže „obmedziť alebo zakázať uplatňovanie práva pokojne sa zhromažďovať alebo zhromažďovanie na verejnosti podmieniť povoľovaním“, tak môže toto právo zákonne obmedziť ÚVZ, tým že zakáže možnosť organizovania akýchkoľvek zhromaždení?

Záver

Zdá sa, že Úrad verejného zdravotníctva SR, ktorý sa zhostil úlohy celoplošne obmedzovať základné ľudské práva v čase pandémie COVID-19, vykonával tieto zásahy nezákonne a kompetencia vydávať Opatrenia ÚVZ podľa ust. § 48 ods. 4 zákona o verejnom zdraví v čase vyhlásenej mimoriadnej situácie neexistuje.

Odhliadnuc od uvedeného, Opatrenia ÚVZ považujeme zároveňza vysoko neproporcionálny zásah do ľudských práv a slobôd. V demokratickom právnom štáte, kde majú štátne orgány určitú zákonom vymedzenú hierarchiu a postavenie odstupňované konkrétnymi právomocami v konkrétnych situáciách, je neprípustné, aby rozpočtová organizácia Ministerstva zdravotníctva SRzasahovala do ľudských práv a slobôd „všetkých“ vo forme právnych aktov, akými boli Opatrenia ÚVZ, a to o to viac, ak tak koná za vyhlásenej mimoriadnej situácie a núdzového stavu.

Poznámky

• 1) „Dôvodom predloženia návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňajú niektoré zákony je uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 242 zo dňa 25. marca 2009 k návrhu na zmenu úlohy B.1 uznesenia vlády SR č. 18 z 9. januára 2008, prijatého k návrhu plánu opatrení Slovenskej republiky pre prípad vzniku udalostí podliehajúcich Medzinárodným zdravotným predpisom (2005) schváleným Svetovou zdravotníckou organizáciou a zrušenie úlohy č. 4 v mesiaci marec z Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2009.“
• 2) http://www.uvzsr.sk/index.php?option=com_content&view=category&layout=blog&id=223&Itemid=144
• 3) Nález Ústavného súdu Českej republiky Pl. ÚS 14/07 z 19. 11. 2008.
• 4) Nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 354/08 z 22. 1. 2009, obdobne Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 95/03 z 7. júla 2006.
• 5) Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol.: Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 36 – 37
• 6) Pozri § 3 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku: „Na účely tohto zákona sa rozumie administratívnym konaním postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov,“
• 7) Dôvodová správa k zákonu č. 69/2020 Z. z. o mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v oblasti zdravotníctva a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.

Autori
Mgr. Ján Piešťanský
Mgr. Peter Vernarec

Zdroj
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a851-o-nezakonnosti-opatreni-uradu-verejneho-zdravotnictva-sr-v-suvislosti-s-covid-19